Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 251 – 300 z celkového počtu 578 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Hlávka, Josef

Hlávka, Josef, 15. 2. 1831 Přeštice, okres Plzeň-jih – 11. 3. 1908 Praha — český architekt, staviteľ, stavebný podnikateľ a mecenáš.

R. 1860 – 69 viedol stavebnú kanceláriu vo Viedni, od 1882 žil v Prahe. Ako staviteľ realizoval vo Viedni Kostol nepoškvrneného počatia Panny Márie (Kostol lazaristov, 1860 – 62), dvorskú operu (1861 – 69), niekoľko reprezentačných nájomných domov na Ringstrasse a mestských palácov. K jeho najznámejším realizáciám patrí architektonický komplex budov rezidencie pravoslávnych metropolitov Bukoviny v meste Černovice na Ukrajine (1864 – 82, 2011 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, dnes sídlo univerzity). V Prahe navrhol budovu Zemskej pôrodnice (1867 – 75) v neogotickom štýle a viaceré nájomné domy. Bol predstaviteľom romantického historizmu, vo svojich dielach eklekticky kombinoval prvky viacerých štýlov (napr. neskorú gotiku a orientálne umenie). Po 1882 sa venoval nadačnej činnosti zameranej na podporu českej vedy a kultúry; inicioval napr. vydávanie súpisu historických pamiatok v Čechách.

hlbinné horniny

hlbinné horniny, abysálne horniny, plutonity — intruzívne vyvreté horniny, ktoré stuhli z magmy vo veľkých hĺbkach zemskej kôry (skutočná hĺbka tuhnutia je často neznáma). Vytvárajú rôzne telesá (napr. kyslé magmy tvoria obrovské masívy, batolity alebo plutóny s rozlohou niekoľko 100 km2). Zvýšená teplota telesa hlbinných hornín spôsobuje prehrievanie a premenu okolitých hornín. Okolo veľkých, hlboko ležiacich hlbinných telies vznikajú niekoľko km široké zóny rekryštalizácie (termické aureoly). V krajine vidieť hlbinné horniny iba vtedy, keď erózia odstránila z ich nadložia horniny, ktoré ich prekrývali. K hlbinným horninám patria granit, granodiorit, diorit, gabro, monzonit, norit, dolerit a i., ktoré často vytvárajú výrazné krajinné dominanty, napr. granitová Cukrová homoľa v Riu de Janeiro v Brazílii, granitový El Capitan a granodioritová Polklenba (Half Dome) v Yosemitskom národnom parku v USA, doleritová hradná skala v Edinburghu v Škótsku a i.

hĺbkotlačový valec

hĺbkotlačový valec — formový valec hĺbkotlačového stroja vo forme vyberateľného valca s galvanicky pomedeným povrchom, ktorý sa mechanicky upravuje na vysokú hladkosť potrebnú na stieranie prebytočnej tlačovej farby z netlačiacich miest stieracím nožom. Do vrstvy medi na povrchu hĺbkotlačového valca sa rôznymi technikami (leptaním, rytím) vytvárajú zahĺbené tlačové jamky. Meď môže byť nahradená vrstvou špeciálnej kovovej zliatiny s dobrou absorpciou infračerveného žiarenia, nízkou teplotou tavenia a výparným teplom pri vypaľovaní jamiek laserom.

hlinené stavby

hlinené stavby — budovy postavené z kompaktnej alebo do dielcov sformovanej hliny. Na území Slovenska boli najväčšou oblasťou výskytu hlinených stavieb v 18. a zač. 19. stor. oblasti záp., str. a sčasti vých. Slovenska, kde príroda poskytovala dostatok spraše, ílu alebo riečnej náplavovej hliny. V hlavných oblasti budovania hlinených stavieb (línia Záhorie, Bratislava, Hlohovec, Nové Zámky, Levice, Nitra, oblasť juž. Hontu, Gemer a oblasť juhových. od Košíc) sa potrebná zemina brala buď priamo zo staveniska, alebo sa vozila z hlinísk v chotári obce. Nakopaná hlina sa rozhrabala, poliala vodou a pridali sa do nej plevy, nasekaná slama, lístie alebo konský trus, aby bola po vyschnutí súdržná. Potom sa vymiesila šliapaním nohami alebo ju rozdupával dobytok. Steny sa pôvodne tvorili vrstvením hliny alebo nabíjaním hliny do posuvných debnení z dosák. Zdokonalením bolo používanie veľkých hlinených dielcov (váľkov) vytvarovaných do oblých kvádrov kladených do debnenia, neskôr menších váľkov sušených na slnku a spájaných riedkou hlinou. Tieto váľky sa kládli na seba rovno alebo klasovito šikmo doľava alebo doprava. Okrem obytných domov sa takto stavali i hospodárske budovy. Od 2. pol. 18. stor. sa v dôsledku tereziánskych protipožiarnych opatrení začali uplatňovať tvrdé nehorľavé materiály. V 19. stor. už prevládala surová nepálená tehla (surovica, bravčovica, cigánska tehla) vyrábaná nabíjaním hliny do drevených foriem a sušením na slnku. Pálená tehla, známa už v staroveku, sa v ľudovom staviteľstve začala uplatňovať až od konca 19. stor.

Hložník, Ferdinand

Hložník, Ferdinand, 18. 11. 1921 Svederník, okres Žilina – 27. 2. 2006 Bratislava — slovenský maliar a ilustrátor, brat Vincenta Hložníka.

R. 1942 – 46 študoval na Slovenskej vysokej škole technickej (dnes Slovenská technická univerzita) v Bratislave u G. Mallého a J. Mudrocha. R. 1947 – 48 učiteľ kreslenia na gymnáziu vo Sv. Jure, 1948 – 52 na reálnom gymnáziu v Bratislave. Po ukončení štúdia bola jeho tvorba ovplyvnená C. Majerníkom, P. Picassom a španielskymi maliarmi parížskej školy. Okolo 1948 prevládlo v jeho dielach racionálne geometrické konštruovanie tvaru založené na symbolickom znakovom význame, vytváral naratívne epické kompozície s tematikou Slovenského národného povstania (Odpočinok na pochode, 1952 – 53). Koncom 50. rokov 20. stor. sa v kresbách i maľbách priklonil k baladickej obrazotvornosti založenej na metafore a symbole, vytváral aj diela s témou vojnovej apokalypsy (Vojna, 1958). Lineárnu kompozíciu svojich diel dynamizoval a dramatizoval bohatým rastrom štruktúr. Kompozičné riešenie postupne monumentalizoval abstrahovaním motívu. Začiatkom 60. rokov 20. stor. sa na jeho obrazoch reálne znaky z vizuálneho sveta ocitli v imaginárnom priestore, kde ľudskú bytosť stotožnil s terčom a trpiace zviera s človekom (Terče, 1964). V období 70. rokov 20. stor. vytvoril cyklus obrazov s tematikou vojny a Slovenského národného povstania, venoval sa aj krajinomaľbe a figurálnej kompozícii. Jeho autonómny obrazový svet odkazuje na filozofické výpovede o existencii človeka v okolitom svete. Ilustroval množstvo kníh (napr. M. Kukučín: Dom v stráni, 1962) i školských učebníc.

hmat

hmat — zmysel na zaznamenávanie senzitívnych podnetov z receptorov uložených v rôznych vrstvách kože, umožňuje poznávať tvary a povrchy predmetov aj nevidených predmetov. Senzitívne podnety zaznamenáva najmä prostredníctvom mechanoreceptorov, ktoré sprostredkúvajú vnímanie dotyku, tlaku a vibrácií. Mechanoreceptory spolu s receptormi bolesti, teploty a chladu poskytujú komplexný vnem povrchovej citlivosti. Po zaznamenaní vlastného podnetu (dotyku, tlaku alebo vibrácií) sa podnet v podobe vzruchu prenáša senzitívnymi nervovými vláknami do príslušných senzitívnych oblastí mozgovej kôry, kde sa lokalizuje časť tela a miesto, z ktorého podnet prichádza. Výsledkom spracovania týchto informácií v mozgovej kôre je pocit (dotyk, tlak, vibrácia a i.). Receptory hmatu sa vyskytujú na rôznych miestach tela a majú rozličnú funkciu. Napr. voľné receptory sa vyskytujú na dlhých fúzoch šeliem, v okolí nosa, úst a v obočí a slúžia na reflexnú dotykovú orientáciu v teréne.

U človeka sú v pokožke uložené Merkelove bunky reagujúce na zmeny intenzity tlaku (detektory intenzity), na dotyk reagujúce Meissnerove telieska a receptory vlasových pošiev, pre ktoré je dôležitá rýchlosť zmeny podnetu (detektory rýchlosti), a Paciniho telieska špecializované na vnímanie vibrácií (detektory zrýchlenia). Podobné receptory sú aj vo svaloch, v šľachách a kĺbových puzdrách a majú význam najmä pri hĺbkovej citlivosti. Koža obsahuje aj voľné nervové zakončenia, ktorých veľká časť tvorí pravdepodobne receptory bolesti, ale detekujú aj dotyk, teplo a chlad.

Receptory hmatu nie sú rovnomerne rozložené po celom tele. U človeka sa vo veľkom počte vyskytujú v koži prstov, pier, jazyka, vonkajších pohlavných orgánov a prsných bradaviek, preto sú tieto miesta mimoriadne citlivé. Pri najprimitívnejších živočíchoch sú umiestnené v celej vonkajšej časti pokožky, pri vyvinutejších najmä na vhodných miestach tela (napr. konce prstov, hmatadlá, tykadlá), pri rybách najmä na hmatových fúzoch pri ústach a okolo nich. Pri hmyze sú receptormi hmatu zmyslové brvy umiestnené najmä na tykadlách, ale aj na iných častiach povrchu tela.

hmla

hmla — atmosférický aerosól tvorený drobnými kvapôčkami vody alebo ľadovými kryštálikmi rozptýlenými vo vzduchu, zmenšujúci horizontálnu viditeľnosť pri zemskom povrchu pod 1 km; jeden z hydrometeorov. Vyznačuje sa veľmi vysokou relatívnou vlhkosťou vzduchu (niekedy až 100 %) a zvyčajne bielym sfarbením; pôsobí sychravým dojmom. V meteorologickej praxi sa podľa viditeľnosti rozlišuje slabá (dohľadnosť 500 až 1 000 m), mierna (200 až 500 m), silná (50 až 200 m) a veľmi silná hmla (dohľadnosť menšia než 50 m). Hmla vzniká pri kladných i záporných teplotách, ak je vo vzduchu dostatočné množstvo kondenzačných jadier a teplota vzduchu klesne na alebo pod teplotu rosného bodu.

Existuje viacero ďalších hľadísk na delenie hmly. Napr. podľa spôsobu vzniku sa rozlišuje advekčná (vzniká pri presune relatívne teplého a vlhkého vzduchu nad chladnejší povrch; → advekcia), radiačná (tvorí sa najmä v noci pri ochladzovaní prízemnej vrstvy vzduchu efektívnym vyžarovaním tepla) a advekčno-radiačná hmla (vzniká pri kombinácii podmienok vzniku advekčnej a radiačnej hmly). Podľa zloženia sa rozlišuje prechladená (vzniká pri teplotách pod bodom mrazu, pričom je tvorená prechladenými kvapôčkami vody s teplotou pod 0 °C, má vysoký obsah vodnej pary, často pri nej vznikajú námrazové javy) a ľadová hmla (zmrznutá hmla; vzniká najmä pri teplotách pod -30 °C, je tvorená kryštálikmi ľadu, má nízky obsah vodnej pary), podľa vertikálneho rozsahu prízemná (zasahuje do výšky maximálne dvoch metrov, vyskytuje sa zvyčajne nad vodnými plochami, močiarmi a vlhkými lúkami) a vysoká hmla (zasahuje do výšky niekoľko sto metrov a rozprestiera sa na veľkých plochách).

hnacie stroje

hnacie stroje — technické systémy, v ktorých sa privádzaná energia mení na formu energie potrebnú na pohon iných strojov (→ hnané stroje). Ako hnacie stroje sa využívajú elektrické motory, spaľovacie motory, prúdové a raketové motory, ako aj rôzne hydraulické a pneumatické stroje. Elektrické motory, v ktorých sa elekrická energia mení na pohybovú, sa najčastejšie používajú v priemysle na pohon obrábacích strojov, zdvihákov, dopravných systémov, čerpadiel, kompresorov ap.; ich účinnosť je až 70 – 95 %. Konštruujú sa s výkonom niekoľko W až niekoľko tisíc kW. Majú nízku hlučnosť a vibrácie, sú hneď pripravené na prevádzku, možno ich krátkodobo preťažiť, a keďže neprodukujú výfukové plyny, nezaťažujú životné prostredie. Spaľovacie motory, v ktorých sa chemická energia uložená v palive spaľovaním mení najprv na tepelnú a potom termodynamickou premenou na pohybovú energiu, sú napr. plynová turbína a zážihový a vznetový motor. Používajú sa najmä v automobiloch a stavebných strojoch; ich účinnosť je 30 – 40 %. Moderné použitie spaľovacích motorov je v kogeneračných zariadeniach, kde napr. vznetový (dieselový) motor poháňa generátor, ktorý vyrába elektrický prúd, a odpadové teplo vznetového motora sa využíva na vykurovanie budov. Celková účinnosť kogeneračných zariadení je až 90 %. Hydraulické stroje, v ktorých sa energia prúdenia alebo tlaková energia kvapalín premieňa na mechanickú energiu, sú vodné turbíny alebo rotačné a priamočiare hydromotory poháňajúce napr. rotory elektrických generátorov. Vysokým tlakom v hydraulických zariadeniach môžu v malom priestore vznikať veľmi veľké sily slúžiace na pohyb častí obrábacích alebo stavebných strojov. Pneumatické stroje, v ktorých sa energia prúdenia alebo tlaková energia pohybujúceho sa alebo stlačeného vzduchu mení na mechanickú pohybovú energiu, sú veterné motory, príp. pneumatické motory, ktoré sa používajú v pneumatických nárazových uťahovačoch, v motoroch poháňaných stlačeným vzduchom, v rôznych druhoch ručného náradia alebo v iných zariadeniach. Prúdové motory sa používajú na pohon moderných vojenských a civilných lietadiel, raketové na pohon rakiet a raketoplánov.

hnedé uhlie

hnedé uhlie — kaustobiolit, uhlie hnedej až čiernohnedej farby s vysokým obsahom vody (nad 15 %, niekedy až 40 %) i prchavých látok a s relatívne nízkou výhrevnosťou. Od čierneho uhlia sa líši nižším stupňom preuhoľnenia. V banskej praxi sa rozlišuje viac druhov hnedého uhlia (lesklé, matné, mäkké, tvrdé). Najmladšie a najmenej karbonizované sa nazýva lignit. Obyčajne sa nachádza v malých hĺbkach, väčšinou sa ťaží povrchovo. Ideálne podmienky na tvorbu hnedého uhlia sa na mnohých miestach sveta vytvorili v treťohorách. Hnedouhoľné panvy vznikali pri tektonických pohyboch pomalým, dlhodobým poklesom podložia v špecifických klimatických podmienkach (teplé podnebie so striedajúcimi sa obdobiami dažďov a sucha). Hnedé uhlie sa v hnedouhoľných panvách tvorilo z materiálu viacerých po sebe nasledujúcich rastlinných spoločenstiev. Veľmi produktívne boli subtropické močiarne lesy s porastmi vysokých tisovcov (Taxodium) a iných veľkých stromov. Menej produktívne boli močiare zarastajúce krovinami, ktoré v miocéne patrili zväčša k čeľadi vresovité (Myricaceae). Napr. na rozhraní oligocénu a miocénu sa vo vých. časti Nemecka vyvinuli rozsiahle močiarne lesy, ktorých rastlinstvo sa premenilo najskôr na rašelinu a po čase na hnedé uhlie, v dnepersko-doneckej oblasti sa už v eocéne vytvorili močiare ideálne na tvorbu hnedého uhlia. Podobné podmienky boli aj v prielome dolného Rýna (hnedouhoľné sloje Porýnia sú hrubé vyše 100 m a patria k najvýznamnejším ložiskám hnedého uhlia na svete). Významnou oblasťou tvorby hnedého uhlia bolo aj Podkrušnohorie v Česku (chebská, sokolovská a mostecká panva). V spodnom miocéne sa hnedouhoľné sloje tvorili aj na Slovensku (Pôtor, Modrý Kameň) a v Maďarsku, vo vrchnom miocéne v Hornonitrianskej kotline (→ handlovsko-novácka uhoľná panva). V súčasnosti sa hnedé uhlie tvorí v močiarnych lesoch Floridy (USA).

Hoban, James

Hoban [houben], James, asi 1758 Callan, grófstvo Kilkenny, Írsko – 8. 12. 1831 Washington — americký architekt írskeho pôvodu.

R. 1785 emigroval do USA. R. 1785 – 87 pôsobil vo Philadelphii, neskôr v Charlestone, kde navrhoval súkromné rezidencie a verejné budovy (State House, 1789, dnes súd), od 1792 vo Washingtone. R. 1792 vyhral súťaž na projekt sídla amerického prezidenta Prezidentov dom (angl. President’s Palace; práce ukončené 1803; → Biely dom) vo Washingtone. Podieľal sa aj na jeho prestavbe po požiari 1814 (ukončené 1820) i na viacerých verejných stavbách (napr. spolupracoval na stavbe Kapitolu) a súkromných rezidenciách vo Washingtone.

hofer

hofer [nem.] — v minulosti nájomník bytu u majetného roľníka vykonávajúci potrebné hospodárske práce, zvyčajne príslušník najchudobnejšej sociálnej vrstvy bez vlastného domu a pôdy (poľnohospodársky robotník, sluha, sezónny robotník, nádenník, neskôr i príležitostný robotník v mimoroľníckych zamestnaniach).

Holub, Emil

Holub, Emil, 7. 10. 1847 Holice, okres Pardubice – 21. 2. 1902 Viedeň — český cestovateľ, pôvodne lekár. R. 1872 odcestoval do Južnej Afriky, kde strávil sedem rokov. Počas tohto obdobia uskutočnil tri prieskumné výpravy na území Transvaalu a Kapska, prebádal tok rieky Zambezi a jej okolie. Robil predovšetkým klimatické merania, navštívil a opísal Viktóriine vodopády, zaoberal sa zberom prírodnín a etnografického materiálu rôznych afrických kmeňov. Pri návrate do Európy (1879) priviezol so sebou množstvo zbierkových predmetov a zameral sa na publikačnú a prednáškovú činnosť na území celého Rakúsko-Uhorska. R. 1883 zorganizoval druhú výpravu, počas ktorej mal podľa plánu prejsť naprieč africkým kontinentom (z Južnej Afriky do Egypta). Expedícia však musela čeliť nespočetným problémom (zdravotným i technickým) a bola predčasne ukončená. Po návrate domov 1887 Holub pokračoval v spracúvaní zbierok a v publikačnej a prednáškovej činnosti, usporiadal výstavy (1891 vo Viedni, 1892 v Prahe), nepodarilo sa mu však získať stály muzeálny priestor na umiestnenie rozsiahleho zozbieraného materiálu. Jeho zbierky sú v súčasnosti umiestnené na viacerých miestach, najmä v Náprstkovom múzeu Národneho múzea v Prahe a v Pamätníku Dr. Emila Holuba v Holiciach (založený 1964). Autor cestopisov Sedm let v jižní Africe (1880) a Druhá cesta do jižní Afriky. Z Kapského Města do země Mašukulumbů (1889).

hrazdená stavba

hrazdená stavba — stavba, ktorú tvorí nosná drevená kostra s výplňou (výmurovkou). Kostra sa skladá z prahov (vodorovných trámov položených na podmurovke, na stene alebo na strope nižšieho podlažia), väzníc (vodorovných trámov ukončujúcich murivo), vertikálnych stĺpikov (zvislých trámov) začapovaných do prahov a väzníc, ako aj z pažníkov a šikmých vzpier vystužujúcich stenu. Priehrady vytvorené v stene stĺpikmi a pažníkmi môžu byť vyplnené prúteným výpletom, najčastejšie však tehlovým alebo kamenným murivom. Povrchy výplňových polí sa upravovali omazávaním alebo omietaním a najčastejšie sa bielili vápnom; exteriérové lícové plochy sa niekedy zdobili maľovaným ornamentom, prípadne vtláčaným geometrickým dekorom. Viditeľné drevené prvky sa spočiatku napúšťali (morili) čiernou alebo hnedou farbou, neskôr sa používali rôzne farby. Najstarší známy doklad hrazdenej stavby, nájdený v lokalite Çatal Hüyük na území dnešného Turecka, pochádza zo 7. – 6. tisícročia pred n. l. V Európe sa hrazdené stavby vyskytujú od stredoveku najmä v Nemecku a v severských krajinách. Na území Slovenska sa vyskytovali ohraničene v niektorých západoslovenských lokalitách (Veľké Leváre, Sobotište) ako kultúrna zvláštnosť, ktorá sa k nám dostala prostredníctvom habánov. Dekoratívne vlastnosti hrazdenej steny (najčastejšie ako kombinácia murovanej stavby v dolnej časti a hrazdenej stavby v hornej časti, pričom trámová zložka nadobúdala čoraz viac podobu ornamentu) sa uplatnili v architektúre 2. polovice 19. stor. – začiatku 20. stor. (historizmus, eklekticizmus, secesia), špeciálne v horských, kúpeľných a iných turistických oblastiach (na Slovensku ako import z architektúry v Alpách). V tomto duchu vznikali stavby vo Vysokých Tatrách, kde vynikli diela G. Majunkeho (vila v Dolnom Smokovci, 1900) a G. Hoepfnera (hotel Grand, Starý Smokovec, 1904) v tzv. tatranskom štýle, ktorého charakteristickým prvkom bola hrazdená stena. Hrazdené nadstavby využíval na svojich stavbách aj D. Jurkovič (Chaloupka, Luhačovice, 1902; Janův dům, Luhačovice, 1902).

hrebienková klenba

hrebienková klenba — druh renesančnej klenby, ktorá sa uplatnila najmä v 16. stor. Jej základ najčastejšie tvorí sploštená valená alebo krížová klenba, ktorá má hrany prienikov klenbových plôch upravené do ostrého uhla a reliéfne vytiahnuté v omietke ako tzv. hrebienky. Hrebienky zdôrazňujú tektonickú úlohu styku klenutých plôch klenby; mohli byť vytvorené zo štukovej omietky alebo vymurované z tehál. Postupne nadobúdalo prevahu používanie hrebienkov ako dekoračného prvku. Po 1600 začali hrebienkové klenby nahrádzať iné typy klenieb.

hrebienková zástavba

hrebienková zástavba — urbanistický spôsob schematického radenia v podstate identických (doskových či kvádrových) budov (najčastejšie bytových domov) pozdĺž komunikácie, ktorých dlhšie osi sú situované kolmo (alebo jednotne pod vhodným ostrým uhlom) na jej trasu. Uplatňovanie hrebienkovej zástavby podnietilo v 20. stor. úsilie poskytnúť bytom rovnako priaznivé podmienky so zreteľom na orientáciu na svetové strany (oslnenie) a dostatok kontaktnej verejnej zelene s príslušnou vybavenosťou, ale i tlak novodobého stavebníctva na pohodlné uplatnenie mechanizácie pri výstavbe.

hrnčiarska pec

hrnčiarska pec — pec používaná hrnčiarom na vypaľovanie hrnčiny.

Takmer každá hrnčiarska pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory, v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Hrnčiarska pec môže byť postavená z rozličných, najčastejšie však z keramických materiálov odolných proti opakovaným vysokým teplotám. Najčastejším palivom používaným na vypaľovanie keramiky v hrnčiarskej peci bolo drevo, pričom vypaľovacia teplota dosahovala okolo 1 000 °C. Hrnčiarska pec prešla zložitým vývojom; existuje viacero typov v závislosti od stupňa rozvoja výroby keramiky a technológie jej výpalu. K najstarším typom patrí jednoduchá jama vyhĺbená do svahu, pričom plameň smeroval nahor (archaický spôsob, na Slovensku používaný do konca 18. stor.). Hrnčiarske pece stáli samostatne na dvore (tzv. poľné pece s otvorenou alebo uzatvorenou vrchnou časťou a s plameňom stúpajúcim smerom nahor) alebo boli súčasťou domu či dielne (napr. tzv. kasselské pece s plameňom prúdiacim vodorovne, ktoré hrnčiari prevzali od džbánkarov v 19. stor.). V súčasnosti boli tradičné hrnčiarske pece takmer úplne nahradené modernými elektrickými alebo plynovými keramikárskymi pecami, výnimočne sa používajú aj staršie spôsoby.

hubové choroby rastlín

hubové choroby rastlín — choroby rastlín spôsobené rôznymi druhmi parazitických húb, ktoré vnikajú do medzibunkových priestorov (napr. hrdze, snete, múčnatky, peronospóry), dovnútra bunky (napr. nádorovky) alebo parazitujú na povrchu rastlín (napr. černe); pri vhodných poveternostných podmienkach (vlhko a teplo, substrát) sa veľmi rýchlo rozširujú. Hubové choroby rastlín sa prejavujú morfologickými zmenami (napr. farebnými škvrnami, tvorbou hálok a vädnutím až usychaním) infikovaných častí hostiteľských rastlín. Pri kultúrnych rastlinách môžu zapríčiniť rozsiahle hospodárske škody (až zničenie celej úrody); predchádza sa im morením osiva, dezinfekciou pôdy a postrekovaním fungicídmi.

Hus, Jan

Hus, Jan, asi 1371 Husinec, okres Prachatice – 6. 7. 1415 Kostnica (nem. Konstanz), upálený — český náboženský mysliteľ a reformátor. Asi od 1390 študoval na artistickej fakulte pražskej univerzity, kde 1393 získal titul bakalára, 1396 majstra (lat. magister) slobodných umení a 1398 tam začal vyučovať. Študoval aj na teologickej fakulte, kde 1404 získal titul bakalára a neskôr aj prednášal. R. 1400 alebo 1401 bol vysvätený za kňaza, od 1402 pôsobil ako správca a kazateľ v Betlehemskej kaplnke. Vychádzajúc predovšetkým z učenia anglického reformátora J. Viklefa a z príkladu českého reformátora J. Milíča z Kroměříža, sa ako kazateľ postavil na čelo hnutia žiadajúceho nápravu cirkevného života. Pre svoje učenie si postupne získal podporu obyvateľov Prahy, vplyvných osobností na dvore českého kráľa Václava IV. a spočiatku aj pražského arcibiskupa Zbyňka Zajíca z Hazmburka (†1411). Kritizoval cirkev, ktorá sa v úsilí o bohatstvo a moc spreneverila pôvodným Kristovým myšlienkam, neviazaný život duchovenstva, svätokupectvo (→ simónia), žiadal nekompromisne uvádzať do života Viklefov princíp Božieho zákona ako najvyššiu normu všetkého ľudského konania. V tom období po latinsky napísal teologický výklad De corpore Christi (O Kristově těle, 1406), kázne De arguendo clero (O potřebě kárat kněžstvo, 1408) a postily, napr. Dicta de tempore (1408 – 09). Viklefovo učenie však cirkev odsudzovala, a keď 24. apríla 1408 pražská univerzita z podnetu arcibiskupa Zbyňka Zajíca zakázala hlásať Viklefove články a vyhlásila ich za bludné, Hus sa s arcibiskupom definitívne rozišiel. Spor o Viklefa sa stal zámienkou na riešenie sporu medzi českými majstrami a majstrami troch ďalších, tzv. univerzitných národov (poľského, saského, bavorského) o prevahu na pražskej univerzite. Na jednej strane stáli tzv. realisti – stúpenci Viklefa, ku ktorého myšlienkam sa hlásili najmä českí majstri a Hus, na druhej strane tzv. nominalisti, najmä nemeckí majstri, ktorí boli odporcami Viklefa. Spor sa skončil 18. januára 1409, keď z podnetu Husa, Hieronyma Pražského a ďalších českých majstrov vydal český kráľ Václav IV. Kutnohorský dekrét, ktorý o. i. upravil hlasovacie právo na univerzitách v prospech českého národa. Jeho dôsledkom bol odchod nemeckých majstrov, bakalárov a študentov z Prahy a Hus bol v októbri 1409 zvolený za rektora pražskej univerzity (do 1410). Husov zápas s cirkevnými inštitúciami sa vystupňoval 1410, keď verejne vystúpil proti spáleniu Viklefových spisov (na príkaz arcibiskupa Zbyňka Zajíca) a podal na pápežskú stolicu odvolanie proti arcibiskupovmu príkazu. Arcibiskup odpovedal vznesením žaloby proti Husovi. Predvolanie na pápežský súd však Hus neakceptoval, a preto na neho sudca, kardinál Odo Colona (neskorší pápež Martin V.), uvalil vo februári 1411 kliatbu. V tom období vrcholila v cirkvi kríza (tzv. západná → schizma) sprevádzaná kupčením s odpustkami v celej Európe. Po verejnom Husovom vystúpení (7. júna 1412) proti predaju odpustkov, ktorý nariadila pápežská bula a ktoré kráľ povolil, a po následných protestoch študentov i Pražanov, došlo medzi Husom a kráľom Václavom IV. k roztržke a Hus stratil priamu panovníkovu podporu. Pretože sa na pápežský súd nedostavil, bola na neho v júli 1412 uvalená zostrená kliatba (v Prahe deklarovaná v októbri). Hus sa odvolal na Ježiša Krista ako na najvyšieho sudcu (odvolanie pribil na bránu malostranskej veže Kamenného, dnes Karlovho mosta), a aby zabránil uplatneniu interdiktu (zákazu bohoslužieb a náboženských úkonov), ktorý sa vzťahoval na miesta jeho pobytu, asi v novembri 1412 dobrovoľne odišiel z Prahy. Na vidieku žil na hradoch Egerberk (pri Kadani), Kozí Hrádek (pri dnešnom meste Tábor) a Krakovec (pri Rakovníku v stredných Čechách). Pod ochranou proreformne naladenej šľachty kázal a venoval sa literárnej činnosti. V úsilí oboznámiť čo najširšie vrstvy obyvateľov s podstatou svojho reformného programu, a získať tak podporu pre svoj zápas, písal čoraz častejšie po česky, napr. Výklad Víry, Desatera a Páteře (modlitby Otčenáš; 1412), Zrcadlo hříšníka, výklad kresťanského životného názoru a jeho dôsledky pre praktickú morálku Dcerka. O poznání cesty pravé k spasení, a najmä Knížky o svatokupectví (1413), v ktorých kritizoval predaj odpustkov a obsadzovanie cirkevných úradov za peniaze. V tom období dokončil vrcholný prejav svojho kazateľského umenia, zbierku kázní Postila (Vyloženie svatých Čtení nedělních, 1413, tlačou prvýkrát 1563), ktorá patrila k najčítanejším českým knihám. Husove diela napísané po česky sa vyznačujú zrozumiteľnosťou, vycibrenosťou jazyka a využívaním jazykových prostriedkov hovorovej češtiny. Jeho autorstvo anonymného spisu O českém pravopise (De orthographia bohemica) usilujúceho sa zjednodušiť český pravopis zavedením diakritických znamienok (namiesto zložiek) je sporné. Hus však nepochybne patril k stúpencom diakritického pravopisu, ktorý pravdepodobne v snahe urýchliť odpisy českých prekladov Biblie a šíriť reformný program presadzovala skupina reformne orientovaných pražských majstrov. Z prác napísaných po latinsky sú to viaceré polemiky s protivníkmi, traktát De sex erroribus (v českej verzii ako O šesti bludech), v ktorom Hus zhrnul svoje názory na princípy kresťanského života, a jeho najvýznamnejší latinský teologický spis De ecclesia (O církvi, 1413), v ktorom, vychádzajúc z Viklefovho učenia, chápe cirkev ako spoločenstvo veriacich predurčených na spásu a žijúcich podľa Božieho zákona, pričom za hlavu cirkvi označil Ježiša Krista, a nie pápeža. Po zvolaní kostnického koncilu, ktorý mal reformovať cirkev, zvoliť jediného pápeža a odstrániť šíriace sa herézy, sa Hus 11. októbra 1414 vydal na cestu do Kostnice, kde chcel slobodne diskutovať a obraňovať svoje učenie. Pripravené latinské texty Sermo de pace (Řeč o míru), De sufficentia legis Christi (O postačitelnosti Kristova zákona) a De fidei sue elucidacione (prekladané ako Řeč o víře) však nikdy nepredniesol. Hoci od rímsko-nemeckého a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského dostal ochranný glejt (ktorý sa však nevzťahoval na sféru cirkevného práva), bol 28. novembra 1414 v Kostnici zatknutý a krátko nato ako podozrivý z herézy uväznený v dominikánskom kláštore pri Bodamskom jazere, kde ochorel. Vo väzení napísal niekoľko spisov (De matrimonio, t. j. O manželství; De peccato mortali, t. j. O smrtielném hříchu; De sacramento corporis et sanguinis Domini, t. j. O svátosti těla a krve Kristovy) a asi ešte pred zatknutím traktát De sanguine Christi sub specie vini (O krvi Kristově po způsobu vína), v ktorom dodatočne schválil laické prijímanie eucharistie pod obidvoma spôsobmi zavedené 1414 Jakoubkom ze Stříbra. Po koncilovej kríze bol v marci 1415 internovaný v pevnosti Gottlieben a v apríli bola ustanovená komisia, ktorá s ním mala viesť proces. Kráľ Žigmund (už s ohľadom na svoje nástupníctvo v Českom kráľovstve) vymohol Husovo verejné vypočutie na koncile, čo bolo v prípade osoby podozrivej z herézy výnimočné. V troch následných vypočúvaniach (5., 7. a 8. júna) boli koncilu predložené Husove traktáty, ktoré obsahovali články vyhlásené za bludné, pričom súd žiadal, aby ich Hus odvolal. Hus sa autorite koncilu nepodrobil a učenie neodvolal ani prostredníctvom pomerne voľnej formulácie. Koncil jeho názory odsúdil ako heretické a vyhlásil ho za kacíra. Takmer mesiac sa predstavitelia koncilu pokúšali presvedčiť ho, aby svoje názory odvolal (v prípade ich odvolania mu hrozilo doživotné väzenie), Hus však po dramatickom vnútornom zápase (dokladajú to jeho početné listy z Kostnice) vytrval. Preto bol odovzdaný svetskej moci na potrestanie a 6. júla na hranici za mestom upálený; jeho ostatky boli hodené do Rýna. Husova mučenícka smrť sa stala rozhodujúcim podnetom na radikalizáciu snáh o náboženské a politické reformy v Čechách a na Morave i na vznik (podľa Husa nazvaného) → husitského hnutia. Deň upálenia majstra Husa (6. júl) je v Českej republike štátnym sviatkom. Jeho pomník (socha od L. Šalouna 1900 – 15) bol 1915 umiestnený na Staromestskom námestí v Prahe, v Husinci je verejnosti sprístupnený údajný Husov rodný dom s pamätníkom. Jeho životu je venovaných množstvo básní, poviedok a románov (J. Vrchlický, S. Čech, J. S. Machar, A. Jirásek, M. V. Kratochvíl), drám (J. K. Tyl, A. Jirásek, O. Daněk) a hraný film režiséra O. Vávru Jan Hus (1954).

hypertyreóza

hypertyreóza [gr.], hypertyreoidizmus — klinický syndróm spôsobený nadmernou produkciou hormónov štítnej žľazy. Najčastejšími príčinami sú difúzna toxická struma (→ Basedowova choroba), jedno- a viacuzlová toxická struma a niektoré zápaly štítnej žľazy väčšinou s prechodnou hypertyreózou. Hypertyreóza sa prejavuje nervozitou a trasom rúk, chudnutím pri zvýšenom apetíte, nespavosťou, búšením srdca, neznášanlivosťou tepla a nadmernou potivosťou, vlhkou pokožkou, citovou labilitou, svalovou slabosťou a zvýšeným počtom stolíc. Štítna žľaza je zvyčajne mierne zväčšená. Liečba: podávanie tyreostatík, chirurgické odstránenie štítnej žľazy, liečba rádiojódom. Opak: hypotyreóza.

Hypšman, Bohumil

Hypšman, Bohumil, aj Hübschmann, 10. 1. 1878 Praha – 3. 11. 1961 tamže — český architekt a urbanista.

Študoval na akadémii vo Viedni u O. Wagnera. Vo svojich raných dielach osobitým spôsobom rozvíjal klasicizujúcu geometrickú secesiu O. Wagnera (dom židovského pohrebného bratstva na Starom židovskom cintoríne v Prahe, 1911 – 12), neskôr sa priklonil k neoklasicizmu. Autor viacerých nájomných domov, rodinných víl (vlastná vila, 1926 – 27) i verejných budov v Prahe. Priekopník projektovania moderne riešených továrenských areálov (akciové mlyny, 1905 – 09, Praha). Jeden z prvých českých urbanistov. Riešil otázky výstavby a úpravy historických štvrtí v Prahe, jeho najvýznamnejšími dielami sú budovy bývalého ministerstva a zemského úradu na námestí Pod Emauzy (1924 – 31) a budovy preddvoria kláštora Emauzy (1930). Vypracoval regulačné plány viacerých českých miest (Pardubice, Litomyšl, Čes. Budějovice a i.), väčšina jeho urbanistických plánov však nebola realizovaná. Napísal viacero odborných článkov o architektúre a ochrane historických pamiatok.

Châtillon-sur-Seine

Châtillon-sur-Seine [šatijon sürsen] — mesto vo Francúzsku v regióne Burgundsko v departemente Côte-d’Or na hornom toku Seiny asi 40 km od jej prameňa; 7-tis. obyvateľov (2009). Od 10. stor. súčasť Burgundského vojvodstva, centrum a sídlo prvých vojvodov. Počas Francúzskej revolúcie hlavné mesto okresu, neskôr departementu Côte-d’Or. V záverečnej fáze protinapoleonských vojen sa tam 5. 2. – 18. 3. 1814 konali rokovania medzi Napoleonom I. Bonapartom (zastupoval ho Armand Augustin Louis de Caulaincourt; *1773, †1827) a koaličnými veľmocami (Rakúsko, Rusko, Spojené kráľovstvo, Prusko) o podmienkach mieru. Francúzsku boli ponúknuté hranice z 1792, Napoleon I. Bonaparte však požadoval tzv. prirodzené hranice (vzhľadom na svoje momentálne vojenské úspechy), čo spôsobilo stroskotanie rokovaní. R. 1871 mesto vyhorelo a následne bolo prestavané. Počas 2. svetovej vojny (15. 6. 1940) bola jeho časť zničená bombardovaním.

Stavebné pamiatky: kostol Saint-Vorles (10. – 16. stor.), kostol Saint-Pierre (12. stor.), renesančné hrazdené meštianske domy. V tamojšom archeologickom múzeu Musée du Châtillonnais, ktoré sídli v ranorenesančnom šľachtickom sídle (La maison Philandrier) z konca 15. stor., sa nachádza poklad z Vix.

Chełmno

Chełmno, latinsky Culm, nemecky Culm, Kulm — mesto v Poľsku v Kujavsko-prímorskom vojvodstve na pravom brehu Visly; 20-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, potravinársky, drevársky. Turistické stredisko.

Prvýkrát spomínané 1065, od 1230 sídlo Rádu nemeckých rytierov, ktorí si tam 1232 vybudovali zámok, 1233 získalo mestské práva (chełmnianske právo – kulmer Recht, bolo vzorom pre mestá v Prusku, Pomoransku a Mazovsku). R. 1251 po vyhorení bolo obnovené a presunuté Rádom nemeckých rytierov na súčasné miesto. Od 13. stor. rozvoj mesta, obchodné centrum (1298 trhové právo), od 14. stor. do 1443 patrilo k hanzovým mestám. R. 1466 po tridsaťročnej vojne pripadlo Poľsku, 1772 Prusku, od 1806 súčasť Varšavského kniežatstva, 1815 Pruska a od 1920 Poľska. V 18. stor. následkom vojen (severná vojna a sedemročná vojna) postupne upadalo, po 1. svetovej vojne znova hospodársky rast. Múzeum (1983). Stavebné pamiatky: takmer kompletne zachované tehlové mestské hradby s baštami a bránami (14. – 15. stor.), viacero gotických tehlových kostolov, napr.: Kostol nanebovzatia Panny Márie (1280 – okolo 1330, severná veža 1501), Kostol sv. Petra a Pavla (pôvodne dominikánsky, pol. 13. – 14. stor., zbarokizovaný v 18. stor.), Kostol Sv. Ducha (koniec 13. stor., zreštaurovaný na začiatku 20. stor.), Kostol sv. Jakuba staršieho a Mikuláša (pôvodne františkánsky, koniec 13. – začiatok 14. stor.), pôvodne ženský cisterciánsky kláštor (založený 1266, jeden z najstarších v Poľsku, v 15. stor. benediktínsky, v súčasnosti patrí rádu milosrdných sestier, 13. – 14. stor. s kláštorným Kostolom sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána evanjelistu zo 14. – 18. stor.), Kaplnka sv. Martina (1. pol. 14. stor.), renesančná radnica (1567 – 72, veža 1595, dnes múzeum), meštianske domy zo 14. – 19. stor. a i.

Ibsen, Henrik

Ibsen, Henrik, 20. 3. 1828 Skien – 23. 5. 1906 Christiania, dnes Oslo — nórsky dramatik. R. 1851 – 57 dramaturg Národného divadla v Bergene, 1857 – 62 umelecký vedúci Nórskeho divadla v Christianii. R. 1864 – 91 žil v zahraničí (v Taliansku a Nemecku), 1891 sa natrvalo vrátil do Nórska.

Ibsen zavŕšil vývin analytickej drámy, ktorá má korene v klasickom Grécku, a inicioval vznik sociálne angažovanej dramatiky. Jeho raná tvorba bola poznačená snahou o vytvorenie prijateľnej koncepcie národnej drámy ovplyvnenej cudzorodými vplyvmi, napr. severskými eposmi, francúzskou, tzv. salónnou drámou a dánskymi divadelnými tradíciami. Na pozadí realisticky načrtnutej charakterizácie úspornými prostriedkami rozvíjal dej postavený na dynamických dialógoch a vyhranených charakteroch postáv.

V prvej hre Catilina (1850) dominuje téma rebelujúceho hrdinu a deštruktívnej partnerky vyskytujúca sa v Ibsenových dielach v mnohých obmenách. Hry Komédia lásky (Kjærlighedens komedie, 1862) a Nápadníci trónu (Kongs-Emnerne, 1863; slov. 1965) naznačujú nové ideové smerovanie a úsilie riešiť aktuálne spoločenské témy. V Nemecku dokončil medzinárodne úspešnú dramatickú poému Brand (1866), tragický príbeh kňaza, ktorý nekompromisnosťou ohrozuje svojich najbližších. Veršovaná, romanticky ladená dráma Peer Gynt (1867; slov. 1966, prebásnil M. Rúfus), alegorická kritika ľudskej nedokonalosti a malosti, je pokladaná za nórsku národnú hru. K jej popularite prispela aj scénická hudba, ktorú k nej skomponoval E. H. Grieg. Filozofickou divadelnou hrou Opory spoločnosti (Samfundets Støtter, 1877; slov. 1947 ako Piliere spoločnosti), ktorá je kritikou malomeštiactva, Ibsen prispel k rozvoju spoločenskej drámy. Témami divadelných hier Bábkový dom (Et dukkehjem, 1879; slov. 1921; známa aj pod názvom Nora, ďalšie slovenské názvy Dom bábok, Domov bábok), Strašidlá (Gengangere, 1881; slov. 1943) a Nepriateľ ľudu (En folkefiende, 1882; slov. 1960) je emancipácia žien a ich závislosť v meštianskom manželstve, finančné machinácie a deštrukčné vplyvy patriarchálnej rodiny na život jej členov.

Hra Divá kačka (Vildanden, 1884; slov. 1957) odhaľujúca problematiku tzv. životnej lži ako nevyhnutnej súčasti existencie protagonistov je aj svojou symbolickosťou považovaná za Ibsenov najzávažnejší vklad do rozvoja drámy. Odklonom od realizmu k symbolizmu sa vyznačuje i hra Rosmersholm (1886; slov. 1940). Drámy Pani z prímoria (Fruen fra Havet, 1888; slov. 1958), Hedda Gablerová (Hedda Gabler, 1890; slov. 1929), Staviteľ Solness (Bygmester Solness, 1892; slov. 1947), Malý Eyolf (Lille Eyolf, 1894), John Gabriel Borkman (1896; slov. 1958) a Keď sa my mŕtvi preberieme (Når vi døde vågner, 1899; slov. 1958) sú charakteristické symbolickou sebaanalýzou, ich protagonisti si na prahu staroby s trpkosťou uvedomujú ubúdanie tvorivých síl. Autor zbierky Básne (Digte, 1872; slov. 1970).

Na Slovensku vyšiel dvojzväzkový knižný výber z jeho hier (Nápadníci trónu, Spolok mladých, Opory spoločnosti, Nepriateľ ľudu, 1965; Domov bábok, Strašidlá, Divá kačka, Rosmersholm, Pani z prímoria, Hedda Gablerová, Staviteľ Solness, John Gabriel Borkman, Keď sa my mŕtvi preberieme, 1968), ktorú pripravil L. Obuch.

ichtyotoxíny

ichtyotoxíny [gr.] — jedy prítomné v krvi a vo vnútornych orgánoch niektorých rýb (napr. pri rodoch úhor a mrena), ktoré môžu pri preniknutí do tráviaceho systému alebo do krvi človeka vážne ohroziť jeho zdravie. Ichtyotoxíny sa vytvárajú v telách rýb alebo pochádzajú z rastlinnej potravy (najčastejšie z toxických mikroskopických rias). Obsah toxínov sa často v priebehu roka mení. Väčšina ichtyotoxínov je termostabilná, nemožno ich odstrániť tepelnou úpravou mäsa.

Známy je tetrodotoxín nachádzajúci sa v rybách čeľade štvorzubcovité (napr. fugu), ktorý je jedným z najúčinnejších toxínov rýb (až 60 % otráv sa končí smrťou); nie je obsiahnutý v mäse rýb, ale v ich vnútornostiach a koži. Ciguatoxíny vyskytujúce sa napr. v muréne Gymnothorax javanicus často spôsobujú otravy rybami žijúcimi v moriach tropických a subtropických oblastí (Karibské more, tropické a subtropické oblasti Indického a Tichého oceána). K vlastným toxínom rýb patrí fosfolipid dinogunelín nachádzajúci sa v ikrách viacerých druhov morských rýb, napr. Stichaeus (Dinogunellus) grigorjewi. V krvi úhorov (čeľaď Anguillidae a Congridae) sa nachádza ichtyohematoxín proteínovej povahy, ktorý sa okrem iného rozkladá teplom (nad 70 °C) a ultrafialovým žiarením. Jedovatosť ustríc a i. morských mäkkýšov spôsobujú ichtyotoxíny saxitoxín a kyselina okadajová a jej deriváty a i.

inžinierske siete

inžinierske siete — súhrnné označenie sústav objektov vonkajšieho rozvodu (prepravy) energie alebo určitej látky z jedného miesta na druhé, resp. zo zdroja do objektu alebo naopak. Inžinierske siete môžu byť vedené v rámci obce alebo mesta, ale aj v rámci väčších územných celkov. Patria sem silnoprúdové (vysoké aj nízke napätie) a slaboprúdové elektrické siete (telefón, internet), siete na prepravu vody zo zdroja do objektu (vodovod, následný odvod znečistenej vody z objektu do recipientu, kanalizácia), doprava plynu do objektu (plynovod) a doprava tepla do objektu zo zdroja tepla (teplovod). Sú vedené ako káblové (elektrické) alebo ako potrubné siete (vodovod, plyn, kanalizácia, teplovod). Z hľadiska umiestnenia sú vedené nad zemou (elektrické vedenie) alebo pod zemou – zakopané v predpísanej hĺbke, resp. sústredené v podzemnom kanáli alebo kolektore (siete vedené v mestskej zástavbe). K inžinierskym sieťam patria aj objekty, ktoré slúžia na úpravu parametrov prenášanej látky (regulačné stanice plynu, transformačné stanice elektrickej energie, úpravne vody, čističky vody).

iránska architektúra

iránska architektúra — architektúra v Iráne od najstarších čias po súčasnosť. Delí sa na predislamskú (približne od obdobia neolitu do konca 7. stor. n. l.) a islamskú architektúru (od konca 7. stor. do súčasnosti). Už od svojich začiatkov sa vyznačuje originalitou, tvorivosťou i kontinuitou vývinu (napr. niektoré lokality boli obývané celé tisícročia). Charakteristické pre ňu je absorbovanie a tvorivé transformovanie rozličných vplyvov. Iránska architektúra mala v niektorých obdobiach značný vplyv na vývin architektúry v Strednej Ázii a v Indii.

Najstaršia doložená architektúra pochádza z obdobia neolitu (patrí k tzv. džarmskej kultúre, → Kal’at Džarmo). Vzhľadom na veľkú rozlohu Iránu a fragmentárne archeologické výskumy nie je zatiaľ možné presne stanoviť vývin architektúry v období neolitu a raného staroveku. Prvé stavby zdokumentované archeologickými vykopávkami sú z 2. pol. 8. tisícročia pred n. l. (pravdepodobne obytné stavby malých rozmerov z nepálených tehál v lokalite Gandž Dareh neďaleko Behistúnu). Hlavnými stavebnými materiálmi boli hlina, výnimočnejšie drevo (napr. jednoduché drevené obydlia obdĺžnikového pôdorysu v Tepe Guran, okolo pol. 7. tisícročia pred n. l.), steny interiérov boli niekedy pokryté farebnými omietkami. V 6. – 5. tisícročí sa začali v juhozáp. Iráne rozvíjať prvé mestá, napr. Džoga Míš a Súzy. Krátko po založení Súz bola v centre mesta vybudovaná terasa obrovských rozmerov určená pre hlavný mestský chrám. Architektúra zo 4. tisícročia pred n. l. v oblasti okolo Súz sa nezachovala, je známa len z vyobrazení na pečatných valčekoch (kresby jednoduchých opevnených chrámov zdobených rohmi zvierat).

Počas 4. tisícročia bola architektúra v juhozáp. Iráne ovplyvnená Mezopotámiou. Okolo 3200 pred n. l. bola vybudovaná malá citadela kruhového pôdorysu v Godin Tepe (lokalita osídlená od konca 6. tisícročia pred n. l.). Okolo 3000 pred n. l. Elamci (tzv. protoelamská civilizácia, 4. tisícročie – 2800 pred n. l.) založili hlavné mesto Anšan (dnes archeologická lokalita Tall-e Maljan, aj Tepe Maljan), kde boli odkryté zvyšky administratívnych stavieb, pravdepodobne palác so skladovými priestormi na prízemí a so stenami zdobenými freskami. Anšan sa stal opäť významným strediskom okolo 2000 pred n. l. Z tohto obdobia tam boli odkryté viaceré chrámy postavené z tehál i mestské hradby v dĺžke takmer 5 km.

Okolo 2000 pred n. l. vznikla aj nová obytná štvrť v Súzach. Domy aristokracie tam svojím usporiadaním pripomínajú kráľovský palác, pozostávajú z otvoreného centrálneho nádvoria, za ktorým sa nachádza veľká hala, z nej boli prístupné menšie obytné miestnosti zoskupované okolo menších dvorov. Takéto usporiadanie domu, ktoré pretrvalo len s malými obmenami až do novoveku, predstavuje tradičný typ iránskeho domu. V 18. stor. pred n. l. vznikli prírodné svätyne v Kuarangune a v Nakš-e Rustame, kde boli okolité skaly zdobené reliéfmi s náboženskými výjavmi. V 15. stor. pred n. l. bolo založené mesto Kabnak (dnes archeologická lokalita Haft Tepe v juhozáp. Iráne), kde archeológovia odkryli chrám boha Kirwašira prepojený s pohrebiskom; rituály sa odohrávali na otvorenom nádvorí, ku ktorému priliehali dve menšie svätyne. V meste sa nachádzal aj ďalší chrámový komplex, ktorý pozostával zo zikkuratu a z niekoľkých pravouhlých otvorených nádvorí obklopených miestnosťami obdĺžnikového pôdorysu. Steny chrámov boli zdobené bronzovými platňami a freskami. K najvýznamnejším pamiatkam elamskej architektúry patrí Džoga Zanbíl (Čoga Zanbíl), hradbami opevnený palácový a chrámový komplex (1979 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) so zikkuratom (2. pol. 14. stor. pred n. l. alebo okolo 1250 pred n. l., čiastočne zachovaný) a s niekoľkými menšími chrámami a palácmi. K významným stavbám patria aj stĺpové haly odkryté v Tepe Hasanlu (okolo 900 pred n. l.), predstavujúce prvý známy doklad využitia tohto stavebného typu (hypostylová audienčná hala), ktorý sa neskôr rozšíril a je charakteristický pre iránsku architektúru v období staroveku (v perzskej architektúre nazývaný apadana) a až do rozšírenia islamu. Rozsiahle obytné stavby v Tepe Hasanlu mali vstupný portikus, predsieň a rozsiahlu stĺpovú halu s dvoma radmi voľne stojacich drevených stĺpov podopierajúcich strechu.

K významným architektonickým pamiatkam z obdobia Médskej ríše patrí pevnosť Tepe Núš-e Džán (2. pol. 8. stor. pred n. l.) opevnená silnými hradbami. V jej vnútri sa zachovali zvyšky palácových miestností a skladov, o. i. aj rozľahlá stĺpová hala a zvyšky stavby krížového pôdorysu, ktorá je interpretovaná ako chrám ohňa (alebo ohňová svätyňa, okolo pol. 8. stor. – pol. 3. stor. pred n. l.). Fasády stavieb boli členené pilastrami. Niektoré miestnosti boli zaklenuté klenbami, ktoré boli vymurované z dlhých, mierne zakrivených nepálených tehál. Táto typicky iránska technika výstavby klenby sa uplatnila v perzskej aj v partskej architektúre. K typickým stavbám patrila aj médska pevnosť v Godin Tepe (8. – 6. stor. pred n. l.), kde boli počas archeologického výskumu odkryté viaceré stĺpové haly.

Perzská achajmenovská architektúra (približne pol. 6. stor. – 330 pred n. l.) predstavuje originálnu syntézu rozličných architektonických tradícií z obrovského územia Perzskej ríše. Okrem iného sa v nej prejavil silný vplyv gréckej antickej architektúry Iónie (→ grécka architektúra). Jej charakteristickými znakmi boli monumentalita, reprezentatívnosť, harmonické rozloženie stavebných hmôt a používanie kameňa. Typickým stavebným typom bola hypostylová audienčná hala apadana, výrazným prvkom architektúry bohatá sochárska výzdoba (polychrómované reliéfy). K najvýznamnejším pamiatkam patria stavby v Pasargadách (založené okolo 546 pred n. l., 2004 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), prvom hlavnom meste Perzskej ríše. Okrem jednoduchej hrobky Kýra II. Veľkého stojacej na niekoľkostupňovej podnoži (okolo 530 pred n. l.) sa tam pôvodne nachádzalo aj viacero palácov obklopených záhradami s vodnými kanálmi. Vrcholným príkladom perzskej architektúry je hlavné kultové centrum Perzskej ríše Perzepolis (1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). V blízkosti Perzepolisu sa v lokalite Nakš-e Rustam nachádzajú hrobky Achajmenovcov (5. – 4. stor. pred n. l.) vytesané do skaly. Ich fasády majú tvar kríža (tzv. perzský kríž), v strede ktorého sa nachádza vstup do samotnej hrobovej komory, kde bol pôvodne umiestnený panovníkov sarkofág. Horizontálna časť fasády predstavuje stĺpový portikus. Predpokladá sa, že znázorňuje nezachované fasády palácov v Perzepolise. Sakrálne stavby sa zachovali len výnimočne. Pravdepodobne v tomto období sa prvýkrát uplatnil iránsky typ chrámu, ktorého jadro tvorila svätyňa (cella) so štyrmi stĺpmi. V strede svätyne, ktorá bola prístupná stĺpovým portikom, sa nachádzalo pódium (pravdepodobne slúžilo ako oltár) a na jej vonkajších stranách tri chodby. Tento typ bol rozšírený až do 3. stor. n. l. a ovplyvnil aj sakrálne stavby sásánovskej architektúry. R. 330 pred n. l. sa v iránskej architektúre začal prejavovať vplyv helenizmu. V 1. pol. 3. stor. pred n. l. založili Seleukovci niekoľko miest pri významných obchodných cestách v sev. Iráne. Pre neskoršie prestavby je však veľmi ťažké identifikovať stavby z tohto obdobia a odlíšiť ich od partskej a sásánovskej architektúry. Architektúra Partskej ríše (250 pred n. l. – 224 n. l.) na území Iránu nadviazala na predošlý vývin. Objav rýchloschnúcej sadrovej malty v 1. stor. n. l. v Mezopotámii umožnil konštrukciu valenej lomenej klenby veľkých rozmerov, čo sa uplatnilo v charakteristickom stavebnom type iránskej architektúry, v íváne (zaklenutej miestnosti alebo stavbe s jednou stranou otvorenou obvykle do dvora) obľúbenom aj v sásánovskej, aj v islamskej architektúre a používanom až do 20. stor.

V období vlády Sásánovcov (224 – 651) sa rozšíril nový štýl architektúry aj výtvarného umenia. Sásánovská architektúra nadviazala na perzské achajmenovské stavby i na architektúru starovekého Egypta (napr. využívanie tzv. egyptskej rímsy vysunutej smerom von). Obľúbené boli stavby budované z kameňa a zo špeciálnej malty, ktorých steny boli pokryté dekoratívne vyrezávanými a polychrómovanými štukami. V neskorom sásánovskom období sa rozšírilo používanie vypaľovaných tehál, ktoré umožnilo budovať valené lomené klenby veľkých rozmerov bez vystuženia. K najvýznamnejším pamiatkam patria stavby vo Fírúzábáde, ktorý okolo 208 n. l. založil kráľ Ardašír I. V interiéroch kráľovských palácov sa po prvýkrát uplatnili trompy (podporný prvok klenby v rohoch miestnosti) podporujúce kupolu, umožňujúce zaklenúť štvorcový priestor. R. 266 n. l. založil Šáhpúr I. mesto Bišápúr, ktoré malo približne pravouhlý pôdorys so sieťou pravouhlo sa pretínajúcich ulíc, s kráľovskými palácmi a so štvorcovým chrámom ohňa, opevnené bolo hradbami zosilnenými baštami kruhového pôdorysu. Charakteristickým typom sásánovskej sakrálnej architektúry bola voľne stojaca otvorená svätyňa, tzv. čahár (zoroastristický ohňový chrám), ktorá pozostávala z kupoly a arkád. Stavba bola zo štyroch strán otvorená, centrálna kupola zastrešovala priestor, kde horel oheň. Uplatnil sa aj typ malej uzatvorenej svätyne (ohňový chrám, perzsky ataš kade) s oltárom, na ktorom horel oheň udržiavaný kňazmi, s vedľajšími ambitmi alebo s miestnosťami, ktoré sa pravdepodobne využívali ako modlitebne. Sásánovská architektúra významne ovplyvnila islamskú architektúru, ktorá z nej v ranom období svojho vývinu prevzala viaceré prvky (napr. audienčná hala zaklenutá kupolou, umiestnená priamo za ívánom). Irán bol jednou z kľúčových oblastí z hľadiska vývinu islamskej architektúry i výtvarného umenia.

Islamská architektúra v Iráne (približne od 7. stor. do súčasnosti) je výnimočná svojou originalitou (→ islamská architektúra). Jednotlivé obdobia jej vývinu, ktoré sa obvykle označujú podľa vládnucich dynastií, na seba plynulo nadväzovali. Jej niektoré prvky (napr. mukkarny, glazované obklady, rozličné druhy klenieb a i.) alebo typy sa rozšírili v celom islamskom svete, významne ovplyvnila najmä architektúru v Strednej Ázii, Uzbekistane, Turkménsku, Afganistane i v Kazachstane a islamskú architektúru v Indii. Vzhľadom na nedostatok kvalitného stavebného dreva a kameňa bola najpoužívanejším materiálom tehla (nepálená aj pálená), čo spôsobilo vývin rozličných techník zaklenutia priestorov. Približne od pol. 13. stor. sa rozšírili glazované obklady architektúry. Typickým bolo aj uplatnenie písma pri výzdobe architektúry (tzv. kaligrafický alebo epigrafický ornament). Väčšina najvýznamnejších stavieb (nielen náboženských) bola priamo iniciovaná panovníkmi alebo vysokými svetskými hodnostármi ako vyjadrenie ich zbožnosti a moci. Hlavným stavebným typom bola mešita. Rozšírené boli aj madrasa (vyššia náboženská škola) a chánika (závija), stavali sa aj charitatívne inštitúcie, napr. nemocnice, kuchyne a špeciálne výdajne jedla a pitnej vody pre chudobných (pitné fontány). Mimoriadne postavenie mala od začiatku 10. stor. funerálna architektúra (monumentálna hrobka – mauzóleum). K najrozšírenejším typom profánnej architektúry patrili karavanserail (útulok alebo ubytovňa pre karavány a cestujúcich). Stavali sa aj sklady, tržnice a kryté trhoviská (bazár, napr. bazár v Tabríze, jeden z najväčších a najstarších v islamskom svete, budovaný od 12. stor., 2010 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Z fortifikačnej architektúry vynikli opevnené citadely a pevnosti (pevnosť Arg-e Bam v meste Bam, založená v 6. – 4. stor. pred n. l., budovaná v 7. – 11. stor., 2003 zničená zemetrasením, následne zreštaurovaná, 2004 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Paláce sa zachovali len výnimočne. Významné postavenie mala aj inžinierska architektúra, najmä výstavba mostov.

Silné lokálne architektonické tradície ovplyvnili architektúru najmä v prvých storočiach po rozšírení islamu. Z raného obdobia (7. – 10. stor.) sa však vzhľadom na neskoršie prestavby, vojny i časté zemetrasenia zachovalo len málo pamiatok. K najstarším patria mešita Tari Cháne v Damghane (8. – 9. stor.), ktorá je kópiou hlavnej mešity v Medine, i Piatková mešita (Džámí masdžid) v Ná’íne (pol. 10. stor.), kde sa nachádza aj jeden z najstarších minaretov celej islamskej architektúry.

Významnou umeleckou oblasťou sa Irán stal počas vlády dynastie Sámánovcov (864 – 1005) a Seldžukovcov (1038 – 1157). Ako konštrukčný prvok i ako dekor sa používali kvalitné pálené tehly, pokračovalo zdokonaľovanie techniky konštruovania tehlových klenieb i hľadanie nových metód podpory klenby. Počas vlády Seldžukovcov bol najvýznamnejším centrom iránskej architektúry Isfahán, v ktorom panovníci iniciovali vznik viacerých stavieb. Od pol. 11. stor. sa pri stavbe mešity uplatnil pôdorysný plán s pravouhlým otvoreným ústredným dvorom a so štyrmi vysokými ívánmi (každý v strede jednej strany dvora). Jadrom mešity bola miestnosť s mihrábom zaklenutá kupolou, vchod do nej tvoril jeden z ívánov. Dvor bol obyčajne obkolesený arkádou. Tento typ mešity (tzv. štandardný plán iránskej mešity) sa rozšíril v celom Iráne. Typickou súčasťou mešity sa od 11. stor. stali aj štíhle minarety, k najvýznamnejším pamiatkam patria hlavná mešita v Isfaháne (Piatková mešita, Džámí masdžid, založená okolo 771, prestavaná v 80. rokoch 11. stor. a na začiatku 12. stor., veľká kupolová sieň okolo 1086 – 87, tzv. severná kupolová sieň 1088 – 89) a mešita v Kazvíne (Piatková mešita, Džámí masdžid, zaklenutá sieň pristavaná 1106 – 16). Pôdorysný plán s dvorom so 4 ívánmi sa uplatnil aj pri stavbe palácov i karavanserailov v celom Iráne i v Strednej Ázii. Stavali sa aj mauzóleá a hrobky významných osobností náboženského a politického života. Od 10. stor. to boli pomerne jednoduché stavby centrálneho pôdorysu zaklenuté kupolou (tzv. baldachýnový typ, napr. Mauzóleum dvanástich imámov v Jazde, 1037 – 38), od začiatku 11. stor. mohli mať aj podobu veže (Gunbád-i Kábus pri Gorgáne, 1006 – 07). Vznikali aj rozsiahle sakrálne komplexy, v ktorých sa nachádzalo viacero hrobiek významných náboženských osobností (napr. svätyňa okolo hrobov kalifa Hárúna ar-Rašída a imáma Alího Ibn Músá ar-Rezá v Mašhade, od začiatku 9. stor., viackrát prestavaná).

V období vlády dynastie Ílchánov (1256 – 1353) nadviazala architektúra na starší vývin (typy budov, konštrukcia, pôdorysné usporiadanie, materiály), obsahovala však aj nové prvky (zdôrazňovanie vertikality, predlžovanie proporcií, intenzívnejšie využívanie farieb – keramické obklady). Pokračoval vývin nových spôsobov zaklenutia priestoru (nové typy rebrových klenieb, dvojplášťová kupola). Architekti riešili najmä problém zaklenutia pravouhlých priestorov, steny doplnili oknami a otvormi, ktoré umožnili prúdenie svetla a vzduchu a výrazne odľahčili hmotu stavby. Proporcie i stavebné formy sa stali elegantnejšími (napr. monumentálny portál s dvoma minaretmi Piatkovej mešity, Džámí masdžid, okolo 1325 v Isfaháne). Okrem mešity s otvoreným dvorom so štyrmi ívánmi (k najlepšie zachovaným príkladom patrí Piatková mešita, Džámí masdžid, vo Varamine, 1322 – 26) sa v severozáp. Iráne stavali aj hypostylové mešity bez dvora. Pôdorysný plán so štyrmi ívánmi okolo dvora sa uplatnil aj v madrasách a v chánikách (napr. Madrasa-e Imám v Isfaháne, 1354). Stavby mauzóleí nadviazali na staršie vzory. Bohatí patróni, najmä panovníci a ich ministri, dávali budovať rozsiahle funerálne komplexy, ktorých súčasťou boli okrem hrobky aj nemocnice, útulky, modlitebne, priestory na výučbu Koránu a i. (mauzóleum ílchána Öldžejtüa v Sultáníji, 1305 – 15, 2005 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Rozsiahle architektonické komplexy sa budovali aj okolo hrobiek súfijských svätcov (mauzóleum Abd as-Samada Isfaháního v meste Natanz, 1307 – 08), ich súčasťou boli rozličné charitatívne inštitúcie. Paláce sa nezachovali, čiastočne sú známe z literárnych opisov. Zvyčajne sa stavali z dreva alebo z tehál (pozostatky paláca postaveného okolo 1275 na mieste významnej sásánovskej zoroastristickej svätyne zo 6. stor. v archeologickej lokalite Tacht-e Sulejmán v severozáp. Iráne, 2003 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), opevnené boli hradbami z nepálenej hliny. V súvislosti s ekonomickými reformami a obnovou obchodných ciest sa na konci 13. stor. rozšírilo budovanie karavanserailov s pravouhlým pôdorysom, monumentálnym portálom a miestnosťami pravidelne zoskupenými okolo centrálnej haly. K ďalším pozoruhodným stavbám patrí napr. observatórium v meste Marágheh (1258), ktoré tvorilo viacero vežovitých stavieb s pozorovacími plošinami na streche pokrytých glazovaným obkladom.

Významné architektonické diela vznikli počas vlády dynastie Timúrovcov (1370 – 1506). V súvislosti s rozkvetom výtvarného umenia a architektúry sa toto obdobie označuje aj ako timúrovská renesancia. V Iráne sa však zachovalo len málo pamiatok. K najvýznamnejším patrí mešita v Mašhade (Masdžid-e Gauharšád, okolo 1418, s výnimočnými glazovanými obkladmi, dnes súčasť svätyne imáma Alího Ibn Músá ar-Rezá), k významným príkladom patria aj Piatková mešita (Džámí masdžid) v Jazde (12. stor., prestavaná 1324 – 65) so vstupným portálom s dvoma minaretmi a madrasa al-Gijásíjja v Čárgirde (1438 – 44). K najvýznamnejším zachovaným pamiatkam z 15. stor. v záp. Iráne patrí Modrá mešita v Tabríze (1465), ktorá bola súčasťou väčšieho komplexu náboženských a charitatívnych budov.

Počas vlády dynastie Safíjovcov (1501 – 1736) sa rozvíjali a zdokonaľovali staršie architektonické tradície. Bol vytvorený dvorský štýl vyznačujúci sa rafinovanosťou hraničiacou s teatrálnosťou, ale aj prehľadnosťou a mimoriadnou senzitivitou, v ktorom sa prejavuje aj snaha o racionálne usporiadanie stavby (komplexu budov alebo mesta), ktoré vyplýva z funkcie. Dvorský štýl sa rozšíril v celej safíjovskej ríši. V náboženskej architektúre sa ako stavebný materiál používali tehly, steny interiérov i exteriérov sa pokrývali keramickým glazovaným obkladom s jemne stvárneným ornamentom. Paláce mali obvykle drevený hypostylový portikus a v interiéri bývali zdobené maľbami s figurálnymi námetmi čerpajúcimi zo súdobej knižnej miniatúry. V 16. stor. boli mnohé staršie stavby zreštaurované a ich výzdoba bola obnovená, viaceré svätyne boli zväčšené prístavbami (Kazvín, Ardabíl). Rozsiahla stavebná aktivita nastala v období vlády šáha Abbása I. Veľkého (1587 – 1629), ktorý 1597 – 98 preniesol hlavné mesto ríše do Isfahánu a bol významným iniciátorom a donátorom viacerých stavieb. Isfahán bol prestavaný podľa nového urbanistického plánu, v centre vzniklo obrovské pravouhlé námestie (mejdán, 1590 – 1602; nazývané Imámovo námestie, Mejdán-e imám, aj Nakš-e džahán, pôvodný názov Mejdán-e šáh) po celom obvode obkolesené dvojpodlažnou arkádou. Okolo námestia boli postavené významné budovy (mešita Masdžid-e imám, 1611-okolo 1630; mešita šejka Lutfulláha, 1603 – 19; Šáhov palác, Álí Kápú, 1597 – 1660). Zámerom architektov bolo vytvoriť ideálne mesto, v ktorom by mohli žiť v mieri rozličné náboženské, etnické a sociálne komunity (1979 bolo námestie s priľahlými stavbami zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Podobne výnimočný urbanistický koncept bol realizovaný 1596 – 1606 aj pri prestavbe centra Kermánu, kde vzniklo množstvo verejných budov harmonicky usporiadaných okolo veľkého námestia (mejdán). V 17. stor. bolo vybudovaných aj niekoľkých kráľovských palácov v Isfaháne (Čehel Sotún, Palác 40 stĺpov, od 1647, zachoval sa z neho len stĺpový portikus a ceremoniálny pavilón zo začiatku 18. stor.; palác Hašt Behešt, Osem rajov, od 1666). Vrchol dosiahla stavba mostov, ktoré boli poňaté nielen ako čisto funkčné stavby, ale aj ako náročne stvárnené umelecké diela (dvojpodlažný most Chádžú v Isfaháne, 1650). Vzniklo aj množstvo akvaduktov, nové typy cisterien a iných hospodárskych stavieb (napr. vežovité holubníky v Isfaháne, 17. stor.; špeciálne stavby určené na skladovanie ľadu).

V 18. stor. počas vlády dynastie Zandovcov (1750 – 94) bolo významným centrom architektúry ich sídelné mesto Širáz, kde najvýznamnejšie verejné budovy (mešita Masdžid-e Vakíl, od 1766; opevnená citadela Karíma Chána Zanda, 1766 – 67) boli postavené okolo mejdánu podobne ako v predchádzajúcom období.

Počas vlády dynastie Kádžárovcov (1794 – 1925) nastal postupný prechod od tradičnej k modernej architektúre. Záujem architektov sa sústredil na stvárnenie fasády, čím nadviazali na safíjovské obdobie. Profánnu architektúru výrazne ovplyvnili európske architektonické štýly, najmä neoklasicizmus. Tzv. imperiálny štýl tohto obdobia (označovaný aj ako tzv. kádžárovský alebo iránsky barok), ktorý kombinoval tradičné iránske a európske architektonické formy, sa najvýraznejšie prejavil v profánnej architektúre (paláce, súkromné domy, verejné stavby). Stavebné formy ostali tradičné, vyvíjali a zdokonaľovali sa skôr spôsoby zdobenia stavieb (jemný ornamentálny dekor, zmysel pre rafinovane poňatý detail). V ornamentike sa dokonca vyskytli motívy prevzaté z čínskeho výtvarného umenia. Uplatnili sa keramické obklady, leštený kameň i kamenné reliéfy, vo výzdobe interiérov mozaiky vytvorené z drobných kúskov zrkadiel alebo zo skla. K najvýznamnejším príkladom patria paláce v Teheráne (palác Golestán, komplex budov založený v 16. stor. v safíjovskom období, väčšina stavieb pochádza z 2. pol. 19. stor., do iránskej islamskej revolúcie 1979 oficiálny vládny palác panovníkov, dnes múzeum). Ako špeciálny typ verejných stavieb sa v mestách stavali monumentálne bohato zdobené brány (Semnán, 19. stor., a Bagh-e Melli, 1906 v Teheráne). K významným príkladom patria aj viaceré súkromné rezidencie v Kášáne (napr. rezidencia Borudžerdiovcov, 2. pol. 19. stor., dnes múzeum) tvorené sústavou vnútorných dvorov s miestnosťami po obvode. Ich interiéry a vo výnimočných prípadoch aj exteriéry vynikajú náročne stvárnenou výzdobou (najmä štuky a fresky, napr. rezidencia rodiny Tabátabá’íovcov v Kášáne, 40. roky 19. stor.). Okrem náročne stvárnenej výzdoby sú charakteristickým prvkom týchto rezidencií veže, ktoré slúžili ako zachytávače vetra (počas horúčav ochladzovali interiér domu, horná časť s čiastočne otvorenou stĺpovou konštrukciou zachytávala vietor a dutým telom veže ho privádzala dolu do interiéru). V sakrálnej architektúre sa uplatnilo len veľmi málo inovácií. Mnohé staršie mešity boli upravované a reštaurované (napr. svoju dnešnú podobu získal architektonický komplex svätyne imáma Alího Ibn Músá ar-Rezá v Mašhade, od 1818; mešita Džámí masdžid v Kumme, založená okolo 1350, obnovená v 19. stor.). K významným príkladom patria aj mešita a madrasa Ághá Bozorg v Kášáne (1846 – 51) so vstupným portálom bohato zdobeným keramickými obkladmi a mešita Masdžid-e Násir ol-Molk v Širáze (1888).

V 20. stor. modernizácia iránskej architektúry pokračovala, a to najmä v 2. pol. 20. stor., keď sa pri stavbe a rozširovaní miest uplatňovali moderné urbanistické koncepcie. Rozšírila sa masová výstavba obytných domov, čím väčšina miest postupne stratila tradičný charakter. Napriek tomu sa však aj v modernej architektúre uplatňovali určité tradičné prvky. V 2. pol. 20. stor. sa výraznejšie presadila architektúra moderny. V 60. rokoch 20. stor. bola iránska architektúra ovplyvnená súdobou svetovou architektúrou. K významným architektom 2. pol. 20. stor. patril Náder Ardalan (*1939; 1979 založil v USA architektonické štúdio Ardalan Associates), ktorého tvorba je výrazne ovplyvnená iránskou architektúrou rozličných období (napr. pri niektorých stavbách využil aj tradičné architektonické techniky). K jeho najvýznamnejším dielam patria Iránske centrum manažérskych štúdií (1972 – 75) a Teheránske centrum hudobných slávností (1978 – 79, komplex budov, odborným konzultantom bol H. von Karajan), obidve v Teheráne. Významným architektom je aj Kamran Diba (*1937), ktorý 1969 – 77 spolu s N. Ardalanom navrhol budovu Múzea moderného umenia v Teheráne. K jeho najvýznamnejším dielam patria urbanistická koncepcia mesta Šúštar (1974 – 80) a areál Univerzity šáhida Čamrána (nazývaná aj Džondi Šápur) v Ahváze (1968 – 78). Významnou stavbou je aj monumentálny pamätník Veža slobody (Bordž-e ázádí) v Teheráne (1971, pôvodný názov Šahjád), ktorý navrhol architekt Hossein Amanat (*1942). V 80. rokoch 20. stor. pokračoval architektonický trend, ktorý čerpal z tradičnej architektúry a zároveň využíval súdobé konštrukčné prostriedky, architektúra tohto obdobia sa však vyznačovala značným konzervativizmom. K najvýznamnejším stavbám patrí monumentálny komplex mauzólea ajatolláha Chomejního v Teheráne (od 1989). Od pol. 90. rokov 20. stor. postupne nastávalo značné uvoľnenie, ktoré sa prejavilo aj výraznejším prenikaním súdobých svetových architektonických trendov do pomerne konzervatívneho a tradicionalisticky zameraného prostredia. K najvýznamnejším súčasným iránskym architektom patril Sejed Hadi Mirmiran (*1945, †2006). Na modernizácii iránskej architektúry sa významnou mierou podieľal Iradž Kalantari Talegani (*1938), ktorý navrhol napr. obytný a polyfunkčný komplex Bordž-e Mollá Sadrá v Teheráne (1991). Štýl jeho stavieb je silno ovplyvnený európskym funkcionalizmom (budova iránskeho veľvyslanectva v Tbilisi, 2001). K najvýznamnejším súčasným stavbám patrí televízna veža Bordž-e Milád v Teheráne (2000 – 08), jedna z najvyšších televíznych veží sveta a symbol moderného Teheránu.

Irkutsk

Irkutsk — mesto v ázijskej časti Ruska pri ústí rieky Irkut do Angary asi 65 km západne od Bajkalského jazera, administratívne stredisko Irkutskej oblasti; 624-tis. obyvateľov (2018), aglomerácia 1,089 mil. obyvateľov (2016). Priemysel energetický (Irkutská hydroelektráreň, 660 MW a tepelná elektráreň, 705 MW), hutnícky, banský (ťažba čierneho a hnedého uhlia), strojársky (výroba dopravných prostriedkov, obrábacích a banských strojov a i.), letecký, drevársky, potravinársky (výroba jedlého oleja, mäsokombinát), elektrotechnický, stavebných materiálov, papiernický, spracovanie sľudy. Priemyselné, vedecké a kultúrne stredisko juhovýchodnej Sibíri. Významná dopravná križovatka na Transsibírskej magistrále, riečny prístav, medzinárodné letisko. Turistické stredisko.

Založené 1661 kozákmi na obchodnej ceste z Ruska (zo Sibíri) do Mongolska, 1670 bola dostavaná pevnosť, ktorá dostala názov Irkutsk podľa rieky Irkut, od 1686 mesto. Už od čias Kataríny II. Veľkej tam boli posielaní politickí väzni. Veľký význam z hľadiska kultúrneho rozvoja mesta mala najmä deportácia dekabristov (po 1825), po príchode (spolu s rodinami) ktorých sa v 2. polovici 19. stor. rozvinulo na významné obchodné, administratívne a kultúrne centrum (nazývané aj Paríž Sibíri). R. 1879 takmer celá centrálna časť Irkutska vyhorela. Význam mesta vzrástol po výstavbe Transsibírskej magistrály na prelome 19. a 20. stor. Počas občianskej vojny v Rusku 1918 – 20 bolo krátko sídlom A. V. Kolčaka, ktorý tam bol vo februári 1920 popravený. Nový rozvoj mesta nastal v 50. rokoch 20. stor. výstavbou Irkutskej priehrady s Irkutskou hydroelektrárňou a satelitných miest (Angarsk, Šelechov). Stavebné pamiatky: Katedrála zjavenia Pána (1718 – 46), Chrám Krista Spasiteľa (1706 – 10), Znamenský kláštor (založený 1689, s chrámom z 1757 – 62), viaceré pravoslávne chrámy v štýle tzv. sibírskeho baroka z 18. stor., neoklasicistický Guvernérov palác (1800 – 04, dnes univerzitná knižnica), verejné budovy v štýle historizmu (napr. banka, 1903, dnes nemocnica), typické drevené obytné domy s fasádami bohato zdobenými drevorezbami z 19. – začiatku 20. stor. Viaceré univerzity, divadlá, múzeá, napr. múzeum dekabristov, múzeum tradičnej sibírskej drevenej architektúry (založené 1969) v dedine Taľcy približne 50 km od mesta. Botanická záhrada.

Irokézi

Irokézi

1. vlastní Irokézi, vlastným menom Haudenosaunee, anglicky Six Nations, Iroquois, francúzsky Iroquois — skupina severoamerických indiánskych kmeňov, kultúrne aj jazykovo veľmi blízkych Hurónom. Irokézi pôvodne sídlili na juh od Ontárijského jazera a údolia Rieky svätého Vavrinca, od pohoria Adirondack Mountains a riečky Schoharie Creek na východe po rieku Genesee na západe na území dnešných amerických štátov New York a Pensylvánia. Žili usadlým spôsobom v dlhých domoch z brestovej kôry v stálych osadách opevnených palisádami (hlavnou osadou bola Onondaga), boli organizovaní v matrilineárnych rodoch. Pôvodne boli animisti (súbor obradov vykonávali šamani združení v Spoločnosti falošných tvárí, komunikovali s neviditeľnou mocou nazývanou Orenda, ktorá je nadprirodzená a je vlastná veciam i procesom, pri liečebných praktikách o. i. používali drevené masky), od začiatku 17. stor. boli postupne christianizovaní jezuitskými a protestantskými misionármi. R. 1799 prorok Irokézov Handsome Lake (aj Ganioda’yo, *1735, †1815) pre nich sformoval nové synkretické náboženstvo, takzvané náboženstvo dlhého domu – zmes tradičných irokézskych hodnôt a kresťanstva, ktoré je rozšírené dodnes. Živili sa poľnohospodárstvom (najmä pestovanie kukurice, fazule, dyne, slnečnice, broskyne a tabaku), lovom, rybolovom, zberom a remeslami (hrnčiarstvo, drevorezba, košikárstvo a tkáčstvo). Koncom 16. stor. (asi 1570, pravdepodobne to však bolo už omnoho skôr, medzi 1450 a 1525) vytvorili konfederáciu piatich kmeňov (Senekovia, Kayugovia, Mohawkovia, Oneidovia, Onondagovia) známu ako Liga piatich národov (od 1722 po pristúpení Tuskarorov Liga šiestich národov) či Liga Irokézov (Irokézi ju nazývajú tak ako seba – Haudenosaunee, a hoci nemá oficiálny status, pokladajú ju za politicky suverénnu, pasy ňou vydávané – Haudenosaunee Passport, sú akceptované aj v zahraničí). Za jej zakladateľov sú považovaní Hiawatha a prorok Deganawida (aj Dekanawida, *okolo 1550, †okolo 1600), spravovala ju 50-členná, ženami volená Veľká rada náčelníkov – sačemov (Onondagovia ich volili 14, Kayugovia 10, Mohawkovia a Oneidovia 9, Senekovia 8, Tuskarorovia volebné právo nemali), vedená hlavným náčelníkom (tadodaho; bol ním vždy Onondaga). Významné udalosti (napr. zmluvy a zákony) boli zaznamenávané prostredníctvom wampumov. Liga dosiahla vrchol moci na začiatku 18. stor. Po príchode Európanov sa Irokézi stali spojencami Holanďanov a Britov (1677 s nimi uzavreli spojenectvo, takzvaný Covenant Chain). Kvôli ovládnutiu obchodu s kožušinami takmer neustále viedli boje (takzvané bobrie vojny) so susednými kmeňmi (najmä s Hurónmi, Eriami, Tionontatiami, Wenrami, Neutrálmi, Mohykánmi, Delawarmi, Susquehannami, Abenakiami, Illinoiami, Odžibwejmi, vlastnými Algonkinmi, Nipissingmi, Nantikokmi, Saponiami a Ottawami), ktorí ich preto nazývali aj Zmije – Nautowa alebo Nadowaig (Odžibwejovia), Zlé zmije – Matchenawtowaig (Ottawovia), alebo Pravé zmije – Irinakhoiw či Iroqu (vlastní Algonkinovia; odtiaľ názov Irokézi, v súčasnosti je však rozšírený názor, že toto pomenovanie pochádza z baskického Hilokoa – Zabijaci). V britsko-francúzskych vojnách (sedemročná vojna, 1756 – 63) bojovali na strane Britov a tiež vo vojne za nezávislosť USA (americká revolúcia, 1775 – 83); okrem Oneidov a Tuskarorov, ktorí stáli na strane USA, dôsledkom čoho sa liga 1784 prakticky rozpadla. R. 1779 utrpeli Irokézi od americkej trestnej výpravy proti britsko-irokézskemu spojenectvu (nariadená G. Washingtonom) vedenej generálom Johnom Sullivanom (*1740, †1795) a J. Clintonom pri Newtowne (dnes Elmira, New York) zdrvujúcu porážku vedúcu k úpadku moci ligy, ktorá tak prestala byť považovaná za významnú politickú silu. Samostatnú politiku však viedli Irokézi aj naďalej, čo sa prejavilo napr. aj počas 2. svetovej vojny, keď 11. júna 1942 vo Washingtone vyhlásili vojnu Nemecku a jeho spojencom, s USA však spolupracovať odmietli. V súčasnosti žijú v rezerváciách v kanadských provinciách Quebec a Ontário a v amerických štátoch New York, Oklahoma a Wisconsin; spolu asi 100-tis. (2010). Ich pôvodný spôsob života dokumentuje napr. Iroquois Indian Museum (založené 1980) v osade Howes Cave (dnes súčasť mesta Schoharie, New York). Sú preslávení aj ako nebojácni montéri výškových konštrukcií mostov a mrakodrapov (Mohawkovia) a výborní hráči lakrosu – športu, ktorý dali svetu (od 2008 sú členmi Medzinárodnej lakrosovej federácie);

2. súhrnné označenie kmeňov severoamerických Indiánov z východných lesov Severnej Ameriky žijúcich najmä v oblasti Veľkých jazier hovoriacich irokézskymi jazykmi (vlastní Irokézi, Huróni, Eriovia, Tionontatiovia, Nottowayovia, Susquehannovia, Neutráli, Meherrini, Čerokíovia a i.).

Irons, Jeremy

Irons [ajrons], Jeremy (John), 19. 9. 1948 Cowes, ostrov Wight, Spojené kráľovstvo — anglický herec. Herecké vzdelanie získal na Bristol Old Vic Theatre School, od začiatku 70. rokov 20. stor. pôsobil v Londýne. Prvý úspech dosiahol v rockovom muzikáli Godspell a popri účinkovaní na scénach v londýnskej štvrti West End sa uplatnil aj v televízii. Hral vo viacerých seriáloch, najväčší úspech dosiahol v úlohe maliara Charlesa Rydera v seriáli Návrat na Brideshead (Brideshead Revisited, 1982). Vo filme debutoval 1980 a filmami Francúzova milenka (The French Lieutenant’s Woman, 1981), Zrada (Betrayal, 1982), Swannova láska (Un amour de Swann, 1984) a Misia (The Mission, 1986) sa zaradil k popredným anglickým hercom. Najväčší úspech však dosiahol v dráme podľa skutočnej udalosti Zvrat Šťasteny (Reversal of Fortune, 1990), v ktorej za postavu potomka dánskej aristokratickej rodiny obžalovaného z dvojnásobného pokusu o vraždu svojej manželky a neskôr oslobodeného pre nedostatok dôkazov získal Oscara za najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe (1991). So svojím asketickým výrazom aristokrata často stvárňoval postavy mužov posadnutých až chorobným vzťahom k ženám, čo však malo pre tieto postavy osudové následky. Pozoruhodný výkon podal i v pochmúrnej dráme Príliš dokonalá podoba (Dead Ringers, 1988) v dvojitej úlohe bratov – dvojčiat, ako aj vo filmoch M. Butterfly (1993), Božská Júlia (Being Julia, 2004) a Kupec benátsky (The Merchant of Venice, 2004). Ďalej účinkoval vo filmoch Nižinskij (Nijinski, 1980), Fuška (Moonlightning, 1982), Kafka (1991), Posadnutosť (Fatale, 1992), Dom duchov (The House of the Spirits, 1994), Lolita (1997), Muž so železnou maskou (The Man in the Iron Mask, 1998), Dračie diery (Dungeons and Dragons, 2000), Nesmrteľná Callasová (Callas Forever, 2002), Kráľovstvo nebeské (Kingdom of Heaven, 2005), Casanova (2005), Eragon (2006), Appaloosa (2008) a i. Svoje herecké majstrovstvo naplno využil v postave Rodriga Borgiu ako pápeža Alexandra VI. vo veľkolepom televíznom seriáli Borgiovci (The Borgias, 2011 – 2013).

Ísafjörður

Ísafjörður [isaföryür] — prístavné mesto na severozápadnom pobreží Islandu v regióne Vestfirðir vo fjorde Skutulsfjörður; 2,6 tis. obyvateľov (2017). Obchodné stredisko jednej z najvýznamnejších rybárskych oblastí krajiny, mraziareň rýb. Prístav, letisko. Osídlené v 9. stor., pôvodne sa nazývalo Eyri Skutulsfjörður. Rozvoj od polovice 16. stor., 1786 – 1816 a od 1866 mesto. Námorné múzeum (sídli v drevenom dome z 1734, ktorý je jedným z najstarších na Islande), v bývalej nemocnici kultúrne centrum a knižnica, v meste a okolí zachovaná tradičná drevená obytná architektúra z 18. stor.

Iserlohn

Iserlohn [ízerlón] — mesto v západnej časti Nemecka v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko na východnom okraji Porúria juhovýchodne od Dortmundu; 93-tis. obyvateľov (2018). Priemysel kovoobrábací, strojársky, elektrotechnický, potravinársky, textilný. Prvýkrát písomne doložené 1150 ako Lon, 1237 získalo mestské práva (potvrdené 1278). Od 1614 patrilo Prusku (Západné Prusko). V 18. a 19. stor. dôležité priemyselné centrum, v 19. stor. najväčšie priemyselné mesto vo Vestfálsku a jedno z najbohatších obchodných miest v Prusku. Súčasnú podobu nadobudlo 1975, keď boli k nemu pričlenené priľahlé obce. Stavebné pamiatky: zvyšky mestských hradieb (13. stor.), románsky kostol Sankt Pankratiuskirche (nazývaný aj Bauernkirche, okolo 1000, neskorogoticky prestavaný v 15. stor.), gotický kostol Oberste Stadtkirche (nazývaný aj Marienkirche, 13./14. stor.), viaceré kostoly z 19. stor. v štýle historizmu, radnica (1875 – 76), Bismarckova veža (1911), vyhliadková veža Danzturm (1908 – 09) a i. Viaceré múzeá a galérie (napr. mestské múzeum, ktoré sídli v barokovom dome z 1720; priemyselné múzeum Maste-Barendorf, ktoré sídli v komplexe továrenských budov z 19. stor. a od 2006 je súčasťou Európskej cesty priemyselného dedičstva), jaskyňa Dechenhöhle, divadlo a i.

Ishak, Abú

Ishak, Abú, 1. 11. 1926 Širangal, región Dháka, Bangladéš – 2003 Dháka — bengálsky prozaik považovaný za jedného z najlepších spisovateľov Bangladéša. Pôsobil v diplomatickej službe. Vo svojom najúspešnejšom románe Začarovaný dom (Súrdža-dighal bári, 1955) vykreslil obraz márneho zápasu ženy s predsudkami islamskej spoločnosti. Autor diel Naplavený ostrov v rieke Padme (Padmar palidvíp, 1986) a Falzifikát (Džál, 1988). Nositeľ niekoľkých literárnych ocenení.

islam

islam [arab.], aj islám — druhé najrozšírenejšie svetové náboženstvo (po kresťanstve); aj islamský svet ako celok, prípadne ideálna moslimská (muslimská) komunita. Islam patrí k prorockým náboženským tradíciám Stredného východu, ktoré charakterizuje viera v jediného Boha (monoteizmus), v Božie zjavenie, prorokov, odplatu a v posledný súd. Spolu s judaizmom a kresťanstvom tvorí islam trojicu tzv. abrahámovských náboženstiev, ktoré odvodzujú pôvod svojej duchovnej tradície od patriarchu Abraháma (v islame → Ibráhím). Na rozdiel od židovskej a kresťanskej tradície, podľa ktorej je považovaný za dediča Božieho prisľúbenia Abrahámov syn Izák, stúpenci islamu, t. j. moslimovia (muslimovia), pokladajú za dediča Božieho prisľúbenia a za svojho praotca Abrahámovho prvorodeného syna Ismá’íla (→ Izmael). Islam je prísne monoteistický, a hoci historicky a chronologicky vyšiel z judaizmu a kresťanstva, moslimovia sú presvedčení, že je pôvodnou a jedinou pravou monoteistickou vierou, ktorú podľa islamskej tradície židia a kresťania pozmenili, resp. sa od nej odklonili. Princíp striktného monoteizmu vyjadruje doktrína o Božej jedinosti (tawhíd), ktorá zamieta kresťanské učenie o Svätej Trojici (považuje ho za odklon od monoteizmu). Podľa moslimov jedine vďaka islamu spoznali ľudia pravého Boha, proroka a zákon, preto je predislamské obdobie moslimami označované aj ako vek temna, nevedomosti a pohanstva (→ džáhilíja), výnimku z ktorého tvorili iba hanífovia. Moslimovia veria v jediného Boha, všemohúceho a vševediaceho stvoriteľa, udržiavateľa a sudcu Alaha (Alláh), ktorého absolútna dokonalosť sa v islame premietla do zákazu jeho zobrazovania. Islam kladie dôraz na bezpodmienečné odovzdanie sa Bohu (názov islam je odvodený od arabského koreňa s-l–m, čo znamená odovzdanie sa alebo podrobenie sa Bohu, Božej vôli a zákonu) vyjadrené činmi, predovšetkým predpísanými náboženskými úkonmi, bázňou (takvá), zbožnosťou a dobrými skutkami. Ústredná osobnosťou islamu je Mohamed (Muhammad; Posol Boží, rasúlu-lláh), ktorého moslimovia uctievajú ako najväčšieho a posledného zo všetkých prorokov, ako toho, kto priniesol pravé zjavenie. Jeho najvýznamnejšími predchodcami v rade prorokov boli Ibráhím (Abrahám), Músá (Mojžiš) a Ísá (Ježiš; moslimovia považujú Ježiša Krista za proroka, odmietajú jeho božskú podstatu a neveria, že bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych). Mohamed nebol nikdy považovaný za zakladateľa nového náboženstva, ale za obnoviteľa pôvodnej monoteistickej viery. Označenie moslima výrazom mohamedán, odvodeným od Mohamedovho mena, je preto nesprávne a môže byť urážlivé. Posvätnou knihou islamu je Korán, večné Božie slovo, ktoré podľa islamskej tradície postupne (610 — 632 spočiatku v Mekke, potom v Medine) zjavoval Boh Mohamedovi v arabskom jazyku prostredníctvom anjela Džibríla (→ Gabriel). Pretože miestom vzniku islamu je Arabský polostrov, Arabi sa považovali za nadradených a svoj jazyk (→ arabský jazyk), t. j. jazyk Koránu, za posvätný. Moslimom sa človek stane narodením alebo sa ním môže stať (z vlastného rozhodnutia) tak, že sa odovzdá jedinému Bohu, jeho vôli a zákonu, berie na seba povinnosť plniť Božiu vôľu ako jednotlivec, ale aj ako člen spoločnosti, čo formálne vyjadrí pred svedkami vyznaním viery (→ šaháda), a tým sa stane členom svetového spoločenstva moslimov, t. j. moslimskej obce (→ umma). Islam však kladie dôraz aj na náboženskú prax, predovšetkým na vykonávanie predpísaných náboženských úkonov a konanie dobrých skutkov. Päť základných povinností moslima predstavuje tzv. päť stĺpov viery: šaháda (vyznanie viery, v ktorej sa zdôrazňuje jeden Boh a jeden prorok), salát (rituálna modlitba päťkrát za deň smerom k Mekke), zakát (povinná almužna), saum (pôst po celý posvätný mesiac ramadán od úsvitu do západu Slnka) a hadždž (vykonanie púte do Mekky aspoň raz za život); právne autority zaraďujú k povinnostiam moslima aj džihád. Za články viery sa považuje viera v Boha, v anjelov, v Božie slovo, v Božích poslov a v posledný súd. Náboženské sviatky (k najväčším patria → íd al-adhá a → íd al-fitr) sa určujú podľa moslimského kalendára (→ arabský kalendár; v sekulárnej oblasti sa popri ňom v súčasnosti používa paralelne celosvetový gregoriánsky kalendár), sviatočným dňom je piatok (arab. jaum al-džum’a, t. j. deň zhromaždenia); veriaci sa vtedy schádzajú v mešite na spoločnú modlitbu (salát al-džum’a) a kázeň (→ chutba). K najposvätnejším miestam islamu patria mešity Masdžid al-Harám (Veľká mešita) v Mekke so svätyňou Kaaba (Ka’ba), Masdžid an-Nabaví (Mešita proroka Mohameda) v Medine a Harám aš-šaríf (Vznešené miesto, totožné s historickou židovskou Chrámovou horou) s mešitami al-Aksá (Najvzdialenejšia mešita) a Kubbat as-Sachrá (Skalný dóm) v Jeruzaleme. Mekka, Medina a Jeruzalem sú pre moslimov najposvätnejšími pútnickými miestami. Z potreby moslimov správne chápať zložité a často rozporuplné texty Koránu sa vyvinula jeho exegéza (→ tafsír). Ďalším dôležitým zdrojom záväzných ponaučení a noriem je okrem Koránu aj sunna (suna, tradícia) a hadís (výroky a skutky proroka Mohameda). Islamský právny systém (→ islamské právo) je spätý s náboženstvom, nemenný morálny zákon a Boží poriadok predstavuje islamské náboženské právo šaría (šarí’a). V rámci islamskej právnej vedy fikh (fiqh) vznikali od počiatku abbásovského kalifátu (polovica 8. stor.) viaceré islamské právne školy (→ mazhab). Podstatnú časť právnych predpisov tvorí dodnes rodinné právo, podľa ktorého napr. môže právne (občiansky) slobodný muž (nie otrok) uzavrieť manželstvo až so štyrmi ženami za predpokladu, že ich materiálne rovnako zabezpečí (aj z tohto dôvodu je v súčasnosti mnohoženstvo, polygamia, zriedkavé). Moslim si môže vziať za manželku aj ženu židovského alebo kresťanského vierovyznania, moslimka toto právo nemá a môže sa vydať iba za moslima. Podobne ako v judaizme aj v islame sa striktne odlišujú čisté, dovolené (halál) a nečisté, zakázané veci (→ harám). Čistotu (tahára), ktorá je podmienkou platnosti modlitby (salát) i púte (hadždž), stráca človek, ak sa dotkne nečistých vecí (napr. psov, ošípaných, vína, liehovín, mlieka nejedlých zvierat, hnisu). Ľahké znečistenie je možné odstrániť omytím rúk, nôh, hlavy a tváre (vudú), po ťažkom znečistení (sexuálny styk, menštruácia, šestonedelie ap.) je potrebné umyť celé telo (gusl). Islam zakazuje požičiavať na úrok (ribá), vstupovať cudzím mužom na niektoré miesta v dome (→ hárem) a i. Konzervatívnosť a striktnosť islamu sa prejavila aj v dôraze na rezervované obliekanie mužov a žien. Napriek tomu, že zahaľovanie hlavy u žien (→ závoj) Korán priamo neprikazuje, odporúčané je ako súčasť tradície (sunny) a považuje sa za dôležitý atribút islamskej spoločnosti i za symbol cudnosti, súkromia a morálky. Človek je podľa islamskej eschatológie sám zodpovedný pred Bohom za svoje činy a po smrti očakáva každého posledný súd, ktorého dôsledkom bude večný život v raji (džanna) alebo zatratenie v pekle (džahannam alebo nár). Súdu sa nepodrobia iba tí, ktorí položili život za svätú vec, t. j. mučeníci (šuhadá). Legalistické chápanie islamu s dôrazom na striktné dodržiavanie príkazov však neuspokojovalo duchovné potreby všetkých veriacich. V 8. stor. sa preto začali v islame objavovať asketické a mystické prúdy (→ súfizmus) sústredené do bratstiev (taríka), ktoré vznikali v celom islamskom svete a na mnohých miestach (najmä v krajinách juhovýchodnej Ázie a Afriky) sa zaslúžili o šírenie islamu. Pre novú formu zbožnosti, ktorú súfizmus predstavoval, sa často dostával do konfliktu s ortodoxiou, čo pokračuje v niektorých islamských skupinách do súčasnosti. Na rozdiel od iných náboženstiev v islame nejestvuje hierarchická štruktúra, cirkev ani sviatosti. Miestom bohoslužby (zhromaždenia veriacich a spoločnej modlitby) je mešita zvyčajne s minaretom, z ktorej muezín zvoláva na modlitbu. Dôležité miesto v mešite má výklenok v stene mešity (→ mihráb) ukazujúci smer k Mekke (→ kibla), ku ktorej sa modliaci obracajú tvárou. Modlitby vedie vážený muž (→ imám), ktorý na túto funkciu volí príslušná moslimská obec; väčšinou pôsobí aj ako kazateľ (→ chatíb). Islamské duchovenstvo tvoria teologicko-právne autority (ulamá; → álim) a znalci práva (fukahá; → fakih), úradníci zastávajúci funkciu sudcu (kudát; → kádi) a právni poradcovia (→ mufti), ktorí majú právo vyhlasovať autoritatívny právny názor (→ fatva).

Podľa tradície ako prvá uverila pravdivosti Mohamedových zjavení jeho prvá manželka Chadídža a potom ďalší členovia jeho rodiny. Zavedenie náboženstva do praxe sprevádzali boje medzi Mohamedovými nasledovníkmi a pohanskými príslušníkmi kmeňa Kurajš, ktorí chránili v Mekke a jej okolí svoje obchodné záujmy. Mohamedovým odchodom z Mekky (622; → hedžra) sa centrum náboženstva prenieslo do Mediny, čo moslimovia považujú za významnú udalosť, od ktorej sa začal počítať islamský letopočet. Islam sa stal ideologickým a politickým rámcom zjednotenia arabských kmeňov a vytvorenia islamského štátneho útvaru – Arabského kalifátu (→ Arabská ríša). Po stabilizovaní moslimskej obce (umma) 631 na Arabskom polostrove vyslal Mohamed posolstvo do Byzantskej ríše a do ríše Sásánovcov (do Iránu) so žiadosťou o podriadenie sa. Po Mohamedovej smrti (632) čelil jeho nástupca Abú Bakr (prvý kalif, 632 – 634) odporu i odpadlíctvu niektorých arabských kmeňov; v tzv. odpadlíckych vojnách postupne porazil a opätovne získal územia centrálnej Arábie (Nadžd), východného pobrežia Arábie (dnešný Bahrajn, Omán), ako aj územia severnej (Tabúk) a Južnej Arábie (Jemen a Hadramaut). Realizoval aj prvé útočné výpady proti Byzantskej ríši i proti Sásánovcom, ktorí odmietli Mohamedovo posolstvo. Hlavným cieľom nebolo šírenie islamu, ale vojensko-politické súperenie a snaha moslimov získať Jeruzalem. Expanzia Arabského kalifátu mimo Arabského polostrova je spojená až s vládou druhého kalifa Umara ibn al-Chattába. Počas jeho vlády (634 – 644) sa po víťazstve Arabov v bitke na rieke Jarmúk (636) postupne dostali do rúk moslimov na čele s Chálidom ibn al-Valídom dovtedajšie byzantské provincie: 634 – 638 Sýria (637 dobyté Aleppo, dnešný Halab), 634 – 637 Palestína (638 dobytý Jeruzalem), 638 Arménsko a 639 – 642 Egypt. Súbežne s prenikaním do Sýrie sa Arabom 637 – 641 podarilo (po víťazstve nad perzským vojskom v bitke pri meste Kádisíja, 637) získať územie dnešného Iraku a 642 – 644 sa pod ich vládu dostala veľká časť územia dnešného Iránu (Perzia). Tretí kalif Usmán ibn Affán (644 – 656) sa musel vyrovnať s vnútroštátnou nestabilitou i s odporom cháridžovcov (príslušníkov sekty → cháridža), ale aj stúpencov Alího ibn Abí Táliba. Napriek tomu sa mu podarilo získať ďalšie časti územia dnešného Iránu, časti Chorásánu a oblasti južného Kaukazu (650), 652 časť Afganistanu; 649 anektoval Cyprus a 647 – 651 časť severoafrického pobrežia. Počas vlády štvrtého kalifa Alího ibn Abí Táliba (656 – 661) sa expanzia prakticky zastavila. V kalifáte vznikol dynastický a vnútronáboženský konflikt a došlo k rozkolu a rozdeleniu na sunnitov (sunitov) a šíitov. S nástupom sunnitských Umajjovcov (661 – 750) sa postup územnej expanzie kalifátu načas zastavil a opätovne sa začal až začiatkom 8. stor. R. 708 – 710 si Arabi podrobili zvyšné územia byzantských provincií severnej Afriky aj zásluhou konverzie pohanských Berberov na islam. R. 711 Tárik ibn Zijád ovládol Gibraltár a následne si podmanil veľkú časť Pyrenejského polostrova (→ Andalúzia; vláda moslimov na území Španielska do 1492), ich postup do západnej Európy zastavil 732 Karol Martel v bitke pri Poitiers. R. 709 sa Arabi dostali až do Trácie a 674 a 717/718 dvakrát neúspešne obkľúčili Konštantínopol (dnes Istanbul). V období 706 – 715 prenikli do Strednej Ázie a získali mestá Buchara a Samarkand, čím sa dostali do priameho kontaktu s Čínou a prekročili rieku Indus. Po nástupe Abbásovcov (750 – 1258) sa islamské výboje výrazne oslabili a zredukovali sa len na menšie a krátkodobé výpady viac či menej suverénnych vládcov provincií do Stredomoria. R. 827 ovládol islamský pirát z Andalúzie Umar ibn Hafs (†855) Krétu (jeho nástupcovia tam vládli do 961), po niekoľkých neúspešných arabských útokoch na Sicíliu tuniská dynastia Aghlabovcov dobyla 831 Palermo a ďalšie mestá a nasledujúca dynastia Fátimovcov ovládla 965 celú Sicíliu (islamská do 1072). Počas 9. stor. sa Arabom podarilo obsadiť alebo vyplieniť niekoľko juhofrancúzskych a talianskych miest vrátane Ríma (846) a Bari (vládli tam 841 – 871). Vzostup križiackych výprav, postupujúca reconquista na Pyrenejskom polostrove (11. – 15. stor.), útoky extrémistickej šíitskej sekty asasínov z Iránu a invázia Mongolov (1258 dobyli Bagdad) ukončili vládu a vojenskú expanziu Abbásovcov i existenciu jednotnej islam. ríše (kalifátu). V 2. polovici 11. stor., keď islamizovaní Seldžukovci (sultán Alp Arslán) porazili v bitke pri Mantzikerte (1071) Byzantskú ríšu a prenikli do Malej Ázie (obsadili Anatóliu), Sýrie a Palestíny (ríša Seldžukovcov z Rúmu, 1077 – 1307), sa začalo systematické a definitívne dobývanie Malej Ázie. Poslednou islamskou vojensko-politickou expanziou boli výboje Osmanskej ríše (1299 – 1923), ktoré sa začali v 14. stor. v Malej Ázii a postupne sa preniesli na Balkán a do strednej Európy. Islamská expanzia na Balkán bola spojená s obsadením Dardanel (1354), prvým mestom na európskej pevnine dobytým osmanskými Turkami bolo Gelibolu (hist. Gallipoli, 1354). Kľúčovým sa ukázalo dobytie mesta Edirne (hist. Drinopol; 1361), ktoré sa do 1453 stalo hlavným mestom Osmanskej ríše. V nasledujúcich tridsiatich rokoch Osmani ovládli celý južný Balkán a po víťazstve v bitke na Kosovom poli (1389) i po porážke križiackej výpravy vedenej kráľom Žigmundom Luxemburským v bitke pri Nikopole (1396, sultán Bajezid I.) siahalo ich územie až po Dunaj. Po vpáde Timúra do Malej Ázie sa postup Osmanov načas zastavil, v polovici 15. stor. sa však po víťazstve pri Varne (1444) zmocnili Konštantínopola (1453) a začali poslednú etapu dobývania Balkánu. K Osmanskej ríši pripojili Albánsko (1478) i väčšinu územia Čiernej Hory (1499), zmocnili sa Belehradu (1521) a po víťazstve v bitke pri Moháči (1526) obsadili zadunajskú časť Uhorska, pričom dobyté územie dostal do správy Ján Zápoľský (protikráľ Ferdinanda I.), pod ich kontrolu sa však nedostalo Horné Uhorsko, t. j. dnešné Slovensko. Napriek vytrvalým výbojom a okupačným snahám sa v oblasti strednej Európy islam presadiť nepodarilo. Koncom 17. stor. sa Osmani po vojenských porážkach (→ bitka pri Viedni, 1683) opäť stiahli za Dunaj a po 1718 (Požarevský mier) aj z celého územia Uhorska, islamizované zostali len oblasti, ktoré naďalej okupovali (územia dnešného Albánska, Bulharska, Rumunska, Bosny a Hercegoviny, Kosova, Severného Macedónska a severného Grécka). V strednej Ázii sa islam začal šíriť až s príchodom Mongolov, ktorí najskôr rozvrátili abbásovský kalifát (1258), krátko nato sa však väčšina štátov, ktoré vznikli po rozpade centrálnej ríše, islamizovala. Islam sa stal štátnym náboženstvom v Zlatej horde. S Mongolmi do istej miery súvisí aj posledná vlna šírenia islamu. do Prednej Indie. Do severnej Indie sa islam postupne dostal už na konci 12. stor. a 1206 – 1526 tam existoval islamský Dillíjsky sultanát. Od 2. polovice 11. stor. boli moslimovia často pozývaní osídľovať neobývané územia Číny. V 19. stor. ich časť emigrovala z Číny aj do Oceánie a na Nový Zéland. Do Ameriky sa dostali v 18. stor. (príchod čiernych otrokov privezených zo západnej Afriky) a v 80. rokoch 19. stor. (prisťahovali sa predovšetkým z Osmanskej ríše, Číny a juhovýchodnej Ázie). Islam je v USA najvýraznejšie prezentovaný hnutím Čierni moslimovia (Black Muslims, založené 1930, nazývané aj Islamský národ, Nation of Islam, aj Stratený a znovunájdený národ islamu, The Lost-Found Nation of Islam). Menšie moslimské komunity sa postupne dostali aj do Kanady a Argentíny. V západnej a severnej Európe sa moslimské komunity udomácňovali v novoveku najmä ako obchodníci a diplomati Osmanskej ríše a i. moslimských krajín. Najväčší rast moslimských komunít v tejto časti sveta bol spojený s ekonomickou migráciou po 2. svetovej vojne.

Korán jednoznačne neurčuje podobu islamského štátu, islamské politické teórie obyčajne vychádzajú zo spôsobu Mohamedovej vlády v Medine a z praxe založenej na voľbe jedného z najváženejších Mohamedových spoločníkov (as-sahába), ktorý sa stal jeho nástupcom (chalífat rasúlu-lláh, nástupca Posla Božieho, t. j. Mohameda), → kalifom (chalífa). Počas vlády sunnitských Umajjovcov (661 – 750) bol namiesto teokracie nastolený svetský spôsob vlády (mulk), k úplnému rozdeleniu svetskej a duchovnej moci došlo počas vlády Abbásovcov (750 – 1258). Politické riadenie jednotlivých islamizovaných štátov sa postupne dostalo do rúk svetských vládcov (sultánov), kalifát však pretrval až do 1924 (dovtedy používali titul kalifa osmanskí sultáni) ako symbol islamskej kontinuity a najvyššej moci. Na dobytých územiach sa Arabi neusilovali o násilnú konverziu obyvateľstva, nemoslimskí obyvatelia (inoverci, t. j. kresťania, židia a príslušníci ďalších náboženských komunít považovaných moslimami za monoteistické) a neskôr aj konvertiti však boli povinní platiť osobitné dane (→ džizja, → charádž) predstavujúce dôležitý zdroj štátnych financií. Po stáročiach rozkvetu islamského sveta, ktorý bol prínosom pre rozvoj vedy a filozofie (→ arabská veda; → islamská filozofia), nastalo na konci 17. stor. obdobie úpadku, ktorý postihol všetky oblasti spoločenského aj kultúrneho života. Snahy prekonať túto stagnáciu viedli k vzniku ortodoxného reformného hnutia zameraného na očistenie islamu od novôt (resp. modernizmu) a povier i k návratu k pôvodnému islamu podľa vzoru života Mohameda, prvých kalifov a ctihodných predkov (as-salaf as-sálih). Návrat k pôvodnému islamu hlásal už v 18. stor. na Arabskom polostrove vahhábizmus (→ vahhábovci), v Indii prívrženci vahhábovského náboženského reformátora Sajjida Ahmada Barélavího (*1786, †1831). Program očistenia islamu v liberálnejšej podobe prevzal aj hlavný prúd reformizmu z konca 19. stor. (→ isláh). Dôležitou požiadavkou sa stalo obnovenie idžtihádu (samostatnej interpretácie prameňov). Reformizmus kládol dôraz na výchovu a aktivitu a pod európskym vplyvom prijal aj svetskú (t. j. nie striktne náboženskú) myšlienku nacionalizmu. V 70. rokoch 20. stor. sa v islamských krajinách rozvinuli radikálne hnutia za islamizáciu práva a verejného života často označované ako islamský fundamentalizmus, resp. islamizmus. V súčasnosti sa väčšina moslimov hlási k jednej z dvoch vieroučne nie veľmi rozdielnych islamskej tradícií, k sunnizmu alebo k šíizmu. Okrem nich jestvuje aj rad menších siekt (ahmadíja; cháridža; → ibádíja;→ ismá’ílíja; → jazídíja; → bábizmus; nusajríja, → nusajriti a i.) a mystických bratstiev (→ bektašija, → idrísíja, → chatmíja, → kádiríja, → maulávíja, → nakšbandíja, → sanúsíja a i.), ktoré sa navzájom odlišujú o. i. tradíciou preukazovania úcty svojim zakladateľom a významným duchovným autoritám. Napr. podľa šíitskej tradície sú uctievaní nielen proroci, ale aj príslušníci Mohamedovej rodiny (manžel Mohamedovej dcéry Fátimy Alí ibn Abí Tálib a jeho synovia Hasan a Husajn) a posvätnými pútnickými miestami sú pre šíitov aj mešity s hrobmi príslušníkov prorokovej rodiny (najmä hrob Alího ibn Abí Táliba v Nadžafe a hrob Husajna v Kerbelá).

V súčasnosti (začiatok 21. stor.) má islam asi 1,5 až 1,6 mld. vyznávačov (približne 20 % populácie sveta). V Afrike sa k nemu hlási až 40 % obyvateľstva, v Ázii v dôsledku vysokého stupňa diverzifikácie religióznej štruktúry len približne 23 % obyvateľstva, i keď tam žije až 70 % všetkých moslimov sveta. Vyznávači islamu žijú v oblasti od severnej Afriky po južnú (Pakistan, Bangladéš) a juhovýchodnú Áziu (Indonézia, Malajzia), okrajovo i v juhovýchodnej Európe (Albánsko, Bosna a Hercegovina), významnou islamskou oblasťou je aj Stredná Ázia. K rýdzo islamským krajinám (podiel moslimov nad 98 %) patria v Ázii napr. Irán, Saudská Arábia, Afganistan, Jemen, Omán, Maldivy, Turecko, Tadžikistan a Katar, v Afrike Alžírsko, Maroko, Somálsko, Tunisko, Mauritánia, Komory a Líbya. Po 2. svetovej vojne vznikli početné moslimské komunity aj v USA a v Európe (najmä vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve, Nemecku a Holandsku; vo viacerých európskych krajinách je islam druhým najrozšírenejším náboženstvom). Z hľadiska základných islamských smerov je dominantný sunnitský (89 % moslimov), menej početný je šíitský (10,5 %) a najmenej početný cháridžský smer (0,5 %). Významnými islamskými náboženskými univerzitami sú al-Azhar v Káhire (založená 972) a Dár al-ulúm v severoindickom Deobande (v štáte Uttarpradéš, založená 1867).

islamská filozofia

islamská filozofia, arab. falsafa — súbor filozofických, teologických a vedeckých náuk vznikajúcich od 9. stor., ktorých autormi boli stúpenci islamu (moslimovia). Islamská filozofia bola súčasťou komplexného intelektuálneho procesu, na ktorom sa od vzniku islamu v 7. stor. podieľali okrem Arabov (→ arabská filozofia) najmä Sýrčania, Peržania, Turci a Berberi. Myslenie jej predstaviteľov má korene v Koráne, v sunne (tradícia) a v hadíse (výroky a skutky proroka Mohameda). Islamskí filozofi považovali Korán za najvyšší prameň práva (→ islamské právo, → šaría) i za základ poznania pravej podstaty bytia. Podnetom na jej rozvoj bolo prekladateľské hnutie, ktoré vzniklo za vlády dynastie Abbásovcov (750 – 1258) s centrom v Bagdade (od 762). Tam bola za vlády kalifa al-Ma’múna (813 – 833) údajne založená významná náučná inštitúcia Dom múdrosti (Bajt al-hikma), kde sa o. i. do arabčiny prekladali najskôr grécke diela z oblasti medicíny, astronómie a matematiky a neskôr aj diela gréckych filozofov. Preložené diela sa stali základom islamskej filozofie, ktorú vytvorili moslimskí nasledovníci aristotelizmu a novoplatonizmu. Viacerí islamskí filozofi, napr. al-Fárábí, al-Ghazálí, Ibn Rušd (známy pod latinizovanou podobou mena Averroes) a Mír Dámád (†1631 alebo 1632), boli vynikajúcimi teológmi i právnikmi. Spätosť islamu a islamskej filozofie vyjadruje výraz al-hakíka, ktorý má v preklade dva významy: pravda a skutočnosť. Pravdou je vtedy, keď je spojený priamo s Bohom, ktorého pochopenie je cieľom filozofie. Štúdium tejto kľúčovej témy islamskej teológie (→ kalám) i filozofie (falsafa) viedlo k rozvoju exegézy Koránu (→ tafsír).

Prvým významným islamským filozofom, ktorý komentoval Korán, bol Ibn Síná (známy pod latinizovanou podobou mena Avicenna). Podľa Koránu Boh stvoril svet z ničoho (creatio ex nihilo), čo viedlo islamských filozofov k jasnému rozlišovaniu medzi Bohom a stvoreným svetom. V tomto kontexte viedli diskusie o aristotelovskej téze o večnosti sveta. Teologické učenie creatio ex nihilo spojili al-Fárábí a Ibn Síná vo svojich kozmológiách s novoplatónskou teóriou emanácie. Podľa všetkých islamských filozofov (okrem al-Ghazálího, ktorý odmietol filozofiu ako cestu vedúcu k pravde) predstavujú viera a rozum (filozofia) dve cesty k tej istej pravde. Al-Kindí, prvý významný predstaviteľ islamskej filozofie bagdadského zlatého veku (750 – 850), mal blízko k mu’tazile, jednej z dvoch najvplyvnejších škôl kalámu. Kalám vznikol z politicko-náboženských sporov islamskej komunity v 8. stor. Jeho predstavitelia (mutakallimovia, arab. mutakallimún) sa zaoberali náboženskými doktrínami islamu a ich obhajobou diskurzívnymi argumentmi. Polemizovali o politickej autorite a jej legitímnosti, o postavení ťažkého hriešnika, o slobode vôle i o jedinosti Boha a jeho atribútoch. Mu’tazilu založil v 8. stor. Vásil ibn Atá (*700, †748), k nej protikladnú ašaríju v 10. stor. v Basre Abú’l-Hasan al-Aš’arí (*874, †935). Z hľadiska západoeurópskej filozofie sa rozlišujú dve vetvy stredovekej islamskej filozofie, východná a západná. Z tohto hľadiska sú al-Kindí, al-Fárábí, Ibn Síná a al-Ghazálí predstaviteľmi stredovekej islamskej filozofie na Východe. Okrem nich tam pôsobila aj skupina encyklopedistov Bratia čistoty (Ichván as-safá’, 10. stor.), ktorí zostavili encyklopedické dielo Listy Bratov čistoty (Rásá’il Ichván as-safá’), a perzský filozof a historik Ibn Miskawajh (*asi 940, †1030). K významným strediskám východnej vetvy islamskej filozofie a islamskej vzdelanosti patrili mestá Bagdad a Nadžaf v dnešnom Iraku, Damask v Sýrii, Isfahán a Kumm v Iráne a Herát v Afganistane. Al-Kindí ako prvý významný islamský filozof (nazývaný aj filozof Arabov), ktorý nadviazal na grécku filozofiu, bol tvorcom arabskej filozofickej terminológie a jeho dielo je dôkazom toho, že filozofiu („cudziu vedu“) je možné pestovať aj v rámci islamu. V zachovanom diele O prvej filozofii (Fí al-falsafah al-úlá) charakterizoval filozofiu ako najvznešenejšie ľudské umenie, ktorého cieľom je spoznať pravú prirodzenosť vecí. Ak človek spozná štyri (aristotelovské) príčiny vecí a konečnú príčinu každého bytia, ktorou je pravé Jedno (→ Alah), spozná pravú prirodzenosť vecí. Pravé Jedno nemá podľa al-Kindího žiadne atribúty, je absolútnou jedinosťou (→ tawhíd). Pod vplyvom novoplatonizmu ho opísal negatívne, t. j. vysvetlil, čím nie je, a došiel k záveru, že filozofický pojem Boha (pravé Jedno) neprotirečí posolstvu Koránu, je zlučiteľný s filozofiou. Analyzujúc teleso a jeho vlastnosti (existenciu v čase, pohyb a ich vzťah k látke, telesu), došiel k záveru, že vzniklo v určitom bode a môže v ňom aj zaniknúť. Z možnosti do skutočnosti sa dostalo prostredníctvom stvoriteľského aktu Boha, ktorý predchádza všetko stvorené v čase. Tým modifikoval Aristotelovo tvrdenie, že svet je večný, i keď na jeho opis použil aristotelovské kategórie druh, rod, jednotlivé, zvláštne a akcident. Prvá filozofia (metafyzika) al-Kindího nie je ani dôsledne aristotelovská, ani novoplatónska. Do moslimského prostredia uviedol názory Aristotela a tzv. Aristotelovou teológiou, ktorá mohla vzniknúť v jeho prostredí, aj novoplatonizmus.

Ďalším predstaviteľom islamskej filozofie bol al-Fárábí (*asi 870, †950), ktorý sa vo svojich dielach zaoberal logikou a filozofiou jazyka. Logické diela obsahovali aj komentáre k Aristotelovým dielam, ostatné sa zaoberali politickou filozofiou, filozofiou náboženstva (al-Fárábí ju považoval za odnož politickej filozofie), metafyzikou, psychológiou a prírodnou filozofiou. Kozmológia, metafyzika a politická filozofia jeho diela O dokonalom štáte (al-Madína al-fadíla) vznikli platonizáciou aristotelovskej metafyziky (odráža sa v ňom vplyv Platónovho dialógu Štát). Al-Fárábí v ňom prezentuje šesť princípov bytia: 1. prvá príčina, 2. druhotné príčiny, t. j. netelesné intelekty, 3. aktívny intelekt, ktorý riadi sublunárny svet, 4. duša, 5. forma, 6. látka. Netelesné intelekty spojil s deviatimi nebeskými sférami. V jeho emanačnej schéme je najvyššie prvá príčina a najnižšie desiata inteligencia, ktorá riadi sublunárny svet. Cieľom človeka je dosiahnuť najvyššiu dokonalosť, sám to však nedokáže, preto žije v spoločenstve s inými ľuďmi. Najlepšie (ideálne) mesto sa podobá dokonalému a zdravému telu s dobre spolupracujúcimi údmi. Na jeho čele stojí vládca, nad ktorým už nikto nevládne. Jeho pasívny intelekt, ktorý dosiahol dokonalosť chápaním všetkých inteligibílií, sa nazýva získaný intelekt. Takýto človek dosiahol najvyšší stupeň ľudskosti a šťastia, jeho duša je spojená s aktívnym intelektom a stal sa imámom. Je vládcom najlepšieho mesta, najlepšieho národa a univerzálneho štátu. V záverečných častiach diela O dokonalom štáte sa al-Fárábí zaoberá eschatologickými témami (úvahy o posmrtnom živote), vzťahom filozofie a náboženstva a názormi občanov miest, ktorí nepoznajú pravé dobro.

Za najvýznamnejšieho predstaviteľa islamskej filozofie na východe je považovaný Ibn Síná (Avicenna), ktorý bol perzského pôvodu. V rozsiahlom encyklopedickom diele Kniha uzdravenia (Kitáb aš-šifá’) rozčlenenom na štyri časti sa zaoberal logikou, filozofiou prírody, matematikou a prvou filozofiou (metafyzikou). Logiku považoval za úvod do filozofie. Jeho chápanie Aristotelovej metafyziky ovplyvnil al-Fárábí. V súlade s ním tvrdil, že cieľom ľudského poznania je konečná pravda, Boh. Ako prvý v islamskej filozofii pokladá za predmet metafyziky jestvujúcno ako jestvujúcno a Boha za to, čo metafyzika hľadá. Boh je príčinou toho jestvujúcna, ktoré má príčinu. Rozdiel medzi Bohom a tým, čo stvoril, vyjadril Ibn Síná v pojmoch esencia a existencia. Iba u Boha nie je rozdiel medzi jeho esenciou a existenciou. Boh je prvým činiteľom, nie prvým hýbateľom. Prvý činiteľ je podľa neho počiatkom bytia; ako stvoriteľ sveta je jeho darcom, čím sa odchýlil od Aristotela a priklonil k Platónovi. Novoplatónsky emanačný mechanizmus použil vo svojej kozmológii, v ktorej prvá príčina tvorí prvú inteligenciu, tá tvorí ďalšiu inteligenciu atď. Každá z celkove desiatich inteligencií tvorí jednu nebeskú sféru a jej dušu, ktorá uvádza sféru do pohybu. Posledná, desiata inteligencia riadi sublunárny svet, ktorý vzniká a zaniká. V 12. stor. boli diela Ibn Síná preložené do latinčiny a ovplyvnili kresťanskú scholastiku (napr. Tomáša Akvinského a J. Dunsa Scota). Ibn Síná vytvoril v islamskej filozofii prvý ucelený metafyzický systém a zaslúžil sa o uvedenie Aristotela na kresťanský Západ. Proti nemu sa postavil kritik peripatetickej filozofie al-Ghazálí, ktorý sa o filozofiu údajne zaujímal iba s cieľom spochybniť ju, čo si však vyžadovalo jej dôkladné poznanie. To sa prejavilo v jeho diele Vyvrátenie filozofov (Taháfut al-falásifa). Po hlbokej životnej kríze, do ktorej sa dostal pre hľadanie spoľahlivej cesty k pravde, sa začal zaujímať o súfizmus (ezoterické učenie islamu). Podľa neho sylogistické závery filozofov nepresviedčajú ani myseľ, ani srdce. Pravé poznanie možno získať osvietením, božskou inšpiráciou. Dialektickým základom jeho náboženských a mystických úvah sa stal kalám al-Aš’arího. Ku koncu života sa súfizmus stal preňho ucelenou životnou koncepciou. Prejavil sa v jeho opisoch Boha, ktorý je jedinečný vo svojej esencii, existuje večne, bez spoločníkov a nič sa mu nepodobá. Podľa Koránu je Boh živá osoba, ktorá má vôľu. Jeho všemohúcnosť ustanovila pre tento svet najlepšie možné pravidlá fungovania. Kozmológiu chápal al-Ghazálí mysticky. Existuje v nej prirodzený svet (mulk) podriadený Božej vôli a nebeský svet (malakút). Prirodzený svet je tieňom pravého sveta. Všetko, čo v ňom existuje, je účinkom Božej všemohúcnosti a svetla jeho esencie. Al-Ghazálí, ktorého myslenie bolo známe a chápané ako tzv. dôkaz islamu, vytvoril dielo, ktoré je syntézou teoretického skúmania, legislatívy a mystickej praxe. Predstavitelia kresťanskej scholastiky (napr. Tomáš Akvinský, Mikuláš z Autrecourtu) sa s dielom al-Ghazálího oboznámili prostredníctvom prekladov do latinčiny a hebrejčiny, ovplyvnilo aj R. Descarta a B. Pascala. Kritické vystúpenie al-Ghazálího proti filozofii a jeho prechod k súfizmu boli na Východe podnetom na rozvoj iluminacialistickej filozofie (hikmat al-išrák), ktorú založil Šiháb al-Dín al-Suhrawardí (*1154, †1191). Podľa nej všetko vzniká emanáciou z Alaha (Alláh), Svetla svetiel. Tak, ako je večný Stvoriteľ, je večné i to, čo z neho pochádza. Ak chce človek dosiahnuť svetlo pravdy, musí zbaviť temnoty svoje telo. Rovnako sa musí starať o očistenie svojho srdca. Prostriedkom na to sú disciplína, uvažovanie, modlitba a oddanosť, a to pod vedením učiteľa, ktorý zasvätil svoj život Alahovi a jeho potešeniu. Spolu s iluminacializmom vznikla mysticko-filozofická škola Ibn al-’Arabího, ktorý pod vplyvom islamskej teológie, súfizmu a kritického postoja k filozofii vytvoril vlastný systém podobný novoplatonizmu. Súhlasil, že Božia podstata je absolútne nepoznateľná, prejavuje sa však v mnohosti atribútov a tie v stvorenom svete. Pochopením tejto mnohosti je možné pochopiť jednotu bytia.

Západná vetva islamskej filozofie sa rozvíjala v 10. – 12. stor. v španielskej Andalúzii (Córdoba, Zaragoza), ktorá bola od začiatku 8. stor. do skončenia reconquisty (1492) pod nadvládou Arabov a stala sa centrom islamského umenia, vedy a kultúry. Spočiatku bola pod vplyvom filozofie islamského Východu, postupne sa však stala samostatnou. Tí z jej predstaviteľov, ktorí pestovali prírodnú filozofiu a metafyziku, boli v menšine. Predstaviteľmi západnej vetvy islamskej filozofie boli Ibn Masarra (*asi 883, †931), Ibn Bádždža (12. stor., známy pod latinizovanou podobou mena Avempace), Ibn Tufajl (12. stor., známy pod latinizovanou podobou mena Abubacer), Ibn Rušd (12. stor., známy pod latinizovanou podobou mena Averroes), Ibn Sab’in (*1217, †1268) a predstaviteľ filozofie dejín Ibn Chaldún. Ibn Bádždža považoval filozofiu za sylogistickú vedu. Rozdelil ju na metafyziku, fyziku (prírodnú vedu), praktickú filozofiu, matematiku a logiku. Metafyzika sa zaoberá konečnými príčinami, ktoré nie sú telesné ani v telesách, fyzika prírodnými telesami, ktorých existencia nezávisí od ľudskej vôle, praktická filozofia (veda o vôli) bytím, ktoré vytvára ľudská vôľa a voľba. Matematiku, ktorá sa zaoberá bytím abstrahovaným od jeho látky, rozdeľuje na aritmetiku, geometriu, optiku, astronómiu, hudbu, vedu o váhach a tzv. vedu o prístrojoch. Logika sa zaoberá vlastnosťami, ktoré bytie nadobúda v ľudskej mysli. Ibn Bádždža nadviazal na Aristotelovu teóriu foriem, ktorú spojil s teóriou emanácie. Z prvého bytia emanujú nebeské inteligencie, poslednou emanáciou z nich je aktívny intelekt, ktorý obdarúva materiálne telesá formami. Najjednoduchšími telesami sú štyri prvky (oheň, vzduch, voda, zem), z ktorých vzniká každé bytie v prírode. Každá existencia dostáva vlastnú formu, z ktorých najdokonalejšou je duša. Vo svojom diele Spôsob života samotára Ibn Bádždža vysvetľuje, že režim, pravidlá, sú to, čo usmerňuje naše činy na ceste k cieľu. Najlepším mestom je to, ktorého obyvatelia nepotrebujú lekárov ani sudcov. Na rozdiel od al-Fárábího je podľa neho možné len intelektuálne, nie politické šťastie. Jeho obdivovateľ Ibn Tufajl je autorom filozofického románu Živý, syn Bdiaceho (Hajj ibn Jakzán, okolo 1169; lat. Philosophus Autodidactus), ktorého názov i postavy prevzal od Ibn Síná. Je to príbeh, v ktorom rozum hlavného hrdinu dosiahne bez pomoci spoločnosti, jej náboženstva a zvykov vedecké poznanie, čo je príprava na mystické poznanie. Ibn Tufajl vo svojom príbehu ukazuje, že náboženská pravda sa nelíši od filozofickej, pretože obidve vyjadrujú to isté inými formami. Náboženská forma sa vyjadruje prostredníctvom symbolov a filozofická forma prostredníctvom jej vnútorných významov. Ľudia majú poznávať pravdu podľa svojich schopností. Za najvýznamnejšieho islamského filozofa sa považuje Ibn Rušd, autor komentárov k najdôležitejším Aristotelovým dielam, ako aj odpovede na al-Ghazálího Vyvrátenie filozofov pod názvom Vyvrátenie vyvrátenia. Jeho aristotelovská filozofia nesie stopy novoplatónskeho vplyvu. Podľa neho niet rozporu medzi náboženstvom a filozofiou, ak sú správne chápané. Pravdy, ku ktorým dospela filozofia, možno použiť pri korigovaní niektorých teologických pojmov, napr. stvorenia z ničoho (creatio ex nihilo) a pôvodu času. Boh je stvoriteľom sveta v zmysle uvádzania jeho bytia z možnosti do skutočnosti, preto nemá význam hovoriť o vzniku sveta v čase. Ak mutakallimovia došli k inému záveru, vychádzali z nesprávnych premís. Ibn Rušd zostal verný svojej viere i Aristotelovi.

Na území dnešného Iránu došlo v 13. stor. k znovuoživeniu peripatetickej filozofie Ibn Síná vo filozofii at-Túsího, ktorý komentovaním jeho filozofie ovplyvnil ďalší rozvoj islamskej filozofie v perzskom jazyku. Popri nej sa pestovala naďalej iluminacialistická tradícia založená al-Suhrawardím. V 17. stor. dosiahla islamsko-perzská filozofia svoj vrchol v diele, ktoré vytvoril Mullá Sadrá považovaný iránsko-americkým filozofom Sejdom Hosseinom Nasrom (*1933) a francúzskym filozofom a orientalistom Henrym Corbinom (*1903, †1978) za najvýznamnejšieho predstaviteľa isfahánskej školy. V diele Štyri cesty spojil Mullá Sadrá prvky iluminacialistickej filozofie a mysticizmu s logickými kategóriami chápanými ako rebrík vedúci k božstvu. Iluminacialistická filozofia a mystika sa na území dnešného Iránu rozvíja v perzštine nepretržite až do súčasnosti.

V arabčine sa filozofia začala znova rozvíjať 1850 – 1914 v období všeobecného intelektuálneho znovuoživenia, renesancie (nahda), ktoré sa začalo v Sýrii, ale vrchol dosiahlo v Egypte. Na jednej strane nadviazala na stredovekú filozofiu spojenú s gréckou filozofiou, na druhej strane začal prebiehať proces začleňovania západoeurópskej filozofie 19. a začiatku 20. stor. do súčasnej islamskej filozofie. V prvom prípade došlo k opätovnému pestovaniu filozofie Ibn Síná (napr. šíitský iránsky filozof Mahdi Ha’irí Jazdí, *1923, †1999), iluminacialistickej filozofie al-Suhrawardího (napr. H. Corbin a S. H. Nasr) a mystickej filozofie Ibn al-’Arabího a Mullá Sadrá (M. H. Jazdí a kummská škola v iránskom Kumme, ktorej významným členom bol ajatolláh Chomejní). V druhom prípade sa islamskí filozofi vyjadrovali ku všetkým významným západoeurópskym filozofickým školám (počnúc I. Kantom), k ich predstaviteľom, témam a terminológii, napr. egyptský filozof Hasan Hanafi (*1935), ktorý sformuloval stanovisko k dejinám západoeurópskej filozofie od I. Kanta a nemeckej klasickej filozofie až po H. Bergsona a E. Husserla. Podľa amerického filozofa Parviza Morewedgea (*1934) a britského filozofa Olivera Leamana (*1950) Hanafi vytvoril vlastnú verziu fenomenologickej filozofie s novou koncepciou Božej jedinosti (tawhídu), do ktorej zahrnul princíp jednoty a rovnosti všetkých ľudí. Iránsky filozof Abdulkarím Sorúš (*1945), znalec Džaláluddína Rúmího, sa inšpiroval K. R. Popperom, G. E. Moorom, I. Berlinom a L. Wittgensteinom. Interpretácia ich názorov ho priviedla k problému, ako adekvátne sprostredkovať názory západoeurópskych mysliteľov súčasnej islamskej spoločnosti. H. Corbin, ktorý preložil do francúzštiny diela M. Heideggera a K. Bartha a ktorý poukazoval na jednotu tzv. náboženstiev Knihy (t. j. židovstva, kresťanstva a islamu), vychoval mnohých žiakov, ktorí popri vlastnej islamskej tradícii vychádzajú viac z Heideggera. Prvým arabským existencialistickým filozofom a Heideggerovým nasledovníkom je významný arabský egyptský mysliteľ Abdarrahmán Badawí (*1917, †2001), autor 20 filozofických diel zaoberajúcich sa gréckym dedičstvom v islamskej civilizácii, humanizmom a existencializmom v arabskom myslení. Popri ňom existuje v súčasnej islamskej filozofii písanej po arabsky i po perzsky mnoho rôznych mysliteľov, pre ktorých je typické, že vedú podobné diskusie, aké prebiehajú v ktorejkoľvek inej európskej či americkej filozofii, podstatným rozdielom však je, že ich určujúcim rámcom je islam.

Island

Island, Islandská republika, islandsky Ísland, Lýðveldið Ísland — ostrovný štát v sev. Európe na ostrove Island a okolitých menších ostrovoch (o. i. ostrovy Vestmannaeyjar) v sev. časti Atlantického oceána. Administratívne členenie: 9 regiónov.

Ostrov oválneho tvaru s troma výraznejšími polostrovmi a s členitým pobrežím (okrem juhovýchodu) s hlbokými fjordmi. Na juhu obmývaný Atlantickým oceánom, na severovýchode Nórskym a na severe Grónskym morom, od Grónska na západe oddelený Dánskym prielivom; dĺžka pobrežnej línie 4 970 km. Je vulkanického pôvodu (2. najväčší ostrov Európy, po Veľkej Británii), predstavuje najvyššiu časť Stredoatlantického chrbta. Budovaný treťo- a štvrtohornými bazaltmi, pemzou a sopečnými tufmi. Vrchovinný až hornatinný povrch, nížiny (len asi 7 % povrchu) sa nachádzajú najmä na juhozápade, vnútrozemie vypĺňajú rozlámané náhorné plošiny (700 – 1 000 m n. m.) z bazaltových lávových príkrovov strmo klesajúce k pobrežiu, z ktorých vyčnieva množstvo sopečných kužeľov (okolo 150, najvyšším vrcholom je Hvannadalshnúkur, 2 110 m n. m.) a viacero (okolo 30) aktívnych sopiek (napr. Hekla, 1 491 m n. m.; Eyjafjallajökull, 1 666 m n. m. – jej erupcia s následným šírením oblaku sopečného prachu v apríli 2010 mala za následok ochromenie leteckej dopravy vo veľkej časti Európy); znakmi sopečnej aktivity sú i teplé pramene, gejzíry, vývery plynov a časté zemetrasenia, podmorský sopečný výbuch 1963 vytvoril pri juž. pobreží ostrov Surtsey, vulkanickou činnosťou sa 1973 zväčšil ostrov Heimaey. Ľadovce, ktoré sčasti premodelovali sopečný reliéf, pokrývajú asi 11 % rozlohy krajiny, najväčšie sú Vatnajökull (8 400 km2, najväčší európsky ľadovec), Langjökull (1 021 km2), Hofsjökull (925 km2) a Mýrdalsjökull (695 km2). Oceánske podnebie s daždivými a chladnými letami a pomerne miernymi zimami je zmierňované Irmingerovým prúdom, vo vnútrozemí drsnejšie podnebie. Priemerné teploty v januári od -4 °C na severe po 0 °C na juhu, v júli 9 – 12 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 700 – 800 mm, miestami 1 000 mm (na juhovýchode v oblasti Vatnajökull viac ako 4 000 mm, na severovýchode – na najsuchšom území, menej ako 400 mm ročne), maximum zrážok spadne v auguste, pomerne málo zrážok v zime spôsobuje nízku a krátkotrvajúcu snehovú pokrývku. Časté vetry, mnohokrát so silou víchrice. Krátke rieky s veľkým spádom, najväčšie Thjórsá (Þjórsá) na juhozápade krajiny a Jökulsá á Fjöllum na severovýchode, hojný výskyt vodopádov, početné jazerá ľadovcového, tektonického a sopečného pôvodu, najväčšie Thingvallavatn (Þingvallavatn, 85 km2). Chudobná tundrová vegetácia, miestami lesotundra, viac ako polovica ostrova je bez vegetácie. Živočíšna ríša je chudobná (polárna líška), hojnejšie sú zastúpené iba ryby a vodné vtáctvo. Výnimočná príroda Islandu je chránená v troch národných parkoch (2018): Vatnajökull, Snæfellsjökull a Thingvellir (Þingvellir). Národný park Thingvellir bol 2004 zapísaný do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO, ostrov Surtsey 2008.

Hospodársky vyspelý štát s vysokou životnou úrovňou obyvateľstva a s ekonomikou, ktorej základom je rybolov a spracovanie rýb. Silno sa rozvíjajúci bankový sektor v pol. 90. rokov 20. stor. spôsobil rast celého finančného sektora a Island bol považovaný za vzor rýchlo sa rozvíjajúcej ekonomiky. So začiatkom globálnej finančnej krízy sa však islandské banky dostali do problémov a začiatkom októbra 2008 museli byť tri najväčšie zoštátnené. Na tvorbe HDP sa 74,5 % podieľa sektor služieb, 19,7 % priemysel a 5,8 % poľnohospodárstvo (2017). Väčšina ekonomicky aktívneho obyvateľstva, až 72,9 %, pracuje v službách, 22,4 % v priemysle a 4,7 % v poľnohospodárstve (2015). Miera nezamestnanosti 2,8 % (2017; 3,1 %, 2016), miera inflácie má prevažne klesajúcu tendenciu s minimálnymi výkyvmi (1,7 %, 2016; 1,8 %, 2017), jej extrémny rast až na 18,4 % (2008) bol zapríčinený finančnou krízou, potom opätovne klesala na 11,0 % (2009) a ďalej až na hodnoty pod 2 %. Island je krajina bez výrazných surovinových zdrojov (ťaží sa iba diatomitová zemina, tzv. kremelina a pemza), jej ekonomika je závislá od dovozu surovín, disponuje však veľkými hydroenergetickými a geotermálnymi zdrojmi (horúca voda z geotermálnych zdrojov a prírodné pary sa využívajú na vykurovanie skleníkov a domácností); využiteľnosť vodnej a geotermálnej energie sa odhaduje na 50 000 GWh/rok, reálne sa využíva asi 25 % (okolo 7 380 GWh/rok, 2015). Významnú úlohu v ekonomike zohrávajú priemyselné odvetvia zaoberajúce sa výrobou a údržbou lodného parku a zariadení na rybolov a následné spracovanie rýb (mrazenie, konzervovanie, výroba rybieho tuku a rybej múčky); vzrastajúci význam má hutnícky priemysel so závodmi na výrobu hliníka a ferozliatin (najmä ferosilícia) vybudovanými v spolupráci so zahraničnými investormi, Island je najväčším producentom hliníka na svete na jedného obyvateľa (2016); rýchlo sa rozvíjajúci elektronický priemysel; menší význam zohrávajú chemický (výroba minerálnych hnojív, chemických výrobkov a i.), potravinársky, textilný (tradičný vlnársky, výroba kobercov) a odevný priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Poľnohospodárska výroba je značne dotovaná. Približne 20 % celkovej rozlohy krajiny je vhodných na poľnohospodársku výrobu, z toho na rastlinnú výrobu sa využíva okolo 6 %, zvyšná časť na extenzívny chov dobytka. Pestovanie zemiakov, jačmeňa a zeleniny (najmä paradajok a uhoriek, ktorých produkcia pokrýva 75 % domácej spotreby), v skleníkoch vyhrievaných vodou a parou z geotermálnych zdrojov celoročné pestovanie kvetín a teplomilných plodín (Island je najväčší producent banánov v Európe). V dôsledku znižujúceho sa dopytu po tradičných produktoch živočíšnej výroby sa dočasne výrazne znížil chov oviec (455-tis. kusov, 2007; od 2012 došlo k miernemu nárastu chovu – 473-tis. kusov, 2016) a hovädzieho dobytka (71-tis. kusov, 2007; 80-tis. kusov, 2017); rastie však záujem o bravčové mäso a hydinu; chov poníkov (približne na 5-tis. farmách); rozvinutý chov kožušinových zvierat (48-tis. noriek, 2015). Kľúčovým odvetvím islandskej ekonomiky je rybolov, ktorý má celosvetový význam (viac ako 1 621 zaregistrovaných rybárskych lodí; 2017); zariadenia na spracovanie rýb (mraziarenské a konzervárenské závody) sú v prístavných mestách, najväčšie v Reykjavíku a Akureyri. Významné miesto v ekonomike štátu zaujíma sektor služieb, v ktorom sú najrozvinutejšie finančné a telekomunikačné služby. Najrýchlejšie sa vyvíjajúcim sektorom a druhým najväčším zdrojom príjmov (po rybolove) je cestovný ruch, počet turistov neustále stúpa od 50. rokov 20. stor., a najmä v posledných rokoch (2,195 mil. zahraničných turistov, najviac zo Škandinávie, USA, Kanady, Nemecka a Spojeného kráľovstva, 2017). Prevládajú niekoľkodňové pobyty (v lete v priemere 7-dňové, v zime 3-dňové), obľúbené sú plavby na lodiach s pozorovaním veľrýb, terénne jazdy do vnútrozemia s výstupom na ľadovce, jednodňové výlety za atrakciami krajiny a i. Železničná sieť neexistuje; cestná sieť je vyvinutá najmä na juhozápade a v pobrežných oblastiach, hlavnou dopravnou tepnou ostrova je cesta Hringvegur (Islandský cestný okruh, dĺžka 1 339 km, dobudovaný 1974; väčšinou s asfaltovým povrchom) lemujúca celý ostrov, celková dĺžka ciest je 12 869 km, z toho len viac ako tretina (5 040 km) je so spevneným povrchom (2013); v nákladnej doprave má veľký význam pobrežná lodná doprava (významné prístavy v mestách Akureyri, Grundartangi, Hornafjörður, Hafnarfjörður, Reykjavík, Seyðisfjörður), na Islande neexistuje riečna doprava; rozvinutá vnútrozemská letecká doprava (96 letísk, ale iba 7 so spevneným povrchom, 2017), medzinárodné letiská v Keflavíku (juhozápadne od Reykjavíku) a v Akureyri. Export rýb a rybích produktov (32 %), hliníka (31 %, 2016), dopravných prostriedkov a i. Import strojov, lodných prístrojov a dopravných prostriedkov (48 %), spotrebného tovaru (21 %, 2016), palív a mazív, potravín, nápojov a i. Hlavní obchodní partneri: Holandsko, Spojené kráľovstvo, Nórsko, Nemecko, Švédsko, USA, Dánsko, Čína.

Etnické zloženie: 92,1 % Islanďanov, 6,8 % obyvateľov pevninskej Európy (z toho 3,6 % Poliakov a 0,5 % Škandinávcov – Fínov, Nórov, Švédov a Dánov), 0,6 % Ázijčanov, 0,5 % ostatných (2016). Náboženské zloženie: 78,2 % luteránov, 3,8 % katolíkov, ostatní sú prevažne príslušníci menších protestantských cirkví. Island má (s Írskom) najvyšší prirodzený prírastok obyvateľstva v Európe. Obyvatelia žijú väčšinou v mestách na pobreží, a to najmä v oblasti Reykjavíku a v jeho juž. predmestiach, vnútrozemie je neobývané. Podiel mestského obyvateľstva 94 % (2018). Najväčšie mestá: Reykjavík, Kópavogur, Hafnarfjörður, Akureyri.

Dejiny — prvými obyvateľmi územia boli írski a škótski mnísi (koncom 8. stor.), ktorí tam však sídlili iba v lete. Za začiatok trvalého osídlenia sa považuje rok 874, keď sa na Islande v rámci celkovej vikinskej expanzie zo škandinávskej pevniny smerom na západ usídlili prisťahovalci najmä z Nórska. Miernejšia klíma v tomto období umožňovala napr. aj pestovanie obilnín a v priebehu krátkeho obdobia mal Island takmer 20 tis. obyvateľov. Okolo 930 bol založený prvý snem Althing (Alþing), vďaka ktorému bol vytvorený zákonodarný a súdny systém platný pre celú krajinu. Centrálna štátna moc s výkonnými kompetenciami však nevznikla, územie bolo rozdelené na 36 (neskôr 48) slobodných správnych jednotiek pod vedením náčelníkov alebo starostov, ktorí mali v rukách miestnu moc a vzájomne o ňu zápasili, podliehali však Althingu. Odrazilo sa to o. i. v dramatickej tematike rodinných ság, ktoré patria k vrcholu islandskej literatúry. Na rozvoji literatúry sa podieľali aj kláštory vznikajúce po prijatí kresťanstva, ktoré bolo schválené okolo 1000 Althingom pod tlakom z Nórska, a to najmä z politických a ekonomických príčin; pohanský kult a právo však zostali dlho zakorenené. R. 1056 bolo zriadené biskupstvo v Skálholte a 1106 v Hólare, od 1152/53 obidve podliehali nórskemu arcibiskupstvu v Nidarose (dnes Trondheim). Už v 11. stor. boli na svetských majetkoch zakladané súkromné školy (Oddi, Haukadal), ktoré kládli dôraz na domáce tradície a jazyk, ako aj na históriu Islandu (a nórskych kráľov) a stali sa strediskami šírenia vzdelanosti (Snorri Sturluson). Do pol. 13. stor. existovala fakticky na ostrove republika, ktorá bola svojím charakterom vo vtedajšej feudálnej Európe úplne výnimočná. Vnútorné rozpory medzi štyrmi najsilnejšími rodmi však nakoniec viedli k dobrovoľnému uznaniu zvrchovanosti Nórska, 1262 Althing (aj náčelníci) akceptoval autoritu nórskeho kráľa Håkona IV. Håkonssona a Island sa stal provinciou Nórskeho kráľovstva. R. 1380 vstúpilo Nórsko do personálnej únie s Dánskom, čím sa Island (do 1944) stal súčasťou Dánskeho kráľovstva (→ Dánsko, dejiny). V dôsledku dvoch epidémií moru, ktoré Island postihli 1402 – 04, a opakovaných erupcií sopiek sa počet obyvateľov znížil takmer na tretinu, napriek tomu však čoskoro začali prosperovať rybolov a obchod s vlnou (anglickí a nemeckí kupci). V pol. 16. stor. prijal Island pod tlakom Dánska protestantskú vieru (luteranizmus, schválený Althingom 1541), čo viedlo následne ku konfiškácii dovtedajšej cirkevnej pôdy a majetku a k ďalšiemu upevneniu postavenia dánskych správnych orgánov. Tvrdý dosah na obchod malo zavedenie obchodného monopolu (1602), keď v zmysle zákona mohli na Islande obchodovať len dánski kupci s kráľovskou licenciou, čím sa mala obmedziť rastúca moc anglických a nemeckých obchodníkov a zabezpečiť prístup k domácej produkcii vojensky významnej síry. Po zavedení absolutistickej monarchie v Dánsku (1662) sa závislosť Islandu od neho znova prehĺbila, Island postupne prešiel pod centrálnu administratívu v Kodani a právomoci Althingu sa obmedzovali. V priebehu 18. stor. postihli Island znova viaceré prírodné katastrofy (zemetrasenia, sopečné erupcie) a epidémie, ktoré spoločne s ochladením klímy mali opäť za následok výrazný pokles počtu obyvateľov. V dôsledku domáceho tlaku, ktorý vyvíjal najmä zemský fojt a zakladateľ manufaktúr Skúli Magnusson (*1711, †1794), došlo 1787 k čiastočnému uvoľneniu obchodného monopolu, stále však len pre dánskych poddaných (úplná liberalizácia 1855). Pod vplyvom európskeho osvietenstva koncom 18. stor. vrstva domácej inteligencie presadzovala zmeny v islandskej administratíve. Reykjavík sa začal rozvíjať ako hlavné mesto krajiny i sídlo biskupstva (presídlili sa tam obidve dovtedajšie biskupstvá — 1785 zo Skálholtu a 1801 z Hólaru), po zrušení Althingu (1801) sa stal sídlom Najvyššieho zemského súdneho dvora, ktorý podliehal súdnemu orgánu v Kodani. V dôsledku účasti Dánska v napoleonských vojnách sa narušili kontakty a lodné spojenie Islandu s Dánskom, zásobovanie ostrova zabezpečovali britské lode. Mierová dohoda 1814 potvrdila príslušnosť Islandu k Dánsku a zrušila posledné formálne väzby na Nórsko, ktoré bolo postúpené Švédsku (→ Kielsky mier). V nasledujúcich desaťročiach sa paralelne s reformami osvietenského absolutizmu v Dánskom kráľovstve začal aj na Islande boj za získanie národnej nezávislosti. Myšlienky romantizmu a národného obrodenia ovplyvnili celú generáciu islandských študentov v Kodani. Pod tlakom požiadaviek na vytvorenie samosprávy schválil dánsky kráľ Kristián VIII. 1843 islandský snem, ktorý mal 20 volených a 6 kráľovských reprezentantov a sídlo v Reykjavíku. Obnovený Althing zohral vo vývoji štátu rozhodujúcu úlohu pod vedením filológa a politika J. Sigurðssona, a to najmä po zrušení absolutizmu a prijatí ústavy 1849 v Dánsku. R. 1851 Althing zrušil platnosť dánskej ústavy pre Island, ktorý naďalej zostal len provinciou Dánskeho kráľovstva. Napäté vzťahy medzi Islandom a Dánskom pretrvávali a tlak islandských národovcov pokračoval aj po získaní samosprávnosti a vlastnej ústavy, ktorú kráľ Kristián IX. podpísal 1874 pri príležitosti 1 000-ročného jubilea osídlenia ostrova. Althing, ktorý nadobudol zákonodarnú moc, ďalej pokračoval v zápase o rozšírenie islandských kompetencií. R. 1897 bolo v Kodani vytvorené ministerstvo pre Island, 1903 sa jeho sídlo presunulo do Reykjavíku a nová ústava (1904) priniesla Islandu samosprávu. Hnutie za nezávislosť však pokračovalo až do 1918, keď dánsky a islandský parlament (1. decembra) schválili zmluvu o nezávislosti ostrova. Island ako suverénny štát ostal v personálnej únii s Dánskom, ktoré malo chrániť jeho neutralitu a starať sa o obranu islandských vôd, začo sa vyslovilo 90 % obyvateľstva. Zmluva bola platná do 1940 s tým, že po jej uplynutí môže ktorýkoľvek z obidvoch štátov požiadať o úpravu alebo, pokiaľ by k jej revízii do 3 rokov (od 1940) nedošlo, mohol ju ktorýkoľvek z obidvoch štátov jednostranne vypovedať. Od pol. 19. stor. prechádzala islandská spoločnosť veľkými zmenami v súvislosti s nárastom obyvateľstva (vyše 85 tis. 1910, 121 tis. 1940, z toho viac ako tretina v hlavnom meste), s urbanizáciou, s modernizáciou hospodárstva a sociálnych štruktúr, ako aj s upevnením národného a politického povedomia (ženy získali všeobecné volebné právo už 1915). Dominantnú úlohu v hospodárstve postupne získal rybolov (ešte 1850 sa vyše 80 % obyvateľstva živilo poľnohospodárstvom, najmä chovom dobytka). K zvýšeniu životnej úrovne prispelo aj používanie motorizovaných plavidiel a rozmach družstevníctva. Počas 2. svet. vojny po okupácii Dánska nacistickým Nemeckom (apríl 1940) prerušil Island komunikáciu s Dánskom a zahraničná politika Islandu, za ktorú dovtedy zodpovedalo Dánsko, prešla do kompetencie Althingu. Cieľom bolo zachovať neutralitu Islandu, ktorý odmietol ponuku Spojeného kráľovstva na ochranu pred okupáciou Nemeckom. V máji 1940 však Spojené kráľovstvo bleskovou operáciou Island obsadilo (pod zámienkou ochrany ostrova, v skutočnosti však pre jeho geopolitickú polohu na strategických námorných trasách). V júli 1941 po vzájomnej dohode prevzali zodpovednosť za ochranu Islandu USA, ktoré tam mali postupne až 47 tis. vojakov (vojenská základňa a letisko v Keflavíku). V máji 1944 sa konalo referendum, v ktorom sa 95 % občanov Islandu vyslovilo za vytvorenie samostatnej republiky. Tá bola vyhlásená 17. 6. 1944 a jej prvým prezidentom sa stal S. Björnsson. Napriek určitej kritike, že Island vystupuje z únie v období okupácie Dánska, poukazovali Islanďania na klauzulu v zmluve z 1918 (zmluva bola formálne zrušená 1950). Po 2. svet. vojne vstupoval Island postupne do medzinárodných organizácií (1946 do OSN, 1950 do Rady Európy, 1953 do Severskej rady, 1970 do EFTA). Podmienkou členstva v NATO (1949) bolo, že krajina sa nikdy nezapojí do ofenzívnych vojenských aktivít. Ako jediná členská krajina aliancie nemá Island plne vybudovanú vlastnú armádu. Na základe zmluvy z 1951 zodpovednosť za obranu Islandu mali USA (až do 2006), čo bolo najviac diskutovanou politickou otázkou a v súvislosti s čím počas studenej vojny nadobudol ostrov strategický význam. Najväčším medzinárodným konfliktom boli tzv. sleďové vojny (1958 – 61, 1972/73, 1975) so Spojeným kráľovstvom a NSR, ktoré Island rozpútal pomocou bojových člnov pobrežnej stráže na obranu teritoriálnych vôd pred nekontrolovaným intenzívnym rybolovom. Island postupne rozširoval svoje rybárske teritóriá (12 námorných míľ 1964, 50 námorných míľ 1970, 200 námorných míľ 1975; potvrdené 1979) a ochrana domáceho rybolovu, ktorý je rozhodujúcim hospodárskym odvetvím, bola aj dôvodom nezáujmu o vstup do EÚ (riadenie rybolovného hospodárstva v EÚ, rybolovné kvóty). Jednostranná závislosť od rybárskeho priemyslu bola od konca 80. rokov 20. stor. vyvažovaná rozvojom cestovného ruchu a finančného sektora. Liberálna trhová politika koaličných vlád 90. rokov, zníženie daní, privatizácia a rast spotreby viedli k hospodárskemu rastu. Rast bankového sektora a expanzívna politika s vysokými zahraničnými pôžičkami a investíciami do stavebných projektov boli od jesene 2008 príčinou mimoriadne tvrdého dosahu medzinárodnej finančnej krízy na Islande. Po odstúpení vlády v januári 2009 a po nových voľbách (25. apríla 2009) nastúpila vláda ľavicovej koalície. Kríza prehodnotila postoj k členstvu v EÚ, o ktoré vláda požiadala v júli 2009. Štát prevzal na seba záruky troch komerčných bánk, ktorých krach postihol početných britských a holandských vkladateľov najmä v internetovej banke Icesave. Pod tlakom Spojeného kráľovstva a Holandska súhlasil Althing s úhradou odškodného vo výške 3,8 mld. eur, ktoré vlády obidvoch krajín vyplatili poškodeným klientom. V januári 2010 však prezident odmietol podpísať zákon o vyplatení odškodného (kompenzácia sa vníma ako kľúčový politický faktor pri vstupe Islandu do EÚ). O otázke spôsobu oddlženia Islandu sa malo rozhodnúť v referende 6. 3. 2010, v ktorom občania väčšinou hlasov (93 %) odmietli vyplatenie náhrad. Otázka zostala otvorená a v rokovaní sa pokračovalo, 12. 3. 2015 však Island prihlášku do EÚ stiahol a prístupové rozhovory boli zastavené.

Island je parlamentná republika (od 1944). Zákonodarné zhromaždenie Althing (od 1991 jednokomorový) má 63 členov volených na 4 roky. Hlavou štátu je prezident volený priamo všetkými občanmi každé 4 roky. Volebné právo je od 18 rokov.

Islandskí prezidenti
1944 – 1952 Sveinn Björnsson
1952 – 1968 Ásgeir Ásgeirsson
1968 – 1980 Kristján Eldjárn
1980 – 1996 Vigdís Finnbogadóttirová
1996 – 2016 Ólafur Ragnar Grímsson
od 2016 Gudni Jóhannesson

islandský jazyk

islandský jazyk, islandčina, islandsky íslenska — severogermánsky (škandinávsky) jazyk západnej (západoškandinávskej) podskupiny germánskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny, úradný jazyk Islandu (druhým úradným jazykom je od 2011 posunková reč – íslenskt táknmál); asi 320-tis. používateľov (2016). Islandský jazyk sa vyvinul z jazyka Vikingov zo Škandinávie, ktorí prišli na Island v 9. a 10. stor. zo západného Nórska. Starý islandský jazyk je jazyk, v ktorom boli v stredoveku napísané staroseverské literárne pamiatky (ságy a skaldská poetika; → Edda, 13. stor.). Súčasný islandský jazyk v podstate zachoval gramatickú štruktúru starého islandského jazyka (väčšie zmeny nastali len v hláskosloví) a ako jediný (okrem faerčiny) si tak udržal takmer nezmenenú stredovekú podobu (preto môžu Islanďania aj dnes bez ťažkostí čítať staroislandské ságy). Na začiatku 19. stor., keď bola kodifikovaná spisovná podoba islandčiny (R. K. Rask), vzniklo puristické hnutie a väčšinu slov, ktoré islandský jazyk prevzal z keltských jazykov, latinčiny, dánčiny a románskych jazykov, nahradili islandské novotvary. Prostriedkami na ich tvorbu bolo sémantické obnovovanie starých, sčasti zastaraných slov a tvorba kompozít (napr. staroislandsky síma = vlákno, povraz, novoislandsky sími = telefón, telegraf; staroislandsky i novoislandsky hús = dom, novoislandsky leikhús = divadlo). Tým sa súčasný islandský jazyk nápadne líši od iných škandinávskych jazykov. Zapisuje sa latinkou, pričom islandská abeceda obsahuje navyše tri osobitné písmená (znaky: ð, Ð; þ, Þ; æ, Æ).

Prepis a výslovnosť osobitných písmen (znakov) islandskej latinskej abecedy
Islandská latinka
(názov písmena/znaku)
Slovenská latinka
(prepis)
Islandský príklad
(slovenský prepis)
Výslovnosť
ð, Ð (eth) dh, Dh, norður (nordhur) norzur
þ, Þ (thorn) th, Th, Alþingi (Althing) Altsingi
æ, Æ (ligatúra) ai, Ai, Grænland (Grainland) Grainland

Iunu

Iunu [ju-], gr. Heliopolis, bibl. On — staroegyptské mesto, ktoré sa nachádzalo na území dnešnej Káhiry (v súčasnosti z prevažnej časti zastavané obytnými domami). Jedno z hlavných duchovných a náboženských centier starovekého Egypta, dominoval tam kult bohov Atuma a Re-Horachteja. V jeho okolí sú hrobky kňazov a miestnych posvätných býkov (→ Merwer). V neďalekom kameňolome sa ťažil kvarcit, ktorý sa využíval v stavebníctve a sochárstve a pre svoj ružovočervený odtieň mal nábožensko-symbolický význam v súvislosti so slnečným kultom. Mnohé architektonické pamiatky mesta a jeho výzdoba boli už v staroveku zničené alebo prevezené na iné miesta. Dnešnou dominantou lokality je monolitný žulový obelisk faraóna Senusreta I. z 12. dynastie. V meste Iunu bol nájdený aj fragment obelisku s menom faraóna Tetiho zo začiatku 6. dynastie, ktorý je jedným z najstarších dokladov monolitného obelisku. V meste Iunu malo pôvod učenie o vzniku sveta a zrode skupiny deviatich kozmogonických božstiev Devätoro. Kultovým fetišom mesta, ktorý sa uctieval v samostatnom chrámovom okrsku a symbolicky sa spájal s prvotným prapahorkom a posvätným vtákom Benu, bol posvätný kameň benben.

Ivachnová

Ivachnová — obec v okrese Ružomberok v Žilinskom kraji v západnej časti Liptovskej kotliny, 500 m n. m.; 604 obyvateľov (2017). Prevažne pahorkatinné odlesnené územie, na okrajoch smrekové lesy. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Východiskové miesto k viacerým turistickým lokalitám územia (Veľký Choč, termálne kúpalisko Bešeňová, Liptovská Mara a i.). V katastri obce sa nachádza územie s mimoriadnou druhovou rozmanitosťou vtákov a cicavcov – prírodná rezervácia Ivachnovský luh (vyhlásená 1982, rozloha 10 ha), v ktorej sa chráni potenciálne ohrozený reliktný luh, najsevernejšie položený luh na území Slovenska.

Písomne doložená 1391 ako Ivankhaza, 1394 Iwankahaza, 1406 Iwachonfalua, 1469 Iwachnowavies, 1535 Iwaknova, 1544 Iwachnova, 1570 Iwankafalwa alias Iwachnowawes, 1600 Iwachuo, 1773 Ivanova, 1786 Iwanowa, 1808 Ivachnófalva, Iwachnowá, 1863 Ivachnova, 1873 – 77 Ivahnova, 1882 Ivahnófalva, 1888 – 1913 Ivachnófalu, 1920 – 76, 1990 Ivachnová. Prvá správa o ešte neexistujúcej obci je z 1298, keď bol z chotára Liptovskej Teplej pri Váhu vyčlenený majetok pre zemana Ivanka, Slávkovho syna. R. 1300 kráľ Ondrej III. potvrdil držbu majetku Ivankovmu synovi Jakubovi. Koncom 14. stor. sa Ivachnová stala majetkom panstva Liptov. R. 1544 ju Ferdinand I. daroval zemanom Rádyovcom. V polovici 19. stor. s ňou splynula obec Lazy (doložená 1263 ako Lazy), ktorá patrila Gilániovcom. R. 1924 – 55 k nej patrila obec Liptovský Michal. R. 1976 – 89 bola Ivachnová pričlenená k obci Liptovská Teplá.

Ivančice

Ivančice — mesto v Česku v Juhomoravskom kraji v okrese Brno-venkov v Boskovickej brázde na sútoku riek Jihlava, Oslava a Rokytná; 9,7 tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, textilný, kovospracujúci, stavebných materiálov. Založené začiatkom 13. stor., pravdepodobne 1212, prvýkrát písomne doložené 1221 ako de Iwansiz, od 1311 mesto. R. 1278 poškodené vojskom Rudolfa I. Habsburského, 1304 zničené a vypálené kumánskym vojskom, 1424 – 35 obsadené husitmi. V 13. – 16. stor. rozvoj vinohradníctva. V 2. pol. 16. stor. sídlo Jednoty bratskej, 1558 tam J. Blahoslav založil tlačiareň, v ktorej vzniklo 17 tlačí (o. i. Ivančický kancionál, 1562 – 64; Blahoslavov preklad Nového zákona a jeho kniha Musica..., 1558) a po premiestnení (1578) do neďalekých Kralíc bola vytlačená Kralická Biblia. Najväčší rozvoj mesta v 16. stor. bol zastavený tridsaťročnou vojnou, predovšetkým 1645, keď bolo obsadené Švédmi. V meste žila aj židovská komunita doložená v 15. stor., samostatnú obec (Ivančice-Židovská obec) tvorila od 1850 do 1919, keď sa stala súčasťou mesta. Nad Ivančicami je doložené veľkomoravské hradisko s palisádovým opevnením (9. – 10. stor.). Stavebné pamiatky: Kostol nanebovzatia Panny Márie (14. stor., na mieste staršieho doloženého v 1. polovici 13. stor.; gotické trojlodie z 15. stor., upravený v 16. stor.), cintorínska Kaplnka Najsvätejšej Trojice (1560, upravená v 19. stor.), neogotická Kaplnka sv. Jakuba (1852 – 57), zvyšky mestských hradieb (15. – 16. stor.), radnica (1544, prestavaná 1763), renesančný mestský palác Pirkov dom (1607 – 11, upravený v 2. polovici 19. stor.), renesančný Panský dom (1597 – 1607), morový stĺp (1726), židovský cintorín (rozšírený 1608 a 1664, s cennými barokovými náhrobkami, pamiatkovo chránený). V obci Řeznovice, ktorá je súčasťou Ivančíc, románsky Kostol sv. Petra a Pavla (12. stor.). Múzeum (1894). Rodisko A. Muchu a V. Menšíka.

Ivano-Frankivsk

Ivano-Frankivsk, Ivano-Frankivs’k, do 1962 Stanislav — mesto v západnej časti Ukrajiny v podhorí Karpát, administratívne stredisko Ivanofrankivskej oblasti; 235-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky (výroba dopravných prostriedkov, armatúr a lisov), stavebných materiálov (výroba železobetónu), elektrotechnický (výroba domácich spotrebičov), kovoobrábací, chemický, potravinársky, textilný, nábytkársky. Dopravná križovatka, letisko. Spolu s Ľvovom najväčšie hospodárske a kultúrne centrum ukrajinskej časti Haliče.

Založené 1662 poľsko-litovským hajtmanom Andrzejom Potockým (*?, †1692; pochádzal z významného rodu poľských magnátov) a nazvané Stanisławów na počesť jeho otca, poľného hajtmana Stanisława Reweru Potockého (*1579, †1667). Predstavovalo pevnosť na obranu poľsko-litovského štátu pred útokmi Krymských Tatárov a oporný bod magnátov Potockovcov na území Haliče. R. 1676 – 77 odolalo tureckému obliehaniu, 1706 ho spustošili ruské vojská z pomsty Potockovcom za ich podporovanie poľského kráľa Stanislava I. Leszczyńského. Po prvom delení Poľska 1772 pripadlo habsburskej monarchii. V januári – máji 1919 bolo hlavným mestom Západoukrajinskej ľudovej republiky utvorenej po rozpade Rakúsko-Uhorska (1918). V máji 1919 bolo obsadené poľskými vojskami a až do 1939 hlavné mesto Stanislavovského vojvodstva medzivojnovej Poľskej republiky. V septembri 1939 bolo obsadené Červenou armádou, začlenené do Sovietskeho zväzu a premenované na Stanislav. Tisícky obyvateľov mesta boli deportované na Sibír. Od júna 1941 do júna 1944 bolo obsadené nacistami, počas nacistickej okupácie bolo zavraždených okolo 100-tis. jeho obyvateľov, najmä Židov. R. 1962 nazvané podľa ukrajinského spisovateľa a dejateľa Ivana Jakovyča Franka. Stavebné pamiatky: barokový, bývalý rímskokatolícky Kostol nepoškvrneného počatia Panny Márie (1672 – 1703, dnes múzeum), barokový, pôvodne arménsky kostol (1672, v súčasnosti pravoslávny; mesto bolo v 18. stor. významným arménskym kultúrnym centrom v Poľsku), barokový, bývalý jezuitský kostol (v súčasnosti nazývaný pravoslávna katedrála, 1753 – 63) s budovou bývalého jezuitského kolégia (1744), pravoslávny Kostol sv. Jozefa (19. stor.), bývalý kláštor a kostol baziliánok (19. stor.), synagóga (1894 – 99, v meste sídlila veľká židovská komunita, vyvraždená počas 2. svetovej vojny), bývalý židovský cintorín s pamätníkom holokaustu, hlavné námestie s meštianskymi obytnými domami z 18. – 1. polovice 20. stor., budova bývalého barokového pivovaru (okolo 1767), budova bývalej radnice (40. roky 20. stor., dnes múzeum), železničná stanica (začiatok 20. stor.), viaceré múzeá, divadlá, pamätníky a univerzity.

Ivanovo

Ivanovo, do 1932 Ivanovo-Voznesensk — mesto v európskej časti Ruska severovýchodne od Moskvy na rieke Uvoď (prítok Kľazmy), administratívne stredisko Ivanovskej oblasti; 406-tis. obyvateľov (2018). Tradičné a najvýznamnejšie stredisko textilného priemyslu Ruska (najmä bavlnárskeho a vlnárskeho), ďalej strojársky (výroba textilných a obrábacích strojov, strojov na ťažbu rašeliny a i.), chemický, odevný, drevársky, polygrafický, potravinársky priemysel. Dopravná križovatka, letisko.

Vzniklo v 16. stor. na mieste staršieho sídla, prvýkrát písomne doložené 1561. R. 1579 bol pri osade postavený mužský Pokrovský kláštor, okolo ktorom sa usídlili obyvatelia zaoberajúci sa poľnohospodárstvom, remeslami a obchodom. R. 1742 tam bola založená manufaktúra na výrobu plátna. R. 1781 bolo zlúčené s priemyselnou obcou Voznesensk do obce s názvom Ivanovo-Voznesensk (do 1932) a získalo štatút mesta. Stavebné pamiatky: verejná a obytná architektúra (19. – začiatok 20. stor.), tradičný obytný drevený dom Šudrovská búdka (Šudrovskaja palatka, 17. stor.), drevený pravoslávny Chrám zosnutia presv. Bohorodičky (17. stor.), ženský kláštor (1991) a i., viaceré moderné verejné stavby z 20. – 30. rokov 20. stor. (napr. budovy polytechnickej školy, 1928 – 37, navrhnuté I. A. Fominom). Dve divadlá, viaceré múzeá a pamätníky, viacero univerzít a vysokých škôl.

Ixelles

Ixelles [iksel; fr.], holandsky Elsene — obec v Belgicku, jedna z 19 administratívnych jednotiek tvoriacich región hlavného mesta Brusel; okolo 87-tis. obyvateľov (2018). Leží v centrálnej časti aglomerácie Bruselu. Priemysel potravinársky, informačný (výroba počítačového softvéru). Vyvinula sa pri cisterciánskom opátstve (fr. Abbaye de la Cambre, hol. Abdij Ter Kameren) založená 1196, 1864 pripojená k Bruselu. Stavebné pamiatky: pôvodne cisterciánske opátstvo bolo počas Francúzskej revolúcie zničené, dnešné budovy sú z 18. stor. (dnes sídlo geografického inštitútu a umeleckej školy založenej H. C. van de Veldem), gotický kostol zo 14. stor., francúzske záhrady pôvodne z 18. stor. boli 1924 zreštaurované; prvá výšková budova v Bruseli Résidence de la Cambre (v štýle art déco, 1938 – 39), budovy v štýle art déco z 1. polovice 20. stor. na námestí Place Eugène Flagey, viaceré secesné súkromné obytné domy navrhnuté V. Hortom, galérie, múzeá (napr. Múzeum C. Meuniera), dve univerzity a i.

Izmael

Izmael, hebr. Jišmael, Boh počuje, aj Jišmáel, Boh počul, arab. Ismá’íl, Ismá’íl ibn Ibráhím — v židovskej aj v islamskej tradícii syn Abraháma (arab. Ibráhím) a egyptskej otrokyne Hagar, starší brat Izáka. Podľa biblického podania (1 M 16) sa narodil 86-ročnému Abrahámovi na žiadosť jeho neplodnej manželky Sáry. Podľa moslimskej tradície mal byť obetovaný na znak Abrahámovej poslušnosti Bohu (v Koráne sa meno Izmael v tejto súvislosti nespomína; podľa Biblie mal byť obetovaný Izák). Ako 13-ročný bol na Boží príkaz spolu s Abrahámom obrezaný. Keď mal 16 alebo 19 rokov, bol spolu s matkou Hagar vyhnaný z Abrahámovho domu, lebo sa opovržlivo správal k mladšiemu bratovi Izákovi; podľa islamskej tradície to bolo na žiadosť Sáry, ktorá na Izmaela žiarlila. Po dlhom blúdení na púšti ich zachránil Boh, ktorý zoslal anjela Džibríla, aby Hagar ukázal prameň Zamzam medzi pahorkami as-Safá a al-Marva (táto udalosť sa v islamskej náboženskej tradícii pripomína rituálnym behom medzi pahorkami počas púte do Mekky; → hadždž), a sľúbil, že sa Izmael stane otcom veľkého národa. Podľa islamskej tradície Izmael vybudoval s otcom v Mekke centrum monoteistického kultu Kaabu na znak zmluvy s Bohom a vyzýval ľudí k modlitbe a k dobrým skutkom. Bol výborným lukostrelcom, oženil sa s Egypťankou a podľa Božieho prísľubu Abrahámovi (1 M 17,20) sa stal otcom početného potomstva, z ktorého mal vzniknúť veľký národ. Jeho dvanásti synovia (Nebajót, Kédar, Adbeél, Mibsám, Mišma, Dúma, Massa, Chadad, Téma, Jetúr, Náfiš, Kédma) sa stali náčelníkmi 12 kmeňov, z ktorých podľa židovskej aj islamskej tradície vznikol arabský národ (→ Izmaeliti). Izmael je tak považovaný za praotca Arabov.

izolácia

izolácia [tal.] — a) oddelenie, osamotenie, odlúčenie; b) zábrana, bariéra;

1. biol., ekol., genet. a) oddelenie jedincov od ostatných členov populácie. Pozoruje sa napr. pri hmyze žijúcom sociálne (mravce, termity, včely) a zvyčajne vedie k úhynu odlúčeného jedinca, b) dodržiavanie prirodzeného vzájomného odstupu členov populácie, napr. dodržiavanie odstupu pri lastovičkách (lastovičky sediace na drôtoch elektrického vedenia sa nedotýkajú, aby nenastal prenos parazitov), c) oddelenie časti populácie v dôsledku geografických pomerov (geografická izolácia), napr. vývoj ostrovných biocenóz môže viesť k vzniku špecializovaných cenóz (dve populácie sa geograficky oddelili, každá sa prispôsobila jedinečným podmienkam stanovišťa), prerušil sa medzi nimi tzv. genetický tok (geneticky sa rozrôznili) a rozdelili na nové druhy (→ reprodukčná izolácia). Čiastočné alebo úplné zabránenie výmeny genetickej informácie medzi skupinami jedincov v populácii daného druhu môže v extrémnom prípade viesť až k vzniku izolátu, d) ekologická izolácia;

2. el.tech. nevodivý obal vodiča elektrického prúdu zabraňujúci spojeniu s inými vodivými materiálmi alebo časťami zariadenia (napr. s inými vodičmi v kábli) a chrániaci ľudí alebo živočíchy pred dotykom. Musí mať dostatočnú elektrická pevnosť a tepelnú odolnosť. Zhotovuje sa z polyvinylchloridu, polyetylénu, zosieťovaného polyetylénu ap.;

3. chem., biotechnol. laboratórny alebo technologický postup, ktorého výsledkom je oddelenie a získanie požadovanej zlúčeniny z reakčnej alebo z inej zmesi. Využívajú sa pri nej separačné postupy a metódy (destilácia, extrakcia, filtrácia, chromatografia, kryštalizácia, rektifikácia a i.); používa sa v chemickej (anorganickej i organickej) technológii, biotechnologických procesoch, v potravinárskej a vo farmárskej výrobe, chemických laboratóriách a i. V biotechnologickej výrobe sa po skončení biotechnologického procesu izolácia využíva na získanie produktu, ktorým môže byť biomasa (izolácia biomasy), metabolit vylučovaný produkčným organizmom do kultivačného média (extracelulárny produkt, napr. enzým, kyselina citrónová, kyselina mliečna, antibiotikum) alebo produkt hromadiaci sa v bunkách produkčného organizmu (napr. ergosterol). Pri izolácii produktu z biomasy je prvým krokom mechanický alebo chemický rozklad buniek a následná izolácia napr. extrakciou. Po odstránení biomasy z kultivačného média sa extracelulárne produkty izolujú pomocou rôznych separačných metód a postupov, ktorých výber závisí od chemických a fyzikálno-chemických vlastností produktov. Na izoláciu chemicky alebo tepelne labilných látok sa využívajú špeciálne extraktory pracujúce v definovaných režimoch, aby sa zabránilo znehodnoteniu produktu. Antibiotiká, vitamíny a iné farmakologicky významné látky si vyžadujú zložitejšie postupy izolácie a prečistenia, okrem extrakcie a zrážania sa využívajú napr. ionexová a gélová chromatografia a špecifické separačné metódy založené na princípoch biošpecifických interakcií (imunoprecipitácia). Ich izolácia sa uskutočňuje za aseptických podmienok. Pri izolácii biomasy je výber vhodnej technológie na oddelenie buniek produkčného mikroorganizmu od kultivačného média podmienený druhom mikroorganizmu tvoriaceho biomasu a požiadavkou zachovania jeho biologickej aktivity. Na separáciu buniek od kultivačného média sa využívajú filtrácia, flotácia, odstreďovanie a usadzovanie. Pri flotácii spravidla uskutočňovanej vzduchom bublinky vzduchu vynášajú mikrobiálne bunky alebo ich zhluky k hladine kvapaliny. Usadzovanie sa používa najmä pri oddeľovaní mikrobiálneho kalu pri čistení odpadových vôd. Pri izolácii bakteriálnej biomasy sa najčastejšie využíva odstreďovanie, ktorému môže predchádzať zrážanie bakteriálnej kultúry do zhlukov. Kvasinkové mikroorganizmy sa od kultivačného média najčastejšie oddeľujú odstreďovaním (napr. pekárske droždie) a následným odstránením prebytočnej vody (napr. filtráciou) do požadovanej koncentrácie sušiny. Vláknité mikroorganizmy (napr. mikromycéty a aktinomycéty) sa izolujú z kultivačného média filtráciou v kombinácii s lisovaním na požadovanú koncentráciu sušiny;

4. lek., veter. oddelenie osôb (alebo zvierat) s infekčným ochorením s cieľom zabrániť šíreniu ochorenia. Izolácia chorých je najstaršie preventívne opatrenie proti šíreniu nákaz. Robí sa v domácom prostredí (pri ľahších infekčných chorobách) alebo v nemocničnom zariadení (pri vysoko infekčných ochoreniach, pri ochoreniach so závažným priebehom alebo keď izolácia nie je možná v domácom prostredí). Izolácia chorých je účinná, ak sa vykonáva včas (na začiatku ochorenia) a podľa možnosti sú izolovaní všetci chorí jedinci. Doba izolácie závisí od doby infekčnosti jedinca (→ karanténa);

5. mikrobiol., virol. akýkoľvek aseptický postup, ktorým sa príslušný druh mikroorganizmu prítomný vo vzorke alebo v prostredí získa vo forme čistej kultúry. Podľa typu mikroorganizmu zahŕňa izolácia kultiváciu na selektívnom médiu, obohacovaciu kultiváciu a (alebo) použitie separačných metód (napr. filtrácie). Používa sa na získanie produkčného kmeňa mikroorganizmov na biotechnologické účely, na získanie pôvodcu infekčného ochorenia a i. Pri diagnostike akútnych vírusových ochorení je klasickou metódou izolácia vírusu. Zahŕňa zachytenie vírusu (z klinického materiálu), jeho naočkovanie do jedného zo živých bunkových modelov (bunkových kultúr, kuracích embryí alebo laboratórnych zvierat) používajúcich sa na jeho zachytenie a následné namnoženie na množstvo nevyhnutné na jeho laboratórnu identifikáciu, pričom platia postuláty sformulované R. Kochom (Kochove postuláty), podľa ktorých len izolácia vírusu z laboratórneho zvieraťa, do ktorého bol vírus naočkovaný prenesením z pacienta a vyvolal u neho identické príznaky ochorenia, je skutočným dôkazom pôvodcu nákazy. V súčasnosti sa izolácia vírusu nahrádza metódami molekulárnej biológie, v niektorých prípadoch je však nevyhnutná;

6. sociol. → sociálna izolácia;

7. tech. zariadenie, proces alebo stavebná úprava zabraňujúce prenosu fyzikálneho javu z jedného predmetu na druhý, z predmetu na prostredie alebo z prostredia na prostredie. Cieľom izolácie je zabrániť nežiaducim javom, napr. stratám tepla, nežiaducim tepelným ziskom, prenikaniu hluku alebo vody ap. Rozlišuje sa izolácia proti prechodu tepla (→ tepelná izolácia), proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) a vibráciám, proti vode a vlhkosti (vodotesná izolácia, hydroizolácia) a špeciálna izolácia, napr. proti vysokým teplotám, agresívnemu prostrediu (izolácia proti korózii spôsobenej agresívnym chemickým prostredím), žiareniu, pretekaniu elektrického prúdu (elektrická izolácia, na ktorú sa používajú rôzne druhy dielektrík) ap. Izolácie sa hojne uplatňujú v stavebníctve a priemysle (chemickom, strojníckom, elektrotechnickom, energetickom) a sú spojené s aplikáciou látok s izolačnými vlastnosťami alebo výrobkov z nich; izolácia proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) – úprava stavebnej konštrukcie (steny, stropu, podlahy a i.) chrániaca vnútorné prostredie pred nepriaznivými účinkami hluku šíriaceho sa z vonkajšieho alebo z vnútorného prostredia. Používajú sa pri nej mäkké akustické materiály, ktoré majú schopnosť pohlcovať najmä stredno- a vysokofrekvenčné zložky zvuku, pričom k dispozícii sú priamo výrobky z nich. Z hľadiska vnútornej štruktúry sa rozdeľujú na vláknité (čadičové, sklené a i.), kanálikové a penové. Aplikujú sa vo forme rohoží ukladaných za obkladový materiál alebo vo forme dosiek často s konečnou povrchovou úpravou (na podhľady alebo na obklady). Zvukovoizolačné vlastnosti konštrukcií sú normatívne stanovené v závislosti od účelu miestností (obytné miestnosti, nemocničné izby, školské triedy, kancelárie a i.). Šírenie nízkofrekvenčných zložiek zvuku (vibrácií) od hlučných strojov v továrňach sa obmedzuje vkladaním podložiek z pórovitých materiálov pod stroje (izolácia proti vibráciám); izolácia proti vode (vodotesná izolácia, hydroizolácia) – stavebná úprava, ktorá chráni stavebný objekt pred pôsobením vlhkosti a vody nachádzajúcej sa v atmosfére, pôde a v budove v súvislosti s jej prevádzkou (tzv. prevádzková voda). Stavebné materiály v rôznej miere prijímajú vlhkosť a vodu z okolitého prostredia, čo nepriaznivo ovplyvňuje vlastnosti stavebných konštrukcií. Dostatočnú ochranu proti vlhkosti a vode môže zabezpečiť samotná konštrukcia (napr. z vodostavebného betónu), v opačnom prípade sa navrhuje hydroizolačný systém (hydroizolácia) konštrukcie. Volí sa druh izolačného materiálu, počet vrstiev, úprava podkladu a spôsob ochrany pred mechanickým poškodením počas následných stavebných prác, pričom vyhotovenie izolácie prebieha podľa realizačného projektu a technologických predpisov platných pre príslušný typ hydroizolácie. Na izoláciu proti vode sa používajú izolačné pásy (na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov, ako aj na báze bentonitu; ktoré pri styku s vodou zväčšujú objem), fólie z gumy alebo z plastov (→ hydroizolačné fólie), nátery, tmely a kvapalné fólie (stierky) na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov a striekané hydroizolácie na báze modifikovaných asfaltov, akrylátových a polyuretánových živíc, ďalej penetračné hydroizolácie (napr. náterové rekryštalizačné izolácie a špeciálne tmely na báze cementu), injektážne izolácie (injektážny materiál na báze polyuretánových, epoxidových alebo akrylátových živíc sa pod predpísaným tlakom vháňa do pórov konštrukcie) a i. Na utesnenie dilatačných a pracovných škár a prestupov potrubí cez vodostavebný betón slúžia utesňovacie profily, ďalej napučiavacie pásky a pasty na báze prírodného a syntetického kaučuku a živíc, na hydroizoláciu strešného plášťa krytiny, ktoré môžu byť povlakové (napr. z asfaltovaných pásov a fólií) alebo skladané (z plošných alebo z tvarovaných dielcov). Izolácie proti vode sa používajú na ochranu podzemných častí stavieb (základov, podzemných stien, potrubí a i.) proti podzemnej vode, gravitačnej vode a zemnej vlhkosti, na ochranu previsnutých (balkóny, lodžie, terasy, rímsy, markízy) a strešných konštrukcií proti atmosférickým zrážkam, ako aj na ochranu proti prevádzkovej vode (kuchyne, obchodné priestory, bazény, nádrže a i.); prispievajú aj k zvýšeniu trvanlivosti a životnosti stavebných materiálov a stavebných konštrukcií. Dodatočné hydroizolácie sa aplikujú, ak je potrebná oprava existujúcich izolácií proti vode; najčastejšie sa uskutočňujú penetráciou a injektovaním izolačných materiálov, ako aj vkladaním izolačných fólií a plechov do muriva. Na izoláciu proti vysokým teplotám sa používajú žiaruvzdorné materiály, na izoláciu proti požiaru, najmä na ochranu stavebných nosných konštrukcií, špeciálne omietky (napr. na báze špeciálnych silikátových mált), nátery a obklady (napr. na báze vláknocementových kompozitných a vláknitých hlinitokremičitanových materiálov) zvyšujúce ich požiarnu odolnosť, na protiradónové izolácie zamedzujúce prenikaniu radónu z podložia do interiéru budov plynotesné asfaltové pásy, nátery a stierky na báze syntetických živíc, na izoláciu proti rôznym druhom žiarenia (röntgenové, rádioaktívne) stavebné výrobky zhotovené zo špeciálnych veľmi ťažkých betónov s veľkou hustotou, zo špeciálnych mált, z olovených plechov ap.; izolácia elektrických strojov – vybavenie elektrického stroja zabezpečujúce spoľahlivé izolačné oddelenie častí stroja pod napätím od uzemnených častí, ako sú kostry, zväzky plechov a i. Napr. vodiče cievok sa izolujú lakmi, tkaninami, papierom (→ izolačný papier) a sklotextilom, cievky epoxidovými živicami a lakmi odolávajúcimi vyšším teplotám, ako aj olejom a vzduchom, prechody elektrických vedení cez kovové časti porcelánom, bakelitom alebo sklom. Izolácia musí mať veľkú elektrickú pevnosť a musí byť odolná aj proti tepelnému namáhaniu a náhodným a náhlym prepätiam pri atmosférických poruchách. Kvalitu izolácie elektrických strojov udáva jej trieda (Y, A, E, B, F, H, C), ktorá vyjadruje najvyššie dovolené zahriatie zariadenia zohľadňujúce použitú izoláciu; napr. pri triede Y (s izolačnými materiálmi papier, bavlna, umelý hodváb, drevo, PVC, guma, polyamidové vlákna) je maximálna povolená trvalá teplota 90 °C, pri triede B (s izolačnými materiálmi sľuda, silikátový fíber, sklené vlákna) teplota do 130 °C a pri triede C (s izolačnými materiálmi sklo, porcelán, kremík, silikátový fíber, sľuda) teplota nad 180 °C.

izolant

izolant [tal.] — nevodič; látka, ktorá zabraňuje prestupu elektrického prúdu (→ dielektrikum), tepla (má nízku tepelnú vodivosť), zvuku ap.; → izolácia.

Jablonec nad Nisou

Jablonec nad Nisou — mesto v Česku v Libereckom kraji na úpätí Jizerských hôr v doline Lužickej Nisy v blízkosti hraníc s Poľskom a Nemeckom, administratívne stredisko okresu Jablonec nad Nisou; 46-tis. obyvateľov (2018). Tradičné stredisko sklárskeho priemyslu a výroby bižutérie (zachované najmä vďaka výrobe orientovanej na export), ďalej strojársky (o. i. výroba komponentov pre automobilový priemysel), elektrotechnický (zabezpečovacia technika), drevársky, nábytkársky a potravinársky priemysel; mincovňa. Kultúrne, športové a rekreačné stredisko Jizerských hôr. V blízkosti vodná nádrž.

Pôvodne uhliarska osada písomne doložená 1356 ako Jablonecz, 1468 vypálená, následne zanikla. Od polovice 16. stor. bola nanovo osídľovaná nemeckými kolonistami (doložené 1559), 1643 znova vypálená. Od 2. pol. 17. stor. sa rozvíjala v súvislosti so začiatkom sklárskej výroby, koncom 18. a v 1. pol. 19. stor. významný nárast výroby skla a bižutérie a jeho vývozu do zahraničia, od 1866 mesto. R. 1938 – 45 patrilo Nemecku (Gablonz an der Neisse). Po skončení 2. svetovej vojny odsun nemeckého obyvateľstva a nové osídlenie regiónu obyvateľmi z českého vnútrozemia. Nachádza sa tam viacero secesných verejných a obytných stavieb (nájomné domy a vily) z obdobia najväčšieho rozkvetu (koniec 19. – začiatok 20. stor.). V 1. pol. 20. stor. tam pôsobil významný predstaviteľ stredoeurópskej modernej architektúry, nemecký architekt, tamojší rodák Josef Zasche (*1871, †1957), ktorý o. i. navrhol secesný starokatolícky Kostol povýšenia Sv. kríža (1900 – 02), funkcionalistický rímskokatolícky Kostol Najsv. srdca Ježišovho (1930 – 31, návrhy naň vytváral od konca 19. stor.). Ďalšie pamiatky: barokový Kostol sv. Anny (1685 – 87), budova fary (18. – 19. stor.), neogotický Kostol Dr. K. Farského (1892) Cirkvi československej husitskej, funkcionalistická Nová radnica (1931 – 33), secesný hotel Petřín (1906), secesné mestské divadlo (1906 – 07) a i., secesné Múzeum skla a bižutérie (založené 1904), galéria Belveder (zbierky skla a bižutérie, sídli v dome z konca 18. stor.).

Jablonné nad Orlicí

Jablonné nad Orlicí — mesto v Česku v Pardubickom kraji v okrese Ústí nad Orlicí na úpätí Orlických hôr na riečke Tichá Orlice; 3,2 tis. obyvateľov (2018). Priemysel nábytkársky, chemický, elektrotechnický, strojársky. Dopravná križovatka. Založené koncom 13. stor. ako pohraničné mestečko, colnica a trhové miesto, od 1906 mesto. Stavebné pamiatky: barokový Kostol svätého Bartolomeja (1680 – 83, prestavaný 1725), baroková fara (1725), kamenný most so sochami sv. Floriána a sv. Jána Nepomuckého (1840), námestie s meštianskymi domami (18. – začiatok 20. stor.), barokový socha Immaculaty (1748). Mestské múzeum.

Jablonné v Podještědí

Jablonné v Podještědí — mesto v Česku v Libereckom kraji v okrese Liberec v Ralskej pahorkatine; 3,6 -tis. obyvateľov (2018). Priemysel sklársky, strojársky, potravinársky.

Písomne doložené 1249 (pravdepodobne už ako mesto), významné obchodné a colné miesto. R. 1425 alebo 1426 vypálené husitmi, veľké škody utrpelo aj v priebehu tridsaťročnej vojny, 1788 celé vyhorelo. Jeho obnovenie narúšali prechody napoleonských vojsk, 1813 ho navštívil aj Napoleon I. Bonaparte. R. 1938 – 45 patrilo Nemecku. Stavebné pamiatky: zámok Lemberk (pôvodne gotický hrad založený v 40. rokoch 13. stor., renesančne prestavaný v 16. stor., ranobarokový v 2. polovici 17. stor., dnes múzeum), ranobarokový Bredovský letohrádok (17. stor.), dominikánsky kláštor (založený 1250, barokovo prestavaný v 17. – 18. stor.) s barokovou Bazilikou minor sv. Vavrinca a sv. Zdislavy (pôvodne gotická z 1252, barokovo prestavaná 1699 – 1729 podľa projektu J. L. von Hildebrandta, upravená koncom 18. stor.), Kaplnka sv. Wolfganga (13. stor., renesančne prestavaná v 16. stor., upravená v 2. pol. 20. stor.), empírová glorieta Zdislavina studnička (prelom 18. a 19. stor.), zámok Nový Falkenburg (pôvodne renesančný zo 16. stor., barokovo prestavaný v 18. stor., úplne neobarokovo prestavaný 1901), barokový tzv. Zámoček (1700, v 19. stor. prestavaný), vyhliadková veža (pôvodne veža farského Kostola narodenia Panny Márie, 13. – 18. stor.), barokový morový stĺp (1686), v centre mesta na námestí viaceré meštianske domy (18. – 19. stor.). Do katastrálneho územia mesta zasahuje národná prírodná rezervácia Jezevčí vrch (vyhlásená 1967, rozloha 80 ha, ochrana pôvodného zmiešaného lesa).

Jablonov

Jablonov — obec v okrese Levoča v Prešovskom kraji v doline Vavrincovho potoka v Hornádskej kotline na úpätí Levočských vrchov, 480 m n. m.; 1 007 obyvateľov (2018). Pahorkatinný odlesnený reliéf kotliny prechádza na odolnejších paleogénnych pieskovcoch Levočských vrchov do vrchoviny pokrytej smrekovým lesom a pasienkami.

Obec písomne doložená 1235 ako ecclesie Scepusiensis sanctus Martini, 1249, 1311, 1313 Almas, 1318 Almas, Halmas, 1321 Jabulanc, 1346 Sraibersdorph, 1561 Almas, 1773 Almás, Jablonow, 1786 Almásch, Jablonow, 1808 Almás, Apfelsdorf, Jabloňow, 1863 – 1902 Almás, 1907 – 13 Szepesalmás, 1920 Jablonov. V 13. stor. ju daroval Ondrej II. Spišskej kapitule. Po tatárskom vpáde 1241 ju osídlili nemeckí kolonisti a získala práva zemepanského mestečka a 1318 právo týždenného trhu. R. 1388 sa jej obyvatelia vzbúrili proti vyberaniu daní a robôt a následne sa stala poddanskou obcou. Koncom 18. stor. patrila Spišskému biskupstvu. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu, sídliská z bronzovej doby, nálezy z mladšej rímskej doby, sídliská z raného (9. – 10. stor.), vrcholného (11. – 12. stor.) a neskorého stredoveku (13. – 15. stor.). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Márie Magdalény (1827), pamiatky ľudového staviteľstva (roľnícke domy a sýpky z 19. stor.).

Jablunkov

Jablunkov — mesto v Česku v Moravskosliezskom kraji v okrese Frýdek-Místek v blízkosti hranice s Poľskom v Jablunkovskej brázde na rieke Olše, najvýchodnejšie položené mesto štátu; 5,6 tis. obyvateľov (2018, okolo 22 % poľskej menšiny). Priemysel kovoobrábací, stavebných materiálov, drevospracujúci, potravinársky. Najstaršie osídlenie sa asi v 12. stor. vyvinulo okolo hradiska, 1447 zničené a presunuté juž. na miesto dnešného Jablunkova (prvýkrát písomne doložené 1523). Od 1532 mesto. V 16. stor. rozvoj súkenníctva, 1621 tam boli mlyn a píla. Okolo 1730 rozvoj tkáčstva a plátenníctva, na začiatku 19. stor. pestovanie a spracovanie ľanu. Klimatické miesto a sanatórium (30. roky 20. stor.). Stavebné pamiatky: Kostol božského tela Kristovho (barokový zo 17. stor., prestavaný v 1. pol. 20. stor.), meštiansky, tzv. Kniežací dom (16. stor.), kláštor alžbetínok (1928 – 32), barokový stĺp Immaculaty (1655), funkcionalistická budova pľúcneho sanatória (1933 – 35) s rozsiahlym parkom a s arborétom so sochami V. Makovského. V blízkosti obce zvyšky pevnosti Jablunkovské šance (→ Jablunkovský priesmyk). Múzeum těšínskeho regiónu.