Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 151 – 200 z celkového počtu 578 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

hady

hady, Serpentes — vysokošpecializovaná vývojovo najmladšia skupina plazov (Reptilia, Lepidosauria) zaraďovaná spolu s jaštermi medzi šupináče (Squamata), charakteristická výrazne predĺženým telom a chýbajúcimi končatinami; napriek tomu, že tieto znaky sú špecifické pre všetky recentné hady, evolučne sa vyvinuli aj pri iných skupinách šupináčov, napr. v čeľadi slepúchovité. Niektoré čeľade hadov majú rudimenty zadných končatín a panvového pletenca. Hady majú šupinami pokryté telo, pri väčšine čeľadí výrazne zväčšenými na brušnej strane a výrazne kinetickú a elastickú lebku umožňujúcu prehltnúť veľkú korisť (vďaka pružne spojeným poloviciam dolnej čeľuste). Zuby hadov sú buď nerozlíšené plné, ryhované, alebo duté, pri väčšine druhov sú pripojené k jedovej žľaze (tzv. jedové zuby), ktorá druhotne slúži na obranu (→ hadie jedy) alebo na usmrcovanie koristi. Hady majú slabý zrak, oči sú prekryté priehľadnou epidermálnou blanou (nežmurkajú) a akomodujú posúvaním šošoviek dopredu a dozadu (nie zmenou tvaru ako iné šupináče), chýba im stredné ucho (sluch), aj močový mechúr a prsná kosť; zo zmyslov je najlepšie vyvinutý čuch, o pohybe koristi sa informujú aj tenkým rozoklaným jazykom, ktorý vystrkujú do vzduchu a zbierajú ním čiastočky prachu obsahujúce molekuly voňavých látok, ktoré prenášajú k Jacobsonovmu orgánu. Majú redukovanú ľavú časť pľúc. Väčšina hadov kladie vajcia, pri mnohých druhoch sa z nich hneď pri kladení liahnu mláďatá; niektoré sú vajcoživorodé alebo živorodé. Žijú na súši, v sladkých vodách alebo v moriach prevažne teplých oblastí sveta (od trópov až po mierne pásmo).

V náboženstvách a mytológiách mnohých národov predstavovali hady démonickú zoomorfnú bytosť alebo kultové zviera. Podľa staroegyptských predstáv ríšu smrti obývajú démoni v podobe hadov (najznámenším bol Apop, grécky Apofis, ktorý v egyptskej mytológii zosobňoval princíp zla, temnoty a chaosu); had je tiež okom boha Ra a chráni pred zlom. Biblia opisuje hada ako najľstivejšieho zo všetkých zvierat, ktoré stvoril Boh, ako zosobnenie zla. Had naviedol v raji prvých ľudí, aby jedli ovocie zo zakázaného stromu. Boh vyslovil nad hadom kliatbu a zasial nepriateľstvo medzi hada a človeka. Reptajúcich Izraelitov na púti z egyptského zajatia štípali a usmrcovali na púšti jedovaté hady. Na príhovor Mojžiša prikázal Boh zhotoviť medeného hada a pripevniť ho na stĺp; pohľad naňho uzdravoval a ochraňoval, preto je v Novej zmluve medený had predobrazom ukrižovaného Ježiša Krista. U starých Grékov bola stará generácia bohov zrodená zo Zeme a zobrazovaná s hadím telom (napr. Kekrops – spolovice človek, spolovice had, synovia Gaie Tyfón a Pytón), had (gr. drakón) splýval s drakom. Asklépiov had ovinutý okolo palice je dodnes znakom lekárskeho stavu. V Ríme bol had označovaný tabuovými menami anguis (dusič), serpens (plaz). V podobe hada ako plodivej sily zobrazovali Rimania génia. Podľa slovanských predstáv sa duša prvého gazdu, ktorý zomrel v novopostavenom dome, prevtelila do bieleho alebo do bledosivého hada. Had gazda (hospodár, dedo) sídlil pod ohniskom alebo pod prahom, prípadne v blízkosti domu, bol ochranným duchom gazdovstva a bránil ho pred škodlivými zásahmi cudzích démonov. Jeho odchod alebo úhyn sa stal predzvesťou nešťastí. Rôzne povery sa spájali s hadmi voľne žijúcimi v prírode. Podľa ľudových predstáv hady vychádzajú zo zeme na Juraja (24. apríl) a vracajú sa do nej na Bartolomeja (24. august). Stretnutie so živým hadom prináša šťastie, zabitý had znamená nešťastie; had v studni udržiava čistú vodu; hada, ktorý uhryzne človeka bez príčiny, zem neprijme a musí zamrznúť. Z hada, ktorého človek nevidel sedem rokov, sa stáva drak. V čínskej kultúre je had (še, she) odpradávna piatym symbolickým zvieraťom čínskeho solárneho zvieratníka, podľa ktorého Číňania počítajú jednotlivé roky a od typických vlastností zvieraťa symbolizujúceho ten-ktorý rok odvodzujú charakter daného roka. Podobne určujú i povahu a vlastnosti každého človeka podľa roka jeho narodenia. Z tohto hľadiska býva rok hada rokom múdrych (ale i prešibaných) politických rozhodnutí (napr. aj rok 1989 bol rokom hada) a ľudia narodení v tomto roku majú radi leňošenie, ale i meditovanie a filozofovanie a lepšie sa hodia na duševnú než na manuálnu prácu. Had však zároveň symbolizuje aj záporný, čiže jinový protiklad draka a tvorí s ním preto jinovo-jangovú dvojicu veľmi tvorivej a účinnej vzájomnej spolupráce. Len čo v podobnej súhre (hoci aj s iným zvieraťom zvieratníka) získa prevahu, okamžite sa stáva pre svoj protipól veľmi nebezpečným likvidátorom, preto v období hada sa treba k hadovi správať vždy veľmi opatrne. V čínskej naratívnej ľudovej slovesnosti boli hady zvyčajne symbolmi veľmi nebezpečných démonov, ktorých sa dalo len veľmi ťažko premôcť. K výnimkám patrí napr. príbeh o Bielom hadovi, do ktorého bol zakliaty nešťastný dobrý duch.

Hagen

Hagen — mesto v západnej časti Nemecka v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko v Porúrí; 188-tis. obyvateľov (2017). Stredisko hutníctva železa, priemysel kovoobrábací, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), elektrotechnický, chemický, gumársky, potravinársky, textilný. Dopravná križovatka. Vzniklo pravdepodobne v 11. stor., od 1746 mesto, od pol. 19. stor. hospodársky rozmach. Stavebné pamiatky: zámok Hohenlimburg (13. stor.), evanjelický kostol Johanniskirche (1784 – 50), barokové domy obchodníkov (18. stor.); zo zač. 20. stor., keď sa Hagen stal jedným z centier secesie (Jugendstil), pochádza viacero stavieb od významných secesných architektov, napr. P. Behrens je autorom projektov krematória (1906 – 07) a Cunovho (1908 – 11) i Goedekeho domu (1910), H. C. van de Velde záhradného mesta Hohenhagen (od 1906), secesnej budovy Karl-Ernst-Osthaus-Museum (1900 – 02, zachovaný iba pôvodný vstup, v 70. rokoch 20. stor. prestavaná) a i. Viaceré vysoké školy (napr. jediná diaľková univerzita v Nemecku), divadlo, múzeá, napr. vodný zámok Werdingen (13. stor., archeologické a paleontologické zbierky), Karl-Ernst-Osthaus-Museum (založené 1902, zbierky moderného umenia), Westfälisches Freilichtmuseum (múzeum remesiel a techniky v prírode) a i.

hagiazmos

hagiazmos, gr. hagiasmos — posväcovanie ľudí, vecí (napr. domov) i zvierat kňazmi. Vo východných cirkvách aj obrad svätenia vody, ktorý sa vykonáva deň pred epifániou a v rámci samotnej epifánie (veľký hagiazmos), ako aj prvý deň každého mesiaca (malý hagiazmos).

Hahnová, Ulla

Hahnová [háno-] (Hahn), Ulla, 30. 4. 1945 Brachthausen, dnes súčasť Kirchhundemu — nemecká spisovateľka. V básnickej tvorbe sa orientuje na životný pocit súčasného človeka, lásku a medziľudské vzťahy, často využíva iróniu a sebairóniu. Autorka úspešnej básnickej zbierky Ozlomsrdce (Herz über Kopf, 1981), románov Muž v dome (Ein Mann im Haus, 1991) a Rozmazané obrázky (Unscharfe Bilder, 2003), ktoré sa však stretli s kontroverznými reakciami literárnej kritiky.

Haidovia

Haidovia, vlastným menom Xa’ida, aj Xaayda, Xaadas — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na Ostrovoch kráľovnej Šarloty (aj Haida Gwaii) pri severozáp. pobreží Britskej Kolumbie a na Ostrove princa waleského pri severových. pobreží Aljašky (tam nazývaní Kaigani). V 18. stor. ich bolo asi 10-tis., v súčasnosti asi 5 000 (2016). Ich jazyk (xaat kíl, aj xaad kíl, xaayda kil) sa pokladá za izolovaný v rámci jazykovej rodiny na-dené. Haidovia boli obávanými bojovníkmi a výbornými moreplavcami (podľa jednej z legiend sa dostali až na Havajské ostrovy). Kmeň sa delil na dve totemické skupiny (Havranov a Orlov), ktorých základnú sociálnu jednotku tvorila skupina matrilineárne príbuzných rodín. Kultúrne boli ovplyvnení susediacimi Tlingitmi, ktorí ich nazývali Deikeenaa (Ďalekí morskí ľudia), obchodovali najmä s Cimšjanmi sídliacimi v okolí riek Skeena a Nass na priľahlom pobreží. V súčasnosti sa venujú priemyselnému rybolovu a tradičným umeleckým remeslám (totemové stĺpy, vyrezávané a maľované kanoe, košikárstvo). Zaniknutá dedina Haidov Ninstints (Nans Dins) so zvyškami domov a totemovými stĺpmi v národnom parku SGang Gwaay na ostrove Anthony (Anthony Island) na juhu súostrovia bola 1981 zapísaná do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO.

Haifa

Haifa, Hefa, hebr. Chejfa — prístavné mesto v severozápadnom Izraeli na pobreží Stredozemného mora v južnej časti najširšieho zálivu pobrežia na úpätí vrchu Karmel 85 km severne od Tel Avivu-Jaffy, administratívne stredisko administratívnej oblasti Haifa; 280-tis. obyvateľov (podľa počtu obyvateľov 3. najväčšie mesto štátu, 2016). Významné priemyselné, obchodné a kultúrne stredisko štátu. Priemysel lodný, strojársky, automobilový, kovoobrábací, elektrotechnický, hutnícky (oceliarne), petrochemický (veľké ropné rafinérie na konci ropovodu z Eilatu), chemický (o. i. výroba syntetického kaučuku), textilný (najmä bavlnársky), odevný, potravinársky, keramický, sklársky, cementársky, energetický. Dopravná križovatka, významný obchodný (prekládka 5 mil. t ročne) a osobný prístav, letisko. Vrchol Karmelu (→ pohorie Karmel) je prístupný lanovkou. Juhovýchodne od Haify leží najväčšia cementáreň štátu.

Oblasť Haify bola osídlená už v bronzovej dobe (14. – 10. stor. pred n. l.). V antickom období tam jestvovalo helenistické mesto Šikmona (gr. Sykaminos, lat. Sycaminum, aj Sicaminum, Sicamina) ležiace vo vnútrozemí a židovská rybárska osada Haifa prvýkrát spomínaná v Talmude v 3. stor. n. l. Hoci sa Haifa v Biblii výslovne nespomína, podľa židovskej a kresťanskej tradície bol vrch Karmel miestom pôsobenia proroka Eliáša (1 Kr 18). V 11. stor. sa Haifa stala dôležitým obchodným centrom s talmudskou školou. Počas križiackych výprav bola dobytá križiakmi a opevnená (nazývaná aj Kaifas Porfyria, lat. Caiphas Porphyria; podľa biblického Kajfáša, ktorý podľa kresťanov Haifu založil). Okolo 1155 sa v Eliášovej jaskyni na vrchu Karmel usadil ako pustovník Berthold z Kalábrie a okolo 1185 sa stal hlavou tam žijúcich eremitov; z nich vzišiel neskôr rád karmelitánov, ktorý zohral vo vývoji mesta významnú úlohu. R. 1265 bola Haifa dobytá a zničená mamlúckym sultánom Bajbarsom. Jej význam začal narastať od 2. pol. 18. stor., keď bolo vybudované jadro dnešnej Haify (na mieste pôvodného rímskeho opevnenia Castra Samaritanorum), a najmä po 1868, keď sa pri Haife usadili príslušníci nemeckého náboženského reformného hnutia Tempelgesellschaft (Spoločenstvo chrámu), ktorí o. i. postavili cesty a podnietili začiatok výstavby prístavu (moderný prístav bol dobudovaný 1933). Od pol. 19. stor. sa do Haify začali sťahovať Židia z Maroka a neskôr z Európy. Po páde Osmanskej ríše (1918) sa Haifa dostala pod britskú správu a postupne sa stala najmodernejším palestínskym mestom. Po vzniku štátu Izrael (1948) sa stala jeho súčasťou. Haifa je liberálnym multikulturálnym a multináboženským mestom; hoci väčšinu súčúčasnej populácie tvoria židia, žijú tam aj moslimovia, kresťania, drúzovia a bahaisti (Haifa je svetovým centrom bahaizmu, od 60. rokov 20. stor. tam sídli najvyšší bahaistický zákonodarný a správny orgán Všeobecný dom spravodlivosti). Stavebné pamiatky: karmelitánsky kláštor s bazilikou Stella Maris (1828 – 67, na mieste pôvodného kláštora z 1767); na svahu vrchu Karmel perzské záhrady, uprostred nich pútnické miesto bahaizmu Bábova svätyňa so zlatou kupolou (1909, dokončené 1957), s mauzóleom Mirzu Aliho Mohameda nazývaného Báb (Boží posol), zakladateľa bábizmu, a Abbása Efendiho (*1844, †1921) nazývaného Abdul Bahá (služobník Bahu), syna zakladateľa bahaizmu Bahá’ulláha. Univerzita (1963), technická univerzita Technion (1912), knižnice, divadlá, múzeá (moderného umenia, etnologické, starého umenia, japonského umenia, námorné a i.), galérie. Zoologická záhrada. Asi 30 km južne od Haify sa nachádza významná archeologická lokalita Caesarea Palestinae (→ Caesarea).

Hajdúböszörmény

Hajdúböszörmény [-sörméň], do 1876 Böszörmény — mesto vo východnom Maďarsku v župe Hajdú-Bihar vo Veľkej dunajskej kotline severozápadne od Debrecína; 31-tis. obyvateľov (2017). Priemysel odevný, potravinársky, chemický; umelecké remeslá.

Prvýkrát písomne doložené 1248, od 1410 mesto. Od zač. 16. stor. patrilo Bátoriovcom, ktorí tam 1609 nasťahovali hajdúchov; Hajdúböszörmény sa stal centrom hajdúskych miest a v 17. stor. vojenskou oporou sedmohradských vojvodov, najmä G. Betlena, Juraja I. Rákociho a Juraja II. Rákociho, jedno z centier reformácie. R. 1699 – 1875 sídlo hajdúskeho samosprávneho územia. Stavebné pamiatky: zvyšky gotického farského kostola (prvýkrát doložený 1332), opevnený pôvodne gotický reformovaný kostol (15. stor., 1881 prestavaný). Hajdúske múzeum (v pôvodne barokovom dome hajdúskej samosprávy, 17. – 18. stor., v 19. stor. prestavaná fasáda), skanzen. Pobočka Debrecínskej univerzity.

Hakkovia

Hakkovia (Hakka, Kche-ťia, Kejia) — podskupina Chanov (vlastných Číňanov), ktorá žije prevažne v čínskych provinciách Kuang-tung, Ťiang-si a Fu-ťien, v osobitnej administratívnej oblasti Hongkong a na Taiwane (tam tvoria asi 15 % obyvateľstva). Menšie skupiny žijú v provinciách Chu-nan, Kuang-si, Kuej-čou, S’–čchuan a Chaj-nan. Mimo Číny sú Hakkovia významnejšie zastúpení v Malajzii, Singapure, Indonézii a Thajsku. Predkovia Hakkov sídlili asi v 2. – 3. stor. v severočínskych provinciách Che-nan a Šan-si. Po opakovaných migráciách sa usadili v juhočínskych provinciách, odkiaľ neskôr migrovali do Austrálie, Bruneja, Kanady, USA a viacerých európskych krajín. Žijú aj v Mjanmarsku, Juž. Afrike, na Mauríciu, Jamajke, Trinidade a Tobagu, v Paname, Francúzskej Polynézii a i. Ich počet vo svete sa odhaduje na 70 – 80 mil. (2016). Názov Hakka sa začal používať za dynastie Čching (asi od polovice 17. stor.; pochádza z kantončiny a znamená rodiny hostí). Časom si ho osvojili aj migranti zo severu na označenie samých seba, ich jazyk (hakka) patrí medzi juhočínske dialekty (v Číne ním hovorí asi 29 mil. ľudí; 2016). Hakkovia sa hlásia väčšinou ku konfucianizmu, k taoizmu, mahájánovému buddhizmu a tradičnému čínskemu náboženstvu, kresťanské spoločenstvo je malé, ale vplyvné. Zachovávajú dávne tradície (napr. architektúru osobitých obranných kruhových obytných domov, ústnu slovesnosť, odev), od ktorých však, ako aj od svojho jazyka, v súčasnosti postupne upúšťajú.

hala

hala [nem.] — veľkopriestorová stavba krytá stropom s veľkým rozpätím. Môže mať rôzne určenie. Jej pôvod siaha do staroveku, predovšetkým do obdobia antiky (→ bazilika). V stredoveku zaznamenal halový priestor výrazný rozvoj vytvorením formy halového kostola, kde (na rozdiel od ranokresťanskej baziliky) všetky lode mali rovnakú výšku. V novovekej architektúre sa pojmom hala označujú:

1. veľkorozponové priestory v továrňach (výrobné, montážne, skladové haly) alebo v dopravných komplexoch (staničné, letiskové haly), športové haly, tržnice, výstavné haly (paláce), poštové haly, haly s viacúčelovým využitím a i. V 19. stor. použitie kovu (liatina, oceľ) a skla v stavebníctve umožnilo zastrešovať veľké priestory; k významným príkladom patrili Crystal Palace v Londýne (1851, J. Paxton; 1937 zničený požiarom), tržnica Les Halles v Paríži (1859, Victor Baltard, *1805, †1874; 1970 zbúraná) a Galerie des machines (1887 – 89, Charles Louis Ferdinand Dutert, *1845, †1906; 1910 zničená). V 20. stor. ďalší rozvoj technických možností a uplatňovanie nových technologických postupov zdynamizovali proces realizácie veľkopriestorov, vznikli napr. šport. olympijské paláce v Ríme (P. L. Nervi, 1960) a Tokiu (K. Tange, 1964);

2. vstupná (vstupná hala — vestibul) alebo odpočinková miestnosť (respírium, promenoir) vo verejných, občianskych a iných budovách (hotely, kúpele), niekedy samonosná budova (kúpeľná dvorana);

3. väčší komunikačno-obytný priestor v byte či v rodinnom dome (vile) sprostredkúvajúci prístup do ďalších miestností, často s voľne stojacim schodiskom spájajúcim rôzne podlahové úrovne toho istého bytu. Niekedy býva bez priameho, prirodzeného osvetlenia.

Halab

Halab, historicky Aleppo — mesto v severozáp. Sýrii, administratívne stredisko provincie Halab; 1,800 mil. obyvateľov (2017). Podľa počtu obyvateľov najväčšie mesto a jedno z najvýznamnejších hospodárskych stredísk krajiny, významné obchodné stredisko priľahlej poľnohospodárskej oblasti. Priemysel textilný (najmä hodvábnický), odevný, kožiarsky, potravinársky, kovoobrábací, cementársky, chemický (o. i. výroba priemyselných hnojív); remeslá (výroba kobercov a i.). Dopravná križovatka, medzinárodné letisko, ropovodom spojené s mestom Homs.

Jedno z najstarších miest na Blízkom východe s dôležitou strategickou polohou. Vzniklo na križovatke obchodných ciest, prvýkrát sa spomína v chetitských prameňoch z 2. tisícročia pred n. l. V starobabylonskom období (18./17. stor. pred n. l.) centrum vplyvnej ríše Jamchad, v 16. stor. pred n. l. sa dostalo pod vplyv Chetitov, po páde ich ríše v 13. stor. pred n. l. pravdepodobne sídlo menších kniežatstiev. R. 742 pred n. l. ho ovládli Asýrčania, 610 pred n. l. Peržania, 333 pred n. l. Alexander III. Veľký. V 3. stor. pred n. l. za vlády Seleuka I. Nikatora bolo vybudované helenistické mesto s pravouhlou sieťou ulíc (nazývalo sa Beroea), ktoré patrilo Seleukovcom až do 64 pred n. l., keď Rimania ovládli Sýriu. R. 637 dobyté Arabmi, mimoriadny kultúrny rozkvet zaznamenalo v 10. stor. za vlády Hamdánovcov a v 12. a 13. stor. Ajjúbovcov. R. 1516 – 1918 súčasť Osmanskej ríše.

Stredovekú orientálnu atmosféru mesta vytvára množstvo mešít, karavánserailov, trhovísk (tzv. súqov) a kupeckých domov stavaných z vápenca (prev. v 16. a 17. stor.). K najvýznamnejším stavebným pamiatkam patria: citadela na 50 m vysokom, čiastočne umelo vybudovanom kopci nad mestom, kde pôvodne stálo chetitské hradisko (tell), postavená 1209 na obranu proti križiakom, ktorí ju nikdy nedobyli, jeden z najvýznamnejších príkladov stredovekých islamských fortifikačných stavieb; viacero mešít, napr. Abrahámova mešita (1167), Veľká mešita (1158, na mieste pôvodnej umajjovskej z 715 zničenej požiarom, minaret 1090 – 95); mešita a náboženská škola madrasa Halavíja (1124, s použitím zvyškov bývalého byzantského Chrámu sv. Heleny); ajjúbovský palác al-Azíz (1230) a i. R. 1986 bolo historické centrum mesta Halab zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Viaceré vysoké školy, univerzita (založená 1960), Národné múzeum s významnými archeologickými zbierkami, štátna knižnica.

Halaša, Andrej

Halaša, Andrej, 17. 9. 1852 Záskalie, dnes časť Dolného Kubína – 4. 4. 1913 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský prekladateľ, etnograf a divadelný organizátor, otec P. Halašu. Od 1874 pôsobil v Martine, kde vyvíjal mnohostrannú kultúrnu a organizačnú činnosť: pôsobil v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku, zaslúžil sa o výstavbu Národného domu v Martine (1889) a o založenie múzea a knižnice v jeho priestoroch (1890), so Živenou organizoval augustové slávnosti Slovenského spevokolu, bol pokladníkom Slovenskej národnej strany i Muzeálnej slovenskej spoločnosti, pre ktorú zbieral a triedil exponáty a katalogizoval jej knižnicu. Hlavný organizátor Slovenského spevokolu a 1874 – 1913 jeho divadelnej zložky (ako režisér nacvičil okolo 300 predstavení, v mnohých aj sám účinkoval). S J. Škultétym redigoval edíciu Divadelná knižnica a samostatne edíciu Slovenský divadelný ochotník, v ktorej 1900 – 18 vydal pôvodné práce slovenských autorov (F. Urbánek, J. Hollý, P. Socháň) a vlastné preklady nemeckých zábavných frašiek i romanticko-sentimentálnych obrazov zo života, poľských veselohier A. Fredra a M. Bałuckého, hier českých realistických autorov (G. Preissová, bratia A. a V. Mrštíkovci, Karel Želenský, *1865, †1935; Lothar Suchý, *1873, †1959) a preklady aktoviek Viktora Krylova (*1838, †1908). V rukopise zostali jeho najlepšie preklady divadelných hier (Úklady a láska F. Schillera, Dedičný polesný O. Ludwiga, Novomanželia B. Bjørnsona). Významný zberateľ textov slovenských ľudových piesní, prísloví a porekadiel (vyše 10-tisíc), ktoré vyšli v 2. zväzku Zborníka slovenských národných piesní (1874) a v Slovenských spevoch I, II (1880, 1890).

Halberstadt

Halberstadt [-štat] — mesto v strednej časti Nemecka v spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko na rieke Holtemme v severnom predhorí Harzu; 43-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, kovoobrábací, drevársky, potravinársky (mäsový), gumársky, chemický, textilný. Železničný uzol.

Založené 1108 spojením viacerých poľnohospodárskych a remeselníckych osád, ktoré vznikli pri biskupstve (pôvodne misionárska stanica, 808 povýšená Karolom Veľkým na biskupstvo, ktoré 989 dostalo trhové, mincové a colné právo). Koncom 13. stor. už významné mesto, 1387 člen Hanzy. Koncom 14. stor. sa od biskupstva osamostatnilo, 1486 sa dostalo opäť do jeho područia, 1648 – 62 bolo ako biskupské panstvo súčasťou Pruska-Brandenburska. Koncom 2. svetovej vojny bolo staré mesto takmer úplne zničené. Stavebné pamiatky: historické staré mesto (1993 – 98 zrekonštruované), gotický dóm Stephansdom (trojloďová bazilika budovaná od 1236 na mieste starej, 1491 vysvätená; jeden z najvýznamnejších príkladov nemeckej gotickej architektúry; klenotnica so vzácnymi exponátmi), komplex bývalého kláštora (najstaršie časti okolo 1150), renesančná radnica (1592 – 1611; pôvodne prepoštstvo), románsky kostol Liebfrauenkirche (1005 – 1146; trojloďová bazilika), románsky kostol Moritzkirche (11. stor., okolo 1240 prestavaný), gotické kostoly Martinikirche (1250 – 1350), Sankt-Katharinenkirche (bývalý dominikánsky kláštorný kostol, 14. stor.) a Sankt-Andreaskirche (bývalý františkánsky kláštorný kostol, zač. 14. storočia), Vodná veža (1444). Divadlo (budova z 1947 – 49), viaceré múzeá, napr. Mestské múzeum, Heineanum (ornitologické múzeum, jedno z najväčších v Nemecku), Berend-Lehmann-Museum (židovská história).

Halle

Halle, Halle an der Saale — mesto v strednej časti Nemecka v spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko na pravom brehu rieky Sála; 238-tis. obyvateľov (2017). Sídlo viacerých spolkových a krajinských úradov. Priemysel chemický, polygrafický, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov — osobné vagóny), kovoobrábací, elektronický, cementársky, potravinársky Významná dopravná križovatka, riečny prístav Halle-Trotha (začiatok vodnej cesty na Sále). Turistické stredisko, liečivé kúpele Wittekind pri slaných prameňoch. V blízkosti bohaté ložiská hnedého uhlia, vápenca a soli (ťažila sa od železnej doby).

Vzniklo na mieste starého osídlenia (od stredného a mladého paleolitu), prvýkrát písomne doložené 806 ako Halla (priestor, kde sa dobýva soľ), po 1150 mesto, od 1260 člen Hanzy, 1503 – 1680 rezidencia magdeburských arcibiskupov. V 16. stor. prevažne protestantské mesto, v 17. stor. centrum pietizmu.

Stavebné pamiatky: štvorvežový neskorogotický kostol Marktkirche Unser Lieben Frauen (Marienkirche; 1529 – 37; postavený na mieste dvoch starých románskych kostolov, z ktorých sa zachovali dve veže), neskorogotická zvonica Rote Turm (1418 – 1509), dóm (ranogotické jadro od 1280, 1520 – 23 neskorogoticky prestavaný, portál sakristie je z jedným z prvých ranorenesančných v strednom Nemecku), bývalé arcibiskupské sídlo Neue Residenz (od 1529), štvorkrídlový neskorogotický zámok Moritzburg (1484 – 1517, 1637 zničený, 1901 – 13 prestavaný; dnes Štátna galéria so zbierkami umenia 19. – 20. stor.), neskorogotický kostol Moritzkirche (1388 – 1511), neskorogotický kostol Ulrichskirche (od 1975 koncertná sála), hrad Giebichenstein (doložený 961, pôvodne rezidencia magdeburských biskupov, v súčasnosti sídlo Vysokej školy umenia a dizajnu).

Stredisko vedy s dlhoročnou tradíciou: viaceré vysoké školy, napr. univerzita (založená 1694), ktorá sa 1817 zlúčila s univerzitou vo Wittenbergu (založená 1502), v súčasnosti ako Martin-Luther-Universität Halle-Wittenberg, od svojho vzniku významné duchovné centrum (študovali na nej aj viacerí významní Slováci); najstaršia nemecká prírodovedecká spoločnosť Deutsche Akademie der Naturforscher Leopoldina (založená 1652 v Schweinfurte, od 1878 sídli v Halle); niekoľko ústavov Inštitútu Maxa Plancka a viacero iných vedeckovýskumných ústavov; vzdelávacia nadácia Franckesche Stiftungen (založená v 90. rokoch 17. stor. nemeckým evanjelickým teológom a pedagógom A. H. Franckem) a Cansteinov biblický ústav (založený v 90. rokoch 17. stor. A. H. Franckem a právnikom Carlom Hildebrandom von Canstein, *1667, †1719), ktorý sa venuje tlačeniu a šíreniu Biblie, v súčasnosti obidva pričlenené k univerzite; knižnice (napr. univerzitná a krajinská knižnica; Marienbibliothek — najstaršia a najväčšia evanjelická cirkevná knižnica v Nemecku); opera a viaceré divadlá; múzeá (napr. Händlovo múzeum v jeho rodnom dome, solivarské múzeum, archeologické múzeum a i.). Viaceré festivaly, napr. od 1952 každoročne usporadúvané Händlove slávnosti. Botanická a zoologická záhrada, planetárium.

Hallein

Hallein [-lajn] — mesto v severozápadnom Rakúsku v spolkovej krajine Salzbursko na rieke Salzach pri hranici s Nemeckom; 21-tis. obyvateľov (2017). Až do 1989, keď boli vyčerpané bane na soľ zatvorené, najvýznamnejší producent soli v oblasti. Soľ pod vrchom Dürnberg (810 m n. m.) ťažili z hĺbky až 120 m už Kelti (asi od 600 pred n. l. až do neskororímskej doby). Koncom 12. stor. bola ťažba obnovená, pri baniach vzniklo mesto Hallein, ktoré 1230 získalo mestské práva. Stavebné pamiatky: v starom meste meštianske domy (prelom 15. – 16. stor.) s barokovými a rokokovými priečeliami z 18. stor., klasicistický halový dekanátny kostol (1769 – 75, z pôvodnej stredovekej stavby sa zachoval iba gotický chór), budova bývalého Soľného úradu (1654); keltské múzeum. Južne od Halleinu sú kúpele Bad Dürnberg s múzeom a hrobkou hudobného skladateľa F. X. Grubera (autor vianočnej piesne Tichá noc, svätá noc) a s turisticky sprístupnenou soľnou baňou pod vrchom Dürnberg dostupnom lanovkou, na Dürnbergu je jedno z najvýznamnejších keltských pohrebísk v Európe.

Halloween

Halloween [helouín; angl.] — americký sviatok, predvečer a noc z 31. októbra na 1. novembra pred Sviatkom všetkých svätých (angl. All Hallows Eve). Pôvod má v keltskej kultúre Írska a Škótska, kde bol 1. november sviatkom Samhain znamenajúcim príchod zimy. Nazývali ho aj diablova (pekelná) noc alebo noc zla. V tomto prechodnom čase sa podľa viery Keltov stierali rozdiely medzi záhrobím a ľudským svetom. Po zavedení kresťanského Sviatku všetkých svätých v 9. stor. sa v jeho predvečer konali omše nazývané Allhallowmass. Írski vysťahovalci preniesli sviatok do Ameriky, kde sa v 19. stor. modifikoval na sviatok detí, spriaznených rodín, spolkov a susedských komunít.

Deti v strašidelných prestrojeniach obchádzajú domácnosti susedov a príbuzných a výhražnou formulkou trick or treat (fígeľ alebo pohostenie) si pýtajú sladkosti. Mládež a dospelí sa stretávajú na žartovných večierkoch v karnevalových kostýmoch. V takejto podobe sa v 90. rokoch 20. stor. Halloween rýchlo rozšíril do Európy (i na Slovensko) so silnou podporou masmédií a obchodného marketingu. Prenikol do rôznych komunít a nadobudol karnevalový charakter. Jeho žartovný charakter, ktorý je v protiklade k trúchlivej atmosfére sviatku Pamiatky zosnulých (2. november), ako aj jeho americký pôvod sú príčinou jeho odmietania konzervatívnejšou časťou obyvateľstva. Symbolom Halloweenu sú vyrezávané alebo vydlabané (aj keramické) tekvice s horiacou sviečkou, ktoré sa umiestňujú na viditeľných miestach domu a v jeho okolí a sú aj súčasťou výzdoby nákupných a zábavných priestorov. S Halloweenom súvisí príprava jedál z tekvice, tekvicového koláča, ovocného chlebového koláča, pečených tekvicových jadierok i tajuplných miešaných nápojov. Kostýmy majú podobu strašidiel, lebky, smrti alebo bosoriek, sú inšpirované filmovými postavami, charakteristický je vysoký špicatý klobúk.

Halmstad

Halmstad [-stád] — prístavné mesto v juhozápadnom Švédsku na brehu prielivu Kattegat, administratívne stredisko provincie (länu) Halland; 66-tis. obyvateľov (2016). Priemysel hutnícky (výroba ocele), strojársky, lodný, kovoobrábací, textilný (najmä vlnársky), potravinársky (o. i. pivovar), papiernický. Dopravná križovatka. V blízkosti Halmstadu prímorské kúpeľné stredisko Tylösand.

Písomne doložené 1231, od 1307 mesto. Počas Kalmarskej únie (1397 – 1523) niekoľkokrát miesto konania snemov. Viacero požiarov (1430, 1563). Po víťazstve Švédska nad Dánskom v 30-ročnej vojne pripadlo podpísaním Brömsebroského mieru z 1645 Švédsku. Stavebné pamiatky: trojloďový halový kostol Sankt Nikolai kyrka (14./15. stor.), renesančný zámok (16./17. stor.). Na námestí Stora Torg fontána Európa a býk (1926, C. Milles), radnica (so zvonkohrou a pohybujúcimi sa postavami) a hrazdené domy (17. stor.). Technická univerzita. Viaceré galérie, múzeum (zbierka tapisérií z južného Švédska, archeologické nálezy), divadlo.

halový kostol

halový kostol, aj hala — typ pozdĺžneho kostola rozšírený v 13. – 15. stor. v západnej a strednej Európe, najmä vo Vestfálsku, Nizozemsku a Taliansku. Na rozdiel od baziliky má halový kostol bočné lode rovnako vysoké ako strednú (hlavnú) loď a všetky pokrýva jedna ucelená mohutná strecha. Najčastejšie býva 3-, ale aj 2- a výnimočne i 5-loďový s pätkami klenieb v rovnakej výške vo všetkých lodiach. Hlavná loď je osvetlená cez okná bočných lodí. Halový kostol s prevýšenou strednou loďou, prípadne so stupňovitou strechou sa označuje ako pseudohala (alebo stupňovitá hala).

Najvýznamnejšími zachovanými príkladmi halového kostola sú Kostol sv. Severa v Erfurte (Severikirche; 1278 – 1400), Kostol sv. kríža v Schwäbisch Gmünde (Heiligkreuzkirche; okolo 1330), v Čechách Chrám sv. Barbory v Kutnej Hore (koniec 14. stor. – pol. 16. stor.). Na Slovensku sa stavebný typ halového kostola objavil okolo 1300, najvýznamnejší je farský Kostol sv. Jakuba v Levoči (zač. 14. stor. – 80. roky 14. stor.), Kostol sv. Ladislava (minoritský) v Levoči (zač. 14. stor. – 80. roky 14. stor.), kláštorný kostol benediktínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku (2. pol. 14. stor.) a Dóm sv. Martina v Bratislave (14. – 15. stor.).

Hals, Frans

Hals, Frans, medzi 1581 – 85 Antverpy – 29. 8. 1666 Haarlem — holandský maliar považovaný za jedného z najväčších umelcov portrétneho umenia vôbec, obdivovaný najmä vďaka neobyčajne uvoľnenému rukopisu, práci so svetlom a jedinečným zobrazeniam psychológie osôb (→ holandské výtvarné umenie).

Syn flámskych rodičov, ktorí sa 1585 presídlili do Holandska. Pravdepodobne najneskôr 1591 sa usadili v Haarleme, kde Hals celý život žil, pôsobil a stal sa portrétistom predovšetkým meštianskej a strednej vrstvy obyvateľov mesta (→ haarlemská škola). Portrétny charakter nesie i niekoľko jeho príležitostných žánrových a náboženských scén. Podľa tradície sa v Haarleme vyučil u K. van Mandera, v jeho diele sa však výraznejšie nepotvrdzuje vplyv žiadnej osobnosti, i keď nálada jeho popredných scén je blízka súdobým, tzv. holandským carravaggistom utrechtskej školy (→ caravaggizmus). Prvé zmienky o Halsovej aktivite pochádzajú až z 1610, keď vstúpil do maliarskej gildy sv. Lukáša v Haarleme. Jeho najvýznamnejším raným dielom je monumentálny skupinový portrét Hostina hodnostárov Spolku sv. Juraja (1616). Technika uvoľneného štetca, ktorú v ňom použil, nemá v súdobom holandskom maliarstve obdobu a Hals ju používal do konca svojho dlhého aktívneho života. Keďže nie sú známe spodné maliarske vrstvy na jeho obrazoch (tzv. podmaľby) ani žiadne zachované kresby, pravdepodobne maľoval vo svojej dobe veľmi zriedkavou technikou alla prima. Popri portrétoch vážených obchodníkov, kazateľov, teológov, vysokopostavených úradníkov, chirurgov a spisovateľov k jeho vrcholným dielam patria portréty žoviálnejšieho a žánrového charakteru, napr. Malle Babbe, smejúca sa bláznivá žena (1633 – 35), Cigánske dievča so spontánnym úsmevom (1628 – 30) a Usmiaty gavalier (1624). V Halsovom zrelom diele možno pozorovať skrytý filozofický postoj k ľudskému bytiu vôbec s prvkami tragikomiky, ktorý vyvrcholil v poslednom skupinovom portréte Správkyne mužského penzionátu v Haarleme (1664).

Jeho dielo bolo dlhý čas nedocenené a záujem vzbudilo až nástupom realistického a impresionistického maliarstva v 2. pol. 19. stor., keď ovplyvnilo najmä tvorbu G. Courbeta, E. Maneta a V. van Gogha. Najväčšou zbierkou maliarovej tvorby je Halsovo múzeum v Haarleme zriadené v dome, v ktorom zomrel. K jeho najvýznamnejším žiakom patril A. Brouwer, A. van Ostade, Ph. Wouwerman a J. M. Molenaer.

Hamann, Richard Heinrich

Hamann, Richard Heinrich, 29. 5. 1879 Seehausen am Staffelsee, Bavorsko – 9. 1. 1961 Immenstadt im Allgäu, Bavorsko — nemecký historik umenia.

Žiak W. Diltheya a H. Wöllflina (1911 sa habilitoval prácou Hlavice magdeburského dómu). R. 1913 – 49 profesor na univerzite v Marburgu, kde vybudoval významné centrum nemeckého umeleckohistorického bádania a založil svetoznámu fototéku (Obrazový fotoarchív Marburg), 1947 – 50 prednášal na Humboldtovej univerzite v Berlíne, od 1949 pôsobil v Nemeckej akadémii vied, kde 1954 založil umeleckohistorické pracovisko.

Patril k najvýznamnejším nemeckým historikom umenia v 20. stor. Svoj vedecký výskum orientoval najmä na francúzske a nemecké sochárstvo 11. – 14. stor., na život a dielo Rembrandta a na maliarstvo po 1850 (predovšetkým impresionizmus). Zaujímal sa aj o otázky estetiky a o problematiku sociálnych kritérií v umení. Najvýznamnejšie diela: Dejiny umenia (Geschichte der Kunst, 1933 – 52), Rembrandtove rytiny (Rembandts Radierung, 1906), Impresionizmus v živote a umení (Der Impressionismus in Leben und Kunst, 1907), Nemecké maliarstvo v 19. storočí (Die Deutsche Malerei im 19. Jahrhundert, 1914), Nemecké a francúzske umenie v stredoveku (Deutsche und französische Kunst im Mittelalter, 1922 – 23), Nemecké umenie a kultúra od počiatkov po expresionizmus (Deutsche Kunst und Kultur von der Gründerzeit bis zum Expressionismus, 1959 – 67).

Hamar

Hamar — mesto v Nórsku 100 km severne od Osla na východnom brehu jazera Mjøsa, administratívne stredisko kraja (fylke) Hedmark; 31-tis. obyvateľov (2017). Hutnícky priemysel. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Prvýkrát písomne doložené 1066, 1153 – 1537 sídlo biskupstva, 1567 zničené Švédmi (väčšina obyvateľov mesto opustila), 1587 stratilo status mesta, 1848 obnovené. Skanzen so 40 historickými budovami z rôznych častí provincie Hedmark vrátane ruín neskororománskeho dómu z 2. pol. 12. stor., biskupského hradu a súboru roľníckych obydlí. V súvislosti s XVII. ZOH 1994 tam bola vybudovaná hala na rýchlokorčuľovanie v tvare obrátenej vikinskej lode (pravdepodobne najdlhšia stavba na svete z laminovaných drevených nosníkov) a krasokorčuliarska hala (najväčšia drevená stavba s pôdorysom elipsy).

hameau

hameau [amo; fr.] —

1. vieska, samota, niekoľko domov zoskupených mimo hlavnej sídelnej štruktúry;

2. archit. umelo vytvorená skupina vidieckych chalúp (mlyn, ovčiareň, stodola, mliekareň), romantický prvok zakomponovaný do prírodnej scenérie 18. stor. Prvýkrát zriadená v parku pri Malom Trianone vo Versailles (1781 – 86) pre Máriu Antoinettu (Hameau de Marie-Antoinette). R. 1979 bola ako súčasť areálu Versailles zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Hämeenlinna

Hämeenlinna [hemén-], švédsky Tavastehus — mesto v juhozáp. Fínsku na juhozáp. okraji Fínskej jazernej pahorkatiny 100 km severozáp. od Helsínk, administratívne stredisko regiónu Kanta-Häme; 68-tis. obyvateľľov. (2017). Priemysel textilný, strojársky, elektrotechnický, drevársky, celulózovo-papiernický. Dopravná križovatka. Jedno z najstarších fínskych miest. Po dobytí Fínska (1239) švédskou križiackou výpravou vedenou jarlom Birgerom bol koncom 13. stor. na ochranu švédskych záujmov postavený hrad Häme (fínsky Hämeen linna). Dnešné mesto Hämeenlinna založil 1639 južne od hradu generálny guvernér Fínska Per Brahe. Po ničivom požiari 1831 bolo znovuvybudované v empírovom štýle. Stavebné pamiatky: hrad Häme (koniec 13. stor., 1559 – 69 prestavaný, dnes múzeum), jeden z najvýznamnejších príkladov stredovekej fortifikačnej architektúry; kostol Kauppatori (1792 – 98, podľa vzoru rímskeho Pantheonu), viaceré múzeá, napr. historické, umelecké, rodný dom J. Sibelia, divadlo a i.

Hameln

Hameln — mesto v strednej časti Nemecka v spolkovej krajine Dolné Sasko pri ústí rieky Hamel do Vesery 40 km juhozápadne od Hannoveru; 57-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky (mlyny, pivovary), elektrotechnický, textilný (výroba kobercov), strojársky, farmaceutický, keramický; riečna lodenica. Cestný uzol, riečny prístav. Vzniklo z osady pri brode cez Veseru na križovatke obchodných ciest, pri ktorej mnísi z Fuldy založili v polovici 9. stor. benediktínsky kláštor, okolo 1200 dostalo mestské práva, od 1426 člen Hanzy. V 16. stor. hospodársky rozkvet, od 1867 súčasť Pruska. Stavebné pamiatky: zachované staré mesto (pôvodne opevnené) s viacerými štítovými domami v štýle tzv. veserskej renesancie (Weserrenaissance), napr. Leisthaus (1585 – 89), Rattenfängerhaus (1602 – 03), Dempterhaus (1607 – 08), Stiftsherrenhaus (1558, dnes múzeum); halový gotický kostol Sankt Bonifatius (11. – 14. stor.) a i. V blízkosti Hamelnu (15 km juhovýchodne) leží mestečko Bodenwerder, v ktorom žil Karl Friedrich Hieronymus von Münchhausen (*1720, †1797), vzor literárnych münchhauseniád.

Hanak, Anton

Hanak, Anton, 22. 3. 1875 Brno – 7. 1. 1934 Viedeň — rakúsky sochár. R. 1898 – 1904 študoval sochárstvo na Akadémii výtvarných umení vo Viedni u Edmunda von Hellmer, 1904 – 05 v Ríme. R. 1913 – 32 pedagogicky pôsobil v sochárskom ateliéri na Umeleckopriemyselnej škole vo Viedni, 1932 profesor na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Člen spolku Wiener Secession (1906 – 10), spolupracoval s J. Hoffmannom a s Wiener Werkstätten (o. i. sochárska výzdoba Villy Primavesi vo Viedni, 1914 – 15), patril k zakladateľom umeleckého združenia Österreichisches Werkbund. Vytvoril sochársku výzdobu viacerých verejných stavieb (obchodný dom Stafa, 1911) a obytných domov (20. roky) vo Viedni. R. 1924 – 25 vytvoril sochu Bolestná matka pre Ústredný cintorín vo Viedni, 1928 Pamätník republiky vo Viedni a monumentálnu bustu Victora Adlera, 1932 – 34 turecký národný pamätník v Ankare (sochy Staré a nové Turecko, pamätník Emuyet, dielo dokončili jeho žiaci). Jeho dielo má blízko k A. Rodinovi. Sústredil sa na zobrazenie ľudskej postavy, ktorá má vizionársko-symbolický charakter (Horiaci človek, 1922), jeho sochy sa vyznačujú monumentalitou, stupňujúcou sa expresivitou a zachytením metafyzickej extázy.

Hanau

Hanau — mesto v strednej časti Nemecka v spolkovej krajine Hesensko na pravom brehu Mohanu pri ústí rieky Kinzig 17 km východne od Frankfurtu nad Mohanom; 95-tis. obyvateľov (2017). Priemysel gumársky (výroba automobilových pneumatík), elektrotechnický, chemický, strojársky, kovoobrábací, klenotnícka výroba. Dopravná križovatka, riečny prístav. Prvýkrát písomne doložené 1143, 1303 získalo mestské práva. Významným impulzom rozvoja mesta bol príchod flámskych a valónskych protestantov (koniec 16. stor.), ktorých zásluhou sa najmä od 2. pol. 18. stor. rozvinulo zlatníctvo. Počas 2. svetovej vojny bolo mesto značne poškodené. Stavebné pamiatky: renesančný Nemecký zlatnícky dom (Deutsches Goldschmiedehaus, 1537 – 38; pôvodne radnica, dnes múzeum, o. i. stála výstava zlatníckych prác), barokový zámok Philippsruhe (1701 – 12, 1875 – 80 prestavaný; dnes historické múzeum, o. i. so zbierkami fajansy z manufaktúry založenej 1661), baroková radnica (1723 – 33), pred ňou národný pamätník bratov Grimmovcov (1896), ktorí sa v meste Hanau narodili, zakonzervované ruiny holandsko-valónskeho dvojkostola (1600 – 1608, 1945 zničený) a i.

handelci

handelci [nem.] — etnografická skupina v okolí Brezna obývajúca územie označované ako handle (z nem. Holzhandlungen). Lesnícke osady na hornom Hrone založili v 2. pol. 16. stor. drevorubači z alpských krajín (najmä zo Soľnohradska), ktorí mali skúsenosti so stavbou zariadení na prísun dreva aj zo vzdialenejších lesov. Na Bielom Hrone vzniklo 8 (dnes Bielohandelci obývajú Biele či Horné handle, t. j. obce Beňuš, Bacúch, Braväcovo a Bujakovo) a na Čiernom Hrone 13 osád (dnes Čiernohandelci obývajú Čierne či Dolné handle, t. j. obce Čierny Balog a Osrblie). R. 1710 mal celý komplex osád 49 domov a 116 drevorubačov. Handelci sa delili na aktívnych lesných robotníkov (dingovníkov), ktorí vykonávali najťažšie práce a boli organizovaní v stálych pracovných skupinách (tzv. dingy) po 8 mužoch, a na invalidov, t. j. robotníkov so zníženou pracovnou schopnosťou, ktorí vykonávali pomocné práce. Obyvatelia týchto osád za feudalizmu nepatrili k poddaným, pracovali za mzdu a naturálie. Handelci zhotovovali súkno na hune a nohavice, do ktorého zatkávali kučierky z mladého barančaťa (nazývané brčkavé). Od 18. stor. sa nemeckí osadníci v slovenskom prostredí postupne asimilovali.

Handke, Peter

Handke, Peter, 6. 12. 1942 Griffen — rakúsky spisovateľ. R. 1961 začal študovať právo v Grazi, kde sa pripojil k avantgardnej skupine Forum Stadtpark. Po prvých výrazných literárnych úspechoch (román Sršne, Die Hornissen, 1966; divadelná hra Osočovanie publika, Publikumsbeschimpfung, vydaná i uvedená 1966; sfilmovaná 1966, réžia Claus Peymann) štúdium prerušil. Pre Handkeho rané diela je charakteristická kritika jazyka a teórie poznania, zdôrazňuje problém determinovanosti subjektu jazykom a spoločenskými podmienkami, vedome narába so skostnatenými schémami v literatúre a bežnej komunikácii (jazyk spôsobuje disonanciu medzi svetom a subjektom, výsledkom je strata orientácie, poriadku a súvislostí). Táto literárna poetika sa výrazne prejavuje v románe Podomový obchodník (Der Hausierer, 1967), v ktorom využíva kompozičné prvky kriminálneho románu. V divadelnej hre Gašpar (Kaspar, vydaná i uvedená 1968; sfilmovaná napr. 1974, réžia Vladimir Gerić) indivíduum vystupuje v područí jazykových schém, znakových a komunikačných systémov, kde zaniká a odovzdáva sa do úplnej závislosti od spoločenského poriadku. Spoločenská podmienenosť spôsobov ľudského vnímania predstavuje tematické ťažisko románu Strach brankára z jedenástky (Die Angst des Tormanns beim Elfmeter, 1970; sfilmovaný 1972, réžia W. Wenders). Prvky vývinového románu sú príznačné pre román Krátky list na dlhú rozlúčku (Der kurze Brief zum langen Abschied, 1972; slov. 1975). V 70. rokoch 20. stor. sa v Handkeho tvorbe objavil nový prvok – hľadanie možnosti bezprostredného vnímania, čo je v náznakoch prítomné v autobiografickej poviedke Nešťastie bez želaní (Wunschloses Unglück, 1972; slov. 1982). Od 70. rokov 20. stor. je u Handkeho badateľná tendencia nadväzovať na tradíciu vytvárania harmónie sveta a bytia, v čom pokračoval aj v 80. a 90. rokoch 20. stor. Jeho texty sú protirečivé, mýtické, napr. poviedka Hodina pravého pocitu (Die Stunde der wahren Empfindung, 1975), Ľaváčka (Die linkshändige Frau, 1976; slov. 1982; sfilmovaná 1978, réžia P. Handke), ale najmä poviedka Pomalý návrat domov (Langsame Heimkehr, 1979). Koncom 70. rokov začal skúmať nové formy jazyka, čoho sprievodnými znakmi sú zmena deštrukcie na konštrukciu, príklon ku klasickým vzorom epickej reči, dlhé monológy, absencia dialógu, dlhé opisné sekvencie, nekonečné sledovanie živej i neživej prírody, reflexie, subjektívne vnemy a zážitky, poetický, všetko objímajúci pohľad a napokon viera v úplný a dokonalý preklad vnímaných predmetov a javov médiom písma, pričom ideál rozprávania sa odráža v rozprávačovi ako v suverénnom prekladateľovi nemého sveta zmyslových podráždení. Najvýraznejšie sa tieto znaky prejavujú v poviedke Poučenie svätej Viktórie (Die Lehre der Sainte-Victoire, 1980) a v románe Opakovanie (Die Wiederholung, 1986). Autor divadelných hier Sebaobviňovanie (Selbstbezichtigung, vydaná i uvedená 1966), Jazda na koni cez Bodamské jazero (Der Ritt über den Bodensee, vydaná i uvedená 1971), Nerozumní vymierajú (Die Unvernünftigen sterben aus, vydaná 1973, uvedená 1974), Cez dediny (Über die Dörfer, vydaná 1981, uvedená 1982), Hra o pýtaní sa alebo Cesta do Sonórnej krajiny (Das Spiel vom Fragen oder Die Reise zum sonoren Land, vydaná 1989, uvedená 1990), Prečo kuchyňa? (Warum eine Küche?, uvedená 2002, vydaná 2003), Stopy zblúdilých (Spuren der Verirrten, vydaná 2006, uvedená 2007) a Stále búrka (Immer noch Sturm, vydaná 2010, uvedená 2011), kriminálnej poviedky Číňan bolesti (Der Chinese des Schmerzes, 1983), politicky kontroverzného cestopisu o občianskej vojne v bývalej Juhoslávii Zimné cestovanie k riekam Dunaj, Sáva, Morava a Drina alebo Spravodlivosť pre Srbsko (Eine winterliche Reise zu den Flüssen Donau, Save, Morawa und Drina oder Gerechtigkeit für Serbien, 1996), cestopisu Letný dodatok k zimnému cestovaniu (Sommerlicher Nachtrag zu einer winterlichen Reise, 1996), románu Za tmavej noci som vyšiel zo svojho tichého domu (In einer dunklen Nacht ging ich aus meinem stillen Haus, 1997; slov. 1998), novely Don Juan (vo vlastnom podaní) (Don Juan (erzählt von ihm selbst), 2004), rozhlasových hier (vyšli pod názvom Vietor a more. Štyri rozhlasové hry, Wind und Meer. Vier Hörspiele, 1970) a filmových scenárov, napr. Kronika súčasných udalostí (Chronik der laufenden Ereignisse, 1971, aj réžia). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Georga Büchnera (1973; cenu vrátil 1999), Veľkej rakúskej štátnej ceny za literatúru (1987) a Ceny Franza Kafku (2009). Nobelova cena za literatúru (2019).

Handlová

Handlová — mesto v okrese Prievidza v Trenčianskom kraji v Handlovskej kotline (juhovýchodný výbežok Hornonitrianskej kotliny) na hornom toku Handlovky a na úpätí Vtáčnika a Kremnických vrchov, 420 m n. m.; 17 260 obyvateľov (2017). Miestne časti: Handlová, Morovno, Nová Lehota. Priemysel banský (ťažba hnedého uhlia), strojársky, energetický, textilný, chemický.

Písomne doložené 1376 ako Crykershaw, 1430 Henellehota, 1571 Hendlowa, 1773 Handlovia, Handlova, Krikehey, 1786 Handlowa, Grägerhey, Krikeheu, Krickehay, 1808 Krikehaj, Krikehey, Handlowá, 1863 – 1907 Handlova, 1913 Nyitrabánya, 1920 Handlová. R. 1976 boli k Handlovej pričlenené obce Morovno (1376, 1430 Morovna, 1773 Morovno, 1786 Morowno, 1808 Morovno, 1863 – 1913 Morovnó, 1920 – 75 Morovno) a Nová Lehota (1430 Noua Leotta, 1773 Uj-Lehota, Neühey, Nowa Lehota, 1786 Uj-Lehota, Neuhay, 1808 Új-Lehota, Neuhey, Nowá Lhota, 1863 Újlehotta, 1873 – 88 Újlehota, 1892 – 1913 Újgyarmat, 1920 Nová Lehôta, 1927 – 48 Nová Lehota, Neuhay, 1948 – 75 Nová Lehota). Handlová bola založená 1376 nemeckými osadníkmi (asi 200 rodín) z Kremnice na čele s Heinrichom Krickerom (odtiaľ nemecký názov Krickerhau, resp. Krikerhau) na zákupnom práve, v 14. stor. patrila panstvu Bojnice. R. 1599 ju vypálili Krymskí Tatári, 1680 zničili vojská I. Tököliho, 1682 Turci odviedli časť obyvateľstva a 1694 vypálili vyše 40 domov. R. 1839 dostala výsady mestečka, od 1960 mesto. Prvý doklad o výskyte uhlia v Handlovej pochádza z 1784, prvá zmienka o ťažbe hnedého uhlia (→ handlovsko-novácka uhoľná panva), ktoré bolo hlavnou ekonomickou aktivitou v 20. stor. a v súčasnosti postupne zaniká, pochádza z 1828, systematická ťažba po 1850; v období 1918 – 40 viaceré štrajky baníkov. Archeologické nálezy: hromadný nález medených predmetov z eneolitu, žiarové pohrebisko lužickej kultúry, nálezy z bronzovej a halštatskej doby, ako aj zo stredoveku.

Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej (1340 – 60, 1603 renesančne prestavaný, 1941 rozšírený o priečnu halovú prístavbu, ktorá bola počas vojny poškodená, 1958 odstránená; gotické monštrancie), neskorobaroková Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (2. pol. 18. stor.), prícestná neskoroklasicistická Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie (2. pol. 19. stor.), rímskokatolícky Kostol Dobrého pastiera (1941), v časti Nová Lehota jednoloďový barokový rímskokatolícky Kostol sv. Mikuláša biskupa (1785, na starších neskorogotických základoch z 15. stor.) a klasicistická Kaplnka sv. Vendelína (1847), v časti Morovno Kaplnka sv. Michala (1902).

V blízkosti Handlovej rekreačné stredisko Remata so zariadeniami na zimnú (lyžiarske vleky) i na letnú rekreáciu. V miestnej časti Nová Lehota prírodná rezervácia Biely kameň (vyhlásená 1973, rozloha 116 ha, dominantný bralnatý vrchol na hlavnom hrebeni Vtáčnika).

Hankar, Paul

Hankar [an-], Paul (Jean-Joseph), 11. 12. 1859 Frameries – 17. 1. 1901 Brusel — belgický architekt a dizajnér nábytku.

Pôvodne študoval aj sochárstvo a kovotepectvo. Pôsobiť začal 1888, od 1894 spolupracoval s architektonickým časopisom L’Émulation. Inšpirovaný dielami francúzskeho architekta E. E. Viollet-le-Duca a anglickým hnutím Arts and Crafts Movement, bol popri V. Hortovi a H. C. van de Velde najvýznamnejším secesným architektom v Bruseli a Belgicku.

V architektúre využíval kontrast materiálov, štruktúr a farieb i rôzne techniky, na odhmotnenie priečelí budov ohýbané železo a zahnuté krivky okenných rámov. Jeho (realizované) návrhy na zariadenie interiérov patria medzi vrcholné diela secesného dizajnu nielen v Belgicku, ale aj vo svete. Rozvinul koncepciu architektúry pre slabšie sociálne vrstvy. Bol zástancom syntézy umení vrátane avantgardnej dekorácie a ornamentov (nové geometrické detaily). Na konci života vypracoval utopistický (nerealizovaný) projekt mesta umelcov, ktorý prispel k vzniku darmstadtskej umeleckej kolónie a inšpiroval umelcov viedenskej secesie.

Hlavné diela: vlastný dom v Bruseli (1893), ktorý je spolu s Hôtel Tassel od V. Hortu (1892 – 93) jednou z prvých secesných budov v Bruseli, obytné domy Zegers-Regnard (1895), Peeters (1896), Renkin (1897, zbúraný) a Ciamberlani (1897), dom maliara Reného Janssenssa (1898), obytný dom Kleyer (1898), dom a dielňa Bartholomé (1898, zbúraný), obchod Niguet (1899) a i.

Hanley, Gerald

Hanley [henli], Gerald, 17. 2. 1916 Liverpool – 7. 9. 1992 Dún Laoghaire, Írsko — anglo-írsky spisovateľ, brat J. Hanleyho. Ako 19-ročný opustil Írsko, počas 2. svetovej vojny slúžil v britskej armáde. Väčšina jeho románov sa odohráva v cudzine, napr. román Monzún Victory (Monsoon Victory, 1946) v Barme (dnes Mjanmarsko), romány Rok leva (The Year of the Lion, 1953) a Pijani z temnoty (Drinkers of Darkness, 1955) v Afrike, romány Cesta domov (The Journey Homeward, 1961) a Urodzené rody (Noble Descents, 1982) v Indii a Pakistane. Autor románov Konzul po západe slnka (The Consul at Sunset, 1951), Bez lásky (Without Love, 1957), Gilliganov posledný slon (Gilligan’s Last Elephant, 1962; sfilmovaný 1967, réžia Henry Hathaway), Stretneme sa v Yasukuni (See you in Yasukuni, 1969) a Bojovníci a cudzinci (Warriors and Strangers, 1971).

Hannauer, Karel

Hannauer, Karel, 11. 6. 1906 Praha – 13. 7. 1966 tamže — český architekt.

R. 1931 – 45 mal vlastnú projekčnú kanceláriu, 1946 – 47 pracovník Výskumného a skúšobného ústavu techniky a súčasný prednosta Ústavu architektúry v Prahe. R. 1946 – 53 prednášal na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT, dnes Slovenská technická univerzita) v Bratislave; 1947 profesor. R. 1953 – 54 pracovník Národného technického múzea v Prahe, 1955 – 59 prednášal na Fakulte architektúry Českého vysokého učenia technického v Prahe. Člen viacerých klubov a spolkov, napr. od 1930 Klubu architektov.

Najvýznamnejšie stavby: funkcionalistický penzión Arosa (1932) v Prahe, bývalá budova Československej autobusovej dopravy v Košiciach (okolo 1950), nárožná administratívna budova na Žabotovej ulici v Bratislave (okolo 1952, zbúraná), niekoľko obytných a administratívnych budov, spoluautor projektov liečebných domov. Architektonicky riešil mostné stavby, napr. cestný most pri Kralupoch nad Vltavou (1936).

Diela: Fotobiologie architektury. Světelně-technické bádání v SSSR (1946), Předběžné normy přirozeného osvětlení průmyslových budov (1947), Sociológia architektúry (1949), Úvod do architektonického plánovania (1949), Architektonická fotológia I-II (1951), Základy architektonickej tvorby (1951).

Hanov kódex

Hanov kódex — dvojzväzkový pergamenový latinský kódex z 1487 – 88, dielo dvoch anonymných skriptorov a iluminátora. Obsahuje texty a notáciu antifonára a pod týmto názvom je aj zaevidovaný (Antiphonarium Bratislavense II ab, Bratislavský antifonár II), v staršej literatúre sa uvádza aj pod názvom Graduale. Objednávateľom rukopisnej pamiatky s honosnou ilumináciou bol bratislavský kanonik Johannes Han. Neznámi skriptori vyzdobili texty ornamentálnymi iniciálami doplnenými figurálnym motívom a veľkými unciálnymi literami červenej alebo modrej farby vyzdobenými kresleným ornamentom. Za autora knižnej maľby pozoruhodnej kvality sa považuje Matej Prenner, ktorý nadviazal na salzburský okruh knižnej maľby Ulricha Schreiera (dvojfarebné lištové orámovanie, bodky s vlasovými linkami, kvet s dlhou nosovou peľnicou, akantový list s jemným perlovcom na hrote). Do 80. rokov 20. stor. bol Hanov kódex uložený v stredovekej knižnici bratislavskej kapituly umiestnenej vo veži Dómu sv. Martina, v súčasnosti je prvý zväzok uložený v Slovenskom národnom archíve, časť druhého (po predaji) v Archíve mesta Bratislavy a časť v Mestskom múzeu v Bratislave. Aj napriek zásahom (mnohé figurálne iniciály boli vyrezané) patrí Hanov kódex k najcennejším pamiatkam stredovekej rukopisnej tvorby a knižného maliarstva. R. 1997 bol spolu so súborom stredovekých hudobných iluminovaných pamiatok bratislavskej proveniencie zaradený do zoznamu vzácneho dokumentárneho dedičstva sveta – Registra pamäti sveta (Memory of the World Register).

Hansen, Christian Frederik

Hansen, Christian Frederik, 29. 2. 1756 Kodaň – 10. 7. 1845 tamže — dánsky architekt a staviteľ, najvýznamnejší predstaviteľ klasicizmu v Dánsku.

R. 1766 – 79 študoval na Kráľovskej akadémii výtvarných umení v Kodani a zároveň sa vyučil za murára. R. 1781 spolupracoval v súkromnom ateliéri svojho učiteľa Caspara Frederika Harsdorffa (*1735, †1799) na budovaní kaplnky Frederika V. v katedrále v Roskilde. R. 1784 – 1804 pôsobil ako krajský stavebný majster v Altone, popritom sa venoval súkromným objednávkam majetných kruhov v Altone a Hamburgu, pre ktoré staval mestské domy a vidiecke sídla (dodnes sú mnohé zachované pri jazere Elbchaussee). R. 1804 sa presťahoval do Kodane, 1808 bol vymenovaný za štátneho radcu a profesora architektúry na Kráľovskej akadémii výtvarných umení v Kodani, 1811 – 18, 1821 – 27 a 1830 – 33 jej riaditeľ, mal vplyv na niekoľko generácií žiakov. R. 1804 – 44 ako hlavný stavebný riaditeľ riadil všetku verejnú výstavbu. Svoje stavebné diela aj kreslil, mnoho jeho architektonických kresieb sa nachádza v Dánskej kráľovskej umeleckej akadémii.

Najvýznamnejšie stavby: sirotinec v Altone (1792 – 94), vidiecke sídla Alt Fresenburg pri Bad Oldesloe (1791) a Haseldorf (1802 – 04), vily v Altone (1795 – 1804, o. i. vlastný dom, 1803 – 04), budova radnice a väznice v Kodani (1813 – 16, od 1903 sídlo súdu), prestavba zámku Christiansborg (1803 – 28, 1884 vyhorel, zachoval sa len kostol dokončený 1826, ktorý je spolu s komplexom radnice a väznice považovaný za hlavné dielo Hansena a dánskeho klasicizmu), škola Metropolitanskolen v Kodani (1810 – 16), kostol Vor Frue Kirke v Kodani (1817 – 29, dnes katedrála), psychiatrická liečebňa v meste Schleswig (1817 – 30), kostoly v dánskom Hørsholme (1818 – 24) a Vonsilde (1822 – 24), nemeckom Neumünsteri (1828 – 34) a šlezvickom Husume (1829 – 33), radnice v dánskom Lemvigu (1821 – 22), Aabenrae (1830) a i.

Od 1832 udeľuje Kráľovská akadémia výtvarných umení v Kodani Medailu Ch. F. Hansena ako najvyššie ocenenie za architektúru.

Hansen, Theophil Edvard von

Hansen, Theophil Edvard von (od 1884), 13. 7. 1813 Kodaň – 17. 2. 1891 Viedeň — dánsky architekt, brat Hansa Christiana Hansena.

Žiak K. F. Schinkela, od 1837 žil v Aténach, kde boli podľa jeho projektov postavené budovy akadémie vied (1859 – 63 a 1868 – 85/87) a Národnej knižnice (1887 – 1902), ako aj výstavné centrum Zappeion (1874 – 88). Od 1846 pôsobil vo Viedni, kde sa významne podieľal na poslednej veľkej klasicistickej prestavbe mesta (na Ringstrasse). K jeho najdôležitejším architektonickým realizáciám vo Viedni patria budova Akadémie výtvarných umení (1872 – 76), parlamentu (1873 – 83, popredné dielo neskorého klasicizmu spĺňajúce požiadavky reprezentačnej vládnej budovy), burzy (1874 – 77), ako aj viacerých obytných domov. Na Slovensku bol podľa jeho projektov postavený nový evanjelický kostol v Kežmarku (1872 – 94) s fasádou s neobyzantskými prvkami a klasicistickým interiérom.

Hansson, Ola

Hansson, Ola, 12. 11. 1860 Hönsinge – 20. 9. 1925 Istanbul — švédsky básnik a prozaik. Debutoval 1884 zbierkou Básne (Dikter), v ktorej nadviazal na bohatú tradíciu rodného kraja Skåne, súvislosti medzi duchovnom a prírodou zachytil v zbierke Nokturno (Notturno, 1885). R. 1885 – 87 publikoval v časopise Framåt zbierku esejí a polemický spis Materializmus v krásnej literatúre (Materialismen i skönlitteraturen), v ktorom naznačil svoj prechod od naturalizmu k novoromantizmu a dekadencii, o čom svedčí zbierka básní Sensitiva amorosa (1887) obsahujúca prchavé erotické fantázie na rozhraní poézie a prózy silno poznačené pesimizmom vtedajšej doby. Knihu Páriovia (Parias, 1888) tvoria krátke črty s naturalistickými motívmi zločinu spáchaného pod vplyvom vyššej sily. Pretože vo Švédsku bola jeho tvorba prijatá chladne, emigroval do Nemecka, kde sa však nepresadil. Oboznámil sa s dielom F. Nietzscheho, čo zjavne poznačilo jeho tvorbu, najmä lyrickú zbierku Piesne mladého Ofega (Ung Ofegs visor, 1892). S osudom emigranta sa vyrovnal v autobiografických románoch Cesta k životu (Vägen till livet, 1896) a Cesta domov (Resan hem, 1894). Lásku k domovu prejavil i v románe o živote sedliakov Dvorec (Skåne Rustgården, 1910). Autor esejí o F. Nietzschem a E. A. Poeovi.

harám

harám [arab.], haram — v islame zakázané činy. Z piatich kategórií ľudských činov vymedzených právnou vedou harám predstavuje tie, ktoré sú v rozpore s islamským právom (šaríou) a podliehajú tvrdým trestom. Jednotlivé právne školy (mazhaby) uplatňujú vlastnú hierarchiu závažnosti porušenia zákazov a trestov. Všeobecne sa harám vzťahuje predovšetkým na rebéliu proti najvyššej náboženskej autorite, na odpadlíctvo od viery a na herézu, ale aj na lúpež, cudzoložstvo, požívanie alkoholu, hazardné hry a i. K harámu sa zaraďujú aj zákazy týkajúce sa stravy (zakázané je konzumovať bravčovinu, ale aj mäso iných zvierat, ktoré neboli usmrtené predpísaným spôsobom). V zmysle príkazu vyhýbať sa zakázaným činom môže pojem harám poukazovať na posvätnosť niečoho (napr. mešita je posvätný dom, t. j. bajt al-harám, a Mekka a jej okolie tvorí posvätný okrsok harámu).

Harappa

Harappa, urdsky Harapa — obec v severovýchodnom Pakistane v provincii Pandžáb na rieke Ráví juhozápadne od mesta Sáhívál. Od 3. tisícročia pred n. l. až do konca 1. pol. 2. tisícročia pred n. l. jedno z najvýznamnejších centier harappskej kultúry. Pri archeologických výskumoch (2. pol. 19. stor., po 1920 a 1995 – 2001) tam bolo odkryté mestské sídlisko (rozloha vyše 1 km2) s komplexmi pravouhlých domov z pálených tehál, oddelených úzkymi uličkami, s priestormi na mlátenie obilia a sýpkami; vedľa mesta umelo navŕšená akropola (výška 16 m) opevnená hradbou (výška 10 m, v základoch hrúbka až 15 m) s pravouhlými vežami, v blízkosti mesta pohrebisko s nálezmi keramických milodarov. V meste sa našli doklady o pestovaní poľnohospodárskych plodín, kosti zvierat, remeselnícke výrobky (nádoby z kovu, keramika), drobné plastiky, ozdoby a početné pečatidlá zo steatitu. Množstvo stavebného materiálu z obce Harappa bolo použité na stavby v ďalších obdobiach.

Harar

Harar, Harer — mesto vo východnej Etiópii na plošine Ogaden, 1 960 m n. m., administratívne stredisko etnického štátu Harari; 152-tis. obyvateľov (2013). Priemysel potravinársky (olejársky), textilný, drevársky. Stredisko obchodu a remesiel. Založené pravdepodobne v 7. stor. arabskými prisťahovalcami z Hadramautu. Svojím strategickým postavením sa na stáročia stalo centrom kultúry najvýchodnejšej časti Afriky, Afrického rohu. V 16. stor., v čase najväčšej slávy, hlavné mesto východoafrického sultanátu Adal. R. 1577 pre nezhody medzi kresťanskými Etiópčanmi a Oromami však bolo hlavné mesto premiestnené severnejšie do Aussy. R. 1875 stratil Harar egyptskou okupáciou nezávislosť a 1887 ho Menelik II., kráľ Šoy (Šoa, Shewa) a neskorší panovník Etiópie, začlenil do svojej ríše. Správcom územia Harar sa stal Ras Makonnen a po ňom jeho syn, neskorší panovník Haile Selassie I. Dominantné postavenie stratilo mesto koncom 19. stor. a jeho štatút prebralo mesto Addis Abeba. V súčasnosti je centrom etiópskych moslimov, etiópskej islamskej kultúry a náboženského života a je považované za jedno z posvätných miest islamu. Opevnené staré mesto so šiestimi bránami bolo 2006 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Mestské múry (13. – 16. stor.) obklopujú jedinečný komplex mešít (vyše 80, z toho 3 z 10. stor.) a osobitných typov obytných domov. R. 1854 Harar navštívil anglický geograf a cestovateľ R. F. Burton a opísal ho v diele Prvé kroky vo východnej Afrike (First Footsteps in East Africa, 1856), 1880 – 91 tam žil francúzsky básnik A. Rimbaud (dom, v ktorom žil, je dnes múzeom).

Harderwijk

Harderwijk [-vejk] — mesto v strednej časti Holandska v provincii Gelderland pri prielive Veluwemeer (medzi starou pevninou a novým poldrom Flevoland); 47-tis. obyvateľov (2017). R. 1231 dostalo mestské práva, 1285 – 1628 významné hanzové mesto. Stavebné pamiatky: zachované staré mesto s meštianskymi domami zo 17. a 18. stor., trojloďová pilierová bazilika Grote Kerk (okolo 1380), radnica (1827). Múzeum, delfinárium. Pri pobreží Veluwemeer a v zalesnenej krajine Veluwe rekreačné strediská.

Hardouin-Mansart, Jules

Hardouin-Mansart [árduen mansár], Jules, vlastným menom Jules Hardouin, 16. 4. 1646 Paríž – 11. 5. 1708 Marly le Roi — francúzsky architekt, prasynovec a spočiatku i žiak F. Mansarta, 1668 prijal jeho meno.

Bol žiakom Libérala Bruanta (*asi 1637, †1697), s ktorým 1666 postavil Hôtel Vendôme v Paríži. R. 1667 postavil dom v Paríži na Rue des Tournelles, ktorý 1687 prestaval na svoju rezidenciu (od 1693 Hôtel Sagonne), 1669 – 72 malý mestský dom pre Henriho de Guénégaud, 1670 – 71 vo Versailles 3 rovnaké vily a 1672 Hôtel de Bouillon (zničený). R. 1673 na príkaz J.-B. Colberta navštívil Languedoc, kde kontroloval práce na Canal des Doux-Mers. R. 1673 – 75 navrhol Hôtel de Ville v Arles, pri ktorom sa inšpiroval poslednou stavbou svojho predchodcu L. Le Vaua vo Versailles. V pol. 70. rokov 17. stor. začal pracovať pre Ľudovíta XIV., 1674 bol poverený prestavať zámok v Clagny (1675 – 83, zničený 1769) a 1675 navrhol kráľovský Pavillon du Val v Saint-Germain-en-Laye. R. 1676 bol poverený vybudovať dóm Invalidovne v Paríži (1676, hlavná časť bola ukončená 1691, dekorácie 1699, celá budova bola vysvätená 1706), jeden z najvýznamnejších príkladov francúzskeho klasicizujúceho baroka. R. 1678 – 89 rozširoval Versailles, kde navrhol Zrkadlovú sieň (1678 – 84) a severné i južné krídlo, rozšíril Oranžériu (1681) a od 1689 pracoval na kráľovskej kaplnke, ktorú neskôr dokončil R. de Cotte. R. 1681 sa stal hlavným kráľovským architektom, 1683 bol povýšený do šľachtického stavu. R. 1685 vypracoval plány pre Place de Victoire a Place de Vendôme (navrhnuté 1685, postavené až 1699) v Paríži. R. 1684 – 86 postavil kostol Notre-Dame vo Versailles, 1688 – 91 prestaval zámok v Chantilly a i. Upravoval zámocký park vo Versailles, v ktorom 1687 – 88 postavil Veľký Trianon (pokým nebol postavený Malý Trianon, 1762 – 68, sa nazýval Trianon de Marbre — Mramorový Trianon). Od 1699 hlavný inšpektor kráľovských stavieb.

hárem

hárem [arab. > tur.] —

1. v tradičnom islamskom dome alebo paláci priestor vyhradený pre všetky ženy v rodine (vrátane konkubín), do ktorého nemajú prístup muži okrem manžela a mužských príbuzných (arab. harím = posvätné alebo zakázané miesto). Praktizovanie oddeleného bývania žien súviselo s mnohoženstvom (Korán ho nepredpisuje). Nadviazalo na staršiu predislamskú tradíciu (háremy panovníckych dvorov v Asýrii, Perzii a Egypte, kde boli ich súčasťou aj eunuchovia a dcéry pána domu), v 7. stor. ho začali praktizovať arabskí umajjovskí panovníci, honosné háremy sa budovali v 9. – 10. stor. za vlády Abbásovcov, keď sa stali symbolom prestíže a bohatstva. Háremy sa dodnes zachovali iba v najkonzervatívnejších moslimských vrstvách, v Turecku boli 1926 zakázané (zákaz polygamie);

2. označenie väčšieho počtu žien alebo súložníc.

Häring, Hugo

Häring [hé-], Hugo, 22. 5. 1882 Biberach an der Riss – 17. 5. 1958 Göppingen — nemecký architekt a teoretik, predstaviteľ organickej architektúry.

Od 1921 pôsobil v Berlíne, v 20. – 30. rokoch 20. stor. patril spolu s L. Miesom van der Rohe k lídrom teoretických diskusií o funkcionalizme v architektúre. Člen viacerých spolkov a združení, napr. Der Ring a Novembergruppe, predchodcov Medzinárodného kongresu modernej architektúry (CIAM), ktorého zakladajúci manifest podpísali v La Sarraz (1928). Jeho teoretické dielo a architektonické návrhy sa vyznačujú nekonvenčnosťou a dôslednou aplikáciou názoru, že architektonický tvar (forma) musí vychádzať z dôkladnej analýzy budúcej funkcie a štruktúry objektu a nikdy nie je vopred určený. Zdôrazňoval súlad architektonického diela a prírody, ako aj potrebu navrhovať architektúru podľa špecifických podmienok konkrétnej lokality, nepoužíval pravidelný pravouhlý pôdorys. Tieto princípy uplatnil pri návrhu svojho najvýznamnejšieho diela, poľnohospodárskej farmy v Garkau pri Lübecku (1924 – 25). Ďalšie diela: obytné domy v mestských štvrtiach Zehlendorf (1926) a Siemenstadt (1929 – 31) v Berlíne.

Harlingen

Harlingen — prístavné mesto v severnom Holandsku v provincii Friesland na brehu plytkého mora Waddensee oproti Západofrízskym ostrovom Vlieland a Terschelling; 16-tis. obyvateľov (2017). Priemysel rybný, lodný. Konečná stanica na železničnej trati z mesta Leeuwarden; rybársky, osobný a exportný (vývoz kreviet a mliekarských výrobkov do Spojeného kráľovstva) prístav (po prehradení Ijselského jazera jediný frízsky prístav s priamym prístupom k Severnému moru cez pobrežnú časť Waddensee), dôležitý aj pre vnútroštátnu lodnú dopravu (vyústenie prieplavu Harinxmakanaal).
R. 1234 dostalo mestské práva, v 16. stor. druhé najväčšie frízske mesto (po Leeuwardene), v pol. 17. stor. sídlo frízskej a groningenskej admirality. Stavebné pamiatky: zachované staré mesto s početnými meštianskymi štítovými domami (16. – 18. stor.), kostol Grote (alebo Nieuwe) Kerk (1771 – 76) so staršou vežou (okolo 1200, v 15. stor. zvýšená) a organom z 1776; radnica (1736, zreštaurovaná 1956). Neďaleko Harlingenu (5 km na severozápad) v Sexbierume bola postavená prvá holandská skúšobná veterná elektráreň, nachádza sa tam aj zábavno-náučný park tematicky zameraný na vietor (podáva prehľad možností využitia veternej energie, didakticky riešená expozícia umožňuje vyskúšať si mnohé z efektov základných fyzikálnych zákonov).

Harmanecká jaskyňa

Harmanecká jaskyňa, Izbica — krasová jaskyňa puklinovo-rútivého typu v južnej časti Veľkej Fatry na území Harmaneckého krasu v katastri obce Dolný Harmanec v okrese Banská Bystrica, národná prírodná pamiatka (vyhlásená 1972); dĺžka 2 763 m, z toho je 720 m sprístupnených. Vytvorená v tmavosivých guttensteinských vápencoch stredného triasu. Vo dvoch úrovniach sa vyskytujú chodby, siene a dómy s bohatou kvapľovou výzdobou i s bohatým výskytom bieleho mäkkého sintra. Vyskytuje sa v nej 9 druhov netopierov. Objavená 1932 Michalom Bacúrikom, vstupná sieň nazývaná Izbica však bola známa dávno predtým. Sprístupnená 1950.

Harminc, Milan Michal

Harminc, Milan Michal, 7. 10. 1869 Kulpin (pri Báčskom Petrovci), Vojvodina, Srbsko – 5. 7. 1964 Bratislava — slovenský staviteľ, architekt, popredný predstaviteľ slovenskej architektúry 20. stor.

Architektúru neštudoval, vyučil sa za staviteľa (staviteľskú skúšku zložil 1908). Od 1886 žil v Budapešti, kde do 1890 pracoval vo firme Neuschloss, 1893 – 94 u J. N. Bobulu, 1894 – 97 u architekta Alberta Schickedanza (tam sa podieľal na projektoch osláv uhorského milénia), 1897 si založil vlastnú staviteľskú kanceláriu (v Budapešti navrhol okolo 45 nájomných a rodinných domov).

R. 1915 sa presťahoval do Liptovského Mikuláša a 1921 do Bratislavy. Najproduktívnejší slovenský architekt, postavil takmer 300 stavieb. Podporoval slovenský národný život (od 1887 člen Slovenského spolku v Budapešti, neskôr jeho knihovník, účastník augustových slávností v Martine, podporoval vydávanie slovenských časopisov, organizoval divadelné predstavenia, výstavy slovenských výtvarníkov a i.) a navrhol rad objektov, ktoré s ním súviseli, napr. v Martine budovu Tatra banky (1912), kde bola 1918 vyhlásená Deklarácia slovenského národa (→ Martinská deklarácia), a prvú budovu Slovenského národného múzea (1903 – 08; dnes Múzeum A. Kmeťa SNM), v Bratislave budovu Zemedelského múzea (1924 – 30; dnes Prírodovedné múzeum SNM) a i.

Začínal historizujúcimi, bohato dekorovanými dielami (vila Emila Stodolu – Slovenský dom v Liptovskom Mikuláši, 1902), reagoval na modernizačné tendencie a 1916 vytvoril projekt Sanatória dr. M. Sontága v Novom Smokovci (dokončené 1925), ktoré sa vďaka južnej terasovej fasáde pokladá za jedno z prvých diel predznamenávajúcich modernú architektúru na Slovensku. V 30. rokoch sa prechodne priklonil k princípom funkcionalistickej architektúry (evanjelický kostol na Legionárskej ulici v Bratislave, 1929 – 32; dom Slovenskej ligy na Dunajskej ulici v Bratislave so zabudovaným kinom a pasážou, 1934 – 36; nová budova SNM v Martine, 1931), i keď nikdy celkom neopustil líniu tradicionalistickej architektúry založenú na klasických vzoroch a dokonalej znalosti staviteľského remesla (v Bratislave budova Tatra banky, dnes Ministerstvo kultúry SR, 1922 – 25, a prestavba hotela Carlton, 1928 – 30). Okrem verejných stavieb postavil viaceré kostoly (napr. evanjelický kostol v Prietrži, 1907; rímskokatolícky Kostol Panny Márie Ružencovej v Černovej, 1906 – 07), školy (Skalica, 1912; Poprad, 1930, a i.), rodinné domy a vily, továrenské objekty (napr. pre firmu Lacko-Pálka v Liptovskom Mikuláši, 1915 – 16). R. 1953 čestný predseda Zväzu slovenských architektov.

Harrisburg

Harrisburg [heriz-] — mesto v USA na rieke Susquehanna, hlavné mesto štátu Pensylvánia; 48-tis. obyvateľov, aglomerácia 560-tis. obyvateľov (2016). Priemysel hutnícky (čierna metalurgia), strojársky, letecký, kovoobrábací, elektrotechnický, potravinársky, textilný, chemický, drevársky. Dopravná križovatka. Pôvodne obchodná a poštová stanica (nazývaná Harris’ Ferry) založená okolo 1718 Johnom Harrisom st. (*okolo 1673, †1748). R. 1785 založili na jej mieste John Harris ml. (*okolo 1726, †1791) a William Mclay osadu nazvanú na počesť francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. Louisbourg, ktorá 1791 získala mestské práva a dnešný názov Harrisburg. R. 1810 sa stala hlavným mestom štátu Pensylvánia. Stavebné pamiatky: kapitol (po požiari znovuvybudovaný 1897 – 1906), Harrisov dom (1766), továreň Olivetti-Underwood (1966 – 70, L. I. Kahn) a i. Viaceré vysoké školy; múzeá. V blízkosti jadrová elektráreň Three Mile Island, na ktorej došlo 1979 k vážnej poruche reaktora.

Hartberg

Hartberg — mesto v Rakúsku v spolkovej krajine Štajersko 72 km od Wiener Neustadtu; 6,5 tis. obyvateľov (2017). Územie mesta osídlené od prehistorických čias, 860 je doložený kostol (najstarší v Štajersku), ktorý bol v 9. stor. počas vpádu Maďarov zničený, 1128/29 postavený hrad (prvýkrát spomínaný 1147). Mesto prvýkrát písomne doložené ako trhové 1166, mestské práva 1286. Stavebné pamiatky: mestský farský kostol Sankt Martin (12. – 16. stor., 1745 – 60 zbarokizovaný), románsky karner Sankt Michael (2. pol. 12. stor.), mestské opevnenie (13. stor.), pútnický kostol Maria Lebing (1472), viacero domov zo 16. – 18. stor. s polovalbovou strechou, zámok (16. stor.) s arkádovým dvorom.

Hartford

Hartford [hárt-] — mesto v USA, hlavné mesto štátu Connecticut; 123-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,214 mil. obyvateľov (2016). Priemysel strojársky a jemnej mechaniky. Finančné centrum, sídlo viacerých poisťovacích spoločností. Jedno z najstarších miest v USA, vzniklo 1635 ako Newtown pri holandskej pevnosti (založenej okolo 1633), od 1637 súčasný názov. Stavebné pamiatky: Old State House (1792 – 96, dnes múzeum), katedrála Christ Church (1828 – 29), Dom spisovateľky H. Stoweovej-Beecherovej (1871), Dom Marka Twaina (1874), Cheney Building (1875 – 76), The State Capitol (1878) a i. Na prelome 60. a 70. rokov 20. stor. bolo postavených mnoho administratívnych budov. Univerzita (založená 1957) a viaceré vysoké školy, napr. Trinity College (založená 1823), Hartford Graduate Center (založená 1955), múzeá, napr. jedno z najstarších amerických umeleckohistorických múzeí Wadsworth Atheneum (založené 1844).

Harwich

Harwich [herič] — prístavné mesto v Spojenom kráľovstve v Anglicku v grófstve Essex na polostrove vybiehajúcom do estuáru riek Stow a Orwell; 18-tis. obyvateľov (2012). Lodiarsky priemysel; rybolov. Významný osobný a obchodný prístav (trajektová a nákladná doprava do Belgicka a Holandska). Založené pravdepodobne v pol. 12. stor. Stavebné pamiatky: kostol All Saints (12. a 14. stor., v Dovercourte, dnes súčasť Harwichu), kostol Saint Nicholas (1822, na mieste staršieho z 12. stor.), v historickom jadre mesta meštianske domy v tzv. georgiánskom štýle, budova námorného úradu Trinity House (1514), malý (1818, dnes múzeum námorníctva) a veľký (1818) maják, bývalá radnica (Guildhall, 1769).

hašira-e

hašira-e [jap.] — stĺpové obrazy, japonské maliarske a grafické (farebný japonský drevorez) umelecké diela úzkeho vertikálneho formátu, jeden zo žánrov umenia tzv. plebejských škôl ukijo-e. Názov vznikol z označenia maliarsky zdobeného pruhu určeného na výzdobu stĺpov alebo pilierov na verandách tradičných japonských domov. K najvýznamnejším predstaviteľom tohto žánru patrí Isoda Korjúsai (činný v 2. polovici 18. storočia), žiak S. Harunobua.