Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 301 – 350 z celkového počtu 578 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Jackson

Jackson [džek-] — mesto v USA, hlavné mesto štátu Mississippi na rieke Pearl (ústi do Mexického zálivu); 169-tis. obyvateľov, metropolitná oblasť 576-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), kovoobrábací, nábytkársky, potravinársky, chemický. Dopravná križovatka, medzinárodné letisko Jackson-Evers. Významné obchodné stredisko nielen priľahlej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka), ale i celého štátu Mississippi.

Pôvodne obchodná stanica LeFleur’s Bluff (založená 1792), mesto založené 1821, od 1822 hlavné mesto štátu Mississippi, nazvané podľa amerického prezidenta A. Jacksona. R. 1863 tam počas americkej občianskej vojny utrpeli vojská Konfederácie jednu z najväčších porážok, následne obsadené vojskami Únie a vypálené. Objavenie ložísk zemného plynu (1930) napomohlo rozvoj priemyslu. Stavebné pamiatky: vládna budova Mississippi State Capitol (1903), neoklasicistická radnica (1846), v centre mesta zachovaných niekoľko pôvodných obytných domov z 19. – zač. 20. stor. (napr. The Oaks House, 1853, dnes múzeum), hotel King Edward (1923) a i. Viacero múzeí (napr. prírodovedné múzeum, National Museum of Wildlife Art, otvorené 1987), škôl a univerzít (napr. Štátna univerzita v Jacksone, 1877; University of Mississippi Medical Center, 1955). V blízkosti, na rozlohe 89 ha, sa nachádza model riečnej panvy Mississippi slúžiaci na štúdium povodia.

Jacksonová, Glenda

Jacksonová [džek-] (Jackson), Glenda, 9. 5. 1936 Birkenhead, grófstvo Merseyside — anglická herečka. Herectvo študovala na Kráľovskej akadémii dramatických umení v Londýne. Začínala ako herečka na provinčných scénach, 1964 sa stala členkou Kráľovskej shakespearovskej spoločnosti (Royal Shakespeare Company), neskôr experimentálneho súboru Theatre of Cruelty, v inscenácii ktorého vynikla v úlohe Charlotty Cordayovej v hre P. Weissa Marat-Sade. Túto postavu stvárnila aj vo svojom filmovom debute. Svetovú slávu jej priniesli úlohy vo filmoch Zaľúbené ženy (Women in Love, 1969), v ktorom za úlohu výstredne vášnivej Gudrun Brangwenovej získala Oscara (1971), a Milovníci hudby (The Music Lovers, 1970), v ktorom stvárnila frustrovanú nymfomanskú manželku P. I. Čajkovského. V komédii Na úrovni (A Touch of Class, 1973) získala za postavu rozvedenej Angličanky Vicki Alessiovej 1974 cenu za herecký výkon na MFF v San Sebastiane i druhého Oscara. Vynikla aj v úlohe legendárnej herečky Sarah Bernhardtovej vo filme Neuveriteľná Sarah (The Incredible Sarah, 1975), hašterivej kráľovnej v televíznom miniseriáli Alžbeta R. (Elizabeth R, 1971), nešťastne vydatej Heddy Gablerovej vo filme Hedda (H., 1975, podľa drámy H. Ibsena) i vo filme Mária, kráľovná Škótska (Mary, Queen of Scots, 1971). Ďalej účinkovala vo filmoch Mizerná nedeľa (Sunday, Bloody Sunday, 1971), Aféra admirála Nelsona (A Bequest to the Nation, 1973), Romantická Angličanka (The Romantic Englishwoman, 1974), Rodinný lekár (House Calls, 1978), Zdravie (Health, 1980), Toho doktora chcem za ženu (Beyond Therapy, 1987), Posledný tanec Salome (Salome’s Last Dance, 1988), Dúha (The Rainbow, 1989), Kráľ vetra (King of the Wind, 1989), v televíznych filmoch Dom Bernardy Alby (The House of Bernarda Alba, 1991), Tajný život sira Arnolda Baxa (The Secret Life of Sir Arnold Bax, 1992), Prines mi slnečný svit: Srdce a duša Erica Morecamba (Bring Me Sunshine: The Heart and Soul of Eric Morecambe, 1998) a i. Popri hereckej profesii sa aktívne venovala politickej činnosti, 1992 bola zvolená za Labouristickú stranu (Labour Party) do britského parlamentu.

Jacksonová, Mahalia

Jacksonová [džek-] (Jackson), Mahalia, 26. 10. 1911 New Orleans, Louisiana – 27. 1. 1972 Evergreen, Illinois — americká černošská gospelová speváčka (kontraalt), nazývaná kráľovná gospelu (Gospel Queen). Vyrástla v hudobníckej rodine. Od detstva spievala v kostole kongregácie svojho otca, kazateľa baptistickej cirkvi. R. 1927 odišla do Chicaga, kde sa uplatnila ako speváčka v zbore kostola salemskej baptistickej cirkvi, od 1932 spievala v profesionálnom putovnom zbore Johnson Gospel Singers. V pol. 30. rokov 20. stor. nadviazala 14-ročnú spoluprácu s klaviristom a skladateľom Thomasom Andrewom Dorseym (*1899, †1993) a interpretovala mnohé jeho piesne, napr. Peace in the Valley (1937). Preslávila sa nahrávkou piesne Move on up a little higher (1947) od Williama Herberta Brewstera (*1897, †1987), ktorej sa predalo takmer 8 mil. kusov. Nahrávkou piesne Let the Power of the Holy Ghost fall on me (1949) získala Grand Prix du Disque Francúzskej akadémie. Vzápätí úspešne koncertovala napr. v Carnegie Hall v New Yorku (1950), neskôr sa predstavila v Dánsku, vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve. V 2. pol. 50. rokov 20. stor. účinkovala v mnohých rozhlasových a televíznych programoch v Chicagu. R. 1958 nahrala s orchestrom D. Ellingtona piesne The Twenty – Third Psalm a Come Sunday z jeho suity Čierna, hnedá a béžová (Black, Brown and Beige, 1943). Spievala aj pri významných politických udalostiach, napr. pri príležitosti narodenín amerického prezidenta D. D. Eisenhowera v Bielom dome (1959) i pri inaugurácii amerického prezidenta J. F. Kennedyho (1961). Svojím vokálnym umením sa zaslúžila o prepojenie viacerých prúdov americkej populárnej hudby (napr. gospelu a soulu), gospel interpretovala nielen v chrámoch, ale aj v koncertných sálach. Jacksonová sa podieľala na presadzovaní občianskych práv amerických černochov napr. gospelovým pásmom Čierne jasličky (Black Nativity, 1961) od J. L. Hughesa, ktoré sa počas trojročného turné (1962 – 65) s veľkým ohlasom uvádzalo v Európe. Jej zvučný, výrazovo bohatý hlas s prirodzeným vibratom a s istotou vo všetkých registroch sa uplatnil aj v mnohých nahrávkach na hudobných nosičoch, jej autentický, elektrizujúci prejav je zachytený v dokumentárnom filme Jazz on a Summer’s Day, ktorý vznikol 1958 na džezovom festivale (Newport Jazz Festival) v Newporte (Rhode Island).

jačmeň

jačmeň

1. Hordeum — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď lipnicovité. Jednoročné alebo viacročné trávy pochádzajúce z Ázie. Patrí sem okolo 30 druhov, napr. v teplejších oblastiach Slovenska na poliach a popri cestách rastúce buriny jačmeň myší (Hordeum murinum) a jačmeň hrivnatý (Hordeum jubatum) a už len v niektorých lokalitách Podunajskej nížiny sa vyskytujúci druh jačmeň tuhoštetinatý (Hordeum geniculatum). Hospodársky významnými druhmi sú jačmeň dvojradový (Hordeum distichon) a jačmeň siaty (Hordeum vulgare). Jačmeň je jednoročná jarná alebo ozimná, 0,40 – 0,60 metra vysoká obilnina. Má zväzkovitý koreň a duté valcovité steblo zložené zo 4 – 6 článkov navzájom oddelených kolienkami (hlavné steblo a niekoľko produktívnych i neproduktívnych odnoží, úroda zrna je v klasoch z hlavného stebla a z produktívnych odnoží), dlhé úzke previsnuté alebo vzpriamené listy zložené z listovej čepele a listovej pošvy. V mieste prechodu listovej pošvy do listovej čepele sa nachádza blanitý jazýček, steblo obopínajú výrazné ušká, ktoré sú významným rozlišovacím znakom jednotlivých druhov obilnín mierneho pásma. Súkvetie je klas, ktorý sa skladá z klasového vretena a z kláskov. Plevy sú úzke a chĺpkaté. Na vonkajšej strane je kvet chránený plevicou, na vnútornej plievočkou. Opeľuje sa vlastným peľom. Plod je jednosemenná nažka (zrno). Jačmeň patrí medzi najstaršie pestované plodiny (pestoval sa už v 5. – 6. tisícročí pred n. l.). V súčasnosti sa pestuje na celom svete v oblastiach mierneho a subtropického pásma, je druhou najpestovanejšou obilninou. Na Slovensku sa pestuje najmä v Nitrianskom, Trnavskom a Košickom kraji na výmere okolo 159 – 250-tisíc hektárov (8 – 10 % z celkovej pestovateľskej plochy je jačmeň ozimný), priemerná úroda 2 – 4,75 t/ha. Jačmeň má vysoké nároky na podmienky prostredia, vyžaduje stredne ťažké až ťažšie hlinité alebo hlinito-ílovité pôdy dobre zásobené živinami. Využíva sa na sladovnícke (výroba sladu), potravinárske (napr. výroba pudingov, kávovej náhradky, liehovín, krúp a múky) a kŕmne účely (na kŕmenie sa využíva celé zrno a niektoré zvyšky vznikajúce pri priemyselnom spracovaní, napr. zlomkový jačmeň, sladový kvet, pivovarské mláto). Pre vysokú nutričnú hodnotu sa používa v dietetickej výžive a ako hodnotná biopotravina (jačmenné klíčky, a najmä tzv. mladý jačmeň – vysušený extrakt z lístkov mladého jačmeňa). V minulosti sa jačmeň v ľudovej strave používal vo forme krúp a múky; z krúp sa varila kaša, ktorá sa zavárala do polievok, a uvarené krúpy sa pridávali do náplne jaterníc; v horských oblastiach sa jačmenná múka pridávala i do chlebového cesta;

2. aj jarček, jarec — hovorový názov hnisavého zápalu mazových žliaz na okraji mihalníc zvyčajne spôsobeného stafylokokovou infekciou; lekársky názov hordeolum. Prejavuje sa sčervenaním, opuchom, trhavými bolesťami a postupne sa vyvíjajúcim ohraničeným abscesom podobným jačmeňu (odtiaľ hovorový názov). Po spontánnom uvoľnení hnisu bolesti ustúpia a hordeolum sa zahojí; pri liečbe sa používajú antibiotické masti a teplé obklady. Ak sa absces vyvíja na zadnej ploche mihalnice ochorenie sa nazýva chalazión.

Jacobsen, Arne Emil

Jacobsen [-kob-], Arne Emil, 11. 2. 1902 Kodaň – 24. 3. 1971 tamže — dánsky architekt a dizajnér, priekopník modernej architektúry v Dánsku.

Vo svojej tvorbe pred 2. svetovou vojnou bol ovplyvnený modernou architektúrou v str. Európe (najmä raným funkcionalizmom), moderné architektonické trendy však vo svojich stavbách originálne transformoval. Navrhoval obytné stavby i verejné budovy, ktoré pre svoje novátorské poňatie často budili odpor verejnosti. K jeho najvýznamnejším stavbám patria Dom budúcnosti (1929, s Flemmingom Lassenom, *1902, †1984) navrhnutý pre výstavu moderného bývania v Kodani, letné divadlo Bellevue v Kodani (1937) a radnica v Århuse (1938 – 42). Na týchto stavbách postupne pretransformoval vplyv funkcionalizmu v prospech originálnych riešení, ktoré spočívali v jeho osobitom stvárnení architektonických foriem i v dôraze na umiestnenie stavby do prostredia. Počas 2. svetovej vojny žil v emigrácii vo Švédsku, kde sa zaoberal najmä dizajnom (návrhy textílií). V 50. rokoch 20. stor. získal medzinárodnú reputáciu a jeho diela boli výrazne ovplyvnené internacionálnym štýlom. Vyznačujú sa harmonickými proporciami a jednoduchosťou hraničiacou s abstrakciou (továreň Carla Christensena v Ålborgu, 1957). V 60. rokoch sa jeho diela stali uvoľnenejšími s dôrazom na štrukturálne a sochárske kvality architektonických foriem. Realizoval aj viaceré významné stavby v zahraničí (Saint Catherine’s College v Oxforde, 1964; radnica v Mainzi, 1968 – 73; budova dánskeho veľvyslanectva v Londýne, 1971 – 76).

Vo svojej tvorbe reflektoval mnohé súdobé architektonické trendy, ktoré využíval ako inšpiráciu pri svojich originálnych stavbách. Jeho diela sa vyznačujú sofistikovanou eleganciou a dôrazom na komfort. Charakteristické sú majstrovským poňatím foriem, rozmanitosťou detailov i priestorových riešení. Navrhoval aj interiéry svojich stavieb, nábytok i bytové doplnky. Mnohé z jeho návrhov sa neskôr vyrábali masovo a boli veľmi populárne.

Jacovce

Jacovce — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji v str. časti Nitrianskej pahorkatiny, 194 m n. m.; 1 760 obyvateľov (2018). Pahorkatinný reliéf s úvalinami, odlesnené územie. Obec písomne doložená 1907 – 13 ako Jác, 1920 – 44, 1949 – 76 a 1990 Jacovce. Vznikla po 1902 zlúčením obcí Malé Jacovce (písomne doložené 1510 ako Fewlsew Jecz, 1773 Kiss-Jacz, Klein-Jactzowitz, Male Jaczowicze, 1786 Kisch-Jácz, Male Jazowce, 1808 Kis-Jácz, Malé Jácowce, 1863 – 1902 Kisjác), Veľké Jacovce (doložené 1130 ako Jaz, 1156 Jegul, 1224 Jecz, 1258 Inferiori Jechy, 1264 Jeg, 1283 Jech, 1390 Nog Jech, 1510 Nagh Jecz, 1570 Jacz, 1773 Nagy-Jacz, Gros-Jactzowitz, Welk(é) Jaczowicze, 1786 Nagy-Jácz, Welke Jazowce, 1808 Nagy-Jácz, Welké Jácowce, 1863 – 1902 Nagyjác) a Zemianske Jacovce (doložené 1390 Kysiech, 1773 Nemes-Jacz, N(emesch)–Jactzowitz, Zeman(ské) Jaczowicze, 1786 Németh-Jácz, Zemanske Jazowce, 1808 Nemes-Jácz, Zemánské Jácowce, 1863 – 1902 Nemesjác). R. 1944 – 49 boli Jacovce pričlenené k obci Tovarníky, 1976 – 90 k mestu Topoľčany. Obec Malé Jacovce patrila zemanom z Jacoviec a Držkoviec, Sílešovcom a i. Existoval tam hrádok písomne doložený v 18. stor. V obci Veľké Jacovce sídlili 1224 jobagióni Nitrianskeho hradu, 1258 ich kráľ Belo IV. povýšil na zemanov. R. 1283 získal Veľké Jacovce Matúš Čák Trenčiansky a stali sa súčasťou topoľčianskeho hradného panstva. R. 1389 sa v obci spomína farár. Obce Malé a Veľké Jacovce boli 1664 poplatné Turkom. Zemianske Jacovce patrili miestnym zemanom. Obyvatelia všetkých troch obcí sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: kamenné štiepané nástroje z mladšieho paleolitu z objektu bývalej tehelne (dnes uložené v Prírodovednom múzeu vo Viedni). Viaceré polohy v chotári obce boli osídlené v neolite (želiezovská skupina) a v laténskej dobe. Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol navštívenia Panny Márie (14. stor.), rímskokatolícky Kostol Božieho milosrdenstva (2001 – 02), neoklasicistická Kaplnka Blahoslavenej Panny Márie (19. stor., 2004 rekonštruovaná), bývalá synagóga (začiatok 19. stor., v 2. pol. 20. stor. úplne prestavaná na rodinný dom), zvonica (1994), zvyšky židovského cintorína (19. – 1. pol. 20. stor.), technická pamiatka Schwarzov vodný mlyn (1850) s pôvodným zariadením z 1. pol. 20. stor.

jadrová elektráreň

jadrová elektráreň, atómová elektráreň — technologické zariadenie využívajúce jadrovú energiu uvoľnenú štiepením jadier izotopov ťažkých prvkov (233U; 235U a 239Pu) na produkciu elektrickej energie. V jadrovom reaktore jadrovej elektrárne sa reťazovou štiepnou reakciou jadrového paliva vyvolanou tepelnými neutrónmi vytvára teplo, ktoré sa cirkulujúcim chladiacim médiom odvádza a využíva na výrobu pary poháňajúcej turbínu. Tepelná turbína otáčaním rotora elektrického generátora mení mechanickú prácu na elektrickú energiu; premena energie pary na mechanickú prácu a elektrickú energiu sa teda v jadrovej elektrárni uskutočňuje tak ako v klasickej tepelnej elektrárni. Získaný elektrický prúd s napätím obvykle 15 kV sa prostredníctvom transformátorov dodáva do rozvodnej siete veľmi vysokého napätia (spravidla 400 kV).

Podľa druhu jadrového reaktora, ako aj spôsobu odvádzania tepla z jadrového reaktora a jeho využitia na výrobu pary sa jadrové elektrárne delia na jednookruhové (vybavené varným alebo plynom chladeným reaktorom), dvojokruhové (ľahkovodné a ťažkovodné reaktory chladené vodou pod tlakom bez zmeny jej kvapalného skupenstva) a trojokruhové (chladené skvapalneným kovom, napr. Na, NaK, Pb, PbBi). Dvojokruhové jadrové elektrárne majú dva od seba oddelené obehové okruhy – primárny a sekundárny. Primárny okruh sa skladá z jadrového reaktora, zo systému cirkulácie chladiaceho média (potrubie, čerpadlá), z kompenzátora objemu a z výmenníka tepla (parogenerátor). Sekundárny okruh sa skladá zo systému cirkulácie vody, z turbíny s generátorom a z kondenzátora. Chladiace médium v primárnom okruhu zasahuje do aktívnej zóny jadrového reaktora, kde sa ohrieva, a následne v parogenerátore odovzdáva svoje teplo vode cirkulujúcej v sekundárnom okruhu a premieňa ju na paru. Po ochladení sa chladiace médium vracia do reaktora pomocou cirkulačného čerpadla (ak je chladiacim médiom plyn, pomocou dúchadla). Para (nasýtená alebo aj prehriata) je z parogenerátora vedená parovodom do turbíny, kde sa jej energia premieňa na mechanickú prácu, a potom vstupuje do kondenzátora. Tu para skondenzuje na vodu, ktorá sa po úprave vracia do parogenerátora: kondenzačné čerpadlo tlačí skondenzovanú vodu cez prvý (nízkotlakový) stupeň regeneračných ohrievačov, kde sa ohreje na 164 °C (v reaktoroch VVER 440), potom vstupuje do napájacej nádrže, kde sa zbavuje plynov, ktoré sú v nej rozpustené. Z napájacej nádrže je voda napájacím čerpadlom tlačená cez druhý (vysokotlakový) stupeň regeneračných ohrievačov do parogenerátora, kde sa znova ohrieva a mení na paru; proces sa viackrát opakuje. Najrozšírenejšie dvojokruhové jadrové elektrárne sú elektrárne s tlakovodnými reaktormi, v ktorom voda (demineralizovaná) slúži ako moderátor, reflektor i ako chladiace médium. Pri ohreve v reaktore však voda nesmie meniť kvapalné skupenstvo, preto je v primárnom okruhu udržiavaná pod vysokým tlakom (reaktory VVER 440 – 12,26 MPa; VVER 1000 – 15,7 MPa; EPR – 15,5 MPa). Tlak vody v sekundárnom okruhu (ktorý neprichádza do styku s neutrónovým poľom v jadrovom reaktore) je odvodený od výstupnej teploty chladiaceho média reaktora. V jadrovej elektrárni s reaktormi VVER 440 je tlak v sekundárnom okruhu 4,6 MPa, s reaktormi VVER 1000 tlak 6,3 MPa a s reaktormi EPR tlak 7,72 MPa. Jednookruhová jadrová elektráreň nie je vybavená výmenníkom tepla, chladiace médium jadrového reaktora slúži aj na pohon turbíny. Najrozšírenejšie jednookruhové jadrové elektrárne sú elektrárne s tlakovodnými reaktormi, v ktorých silno demineralizovaná voda slúži ako moderátor, reflektor i ako chladiace médium. Chladiaca voda vrie pri tlaku 6,8 až 7 MPa, získaná nasýtená para po odlúčení kvapalnej fázy vstupuje parovodom priamo do turbíny, kde expandovaním odovzdá energiu, po prechode turbínou sa skvapalňuje v kondenzátore, prechádza úpravou v regeneračných stupňoch, získava teplotu okolo 260 °C a vstupuje opäť do reaktora. Voda ako chladiace médium teda prechádza reaktorom, kde sa stáva rádioaktívnou, preto strojovňa jadrovej elektrárne s varným reaktorom patrí do kontrolovaného pásma. Elektrárne s rýchlymi jadrovými reaktormi sú trojokruhové, ako chladiace médium v nich často slúži roztavený sodík, ktorý je vysoko rádioaktívny, pretože reaguje s neutrónmi v aktívnej zóne reaktora. Medzi primárny okruh a okruh vyrábajúci paru sa preto vkladá ďalší okruh s cirkulujúcim nerádioaktívnym kvapalným sodíkom.

Z hľadiska bezpečnosti jadrovej elektrárne (→ jadrová bezpečnosť) je dôležitý už výber miesta jej výstavby (geologické a hydrologické podmienky, seizmicita), ďalej projektová príprava (výber materiálov a regulačných systémov), výstavba, výroba a montáž jednotlivých zariadení i samotná prevádzka. Zvlášť dôležité je konštrukčné a technologické vyriešenie aktívnej zóny jadrového reaktora, pričom kritériá a požiadavky na konštrukcie, systémy a uzly sú definované ako požiadavky štátnych dozorných orgánov. Výroba zariadení a prevádzka jadrovej elektrárne musí byť zabezpečená s dostatočnými rezervami s dôrazom na kvalitu, zálohovanie a možnosť testovania systémov. V každej jadrovej elektrárni je vybudovaná sústava bariér (ochrana do hĺbky) zabraňujúcich úniku rádioaktívnych častíc do najbližšieho okolia vnútri reaktora i do okolia jadrovej elektrárne: chemicky stabilná forma jadrového paliva (pri UO2 pórovitej štruktúry, ktorá zabraňuje voľnému šíreniu štiepnych produktov), celistvosť obalu palivových prútikov, celistvosť primárneho okruhu jadrovej elektrárne (materiál a konštrukcia tlakovej nádoby reaktora, ktorá je súčasťou hermeticky uzavretého tlakového systému primárneho okruhu), celistvosť hermeticky uzavretého oceľovo-betónového obalu jadrového reaktora (→ kontajnment, konfajnment) zabraňujúceho úniku rádioaktívnych častíc pri prípadnom porušení prvých troch bariér (najmä pri jadrových reaktoroch chladených vodou). Sústava bariér je doplnená bezpečnostnými systémami jadrovej elektrárne, ktorých úlohou je bezpečne odstaviť jadrový reaktor (zastaviť reťazovú štiepnu reakciu), bezpečne odviesť zvyškové teplo z aktívnej zóny reaktora a zabezpečiť neporušenie primárneho okruhu pri maximálnej možnej ochrane bezpečnostných bariér, a to aj v prípade jadrovej udalosti maximálneho rozsahu, s ktorou počítal projekt. Rozlišujú sa aktívne (napájané zo zdroja elektrickej energie) a pasívne (nevyžadujúce zdroj elektrickej energie) bezpečnostné systémy. K aktívnym bezpečnostným systémom ľahkovodných reaktorov patria vysokotlakový a nízkotlakový havarijný systém chladenia aktívnej zóny jadrového reaktora pozostávajúce z nádrží s roztokom kyseliny boritej a z čerpadiel (zabezpečujú potrebný tlak chladiaceho média v primárnom okruhu, a tým aj odvod tepla z primárneho okruhu v prípade mimoriadnej udalosti) a sprchový systém (znižuje tlak v priestoroch kontajnmentu pri jeho zvýšení v dôsledku jadrovej udalosti), k pasívnym bezpečnostným systémom napr. mechanické ovládanie spúšťania havarijných tyčí reaktora (automatické regulačné kompenzačné kazety) do aktívnej zóny reaktora, hydroakumulátory (dodávajú roztok kyseliny boritej do jadrového reaktora, ak sa zníži tlak chladiaceho média v primárnom okruhu pod hodnotu, na ktorej je roztok kyseliny v hydroakumulátoroch udržiavaný, čím sa odvedie teplo a zastaví sa reťazová štiepna reakcia; bór je účinný pohlcovač neutrónov) a vákuovo-barbotážny systém (na zníženie tlaku v tlakovom systéme primárneho okruhu pod hodnotu atmosférického tlaku a na odstránenie neskondenzovaných zložiek chladiva pri porušení primárneho okruhu). Ochranu zdravia pracovníkov jadrovej elektrárne zabezpečuje systém biologickej ochrany, ktorý predstavuje kombináciu dostatočnej vzdialenosti od zdroja žiarenia a aplikácie materiálov zabezpečujúcich absorpciu neutrónov, fotónov gama, röntgenového žiarenia, ako aj fotónov gama vznikajúcich sekundárne pri záchyte neutrónov. Na tienenie sa podľa okolností bežne používajú olovo, oceľ a ťažký (barytový) betón.

Prevádzka a kontrola jadrového reaktora je počítačovo riadená z dozorne elektrárne. V záujme vysokej bezpečnosti prevádzky jadrovej elektrárne sa v aktívnej zóne reaktora vykonáva nepretržité meranie toku neutrónov i teploty, ako aj meranie teploty a tlaku v chladiacom systéme a kontroluje sa elektrický systém. Údaje sa automaticky vyhodnocujú a porovnávajú s predpísanými hodnotami a výkon jadrového reaktora sa pomocou regulačných kaziet udržiava na predpísanej úrovni. Pri nastavených hodnotách odchýlok od predpísaných hodnôt sa zasunutím havarijných tyčí aktivuje havarijný systém reaktora (havarijné odstavenie reaktora). Jadrová elektráreň je vybavená záložnými zdrojmi elektrickej energie nezávislými od elektrickej rozvodnej siete, neustále sa v nej vykonávajú dozimetrické kontroly ap. Cieľom celého systému jadrovej bezpečnosti jadrovej elektrárne je pri prípadnej mimoriadnej udalosti ochrániť jej pracovníkov pred priamym zásahom rádioaktívnym žiarením, zabrániť úniku rádioaktívneho žiarenia do okolia, a tým ohrozeniu obyvateľstva i životného prostredia.

jadrová tepláreň

jadrová tepláreň — tepláreň, v ktorej sa energia vyprodukovaná reťazovou štiepnou reakciou využíva na výrobu tepla a elektrickej energie. Spravidla ide o kombinovanú výrobu tepla a elektrickej energie, pričom dodávky obidvoch druhov energie od seba závisia. Jadrová tepláreň sa od jadrovej elektrárne líši najmä menším tepelným výkonom jadrového reaktora a jeho konštrukciou, ktorá umožňuje výstavbu jadrovej teplárne v bezprostrednej blízkosti spotrebiteľa tepla. Prvá jadrová tepláreň bola postavená vo Švédsku (jadrová tepláreň Ågesta, v prevádzke 1964 – 74, jadrové reaktory umiestnené v podzemí, elektrický výkon 10 MW) a dodávala teplo asi 70 tisíc domácnostiam mestských časti Štokholmu Farsta. R. 1973 – 76 boli postupne uvedené do prevádzky štyri bloky sovietskej jadrovej teplárne pri meste Bilibino na Čukotke s celkovým elektrickým výkonom 44 MW, ktorá dodáva teplo 365 GJ/h mestu Bilibino a blízkemu ťažobnému závodu. Je vybavená kanálovými jadrovými reaktormi moderovanými grafitom a chladenými ľahkou vodou (obdoba jadrového reaktora typu RBMK, rusky reaktor boľšoj moščnosti kanaľnyj), ako aj vloženým okruhom oddeľujúcim chladivo primárneho okruhu od tepelného média (demineralizovaná voda) používaného na prenos tepla na miesto spotreby. Jadrová tepláreň pri Bilibine, ktorá je i v súčasnosti (2011) v prevádzke, je najsevernejšie položeným stacionárnym jadrovým zariadením na svete. Jadrové teplárne slúžiace výlučne na dodávku tepla spotrebiteľom sú finančne oveľa náročnejšie ako kombinované jadrové teplárne, preto sa stavajú v menšej miere.

Jahodná

Jahodná, Eperjes — obec v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji na agradačnom vale Malého Dunaja v Podunajskej rovine, 113 m n. m.; 1 564 obyvateľov; 15,9 % slovenskej, 81,5 % maďarskej národnosti (2018). Rovinné, prevažne odlesnené územie, len pozdĺž tokov sa zachovali lužné lesy. Obec písomne doložená 1539 ako Eperyes, 1773 Eperjes, 1786 Eperiesch, 1808, 1863 – 1907 Eperjes, 1913 Pozsonyeperjes, 1920 Bratislavský Eperješ, 1927 – 38 Eperjes, 1938 – 45 Pozsonyeperjes, 1945 – 48 Eperjes, 1948 Jahodná. Pôvodne patrila panstvu Šintava (Thurzovcom, od 1640 Esterháziovcom), od 1817 panstvu Bernolákovo. R. 1825 tam bola otvorená jednotriedna rímskokatolícka škola. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, roľníctvom, povozníctvom, rybárstvom a mlynárstvom. R. 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku, 1960 – 90 k nej bola pričlenená obec Dunajský Klátov. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1747, vysvätený 1750, prestavaný 1882), významná technická pamiatka kolový mlyn na Malom Dunaji (19. stor., zrekonštruovaný 1999); technické pamiatky: mlyn, píla a dom mlynára (okolo 1920).

Jachimowicz, Marian

Jachimowicz [-vič], Marian, 12. 5. 1906 Schodnica, dnes Schidnycia, Ľvovský obvod, Ukrajina – 12. 11. 1999 Wałbrzych — poľský básnik. Debutoval 1946 básňou Neviem (Nie wiem) v časopise Odrodzenie (Obroda) a 1957 básnickou zbierkou Nevyhnutná cestička (Ścieżka konieczna). Hlásil sa ku Krakovskej avantgarde, najmä k tvorbe J. Przybośa. V básnických zbierkach Chcem sa zblížiť (Chcę zbliżyć, 1959), V čase chladu (W czas chłodu, 1960), Na dne vzduchu (Na dnie powietrza, 1963), Nad videným (Ponad widzianym, 1967), Háje tanca (Gaje tańczą, 1969), Železné studne (Żelazne studnie, 1972), Dom piatich sĺnc (Dom pięciu słońc, 1974), Biely cyprus. Dojmy z cesty po Grécku (Biały cyprys. Impresje z podróży po Grecji, 1980), Holubia rovnobežka (Równoleżnik gołębia, 1980) pranieroval politické deformácie, v básnických zbierkach V jase existencie (W blasku istnienia, 1994) a Po stopách zmyslu (Śladami sensu, 1995) sa prihlásil k demokratickým zmenám. R. 1996 vyšiel výber z jeho poézie pod názvom Lastovičky zajtrajška (Jaskółki jutra). Autor memoárov Môj Paríž na Dunaji alebo Rozhovory s tichom (Mój Paryż nad Dunajem czyli Rozmowy z milczeniem, 1991) a básnických zbierok Balvanom z Carrary (Głazom z Carrary, 1995) a Tak vtákom ako i anjelom (Jak ptakom i aniołom, 2006). Slovenský výber z Jachimowiczových básní pod názvom Keď hynú lesy (1971) pripravil P. Horov. Prekladal z maďarskej literatúry (L. Kassák, S. Petőfi).

Jáchymov

Jáchymov — kúpeľné mesto v Česku v Karlovarskom kraji v okrese Karlove Vary na svahu Krušných hôr v blízkosti hranice s Nemeckom; 2,5 tis. obyvateľov (2018). Textilný priemysel. Pôvodne banské mesto, 1510 doložená prvá štôlňa na ťažbu rúd striebra, 1516 banská osada Údolie (nemecky Thal), 1517 nazvaná podľa svätého Jáchyma (Joachimsthal), 1520 slobodné banské mesto, 1520 – 28 sa tam razili strieborné mince, tzv. jáchymovské toliare (česky jáchymovský tolar, nemecky Joachimsthaler, odtiaľ názvy niektorých mien, napr. dolára), 1534 – 1651 tam pracovala kráľovská mincovňa (potom preložená do Prahy). S postupným vyčerpaním ložísk striebra a v dôsledku tridsaťročnej vojny nastal úpadok a stagnácia. R. 1782 a 1873 mesto vyhorelo. Jeho ďalší rozvoj sa začal v polovici 19. stor. v súvislosti s ťažbou rúd uránu (uraninit, starší názov smolinec), ktorý sa pôvodne používal na farbenie skla a porcelánu (1854 – 1939 pracovala v Jáchymove továreň na výrobu uránových farieb); v jáchymovskom smolinci objavili 1898 P. a M. Curieovci rádioaktívne prvky polónium a rádium. Rozvoj ťažby uránovej rudy nastal v Jáchymove po 2. svetovej vojne, keď sa v súvislosti so sovietskym jadrovým programom (výroba atómovej bomby; → Projekt Arzamas) vyvážala v podstate všetka produkcia do Zväzu sovietskych socialistických republík. Na ťažbu v uránových baniach v Jáchymove a okolí boli po skončení 2. svetovej vojny okrem občianskych zamestnancov spočiatku nasadzovaní nemeckí vojnoví zajatci, od 1949 československí politickí väzni väčšinou odsúdení v politických procesoch. Ich životné a pracovné podmienky boli veľmi tvrdé, nemali k dispozícii žiadne ochranné prostriedky proti rádioaktívnemu žiareniu, nedodržiavali sa predpisy na prácu v baniach (1949 bolo v Jáchymove a okolí asi 1 130 politických väzňov, 1953 až 14-tis.; → pracovné tábory). Ich nasadzovanie sa skončilo 1961, keď pre nízku výnosnosť uránovej rudy bola ťažba zastavená. Jáchymov sa odvtedy rozvíja ako kúpeľné mesto so zameraním na liečbu chorôb pohybového aparátu, kožných chorôb, metabolických porúch a i. (prvý rádioaktívny prameň bol navŕtaný 1864, nový 1962; 1906 otvorené prvé rádioaktívne kúpele na svete; 1963 štatút kúpeľného mesta). Stavebné pamiatky: renesančný Kostol sv. Jáchyma (1534 – 40, obnovený v 19. stor., znovuvysvätený 1992), špitálsky Kostol všetkých sv. (1516, špitál z 1530 deštruovaný v 60. rokoch 20. stor.), renesančná budova bývalej kráľovskej mincovne (1534, dnes múzeum), renesančná radnica (1. polovici 16. stor., obnovená v 18. stor., prestavaná na začiatku 20. stor.), v centre mesta viaceré neskorogotické a renesančné meštianske domy (z konca 15. – 16. stor.), Knižnica latinskej školy (16. stor., dnes múzeum so zbierkou starých tlačí) a i. Kúpeľné budovy (viaceré stavby budované od začiatku 20. stor., napr. neobarokový liečebný dom Radium Palace z 1912 a liečebný dom Praha z 1902). Múzeum.

Jajla

Jajla — horské pásmo na Ukrajine na anektovanom území, v autonómnej republike Krym. Predstavuje južnú časť Krymských vrchov; dĺžka 110 km. Najvyšší vrch Roman-Koš, 1 545 m n. m. Budované druho- a treťohornými vápencami. Rozčlenené na široké ploché masívy, južné svahy príkro spadajú k Čiernemu moru. Rozvinuté krasové formy. V južnej časti subtropické, v severnej časti kontinentálne mierne teplé podnebie. Na južnom úpätí dubové lesy s prímesou borievky a vždyzelených drevín, vo vyšších nadmorských výškach borovicové a bukové lesy, chrbty sú zalesnené. Viacero prírodných rezervácií.

Jakarta

Jakarta [dža-], do 1942 Batavia, 1942 – 72 Djakarta — hlavné mesto Indonézie a provincia (špeciálny dištrikt hlavného mesta) v juhozápadnej časti krajiny na severozápadnom pobreží ostrova Jáva pri ústí rieky Ciliwung do zálivu Jakarta (Jávske more); 10,101 mil. obyvateľov (najväčšie mesto krajiny, jedno z najhustejšie zaľudnených miest na svete), aglomerácia 24,578 mil. obyvateľov, metropolitná oblasť Jabotabek (názov odvodený zo začiatočných slabík najväčších sídel – Jakarta, Bogor, Tangerang a Bekasi) okolo 30,217 mil. obyvateľov (2015). Obchodné, finančné, hospodárske, politické a kultúrne centrum štátu. Priemysel elektrotechnický, potravinársky, chemický, farmaceutický, potravinársky, strojársky, automobilový, drevársky. Dopravná križovatka, dve medzinárodné letiská, významný obchodný prístav (export čaju, kávy, cukru, tabaku, kaučuku a priemyselných výrobkov). Mestom preteká 13 vodných tokov, najväčší Ciliwung ho delí na východnú a západnú časť. Má kozmopolitný charakter, predstavuje zmes kultúr, dialektov a zvykov.

Doklady najstaršieho osídlenia z oblasti dnešnej Jakarty pochádzajú z 5. stor. pred n. l. Na mieste dnešnej Jakarty bola pôvodne rybárska osada Sunda Kelapa (Kokosová zátoka), v 12. stor. vďaka výhodnej polohe významný obchodný prístav. R. 1522 tam Portugalčania postavili faktóriu a pevnosť, 1527 (podľa niektorých prameňov 1526) dobyté sultanátom Demak a premenované na Jayakartu (t. j. víťazné mesto). R. 1619 ovládnuté Holanďanmi na čele s J. P. Coenom, stala sa novým centrom holandskej Východoindickej spoločnosti a bola premenovaná na Bataviu. Holandskou masakrou proti čínskemu obyvateľstvu Batavie, pri ktorej zahynulo takmer 10-tis. Číňanov, bola rozpútaná tzv. čínska vojna (1740 – 43). Po zániku holandskej Východoindickej spoločnosti (1798, resp. 1799) sa Batavia stala hlavným mestom Nizozemskej východnej Indie (do 1942). R. 1950 hlavné mesto Indonézie, od 1972 súčasný názov.

Stavebné pamiatky: v historickom jadre mesta (Kota Tua Jakarta, t. j. Staré mesto Jakarta) sa nachádza množstvo verejných budov a súkromných domov v koloniálnom štýle (16. – 1. polovica 20. stor.). K najvýznamnejším stavbám patrí bývalá radnica v štýle holandského baroka (1707, dnes Historické múzeum Jakarty otvorené 1974). Viaceré budovy sú zrekonštruované a nachádzajú sa tam múzeá a galérie. Starý prístav (Sunda Kelapa), v jeho blízkosti námorné múzeum (založené 1977, sídli v bývalých skladoch zo 17. – 18. stor.). V novej časti mesta mešita Istiqlal (1961 – 84, jedna z najväčších mešít na svete), neogotická rímskokatolícka katedrála (Gereja Katedral Jakarta, 1901), Národný pamätník (Monumen nasional; 1961/62 – 75), množstvo moderných mrakodrapov (napr. mrakodrap Wisma 46, 1996) a i. Početné divadlá, galérie, múzeá, napr. Národné múzeum (Museum Pusat, založené 1778) s archeologickými, etnografickými, historickými a prírodovednými zbierkami. Sídlo viacerých výskumných ústavov, vedeckých akadémií, vysokých škôl a univerzít, najvýznamnejšia je Indonézska univerzita (Universitas Indonesia, založená 1950).

Jaklovce

Jaklovce — obec v okrese Gelnica v Košickom kraji v doline Hnilca v severovýchodnej časti Volovských vrchov, 340 m n. m.; 1 878 obyvateľov (2018). Vrchovinné až hornatinné prevažne zalesnené územie. Obec písomne doložená 1282 ako Jekkelfalva, 1328 Jekelfalua, 1329 Jekyl, 1336 Jekul, 1344 villa Jekel, Jekelfalva, 1368 Jeclini, 1477 Jekelfalwa, 1560 Jokelsdorf, 1598 Jekelfalwa, 1773 Jekelfalva, Jeckelsdorf, Jaklowcze, 1786 Jeklsdorf, Jekelfalwa, Jaklowce, 1808 Jekelfalva, Jekelsdorf, Jaklowce, 1863 Jekelfalva, 1873 – 77 Jékelfalu, 1882 – 1902 Jekelfalu, 1907 – 13 Jekelfalva, 1920 Jakľovce, 1927 Jaklovce. Založil ju Jakul z Gelnice, ktorý získal toto územie od kráľa Ladislava IV. Patrila rodine Jekelfalušiovcov, od 1460 Imrichovi Zápoľskému, od 1533 Turzovcom a od 1636 Čákiovcom. Obyvatelia sa zaoberali baníctvom (ťažba železnej rudy), poľnohospodárstvom, prácou v lesoch a tkáčstvom. R. 1726 bol v obci vybudovaný liehovar. Výstavbou priehrady na rieke Hornád bolo v 60. rokoch 20. stor. vodnou nádržou Ružín zaplavených 106 rodinných domov. Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Antona Pustovníka (posledná tretina 13. stor.), neskorobaroková Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1772), barokový kaštieľ (2. polovica 18. stor., prestavaný na začiatku 20. stor.).

Jakubany

Jakubany — obec v okrese Stará Ľubovňa v Prešovskom kraji v eróznej doline potoka Jakubianka na pomedzí Spišsko-šarišského medzihoria a Levočských vrchov, 610 m n. m.; 2 836 obyvateľov (2018). Prevažne vrchovinné odlesnené územie. V chotári sa vyskytujú sírne pramene. Obec písomne doložená 1408 ako Alsowiakabuagasa, Felsewiakabuagasa, 1498 Jacobi, 1808 Jakubján, Jakabfalva, Jakobsau, Jakobau, Jakubany, Jakubjany, 1863 Jakabfalva, Jakubjan, 1873 – 88 Jakubján, 1892 – 1913 Szepesjakabfalva, 1920 – 48 Jakubiany, 1948 Jakubany. R. 1412 – 1772 bola v poľskom zálohu. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pastierstvom a do 2. polovice 19. stor. aj drevorubačstvom, uhliarstvom a voziarstvom (1760 – 1870 tam bola vysoká pec a hámre, ktoré spracúvali železnú rudu). Stavebné pamiatky: secesný gréckokatolícky Chrám sv. apoštolov Petra a Pavla (1904 – 11, navrhol staviteľ J. N. Bobula), klasicistická kúria (50. roky 19. stor.), viaceré pamiatky ľudového staviteľstva – drevené zrubové súkromné domy z 1. polovice 20. stor.

Jakubisko, Juraj

Jakubisko, Juraj, 30. 4. 1938 Kojšov, okres Spišská Nová Ves — slovenský režisér, scenárista a kameraman. Po štúdiu umeleckej fotografie na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave absolvoval 1966 štúdium réžie na FAMU v Prahe. Upozornil na seba už školskými filmami Každý deň má svoje meno (1960), Mlčanie (1963) a Čakajú na Godota (1965) i experimentálnym stredometrážnym filmom Dážď (1965), za ktorý získal viaceré uznania na festivaloch v Mannheime, Oberhausene a Bergame. Od 1967 v Slovenskej filmovej tvorbe v Bratislave nakrúcal hrané filmy. Debutoval autorským filmom Kristove roky (1967) zachytávajúcim životné pocity ľudí prichádzajúcich do zrelého a súčasne kritického veku, ktorým sa zaradil k tvorcom novej vlny československej kinematografie 60. rokov 20. stor. Jakubiskove filmy sa vyznačujú svojskou poetikou a štýlom s dôrazom na obrazové riešenie, bizarnosť, hravosť a recesiu. Vo všetkých filmoch (najmä ako kameraman) výrazne uplatňoval vlastnú optiku využívajúcu rôzne optické deformácie, poetiku pop-artu, insitného umenia, secesie ap. Režisér filmov Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) a Dovidenia v pekle, priatelia (1970, dokončený 1990), ktoré svojou symbolikou vyvolali protichodné interpretácie a boli zakázané. V 70. rokoch 20. stor. mohol nakrúcať iba krátkometrážne filmy, ale aj v nich uplatnil obrazotvornosť, fantáziu a vlastné výtvarné videnie sveta. K hranej tvorbe sa vrátil až filmom Postav dom, zasaď strom (1979). Medzinárodný úspech získal originálnym prepisom románu P. Jaroša Tisícročná včela (1983). Režisér filmov Nevera po slovensky (1981), Perinbaba (1985), Teta (1986), Pehavý Max a strašidlá (1987), Sedím na konári a je mi dobre (1988), Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992), Post coitum (2004), Bathory (2008), Perinbaba 2 (2018) a i.

Jakubisová, Angela

Jakubisová, Angela, 2. 5. 1914 Štefultov, dnes časť Banskej Štiavnice – 7. 2. 1991 Zvolen — slovenská herečka. Ochotníckej divadelnej činnosti sa venovala už ako učiteľka v Podbrezovej, významné bolo jej pôsobenie v Divadelnom súbore J. Chalupku v Brezne. Zakladajúca členka Stredoslovenského divadla (dnes Divadlo J. G. Tajovského) vo Zvolene (1949). Stvárňovala prevažne postavy rázovitých dedinských žien v hrách slovenských klasických dramatikov (J. G. Tajovského, J. Palárika, S. Chalupku, J. Záborského), ktoré vždy ozvláštňovala zemitým humorom. Často stvárňovala aj energické mladé ženy v súdobých optimistických hrách slovenských aj inonárodných dramatikov. Mimoriadne zaujala ako Ranevská vo Višňovom sade A. P. Čechova (1954), Poncia v Dome Bernardy Alby F. Garcíu Lorcu (1957), Babjaková v dráme I. Bukovčana Kým kohút nezaspieva (1969) a Eva v Meridiáne J. Soloviča (1974). Hrala aj vo filmoch Panna zázračnica (1967) a Kosenie jastrabej lúky (1982). Laureátka Štátnej ceny (1951).

Jakubovci

Jakubovci — rodina bratislavských richtárov. Počas ich pôsobenia v Bratislave prekvitali remeslá, obchod a vinohradníctvo, zaslúžili sa o jej hospodársky a kultúrny rozvoj. Zakladateľom rodiny bol Jakub I. (*polovica 13. stor., †1326), prvý známy bratislavský richtár, syn Ulricha, pravdepodobne obchodníka nemeckého alebo rakúskeho pôvodu. Po bitke na Moravskom poli (1278) získal Jakub I. od panovníka Ladislava IV. za vernosť prvé majetky v oblasti dnešnej Bratislavy. Ako bratislavský richtár (villicus Posoniensis) sa prvýkrát spomína v listine z 1279. Za jeho pôsobenia potvrdil panovník Ondrej III. Bratislave mestské privilégiá (1291). Najvýznamnejším predstaviteľom rodiny bol jeho vnuk a nástupca Jakub II. (*koniec 13. stor., †1374), ktorý značne rozšíril rodové majetky. Funkciu richtára zastával 1326 – 74. Počas jeho pôsobenia Bratislava hospodársky i kultúrne prosperovala. V Kostole zvestovania Panny Márie (kostol františkánov) dal vybudovať Kaplnku sv. Jána Evanjelistu s rodinnou hrobkou Jakubovcov. Z jeho meštianskeho domu sa neskôr vyvinul objekt dnešnej Starej radnice.

Jakubov vankúš

Jakubov vankúš — kameň, ktorý si podľa Starého zákona (1 M 28,11) položil pod hlavu biblický patriarcha Jákob a na ktorom sa mu sníval sen o Božom zasľúbení (miesto, na ktorom kameň ležal, nazval Bétel, t. j. Boží dom); aj ľudový názov kultového kameňa často pokladaného za vtelenie Boha alebo za jeho príbytok. Podľa starej škótskej legendy je Jakubov vankúš identický s korunovačným kameňom zo Scone.

Jalapa

Jalapa [cha-], Jalapa de Enríquez, aj Xalapa de Enríquez — mesto vo východnom Mexiku vo Východnej Sierra Madre, 1 430 m n. m., hlavné mesto štátu Veracruz; 563-tis. obyvateľov (2015). Priemysel potravinársky (cukrovarnícky, mlynársky, spracovanie kávy), petrochemický, tabakový, textilný, kožiarsky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Železničné a cestné spojenie s hlavným mestom Mexiko a námorným prístavom Veracruz, letisko. Kúpele.

Vzniklo pravdepodobne začiatkom 14. stor. spojením viacerých indiánskych osád ako Xallapan, od 2. polovice 15. stor. súčasť ríše Aztékov. R. 1519 obsadené španielskymi conquistadormi na čele s H. Cortezom. Počas španielskej koloniálnej éry významné obchodné centrum, od 1824 hlavné mesto štátu Veracruz. Od 1830 mesto. R. 1920 a 1973 čiastočne zničené zemetrasením. Od 1978 sa používa aj názov Xalapa (z pôvodne indiánskeho Xallapan). Stavebné pamiatky: Katedrála nepoškvrneného počatia Panny Márie (Catedral Metropolitana de la Inmaculada Concepción de Xalapa, 1641, barokovo upravená 1772, neogoticky prestavaná koncom 19. stor.), Kostol kalvárie (Iglesia del Calvario, 1800 – 26); v centre mesta množstvo neoklasicistických obytných domov, verejných stavieb i kostolov (19. – 1. polovica 20. stor.). Stredisko vedy a kultúry. Viaceré divadlá, múzeá (napr. antropologické), galérie (napr. Pinakotéka D. Riveru, založená 1998), univerzita (napr. Universidad Veracruzana, založená 1944; Universidad de Xalapa, založená 1992), botanická záhrada. Sídlo rímskokatolíckeho arcibiskupstva.

Jalta

Jalta, v krymskej tatárčine Yalta — prístavné a kúpeľné mesto v južnej časti Ukrajiny na anektovanom území, v autonómnej republike Krym na severnom pobreží Čierneho mora amfiteátrovito rozložené na južných svahoch Krymských vrchov; 78-tis. obyvateľov (2014). Priemysel potravinársky (mäsový, rybný, spracovanie ovocia a zeleniny), vinársky, tabakový. Najvýznamnejšie morské kúpele Krymu, vďaka príjemnému stredomorskému podnebiu (Krymské vrchy chránia mesto pred chladnými severnými vetrami) vyhľadávané klimatické kúpele. Obchodný a osobný prístav, cestný uzol, unikátny medzimestský trolejbusový systém (dĺžka 86 km, považovaný za najdlhší nielen v Európe, ale i na svete) umožňuje spojenie Jalty s prímorskými strediskami južnej časti Krymu až po Simferopoľ.

Jalta vznikla na mieste pôvodnej gréckej osady. Prvýkrát písomne doložená 1154 ako byzantský prístav a rybárska osada Džalita. V 14. stor. sa stala súčasťou siete janovských obchodných kolónií. R. 1475 bolo územie obsadené Osmanskou ríšou a južné pobrežie Krymu s Jaltou prešlo pod priamu správu sultánovho dvora. Počas osmanskej éry význam Jalty výrazne poklesol, v polovici 18. stor. bola len malou rybárskou osadou. R. 1783 získalo územie Rusko, 1838 bol Jalte dekrétom cára udelený štatút mesta a stala sa centrom nového Jaltského kraja. V 2. polovici 19. stor. sa stala vyhľadávaným miestom ruskej aristokracie, veľa času tam trávili napr. spisovatelia L. N. Tolstoj a A. P. Čechov. R. 1920 počas občianskej vojny boľševici vykonali v Jalte a okolí masové popravy desiatok tisíc zajatých bielogvardejcov a odporcov revolúcie. R. 1921 bolo mesto premenované na Krasnoarmejsk, od 1922 znova Jalta. R. 1930 sa stala okresným mestom Krymskej autonómnej republiky. Počas existencie ZSSR známe rekreačné stredisko. Počas 2. svetovej vojny tam NKVD v novembri 1941 zlikvidoval všetkých väzňov v mestských väzniciach, 1941 – 44 bolo mesto okupované nacistickým Nemeckom, 1944 boli na príkaz J. V. Stalina z regiónu deportovaní Krymskí Tatári. Vo februári 1945 sa v Jalte uskutočnila konferencia Veľkej trojky (→ Jaltská konferencia). Po rozpade ZSSR 1991 sa Jalta stala súčasťou Ukrajiny. Stavebné pamiatky: Katedrála sv. Alexandra Nevského (1891 – 1902), arménsky Chrám sv. Ripsime (Hripsime 1909 – 14, kópia Chrámu sv. Ripsime v Ečmiadzine), Chrám sv. Jána Zlatoústeho (1832 – 37), Biela dača (dom, kde žil A. P. Čechov, vybudovaný 1898, dnes múzeum) a i. V meste a v jeho okolí vznikli v 19. – 20. stor. prepychové súkromné rezidencie ruskej aristokracie, hotely a rekreačné zariadenia (napr. monumentálny hotel Jalta Inturist, 1974 – 77). Prímorská promenáda bola obnovená začiatkom 21. stor. V blízkosti mesta palác Massandra (1881 – 1900, v štýle francúzskych renesančných zámkov, letné sídlo cára Alexandra III. i J. V. Stalina), palác Livadia (1910 – 11, letné sídlo cárskej rodiny, 1945 sa tam konala Jaltská konferencia), vyhliadková veža vo forme neogotického zámočka Lastovičie hniezdo (1911 – 12), v mestečku Alupka (asi 17 km západne od Jalty) neogotický Voroncovov palác (1828 – 48, dnes múzeum) s parkom založeným 1820. Botanická záhrada, viaceré múzeá a galérie.

Jamnická, Vilma

Jamnická, Vilma, 13. 11. 1906 Barchov, okres Pardubice, ČR – 12. 8. 2008 Bratislava — slovenská herečka, manželka J. Jamnického (1936 – 62). R. 1925 – 26 študovala na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1926 – 29 herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii (dnes konzervatórium) v Bratislave. R. 1929 – 68 členka Činohry SND, zároveň 1932 – 34 českej Činohry SND. R. 1950 – 52 pedagogicky pôsobila ako asistentka A. Bagara na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Svojím herectvom presnej, úspornej charakteristiky s dôrazom na krásu a poetickú moc slova vynikla v inscenáciách lyrických predlôh ako Silvia (P. de Marivaux: Hra lásky a náhody, 1940), Berta z Brünecku (F. Schiller: Viliam Tell, 1942), Poézia (J. Poničan: Štyria, 1942), Grófka Anna (P. Zvon: Tanec nad plačom, 1943, 1969) a Beatrica (F. Schiller: Messinská nevesta, 1944). Komediálny talent prejavila ako Tonka (Molière: Zdravý nemocný, 1943), neskôr ho rozvíjala aj v postavách zrelých žien, matiek, dám a roztomilých stareniek v divadle, vo filme i v televízii. Po odchode z divadla (1969) vytvorila vo filme mnoho postáv bosoriek, cigánok, stareniek a čudesných fantastických bytostí. Spolupracovala s režisérmi A. Lettrichom (Modlárka, Červené víno I. – III., 1972), V. Horňákom (Stará matka, Zojka a Valéria, 1970), Lászlóom Nemerem (*1928, †2005; Umierajúca starena, Dni pred koncom, 1987, podľa V. G. Rasputina), J. Jakubiskom (Babka Haňa, Postav dom, zasaď strom, 1979; Margita, Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, 1992; Richtárova babka, Nejasná správa o konci sveta, 1997). Celý život sa zaoberala aj indickou filozofiou, jogou, astronómiou a astrológiou. Autorka kníh Sny a videnia (1991), Astrologické aspekty alebo Vieš čítať vo hviezdach? (1993, rozšírená verzia v češtine) a Tranzity (2000, s G. Čeněkom), ako aj autobiografií Letá a zimy s Jánom Jamnickým (1985, s L. Lajchom) a Elixír môjho života (zostavila Marika Studeničová, 2005). Prekladala z francúzštiny a nemčiny.

Janák, Rastislav

Janák, Rastislav, 7. 5. 1942 Bratislava – 3. 10. 2002 tamže — slovenský architekt a dizajnér. Študoval architektúru na Slovenskej vysokej škole technickej u E. Hrušku a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u V. Vilhana a D. Kuzmu. R. 1969 – 2002 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení; 1991 profesor. Zaoberal sa dizajnom, interiérovou tvorbou, navrhovaním výstavných expozícií, architektonickým navrhovaním, urbanizmom, pamiatkovou obnovou a rekonštrukciou. Vypracoval množstvo štúdií a návrhov pre viaceré slovenské mestá (najmä pre Bratislavu, Martin a Piešťany). K jeho najvýznamnejším dielam patrili vložené interiéry kina Tatra v Bratislave (1976 – 79, nezachované), interiéry bývalej predajne Supraphonu v Bratislave na Strakovej ulici (1981 – 83, nezachované), priestory Československých aerolínií v Redute v Bratislave (1979 – 86, nezachované), priestory predajní na Klobučníckej ulici v Bratislave (1982 – 86, čiastočne zachované), vnútorné priestory Slovenskej národnej rady na Bratislavskom hrade (1978 – 85) a kancelárie prezidenta V. Havla na Bratislavskom hrade (1991). K jeho najvýznamnejším pamiatkovým obnovám patrila rekonštrukcia budovy Štátneho divadla v Košiciach (1978 – 94) a interiéru Zichyho paláca (Dom obradov) v Bratislave (1988 – 90; Cena D. Jurkoviča, 1991). K významným architektonickým realizáciám patria druhá vybavovacia hala Letiska M. R. Štefánika v Bratislave (1990 – 94) a polyfunkčné domy na Žižkovej a Mikulášskej ulici v Bratislave (1999 – 2001).

Janega, Štefan

Janega, Štefan, 10. 12. 1912 Zemianske Podhradie, okres Nové Mesto nad Váhom – 6. 7. 2006 Trenčianska Teplá, okres Trenčín — slovenský rímskokatolícky kňaz. Vysvätený 1937 v Olomouci, 1937 – 38 kaplán v Terchovej a 1939 – 40 v Nitre, 1940 – 50 profesor náboženstva a prefekt v kňazskom seminári v Nitre, 1945 – 47 na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave. R. 1950 – 51 internovaný v táboroch pre kňazov v Močenku a Nových Zámkoch, po prepustení 1952 – 68 farár v Chynoranoch a 1968 – 86 v Trenčianskej Teplej, súčasne vyučoval Starý zákon a biblickú hebrejčinu na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, 1982 – 90 jej dekan; 1976 profesor, 1988 – 90 kapitulný vikár Nitrianskej diecézy. Súčasne od 1954 cirkevný sudca, od 1973 kanonik Nitrianskej kapituly, 1979 – 97 súdny vikár Diecézneho súdu v Nitre. Autor viacerých učebných textov, napr. Úvod do historických kníh Starého zákona (1982), Úvod do prorockých kníh Starého zákona (1983), Všeobecný úvod do kníh Starého zákona (1983), Úvod do múdroslovných kníh Starého zákona (1984) a Krátka gramatika biblickej hebrejčiny (1993), ako aj publikácií Pomocník pastoračného kňaza (1988) a Spomienky cirkevného sudcu (2001). Spolupracoval aj na prvom ekumenickom preklade Biblie do slovenčiny (2007).

Janice

Janice, Jéne — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Cerovej vrchovine na styku s Rimavskou kotlinou, 168 m n. m.; 297 obyvateľov, 5,1 % slovenskej, 93,4 % maďarskej národnosti (2018). Mierne členitý reliéf prechádzajúci do vrchoviny, prevažne odlesnené územie so zvyškami teplomilných cerových dúbrav.

Obec písomne doložená 1216 ako Yene, 1297 Nene, 1313 Iene, 1431 Jene, 1446 Jenye, 1480 – 83 Jene, 1773 Jéne, 1786, 1808 Jene, 1863 Jéne, 1873 – 82 Jene, 1888 – 1913 Jéne, 1920 Jená, Jeny, 1927 – 48 Jéne, 1948 Janice. Do 18. stor. patrila rodine Jeneiovcov a potom Koháriovcom. R. 1938 – 44 bola súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Archeologické nálezy: sídliská z eneolitu, strednej a mladšej bronzovej doby, rímskej doby a neskorého stredoveku. Z porušeného kostrového pohrebiska z laténskej doby pochádzajú zlomky nádob a ľudské kosti. Stavebné pamiatky: secesný evanjelický a. v. kostol (1903), ľudové obytné domy (1. polovica 20. stor.).

Janus

Janus, genitív Jana, lat. Ianus — starobylý italický boh počiatku, jeden z najstarších bohov rímskeho panteónu. Zobrazovaný s dvoma na opačné strany hľadiacimi tvárami (Ianus Bifrons i Ianus Geminus), ktoré podľa Ovídia symbolizovali jeho vládu na nebi i na zemi. Janus sa ako kráľ usadil v Latiu na pahorku Janiculum (nazvanom podľa neho). Pôvodných obyvateľov naučil obrábať pôdu, prichýlil Saturna, ktorý mu dal dar dvojakého vedenia (vnímal minulosť i budúcnosť), po smrti bol prijatý medzi bohov. Podľa Latinov strážil nebeskú bránu, neskôr všetky brány (ianuae) súkromných domov či verejné priechody (iani), ktoré ako Ianus Patulcius otváral i zatváral (Ianus Clusius). V modlitbách a obradoch vzývaný ako prvý (aj pred Jovom, → Jupiter). Ako bohovi počiatku (initium) mu Rimania zasvätili začiatok dňa (Ianus Matutinus), prvý deň každého mesiaca (→ kalendy, zasvätené aj Junóne), mesiac január (Ianuarius, od 153 pred n. l. prvý mesiac roku; → rímsky kalendár). Počas jeho hlavného sviatku 1. januára sa ľudia vzájomne obdarúvali a priali si šťastie. Zasvätený mu bol chrám s dvojitou bránou (v juhovýchodnej časti námestia Forum Romanum) so vstupmi na východe i na západe otváranou v priebehu vojen, aby Janus mohol prísť Rimanom na pomoc. Podľa Lívia boli brány od začiatku vlády Numu Pompilia v 8. stor. pred n. l. zatvorené iba sedemkrát, Augustus ich dal zatvoriť trikrát na znamenie mieru. Zachovaná tzv. Janova brána pochádza až z 3. – 4. stor. Podľa legendy o únose Sabiniek Romulovými vojakmi nechal Janus počas bojov so Sabinmi vytrysknúť pred vojskami sabinského kráľa Tita Tatia horúci prameň, čím zabránil ich vtrhnutiu do mesta. Stotožňovaný aj s rímskym Portunom, ochrancom brán (porta), prístavov (portus) i plavieb. Zobrazovaný (s provou) na rímskych minciach (bronzové asy z konca 4. stor. pred n. l.), jeho symbolmi sú kľúč a palica (odháňanie nevítaných hostí).

Ján z Prešova

Ján z Prešova, Johannes Brengyszeyn, aj Brengiszeyn, Brengzein, Jánoss Brengyssen, Johannes Lapicida, aj Hans Steynmecz, Steinmetz, ? – asi 1523 — staviteľ a kamenár pôsobiaci v regióne Šariša a Gemera v období neskorého stredoveku. Od 1492 richtár v Prešove, do 1519 člen mestskej rady a vlastník stavebnej dielne. Jeden z najvýznamnejších majstrov neskorej gotiky na území Uhorska, nasledovník majstra Štefana, staviteľa košického Dómu sv. Alžbety. V jeho dielach doznievala atmosféra korvínovskej epochy, odrážajú sa v nich aj kontakty so stredoslovenskými banskými mestami a bavorským i budínskym stavebným okruhom. Autor sieťovej klenby Kostola sv. Egídia v Bardejove (1502 – 03), dostavby Kostola sv. Mikuláša v Prešove (Konkatedrála sv. Mikuláša, 1502 – 15), zúčastnil sa dostavby radnice v Bardejove (1508 – 09). Upravoval aj farské kostoly v Lipanoch (1513), Ražňanoch a Rožňave (1514 – 16), ako aj v Sabinove (1523), nevylučuje sa ani jeho účasť na stavbe najstarších častí levočskej radnice.

japan

japan [vl. m.] —

1. aj waši (wa = jap., ši = papier) — v širšom význame označenie všetkých kvalitných, tradičným japonským spôsobom vyrábaných ručných papierov, v užšom význame hodnotný papier vyrábaný od 7. stor. v Japonsku tradičnými technológiami zo stoniek rastlín kózo (brusonécia papierová), gampi (Wikstroemia canescens), micumata (edgevortia papierová) a i. Vyznačuje sa vysokou pevnosťou a ľahkosťou, je vláknitý, pomerne savý, tenký, jemný, trvanlivý, nebielený a glejovaný ryžovým odvarom. Jeho použitie je široké, odvíja sa od vlastností konkrétneho typu, napr. papier gampi, ktorý je vodovzdorný, farbostály a nenapáda ho hmyz, sa používa na vzácne dokumenty a knihy, papier kózo sa pre svoju pevnosť osvedčil ako dverová výplň;

2. typ skleníka, ktorého základným stavebným prvkom je modul z oceľových alebo z pozinkovaných profilov s rozmermi 1,5 – 1,9 m, príp. 1,9 – 2,0 m, a s výškou hrebeňa 2,1 – 2,2 m. Podľa konštrukcie sa delia na dva základné typy: oknové skleníky s pevnou konštrukciou a rozoberateľné skleníky. Zvyčajne sú nevykurované (umožňujú predĺženie vegetácie asi o 60 dní), pri vykurovaných treba počítať s vysokými stratami tepla (pre nedokonalé tesnenie okien). Japany slúžia na rýchlenie zeleniny alebo na predpestovanie priesad. Sú výhodnejšie ako pareniská, pretože mnohé pracovné operácie v nich možno mechanizovať.

japonské divadlo

japonské divadlo — v užšom a najčastejšie chápanom význame tradičné divadelné formy rozvíjané v Japonsku, v širšom význame divadlo zahŕňajúce tradičné, ako aj moderné (európske) divadelné formy.

Tradičné japonské divadlo sa podobne ako grécka tragédia vyvinulo z náboženského aktu rituálnej, a tým aj psychickej očisty (čistota patrí k základným hodnotám tradičného japonského náboženstva šintoizmu), ku ktorej neskôr pristúpil ideál súladu a harmónie pravdepodobne ovplyvnený čínskym myslením. Postupne sa vytvorilo niekoľko výrazných foriem líšiacich sa formou i obsahom. K najstarším domácim scénickým prejavom, ktorých existencia sa predpokladá už pred 7. stor., patrili rituálny tanec so spevom a s hudobným sprievodom kagura (božské vystúpenie), ktorý sa dodnes zachoval v podobe zdramatizovaných úsekov šintoistickej mytológie, a archaický zdramatizovaný modlitebný tanec Okina, ktorý sa rovnako dodnes predvádza pri špeciálnych príležitostiach a vo výrezovej verzii nazývanej Sanbasó býva aj slávnostným úvodom k mladším formám japonského divadla bunraku či kabuki najmä počas japonských novoročných sviatkov Ošógacu.

Predpokladá sa, že z tanca Okina sa od 12. stor. formovali zárodky budúcej frašky kjógen a lyrickej drámy nó, pričom na ich ďalší vývoj mali vplyv aj tanečné, humorné a kaukliarske divadelné formy prevzaté v 8. stor. z ázijského kontinentu, a to bábkové predstavenia kugucu, z Číny prevzaté scénky sangaku a tzv. ľavé časti tancov bugaku a z Kórey prevzaté tzv. pravé časti tancov bugaku (→ japonský tanec). Prvotný vzťah medzi fraškou kjógen a drámou nó nie je presne preskúmaný, spočiatku pravdepodobne prevažovala humorná stránka. Predpokladá sa, že pôvodné čínske scénky sangaku postupne získavali charakter japonských žartovných scénok a už okolo roku 1000 sa označovali pozmeneným názvom sarugaku (opičie hry). Kým vystúpenia Okina sa konali vo svätyniach počas šintoistických sviatkov, sarugaku mohli byť voľnejšou ľudovou zábavou, od 12. stor. však existujú náznaky užšej spolupráce medzi týmito dvoma skupinami tanečníkov, ktorých si začali najímať aj buddhistické kláštory na tzv. šúši-sarugaku (mantrovnícke hry; vystúpenia počas buddhistických pobožností, na ktorých sa metaforou odháňania zlých duchov spodobňoval proces buddhistickej mentálnej disciplíny). Pôvodné šintoistické jadro sa tým obohacovalo o buddhistický prvok a výsledkom tohto vývoja bolo, že v 14. stor. už pojem sarugaku označoval predfázu klasického divadla nó s hlbším nábožným a vážnejším charakterom, kým vystúpenia, ktoré si zachovali humorný charakter, sa objavovali pod názvom kjógen (bláznivé slová). K vývoju nó prispeli aj dengaku (roľnícke tance) a príbehy Heike monogatari (o ničivej občianskej vojne rodov Tairovcov a Minamotovcov, ktorou sa ukončilo zlaté obdobie Heian, 794 – 1185) spievané slepými rozprávačmi (biwa-hóši) so sprievodom lutny biwa. Vystúpenia nó a kjógen sa navzájom kombinovali a v 15. stor. sa ustálil model gobandate (päť kusov), ktorého základom bolo päť hier nó (po jednej hre z každej z piatich tematických kategórií nó), pričom na úvod sa predvádzal tanec Okina a medzi jednotlivými hrami nó boli ako interlúdiá vložené odľahčujúce frašky kjógen.

V období Edo (1603 – 1868) vznikli ako nové divadelné formy bábkové divadlo bunraku a meštianske divadlo kabuki ako zábava pre bohaté meštianske vrstvy v najväčších mestách Edo, Kjóto a Osaka, lutnu biwa koncom 16. stor. nahradil šamisen. Divadelná forma bunraku (starší názov ningjó-džóruri) sa vyvinula z rozprávačských vystúpení džóruri (príbuzných vystúpeniam rozprávačov biwa-hóši) so sprievodom šamisenu, ku ktorým sa okolo 1610 pridružilo bábkoherectvo. Asi 1734 sa zaviedli zložité bábky (ningjó) vysoké približne 100 – 150 cm, obsluhované troma ľuďmi, ktorí sú prítomní na javisku a majú rozdelené úlohy. Najvýznamnejšou časťou bábky je hlava, ktorá má rozličné možnosti mimiky. Recitátor (tajú), ako aj hráč na šamisene sedia priamo na javisku.

Divadelná forma kabuki (odchýlka, úchylka, resp. nezvyčajné, lascívne správanie; pôvodne označenie tancov a scénok so silným erotickým podtextom) sa do dnešnej podoby sformovala v priebehu 17. stor. Hry bunraku a kabuki sa delia na historické (džidaimono; veľkolepé celodňové predstavenia ponímané ako historická paralela súvekých politicko-morálnych problémov) a súveké (sewamono; kratšie aktuálne hry, v rámci ktorých sú významné hry s tematikou šindžú – samovraždy milencov); štýl týchto divadelných hier v mnohom ovplyvnil aj súčasnú japonskú samurajskú a historickú kinematografiu. Jazykom hier nó je literárna japončina z 13. stor., dnešnému divákovi ťažko zrozumiteľná. Jazyk komediálnych frašiek kjógen je bližší súčasnej japončine, keďže prvýkrát boli písomne zaznamenané až 1642 (editor Ókura Toraakira, *1597, †1662) a dovtedy sa tradovali len ústnym podaním, čím ich jazyk prirodzene kopíroval vývoj hovorovej japončiny. Jazyk hier bunraku a kabuki je zo všetkých tradičných japonských divadelných foriem najzrozumiteľnejší (písané sú jazykom starým iba dve storočia).

Všetky tradičné japonské divadelné formy sú doménou mužských hercov, ale kým v nó sa ženskosť postavy naznačuje iba symbolicky, herec v kabuki sa vyznačuje nápadným zženšteným správaním a fistulovým hlasom. V hrách všetkých žánrov nosia herci bohaté kostýmy. Najstaršie divadelné masky (nómen) sú známe z buddhistických rituálnych vystúpení gigaku a z bugaku, masku máva obvykle aj hlavná postava v nó, pre kabuki je typické svojrázne výrazné líčenie. Javisko v tradičnom japonskom divadle má tvar terasy klasického japonského domu so stĺpmi aj so strechou. V dráme nó je takmer štvorcové, umiestnené v pravom zadnom (z pohľadu diváka) rohu sály, doľava vybieha pozdĺž zadnej steny sály premostenie (hašigakari) lemované mladými umelými borovicami a vedúce k východu do šatne, ktorý je zakrytý tkaninou v piatich buddhistických farbách. Premostenie slúži na príchod postáv a na určité vrcholné scény. Na zadnej stene javiska je maľba rozložitej starej borovice, v niektorých hrách sa môže objaviť aj jednoduchá náznaková kulisa (cukurimono) umiestnená v strede javiska.

Od konca 19. stor. (éra Meidži) sa v Japonsku vyvíjalo aj divadlo západného typu (v súčasnosti rovnako rozšírené ako tradičné divadelné formy), v rámci ktorého je od konca 20. stor. pozoruhodný ženský muzikál Takarazuka (Takarazuka Kagekidan) s hlavnou scénou v meste Takarazuka v prefektúre Hjógo.

japonský tanec

japonský tanec — spontánny alebo organizovaný tanečný prejav v Japonsku vyjadrujúci od najstarších čias dodnes radosť zo života (v ponímaní tradičného japonského náboženstva šintoizmu je život základnou hodnotou) a kolektívnu formu vďakyvzdania božstvám za všetko dobré. V priebehu historického vývoja sa vyvinulo niekoľko typov tancov – mai, odori, bujó, dansu a i. Tance typu odori majú výrazný zvislý rozmer, ich podstatnými zložkami sú dynamický krok, pohup a výskok. Pri kruhových tancoch bon odori tancujú ľudia odetí v ľahkom letnom župane (jukata) v rytme piesní tradičného ľudového štýlu okolo pódia s hudbou (zvyčajne speváci s plejbekom) v sústredných kolách rozličné zostavy krokov, podupov, mávaní a tlieskaní, ktoré predtancúvajú roztancovávači a ostatní sa usilujú ich napodobniť. Časovo sa viažu na augustový sviatok mŕtvych predkov (Obon) a tancujú sa po celom Japonsku. Každá časť krajiny má svoje špecifické typy tancov, piesne a skladby od svojich rodákov. Najznámejší z tancov bon odori je tzv. tanec bláznov Awa odori (tanec z Awy – starý názov dnešnej prefektúry Tokušima na východe ostrova Šikoku). V meste Tokušima sa koná medzinárodne známy niekoľkodňový festival tohto tanca, pri ktorom ulicami defilujú súbory aj odvážni jednotlivci posmelení refrénom hlavnej piesne Odoru ahó (jap. Tancujúci blázon). Súčasná tvorba nových skladieb bon odori je aj tradicionalistickým ohlasom na diskotéky a tvorbu populárnej hudby západného typu. Na profesionálnej aj poloprofesionálnej úrovni sa pestuje tanec bujó, ktorý sa predvádza (podobne ako divadlo) na javisku pred divákmi. Jednotlivé tance sú ucelené lyrické príbehy, ktoré sa spievajú so sprievodom šamisenu a ktorých dej tanečník alebo tanečníci predvádzajú v kimonách výrazných farieb a niekedy aj s rozličnými tematickými pokrývkami hlavy. Nazýva sa aj Nihon bujó (japonský tanec) a má spoločné korene s divadlom kabuki. V každej oblasti sa pestujú miestne druhy skupinových tancov, napr. banícky tanec tankó-buši či roľnícky tanec dengaku. Vznešenejšiu a starobylejšiu tradíciu majú tance typu mai, ktoré majú (na rozdiel od tancov typu odori) zvislý rozmer potlačený v prospech ladného posúvania sa po vodorovnej osi a chôdza v nich spočíva v typickom šúchaní chodidlami (suriaši). Tento druh je typický napr. pre tance drámy nó a pre tradičné vystúpenia tanečníc zábavných štvrtí v Kjóte (Kjó-no mai, tanec Cisárskeho mesta). Populárne sú aj dansu, moderné alebo spoločenské tance západného typu. Svojské formy tradičného tanca sa pestujú na ostrovoch prefektúry Okinava (súostrovie Rjúkju) ako dedičstvo z obdobia tamojšieho samostatného Rjúkjuského kráľovstva. Rjúkjuský kráľovský tanec kumi udui (jap. kumi odori) založil Tamagusuku Čókun (*1684, †1734) pod vplyvom japonskej tanečnej drámy nó. K šintoistickému rituálu patria rozličné náboženské tance, napr. kagura, ako aj blahoprajný tanec šišimai (leví tanec) predvádzaný najmä pri príležitosti Novoročných sviatkov (Ošógacu) vo forme koledovania od domu k domu. Rituálna šintoistická kagura má veľa podôb, v plnej forme trvá aj niekoľko týždňov, a to spravidla v období Novoročných sviatkov (Ošógacu). V centrálnej oblasti ostrova Kjúšu má svojráznu formu niekoľko dní trvajúcich epických vystúpení (Nagano Iwato kagura) spodobňujúcich mýty zaznamenané v najstaršej kronike Kodžiki (712 n. l.). Tanec zohrával dôležitú úlohu už vo významnom mýte o bohyni slnka Amaterasu-ómikami, podľa ktorého sa Amaterasu pobúrená a urazená výčinmi svojho brata, boha búrok Susanoa (Susanoo-no mikoto), skryla do jaskyne, čím svetu hrozilo, že bez svetla a tepla zanikne. Bohyňa Uzume polonahá divoko tancovala a rozveseľovala ostatné skľúčené božstvá, ktoré sa začali zabávať a smiať, čím vylákali Amaterasu z jaskyne a zachránili svet. Tanec bohyne Uzume je rituálnym precedensom toho, že tanec je dobrý a žiaduci aj z náboženského hľadiska. Tento jeho prvok je markantný pri začiatkoch drámy nó najmä v jej archaickom modlitebnom tanci Okina (Starec) a v hrách o božstvách. Od 7. stor. prichádzali do Japonska z kontinentu rozličné podoby tancov označovaných bugaku, ktoré sa dodnes pestujú v cisárskom paláci. Patria k tancom typu mai, majú charakter pantomímy a tancujú sa so sprievodom inštrumentálnej hudby, ktorá sa môže predvádzať aj samostatne bez tanca – vtedy sa nazýva kangen, pričom tanečné vystúpenia bugaku aj inštrumentálne vystúpenia kangen sa v širšom zmysle považujú za súčasť najstaršej japonskej klasickej hudby gagaku. Tance pôvodom z Číny, juhovýchodnej Ázie či Indie (nazývané ľavé mai – samai) tancujú tanečníci najčastejšie v červených kostýmoch, kým tance pôvodom z Kórey či Mandžuska (nazývané pravé mai – umai) v modrých či zelených kostýmoch. Škála dvorských tancov sa neustále rozvíjala a rozširovala aj do oblasti večierkových tancov na hostinách dvorskej a neskôr (od 12. stor.) aj vojenskej šľachty. Vytvorila sa kategória profesionálnych zabávačiek (júdžo – predchodkýň neskorších gejší) predvádzajúcich tance, z ktorých sú väčšinou známe len názvy (sóga, širabjóši, kusemai). Tancovali sa s hudobným sprievodom so špecifickým podmanivým rytmom a s ucelenou piesňou lyrického či cestovného charakteru, ktoré si spieval väčšinou samotný tanečník. Tanec kusemai, obzvlášť obľúbený v 14. stor., zaradil do svojich diel dramatik Kannami, čím vytvoril základ klasickej drámy nó, v ktorej tanečný výstup odvodený od tohto tanca (pod skráteným názvom kuse) je dodnes epicko-tanečným vyvrcholením hry. Počas samurajských vojen v období bojujúcich kniežatstiev (1477 – 1568; → Sengoku) sa uplatnil epický Kówakov tanec (Kówaka-mai) založený na predvádzaní bojových príbehov; je príbuzný dráme nó. Po skončení vojen stratil na aktuálnosti a dodnes sa zachoval len v lokalite Setaka na severozápade Kjúšu, kde sa každoročne usporadúva kultúrny festival tohto tanca. Okolo 1600 si v Kjóte získali veľkú obľubu eroticky ladené tanečné vystúpenia mladých žien a chlapcov, z ktorých po sérii morálne motivovaných vládnych zákazov v priebehu 17. stor. vznikla nová rovnomenná divadelná forma kabuki čerpajúca z bohatej tradície nó a praxe súvekého bábkového divadla džóruri; → japonské divadlo.

Jarabina

Jarabina, Oriabyna — obec v okrese Stará Ľubovňa v Prešovskom kraji na juž. okraji Ľubovnianskej vrchoviny, 587 m n. m.; 917 obyvateľov; 44,9 % slovenskej, 36,9 % rusínskej, 7,6 % ukrajinskej národnosti (2018). Vrchovinný až hornatinný reliéf, v katastri obce sa nachádza chránený prírodný výtvor Jarabinský prielom. Obec písomne doložená 1329 ako Ewer, 1342 Yerubina, 1360 Zombach, 1364 Jerubina, 1408 Gyrem alebo nemecky Zumbach, Sombach, 1808, 1863 Jarembina, Jarabina, 1873 – 1902 Jarembina, 1907 – 13 Berkenyéd, 1920 Jarembina, 1927 – 48 Jarabina, Orjabina, 1948 Jarabina. Pôvodne bola osídlená nemeckými osadníkmi, neskôr rusínskymi obyvateľmi. Patrila panstvu Ľubovňa. R. 1412 – 1772 bola v poľskom zálohu. Obyvatelia sa zaoberali drotárstvom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z paleolitu a praveku, zaniknutá stredoveká dedina (13. stor.), nálezy z neskorého stredoveku (13. – 16. stor.). Stavebné pamiatky: barokový gréckokatolícky Chrám Narodenia Presv. Bohorodičky (1803 – 1809, upravený 1869, 1894, 1895, 1995 a 2012), vých. od kostola zrubový ľudový dom (1924 – 1926).

Jaroměř

Jaroměř — mesto v Česku v Královohradeckom kraji v okrese Náchod na sútoku riek Labe, Úpa a Metuje; 12-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný, kožiarsky, strojársky, potravinársky, papiernický (výroba hygienických potrieb). Železničný uzol (železničné trate zo smeru Pardubice, Liberec a Trutnov).

Jaroměř vznikol na mieste pôvodného stredovekého hradiska Přemyslovcov zo začiatku 11. stor. založeného přemyslovským kniežaťom Jaromírom (odtiaľ názov), prvýkrát písomne doložený 1126, 1289 sa už spomína ako mesto. R. 1307 sa stal venným mestom českých kráľovien. R. 1421 – 36 obsadený husitmi. Po období hospodárskeho rozvoja mesta nastal v pol. 16. stor. úpadok, ktorý vyvrcholil po tridsaťročnej vojne, keď niektoré jeho časti ostali takmer pusté. Rozvoj Jaroměřa nastal až v 18. stor., keď bola v neďalekej obci Ples vybudovaná vojenská pevnosť (1780 – 89), 1791 povýšená na pevnostné kráľovské mesto, ktoré bolo 1793 premenované na Josefov. R. 1887 stratilo status pevnosti a 1948 bolo pripojené k Jaroměřu. Stavebné pamiatky: významná pamiatka českej modernej architektúry Wenkeho obchodný dom (1910 – 11, J. Gočár, dnes mestské múzeum a galéria založené 1883), neskorogotický Kostol sv. Mikuláša (postavený na mieste přemyslovského hradiska zo začiatku 11. stor. prestavaného po polovici 13. stor. na kráľovský hrad, ktorý zanikol začiatkom 15. stor.; kostol postavený začiatkom 15. – 2. polovica 15. stor., prestavaný v 16. – 17. stor., neogoticky upravený začiatkom 20. stor.), Kostol sv. Jakuba (2. polovica 14. stor., neskorogoticky prestavaný okolo 1530), barokový mariánsky stĺp (1722/23 – 27, M. B. Braun), secesné mestské divadlo (1901 – 03), v historickom centre mesta barokové a historizujúce meštianske domy s arkádami (18. – začiatok 20. stor.), pôvodne renesančná radnica (16. stor., prestavaná v 17. – 19. stor.). Bývalá vojenská bastiónová pevnosť Josefov (1780 – 89, rozšírená začiatkom 19. stor., zrekonštruovaná začiatkom 21. stor., v časti dnes sídli múzeum) s empírovým Kostolom Nanebovstúpenia Pána (1805 – 11) a neorenesančnou radnicou (1883 – 84, dnes múzeum). Železničné múzeum (založené 1994) a Prvé vojenskohistorické múzeum Miroslava Frosta (založené 2006).

Jarošek, Jozef

Jarošek, Jozef, 26. 8. 1921 Veľký Cetín, okres Nitra – 1. 10. 2014 Bratislava — slovenský elektrotechnik. R. 1946 – 63 pracoval v Bratislavských elektrotechnických závodoch, od 1964 pôsobil na Elektrotechnickej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1967 – 69 prodekan, 1969 – 70 dekan fakulty, 1974 – 79 vedúci oddelenia pre vedecko-technickú spoluprácu na československom veľvyslanectve vo Washingtone; 1968 mimoriadny, 1980 riadny prof. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa zaoberal elektrickými strojmi, elektrickým teplom a použitím hliníka v elektrických strojoch. Autor asi 40 príspevkov publikovaných v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch, kníh Náhrada medi hliníkom v elektrotechnike (1958), Transformátory (1961) a Hliník a jeho použitie v elektrotechnike (1962) a piatich patentov.

Jarosław

Jarosław [-slav] — mesto v juhovýchodnom Poľsku v Podkarpatskom vojvodstve; 38-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky, sklársky, strojársky. Obchodné stredisko. Súčasť špeciálnej ekonomickej zóny EURO-PARK MIELEC. Dopravná križovatka.

Mesto založené pravdepodobne 1031 kniežaťom Jaroslavom Múdrym, prvýkrát písomne doložené 1152. R. 1375 získalo mestské práva podľa magdeburského práva. V 16. a 17. stor. predstavovalo dôležité obchodné centrum a prístav na rieke San. R. 1571 tam bol založený jezuitský kláštor. Koncom 16. stor. oslabovali mesto nájazdy Tatárov. R. 1625 časť mesta vyhorela. V severnej vojne (1700 – 20) bolo viackrát vyplienené počas nájazdov ruských, saských a švédskych vojsk. Počas prvého delenia Poľska 1772 pripadlo Rakúsku, od 1918 znova súčasť Poľska. Stavebné pamiatky: baroková pútnická Bazilika Panny Márie Bolestnej a kláštor dominikánov (koniec 18. stor., na mieste staršieho gotického kostola z 15. stor.), jezuitské kolégium Božieho tela s renesančným Kostolom sv. Jána (založené 1571; kostol vybudovaný 1582 – 94, upravovaný v 17. – 19. stor.), kláštor benediktínok s Kostolom sv. Mikołaja a Stanisława biskupa (1614 – 24, kláštorné budovy boli na konci 18. stor. premenené na kasárne, preto nazývaný aj Anna Kasarnia), barokový františkánsky Kostol Najsvätejšej Trojice s kláštorom (založený 1700, postavený 1710 – 16), barokový Kostol Sv. Ducha (1689 – 90), gréckokatolícky Chrám Premenenia Pána (1717 – 47, prebudovaný 1911 – 12), synagóga (1811, na mieste staršej zo 40. rokov 18. stor.), radnica (pôvodne gotická stavba z konca 14. – 15. stor., neskôr viackrát prestavaná, súčasná neorenesančná podoba z 2. pol. 19. stor.), v centre mesta meštianske domy (16. – 17. stor.), zvyšky mestských hradieb (15. – 16. stor.), mestské múzeum (Muzeum Kamienica Orsettich, založená 1945, sídli v renesančnom dome zo 16. stor. prebudovanom v 17. stor.) a i.

Jasenie

Jasenie — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji na rozhraní Nízkych Tatier a Horehronského podolia, 507 m n. m.; 1 176 obyvateľov (2018). Hornatinné, miestami vrchovinné územie je odlesnené len na juhu, ostatnú časť pokrýva prevažne smrekový les. V katastri zasahujúcom do Národného parku Nízke Tatry sú národné prírodné rezervácie Pod Latiborskou hoľou a Skalka.

Obec písomne doložená 1424 ako Jechene, 1441 Gesen, 1455 Jezen, 1465 Jassena, 1512 Jesene, 1663 Jeszenie, 1773 Jeszenye, 1786 Jeszenye, Jeszenow, 1808 Jeszenye, Jaseň, Jesení, 1863 Jaszena és Kramlistja, 1873 – 82 Jaszena, 1888 – 1913 Jecenye, 1920 Jasená, Jasenie, 1927 Jasenie. R. 1424 sa spomína ako banská osada, patrila ľupčianskemu hradnému panstvu, neskôr banskej komore. V 16. stor. sa v obci ťažili drahé kovy a antimónová ruda, v 17. – 19. stor. železná ruda, v prevádzke bol železiarsky hámor. V 18. stor. vznikla v chotári obce osada Kramlište (doložená 1863 ako Jaszena és Kramlistja, 1873 Krámlistje, 1877 – 82 Kramlistja), ktorá sa medzi 1863 – 82 vyčlenila ako samostatná obec; do 1904 tam pracovala skláreň na výrobu tabuľového skla. Obyvatelia sa zaoberali povozníctvom a chovom oviec, v 19. a 20. stor. bolo v obci rozšírené čipkárstvo. R. 1923 – 25 tam bola vybudovaná elektráreň. Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej (1765, upravovaný v 19. a koncom 20. stor.), baroková zvonica (1. polovica 18. stor.), na cintoríne rímskokatolícka Kaplnka povýšenia Sv. kríža (1833 – 35), viaceré pamiatky ľudového staviteľstva (obytné zrubové i murované domy z 19. stor., tradičná kováčska vyhňa z 1830), v Lomnistej doline pamätníky a pamätné miesta bojov SNP (napr. bunkre, v ktorých sa počas 2. svetovej vojny zdržiavali partizáni).

Jasovská jaskyňa

Jasovská jaskyňa — fluvio-krasová jaskyňa vo vých. časti NP Slovenský kras v Medzevskej pahorkatine v katastri obce Jasov v okrese Košice-okolie; dĺžka 2 811 m. Vznikla eróziou vôd Bodvy, ktoré vnikali do úzkych puklín, rozširovali ich a vytvorením podzemného toku formovali chodby pozdĺž tektonických porúch, na križovatkách ktorých vznikli rozsiahlejšie priestory – dómy (Dóm netopierov a i.), v čistých druhohorných vápencoch vznikla bohatá kvapľová výzdoba, typické sú jaskynné škrapy. Výskyt netopierov, paleontologické (hyena jaskynná, medveď jaskynný) a archeologické nálezy z mladšieho paleolitu a neolitu (bukovohorská kultúra), z bronzovej doby (pilinská a kyjatická kultúra), halštatskej, laténskej a rímskej doby a zo stredoveku (zachovaný bratrícky nápis o víťazstve nad J. Huňadym, 1452). Sprístupnená 1846 (najstaršia sprístupnená jaskyňa Slovenska), od 1995 sa v nej realizujú ozdravovacie a speleoklimatické pobyty. Národná prírodná pamiatka, jedna zo súboru Jaskýň Slovenského krasu a Aggteleckého krasu zapísaných 1995 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

jatočná výťažnosť

jatočná výťažnosť — percentuálny podiel hmotnosti jatočne opracovaného tela zabitého zvieraťa v teplom stave z hmotnosti živého zvieraťa pred zabitím. Spôsob jatočného opracovania závisí od druhu zvierat a určujú ho príslušné normy.

Pri hovädzom dobytku sa do hmotnosti jatočne opracovaného tela počítajú dve jatočné polovice, resp. štyri štvrte bez kože, hlavy, nôh, miechy, orgánov brušnej, hrudnej a panvovej dutiny vybratých aj s prirasteným lojom, bez pohlavných orgánov, obličiek a obličkového a panvového loja, ak ide o býky, mladé býky a voly bez mieškového loja, ak ide o samice bez vemena a prirasteného vemenného loja, ďalej bez blanitej a mäsitej časti bránice, podkožného loja nad vrchným šálom, bez chvosta a krčnej cievy vybratej aj s prirasteným lojom, pri ošípaných dve polovičky s hlavou, bez obličkového tuku, orgánov panvovej, hrudnej a brušnej dutiny vybratých aj s prirasteným tukom, ďalej bez jazyka, štetín, paznechtov, pohlavných orgánov, obličiek, bránice a chvosta, pri hydine vypitvané telo s použiteľnými časťami (drobkami; → droby ).

Jawor

Jawor — mesto v západnom Poľsku v Dolnosliezskom vojvodstve; 23-tis. obyvateľov (2017). Priemysel chemický, kovoobrábací, potravinársky. Písomne doložené 1242, v období 1242 – 75 získalo mestské práva. Od 1392 súčasť českého kráľovstva, 1526 habsburskej monarchie. Počas tridsaťročnej vojny 1644 – 48 obsadené Švédmi, 1648 zničené. Od 1742 súčasť Pruska (nemecky Jauer), počas sedemročnej vojny 1756 – 57 obsadené Rakúskom. R. 1776 zničené požiarom. R. 1918 – 45 súčasť Nemecka, od 1945 Poľska.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. barokový hrazdený Kostol Sv. Ducha (1654 – 55, jedna z najväčších hrazdených stavieb v Európe s výnimočným barokovým interiérom a s emporami s maľovanou výzdobou; jeden z troch kostolov mieru; 2001 spolu s ďalším kostolom mieru, Kostolom Sv. Trojice vo Świdnici, zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO); gotický farský Kostol sv. Martina (prelom 13. a 14. stor., interiér barokovo upravený v 17. – 18. stor.); neorenesančná radnica (pôvodne z 2. polovice 14. stor., úplne prestavaná po požiari 1895 – 97, veža z 1394); zámok Piastovcov (pravdepodobne pol. 13. stor., renesančne prebudovaný v 16. stor., v 18. stor. premenený na barokovú rezidenciu, upravovaný v 19. – 20. stor.); baroková Kaplnka sv. Vojtecha (1729, na mieste synagógy z 15. stor., po 1438 prestavanej); Kaplnka sv. Barbory (koniec 13. stor., barokovo prestavaná v 17. – 18. stor.); v centre mesta meštianske a nájomné domy (v jadre stredoveké, upravované v 16. – 19. stor., na námestí s arkádami a s barokovými fasádami); zvyšky mestských hradieb (koniec 13. stor., prestavané v 1. polovici 16. stor., ich súčasťou bola pôvodná aj stredoveká tzv. Strzegomská veža prestavaná v 16. – 19. stor.); vodárenská veža (1889). Regionálne múzeum (založené 1929) sídliace v bývalom bernardínskom kláštore a v bývalom neskorogotickom Kostole nanebovzatia Panny Márie (1489), celý areál bol upravený a prestavaný na múzeum v 2. polovici 20. stor.

Jeans, James Hopwood

Jeans [džíns], James Hopwood, 11. 9. 1877 Ormskirk, Lancashire – 16. 9. 1946 Dorking, Surrey — anglický matematik, fyzik a astronóm. Vyštudoval matematiku na Cambridgeskej univerzite (1896 – 1900), kde sa súčasne venoval aj štúdiu fyziky, a 1904 – 05 a 1910 – 12 tam aj pôsobil, 1905 – 09 profesor aplikovanej matematiky na univerzite v Princetone (USA). Od 1912 nemal stále zamestnanie, venoval sa vedeckému výskumu, pričom od 1919 žil vo svojom dome Cleveland Lodge v Dorkingu. R. 1923 – 44 pôsobil v Mount Wilson Observatory v Pasadene. R. 1906 bol zvolený za člena Kráľovskej spoločnosti v Londýne (1919 jej sekretár), 1925 – 27 prezident Kráľovskej astronomickej spoločnosti, 1928 povýšený do šľachtického stavu. R. 1902 sformuloval podmienky vzniku hviezdy z plynovo-prachového oblaku (→ Jeansovo kritérium). Zaoberal sa kinetickou teóriou plynov, osobitne jej klasickou ekvipartičnou teorémou, jeho kniha Dynamická teória plynov (Dynamical Theory of Gases, 1904) vyšla v piatich vydaniach. R. 1905 zrevidoval zákon spektrálneho rozdelenia energie absolútne čierneho telesa, ktorý sformuloval J. W. S. Rayleigh (→ Rayleigho-Jeansov zákon žiarenia). Neskôr sa zaoberal najmä astrofyzikou (skúmal energiu hviezd, vznik dvojhviezd) a kozmogóniou. Pokúsil sa vysvetliť vznik planét slapovým pôsobením hviezdy pri jej tesnom priblížení sa k Slnku (→ Jeansova-Jeffreysova hypotéza). Dielami Vesmír okolo nás (The Universe Around Us, 1929), Tajomný vesmír (The Mysterious Universe, 1930), Priestor a čas (Through Space and Time, 1934) a Fyzika a filozofia (Physics and Philosophy, 1942, 1943) sa stal významným popularizátorom vedy.

Jednota

Jednota — názov spotrebných družstiev (Jednota — ľudové spotrebné družstvo) vytvorených 1957 v ČSR na úrovni okresov a na Slovensku združených do Slovenského zväzu spotrebných družstiev (SZSD; založený 1952, 1960 zrušený, 1968 obnovený). Jednoty vznikli reorganizáciou systému Dedinských spotrebných družstiev vytvorených 1953 zo všetkých druhov dovtedy existujúcich spotrebných družstiev. Spotrebné družstvá Jednota sa venovali distribúcii spotrebného tovaru, poskytovaniu reštauračných, ubytovacích a rekreačných služieb, doplnkovej potravinárskej výrobe a výkupu niektorých potravinárskych produktov, bylín i lesných plodov určených na ďalšie spracovanie alebo na distribúciu. Vlastnili sieť predajní (najmä na vidieku), ako aj veľkokapacitných nákupných stredísk, obchodných domov a reštauračných i ubytovacích zariadení. R. 2002 sa SZSD spojil s nákupnou organizáciou systému spotrebných družstiev COOP CENTRUM, a. s. (založená 1998), do skupiny COOP Jednota Slovensko, spotrebné družstvo, so sídlom v Bratislave, ktorá 2010 spájala 32 právne samostatných spotrebných družstiev pôsobiacich na celom Slovensku (s viac ako 220 tis. členov). R. 2010 sa od COOP Jednoty Slovensko odčlenila COOP Jednota Bratislava, ktorá uzavrela zmluvné partnerstvo so spoločnosťou CBA Slovakia, a. s., a 2011 prijala názov TERNO Slovensko, spotrebné družstvo. COOP Jednota Slovensko, spotrebné družstvo, sa orientuje na maloobchodnú činnosť, zabezpečuje nákup potravinárskeho a nepotravinárskeho tovaru a vytvára podmienky na rozvoj spotrebných družstiev centralizovaným marketingom, budovaním sortimentu výrobkov predávaných pod vlastnou značkou a inováciou činnosti podľa najnovších trendov v maloobchode.

Jeffers, Robinson

Jeffers [dže-], (John) Robinson, 10. 1. 1887 Allegheny, dnes súčasť Pittsburghu, Pensylvánia – 20. 1. 1962 Carmel, Kalifornia — americký básnik. Narodil sa v rodine presbyteriánskeho pastora a profesora antickej literatúry, zaujímal sa o grécky jazyk a grécku literatúru. Väčšinu života prežil odlúčený od civilizácie v dedinke Carmel južne od San Francisca na brehu Tichého oceána v dome zo žulových balvanov, ktorý si sám postavil; týmto prostredím sa inšpiroval vo väčšine svojich básní.

Prostredníctvom symboliky tzv. večného návratu (ovplyvnený F. Nietzschem) vyjadril víziu rozpadu tradičných vzťahov, najmä rodinných, a oslávil večnú krásu mora, oblohy a kameňa v kontraste s ľudskou nenásytnosťou. V básnických zbierkach Tamar a iné básne (Tamar and Other Poems, 1924) a Grošovaný žrebec (Roan Stallion, 1925; slov. 1975) prostredníctvom prírodných motívov rozvíjal úvahy o problémoch moderného človeka, v básnickej zbierke Daj svoje srdce jastrabom a iné básne (Give Your Heart to the Hawks and Other Poems, 1933) jastrab symbolizuje slobodu a neskrotnosť, v básnickej zbierke Hnevaj sa na slnko a iné básne (Be Angry at the Sun and Other Poems, 1941) zaujal ostré protivojnové stanovisko, veršovaná dráma Medea (1946; slov. 1971; sfilmovaná 1983, réžia Mark Cullingham) je prebásnením tragédie Euripida. V básnickej zbierke Dvojitá sekera a iné básne (The Double Axe and Other Poems, 1948) proklamoval svoj filozofický postoj tzv. inhumanizmu (hrozivá vízia zániku ľudstva, nedôvera k človeku, negatívne javy civilizácie, beznádej, skepsa, prejavy brutálnosti a deštruktívnych vášní).

V slovenčine vyšiel výber z Jeffersovej básnickej tvorby pod názvom Prirodzená hudba (1967), na Poetickej scéne Novej scény sa 1984 uvádzala scénická kompozícia Pastierka putujúca k septembru (The Loving Shepherdess, 1956).

Jekaterinburg

Jekaterinburg, Ekaterinburg, 1924 – 1991 Sverdlovsk — mesto v ázijskej časti Ruska na vých. svahoch Stredného Uralu na rieke Iseť (prítok rieky Tobol), administratívne stredisko Sverdlovskej oblasti a Uralského federálneho okruhu; 1,468 mil. obyvateľov (4. najväčšie mesto Ruska, 2018), aglomerácia okolo 2,211 mil. obyvateľov (4. najväčšia aglomerácia krajiny, 2017). Významné priemyselné stredisko s optickým, strojárskym, hutníckym, kovoobrábacím, polygrafickým, potravinárskym, papiernickým, chemickým a farmaceutickým priemyslom, výroba kozmetiky a parfumov; vojenskopriemyselný komplex. Vďaka geografickej polohe (rozprestiera sa na hranici Európy a Ázie pod nie príliš vysokými svahmi, cez ktoré bolo možné viesť komunikačné tepny) sa mesto stalo významnou dopravnou križovatkou (po Moskve a Petrohrade 3. najväčšia v krajine). Leží na Transsibírskej magistrále (najväčšie zoraďovacie nádražie v krajine) a vedú ním dopravné ťahy spájajúce európsku a ázijskú časť Ruska, medzinárodné letisko Koľcovo; metro.

Mesto bolo založené 1723, keď boli na mieste pôvodnej osady zriadené huty nazvané podľa neskoršej cárovnej Kataríny I. Predstavovalo centrum rozľahlého banského kraja rozprestierajúceho sa na obidvoch stranách pohoria Ural. R. 1726 tam bola postavená továreň na spracovanie drahých kameňov, ktoré sa vyvážali i za hranice, a 1725 – 26 otvorená mincovňa, ktorá od 1735 vyrábala medené mince pre celé Rusko (pred zatvorením 1876 produkovala 80 % ruských mincí). R. 1781 získal Jekaterinburg štatút mesta a 1807 ako jediné ruské mesto štatút banského mesta. Od konca 19. stor. jedno z centier revolučného hnutia na Urale, počas Októbrovej revolúcie 1917 sa pridalo na stranu boľševikov. Bol tam internovaný zosadený cár Mikuláš II. s rodinou a 17. 7. 1918 bola celá rodina boľševikmi postrieľaná. Od 1919 centrum Jekaterinskej gubernie, od 1923 hlavné mesto Uralskej oblasti. R. 1924 premenované na Sverdlovsk podľa J. M. Sverdlova. Od 1934 centrum Sverdlovskej oblasti. Počas 2. svetovej vojny tam boli evakuované niektoré úrady z Moskvy. R. 1991 opäť nazvané Jekaterinburg. Stavebné pamiatky: Chrám nanebovstúpenia Pána (1782 – 1818, v štýle neskorého ruského baroka), neoklasicistická Katedrála Sv. Trojice (1818 – 39), Chrám na krvi (2000 – 03, postavený na mieste vyvraždenia cárskej rodiny v Ipatievovom dome z 1880 zbúranom 1977; významné pútnické miesto), Chrám narodenia Krista (1996 – 2000), Chrám zosnutia presv. Bohorodičky (1994), Kaplnka sv. Kataríny (1998) na mieste bývalej Katedrály sv. Kataríny (katedrála 1723, zvonica 1847 – 76, deštruované 1930), Novotichvinský kláštor (koniec 18. – začiatok 19. stor. súbor klasicistických budov) s Katedrálou Alexandra Nevského (1838 – 54), Kláštor na počesť sv. cárskych mučeníkov (2000, na mieste, kde bola prvýkrát pochovaná vyvraždená cárska rodina), klasicistický palác Rastorgujevovcov a Charitonovovcov (1794, reštaurovaný v 20. stor.), neoklasicistický Pšeničnikovov palác (1830), dom kupcov Korobkovovcov (1. polovica 19. stor.), budova starej železničnej stanice (1878, dnes mestské historické múzeum), dom riaditeľa banských závodov (pôvodne klasicistické šľachtické sídlo, 1818 – 30) a i. Viacero vysokých škôl (napr. Uralská štátna univerzita M. Gorkého, založená 1920; Uralská štátna technická univerzita, 1920), pobočka Ruskej akadémie vied, múzeá a galérie (napr. Jekaterinburské múzeum výtvarných umení, založené 1936; Historické múzeum, založené 1992; Fotografické múzeum Dom Metnenkova, založené 1998; a i.), viaceré divadlá.

Jelenia Góra

Jelenia Góra [-ňa gu-] — mesto v juhozápadnom Poľsku v Dolnosliezskom vojvodstve v blízkosti hranice s Českom na sútoku riek Bobr a Kamienna; 80-tis. obyvateľov (2017). Významné priemyselné, obchodné a turistické stredisko vojvodstva. Priemysel farmaceutický, optický, papiernický, chemický (výroba plastov), kovoobrábací, elektronický. Cestný a železničný uzol

Podľa tradície vzniklo na mieste hradu, ktorý tam 1108 dalo postaviť poľské knieža Boleslav III. Krivoústy, prvýkrát písomne doložené 1281 ako Hirschberg, 1288 doložené ako mesto. R. 1392 sa stalo súčasťou českého kráľovstva, za vlády Jagelovcov získalo právo raziť vlastné mince, od 1526 súčasť habsburskej monarchie. Od 2. polovice 16. stor., a najmä v 17. a 18. stor. významné centrum výroby ľanového plátna a jedno z najbohatších miest v Sliezsku. R. 1742 pripadlo Prusku, 1871 sa stalo súčasťou Nemecka. Od 1882 názov Jelenia Góra. Od 1945 súčasť Poľska (nemecké obyvateľstvo bolo vysťahované a nahradené poľským). R. 1976 sa súčasťou mesta stali kúpele Cieplice Śląskie-Zdrój. Stavebné pamiatky: klasicistická radnica (1747 – 49, rozšírená začiatkom 20. stor.), barokový Kostol povýšenia Sv. kríža (1717 – 70), Kostol sv. Erazma a Pankráca (okolo polovice 16. stor., na mieste staršieho zo 14. stor., upravený v 18. – 19. stor.), barokový Kostol sv. apoštolov Petra a Pavla (1. polovica 18. stor.), Kaplnka sv. Anny (1. štvrtina 16. stor., vybudovaná v bývalej bašte, v 18. stor. upravená), v centre mesta barokové a rokokové meštianske domy na námestí s arkádami (17. – 18. stor., v jadre stredoveké, upravované v 20. stor.), baroková fontána so sochou Neptúna (18. stor.), zvyšky mestských hradieb (14. – 15. stor.) s vežou Grodzka (15. stor., prestavaná v 18. stor., dnes turistické informačné stredisko) a s Wojanovskou bránou a vežou (po 1480, prebudovaná v 18. stor., reštaurovaná koncom 20. stor.), secesné Divadlo Cypriána Kamila Norwida (1903 – 04), hrad Chojnik (50. roky 14. stor., prebudovaný v 15. – 16. stor.), Kostol sv. Martina (okolo 1305, barokovo prestavaný 1778 – 82), Kostol Najsv. srdca Ježišovho (1745), secesná vila spisovateľa G. Hauptmanna (1901, dnes múzeum), viaceré múzeá a galérie (napr. Múzeum Krkonôš).

Jelšava

Jelšava — mesto v okrese Revúca v Banskobystrickom kraji na styku Revúckej vrchoviny a Slovenského krasu v doline rieky Muráň, 258 m n. m.; 3 216 obyvateľov (2018). Vrchovinné až hornatinné územie je pozdĺž rieky čiastočne odlesnené, v nižších nadmorských výškach pokryté dubovým, vo vyšších bukovým lesom. Ťažba a spracovanie magnezitu, výroba žiaruvzdorných materiálov v Slovenských magnezitových závodoch, a. s.

Mesto písomne doložené 1271 ako Elsua, 1291 Elswa, 1299 Ilsua, 1327 Ylsua, 1427, 1435, 1438, 1453 Ilswa, 1466 Elsva, 1469 Ilswa, 1564 Jelssawa, 1573 Jolssova, 1582 Ölch alias Ilschwa, 1594 Oltcz, 1598 Jelsowa, Josuach, 1773 Alnovia, Jolsva, Elesch, Jalssowa, 1786 Alnovia, Eltsch, Jelschau, 1808 Jolsva, Eltsch, Jelssawa, 1863 Jólsva, 1873 – 82 Jolsva, 1888 Jólsva, 1892 – 95 Jolsva, 1898 – 1900 Jólsva, 1902 – 13 Jolsva, 1920 – 38 Jelšava, 1938 – 45 Jolsva, 1945 Jelšava; 1938 – 45 pripojené k Maďarsku. Vzniklo ako banská osada asi v 1. polovici 13. stor., 1243 je doložený hrad Jelšava (castrum Illswa), ktorý vznikol na okraji osady ešte pred tatárskym vpádom. Od 1327 patrila Jelšava Ratoldovcom (neskôr získali prímeno z Jelšavy, → Jelšavskovci), ktorí nad ľavým brehom rieky Muráň asi 3 km severozápadne od Jelšavy vybudovali nový kamenný hrad (po 1327), ktorý bol v poslednej tretine 14. stor. výrazne prebudovaný palatínom Leustachom († po 1400). Pravdepodobne okolo 1327 získala Jelšava mestské výsady, nastal prílev nemeckých osadníkov a následne rozvoj baníctva (ťažba drahých kovov, medi a železnej rudy), neskôr tam boli v prevádzke huty a hámre (doložené 1435). Za vlády Ľudovíta I. Veľkého jeden z najdôležitejších producentov železa v Uhorsku. Koncom 1. polovice 15. stor. obsadili Jelšavu vojská bratríkov (doložené 1454). Po 1461 sa centrum panstva presunulo na hrad Muráň (po tom, ako ho Štefan Zápoľský vydobyl z rúk bratríkov). R. 1552 získala Jelšava právo meča, 1556 ju zničili Turci. R. 1567 je tam doložená mestská latinská škola. R. 1568 vznikol prvý cech (kováči), postupne ich bolo 20; od 16. stor. boli významní najmä zvonkári, ktorí vyvážali zvonce do celej Európy (zvonkárstvo zaniklo v polovici 20. stor.). R. 1576 zasiahla Jelšavu epidémia cholery. Koncom 16. stor. sa obyvatelia pridali k protestantizmu. Na začiatku 17. stor. mesto zničili Bočkajovi hajdúsi. Rozvoj Jelšavy podporoval palatín F. Vešeléni, ktorý do mesta zvolával snemy. R. 1659 bola Jelšava Leopoldom I. oslobodená od platenia dane, cla a desiatku. R. 1670 sa mesto stalo majetkom grófa Jána Rotthala. R. 1750 tam bola otvorená najstaršia lekáreň v Gemeri (existovala do 1997). Od 17. stor. Jelšava strácala banícky ráz a význam nadobudli remeslá. R. 1816 tam existovala verejná knižnica. R. 1829 mesto vyhorelo. R. 1880 bol v Jelšave objavený magnezit, ktorý sa začal ťažiť koncom 19. stor. spolu s mastencom, 1894 – 99 tam boli postavené tri pece a 1923 otvorená továreň na spracovanie magnezitu, v 50. – 60. rokoch 20. stor. rozšírená (v súčasnosti Slovenské magnezitové závody, a. s.). Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska bola v Jelšave 1968 – 91 umiestnená okupačná sovietska vojenská posádka. Archeologické nálezy: zvyšky dvoch stredovekých drevozemných hrádkov, v polohe Hrad zrúcaniny kamenného hradu z prelomu 12. a 13. stor., nad ľavým brehom rieky Muráň zaniknutý hrad Jelšavskovcov zo 14. stor. (postupne zanikol pravdepodobne v 2. polovici 15. alebo začiatkom 16. stor., z prameňov sa vytratil po 1461).

Stavebné pamiatky: kaštieľ (nazývaný koburgovský alebo aj koháriovský, pôvodne renesančný z 1. polovice 16. stor., klasicisticky prestavaný 1796 – 1801, v súčasnosti nevyužívaný), neoklasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1849, upravovaný v 20. stor.), klasicistický evanjelický kostol (1784 – 85, veža z 1834) s klasicistickou budovou bývalej evanjelickej školy (1795), neskorobaroková radnica (1781, na mieste staršej, dnes sídlo Mestského úradu), neskorobaroková rímskokatolícka fara (80. roky 18. stor.) a rokoková budova bývalej rímskokatolíckej školy (2. polovica 18. stor., upravovaná v 2. polovici 20. stor.), neoklasicistická budova bývalého mestského hostinca Skalka (1845, opravovaná v 20. stor., dnes reštaurácia), v centre mesta v radovej zástavbe viaceré meštianske neskorobarokové a klasicistické meštianske domy (2. polovica 18. stor. – 19. stor., napr. Golosov dom z konca 18. stor., klasicistická budova mestskej knižnice z 1. polovice 18. stor.); na mestskom cintoríne niekoľko sochársky stvárnených náhrobkov z 19. stor. (napr. náhrobok Ľ. Greinera z 1882).

Jelšovce

Jelšovce — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji na Podunajskej pahorkatine na Nitrianskej nive, 148 m n. m.; 1 022 obyvateľov (2018). Pahorkatinné odlesnené územie. Obec písomne doložená 1326 ako Egurzegh, 1327 Egurzegh, 1329 Egerseg, 1332 Eguesseg, 1387, 1571, 1663 Egerszeg, 1773 Egerszegh, 1786, 1808, 1863 – 77 Egerszeg, 1882 Nyitraegerszeg, 1888 Egerszeg, 1892 – 1913 Nyitraegerszeg, 1920 Jagerseg, Egerseg, 1927 – 48 Jagersek, Egerszek, 1948 Jelšovce. Pôvodne patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, neskôr Nitrianskej kapitule, potom časť trnavskému panstvu Ostrihomského arcibiskupstva, 1579 vrátená Nitrianskej kapitule. R. 1664 bola poplatná Turkom. Od 17. stor. tam bola škola. R. 1747 obec vyhorela, 1783 bola poškodená povodňou. R. 1922 tam bola na rieke Nitre vybudovaná malá vodná elektráreň, 1953 nová vodná elektráreň. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: takmer nepretržité osídlenie od neolitu po stredovek; rozsiahle sídlisko ludanickej skupiny (neolitická lengyelská kultúra) s dlhými domami a hrobmi, eneolitické sídlisko badenskej kultúry s kanelovanou keramikou a pecami so zachovanými klenbami, opevnené sídlisko maďarovskej kultúry a najväčšie pohrebisko zo staršej bronzovej doby (616 hrobov) na juhozápadnom Slovensku patriace k nitrianskej, únětickej a maďarovskej kultúre, sídlisko z mladšej bronzovej a z laténskej doby, sídlisko z prelomu letopočtu s keltsko-dáckymi chatami a zo skorého stredoveku, slovanská osada z 9. stor. s dvoma drevom vyloženými studňami a priliehajúcim pohrebiskom. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Márie Magdalény (pôvodne renesančná kaplnka z konca 16. stor., 1733 barokovo zväčšená a prestavaná, kostol upravený v 20. stor.), prícestná socha sv. Jána Nepomuckého (2. polovica 18. stor.), socha sv. Vendelína (1889), pri kostole neskorobarokový kríž (1776) a stĺp Sv. Trojice (1924), na cintoríne kaplnka (19. stor.).

jemenská architektúra a výtvarné umenie

jemenská architektúra a výtvarné umenie — architektúra a výtvarné umenie na území Jemenu od najstarších čias do súčasnosti.

Architektúra sa delí na predislamskú (od 8. stor. pred n. l. do 8./9. stor. n. l.) a islamskú (od 8./9. stor. do súčasnosti).

Predislamská architektúra sa zväčša nezachovala, zachované doklady sa vyznačujú rozmanitosťou a originalitou a poukazujú na vplyvy z viacerých oblastí. K najstarším stavbám patria malé obydlia kruhového alebo oválneho pôdorysu z bronzovej doby (2. tisícročie pred n. l.) na náhornej plošine v oblasti Damár. Monumentálna architektúra vznikala približne od začiatku 1. tisícročia pred n. l. Stavali sa najmä chrámy, verejné budovy a hrobky. Hlavným stavebným materiálom sakrálnej architektúry bol kameň, pričom technologická úroveň jeho spracovania bola mimoriadne vysoká. Monolitické kamenné, jemne opracované piliere podopierali stropy v interiéroch, fasády významných stavieb boli zdobené reliéfnymi panelmi a vlysmi (častým dekoratívnym motívom bola štylizovaná hlava kozorožca).

Originálna architektúra vznikala v kráľovstve Sába. Chrámy boli uzatvorenými architektonickými komplexmi pravouhlého pôdorysu pozostávajúcimi z trojpriestorovej cely a z nádvoria obklopeného krytou galériou s piliermi (tzv. klasický typ sabejského chrámu). K najvýznamnejším príkladom patria chrámy v blízkosti Ma’ribu z 8. stor. pred n. l. (Sirváh, Vádí Kutúta), v samotnom Ma’ribe sa zachovali zvyšky niekoľkých takýchto chrámov. Pravdepodobne v 7. stor. pred n. l. vznikla mohutná Ma’ribská priehrada, ktorá slúžila ako rezervoár vody určenej na zavlažovanie (bola sústavne opravovaná, zanikla až koncom 7. stor. n. l., napájala sa na rozsiahlu sieť zavlažovacích kanálov). Na jej mieste je archeologicky doložená staršia priehrada, ktorá bola budovaná už okolo 1700 pred n. l. Klasický typ sabejského chrámu pretrval až do začiatku n. l. K významným stavbám patril aj Chrám boha Athtara v Ma’íne (pravdepod. 5. stor. pred n. l.) so stĺpmi zdobenými nízkym reliéfom. V meste Šabva, ktoré bolo hlavným mestom kráľovstva Hadramaut (od 4. stor.), bolo podľa Plínia St. okolo 60 chrámov.

Na prelome letopočtov a v prvých stor. n. l. sa na stavbách prejavil vplyv helenistickej a rímskej architektúry (napr. naturalisticky stvárnené rastlinné ornamenty). V Timna’, hlavnom meste kráľovstva Katabán, vznikli pravdepodobne začiatkom n. l. hrobky, ktoré pozostávali z chodby vedúcej k niekoľkým malým hrobovým komorám.

Islamská architektúra sa vyznačuje pomernou konzervatívnosťou, silno sa v nej prejavili staršie miestne predislamské tradície. Tradičnými stavebnými materiálmi boli kameň (používal sa najmä v horských oblastiach), nepálené, výnimočne aj pálené tehly, drevo a štuka. V obytnej architektúre bola bežná kombinácia kameňa (spodné podlažia) a tehál (horné podlažia). Drevo bolo veľmi vzácne, zväčša sa dovážalo a používalo sa skôr ako obkladový materiál, ktorý bol bohato zdobený ornamentálnymi rezbami a polychrómiou. Štuky sa uplatnili aj ako výplne okien v kombinácii s kúskami farebného skla komponovanými v zložitých geometrických obrazcoch. V sakrálnej architektúre sa stavali najmä mešity, madrasy a hrobky.

Približne v 10. stor. sa začala vyvíjať charakteristická islamská architektúra. Na stavbách sa uplatnili trámové stropy podopreté kamennými stĺpmi s hlavicami alebo s tehlovými piliermi. Kazetové drevené trámové stropy boli spravidla bohato dekorované maľbou, rezbou i zlátením. Používanie arkád sa rozšírilo od 8. stor. v sakrálnej architektúre (Veľká mešita v Saná, 8. stor.). Vonkajšie steny stavieb boli obvykle z kameňa alebo z tehál (pálených i nepálených), fasády boli zvyčajne pokryté štukami (zdobenými vyrezávanými ornamentmi) a štukovými omietkami. Glazovaná keramika sa uplatnila len výnimočne na fasádach sakrálnych stavieb (napr. malé keramické disky na fasáde al-Mansúrovej mešity v Dibajne v provincii Amrán, 13. stor.). Od 14. stor. sa zriedkavo používali mukkarny.

Vyvinulo sa niekoľko typov mešít. Najjednoduchším typom je uzatvorená kubická miestnosť s interiérom rozdeleným niekoľkými radmi podporných pilierov alebo stĺpov s jednoduchými hlavicami. Vstup je oproti mihrábu. Vnútri sa nenachádzajú okná (alebo len výnimočne malé okná pod stropom). Tento stavebný typ mešity je pravdepodobne odvodený od staršieho miestneho predislamského typu chrámu (v niektorých prípadoch bol priamo starší pohanský chrám prestavaný na mešitu, napr. mešita v Tamure, 1089). K zachovaným príkladom patrí napr. al-Abbásova mešita v Asnáfe v oblasti Chaulán (1126), ktorá má výnimočnú ornamentálnu výzdobu stropov pozostávajúcu z prepletených geometrických motívov. Ďalším typom mešity je rozľahlejšia stavba pravouhlého pôdorysu s viacerými vstupmi a zvyčajne s dvorom pred hlavným vstupom, ktorý však nebol integrovaný do komplexu mešity (hypostylový typ, pravdepodobne tiež nadviazal na staršie miestne chrámové stavby). Interiér je delený radmi stĺpov, ktoré stavitelia použili zo starších predislamských stavieb. K zachovaným príkladom patria Veľká mešita v Zabíde (okolo 820 – 13. stor.), Mešita Sulajmána ibn Dávúda v Ma’ribe (1089) a mešita v Damáre (12. – 13. stor.). Hypostylový typ mešity s dvorom, typický a najrozšírenejší v celom islamskom svete, sa v Jemene presadil pomerne neskoro. K prvým a najvýznamnejším príkladom patria Veľká mešita v meste Saná (705 – 715, neskôr niekoľkokrát prestavaná, 1986 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a mešita v Šibame (9. – 10. stor., 1982 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), k významným pamiatkam patrí aj Mešita Arvá bint Ahmada v Džible (1088 – 89), ktorá vznikla prestavbou pôvodného kráľovského paláca. Je to typ mešity s vnútorným dvorom obkoleseným arkádami a so stĺpovou modlitebňou s plochým stropom. Modlitebňa má 4 lode so širokou strednou loďou vedúcou od klenby arkád dvora k mihrábu. Širšia stredná loď modlitebne sa uplatnila pri stavbách neskorších mešít v celom Jemene (napr. al-Mansúrova mešita v Dibajne so zaklenutou loďou pred mihrábom a s drevenými kupolami strednej lode; okolo 1204). Monumentálny portál sa prvýkrát uplatnil vo Veľkej mešite v Saná (okolo 1158).

V období vlády vedľajšej línie dynastie Ajjúbovcov (1173/74 – 1228/9) sa v architektúre rozšírili viaceré nové prvky i stavebné typy. Najvýznamnejšie z nich boli kupolové klenby, ktoré sa uplatnili v mešitách (napr. v modlitebni je centrálna kupola obklopená menšími kupolami). Začali sa stavať aj minarety, najstaršie zachované sa nachádzajú vo Veľkej mešite v Zabíde (okolo 1200), vo Veľkej mešite v Saná (14. stor.) a vo Veľkej mešite v Zafár Dibajne (14. stor.).

Počas vlády sunnitských dynastií Rasúlovcov (1229 – 1454) a Táhirovcov (1454 – 1517) sa prejavil silný kultúrny a politický vplyv Egypta, čo je evidentné najmä v architektúre (napr. na minaretoch, ktoré kopírujú mamlúcke vzory). Sultáni, ich rodiny, vládni úradníci a učenci dávali budovať mešity, madrasy a hospice. Z obdobia Rasúlovcov sa zachovali najstaršie mešity zaklenuté kupolami (stredná, hlavná loď modlitebne bola obvykle zaklenutá kupolami, na jej stranách sa nachádzali bočné lode zaklenuté menšími kupolami, napr. v madrase Asadíja v Ibbe, pred 1258). Súčasťou mešity bol dvor obkolesený arkádami. Stena kibly, obvykle ponímaná ako hlavná fasáda stavby, bola zdobená slepými nikami a ornamentmi. Mihráb bol v exteriéri zvýraznený malou vežičkou s kupolou v hornej časti (tento originálny prvok jemenskej islamskej architektúry sa rozšíril v období Ajjúbovcov). Novým prvkom boli okná komponované v radoch, presvetľujúce interiér dovtedy tradične neosvetlený denným svetlom. Kupoly sa uplatnili aj na stavbách rozmerovo malých mešít, ktorých stropy boli v predošlom období rovné (mešita Malhuki v Ibbe, 1499). Madrasy sa začali stavať približne na konci 12. stor. V prvých madrasách sa uplatnil pravouhlý pôdorys s dvorom so 4 ívánmi (nezachovali sa). V období vlády Rasúlovcov sa uplatnili rozličné originálne typové a pôdorysné variácie madrasy (osobité pre ne bolo, že sa v nich nenachádzali obytné miestnosti a učitelia ani žiaci tam nebývali). Charakteristické boli vysoké portály a niekoľkoposchodové minarety, ktorých architektúra bola ovplyvnená súdobými islamskými stavbami v sev. Iraku a juhových. Anatólii. Steny interiérov boli bohato dekorované vyrezávanými štukami a maľovanými ornamentmi. Madrasa Mu’tabíja v Ta’izze (1392) má pravouhlý pôdorys a je rozdelená na dve časti (modlitebňu zaklenutú kupolami a dvor obstavaný malými zaklenutými miestnosťami určenými na vyučovanie). Originálnym prvkom je chodba v tvare písmena U, ktorá obkolesuje steny modlitebne a napája sa na dvor pred ňou. Podobný typ sa uplatnil aj na madrase Ašrafíja v Ta’izze (1397 – 1401), ktorej súčasťou boli aj kenotafy členov kráľovskej rodiny umiestnené pod bohato zdobenými baldachýnovými štruktúrami. V tom období sa začali stavať aj chániky (závija), z ktorých sa zachovala chánika v Hajse (1250 – 95) predstavujúca neobvyklý dispozičný typ dvojloďovej zaklenutej modlitebne s dvorom a s veľkým ívánom.

Originálny dispozičný typ madrasy sa rozvíjal aj v období vlády Táhirovcov (1454 – 1517). Chodba v tvare písmena U obkolesovala nádvorie a prepájala jednotlivé časti budovy, rozšírená vytvárala lodžiu, v ktorej mohli byť fontány (madrasa Mansúríja v Džubane, 1482; madrasa v Rade, koniec 15. – začiatok 16. stor.). Architektúra tohto obdobia bola ovplyvnená aj islamskou architektúrou Indie, s ktorou bol Jemen dlhodobo kultúrne prepojený.

V architektúre hrobiek sa v období Ajjúbovcov rozšírili kupoly. Zachovali sa hrobky zajdovských imámov, ktoré sú bohato dekorované. Uplatnil sa typ jednoduchej kubickej stavby štvorcového pôdorysu zaklenutej kupolou. Hrobky boli na troch stranách otvorené alebo to boli pilierové baldachýnové stavby bez stien zaklenuté kupolou, zdobené bohatou štukovou výzdobou (s epigrafickým a geometrickým ornamentom). K najvýznamnejším príkladom patria komplex hrobiek pri Mešite imáma al-Hádího v Sa’de (14. – 15. stor.), ktoré sú výnimočné polychrómovanou štukovou dekoráciou klenieb, a hrobka imáma Saláhaddína v Saná (po 1391).

Počas tzv. prvej osmanskej okupácie (1538 – 1636) bola jemenská architektúra miestami ovplyvnená aj osmanskou architektúrou (napr. obytné domy v meste Zabíd, 16. – 17. stor.), napriek tomu však až do 20. stor. pretrvali miestne stavebné tradície. K významným pamiatkam z 20. stor. patrí palácový komplex, ktorý dal vybudovať imám Jahjá (al-Mutavakkil Jahjá Muhammad Hamíd ad-Dín, *1869, †1948) v 30. rokoch 20. stor. asi 15 km od mesta Saná (Dár al-Hadžar). Stavebné formy i dekor jednotlivých budov vychádzajú z tradičnej obytnej architektúry v Saná. V 2. polovici 20. stor. sa rozšírila moderná architektúra, pričom niektorí súčasní jemenskí i zahraniční architekti na svojich stavbách experimentujú s tradičnými stavebnými technológiami (napr. nepálené tehly) a snažia sa uplatňovať aj tradičné dekoratívne motívy.

Najoriginálnejšiu formu jemenskej architektúry predstavuje tradičná obytná architektúra, ktorej štýl i dekor sa líšia v závislosti od regiónov; stavby sú prispôsobené klimatickým podmienkam. Výnimočné sú 4- až 9-poschodové vežové domy v meste Saná a v jeho okolí, ktoré majú štvorcový pôdorys a sú obývané jednou rodinou (1986 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Domy tohto typu sa stavali pravdepodobne od prvých storočí n. l., pričom odvtedy sa menili len minimálne (dokázané je ich budovanie od abbásovského obdobia, najmladšie vznikali ešte v 1. polovici 20. stor.). Spodné podlažia majú vybudované z kameňa, horné z pálenej tehly, ich vonkajšie múry sú značne hrubé. Na prízemí sa nachádzajú vstupná hala a priestory pre zvieratá, na podlažiach nad ním malé obytné miestnosti, nad nimi kuchyňa a na najvrchnejšom podlaží rozľahlá slávnostná hala určená na prijímanie hostí (nazývaná mafradž). Tieto domy sú charakteristické bohatou ornamentálnou výzdobou fasád, ktorá je obyčajne symetricky komponovaná okolo vstupného portálu. Fasády horných podlaží sú zdobené pásmi ornamentov z tehál, výzdoba sa sústreďuje okolo okien, pásy ornamentov oddeľujú jednotlivé podlažia. Najčastejšie sa uplatňujú geometrické ornamenty, v spodných podlažiach aj rastlinné a zvieracie motívy. Plastický dekor fasád je bielej farby, čo na tehlovom podklade pôsobí mimoriadne dekoratívne. Obytné domy v meste Sa’da a v jeho okolí sú postavené z nepálených tehál. Majú tvar niekoľkoposchodovej, smerom nahor sa postupne zužujúcej veže. V hornej časti sú ukončené ornamentálnou balustrádou. Rady okien sú zvýraznené nízkym reliéfnym dekorom bielej farby. Okenné výplne boli pôvodne z alabastru, ktorý bol v neskoršom období nahradený farebným sklom. Originálna obytná architektúra sa vyvíjala aj v regióne Hadramaut, kde vežové domy dosiahli nezvyklú výšku. V meste Šibam sa zachovalo viac ako 500 vežových domov (17. – 19. stor.; 1982 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), z ktorých najvyššie majú až 8 podlaží.

Výtvarné umenie — k najstarším dokladom hrnčiarstva na území Jemenu patria nádoby zdobené jednoduchým rytým dekorom (horizontálne línie, vlnovky, bodky) z bronzovej doby nájdené v 80. rokoch 20. stor. vo viacerých jemenských lokalitách. V staroveku sa umelecká tvorba rozvíjala najmä v rámci prosperujúcich a navzájom súperiacich kráľovstiev (Sába, Hadramaut, Katabán, Ma’ín), ktorých bohatstvo pochádzalo z obchodu s vonnými živicami kadidlovníka a myrhy. Významným príkladom starovekého juhoarabského sochárstva sú kamenné objekty s votívnym charakterom, ktoré panovníci a bohatí obchodníci darovali chrámom, napr. kadidelnice zdobené jednoduchými reliéfnymi figurálnymi výjavmi a nápismi v jazykoch Južnej Arábie. Reliéfom sa zdobili aj náhrobné stély (k najkrajším patria mramorové a alabastrové), napr. alabastrová stéla z 2. alebo z 3. stor. n. l. (dnes v Louvri v Paríži) so sabejským nápisom vyrytým v hornej časti a s dvoma reliéfmi, z ktorých jeden zrejme zobrazuje pohrebnú hostinu a druhý zomretého sediaceho na koni a poháňajúceho ťavu. Pôsobivé sú aj vápencové a alabastrové hlavy nájdené v hrobkách v Timna’ (hlavné mesto kráľovstva Katabán), pôvodne osadené na podstavci s nápisom označujúcim zomretého. Vyznačujú sa tvarovou úspornosťou i frontálnym a symetrickým vyhotovením. Oči a obočie sa inkrustovali (polodrahokamy, živica ap.). Významnú skupinu plastík z tohto regiónu tvoria alabastrové a kalcitové postavy stojace alebo sediace na podstavci s inskripciou. Boli to votívne plastiky alebo plastiky umiestňované v hrobkách. Podobne ako hlavy aj tieto figúry boli výrazne štylizované a koncipované na čelný pohľad. Ich telo býva vytesané nahrubo, majú jednoduchý odev, ruky pripažené a v lakťoch ohnuté do pravého uhla, nohy bosé alebo v sandáloch. Sochárska, resp. kamenárska výzdoba sa uplatňovala aj v architektúre (reliéfy s jednoduchým zvieracím a rastlinným dekorom). K najkrajším bronzovým plastikám patrí socha Ma’díkariba (5. – 4. stor. pred n. l.) z chrámu v Ma’ribe (hlavné mesto sabejského kráľovstva), ktorý bol stvárnený spôsobom pripomínajúcim gréckeho hrdinu Herakla (napr. cez plecia prehodená levia koža, na hrudi zviazaná labami). Podarilo sa odkryť iba málo fragmentov nástennej maľby, napr. v Šabve (hlavné mesto kráľovstva Hadramaut) v paláci z 3. stor. n. l.

Prijatie islamu 628 v Jemene malo zásadný vplyv aj na vývoj umenia, islamské umelecké pravidlá vychádzali z domácej tradície. Jemenský textil (z bavlny i z hodvábu) bol pre svoju vysokú kvalitu cenený už v predislamskom období a jeho obľúbenosť pretrvala aj po dobytí územia Arabskou ríšou a po nástupe islamu. Mimoriadnej priazni sa tešil u panovníkov dynastie Umajjovcov. V 1. polovici 13. stor. sa v Jemene začalo obdobie vlády Rasúlovcov (1229 – 1454), počas ktorého Jemen zaznamenal kultúrny i hospodársky rozkvet. V tom čase sa rozvíjala literatúra i rôzne vedné oblasti (napr. medicína), postavilo sa viacero významných stavieb. Pre celý región boli typické zdobené drevené dvere, okenné rámy ap., máloktoré sa však (vzhľadom na netrvácny charakter materiálu) zachovali. Do sakrálnych stavieb sa umiestňovali aj drevené kenotafy a mimbáry. Kenotaf v Abharovej mešite v Saná (1748) je bohato zdobený vyrezávaným geometrickým a arabeskovým dekorom.

Polovica 70. rokov 20. stor. bola charakteristická vznikajúcim jemenským modernizmom, mnohí mladí umelci dostali možnosť študovať v zahraničí. R. 1987 bola v meste Saná otvorená prvá galéria v Jemene, ktorá usporadúvala výstavy jemenského i zahraničného umenia. Významnú úlohu v modernizácii umeleckého života má Spoločnosť jemenských umelcov, ktorá usporadúvala výstavy výtvarných umelcov. Spolu s ekonomickými a sociálnymi zmenami postupne dochádza k zániku mnohých tradičných remesiel.

Jemnice

Jemnice — mesto v Česku v kraji Vysočina v okrese Třebíč v Jevišovickej pahorkatine; 4-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, kovospracujúci (výroba automobilových súčiastok), stavebných materiálov, textilný, potravinársky (baliarne čaju). Mesto vzniklo pravdepodobne pred 1226 z malej banskej osady Podolí (dnes mestská štvrť Jemníc), od 1227 kráľovské mesto s právom opevnenia, 1345 potvrdené jihlavské banské právo, do 15. stor. sa tam ťažilo striebro, olovo a zlato. R. 1423 ho neúspešne obliehali husiti, 1468 spustošilo vojsko Mateja I. Korvína a ťažba bola pozastavená, poškodené bolo aj počas tridsaťročnej vojny, 1832 vyhorelo. Stavebné pamiatky: Kostol sv. Stanislava (založený v polovici 14. stor., renesančne prestavaný v 60. rokoch 16. stor., barokovo upravený v 18. stor.), neskorogotický Kostol sv. Jakuba (postavený 1515 na mieste románskeho kniežacieho dvorca s rotundou z 11. – 12. stor., z ktorej je zachovaná románska valcovitá veža z 11. – 12. stor.; opravovaný v 19. stor.), neskorogotický Kostol sv. Víta (pôvodne súčasť františkánskeho kláštora založeného 1455 na mieste staršej kaplnky, prestavaný po 1468, kláštor zanikol v 16. stor., kostol barokovo upravený v 17. stor.), zámok (pôvodne hrad z 13. stor., v 16. stor. renesančne prestavaný, 1734 barokovo prestavaný podľa projektu A. E. Martinelliho, prestavaný v 19. stor.), zvyšky mestských hradieb (13. – 15. stor., prestavané v 16. stor.), mauzóleum rodiny Pallaviciniovcov (1902 – 04, oltár podľa návrhu J. Plečnika), v centre mesta meštianske domy (v jadre gotické zo 14. – 15. stor., zväčša barokovo prestavané v 17. – 18. stor., upravované v 19. – 20. stor.), židovský cintorín (založený v 14. stor., čiastočne zničený počas 2. svetovej vojny, reštaurovaný 1991 – 94, najstaršie náhrobky zo 17. stor.).

Jena

Jena — mesto v str. časti Nemecka v spolkovej krajine Durínsko na rieke Sála; 110-tis. obyvateľov (2017). Tradičné stredisko priemyslu jemnej mechaniky a optického priemyslu, ďalej farmaceutický, polygrafický a sklársky priemysel. Dopravná križovatka, letisko.

Mesto prvýkrát písomne doložené medzi 830 – 850, od 1236 mesto, v 13. stor. bola jeho ekonomika založená najmä na produkcii vína. R. 1286 sa tam usadili dominikáni a 1301 cisterciáni. R. 1523 sa v Jene začala šíriť reformácia, patrila k jej prvým centrám. Počas tridsaťročnej vojny bola 1636 – 37 vyplienená švédskymi vojskami. R. 1558 tam bola založená univerzita (dnes Friedrich-Schiller-Universität Jena), vďaka ktorej sa Jena stala významným univerzitným mestom; kurátorom univerzity sa 1807 stal J. W. Goethe, pôsobili na nej F. Schiller (podľa neho 1934 nazvaná), J. G. Fichte, G. W. F. Hegel a i. V bitke pri Jene a Auerstedte 14. 10. 1806 porazil Napoleon I. Bonaparte pruské vojská. Koncom 19. stor. sa Jena stala centrom strojárstva, optiky (Carl Zeiss Jena) a sklárstva. Veľká časť starého mesta bola na konci 2. svetovej vojny (1945) zničená bombardovaním, v 2. polovici 20. stor. znovuvybudovaná. Stavebné pamiatky: kostol Stadtkirche Sankt Michael (neskorogotický, vybudovaný vo dvoch fázach 1380 – 1450 a 1474 – 1557, upravovaný v 17. stor., reštaurovaný koncom 20. – začiatkom 21. stor.), kostol Sankt Johannes Baptist (založený v 9. stor., prestavaný v 13. stor., reštaurovaný v 19. – 20. stor.), neskorogotický kostol Unserer Lieben Frau (nazývaný Schillerkirche, 14. stor. – 1557, reštaurovaný v 20. stor.), gotická radnica (1377 – 1413, rekonštruovaná 1999 – 2001, dnes múzeum), Vila Zuckerkandl (1927 – 29, W. Gropius), Vila Auerbach (1924, W. Gropius), výšková budova JenTower (nazývaná aj Intershop Tower, 1970 – 72, rekonštruovaná 1999 – 2001), hlavná budova univerzity (1905 – 08, T. Fischer). Viaceré múzeá, napr. mestské (historické), optiky (založené 1922), významné muzeálne zbierky má aj univerzita (mineralogickú; botanickú, zoologicko-paleontologickú; numizmatickú, a i.), ktorej patria aj Schillerov záhradný dom (spisovateľ tam začas žil), Dom E. Haeckela, botanická záhrada (založená 1586, druhá najstaršia v Nemecku) a i.

Jensen-Klint, Peder Vilhelm

Jensen-Klint, Peder Vilhelm, 21. 6. 1853 Mineslyst, ostrov Sjælland – 1. 12. 1930 Kodaň — dánsky architekt, maliar a teoretik výtvarného umenia, otec K. Klinta. Študoval stavebné inžinierstvo a maľbu na akadémii v Kodani. Venoval sa najmä architektúre a úžitkovej tvorbe (navrhoval keramiku, nábytok, náhrobky a i.). Spoluzakladateľ viacerých umeleckých združení v oblasti architektúry a umeleckých remesiel. Zohral významnú úlohu v kultúrnom živote v Dánsku, a to najmä pri presadzovaní myšlienok ranej moderny. V tvorbe sa odvrátil od prevládajúceho súdobého akademizmu, pričom sa inšpiroval najmä tradičnými dánskymi umeleckými remeslami a stavebnými tradíciami, v architektúre aj dánskou gotikou, inovoval používanie tehly, ktorá bola tradičným stavebným materiálom dánskej architektúry. Usiloval sa vytvoriť moderný architektonický štýl inšpirovaný tradičnou dánskou regionálnou architektúrou, pričom ovplyvnil vývin dánskej architektúry v 1. polovici 20. stor. Navrhoval rodinné domy i sakrálne stavby. K jeho najvýznamnejším dielam patria kostoly Grundtvigskerken (projekt 1913, realizácia 1921 – 40) a Betlehemskirken (projekt 1930, realizácia 1935 – 37) v Kodani.

Jersild, Per Christian

Jersild [-šild], Per Christian, 14. 3. 1935 Katrineholm, provincia Södermanland — švédsky spisovateľ, lekár a vedec. Písal realistické i fantastické prózy s prvkami absurdity a humornú i pesimistickú satiru (s burlesknými črtami), v ktorej kritizoval byrokraciu a technokratickú spoločnosť. Napísal okolo 35 kníh, debutoval zbierkou poviedok Počty (Räknelära,1960). Jeho prvý román Do horúceho pekla (Till varmare länder, 1961; slov. 1968) sa nestretol s pozornosťou kritiky, presadil sa pikareskným románom Calvinolova cesta svetom (Calvinols resa genom världen, 1965). V románoch Poľovačka na svine (Grisjakten, 1968), ktorá je fiktívnym denníkom úradníka povereného likvidáciou ošípaných na švédskom vidieku, a Dovidenia v Song My (Vi ses i Song My, 1970) s námetom vietnamskej vojny odsudzuje bezcitnosť a neľudskosť v súčasnej spoločnosti. Autor románov Ostrov detí (Barnens ö, 1976; slov. 1982; sfilmovaný 1980, réžia Kay Pollak) o chlapcovi, ktorý ostal počas prázdnin sám, a o strate jeho túžby dospieť, keď spoznal krutosť sveta dospelých, Babylonský dom (Babels hus, 1978; slov. 1983), ktorý je kritikou nehumánneho prístupu zdravotníckeho personálu k pacientom v modernej nemocnici, a Po potope (Efter floden, 1982), v ktorej načrtol temnú víziu života na Zemi zničenej nukleárnou vojnou, historického románu Päťdesiaty spasiteľ (Den femtionde frälsaren, 1984), v ktorom poukazuje na moderné vizionárstvo, vedecko-fantastického príbehu Živá duša (En levande själ, 1980) o etike v lekárskom výskume, literárnej fantázie Holgerssonovci (Holgerssons, 1991), v ktorej zosmiešnil postavu Nilsa Holgerssona z rovnomennej knihy S. Lagerlöfovej, zobrazujúc jeho život v súčasnom Švédsku, ako aj románov Neskoré povesti (Sena sagor, 1998), v ktorom sa venuje medicínskym otázkam, Kráľovná svetla (Ljusets drottning, 2000), ktorej hlavný hrdina hľadá vlastnú identitu v zložitých rodinných vzťahoch, a Tivoli (2017) i divadelných hier, napr. Moskovská horúčka (Moskvafeber, 1977), esejistických a memoárových diel, napr. Vzbura morčiat (Uppror bland marsvinen, 1972), Profesionálne vyznania (Professionella bekännelser, 1981) a Lekárske memoáre (Medicinska memoarer, 2006). Člen švédskej Kráľovskej akadémie vied (1999), nositeľ viacerých ocenení.