Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 401 – 450 z celkového počtu 578 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

kalória

kalória [lat.], zn. cal — staršia jednotka tepla (množstva tepla) nepatriaca do sústavy SI. Predstavuje množstvo tepla potrebného na zohriatie 1 g vody zo 14,5 °C na 15,5 °C. V minulosti sa v technickej praxi používala násobná jednotka kilokalória (zn. kcal, 1 kcal = 1 000 cal). Kalória sa aj v súčasnosti často používa (hoci na Slovensku nie je povolenou jednotkou) v tabuľkových údajoch energetickej hodnoty potravín, na vyjadrenie kalorickej spotreby organizmov ap. Jednotkou tepla v sústave SI je joule (J), 1cal = 4,186 8 J.

kalorimeter

kalorimeter [lat. + gr.] — zariadenie na meranie tepelných veličín pri fyzikálnych, chemických a biochemických dejoch (→ kalorimetria). Jednoduchý kalorimeter tvorí nádoba tepelne izolovaná od okolia (často je to Dewarova nádoba, ktorá je vložená do obalu oddeleného od nej vzduchovou vrstvou) a asi do dvoch tretín naplnená vodou (príp. inou kvapalinou), do ktorej zasahujú teplomer (teplotný senzor) a miešadlo. Ak v nádobe prebehne dej s tepelným efektom, uvoľnené alebo spotrebované teplo \(Q\) sa zistí na základe zmeny teploty \(\Delta T\) v sústave podľa vzťahu \(Q =C_k . \Delta T \), kde \(C_k\) je tepelná kapacita kalorimetra (teplo potrebné na ohriatie celej sústavy o 1 °C), ktorá sa určuje kalibráciou kalorimetra na základe deja, ktorého tepelný efekt je známy, alebo elektronicky.

Podľa režimu, v ktorom kalorimetre pracujú, sa delia na izoperibolické, adiabatické, izotermické a na kalorimetre s tepelným tokom. Izoperibolické kalorimetre pracujú pri konštantnej teplote okolitého prostredia, čo sa dosiahne tak, že nádoba kalorimetra je ponorená do kúpeľa v termostate. V adiabatických kalorimetroch je maximálne obmedzená výmena tepla medzi meranou vzorkou (sústavou) a okolitým prostredím, čo sa dosahuje reguláciou teploty okolitého prostredia tak, aby sa nevytvoril teplotný gradient medzi vzorkou a prostredím a nedošlo medzi nimi k prenosu tepla. Izotermický kalorimeter pracuje pri konštantnej teplote, ktorá sa udržiava elektronicky ohrevom alebo chladením a tepelný efekt meraného deja sa zistí na základe spotrebovanej elektrickej energie; na zabezpečenie konštantnej teploty sa vznikajúce teplo pri meranom deji môže spotrebovať aj na fázovú premenu so známou teplotnou charakteristikou (napr. na topenie sa ľadu v tzv. ľadových kalorimetroch). Kalorimetre s tepelným tokom merajú teplo vymieňajúce sa medzi kalorimetrom a okolitým prostredím (termostatom) na základe meniaceho sa rozdielu teploty v kalorimetri a teploty okolitého prostredia (rozdiel je nulový na začiatku a na konci merania, ale nenulový v priebehu merania). Novšie diferenčné kompenzačné (skenovacie) kalorimetre sú skonštruované tak, že na spoločnom bloku sú dutiny na dve kalorimetrické nádobky (meraciu a referenčnú), pričom obidve majú samostatné batérie termočlánkov. Pri rovnomernom zvyšovaní teploty bloku sa zaznamenáva rozdiel v napätí obidvoch termočlánkových batérií. Kalorimetre sa konštrukčne odlišujú aj podľa toho, či sú určené na meranie tepla fázových premien (vyparovanie, topenie, sublimácia, zmena kryštálovej štruktúry), tepelnej kapacity, rozpúšťacieho, spalného alebo reakčného tepla.

kalorimetria

kalorimetria [lat. + gr.] — experimentálna metóda na meranie tepelných veličín, napr. tepelnej kapacity, tepla fázovej premeny (→ skupenské teplo), reakčného tepla, a na sledovanie iných fyzikálnych, chemických a biochemických procesov, pri ktorých dochádza k uvoľňovaniu tepla. Kalorimetrické merania fyzikálnych a chemických dejov sú priame (meria sa priamo množstvo uvoľneného alebo spotrebovaného tepla na základe zmeny teploty sústavy) a uskutočňujú sa v kalorimetroch za rôznych podmienok, čomu zodpovedá aj ich konštrukcia. Napr. pri stanovovaní tepelných efektov chemických reakcií (reakčného tepla) sa najčastejšie meria množstvo tepla, ktoré treba sústave izolovanej od okolia dodať pri stálom tlaku (izobaricky), aby sa jej teplota vrátila z konečnej teploty T2 (po uskutočnení chemickej reakcie) na začiatočnú teplotu T1 (pred začiatkom chemickej reakcie). Pri biochemických dejoch sa používa aj nepriama metóda založená na meraní množstva uvoľnených (oxidu uhličitého, amoniaku, močoviny) alebo spotrebovaných látok (kyslíka), ktorých reakčné teplá sú známe. Kombináciu priamej a nepriamej metódy prvýkrát použili 1783 A. L. Lavoisier a P. S. Laplace, keď stanovili spaľovacie teplo uhlíka a z množstva oxidu uhličitého, ktoré vzniklo pri dýchaní pokusného zvieraťa, prišli k záveru, že dýchanie je dej podobný veľmi pomalému spaľovaniu uhlíka, ktoré prebieha v pľúcach bez produkcie viditeľného svetla. V súčasnosti existujú veľmi presné elektronicky ovládané prístroje využívajúce metódu diferenčnej kompenzačnej kalorimetrie (DSC, nesprávne diferenčná skenovacia kalorimetria), umožňujúce skúmať napr. jemné zmeny v štruktúre syntetických polymérov a biopolymérov v závislosti od teploty. Izotermická titračná kalorimetria (ITC) zaznamenáva teplotnú zmenu v reagujúcej sústave látok v závislosti od objemu pridávaného titrantu (reaktanta). Kalorimetria ako jedna z metód entalpiometrie slúži predovšetkým na určovanie termodynamických parametrov. Deje študované pomocou kalorimetrie môžu trvať zlomok sekundy až niekoľko hodín.

kalorizátor

kalorizátor [lat.] — zariadenie na rovnomerné ohrievanie kvapalín (napr. v cukrovaroch a liehovaroch); uzavretá stojatá nádoba zvyčajne valcovitého tvaru s medenými alebo s mosadznými rúrkami vyhrievanými parou, zabudovanými medzi dvoma dnami, okolo ktorých preteká ohrievaná kvapalina. Ak sa kalorizátor používa ako výmenník tepla, preteká okolo rúrok kvapalina, ktorá ohrieva, príp. chladí kvapalinu pretekajúcu rúrkami.

kalový plyn

kalový plyn — bioplyn vznikajúci anaeróbnou stabilizáciou kalov z čistiarní odpadových vôd. Obsahuje 60 – 80 % metánu a 20 – 40 % oxidu uhličitého, v malom množstve môže obsahovať aj dusík, kyslík, sulfán, vodík, amoniak a vodnú paru. Jeho výhrevnosť sa v závislosti od obsahu metánu pohybuje v rozmedzí 20 – 30 MJ/m3. Používa sa na výrobu tepla, elektrickej energie a na pohon motorov, po vyčistení na tzv. biometán s obsahom metánu nad 97 % má rovnaké použitie ako zemný plyn.

Kaluga

Kaluga — mesto na západe európskej časti Ruska na rieke Oka 150 km juhozápadne od Moskvy, administratívne stredisko Kalužskej oblasti; 326-tis. obyvateľov (2011). Významné stredisko automobilového priemyslu (od 2006 technopark, v ktorom sú výrobné prevádzky automobilových koncernov Volkswagen AG, Volvo AG, PSA Peugeot Citroën a Mitsubishi Motors Corporation), ďalej priemysel strojársky (výroba turbín), potravinársky, energetický, elektrotechnický, chemický, drevársky, nábytkársky, odevný, obuvnícky, stavebných materiálov, výroba hudobných nástrojov (pianín a akordeónov). Dopravná križovatka, riečny prístav, letisko. Klimatické kúpele Kaluga-Bor.

Prvá písomná zmienka o Kaluge je z 1371, keď sa spomína ako hlinenými hradbami a palisádami opevnená hraničná pevnosť na rieke Oka chrániaca Moskovské veľkokniežatstvo pred vpádmi z juhu a zo západu, v 16. stor. bolo vybudované nové opevnenie. R. 1505 – 18 patrila údelným kniežatám, potom priamo pod správu veľkokniežatstva. Začiatkom 17. stor. mesto čelilo útokom kozáckych vojsk, v pol. 17. stor. asi dve tretiny obyvateľstva zahynuli pri morovej epidémii. Počas vlády Petra I. Veľkého sa Kaluga vďaka svojej polohe stala významným obchodným centrom. V 2. pol. 17. stor. sa tam nachádzali kremeľ pravouhlého pôdorysu s 12 vežami vybudovaný z dreva, 24 drevených a 3 kamenné chrámy, pôsobila tam významná maliarska ikonopisecká škola. R. 1709 sa Kaluga stala mestom. R. 1740 bol v blízkosti Kalugy založený metalurgický závod s priehradou. V 18. stor. mesto viackrát vyhorelo, postihli ho hladomor aj mor. V 2. pol. 18. stor. bolo prebudované v neoklasicistickom štýle, vzniklo tam množstvo chrámov, ktoré kombinovali prvky tradičnej ruskej architektúry a klasicizmu, ako aj viaceré šľachtické rezidencie. R. 1777 sa Kaluga stala centrom novozaloženej Kalužskej gubernie. Počas ťaženia Napoleona I. Bonaparta do Ruska 1812 sa tam rozkladala obranná línia Kutuzovovej armády. Postavenie obchodno-priemyselného centra si mesto udržalo až do konca 19. stor., malo rozvinuté hospodárske väzby i so zahraničím. Trasy hlavných železničných tratí budovaných od 2. pol. 19. stor. však neviedli priamo cez Kalugu, ktorá tak postupne strácala svoj hospodársky význam a stala sa provinčným mestom. Po 1917 sa mesto rozvíjalo ako centrum strojárskeho priemyslu. Počas 2. svet. vojny sa pri Kaluge odohrali krvavé boje o Moskvu (október 1941 – január 1942), v októbri – decembri 1941 bola obsadená nemeckou armádou. R. 1944 sa stala administratívnym centrom novej Kalužskej oblasti.

Stavebné pamiatky: väčšia časť starého mesta si zachovala pôvodný charakter, z 19. – začiatku 20. stor. sa zachovalo množstvo obytných drevených meštianskych domov v tradičnom ruskom štýle; klasicistická Katedrála Sv. Trojice (1786 – 1819), Katedrála sv. Juraja (okolo 1701), Chrám sv. Mikuláša (1775 – 79), Chrám sv. Jána Krstiteľa (1735 na mieste staršieho, 1763 prestavaný), Chrám sv. Kozmu a Damiána (1794), Chrám sv. Petra a Pavla (1780, s cintorínom s náhrobkami z 18. – 19. stor.), Chrám ochrany presv. Bohorodičky (1685 – 87), Chrám Zjavenia Pána (1735 alebo 1746), Chrám Narodenia Bohorodičky (80. roky 17. stor.), Chrám sv. žien myronosičiek (1798 – 1804) a i.; reprezentačné mestské rezidencie: Korobovov palác (koniec 17. stor.), dom Zolotariovovcov a Kologrivovej (1805 – 08, dnes múzeum), dom Meškovcov (začiatok 19. stor.) a i.; neoklasicistické divadlo (1958); obchodná galéria (1784 – 1821, jedna z prvých stavieb v neogotickom štýle v Rusku). Viaceré múzeá, napr. Štátne múzeum histórie kozmonautiky K. E. Ciolkovského (založené 1961, budova 1967) vrátane domu-múzea K. E. Ciolkovského, ktorý v Kaluge 1892 – 1935 žil, univerzita.

Kaluš

Kaluš, Kalush — mesto v záp. časti Ukrajiny v Ivanofrankivskej oblasti; 67-tis. obyvateľov (2011). Priemysel potravinársky, textilný, chemický, petrochemický, stavebných materiálov. V blízkosti ťažba draselných solí.

Mesto ležiace v historickom území Haliče je prvýkrát písomne doložené 1437, až do 1772 sa vyvíjalo ako súčasť poľského štátu, resp. poľsko-litovskej únie. Už v 60. rokoch 15. stor. je tam doložená ťažba soli, 1549 získalo štatút slobodného mesta na základe magdeburského práva. R. 1595 ho vyrabovali Turci, v 17. stor. sa tam odohralo niekoľko bitiek poľských vojsk s Tatármi a Osmanmi. V 16. stor. sa v meste usadila židovská komunita. Začal sa hospodársky rozvoj v súvislosti s ťažbou soli a s rozvojom pivovarníctva a výroby sladu, začiatkom 19. stor. tam bola založená zlievareň na výrobu zvonov. Po prvom delení Poľska 1772 pripadol Kaluš Rakúsku. Po rozpade Rakúsko-Uhorska 1918 sa nakrátko stal súčasťou Západoukrajinskej ľudovej republiky, po jej likvidácii 1919 spolu s Haličou pripadol novovzniknutému poľskému štátu. Do 1939 mal multietnický, multikonfesionálny a multikultúrny charakter. R. 1939 bol (spolu s vých. časťou Haliče) pripojený k Sovietskemu zväzu; 1940 sovietske bezpečnostné sily deportovali kalušských Poliakov na Sibír, kde mnohí zahynuli. Počas nemeckej okupácie (1941 – 44) bola zlikvidovaná židovská komunita; pôsobili tam jednotky Ukrajinskej povstaleckej armády (banderovci). Po vojne zostal Kaluš súčasťou Sovietskeho zväzu (Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky) a stal sa významným priemyselným a kultúrnym centrom. Stavebné pamiatky: Kostol sv. Valentína (1844), dom kultúry (1907).

Kalypsó

Kalypsó, lat. Calypso — v gréckej mytológii nymfa žijúca na mýtickom ostrove Ógygia. Zaľúbila sa do Odysea, ktorý tam cestou z Tróje stroskotal. Obklopila ho nádherou a darmi, zvádzala svojou krásou a sľubovala mu nesmrteľnosť. Zadržiavala ho sedem rokov. Odyseus však túžil vrátiť sa domov na Itaku. Kalypsó ho prepustila až na Diov (Zeus) príkaz, ktorý jej zvestoval posol bohov Hermés, a Odyseus odplával. Kalypsó sa stala námetom najmä literárnych diel (Homér: Odysseia 5, 1 – 268). Je podľa nej nazvaný mesiac Saturna Kalypso.

kamalduli

kamalduli — rímskokatolícka kontemplatívna rehoľa, ktorá sa sformovala začiatkom 11. stor. ako vetva benediktínov pod vplyvom katolíckeho reformného clunyjského hnutia. Jej zakladateľ, benediktínsky mních a pustovník Romuald z Ravenny (alebo z Camaldoli; *952, †1027), spojil benediktínsku regulu s východným pustovníctvom a v tomto duchu založil viaceré komunity pustovníkov, 1012 (podľa iných zdrojov 1021, resp. medzi 1023 – 26) v lokalite Camaldoli (Camalduli; odtiaľ názov rehole) pri obci Poppi asi 35 km severne od mesta Arezzo v Toskánsku pustovňu (súčasná z 13. – 18. stor.), pri ktorej 1022 – 23 vznikol domovský kláštor kamaldulov (súčasný komplex stavieb pochádza z 14. – 18. stor.). Kongregáciu kamaldulov (Congregatio Eremitarum Camaldulensium) potvrdil 1072 pápež Alexander II. bulou Nulli Fidelium. Kamalduli sa riadili vlastnými regulami (Eremiticae Regulae) spísanými po Romualdovej smrti, spojením pustovníckeho a kláštorného života v prísnej chudobe a kontemplácii sa zaradili k najprísnejším reholiam dodržiavajúcim asketický spôsob života. Novici, ktorí boli prijímaní vo veku od 20 rokov, žili v spoločenstve kláštora, mnísi (pustovníci) osamote v pustovniach (malých samostatných domoch, resp. v celách so záhradou; → cenóbium). Dôležitým pravidlom bolo zachovávať mlčanie (rozprávať sa mohli len v nevyhnutných prípadoch, a to o liturgii, štúdiu alebo o práci). Venovali sa aj starostlivosti o chudobných a pútnikov i ochrane lesov, zakladali veľké knižnice a archívy. Nosili biele rúcho s kapucňou. Rehoľu riadil generálny prior, jednotlivé oblasti patrili pod prioráty, členovia sa delili na otcov (pátrov) a bratov (frátrov). Vplyv rehole postupne narastal, na základe darov a donácií (napr. aj cisára Henricha III.) vznikali nové kláštory, napr. Fonte Avellana (provincia Pesaro a Urbino, 1034), 1085 bola založená ženská vetva kamalduliek. V 14. stor. začala rehoľa upadať, niektoré komunity postupne upúšťali od prísneho pustovníckeho života a kamalduli sa rozdelili na niekoľko kongregácií, z ktorých v súčasnosti pôsobia dve: Kongregácia kamaldulských mníchov (cenobiti; Congregatio Camaldulensis Ordinis Sancti Benedicti, OSBCam), ktorej materským kláštorom zostal Camaldoli a ktorá sa 1966 stala členom benediktínskej konfederácie (Confederatio Benedictina Ordinis Sancti Benedicti), a Kongregácia kamaldulských pustovníkov z Monte Corony (eremiti; Congregatio Eremitarum Camaldulensium Montis Coronae, ECMC), ktorá sa ako samostatná vetva vyčlenila 1521, jej reguly v duchu prísnejších pravidiel pustovníckeho života zostavil Paolo Giustiniani (*1476, †1528), potvrdil ju 1524 pápež Klement VII. a jej centrom sa stala pustovňa na úpätí vrchu Monte Acuto (aj Monte Corona, resp. Montecorona; podľa neho nazvaná) pri meste Umbertide asi 30 km juž. od Città di Castello (provincia Perugia). V súčasnosti majú obidve kongregácie spolu okolo dvesto členov, kamaldulské komunity pôsobia v Taliansku, vo Francúzsku, v Španielsku, USA, Poľsku (od 1604 v Bielanoch pri Krakove), Kolumbii, vo Venezuele a i. K významným kamaldulom patrili napr. kardinál a reformátor Rímskej kúrie Petrus Damiani a pápež Gregor XVI.

Prvú kamaldulskú pustovňu na území dnešného Slovensku založil 1691 biskup Blažej I. Jaklin (*1642, †1695) na záp. úpätí vrchu Zobor pri Nitre (na mieste bývalého benediktínskeho kláštora), kde sa 1695 usadili pustovníci z vrchu Leopoldsberg (dnes časť Viedne), druhá vznikla 1711 v kláštore v dnešnej obci Červený Kláštor (v tom čase sa kláštor nachádzal v chotári obce Lechnica, preto nazývaný aj Lechnický kláštor). Obidve (spolu s pustovňami na území dnešného Maďarska a Rakúska) tvorili administratívnu jednotku Pustovne nemecko-uhorského národa (Eremi Nationis Germano-Hungaricae) patriacu pod Kongregáciu kamaldulských pustovníkov z Monte Corony. R. 1709 generálna kapitula kamaldulov povýšila zoborský kláštor na priorát a ustanovila tam druhý noviciát v rámci celého Uhorska, 1745 bol za priorát vyhlásený aj Červený (Lechnický) kláštor, čím sa fakticky zbavil závislosti od zoborského kláštora. Kláštory kamaldulov sa stali významnými kultúrnymi centrami, rozvíjala sa tam bohatá vedecká činnosť. Z prostredia kamaldulov vyšiel pokus o konštituovanie kultúrnej západoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka (→ kamaldulská slovenčina), ako aj prvý preklad Biblie do slovenčiny (→ Kamaldulská Biblia). K najvýznamnejším členom rádu patrili napr. prírodovedec Cyprián (jeho päťjazyčný herbár je najstarším zachovaným herbárom na Slovensku) a jazykovedec a prekladateľ Š. R. Hadbavný. V habsburskej monarchii (aj na Slovensku) pôsobili kamalduli do 1782, keď bol rád (ako aj ostatné kontemplatívne rády) výnosom Jozefa II. zrušený.

Kamenica

Kamenica — obec v okrese Sabinov v Prešovskom kraji na rozhraní Levočských vrchov a Braniska, 490 m n. m.; 1 817 obyvateľov (2015). Vrchovinný reliéf spestrujú tvrdoše bradlového pásma. Územie je čiastočne odlesnené, miestami sa zachoval les s prevahou buka, smreka a jedle. V katastri sa nachádza NPR Čergovský Minčol.

Obec písomne doložená 1270 ako Torkueley, 1296 Torkow, 1302 Torkueley, 1308 Torku, 1310 Torkew, 1330, 1427 Tharkw, 1521 Kaminicz, 1548, 1567, 1588, 1600 Tharkew, 1773 Tarkeő, Kamenicza, 1786 Tarkő, Kamenicza, 1808 Tarkő, Kamenica, 1863 Tarkeö, Kamenyica, 1873 – 1913 Tarkő, 1920 Kamenica.

Vznikla pravdepodobne v 13. stor. v blízkosti hradu z 2. pol. 13. stor. a významnej obchodnej cesty spájajúcej vých. Uhorsko s Poľskom. Pôvodne bola kráľovským majetkom, 1270 ju získali zakladatelia rodu Berzeviciovcov, bola strediskom rozsiahleho panstva. Od 16. stor. ju vlastnili Tárcaiovci a po nich Dežöfiovci. R. 1330 je tam doložená farnosť. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, roľníctvom, drevorubačstvom a pastierstvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol všetkých sv. (pôvodne gotický, založený okolo 1300, barokovo prestavaný 1703, klasicisticky prestavaný 1804, prestavaný koncom 20. stor.), ľudová drevená architektúra z 1. pol. 20. stor. (dva obytné domy). V katastri obce ruiny hradu Kamenica (Kamenický hrad) založeného pravdepodobne ako lovecký hrádok v 2. pol. 13. stor., rozšírený v 14. – 15. stor., začiatkom 16. stor. prestavaný na renesančnú pevnosť, 1556 dobytý a deštruovaný cisárskymi vojskami, začiatkom 19. stor. boli ruiny odvezené a použité ako stavebný materiál.

Kamenica nad Cirochou

Kamenica nad Cirochou — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v doline Cirochy v Beskydskom predhorí medzi Vihorlatom a Ondavskou vrchovinou, 179 m n. m.; 2 388 obyvateľov (2015). Rovinné až hornatinné územie je čiastočne odlesnené, miestami sú zvyšky dubových a bukových lesov.

Obec písomne doložená 1317 ako Kementze, 1416 Nagkemenche, 1451 utraque Kemenche, 1543 Naghkemencze, 1567 – 1600 Nagy Kemence, Nagh Kemenche, 1700 Kemencze, 1773 Nagy-Kemencze, Welka Kamenicza, 1786 Nagy-Kemencze, Welka Kamenka, 1808 Nagy-Kemencze, Welká Kaměnka, (Welká) Kamenica, 1863 – 1913 Nagykemence, 1920 Kamenica, 1927 Kamenica nad Cirochou.

R. 1317 ju získali Drugetovci, bola súčasťou panstva Humenné, od 1613 patrila jezuitom v Humennom, v 18. stor. Sirmaiovcom a v 19. stor. Andrášiovcom, posledným majiteľom (do 1925) bol gróf Gejza Andráši. Od 1599 do začiatku 18. stor. pôsobili v obci evanjelickí kazatelia. V 19. stor. tam boli papiereň, liehovar a píla. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, prácou v lesoch, chovom dobytka a koní. R. 1932 postihol obec veľký požiar, ktorý zničil mnoho domov. R. 1936 tam bolo vybudované vojenské letisko. Počas 2. svet. vojny obyvatelia podporovali partizánske hnutie v pohorí Vihorlat. R. 1966 – 90 bola k obci pričlenená obec Hažín nad Cirochou.

Archeologické nálezy mladopaleolitickej kamennej industrie a sídliskové nálezy z rímskej doby. Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Štefana (1782, obnovený v 20. stor.; v jeho blízkosti sa nachádza lipa veľkolistá zaradená v Katalógu chránených stromov), klasicistický kaštieľ (1773), pri kaštieli krajinársky park (založený koncom 18. stor.). V obci je neverejné letisko s trávnatou pristávacou dráhou (vybudované 1936, pôvodne vojenské).

Kamenice nad Lipou

Kamenice nad Lipou — mesto v Česku v kraji Vysočina v okrese Pelhřimov v Křemešnickej vrchovine; 4-tis. obyvateľov (2011). Priemysel sklársky, textilný, drevársky.

Vzniklo pravdepodobne v 13. stor. spolu s hradom (doložený 1393). Prvýkrát písomne doložené 1267, ako mesto 1348. Vyvíjalo sa ako poddanské mesto patriace k hradu. V jeho okolí sa v stredoveku ťažila železná ruda a striebro. Rozvoj mesta nastal v 2. pol. 18. stor., rozvíjali sa remeslá, železiarstvo a sklárstvo. Stavebné pamiatky: zámok (na mieste hradu z 13. stor., postavený po 1450, výrazne prestavaný 1580 – 83, upravovaný v 17. – 18. stor., do dnešnej klasicistickej podoby upravený 1839 – 42, dnes múzeum), pri zámku krajinársky anglický park s pamätnou lipou, Kostol všetkých svätých (založený v 13. stor., prestavaný v 15. – 16. stor., upravený v 18. – 19. stor.), na cintoríne Kaplnka sv. Márie Magdalény (pôvodne gotická centrála z 1348, prestavaná v 16. stor.), pri kaplnke krížová cesta (1765, upravená v 19. stor.), Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1. pol. 18. stor.). Rodný dom hudobného skladateľa V. Nováka s pamätnou tabuľou. Mesto leží na trase úzkorozchodnej trate Jindřichův Hradec – Obrataň (rozchod koľajníc 760 mm; uvedená do prevádzky 1897).

Kameničná

Kameničná, Keszegfalva — obec v okrese Komárno v Nitrianskom kraji na Podunajskej rovine na pravom brehu dolného toku Váhu, 110 m n. m.; 1 929 obyvateľov, 20,4 % slovenskej, 71,0 % maďarskej národnosti (2015); miestne časti: Balvany, Kameničná. Rovinné územie na riečnych uloženinách Váhu a Dunaja je čiastočne odlesnené so zachovanými zvyškami lužného lesa. V katastri sa nachádzajú prírodné rezervácie Malý ostrov (vyhlásená 1952, rozloha 8,3 ha; zriadená na ochranu fragmentu zachovaného lužného lesa s hniezdiskami vodného vtáctva), Vrbina (vyhlásená 1993, rozloha 34,5 ha; na ochranu vzácneho lužného lesa a vodných biotopov) a Lohotský močiar (vyhlásená 1993, rozloha 24,1 ha; na ochranu močiara). Obec písomne doložená 1482 ako Kezegfolwa, 1571 – 73 Kezegh Falua, 1808, 1863 – 82 Keszegfalva, 1888 Keszegfalu, 1892 – 1948 Keszegfalva, 1948 Kameničná. Do 17. stor. patrila Požárovcom, počas tureckých nájazdov (pred 1669) zanikla. Neskôr bola na inom mieste obnovená, patrila viacerým zemepánom. V 18. stor. ju postihlo viacero povodní, v dôsledku ktorých bola presunutá na dnešné miesto. V 19. stor. patrila časť obce Ostrihomskému arcibiskupstvu. R. 1938 – 45 bola pričlenená k Maďarsku. R. 1965 ju postihla povodeň, ktorá spôsobila značné škody, bola zničená viac ako polovica domov. R. 1968 bola z Kameničnej vyčlenená obec Vrbová nad Váhom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a lovom rýb. V minulosti existovalo v katastri obce viacero osád – Balvany (doložená 1229 ako Zakalos, 1261 Sakalus, 1268 Zakalus apud ecclesiam S. Georgii, Zakalus, 1285 Zakalus, 1360, 1403, 1407, 1465, 1466 Zakalos, 1460 Balyan Zakalos) — pôvodne patrila hradu v Komárne, 1268 Ostrihomskému arcibiskupstvu a v 14. – 17. stor. Požárovcom, 1582 jej Rudolf II. potvrdil mestské výsady, zanikla 1660 po tureckých nájazdoch; Jed (doložená 1075 ako Gegu, 1353 Geeg, 1383 Geegh, 1390 Gyegh, 1429, 1430 Gegh) — pôvodne patrila opátstvu v Hronskom Beňadiku, v 15. stor. jej časť Požárovcom, postupne zanikala počas tureckých nájazdov v 16. – 17. stor.; Svad (doložená 1245 ako Zoad, 1360 Zuath, 1425 Zawoth, 1466 Zwad, 1482 Zoath, 1484, 1485 Zowad, 1532 Zoath) — patrila biskupstvu v Győri, v 15. stor. Kolosnémaiovcom a Požárovcom, po tureckých nájazdoch 1650 zanikla, neskôr bola znova osídlená a patrila Šándorovcom a Esterháziovcom, v 19. stor. splynula s Kameničnou, a lokalita Vodný hrad (doložená 1466 ako Wyzwar) — v 15. stor. sa uvádza ako opustená, 1685 tam bola postavená kráľovská pevnôstka, od 17. stor. patrila Čúziovcom, Rudnaiovcom, Amadeovcom, Huňadiovcom a i. Archeologické nálezy z rímskej doby, avarsko-slovanské pohrebisko, doklady stredovekého osídlenia. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky neoklasicistický Kostol sv. Vendelína (1869 – 70), v časti Balvany základy románskeho kostola (písomne doložený v 2. pol. 13. stor.).

kamenné stavby

kamenné stavby — stavby, ktorých nosná konštrukcia je vytvorená z prírodného kameňa. Vznikali od najstarších čias, pričom v závislosti od stupňa rozvoja technológií a zaužívaných estetických princípov danej civilizácie mali rozličnú funkciu i formu. Keďže patria k najtrvanlivejším stavbám, zachovali sa až do súčasnosti (sú však vystavené nepriaznivému vplyvu znečisteného životného prostredia).

Podľa stupňa opracovania stavebného materiálu, z ktorého sú zhotovené, sa rozlišujú kamenné stavby z lomového muriva (neopracované kamene nepravidelného tvaru) a z kamenársky opracovaného muriva. Kamene v murive sú spojené maltou alebo uložené nasucho bez spojovacích prvkov alebo s nimi (napr. kovové, bronzové alebo železné skoby).

V praveku sa na stavby používali menšie kamene, ktoré sa ukladali na seba a vedľa seba bez spojiva, megalitické stavby (→ megalit; dolmeny, kromlechy, menhiry) sú však zhotovené z neopracovaných alebo čiastočne opracovaných kameňov veľkých rozmerov, ktorých veľkosť vyjadruje spoločenskú a kultovú dôležitosť stavby. Kameň sa uplatnil predovšetkým v architrávovej sústave použitej už na megalitických stavbách, typickej aj pre kamenné stavby Egypta i starovekého Grécka a Ríma. V stavbách, ktoré využívali túto sústavu, boli na stĺpoch s výškou dosahujúcou aj viac ako 20 m uložené vodorovné trámy (→ architráv) a na nich stropy vytvorené z kamenných dosiek. Kamenné stavby boli rozšírené najmä na územiach s dostatočnými prírodnými ložiskami kameňa, pričom kamenné bloky určené na ich výstavbu boli často prepravované i na veľké vzdialenosti. Najznámejšími starovekými kamennými stavbami sú pyramídy v Egypte vybudované z kameňov približne tvaru kocky s hranou asi 1 m. Kamene sú dobre opracované a kladené bez spojiva. Kým pyramídy majú oproti celkovému objemu stavby zanedbateľný vnútorný priestor, staroveké chrámy vytvárajú predovšetkým vnútorné priestory. Okrem hrobiek a chrámov sa v staroveku stavali z kameňa aj obytné domy, paláce a inžinierske stavby (zavlažovacie kanály, mosty).

Na rozvoji kamenných konštrukcií sa význmnou mierou podieľali Rimania, ktorí do stavebníctva zaviedli kamenné oblúky a klenby, pričom ich používali aj na inžinierskych stavbách (mosty, cesty, akvadukty). Stavali monumentálne stavby z kamenných blokov často veľkých rozmerov, pričom ich vrchné a spodné plochy presne opracovali, a kládli ich nasucho bez spojovacích prvkov alebo ich spájali bronzovými skobami alebo smolou. Využívali pravidelnú i nepravidelnú väzbu muriva. Zväčšovanie rozmerov kameňov dosiahlo vrchol pri budovaní terasy pod chrámovým komplexom Jupitera, Merkúra a Venuše v Baalbeku v Libanone (dokončený 212 – 217 n. l.); použité kamenné bloky sú dlhé 20 m, vysoké viac než 4 m a široké viac než 3,5 m s odhadovanou hmotnosťou 800 až 900 ton. Predstavujú najväčšie stavebné prvky, aké kedy človek použil.

Kameň bol od staroveku najrozšírenejším stavebným materiálom aj v Sýrii a Palestíne. V budovaní kamenných stavieb vynikli aj Arméni, ktorí rozvíjali najmä náročne konštruované klenbové systémy z kameňa (5. – 6. stor.). V Južnej a Strednej Amerike dosiahli výnimočné majstrovstvo Inkovia (15. – 16. stor.) používajúci pri výstavbe opracované kamenné bloky s hmotnosťou aj niekoľko ton, ktoré kládli nasucho bez spojiva. V Európe dosiahli kamenné stavby konštrukčný vrchol v období gotiky. Od obdobia renesancie budovanie kamenných stavieb postupne upadalo, kameň sa využíval predovšetkým ako obkladový dekoratívny materiál. S nástupom používania betónu, železobetónu a ocele ako konštrukčných materiálov sa využitie kameňa obmedzilo už iba na vodné staviteľstvo a na rekonštrukciu historických objektov. V malej miere sa však prírodný kameň využíva na stavbu častí budov alebo niektorých ich prvkov aj v súčasnom stavebníctve, čo sa upravuje príslušnými normami; používa sa opracovaný alebo neopracovaný lomový kameň, ako aj neopracované bludné balvany, najčastejšie vápenec, pieskovec, granit, porfýr, čadič a bazalt. Kamene sa väčšinou spájajú maltou, niektoré druhy muriva sa zhotovujú aj bez malty.

Na území Slovenska sa uplatňovali ako hlavné stavebné materiály drevo a hlina (→ drevené stavby, → hlinené stavby), preto je v ľudovom staviteľstve pomerne málo kompaktných oblastí s výskytom kamenných stavieb. Priamy vplyv na ich rozšírenie mali kontakty obyvateľov panónskej a podunajskej oblasti s antickou a byzantskou kultúrou, z kameňa sa na Slovensku stavalo i v období Veľkej Moravy, uplatňoval sa pri výstavbe opevnení, hradov, chrámov a neskôr pri výstavbe miest. V ľudovom staviteľstve sa kameň začal uplatňovať počas 2. pol. 18. stor. i v oblastiach, kde pôvodne prevládalo drevo (Liptovská kotlina, sev. oblasť Hontu, Novohrad, Tekov, Gemer). V súvislosti s osvietenskými protipožiarnymi opatreniami a postupným vyčerpávaním lesov v dôsledku rozvoja baníctva a hutníctva sa v prvých desaťročiach 19. stor. začalo stavať z kameňa aj v ďalších oblastiach (Vihorlat, Pohronie, Horná Nitra), kde bolo možné získať vhodný stavebný kameň (najkompaktnejšie oblasť výskytu kamenných domov sú v Slovenskom rudohorí, v okolí Jelšavy a v záp. oblasti Spiša). Ťažba lomového kameňa patrila medzi regálne práva, preto poddaní mali prístup k využívaniu kameňa pomerne neskoro. Na budovanie kamenných stavieb sa využíval najmä tuf, pieskovec, opuka, žula, čadič a vápenec, niekedy aj lomový kameň dopĺňajúci a v niektorých oblastiach aj nahrádzajúci kameň zbieraný na povrchu alebo z potokov a riek. V 18. – 19. stor. sa lomový a riečny kameň využíval v rozličnom množstve, s rôznymi funkciami a s použitím rôznych techník takmer na celom území Slovenska ako pomocný materiál, resp. v kombinácii s inými materiálmi (napr. ako výplň drevenej rámovej konštrukcie). Budovanie z kameňa si vyžadovalo špecifické technologické postupy, ktoré do dedinského prostredia prinášali murárski majstri a pomocníci pôsobiaci v mestách. Neskôr sa murárstvo ako remeslo rozšírilo aj na dedinách. Ako celokamenné stavby sa stavali pivnice, sýpky, stodoly, maštale, pece, studne ap., z kameňa sa zhotovovali aj podmurovky drevených a tehlových stavieb. Kamenné stavby (hlavne obytné) sa zvonka i znútra omietali vápnom. Pri stavbe plotov, ohrád a stien bez nosnej funkcie sa dlho udržal najstarší spôsob spájania kameňa – nasucho, bez spojiva, a takto sa ukladali i ploché kamene pod rohy drevených objektov. Na základe protipožiarnych nariadení sa v pol. 18. stor. začali v niektorých župách a bohatších usadlostiach stavať murované komíny.

Kamenz

Kamenz [-menc], hornolužickosrbsky Kamjenc — mesto vo vých. časti Nemecka v spolkovej krajine Sasko na rieke Schwarze Elster 50 km severových. od Drážďan; 17-tis. obyvateľov (2011). Priemysel textilný, strojársky, chemický (výroba plastov), liehovarnícky (tradičná výroba destilátu Jägermeister), elektronický, sklársky, v okolí ťažba žuly.

Mesto ležiace v historickej oblasti Lužica (Horná Lužica) pôvodne osídlenej Lužickými Srbmi vzniklo okolo 1190 na mieste pôvodného hradiska na významnej obchodnej ceste z Belgicka do Sliezska, prvýkrát písomne doložené 1225 (mestské práva získalo pred 1225), od 1346 člen obranného spolku Šesťmestie, 1635 pripojené k Sasku, 1707 a 1842 poškodené požiarmi. Počas 2. svet. vojny tam bol od októbra 1944 do apríla 1945 zriadený tábor nútených prác.

Stavebné pamiatky: neskorogotický halový kostol Sankt Marien (1275 – 1479), neskorogotický kostol Sankt Annen (pôvodne františkánsky, okolo 1510), gotický Katechismuskirche (1358), gotický kostol Sankt Just (okolo 1400), neorenesančná radnica (1847 – 48), renesančná fontána Andreasbrunnen (1570), mestská veža Roter Turm (zvyšok mestských hradieb, 14. stor., reštaurovaná v 19. stor.), vyhliadková veža Lessingturm (1868). Múzeum G. E. Lessinga (v jeho rodnom dome, založené 1931), Múzeum záp. Lužice (založené 1887) a i.

Kamerunčania

Kamerunčania, francúzsky Camerounais, anglicky Cameroonians — súhrnné označenie obyvateľov Kamerunu (20 mil., 2012); mimo Kamerunu žijú najmä vo Francúzsku, v Belgicku, USA, Nigérii, Nemecku, Švajčiarsku, Austrálii a Švédsku. V krajine žije veľa (vyše 300) etnických skupín, najpočetnejší sú Fangovia (19,6 %), Bamilékovia a Bamumovia (Bamuni; spolu 18,5 %), menej početní Doualovia, Lunduovia (Lumduovia) a Bassovia (spolu 14,7 %), Fulbovia (9,6 %), Tikari (7,4 %), Mandarovia (5,7 %), Makovia (Makaovia; 4,9 %), Čambovia (2,4 %), Mbumovia (1,3 %), Hausovia (1,2 %), Massovia (Masanovia), Buwali (Gadalovia), Kotokovia, Musgumovia, Pygmeji a i., ďalej Arabi a Európania (najmä Francúzi, spolu 14, 7 %).

Úradnými jazykmi sú francúzština (78 % Kamerunčanov) a angličtina (22 %, väčšina anglofónnych Kamerunčanov používa jej kreolizovanú formu známu ako kamtok), v menšej miere sa používa aj nemčina a španielčina (mestá), väčšina Kamerunčanov však hovorí rozličnými africkými jazykmi, najmä nigersko-konžskými a čadskými (spolu až do 280 živých jazykov), k najrozšírenejším patria jazyky fang a douala, z ďalších bamiléké (bamileke), bamum (bamun), bulu, ako aj hauština, fulbčina a na severe arabčina. V niektorých z týchto jazykov vznikli literárne diela (→ kamerunská literatúra). R. 1978 boli na zápis kamerunských jazykov na základe latinky vytvorené jednotné ortografické pravidlá – jednotná abeceda (francúzsky Alphabet général des langues camerounaises, AGLC; anglicky General Alphabet of Cameroon Languages, GACL).

Do súčasnosti pretrvávajú rôznorodé folklórne prejavy Kamerunčanov (ústna slovesnosť, hudba, tanec; od 20. rokov 20. stor. doložené aj prostredníctvom záznamov písaných po francúzsky), ako aj praktiky mágie a tradičného liečiteľstva. Zo zachovaných umeleckých remesiel sú najrozšírenejšie drevorezba (predmety domácej potreby, rituálne a tanečné masky, figúrky ľudí a zvierat), spracovanie kovov (odlievanie umeleckých predmetov z bronzu, výroba šperkov) a prírodných materiálov (koža, rafia) a tkáčstvo. Tradičným stavebným materiálom na severe je hlina (tradičné zvonovité domy Musgumov, okrúhle alebo pravouhlé vidiecke stavby z nepálených tehál pokryté rastlinným materiálom i mestské domy, paláce, sakrálne stavby), v oblastiach v blízkosti pralesov drevo a rastlinný materiál (vidiecke i mestské stavby Bamilékov a Bamumov, bohato vyrezávané dvere a stĺpy ich palácových stavieb; jednoduché, z konárov zhotovené prístrešky Pygmejov).

Kamerunčania majú zvyčajne hierarchické spoločenské usporiadanie (na čele spoločenstva je miestny vládca a rada starších), na severozápade sa zachovalo niekoľko domorodých kráľovstiev (na čele s dedičným kráľom). Veriaci sú zväčša kresťania (69,2 %, z toho 38,4 % rímskych katolíkov a 26,3 % protestantov), menej zastúpení sú moslimovia (20,9 %), vyznávači tradičných afrických náboženstiev (5,6 %) a i. (4,2 %).

Kamianec-Podiľskyj

Kamianec-Podiľskyj, oficiálny prepis Kam’janec’-Podil’s’kyj, slovenský historický názov Kamenec Podoľský — mesto v záp. časti Ukrajiny v Chmeľnyckej oblasti na juž. okraji Volynsko-podolskej vrchoviny na rieke Smotryč; 100-tis. obyvateľov (2012). Významné stredisko hospodárstva, školstva a kultúry. Priemysel strojársky, elektrotechnický, potravinársky (vinársky, mäsový, cukrovarnícky, mliekarský, spracovanie ovocia a zeleniny), tabakový, cementársky, textilný, odevný, nábytkársky. Významné turistické stredisko.

Najneskôr v 11. stor. tam existovalo opevnené sídlisko patriace Kyjevskej Rusi, prvýkrát písomne doložené 1062. V 13. a 14. stor. bolo súčasťou Haličsko-volynského kniežatstva, okrem pôvodného sa tam usadilo aj litovské, poľské a arménske obyvateľstvo. R. 1241 bolo spustošené mongolským vojskom. R. 1374 získalo mestské práva a výsady na základe magdeburského práva. V 14. – 17. stor. vzhľadom na svoju strategickú polohu trpelo nájazdmi viacerých vojsk. R. 1370 – 1430 bolo súčasťou litovského kniežatstva, 1378 tam bola založená rímskokatolícka diecéza a usadili sa tam dominikáni. R. 1430 prešlo pod vládu Poľského kráľovstva, 1672 – 99 bolo obsadené Turkami. V 17. stor. sa v meste vytvorila židovská komunita, v pol. 18. stor. sa stalo jedným z centier chasidizmu. Po druhom delení Poľska (1793) mesto pripadlo Rusku a stalo sa centrom Podolskej gubernie (Podolie). Počas 1. svet. vojny 1914 obsadené rakúskou-uhorskou armádou. R. 1919 sa nakrátko stalo hlavným mestom Ukrajinskej ľudovej republiky, počas sovietsko-poľskej vojny (1919 – 21) bolo obsadené Poľskom (1919/20), potom súčasť ZSSR (Ukrajinskej SSR). Počas 2. svet. vojny (1941 – 44) obsadené Nemeckom, v jeho blízkosti sa odohrali významné boje. R. 1991 sa stalo súčasťou samostatnej Ukrajiny.

Stavebné pamiatky: centrum starého mesta si zachovalo pôvodný historický charakter s viacerými sakrálnymi stavbami a obytnými meštianskymi domami (16. – 19. stor.). K najvýznamnejším pamiatkam patria hrad (nazývaný aj Starý zámok, založený v 11. – 12. stor., prebudovaný v 16. – 17. stor., dnes historické múzeum), ku ktorému vedie Zámocký most postavený tureckými staviteľmi (17. stor.); Katedrála sv. Petra a Pavla (1502 – 17, koncom 17. stor. nakrátko premenená na mešitu, klasicisticky prestavaná v 18. stor., upravená v 19. stor.); bývalý dominikánsky kláštor s Kostolom sv. Mikuláša (založený v 2. pol. 14. stor., kostol prestavaný okolo 1420, barokovo v 18. stor.); zvyšky renesančných mestských hradieb (16. stor.) s niekoľkými zachovanými baštami (napr. bašta Štefana Bátoriho, 1564 – 85), mestská brána nazývaná Poľská brána (16. – 17. stor.), radnica (14. stor., renesančne upravená v 16. stor., barokovo v 17. – 18. stor., dnes múzeum), arménsky Chrám sv. Mikuláša (založený Arménmi koncom 14. stor. na mieste staršieho, upravovaný v 16. – 19. stor.), ruiny arménskeho Chrámu sv. Mikuláša (založený v 14. stor., prestavovaný v 16. – 18. stor., deštruovaný v 30. rokoch 20. stor., zachovala sa veža), barokový Chrám sv. Jozafata (pôvodne kostol trinitárov, 1750 – 80), Chrám Sv. Trojice (18. stor.), Chrám sv. Juraja (1851 – 61), Chrám sv. Alexandra Nevského (1893, v 30. rokoch 20. stor. deštruovaný, koncom 20. – zač. 21. stor. znovupostavený), drevený Chrám pozdvihnutia sv. kríža (18. stor.), biskupský palác (15. stor., prestavaný v 18. stor., dnes múzeum), budova bývalého kňazského seminára (18. stor., dnes múzeum), Ruský magistrát (1658 – 70), zvyšky pevnosti nazývanej Žvanecký zámok (18. stor.), kasárne (1788 – 91) a i. Univerzita (1918), sídlo rímskokatolíckeho biskupstva.

kampanila

kampanila, tal. campanile — zvonica v talianskych mestách. Zväčša samostatne stojaca veža v blízkosti kostola. Má niekoľko podlaží, obvykle pravouhlý alebo kruhový pôdorys a vnútorné schodisko (zvyčajne točité, niekedy točitú rampu). V horných podlažiach sa nachádzajú okná (môžu byť združené) alebo arkády, ktorými sa šíri zvuk zvonov. Jej architektonické formy a výzdoba vychádzajú z dobových štýlových tendencií. Kampanily sa stavali najmä v stredoveku, od renesancie boli budované ako súčasť kostola. K najvýznamnejším patria kampanila dómu Santa Maria del Fiore vo Florencii, ktorá sa začala stavať 1334 a je pripisovaná Giottovi (ukončená podľa jeho návrhu v 50. rokoch 14. stor.; ako súčasť historického jadra mesta zapísaná 1982 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), a neskororománska kampanila pri dóme v Pise vybudovaná 1173 – 1372 (známa ako šikmá veža; 1987 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).

Kampen

Kampen — mesto vo vých. Holandsku v provincii Overijssel na rieke IJssel v blízkosti jej ústia do Ijselského jazera; 51-tis. obyvateľov (2011). Priemysel strojársky, tabakový, lodenice. Turistické stredisko.

Vzniklo pravdepodobne zač. 11. stor. Prvýkrát písomne doložené 1227. Od 1. pol. 14. do pol. 15. stor. predstavovalo prosperujúce obchodné centrum, 1441 vstúpilo do Hanzy, kde malo veľký vplyv, od 2. pol. 16. stor. však nastal jeho postupný úpadok, ktorý sa prehĺbil po holanskej vojne (1672 – 78/79). Zač. 19. stor. sa stalo centrom tabakového priemyslu.

Stavebné pamiatky: gotické kostoly Bovenkerk (aj Sint Nikolaaskerk, 14. – 15. stor., na mieste staršieho, románskeho z 12. stor.), Broederkerk (14. stor.) a Onze Lieve Vrouwe kerk (nazývaný aj Buitenkerk, 14. stor., prestavaný v 15. stor.), klasicistický kostol Burgwalkerk (19. stor.), neskorogotická radnica (14. stor., renesančne prestavaná v 16. stor., sídlo mestského múzea Stedelijk Museum), mestské brány Koornmarktspoort (14. – 15. stor.), Broederpoort (1465, prestavaná v 17. stor.) a Cellebroederspoort (15. – 17. stor.), mestská veža Nieuwe Toren (1649 – 64), v centre mesta zachovaných množstvo pôvodných meštianskych domov (v jadre gotické, v 14. – 18. stor. renesančne a barokovo prestavané), z ktorých k najvýznamnejším patrí neskorogotický Gotisch Huis (okolo 1500, dnes múzeum). Múzeum tabaku. Univerzita (1854).

Kanada

Kanada, angl. a fr. Canada — štát v sev. časti Severnej Ameriky rozkladajúci sa na jej dvoch pätinách (2. najväčší štát na svete, po Rusku), jeho súčasťou sú mnohé ostrovy: na severe ležiace ostrovy Kanadského arktického súostrovia (najväčšie ostrovy: Baffinov ostrov, 507-tis. km2; Viktóriin ostrov, 217-tis. km2; Ellesmerov ostrov, 196-tis. km2; Banksov ostrov, 70-tis. km2; Devon, 55-tis. km2), pri vých. pobreží ostrov Newfoundland (111 tis. km2), pri záp. pobreží Vancouverov ostrov (31 tis. km2) a i. Na severe je obmývaný Severným ľadovým oceánom, na západe Tichým oceánom, na východe Atlantickým oceánom, na juhu a sverozápade hraničí s USA (na sverozápade s Aljaškou), úzkymi prielivmi na severovýchode oddeľujúcimi Kanadské arktické súostrovie od Grónska (autonómne územie Dánska) vedie hranica s Dánskom. Administratívne sa delí na 10 provincií a 3 teritóriá.

Prírodné pomery — silno členité pobrežie, ktoré je na západe vysoké s mnohými fjordmi a ostrovmi (Vancouverov ostrov, Ostrovy kráľovnej Šarloty), na východe nižšie s väčšími polostrovmi (Labrador a Nové Škótsko, oddelené Zálivom svätého. Vavrinca) a viacerými ostrovmi (Newfoundland, Ostrov princa Eduarda, Anticosti), na severe väčšinou nízke s mnohými zálivmi (Hudsonov záliv, Ungavský záliv, Mackenzieho záliv), polostrovmi (Ungavský polostrov, Melvillov polostrov, Boothijský polostrov) a s rozsiahlym Kanadským arktickým súostrovím. Dĺžka pobrežnej línie 202 080 km. Najmä sev. a vých. časť krajiny má viditeľné stopy pleistocénneho zaľadnenia. Veľkú časť územia Kanady (okolo poklesnutej panvy Hudsonovho zálivu a Foxovho zálivu) tvorí stabilná časť kontinentálnej zemskej kôry, geologický štít Laurentia (Kanadský štít) budovaný prekambrickými kryštalickými a premenenými horninami, ľadovcom formovaný povrch má charakter mierne zvlnenej plošiny s množstvom jazier a močaristých depresií, výšky väčšinou nepresahujú 600 m n. m. Rovinatý reliéf Laurentie je na severovýchode ohraničený výrazne členitým pohorím Arctic Cordillera (maximálna výška 2 616 m n. m.) tiahnucim sa sev. a severových. časťou Kanadského arktického súostrovia od vých. časti Ellesmerovho ostrova cez Baffinov ostrov po sev. výbežok polostrova Labrador, na polostrove Labrador vystupuje z Laurentie Laurentínska plošina, v juž. časti Kanady leží územie Veľkých kanadských jazier. Medzi záp. okrajom Laurentie a vých. okrajom Kordiller sa tiahne rozsiahly pás sev. časti Centrálnych rovín dvíhajúcich sa od východu na západ a na juž. úpätí Skalnatých vrchov dosahujúcich výšku 1 200 m n. m., ich juž. časť je súčasťou Veľkých prérií. Záp. časť Kanady zaberá horský systém Kordiller široký asi 600 km, rozčlenený na dve hlavné pásma – na vých. pásmo Skalnatých vrchov s ich sev. pokračovaním Mackenzieho vrchmi a na záp. pásmo Pobrežných vrchov prudko sa zvažujúcich do Tichého oceána a vytvárajúcich pobrežie s množstvom zálivov; horské pásma sú oddelené vnútornými plošinami; na hranici s Aljaškou v horskom pásme Saint Elias Mountains najvyšší vrch Kanady Logan, 5 959 m n. m. – 2. najvyšší vrch Severnej Ameriky, po vrchu Denali (Mount McKinley). Na východe sa pozdĺž Atlantického oceána až po Newfoundland a Nové Škótsko tiahne kanadská časť Apalačských vrchov.

Sev. časť Kanady leží v subarktickom až arktickom podnebnom pásme zasahujúcom značne na juh od severnej polárnej kružnice. Zvyšok Kanady leží v miernom podnebnom pásme (s rastúcou vzdialenosťou od mora s výraznými znakmi kontinentality, v Kordillerach horské podnebie na vých. svahoch otepľované vetrom chinook). Teploty v zime v rovnakých zemepisných šírkach sú na pobreží Atlantického oceána nižšie ako na pobreží Tichého oceána, čo spôsobuje studený Labradorský prúd vkliňujúci sa pri Newfoundlande od severu medzi juhoatlantické kanadské pobrežie a teplý Golfský prúd. Záp. pobrežie Kanady obmýva teplý Severný tichomorský prúd. Stretávanie sa studených vôd Labradorského prúdu a teplých vôd Golfského prúdu je príčinou výskytu častých hmiel v priľahlých územiach. V zime v dôsledku prenikania arktického vzduchu hlboko na juh dochádza často vo vnútrozemí k výskytu veľmi nízkych teplôt a k nárastu ročných teplotných amplitúd (priemerné minimálne teploty v januári klesajú v Montreale pod −12 °C a v Calgary pod −15 °C, najvyššie teploty namerané v týchto mestách sú viac ako 36 °C), v oblasti Veľkých kanadských jazier je kontinentálny charakter podnebia zmierňovaný klimatickým efektom ich vodných plôch. Priemerná teplota v januári sa pohybuje od viac ako 0 °C na záp. pobreží, −5 až −10 °C na vých. pobreží a −15 až −20 °C v str. časti územia do −35 °C a menej na severe; priemerná teplota v júli od 3 – 5 °C na severe do 21 °C na juhu a od 15 – 17 °C na západe do viac ako 20 °C na východe. Ročný úhrn zrážok od 2 600 mm na tichooceánskom pobreží (v záp. časti Kordiller až do 6 000 mm) a 1 450 mm na atlantickom pobreží do 300 – 400 mm vo vnútrozemí (na severe len do 200 mm).

Dobre vyvinutá riečna sieť, veľkú časť roka sú rieky a jazerá zamrznuté (5 – 9 mesiacov). Rieka Mackenzie vytekajúca z Veľkého jazera otrokov vytvára spolu s Riekou otrokov (jedna zo zdrojníc Veľkého jazera otrokov) a ich prítokmi najrozsiahlejší riečny systém Kanady; Mackenzie ústi rozsiahlou deltou do Beaufortovho mora Severného ľadového oceána. Ďalší rozsiahly riečny systém vytvára spolu s riekami Saskatchewan, Winnipeg a Red rieka Nelson, ktorá ústi do Hudsonovho zálivu (Severný ľadový oceán). Najvodnatejšou riekou a významnou dopravnou komunikáciou je Rieka svatého Vavrinca vytekajúca z Ontárijského jazera a jedným z najväčších estuárov na svete ústiaca do Atlantického oceána. Na hraničnej rieke Niagara spájajúcej Erijské jazero a Ontárijské jazero sa nachádzajú Niagarské vodopády, ktoré sú významnou turistickou atrakciou. Do Tichého oceána ústi rieka Fraser a rieky Yukon a Columbia, ktoré Kanadou pretekajú svojimi hornými úsekmi. Kanada je krajina s najväčšou plochou sladkovodných jazier na svete (okolo 400-tis. km2), prevládajú jazerá ľadovcového pôvodu. Na hranici s USA leží sústava Veľkých kanadských jazier (Horné jazero, Hurónske jazero, Erijské jazero a Ontárijské jazero sa nachádzajú na území obidvoch štátov, Michiganské jazero len na území USA), v centrálnej časti Kanady sú veľké jazerá: Veľké medvedie jazero, Veľké jazero otrokov, Winnipegské jazero a Atabaské jazero.

Kanadské arktické ostrovy, severozáp. pobrežie a sev. časť polostrova Labrador pokrýva riedka arktická vegetácia prechádzajúca smerom na juh do súvislej tundry; prechodný pás medzi tundrou a lesom vytvára oblúk tiahnuci sa od delty rieky Mackenzie juhových. smerom až po Jamesovu zátoku Hudsonovho zálivu a odtiaľ centrálnou časťou Labradora po Atlantický oceán; zvyšnú časť Kanady (takmer polovicu rozlohy územia, okrem výbežku Veľkých prérií využívaných prevažne poľnohospodársky) pokrývajú lesy (zväčša ihličnaté charakteru tajgy); na vlhkom tichooceánskom pobreží rastú jedinečné husté ihličnaté lesy s tujou riasnatou (Thuja plicata), duglaskou tisolistou (Pseudotsuga menziesii) a jedľovcom rôznolistým (Tsuga heterophylla); na juhových. časti územia prevládajú zmiešané až listnaté lesy so zastúpením jaseňa, topoľa, duba a javora; v Kordillerach je výrazná výšková zonálnosť rastlinstva. V Kanade je mnoho chránených území s rozličným stupňom ochrany vrátane 43 národných parkov (2016). Do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO boli zapísané národné parky Nahanni National Park (1978), Wood Buffalo National Park (1983, najväčší národný park Kanady), Kanadské parky v Skalnatých vrchoch (1984 – 90, vrátane najstaršieho národného parku Banff vyhláseného 1885), Gros Morne National Park (1987), Miguasha National Park (1999), Kluane National Park and Reserve s provinciálnym parkom Tatshenshini-Alsek Provincial Park (1979, ako súčasť medzinárodného systému chránených území v pohraničí Kanady a USA), územie národného parku Waterton Lakes National Park (ako súčasť medzinárodného parku Waterton-Glacier International Peace Park, 1995), provinciálny park Dinosaur Provincial Park (1979, významné paleontologické nálezisko okolo 40 druhov dinosaurov v provincii Alberta v doline rieky Red Deer) a lokalita Joggins Fossil Cliffs (2008, významné paleontologické nálezisko s bohatým výskytom rozmanitých rastlinných a živočíšnych skamenelín na zrubovom pobreží záp. časti Nového Škótska).

Hospodárstvo — Kanada je krajinou s rozsiahlymi zásobami prírodných a nerastných zdrojov, s vyspelým priemyslom a poľnohospodárstvom a patrí k ekonomicky najrozvinutejším krajinám sveta. Význam poľnohospodárstva, lesného hospodárstva (najväčší dodávateľ surového dreva a drevených výrobkov na svete) a rybolovu, ktoré boli v minulosti dominantné, klesol, tieto odvetvia však majú stále vysoký podiel na exporte. Pre Kanadu je charakteristický pomerne veľký rozdiel vo vyspelosti jednotlivých oblastí spôsobený najmä prírodnými danosťami. Najrýchlejší ekonomický rast dosahuje záp. časť Kanady (Britská Kolumbia a Alberta), rozhodujúcu úlohu si však v ekonomike udržiavajú tzv. centrálne provincie (Ontário a Quebec), dlhodobú ekonomickú stagnáciu tzv. atlantických provincií (Nového Škótska, New Brunswicku, Ostrova princa Eduarda a Newfoundlandu a Labradora), ktorá súvisela s ich tradičnou orientáciou na rybný priemysel, pomáhajú prekonávať diverzifikácia ich ekonomických aktivít a ťažba ropy i zemného plynu v šelfe Atlantického oceána.

Na tvorbe HDP sa 27,1 % podieľa priemysel, 1,9 % poľnohospodárstvo, 71,0 % služby (2011). V priemysle pracuje 22,0 %, v poľnohospodárstve 2,5 %, v službách 75,5 % ekonomicky aktívnych obyvateľov (2007). Rast HDP 2,2 % (2011). Miera nezamestnanosti 7,4 %, miera inflácie 2,8 % (2011). Na tvorbe HDP sa významnou mierou podieľa ťažobný priemysel (4,4 %), Kanada má veľké zásoby nekonvenčnej ropy (v provincii Alberta) a zemného plynu, odhadovaný objem zásob ropy 179 mld. barelov, z toho 170 mld. barelov nekonvenčnej ropy (2007), ročná produkcia viac ako 1 mld. barelov (3,5 mil. barelov denne, 6. miesto na svete, 2010); odhadovaný objem zásob zemného plynu 1,8 bilióna m3 (2011), ťažba 152,3 mld. m3 (3. mieste na svete, 2010); ďalej sa ťaží uhlie (68 mil. t, 2010), diamanty (11,7 mil. karátov; prevažne z ložísk v arktickej oblasti), zlato (91 t; Black Fox vých. od mesta Timmins, Red Lake, Kamloops), rudy železa (37 mil. t; polostrov Labrador), meď (525-tis. t; Kamloops, Greater Sudbury, Kidd Creek sev. od Timmins, Flin Flon), zinok (649-tis. t, 5. miesto na svete; Brunswick Mine pri Bathurste s ťažbou ukončenou 2013, Kidd Creek sev. od Timmins, Flin Flon), nikel (158-tis. t, 2. miesto na svete; Greater Sudbury), urán (9,7 tis. t, 2. miesto na svete), ilmenit (754-tis. t, 3. miesto na svete), molybdén (8,3 tis. t, 5. miesto na svete), platina (3. miesto na svete), draselné soli (11 mil. t, 1. miesto na svete), síra (20 % svetovej produkcie), kuchynská soľ (5. miesto na svete), kobalt (2. miesto na svete), sadra (4. miesto na svete), striebro, stavebné materiály a i.

Významný hutnícky priemysel (9 mil. t surového železa, 15,1 mil. t ocele a 3,2 mil. t hliníka, výroba ktorých je v závislosti od zdrojov vodnej energie sústredená najmä v provinciách Quebec a Britská Kolumbia, 2008), ďalej strojársky (najmä výroba dopravných prostriedkov, 60 % objemu výroby pripadá na automobilový priemysel; GM Canada, Magna International a Bombardier Inc. koncern vyrábajúci najmä lietadlá a koľajové vozidlá, ako sú vlaky a električky), letecký a kozmický (Montreal), chemický (výroba organických chemikálií, priemyselných hnojív, syntetických živíc a plastov), petrochemický a farmaceutický priemysel, veľký význam si udržiavajú tradičné odvetvia potravinárskeho, drevárskeho (132,5 mil. m3 surového dreva, 2010; ťažba najmä v Britskej Kolumbii a v Quebecu) a celulózovo-papiernického (popredný svetový výrobca novinového papiera) priemyslu; v Kanade pôsobí množstvo firiem podnikajúcich v oblasti informačných a komunikačných technológií (hlavné centrá Toronto, Montreal a Vancouver) alebo technológií na ochranu životného prostredia; na výrobe elektrickej energie (570,9 mld. kWh, 2010; jeden z najväčších svetových producentov) sa 61 % podieľajú vodné elektrárne (najväčšie Robert Bourassa s výkonom 5 616 MW a Churchill Falls s výkonom 5 428 MW sú na riekach La Grande a Churchill na polostrove Labrador), 23 % tepelné a 15 % jadrové elektrárne (jadrová elektráreň Bruce Nuclear Generating Station s výkonom 6 232 MW patrí z hľadiska inštalovaného výkonu k najväčším jadrovým elektrárňam na svete), 1 % vyrobenej energie pripadá na alternatívne zdroje energie, najmä na prílivové (krajina má vhodné podmienky na ich výstavbu najmä v oblasti Fundyjského zálivu) a veterné elektrárne.

V poľnohospodárskej výrobe využívajúcej okolo 7 % z celkovej rozlohy a sústredenej najmä v stepných provinciách Manitoba, Saskatchewan a Alberta prevažuje špecializovaná farmárska veľkovýroba s vysokým stupňom mechanizácie. Kanada je významným producentom obilia, najmä pšenice (26,8 mil. t, 2009) a jačmeňa (7,6 mil. t, 2010), ďalej kukurice (11,7 mil. t, 2010), repky olejnej (12,8 mil. t, 2. najväčší producent na svete, 2010), sóje (4,3 mil. t, 2010), šošovice, ľanového a horčičného semena, hrachu a javorového sirupu (2,4 mil. l, 2009); chov dobytka (13,2 mil. kusov, 2009), ošípaných (12,2 mil. kusov), hydiny (170,6 mil. kusov), kožušinovej zveri; rybolov (914-tis. t morských živočíchov, z toho 490-tis. t rýb), produkcia rýb z akvakultúr (155-tis. t, z toho 118-tis. t rýb, prevažne lososov).

V rámci služieb pracuje najviac ľudí v obchode, ďalej v zdravotníctve, sociálnych službách, ako aj v oblasti vedy a školstva, až po nich nasleduje finančný sektor, ktorý je z hľadiska tvorby HDP najdôležitejší. Pre svoju rozmanitosť a pre mnohé oblasti zachované v pôvodnom stave je Kanada obľúbeným cieľom turistov prichádzajúcich väčšinou z USA. Vývoz ropy a zemného plynu, strojov a zariadení, cestných strojov, kovov, chemických produktov a chemikálií, poľnohospodárskych produktov, dreva a výrobkov z dreva, papiera a celulózy. Dovoz strojov a zariadení, cestných strojov, ropy a zemného plynu, chemických produktov a chemikálií, potravín. Hlavní obchodní partneri: USA, Spojené kráľovstvo, Čína, Mexiko, Japonsko. Na tvorbe HDP sa 4,6 % podieľa doprava, cestná a železničná sieť sú relatívne husté, v juž., husto obývaných územiach dobre rozvinuté; 46 552 km železničných tratí, 1,042 mil. km ciest (z toho 415 600 km spevnených vrátane 17 000 km diaľnic a rýchlostných ciest, 2009), vých. a záp. pobrežie sú spojené systémom diaľnic Trans-Canada Highway (dĺžka 8 030 km); veľký význam má tak vnútroštátna, ako aj medzinárodná letecká doprava, 1 404 letísk, z toho 514 so spevnenou pristávacou dráhou (2010), 19 medzinárodných letísk, najväčšie v Toronte, vo Vancouveri, v Montreale a Calgary; 75 835 km plynovodov a ropovodov (2010). Čulá pobrežná a vnútrozemská riečna doprava, Rieka svätého Vavrinca ako súčasť vodnej cesty Saint Lawrence Seaway je najdôležitejšiou vnútrozemskou cestou spájajúcou Veľké kanadské. jazerá s Atlantickým oceánom, najstarším dodnes fungujúcim prieplavom (využívaný turisticky) je prieplav Rideau (Rideau Canal) spájajúci Ottawu s mestom Kingston pri Ontárijskom jazere (otvorený 1832; 2007 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Najdôležitejšie námorné prístavy sú vo Vancouveri, Montreale a Halifaxe. V málo zaľudnených oblastiach mimo dosahu cestnej siete má tradíciu doprava po vodných cestách, ktorú dopĺňa letecká doprava zabezpečovaná malými lietadlami; na severe krajiny sa v zime na prepravu ťažkých a objemných nákladov stále viac využívajú zamrznuté rieky a jazerá.

Obyvateľstvo → Kanaďania. Podiel mestského obyvateľstva 81 % (2010). Najväčšie mestá: Toronto, Montreal, Calgary, Ottawa, Edmonton, Mississauga, Winnipeg, Vancouer, Hamilton, Quebec.

Dejiny — začiatky osídľovania územia Kanady Paleoindiánmi siahajú do obdobia asi 25 000 – 30 000 pred n. l. (→ Indiáni), pričom jednotlivé regióny boli osídľované nerovnomerne. Pravdepodobne okolo 1000 pred n. l. sa v sev. oblastiach Kanady začali usádzať Inuiti (→ Eskimáci). Indiánske kmene (v súčasnosti nazývané prvé národy, angl. First Nations, fr. premières nations) mali vlastné kultúrne i jazykové osobitosti, živili sa najmä lovom, rybolovom a čiastočne aj poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, fazule, tekvice, slnečnice, tabaku), ich náboženstvom bol animizmus. Najvyspelejšie boli kmene Hurónov a Irokézov. Dokladom spôsobu života a kultúrnej vyspelosti Indiánov sú lokality zapísané 1981 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO: prírodná a archeologická lokalita Head-Smashed-In Buffalo Jump Complex predstavujúca najstarší doklad kolektívneho organizovaného lovu bizónov (asi od 4000 pred n. l.) a Ninstints (Nans Dins) – zaniknutá dedina indiánskeho kmeňa Haidov so zvyškami domov a s totemovými stĺpmi vysokej umeleckej úrovne, v národnom parku SGang Gwaay.

Prvými Európanmi, ktorí doplávali k brehom Kanady, boli islandskí Vikingovia. Pravdepodobne pod vedením Leifa Erikssona (syn Erika Červeného) pristáli okolo 1000 n. l. na ostrove Newfoundland (krajinu nazvali Vinland) a pokúsili sa tam založiť osadu, toto osídlenie však existovalo len krátko a z dlhodobého hľadiska nemalo žiadny význam. Jediným prameňom informácií o objavení Severnej Ameriky Vikingmi boli dlho len tzv. Vinlandské ságy, existenciu vikinských osád v Kanade však potvrdili archeologické výskumy. R. 1961 – 64 bolo na severe ostrova Newfoundland objavené vikinské sídlisko L’Anse aux Meadows z obdobia okolo 1000 n. l. (1978 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Kanada (jej vých. pobrežie) bola Európanmi opäť objavená koncom 15. stor. počas výskumnej plavby G. Cabota (1497 – 98). R. 1534 počas svojej prvej výpravy preskúmal J. Cartier oblasť okolo ústia Rieky sv. Vavrinca a Zálivu sv. Vavrinca a vyhlásil ich za francúzske dŕžavy, počas druhej výpravy (1535) proti prúdu Rieky sv. Vavrinca sa dostal až k indiánskej (irokézskej) dedine Stadacona (na mieste dnešného mesta Quebec) a krajinu nazval Canada (Kanada; z irokézskeho kanata, t. j. dedina). Ďalšie výpravy podnikli M. Frobisher (1576 – 78), S. de Champlain (1603 – 15) a i. Pre pôvodné obyvateľstvo však malo stretnutie s európskou civilizáciou katastrofálne dôsledky (→ Severoamerickí Indiáni). K pobrežiu Kanady sa od pol. 16. stor. vydávali aj lode baskických lovcov veľrýb; rybárska osada Red Bay Basque Whaling Station v dnešnej provincii Newfoundland a Labrador, ktorá bola v 16. – 17. stor. ich centrom, bola 2013 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

R. 1605 založili Francúzi prvé trvalo obývané sídlo Port-Royal (dnes Annapolis Royal v provincii Nové Škótsko) v oblasti, ktorú nazvali Akádia (fr. Acadie, angl. Acadia); jej hranice neboli nikdy presne stanovené, zahŕňala približne územia dnešných kanadských provincií Nové Škótsko a New Brunswick, vých. časť dnešnej provincie Quebec a časť amerického štátu Main. Názvom Akádia však Francúzi obyčajne označovali aj všetky francúzske kolónie na území dnešnej Kanady. R. 1608 založil S. de Champlain Quebec (historická časť mesta bola 1985 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), ktorý sa stal hlavným mestom francúzskej kolónie Nové Francúzsko (1627 – 35 jej guvernér), a 1642 francúzsky dôstojník Paul de Chodomey de Maisonneuve (*1612, †1676) Montreal. Francúzi sa usilovali kolonizovať vnútrozemie Kanady (oblasť okolo Zálivu sv. Vavrinca, povodia Rieky sv. Vavrinca, Veľkých kanadských jazier a povodia Mississippi), kde vybudovali celý rad pevností. Ich hlavným záujmom bol obchod s kožušinami, preto nadviazali pevné obchodné vzťahy s Indiánmi, ktorí sa neskôr (18. stor.) stali ich spojencami v konfliktoch s Britmi. R. 1615 prišli prví francúzski katolícki misionári, 1639 vybudovali jezuiti prvé stále misionárske centrum v Sainte-Marie among the Hurons (fr. Sainte-Marie-au-pays-des-Hurons; dnes súčasť lokality Midland v provincii Ontário). Osídľovanie však postupovalo pomaly a napriek tomu, že formálnou hlavou kolónie bol francúzsky kráľ, jej správu fakticky vykonávali monopolné obchodné spoločnosti, a to až do 1663, keď francúzsky kráľ Ľudovít XIV. vyhlásil Nové Francúzsko za francúzsku kráľovskú kolóniu pod priamou kontrolou koruny. Územie dnešnej Kanady okrem Francúzov začali kolonizovať aj Angličania, 1610 sa usadili v oblasti Newfoundlandu, ich osídlenie však čoskoro zaniklo a oblasť ovládli Francúzi. R. 1670 bola Angličanmi založená Spoločnosť Hudsonovho zálivu, ktorá v oblasti okolo Hudsonovho zálivu (→ Rupertova zem) čoskoro získala monopol na obchod s kožušinami. Počas 17. stor. sa francúzske a anglické kolónie v Severnej Amerike vyvíjali samostatne a vzájomné kontakty medzi nimi boli minimálne.

Na konci 17. stor. (1689 – 97) sa však medzi Britmi a Francúzmi začali dlhotrvajúce vojny. V rámci európskej vojny o španielske dedičstvo (1702 – 13) stratilo Francúzsko Utrechtským mierom (1713) v prospech Veľkej Británie Newfoundland, časť Akádie (→ Nové Škótsko) a Rupertovu zem. R. 1749 založili Briti pevnosť Halifax, ktorá sa neskôr rozvinula na jedno z najvýznamnejších prístavných miest Kanady a Severnej Ameriky. V 1. pol. 18. stor. došlo k sérii tzv. francúzsko-indiánskych vojen proti Veľkej Británii (pomoc indiánskych spojencov však vo veľkej miere využívali obidve strany), ktoré boli úzko späté s vojnami mocností na európskom kontinente (→ sedemročná vojna, 1756 – 63). R. 1759 porazili britské vojská Francúzov na Abrahámových pláňach (fr. Plaines d’Abraham, angl. Plains of Abraham) pod hradbami Quebecu, ktorý potom obsadili, 1760 dobyli aj Montreal. Po Parížskom mieri (10. februára 1763) pripadlo celé územie Nového Francúzska Veľkej Británii (tzv. Conquest), po francúzsky hovoriaci obyvatelia Akádie boli vysídlení (deportácie sa začali už 1755, pripomína ich historický park Grand-Pré National Historic Site v Novom Škótsku, 2012 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; Akádčania sa v súčasnosti sa nazývajú Cajuni a žijú v diaspóre najmä v štáte Louisiana v USA). Zisk rozsiahlych dŕžav osídlených prevažne katolíkmi francúzskeho pôvodu však znamenal pre britskú korunu potenciálny problém, pretože pokus o poangličtenie (vrátane prijatia anglikánskej viery) obyvateľov týchto území mohol vyvolať silný odpor a rovnako bolo potrebné riešiť aj problémy pôvodného obyvateľstva. Preto 7. októbra 1763 britský kráľ Juraj III. vydal Kráľovskú proklamáciu (angl. Royal Proclamation of 1763), na základe ktorej územie v povodí Rieky sv. Vavrinca obývané po francúzsky hovoriacim obyvateľstvom získalo status provincie (→ Quebec), bola určená dočasná hranica medzi britskými kolóniami na pobreží Atlantického oceána a pôdou Indiánov na západ od Apalačských vrchov a i. R. 1774 prijala britská vláda Zákon o Quebecu (angl. Quebec Act; platil do 1791), ktorý posunul hranice provincie Quebec na juh po rieku Ohio a na jej území akceptoval katolícke náboženstvo a francúzsky občiansky zákonník (→ Code civil), čím si Briti zabezpečili lojalitu francúzskych Kanaďanov počas Americkej revolúcie. Na druhej strane tento krok značne rozvíril verejnú mienku medzi anglikánskym obyvateľstvom, ktoré sa prudko zradikalizovalo, a prispel k šíreniu revolučných nálad. Kanada sa však nepridala k povstalcom a stala sa cieľom desiatok tisíc utečencov lojálnych britskej korune, ktorí odchádzali z územia dnešných USA. Po anglicky hovoriaci protestanti sa usádzali v Quebecu, a najmä v oblasti Veľkých kanadských jazier, čo však viedlo k vytvoreniu dvoch skupín obyvateľstva s odlišnou kultúrou, náboženstvom a jazykom. R. 1791 bol Quebec Konštitučným zákonom (angl. The Constitutional Act) rozdelený na dve britské kolónie (hranicu medzi nimi tvorila rieka Ottawa): Hornú Kanadu (angl. Upper Canada, fr. Haut-Canada) s prevahou po anglicky hovoriacich osadníkov, ktorá zaberala územie okolo horného toku Rieky sv. Vavrinca (dnešná kanadská provincia Ontário), a Dolnú Kanadu (angl. Lower Canada, fr. Bas-Canada) s prevahou po francúzsky hovoriacich osadníkov, ktorá zaberala územie okolo dolného toku Rieky sv. Vavrinca a pobrežie Zálivu sv. Vavrinca (časť územia dnešných provincií Quebec, Newfoundland a Labrador).

Pokus USA získať ďalšie územia v britskej Kanade narazil na rozhodný odpor tak po anglicky, ako aj po francúzsky hovoriacich kanadských kolonistov, čo viedlo k vojenskému konfliktu medzi USA a Spojeným kráľovstvom (tzv. vojna 1812, → anglicko-americká vojna). Kanada sa postavila na britskú stranu (väčšina bitiek sa odohrala na kanadskom území) a Britov podporovalo aj indiánske obyvateľstvo (1811 bola vytvorená protiamerická indiánska konfederácia pod vedením náčelníka Šóníov Tecumseha). Vojna sa skončila uzavretím Gentskej zmluvy (1814), podľa ktorej boli obnovené pôvodné hranice medzi USA a Kanadou, a v nasledujúcom období sa Kanaďania zamerali na riešenie vnútorných problémov i na expanziu na sever a západ realizovanú prostredníctvom Spoločnosti Hudsonovho zálivu a konkurenčnej Severozápadnej spoločnosti (North West Company, založená 1779). Po prudkých vzájomných sporoch medzi nimi (aj vojenskými; 1815 – 20 tzv. pemikanová vojna) ich britská vláda 1821 prinútila zlúčiť sa (pod názvom Spoločnosť Hudsonovho zálivu). R. 1829 vyhlásilo Spojené kráľovstvo Newfoundland za britskú kolóniu. Vedomie vzájomnej spolupatričnosti Kanaďanov, ktoré sa vytvorilo počas vojny s USA, ako aj rastúca nespokojnosť s britskou hospodárskou a politickou nadvládou viedli k vzniku hnutia tzv. vlastencov (patriotov) za uskutočnenie demokratických reforiem a za dosiahnutie samosprávy (o. i. požiadavka tzv. zodpovednej vlády, t. j. vlády, ktorá sa nezodpovedá britskej korune, ale parlamentu provincií; tzv. reformisti R. Baldwin, L. H. Lafontaine a i.). Pretože britská koloniálna správa nebola ochotná pristúpiť na ich požiadavky, vypuklo v novembri 1837 v Dolnej Kanade ozbrojené povstanie vedené L. J. Papineauom (o. i. namierené aj proti pokusom o asimiláciu frankofónneho obyvateľstva) a v decembri 1837 povstanie v Hornej Kanade vedené W. L. Mackenziem. Obidve povstania boli potlačené (1838). Začiatkom 1838 vymenovala britská vláda za guvernéra Kanady lorda z Durhamu (→ J. G. Lambton), ktorý vypracoval jeden z najvýznamnejších dokumentov v dejinách Kanady, tzv. Durhamovu správu (Správa o situácii v Britskej Severnej Amerike, angl. Report on the Affairs of British North America; dokončená v januári 1839). V nej navrhol zjednotenie Hornej a Dolnej Kanady, čo sa malo stať jadrom ďalšej integrácie britských kolónií v Severnej Amerike, zavedenie čiastočnej samosprávy a urýchlenie anglikanizácie po francúzsky hovoriaceho obyvateľstva. R. 1840 prijal britský parlament Zákon o zjednotení Hornej a Dolnej Kanady (angl. The Act of Union) pod názvom Spojená provincia Kanada (angl. United Province of Canada, aj Provincia Kanada, angl. Province of Canada) s jediným zastupiteľským orgánom a právom na vnútornú samosprávu, pričom jediným úradným a rokovacím jazykom sa stala angličtina; Horná Kanada bola premenovaná na Západnú Kanadu, Dolná Kanada na Východnú Kanadu. Došlo k oddeleniu cirkvi od štátu a k sekularizácii majetku anglikánskej cirkvi (1854). Začali sa vytvárať základy moderných politických strán (1854 konzervatívna, 1873 liberálna). Zavedenie reforiem umožnilo v nasledujúcom období začiatok hospodárskeho rozvoja. Nastal prudký rast populácie (aj vďaka rastúcej imigrácii z Európy), boli osídľované ďalšie územia mimo územia Spojenej provincie Kanada. S cieľom ukončiť teritoriálne spory s USA bola podpisom Oregonskej dohody (1846) medzi Spojeným kráľovstvom a USA stanovená spoločná hranica na 49. rovnobežke (49° s. š.), ktorá bola ako hranica stanovená už 1818, sporným však zostalo územie Oregonu (Američanmi nazývané Oregon Country, Britmi Columbia), pretože Američania si nárokovali na územie na severe až po 54°40‘ s. š. Po rozdelení Oregonu poverila britská vláda Spoločnosť Hudsonovho zálivu vybudovaním stálych sídel v britskej časti (aj ako dôsledok vypuknutia zlatej horúčky v oblasti sútoku riek Fraser a Thompson), ktorá sa 1858 ako Britská Kolumbia stala britskou kolóniou.

Nevyhnutnosť čeliť rastúcej hospodárskej a politickej sile USA viedla na začiatku 50. rokov 19. stor. k myšlienke spojenia britských kolónií na území dnešnej Kanady (v literatúre niekedy nazývaných Britská Severná Amerika, angl. British North America). Po rokovaniach medzi tzv. otcami konfederácie (angl. Fathers of Confederation, fr. Pères de la Confédération) v Charlottentowne (1. – 8. septembra 1864), Quebecu (10. – 27. októbra 1864) a Londýne (december 1866) bol projekt konfederácie uzákonený britským parlamentom (29. marca 1867) ako Zákon o Britskej Severnej Amerike (angl. The British North America Act, Constitution Act, fr. Acte de l’Amérique du Nord britannique de 1867), ktorý vstúpil do platnosti 1. júla 1867 (kanadský národný sviatok – Deň Kanady, angl. Canada Day, fr. Fête du Canada) a dodnes predstavuje základ kanadskej ústavy (od jej novelizácie 1982 sa nazýva Ústavný zákon 1867, angl. Constitution Act, 1867, fr. Loi constitutionnelle de 1867). Na jeho základe Kanada ako prvá britská kolónia získala štatút domínia, čím vznikol nový štátny útvar Domínium Kanada (aj Kanadské domínium, angl. Dominion of Canada), do ktorého sa spojili bývalé britské severoamerické kolónie Spojená provincia Kanada, Nové Škótsko a New Brunswick (Nový Brunšvik), pričom Spojená provincia Kanada bola rozdelená na provincie Quebec a Ontário. Bol vytvorený parlament zložený z dvoch komôr (dolnú volilo obyvateľstvo, hornú vymenúval generálny guvernér). Hlavným mestom sa stala Ottawa, v ktorej sídlila ústredná federálna vláda (podliehali jej obrana, financie, doprava a spoje, obchod, daňový systém a imigračná politika, vymenúvala guvernérov provincií), jej prvým predsedom sa stal J. A. Macdonald. Záležitosti miestneho charakteru (samospráva v obciach, kultúra, zdravotníctvo ap.) spravovali vlády provincií. Frankofónnemu Quebecu bolo priznané právo používať pri rokovaní v parlamente popri anglickom aj francúzsky jazyk. Spojené kráľovstvo si ponechalo právo rozhodovať o zmenách ústavy, zahraničnopolitických otázkach a o otázkach vojny a mieru. R. 1868 odkúpila Kanada od Spoločnosti Hudsonovho zálivu Rupertovu zem, ktorá sa spolu so Severozápadným teritóriom (dnešné teritórium Yukon, pevninová časť Severozápadných teritórií, severozáp. pevninová časť Nunavutu, severozáp. časť Saskatchevanu, sev. Alberta a sev. Britská Kolumbia) stala ako Severozápadné teritóriá (1869, fakticky 1870) súčasťou kanadskej konfederácie. Faktickému prevzatiu Severozápadných teritórií pod kanadskú správu nakrátko zabránilo prvé povstanie (1869 – 70) Métisov pod vedením Louisa Riela (*1844, †1885), ktorého výsledkom bolo vyčlenenie Manitoby (1870) ako samostatnej provincie. R. 1871 sa ďalšou provinciou Kanady stala Britská Kolumbia (od 1866 zjednotená s Vancouverom) a 1872 bol za provinciu vyhlásený Ostrov princa Eduarda. Po vzniku konfederácie nastal veľký hospodársky rozmach, rozvíjal sa priemysel, budovala infraštruktúra, a to najmä rozvojom lodnej dopravy a stavbou transkontinentálnych železníc (ako prvá bola postavená Kanadská pacifická železnica, angl. Canadian Pacific Railway, dokončená 1885). V záujme získania novej pôdy, na ktorú si však právoplatne nárokovali dovtedy tam žijúci pôvodní obyvatelia (Indiáni), bolo v období 1871 – 1921 medzi Kanadou (resp. britským panovníkom) a indiánskymi kmeňmi uzatvorených jedenásť dodnes platných tzv. číslovaných zmlúv (angl. Numbered Treaties). Na ich základe Indiáni postúpili určité územia európskym prisťahovalcom a ako kompenzáciu dostali potraviny, odevy, strelivo a náhradné, pre nich vyhradené (rezervované) územie – indiánske rezervácie (sťahovanie Indiánov do rezervácií prebiehalo 1871 – 75). Po objavení zlata v auguste 1896 v oblasti rieky Klondike v Yukone (→ bonanza; → Dawson) prichádzali do oblasti desaťtisíce hľadačov zlata (prospektorov), vypukla ďalšia zlatá horúčka, ktorej dôsledkom bolo o. i. vyhlásenie Yukonu (1898) za kanadské teritórium (už od 1892 sa medzi USA a Kanadou uskutočnili rokovania o hraniciach medzi Kanadou a Aljaškou, ktorú 1867 odkúpili USA od Ruska, definitívne boli stanovené 1903). R. 1905 získali štatút provincií časti Severozápadných teritórií Alberta a Saskatchewan.

Koncom 19. a zač. 20. stor. zaznamenala Kanada značný hospodársky rast. Do 1. svetovej vojny vstúpila automaticky po vyhlásení vojny Spojeným kráľovstvom a na európske bojiská vyslala vlastné vojenské sily (vyše 600-tis. mužov) spočiatku zložené prevažne z dobrovoľníkov. To výrazne posilnilo jej medzinárodnú prestíž a po vojne pokračovala v procese osamostatňovania. Fakticky vystupovala ako suverénny štát: 1818 – 19 sa zúčastnila Parížskej mierovej konferencie, 1919 sa stala jedným zo signatárov Versaillskej mierovej zmluvy a ako samostatný subjekt jedným zo zakladajúcich členov novovzniknutej Spoločnosti národov. R. 1919 bolo zavedené volebné právo žien. Počas prvých dvoch liberálnych vlád na čele s premiérom W. L. (Mackenziem) Kingom (1921 – 26, 1926 – 30) nastal hospodársky rozmach a obdobie prosperity. Na imperiálnej konferencii Commonwealthu (1926) Spojené kráľovstvo formálne uznalo autonómiu Kanady a štatutárnu rovnosť členských krajín (domínií) Commonwealthu. Ekonomický rast a optimistické očakávania do budúcnosti však dočasne zastavila svetová hospodárska kríza (1929 – 30), ktorá mala v niektorých oblastiach veľmi tvrdé dôsledky. R. 1931 počas vlády premiéra R. B. Bennetta (1930 – 35) schválilo Spojené kráľovstvo ustanovenie o rozšírení právomocí kanadskej vlády vo sfére vnútornej (žiadny zákon prijatý britským parlamentom nie je platný na území Kanady, pokiaľ nie je schválený kanadským parlamentom) i zahraničnej politiky, o. i. aj možnosť otvoriť vlastné diplomatické zastúpenia, čím poskytlo Kanade formálnu nezávislosť (→ Westminsterský štatút). Dôsledkom však bolo čoraz väčšie uvoľňovanie vzťahov so Spojeným kráľovstvom a upevňovanie kontaktov s USA, zvlášť významné bolo postupné zrastanie ekonomík obidvoch krajín, čo sa prehĺbilo najmä počas 2. svetovej vojny (vybudovanie diaľnice spájajúcej Aljašku s USA, vybudovanie mnohých podnikov ťažkého priemyslu Američanmi, ktoré sa neskôr stali základom leteckého a automobilového priemyslu). Počas tretej vlády W. L. (Mackenzieho) Kinga (1935 – 48) prežívala Kanada zložité obdobie. Spočiatku podporovala politiku appeasementu voči Nemecku, po vypuknutí 2. svetovej vojny presadil premiér v kanadskom parlamente vyhlásenie vojny po boku Spojeného kráľovstva (10. 9. 1939). Prvou veľkou vojenskou operáciou kanadských pozemných jednotiek dislokovaných v Spojenom kráľovstve bol neúspešný pokus britsko-kanadských síl o vylodenie v Dieppe (19. 8. 1942); 6. 6. 1944 sa po boku Spojencov zúčastnili invázie v Normandii (vylodenie na pláži Juno; dosiahli najhlbšie prieniky zo všetkých spojeneckých vojsk). Počas vojny došlo v Kanade k obrovskému rozvoju vojenského priemyslu, ktorého produkty zásobovali Spojencov, kanadské vojenské a obchodné loďstvo zohralo významnú úlohu v bitke o Atlantik. Po skončení vojny sa Kanada dostala do ekonomickej depresie a 1948 prijala Marshallov plán. R. 1945 sa stala zakladajúcim členom OSN. Počas vlády liberálov vedenej premiérom L. S. Saint-Laurentom (1948 – 57) sa výrazne angažovala v oblasti medzinárodnej politiky: 1949 sa stala zakladajúcim členom NATO, vtedajší kanadský minister zahraničných vecí (1948 – 57) a neskorší premiér L. B. Pearson výrazne prispel k ukončeniu suezskej krízy (1956 – 57), začo dostal 1957 Nobelovu cenu za mier. R. 1949 sa ku Kanade pripojil dovtedy formálne nezávislý Newfoundland ako jej desiata provincia (→ Newfoundland a Labrador).

V povojnovom období pokračoval rozvoj Kanady na rozvinutý priemyselný štát, v sociálnej oblasti sa presadzovala politika tzv. štátu blahobytu (angl. welfare state), silná imigrácia z krajín Európy, Ázie i z USA mala za následok zmenu demografickej situácie. Americké spoločnosti pôsobiace v Kanade začali fakticky kontrolovať väčšinu priemyselných odvetví (ťažbu ropy, nerastných surovín ap.). Po nástupe konzervatívcov do vlády sa premiér J. G. Diefenbaker (1957 – 63) usiloval preorientovať obchod opäť výraznejšie na Spojené kráľovstvo (obmedziť výšku obchodných kontaktov s USA). V období pokračujúcej studenej vojny však Kanada s USA úzko spolupracovala a 1958 s nimi podpísala dohodu, na základe ktorej s cieľom zabezpečiť obranu Kanady a USA bolo zriadené spoločné Severoamerické veliteľstvo protivzdušnej obrany (angl. North American Aerospace Defense Command, NORAD) pod americkým velením (v Kanade vo Winnipegu bolo zriadené len jedno z vedľajších veliteľstiev). Odpor obyvateľstva proti umiestneniu rakiet s jadrovými hlavicami na kanadskom území však napokon viedol k pádu vlády (1963) a k návratu liberálov (1963 – 68 L. B. Pearson). Vzťahy s USA (aj na úrovni vlád) sa skomplikovali aj pre odpor kanadského obyvateľstva proti americkému bombardovaniu Vietnamu počas vietnamskej vojny (1965 – 73; do Kanady sa presídlilo viacero Američanov s cieľom vyhnúť sa brannej povinnosti). Ekonomický rast a citlivá sociálna politika (zavedenie minimálnej mzdy, 40-hodinového pracovného týždňa i zdravotného poistenia, zlepšenie penzijného systému) sa odrazili na zvyšovaní blahobytu obyvateľstva a spolu s presadzovaním koncepcie multikulturalizmu výrazne prispeli k posilňovaniu kanadskej národnej identity, národného sebavedomia, patriotizmu a myšlienky kultúrnej svojbytnosti. Súčasne však v provincii Quebec v 60. rokoch 20. stor. (obdobie tzv. tichej revolúcie, fr. révolution tranquille, angl. Quiet Revolution) narastali nacionalistické a separatistické tendencie a zvyšovalo sa napätie medzi ňou a zvyškom Kanady. Otázka Quebecu začala komplikovať aj kanadské medzinárodné vzťahy, a to najmä po vystúpení francúzskeho prezidenta Ch. de Gaulla, ktorý pri oficiálnej návšteve Kanady (1967) verejne podporil autonomistické ambície frankofónneho obyvateľstva. R. 1968 sa P. E. Trudeau stal prvým po francúzsky hovoriacim premiérom v kanadskej histórii (1968 – 79). Prvým významným krokom jeho vlády bolo prijatie Zákona o úradných jazykoch (angl. Official Languages Act, fr. Loi sur les langues officielles), ktorý 1969 schválil kanadský parlament. Zákon ustanovil anglický a francúzsky jazyk ako úradné jazyky Kanady, zaručoval im status rovnocennosti na federálnej úrovni a napriek tomu, že neskôr boli prijaté ďalšie zákonné úpravy (o. i. 1988 jeho revízia), stal sa základom oficiálnej dvojjazyčnosti. Pre navrhovaný sociálny program, pre úsilie zaviesť do činnosti vlády dlhodobé plánovanie, ako aj pre zavedenie štátnej kontroly cien a platov sa však P. E. Trudeau dostal do sporu s konzervatívcami, ktorí sa 1979 – 80 dostali nakrátko k moci. Počas druhej Trudeauovej vlády (1980 – 84) sa 1980 uskutočnilo prvé referendum o otázke oddelenia Quebecu (60 % obyvateľov bolo za jeho zotrvanie v rámci Kanady). Za najvýznamnejší počin jeho vlády sa však považuje úprava kanadskej ústavy. Výsledkom procesu tzv. patriácie ústavy (koncept vychádzal z Trudeauových návrhov) bolo 17. 4. 1982 oficiálne vyhlásenie britskej kráľovny Alžbety II., na základe ktorého boli všetky ústavné právomoci prenesené (patriované) z britského parlamentu na kanadský, čím sa Kanada v zákonodarnej oblasti stala suverénnym štátom. Zároveň vstúpil do platnosti Ústavný zákon z 1982 (angl. Constitution Act, 1982, fr. Loi constitutionnelle de 1982). Ústavné zmeny viedli k polarizácii spoločnosti a k prudkému nárastu separatistických snáh s cieľom dosiahnuť autonómiu Quebecu (predstavitelia Quebecu odmietli ústavu podpísať). Vyriešiť otázku Quebecu s definitívnou platnosťou sa usilovala konzervatívna vláda premiéra M. B. Mulroneyho (1984 – 93). Dohodou z Meech Lake (3. 6. 1987) malo byť Quebecu zaručené ústavné právo na ochranu francúzskeho jazyka a kultúry bez ohľadu na záujmy nefrancúzsky hovoriacich obyvateľov provincie, pre rastúci nesúhlas v provinciách však nebola ratifikovaná v náležitom termíne, a preto nevstúpila do platnosti. R. 1992 voliči v Severozápadných teritóriách rozhodli v referende o postupnom vytvorení samosprávnej jednotky (teritória) pre Eskimákov žijúcich v tamojšom regióne Nunavut (vyčlenený 1999). R. 1995 sa konalo druhé referendum o zotrvaní Quebecu v kanadskej federácii, ktorého výsledok bol veľmi tesný (50,6 % za zotrvanie, 49,4 % proti nemu). R. 1997 vydal Najvyšší súd stanovisko, že Quebec nemá právo na jednostranné vyhlásenie nezávislosti. Separatistické hnutie však naďalej pokračuje v činnosti a otázka Quebecu zostáva zdrojom napätia, ktoré môže viesť k destabilizácii politických i hospodárskych perspektív krajiny (→ Quebec).

Politický systém — Kanada je parlamentnou monarchiou v rámci britského Spoločenstva národov, z hľadiska medzinárodného práva personálnou úniou. Hlavou štátu (tzv. Commonwealth realm v rámci britského Spoločenstva národov) je britský kráľ/kráľovná (v súčasnosti, od 1953, Alžbeta II.), v Kanade s oficiálnym titulom kanadský kráľ/kráľovná (angl. King/Queen of Canada, fr. Roi/Reine du Canada), ktorého/ktorú v krajine zastupuje generálny guvernér, od 2017 Julie Payettová (Payette). Právny rámec existencie Kanady vytvára ústava (Ústavný zákon z 1982, angl. Constitution Act, 1982, fr. Loi constitutionnelle de 1982), ktorej súčasťou je aj Kanadská charta práv a slobôd (angl. Canadian Charter of Rights and Freedoms, fr. Charte canadienne des droits et libertés) a podľa ktorej je Kanada parlamentná zastupiteľská demokracia s federálnym usporiadaním. Zákonodarným orgánom je parlament (angl. Parliament of Canada, fr. Parlement du Canada) so sídlom v Ottawe, ktorý tvoria Dolná komora (angl. House of Commons, fr. Chambre des communes) s 308 členmi (75 z Quebecu) volenými na 5 rokov a Senát (angl. Senate of Canada, fr. Le Sénat du Canada) maximálne so 112 členmi vymenúvanými generálnym guvernérom podľa návrhu predsedu vlády (kreslá sú prideľované na regionálnom základe). Volebné právo od 18 rokov.

Školský systém — tvoria ho základné (Elementary School, Junior School; približne do 16. roku veku dieťaťa), stredné (High School) a vyššie stredné školy (Community College) a univerzity a z väčšej časti je financovaný z verejných (federálnych a provinčných) zdrojov. V jednotlivých provinciách, ktorých vlády zodpovedajú za kvalitu vzdelávacích programov, sa na všetkých úrovniach uplatňujú rôzne vzdelávacie varianty. Vzdelávacími jazykmi sú angličtina a francúzština, v niektorých oblastiach aj menšinové jazyky (eskimácko-aleutské jazyky). Súčasťou systému sú aj súkromné a cirkevné školy. Prvé školy v Kanade vznikali v 17. stor. na území Nového Francúzska a zakladali ich najmä jezuiti, neskôr aj členovia iných konfesií alebo súkromné osoby. Organizované základné a vyššie vzdelávanie sa začalo v prvých desaťročiach 19. stor., výraznejšie sa rozvíjalo až od 1841 po prijatí zákona o vzdelávaní. Vyše storočnú tradíciu má dištančná (externá) forma štúdia, ktorá vznikla na viacerých univerzitách pre prírodné danosti krajiny (ťažšia dostupnosť z niektorých oblastí). K najvýznamnejším kanadským univerzitám patria University of Toronto (založená 1827), University of Ottawa (fr. Université d’Ottawa, založená 1848, prvá bilingválna univerzita), Université de Montréal (založená 1878) a i.

Tlač — vyznačuje sa určitými špecifikami, ktoré sú dané susedstvom s USA (dovoz periodík) a dvojjazyčnosťou krajiny. Je ovládaná veľkými (aj zahraničnými) mediálnymi korporáciami (Thomson Reuters Corporation, založená 2008; Quebecor alebo Québecor, založená 1950; The Brunswick News, založená 1902). Hlavnými kanadskými celoštátnymi denníkmi sú The Globe and Mail (založený 1844) a National Post (založený 1998) vydávané v anglickom jazyku v Toronte a Le Devoir (založený 1910) a Le Journal de Montréal (založený 1964) vydávané vo francúzskom jazyku v Montreale. Takmer vo všetkých kanadských mestách vychádza aspoň jeden regionálny denník, v bilingválnych mestách (Ottawa, Montreal) vychádzajú dva hlavné denníky (v anglickom a vo francúzskom jazyku). Niektoré regionálne denníky prekonávajú celoštátne denníky v náklade (The Toronto Star, založený 1892), ako aj v čítanosti (Windsor Star, založený 1888; Calgary Sun, založený 1980). Okrem toho vychádza veľké množstvo týždenníkov s rôznym zameraním.

R. 1936 bola založená kanadská štátna rozhlasová spoločnosť CBC/Radio-Canada (angl. Canadian Broadcasting Corporation, fr. Société Radio-Canada, SRC; vysiela v obidvoch úradných jazykoch – v angličtine a vo francúzštine, ako aj v ôsmich domorodých jazykoch), ktorej súčasťou sú aj štátne televízne spoločnosti (založená 1952) CBC television (vysiela po anglicky) a ICI Radio-Canada Télé (vysiela po francúzsky). V Kanade pôsobí aj viacero ďalších mediálnych spoločností s rôznym obsahovým a teritoriálnym zameraním.

Kanada, administratívne členenie
Územie Rozloha v km2 Počet obyv. (2011) Administratívne stredisko
Provincia
Alberta 661 848 3 742 753 Edmonton
Britská Kolumbia 944 735 4 554 085 Victoria
Manitoba 647 797 1 243 653 Winnipeg
New Brunswick 72 908 753 232 Fredericton
Newfoundland a Labrador 405 212 509 148 Saint John’s
Nové Škótsko 55 284 943 414 Halifax
Ontário 1 076 395 13 282 444 Toronto
Ostrov princa Eduarda 5 660 143 481 Charlottetown
Quebec 1 542 056 7 942 983 Quebec
Saskatchewan 651 036 1 052 050 Regina
Teritórium
Nunavut 2 093 190 33 303 Iqaluit
Severozáp. teritóriá 1 346 106 43 554 Yellowknife
Yukon 482 443 34 306 Whitehorse

Kanada, predsedovia vlády
1867 – 1873 John Alexander Macdonald
1873 – 1878 Alexander Mackenzie
1878 – 1891 John Alexander Macdonald
1891 – 1892 John Joseph Caldwell Abbott
1892 – 1894 John Sparrow David Thompson
1894 – 1896 Mackenzie Bowell
1896 Charles Tupper
1896 – 1911 Wilfrid Laurier
1911 – 1920 Robert Laird Borden
1920 – 1921 Arthur Meighen
1921 – 1926 William Lyon Mackenzie King
1926 Arthur Meighen
1926 – 1930 William Lyon Mackenzie King
1930 – 1935 Richard Bedford Bennett
1935 – 1948 William Lyon Mackenzie King
1948 – 1957 Louis Stephen Saint-Laurent
1957 – 1963 John George Diefenbaker
1963 – 1968 Lester Bowles Pearson
1968 – 1979 Pierre Elliott Trudeau
1979 – 1980 Charles Joseph Clark
1980 – 1984 Pierre Elliott Trudeau
1984 John Napier Turner
1984 – 1993 Martin Brian Mulroney
1993 Avril Kim Campbellová
1993 – 2003 Jean Chrétien
2003 – 2006 Paul Martin
2006 – 2015 Stephen Joseph Harper
od 2015 Justin Trudeau

Kanada, generálni guvernéri
1867 – 1868 vikomt (Charles Stanley) Monck
1869 – 1872 barón Lisgar (sir John Young)
1872 – 1878 markíz (Frederick Temple Blackwood) z Dufferinu a Avy
1878 – 1883 markíz (John Douglas Sutherland Campbell) z Lorne
1883 – 1888 markíz (Henry Charles Keith Petty-Fitzmaurice) z Lansdowne
1888 – 1893 barón (Frederick Arthur) Stanley z Prestonu (gróf z Derby)
1893 – 1898 markíz (John Campbell Gordon) z Aberdeenu a Temairu
1898 – 1904 gróf (Gilbert John Murray Kynynmound Elliot) z Minta
1904 – 1911 gróf (Albert Henry George) Grey z Fallodonu
1911 – 1916 vojvoda (Arthur William Patrick Albert) z Connaughtu
1916 – 1921 vojvoda (Victor Christian William Cavendish) z Devonshiru
1921 – 1926 vikomt (Julian Hedworth George) Byng z Vimy
1926 – 1931 markíz (Freeman Freeman-Thomas) z Willingdonu
1931 – 1935 gróf (Vere Brabazon Ponsonby) z Bessborough
1935 – 1940 barón (John Buchan) Tweedsmuir z Elsfieldu
1940 – 1946 gróf (Alexander Augustus Frederick William Alfred George Cambridge) z Athlone
1946 – 1952 gróf Alexander (Harold Rupert Leofric George) z Tunisu
1952 – 1959 Charles Vincent Massey
1959 – 1967 Georges-Philéas Vanier
1967 – 1974 Daniel Roland Michener
1974 – 1979 Jules Léger
1979 – 1984 Edward Richard Schreyer
1984 – 1990 Jeanne Mathilde Sauvéová (Sauvé)
1990 – 1995 Ramon John Hnatyshyn
1995 – 1999 Roméo-Adrien LeBlanc
1999 – 2005 Adrienne Louise Clarksonová (Clarkson)
2005 – 2010 Michaëlle Jeanová (Jean)
2010 – 2017 David Lloyd Johnston
od 2017 Julie Payettová (Payette)

kanadská literatúra

kanadská literatúra — súhrnné označenie literatúry vytvorenej kanadskými autormi v anglickom a vo francúzskom jazyku.

Kanadská literatúra v anglickom jazyku, aj anglickokanadská literatúra – najstaršie kanadské písomné pamiatky napísané v angličtine pochádzajú z 18. stor. od cestovateľov a bádateľov, napr. od Samuela Hearna (Hearne, *1745, †1792; Cesta z Pevnosti princa waleského pri Hudsonovom zálive k Severnému oceánu..., A Journey from Prince of Wales’s Fort in Hudson’s Bay, to the Northern Ocean..., 1795), A. Mackenzieho, Simona Frasera (*1776, †1862) a J. Franklina. Majú dokumentárny charakter a predstavujú správy z objaviteľských ciest do neznámych oblastí na severe a západe Kanady, ako aj o prvých stretnutiach s domorodým obyvateľstvom. Prvý román Príbeh Emily Montagueovej (The History of Emily Montague, 1769), ktorého dej sa odohráva v Kanade, napísala niekoľko rokov po porážke Francúzov na Abrahámových pláňach (1759, dnes súčasť Quebecu) manželka britského armádneho kaplána Frances Brooková (Brooke, *1724, †1789).

Národná literatúra v anglickom jazyku sa začala rozvíjať až na začiatku 19. stor. Prvú pôvodnú kanadskú báseň Dedina na vzostupe (The Rising Village, 1825) oslavujúcu život prvých osadníkov a rozmach Nového Škótska vytvoril kanadský básnik Oliver Goldsmith (*1794, †1861). Základy humoristického žánru položil T. Ch. Haliburton. V 1. pol. 19. stor. prevládala najmä próza zo života prvých prisťahovalcov, ktorú charakterizuje konflikt medzi snom o zasľúbenej zemi a tvrdou realitou každodenného boja o prežitie v nehostinnej kanadskej divočine (S. Moodieová; Catharine Parr Traillová, Traill, *1802, †1899; a i.). Vznik kanadskej konfederácie (1867) sprevádzal činorodý literárny a vlastenecký život. Tzv. konfederační básnici (A. Lampman, sir Ch. G. D. Roberts, W. B. Carman, D. C. Scott, I. V. Crawfordová a i.) inšpirovaní anglickým romantizmom a americkým transcendentalizmom hľadali vlastný básnický jazyk v kráse kanadskej prírody. D. C. Scott a E. T. Seton boli priekopníkmi nového žánru krátkej prózy – naturalistickej zvieracej poviedky. V oblasti prozaickej tvorby prekvital historický román, ktorého tradíciu založil prvý kanadský historik a otec kanadskej prózy J. Richardson medzinárodne úspešným románom Wacousta (1832) o povstaní Ottawov pod vedením náčelníka Pontiaca (1763) pri pevnosti Detroit. Podobný úspech zaznamenal W. Kirby románom s gotickými prvkami Zlatý pes (The Golden Dog, 1877). Prví kanadskí dramatici (Charles Mair, *1838, †1927; Sarah Anne Curzonová, Curzon, *1833, †1898) čerpali námety z minulosti.

Začiatkom 20. stor. na základe vzrastajúceho záujmu verejnosti o regionálne zvláštnosti zaujali významné miesto básnici zachytávajúci francúzskokanadské zvyky (William Henry Drummond, *1854, †1907) a rituály pôvodného obyvateľstva (Emily Pauline Johnsonová, Johnson, *1861, †1913), ako aj neľútostnú prírodu kanadského severu a jej krásu (Robert William Service, *1874, †1958). Najvýznamnejšia báseň s témou prvej svetovej vojny Na flámskych poliach (In Flanders Fields, 1915) napísal básnik John McCrae (*1872, †1918). Po prvej svetovej vojne sa začala poézia vzďaľovať od sentimentálnych viktoriánskych vzorov. Vlastný, osobitý štýl vytvoril E. J. Pratt v epických poémach Titanic (The Titanic, 1935), Brébeuf a jeho bratia (Brébeuf and His Brethren, 1940) a Až po posledný podval (Towards the Last Spike, 1952), ktoré mali dokumentárny charakter. Na jeho tvorbu nadviazal inovatívny a experimentálny básnik E. Birney, ktorý predznamenal nástup moderny a ako šéfredaktor (1936 – 40) torontského časopisu Canadian Forum (1920) dával priestor novým básnikom. V tomto období začali tvoriť Arthur James Marshall Smith (*1902, †1980), Francis Reginald Scott (*1899, †1985) a A. M. Klein, ktorí vychádzali z konkrétneho umenia a písali voľným veršom. Poézia 30. a 40. rokov 20. stor. reagovala na svetovú hospodársku krízu (Dorothy Livesayová, Livesay, *1909, †1996), vzostup fašizmu a druhú svetovú vojnu. Opozíciu ku kozmopolitnej a metafyzickej poézii A. J. M. Smitha (*1902, †1980) a časopisu Preview (1942) predstavovali Irving Layton (vlastným menom Israel Pincu Lazarovič, *1912, †2006), Louis Dudek (*1918, †2001) a Raymond Souster (*1921, †2012), ktorí vyzývali k návratu k realizmu typickému pre literárny kontext Severnej Ameriky. S časopisom Preview sa v 40. rokoch 20. stor. spájala aj tvorba najpokrokovejšej kanadskej poetky Patricie Kathleen Pageovej (Page; *1916, †2010).

V próze sa na úkor historického románu začal presadzovať regionalizmus, napr. L. M. Montgomeryová v slávnom románe Anna zo Zeleného domu (Anne of Green Gables, 1908; slov. 1959) zachytila kolorit Ostrova princa Eduarda, Sara Jeannette Duncanová (Duncan, *1861, †1922), R. Connor, S. Leacock či komerčne úspešná M. de la Rocheová oblasť ontárijských mestečiek. V prériových provinciách dominovali realisti (Martha Ostensová, Ostenso, *1900, †1963; F. P. Grove), ktorí na pozadí života malých, často úzkoprsých farmárskych komunít zobrazili súboj človeka s neúprosnou prírodou. Počas druhej svetovej vojny vznikol významný román Dve samoty (Two Solitudes, 1945) H. MacLennana zachytávajúci napätie medzi po francúzsky a po anglicky hovoriacimi Kanaďanmi v Quebecu. V 40. a 50. rokoch 20. stor. došlo k odklonu od tradičných naratívnych štruktúr a k lyrizácii prózy (James Sinclair Ross, *1908, †1996; William Ormond Mitchell, *1914, †1998; Ernest Buckler, *1908, †1984; a i.).

V 60. rokoch 20. stor. s nárastom národného sebavedomia Kanaďanov sa začalo obdobie rozkvetu kanadskej literatúry. Najvýznamnejšou predstaviteľkou je poetka, prozaička a literárna kritička M. E. Atwoodová, ktorá sa literárnokritickým dielom Prežitie. Tematický sprievodca kanadskou literatúrou (Survival: A Thematic Guide to Canadian Literature, 1972) pokúsila definovať kanadskú identitu. Jej romány sú prenikavými sondami do súčasného mestského života i do vzťahov mužov a žien, ako aj varovaním pred totalitnou mocou, politickým násilím a hrozbou environmentálnej katastrofy. Hrdinky búriace sa proti skostnatenému malomeštiackemu prostrediu zobrazili M. Laurenceová a nositeľka Nobelovej ceny za literatúru (2013) A. Munrová. Mavis Gallantová (Gallant, *1922, †2014) sa v poviedkach zaoberala ľudskou osamelosťou a krehkým svetom ilúzií, prívrženec jungovskej hlbinnej psychológie R. Davies zobrazil vzťah medzi mýtom a históriou, telom a dušou, fikciou i skutočnosťou a vierou, M. Richler pokrytectvo modernej spoločnosti a L. Cohen citové a sexuálne problémy ľudí modernej doby. V 60. a 70. rokoch 20. stor. nastal odklon od tradičného realizmu, do prózy prenikli prvky surrealizmu, postmodernej hravosti a experimentu, centrom záujmu však naďalej zostala história. Veľkej popularite sa preto tešili autori historiografické metafikcie (M. E. Atwoodová; Robert Kroetsch, *1927, †2011; Rudy Wiebe, *1934; Timothy Findley, *1930, †2002; George Bowering, *1935; M. Ondaatje; Carol Ann Shieldsová, Shields, *1935, †2003; Jane Urquhartová, Urquhart, *1949; Anne Michaelsová, Michaels, *1958; Daphne Marlattová, Marlatt, *1942; a i.), z ktorých mnohí začínali ako básnici a fascinácia históriou je prítomná aj v ich poézii. Tradícia regionalizmu pokračovala v próze (David Adams Richards, *1950; Guy Vanderhaeghe, *1951; Richard Bruce Wright, *1937, †2017; Ann-Marie MacDonaldová, MacDonald, *1958; Alistair MacLeod, *1936, †2014; Wayne Johnston, *1958; a i.) i v poézii (Alfred Wellington Purdy, *1918, †2000; Lorna Crozierová, Crozier, *1948; Fred Wah, *1939; a i.).

Približne od 80. rokov 20. stor. sa čoraz viac pozornosti venuje vyjadreniu plurality a rôznorodosti anglofónnej Kanady. Vďaka politike multikulturalizmu rastie záujem o tvorbu etnických skupín a prisťahovalcov, začali tvoriť indiánski a inuitskí autori (Jeannette Armstrongová, Armstrong, *1948; Beatrice Culletonová Mosionierová, Culleton Mosionier, *1949; Tomson Highway, *1951; Thomas King, *1943; Eden Robinsonová, Robinson, *1968; a i.), ktorí spochybňujú základné koncepty západnej kultúry a vyzývajú k návratu k vlastným ústnym tradíciám, mýtom a kultúrnym zvyklostiam. Proti stereotypnému vnímaniu pôvodného obyvateľstva protestujú aj indiánske poetky (Beth Brantová, Brant, *1941, †2015; Marie Annharte Bakerová, Baker, *1942; Marilyn Dumontová, Dumont, *1955; a i.). K ústredným témam literatúry Indiánov patria hľadanie vlastnej národnej identity, boj s rasovými predsudkami a vyrovnávanie sa s narušenými rodinnými vzťahmi. Podobné témy rezonujú aj u autorov prisťahovalcov (Bharati Mukherjeeová, Mukherjee, *1940, †2017; Shyam Selvadurai, *1965; a i.), resp. ich potomkov (napr. Nino Ricci, *1959). Vysokou mierou inovácie a nástojčivosťou výpovede sa vyznačuje najmä tvorba spisovateľov ázijského pôvodu (Joy Kogawová, Kogawa, *1935; Hiromi Gotová, Goto, *1966; Sky Leeová, Lee, *1952; Denise Chongová, Chong, *1953; Rohinton Mistry, *1952; a i.). Zabudnutú históriu afroamerického obyvateľstva zobrazili v poézii i v próze George Elliott Clarke (*1960), Dionne Brandová (Brand, *1953), Austin Clarke (*1934, †2016), Cecil Foster (*1954), Shani Mootoová (Mootoo, *1957) a i.

V kanadskej poézii po 1980 badať záujem o metafyziku (Margaret Avisonová, Avison, *1918, †2007; Gwendolyn MacEwenová, MacEwen, *1941, †1987; Phyllis Webbová, Webb, *1927; a i.), typické sú vplyvy feministických teórií (D. Marlattová; Di Brandt, vlastým menom Diana Ruth Janzenová, Janzen, *1952; a i.), očarenie klasickou literatúrou (Anne Carsonová, Carson, *1950) a experimentovanie s jazykom (Lisa Robertsonová, Robertson *1961; Christian Bök, *1966; a i.).

Dráma po druhej svetovej vojne kopírovala vývin prózy, v 60. rokoch 20. stor. čerpala námety z minulosti, napr. John Coulter (*1888, †1980) v divadelnej hre Riel (1950) o hrdinskom vodcovi vzbury Métisov. Po vzniku regionálnych a experimentálnych divadiel sa začali hrať inovatívne a odvážne drámy, napr. Majetok a oči mužov (Fortune and Men’s Eyes, 1967) Johna Herberta (*1926, †2001) o homosexualite a sexuálnom otroctve vo väzenskom prostredí, Extáza Rity Joeovej (The Ecstasy of Rita Joe, 1967) Georgea Rygu (*1932, †1987) o mladej Indiánke hľadajúcej svoje miesto vo svete belochov či trilógia Donnellyovci (The Donnellys, 1973 – 75) Jamesa Reaneyho (*1926, †2008) napísaná na motívy skutočnej udalosti (vyvraždenie írskej prisťahovaleckej rodiny v južnom Ontáriu 1880). V 70. rokoch 20. stor. vzniklo niekoľko experimentálnych kolektívnych inscenácií, na ktorých ako scenáristi participovali aj herci, napr. Farmárska šou (The Farm Show, 1972) Teda Johnsa (*1942) a Paula Thompsona (*1940) či Kanaďania (Les Canadiens, 1977) Ricka Salutina (*1942). Väčšina dramatikov tohto obdobia sa neodklonila od realizmu (David Freeman, *1945, †2012; David French, *1939, †2010; David Fennario, *1947; Michael Cook, *1933, †1994; Carol Boltová, Bolt, *1941, †2000; Joanna Glassová, Glass, *1936; a i.). U Georgea F. Walkera (*1947) badať vplyv kinematografie, herec a režisér Morris Panych (*1952) získal úspech neverbálnymi drámami. Koncom 80. rokov 20. stor. sa presadili indiánski dramatici (Tomson Highway, *1951; Marie Clementsová, Clements, *1962; Margo Kanová, Kane, *1951; Daniel David Moses, *1952; a i.) a neskôr aj autori z iných etnických skupín (G. E. Clarke; Rahul Varma, *1952; Rick Shiomi, *1947; Marty Chan, *1965; a i.).

Kanadská literatúra vo francúzskom jazyku, aj francúzskokanadská literatúra, quebecká literatúra – literatúra napísaná vo francúzskom jazyku v kanadskej provincii Quebec. Prvé literárne pamiatky predstavujú vo Francúzsku vytlačené správy z expedícií J. Cartiera a S. de Champlaina, ako aj francúzskych misionárov a obchodníkov s kožušinami (Pierre-Esprit Radisson, *asi 1636, †1710), historické diela (Pierre Boucher, *1622, †1717; Marie Morinová, Morin, *1649, †1730), náboženské spisy (Marie de l’Incarnation, *1599, †1672) a listy opisujúce každodenný život vo francúzskej kolónii Nové Francúzsko (Élisabeth Bégonová, Bégon, *1696, †1755).

Pôvodná tvorba sa začala rozvíjať po 1763, keď sa Nové Francúzsko stalo britskou provinciou (problematiku anglicko-francúzskych vzťahov zobrazil v poézii Joseph Quesnel, *1746, †1809). Od 1830 sa spisovatelia zameriavali na kritiku britskej nadvlády, na myšlienky samostatnosti a vlastenectva, napr. Michel Bibaud (*1782, †1857) v básnickej zbierke Epištoly, satiry, piesne, epigramy a iné hry vo veršoch (Épîtres, satires, chansons, épigrammes et autres pièces de vers, 1830), François-Réal Angers (*1812, †1860) v románe Odhalenie zločinu (Les Révélations du crime, 1837) a Philippe Aubert de Gaspé (*1814, †1841) v románe Vplyv knihy (L’Influence d’un livre, 1837). Základom národného uvedomenia sa stali historiografické diela Dejiny Kanady (Histoire du Canada, 4 zväzky, 1845 – 48) historika, novinára a básnika Françoisa-Xaviera Garneaua (*1809, †1866) predstavujúce liberálnu interpretáciu dejín a tradicionalistické Prednášky z kanadských dejín (Cours d’histoire du Canada, 1861) Jeana-Baptista-Antoina Ferlanda (*1805, †1865) vyzývajúce, naopak, ku konzervativizmu a k duchovným a vidieckym hodnotám. Tieto protichodné myšlienkové koncepcie sa premietli do kultúrnej a literárnej produkcie celého obdobia a ovplyvnili i vzťahy francúzskokanadskej literatúry k novým literárnym smerom.

V 60. rokoch 19. stor. sa okolo kritika abbého Henriho-Raymonda Casgraina (*1831, †1904) a časopisov Les soirees canadiennes (1861 – 65) a Le foyer canadien (1863 – 66) sformovalo prvé francúzskokanadské literárne hnutie Quebecká vlastenecká škola (École patriotique de Québec, 1860), ktoré presadzovalo estetiku romantizmu i realizmu založenú na vlasteneckých a katolíckych konzervatívnych pozíciách. Myšlienky hnutia uplatnili v poézii Octave Crémazie (*1827, †1879) a Louis-Honoré Fréchette (*1839, †1908), v próze Philippe Aubert de Gaspé (*1786, †1871) v historickom románe Starí Kanaďania (Les anciens Canadiens, 1863) oslavujúcom kanadskú minulosť, a najmä v ruralistickom románe rodnej hrudy (roman du terroir), ktorý sa rozvíjal aj v nasledujúcom období a ktorého najvýznamnejšími príkladmi sú romány Otcovská pôda (La terre paternelle, 1846) Patricea Lacomba (*1807, †1863) a Mária Chapdelainová (Maria Chapdelaine, časopisecky 1914, knižne 1916) Louisa Hémona (*1880, †1913). K hnutiu patrili aj Antoine Gérin-Lajoie (*1824, †1882) považovaný za autora prvej komédie Mladý Latour (Le jeune Latour, 1844), Adolphe-Basile Routhier (*1839, †1920), ktorý je autorom francúzskeho textu kanadskej národnej hymny (hudba Calixa Lavallée, *1842, †1891), Laure Conanová (Conan, vlastným menom Marie-Louise-Félicité Angers, *1845, †1924), Joseph-Charles Taché (*1820, †1894) a i. Rozvoj divadelnej tvorby od 1858 podnietili aj zájazdy francúzskych hercov do Kanady, napr. S. Bernhardtovej. Významné sú divadelné hry L.-H. Fréchetta a sociálne drámy Louvignyho de Montigny (*1876, †1955).

Koncom 19. stor. sa s postupujúcou urbanizáciou a industrializáciou stal centrom kultúry Montreal, 1895 vznikla modernistická Montrealská literárna škola (École littéraire de Montréal, 1895 – 1935), ktorá presadzovala požiadavku budovania národnej literatúry na svetových podnetoch, inšpirovala sa modernou svetovou poéziou, lartpourlartizmom a exotizmom (Paul Morin, *1889, †1963), dekadenciou (René Chopin,*1885, †1953) a symbolizmom (Jean Charbonneau, *1875, †1960; Arthur de Bussières, *1877, †1913). Najvýznamnejšími predstaviteľmi tejto školy i francúzskokanadského modernizmu sú symbolistický básnik É. Nelligan a básnik a prozaik Robert Choquette (*1905, †1991). V próze na prelome 19. a 20. stor. sa okrem historického románu a románu rodnej hrudy, ktorý prechádzal myšlienkovým i umeleckým vývinom až k paródii, čoraz viac presadzovala problematika mesta (P. Lacombe, A. Gérin-Lajoie). Presadzovanie realizmu v próze narážalo na nábožensku cenzúru, napr. román Mária Calumetová (Marie Calumet, 1904) Rodolpha Girarda (*1879, †1956) spôsobil konflikt s cirkevnou hierarchiou a znova mohol byť vydaný až 1946. Od 30. rokov 20. stor. smeroval román rodnej hrudy ako jeden z ústredných žánrov francúzskokanadskej prózy k psychologickej analýze (Claude-Henri Grignon,*1894, †1976; Jean-Charles Harvey, *1891, †1967), lyrizácii (Félix-Antoine Savard, *1896, †1982) a dokumentárnosti (Philippe Ringuet, vlastným menom Philippe Panneton, *1895, †1960). Jeho premeny v 30. – 60. rokoch 20. stor. podnietili vznik generácie významných spisovateľov tvoriacich jadro francúzskokanadskej prózy 20. stor.

Ekonomická kríza v 30. rokoch 20. stor. urýchlila vznik modernej básnickej tvorby, ktorá na rozdiel od národného tradicionalizmu zdôrazňovala nové estetické princípy (voľný verš, bohatá obrazotvornosť, spiritualita), platformou novej generácie básnikov a prozaikov sa stala literárna revue La Relève (1934 – 41) Roberta Charbonneaua (*1911, †1967). Autentickú poéziu vytvorili Hector de Saint-Denys Garneau (*1912, †1943), Alain Grandbois (*1900, †1975), Rina Lasnierová (Lasnier, *1910, †1997) a Anne Hébertová (Hébert, *1916, †2000).

Po druhej svetovej vojne ovplyvnil experimentálne literárne smery 50. a 60. rokov 20. stor. manifest Refus global (Globálne odmietnutie, 1948) vydaný v Montreale skupinou mladých maliarov (Paul-Émile Borduas, *1905, †1960; J.-P. Riopelle), ktorí odmietali sociálne, umelecké a náboženské normy vtedajšej spoločnosti. Vedúcou postavou sa stal Claude Gauvreau (*1925, †1971), jeho koncepcia tzv. exploratívneho jazyka (fr. langue exploréenne) ovplyvnila tvorbu Rolanda Giguèra (*1929, †2003), Gilla Hénaulta (*1920, †1996) a neskôr A. Grandboisa a R. Lasnierovej. V próze 50. rokov 20. stor. rezonovala mestská (Gabrielle Royová, Roy, *1909, †1983; Roger Lemelin, *1919, †1992) a existenciálna (André Langevin, *1927, †2009) problematika, dominoval psychologický román (Françoise Lorangerová, Loranger, *1913, †1995), román rodnej hrudy vyvrcholil v tvorbe Germaine Guèvremontovej (Guèvremont, *1893, †1968). V 40. – 50. rokoch 20. stor. zaznamenala rozvoj divadelná tvorba, významnými národnými dramatikmi boli Gratien Gélinas (*1909, †1999), Marcel Dubé (*1930, †2016), Jacques Ferron (*1921, †1985) a A. Hébertová.

V 60. rokoch 20. stor. počas tzv. tichej revolúcie (fr. révolution tranquille) nastali veľké zmeny v spoločenskom a kultúrnom živote, zavŕšila sa národná emancipácia, štátna podpora umožnila vznik nových vydavateľstiev, časopisov a divadiel. R. 1977 sa francúzština stala hlavným úradným jazykom provincie Quebec, angličtina klesla na pozíciu jazyka chránenej menšiny, bola odstránená náboženská cenzúra. Získaním nového jazykového i právneho vedomia sa francúzskokanadská literatúra vymanila aj z pocitu periférnosti voči Francúzsku. V emancipačnom hnutí zohralo významnú úlohu vydavateľstvo a zároveň básnická skupina Hexagone založená 1953 básnikom G. Mironom, ku ktorej patrili R. Giguère a Paul-Marie Lapointe (*1929, †2011), ako aj radikálna revue Liberté (1959). G. Miron svojimi názormi (avantgardnosť, vlastenectvo, ľavicovosť) ovplyvnil aj skupinu združenú okolo vydavateľstva a časopisu Parti pris (1963) angažujúcu sa za samostatný Quebec a presadzujúcu v literatúre jazykové odlišnosti kanadskej francúzštiny; zmenil sa aj štatút literatúry, francúzskokanadská literatúra sa stala quebeckou literatúrou. Skupinu založil André Major (*1942), hlavnými predstaviteľmi boli básnici Gérald Godin (*1938, †1994), Jacques Brault (*1933) a Paul Chamberland (*1939). V 60. rokoch 20. stor. sa tvorba vyznačovala kultúrnym vrením a experimentmi v poézii, v próze i v divadle. Poézia bola charakteristická tematickou pestrosťou (mesto, každodennosť, americkosť; Denis Vanier, *1949, †2000; Lucien Francoeur, *1948) a spoločenskou angažovanosťou (P. Chamberland, Michèle Lalondová, Lalonde, *1937; Gatien Lapointe, *1931, †1983; G. Godin; a i.). Básnici, ktorí vychádzali z formálnych experimentov a odmietali angažovanosť poézie, sa inšpirovali francúzskym štrukturalizmom, najmä básnickou skupinou okolo francúzskej revue Tel Quel. Patria k nim napr. François Charron (*1952), Roger Des Roches (*1950), Michel Beaulieu (*1941, †1985), ako aj Nicole Brossardová (Brossard, *1943), France Théoretová (Théoret, *1942) a Yolande Villemairová (Villemaire, *1949), ktoré ako predstaviteľky feministických tendencií uplatňovali na vyjadrenie ženského básnického jazyka formálne experimenty. Skupina nonkonformných tvorcov, ktorí sa združovali okolo časopisov Hobo-Québec a Cul-Q, sa inšpirovala najmä bítnickou protestnou poéziou (D. Vanier, Claude Beausoleil, *1948; Louis Geoffroy, *1947, †1977).

V próze 60. a 70. rokov 20. stor. sa autori zameriavali na interpretáciu dejín a národného dedičstva (J. Ferron; Antonine Mailletová, Maillet, *1929; Victor-Lévy Beaulieu, *1945), ako aj na kritiku spoločenských a politických pomerov (Marie-Claire Blaisová, Blais, *1939; Claude Jasmin, *1930) a okrem tradičného rozprávania (Y. Thériault; Jean-Yves Soucy, *1945, †2017) zaujal významné miesto nový román (Hubert Aquin, *1929, †1977; Gérard Bessette, *1920, †2005; Jacques Godbout, *1933; A. Hébertová; Réjean Ducharme, *1941, †2017). Divadelná tvorba 60. a 70. rokov 20. stor. je charakteristická rozmanitosťou tematiky (historické hry J. Ferrona, psychologicko-spoločenské hry F. Lorangerovej), ako aj využitím experimentálnych postupov (surrealistické drámy C. Gauvreaua; divadelné hry integrujúce kabaretnú a piesňovú poéziu Michela Garneaua, *1939; monodráma Clémence DesRochersovej, DesRochers, *1933) a hovorového jazyka vrátane dialektu (A. Mailletová, V.-L. Beaulieu) i argotu (tzv. argot joual, jazyk montrealskej robotníckej triedy), ktorý v experimentálnych divadelných hrách z mestskej periférie využíva významný dramatik a prozaik M. Tremblay.

V poézii 80. a 90. rokov 20. stor. sa strácala angažovanosť v duchu básnickej poetiky G. Mirona, nastal obrat k intimistickej poézii, dôraz sa kládol na indivíduum, jednoduchosť a zrozumiteľnosť (Jean Charlebois, *1945; Paul Bélanger, *1953; a i.). Lyrická výpoveď smerovala k autobiografickým tendenciám v tvorbe Yva Boisverta (*1950, †2012), Jeana-Paula Daousta (*1946), Louise Warrenovej (Warren, *1956) a Élise Turcottovej (Turcotte, *1957) a v tvorbe feministických autoriek N. Brossardovej, F. Théoretovej, Louise Dupréovej (Dupré, *1949) a Danielle Fournierovej (Fournier, *1955). K významným básnikom patria aj Serge Patrice Thibodeau (*1959) a Carle Coppens (*1972), piesňovú tvorbu a šansón reprezentujú Robert Charlebois (*1944), Pauline Julienová (Julien, *1928, †1998) a Céline Dionová (Dion, *1968). V próze 80. a 90. rokov 20. stor. nastal nový rozmach románu, autori prichádzali s tematickými a formálnymi inováciami, zaujímali sa o dedičstvo indiánskych a inuitských (eskimáckych) obyvateľov a integrovali sa kultúrne hodnoty imigrantov (Bernard Assiniwi, *1935, †2000; Marco Micone, *1945), do popredia sa dostávali témy príslušnosti k americkému kontinentu (Jacques Poulin, *1937; J. Godbout), každodenných problémov (M. Tremblay, Yves Beauchemin, *1941; Gaétan Soucy, *1958, †2013; L. Dupréová; Francine Noëlová, Noël, *1945), problémov moderného Quebecu (Diane Giguèrová, Giguère, *1937), ako aj homosexuality (André Roy, *1944; L. Dupréová, Suzanne Jacobová, Jacob, *1943). Postmodernistické tendencie sa prejavili v tvorbe J. Godbouta, dôležitosť nadobúdali krátke žánre, novela a poviedka (J. Ferron; A. Major; M. Tremblay; Monique Proulxová, Proulx, *1952), rozvíjal sa aj román autofikcie (Marie-Sissi Labrècheová, Labrèche, *1969; Robert Lalonde, *1947; J.-Y. Soucy; A. Mailletová; A. Hébertová; R. Ducharme) a historický román (Claire de Lamirande, *1929, †2009; Pierre Gravel, *1942, †2003; Micheline Lachanceová, Lachance, *1944; Pierre Turgeon, *1947). V oblasti divadelnej tvorby autori spracúvali tému inakosti, M. Micone zobrazil problematiku talianskej menšiny v Quebecu a Wajdi Mouawad (*1968) sa témou menšín zaoberá v symbolickej rovine. Indiánskej tematike a mýtom sa venujú divadelné hry Yva Siouiho Duranda (Yves Sioui Durand; *1951). Predstaviteľmi experimentálnej tvorby sú Normand Chaurette (*1954), René-Daniel Dubois (*1955), výrazne sa presadzuje aj feministická divadelná poetika (Denise Boucherová, Boucher, *1935; Jovette Marchessaultová, Marchessault, *1938, †2012).

Kanazawa

Kanazawa — mesto v Japonsku v záp. časti ostrova Honšu na pobrežnej nížine Japonského mora, administratívne stredisko prefektúry Išikawa; 453-tis. obyvateľov (2011). Priemysel textilný (najmä hodvábnický), kovoobrábací, porcelánový; umelecké remeslá (výrobky z laky, výroba plátkového zlata a i.). Letisko. Turist. stredisko.

Od 16. stor. sídlo šľachtického rodu Maedovcov, ktorého zásluhou sa Kanazawa stala významným regionálnym strediskom (administratívne stredisko kniežatstva Kaga), vyvíjala sa ako hradné mesto okolo ich hradu (založený zač. 80. rokov 16. stor. na mieste buddhistického chrámu z 15. stor., ktorý v 17. – 19. stor. niekoľkokrát vyhorel, naposledy 1881). Do súčasnosti sa tam zachovalo tradičné delenie na štvrte (napr. samurajská štvrť Nagamači, štvrť chrámov Teramači, štvrť zábavy Higašijama) s malými uličkami okolo hradu, ktoré mali obrannú funkciu, i s viacerými zachovanými pôvodnými súkromnými obytnými drevenými domami.

Stavebné pamiatky: v areáli pôvodného hradu (od 1989 súčasť kampusu Kanazawskej univerzity) zbrojnica Sandžukken Nagaja (1858) a Išikawská brána pozostávajúca z dvoch prepojených barbakánov (1788); budova skladu Godžikken Nagaja a veža Cuzuki Jagura (2001 zrekonštruované do podoby z 1809).

V blízkosti areálu tradičná japonská záhrada Kenrokuen považovaná za jednu z troch najväčších a najslávnejších tradičných záhrad v Japonsku (založená v 17. stor., reštaurovaná po 1774, podľa nového návrhu prestavaná v 19. stor., 1874/75 otvorená pre verejnosť), ktorej súčasťou je aj vila Seisonkaku (1863), šintoistický chrám Ojama-džindža (založený 1599, prestavaný 1873 – 75), buddhistický chrám a kláštor Mjórju-dži (založený 1585, prestavaný v 17. stor.).

Na vrchu Utacu tri šintoistické svätyne (napr. Tojokuni-džindža, založená 1606, prestavaná 1908) a i.

Viaceré múzeá a galérie, napr. Múzeum umenia prefektúry Išikawa (založené 1959, významná zbierka japonského výtvarného umenia, zbierky rodu Maedovcov), Múzeum tradičných produktov a remesiel, Múzeum súčasného umenia. Viaceré univerzity, najväčšia Kanazawská univerzita (založená 1949).

kandidóza

kandidóza [lat.], candidosis, moniliáza — mykotické ochorenie ľudí a zvierat (→ mykózy) vyvolané patogénnymi druhmi kvasiniek z rodu Candida (najčastejšie Candida albicans, zriedkavejšie Candida glabrata, Candida parapsilosis, Candida tropicalis a Candida dubliniensis). Vzniká pri porušení imunity, resp. pri celkovom oslabení organizmu napr. v dôsledku niektorých chorôb a ich liečby (napr. pri cukrovke, AIDS, pri dlhodobom podávaní kortikoidov, cytostatík a i.) a pri potlačení prirodzenej mikroflóry slizníc a kože človeka (napr. pri dlhodobom podávaní širokospektrálnych antibiotík). Predispozičným faktorom je aj práca v teplom a vo vlhkom prostredí. Ide zvyčajne o sekundárnu infekciu endogénneho pôvodu, ktorá postihuje kožu, nechty, sliznice a vnútorné orgány.

Kandidóza kože sa vyskytuje predovšetkým vo veľkých a malých kožných záhyboch (intertriginózna kandidóza) – v slabinách, v genitálno-análnej oblasti, pod prsníkmi alebo v pazuchovej jame. Jej charakteristickým prejavom je tvorba tenkostenných vezikúl s mliečne skaleným obsahom na začervenanej spodnej vrstve, ktoré splývajú a rýchlo praskajú za vzniku súvislých relatívne presne ohraničených zápalových veľmi pálivých svrbiacich až bolestivých lesklých červených mierne mokvajúcich ložísk s golierikom olupujúcej sa pokožky, niekedy s belavým povlakom. Pre túto formu kandidózy je typický rozsev drobných vezikúl a pustúl v okolí centrálneho ložiska. Podobne sa kandidóza kože prejavuje medzi prstami rúk (najčastejšie medzi 3. a 4. prstom) alebo nôh (medzi všetkými prstami), pri ktorej v najnižšom mieste medziprstového priestoru vzniká erodovaná červená plôška lemovaná macerovanou epidermou (môžu sa vytvoriť až bolestivé ragády), ktorá páli a svrbí. Kandidóza spojená so zápalom nechtového lôžka sa prejavuje zdurením, začervenaním, niekedy aj zhnisaním nechtového valu. Ochorenie môže postihnúť aj necht, ktorý potom stráca lesk, nadobúda ryhovaný povrch a špinavožltohnedé až zelenkasté sfarbenie, stenčuje sa alebo, naopak, hrubne a rozpadáva sa.

Kandidóza slizníc postihuje sliznicu jednak ústnej dutiny (najmä u dojčiat a detí), jednak pošvy. Prebieha buď ako jednoduchý zápal, alebo najčastejšie ako soor (→ múčnivka) s tvorbou tvarohovitých povlakov na povrchu sliznice, pri ochorení pošvy aj s hustým krémovitým výtokom a pocitom pálenia a svrbenia. Kandidózy vnútorných orgánov postihujú najčastejšie dýchacie cesty (kandidózové bronchopneumónie), tráviaci trakt, obličky a endokard (ako častá komplikácia transplantácií chlopní).

Diagnóza sa stanovuje na základe klinického, mikroskopického, kultivačného, biochemického, prípadne sérologického a histologického vyšetrenia. Liečba: lokálna aplikácia antimykotík vo forme roztokov, krémov a mastí, podávanie antimykotík vo forme tabliet alebo kapsúl (napr. ketokonazol, flukonazol), dôležitá je úprava životosprávy, hygiena a liečba základného ochorenia.

Kandidóza sa vyskytuje pri viacerých druhoch zvierat, najčastejšie však pri mladých vtákoch (najmä hydine). Postihuje sliznicu ústnej dutiny, pažeráka a žľaznatého žalúdka, prejavuje sa ako múčnivka.

Kaneš

Kaneš, aj Kaníš, chetitsky Néša — v staroveku mesto na križovatke významných spojníc medzi juž. a sev. i záp. a vých. Anatóliou, dnes archeologická lokalita (pahorok) Kültepe v Turecku v Kapadócii asi 20 km severovýchodne od mesta Kayseri. Osídlenie v Kaneši jestvovalo už v 3. tisícročí pred n. l.; nálezy importovanej sýrskej keramiky dosvedčujú súbežný vývoj Kaneša a Akkadskej ríše (→ Akkad) v Mezopotámii. V strednej bronzovej dobe (20. – 18. stor. pred n. l.) najvýznamnejšia asýrska obchodná osada v Anatólii (toponymum pravdepodobne dokladajú už písomné archívy zo sýrskeho mesta Ebla) a postupne stredisko celého systému týchto osád v strednej a juhových. Malej Ázii; asi 20 – 30-tis. obyvateľov. Po vzniku Chetitskej ríše (→ Chetiti) sídlo jej prvého panovníka Labarnu (koniec 18. stor. pr.ed n. l.). Keď jeho nástupca Labarna II. (pravdepodobne totožný s Chattušilim I.) preložil svoje sídlo do Chattuše, význam Kaneša postupne upadal. Posledné doklady osídlenia sú z obdobia helenizmu a rímskej doby.

Prvé archeologické výskumy Kültepe začali koncom 19. a začiatkom 20. stor. francúzski a nemeckí archeológovia, významné objavy (architektúra a klinopisné tabuľky) však priniesol až výskum, ktorý 1925 uskutočnil B. Hrozný, systematický výskum sa uskutočňuje od 1948. Z ranej bronzovej doby pochádza megarón, ktorý bol centrom Kaneša a jeho hlavná sieň mala rozmery 11 × 12,5 m. V strednej bronzovej dobe, v období najväčšieho rozvoja a významu, bolo mesto usporiadané v troch sústredných kruhoch s priemerom až 2 km. V strednom kruhu bola citadela tvorená palácovým komplexom s rozlohou asi 13 000 m2, ktorý okrem vládnej mal i správnu a hospodársku funkciu a bol opevnený stenou z mohutných andezitových kvádrov, miestami zdvojenou alebo zosilnenou vežami. Nasledovalo horné mesto obkolesené hradbami s rozlohou 550 × 450 m, kde stálo niekoľko monumentálnych stavieb i súkromné obydlia. Dolné mesto sa nachádzalo vo vonkajšom okruhu a bolo chránené valom postaveným asi 500 m od hradieb horného mesta. Veľkoplošné výskumy dokázali prítomnosť obchodných štvrtí s trhoviskami a kupeckými sídliskami nazývanými kárum (akkadsky = prístav, centrum obchodu). V priebehu ďalšieho vývoja bolo dolné mesto husto zastavané samostatnými obytnými domami zoskupenými okolo dláždených ulíc, ktoré boli čiastočne odkanalizované. Domy mali oddelené priestory na obchody, sklady, archívy, kuchyne a obytné miestnosti, v dvojpodlažných domoch boli súkromné priestory umiestnené na poschodí.

Obyvatelia používali keramiku s geometrickými vzormi, ktorá sa už vyrábala na hrnčiarskom kruhu, a technicky jedinečný monochrómny riad z jemnej hliny. K najstarším nálezom datovaným do 1. pol. 20. stor. pred n. l. patrí ručne vyrábaná a geometrickými vzormi zdobená tzv. kapadócka keramika. Našlo sa aj množstvo pečatných valčekov staroasýrskej, starobabylonskej, sýrsko-anatólskej či lokálnej, anatólskej proveniencie. Najvýznamnejším objavom sú však hlinené Kapadócke tabuľky (2. pol. 20. stor pred n. l. – 1. pol. 19. stor. pred n. l.) s právnymi, administratívnymi a účtovnými informáciami zapísanými klinovým písmom, ktorých autormi boli asýrski kupci putujúci z mesta Aššur do Malej Ázie. Z obdobia rozkvetu Kaneša ako významnej obchodnej osady pochádzajú aj dokumenty zaznamenané miestnymi pisármi (v asýrčine), dokladajúce mená miestnych vládcov – o. i. Varšama (Varšamaš), Inar, Churmili (Churmiliš), Charpativa (Charpativaš), Turupani (Turupaniš), Pitchana (Pitchanaš), Anitta (Anittaš). Na konci strednej bronzovej doby už výstavba v Kaneši ustávala, v neskorej bronzovej dobe priestor obchodnej osady slúžil len ako pohrebisko. V 1. tisícročí pred n. l. (železná doba), v tzv. neskorochetitskom období, znova vznikli na území horného mesta rodinné obydlia (paralelný vývoj s neskorochetitskými štátmi na juhu Malej Ázie, → Tabal).

Kaňka, František Maximilián

Kaňka, František Maximilián, aj Franz Maximilian, Ganka, Kanka, Khanka, pokrstený 19. 8. 1674 Praha – 14. 7. 1766 tamže — český barokový architekt, predstaviteľ vrcholného baroka. Vyučil sa v Prahe, vo Viedni a v Taliansku. Spočiatku spolupracoval s G. Santinim (Aichlom) a Giovannim Battistom Alliprandim (*asi 1665, †1720), po ich smrti sa podieľal na dokončení niektorých ich stavieb. Ako architekt bol mimoriadne činný a úspešný, navrhol množstvo profánnych i sakrálnych stavieb pre významné šľachtické rody (Valdštejnovci, Černínovci z Chudeníc, Mansfeldovci a i.) i pre rehoľné rády (najmä pre jezuitov). Prispel k udomácneniu baroka v Čechách, niektoré jeho diela predznamenávajú rokoko.

V tvorbe sa priklonil ku klasicizujúcemu smeru barokovej architektúry, výnimočne uplatňoval i prvky barokovej gotiky. Navrhoval aj zámocké záhrady, oltáre, náhrobky a sochy. R. 1709 sa s M. W. Halbaxom a so sochárom Františkom Preissom (*okolo 1660, †1712) spolupodieľal na pokuse o založenie prvej Akadémie výtvarných umení v Čechách. K jeho najvýznamnejším dielam patria lovecký zámoček vo Vinoři v Prahe (1718 – 21), bývalý augustiniánsky konvent v Prahe (1716 – 19), dostavba Klementina v Prahe (1719 – 26, Astronomická veža a Zrkadlová kaplnka), úprava Karolina v Prahe (1715 – 18), dostavba zámku Karlova koruna v Chlumci nad Cidlinou (1721 – 23, podľa projektu G. Santiniho), Kostol sv. Jána Nepomuckého v Kutnej Hore (od 1734), viaceré paláce a obytné nájomné domy na Hradčanoch a na Malej Strane v Prahe a i.

kannuši

kannuši [jap.] — japonský šintoistický kňaz (termín odvodený zo starojaponského kamu-nuši, t. j. správca, resp. pán božstiev), ktorý spravuje šintoistickú svätyňu a organizuje a vykonáva v nej náboženské obrady. Kannušiovia zvyčajne bývajú v dome, ktorý je v areáli svätyne. Počas náboženských obradov (napr. požehnanie novorodenca, svadba, veľká novoročná očista) nosia obradné biele rúcho, vysokú čiernu čiapku a tradičné sandále. Pri obradoch obrátení smerom k hlavnému oltáru svätyne odriekajú v predklasickej japončine (staré obdobie japonského jazyka, do 8. stor.) príslušné modlitby k danému šintoistickému božstvu (kami), obrátení smerom k veriacim mávajú na znak očisty papierovými mávadlami. Organizujú aj slávenie výročných sviatkov (macuri), ktoré často trvá aj niekoľko dní. V niektorých významných svätyniach pretrváva rodová tradícia kňazstva mnoho rokov, resp. storočí. V súčasnosti sú všetci kannušiovia absolventmi šintoistických univerzít.

Kano

Kano — mesto v sev. Nigérii, hlavné mesto členského štátu Kano; 2,395 mil. obyvateľov, aglomerácia 4,957 mil. obyvateľov (2011). Hlavné hospodárske a kultúrne stredisko sev. časti krajiny s dobre vybudovanou infraštruktúrou. Priemysel textilný, potravinársky (výroba oleja z podzemnice olejnej, nealkoholických nápojov, konzervovanie najmä hovädzieho mäsa), kožiarsky, obuvnícky, chemický, cementársky, automobilový; remeslá (garbiarstvo, farbiarstvo, hrnčiarstvo). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ryže, bavlníka, podzemnice olejnej; chov dobytka) s viacerými veľkými trhoviskami. Cestný uzol, železničné spojenie s Lagosom na pobreží Guinejského zálivu, medzinárodné letisko. Mesto je zásobované vodou z veľkej priehradnej nádrže Challawa Gorge Dam ležiacej 90 km juhozápadne.

Kano vzniklo okolo vrchu Dala, kde boli náleziská železnej rudy (najstaršie osídlenie pravdepodobne už okolo 7. stor. n. l.) a pod menom Dala bolo známe až do konca 15. stor. Postupne sa rozvinulo na jeden z najvýznamnejších hauských mestských štátov (→ Hausovia) – kráľovstvo Kano, ktorého prvým vládcom bol podľa pôvodnej, po arabsky napísanej a do angličtiny preloženej Kroniky Kana kráľ Bagauda (vládol 999 – 1063), potomok mýtického zakladateľa štátov princa Bajadžidu. Stalo sa významným centrom výroby indigom farbených látok a spracovania koží (typické jamy, v ktorých sa farbili látky a kože a patria k najstarším v Afrike, sa zachovali dodnes a patria k turistickým atrakciám), ako aj kováčstva i dôležitým obchodným strediskom a východiskovou alebo konečnou stanicou na karavánových cestách vedúcich cez Saharu k Stredozemnému moru, ovládalo aj cesty do údolia Nílu. Kontakt so sev. Afrikou uľahčilo skoré prijatie islamu, ktorý tam začal prenikať z Mali v 14. stor. Vrchol rozkvetu Kana nastal v 14. – 15. stor., najmä v období vlády Muhammada Rumfu (vládol 1463 – 99), ktorý podporoval šírenie islamu, uskutočnil administratívne reformy, dal prestavať mestské hradby a postavil palác Gidan Sarki (Gidan Rumfa). Počas fulbského džihádu 1805 bolo dobyté Usmanom Dan Fodiom a ako emirát Kano sa stalo súčasťou Sokotskej ríše (jej najväčšou, najrozvinutejšou a najprosperujúcejšou provinciou). R. 1903 bolo dobyté Britmi, ktorí v poradí 7. fulbského emira poslali do exilu do mesta Lokoja, kde 1926 zomrel. Britská koloniálna politika takzvanej nepriamej vlády (Indirect Rule) umožnila zachovanie vlády emirov v Kane (s oklieštenými právomocami) aj počas britskej nadvlády (do 1960) a v rámci nezávislej Nigérie až do súčasnosti. Od 1967 hlavné mesto členského štátu Nigérie Kano.

Stavebné pamiatky: čiastočne zachované hradby (pôvodne z 12. stor., prebudované v 2. pol. 15. stor., neskôr opravované; dĺžka 17 km, výška 9 m), palác Gidan Sarki (aj Gidan Rumfa; 2. pol. 15. stor.), z ktorého sa zachovala len pôvodná vstupná brána, v centre mesta množstvo zachovaných príkladov tradičnej obytnej architektúry Hausov z nepálených tehál (tradičný typ islamského obytného domu s vnútornými dvormi), trh Kurmi (15. stor.), Piatková mešita (Džámí masdžid, založená v 2. pol. 15. stor., prestavaná v 16. a v 19. stor., súčasná stavba vznikla po 1950). Univezita Bayero University Kano (založená 1977), múzeum Gidan Makama (sídli v budove z 15. stor.).

kanonik

kanonik, lat. canonicus — v katolíckej a anglikánskej cirkvi kňaz vymenovaný diecéznym biskupom za člena katedrálnej alebo kolegiátnej kapituly (bol mu udelený titul kanonik). Spoločne s ostatnými kanonikmi vykonáva v katedrálnom alebo v kolegiátnom kostole danej diecézy slávnostné liturgické obrady a plní iné úlohy určené štatútmi alebo diecéznym biskupom.

Funkcia kanonika vznikla v stredoveku ako výsledok predchádzajúceho vývoja. Pôvodne v kresťanskom staroveku sa ako kanonici označovali členovia skupiny 12 presbyterov a 7 diakonov, ktorí pomáhali miestnemu biskupovi. Spočiatku žili individuálne, od 4. stor. spoločne v biskupskom dome. Vo 4. – 8. stor. to boli klerici, ktorí viedli spoločný život podľa presne stanoveného kánonu, t. j. podľa pravidiel zostavených sv. Augustínom na spôsob rehoľných pravidiel. Tak vznikli regulovaní (rehoľní) kanonici (lat. canonici regulares), ktorí viedli rehoľný život a boli viazaní sľubmi. Z nich sa neskôr vyvinuli kanonické rehole, napr. premonštráti alebo augustiniáni (najstaršia klasická kanonická regula bola napísaná 755 – 757 pre kanonikov v Metzi biskupom Chrodegangom, *asi 712, †766). V 9. stor. Karol Veľký nariadil spoločný život všetkým klerikom, čím vznikali kolegiátne kapituly (kanonici bývali v kapitulách spoločne podobne ako v kláštoroch), čoskoro sa však znova presadil individuálny život bežného kléru. Došlo tak k diferencovaniu kanonikov na regulovaných (rehoľných) a svetských kanonikov (lat. canonici saeculares), ktorí boli členmi kapitúl, no neboli viazaní kanonickou regulou.

V minulosti kanonici spolu s titulom získavali i ďalšie benefície, a to aj majetkové – pravidelný peňažný príjem, resp. dávky z fundačného majetku, ako aj bývanie (dom), tzv. kanóniu, vo vrcholnom stredoveku aj vlastné bývanie (kanónia s hospodárskym zázemím). Kanonici pred nastúpením do úradu odriekali pred biskupom a kapitulou vyznanie viery a prísahu a sľubovali biskupovi poslušnosť a úctu. Ich úlohou bolo biskupovi radiť, zastupovať ho počas jeho neprítomnosti pri spravovaní liturgií počas sviatkov, sprevádzať ho pri jeho pastoračnej činnosti a počas choroby mu udeliť sviatosť pomazania chorých a viatikum. Kanonici sa zúčastňovali na spoločnej (konventnej) omši, každý z nich individuálne slúžil aj privátnu omšu.

V súčasnosti sa delia na titulárnych (gremiálnych), ktorí bývajú v kanónii, spravujú patričný duchovný úrad, majú hlas v kapitule i právo na majetkové benefíciá, nadpočetných, ktorí majú právo hlasovať, ale nemajú žiadne benefícium, a honorárnych (čestných), ktorí majú právo nosiť odev kanonikov a nemajú iné právne povinnosti a benefíciá. Kapitulárni a honorárni kanonici nosia na reverende mozet (pelerínu), ktorej farba je určená štatútom, napr. fialový mozet môže nosiť kanonik s hodnosťou biskupa.

Kansas City

Kansas City [si-] — mesto v záp. časti štátu Missouri na rieke Missouri pri ústí rieky Kansas; 46-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,983 mil. obyvateľov (podľa počtu obyvateľov najväčšie mesto v Missouri, 2011). Spolu s mestom Kansas City v štáte Kansas vytvára urbánny komplex a s ďalšími mestami tvorí metropolitnú oblasť Kansas City. Významné obchodné, finančné a priemyselné stredisko rozľahlej poľnohospodárskej oblasti s rozvinutým potravinárskym, petrochemickým, chemickým, automobilovým, leteckým, strojárskym (výroba poľnohospodárskych a dopravných strojov a zariadení), drevárskym, polygrafickým, elektrotechnickým a odevným priemyslom. Významná dopravná križovatka, riečny prístav, medzinárodné letisko.

Mesto vzniklo 1838 zlúčením viacerých obchodných staníc do Town of Kansas, od 1853 mesto s názvom City of Kansas, od 1889 súčasný názov. Počas občianskej vojny v USA bolo mesto a jeho okolie dejiskom niekoľkých bitiek. Jeho rýchly rozvoj nastal po 1865, keď sa stalo jedným z miest ležiacich na budovanej železničnej trati zo Saint Louis, a po 1869 po dokončení železničného mosta cez rieku Missouri.

Stavebné pamiatky: výšková budova New York Life Insurance Building (1888 – 90), obchodný dom Boley Clothing Company Building (1909, jedna z prvých stavieb na svete so zavesenou fasádou), neoklasicistická stanica Union Station (1914), pamätník Liberty Memorial (1921 – 26, jeho súčasťou je múzeum 1. svet. vojny), neoklasicistické múzeum Nelson-Atkins Museum of Art (1930 – 33, prístavba 1999 – 2007; významná zbierka ázijského a európskeho umenia), viaceré príklady architektúry v štýle art déco (mrakodrapy K. C. Power and Light Building, 1931; 909 Walnut, 1930 – 31; Jackson County Courthouse, 1934; mestské auditórium, 1936), obchodné centrum Country Club Plaza (1922 – 30. roky 20. stor.). V centre mesta sa nachádza množstvo mrakodrapov z 20. – 21. stor. (napr. Landmark Tower, 1964; Crown Center, 1971; One Kansas City Place, 1988), ale aj niekoľko mestských parkov s promenádami a fontánami (mestský park, založený 1893). Športová hala Kemper Arena (1971 – 73, H. Jahn), výstavisko Bartle Hall Convention Center (1997), športová aréna Sprint Center (2007). Niekoľko stavieb navrhnutých F. L. Wrightom (kostol Community Christian Church, 1940; obytný dom Clarence Sodern House, 1940).

Množstvo múzeí a galérií (napr. Kemper Museum of Contemporary Art, 1994), viaceré univerzity.

Kan-su

Kan-su, Gansu — provincia na severe centrálnej časti Číny, na malom úseku na severozápade hraničiaca s Mongolskom; rozloha 464 186 km2, 25,701 mil. obyvateľov (2012), administratívne stredisko Lan-čou. Až 70 % územia tvoria pohoria a náhorné plošiny, väčšina územia leží vo výške viac ako 1 000 m n. m., v záp. časti v pohorí Čchi-lien-šan (súčasť pohoria Nan-šan) dosahujú štíty viac než 5 000 m n. m., pozdĺž sev. a severových. úpätia Nan-šanu sa tiahne výrazná zníženina (dĺžka okolo 1 000 km, šírka 20 – 100 km), ktorou v minulosti prechádzala Hodvábna cesta. Oblasť častých zemetrasení.

Na východe a juhovýchode vlhké subtropické podnebie, na západe a severozápade teplé a suché, vo vyšších pohoriach chladné vlhké, priemerné teploty v januári −4 °C až 3 °C, v júli 11 – 27 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 300 – 860 mm. Hlavným vodným tokom je Žltá rieka. Veľkú časť územia zaberajú stepi prechádzajúce na severovýchode do polopúšťových oblastí a do púšte Ala-šan (súčasť púšťového územia Gobi), v pohoriach pozostatky lesov.

Hospodársky slabo rozvinuté územie, jedna z najchudobnejších čínskych provincií. Poľnohospodárska výroba sa na HDP podieľa asi 20 %, zamestnáva však okolo 60 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Pestovanie (väčšinou na umelo zavlažovaných pôdach) pšenice, kukurice, prosa, jačmeňa, bavlníka, podzemnice olejnej, tabaku, konopí; kočovný chov oviec, hovädzieho dobytka, jakov, tiav, koní. Priemyselná výroba sa na tvorbe HDP podieľa okolo 45 % a zamestnáva asi 20 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Priemysel ťažobný (ťažba ropy v Jü-mene, čierneho uhlia juž. od Lan-čou, rúd železa, medi a niklu, sadrovca), stavebných materiálov, chemický, petrochemický (rafinérie ropy v Jü-mene a Lan-čou), strojársky, elektronický, kovoobrábací, textilný, potravinársky. V oblasti služieb podieľajúcich sa na HDP okolo 35 % dominujú vzrastajúci cestovný ruch (atraktívna príroda, Veľký čínsky múr, viacero miest s pamiatkami vybudovanými v minulosti na Hodvábnej ceste), doprava a obchod. V doprave majú významnú úlohu vodná doprava na Žltej rieke a železničná doprava využívajúca 1 300 km tratí (územím prechádzajú železničné trate Lan-čou – Peking, Lan-čou – Si-an a Lan-čou – Urumči); cestná doprava využíva hustú (asi 40 000 km ciest), ale pomerne nekvalitnú cestnú sieť (len okolo 100 km diaľnic); letisko v Lan-čou; ropovod Lan-čou – Jü-men. Jedna z provincií s najmenšou hustotou obyvateľstva, miera urbanizácie okolo 24 %, viac ako 90 % obyvateľov predstavujú vlastní Číňania (Chanovia).

Kao Siao-šeng

Kao Siao-šeng, Gao Xiaosheng, 6. 6. 1928 Wu-t’in, provincia Ťiang-su – 6. 6. 1999 Wu-si, provincia Ťiang-su — čínsky spisovateľ. Pochádzal z roľníckej rodiny. Pôsobil v Pekingu, literárne tvoriť začal v 50. rokoch 20. stor. R. 1958 bol z politických príčin poslaný na vidiek, do Pekingu sa mohol vrátiť až po 1979, pracoval v rôznych kultúrnych inštitúciách. Autor zbierky poézie Filantrop Wang (Wang šan-žen, 1951), drámy Novou cestou (Cou-šang sin lu, 1954), zbierok poviedok Malý azúrový drak (Siao čching lung, 1956), Li Šun-ta stavia dom (Li Šun-ta cao wu, 1979; slov. 2008 v rovnomennej antológii poviedok 10 čínskych autorov v preklade Anny Doležalovej), Zbierka poviedok ’79 (Š’-t’iou siao-šuo t’i, 1980), Zbierka poviedok Kao Siao-šenga (Kao Siao-šeng i-t’iou-pa-ling-nien siao-šuo t’i, 1980), Voda tečie na východ (Šuej tung liou, 1981) a Výber z poviedok Kao Siao-šenga (Kao Siao-šeng, siao-šuo süan, 1983) i esejí O tvorbe (Čchuang-cuo tchan, 1981).

kapacita

kapacita [lat.] — schopnosť niečo pojať do seba, niečo obsiahnuť, ako aj miera, objem alebo rozsah tejto schopnosti;

1. antropol. kapacita lebky — objem mozgovej časti lebky (mozgovne) vyjadrený v cm3; údaj poskytujúci informáciu o veľkosti mozgu, využívaný predovšetkým pri štúdiu kostrových pozostatkov vývojového radu človeka. Pri dobre zachovanej lebke sa jej kapacita zisťuje priamo naplnením mozgovne kvapalinou alebo drobnými semenami (zvyčajne semenami horčice) a odmeraním objemu náplne pomocou odmerného valca, najčastejšie však z jednotlivých rozmerov lebky získaných jej meraním alebo z röntgenových alebo tomografických snímok lebky. Kapacita lebky človeka sa počas evolúcie postupne a nepravidelne zväčšovala od živočíšnych predchodcov človeka až po neandertálskeho človeka, u predstaviteľov Homo sapiens sa mierne zmenšila a jej priemerná hodnota u dospelého jedinca v dnešnej populácii dosahuje 1 350 cm3. Určovanie kapacity lebky sa používa na približný odhad inteligencie, resp. duševných schopností hominidov, jej hodnota však pomerne úzko súvisí s veľkosťou, resp. s hmotnosťou tela a čiastočne aj so životnými podmienkami;

2. ekon. → výrobná kapacita;

3. el.tech. kapacita kódu → dĺžka (kódu);

4. fyz. veličina charakterizujúca: a) mieru schopnosti vodiča, sústavy vodičov alebo kondenzátora uchovávať elektrický náboj, → elektrická kapacita; b) mieru schopnosti telesa prijať teplo; → tepelná kapacita;

5. chem. kapacita adsorbentu — miera schopnosti adsorbentu viazať určitú zložku (adsorptív) alebo skupinu zložiek z plynnej alebo z kvapalnej zmesi; rovnovážna veličina, ktorá závisí od vlastností adsorbentu, od stavových a procesných podmienok (teplota, tlak, pH, iónová sila) i od zloženia plynnej alebo kvapalnej zmesi. Pri dostatočne vysokej koncentrácii adsorbovanej látky často dochádza k úplnému nasýteniu povrchu aktívnych centier adsorbentu a dosahuje sa maximálna (saturačná) kapacita adsorbentu. V technickej praxi sa kapacita adsorbentu najčastejšie vyjadruje ako látkové množstvo (alebo hmotnosť) naadsorbovanej látky (adsorbátu) pripadajúce na jednotkovú hmotnosť suchého adsorbentu. Prepočtom na celkovú hmotnosť adsorbentu (resp. jeho objem) v adsorpčnej kolóne (adsorbéri) sa určí kapacita celej náplne. Adsorpcia prebieha v kolóne iba v tzv. adsorpčnej zóne, čo je vrstva adsorbentu medzi tou jeho časťou, v ktorej už došlo k stavu nasýtenia, a miestom, v ktorom sa práve dosiahne fakticky nulová koncentrácia adsorbátu v pretekajúcej zmesi (čelo adsorpčnej zóny). Adsorpčná zóna sa teda na začiatku procesu vytvára pri vstupe do kolóny a postupne sa pohybuje smerom k výstupu. Množstvo zložky adsorbovanej na jednotkovom množstve adsorbentu v momente, keď čelo adsorpčnej zóny dosiahne výstup z kolóny, sa označuje ako dynamická kapacita adsorbentu. V praxi sa táto hodnota často vzťahuje na neskorší moment, keď už koncentrácia adsorptívu vo vytekajúcej zmesi dosiahne určité, ešte prijateľné percento (ako podiel koncentrácie adsorptívu v zmesi na výstupe a jeho začiatočnej koncentrácie pri vstupe do kolóny), teda keď výstup z kolóny dosiahne významnú časť adsorpčnej zóny. Dynamická kapacita adsorbentu nie je výlučne rovnovážnou veličinou, na jej hodnotu vplývajú aj kinetické efekty. Ak pretekanie zmesi pokračuje, celá náplň adsorbéra sa nasýti, adsorpčná zóna zanikne a koncentrácia adsorptívu vo vystupujúcej zmesi dosiahne začiatočnú koncentráciu. Množstvo zložky adsorbovanej na jednotkovom množstve adsorbentu v stave jeho úplného nasýtenia sa označuje ako statická kapacita adsorbentu. Z hľadiska praktického návrhu adsorpčných kolón je kľúčová dynamická kapacita adsorbentu, ktorá zvyčajne tvorí menej ako 80 % hodnoty statickej kapacity;

6. inform. kapacita pamäte — množstvo pamäťových buniek digitálneho zariadenia uchovávajúcich informácie pomocou logických hodnôt 0 a 1 (→ bit). Kapacita pamäte určuje maximálne množstvo údajov, ktoré je možné uložiť do pamäte zariadenia a vyjadruje sa v základných jednotkách bajtoch (angl. byte, slov. slabika, označenie B) alebo v odvodených väčších jednotkách kilo-, mega-, giga-, tera-, peta-, exa-, zetta- alebo yottabajtoch (napr. kapacita pamäte kompaktného disku je 700 MB). Kým v začiatkoch vývoja počítačov obsahoval bajt 6, 7, 8 alebo 9 bitov, takmer všetky súčasné pamäťové zariadenia obsahujú 8-bitové bajty (tzv. oktety, angl. octet). Z technologických príčin sa kapacita počítačových pamätí udáva aj ako násobok mocniny dvoch (napr. 210) a vyjadruje sa pomocou binárnych predpôn kibi-, mebi-, gibi-, tebi-, pebi-, exbi-, zebi-, yobi- alebo zodpovedajúcich skratiek pred značkou bajtu. Spôsob vyjadrenia kapacity pamäte pomocou predpôn sústavy SI a pomocou binárnych predpôn podľa normy IEC 60027 – 2 je uvedený v tabuľke Jednotky kapacity pamäte;

7. lek. kapacita pľúc → dychový objem;

8. molek. biol.klonovacia kapacita;

9. pedol. kapacita pôdy schopnosť pôdy viazať (adsorbovať) alebo pohlcovať (absorbovať) teplo, vzduch, vodu a iné chemické látky. Tepelná kapacita pôdy charakterizuje mieru jej schopnosti prijímať a zadržiavať teplo. Vyjadruje sa v J/m3. Najviac tepla sa spotrebuje na zahriatie kvapalnej, menej na zahriatie tuhej a najmenej na zahriatie plynnej fázy pôdy (→ fáza). Najväčšiu tepelnú kapacitu majú preto zamokrené ílovité a najmenšiu tepelnú kapacitu výsušné piesočnaté pôdy. Vzdušná kapacita pôdy je mierou schopnosti pôdy zadržiavať vo svojich póroch vzduch. Vyjadruje sa v objemových % ako podiel objemu vzduchu v póroch a celkovej pórovitosti pôdy (pomer objemu pórov k celkovému objemu pôdy vyjadrený v percentách). Celková vzdušná kapacita predstavuje obsah vzduchu prítomného v pôde obsahujúcej len hygroskopickú vodu (pôda vysušená na vzduchu s 95 % vlhkosťou). Minimálna vzdušná kapacita predstavuje obsah vzduchu v póroch pôdy po jej nasýtení kapilárnou vodou. Dostatočná prevzdušnenosť pôdy je dôležitá pre rastliny, optimálny obsah vzduchu v pôde by mal byť 20 – 25 % z celkovej pórovitosti, pri väčšine rastlín by nemal klesnúť pod 10 % (pri trávach pod 5 %). Póry nenaplnené vzduchom sú zaplnené vodou. Miera schopnosti prijať a udržať vodu sa označuje ako vodná kapacita pôdy a súvisí s vododržnosťou pôdy. Najčastejšie sa vyjadruje v objemových % ako podiel objemu vody v póroch a celkovej pórovitosti. Pri jej stanovovaní sa môže merať stav, keď sú všetky póry naplnené vodou (→ plná vodná kapacita), alebo sa osobitne berú do úvahy kategórie pôdnej vody (napr. gravitačná, kapilárna, hygroskopická). Niektoré z takto stanovených hodnôt patria medzi hydrolimity (napr. poľná vodná kapacita, koeficient hygroskopickosti). Ak je obsah vody v pôde vyšší než poľná vodná kapacita, pôda už nie je dostatočne prevzdušnená. Na druhej strane aj nižší obsah vody, než je bod vädnutia, je pre rastliny škodlivý. Sorpčná kapacita pôdy vyjadruje schopnosť pôdy viazať chemické látky (najčastejšie vo forme katiónov) v sorpčnom komplexe pôdy. Celková sorpčná kapacita predstavuje maximálne látkové množstvo katiónov, ktoré môžu byť viazané v 1 kg pôdy. Najväčšiu sorpčnú kapacitu má humózna ílovitá, najmenšiu piesočnatá pôda. Viazanie a výmena iónov v pôde majú veľký význam z hľadiska funkcií pôdy, ale najmä pri výžive rastlín;

10. tech. kapacita akumulátora — množstvo elektrického náboja, ktoré je možné nahromadiť v akumulátore, resp. množstvo náboja, ktoré môže akumulátor dodávať istý čas; udáva sa v ampérhodinách (značka Ah). Závisí najmä od materiálu a objemu elektród akumulátora, od spôsobu jeho nabíjania a vybíjania i od teploty. S rastúcim nabíjacím alebo vybíjacím prúdom klesá nielen v dôsledku rastúcich strát na vnútornom odpore článkov, ale aj preto, lebo chemické procesy v akumulátore prebiehajú ohraničenou rýchlosťou. Na objektívne posudzovanie akumulátorov sa používa menovitá kapacita akumulátora vzťahujúca sa na menovitý vybíjací prúd a na časový interval, za ktorý dosiahne akumulátor minimálne napätie, na ktoré je dovolené akumulátor vybiť z nabitého stavu. Menovitá kapacita akumulátora je potom daná súčinom menovitého prúdu (v ampéroch) a doby vybíjania (v hodinách). Menovité hodnoty kapacity akumulátora sú pri rôznych typoch akumulátorov rôzne a zvyčajne ich uvádza výrobca;

11. v prenesenom význame vynikajúci odborník.

Jednotky kapacity pamäte
Predpona SI Binárna predpona
názov značka násobok názov značka násobok
kilobajt kB 103 = 1 000 B kibibajt KiB 210 = 1 024 B
megabajt MB 106 = 1 000 000 B mebibajt MiB 220 = 1 048 576 B
gigabajt GB 109 = 1 000 000 000 B gibibajt GiB 230 = 1 073 741 824 B
terabajt TB 1012 = 1 000 000 000 000 B tebibajt TiB 240 = 1 099 511 627 776 B
petabajt PB 1015 = 1 000 000 000 000 000 B pebibajt PiB 250 = 1 125 899 906 842 624 B
exabajt EB 1018 = 1 000 000 000 000 000 000 B exbibajt EiB 260 = 1 152 921 504 606 846 976 B
zettabajt ZB 1021 = 1 000 000 000 000 000 000 000 B zebibajt ZiB 270 = 1 180 591 620 717 411 303 424 B
yottabajt YB 1024 = 1 000 000 000 000 000 000 000 000 B yobibajt YiB 280 = 1 208 925 819 614 629 174 706 176 B

Kapadócke tabuľky

Kapadócke tabuľky — hlinené tabuľky s právnymi, administratívnymi a účtovnými informáciami napísané klinovým písmom v asýrčine (→ akkadský jazyk); najstaršie písomné pramene o živote v strednej Anatólii (dnešnom Turecku) v 2. pol. 20. až 1. pol. 19. stor. pred n. l. napísané pravdepodobne asýrskymi kupcami pôsobiacimi v tamojšej oblasti. Našli sa v niektorých domoch v ruinách starovekého mesta Kaneš (dnes archeologická lokalita Kültepe v Kapadócii v Turecku) v špeciálne chránených miestnostiach (archívoch). Prvé z nich sa objavili 1881 na starožitníckom trhu v kapadóckom meste Kayseri, ich presné nálezisko spočiatku nebolo známe (preto názov Kapadócke tabuľky). Rozlúštil ich 1893 nemecký orientalista F. Delitzsch. Nálezisko a archívy s tabuľkami objavil 1925 pri archeologickom výskume B. Hrozný.

Kapan

Kapan, do 1990 Kafan, Ghapan — mesto v juž. časti Arménska, administratívne stredisko provincie Sjunik; 46-tis. obyvateľov (2011). Priemysel banský, hutnícky (farebná metalurgia, tradičné spracovanie medi), textilný, nábytkársky, potravinársky.

Prvé písomné zmienky o pôvodnom meste pochádzajú z 5. stor. R. 970 sa stalo hlavným mestom Sjunikského (aj Bachkského) kráľovstva (v rámci ríše Bagratovcov) založeného vládcom Sjuniku, kniežaťom Smbatom Sjunim (Smbat I., 970 – 998), ktorý sa vyhlásil za kráľa a preniesol svoje sídlo z mesta Vajk do Kapanu. Po krátkom období rozkvetu ho 1003 dobyli seldžuckí Turci a stratil svoje postavenie, po prenesení sídla kráľovstva do pevnosti Bagaberd (asi 14 km severozáp. od Kapanu) sa z neho postupne stala obec (z pôvodného mesta sa zachovali ruiny pevnostného múru a niekoľkých domov). V 20. rokoch 18. stor. stredisko národnooslobodzovaích bojov Arménov pod vedením Davith-Beka proti iránskym (perzským) a tureckým dobyvateľom.

Dnešný Kapan leží asi 15 km od pôvodného Kapanu, vznikol v 19. stor. zlúčením viacerých obcí, od 1938 mesto. V okolí sa nachádzajú bohaté ložiská farebných kovov (najmä meď a molybdén), ktoré sa na obchodné účely začali ťažiť v 90. rokoch 19. stor., v 1. pol. 20. stor. bol v meste vybudovaný závod na spracovanie medi. V blízkosti sa nachádza kláštor Vahanavank s Chrámom sv. Gregora Lusavoriča (založený zač. 10. stor., prestavaný v 12. – 13. stor., reštaurovaný v 2. pol. 20. stor.) a ruiny pevnosti Bagaberd (pravdepod. založená vo 4. stor., deštruovaná 1170).

Kapfenberg

Kapfenberg — mesto v Rakúsku v spolkovej krajine Štajersko na rieke Mürz; 22-tis. obyvateľov (2011). Priemysel hutnícky (oceliarstvo), chemický, elektrotechnický.

Mesto pravdepodobne vzniklo v okolí hradu postaveného okolo 1144 (písomne doložený 1173), 1256 doložené ako trhová obec. V 14. – 15. stor. sa tam ťažilo železo. Koncom 18. a zač. 19. stor. Kapfenberg trpel napoleonskými vojnami, v 19. stor. ho postihli prírodné katastrofy (1814 požiar). Jeho rozvoj je spojený s rozmachom železiarskeho a oceliarskeho priemyslu koncom 19. stor. Od 1924 mesto. Počas 2. svet. vojny tam bola sústredená zbrojárska výroba, 1944 a 1945 bombardované.

Stavebné pamiatky: hrad Oberkapfenberg (pol. 12. stor., v 16. stor. renesančne prestavaný, v 18. stor. spustol, v 20. stor. opravený, v súčasnosti múzeum a mestské kultúrne centrum), Kostol Sankt Oswald (1330, barokovo prestavaný 1752 – 55), kostol Sankt Martin (pôvodne románky, neskorogoticky prestavaný v 15. – zač. 16. stor.), zámok Schloss Wieden (17. – 18. stor.), v centre mesta meštianske domy (16. – 18. stor.), barokový mariánsky stĺp (1738).

Kapitol

Kapitol, lat. mons Capitolinus, aj Capitolium, pôvodne mons Tarpeius, tal. Colle del Campidoglio — pahorok v Ríme medzi Forum Romanum (na západe) a Martovým poľom (na východe), najmenší zo 7 pahorkov, na ktorých sa rozkladal antický Rím. Pôvodne ho tvorili dva výbežky (juž. výbežok nazývaný Capitolium a sev. výbežok nazývaný Arx) oddelené malým údolím (intermontium, dnes Piazza del Campidoglio). Na sev. výbežku sa pôvodne nachádzala hlavná mestská citadela slúžiaca ako útočisko (preto nazývaný Arx). Na juž. výbežku dali Etruskovia koncom 6. stor. pred n. l. vybudovať chrám zasvätený Jovovi Najlepšiemu Najväčšiemu (Iuppiter Optimus Maximus, → Jupiter); pri kopaní jeho základov bola nájdená ľudská hlava, čo predznamenalo, že Rím bude hlavou (lat. caput) sveta (odtiaľ názov Capitolium, ktorý sa neskôr začal vzťahovať na obidva výbežky).

Pôvodný chrám bol z dreva a hliny, s dreveným stĺporadím, po viacerých prestavbách (83 pred n. l., 69 pred n. l. a 80 n. l.) z mramoru a so strechou z pozláteného bronzu. R. 509 pred n. l. (podľa tradície v prvom roku rímskej republiky) bol zasvätený tzv. kapitolskej trojici (Jupiter, Juno, Minerva) a stal sa hlavnou kultovou svätyňou Ríma a až do konca staroveku celej Rímskej ríše. Konali sa tam obety počas íd, konzuli pri slávnostnom zasadnutí senátu tam začínali svoj úradný rok, víťazní vojvodcovia zakončovali triumf a dospelí občania začínali svoj občiansky život. V období cisárstva sa kult kapitolskej trojice rozšíril aj do provincií, kde vznikali miestne chrámy zasvätené kapitolskej trojici (kapitol, lat. capitolium) ako prejav lojálnosti k Rímskej ríši.

Na úbočiach rímskeho Kapitolu boli vybudované menšie chrámy, napr. na výbežku Arx Chrám Junony Napomínateľky (Iuno Moneta, 344 pred n. l.), svätyne, oltáre, sochy bohov, ale aj významných Rimanov. Nachádzali sa tam aj Romulov dom (casa Romuli), štátny archív (Tabularium, 78 pred n. l., čiastočne zachovaný v Palazzo dei Senatori), popravisko a i. Podľa legendy počas útoku Galov na Rím (387/386 pred n. l.) zobudili Rimanov svojím gagotom posvätné, tzv. kapitolské husi zasvätené Junone, a tak zachránili Kapitol. Antické stavby sa nezachovali, sú známe len z archeologických vykopávok.

V stredoveku bol Kapitol svetským politickým centrom Ríma (1143 – 44 tam bola založená Rímska republika). V súčasnosti sa na ňom nachádza Kapitolské námestie (tal. Piazza del Campidoglio) predstavujúce jeden z najlepších a najúplnejších príkladov renesančného urbanizmu. Jeho podobu s geometrickou dlažbou vytvárajúcou ovál (vzniklo zasypaním údolia medzi obidvoma výbežkami) a s budovami palácov symetricky umiestnenými po jeho obvode navrhol Michelangelo Buonarroti (po 1561; návrh námestia bol realizovaný až po jeho smrti; 1940 bola podľa jeho návrhu zrekonštruovaná dlažba). V strede námestia je kópia sochy Marca Aurelia (originál v Kapitolských múzeách). Na námestie sa vchádza schodiskovou rampou nazývanou Cordonata (1559), oproti ktorej (na opačnom konci námestia) je Palazzo Senatorio (Senátorský palác; vybudovaný v 12. stor. na mieste starorímskeho Tabularia, renesančne prestavaný v 13. a v 16. stor.; schodisko pred palácom z 1544 – 52), južne od neho Palazzo dei Conservatori (Palác konzervátorov, po 1561 prestavbou staršieho stredovekého paláca z 15. stor., dokončený 1568 – 84 G. della Portom), severne Palazzo Nuovo (Nový palác, 1603 – 60). V Palazzo dei Conservatori a v Palazzo Nuovo v súčasnosti sídlia Kapitolské múzeá (ich súčasťou je aj Palazzo Caffarelli, Palác Caffarelliovcov, 1538 – 1680). V blízkosti Palazzo Nuovo je bazilika Santa Maria in Aracoeli, jedna z titulárnych rímskych bazilík, pôvodne nazývaná Santa Maria in Capitolio. Vznikla na mieste sídla augurov, resp. byzantského kláštora doloženého v 6. stor., ktorý bol v 9. stor. premenený na benediktínsky a 1249 – 50 na františkánsky. Jej súčasná románsko-gotická podoba pochádza z prestavby v 50. rokoch 13. stor., pričom jej stavitelia použili antické spoliá. V interiéri sa nachádzajú fresky od P. Cavalliniho (začiatok 14. stor.), freska od Pinturicchia (1486) a i. významné umelecké diela. Monumentálne schodisko pred bazilikou dal 1347/48 vybudovať Cola di Rienzo.

kapitula

kapitula [lat.] — v katolíckej cirkvi kolégium kňazov (kanonikov) pri katedrálnom alebo kolegiátnom kostole, ktorých úlohou je vykonávať slávnostné liturgické obrady a plniť iné úlohy určené diecéznym biskupom a štatútom kapituly. Kapitula zriadená pri katedrálnom kostole sa nazýva katedrálna (aj sídelná) kapitula pri ostatných, t. j. pri kolegiátnych (nekatedrálnych) kostoloch kolegiátna (pridružená, družná). Katedrálnu kapitulu zriaďuje a počet kanonických miest (kanonikátov, štalumov) pri nej stanovuje pápež.

Kapituly sa vyvinuli zo spoločenstiev (presbytérií) kňazov, ktorí žili spoločným spôsobom života pri chrámoch, neskladali však rehoľné sľuby (4. – 5. stor.), a v 8. stor. sa stali významnými cirkevnými inštitúciami. Na čele katedrálnej kapituly stál veľprepošt, na čele kolegiátnej kapituly prepošt. Počet kanonikov (najčastejšie 12 – 24) závisel predovšetkým od hmotného zabezpečenia kapituly (benefícia). Postavenie kanonikov bolo diferencované, k najvyššie postaveným patril dekan, ktorý mal súdnu právomoc, lektor mal na starosti administratívu a strážil pečať, kantor bohoslužby a liturgické spevy, kustód hmotné majetky, scholasticus kapitulskú školu. Každá kapitula mala úrad kapitulského teológa, ktorý vysvetľoval Sv. písmo, náuku viery a cirkevnú disciplínu, a kapitulského penitenciára, ktorý mohol dať rozhrešenie od rezervovaných hriechov a oslobodiť od cirkevných trestov. V období stredoveku predstavovali kapituly dôležité verejno-právne inštitúcie, disponovali funkciou hodnoverných miest s právom vyhotovovať a vydávať overené odpisy listín (spísomňovať právny stav) a vykonávať ďalšie dôležité úradné úkony. Zároveň boli významným kultúrnym činiteľom. Sústreďovala sa v nich rozvinutá skriptorská činnosť, ktorej produkcia (cirkevné a svetské kódexy, viaceré so vzácnymi ilumináciami) bola súčasťou kapitulských knižníc, vznikali pri nich kapitulské školy.

Možno predpokladať, že najstaršia kapitula na území dnešného Slovenska, Nitrianska kapitula, vznikla už 874, keď sa Metod stal arcibiskupom a pápežským legátom u Slovanov na str. Dunaji. Po zániku Veľkomoravskej ríše zaniklo aj arcibiskupstvo. V 11. stor. vznikla (resp. bola obnovená) kapitula pri Bazilike sv. Emeráma v Nitre pôvodne ako kolegiátna (pridružená), po obnovení Nitrianskej diecézy na prelome 11. a 12. stor. sa však stala katedrálnou (sídelnou). V 11. stor. vznikla aj kolegiátna Bratislavská kapitula pri Kostole sv. Martina (dnes Dóm sv. Martina) v Bratislave. V 12. stor. vznikla Spišská kapitula pri dnešnej Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule (dnes súčasť Spišského Podhradia), ktorá od 1198 pôsobila ako kolegiátna, od zač. 13. stor. (1229) je doložená ako hodnoverné miesto pre Spiš, Šariš, Zemplín, Liptov a Oravu (archívne materiály pochádzajú z 1248) a 1776 sa stala katedrálnou. R. 1543 sa Trnava stala sídlom Ostrihomskej (metropolitnej) kapituly, ktorá tam bola prenesená v dôsledku obsadenia Ostrihomu Turkami. Po jej presídlení naspäť do Ostrihomu 1820 zostala Trnava sídlom vikariátu Ostrihomskej arcidiecézy s vlastným konzistóriom, z ktorého 1844 vznikla kolegiátna a 1977 katedrálna kapitula. Okrem nich na Slovensku aktívne pôsobili aj Jágerská kapitula (pre oblasť severových. Uhorska, resp. vých. Slovenska) a gréckokatolícka Mukačevská kapitula (od 1771); kapituly však vznikli aj pri ostatných biskupstvách (1776 v Banskej Bystrici a Rožňave, 1804 v Košiciach, 1818 gréckokatolícka v Prešove).

Po vydaní prepracovaného Kódexu kánonického práva (platný od 1983) sa postavenie kapitúl zmenilo. Každá diecéza, ktorá vznikla pred 1983, musela mať vlastnú kapitulu, nové diecézy ich však nemajú (okrem prípadu, keď predtým v sídle nového biskupstva existovala kolegiátna kapitula, ktorá bola pretransformovaná na katedrálnu). V súčasnosti existujú na území Slovenska Bratislavská, Trnavská, Nitrianska, Banskobystrická, Spišská, Rožňavská, Košická a Prešovská kapitula, pričom činnosť niektorých je vakantná (nemajú vymenovaných titulárnych kanonikov). Kapitulu nemajú Žilinská diecéza a dve gréckokatolícke eparchie (Košická a Bratislavská);

2. zasadnutie regulovaných (rehoľných) kanonikov, na ktorých sa riešia vnútrorehoľné otázky.

kapitulské knižnice

kapitulské knižnice — historické knižnice pôvodne budované pri kapitulách pre potreby kapitulského kléru, ich fondy slúžili na liturgiu, vzdelávanie i praktickú činnosť. Z hľadiska kultúrnych dejín Slovenska mali podstatný význam Bratislavská, Nitrianska, Spišská a Ostrihomská kapitula.

Bratislavská kapitulská knižnica predstavuje jeden z najucelenejších a najzachovanejších stredovekých knižničných komplexov na Slovensku. Jej vznik súvisí so založením Bratislavskej kapituly pravdepodobne už v 11. stor. (spomínajú ju už zákonníky kráľa Kolomana, okolo 1100). Pôvodne bola umiestnená v sídle kapituly na Bratislavskom hrade, od 13. stor. v Kostole sv. Martina (dnes Dóm sv. Martina) v Bratislave. Najstaršie rukopisy boli odcudzené alebo zničené počas vpádu Přemysla Otakara II. do Bratislavy (1271 a 1273), nové rukopisy obstarali v 14. stor. darmi aj vlastnou pisárskou činnosťou kanonici, od 15. stor. často objednávali rukopisy aj mešťania. Knižnica bola prvýkrát skatalogizovaná 1425. R. 1813 – 14 bola časť rukopisov darovaná vznikajúcemu Maďarskému národnému múzeu (Magyar Nemzeti Múzeum). R. 1829 boli na príkaz uhorského palatína, arcikniežaťa Jozefa (Joseph Anton von Habsburg-Lothringen, *1776, †1847), prevezené ďalšie prvotlače do Krajinskej Séčéniho knižnice (Országos Széchényi Könyvtár) v Budapešti. R. 1870 sa v knižnici nachádzalo 248 rukopisov (z toho 105 stredovekých a 34 zo 16. stor.) a 42 stredovekých kódexov. Jej fondy v súčasnosti predstavujú náš najstarší, najväčší a historicky najcennejší knižničný fond, ktorý ako kultúrna pamiatka tvorí súčasť národného kultúrneho dedičstva. Z obsahového a typologického hľadiska ide o liturgické knihy (antifonáre, misály, žaltáre), rozsiahly a pestrý komplex náboženskej a teologickej spisby (biblické texty, exegetika, kázne), zbierky kánonického i svetského práva, ako aj o profánnu literatúru (slovníky, jazykové glosáre, encyklopédie). Sú to napr. výklad ku Gratianovmu dekrétu (prelom 12. a 13. stor.) Glossa ordinaria (13. stor.) od Bartholomaea Brixiensa (Brixiensis, *okolo 1200, †1258), fragmenty francúzskej proveniencie z 13. stor., kódex severotalianskej proveniencie Summa totius artis notariae (prelom 13. a 14. stor.) od Rolandina Passaggeriho (*okolo 1215, †1300) a odpis štatútov Bolonskej univerzity (1317), ktorý bol vzorom aj pre štatúty bratislavskej Univerzity Istropolitana, z jazykovedných pamiatok napr. latinsko-český Glosář (koniec 14. stor.) Bartoloměja z Chlumce (Klareta), ďalej synodálne štatúty olomouckého biskupa Jána VII. z 1349 (o. i. obsahujú najstaršiu stredovekú rukopisnú zmienku o kulte Cyrila a Metoda v str. Európe), ako aj pozoruhodné domáce dielo zo začiatku 16. stor. Bratislavská kronika. Veľkú historickú a umeleckú cenu má Bratislavský misál I – VII a A – I, ako aj súbor piatich zväčša bohato iluminovaných Bratislavských antifonárov I – V, pričom antifonáre I – IV (vrátane antifonára II nazývaného aj Hanov kódex) boli vytvorené v 80. rokoch 15. stor. v kapitulskej skriptorskej dielni za účasti podunajskej iluminátorskej školy, antifonár V je pražskej proveniencie a vznikol v posledných desaťročiach 15. stor. Celý súbor Bratislavských antifonárov I – V bol 1997 zaradený do zoznamu vzácneho dokumentárneho dedičstva sveta UNESCO – do Registra Pamäti sveta. V súčasnosti má knižnica 43 rukopisných kódexov, 86 inkunábul a stovky starých tlačí a je uložená v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. Fondom knižnice, jej dejinami, súpisom kníh a rozborom písma i výzdoby sa zaoberali F. Knauz a J. Sopko, inkunábulami I. Kotvan, najnovšie Dušan Buran (*1969), a najmä Juraj Šedivý (*1971) v diele Mittelalterliche Schriftkultur im Pressburger Kollegiatkapitel (2007), notované rukopisy a fragmenty analyzovala Eva Veselovská (*1974). R. 2000 – 07 bol z iniciatívy Ľubomíra Jankoviča (*1960) zo Slovenskej národnej knižnice v Martine a Jozefa Hanusa (*1949) zo Slovenského národného archívu celý súbor Bratislavských antifonárov I – V vydaný na CD-ROM-och v rámci slovenskej edície stredovekých kódexov Memoria Slovaciae medii aevi manuscripta ako komentované faksimile s audioukážkami stredovekých spevov.

Nitrianska kapitulská knižnica, aj Nitrianska katedrálna knižnica, vznikla pri Bazilike sv. Emeráma (spomínajú ju už zákonníky kráľa Kolomana, okolo 1100). Jej základom boli rukopisné kódexy, ktoré sa pri kapitule zhromažďovali už od 12. stor. Z tohto obdobia pochádzajú aj v nej pôvodne uchovávané Zoborské listiny z 1111 (spor o dôchodky medzi zoborským benediktínskym kláštorom a kráľovskými vyberačmi daní) a z 1113 (súpis majetku Zoborského opátstva), v súčasnosti uložené v Archíve Nitrianskeho biskupstva. Knižnica utrpela straty najmä v 1. tretine 14. stor. počas dobytia Nitry M. Čákom Trenčianskym. Po zániku zoborského opátstva v 15. stor. kapitula prevzala jeho archív a zbierku rukopisov a disponovala väčším množstvom kódexov a inkunábul. R. 1606 počas Bočkajovho povstania obsadil Nitru Bočkajov generál František Rédei (*okolo 1560, †1621), ktorý z kapituly odniesol listiny a rukopisy v hodnote 10-tis. zlatých. V 1. pol. 17. stor. biskup J. Selepčéni (Pohronec) daroval kapitule Nitriansky evanjeliár z 11. stor. (dnes v Archíve Nitrianskeho biskupstva). Za pôsobenia biskupa Augustína Roškovániho (*1807, †1892) boli knižničné fondy prenesené z katedrálnej veže do novovzniknutej Diecéznej knižnice (Bibliotheca Dioecesana), ktorú dal 1879 – 85 vybudovať v priestoroch kňazského seminára.

Spišská kapitulská knižnica vznikla pri Spišskej kapitule (v Spišskej Kapitule, dnes súčasť Spišského Podhradia), pričom existencia knižnice s liturgickými knihami sa predpokladá od začiatku jestvovania kapituly (začiatok 12. stor.), jej najstaršie listiny pochádzajú z 1248, staršie rukopisy boli počas útoku Tatárov (1241) zrejme zničené. R. 1273 jej prepošt Mutimír (Muthmerius) testamentárne venoval Bibliu, zbierku dekrétov, školskú históriu, pasionál, kázne, misál a dve liturgické pomôcky. Ďalšie rukopisy získala testamentárne 1348 od prepošta Jána Stocka a 1350 od kanonika Pavla Benediktiho. V 15. stor. tam vznikli dva notované kódexy Spišský graduál Juraja z Kežmarku (1426) a Spišský antifonár (2. pol. 15. stor., resp. prelom 15. a 16. stor.), ako aj Spišské kázňové modlitby (1479) patriace k najstarším literárnym pamiatkam v slovenčine. R. 1622 sa v súpise cenností nachádzali misály, graduály, antifonáre, žaltáre a breviáre, pred 1650 mohla mať knižnica asi 250 zv., 1699 asi 407 zv. V súčasnosti tvorí jej fond asi 6-tis. zv., nachádza sa vo veži Katedrály sv. Martina v Spišskom Podhradí a je skatalogizovaná zásluhou Slovenskej národnej knižnice v Martine. Najnovšie výskumy potvrdzujú, že viaceré rukopisné inkunábuly a tlače zo 16. stor., ktoré jej pôvodne patrili, sa nachádzajú aj v iných knižniciach.

Na územie dnešného Slovenska bola po bitke pri Moháči (1526) a obsadení Ostrihomu (1543) Turkami spolu s Ostrihomskou kapitulou prenesená aj Ostrihomská kapitulská knižnica, a to najskôr nakrátko do Bratislavy a potom do Trnavy, kde kapitula sídlila do 1820, potom tam bol zriadený vikariát Ostrihomskej arcidiecézy. V 2. pol. 16. stor. obsahovala približne 200 – 300 zv., ich počet sa zvýšil, keď bolo na provinciálnej synode 1611 v Trnave ustanovené, že knihy kanonikov sa majú po ich smrti odovzdať knižnici. R. 1674 a 1676 ju skatalogizoval Ján Henrik Hunger. Podľa jeho prvého katalógu obsahovala 3 032 diel, z ktorých asi pol. tvorila svetská a pol. náboženská literatúra, pričom knihy boli zaradené podľa 23 vedných odborov. Jej súčasťou bola aj významná knižnica Fuggerovcov získaná v pol. 17. stor., ďalej knižnice arcibiskupov Juraja Lipaia a J. Selepčéniho (Pohronca). V druhom Hungerovom (abecednom) katalógu je zapísaných do 2 500 kníh. R. 1853 pri prevoze knižnice naspäť do Ostrihomu sa v nej nachádzalo už 20-tis. kníh a bol k nej pripojený aj knižný fond z Primaciálneho paláca v Bratislave; do Ostrihomu bolo teda odvezených 54 816 zv. kníh prevažne zo staršieho obdobia, z toho 1 391 rukopisov.

Kaplice

Kaplice — mesto v Česku v Juhočeskom kraji v okrese Český Krumlov pri severozáp. okraji Novohradských hôr pri rieke Malše; 7,5 tis. obyvateľov (2011). Priemysel strojársky, stavebných materiálov, potravinársky.

Vzniklo ako trhová obec na významnej obchodnej ceste spájajúcej Horné Rakúsko s juž. Čechami. Prvýkrát písomne doložené 1257, od 1. pol. 14. stor. sa uvádza ako mestečko. Postupne získavalo ďalšie výsady, ktoré mali vplyv na hospodársky rozvoj. V 15. stor. ho postihli požiare (1411 a 1415) a počas husitských vojen bolo vyplienené a vypálené. R. 1771 – 75 tam pôsobil farár a pedagóg F. Kindermann, ktorý pozdvihol tamojšiu školu. Od 1936 mesto. R. 1938 – 45 pripojené k Nemecku, veľa českého obyvateľstva sa muselo vysťahovať. Po 2. svet. vojne bolo z mesta odsunuté nemecké obyvateľstvo a nahradené českým a slovenským.

Stavebné pamiatky: neskorogotický farský Kostol sv. Petra a Pavla (1. pol. 16. stor., na mieste staršieho románskeho pravdepodobne z 13. stor., barokovo upravený v 18. stor.), neskorogotický Kostol sv. Floriána (1. pol. 16. stor.), Kaplnka sv. Jozefa a sv. Barbory (16. stor., v 18. stor. barokovo prestavaná na špitál s kaplnkou), radnica (pôvodne renesančná z 1555, barokovo prestavaná v 18. stor., upravená v 19. stor.), v centre mesta viaceré meštianske pôvodne renesančné domy, neskôr prestavované (16. – 19. stor.; v jednom z domov sídli historická expozícia regiónu Kaplicko), baroková fontána (1646), renesančno-baroková budova bývalého pivovaru (založený 1648), baroková prícestná Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (18. stor.), asi 5 km od mesta ruiny hradu Pořešín (založený v 13. stor., deštruovaný v 15. stor.).

Kaplický, Jan

Kaplický, Jan, 18. 4. 1937 Praha – 14. 1. 2009 tamže — český architekt, syn Josefa Kaplického. Študoval na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe. R. 1968 emigroval do Spojeného kráľovstva, 1979 založil v Londýne spolu s architektom Davidom Nixonom (*1947) architektonické a dizajnérske štúdio Future Systems, ktoré sa vyznačovalo inovatívnym prístupom a netradičnou architektúrou i dizajnom. Po Nixonovom odchode (1989) sa jeho spolupracovníčkou stala Amanda Levetová (Levete, *1955), s ktorou na konci 80. rokov 20. stor. pracoval pre NASA. Počas spolupráce si obidvaja osvojili prácu s novými materiálmi a progresívnymi technológiami, ktoré následne využívali aj v architektonickej tvorbe. Pre Kaplického diela je typická estetika high-tech a výrazne organické (nazývané aj bionické) tvaroslovie. Spolupracoval s viacerými architektmi, napr. s N. R. Fosterom (1979 – 83), R. Rogersom a R. Pianom (1971 – 73), i so sochárom A. Kapoorom. Presadil sa stavbou tlačového centra Lord’s Media Centre (dokončené 1999) pre kriketové ihrisko v Londýne (Lord’s Cricket Ground), za ktoré 1999 získal prestížnu Stirlingovu cenu udeľovanú Kráľovským inštitútom britských architektov (Royal Institute of British Architects, RIBA). Navrhol obytný dom Hauer-King House v Londýne (1994) a obchodný dom Selfridges v Birminghame (2003) považovaný za prvú blobitecture (aj blob architecture, tzv. kvapková architektúra; termín zaviedol architekt Greg Lynn, *1964), ktorá je inšpirovaná prírodnými organickými tvarmi. R. 2007 vyhral architektonickú súťaž na novú budovu Národnej knižnice v Prahe, avantgardný projekt však vzbudil odpor verejnosti a nebol realizovaný. R. 2009 navrhol budovu múzea Museo Casa Enzo Ferrari v Modene (otvorené 2012) v tvare kapoty. Príležitostne sa venoval aj dizajnu (spolupráca s talianskou dizajnérskou firmou Alessi).

kaplnka

kaplnka [lat.] —

1. kresťanská sakrálna stavba alebo kultový priestor obyčajne menších rozmerov určené na vykonávanie modlitieb (modlitebňa) a náboženských obradov. Architektonicky je koncipovaná ako (súkromná alebo verejná) samostatná stavba alebo ako oddelená súčasť sakrálnej či profánnej budovy. Výzdoba a ikonografický program kaplnky sú vzhľadom na jej malé rozmery pomerne jednotné, zvyčajne sa tam nachádza len jeden oltár (vo väčších kaplnkách i viac). Sviatosť oltárna (eucharistia) sa v nej prechováva len krátkodobo alebo so špeciálnym povolením (existujú však aj výnimky).

Architektonické formy a výzdoba kaplniek sa v jednotlivých historických obdobiach menili a boli ovplyvnené architektonickými slohmi daného obdobia, preto nevznikol určitý špecifický architektonický typ kaplniek a ich architektúra sa vyznačuje rozmanitosťou. Kaplnka sa pravdepodobne vyvinula v rámci ranokresťanskej architektúry, jej formovanie súvisí s tradíciou uctievania svätcov a mučeníkov, s výstavbou pamätníkov nad ich hrobmi a s kultom svätých, ktorý sa šíril od 2. stor. (→ cibórium, → martýrium). Ako kaplnka sa pôvodne označovala malá komôrka v kráľovskom paláci v Paríži, v ktorom sa ako relikvia uschovával plášť (latinsky capella, resp. cappa) sv. Martina (prvýkrát doložené 741). Budovanie kaplniek bolo rozšírené najmä v stredoveku, ale aj v období renesancie a baroka. Mali rozličnú funkciu, uchovávali sa v nich relikvie, korunovačné klenoty ap. Samostatne stojace kaplnky dosahovali často značné rozmery a mnohé vynikali prepychovou výzdobou (kráľovské kaplnky). Kaplnky však tvorili aj bežnú (oddelenú) súčasť interiéru kostolov (napr. bočná kaplnka, chórová kaplnka) alebo boli postavené v ich blízkosti (niekedy s kostolom spojené chodbou alebo ambitom). Súčasťou jedného kostola mohlo byť viacero kaplniek.

Osobitné typy predstavujú krstná (→ baptistérium), loretánska (→ loreta), pohrebná (určená na pochovávanie jednotlivcov alebo členov jedného rodu) a pútnická kaplnka (obvykle dookola s ambitmi). Kaplnky sa stavali aj v rámci hradov (hradná kaplnka), palácov (palácová kaplnka), patricijských domov, cintorínov (cintorínska kaplnka; karner), mostov i veží mestských opevnenia.

Z architektonického hľadiska k najvýznamnejším zachovaným kaplnkám patria kaplnky hradu (falce) v Aachene (Oktogon, okolo 800, dnes súčasť gotického dómu), kaplnka Scrovegniovcov (Arena) v Padove (vysvätená 1305), ktorej fresky vytvoril Giotto (1302 – 06), kráľovská kaplnka Sainte-Chapelle v Paríži (1241/43 – 48; → dvojitá kaplnka), pápežská Kaplnka nanebovzatia Panny Márie vo Vatikánskom paláci v Ríme (→ Sixtínska kaplnka; prestavaná 1477 – 80, vyzdobená freskami Michelangela Buonarrotiho, 1508 – 12 a 1536 – 41), Kaplnka sv. kríža na hrade Karlštejn (vysvätená 1365), Kaplnka Panny Márie (Lady Chapel, aj kaplnka Henricha VII.) vo Westminstri v Londýne (1502/03 – 10), kaplnka Mediciovcov (Nová sakristia) pri kostole San Lorenzo vo Florencii (od 1520, Michelangelo Buonarroti) a i.

Na území Slovenska z architektonického hľadiska k najvýznamnejším zachovaným kaplnkám patria: z obdobia gotiky Kaplnka sv. Jána Evanjelistu pri Kostole zvestovania Panny Márie (františkánov) v Bratislave (po 1370 – 80), Kaplnka sv. Michala archanjela pri Dóme sv. Alžbety v Košiciach (2. pol. 14. stor., dnes Kostol sv. Michala), Kaplnka nanebovzatia Panny Márie (aj Kaplnka Zápoľskovcov) pri Kostole sv. Ladislava v Spišskom Štvrtku (po 1450), Kaplnka sv. Barbory (okolo 1500) a Kaplnka sv. Jána Almužníka (okolo 1500) v Kostole nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici, Kaplnka Zápoľskovcov pri Kostole sv. Martina v Spišskej Kapitule (90. roky 15. stor.) a i.; z obdobia renesancie Kaplnka sv. Michala archanjela na Oravskom hrade (1606 – 11); z obdobia baroka Kaplnka Panny Márie Trnavskej pri Kostole sv. Mikuláša v Trnave (1739 – 41), Kaplnka sv. Jána Almužníka pri Dóme sv. Martina v Bratislave (1732 – 34), Kaplnka sv. studne v Marianke (1696), Kaplnka nanebovzatia Panny Márie na hrade Červený Kameň (17. – 18. stor.), Loretánska kaplnka (Loreta) pri Kostole zvestovania Panny Márie (františkánov) v Bratislave (1708), Kaplnka sv. Ladislava v Primaciálnom paláci v Bratislave (1778 – 81) a i. Na Slovensku v sídlach bez vlastnej farskej správy samostatne stojace kaplnky nahrádzali kostol. Stavali sa aj mimo sídel v rôznych častiach chotára, niektoré boli vybudované v čase cholery alebo moru ako ochrana obyvateľov pred epidémiami, prípadne ako pamätníky na miestach hromadných hrobov ich obetí;

2. v architektúre niektorých starovekých kultúr (v mezopotámskej, buddhistickej a hinduistickej architektúre) zaužívané prenesené označenie menšieho sakrálneho priestoru alebo samostatnej stavby menších rozmerov určených na kultové účely.

Kaposvár

Kaposvár [-poš-] — mesto v juhozáp. Maďarsku na rieke Kapos (prítok Dunaja), administratívne stredisko župy Somogy; 66-tis. obyvateľov (2011). Priemysel potravinársky (o. i. cukrovarnícky), textilný, odevný, strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), jemnej mechaniky, elektrotechnický. Obchodné stredisko významnej ovocinárskej oblasti (rozvinuté tradičné ovocinárstvo vých. od mesta v pohorí Mecsek). V okolí ťažba ropy a zemného plynu.

Prvýkrát písomne doložené 1009 ako Kapos. R. 1061 tam bol založený benediktínsky kláštor a v 13. stor. vybudovaná pevnosť, v 15. stor. prebudovaná na kamenný hrad. R. 1555 – 1686 obsadené Turkami. Od 1690 obec v majetku Pavla Esterháziho, ktorý podporoval príchod nového obyvateľstva. Od 1873 mesto. R. 1950 a 1973 bolo k mestu pripojených viacero obcí.

Stavebné pamiatky: v centre mesta sa zachovalo niekoľko pôvodných barokových obytných domov z 18. stor. a viaceré obytné a verejné stavby v štýle historizmu a secesie z konca 19. – zač. 20. stor., najvýznamnejšími secesnými pamiatkami sú Divadlo Gergelya Csikiho (1911) a radnica (1902 – 04). Ruiny benediktínskeho Opátstva sv. Jakuba (založené 1061), ruiny hradu (založený v 13. stor., prebudovaný v 15. stor., deštruovaný zač. 18. stor.), neorománsky farský kostol (1885 – 86), Kostol sv. Imricha (1912), baroková Kaplnka sv. Donáta (18. stor., prestavaná v 20. stor.), eklektická kaplnka kalvárie (1893), baroková lekáreň (1774), klasicistická budova bývalého súdu (1828 – 32, dnes mestské múzeum), klasicistická chlapčenská škola (1832), rokokový mariánsky stĺp (1770), baroková socha sv. Róchusa (1766) a i. Viaceré múzeá (napr. múzeum maliara Józsefa Rippla-Rónaia založené 1978, sídli v pôvodnej barokovej kúrii), skanzen (asi 9 km juhozápadne od Kaposváru) v obci Szenna. Sídlo rímskokatolíckeho biskupstva (od 1993). Univerzita (založená 2000).

kapucíni

kapucíni [lat.], Rád menších bratov kapucínov, lat. Ordo Fratrum Minorum Capuccinorum, OFMCap — rímskokatolícka mužská rehoľa, najmladšia z troch vetiev františkánov. Vznikla po ich rozdelení na observantov (hlásiacich sa k pôvodnému ideálu chudoby) a konventuálov (hlásiacich sa k umiernenému výkladu reguly). Za jej zakladateľa sa považuje príslušník rehole observantov Matteo da Bascio (aj Matúš z Bascia, Matteo z Bassi, *1495, †1552) z kláštora Montefalcone (kraj Marche) v Taliansku, ktorý ako ľudový misionár a kazateľ hlásal (od 1525) návrat k pokániu a k jednoduchosti v duchu pravidiel Františka z Assisi. Keďže Matteo a jeho prívrženci nenašli u observantov pre svoje pôsobenie pochopenie, uchýlili sa pod ochranu konventuálov. Kapucíni boli schválení pápežom Klementom VII. bulou Religionis zelus (3. 7. 1528) ako bratstvo v pôsobnosti rehole menších bratov konventuálov, 1619 boli pápežom Pavlom V. uznaní ako samostatná vetva (rehoľa) františkánskeho rádu.

Pre kapucínov je charakteristické nosenie hrubého hnedého habitu so špicatou kapucňou (tal. cappuccio; odtiaľ názov kapucíni) prepásaného povrazom s troma jednoduchými uzlami, v minulosti aj nosenie končitej brady a chodenie naboso (sandále nosili len tí, ktorí nemohli chodiť bosí). Prvé stanovy rádu kládli dôraz na kontempláciu a pustovnícky život podľa vzoru sv. Františka (mlčanie, samota, modlitba po celý voľný čas, nočné hodinky, tzv. matutinum, dve hodiny rozjímania a okrem sviatkov len jedna omša denne, žiadna účasť na pohreboch, jedno jedlo denne; mäso, syr a vajcia si kapucíni nesmeli pýtať, ale mohli ich prijať), ako aj na kazateľskú činnosť a starostlivosť o chudobných, najmä o chorých v období moru; ako spovedníkom im boli prideľované privilégiá. Mimo obývaných miest si stavali jednoduché domy, v ktorých okolí sa nachádzali pustovne (v každom dome žilo 6 – 7 rehoľníkov, vo významnejších domoch 12, zostávali však majetkom dobrodincov), budovali aj malé jednoduché kostoly.

Po prvotných ťažkostiach v období zápasov o smerovanie rehole v 1. pol. 16. stor. (Matteo zvolený 1529 za prvého generálneho vikára sa zakrátko funkcie vzdal a vrátil sa k observantstvu, druhého generálneho vikára Ľudovíta z Fossombrone, *1490, †1560, kapucíni neprijali pre jeho prísnosť a štvrtý predstavený Bernard Ochino, *1487, †1564, prešiel k protestantom) začali kapucíni v 2. pol. 16. stor. zakladať nové kláštory najmä vo Francúzsku, Švajčiarsku, v Nemecku, Čechách a Rakúsku. Na konci 16. a na začiatku 17. stor. sa významne podieľali na rekatolizácii Európy, ako aj na misiách vo vzdialených krajinách (Kongo, Etiópia, India). Z prostredia rádu vyšli viacerí svätci a významní teológovia, napr. Felix z Cantalice (*1515, †1587), Vavrinec z Brindisi (*1559, †1619), Krišpín z Viterba (*1668, †1750), Leopold Mandić (*1866, †1942), Pio z Pietrelciny (páter Pio; *1887, †1968) a i. V súčasnosti pôsobia kapucíni okrem duchovnej služby (kazatelia, spovedníci) spolu s terciármi aj v pastorácii v nemocniciach, vo väzniciach a v službe ľuďom na okraji spoločnosti. Rád sa delí na provincie, viceprovincie, komisariáty, kustódie a misijné oblasti, najvyšší predstavený, generálny minister (aj generál), sídli v Ríme. Kapucíni majú v starostlivosti aj ženskú rehoľu klarisiek kapucínok (→ klarisky), ktoré boli 1538 pápežom Pavlom III. uznané ako tzv. kláštor najprísnejšej disciplíny sv. Kláry a sú kontemplatívnym rádom žijúcim v pápežskej klauzúre.

Na územie dnešného Slovenska prišli kapucíni na pozvanie ostrihomského arcibiskupa J. Selepčéniho 6. 5. 1674 najmä ako protireformačná misia. Usadili sa v Pezinku, kde 1719 – 20 vybudovali kláštor a kostol. Od 1676 pôsobili aj v Bratislave (v Kaplnke sv. Kataríny na Michalskej ulici), neskôr tam vybudovali kláštor (1712; 1737 pri ňom aj knižnicu) a kostol (1717). V Bratislave vyvíjali pastoračnú, vzdelávaciu, misijnú i charitatívnu činnosť, počas morovej epidémie (1712 – 13) sa starali o chorých. Od 1756 pôsobili aj v Holíči. Na základe dekrétov cisára Jozefa II. bola obmedzená aj činnosť kapucínov a zrušená viac ako polovica pôvodných kláštorov, napr. aj kláštor v Holíči (1786; obnovený 1940 – 45 a 1990 – 96); v Bratislave im však o. i. ostala v starostlivosti vojenská nemocnica. Z organizačného hľadiska patrili kapucíni spočiatku do Rakúskej, neskôr do Rakúsko-uhorskej provincie so sídlom vo Viedni. R. 1921 bol založený Komisariát Bratislava a Pezinok patriaci pod Viedenskú provinciu, od 1923 pod generála rádu. R. 1927 bol zriadený Generálny komisariát Slovenska pod vedením misie holandských kapucínov, ktorí 1928 založili v Bratislave serafínsku školu, 1932 boli kapucíni pričlenení k Česko-moravskej provincii so sídlom v Prahe. Po rozpade Česko-Slovenska 1939 bol 1941 zriadený Slovenský generálny komisariát patriaci opäť priamo pod generála rádu. R. 1950 po násilnej likvidácii mužských kláštorov v Československu (→ akcia K) bola činnosť kapucínov zastavená a väčšina členov rádu násilne internovaná v pracovných táboroch. V období komunizmu zriadil generál rádu 1987 v Ríme samostatnú Slovenskú provinciu v tzv. podzemných podmienkach. Členovia rehole pôsobili tajne v tzv. umlčanej (tajnej alebo skrytej) cirkvi, viacerí boli perzekvovaní, odsúdení a uväznení. Po 1989 pôsobia kapucíni na Slovensku pod názvom Slovenská provincia rádu menších bratov kapucínov (aj Kapucíni na Slovensku). V súčasnosti vlastnia a spravujú kostoly, kláštory i rehoľné domy v Bratislave (Staré Mesto, Rača), Pezinku, Žiline, Kremnických Baniach, Ponikách a Hriňovej, ako aj misijný dom na Islande (Reyðarfjörður). Klarisky kapucínky sídlia v Kopernici. Kapucíni na Slovensku sa okrem pastoračnej činnosti venujú aj vydávaniu kníh a hudobných i filmových nosičov.

Kapverdské ostrovy

Kapverdské ostrovy, Ostrovy Zeleného mysu, port. Ilhas de Cabo Verde — súostrovie v str. časti Atlantického oceána 620 km záp. od pobrežia Afriky na úrovni Zeleného mysu (najzápadnejší bod afrického kontinentu), s teritoriálnymi vodami predstavuje štát Kapverdy. Skladá sa z 10 hlavných a 5 menších ostrovov. Delí sa na dve skupiny: severozáp. ležiace ostrovy Ilhas de Barlavento (Záveterné ostrovy; najväčšie ostrovy Santo Antão, São Nicolau, São Vicente, Santa Luzia, Sal, Boa Vista) a juž. ležiace ostrovy Ilhas de Sotavento (Náveterné ostrovy; najväčšie ostrovy Santiago, Fogo, Maio, Brava).

Kapverdské ostrovy sú vulkanického pôvodu, aktívny vulkán Pico do Fogo (2 829 m n. m.; posledná erupcia 1995) na ostrove Fogo je najvyšším vrchom územia; väčšinou hornatý povrch a ťažko prístupné pobrežie s výnimkou ostrovov Sal, Boa Vista a Maio, ktoré sú pomerne ploché, piesčité a suchšie než ostatné ostrovy. Najväčším ostrovom, ako aj ostrovom s najvyšším počtom obyvateľov je Santiago (991 km2), na ktorom je i hlavné mesto Kapverd Praia. Dĺžka pobrežnej línie súostrovia 965 km. Pasátové podnebie, v lete horúce a suché (priemerná teplota v auguste 29 °C), na jeseň teplé (okolo 27 °C) a vlhké, priemerný ročný úhrn zrážok 100 – 300 mm. V blízkosti sa často tvoria silné vetry nezriedka s ničivými účinkami. Ostrovy trpia nedostatkom vody, častá je erózia pôdy. Polopúšťové a púšťové rastlinstvo (mliečniky, tamarišky a i.), ostrovy sú významným hniezdiskom morských vtákov, žijú tam 4 endemické druhy vtákov a 11 endemických druhov plazov.

kar

kar [zo starohornonem. chara = plač, nárek] — spoločná pohrebná hostina pozostalých a pozvaných hostí konaná na počesť mŕtveho bezprostredne po pohrebe. V náboženskom zmysle sa kar považuje za súčasť pohrebných zvykov, má očisťujúcu psychosociálnu funkciu, pomáha preklenúť bolestné spomienky na koniec života zosnulej osoby. Súčasne je typom tzv. obradov prechodu (fr. rites de passage), ktorým rodina a komunita dávajú pozostalým na vedomie, že v okamihoch po pochovaní príbuzného nie sú so svojím smútkom sami. U vyspelých starovekých národov sa pohrebná hostina konala po pohrebe priamo na hrobe. V tradičnej slovenskej ľudovej kultúre sa kar konal väčšinou v dome zomretého alebo v krčme, zvyčajne naň boli pozvaní všetci účastníci pohrebu. Okrem predkresťanskej tradície (bohatá a veselá hostina) ho ovplyvnilo aj kresťanstvo s úkonmi modlenia, spievania náboženských piesní a so skromným až pôstnym pohostením. V súčasnosti sa však obradový a náboženský charakter karu stráca a je chápaný skôr ako spoločenská udalosť a príležitosť na stretnutie celej rodiny.

Karakalpacko

Karakalpacko, Karakalpakstan, Karakalpacká republika, uzbecky Qaraqalpog’iston, Qaraqalpog’iston Respublikasi, karakalpacky Qaraqalpaqstan, Qaraqalpaqstan Respublikası, oficiálny prepis Qaraqalpoghiston, Qaraqalpoghiston Respublikasi — autonómna republika v severozáp. časti Uzbekistanu; rozloha 164 900 km2, 1,811 mil. obyvateľov (2012), hlavné mesto Nukus.

Väčšinu územia zaberá Turanská nížina s časťami púští Kyzylkum na severovýchode a Karakum na juhozápade, v str. časti delta Amudarje, na severozápade časť plošiny Usťurt. Mierne teplé a extrémne suché kontinentálne podnebie, priemerná teplota v januári −5 °C, v júni 27 °C, priemerný ročný úhrn zrážok okolo 100 mm (najviac zrážok na prelome zimy a jari). Hlavná rieka územia Amudarja (využívaná hydroenergeticky a na zavlažovanie) sa asi 100 km od ústia do Aralského jazera zasahujúceho do Karakalpacka zo severu rozvetvuje na početné ramená a vytvára rozľahlú deltu. Polopúšťová a púšťová vegetácia zastúpená riedkymi porastmi saxaulu, paliny a trsmi ostrice, pozdĺž Amudarje vŕbovo-topoľové lesy, v delte porasty trstiny. Ložiská draselných solí a surovín na výrobu stavebných materiálov. Na zavlažovaných pôdach a v oázach pestovanie kukurice, zeleniny, ovocia, viniča, lucerny, bavlníka a i.; v púšťových oblastiach chov karakulských oviec a tiav, v oázach chov dobytka a koní, v oblastiach s porastmi moruše a topoľa pozdĺž zavlažovacích kanálov chov priadky morušovej. Priemysel textilný (spracovanie bavlny), potravinársky (výroba jedlých olejov, rybný, mäsový), strojársky, lodný, energetický, spracovanie kože a kožušín.

Národnostné zloženie: 36 % Uzbekov, 33 % Karakalpakov, 25 % Kazachov, 6 % Turkménov, Rusov a i. Úradný jazyk: karakalpačtina, uzbečtina.

Územie Karakalpacka obývané už vo 4. tisícročí pred n. l. bolo v pol. 18. – zač. 19. stor. osídlené Karakalpakmi. R. 1811 ho obsadil Chivský chanát. R. 1873 bola pravobrežná časť Karakalpacka (územie na pravom brehu Amudarje) na základe Chivsko-ruskej mierovej zmluvy pripojená k Rusku, po Októbrovej revolúcii 1917 bola od apríla 1918 súčasťou Turkestanskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky (ASSR), Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR). Ľavobrežná časť Karakalpacka (územie na ľavom brehu Amudarje) zostala súčasťou Chivského chanátu až do apríla 1920, keď sa stala súčasťou Chórezmskej ľudovej sovietskej republiky. R. 1924 bola z časti Chórezmskej ľudovej sovietskej republiky (Chodžejlický a Kungradský rajón) a Turkestanskej ASSR (Amudarská oblasť) vyčlenená Kara-kalpacká autonómna oblasť s hlavným mestom Turtkuľ (1929 – 32 bol hlavným mestom Čimbaj), ktorá sa 1925 stala súčasťou Kirgizskej (neskoršej Kazašskej) ASSR v rámci RSFSR a 1930 bola priamo začlenená do RSFSR a premenovaná na Kara-kalpackú ASSR, 1933 sa jej hlavným mestom stal Nukus. R. 1936 bola začlenená do Uzbeckej SSR, 1964 premenovaná na Karakalpackú ASSR. R. 1990 bola vyhlásená štátna zvrchovanosť republiky pod názvom Karakalpacká SSR (SSR Karakalpakstan), 1992 bol prijatý súčasný názov (pripojenie k jazykovo blízkemu Kazachstanu, ktorý požadoval nielen samotný Kazachstan, ale aj väčšina Karakalpakov, pretože v ňom videli väčšiu záruku rozvoja republiky, sa neuskutočnilo) a 10. apríla 1993 ústava republiky, podľa ktorej Karakalpacko naďalej zostáva súčasťou Uzbekistanu (od 2008 existuje v krajine hnutie za samostatnosť vedené Stranou národného obrodenia Karakalpacka, Yerkin Qaraqalpaqstan).

Karakalpacko je republika (subjekt) v rámci Uzbekistanu. Hlavou republiky je predseda Zákonodarného zhromaždenia volený parlamentom na odporúčanie prezidenta Uzbekistanu, parlament (Zákonodarné zhromaždenie) má 75 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Predsedovia Zákonodarného zhromaždenia Karakalpacka
1992 – 1997 Ubbinijaz Aširbekov
1997 – 2002 Timur Kamalov
od 2002 Musa Ernijazov

Karaosmanoğlu, Yakup Kadri

Karaosmanoğlu [-ólu], Yakup Kadri, 27. 3. 1889 Káhira – 13. 12. 1974 Ankara — turecký spisovateľ, novinár, politik a diplomat. Študoval na francúzskej katolíckej škole v Alexandrii, potom na vojenskej akadémii a právnickej fakulte v Istanbule. Prvé diela začal publikovať v časopisoch asi okolo 1909 a zároveň sa pripojil k literárnej skupine Fecr-i Âtí (Úsvit budúcnosti). Podporoval národnooslobodzovací boj v Anatólii, na pozvanie Mustafu Kemala (Atatürka) prišiel 1921 do Ankary a stal sa jedným z jeho najvernejších stúpencov. Po vzniku Tureckej republiky (1923) pôsobil s prestávkami až do 1965 ako poslanec tureckého parlamentu. R. 1932 – 34 spoluvydavateľ revolučného, socialisticky zameraného časopisu Kadro (Káder), ktorý obhajoval myšlienky kemalistickej revolúce. Pre politické nezhody s niektorými protiľavicovými kemalistami odišiel do diplomatických služieb, 1934 – 54 veľvyslanec v Tirane, Prahe, Haagu, Berne a Teheráne.

Najvýznamnejší turecký prozaik 20. stor., jeho realistické, štylisticky prepracované romány zachytávajú premeny tureckej spoločnosti od čias neskorej Osmanskej ríše do 2. polovice 20. stor. K najvýznamnejším patria Dom na prenájom (Kiralık Konak, 1922), v ktorom zobrazil rozpad Osmanskej ríše, Šejch Nur Baba (Nur Baba, 1922; slov. Derviš a dáma, 1989), v ktorom parodoval pomery v dervišskom kláštore, Sodoma a Gomora (Sodom ve Gomore, 1928), v ktorom ostro kritizoval okupáciu Istanbulu západnými vojskami, Prišelec (Yaban, 1932), v ktorom zachytil dramatický osud istanbulského intelektuála v tureckej dedine, a Panoráma I, II (Panorama I, II, 1953 – 54), v ktorom podal kritický prierez tureckou spoločnosťou od vzniku Tureckej republiky.

Karažáovia

Karažáovia, aj Karajáovia, Karayáovia, Carajáovia, Carayaovia, vlastným menom Inã, Yñâ — juhoamerický indiánsky kmeň z Brazílie (štáty Pará, Goiás, Tocantins, Mato Grosso); 3-tis. príslušníkov (2010). Delí sa na 3 podkmene: vlastní Karažáovia, Xambioáovia a Javahéovia. Karažáovia žijú na záp. okraji Brazílskej vysočiny v povodí rieky Araguaia (na riečnom ostrove Bananal a v jeho okolí) v stálych osadách v domoch pokrytých slamou. Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, manioku), lovom (pekari, tapír) a rybolovom. V tradičných remeslách vynikajú najmä vo výrobe hlinených plastík a výrobkov z peria vzácnych vtákov.

Prvými Európanmi, s ktorými prišli Karažáovia do kontaktu, boli 1658 jezuitský páter Tomé Ribeiro a 1718 – 46 bandeiranti zo São Paula vedení Antôniom Piresom de Campos. Hoci Karažáovia mali časté konflikty so susednými kmeňmi (Kayapóovia, Xavantovia, Xerentovia, Bororovia), bojom s portugalskými kolonistami sa snažili vyhýbať. R. 1811 ich (a ich susedov) však Portugalčania napadli a Karažáovia (spolu so Xavantmi a Xerentmi) 1812 na odvetu zničili portugalskú vojenskú základňu v Santa Maria do Araguaia. V polovici 20. stor. sa kmeň dostal pod ochranu Služby na ochranu Indiánov (Serviço de Proteção ao Índio, SPI), predchodcu súčasného Národného fondu Indiánov (Fundação Nacional do Índio, FUNAI). Karažáovia si čiastočne zachovali tradičnú spoločenskú organizáciu (mužské a ženské spoločenstvo) i niektoré tradičné rituály (iniciačné obrady, kuváda, mužské tance v maskách). Karažásky jazyk (karažáština; inã, yñâ), sa zaraďuje do jazykovej rodiny makro-ge.

karbón

karbón [lat.] —

1. geol. systém (perióda) mladších prvohôr (paleozoika) nadväzujúci na devón. Začal sa asi pred 360 mil. rokov a trval asi 60 mil. rokov. Karbón sa podľa rôznych zdrojov členil odlišne. Podľa najnovšieho chronostratigrafického členenia, ktoré sa v súčasnosti používa aj na Slovensku, sa delí na dve série (epochy), a to na mississip a pennsylván, ktoré sa členia na ďalšie stupne (veky). Spodná hranica karbónu je vymedzená objavením sa konodonta Siphonodella sulcata, vrchná sa dá určiť ťažšie, preto sa karbón a nadložný perm spoločne označujú ako permokarbón.

V období karbónu sa objavili prvé veľké druhy dierkavcov (napr. rody Fusinella, Triricites), hojne sa vyskytovali aj ramenonožce, koraly, pražraloky a dvojdyšné ryby, vývojom prechádzali hlavonožce (amonity, → amonitotvaré) a plazy. Značný rozvoj dosiahol bezkrídly i krídlatý hmyz (po prvý raz sa objavili napr. stonožky Myriapoda a pravážky Paleodictyoptera s rozpätím krídel až 75 cm). Mimoriadny rozvoj dosiahli v karbóne rastliny. Veľmi bohatou na flóru bola súš, kde rástli rozsiahle pralesy výtrusných rastlín, napr. rody Lepidodendron, Sigillaria a Calamites stromovitého vzrastu (výška až 40 m), ktorých kmene sa stali neskôr základom ložísk čierneho uhlia. Počas geologického vývoja došlo v karbóne k pohybu litosférických dosiek (→ hercýnsky geotektonický cyklus), ktorého výsledkom bol vznik hercyníd. Plošne rozsiahly prakontinent juž. pologule Gondwana sa pohyboval smerom na sever, pričom došlo k styku jeho sev. okraja s juž. okrajom Európy a Severnej Ameriky. Kolíziou bloku Európy s blokom Sibíri vznikol superkontinent Eurázia. V priebehu karbónu sa výrazne zmenili klimatické podmienky. Teplá klíma v Európe, Severnej Amerike a vo vých. Ázii (Číne), ktorú dokumentuje rozšírenie teplovodných morských karbonátových fácií, ostro kontrastovala s chladnou klímou a rozsiahlym zaľadnením Gondwany a juhu Sibíri (toto zaľadnenie bolo po prekambrickom zaľadnení Zeme najrozsiahlejšie a plošne výrazne prevýšilo zaľadnenie vo štvrtohorách). V Západných Karpatoch sa stopy po karbóne zachovali v gemeriku, a to najmä v Slovenskom rudohorí, kde sa vyskytujú biohermné vápence s bohatou faunou mora a ložiskami kryštalického magnezitu (Podrečany, Lubeník) a metasomatického kryštalického sideritu (Dobšiná, Mlynky). Výskyt slojov kamenného uhlia je sporadický (Zemplínske vrchy).

Karbón ako samostatný útvar definoval 1808 belgický geológ a mineralóg Jean-Baptiste Julien d’Omalius d’Halloy (*1783, †1875), názov (podľa typickej usadeniny tohto útvaru – kamenného uhlia) zaviedli 1822 anglickí geológovia W. D. Conybeare a W. Phillips;

2. stroj. nespálené zvyšky paliva a mastiaceho oleja usadené na stenách pracovného priestoru spaľovacieho motora.

Členenie karbónu na série (epochy) a stupne (veky)
Séria (epocha) Stupeň (vek) Vek
pennsylván vrchný gžel 303,7 mil. – 298,9 mil. rokov
kasimov 307,0 mil. – 303,7 mil. rokov
stredný moskov 315,2 mil. – 307,0 mil. rokov
spodný baškir 323,2 mil. – 315,2 mil. rokov
mississip vrchný serpuchov 330,9 mil. – 323,2 mil. rokov
stredný visén 346,7 mil. – 330,9 mil. rokov
spodný turnén 358,9 mil. – 346,7 mil. rokov

Kári

Kári — staroveký národ obývajúci pravdepodobne od pol. 2. tisícročia pred n. l. oblasť na juhozápade Malej Ázie nazvanú podľa neho Kária. Zmienky o Károch boli pravdepodobne už v akkadských, chetitských, elamských a achajmenovských nápisoch, spomína ich Homér v Iliade, ako aj viacerí starogrécki historici (Hérodotos, Thukydidés). Hovorili dnes už zaniknutým kárskym jazykom (kárčina; podľa Homéra boli Kári barbarofónoi, t. j. hovoriaci barbarským jazykom) patriacim do skupiny chetitsko-luvijských (anatólskych) jazykov indoeurópskej jazykovej rodiny, ktorý sa zapisoval osobitou kárskou abecedou. Zachovalo sa okolo stovky krátkych textov (nápisov) zo 7. – 3. stor. pred n. l. vyrytých v skalách, na domoch ap. najmä v Egypte a Núbii, kde Kári slúžili ako žoldnieri vo vojskách faraónov, menej v kárskych centrách, napr. v mestách Kaunos (dnes archeologická lokalita v blízkosti dnešného mesta Dalyan v juhozáp. Turecku) či Mylasa (dnes Milas v juhozáp. Turecku). Kársku abecedu rozlúštil koncom 20. stor. britský egyptológ John David Ray (*1945) na základe bilingválneho grécko-kárskeho nápisu z kárskeho mesta Kaunos.

Osobitnú kársku (negrécku) kultúru dokladajú aj archeologické nálezy, najmä zvyšky architektúry, napr. skalné hrobky zo 4. stor. pred n. l. v meste Kaunos, archeologická lokalita Labraunda (dnes Labranda; asi 15 km od mesta Milas) s ústredným chrámom hlavného kárskeho boha Labraunda (grécky Zeus Labraundos; jeho symbolom bola dvojitá sekera – labrys) z obdobia okolo 600 pred n. l. – 400 n. l. (celý architektonický komplex bol nákladne prestavaný počas vlády Hekatomnovcov, najmä za Mausóla, 377 – 353 pred n. l., ktorý tam dal vybudovať veľkú hodovnú sálu). Napriek tomu, že od príchodu Grékov dochádzalo k miešaniu Károv a Grékov najmä na pobreží Egejského mora, Kári si vo vnútrozemí Kárie uchovali až do 4. stor. pred n. l. etnickú príslušnosť i jazyk.