Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 201 – 250 z celkového počtu 578 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Hathor

Hathor — egyptská bohyňa (Hathor = doslovne Horov dom), jedno z najstarších a najpopulárnejších božstiev. Spájaná bola s prírodnými silami, oblohou a slnkom, bohyňa lásky, hudby a tanca, matka, ochrankyňa, ale aj ničiteľka. Jej posvätným zvieraťom bola krava, v podobe ktorej bola aj najčastejšie zobrazovaná; okrem zoomorfnej podoby bola zobrazovaná aj v antropomorfnej i kombinovanej forme (žena s kravskými ušami a rohmi). K jej charakteristickým atribútom patria kravské rohy so slnečným kotúčom a vztýčenou kobrou, ako aj hudobný nástroj sistrum. Miesta jej kultu sa vyskytovali po celom území Egypta i mimo neho, k najznámejším patrí kultové miesto s chrámom v Dendere, kde ju uctievali ako manželku boha Hora a matku Horsemataweja. Jej najvýznamnejším sviatkom v roku bola posvätná svadba s Horom v Edfú, súčasťou slávností boli obradné plavby po Níle medzi Denderou a Edfú so sochami obidvoch božstiev. Hathor bola uctievaná aj v Serabit el-Chádim na juhozápade Sinajského polostrova ako Pani tyrkysu, ktorý sa tam ťažil, a v meste Byblos ako Pani Byblu. V nápisoch nazývaná i Pani sykomory, Pani západu ap. V mytologických textoch o oku slnečného boha Re vystupuje Hathor ako ničiteľka ľudstva, pričom sa prejavujú jej živelné deštruktívne vlastnosti. Iné texty ju predstavujú ako dcéru boha Re, ale aj ako jeho matku a matku Hora. V týchto významoch bola symbolicky považovaná za matku egyptských kráľov. V období Starej ríše bola spolu s bohom Slnka Re a kráľom uctievaná v slnečných chrámoch. V mladšom období jej funkcie a symboly splývali s inými ženskými božstvami (Eset, Sachmet, Mut a i.), v gréckej mytológii stotožňovaná s Afroditou. Na početných egyptských sochárskych dielach sa zachovalo zoomorfné zobrazenie Hathor v podobe kravy v ochrannom postoji nad panovníkom (dnes napr. v Egyptskom múzeu v Káhire), hlavice stĺpov s podobou bohyne Hathor (tzv. Hathorina hlavica) boli napr. v chráme kráľovnej Hatšepsut v Dér el-Bahrí.

hauerit

hauerit, MnS2 — minerál, sulfid mangánu. Kryštalizuje v kubickej sústave, kryštály sú oktaédrické alebo kubooktaédrické, vyskytuje sa aj v podobe celistvých a zrnitých agregátov. Je nepriehľadný, červenohnedý, hnedý alebo čierny, na vrype hnedočervený, s kovovým až matným leskom. Tvorí sa na stropoch soľných dómov pri premene evaporitov. V bani na síru na Sicílii boli nájdené viac ako 6 cm veľké oktaédre. Na Slovensku sa nachádzajú v podobe až 2 cm veľkých kryštálov i guľovitých a hviezdicovitých agregátov v íloch a sadrovcoch na ložisku síry v Kalinke (dnes Vígľašská Huta-Kalinka). Nazvaný podľa rakúskeho geológa F. Hauera.

Hauskrecht, Julián

Hauskrecht, Julián, 20. 6. 1940 Bratislava — slovenský architekt.

Najčastejšie spolupracoval so Š. Svetkom a Š. Ďurkovičom. Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia viedol spolu so Š. Svetkom Štátny výskumný, projektový a typizačný ústav. Diela: terasovitý obytný dom na Medenej ulici v Bratislave (1968 – 74, so Š. Svetkom), hotel Poľana v Tatranskej Javorine (1973 – 77, so Š. Svetkom, Š. Durkovičom a F. Husovským), projekt hotela Forum v Bratislave (1988 – 89, s viacerými spoluautormi, dnes hotel Crowne Plaza).

Nositeľ Ceny D. Jurkoviča (1977, za projekt hotela Poľana).

Haussmann, Georges Eugène

Haussmann [osman], Georges Eugène, barón, 27. 3. 1809 Paríž – 12. 1. 1891 tamže — francúzsky politik. R. 1853 – 70 v období vlády Napoleona III. prefekt Paríža. Od 1853 za účasti architekta Jeana Charla Alphanda (*1817, †1891) viedol z Napoleonovho poverenia rozsiahlu neorenesančnú prestavbu Paríža. Modernizácia si vyžiadala asanáciu veľkej časti stredovekého mesta, čo sa stretlo s vlnou pobúrenia. Grandiózny a finančne náročný urbanistický koncept riešil otázky bývania, dopravy, hygieny (kanalizačná sieť, zásobovanie vodou), ale aj tvorby zelených zón v meste i na jeho okraji. Nový systém širokých mestských tried (bulvárov) založený na križovaní hlavných mestských osí a prepojení dvoch sústredných okruhov obopínajúcich mesto odľahčil premávku a širokými bulvármi sprístupnil robotnícke štvrte na periférii; cieľom však zároveň bolo dostať pod kontrolu zhromažďovanie robotníkov a zabrániť im pri povstaniach stavať barikády. Haussmann zmenil koncepciu a vzhľad starších námestí, vznikli napr. radiálne sa rozbiehajúce dlhé a široké ulice (bulváre) z námestia Place de l’Étoile (dnes Place de Charles de Gaulle), v priehľadoch ukončené monumentálnymi stavbami, napr. bulvár Champs-Élysées Víťazným oblúkom (Arc de Triomphe) na Place de Charles de Gaulle a obeliskom (Obélisque de Luxor) na Place de la Concorde. Pozdĺž bulvárov vyrástli moderné nájomné domy, ale aj nové druhy stavieb (tržnice, obchodné domy, burzy a iné peňažné inštitúcie). Bezpečnosť mesta zvýšilo zavedenie verejného plynového osvetlenia. Haussmannova prestavba Paríža mala na konci 19. a začiatkom 20. storočia výrazný vplyv na architektúru miest v celej Európe. Centrum Paríža (nábrežie Seiny) vrátane častí, ktoré vznikli Haussmannovou prestavbou Paríža, bolo 1991 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Havaš, Peter

Havaš, Peter, 11. 9. 1935 Spišská Nová Ves – 5. 7. 2015 Bratislava — slovenský architekt.

R. 1960 – 63 pôsobil v Hutnom projekte, od 1963 na Katedre konštrukcií pozemného staviteľstva Stavebnej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Slovenská technická univerzita, STU), od 1971 na Katedre architektonickej tvorby, od 1990 na Katedre interiéru a výstavníctva, od 2006 na Ústave architektúry obytných budov Fakulty architektúry STU v Bratislave (1990 – 94 a 1996 – 2002 prodekan fakulty); 1998 profesor. Zaoberal sa obytnými a občianskymi budovami, ako aj interiérom a dizajnom v architektúre. Autor početných štúdií, 71 projektov a 38 realizácií, napr. kobercovej zástavby rodinných domov vo Fulde a v Raibachu (dnes súčasť Gross-Umstadtu, okres Darmstadt) v Nemecku (1968), rekonštrukcie kaviarne Park (1972) a interiéru kaviarne U zlatého slnka (1978) v Bratislave, spoluautor návrhu na celoštátnu verejnú telefónnu hovorňu (1984), ako aj viacerých projektov ocenených na medzinárodných architektonických súťažiach.

Spoluautor publikácií Kozuby a kachľové pece (1990), Krby a kachľové pece (1996), Interiér (2003). Spoluriešiteľ vedeckovýskumných úloh a expertíz, napr. Humánnosť tvorby uličného priestoru. Absolvoval študijné pobyty vo Švédsku a v Maďarsku. Nositeľ viacerých vyznamenaní, napr. Medaily Emila Belluša (2001) udeľovanej Fakultou architektúry STU.

Havelský, Václav

Havelský, Václav, 7. 5. 1943 Osuské, okres Senica — slovenský strojársky odborník. Od 1969 pôsobí na Katedre tepelnej techniky Strojníckej fakulty SVŠT (dnes STU); 2000 profesor. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa orientuje na termomechaniku, najmä na oblasť chladiacej a klimatizačnej techniky so zameraním na výskum a vývoj nových energeticky efektívnejších a ekologicky menej škodlivých systémov vrátane kombinovaných systémov súčasnej výroby tepla, chladu a elektrickej energie. Autor 87 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 9 vysokoškolských učebných textov a monografie Energetická efektívnosť aplikácií chladiacich obehov (1999), spoluautor publikácie Tepelné čerpadlá (1988).

Havlíček, Josef

Havlíček, Josef, 5. 6. 1899 Praha – 30. 12. 1961 tamže — český architekt, inžinier a urbanista, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov československého funkcionalizmu.

Spoluzakladateľ a člen viacerých spolkov a združení (Devětsil, Sdružení architektů, SVU Mánes, Levá fronta). Jeho dlhoročným spolupracovníkom bol architekt Karel Honzík (*1900, †1965), s ktorým 1928 založil architektonický ateliér H & H. Najvýznamnejšou prácou ateliéru sa stala budova Všeobecnej penzijnej poisťovne na Žižkove (1929 – 31, realizácia 1932 – 34) pokladaná za najvýznamnejšiu funkcionalistickú stavbu v Prahe. Havlíček je autorom projektov mnohých realizovaných obytných domov a víl v pražských štvrtiach Dejvice (1926), Bubeneč (1927), Nusle a Smíchov (1929), spoluautorom viacerých projektov obchodných a kancelárskych domov v pražskom Novom Meste (1928). R. 1937 vypracoval projekt obchodného domu Bílá labuť. Projektoval sídliská aj mimo Prahy, napr. v Hradci Králové (Labská kotlina, 1947 – 50, s F. Bartošom) a Kladne (Rozdělov, 1952, s K. Filsakom a K. Bubeníčkom). R. 1947 sa zúčastnil na projekte budovy OSN v New Yorku. K významným urbanistickým prácam patria návrh Slezského předměstia v Hradci Králové (1945) a regulačný plán Jindřichovho Hradca (1948, s K. Filsakom), k architektonicko-sochárskym dielam úprava pamätníka J. Mánesa (1951), návrh hraničných kameňov ČSR (so sochárom B. Stefanom) ap. Autor a spoluautor knižných prác Stavby a plány (1931, s K. Honzíkom), Cestou k novému Žižkovu (1940, s E. Hruškom), Návrhy a stavby (1963) a i.

Havlíčkův Brod

Havlíčkův Brod — okresné mesto v Česku v kraji Vysočina v sev. časti Českomoravskej vrchoviny na rieke Sázava; 23-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, textilný, potravinársky, chemický (výroba plastov). Železničný uzol.

Vzniklo v polovici 13. stor. ako Smilov Brod, od 1308 nazývané Nemecký Brod. R. 1422 tam vojská J. Žižku porazili cisára Žigmunda a mesto vypálili. Od 1637 kráľovské mesto, 1639 vypálené Švédmi. R. 1945 nazvané podľa K. Havlíčka Borovského, ktorý v ňom dlhé roky pôsobil.

Stavebné pamiatky: Nová radnica (pôvodne tzv. Stará rychta z 13. stor., 1913 neobarokové priečelie), Stará radnica (pôvodne neskorogotická, 1662 renesančne prestavaná; dnes knižnica), Kostol nanebovzatia Panny Márie (pôvodne ranogotický z 1350, v 1. pol. 17. stor. barokovo prestavaný), Havlíčkov dom (renesančný zo 16. stor., 1871 neogoticky upravený; od 1871 patril otcovi K. Havlíčka Borovského, dnes okresné múzeum s Havlíčkovou expozíciou), renesančný Stamicov dom (koniec 16. stor.; zač. 18. stor. bol jeho majiteľom otec hudobníka J. A. Stamica).

Havránková, Milota

Havránková, Milota, 7. 8. 1945 Košice — slovenská výtvarná fotografka. R. 1963 absolvovala štúdium na Strednej umelecko priemyselnej škole (SUPŠ) v Bratislave a 1969 na FAMU (Katedra fotografie) v Prahe. Neskôr pracovala vo fotografickom oddelení Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe v Bratislave. R. 1972 – 77 vyučovala fotografiu na SUPŠ v Bratislave, kde sformovala celú generáciu mladých fotografov známych ako slovenská nová vlna (T. Stano, M. Švolík, P. Župník a i.). R. 1991– 2007 vedúca Katedry fotografie (od 1994 Katedra fotografie a nových médií) na VŠVU v Bratislave; 2006 profesorka, súčasne 1994 – 2005 pedagogicky hosťovala na FAMU v Prahe. Od 2013 pôsobí na Katedre Intermédií a digitálnych médií na Akadémii umenia v Banskej Bystrici.

V kontexte českej a slovenskej fotografie je výraznou osobnosťou, uprednostňuje farebnú fotografiu. Začiatkom 60. rokov 20. stor. často používala Sabatierov efekt, koláže, montáž, tvarovú a tónovú štylizáciu a iné netradičné manipulácie (zasahovanie do negatívu, tlač na fotografiu ap.). V prácach pre architektúru (interiérové fotografie) a v reklame používala aj farebný sprej. Zaujíma sa o surrealistickú fotografiu, popartovú expresivitu vytvára širokouhlým objektívom. Priamu zväčšeninu negatívu používa zriedka, väčšinou experimentuje (zrnenie, drsné tónové prechody); prekračuje hranice rôznych výtvarných médií (od ilustrácie cez architektúru a film po reklamný dizajn a módu) a kombinuje ich. Fotografiu aplikuje aj na textil (využíva potlač, serigrafiu, vytvára vlastnú estetiku). Od zač. 70. rokov 20. stor. pracuje s geometrickými prvkami, farbu aplikuje emotívne, s dekoratívnym účinkom (najmä pri veľkoformátových kompozíciách v priestoroch reštaurácií, kaviarní a obchodov). Vystavuje doma (napr. viackrát v rámci Mesiaca fotografie) i v zahraničí. Jej rozsiahla tvorba je zastúpená vo viacerých domácich i zahraničných múzeách a galériách. Fotograficky ilustrovala básnickú zbierku J. Kráľa Skamenelý (1972). Medzi jej fotografické cykly patrí Integrovaný obvod (2000), Komunikačný lifting (2003), Čakám návštevu (2004), Zelený dom (2005), V kružnici vysporiadania (2007), Nový koniec (2007). Spoluzakladateľka Galérie X (1990; fotografický dizajn v móde, šperkárstve a architektúre) a Galérie PF01 (2007) v Bratislave.

Havrevold, Finn

Havrevold, Finn, 11. 8. 1905 Oslo – 8. 2. 1988 Ringsaker, Hedmark — nórsky prozaik. R. 1939 debutoval zbierkou noviel To sa netýka Andersena (Det raker ikke Andersen), do literárneho povedomia vošiel románom Smelým (Til de dristige, 1946), v ktorom deheroizoval vojenské hrdinstvá počas 2. svetovej vojny. Bol psychológom ľudských vášní, v románe Lavína (Skredet, 1949) odhalil skryté agresívne pudy v človeku v erotických vzťahoch, v románoch Súdny deň (Den ytterste dag, 1963), Vzdorovití (De gjenstridige, 1965) a Modrý rytier (Den blå rytter, 1968) prejavy rôznych patologických anomálií.

Autor úspešných divadelných hier, napr. Bezprávie (Uretten, 1955), ktorá vyvolala debatu o ženskej emancipácii, a viacerých kníh pre mládež, napr. Vreckový nôž (Lommekniven, 1969), ako aj románov Walter mierumilovný (Walter den fredsomlige, 1947), Šíp vo svetle (Pilen i lyset, 1971) a Priateľstvo (Vennskapen, 1976), cyklu spomienok na detstvo Vlani v lete (I fjor sommer, 1977), Zima vo Vallegatanovej ulici (Vinter i Vallegatan, 1979), Otcov dom (Fars hus, 1979), Vitaj doma (Velkommen hjem, 1980) a i.

Hawthorne, Nathaniel

Hawthorne [hótorn], Nathaniel, vlastným menom Nathaniel Hathorne, 4. 7. 1804 Salem, Massachusetts – 19. 5. 1864 Plymouth, New Hampshire — americký spisovateľ, predchodca modernej psychologickej prózy. Pochádzal zo starej puritánskej rodiny z Nového Anglicka. Jeden z jeho predkov bol sudcom v známom salemskom procese proti bosorkám, čo hlboko poznačilo Hawthornovu umeleckú tvorbu. R. 1821 – 25 študoval na Bowdoin College, jeho spolužiakom bol budúci prezident USA F. Pierce (Hawthorne napísal jeho životopis Život Franklina Piercea, Life of Franklin Pierce, 1852), po ktorého zvolení za prezidenta sa Hawthorne stal americkým konzulom v Liverpoole (1853 – 57), potom žil dva roky v Taliansku, 1860 sa usadil v Concorde.

Námetom väčšiny jeho próz je problematika puritánskej minulosti Nového Anglicka, kritizoval puritánsku neznášanlivosť a pokrytectvo, zobrazoval univerzálne existenciálne i hodnotové problémy, najmä zodpovednosť, vinu a trest. Úspech získal symbolicko-alegorickým románom Šarlátové písmeno (The Scarlet Letter, 1850; slov. 1968; viackrát sfilmovaný) odohrávajúcim sa v novoanglickej puritánskej kolónii v pol. 17. stor. Jeho témou nie je len citový vzťah Hester a mladého kňaza, ale predovšetkým hlavný symbol – šarlátové písmeno A (angl. adulteress) a možnosti jeho výkladu. Román je umeleckým zavŕšením alegoricko-symbolistických poviedok zo zbierok Prerozprávané príbehy (Twice-Told Tales, 2 zv., 1837 – 42; sfilmovaná 1963, réžia Sidney Salkow) a Machy z Old Mansu (Mosses from an Old Manse, 1846) i prvej prózy Fanshawe (1828). Autor románov Dom so siedmimi štítmi (The House of the Seven Gables, 1851; slov. 1989; viackrát sfilmovaný) o kliatbe, Blithedalská romanca (The Blithedale Romance, 1852), v ktorej zachytáva svoje zážitky zo sedemmesačného pobytu v experimentálnej osade transcendentalistov Brook Farm, a Mramorový faun (The Marble Faun, 1860; sfilmovaný 1920, réžia Mario Bonnard), v ktorom sa inšpiroval svojimi cestami po Taliansku.

Haydn, Joseph

Haydn, (Franz) Joseph, 31. 3. 1732 Rohrau (pri Brucku an der Leitha), Dolné Rakúsko – 31. 5. 1809 Viedeň, pochovaný (od 1820) v Eisenstadte — rakúsky skladateľ a dirigent, najstarší predstaviteľ vrcholného viedenského klasicizmu, brat Michaela Haydna.

Pochádzal z mnohodetnej rodiny dedinského kolára. Základy hudobného vzdelania získal v Hainburgu. Vďaka svojmu výnimočnému hlasu sa 1739 – 49 stal choralistom chlapčenského zboru v Dóme sv. Štefana vo Viedni. Ako 18-ročný stratil hlas, a tým aj miesto v zbore. Dlhší čas sa živil ako mestský hudobník, hrával v hostincoch a príležitostne komponoval hudbu k ľudovým fraškám (napr. Der krumme Teufel, 1752). Neskôr získal miesto korepetítora u učiteľa spevu N. A. Porporu, ktorý mu krátky čas dával hodiny spevu, kompozície a taliančiny. Hudobné vzdelanie si intenzívne dopĺňal ako samouk. Okolo 1757 vznikli jeho prvé divertimentá (op. 1 a 2), neskôr nazývané sláčikové kvartetá, ktorými si získal reputáciu v kruhoch viedenskej aristokracie. Okolo 1758 sa stal kapelníkom grófa Karla Josefa Františka Morzina na zámku Dolejší Lukavec neďaleko Plzne (dnes Dolní Lukavice, okres Plzeň-jih), kde zložil svoju 1. symfóniu (Lukavickú). R. 1761 po rozpustení orchestra prijal miesto druhého kapelníka u grófa M. J. Esterháziho v Eisenstadte (→ Esterháziovci), neskôr v jeho novom sídle v uhorskom Eszterháze (dnes Fertőd, Maďarsko). Zámocký orchester sa rozšíril zo 16 na 30 členov, čo Haydna podnietilo komponovať nielen symfonické a komorné, ale aj operné diela. Ako dirigent vystupoval s esterháziovskou kapelou (o. i. so svojimi dielami) na viacerých miestach, napr. aj v Bratislave. V zime 1781 – 82 sa vo Viedni stretol a spriatelil s W. A. Mozartom. Po smrti M. J. Esterháziho (1790) bol orchester rozpustený a Haydn sa presťahoval do Viedne. V januári 1791 na pozvanie nemeckého hudobného podnikateľa Johanna Petra Salomona (*1745, †1815) prišiel do Londýna, kde dirigoval svoje diela, napísal šesť symfónií (č. 93 až 98), ktoré uviedol s veľkým úspechom, a získal čestný doktorát Oxfordskej univerzity. Súčasne sa oboznámil s vrcholnou oratórnou tvorbou G. F. Händla. Na spiatočnej ceste z Londýna do Viedne sa v júli 1792 zoznámil v Bonne s L. van Beethovenom, ktorý sa 1793 stal vo Viedni nakrátko jeho žiakom. V januári - októbri 1794 navštívil druhýkrát Londýn, kde vzniklo o. i. ďalších šesť symfónií (č. 99 až 104), neskôr spojených do cyklu 12 londýnskych symfónií, ktoré dosiahli triumfálny úspech. R. 1795 sa definitívne vrátil do Viedne. Po návrate ešte skomponoval šesť omší, sláčikové kvartetá, a najmä pod vplyvom G. F. Händla dve veľké oratóriá Stvorenie (Die Schöpfung, 1798) a Štyri ročné obdobia (Die Jahreszeiten, 1801). Posledné roky života strávil obklopený úctou a slávou; bol pokladaný za najvýznamnejšieho skladateľa svojej doby. S publikom sa stretol naposledy v marci 1808 na slávnostnom predvedení Stvorenia.

Haydn vo svojich skladbách nadviazal na starších talianskych a rakúskych skladateľov pôsobiacich vo Viedni, napr. na A. Caldaru, Matthiasa Georga Monna (*1717, †1750) a Georga Christopha Wagenseila (*1715, †1777), najviac ho však ovplyvnil C. Ph. E. Bach. Haydnova rozsiahla tvorba (okolo 1 000 skladieb) obsiahla takmer všetky hudobné žánre. Komponoval tradičné vokálno-inštrumentálne formy svojej doby – oratóriá, omše, kantáty a opery (24; z mnohých sa zachovali len časti), najmä opery buffa so singspielovými prvkami (Svet na Mesiaci, Il mondo della luna, 1777; Pravá vernosť, La vera costanza, 1777/78; Orlando Paladino, 1782, a i.), v ktorých sa prejavuje vplyv Ch. W. Glucka a W. A. Mozarta.

Najvýznamnejšie postavenie v dejinách hudby má jeho inštrumentálna tvorba. Ustálil vzor klasickej symfónie, z jeho 106 symfónií (niektoré s dodatočnými názvami buď podľa inštrumentačných efektov alebo podľa okolností vzniku) sú najznámejšie Ráno (Le matin, 1761), Poludnie (Le midi, 1761), Večer (Le soir, 1761), Rozlúčková (Abschieds-Symphonie, 1772), Lovecká (La chasse, 1781), Oxfordská (Oxford, 1788), Vojenská (Militär, 1794), Hodiny (Die Uhr, 1794), S vírením kotlov (Mit Paukenwirbel, 1795) a i. Zo sakrálnej hudby je najvýznamnejšie Sedem posledných slov Vykupiteľa na kríži (Sieben letzten Worte unseres Erlösers am Kreuze; ako oratórium i ako inštrumentálna skladba 1785, ako sláčikové kvarteto 1787). Jeho komorná tvorba obsahuje 15 divertiment, 68 sláčikových kvartet (napr. 6 Slnečných, 1772; 6 Ruských, 1781; Škovránčie, 1790), 11 trií, 24 koncertov pre klavír, 4 koncerty pre husle, 5 koncertov pre violončelo a i., 52 klavírnych sonát, ako aj variácie, fantázie a i. Experimentoval v nej, pričom poprel starú viedenskú tradíciu a nahradil ju tradíciou úplne novou. Nadviazali na ňu W. A. Mozart a L. van Beethoven a neskôr aj skladatelia 20. stor. (napr. A. Schönberg). Výsadné postavenie v Haydnovom diele, ako aj vo vývine tohto žánru majú sláčikové kvartetá, ktoré písal po celý život (prvé vzniklo 1762, posledné 1803) a povýšil na jeden z najušľachtilejších útvarov európskej hudby. Prehĺbil ich obsah, zrovnoprávnil všetky štyri hlasy a uplatnil nové kompozično-technické postupy. Sláčikové kvarteto tak úplne pretvoril a doviedol až na prah romantizmu. Téma z 2. časti jeho Cisárskeho kvarteta sa stala ústrednou melódiou rakúskej cisárskej hymny (→ Gott erhalte).

Haydn dovŕšil slohotvorné úsilie predchádzajúcich epoch a vytvoril ucelenú koncepciu klasického slohu. Namiesto číslovaného basu dôsledne zaviedol prekomponovaný (tzv. obligátny) sprievod vedúceho hlasu. Rozhodujúco prispel k vykryštalizovaniu ustálenej schémy sonátovej hudobnej formy a vyťažil z nej všetky možnosti v rovine tematickej práce i v rovine tonálnych vzťahov. Ustálil cyklickú sonátovú formu, ktorú stmelil do jedného celku (v symfóniách a kvartetách). Do zvuku symfonického orchestra zaviedol ako samostatnú skupinu dychové nástroje. Expresívna sila jeho hudby spočíva v prirodzenej jednoduchosti, v kantabilite melodiky a v elegantnej ľahkosti či zemitosti rytmickej kresby (vplyv ľudových piesní i tancov susedných, najmä slovanských národov). Svojim symfóniám i kvartetám vtlačil pečať noblesy a povýšil ich na kvalitatívne vyššiu úroveň, čím objavil nový spôsob hudobného myslenia, ktoré zavŕšil neskôr Beethoven. So svojimi mladšími druhmi Mozartom a Beethovenom vytvoril tzv. súhvezdie (trojhviezdie) viedenských klasikov. Tematický súpis Haydnovej tvorby J. Haydn, Thematisch-bibliographisches Werkverzeichnis (skrátene Hoboken Verzeichnis, skr. Hob.; 1957) zostavil Anthony van Hoboken (*1887, †1983).

Haydn, Michael

Haydn, Michael (Johann), asi 14. 9. 1737 Rohrau – 10. 8. 1806 Salzburg — rakúsky skladateľ, dirigent a huslista, brat Josepha Haydna. Základy hudobného vzdelania získal ako člen chlapčenského zboru Dómu sv. Štefana vo Viedni, kde sa naučil hrať aj na klavíri a organe. Vynikal v hre na strunových sláčikových nástrojoch, najmä na husliach. Od 1757 kapelník biskupa vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea), s jeho kapelou navštívil v zime 1762 – 63 aj Bratislavu, od 1762 dvorný hudobník a koncertný majster arcibiskupa v Salzburgu, kde sa stretával s L. Mozartom. Štýlovo ovplyvnil jeho syna W. A. Mozarta, po ktorého odchode (1782) prevzal funkciu organistu v Kostole Najsvätejšej Trojice v Salzburgu.

Haydnovo rozsiahle dielo (okolo 800 opusov) obsahuje skladby takmer všetkých dobových žánrov. Ako jeden z prvých skladateľov písal napr. mužské zbory a cappella, jeho inštrumentálna hudba s exponovanými nástrojovými partmi má konvenčný charakter. Autor 46 symfónií, 5 inštrumentálnych koncertov, komponoval aj serenády, divertimentá, sláčikové kvartetá a i. Patril k najvýznamnejším predstaviteľom sakrálnej hudby vo svojej dobe. Z jeho tvorby sa v hudobnej praxi dodnes uplatňujú najmä liturgické skladby (8 nemeckých a 32 latinských omší, 2 Rekviem, 6 Te Deum a i.). Bol uznávaným hudobníkom a pedagógom, jeho žiakmi boli napr. C. M. von Weber a A. Diabelli, svojimi kánonmi a mužskými zbormi ovplyvnil F. Schuberta.

Hedájat, Rizákulíchán

Hedájat, Rizákulíchán, 1800 Širáz – 1871 Tabríz — perzský básnik, filológ a historik. Pochádzal z rodiny dvorských úradníkov. Vzdelanie nadobudol v Širáze, kde vstúpil do služieb panovníckej dynastie Kádžárovcov. Od 1838 pôsobil na dvore v Teheráne, za vlády šacha Násiruddína sa stal pomocníkom ministra národnej osvety a riaditeľom Dáru’l-funúnu (Domu vied). Na sklonku života bol vychovávateľom následníka trónu Muzaffaruddína. Hedájatov díván obsahujúci 50-tis. dvojveršov, poémy Ružový sad Iramu (Gulistán-i Iram) a Kniha Baktášova (Baktášnáme) i ďalšie štyri poémy sú poplatné klasickým vzorom. Originálne sú jeho lexikografické a literárnohistorické práce. R. 1871 vyšiel jeho výkladový slovník perzského jazyka. Antológie Zhromaždenie krasorečníkov (Madžmua’u’ l-fusahá, 1878) a Nivy poznavších (Rijázu’l-árifín, 1888) sú cenné ako zdroj poznania staršej perzskej poézie.

Hefele, Melchior

Hefele, Melchior, 11. 1. 1716 Kaltenbrunn, Nemecko – 17. 4. 1794 Szombathely, Maďarsko — rakúsky architekt klasicizujúceho baroka.

Bol ovplyvnený generáciou rakúskych barokových majstrov J. B. Fischera z Erlachu, A. Hildebrandta a B. Neumanna. Staviteľské vzdelanie a skúsenosti získal vo Würzburgu, keď spolupracoval pri výstavbe tamojšej katedrály. Začas pôsobil ako profesor kreslenia pri kráľovskej uhorskej garde vo Viedni. Jeho prvým významným samostatným dielom je hlavný oltár (1756) pútnického kostola v Sonntagbergu (Dolné Rakúsko), vďaka ktorému sa stal členom viedenskej Akadémie výtvarných umení (1757). Od 1757 architekt Uhorskej stavebnej komory, od 70. rokov 18. storočia aj hlavný architekt v Passau. Pracoval na významných cirkevných a šľachtických objednávkach vo Viedni i v Uhorsku. R. 1771 – 73 prestaval katedrálu v Győri, kde sa zoznámil so svojím neskorším mecenášom, biskupom Jánosom Szilyom, pre ktorého postavil v Szombathelyi seminár (1777 – 78), biskupský palác (1778 – 83) a dóm (od 1791). R. 1778 – 81 bol v Bratislave podľa jeho projektov postavený palác ostrihomského prímasa, arcibiskupa J. Baťána (→ Primaciálny palác), ktorý monumentalizáciou hmôt, racionálnym pôdorysom i kompozíciou priečelia s interiérmi v štýle Ľudovíta XVI. predznamenával nástup klasicizmu. Hefele pravdepodobne participoval aj na návrhu neskorobarokového paláca (1760 – 69) M. J. Esterháziho vo Fertőde. Málo známe, ale zaujímavé sú aj jeho návrhy príležitostných architektúr na sklonku činnosti. V Dóme sv. Štefana vo Viedni postavili podľa jeho projektu castrum doloris po smrti cisárov Jozefa II. (1790) a Leopolda II. (1792). Pri príležitosti korunovácie Leopolda II. 1790 postavili vo Viedni víťazný oblúk (na medirytine a kresbách označený signatúrou Melchior Hefele Archi. Inv. C. Schütz sculp.).

Hegedűs, Ármin

Hegedűs [-dűš], Ármin, pôvodne Ármin Geiger, 5. 10. 1869 Szécsény, župa Nógrád – 29. 6. 1945 Budapešť — maďarský architekt, významný predstaviteľ secesie.

Od 1894 pôsobil v staviteľskom úrade v Budapešti, od 1896 v spoločnom ateliéri s Henrikom Böhmom (*1867, †1936), s ktorým navrhoval prevažne kúpeľné stavby (spolupracoval na nich aj s Artúrom Sebestyénom, *1868, †1943). Navrhol viacero verejných i súkromných stavieb najmä v Budapešti, napr. budovu Tureckej banky (1905 – 06, s H. Böhmom), školu na ulici Dob (1905 – 06) a kúpele a hotel Gellért (1909 – 18, s Izidorom Sterkom, *1860, †1935, a A. Sebestyénom), ktoré patria k najvýznamnejším stavbám v secesnom štýle v Budapešti. V neskoršej tvorbe sa priklonil k modernistickému tvarosloviu (napr. obytný dom v Budapešti z 1925, prvá čisto oceľová nosná konštrukcia; hotel a kúpele Tisza v Szolnoku, 1928; pôrodnica vo štvrti Újpest v Budapešti, 1928; a i.).

Na Slovensku navrhol kinematografické divadlo (1909, 1964 asanované), komplex hotela Thermia Palace a kúpeľov Irma (1910 – 12, 2006 obnovené podľa pôvodného projektu) i kúpeľný hotel Pro Patria (1916) v Piešťanoch a Grand hotel Teplice (1909 – 10, vznikol prestavbou a nadstavbou pôvodného hotela z 1859) v Trenčianskych Tepliciach.

Heidegger, Martin

Heidegger [haj-], Martin, 26. 9. 1889 Messkirch – 26. 5. 1976 Freiburg — nemecký filozof. R. 1909 – 11 študoval katolícku teológiu, 1911 – 16 prírodné vedy a filozofiu vo Freiburgu, od 1915/16 prednášal a viedol semináre, 1919 – 23 pôsobil ako asistent E. Husserla. R. 1923 profesor filozofie na univerzite v Marburgu, od 1928 vo Freiburgu (Husserlov nástupca), 1933 – 34 rektor univerzity, 1945 – 51 mal zakázané pedagogicky pôsobiť, od 1952 emeritný profesor.

Jeden z najvýznamnejších a zároveň najkontroverznejších mysliteľov 20. storočia. V 30. a 40. rokoch 20. storočia sa aktívne angažoval v NSDAP, bol jej členom a aktívnym propagátorom. Do konca života bol presvedčený o tom, že učenie národného socializmu bolo v nemeckých dejinách krokom správnym smerom, len jeho uskutočňovanie realizovali ľudia, ktorí zlyhali. Filozoficky sa profiloval pod vplyvom Husserlovej fenomenológie, ale po publikovaní svojho najväčšieho filozofického diela Bytie a čas (Sein und Zeit, 1927) bolo zrejmé, že sa od pôvodného fenomenologického myslenia radikálne odklonil. Heidegger v celom svojom diele riešil z rôznych pohľadov (vedy, umenia, techniky, jazyka, básnictva a dejín filozofie) len jedinú filozofickú otázku: čo je bytie. V prvom období koncentroval svoju pozornosť na vybudovanie filozofického projektu fundamentálnej ontológie ako učenia o existenciálnej analytike ľudského pobytu (Dasein). Rozhodujúcou v tomto projekte bola otázka, aký je zmysel bytia, pretože len na jej základe potom možno dospieť k odpovedi na otázku čo je bytie. Odpoveď na ňu hľadá filozofia už viac ako dvetisíc rokov, výsledok je však stále neuspokojivý. Heidegger preto odporúčal deštruovať dejiny ontológie, aby sa našla produktívna cesta k odhaľovaniu problému bytia. Podľa Heideggera sa doterajšie ontologické skúmania v celých dejinách filozofie dotýkali len otázok jestvujúcna (Seiende), a nie otázky bytia (Sein), pričom rozdiel medzi jestvujúcnom a bytím nebol tradičnou ontológiou nerešpektujúcou ontologickú diferenciu dostatočne jasne a hlboko pochopený. Fundamentálna ontológia si kladie za cieľ rešpektovať ju a skúmať ľudskú existenciu ako jediný priestor, kde sa môže zmysluplne klásť otázka o zmysle bytia. Človek je jediná bytosť, ktorá si túto otázku kladie, lebo je temporálnou (časovou) bytosťou. Prostredníctvom existenciálov (starosť, úzkosť, strach, nuda, vrhnutosť, naladenosť) jedine ľudská existencia je spätá s otázkou bytia. Preto Heidegger môže tvrdiť, že metafyzika je základným dianím v ľudskom pobyte. Druhé obdobie Heideggerovej tvorby (po tzv. obrate – Kehre) sa nieslo v znamení rozhodujúcej zmeny v pohľade na riešenie otázky prečo je skôr jestvujúcno a nie nič ako rozhodujúcej súčasti hlavnej otázky metafyziky čo je bytie. Kým v prvom období smeroval od otázky bytia k problému času, v druhom období sa pokúsil o rozhodujúcu zmenu a dospel k názoru, že ak má človek pochopiť problém bytia, musí sa najskôr vyrovnať s otázkou času. Vec myslenia Heidegger charakterizuje nie tak, že hovorí o pravde bytia alebo o dejinách bytia, ale jedine tak, aby prehovorila pravda bytia a myslenie dospelo k tejto reči. Myslenie vzťahuje na bytie ako na to, čo prichádza. Preto je myslenie vo svojej bytnosti ako myslenie bytia bytím nárokované. Vecou myslenia je potom priviesť k reči tento trvajúci a vo svojom trvaní na človeka čakajúci príchod bytia. Reč chápe ako dom bytia. V tomto obydlí človek exisistuje len vtedy, ak náleží pravde bytia, ktorú opatruje. V druhom období Heideggerovej tvorby sa teda otázka zmyslu bytia mení na otázku pravdy bytia, lebo ak nie je táto otázka myslená, zostáva ontológia bez svojho základu. Človek sa tak v jeho chápaní stáva pastierom bytia, resp. susedom bytia. Je ním preto, lebo len človek je vo svojej dejinnej bytnosti jestvujúcnom, ktorého bytie ako existencia spočíva v pobývaní v blízkosti bytia. Heideggerov filozofický vývoj nakoniec vyústil do filozoficky nezvládnuteľnej pozície, keď sa neúspešne pokúšal premyslieť otázku bytia bez jeho vzťahu k jestvujúcnosti (Môže vôbec bytie bytovať bez jestvujúcna?). Heidegger sa pokúša premyslieť tento filozofický problém, ale neúspešne. Preto sa jeho filozofické úsilie nakoniec skončilo v rezignácii z akékoľvek nového úsilia o pojmové premyslenie otázky bytia. Heideggerovo dielo veľmi výrazne ovplyvnilo fenomenologické myslenie 20. storočia (E. Fink, J. Patočka), francúzsky existencializmus (J.-P. Sartre, M. Merleau-Ponty), hermeneutiku (H. G. Gadamer) a osobitne dekonštruktivistické učenie J. Derridu, ale napr. aj H. Arendtovú. Hlavné diela: Ontológia — hermeneutika fakticity (Ontologie — Hermeneutik der Faktizität, 1923), Bytie a čas (Sein und Zeit, 1927), Fenomenologická interpretácia Kantovej Kritiky čistého rozumu (Phänomenlogische Interpretation von Kants Kritik der reinen Vernunft, 1927), Kant a problém metafyziky (Kant und das Problem Metaphysik, 1929), Čo je metafyzika? (Was ist Metaphysik?, 1929), Základné pojmy metafyziky (Die Grundbegriffe der Metaphysik, 1929 – 30), Aristotelova Metafyzika IX (Aristoteles: Metaphysik IX, 1931, 3 zväzky), Bytie a pravda (Sein und Wahrheit, 1933 – 34), Príspevky k filozofii (Beiträge zur Philosophie, 1936), Európa a nemecká filozofia (Europa und die deutsche Philosophie, 1937), Dejiny bytia (Die Geschichte des Seyns, 1938 – 40), Nietzsche I-II (1940), Parmenidés (Parmenides, 1942 – 43), Platónovo učenie o pravde (Platons Lehre von der Wahrheit, 1942), Hérakleitos (Heraklit, 1943 – 44), O bytnosti pravdy (Vom Wesen der Wahrheit, 1943), List o humanizme (Brief über den Humanismus, 1947), Lesné cesty (Holzwege, 1950), Vec (Das Ding, 1950), Reč (Die Sprache, 1950), Úvod do metafyziky (Einführung in die Metaphysik, 1953), Básnicky obýva človek (Dichterisch wohnet der Mensch, 1954), Čo je to – filozofia? (Was ist das – die Philosophie?, 1956), Identita a diferencia (Identität und Differenz, 1957), Princípy myslenia (Grundsätze des Denkens, 1958), Hegel a Gréci (Hegel und Griechen, 1959), Kantova téza o bytí (Kant These über das Sein, 1962), Čas a bytie (Zeit und Sein, 1962), K veci myslenia (Zur Sache des Denkens, 1969).

hekistoterma

hekistoterma [gr.] — rastlina charakteristická nízkymi nárokmi na teplo, dobre odolná proti nízkym (i záporným) teplotám počas väčšiny roka; rastlina alpínskych stupňov arktických oblastí.

Helada

Helada, starogr. Hellas — názov starovekého Grécka (→ Grécko, časť Dejiny) vytvorený podľa mena Helléna, ktorý sa pokladá za praotca všetkých Grékov. V Iliade sa názov Helada používa na označenie krajiny na juhu Tesálie (domov Helénov), v Odysseii na označenie celého stredného Grécka. Hésiodos (7. stor. pred n. l.) označuje ako Heladu celé európske Grécko (okrem ostrovov). Z názvu Helada bol vytvorený novogrécky názov Ellas (Ellada) pre novodobý grécky štát.

heladská kultúra

heladská kultúra — súhrnný názov medenej a bronzovej doby v strednom a južnom pevninovom Grécku, ktorý zaviedli Alan John Bayard Wace (*1879, †1957) a Carl William Blegen (*1887, †1971). Delí sa na ranú, strednú a neskorú heladskú dobu, ktorá je známa ako mykénske obdobie. Raná heladská kultúra (1. pol. 3. tisícročia pred n. l. – zač. 2. tisícročia pred n. l.) sa vyznačovala výskytom prevažne neopevnených sídlisk, ktoré sa usporiadaním vnútornej zástavby už podobali na mestá. Pravouhlé či kruhové domy alebo domy s apsidami boli budované z nepálených tehál, ich základy boli z kameňa a medzi nimi viedli úzke ulice. Niektoré sídliská (napr. Tiryns) boli už opevnené. Ručne robená keramika mala kovový lesk, v poslednej fáze sa zdobila jednoduchými ornamentmi. Objavovali sa aj sošky ľudí a zvierat z hliny alebo z kameňa. Známe sú aj pečatidlá, najviac (vyše 120) sa ich našlo v paláci v Lerne. V strednej heladskej dobe (zač. 2. tisícročia pred n. l. – 16. stor. pred n. l.) sa prejavilo viacero zmien, ktoré súviseli s príchodom nového obyvateľstva (predchodcovia Grékov). Výroba keramiky bola v tom období oveľa vyspelejšia a bola nazvaná podľa gréckeho kmeňa Minyov – minyjská keramika. Nádoby sa vyrábali sčasti ručne, používal sa však už aj hrnčiarsky kruh. K šperkom a nádobám z bronzu a drahých kovov patrili diadémy, ihlice, pinzety a šálky zo zlata. V tom období boli sídliská už častejšie opevnené, spopolnených mŕtvych pochovávali do jamky, kamennej skrinky, pod mohyly alebo do spoločných hrobiek, deti aj do nádob, tzv. pithosov. Strednoheladská doba postupne prechádzala do neskoroheladskej, t. j. do mykénskej doby (→ mykénska kultúra).

helenizmus

helenizmus [vlastné meno] —

1. gr. hellénismos — a) historické obdobie starovekých dejín oblasti vých. Stredozemia, Blízkeho východu, Čierneho mora a juž. Talianska začínajúce sa výbojmi Alexandra III. Veľkého (resp. dobytím Perzskej ríše) a vytvorením obrovskej ríše siahajúcej až po hranice Indie a končiace sa pripojením ptolemaiovského Egypta (ako poslednej z helenistických ríš) k Rímskej ríši (30 pred n. l.). Termín helenizmus vytvoril a prvýkrát použil v 19. stor. nemecký historik J. G. Droysen.

Po smrti Alexandra III. Veľkého (323 pred n. l.) prevzali správu nad jednotlivými územnosprávnymi jednotkami (diadochiami) jeho ríše vojenskí velitelia (diadochovia): v Macedónii Antipatros (a po ňom jeho syn Kassandros), v Trácii Lysimachos, v Lýkii, Pamfýlii a vo Veľkej Frýgii Antigonos I. Monofthalmos, v Egypte Ptolemaios I. Sótér a v Babylonii Seleukos I. Nikator (gr. Nikatór). Hoci jednota ríše mala byť zachovaná (formálne uznali za kráľa Alexandrovho syna Alexandra i nevlastného Alexandrovho brata Filipa III. Arridaia), začali medzi sebou bojovať o rozsah spravovaných území a 311 pred n. l. sa dohodli na jej rozdelení.

R. 306 pred n. l. najvýznamnejší z diadochov Antigonos I. Monofthalmos prijal pre seba a syna Démétria I. Poliorkéta kráľovský titul. Za kráľov území, ktoré ovládali, sa vyhlásili aj Ptolemaios I. Sótér, Seleukos I. Nikator, Lysimachos a Kassandros. Po bitke pri Ipse (301 pred n. l.), v ktorej Seleukos I. Nikator porazil Antigona I. Monofthalma, a po Kassandrovej smrti (298 pred n. l.) zostali len traja diadochovia (Lysimachos, Seleukos I. Nikator, Ptolemaios I. Sótér), ktorí už vládli ako nezávislí panovníci; ich potomkovia (epigóni) si upevnili moc a vládli samostatne. Po nástupe Antigona II. Gonata na macedónsky trón (276 pred n. l.) a po konsolidácii pomerov v Macedónii zostali tri mocné helenistické ríše: Antigonovcov v Macedónii, Seleukovcov v Prednej Ázii a Ptolemaiovcov v Egypte. Okrem nich jestvovali ďalšie orientálne štáty ovplyvnené helenizmom, napr. Bitýnia, Kapadócia, Pontská ríša, Partská ríša, Veľké Arménsko za vlády Tigrana II. Veľkého a najvýznamnejšia z nich Pergamská ríša (založená v pol. 3. stor. pred n. l.) s vládnucou dynastiou Attalovcov. Obdobie mocenskej rovnováhy a hospodárskeho i kultúrneho rozmachu ukončili koncom 3. a zač. 2. stor. pred n. l. macedónske vojny a sýrske vojny, v ktorých sa helenistické štáty dostali do nových vzájomných konfliktov i do prvých rozporov s rozpínajúcou sa Rímskou ríšou. V priebehu 2. a 1. stor. pred n. l. postupne stratili samostatnosť (168 pred n. l. Macedónia, 146 pred n. l. Grécko, 133 pred n. l. Pergamské kráľovstvo, 64 pred n. l. Sýria, 30 pred n. l. Egypt) a ako provincie sa stali súčasťou Rímskej ríše;

b) kultúrne obdobie staroveku vyznačujúce sa šírením gréckej antickej (helénskej; → Heléni) kultúry, jej napodobňovaním a syntézou s miestnymi tradíciami. Vychádzajúc z heglovstva, podľa ktorého sa vrcholný rozvoj gréckeho ducha mohol uskutočniť len na pôde plnohodnotne fungujúceho mestského štátu (polis), ktorý však v období helenizmu strácal svoju autonómiu na úkor novovznikajúcich monarchií, bolo helenistické obdobie dlho považované za úpadkové. Naopak, moderná veda helenizmus interpretuje ako všestrannú a dovtedy nebývalú expanziu gréckeho spôsobu života, umenia a civilizácie do celého vtedy známeho sveta, pričom v globalizujúcom sa helenistickom svete dochádzalo k syntéze gréckych a negréckych prvkov s výraznou prevahou gréckeho živlu. Spojovacím jazykom sa stala tzv. všeobecná gréčtina koiné. Ťažisko kultúrneho a intelektuálneho života sa vďaka podpore helenistických vladárov posúvalo na východ. Popri Aténach, ktoré i naďalej zostali centrom filozofického diania, a ostrove Rodos vyrástli v monarchiách nástupcov Alexandra III. Veľkého nové kultúrne strediská, z ktorých obzvlášť dôležité boli Antiochia v seleukovskej Sýrii, Pergamon v kráľovstve Attalovcov na západe Malej Ázie a Alexandria v ptolemaiovskom Egypte. Rozvíjalo sa umenie a zberateľská činnosť, vzdelanosť sa stávala prístupnejšou i pre širšie spoločenské vrstvy. Zakladali sa rozsiahle knižnice (Alexandrijská knižnica), pri ktorých sa sústreďoval vedecký život (napr. Museion v Alexandrii; → alexandrijská škola). Rozvíjali sa nové vedné odbory (→ grécka antická veda), objavovali sa nové poznatky v astronómii (Aristarchova sústava), matematike (Apollónios z Pergy, Hérón z Alexandrie), mechanike (Archimedes zo Syrakúz, Ktésibios a jeho žiak Filón z Byzantia), geometrii (Euklides z Alexandrie), zemepise (Eratosthenés z Kyrény), medicíne (Erasistratos) a i., rozvíjalo sa dejepisectvo (Polybios). Zmenil sa tematický záber filozofickej reflexie sveta a človeka, ktorý už nebol bytostne napojený na mestský štát a v určitom zmysle obmedzený jeho hranicami, ale stával sa svetoobčanom (gr. kosmopolités) hľadajúcim svoje šťastie vo vlastnej autonómnej a slobodnej ľudskej bytosti. Objavili sa veľmi moderné a progresívne myšlienky rovnoprávnosti Grékov a barbarov, mužov a žien, slobodných a otrokov, čo napokon vhodne využilo vznikajúce kresťanstvo. Koniec helenizmu ako kultúrneho fenoménu však nemožno ohraničiť rokom 30 n. l. (pripojenie poslednej helenistickej ríše – Egypta k Rímskej ríši), pretože helenistické tradície pretrvávali až do obdobia rímskeho cisárstva.

Architektúra sa prispôsobovala novému prostrediu a požiadavkám, pričom čerpala z klasického dedičstva, z ktorého si zachovala najmä základnú tvarovú podstatu vyjadrenú architektonickými slohmi a záľubu v pravouhlej lineárnej kompozícii. Tradičná principiálnosť opakovaná predtým v architektonickej forme pozvoľna ustúpila individualizmu, dekoratívnosti a voľným kombináciám tradičných gréckych slohov. Rozšírením stavebných objednávok sa riešili nové úlohy tak v detailoch, ako aj v celku. Dôraz sa kládol na zvýšenie efektu kontrastu medzi stavbou a okolitým prostredím i na dekoratívne riešenie fasád (formy, tvary a architektonické články boli citlivo odpozorované z prírody, napr. štylizované rastlinné motívy). Prestavovali sa existujúce mestá a vznikali nové, predovšetkým na východe (Alexandria, Antiochia, Pergamon). Pri novozakladaných mestách sa uplatňovali cieľavedomé urbanistické koncepcie, vzorom sa stal tzv. hippodamovský pôdorys (podľa Hippodama z Miléta) s pravouhlou ulicovou sieťou (Priéné), prejavoval sa cit pre jednotu mestského organizmu.

Prínosom helenistických miest bola dobrá orientácia a vybavenosť (kanalizácia). Zvýšený dôraz na súkromný život sa prejavil v stavbe prepychovejších obytných domov z kameňa budovaných okolo ústredného nádvoria (peristyl) upraveného ako záhrada s vodnou plochou (Délos), resp. s dvoma dvormi; tento átriový typ domu (vila) prebrali aj Rimania. Domy zámožných obyvateľov a paláce (napr. v Pelle a Pergame) sa budovali pri hlavných uliciach alebo pri námestiach s prepychovou výzdobou. Mimoriadna pozornosť bola venovaná centru mesta (agora), kde sa bežným architektonickým prvkom stalo stĺporadie (stoa) poskytujúce útočisko za nepriaznivého počasia a spravidla slúžiace aj na obchodné účely (napr. Attalova stoa v Aténach, pol. 2. stor. pred n. l.). Charakteristickými znakmi spoločenských stavieb sa stala monumentalita a výtvarnosť (bohatá fresková výzdoba), ich pôdorysy boli zložitejšie, prispôsobené narastajúcim priestorovým požiadavkám. Budovali sa divadlá (v Delfách, 2. stor. pred n. l.; Ódeion Héróda Attika pod juž. svahom Akropoly v Aténach, 160 n. l.), štadióny (140 – 144 n. l. prestavba panaténajského štadióna v Aténach do podoby, v ktorej sa našiel pri vykopávkach 1870: tvar podkovy, 204 × 33,35 m, hľadisko pre 50-tis. divákov). Chrámy zväčšovali svoje rozmery a predtým ustálené pôdorysy boli rozširované o viaceré stĺpové kolonády; z chrámových typov sa uplatňoval najmä iónsky dipteros; rozšírený bol korintský sloh. Novými typologickými druhmi boli knižnice (Alexandrijská knižnica), prístavné stavby (napr. maják na ostrove Faros v Alexandrii, okolo 280 pred n. l.) a rozsiahle paláce (kráľovský palác Ptolemaiovcov v Alexandrii). Samostatnou monumentálnou stavbou sa stal oltár na samostatnej terase akropoly so stĺpovou kolonádou a veľkolepou sochárskou výzdobou (napr. Diov oltár v Pergame, medzi 180 – 160 pred n. l., dnes v Berlíne).

Vo filozofii dominovali tri samostatné a navzájom si konkurujúce filozofické školy starých stoikov (→ stoicizmus; Zénón z Kitia, Chrysippos), skeptikov (→ skeptici; Pyrrhón z Elidy, stredná a nová Akadémia, eklekticizmus Filóna Alexandrijského) a epikurovcov (→ epikureizmus; Epikuros, Lukrécius). Starí stoici vytvorili prepracovaný obraz sveta riadeného a integrovaného univerzálnym racionálnym princípom (logos, boh), ktorý je zárukou prozreteľného usporiadania kozmu a na ktorom môže rôznou mierou participovať človek – stoický mudrc. Spoločne zdieľaný logos je zároveň teoreticky fyzikálnym zdôvodnením principiálnej rovnoprávnosti všetkých ľudí a zárukou zmysluplného napĺňania života kohokoľvek, kto sa ním riadi. Stredný stoicizmus (Panaitios z Rodu, Poseidónios z Apameie) mal zásluhu na prenesení stoických myšlienok do prostredia rímskych intelektuálov (tzv. scipionovský krúžok, Cicero), čo bolo spojené so zmiernením niektorých radikálnych stoických postojov. Asi najdynamickejšie sa rozvíjajúcou školou helenistického obdobia bol skepticizmus. Ocitol sa v silnom argumentačnom zápase so stoicizmom, ktorý ustupoval, pričom svoje pôvodne veľmi radikálne skeptické pozície (Pyrrhón z Elidy) zmierňoval v prospech eklekticizmu (Filón z Larisy), ktorý neskôr výrazne konvergoval k stoicizmu (Antiochos z Aškelonu). Predstavitelia epikureizmu tvorili pomerne uzavretú filozofickú komunitu, ktorá rozvíjala, precizovala a dopĺňala atomistický obraz sveta prvýkrát sformulovaný predsokratovskými atomistami. Napriek tomu, že v škole nezriedka prevládal (nekritický) obdiv k osobe jej zakladateľa Epikura, ktorého kult osobnosti dosiahol až podobu náboženskej apoteózy, epikureizmus vypracoval niektoré zaujímavé filozofické riešenia (napr. otázka slobody, organických celkov ap.), ktoré sú predmetom súčasného vedeckého bádania.

Vo vzťahu Grékov k hudbe pretrvávala pytagorovská, platónska a aristotelovská tradícia. Filozofický rozpor, ktorý sa riešil v predchádzajúcom klasickom období (Na čom sa zakladá úsudok o hudbe? Na rozume alebo na cite?, pričom pytagorovci sa prikláňali k prvému vysvetleniu, sofisti k druhému a Aristoxenos z Tarentu prišiel s novým riešením, keď tvrdil, že orgánom hudby je zmyslový vnem, čiže sluch), v helenistickom období vyriešila stoická škola tak, že odlíšila vnem od príjemných a nepríjemných pocitov (pocity sú subjektívne, ale vnem nie je subjektívny). Stoici rozlišovali dva druhy vnemov: samorodé (vnemy tepla a chladu) a iné (napr. harmónie alebo disharmónie), ktoré sú výsledkom vzdelávania. Podľa stoikov má hudba zmyslový základ, hoci je racionálna a objektívna. Táto koncepcia poprela Platónovo učenie o racionálnosti myslenia a o iracionálnosti zmyslov (Platón staval do nezmieriteľného protikladu rozum a zmysly). Proti stoickej škole a názoru o racionálnej podstate hudby vystúpili epikurovci, čím sa uzatvoril stáročný proces poznávania a definovania hudby ako jedinečného umenia, ktoré stálo pri zrode a trvaní gréckej civilizácie.

Literatúra (resp. väčšina literárnej tvorby) niesla pečať učenosti, bola určená pre elitu a zväčša na čítanie, nie na verejný prednes. Nové cesty hľadala epická poézia: subjektívny ľúbostný motív do nej vniesol Apollónios Rodský, formálne precízne kratšie útvary (epyllion) presadzoval jeho kritik a hlavný predstaviteľ alexandrijskej moderny Kallimachos z Kyrény, jeho vzor nasledoval Moschos zo Syrakúz. Šírila sa náučná epika, v ktorej najväčší úspech dosiahli Aratos (epos o hviezdnej oblohe a počasí) a Nikandros z Kolofónu (o roľníctve a chove včiel). V lyrike prevládal epigram (Anthologia Graeca Palatina, Asklepiadés zo Samu), elégia smerovala k učenej naratívnosti (Kallimachos z Kyrény). Rozvíjali sa aj rozličné básnické hračky (paignia). Zo subjektívnej piesňovej lyriky sú známe iba zlomky (napr. tzv. Grenfellova pieseň z 3./2. stor. pred n. l.), lepšie sa zachovali náboženské hymny (Kallimachos z Kyrény). Žánrové spektrum rozšírila bukolická, čiže pastorálna idyla (Theokritos) ako výraz túžby po úniku z mestskej civilizácie do prírody. Pestré námety zo života pertraktovali mimiamby, čiže literárne mimy vo veršoch (Héróndas, Theokritos) určené pravdepodobne na dramatizované čítanie. Na javisku sa čoraz väčšmi presadzovali mimos a fraška. V Alexandrii sa v 3. stor. podľa vzoru Atén konali súťaže tragikov, zachovali sa však iba zlomky a komplikovaná Alexandra od Lykofróna z Chalkidy, ktorej obsahom sú Kasandrine veštby o osudoch Grékov po páde Tróje a o vzostupe Ríma. Naproti tomu v Aténach vznikla tzv. nová atická komédia (Menandros), ktorá silno ovplyvnila rímskych autorov (Plautus, Terentius). V rečníctve, ktoré sa zúžilo na ukážkové produkcie, sa presadil prezdobený „ázijský“ štýl (azianizmus). Ako zábavná próza sa uplatnila novela (Aristeidés z Miléta), vznikol román. V dejepisectve prevážili estetické hľadiská, pozornosť sa upriamovala na lokálne dejiny a osobnosť Alexandra III. Veľkého (Kallisthenés); pragmatickú históriu reprezentoval iba Polybios. Sicílčan Timaios zaviedol datovanie podľa olympiád. Vlastné dejiny písali v gréčtine Židia (deuterokánonické knihy Makabejcov) i prví rímski analisti. Málo sa zachovalo z bohatej literárnej produkcie filozofov (Epikuros, Poseidónios z Apameie) a stratili sa aj v duchu kynizmu poňaté básnicko-prozaické menippské satiry (Menippos z Gadar). V gramatike vynikol Dionysios Thrax (asi 170 – 90 pred n. l.), v geometrii Euklides z Alexandrie; väčšina odbornej literatúry sa však stratila, prípadne ju zužitkovali neskorší autori. Pre potreby Židov žijúcich v Alexandrii vznikol preklad starozákonných kníh do gréčtiny nazývaný Septuaginta (→ Biblia).

Náboženstvo helenistického obdobia predstavuje súhrn viery jednotlivcov a kolektívov, pričom tradičné grécke náboženstvo bolo ovplyvnené rozvojom filozofie a náboženskými predstavami blízkových. štátov. Klasické antropomorfné predstavy nahradili predstavy abstraktných božstiev ovplyvnených filozofiou (Eiréné – mier, Diké – právo, Niké – víťazstvo, Tyché – osud). Umocnili sa predstavy o posmrtnom živote či o jeho úplnom odmietaní, ako aj o možnosti záchrany duše (mystériá). Polyteizmus čiastočne zatlačil henoteistické (viera v jedného boha nadradeného iným), prípadne i monoteistické predstavy (viera v jediného boha). Jeho typickými prejavmi boli časté náboženské obrady a slávnosti, na ktorých sa zúčastňovali ľudia zo širokého okolia, vznikali nové náboženské spolky, kultové strediská, nové kulty a obrady. V Grécku sa šírili orientálne kulty (Mithra, Eset) a uskutočňovali sa magické obrady, pričom grécke náboženské predstavy ovplyvňovali východné krajiny. Výsledkom splývania orientálnych a gréckych náboženských predstáv (synkretizmus) bol zrod nového boha Sarapida (Sarapis), meno bolo zloženinou z mena Usir a Apis, ktorý bol posvätným býkom. Jeho kult sa rozšíril z Egypta na ostrov Délos, na Sicíliu a do Grécka a neskôr sa udomácnil aj v Rímskej ríši.

Pre výtvarné umenie sú charakteristické simultánna existencia a expanzia mnohých, často protichodných štýlov a slohov, množstvo používaných druhov, ako aj veľký počet zachovaných diel alebo ich kópií na geograficky rozsiahlej ploche, čo znemožňuje ich presné morfologické a časové zoradenie. Výrazne sa rozšíril počet tém a námetov (napr. deti, starci), umenie sa profanovalo, záujem sa sústreďoval na žáner a alegóriu často s erotickým podtextom.

Sochárstvo nadviazalo najmä na Praxitelove a Lysippove diela. Významné sochárske školy pôsobili v Aténach, Sikyóne (z nej vyšiel Charés z mesta Lindos, autor 32 m vysokého Rodského kolosa, 305 pred n. l.), Alexandrii (Sarapis, 280 pred n. l.; portréty panovníkov), Antiochii (Tyché Antiochijská, 300 pred n. l.) a Pergame (Umierajúci Galaťan, 230 – 220 pred n. l., ktorý bol súčasťou monumentálneho pamätníka). Vrcholným sochárskym dielom bol Diov oltár v Pergame (170 pred n. l.) dekorovaný vlysom gigantomachie a príbehom o legendárnom zakladateľovi mesta Teléfovi. Štýl vlysu gigantomachie, ktorý sa označuje ako helenistický barok, je charakteristický pátosom, dramatickými efektmi, nepokojom a dynamizmom. Rozšíril sa v Malej Ázii. V tomto štýle bola pravdepodobne rodskými sochármi vytvorená Niké zo Samothraké (2. stor. pred n. l.), ako aj slávne súsošie Laokoóna (1. stor. pred n. l.), ktoré dokladá záľubu helenistických sochárov v komplikovane poňatých kompozíciách. Sochári aténskej školy naň reagovali tvorbou v neoklasickom štýle, ktorá bola charakteristická retrospektívnym charakterom a inšpiráciou umením klasického obdobia. V 2. – 1. stor. pred n. l. sa rozšíril po celom helenistickom svete. Bola v ňom vytvorená socha Afrodita Mélska (150 – 120 pred n. l.). Portrét sa stal realistickou charakterovou štúdiou a mal intímnejší, súkromný charakter. Obľúbené boli aj sochy celých postáv slávnych ľudí (Demostenes, 280 pred n. l.), ktoré boli často kopírované. V tom období vzniklo aj veľké množstvo sôch čisto dekoratívneho charakteru (Afrodita a Pan, okolo 100 pred n. l.). Rozvíjal a rozširoval sa aj repertoár drobného dekoratívneho sochárstva v žánrovom až v grotesknom duchu. Často používaným materiálom pri týchto dielach bola terakota, z ktorej boli v mnohých dielňach vytvárané polychrómované žánrové sošky tanagry. Ich tvorba bola obľúbená počas celého helenistického obdobia.

Maliarstvo sa zameriavalo predovšetkým na naturalistické znázornenie krajiny, obľúbené boli aj idylické krajiny alebo bukolickou poéziou ovplyvnené krajiny s mytologickou štafážou. Maľby z macedónskych hrobiek v Lefkadii a Vergine boli vytvorené v naturalistickom štýle kontrastnými farbami, objavuje sa zobrazovanie tieňa a priestorovej hĺbky. Tabuľové maľby boli neskôr často kopírované a mohli byť transponované napr. do mozaiky (Bitka pri Isse, Faunov dom, Pompeje, okolo 170 pred n. l.). Rozšírili sa mozaiky, ktoré sa uplatňovali pri výzdobe podláh verejných priestranstiev i súkromných domov (Délos, okolo 100 pred n. l.). Mozaiky z riečnych kamienkov z Pelly zobrazujú scény lovu (okolo 300 pred n. l.). Rozšírila sa výroba prepychových predmetov a šperkov. Maľované, vrstvené alebo rezané sklo s figurálnym dekorom sa vyrábalo v Alexandrii, ktorá vynikla aj ako stredisko glyptiky. Vysokou umeleckou úrovňou sa vyznačujú miniatúrne portréty na minciach;

2. grécizmus — jazykový prvok prevzatý zo starej gréčtiny do iného jazyka alebo v ňom podľa starej gréčtiny utvorený.

Helmond

Helmond — mesto v južnom Holandsku v provincii Noord-Brabant pri prieplave Zuid-Willemsvaart 12 km severovýchodne od Eindhovenu;91-tis. obyvateľov (2017). Tradičné stredisko textilného priemyslu (spracovanie ľanu, kokosových vláken, juty), ďalej papierenský a potravinársky priemysel. Turistické stredisko. Založené koncom 12. storočia, 1232 mestské práva. Stavebné pamiatky: bývalý zámok (1402, 1923 prestavaný, dnes radnica a mestské múzeum) s parkom, v ktorom sú plastiky A. Maillola; divadlo Speelhuis a obytné domy (1975 – 78) od významného súčasného holandského architekta P. Bloma.

Heľpa

Heľpa — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji v Horehronskom podolí, 695 m n. m.; 2 635 obyvateľov (2017). Písomne doložená 1551 ako Helpe, 1773, 1808, 1863 – 1913, 1927 – 48 Helpa, 1920 Heľpa. Založená v pol. 16. stor. na valašskom práve. Patrila hradnému panstvu Muráň. V 17. stor. kolonizovaná slovenským obyvateľstvom s malou infiltráciou rusínskych a goralských valachov. R. 1709 – 10 ju silno zasiahol mor. Koncom 18. stor. sa tam ťažila železná ruda, v 19. stor. tam boli pivovar a píla, spracúvala sa ovčia vlna (pracovala vodná valcha na súkno). Vzdialená poloha od veľkých miest umožnila, že až do súčasnosti sa tam zachovali ľudové tance, piesne a zvyky, z ľudových remesiel bačovské rezbárstvo, šindliarstvo, kožušníctvo, tkáčstvo, a predovšetkým kroje s výšivkami s bohatou ornamentálnou výzdobou. Ľudová architektúra hromadnej cestnej zástavby mala charakteristické črty Horehronia (zrubové, často podpivničené domy na kamennej podmurovke, s pavlačou pozdĺž vstupnej časti domu; trojpriestorové domy na dlhej parcele sa končili hospodárskymi objektmi, humná objemom i priestorovo prevyšovali obytný dom). Vývoj v 20. stor. však spôsobil, že z pôvodnej cennej architektonickej lokality ostalo len torzo.

Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (okolo 1800, obnovený 1895), neskorobaroková rímskokatolícka fara (1793, upravovaná v 20. stor.), pamätník padlým v 1. a 2. svetovej vojne (1947).

Od 1963 sa v Heľpe usporadúva folkový festival Horehronské dni spevu a tanca. V katastri Heľpy sú dva minerálne pramene a národná prírodná rezervácia Veľká Stožka.

Helsingborg

Helsingborg, 1912 – 71 Hälsingborg — prístavné mesto v juhozáp. Švédsku v provincii (läne) Skåne na pobreží prielivu Øresund; 108-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky (spracovanie medi), strojársky, kovoobrábací, lodný, elektrotechnický, gumársky, potravinársky (cukrovarnícky, pivovarnícky), textilný (bavlnársky) chemický, keramický. Dopravná križovatka s významným prístavom, trajektové spojenie s mestom Helsingør (Dánsko) ležiacim na náprotivnej strane prielivu v jeho najužšej časti (vzdialenosť 3,8 km). Prímorské kúpele, turistické stredisko.

Pôvodne dánske mesto, písomne doložené 1085, v 14. stor. jedno z najvýznamnejších dánskych miest, počas dánsko-švédskych vojen v 16. – 17. stor. striedavo v dánskych i vo švédskych rukách, viackrát zbúrané, 1710 definitívne pripadlo Švédsku.

Stavebné pamiatky: bašta Kärnan (pôvodne pevnosť z pol. 12. stor., 1340 – 75 prestavaná), gotický trojloďový kostol Sankt Maria (14. – 16. stor. na románskom základe z 12. stor.), viaceré meštianske domy, neogotická radnica (1897). Divadlo (založené 1921, nová budova z 1976), viaceré múzeá, kultúrny dom Dunkers (2002, Kim Utzon). V okolí Helsingborgu zámky Sofiero (1864 – 76) a Wrams-Gunnarstorp (14. stor.), skanzen Frederiksdal (1927) a Ramlösa Brunnspark s minerálnymi prameňmi (1707).

Helsingør

Helsingør [-sengőr] — prístavné mesto v Dánsku v administratívnej oblasti Hovedstaden (Región hlavného mesta) na severovýchode ostrova Sjælland na pobreží prielivu Øresund, administratívne stredisko okresu (kommune) Helsingør; 47-tis. obyvateľov (2017). Priemysel lodný, strojársky, chemický, textilný, potravinársky. Cestný uzol, hlavný dánsky prístav pre trajekty prevážajúce železničné súpravy do Švédska (do Helsingborgu ležiacom na náprotivnej strane prielivu vzdialenom 3,8 km).

Prvýkrát písomne doložené 1231, 1426 dostalo trhové právo. Jeho význam vzrástol po 1420, keď mu dánsky kráľ Erik VII. Pomoranský udelil mestské práva a dal postaviť pevnosť Krogen (neskorší hrad Kronborg), ktorá strážila vchod do prielivu (zohrávala významnú strategickú úlohu v dejinách severnej Európy) a slúžila ako colná stanica (vyberalo sa v nej clo za vstup do prielivu). Ďalší rozvoj mesta nastal po prebudovaní (1776) a rozšírení (1824) prístavu. Po zrušení vyberania cla (1857) sa Helsingør rozvíjal ako priemyselné mesto.

Stavebné pamiatky: renesančný hrad Kronborg postavený 1574 – 85 dánskym kráľom Frederikom II. (na mieste staršej pevnosti Krogen), po požiari 1629 (zachovala sa len kaplnka) znovuvybudovaný a zmodernizovaný Kristiánom IV., koncom 17. stor. bol vybudovaný rozsiahly fortifikačný systém s kazematami, ktorý sa stal jednou z najsilnejších pevností v Európe. Od 1. tretiny 18. do polovice 19. stor. slúžil ako kasárne a väznica. V súčasnosti múzeum obchodu a námornej dopravy, sústreďuje aj zbierky nábytku a gobelínov; miesto konania letných hamletovských hier; na zámku Kronborg v Helsingøre (angl. Elsinore) sa odohráva dej najvýznamnejšej drámy W. Shakespeara Hamlet. R. 2000 bol zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Ďalšie stavebné pamiatky: katedrála (od 1961) Sankt Olav Kirke (okolo 1200, 1480 – 1559 prestavaná na trojloďovú baziliku); kláštor karmelitánov (založený 1430, okolo 1450 – 1500 postavený ako štvorkrídlový gotický komplex) s kostolom Sankt Maria Kirke (1430) a domom karmelitánov (1516 – 90, slúžil o. i. ako chudobinec, nemocnica, knižnica, dnes múzeum); zámok Marienlyst (1588), v zámockom parku (Marienlyst Slotspark) v štýle francúzskej záhrady je údajný Hamletov hrob; v centre zachovaná neskorostredoveká uličná sieť a staršia architektúra (meštianske domy, 17. – 18. stor., napr. dom D. Buxtehudeho), radnica (1854 – 55), neorenesančná železničná stanica (1890 – 91) a i.

Viaceré múzeá. Morské akvárium s faunou žijúcou vo vodách Øresundu. Prímorské kúpele, vyhľadávané turistické stredisko.

Helsinki

Helsinki, švédsky Helsingfors — hlavné mesto Fínska v južnej časti krajiny na skalnatom polostrove Estner vybiehajúcom do Fínskeho zálivu, administratívne stredisko regiónu Uusimaa; 642-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,470 mil. obyvateľov (2017). Dve satelitné mestá ležiace v bezprostrednej blízkosti – Vantaa (na severe) a Espoo (na juhu) – spôsobujú, že počet obyvateľov Helsínk sa výrazne nezvyšuje (539-tis. obyvateľov, 1997; 559-tis., 2003). Najsevernejšie ležiace hlavné mesto kontinentálnej Európy. Priemysel strojársky, lodný, papierenský, drevársky, elektrotechnický, polygrafický, potravinársky (cukrovarnícky a i.), textilný, gumársky, výroba porcelánu (jeden z najväčších závodov v Európe). Dopravná križovatka, prístav, medzinárodné letisko, rozvinutá sieť podzemnej dráhy.

Založené 1550 švédskym kráľom Gustávom I. Vasom pôvodne pri ústí rieky Vantaanjoki (na území, ktoré od 12. stor. ovládali Švédi) s cieľom vybudovať konkurenciu hanzovému mestu Reval (dnes Tallinn) ležiacemu na druhej strane Fínskeho zálivu. Poloha Helsínk ako prístavného mesta však nebola výhodná, preto bolo 1640 generálnym guvernérom Perom Brahem prenesené na polostrov Vironnieni; dlhý čas však zostalo málo významným mestom. Po prehre Švédska vo švédsko-ruskej vojne 1741 – 43, počas ktorej stratili Švédi v prospech Ruska pevnosť Hamina, začali 1748 budovať na predsunutých ostrovoch Helsínk pevnosť (Suomenlinna). Mesto začalo prosperovať, rozvíjal sa obchod. Význam Helsínk vzrástol po 1809, keď po poslednej prehratej vojne museli Švédi odstúpiť Fínsko Rusku, Fínsko sa stalo autonómnym veľkokniežatstvom a Helsinki 1812 jeho hlavným mestom (namiesto mesta Åbo, dnes Turku, odkiaľ bola 1828 do Helsínk prenesená aj univerzita). Po 1816 sa začala neoklasicisitická prestavba na reprezentatívne sídelné mesto, nový rozvoj nastal po vyhlásení nezávislosti 1917. V súčasnosti kultúrne a hospodárske centrum Fínska, sídlo vlády, parlamentu, prezidenta a ústredných úradov, významné kongresové centrum (v Helsinkách sa napr. konala otváracia a záverečná Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe; → helsinský proces). R. 1952 boli Helsinki dejiskom XV. letných olympijských hier.

Stavebné pamiatky: pevnosť Suomenlinna (do 1918 nazývaná po fínsky Viapori, po švédsky Sveaborg) budovaná od 1748 podľa plánov švédskeho staviteľa Augusta Ehrensvärda (*1710, †1772) na ôsmich ostrovoch pri helsinskom prístave, rozšírená Švédmi v 18. a Rusmi v 19. stor.; rozloha 80 ha, dĺžka hradieb 6 km. V súčasnosti samostatná mestská časť (asi 900 obyvateľov) slúžiaca na kultúrne a turistické účely, sídlo viacerých múzeí (vojenské, námorné, hračiek a i.), námorníckych škôl a i. R. 1991 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Z obdobia neoklasicistickej prestavby mesta (podľa plánov švédskeho vojenského staviteľa a diplomata Johana Alberta Ehrenströma, *1762, †1847) s pravouhlou sieťou ulíc, so symetrickými námestiami a s diferenciáciou štvrtí pochádza komplex budov postavených podľa vzoru Petrohradu nemeckým architektom Carlom Ludwigom Engelom (*1778, †1840): senát (1818 – 22), ústredná budova univerzity (1828 – 32), a univerzitná knižnica (1836 – 40), Katedrála sv. Mikuláša (1830 – 52), evanjelický kostol, tzv. Dóm (1830 – 52) a i. K najvýznamnejším pamiatkam z obdobia eklekticizmu a neorenesancie 2. pol. 19. stor. patria palác Grönqvist (1880 – 83), sídlo časti Fínskej národnej galérie Ateneum (1885 – 87), hotel Kämp (1886) od Carla Theodora Höijera (*1843, †1910) a i. V duchu secesie a národného romantizmu bolo (najmä v mestskej štvrti Katajanokka) postavených viacero významných stavieb, medzi nimi podľa plánov Larsa Soncka (*1870, †1956) burza (1910) a kostol Kallio (1908 – 12) a podľa plánov E. Saarinena v spolupráci s Hermanom Gesseliusom (*1874, †1916) a Armasom Lindgrenom (*1874, †1929) sídlo poisťovne Pohjola (1900 – 01) a budova Fínskeho národného múzea (1905 – 10); budova hlavnej železničnej stanice (1906 – 16) bola poslednou významnou stavbou E. Saarinena vo Fínsku. V mestskej časti Katajanokka sa nachádza aj najväčší pravoslávny chrám (mimo územia Ruska) v Európe – Uspenská katedrála (vysvätená 1868) postavená v rusko-byzantskom štýle podľa projektu ruského architekta Alexeja Maximoviča Gornostajeva (*1804, †1862). V štýle nadväzujúcom na domáci neoklasicizmus, škandinávsku renesanciu a úsilie národnoromantických architektov je postavená budova parlamentu (1925 – 31, Johan Sigfrid Sirén, *1889, †1961). K najvýznamnejším funkcionalistickým stavbám patria olympijský štadión vybudovaný 1933 – 40 pre Letné olympijské hry 1940 (pre vojnové udalosti sa nekonali) podľa projektov Yrjöho Lindegrena (*1900, †1952) a Toiviho Jänttiho (*1900, †1975) a hlavný štadión vybudovaný pre Letné olympijské hry 1952. Po 2. svetovej vojne nastal výrazný urbanistický rozvoj mesta, vznikli nové obytné štvrte (Herttoniemi, Maunala, Pihlajamäki a i.). K najvýznamnejším architektonickým realizáciám povojnového obdobia patria Mestské divadlo (1967) podľa projektov bratov Tima (*1928) a Tuoma (*1931, †1988) Suomalainenovcov, kongresové a koncertné centrum Finlandia od A. Aalta (1973 – 75), budova opery (dokončená 1993) od Eera Hyvämäkiho (*1938), Jukku Karhunena (*1945) a Rista Parkkinena (*1938) i budova múzea súčasného umenia Kiasma (1993 – 98) od amerického architekta Stevena Holla (*1947).

Sídlo viacerých vysokých škôl, o. i. univerzity (najväčšia fínska univerzita založená 1640 v Turku, 1828 prenesená do Helsínk, v súčasnosti má 11 fakúlt a viacero pričlenených vedeckovýskumných ústavov), niekoľkých fakúlt technickej univerzity v Espoo (založená 1848), Ekonomickej vysokej školy (založená 1911), Sibeliovej akadémie (založená 1882, jediná hudobná vysoká škola vo Fínsku), divadelnej akadémie, výtvarnej akadémie, vysokej školy umenia a dizajnu, vojenskej vysokej školy a i. Početné múzeá, napr. Fínske národné múzeum, Mestské múzeum, viaceré univerzitné múzeá, Fínska národná galéria, ktoré tvoria múzeum Ateneum (najvýznamnejšie diela fínskeho výtvarného umenia 18. – 20. stor.), Sinebrychoffovo umelecké múzeum (európske klasické umenie) a múzeum Kiasma (súčasné umenie). Veľký počet divadiel, napr. Fínske národné divadlo (1902), Fínska národná opera (1911, od 1956 súčasný názov), Švédske divadlo a iné umelecké a hudobné inštitúcie; významným hudobným telesom je aj Helsinský mestský orchester. Sídlo evanjelického a. v., rímskokatolíckeho a ruského pravosláveho biskupstva. Početné parky a záhrady (v súčasnosti tvoria 30 % mestskej plochy voľné a zelené priestranstvá s početnými jazerami, v strede mesta najpopulárnejšie parky Kaisaniemi, Esplanaden a Kaivopuisto). Zoologická záhrada na ostrove Korkeasaari, rekreačný park so skanzenom s najstaršími fínskymi drevenými stavbami na ostrove Seurasaari.

Henrich II. Svätý

Henrich II. Svätý, 6. 5. 973 Bad Abbach – 13. 7. 1024 falc Grona (pri Göttingene), pochovaný v Bamberskom dóme v Bambergu — rímsko-nemecký kráľ (od 1002) a cisár (od 1014) zo saskej dynastie, pravnuk Henricha I. Vtáčnika. Od 995 bol bavorským vojvodom, kráľovskú korunu získal po smrti cisára Ota III. ako jeho najbližší príbuzný. Počas prvej výpravy do Talianska 1004 sa dal korunovať za talianskeho kráľa, druhá talianska výprava proti Arduinovi Ivrejskému, ktorého porazil, mu 1014 vyniesla rímsko-nemeckú cisársku korunu. R. 1006 uzatvoril dedičskú zmluvu s burgundským kráľom Rudolfom III., ktorou si zabezpečil čakateľský nárok na Burgundsko. Úspešný bol aj na východných hraniciach ríše pri výpravách proti Slovanom. R. 1002 – 18 bojoval najmä proti poľskému kráľovi Boleslavovi I. Chrabrému, ktorý mu bol nakoniec donútený zložiť hold. Formálnu zvrchovanosť získal nielen nad Poľskom a Talianskom, lénnymi vazalmi ríše sa od jeho čias stali aj české kniežatá (neskôr králi). Vo vnútornej správe ríše právne uznal dedičnosť lén a výrazne posilnil sieť cirkevných inštitúcií (o. i. 1007 založil bamberské biskupstvo). Zomrel bezdetný. R. 1146 bol svätorečený.

Henrich III.

Henrich III., 28. 10. 1017 – 5. 10. 1056 poľovnícka falc Bodfeld (v pohorí Harz pri Elbingerode), pochovaný v krypte dómu v Speyeri — rímsko-nemecký kráľ (od 1028 ako spoluvládca, od 1039 vládol) a cisár (od 1046) zo sálskej dynastie, syn Konráda II., otec Henricha IV. Od 1027 bavorský, od 1038 švábsky vojvoda a burgundský kráľ. Pri nástupe na trón po otcovej smrti (1039) prevzal vnútorne stabilizovanú ríšu a pokračoval v jej posilňovaní. Ako prívrženec clunyjského hnutia presadil rozsiahle cirkevné reformy a upevnil vzťah medzi ríšskou cirkvou a kráľovskou mocou (presadzoval nadvládu cisárstva nad pápežstvom). R. 1046 počas výpravy do Ríma dosiahol odstúpenie pápeža Gregora VI. a na pápežský stolec dosadil biskupa Suitgera z Bambergu, ktorý prijal meno Klement II., a 24. 12. sa ním dal korunovať za cisára. Z titulu rímskeho patricija presadil počas svojej vlády ešte voľbu ďalších troch pápežov (Damasus II., Lev IX., Viktor II.). Výbojmi v zahraničí si podrobil české knieža Břetislava I., ktorý musel uznať jeho zvrchovanosť (1041). Podobne si podrobil aj Lotrinsko. So striedavým šťastím bojoval proti Uhorsku s cieľom prinútiť jeho kráľov k lénnej závislosti.

Henrich IV.

Henrich IV., 11. 11. 1050 pravdepodobne Goslar – 7. 8. 1106 Liège, pochovaný v krypte dómu v Speyeri — rímsko-nemecký kráľ (od 1056) a cisár (od 1084) zo sálskej dynastie, syn Henricha III., otec Henricha V. Počas jeho neplnoletosti vládla spočiatku jeho matka Agnes z Poitou a ako regenti postupne viaceré ríšske kniežatá (Rudolf von Rheinfelden, Berthold II. von Zähringen, Otto von Northeim). Od 1062 získal najväčší vplyv na kráľa a ríšske záležitosti arcibiskup Anno II. Kolínsky a od 1063 arcibiskup Adalbert Hamburský. Po nástupe k moci (1065) sa Henrich pokúsil opäť upevniť kráľovskú moc oslabenú ríšskymi kniežatami. R. 1073 proti jeho úsiliu povstali saské kniežatá, ktoré s pomocou juhonemeckých kniežat (o. i. aj českého kniežaťa Vratislava II.) porazil 1075 v bitke pri Homburgu a podarilo sa mu obnoviť v Sasku kráľovskú autoritu. Súčasne sa zhoršila jeho pozícia v Taliansku, kde sa 1073 dostal do sporu s pápežom Alexandrom II. v otázke obsadenia milánskeho arcibiskupstva. Konflikt vyvrcholil po nástupe pápeža Gregora VII. (→ boj o investitúru). Aby sa vyhol dôsledkom cirkevnej kliatby, pristúpil po ceste do Canossy na zmierenie s pápežom (1077). V ríši však musel naďalej bojovať s opozíciou kniežat, najmä s nimi zvoleným protikráľom, švábskym vojvodom Rudolfom (1077 – 80) a jeho nástupcom Hermanom zo Salmu (1081 – 88). R. 1080 na neho pápež opäť uvalil kliatbu, na čo Henrich reagoval ťažením do Ríma, kde Gregora VII. zosadil a za nového pápeža dal zvoliť Klementa III., ktorý ho 1084 v Ríme korunoval za rímsko-nemeckého cisára. Od 1090 musel Henrich v ríši bojovať proti svojmu staršiemu synovi Konrádovi, ktorý bol 1087 korunovaný za protikráľa a proti svojmu otcovi sa spojil s Matildou Toskánskou, lombardskými mestami a pápežom Urbanom II. Henrich ho však porazil a vylúčil z nástupníctva (1098) v prospech jeho mladšieho brata Henricha (V.). R. 1102 dal Henricha pápež Paschal II. znovu do kliatby, 1104 sa proti nemu vzbúril aj druhý syn Henrich, ktorý ho zajal a v decembri 1105 prinútil abdikovať. Zomrel počas bojov proti synovi o znovuzískanie vlády.

Henrich V.

Henrich V., pravdepodobne 11. 8. 1086 – 23. 5. 1125 Utrecht, pochovaný v krypte dómu v Speyeri — rímsko-nemecký kráľ (od 1098) a cisár (od 1111), posledný panovník zo sálskej dynastie, syn Henricha IV. Korunovaný bol 1099 v Aachene a potom, čo v decembri 1105 zosadil svojho otca Henricha IV., ho 1106 ríšske kniežatá potvrdili za kráľa. Pokračoval v boji o investitúru s pápežom Paschalom II., ktorého počas výpravy do Ríma 1110 zajal a 1111 donútil uznať práva cisárov, zároveň sa dal korunovať za cisára. V ríši sa proti nemu sformovala opozícia na čele s arcibiskupom Adalbertom I. z Mainzu. Boj o investitúru ukončila až jeho dohoda s pápežom Kalixtom II. vo Wormse 1122 (→ Wormský konkordát). Zomrel bezdetný.

Hepworthová, Barbara

Hepworthová [-verto-] (Hepworth), Barbara, dame, 10. 1. 1903 Wakefield – 20. 5. 1975 Saint Ives (pri požiari svojho ateliéru) — britská sochárka, významná priekopníčka abstraktného výtvarného umenia v Spojenom kráľovstve, jedna z najvýznamnejších sochárok 20. storočia.

Študovala na Leeds School of Art and Design v Leedse a na Royal College of Art v Londýne. V raných dielach vyznačujúcich sa štylizáciou detailu (Hrdličky, 1927) sa inšpirovala sochami H. Moora. Práce z obdobia okolo 1930 sú už čisto abstraktné, odrážajú emočný vzťah k prírode. Pracovala najmä s drevom a kameňom, pričom charakter jej sôch výrazne určovala rezbárska technika. Počas 30. rokov 20. storočia úzko spolupracovala s H. Moorom a maliarom B. Nicholsonom (1938 – 51 manželia), s ktorými vytvorila najvýznamnejšiu trojicu abstraktných umelcov v Spojenom kráľovstve. Od konca 30. rokov sa zaoberala vzťahom priestoru a hmoty, ako aj vzťahom vonkajšieho a vnútorného. Do anglického sochárstva priniesla ideu perforovania hmoty sochy výrezmi (alebo dierami), ktoré robia sochu transparentnou. Jej diela odrážajú hlboké pochopenie vlastností materiálu a vysokú remeselnú úroveň (Pelagos, 1956), ich formy vychádzajú z prírody, ale aj z geometrických tvarov. V 50. rokoch 20. storočia získala medzinárodnú reputáciu, preferovala odlievanie do bronzu a vytvorila monumentálne sochy pre verejné priestranstvá. Od 1980 je jej dom s ateliérom a sochárskou záhradou v Saint Ives múzeom, ktoré spravuje londýnska Tate Gallery (Tate Saint Ives).

Herculaneum

Herculaneum [-kulá-] — archeologická lokalita, antické mesto v juž. Taliansku na území dnešnej Kampánie medzi Neapolom a Pompejami na skalnej terase na záp. úpätí Vezuvu; dnes Ercolano. Herculaneum bolo objavené náhodne 1709, systematický archeologický výskum sa začal 1927. Založené Oskami, v 6. – 5. stor. pred n. l. etruské, od 307 pred n. l. rímske mesto, 89 pred n. l. dostalo štatút municípia. Prechádzala ním dôležitá pobrežná cesta z Neapola do Pompejí a Nucerie (dnes Nocera Inferiore). R. 63 bolo silno poškodené zemetrasením. Okolo polnoci z 24. na 25. 8. 79 n. l. zničené výbuchom sopky Vezuv spolu s Pompejami a mestom Stabiae. Zatiaľ čo Pompeje boli zasypané popolom, Herculaneum zaliala 15 – 20 m hrubá vrstva materiálu z pyroklastického prúdu (tvorili ho horúci popol, prach a plyny vyvrhované v podobe žeravého mračna), ktorý sa po výbuchu Vezuvu spustil zo strání sopky; sopečný materiál prenikol cez každý otvor i do budov. Väčšina obyvateľov sa zachránila (obetí bolo menej ako v Pompejach).

Herculaneum bolo obľúbeným oddychovým miestom rímskej aristokracie, v porovnaní s Pompejami bolo menšie (asi pätina ich rozlohy), jeho architektúra a výzdoba však dosahovali vyššiu úroveň a eleganciu. Bolo obkolesené hradbami a vnútri členené viacnásobným systémom pravouhlých ulíc (cardo, decumanus). Štvrte boli husto zastavané poschodovými domami (niektoré aj 3-poschodové) s balkónmi a s mozaikovou výzdobou. Z dosiaľ preskúmaných stavieb medzi najcennejšie patria dvoje kúpele, fórum, divadlo a súkromné domy, napr. Casa di Nettuno e Anfitrite. Väčšina nástenných malieb a plastík z Herculanea je uložená v Národnom archeologickom múzeu v Neapole. R. 1997 bolo Herculaneum zapísané do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO.

Herford

Herford — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko; 67-tis. obyvateľov (2017). Priemysel nábytkársky, chemický (výroba plastov), potravinársky, kovoobrábací, textilný, odevný, výroba kobercov. Vzniklo pri ženskom kláštore založenom koncom 8. stor., asi od 12. stor. mesto, v 14. – 16. stor. člen Hanzy. Stavebné pamiatky: dóm Sankt Marien und Pusinna (okolo 1220 – 80; jeden z najstarších veľkých vetsfálskych halových kostolov), kostoly Jakobikirche (14. stor.; barokový inventár) a Johanniskirche (gotické okná, vyrezávaná empora zo 17. stor.), gotický kláštor s kostolom Marienkirche (1011, okolo 1290 – 1350 prestavané). Divadlo, filharmónia, múzeá.

Herisau

Herisau [-zau] — mesto v severovýchodnom Švajčiarsku na rieke Glatt (prítok rieky Thur), administratívne stredisko kantónu Appenzell Ausserrhoden; 15-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, kovoobrábací, chemický (výroba plastov), drevársky, textilný, sklársky. Železničný uzol. Prvýkrát písomne doložené 837. Stavebné pamiatky: evanjelický reformovaný kostol Sankt Laurentius (prvýkrát spomínaný 907, dnešná stavba je z 1516 – 20, rokoková štukatúra 1782), stará radnica (pôvodne 1601, prestavaná 1827; dnes múzeum), rímskokatolícky farský kostol Sankt Peter und Paul (1937), meštianske domy (18. stor.).

hermetizmus

hermetizmus [vlastné meno] —

1. súbor doktrín založených na textoch a praktikách patriacich do okruhu ezoterických a okultných vied (mágia, alchýmia, astrológia, kabala, teozofia, iluminizmus, špiritizmus, nekromantia), z historického a pojmovo doktrinárskeho hľadiska heterogénny jav.

Názov hermetizmus je odvodený od mena Herma Trismegista, o ktorom sa od 1. stor. pred n. l. zmieňovali klasickí autori, napr. Diodóros Sicílsky, Cicero, Plutarchos a M. V. Martialis. Hermovi Trismegistovi bolo pripisované autorstvo rozsiahleho súboru tzv. hermetických spisov. Podľa Klementa Alexandrijského nosili staroegyptskí kňazi v procesiách jeho 42 základných kníh (36 kníh obsahovalo učenie o bohoch, zákonoch a o výchove kňazov, ďalej históriu, geografiu, astrológiu, astronómiu a náboženské predpisy, v 6 knihách bolo obsiahnuté lekárstvo). Podľa iných prameňov (napr. Manethón) je Hermés Trismegistos autorom 20-tisíc až 36 525 kníh. Grécka hermetická literatúra, ktorá vznikala v Egypte od čias vlády Ptolemaiovcov (305 – 30 pred n. l.), obsahovala mystickú filozofiu a tajné náuky o astrológii, alchýmii a mágii. Medzi najstaršie zachované pramene hermetickej literatúry patrí najvýznamnejší spis staroegyptskej medicínskej literatúry Ebersov papyrus. Celú hermetickú literatúru možno rozdeliť na dve skupiny: na filozoficko-teozofické texty a na spisy týkajúce sa okultných náuk, hoci hranice medzi nimi nemožno presne stanoviť. Filozofické spisy pripisované Hermovi Trismegistovi možno rozdeliť na tri skupiny: 1. zbierka sedemnástich krátkych dialogizovaných traktátov Hermetický súbor (Corpus Hermeticum, vznikla v 6. – 11. stor. n. l., zachovala sa v skrátenej a miestami v porušenej podobe). Prvý traktát Poimandrés (egyptsky alebo koptsky poznanie boha Slnka Re, grécky pastier ľudí) predstavuje zhrnutie Hermovho učenia (kozmogónia, antropológia, eschatológia), ďalšie traktáty sú venované špecifickým otázkam, napr. problémom pohybu, prázdneho priestoru, omladnutia, času a večnosti; 2. spis Dokonalé slovo (gr. Logos teleios, pred 4. stor. n. l.), ktorý sa zachoval iba v latinskom preklade pod názvom Asclepius. Podáva zhrnujúci výklad hermetickej gnózy a sústreďuje sa na tri živé bytosti: Boha, sveta, človeka; v hierarchii bytostí zaujíma človek stredné postavenie; 3. z Antológie (Antologium, 5. stor. n. I.) I. Stobaia vyňatých 39 úryvkov nerovnakej dĺžky, ktorých obsahom sú najrozličnejšie témy. Najdôležitejší je úryvok z diela Dievča sveta (Koré kosmou), rozhovor egyptskej bohyne Isis (Eset) so synom, bohom Horom, o stvorení sveta a duší. K týmto textom sa priraďuje ešte päť kníh v koptčine z gnostickej knižnice v Nag Hammádí v Hornom Egypte (objavená 1945).

Všetky tieto hermetické filozofické traktáty vznikli medzi 100 – 300 n. l., líšia sa obsahom, autorstvom a časom vzniku a sú zmesou platonizmu, stoicizmu a náboženských tém perzského pôvodu. Ako celok nepredstavujú koherentnú doktrínu a v tvrdeniach si často odporujú. Spája ich niekoľko charakteristických spoločných čŕt, z ktorých najdôležitejšou je nerozlišovanie vedy a náboženstva: poznanie možno dosiahnuť iba prostredníctvom zjavenia alebo vnuknutia, je výsledkom skôr zbožnosti a askézy ako racionálnej reflexie. Vesmír sa chápe ako jeden celok, jeho jednota spočíva na vzťahoch sympatie a antipatie, príťažlivosti a odporu, viažuc tak navzájom všetky bytosti a veci, ktoré ho tvoria. Hermetizmus tak stál v opozícii proti vede aristotelovského typu a následne sa vyvinuli dve línie západnej kultúry. Prvá vychádza z logického (aristotelovského) spôsobu myslenia, ktorý nastolil metódu racionálneho poznania založeného na pozitívnych a zmyslami kontrolovateľných faktoch, ako aj na viere, že ľudský rozum a prírodné javy sú riadené tými istými zákonmi. Druhú líniu rozvíjal hermetizmus vo všetkých podobách a formách známych od najstarších čias až do novoveku. Hermetizmus vychádza z predlogického spôsobu myslenia a je založený na tom, že pozorovaný predmet nie je oddelený od pozorovateľa a objekt i subjekt sú (rovnako ako celý vesmír) spojené animizmom (z lat. anima = duša), ktorý je spoločný všetkým bytostiam a veciam (univerzálna duša). S animizmom je veľmi tesne spojená mágia, za ktorej otca je pokladaný Hermés Trismegistos (spis Kyranidés). Mágia je založená na viere v nadprirodzenú moc, ktorá je prírode imanentná, preniká ľudskou spoločnosťou i prírodou a vyvolávala efekty priečiace sa prirodzenému poriadku vecí. Je najnižším stupňom tzv. hermetickej reťaze — hierarchie stupňov hermeticky (t. j. určeného iba iniciovaným, teda zasväteným) sprostredkúvaného poznania a praktík. Najvyšším stupňom je mystika, mystické spojenie s božstvom (lat. unio mystica), ktoré presahuje ľudské chápanie a je nevyvrátiteľné. V staroveku poznali mystické spojenie viaceré kulty, náboženstvá a filozofické prúdy (brahmanizmus, orfizmus, pytagorizmus, platonizmus). V židovskom a kresťanskom monoteistickom náboženstve je týmto božstvom Jahve, Boh ako stvoriteľ sveta a prvý hýbateľ (Aristotelov pojem). Toto spojenie pripúšťa a uznáva ako skutočné mysticizmus, filozofická a náboženská doktrína založená na nekognitívnych danostiach (intuícia, zjavenie, vnuknutie, osvietenie ap.). Mystika vyšla zo siekt zasvätených a vyvolených (tzv. mystov), vyznávajúcich kult božstiev antického a orientálneho náboženstva (čím sa včleňuje do hermetizmu) a vždy zotrvávala na fideistickom základe (→ fideizmus). Veľký rozmach dosiahla v období helenizmu, keď sa z rôznorodých prvkov orientálnej mágie, židovskej mystiky, novopytagorizmu, novoplatonizmu a kresťanstva vyvinula ezoterická synkretická gnóza, najvyššie, spásonosné poznanie, ktoré iniciovaný, čiže gnostik (gr. gnóstikos, t. j. ten, kto vie) dosahuje v stave extázy. Je to mystické tajomstvo jeho zrodu, čiže zostupu na tento svet, ako i jeho návratu k svojmu pôvodu, ktorý je duchovný a v hmotnom svete nepoznateľný. Spasiteľ je podľa gnostikov iba jednou z nebeských mocností (aiónov), medzi ktorými má najvyššie postavenie. Zostupuje do iných sfér, kde vládnu iné mocnosti (planéty), láme pečate ich moci, ich mien a prívlastkov, a tak nad nimi víťazí. Z rúk osudu, ktoré predstavujú démonické sily, vyslobodzuje ľudské duše svätou cestou (gnózou). Ezoterický, čiže hermetický charakter gnosticizmu vyplýva z toho, že jeho stúpenci tvrdili, že Ježiš Kristus vyjavil vyvoleným skryté tajomstvá počas štyridsiatich dní, ktoré strávil so svojimi učeníkmi po vzkriesení. Na tomto základe vznikol eklektický nábožensko-filozofický prúd, ktorý prenikol do formujúcej sa ortodoxnej kresťanskej cirkvi v 1. stor. n. l., najväčší vplyv zaznamenal v 2. stor. a jeho hlavnými centrami boli Antiochia, Alexandria a Rím. V období stredoveku (5. – 15. stor.) utvárali prostredie vhodné na rozvoj mystiky a mysticizmu viaceré filozoficko-teologické a sociálno-historické faktory. Križiacke výpravy, na ktoré vyzval kresťanský Západ pápež Urban II. (1095), oživili záujem o antickú filozofiu, ale v jej helenistickej podobe, v ktorej bolo mnoho mystických prvkov obsiahnutých najmä v novopytagorizme a novoplatonizme. Veľkou náboženskou a mysliteľskou osobnosťou spájúcou doznievajúci starovek a novú kresťanskú éru bol sv. Augustín, ktorý v diele O Božom štáte (De Civitate Dei, 413 – 426) uvádza úryvky z hermetického Asclepia. Z augustiniánskej tradície vychádzali tí stredovekí mystici a teológovia, ktorí sa úplne alebo čiastočne nepodriadili racionalistickej teológii Tomáša Akvinského založenej na Aristotelovej filozofii (Pseudo-Dionysius Areopagita, J. S. Eriugena, sv. Bernard z Clairvaux, sv. Hildegarda z Bingenu, sv. František z Assisi, sv. Bonaventura, R. Lullus, Eckhart, M. Kuzánsky a i.). Doktríny hermetizmu poznali aj ďalší kresťanskí, po latinsky píšuci autori z konca staroveku, ktorí zohrali významnú úlohu v ich šírení v stredoveku: Tertullianus nazýval Herma majstrom všetkých vied, podľa Arnobia zo Siccy sa hermetické náuky zhodujú s platonizmom a pytagorizmom, z hermetických spisov často citoval Lactantius, P. Abélard sa často zmieňoval o úryvku z Asclepia (Dokonalého slova), z Asclepia citoval aj Teodorik zo Chartres. K zblíženiu hermetickej odnože helenistickej filozofie s kresťanstvom na podklade slova (logos) významne prispelo dielo rímskeho spisovateľa z konca staroveku Martiana Capellu Svadba Merkúra a Filológie (De nuptiis Mercurii et Philologiae), v ktorej alegoricky spojil lásku a vedu jazyka (slova) s Merkúrom (gr. Hermom). Latinský stredovek však nepoznal Hermetický súbor ani úryvky zo Stobaiovej Antológie. Naproti tomu boli hojne rozšírené hermetické texty o okultných vedách (preložené z gréčtiny a arabčiny), najmä o astrológii a alchýmii, ktoré boli neraz vzájomne prepojené do jedného celku. Astrológovia z čias rímskeho cisárstva sa často odvolávali na Hermove spisy, najmä na doktrínu o dekádach, na systém nebeských domov (gr. topoi) a osudov (gr. kléroi). Väčšina textov sa stratila, niektoré sú známe z druhého prameňa (napr. Celá cnosť hovoriaca o siedmich osudoch, ktoré korešpondujú so siedmimi planétami, a o ich vplyve). Zachovali sa menšie spisy Hrmiaca veštba (vysvetľujúci veštby založené na hrome v každom mesiaci v roku), O otrasoch (vykladajúci znamenia, ktoré prináša zemetrasenie) a O názvoch a moci dvanástich domov, ako aj latinský preklad gréckej zbierky básní Hermova kniha (Liber Hermetis) z 12. storočia, ktorá je istým druhom kompendia obsahujúcim náuku o vplyvoch hviezd (melotézia) na orgány a údy ľudského tela podľa dekád. Spis egyptského pôvodu Ammónova lekárska matematika alebo Ammónova matematikoiatria skúma vplyvy planét a sústreďuje sa na homeopatickú metódu (hviezda negatívne zasiahnutá inou hviezdou spôsobuje chorobu ľudského orgánu, ktorý s ňou súvisí; liečenie spočíva v odstránení zlého vplyvu druhej hviezdy účinkom zvierat, rastlín a kameňov, ktoré sú v kladnom pomere s dominantnou hviezdou). K rovnakému druhu patria spisy O šťavách rastlín (traktát o botanickej astrológii) a Asklépiova posvätná kniha (opisuje spôsoby, ako vytvoriť liečivý prsteň z rastliny a kameňa podľa ich priaznivého vzťahu s každou dekádou). V stredoveku boli známe hermetické traktáty v latinčine o astrológii, napr. Kniha o tridsiatich šiestich dekádach dvanástich znamení (Liber de XXXVI decanis XII signorum), Kniha o pätnástich hviezdach, o toľkých kameňoch, o toľkých bylinách a práve o toľkých obrazoch (Liber de XV stellis, tot lapidipus, tot herbis et totidem figuris).

Hermés Trismegistos bol pokladaný aj za zakladateľa alchýmie (nazývanej Hermovým posvätným umením), ktorá sa usilovala objaviť vzťahy medzi materiálnym a duchovným svetom a nájsť univerzálny liek i kameň mudrcov (lat. lapis philosophorum) meniaci transmutáciou podradné kovy na zlato, tradícia mu pripisovala aj vynález hermeticky, t. j. nepriepustne uzavretej nádoby pre potreby alchymistov. Z alchymistických spisov sa mu pripisovalo základné alchymistické dielo Smaragdová tabuľa (Tabula smaragdina; vyšla i s komentárom v Norimbergu v druhej a tretej časti latinského traktátu O alchýmii, De alchemia, 1541), z ostatných je známych iba niekoľko krátkych citátov, resp. názvov (Kľúč, Malý kľúč, Pyramis, Eptabiblos). V alchymistickej terminológii a v náuke o arkánoch (tajomných postupoch a liekoch, ktorých zloženie je tajné) pôsobili pohanské predstavy aj po uznaní kresťanstva (313). Ich hlavnou postavou bol Hermés (rímsky Merkúr) vo dvojakom význame: ortuti a svetovej duše či v sprievode Slnka a Luny, resp. zlata a striebra. Základnou alchymistickou operáciou bolo rozdelenie prvotnej hmoty (lat. prima materia) čiže chaosu na aktívnu a pasívnu zložku, t. j. na dušu a hmotu. Z ich spojenia (lat. coniunctio), alegoricky uskutočneného ako rituálne spojenie Slnka a Luny, sa zrodil syn múdrosti (lat. filius sapientiae), t. j. premenený Merkúr znázorňovaný ako hermafrodit. V stredoveku bol uznávanou autoritou sv. Albert Veľký (Albertus Magnus), ktorý mal povesť majstra okultných vied a ktorému sa pripisuje autorstvo zbierky magických receptov Albert Veľký. Z ďalších stredovekých alchymistických traktátov je známa napr. Voda života (Aqua vitae). Od konca 14. a začiatku 15. storočia prvá generácia humanistov najskôr na talianskej univerzite v Bologni a Padove a potom na univerzite v Paríži a Oxforde oživila záujem o helenistickú vzdelanosť a klasickú grécku filozofiu a literatúru, ktorú poznávala na základe vlastného filologického štúdia. Približne 1460 sa do Florencie dostal rukopis Hermetického súboru (Corpus Hermeticum), ktorý do latinčiny preložil M. Ficino. V úvode k prekladu sa odvolával na sv. Augustína a z Herma urobil teológa, pričom zdôrazňoval prorocký charakter Hermových spisov. Ficinov preklad vyšiel 1471 a stal sa východiskom rozvoja hermetizmu v renesancii. Francúzsky prekladateľ a komentátor Biblie Jacques Lefèvre d’Étaples (Jacobus Faber, *1450, †1536) ho vydal spolu s Ficinovým prekladom spisov Poimandres a Asclepius (1505) a pripojil k nim aj traktát Hermova nádoba (Crater Hermetis), v ktorej je opísaný spôsob, akým učiteľ preniesol na žiaka svoju skúsenosť z omladnutia. Hermetická literatúra mala v tom období silný ohlas a bola sprevádzaná mnohými špekuláciami. V jednom z novších vydaní Hermetického súboru (1574) vydavateľ tvrdil, že Hermés žil pred Mojžišom a dosiahol najvyššie božské poznanie. Spisy pripisované Hermovi Trismegistovi sa stali zbraňou proti aristotelizmu v teológii. Vplyv hermetizmu v období renesancie bol veľmi veľký a dotkol sa najrozličnejších kruhov (okultistov, filozofov, teológov, vedcov, katolíkov i protestantov). Nový význam nadobudla aj alchýmia úzko spojená s medicínou a astronómiou, disciplínami, ktoré sa stali predmetom univerzitného štúdia. Výklad základných tém alchýmie podal nemecký lekár a kabalistický filozof Heinrich Cornelius Agrippa z Nettensheimu (*1486, †1535) v spise O okultnej filozofii (De occulta philosophia). Jeho bezprostredným nasledovníkom je najvýznamnejší renesančný alchymista, lekár, astrológ a filozof Paracelsus, ktorý bol dôkladným znalcom hermetickej, špeciálne alchymistickej tradície. Agrippa z Nettensheimu a Paracelsus zachovávali v Nemecku ezoterickú tradíciu, ktorá sa udržala až do 17. storočia (J. Böhme; Valentin Weigel, *1533, †1588; alchymista a lekár Gerhard Dorn, *okolo 1530, †1584, autor komentára k Paracelsovmu latinskému spisu O dlhom živote Gerardus Dorneus, Theophrasti Paracelsi libri V de vita longa, 1583). Špecifickou odnožou hermetizmu bola židovská mystika kabala, ktorá v 8. a 9. storočí prenikla do Európy. Blízko k mysticizmu mali aj teozofia (ezoterické učenie založené na viere, že duch, ktorý zostúpil z božskej sféry do prirodzeného stavu, hľadá pomocou postupných premien spôsob, ako sa odpútať od hmoty a splynúť s Bohom) a podľa jej vzoru založená antropozofia (R. Steiner). V 18. storočí dosiahla vrchol ezoterická doktrína iluminizmus (založená na viere vo vnútorné osvietenie človeka alebo v zjavenia dané priamo od Boha). Do myšlienkového i praktického kontextu hermetizmu treba zaradiť aj okultné náuky, a to nekromantiu a špiritizmus;

2. lit. básnická tradícia v európskej literatúre charakteristická mysticizmom, tajuplnosťou, zložitou metaforikou a komplikovaným jazykovým prejavom. Z hľadiska genézy, funkcie a poetiky textu možno rozlíšiť dve kategórie literatúry spojenej s hermetizmom:

a) texty, ktoré sú literárnymi dielami vo vlastnom zmysle slova a hermetizmus v najrozličnejších podobách bol pre ich autorov zdrojom inšpirácie a poznania, ako aj jednou z ciest ich duchovného a tvorivého vývinu. K autorom tohto typu patria napr. M. Scève (básnická zbierka Délia, Delie, 1544), a najmä J. W. Goethe, v ktorého filozoficko-dramatickej básni Faust I, II (1808, 1832) je badateľná autorova skúsenosť s okultnými náukami, špeciálne s alchýmiou. Doktor Faust, údajný čarodejník, ktorý predal svoju dušu diablovi výmenou za pozemský blahobyt, dosahuje absolútne poznanie v duchu alchymistickej náuky, že prirodzené svetlo v človeku je najsilnejším svetlom zo všetkých svetiel a že cez ľudské astrum prichádza k zjasneniu univerza, v čom treba vidieť zrušenie ľudskej podriadenosti Božej autorite. Vplyvy okultných a ezoterických náuk sa v ešte väčšej miere prejavili v romantizme. V knihe Aurélia alebo sen a život (Aurélia ou le rêve et la vie, 1855) francúzskeho básnika a prozaika G. de Nervala je badateľný vplyv švédskeho mystického teológa a vizionára E. Swedenborga, iluminizmus 18. storočia sa prejavil v jeho zbierke próz nazvanej Osvietení (Les Illuminés, 1852), ktorá je básnickou štúdiou o iniciácii. Stopy mystiky a iluminizmu sú evidentné aj v románe G. Sandovej Consuelo (1842 – 43), v ktorom je mýtus o zasvätení pomocou hudby spojený so snom a vizionárskou exaltáciou. V úsilí uniknúť z triviálnej reality hľadali romantickí básnici spojenie s transcendentným svetom vymykajúcim sa možnostiam ľudskej zmyslovej skúsenosti. Táto tendencia sa výrazne prejavila v poézii francúzskeho básnika Ch. Baudelaira. V úvodnej básni Kvetov zla (Les Fleurs du mal, 1857) Čitateľovi (Au lecteur) nazval Herma Trismegista satanom a učeným chemikom, t. j. alchymistom. Jeho estetika je založená na presvedčení o schopnosti umenia obsiahnuť a ovládnuť celé univerzum, a dospieť tak k absolútnemu poznaniu, čo bolo vlastne aj cieľom alchýmie, ako ju chápal napr. Paracelsus. V imaginácii, ktorú pokladal za kráľovnú tvorivých schopností, hľadal tajné vzťahy vecí, zhody a analógie. V súlade s učením E. Swedenborga objavoval univerzálnu analógiu ako cestu a spôsob komunikácie s nadzmyslovými entitami, ktoré sú cez ňu v spojení s pozemským svetom, aby sa tak zrodila mystická jednota hmotného a duchovného bytia (báseň Vzťahy, Correspondances). Na Baudelaira nadviazal v tomto zmysle A. Rimbaud. Novátorsky preniesol do poézie starú alchymistickú metódu ohňa, v ktorom sa látky rozličného druhu transmutovali a dostávali novú kvalitu. Ohňom bolo pre neho rozrúšanie zmyslov až do extázy, v ktorej sa básnik prenesie do stavu ohnivej metaforickej turbulencie, v ktorej sa slovo svojou zvučnosťou a sugesciou oddeľuje od svojho obsahu a stáva sa svetlom novej svojbytnej skutočnosti (báseň Alchýmia slova, Alchimie du verbe). Mystika, vizionárstvo a okultizmus boli tiež preferovanými oblasťami ľudskej činnosti realistu H. de Balzaca, ktorý sa od 1825 začal venovať štúdiu E. Swedenborga a navštevoval tajné iluministické sekty. V románoch a novelách druhej časti svojho rozsiahleho románového a novelistického cyklu Ľudská komédia (La Comédie humaine, 1829 – 50) nazvanej Filozofické štúdie (Études philosophiques) sa prejavil ako básnik so zmyslom pre mystické a ezoterické javy, a to v rovine tematickej a evokačnej. Základnú ideu Filozofických štúdií stelesňuje postava Louisa Lamberta (autobiografický román Louis Lambert, 1832) a je ňou poznanie, že myšlienka zabíja mysliaceho, čo treba chápať v hlbšom význame autorovho presvedčenia, že dielo ako oheň stravuje svojho tvorcu, čo bol napokon prípad samého Balzaca;

b) analogické označenie postromantických básnických prúdov z obdobia secesie, predovšetkým symbolizmu. Termín hermetizmus v tomto význame je novotvar odvodený z tradičného adjektíva hermetický a vznikol až koncom 19. storočia. Hlavným programom hermetickej poézie sa stala izolácia umeleckého diela od empirickej reality, básnický hermetizmus nadobudol charakter okultizmu a ezoterizmu. Neskôr sa toto označenie prenieslo aj na osobnosti a javy iných literárnych období. Ich spoločnou črtou je vedome zložitá slovesná inštrumentácia básnického posolstva, ktorej významová explikácia nie je uskutočniteľná bez špecifického prístupu a prípravy a bez pochopenia estetického kódu textu.

Predchodcom moderného hermetizmu bol španielsky barokový básnik L. de Góngora y Argote, ktorého najvýznamnejšia básnická skladba Samoty (Soledades, 1613) sa vyznačuje neobyčajnou výrazovou kultivovanosťou presahujúcou hranice zrozumiteľnosti (veľké množstvo grécizmov a latinizmov, latinizujúca vetná skladba). Básnický hermetizmus možno nájsť v talianskom marinizme (G. Marino), v anglickej metafyzickej poézii (J. Donne), vo francúzskej precióznej literatúre a v iných historických a vecne rozdielnych literárnych javoch. Uzavretosť hermetickej poézie nie je totožná s nezrozumiteľnosťou, čo je dôležité pri určovaní typologického a hodnotového štatútu básnického hermetizmu. Až do symbolizmu nebol hermetizmus ako typologický jav literárnej tvorby predmetom skúmania ani podnetom na špecifickú básnickú sebareflexiu. Otázka hermetizmu sa zákonite vynorila s osobitným postavením básnika v modernej industriálnej spoločnosti, ktorá nemá schopnosť prijímať to, čo je v básňach podstatné, a zdôrazňuje iba ich tematický obsah. Vznikla ruptúra medzi poéziou a danou skutočnosťou, ktorá sa pre básnika stala nepriateľským zovretím. Poézia sa stala výlučným aktom uzavretosti (tzv. slonovinovou vežou), ktorá v hermetizme dosiahla najvyšší stupeň subjektivity. Štatút hermetickej poézie je utvorený nielen z komplikovanej slovesnej inštrumentácie, ale i z ontologickej a noetickej svojbytnosti umenia, ktorá je antitézou javovej skutočnosti. V čistej podobe stelesňuje básnický hermetizmus poézia francúzskeho symbolistu S. Mallarmého. Jeho pokračovateľ P. Valéry prehĺbil mallarméovskú myšlienku absolútnej básnickej svojbytnosti a neporušiteľnosti smerom k intelektuálnej koncentrácii v procese tvorby.

V 20. a 30. rokoch 20. storočia sa v talianskej poézii rozvinul prúd neskorého symbolizmu, ktorý sa priamo označoval termínom hermetizmus, pritom ho však vytvárali básnickým naturelom a výrazom odlišné autorské individuality. Nadväzoval predovšetkým na S. Mallarmého a vyznačoval sa prísnym odlíšením básnického jazyka od konvenčnej dorozumievacej reči, abstraktným básnickým slovníkom, selekciou vylučujúcou náhodnosť slov, hudobnosťou verša a zložitou metaforikou. Jeho predstaviteľmi boli Arturo Onofri (*1885, †1928), napr. zbierkami Strieborné trúbky (Le trombe d’argento, 1924) a Pozemskosť slnka (Terrestrita del sole, 1927), G. Ungaretti a S. Quasimodo.

Iný typ básnického hermetizmu predstavuje poézia nemeckého básnika P. Celana, ktorý zoči-voči ľudskému utrpeniu a hrôzam uniká do mlčania, ktorého krajným bodom je hermetizmus. Jeho básnické svedectvo vyjadrené sporým výrazom a temnou metaforou sprevádza odpor proti organickému svetu a hľadanie útočiska v kameňoch a hviezdach. Medzi významných hermetikov svetovej poézie patrí ruský futurista V. Chlebnikov, najväčší experimentátor s fonetickými a morfologickými možnosťami jazyka, ktorého básnický jazyk stráca znakový charakter a stáva sa hermetickou zvukovou expresiou sui generis. K hermetizmu mal blízko ruský symbolistický básnik a prozaik A. Belyj, ktorý sa pokúsil o syntézu mnohých druhov umenia – poézie, prózy, drámy a hudby, o vytvorenie celostnej kultúry a v konečnom dôsledku o splynutie umenia, vedy a náboženstva. Chcel tak oživiť pôvodnú jednotu, ktorú predstavovali okultné náuky v období helenizmu, ale jednotu adekvátnu pocitom a predstavám moderného človeka (román Petrohrad, Petersburg, 1916). Prvky symbolistického hermetizmu sú prítomné aj v poézii českého básnika O. Březinu. Iný typ hermetickej poézie predstavuje rozsiahle dielo V. Holana, ktoré je originálnym pokračovateľom mallarméovsko-rilkeovskej línie vo vývine európskej poézie.

V slovenskej poézii sa prvky básnického hermetizmu objavujú v dielach romantických básnikov S. B. Hroboňa a M. M. Hodžu. V koncentrovanej podobe predstavujú básnický hermetizmus lyrické zbierky symbolistu I. Kraska Nox et solitudo (1909) a Verše (1912). V súčasnej slovenskej poézii možno básnický hermetizmus identifikovať napr. v poézii J. Stacha a J. Ondruša;

3. v prenesenom význame všetko, čo je nepochopiteľné a temné.

Hernádi, Gyula

Hernádi, Gyula, 23. 8. 1926 Rusovce, dnes časť Bratislavy – 21. 7. 2005 Budapešť — maďarský spisovateľ. Jeho tvorba bola ovplyvnená existencializmom. Autor fantastických groteskných próz a drám, napr. zbierky poviedok Drevený kláštor (Deszkakolostor, 1959), románov Chodby (Folyosók, 1966), Pevnosť (Az erőd, 1971; slov. 1973), Pekná pani v Bielom dome (Az elnökasszony, 1978; slov. 1980), Oholené tablo (Borotvált tabló, 1980), Drakula (1983; slov. 1987), zbierky noviel a filmových scenárov Behám, ležiac horeznačky (Hátamon fekve szaladgálok, 1987), divadelných hier Mojím bratom je zajtrajšok (Fivérem a holnap, 1976) a Kostné rednutie hlúposti (A hülyeség csontritkulása, 1979), filmových scenárov Ja tvoju mater! Komáre (Anyád! A szúnyogok, 2000) a Vstaň, priateľu, nespi! (Kelj fel, komám, ne aludjál!, 2002). Nositeľ Ceny Attilu Józsefa (1976) a Kossuthovej ceny (1999).

Héródés Attikos

Héródés Attikos, genitív Héróda Attika, 101 alebo 102 Maratón – 177 alebo 178 tamže — grécky rečník, aticista, vplyvná osobnosť rímskej politickej správy, o. i. konzul (143). Uznávaný cisármi Hadriánom i Antoninom Piom, vychovávateľ budúceho cisára Marca Aurelia a jeho spoluvládcu Lucia Aurelia Vera. Financoval mnohé verejné stavby najmä v Olympii, Delfách a Aténach, napr. štadión a Ódeion. Jeho dom bol jedným z literárnych stredísk Grécka. Z literárneho diela (listy, reči) sa zachovala iba reč O štáte (Peri politeias), v ktorej tak skvelo imitoval jazykovú kultúru Atén klasického obdobia, že ju niektorí bádatelia datovali do 5. stor. pred n. l.

Herold, Baltazár

Herold, Baltazár, aj Heroldt, Herolt, Herolth, Gerold, pokrstený 27. 6. 1620 Norimberg – 11. 8. 1683 Viedeň — delolejár, zvonolejár a umelecký kovolejár. Pochádzal z nemeckého rodu Heroldovcov, ktorého členovia boli v 16. – 17. storočí významnými kovolejármi.

Vyučil sa u svojho nevlastného otca Leonharda Löwa v Norimbergu. Pred 1644 pracoval v kráľovskej delolejárni vo Varšave, 1644 – 47 vo Viedni (odlieval delá pre Pavla Pálfiho), okolo 1648 – 54 pôsobil v Bratislave v erárnej lejárni, ako aj vo svojej dielni v podhradí na Vydrici. R. 1654 bol povýšený do šľachtického stavu. Po 1654 trvalo pôsobil vo Viedni, striedavo aj v Bratislave. Jeho pracovná činnosť bola rozsiahla, do súčasnosti sa zachovalo približne 70 zvonov na zvonových stanovištiach Slovenska, Rakúska a Maďarska (najznámejší zvon Wederin v Dóme sv. Martina v Bratislave, 1674), odlieval aj delá (napr. 1650 pre Beréniovcov v Horných Obdokovciach, dnes v Magyar Nemzeti Múzeum v Budapešti) a venoval sa aj umeleckej lejárskej činnosti (bronzová krstiteľnica vo farskom kostole v Ilave, 1650). Svoje práce signoval iniciálami BH, medzi ktorými je lejársky znak – erbový štít s polovztýčenou delovou hlavňou, z ktorej vyrastá delolejár s atribútmi.

Herrmann, Bernard

Herrmann [hermen], Bernard, 29. 6. 1911 New York – 24. 12. 1975 Los Angeles, Kalifornia — americký dirigent a skladateľ. Najmä vďaka spolupráci na filmoch A. Hitchcocka považovaný za jedného z najlepších skladateľov filmovej hudby všetkých čias. Po skončení štúdia hudby pracoval ako dirigent a skladateľ pre rozhlasovú stanicu CBS, kde sa stretol s mladým režisérom O. Wellesom, pre ktorého napísal hudbu k rozhlasovej hre Vojna svetov (1938) a k filmom Občan Kane (Citizen Kane, 1941) a Lesk domu Amberson (The Magnificent Amberson, 1942). Po 2. svetovej vojne sa začala jeho spolupráca s A. Hitchcockom na filmoch Problémy s Harrym (The Trouble with Harry, 1955), Vertigo (1958), Na sever severozápadnou dráhou (North by Northwest, 1959), Psycho (1960), Marnie (1964) a i. Od 1948 sa zaujímal o elektroakustickú hudbu a ďalšie avantgardné smery hudby 20. storočia. Experimentálne zvuky na mixtrautóniu (jeden z prvých elektroakustických hudobných nástrojov) využil pri komponovaní originálnej scénickej hudby k Hitchcockovmu filmu Vtáci (1963). Spolupráca s A. Hitchcockom sa prerušila pre partitúru k filmu Roztrhnutá opona (Torn Curtain, 1966). Herrmann sa presťahoval do Spojeného kráľovstva, kde sa podieľal na vzniku rovnako slávnych filmov, napr. 451 stupňov Fahrenheita (1966) režiséra F. Truffauta. Jeho hudba k filmom bola viackrát nominovaná na Oscara, získal ho 1942 za hudbu k filmu Všetko, čo možno kúpiť za peniaze (The Devil and Daniel Webster, 1941, réžia William Dieterle, *1893, †1972). Koncom 50. rokov 20. stor. sa venoval aj písaniu hudby k televíznym seriálom. Komponoval aj diela v tradičných hudobných formách (napr. Symfónia č. 1, 1937 – 40; symfonická poéma The City of Brass, 1934, a i.).

Hestia

Hestia — v gréckej mytológii panenská bohyňa rodinného kozuba, dcéra Titana Krona a Titanky Rheie, sestra Demetry, Héry, Háda, Poseidóna a Dia, najbezúhonnejšia a najláskavejšia zo všetkých Olympanov. Zabránila sporu medzi Poseidónom a Apolónom, ktorí sa o ňu uchádzali, a dodržala sľub panenstva. Hestiiným symbolom bol oheň a bol jej zasvätený kozub s večným plameňom, pri ktorom sa prisahalo a ktorý poskytoval ochranu vyhnancom. Kozub bol v každom dome, v prytaneiu mestských štátov, ako aj v Olympii a Delfách. Zobrazovaná so žezlom alebo s obetnou miskou v ruke. Jej kult mal v rímskom svete odlišný charakter (→ Vesta, → vestálky).

hetéra

hetéra, gr. hetaira — v starovekom Grécku:

1. pôvodne priateľka, družka, spoločníčka (nie vždy s erotickým vzťahom k mužovi); ženská obdoba gréckeho pojmu hetairos (priateľ, spolubojovník, člen družiny);

2. zjemnené označenie prostitútky (gr. porné), neviestka. Hetéry sa delili na niekoľko skupín:

a) predajné ženy s najnižšou mzdou (gr. pornai, lat. meretrices) na ulici alebo vo verejných domoch;

b) na vyššom stupni otrokyne i chudobné ženy slobodného pôvodu vydržiavané v súkromných domoch kupliarov, ktorí kupovali dievčatá v útlom veku a dali ich vycvičiť v tanci, hudbe a i. Muž mohol hetéru odkúpiť a vydržiavať si ju popri manželke. Možnosť splodiť aj s hetérou zákonité deti vyrovnala napr. v čase peloponézskej vojny úbytok populácie;

c) vzdelané ženy s pestovaným zovňajškom, vyberanými spôsobmi a s vedomosťami o literatúre, hudbe, tanci, umení, filozofii i o politike, obveseľujúce hostí pri sympóziách. Boli spoločnicami dramatikov (Sofoklés s hetérami údajne premárnil rodinný majetok; u Menandra jedna z hlavných postáv novej atickej komédie, v súkromí si vydržiaval hetéru Glykeru), filozofov (Stilpón z Megary – hetéra Nikareta, Epikuros – hetéra Leontion, autorka polemického spisu proti Aristotelovmu žiakovi Theofrastovi), vojvodcov (Alexander III. Veľký – hetéra Thais) i štátnikov (Periklés – hetéra Aspasia).

Podľa hetéry Fryné vytvoril Praxiteles sochu Afrodity Knidskej a maliar Apellés z Kolofónu zobrazil podľa nej Afroditu Anadyomené. Hetéry boli pokladané za kňažky bohyne Afrodity, Pindaros na ne zložil oslavnú báseň.

Hevelius, Johannes

Hevelius, Johannes, aj Johann Hewel, Johann Hewelcke, Jan Heweliusz, 28. 1. 1611 Gdansk – 28. 1. 1687 tamže — poľský astronóm. R. 1630 študoval právo v Leidene, potom uskutočnil cestu do Anglicka (1631) a Francúzska (1632 – 34), na ktorej sa stretol s viacerými vtedajšími astronómami, 1634 sa usadil v Gdansku a pracoval v otcovom pivovare, 1651 sa stal členom mestskej rady. Na streche svojho domu vybudoval observatórium, 1679 ho navštívil E. Halley.

R. 1644 Hevelius ako prvý pozoroval fázy Merkúra (čo potvrdzovalo Kopernikovo učenie) a 1661 ako jeden z prvých pozoroval prechod Merkúra pred slnečným diskom. Hoci používal aj astronomické prístroje (sám zostrojil niekoľko veľkých ďalekohľadov), bol posledný z veľkých astronómov, ktorý hviezdy pozoroval a určoval ich polohy voľným okom. Výsledky pozorovaní spracoval do katalógu, ktorý obsahoval 1 564 hviezd (vyšiel 1690 ako súčasť diela Prodromus astronomiae). Objavil libráciu Mesiaca v dĺžke, 1647 vydal atlas Mesiaca Selenografia alebo Opis Mesiaca (Selenographia sive Lunae descriptio) podľa pozorovaní vlastným ďalekohľadom. Pozoroval aj slnečné škvrny a objavil štyri kométy.

Autor diela Kométografia (Cometographia, 1668), dvojzväzkového diela O nebeskom stroji (Machinae Coelestis..., 1673, 1679) a i. Od 1664 člen Kráľovskej spoločnosti v Londýne. Je podľa neho nazvaný kráter na Mesiaci.

Heyse, Paul von

Heyse [hajze], Paul (Johann Ludwig) von (od 1910), 15. 3. 1830 Berlín – 2. 4. 1914 Mníchov — nemecký spisovateľ. Spolu s Emanuelom Geibelom (*1815, †1884) hlavný predstaviteľ mníchovského básnického krúžku, ktorý sa snažil v období nastupujúceho realizmu udržať klasickej tradície. Od 1854 pôsobil na dvore bavorského kráľa Maximiliána II. (*1811, †1864). Vo svojich dielach oslavoval ideálny svet krásy, zaoberal sa najmä morálnymi a psychologickými problémami. Jeho rozsiahla tvorba obsahuje poéziu, prózu a drámu. Najväčšiu slávu získal novelami (150, vyšli v 20 zbierkach), ktoré vynikajú formálnou dokonalosťou, jemnou kresbou charakterov a vycibreným jazykom, napr. L’Arrabbiata (napísaná 1853, vydaná 1855 pod názvom La Rabbiata v zbierke Novely, Novellen), Dievča z Treppi (Das Mädchen von Treppi, 1858 v zbierke Nové novely, Neue Novellen), Andrea Delfin (1862 v zbierke Nové novely, Neue Novellen), Posledný kentaurus (Der letzte Centaur, 1871 v zbierke Nová kniha noviel, Ein neues Novellenbuch), Dvaja zajatci (Zwei Gefangene, časopisecky 1877; knižne 1878) a i. Autor básnických zbierok Zobrané diela Paula Heyseho. Prvý zväzok: básne (Gesammelte Werke von Paul Heyse. Erster Band: Gedichte, 1872), Skicár (Skizzenbuch, 1877), básnickej skladby Goetheho dom vo Weimare (Das Goethe-Haus in Weimar, 1896), tragédií Francesca von Rimini (vydaná 1850), Sabinky (Die Sabinerinnen, uvedená 1858, vydaná 1859), Alkibiades (uvedená 1882, vydaná 1883), Mária Magdaléna (Maria von Magdala, vydaná 1899, uvedená 1901), historickej hry Kolberg (Colberg, uvedená 1865, vydaná 1868; sfilmovaná 1945, réžia Veit Harlan a Wolfgang Liebeneiner), románov Deti sveta (Kinder der Welt, 3 zväzky, 1873), V raji (Im Paradiese, 3 zväzky, 1875), Merlin (3 zväzky, 1892), Nad všetky vrcholy (Über allen Gipfeln, 1895), Zrod Venuše (Die Geburt der Venus, 1909), autobiografickej prózy Talianske verše (Verse aus Italien, 1880) a i. Prekladal z anglickej (W. Shakespeare), španielskej (M. de Cervantes Saavedra, J. Ruiz, ľudové básne) a talianskej (V. Alfieri, L. Ariosto, U. Foscolo, G. Leopardi, A. Manzoni, V. Monti) literatúry. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1910).

Hiadeľ

Hiadeľ — obec v okrese Banslá Bystrica v Banskobystrickom kraji na južných svahoch Nízkych Tatier, 490 m n. m.; 517 obyvateľov (2017). Písomne doložená 1424 ako Hedel, 1455 Hedewl, Hedellhota, 1563 Hödlerdorf, 1622 Hödlergrund, 1656 Hiadel, Hédel, 1773, 1786 Hiadel, 1808 Hiadel, Hyaděl, 1863 Hjadal, 1873 – 82 Hjádel, 1888 – 1913 Hédel, 1920 Hiadeľ. Patrila hradnému panstvu Ľupča. V stredoveku sa v Hiadeli ťažilo striebro, do konca 17. stor. prevládalo poľnohospodárstvo a chov oviec, v 18. – 20. stor. sa obyvatelia zaoberali prácou v lesoch, drevorubačstvom a povozníctvom. Stavebné pamiatky: neskoroklasicisitická Kaplnka sv. Františka Assiského (1847 – 56), pamätný dom a pamätníky padlým v 1. a 2. svetovej vojne a SNP. V katastri Hiadeľa sa nachádzajú dva minerálne pramene.

Hippodamos z Miléta

Hippodamos z Miléta, 5. stor. pred n. l. — starogrécky teoretik architektúry a urbanista. Autor tzv. hippodamovskej štruktúry mesta (alebo hippodamovského plánu) založenej na pravidelnej pravouhlej (šachovnicovej) sústave ulíc, ktorej boli podriadené verejné aj obytné domy (so zárodkami funkčného delenia na obchodnú, administratívnu, kultovú a obytnú zónu). Najvýznamnejšou inováciou bolo zavedenie jednotných domových parciel.

Hippodamos vypracoval plán mesta Pireus (prístav Atén, po 480/479 pred n. l.), ktorý je jeho prvým známym realizovaným projektom. Vyznačoval sa premysleným celkovým plánom s rozdelením na štvrte podľa funkcie, štandardizovanými obytnými jednotkami a tzv. hippodamovskou agorou, ktorá bola centrom mesta. R. 444/443 pred n. l. sa podieľal na založení ideálneho mesta Thurioi (južná Itália). Pripisuje sa mu aj vypracovanie mestských plánov Miléta (zničený Peržanmi 494 pred n. l., znovuvybudovaný po 479), jeho účasť na výstavbe mesta je však neistá. Najúplnejšie záznamy o ňom sú v Aristotelových spisoch (v 2. zväzku spisu Politika; Politica II), podľa ktorých presadzoval delenie mesta na štvrte podľa sociálnych tried (na časť obývanú remeselníkmi, časť obývanú roľníkmi a časť obývanú bojovníkmi). Na 3 časti delil aj pôdu (posvätná pôda patriaca kultu, verejná pôda, z ktorej žijú bojovníci, a privátna časť patriaca roľníkom). Aristoteles ho charakterizoval ako excentrika (dával to údajne najavo svojím vystupovaním i vzhľadom). Venoval sa aj dobovým politickým teóriám; známy ako autor rozpravy o ideálnej ústave.

histomoniáza

histomoniáza [gr.], histomonóza, enterohepatitída, čiernohlavosť — infekčné ochorenie moriek a iných kurovitých vtákov (bažanty, jarabice, sliepky) vyvolané bičíkovcom Histomonas meleagridis, ktorý preniká do hostiteľa cez tkanivo slepého čreva, kde sa rozmnožuje a vyvoláva zápal (tyflitídu), neskôr preniká krvným obehom do pečene, kde vyvoláva zápal s výrazne ohraničenými nekrotickými ložiskami. Ochorenie sa prenáša prostredníctvom medzihostiteľa, ktorým je hlístovec Heterakis gallinarum parazitujúci v slepom čreve (histomonády sa usádzajú v jeho vajíčkach, ktoré sa vylučujú fekáliami), alebo priamo kontaminovaným krmivom. Inkubačná doba je 7 – 12 dní. Na začiatku ochorenia morky vyhľadávajú teplé miesta, kde sa zhlukujú. O 2 – 4 dni sa objavuje hnačka s jasnožltým alebo so zelenkastým, neskôr so silno zapáchajúcim čokoládovohnedým trusom. Zvieratá sú vyčerpané, majú ovisnuté krídla, našuchorené perie, chudnú (mladšie rýchlo hynú), ich telesná teplota sa znižuje. Pre poruchy krvného obehu nadobúda koža hlavy tmavomodrú farbu (černie). Ochorenie je nevyhnutné potvrdiť mikroskopickým vyšetrením. V prevencii je dôležitá dehelmintizácia, dodržiavanie čistoty a zamedzenie prístupu divých vtákov do priestoru chovu moriek.

Hitler, Adolf

Hitler, Adolf, 20. 4. 1889 Braunau am Inn, Horné Rakúsko – 20. 4. 1945 Berlín — nemecký nacistický politik a diktátor; oficiálny titul Führer (vodca). Syn colníka, mladosť strávil v Rakúsku. Strednú školu v Steyri ukončil bez akejkoľvek kvalifikácie, odmietnutie viedenskou umeleckou akadémiou mu prekazilo plány stať sa maliarom. Vo Viedni žil z rodinného dedičstva a náhodného predaja svojich akvarelov a maľovaných pohľadníc; keď vyčerpal finančné prostriedky, uchýlil sa do azylových domov. Viedenský pobyt prehĺbil jeho antisemitizmus, nenávisť k socializmu a celému Rakúsko-Uhorsku. R. 1913 v snahe vyhnúť sa službe v rakúskej armáde odišiel do Mníchova. Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa ako dobrovoľník prihlásil do nemeckej armády, kde získal hodnosť slobodníka. Počas bojov bol dvakrát zranený. Po vojne, frustrovaný z porážky Nemecka a z jej dôsledkov, začal svoju politickú kariéru ako člen Nemeckej robotníckej strany (1919), ktorej sa stal v júli 1921 predsedom s neobmedzenými právomocami a premenoval ju na Národnosocialistickú nemeckú robotnícku stranu (NSDAP). V novembri 1923 sa so svojimi prívržencami pokúsil v Mníchove o puč (→ mníchovský puč), bol zatknutý a odsúdený na štyri roky väzenia v pevnosti Landsberg, v decembri 1924 však predčasne prepustený. Vo väzení napísal knihu Mein Kampf (Môj boj), ktorá sa stala ideovým a programovým zdrojom nacistického hnutia (→ nacizmus). Nasledujúci rok nanovo založil NSDAP a poučený neúspechom mníchovského puču sa preorientoval na získanie moci legálnou cestou. Výsledkom tejto novej stratégie bolo, že v ríšskych parlamentných voľbách 1930 sa Hitlerova NSDAP stala druhou najsilnejšou stranou a voľby v júli 1932 už vyhrala (37,4 % hlasov). Nasledujúca vládna kríza sa skončila 30. 1. 1933, keď prezident P. Hindenburg vymenoval Hitlera za kancelára Nemecka. V priebehu nasledujúcich mesiacov využitím legálnych prostriedkov, teroru a demagógie vybudoval Hitler základy svojej neobmedzenej diktátorskej moci (systém jednej strany, glajchšaltácia polície, gestapo ap.). R. 1934 po smrti Hindenburga zrušil úrad prezidenta (koniec republiky) a sám sa stal najvyšším predstaviteľom štátu (ríšskym kancelárom) s titulom vodca (Führer). V tom istom roku krvavo potlačil opozíciu vo vlastných radoch (→ noc dlhých nožov) a 1935 začal realizovať protižidovské opatrenia (→ norimberské zákony). R. 1938 prevzal najvyššie velenie nemeckej brannej moci, 1941 sa stal najvyšším veliteľom pozemných vojsk. V júli 1944 prežil atentát (→ Hnutie 20. júla), po ktorom prehĺbil svoje stotožnenie sa so štátom. Od nástupu k moci radikálne zmenil nemeckú zahraničnú politiku. Jej hlavným cieľom sa stalo tzv. odčinenie Versaillskej mierovej zmluvy (obsadenie Porýnia 1936, anšlus Rakúska 1938, rozbitie ČSR 1938/39) a agresívne obsadzovanie nového „životného priestoru“ (→ Lebensraum) tzv. nemeckou rasou „nadľudí“ (→ Übermensch). Tomuto cieľu mala slúžiť vojna, ktorú Hitler rozpútal napadnutím Poľska 1. 9. 1939 (→ druhá svetová vojna). Po začiatočných nemeckých vojenských úspechoch nastal 1943 zlom a vojská antihitlerovskej koalície prekročili 1945 hranice Nemecka. V posledných dňoch života sa Hitler uchýlil do tzv. vodcovho bunkra v Berlíne, kde sa oženil so svojou dlhoročnou milenkou Evou Braunovou a krátko nato spolu s ňou spáchal samovraždu.

Hittorff, Jacques Ignace

Hittorff [itorf], Jacques Ignace, aj Jacob Ignaz, 20. 8. 1792 Kolín nad Rýnom – 25. 3. 1867 Paríž — francúzsky architekt, historik architektúry a urbanista nemeckého pôvodu, popredný predstaviteľ neoklasicistickej architektúry vo Francúzsku.

Priekopník racionálnej architektúry. R. 1810 prišiel do Paríža, od 1811 študoval na École des beaux arts v ateliéri Ch. Perciera. R. 1811 asistoval pri stavbe haly obilného trhu v Paríži (halle aux blé, 1808 – 13, prvý významný kovový skelet vo Francúzsku). Od 1814 navrhoval dekorácie na kráľovské slávnosti (napr. na korunovácie). Podnikol viaceré študijné cesty, o. i. 1821 do Berlína, kde sa stretol s K. F. Schinkelom, a 1822 – 24 na Sicíliu, kde sa venoval archeológii a štúdiu starovekej architektúry. Na základe svojich výskumov dokázal, že grécka antická architektúra bola polychrómovaná, čo sa nezhodovalo so súdobým neoklasicistickým estetickým ideálom a vyvolalo dlhotrvajúcu diskusiu medzi historikmi.

Jeho najvýznamnejšou stavbou je kostol Saint-Vincent-de-Paul v Paríži (1832 – 44, so Jeanom-Baptistom Lepèrom, *1761, †1844), ktorý sa stal vzorom pre európsku cirkevnú architektúru 19. stor. Eklekticky v ňom skombinoval prvky odvodené z antickej architektúry i výdobytky súdobého európskeho staviteľstva s bohatým polychrómovaným dekorom (maliarsku výzdobu vytvoril aj H. J. Flandrin). Ako urbanista sa podieľal na výstavbe Place de la Concorde (1829 – 54) a Champs-Élysées, kde navrhol dve významné verejné budovy (Cirque national, 1839 – 41; Rotonde des Panoramas, 1838 – 39, deštruovaná). Navrhol množstvo verejných budov v Paríži (napr. Cirque d’Hiver, 1830 – 44, známy ako Cirque Napoléon; viaceré divadlá i mestské domy). Jednou z jeho posledných prác bola železničná stanica Gare du Nord (1861 – 64, v spolupráci s viacerými architektmi), na ktorej fasáde skombinoval prvky z dórskeho kánonu a široké arkády.

hlásnik

hlásnik — v minulosti nočný strážnik, obecný sluha. Obyčajne starší, zdravý a dôveryhodný muž, ktorého povinnosťou bolo udržiavať nočný pokoj, držať požiarnu stráž a chrániť obec pred zlodejmi. K jeho výstroju patrili halena, halapartňa alebo palica, hlásny roh alebo trúba a lampáš. Pri obchôdzke odtruboval každú uplynutú hodinu a ohlasoval ju vo veršoch. Známa je durovo-molová hlásnická pieseň Chváľ každý duch Hospodina... (s prípadnými obmenami). Službu začínal po zotmení a končil s brieždením. V čase žatvy, keď bolo potrebné chrániť úrodu, sa služba hlásnika posilnila o mužov z jednotlivých domov v obci. Nočné stráženie bolo známe už v ranostredovekých hradoch a mestách a postupne sa prenieslo aj do dedinského prostredia. Funkcia obecného hlásnika sa na slovenskom vidieku udržala do 30. rokov 20. stor.

Hlavajovci

Hlavajovci — významná staviteľská rodina z Martina:

Ján, 13. 12. 1879 Liptovský Peter, okres Liptovský Mikuláš – 28. 4. 1963 Martin — slovenský staviteľ, brat Jozefa. Študoval na priemyselnej stavebnej škole v Budapešti, od 1905 pôsobil v Martine. Vlastnil tehelňu, neskôr bol spoločníkom stavebnej firmy Hlavaj – Palkovič – Uličný. Najznámejšie realizácie: neoklasicistický evanjelický a. v. kostol v Ľupči (1884 – 86), obidve budovy Slovenského národného múzea v Martine (1906 – 08 a 1932); dodával stavebný materiál na výstavbu viacerých stavieb v Martine;

Jozef, 1. 3. 1885 Liptovský Peter, okres Liptovský Mikuláš – 5. 3. 1970 Martin — významný predstaviteľ slovenského stavebníctva, brat Jána. R. 1907 – 10 študoval na priemyselnej stavebnej škole v Budapešti, 1919 zložil staviteľskú skúšku v Prahe. R. 1921 sa stal spoluzakladateľom stavebnej firmy Hlavaj – Palkovič – Uličný. Pôsobil v Organizačnej jednote staviteľov, bol členom výboru Matice slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Publikoval v časopise Slovenský staviteľ, autor knihy O murárskom remesle (1943), 1994 vyšla jeho kniha Martin – stavebný obraz mesta. O výstavbe mesta Martin do roku 1960. Realizácie: liečebný dom Fatra v Turčianskych Tepliciach (1927, spolu s J. Palkovičom a P. Uličným), rozšírenie areálu nemocnice v Martine (1931 – 40), budova evanjelickej fary (1931 – 32) a zborový dom (1941 – 42) v Martine a i.