Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 578 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Aachen

Aachen [á-], fr. Aix-la-Chapelle, hol. Aken — kúpeľné mesto v záp. Nemecku v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko v blízkosti hraníc s Belgickom a Holandskom asi 65 km juhozáp. od Kolína nad Rýnom; 243-tis. obyvateľov (2014). Priemysel hutnícky, kovoobrábací, textilný, odevný, elektrotechnický, strojársky, chemický, gumársky, sklársky, potravinársky, spotrebný. V okolí ťažba uhlia. Dopravná križovatka; asi 30 km od centra mesta na území Holandska je medzinárodné letisko Maastricht-Aachen. Aachen je od 17. stor. známy ako kúpeľné mesto, kúpele zamerané najmä na liečbu reumatickej artritídy vznikli pri prameňoch liečivých termálnych vôd (teplota do 74 °C) využívaných už v období Rímskej ríše.

Miesto v blízkosti liečivých teplých sírnych prameňov bolo pôvodne obývané Keltmi a spojené s uctievaním keltského boha svetla a liečivých termálnych prameňov Granna (Grannus). V 1. stor. tam Rimania založili vojenský tábor a neskôr aj kúpele Aquisgranum (z lat. Aquae Granni; v centre mesta archeologické nálezy troch rímskych kúpeľov z 1. – 4. stor. n. l. ), ktoré sa používali aj po zániku Rímskej ríše. Vzhľadom na strategickú polohu miesta a liečivé pramene tam Pipin III. Krátky pravdepodobne začal budovať cisársku rezidenciu (falc). Karol Veľký si začiatkom 90. rokov 8. stor. zvolil Aquisgranum za hlavné mesto svojej ríše a pokračoval vo výstavbe falce. Jeho stavebná aktivita poukazuje na zámer vybudovať druhý, resp. nový Rím. V meste zhromaždil významných učencov a umelcov, ktorí sa podieľali na karolovskej renesancii, okolo 796 tam založil dielňu na odlievanie do kovu a skriptórium (existovalo do pol. 9. stor.), kde vznikli viaceré významné iluminované karolovské rukopisy. R. 1166 bolo Fridrichom I. Barbarossom vyhlásené za slobodné cisárske mesto. R. 1172 – 76 dal Fridrich I. Barbarossa mesto a falc opevniť hradbami. Od zač. 16. stor. mesto postupne upadalo (1562 boli korunovácie presunuté do Frankfurtu nad Mohanom). R. 1656 bola väčšina stavieb zničená pri požiari a následne barokovo prestavaná. R. 1794 bolo mesto okupované Francúzmi, stratilo postavenie slobodného cisárskeho mesta, 1801 – 15 súčasť Francúzska, 1815 pripadlo Prusku. Počas 2. svetovej vojny bola väčšina stavieb zničená, prestavaná v 2. pol. 20. stor.

Stavebné pamiatky: archeologické nálezy (od 19. stor.) cisárskej falce vybudovanej Karolom Veľkým, jednej z najvýznamnejších pamiatok karolovského umenia. Falc tvoril komplex viacerých budov, okrem reprezentačných stavieb z kameňa a tehál boli jej súčasťou aj obytné stavby z dreva, remeselnícke dielne a stajne. Jej najvýznamnejšou a najlepšie zachovanou stavbou je Palácová kaplnka (aj kaplnka falce alebo hradná kaplnka; 936 – 1531 v nej bolo korunovaných 31 nemeckých kráľov – cisárov) s dvoma menšími bazilikovými stavbami na stranách a s monumentálnym átriom s fontánou pred záp. fasádou. Na sever od kaplnky bola audienčná sieň s troma apsidami (aula regia; mala formu triklínia, resp. rímskej cisárskej baziliky a bola inšpirovaná Aulou Palatinou v Trieri) spojená s átriom kaplnky dvojpodlažnou krytou chodbou. Približne v strede krytej spojovacej chodby sa nachádzala monumentálna brána.
Palácová kaplnka, ktorá je zasvätená Panne Márii (dostavaná po 798, posvätená pápežom Levom III. 805; za jej architekta je pokladaný Odo z Metzu, *742, †814), bola v stredoveku včelenená (resp. prestavaná) do gotickej katedrály (dómu, nem. Aachener Dom, od 1802 biskupská katedrála). Kaplnka je dvojplášťová stavba, jej jadrom je oktogón (priemer 14,46 m) obkolesený ochodzou v tvare šestnásťstena, ktorá tvorí bočnú loď s emporami (galériami) na poschodí. Centrálny oktogón je zaklenutý osemdielnou kupolou na tambure. Na vých. strane sa nachádzala svätyňa štvorcového pôdorysu (nahradená neskorogotickým katedrálnym chórom) a na západe westwerk, ktorým sa do kaplnky vstupovalo (v prestavanej podobe sa čiastočne zachoval). Na poschodí westewerku oproti apside sa nachádza Cisársky trón. Centrálny oktogón (Hochmünster) dominuje interiéru stavby, v jeho spodnej časti je 8 masívnych pilierov nesúcich arkády horného podlažia, ktoré majú dvojnásobnú výšku a v strede sú stĺpmi rozdelené na dve podlažia. Interiér bol pôvodne obložený mramovými intarziami (opus sectile), v kupole sa nachádzala mozaika, ktorá zobrazovala Ježiša Krista v sláve so 4 evanjelistami a 24 starcami z Apokalypsy (súčasná mozaika je jej kópiou z 1880 – 81). Podľa Eginharda boli mramorové stĺpy aj obkladové materiály privezené z Ríma a Ravenny (niektoré stĺpy z kostola Sankt Gereon v Kolíne nad Rýnom). Súčasťou interiéru sú aj kovové dvere a mreže (pôvodne zlátené) zo 796 – 800 na galériách. Súčasná podoba interiéru pochádza zo začiatku 20. stor. Kaplnka symbolizuje Nebeský Jeruzalem a jej architektúra bola ovplyvnená najmä ranokresťanskou a byzantskou architektúrou (najmä kostolom San Vitale v Ravenne, ktorý dal vybudovať Justinián I. Veľký, ale aj Chrámom Sergia a Bakcha v Konštantínopole). Jej exteriér mal pôvodne červenú omietku, čo odkazuje na cisársku symboliku (cisársky purpur). R. 814 tam bol pravdepodobne v antickom sarkofágu pochovaný Karol Veľký (presné miesto nie je určené; Fridrich I. Barbarossa dal 1215 jeho pozostatky uložiť do skriňového relikviára nazývaného Karlsschrein, ktorý je umiestnený v kaplnke). V 13. stor. boli v exteriéri kaplnky nad tamburom vybudované trojuholníkové štíty. R. 1355 – 1414 k nej bol pristavaný vysoký neskorogotický katedrálny chór, ktorý bol inšpirovaný kaplnkou Sainte-Chapelle v Paríži a bol koncipovaný ako monumentálny relikviár (vzhľadom na veľké kružbové okná nazývaný Glashaus; od 13. stor. významné pútnické miesto). V období 14. – 18. stor. vzniklo v ochodze centrálneho oktogónu viacero kaplniek.

V katedrále sa nachádza viacero významných príkladov stredovekého umeleckého remesla, napr. kazateľnica nazývaná Ambona Henricha II. Svätého (1002 – 14), zlaté antependium Pala d’Oro (okolo 1020), monumentálny Svietnik Fridricha I. Barbarossu (1165 – 70), skriňový mariánsky relikviár Marienschrein (1220 – 39) a i. Jej súčasťou je aj klenotnica s viacerými významnými pamiatkami stredovekého zlatníctva (napr. Lotharov kríž z obdobia okolo 1000, relikviárová busta Karola Veľkého z 1350 a i.). R. 1978 bola katedrála zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Ďalšie pamiatky: radnica (pôvodne gotická, vybudovaná 1330 – 49 na mieste audienčnej siene karolovskej falce, prestavaná v období baroka a v 19. stor., značne poškodená v 2. svetovej vojne, následne reštaurovaná; v radnici sa nachádza Korunovačná sieň zo 14. stor.; do stavby radnice bola začlenená aj veža Granusturm z obdobia Karola Veľkého, ktorá sa zachovala do súčasnosti), gotický Grashaus (2. pol. 13. stor., pôvodne slúžil ako prvá radnica), farský kostol Sankt Foillan (1180, v 15. stor. goticky prestavaný), pôvodne minoritský kláštorný kostol Sankt Nikolaus (13. – 14. stor.), kostol Sankt Paul (pôvodne gotický, deštruovaný počas 2. svetovej vojny a rekonštruovaný v 2. pol. 20. stor.) a i.

Aasen, Arne Paasche

Aasen [ósen], Arne Paasche, 18. 6. 1901 Steinkjer – 1. 11. 1978 Oslo — nórsky básnik, novinár a politik. Angažoval sa v robotníckom hnutí, bol členom Nórskej robotníckej strany (Det norske Arbeiderparti, DNA). Krátko (1924 – 25) pôsobil ako redaktor novín Fremtiden, svojimi článkami prispieval aj do ďalších robotníckych časopisov. Debutoval 1921 básnickou zbierkou Kosák a kladivo (Sigd og hammer). Jeho poézia je charakteristická výrazným sociálnym cítením, mnohé jeho básne boli zhudobnené. Autor zbierok Svet, náš domov (Verden vårt hjem, 1931), Hotel Európa (Hotel Europa, 1933) a výberu básní Búrka a tíš (Storm og stille, 1961).

abaševská kultúra

abaševská kultúra — kultúra bronzovej doby rozšírená v údoliach riek Volga a Kama, sev. od Samary a na juž. úpätiach Uralu. Klasicky datovaná asi 2500 – 1900 pred n. l., podľa rádiokarbónového datovania asi 2140 – 1740 pred n. l. Jej nositelia sa živili chovom dobytka, oviec, kôz a poľnohospodárstvom. Existujú indície používania koňov a dvojkolesových vozov so vzdialenými analógiami v súvekých kultúrach v Stredomorí a doklady ťažby a tavenia medenej rudy do odlievacích foriem. Koncentrácie osídlenia so zahĺbenými menšími i s pomerne veľkými obdĺžnikovými domami (asi 150 – 200 m2) sú známe z horného povodia Donu (Maslovo a i.) a povodia rieky Belaja na Urale. V preskúmaných mohylách, často vyložených a prekrytých drevom, sa našli pochované nespálené telá v skrčenej polohe na chrbte, na boku i vo vystretej polohe. V niektorých hroboch, ktoré boli obohnané kruhovou priekopou, sa našla keramika, medené artefakty (najmä nože a šidlá, hroty šípov, dýky, sekery, náramky, prstene, ozdoby odevu), ale aj antropomorfná plastika a kožené alebo kožušinové čiapky zdobené medenými nášivkami. Objavujú sa i prvé výrobky z bronzu. Abaševská kultúra zohrala významnú úlohu pri vzniku vyspelej kultúry Sintašta a jej bronzovej metalurgie. Nazvaná podľa mohylového pohrebiska Abaševo pri meste Čeboksary v Čuvašsku; ďalšie lokality: Algaši, Pepkino, Tochmejevsk, Vilavatovo a i.

Abdalkuddús, Ihsán

Abdalkuddús, Ihsán, 1922 Káhira – 1991 tamže — egyptský publicista, vydavateľ a spisovateľ. Autor viacerých sentimentálne ladených románov a poviedok s prevládajúcou ľúbostnou tematikou. Romány: Som voľná (Aná hurra, 1954), V našom dome je nejaký muž (Fí bajtiná radžul, 1957), Niečo mám na srdci (Šaj’fí sadrí, 1958). Takmer všetky jeho romány boli sfilmované a kolovali po celom arabskom svete. Poviedkami si získal veľkú obľubu najmä medzi mládežou; najznámejšie zbierky: Láska najsilnejšia (Muntahá-l–hubb, 1957), Môj rozum a srdce (Aklí wa kalbí, 1959).

Ábelová

Ábelová — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji vo vých. časti Krupinskej planiny, 550 m n. m.; 232 obyvateľov (2015); miestne časti: Ábelová, Madačka, Nedelište.

Písomne doložená 1275 ako Abelfeuld, 1460 Abellehota, 1773, 1786 Abelova, 1808 Ábelova, 1863 Abelova, 1873 – 82 Abellehota, 1888 – 1902 Abelova, 1907 – 13 Ábelfalva, 1920 Ábelová, Jabelová, 1927 – 48 Abelová, 1948 Ábelová.

R. 1973 bola k nej pričlenená obec Madačka (1773 Madacska, 1786 Mad[a]czka, 1808 Madácska, Madáčka, 1863 Madácska, 1873 – 1902 Madacska, 1907 – 13 Madácsi, 1920 – 73 Madačka), 1990 obec Nedelište (1773 Negyelistye, 1786 Nedelischtye, 1808 Nedelistye, Nedělisstě, 1863 –1 902 Nedelistye, 1907 – 13 Nederes, 1920 – 90 Nedelište).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Ojedinelý archeologický nález zdobeného meča z neskorej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. klasicistický kostol z 1826 – 29, zrubové domy so slamenou strechou z 19. stor. Pôsobisko Timravy (na bývalej evanjelickej fare pamätná tabuľa z 1962, v budove bývalej školy pamätný dom zriadený 1977).

abiotické faktory

abiotické faktory [gr. + lat.] — krajinné faktory neživej prírody vytvárajúce podmienky na existenciu rastlinných a živočíšnych organizmov. Opak: → biotické faktory. Rozlišujú sa klimatické, geologické, geomorfologické, hydrologické a pôdne faktory. Klimatické faktory vytvárajú najmä atmosféra (svetlo, teplota, zrážky, zloženie, pohyby, vlhkosť a tlak vzduchu, elektrické zmeny ovzdušia) a žiarivá slnečná energia, ktorá je hlavným zdrojom tepla a energie rôznych dejov prebiehajúcich na zemskom povrchu. Vplyv klimatických faktorov a meteorologických procesov, ktoré sú pre danú klímu typické, je pre životné prostredie rozhodujúci. Predovšetkým určuje množstvo zrážok, ktoré má k dispozícii vegetácia, ich rozdelenie počas roka a vyparovanie z prostredia. Geologické faktory sú reprezentované horninovým zložením s fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami. Z geomorfologických faktorov je rozhodujúce situovanie lokalít na zemskom povrchu, jeho tvar, reliéf, nadmorská výška, expozícia a sklon; ovplyvňujú predovšetkým rozdelenie tepla i vody a ich cyklus. Svahy s rôznou expozíciou a sklonom sa rôzne ohrievajú, majú odlišný kolobeh vody. Vplyv reliéfu sa odráža i v nadmorskej výške, od ktorej závisí podnebie príslušného miesta. Hydrologické faktory, t. j. voda ako prostredie organizmov (jej priehľadnosť, teplota, tlak, obsah solí, pohyb) alebo ako zložka životného prostredia, sú určované kolobehom vody na zemskom povrchu. K pôdnym (edafickým) faktorom patria zloženie, štruktúra, ako aj fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy a jej podkladu. Súhrn abiotických faktorov vytvára stanovište, ktoré, ak je osídlené organizmami, rastlinstvom a živočíšstvom, sa nazýva biotop.

ablácia

ablácia [lat.] — odnášanie, odnímanie;

1. astron. odparovanie, tavenie a následné strhávanie častí povrchu telesa (napr. meteoroidu) spôsobené trením pri prelete atmosférou Zeme;

2. geol. proces ubúdania hmoty ľadovca alebo snehového poľa najmä vplyvom roztápania a vyparovania, ale aj mechanickým odnosom (napr. odnos vetrom). Abláciu spôsobuje najmä priame slnečné žiarenie, teplota horniny na kontakte s ľadovcom, uvoľňovanie latentného tepla vplyvom zmeny tlaku a tepelné pôsobenie ľadovcových vodných tokov. Vplyvom ablácie vznikajú na povrchu ľadovca rôzne povrchové tvary a ľadovcové toky. Zriedkavo aj synonymum pojmu denudácia (odnášanie produktov zvetraných hornín vetrom, vodou alebo ľadom);

3. lek. ablatio, odňatie, odlúčenie, odlupovanie, napr. odlučovanie plodového koláča (ablatio placentae), odlupovanie sietnice (ablatio retinae). V chirurgii zákrok, pri ktorom sa odstraňuje chorobne zmenená časť, napr. odstránenie prsníka pri rakovine prsnej žľazy (ablatio mammae).

Abramov, Fiodor Alexandrovič

Abramov, Fiodor Alexandrovič, 29. 2. 1920 Verkola, Archangeľská oblasť – 14. 5. 1983 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský spisovateľ a literárny vedec, predstaviteľ tzv. dedinskej prózy. Autor románov z prostredia sev. ruského vidieka v období 2. svet. vojny a povojnového vývinu Ruska. Debut Bratia a sestry (Bratia i siostry, 1958) sa stal prvou časťou románovej tetralógie Priaslinovci (Priasliny, 1974), ďalšie časti sú Dve zimy a tri letá (Dve zimy i tri leta, 1968; slov. 1979), Cesty a rázcestia (Puti – pereputia, 1974; slov. 1979) a Dom (Dom, 1978; slov. 1982) . Problematike vidieckeho života sú venované i novelistické práce Bez otca (Bezotcovščina, 1961; slov. 1962), Drevené kone (Dereviannyje koni, 1972) a Posledná poľovačka (Posledňaja ochota, 1973).

Abse, Dannie

Abse [ebsí], Dannie, 22. 9. 1923 Cardiff – 28. 9. 2014 Londýn — waleský spisovateľ píšuci po anglicky, pôvodným povolaním lekár. Písal poéziu, prózu a divadelné hry. Básnické zbierky: Za každou zelenou vecou (After Every Green Thing, 1948), Obyvatelia domu: Básne 1951–1956 (Tenants of the House: Poems 1951 – 1956, 1957), Zobrané básne 1948 – 1976 (Collected Poems 1948 – 1976, 1977). Autor autobiografického románu Básnik v rodine (A Poet in the Family, 1974). V slovenčine vyšiel výber z jeho tvorby Dúha na nočnej oblohe (2006).

absorpcia

absorpcia [lat.] — vstrebávanie, pohlcovanie;

1. ekon. zlúčenie; spôsob fúzie, pri ktorej si právnu subjektivitu ponecháva len absorbujúca spoločnosť a absorbovaná spoločnosť zaniká. Vloženie všetkého majetku, pohľadávok a záväzkov absorbovanej spoločnosti v prospech absorbujúcej spoločnosti;

2. fyz. pohlcovanie žiarenia pri prechode hmotným prostredím (→ absorpcia svetla, → absorpcia zvuku, → absorpcia žiarenia, → absorpcia vlnenia);

3. chem. fyzikálnochemický proces rozpúšťania (pohlcovania) plynnej zložky v kvapaline (príp. v tuhej látke), absorbente. Charakteristickým znakom absorpcie je, že rozpustený plyn sa rozptýli rovnomerne v celom objeme absorbentu na rozdiel od adsorpcie, kde je účinný len povrch adsorbentu.

Pri fyzikálnej absorpcii je rozpustený plyn viazaný na molekuly absorbentu iba slabšími fyzikálnymi väzbami a absorpcia je vratná. Chemická absorpcia je spravidla nevratná, pretože absorbovaný plyn vytvorí v absorbente chem. zlúčeninu (napr. pri absorpcii oxidu uhličitého CO2 vo vodnom roztoku hydroxidu vápenatého Ca(OH)2 vznikne uhličitan vápenatý CaCO3). Absorpcia je exotermický dej, vznikajúce teplo je často potrebné odvádzať, aby sa priblížila v praxi požadovanému izotermickému deju.

Fyzikálna absorpcia plynov v kvapalinách sa riadi Henryho zákonom. Plyn sa absorbuje iba do stavu nasýtenia, keď sa dosiahne termodynamicky rovnovážny stav (koľko častíc sa absorbuje do roztoku, toľko sa z neho uvoľní). Rozpustnosť plynu v kvapaline je približne priamo úmerná jeho tlaku a koncentrácii v kvapaline a spravidla sa zmenšuje s rastúcou teplotou. Rôzne plyny majú v určitom absorbente rôznu rozpustnosť. Napr. oxid uhličitý má vo vode asi 50-krát väčšiu rozpustnosť ako vzduch. V tomto prípade ide čiastočne aj o chemickú reakciu, pri ktorej vzniká kyselina uhličitá. Pre plyny, ktoré nereagujú s rozpúšťadlom, platí princíp superpozície, t. j. rozpúšťajú sa nezávisle od seba a ich rozpustnosť závisí od ich parciálneho tlaku a teploty. Rôzna rozpustnosť plynov v absorbente umožňuje ich delenie v absorbéroch (napr. oddelenie sírovodíka zo zmesi uhľovodíkových plynov absorpciou v etanolamínoch). Niekedy je roztok plynu a absorbentu žiadaným produktom: napr. kyselina chlorovodíková (absorpcia chlorovodíka vo vode), sódovka (absorpcia oxidu uhličitého vo vode).

absorpcia svetla

absorpcia svetla, pohlcovanie svetla — pohltenie časti energie svetla pri jeho prechode optickým prostredím spôsobené premenou svetelnej energie na iné formy energie, predovšetkým na teplo. Lineárny absorpčný koeficient vyjadruje relatívne zoslabenie intenzity svetla (hustoty svetelného toku) spôsobené absorpciou na malej dĺžke dráhy svetla, delené touto dĺžkou. Absorpciu svetla spôsobuje interakcia častíc žiarenia (fotónov) s časticami látky (molekulami, elektrónmi ap.). Fotón absorpciou zaniká a energia interagujúcej častice vzrastá o jeho energiu. Pri veľkých intenzitách svetla, ktorých vlastnosti skúma nelineárna optika, nastáva viacfotónová interakcia, keď elektrón absorbuje súčasne dva alebo viac fotónov (→ absorpcia žiarenia).

absorpcia žiarenia

absorpcia žiarenia, pohlcovanie žiarenia —

1. biol. pohlcovanie žiarivej energie pigmentmi rastlín a jej premena na iné druhy energie. Pri dopade na list sa absorbuje asi 80 % viditeľného svetla a asi 10 % infračerveného žiarenia, pričom menej ako 2 % tohto žiarenia sa využijú vo fotosyntéze;

2. fyz. nevratný proces premeny energie žiarenia (napr. elektromagnetického) na iné formy energie v dôsledku vzájomného pôsobenia s prostredím, ktorým sa žiarenie šíri. Energia žiarenia sa pritom môže meniť na teplo, elektrickú energiu a využiť na chemické alebo na jadrové reakcie, na vzbudenie (excitáciu) atómov či molekúl, na ich ionizáciu alebo na polarizáciu. Absorpcia žiarenia závisí od vlastností prostredia (chemické zloženie, štruktúra, hustota, prípadne i teplota) a od charakteristík žiarenia – pri elektromagnetickom žiarení (infračervené, ultrafialové, viditeľné, gama, röntgenové) od jeho vlnovej dĺžky, pri korpuskulárnom žiarení od energie častíc. Schopnosť látky pohlcovať žiarenie charakterizuje absorpčný koeficient. Absorpciu žiarenia vo viditeľnej oblasti (a v blízkych oblastiach) vystihuje Lambertov-Beerov zákon využívaný pri kvalitatívnom a kvantitatívnom stanovovaní látok. V súvislosti s prechodom žiarenia gama, röntgenového žiarenia a korpuskulárneho žiarenia cez prostredie sa často používa fyzikálna veličina polhrúbka, pri korpuskulárnom žiarení dolet častíc. Absorpcia žiarenia je jeden zo základných prostriedkov na výskum vlastností hmoty;

3. meteorol. pohlcovanie žiarivej energie v atmosfére, vo vrchnej vrstve pôdy, vo vodnom prostredí a v rastlinnom poraste. V atmosfére je pohlcované slnečné žiarenie, vyžarovanie zemského povrchu a vyžarovanie samotnej atmosféry. Absorpcia žiarenia má v atmosfére výberový charakter (→ optické okno, → rádiové okno). Najvýznamnejšími absorbérmi v atmosfére sú vodná para, ozón, oxid uhličitý a aerosólové častice. Zemský povrch pohlcuje veľkú časť dopadajúceho slnečného žiarenia a vyžarovania atmosféry vo veľmi tenkej vrstve. Absorpcia žiarenia vodným prostredím závisí od zakalenia vody, najintenzívnejšia je vo vrchnej vrstve do 50 cm.

absorpcia zvuku

absorpcia zvuku, pohlcovanie zvuku — nevratná premena energie zvukovej vlny na iné druhy energie, spravidla na teplo, t. j. na energiu chaotického pohybu molekúl prostredia. Pri prechode prostredím je absorpcia zvuku charakterizovaná lineárnym absorpčným koeficientom, ktorý zvyčajne rastie s druhou mocninou frekvencie zvuku, pričom najmenší je v tuhých látkach, väčší v kvapalinách a najväčší v plynoch. Pohlcovanie zvuku stenami miestností ap. sa vyjadruje absorptanciou. Látky s veľkou absorptanciou (akustickou pohltivosťou) bývajú pórovité (plsť, polystyrén), majú štruktúru dobre pohlcujúcu zvuk (drevovláknité dosky) alebo prejavujú rezonančnú absorpciu (napr. dierované panely), možno nimi korigovať akustiku miestností a siení.

acetylénový vyvíjač

acetylénový vyvíjač — zariadenie na výrobu acetylénu rozkladom karbidu vápenatého CaC2 vodou. Z 1 kg karbidu vznikne 270 – 300 dm3 acetylénu. Reakcia je exotermická, rozkladom 1 kg karbidu sa uvoľní asi 1 875 kJ tepla. Početné konštrukčné varianty acetylénových vyvíjačov sa delia podľa pracovného tlaku na nízko- (1,5 – 3 kPa), stredno- (10 – 20 kPa) a vysokotlakové (asi 150 kPa), podľa spôsobu kontaktu karbidu s vodou na prítokové, výtlačné a násypné. Vedľajším produktom je karbidové vápno (hydroxid vápenatý Ca(OH)2 znečistený prímesami koksu, hlinitokremičitanov ap.). Acetylénový vyvíjač je zdrojom acetylénu v zariadeniach na zváranie plameňom.

Adam, Robert

Adam [edm], Robert, 3. 7. 1728 Kirkcaldy – 3. 3. 1792 Londýn — škótsky klasicistický architekt a návrhár, spolu s W. Chambersom najvýznamnejší architekt 2. pol. 18. stor. v Anglicku. Syn škótskeho architekta a záhradného architekta Williama Adama (*1689, †1748). Študoval v otcovom ateliéri, 1754 – 57 absolvoval študijnú cestu Grand Tour do Talianska, kde 1755 – 57 v Ríme študoval antickú, renesančnú i súdobú barokovú architektúru a oboznámil sa aj s dielami G. B. Piranesiho, ktorého prístup k architektúre ho významným spôsobom ovplyvnil. R. 1758 sa usadil v Londýne, kde sa k nemu 1763 pridal jeho brat James Adam (*1732, †1794), s ktorým spolupracoval do konca života.

Vo svojej tvorbe sa inšpiroval viacerými zdrojmi, významne ho ovplyvnila najmä študijná cesta. Hlavným štýlovým zdrojom bola pre neho rímska antická architektúra. Rozmanité architektonické formy a vzory (palladianizmus, antika, renesančná architektúra, súdobá francúzska architektúra) originálnym spôsobom prispôsoboval súdobým požiadavkám na komfortné a elegantné šľachtické bývanie, ako aj zjemnenému vkusu vzdelaných objednávateľov. Svojimi ranými dielami (do pol. 60. rokov 18. stor.) priniesol do súdobej anglickej architektúry myšlienky neoklasicistickej architektúry Talianska. Navrhoval najmä vidiecke šľachtické sídla, záhradné architektúry, mestské domy v Londýne i menšie verejné stavby. V pol. 60. rokov sa ustálil jeho vlastný architektonický štýl, charakteristický vyzretou klasicistickou syntézou a elegantnými rafinovanými formami, nazývaný aj Adamov štýl (Adam Style).

Navrhol viacero šľachtických sídel i vidieckych víl. K jeho najvýznamnejším dielam patria prestavby sídel Osterley park House (1765 – 80) a Kenwood House (1767 – 69) v Londýne, vidiecke sídla Harewood House (1759 – 71) a Saltram House (1768 – 79) a i. V luxusných mestských obytných domoch, ktoré navrhol v Londýne, sa sústredil predovšetkým na komfort, ktorý požadovali jeho šľachtickí objednávatelia (Wynn House, námestie Saint James’s Square, 1772 – 76; Derby House, námestie Grosvenor Square, 1773 – 74, nezachovaný; Home House, námestie Portman Square, 1773 – 77). Zaoberal sa aj urbanizmom, navrhol viaceré verejné stavby (nezrealizované návrhy univerzity a King’s College v Cambridgei; univerzita v Edinburghu, 1789 – 93). K jeho najvýznamnejším dielam patria aj Syon House (1760 – 69) a budova umeleckej spoločnosti Society of Arts (1772 – 76) v Londýne, Register House v Edinburghu (1774 – 92) a i. Navrhoval aj nábytok a umeleckoremeselné predmety (koberce, strieborný riad).

V jeho interiérových návrhoch sa uplatnil tzv. etruský štýl (neoklasicistický štýl, ktorý vychádzal z antického vázového maliarstva, renesančného groteskového ornamentu i z archeologických nálezov v Herculaneu a v Pompejach a uplatnil sa predovšetkým v Anglicku v 2. pol. 18. stor. najmä v interiérovom dizajne). Etruský salón v Osterley Park House v Londýne (okolo 1775 – 76), ktorý navrhol, patrí najvýznamnejším dielam v tomto štýle. Pre niektorých objednávateľov príležitostne vytváral aj diela v štýle Gothic Revival.

Autor teoretickej práce Zrúcaniny Diokleciánovho paláca v Splite v Dalmácii (The Ruins of the Palace of the Emperor Diocletian at Spalatro in Dalmacia, 1764). R. 1773 spolu so svojím bratom Jamesom vydali prvý zväzok knihy Architektonické diela Roberta a Jamesa Adama (The Works in Architecture of Robert and James Adam; 2 zväzky, 1773 – 78), ktorá významným spôsobom prispela k šíreniu ich štýlu i architektonických myšlienok.

Jeho tvorba mala veľký vplyv na anglickú architektúru 2. pol. 18. stor., a hoci nemal vlastných žiakov, ovplyvnil celý rad architektov. Jeho štýl sa rozšíril do Európy, napr. do Ruska, kde ho uplatnil R. Cameron, i do USA, kde pretrval do 20. rokov 19. stor. (→ klasicizmus).

Adam a Eva

Adam a Eva — podľa Biblie prvý ľudský pár, prarodičia ľudského pokolenia. Podľa knihy Genesis (1 M 2 – 3) prvého človeka, Adama, stvoril Boh z prachu zeme, neskôr Evu (podľa kresťanského prekladu z jeho rebra, podľa židovského prekladu z jeho boku). Žili v rajskej záhrade (Eden), kde Eva podľahla zvodu pokušiteľa (hada), porušila zákaz jesť z plodov stromu poznania dobra a zla a ponúkla aj Adamovi. Tým sa prarodičia dopustili prvotného hriechu (→ dedičný hriech). Boli potrestaní vyhnaním z raja, aby s námahou žili z plodov zeme. Adamov trest spočíval v namáhavom obrábaní pôdy, Evin v bolestnom pôrode. Eva bola matkou Kaina, Ábela a Šéta. Nový zákon nazýva Ježiša Krista druhým Adamom, niektorí stredovekí autori ho tiež pokladali za druhého Adama a Máriu za druhú Evu. V islame podľa Koránu prvý človek Adam podľahol v rajskej záhrade našepkávaniu diabla (→ Iblís) a okúsil z plodov stromu nesmrteľnosti, Eva v ňom nie je výslovne menovaná ani považovaná za pramatku ľudstva.

Vo výtvarnom umení boli Adam a Eva námetom od neskorej antiky a raného kresťanstva a jednými z mála nahých postáv stredovekého umenia zobrazovanými takmer všetkými umeleckými druhmi. Najčastejšie témy: stvorenie Adama a Evy, prvotný hriech (s hadom podávajúcim Eve jablko zo stromu poznania), vyhnanie z raja. Boli znázorňovaní aj v iných súvislostiach, napr. v Apokalypse, v scénach ukrižovania Ježiša Krista je pri kríži často Adamova lebka (podľa starokresťanskej legendy bol Adam pochovaný na mieste, kde neskôr stál Kristov kríž). Najznámejšie diela: nástenná maľba z 3. stor. v rímskych Katakombách sv. Marcellina a Petra, mozaika v Chráme sv. Marka (San Marco) v Benátkach (12. stor.), freska v dóme v Arezze od Piera della Francesca (1466), fresky v kaplnke Brancacciovcov vo Florencii od Masaccia (15. stor.), freska v Sixtínskej kaplnke od Michelangela (1535). Na Slovensku aj obľúbená téma ľudového výtvarného umenia.

Adamic, Louis

Adamic, Louis, vlastným menom Alojz Adamič, 23. 3. 1898 Praproče pri Grosupljem, Slovinsko – 4. 9. 1951 Milford, New Jersey — americký prozaik slovinského pôvodu. Pre činnosť v protirakúskom hnutí v Slovinsku emigroval 1913 do USA. V období medzi dvoma svetovými vojnami sa vyprofiloval na výraznú spisovateľskú osobnosť v USA s hlavnou orientáciou na psychologické prehĺbenie sociálnych tém. Uviedol sa historickou sondou Dynamit: príbeh triednych násilností v Amerike (Dynamite: The Story of Class Violence in America, 1931) približujúcou dejiny pracovnej sily v USA. V autobiografii Smiech v džungli (Laughing in the Jungle, 1932) ozrejmil okolnosti svojho vysťahovalectva a opísal skúsenosti imigranta v USA. Výsledkom jeho cesty do Juhoslávie 1933 – 34 bola cestopisná esej Rodákov návrat (The Native's Return, 1934), v ktorej kritizoval režim kráľa Alexandra I. Karadjordjevića. Autor románov Vnuci: príbeh amerických životov (Grandsons: A Story of American Lives, 1935) a Kolíska života (Craddle of Life, 1936), memoárov s úvahami Moja Amerika (My America, 1938), v ktorých predostrel víziu zjednotenej Ameriky prekonávajúcej etnické napätie. Počas 2. svet. vojny výrazne prispel k informovaniu americkej verejnosti o situácii v Juhoslávii. Ako poradca sa 1942 zúčastnil schôdzky F. D. Roosevelta a W. Churchilla, ktorú ironicky opísal v diele Večera v Bielom dome (Dinner at the White House, 1946). Aj pre sympatie k režimu J. B. Tita v Juhoslávii (Orol a korene, The Eagle and the Roots, 1952) sa stal terčom obvinení McCarthyho Výboru pre neamerickú činnosť. V dôsledku zhoršujúceho sa zdravotného stavu spáchal samovraždu.

Adamkus, Valdas

Adamkus, Valdas, vlastným menom Voldemaras Adamkavičius, 3. 11. 1926 Kaunas — litovský politik a prezident (zvolený 4. 1. 1998, v úrade 1998 - 2003 a 2004 - 09). Bojoval v radoch litovských dobrovoľníkov proti sovietskej moci, po ich porážke odišiel 1944 s rodinou do Nemecka a 1949 do USA, kde prežil väčšinu života. Aktívne pôsobil v litovských emigrantských organizáciách, neskôr sa stal predsedom ich strešnej organizácie. Do júna 1997 koordinátor pre otázky ekológie v administratíve Bieleho domu, litovské občianstvo mu bolo vrátené 1992.

Adamovské Kochanovce

Adamovské Kochanovce — obec v okrese Trenčín v Trenčianskom kraji v Považskom podolí na terasách Váhu a v podhorí Bielych Karpát, 210 m n. m.; 841 obyvateľov (2015); miestne časti: Adamovce, Kochanovce, Malé Bierovce.

Vznikla 1960 zlúčením obcí Adamovce-Malé Bierovce (písomne doložená 1863 ako Adamóc és Kisbiróc, 1895 – 1902 Adamóckisbiróc, 1907 –13 Ádámfalva, 1920 – 60 Adamovce-Malé Bierovce, vznikla 1895 zlúčením obce Adamovce – písomne doložená 1402 ako Adamfalva, 1494 Adamocz, 1518 Adamowcz, 1773 Adamocz, Adamowcze, 1786, 1808 Adamócz, Adamowce, 1873 – 92 Adamóc, a obce Malé Bierovce – písomne doložená 1332 ako Bur, Bir, 1439 Byroucz, 1467 Byrowcz, 1598 Nemes Byrocz, 1773 Birocz, Birowcze, 1786 Kisch-Birócz, Birowčeky, 1808 Kis-Birócz, Malé Bírowce, 1873 – 92 Kisbiróc) a Kochanovce (písomne doložená 1394 ako Kohan, 1413 Kochan, 1473 Kochanocz, 1475 Kochanowcz, 1773 Kochanocz, Kochanowcze, 1786 Kochanócz, 1808 Kochanóc, Kochanowce, 1863 Kochanoc, 1873 – 88 Kohanóc, 1892 – 1902 Kochanóc, 1907 – 13 Vágkohány, 1920 – 60 Kochanovce).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, vinohradníctvom a drevotokárstvom. Stavebné pamiatky: v časti Adamovce neskorobarokový kaštieľ z pol. 18. stor., v časti Malé Bierovce neskorobarokový kaštiel (1750 – 70) s murovanou kaplnkou (1. pol. 19. stor. ) a areálom, v časti Kochanovce barokový rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1758 – 60), evanjelický tolerančný kostol (1784, prestavaný 1904). Rodisko V. Roya (rodný dom s pamätnou tabuľou) a Štefana Križana (*1826, †1894; spisovateľ), pôsobisko Samuela Palumbiniho (*1668, †1735; náboženský spisovateľ), J. Seberiniho a P. P. Roya.

Adams, John

Adams [edms], John, 30. 10. 1735 Braintree (dnes Quincy), Massachusetts – 4. 7. 1826 Quincy, Massachusetts — americký politik, druhý prezident USA. Otec J. Q. Adamsa, manžel A. Adamsovej. Účastník amerického boja za nezávislosť, 1774 – 77 ako delegát Prvého a Druhého kontinentálneho kongresu vystupoval za vyhlásenie nezávislosti (→ Americká revolúcia). R. 1778 – 88 diplomat vo Francúzsku, v Spojených nizozemských provinciách a vo Veľkej Británii. Jeho najväčším úspechom bolo uznanie zvrchovanosti USA Spojenými nizozemskými provinciami, bol pri podpise Parížskeho mieru medzi USA a Veľkou Britániou (1783). R. 1789 – 97 viceprezident vo vláde G. Washingtona, 1797 – 1801 prezident. Jeho zahraničná politika bola kritizovaná, keďže sa chcel vyhnúť konfliktu s Francúzskom počas napoleonských vojen. Druhý (úspešný) pokus (1798) uzavrieť zmluvu s Francúzskom bez súhlasu Kongresu bol najodvážnejším činom jeho prezidentskej kariéry, stratil však podporu vlastnej strany federalistov. R. 1798 pod nátlakom federalistov podpísal zákon o cudzincoch a poburovaní (Alien and Sedition Acts). R. 1800 sa vláda USA presťahovala z Philadelphie do Washingtonu a Adams ako prvý prezident mal svoju rezidenciu v Bielom dome.

adenská skupina

adenská skupina, aj adenská kultúra — indiánska kultúrna skupina v strednom povodí rieky Ohio (dnešné štáty USA Ohio, Kentucky, Indiana, Pensylvánia a Západná Virgínia) z obdobia asi 8. – 1. stor. pred n. l. V preskúmaných mohylách situovaných často na vyvýšeninách sa našli pochovaní významnejší jedinci, a to buď spálení, alebo položení na chrbte v hrobkách obložených drevom, často posypaní červeným farbivom – okrom, našli sa aj samostatné lebky svedčiace o zvláštnom pohrebnom rituáli. K najväčším mohylám adenskej skupiny patrí Miamisburská mohyla (v meste Miamisburg, Ohio). Typickými sídliskami adenskej skupiny boli malé dvorce s 2 – 5 kruhovými domami s priemerom asi 10 m. K typickým nálezom patria veľká hrubostenná keramika zdobená šnúrou, kamenné hroty, fajky, kamenné tabuľky s geometrickou výzdobou, perly z morských mušieľ, medené sekerky, náramky, ozdoby na krk a rôzne šperky. Nazvaná podľa novovekej kolonizačnej lokality Adena. Z adenskej skupiny (kultúry) vznikla na prelome letopočtov kultúra Hopewell.

adiabatický dej

adiabatický dej — termodynamický dej, pri ktorom je sústava od svojho okolia tepelne izolovaná, nemôže od okolia teplo prijať ani ho okoliu odovzdať. Zmenu vnútornej energie sústavy možno dosiahnuť prostredníctvom mechanickej práce. Pri adiabatickom rozpínaní sa plyn ochladzuje, pri stláčaní zohrieva. Vzájomná závislosť dvojice stavových veličín pri adiabatickom deji vyjadrená matematicky sa nazýva rovnica adiabaty. Za adiabatické deje možno považovať rýchlo prebiehajúce deje.

Adria

Adria — mesto v Taliansku v kraji Benátsko, 4 m n. m.; 20-tis. obyvateľov (2016). Najstaršie mesto Benátska, založené Etruskmi (Atria, Hatria). Podľa jeho latinského názvu Adria (aj Hadria) sa Jadranské more predtým nazývalo Adriatické (lat. mare Adriaticum). V súčasnosti vplyvom naplavenín Pádu a Adiže 23 km od mora. Archeologické múzeum. Dóm z 11. stor.

adsorpcia

adsorpcia [lat.] — samovoľné vytváranie vrstvy plynnej, kvapalnej alebo tuhej fázy na povrchu tuhej látky, zriedkavejšie i kvapaliny. Zovšeobecnene sa pod adsorpciou rozumie samovoľné zvyšovanie koncentrácie látok na fázovom rozhraní (→ sorpcia), najčastejšie na rozhraní tuhej a plynnej alebo tuhej a kvapalnej fázy, sprevádzané uvoľnením adsorpčného tepla. Opakom adsorpcie je desorpcia. Podľa povahy väzieb medzi povrchom a adsorbovanými molekulami sa rozlišuje buď fyzikálna, alebo chemická adsorpcia, chemisorpcia. Fyzikálna adsorpcia je vratná, pretože adsorbát je na povrch adsorbentu viazaný pomerne slabými van der Waalsovými silami. Pri chemisorpcii vzniká medzi adsorbovanou látkou a adsorbentom oveľa pevnejšia väzba (má charakter chemickej väzby), pričom sa uvoľní teplo. Na rozdiel od fyzikálnej adsorpcie chemisorpcia prebieha pri nízkych teplotách veľmi pomaly. Výťažok adsorpcie s rastúcou teplotou monotónne klesá. Desorpcia je možná iba pri vyšších teplotách a desorbovaná látka má spravidla odlišnú chemickú povahu ako adsorbovaná látka. Dôležitou charakteristikou adsorpcie je závislosť rovnovážneho (maximálneho) naadsorbovaného množstva látky od koncentrácie (→ adsorpčná izoterma), resp. od teploty (→ adsorpčná izobara). Adsorpcia umožňuje oddelenie zložiek, ktoré sa v zmesi vyskytujú v nízkych koncentráciách. Napr. adsorpciou na aktívnom uhlí možno zo vzduchu veľmi účinne oddeliť malé množstvá organických rozpúšťadiel. Adsorpcia sa používa pri spracovaní ropy (sušenie, rafinácia), úprave vody, na odfarbovanie tukov, rafináciu cukru, sušenie plynov, vo farmaceutickom priemysle a v heterogénnej chemickej katalýze. Z plynných zmesí sa adsorpciou získavajú vzácne plyny, ako aj pary rozpúšťadiel a odstraňujú sa toxické prímesi.

advekcia

advekcia [lat.] — horizontálne premiestnenie vzduchu, resp. vzduchovej hmoty. V spojení s konkrétnym meteorologickým prvkom, resp. stavom atmosféry, znamená advekcia jeho zmenu vyvolanú horizontálnym presunom (napr. advekcia vlhkosti, advekcia tepla, advekcia tlaku). Atmosférické javy, ktoré nastávajú advekciou vzduchu, sa nazývajú advektívne, napr. advektívne hmly, mrazíky ap.; advekčné počasie — počasie, ktorého príčinou je výrazná advekcia vzduchovej hmoty.

advent

advent [lat.] — v kresťanstve časť cirkevného roka pred Vianocami. Od 4. stor. sa takto označuje štvortýždňová príprava na sviatok Božieho narodenia spojená s pokáním a modlitbami, tradične sa obmedzovalo svadobné veselie. Liturgickou farbou adventu je fialová. Prvá adventná nedeľa (pripadá na koniec novembra alebo na začiatok decembra) je zároveň začiatok cirkevného roka.

V ľudovej kultúre na Slovensku je obdobie adventu späté s predstavou o magickom význame začiatku, ktorý môže pozitívne alebo negatívne ovplyvniť budúci život aktivitou nadprirodzených síl (→ stridžie dni). Charakteristické sú ochranné obyčaje, ľúbostné čary, veštenie, obchôdzky s maskami, vinšovanie, ale aj zákaz ženských prác. S adventom súvisia aj niektoré povery. Napr. na vých. Slovensku do pol. 20. stor. sa dbalo na to, aby pri rannom zvonení kostolných zvonov všetky dvere na dome a hospodárskych budovách zostali zatvorené, aby bosorky nemohli škodiť ľuďom a domácim zvieratám. V okolí Topoľčian si dievčatá veštili budúceho ženícha pomocou kantrovnice, nite upradenej, požutej, usušenej a vyšitej na handričke, ktorú si muselo dievča pripraviť počas adventu (kantry), sediac na jednom mieste, a na noc si ju dať pod hlavu. V poslednom období sa rozšírila výzdoba interiéru adventnými vencami nesúcimi 4 sviece, z ktorých každá symbolizuje jednu adventnú nedeľu. Táto tradícia bola pôvodne charakteristická pre germanofónne krajiny.

Adygejsko

Adygejsko, Adygejská republika, rus. Adygeja, Respublika Adygeja — republika Ruska, súčasť Južného federálneho okruhu a ekonomického rajónu Severný Kaukaz v sev. podhorí Kaukazu. Predstavuje enklávu v Krasnodarskom kraji. V sev. časti územia pozdĺž ľavého brehu rieky Kubáň a na jej prítoku Laba sa tiahne Kubánska nížina, juž. časť vypĺňajú predhoria Veľkého Kaukazu s výškami do 300 m n. m., na ktoré v pramennej oblasti rieky Belaja nadväzujú chrbty Veľkého Kaukazu s výškami nad 3 000 m n. m. Podnebie je mierne teplé kontinentálne, priemerná teplota v januári −2 °C, v júli okolo 22 °C, ročný úhrn zrážok okolo 700 mm. Hlavné rieky: Kubáň (na jej toku Krasnodarská priehrada a Šapsugská priehrada), Laba, Belaja. Úrodné černozeme, pôvodnú lesostep vystriedali oráčiny. Nerastné suroviny: ropa, zemný plyn, stavebné materiály. Na územie Adygejska zasahuje Kaukazská prírodná rezervácia zapísaná 1999 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Adygejsko má rozvinutý potravinársky (vinársky, tabakový, výroba rastlinných a aromatických olejov, konzervárne), drevársky, strojársky, automobilový (v meste Jablonovskij) a ťažobný (ťažba ropy, zemného plynu) priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Najväčším priemyselným centrom je hlavné mesto Majkop (potravinársky a strojársky priemysel, v blízkosti ťažba ropy). V poľnohospodárstve prevláda pestovanie obilnín (ozimná pšenica, kukurica, ryža), na východe technických plodín (slnečnica, cukrová repa, konope, tabak), rozšírené je ovocinárstvo; chov hovädzieho dobytka, koní a ošípaných. Železničná, cestná a riečna (na Kubáni a Krasnodarskej priehrade) doprava.

Obyvateľstvo: 63,6 % Rusov, 25,2 % Adygejcov, 3,7 % Arménov, 1,4 % Ukrajincov, 6,1 iných (2016). Náboženstvo: sunnitský islam (Adygejci), pravoslávne kresťanstvo. Používané jazyky: adygejčina, ruština. Najväčšími sídlami sú hlavné mesto Majkop a osada mestského typu Jablonovskij.

Dejiny Adygejska, v minulosti nazývaného Čerkesko (→ Čerkesi), sú úzko späté s dejinami susedných severokaukazských štátov. Územie oddávna obývali Adygovia, ktorí v 6. stor. pod vplyvom Byzancie prijali kresťanstvo, v 17. – 18. stor. sa pod tlakom Osmanskej ríše islamizovali. V 1. pol. 19. stor. bolo Adygejsko nezávislým štátom, ktorý sa rozprestieral od rieky Kubáň až k čiernomorskému pobrežiu, 1830 – 64 pripojené k Rusku. V máji 1917 vo Vladikavkaze Zväz zjednotených horalov Kaukazu vyhlásil nezávislú Horskú republiku, ktorej členmi okrem Čerkeska boli aj Ingušsko, Čečensko, Kabardsko, Balkarsko, Karačajsko, Dagestan a Severné Osetsko. R. 1918 – 19 súčasť Terskej sovietskej republiky a od januára 1921 Horskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky, dňa 27. 7. 1922 bola v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky ustanovená Adygejská autonómna oblasť. Po rozpade ZSSR sa Adygejsko 24. 3. 1992 stalo republikou na čele s prezidentom, vlastnou ústavou a zákonodarstvom v rámci Ruskej federácie. R. 2000 sa stalo súčasťou Južného federálneho okruhu.

Adygejsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (adygejsky Adygė Respublikėm i Qėralygo Sovet – Xasėm, slovenský prepis Adyga Respublikam i Qaralygo Sovet – Chasam, rusky Gosudarstvennyj Sovet – Chase Respubliki Adygeja), ktorý má 50 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Adygejska
1992 – 2002 Aslan Džarimov
2002 – 2007 Chazret Sovmen
2007– 2017 Aslan Tchakušinov
2017 – Murat Kumpilov

afinita

afinita [lat.] — príbuznosť, príbuzenstvo;

1. biol. spoločný výskyt dvoch alebo viacerých druhov rastlín alebo živočíchov na jednom mieste, pričom sa navzájom priamo neovplyvňujú. Príčiny spoločného výskytu spočívajú väčšinou v medzidruhových vzťahoch, najmä potravných (napr. dravce sú viazané na korisť, parazity na hostiteľa), ale aj v rovnakých nárokoch na prostredie, živiny, úkryt ap.;

2. chem. schopnosť látok vstupovať do chemickej reakcie. Mierou afinity je zmena Helmholtzovej energie (pri stálom objeme a teplote) alebo Gibbsovej energie (pri stálom tlaku a teplote). Chemické reakcie prebiehajú samovoľne v sústavách, v ktorých má afinita kladnú hodnotu. Afinita sa dá určiť výpočtom z chemických potenciálov východiskových látok a produktov, experimentálnymi metódami z hodnôt reakčných tepiel a reakčnej entropie alebo elektromotorického napätia galvanických článkov. V chemickej praxi sa používa štandardná afinita, čo je afinita danej reakcie pri teplote 298 K a pri jednotkových koncentráciách všetkých zložiek reakčnej sústavy. Hodnoty štandardných afinít sa uvádzajú v chemických príručkách a tabuľkách;

3. jaz. príbuznosť niekoľkých jazykov, ktoré sú charakteristické príbuznými fonologickými, gramatickými, prípadne historicko-geografickými vlastnosťami, a to bez ohľadu na genetickú príbuznosť týchto jazykov;

4. mat. afinná transformácia – regulárne afinné zobrazenie dvoch afinných priestorov rovnakej dimenzie. Napr. otočenie euklidovskej roviny okolo začiatku sústavy súradníc o uhol veľkosti 90 stupňov.

5. mikrobiol. vzájomné pôsobenie molekúl, ktorého podstatou sú nekovalentné interakcie: van der Waalsove sily, hydrofóbne interakcie, elektrostatické príťažlivé sily medzi opačne nabitými iónmi a molekulami. Biologická afinita ako vlastnosť molekúl sa využíva pri purifikácii proteínov z komplexných zmesí;

6. práv. vzťah jedného z manželov k pokrvným príbuzným druhého z manželov (napr. manžel – sestra manželky, manželka – brat manžela). Vzniká uzavretím manželstva, trvá počas neho a zaniká po jeho ukončení. Podľa kánonického práva v katolíckej cirkvi trvá aj po zániku manželstva smrťou jedného z manželov a predstavuje v určitých prípadoch prekážku uzavretia manželstva s pozostalým vdovcom alebo vdovou. V rímskom práve (affinitas) relatívna prekážka uzavretia platného manželstva. Významnú úlohu mu pripisovalo stredoveké kánonické právo. Podľa uhorského zákonníka (Tripartitum) a kánonického práva (→ tridentský koncil) afinita bola manželskou prekážkou v prípade manželových alebo manželkiných pokrvných príbuzných, a to v priamej línii bez obmedzenia a v bočnej línii do 4. stupňa. Kváziafinitné príbuzenstvo sa vytváralo aj v prípade snúbeneckého vzťahu a týkalo sa ako manželská prekážka príbuzných snúbencov do 1. stupňa. Na rozdiel od pokrvného príbuzenstva mohol však pápež udeliť dišpenz už osobám v 1. – 2. stupni a biskup osobám v nižších stupňoch. Od konca 18. stor. sa právne predpisy o afinite ako o manželskej prekážke postupne zmierňovali. Vo väčšine súčasných právnych poriadkov, najmä európskeho, kontinentálneho typu, už nemá právne účinky.

aflatoxíny

aflatoxíny [gr.] — skupina mykotoxínov produkovaných niektorými mikroorganizmami, najmä mikroskopickými hubami rodu aspergil (druhy Aspergillus flavus, Aspergillus parasiticus a Aspergillus oryzae). Dodnes bolo identifikovaných asi 90 rôznych aflatoxínov a ich derivátov. Sú to termostabilné zlúčeniny, ktoré nemožno potravinársky prijateľnými zásahmi deštruovať. Sú toxické pre mnohé eukaryontné organizmy (rastliny, živočíchy i človeka). Spomaľujú klíčenie a rast rastlín, inhibujú klíčenie mikroskopických húb (napr. rodov Mucor, neurospóra a Penicillium), pri živočíchoch sú hepatotoxické a hepatokarcinogénne. Aflatoxíny môžu ovplyvniť imunitný systém, znižovať odolnosť proti infekciám a zvyšovať riziko vzniku karcinómu pečene v bunkách infikovaných vírusom hepatitídy B. V tkanivových kultúrach inhibujú mitózu, pôsobia na rôznych miestach v bunke (napr. v jadre) a inhibujú syntézu DNA, RNA a proteínov. Vyskytujú sa v krmivách, potravinách, surovinách dovážaných z tropických oblastí (sója, plody podzemnice olejnej, lieskové oriešky), v obilninách (aj v múke a ryži), sušenom mlieku, tukoch a marmeládach. V potravinách rastlinného pôvodu napadnutých mikroskopickými hubami sa vyskytuje karcinogénny mykotoxín patulín. Existuje niekoľko typov aflatoxínov, všetky odolávajú rozkladu teplom. Spôsobujú rakovinu pečene; predpokladá sa, že zasahujú do prepisu genetickej informácie, zistili sa aj ich účinky na erytrocyty.

africké divadlo

africké divadlo — princíp scénického stvárňovania deja existoval v Afrike už dávno pred vznikom činohry európskeho typu, ktorá sa začala rozvíjať až v modernom období pod vplyvom európskej drámy; divadelné umenie tu nie je novým javom. Tradičné africké dramatické prejavy vznikali v úzkej závislosti od náboženských obradov a mytologickej tematiky. Spoločenstvu mali zabezpečiť požehnanie, teda hojnosť a plodnosť, a odvrátiť všetko negatívne. Charakteristické pre ne je úzke spojenie mimetických prvkov s hudbou a tancom. Na rozdiel od Európy, kde došlo k diferenciácii opery, operety, muzikálu, činohry, baletu a pantomímy, africká tradícia preferuje syntetické divadlo. Veľmi obľúbené sú dramatické produkcie uvádzané počas každoročných festivalov, tematicky čerpajúce z afrického folklóru a zo všedného života. Rozšírené sú inscenácie mytologických príbehov a tzv. maškarád, tanečné slávnosti v maskách, v Nigérii napr. Egungun (u Jorubov), obrady tajnej ženskej spoločnosti Gelede, Egwugwu (u Ibov) a Ekpo (u Ibibiov). Predstavenia masiek sa viažu na agrárny cyklus, ale konajú sa aj vo vzťahu k lovu a rybolovu, preto predstavujú nielen ľudí, ale aj zvieratá (krokodíl, žralok, antilopa). Niekedy zosobňujú živelné sily (oheň, vietor, blesk, hrom) alebo predstavujú neželané sociálne správanie (zlodej, lenivec); masky liečiteľov vymetajú choroby. Kostým z rastlinných vláken či textílií má za úlohu úplne skryť totožnosť aktéra. Pri pohrebných obradoch vážených starých ľudí aktéri mimeticky sprítomňujú zosnulých. V duchu reinkarnačných predstáv tradičných afrických spoločenstiev masky sprítomňujú aj mŕtvych predkov, čím zabezpečujú ich kontakt so žijúcimi – divadelné konanie sa opiera o vieru, že ak sú mŕtvi spokojní, vracajú sa naspäť na svet v deťoch. Popri vystúpeniach jednotlivých masiek a každoročných festivaloch existujú aj také, ktoré sa konajú len raz za niekoľko rokov, napr. idžoský festival Owu Aru Sun z delty Nigeru. Zložitý cyklus niekoľkých desiatok predstavení predvádzaný členmi spoločnosti Ekine je akousi rekolekciou pamäti etnika. V oblasti nigerskej delty sú dôležitou súčasťou predstavení masiek virtuózne tanečné kreácie, vo vnútrozemí (napr. u Ibov) sa často najviac oceňuje schopnosť aktéra niesť ťažký kostým. Stáročná tradícia dvorných rapsódov – griotov, ku ktorých vyjadreniu patria aj prvky mimézis, pretrvala aj v čiastočne islamizovaných a v islamizovaných častiach záp. Afriky (Burkina, Guinea, Mali, Pobrežie Slonoviny).

Africké mestské divadlo je z obsahovej aj z formálnej stránky pod vplyvom afrických dramatických tradícií a európskeho divadla, ktoré preniklo do Afriky v koloniálnom období. Dôležitú úlohu pritom zohralo aj školstvo (pôsobenie európskych pedagógov), vyučovanie v európskych jazykoch a štúdium afrických umelcov v Európe a USA. Vplyv európskeho divadla nebol v jednotlivých afrických krajinách rovnaký. V 30. rokoch 20. stor. sa kresťanské cirkvi pokúšali využiť africký záujem o divadlo, so žiakmi misijných škôl pripravovali inscenácie dramatizovaných epizód z Biblie, najčastejšie vyhnanie Adama a Evy z raja, narodenie Ježiška v Betleheme a Jozef a jeho bratia. V Senegale v škole Williama Pontyho na ostrove Gorée, kde študovali aj žiaci z Dahome, Mali, Pobrežia Slonoviny a iných afrických frankofónnych krajín, sa od 1933 konali každoročné festivaly divadelných inscenácií. Popri biblických príbehoch sa inscenovali aj africké mytologické námety, mravoučné príbehy, folklórne hry a historické drámy. Pod európskym kultúrnym vplyvom vznikali v ranom období preklady a adaptácie diel niektorých významných európskych dramatikov (W. Shakespeara, Molièra), ktoré sa často afrikanizovali a ich dej sa prenášal do afrického prostredia. Po nich nasledovali prvé samostatné dramatické pokusy absolventov škôl – Bernard Dadié (*1916), François Joseph Amon d’Aby (*1913, †2007) a Germain Coffi Gadeau (*1913, †2000) z Pobrežia Slonoviny. Charakteristickým rysom raných divadelných hier je ich didaktickosť a snaha využiť divadlo ako nástroj osvety a vzdelávania v boji proti rôznym prežitkom, predsudkom a spoločenským nešvárom. Po 2. svet. vojne vznikali profesionálne scény (v Pobreží Slonoviny Théatre Indigène de la Côte-d’Ivoire, 1954 Théatre du Palais v senegalskom Dakare, 1960 Beninské národné divadlo, 1961 Dramatické štúdio na Ghanskej univerzite v Akkre, nigérijský klub Mbari, 1962 Národné divadlo v Ugande) i folkloristické súbory (Africký balet Keïtu Fodébu, Národný súbor senegalského baletu a i.). Moderné formy afrického divadelníctva v angličtine a vo francúzštine sa rozvíjali na afrických univerzitách. Prudko sa rozmáhalo aj moderné svetské ochotnícke divadlo. Bohatá bola tvorba rozhlasových hier. Popri dramatickej tvorbe v európskych jazykoch, ktorá má knižný charakter, sa rozvíjalo divadelníctvo a dramatická tvorba nadväzujúca na domáce, tradičné formy, ktoré sú charakteristické veľkou životnosťou, popularitou a úsilím o syntézu rozdielnych divadelných tradícií. Moderné mestské divadlo v Afrike otvorilo priestor realizácie aj ženským autorkám a divadelníčkam. Kultúra predstavení masiek inšpirovala tvorbu moderných nigérijských dramatikov. Na idžoskú dramatickú tradíciu nadviazal nigérijský dramatik J. P. Clark v hrách Pieseň kozy (Song of a Goat), Predstavenie masiek (The Masquerade) a Ozidi. Analogická tradícia u etnika Jorubov ovplyvnila tvorbu W. Soyinku, ktorý ju dômyselne využil v hre Cesta (The Road, 1965).

Zakladateľmi moderného profesionálneho nigérijského divadla, ktoré kombinovalo jorubské texty s hudbou a tancom a dostalo názov jorubská ľudová opera, boli herci, režiséri a dramatici v jednej osobe: H. Ogunde, Kola Ogunmola (*1925, †1973) a D. Ladipo. H. Ogunde napísal 24 divadelných hier a založil divadelnú spoločnosť Ogunde Theater Party, ktorá uvádzala komédie a politické satiry. Eufória zo získania politickej nezávislosti viedla k oživeniu divadelných aktivít a k vzniku kočovných divadelných spoločností známych ako Yoruba Opera companies. D. Ladipo zdramatizoval témy z jorubskej mytológie a dejín v trilógii Oba Koso, Oba Moro a Oba Waja o dejinách kráľovstva Oyo, ktorú uvádzal so sprievodom hudby, zborového tanca, masiek a bubnov so svojou kočovnou divadelnou spoločnosťou Duro Ladipo Theatre Company po celej Nigérii. K. Ogunmola so svojou spoločnosťou Kola Ogunmola Travelling Theatre, s ktorou precestoval celú Nigériu a Ghanu, sa preslávil adaptáciou slávnej knihy Amosa Tutuolu Pijan palmového vína (The Palm Wine Drinkard) a spoločenskými satirami. Obidvaja ovplyvnili dramatickú tvorbu prvého afrického nositeľa N. c. za literatúru (1986) W. Soyinku, ktorý pôsobil dlhé roky ako režisér univerzitného súboru, i tvorbu nigérijského dramatika a režiséra Olawaleho Gladstona Emmanuela Rotimiho (známy ako Ola Rotimi, *1938, †2000), ktorý písal po anglicky, ale pri inscenáciách využíval hudbu, tanec, pantomímu a iné prvky charakteristické pre africké divadlo. Priekopníčkou modernej ghanskej dramatickej tvorby bola E. T. Sutherlandová, ktorá vybudovala dramatickú školu a založila vlastné experimentálne divadlo, pre ktoré písala hry (Foriwa, Edufa) a cestovala s ním po ghanskom vidieku. Úzko s ňou spolupracoval J. C. De Graft-Johnson, autor divadelných hier Synovia a dcéry (Sons and Daughters, 1964) a Opokuwovo tajomstvo (The Secret of Opokuwa, 1970). Divadelné hry písala aj ghanská autorka A. A. Aidoová. V Afrike je veľmi silná produkcia rozhlasových hier, a to najmä v Ghane, Nigérii (Obi Egbuna, *1938, †2014; W. Soyinka), Keni (Kuldip Sondhi, Ngũgĩ wa Thiong’o), Ugande, Juž. Afrike (Alfred Hutchinson, *1924, †1972; Arthur Maimane, *1932, †2005) a Kamerune (Guillaume Oyônô-Mbia, *1939). Na staré rozprávačské tradície nadviazala dramatická tvorba v hauštine (Adamu dan Gogo, Dauda Kano, Umaru Balarme Ahmed), eweštine (Ferdinand Kwasi Fiawoo, *1891, †1969; Bidi H. K. Setsoafia, *okolo 1926), swahilčine (Penina O. Mlama, *1948), zuluštine (D. B. Z. Ntuli, *1940), somálčine (Xasan Sheikh Mumin, *1931, †2008), amharčine (Kabbada Mikael, Mangistu Lamm, Sagg’ye Gabra Madhin), gandčine (Byron Kawadda, Christopher Mukiibi, Wycliffe Kiyingi) a i., často zobrazujúca konflikt európskych a afrických hodnôt. Hry sa hrajú v školách a uvádzajú sa v televízii a rozhlase. Rozvoj divadelníctva vo vých. Afrike ovplyvnila študentská dramatická spoločnosť pri univerzite Makerere v Ugande, na ktorej študovali mnohí budúci významní dramatici píšuci po anglicky, napr. Ngũgĩ wa Thiong’o a Robert Serumaga (*1939, †1980), ktorý založil v Ugande prvú a dosiaľ jedinú profesionálnu divadelnú spoločnosť Abafumi.

V 80. rokoch 20. stor. vznikli kočovné divadelné spoločnosti Makerere Free Travelling Theatre a Makerere Mobile People’s Theatre. V Zimbabwe je divadlo v rukách malých poloprofesionálnych súborov, napr. The People’s Theatre Bena Sibenkeho v Harare. V Zambii založil kočovnú divadelnú spoločnosť Stephen Chifunyise (*1948). V Juž. Afrike vzniklo protestné divadlo pod vedením Athola Fugarda (*1932), s ktorým spolupracovali John Kani (*1943) a Winston Ntshona (*1941), v Johannesburgu Market Theatre for Black Artists Barneyho Simona (*1932, †1995) a všestranná Soweto Company Maisheho Maponyu (*1951). Legendárnym predstavením sa stala Cesta do Mekky (Road to Mecca).

V súčasnosti možno v africkom divadle pozorovať niekoľko tendencií: okrem tradičných predstavení masiek je prítomný fenomén karnevalizácie i s kombináciou predstavenia masiek s karnevalom (napr. pri príležitosti silvestrovského predstavenia Nwaotam u idžoského etnika Ibani, keď na streche zápasia postavy predstavujúce odchod starého a príchod nového roka, zatiaľ čo diváci majú líčenie a kostým podľa vlastného výberu, čím sa rozdiel medzi nimi a hlavnými aktérmi zmenšuje). Sprievodným znakom šíriaceho sa kresťanstva sú benefičné vianočné koncerty, v rámci ktorých sa rozvíjajú hry s biblickými motívmi. V mestskom divadle sa pozornosť presmerovala od oslavy tradícií k naliehavým problémom súčasnej Afriky. Edukatívne predstavenia sa pútavou formou usilujú postaviť k starým a novým javom v africkej spoločnosti. Drámou Diabolská žiletka (Evil blade) vystúpil na obranu práv žien súbor z nigérijského mesta Port Harcourt. Kampaň na prevenciu AIDS preslávila ambulantný súbor univerzity v Ugande vedený režisérkou Rose Mbowovou (Mbowa, *1943, †1999). Podobne W. Soyinka sa v novších hrách odvracia od mytologických tém a rieši aktuálnu problematiku bezpečnosti na afrických cestách. Pri kultúrnych domoch väčších miest pretrváva tradícia univerzitných súborov a súborov folklórnej orientácie. Zhoršenie bezpečnosti vo večerných hodinách však spôsobilo, že ľudia uprednostňujú sledovanie hier (najmä melodrám a komédií zaznamenaných na videu) doma. V Nigérii sa zrodil nový významný kultúrno-spoločenský fenomén na rozhraní divadla a filmu nazývaný Nollywood. Ešte pred jeho vznikom bol natočený rad filmov vysokej umeleckej hodnoty, a to aj vďaka kultúrnej politike vo frankofónnej Afrike, ktorú využili napr. vynikajúci prozaik S. Ousmane (Senegal) a filmový režisér Souleymane Cissé (*1940, Mali). Za africký prínos do svetového umenia možno považovať africkú drevenú tvárovú plastiku z tradičných predstavení masiek, ktorá výrazne ovplyvnila moderné európske umenie (kubizmus). Dlhodobý vklad prinášajú africkí umelci i do rozvoja moderného tanca. K súčasnému vrcholnému divadelnému umeniu prispievajú Afričania predovšetkým výraznými hereckými osobnosťami pôsobiacimi v Európe (v súbore Petra Brooka). Na vznik vynikajúcich pôvodných javiskových diel nie sú v súčasnosti v Afrike vytvorené podmienky porovnateľné s obdobím po získaní nezávislosti. Napriek tomu vznikli o. i. tanečná dráma nigérijskej choreografky Amatu Braidovej (Braide) o vzniku predstavení masiek Ebejiba a svetovo známa hra Woza, Albert! juhoafrického autorského tímu Percy Mtwa (*1954), Mbongeni Ngema (*1956) a Barney Simon (*1932, †1995) komponovaná ako javiskové dielo vychádzajúce z princípov improvizácie, v ktorom dvaja muži čakajú na kraji cesty na to, že si ich niekto najme na prácu, a čas napĺňajú predstavou druhého príchodu Krista, ktorý skoncuje s krivdami politiky apartheidu.

Agatón

Agatón, gr. Agathón, asi 445 pred n. l. Atény – 400 pred n. l. Pella — grécky autor tragédií. Spracúval fiktívne nemytologické témy, piesne zboru vyňal z kontextu hry. Priateľ sofistov (Hippias z Elidy, Prótagoras, Prodikos) i Sokrata. Viackrát zvíťazil v súťaži o najlepšiu tragédiu (→ dionýzie; Platón situoval dialóg Symposion do Agatónovho domu, v ktorom sa konala hostina na počesť jeho prvého víťazstva na lénajach 416 pred n. l.). Po 411 pred n. l. odišiel na dvor macedónskeho kráľa Archelaa v Pelle, kde sa spoznal s Euripidom. Agatónove tragédie, z ktorých sa zachovali iba fragmenty, boli ovplyvnené rétorikou Gorgia z Leontín, útočil na ne vo svojich komédiách Aristofanés.

aglutinačný typ jazyka

aglutinačný typ jazyka — morfologický typ jazyka, v ktorom sa syntetické gramatické tvary (najmä tvary podstatných mien a slovies) tvoria pripájaním gramatických prípon k slovnému (mennému a slovesnému) základu. Na hraniciach morfém vnútri slova pritom spravidla nenastávajú zmeny a každý gramatický afix má vždy iba jeden význam. To zvyšuje priemernú dĺžku slova, ktorého jednota sa v mnohých aglutinačných jazykoch upevňuje pomocou vokálnej harmónie, podľa ktorej sa samohláska prípony mení podľa samohlásky kmeňa. Aglutinačný typ prevažuje napr. v maďarčine (ház dom, ház-ban v dome, ház-ak domy, ház-ak-ban v domoch; kert záhrada, kert-ben v záhrade, kert-ek záhrady, kert-ek-ben v záhradách) a v iných uralských jazykoch, v turečtine a v iných altajských jazykoch, v baskičtine, v kaukazských a drávidských jazykoch, v kórejčine a japončine. V slovenčine sa aglutinačné postupy vyskytujú zriedkavo a nie sú produktívne.

agora

agora [gr.] — v starovekých gréckych mestách námestie, kde sa konali trhy a verejné zhromaždenia občanov, centrum verejného života. Agory spočiatku nepravidelného, neskôr pravouhlého pôdorysu obklopovali ochodze, sklady, verejné budovy – buleutérion (radnica), prytaneion (sídlo výkonných úradníkov), chrámy a divadlá. Zdobili ich sochy významných obyvateľov mesta. Od helenistického obdobia agory uzatvárali stĺporadia (stoy) slúžiace na súdne pojednávania alebo na výstavné účely, ako aj monumentálne brány. Najznámejšia bola aténska agora severozápadne pod Akropolou (→ Atény). Obklopovali ju stĺporadia, v blízkosti bol Héfaisteion a domy remeselníkov. Pod agorou sa našlo veľké množstvo črepín (ostrakónov) používaných pri súdoch. Grécke maloázijské mestá mávali viaceré agory s rôznymi funkciami. Známe agory boli aj v Miléte a v Priéné v Malej Ázii.

Agrigento

Agrigento [-džen-], gr. Akragas, lat. Agrigentum, do 1927 Girgenti — mesto v Taliansku na juž. pobreží Sicílie, administratívne stredisko provincie Agrigento; 61-tis. obyv. (2016). Ťažobný priemysel (síra); remeslá (opracúvanie koralu).

Založené okolo 570 al. 580 pred n. l. gréckymi osadníkmi z Gely a z ostrova Rodos. R. 480 pred n. l. porazilo Kartágo pri Himére, 405 pred n. l. Kartágom dobyté a zničené, ale znovu obnovené. Po dobytí Rimanmi 210 pred n. l. jeho význam upadal. Najväčší rozkvet dosiahlo za vlády tyranov Falarida (pol. 6. stor. pred n. l.) a Théróna (488 – 472 pred n. l.).

Stavebné pamiatky z obdobia antiky: zvyšky hradieb s 8 bránami, akvadukty, piscina, dórske chrámy, z nich 7 vytvára súvislý posvätný areál pozdĺž juž. okraja mesta (údolie chrámov). Chrám Concordie (jeden z najzachovalejších antických chrámov na svete) vybudovaný okolo 440 – 430 pred n. l. v dórskom štýle bol koncom 6. stor. prestavaný na kresťanský kostol. Heraklov chrám (okolo 500 pred n. l., vybudovaný v dórskom štýle), Junonin chrám (nazývaný aj chrám Héry Lakinie, okolo 450 – 425 pred n. l.), Asklépiov chrám (koniec 5. stor. pred n. l.) a i. K najoriginálnejším gréckym antickým stavbám patril nezachovaný chrám Dia Olympského (Olympeion; najväčší chrám vybudovaný v dórskom štýle, zachovali sa fragmenty sochárskej výzdoby) s vonkajšími múrmi striedavo členenými polostĺpmi a atlasmi podopierajúcimi kladie. Z rímskeho obdobia sa zachovali 2 monumentálne hrobky (hrobka tyrana Falarida, 2. stor. pred n. l.; hrobka tyrana Théróna, okolo 75 pred n. l.). Archeologické pamiatky boli 1997 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Stredoveké pamiatky: dóm San Gerlando zo 14. stor. s nedokončenou kampanilou, obnovený v 18. stor.; kostol San Giorgio s portálom z 12. stor.; katedrála Santa Maria dei Greci (okolo 1200, vybudovaná na zvyškoch antického dórskeho chrámu), kostol Santo Spirito zo 14. stor. Narodil sa tam grécky antický filozof Empedoklés z Akragantu.

Achterberg, Gerrit

Achterberg [-berch], Gerrit, 20. 5. 1905 Neerlangbroek – 17. 1. 1962 Oud-Leusden, dnes Leusden — holandský básnik. Debutoval neskoroexpresionistickou zbierkou Odplávanie (Afvaart, 1931). V jeho existencialisticky ladenej poézii, napr. v básnických zbierkach Ostrov duše (Eiland der ziel, 1939), Mŕtvy koniec (Dead end, 1940), Osmóza (Osmose, 1941), Dom (Huis, 1943), Eurydika (Euridyce, 1944), Radar (1946) a Existencia (Existentie, 1946), je jedným z ústredných motívov motív mŕtvej milenky. Po 2. svetovej vojne ovplyvnil modernú holandskú poéziu skupiny tzv. Päťdesiatnikov. Autor básnických zbierok A Ježiš napísal do piesku (En Jezus schreef in ’t zand, 1947), Balada plynového inštalatéra (Ballade van de gasfitter, 1953), Óda na Haag (Ode aan Den Haag, 1953) a i.

Aichingerová, Ilse

Aichingerová (Aichinger), Ilse, 1. 11. 1921 Viedeň – 11. 11. 2016 tamže — rakúska spisovateľka, manželka G. Eicha. V prozaickej tvorbe spájala realizmus s transcendentálnym zobrazovaním javov, uplatnila parabolu. V románe Väčšia nádej (Die grössere Hoffnung, 1948) zobrazila osudy a túžby rasovo prenasledovaného dievčatka počas fašizmu, v próze Spútaný (Der Gefesselte, 1953) vychádza zo sartrovskej koncepcie slobody. Vo svojej tvorbe variovala modely poznania, overovala si prvky konkrétnej epiky, odmietala konvenčnosť slov: prózy Eliza Eliza (1965), Zlé slová (Schlechte Wörter, 1976). Jej zobrané básne vyšli pod názvom Premrhané rady (Verschenkter Rat, 1978). Jej poviedka Otvorená ordonancia (Die geöffnete Order, 1953) vyšla v antológii Lebo človek hľadá teplo: nemecké poviedky dvoch desaťročí (Deutsche Erzählungen aus zwei Jahrzehnten, 1960; slov. 1969). Nositeľka viacerých ocenení, napr. Ceny Nelly Sachsovej (1971), Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1995) a Veľkej rakúskej štátnej ceny za literatúru (1995).

Aimée, Anouk

Aimée [eme], Anouk, vlastným menom Françoise Sorya Dreyfusová, 27. 4. 1932 Paríž — francúzska filmová a divadelná herečka. Debutovala ako štrnásťročná vo filme Dom pod morom (La maison sous la mer, 1947). Prvý úspech dosiahla 1949 hlavnou úlohou vo filme Milenci z Verony (Les amants de Vérone; réžia A. Cayatte). V 50. a 60. rokoch 20. stor. bola obsadzovaná významnými európskymi a americkými režisérmi (F. Fellini: Sladký život, 1960; Osem a pol, 1963; G. Cukor: Justine, 1969; S. Lumet: Schôdzka, 1969). Preslávila sa postavou filmovej skriptky Anne Gauthierovej vo filmoch C. Leloucha Muž a žena (Un homme et une femme, Zlatý Glóbus a nominácia na Oscara, 1966), Muž a žena po dvadsiatich rokoch (Un homme et une femme, 20 ans déjà, 1986). V ďalších rokoch účinkovala väčšinou vo vedľajších úlohách vo filmových komédiách, svoje herecké umenie potvrdila vo štvordielnom televíznom historickom veľkofilme Napoleon (2002), v dokumentárnej dráme z prostredia koncentračného tábora v Osvienčime Malá brezová lúka (La petite prairie aux bouleaux, 2003) i v dráme C. Leloucha Aj pre lásku sa zabíja (Ces amours-là, 2010).

Ajaccio

Ajaccio [fr. ažaksjo, tal. ajaččo] — mesto vo Francúzsku na juhozáp. pobreží ostrova Korzika, administratívne stredisko metropolitného regiónu Korzika a departementu Corse-du-Sud; 68-tis. obyvateľov (2013). Príjemná stredomorská klíma, priemerná teplota najchladnejšieho mesiaca je 9,6 °C a najteplejšieho 21,7 °C, malé množstvo zrážok. Priemysel rybný (sardinky), konzervárenský, tabakový, drevársky, export vína. Vyhľadávané turistické stredisko, prímorské a klimatické kúpele. Rybársky (lov sardiniek), osobný (trajektové spojenie s mestami Marseille, Toulon a Nice), jachtový a menší obchodný prístav.

Mesto založené 1492 Janovčanmi v blízkosti pôvodného rímskeho sídliska (3 km na sever od Ajaccia), 1553 – 59 a od 1768 pripadlo Francúzsku. Po rozdelení Korziky na 2 departementy Golo a Liamone sa stalo 1793 hlavným mestom departementu Liamone, 1942 – 43 okupované Talianmi. Rodisko Napoleona I. Bonaparta; v jeho rodnom dome je múzeum (Maison Bonaparte). Stavebné pamiatky: radnica (1836), katedrála z 1593. Knižnica, galéria.

akcept

akcept [lat.] — ekon. 1. súhlas odberateľa (tovaru, služby) so zaplatením jeho záväzku dodávateľovi. Je to forma bezhotovostného platobného styku. Podnet na platbu dáva príjemca – odberateľ, tým, že vystaví inkasný príkaz, ktorý odovzdá banke a tá ho zaúčtuje na jeho ťarchu; 2. zmenkový akcept — pri zmenkových obchodoch prijatie (akceptovanie) cudzej zmenky zmenkovníkom – akceptantom. Akceptantom je zvyčajne banka, ktorá svojím podpisom na zmenke potvrdzuje, že sa stáva zmenkovým dlžníkom a ručí za to, že v deň splatnosti zaplatí sumu uvedenú na zmenke. Banka neposkytuje klientovi úver v peňažnej forme, poskytuje však svoje dobré meno, aby prostredníctvom neho získal klient peňažné prostriedky (akceptačný úver). Klient pred splatnosťou zmenky musí peňažné prostriedky zložiť na účet do banky, ktorá z nich preplatí zmenkovú sumu veriteľovi. V niektorých krajinách zmenkový akcept vykonávajú špeciálne, na to určené banky (→ akceptačný dom).

akceptačný dom

akceptačný dom, angl. accepting house — špecializovaná banka na vykonávanie akceptu zmeniek. Aby mohla vykonávať túto činnosť, musí splniť určité kapitálovo prevádzkové podmienky. Zmenky akceptované akceptačnými bankami sú považované za bezpečné cenné papiere, s ktorými možno obchodovať na zmenkových trhoch. Tento typ špecializovaných bánk sa vyskytuje len v niektorých bankových systémoch, napr. v Spojenom kráľovstve, v rámci svojej podnikateľskej činnosti akcept zmeniek zvyčajne vykonávajú univerzálne banky.

aktívny povrch

aktívny povrchmeteorol. styčná plocha medzi litosférou alebo hydrosférou a atmosférou Zeme (povrch pôdy, vodná hladina, povrch ciest alebo striech domov ap.), na ktorej sa odráža a absorbuje slnečné žiarenie a premieňa na iné druhy energie, najmä na teplo. V prípade rastlinného porastu je aktívny povrch rozložený do veľkého počtu jednotlivých plôch; ide o aktívnu zónu. Aktívny povrch, ktorý svojimi vlastnosťami (albedo, drsnosť, teplota a vlhkosť) ovplyvňuje najnižšie vrstvy ovzdušia, patrí k hlavným klimatickým faktorom vytvárajúcim klímu. Pojem aktívny povrch zaviedol ruský klimatológ Alexandr Ivanovič Vojejkov (*1824, †1916).

akumulačné kúrenie

akumulačné kúrenie — spôsob elektrického vykurovania, pri ktorom sa teplo akumuluje v látke s veľkou tepelnou kapacitou. Látka sa ohrieva v noci lacnejším elektrickým prúdom a naakumulované teplo sa odoberá podľa potreby. Akumulačné kúrenie sa využíva v elektrických akumulačných peciach, ktoré môžu byť statické, dynamické alebo hybridné (s akumulačnou a priamovýhrevnou časťou), a v elektrických ohrievačoch vody (bojleroch).

Alabama

Alabama, skratka Ala. — štát na juhu USA medzi pobrežím Mexického zálivu na juhu a juž. výbežkami Apalačských vrchov, ktoré vypĺňajú sev. časť štátu. V juž. časti sa prímorskou, miestami močaristou rovinou začína Mississippská nížina. Teplé subtropické podnebie, ročný úhrn zrážok 1 500 mm. K najväčším riekam patria Tennessee a Tensaw. V porovnaní s inými štátmi USA je Alabama hospodársky menej rozvinutým štátom. Pri Birminghame na severe ťažba čierneho uhlia, železnej rudy, bauxitov. Priemysel drevársky, nábytkársky, papiernický, ťažobný, kovospracujúci (Birmingham), textilný, chemický. Dôležité priemyselné strediská: Birmingham, Gadsden, Mobile (veľký námorný prístav); v doline rieky Tennessee sú sústredené energeticky náročné odvetvia. V Huntsville je sídlo Marshall Space Flight Center (vedúce vedecké a konštrukčné stredisko NASA). V poľnohospodárstve prevláda živočíšna výroba (chov hydiny, hovädzieho dobytka); pestuje sa bavlník, kukurica, podzemnica olejná a krmoviny.

Alabama bola objavená Španielmi 1519 a 1528, v 17. stor. osídlená Angličanmi (provincia Carolina), v 18. stor. Francúzmi (mesto Fort Louis, 1702). Sedemročnú vojnu medzi anglickými a francúzskymi kolonistami ukončil 1763 Parížsky mier. Francúzsko odstúpilo územie na východ od Mississippi (vrátane Alabamy) Veľkej Británii, juž. časť pripadla Španielsku, ktoré ju 1810 – 13 odstúpilo USA. Po Americkej revolúcii sa väčšia časť Alabamy stala súčasťou USA. R. 1817 získala status teritória, od 1819 je dvadsiatym druhým štátom USA. Počas občianskej vojny v USA (1861 – 65) patrila k štátom, ktoré sa odtrhli od Únie a vytvorili Konfederované štáty americké. V najznámejšej bitke na území Alabamy pri Mobile Bay 5. 8. 1865 námorné jednotky Únie pod velením admirála D. G. Farraguta porazili jednotky Konfederácie. Od apríla 1865 do 1877 okupovali Alabamu vojská Únie. V septembri 1865 ústavné zhromaždenie odvolalo rozhodnutie o odtrhnutí a zrušilo otroctvo. R. 1866 – 68 pod vojenskou správou, 1901 prijatá súčasná ústava. Rasové nepokoje pretrvávali aj po 2. svet. vojne. Zrodilo sa tam aj hnutie za práva Afroameričanov pod vedením M. L. Kinga. V Kongrese USA má Alabama 2 senátorov a 7 poslancov.

Albánsko

Albánsko, Albánska republika, albánsky Shqipëria, Republika e Shqipërisë — štát v juž. Európe na severozápade Balkánskeho polostrova na pobreží Jadranského mora. Na severe hraničí so Srbskom a s Čiernou Horou, na východe so Severným Macedónskom, na juhu s Gréckom. Administratívne sa delí na 12 krajov (prefektúr).

Jeho územie tvoria dve veľké prírodné oblasti – nížinaté pobrežie Jadranského mora a hornaté vnútrozemie. Necelú šestinu zaberá nížina lemujúca pobrežie Jadranského mora (dĺžka asi 400 km) od hraníc Čiernej Hory (na severe) po juž. časť Otrantského prielivu a po Grécko. V sev. časti vystupuje močaristá nížina Myzegeja, na juhu sa až k pobrežiu približujú stráne horských masívov a vytvárajú turisticky atraktívnu krajinnú scenériu s veľkými perspektívami rozvoja cestovného ruchu. Vnútrozemie vypĺňajú horské masívy s rozmanitou geologickou skladbou. Zo severu zasahujú na územie Albánska vápencové Severoalbánske Alpy s členitým reliéfom, v minulosti premodelovaným ľadovcami. Najvyššie sa vypína masív Korab (2 764 m n. m.) na hraniciach so Severným Macedónskom. Na juh od rieky Shkumbin sa horské pásma vysoké do 2 300 m n. m. (Tomori, Ostrovica, Griba a i.) striedajú s pieskovcovými náhornými plošinami a hlboko zarezanými riečnymi dolinami. V juž. časti Albánska sú početné kotliny tektonického pôvodu patriace k oblastiam s hojným výskytom zemetrasení.

Záp. časť Albánska má teplú subtropickú klímu so suchým letom a s daždivejšou zimou. Priemerné januárové teploty 4 – 8 °C, júlové 24 – 28 °C. Ročný úhrn zrážok 600 – 800 mm (najmä na jar a na jeseň). V hornatom vnútrozemí je chladnejšie (najmä v zime, mrazy až do -20 °C), a vlhkejšie (900 – 1 600 mm zrážok). Albánsko má hustú sieť pomerne krátkych vodných tokov s prudkým spádom. Tvoria separované bazény zoradené v smere sever – juh, využívané ako zdroje energie. Najdôležitejšie z nich sú riečne systémy Drinu (s 2 veľkými vodnými nádržami), Matu, Semanu a Vijosë. Všetky väčšie vodné toky sa využívajú na zavlažovanie. K Albánsku patrí aj časť pobrežia Ochridského jazera a Prespanského jazera. V nížinatej oblasti nahradila pôvodnú vegetáciu poľnohospodárska pôda a kultúrne plodiny (citrusy, figy, olivy). Suchšiu časť horských masívov pokrýva krovitá vegetácia, vlhkejšiu dubové, bukové a ihličnaté lesy (na juhu).

Albánsko patrí k hospodársky slabo rozvinutým štátom Európy. Väčšina aktívneho obyvateľstva pracuje v poľnohospodárstve. Na tvorbe HDP sa podieľa poľnohospodárstvo 22 %, priemysel 28 %, služby 50 % (2014). Hlavnými poľnohospodárskymi oblasťami sú prímorská nížina a kotlina Korča. Pestuje sa najmä kukurica, pšenica, zemiaky, olivy, citrusové ovocie. Vo vyššie položených oblastiach je rozšírený chov hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných. V priemyselnej výrobe má rozhodujúci význam ťažba nerastných surovín z bohatých nálezísk (chrómové, medené, železné, niklové rudy, ropa, zemný plyn, hnedé uhlie). Väčší hospodársky význam majú podniky textilného a potravinárskeho priemyslu, výroba cementu a priemyselných hnojív. Výrobky týchto zariadení tvoria spolu s nerastnými surovinami základ štruktúry albánskeho vývozu. Železničné trate sú vybudované len v nížinatej oblasti, so zahraničím spája Albánsko iba trať Shkodër – Podgorica (Čierna Hora) určená pre nákladnú dopravu; cestná sieť nevyhovujúcej kvality, medzinárodné letisko v Tirane, námorné prístavy v Drači a Vlorë. Dovážajú sa stroje a zariadenia, potraviny, chemické produkty, živé zvieratá. Vyvážajú sa textílie, obuv, rudy, ropa, ovocie, zelenina, tabak. Hlavní obchodní partneri: Taliansko, Nemecko, Čína, Turecko, Srbsko (Kosovo).

Obyvateľstvo tvoria takmer výlučne Albánci (98 %). Náboženstvo: 57 % moslimov, 10 % katolíkov, 7 % pravoslávnych (2011). Osídlená je najmä záp. časť štátu, pričom viac ako 57 % obyvateľov žije na vidieku (2015). Najväčšie mestá Tirana, Drač, Vlorë, Elbasan, Shkodër.

Existencia človeka na území Albánska potvrdená od str. paleolitu, v pol. 2. tisícročia pred n. l. osídlené ilýrskymi kmeňmi. Kontakty s gréckou civilizáciou, od 8. stor. pred n. l. vznikali v prímorskej oblasti grécke kolónie. V 2. stor. pred n. l. územie pripojené k Rímskej ríši, romanizácii sa vyhli len kmene v centrálnych horských oblastiach. Od 395 súčasť Východorímskej, neskôr Byzantskej ríše. Dôležitý tranzit, známa Via Egnatia spájala Jadranské pobrežie s Konštantínopolom. Moc Byzancie v 4. – 6. stor. ohrozovaná vpádmi Vizigótov, Ostrogótov a Hunov. V 6. – 7. stor. invázia slovanských kmeňov, rozsiahla kolonizácia str. a juž. Albánska, ktorá zatlačila romanizované obyvateľstvo do pobrežných oblastí a zvyšky pôvodného, dovtedy neasimilovaného obyvateľstva do neprístupných horských oblastí. Od 2. pol. 9. stor. nadvláda Bulharska, od konca 11. stor. vpády Normanov, rozširovanie vplyvu južnoslovanských štátov (Zeta, Raška), neskôr Benátok. V 14. stor. takmer celé územie pod vládou srbského cára Štefana IV. Uroša Dušana.

Koncom 12. stor. vznikol prvý albánsky štátny útvar s centrom v Krujë. Domáce veľmožské rody si však i po jeho zániku pravidelne zabezpečovali pomerne rozsiahle feudálne léna od rozličných panovníkov. Súperiace rody Balšovcov a Thopiovcov 1385 prvýkrát povolali na albánske územie osmanských Turkov. Po bitke na Kosovom poli 1389 ich čoraz častejšie nájazdy vyvrcholili v 20. rokoch 15. stor., keď takmer celé územie Albánska bolo v tureckých rukách. R. 1443 – 68 oslobodzovacie boje a osamostatnenie pod vedením Skanderbega, od 1479 opäť súčasť Osmanskej ríše. Prebiehajúca islamizácia vytvorila hrádzu pred asimiláciou zo strany početnejších juž. Slovanov a Grékov, oddelila však krajinu od európskeho prostredia. V 16. – 17. stor. proti osmanskému režimu sporadicky vystupovali kresťanské horské kmene, ktoré si udržali až do 20. stor. určitý stupeň samostatnosti. Takmer nezávislé štátne útvary existovali na prelome 18. a 19. stor. v sev. (1736 – 1831 Bušatliovci) a v juž. Albánsku (1788 – 1822 Ali paša z Janiny).

Od pol. 19. stor. rozvoj národného hnutia, ktoré však reprezentovali len malé skupinky vzdelancov orientujúce sa výhradne na presadenie jazykových a kultúrnych požiadaviek. K zosilneniu politickej aktivity došlo až v súvislosti s Berlínskym kongresom 1878, keď hrozilo nebezpečenstvo rozdelenia Albánska medzi jednotlivé balkánske štáty (→ Prizrenská liga). Počas prvej balkánskej vojny bol skupinou okolo Ismaila Quemaliho (*1844, †1919) 28. 11. 1912 vyhlásený nezávislý štát, medzinárodne uznaný 1913. V medzivojnovom období režim osobnej moci A. Zogua, ktorý sa 1928 vyhlásil za kráľa (Zogu I.). R. 1939 bolo Albánsko anektované Mussoliniho Talianskom, od 1943 okupované nemeckými jednotkami. V auguste 1941 vzniklo pripojením časti Juhoslávie obývanej Albáncami tzv. Veľké Albánsko. Zložitú politickú situáciu počas vojny charakterizovala exilová vláda, ilegálny odboj bol organizovaný ballistami (→ Balli Kombëtar) a po 1941 aj komunistami podporovanými z juhoslovanského územia.

V máji 1944 vznikol Výbor národného zjednotenia vedený komunistami, v októbri komunistická dočasná vláda pod vedením E. Hodžu, v decembri 1945 novozvolený komunistický parlament vyhlásil v januári 1946 Albánsku ľudovú republiku, budovanie socializmu, kult osobnosti E. Hodžu (1943 – 85 na čele komunistickej strany). Roztržku Tita s J. V. Stalinom využilo nacionálne orientované krídlo albánskych komunistov na odstránenie juhoslovanského vplyvu a na posilnenie vlastnej moci. Do 1958 bolo Albánsko orientované prosovietsky, po nesúhlase s kritikou stalinizmu 1961 vystúpilo z RVHP a 1969 z Varšavskej zmluvy. R. 1958 – 76 orientované na Čínu a maoizmus. R. 1967 vyhlásené za ateistický štát, zrušenie cirkví, uzavretie kostolov a mešít. Od konca 70. rokov 20. stor. čoraz väčšia izolácia, po Hodžovej smrti (1985) na čele krajiny R. Alia; pokus o hospodársku autarkiu a samostatnú zahraničnú politiku. Kombinácia represií, nacionalizmu a minimálnej životnej úrovne vyvolala koncom 80. rokov 20. stor. hlbokú krízu, ktorá vyvrcholila 1990 hromadnou emigráciou obyvateľov do Talianska, protivládnymi demonštráciami za realizovanie hospodárskych zmien a odstúpenie komunistickej vlády. Zrušenie zákazu náboženského života, legalizovaná činnosť opozičných štruktúr, vznik Demokratickej strany a ďalších opozičných strán.

V apríli 1991 prvé slobodné parlamentné voľby, víťazstvo komunistov (Albánska strana práce). V novovytvorenej funkcii prezidentom R. Alia, na čele novej vlády F. T. Nano, od júna Ylli Bufi (*1948). Vo voľbách v marci 1992 zvíťazila Demokratická strana, prezidentom S. Berisha, premiérom A. Meksi; komunistická strana postavená mimo zákona. Vo voľbách 1996 opäť víťazstvo vládnucich demokratov. V januári 1997 po krachu tzv. finančných pyramíd, do ktorých vložili mnohí obyvatelia väčšinu majetku, vlna mohutných demonštrácií za odstúpenie prezidenta, na juhu krajiny, najmä v meste Vlorë, prerástla demonštrácia do krvavých ozbrojených zrážok medzi vojskom a povstalcami; nová vlna utečencov najmä do Talianska. Napriek tomu v marci 1997 S. Berisha potvrdený vo funkcii. Vytvorenie vlády národného porozumenia, v júni 1997 predčasné voľby pod dohľadom zahraničných pozorovateľov, najmä OBSE a 7-tis. príslušníkov mnohonárodných ozbrojených síl (operácia Alba), ktorí udržiavali poriadok od marca 1997. Po víťazstve Socialistickej strany Albánska odstúpenie A. Berishu, novým prezidentom Redžep Mejdani (*1944), predseda vlády F. T. Nano. Snaha o upokojenie vnútropolitickej situácie a o vybudovanie modernej krajiny podľa vzoru západných demokracií. R. 1999 ovplyvnila zahraničnopolitickú situáciu krajiny kríza v Kosove, za prijatie utečencov a poskytnutie územia na činnosť jednotiek NATO bola Albánsku poskytnutá značná finančná pomoc. Na vnútropolitickej scéne pokračovalo súperenie medzi vládnucou Socialistickou stranou Albánska (PSSh) a opozičnou Demokratickou stranou Albánska (PDSh). R. 2004 bola založená strana Socialistické hnutie za integráciu (LSI; zakladateľ Ilir Meta, *1969), ktorá uspela v parlamentných voľbách 2005, 2009 i 2013. R. 2002 – 2007 bol prezidentom nezávislý kandidát Alfred Moisiu (*1929) a 2007 – 2012 Bamir Topi (*1957; PDSh), počas ktorého úradu bolo Albánsko 2009 prijaté do NATO, 2012 – 2017 Bujar Nishani (*1966; PDSh). Od 2017 je prezidentom I. Meta (LSI), od júna 2014 je Albánsko oficiálnym kandidátom na vstup do Európskej únie.

Albánsko je nezávislý štát, republika. Hlavou štátu je prezident volený Ľudovým zhromaždením na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je jednokomorové Ľudové zhromaždenie, ktoré má 140 poslancov volených podľa väčšinového a pomerného systému na 4 roky.

Albánsko, predstavitelia štátu
Knieža
1914 Viliam z Wiedu
Prezident
1925 – 28 Ahmed Zogu
Kráľ
1928 – 46 Zogu I. (1925 – 28 prezident; od 1939 v emigrácii)
Predsedovia prezídia Ľudového zhromaždenia
1946 – 53 Omer Nishani
1953 – 82 Hadži Lleshi
1982 – 91 Ramiz Alia
Prezidenti
1991 – 92 Ramiz Alia
1992 – 97 Sali Berisha
1997 – 2002 Redžep Mejdani
2002 – 07 Alfred Moisiu
2007 – 12 Bamir Topi
2012 – 17 Bujar Nishani
od 2017 Ilir Meta

Albany

Albany [elbe-] — prístavné mesto v USA na rieke Hudson, hlavné mesto štátu New York; 99-tis. obyvateľov (2015), aglomerácia 595-tis. obyvateľov (2010). Veľké správne centrum; priemysel hutnícky, strojársky, chemický, petrochemický, potravinársky. Výborná dopravná poloha, významné dopravné centrum s veľkým vnútrozemským prístavom (aj pre námorné lode), dôležitý cestný a železničný uzol na trase z New Yorku k Veľkým kanadským jazerám, do Montrealu a Bostonu.

Jedno z najstarších miest v Severnej Amerike založené holandskými osadníkmi 1614. Stavebné pamiatky: holandská pevnosť zo 17. stor., obytné domy zo 17. – 18. stor., kostoly z 18. a 19. stor. a administratívne budovy z 19. stor. Stredisko vedy a kultúry. Dve univerzity, múzeá.

Albrecht, Alexander

Albrecht, Alexander, 12. 8. 1885 Arad, Rumunsko – 30. 8. 1958 Bratislava — slovenský skladateľ, dirigent a pedagóg, otec J. Albrechta. Študoval na Hudobnej akadémii v Budapešti hru na klavíri u Istvána Thomána (*1862, †1940) a B. Bartóka a skladbu u Hansa Koesslera (*1853, †1926). Od 1908 organista v Dóme sv. Martina, učiteľ hry na klavíri a teoretických predmetov v Mestskej hudobnej škole v Bratislave, od 1921 jej riaditeľ a dirigent Dómu, súčasne dirigent Cirkevného hudobného spolku (Kirchenmusikverein), s ktorým predviedol oratóriá J. Haydna, Mozartovo Rekviem, Beethovenovu Missu solemnis, 9. symfóniu a i. Dirigoval aj verejné koncerty rozhlasového orchestra. Na jeho tvorbu poznamenanú intímnou lyrikou vplývali skladatelia J. Brahms, P. Hindemith, R. Strauss, B. Bartók a čiastočne aj francúzski impresionisti. Diela: 2 symfonické básne Šípková Ruženka (1921) a Túžby a spomienky (1935), Variácie pre trúbku a orchester (1946), Humoreska pre orchester (1949), Klavírne kvinteto (1913), Sonatína pre 11 nástrojov (1925), Život Márie pre soprán, zbor a orchester na texty R. M. Rilkeho (1928), Koncertantná suita pre violu a klavír (1952), vokálne a inštrumentálne skladby.

Albrechtsberger, Johann Georg

Albrechtsberger, Johann Georg, 3. 2. 1736 Klosterneuburg – 7. 3. 1809 Viedeň — rakúsky skladateľ, hudobný teoretik a pedagóg. Absolvoval latinskú školu v Melku a viedenský jezuitský seminár. Organista na rôznych miestach, o. i. v Dóme sv. Štefana vo Viedni. Bol učiteľom kontrapunktu L. van Beethovena, J. N. Hummela a i. Písal organové a klavírne skladby, komornú hudbu, symfónie, oratóriá, omše a cirkevné skladby, v ktorých sa prelínajú barokové a klasicistické slohové prvky.

Aleš, Mikoláš

Aleš, Mikoláš, 18. 11. 1852 Mirotice pri Písku – 10. 7. 1913 Praha — český maliar a kresliar. R. 1869 – 76 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Josefa Matyáša Trenkwalda (*1824, †1897) a Jana Sweertsa (*1820, †1879). Maľoval obrazy s historickou tematikou (→ historická maľba), ovplyvnený J. Matejkom: Stretnutie Jiřího z Poděbrad s Matejom Korvínom (1877 – 88), dekorácie vo foyeri Národného divadla v Prahe (1879), sgrafitá, historické kresby, ilustrácie českých ľudových piesní, rozprávok, povestí a kníh F. L. Čelakovského a A. Jiráska. Vytvoril typy ľudových postáv, popri J. Mánesovi najvýraznejší predstaviteľ národnej školy českého maliarstva 19. stor. presadzujúci národný patriotizmus. R. 1886 – 96 uverejnil 388 ilustrácií pranierujúcich politické pomery v Uhorsku. Spolupracoval so slovenským humoristickým časopisom Černokňažník, ilustroval slovenské piesne (Nad Tatrou sa blýska, Ja som bača veľmi starý), pre mozaikovú výzdobu Spoločenského domu v Skalici vytvoril tri kartóny.

Alexander III. Veľký

Alexander III. Veľký, Alexander Macedónsky, 356 pred n. l. Pella – 13. 6. 323 pred n. l. Babylon — macedónsky kráľ, tvorca najväčšej starovekej ríše. Syn Filipa II. Macedónskeho a jeho manželky Olympiady, epirskej princeznej. V mladosti dostal najlepšie vzdelanie, vychovával ho Aristoteles. Keď mu 340 pred n. l. otec prvýkrát zveril správu ríše, porazil odbojných Trákov. V bitke pri Chairóneii 338 pred n. l., na ktorej sa zúčastnil spolu s otcom proti spojenému gréckemu vojsku, velil ľavému krídlu s jazdou a rozhodol o víťazstve v prospech Macedónie. Po Filipovom zavraždení 336 pred n. l. sa dal vojskom vyhlásiť za kráľa a dal zabiť možných uchádzačov o trón. Po Filipovej smrti sa zdvihla vlna odporu proti Macedónii, Alexander však rýchlym pochodom prenikol do Grécka a na sneme gréckych štátov v Korinte sa dal zvoliť za nového hegemóna spolku a vodcu spojených macedónsko-gréckych vojsk v boji proti Perzskej ríši. R. 335 pred n. l. porazil Trákov a tiahol proti Ilýrom a Triballom, pričom prekročil Dunaj. Počas jeho neprítomnosti sa rozšírila správa, že zahynul, a v Tébach vypuklo povstanie proti macedónskej posádke. Alexander tam však v priebehu niekoľkých dní prišiel, Téby obkľúčil a dobyl, obyvateľov povraždil alebo predal do otroctva, mesto zrovnal so zemou a ušetril len dom básnika Pindara.

Na jar 334 pred n. l. začal na čele 5-tis. jazdcov, 30-tis. ťažkoodencov a oddielov ľahkej pechoty vojenskú výpravu proti Perzskej ríši. Prekročil Helespont (dnes Dardanely) a postúpil k riečke Granikos, kde porazil vojsko perzských satrapov. Na pochode obsadil Sardy a Efez, dobyl Milét a Halikarnas a oslobodil iónske mestá spod perzskej nadvlády. Od pobrežia zamieril do vnútrozemia a v meste Gordion rozriešil problém s gordickým uzlom (rozťal ho), ktorého rozviazanie podľa dávnej veštby otváralo vládu nad Áziou. V októbri 333 pred n. l. sa stretol s Dareiom III. a v bitke pri meste Issos porazil jeho niekoľkonásobne väčšie vojsko. Zmocnil sa perzského tábora, kráľ ušiel, ale do zajatia padla jeho manželka a celá rodina. Cez Feníciu tiahol na juh, dobyl Týros (dnes Súr) a na prelome 332 a 331 pred n. l. prišiel do Egypta, kde ho vítali ako osloboditeľa. Pri delte Nílu založil mesto Alexandria, v Amonovej veštiarni v Sívskych oázach ho kňazi vyhlásili za potomka faraónov a bohov. Z Egypta znova tiahol na sever, v júli prekročil Eufrat a v októbri 331 pred n. l. pri Gaugamele v tretej bitke s Dareiom III. zvíťazil, Dareios však znova unikol. Babylon, Súzy i hlavné mesto ríše Perzepolis sa vzdali bez odporu. Dareia prenasledoval až do Ekbatany, ale stále mu unikal, až ho vlastní satrapovia zosadili a zabili (330 pred n. l.). Alexander sa stal jeho nástupcom a vládcom Perzskej ríše. Pokračoval ďalej na severovýchod až ku Kaspickému moru, ovládol Hyrkániu a Baktriu (tam sa oženil s Roxanou, dcérou baktrijského aristokrata Oxyarta, *?, †po 316 pred n. l.), prekročil rieky Oxos (Amudarja) a Iaxartés (aj Jaxartes, Syrdarja), dobyl Sogdianu a prenikol až k rieke Indus, ktorú prekročil, a miestni vládcovia sa pridali na jeho stranu. Alexandrovi vojaci sa búrili, odmietali pokračovať vo výprave na východ a chceli sa vrátiť domov. Preto v Pattale vojsko rozdelil, jedna časť sa vracala pod Nearchovým (Nearchos, *360 pred n. l., †?) velením na lodiach po mori, s druhou prešiel cez púšť Gedrosia na západ a na začiatku 324 pred n. l. prišli obidve vojská do Perzie.

Po návrate do hlavného mesta sa venoval organizácii ríše. Zachoval starý systém satrapií, do čela ktorých dosádzal predovšetkým verných Macedóncov. Sám prijímal kráľovské pocty (proskynéza – padanie na kolená, diadém) a podľa vzoru egyptských faraónov a perzských kráľov sa dal uctievať ako boh. Usiloval sa o zblíženie macedónskeho (gréckeho) a perzského obyvateľstva. R. 324 pred n. l. zorganizoval obrovskú svadbu svojich dôstojníkov a vojakov s perzskými ženami, on sám si zobral za druhú manželku Dareiovu dcéru Stateiru (*?, †asi 331 pred n. l.). V hospodárstve sa usiloval o posilnenie gréckeho vplyvu, zakladal mestá (viac ako tridsať Alexandrií), v ktorých dominovali grécki obchodníci a remeselníci. Počas pobytu v Babylone pripravoval ďalšiu vojenskú výpravu na východ, ale vo veku 33 rokov zomrel na malarickú horúčku a vyčerpanie organizmu. Jeho telo bolo prevezené do Egypta a údajne pochované v Alexandrii, no hrobku sa dosiaľ nepodarilo objaviť. Niekoľko mesiacov po jeho smrti sa narodil Roxane syn a budúci dedič Alexander IV. (*323 pred n. l., †309 pred n. l.). V jeho mene vládol regent Perdikkas a velitelia, ktorí si neskôr rozdelili Alexandrovu ríšu (→ diadochovia).

Alexandrove výboje znamenali začiatok novej epochy starovekých dejín (→ helenizmus). Jeho životopis písali už súčasníci, napr. budúci vládca Egypta Ptolemaios I. Sótér, ale zachovali sa až životopisy neskorších autorov, napr. Plutarcha, Curtia Rufa, Arriana (Alexandrova výprava). Populárne bolo najmä dielo anonymného autora z 3. stor. n. l., ktoré sa stalo v stredoveku základom početných literárnych spracovaní dobrodružných románov (→ Alexandreis).