Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 578 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Arcimboldo, Giuseppe

Arcimboldo [-čim-], Giuseppe, aj Arcimboldi, 1526 Miláno – 11. 7. 1593 tamže — taliansky maliar, kresliar a návrhár pôsobiaci aj v Rakúsku a v Čechách. Pochádzal z rodiny maliarov, učil sa u svojho otca Biagia Arcimbolda (Biagio Arcimboldo; pôsobil 1518 – 54), ktorý od 1518 pracoval pre dóm v Miláne. R. 1549 – 58 navrhoval vitráže a rozličné umeleckoremeselné predmety pre dóm v Miláne. Z diel, ktoré vytvoril v Taliansku sú známe napr. fresky v katedrále v Monze (1556 – 62) alebo viaceré kartóny pre tapisérie (napr. Smrť Panny Márie, 1558, utkaný 1561 – 62 vo Ferrare, nachádzajúci sa v katedrále v Come). R. 1563 je doložený vo Viedni (na dvore Ferdinanda I. bol pravdepodobne už od 1562), 1565 sa v dokumentoch uvádza ako dvorný maliar cisára Maximiliána II., pre ktorého maľoval najmä portréty (nie sú známe, respektíve ani jeden zo zachovaných portrétov mu nie je s istotou pripísaný; napr. Rodinný portrét cisára Maximiliána II. s manželkou Annou a troma deťmi, okolo 1563), navrhoval aj dekorácie a kostýmy pre cisárske turnaje a slávnosti (napr. 1570 v Prahe, 1571 vo Viedni). Od 1576 pôsobil v službách cisára Rudolfa II. (o. i. pre cisára nakupoval kuriozity a umelecké predmety, napr. 1582 v Nemecku), 1580 bol v Prahe povýšený do šľachtického stavu. Jeho najslávnejšími dielami sú série tzv. kompozitných hláv alebo portrétov (taliansky teste composte), ktoré vznikli invenčným spojením rozličných realisticky namaľovaných objektov (napr. jedla, ovocia, kvetov, alebo iných prírodných, či ľuďmi vytvorených objektov). Vytváral ich v sériách a mnohé vo viacerých verziách (4 ročné obdobia, 1563, druhá verzia z 1572, tretia verzia z 1573; 4 Elementy, 1566; napr. bohyňa Flóra, vytvorená z kvetov je známa v troch verziách). Tieto maľby boli jeho dielenskými spolupracovníkmi i inými maliarmi aj neskôr často kopírované a preto je problematické odlíšiť originály od kópií (niektoré sú známe len z kópií, napr. Vzduch, 1566). Ich zmysel nie je v súčasnosti spoľahlivo vysvetlený a jednotlivé výklady sa odlišujú. Kompozitné hlavy, ktoré vytvoril zložením prírodnín, presne zachytávajú jednotlivé druhy domácich i exotických zvierat a rastlín a ide vlastne o vedecké ilustrácie vysokej umeleckej i výpovednej hodnoty (vo viacerých kódexoch sa zachovalo množstvo jeho realistických štúdií zvierat). Takéto poňatie vychádza zo súdobého rapídneho rozvoja prírodných vied, ktoré sa úzko viazalo najmä na prostredie európskych kráľovských dvorov (napr. Ferdinanda I., Maximiliána II. i Rudolfa II.). R. 1587 sa vrátil do Milána, naďalej ostal v cisárskych službách a okolo 1590 namaľoval slávny kompozitný Portrét Rudolfa II. ako boha Vertrumna (Vertrumnus, okolo 1590). Po smrti upadol do zabudnutia (aj keď sa v 16 a v 17. stor. kompozitné portréty označovali ako arcimboldovské), znovuobjavený v 20. stor.

Ardanovce

Ardanovce — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji v severozáp. časti Nitrianskej pahorkatiny na úpätí Považského Inovca, 251 m n. m., 209 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1317 ako Jardan, 1773 Ardanocz, Ardanowitz, Ardanowcze, 1786 Ardanócz, 1808 Ardánócz, Ardánowce, 1863 – 1907 Ardanóc, 1913 Árdánfalva, 1920 – 75, 1990 Ardanovce.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Michala (1503, pôv. neskorogotický, zbarokizovaný 1705 – 07), fara (1787, s klasicistickou úpravou z 1804). Hlinené domy s valbovou strechou z 19. stor., malé stodoly a šopy so stĺpikovou a s rámovou konštrukciou s vypletanými stenami a so slamenými strechami; ľudové kroje.

Ardovo

Ardovo, maď. Pelsőcardó — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji na záp. okraji Silickej planiny v Slovenskom krase, 277 m n. m.; 169 obyvateľov, 52,1 % slovenskej, 47,9 % maďarskej národnosti (2015).

Písomne doložená 1243 ako Erdes, 1318 Ordou, Ordov, 1320 Ardo, 1359 Ardow, 1773 Pelsőcz Ardó, 1786 Ardó, 1873 – 1913 Pelsőcardó, 1920 Ardovo, 1927 – 38 Ardovo, Ardó, 1938 – 45 Pelsőcardó, 1945 – 48 Ardovo, Ardó, 1948 Ardovo.

Obyvatelia sa zaoberali hájnictvom, baníctvom, chovom oviec a pálením uhlia. V blízkosti obce sa nachádza Ardovská jaskyňa s vyvieračkou, jaskynné sídlisko s dokladmi osídlenia v praveku (výskumy uskutočnil J. Böhm, J. Lichardus a Vladimir Jaroslav Fewkes , *1901, †1941) je dôležitým náleziskom z hľadiska stratigrafie a chronológie viacerých kultúr kamennej doby: potiskej, bukovohorskej a želiezovskej s bohatým archeologickým materiálom (keramika, štiepaná kamenná industria, kostené predmety). Nálezy z bronzovej doby patria pilinskej kultúre, z obdobia kyjatickej kultúry pochádza okrem keramiky aj poklad bronzových predmetov a ojedinelý nález bronzových nástrojov.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. kostol z 1788, roľnícka usadlosť s ľudovým domom z 1852.

Arequipa

Arequipa [-ki-] — mesto v juž. Peru v hornatom prostredí, administratívne stredisko departementu Arequipa a provincie Arequipa; 2 300 m n. m; 864-tis. obyvateľov (2015). Niekoľkokrát zničené sopečnými explóziami a zemetraseniami (o. i. silné zemetrasenia 1868, 1958, 1960). Priemysel textilný, kožiarsky, chemický, stavebných materiálov, potravinársky. Obchodné (známe trhy s koženými a vlnenými výrobkami) a kultúrne stredisko juž. oblasti Peru. S pobrežím Tichého oceána (prístavy Matarani a Mollendo) vzdialeným asi 100 km spojené železničnou traťou pokračujúcou na sever k prístavu Puna na jazere Titicaca.

Založené 1540 na mieste bývalého mesta Inkov. R. 1835 – 83 hlavné mesto Peru. Múzeá, početné kláštory a kostoly (16. – 18. stor.), katedrála (17. – 19. stor.), domy z 18. stor., univerzita (založená 1828), sídlo arcibiskupstva. Múzeá. Historické centrum mesta zapísané 2000 do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO. V blízkosti minerálne pramene.

Argentína

Argentína, Argentínska republika, špan. Argentina, República Argentina — štát v juhových. časti Južnej Ameriky. Na západe hraničí s Čile, na severe a severovýchode s Bolíviou, Paraguajom, Brazíliou a Uruguajom, na východe obmývaný Atlantickým oceánom, dĺžka pobrežnej línie 4 989 km. Okrem pevninskej časti patria k Argentíne vých. časť súostrovia Ohňová zem, Ostrov štátov a i. menšie ostrovy. Administratívne sa člení na 23 provincií a autonómne mesto Buenos Aires.

Územie Argentíny tvoria štyri rozľahlé prírodné oblasti: Severná Argentína, Pampas a Patagónia (na východe), Andy (na západe). Severnú Argentínu tvorí nížinaté územie, na západe ohraničené predhoriami Ánd, na severe a východe štátnou hranicou, na juhu približne tokom rieky Salado a dolným tokom rieky Parana. Str. tok Parany rozdeľuje Severnú Argentínu na dve časti: na záp. časť, ktorá sa nazýva Gran Chaco a pokračuje aj na území Bolívie a Paraguaja, a na vých. časť tvorenú Medziriečím. Povrch Gran Chaca klesá od západu (500 m n. m.) na východ (50 m n. m.). Sev. časť územia je porastená suchomilnými lesmi so stromami rodu kebračo, ktorých drevo je veľmi tvrdé (používa sa v stavebníctve a výťažok z neho aj pri spracúvaní koží). Priemerné teploty v januári dosahujú až 30 °C, v júli do 17 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm. Juž. časť Gran Chaca je suchšia, pokrytá zväčša savanou. Osídlené sú najmä okrajové časti. Medziriečie tvorí úrodná nížina medzi riekami Parana a Uruguaj. Sev. hranicu tohto územia tvorí rieka Iguaçu (ľavostranný prítok Parany), na ktorej sú mohutné vodopády. Nížinu Medziriečia pokrývajú na severe husté kroviny a miestami močiare, ktoré zaberajú väčšie plochy aj na juhu (najmä v blízkosti riek). Centrálna časť má pahorkovitý charakter a využíva sa na rastlinnú i na živočíšnu výrobu. Táto časť Argentíny patrí k jej najvlhším oblastiam (ročný úhrn zrážok 1 500 – 2 000 mm) s priemernými teplotami v januári okolo 25 °C, v júli asi 14 °C.

Centrálnu časť Argentíny vypĺňa oblasť Pampas, ktorá zaberá asi pätinu územia štátu od vých. úpätia str. časti Ánd po pobrežie Atlantického oceána (od estuáru Río de la Plata na severe po záliv Bahía Blanca na juhu). Mierne zvlnené územie, ktorého väčšinu pokrývajú úrodné pôdy vytvárajúce spolu s priaznivou klímou (priemerné teploty v januári 19 – 20 °C, v júli 7 – 8 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm) výborné podmienky na rozvoj poľnohospodárstva. Rastlinná výroba, koncentrovaná najmä v oblasti tzv. vlhkej (nízkej) pampy rozkladajúcej na východ od línie spájajúcej mesto Bahía Blanca so sev. stráňami masívu Sierra de Córdoba, sa špecializuje predovšetkým na pestovanie pšenice, kukurice a lucerny. V oblasti suchej (vysokej) pampy sú pôdy menej úrodné. Rozhodujúci význam má chov hovädzieho dobytka a ošípaných i pestovanie ľanu. Pampas s viac ako dvoma tretinami obyvateľov krajiny a s koncentráciou priemyselnej výroby predstavuje jadro hospodárskeho života Argentíny.

Vých. časti juž. Argentíny patria k prírodným oblastiam Patagónie. Tvorí ju suchá, silnými vetrami previevaná plošina, ktorá sa terasovito dvíha od pobrežia oceána na východe až do výšky viac ako 2 000 m n. m. na západe. Patrí k nej viac ako štvrtina územia štátu rozložená najmä na juh od rieky Colorado. Žijú tam však len necelé 3 % obyvateľov štátu. Pôdy Patagónie sú suché a neúrodné, nevhodné na pestovanie zrnovín. Aj chov oviec sa sústreďuje len v úzkych dolinách riek, ktoré členia Patagóniu na viaceré plošiny (→ meseta). V dolinách sú ľudia i zvieratá čiastočne chránení pred nepríjemnými vetrami. Väčšina obyvateľov tejto oblasti žije na severe v blízkosti riek Colorado a Rio Negro. Na miestnych farmách sa pestuje najmä lucerna a ovocie (hrušky, jablká) a chovajú sa ovce. Patagónske pobrežie Atlantického oceána je rajom pre milovníkov nenarušenej, ale drsnej prírody. Vo vnútrozemí sa hojne vyskytujú vodopády a jazerá. V tejto oblasti Argentíny prevláda mierne teplé kontinentálne podnebie s tuhou zimou (do -35 °C), mierne chladným letom (16 – 18 °C) a ročným úhrnom zrážok od 150 mm (na západe) do 700 mm (na východe). Pri Zálive svätého Juraja sa nachádzajú významné ložiská ropy (Comoduro Rivadavia). Čiastočne sa využívajú energetické zásoby riek (Negro a i.).

Záp. časti Argentíny patria do prírodnej oblasti Ánd, ktorých hrebeňom prechádza štátna hranica s Čile. Argentínske pásma tohto mohutného horského systému (siahajúceho od obratníka Kozorožca po Ohňovú zem) majú rôzne členité a rôzne široké podhorie (Piedmont). Na severe patrí k Andám časť rozsiahlej náhornej plošiny Puna de Atacama (3 500 – 4 600 m n. m.), ktorá je zovretá medzi záp. a vých. pásmom pohoria (vysokým do 6 880 m n. m.) a vyskytujú sa na nej viaceré sopky. Má suché subtropické kontinentálne podnebie. Miestami ju pokrývajú slané močiare. Pomerne hojný je výskyt ložísk nerastných surovín. Smerom na juh sa horský systém Argentíny zužuje. Tvorí ho niekoľko rovnobežných pásem tiahnucich sa od severu na juh, nachádza sa tam Aconcagua, 6 960 m n. m., najvyšší štít Argentíny, Ánd, celej Južnej Ameriky a záp. pologule. Na juh od 33° juž. zemepisnej šírky sa pásmo argentínskych hrebeňov Ánd znižuje a prechádza do Patagónskych Ánd, ktoré poskytujú podstatne menej priaznivejšie podmienky na život obyvateľov. Predhorskú časť tvorí rôzne široké pásmo ich podhorí. Pretínajú ich početné rieky umožňujúce pravidelne zavlažovať poľnohospodársku pôdu, ktorá je preto (na niektorých miestach) vhodná na pestovanie cukrovej trstiny a kukurice (v okolí mesta San Miguel de Tucumán), lucerny a bavlníka (v okolí Córdoby). V tejto časti Argentíny sa nachádzajú aj významné vinohradnícke oblasti (v okolí miest Mendoza, San Juan a i.). Keďže Európania prenikali do záp. časti Argentíny z pobrežia cez Andy (od Tichého oceána), patria neveľké sídla Piedmontu k najstarším európskym osadám Argentíny.

Podnebie Argentíny je rozmanité. Ovplyvňuje ho jej pretiahnutý tvar v smere sever – juh a veľké výškové rozdiely územia. Sev. časť záp. oblastí (38° juž. zemepisnej šírky) má subtropické podnebie, južnejšie územia patria k miernemu klimatickému pásmu. Najteplejším mesiacom je január s priemernými teplotami vzduchu od 20 °C (polostrov Valdés) do 30 °C (Gran Chaco). Najchladnejší je júl s priemernými teplotami od 1 °C (na juhu) do 17 °C (na severe). Zrážky sú rozdelené nerovnomerne. Najsuchšie sú oblasti v zrážkovom tieni Ánd (na západe) s ročným úhrnom zrážok 150 – 200 mm. V oblasti Pampas dosahujú ročné zrážky 500 – 800 mm, na severovýchode (v Medziriečí) až 1 200 – 1 700 mm. Väčšina zrážok spadne v letnom polroku (október – marec). Andy majú vertikálne zoradenie klimatických pásem, ktoré spôsobuje extrémne rozdiely v ich podnebí. Takmer všetky rieky Argentíny (s výnimkou malého územia na juhozápade Patagónie) patria do úmoria Atlantického oceána. Najväčší hospodársky význam majú vodné toky laplatskej riečnej sústavy na severovýchode. Jej hlavnou riekou je Parana, ktorá patrí k najvodnatejším veľtokom sveta. Prispievajú k tomu aj jej najväčšie prítoky Paraguaj (s prítokmi Pilcomayo, Bermejo a i.) a Salado. Estuárom Río de la Plata ústi Parana spoločne s hraničnou riekou Uruguaj. Rieky Patagónie (Colorado, Negro a i.) sú kratšie a majú väčší spád. Vodou ich zásobujú najmä andské ľadovce. V Andách sú desiatky jazier ľadovcového pôvodu (Buenos Aires, Argentino a i.). Pre rastlinnú ríšu Argentíny je typická stepná vegetácia pampy, ktorú v kultúrnej krajine nahradili poľnohospodárske plodiny. V Gran Chacu sa vyskytujú najmä suchomilné kry a lesy so stromami rodu kebračo. Južne od 30° juž. zemepisnej šírky začínajú prevažovať krovinaté formácie a rôzne druhy kaktusov. Stráne Ánd pokrývajú rôzne druhy lesov. Živočíšnu ríšu Argentíny zastupujú tapíry, jelene, srnce, diviaky, jaguáre, pumy, na pampách aj lamy huanaco, líšky a i. Hojne sú zastúpené vtáky (kolibríky, papagáje, kondory a i.) a hmyz.

Argentína patrí k hospodársky najvyspelejším štátom Južnej Ameriky (do pol. 20. stor. jedna z najprosperujúcejších krajín na svete). Má vysoko produktívnu poľnohospodársku výrobu orientovanú najmä na export, vzdelanú populáciu a ložiská rôznorodých nerastných surovín, z ktorých sa ťažia najmä ropa a zemný plyn. Na tvorbe HDP sa poľnohospodárstvo podieľa 7 %, priemysel 27 %, služby 66 % (2016). V poľnohospodárstve pracujú len 2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, v priemysle 23 %, v službách 75 % (2014). V poľnohospodárstve dominuje živočíšna výroba, ktorá je zastúpená takmer na celom území štátu (Pampas – chov hovädzieho dobytka, Patagónia – chov oviec). Rastlinná výroba je sústredená prevažne v sev. provinciách (pestovanie pšenice, kukurice, lucerny) a na vlhších miestach predhorí a strání Ánd (ovocinárstvo, vinohradníctvo). Charakteristickou črtou poľnohospodárskej výroby je výskyt rozľahlých fariem (s viac ako 2 500 ha pôdy), ktoré zamestnávajú sezónnych robotníkov. V blízkosti morského pobrežia je dôležitým zdrojom obživy rybolov. V priemyselnom sektore dominujú tradičné priemyselné odvetvia založené na spracovaní domácich surovín: priemysel potravinársky (zameraný na spracúvanie poľnohospodárskych surovín – mraziarne mäsa, mliekarne, konzervárne, mlyny, cukrovary, výroba oleja, vína), kožiarsky, obuvnícky, drevársky, stavebných materiálov, ťažobný (najmä ťažba ropy a zemného plynu v Patagónii, menej čierneho uhlia a rúd farebných kovov), energetický (veľký podiel elektrickej energie produkujú elektrárne využívajúce obnoviteľné zdroje energie), rozvinutý je aj automobilový, kovoobrábací, chemický a textilný priemysel. Hlavnou priemyselnou oblasťou je územie na pravom brehu dolného toku Parany (na juhu provincie Santa Fé, na severe provincie Buenos Aires). V sektore služieb zohrávajú významnú úlohu finančný sektor a maloobchod. Vyvážajú sa poľnohospodárske produkty (najmä obilie, krmoviny, rastlinné a živočíšne oleje, mäso, mäsové výrobky, koža, vlna), dopravné prostriedky, chemické výrobky. Dovážajú sa stroje, dopravné prostriedky, chemické výrobky, plasty. Najväčší obchodní partneri: Brazília, Čína, USA.

Dĺžka železničných tratí je 36 917 km (2014), železničná doprava je dobre vybudovaná na severe (Pampas) a spája všetky hospodársky dôležité centrá štátu. Južne od 40° juž. zemepisnej šírky sa nachádzajú len separované železničné trate, ktoré spájajú prístavy na pobreží Atlantického oceána s vnútrozemím. Význam osobnej železničnej dopravy klesá, väčšie využitie má v okolí aglomerácie Buenos Aires. Vzrastajúci význam má cestná doprava, cestná sieť má dĺžku 231 374 km, hustejšia a kvalitnejšia je v sev. provinciách. Hlavné autobusové stanice sú v Ratine a Buenos Aires. Pomerne veľkú úlohu pri preprave nákladov má riečna doprava spájajúca väčšie mestá na riekach Parana, Paraguaj, Uruguaj a i. Najväčšie námorné prístavy sú v Bahía Blanca, Buenos Aires, La Plate, Punta Colorada a v Ushuaii. Krajina má 1 138 letísk (2013), ale iba 161 so spevnenou pristávacou dráhou (2017).

Obyvateľstvo: → Argentínčania. Osídlená je najmä oblasť Pampas. Podiel mestského obyvateľstva 92 % (2017). Najväčšie mestá: Buenos Aires, Córdoba, Rosario, Mendoza, San Miguel de Tucumán, La Plata, Salta, Mar del Plata, Santa Fé.

Argentína bola pôvodne obývaná Indiánmi rôznych kmeňov, o. i. Araukánmi a Patagóncami, v 16. – 19. stor. takmer vyhubenými. V pol. 15. stor. sa severozáp. a záp. horská časť dnešnej Argentíny stala súčasťou ríše Inkov. R. 1509 a 1515 zakotvil v estuári Río de la Plata španielsky moreplavec Juan Díaz de Solís (*1470, †1516), po ňom Diego de García a Sebastiano Caboto. R. 1536 bolo ako prístav zabezpečujúci spojenie so Španielskom založené mesto Buenos Aires (Pedro de Mendoza), ktoré bolo zničené v bojoch s domorodcami a 1580 znova založené Juanom de Garay (*1528, †1583). Vnútrozemie bolo podrobené v 16. stor. Španielmi zo západu z Peru. Do 1816 bola Argentína španielskou kolóniou spočiatku ako súčasť miestokráľovstva Peru, potom spravovaná paraguajským guvernérom a od 1620 ako samostatné guvernérstvo Río de la Plata podriadené peruánskemu miestokráľovi. R. 1776 sa guvernérstvo stalo miestokráľovstvom s hlavným mestom Buenos Aires a bolo rozdelené na 8 intendancií, z ktorých štyri severné zaberali Horné Peru (Bolíviu) a štyri južné dnešnú Argentínu, Paraguaj a Uruguaj. Prvým miestokráľom bol generál Bruno Mauricio de Zabala (*1682, †1736), jeho nástupca José de Vértiz (*1719, †1799) obsadil časť Patagónie. Keď sa Španielsko spojilo s Francúzskom (1805), zmocnili sa 1806 hlavného mesta Angličania, ktorí vyzvali obyvateľstvo na odtrhnutie sa od Španielska. Argentínčania vedení kreolskou milíciou na čele s naturalizovaným Francúzom Jacquesom de Liniers (aj Santiago de Liniers; *1753, †1810) Spojené kráľovstvo 1806 – 07 porazili. R. 1809 Španieli dosadili za miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisneros (*1756, †1829), ktorého 1810 zvrhlo národnooslobodzovacie povstanie v Buenos Aires. Vládnutím bol poverený výbor na čele s Corneliom de Saavedra (*1759, †1829). Po víťazstve generála M. Belgrana v San Migueli de Tucumán (1812) a pri Salto Cerite (1813) bolo oslobodené povodie Ría de la Plata. Po víťazstvách admirála Williama Browna (*1777, †1857) nad španielskym loďstvom, Josého de San Martín a Carlosa Maríu de Alvear v Montevideu, v bitkách pri Chacabucu a Taipu (v spolupráci s Čiľanmi a Peruáncami) bola španielska moc definitívne zlomená. R. 1813 sa zišiel ústavodarný snem, 1816 na kongrese v San Migueli de Tucumán bola vyhlásená nezávislosť Spojených provincií La Platy. R. 1819 na kongrese v Buenos Aires bola vydaná prvá ústava vypracovaná podľa vzoru USA. Počas ustavičných bojov medzi centralistami a federalistami sa územie rozpadlo a 1826 vznikla federatívna republika Argentína. R. 1825 – 28 viedla vojnu s Brazíliou o územie Uruguaja, ktorá sa skončila uznaním nezávislosti Uruguaja. R. 1833 stratila Falklandy, ktoré boli obsadené Spojeným kráľovstvom.

V 1. pol. 19. stor. sa vytvárali politické zoskupenia unitárov (buržoázia) a federalistov (latifundisti, J. M. de Rosas, 1829 – 31 a 1835 – 52 guvernér Buenos Aires, ich vodca a argentínsky diktátor). R. 1853 bola prijatá federalistická ústava. R. 1865 – 70 sa Argentína spolu s Brazíliou a Uruguajom zúčastnila vojny proti Paraguaju a spolu s Brazíliou anektovala dve tretiny paraguajského územia. Od 70. rokov 19. stor. veľký prílev európskych prisťahovalcov, 1880 – 83 boli Indiáni zatlačení za Rio Negro, vzrástli latifundiá, rozvíjali sa poľnohospodárstvo a doprava. V posledných desaťročiach 19. stor. sa začalo hospodárske prenikanie Spojeného kráľovstva. R. 1880 – 1916 v krajine vládli diktátorské režimy, 1928 – 29 boli prijaté čiastočné sociálne reformy a bol znárodnený ropný priemysel. R. 1930 bola nastolená dvojročná vojenská diktatúra J. F. Uribura, 1935 uzatvorený protikomunistický pakt s Brazíliou a Uruguajom, podporované fašistické štáty. R. 1939 boli na nátlak USA rozpustené fašistické strany a organizácie. Počas 2. svetovej vojny bola Argentína neutrálna, pod tlakom USA vyhlásila 27. 3. 1945 vojnu Nemecku a Japonsku. R. 1945 legalizácia politických strán, vstup do OSN, 1946 – 55 sa prezidentom stal J. D. Perón (jeho spoločensko-politická, ekonomická a nacionalistická doktrína sa označuje ako peronizmus). R. 1948 vstup krajiny do Organizácie amerických štátov (OAŠ), 1955 bol uskutočnený vojenský prevrat a Perón odišiel do exilu. R. 1958 – 66 civilné vlády, 1966 – 73 striedanie vojenských režimov, 1973 – 74 sa druhýkrát stal prezidentom J. D. Perón, po jeho smrti sa prezidentkou stala jeho manželka M. E. Perónová (de Perón), 1976 zvrhnutá vojenským prevratom. R. 1975 vstup Argentíny do Latinskoamerickej hospodárskej sústavy (SELA). R. 1976 – 83 vojenské vlády (1981 prizvaní civilisti), počas ktorých bolo podľa rôznych odhadov zavraždených 10-tis. osôb. R. 1982 nevyhlásená vojna so Spojeným kráľovstvom o Falklandy, ktorú Argentína prehrala. Vojnový stav bol ukončený až 1989. Porážka urýchlila pád vojenskej chunty a návrat civilnej vlády. R. 1983 – 89 počas úradu prezidenta R. Alfonsína Foulkesa boli hlavní predstavitelia bývalých vojenských režimov súdení (časť z nich odsúdená) za zločiny proti ľudskosti. R. Alfonsín Foulkes potlačil niekoľko pokusov o vojenský prevrat, neuspel však s hospodárskym programom a ekonomickú krízu sprevádzali masové sociálne nepokoje. Keď v nasledujúcich voľbách 1989 zvíťazil peronista C. S. Menem, Alfonsín odstúpil z úradu o 5 mesiacov skôr v jeho prospech. Počas úradu C. S. Menema (1989 – 99) charakterizovalo ekonomický program úsilie o reprivatizáciu štátneho sektora (redukcia štátnej správy, zníženie inflácie), čo nakoniec vyústilo (v súvislosti so svetovou ekonomickou krízou) do hlbokej finančnej krízy sprevádzanej korupčnými aférami a rastúcou nezamestnanosťou, čo malo za následok veľkú nespokojnosť obyvateľov (sociálne nepokoje). V zložitom vnútropolitickom období sa v úrade prezidenta vystriedalo niekoľko politikov, 2002 bol Národným kongresom do funkcie vymenovaný Eduardo Duhalde (*1941). R. 2003 sa uskutočnili prezidentské voľby a do úradu sa dostal Néstor Carlos Kirchner (*1950) kandidujúci za novovytvorenú stranu Front za víťazstvo (Frente para la Victoria) Kirchner zlikvidoval argentínsky zahraničný dlh a začal zavádzať program posilňujúci výrobu, vzdelávanie i sociálnu spravodlivosť, boli obnovené súdne procesy s predstaviteľmi bývalých vojenských režimov a viacerí boli odsúdení, v zahraničnej politike oživil styky s ľavicovými i s pravicovými režimami Južnej Ameriky. V jeho politike pokračovala (kirchnerizmus) 2007 – 15 jeho manželka, prezidentka Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová (Fernández de Kirchner; *1953), bývalá senátorka za provinciu Buenos Aires, 2015 – 19 bol prezidentom Maurício Macri (*1959). Od 2019 je prezidentom peronista Alberto Ángel Fernández (*1959).

Argentína je federatívna republika. Hlavou štátu je prezident volený na 4 roky v priamych voľbách. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový Národný kongres, ktorý sa skladá z Poslaneckej snemovne (257 členov volených na 4 roky; počet poslancov za jednotlivé provincie a autonómne mesto Buenos Aires sa stanovuje podľa počtu ich obyvateľov a určuje sa každých 10 rokov; polovica členov sa každé dva roky obmieňa) a zo Senátu (72 členov volených na 6 rokov; traja členovia za každú provinciu, tretina členov sa každé dva roky obmieňa).

Argentína
Rozloha: 2 780 403 km2
Počet obyvateľov: 43 417 000 (2015)
Priemerná hustota zaľudnenia: 16 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Buenos Aires
Úradný jazyk: španielčina
Mena: 1 argentínske peso = 100 centáv
HDP na obyvateľa: 13 640 USD (2015)
Export: 56,8 mld. USD (2015)
Import: 59,8 mld. USD (2015)
Str. dĺžka života mužov/žien: 74 rokov/80 rokov (2016)
Prirodzený prírastok: 1,0 % (2016)
Gramotnosť: viac ako 95 % (2016)

Argentína, prezidenti
1826 – 27 Bernardino Rivadavia
1927 Vicente López y Planes
1835 – 52 Juan Manuel de Rosas (diktátor)
1852 – 60 Justo José du Urquiza (do 1854 dočasný)
1860 – 62 Santiago Derqui
1862 – 68 Bartolomé Mitre
1868 – 74 Domingo Faustino Sarmiento
1874 – 80 Nicolás Remigio Aurelio Avellaneda
1880 – 86 Julio Argentino Roca
1886 – 90 Miguel Juárez Celmán
1890 – 92 Carlos Enrique José Pellegrini
1892 – 95 Luis Sáenz Peña
1895 – 98 José Evaristo Uriburu
1898 – 1904 Julio Argentino Roca
1904 – 06 Manuel Quintana
1906 – 10 José Figueroa Alcorta
1910 – 14 Roque Sáenz Peña
1914 – 16 Victorino de la Plaza
1916 – 22 Hipólito Yrigoyen
1922 – 28 Marcelo Torcuato de Alvear
1928 – 30 Hipólito Yrigoyen
1930 – 32 José Félix Uriburu
1932 – 38 Augustín Pedro Justo
1938 – 42 Roberto María Ortiz
1942 – 43 Ramón S. Castillo
1943 Arturo Franklin Rawson
1943 – 44 Pedro Pablo Ramírez
1944 – 46 Edelmiro Julián Farrell
1946 – 55 Juan Domingo Perón
1955 Eduardo Lonardi
1955 – 58 Pedro Eugenio Aramburu
1958 – 62 Arturo Frondizi
1962 – 63 José María Guido
1963 – 66 Arturo Umberto Illía
1966 – 70 Juan Carlos Onganía
1970 – 71 Roberto Marcelo Levingston
1971 – 73 Alejandro Agustín Lanusse
1973 Héctor José Cámpora
1973 – 74 Juan Domingo Perón
1974 – 76 María Estela Martínezová Perónová
1976 – 81 Jorge Rafael Videla
1981 Roberto Eduardo Viola
1981 – 82 Leopoldo Fortunato Galtieri
1982 – 83 Reynaldo Benito Bignone
1983 – 89 Raúl Alfonsín Foulkes
1989 – 99 Carlos Saúl Menem
1999 – 2001 Fernando de la Rúa
2001 Ramón Puerta (dočasný)
2001 Adolfo Rodriguez Saá
2001 - 02 Eduardo Oscar Camaño (dočasný)
2002 – 03 Eduardo Alberto Duhalde
2003 – 07 Néstor Carlos Kirchner
2007 – 15 Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová
2015 – 19 Mauricio Macri
od 2019 Alberto Ángel Fernández

Århus

Århus — prístavné mesto vo vých. Dánsku na pobreží Jutského polostrova v administratívnej oblasti Midtjylland (Stredné Jutsko); 265-tis. obyvateľov (2. najväčšie mesto krajiny, 2016). Známe ako obchodné stredisko a hlavné mesto Jutska. Priemysel lodiarsky, strojársky (lokomotívy), metalurgický, chemický, textilný, potravinársky (tukový), tabakový. Dopravná križovatka.

Jedno z najstarších dánskych miest. Prvá zmienka 948 (ako sídlo biskupstva), od 1441 mesto. Rozvoj až v 19. stor. Stavebné pamiatky: dóm z prelomu 12. a 13. stor., v 15. stor. prestavaný, gotický kostol (13. – 15. stor.), zámok Marselisborg (1899 – 1902), radnica (1938 – 41). Univerzita (založená 1928). Významné kultúrne centrum. Stredisko turistiky, skanzen Den Gamble By (viac ako 75 historických budov zo 17. – 19. stor., niekoľko stavieb z 20. stor. zhromaždených z rôznych častí Dánska).

Archidiskon

Archidiskon [gr.] — vyhynutý rod zo skupiny najstarších zástupcov slonov; východisková skupina, z ktorej sa vyvinuli mamuty. Žil v najstarších štvrtohorách na území Afriky a Eurázie; bol prispôsobený životu v miernom až v teplom podnebnom pásme. Mal pretiahnutú lebku, malé nosné otvory, kratší chobot, rovnobežné alebo rozbiehavé kly. Najviac kostrových zvyškov sa našlo v juž. Európe, trpasličia forma s rudimentárnymi klami na ostrove Sulawesi (Celebes).

asanácia

asanácia [lat.] — ozdravenie, zlepšovanie zo zdravotného, hygienického, estetického a i. hľadiska;

1. ekol. ľudská činnosť zameraná na ozdravenie prostredia alebo jeho zložiek, prípadne na odstránenie nečistôt a i. zdraviu škodlivých látok. Asanácia krajiny je súbor opatrení, ktoré na asanačnom území (zahŕňa územné plochy mimo zastavanej časti obce) odstraňuje podstatné škody vzniknuté prírodnými vplyvmi (zosuvmi pôdy, podmočením ap.) alebo ľudskou činnosťou (zlým hospodárením na pôde, banskou činnosťou ap.). Asanácia pôdy sa vykonáva najmä znižovaním množstva škodlivín, ktoré sa dostávajú do pôdy, alebo zmenou vlastností pôdy (regulačné metódy). Asanáciu a inaktiváciu chemických látok dodávaných do pôdy najmä vo forme pesticídov možno dosiahnuť urýchľovaním fotochemickej oxidácie, hydrolýzou, a najmä biochemickou degradáciou mikroorganizmami (napr. baktériami, aktinomycétami), t. j. zintenzívňovaním mikrobiálnej činnosti, a to predovšetkým zvyšovaním obsahu organickej hmoty, optimalizáciou vodného režimu pôdy a zlepšovaním zrnitosti i štruktúry pôdy. Toto regulovanie pôdnych procesov vzhľadom na zmenený kolobeh látok sa uskutočňuje najmä vhodnou agrotechnikou, hnojením (napr. fosforečnými hnojivami), vápnením, sadrovaním, zvyšovaním obsahu organických látok, očkovaním pôdy mikroorganizmami ap. Ak sú tieto metódy málo účinné a nebezpečenstvo kontaminácie pôdy vysoké, je nevyhnutné prikročiť k radikálnym metódam asanácie, pri ktorých sa odstraňuje pôdna vrstva poškodená jedovatými látkami (napr. pri poškodení pôdy rádioaktívnymi látkami). Na Slovensku sa používajú iba metódy zmierňujúce škodlivý účinok (paliatívne). Správna voľba asanácie pôd predpokladá predovšetkým poznanie príčin a povahy škodlivín, ich účinkov na pôdu, rastlinstvo a ostatné zložky ekosféry. Preto je nevyhnutné uskutočniť rajonizáciu územia podľa druhu a stupňa poškodzovania pôd ich obhospodarovaním, hnojením, zaťažovaním živočíšnymi exkrementmi, biocídmi, ako aj priemyselnými, automobilovými a závlahovými škodlivinami, pričom osobitnú pozornosť treba venovať priemyselným oblastiam, prímestským zónam, povodiam s pitnou vodou a s veľkými zásobami podzemných vôd, zdravotno-rekreačným územiam i územiam s veľkokapacitnými živočíšnymi objektmi. Pri asanácii zosuvných území (svahové pohyby pôdy na Slovensku postihujú najmä územie karpatského flyšového pásma) je potrebné zabezpečiť odvodnenie s trvalou funkčnosťou takýchto zariadení a výsadbu hlboko koreniacich listnatých drevín a drevín s vysokou transpiráciou, a tým aj s vysúšajúcou schopnosťou. Rovnako aktuálna je aj asanácia ovzdušia znečisteného emisiami, ktorá sa realizuje znižovaním ich množstva odlučovačmi, zmenou technológií výroby a znižovaním ich škodlivých účinkov vhodným obhospodarovaním ekosystémov;

2. stav. odstraňovanie technických, zdravotných i estetických nedostatkov stavieb, nevhodných doplnkov a prístavieb pri obnove stavby, ako aj celých skupín stavieb v zastavanej časti obce (asanácia obcí), ktoré nevyhovujú z hľadiska výstavby obce pre značné nedostatky spravidla hospodárskeho charakteru a ohrozujú zdravie obyvateľstva (schátranosť, vlhkosť domov ap.). Asanované môžu byť jednotlivé stavby alebo celý blok domov. V slovenských mestách bolo v 60. – 80. rokoch 20. stor. celoplošne asanovaných mnoho stavieb pochádzajúcich najmä z 19. stor. Podľa zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku je asanácia jedným z možných dôvodov vyvlastnenia vo verejnom záujme.

asfaltová maľba

asfaltová maľba — olejomaľba s použitím hnedej lazúrovej farby a asfaltu. Obľúbená v maľbe 2. pol. 19. stor. pre teplú svietivosť, čoskoro sa však prestala používať pre nestálosť, praskanie a tmavnutie.

atmosféra Zeme

atmosféra Zeme, ovzdušie — plynný obal Zeme otáčajúci sa spolu so Zemou. Zložka klimatického systému Zeme. Tvorí ho zmes niekoľkých plynov a vodnej pary, ako aj kvapalné a tuhé prímesi, napr. prach, sadze, kryštáliky ľadu a čiastočky organického pôvodu. Z plynov najväčší podiel v suchej atmosfére pripadá na dusík (78,09 objemových %), kyslík (20,95 objemových %), oxid uhličitý (0,04 objemových %) a zvyšných 0,92 % na vzácne plyny (hélium, neón, argón, kryptón, xenón), metán, vodík a oxid dusný, v stopových množstvách ozón, oxid siričitý, oxid dusičitý, oxid uhoľnatý a ďalšie imisné plyny. Percentuálny podiel jednotlivých plynov sa až do výšky približne 100 km nemení, pretože sa vyrovnáva ustavičným premiešavaním horizontálnymi a vertikálnymi vzdušnými prúdmi. Výnimkou je oxid uhličitý, ktorého množstvo kolíše v závislosti od času (vo dne je ho menej ako v noci, pričom v posledných desaťročiach v dôsledku ľudskej činnosti badať jeho trvalo rastúci obsah v atmosfére), a ozón, ktorého množstvo sa mení s výškou (v našich zemepisných šírkach je maximum koncentrácie vo výške okolo 22 km). Vo vyšších vrstvách atmosféry sa kyslík a dusík objavujú aj v atómovej forme. Vodná para a produkty jej kondenzácie, napr. vodné kvapôčky a ľadové kryštáliky, sa v atmosfére Zeme vyskytujú v premenlivom množstve podľa konkrétnych podmienok (4 a viac objemových %; sústredené sú najmä vo vrstve ovzdušia do výšky 10 km).

Atmosféra Zeme sa delí podľa niekoľkých hľadísk na viaceré vrstvy. Podľa vertikálneho profilu teploty vzduchu sa rozlišuje troposféra (do 9 – 17 km, podľa zemepisnej šírky a ročného obdobia), stratosféra (do 50 – 55 km), mezosféra (do 80 – 90 km), termosféra (do 500 km) a exosféra (od 500 km). Úzke rozhranie medzi sférami sa nazýva pauza: tropopauza, stratopauza, mezopauza, termopauza. Podľa koncentrácie atmosférických iónov a voľných elektrónov sa atmosféra Zeme člení na neutrosféru (do výšky 70 km) a ionosféru. Vrstva atmosféry s najvyšším obsahom ozónu absorbujúca nad Zemou fyziologicky škodlivú ultrafialovú časť slnečného žiarenia sa nazýva ozonosféra (20 – 30 km). Najmä v minulosti bola ozónová vrstva rozrúšaná rozličnými antropogénnymi látkami (napr. freónmi), ktoré zmenšujú ochrannú funkciu stratosférického ozónu, po prijatí Viedenskej konvencie o ochrane ozónovej vrstvy (1985), ktorá bola 1987 doplnená Montrealským protokolom o látkach poškodzujúcich ozónovú vrstvu, sa však ozonosféra začala pozvoľna zotavovať. Atmosféra Zeme prakticky nemá hornú hranicu a prechádza plynulo do medziplanetárneho priestoru.

Charakteristickou črtou atmosféry Zeme je pokles hustoty a tlaku vzduchu s výškou: s výškou sa atmosférický tlak každých 5,5 km znižuje o polovicu. Pri hladine mora a teplote 0 °C má hodnotu 101 325 Pa. Asi polovica hmotnosti atmosféry je sústredená vo vrstve do 5 km, 90 % hmotnosti atmosféry Zeme je vo výške do 20 km. Teplota vzduchu v troposfére s výškou klesá približne až na hodnotu -55 °C vo výškach okolo 15 km, v stratosfére rastie až k 0 °C a v mezosfére opäť klesá. V termosfére teplota vzduchu s výškou rastie v dôsledku absorpcie ultrafialového žiarenia molekulami kyslíka. Preto teplota vzduchu v týchto oblastiach veľmi závisí od slnečnej aktivity a kolíše vo výškach okolo 300 km približne od 700 do 1 700°C. Vzhľadom na to, že vzduch je v týchto výškach extrémne riedky, zatienené časti telies, napr. kozmických lodí, získavajú od molekúl vzduchu len nepatrné množstvo energie, súčasne však rýchlo strácajú teplo vyžarovaním, takže výsledkom je intenzívne ochladzovanie povrchu umelých družíc alebo skafandrov kozmonautov, ktorí sa v týchto výškach môžu pohybovať.

Vlastnosti a zmeny atmosféry vrátane ozonosféry nie sú na zemskom povrchu všade rovnaké, ale v závislosti od pôsobenia meteorologických prvkov, t. j. slnečného žiarenia, teploty, tlaku, vlhkosti a pohybu vzduchu, zrážok ap., sa lokálne menia. Výsledkom dlhodobého priemerného stavu atmosféry je klíma (podnebie), ktorá výrazne ovplyvňuje vývoj a vzhľad jednotlivých krajín. Najnižšia časť troposféry, v ktorej sa bezprostredne prejavuje vplyv zemského povrchu na polia meteorologických prvkov a v závislosti od drsnosti povrchu, rýchlosti vetra a teplotného zvrstvenia siaha do výšky 1 – 1,5 km, tvorí hraničnú vrstvu atmosféry. Jej súčasťou je prízemná vrstva atmosféry s hornou hranicou nepresahujúcou zyčajne 50 m. Medzi zemským povrchom a atmosférou prebieha kolobeh vody (→ hydrologický cyklus) a výmena tepla, v atmosfére vznikajú oblaky, z ktorých môžu vypadávať zrážky (→ atmosférické zrážky). V dôsledku nerovnomerného zohrievania atmosféry od zemského povrchu vznikajú oblasti vysokého a nízkeho tlaku a nastáva výmena hmoty medzi nimi (vietor).

Vplyv ovzdušia na prírodu a krajinu je mnohostranný a veľmi významný. Prejavuje sa pri zvetrávaní hornín a vytváraní pôd, vo vodnom režime, vývoji rastlinného krytu a živočíšstva, ako aj v produkcii potravy. V súčasnosti je atmosféra znečisťovaná rôznymi tuhými, kvapalnými a plynnými látkami. V takmer čistom stave je len pri obzvlášť priaznivých podmienkach (nad morom, v rozsiahlych zalesnených horských komplexoch ap.). Ak sa za východisko hodnotenia stavu znečistenia atmosféry pokladá jej čistota nad morom, znečistenie ovzdušia na vidieku je v priemere 10-, nad malými mestami 35-, nad veľkomestami 150- a v priemyselných centrách za nepriaznivých meteorologických podmienok až 1 000-násobne väčšie. Takéto znečistenie je už veľmi nebezpečné a môže spôsobiť ťažké hospodárske problémy a zdravotné poruchy obyvateľov, úmrtie desiatok ľudí, čoho dôkazom sú napr. niektoré katastrofálne prípady (1930 v Liège , 1940 v Los Angeles, 1952 v Londýne a i.). Priemyselné emisie sa rozptyľujú asi do výšky 2 km, z toho vo výške do 50 m sa priebežne akumuluje 60 % z celkového množstva, ďalších 35 % vo výške do 200 m. Zároveň sa šíria v horizontálnom smere a znečisťujú atmosféru lokálne, regionálne i globálne. Zlepšovať stav atmosféry možno technickými opatreniami (odprašovanie a odlučovanie), ale aj pomocou vegetácie. Lesné porasty (a dreviny vôbec) majú veľký filtračný účinok. Odhaduje sa tiež, že fotosyntetizujúce rastliny spotrebujú ročne 2,38 · 1014 kg oxidu uhličitého, teda približne 5 % jeho obsahu v atmosfére a vo vrchných vrstvách hydrosféry. Pri fotosyntetickej asimilácii oxidu uhličitého sa súčasne uvoľňuje úmerné množstvo kyslíka, takže rastlinstvo našej zemegule ho vyprodukuje ročne 1,2 · 1014 kg.

atmosférický front

atmosférický front, st. názov poveternostný front —

1. úzka vrstva vzduchu oddeľujúca vzduchové hmoty s odlišnými vlastnosťami. Rozmery tejto vrstvy sú v horizontálnom smere pozdĺž frontu rádovo tisícky km, v smere kolmom na front rádovo desiatky km. Hrúbka vrstvy (po jej vertikále) je rádovo stovky metrov, niekedy 1 až 2 km. Vrstva je sklonená k zemskému povrchu približne pod uhlom 0,5°. Na zjednodušenie sa predstava úzkej vrstvy nahrádza pojmom plocha. Pri prechode z jednej vzduchovej hmoty do druhej cez atmosférický front sa menia hodnoty meteorologických prvkov náhle (skokom) a sú väčšie než zmeny meteorologických prvkov vo vzduchových hmotách, ktoré atmosférický front oddeľuje. Zánik (rozpad) frontu sa pozoruje, keď sa vyrovnajú vlastnosti vzduchových hmôt, ktoré front pôvodne oddeľoval.

Podľa vlastností vzduchu, ktorý prichádza po prechode frontu, sa rozlišuje teplý, studený a oklúzny front. Atmosférický front sa nazýva teplý, ak odstupuje studená vzduchová hmota a po prechode frontu prichádza teplá vzduchová hmota. Teplý vzduch vystupuje pomaly šikmo po kline studeného vzduchu a súčasne ho odtláča. Pritom sa nad kondenzačnou hladinou tvorí oblačný systém z oblakov druhu cirus (Ci), cirostratus (Cs), altostratus (As) a nimbostratus (Ns). Najďalej, približne 900 až 600 km pred frontom, sú oblaky cirus, najbližšie, približne 300 km pred frontom, oblaky nimbostratus. Trvalé zrážky vypadávajú z nimbostratov. Atmosférický front sa nazýva studený, ak odstupuje teplá vzduchová hmota a po prechode frontu prichádza studená vzduchová hmota. Studený vzduch postupuje rýchlejšie, podsúva sa pod teplý vzduch, núti ho odstupovať a súčasne i vystupovať nahor. Podľa spôsobu výstupu teplého vzduchu sa rozlišuje studený front 1. a 2. druhu. Pri studenom fronte 1. druhu teplý vzduch vertikálne vystupuje, vo výške sa aj rozteká, čiže vystupuje šikmo po celej frontálnej ploche. Pred frontom vznikajú pri vertikálnom výstupe vzduchu oblaky druhu kumulonimbus (Cb), za frontom pri šikmom výstupe oblaky druhu nimbostratus (Ns), altostratus (As), cirostratus (Cs) a cirus (Ci). Pred frontom vypadávajú z kumulonimbov prehánky alebo sa pozorujú búrky, za frontom vypadávajú z nimbostratov zrážky charakteru trvalého dažďa. Pri studenom fronte 2. druhu sa pozoruje prevažne iba vertikálny výstup teplého vzduchu s oblakmi druhu kumulonimbus s prehánkami alebo s búrkami pred prechodom frontu, a to v páse širokom 50 – 100 km. Vo vyšších vrstvách na šikmej frontálnej ploche vzduch zostupuje, preto sa tu oblaky netvoria. Oklúzny front je zložený atmosférický front vznikajúci spojením teplého a studeného frontu pri vypĺňaní (okludovaní) cyklóny. Vlastnosti oklúzneho frontu závisia od vlastností studenej hmoty pred teplým frontom a za studeným frontom ešte pred okludovaním cyklóny, ako aj od miery transformácie týchto vzduchových hmôt. V prípade, že pri okludovaní cyklóny je studený vzduch za studeným frontom teplejší než pred teplým frontom, vytváraný front sa označuje ako teplý oklúzny front (má charakter teplého frontu). Podobne pri veľmi schematickej predstave má studený oklúzny front charakter studeného frontu.

Podľa geografickej klasifikácie sa rozoznávajú arktický, resp. antarktický front oddeľujúci arktický, resp. antarktický vzduch od vzduchu miernych zemepisných šírok, polárny front oddeľujúci vzduch miernych zemepisných šírok od tropického vzduchu a tropický front oddeľujúci tropický vzduch od rovníkového;

2. na prízemnej synoptickej mape priesečnica plochy rozhrania odlišných vzduchových hmôt so zemským povrchom a na výškovej mape priesečnica takejto plochy s izobarickou hladinou.

aura

aura [gr. > lat.] —

1. lek. špecifické zážitky subjektu pred epileptickým, niekedy aj hysterickým záchvatom alebo pred migrénou. Aura sa spravidla začína intenzívnou nevoľnosťou, neskôr sa objavujú rôzne ilúzie, halucinácie, extrémne pocity strachu. Keďže v stave aury sú pamäť aj vedomie narušené, postihnutý nedokáže tieto zážitky dobre opísať. Charakter aury závisí od oblasti mozgu, v ktorej vznikajú výboje chorobnej epileptickej aktivity. Môže sa prejaviť čuchovými alebo sluchovými pseudohalucináciami, útrobnými pocitmi tlaku, tepla ap. v nadbrušku, ktoré sa šíria nahor (epigastrická aura). Pred záchvatom migrény sú častejšie poruchy zraku, iskrenie (fosfény) alebo zahmlenie pred očami, výpadky časti zorného poľa (skotómy) alebo obrny pohybov oka;

2. v okultizme ovzdušie, opar, vánok; v mystickom zmysle ťažko postrehnuteľná fosforescencia obklopujúca každý jav, vyžarovanie (fluidum) registrovateľné senzibilnými osobami ako žiara alebo farebné spektrum obklopujúce postavu.

autooxidácia

autooxidácia [gr.] — oxidácia uhľovodíkov vzdušným kyslíkom. Vzniká široké spektrum zlúčenín (alkoholy, karbonylové zlúčeniny, kyseliny). Reakcia prebieha reťazovým mechanizmom a je často katalyzovaná svetlom. Jedným z medziproduktov je hydroperoxyradikál ROO·, ktorý reakciou s ďalšou molekulou uhľovodíka poskytuje nové radikály iniciujúce nové radikálové reakcie. Podobne je známa aj autooxidácia glykolov na ketóny, sulfidov na sulfónové kyseliny ap. Autooxidácia tukov, jedna zo súboru reakcií tuchnutia (žltnutia) tukov, je oxidácia dvojitých väzieb mastných kyselín a ich esterov iniciovaná svetlom, teplom a voľnými radikálmi. Pri reakcii sa vznikajúce nasýtené a nenasýtené hydroperoxokyseliny rozkladajú na ďalšie produkty (diperoxidy, epoxidy, dioly, aldehydy, ketóny, ale aj radikály a oligomérne produkty), ktoré znižujú nielen senzorickú, ale aj hygienickú hodnotu potravín.

Awoonor, Kofi

Awoonor, Kofi, do októbra 1968 George Awoonor-Williams, 13. 3. 1936 Wheta – 21. 9. 2013 Nairobi — ghanský básnik a spisovateľ píšuci po anglicky a ewesky, literárny kritik, propagátor africkej kultúry. Zážitkami z detstva a ústnou ľudovou poéziou sa inšpiroval v zbierkach Znovuobjavenie a iné básne (Rediscovery and Other Poems, 1964) a Noc mojej krvi (Night of My Blood, 1971), pobytom v Amerike a v ghanskom väzení v zbierkach Zvez ma, pamäť (Ride Me, Memory, 1973) a Dom pri mori (The House by the Sea, 1978). Román Táto zem, môj brat (This Earth, My Brother, 1971) je kritikou devalvácie tradičných duchovných hodnôt. Román Nakoniec prichádza cestovateľ (Comes the Voyager at Last, 1992) je príbehom Afroameričana, ktorý cestuje do Ghany, aby unikol rasizmu v USA a hľadal miesto, ktoré by mohol nazvať domovom. Autor esejí Prsia zeme (The Breast of the Earth, 1975) o afrických dejinách, literatúrach a kultúre. Zahynul pri teroristickom útoku.

azozlúčeniny

azozlúčeniny [gr. + lat.], diazény — organické dusíkaté zlúčeniny všeobecného vzorca R–N=N–R1, kde R, R1 je alkyl alebo aryl. Alifatické azozlúčeniny sa teplom rozkladajú, pričom sa uvoľňuje dusík N2 a vznikajú príslušné radikály R· a ·R1. Preto sa alifatické azozlúčeniny používajú ako iniciátory radikálových reakcií, napr. AIBN. Aromatické azozlúčeniny sú termicky stále a intenzívne sfarbené látky, používajú sa ako farbivá (→ azofarbivá) alebo ako acidobázické indikátory.

baalberská kultúra

baalberská kultúra — najstaršia skupina komplexu ľudu s lievikovitými pohármi v str. Európe (okolo 3-tis. pred n. l.). Rozšírená v sev. a str. Nemecku, v sev. Poľsku až po str. Čechy. Ľud baalberskej kultúry sa zaoberal poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Na sídliskách sa našli pravouhlé domy, vzácne sa objavuje meď, z ktorej sa vyrábali náhrdelníky a závesky (ojedinele sa našli v detských hroboch). Pohrebný rítus bol kostrový, mŕtvi sa pochovávali v skrčenej polohe pod mohylami, ale i v plochých hroboch niekedy obložených kameňmi. Nazvaná podľa archeologického náleziska Baalberg v str. Nemecku.

Báb

Báb — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v juhozáp. časti Nitrianskej pahorkatiny, 150 m n. m.; 1 093 obyvateľov (2015); miestne časti Alexandrov Dvor, Malý Báb, Veľký Báb.

Vznikla 1955 zlúčením Veľkého Bábu (písomne doložený 1156 ako Bab, 1268 terra Baab, 1365 Obaab, 1773 Nagy-Baab, Gros-Baab, 1786 Nagy-Bab, 1808 Nagy-Báb, Gross-Baab, Welký Báb, 1863 Nagybaáb, 1873 – 1913 Nagybáb, 1920 – 55 Veľký Báb) a Malého Bábu (1365 Wybaab, 1773 Kiss-Baab, Klein-Baab, 1786 Kisch-Bab, 1808 Kis-Báb, Klein-Baab, Malý Báb, 1863 Kisbaáb, 1873 – 1913 Kisbáb, 1920 – 55 Malý Báb).

Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: sídlisko čačianskej kultúry z mladšej bronzovej doby, sídliskové nálezy z 10. a 11. stor. Stavebné pamiatky: v miestnej časti Veľký Báb secesný kaštieľ (1908) s areálom (19. a 20. stor.), v miestnej časti Malý Báb barokový rímskokatolícky Kostol sv. Imricha (18. stor.), hlinené domy so slamenou valbovou strechou (19. stor.). Výskumný ústav tabakového priemyslu a výskumná stanica Botanického ústavu SAV. V miestnej časti Veľký Báb národná prírodná rezervácia Bábsky les.

Babák, Eduard

Babák, Eduard, 8. 6. 1873 Smidary, okres Hradec Králové – 30. 5. 1926 Brno — český lekár, porovnávací fyziológ a experimentálny morfológ. Profesor na univerzite v Prahe (1917), Brne (1919) a na Vysokej škole veterinárnej v Brne. Zaoberal sa výskumom mechaniky a riadenia dýchacej sústavy. Podieľal sa na príprave diela Príručka porovnávacej fyziológie (Handbuch der vergleichenden Physiologie, 1912 – 13). Vydal diela O proměnách energie u živých těl (1917), Život a teplo (1918), O výživě (1922), dvojzväzkovú príručku fyziológie Tělověda (1922) a Úvod do biologie dítěte (1926).

Babie

Babie — obec v okrese Vranov nad Topľou v Prešovskom kraji v juž. časti Nízkych Beskýd, 215 m n. m.; 241 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1332 – 35 ako Babapateca, Babapataka, 1773 Bábafalva, Babafalu, Babje, 1786 Babafalva, Babíč, 1808 Bábafalva, Babjé, 1863 – 1902 Bábafalu, 1907 – 13 Bábafalva, 1920 Babie.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, pálením vápna, výrobou kolomaže a spracovaním kože a kožušín. Depot z mladšej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: ranogotický evanjelický a. v. kostol (1332 – 35), zrubové a hlinené domy so slamenou strechou (19. stor.), rímskokatolícky Kostol všetkých svätých (1995 – 97).

babie leto

babie leto — obdobie suchého, málo veterného, slnečného a cez deň veľmi teplého počasia, ktoré sa vyskytuje v Európe najmä v 2. pol. septembra, niekedy aj v októbri. Spôsobuje ho rozsiahla anticyklóna, ktorá v jesennom období zotrváva nad str. a juhových. Európou. Epizóda babieho leta môže trvať niekoľko dní až týždňov a môže sa vyskytnúť v jednej sezóne aj viackrát za sebou. Patrí k poveternostným singularitám v ročnom priebehu počasia v str. Európe. Pôvodne sa babím letom (niekedy aj pradivo trpaslíkov, nite Panny Márie) nazývali poletujúce vlákna pavučiny s pavúkmi pri teplom jesennom počasí. V mnohých kultúrach sú pomenovania obdobia teplého jesenného počasia najčastejšie spojené s menom svätca, ktorý sa svätí v jeseni, napr. v Nemecku Michalovo leto, v Anglicku Lukášovo leto, v Amerike indiánske leto.

Babín

Babín — obec v okrese Námestovo v Žilinskom kraji v juhozáp. výbežku Oravskej kotliny, 680 m n. m.; 1 417 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1564 ako Babinowo, 1619 Babina, 1773, 1786, 1808, 1863 – 1913 Babin, 1920 Babín.

Obyvatelia sa živili salašníctvom, chovom dobytka, výrobou drevených predmetov a podomovým obchodom. Stavebné pamiatky: klasicistická kaplnka z 1. pol. 19. stor., rímskokatolícky Kostol zoslania Ducha Svätého z 1933 (architekt M. M. Harminc) so zariadením zo starého dreveného kostola z 1666, zrubové podmurované a podpivničené domy s vysokým štítom, na cintoríne kamenné kríže a náhrobníky s reliéfnou výzdobou z 19. a zo zač. 20. stor.

Babiná

Babiná — obec v okrese Zvolen v Banskobystrickom kraji v juhozáp. časti Pliešovskej kotliny na vých. úpätí Štiavnických vrchov, 415 m n. m.; 534 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1254 ako Babusceky, 1270 Babasceky, 1351 Babazeky, 1773 Babina, 1786 Babina, Babasék, 1808 Bábaszék, Babina, 1863 Babaszék, 1873 – 1913 Bábaszék, 1920 Babiná.

R. 1254 dostala mestské výsady ako banské mesto, neskôr poľnohospodárska obec; obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Archeologické nálezy z neskorej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Matúša (pôvodne románsky z 50. rokov 13. stor., upravený 1754 a 1771, gotický zvon z 1358), murovaný ľudový dom z 19. stor., evanjelický a. v. kostol z 1939.

Bacúch

Bacúch — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji vo vých. časti Horehronského podolia, 629 m n. m.; 973 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1563 ako Bazuch, Batzuch, Watzuch, 1808 Baczuch, 1863 Bazuch, 1882 Bacuch, 1888 – 1913 Vacok, 1920 Bacúch.

Obyvatelia sa zaoberali ťažbou železnej rudy a hutníctvom, neskôr prácou v lesoch a na píle, pltníctvom, povozníctvom a tkaním plátna i súkna. Ojedinelé archeologické nálezy z neskorej kamennej doby. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Jozefa (1863, upravený 1936), zrubové a murované domy so šindľovou strechou (koniec 19. a zač. 20. stor). V Bacúšskej doline technicko-kultúrne pamiatka: hrádza vodnej nádrže (J. Paussinger, 1880), nad ňou prameň B. Němcovej, prírodná rezervácia Bacúšska jelšina (vyhlásená 1967, rozloha 4,3 ha) zriadená na ochranu smrekovo-jelšového porastu na alúviu horného toku Hrona.

Bagin, Anton

Bagin, Anton, 10. 9. 1923 Ilava – 21. 1. 1992 Bratislava — slovenský historik, rímskokatolícky teológ. Od 1967 pôsobil na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave; 1972 profesor. Autor monografických prác z cirkevných dejín, umenia a literatúry, a regionálnej histórie. Dielo: Dubnica nad Váhom (1967, zostavovateľ a spoluautor), Cirkevné dejiny I. – II. (1969), Dedičstvo otcov. K 1100. výročiu smrti sv. Cyrila a k 100. výročiu založenia Spolku sv. Vojtecha (1970, zostavovateľ a spoluautor), Apoštolé Slovanů Cyril a Metoděj a Velká Morava (1982), Cyrilometodské kostoly a kaplnky na Slovensku (1985), Apoštoli Slovanov Cyril a Metod a Veľká Morava (1987), Dóm sv. Martina v Bratislave (1990, spoluautor), Sv. Vojtech (1991, spoluautor), Spolupatróni Európy; Co-Patrons of Europe (1992), Život Gorazda (1992), Cyrilometodská tradícia u Slovákov (1993), Ilava (zostavovateľ a spoluautor, 1991) a i.

Baker, James Addison

Baker [bejkr], James Addison, 28. 4. 1930 Houston, Tex. — americký politik, právnik a politický poradca počas administratív prezidentov R. Reagana a G. H. W. Busha. R. 1981 – 85 a 1992 – 93 riaditeľ kancelárie Bieleho domu, 1985 – 88 minister financií (→ Bakerov plán), 1989 – 92 minister zahraničia.

banícke múzeum

banícke múzeum, banské múzeum — špecializovaný druh múzea zaoberajúci sa výskumom a dokumentáciou baníctva. Na Slovensku pôsobia: Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici (s celoslovenskou pôsobnosťou), ktoré 2015 otvorilo aj expozíciu uhoľného baníctva na Slovensku v Handlovej; Banícke múzeum v Gelnici — založené 1963; dokumentuje históriu baníctva v Gelnici a okolí (banícke svietidlá, modely baní, zariadenia na vynášanie rudy, čerpacie zariadenia a i.), ako aj dejiny mesta a okolia (národopisná expozícia, umelecká história, remeslá); Banícke múzeum v Rožňave — založené 1912 (od 1943 súčasť Mestského múzea); má expozíciu baníctva a hutníctva Gemera (stredoveké banícke pracovné nástroje, čerpadlá, kolekcia baníckych meracích prístrojov, exponáty venované životu a kultúre baníkov), expozíciu prírody Slovenského krasu a regionálnej histórie. Banská expozícia Slovenského technického múzea v Košiciach dokumentuje vývoj banskej techniky na vých. Slovensku. Dejinám baníctva na Slovensku sú venované i expozície Múzea mincí a medailí v Kremnici, Pohronského múzea v Novej Bani, Baníckeho domu vo Vyšnej Boci a i.

bankové operácie

bankové operácie, bankové obchody — súhrnný názov jednotlivých druhov činností vykonávaných bankami. Vo všeobecnosti sa rozdeľujú na pasívne, aktívne a indiferentné. V praxi sa uplatňujú formy pasívnych operácií, ktorými si banky vytvárajú vlastný bankový kapitál, a to emisia akcií akciových bánk, vklady (podiely) družstevníkov v družstevných bankách, vklad bankára v súkromných bankách vklady štátu v štátnych bankách, a získavajú cudzí kapitál (cudzie zdroje): depozitné operácie, t. j. prijímanie krátkodobých vkladov od klientov; vkladové operácie, ku ktorým patrí prijímanie peňažných úspor od obyvateľov a ktoré výrazne zvyšujú likviditu bánk (najmä termínované vklady); emisia bankových obligácií, ktorými si banky obstarávajú bankový kapitál na pomerne dlhý čas a s istotou, že nebude veriteľom vypovedaný v priebehu splatnosti. Banky umiestňujú takéto zdroje do dlhodobých pôžičiek a úverov. Poslednou formou sú ostatné operácie, napr. cenné papiere zverené na ďalšie odborné obchodovanie, pokiaľ nie sú vedené ako indiferentné operácie. Ďalšie zdroje si banky zabezpečujú formou pôžičiek na peňažnom, medzibankovom trhu. Banky umiestňujú svoj kapitál aj aktívnymi operáciami v týchto formách: poskytovaním krátkodobých (k najtypickejším patria eskont zmeniek, lombardný úver, avalový úver, záručný úver ap.) a dlhodobých úverov a pôžičiek (napr. hypotekárny úver, stavebný úver); poskytovaním spotrebných úverov a pôžičiek (účelové a hotovostné úvery, kontokorentný úver, úver v bežnom účte, napr. na nákup v obchodných domoch na úverové karty ap.); nákupom cenných papierov na vlastný účet (akcie, obligácie, hypotekárne záložné listy ap.) a ďalšími úvermi, pôžičkami a aktívami (priebežné pôžičky pri trojstranných obchodoch, pokladničná hotovosť, hnuteľný a nehnuteľný majetok banky ap.). Zdrojom dodatočných výnosov bánk sú ostatné, indiferentné operácie označované aj ako sprostredkovateľské alebo neutrálne. Za ich vykonávanie banky účtujú poplatky, provízie a náhrady výdavkov. Sú úzko prepojené s aktívnymi a pasívnymi operáciami a patria k nim: vykonávanie platobného styku sprostredkúvaním bankových prevodov na základe prevodných príkazov, šekov a i. platobných dokladov v tuzemsku i do zahraničia; inkaso splatných zmeniek, šekov, pohľadávok, úrokových a dividendových kupónov, dlhopisov ap.; úschova a správa cenných papierov a ďalších služieb spojených s cennými papiermi; komisionárske obchody s cennými papiermi; zmenárenské operácie; devízové operácie všetkého druhu, derivátové operácie, ako aj ďalšie komisionárske operácie podľa poverenia.

bankový monopol

bankový monopol — nadobudnutie výsadného postavenia najväčších bánk v dôsledku vysokého stupňa koncentrácie a centralizácie pôžičkového kapitálu. Banky po získaní monopolného postavenia v určitej oblasti uzavierajú medzi sebou dohody o rozdelení sfér vplyvu a tvoria monopolné zväzy, ktoré si podrobujú ostatné banky a vytvárajú z nich filiálky. V podmienkach trhovej ekonomiky je existencia monopolov v rozpore s platnou legislatívou. Proti takýmto tendenciám prijímajú štáty protimonopolné opatrenia (zákony ap.). Skryté formy bankových monopolov v súčasnosti vznikajú prostredníctvom fúzií a akvizícií veľkých bankových domov vo vyspelých krajinách.

banská komora

banská komora — kráľovská inštitúcia, ktorá spravovala erárne bane a k nim patriace majetky a vyberala pre panovníka poplatky z vyťažených kovov (urbura). Banské komory existovali už za prvých uhorských panovníkov. R. 1335 Karol I. Róbert zriadil v každom banskom meste kráľovské domy (domus regia), ktoré viedol komorský gróf (comes urburae, comes camerae). Do 16. stor. bolo úlohou banských komôr vyberať poplatky pre kráľa vo výške desatiny vyťaženého zlata a osminy striebra a i. kovov. Od ťažiarov sa vykupovali aj drahé kovy, s ktorými sa nesmelo voľne obchodovať, a odovzdávali sa mincovým komorám. Dozor nad banskou a hutníckou výrobou vykonával banský majster. Za Ferdinanda I. po 1548 bola dobudovaná banská správa na str. Slovensku. Komory v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici a Kremnici boli podriadené Dolnorakúskej komore, neskôr Dvorskej komore vo Viedni, ktorá bola v pol. 18. stor. premenovaná na Dvorské kolégium pre mincovníctvo a baníctvo. Banská komora v Banskej Štiavnici v pol. 18. stor. splynula s Hlavným komorskogrófskym úradom. Banská komora v Banskej Bystrici 1851 zanikla, bola podriadená Hlavnému komorskogrófskemu úradu v Banskej Štiavnici. Na vých. Slovensku plnila funkciu banskej komory od 1567 Košická komora, 1689 vznikol v Smolníku Vrchný inšpektorský úrad, ktorý spravoval banské záležitosti tejto oblasti.

Baumhorn, Leopold

Baumhorn, Leopold, 28. 12. 1860 Kisbér – 8. 7. 1932 Budapešť — maďarský židovský architekt. Študoval na technickej univerzite vo Viedni, kde sa zoznámil s Ö. Lechnerom. R. 1883 po absolvovaní štúdia pracoval v architektonickej kancelárii Lechner – Pártos v Budapešti (do 1905). Patril k najvýznamnejším súdobým odborníkom na židovskú sakrálnu architektúru v strednej Európe (v Uhorsku navrhol a realizoval 24 synagóg). Vo svojej tvorbe eklekticky spájal rozličné štýlové podnety, historizmus, secesiu a byzantské i orientálne prvky do pôsobivých monumentálnych celkov s množstvom dekoratívnych detailov. Okrem synagóg navrhoval i verejné stavby (Kráľovský súd v Györi, 1890) a vily. Práce na Slovensku: prestavba a obnova pôvodne klasicistickej synagógy v Liptovskom Mikuláši (1906), pri ktorej zachoval jej pôvodný charakter, eklektická synagóga v Nitre (1911), synagóga v Lučenci inšpirovaná byzantskou architektúrou (1923 – 26), rodinný dom v Komárne (1900).

Bocage

Bocage [-káž], plným menom Manuel Maria l’Hedoux de Barbosa du Bocage, 15. 9. 1765 Setúbal – 21. 12. 1805 Lisabon — portugalský neoklasicistický a preromantický básnik. R. 1781 odišiel z domu a vstúpil do armády, neskôr študoval na námornej akadémii v Lisabone, kde si získal obľubu medzi lisabonskou bohémou. R. 1786 odcestoval do porugalskej kolónie Goa (India), 1788 bol preložený do Damanu, odkiaľ ušiel do Macaa. R. 1790 sa vrátil do Lisabonu, kde mu vyšli zbierky básní Rýmy I – VI (Rimas I – VI, 1791). Z jeho metricky pestrej ľúbostnej a satirickej básnickej tvorby (epištoly, ódy, kantáty a i.) vynikajú sonety, ktoré patria k najkrajším v portugalskej literatúre. R. 1797 bol väznený za protikatolícku a protimonarchistickú poéziu. Prekladal diela Voltaira, J.-J. Rousseaua, J. Racina a Ossiana.

Brandys, Marian

Brandys, Marian, pseudonym Zosia, 25. 1. 1912 Wiesbaden, Nemecko – 20. 11. 1998 Varšava — poľský prozaik a publicista. Brat K. Brandysa. Pôvodne sa predstavil ako autor reportáží a cestopisov, v ktorých zobrazil zážitky z rokov svojho zahraničného pôsobenia: Talianske stretnutia (Spotkania włoskie, 1949), Začiatok príbehu (Początek opowieści, 1951), Dom znovuzískaného detstva (Dom odzyskanego dzieciństwa, 1953), Z Káhiry do Addis Abeby (Od Kairu do Addis Abeby, 1957), O kráľoch a kapuste (O królach i kapuście, 1959). V neskorších dielach sa zameral na historickú faktografiu, ktorou dokumentoval formovanie sa moderného národného povedomia Poliakov: Neznáme knieža Poniatowski (Nieznany książe Poniatowski, 1960), Najnádejnejší dôstojník (Oficer największych nadziei, 1964), Trampoty s pani Walewskou (Kłopoty z panią Walewską, 1969), pentalógia Koniec sveta kavaleristov (Koniec świata szwoleżerów, 1972 – 79).

Bykav, Vasil Uladzimiravič

Bykav, Vasiľ Uladzimiravič, 19. 6. 1924 Byčki – 22. 6. 2003 Borovľany pri Minsku, pochovaný v Minsku — bieloruský spisovateľ a politik. Počas 2. svetovej vojny prešiel viacerými bojiskami, zúčastnil sa na oslobodzovaní Rumunska. Od 1978 žil v Minsku, 1978 – 89 bol poslancom Najvyššieho sovietu Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky, 1988 jeden z hlavných zakladateľov a organizátorov Bieloruského helsinského výboru. Koncom 1997 odišiel ako oponent režimu prezidenta A. Lukašenka do emigrácie v zahraničí. Žil vo Fínsku, neskôr v Nemecku i v Česku.

V románoch Tretia raketa (Treciaja raketa, 1961) a Mŕtvych to nebolí (Miortvym ne balic, 1965), prózach Obelisk (Abelisk, 1971), Svorka vlkov (Vovčaja zhraja, 1974; slov. 1976), Dočkať sa rána (Dažyc da svitanňa, 1974), Kruhľanský most (1969), Jeho prápor (Jaho bataľjon, 1976), Ísť a nevrátiť sa (Isci i ne viarnucca, 1978) a v novele V hmle (V tumane, 1988) spracoval problematiku 2. svetovej vojny. Príbehy sa odohrávajú na malom priestore, v krátkych časových úsekoch, počet hrdinov je obmedzený na minimum. Bykav kládol hlavný dôraz na drámu odohrávajúcu sa v krajných situáciách vnútri človeka. V próze Prenasledovanie (Ablava, 1988) porušil dovtedajšiu monotematickosť diela, i keď nová téma (príbeh prenasledovaného utečenca z gulagu) nesie so sebou rovnakú tragiku. Autor knihy spomienok Dlhá cesta domov (Dovgaja dacroga dadomu, 2003). Na Slovensku boli vydané preklady Bykavových románov Tretia raketa (Treciaja raketa, 1961; slov. 1964) a Jeho prápor (Jaho bataľjon, 1975, slov. 1979).

calor

calor [ka-; lat.] — teplo, jeden z piatich základných prejavov povrchového zápalu (sčervenanie, teplo, opuch, bolesť, porucha funkcie). Pri zápale sa zvyšuje prekrvenie postihnutej oblasti (napr. kože), čo sa navonok prejaví zreteľným zvýšením teploty v mieste zápalu.

cave canem

cave canem [ka- ka-; lat.] — pozor na psa! (obdoba slovenského Pozor zlý pes!). Varovanie umiestňované na podlahách vo vestibuloch rímskych domov (napr. mozaika v Pompejach) alebo na stenách blízko vchodov (zmienka v Petroniovom románe Satiricon). Používa sa aj všeobecne (Dávaj si pozor na zlých ľudí!).

Ciel, Igor

Ciel, Igor, 13. 4. 1931 Rožňava – 4. 7. 2010 Bratislava — slovenský divadelný a televízny režisér, scenárista a pedagóg. R. 1955 absolvoval divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave, 1956 – 60 režisér Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene, 1960 – 66 Krajového divadla (dnes Divadlo A. Bagara) v Nitre. Vo Zvolene režíroval o. i. hry Fiescovo sprisahanie (1956), Dom Bernardy Alby (1957), Romeo a Júlia (1958), v Nitre o. i. hry Nepriatelia (1961), Vec Makropulos (1963), Pohľad z mosta (1965). Od 1966 pracoval v Čs. televízii (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) v Bratislave. Od 1975 vedúci Katedry filmových a televíznych odborov Divadelnej fakulty, 1989 profesor. Od 1990 vedúci Katedry filmovej réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, 1998 – 2003 vyučoval aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V televíznej tvorbe sa venoval adaptáciám slovenskej a svetovej literatúry: románov (P. Jilemnický: Zuniaci krok, 1965; A. Dumas: Parížski mohykáni, 1972; A. Chudoba: Syn človeka, 1982), divadelných hier (A. Casona: Sedem výkrikov na mori, 1970; J. Barč-Ivan: Dvaja, 1971; V. Hugo: Ruy Blas, 1980), poviedok (J. Papp: Podivné okolnosti, 1982) a i. Bol jedným z profilových tvorcov pôvodnej televíznej tvorby 60. a 80. rokov 20. stor.: Zhasnuté slnko (1967), Kolotoč (1968), Traja z 9. poschodia (1969), seriál Vivat Beňovský (1975), Počúvajme slnko (1977), Predohra v mol (1983), Snopy z piesku (1985), Modrá katedrála (1989) a i. V ďalších rokoch vytvoril kratšie televízne inscenácie Júlia (1990), Pokus (1992), Medzihra (1995), Večerná chvíľa neskorej jesene (1996) a i.

Compasso d’Oro

Compasso d’Oro [kom-], Zlatý kompas — najstaršia a najprestížnejšia cena za dizajn v Taliansku. Založená 1954 obchodným domom La Rinascente v Miláne, od 1957 pod patronátom Asociácie pre priemyselný dizajn (Associazione per il Disegno Industriale). Udeľovanie cien každoročne sprevádza výstava vybraných výrobkov.

diatermia

diatermia [gr.] — liečebná metóda využívajúca teplo, ktoré vzniká prechodom vysokofrekvenčných prúdov tkanivami.

ena

ena, Ena — rod z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva slimáky (Stylommatophora), čeľaď enovité. Druh ena horská (Ena montana) s ulitou s priemerom do 17 mm sa vyskytuje vo vlhkých lesoch strednej Európy, v Pyrenejach, severovýchodnom Francúzsku, južnom Anglicku a Belgicku. Stredne veľký lesný druh Ena obscura (v niektorých zoologických systémoch Merdigera obscura) s ulitou s priemerom do 9 mm vyhľadáva najmä teplé háje na vápencovom podklade; okrem Európy sa vyskytuje aj v severozápadnej Afrike.

fixácia

fixácia [lat.] — upevnenie niečoho (napr. nákladu v dopravnom prostriedku s cieľom zamedziť jeho posunutie vplyvom zotrvačných síl); ustálenie; znehybnenie; zachytenie niečoho v nejakej podobe;

1. biol. a) fixácia dusíka (→ dusíkový cyklus); b) v mikroskopickej technike prvý krok pri príprave biologických preparátov na analýzu vnútornej štruktúry. Cieľom fixácie je rýchle a šetrné usmrtenie živých buniek, aby sa minimalizovalo ich poškodenie. Fixácia sa uskutočňuje teplom (plameňom) alebo fixačnými roztokmi anorganických (soli ťažkých kovov – osmia, ortuti, chrómu) alebo organických zlúčenín (kyseliny, alkoholy, aldehydy, ketóny), zabezpečuje priľnutie preparátu na podložné sklo a uľahčuje prienik farbiaceho roztoku dovnútra buniek;

2. kož. zošľachťovací proces, pri ktorom sa fixačnými prostriedkami stabilizujú alebo zlepšujú vlastnosti textilných a kožušinových výrobkov (ustálenie tvaru, rozmeru a vzhľadu; pri kožušinách slúži i na imitáciu drahších kožušín). Vykonáva sa pôsobením tepla, tlaku, vlhka, mokrej alebo suchej pary, podlepovaním fixačnou vložkou, nástrekom fixačnej hmoty, napustením, naškrobením ap., a to po naťahovaní, zjemňovaní, zhusťovaní, zbrusovaní, farbení alebo pred spracovaním hotových výrobkov, počas neho alebo po ňom;

3. lek. upevnenie, pripevnenie časti alebo celého orgánu na miesto pôvodnej anatomickej lokalizácie (najčastejšie pri dislokáciách častí kostrovo-svalového aparátu). V ortopedicko-traumatologickej praxi spôsob imobilizácie (znehybnenia) poškodeného orgánu; liečebný postup, keď po úspešnej repozícii (napr. úlomkov zlomenín) nasleduje fixácia na určité časové obdobie, ktorá zabezpečí dokonalú retenciu (udržanie v správnej alebo vo vyhovujúcej polohe) postihnutej časti končatiny. Fixácia sa robí pomocou rozličných typov obväzov, fixačných aparátov alebo operačne pomocou skrutiek, drôtov, vnútrodreňových klincov ap.;

4. veter. imobilizácia (znehybnenie) zvieraťa s cieľom vykonať potrebné úkony v pokoji a odborne tak, aby zviera netrpelo a aby sa predišlo jeho poraneniam, ako aj poraneniam a úrazom ľudí, ktorí poskytujú zvieraťu ošetrovateľskú alebo veterinárnu starostlivosť. Spôsob fixácie závisí od vykonávaného úkonu a druhu zvieraťa (napr. vyšetrenie cez konečník, odber telových tekutín, podávanie liekov, chirurgické a ortopedické zákroky – dekornuácia, kastrácia, ošetrenie paznechtov a kopýt, transport divých alebo agresívnych zvierat a i.). Fixácia sa robí mechanickými pomôckami (putá, povrazy, klietka alebo špeciálne zariadenia, napr. kone sa fixujú pomocou tzv. fajky a zubadla, býkom sa umiestňuje do nozdry oceľový krúžok, na ktorý sa zachytí vodiaca tyč, pri ošípaných sa používa tzv. fixačná pumpa) alebo podaním liekov, ktoré navodia útlm, narkózu alebo úplnú prechodnú relaxáciu pohybového aparátu;

5. výtv. rozprašovanie fixatívov na kresbu uhľom, kriedou, mäkkou ceruzkou, rudkou alebo pastelom s cieľom spevniť ju, a tým chrániť pred poškodením rozmazaním či otretím.

Genbaku dómu

Genbaku dómu — Hirošimský pamätník mieru (→ Hirošima).

Gothic Revival

Gothic Revival [-tik rivajvl] — označenie neogotiky v anglicky hovoriacich krajinách v 18. a 19. stor. ako jedného zo štýlových prejavov historizmu. Gothic Revival je založený na aplikovaní gotických stavebných foriem a dekoru (stavebná technika bola moderná, napr. železná konštrukcia). Pramení v romantickom záujme o stredoveké umenie a kultúru a v ich vedeckom štúdiu. Iniciátorom bol architekt A. W. N. Pugin, významnú úlohu pri jeho formovaní zohral výtvarný teoretik J. Ruskin (Sedem lámp architektúry, The Seven Lamps of Architecture, 1849). Gothic Revival sa uplatnil najmä v Spojenom kráľovstve a v USA, ale aj v Austrálii (→ austrálske výtvarné umenie a architektúra) a v Kanade (budova parlamentu v Ottawe, 1861 – 67, Thomas Fuller, *1823, †1893, a Chilion Jones, *1835, †1912). Prvky štýlu Gothic Revival prvýkrát použité na dome spisovateľa Horacea Walpola Strawberry Hill (1747 – 92) v Londýne-Twickenhame. K najvýznamnejším príkladom štýlu Gothic Revival v Spojenom kráľovstve patrí budova parlamentu v Londýne (Nový Westminsterský palác, 1835 – 70, Ch. Barry, dekorácie interiérov A. W. N. Pugin), v USA Katedrála sv. Patrika (Saint Patrick’s Cathedral; 1858 – 79, J. Renwick) a Kostol Sv. Trojice (Trinity Church; 1839 – 46, Richard Upjohn) v New Yorku. Gothic Revival sa uplatnil aj v interiérovom dizajne a v úžitkovom umení. Od 70. rokov 19. stor. bol v dizajne na ústupe, v architektúre pretrvával do 1. pol. 20. stor. (mrakodrap Chicago Tribune Building v Chicagu, 1922 – 25, John Mead Howells, *1868, †1959).

Greisiger, Michal

Greisiger [grajzi-], Michal, 25. 12. 1851 Stráne pod Tatrami, okres Kežmarok – 10. 9. 1912 Spišská Belá, okres Kežmarok — slovenský prírodovedec a lekár. R. 1872 – 77 študoval medicínu na univerzite vo Viedni a v Budapešti. Pôsobil ako lekár v Spišskej Belej, bol činný v komunálnej politike i pri organizovaní a rozvoji turistiky. Zaoberal sa botanikou, ornitológiou (najmä sťahovavým vtáctvom) a entomológiou (prevažne motýľmi a chrobákmi) vysokohorskej tatranskej prírody, kultúrnou históriou Spiša, archeológiou a paleontológiou svojho okolia. Zakladal herbáre, pestoval liečivé rastliny, ktoré využíval v lekárskej praxi. Spolupracoval s ornitologickým ústavom v Budapešti. Jeho bohaté faunistické, paleontologické (s nálezmi z Gánovských travertínov) a archeologické zbierky (napr. s nálezmi z kamennej a bronzovej doby z Popradskej kotliny) odkúpilo gymnázium v Kežmarku. Zakladajúci člen a funkcionár Uhorského karpatského spolku, od 1881 člen Rakúsko-uhorského ornitologického spolku. Od 1994 je v jeho bývalom dome v Spišskej Belej zriadené Múzeum Michala Greisigera.

guľatina

guľatina — zoťaté odvetvené, prípadne odkôrnené surové drevo stromovej dĺžky (kmeň stromu), neskrátené fyzickou manipuláciou na kratšie výrezy. Je určené na ďalšie mechanické, chemické a i. spracovanie (surovina pre drevospracujúci priemysel). Guľatina najmä z ihličnatých stromov (borovica, jedľa, smrekovec, smrek) sa používa napr. v stavebníctve na vzpery, stĺpy, pilóty alebo na stavbu drevených zrubových domov. Základné kvantitatívne a kvalitatívne vlastnosti guľatiny stanovujú normy.

Gustáv I. Vasa

Gustáv I. Vasa, pôvodne Gustav Eriksson Vasa, 12. 5. 1496 alebo 3. 5. 1497 zámok Rydboholm alebo Lindholmen – 29. 9. 1560 Štokholm (pochovaný v dóme v Uppsale) — švédsky kráľ (od 1523), zakladateľ kráľovskej dynastie Vasovcov, otec Erika XIV. a Karola IX., starý otec Gustáva II. Adolfa. Počas vojenského konfliktu medzi dánskym kráľom Kristiánom II. a švédskym ríšskym správcom S. S. Sturem bol protizmluvne odvedený do Dánska ako rukojemník. R. 1519 sa mu podarilo utiecť do Lübecku a odtiaľ sa 1520 vrátil späť do Švédska. Kristián II. po obnovení Kalmarskej únie rozpútal v krajine teror a Gustáv I. Vasa sa po tzv. štokholmskom krvavom kúpeli (november 1520) postavil na čelo švédskej vzbury proti Dánom. Po víťazstve 1523 sa stal krajinským správcom a po faktickom rozpade Kalmarskej únie bol 6. 6. 1523 vyhlásený za kráľa. Zložitú finančnú situáciu koruny a ťažké dlžoby vyriešil po prijatí reformácie (1527) zhabaním cirkevných príjmov a majetkov (stal sa hlavou švédskej cirkvi). Povzniesol švédsky obchod, usiloval sa osamostatniť od Hanzy (na jej tovar uvalil clo), uzatvoril obchodné zmluvy s Anglickom a Nizozemskom. R. 1544 presadil na ríšskom sneme vo Västeråse uznanie dedičnosti svojej dynastie v mužskej línii.

Haarlem

Haarlem [hár-] — mesto v severozápadnom Holandsku v blízkosti pobrežia Severného mora na rieke Spaarne západne od Amsterdamu, administratívne stredisko provincie Noord-Holland; 159-tis. obyvateľov (2017). Obchodné stredisko najväčšieho holandského regiónu pestovania a exportu kvetín (tulipány, narcisy, hyacinty). Priemysel elektrotechnický, polygrafický (tlač bankoviek, poštových známok a väčšiny holandských týždenníkov), strojársky, lodný, farmaceutický, textilný, potravinársky (čokoládové výrobky). Každoročne sa tam v 2. polovici apríla koná kvetinové korzo – sprievod alegorických vozov s pestrou kvetinovou výzdobou.

Písomne doložené 918 a 938, od 11. stor. sa rozvíjalo ako jedno zo sídel grófov z Hollandu, 1245 získalo mestské práva. V 14. stor. opevnené. Počas Nizozemskej revolúcie 1572 – 73 obliehané Španielmi, 1576 vyhorelo, 1577 dobyté späť Viliamom I. Oranžským, od 1581 súčasť Spojených nizozemských provincií. Od 80. rokov 16. stor. sa v Haarleme začali usádzať náboženskí utečenci z Flámska (1621 tvorili vyše polovice obyvateľov Haarlemu), od konca 17. stor. aj francúzski hugenoti. V 16. a 17. stor. mesto bohatlo najmä vďaka rozvíjajúcemu sa súkenníctvu, hodvábnictvu, pivovarníctvu a stavbe lodí, stalo sa významným hospodárskym, umeleckým a kultúrnym (v 16. – 17. stor. tam pôsobilo niekoľko generácií maliarov zaraďovaných do tzv. haarlemskej školy), ako aj kníhtlačiarskym centrom: pôsobil tam kníhtlačiar Laurrens Janszoon Coster (*1405, †1484) niektorými autormi považovaný za vynálezcu kníhtlače, od 1565 tam vychádzajú najstaršie holandské noviny Oprechte Haerlemse Courant, dnes pod názvom Haarlems Dagblad. Od pol. 18. stor. mesto upadalo, jeho ďalší rozmach nastal až s rozvojom priemyslu v 19. stor.

Stavebné pamiatky: na hlavnom námestí Grote Markt: neskorogotická (pôvodne katolícka, od 1578 protestantská) trojloďová bazilika nazývaná Grote Kerk (aj Sint-Bavokerk; pozdĺžna loď budovaná od 1470, chór z konca 14. stor.; jeden z najväčších kostolov v Holandsku; v interiéri jeden z najvýznamnejších a podľa niektorých prameňov aj najväčších organov na svete, 1735 – 38; každoročne sa tam konajú haarlemské organové dni); bývalá rybia tržnica Vishal (1769), ktorá je spolu s vrcholným dielom ranej holandskej renesancie, pôvodne mäsovou tržnicou Vleeshal (1602 – 04, Lieven de Key), sídlom múzea De Hallen; goticko-renesančná radnica Stadhuis (14./15. stor., 1620 – 30 rozšírená a zmodernizovaná L. de Keyom).

Ďalšie významné pamiatky: kostol Waalse Kerk (1348 – 98; od konca 16. stor. slúžil protestantom, najmä Valónom a hugenotom, preto nazývaný valónsky); budova bývalej mestskej váhy Stadswaag (1597 – 98, L. de Key alebo Cornelisz.); kostol Nieuwe Kerk (s centrálnym pôdorysom v tvare gréckeho kríža, postavený 1645 – 49 na starších základoch, J. van Campen; veža L. de Key, 1613); jediná zachovaná brána mestského opevnenia Amsterdamse Poort (okolo 1400); Gasthuishuisjes (okolo 1610, dvanásť identických domčekov so stupňovitým štítom, pôvodne súčasť nemocnice, dnes architektonické centrum a historické múzeum); budova bývalého starobinca, v ktorom prežil posledné roky života F. Hals, dnes Frans Hals Museum (1608, L. de Key) so zbierkami holandských majstrov, umeleckých remesiel, moderného umenia, začiatkov kníhtlače a i.; hofjes (tzv. dvory — domy postavené do štvorca, ktoré slúžili na charitatívne účely ako starobince alebo chudobince, najstarší je Bakenesserhofje z 1395); neorománsko-byzantsko-secesná katolícka katedrála Sint Bavo (1895 – 98, 1902 – 27, Pierre st., Pierre ml. a Joseph Cuypersovci; v klenotnici sú vystavené zbierky sakrálneho umenia od 15. stor.) a i.

Múzeá a galérie: Teylers Museum (najstaršie holandské múzeum založené 1778; prírodovedné a technické zbierky a galéria). Sídlo katolíckeho a starokatolíckeho biskupstva. Juhovýchodne od Haarlemu leží rozsiahly polder Haarlemmermeerpolder (→ Haarlemmermeer), západne národný park Nationale Park de Kennemerduinen (rozloha 1 240 ha), kraj piesočných dún a vresovísk s prímorskou flórou a faunou.

habáni

habáni — skupiny nemeckých anabaptistov (→ novokrstenci), ktorí sa v 16. – 17. stor. usadili na južnej Morave a západnom Slovensku. Prví stúpenci hnutia prišli na Moravu 1526 z alpských oblastí. Ich vodcovskou osobnosťou sa stal J. Hutter (aj Huter), preto sa nazývajú huteriti alebo huterskí bratia. Označenie habáni (pravdepodobne skomolenina nemeckého slova Haushaben = spoločný dvor v zmysle sídla s budovami) dostali až po príchode na Slovensko po 1535, keď boli z Moravy vypovedaní. Používali ho iba slovenskí obyvatelia tejto oblasti a samotní anabaptisti ho považovali za hanlivé (sami sa vzájomne oslovovali bratia).

Do Uhorska prichádzali habáni z južnej Moravy od pol. 16. do 1. štvrtiny 17. stor. a usádzali sa na západnom Slovensku, kde ich pôsobenie umožnila nekatolícka šľachta najmä z hospodárskych príčin, keďže boli zručnými remeselníkmi najmä v odvetviach, ktoré boli u nás dovtedy neznáme alebo málo rozvinuté (za ochranu odvádzali časť svojich výrobkov). R. 1546 sa usadili v Sobotišti, 1547 v Brodskom, Holíči, Kátove, Košolnej a Dolných Orešanoch, 1551 v Borskom Mikuláši, Moravskom Svätom Jáne, Gbeloch, Kopčanoch a Popudinách (dnes Popudinské Močidlany), 1588 vo Veľkých Levároch. Ďalšie skupiny habánov (okolo 3- – 4-tis.) prišli na Slovensko z Moravy po bitke na Bielej hore (1620) a po následnej vlne rekatolizácie a usadili sa v už osídlených obciach alebo založili nové dvory, napr. 1622 vo Farkašíne (dnes Vlčkovce), v Čachticiach a Trenčíne, 1623 v Senici a Chtelnici, 1626 v Dechticiach a Dobrej Vode, 1664 v Častej a i. V tom období žili habáni vo vyše 30 obciach západného Slovenska. Zachovávali prísny morálny kódex, neuznávali svetskú ani cirkevnú vrchnosť, hlásali nekompromisný mierový pacifizmus (odmietali platiť dane, prísahu, nosenie zbraní a účasť vo vojne). Dôraz kládli na duchovné osvietenie a živú vieru ako predpoklad krstu (odmietali krst novorodencov, pretože tí nie sú schopní používať rozum, a krstili až dospelých). V obciach žili oddelene od ostatných obyvateľov v uzavretých komunitách, v spoločných rozľahlých bratských, tzv. habánskych dvoroch (300 a viac osôb) na čele so služobníkom slova, ktorý bol volený a ktorému pomáhali hospodárski správcovia, tzv. služobníci potreby (zabezpečovali nákup surovín, dohliadali na kvalitu výroby, starali sa o odbyt výrobkov). Ich hospodárska a spoločenská organizácia bola podmienená majetkovým spoločenstvom, ktoré sa prísne dodržiavalo: praktizovali spoločné vlastníctvo a rovnostársky systém, súkromný majetok považovali za hriešny, všetky výrobné prostriedky, nástroje, suroviny i hotové výrobky boli spoločné, všetko, čo vyrobili alebo dopestovali, slúžilo spoločným potrebám. Za prácu spoločenstvo poskytovalo svojim členom ubytovanie, stravovanie, odev a zabezpečenie v starobe. Spoločne sa stravovali a starali o výchovu detí (od dvoch rokov boli vychovávané najskôr v opatrovniach, potom v školských zariadeniach priamo v dvoroch). Domy, v ktorých žili, boli pokryté nehorľavou krytinou zhotovenou zo slamy máčanej v riedkej hline. Na prízemí boli dielne, sklady, škola a kuchyňa, v podkroví malé izby pre jednotlivé rodiny. Habáni sa obliekali rovnako (odev bol veľmi jednoduchý – ženy nosili dlhé tmavé sukne so zásterou, muži dlhé kabáty a klobúky). Zaoberali sa takmer 40 druhmi remeselnej výroby, vynikali v hrnčiarstve (preslávili sa najmä maľovanou habánskou fajansou), v kachliarstve, vo výrobe stavebnej keramiky, v nožiarstve i ako stavitelia vodovodov a mlynov, ako výrobcovia kočov a zároveň i ako poľnohospodári, vinohradníci a felčiari, ženy ako tkáčky a krajčírky. Priniesli so sebou nové technologické postupy v oblasti keramickej výroby, kovorobných remesiel, spracovania kože ap., ktoré si od nich osvojovalo aj domáce obyvateľstvo, ich výrobky boli kvalitné a vďaka organizácii práce i lacnejšie. Od 2. pol. 17. stor. sa habánske spoločenstvá na Slovensku začali postupne rozpadať. Po tureckých nájazdoch začali mnohí habáni pre zlú finančnú situáciu spoločných pokladníc hospodáriť samostatne a 1685 bolo spoločné hospodárenie vo všetkých habánskych dvoroch zrušené, čo narušilo jednu z ich hlavných vieroučných zásad. R. 1733 nariadil cisár Karol VI. pokrstenie všetkých habánskych detí, 1761 boli habánski vodcovia internovaní, boli im zhabané všetky náboženské knihy a v priebehu nasledujúcich rokov museli všetci habáni (aspoň formálne) vstúpiť do rímskokatolíckej cirkvi (habánov neuznal ani Tolerančný patent z 1781). Napriek postupnej kultúrnej i jazykovej asimilácii (habáni boli nemeckej národnosti) jestvovali ešte v 1. pol. 20. stor. fungujúce habánske obce (Veľké Leváre), v ktorých mali habáni do 1918 i vlastné, nemecké školy.

Časť habánov odišla v 17. a 18. stor. v dôsledku prenasledovania do Sedmohradska a na Ukrajinu, odtiaľ v 2. pol. 19. stor. do USA a zač. 20. stor. do Kanady, kde ich spoločenstvá (huterskí bratia; okolo 120 bratských dvorov) pokračujú v spôsobe života, ktorý viedol k ich prenasledovaniu v Európe.

Habitat

Habitat — skrátený názov programov, organizácií a konferencií pod patronátom OSN, ktoré sa zaoberajú problematikou podpory rozvoja spoločnosti, ako aj ekologicky udržateľných ľudských sídel (angl. habitat = domov, lokalita) a dosiahnutia primeraného bývania pre všetkých obyvateľov planéty. R. 1976 sa konala v kanadskom Vancouveri Konferencia Spojených národov o ľudských sídlach známa ako Habitat I. Na základe jej odporúčania rozhodlo Valné zhromaždenie OSN 1978 o založení Strediska Spojených národov pre ľudské sídla (angl. United Nations Centre for Human Settlements, UNCHS/Habitat, skrátene Habitat). Slovenská republika sa stala členkou tejto organizácie 19. 1. 1993. Ústredie Habitatu sídli v Nairobi v Keni a v rámci štruktúry organizácií OSN slúži ako koordinačné stredisko na riešenie otázok súvisiacich s rozvojom ľudských sídel, zlepšenia podmienok bývania a riešenia problémov chudoby všeobecne. R. 1996 sa konala v Istanbule globálna Druhá konferencia OSN o ľudských sídlach, skrátene známa ako Habitat II., na ktorej sa posudzoval súčasný stav urbanizujúceho sa sveta. Delegácie prítomných členských štátov OSN (zastúpenie mala aj SR) prijali dva významné politické dokumenty o udržateľnom rozvoji miest a obcí: Agendu Habitatu a Istanbulskú deklaráciu. Agenda Habitatu sumarizuje ciele, zásady a záväzky na realizáciu globálneho akčného plánu zlepšenia kvality života v ľudských sídlach. Istanbulská deklarácia je vyhlásenie, v ktorom sa zúčastnené štáty OSN (vrátane SR) zaväzujú realizovať celý rad opatrení obsiahnutých v Agende Habitatu s cieľom dosiahnuť päť základných cieľov: primerané bývanie pre všetkých, trvalo udržateľný rozvoj ľudských sídel v urbanizujúcom sa svete, budovanie kapacít a inštitucionálny rozvoj, medzinárodná spolupráca a koordinácia a implementácia a sledovanie agendy Habitat. Valné zhromaždenie OSN si osvojilo závery a ciele konferencie Habitat II. a 2001 prijalo Deklaráciu o mestách a iných ľudských sídlach v novom tisícročí, ktorou obnovilo záväzky členských krajín OSN v tejto problematike. Zároveň s účinnosťou od 1. 1. 2002 rozhodlo o transformácii Strediska Spojených národov pre ľudské sídla na Program Spojených národov pre ľudské sídla (anglicky United Nations Human Settlements Program, skrátene UN-Habitat), pričom táto organizácia v súčasnosti koordinuje všetky aktivity v rámci OSN týkajúce sa ľudských sídel. Tretia konferencia OSN o bývaní a trvalo udržateľnom rozvoji miest, skrátene známa ako Habitat III., sa konala od 17. do 20. októbra 2016 v meste Quito (Ekvádor); jej závery boli prijaté na Valnom zhromaždení OSN. Na Slovensku patrí predmetná agenda do kompetencie Ministerstva životného prostredia SR. R. 1996 schválila vláda SR Národnú správu o rozvoji osídlenia a bývania v SR Habitat-ISTANBUL +5 a 2002 aktualizáciu Národného akčného plánu rozvoja osídlenia a bývania v SR s výhľadom do apríla 2006.

Hacılar

Hacılar [-dži-] — archeologická lokalita (tel) v Turecku v severovýchodnej Anatólii v provincii (ilu) Burdur pri meste Burdur. Koncom 50. rokov 20. stor. tam bola odkrytá ranoneolitická osada (anglický archeológ James Mellaart, *1925) so zdrojom vody, ktorá ležala na dôležitej obchodnej ceste. Najstaršie stopy osídlenia patria ešte do tzv. predkeramického neolitu (vyše 7000 pred n. l.). Osadu tvorili pravouhlé príbytky s tehlovými múrmi pomaľovanými červenou farbou. Pod dlážkou mnohých obydlí sa našli ľudské lebky. V neskoršom období boli príbytkami dvojpodlažné domy z nepálených tehál na kamenných základoch. Okná boli pravouhlé, vchody do domov široké, v príbytkoch boli výklenky, kde sa umiestňovali sošky žien z nepálenej hliny. Popri bežnej keramike vyrábali obyvatelia osady aj nádoby (väčšina maľovaná v geometrickom štýle) v tvare zvierat, ľudí alebo ľudských hláv, ako aj nádoby z alabastru, náramky z mušlí a kostené kosáky. Osada zanikla po silnom požiari. Po jej splanírovaní tam onedlho vzniklo sídlo s prstencovým opevnením s hrúbkou múrov 2 m. Zaniklo násilne, o čom svedčia spálené kosti detí v ruinách opevnenej osady.

Hačiódži

Hačiódži, Hachióji — mesto v Japonsku v severovýchodnej časti ostrova Honšu v prefektúre Tokio v aglomerácii Tokia; 579-tis. obyvateľov (2016). Priemysel textilný (jedno z najvýznamnejších stredísk hodvábnického priemyslu v krajine), elektrotechnický, strojársky, chemický, optický (výroba fotoaparátov), drevársky. Železničná križovatka. V okolí chov priadky morušovej.

Vzniklo v 12. stor. na konci obdobia Heian okolo samurajského hradu nazývaného od 1584 Hačiódži-džó (1590 zbúraný, koncom 20. stor. časť zreštaurovaná). V období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868) ním prechádzala hlavná štátna cesta nazývaná Tókaidó (tzv. hodvábna cesta), spájajúca sídlo šógunov Edo (dnes Tokio) s cisárskym mestom Kjóto. Moderné Hačiódži dostalo mestské práva 1917. Stavebné pamiatky: mauzóleum cisára Taišóa (Tama Gorjó); pozostatky kláštora Dorjodó v parku Ocukajama, do ktorého sa v súčasnosti situuje bývalé historické centrum mesta Hačiódži. Múzeum hodvábnej cesty (v bývalom dome najvýznamnejšieho obchodníka s hodvábom). Viacero univerzít.