Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 578 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Alfonz I.

Alfonz I., 1396 Medina del Campo, Španielsko – 27. 6. 1458 Neapol, Taliansko — sicílsky, sardínsky a neapolský kráľ, zároveň ako Alfonz V. Veľkodušný aragónsky kráľ. Syn Ferdinanda I. Aragónskeho (*1380, †1416). R. 1420 pomáhal neapolskej kráľovnej Jane II. (*1373, †1435) proti Ľudovítovi III. z Anjou (*1403, †1434), ktorý sa tiež uchádzal o neapolský trón, a odmenou mu mala byť neapolská koruna. R. 1423 sa však dostali do konfliktu, Jana II. ho zbavila všetkých práv a adoptovala s právom nástupníctva svojho dovtedajšieho nepriateľa Ľudovíta III. z Anjou. V bojoch, ktoré nasledovali, zvíťazil nakoniec Alfonz I., ale pretože Kastília vtedy napadla jeho brata, navarrského kráľa, opustil Neapol a vrátil sa do Španielska. Na ceste domov sa zmocnil mesta Marseille, ktoré patrilo Ľudovítovi III. z Anjou. Medzitým Neapolsko dostal Ľudovít III. z Anjou, ktorý však 1434 zomrel. Po dlhých bojoch sa Alfonz I. zmocnil Neapola (1442) a zvolil si ho za stále sídlo. Vydržiaval renesančný dvor, zaslúžil sa o rozvoj vied a umenia, podporoval známych učencov a básnikov. Založil knižnicu a prvú humanistickú akadémiu v Taliansku.

Alicante

Alicante [-kan-] — prístavné mesto v juhových. Španielsku pri Stredozemnom mori v autonómnej oblasti Valencia, administratívne stredisko provincie Alicante; 329-tis. obyvateľov (2016). Medzinárodné letisko. Priemysel textilný, tabakový, nábytkársky, keramický, vinársky. Filmové štúdio. Stredisko cestovného ruchu.

Založené 325 pred n. l. ako grécka kolónia Akra Leuké, 201 pred n. l. rímske Lucentum, v 8. – 13. stor. n. l. (s prestávkami) v rukách Maurov, 1304 pripadlo Aragónsku, 1490 mestské práva.

Stavebné pamiatky: ruiny hradu Castell de Santa Barbara (založený v 9. stor., viackrát prestavaný, od 18. stor. opustený), gotická bazilika Santa María (14. – 16. stor., baroková fasáda z 18. stor.; pôvodne mešita), baroková konkatedrála Concatedral de San Nicolás de Bari (1613 – 62, postavená na mieste mešity), viaceré obranné veže nazývané Huerta del Alicante (15. – 18. stor.), augustiniánsky konvent (18. stor.), viaceré barokové mestské paláce a verejné budovy zo 17. – 18. stor. (napr. Casa de La Asegurada, 1685, radnica Casa consistorial de Alicante z 18. stor., Palacio Gravina, 18. stor., dnes umelecké múzeum), verejné budovy a mestské nájomné domy z 19. a začiatku 20. stor. (napr. neoklasicistická budova Mestského divadla z 1846 –47) a i. Asi 5 km od centra mesta barokový kláštor Monasterio de la Santa Faz (16. – 18. stor.). Viaceré múzeá a galérie (napr. Archeologické múzeum založené 1932). Univerzita (založená 1979).

alit

alit [fr.], Ca3SiO5 (3CaO · SiO2, skrátene C3S) — slinkový minerál vznikajúci pri priemyselnej výrobe portlandského slinku; nositeľ typických vlastností portlandského cementu, tvorí 35 – 65 % jeho obsahu. Pri reakcii s vodou sa hydratuje (uvoľňuje sa hydratačné teplo) a pomerne rýchlo tuhne; spôsobuje začiatočnú pevnosť rýchlotuhnúcich a vysokohodnotných cementov.

alkány

alkány [arab.], parafíny — nasýtené uhľovodíky všeobecného vzorca CnH2n+2; môžu byť nerozvetvené (normálne alkány, n-alkány) alebo rozvetvené. Tvoria homologický rad, v ktorom sa po sebe nasledujúce členy líšia CH2skupinou. Názvy prvých štyroch alkánov sú triviálne (metán, etán, propán, bután), názvy vyšších sa skladajú z kmeňa gréckych čísloviek vyjadrujúcich počet atómov uhlíka v reťazci a z prípony -án (napr. pentán, hexán, heptán atď.). Izoalkány sú izoméry alkánov, ktoré majú rovnaký sumárny vzorec, ale sú rozvetvené a na druhom uhlíku ich reťazca sa nachádza metylová skupina CH3. Alkány s cyklickým reťazcom sa nazývajú cykloalkány. Začínajúc butánom (C4H10) sa alkány môžu vyskytovať vo viacerých izomérnych formách (reťazová izoméria) líšiacich sa štruktúrou reťazca, nie však sumárnym vzorcom. Napr. pentán C5H12 existuje ako n-pentán CH3CH2CH2CH2CH3, izopentán (2-metylbután) (CH3)2CHCH2CH3 alebo neopentán (2,2-dimetylpropán) (CH3)3CCH3. Voľnou rotáciou časti molekuly okolo jednoduchej väzby C–C v alkánoch (okrem metánu CH4) vznikajú konformačné izoméry (→ konformácia).

Nižšie alkány (C1 – C4) sú plyny, vyššie alkány (C5 – C16) kvapaliny, alkány od C17 tuhé látky. Teplota varu a teplota topenia alkánov v jednotlivých homologických radoch je funkciou ich relatívnej molekulovej hmotnosti; viac-menej pravidelne stúpa s rastúcim množstvom uhlíkových atómov. Rozvetvené alkány sú zvyčajne stabilnejšie a majú aj nižšiu teplotu varu. Cykloalkány majú o málo vyššiu teplotu varu a teploty topenia ako príslušné nerozvetvené alkány.

Alkány sú veľmi horľavé (ich pary sú výbušné) a pomerne nereaktívne zlúčeniny; typické sú pre ne radikálové reakcie. Väčšina alkánov sa nachádza v zemnom plyne a v rope, z ktorej sa aj získavajú destilačnými procesmi. Vznikajú aj pri hydrogenácii uhlia (→ Bergiusov proces) a Fischerovou-Tropschovou syntézou. Priemyselne významná je izomerizácia n-alkánov, za prítomnosti katalyzátorov vznikajú rozvetvené alkány (→ reformovanie). Zmesi alkánov sa používajú na výrobu tepla, ako palivo v zážihových motoroch ap. Niektoré alkány sú dôležitými východiskovými surovinami v chemickom priemysle. Triviálny názov pochádza z lat. parum afinis (málo reaktívny).

Alkibiadés

Alkibiadés, genitív Alkibiada, 451 pred n. l. Atény – 404 pred n. l. Frýgia (zavraždený) — aténsky vojvodca a politik, syn Kleinia (Kleinias, *485 pred n. l., †447 pred n. l.) a Deinomachy (Deinomaché, 5. stor. pred n. l.). Po matke pochádzal z kňazského aristokratického rodu Alkmeónovcov. Po otcovej smrti (447 pred n. l.) vyrastal v dome strýka Perikla, k jeho učiteľom patril Sokrates. Počas peloponézskej vojny inicioval 415 pred n. l. výpravu proti Syrakúzam na Sicílii, jeden z jej troch veliteľov. Keď ho odvolali pre podozrenie zo zneuctenia sošiek boha Herma a zo znevažovania eleuzínskych mystérií (→ eleuzínie), ušiel do Sparty a stal sa poradcom v boji proti Aténam. Po spore so spartským kráľom Agidom (Agis II.) prešiel na stranu Peržanov (ušiel k satrapovi Tissafernovi), odtiaľ opäť na stranu Atén, prevzal velenie nad aténskym loďstvom a 411 pred n. l. mu pomohol zvíťaziť pri Abyde a 410 pred n. l. pri Kyziku, čím obnovil aténsku vládu nad morom. R. 408 pred n. l. sa triumfálne vrátil do Atén a stal sa stratégom s neobmedzenou mocou. Po porážke jeho podriadeného veliteľa 407 pred n. l. bol zosadený, odišiel na svoje majetky a odtiaľ do Frýgie, kde bol na podnet Sparťanov onedlho zavraždený. Stal sa prototypom nadaného, ale vierolomného politika. Postava Platónových dialógov Hostina (Symposion) a Alkibiadés. Jeho životopis napísali Nepos a Plutarchos.

alkovňa

alkovňa [arab.] — zaklenutý výklenok na umiestnenie postele. Prístenok alebo bočná miestnosť bez okien pridružená k väčšiemu obytnému priestoru, slúžiaca na spanie. Toto priestorové usporiadanie pochádzajúce z arabského obytného domu sa v priebehu 17. stor. rozšírilo cez Španielsko a Francúzsko do Európy. Steny alkovne bývali zvyčajne čalúnené, v šľachtických interiéroch sa používala najmä v 18. stor.

Allendeová, Isabel

Allendeová [aľen-] (Allende), Isabel, 2. 8. 1942 Lima — čilská prozaička, neter S. Allendeho Gossensa. Nevšedný ohlas vyvolala románom Dom duchov (La casa de los espíritus, 1982; slov. 1988; sfilmovaný 1993, réžia B. August), široko koncipovanou rodinnou a dobovou kronikou zobrazujúcou pomery čilskej spoločnosti od začiatku 20. stor., i keď dej sa odohráva v nemenovanej krajine. Pomocou symboliky, alegórie a hyperboly v ňom dosahuje magickosť atmosféry, pričom ju zaujíma spätosť kauzality a náhodnosti s fatalitou. Opisné rozprávanie s mnohými dialógmi, ktoré prevláda v prvých 11 kapitolách, striedajú v ďalších 3 dynamizujúce postupy typické pre literatúru faktu.

Autorka románov Láska a tieň (De amor y de sombra, 1984; slov. 1988; sfilmovaný 1994, réžia Betty Kaplanová) kritizujúceho vojenskú diktatúru, Eva Luna (1987; slov. 1990), Nekonečný plán (El plan infinito, 1991), Dcéra šťasteny (Hija de la fortuna, 1998; slov. 2001), Sépiový portrét (Retrato en sepia, 2000; slov. 2002), Japonský milenec (El amante japonés, 2015), autobiografického románu Paula (1994; slov. 1997) o umierajúcej dcére, románov pre mládež Mesto netvorov (La ciudad de las bestias, 2002), Kráľovstvo zlatého draka (El reino del dragón de oro, 2004), Les pygmejov (El bosque de los pigmeos, 2004), historických románov Zorro: legenda začína (El Zorro: Comienza la leyenda, 2005), Inés, moja drahá (Inés del alma mía, 2006) a zbierok poviedok Babička Panchita (La abuela Panchita, 1974) a Skazené dievča: príbehy Evy Luny (Cuentos de Eva Luna, 1989; slov. 1998). Nositeľka viacerých ocenení, napr. Čilskej národnej ceny za literatúru (2010).

Allenovo pravidlo

Allenovo pravidlo [ele-] — zoogeografické pravidlo, podľa ktorého živočíchy žijúce v chladnejších oblastiach majú relatívne kratšie končatiny, chvost a uši ako jedince toho istého druhu v teplejších oblastiach kvôli zamedzeniu straty tepla v súvislosti s menším telesným povrchom. Nazvané podľa amerického zoológa Joela Asapha Allena (*1838, †1921).

Allentown

Allentown [elentaun] — mesto v USA vo vých. časti štátu Pensylvánia na vých. úpätí Apalačských vrchov; 120-tis. obyvateľov (2015). Založené 1762 ako Norhampton, od 1838 Allentown, mesto od 1867. Rozvinutý priemysel strojársky, automobilový, chemický, potravinársky, elektrotechnický, elektronický, stavebných materiálov, odevný. Stredisko poľnohospodárskej oblasti. Dopravná križovatka, prístav. V blízkosti mesta v Center Valley Pennsylvánska univerzita (založená 1855). Múzeum, domy z 18. stor.

alleröd

alleröd [dán.] — interštadiál posledného pleistocénneho glaciálu vislan, zakolísanie podnebia, obdobie od 9 800 do 8 700 rokov pred n. l. Počas neho ustúpil severský kontinentálny ľadovec do Švédska a nastalo prechodné mierne oteplenie. Alleröd oddeľuje studené výkyvy stredného a mladého dryasu. Podnebie počas neho bolo drsné, letá pomerne teplé, priemerné ročné teploty 2 – 3 °C. V živočíšstve prevládali soby a kone, povrch pokrývali rozsiahle borovicovo-brezové lesy. Lovci a rybári žili v dočasných sídliskách. Pozdĺž väčších vodných tokov vietor navieval pieskové presypy. Morény vysokotatranských ľadovcov allerödu ležia vo výške asi 2 000 m n. m.

altán

altán [tal.] — pôvodne vyhliadková nadstavba umiestnená na streche domu v podobe nízkej vežičky. Neskôr murovaná, drevená, prípadne otvorená malá stavba, záhradná besiedka, domček, niekedy nazývaný aj filagória.

Altovci

Altovci (Alt) — viedenská maliarska rodina: Franz, 16. 8. 1821 Viedeň – 13. 2. 1914 tamže — učil sa u otca, študoval na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Pôsobil vo Viedni a v Bratislave (1845 – 48). Spracoval krajinárske námety z bratislavského okolia a interiér Dómu sv. Martina. Autor viacerých portrétov pre rodinu grófa Kazimíra Mikuláša Esterháziho (*1805, †1870);

Jakub, 27. 9. 1789 Frankfurt nad Mohanom – 30. 9. 1872 Viedeň — otec Franza a Rudolfa. Študoval na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Okolo 1850 navštívil spišské mestá, výtvarne spracoval motívy z okolia Bratislavy, Devína, Komárna, Levoče, Oravského zámku, Studenovodských vodopádov a i. Zaslúžil sa o rozkvet krajinárskeho žánru, veduty a litografickej techniky;

Rudolf, 28. 8. 1812 Viedeň – 12. 3. 1905 tamže — od 1826 žiak viedenskej Akadémie výtvarných umení, 1892 povýšený do šľachtického stavu. R. 1897 zakladajúci člen združenia Viedenská secesia, od 1898 jeho čestný predseda. Autor vedút, nazývaný aj viedenský Canaletto (Pohľad na Dóm sv. Štefana, 1832). Biedermeierovskú atmosféru mestského prostredia zachytil vo svojich akvareloch. Čerpal námety i zo Slovenska (akvarely a veduty Bratislavy a Košíc, litografie podľa kresieb K. Ľ. Libaia z Tatier).

aluminotermia

aluminotermia [lat.+ gr.] — výroba kovov a zliatin redukciou ich oxidov práškovým hliníkom pri vysokých teplotách. Je sprevádzaná uvoľňovaním tepla, ktoré často stačí na roztavenie vyredukovaného kovu. Používa sa na výrobu chrómu a zliatin železa (ferotitán, ferovanád, feroniób).

Alva, Luigi

Alva, Luigi, 10. 4. 1927 Lima — peruánsky spevák (tenor). Študoval u Rosy Mercedes Ayarza de Moralesovej (*1881, †1969) v Lime, kde koncertne debutoval 1949 a na opernom javisku 1952 ako Alfred v La Traviate. Potom študoval v Taliansku, kde 1956 dosiahol veľký úspech v La Scale v Miláne. Vzápätí sa stal vyhľadávaným tenoristom na veľkých festivaloch a vo svetových operných domoch. R. 1964 – 76 člen Metropolitnej opery v New Yorku. Vynikal v dielach W. A. Mozarta, G. Rossiniho, G. Verdiho a i. Po 1989 pôsobil pedagogicky.

Alžbeta Durínska

Alžbeta Durínska, sv., aj Alžbeta Uhorská, 1207 Bratislava alebo Blatný Potok (Sárospatak) – 17. 11. 1231 Marburg — dcéra uhorského kráľa Ondreja II. a Gertrúdy z Merana. Vyrastala na hrade Wartburg pri Eisenachu, 1221 sa vydala za Ľudovíta IV. Durínskeho (*1200, †1227). Napriek tomu, že žila v šľachtickom prostredí, mala sklon k askéze a k altruizmu a svojou dobročinnosťou vzbudzovala nevôľu medzi príbuzenstvom. Po smrti manžela, ktorý zahynul 1227 počas križiackej výpravy, ju švagor Henrich Raspe (*okolo 1204, †1247) z Wartburgu vyhnal (podľa niektorých zdrojov opustila Wartburg dobrovoľne). Pod ochranou svojho duchovného vodcu Konráda z Marburgu sa so svojimi troma deťmi uchýlila do Marburgu, kde založila nemocnicu pre chudobných (→ alžbetínky). O jej charitatívnej činnosti kolovali legendy už za jej života. R. 1235 bola pápežom Gregorom IX. vyhlásená za svätú. Po jej smrti dal veľmajster rádu nemeckých rytierov Konrád (*1206/07, †1240, jej švagor) postaviť nad jej hrobom chrám a Alžbeta Durínska sa stala patrónkou rádu. Vo výtvarnom umení býva zobrazovaná v šľachtickom i v rehoľnom rúchu, obklopená chorými alebo chudobnými, ktorým rozdáva jedlo. K jej atribútom patrí aj koruna (môžu byť tri) i model kostola a ruže. Strediskom jej kultu v Nemecku je Marburg, na Slovensku Dóm sv. Alžbety v Košiciach a kláštor alžbetínok v Bratislave. Sviatok 17. novembra, predtým 19. novembra.

Alžírsko

Alžírsko, Alžírska demokratická ľudová republika, arab. Jazá’ir, Al Jumhúríyyah al Jazái’riyyah ad Dímuqráţiyyah ash Sha’biyyah — štát v severozápadnej Afrike pri pobreží Stredozemného mora. Administratívne sa člení na 48 vilájetov. Jeho územie vypĺňajú dve rozľahlé prírodné oblasti – masív Atlasu (na severe) a časť Sahary (v centre a na juhu). Pobrežie Stredozemného mora lemuje úzky pruh nížiny. Masív Atlasu tvoria na území Alžírska dve horské sústavy: severnejší Malý Atlas, ktorý sa skladá z 3 rovnobežných pásem (na východe sa spájajú) a jeho najvyššou časťou je pohorie Džurdžura (najvyšší vrch Lalla Chadídža, 2 308 m n. m.), a Veľký Atlas, ktorý je tvorený viacerými hrebeňmi (ich juž. svahy strmo spadajú k Sahare) a jeho najvyššou časťou je silne rozčlenený masív Aurès (Šelja, 2 328 m n. m.). Záp. výbežky Malého Atlasu a Veľkého Atlasu ohraničujú na severe a na juhu rozľahlú vnútrozemskú náhornú Plošinu šotov (1 000 – 1 300 m n. m.). Sahara zaberá asi 80 % rozlohy Alžírska. Tvoria ju 3 typy púšťovej krajiny: pieskové púšte v znížených panvách (Veľký západný Erg, Veľký východný Erg), kamenisté púšte vyššie položených území medzi panvami (Tademaitská plošina a i.) a skalné púšte v osamotených horských masívoch (Ahaggar, Tassili). Najvyšší vrch Alžírska (Tahat, 3 005 m n. m.) leží v masíve Ahaggar.

Územie patrí do 3 klimatickým pásem. Prímorské pásmo so subtropickým podnebím má teplé suché leto (24 – 26 °C), miernu daždivú zimu (10 – 4 °C), zrážky 200 – 1 050 mm za rok. Na Plošine šotov a vo Veľkom Atlase prevláda polopúšťové podnebie s priemernými mesačnými teplotami 20 – 32 °C a so zrážkami 150 – 300 mm za rok. Oblasť Sahary má púšťové podnebie s veľkými dennými výkyvmi teplôt, s priemernými mesačnými teplotami 23 – 28 °C a so zrážkami menej ako 100 mm (niekedy neprší viac rokov za sebou). Veľmi riedka riečna sieť. Voda najdlhšej rieky Šeliff (700 km) a jej prítokov sa využíva na zavlažovanie. Dná bezodtokových panví pokrývajú slané jazerá (šoty), ktorých rozloha v priebehu roka kolíše. V prímorskej oblasti nahradili pôvodnú subtropickú vegetáciu kultúrne rastliny (obilniny, vinič, ovocné stromy). Vo vyšších častiach pohorí sa zachovali najmä dubové lesy (dub korkový a i.). V oblasti šotov prevažujú skromné trávnaté porasty kavyľa pevného (Stipa tenacissima). Územie Sahary je väčšinou bez vegetácie. Zastúpenie živočíchov je skromné (rôzne druhy hlodavcov a plazov). Nerastné bohatstvo Alžírska tvoria predovšetkým ložiská ropy a zemného plynu (na východe centrálnej časti), železnej, zinkovej, olovenej, medenej a antimónovej rudy, fosfátov, síry, striebra, čierneho uhlia, soli a stavebných surovín.

Alžírsko patrí k ekonomicky najvyspelejším štátom Afriky. Na tvorbe HDP sa podieľa poľnohospodárstvo 10 %, priemysel 47 %, služby 43 % (2014). V poľnohospodárstve pracuje 11 %, v priemysle 31 %, v službách 58 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2011). Hlavným odvetvím hospodárstva je ťažba ropy a zemného plynu (podieľa sa 78 % na hodnote vývozu, 2016), v prístavoch v Skikde a Arzewe sú veľké závody na skvapalňovanie zemného plynu. Významná je aj ťažba fosfátov, zinkovej, olovenej a železnej rudy i čierneho uhlia. Priemysel hutnícky (spracovanie železných rúd), petrochemický, potravinársky (produkcia vína a olivového oleja, mlyny, konzervárne rýb a ovocia), textilný, kožiarsky, cementársky. Poľnohospodárska pôda (3 % orná pôda, 15 % lúky a pasienky) rozšírená najmä na severe. Pestuje sa najmä pšenica, jačmeň, zemiaky, rajčiaky, citrusové ovocie, olivy, figy, vinič; v oázach zelenina a datle; v stepiach kavyľ pevný. Živočíšna výroba je slabo rozvinutá, využíva predovšetkým stepnú oblasť Veľkého Atlasu. Sústreďuje sa na chov oviec, kôz a hovädzieho dobytka. Pri pobreží je rozšírený rybolov. Dopravná sieť je vybudovaná nerovnomerne (len na severe), oblasť Sahary je ťažko prístupná (karavány), železničné trate a hlavné cesty prebiehajú pozdĺž pobrežia, námorná doprava – dôležité námorné prístavy v mestách Alžír, Annaba, Arzew, Bedžája a Oran, 17 medzinárodných letísk; sieť ropovodov a plynovodov spájajúcich náleziská vo vých. časti Sahary s námornými prístavmi. Vyváža sa najmä ropa, zemný plyn a ropné produkty. Dovážajú sa potraviny, stroje, polofabrikáty, suroviny a chemické výrobky. Hlavnými obchodnými partnermi Alžírska sú Španielsko, Francúzsko, Čína a Taliansko.

Nerovnomerné osídlenie. Až 95 % obyvateľov žije na severe, na juhu sú obývané len oázy. Obyvateľstvo: 70 % Arabov, 30 % príslušníkov berberských kmeňov – Kabylov, Tuaregov a i. (2008). Náboženstvo: 99 % sunnitských moslimov (2008). Podiel mestského obyvateľstva 72 % (2016). Najvýznamnejšie mestá: Alžír, Oran, Constantine, Annaba, Batna, Saţíf.

Na území Alžírska od 11. stor. pred n. l. obchodné kolónie Feničanov, neskôr Kartáginci. V 8. – 1. stor. pred n. l. numídske štáty. Od 42 pred n. l. rímska provincia (Mauretania Caesariensis). R. 430 oblasť ovládli Vandali, 534 – 699 súčasť Byzantskej ríše, okolo 700 pripojená ku kalifátu Umajjovcov a islamizovaná, okolo 1150 vpád kočovníkov kmeňa Banú Hilál, v 11. a 12. stor. vláda dynastií Almorávidovcov a Almohádovcov, 1235 – 1554 berberskej dynastie Abdalwádovcov, v 15. – 16. stor. dobyli niektoré pobrežné územia Španieli. Od 1519 vazalský štát Turecka, vláda janičiarov a korzárov. R. 1711 odtrhnutie od Osmanskej ríše (oficiálne do 1830 pod suverenitou tureckého sultána), 1830 francúzska okupácia a neskôr kolonizácia. Odpor obyvateľstva na čele s Abdalkádirom 1847 zlomený, Alžírsko sa stalo zámorským departementom Francúzska (Francúzske Alžírsko) s rozsiahlymi koloniálnymi výhodami. Počas 2. svetovej vojny 1940 – 42 spravované vládou vo Vichy, po oslobodení Spojencami sídlo de Gaullovho hnutia Bojujúce Francúzsko. R. 1943 vydaný Manifest alžírskeho ľudu požadujúci zrušenie výsad francúzskych kolonistov, ľudové povstanie 1945 krvavo potlačené (vyše 40-tis. Alžírčanov zabitých). Vznik národnooslobodzovacieho hnutia (Muhammad Budiáf, *1919, †1992; A. Ben Bella a i.), príprava na partizánsky spôsob boja. R. 1954 založený Front národného oslobodenia (Front de libération nationale, FLN), ktorý politicky a vojensky riadil boj. R. 1954 – 62 národnooslobodzovacia vojna, v ktorej zahynulo asi 2 mil. ľudí. Obrat až po 1958 po nástupe Ch. de Gaulla na čelo francúzskej vlády, po rokovaniach 1962 uzavreté francúzsko-alžírske Evianské dohody. Vyhlásená nezávislosť Alžírska, prezidentom ľavicovo orientovaný A. Ben Bella, revolučný chaos ukončený 1965 vojenským prevratom, moc prevzal H. Bumedien, po jeho smrti 1979 Šadlí Bendžedíd.

V prvých voľbách 1990 za účasti viacerých strán vyhral fundamentalistický Islamský front spásy (Front islamique du salut, FIS), úsilie o vytvorenie islamského štátu a o odstúpenie prezidenta. Silnejúci vplyv fundamentalistov viedol v januári 1992 k odstúpeniu prezidenta a v júli k zavraždeniu jeho nástupcu M. Budiáfa, v januári 1992 prevzala moc v štáte armáda, Islamský front spásy rozpustený; júl 1992 – 1994 prezident Alí Káfí (*1928, †2013), január 1994 – 1999 L. Ziruál, od apríla 1999 A. A. Buteflika. R. 1996 bola na základe referenda prijatá nová ústava, podľa ktorej sa islam stal štátnym náboženstvom, boli zakázané všetky náboženské, etnické a regionálne strany a posilnené právomoci prezidenta. Pretrvávajúca občianska vojna, sústavné teroristické útoky islamských fundamentalistov si od 1992 vyžiadali tisíce obetí z radov civilného obyvateľstva. Od 9. februára 1992 vyhlásený stav ohrozenia (odvolaný 24. februára 2011). R. 1993 vznikla Islamská ozbrojená skupina (Groupe islamique armé, GIA), ktorá kontrolovala alžírske štvrte (tzv. oslobodené zóny), kde bola zavádzaná špecifická forma islamského štátu, i dopravné ťahy a útočila na civilistov a cudzincov. R. 1995 – 98 spáchala krvavé útoky na viaceré mestá. Neúspešné pokusy režimu o ukončenie občianskej vojny viedli k tzv. Rímskej platforme, k vyjednávaniu sprostredkovanému katolíckou komunitou Sant’Egidio v Ríme v novembri 1994 a v januári 1995 medzi zástupcami islamistických a neislamistických strán bez účasti zástupcov alžírskej vlády. Táto dohoda odsudzovala vtedajšiu situáciu a neschopnosť režimu riešiť ju, predpokladala návrat k demokratickému poriadku a odmietala násilie i akúkoľvek formu diktatúry. Politický systém mal vychádzať z ústavy z 1989. Signatári (zástupcovia FIS, FLN, ľavicovej Strany pracujúcich, Alžírskej ligy na ochranu ľudských práv, Hnutia za demokraciu v Alžírsku, Frontu socialistických síl, Islamského renesančného hnutia a Súčasného moslimského Alžírska) sa zaviazali rešpektovať všetky základné slobody bez ohľadu na vyznanie, rasu, pohlavie a jazyk a odmietli akékoľvek zapojenie sa armády do politického života. Alžírsky režim platformu rázne odmietol ako zahraničné zasahovanie do vnútorných záležitostí. Po postupnom rozpade GIA a rozpustení Islamskej armády spásy (Armée islamique du salut, AIS) bojujúcej proti príslušníkom režimu a ozbrojeným zložkám bola jedinou ozbrojenou organizáciou Salafistická skupina pre kázanie a boj (Groupe salafiste pour la prédication et le combat, GSPC), ktorá sa 1998 odštiepila od GIA. R. 2007 si zmenila názov na al-Kájda islamského Magribu (Tanzím al-ká’ida fí bilád al-magrib al-islámí, AQIM), napojená bola na svetové džihádistické hnutie vedené U. bin Ládinom. R. 2011 – 12 prebiehali vo viacerých mestách protesty proti rastúcim cenám potravín, nezamestnanosti a politickému útlaku, ktoré boli súčasťou tzv. Arabskej jari. Vo februári 2019 vypukli protesty proti zámeru prezidenta Butefliku po piatykrát kandidovať v prezidentských voľbách. V apríli Buteflika rezignoval a za jeho nástupcu bol vymenovaný predseda hornej komory parlamentu, Abdalkádir Binsaláh (*1941).

Alžírsko je prezidentská republika, hlavou štátu je prezident volený na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je parlament zložený z Národného zhromaždenia (380 členov) a Národnej rady (144 členov).

Prezidenti Dočasnej vlády Alžírskej republiky (1958 – 1962)
1958 – 1961 Ferhát Abbás
1961 – 1962 Ben Youssef Ben Khedda

Prezidenti Dočasnej výkonnej rady Alžírska (1962)
1962 – 1962 Abderrahman Farès

Prezidenti Alžírskeho ústavodarného zhromaždenia (1962 – 1963)
1962 – 1963 Ferhát Abbás

Prezidenti nezávislého Alžírska
1963 – 1965 Ahmad Ben Bella (zosadený)
1976 – 1978 Huari Bumedien
1978 – 1979 Rabah Bitat (dočasný prezident)
1979 – 1992 Šadlí Bendžedíd (rezignoval)
1992 – 1992 Abdelmalek Benhabyles (predseda Ústavnej rady)
1992 – 1992 Muhammad Budiáf (zavraždený)
1992 – 1994 Alí Káfí (predseda Hornej štátnej rady)
1994 – 1999 Lamín Ziruál
1999 – 2019 Abdal Azíz Buteflika
od 2019 Abdalkádir Binsaláh (dočasný prezident)

Alžírsko, predsedovia vlády
1962 – 1963 Ahmad Ben Bella
1963 – 1976 úrad predsedu vlády zrušený
1976 – 1979 úrad predsedu vlády neobsadený
1979 – 1984 Muhammad Ben Ahmad Abdelghaní
1984 – 1988 Abdelhamíd al-Ibráhímí
1988 – 1989 Kasdí Mirbáh
1989 – 1991 Mawlúd Hamrúš
1991 – 1992 Sajjid Ahmad Ghazálí
1992 – 1993 Bil’íd Abdessalám
1993 – 1994 Ridá Málik
1994 – 1995 Mukdád Sífí
1995 – 1998 Ahmad Újahíja
1998 – 1999 Ismá’íl Hamdání
1999 – 2000 Ahmad Bin Bítúr
2000 – 2003 Alí Bin Flís
2003 – 2006 Ahmad Újahíja
2006 – 2008 Abdal’azíz Bllchádim
2008 – 2012 Ahmad Újahíja
2012 – 2014 Abdelmálik Sallál
2014 – 2014 Júsuf al-Júsfí
2014 – 2017 Abdelmálik Sallál
2017 – 2019 Abdalmadžíd Tabbún
od 2019 Nureddín Bedouí

Amayová, Carmen

Amayová [-jo-] (Amaya), Carmen, pseudonym La Capitan, 2. 11. 1918 Barcelona – 19. 11. 1963 Begur — španielska tanečnica a choreografka, preslávila sa interpretáciou tanca flamenco. R. 1929 vystupovala Madride, v Paríži v kabarete Folies Bergère, potom aj v Buenos Aires, Mexiku a New Yorku. R. 1936 – 47 žila v zahraničí. Vystupovala na mnohých popredných svet. scénach, natočila niekoľko filmov. Svoje tanečné umenie predviedla aj v Bielom dome, kam ju pozvali prezidenti USA F. D. Roosevelt (1944) a H. S. Truman (1953).

Amazonky

Amazonky [gr.] — v gréckej mytológii bojovný kmeň žien, ktorý žil na pobreží Čierneho mora (v Malej Ázii alebo na dnešnom Kryme). Grécki historici ich pokladali za historický národ a opísali ich spoločenské zriadenie, v ktorom mali hlavné slovo ženy, zatiaľ čo muži mali podradné postavenie. Amazonky sa často zaplietali do bojov s gréckymi mytologickými hrdinami (→ héros). Herakles podnikol výpravu, aby získal pás kráľovnej Amazoniek Hippolyty (gr. Hippolyté). Théseus, ktorý ho na výprave sprevádzal, si doviedol domov zajatú vodkyňu Antiopu (gr. Antiopé) a oženil sa s ňou. Antiopa sa doňho zamilovala, a keď ju prišli jej družky oslobodiť, bránila s ním Atény a padla v boji. Amazonky sa zúčastnili aj bojov v trójskej vojne (na strane Trójanov), Achilles v boji zabil ich novú kráľovnú Penthesileiu, neubránil sa však dojatiu, keď uzrel jej krásnu tvár.

Grécki umelci, predovšetkým vázoví maliari, často zobrazovali výjavy zo života Amazoniek, ich boj s Grékmi tvoril výzdobu mauzólea v Halikarnase, časté sú aj sochy jednotlivých Amazoniek. Spočiatku zobrazované ako pešiačky vo výzbroji ťažkoodencov s prilbou alebo s frýgickou čiapkou, s lukom a so šípmi alebo s mečom, neskôr ako jazdkyne v prepásanom gréckom chitóne s odhaleným prsníkom, vyzbrojené sekerou a okrúhlym štítom. V stredovekom umení znázorňované len zriedka, znova zobrazované v talianskej renesancii (ako prameň slúžili výjavy z antických sarkofágov). V novoveku sa stali témou diela G. Romana, P. P. Rubensa a J. Jordaensa.

Americká kolonizačná spoločnosť

Americká kolonizačná spoločnosť, American Colonisation Society — organizácia založená 1817 v USA presbyteriánskym kňazom Robertom Finleym (*1772, †1817) s cieľom vrátiť oslobodených černochov do Afriky. R. 1822 odkúpila územie v záp. Afrike, ktoré sa stalo jadrom nového štátu, Libérie (1847 vyhlásila samostatnosť); medzi 1822 – 60 asi 12-tis. presťahovaných černochov. Činnosť spoločnosti narážala na nedostatok peňazí a silný odpor v USA aj zo strany černochov, ktorí za svoj domov považovali USA. R. 1912 bola zrušená.

Amiens

Amiens [amjen] — mesto v sev. Francúzsku v metropolitnom regióne Hauts-de-France na rieke Somme, administratívne stredisko departementu Somme; 133-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný, odevný, strojársky, potravinársky, kožiarsky, chemický (výroba pracích prostriedkov), nábytkársky. Dopravná križovatka, cestné a železničné spojenie s Parížom a Lyonom.

Pôvodne keltské mesto Samarobriva, v rímskom období nazývané Ambianum. Od 9. stor. stredisko grófstva Amiens pripojeného 1190 ku kráľovskej doméne. Biskupstvo doložené 511, jeho presné hranice stanovené 1308. R. 1117 dostalo Amiens mestské práva, od 13. stor. jedno z najväčších francúzskych miest (okolo 20 tisíc obyvateľov) s významnou textilnou výrobou (od 11. stor.) a jedno z najbohatších miest v záp. Európe. V 13. – 15. stor. tam sídlili významné iluminátorské dielne, v 16. a najmä 17. stor. významné centrum produkcie gobelínov. R. 1435 – 63 a 1468 – 77 ovládané burgundskými vojvodami, 1597 okupované Španielmi. R. 1802 tam bol uzavretý Amienský mier. Počas 1. svet. vojny bolo mesto ohrozené nemeckou ofenzívou (1918), ktorá sa usilovala oddeliť francúzske a britské vojská na Somme.

Stavebné pamiatky: gotická katedrála Notre-Dame (Katedrálna bazilika Panny Márie z Amiens, francúzsky Basilique Cathédrale Notre-Dame d'Amiens), najväčšia katedrála vrcholnej gotiky a zároveň jeden z najväčších kostolov vo Francúzsku, 1981 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Vybudovaná po požiari 1218 v dvoch hlavných stavebných kampaniach medzi 1220 – okolo 1270 (alebo 1269) na mieste staršieho biskupského sídla, katedrály (okolo 850) a neďaleko sa nachádzajúceho Kostola sv. Firmina (okolo 850; sv. Firmin, †okolo 303, ranokresťanský mučeník a legendárny prvý biskup Amiensu). Od konca 13. stor. a v 14. stor. boli vybudované viaceré bočné kaplnky, od 1336 veže záp. fasády (ukončené 1403), koncom 15. – zač. 16. stor. doplnený oporný systém chóru, 1528 (alebo 1529 – 1533) nová vežička (sanktusník) nad krížením, počas francúzskej revolúcie i v oboch svetových vojnách bola katedrála len málo poškodená, reštaurovaná od 1820, 1849 – 74 E. E. Violletom-le-Ducom, západná fasáda reštaurovaná v 90. rokoch 20. stor, kedy bola objavená aj jej pôvodná farebná výzdoba. Známe sú mená jej architektov, ktoré boli zapísané do labyrintu osadeného 1288 do dlážky katedrály (labyrint bol zničený v 18. stor. a rekonštruovaný 1894 – 97). Boli to Robert de Luzarches (*okolo 1160, †1228), Thomas de Cormont (pôsobil okolo 1235 – 50, katedrálnu hutu viedol od okolo 1235) a jeho syn Regnault de Cormont (pôsobil okolo 1241 – 88). Katedrála pozostáva z trojlodia na záp. fasáde s dvojicou veží, trojloďového transeptu a z chóru s ochodzou a vencom 7 polygonálnych radiálne usporiadaných kaplniek, pričom stredná kaplnka je predĺžená. Stena hlavnej lode je trojdielna (vysoká arkáda, presvetlené trifórium a bazilikálne okná). Výnimočne sa zachovala aj pôvodná bohatá sochárska výzdoba vysokej umeleckej úrovne, ktorá sa sústreďuje na trojici portálov záp. fasády (stredný portál s Posledným súdom) a na portále na juž. fasáde transeptu (socha Panny Márie s dieťaťom známa ako Vierge Dorée z okolo 1260). Sochárska výzdoba, v ktorej sa prejavilo viacero súdobých štýlových prúdov, vznikla z väčšej časti v 1. pol. 13. stor. Čiastočne sa zachovala aj pôvodná polychrómia sôch, pôvodné vitráže z 13. stor. a bohatá výzdoba interiéru (drevené rezbársky bohato zdobené stallá z 1508 – 19, viaceré náhrobky z 13. stor., na chórových prepážkach sochárske cykly zobrazujúce výjavy zo života sv. Jána Krstiteľa a sv. Firmina z 15. – 16. stor., organ z 1549 a barokový mobiliár zo 17. – 18. stor.). Ďalšie pamiatky: biskupský palác (17. stor.), kostoly Saint-Germain-l’Écossais a Saint-Leu (15. stor.), zvonica (beffroi, 15. – 18. stor.), niekoľko stredovekých meštianskych domov, viackrát prestavaná radnica zo 17. stor., divadlo s fasádou v slohu Ľudovíta XVI., regionálne múzeum Musée de Picardie (1855 – 67), cirkus J. Verna (1889), významná pamiatka modernej architektúry obytný dom Tour Perret (A. Perret, 1949 – 52), múzeum J. Verna, ktorý žil v Amiense a i. Mesto bolo počas 1. a 2. svet. vojny značne poškodené, jeho historické jadro je zväčša rekonštrukciou z obdobia po 1945. Univerzita (založená 1965). Stredisko turistiky.

aminoplasty

aminoplasty [gr.] — skupina teplom vytvrdzovateľných živíc vyrábaných polykondenzáciou viacfunkčných aminozlúčenín s formaldehydom. Významné sú najmä produkty na báze močoviny (→ močovinoformaldehydové živice) a melamínu (→ melaminoformaldehydové živice). Vytvrdené živice sú pevné, ale krehké. Používajú sa na výrobu lakov, lepidiel (studené gleje) a (s výstužným textilom alebo s papierom) na výlisky dekoračných a ochranných dosiek nábytku, stien ap. Veľmi tenké nánosy na vlnených a bavlnených vláknach zmenšujú zrážavosť a krčivosť textilu.

Amis, Martin

Amis [ejmis], Martin (Louis), 25. 8. 1949 Swansea, Wales — britský spisovateľ a kritik, syn Kingsleyho Amisa. Debutoval románom Venované Ráchel (The Rachel Papers, 1973; sfilmovaný 1989, réžia Damian Harris). Vo svojich románoch sa zaoberá svetom intelektuálov, bohémov, ľudí na okraji spoločnosti: Mŕtve deti (Dead Babies, 1975; sfilmovaný 2000, réžia William Marsh), Úspech (Success, 1978), Iní ľudia (Other People, 1981), Peniaze (Money, 1984), Londýnske polia (London Fields, 1989; sfilmovaný 2017, réžia Mathew Cullen), Šíp času (Time’s Arrow, 1991), Informácia (The Information, 1995), Nočný vlak (Night Train, 1997; slov. 1998), Žltý pes (Yellow Dog, 2003), Dom návštev (House of Meetings, 2006; slov. 2009), Tehotná vdova (The Pregnant Widow, 2010), Lionel Asbo: dnešné Anglicko (Lionel Asbo: State of England, 2012), Zóna záujmu (The Zone of Interest, 2014). Autor zbierok poviedok Einsteinove príšery (Einstein’s Monsters, 1987) a Božie kocky (God’s Dice, 1995), zbierok esejí Na návšteve u pani Nabokovovej a iné stretnutia (Visiting Mrs Nabokov: And Other Excursions, 1993), Druhé lietadlo (The Second Plane, 2008).

anafora

anafora [gr.], aj epanafora — štylistická figúra; vzniká opakovaním hlások toho istého slova alebo skupiny slov na začiatku veršov, polveršov, strof alebo viet. Existuje hlásková, slovná a syntaktická anafora.

Hlásková anafora:

Nepáľte mažiarmi, nekazte vozduch drahý!
Nezvoňte do sveta, nechajte piesni jak!

(J. Jesenský: Na vzkriesenie)

Slovná anafora:

Ona mi z ohňov nebeských letí,
Ona mi svety pohýna,
Ona mi kýva zo sto životov.
(A. Sládkovič: Marína)

Syntaktická anafora:

Tak náhle spomnel som si na ďaleký domov,
tak náhle spomnel som si na stesk plachých očú.
(I. Krasko: Stesk)

Anar

Anar, vlastným menom Rasulogly Rzajev, 14. 3. 1938 Baku — azerbajdžanský prozaik a dramatik. Debutoval zbierkou poviedok a noviel V očakávaní sviatku (1963) založených na metóde psychologickej analýzy. Z neskorších prác vyniká román Šieste poschodie päťposchodového domu (1981). Písal aj divadelné hry a filmové scenáre.

Anaximandros z Miléta

Anaximandros z Miléta, okolo 610 pred n. l. – 546 pred n. l. — grécky prírodný mysliteľ, príslušník milétskej školy, Tálesov žiak. Jeho spis O prírode (Peri fyseós), ktorý je prvým gréckym filozofickým dielom, sa zachoval iba v zlomkoch. Zostrojil prvú známu mapu sveta a zdokonalil slnečné hodiny. Ako prvý začal písať v próze. Dianie chápal ako ustavičné vznikanie a zanikanie. Vládnucim princípom vydeľovania všetkých vecí je apeirón (neobmedzené), nesmrteľná pralátka, z ktorej vznikol svet a ktorý všetko obopína a riadi. Pri vzniku nášho sveta sa vydelili polaritné princípy, teplé a studené, vlhké a suché, ktoré sú pôvodcami svetového pohybu a umožnili vznik Slnka, hviezd atď. Vládne medzi nimi boj (vzniká bezprávie a trest), ktorý spôsobuje neprestajnú premenlivosť všetkých vecí. Jeho myšlienky rozvinul jeho žiak Anaximenés z Miléta a Hérakleitos z Efezu.

Ancona

Ancona [-ko-] — prístavné mesto v str. Taliansku v kraji Marche, administratívne stredisko provincie Ancona; 101-tis. obyvateľov (2016). Priemysel lodiarsky, petrochemický, papiernický, potravinársky, strojársky, výroba hudobných nástrojov. Dopravná križovatka.

Založené okolo 390 pred n. l. gréckymi kolonistami zo Syrakúz. Za rímskej správy námorné a výrobné stredisko. Od 6. stor. sídlo biskupstva. Súčasť byzantského Pentapolisu. Pipinovou donáciou pripadlo pápežskému štátu. V 12. – 13. stor. stredisko marky kontrolovanej sálskymi a štaufskými cisármi; od 1355 opäť majetkom pápežov. Obchodný vzostup mesta brzdený Benátkami. Od 1860 súčasť Sardínskeho kráľovstva, od 1861 patrí Taliansku. Archeologické múzeum, galéria. Univerzita (založená 1969).

Stavebné pamiatky: Trajánov oblúk (115 n. l.), románsky dóm z 12. stor.

Andamančania

Andamančania — pôvodní obyvatelia súostrovia Andamany (asi 750; odhad 2011); antropologicky sú príbuzní s Aetmi a Semangmi, s ktorými sú jedinými zástupcami negritského rasového typu. Sú polokočovní lovci, rybári, zberači, časť roka žijú vo veľkých spoločných domoch. Na ostrovoch žijú v izolácii pravdepodobne niekoľko tis. rokov. Ich pôvod nie je známy ani spôsob, ako sa dostali na ostrovy. Obývali najmä pobrežie, v 19. a v 1. pol. 20. stor. zatláčaní do vnútrozemia alebo vymreli na zavlečené choroby. Do súčasnosti sa udržali dva kmene: Džaravovia (Jarawa) vo vnútrozemí Južného Andamanu a Ongovia (Onge, Önge) na pobreží Malého Andamanu.

Andersen, Hans Christian

Andersen, Hans Christian, 2. 4.1805 Odense – 4. 8.1875 Kodaň — dánsky spisovateľ, rozprávkar. Pochádzal z chudobných pomerov. Po otcovej smrti prestal chodiť do školy a začal pracovať v miestnej továrni. R. 1819 (ako 14-ročný) odišiel do Kodane, kde sa chcel venovať divadlu, neúspešne sa pokúsil uplatniť ako herec a neskôr ako spevák. Vďaka riaditeľovi Kráľovského divadla Jonasovi Collinovi (*1776, †1861), ktorý sa stal jeho mecenášom, pokračoval v štúdiu (v Slagelse a Helsingøre). V tom čase napísal prvú poviedku Duch v Palnatokovom hrobe (Gjenfærdet ved Palnatokes grav, 1822; vyšla pod pseudonymom William Christian Walter vytvorenom z mien jeho obľúbených autorov W. Shakespeara a W. Scotta), uznanie však získal fantastickým príbehom Prechádzka od Holmenského kanála k východnému bodu ostrova Amager v rokoch 1828 a 1829 (Fodreise fra Holmens Canal til Østpynten af Amager i årene 1828 og 1829).

Mal mimoriadne široký okruh známych a priateľov medzi spisovateľmi (Ch. Dickens, O. Wilde), vzdelancami (S. A. Kierkegaard) i osobnosťami na kráľovských dvoroch. Bol populárny ako zábavný spoločník a pútavý rozprávač, dlhodobo bol hosťom šľachtických rodín v Dánsku i v cudzine. Podnikol asi 30 ciest do zahraničia – v Európe (Bratislavu navštívil 4. júna 1841), do Orientu i sev. Afriky, celkove strávil v zahraničí asi 9 rokov. Jeho denníky z ciest s poznámkami a ilustráciami sa stali podkladom cestopisov (Rozprávkarov bazár, H. Ch. Andersen známy a neznámy, En digters bazar, 1842; slov. 2007; Vo Švédsku, I Sverrig, 1851; V Španielsku, I Spanien, 1863), v ktorých sa prelína novinársky štýl s poetickým a so sociálne angažovaným zobrazením skutočnosti.

Preslávil sa najmä ako autor rozprávok a fantazijných príbehov (obidva žánre sa v jeho tvorbe úzko prelínajú). Originálnym spôsobom inovoval výrazové prostriedky žánru umelej rozprávky, používal napr. hovorovú dánčinu, ktorú ozvláštnil poetickým hraním sa so slovami. Jeho rozprávky sú charakteristické neobyčajným rozprávačským umením, vynikajú humorom, iróniou, satirou a typickým zosmiešňovaním hlúposti a namyslenosti, ale aj súcitom so sociálne slabými, ich ústrednými postavami sú aj predmety (porcelánové i cínové figúrky, snehuliak, ihla) a zvieratá (slávik, labuť), ktoré oživil (personifikoval) a prostredníctvom nich vykreslil krásne i smutné stránky života. Andersen napísal vyše dvesto rozprávok a poviedok fantazijného charakteru, k najznámejším patria Kresadlo (Fyrtøiet, 1835), Princezná na hrášku (Prinsessen paa ærten, 1835), Palculienka (Tommelise, 1835), Malá morská víla (Den lille Havfrue, 1837), O škaredom káčatku (Den grimme ælling, 1843), Cisárov slávik (Nattergalen, 1843), Snehová kráľovná (Sneedronningen, 1844) a Dievčatko so zápalkami (Den lille pige med svovlstikkerne, 1848). R. 1835 vyšiel prvý zošit Rozprávky pre deti (Eventyr, fortalte for børn) so štyrmi rozprávkami, do 1841 vyšlo ďalších päť zošitov, 1843 vyšiel ďalší pod názvom Nové rozprávky (Nye eventyr) a do 1872 vychádzali zošity rozprávok pod názvom Rozprávky a príbehy (Eventyr og historier) určené deťom i dospelým čitateľom. Andersenova tvorba bola ovplyvnená aj jeho osobnými problémami (cítil sa nedocenený) a zložitými, väčšinou platonickými vzťahmi. Svoj život považoval za rozprávkový príbeh a zdôrazňoval, že poznanie jeho života je súčasne kľúčom k pochopeniu jeho rozprávok; často ich ilustroval vlastnými kresbami a kolážami. Vytváral rôzne obrázkové knihy, a najmä vystrihovačky z papiera, z ktorých mnohé boli rozmerné a veľmi komplikované, väčšinou s ornamentálno-figurálnymi motívmi. Veľakrát vznikali počas rozprávania vlastných príbehov v spoločnosti detí a Andersenových hostiteľov.

Rozsiahla a žánrovo rozmanitá je aj jeho beletristická a publicistická tvorba. Patril k prvým autorom románov zo súčasnosti v dánskej literatúre, zaslúžil sa o povznesenie tohto žánru. Úspech získal už prvými románmi Improvizátor (Improvisatoren, 1835), O.T. (1836) a Iba muzikant (Kun en spillemand, 1837), ako aj zbierkou krátkych, lyricky ladených próz Obrázková kniha bez obrázkov (Billedbog uden billeder, 1839, slov. 2012) a posledným románom Šťastný Peer (Lykke-Peer, 1870). Životné zážitky spracoval v niekoľkých autobiografiách, k najznámejším patrí Rozprávka môjho života (nem. Märchen meines Lebens ohne Dichtung, 1847; v dánčine Mit livs eventyr, 1855; slov. 1956). Napísal takmer tisíc básní, ktoré boli sčasti publikované v 8 básnických zbierkach. Viaceré z básní boli zhudobnené a stali sa súčasťou dánskeho hudobného dedičstva, napr. pieseň Dánsko, moja domovina (Danmark, mit fædreland, aj V Dánsku som sa narodil, I Danmark er jeg født, 1850; hudba Henrik Rung a Poul Schierbeck). Andersenova úspešná kariéra a medzinárodné uznanie však boli v rozpore s jeho nie veľmi šťastným osobným životom.

Už za Andersenovho života boli jeho diela preložené do viacerých jazykov, niektoré vyšli najprv v angličtine (1869 – 71 bolo v USA vydané v desiatich zväzkoch jeho súborne dielo) alebo v nemčine (Improvizátor, Der Improvisator, 1835) a v súčasnosti sú v opakovaných reedíciách vydávané vo viacerých krajinách. Na Slovensku k prvým vydaniam patria Konvalinky. Vybrané poviedky H. Ch. Andersena pre milú našu mlaď a jej priateľov (1888; 11 rozprávok) a Andersenove poviedky (1910), odvtedy vychádzajú nepretržite (s rôznym časovým odstupom) v rôznych výberoch. Viaceré rozprávky boli adaptované, na ich motívy vznikli mnohé divadelné hry, muzikály, balety (Lera Auerbachová, Auerbach: Malá morská víla), animované i hrané filmy a výtvarné (ilustrácie D. Kállaya a K. Štanclovej) i hudobné (I. Stravinský: Slávik, J. Hatrík: Statočný cínový vojačik) diela. V Andersenovom rodnom dome v Odense je na jeho počesť od 1908 zriadené múzeum, vo viacerých mestách sa nachádzajú pamätníky, napr. v Kodani na pobreží je socha malej morskej víly (1913) od sochára Edvarda Eriksena (*1876, †1959), v Bratislave Andersenova socha od T. Bártfaya (2006). Od 1956 (každé dva roky) Medzinárodné združenie pre detskú knihu IBBY udeľuje Cenu Hansa Christiana Andersena v oblasti literárnej tvorby pre deti a mládež a za ilustračnú tvorbu, 1967 bol deň Andersenovho narodenia vyhlásený IBBY za Medzinárodný deň detskej knihy.

andragogika

andragogika [gr.], pedagogika dospelých — odbor pedagogiky, ktorej predmetom štúdia je vzdelávanie dospelých, jeho podmienky a priebeh, celok formálnych aj neformálnych procesov ako predĺženie alebo doplnenie vzdelávania získaného v škole, získanie novej kvalifikácie a odbornosti. Súčasť permanentného vzdelávania. K jeho formám patria štátne, súkromné a cirkevné školy, odborné školy pre pracujúcich, ľudové univerzity, kurzy, knižnice, rozhlas, televízia, múzeá, domy kultúry, univerzity tretieho veku, záujmové vzdelávanie dospelých a sociálna práca. Vzdelávanie dospelých je založené na princípe dobrovoľnosti.

Andrea del Castagno

Andrea del Castagno [kastaňo], aj Andrea di Bartolommeo, Andreino, 1423 Castagno (pri Florencii) – 19. 8. 1457 Florencia — taliansky maliar činný vo Florencii. Tvoril najmä pod vplyvom Masaccia a Donatella. Jeho fresky, napr. jazdecký portrét kondotiéra Niccola da Tolentino (1456) v dóme, sa vyznačujú pevnou až sochárskou modeláciou telesného tvaru a výraznou expresívnou kresbovou kontúrou. Významné sú aj pašiové freskové diela v refektári kláštora Sant’ Apollonia (1444 – 50), kde sú prenesené aj freskové podobizne slávnych osobností, o. i. Danteho, Petrarcu a Boccaccia.

Andrijašyk, Roman Vasyľovyč

Andrijašyk, Roman Vasyľovyč, 9. 5. 1933 Korolivka – 2. 10. 2000 Kyjev — ukrajinský spisovateľ. Patril do generácie tzv. šesťdesiatnikov. Roku 1969 v časopise Prapor (Zástava) publikoval román Poltva (Poltva), ktorý vyvolal v tlači množstvo nesúhlasných článkov. Andrijašyk bol obvinený z protikomunistických úmyslov a do polovice 70. rokov 20. stor. nesmel publikovať. Autor románov Ľudia zo strachu (Ľudy zi strachu, 1966), Domov niet návratu (Do domu nema vorotťa, 1976), Zadumaná cesta (Dumna doroha, 1982) a i.

Angkór

Angkór, aj Kambudžadéša — khmérske kráľovstvo na severozápade Kambodže založené v 9. stor. kráľom Džajavarmanom II. (silný byrokratický systém, v jeho kompetencii o. i. zodpovednosť za zavlažovacie práce a vyberanie daní; výstavba chrámových komplexov a monumentov). Za vlády kráľa Jašóvarmana I. (889 – asi 910) založené mesto Jašódharapura, ktoré sa stalo základom budúceho hlavného mesta Angkór Thom. V 12. stor. za vlády kráľa Súrjavarmana II. (1113 – 50) vybudovaný chrámový komplex Angkór Vat. Jeho nástupca Džajavarman VII. založil hlavné mesto Angkór Thom a rozšíril územie Angkóru o časti dnešného Laosu, Thajska a Malajzie. Rozvoj jedinečnej mestskej architektúry, stavba palácov, chrámov, obytných domov, ciest, mostov, dômyselných zavlažovacích zariadení. Hlavným stavebným materiálom bol kameň, vyspelé bolo aj staviteľstvo z dreva. Chrámy boli monumentálnymi členitými súbormi pokrytými množstvom figurálnych i ornamentálnych reliéfov. Pri budovaní týchto buddhistických svätýň sa dodržiavali záväzné predpisy o mierach, tvaroch a symbolike chrámov, ktoré mali byť kozmickou horou Meru, sídlom boha. Každý vládca budoval nový chrám na novom vrchu, chrám zomretého panovníka sa stal mauzóleom. V 13. – 14. stor. suverenita Angkóru poklesla. Upevnenie moci thajského kráľovstva Ajuthajá; v Angkóre úpadok a zníženie efektívnosti zavlažovacieho systému, výskyt malárie. Väčšina obyvateľstva sa preorientovala z hinduizmu a mahájánového buddhizmu na théravádový buddhizmus kladúci väčší dôraz na individuálnu spásu než na záväzky voči spoločnosti. Koncom 14. stor. Angkór oslabený niekoľkými vpádmi z kráľovstva Ajuthajá, 1431 definitívne dobytý. R. 1992 pamiatky kráľovstva Angkór zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Archeologický park Angkór.

Anglická banka

Anglická banka, angl. Bank of England — ústredná ceduľová banka Spojeného kráľovstva, inštitúcia, ktorá vo vzťahu k bankovému systému a k štátnej pokladnici má v Spojenom kráľovstve funkciu centrálnej banky. Založená 1694 ako súkromná účastinná spoločnosť, do štátneho vlastníctva prešla 1946, sídlo má v Londýne. Je depozitárom a správcom devízových rezerv krajiny aj celého bankového systému; predovšetkým je však inštitúciou zodpovednou za finančnú a monetárnu politiku. Ako banka vlády vedie účty ústredných vládnych orgánov, zhromažďuje príjmy a vykonáva platby, spravuje národný dlh, poskytuje vláde pôžičky na operatívne krytie výdavkov. Vykonáva politiku úrokových sadzieb, je zodpovedná za účet vyrovnávania kurzových výkyvov a za trhovú intervenciu stabilizujúcu menový kurz. Má výhradné právo emisie bankoviek pre Anglicko i Wales a na jej emisnú činnosť sú napojené bankové emisie v Škótsku a v Sev. Írsku. V bankovej oblasti riadi finančné operácie vlády a iných verejných inštitúcií, komerčných bánk, medzinárodných organizácií a malého okruhu súkromných i právnických osôb. Má široké právomoci najmä vo vzťahu ku komerčným bankám. Udeľuje povolenia na bankovú činnosť a vyžaduje od iných bánk rešpektovanie pravidiel likvidity a kapitálovej obozretnosti. Kontrolnú funkciu rozširuje aj na diskontné domy a akceptačné domy.

Ani

Ani — zaniknuté arménske mesto v dnešnom východnom Turecku v provincii Kars pri hraniciach s Arménskom, v súčasnosti významná archeologická lokalita.

Opevnené mesto sa rozprestieralo na plošine približne trojuholníkového tvaru chránenej údoliami riek Arpaçay a Alacaçay. V 5. stor. tam bola založená pevnosť (neskôr prebudovaná na citadelu). R. 961 – 1045 za vlády dynastie Bagratovcov hlavné mesto arménskeho kráľovstva, najväčší rozkvet dosiahlo v období vlády kráľa Gagika I. (vládol 989 – 1020, v tomto období vznikli aj najvýznamnejšie stavby). Od 992 sídlo patriarchu Arménskej apoštolskej cirkvi. Do 14. stor. prekvitalo ako významné stredisko medzinárodného obchodu na obchodných cestách medzi Ďalekým východom a Západom. R. 1045 dobyté Byzantskou ríšou, 1064 Seldžukovcami, od 1119 rozkvet v rámci gruzínskeho kráľovstva, 1198/99 pripadlo arménsko-gruzínskej dynastii Zakharjanovcov (13. – 14. stor.), 1239 dobyté Mongolmi, 1380 vojskami Timúra. Po niekoľkých zemetraseniach v 14. – 15. stor. (jedno z najväčších bolo 1319) a po presune trasy obchodných ciest smerom na juh začalo upadať, opustené v 1. pol. 18. stor. V 19. stor. objavené európskymi cestovateľmi (správy o pamiatkach prvýkrát publikované 1861), od konca 19. stor. tam prebiehal archeologický výskum, v 1. pol. 20. stor. poškodené tureckou armádou, počas 20. stor. bolo vzhľadom na to, že sa nachádza v pohraničnej oblasti, takmer neprístupné (viaceré stavby zanikli ešte aj počas 20. stor.).

V literárnych prameňoch nazývané mesto 1 001 kostolov (najstaršie sú doložené zo 7. stor.). Podľa opisu arménskeho kronikára Matúša z Edessy (Mathevos Urhajeci, †1144) bolo Ani 1004 mestom s 50 bránami, 100 palácmi, 10-tis. obytnými domami a viac ako 100-tis. obyvateľmi (v tom čase niekoľkonásobne viac ako ktorékoľvek európske mesto). Jeho jadro tvorila citadela opevnená dvojitým pásom hradieb s baštami, vybudovaná v 2. pol. 10. stor. rozšírením pôvodnej pevnosti. V meste sa nachádzalo aj množstvo remeselníckych dielní, obchodov, skladov, kúpeľov, ubytovní a i. stavieb. Väčšina stavieb bola postavená z miestneho kameňa, mnohé mali bohatú architektonickú výzdobu a nápisy. V meste bolo aj viacero mostov s rozponom viac ako 30 m.

Pre sakrálnu architektúru Ani sú typické plytké slepé arkády na fasádach a na tambure kupoly (tzv. architektonická škola Ani). V tesnej blízkosti mesta (pôvodne súčasť stredovekého Ani) sa nachádza množstvo do skaly vyhĺbených obydlí, okolo 30 chrámových komplexov s kaplnkami (v niektorých sa zachovala pôvodná fresková výzdoba), niekoľko karavanserailov, hrobiek, stajní a holubníkov, ktoré tvorili podzemné, do skaly vytesané mesto.

Archeologická lokalita opevneného mesta s ruinami viacerých kamenných sakrálnych a profánnych stavieb sa rozprestiera na území okolo 162 ha na plošine približne trojuholníkového tvaru. Zachovali sa zvyšky okolo 12 chrámov najmä z 10. – 11. stor. K najvýznamnejším patrí Katedrála sv. Bohorodičky (arménsky Surp Astvacacin, najväčšia zachovaná stavba, vybudovaná 989 – 1001, navrhol ju arménsky architekt Trdat). Najlepšie zachovaným je Chrám sv. Gregora Lusavoriča, ktorý dal postaviť bohatý obchodník Tigran Honents (stavba ukončená 1215, zachovala sa pôvodná architektonická výzdoba vysokej umeleckej úrovne a fragmenty fresiek). Ruiny Chrámu Krista Vykupiteľa (arménsky Surp P’rkič, 1035/36, monumentálna centrála s 9 apsidami zaklenutá kupolou; pôvodne sa v ňom nachádzal fragment relikvie Kristovho kríža privezený z Konštantínopola). Ruiny Chrámu sv. Gregora Lusavoriča rodu Abughamrencovcov (pred 994, centrála so 6 apsidami zaklenutá kupolou). Z Chrámu sv. apoštolov (okolo 1031; tzv. štvorlístkový, resp. tetrakonchový pôdorys s 5 kupolami) sa zachovala bohato zdobená predsieň (arménsky gavit) z 13. stor. Ruiny niekoľkých menších chrámov sa nachádzajú aj na citadele. Zvyšky kamenných hradieb s baštami (budované od 2. pol. 10. stor.) a ruiny viacerých menších sakrálnych (o. i. aj mešita z 11. – 12. stor., pôvodne stavba neznámeho určenia z 11. stor., ku ktorej bol 1072 pristavaný minaret) i profánných stavieb (napr. kúpeľov).

K najvýznamnejším stavbám, ktoré sa nezachovali, patril Chrám sv. Gregora Lusavoriča (arménsky nazývaný aj Gagkašen), ktorý navrhol Trdat (1001 – 10, jeho stavbu inicioval kráľ Gagik I.). R. 2016 bola lokalita zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Annapolis

Annapolis [eneplis] — prístavné mesto v USA na brehu Chesapeackej zátoky vých. od Washingtonu, hlavné mesto štátu Maryland; 40-tis. obyvateľov (2015). Rozvinutý potravinársky priemysel (konzervárne, spracovanie rýb, ustríc).

Založené 1649 ako Providence, potom niekoľkokrát zmenilo svoj názov, od 1694 hlavné mesto britskej kolónie Maryland, od 1695 súčasný názov, mestské práva 1708. Od novembra 1783 do júna 1784 dočasné hlavné mesto USA a sídlo amerického Kongresu, ktorý tam 14. 1. 1784 ratifikoval Parížsky mier (→ Americká revolúcia). Múzeum námorníctva, oceánografické observatórium, domy v koloniálnom štýle z 18. stor. Akadémia vojenského námorníctva USA (založená 1845).

Antal, Ján

Antal, Ján, 10. 4. 1934 Hačava, dnes mestská časť Hnúšte, okr. Rimavská Sobota – 22. 7. 2009 Bratislava — slovenský architekt, profesor na Fakulte architektúry STU. Hlavné diela: územný plán Trnava-Hlboká (s T. Alexym, J. Kavanom a F. Trnkusom, 1973), bytový dom na Palisádach v Bratislave (s L. Kušnírom, Ivanom Slameňom, Blaženou Havránkovou, M. Kopeckým, 1968), Kultúrny dom v Uhrovci (s Dušanom Feriancom, Viliamom Dubovským, 1978), spoluautor diela Abstrakcia a kreslenie architektonického priestoru (1968).

Antarktída

Antarktída — kontinent na južnej pologuli rozkladajúci sa okolo južného pólu; 14 mil. km2. Nachádzajú sa tam takmer všetky póly: južný geografický pól, južný geomagnetický pól, pól nedostupnosti, svetový pól vetrov, pól chladu, pól maximálneho ľadu. Až 95,5 % rozlohy pokrýva pevninský ľadovec, zvyšok tvoria pásma vrchov s výškou 3 000 – 5 140 m n. m. Priemerná výška ľadového povrchu Antarktídy je 2 200 m n. m., maximálna výška v blízkosti pólu relatívnej nedostupnosti (82° juž. zemepisnej šírky a 50° vých. zemepisnej dĺžky) 4 250 m n. m. Priemernou výškou je Antarktída najvyššia zo všetkých pevnín. Maximálnu nadmorskú výšku dosahuje masívom Vinson (4 892 m n. m.) na severe Ellsworthovej zeme. Priemerná hrúbka pevninského ľadovca dosahuje 2 040 m, maximálna okolo 4-tis. m. Objem ľadu sa odhaduje na 24 mil. km3. Antarktída sa svojou hrubou povrchovou i geologickou stavbou najviac podobá na Južnú Ameriku a do značnej miery i na Austráliu.

Zúženie pevniny medzi Rossovým morom a Weddellovým morom rozdeľuje kontinent na dve časti: na kompaktnejšiu Východnú Antarktídu, ktorá leží takmer celá na vých. pologuli s rozlohou asi 10 mil. km2, a na členitejšiu Západnú Antarktídu, z ktorej smerom k Južnej Amerike vybieha dlhý úzky Antarktický polostrov. Horopisne je Východná Antarktída stupňovito-tabuľového typu, kým Západná Antarktída viac pásmového typu. Západná Antarktída sa rozprestiera za sedemdesiatou rovnobežkou, Východná Antarktída je vysunutá viac na sever a jej okraj sa tiahne kľukato pozdĺž južnej polárnej kružnice. Jej pobrežie, dlhé vyše 30-tis. km, tvoria okrem malých skalnatých častí (asi 700 km) najmä masy ľadu (čelo pevninského ľadovca, šelfové ľadovce). Geologicky je Východná Antarktída starou kryštalickou kryhou s podobnou stavbou ako Afrika, Austrália a Brazílska vysočina, s ktorými tvorila v prvohorách pevninu Gondwana. Západná Antarktída má spoločné črty s mladým treťohorným pásmom andských vrás v Južnej Amerike a s vysočinou Nového Zélandu. S týmto pásmom súvisí nedávna intenzívna sopečná činnosť.

K zaľadneniu Antarktídy došlo až vo štvrtohorách, predtým tam bolo teplejšie podnebie, v druhohorách dokonca subtropické, v mladších treťohorách (miocén) mierne teplé. V súčasnosti má najdrsnejšie podnebie na celej zemeguli. Priemerná ročná teplota dosahuje -10 až -25 °C. Na stanici Vostok bola nameraná najnižšia známa teplota na Zemi -89,2 °C (21. 7. 1983). Zrážky v pobrežnej oblasti dosahujú 200 – 600 mm ročne. Charakteristické sú dlhotrvajúce vetry (200 – 340 dní ročne) s rýchlosťou 18 – 30 m/s. Chudobnú vegetáciu tvoria machy a lišajníky v tzv. oázach, z ktorých najznámejšia je Bungerova oáza vo Východnej Antarktíde. Na Antarktickom polostrove rastie niekoľko druhov kvitnúcich rastlín. Fauna sa obmedzuje na druhy, ktoré nachádzajú potravu v mori. Žijú tam čajky, pomorníky, tučniaky a viaceré druhy tuleňov, v okolitých moriach veľryby.

Až do 1770 boli ľudia presvedčení, že na južnej pologuli existuje veľká neznáma pevnina Terra Australis Incognita oplývajúca veľkým bohatstvom. Britská vláda, ktorá mala veľký záujem o jej objavenie, poverila 1772 J. Cooka, aby preskúmal juž. oblasť Tichého oceána. Cook 17. 1. 1773 prekročil južnú polárnu kružnicu a počas nasledujúcich dvoch rokov oboplával celú Antarktídu, pričom sa k nej priblížil až na 200 km, ale ani raz sa mu nepodarilo uvidieť ju. Na mnohé ostrovy i časti antarktického kontinentu narazili pri svojich plavbách 1800 – 20 anglickí i americkí lovci tuleňov a veľrýb. R. 1820 Nathaniel Brown Palmer (*1799, †1877) objavil ostrov Deception patriaci k Južným Shetlandom a ostrov Trinity. V rovnakom čase sa uskutočnila výprava ruských lodí pod vedením kapitána F. F. Bellingshausena. Oboplávali Antarktídu, objavili Ostrov Petra I. a 5. – 6. 2. 1820 sa priblížili k pevnine natoľko, že mohli vidieť jej zvlnený okraj. Ešte bližšie sa dostal americký kapitán John Davis (*1784, †?), ktorý vyplával z ostrova Deception smerom na juh a 7. 2. 1821 natrafil na Antarktický polostrov vybiehajúci ďaleko na sever. V tom istom roku sa Britovi J. Weddellovi podarilo na ceste od Južných Orknejí smerom na juh preniknúť na 74°15’ južnej zemepisnej šírky. R. 1830 – 31 oboplával anglický kapitán John Biscoe (*1794, †1843) celú Antarktídu a pomenoval Enderbyho zem a Grahamovu zem. O 9 rokov neskôr, 18. 1. 1840, uvidel Francúz J. S. C. Dumont d’Urville pevninu a nazval ju Adelino pobrežie. V ten istý deň, ale asi o 10 hodín skôr, sa to podarilo aj americkému poručíkovi Ch. Wilkesovi. Záliv, do ktorého vplával, nazval Pinerov záliv. Pokračoval ďalej na východ a preskúmal asi 3 000 km pobrežia. V úsilí nájsť južný magnetický pól skúmala túto oblasť aj britská výprava pod vedením J. C. Rossa, ktorý 12. 1. 1841 uvidel pevninu a nazval ju Viktóriina zem a 28. 1. 1841 neďaleko pobrežia objavil malý ostrov s činnou sopkou Erebus. Pri plavbe popri sev. strane ostrova na ceste dovnútra kontinentu narazil na ľadovú bariéru, neskôr nazvanú podľa neho Rossova ľadová bariéra. Musel sa preto obrátiť na východ a vo februári 1842 dosiahol rekordných 78°10’ juž. zemepisnej šírky.

Ďalšie výskumy Antarktídy sa uskutočnili až v 20. stor., a to najmä v súvislosti s úsilím dosiahnuť južný pól. R. 1908 sa k nemu priblížila (na vzdialenosť 155 km) britská expedícia pod vedením Íra E. H. Shackletona. O rok neskôr súperili o dobytie južného pólu dvaja bádatelia: Nór R. Amundsen a Angličan R. F. Scott. Podarilo sa to 14. 12. 1911 lepšie vystrojenému Amundsenovi, ktorý Scotta predstihol o 34 dní. Scott sa dostal na južný pól až 17. 1. 1912. R. 1912 sa pod vedením D. Mawsona vydala do Antarktídy austrálska expedícia, aby preskúmala pobrežie od Oatesovej zeme po Zem Viliama II. O dva roky neskôr, 8. 8. 1914, vyplávala z Londýna loď E. H. Shackletona, ktorý chcel prejsť naprieč celou Antarktídou. Pri jej pobreží však jeho loď zamrzla v ľadovej tabuli a úplne sa roztrieštila. Posádka musela loď opustiť a po ľadových kryhách sa dostala až na Sloní ostrov. Odtiaľ sa potom Shackleton plavil po pomoc na malom člne do Južnej Georgie vzdialenej 1 400 km.

Prvý let nad Antarktídou uskutočnil 1928 austrálsky výskumník a letec G. H. Wilkins. O rok neskôr preletel ponad južný pól Američan R. E. Byrd, ktorý viedol do Antarktídy viacero výprav (1933, 1939, 1946, 1957). Počas najvýznamnejšej expedície 1946 sa uskutočnil najrozsiahlejší výskum kontinentu. V období od októbra 1957 do 2. 3. 1958 sa podarilo uskutočniť aj cestu naprieč Antarktídou, a to britskémup bádateľovi Vivianovi Arnestovi Fuchsovi (*1908, †1999).

Zo slovenských bádateľov pôsobil od jesene 1964 do leta 1966 na stanici Novolazarevská v rámci 10. dlhodobej sovietskej expedície Štefan Pintér. Na spoločnej sovietsko-československej stanici Vostok pracoval elektrotechnik Tibor Ďuriš (od leta 1978 do leta 1979). Botanik Ľubomír Kováčik sa zúčastnil dvoch vedeckých expedícií do antarktíckého súostrovia Južné Shetlandy: počas antarktického leta 1989 – 90 pracoval v rámci československého antarktického programu na Ostrove kráľa Juraja a na Ostrove Nelson a v lete 1992 – 93 ako riadny člen 11. expedície brazílskeho antarktického programu na Sloňom ostrove. Počas antarktického leta 1995 – 96 sa uskutočnila 1. slovenská antarktická výprava na južný pól, ktorej účastníkmi boli vedúci a hlavný organizátor, filmový režisér Emil Fornay (*1943), lekár Peter Hrúzik, geológ P. Valušiak a tlačiar Marián Zaťko. V spolupráci slovenskej a ruskej expedície sa vytvorila a zabezpečila trojčlenná medzinárodná športová skupina, v ktorej boli dvaja Rusi (Vladimir Čukov a Ivan Kuželivskij) a Slovák P. Valušiak. Autonómnym spôsobom prešli na lyžiach vyše tisíc km až na 87° 26’ južnej zemepisnej šírky, odtiaľ však boli pre zhoršujúce sa počasie prepravení lietadlom na južný pól. P. Valušiak sa takto stal prvým Slovákom, ktorý stál na tomto bode Zeme (29. 1. 1996).

Až do 20. rokov 20. stor. bola Antarktída krajinou nikoho. V súvislosti s rozvojom letectva, s objavmi značných ložísk čierneho uhlia a rúd neželezných kovov (na Antarktickom polostrove) i s prípravami na 2. svet. vojnu bola štátmi, ktoré robili v Antarktíde výskumy, jednostranne vyhlásená anexia jednotlivých sektorov vyznačených poludníkmi. Na odôvodnenie svojich nárokov na ďalšie časti Antarktídy začali aj ostatné štáty zakladať vedecké stanice. Za účasti 12 štátov sa na území Antarktídy zriadilo 54 staníc (najmä observatórií). R. 1959 bola prijatá medzinárodná Zmluva o Antarktíde platná pre oblasť južne od 60. rovnobežky južnej zemepisnej šírky vrátane plávajúcich ľadovcov, ktorá je prvou významnou dohodou o obmedzení zbrojenia v určitej oblasti sveta. Podľa nej možno Antarktídu využívať iba na mierové účely, zakázané sú všetky opatrenia vojenského charakteru. Zabezpečená je sloboda vedeckého výskumu. Bolo vyhlásené moratórium na dovtedajšie nároky štátov na časti Antarktídy. Zmluvu pôvodne uzavreli Argentína, Austrália, Belgicko, Francúzsko, Čile, Japonsko, Južná Afrika, Nórsko, Nový Zéland, USA, Spojené kráľovstvo a bývalý ZSSR. Prostredníctvom pozorovateľov (občanov zmluvných strán) bol vytvorený špeciálny kontrolný systém. Zmluva je otvorená pre všetky štáty a depozitárom je vláda USA. Do platnosti vstúpila 1961. Slovensko je jej signatárom.

antefixa

antefixa [lat.] — v antickej architektúre plastická ozdoba z terakoty alebo z mramoru, najčastejšie v tvare palmety, umiestnená na strešných rímsach chrámov a domov.

antická záhrada

antická záhrada — časť antického domu vyčlenená na oddych a pestovanie rastlín. Okrasná antická záhrada bola v dome zvyčajne umiestnená vo vnútornom dvore (peristyle), úžitková na voľnom priestranstve za domom. Vo vnútornej peristylovej záhrade sa pestovali najmä kvety a zeleň upravované do geometrických tvarov. Súčasťami kvetinovej záhrady boli aj malý bazén, fontány, vázy a rôzne skulpturálne doplnky. Pri vilách na návršiach mali záhrady terasovité úpravy s nízkymi plotmi z tvarovaných kríkov alebo z navŕšených kameňov. Rimania budovali záhrady ruží (rozáriá) a zeleninové záhrady (viridáriá). Známe sú záhrady v Pompejach a Herkulaneu.

Antiochia

Antiochia, gr. Antiocheia — antické mesto v Malej Ázii na ľavom brehu rieky Orontes (dnes Asi); dnes mesto Antakya v Turecku. Založené 301 pred n. l. sýrskym kráľom Seleukom I. Nikatorom na križovatke obchodných ciest medzi Malou Áziou a Sýriou a nazvané podľa jeho brata. Jedno z najvýznamnejších miest helenistického sveta, hlavné mesto seleukovskej ríše. Antiochia bola postavená podľa helenistických urbanistických plánov na šachovnicovom pôdoryse. Hlavnú ulicu spájajúcu prístavy lemovali stĺporadia, pitná voda sa privádzala akvaduktmi z okolitých hôr. V blízkosti ležal ostrovček Dafné, na ktorom bol chrám boha Apolóna. R. 64 pred n. l. sa Antiochie zmocnili Rimania, stala sa hlavným mestom rímskej provincie Sýria a sídlom rímskeho miestodržiteľa. V rímskom období mesto prekvitalo (tretie najväčšie mesto Rímskej ríše), malo vybudované množstvo verejných i súkromných budov (námestia, chrámy, baziliky, paláce, divadlo, amfiteáter). V 3. stor. bola hlavná ulica dláždená, v mnohých domoch a palácoch sa našli početné mozaiky. R. 526 bola Antiochia zničená zemetrasením, po vpáde Peržanov 540 úplne spustošená, znovu vybudovaná za Justiniána I. Veľkého. R. 638 obsadená Arabmi. V kresťanskom období tu vznikla prvá kresťanská obec, Antiochia sa stala sídlom kresťanského patriarchu, tu boli stúpenci Kristovho učenia prvýkrát označení ako kresťania (Christianoi), stala sa centrom ranokresťanskej teológie (→ antiochijská škola). R. 1098 dobytá križiakmi, hlavné mesto Antiochijského kniežatstva, 1268 opäť arabská, od 1516 súčasť Osmanskej ríše. Narodili sa tu napr. rímsky historik Ammianus Marcellinus a rečník Libanios, v ktorého početných dielach a listoch sa zachoval obraz rušného mesta zo 4. stor. n. l.

antioxidanty

antioxidanty [gr.], antioxidačné prísady — prírodné alebo syntetické zlúčeniny, inhibítory oxidácie, ktoré svojou prítomnosťou už v nízkych koncentráciách bránia samovoľnej oxidácii potravín, polymérov (plastov, gumy), motorových olejov, pohonných látok, kozmetických výrobkov atď., čím prispievajú k zachovaniu ich pôvodných fyzikálnych a chemických vlastností.

Samovoľná oxidácia, reakcia so vzdušným kyslíkom, prebieha reťazovým radikálovým mechanizmom. Značne je urýchľovaná teplom, ultrafialovým žiarením, katalytickým pôsobením kovov a v oxidačnom procese vznikajúcimi hydroperoxidmi. Antioxidanty zachytávajú voľné radikály (lapače radikálov), neradikálovo rozkladajú hydroperoxidy alebo dezaktivujú kovové katalyzátory. Ako lapače peroxylových radikálov pôsobia deriváty priestorovo tienených fenolov (2,6-diterc-butyl-4-metylfenol), aromatické amíny (N,N-difenyl-p-fenyléndiamín) a deriváty 2,2,6,6-tetrametylpiperidínu. Na eliminovanie iniciačného účinku hydroperoxidov sa používajú tioétery (estery kyseliny 3,3’-tiodipropiónovej) a alkyl, resp. arylfosfity. Tretiu skupiny tvoria látky (hydrazidy kyselín, polyhydrazidy, melamín, benzotriazoly), ktoré s kovmi dávajú neaktívne komplexy. Vhodnou kombináciou antioxidantov, často aj s fotostabilizátormi, sa dosahuje synergický efekt v predĺžení životnosti chránených výrobkov z organických látok.

Mnohé požívatiny obsahujú prirodzené antioxidanty, ako sú napr. flavonoidy, látky trieslovinovej povahy, najmä deriváty kyseliny kávovej (3,4-dihydroxyškoricovej), kyseliny askorbovej (vitamín C) a i. Viaceré sú obsiahnuté v koreninách (majorán, šalvia), ale prirodzené antioxidanty väčšinou nemajú stále zloženie, izoláciou sa stávajú menej účinnými a sú drahé. Preto sa na stabilizáciu presne vymedzeného sortimentu potravinárskych produktov používajú povolené antioxidanty, ako sú tokoferoly (vitamín E), kyselina askorbová, estery kyseliny galovej, BHT (butylovaný hydroxytoluén), BHA (butylovaný hydroxyanizol) a i. Oxidácia potravín sa dá spomaliť aj obmedzením prístupu kyslíka a rušením funkcie enzýmov v potravinách (balenie potravín, máčanie v roztoku soli alebo kyseliny citrónovej, tepelná inaktivácia, blanšírovanie ovocia a zeleniny ap.). Do kozmetických výrobkov sa pridáva komplex kozmeticky účinných látok s antioxidačnými vlastnosťami (vitamíny E, C, A, β-karotén, selén, enzým superoxiddismutáza), ktorý odstraňuje voľné radikály na povrchu a vnútri kože vznikajúce ako produkty metabolizmu, vplyvom slnečného žiarenia, znečisteného životného prostredia atď.

Anton

Anton, aj Antonius, okolo 1465 – začiatok decembra 1520 Košice — slovenský zlatník. Vyučil sa v Košiciach u Michala z Jasova. R. 1493 sa stal mešťanom v Košiciach, od 1497 do smrti mestský senior. R. 1502 pracoval prevažne pre Peréniovcov. Vytvoril napr. signované mestské pečatidlo a pravdepodobne i zlatý kalich s erbom Košíc (1502, uložený v Dóme sv. Alžbety v Košiciach), monštranciu a oltárny kríž zo Spišskej Novej Vsi.

António

António, dom, 1531 – 25. 8. 1595 Paríž — nelegitímny syn portugalského infanta Luísa (*1506, †1555) a vnuk Manuela I., prior kláštora v Crate. Pretendent portugalského trónu popri kandidatúre svojho bratanca, španielskeho kráľa Filipa II. V bitke pri Alcántare sa postavil na odpor španielskemu vojsku, bol porazený a odišiel do francúzskeho exilu. Odtiaľ sa pokúšal organizovať proti Filipovi II. odpor pomocou Francúzov a 1589 pomocou Angličanov, ale pochod na Lisabon sa skončil neúspešne.

Antverpy

Antverpy, hol. Antwerpen, fr. Anvers — prístavné mesto v Belgicku v regióne Flámsko na dolnom toku rieky Šelda pri ústí Albertovho prieplavu asi 85 km od Severného mora, administratívne stredisko provincie Antverpy; 517-tis. obyvateľov (2016). Priemysel lodiarsky, petrochemický, automobilový, hutnícky, textilný, sklársky, gumársky, potravinársky; brusiarne diamantov. Dopravná križovatka. Najväčší belgický prístav, jeden z najväčších v Európe. Riečnou aj kanálovou lodnou dopravou spojený s belgickými mestami a so susednými štátmi. Medzinárodné letisko.

Založené v 7. stor., zač. 11. stor. sídlo markgrófa, od 12. stor. stredisko remeselnej výroby a obchodu, 1291 mestské privilégiá, od 1315 člen Hanzy. V pol. 16. stor. najvýznamnejšie centrum medzinárodného obchodu využívajúce výhodnú polohu na križovatke obchodných ciest z pribaltských oblastí do záp. Európy s cestou z Britských ostrovov do strednej Európy, najbohatšie mesto Európy a veľké kultúrne stredisko. R. 1579 – 85 člen utrechtskej únie. Po dobytí Španielmi 1585, pričlenení k Španielskemu Nizozemsku (od 1714 k Rakúskemu Nizozemsku) a uzavretí ústia Šeldy Holanďanmi postupne strácalo význam. R. 1794 – 1814 súčasť Francúzska, od 1815 Spojeného nizozemského kráľovstva, od 1830 Belgicka. Nový rozkvet až od otvorenia ústia Šeldy 1863. Začiatkom 1. svet. vojny obliehané a 1914 dobyté nemeckými vojskami. V súčasnosti stredisko cestovného ruchu medzinárodného významu. Kultúrne stredisko Flámov.

Stavebné pamiatky: zvyšky hradu (Steen, spomínaný 726), katedrála zo 14. – 16. stor., najvýznamnejšie dielo flámskej neskorej gotiky, neskorogotický kostol Sint-Jacobs s pohrebnou kaplnkou rodiny Rubensovcov, Rubensov dom, na námestí Grote Markt radnica (1561 – 65) a renesančné domy, barokové kostoly a i.

Akadémia výtvarných umení, námorné múzeum, galérie s dielami P. P. Rubensa, A. van Dycka, J. Jordaensa, ktorí tu žili a tvorili. Univerzita (založená 2003 zlúčením troch univerzít založených 1852, 1965 a 1971). Zoologická záhrada (založená 1843) R. 1920 dejisko VII. LOH.

apendektómia

apendektómia [lat. + gr.], appendectomia — chirurgické odstránenie červovitého prívesku z dôvodu jeho akútneho alebo chronického zápalu (tzv. zápal slepého čreva), zriedkavo pre nádory. Robí sa operačne cez krátky rez v pravom podbrušku. Ak je priebeh apendektómie bez komplikácií, pacient odchádza domov zvyčajne 5 dní po operácii. V súčasnosti sa veľká časť apendektómií robí laparoskopicky, v týchto prípadoch pacient odchádza z nemocnice na druhý deň po operácii.

apertizácia

apertizácia, apertácia — spôsob uchovávania (ochrany) potravín teplom v uzatvorených obaloch (plechovkách, fľašiach, pohároch). Potravina sa vloží do obalu, ktorý sa hermeticky uzavrie, a zahrieva tak, aby sa usmrtili všetky mikroorganizmy, ktoré by sa mohli v náplni obalu pri skladovaní množiť (→ sterilizácia). Nazvaný podľa N. F. Apperta.

apostrof

apostrof [gr. > lat.], odsuvník — grafické znamienko () označujúce vynechávanie hlásky na konci slova. Napr.: čos’, kdes’, bys’, ver’, hor’, nač’. Ako básnická figúra sa uplatňuje v básnickom texte na vyváženie rytmu vo veršoch. Dnes sa používa iba zriedkavo. Známe sú apostrofy typu z dom do domu, môžbyť a i.

Appenzell

Appenzell [-cel] — mesto vo Švajčiarsku na rieke Sitter, administratívne stredisko kantónu Appenzell Innerrhoden, 780 m n. m.; 5,8 tis. obyvateľov (2015). Prvýkrát písomne doložené 1071. Farský kostol z 11. stor. (založený kláštorom Sankt Gallen) s neskorogotickým chórom, radnica (1561 – 63), maľované drevené domy. Cestovný ruch kultúrno-poznávacieho charakteru. Umelecké remeslá.

Appert, Nicolas François

Appert [apér], Nicolas François, 17. 11. 1749 Châlons-sur-Marne – 3. 6. 1841 Massy — francúzsky vynálezca konzervácie potravín teplom v uzatvorených nádobách (→ apertizácia). Pôvodom kuchár, cukrovinkár a vinár, od 1795 sa 14 rokov venoval pokusom s konzerváciou potravín. Vypísanú odmenu použil na založenie konzervárne v Massy pri Paríži (v prevádzke 1812 – 1933). Svoje poznatky zhrnul v knihe Umenie ako konzervovať všetky živočíšne i rastlinné substancie počas niekoľkých rokov (L’art de conserver, pendant plusieurs années, toutes les substances animales et végétales, 1811).

Aquileia

Aquileia [akuileja] — mesto v severových. Taliansku v kraji Friuli-Venezia Giulia asi 9 km od Jadranského mora; 3,4 tis. obyvateľov (2014).

Významné antické mesto založené Rimanmi 181 pred n. l. Strážilo dôležitý prechod cez Júlske Alpy do sev. Itálie. Cez Aquileiu viedla Via Aemilia na východ a Jantárová cesta do str. Podunajska a k Baltu. Výhodná poloha a obchodné kontakty zabezpečili mestu rozkvet, takže vo 4. stor. n. l. patrila Aquileia k najväčším mestám Rímskej ríše. R. 452 dobytá a zničená hunským vojvodcom Atilom. Neskôr znova vybudovaná, ale už nikdy nedosiahla bývalý rozmach. Od 3. stor. sídlo biskupstva, 558 alebo 568 – 1751 sídlo Aquilejského patriarchátu, ktorý v 9. – 11. stor. vysielal misie medzi Slovanov a Maďarov. Archeologické nálezisko so zvyškami rímskych stavieb.

Stavebné pamiatky: dóm – trojloďová románska bazilika (Basilica patriarcale di Santa Maria Assunta, vybudovaná v 11. stor. na mieste ranokresťanských stavieb zo 4. stor., prestavaná v 14. stor.) so zachovanými freskami a mozaikami (najstaršie zo 4. stor.), kampanila (11. – 14. stor.), baptistérium (koniec 4. stor.). Múzeá. Archeologický areál s rímskymi antickými pamiatkami a dóm (bazilika) sú od 1998 zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO.