Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 551 – 578 z celkového počtu 578 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kmeť, Andrej

Kmeť, Andrej, 19. 11. 1841 Bzenica, okres Žiar nad Hronom – 16. 2. 1908 Martin — slovenský botanik, archeológ, etnograf, múzejník, náboženský spisovateľ, organizátor kultúrneho a vedeckého života a katolícky kňaz. R. 1852 – 59 študoval na piaristickom gymnáziu v Banskej Štiavnici, 1859 – 61 v Trnave a 1861 – 65 teológiu v Ostrihome. R. 1865 bol vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza, 1865 – 66 pôsobil ako kaplán v Senohrade, 1867 – 78 farár v Krnišove (dnes Kráľovce-Krnišov) a 1878 – 1906 v Prenčove. Od 1906 žil na dôchodku v Turčianskom Svätom Martine (dnes Martin). Patril k predstaviteľom generácie spätej s Maticou slovenskou (MS), 1863 sa zúčastnil jej zakladajúceho valného zhromaždenia a stal sa jedným z jej prvých členov.

Vo vedeckej činnosti bol samoukom. Venoval sa najmä botanike, etnografii a folkloristike. Botanikou sa začal zaoberať už ako študent gymnázia v Banskej Štiavnici. Skúmal flóru Hontu, najmä Štiavnických vrchov. Zbieral vyššie rastliny a ich semená, lichenizované huby (lišajníky), machy, riasy, a najmä huby, pri ich určovaní spolupracoval s poprednými slovenskými (J. Ľ. Holubym, V. Grešíkom, V. Vraným, I. Textorisovou), uhorskými a svet. odborníkmi a inštitúciami. Našiel viacero nových rastlinných druhov. V úsilí urobiť čo najkomplexnejšiu zbierku rastlín ako základ ďalšieho rozvoja slovenskej botaniky počas pobytu v Prenčove vytvoril herbár, ktorý obsahuje rastliny získané vlastným zberom, výmenou s inými botanikmi i kúpou a je pozoruhodný i zo stredoeurópskeho hľadiska (je uložený v Prírodovednom múzeu SNM v Bratislave). Obsahuje 77 900 položiek, z toho asi 42-tis. vyšších rastlín (z nich najpočetnejšia je zbierka 6-tis. ruží) a vyše 35-tis. nižších rastlín (z nich je asi 25-tis. húb a slizoviek, 4-tis. lišajníkov a niekoľko machov a rias). Obsahuje typový materiál, podľa ktorého iní vedci opísali nové taxóny (systematické jednotky). Sústredil aj unikátnu zbierku semien, ktorá má 1 773 vzoriek z 516 rodov.

V oblasti etnografie a folkloristiky bol jedným z prvých odborných zhodnocovateľov a popularizátorov ľudového umenia, počas pastorácie zapisoval ľudové povesti a rozprávky a skúmal ľudové zvyky a obyčaje. Jeho zberateľská činnosť v oblasti slovesných tradícií predstavuje korpus do 100 textov, predovšetkým regestov povestí. Už ako študent vydal 1863 zozbierané Prostonárodné vianočné piesne, ku ktorým pripojil Nápevy vianočných piesní. Pozoruhodná je aj jeho rukopisná zbierka príslovných výrokov obsahujúca 555 jednotiek. Zaujímal sa aj o výšivky a čipky, ktoré propagoval doma i v zahraničí, na Svetovú výstavu vo Viedni (1873), na jubilejnú zemskú výstavu v Prahe (1891), na svet. výstavu ženských prác v Paríži (1893) i na Národopisnú výstavu českoslovanskú v Prahe (1895) pripravil expozíciu výšiviek z Hontu. R. 1887 spoluorganizoval výstavu čipiek v Turčianskom Svätom Martine a 1905 výstavu ľudovoumeleckej výroby v Honte. Na zlepšenie ekonomického postavenia ľudu organizoval predaj ľudových čipiek a výšiviek. Bol spoluiniciátorom založenia spoločnosti Lipa (Účastinná spoločnosť pre napomáhanie ľudovému priemyslu Lipa, založená 1910) v Turčianskom Svätom Martine a výšivkárskeho družstva (Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu) v Skalici. Vyvíjal veľké úsilie na rozvoj osvetovej práce i na hospodárske povznesenie roľníckeho ľudu. Navrhoval, aby MS venovala výchove ľudu väčšiu pozornosť a založila osobitnú Maticu ľudu, ktorá by slúžila na zintenzívnenie kultúrno-výchovnej činnosti pri MS. Vydal viacero publikácií venovaných modernizácii hospodárenia roľníkov, založil viacero hospodárskych spolkov a knižníc (napr. v Senohrade, Krnišove), bojoval proti alkoholizmu.

Od 1878 sa zaoberal aj archeológiou (jeden z prvých slovenských vzdelancov, ktorý sa jej venoval systematicky, terénnym výskumom najintenzívnejšie 1887 – 1905), zapisoval miestopisné názvy, ktoré považoval za východisko pri pátraní po archeologických náleziskách. Pri výskumoch v Honte získal cenný archeologický materiál z prehistorických období, najmä z bronzovej doby, v Beši (dnes obec v okrese Levice) vykopal a zachránil kostru mamuta.

Organizátor národno vedeckého života. Po zrušení MS (1875) navrhoval založiť vedecký spolok, ktorý by reprezentoval túžby národa a vydobyl mu uznanie a rešpekt, 1884 navrhol založiť Prírodoskúmateľský spolok a vydávať prírodovedný časopis Živa, tieto návrhy sa však nezrealizovali. Uvedomoval si, že treba rozvíjať všetky vedné disciplíny a nesústreďovať sa len na zberateľstvo. R. 1892 navrhol založiť slovenskú učenú spoločnosť so sídlom v Turčianskom Svätom Martine a s filiálkami vo všetkých slovenských mestách a mestečkách. Na porade národnokultúrnych dejateľov v auguste 1892 v Turčianskom Svätom Martine bol jeho návrh prijatý a sám vypracoval návrh stanov Slovenského vedeckého spolku. Na jeho zakladajúcom zhromaždení 24. 4. 1893 však koncepcia spolku nebola prijatá a namiesto neho bola založená Muzeálna slovenská spoločnosť (MSS) s vlastivedno-zberateľským a muzeálnym programom. Ako predseda prípravného výboru sa významne pričinil o prijatie stanov MSS, ktorá ihneď začala svoju činnosť (oficiálne až po schválení stanov príslušným ministerstvom 1895) a Kmeť sa stal jej predsedom; vo funkcii pôsobil až do smrti. Zaslúžil sa o vydávanie Zborníka Muzeálnej slovenskej spoločnosti (založený 1896) a Časopisu Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1898) i o položenie základov a postavenie budovy Múzea (1906 – 07, prvá budova SNM, dnes Múzeum A. Kmeťa SNM), ktorému venoval väčšinu svojich mineralogicko-geologických zbierok a knižnicu.

Od 1875 člen Uhorskej prírodovednej spoločnosti, od 1884 člen Zoologicko-botanickej spoločnosti vo Viedni, 1897 zakladajúci člen Národopisnej spoločnosti Národopisného múzea českoslovanského v Prahe, člen Matice českej, člen a tajomník Spolku sv. Vojtecha. Autor množstva popularizačných i odborných prác a brožúrok, náboženských prác, štúdií a článkov uverejňovaných vo viacerých novinách, časopisoch a zborníkoch doma i v zahraničí, napr. Cyrill a Method, Dolnozemský Slovák, Dom a škola, Katolícke noviny, Literárne listy, Národné noviny a Deutsche botanische Monatschrift.

Autor brožúr Nový svet, alebo čo nového vo svete (1871), Jako sa majú poklady kopať (1871), spisu Hospodár na Slovensku I (1875), knižných publikácií Veleba Sitna (1893), v ktorej vedecky spracoval prírodu, históriu a ľudovú kultúru tejto oblasti, Sv. škapulár, alebo Poučná a modlitebná príručná knižočka (1897), Sitno a čo z neho vidieť (1901), Spodnia čeľusť človečia s dvoma zámkami (1902) a i. Jeho rozsiahla písomná pozostalosť (asi 11-tis. položiek), ako aj ním darované zbierky (geologická zbierka, kostra mamuta z Beše a i.) sú uložené v SNM v Martine a v Bratislave, knižné zbierky (osobná knižnica) v knižničnom fonde Slovenskej národnej knižnice v Martine. Je podľa neho nazvaných asi 40 druhov, najmä ruží a húb (napr. ruža Kmeťova – Rosa kmetiana, Ombrophila kmetii a Hydnum kmetii) a najvyšší vodopád na území Slovenska (→ Kmeťov vodopád).

Ministerstvo kultúry SR udeľuje od 2009 Cenu Andreja Kmeťa osobnostiam pôsobiacim v oblasti slovenského múzejníctva, galerijníctva, etnografie a folkloristiky za vedecké práce pomáhajúce odbornému rastu v týchto oblastiach, za celoživotnú alebo dlhoročnú prácu v týchto oblastiach alebo za aktivity prispievajúce k rozvoju, ochrane, uchovaniu a využívaniu kultúrneho dedičstva.

Kmoško, Michal

Kmoško, Michal, 29. 8. 1876 Ilava – 8. 4. 1931 Pusztazámor (neďaleko Budapešti), Maďarsko — maďarský orientalista a teológ slovenského pôvodu. R. 1893 – 97 študoval teológiu vo Viedni (1898 vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza), 1899 – 1900 orientalistiku v Bejrúte a Jeruzaleme, 1900 – 02 absolvoval študijné pobyty na univerzite v Oxforde, Londýne a Paríži, 1916 študijné cesty v Malej Ázii a v Palestíne. R. 1902 – 04 pôsobil ako kaplán v Dóme sv. Martina v Bratislave, 1904 študijný prefekt ústredného seminára v Budapešti, 1907 súkromný docent, 1909 – 15 profesor na teologickej fakulte, od 1914 na katedre orientálnych jazykov a 1923 – 31 na katedre semitskej teológie na filozofickej fakulte univerzity v Budapešti, súčasne farár v Pusztazámore.

Písal po nemecky a maďarsky. Zaoberal sa písomnými pamiatkami starovekých národov, najmä sýrskou filológiou, asýriológiou a islamistikou, neskôr i dejinami Turkov a Maďarov. Editorsky sa podieľal na príprave spisov východných kresťanských autorov (Patrologia Syriaca) a stredovekej arabskej literatúry. K jeho najvýznamnejším prácam patrí dielo o reformách, ktoré zaviedol lagašský kráľ Uruinimgina (aj Urukagina), Prvý písaný prepúšťací list ľudstva (Az emberiség első írott szabadságlevele, 1913). Autor viacerých vedeckých článkov a publikácií, napr. Arabi a Chazari (Araber und Chasaren, 1925), Vznik islamu (Az iszlám keletkezése, 1929). Od 1922 člen Maďarskej akadémie vied.

kňazský seminár

kňazský seminár — cirkevná inštitúcia (spravidla v katolíckej cirkvi) zabezpečujúca ľudskú, duchovnú, intelektuálnu a pastoračnú formáciu kandidátov na kňazstvo (pred prijatím diakonátu a presbyterátu). Príprava budúcich kňazov sa spočiatku uskutočňovala v kláštorných alebo v kapitulských školách alebo len pri starších kňazoch. S cieľom zlepšiť ju bolo na tridentskom koncile (1545 – 63) prijaté rozhodnutie (23. zasadnutie 15. 7. 1563, dekrét o reforme, kapitola 18), podľa ktorého mal byť podľa možnosti v každej diecéze alebo aspoň v sídle cirkevnej provincie zriadený seminár na výchovu bohoslovcov (alumnát), čo sa však nepodarilo realizovať v plnej miere. Kňazské semináre boli dvojstupňové, delili sa na malé (nižšie; vychovávali mužskú mládež počas všeobecných lyceálnych štúdií s vlastným programom, absolventi nemuseli pokračovať v štúdiu vo veľkom kňazskom seminári; na Slovensku zanikli 1950) a veľké (vyššie; s filozoficko-teologickým štúdiom spĺňajúcim viaceré normy pápežov, Svätej stolice a miestneho biskupa). Prípravu kňazského dorastu zabezpečovali predovšetkým jezuiti, významnú úlohu zohral pápež Gregor XIII., ktorý pri presadzovaní protireformácie podporoval semináre vedené jezuitmi a sám založil v Ríme viaceré semináre, napr. 1578 uhorský seminár (1580 ho spojil so seminárom Collegium Germanicum založeným Ignácom z Loyoly, čím vznikol seminár Collegium Germanicum et Hungaricum); jezuitský model výchovy kňazského dorastu sa uplatnil vo všetkých kňazských seminároch.

S cieľom obmedziť vplyv pápežskej kúrie, podriadiť výchovu kandidátov na kňazstvo štátnemu dozoru a vychovávať ich v osvietenskom duchu uznávajúcom ideu kresťanskej tolerancie bolo v Rakúsko-Uhorsku za vlády Jozefa II. zriadených 12 tzv. generálnych seminárov (napr. vo Viedni, v Prahe, Olomouci, Budapešti), z nich generálny seminár (1784 – 90) v Bratislave zohral významnú úlohu v slovenskom národnom obrodení (vyšla z neho prvá generácia bernolákovcov). Po zrušení seminárov (1790) prešla výchova katolíckych kňazov opäť pod správu cirkvi.

V súčasnosti pôsobí na Slovensku päť rímskokatolíckych seminárov a jeden gréckokatolícky seminár, ktoré sú zriadené pri diecéznych biskupských sídlach a ako špecializované pracoviská verejnej vysokej školy alebo bohosloveckej fakulty realizujú vysokoškolské vzdelávanie a výchovu kandidátov na katolícke kňazstvo. Organizačne sa členia na vlastný seminár (zabezpečuje ubytovanie a stravovanie poslucháčov, a najmä systematickú duchovnú výchovu zameranú na budúcu kňazskú službu) a teologický inštitút, ktorý je pobočkou (afiliáciou) niektorej z teologických fakúlt slovenských univerzít a zabezpečuje vedeckú prípravu poslucháčov: Kňazský seminár sv. Cyrila a Metoda v Bratislave (založený 1936), Kňazský seminár sv. Gorazda v Nitre (založený okolo 1598, 1764 Veľký kňazský seminár, 1950 zrušený, 1990 obnovený) a Kňazský seminár sv. Františka Xaverského v Badíne, okres Banská Bystrica (založený 1807 ako Teologické učilište, pôvodným patrónom bol Karol Boromejský, 1919 – 22 výučba prerušená, 1950 zrušený, 1990 obnovený, patrónom sa stal František Xaverský, sídlil v Slovenskej Ľupči, od 1993 sídli v Badíne), ktoré sú súčasťou Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave, Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka v Spišskej Kapitule v Spišskom Podhradí (založený 1815, 1950 zrušený, 1990 obnovený), ktorého teologický inštitút je pobočkou Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Košiciach, a Kňazský seminár sv. Karola Boromejského v Košiciach (založený 1811 a nazvaný podľa Karola Boromejského, 1950 zrušený, 1994 obnovený), ktorý patrí pod Teologickú fakultu Katolíckej univerzity v Košiciach (v Košiciach existoval 1664 – 1760 aj kňazský seminár Jágerskej diecézy nazývaný Kišdianum), a Gréckokatolícky kňazský seminár blahoslaveného biskupa P. P. Gojdiča (založený 1880, 1950 zrušený, 1990 obnovený), ktorý je od 1998 súčasťou Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Ak v jednom kňazskom seminári študujú bohoslovci viacerých diecéz, nazýva sa interdiecézny.

V pravoslávnej cirkvi zabezpečujú výchovu budúcich kňazov vzdelávacie zariadenia nazývané duchovné akadémie (spravidla ich organizačne tvoria seminár a cirkevná vysoká škola), niekedy aj kňazský seminár, napr. na Slovensku pôsobiaci Pravoslávny kňazský seminár pri Prešovskej univerzite v Prešove založený 1948 ako Duchovný seminár so sídlom v Karlových Varoch, od 1949 v Prahe, po zriadení Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove (1950) jej súčasť, 1990 spolu s fakultou začlenený do Prešovskej univerzity.

Zariadenie zabezpečujúce ubytovanie a duchovnú výchovu študentov Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave sa nazýva Teologický domov.

Kneipp, Sebastian

Kneipp [knajp], Sebastian, 17. 5. 1821 Stephansried (v blízkosti Ottobeurenu), Bavorsko – 17. 6. 1897 Bad Wörishofen, Bavorsko — nemecký rímskokatolícky kňaz a prírodný liečiteľ. Študoval teológiu v Dilingene a Mníchove, potom pôsobil ako kaplán v niekoľkých nemeckých farnostiach, od 1855 v kláštore a od 1880 ako farár v Bad Wörishofene.

Pod vplyvom poznatkov priekopníka prírodného liečiteľstva a hydroterapie v Nemecku Johanna Siegmunda Hahna (*1696, †1773) a na základe vlastných skúseností (ako 28-ročný trpel pravdepodobne tuberkulózou a každodennými kúpeľmi v studenej vode Dunaja a polievaním sa vodou z fontány sa údajne vyliečil) začal používať liečbu vodou – najskôr studené, neskôr striedavé teplé a studené sprchy s mechanickým dráždením, so strekmi a zábalmi, ako aj kúpele s prísadami. Rozvíjal základy hydroterapie a spracoval ich do komplexnej formy, čím podnietil vznik mnohých (tzv. Kneippových) kúpeľov najmä v Nemecku; Bad Wörishofen, kde pôsobil, sa stal kúpeľným centrom. Súčasťami jeho terapie boli aj kinezioterapia (pohyb), fytoterapia (rastlinné prísady), dietoterapia a psychohygiena.

Podľa Kneippa majú všetky choroby pôvod v krvi a voda je jedinečná látka, ktorá má schopnosť podstatu choroby rozpustiť a vypudiť z tela (pôsobí jednak lokálne na oblasť, na ktorú sa aplikuje, jednak na nervové zakončenia v danej oblasti, a tým aj na vnútorné orgány; zrýchľuje sa metabolizmus buniek vrátane eliminácie toxínov z tela, zlepšujú sa obranné procesy organizmu). Vypracoval a zlepšil celý rad liečebných procedúr (rôzne formy polievania vodou, studené kúpele a ponáranie, striedanie teplej a studenej vody, teplé a parné kúpele). Svoje poznatky opísal v knihe Moja liečba vodou (Meine Wasserkur, 1886). V súčasnosti sa niektoré procedúry (nazvané podľa neho knajpovanie, kneippovanie) využívajú v balneoterapii pri stavoch vyčerpanosti a reumatizme. Fytofarmaká (tzv. Kneippove soli) sa používajú ako pomocný liek pri ochoreniach močových ciest, zápaloch horných dýchacích ciest, pri srdcovej nedostatočnosti, ischemickej chorobe srdca, ako aj pri ľahkých formách arytmií a bradykardií.

Kniha dokumentov

Kniha dokumentov, čín. Šu-ťing, Shujing, aj Šang-šu, Shangshu — jedna z Piatich kánonických kníh (→ klasické knihy Číny) predstavujúca súhrn starovekých čínskych archívnych dokumentov. Tvorí ju päť druhov dokumentov: záznamy z debát vládcov s ministrami, resp. rady vládcov ministrom (mo); vládne predpisy pre ministrov a vysokých hodnostárov (sün); oficiálne vladárske edikty a vyhlásenia (kao) adresované obyvateľom ríše; vojenské vyhlásenia a príhovory (š’) počas vojenských ťažení; všeobecné nariadenia, dekréty (ming). Texty sú chronologicky rozdelené podľa štyroch historických období na texty z obdobia legendárneho cisára Jüa, texty z obdobia dynastie Sia (2100 – 1600 pred n. l.), texty z obdobia dynastie Šang (1600 – 1100 pred n. l.) a texty z raného obdobia dynastie Čou (1100 – 771 pred n. l.) spolu s textami mladšieho datovania.

Kniha dokumentov pôvodne obsahovala 100 alebo 120 kapitol, v súčasnosti sa zachovala vo dvoch verziách: v staršej, ktorá sa skladá z 58 kapitol a dodnes je oficiálne akceptovaná, a v mladšej (niekedy považovanej aj za falzifikát), ktorá sa skladá z 29 kapitol, 213 pred n. l. počas pálenia kníh cisárom Čchin Š’–chuang-tim bola ukrytá v múre jedného domu a znovuobjavená v období dynastie Chan (206 pred n. l. – 220 n. l.). Texty knihy sú vzorkami najstaršej čínsky písanej literatúry a jej znalosť spolu s ostatnými kánonickými knihami bola podmienkou zloženia štátnych skúšok.

knižnica

knižnica — vo všeobecnom význame súbor (zbierka) nosičov informácií, aj miestnosť (priestor), v ktorej sú uschovávané;

1. zastarano bibliotéka — kultúrna, informačná a vzdelávacia inštitúcia, ktorá získava, spracúva, uschováva a ochraňuje knižničné zbierky a prostredníctvom výpožičiek alebo poskytovaním iných štandardných alebo nadštandardných knižnično-informačných služieb ich sprístupňuje určitej komunite, čím napomáha uspokojovanie kultúrnych, informačných, vedeckovýskumných a vzdelávacích potrieb používateľov a podporuje ich celoživotné vzdelávanie i tvorivý osobnostný rozvoj. Obsah knižníc sa v minulosti rozhodujúcou mierou podieľal a aj v prítomnosti sa podieľa na výmene informácií a budovaní duchovných hodnôt spoločnosti. Každá národná kultúra sa primeraným spôsobom usiluje zachovať, interpretovať a využívať písomné kultúrne dedičstvo zhromaždené v inštitucionálnych a súkromných knižniciach, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť kultúrneho dedičstva. Výskum ich dejín prispieva k poznaniu intelektuálnej, kultúrnej, spoločenskej a výchovno-vzdelávacej úrovne jednotlivých národov, prináša autentické svedectvo o dejinách národa, o hospodárskom, politickom, kultúrnom a spoločenskom živote rôznych vrstiev spoločnosti. Výsledkom výskumov je priamy vplyv na ďalší výskum parciálnych tém dejín knižnej kultúry. Poznanie knižničných fondov má všeobecný kultúrno-spoločenský prínos a ich interdisciplinárny charakter má prínos nielen z hľadiska dejín knižnice, ale aj iných vedných odborov. Spracúvatelia historických knižničných fondov pri svojej práci objavujú nové skutočnosti a postupujú v spoločnom interdisciplinárnom výskume s inými vednými odbormi.

Knižničná zbierka, tradične nazývaná knižničný fond, predstavuje usporiadaný súbor všetkých knižničných dokumentov, t. j. knižničných jednotiek, ktorými sú napr. kniha (aj každý samostatný zväzok diela na pokračovanie), ukončený ročník periodika, rukopis, hudobnina, grafika, obraz, kresba, kartografický knižničný dokument (mapa), patentový a firemný dokument, technická norma, audiovizuálny, elektronický a mikrografický dokument. Na orientáciu vo fonde a na efektívne vyhľadávanie dokumentov v ňom slúži knižničný katalóg, ktorý tvoria katalogizačné záznamy obsahujúce základné informácie o dokumente (meno autora, názov diela, rok vydania, signatúru, pri periodikách okrem názvu aj ročník a i.). V minulosti sa katalogizačné záznamy vyhotovovali formou katalogizačného lístka (písali sa ručne alebo na písacom stroji), v súčasnosti väčšina knižníc používa online katalógy verejne prístupné prostredníctvom terminálov výpočtového systému knižnice alebo prostredníctvom internetu. Prístup ku knižničným dokumentom, ktoré knižnica umožňuje používateľom prostredníctvom knižnično-informačných služieb, môže byť priamy (fyzický) alebo elektronický (s využitím elektronických informačných a komunikačných technológií). V súčasnosti informatizácia knižničných procesov a služieb umožňuje širokú kooperáciu knižníc a informačných inštitúcií, spoločné používanie knižničných zdrojov a informácií, personalizáciu služieb a rozvoj poskytovania knižničných a informačných služieb prostredníctvom osobných mobilných zariadení.

Knižnice pomáhajú uspokojovať rôzne informačné, kultúrne a vzdelávacie potreby a záujmy ľudí, žiadna knižnica však nie je schopná uspokojiť potreby všetkých. Preto sa podľa profilácie knižničných fondov (ich zamerania, zloženia a špecializácie) a rozsahu poskytovaných knižnično-informačných služieb, resp. podľa úlohy (funkcie) danej knižnice rozlišujú 3 základné druhy knižníc – vedecké, verejné a špeciálne, a v rámci nich v medzinárodnej klasifikácii základné typy knižníc – národné, vedecké, akademické, verejné, školské a špeciálne, ktoré spolu v rámci krajiny, regiónu alebo oblasti ľudskej činnosti vytvárajú viacstupňový knižničný systém. Vedecké knižnice (výskumné knižnice) slúžia na vzdelávacie a vedecké účely a zhromažďujú špeciálne zbierky z jedného alebo z viacerých vedných odborov (oblastí). Ich fondy zvyčajne obsahujú cenné historické zbierky rukopisov, starých a vzácnych tlačí, máp, hudobnín ap., pričom knižnice budujú svoje digitálne úložiská (repozitáre; sieťovo prístupné systémy, v ktorých sú uložené digitálne objekty určené na ďalšie sprístupnenie a využitie). Poskytujú nielen služby viazané na vlastné fondy, ale využívajú aj kooperáciu knižníc a informačných inštitúcií a spravidla zabezpečujú kvalifikovaný prístup akademickej obce do externých, voľne dostupných alebo komerčných informačných zdrojov a databáz. Typom vedeckej knižnice sú najčastejšie národné knižnice, univerzálne a špecializované vedecké knižnice a akademické knižnice. Národné knižnice slúžia ako národné alebo štátne dlhodobé úložiská knižničných dokumentov, ich zbierky obsahujú vzácne, cenné alebo významné diela. Majú právo tzv. povinného výtlačku (zákonného deponátu), čo znamená, že na základe zákona dostávajú predpísaný počet exemplárov každej publikácie, ktorá bola vydaná alebo vyrobená v danej krajine. Na rozdiel od verejnej knižnice zriedka umožňujú požičiavanie kníh občanom. Národnou knižnicou na Slovensku je Slovenská národná knižnica v Martine. Európske národné knižnice sú prostredníctvom Európskej knižnice (The European Library, skratka TEL) navzájom online prepojené a spolupracujú v rámci Konferencie európskych národných knihovníkov (Conference of European National Librarians, CENL). Univerzálne vedecké knižnice sústreďujú odbornú literatúru z viacerých vedných oblastí (na Slovensku Univerzitná knižnica v Bratislave, Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici, Štátna vedecká knižnica v Košiciach, Štátna vedecká knižnica v Prešove a Ústredná knižnica SAV v Bratislave), špecializované vedecké knižnice sú zamerané na určitý odbor alebo disciplínu vedy a výskumu (na Slovensku Slovenská lekárska knižnica v Bratislave, Slovenská pedagogická knižnica v Bratislave, Centrum vedecko-technických informácií SR v Bratislave). K najvýznamnejším svetovým vedeckým knižniciam patria napr. Bodleyho knižnica (ústredná knižnica Oxfordskej univerzity) v Spojenom kráľovstve, Harvardská knižnica v Cambridgei (Mass.) v USA a Jagelovská knižnica (knižnica Jagelovskej univerzity) v Krakove v Poľsku. Typom vedeckých knižníc sú aj akademické knižnice zriaďované pri univerzitách, fakultách a katedrách vysokých škôl spravidla ako ich povinná súčasť. Slúžia študentom a vedecko-pedagogickým zamestnancom a obsahujú zbierky zodpovedajúce študijným programom a vedeckému zameraniu vysokých škôl a univerzít. K akademickým knižniciam patrí napr. Akademická knižnica UK v Bratislave zriadená 2004 a poskytujúca knižničné služby prostredníctvom 13 fakultných knižníc, Slovenská ekonomická knižnica Ekonomickej univerzity v Bratislave, Slovenská lesnícka a drevárska knižnica pri Technickej univerzite vo Zvolene a Slovenská poľnohospodárska knižnica pri Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Verejné knižnice sú otvorené výpožičné knižnice slúžiace širokej verejnosti a v rámci určitej lokality alebo regiónu plnia prevažne kultúrnu funkciu. Predstavujú najpočetnejší typ knižníc v danej krajine. Môžu byť regionálne, krajské (regionálne s krajskou pôsobnosťou) alebo mestské (resp. obecné). Zriaďujú a financujú ich z verejných zdrojov organizácie verejnej a štátnej správy alebo súkromný sektor. Majú univerzálne zbierky, často osobitné oddelenia (pre deti, mládež, dospievajúcich, dospelých ap.). Okrem výpožičiek poskytujú konzultácie, organizujú besedy (napr. so spisovateľmi) a iné moderované vzdelávacie podujatia i zábavné aktivity. Osobitný typ verejnej knižnice predstavujú školské knižnice, ktoré sú zvyčajne súčasťou vzdelávacieho systému a slúžia žiakom a študentom základných a stredných škôl. Ich knižničný fond je spravidla zameraný na potreby školy, niekedy plnia aj úlohu verejnej obecnej knižnice. Špeciálne knižnice slúžia osobitným odborným, vedeckým, administratívnym a iným potrebám fyzických alebo právnických osôb. Sú to knižnice firiem, verejných a štátnych inštitúcií, múzeí, výskumných laboratórií, advokátskych kancelárií, ministerstiev, agentúr ap., patria k nim aj knižnice pre znevýhodnených občanov, nemocničné, lekárske, právnické, vojenské, hudobné, historické a iné knižnice. Špeciálnymi knižnicami na Slovensku sú napr. Parlamentná knižnica Národnej rady SR v Bratislave, Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči a Knižnica pre mládež mesta Košice v Košiciach. K historickým knižniciam patria knižnice, ktoré jestvovali v minulosti a ich zbierky sú v súčasnosti roztratené (napr. Knižnica Mateja Korvína, Bibliotheca Corviniana), či kompletne zachované zbierky, ktoré boli pôvodne samostatnou knižnicou a dnes sú súčasťou fondov inej knižnice. K najvýznamnejším historickým knižniciam na Slovensku patria šľachtické knižnice (Aponiovská knižnica, Zayovská knižnica; dnes v správe Slovenskej národnej knižnice v Martine; Andrášiovská knižnica v Betliari), kláštorné knižnice (napr. františkánske knižnice z Malaciek a zo Skalice), lyceálne knižnice, Knižnica Safveta bega Bašagića (1997 zapísaná do Registra Pamäť sveta UNESCO) v Univerzitnej knižnici v Bratislave, osobné knižnice (Knižnica Martina Hamuljaka, Knižnica Michala Rešetku, knižnica Andreja Kmeťa; dnes v Slovenskej národnej knižnici v Martine; a i.), knižnice spolkov (napr. Knižnica Učenej spoločnosti malohontskej) a i.

Podľa formy poskytovania výpožičných služieb sa rozlišujú dva štandardné typy knižníc: otvorené a zatvorené. Otvorené knižnice poskytujú jednotlivým používateľom, komunitám alebo iným knižniciam a organizáciám absenčné výpožičné služby (možnosť vypožičať si určité knižničné jednotky aj mimo priestorov knižnice). Zatvorené knižnice (aj referenčné knižnice) poskytujú za určitých podmienok definovaných legislatívou alebo vnútornými predpismi len prezenčné výpožičné služby (t. j. len v priestoroch knižnice) alebo špeciálne služby. Sú to knižnice obsahujúce zbierky na výskumné účely, napr. na vysokej škole. Niektoré ich knižničné jednotky môžu mať veľkú historickú hodnotu, dokonca môžu byť unikátne. Často ide o špeciálne študovne, kde sú umiestnené referenčné diela, ako sú slovníky, encyklopédie, príručky ap. Moderné knižnice 20. a 21. stor. sú spravidla kombináciou týchto dvoch princípov, časť zbierok požičiavajú absenčne a časť zbierok sprístupňujú len za určitých podmienok. Niektoré knižnice majú právo vyraďovať knižničné jednotky zo svojho knižničného fondu (napr. verejné alebo školské knižnice), knižnice, ktoré toto právo nemajú a zodpovedajú za dlhodobé (viac ako 100 rokov) uschovávanie knižničných jednotiek, sa nazývajú konzervačné knižnice (spravidla sú nimi národné knižnice). Vzhľadom na rastúci počet dokumentov fixovaných na iných médiách než na tradičnom papieri vzniká v súčasnosti pomerne rýchlo nový typ knižnice informačného typu, tzv. mediatéka. Osobitný typ knižnice predstavujú digitálne knižnice, ktoré získavajú, skladujú, ochraňujú a sprístupňujú digitálne dokumenty získané digitalizáciou klasických knižných dokumentov (s cieľom zvyšovať ich dostupnosť čo najširšiemu okruhu používateľov, ktorí tak majú aj bez návštevy knižnice možnosť dostať sa cez počítačové siete nielen k bežným, ale aj k unikátnym knižničným zbierkam) alebo dokumenty vytvorené v počítači (tzv. born digital). Začali vznikať v 2. pol. 20. stor. (→ Projekt Gutenberg), a najmä od začiatku 21. stor., keď knižnice začali vo veľkej miere využívať možnosti informačných a komunikačných technológií (počítačov, skenerov, špeciálnych softvérov, a najmä internetu); príkladom digitálnej knižnice je napr. Kongresová knižnica vo Washingtone v USA, ktorá prostredníctvom online katalógu umožňuje prístup k sekundárnym informáciám o svojej rozsiahlej zbierke, ako aj k plne digitalizovaným textom niektorých jej častí. R. 1997 bol spustený internetový portál GABRIEL (akronym z GAteway and BRIdge to Europe’s National Libraries) európskych národných knižníc združených v Konferencii európskych národných knihovníkov (angl. Conference of European National Librarians, CENL), ktorý bol v lete 2005 nahradený portálom Európska knižnica (The European Library, skratka TEL) umožňujúcim prístup do elektronických katalógov všetkých národných knižníc z členských krajín Rady Európy. R. 2004 vytvorila Slovenská národná knižnica v Martine súborný online katalóg a internetový portál Slovenská knižnica, ktorý sa stal štandardným prístupovým miestom ku katalógom a k zbierkam najväčších knižníc a zbierkových pracovísk na Slovensku a 2006 súčasťou Európskej knižnice.

R. 2008 vznikol program digitalizácie európskych knižničných dokumentov a z finančných prostriedkov Európskej komisie sa začala budovať digitálna knižnica Europeana, ktorá s cieľom sprístupniť verejnosti európske kultúrne dedičstvo umožňuje prístup nielen ku katalogizačným záznamom o dokumentoch inštitúcií (tzv. deskriptívne metadáta), ale aj k samotným úplným dokumentom (textom, obrazom, zvukovým záznamom, videám). V jednotlivých krajinách začali vznikať digitálne úložiská (repozitáre), ktoré podstatne uľahčujú, zjednodušujú, urýchľujú a personalizujú komunikáciu medzi knižnicami a používateľmi ich služieb. Na tomto projekte sa od 2008 zúčastňujú aj subjekty zo Slovenska, cez ktoré sa postupne sprístupňujú digitálne objekty z európskych pamäťových a fondových inštitúcií. Portál Európskej knižnice tak umožňuje neobmedzený prístup ku katalogizačným záznamom európskych národných knižníc a prostredníctvom medzinárodnej informačnej online služby k bibliografickým a digitálnym zdrojom (knihám, novinám, časopisom, zvukovým záznamom) v 20 jazykoch približne v 43 národných knižniciach Európy. Partnerom medzisektorovej Europeany v SR sú projekty Digitálna knižnica a digitálny archív (cieľom je digitalizácia viac ako 2,5 mil. objektov, pričom polovicu tvoria objekty zo slovacikálneho fondu Slovenskej národnej knižnice, ako sú monografie, noviny a časopisy, odborné články zo zborníkov a z odborných periodík a špeciálne dokumenty v podobe máp alebo pohľadníc, a polovicu archívne dokumenty zo zbierok Slovenského národného archívu, napr. sčítacie hárky zo sčítaní ľudu z 1. pol. 20. stor., archívne dokumenty Ministerstva kultúry Slovenskej socialistickej republiky z rokov 1969 – 89), Digitálne múzeum (digitalizácia najvýznamnejších múzejných zbierok Slovenského národného múzea, Múzea SNP, Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši, ÚĽUV-u a i.), Digitálna galéria (digitalizácia zbierkových predmetov slovenských galérií), Digitálna audiovízia (kultúrne objekty z fondov Slovenského filmového ústavu a Rozhlasu a televízie Slovenska) a Digitálny pamiatkový fond (nehnuteľné kultúrne pamiatky, napr. domy, kaštiele, hrady, kostoly ap., digitálnym výstupom budú veľké 3D objekty; hnuteľné kultúrne pamiatky, digitálnym výstupom budú 2D a malé 3D objekty v interiéroch nehnuteľných pamiatok, napr. liturgické predmety v kostoloch; archeologické nálezy a náleziská). R. 2005 vznikla iniciatíva Knižnica 2.0 (angl. Library 2.0) ako reakcia na rastúcu účasť používateľov na tvorbe obsahu webu a na ich vzájomnú komunikáciu. Jej cieľom je prispôsobiť činnosť verejných knižníc meniacim sa potrebám používateľov pomocou technológií Web 2.0 (chat, streamovanie, tagovanie, wiki, sociálne siete ap.) a zároveň zainteresovať používateľov na činnosti knižníc a na skvalitňovaní ich služieb.

Dejiny knižnice sú úzko spojené s vývojom písma a s dejinami rozličných foriem knihy, resp. iných nosičov informácií. Knižnice sa vyvinuli zo zbierok, v ktorých sa archivovali obchodné záznamy a iné texty. Ich doložená história siaha do obdobia sumerskej civilizácie v historickom regióne Mezopotámie (dnešný Irak), kde asi od 2. pol. 3. tisícročia pred n. l. vznikali najstaršie knižnice (išlo najmä o administratívne archívy) ako súčasti chrámov a palácov. Sumeri ako prví v dejinách odborne pripravovali svojich úradníkov, ktorých povinnosťou bolo starať sa o účtovné záznamy zapísané na hlinených klinopisných tabuľkách skladovaných v košoch, v keramických nádobách alebo na drevených policiach. Tabuľky so štátnou administratívou sa archivovali iba niekoľko desaťročí, rodinné archívy dve alebo tri generácie. Doklady, ktoré stratili platnosť, sa likvidovali rozbitím. Väčšina objaveného materiálu preto pochádza zo sekundárneho uloženia, keďže tabuľky, ktoré už boli na pôvodný účel nepotrebné, sa využívali ako stavebný materiál do výplní budov (Mari, Ur, Uruk, Nippur), hradieb (Chattuša, resp. Chattušaš) či ciest. Na niektorých miestach sa pôvodné archívy zachovali vďaka náhlej prírodnej katastrofe (Ebla, Kaneš, Mari). V oblasti Blízkeho východu sa knižnice od archívov nelíšili, tvorili ich náučné, kultové a literárne texty, ktoré zaznamenali pisári v skriptóriách či v školách. Najstaršie objavené súkromné archívy z tejto oblasti sú napr. z Ugaritu (záznamy korešpondencie, súpisov skladov, texty mýtov a vzdelávacie texty; asi 2400 pred n. l.), Nippuru (asi 1900 pred n. l.) či zo Sipparu (začiatok 2. tisícročia pred n. l.; klinopisné tabuľky boli uložené v malých nikách, ktoré boli horizontálne usporiadané na troch stranách miestnosti). Zo starovekého Egypta pochádza kráľovský archív s hlinenými klinopisnými tabuľkami (14. stor. pred n. l.) objavený v Tell el-Amarne v Egypte. S vytvorením knižnice v dnešnom zmysle slova, t. j. so zámerom zhromaždiť písomný odkaz a vytvoriť zbierku diel, súvisí príkaz chetitskej kráľovnej Puduchepy, ktorá v 13. stor. pred n. l. vyslala najvyššieho pisára zbierať slovesnosť v jej rodnom kraji. Prvú známu zámerne vytvorenú knižnicu, ktorej časti sa dodnes zachovali, vybudoval v 7. stor. pred n. l. asýrsky panovník Aššurbanipal II. vo svojom paláci v Ninive (→ Aššurbanipalova knižnica). Obsahovala okolo 20-tis. klinopisných tabuliek usporiadaných podľa obsahu v rôznych miestnostiach. Toto zámerné usporiadanie sa považuje za začiatok knižničného klasifikačného systému a Aššurbanipal II. za prvú historickú osobnosť, ktorá ovplyvnila vznik knihovníctva ako profesie.

Tvorcami knižníc v dnešnom chápaní boli Gréci (slovo bibliotéka, gr. bibliothéké, pochádza z gréčtiny). Z rozličných zmienok v prácach antických autorov možno predpokladať, že prvé knižné zbierky vznikali od 6. stor. pred n. l. a boli súčasťou palácov, verejných budov a chrámov. Neobsahovali knihy v dnešnom zmysle slova, ale súbory papyrusových zvitkov (lat. volumen) uložených v hlinených puzdrách (lat. capsa) či v špeciálnych drevených skriniach (→ armárium) a pergamenové zošity. Neskôr sa knihy v tejto forme sústreďovali v strediskách spojených s významnými gréckymi filozofmi, napr. v knižnici Platónovej Akadémie v Aténach. Aristoteles ako prvý zhromažďoval knihy (zvitky) pre potreby vedeckej práce. Archeologické doklady o jestvovaní knižníc ako samostatných stavebných objektov v starovekom Grécku sa však dodnes nepodarilo objaviť. Špecifický a záväzný stavebný typ knižnice sa nevyvinul, je možné, že stavebná forma knižnice sa vyvinula z exedry v gymnasiu alebo v palaistre. Hlavným zámerom staviteľov bolo chrániť knihy (zvitky) pred vlhkosťou a požiarom prostredníctvom izolačných koridorov. Najstaršie budovy knižníc sú známe až z obdobia helenizmu (4. stor. pred n. l. – 146 pred n. l., resp. 30 pred n. l.). Najvýznamnejšiu a najväčšiu knižnicu antického sveta, Alexandrijskú knižnicu, založil v 3. stor. pred n. l. Ptolemaios I. Sótér v egyptskej Alexandrii, počet zvitkov, ktoré uschovávala, nie je známy, podľa niektorých odhadov 30-tis., podľa iných až 700-tis. Vzdelanci, ktorí v nej pôsobili, napr. Zénodotos z Efezu (*asi 330 pred n. l., †260 pred n. l.), Démétrios Falérsky a Eratosthenés z Kyrény, boli súčasne aj knihovníkmi a významne sa zaslúžili o rozširovanie a spracovanie jej zbierok. Za významný počin sa považuje vytvorenie prvého systematického katalógu Tabule (Pinakes; 120 papyrusových zvitkov usporiadaných abecedne a podľa obsahu), ktorý zostavil Kallimachos z Kyrény, zachovali sa však z neho len fragmenty. K významným starovekým knižniciam z tohto obdobia patrila aj knižnica vybudovaná Attalovcami v meste Pergamon (založená okolo 175 pred n. l.; okolo 200-tisíc zvitkov, jej katalóg sa nezachoval).

V Ríme vytvoril jednu z prvých súkromných knižníc Aemilius Paulus Ml., ktorý knihy (zvitky) získal ako vojnovú korisť po porážke macedónskeho kráľa Persea (168 pred n. l.). Okrem nich existovali v republikánskom období aj knižné zbierky vytvorené Rimanmi, jednu z nich z 1. stor. pred n. l. odkryli v Herculaneu. Najväčším zberateľom kníh v tomto období bol Cicero. Hoci v dobovom helénskom svete už existovali verejné knižnice, v Ríme na prelome 1. stor. pred n. l. a 1. stor. n. l. vlastnili knižnice súkromné osoby (Varro Reatinus, Cicero, Atticus). Budovanie verejných knižníc (latinských a gréckych) sa stalo vecou prestíže i reprezentácie v cisárskom období. Dávali ich stavať cisári a významní mecenáši, čo sa prejavilo najmä v architektúre a v dekore. Zvyčajne boli súčasťou väčších komplexov (cisárskych fór, chrámov, term). Kombinovali skladovaciu funkciu s priestormi určenými na štúdium kníh, vo väčšine prípadov ich tvorila prednášková sála a od nej oddelené sklady kníh. Na rozdiel od gréckych knižníc mali čitatelia priamy prístup k zvitkom, ktoré boli uložené na policiach zabudovaných v stenách veľkej miestnosti. Veľké rímske kúpele boli aj kultúrne centrá, ich súčasťou boli miestnosti osobitne pre grécke a latinské pergamenové a papyrusové materiály. Knihy boli uložené v nikách alebo v špeciálnych drevených skriniach (armáriách). Interiéry boli bohato zdobené, v hlavnej miestnosti sa nachádzala nika so sochou patróna alebo boha, dekorácia mohla byť doplnená o busty významných spisovateľov, o fresky, vzácne obklady stien a intarzie drevených skladovacích skríň. Prvú verejnú knižnicu v Ríme nazývanú Anla Libertatis založil 39 pred n. l. v blízkosti Forum Romanum rímsky politik a historik Gaius Asinius Pollio (*76 pred n. l., †5 n. l.) v budove Atrium Libertatis (pôvodne úradovňa cenzorov a ich archív), ktorú dal zrekonštruovať. Dve verejné knižnice založil aj cisár Augustus, jednu na pahorku Palatín (Bibliotheca Apollinis Palatini, → Palatina), druhú v komplexe Porticus Octaviae. Dve ďalšie knižnice vznikli za cisára Tiberia, jedna za Vespaziána (Bibliotheca Pacis; po 70 n. l.). Jednou z najlepšie zachovaných budov knižníc je Trajánova knižnica (Bibliotheca Traiani, Bibliotheca Ulpia) postavená cisárom Trajánom na Trajánovom fóre. Okolo 370 n. l. bolo na území Ríma 28 verejných knižníc. K významným, čiastočne architektonicky zachovaným knižniciam v rímskych provinciách patria napr. Celsova knižnica v Efeze (budovaná 117 – 135 n. l.; približne 12-tis. zvitkov) v dnešnom Turecku, ktorú dal podľa tradície vybudovať rímsky politik a senátor Tiberius Iulius Celsus Polemaeanus (*asi 45 n. l., †pred 120), resp. jeho rodina (263 n. l. vyhorela), a tzv. Rogatianova knižnica (asi 4. stor.) v Timgade v dnešnom Alžírsku (v 5. stor. zničená). Poslednou významnou antickou knižnicou (považovaná za najväčšiu v Európe, mala 120-tis. zväzkov) bola Cisárska konštantínopolská knižnica založená byzantským cisárom Constantinom II. (vládol 337 – 361) v Konštantínopole (473 vyhorela).

Po zániku väčšiny antických knižníc vznikali v období raného stredoveku len malé kolekcie kníh, ktoré boli súkromné, patriarchálne alebo kláštorné; kláštorné knižnice neskôr vlastnili množstvo veľmi vzácnych rukopisov, ktoré vznikli ako výsledok namáhavej práce skriptorov a iluminátorov. K najvýznamnejším patrila knižnica v benediktínskom kláštore Montecassino v Taliansku, bohaté zbierky rukopisov sa nachádzali aj v kláštoroch východných cirkví, napr. v knižnici kláštora Veľká lavra (Megisti Laura) na vrchu Atos na polostrove Chalkidiki v Grécku (→ Atos) alebo v knižnici Kláštora sv. Kataríny na vrchu Sinaj na Sinajskom polostrove v Egypte. Pretrvávala tradícia skladovania kníh v drevených skriniach (armáriách), ktoré mohli byť umiestnené v nikách v chodbe rajského dvora pri vchode do transeptu kostola, s nárastom množstva kníh v kláštoroch vznikla potreba vytvoriť na ne špeciálne skladovacie priestory. Na ideálnom pláne benediktínskeho opátstva Sankt Gallen (okolo 820) je knižnica zobrazená ako samostatne stojaca dvojpodlažná stavba so skriptóriom na prízemí. Jedným z prvých známych stredovekých knihovníkov bol koncom 9. stor. Anastasius Bibliothecarius (Anastáz Knihovník; → Anastáz III., protipápež). V 13. – 14. stor. sa v záp. Európe ako súčasť kláštorov, katedrál a univerzít zvyčajne budovali úzke knižnice vyvýšené nad úrovňou terénu (kvôli ochrane pred zlodejmi a vlhkosťou), s radmi okien na dlhších stenách a v interiéri s radmi lektórií (čítacích pultov), ku ktorým boli knihy pripevnené reťazami, a s lavicami (napr. knižnica Sorbony v Paríži obsahovala 1289 viac ako 1 000 zväzkov a 28 lektórií). Vznikol celý rad knižníc, ktorých priestory boli zaklenuté klenbami (napr. knižnica v katedrále v Rouene, 1477 – 79). Rozmach knižníc nastal v období humanizmu a renesancie (od 15. stor.), a to najmä zásluhou vzdelancov, humanistov a ich osvietených mecenášov. Kráľovské a šľachtické knižnice spravovali knihovníci a bývali verejne dostupné. Rozšírili sa aj súkromné knižnice, ktoré zväčša vlastnili humanistickí vzdelanci, bohatí mešťania (meštianska súkromná knižnica) alebo mestá. Jednou z najvýznamnejších renesančných knižníc v Nemecku bola Bibliotheca Palatina v Heidelbergu (→ Palatina).

R. 1545 – 55 vytvoril C. Gesner (považuje sa za zakladateľa bibliografie) dielo Bibliotheca universalis obsahujúce úplnú univerzálnu bibliografiu tlačí v latinčine, gréčtine a hebrejčine za prvé storočie od vynálezu kníhtlače J. Gutenbergom a vytlačenia jeho Štyridsaťdvariadkovej Biblie. R. 1595 vyšiel pri univerzitnej knižnici v Leidene Nomenclator, prvý tlačený knižničný katalóg v Európe.

Pri výstavbe kláštorných knižníc sa v Taliansku uplatnila bazilikálna dispozícia (napr. knižnica v kláštore San Marco vo Florencii, 1441, Michelozzo di Bartolommeo). V 16. stor. vznikali v Taliansku a v Španielsku monumentálne palácové knižnice, ktoré navrhli významní architekti experimentujúci s možnosťami ukladania kníh a s jednotným dizajnom priestoru knižnice. Príkladom je Lorenzovská mediciovská knižnica vo Florencii (Biblioteca Medicea Laurenziana; od 1524), ktorú navrhol Michelangelo Buonarroti a ktorá sa najmä svojím priestorovým usporiadaním (monumentálne schodisko, predsieň, hlavná hala pozdĺžneho pôdorysu určená na knihy a na ich štúdium a za ňou menšie uzatvorené miestnosti so špeciálnymi zbierkami) stala inšpiráciou pri výstavbe knižníc v nasledujúcich dvoch storočiach. K najvýznamnejším renesančným stavbám knižníc patria aj Malatestiánska knižnica (Biblioteca Malatestia; založená 1452) a Knižnica sv. Marka v Benátkach (Biblioteca Nazionale Marciana; → Národná knižnica sv. Marka), ktorú 1536 začal stavať J. Sansovino a 1583 – 88 dokončil V. Scamozzi, ako aj Vatikánska apoštolská knižnica (Bibliotheca Apostolica Vaticana) vo Vatikáne v Ríme. K ďalším významným knižniciam v Ríme patria napr. Vallicelliana (tal. Biblioteca Vallicelliana, založená 1581; súčasť komplexu Oratorio di san Filippo Neri, hlavnú halu navrhol 1637 – 50 F. Borromini, v súčasnosti uschováva vyše 130-tis. zväzkov), Biblioteca Angelica (založená 1604, jedna z prvých verejných knižníc; v súčasnosti uschováva vyše 200-tis. zväzkov) a Knižnica kardinála Casanatu (Biblioteca Casanatense, založená 1701). Monumentálnu knižnicu vybudoval okolo 1567 v kláštornom komplexe El Escorial (dĺžka hlavnej haly 54 m, výška 10 m) v blízkosti Madridu J. de Herrera.

Za zlatý vek knižnice sa považuje 17. a 18. stor., keď vzniklo mnoho knižníc takmer vo všetkých európskych krajinách. Vznikali nové knižnice pri univerzitách (napr. Biblioteca Universitaria Alessandrina v Ríme, založená 1667; v súčasnosti knižnica univerzity La Sapienza, vyše 1 mil. zväzkov) a pri akadémiách vied (napr. knižnica talianskej akadémie vied Biblioteca Corsiniana, dnes Biblioteca dell’Accademia Nazionale dei Lincei e Corsiniana, založená 1733), počas reformácie mestské verejné knižnice v nemeckých protestantských mestách (napr. Hamburg, Augsburg). Jedným z významných centier protireformácie bola Biblioteca Ambrosiana v Miláne (1603 – 09; jej súčasťou je aj umelecká galéria). K významným stavbám tohto obdobia patrí aj knižnica v Trinity College v Cambridgei (1676 – 95), ktorú navrhol Ch. Wren a v ktorej sú knihy uskladnené v uzatvorených skriniach umiestnených kolmo na steny rozľahlej hlavnej haly. V 18. stor. v období baroka vynikli monumentálne kláštorné i palácové knižnice, ktoré boli budované ako bohato zdobené reprezentačné priestory. Dlhý, otvorený a pomerne úzky priestor knižníc bol pravdepodobne inšpirovaný formou renesančnej galérie, v ktorej sa striedali okná a prístenné kabinety. Hlavným zámerom architektov bolo vytvoriť vhodné osvetlenie prostredníctvom okenných otvorov. Bežnou súčasťou knižníc boli otvorené i uzatvorené skrine s policami na knihy umiestnené popri stenách miestností a vo väčších knižniciach aj galérie (niekedy niekoľkopodlažné); str. časť miestnosti bola ponechaná bez nábytku, čitateľ bol obkolesený knihami. Častou súčasťou knižníc boli plastické a maliarske portréty donátorov, a najmä slávnych spisovateľov, emblémy i alegórie. V str. Európe sa stavby knižníc v 18. stor. inšpirovali súdobou sakrálnou architektúru a knižnice boli poňaté ako reprezentačný gesamtkunstwerk s klenbami zdobenými freskami. V Nemecku patria k najvýznamnejším knižnice v benediktínskych kláštoroch v Neresheime (1695 – 1700) a v Ottobeurene (1721 – 24), ako aj v cisterciánskom kláštore vo Waldsassene (1704 – 26), v Rakúsku knižnica v benediktínskom kláštore v Melku (1731 – 32) a Dvorská knižnica (Hofbibliothek, 1723 – 26; dnes súčasť Rakúskej národnej knižnice, Österreichische Nationalbibliothek) v Hofburgu vo Viedni, v Česku Strahovská knižnica (Teologická sála, 1671, prestavaná 1721 – 27, a Filozofická sála, 1783 – 93) v Strahovskom kláštore a knižnica bývalého jezuitského kolégia Klementinum (1727) v Prahe. Francúzska revolúcia priniesla revolučnú zmenu aj do knižníc, ktoré sa otvorili všetkým občanom bez rozdielu. Ich odborní zamestnanci (knihovníci) začali svoju profesiu nadobúdať absolvovaním odborného knihovníckeho vzdelávania.

Významnou zmenou prešli knižnice v 19. stor. Narastajúce množstvo kníh v knižniciach si vynútilo nové spôsoby ich uskladňovania i sprístupňovania väčšiemu množstvu ľudí. Vznikali nové stavebné technológie, ktoré ovplyvnili aj konštrukciu budov (viac prirodzeného svetla v čitárňach). K najvýznamnejším knižniciam, ktoré vznikli v tomto období, patria štátna a zároveň univerzitná knižnica Bibliothèque Sainte-Geneviève (1844 – 50) a francúzska Národná knižnica (Bibliothèque nationale de France; 1854) v Paríži, ktoré navrhol H. Labrouste, ako aj knižnica Britského múzea v Londýne (1855 – 57; dnes súčasť Britskej knižnice, British Library). Väčšina veľkých verejných knižníc bola budovaná ako samostatné budovy, uplatňovali sa pri nich súdobé architektonické štýly. Obľúbený bol najmä neorenesančný štýl a bohatý architektonický dekor na fasádach, napr. na knižniciach Bibliothèque nationale et universitaire v Štrasburgu (1889 – 94; druhá najväčšia knižnica vo Francúzsku) a Bibliotheca Albertina v Lipsku (hlavná budova Univerzitnej knižnice, Universitätsbibliothek Leipzig, 1888 – 91), uplatnil sa aj neogotický štýl. V 2. pol. 19. stor. vznikli vo viacerých krajinách (Nórsko, Spojené kráľovstvo, USA) moderné verejné knižnice, ktoré oproti minulosti poskytovali čitateľom nielen knihy a priestor na štúdium, ale aj možnosť vyhľadávať knihy v katalógoch, ktoré im personál sprístupňoval zo skladov, i možnosť zapožičiavať si knihy. Koncom 19. stor. sa objavili aj priamy prístup čitateľov ku knihám (zároveň sa zmenilo aj priestorové usporiadanie interiéru, police s knihami museli byť nízke a v širších vzdialenostiach od seba, aby čitateľom dovoľovali vyberať si a vyhľadávať knihy) a kontrola, ktorá zabraňovala krádežiam kníh (pult pracovníka knižnice pred východom). V 1. pol. 19. stor. sa na stavbách veľkých verejných knižníc uplatnili neoklasicizmus i moderna. Veľký vplyv na neskorší vývin architektúry knižníc v záp. Európe mala knižnica, ktorú navrhol A. Aalto vo Viipuri (1927 – 35, dnes Vyborg v Rusku) a ktorej dizajn bol zameraný na funkčnosť (dômyselné priestorové usporiadanie jednotlivých podlaží zabezpečovalo dobrý prístup čitateľov ku knihám a bezproblémovú obsluhu personálom). Architektúra knižníc sa od 30. rokov 20. stor. zameriava na ich funkčnosť, pričom sa uplatňujú súdobé architektonické štýly. Veľké verejné knižnice sa budujú ako rozsiahle architektonické komplexy pozostávajúce z viacerých stavieb so špeciálnymi funkciami. Budovy knižníc musia spĺňať viaceré požiadavky na bezpečnosť fondov a potreby používateľov. Tieto podmienky upravuje Smernica IFLA pre služby verejných knižníc (IFLA, International Federation of Library Associations and Institutions – Medzinárodná federácia knihovníckych asociácií a inštitúcií) z 2010.

Významné knižničné zbierky však vznikali aj mimo Európy. Najstaršia známa knižnica v Číne existovala už v 6. – 5. stor. pred n. l. na čouskom cisárskom dvore v Luo-i (dnes Luo-jang), ako archivár v nej pôsobil Lao-c’ (Starý majster), autor najvýznamnejšieho čínskeho filozofického diela O Ceste Tao a jej tvorivej energii Te (Tao Te ťing). Počas dynastie Chan vytvoril učenec Liou Siang (Liu Xiang; *77 alebo 79 pred n. l., †6 alebo 8 pred n. l.) prvý knižničný klasifikačný systém. Knižničný katalóg, teda súpis materiálu, ktorý knižnica obsahovala, sa písal na jemné hodvábne zvitky a uchovával sa v hodvábnych vreckách. Dodnes existujúca najstaršia klasická knižnica pozostávajúca z textov vyrytých na veľkých kamenných stélach sa nachádza v Konfuciánskej cisárskej akadémii v sev. časti Pekingu, kde sa až do 1911 konali najvyššie cisárske štátne skúšky. Mnoho takýchto starých knižníc (tzv. lesov stél) počas tzv. kultúrnej revolúcie v Číne v 60. rokoch 20. stor. zničili príslušníci Červených gárd, napr. aj knižnicu v taoistickom centre v Lou-kuan-tchaj (Louguantai) v provincii Šen-si. V súčasnosti Čínska národná knižnica v Pekingu (Čung-kuo kuo-ťia tchu-šu-kuan, Zhongguo guojia tushuguan) založená 1909, uschováva vyše 30 mil. knižničných jednotiek.

K najstarším zachovaným knižniciam v Japonsku, kde sa podobne ako v iných buddhistických krajinách vých. Ázie knižnice zvyčajne budovali vo veľkých chrámoch (kláštoroch) ako samostatné stavby, patrí Jumedono (Pavilón snov, koniec 7. stor.) v kláštore Hórjúdži neďaleko mesta Nara. Japonské šľachtické rody uskladňovali v minulosti (od obdobia Nara) písomné materiály v stavbách nazývaných bunko (šľachtické súkromné knižnice sa nazývali kuge bunko). Od 15. stor. sa v chrámoch a rezidenciách významných šľachtických rodov budovali študovne (šoin), ktoré boli špeciálnymi miestami určenými na čítanie, literárne štúdium a literárne stretnutia. Dodnes zostala zachovaná stredoveká knižnica klasickej školy Ašikaga Gakko v meste Ašikaga (dnes v prefektúre Točigi), najstaršieho a najprestížnejšieho učilišťa oblasti Kantó. Národnou knižnicou Japonska je Národná parlamentná knižnica so sídlom v Tokiu a Kjóte založená 1948, jedna z najväčších knižníc na svete, ktorá uschováva vyše 30 mil. knižničných jednotiek.

Knižnice v islamských krajinách boli označované aj ako klenotnice alebo obydlia kníh (maktaba, chizánat al-kutub alebo dár al-kutub), prípadne domy poznania (dár al-’ilm). Budovali sa súkromné i verejné knižnice, ktoré nadväzovali na tradície neskoroantických a byzantských knižníc. Väčšina bola súčasťou mešít a madrás, ale aj univerzít, nemocníc a charitatívnych inštitúcií, vznikali však aj samostatné stavby. V 9. stor. založil kalif al-Ma’mún v Bagdade vedecký inštitút nazývaný Dom múdrosti (Bajt al-hikma), ktorého súčasťou bola aj knižnica, táto inštitúcia však bola 1258 zničená Mongolmi. Mnohé stredoveké islamské knižnice požičiavali knihy a poskytovali miesto na diskusie i na ubytovanie učencov. Napr. v Córdobe v Španielsku sa v 10. stor. nachádzalo okolo 70 knižníc, najväčšia z nich vlastnila okolo 400-tis. kníh. Z literárneho opisu je známa knižnica, ktorú dal vybudovať panovník z dynastie Bújovcov ’Adud ad-Daula v Širáze v dnešnom Iráne (2. pol. 10. stor.). Knihy v nej boli uložené na policiach v drevených, dverami uzatvorených výklenkoch alebo v skriniach umiestnených popri stenách miestností. V knižnici vybudovanej v 11. stor. Fátimovcami v Káhire boli knihy uložené na policiach rozdelených prepážkami na jednotlivé oddelenia. R. 970 – 972 bola v Káhire založená mešita a madrasa al-Azhar (dnes univerzita), ktorej súčasťou bola aj knižnica (pôsobí dodnes). V mešitách sa knihy často skladovali na policiach v blizkosti minbarov, vo veľkých mešitách na hlavnom nádvorí alebo pri vstupe, k niektorým boli knižnice pripojené ako samostatné miestnosti. Ďalšie známe knižnice vznikali ako súčasti mešít, škôl alebo univerzít vo významných mestách a boli zvyčajne nazvané podľa sponzorov alebo mecenášov, ktorí ich dali vybudovať, napr. knižnice Nizámíja (1064) a Mustansiríja (13. stor.) v Bagdade, Fádilíja (12. stor.) v Káhire, knižnica univerzity al-Karavíjín vo Feze v dnešnom Maroku (stále funkčná), knižnica v Umajjovskej mešite v Aleppe (dnes Halab v Sýrii), knižnica Záhiríja v Damasku, knižnice v Mosule a Basre v dnešnom Iraku, v Buchare v dnešnom Uzbekistane, v Isfaháne v dnešnom Iráne, v Merve (dnes Mary v Turkménsku) a i. Viacero knižníc vzniklo v Istanbule, napr. Sülejmanova knižnica (Süleymaniye Küthüpanesi; založená 1557) nachádzajúca sa v komplexe Sülejmana I. Kanuniho (Süleymaniye Camii ve Külliyesi), ktorá okrem tlačených kníh uschováva aj jednu z najväčších zbierok islamských rukopisov na svete (asi 68-tis. rukopisov v arabčine a turečtine). Mnoho islamských knižníc bolo zničených, niektoré však zostali neporušené, napr. knižnica v Chinguetti v dnešnej Mauritánii v záp. Afrike (vyše 1 300 rukopisov Koránu), dodnes pôsobiaca Ústredná knižnica Ástán-e Kuds-e Razaví v iránskom Mašhade (založená 1457; vyše 1,1 mil. knižničných jednotiek). K najvýznamnejším knižniciam v islamskom svete patria národné knižnice, napr. Egyptská národná knižnica a archívy (Dár al-kutub; založená 1870) v Káhire, Tuniská národná knižnica (1885), knižnica Alžírskej univerzity (1909), Knižnica sultána Abdal‘azíza v Rijáde (1985), a univerzitné knižnice, napr. Americkej univerzity v Káhire a Bejrúte, univerzity Saint Joseph v Bejrúte a i. R. 2002 bola v Alexandrii v Egypte otvorená Bibliotheca Alexandrina postavená na pamiatku starovekej Alexandrijskej knižnice neďaleko miesta, kde stála pôvodná, jej budova je považovaná za jedno z najvýznamnejších diel súčasnej architektúry.

Vznik knižníc na území dnešného Slovenska siaha do obdobia začiatkov knižnej kultúry spätých s christianizáciou a so vznikom staroslovanského písomníctva v 9. stor., a predovšetkým do obdobia latinskej kultúry v 13. a 14. stor., keď sa na ich budovaní zásadným spôsobom podieľala cirkev. Vznikali farské, kapitulské, kláštorné a biskupské knižnice. Medzi najznámejšie farské knižnice, z ktorých najstaršie vznikli už na začiatku 13. stor., patrili chrámové zbierky kníh v Levoči (Kostol sv. Jakuba, Špitálsky kostol a bibliotéka Bratstva 24 spišských farárov; → levočské stredoveké knižné zbierky), v Bardejove (Kostol sv. Egídia) a Kremnici (dodnes zachovaná farská knižnica). Významné historické knižnice vlastnili Bratislavská a Spišská kapitula (→ kapitulské knižnice). K najcennejším kláštorným knižniciam patria františkánske knižnice (v kláštore františkánov v Bratislave bola knižnica založená v 13. stor.), významné knižnice vybudovali aj piaristi (najvýznamná, založená 1642, pochádza z kláštora v Podolínci). Z neskoršieho obdobia (16. – 18. stor.) sú na Slovensku zachované biskupské knižnice, napr. Diecézna knižnica v Nitre (jej podporovateľom bol o. i. nitriansky biskup Z. Mošovský), biskupská knižnica v Rožňave (vznikla z finančných a knižných darov biskupov, napr. Antona Andrássyho, *1742, †1799; J. Scitovského, V. Bartakoviča, Štefana Kollárčika, *1796, †1869) a biskupská knižnica v Košiciach (vznikla z fondov už existujúcej farskej knižnice i stredovekej dominikánskej knižnice a z darov biskupov). Od obdobia renesancie budovali knižnice aj mestá a mešťania. K najvýznamnejším mestským knižniciam patrili knižnice v Bratislave, Levoči, Bardejove, Banskej Bystrici, Prešove, Trenčíne, Kremnici, Banskej Štiavnici. K najvýznamnejším historickým stavbám knižníc na Slovensku patrí Henkelova knižnica v Kostole sv. Jakuba v Levoči, ktorú dal 1515 – 19 vybudovať humanista J. Henkel. K najvýznamnejším zachovaným barokovým knižniciam patrí knižnica premonštrátskeho kláštora v Jasove (1745 – 66, fresky J. L. Kracker, 1775 – 76, zariadenie z konca 19. stor.). Už od 16. stor. vznikali šľachtické knižnice (vlastnenie knižných zbierok patrilo k šľachtickej kultúre), k najstarším patria knižničné zbierky uhorských šľachtických rodov na území dnešného Slovenska (Armbrusterovcov, Forgáčovcov, Turzovcov, Esterháziovcov, Révaiovcov, Čákiovcov, Fuggerovcov, Ilešháziovcov a i.). Väčšina kníh a iných dokumentov, ktoré z nich pochádzajú, sa ako historické knižnice nachádzajú v zbierkach národných inštitúcií a iných subjektov. K významným súkromným šľachtickým knižniciam patrila Aponiovská knižnica (založená 1774 vo Viedni), ktorá bola od 1846 umiestnená v kaštieli v Oponiciach, kde bola pre ňu vybudovaná rozsiahla prístavba (rekonštruovaná začiatkom 21. stor., spravuje ju Slovenská národná knižnica), k cenným zachovaným historickým knižniciam patrí aj Andrášiovská knižnica v Betliari založená koncom 18. stor. Školské knižnice vznikali najmä pri inštitúciách podporujúcich vyššie vzdelávanie. K popredným školským zbierkam patria lyceálne knižnice (knižnice evanjelických lýceí v Bratislave, Kežmarku a Levoči), gymnaziálne knižnice (napr. knižnica jezuitského gymnázia v Banskej Bystrici) a knižnica Banskej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici, ktorá bola súčasne aj prvou technickou knižnicou na území Slovenska. V kategorizácii knižníc majú nezastupiteľné miesto osobné knižnice dejateľov a osobností vedy a kultúry (J. Ribay, J. Kollár, J. Dernschwam, A. F. Kollár). Významné knižnice boli aj súčasťou vzdelávacích (Knižnica Učenej spoločnosti malohontskej v Nižnom Skálniku), odborných (knižnica Spolku kníhtlačiarov a písmolejcov v Bratislave, 1877) a čitateľských spolkov.

Knižnice sa až do začiatku 20. stor. vyvíjali pomerne autonómne, živelne a podľa konkrétnych podmienok. Prvé snahy o premyslený systém ich riadenia po vzniku Československa obsahoval knižničný zákon z 1919. Do 1925 sa na Slovensku organizácia verejných ľudových knižníc opierala o dobrovoľnú starostlivosť dopĺňanú štátnou pomocou. Vznikali špecifické skupiny knižníc (obecné, mestské, spolkové, knižnice roľníckych besied, Sokola, Matice slovenskej, Robotníckych telovýchovných jednôt, mobilné, nemocničné, väzenské a i.) a vytváral sa knižničný systém. Vykonávacími predpismi (z 30. 1. 1925) ku knižničnému zákonu z 1919 boli stanovené spoločenské ciele systému knižníc (šírenie osvety, poznania). Verejné knižnice sa mali zriadiť vo všetkých obciach Slovenska, čím bol určený rozsah a pôsobnosť systému. Začala sa organizovaná regulácia dopĺňania knižničných fondov (Výpravňa kníh v Matici slovenskej, Komisia pre výber čítania do slovenských knižníc, Seznam knih, vhodných do veřejné knihovny obecní). Jednota či kompaktnosť knižničného systému sa začala zabezpečovať odbornou metodickou činnosťou, ktorej cieľom bola unifikácia knižničných procesov v knižniciach rovnakého typu. Knižnice boli povinné viesť miestny zoznam, prírastkový zoznam, menný zoznam, pokladničnú knihu a výpožičný poriadok tak, aby bolo možné vyhotovovať štatistické prehľady. Vznikli knižničné rady a knižničné odbory, boli ustanovení knižniční referenti a bol zorganizovaný štátny dozor nad knižnicami. Prijatými opatreniami boli položené základy organizácie knižníc do knižničného systému na národnej úrovni. Uvedomelejšie a profesionálne prepracovanejšie systémové úsilie o formovanie systému knižníc možno pozorovať od konca 50. rokov 20. stor., keď sa na základe knižničného zákona z 1959 sformoval centralizovaný systém riadenia, fungovania a budovania knižníc, jednotná sústava knižníc (2000 zrušená). V súčasnosti zriaďovanie a zakladanie knižníc, práva a povinnosti ich zriaďovateľov a zakladateľov, knižničný systém, rozsah a vykonávanie odborných knižničných činností upravuje zákon o knižniciach z 2015. Viaceré významné historické knižnice boli podľa zákona z 2000 vyhlásené Ministerstvom kultúry SR za historický knižničný fond a zapísané do Ústrednej evidencie historických knižničných dokumentov a historických knižničných fondov (HKD a HFK) vedenej Slovenskou národnou knižnicou.

Problematikou uschovávania, spravovania a sprístupňovania knižničných zbierok s cieľom uspokojovať potreby používateľov knižničných služieb a knižničných systémov, t. j. náukou o riadení knižníc, sa zaoberá knižničná veda (knihovníctvo), štúdiom a analýzou informačných zdrojov informačná veda, ich interdisciplinárne prepojenie sa označuje ako knižničná a informačná veda, do ktorej sa v širšom kontexte zahŕňajú aj knihoveda (bibliológia), bibliografia a archívnictvo. Výskumom knižníc rôznych typov sa zaoberá knižničná historiografia. Záujmovým združením knižníc na Slovensku je Slovenská asociácia knižníc (založená 1992), v medzinárodnom rámci Medzinárodná federácia knihovníckych asociácií a inštitúcií (International Federation of Library Associations and Institutions, IFLA; založená 1927). Slovenskí knihovníci, bibliografi a informační pracovníci sú združení v Spolku slovenských knihovníkov a knižníc (SSKK, založený 1990 ako Spolok slovenských knihovníkov, od 2013 súčasný názov; priamy pokračovateľ Zväzu slovenských knihovníkov a informatikov). Na Slovensku vychádza viacero knihovníckych časopisov, ktoré vydávajú jednotlivé knižnice, teoretickým časopisom z oblasti knižničnej a informačnej vedy a bibliografie je časopis Knižnica (od 2000);

2. druh nábytku určený na ukladanie kníh. Knižnica môže mať rozličnú formu a býva vyrobená z rozličných materiálov, najčastejšie je to prístenná rozložitejšia skriňa na hĺbku knihy väčšieho formátu s centrálne umiestnenými dvojkrídlovými dverami, prípadne aj s ďalšími jednokrídlovými dverami na bokoch. V spodnej časti môže mať zásuvky alebo dverový priestor a police. Prvé typy knižníc sa objavili v 17. stor. a rozšírili sa v 18. – 19. stor., od polovice 18. stor. bývali dvere zasklené a často opatrené mriežkou;

3. prenesený názov nakladateľských edícií (napr. Hviezdoslavova knižnica);

4. inform. angl. library — súbor hotových softvérových prvkov spoločne používaných viacerými počítačovými programami. Prvkami knižnice môžu byť funkcie, procedúry, triedy, premenné ap. Knižnice umožňujú znovupoužitie softvéru, čo je základným predpokladom zefektívnenia jeho tvorby. Knižnica sa k programu pripája staticky alebo dynamicky. Statické pripájanie sa vykonáva vo fáze vytvárania programu, dynamické nastáva vo fáze jeho spúšťania;

5. molek. biol. → knižnica cDNA.

Najväčšie a najvýznamnejšie knižnice vo svete (výber)
Názov Sídlo Približný počet uschovávaných knižničných jednotiek
Britská knižnica, angl. British Library Londýn, Spojené kráľovstvo 170 mil.
Kongresová knižnica, angl. Library of Congress Washington, USA 150 mil.
Newyorská verejná knižnica, angl. New York Public Library New York, USA 53 mil.
Ruská štátna knižnica, rus. Rossijskaja gosudarstvennaja biblioteka Moskva, Rusko 44,4 mil.
Ruská národná knižnica, rus. Rossijskaja nacionaľnaja biblioteka Petrohrad, Rusko 36,5 mil.
Národná parlamentná knižnica, angl. National Diet Library, jap. Kokuricu Kokkai Tošokan Tokio a Kjóto, Japonsko 34,7 mil.
Kráľovská knižnica, plný názov Dánska kráľovská knižnica, dánsky Det Kongelige Bibliotek Kodaň, Dánsko 33,3 mil.
Čínska národná knižnica, angl. National Library of China, čín. Čung-kuo kuo-ťia tchu-šu-kuan, Zhongguo guojia tushuguan Peking, Čína 31,2 mil.
Národná knižnica, plný názov Francúzska národná knižnica, fr. Bibliothèque nationale de France Paríž, Francúzsko 31 mil.
Nemecká národná knižnica, nem. Deutsche Nationalbibliothek Lipsko a Frankfurt nad Mohanom, Nemecko 29,7 mil.
Knižnica Ruskej akadémie vied, rus. Biblioteka Rossijskoj akademii nauk Petrohrad, Rusko 26,5 mil.
Národná knižnica, plný názov Španielska národná knižnica, špan. Biblioteca Nacional de España Madrid, Španielsko 25 mil.
Štátna knižnica, plný názov Štátna knižnica v Berlíne, nem. Staatsbibliothek zu Berlin Berlín, Nemecko 23,4 mil.
Bostonská verejná knižnica, angl. Boston Public Library Boston, Mass., USA 22,4 mil.
Kanadská knižnica a archív, angl. Library and Archives Canada, fr. Bibliothèque et Archives Canada Ottawa, Kanada 20 mil.
Newyorská štátna knižnica, angl. New York State Library Albany, N. Y., USA 20 mil.
Indická národná knižnica, angl. National Library of India Kalkata, India 20 mil.
Kráľovská knižnica, švéd. Kungliga biblioteket Štokholm, Švédsko 18 mil.
Harvardská univerzitná knižnica, angl. Harvard University Library Cambridge, Mass., USA 16,6 mil.
Vernadského ukrajinská národná knižnica, ukr. Nacionaľna biblioteka Ukrajiny imeni V. I. Vernadskogo Kyjev, Ukrajina 15 mil.
Škótska národná knižnica, gaelsky Leabharlann Nàiseanta na h-Alba Edinburgh, Spojené kráľovstvo 14 mil.
Rumunská národná knižnica, rum. Biblioteca Naţională a României Bukurešť, Rumunsko 13 mil.
Rakúska národná knižnica, nem. Österreichische Nationalbibliothek Viedeň, Rakúsko 10,2 mil.
Štátna bavorská knižnica, nem. Die Bayerische Staatsbibliothek Mníchov, Nemecko 10,2 mil.
Bodleyho knižnica, angl. Bodleian Library Oxford, Spojené kráľovstvo 9 mil.
Brazílska národná knižnica, port. Biblioteca Nacional do Brasil Rio de Janeiro, Brazília 9 mil.
Ústredná národná knižnica vo Florencii, tal. Biblioteca Nazionale Centrale di Firenze Florencia, Taliansko 8,8 mil.
Nórska národná knižnica, nór. Nasjonalbiblioteket Oslo a Mo i Rana, Nórsko 8,5 mil.
Národná knižnica, poľ. Biblioteka Narodowa Varšava, Poľsko 8 mil.
Krajinská Séčéniho knižnica, maď. Országos Széchényi Könyvtár Budapešť, Maďarsko 8 mil.
Írska národná knižnica, írsky Leabharlann Náisiúnta na hÉireann Dublin, Írsko 8 mil.
Ústredná národná knižnica v Ríme, tal. Biblioteca Nazionale Centrale di Roma Rím, Taliansko 7,5 mil.
Národná lekárska knižnica, angl. National Library of Medicine Bethesda, Md., USA 7 mil.
Jagelovská knižnica, poľ. Biblioteka Jagiellońska Krakov, Poľsko 7 mil.
Národní knihovna České republiky Praha, Česko 6,9 mil.
Kráľovská knižnica Belgicka, hol. Koninklijke Bibliotheek België, fr. Bibliothèque royale de Belgique, aj Knižnica kráľa Alberta I. Brusel, Belgicko 6 mil.
Waleská národná knižnica, walesky Llyfrgell Genedlaethol Cymru, angl. National Library of Wales Aberystwyth, Spojené kráľovstvo 6 mil.
Švajčiarska národná knižnica, nem. Schweizerische Nationalbibliothek, fr. Bibliothèque nationale suisse, tal. Biblioteca nazionale svizzera Bern, Švajčiarsko 5 mil.
Slovenská národná knižnica Martin, Slovensko 4,9 mil.
Národná poľnohospodárska knižnica, angl. National Library of Agriculture Beltsville, Md., USA 4 mil.
Portugalská národná knižnica, port. Biblioteca Nacional de Portugal Lisabon, Portugalsko 3,5 mil.
Kráľovská knižnica, plným názvom Holandská kráľovská knižnica, hol. Koninklijke Bibliotheek Haag, Holandsko 3,5 mil.
Fínska národná knižnica, fínsky Kansalliskirjasto Helsinki, Fínsko 3 mil.
Národná a univerzitná knižnica, fr. Bibliothèque nationale et universitaire Štrasburg, Francúzsko 3 mil.
Národná a univerzitná knižnica v Záhrebe, chorv. Nacionalna i sveučilišna knjižnica u Zagrebu Záhreb, Chorvátsko 3 mil.
Slovinská národná a univerzitná knižnica, slovinsky Narodna in univerzitetna knjižnica Ľubľana, Slovinsko 2,7 mil.
Vatikánska apoštolská knižnica, lat. Bibliotheca Apostolica Vaticana Vatikán 2 mil.
Národná knižnica v Neapole, tal. Biblioteca Nazionale di Napoli, aj Národná knižnica Viktora Emanuela III., tal. Biblioteca Nazionale Vittorio Emanuelle III. Neapol, Taliansko 1,8 mil
Národná knižnica sv. Cyrila a Metoda, bulh. Nacionalna biblioteka Sv. Kiril i Metodij Sofia, Bulharsko 1,5 mil.
Národná knižnica sv. Marka, tal. Biblioteca Nazionale Marciana, aj Marciana Benátky, Taliansko 0,9 mil.

Knižnica Učenej spoločnosti malohontskej

Knižnica Učenej spoločnosti malohontskej, aj Verejná knižnica Malohontského seniorátu — verejná knižnica založená 1808 v Nižnom Skálniku na podnet M. Holka ml. a J. Feješa pod správou Učenej spoločnosti malohontskej. Stala sa vzdelávacím a vedeckoinformačným činiteľom, centrom literárnych úsilí a miestom diskusií o aktuálnych problémoch tvorivej literárnej činnosti. Jej fond tvorilo vyše 3 tis. zväzkov. Pôvodne bola umiestnená v Nižnom Skálniku v dome J. Feješa, 1831 premiestnená do Rimavskej Soboty, kde zostala do 1. tretiny 20. stor., odkiaľ ju prevzala Matica slovenská; v súčasnosti súčasť fondov Slovenskej národnej knižnice; 2014 vyhlásená za historický knižničný fond.

Knóssos

Knóssos, genitív Knóssu, lat. Gnos(s)us, aj Cnos(s)us — archeologická lokalita v Grécku na sev. pobreží ostrova Kréta asi 6 km juhových. od administratívneho centra ostrova, mesta Iraklio. Archeologické vykopávky sa začali 1878 – 79, 1900 – 30 (s prestávkami) ich viedol britský archeológ A. J. Evans a od 1947 pokračujú dodnes. Hlavné archeologické nálezy z Knóssu sú zhromaždené v Archeologickom múzeu v Irakliu, časť v Ashmolovom múzeu (Ashmolean Museum) v Oxforde (Archív A. J. Evansa).

Miesto bolo osídlené už v mladšej kamennej dobe (neolite), bolo tam objavených 10 na seba nadväzujúcich vrstiev neolitického osídlenia (7000 – 6500 pred n. l.). Hlavný rozvoj Knóssu sa však datuje do str. bronzovej doby, keď sa v období 2000 – 1400 pred n. l. stal jedným z najdôležitejších stredísk minojskej kultúry, jej hlavným a najvýznamnejším palácovým centrom. Podľa gréckej mytológie bol sídlom kráľa Minóa (→ Minós), na ktorého príkaz tam aténsky sochár a vynálezca Daidalos vybudoval labyrint (gr. labyrinthos; stavba nazvaná podľa symbolu panovníckej moci, sekery s dvojitým ostrím, → labrys). Žila v ňom obluda Minotauros (syn Minóovej manželky Pasifaé a býka), nad ktorou s pomocou Minóovej dcéry Ariadny zvíťazil aténsky hrdina Théseus.

Legenda o labyrinte pravdepodobne odráža skutočnosť, že v Knósse bolo v priebehu tisícročí vybudovaných niekoľko rozsiahlych neopevnených monumentálnych palácov (palácových komplexov), ktoré A. J. Evans označil ako Minóov palác (okolo 2150/2000 – okolo 1300, resp. 1380 pred n. l.). Pri palácovom komplexe (paláci) bolo od najstarších čias budované aj mesto s dvoma prístavmi. Palác a mesto boli bez opevnenia a boli obklopené poľnohospodárskymi usadlosťami a malými osadami. Najväčší stavebný rozkvet zaznamenali v období okolo 2000 – 1400 pred n. l., keď tam žilo okolo 80-tis. obyvateľov. Minóov palác plnil politickú, obytnú, administratívno-ekonomickú (pravdepodobne bol hlavným centrom obchodu kontrolovaného panovníkmi; do vzdialených oblastí sa vyvážalo víno a olivový olej, doložené sú obchodné styky s Egyptom, so sýrsko-palestínskou oblasťou a str. Itáliou) i kultovú funkciu. Náboženský kult vykonával panovník s manželkou a kňažkami zobrazovanými s dlhými zvonovitými sukňami a odhalenými prsiami (dokladom je napr. soška tzv. Bohyne s hadmi, dnes v Archeologickom múzeu v Irakliu). Hlavným božstvom bol pravdepodobne býk, ktorého štylizované rohy zdobili horné časti paláca, na nádvorí sa odohrávali kultové hry s posvätnými býkmi (zobrazujú ich viaceré fresky).

Palác má zložitú stavebnú históriu členenú na dve hlavné stavebné fázy (Starší a Mladší palác). Starší palác vznikol na začiatku prvého (resp. strednominojského) palácového obdobia (2000 – 1580 pred n. l.) na mieste staršej monumentálnej budovy, pravdepodobne paláca z predpalácového, resp. ranominojského obdobia (2600 – 2000 pred n. l.). R. 1720 pred n. l. bol zničený (pravdepodobne zemetrasením). Po 1700 pred n. l. vznikol na jeho mieste nový, Mladší palác, ktorý veľkoleposťou prevýšil všetky ostatné na Kréte (táto časť dejín Kréty býva v niektorých zdrojoch označovaná aj ako obdobie nových palácov, 1700 – 1400 pred n. l.; podľa iného, tradičného datovania trvalo druhé palácové, resp. neskorominojské obdobie 1580 – 1400 pred n. l.). Okolo 1470 pred n. l. postihla Knóssos rovnako ako celú Krétu ďalšia katastrofa (pravdepodobne v dôsledku výbuchu sopky Théra); dátum definitívneho zániku paláca je však predmetom sporov a nie je presne určený.

Pôdorysné usporiadanie i rozloha obidvoch palácov boli približne zhodné (asi 15-tis., podľa iných zdrojov 20-tis. m2), okolo boli ďalšie obytné budovy. Ústrednou časťou paláca bolo centrálne nádvorie (dvor) pravouhlého pôdorysu (dĺžka 53 m, šírka 27 m). Jeho dlhšia os orientovaná v smere sever – juh člení palác na dve krídla, ktoré boli rozdelené chodbami na ďalšie komplexy, miestnosti radené vedľa dvora boli pospájané dlhými úzkymi chodbami, nachádzalo sa tam aj niekoľko menších vnútorných dvorov. Do monumentálneho komplexu, ktorý mal okolo 1 300 miestností, viedli zo všetkých štyroch svet. strán vchody s dvoma hlavnými bránami (sev. a juž. propyleje). Niektoré časti mali až tri podlažia (niektorí bádatelia hovoria až o piatich) spojené schodiskami, ktoré viedli aj na rovné strechy.

Základy paláca boli vybudované z mohutných kamenných blokov, niektoré steny z kameňa, ich horné časti z hliny alebo z nepálených tehál a vystužené drevenými trámami. Boli pokryté tvrdými vápennými omietkami a mnohé zdobené štukovými reliéfmi alebo freskami s ornamentálnymi motívmi, ako aj s prírodnými (morské živočíchy, vtáky) i figurálnymi námetmi (scény z kultového či zo svetského života, napr. tzv. Parížanka s kultovým uzlom na šiji, Princ s ľaliami a i.). Spodné časti stien a steny významných miestností boli obložené sadrovcom alebo alabastrom. Stropy boli z dreva, podlahy zo sadrovca. Často sa uplatňovali piliere a stĺpy (najčastejšie drevené na kamenných pätkách a pokryté omietkou; typický bol tzv. minojský stĺp s vankúšovou hlavicou, ktorého driek sa smerom nahor rozširuje). Palác mal vybudovaný kanalizačný systém a vodovod (vodu z neďalekých hôr privádzal akvadukt dlhý okolo 10 km).

V záp. krídle boli kultové miestnosti a trónna sieň, nad nimi (na nezachovanom druhom podlaží) pravdepodobne štátne reprezentačné miestnosti. V tejto časti komplexu (v Staršom paláci aj vo vých. krídle) sa nachádzali aj sklady s veľkými hlinenými nádobami (→ pitos). V severozáp. časti paláca bol objavený archív hlinených tabuliek obsahujúci vyše 3-tis. exemplárov so záznamami najmä v lineárnom písme B (v Knósse boli objavené doklady všetkých hlavných typov predalfabetických krétskych písem). Na západe priliehal k palácu ďalší dvor so schodovitým hľadiskom. Táto stavba (všeobecne označovaná ako divadlo a v strednominojskom období slúžiaca pravdepodobne na rituálne obrady, náboženské ceremónie a slávnosti) podporuje hypotézu niektorých bádateľov o existencii divadelných predstavení už o tisíc rokov skôr, než vznikli prvé Aischylove tragédie; väčšina bádateľov však kladie začiatok gréckeho antického divadla až do 6. – 5. stor. pred n. l. a spája ho s doložením prvého textu (scenára) divadelnej hry na území pevninského Grécka. Vo východnom krídle sa nachádzala kráľovská obytná časť s kúpeľňami a so sanitárnym zariadením (maľované vane z pálenej hliny, tzv. Kráľovnin megarón mal prvý známy príklad splachovacej toalety), z centrálneho nádvoria do nej viedlo monumentálne schodisko. Severne od kráľovských obytných miestností boli vo vých. krídle situované aj dielne umelcov a remeselníkov. Remeselná výroba sa zameriavala na výrobu kvalitných pracovných nástrojov z bronzu i na tvorbu úžitkovej keramiky zdobenej geometrickými prvkami alebo prvkami s prírodnými (chobotnice, kvety), prípadne s figurálnymi motívmi (náboženské obrady). Časté boli drobné predmety (pečatidlá, gemy) zhotovované z polodrahokamov a zo vzácnejších druhov kameňov, zlaté prstene a rôzne šperky (náramky, náhrdelníky, náušnice, čelenky). Medzi nálezmi boli aj umelecké výrobky z africkej slonoviny a núbijského zlata. Niektoré časti paláca boli čiastočne zreštaurované na základe návrhov A. J. Evansa, ktorý odkryl a očistil jeho zvyšky. Hodnovernosť niektorých detailov i celej rekonštrukcie je podľa mnohých bádateľov sporná (boli použité moderné materiály, napr. pôvodné drevené stĺpy sú vytvorené z betónu, nepresné sú aj rekonštrukcie mnohých fresiek).

Domy v priľahlom meste mali pravouhlé miestnosti a rovné stropy, základy boli z kameňa a steny z hliny alebo z nepálených tehál. Ulice boli dláždené kameňom. K najvýznamnejším stavbám v meste patria zvyšky tzv. Malého paláca (okolo 1700 – 1600 pred n. l.; rozľahlé obytné miestnosti a kultové priestory), tzv. Kráľovská vila, ako aj tzv. karavanserail (ubytovňa pre pútnikov s podzemnou miestnosťou s prameňom). V blízkosti paláca sa nachádzajú pohrebiská, niektoré z významných (pôvodne pravdepodobne kráľovských) hrobiek sú vytesané do skaly, niektoré vybudované z kameňa a zaklenuté.

V 2. pol. 15. stor. pred n. l. prežíval Knóssos nový rozmach pod nadvládou mykénskych Grékov (Achájcov), okolo 1380 pred n. l. definitívne zanikol (príčina nie je známa). Od príchodu Dórov na Krétu (13. – 12. stor. pred n. l.) až do jej dobytia Rimanmi (67 pred n. l.) bol Knóssos centrom jedného z najmocnejších krétskych mestských štátov (najväčší rozkvet dosiahol v 9. – 6. stor. pred n. l.; na časti ruín paláca bol vybudovaný chrám bohyne Rey; 6. – 5. stor. pred n. l.). Jeho význam definitívne upadol približne v 5. stor. n. l., keď ho ako centrum oblasti nahradilo Iraklio (historicky Hérakleion).

Knoxville

Knoxville [noksvil] — mesto v USA vo vých. časti štátu Tennessee; 179-tis. obyvateľov, aglomerácia 798-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný, odevný, chemický, potravinársky, tabakový, hutnícky (hlinikáreň v aglomerácii). Dopravná križovatka. Turistické stredisko v blízkosti národného parku Great Smoky Mountains National Park (→ Great Smoky Mountains).

Založené 1786 počas americkej revolúcie generálom Jamesom Whitom (*1747, †1821), ktorý sa tam usadil. R. 1791 mesto, nazvané podľa ministra vojny USA Henryho Knoxa (*1750, †1806). Zásluhou guvernéra Williama Blounta (*1749, †1800) bolo 1792 – 96 centrom územia na J od rieky Ohio, 1796 – 1817 hlavné mesto štátu Tennessee. Počas občianskej vojny v USA striedavo obsadené vojskami Konfederácie (do septembra 1863) a Únie, ktoré okolo mesta vybudovali silné opevnenia. Po vojne obnovené, do konca 19. stor. predstavovalo významné priemyselné (železiarsky a potravinársky priemysel) a obchodné centrum, ako aj spracovateľské centrum tzv. tennesského mramoru. Začiatkom 20. rokov 20. stor. začalo stagnovať, koncom 20. stor. opätovný rozvoj. Stavebné pamiatky: dom J. Whita (James White’s Fort, 1786), viacero domov v štýle klasicizmu a historizmu, napr. Blount Mansion (1792, sídlo W. Blounta), Bleak House (1858, sídlo velenia vojsk Konfederácie 1863; dnes múzeum), Mabry-Hazen House (1858, dom rodiny Mabryovcov, od 1992 Múzeum rodinného života počas občianskej vojny v USA a po nej), Weswood (1890). Univerzita (Univesity of Tennessee, založená 1794), viacero múzeí, napr. Múzeum umenia Knoxville (1990).

Köbejev, Spandijar

Köbejev, Spandijar, rus. Kobejev, 13. 10. 1878 Aqsuat, Turgajská oblasť, dnes administratívna oblasť Qostanaj – 2. 12. 1956 tamže — kazašský sovietsky spisovateľ, prekladateľ, pedagóg a verejný činiteľ. R. 1887 – 92 študoval na kazašsko-ruskej škole, od 1901 vyučoval ruštinu a literatúru, 1905 absolvoval pedagogický kurz v Qostanaji. V literatúre predstaviteľ kritického realizmu. Autor prvého kazašského románu Výkupné za nevestu (Qalyng mal, 1913), v ktorom prostredníctvom príbehu mladej ženy, ktorá sa z otcovej vôle vydala za starého boháča a s pomocou susedov sa jej podarilo ujsť a založiť si vlastný šťastný domov, podrobil kritike patriarchálny spôsob života a niektoré staré feudálne zvyky, odsúdil útlak chudobných i nerovnoprávne postavenie žien a súčasne vyzdvihol nadšenie mladých Kazachov túžiacich po slobode. Autor spomienkovej knihy Splnené túžby (Oryndalghan arman, 1951) o živote predrevolučnej kazašskej spoločnosti a zásadných zmenách po nastúpení sovietskej moci. Propagoval a prekladal ruskú literatúru, najmä dielo I. A. Krylova, ktorého bájky spolu s niekoľkým Köbejevovymi bájkami vyšli súhrnne pod názvom Vzorný preklad (Ülgili täržime, 1910). V pedagogike nadviazal na dielo Y. (Ibraja) Altynsarina, dôraz kládol na zakladanie kazašských škôl a výchovu detí. Pre kazašské školy zostavil čítanku Vzorný chlapec (Ülgili bala, 1912) obsahujúcu niektoré jeho poviedky, bájky I. A. Krylova i ukážky kazašského folklóru.

Kobeliarovo

Kobeliarovo — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Slovenskom rudohorí vo vých. časti Revúckej vrchoviny, 461 m n. m.; 457 obyvateľov (2015). Vrchovinné územie zalesnené prevažne bukovým lesom s prímesou hrabu. Obec písomne doložená 1466 a 1498 ako Fekethepatak, 1551 Kobelar, 1773 Fekete-Pataka, Kobelaroff, Kobelarow, 1786 Fekete-Pataka, Kobelarow, 1808 Feketepatak, Schwarz-Seifen, Kobelár, Kobelárowá, 1863 – 1902 Feketepatak, 1907 – 13 Kisfeketepatak, 1920 Kobeljarovo, Kobelárová, 1927 Kobeliarovo. Patrila Bubekovcom zo Štítnika, od 17. stor. Andrášiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pálením uhlia, furmanstvom, baníctvom, prácou v lesoch a domácou výrobou plátna. V katastri obce existovala osada Filipovo, ktorá vznikla v 1. polovici 14. stor. (doložená 1362 a 1427 ako Phylyphaza), obyvatelia sa zaoberali baníctvom, zanikla v polovici 15. stor. Stavebné pamiatky: ranogotický evanjelický a. v. kostol (okolo 1300 – 10, 1664 a v 19. stor. upravený, 2001 zrekonštruovaný). Rodný dom P. J. Šafárika (bývalá evanjelická fara, 2. polovica 18. stor.) s expozíciou (1986) a s pamätnou tabuľou (1922).

koberec

koberec

1. v užšom význame úžitková a dekoratívna textília veľkej plošnej hmotnosti používaná na pokrývanie podláh (v niektorých krajinách, resp. kultúrach aj na pokrývanie stien), v širšom význame aj nástenná textília (nástenný koberec, napr. tapiséria, gobelín, art protis) určená na dekoráciu stien. Koberce majú výborné tepelno- a zvukovoizolačné vlastnosti, preto sa od staroveku používali ako izolácia stien (najmä u kočovných národov; v niektorých orientálnych krajinách dodnes) alebo na zateplenie podlahy obytných miestností. Okrem úžitkovej majú aj estetetickú funkciu, predstavujú výrazný dekoratívny doplnok interiéru a niektoré majú vysokú umeleckú hodnotu.

V minulosti sa zhotovovali ručne na zvislom (v súčasnosti používaný výhradne na výrobu gobelínov) alebo na vodorovnom tkáčskom stave (na krosnách), v súčasnosti najmä strojovo na tkáčskych strojoch, kvalitnejšie na žakárových tkáčskych strojoch, na niektoré účely aj technológiami výroby netkaných textílií. Materiálom na ich výrobu sú prírodné vlákna (vlna, hodváb, bavlna, juta, sisal, konopné alebo kokosové vlákno), syntetické vlákna (polyamid, polypropylén, polyester, polyakryl) alebo zmesi vláken (napr. vlna – polyamid). Druh a kvalita vláken ovplyvňujú vlastnosti koberca (vzhľad, opotrebovanie, svetlostálosť, odolnosť proti nečistotám a i.), ako aj jeho cenu.

Základným technologickým postupom pri výrobe koberca je kríženie dvoch navzájom kolmých sústav nití: osnovy (zvislo vedené nite najčastejšie z juty alebo z polypropylénu) a útku (vodorovne vedená niť z prírodnej alebo zo syntetickej priadze pretkávajúca osnovnú niť). Pri plocho tkaných kobercoch sa zvislo vedená osnovná niť priamo pretkáva vodorovne vedenou útkovou priadzou. Pri väčšine ostatných kobercov tvorí základnú (nosnú) vrstvu podkladová tkanina, mriežka rozličnej hustoty tvorená osnovou a útkom, do ktorej sa viazaním, všívaním, vpichovaním alebo lepením upevňuje vlasová priadza, čím vzniká povrch s rôznou štruktúrou (slučkový vlas, strihaný vlas alebo refiéfny vzor). Podkladovou vrstvou, ktorá sa výrazne podieľa na životnosti koberca, na jeho izolačných vlastnostiach či na schopnosti odvádzať elektrostatický náboj, môže byť juta (najpoužívanejší materiál, v súčasnosti najmä syntetická juta), guma (používa sa na spevnenie záťažových kobercov), plsť (zmäkčuje koberec, má výborné zvukové a tepelnoizolačné vlastnosti) či latex (lacná technológia; rub koberca sa natiera latexovou hmotou, ktorá nemá výrazné vlastnosti).

Koberce sa členia podľa viacerých kritérií. Podľa spôsobu zhotovovania sa rozlišujú ručne viazané, tkané, všívané a vpichované lepené koberce.

Najcennejšie sú ručne viazané koberce pochádzajúce najmä z Orientu, preto sa nazývajú orientálne koberce (pod Orientom sa chápu tieto hlavné geografické oblasti: Anatólia, Kaukaz, Perzia, resp. Irán, záp. Turkestan, vých. Turkestan, India a Čína, ako aj oblasť sev. Afriky, t. j. Maroko, Tunisko a Egypt). Ručne viazané koberce sú jednostranné (vzor majú len na jednej strane) s vlasovým povrchom. Zhotovujú sa tak, že na zvislé osnovné nite (spravidla z juty; konce osnovných nití presahujúce vlastný rozmer koberca tvoria strapce; niekedy sa strapce uväzujú na už hotový koberec) sa viažu uzly z vlnenej (česanej alebo mykanej) či z hodvábnej priadze, ktorých konce tvoria vlas (rad uzlov vytvára tzv. vlasový útok). Priadza sa viaže dvojakým spôsobom podľa dvoch základných typov uzla: perzského a tureckého. Pri asymetrickom perzskom uzle (nazývaný aj senneh podľa mesta Sanandadž v záp. Iráne, resp. podľa jeho staršieho názvu Senneh) sa priadza obtáča okolo jednej osnovnej nite dookola a okolo druhej v neuzavretej slučke, pri symetrickom tureckom uzle (nazývaný aj gördes podľa mesta Gördes v str. Turecku) sa priadza viaže úplným obtočením okolo dvoch osnovných nití. Po uviazaní celého radu uzlov spravidla nasleduje jeden alebo niekoľko útkových radov z juty (spevňujúci základný útok). Konce vlnenej alebo hodvábnej útkovej priadze sa po uviazaní uzla zostrihávajú na rovnakú dĺžku, čím vzniká charakteristický vlas. Vzory sa vytvárajú použitím rozlične zafarbenej útkovej priadze (používajú sa prírodné farbivá). Kvalita a hodnota ručne viazaných kobercov závisí od kvality priadze a počtu uzlov na m2, priemerný počet uzlov je 16-tis. – 80-tis. na m2, pri niektorých kobercoch však môže byť oveľa vyšší (až 600-tis.). Za najstarší zachovaný ručne viazaný koberec na svete sa považuje koberec z archeologickej lokality Pazyryk (okolo 400 pred n. l.; 183 × 200 cm, 360-tis. symetrických uzlov na m2) objavený v hrobe skýtskeho princa v pohorí Altaj na Sibíri, v súčasnosti uchovávaný v Ermitáži v Petrohrade. Koberce z jednotlivých oblastí (ďalej členené podľa regiónov, resp. podľa miest zhotovovania a podľa nich nazývané) sa vyznačujú osobitými vzormi a farebnosťou. Ručne viazané orientálne koberce sa pokladajú za originálne umelecké diela (napr. 2010 bolo tradičné umenie viazania kobercov v iránskych mestách Fars a Kášán zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO). Najcennejšie orientálne koberce predstavujú originál (takéto koberce sa označujú ako pôvodné), v súčasnosti sa však orientálne koberce viažu aj v manufaktúrach podľa predlohy dizajnérov (dizajnový koberec).

Osobitnú skupinu ručne viazaných kobercov tvoria koberce zhotovované v Európe, tzv. európske koberce. Prvé viazané koberce na území Európy sa zhotovovali v Španielsku po obsadení veľkej časti krajiny Maurmi (Arabmi; 711 – 1492), hlavnými mestami ich výroby boli Cuenca a Almería. Do 17. stor. sa používala technika tzv. španielskeho uzla (symetrický uzol viazaný na jednej osnovnej niti). Popri typických maurských motívoch (hviezdy, stromy, na bordúrach nápisy kúfskym písmom) sa v 14. – 15. stor. začali objavovať gotické motívy, erby ap. Inšpiráciou boli aj perzské motívy známe z keramických obkladov stien. V 15. – 16. stor. ovplyvnili dekor kobercov motívy odvodené z talianskej renesancie (kvetinové girlandy i listové úponky). V 16. stor. európski tkáči napodobňovali koberce importované do Európy z Osmanskej ríše (napr. v 17. – 18. stor. sa pri väčšine španielskych kobercov používal turecký uzol). Významná manufaktúra na výrobu ručne viazaných kobercov Manufacture de la Savonnerie vznikla 1624 vo Francúzsku s ateliérmi v Paríži a v Lodève (juž. Francúzsko), najväčší rozvoj dosiahla v období 1650 – 85 a pracuje dodnes. Výzdoba kobercov mala čisto európsky charakter, bola odvodená od renesančných a barokových vzorov. Ich návrhy tvoril napr. aj Ch. Le Brun. Častými motívmi boli naturalistické girlandy kvetov, akanty alebo mytologické scény. Koberce zo Savonnerie boli žiadané aj počas nasledujúcich vyše 100 rokov (napr. pre kráľovské paláce Louvre, Tuilleries, Versailles a i.). Matné farby a rokokové motívy typické pre obdobie vlády Ľudovíta XV. vystriedali koncom 18. stor. tmavé zemité farby a geometrické vzory typické pre etruský štýl. Európsky primát v manufaktúrnom zhotovovaní kobercov patrí Francúzsku, kde sa tkanie kobercov rozvíjalo od 17. stor. v čase úpadku španielskej výroby (doklady o minimálne 300 rokov skôr existujúcej produkcii sa nezachovali). Významným centrom bol stredofrancúzsky Aubusson, kde bola 1743 založená manufaktúra, ktorej produkciu charakterizujú komplikované vzory (v 19. stor. so zložitými girlandami) a dokonale realistický kvetinový dekor. V Anglicku sa koberce zhotovovali od pol. 15. stor., v 16. stor. v manufaktúrach v Barchestone (Sheldon Looms, založená v pol. 16. stor.) a v Norwichi, od 1755 sa ručne viazané koberce zhotovovali v Axminsteri. Manufaktúry na koberce sa zakladali po celej Európe, napr. ručne viazané koberce sa zhotovovali v dielni založenej 1643 v meste Brody (dnes na Ukrajine), významnou oblasťou vzniku ľudových, ručne viazaných kobercov bol aj Balkánsky polostrov. V 19. stor. sa výroba kobercov zmechanizovala; renesancia výroby ručne viazaných kobercov nastala nakrátko v posl. štvrtine 19. stor. v Spojenom kráľovstve najmä pod vplyvom W. Morrisa a hnutia Arts and Crafts. V Európe sa v súčasnosti vyrábajú koberce len strojovo (s výnimkou kobercov zhotovovaných rozličnými technikami v malom počte remeselných dielní, resp. kobercov zhotovovaných podomácky, zo záľuby).

Tkané koberce sú plošné textílie presne ohraničených rozmerov, veľkej hmotnosti, zhotovené ručným alebo strojovým tkaním z prírodných alebo zo syntetických vláken, resp. z ich zmesí.

Ručne tkané koberce sa zhotovovali na tkáčskych krosnách už v staroveku, napr. v Egypte, Asýrii alebo v Babylone, kde slúžili aj ako ochrana proti slnečnému žiareniu, a na rozdiel od ručne viazaných orientálnych kobercov (vyrábaných len v Oriente) sa dodnes tkajú vo všetkých kultúrach a krajinách na svete (napr. na Slovensku handričkové koberce). Rozkvet ich výroby v Európe nastal v pol. 16. stor. vo Flámsku a vo Francúzsku (Beauvais) a v 18. stor. v Nemecku. V Anglicku založili 1749 tkáči, ktorí tam emigrovali z Francúzska, manufaktúru na výrobu kobercov v Paddingtone (dnes mestská časť Londýna), neskôr sa presťahovala do Fulhamu. Od 1756 až do konca 18. stor. úspešne pôsobila manufaktúra v Exeteri. Vyrábali sa koberce určené pre aristokraciu a inú zámožnú klientelu, často podľa návrhov výtvarných umelcov. Od 1756 pôsobila manufaktúra Moorfields v Londýne, 1769 vznikli koberce podľa návrhov R. Adama. Známa bola aj poľská a západoukrajinská produkcia kelímov.

V súčasnosti sa strojovo tkané koberce vyrábajú tak z prírodných, ako aj zo syntetických vláken, môžu byť vzorované (napr. klasické orientálne, ale aj africké či moderné motívy, farebnosť je neobmedzená) alebo jednofarebné. Najznámejšie strojovo tkané koberce sú axminsterské koberce napodobňujúce ručne viazané koberce. Kým v minulosti sa ako axminsterské koberce označovali koberce s vysokým vlasom a so vzormi vytvorenými tkaným ženilkovým útkom (→ ženilka), v súčasnosti sa tak označujú koberce vyrábané na štipcových (tzv. gripperaxminsterských) tkáčskych strojoch; ich pestrofarebný vlasový povrch vzniká z kúskov priadze, ktoré sa do podkladovej tkaniny vkladajú pomocou štipcov. Na prútových tkáčskych strojoch sa vyrábajú hladké jednolícne koberce s jemným alebo so zrnitým jednofarebným vlasovým povrchom vytváraným zatkávaním a vyťahovaním prútov (oceľových drôtov), cez ktoré sa preväzuje vlasová osnova. Prúty môžu byť hladké alebo s nožom. Hladké prúty vytvárajú po vytiahnutí na lícnej strane kobercovej slučky (vyťahovaný vlas), napr. pri jednofarebných alebo melírovaných kobercoch typu buklé so zrnitou povrchovou štruktúrou vyrábaných z mykaných priadzí hrubších vĺn a srstí alebo zo sisalu v kombinácii so syntetickými priadzami. Takéto koberce sú trvanlivé, majú veľmi dobrú tepelnú i zvukovú izoláciu a pomerne nízku hmotnosť a ľahko sa udržiavajú; používajú sa v obytných priestoroch a v menej zaťažených podlahách kancelárií. Prúty s nožom vytvárajú po vytiahnutí zrezaný vlas, napr. hladké jednolícne koberce s jemným jednofarebným povrchom typu velvet alebo velúr, pričom výška vlasu podľa výšky použitého prúta môže byť 3 – 8 mm. Pri konečnej úprave sa vlas pristrihuje. Pri výrobe niektorých typov kobercov sa používajú obidva druhy prútov a takto vytvorený vlas sa označuje ako kombinovaný (frizé), pri kobercoch typu heatset je použitá priadza tepelne upravená, čím sa stáva odolnou proti zošliapaniu či opotrebovaniu vysávaním. Typy frizé i heatset sa vyrábajú z vlny alebo z bavlny a najčastejšie z polyakrylových vláken (vzhľadom pripomínajú vlnené koberce). Tzv. dvojplyšové koberce sa vyrábajú súčasným tkaním dvoch kobercov nad sebou lícom k sebe. Spojené sú vzorovými vlasovými osnovnými priadzami, ktoré sa priamo na tkáčskych strojoch rozrezávajú v strede nožom. Výhodou tejto technológie je úspora materiálu (vlna alebo syntetická priadza) a možnosť nastavenia výšky vlasu. Vyznačujú sa vysokou vlasovou hustotou (t. j. pomer hrúbky vlasovej vrstvy a jej hmotnosti), jemnosťou a hodvábnym leskom, vzor je vidieť aj na rubovej strane, čím pripomínajú ručne viazané koberce. Sú určené do bytových priestorov. Z prírodných vláken sa vyrábajú aj obojstranné hrubo tkané jutové (najlacnejší typ koberca určený predovšetkým na pokrytie silno zaťažených podláh na chodbách a v predsieňach), sisalové (lepšie odolávajú zmenám vlhkosti ako jutové, preto sa uplatňujú v kúpeľniach, kuchyniach a na chodbách) a kokosové koberce (zvyčajne jednofarebné, veľmi trvanlivé, vlhkosť prijímajú len nepatrne, používajú sa vo vstupných halách, v prostriedkoch hromadnej dopravy, plavárňach, kúpeľniach ap. Ich nevýhodou je neohybnosť a veľká hmotnosť, nie sú vhodné na schodiská, kde sa rýchlo lámu).

Pri všívaných kobercoch (→ všívanie, angl. tufting) sa vlasová priadza všíva do vopred zhotovenej základnej (podkladovej) textílie. Napnutá nosná textília sa v prešívacom zariadení prepichuje ihlami s navlečenými vzorovými priadzami, ktoré na opačnej strane zachytí chápač, a tak sa pri spätnom pohybe ihly vytvorí slučka; stroje na výrobu kobercov so strihaným (rezaným) vlasom majú na každom chápači nôž, ktorý slučky prereže. Následne sa rubová strana natrie spevňujúcim materiálom (napr. latexom), aby sa voľne naviazaný vlas pevne spojil s podkladom. Na získanie dostatočnej stability rozmerov a bezchybnej priliehavosti koberca na plochu sa nalepí druhá rubová vrstva z juty, polyesterovej tkaniny alebo z polypropylénového rúna, iným druhom rubovej vrstvy je tzv. penový rub, ktorý zvyšuje tepelnú izoláciu a zmäkčuje nášľap.

Menej kvalitné vpichované lepené koberce s nižšou životnosťou sa vyrábajú podobnou technológiou, vlákna (bez vytvárania slučiek) sa však priamo vpichujú do zlisovaného materiálu základnej (nosnej) vrstvy. Tieto koberce sa vyrábajú väčšinou z recyklovaných priadzí s použitím lepidla. Lícna strana je kvalitnejšia ako rubová, ktorá vzniká zatieraním a stužením, napr. latexom.

Podľa dĺžky vlasu (t. j. dĺžky časti vlasovej priadze od podkladovej tkaniny po špičku priadze) sa rozlišujú koberce s nízkym vlasom, pri ktorých je priadza zostrihaná tesne nad povrchom a patrí k nim väčšina ručne alebo strojovo viazaných i tkaných kusových kobercov a rozličné druhy pásových kobercov, napr. ženilkové a velúrové koberce či koberce typu buklé, a koberce s vysokým vlasom, ku ktorým patria napr. tkané guby z ovčej vlny s dlhým nespriadaným vlasom zhotovované aj na Slovensku (v Grécku nazývané flokati), ďalej ručne viazané koberce zhotovované v Škandinávii, nazývané rya, ktorých dekor tvoria napr. ľudské postavy v pároch alebo abstraktné vzory, či rovnako ručne viazané berberské koberce (spravidla jednofarebné, zvyčajne vo farbe vlny, resp. béžové). Plocho tkané koberce nemajú vlas, sú dvojrozmerné, napr. kelím alebo na Slovensku rozšírené ručne tkané handričkové koberce z bavlnených či zo zmesových odstrižkov textílií so vzorom z užších alebo zo širších pásikov alebo z menších či z väčších štvoruholníkov (pokrovce).

Podľa spôsobu použitia sa koberce vyrábajú ako polozáťažové (určené do bytových priestorov), vysokozáťažové (do hotelov, kancelárií, konferenčných priestorov, škôl, nemocníc) či extrémne záťažové (na miesta s veľkým pohybom ľudí, napr. do vstupných hál, veľkých obchodných domov, na frekventované schodiská).

Podľa spôsobu uloženia sa rozlišujú voľne položené kusové koberce a koberce, ktoré sa k podlahe zvyčajne fixujú lepidlom alebo obojstrannou kobercovou páskou (tzv. kobercové štvorce, resp. dlaždice, či celoplošné pásové koberce z kobercovej metráže pokrývajúce celú plochu miestností). Kusové koberce môžu mať rozličné tvary a rozmery, najčastejšie tvar obdĺžnika (s rozmermi napr. 60 × 110 cm, 80 × 120 cm, 80 × 150 cm, 120 × 140 cm, 160 × 230 cm, 200 × 290 cm), ale aj kruhu alebo elipsy, osobitné typy predstavujú behúne (úzke a dlhé koberce; najčastejšie 70 × 300 cm) a tzv. mostíky (spravidla okolo 70 × 110 cm; určené na pokrytie voľných podlahových plôch medzi kobercami väčších rozmerov).

Pásové koberce alebo veľké metrážové koberce sú celoplošné podlahové textílie patriace k obľúbeným podlahovým krytinám, vyrábajú sa od 50. rokov 20. stor. Sú navinuté na kotúčoch (minimálna šírka 2 m, maximálna 5 m; dĺžka v závislosti od hmotnosti a druhu koberca až 20 – 25 m) a zákazníkovi sa z nich v predajniach podľa jeho požiadaviek odstrihne.

Osobitný typ koberca predstavuje modlitebný koberček používaný v islamskom prostredí;

2. súvislá plocha husto pokrytá rovnakým materiálom, napr. trávnikový koberec (plocha porastená husto vysiatou trávou), asfaltový koberec (vozovka, ktorej povrch tvorí kamenivo spojené asfaltom); vo vojenskom slangu kobercový nálet (súvislé husté bombardovanie plošných cieľov).

Koblenz

Koblenz [-lenc] — mesto v záp. časti Nemecka v spolkovej krajine Porýnie-Falcko pri ústí rieky Mosela do Rýna; 106-tis. obyvateľov (2013). Priemysel potravinársky (najmä vinársky a pivovarnícky), kovoobrábací, strojársky, chemický, jemnej mechaniky, papiernický. Dopravná križovatka, riečny prístav. Turistické stredisko. V okolí pestovanie viniča.

Osídlenie na sútoku Rýna a Mosely bolo založené medzi 12. – 9. stor. pred n. l. Počas vlády cisára Augusta (27 – 14 pred n. l.) tam vznikol rímsky kastel, v 1. polovici 1. stor. n. l. rímsky vojenský tábor (Castellum apud Confluentes; z lat. confluens = sútok) a bol postavený most cez Rýn a začiatkom 4. stor. rímska pevnosť, ktorá tvorila centrum neskoršieho stredovekého mesta rozloženého vnútri pôvodných rímskych hradieb. Po zániku Západorímskej ríše (476) si ho podmanili Frankovia a stalo sa kráľovským sídlom (jedna z kráľovských falcí), po rozpade Franskej ríše (843) súčasť tzv. cisárskeho léna Lotara I. (Itália, Burgundsko, Lotrinsko, Alsasko, Frízsko), 882 vyplienené Normanmi. Od 1018 majetok a sídlo arcibiskupov z Trieru. R. 1214 získalo mestské práva. Počas tridsaťročnej vojny viackrát obsadené francúzskymi a švédskymi vojskami a čiastočne zničené, po 1652 znova opevnené, 1688 utrpelo značné škody ostreľovaním počas vojny o falcké dedičstvo. Po vypuknutí Francúzskej revolúcie (1789) bolo centrom emigrovaných francúzskych rojalistov, 1794 si ho podmanil Napoleon I. Bonaparte. Od 1815 súčasť Pruska, administratívne centrum pruskej provincie Rýn, sídlo hlavného úradu a generálneho veliteľstva. Po skončení 1. svetovej vojny súčasť rýnskej demilitarizovanej zóny (do 1924 pod americkou a do 1929 pod francúzskou kontrolou). Počas 2. svetovej vojny silno poškodené bombardovaním americkými a britskými vojskami. R. 1946 – 50 sídlo vlády spolkovej krajiny Porýnie-Falcko. Stavebné pamiatky: bazilika Sankt Kastor (pôvodne karolovský kostol vysvätený 836, románsky prestavaný koncom 12. stor., vysvätený 1208, prestavaný v 13. stor., neskorogoticky zaklenutý koncom 15. stor., reštaurovaný v 19. – 20. stor.), kostol Liebfrauenkirche (pôvodne neskororománsky z 12. – 13. stor., neskorogoticky prestavaný v 15. stor.), románsky kostol Florinskirche (pôvodne kláštorný, 1100, goticky prestavaný v 14. stor., prestavaný v 16. – 17. stor.), ranobarokový jezuitský kostol (Jesuitenkirche, 1613 – 17, rekonštruovaný v 20. stor.), s budovou bývalého jezuitského kolégia (16. – 17. stor., dnes súčasť mestskej radnice), ranoklasicistický arcibiskupský a kniežací palác (Kurfürstliches Schloss, 1777 – 93, zničený 1944, začiatkom 50. rokov 20. stor. obnovený, koncom 20. stor. rekonštruovaný; pozostáva z hlavnej budovy s dvoma polkruhovými krídlami lemujúcimi vnútorné nádvorie) s priľahlým parkom, divadlo (1786 – 87), gotický kamenný most cez Moselu (Balduinbrücke, 1342 – 43), hrad Alte Burg (pôvodne vodný hrad založený okolo 1185 na mieste rímskej veže, ktorá bola súčasťou mestských hradieb, prestavaný v 13. – 18. stor., dnes archív), neskorogotická mestská tržnica a tančiareň (Alte Kauf- und Tanzhaus, 1419 – 25, 1724 zbarokizovaná, viackrát rekonštruovaná), komenda Rádu nemeckých rytierov (Deutschordenkommende, 13. stor., od 1992 Ludwig Museum), viaceré stredoveké (napr. hostinec Zum Deutschen Kaiser, koniec 15. stor.), renesančné (cechový dom Krämerzunfthaus, koniec 16. stor.) i barokové domy (Stará mincovňa, 1761 – 63; rodný dom kniežaťa C. Metternicha, 1674; Dreikönigenhaus, začiatok 18. stor.) a i. Pri ústí Mosely do Rýna (Deutsches Eck) pamätník s jazdeckou sochou Wilhelma I. (1897, zničený 1945, rekonštruovaný 1993). Čiastočne zachovaný systém vojenských pevností, ktorého súčasťou je aj pevnosť Ehrenbreitstein (na mieste rímskej vojenskej pevnosti z 3. – 5. stor. vznikol okolo 1000 hrad, v stredoveku viackrát prestavaný, v 16. stor. premenený na pevnosť, ktorá bola 1801 zničená a po 1815 – 86 postupne prestavovaná). Neogotický Christuskirche (1901 – 04), neorománsky kostol Herz-Jesu-Kirche (1900 – 03, rekonštruovaný v 2. polovici 20. stor.), neorománska vládna budova (1902 – 06) a i. Viacero stavieb súčasnej architektúry (napr. Forum Confluentes, 2013). Množstvo múzeí a galérií, univerzita (založená 1990), sídlo ústredného nemeckého archívu (→ Bundesarchiv Koblenz). V blízkosti mesta viacero hradov a zámkov, napr. asi 7 km juž. neogotický zámok Schloss Stolzenfels (pôvodne stredoveký hrad z 12. stor., koncom 17. stor. poškodený, v 19. stor. rekonštruovaný a prestavaný). Kultúrne pamiatky Koblenzu s priľahlou kultúrnou krajinou v údolí Rýna boli 2002 pod názvom Horné údolie Stredného Rýna zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako súčasť 65 km úseku údolia str. Rýna so zámkami, historickými mestami a vinicami.

Kobryn

Kobryn — mesto v juhozáp. Bielorusku v Brestovskej oblasti v blízkosti hraníc s Poľskom a Ukrajinou pri spojení Dnepersko-bužského prieplavu s riekou Muchavec, administratívne stredisko Kobrynského rajónu; 52-tis. obyvateľov (2012). Priemysel strojársky, potravinársky, stavebných materiálov. Významný cestný uzol.

Oblasť (pri ústí rieky Kobrynka do rieky Muchavec) osídlená asi v 9. – 10. stor. Kobryn prvýkrát písomne doložený 1287. Od pol. 14. stor. súčasť Litovského veľkokniežatstva, 1387 – 1519 centrum údelného Kobrynského kniežatstva, boli tam postavené pôvodné drevené hrady (Horný a Dolný hrad), 1497 záp. od hradieb postavený kláštor. Neskôr sa osídlenie rozšírilo aj na druhý breh rieky Muchavec. Od 1589 mesto (na základe magdeburského práva) s vlastnou samosprávou a erbom. R. 1648 spustošené kozáckymi oddielmi, 1660 obsadené Švédmi a 1662 litovskými vojskami, 1706 zničené oddielmi švédskeho kráľa Karola XII., postupne obnovené. Po treťom delení Poľska 1795 obsadené Ruskom. V lete 1812 v blízkosti Kobrynu porazili ruské vojská armádu Napoleona I. Bonaparta, pričom v meste vyhorela väčšina domov (548 z celkového počtu 630), podarilo sa ho však opäť obnoviť. Predstavovalo významné trhové centrum, ktoré ťažilo najmä zo svojej polohy na dopravnej križovatke medzi Moskvou a Varšavou. Počas 1. svet. vojny 1915 okupované nemeckými vojskami, 1919 obsadené poľskou armádou. Od 1921 patrilo Poľsku. R. 1939 obsadené sovietskou armádou a pričlenené k Bieloruskej SSR. R. 1939 tvorili väčšinu obyvateľstva (asi 70 %) Židia. Počas 2. svet. vojny, od júna 1941, keď v tesnej blízkosti mesta prebehli absolútne prvé tankové boje na vých. fronte, až do júla 1944 okupované nacistami, ktorí židovské obyvateľstvo vyhladili.

Stavebné pamiatky: barokový Spasský kláštor (doložený 1465, v literatúre tradične datovaný 1497, prestavaný v 17. – 18. stor., v 2. pol. 19. stor. vyhorel, obnovený 1920), Chrám sv. Mikuláša (pol. 18. stor.), klasicistický kaštieľ (1794, zničený počas 2. svet. vojny, obnovený 1948, nachádza sa tam časť expozície vojensko-historického múzea nazvaného podľa generála A. V. Suvorova, ktorý tam 1797 – 1800 žil), Katedrála Alexandra Nevského (1864 – 68), Chrám sv. Petra a Pavla (1862 – 64, obnovený koncom 20. stor.).

Kobyľanská, Oľha

Kobyľanská, Oľha, 27. 11. 1863 Gura Humorului, južná Bukovina, dnes judeţ Suceava, Rumunsko – 21. 3. 1942 Černovice, Ukrajina — ukrajinská prozaička, publicistka a prekladateľka. Pochádzala z chudobnej rodiny, základné vzdelanie získala v nemeckom jazyku, v ktorom aj napísala prvé diela, neskôr tvorila v ukrajinčine.

Hlavnými hrdinkami jej próz, z ktorých viaceré majú autobiografické črty, sú kultivované, emancipované, ale chudobné ženy deprimované provinčnou spoločnosťou (Človek, Ľudyna, 1891; Kráľovná, Carivna, 1895; slov. 1973 a 1978). Niektoré jej práce sú ovplyvnené dielom G. Sandovej, F. Nietzscheho a L. Ukrajinky, s ktorou ju spájalo dlhoročné priateľstvo. Predstaviteľka symbolizmu a neoromantizmu, v prózach, napr. V nedeľu ráno (V nediľu rano ziľľa kopala, 1909; slov. 1965) napísanej na motívy romantickej ľudovej balady (Oj ne chody, Hrycju), stvárňovala boj dobra so zlom, mystickú silu prírody, osudové určenie, magickosť a iracionalitu v správaní. K jej najvýznamnejším dielam patrí román Roľa (Zemľa, 1902), v ktorom zachytila príbeh bratovraždy pre pôdu.

Autorka próz On a ona (Vin i vona, 1892), Impromptu phantasie (I. p., 1894), Valse mélancolique (V. m., 1894), List odsúdeného vojaka manželke (Lyst zasudženoho na smerť vojaka do svojeji žinky, 1915) s protivojnovou tematikou a Apoštol chudobných (Apostol černi, 1926). Prispievala do ukrajinských literárnych časopisov Ukrajinska chata (Ukrajinský dom), Promiň (Lúč) a Novi šľachy (Nové cesty), prekladala z nemeckej literatúry. Angažovala sa aj v ukrajinskom feministickom hnutí.

kočovné divadlo

kočovné divadlo, aj komediantské divadlo — divadelná činnosť putujúcich profesionálnych hercov zvyčajne pôsobiacich v kočovných divadelných spoločnostiach.

V slovenskej odbornej teatrologickej literatúre sa za začiatok kočovného divadla považuje pôsobenie anglických kočovných spoločností (tzv. anglických komediantov) a migrujúcich talianskych hercov commedie dell’arte, ktorí prichádzali v 16. a 17. stor. do strednej Európy (na územie dnešného Nemecka, Rakúska, Slovenska, Česka a Maďarska) a na vývoj divadla v tejto oblasti mali zásadný vplyv (pod ich vplyvom vznikali miestne kočovné skupiny). Kočovní herci hrali najmä činoherné divadlo, mnohí aj duálne (ten istý repertoár hrali aj s marionetovými bábkami). Vystupovali na šľachtických dvoroch, ale aj na jarmokoch a trhoch na otvorených pódiách i v tzv. trhových búdach. Anglickí komedianti hrávali najmä alžbetínsky repertoár – tragédie i komédie (hry T. Kyda, R. Greena, Ch. Marlowa, W. Shakespeara a i.; → alžbetínske divadlo), ale aj biblické hry. Širokú popularitu získala divadelná hra Ch. Marlowa Tragická história Dr. Fausta (The Tragical History of the Life and Death of Doctor Faustus, 1592) podávajúca pôvodný, nemecký príbeh. V hrách vystupovali komické figúry (napr. Pickelhering, Stockfish, Bouschet a i.), ktoré boli obľubené širokými diváckymi vrstvami. Anglickí komedianti rozprávali rečou domáceho publika, ich herectvo bolo expresívne, deklamatívne a pomerne hlučné, a to najmä v komédiách. Na konci vystúpenia pridávali rytmizovanú spievanú a tancovanú frašku (angl. jig), ktorá sa hrávala aj v anglických verejných divadlách. Pozostatkom tohto divadelného štýlu bol živý hopsavý tanec a výstup komickej figúry s koňom, ktorý ešte v 20. stor. predvádzali niektorí tradiční bábkari nadväzujúci na tento druh divadla (napr. na Slovensku A. Anderle; → Anderlovci).

Talianske skupiny commedie dell’arte prichádzali do strednej Európy od 2. pol. 16. stor. Herci pracovali so synoptickou zápletkou, v dialógoch improvizovali, každý z nich prezentoval fixnú postavu s typickým kostýmom a maskou, obľúbené boli najmä komické postavy sluhov (Harlekýn, Pulcinella a i.). Ich herectvo bolo živé, plné dynamiky a pohybu. Podľa vzoru divadla anglických komediantov a talianskych kočovných skupín vznikli v pol. 17. stor. prvé nemecké kočovné spoločnosti, ktoré asimilovali divadelné prvky z obidvoch divadelných tradícií. Vytvorili tzv. hauptakciu (Haupt-und-Staatsaktion), skladajúcu sa z hlavnej hry historicko-politického obsahu, ktorej dej sa utváral okolo hlavnej postavy panovníka (Haupt) a jeho dvornej suity (Staat), a z krátkej komickej dohry. Hauptakcie vznikali úpravami drám a operných libriet rôzneho pôvodu. Obľúbenou figúrou bola komická postava. Okolo 1705 vznikla v Rakúsku nová komická postava Hanswurst inšpirovaná Arlecchinom z commedie dell’arte a rôznymi komickými postavami prinesenými anglickými komediantmi. Vytvoril ju Joseph Anton Stranitzky (*1676, †1726), zakladateľ viedenskej ľudovej komédie a principál kočovnej divadelnej spoločnosti Nemecké divadlo (hrávala duálne – činoherne i s bábkami). Kočovné divadelné skupiny vyhľadávali spoločenské udalosti, kde hrali pred početným publikom, napr. aj pri korunováciách panovníkov (aj v Bratislave, ktorá bola 1563 – 1830 korunovačným mestom Uhorska). V 18. stor. sa v Európe skončila éra kočovného komediantského divadla starého typu a v duchu osvietenstva nastal prechod od barokového ku klasicistickému divadlu. V nemeckom kultúrnom prostredí nahradili hauptakcie a hanswurstiády (populárne improvizované komédie s komickým hrdinom) nové hry, čisté formy tragédie a komédie s pevným textom. Burlesky so spievanými a s pohybovými vstupmi nahradila spevohra viedenského typu. Prekladali sa aj hry z francúzštiny. Divadlo začalo mať nové kultúrno-spoločenské poslanie. Začali sa budovať stále divadlá, v ktorých striedavo pôsobili herecké spoločnosti (kočovné divadlá pokračujúce v tradícii improvizovaného divadla uprednostnili hru s bábkami v štýle barokovej tradície, ktorá sa udržala v strednej Európe do konca 19. stor., výnimočne až do 20. stor.).

Na území dnešného Slovenska vystupovali ako prvé nemecké kočovné skupiny (prvýkrát doložené 1609 v Bratislave). R. 1637 zvolal Ferdinand III., ktorý po smrti svojho otca získal rímsko-nemeckú cisársku korunu, do Bratislavy uhorský snem a pri tejto príležitosti uviedla svoje predstavenia nemecká skupina Johanna Faschingera (Fascheyer). R. 1641 hrali nemeckí herci v Prešove a Košiciach, 1649 a 1696 v Bratislave. V 18. stor. vystupovalo na Slovensku viac kočovných skupín, pričom prevažovali činoherné nemecké skupiny, operné divadlo produkovali najmä talianske spoločnosti. Najvýznamnejším divadelným centrom bola Bratislava, archívne záznamy dokazujú väčšiu činnosť nemeckých, rakúskych a talianskych skupín aj v Trnave, Košiciach a Banskej Bystrici, hrávali však aj v menších mestách, kde žilo najmä nemecké obyvateľstvo. Na Slovensku pôsobili napr. skupiny Matthiasa Ungera, Josepha Hilverdinga (*1730, †1797), Alberta Bienfaita, Josepha Jacobelliho, Josepha Felixa von Kurz (*1690, †1762), Franza Josepha Sebastianiho (*1722, †1772), Franza Passera a i. Pri príležitosti korunovácie Márie Terézie (1741) a zasadnutia krajinského snemu vystupovala v Bratislave talianska operná spoločnosť bratov Angela (*asi 1700, †po 1767) a Pietra (*1702, †1759) Mingottiovcov (Pietro Mingotti postavil v Bratislave drevené verejné operné divadlo a zaslúžil sa o rozšírenie znalostí o talianskom opernom divadle). K najvýznamnejším z činoherných divadelných spoločností patrili spoločnosť Karla Wahra (*1745, †1811) a spoločnosť Christopha Ludwiga Seippa (*1747, †1793), ktoré v 70. a 80. rokoch 18. stor. uvádzali v Bratislave divadelný repertoár v duchu osvietenského klasicizmu podľa nemeckého vzoru. R. 1782 – 84 pôsobil v Bratislave so svojou divadelnou spoločnosťou aj herec, libretista a divadelný riaditeľ E. Schikaneder. Hracími priestormi v Bratislave boli do vybudovania Mestského divadla (1776) najmä viaceré drevené divadlá, ale hrávalo sa napr. aj v mestskej sieni tzv. Zeleného domu (Grünstübel, Grünstübelhaus), divadelné sály boli aj v mestských palácoch a šľachtických sídlach a zriaďovali sa i v kaštieľoch na vidieku. V 1. pol. 19. stor. začali na Slovensku pôsobiť maďarské divadelné spoločnosti, ktoré najmä po 1867 zohrávali výraznú úlohu v procese pomaďarčovania. Ovládli divadelný trh a presadzovali sa na úkor nemeckých spoločností, centrom ich pôsobenia sa stali Košice. V období 1. svet. vojny 1914 – 18 nastal na Slovensku pokles počtu kočovných divadelných spoločností, po vzniku ČSR začali na Slovensku pôsobiť české a moravské spoločnosti (v Bratislave aj rakúske divadelné spoločnosti). Inonárodné profesionálne kočovné spoločnosti pôsobili na Slovensku až do 30. rokov 20. stor.

Kodaň

Kodaň, København — hlavné mesto Dánska vo vých. časti krajiny v administratívnom regióne Hovedstaden (Región hlavného mesta) rozkladajúce sa na ostrovoch v prielive Øresund – na vých. pobreží ostrova Sjælland, malá časť v sev. časti ostrova Amager; 590-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,968 mil. obyvateľov (jej súčasťou je i enkláva nachádzajúca sa v centre Kodane samosprávne mesto Frederiksberg), konurbácia Kodaň-Malmö (súčasť medzihraničného regiónu Øresund rozkladajúceho sa na obidvoch brehoch prielivu Øresund na území Dánska a Švédska) 2,415 mil. obyvateľov (2013). Stredisko priemyslu, finančníctva, obchodu, služieb, turistiky, vzdelanosti a kultúry. Priemysel farmaceutický, lodný, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), informačný, potravinársky (mliekarský, pivovarnícky, sídlo spoločnosti Carlsberg Group a i.), elektrotechnický, odevný, nábytkársky, výroba porcelánu (Kráľovská továreň na porcelán, Royal Copenhagen, založená 1775). Centrum vedy a výskumu, v blízkosti (na pobreží prielivu Øresund) sa nachádza jedno z najsilnejších zoskupení vedeckých klastrov, centrum biologických, farmaceutických a lekárskych vied i biotechnológií Medicon Valley. Významná dopravná križovatka krajiny, cestný a železničný uzol (6 železničných tratí spájajúcich Kodaň s krajinou), medzinárodné letisko (na ostrove Amager, najväčšie letisko škandinávskych krajín), námorný prístav, trajektové spojenie so Švédskom, s Nórskom, Nemeckom, Poľskom a so Spojeným kráľovstvom, so susednými ostrovmi a Škandinávskym polostrovom spojenie 5 mostami (od 2000 cestným a železničným mostom s Malmö vo Švédsku), množstvo cyklotrás, metro. Kodaň je považovaná za najohľaduplnejšie mesto na svete k životnému prostrediu, vo svojej komunálnej politike má zakotvené znižovanie emisií oxidu uhličitého CO2 s cieľom stať sa do 2025 CO2 neutrálnym miestom; v blízkosti mesta bola 2001 dobudovaná veterná elektráreň zabezpečujúca 4 % elektrickej energie mesta, kvalita vody v prístave sa výrazne zlepšila po dobudovaní čistiarne odpadových vôd, recykluje sa dažďová voda, realizujú sa strechy čiastočne alebo úplne prekryté vegetáciou (tzv. zelené strechy), projektujú sa ulice a námestia so zreteľom na cyklistov a peších, čo vedie k eliminácii automobilov v meste ap. Kodaň a priľahlé okolie majú pobrežie s piesočnými plážami (dĺžka 8 km) so systémom rekreačných kúpalísk a s plážovým parkom na ostrove Amager.

Na území dnešného mesta existovala začiatkom 10. stor. rybárska osada, ktorá sa vďaka výhodnej polohe stala strediskom obchodu (najmä so sleďmi). Písomne doložené 1043. R. 1167 založil roskildský biskup Absalon pevnosť na ostrove Slotsholmen (nazývaná aj Absalonov zámok, Absalons borg, na mieste dnešného paláca Christiansborg), okolo ktorej sa začalo rozvíjať stredoveké mesto známe ako Købmændenes Havn (prístav obchodníkov; nem. Kaufmannshafen, ľudovo Kopenhagen; lat. Hafnæ, Hafnia). V stredoveku významné obchodné centrum, 1248 takmer zničené lübeckými vojskami (z toho dôvodu boli vybudované prvé hradby), 1254 získalo prvé mestské privilégiá. Do 1416 v držbe roskildského biskupstva, potom kráľovské mesto, 1443 Krištofom III. Bavorským povýšené na hlavné mesto Dánskeho kráľovstva. Od 1479 tam sídli Kodanská univerzita (založená Kristiánom I.) patriaca k najstarším univerzitám v severnej Európe. V 1. polovici 16. stor. sa tam šírili myšlienky reformácie. Začiatkom 17. stor. zaznamenalo mesto nebývalý stavebný rozvoj, v dôsledku ktorého sa jeho plocha zdvojnásobila. Kráľ Kristián IV. (vládol 1588 – 1648) poveril nizozemského inžiniera Johana Semsa (*1572, †1635, v Dánsku pôsobil 1616 – 20) založením novej, opevnenej štvrte Christianshavn (1618) na umelom ostrove (mala pravidelnú sieť ulíc a kanál), ktorá slúžila ako obytná štvrť a vojenské opevnenie. Vznikli aj viaceré stavby v štýle severskej renesancie, ktoré do súčasnosti patria k dominantám mesta, napr. burza (Børsen, 1619 – 40), Okrúhla veža (Rundetårn, 1637 – 42) s astronomickým observatóriom, kostol Trinitatis Kirke (1656), zámok Rosenborg (1613 – 34, do 1710 kráľovské sídlo), kostol Holmens Kirke (1619 – 41), ako aj pevnosť Kastellet (Citadellet Frederikshavn, od 1625). Za odhodlanie, ktoré obyvatelia mesta preukázali počas švédskeho vpádu (1658), získali od Frederika III. nezávislosť od šľachty (1660). Vďaka získaným slobodám a prevažne neutrálnej zahraničnej politike nastal rozmach obchodu (o. i. vybudovaný kanál Nyhavn, 1671 – 73) a populačný rast Kodane (1674 mala 40 tis. obyvateľov). Mesto bolo viackrát zničené požiarmi (1728, 1794, 1795), najväčší 1728 zničil približne tretinu mesta a viedol k prijatiu stavebných regulatív s protipožiarnym zámerom (bola regulovaná šírka ulíc, vyžadovali sa murované priečelia a i.), a tým aj k výstavbe typizovaných meštianskych domov (sčasti zachované). R. 1749 kráľ Frederik V. inicioval založenie novej mestskej štvrte – Frederiksstad, ktorej hlavným architektom bol Niels (Nicolai) Eigtved (*1701, †1754). Má pravouhlú uličnú sieť, ktorej 2 kolmé osi sa pretínajú na centrálnom námestí s jazdeckým pomníkom Frederika V. v strede a so 4 rovnakými šľachtickými palácmi po stranách (1750 – 55, dnes dánsky kráľovský palácový komplex Amalienborg), v tesnej blízkosti námestia kostol Frederiks Kirke (aj Mramorový kostol, Marmorkirken, 1749, dokončený 1894). Po 1754 pokračoval vo výstavbe štvrte architekt Lauritz de Thurah (*1706, †1759). Počas napoleonských vojen bolo mesto ostreľované britským loďstvom (1801, 1807) a časť bola zničená požiarom. Od 18. stor. bola Kodaň centrom medzinárodného obchodu, čo viedlo k rozšíreniu prístavu, k výstavbe skladísk a dokov, ale aj k založeniu kultúrnych a vedeckých inštitúcií (Kráľovské dánske divadlo, založené 1748; Kráľovská dánska akadémia výtvarných umení, 1754, dnes súčasť Kráľovskej dánskej akadémie umení), v 19. stor. centrum vedy a kultúry. R. 1847 bolo vybudované železničné spojenie s mestom Roskilde a 1852 – 56 stratila Kodaň pevnostný charakter, čím sa uvoľnili rozsiahle územia na zriadenie parkov (o. i. botanická záhrada, skleník, 1871 – 74, inšpirovaný Krištáľovým palácom v Hyde Parku v Londýne). R. 1857 získala samosprávny štatút, 1894 bol otvorený slobodný prístav. S industrializáciou nastal demografický rozvoj Kodane (1860 mala 155-tis. obyvateľov), ktorý si v 2. polovici 19. stor. vynútil nové urbanistické riešenia, výstavbu nájomných domov (priekopníckou bola radová zástavba stavebného spolku pracujúcich vo štvrti Østerbro, 1873 – 89) a vznik kolektívnej dopravy. Vznikli aj nové verejné inštitúcie, na objektoch sa odrazili voľne interpretovaný historicizmus a monumentálny eklektizmus, napr. Univerzitná knižnica (1857 – 61), Mestská nemocnica (1859 – 63; H. CH. Hansen), nová budova Kráľovského dánskeho divadla (1872 – 74), Národná galéria (1889 – 96), glyptotéka Ny Carlsberg Glyptotek (dve budovy, 1890 – 97 a 1901 – 06; Vilhelm Dahlerup, *1836, †1907, a Hack Kampmann, *1856, †1920). Od konca 19. stor. sa výrazne rozrastali prístavné zóny s priemyselnou výstavbou. Po 1900, keď boli do Kodane začleňované okolité komúny a dediny, vznikla potreba komplexného urbanistického plánovania a regulácie infraštruktúry. Počas 2. svetovej vojny sídlila v Kodani okupačná nemecká správa. V povojnovom období nastal rozvoj turizmu, počas hospodárskych recesií (napr. v 70. rokoch 20. stor.) sa objavili sociálne nepokoje (mládežnícke subkultúry si utvorili centrum vo štvrti Christiania). Nastal aj rozmach bytovej výstavby s podporou štátnych inštitúcií a bol prijatý prvý urbanistický plán (tzv. Prstový plán, Fingerplanen, 1947) oblasti tzv. Veľkej K. (Storkøbenhavn). Podľa neho sa mesto budovalo pozdĺž piatich prstov – osí vytýčených dopravnými tepnami a železnicou so zelenými areálmi medzi nimi, pričom sa regulovali komplexné potreby od zásobovania po rekreáciu. Priekopnícke bolo prvé sídlisko výškových domov Bellahøj (súťaž 1944, realizácia 1951 – 56), pri ktorom sa vychádzalo z princípov Le Corbusiera s využitím experimentálnych stavebných metód. Od polovice 50. rokov 20. stor. vzniklo v Kodani množstvo objektov modernej architektúry. R. 1994 sa začalo s výstavbou novej štvrte Ørestad na ostrove Amager, ktorá pokračuje do súčasnosti. Buduje sa pozdĺž novej linky metra a trate rýchlovlaku do Švédska prechádzajúcej tunelovo-mostným spojením cez úžinu Øresund (Øresundsbron, stavba ukončená 2000). Vzniklo tam mnoho významných stavieb od popredných svetových architektov (koncertný dom Dán. rozhlasu DR Koncerthuset od J. Nouvela, 2009). R. 1996 bola Kodaň vyhlásená za Európske mesto kultúry. Od konca 20. stor. intenzívne prebieha aj revitalizácia prístavných a priemyselných oblastí (štvrte Nordhavn a Sydhavn) vrátane ich rozširovania zeminou zo stavby nových liniek metra. Dôraz sa kladie na energetickú efektívnosť a kvalitu trvalo udržateľného rozvoja (napr. prvá CO2 neutrálna verejná budova v Dánsku nazvaná Zelený maják, Green Lighthouse, 2008 – 09, súčasť Prírodovedeckej fakulty Kodanskej univerzity).

Stavebné pamiatky: kostol Sankt Petri Kirke (okolo 1450, neskôr prestavaný), kostol Helligåndskirken (14. stor.), kostol Sankt Nikolaj Kirke (1912, na mieste pôvodného z 13. stor., ktorý 1795 vyhorel, s pôvodnou renesančnou vežou, 1591; dnes výstavný priestor), renesančné meštianske domy (Magstræde, okolo 1640), radová zástavba Nyboder (1631 – 41; pre príslušníkov kráľovského námorníctva, približne 200 domov, ktoré vysoko prevyšovali dobový štandard), budova burzy (Børsen, 1619 – 40), Okrúhla veža (Rundetårn, 1637 – 42) s astronomickým observatóriom, kostol Trinitatis Kirke (1656), zámok Rosenborg (1613 – 34, do 1710 kráľovské sídlo, obklopený kráľovskou záhradou; dnes kultúrno-historické múzeum), kostol Holmens Kirke (1619 – 41), pevnosť Kastellet (Citadellet Frederikshavn, od 1625) s pôdorysom päťcípej hviezdy (jedna z najlepšie zachovaných pevností na severe Európy), ranobarokový palác Charlottenborg (1672 – 86), reformovaný kostol v štýle holandského baroka (1688 – 89), kostol Vor Frelsers Kirke (1682 – 96, veža 1752), zámok Frederiksberg inšpirovaný talianskymi barokovými vilami (1699 – 1703, letné sídlo kráľovskej rodiny, obklopený parkom vo francúzskom barokovom štýle), barokový palác Christiansborg (1733 – 45, sídlo dánskej kráľovskej rodiny, 1794 vyhorel, zachované jazdiareň, stajne, vstupný most a budova divadla z 1767, klasicisticky obnovený 1803 – 28, Ch. F. Hansen, 1884 vyhorel, zachoval sa klasicistický kostol z 1826; dnešná podoba palácového komplexu je z 1907 – 28; sídlo dánskeho parlamentu – Folketingu, Úradu vlády a ďalších inštitúcií), Princov palác (Prinsens palæ, 1743 – 44, dnes Národné múzeum), kostol Frederiks Kirke (1749 – 1894), klasicistické paláce Thotts palæ (1763), Harsdorffs palæ (1779 – 80) a Erichsens palæ (1799), kostol Vor Frue Kirke (1817 – 29, Ch. F. Hansen, dnes katedrála), Thorvaldsenovo múzeum (1839 – 48); budovy v historizujúcom a eklektickom štýle: Univerzitná knižnica (1857 – 61), Mestská nemocnica (1859 – 63; H. CH. Hansen), Kráľovské dánske divadlo (1872 – 74), Národná galéria (1889 – 96); budovy v štýle národného romantizmu: radnica (1892 – 1905), hlavná stanica (1904 – 11), secesný hotel Palace (1906 – 10), secesné administratívne sídlo pivovaru Tuborg (1912 – 04); neoklasicistické budovy: Policajná centrála (1918 – 24), nájomný dom Hornbækhus (1923), kostol Grundtvigs Kirke (1921 – 40; P. V. Jensen-Klint), funkcionalistické budovy: nájomný komplex Bellavista (1934), laboratóriá firmy Novo Nordisk (1935), divadlo a reštaurácia Bellevue (1937), hotel Astoria (1934 – 35), administratívna budova Vesterport (1930 – 32), viaceré nájomné domy (napr. Vestersøhus, 1935 – 39; Ryparken, 1931; a i.), Ľudový dom (1935 – 36), radnica v štvrti Gladsaxe (1936 – 37), hlavné sídlo rozhlasu (1936 – 41), prvý terminál letiska v Kastrupe (1937 – 39); moderná architektúra: radnica vo štvrti Rødovre (1954 – 56), hotel SAS Royal (1956 – 61, prvý mrakodrap v Dánsku so zavesenými fasádami), sídlo Národnej banky (1971), kostol vo štvrti Vangede (1974), kostol vo štvrti Farum (1979 – 81), prístavba kráľovskej knižnice nazývaná Čierny diamant (1997 – 98), nové budovy opery (2004) a činohry (2007) Kráľovského dánskeho divadla.

koeficient

koeficient [lat.], súčiniteľ — veličina charakterizujúca vzťah dvoch rôznych entít, miera ich vzájomnej závislosti;

fyz. veličina vystupujúca v súčine s premennou veličinou a definujúca vzťah tejto veličiny k inej veličine, za daných podmienok konštanta (koeficient difúzie, koeficient kĺzavého trenia, koeficient odporu prostredia, koeficient prechodu tepla, koeficient prestupu tepla, koeficient teplotnej rozťažnosti, koeficient tepelnej vodivosti, koeficient trenia, koeficient útlmu, koeficient viskozity, koeficient vztlaku);

mat. a) konštantná, nepremenná časť v rovniciach určitého typu, zvyčajne multiplikatívny faktor pri niektorých členoch rovnice, napr. v systéme lineárnych rovníc s celočíselnými koeficientmi; b) prvok určitej množiny, ktorý čiastočne alebo úplne opisuje niektorý jav matematickej povahy, napr. závislosť, mieru (kovariančný koeficient, koeficient podobnosti); c) prvok pevne danej množiny, pomocou ktorej sa buduje nová štruktúra (vektorový priestor s reálnymi koeficientmi, polynóm s komplexnými koeficientmi, rad s racionálnymi koeficientmi).

koeficient tepelnej vodivosti

koeficient tepelnej vodivosti — veličina charakterizujúca vedenie tepla v látkach, konštanta úmernosti medzi tokom tepla prechádzajúcim za jednotku času cez jednotkovú plochu (hustotou tepelného toku) a gradientom teploty. Vo všeobecnosti je to tenzorová veličina, môže mať rôznu hodnotu pri vedení tepla v rôznych smeroch. Koeficient tepelnej vodivosti patrí k základným charakteristikám materiálov a jeho fyzikálnou jednotkou je W/mK.

Kofáni

Kofáni, Cofáni, vlastným menom A’i — juhoamerický indiánsky kmeň zo severových. Ekvádoru (provincia Sucumbíos) a z juž. Kolumbie (departement Putumayo); asi 2-tis. príslušníkov (2010). Kofáni žijú medzi riekami Guamués a Aguarico v záp. Amazónii v stálych osadách v domoch na koloch pokrytých listami palmy Bactris gasipaes, organizovaní sú v patrilineárnych rodoch (antia). Zaoberajú sa najmä lovom (pekari, paka, opice) za pomoci oštepu a fúkačky s otrávenými šípmi (zloženie šípového jedu sa podarilo zistiť až v 70. rokoch 20. stor.), rybolovom (piraňa, ryby druhov Prochilodus magdalenae a Colossoma macropomum) a poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, manioku, banánovníka a kávovníka). Z remesiel je významné tkáčstvo, hrnčiarstvo a košikárstvo. Kofáni sú známi aj pôsobivými tancami, maľbou na tvár a bohatou mytológiou. Kultúrne sú blízki susedným kmeňom Sionov, Secoyov a Coreguajov, neďaleké rozrastajúce sa ropné stredisko s centrom v meste Nueva Loja (Ekvádor) však ich kultúrnu svojbytnosť vážne ohrozuje.

K prvému kontaktu s Európanmi (so Španielmi) došlo začiatkom 16. stor., Kofáni vtedy obývali veľké osady, v ktorých žilo asi 2- až 3-tis. ľudí. V dôsledku ozbrojených konfliktov s Európanmi (Kofáni boli dobrými bojovníkmi, Španielom a neskôr ani Ekvádorčanom a Kolumbijčanom sa nikdy nepodarilo úplne si ich podrobiť), ako aj zavlečených chorôb (cholera) klesol ich počet z odhadovaných 15- až 50-tis. (16. stor.) na menej ako 400 (začiatok 20. stor.). Hovoria kofánskym jazykom (kofánčinou, a’ingae), ktorý sa považuje za izolovaný jazyk a niektorí lingvisti ho zaraďujú do makročibčskej jazykovej rodiny. R. 2002 bola v Ekvádore na časti územia obývanom Kofánmi zriadená ekologická rezervácia Reserva Ecológica Cofán Bermejo (rozloha 510 km2), 2004 získali právo využívať a spravovať časť prírodnej rezervácie Reserva de Producción Faunística Cuyabeno a 2007 bol v Kolumbii zriadený národný park Santuario de Flora Plantas Medicinales Orito Ingi-Ande (rozloha 102,04 km2) s cieľom ochrany liečivých rastlín tradične používaných Kofánmi (a i. kmeňmi).

Køge

Køge [köje] — prístavné mesto v Dánsku vo vých. časti ostrova Køge Bugt v administratívnej oblasti Sjælland na brehu zálivu Køge, administratívne stredisko okresu (kommune) Køge; 37-tis. obyvateľov (2018). Priemysel chemický, potravinársky, celulózovo-papiernický. Obchodné, turistické a rekreačné stredisko. Dopravná križovatka, námorný prístav (jeden z najstarších v Dánsku, modernizovaný).

Mesto bolo založené v 12. stor., 1288 získalo mestské práva, v tomto období vznikol aj prístav na rieke Køge, ktorý sa postupne presunul k ústiu rieky do zálivu Køge (1411). Predstavovalo významné trhové centrum, neskôr (predovšetkým v 16. a 17. stor.) bolo základňou na lov sleďov. Počas 4. dánsko-švédskej vojny (1657 – 60) bolo značne poškodené. Počas napoleonských vojen a ostreľovania Kodane britským loďstvom (august-september 1807) sa v Køge a v okolí odohrali boje medzi britskými a dánskymi vojskami, ktoré sa skončili víťazstvom Britov. R. 1913 – 16 bola asi 20 km sev. od mesta postavená obranná pevnosť Mosede Fort ako súčasť dánskeho pobrežného opevnenia (v prevádzke do 1922, od 2014 múzeum) aktívne využívaná počas 1. svetovej vojny. Stavebné pamiatky: kostol Sankt Nicolai Kirke (1324, prestavaný v 15. stor.), vodná veža (14. stor.), radnica (1552) a mnoho hrazdených domov (16. a 17. stor., najstarší 1527; v dome z 1619 je dnes mestské múzeum); asi 1 km záp. od mesta neoklasicistický zámok Gammel Køgegård (1791, prestavaný v 2. polovici 19. stor.) a 7 km juž. (v obci Stevns) neorenesančný zámok Vallø Slot (13. – 14. stor., prestavaný v 80. rokoch 16. stor., rekonštruovaný začiatkom 20. stor.).

Kohout, Pavel

Kohout, Pavel, 20. 7. 1928 Praha — český spisovateľ. R. 1947 – 52 študoval literárnu komparatistiku, estetiku a divadelnú vedu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, 1947 – 49 pôsobil v Československom rozhlase, 1949 – 50 ako kultúrny pridelenec na československom veľvyslanectve v Moskve, 1950 – 52 šéfredaktor týždenníka Dikobraz, 1956 redaktor Československej televízie, od 1957 spisovateľ z povolania, medzitým 1963 – 66 dramaturg Divadla na Vinohradech v Prahe. V 50. rokoch 20. storočia sa ako presvedčený komunista politicky angažoval, 1952 – 62 člen Ústredného výboru Československého zväzu mládeže. Postupne sa s komunistickým režimom prestal stotožňovať, v 2. pol. 60. rokov 20. storočia sa zapojil do obrodného procesu v spoločnosti, ktorého nositeľmi boli aj spisovatelia (1968 – 69 predseda KSČ v pražskej pobočke Svazu československých spisovatelů), a 1968 sa stal protagonistom Pražskej jari. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy (august 1968) bol 1969 vylúčený z KSČ i zo Svazu československých spisovatelů a občiansky i profesionálne perzekvovaný, jeho diela boli zakázané, nesmeli sa v Československu uvádzať ani vydávať (niektoré vyšli ako samizdaty napr. v edícii Petlice). Roku 1976 – 77 jeden z hlavných iniciátorov Charty 77. Roku 1979 mu československé úrady nepovolili návrat z pracovného pobytu v Rakúsku a bol zbavený československého štátneho občianstva. Usadil sa vo Viedni, od 1990 striedavo žije aj v Prahe.

Venoval sa poézii, próze a najmä dráme, zobrazoval spoločensko-politické témy. V 50. rokoch 20. storočia písal angažované diela, v ktorých sa stotožnil s komunistickým režimom (básnické zbierky Verše a písně, 1952; Čas lásky a boje, 1954; divadelná hra Dobrá píseň, 1952), neskôr zaujal kritický postoj. V divadelnej hre Zářijové noci (1956, premiéra 1957; filmová adaptácia 1957, réžia V. Jasný) z armádneho prostredia riešil právo jedinca na vlastné rozhodovanie, v satirickej tragickej komédii Chudáček (zakázaná 1956, vydaná 2010) a v hre Taková láska (uvedená 1957, vydaná 1958; sfilmovaná 1959, réžia J. Weiss) poukazoval na rozpor medzi proklamovanými socialistickými hodnotami a realitou. Vytvoril adaptácie známych prozaických predlôh, písal filmové scenáre, napr. Zítra se bude tančit všude (1952), Cesta zpátky (1958), Letiště nepřijímá (1959) a Smyk (1960).

V 60. rokoch 20. storočia autorsky spolupracoval najmä s Divadlom na Vinohradech a s Divadlom S. K. Neumanna v Prahe, pre ktoré napísal väčšinu hier a divadelných adaptácií, viaceré boli uvedené aj v zahraničí. V tragikomickej cirkusovej feérii August August, august (1967, prepracovaná 1982 pod názvom Malý august, 1994 pod názvom Klaun; televízne spracovanie v NSR 1970) zobrazil na príbehu klauna nerovný zápas človeka a jeho túžob s mocou. Venoval sa aj divadelnej a filmovej réžii (Svatba s podmínkou, 1965; 7 zabitých, 1965).

Od 70. rokov 20. storočia počas života v emigrácii vychádzali jeho diela v nemčine, väčšinu preložil do češtiny. V tomto období vytvoril divadelné adaptácie Ubohý vrah (svetová premiéra nemecky v Düsseldorfe 1973, 1976 uvedená na Broadwayi ako prvá česká hra v histórii; český samizdat 1976, vydaná 1990, česká premiéra 1991) podľa poviedky Rozum od L. N. Andrejeva, Ruleta (1974, premiéra 1975, samizdat 1976) podľa poviedky Tma L. N. Andrejeva, Král Colas Kolikátý (1975, premiéra 1978; české vydanie 1991) podľa románu Dobrý človek ešte žije od R. Rollanda, Amerika (1978, spoluautor I. Klíma) podľa F. Kafku, Hráč a jeho štěstí (1983) podľa F. M. Dostojevského, Velká hra na javora (1984) podľa M. Eliadeho, Noční můra (1984) podľa G. Orwella a i. V trilógii groteskných aktoviek Život v tichém domě (Válka ve třetím poschodí, Pech pod střechou, Požár v suterénu, 1971 – 74, samizdat 1974), ktoré spojil mottom Obyvatelé všech domů, spojte se! (parafráza na komunistické heslo Proletári všetkých krajín, spojte sa!) charakterizoval absurdnosť pomerov v období normalizácie, v jednoaktovke Marie zápasí s anděly (1980, uvedená 1981; česky 1990; televízny film Anjeli moci, 1988, réžia Giorgio Albertazzi) sa inšpiroval tzv. bytovým divadlom a osudom českej herečky V. Chramostovej, pre ktorú o. i. adaptoval Macbetha W. Shakespeara pod názvom Play Macbeth (1978). V nasledujúcich jednoaktovkách Atest (1978, premiéra 1979), Marast (1981, uvedená 1982) a Safari (1985, uvedená 2002) rozpracoval tematiku Ferdinanda Vaňka, hlavnej postavy z hry Audiencia od V. Havla. V ďalšom období sa venoval celovečerným hrám Pat aneb Hra králů (1987, premiéra 1991), Ecce Constantia! (1988, premiéra 1989), Malá krevní msta (1991), Bitva duchů (1995), Nuly (2000), Dvě gorily proti mafii (2001), Eros (2002), Arthurovo Bolero (2003), Malá hudba moci (2005), Hašler... (2013), Rudolfovo číslo (2013, pripravovaná k 70. výročiu SNP) a i. Kohoutove divadelné hry sa zaraďujú k dielam tzv. modelovej drámy, sú charakteristické racionálno-analytickým autorským prístupom a výrazným kritickým posolstvom, výraznou črtou je aj ironický humor a groteskné zveličenie.

V prozaických dielach, napr. v románoch Bílá kniha o kauze Adam Juráček (nemecky 1970, český samizdat 1975, česky 1978 Toronto, 1991 Praha), Katyně (nemecky 1970, český samizdat 1978, 1990 Praha) a Nápady svaté Kláry (česky 1981 Toronto, 1991 Praha; sfilmovaný 1980, réžia V. Jasný; 1996, réžia Ari Folman, Ori Sivan), využíval na zobrazenie témy totalitného režimu satiru, grotesknú hyperbolu a alegóriu. Vo svojich dielach zachytil obdobie Pražskej jari (koláž komentovaných denníkových záznamov a dokumentov Z deníku kontrarevolucionáře, nemecky 1969, česky 1997), Charty 77 (memoárový román Kde je zakopán pes, 1987 Kolín nad Rýnom, 1990 Brno), 2. svet. vojny (Hodina tance a lásky, nemecky Mníchov 1989, česky 1989 Kolín nad Rýnom, 1992 Praha; televízny film 2003, réžia V. Polesný), emigrácie (román Konec velkých prázdnin, nemecky 1990 Mníchov, 1996 Praha; rovnomenný televízny seriál 1994, réžia M. Luther), lustrácií v 1991 (politický triler Sněžím, nemecky 1992 Mníchov, česky 1993 Praha) a pražského povstania 1945 (román Hvězdná hodina vrahů, 1995). Autor románov Ten žena a ta muž (1998), Ta dlouhá vlna za kýlem (2000; nemecký televízny film 2012, réžia Nikolaus Leytner), To byl můj život? (2 zv., 2005, 2006), Smyčka (2008; televízny film 2009, réžia Viktor Polesný), Cizinec a krásná paní (2009; televízny film 2011, réžia Viktor Polesný), Můj život s Hitlerem, Stalinem a Havlem (2 zv., 2011), Tango mortale (2012) a i.

Nositeľ Veľkej rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1977), Rakúskeho čestného kríža za vedu a kultúru (1998), Európskej ceny za kultúru a komunikáciu (2000) a Veľkého kríža Radu za zásluhy NSR (2002).

Kohtla-Järve

Kohtla-Järve — mesto v severových. Estónsku v okrese Ida-Viru; 43-tis. obyvateľov (2013). Významný ťažobný (významné stredisko ťažby bituminóznych bridlíc i napriek jej výraznému poklesu 1991 súvisiacemu s poklesom vývozu do Ruska), energetický a chemický (o. i. výroba priemyselných hnojív, živočíšnych olejov a kyseliny benzoovej) priemysel, ďalej priemysel potravinársky, stavebných materiálov, odevný a nábytkársky.

S ťažbou bridlíc sa v oblasti začalo 1916, nové sídlo bolo vybudované 1924, od 1946 mesto. Neskôr boli ku Kohtla-Järve pripojené ďalšie okolité sídla. Dom kultúry v štýle socialistického realizmu (1952). Múzeum bituminóznych bridlíc (1966).

kohút

kohút

1. samec vtákov z radu kurotvaré. Vyznačuje sa zvyčajne vyššou hmotnosťou než sliepka, pestrým sfarbením, predĺženými chvostovými perami, rôznymi výrastkami na hlave (hrebeň a mäsité laloky) a ostrohami na nohách. Ozýva sa druhovo špecifickým hlasom, najčastejšie počas toku; typické je kikiríkanie kohúta kury domácej (Gallus gallus domesticus). Kohúty väčšiny druhov sú polygamné, o svoje potomstvo sa nestarajú.

V tradičných predstavách sa kohútovi pripisovala ochranná i veštecká funkcia, symbolizoval plodnosť a bojovnosť. U starých Iráncov (Peržanov) v predislamskom období bol strážcom ríše dobra, zaháňal démonov a videl do budúcnosti. Východní Slovania ho často používali ako obetný dar. Čierny kohút bol posvätným vtákom Svantovíta, neskôr sa u pobaltsko-polabských Slovanov preniesol kult kohúta na sviatok sv. Víta, ktorému kažoročne obetovali hydinu. Rituálne zabíjanie kohúta symbolizovalo zánik starého a nástup nového života.

Na Slovensku bolo kohútie mäso rituálnym jedlom pri obradoch prechodu, na krstinách, svadbách a karoch. Kohút ohlasoval začiatok dňa, podľa poverových predstáv jeho hlas zaháňal nočných démonov, revenantov a upírov (Kohút zaspieval a čert sa hneď na kolomaž rozlial). Symbolizoval plodnosť i bojovnosť, z jeho správania sa odvodzovali predpovede a veštby, napr. kikiríkanie predo dvermi znamenalo hádku v dome, trojnásobné kikiríkanie na pravé poludnie (príp. kikiríkanie sliepky) smrť gazdu, kikiríkanie večer nešťastie, ak kohút vyletel na strechu domu, požiar (drevené a kovové plastiky kohútov sa umiestňovali na veže a štíty domov na ochranu pred požiarom), ako aj mnohé pranostiky, napr. ak kohút vyletel na plot, malo byť pekne, ak hrabal na hnoji alebo veľa kikiríkal, malo pršať, koľkokrát sa ozval na Božie narodenie (25. decembra), toľkokrát mali byť prerušené jarné práce pre zlé počasie. Čierny kohút chránil dom pred ohňom a prinášal šťastie, v iných predstavách bol jednou z podôb zlého ducha (v antropomorfnej podobe sa niekedy znázorňoval čert s kohútím zobákom a za klobúkom s perom z chvosta čierneho kohúta, ktorým dával ľuďom podpisovať zmluvy). Biely kohút odháňal hlodavcov, ale aj nápadníkov. Kohútia krv sa používala ako liečivo, potierali sa ňou bradavice alebo sa používala na odohnanie smrti ťažko chorých;

2. tech. aj kohútik — a) súčiastka na zatváranie, prípadne na rozdeľovanie toku kvapaliny alebo plynu v potrubí. V telese kohúta sa otáča guľa (guľový kohút) alebo kužeľ (kužeľový kohút) s otvorom v priamom smere (jednocestný kohút) alebo v tvare T (trojcestný kohút). Čap gule alebo kužeľa je ukončený štvorhranom, ktorého otáčaním kľúčom alebo ručnou pákou sa zatvára alebo mení smer toku kvapaliny, resp. plynu (zatvárací, regulačný kohút), alebo výtok (výtokový, výpustný, odvodňovací kohút). Ručné ovládanie kohúta je vždy doplnené vizuálnou kontrolou (poloha páky, ryska) a používa sa pri rozvodoch s menším priemerom (plyn alebo pomalšie prúdiaca kvapalina); b) spúšťací mechanizmus niektorých strelných zbraní, spúšť.

Komárno

Komárno, Komárom — okresné mesto v Nitrianskom kraji v južnej časti Podunajskej roviny na ľavom brehu Dunaja pri ústí Váhu na hranici s Maďarskom oproti maďarskému mestu Komárom, 110 m n. m.; 35-tis. obyvateľov, 33,1 % slovenskej, 55,6 % maďarskej národnosti (2015). Mestské časti: Čerhát, Ďulov Dvor, Hadovce, Kava, Komárno, Lándor, Malá Iža, Nová Osada, Nová Stráž, Pavel, Veľký Harčáš. Priemysel lodný, hutnícky, kovoobrábací, obuvnícky (firma Rieker). Významný riečny prístav, 2 mosty (železničný a cestný) cez Dunaj do Maďarska. Kultúrne stredisko obyvateľov maďarskej národnosti na Slovensku.

Na území Komárna sa nachádza národná prírodná rezervácia Apálsky ostrov (rozloha 86,0 ha, vyhlásená 1954; zriadená na ochranu vŕbovo-topoľového a nížinného lužného lesa s výskytom mnohých vzácnych, ohrozených a chránených lužných a mokraďových druhov flóry a fauny) a prírodné rezervácie Komočín (rozloha 0,49 ha, vyhlásená 2000; zriadená na ochranu územia s výskytom viacerých kriticky ohrozených druhov rastlín) a Vrbina (rozloha 34,5 ha, vyhlásená 1993; zriadená na ochranu vzácneho vŕbovo-topoľového lužného lesa a vodných biotopov, ktoré sú významným hniezdiskom vtáctva).

Mesto písomne doložené 1037 ako Camarin (pravdepodobne falzum), 1075 Camarum (pravdepodobne falzum), 1209 Camaran, 1218 Kamariensi, 1268 Camarun, 1283 Kamar, 1306 Kamaron, Kamaroniensis, Comarun, 1307 Komarum, 1309 Kamarun, 1310 Comarun, 1317 Kumariensis, Kamarun, 1319 Kamarum, 1320 Kamariensis, 1323 Kamarun, 1372 – 1498 Camaron, Comaron, 1440 Gumarn, 1484 Komaron, 1562 Komarom, 1663 Komarán, 1773 Comaromium, Komárom, Kommorn, Komarno, 1786 Komorn, Comaromium, Komárom, Komárno, 1808 Comaromium, Komárom, Komorn, Komárno, 1863 – 1913 Komárom, 1920 – 38 Komárno, 1938 – 45 Komárom, 1945 Komárno.

Územie dnešného mesta osídlené od neolitu, koncom 4. stor. osídlené Keltmi, neskôr Rimanmi, ktorí na pravom brehu Dunaja oproti dnešnému Komárnu vybudovali vojenský tábor a mesto Brigetio (na území bývalej obce Szőny, dnes súčasť mesta Komárom v Maďarsku) a na ľavom brehu jeho opevnené predmostie – tábor v katastri obce Iža (poloha Leányvár; → Kelemantia) ako súčasť fortifikačného systému Limes Romanus. Od zač. 7. stor. až do zač. 9. stor. bolo na území Komárna jedno zo strategicky významných vojenských centier Avarov. Vzhľadom na strategickú polohu pri dôležitom brode cez Dunaj tam pravdepodobne už v čase vlády Štefana I. (1000 – 38) existovali obchodná osada a prístav. R. 1218 je tam písomne doložený hrad (castrum Kamariense). Komárno spolu s hradom sa stalo centrom Komárňanského komitátu; 1. 4. 1265 mu Belo IV. udelil mestské výsady podľa mesta Budín, ktoré boli neskôr uhorskými panovníkmi viackrát potvrdené a rozšírené. Rozvoj Komárna ako významného remeselného a obchodného centra nastal najmä vďaka privilégiám Karola I. Róberta a Žigmunda Luxemburského. V stredoveku a v novoveku tam pracovalo viacero remeselníkov, ktorí sa postupne združovali do cechov, napr. 1493 je doložená existencia cechu obuvníkov, 1587 zámočníkov a 1603 zlatníkov. Od 1454 sídlil v Komárne úrad kráľovskej soľnej komory, za vlády Mateja I. Korvína sa stalo hlavným prístavom kráľovskej dunajskej flotily. R. 1594 je tam doložená škola, 1606 boli založené kolégium a knižnica a 1705 kníhtlačiareň, 1821 bola zo súkromnej zbierky Štefana Kulčára (*1760, †1828) vytvorená verejná knižnica (dnes súčasť Podunajského múzea v Komárne). R. 1529 obliehali mesto Turci. Na ochranu územia pred tureckou expanziou sa v pol. 16. stor. začal na mieste hradu stavať obranný bastiónový systém; Stará pevnosť (1541 – 55, na jej stavbu bol vo veľkej miere využitý kameň z rímskeho kastelu Kelemantia) spolu s Novou pevnosťou (1663 – 73) tvoria tzv. Komárňanský pevnostný systém. Mesto odolávalo útokom Turkov až do ich vytlačenia z Budína (1686), k najťažším patrilo obliehanie 1594, keď bola zničená väčšia časť mesta. R. 1683 ho obliehali vojská I. Tököliho, 1705 – 10 bolo obliehané počas povstania Františka II. Rákociho. Od 1745 slobodné kráľovské mesto s právom účasti na uhorskom sneme. Ničili ho časté zemetrasenia (1763, 1783, 1822, 1832, 1873), veľké požiare (1617, 1823, 1848) a povodne. Od 18. stor. stredisko uhorského trhu s obilím a drevom, v 19. stor. tam s drevom obchodovalo asi 32 spoločností. Až do polo. 19. stor. významné stredisko obchodu a remesiel. Po dostavbe pevnostného systému počas napoleonských vojen (po 1808) sa stalo strategickou vojenskou základňou a stratilo svoj hospodársky význam. R. 1849 miesto bojov medzi maďarskou honvédskou armádou pod vedením G. Klapku a cisárskou armádou. Od 1849 sídlo Komárňanskej župy. Opätovný rozvoj mesta nastal koncom 19. a začiatkom 20. stor., keď boli vybudované dva železné mosty cez Dunaj – cestný (tzv. Alžbetin most, 1892) a železničný (1910, na konci 2. svetovej vojny zničený, 1955 obnovený), prvé železničné trate (1896), lodenice (1898; → lodenice v Komárne) a priemyselné podniky (1905 pradiareň ľanu, mlyn a parný mlyn). R. 1896 bola k nemu pripojená osada Újszőny na pravom brehu Dunaja (dnes Komárom v Maďarsku). Po rozpade Rakúsko-Uhorska bolo mesto (i Komárňanská župa) rozdelené štátnou hranicou vedúcou medzi Československom a Maďarskom stredom rieky Dunaj na Komárno a Komárom-Újváros (bývalé Újszőny). Od 1923 bolo Komárno sídlom Komárňanského okresu. V októbri 1938 sa tam konali rokovania o odstúpení južného Slovenska Maďarsku. Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 bolo Komárno 1938 – 45 pripojené k Maďarsku a opäť spojené s mestom Komárom-Újváros. Počas 2. svetovej vojny viackrát bombardované. R. 1945 – 48 v rámci výmeny obyvateľov medzi Československom a Maďarskom boli obyvatelia maďarskej národnosti vysídľovaní do českého pohraničia a presídľovaní do Maďarska.

V katastri Komárna existovali v minulosti obce Hadovce (písomne doložená 1247 ako Gothouch, 1360 Gadouch,1383 Moyk Kadouch, 1407, 1420 Gadoch, 1438, 1452 Gadowcz, 1482 Gadocz; patrila viacerým zemanom a cirkevným inštitúciám, zanikla počas vojen s Turkami, neskôr bola obnovená ako osada), Hať (písomne doložená 1268 ako Allosceghatya), Kava (písomne doložená 1247 ako Kawa, Coa, 1571 – 73 Kama deserta Komarom; patrila viacerým zemanom, 1572 spustla, neskôr bola obnovená ako osada), Lándor (písomne doložená 1268, 1291 ako Nandur, 1438, 1452 Nandor; patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, zanikla na zač. 16. stor., neskôr bola obnovená ako osada), a Ondrášová (písomne doložená 1268 ako villa Sancti Andree; patrila mestu Komárno). R. 1979 bola k nemu pričlenená obec Nová Stráž (písomne doložená 1387 ako Wrsuyfalu, 1422, 1460 Wyfalw, Új Falu, 1773 Uj-Falu, 1786 Ujfalu, Neudorf, 1808 Újfalu, Neudörfel, 1863 Újfalu, 1873 – 1907 Dunaújfalu, 1913 – 20 Örsújfalu, 1927 – 38 Nová Stráž, Örs-Újfalu, 1938 – 45 Örsújfalu, 1945 – 48 Nová Stráž, Örs-Újfalu, 1948 – 78 Nová Stráž; bola súčasťou panstva Komárno, od 1659 patrila Zičiovcom a v 19. stor. Nádašdiovcom, 1938 – 45 pripojená k Maďarsku).

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu (želiezovská skupina) a eneolitu (kostolská kultúra), ojedinelý nález meča s jazykovitou rukoväťou z mladšej bronzovej doby, husté osídlenie z laténskej a rímskej doby; remeselnú činnosť laténskej doby dokladá šesť pecí objavených v priestore dnešného tzv. Nádvoria Európy, vo viacerých častiach mesta avarské pohrebiská zo 7. – 8. stor.; jazdecké hroby obsahovali okrem bohatej výbavy mŕtveho (keramika, železné zbrane, bronzové a strieborné šperky, bronzové kovania opaskov, kostené predmety) aj časti konského postroja (strmene, zubadlá, ozdoby konskej ohlávky).

Stavebné pamiatky: pevnosť (fortifikačný systém na sútoku Váhu a Dunaja) budovaná v niekoľkých fázach na mieste stredovekého hradu (podľa tradície založený už v 10. stor., prestavaný v 13. stor.), ktorý bol od 11. stor. strediskom Komárňanského komitátu a zabezpečoval strategický brod cez Dunaj. Hrad bol v 2. pol. 15. stor. nákladne prestavaný Matejom I. Korvínom (hrad ani jeho podoba sa nezachovali, niektoré jeho časti boli v 16. stor. ponechané ako zástavba na nádvorí ranorenesančnej pevnosti). R. 1527 bol cisárom Ferdinandom I. dobytý a poškodený, následne opravený. Po 1543 vznikla na príkaz Ferdinanda I. moderná ranorenesančná bastiónová protiturecká pevnosť (ostrovná pevnosť nepravidelného päťbokého polygonálneho pôdorysu s bastiónmi), po 1565 rozšírená a prebudovaná, 1572 – 92 bolo opravené jej poškodené opevnenie. Projekt, ktorý vychádzal z najnovšieho druhu hviezdicového opevnenia talianskej školy s päťbokými nárožnými bastiónmi, pravdepodobne vypracoval taliansky architekt P. Ferrabosco. R. 1663 – 73 bola rozšírená o tzv. Novú pevnosť navrhnutú podľa výdobytkov najmodernejšej talianskej a francúzskej fortifikačnej architektúry a podľa návrhu pevnostného inžiniera Franza Wymesa (aj Wimes; rozsiahle opevnenie polygonálneho pôdorysu s 5 nárožnými bastiónmi sa napájalo na Starú pevnosť, chránené priekopou a 2 ravelínmi). Na nádvoriach pevnosti sa pôvodne nachádzala zástavba s 2 kostolmi a s vežou bývalého hradu. R. 1783 bola pevnosť poškodená zemetrasením (zanikli stavby na nádvoriach). R. 1808 sa začala jej rekonštrukcia, 1809 bola vybudovaná Palatínska línia vo forme zemných valov, prestavaná 1839 – 47, ktorá uzatvárala mesto na západnej strane medzi Dunajom a Váhom (postupne dobudovaný systém 6 bastiónov poprepájaných valmi s ďalším obranným pásom, tzv. Vážskou líniou). V Palatínskej línii boli pôvodne dve brány, zachovala sa Bratislavská brána (1844). Celé opevnenie bolo dokončené v 70. rokoch 19. stor. V jednej z bášt sa od 1993 nachádza rímske lapidárium (súčasť Podunajského múzea v Komárne). Fortifikačný systém mesta dopĺňa Dunajská línia na území dnešného Komáromu.

V meste: neskorobarokový farský rímskokatolícky Kostol sv. Ondreja (1748 – 56, obnovený 1850 – 60, postavený na mieste staršieho, doloženého v 13. stor.; pôvodné fresky A. F. Maulbertscha boli zničené pri zemetrasení 1763), klasicistický evanjelický tolerančný kostol (1796, veža 1899) s klasicistickou farou (okolo 1800), neskorobarokový vojenský rímskokatolícky Kostol božského srdca Ježišovho (1769, pôvodne františkánsky, dnes galéria Limes), barokový pravoslávny Chrám uvedenia presvätej Bohorodičky do chrámu (nazývaný aj srbský, 1754, rokokový ikonostas z 2. pol. 18. stor.; pri chráme cintorín s náhrobkami z 18. – 19. stor.), klasicistický evanjelický kostol (1788, veža 1832), klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Rozálie (1848, centrála zaklenutá kupolou), rímskokatolícka Kaplnka sv. Jozefa ( 18. stor.), bývalý klasicistický špitál s Kaplnkou sv. Anny (18. stor.), bývalé jezuitské kolégium (barokové, pôvodne z 2. pol. 17. stor., 1740 – 47 prestavané, dnes rehoľný dom Rádu sv. Benedikta), klasicistické evanjelické kolégium (1796), bývalý župný dom (polovica 18. stor., 1798 prestavaný, upravený v 19. stor.), eklektická budova múzea (1913, sídlo Podunajského múzea v Komárne), eklektická budova (1871, dnes sídlo Galérie výtvarného umenia Podunajského múzea v Komárne), Zichyho palác (okolo 1800, dnes expozícia Podunajského múzea v Komárne), neoklasicistická radnica (1875), budova súdu (70. roky 19. stor.), neogotický Dôstojnícky pavilón (1858 – 63), bývalá ortodoxná synagóga (1904), bývalá neologická synagóga (1863), eklektický vodojem (1901 – 02), obytný funkcionalistický dom s lekárňou (1930 – 33), bývalý družstevný funkcionalistický dom (1934 – 35, dnes sídlo Povodia Dunaja). V meste sa zachovalo množstvo meštianskych obytných domov z 18. – 19. stor. Viaceré pamätníky. Múzeum (→ Podunajské múzeum v Komárne), galérie, divadlo (→ Jókaiho divadlo v Komárne). Univerzita Jánosa Selyeho (Selye János Egyetem, založená 2003). Rodisko M. Jókaiho a F. Lehára.

Komenský, Jan Amos

Komenský, Jan Amos, lat. Iohannes Amos Comenius, nem. Johann Amos Comenius, 28. 3. 1592 pravdepodobne Uherský Brod, prípadne Nivnice alebo Komňa, okres Uherské Hradiště – 15. 11. 1670 Amsterdam, pochovaný v Naardene — český pedagóg, filozof, cirkevný predstaviteľ, spisovateľ a humanista. Svojím dielom výrazne zasiahol do mnohých ďalších odborov, napr. do bibliopedagogiky, filológie, jazykovedy, hymnológie a kartografie.

Pochádzal z rodiny so silnou českobratskou tradíciou, v detskom veku však osirel a žil u poručníkov v Strážnici a v Nivnici. R. 1608 – 11 navštevoval vyššiu latinskú bratskú školu v Přerove na panstve Karla st. zo Žerotína (*1564, †1636), 1611 – 13 študoval na kalvínskej akadémii (Academia Nassauensis; zapísaný ako Jan Amos Nivnický) v Herborne a jeden semester (1613 – 14) na teologickej fakulte univerzity v Heidelbergu. V Nemecku sa oboznámil s dielami encyklopedistu Johanna Heinricha Alsteda (*1588, †1638) a pedagogického reformátora Wolfganga Ratkeho (*1571, †1635), najmä s jeho návrhmi na reformu vzdelávania. R. 1613 cestoval po Porýní a navštívil Amsterdam.

Po návrate do Přerova (1614) vyučoval na miestnej latinskej bratskej škole a pripravoval návrhy a plány na pozdvihnutie spoločnosti (inšpirované nemeckým a holandským prostredím). Písal pedagogické (Grammaticae facilioris praecepta, Pravidla snadnějšího vyučování mluvnice, 1616; dnes stratené), encyklopedické (Theatrum universitatis rerum, Divadlo veškerenstva věcí; nedokončené, nájdený zlomok vydaný v Prahe 1897) a historické (O starožitnostech Moravy, O původě a činech rodu pánů ze Žerotína; dnes stratené) diela a začal pracovať na mape Moravy (vyšla tlačou 1627 v Amsterdame; zachytáva aj časť slovenského územia po Trenčín). R. 1616 bol v Žeraviciach (neďaleko Kyjova) vysvätený za kňaza Jednoty bratskej a stal sa pomocníkom biskupa Jana Láneckého (*1554, †1626) v Přerove, 1618 mu bola zverená správa zboru a školy vo Fulneku, kde odišiel i so svojou prvou manželkou Magdalenou Vizovskou (*asi 1600, †1622). Z toho obdobia sú známe spis Listové do nebe (Pauperum oppressorum clamores in coelum, 1619) zameraný na kritiku sociálnej nespravodlivosti a rozprava O poezii české (1620).

Jeho prácu prerušili udalosti po bitke na Bielej hore (1620; → české stavovské povstanie), ktoré boli charakteristické útlakom a perzekúciami protestantov. Na jar 1620 sa skrýval na severozáp. Morave (pravdepodobne vo Velkých Losinách alebo v Loučnej) na panstve pánov zo Žerotína. Svojej manželke, ktorá neskôr i s deťmi zomrela počas morovej epidémie, venoval spis Přemyšlování o dokonalosti křesťanské (1622). Od jesene 1622 sa zdržiaval na panstve Karla st. zo Žerotína v Brandýse nad Orlicí (spis O sirobě, vydaný v Lešne 1634). S tragickým osudom sa vyrovnával v útešných spisoch (Nedobytedlný hrad jméno Hospodinovo, 1622; Truchlivý, 1624; Centrum securitatis, to jest Hlubina bezpečnosti, 1625). Pracoval tam na diele Labyrint světa a ráj srdce (pôvodný názov Labyrint světa a Lusthauz srdce, 1623; rozšírené a vydané 1631), ktoré je považované za jedno z najslávnejších barokových, po česky napísaných diel 17. stor. (v tomto období začal svoje práce podpisovať ako Komenský).

R. 1624 sa oženil s Mariou Dorotou Cyrillovou (*1602, †1648), dcérou bratského biskupa Jana Cyrilla, s ktorou mal štyri deti (potomkovia jednej z jeho dcér, Alžběty, dodnes žijú v USA a Nemecku). R. 1625 – 26 podnikol v službách Jednoty bratskej dve misie (prvú do Sliezska, Poľska, Brandenburska a na Moravu, druhú do Berlína, Haagu a Amsterdamu) a organizoval sťahovanie bratskej tlačiarne z juž. Moravy do Poľska. Potom sa zdržiaval v sev. Čechách (Bílá Třemešná, Vlčice neďaleko Trutnova, Horní Branná). V tomto období spísal náčrt Didaktiky českej (dokončená 1632, predstavuje prvú verziu diela Didactica magna) s prvkami pansofickej (→ pansofia) koncepcie. Vo februári 1628 odišel s rodinou a ďalšími exulantmi do poľského Lešna, kde pôsobil ako učiteľ na bratskom gymnáziu (od 1638 rektor); stal sa členom užšej rady Jednoty bratskej, 1632 seniorom moravskej vetvy Jednoty bratskej a bol vymenovaný za jej sekretára (pisára).

Obľúbenou sa stala jeho latinsko-nemecká verzia učebnice latinčiny Janua linguarum reserata (1631; 1633 ju preložil do češtiny pod názvom Dvéře jazyků otevřené, neskôr aj Brána jazyků otevřená; preložená do 20 jazykov), ktorá v sto kapitolách a v tisíc vetách encyklopedicky opisuje svet. Obsahovala celú bežnú slovnú zásobu (asi 6- až 8-tis. latinských slov) a gramatiku latinského jazyka a čoskoro získala prívlastok zlatá. V Českých zemiach ju s určitými úpravami používali jezuiti. Vydal aj spis o výchove detí predškolského veku Informatorium školy mateřské (1633) a učebnicu fyziky (Physicae synopsis, 1633), v ktorej kládol dôraz na zmyslové poznanie prírody.

R. 1641 na pozvanie skupiny reformných politikov a učencov (Samuel Hartlib, *1600, †1662; John Dury, *1596, †1680) odcestoval do Anglicka, kde vyšli jeho prvé pansofické (vševedné) práce Conatuum Comenianorum praeludia (Předehra pansofie, 1637) a Comenii pansophiae prodromus (Komenského předchůdce vševědy, 1639). Súčasne systematicky pracoval na spisoch projektujúcich reformu (všenápravu) spoločnosti prostredníctvom vzdelania. V spise Via Lucis (Cesta světla) navrhol zriadiť collegium lucis, t. j. zbor vzdelaných mužov podobný medzinárodnej akadémii, ktorý by šírením nových poznatkov prispel k správnemu riadeniu a k náprave spoločnosti. Komenského pobyt v Anglicku ukončila 1642 anglická občianska vojna. Odmietol pozvanie pracovať vo Francúzsku (v Paríži viesť pansofickú školu) či v Amerike (vybudovať školu pre Indiánov) a prijal pozvanie nizozemsko-švédskeho obchodníka a zbrojára Louisa de Geer (*1587, †1652) do Švédska.

Cestoval cez Amsterdam a Endegeest (stretol sa tam s R. Descartom) do Norrköpingu a v Štokholme rokoval s kráľovnou Kristínou, s ríšskym kancelárom A. G. Oxenstiernom i s L. de Geerom, ktorí ho poverili prípravou školskej reformy vo Švédsku. Na ich pokyn sa s rodinou usadil (do 1648) v Elblągu v Poľsku, ktorý bol pod švédskou kontrolou, od 1644 vyučoval na miestnom gymnáziu, 1648 bol zvolený za biskupa užšej rady Jednoty bratskej (posledný biskup Jednoty bratskej). Ním predložené návrhy učebníc sa však nestretli s kladným ohlasom, mecenáši a spolupracovníci mu vyčítali, že sa viac venuje pansofickým spisom ako reforme školstva. Jeho najvýznamnejšou pedagogickou prácou z toho obdobia je Methodus linguarum novissima (Nejnovější metoda jazyků, 1646). Komenský veľmi intenzívne pokračoval v rozvíjaní reformných myšlienok. Vydal spis Pansophiae diatyposis (Náčrt vševědy, 1643) a pracoval na svojom najväčšom filozofickom diele De rerum humanarum emendatione consultatio catholica (Obecná porada o nápravě věcí lidských), ktoré zostalo z väčšej časti v rukopise (dlho bolo považované za stratené, 1934 objavené v Halle). Vydané boli iba prvé dve časti Panegersia (Všeprobuzení, 1662) a Panaugia (Všeosvícení, 1662), ďalších päť častí (Pansophia, Vševěda/Všemoudrost; Pampaedia, Vševýchova; Panglottia, Všemluva; Panorthosia, Všenáprava; Pannuthesia, Všenapomínání/Všepovzbuzení) zostalo nedokončených podobne ako plánovaný pansofický slovník. Angažoval sa aj ako diplomat, zúčastnil sa rokovaní v Toruni (1645) o zmierení protestantov a katolíkov a usiloval sa ovplyvniť mierové rokovania v Nemecku v prospech českých emigrantov (1647).

Po návrate do Lešna 1648 mu zomrela manželka Marie Dorota, o rok neskôr sa oženil tretíkrát – s Janou Gajusovou. Po uzavretí Vestfálskeho mieru (1648) sa musel vyrovnať so stratou možnosti vrátiť sa do vlasti, napísal spis (symbolický závet) Kšaft umírající matky Jednoty bratrské (1650). Novou nádejou bolo pre neho pozvanie Z. Lorántfiovej (manželky Juraja I. Rákociho) a Juraja II. Rákociho na panstvo Rákociovcov do Blatného potoka (dnes Sárospatak, Maďarsko), pretože Rákociovci, ktorí ho požiadali o reformu protestantských škôl pôsobiacich v Blatnom Potoku, boli odporcami Habsburgovcov. Perspektívy boja proti Habsburgovcom a víťazstva nad nimi (ako ho prorokoval Komenského priateľ M. Drábik) sa však rýchlo rozplynuli. Komenského pedagogické pôsobenie v Blatnom Potoku bolo veľmi úspešné. Vydal tam spis Schola pansophica (Škola pansofická, aj Náčrt vševědné školy, 1651) a 1654 so svojimi študentmi uviedol dramatizovanú podobu encyklopedickej učebnice latinčiny Janua linguarum reserata pod názvom Schola ludus (Škola hrou), v ktorej uplatnil princíp názornosti. Táto výučbová divadelná hra mala veľký úspech a Komenský jej rukopis zanechal v Blatnom Potoku (tlačou vyšla 1656). Pracoval tam aj na encyklopedickom spise – učebnici Orbis sensualium pictus (aj Orbis pictus, Svět vnímatelný v obrazech; prvýkrát vytlačená 1658 v Norimbergu dvojjazyčne v latinčine a nemčine, na Slovensku 1685 v Levoči v latinčine, nemčine, maďarčine a češtine) i na spise Gentis felicitas (Štěstí národa). Počas ciest do Blatného Potoka (1650 – 54) sa niekoľkokrát zastavil na Slovensku (v Skalici, Trnave, Púchove, Lednici, Levoči, Prešove, pravdepodobne aj v Markušovciach a Košiciach), kde navštívil slovenské zbory Jednoty bratskej (1650 posvätil bratský chrám v Skalici, v Trnave potvrdil dohodu slovenskej Jednoty bratskej s kalvínskou cirkvou v Uhorsku).

R. 1654 – 56 sa opäť zdržiaval v Lešne a pre českých exulantov sa snažil získať podporu v Anglicku a vo Švédsku (spis Panegyricus Carolo Gustavo, Chvalořeč na Karla Gustava, švédského krále, 1655). Obsadenie Lešna švédskou armádou 1655 uvítal, v kráľovi Karolovi X. Gustávovi videl zástancu slobody a tolerancie. R. 1656 Poliaci po opätovnom dobytí mesto pre sympatizovanie obyvateľov so Švédmi vypálili a Komenský s rodinou musel ujsť. Väčšina jeho knižnice a rukopisov bola zničená, najväčšou stratou bolo zničenie slovníka Poklad jazyka českého, na ktorom pracoval vyše 40 rokov. Odcestoval do Sliezska na statok Lorenzdorf (dnes Ławszowa, neďaleko Bolesławieca v Poľsku), potom cez Hamburg do Amsterdamu, kde našiel nový domov i podporu na svoju prácu. S podporou amsterdamskej mestskej rady boli vydané jeho pedagogické spisy Opera didactica omnia (1657), ktorých súčasťou boli synkretickou metódou napísaná Didactica magna (Velká didaktika; rozšírená a do latinčiny preložená verzia Didaktiky českej), ktorá sa zaoberá cieľmi i úlohami vyučovania a výchovy, ako aj ich obsahom, metódami a celkovou organizáciou vzdelávacieho systému a je považovaná za jeden z prvých systematických pedagogických spisov, Informatórium školy materskej, Janua linguarum reserata a pansofické i ďalšie latinské spisy. Komenský pripravil v Amsterdame do tlače aj Kancionál amsterodamský (1659), prepracovaný spevník bratských piesní doplnený o vlastnú tvorbu (→ českobratská duchovná pieseň). Okrem pedagogických a pansofických prác tam vydal aj spis Lux in tenebris (Světlo v temnostech, 1657; doplnené a prepracované vydanie vyšlo 1665 pod názvom Lux e tenebris, Světlo z temnot) obsahujúci proroctvá Kryštofa Kottera (*1585, †1647), M. Drábika a Kristiny Poniatowskej (*1610, †1644) vyzývajúce na boj proti Habsburgovcom a proti pápežskému katolicizmu. Za podporu vizionárskych myšlienok sa proti Komenskému zdvihla (najmä v radoch protestantských teológov) vlna kritiky. Súčasne sa angažoval za uzavretie mieru v 2. anglicko-nizozemskej vojne 1664 – 67 (Angelus pacis, Anděl míru, 1667), túžbu po mieri a harmónii vyjadril aj v spise Unum necessarium (Jedno potřebné, 1668). Obranu proti odporcom svojej všenápravy spísal v diele Continuatio admonitionis fraternae (Pokračování v bratrském napomínání, 1668 – 69), v ktorom zaznamenal svoju autobiografiu z obdobia 1628 – 58. V nasledujúcom storočí bolo Komenského dielo z väčšej časti zabudnuté, populárne zostali iba jeho jazykové učebnice, ktoré sa v školách používali ešte v 19. stor.

— Komenského život a dielo boli výrazne ovplyvnené vojnovými konfliktmi, náboženskými rozpormi, ako aj prerodom európskej vedy a vzdelanosti od scholastických dogiem k racionalistickému mysleniu, ktoré sa stalo základom osvietenstva. Jeho celoživotné úsilie smerovalo k reforme spoločnosti na základe nápravy jednotlivca, ktorá sa mala uskutočniť prostredníctvom lepšieho vzdelania a výchovy. Úsilie o zmenu spoločnosti orientoval nielen na České zeme, ale od 30. rokov 17. stor. na celú Európu. Zastával princíp demokratizmu, škola mala byť prístupná všetkým deťom bez ohľadu na ich pohlavie či finančné možnosti rodičov. Nastolil požiadavku jednotnej školy a požadoval kolektívne vyučovanie v duchu pedagogického realizmu. Spolu so získavaním vedomostí (eruditio) sa dieťa malo učiť ovládať samo seba (mores, mravná výchova s dôrazom na disciplínu) a povzniesť sa k Bohu (religio, poznať zmysel ľudského bytia a získať múdrosť pre tento i pre budúci, večný život). Jeho pedagogické práce, v ktorých vytýčil idey a zásady modernej výučby (spontánnosť, názornosť a reálnosť, všeobecné vzdelávanie v materinskom jazyku, harmonické rozvíjanie rozumových, manuálnych a jazykových schopností, systematickosť, sústavnosť, primeranosť učiva veku, postup od jednoduchšieho k zložitejšiemu, spríjemnenie procesu výučby motiváciou žiakov, aktívne získavanie poznatkov s dôrazom na zmyslové poznávanie a skúsenosť, potreba celoživotného vzdelávania), sú preniknuté pedagogickým optimizmom a stali sa základom vzniku modernej pedagogiky ako systematickej vedy.

V nasledovaní novovekej tradície sa však Komenský nestotožnil s ideami novovekého racionalizmu (→ kartezianizmus), svojím poňatím ľudskej existencie dynamizoval pojem univerza a dával človeku nádej na lepšiu budúcnosť (približoval sa k iluminizmu a k nenásilnému chiliazmu). Vychádzal z predpokladu, že výchova rozvíja to, čo má človek v sebe, čo mu je potenciálne dané, a učiteľ uvádza človeka do sveta, v ktorom možno všetkých ľudí všestranne naučiť všetkému (omnia omnes omnino excoli = učiť všetkých podieľať sa na celom poznaní, a to všestranne). Bol presvedčený, že človek môže zmyslami i rozumom poznávať prírodu i svet v ich harmónii a poriadku i v harmónii s Bohom, ktorá má byť dosiahnutá poznaním všetkých oblastí ľudskej činnosti a odstránením bariér. V dosiahnutí harmónie videl aj prostriedok na nápravu vojnou skúšaného sveta (omnia sponte fluant absit violentia rebus = všetko nech plynie voľne, bez násilia).

— Komenského myšlienky a dielo znovuobjavili nemeckí filozofi i českí obrodenci na konci 18. a začiatku 19. stor., v druhej pol. 19. stor. bolo predmetom záujmu mnohých bádateľov a vznikol nový vedný odbor komeniológia (k najväčším propagátorom Komenského diela patril J. Kvačala). O šírenie Komenského myšlienok sa zaslúžili najmä učitelia (je nazývaný Učiteľ národov). Na Slovensku sa jeho spisy vydávali od 17. stor. (od 1626 sa tlačili v tlačiarňach v Levoči, Bardejove, Trenčíne a Žiline) a jeho učebnice sa používali v latinských mestských školách, jeho myšlienky ovplyvnili pietizmus a národné obrodenie, ako aj tvorbu štúrovcov (A. Sládkovič) a autorov matičného obdobia. Po vzniku Československej republiky (1918) sa Komenský stal súčasťou oficiálneho výkladu československých dejín, bolo podľa neho nazvaných viacero vzdelávacích a i. inštitúcií (napr. 1919 Univerzita Komenského v Bratislave) a deň jeho narodenia bol 1955 ustanovený za sviatok učiteľov (Deň učiteľov; v súčasnosti je sviatkom učiteľov v Česku a na Slovensku). Okrem sprístupňovania jeho diel sa v Čechách i na Slovensku pravidelne organizujú rôzne podujatia a vedecké konferencie (najmä pri príležitosti jeho výročí).

O Komenského živote vzniklo mnoho literárnych diel, napr. romány Bouře a duha (1946) od Jaroslava Pasovského (vlastným menom Jaroslav Šimánek, *1890, †1965), trilógia Nesmrtelný poutník (Mladá léta Jana Amose, 1957; Do labyrintu světa, 1959; Planoucí pochodeň, 1961) od Leontýny Mašínovej (*1882, †1975), Osud národa (1957) a Poutník v Amsterodamu (1960) od M. Hanuša a Světlo v temnotách, Bolestný a hrdinský život J. A. Komenského (1970) od F. Kožíka. V 19. a 20. stor. vzniklo aj viacero výtvarných diel s tematikou Komenského, napr. od V. Brožíka, J. Čermáka, Felixa Jeneweina (*1857, †1905), A. Muchu (Slovanská epopej) a M. Švabinského. Umelci vychádzali zo zachovaných Komenského portrétov – kresieb a rytín V. Hollara, Georga Glovera (činný 1625 – 50) a Crispina de Passe (*1564, †1637), olejomalieb Jürgena Ovensa (aj Jurriaen Ovens, *1623, †1678) a i., vzniklo aj viacero sochárskych diel, napr. od Tomáša Seidana (*1830, †1890), V. Makovského, J. Štursu, F. Bílka. Komenského podobizne vyšli aj na pohľadniciach, známkach, bankovkách, minciach a medailách. R. 1983 nakrútil O. Vávra monumentálny film Putování Jana Amose.

komín

komín [gr. > lat.] —

1. ban. vertikálne banské dielo razené zvyčajne dovrchne, určené na otvárku a prípravu dobývacích blokov alebo na ťažbu a vetranie horizontálnych banských diel. Často býva vystužené výdrevou, príp. vymurované. Komín využívaný na dopravu rúbaniny samospádom na spodnejšiu smerovú chodbu sa nazýva sýp alebo sypný komín;

2. geomorfol., geol. a) → krasový komín; b) sopečný komín; → sopúch; 3. tech., stav. dutá konštrukcia na odvádzanie spalín a dymu z vykurovacích spotrebičov, z kotlov a z priemyselných pecí, ako aj na odvádzanie vzduchu a plynov odsávaných z prevádzok alebo z priemyselných zariadení do ovzdušia. Komín na odvádzanie malých množstiev exhalátov je súčasťou budovy ako vstavaný alebo pristavaný k jej fasáde, na odvádzanie veľkých množstiev exhalátov sa buduje samostatne stojaci továrenský komín. Princíp činnosti komína je založený na tzv. komínovom efekte (→ komínový ťah). K základným častiam komína patria: komínové teleso (plášť), komínový prieduch, komínový sopúch, spalinová klapka, komínový nadstavec a komínová hlava. Komínové teleso (plášť) je vonkajší obal komína (zvyčajne murovaný), má statickú (nosnú), ochrannú a estetickú funkciu; jeho maximálna povrchová teplota nesmie prekročiť 51 °C (pri pristavanom komíne to platí do výšky 2,5 m nad terénom alebo nad prístupovou plochou). Komínový prieduch je zvislá dutina kruhového, príp. štvorcového alebo obdĺžnikového prierezu vnútri komínového telesa, ktorou sa priamo odvádzajú spaliny a dym odvádzané zo spotrebiča dymovodom (komínovou rúrou); dymovod je s prieduchom komína prepojený komínovým sopúchom (otvorom v komínovom telese). Na jeden komínový prieduch môže byť napojených aj viac spotrebičov (napr. na rôznych podlažiach). Na uzatváranie cesty spalín (ak je spotrebič mimo prevádzky) i na reguláciu ťahu komína slúži spalinová klapka umiestnená v dymovode alebo v komínovom prieduchu. Výška komínového prieduchu od sopúcha nahor po ústie komína (nad strechou) sa nazýva účinná výška prieduchu (na jej zväčšenie sa niekedy používa komínový nadstavec). Jeden komín môže obsahovať viac komínových prieduchov (združený komín). Prieduchy podľa usporiadania môžu byť priebežné (všetky sa začínajú v najnižšom podlaží), podlažné (začínajú sa v príslušnom podlaží) a prepažené so spoločným zberačom (zberač prechádza všetkými podlažiami a z neho jednostranne alebo obojstranne odbočujú prieduchy jednotlivých podlaží, ktoré sú od zberača oddelené výsuvnými uzávermi), podľa priebehu pozdĺžnej osi prieduchu priame a uhýbané (odkláňajú sa od zvislice), podľa prierezu úzke, str. alebo prielezné, podľa druhu použitých palív prieduchy na odvádzanie spalín z tuhých, kvapalných alebo z plynných palív. Komínová hlava je časť komína nad strechou zakončená krycou doskou, ktorá ju chráni pred mechanickým poškodením a pred vplyvmi počasia; hlava vstavaných komínov má presahovať minimálne o 65 cm hrebeň strechy alebo minimálne o 1,5 m najvyššiu hranu plochej strechy; môže byť výrazným architektonickým prvkom najmä pri komínoch umiestnených v blízkosti priečelí, ktoré sú nápadné svojou polohou a výškou. Súčasťou komína býva aj samostatná dutina (vzduchový prieduch) na privádzanie spaľovacieho vzduchu k spotrebiču. V najnižšej časti komína medzi pätou komína a sopúchom, kde sa usádzajú tuhé časti spalín (sadze) a dymový kondenzát, je umiestnený uzatvárateľný vyberací otvor na ich odstraňovanie. Pri priebežných prieduchoch sú otvory umiestnené na voľne prístupnom mieste (na chodbe, schodisku ap.); vyberacie otvory na podlažné prieduchy môžu byť umiestnené len vo vedľajších priestoroch, napr. v predsieni alebo v kúpeľni toho istého bytu, nesmú ústiť do obytných miestností, sál, učební, skladovacích priestorov ap. Na vymetanie a kontrolu komínových hláv sa v ich výške zhotovujú komínové lávky; ak je ich zhotovenie ťažké, vytvára sa uzatvárateľný vymetací otvor, ktorý má byť umiestnený čo najvyššie v priestore krovu alebo strechy. Podľa konštrukcie komínového telesa (plášťa) sa rozlišujú jednovrstvové (tvorené len plášťom – murivom z obyčajných tehál alebo z komínoviek, ktorými sa ohraničuje prieduch; nie sú vhodné na kvapalné alebo na plynné palivá) a viacvrstvové, resp. trojvrstvové (tvorené obvodovým plášťom, tepelno-izolačnou str. vrstvou a plechovou alebo keramickou komínovou vložkou s funkciou prieduchu) komíny, podľa spôsobu zhotovenia komíny murované z tehál alebo z tvaroviek, monolitické al. montované z prefabrikovaných dielcov. V súčasnosti sa používajú tzv. systémové komíny, ktoré sa zostavujú z prefabrikovaných dielcov od jedného výrobcu. Za technický stav komína zodpovedá vlastník objektu, ktorý ho musí udržiavať v dobrom technickom stave a zabezpečiť jeho pravidelnú kontrolu a čistenie. O vybavení komína rozhoduje revízny technik. Všeobecné podmienky pri jeho výstavbe a používaní a lehoty jeho čistenia a vykonávania kontrol sú ustanovené v prísl. práv. predpisoch. Ak sa pri čistení a kontrole komína al. dymovodu (resp. pri preskúšaní komína) zistia nedostatky bezprostredne ohrozujúce protipožiarnu bezpečnosť stavieb al. zdravie ľudí, zodpovedný pracovník musí túto skutočnosť bezodkladne oznámiť obci alebo príslušnému orgánu vykonávajúcemu štátny požiarny dozor a komín alebo dymovod sa až do odstránenia nedostatkov nesmie používať.

— Murované komíny boli v mestách na území Slovenska známe od prelomu 16. a 17. stor. V dedinskom prostredí sa vo väčšej miere začali stavať až v priebehu 19. a zač. 20. stor. Dovtedy sa zhotovovali lapače dymu lievikového tvaru upletené z prútia a vymazané hlinou, ktorými sa dym z kúreniska odvádzal cez strop iba do podstrešia. Tam vyúsťoval do nízkeho nadstavca zo skál (piecka), kde sa zachytávali horúce spaliny a iskry. Po premiestnení ohniska a čeľustí pece z izby do pitvora, ale najmä po vzniku čiernej kuchyne v dome sa dym začal odvádzať otvoreným komínom. Vytvárala ho mohutná oblúkovitá murovaná alebo zrubová klenba nad celým priestorom čiernej kuchyne, ktorá v podstreší vyúsťovala do komína štvorcového prierezu vyčnievajúceho v zadnej časti pitvora až nad strechu domu. Spočiatku bola klenba zhotovovaná z drúčikov, tyčí al. z prútia, vymazaná hlinou a ukončená sedlovou doštenou strieškou, neskôr bolo v rámci protipožiarnych opatrení nariadené stavať namiesto nej murovaný komín. Po všeobecnom zavedení sporákov a po likvidácii starších foriem kúrenísk s ohniskom a pecou v interiéri obydlia boli otvorené komíny nahradené uzatvorenými cylindrovými komínmi, kt. sa používajú aj v súčasnosti. Staršie formy otvorených komínov sa využívali na údenie mäsa. Komíny spravidla dvakrát ročne vymetali kominári spúšťaním železnej gule s hrotmi, ktorou z komína odstraňovali usadené sadze (hrozilo ich vznietenie), a potom ich dočistili štetkou. Komín mal dôležitú úlohu v poverových predstavách, symbolizoval prechod medzi pozemským a nadpozemským, prirodzeným a nadprirodzeným svetom. Prichádzali cezeň na pozemský svet nadprirodzené bytosti (Lucia, meluzína, rarášok, ale aj Mikuláš spúšťajúci sa na zlatej niti). Na Slovensku bol komín sídlom rodového ochrancu (hada) a mal významné miesto i v obyčajach životného cyklu (narodenie, svadba a i.) a v kalendárnych obyčajach (Štedrý večer, fašiangy a i.).

komínový ťah

komínový ťah — podtlak v komíne zabezpečujúci odstraňovanie spalín z kúrenísk kotlov, priemyselných pecí ap. a dopravu čerstvého vzduchu do nich. Je spôsobený nižším aerostatickým tlakom plynov v komíne, ako je tlak okolitého vzduchu (tzv. komínový efekt), keďže plyny vypĺňajúce prieduch komína sú teplejšie a majú nižšiu hustotu ako okolitý vzduch.

Pre maximálny teoreticky možný rozdiel tlakov, tzv. statický komínový ťah, platí \(\Delta p =\)\(Chb(1/T_0 - 1/T_k)\), kde \(h\) je účinná výška prieduchu, \(b\) tlak vzduchu, \(T_0\) teplota okolitého vzduchu, \(T_k\) priemerná teplota v komíne a \(C = 0,034 2\) koeficient vyjadrujúci termodynamické vlastnosti vzduchu (v skutočnosti je ťah nižší o odpor prúdenia, čo sa zohľadňuje použitím koeficientu \(C\) zisteného na základe skúšok). Komínový ťah teda ovplyvňujú aj meteorologické podmienky (teplota okolia, tlak vzduchu, jeho teplota a vlhkosť, ako aj rýchlosť vetra). Výšku komína neurčuje iba potrebný ťah, ale často ju ovplyvňuje aj napr. výška okolitej zástavby a pri veľkých priemyselných zariadeniach aj cieľ dosiahnuť požadovaný rozptyl spalín v atmosfére v prevažujúcich meteorologických podmienkach. Komínový ťah je preto premenlivý a často iný, než je potrebné na optimálnu prevádzku spaľovacieho zariadenia s dobrou účinnosťou (príliš veľký ťah zbytočne ochladzuje kúrenisko, príliš malý znižuje výkon zariadenia; v obidvoch prípadoch môže nastať nedokonalé spaľovanie). Väčšie priemyselné zariadenia majú preto ručnú al. aj automatickú reguláciu ťahu (napr. klapkou al. posúvačom v prieduchu).

Keďže teplo odchádzajúce komínom sa iba z veľmi malej časti využije na vytváranie ťahu, pričom však výrazne zhoršuje účinnosť tepelných zariadení, teplota spalín vychádzajúcich zo zariadení by mala byť čo najnižšia, aby sa znížila tzv. komínová strata. Ak je však teplota spalín v komíne príliš malá, dochádza k vyzrážaniu vlhkosti, ktorá agresívne pôsobí na konštrukciu komína. Najmenšia teplota spalín pri tuhých palivách a ťažkých vykurovacích olejoch sa volí bežne okolo 250 °C, pri plynoch a ľahkých vykurovacích olejoch 150 °C. Ak je komínový prieduch vybavený vložkou odolnou proti korózii, je možné výstupnú teplotu spalín znížiť. Ak ťah komína nie je postačujúci, treba ho zabezpečiť iným spôsobom (umelý ťah), napr. dopravou spalín ventilátorom, ktorý odsáva spaliny z kúreniska a tlačí ich do komína al. (zriedkavejšie) tlačí čerstvý vzduch do kúreniska (pretlakové kúrenisko). V prípade kondenzačných kotlov je vzhľadom na nízku teplotu spalín vždy potrebné vytvárať umelý ťah, ktorý je často energeticky výhodnejší ako vytváranie potrebného ťahu len komínom.

— V minulosti pri parných rušňoch nebola vzhľadom na prejazdový profil výška ich komína (najčastejšie odlievaného zo sivej liatiny) na prevádzku kotla postačujúca, preto sa umelý ťah dosahoval strhávaním spalín prúdom výfukovej pary v komíne (→ ejektor, dyšňa). Pri parných lokomobilách bol plechový komín sklápateľný a jeho ťah bol podporovaný aj prúdom výfukovej pary. Komínový ťah parných lodí bol väčšinou postačujúci, iba v niektorých prípadoch (bojové plavidlá) sa používal umelý ťah, a to zväčša ventilátorom poháňaným parnou turbínou. Komín riečnych lodí bol kvôli plavbe pod mostami tiež sklápateľný. V súčasnosti, aby spaliny neobťažovali cestujúcich a posádku, sú výfukové potrubia hlavných a pomocných motorov lodí vyvedené do vyvýšenej vežovej nadstavby nazývanej aj komín.