Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 351 – 400 z celkového počtu 578 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

jeruzalemský Chrám

jeruzalemský Chrám, hebr. bejt ha-mikdaš — hlavná židovská svätyňa v starovekom Jeruzaleme na vrchu Mórija (hebr. Moria, dnes Chrámová hora v juhovýchodnej časti dnešného jeruzalemského Starého mesta). Vznikla na mieste, kde podľa biblickej starozákonnej tradície patriarcha Abrahám postavil oltár, na ktorom chcel obetovať Izáka (1 M 22,2), a kde po dobytí Jeruzalema vybudoval oltár judsko-izraelský kráľ Dávid (2 S 24,24; 1 Kr 21,26). Dávidov syn, kráľ Šalamún, tam dal okolo 960 pred n. l. vybudovať Prvý Chrám (nazývaný aj Šalamúnov Chrám); jeho stavbu opisuje biblické podanie (1 Kr 6; 2 Kron 2 – 5), podobu a presné rozmery mu dal Dávid, ktorému ich zjavil sám Boh (1 Kron 28,11 – 19), Chrám mal byť sídlom Boha. Prvý Chrám sa nezachoval, jeho presná architektonická podoba nie je známa, hoci existuje viacero pokusov o jeho rekonštrukciu. Na úpätí vrchu Mórija boli pravdepodobne vybudované terasovité múry, ktoré chránili platformu (či akropolu). Na nej stáli samotný Chrám a jeho nádvoria, kráľovský palác nazývaný Kráľov dom, palác kráľovnej nazývaný Palác faraónovej dcéry, trónna sieň, stĺpová hala a sieň nazývaná Dom libanonského lesa. Aj keď sa dajú doložiť určité paralely s aramejskými a neochetitskými citadelami, išlo o originálnu architektonickú koncepciu vychádzajúcu z prenosnej svätyne (šiatra), ktorú Mojžiš a Izraeliti zhotovili na púšti (1 M 26). Chrám mal obdĺžnikový pôdorys (dĺžka 33,6 m, šírka 11,2 m, výška 16,8 m) a bol postavený z vrstiev kameňa a cédrového dreva; interiér svätyne bol pokrytý zlatom s ornamentálnou výzdobou. Pred krytým vstupom na východnej strane (predsieňou, hebr. ulam, jej výška bola 67,2 m) stáli dva kovové stĺpy Joachim a Boas. Centrálna časť Chrámu so svätyňou bola na troch stranách obstavaná 3 poschodiami miestností určených pre kňazov. Vnútorné priestory centrálnej časti tvorila predsieň, ktorá viedla do hlavnej siene (→ hejchal), kde sa nachádzali zlatý oltár na pálenie kadidla, obetné stoly na predkladané chleby a 5 párov zlatých svietnikov. Z hlavnej siene sa vchádzalo do Svätyne svätých (hebr. dvir), ktorá mala štvorcový pôdorys (dĺžka jednej strany 11,2 m). Bola rozdelená závesom, za ktorú nesmel vojsť nikto okrem veľkňaza (obetoval tam len raz za rok; → Deň zmierenia), pretože uchovávala archu zmluvy (hebr. aron ha-brit). Chrám obklopovalo niekoľko nádvorí. Na hlavnom, vnútornom nádvorí sa nachádzali oltár, kde sa spaľovali obete, a bronzová nádrž na vodu stojaca na 12 bronzových sochách býkov, určená na rituálnu očistu kňazov. Prvý jeruzalemský Chrám bol spolu s archou zničený vojskami babylonského kráľa Nebukadnesara II. (586 pred n. l.). Po návrate z babylonského zajatia (538 pred n. l.) si Židia na základe povolenia perzského kráľa Kýra II. Veľkého vybudovali (520 – 515 pred n. l.) na jeho mieste z architektonického hľadiska skromný Druhý Chrám. V ňom sa však už archa zmluvy nenachádzala, do Svätyne svätých však bolo naďalej zakázané vstupovať, lebo Židia verili, že v nej prebýva Boh. Chrám bol znesvätený sýrskym seleukovským kráľom Antiochom IV. Epifanom, keď ho 167 pred n. l. pretvoril na Diov chrám a zakázal tam vykonávať židovský kult. R. 164 pred n. l. bol Chrám znova očistený a vysvätený (→ Chanuka). Počas vlády Herodesa I. Veľkého sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia celého areálu (od 20/19 pred n. l., prestavba trvala 46 rokov), preto sa ním prestavaný chrám niekedy nazýva aj Herodesov Chrám (dodnes sa však označuje ako Druhý Chrám). Nezachoval sa, rozsiahle archeologické vykopávky však umožňujú vytvoriť jeho pomerne presnú rekonštrukciu. Herodes I. Veľký dal celý areál značne zväčšiť (jeho rozloha sa oproti minulosti zdvojnásobila), čím sa vyrovnal najväčším chrámovým okrskom v Rímskej ríši. Zväčšenie platformy, na ktorej bol postavený chrámový areál, si vyžiadalo rozsiahle úpravy terénu. Celý areál bol vybudovaný v tzv. východnom, helenistickom štýle, v ktorom sa prelínali helenistické a tradičné židovské architektonické prvky. Chrámový okrsok mal na západnej strane 4 brány (dve na úrovni terénu so schodiskami vedúcimi na horné nádvorie a dve v hornej časti, z ktorých jedna bola spojená s mestom oblúkovým mostom nazývaným Kráľovský most a druhá monumentálnym schodiskom vrcholiacim tzv. Kráľovským portikom vedúcim na nádvorie a do Kráľovskej stoy). V južnej stene sa nachádzali dve brány (jedna z nich je čiastočne zachovaná, v súčasnosti zamurovaná). Na severnej strane bola Ovčia brána, ktorou sa privádzali zvieratá určené na obetovanie. Samotný Chrám svojimi formami a usporiadaním vnútorných priestorov kopíroval Prvý Chrám. Svätyňa bola zvýšená vybudovaním ďalšieho podlažia ukončeného mohutnou parapetnou rímsou s cimburím. Fasády boli na niektorých miestach pokryté zlatom, zvyšné časti bielym náterom. Pred predsieňou bol vnútorný dvor s oltárom na spaľovanie obetí, s nádržou určenou na očistu kňazov a so stolmi na prípravu obetí. Pred týmto dvorom sa smerom na východ nachádzalo Nádvorie kňazov, za ním Nádvorie Izraelitov a Nádvorie žien. Chrám stál približne uprostred rozľahlého Nádvoria pohanov lemovaného na troch stranách krytou kolonádou (kolonáda na východnej strane sa nazývala Šalamúnovo stĺporadie a bola pravdepodobne staršia), na južnej strane k nemu priliehala Kráľovská stoa, ktorá mala podobu stĺpovej baziliky. Od Nádvoria pohanov (pravdepodobne na tomto mieste podľa kresťanskej tradície Ježiš vyhnal kupcov z chrámu, Mk 11,15 – 17) bol Chrám oddelený mrežou. V areáli sa nachádzala aj sála na zasadania sanhedrinu. Na severnej strane chrámového areálu stála mohutná pevnosť Antonia vybudovaná Herodesom I. Veľkým (1. tretina 1. stor. pred n. l., nezachovaná, zničená 70 n. l., so 4 nárožnými vežami a vnútornými dvormi). Celý chrámový komplex bol 70 n. l. deštruovaný rímskymi vojskami (pod vedením neskoršieho rímskeho cisára Tita) a ponechaný v ruinách. Deň spomienky na zničenie Prvého aj Druhého Chrámu je v judaizme deviaty deň mesiaca av (hebr. Tiša be-av), pretože podľa židovskej tradície boli obidva Chrámy zničené v ten istý deň; zničenie Chrámu (hebr. churban) je Židmi vnímané ako národná katastrofa. Na znak piety sa drží pôst a platia tie isté zákazy ako pri smútku za zomretých. Zničenie Chrámu a prerušenie tam prinášaných obetí znamenalo zásadné zmeny v židovskej spoločnosti (zánik kňazskej vrstvy, rozšírenie rabínskeho → judaizmu). Podľa židovskej tradície bude po príchode Mesiáša a vyslobodení izraelského národa znova postavený tzv. Tretí Chrám. Na mieste zničeného Chrámu dal rímsky cisár Hadrián v 1. pol. 2. stor. n. l. (po 135 n. l.) vybudovať rímsky pohanský Chrám Jupitera Kapitolského a ruiny Druhého Chrámu slúžili ako stavebný materiál na rímske a byzantské verejné i súkromné stavby v meste. Na platforme vybudovali moslimovia krátko po 638 mešitu al–Aksá a 691 – 692 (alebo 687 – 691) mešitu Kubbat as-Sachrá (Skalný dóm, Skalný chrám). Z Druhého Chrámu sa zachovali platforma, ktorej západná stena sa nazýva Múr nárekov (→ Západný múr, jedno z najposvätnejších miest judaizmu, prinajmenšom od 5. stor. n. l. aj významné pútnické miesto), a rozsiahle zaklenuté podzemné priestory v súčasnosti nazývané Šalamúnove stajne (dnes súčasť mešity al-Marwáni z 1996).

Jeruzalemský Chrám bol pre veriacich Židov miestom uctievania Boha a prinášania obetí. Mali povinnosť navštevovať ho raz do roka najmä počas tzv. pútnických sviatkov (hebr. šaloš regalim) Pesach, Šavuot a Sukot, keď každý židovský muž priniesol obetu. Na výročné slávnosti Chrámu sa prinášala prvá úroda ovocia a obilia. Do 70 n. l. bol jeruzalemský Chrám zároveň aj centrom verejného života a podľa obyčají antických východných kultúr plnil funkciu štátnej pokladnice a banky; okrem jeho vlastného majetku v ňom boli uložené aj úspory obyčajných ľudí. Na jeho čele stál veľkňaz (hebr. kohen gadol), každodenné bohoslužby vykonávali kňazi (koheni, hebr. kohanim), iné služby týkajúce sa Chrámu, napr. chrámový spev a hudbu, leviti (hebr. leviim). V Chráme bolo miesto vyhradené zvlášť pre mužov (hebr. ezrat Jisrael) a zvlášť pre ženy (ezrat našim). Podľa židovskej i stredovekej kresťanskej tradície je Chrám umiestnený uprostred Sv. mesta Jeruzalem považovaný za stred sveta, ktorým prechádza kozmická os (lat. axis mundi) spájajúca nebesá a podsvetie (→ Nebeský Jeruzalem).

Jeseník

Jeseník, do 1947 Frývaldov — kúpeľné mesto v Česku v Olomouckom kraji na sev. úpätí Hrubého Jeseníka, administratívne stredisko okresu Jeseník; 11-tis. obyvateľov (2018). Priemysel hutnícky, strojársky, stavebných materiálov, drevársky, textilný, potravinársky. Turistické stredisko, východisko do Hrubého Jeseníka.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1267, pred 1295 získalo mestské práva. Rozvíjať sa začalo v 1. pol. 14. stor. v súvislosti s ťažbou železnej rudy a výrobou železa, a najmä v 16. stor., keď sa bane a huty dostali do vlastníctva Fuggerovcov (od 1506), ktorí tam ťažili aj zlato a striebro. Koncom 16. stor. baníctvo a hutníctvo nahradilo plátenníctvo, hoci sa tam železná ruda ťažila ešte v 19. stor. V 17. stor. počas tridsaťročnej vojny bol Jeseník niekoľkokrát poškodený. Od 1. pol. 19. stor. sa rozvíjal ako kúpeľné mesto. Prvý liečebný dom, ktorý dal 1822 severozáp. od mesta postaviť priekopník modernej vodoliečby Vincenz Priessnitz (*1799, †1851), bol 1837 úradne uznaný za vodoliečebný ústav (dnes Priessnitzovy léčebné lázně). V Jeseníku sa liečia choroby dýchacích ciest a obehového ústrojenstva i nervové choroby.

Stavebné pamiatky: vodný hrad (2. pol. 13. stor., prestavovaný v 14. – 16. stor., zreštaurovaný v 2. pol. 20. stor., dnes Vlastivedné múzeum Jesenícka), radnica (17. stor., prestavaná 1710), Kostol nanebovzatia Panny Márie (barokový asi z 1651, na mieste staršieho doloženého v 15. stor., upravovaný koncom 17. – 18. stor.), evanjelický a. v. kostol (1881 – 83), Kostol sv. Anny (pol. 19. stor.), Kostol sv. Juraja v časti Bukovice (1901), bývalý kláštor uršulínok (založený 1878, dnes škola), neskorobarokový obytný dom nazývaný Katovňa (posl. tretina 18. stor.), secesná Vila Erwina Weissa (1901 – 03) a i. V kúpeľoch viaceré stavby z 1. pol. 20. stor., napr. významná pamiatka modernej architektúry Priessnitzovo sanatórium (1909 – 10, podľa návrhu rakúskeho architekta Leopolda Bauera, *1872, †1938), neogotická hrobka V. Priessnitza (1853). Archív, hvezdáreň (založená 1964).

ješiva

ješiva [hebr.], talmudská akadémia — vyšší stupeň židovskej náboženskej školy (nižší stupeň → cheder) určenej na prípravu učencov do funkcie rabína najmä štúdiom Tóry Talmudu a Halachy. Na čele ješivy stojí jeden z učencov roš ješiva. Správa ješivy a starostlivosť o študentov sú väčšinou v kompetencii obcí. Ješivy sa vyvinuli z verejných stretnutí učencov (ješiva = sedenie, zasadanie) v tzv. domoch učenosti bejt midraš (bejt ha-midraš). V akadémiách (ješivách) v Erec Izrael a v Babylonii vznikli samostatné verzie Talmudu (→ jeruzalemský Talmud, → babylonský Talmud). Po zničení jeruzalemského Chrámu sa stali duchovným centrom židovského národa, mnohé vznikali v diaspóre, v určitých obdobiach mali ješivy aj zákonodarné a súdne funkcie. Najvýznamnejšie ješivy vznikali v stredoveku v Nemecku (Worms, Mainz a i.), juž. Francúzsku (Narbonne, Marseille a i.), Španielsku (Córdoba, Granada a i.) a v Londýne, v neskoršom období najmä vo vých. Európe, najvýznamnejšiu z nich založil 1802 Chajim z Voložinu (*1749, †1821) v meste Voložin (dnes Valožyn v Bielorusku), ktorá pôsobila do 1892. Na Slovensku jestvovalo v 19. stor. asi 30 ješív, svetoznámou sa stala ješiva v Bratislave založená pravdepodobne pred 1526 (na určitý čas bola jej činnosť prerušená a opäť sa začala 1695), ktorá bola okrem Univerzity Istropolitany najstaršou a najdlhšie pôsobiacou vysokou školou v Bratislave (štatút vysokej školy jej bol udelený 1859). Jej rozkvet nastal pod vedením Chatama Sofera. V súčasnosti jej činnosť pokračuje v Izraeli (v Jeruzaleme) pod názvom Pressburger ješive. V polovici 20. stor. sa stali centrami výučby Talmudu ješivy v Izraeli a USA, po 2. svetovej vojne bolo niekoľko ješív založených aj v krajinách záp. Európy.

Jičín

Jičín — mesto v Česku v Královohradeckom kraji v Jičínskej pahorkatine na rieke Cidlina, administratívne stredisko okresu Jičín; 16-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, gumárenský, textilný, nábytkársky, potravinársky. Dopravná križovatka. Turistické stredisko, východisko do Českého raja.

Mesto vzniklo v blízkosti pôvodnej osady (Starý Jičín alebo Staré Místo) pravdepodobne spolu s hradom Veliše, postupne sa rozvíjalo ako jeho podhradie. Prvýkrát písomne doložené 1293 alebo 1297, 1304 uvádzané už ako kráľovské mesto. V 16. stor. ho postihlo niekoľko veľkých požiarov, pri ktorých takmer celé vyhorelo. R. 1621, resp. 1623 ho získal Albrecht z Valdštejna, ktorý ho dal 1623 – 34 prestavať a stalo sa hlavným mestom novozriadeného Frýdlantského kniežatstva, resp. od 1627 vojvodstva. R. 1643 a 1648 ho vyplienili švédske vojská, 1681 ho postihol požiar, pri ktorom jeho veľká časť zhorela. Pri Jičíne sa 29. júna 1866 odohrala jedna z prvých bitiek prusko-rakúskej vojny, ktorá sa skončila porážkou rakúskych vojsk. Po vojne nastal novodobý rozvoj mesta, ktorý vyvrcholil v 20. a 30. rokoch 20. stor.

Stavebné pamiatky: ranobarokový zámok (postavený na mieste neskorogotického mestského paláca zo začiatku 16. stor., renesančne prestavaný 1587 a 1607 – 08, úplne ranobarokovo prestavaný a rozšírený 1625 – 33, zbarokizovaný 1755, dnes v jeho časti sídlia Regionálne múzeum a galéria Jičín – múzeum hry), gotický Kostol sv. Ignáca z Loyoly (pôvodne farský založený v polovici 14. stor., prestavaný 1390 – 1457, renesančne prestavaný v 2. polovici 16. stor., zbarokizovaný v 17. stor.), Kostol sv. Jakuba väčšieho (pôvodne plánovaný ako manieristická centrála z 1627, klasicistické priečelie z 1865 – 73), barokový Kostol Panny Márie de Sale (1629 – 63, veža z 18. stor.), bývalý barokový jezuitský kláštor s kolégiom (1627 – 59, 1773 premenené na kasárne), s gymnáziom (1627 – 28, upravené 1713) a s jezuitským seminárom (1686 – 92, upravený začiatkom 18. stor.) i s bývalou lekárňou s nemocnicou (okolo 1717); Valdická brána (pôvodne súčasť mestského opevnenia, 1568 – 78, upravená v 17. stor.), čiastočne zachované mestské hradby (1. polovica 16. stor., prestavované v 1. polovici 17. stor.); na hlavnom Valdštejnovom námestí v centre starého mesta viaceré meštianske, zväčša neskororenesančné a ranobarokové domy a mestské paláce (napr. bývalý renesančný pivovar z polovice 16. stor., prestavaný 1628 na barokový palác upravený v 18. – 19. stor.; Stará radnica z 2. polovice 16. stor., prestavaná v 1. polovici 17. stor.; empírová Korunovačná fontána, 1836); neskorobaroková synagóga (koniec 18. stor., klasicisticky upravená po 1840, reštaurovaná 2001 – 08), židovský cintorín (založený 1651); v blízkosti mesta ranobarokový komplex letohrádku Valdštejnská lodžia (1630 – 34, upravená 1768) s čestným dvorom a parkom nazývaným Libosad spojená s mestom lipovou alejou založenou 1632; juž. od mesta Mariánska záhrada (baroková krajinná kompozícia z prelomu 17. a 18. stor. s viacerými menšími barokovými sakrálnymi stavbami, napr. kaplnka Loreta pri obci Podhradie z 1694).

Jihlava

Jihlava — mesto v Česku na hranici Čiech a Moravy na rieke Jihlava, administratívne stredisko kraja Vysočina a okresu Jihlava; 51-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky (výroba automobilových komponentov, leteckých prístrojov), textilný, elektrotechnický, kožiarsky, potravinársky (o. i. pivovar, mliekareň), drevársky. Hospodárske a kultúrne stredisko Českomoravskej vrchoviny. Dopravná križovatka, letisko (verejné vnútroštátne s nespevneným povrchom). Turistické stredisko.

Jihlava vznikla pravdepodobne koncom 12. stor., prvýkrát písomne doložená 1226. R. 1235 – 43 kráľovské mesto. V 1. polovici 13. stor. tam boli objavené ložiská striebra a vďaka privilégiám udeleným pravdepodobne 1249 (nezachovali sa; → jihlavské banské právo) sa v 2. polovici 13. stor. stalo jedným z najvýznamnejších banských miest, vzrástol v ňom počet obyvateľov (najmä po príchode saských baníkov a bavorských remeselníkov, takže jeho obyvateľstvo bolo prevažne nemecké) a začala sa rozsiahla výstavba mesta (nemecky Iglau); bola tam v prevádzke mincovňa (od 1260 sa tam razili jednostranné strieborné mince – brakteáty). Zemetrasenia (1328, 1376), ktoré spôsobili zatopenie baní, požiare (prvý doložený 1353) a morové epidémie (1405, 1407 – 08) však mali za následok hospodársky úpadok, ktorý vyvrcholil po vypuknutí husitských vojen zastavením ťažby (1420). Jihlava sa ako katolícke mesto pridala na stranu Žigmunda Luxemburského a bola husitmi viackrát (1423, 1425, 1427) neúspešne obliehaná. Od mája 1436 sa v Jihlave konal stavovský snem, na ktorom boli 5. júla 1436 vyhlásené bazilejské kompaktáty umožňujúce prijímanie pod obidvoma spôsobmi a 14. augusta 1436 bol Žigmund Luxemburský prijatý za českého kráľa. R. 1441 husitský Tábor a katolícka Jihlava uzavreli mier. R. 1471 bol v Jihlave korunovaný za českého kráľa Matej I. Korvín. R. 1523 a 1551 požiare zničili takmer celé mesto. Od 16. stor. sa v Jihlave rozvíjali remeslá, predovšetkým súkenníctvo. V období reformácie po príchode nemeckého protestantského kazateľa (1522) sa veľká časť obyvateľstva priklonila k protestantizmu. Počas tridsaťročnej vojny bolo mesto 1645 – 47 obsadené švédskymi vojskami. Jeho opätovný rozvoj nastal v 18. – 19. stor. R. 1805 a 1806 počas napoleonských vojen ho obsadili Francúzi a Bavori (nemecké obyvateľstvo bolo z Jihlavy odsunuté po 2. svetovej vojne).

Stavebné pamiatky: čiastočne zachované mestské hradby (budované od 40. rokov 14. stor., zosilnené v 15. – 17. stor.) s Bránou Matky Božej (najstaršia časť z konca 15. stor., renesančne prestavaná v 16. stor., v súčasnosti vyhliadková veža s expozíciou výtvarných diel); Kostol sv. Jakuba Väčšieho (vysvätený 1257, halové trojlodie, upravovaný v 14. – 15. stor., prestavaný 1523 – 63, neogoticky puristicky upravený koncom 19. stor.; pri kostole baroková centrálna Kaplnka Bolestnej Panny Márie z 1702); Kostol sv. Jána Krstiteľa (na mieste románskeho kostola z 12. stor., v jadre ranogotický z 13. stor., viackrát upravovaný a prestavaný, barokovo prestavaný koncom 18. stor.); bývalý dominikánsky Kostol povýšenia Sv. kríža (ranogotický, vybudovaný v 2. polovici 13. – 14. stor., prestavaný 1947, zrekonštruovaný začiatkom 21. stor.; založený spolu s dominikánskym kláštorom 1247); bývalý minoritský kláštor s gotickým Kostolom Nanebovzatia Panny Márie (okolo pol. 13. stor., kostol aj kláštor prestavané v 14. stor., kostol zväčšený 1499 – 1508, zbarokizovaný v 18. stor.); bývalé jezuitské kolégium s ranobarokovým Kostolom sv. Ignáca z Loyoly (založený 1623/24, kostol 1660 – 89, kolégium a seminár 1699 – 1713, budova jezuitského gymnázia 1720 – 27); Kostol Sv. Ducha (pôvodne z 1572, znovupostavený 1661, neobarokovo upravený koncom 19. stor.); neorenesančný evanjelický Kostol sv. Pavla (1875 – 78); na námestí barokový mariánsky morový stĺp (1690) a radnica (pôvodne ranogotický dom z 13. stor., od 1426 radnica, 1440 – 50 rozšírená, v 2. polovici 16. stor. prestavaná, v 18. stor. zväčšená a barokovo upravená, čiastočne prístupná verejnosti). V historickom centre mesta sa zachovalo množstvo meštianskych domov (pôvodne ranogotické z konca 13. stor., prestavané v 14. – 15. stor., v 16. stor. renesančne prestavané, čím mestská zástavba získala jednotný renesančný charakter, neskôr barokovo a klasicisticky upravené), dve barokové fontány (1797) a renesančný Pamätník kráľovskej prísahy (Ferdinanda I., 1565). Pod historickým jadrom mesta rozsiahla sústava podzemných chodieb budovaných v 14. – 17. stor., ktoré pravdepodobne slúžili ako skladovacie priestory (celková dĺžka 25 km, čiastočne prístupné verejnosti). Dom G. Mahlera (16. stor., prestavaný začiatkom 19. stor., skladateľ tam žil 1860 – 75, dnes múzeum), Park G. Mahlera (na mieste židovskej synagógy z 1863 zničenej 1939), židovský cintorín (1869).

Regionálne Múzeum Vysočiny Jihlava (založené 1892), viaceré galérie a divadlá. Zoologická záhrada.

Jilemnice

Jilemnice — mesto v sev. Česku v Libereckom kraji v okrese Semily v Krkonošskom podhorí; 5,4 tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, textilný, chemický (výroba potravinárskych obalov). Rekreačné a turistické stredisko (východisko do záp. časti Krkonôš), stredisko zimných športov.

Mesto vzniklo pravdepodobne začiatkom 14. stor., prvýkrát písomne doložené 1356. R. 1492 – 1701 bolo rozdelené na dve samostatné časti, 1634 počas tridsaťročnej vojny vypálené Švédmi. V 18. stor. rozvoj tkáčstva a plátenníctva, ktoré však nedokázalo konkurovať továrenskej výrobe a postupne upadalo. Koncom 18. a v 1. polovici 19. stor. postihlo Jilemnice niekoľko požiarov. Stavebné pamiatky: zámok (pôvodne malá pevnosť z 2. polovice 15. stor., v 2. polovici 16. stor. prestavaná na renesančný zámok, úplne prestavaný a rozšírený v 18. stor., neorenesančne prestavaný 1895 – 98, od 1953 sídlo Krkonošského múzea založeného 1891), bývalý pivovar pri zámku (pôvodne barokový zo začiatku 18. stor., úplne prestavaný 1897), Kostol sv. Vavrinca (baroková centrála z 1729 – 35, na mieste staršieho, dreveného pravdepodobne zo 14. stor., upravovaný v 19. stor.), Kaplnka sv. Izidora (1718, upravovaná v 19. – 20. stor.), barokové súsošie Panny Márie (1723), radnica (1788, na mieste staršej, klasicisticky prestavaná v polovici 19. stor., veža prístupná verejnosti), neskorobaroková fara (koniec 18. stor.), v centre mesta niekoľko meštianskych domov (v jadre barokové a klasicistické z 18. stor., upravené v 19. – začiatkom 20. stor.), viaceré verejné budovy v štýle historizmu a secesie a i. Rodný dom spisovateľa J. Havlíčka (2. polovica 19. stor.).

Jílové u Prahy

Jílové u Prahy — mesto v Česku v Stredočeskom kraji v okrese Praha-západ v Benešovskej pahorkatine; 4,7 tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, stavebných materiálov, drevársky, farmaceutický, gumárenský. Dopravná križovatka, mesto obsluhuje pražská integrovaná doprava. Vzniklo pravdepodobne začiatkom 13. stor. ako banská obec s hlbinnými baňami na ťažbu zlata. Prvýkrát písomne doložené 1331, okolo 1352 (resp. v období vlády Karola IV.) kráľovské banské mesto. Na začiatku husitských vojen boli bane zatopené a zasypané a mesto vypálené. Ťažbu sa usiloval oživiť Vladislav II. Jagelovský, ktorý mestu potvrdil jeho privilégiá. R. 1567 postihol mesto požiar. R. 1760 – 1930 tam boli tzv. Svatováclavské lázně. Stavebné pamiatky: Kostol sv. Vojtecha (pôvodne románsky z 2. štvrtiny 13. stor., goticky prestavaný v 14. stor., barokovo upravený v 17. – 18. stor.), baroková Kaplnka sv. Václava (1763), radnica (pôvodne zo 14. stor., barokovo prestavaná v 1. polovici 18. stor.), mestský dom Minca (pôvodne gotický z polovice 14. stor., barokovo prestavaný v 18. stor., upravený v 2. polovici 18. stor., dnes regionálne múzeum, založené 1891), technická pamiatka Žampašský most (1898).

Jindřichův Hradec

Jindřichův Hradec — mesto v juž. časti Česka v Juhočeskom kraji v Křemešnickej vrchovine na rieke Nežárka, administratívne stredisko okresu Jindřichův Hradec; 21-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný, odevný, potravinársky, strojársky, drevársky, chemický (výroba plastov), stavebných materiálov. Dopravná križovatka, železničná doprava využíva i dve úzkorozchodné trate Jindřichův Hradec – Nová Bystřice a Jindřichův Hradec – Obrataň (rozchod koľajníc 760 mm; dané do prevádzky 1897) slúžiace nielen na pravidelnú osobnú a nákladnú dopravu, ale i ako turistická atrakcia. Turistické stredisko, východiskové miesto do oblasti rybníkov a lesnatej krajiny.

Územie mesta bolo osídlené asi na konci 8. stor., pravdepodobne v 10. stor. tam bolo vybudované hradisko, začiatkom 13. stor. kráľovský hrad (doložený 1220). Od 13. stor. stredisko remesiel, najmä pivovarníctva a súkenníctva. Pred 1237 tam prišli príslušníci Rádu nemeckých rytierov, ktorí založili špitál a vybudovali vlastné panstvo (po 1450 mesto opustili). Pred 1255 sa Jindřichův Hradec stal mestom. V 2. polovici 15. stor. rozvoj mesta, v 15. a 16. stor. dosiahlo súkenníctvo najväčší rozkvet.

Stavebné pamiatky: architektonický komplex hradu a zámku vybudovaný na mieste přemyslovského hradiska (pravdepodobne z 10. stor.) a románskeho hradu (začiatok 13. stor.), 1260 – 70 rozšírený a prestavaný, koncom 13. stor. vznikla Kaplnka Sv. Ducha, v 14. stor. upravený, niektoré reprezentačné miestnosti boli 1338 vyzdobené ranogotickými freskami, v 2. polovici 15. stor. výrazne neskorogoticky prestavaný. V 2. polovici 16. stor. bol hrad pod vedením talianskych stavebných majstrov radikálne prestavaný na reprezentatívny renesančný zámok (v súčasnosti patrí k najvýznamnejším renesančným stavbám v str. Európe). R. 1586 – 92 vzniklo renesančné spojovacie krídlo Veľké arkády, 1590 – 92 Malé arkády a v 90. rokoch 16. stor. renesančná záhrada s manieristickým záhradným hudobným pavilónom kruhového pôdorysu nazývaným Rondel (so štukovou interiérovou výzdobou z konca 16. stor. ukončenou 1676). Komplex bol upravovaný v 17. – 18. stor., čiastočne konzervovaný začiatkom 20. stor. a úplne zreštaurovaný v 2. polovici 20. stor.; dnes múzeum.

V meste: Kostol Nanebovzatia Panny Márie (14. – 15. stor., neskorogotická kaplnka z 1489 – 1506, upravovaný v 16. – 17. stor., zrekonštruovaný v 19. stor.; leží na 15. poludníku východnej dĺžky pretínajúcom mesto), Kostol sv. Václava (pôvodne gotický zo 14. stor., v 17. stor. barokovo prestavaný), pútnický neogotický Kostol sv. Jakuba (2. polovica 19. stor., na mieste neskorogotického kostola zo začiatku 16. stor., pri kostole krížová cesta založená 1518, barokovo prestavaná 1693, zrekonštruovaná 1900), neskorogoticko-renesančný Kostol Najsvätejšej Trojice (1590 – 94), kláštor minoritov s Kostolom sv. Jána Krstiteľa (kostol z 13. – 14. stor., v 2. polovici 15. stor. neskorogoticky prestavaný, zreštaurovaný koncom 19. stor., okolo 1369 pri kostole vznikla Kaplnka sv. Mikuláša; kláštorné budovy z 2. polovice 14. stor. – 15. stor., renesančný špitál z 1560 – 61), kláštor františkánov s Kostolom sv. Kataríny (koniec 15. stor., opravený a rozšírený v 1. polovici 17. stor., zreštaurovaný v 2. polovici 20. stor.), bývalé jezuitské kolégium s Kostolom sv. Márie Magdalény (založené 1594, kostol pôvodne neskorogotický, ranobarokovo prestavaný 1628 – 32, kolégium zrušené v 2. polovici 18. stor.). V centre mesta viaceré meštianske, v jadre pôvodne neskorogotické a renesančné domy s arkádami na prízemí (15. – 16. stor.), barokovo a klasicisticky upravené v 18. – 19. stor., k najvýznamnejším patrí Dom pánov z Hradca (neskorogotický, 1530 – 40 renesančne prestavaný, v interiéroch diamantové a hrebienkové klenby). Na hlavnom námestí barokový morový stĺp Sv. Trojice (1764 – 68).

Regionálne múzeum (Múzeum Jindřichohradecka, založené 1882, sídli v barokovej budove bývalého jezuitského seminára zo 17. stor.), Národné múzeum fotografie (založené 2002, sídli v bývalom jezuitskom kolégiu). Budova bývalého mlyna (1551, prestavaná v 18. stor., zrekonštruovaná koncom 20. stor.) s technickou pamiatkou Křižíkova elektrárna (1871).

jin-jang

jin-jang [čín.], yinyang — základné komplementárne pojmy bipolárnych strán jednej spoločnej procesuality životných premien, ktorými klasická čínska filozofia definuje povahu a podstatu nekonečného Univerza v jeho neustálom kolobehu Cesty Tao. V kozmológii predstavujú jin a jang metafyzicky komplementárne nábojové protipóly bytia, ktoré svojím vzájomne synergickým striedaním určujú všetky prírodné procesy a celý vesmírny poriadok časopriestorovej reality. Sú protikladnými pólmi i nábojmi základnej a prapodstatnej energie univerza (Te), vďaka ktorej v časopriestore vesmíru (v Nebesiach) neprestajne vznikajú a zanikajú všetky jeho reálne, nielen hmotné, ale aj duchovné formy a obsahy bytia. Je to organicky živý a nerozfragmentovateľný kolobeh vznikov a zánikov v rámci tzv. Cesty Nebies, t. j. celého reálne sa dejúceho a pohybujúceho vesmíru. Jin a jang sú zároveň označenia dvoch protikladných strán jednej a tej istej hory, konkrétne znamenajú jej tienistú (jin) a slnečnú stranu (jang). Jin je zároveň symbolom Zeme predstavujúcim ženský (pasívny) princíp, chlad a tmu, naopak, jang symbolom mužského (aktívneho) princípu reprezentujúceho nebo, svetlo a teplo. Jin všetko znehybňuje a oslabuje, jang uvádza všetko do pohybu a tvorivo premieňa. Jin zároveň symbolizuje párne čísla, jang nepárne čísla. Jin a jang sú zároveň jeden v druhom, a pritom sú si neoddeliteľne vždy tvorivo i likvidačne vzájomne nápomocné, ich kooperácia je stelesnením harmónie protikladov, pričom každý z atribútov obsahuje vždy aj zárodok toho druhého. Graficky sa jin-jang znázorňuje ako dve navzájom sa prelínajúce vlny (tmavá a svetlá).

Objav jinovo-jangovej komplementarity a grafické znázornenie v tzv. trigramoch (pa-kua) sa pripisuje legendárnemu čínskemu cisárovi Fu-simu (3. tisícročie pred n. l.). Jedna z prvých zmienok o pojme jin-jang je v Knihe premien z obdobia dynastie Sia (2100 – 1600 pred n. l.), ktorá zachytáva aj prvý spôsob zobrazenia jin-jang 64 hexagramami (→ hexagram). Podľa nej to, čo sa deje a jestvuje vďaka jin a jang, sa nazýva Tao (Cesta). Prejavom všezahŕňajúceho princípu tejto Cesty je nebeská (vesmírna) energia Te chápaná aj ako jej mravná sila (resp. každému súcnu inherentný mravný princíp, vlastnosť a zákonitosť), ktorá každé jednotlivé súcno determinuje v rámci Cesty Tao a ktorá činí v danej chvíli jednotlivé súcna tým, čím sú a čím sa v javovom svete prejavujú. Takto jinovo-jangové komplementárne Te v čínskej filozofii označuje aj hlavnú konfuciánsku etickú kategóriu – dokonalú cnosť symbolizujúcu schopnosť konať podľa princípu stredu, čiže podľa princípu ustavičného vyvažovania a harmonizácie protikladov jin-jang v spoločenskom bytí. V čínskych historických prameňoch sa zmienka o jinovo-jangovej komplementarite premien prvýkrát objavila v Kronike od jari do jesene (aj Anály jarí a jesení, Čchun-čchiou), ktorá obsahuje stručné zápisy o vybraných udalostiach v Konfuciovom rodnom štáte Lu v období 722 – 468 pred n. l. Neskôr, v období tzv. zlatého veku klasickej čínskej filozofie (5. – 3. stor. pred n. l.), vznikla filozofická škola prírodnej dialektiky jin-jang (Jin-jang-t’ia, Yinyangjia) ako jeden z dôležitých smerov vtedajšej čínskej filozofie. Na tejto filozofickej doktríne obohatenej o tzv. teóriu piatich elementov (→ wu-sing) vytvoril v období dynastie Chan jej hlavný ideológ, filozof Tung Čung-šu, základy klasickej čínskej monarchistickej štátnej doktríny, podľa ktorej sú všetky prírodné i spoločenské procesy v komplementárne synergickej jinovo-jangovej súčinnosti, pričom jedna strana predstavuje jinový a druhá strana jangový protipól v spoločenskom bytí a naopak (napr. v súžití vládcu a poddaného, otca a syna, muža a ženy ap.). V rámci toho sa má všetko v ríši udržiavať pomocou štátneho aparátu vo vzájomnom vyvažovaní a udržiavaní na princípe stredu podľa svojej konkrétnej funkčnosti. Každý odklon od tohto fiktívneho stredu hrozí katastrofou a spoločenskými rebéliami.

Jiříkov

Jiříkov — mesto na severe Česka v Úsťanskom kraji v okrese Děčín v Šluknovskej pahorkatine na hranici s Nemeckom ; 3,6 tis. obyvateľov (2018). V minulosti priemyselné stredisko (tradičný priemysel textilný, závod firmy Jawa vyrábajúcej motocykle, závod firmy Petrof vyrábajúcej klavíry a piana, výroba obuvi, výroba lustrov). V súčasnosti menšie prevádzky kovospracujúceho a textilného priemyslu. Cestný a železničný priechod do Nemecka.

Mesto založené v 1. polovici 14. stor., prvýkrát písomne doložené 1346, od 1914 mesto. Po 2. svetovej vojne boli z Jiříkova (do 1947 nemecký názov Georgswalde) odsunutí Nemci a čiastočne nahradení českým obyvateľstvom. Stavebné pamiatky: barokový Kostol sv. Juraja (1724 – 28, pravdepodobne podľa čiastočne pozmeneného plánu J. L. Hildebrandta), barokové súsošie sv. Jána Nepomuckého (1769), fara (koniec 18. stor.), v centre mesta verejné a obytné domy v štýle historizmu (koniec 19. – začiatok 20. stor.), v mestskej časti Filipov pútnický Kostol Panny Márie Pomocnice (monumentálna dvojvežová stavba v štýle historizmu, 1870 – 86) s bývalým kolégiom redemptoristov (2. polovica 19. stor.).

João Pessoa

João Pessoa [žuau pesoa], do 1930 Paraíba — prístavné mesto v severových. Brazílii na rieke Paraíba v blízkosti jej ústia do Atlantického oceána, hlavné mesto členského štátu Paraíba; 800-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky, textilný, stavebných materiálov, elektronický, textilný, hutnícky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Dopravná križovatka, začiatočný bod na diaľnici Transamazônica, medzinárodné letisko, námorný prístav. Vyhľadávané prímorské letovisko s početnými plážami.

Založené 1585 Portugalčanmi ako Nossa Senhora das Neves, 1588 – 1634 nazývané Filipéia de Nossa Senhora das Neves (podľa španielskeho a portugalského kráľa Filipa II.). R. 1634 – 54 ho ovládli Holanďania a premenovali na Frederikstadt (podľa miestodržiteľa Spojených nizozemských provincií Frederika Henrika Oranžského, *1584, †1647), 1817 – 1930 sa nazývalo Paraíba. R. 1930 premenované na João Pessoa na počesť guvernéra Joãa Pessou (*1878, †1930). Stavebné pamiatky: Kostol sv. Františka s františkánskym kláštorom (barokový 1589 – 1779), kostol São Frei Pedro Gonçalves (1843, postavený na mieste staršieho zo 17. stor., opravovaný začiatkom 21. stor.), Pevnosť sv. Kataríny (2. polovica 16. stor.), palác Redencão (1586, pôvodne sídlo jezuitského konventu), divadlo Theatro Santa Roza (1889), obytné domy v koloniálnom štýle (17. – začiatok 20. stor.). Viaceré múzeá a galérie. Kultúrne centrum Estação Ciência Cultura e Artes (2005, O. Niemeyer). Univerzita (1955). Množstvo verejných parkov.

Jofan, Boris Michajlovič

Jofan, Boris Michajlovič, 28. 4. 1891 Odesa, Ukrajina – 11. 3. 1976 Barvicha neďaleko Moskvy — sovietsky architekt.

Študoval na umeleckej škole v Odese a architektúru v Ríme (absolvoval 1916). R. 1917 – 24 pôsobil ako samostatný architekt v Ríme, kde o. i. navrhol budovu sovietskeho veľvyslanectva (1923). Jeho rané diela predstavujú syntézu neoklasicizmu a modernej architektúry (najmä konštruktivizmu, ktorý sa prejavil v inovatívnych dispozičných riešeniach). Princípy konštruktivizmu sa najviac prejavili na stavbe vládneho sanatória v Barviche v blízkosti Moskvy (1929 – 34), ktorého architektúra sa vyznačuje modernou ľahkosťou a eleganciou. Jeho najvýznamnejším raným dielom bol obytný dom v Moskve nazývaný Dom na nábreží (1928 – 31, oficiálny názov Dom vlády), mohutná bloková stavba s viacerými vnútornými dvormi, kde boli byty vysokých vládnych úradníkov. Okrem bytov, ktoré mali na to obdobie vysoký štandard, tam bolo i kino, divadlo, reštaurácie a obchody. V 30. rokoch 20. stor. prevážili v jeho tvorbe neoklasické princípy a formy (napr. ťažké blokové vertikálne piliere na fasádach), pričom sa prispôsobil doktrínam stalinistickej architektúry socialistického realizmu. Jeho najvýznamnejším nerealizovaným dielom bol návrh na Palác sovietov v Moskve (projekt 1931 – 32 s V. G. Geľfrejchom a Vladimirom Alexejevičom Ščukom, *1878, †1939) koncipovaný ako syntéza architektúry, sochárstva a dekoratívnych umení v monumentálnom meradle. V podobnom neoklasickom duchu realizoval Sovietsky pavilón na Výstave umení a techniky v modernom živote v Paríži (1937), ktorému dominovala monumentálna socha V. I. Muchinovej. V neskoršej tvorbe sa venoval najmä návrhom obytnej architektúry (obytný dom v Moskve, 1962 – 69).

Joinville

Joinville [žuinvili, aj žuenvil] — mesto v juž. Brazílii vo vých. časti členského štátu Santa Catarina na rieke Rio Cachoeira v blízkosti jej ústia do Atlantického oceána; 537-tis. obyvateľov (2010; najväčšie mesto členského štátu). Významné priemyselné (sídlo viacerých najväčších brazílskych korporácií), finančné (množstvo bánk) a obchodné (miesto konania obchodných stretnutí a konferencií) stredisko krajiny. Priemysel informatický (sídlo najväčších brazílskych softvérových spoločností), automobilový, potravinársky, nábytkársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Cestný uzol, letisko. Životná úroveň obyvateľov mesta patrí k najvyšším v Brazílii. Založené 1851 Hamburskou kolonizačnou spoločnosťou, ktorá 1849 získala pôdu od Françoisa d’Orléans, princa de Joinville (*1818, †1900, syn francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa I.), a od jeho manželky Franciscy de Bragança (*1824, †1898, dcéra brazílskeho kráľa Petra I.; → Peter IV.), podľa ktorého bolo v určitých obdobiach nazvané (1849 – 66 kolónia Dona Francisca, od 1866 obec Dona Francisca); od 1887 mesto Joinville. Prví kolonisti prichádzali najmä z Nemecka, zo Švajčiarska a z Nórska. Dodnes tam žije početná skupina obyvateľstva nemeckého pôvodu a prejavuje sa silný vplyv nemeckej kultúry na miestne jedlá, životný štýl a architektúru. Zachovali sa viaceré obytné stavby nemeckých osadníkov z 2. polovice 19. stor. – 1. polovice 20. stor., ktoré si uchovali pôvodný charakter nemeckej architektúry (hrazdené domy). Viaceré múzeá, napr. múzeum nemeckých emigrantov sídliace v bývalom kráľovskom paláci (2. polovica 19. stor.). Univerzita, biskupstvo. Každoročný medzinárodný festival tanca. Zoologická a botanická záhrada.

Jonáš, Gabriel

Jonáš, Gabriel, 23. 11. 1948 Kukučínov, okres Levice — slovenský džezový klavirista a multiinštrumentalista. R. 1964 – 69 študoval na konzervatóriu v Bratislave spočiatku hru na akordeóne, gitare a neskôr na klavíri, hrával však aj na saxofóne, trúbke, flaute a basovej gitare. R. 1969 krátko pôsobil v orchestri Tatra revue v Bratislave. R. 1972 – 73 žil v New Yorku, kde spolupracoval s viacerými americkými džezovými hráčmi. R. 1974 člen bratislavskej rockovej skupiny Gattch, 1974 – 75 vystupoval na džezových festivaloch v Poľsku (Lublin, Gdansk, Kalisz). Po úspechu na Československom amatérskom jazzovom festivale v Kroměříži 1975 spolupracoval s českými hudobníkmi (J. Stivín; K. Velebný; Luboš Andršt, *1948; Emil Viklický, *1948; Rudolf Ticháček, *1943, †1982; Josef Vejvoda, *1945; Svatopluk Košvanec, *1936, †2013; a i.). Od 1977 opäť pôsobí na Slovensku v rôznych džezových zoskupeniach ako líder alebo spoluhráč (trio Jonáš – Brisuda – Döme, VV Systém, Esprit, Kvinteto Dušana Húščavu, duo s klaviristom J. Hajnalom, so speváčkou J. Kocianovou). R. 1990 – 93 spolupracoval s gitaristom M. Jakabčicom, trubkárom J. Bartošom a českým kontrabasistom Robertom Balzarom (*1962), od 1995 člen zoskupenia Matúš Jakabčic Tentet. R. 1999 vzniklo zoskupenie Gabo Jonáš Quartet, pre ktoré komponuje džezové skladby, od 2002 účinkuje aj s americkým saxofonistom Petrom Cardarellim (*1950) žijúcim na Slovensku, od 2010 v Latino Triu. Jonáš disponuje vyspelou klavírnou technikou, patrí k introvertným hudobníkom s bohatou invenciou pri rozvíjaní improvizácií vlastných tém i svetovo uznávaných džezových štandardov. Najvýznamnejšie nahrávky na hudobných nosičoch: Impresie (1978), Klávesová konkláva (1978), Gentle Rain (1990), Jonáš & Jakabčic: Live (2000), Gabo Jonáš Quartet: Live (2002), Jonáš Jakabčic Balzar: Trio ’04 (1994), Hot House Jazz na hradě (2009), Personal Suite (2012). Nositeľ Ceny Ladislava Martoníka (1991) a i.

Jordan, Neil Patrick

Jordan [džorden], Neil Patrick, 25. 2. 1950 Sligo — írsky režisér a scenárista. Vyštudoval históriu a literatúru na University College v Dubline. Spočiatku sa presadil ako spisovateľ zbierkou poviedok Noc v Tunisku (Night in Tunisia, 1976) a románom Minulosť (The Past, 1980). K filmu ho priviedol anglický režisér J. Boorman, ktorý ho angažoval ako scenáristického konzultanta pre film Excalibur (1981). Jordanovým režijným debutom bola kriminálna dráma Anjel (Angel, 1982) o nepokojnej politickej situácii v rozdelenom Írsku. Presadil sa melodrámou z londýnskeho podsvetia Mona Lisa (M. L., 1986). Jeho najvýznamnejším filmom sa stala psychologická dráma o členovi Írskej republikánskej armády (IRA) poznamenanom tragickým stretnutím so zajatým britským vojakom Hra na plač (The Crying Game, 1992) odmenená mnohými cenami, napr. Oscarom za scenár a cenou A. Kordu za najlepší britský film. K ďalším úspešným filmom patrí americká dráma Michael Collins (M. C., 1996) o zakladateľovi IRA a americká dráma Malý mäsiar (The Butcher Boy, 1997) o 12-ročnom chlapcovi prežívajúcom neradostné detstvo na začiatku 60. rokov 20. stor. Úspešná bola aj ľúbostná dráma Hranice lásky (The End of the Affair, 1999) podľa románu G. Greena Koniec dobrodružstva. Ďalšie filmy: Dom veselých duchov (High Spirits, 1988), Nie sme žiadni anjeli (We’re No Angels, 1989), Zázrak (The Miracle, 1991), Interview s upírom (Interview with the Vampire, 1994), Prízraky zo snov (In Dreams, 1999), Férový zlodej (The Good Thief, 2002), Raňajky na Plute (Breakfast on Pluto, 2005), Niet návratu (The Brave One, 2007), Ondine (O., 2009), Byzantium (2012), Tréner (The Trainer, 2018) a i.

Jovice

Jovice, Jólész — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Rožňavskej kotline na nive potoka Čremošná, 280 m n. m.; 740 obyvateľov, 23,4 % slovenskej, 69,1 % maďarskej národnosti (2017). Na nive a náplavových kužeľoch pahorkatinné odlesnené územie, na vápencovej Silickej planine s krasovými formami porasty dubovo-hrabového, na svahoch porasty bukového lesa.

Obec písomne doložená 1352 ako Pachapataka, 1427 Jolees, 1773, 1786, 1808 Jólesz, 1863 Jólész, 1873 Jolész, 1877 – 82 Jólesz, 1888 – 1913 Jólész, 1920 Jolés, 1927 – 48 Jólész, 1948 – 76, 1990 Jovice, 1976 – 90 pričlenená k mestu Rožňava. Vznikla pravdepodobne na prelome 13. a 14. stor. na území panstva Krásna Hôrka, v 15. stor. časť vlastnili Bebekovci. V 16. stor. počas valaskej kolonizácie bola obec dosídlená. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pastierstvom, neskôr aj baníctvom. R. 1938 – 44 bola pripojená k Maďarsku. Stavebná pamiatka: zvonica (1892); rímskokatolícky Kostol Ducha Sv. (1997); rodný dom právnika a liečebného pedagóga Andreja Chazára (*1745, †1816), ktorého zásluhou bol vo Váci 1802 otvorený prvý ústav pre hluchonemých v Uhorsku.

Jur nad Hronom

Jur nad Hronom, Garamszentgyörgy — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji vo vých. časti Podunajskej pahorkatiny na ľavom brehu Hrona, 147 m n. m.; 969 obyvateľov, 65,4 % slovenskej, 31,0 % maďarskej národnosti (2017). Rovinné odlesnené územie, pozdĺž Hrona zvyšky lužného lesa.

Obec písomne doložená 1276, 1292, 1312 a 1332 ako Sanctus Georgius, 1559 Zenthgyewrgh, 1571 Zenth Georgy, 1663 Szentgyörgy, 1773 Sz(ent)–György, 1786 S(ent)–György, 1808 Szent-György, 1863 Szentgyörgy, 1873 – 82 Garamszentgyörgy, 1888 – 1902 Szentgyörgy, 1907 – 13 Garamszentgyörgy, 1920 Hronský Sv. Jur, 1927 – 38 Sv. Jur nad Hronom, 1938 – 45 Garamszentgyörgy, 1945 – 48 Garam-Szentgyörgy, 1948 – 55 Sv. Jur nad Hronom, 1955 Jur nad Hronom. V 30. rokoch 14. stor. mala samostatnú farnosť. Od 15. stor. patrila predialistom Ostrihomského arcibiskupstva. R. 1558 ju vypálili Turci a 1644 im bola poplatná. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku, po 2. svetovej vojne presídlenie časti maďarských občanov do Maďarska a príchod Slovákov z Maďarska. Archeologické nálezy: sídliská z neolitu (kultúra s lineárnou keramikou), eneolitu (skupina brodziansko-nitrianska, badenská kultúra), z bronzovej (severopanónska a čačianska kultúra), halštatskej, laténskej a rímskej doby i z raného (9. stor.) a vrcholného stredoveku. Stavebné pamiatky: na návrší na okraji obce románsky rímskokatolícky Kostol sv. Juraja (2. štvrtina 13. stor., obnovený koncom 15. stor. a v 18. stor., rozšírený 1937, reštaurovaný v polovici 20. stor.), kostol reformovanej cirkvi (neskoroklasicistický z 1878, upravený v 2. polovici 20. stor.), evanjelický kostol (1956), zvonica (19. stor.), technická pamiatka železobetónový most cez Hron (20. roky 20. stor.), v sedliackom dome z 19. stor. múzeum Ľudový dom (expozícia tradičného bývania a života).

Kaaba

Kaaba, arabsky al-Ka’ba (Kocka) — najvýznamnejšia islamská svätyňa, od 629 – 630 hlavné duchovné centrum islamu, pútnické a najposvätnejšie miesto moslimov nachádzajúce sa uprostred nádvoria Veľkej mešity (al-Masdžid al-Harám) v Mekke v Saudskej Arábii; nazývaná aj al-Bajt al-Harám (Posvätný dom) i al-Bajt al-’Atík (Večný dom). Kaaba je opradená mnohými legendami, jej archeologický výskum sa vzhľadom na posvätnosť stavby nikdy neuskutočnil. Podľa moslimskej tradície najstaršiu Kaabu postavil prvý človek Adam po vyhnaní z raja ako prvé miesto vôbec, kde sa uctieval Alah (Alláh), táto svätyňa však zanikla a bola zabudnutá (podľa jednej z legiend ju počas potopy anjeli vyniesli do neba). Podľa Koránu (súra č. 2, verše 119 – 121) Kaabu postavil Abrahám (Ibráhím) so synom Izmaelom (Ismá’íl) na mieste, ktoré určil Boh v blízkosti posvätného prameňa Zamzam (podľa islamských teológov okolo 2130 pred n. l.). Do nej potom archanjel Džibríl (Gabriel) priniesol z raja najposvätnejšiu islamskú relikviu Čierny kameň (arabsky al-Hadžar al-asvad; podľa tradície bol pôvodne biely, ale sčernel od hriechov Adamových potomkov) považovaný za symbol Božej ruky; podľa inej verzie padol z neba na neďaleký kopec nazývaný Abú Kubajs. Boh potom Abrahámovi prikázal, aby sa ku Kaabe konali púte. Historicky je doložené, že v predislamskom období bola Kaaba svätyňou, v ktorej sa uctievali arabské pohanské božstvá, a Mekka hlavným kultovým centrom záp. Arábie. Hlavným bohom Kaaby bol Hubal (nazývaný aj Pán domu), ktorého idol vytesaný z achátu sa nachádzal vnútri Kaaby (podľa niektorých bádateľov tam bolo spolu s ním až 361 idolov). Kaaba bola pravdepodobne z kameňa, jednoduchého obdĺžnikového, na jednej strane zaobleného tvaru, bez strechy a okolo nej sa nachádzal posvätný okrsok (→ harám), územie, kde bolo zakázané bojovať a prelievať krv. V posvätných mesiacoch vykonávali príslušníci viacerých arabských kmeňov každoročne ku Kaabe púte spojené s náboženskými rituálmi. Podľa arabských historikov Kaabu zrekonštruovali okolo 600 (alebo 608) n. l. príslušníci kmeňa Kurajš. Podľa jednej z legiend vtedy do jej vých. rohu vložil Čierny kameň prorok Mohamed, ktorý už v ranom období svojho pôsobenia považoval Kaabu za posvätné miesto a po svojom úteku do Mediny ju integroval do islamského kultu aj v súvislosti s odklonom od židovských praktík. Po sporoch so Židmi sa 624 rozhodol zmeniť smer, ktorým majú byť veriaci obrátení pri modlitbách (→ kibla), na smer ku Kaabe (pôvodne od začiatku pôsobenia Mohameda sa modlili smerom k Jeruzalemu). Zároveň rozvinul učenie o Abrahámovi ako o praotcovi monoteizmu a o jeho synovi Izmaelovi ako o predkovi Arabov, ktorí podľa tohto učenia vybudovali Kaabu na Boží príkaz, čím sa stala symbolom viery v jediného Boha (Alaha). R. 629 Mohamed spolu asi s 2-tis. moslimami uskutočnil prvú púť ku Kaabe, 630 triumfálne vstúpil do Mekky a dal zničiť modly v Kaabe, samotnú svätyňu však zachoval, vyžiadal si od nej kľúč a vnútri sa pomodlil. Kaaba so svojím posvätným okrskom sa tak stala hlavným strediskom islamu. R. 632 Mohamed stanovil aj presné rituály a obrady vzťahujúce sa na púť do Mekky (→ hadždž), návšteva Kaaby aspoň raz za život patrí k piatim povinnostiam každého moslima (→ päť stĺpov viery). Pre moslimov symbolizuje Boží trón na nebesiach, obradom jej obchádzania (taváf) pútnici napodobňujú anjelov, ktorí ho v nebi neustále obchádzajú. R. 683 bola Kaaba pri požiari zničená a následne znovuvybudovaná z miestneho kameňa (Čierny kameň sa pri požiari rozpadol na niekoľko častí a bol spojený striebornou obrúčkou). R. 693 dali Umajjovci Kaabu prebudovať do pôvodnej podoby z čias Mohameda. R. 929 – 930 napadli Mekku príslušníci ortodoxnej šíitskej sekty karmatov a Čierny kameň odvliekli, pričom bol opäť poškodený, na pôvodné miesto bol vrátený 950 alebo 952. Kaaba má približne štvorcový pôdorys (šírka 10 m, dĺžka 12 m) a výšku 15 m. Je vybudovaná z miestnej žuly sivej farby na základoch z bieleho mramoru. Jej sev. roh sa nazýva Iracký, záp. Sýrsky (aj Šámsky – podľa arabského názvu Damasku v Sýrii, alebo Levantský) a juž. Jemenský. Vo vých. rohu (Čierny roh) je vsadený Čierny kameň (podľa moslimov jediná zachovaná časť z pôvodnej Abrahámovej svätyne), ktorý sa pútnici snažia pobozkať alebo aspoň sa ho dotknúť v nádeji, že z nich sníme hriechy. Exteriér Kaaby je od 7. stor. každoročne zahaľovaný čiernou ozdobnou prikrývkou (kisva), na ktorej sú zlatom vyšité verše z Koránu a islamské vyznanie viery (→ šaháda). Oproti severozápadnej stene Kaaby sa nachádza nízky múr z bieleho mramoru s polkruhovým pôdorysom (pravdepodobne súčasť pôvodnej predislamskej Kaaby) nazývaný al-hatím, ktorý je súčasťou Kaaby, pútnici však pri obrade obchádzania do neho nevstupujú. Interiér je bez okien, vchod je v severovýchodnej stene vo výške približne 2,13 m, v 2. pol. 20. stor. naň boli osadené zlaté vstupné dvere (nahradili predošlé zo striebra, resp. staršie drevené). V interiéri sú dolné časti stien obložené mramorovými platňami s vytesanými veršami z Koránu, horné časti sú pokryté zelenou látkou s vyšitými veršami z Koránu. Nachádza sa tam aj malý oltár. Strop interiéru, z ktorého visia zlaté a strieborné lampy, podopierajú tri drevené stĺpy. Vstup do Kaaby je povolený dvakrát do roka pri rituálnom obrade očisťovania, na ktorom sa každoročne zúčastňujú aj kráľ Saudskej Arábie a významní hostia. V tesnej blízkosti Kaaby stojí malá stavba z kovu a skla nazývaná Abrahámovo miesto (arabsky makám Ibráhím), ktoré označuje miesto s odtlačkami Abrahámových nôh. Prvú mešitu pri Kaabe dal postaviť už Mohamed. Podoba súčasnej Veľkej mešity je výsledkom viacerých stavebných úprav (→ Mekka).

Kabardsko-Balkarsko

Kabardsko-Balkarsko, Kabardsko-balkarská republika, aj Kabarda-Balkarsko, kabardsky Qėbėrdej-Balqėr, Qėbėrdej-Balqėr Respublikė, slovenský prepis Qabardej-Balqar, Qabardej-Balqar Respublika, balkarsky Qabarty-Malqar, Qabarty-Malqar Respublika, rusky Kabardino-Balkarija, Kabardino-Balkarskaja Respublika — republika Ruska na juhu krajiny pri hranici s Gruzínskom, súčasť Severokaukazského federálneho okruhu. Prevažne vysokohorský reliéf, na západe a juhu predhoria a horské pásma centrálnej časti Veľkého Kaukazu, na hranici s Karačajsko-Čerkeskom najvyšší vrch Elbrus, 5 642 m n. m.; smerom na severovýchod sa územie postupne znižuje a prechádza do menej členitého reliéfu s krasovými javmi, ako i do Kabardskej roviny, ktorej najnižšia časť leží vo výške okolo 200 m n. m. Mierne teplé kontinentálne podnebie, vo vyšších nadmorských výškach drsné horské, priemerná teplota v januári od -4 °C na Kabardskej rovine do -12 °C v oblasti Kaukazu, v júli od 23 °C do 4 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 500 mm do 2 000 mm. Hlavná rieka Terek s prítokmi Baksan, Malka, Čegem a Čerek; v pohoriach početné ľadovce. Územie s pôvodnou stepnou vegetáciou na Kabardskej rovine a čiastočne v predhorí bolo premenené na poľnohospodársky využívanú krajinu. Okolo 16 % povrchu zaberajú lesy. Dominantnými odvetviami hospodárstva sú poľnohospodárska výroba a ťažba surovín (volfrámu a molybdénu). Pestovanie obilia, kukurice, slnečnice, zeleniny a ovocia; rozvinuté vinohradníctvo; chov oviec, ošípaných a koní. Väčšina poľnohospodárskej pôdy je umelo zavlažovaná. Priemysel strojársky, drevársky, hutnícky (farebná metalurgia), potravinársky, textilný, odevný, kožiarsky, stavebných materiálov, energetický (Baksanská vodná elektráreň). Oblasť vysokohorskej turistiky a alpinizmu. V doprave zohráva významnú úlohu cestná doprava, železničná sieť slabo rozvinutá, letisko v Naľčiku.

Obyvateľstvo: 55,3 % Kabarďanov, 25,1 % Rusov, 11,6 % Balkarov, 1,1 % Osetov, 1,0 % Turkov a i. (2009). Väčšie mestá: Naľčik, Prochladnyj.

Dejiny Kabardsko-Balkarska sú úzko späté s dejinami Adygejska a Karačajsko-Čerkeska. Územie dnešného Kabardsko-Balkarska bolo osídlené už v praveku, v 13. – 15. stor. tam prišli Kabarďania a Balkari a oblasť sa postupne dostala pod nadvládu Mongolov, Gruzíncov, Peržanov a Turkov. R. 1557 prijali kabardskí feudáli ochranu ruského cára Ivana IV. Vasilieviča Hrozného ako záruku proti nájazdom Krymských Tatárov a Turkov (Rusku sa tak podarilo dostať pod kontrolu nielen Kabardsko, ale aj dnešné Sev. Osetsko-Alaniu, ktoré bolo od Kabardska v lénnej závislosti; Turecko uznalo tento stav ako definitívny až 1774; → Küčük-kajnardžský mier), Balkarsko bolo pripojené k Rusku až 1827. R. 1917 vznikol vo Vladikavkaze Zväz spojených horalov Kaukazu a Dagestanu, ktorý vyhlásil nezávislú Horskú republiku (členmi boli Kabardsko, Balkarsko, Čečensko, Čerkesko, Dagestan, Ingušsko, Karačajsko a Sev. Osetsko), 1918 bola prijatá demokratická ústava, ako aj nový názov Republika horalov Sev. Kavkazu. Po Októbrovej revolúcii 1917 sa Kabardsko-Balkarsko stalo 1918 – 19 súčasťou Terskej (Tereckej) sovietskej republiky, ktorá sa 1918 nakrátko (júl – december) stala súčasťou Severokaukazskej sovietskej republiky, a 1920 (január – september) Horskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky. Kabardsko z nej bolo vyčlenené 1. septembra 1921, Balkarsko 4. januára 1922 a 6. januára 1922 boli obidve autonómne oblasti zlúčené pod názvom Kabardsko-balkarská autonómna oblasť, ktorá sa 1936 zmenila na Kabardsko-balkarskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku. Počas 2. svet. vojny prebiehali na území republiky tvrdé boje (1942 – 43). R. 1944 boli Balkari za údajnú kolaboráciu s Nemcami násilne vysídľovaní na Sibír a do Str. Ázie (odhaduje sa, že zahynulo takmer 50 % národa) a republika bola premenovaná na Kabardskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku, pôvodný názov bol obnovený až 1957 v priaznivejšej spoločenskej situácii. R. 1990 bola vyhlásená štátna zvrchovanosť republiky najprv pod názvom Kabardská sovietska socialistická republika, od 1991 Kabardsko-balkarská sovietska socialistická republika (koncom 1991 existovalo úsilie rozdeliť republiku na základe jazykového hľadiska, čo sa však nezrealizovalo aj napriek tomu, že 17. novembra 1991 bola proklamovaná Balkarská republika a 30. decembra 1991 Kabardská republika), od 1992 súčasný názov. R. 1996 vyhlásil kongres Balkarov vytvorenie samostatnej Balkarskej republiky v rámci Ruskej federácie (existovala 14 dní). Ústava Kabardsko-Balkarska bola prijatá 1. septembra 1997. R. 2000 sa stalo súčasťou Juž. federálneho okruhu a 2010 po vyčlenení z neho spolu s ďalšími severokaukazskými republikami (okrem Adygejska) a Stavropolským krajom súčasťou Severokaukazského federálneho okruhu.

Kabardsko-Balkarsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (rusky Parlament Kabardino-Balkarskoj Respubliki), ktorý má 72 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Kabardsko-Balkarska
1992 – 2005 Valerij Kokov
2005 – 2013 Arsen Kanokov
2013 – 2018 Jurij Kokov
2018 – Kazbek Kokov (zastupujúci)

káblová sieť

káblová sieť

1. sústava káblov spájajúcich rôzne elektrické obvody a zariadenia, prenášajúcich elektrickú energiu i komunikačné signály rôzneho druhu (impulzové, digitálne, analógové). Napr. v káblovej televízii tvorí káblovú sieť sústava koaxiálnych alebo optických káblov slúžiaca na prenos televízneho signálu; je uložená v zemi a vedená od napájacieho zariadenia poskytovateľa do budov, v bytových domoch rozvod pokračuje od miesta pripojenia v dome do jednotlivých bytov.

Káblovou sieťou je aj podmorský alebo podzemný káblový komunikačný systém zložený väčšinou z optických káblov spájajúci dva alebo viac štátov, napr. systém Ulysses spája Spojené kráľovstvo, Holandsko, Nemecko, Belgicko a Francúzsko, systém SAFE (South Africa Far East) Južnú Afriku, Réunion, Maurícius, Indiu a Malajziu (nadväzuje na systém SAT3/WASC, ktorý spája Portugalsko, Španielsko, Senegal, Pobrežie Slonoviny, Ghanu, Benin, Nigériu, Kamerun, Gabon, Angolu a Južnú Afriku), systém APCN (Asia-Pacific Cable Network) Thajsko, Malajziu, Singapur, Indonéziu, Hongkong, Filipíny, Taiwan, Južnú Kóreu a Japonsko a systém NPC (North Pacific Cable) Aljašku, USA a Japonsko;

2. najmä v USA hovorové označenie televízneho kanála (cable network) dostupného prostredníctvom káblovej televízie, satelitnej televízie ap.

káblová televízia

káblová televízia — systém poskytovania televízneho signálu jeho zachytením z rozličných zdrojov, spracovaním a prenosom k spotrebiteľovi pomocou sústavy (siete) koaxiálnych a optických káblov. Signál z telekomunikačnej družice (satelitu), televízneho vysielača alebo miestnej televízie sa zachytáva anténou sprostredkujúceho zariadenia (v prípade miestnej televízie sa signál môže aj priamo distribuovať káblovým rozvodom alebo mikrovlnnými spojmi), kde sa aj spracúva (oddelia sa prijaté kanály, demodulujú sa, znova sa modulujú na nosné frekvencie priradených kanálov káblovej televízie a zosilnia sa širokopásmovým zosilňovačom) a vysiela. Televízny signál sa ďalej šíri koaxiálnymi alebo optickými káblami. Pri prenose koaxiálnymi káblami televízny signál s bežne používanými frekvenciami 50 – 900 MHz slabne, preto sa na jeho zosilnenie vkladajú do siete zosilňovače, ktorých počet je tým väčší, čím vzdialenejší je prijímateľ signálu od sprostredkujúceho zariadenia. Šírenie signálu optickými vláknami vyžaduje zosilňovanie len pri prenose na veľmi veľké vzdialenosti. V praxi sa od 90. rokov 20. stor. zvyčajne kombinujú obidva druhy káblov, zo sprostredkujúceho zariadenia sa signál prenáša optickými káblami do uzla alebo do iného koncového bodu, kde sa konvertuje na elektrický signál a na krátku vzdialenosť ku konečnému spotrebiteľovi (objednávateľovi) sa prenáša koaxiálnym distribučným káblom (jeden uzol slúži 100 – 250 objednávateľom) a následne do konkrétneho zariadenia pripájacím káblom.

Sieť káblovej televízie obsluhovaná jedným sprostredkujúcim zariadením sa obvykle skladá z jednej alebo z viacerých hlavných primárnych sietí, viacerých vedľajších primárnych sietí a množstva sekundárnych sietí, z ktorých sa signál vedie do domových uzlov (odovzdávacích zariadení). Rozvod káblovej televízie v obytných domoch alebo v iných budovách sa niekedy označuje ako terciárna sieť. Na príjem bežných analógových kanálov nie je potrebné v televíznom prijímači ďalšie zariadenie, pri digitálnych a platených kanáloch je potrebné dekódovanie. Rozvody káblovej televízie môžu poskytovať aj rozhlasové a telefónne služby, vysokorýchlostný internet, video na požiadanie ap. Káblová televízia sa v súčasnosti používa v mnohých štátoch sveta, jej výhodou je vyššia kvalita signálu (analógového i digitálneho) v porovnaní so signálom šíreným ovzduším prostredníctvom elektromagnetických vĺn, ako aj združovanie pozemsky i satelitne vysielaných staníc a poskytovanie ďalších (iných ako televíznych) služieb. Prvé systémy káblovej televízie vznikajúce v USA v oblastiach nepokrytých televíznym signálom (napr. 1948 v meste Mahanoy City, Pensylvánia) sa nazývali Community Antenna Television (televízia so spoločnou anténou); odtiaľ skratka CATV, ktorý sa niekedy používa na označenie káblovej televízie.

kabuki

kabuki [jap.] — forma tradičného japonského divadla charakteristická spojením herectva, hudby, spevu a tanca s výraznou expresívnosťou prejavu. Vznikla ako ľudová zábava na prelome 16. a 17. stor. Pôvodne sa ako kabuki označovali tance a scénky so silným erotickým podtextom predvádzané okolo 1600 bývalou kňažkou Okuni a jej tanečnou skupinou v cisárskom meste Kjóto. Okuni odetá do mužského vojenského odevu stvárňovala výstredným tancom kabuki odori muža flirtujúceho v čajovni s neviestkami (japonsky kabuki = odchýlka, úchylka, resp. nezvyčajné, lascívne správanie; odtiaľ pomenovanie, neskôr tradične písané znakmi ka = spev, bu = tanec, ki = majstrovstvo). Kabuki sa stalo výrazom formujúcej sa meštianskej spoločnosti, vystupovali v ňom ženy preoblečené za mužov (ženské kabuki, onna kabuki). Oddávanie sa erotike a splývanie tanečníckej profesie s prostitúciou však odporovalo šógunátom presadzovanej neokonfuciánskej morálke a v 1. pol. 17. stor. viedlo k viacerým vládnym zásahom, 1629 k zákazu ženského kabuki (ženám bolo zakázané vystupovať na javisku). Nahradilo ho chlapčenské kabuki (wakašu kabuki), v ktorom síce vystupovali chlapci (aj v ženských rolách), ale jeho obsah bol rovnako erotický ako pri ženskom kabuki, a preto bolo 1652 tiež zakázané. Vzniklo mužské kabuki (jaró kabuki), keď chlapcov nahradili dospelí muži (jaró), ktorí stvárňovali aj ženské postavy. V priebehu 17. stor. sa kabuki sformovalo do dnešnej podoby a vo forme realistickej inscenácie sa stalo prijateľným aj pre šógunát. Najväčší rozvoj kabuki nastal v ére Genroku (1688 – 1704), keď vznikla väčšina jeho charakteristických techník a kabuki (dovtedy improvizovaná zábava) sa stalo umením s presne stanovenými zásadami. Jeho vývoj ako tradičného divadla sa ukončil v 2. pol. 19. stor. (na konci obdobia Tokugawa).

Kabuki ako divadelný žáner prevzalo prvky z komických frašiek kjógen, na začiatku 70. rokov 17. stor. bolo ovplyvnené bábkovým divadlom bunraku, čerpalo z jeho námetov a v 18. stor. prevzalo aj mnohé hry z jeho repertoáru vrátane pohybového napodobňovania bábky a javiskovej reči. Okrem hier prevzatých z bunraku sa predvádzali aj tanečné hry a hry napísané špeciálne pre kabuki, ktoré sa delia na sewamono a džidaimono. Hry sewamono sú kratšie, námety čerpajú zo súdobého meštianskeho prostredia a najčastejšie zobrazujú konflikt medzi láskou a povinnosťou. Námetmi historických hier džidaimono sú zidealizované príbehy zo života feudálnych kniežat, samurajov, pričom historická pravdivosť deja nie je záväzná. Väčšina hier kabuki predstavuje voľný sled epizód, nerozlišuje sa medzi vážnou hrou a komédiou. Predstavenie kabuki malo až do polovice 19. stor. štyri časti a trvalo viac ako dvanásť hodín: ako prvá sa hrala historická hra džidaimono, nasledovali tanec (niekedy bol súčasťou historickej hry) oslavujúci tradičné samurajské hodnoty, hra sewamono a na záver jednodejstvová, často žartovná tanečná hra.

Najznámejším autorom hier kabuki v 17. stor. bol M. Čikamacu (Čikamacu Monzaemon), v 18. a 19. stor. tvorili dramatici Namiki Gohei I. (*1747, †1808) a Curuja Nanboku IV. (*1755, †1829), ktorý spolupracoval o. i. s hercom Onoem Macusukem I. (*1744, †1815), poslednými významnými dramatikmi kabuki boli Segawa Džokó III. (*1806, †1881) a Kawatake Mokuami (*1816, †1893).

Charakteristickým znakom kabuki je expresívnosť prejavujúca sa v bohatých kostýmoch, vo svojráznom nápadnom líčení, výraznej gestikulácii a mimike s prvkami pantomímy, ako aj v zdôrazňovaní tanečnej zložky s akrobatickými prvkami. Herecký prejav je kombináciou hovoreného i tanečného prejavu. Hoci herec nikdy nespieva, jeho repliky sa riadia niektorými ustálenými intonačnými vzormi. Rozlišuje sa niekoľko základných typov hereckých úloh: verný, dobrý, odvážny muž (tačijaku), zlosyn (katakijaku), komická rola (dókegata) a ženská rola predvádzaná mužom (onnagata). Základy hereckého stvárnenia ženskej roly vytvorili v 17. stor. herci Ukon Genzaemon (*okolo 1622, †1670) a Tamagawa Sennodžó I. (†po 1666); ženskosť postavy sa vyjadruje nápadným (až prehnaným) napodobňovaním ženského správania, čomu bola prispôsobená herecká technika (gestá, pohyby, fistulový hlasový prejav), ako aj kostýmy a líčenie. Z hľadiska umeleckého stvárnenia postavy sa rozoznáva jemný herecký štýl wagoto (stvárňoval sa ním mladý, jemný, graciózny, romantický a galantný hrdina), ktorý vytvorili herci Araši San’emon I. (*1635, †1690) a Sakata Tódžúró I. (*1647, †1709), a drsný štýl aragoto (stvárňoval sa ním udatný bojovník, strašný démon ap.) zveličený vatovanými kostýmami zvýrazňujúcimi postavu, navoskovanými parochňami, výrazným líčením (kumadori), prehnanými gestami a deklamáciou s hlasovým prejavom prechádzajúcim až do chrčania, ktorého najvýraznejším predstaviteľom bol v 2. pol. 17. stor. Ičikawa Dandžúró I., zakladateľ najslávnejšieho a dodnes pôsobiaceho rodu hercov kabuki (→ Ičikawovci). Účinkujúcich hercov, rozprávača (uvádza a komentuje dej, recituje, spieva, prípadne namiesto hercov prednáša dialógy) a spevákov sprevádza súbor hudobníkov hrajúcich na tradičných hudobných nástrojoch (→ šamisen, bubny, flauty), pričom hudobníci sedia za scénou. Základným štýlom hudby je nagauta (dlhé piesne), prostredníctvom ktorého sa zvýrazňujú nástupy a odchody hercov, dialógy a bojové scény. Tanec v kabuki pôvodne predstavovali rytmické pohyby kombinované s pózami a konvencionalizovanými gestami a slúžil na stvárnenie ženských postáv. Od 2. pol. 18. stor. začal byť zložitejší, stal sa podstatnou súčasťou predstavenia a jeho tvorcom začal byť profesionálny choreograf (choreografi viedli i školy, ktoré sa zameriavali na výučbu tanca kabuki). Úlohou tanca kabuki je v nadväznosti na textovú predlohu hry prostredníctvom štylizovaných pohybov, gest a ustálených póz vyjadriť emócie a skutky. Slávnostným úvodom ku kabuki, predvádzaným najmä počas japonských novoročných sviatkov Ošógacu, býva ustálená časť dramatizovaného archaického modlitebného tanca Okina (Starec) nazývaná Sanbasó. Tanečné hry kabuki sa predvádzajú so sprievodom orchestra, spevákov a rozprávača, ktorý komentuje dej. Hudobný sprievod (hra na hudobných nástrojoch a spev) je komponovaný osobitne pre každú hru, pričom hudobníci odetí v tradičných odevoch sedia na scéne.

Javisko kabuki má tvar terasy klasického japonského domu so stĺpmi a so strechou. Je umiestnené pozdĺž celej zadnej (z pohľadu diváka) steny sály. Má bohaté kulisy aj rekvizity a na ľavej strane z neho vychádza kolmo cez celé hľadisko vyvýšený most nazývaný hanamiči (kvetná cesta, zavedený okolo 1724 – 36), na ktorom sa odohrávajú efektné a vrcholné scény; od 70. rokov 18. stor. do 1. pol. 20. stor. jestvovalo na opačnej strane hľadiska aj ďalšie, pomocné hanamiči. Priestor medzi nimi bol rozdelený na početné štvorhranné prízemné lóže (sadžiki), v ktorých na rohožiach sedeli diváci, ďalšie dve úrovne lóží boli situované pozdĺž každej strany hľadiska (od 1. pol. 20. stor. lóže nahradilo hľadisko európskeho typu). Rozvoj kabuki výrazne napomohli aj vynálezy z oblasti javiskovej techniky: 1736 malé a 1753 veľké prepadlisko, 1758 javisková točňa (od 1827 konštruovaná z dvoch nezávislých, samostatne sa otáčajúcich sekcií) umožňujúca rýchlu premenu scény. Obľúbení herci divadla kabuki sa od konca 17. stor. stali známymi aj prostredníctvom portrétov (jakuša-e) a neskôr aj divadelných plagátov (kanban) a ilustrovaných programov s poznámkami (ebanzuke), ktoré vznikali vďaka zdokonaleniu techniky tlače v priebehu 18. stor. (→ japonský drevorez).

Kabuki je populárne aj v súčasnosti. Okrem profesionálneho kabuki predvádzaného napr. v japonskom Národnom divadle (Kokuricu Gekidžó, založené 1966) a v divadle Kabukiza (založené 1889) v Tokiu či v divadle Minamiza (založené 1610) v Kjóte existuje aj amatérske kabuki v dedinách a v školách (tzv. detské kabuki). R. 2008 bolo kabuki zapísané do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO.

Kadaň

Kadaň — mesto v Česku v Úsťanskom kraji v okrese Chomutov na ľavom brehu rieky Ohře v podhorí Doupovských hôr; 18-tis. obyvateľov (2010). Priemysel strojársky, ťažobný (povrchová ťažba hnedého uhlia, ťažba kaolínu, bentonitu a i.), keramický, textilný, odevný, stavebných materiálov, potravinársky, energetický (tepelné elektrárne Prunéřov a Tušimice). Turistické a kultúrne stredisko severozápadných Čiech.

Založené pravdepodobne koncom 11. alebo v 1. polovici 12. stor. ako trhová osada, prvýkrát písomne doložené 1186, keď sa stalo majetkom johanitov (špitálnikov), v 1. polovici 13. stor. povýšené na slobodné kráľovské mesto a bol tam postavený hrad. R. 1362 vyhorelo, následne bolo obnovené, 1366 mu Karol IV. udelil právo úplnej samosprávy a o rok neskôr právo výročného trhu. Na jar 1421 dobyté husitmi, v septembri 1421 vojskami druhej križiackej výpravy proti husitom. Počas tridsaťročnej vojny niekoľkokrát vyplienené a vypálené (1631, 1635), počas vojen o rakúske dedičstvo znova spustošené (1746 časť mesta vyhorela). R. 1750 – 55 bol hrad na príkaz Márie Terézie prestavaný na kasárne a až do 1. svetovej vojny bolo mesto sídlom rakúsko-uhorskej armády. R. 1938 – 45 súčasť Nemecka. Po 2. svetovej vojne bolo vysídlené nemecké obyvateľstvo a nahradené českým a slovenským. Koncom 20. stor. sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia historického centra a prestavba mesta.

Stavebné pamiatky: z veľkej časti zachované pôvodné hradby (koniec 13. – 1. štvrtina 14. stor., prestavané v 15. stor.) s Mikulovickou bránou (14. stor., nazývaná aj Svätá) a s barbakánom nezachovanej Kováčskej brány (15. stor.). Kráľovský mestský hrad (13. stor., prestavaný v 14. – 15. stor., neskorogoticky rozšírený v 1. polovici 16. stor., 1750 – 55 prestavaný na kasárne, upravený v 19. stor., reštaurovaný v 2. polovici 20. stor.), Kostol povýšenia sv. kríža (1654 – 1716, opravovaný v 18. – 19. stor., na mieste staršieho, písomne doloženého v 2. polovici 13. stor., prestavaného v 2. polovici 15. stor., z ktorého sa zachovala klenutá predsieň a časti veže), bývalý špitálsky Kostol sťatia sv. Jána Krstiteľa (pôvodne z poslednej štvrtiny 12. stor., obnovený v polovici 15. stor., barokovo upravený v 18. stor. a opravený 1812 – 13), bývalý kláštor alžbetínok so špitálom (založený 1746, upravovaný v 19. – 20. stor.) a s barokovým Kostolom sv. Alžbety a sv. rodiny (1753 – 55), cintorínsky Kostol sv. Anny (1592 – 1600, opravený pred 1804, na mieste staršieho, dreveného zo 16. stor.), kláštor františkánov s Kostolom Panny Márie a 14 sv. pomocníkov (neskorogotický z 2. polovice 15. stor. – začiatku 16. stor., rozšírený v 16. stor. a barokovo upravený v 17. – 18. stor., kostol 1473 – 80, celý areál reštaurovaný v 90. rokoch 20. stor., dnes Mestské múzeum), bývalý kláštor minoritov (15. – 16. stor., prestavaný v 18. stor., začiatkom 19. stor. upravený na piaristické gymnázium), barokový stĺp Najsvätejšej Trojice (1753 – 55), Kaplnka sv. Jána Krstiteľa (1641), kalvária (posledné desaťročie 17. stor.). Radnica (15. stor., neskorogoticky prestavaná 1502 – 20, barokovo prestavaná 1719 – 21, upravená v 19. stor.), bývalá mestská škola (16. stor.). V centre mesta sa zachovalo viacero pôvodných neskorogotických a renesančných meštianskych domov barokovo upravených s cennými architektonickými detailmi a klenbami, na námestí fontána s barokovou balustrádou (18. stor.).

Kadiš

Kadiš [aramejsky], aj Kaddiš — židovská responzóriová modlitba, chválospev. Hlavnú časť Kadišu tvoria slová Nech je požehnané Jeho veľké meno na večné veky vyjadrujúce vieru v Božiu svätosť (aramejsky kadiš = svätý) a veľkosť, oddanie sa Božej vôli a nádej na skorý príchod Božieho kráľovstva. Modlí sa v synagóge počas všetkých spoločných modlitieb a po skončení spoločného štúdia Talmudu. Jestvuje vo viacerých formách, z ktorých najvýznamnejšie sú štyri. Ako jednu z najdôležitejších častí židovskej liturgie sa ho v aramejčine a za prítomnosti najmenej desiatich židovských mužov (→ minjan) modlí kantor (chazan) po každej časti bohoslužby (chaci Kadiš, polovičný Kadiš – pôvodne kratšia forma vyjadrujúca nádej v skorý príchod Mesiáša) a na záver bohoslužby (Kadiš šalem, úplný Kadiš, ktorý je prosbou k Bohu o prijatie všetkých predchádzajúcich modlitieb). Rabínsky Kadiš (Kadiš de-rabanan) sa modlí po ukončení štúdia určitej časti ústnej Tóry a na šabat ním rabín končí svoju kázeň. Najznámejší je Kadiš sirôt (Kadiš jatom), ktorý predrieka syn zomretého na pohrebe alebo v smútočnom dome a potom denne počas 11 mesiacov a na výročie úmrtia (jidiš jarcajt). Preto sa Kadiš všeobecne nesprávne považuje len za pohrebnú modlitbu (napriek tomu, že hlása Božiu moc a nesmrteľnosť Izraela a o smrti nehovorí).

Kafenda, Frico

Kafenda, Frico (Fridrich), 2. 11. 1883 Mošovce, okres Martin – 3. 9. 1963 Bratislava — slovenský skladateľ, dirigent, klavirista a hudobný pedagóg, manžel Anny Kafendovej-Zochovej. Základy systematického hudobného vzdelania (hra na klavíri, skladba) získal už ako gymnazista v Ružomberku u českého organistu Josefa Chládka (*1856, †1928), ktorý tam od 1879 pôsobil ako regenschori a učiteľ hudby. Od 1901 študoval hru na klavíri u Roberta Teichmüllera (*1863, †1939), dirigovanie u A. Nikischa a kompozíciu u S. Jadassohna na konzervatóriu v Lipsku, súčasne od 1902 aj hudobnú vedu u H. Riemanna a H. Kretzschmara na filozofickej fakulte tamojšej univerzity, absolvoval 1906. Potom striedavo pôsobil ako dirigent, klavirista a korepetítor vo viacerých nemeckých operetných divadlách, 1906 vo Zwickau, 1907 v Intersburgu a v Tilsite (dnes Sovetsk, Rusko), 1908 – 09 vyučoval na Opernschule des Westens v Berlíne, 1909 – 11 dirigent v Bielsku-Białe a 1911 – 12 v Colmare. R. 1913 sa usadil v Drážďanoch, kde podľa vzoru berlínskej Opernschule založil súkromnú školu pre korepetítorov. Popri divadelnej činnosti pravidelne koncertoval. Udržiaval styky so slovenskými národovcami (o. i. s Vajanským) a zúčastňoval sa matičných slávností v Martine. Po vypuknutí 1. svet. vojny padol 1915 do ruského zajatia. Vstúpil do československých légií, kde bol činný ako klavirista, skladateľ i ako organizátor. Po 1. svetovej vojne sa vrátil na Slovensko. Významná osobnosť slovenskej hudobnej kultúry, zakladateľ slovenského hudobného školstva, priekopník slovenskej klavírnej pedagogiky a hudobnej kompozície, položil základy profesionálnej slovenskej hudby. Od 1920 bol pedagógom klavírnej hry, 1922 – 49 riaditeľom Hudobnej školy pre Slovensko v Bratislave, ktorá sa 1928 aj jeho zásluhou pretransformovala na Hudobnú a dramatickú akadémiu. V náročných podmienkach (nedostatok finančných prostriedkov) sa podstatnou mierou zaslúžil o udržanie chodu školy, kodifikoval obsahovú náplň štúdia a systematicky sa staral o odborný rast študentov (o. i. získal pre školu právo konať skúšky a vydávať vysvedčenia o spôsobilosti vykonávať hudobnícke povolania na území celej republiky). R. 1949 – 53 vyučoval klavírnu hru, teoretické predmety i kompozíciu na VŠMU. Vychoval mnohých významných slovenských klaviristov, napr. M. Karina a E. Fischerovú-Martvoňovú, jeho žiakom bol aj hudobný skladateľ E. Suchoň. R. 1922 založil komorné združenie Bratislavské trio, v ktorom hral do 1939 ako klavirista. Jeho hra sa vyznačovala charizmatickým výrazom a diferencovaným, kultivovaným tónom. Niekedy vystupoval ako sólista či dirigent. Ťažiskom jeho hudobnej tvorby sú komorné inštrumentálne a piesňové skladby. Už v Ružomberku vytvoril salónne tance a pochody, napr. Polku-mazúrku D dur (1899), Elzin valčík (1899), Pochod G dur (1900) a Pochod maturantov (1900). V Lipsku vznikli diela ovplyvnené nemeckým romantizmom, napr. cyklická Suita v starom slohu pre klavír (1904), Sonáta pre violončelo a klavír (1905), v ruskom zajatí Sláčikové kvarteto G dur (1916) a Sonáta D dur pre husle a klavír (1917 – 18), ktoré patria k jeho najvýznamnejším dielam. Z ranej piesňovej tvorby sú najvýznamnejšie Štyri piesne pre vysoký hlas a klavír (Nevinné veršíky, Potecha, Nápis na dome a Kukučka na verše Vajanského, 1913), z neskoršej tvorby Tri piesne pre mužský hlas a klavír (Listy, Okúzlenie a Pieseň na verše J. Smreka, 1955) a Tri miniatúrne piesne (na verše A. Plávku, 1962). Zo zborovej tvorby okrem raného Offertoria (1906) pre miešaný zbor, malý orchester a organ patria k význačným Kafendovým dielam Tri mužské zbory (Išli hudci horou, Marikovská veža, Sedemdesiat sukieň mala, 1949) na texty a nápevy slovenskej ľudovej poézie, malá kantáta Pieseň mieru (na verše A. Plávku, 1951) pre miešaný zbor a klavír (alebo symfonický orchester) a i. Už v čase pôsobenia v Nemecku využíval náznaky slovenských národných prvkov (napr. odzemok v 3. časti Sonáty pre violončelo), ktoré plnšie rozvinul v neskoršej tvorbe. Autor teoretickej práce O prírodnej stupnici (rukopis), v ktorej sa zaoberal analýzou slovenskej ľudovej melodiky v ľudových piesňach a jej tonálnym i modálnym charakterom. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Káhira

Káhira, arab. al-Káhira, medzinárodný prepis Al Qáhirah, angl. Cairo — hlavné mesto Egypta v severovýchodnej časti krajiny na vých. brehu Nílu bezprostredne pri juž. okraji nílskej delty (v mieste rozvetvovania sa rieky) asi 160 km od pobrežia Stredozemného mora (k mestu patria aj nílske ostrovy Gezíra a Róda), administratívne stredisko guvernorátu Káhira; 8,183 mil. obyvateľov, metropolitná oblasť Veľká Káhira (dvojmestie Káhira-Gíza s priľahlými mestami) 19,440 mil. obyvateľov (2010), najväčšie mesto Afriky a Blízkeho východu.

Politické a kultúrne centrum krajiny, sídlo egyptskej vlády, parlamentu, najvyššieho súdu a ďalších štátnych úradov, ako aj zahraničných diplomatických zastupiteľstiev a Arabskej ligy. Obchodné (stredisko obchodu s bavlnou, obilím, drevom, tabakom a i.) a finančné stredisko štátu i Blízkeho východu, sídlo významných bánk, burzy (od 1865), priemyselných koncernov a hospodárskych organizácií, veľtrhové mesto. Významné stredisko hutníckeho (oceliarstvo) a textilného (najmä bavlnárskeho) priemyslu, ďalej strojárskeho (o. i. výroba dopravných prostriedkov), chemický, elektrotechnický, kožiarsky, odevný, tabakový, nábytkársky a polygrafický priemysel; rozvinuté umelecké remeslá (zlatníctvo, výrobky z kovov, tkáčstvo a i.). Cestovný ruch. Dopravná križovatka, riečny prístav, medzinárodné letisko (významná križovatka svet. leteckých liniek), metro (od 1987, prvé v Afrike).

Káhira patrí k mestám s výrazným znečistením ovzdušia, vody a pôdy, je tam desaťnásobne horšia kvalita ovzdušia, ako odporúčajú smernice OSN (zvýšená hladina aromatických uhľovodíkov, oxidu uhličitého a siričitého, medi, olova a i.). V dôsledku nedostatku zrážok, vysokých budov a úzkych ulíc (faktory zhoršujúce rozptyl smogu), prevahy starších automobilov (viac ako 60 % z nich má vyše 10 rokov) a vypaľovania strnísk v poľnohospodárskom zázemí vznikajú v Káhire časté hmly. K zhoršeniu viditeľnosti dochádza i počas prúdenia púšťového vetra chamsín prinášajúceho horúci vzduch s prímesou piesku.

Dejiny – Dnešná Káhira vznikla splynutím viacerých sídel ležiacich v delte Nílu na významných obchodných cestách spájajúcich Arábiu, Sýriu a Palestínu so sev. Afrikou a mestá na africkom pobreží Stredozemného mora s vnútrozemím. Na jej území sa už v staroveku nachádzalo staroegyptské mesto Iunu (grécky Heliopolis), v jej blízkosti sú aj ďalšie významné staroegyptské centrá, napr. záp. od nej Gíza a južne Mennofer (Memfis). Okolo 100 n. l. založil rímsky cisár Traján na pravom (vých.) brehu Nílu v blízkosti ostrova Róda na mieste pôvodného staroegyptského sídla Grékmi nazývaného Babylon mesto a pevnosť (neskôr Arabmi nazvaná Kasr al-Šam), ktorá mala chrániť lodný most cez Níl a kanál (nazývaný Amnis Trajani) vedúci do Červeného mora; v neskoršom období sa mesto stalo centrom byzantskej administratívy a začali sa tam usádzať koptskí kresťania (→ Kopti), pravdepodobne v 1. pol. 5. stor. tam bolo založené biskupstvo. R. 641 dobyli Babylon Arabi a vojvodca kalifa Umara ibn al-Chattába a neskorší prvý guvernér Egypta Amr ibn al-Ás založil sev. od Babylonu opevnený vojenský tábor, ktorý nazval Fustát (Veľký stan). Tábor sa postupne rozrástol na mesto a stal sa hlavným mestom krajiny; vzniklo tam viacero palácov, obytných domov a mešít (väčšina pôvodných stavieb sa nezachovala, dodnes jestvujúca mešita Amra ibn al-Ása, najstaršia v Káhire, bola mnohokrát prestavaná). Na mieste týchto dvoch starých sídelných jadier leží dnes mestská časť Káhiry, Stará Káhira (arab. Misr al-Kadima). R. 750 Fustát vyhorel a následne vzniklo nové administratívne a vojenské centrum al-Askar, ktoré si však pozíciu hlavného mesta udržalo len niečo vyše storočie. Počas vlády dynastie Túlúnovcov (868 – 905), predovšetkým jej zakladateľa, neskoršieho egyptského sultána Ahmada ibn Túlúna, vzniklo nové mesto al-Katái’ (870). Boli vybudované nové administratívne budovy a kasárne, mešita Ahmada ibn Túlúna (876 – 879), rezidencia guvernéra, verejná nemocnica, akvadukt a paláce (905 boli všetky stavby s výnimkou mešity Ahmada ibn Túlúna deštruované). Ahmad ibn Túlún dal na ostrove Róda postaviť pevnosť a 861 znovuvybudovať nílometer (stavba slúžiaca na meranie výšky hladiny Nílu). Mesto sa stalo významným umeleckým a politickým centrom, významným centrom výroby textilu, v 10. – 11. stor. spracovania horského krištáľu a v 11. – 12. stor. výroby vysokokvalitnej listrovej keramiky.

R. 969 dobyl Egypt fátimovský vojvodca Džauhar as-Sikillí (as-Saklabí), ktorý v tom istom roku založil severovýchodne od Fustátu nový vojenský tábor (alebo satelitné mesto) opevnený mohutnou hradbou z nepálených tehál s ôsmimi bránami a nazval ho Káhira (arab. Al-Kahira = Dobyvateľka). Káhira sa stala hlavným mestom Egypta, sídlom kalifa a jeho dvora (panovnícky palác postavený 953 – 973; nezachoval sa) i významným centrom islamskej vzdelanosti, 970 – 992 bola postavená mešita al-Azhar, pri ktorej 972 vznikla madrasa (dnešná univerzita al-Azhar), a 990 – 1013 Hákimova mešita. V 2. pol. 11. stor. postihli mesto viaceré katastrofy (hladomor a mor), ktoré spôsobili vyľudnenie a čiastočný zánik Fustátu. Remeselníci z Fustátu sa presťahovali do Káhiry, ktorá sa v tom období začala značne rozširovať (napr. 1087 – 92 boli vybudované nové hradby, z ktorých sa zachovali napr. mestské brány Báb al-Nasr, 1087 – 92, a Báb al-Futúh, koniec 11. stor.).

V Káhire a v jej okolí vzniklo množstvo nových stavieb z kameňa s bohato dekorovanými fasádami (napr. mešita al-Akmar, od 1125) a v jej blízkosti viacero mauzóleí a funerálnych komplexov. R. 1168 bol vzhľadom na nebezpečenstvo útoku križiakov Fustát deštruovaný. Počas vlády dynastie Ajjúbovcov (1171 – 1250) boli časti mesta na brehu Nílu prestavané na remeselné a obchodné štvrte (od najstarších čias sa tam nachádzali prístavy). Sultán Saláhaddín inicioval vznik nového obranného systému s hradbami, ktoré by spájali Fustát a Káhiru. Z tohto plánu sa realizovala len citadela (1176; nachádzali sa tam paláce a sídla štátnych inštitúcií) postavená na Mukattamských vrchoch medzi Fustátom a Káhirou. Počas vlády dynastie mamlúkov (1250 – 1517) bola Káhira hlavným obchodným, náboženským a rezidenčným centrom ríše a po zničení Bagdadu Mongolmi (1258) i centrom islamskej kultúry. Vznikli nové štvrte, intenzívna stavebná činnosť prebiehala v al-Kahire, kde bola rozšírená hlavná ulica (nazývaná kasaba), ktorá slúžila aj na náboženské sprievody a bolo na nej vybudovaných množstvo prepychových súkromných rezidencií i charitatívnych inštitúcií založených mamlúckymi sultánmi. Vzniklo aj množstvo mešít, madrás, škôl a pitných fontán (v budove tzv. sabíl-kuttáb). K najvýznamnejším zachovaným stavbám patrí mešita sultána Bajbarsa (1266 – 69), ktorú dal vybudovať pri hipodróme (v neskoršom období vlády mamlúkov zohrával významnú úlohu ako športové a ceremoniálne centrum). O rozšírenie mesta, ako aj o vznik a prestavbu mnohých verejných stavieb sa zaslúžil mamlúcky sultán Muhammad an-Násir (vládol 1294 – 1340), významný patrón architektúry. Okolo 1340 mala Káhira asi 500-tis. obyvateľov. Koncom 14. stor. nastal ekonomický úpadok mesta. V 2. pol. 15. stor. počas vlády sultána Kájtbája boli vybudované a reštaurované mnohé verejné stavby a mesto bolo opäť rozšírené (vznikli nové štvrte, pohrebiská a rezidencie aristokracie za hradbami al-Kahiry).

Po dobytí Egypta Osmanmi a počas ich nadvlády (1517 – 1914) sa Káhira stala provinčným mestom, ale zároveň aj jedným z najvýznamnejších obchodných stredísk v Osmanskej ríši. Mnohí remeselníci a umelci však odišli do Istanbulu. Stavebná aktivita výraznejšie nenarušila pôvodný charakter starého mesta. Stavali sa mešity s centrálnymi kupolami, štíhle minarety a od 16. stor. tradičné arabské kaviarne. Prístavy vo Fustáte upadli, rozvíjal sa nový prístav Búlák, kde vzniklo množstvo skladov a mešít (napr. mešita Sinana Pašu, 1571) v architektonickom štýle spájajúcom mamlúcke a osmanské architektonické prvky. Stavebná činnosť sa sústreďovala v predmestiach, mimo hradieb starého mesta, kde vznikali významné charitatívne a verejné inštitúcie i mešity. Architektúra v Káhire bola ovplyvnená mamlúckymi vzormi až do 18. stor., keď prevážil vplyv osmanskej dvornej architektúry a dekorácie. Staršie stavby boli opravované. Zachované tradičné obytné domy v historických častiach mesta sú charakteristické drevenými arkiermi na fasádach a zdobené panelmi s vyrezávanými geometrickými alebo florálnymi ornamentmi a s oknami prekrytými drevenými ornamentálnymi mrežami.

Výrazné zmeny nastali v Káhire počas jej obsadenia (1798 – 1801) francúzskymi vojskami Napoleona I. Bonaparta, keď boli deštruované celé historické štvrte a množstvo významných pamiatok. Mesto bolo rozdelené na 8 častí a boli vydané regulácie týkajúce sa hygieny. Trend modernizácie pokračoval počas celého 19. stor., a najmä v jeho 2. polovici, keď boli v európskom štýle postavené nové štvrte. Hlavným zámerom bolo vytvoriť z Káhiry modernú metropolu. Pôsobili tam mnohí európski architekti, viacerí na svojich stavbách uplatňovali štýl vychádzajúci z islamskej architektúry, vzorom pri budovaní Káhiry bol aj Paríž. Staré mesto si však uchovalo pôvodný stredoveký charakter. V 20. stor. v súvislosti s nárastom obyvateľstva sa Káhira rozrástla o ďalšie nové štvrte s modernou architektúrou. Začiatkom 20. stor. vznikla na základe európskych urbanistických koncepcií nová štvrť Heliopolis, ktorej architektúra sa vyznačuje zmesou európskych a islamských foriem (napr. palác baróna Éduarda d’Empain, 1907 – 11). V súčasnosti je Káhira výrazne kozmopolitné mesto na kultúrnom rozhraní Afriky, Ázie a Európy, ako aj významné kultúrne a duchovné centrum arabského a islamského sveta.

Stavebné pamiatky – Stará Káhira (arab. Misr al-Kadima): čiastočne zachované zvyšky rímskej pevnosti (okolo 100 n. l., neskôr niekoľkokrát prestavaná, arab. Kasr al-Šam), v ktorej areáli sa nachádza viacero koptských chrámov bazilikovej dispozície, napr. Chrám sv. Sergia a Bakcha (Abu Serga, založený v 5. stor., prestavaný v 11. a v 17. stor., reštaurovaný 2000, podľa legendy tam odpočívala Svätá rodina počas pobytu v Egypte), Chrám sv. Barbory (Sitt Barbara, 13. stor.), Koptské múzeum (založené 1910), ako aj Konvent sv. Juraja (10. stor., upravený v 19. stor.) a Chrám sv. Juraja (10. stor., prestavaný začiatkom 20. stor.) gréckej pravoslávnej cirkvi.

Pamiatky islamskej architektúry: zachovalo sa okolo 600 významných pamiatok islamskej architektúry, čím sa Káhira zaraďuje k najvýznamnejším mestám islamského sveta; 1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. K najvýznamnejším zachovaným stavbám patria mešita Amra ibn al-Ása (založená 641 vo Fustáte ako prvá mešita v Egypte, prestavaná 673, koncom 7. stor., v 1. pol. 9. stor. a neskôr, súčasná podoba je z 19. stor.), mešita Ahmada ibn Túlúna (876 – 879, jej špirálovitý minaret bol kópiou minaretu Veľkej mešity v Sámarre, koncom 13. stor. prestavaná), mešita (al-)Azhar (970 – 992; v interiéroch sa zachovali pôvodné štukové epigrafické a florálne ornamenty), Hákimova mešita (Veľká mešita kalifa al-Hákima, 990 – 1013, reštaurovaná 1980), mešita al-Akmar (od 1125, fasáda s bohatou reliéfnou výzdobou a kaligrafickými nápismi) a mešita al-Sáliha Talá’iho (1160).

V blízkosti mesta boli vybudované citadela (1176, prestavaná v 13. – 15. stor., aj v 19. stor.) a viacero mauzóleí i funerálnych komplexov, napr. mešita emira al-Džujúšiho (1085), funerálny komplex sultána Kalávúna (1284 – 85, mauzóleum, madrasa, nemocnica), funerálny komplex sultána Hasana (1356 – 63, okrem sultánovho mauzólea ho pôvodne tvorili mešita, 4 madrasy, sirotinec, krytý bazár s obchodmi, kúpele a kuchyňa pre chudobných), funerálny komplex sultána Kájtbája (1472 – 74), mešita Abdalghániho al-Fachriho (1418), mešita sultána Kájtbája (1481 – 91), mešita Abdalkádira al-Daštútiho (1506), mešita Abú Dahaba (1774), mešita Muhammada Alího (aj Alabastrová mešita, 1828 – 57, postavená v areáli citadely), mauzóleum abbásovských kalifov (1242 – 66), mauzóleum Aliho Badra al-Karafího (1300), mauzóleum Abú al-Jusufajna (1329 – 30), funerálny komplex emira Šamsuddína Aksunkura (nazývaný aj Modrá mešita, 1346 – 47), funerálny komplex sultána Faradža ibn Barkúka (1398 – 1411), funerálny komplex sultána al-Mu’ajjada (1415 – 22), mauzóleum Abdullaha al-Dakrúrího (1466), mauzóleum Fadavíja (1479), mauzóleum emira Chajrbaka (1502 – 20).

Madrasy: madrasa a funerálny komplex emira Ahmada al-Mihmandara (1324 – 25), madrasa a funerálny komplex emira Aslama al-Silahdára (1344 – 45), madrasa emira Sargatmiša (1356), madrasa al-Ghannamíja (1372 – 73), madrasa sultána Barkúka (1384 – 86), madrasa a funerálny komplex emira Achúra Kanibaja (1503 – 04).

Súkromné rezidencie a mestské paláce: Ka’a al-Dardir (pol. 12. stor.), palác emira Alina Aka (aj palác emira Chajrbaka, 1293, 1502 – 03), palác emira Taza (1352, prestavaný v 17. a v 19. stor.), palác Baštak (1334 – 39, dnes múzeum), palác sultána Kájtbája (1485), palác al-Gavhara (1814, v areáli citadely) a i. Sabíl-kuttáb (budova s pitnou fontánou a školou) Abdarrahmána Katchudu (1744), karavanserail sultána Kansuha al-Ghúriho (1504 – 05) a i. Na nílskom ostrove Róda nílometer (861, pôvodne jestvoval už v staroveku).

Káhira je významným vedeckým a vzdelávacím centrom, sídlia tam Egyptská akadémia vied, početné výskumné ústavy, knižnice a viaceré univerzity, napr. univerzita al-Azhar (pôvodne madrasa založená 972 pri mešite al-Azhar), najvýznamnejšia a druhá najstaršia vzdelávacia inštitúcia v arabskom svete, ďalej Káhirská univerzita (založená 1908), Americká univerzita (1919), Univerzita Ain-Šams (1950) a i. V Káhire sa nachádza množstvo múzeí a galérií, z ktorých k najvýznamnejším patria Egyptské múzeum (založené 1857, súčasná budova v neoklasicistickom štýle z 1902), Koptské múzeum (1908) a Múzeum islamského umenia (1910), na nílskom ostrove Gezíra nové egyptské Národné kultúrne centrum (otvorené 1988) s Múzeom moderného umenia a budovou opery (predošlá budova opery, tzv. chedívska, postavená 1869 pri príležitosti otvorenia Suezského kanála, bola 1971 deštruovaná). Sídlo koptského patriarchu. Botanická a zoologická záhrada.

Kahla

Kahla [kála] — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Durínsko; 7,3 tis. obyvateľov (2012). Prvýkrát písomne doložené 876 ako Calo, medzi 1283 – 1333 získalo mestské práva. R. 1844 tam bola založená továreň na výrobu porcelánu (dnes KAHLA/Thüringen Porzellan GmbH). Počas 2. svet. vojny (1944 – 45) bola na okraji mesta (Walpersberg) zriadená podzemná vojenská letecká továreň na výrobu stíhacích lietadiel Messerschmitt (Me 262), v ktorej pracovali vojnoví zajatci.

Stavebné pamiatky: v centre mesta zachovaná pôvodná stredoveká uličná sieť (13. stor.), zvyšky hradieb (13. – 15. stor.), kostol Sankt Margarethen (neskorogotický chór z 15. stor., loď zo 17. stor.) a meštianske domy zo 16. – 19. stor. (napr. hrazdený dom Metznersches Haus, 16. stor., prestavaný v 17. stor., dnes mestské múzeum), v blízkosti mesta hrad Leuchtenburg (12. – 13. stor., reštaurovaný v 19. stor., hradné múzeum, 1906).

kachle

kachle [gr. > lat. > nem.] — vykurovacie zariadenie umiestnené vo vykurovanej miestnosti. Teplo sa získava spaľovaním plynných (zemný plyn, propán-bután ap.), kvapalných (nafta, petrolej ap.) alebo tuhých palív (drevo, uhlie, koks ap.) alebo premenou elektrickej energie na teplo (elektrické akumulačné kachle); následne sa teplo môže akumulovať v materiáli s veľkou tepelnou kapacitou, čo sa využíva v elektrických akumulačných kachliach (→ akumulačné kúrenie) a v akumulačných kachliach (peciach) na tuhé palivo (→ kachľová pec). Kachle so spaľovaním musia mať zabezpečený odvod spalín mimo vykurovaného priestoru (napr. do komína). Vonkajší plášť kachiel môže byť z kovu alebo z keramického materiálu, ktorý spĺňa i akumulačnú funkciu.

kachlica

kachlica [gr. > lat. > nem.], kachľa — keramický dielec akumulujúci teplo, používaný na stavbu kachľových pecí, kachľových sporákov a kozubov. Ústie kachlice môže byť kruhového tvaru, štandardný je však štvorcový alebo obdĺžnikový tvar, čelná stena máva rozmanitú výzdobu.

Výroba kachlíc sa rozvíjala spolu s vývojom kachľových pecí, v záp. Európe bola známa od 2. pol. 13. stor., v Uhorsku od 14. stor. Kachlice spočiatku vyrábali hrnčiari a džbankári, neskôr sa vyvinulo špecializované remeslo kachliarstvo.

Formy a výzdobu kachlíc ovplyvňovali jednotlivé slohové obdobia (gotika, renesancia, barok, klasicizmus, historizmus, secesia).

Najstaršími typmi kachlíc boli duté nádobkové kachlice (v tvare nádoby; mohli byť hrncovité alebo miskovité), ktoré mali štvorcové alebo obdĺžnikové ústie obrátené k zdroju tepla (ohnisku), čelná stena bola prázdna a smerovala od zdroja tepla do miestnosti.

Vyrábali sa aj cibuľovité kachlice s uzatvorenou čelnou stenou a ústím otvoreným k zdroju tepla. Tieto typy kachlíc sa vytáčali na hrnčiarskom kruhu a vtláčali do drevenej formy.

V období neskorého stredoveku sa vyrábali aj výklenkové (nikové) kachlice s prelamovanou čelnou stenou. V 15. stor. mali čelné steny kachlice výzdobu, ktorá napodobňovala gotické architektonické prvky (kružby, rozety, fiály). Rozšírená bola aj reliéfna výzdoba s náboženskými, profánnymi, heraldickými, mytologickými či ornamentálnymi motívmi.

Neskorogotické a renesančné kachlice mali vysokú umeleckú úroveň, mnohé z nich sú samostatnými umeleckými dielami. Jednotlivé kachlice sa vyrábali v sériách. V 16. stor. sa technickým zdokonaľovaním vykurovacieho systému rozmery kachlíc zväčšovali. Na ich výrobu sa používala špeciálna hlina, do ktorej sa pridával jemný kremičitý piesok, aby bol črep ohňovzdorný (tzv. kachliarska hlina, ktorá sa používala aj pri stavbe kachľových pecí).

V 17. stor. sa rozšírila výroba komorových kachlíc, ktorých konštrukcia bola pokročilejšia. Boli pomerne veľké a rozlične tvarované, ich vyhrievací otvor viedol do telesa kachľovej pece a ich čelná stena bola uzatvorená. Proces výroby komorových kachlíc bol pomerne zložitý. Začínal sa výrobou modelu a následne negatívnej formy jednotlivých kachlíc. Model bol z dreva (drevené formy mohli zhotovovať rezbári), z hliny alebo zo sadry. Do negatívnej formy sa vtláčali čelné steny ďalších kachlíc. Na tie sa prilepovala funkčná časť kachlíc – komora, ktorá mohla byť vytočená na hrnčiarskom kruhu alebo modelovaná rukou. Po vysušení sa kachlice vypaľovali a zdobili, pričom plné čelné steny komorových kachlíc umožňovali ich umelecké stvárnenie (povrchovo boli upravované jednofarebnou glazúrou, príp. doplnené barokovým alebo rokokovým ornamentom, najčastejšie reliéfnym, ale aj polychrómovaným dekorom). Následne sa z vypálených a naglazúrovaných kachlíc stavala kachľová pec.

Na Slovensku sa v 19. – 20. stor. používali na stavbu pecí prevažne jednoduché, jednofarebne glazované (najčastejšie hnedé alebo zelené) kachlice, ktoré sa vyrábali v kachliarskych, ale najmä v hrnčiarskych dielňach popri úžitkovom sortimente. Špecifikom dielní v Modre koncom 19. stor. boli flamované kachlice (→ flamovanie). V stredoslovenských hrnčiarskych lokalitách sa vyrábali aj kachlice s rytou výzdobou (napr. s motívom vtáčika). V ľudovom prostredí reliéfne kachlice ustúpili v 30. rokoch 20. stor. hladkým glazovaným kachliciam, ktoré sa väčšinou dovážali. Na tradíciu zdobených kachlíc nadviazal vo svojej tvorbe I. Bizmayer.

kachľová pec

kachľová pec — vykurovacie zariadenie zo šamotových dielcov s vonkajším plášťom z keramických kachlíc. Jeho súčasťou je uzavreté ohnisko na tuhé palivo (drevo, uhlie, brikety ap.) a systém šamotových prieduchov, ktorými prechádzajú spaliny, pričom teplo vzniknuté horením sa akumuluje v telese kachľovej pece a formou sálavého tepelného žiarenia sa šíri z jej povrchu do vykurovanej miestnosti; ochladené spaliny sa odvádzajú komínom do ovzdušia. Vďaka vertikálnej orientácii veľkej výhrevnej plochy sa kúrením v kachľovej peci dosahuje v porovnaní s inými vykurovacími zariadeniami rovnomernejšie rozloženie teploty v miestnosti.

Vznik kachľových pecí súvisí s rozvojom bytovej kultúry v záp. Európe na prelome 13. a 14. stor., keď postupne začali nahrádzať kozuby a vznikali tzv. svetlé izby (zbavené dymu). Vykurovanie kachľovou pecou umožnilo rozšíriť počet obytných miestností v budove. Kachľová pec bola zvyčajne najnákladnejšou súčasťou interiéru, okrem funkčného uplatnenia reprezentovala svojho majiteľa (napr. nachádzali sa na nej erby). Pre väčšinu typov kachľových pecí bolo charakteristické, že ohnisko sa nachádzalo mimo pecí, vo vedľajšej miestnosti, odkiaľ boli vykurované. Obyčajne bývali postavené v malej vzdialenosti od steny (najčastejšie v rohu miestnosti) a s ohniskom boli spojené tunelom alebo rúrou.

Najjednoduchším typom kachľovej pece bola uzatvorená kupolovitá pec vykurovaná z čiernej kuchyne. Jej kupola bola vytvorená z dutých nádobkových kachlíc čelnou stenou otvorených do priestoru, čím sa zväčšila výhrevná plocha pece. K základným neskorším typom patrí dvojposchodová kachľová pec rozšírená v 15. stor. Skladala sa zo spodnej a z vrchnej časti, ktoré boli vymurované z kachlíc a stáli na hranolovitom, obvykle kamennom sokli. Spodná časť v tvare valca alebo hranola stála obyčajne na nôžkach, vrchná časť v tvare valca bola užšia než spodná. Najčastejším typom bola trojposchodová kachľová pec na nôžkach skladajúca sa zo spodného dielu (najčastejšie hranolového tvaru), vrchného telesa (kupolového alebo valcového tvaru) a z lievikovitého dymníka navrchu. Kachľové pece sa stavali z miskových alebo nádobkových kachlíc, z pálených alebo nepálených tehál alebo z malých keramických segmentových alebo polkruhových článkov (bahríkov), ktoré sa spájali kachliarskou hlinou, prípadne aj drôtom. Gotická kachľová pec bola obyčajne navrchu dotvorená cimburím, drobnou plastikou alebo plasticky stvárneným architektonickým dekorom.

Používanie kachľových pecí sa na území dnešného Slovenska rozšírilo z Rakúska, Nemecka a Čiech. Prvé kachľové pece sa objavili na prelome 14. a 15. stor. v panských sídlach a v bohatých kláštoroch (napr. v benediktínskom kláštore v Hronskom Beňadiku, okolo polovice 15. stor.) a v 16. stor. sa rozšírili aj do bohatých meštianskych domov. V ľudových obydliach sa uplatňovali od 18. stor. spočiatku v kombinácii so sporákom ako kachľový nadstavec (do začiatku 20. stor.), od 19. stor. aj samostatne. Klasické kachľové pece sa stavali do začiatku 20. stor. V súčasnosti majú kachľové pece rozmanitý dizajn. Stavebne môžu byť riešené tak, že vykurujú viac susediacich miestností, prípadne pomocou zabudovaného teplovzdušného výmenníka aj miestnosti na poschodí.

Kain

Kain — podľa Biblie prvorodený syn Adama a Evy (teda prvý človek narodený na Zemi), roľník. Zo závisti zabil svojho mladšieho brata Ábela, pretože Boh jeho obetu z plodov zeme neprijal (1 M 4,1 – 8). K vražde sa pred Bohom nepriznal a klamal, čím uvalil na seba Boží trest v podobe prekliatia a vyhnanstva. Musel zanechať roľníctvo, opustiť domov a skrývať sa. Kočoval z miesta na miesto, nakoniec sa usadil v kraji Nód. Splodil syna Henocha a založil prvé mesto na svete a nazval ho Henoch (1 M 4,17). Za jeho zločin ho však Boh poznačil zvláštnym, presne nešpecifikovaným znakom (Kainovo znamenie), aby sa mu za bratovraždu nikto nemohol pomstiť a zabiť ho (1 M 4,15). Podľa exegézy si Boh takto nechal potrestanie Kaina pre seba a Kain musel žiť s výčitkami svedomia. Kainovo znamenie sa stalo predmetom rôznych výkladov a špekulácií, podľa niektorých to bolo viditeľné znamenie alebo znak, napr. ohnivý kríž.

Kaiserslautern

Kaiserslautern [kajzers-] — mesto v záp. časti Nemecka na juhu spolkovej krajiny Porýnie-Falcko na severozápadnom okraji Falckého lesa; 97-tis. obyvateľov (2010). Priemysel strojársky (tradičná výroba šijacích strojov firmy Pfaff), automobilový (automobily Opel), hutnícky, textilný, potravinársky, tabakový. Dopravná križovatka.

Vyvinulo sa pri franskom dvorci prvýkrát písomne doloženom okolo 830 ako Villa Luthra, po 1152 tam Fridrich I. Barbarossa dal postaviť hrad, 1276 slobodné ríšske mesto, od 1322 Kaiserslautern. Počas tridsaťročnej vojny niekoľkokrát dobyté a obsadené, počas vojen o falcké (1688 – 97) a španielske dedičstvo (1701 – 14) obsadené Francúzmi. R. 1713 boli hrad a mesto zničené, 1793 znova obsadené Francúzmi, a to až do 1816, keď Falcko (a s ním aj Kaiserslautern) pripadlo Bavorsku. Po 1. svet. vojne až do 1930 bolo mesto okupované Francúzskom, počas 2. svet. vojny (1944 – 45) z veľkej časti zničené. V marci 1945 ho obsadila americká armáda, americké jednotky (v rámci NATO) sú tam umiestnené aj v súčasnosti.

Stavebné pamiatky: ruiny bývalej cisárskej rezidencie Pfalzgrafensaal (založená 1152 Fridrichom I. Barbarossom, 1570 – 80 na jej mieste vybudovaný renesančný zámok, deštruovaný v 18. stor.), protestantský farský kostol (pôvodne kostol premonštrátskeho kláštora založený 1176 Fridrichom I. Barbarossom, ranogoticky prestavaný 1250 – 90, goticky prestavaný v 14. stor., kláštor zrušený 1511), kostol Sankt Martinskirche (pôvodne súčasť františkánskeho kláštora, začiatok 14. stor., prestavaný v 15. stor., interiér barokovo upravený začiatkom 18. stor.), barokový kostol Kleine Kirche (1711 – 17), neorenesančná Fruchthalle (1843 – 46, pôvodne tržnica, po viacerých prestavbách v súčasnosti využívaná na koncerty a iné kultúrne podujatia), barokový hrazdený dom Spinnrädl (bývalý hostinec, 1740), výšková budova Novej radnice (1964 – 68), vyhliadková veža Humbergturm (1900).

Viaceré výskumné ústavy, technická univerzita (Technische Universität Kaiserslautern, založená 1970), divadlá, galérie, napr. Pfalzgalerie Kaiserlautern (založená 1874, sídli v neorenesančnej budove z 1875 – 80), múzeá, napr. Theodor-Zink-Museum (založené 1926), botanická a zoologická záhrada.

kajetáni

kajetáni, aj teatíni, Rád rehoľných klerikov, lat. Ordo Clericorum Regularium vulgo Theatinorum, CR — rímskokatolícky rád založený 1524 v Ríme Kajetánom z Thiene (podľa neho nazvaný) a Gianom Pietrom Carafom (neskorší pápež Pavol IV.), ktorý bol v tom čase biskupom v Chieti (lat. Theate, odtiaľ ďalší názov rádu). Regulu rádu vypracovanú podľa princípov reguly sv. Augustína schválil 1524 pápež Klement VII. Základ rádu tvoria kňazi riadiaci sa istými pravidlami (regulami), preto bývajú označovaní aj ako rehoľní (regulovaní) klerici. Na čele jednotlivých domov (kolégií) stojí prepošt, predstaveným rádu je generálny prepošt (so sídlom v Ríme). Rehoľným odevom je čierny talár s bielou tunikou, znakom vysoký červený kríž na striebornom trojvrší v zlatom poli.

Vznik rehole kajetánov súvisel (podobne ako rehole jezuitov, kapucínov alebo redemptoristov) s reformáciou, so snahou o vnútornú duchovnú reformu rímskokatolíckej cirkvi (cirkevná reforma, tzv. katolícka reforma) a s úsilím zachovať jednotu s pápežom a zreformovať morálku kléru i ľudu. Hlavným cieľom kajetánov bola výchova mládeže, predovšetkým mravných a vzdelaných kňazov, ktorí by (vychádzajúc z dokumentov tridentského koncilu) túto reformu viedli. Spočiatku pôsobili len na území Talianska, neskôr aj vo Francúzsku, v nemecky hovoriacich krajinách, napr. v Rakúsku (Viedeň, Salzburg), v Čechách (Praha) a v Poľsku. V súčasnosti sa venujú výchove detí a mládeže najmä v misiách, ako aj starostlivosti o hendikepovaných.

R. 1583 založila v Neapole Uršuľa Benincasová (Orsola Benincasa; *okolo 1547, †1618) pod názvom Kongregácia oblátok Nepoškvrnenej Panny ženskú vetvu kajetánov, ktorú pápež Urban VIII. 1633 pričlenil pod správu kajetánov (preto sú jej príslušníčky nazývané kajetánky či teatínky), od 1904 používajú oficiálny názov Teatínske sestry nepoškvrneného počatia Panny Márie (tal. Suore Teatine dell’Immacolata Concezione di Maria Vergine).

Kajruván

Kajruván, Kairouan — mesto v severovýchodnom Tunisku asi 50 km od pobrežia Stredozemného mora, administratívne stredisko guvernorátu Kajruván; 127-tis. obyvateľov (2010). Priemysel textilný, odevný, tabakový; remeslá (tkanie kobercov, výrobky z kože a medi). Obchodné stredisko (obchod s obilím, kožou a vlnou). Turistické stredisko. Dopravná križovatka, letisko.

Založené 670 alebo 671 arabským vojvodcom Ukbom ibn Náfím (*asi 622, †683) na mieste staršej byzantskej pevnosti ako islamský vojenský tábor (perzsky kárván = tábor) a základňa arabských výbojov v Magribe. Podľa severoafrickej tradície, ktorá však nemá oporu v Koráne a ani v hadísoch, bola v Kajruváne v tomto období (2. polovica 7. stor.) založená Veľká mešita, prvé miesto modlitieb moslimov v sev. Afrike. Kajruván sa preto stal neformálnym štvrtým posvätným mestom islamu (sedem pútí do Kajruvánu sa rovná púti do Mekky). R. 688 ho dobyli Berberi. Stal sa strediskom Ifríkíje, provincie Arabského kalifátu, neskôr hlavným mestom emirátu Aghlabovcov (800 – 909). Vrchol rozvoja dosiahol v 9. stor., keď sa stal hlavným kultúrnym centrom islamskej sev. Afriky, koncom 9. stor. tam bol založený Dom múdrosti (Bajt al-hikma), náučná inštitúcia, ktorá v štúdiu medicíny a astronómie konkurovala dokonca bagdadskému Domu múdrosti. Rozkvet zaznamenal aj v období vlády Fátimovcov (od 910). R. 1054 bol zničený arabským kmeňom Banú Hilál a stratil pozíciu politického centra sev. Afriky (resp. jej časti), zachoval si však význam náboženského centra a posvätného mesta islamu v Magribe, naďalej zostal jedným z centier arabskej vedy, známy bol slávnou lekárskou a filozofickou školou. Stavebné pamiatky: historický charakter si zachovala štvrť Medina (pôvodné staré mesto) v centre súčasného mesta, ktorá je v dĺžke asi 3 km obkolesená hradbami (čiastočne zachované, pôvodne z 2. polovice 8. stor., prestavané v 17. stor.) s niekoľkými pôvodnými bránami. Nachádzajú sa tam tradičné obydlia typické ústredným dvorom (najmä 18. – 19. stor.), viaceré bazáre i najvýznamnejšie sakrálne pamiatky: významné islamské náboženské centrum Veľká mešita (nazývaná aj mešita Sidiho Ukbu, založená v 2. polovici 7. stor., úplne prebudovaná 836, prestavovaná 862 a v 9. stor., doplnená v 11. stor., reštaurovaná v 13., 17. a 18. stor.; mihráb 862 – 863; maksúra 1025 – 42; minbar 862 – 863, jeden z najstarších zachovaných v islamskom umení), mešita Mohameda ibn Kajrúna (nazývaná aj Mešita troch brán, Džámí Tleta Bibane, 866, prestavaná v 1. polovici 15. stor.), mauzóleum Sidiho Sahiba (hrobka Abú Džamú al-Balavího, jedného zo spoločníkov proroka Mohameda, založená v 14. stor., prestavaná 1627 – 90, reštaurovaná v 19. stor., v záviji, ktorá bola pôvodne súčasťou mauzólea, sa dnes nachádza múzeum), Ansárova mešita (založená v 2. polovici 7. stor., dnešná stavba v polovici 17. stor.), mešita Beja Husajna (2. polovica 17. stor.), dve cisterny na vodu (9. stor.). R. 1988 bolo staré mesto (Medina) s najvýznamnejšími pamiatkami Kajruvánu zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Neďaleko mesta sa nachádzajú archeologické lokality Rakkada s ruinami bývalej rezidencie Aghlabovcov (9. stor., dnes upravené na Národné múzeum islamského umenia) a Sabra al-Mansúríja s ruinami bývalej rezidencie Fátimovcov (polovica 10. stor.).

kakofónia

kakofónia [gr.] — zvuk (skupina zvukov) nepríjemný na počúvanie; zvukový nesúlad, nesúzvuk; opak: eufónia;

1. hud. zvukový nesúlad; hudobnoteoretický pojem zavedený do hudby začiatkom 20. stor. na označenie neľubozvučného súzvuku, pri ktorom sa často využívajú disonancie (napr. v atonálnej hudbe);

2. jaz. vlastnosť zvukových jednotiek (predovšetkým ich tzv. zajakavých zoskupení), ktorá sa auditívne, percepčne prejavuje ako nepríjemná (neľubozvučná). Za kakofonické sa pokladajú rovnaké alebo podobné kombinácie hlások a slabík vyžadujúce značnú artikulačnú (a percepčnú) námahu, napr. aj Juro fujaruje; pštros s pštrosíčatami; a aj jej jedlo; prišli i ich chlapci; v dome sme smelí. Pri tvorbe textu, ktorý je určený na zvukovú realizáciu, sa treba kakofonickým zoskupeniam hlások a slabík vyhýbať. Z kakofonických kombinácií možno utvoriť eufonické (ľubozvučné) zmenou slovosledu alebo nahradením niektorých slov synonymami;

3. lit. neľubozvučné zoskupenie hlások. Funkčne sa môže využívať na vyjadrenie nepríjemného obsahu textu, napr.

Bŕŕ! Dážď fŕka. Každý smrká, v krpcoch škŕka,

naša samostatná vláda popri hymne buksou štŕka.

(J. Jesenský: Zimná polnoc)

Kákoš, Ján

Kákoš, Ján, 14. 8. 1927 Nitra – 11. 9. 1996 Bratislava — slovenský dramatik a režisér, otec Martina Kákoša. R. 1948 – 49 pôsobil ako asistent réžie v bratislavskej pobočke Československého štátneho filmu, 1949 – 50 režisér v Československom rozhlase (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) v Bratislave, 1952 – 54 dramaturg a umelecký šéf Mládežníckeho súboru Národného divadla (1953 – 54 pod názvom Nová scéna mladého diváka, dnes Nová scéna), 1954 – 70 riaditeľ Novej scény (1954 – 60 pod názvom Nová scéna, činohra pre mládež) v Bratislave. R. 1970 – 87 riaditeľ SND, 1987 – 96 kustód historických fondov Národného divadelného centra (dnes Divadelný ústav) v Bratislave; 1978 – 90 predseda Zväzu československých dramatických umelcov. Spočiatku režíroval inscenácie pre deti a mládež, nedostatok vhodných textov ho motivoval k vlastnej autorskej tvorbe (Za šťastím do sveta, 1949; Včielka Bzučalka, 1953; a i.), ako aj k dramatizáciám prozaických diel, napr. románu M. Kukučína Mladé letá (1955) i rozprávok J. C. Hronského Budkáčik a Dubkáčik (bábková hra, 1966; uvedená i ako televízny seriál, 1968; spoluautor) a O troch krásach sveta (bábková hra, 1967).

Autor viacerých rozhlasových hier pre dospelých a pre mládež, často poznačených schematizujúcim prístupom ku skutočnosti, napr. Chlapec z Gori o mladosti J. V. Stalina (1949) a Buď pripravený (1952), úspešných rozhlasových hier pre dospelých Clown (1960; predloha filmu Trio Angelos, 1963, réžia S. Barabáš), Mohérový pléd (1966; uvedená aj ako divadelná hra, 1967), Pavučina (1972) a i., ako aj divadelných hier, napr. Na každej ceste križovatka (1963) a Dom pre najmladšieho syna (1974), ktorý sa stal predlohou úspešného televízneho filmu Demeterovci (1976, réžia K. Spišák), a televíznych scenárov.

Kal’at Džarmo

Kal’at Džarmo, aj Jarmo, Džarmo — archeologická lokalita v severových. Iraku vých. od Kirkúku na úpätí horského pásma Zagros v blízkosti hranice s Iránom. Osídlenie z raného a str. neolitu. Podľa najstaršej fázy osídlenia predstavovanej osadou Kal’at Džarmo, ktorú tvorilo vyše 20 viacpriestorových domov z prútia a hliny obdĺžnikového pôdorysu s otvorenými kozubmi, neskôr s pecami, bola nazvaná neolitická džarmská kultúra (približne 7500 – 6500 pred n. l.), ktorá sa rozvíjala v severových. Iraku a severozáp. Iráne v období prechodu od lovu a zberu k pestovaniu plodín a k chovu zvierat, nepoznala ešte keramiku. Doložené sú lov diviakov, turov a rýb, zber slimákov, začiatky chovu kôz a oviec, ako aj pestovanie pšenice, jačmeňa, fazule, šošovice a hrachu (nálezy kamenných čepieľok, drvičov obilia a zvyšky plodín).

Kalábša

Kalábša — obec v juž. Egypte (v starovekej Núbii) na záp. brehu Nílu asi 50 km juž. od Asuánu, v súčasnosti zatopená vodami Násirovho jazera (Asuánskej priehrady), významná archeologická lokalita. V staroveku mesto (grécky Talmis), v ktorom bol na želanie rímskeho cisára Augusta na základoch staršieho chrámu z 18. dynastie a podľa vzoru chrámov z Ptolemaiovského obdobia postavený okolo 30 n. l. jeden z najväčších egyptských chrámov v Núbii. Boli v ňom uctievané božstvá Mandulis (núbijský boh Slnka a plodnosti; podľa neho nazývaný Mandulisov chrám), Usir a Eset. Súčasťami chrámového komplexu obklopeného mohutnými hradbami boli aj malý chrám nazývaný Dom zrodenia a nílometer. Nápisy a dekorácie v chráme však ostali nedokončené. V 6. stor. n. l. bol Mandulisov chrám upravený na kresťanský kostol, neskôr poškodený zemetrasením. Počas záchrannej akcie UNESCO v 60. rokoch 20. stor. bol rozobraný a opätovne postavený asi 40 km severnejšie na ostrove Nová Kalábša (Kalábša al-džadída) v severozápadnej časti Násirovho jazera. Tam boli premiestnené aj ďalšie významné staroegyptské pamiatky z Núbie, napr. z dediny Kertassi ležiacej pôvodne na záp. brehu Nílu tzv. Kiosk z Kertassi (1. – 2. stor. n. l.), skalný chrám z Beit el-Vali, ako aj časti Ptahovho chrámu z obdobia vlády Ramesseho II. z Gerf Husseinu. Pamiatky v Novej Kalábši boli 1979 spolu s ďalšími núbijskými pamiatkami zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Kálal, Karel

Kálal, Karel, 9. 1. 1860 Rakov, dnes časť obce Bernartice, okres Písek, Česká republika – 4. 8. 1930 Praha — český učiteľ, publicista a spisovateľ. Od 1880 pôsobil ako učiteľ a riaditeľ na viacerých školách, 1918 – 20 pracovník Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe pre ľudovýchovu a organizáciu školstva na Slovensku, 1922 – 23 riaditeľ obchodnej akadémie v Banskej Bystrici, od 1923 žil v Prahe.

Slovakofil, propagátor česko-slovenskej vzájomnosti a národnej jednoty, otázku slovenského spisovného jazyka považoval za záležitosť Slovákov, ktorá nemá viesť k česko-slovenskému rozkolu. Od 1885 pravidelne navštevoval Slovensko, 1887 sa na výstave slovenského ľudového umenia v Martine zoznámil s K. Salvom, s ktorým spolupracoval na vydávaní viacerých časopisov (Priateľ dietok, Dom a škola, Slovenské listy, Noviny mladých, Dennica a i.) a bol spoluautorom Slovníka slovensko-českého a česko-slovenského (1896), česko-slovenského zborníka Od Šumavy k Tatrám (1898) a i. Od konca 19. stor. spolupracoval aj s D. Makovickým, A. Heydukom, T. G. Masarykom a s predstaviteľmi slovenského národného hnutia, najmä s hlasistami. Bol členom Českoslovanskej jednoty, iniciátorom viacerých zjazdov, na ktorých predkladal návrhy na českú pomoc Slovensku v priemyselnej a kultúrnej oblasti. Postavil sa proti prenasledovaniu slovenských politikov (A. Hlinku a V. Šrobára).

R. 1903 vydal brožúru na obranu Slovákov určenú pre zahraničnú verejnosť Útlak Slovákov Maďarmi (Die Unterdrückung der Slowaken durch die Magyaren, 1903; česky pod pseudonymom R. Targo a s názvom Vyhubit. Obraz slovenského utrpení, 1907). R. 1907 upozornil na národný útlak Slovákov a maďarizáciu a informoval B. Bjørnsona o udalostiach v Černovej, článok vyšiel aj v zahraničnej tlači (napr. v Le Courrier Européen v Paríži). Vo svojich prácach sa venoval šíreniu poznatkov o dejinách a súvekých problémoch Slovenska, popularizácii jeho prírodných krás a spôsobu života ľudu, ako aj výchove slovenskej mládeže (Zpod Tater, 1896; Na krásném Slovensku, 1903; Slovensko a Slováci, 1905; Obrázky zpod Tater, 1907; Životní program, 1909; Slovenská revolúcia, 1914; Slovenské pohledy, 1917; Tri rozprávky, 1917; Rozhled po dějinách Slovenska, 1918; Slovensko země budoucnosti, 1919; Obrazy z dejín Slovenska, 1919; Češi na Slovensku, 1919; Dějiny Slovenska, 1920; Na cestu životem, 1921; a i.). Súborné vydanie jeho prác vyšlo pod názvom Sebrané spisy Karla Kálala, ktoré sú rozdelené na Karla Kálala Spisy slovakofilské I – VI (1928), Karla Kálala Spisy pro mládež I – VI (1929) a Karla Kálala Spisy etické I – VI (1931).

Kalameny

Kalameny — obec v okrese Ružomberok v Žilinskom kraji na rozhraní Liptovskej kotliny a Chočských vrchov, 560 m n. m.; 477 obyvateľov (2011). Pahorkatinný odlesnený povrch kotliny prechádza do vrchovinnej zalesnenej krajiny.

Obec vznikla na území vyčlenenom z chotára obce Liptovská Teplá. Písomne doložená 1283 ako Clementini, 1375 Kelemenfalwa, 1391 Kelemenfalua, 1412 Kelemenfalva, 1584 Kelemenfalwa, 1600 Kelemenni, 1773 Kelemenfalva, Kelemenfalu, Kalameny, 1786 Kelemenfalwa, Kalameni, 1808 Kelemenfalva, Kalamany, 1863 – 1913 Kelemenfalu, 1920 Kalameny.

Patrila domácim zemanom, neskôr Lófaiovcom a Madočániovcom. R. 1720 bola úplne opustená, znova osídlená v 80. rokoch 18. stor. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a chovom oviec. Rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1921). V katastri obce sú minerálny a termálny prameň.

Kalesný, František

Kalesný, František, 19. 2. 1918 Stará Halič, okres Lučenec – 10. 4. 2007 Bratislava — slovenský etnograf a múzejník. R. 1941 – 42 pôsobil ako stredoškolský učiteľ na gymnáziu v Banskej Bystrici, 1942 – 50 v Matici slovenskej a ako redaktor viacerých denníkov a časopisov (Matičné čítanie), 1950 – 55 v Ústredí ľudovej umeleckej výroby, 1955 – 58 v Slovenskom dome ľudovej umeleckej tvorivosti (predchodca dnešného Národného osvetového centra), 1958 – 62 v ľudovom výrobnom družstve Kroj, 1962 – 84 v Mestskom múzeu v Bratislave. Zaoberal sa problematikou ľudovej umeleckej výroby, remesiel, vinohradníctva a života habánov. Autor mnohých odborných štúdií, libriet, scenárov a katalógov výstav i expozícií a prác Ľudové umenie na Slovensku a Ľudové výtvarné umenie (obidve 1956), Habáni na Slovensku (1981), spoluautor monografií Ornament a jeho použitie vo výtvarnej tvorivosti (1959), Matej Bel v Bratislave (1984), Záhorská Bratislava (1986), Po stopách Jana Amosa Komenského (1993). R. 1965 založil a do 1976 redigoval Ročenku Mestského múzea v Bratislave.

Kalište

Kalište — zaniknutá obec, dnes národná kultúrna pamiatka v katastri obce Baláže v okrese Banská Bystrica. Obec vznikla pravdepodobne v 16. stor., písomne doložená 1743, 1808 ako Kalista, 1863 Kalistja, 1873 – 82 Kalistya, 1888 – 1913 Kallós, 1920 Kalištie, 1927 Kalište. Obyvatelia sa zaoberali uhliarstvom, neskôr prácou v lesoch, muži dochádzali za prácou do železiarní v Podbrezovej.

Počas SNP (1944) obyvatelia spolupracovali s partizánskymi skupinami, po ústupe SNP do hôr sa Kalište stalo centrom tzv. Partizánskej republiky. Za pomoc partizánom fašisti obec 18. marca 1945 vypálili a zavraždili asi 40 obyvateľov a partizánov. Po 2. svet. vojne boli obyvatelia presídlení do okolitých obcí a do Banskej Bystrice. V obci boli neskôr zrekonštruované dva domy (od 1962 expozícia a pamätná izba), malá zvonica a základy zhorených domov. Od 5. 5. 1994 je expozícia a pamätná izba pod správou Múzea SNP v Banskej Bystrici, 2007 tam bola sprístupnená nová expozícia Partizánska republika a pamätník, 2008 náučný chodník Ako žili Kališťania.

Kállay, Karol

Kállay [-laj], Karol, 26. 4. 1926 Čadca – 4. 8. 2012 Bratislava — slovenský fotograf a fotoreportér. R. 1944 – 48 študoval na Vysokej škole ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave. Začínal ako amatérsky fotograf, ako profesionálny fotograf pôsobil od 1945 v týždenníku Domov a svet. R. 1947 – 48 asistent réžie v Československom štátnom filme v Prahe a Bratislave, od 1956 fotograf v slobodnom povolaní. Priekopník reportážnej a dokumentárnej fotografie, presadil sa aj ako módny a reklamný fotograf. Od 1955 fotografoval pre československé (Móda) a zahraničné (Sybille, vychádzal 1956 – 99 v Berlíne; Jardin des Modes, vychádzal 1922 – 97 v Paríži) módne časopisy, od 1992 člen nemeckej fotografickej agentúry Bilderberg a zároveň fotograf magazínov Spiegel, Stern, Focus, Manager Magazin a Merian.

Od začiatku svojej kariéry sa profiloval ako všestranný fotograf s typicky stredoeurópskym eklektickým prístupom, čerpal z tradície tzv. humanistickej fotografie, ako aj z drsnejšej školy americkej fotografie 50. rokov 20. stor. V jeho fotografiách sa často objavujú významové kontrasty (Moderna, 1947) a vizuálne metafory, ktoré sú však stvárnené typicky dynamickým štýlom bezprostredne zachytávajúcim realitu. Pre Kállayovu dokumentárnu fotografiu je zároveň typický záujem o jej estetické pôsobenie, čo však dosahoval bez toho, aby námet aranžoval (napr. súbor Mníšky z Jasova, 1955). Napriek politickej izolácii Československa pracoval aj v zahraničí, kde vyšla väčšina jeho významných fotografických cyklov, napr. 1958 fotografoval na Balkáne, začiatkom 60. rokov 20. stor. v Sovietskom zväze a v 60. rokoch 20. stor. v Ríme, Paríži, New Yorku a Mexiku, začiatkom 60. rokov 20. stor. začal zároveň knižne vydávať svoje reportážne fotografické cykly. Pripravil vyše 80 samostatných výstav doma i v zahraničí a podieľal sa na viacerých medzinárodných skupinových výstavách.

Autor a spoluautor obrazových častí, resp. fotografií približne v 50 knižných publikáciách, napr. Italy Today (1962), Deň plný zázrakov (1963), New York, die explodierende Metropole (1967), Mexico, Tage einer Stadt (1968), Pieseň o Slovensku (1973), Los Angeles (1984), Chrámy. Drevené kostolíky na Slovensku (2008) a Bratislava moja (2011). R. 2006 vyšla jeho autobiografia Potulky životom.

Od 1970 člen Medzinárodnej federácie umeleckej fotografie (FIAP). Nositeľ viacerých významných ocenení, napr. dvoch cien amerického magazínu Popular Photography (1957), ocenenia v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska (1995) za knihu Franz Kafka a Praha (Franz Kafka und Prag, 1995), nositeľ titulu Excellence de FIAP (1970), titulu Fotograf roka 1992 udeleného redakciou magazínu Geo v Hamburgu, ako aj Pribinovho kríža I. triedy (1998) za celoživotné dielo v oblasti fotografie.

Kálmán, Július

Kálmán, Július, 17. 5. 1911 Bratislava – 17. 8. 1991 tamže — slovenský historik umenia, múzejník a publicista. R. 1938 – 40 pôsobil v oddelení štátnej pamiatkovej ochrany Ministerstva školstva a národnej osvety, neskôr vo Vládnom komisariáte na ochranu pamiatok na Slovensku, 1945 – 51 riaditeľ a 1965 – 69 pracovník Mestského múzea, 1954 – 55 pôsobil v Slovenskom národnom múzeu a súčasne na Pedagogickej fakulte UK a na VŠVU, 1969 – 73 v Encyklopedickom ústave SAV v Bratislave.

Zaoberal sa dejinami moderného i staršieho výtvarného umenia na Slovensku, v oblasti múzejníctva výskumom umeleckých remesiel. Ako riaditeľ Mestského múzea v Bratislave sa zaslúžil o vybudovanie jeho historickej expozície a o zavedenie nových metód reinštalácie zbierok; významný propagátor historických pamiatok Bratislavy. Autor monografií Renesančná plastika na Slovensku (1944), Galanda (1944), Jozef Božetech Klemens (1978), publikácií o bratislavských pamiatkach Primaciálny palác (1948 a 1981), Bratislavský hrad (1954), Dóm (1971), vysokoškolskej učebnice Múzejníctvo (1955) a viacerých štúdií.

Kalmyci

Kalmyci, vlastným menom Xaľmgud, slovenský prepis Chaľmgud — západomongolský národ tvoriaci základ obyvateľstva Kalmycka (162-tis., 2010). Kalmyci žijú aj v Astrachánskej, Rostovskej a Volgogradskej oblasti Ruskej federácie, ako aj v Moskve; spolu 183-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i v Mongolsku, Číne, Kirgizsku, USA, Kazachstane, Uzbekistane a na Ukrajine.

Ich etnogenéza je spätá so západomongolským kmeňovým zväzom Ojratov (najmä s kmeňmi Chošúdov, Torgúdov, Dörvödov a Öölödov), ktorý pri hľadaní pastvín migroval až k severozápadnému pobrežiu Kaspického mora k dolnému toku rieky Volga. Na súčasnom území sa Kalmyci usadili na prelome 16. a 17. stor. po vytlačení Nogajov a v oblasti medzi riekami Don a Ural a Kaspickým morom vytvorili 1664 Kalmycký chanát, ktorý ako polosuverénny štát existoval až do 1771, keď sa stal súčasťou Ruska (→ Kalmycko, Dejiny).

Tradičným náboženstvom Kalmykov je tibetský buddhizmus (škola Gelugpa) silno ovplyvnený šamanizmom, časť vyznáva i pravoslávie a islam. Zaoberajú sa najmä kočovným a polokočovným pastierstvom (kone, ovce, kozy, ťavy) a poľnohospodárstvom (pestovanie pšenice, ovsa, raže, tabaku, ľanu, viniča), v pobrežných oblastiach i rybolovom. Z tradičných remesiel vynikajú spracovanie kovov (razenie a gravírovanie kovových častí sediel, úzd, puzdier a rukovätí nožov, fajok, pažieb pušiek, náramkov), vytláčanie vzoru na kože, rezbárstvo (nábytok, architektonické detaily domov) a vyšívanie (viacfarebné švy na ženskom odeve).

Kalmyci majú bohatý folklór (napr. epos Džangar, piesne, rozprávky, príslovia) i literatúru (→ kalmycká literatúra). Hovoria kalmyckým jazykom (kalmyčtina, xal’mg keln, chaľmg keln; v Kalmycku popri ruštine úradný jazyk; väčšina Kalmykov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu) patriacim do západomongolskej skupiny mongolskej vetvy altajskej jazykovej rodiny. Zapisuje sa cyrilikou (do 1925 používali kalmycké písmo nazývané aj ojratsko-kalmycké písmo, tod üzg alebo todo bičig – takzvané jasné písmo, ktoré 1648 na základe mongolského písma vytvoril láma Džaja-pandita Namchajdžamc, *1599, †1662).

Kalmycko

Kalmycko, Kalmycká republika, kalmycky Xaľmg, Xaľmg Tañġč, ruský a oficiálny prepis Kalmykija, Respublika Kalmykija, slovenský prepis Chaľmg, Chaľmg Tangghč — republika Ruska na juhovýchode jeho európskej časti pri pobreží Kaspického mora záp. od ústia Volgy. Vo vých. časti územia sa rozprestiera Kaspická nížina (výška do 28 m n. m.) s prevažne močaristým a ťažko prístupným pobrežím, v záp. časti vrchovina Jergeny (výška do 222 m n. m.), juž. hranica republiky vedie po Kumsko-manyčskej zníženine. Mierne teplé kontinentálne podnebie s horúcimi suchými letami s teplotou v júli 23 až 26 °C a so suchými chladnými zimami s teplotou v januári –5 až –8 °C a s nízkym ročným úhrnom zrážok od 170 mm na pobreží do 400 mm na západe. Málo riek, severových. časťou krajiny preteká na malom úseku Volga, významnejšie rieky Manyč a Kuma; početné malé slané jazerá. Na juhu vegetácia polopúští, na severe suchých stepí. Hospodárstvo slabo rozvinutého regiónu je založené na poľnohospodárskej výrobe, väčšina pôdy je umelo zavlažovaná, pestovanie pšenice, kukurice, slnečnice, zemiakov, ovocia a zeleniny; kočovný chov oviec (aj karakulských) a hovädzieho dobytka; rybolov. Priemysel ťažobný (ropa a zemný plyn), potravinársky (rybný, olejársky, mliekarský), strojársky, stavebných materiálov. Slabšie rozvinutá dopravná sieť, letisko v Eliste.

Obyvateľstvo: 53,3 % Kalmykov, 33,6 % Rusov, 2,5 % Dargincov, 2,0 % Čečenov, 1,7 % Kazachov a i. Náboženstvo: buddhizmus (jediný európsky región, kde má prevahu), pravoslávne kresťanstvo.

Územie Kalmycka bolo osídlené v neolite, v 7. – 5. stor. pred n. l. ho obývali Skýti, vo 4. stor. pred n. l. – 6. stor. n. l. Sarmati a Alani. V pol. 7. stor. ho ovládol Chazarský kaganát, v polovici 11. stor. Kumáni, v 13. stor. Zlatá horda a v polovici 15. stor. Astrachánsky chanát. Na prelome 16. a 17. stor. sa tam usadili Kalmyci, ktorí 1664 vytvorili Kalmycký chanát jestvujúci ako polosuverénny štát do 1771, keď bol začlenený do Ruského impéria. Veľká časť Kalmykov sa však 1771 – 86 pre národnostný a sociálny útlak zo strany Rusov i pre násilné obracanie na pravoslávie vysťahovala. Po Októbrovej revolúcii 1917 bola 1920 v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky vytvorená Kalmycká autonómna oblasť s hlavným mestom Astrachán (do 1927). V 20. a 30. rokoch 20. stor. sa sovietska vláda usilovala prinútiť Kalmykov k usadlému spôsobu života a v krajine vypukol hladomor. R. 1935 bola Kalmycká autonómna oblasť zmenená na Kalmyckú autonómnu sovietsku socialistickú republiku, ktorá bola počas 2. svet. vojny (1942 – 43) obsadená Nemcami. R. 1943 bola republika zrušená, 1944 boli Kalmyci za údajnú kolaboráciu s Nemcami násilne vysídlení na Sibír a do Strednej Ázie, z máp boli vymazané kalmycké názvy a nahradené ruskými (napr. Elista nahradená názvom Stepnoj), na označenie Kalmykov ako etnika sa zaviedol názov Ojrati. Autonómia Kalmykov bola obnovená až v priaznivejšej spoločenskej situácii 1957 (Kalmycká autonómna oblasť; časť jej pôvodného územia však pripadla susednej Astrachánskej oblasti). R. 1958 bola opäť zriadená Kalmycká autonómna sovietska socialistická republika, ktorá 1990 vyhlásila štátnu zvrchovanosť pod názvom Kalmycká sovietska socialistická republika, 1992 prijala názov Kalmycko-Xaľmg Tañġč, 1993 súčasný názov, 5. apríla 1994 bola prijatá ústava republiky (Stepný zákon, rus. Stepnoje Uloženije). R. 2000 sa Kalmycko stalo súčasťou Južného federálneho okruhu.

Kalmycko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (rus. Narodnyj Chural Respubliki Kalmykija), ktorý má 27 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Kalmycka
1993 – 2010 Kirsan Iľumžinov (kalmycky Kirsan Ülümdžin)
2010 – 2019 Alexej Orlov
2019 – Batu Chasikov (zastupujúci)

Kalná nad Hronom

Kalná nad Hronom, Kálna — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji na pravom brehu Hrona v severových. časti Podunajskej pahorkatiny, 160 m n. m.; 2 171 obyvateľov, 81,6 % slovenskej, 13,2 % maďarskej národnosti (2015); miestne časti: Kalná, Kalnica, Mochovce. Pahorkatinné, prevažne odlesnené územie, len pozdĺž Hrona zachované zvyšky lužného a na styku so Štiavnickými vrchmi dubového lesa.

Obec vznikla 1960 ako Kálna nad Hronom (súčasný názov od 1979) zlúčením obcí Kalná a Kalnica, 1990 k nej bol pričlenený aj chotár zaniknutej obce Mochovce. V katastri dnešnej obce Kalná nad Hronom existovali v stredoveku osady Haró (písomne doložená 1232 ako Hurov), Barbata (doložená 1269 ako Barbata) a Pynar (doložený 1309 ako Pynar).

Obec Kalná (doložená 1209 ako Kalon, 1283 Kalnay, 1286, 1290, 1299, 1306, 1322, 1324 Kalna, 1332 Colua, Calya, 1480 Nagkalna, 1549 Naghkalna, 1559 Kalna, 1576 Nagy Kálna, 1663, 1664 Nagy Kána, 1742 Nagy Kálna, 1773, 1786 Nagy-Kalna, Welka Kalnicza, 1808 Nagy-Kálna, Kalnica, 1863 – 1913 Nagykálna, 1920 Veľká Kálnica, 1927 – 38 Kálna, Nagy-Kálna, 1938 – 45 Nagykálna, 1945 – 48 Kálna, Nagy-Kálna, 1948 – 60 Kálna, 1978, 1979 Kalná) pôvodne patrila opátstvu v Hronskom Beňadiku a časť miestnym zemanom Kálnaiovcom, od 15. stor. iba Kálnaiovcom. R. 1332 je tam písomne doložená existencia fary, pred 1570 tam bola zriadená kalvínska farnosť. R. 1613 a 1630 bola obec vypálená a vyplienená Turkami (1613 vyhorel aj kostol), 1663 poplatná Turkom, 1663 – 64 znova vypálená. R. 1655 je tam doložená kalvínska škola. R. 1726 získali obec Huňadyovci, ktorí ešte v tom istom roku vyhnali kalvínskeho kňaza aj učiteľa. R. 1735 a 1740 ju postihli požiare. R. 1774 – 77 tam bol postavený drevený most cez rieku Hron, 1870 tam Schoellerovci postavili liehovar, neskôr závod na opravu strojov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a od 18. stor. chovom oviec. V 19. stor. bol v obci postavený murovaný most, 1913 – 14 železničný most cez rieku Hron. R. 1938 – 45 bola pripojená k Maďarsku. R. 1947 sa tam usadila časť obyvateľov presídlených z Maďarska (najmä z Nyíregyházy).

Obec Kalnica (doložená 1360 ako Kyskalna, 1397 Kalnycza, 1664 Kis Kána, 1773 Kis-Kalna, Mala Kalnicza, 1786 Kisch-Kalna, Malá Kalnicza, 1808 Kis-Kálna, Kalnica, 1863 – 1913 Kiskálna, 1920 Malá Kálnica, 1927 – 38 Kálnica, Kis-Kálna, 1938 – 45 Kiskálna, 1945 – 48 Kálnica, Kis-Kálna, 1948 – 60 Kálnica, 1978, 1979 Kalnica) sa vyvinula v chotári obce Kalná, časť patrila opátstvu v Hronskom Beňadiku, časť Kálnaiovcom, 1565 opátska časť Ostrihomskej kapitule, od 2. pol. 17. stor. zemanom z Pialu, od 1825 Majténovcom, v 2. pol. 19. stor. tam mal majetky barón Július Pittel. Koncom 16. a v 1. pol. 17. stor. bola viackrát vyplienená Turkami a spustnutá, pred 1664 dosídlená. R. 1663 bola poplatná Turkom. R. 1789 tam bola povolená stavba kalvínskej modlitebne. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku.

Obec Mochovce (doložená 1295 ako Muhy, 1321 Mohy, 1325 Arkusmahy, Arkusmohy, 1388 Mohy, 1576, 1663 Mohi, 1773 Mohi, Mochowcze, 1786 Mohi, Mohowce, 1808 Mohi, Mochowce, 1863 – 1913 Mohi, 1920 – 38 Mochovce, Mohi, 1938 – 45 Mohi, 1945 – 48 Mochovce, Mohi, 1948 – 90 Mochovce) pôvodne patrila M. Čákovi Trenčianskemu a zemanom Kálnaiovcom, od 1388 panstvu Levice. R. 1655 tam vznikla kalvínska farnosť. R. 1663 bola poplatná Turkom. Zač. 18. stor. tam mali majetok Vašovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom zvierat a vinohradníctvom. R. 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku, kam bolo 1948 z Mochoviec presídlených 34 rodín. Po začiatku výstavby (1982) jadrovej elektrárne Mochovce bola obec postupne vysťahovaná a zanikla, zachoval sa len kostol.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z eneolitu (badenská kultúra), bronzovej (karpatská mohylová kultúra, lužická kultúra), laténskej a rímskej doby i zo stredoveku.

Stavebné pamiatky: v časti Kalná rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (pôvodne barokový z 1733, na mieste pôvodného kostola doloženého v 14. stor., ktorý 1613 vyhorel, prestavaný 1866, obnovený v 20. stor.), fara (pôvodne baroková kúria z pol. 18. stor.), reformovaný kostol (1888, 1944 vyhorel, od 2001 obnovovaný), Dom bojovej slávy (pamätný dom bojov na Hrone počas 2. svet. vojny s pamätnou tabuľou, 20. stor.), v časti Kalnica klasicistický reformovaný kostol (1799 – 1806), v časti Mochovce neoklasicistický reformovaný kostol (1870 – 72, obnovený 1891, 1954; 1980 zariadenie prenesené do okolitých reformovaných kostolov, od 2001 obnovovaný).

Kalniņš, Alfrēds

Kalniņš [-niňš], Alfrēds (Bruno Jānis), 23. 8. 1879 Cēsis – 23. 12. 1951 Riga — lotyšský hudobný skladateľ, organista, klavirista a zbormajster. Zakladateľ lotyšskej národnej opery. R. 1897 – 1901 študoval kompozíciu a hru na organe na konzervatóriu v Petrohrade. R. 1903 – 11 pôsobil ako organista, zbormajster a koncertný umelec v Pärnu (Estónsko), 1911 – 15 v Liepāji, 1915 – 18 v Tartu (Estónsko), 1919 – 27 v Rige (1925 – 26 riaditeľ Lotyšskej národnej opery). R. 1927 – 33 žil v New Yorku. R. 1933 – 44 organista v Rižskom dóme v Rige, 1944 – 48 rektor Lotyšského štátneho konzervatória (dnes Lotyšská hudobná akadémia J. Vītolu); 1947 profesor.

Jeho hudobná tvorba opierajúca sa o národné tradície a lásku k severskej prírode zahŕňa okolo 900 skladieb, typologicky je blízka hudbe E. H. Griega, S. Palmgrena a Erkkiho Melartina (*1875, †1937). Autor prvej lotyšskej národnej opery Baňuta (Baņuta, 1918 – 19), opery Prebudenie vlasti (Dzimtenes atmoda, 1933), baletu Staburags (1939 – 43), kantát, symfonických básní Moja vlasť (Mana dzimtene, 1906) a Lotyšsko (Latvija, 1919), komorných diel pre organ, klavír, husle a violončelo, ako aj 250 sólových a 170 zborových piesní na verše lotyšských (K. Skalbe; J. Rainis; Jānis Akuraters, *1876, †1937; Vilis Plūdonis, *1874, †1940) i amerických básnikov. Pre zbory upravil viac ako 150 lotyšských ľudových piesní.

Kalonda

Kalonda — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji v juž. časti Lučenskej kotliny na jej styku s Cerovou vrchovinou, 167 m n. m.; 214 obyvateľov, 36,5 % slovenskej, 55,1 % maďarskej národnosti (2015). Rovinné až vrchovinné odlesnené územie, len juhových. časť pokrýva les s prevahou agáta a duba.

Obec písomne doložená 1238, 1243 ako Kalanda, 1279 Kalanda, Kalenda, 1335 – 36, 1352 Kalanda, 1368 Feulkalanda, 1496 Kewzepkalonda, Eghazas Kalonda, 1571 – 73 Kallu, 1773, 1786, 1808, 1863 Kalonda.

Patrila Kalondovcom a Zechenovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1939 – 44 bola Kalonda pripojená k Maďarsku.

Rímskokatolícky Kostol sv. Imricha (klasicistický z 1854, prestavaný 1895, opravený v 2. pol. 20. stor., postavený na mieste staršieho, pravdepodobne gotického), v predsieni kostola neskorogotický epitaf Juraja Kalondu (1504); niekoľko zachovaných stavieb tradičnej ľudovej architektúry z 2. pol. 19. stor. (obytný dom a hospodárske stavby).

kalor-

kalor- [lat.], kalori- — prvá časť zložených slov s významom teplo, teplota, teplý, tepelný, teplotný; výhrevný; vysokoenergetický.