Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 250 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Bamberský dóm

Bamberský dóm — Dóm sv. Petra a sv. Juraja v Bambergu (nemecky Bamberger Dom Sankt Peter und Sankt Georg), jedna z najvýznamnejších pamiatok nemeckého neskororománskeho a ranogotického staviteľstva. Bol postavený na mieste staršej katedrály, ktorú v roku 1002 založil Henrich II. Svätý. Táto katedrála nazývaná aj Henrichov dóm (nemecky Heinrichsdom) bola posvätená v roku 1012. Mala podobu dvojchórovej trojloďovej baziliky s rovným stropom. V roku 1185 vyhorela a výstavba súčasnej katedrály na jej mieste sa začala v období okolo 1190 – 1211. V roku 1229 bol posvätený Oltár Panny Márie v južnom transepte a v roku 1237 celá stavba. V 17. stor. bola poškodená Švédmi, v 18. stor. bol barokovo upravený jej interiér, v 19. stor. bola výrazne puristicky reštaurovaná.

Dóm má podobu dvojchórovej trojloďovej baziliky so štyrmi vežami (dve pri východnom a dve pri západnom chóre) a s transeptom pri západnom chóre. Stavba je zaklenutá krížovými rebrovými klenbami. Plastickú výzdobu exteriéru (sochárska výzdoba troch portálov: Kniežací portál, Adamov portál a Portál milosti ) a interiéru (reliéfy a voľné sochy) vytvorili dve sochárske dielne v 1. polovici 13. stor. a patrí k najvýznamnejším dielam nemeckého sochárstva 13. stor. Slávny Bamberský jazdec (okolo 1235) je pravdepodobne najstaršia zachovaná jazdecká socha od čias antiky (je považovaný za portrét cisára Konráda III., resp. sv. Juraja alebo sv. Štefana, Henricha II. Svätého alebo za iné historické postavy). Na Adamovom portáli predstavujú sochy Adama a Evy prvé nahé figúry (akty) v nemeckom monumentálnom sochárstve. Na tympanóne Kniežacieho portálu je zobrazený Posledný súd (1235). Výnimočné sú aj sochy Eklézie a Synagógy a i. V neskorogotickom období vznikol náhrobok Fridricha von Hohenlohe (1351), náhrobok cisárskeho páru Henricha II. Svätého a jeho manželky sv. Kunigundy od T. Riemenschneidera, Mariánsky oltár od W. Stossa (1520 – 23) a i. V roku 1993 bol Bamberský dóm spolu s historickým centrom mesta Bamberg zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

akceptačný dom

akceptačný dom, angl. accepting house — špecializovaná banka na vykonávanie akceptu zmeniek. Aby mohla vykonávať túto činnosť, musí splniť určité kapitálovo prevádzkové podmienky. Zmenky akceptované akceptačnými bankami sú považované za bezpečné cenné papiere, s ktorými možno obchodovať na zmenkových trhoch. Tento typ špecializovaných bánk sa vyskytuje len v niektorých bankových systémoch, napr. v Spojenom kráľovstve, v rámci svojej podnikateľskej činnosti akcept zmeniek zvyčajne vykonávajú univerzálne banky.

Haiti

Haiti, staršie názvy La Española, lat. Hispaniola, špan. Santo Domingo, fr. Saint-Domingue — ostrov v Strednej Amerike v Karibskom mori a otvorenom Atlantickom oceáne, súčasť Západnej Indie, druhý najväčší ostrov Veľkých Antíl (po Kube); 76 192 km2, dĺžka 675 km, šírka 225 km. Prevažne hornatý povrch (najvyšší vrch Duarte, 3 175 m n. m.), na východe nížiny. V minulosti časté zemetrasenia. Priemerné ročné teploty na pobreží 23 – 29 °C, v horských oblastiach 18 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 300 do 2 400 mm. V priekopovej prepadline Port-au-Prince sa nachádzajú tri jazerá, najväčšie Lago de Enriquillo (37 m pod hladinou mora, so slanou vodou). Silno odlesnené územie, miestami zvyšky tropických dažďových pralesov, v suchších oblastiach savany a krovinaté stepi.

V predkolumbovskom období osídlený rybármi, lovcami a primitívnymi poľnohospodármi indiánskeho kmeňa Tainov. Objavený Španielmi koncom 1492 počas prvej výpravy K. Kolumba a nazvaný La Española (→ Hispaniola), 1496 bolo založené mesto Santo Domingo (dnes hlavné mesto Dominikánskej republiky), ktoré sa stalo prvým centrom španielskej kolonizácie Ameriky a východiskom ďalšieho objavovania a dobývania ostrovov v Karibiku. Od 1844 je ostrov politicky rozdelený, vo väčšej, východnej časti sa rozprestiera Dominikánska republika, v západnej časti republika Haiti.

calor

calor [ka-; lat.] — teplo, jeden z piatich základných prejavov povrchového zápalu (sčervenanie, teplo, opuch, bolesť, porucha funkcie). Pri zápale sa zvyšuje prekrvenie postihnutej oblasti (napr. kože), čo sa navonok prejaví zreteľným zvýšením teploty v mieste zápalu.

kachle

kachle [gr. > lat. > nem.] — vykurovacie zariadenie umiestnené vo vykurovanej miestnosti. Teplo sa získava spaľovaním plynných (zemný plyn, propán-bután ap.), kvapalných (nafta, petrolej ap.) alebo tuhých palív (drevo, uhlie, koks ap.) alebo premenou elektrickej energie na teplo (elektrické akumulačné kachle); následne sa teplo môže akumulovať v materiáli s veľkou tepelnou kapacitou, čo sa využíva v elektrických akumulačných kachliach (→ akumulačné kúrenie) a v akumulačných kachliach (peciach) na tuhé palivo (→ kachľová pec). Kachle so spaľovaním musia mať zabezpečený odvod spalín mimo vykurovaného priestoru (napr. do komína). Vonkajší plášť kachiel môže byť z kovu alebo z keramického materiálu, ktorý spĺňa i akumulačnú funkciu.

akumulačné kúrenie

akumulačné kúrenie — spôsob elektrického vykurovania, pri ktorom sa teplo akumuluje v látke s veľkou tepelnou kapacitou. Látka sa ohrieva v noci lacnejším elektrickým prúdom a naakumulované teplo sa odoberá podľa potreby. Akumulačné kúrenie sa využíva v elektrických akumulačných peciach, ktoré môžu byť statické, dynamické alebo hybridné (s akumulačnou a priamovýhrevnou časťou), a v elektrických ohrievačoch vody (bojleroch).

diatermia

diatermia [gr.] — liečebná metóda využívajúca teplo, ktoré vzniká prechodom vysokofrekvenčných prúdov tkanivami.

kalor-

kalor- [lat.], kalori- — prvá časť zložených slov s významom teplo, teplota, teplý, tepelný, teplotný; výhrevný; vysokoenergetický.

hekistoterma

hekistoterma [gr.] — rastlina charakteristická nízkymi nárokmi na teplo, dobre odolná proti nízkym (i záporným) teplotám počas väčšiny roka; rastlina alpínskych stupňov arktických oblastí.

kalorimeter

kalorimeter [lat. + gr.] — zariadenie na meranie tepelných veličín pri fyzikálnych, chemických a biochemických dejoch (→ kalorimetria). Jednoduchý kalorimeter tvorí nádoba tepelne izolovaná od okolia (často je to Dewarova nádoba, ktorá je vložená do obalu oddeleného od nej vzduchovou vrstvou) a asi do dvoch tretín naplnená vodou (príp. inou kvapalinou), do ktorej zasahujú teplomer (teplotný senzor) a miešadlo. Ak v nádobe prebehne dej s tepelným efektom, uvoľnené alebo spotrebované teplo \(Q\) sa zistí na základe zmeny teploty \(\Delta T\) v sústave podľa vzťahu \(Q =C_k . \Delta T \), kde \(C_k\) je tepelná kapacita kalorimetra (teplo potrebné na ohriatie celej sústavy o 1 °C), ktorá sa určuje kalibráciou kalorimetra na základe deja, ktorého tepelný efekt je známy, alebo elektronicky.

Podľa režimu, v ktorom kalorimetre pracujú, sa delia na izoperibolické, adiabatické, izotermické a na kalorimetre s tepelným tokom. Izoperibolické kalorimetre pracujú pri konštantnej teplote okolitého prostredia, čo sa dosiahne tak, že nádoba kalorimetra je ponorená do kúpeľa v termostate. V adiabatických kalorimetroch je maximálne obmedzená výmena tepla medzi meranou vzorkou (sústavou) a okolitým prostredím, čo sa dosahuje reguláciou teploty okolitého prostredia tak, aby sa nevytvoril teplotný gradient medzi vzorkou a prostredím a nedošlo medzi nimi k prenosu tepla. Izotermický kalorimeter pracuje pri konštantnej teplote, ktorá sa udržiava elektronicky ohrevom alebo chladením a tepelný efekt meraného deja sa zistí na základe spotrebovanej elektrickej energie; na zabezpečenie konštantnej teploty sa vznikajúce teplo pri meranom deji môže spotrebovať aj na fázovú premenu so známou teplotnou charakteristikou (napr. na topenie sa ľadu v tzv. ľadových kalorimetroch). Kalorimetre s tepelným tokom merajú teplo vymieňajúce sa medzi kalorimetrom a okolitým prostredím (termostatom) na základe meniaceho sa rozdielu teploty v kalorimetri a teploty okolitého prostredia (rozdiel je nulový na začiatku a na konci merania, ale nenulový v priebehu merania). Novšie diferenčné kompenzačné (skenovacie) kalorimetre sú skonštruované tak, že na spoločnom bloku sú dutiny na dve kalorimetrické nádobky (meraciu a referenčnú), pričom obidve majú samostatné batérie termočlánkov. Pri rovnomernom zvyšovaní teploty bloku sa zaznamenáva rozdiel v napätí obidvoch termočlánkových batérií. Kalorimetre sa konštrukčne odlišujú aj podľa toho, či sú určené na meranie tepla fázových premien (vyparovanie, topenie, sublimácia, zmena kryštálovej štruktúry), tepelnej kapacity, rozpúšťacieho, spalného alebo reakčného tepla.

adiabatický dej

adiabatický dej — termodynamický dej, pri ktorom je sústava od svojho okolia tepelne izolovaná, nemôže od okolia teplo prijať ani ho okoliu odovzdať. Zmenu vnútornej energie sústavy možno dosiahnuť prostredníctvom mechanickej práce. Pri adiabatickom rozpínaní sa plyn ochladzuje, pri stláčaní zohrieva. Vzájomná závislosť dvojice stavových veličín pri adiabatickom deji vyjadrená matematicky sa nazýva rovnica adiabaty. Za adiabatické deje možno považovať rýchlo prebiehajúce deje.

alit

alit [fr.], Ca3SiO5 (3CaO · SiO2, skrátene C3S) — slinkový minerál vznikajúci pri priemyselnej výrobe portlandského slinku; nositeľ typických vlastností portlandského cementu, tvorí 35 – 65 % jeho obsahu. Pri reakcii s vodou sa hydratuje (uvoľňuje sa hydratačné teplo) a pomerne rýchlo tuhne; spôsobuje začiatočnú pevnosť rýchlotuhnúcich a vysokohodnotných cementov.

absorpcia svetla

absorpcia svetla, pohlcovanie svetla — pohltenie časti energie svetla pri jeho prechode optickým prostredím spôsobené premenou svetelnej energie na iné formy energie, predovšetkým na teplo. Lineárny absorpčný koeficient vyjadruje relatívne zoslabenie intenzity svetla (hustoty svetelného toku) spôsobené absorpciou na malej dĺžke dráhy svetla, delené touto dĺžkou. Absorpciu svetla spôsobuje interakcia častíc žiarenia (fotónov) s časticami látky (molekulami, elektrónmi ap.). Fotón absorpciou zaniká a energia interagujúcej častice vzrastá o jeho energiu. Pri veľkých intenzitách svetla, ktorých vlastnosti skúma nelineárna optika, nastáva viacfotónová interakcia, keď elektrón absorbuje súčasne dva alebo viac fotónov (→ absorpcia žiarenia).

absorpcia zvuku

absorpcia zvuku, pohlcovanie zvuku — nevratná premena energie zvukovej vlny na iné druhy energie, spravidla na teplo, t. j. na energiu chaotického pohybu molekúl prostredia. Pri prechode prostredím je absorpcia zvuku charakterizovaná lineárnym absorpčným koeficientom, ktorý zvyčajne rastie s druhou mocninou frekvencie zvuku, pričom najmenší je v tuhých látkach, väčší v kvapalinách a najväčší v plynoch. Pohlcovanie zvuku stenami miestností ap. sa vyjadruje absorptanciou. Látky s veľkou absorptanciou (akustickou pohltivosťou) bývajú pórovité (plsť, polystyrén), majú štruktúru dobre pohlcujúcu zvuk (drevovláknité dosky) alebo prejavujú rezonančnú absorpciu (napr. dierované panely), možno nimi korigovať akustiku miestností a siení.

aktívny povrch

aktívny povrchmeteorol. styčná plocha medzi litosférou alebo hydrosférou a atmosférou Zeme (povrch pôdy, vodná hladina, povrch ciest alebo striech domov ap.), na ktorej sa odráža a absorbuje slnečné žiarenie a premieňa na iné druhy energie, najmä na teplo. V prípade rastlinného porastu je aktívny povrch rozložený do veľkého počtu jednotlivých plôch; ide o aktívnu zónu. Aktívny povrch, ktorý svojimi vlastnosťami (albedo, drsnosť, teplota a vlhkosť) ovplyvňuje najnižšie vrstvy ovzdušia, patrí k hlavným klimatickým faktorom vytvárajúcim klímu. Pojem aktívny povrch zaviedol ruský klimatológ Alexandr Ivanovič Vojejkov (*1824, †1916).

Babák, Eduard

Babák, Eduard, 8. 6. 1873 Smidary, okres Hradec Králové – 30. 5. 1926 Brno — český lekár, porovnávací fyziológ a experimentálny morfológ. Profesor na univerzite v Prahe (1917), Brne (1919) a na Vysokej škole veterinárnej v Brne. Zaoberal sa výskumom mechaniky a riadenia dýchacej sústavy. Podieľal sa na príprave diela Príručka porovnávacej fyziológie (Handbuch der vergleichenden Physiologie, 1912 – 13). Vydal diela O proměnách energie u živých těl (1917), Život a teplo (1918), O výživě (1922), dvojzväzkovú príručku fyziológie Tělověda (1922) a Úvod do biologie dítěte (1926).

hubové choroby rastlín

hubové choroby rastlín — choroby rastlín spôsobené rôznymi druhmi parazitických húb, ktoré vnikajú do medzibunkových priestorov (napr. hrdze, snete, múčnatky, peronospóry), dovnútra bunky (napr. nádorovky) alebo parazitujú na povrchu rastlín (napr. černe); pri vhodných poveternostných podmienkach (vlhko a teplo, substrát) sa veľmi rýchlo rozširujú. Hubové choroby rastlín sa prejavujú morfologickými zmenami (napr. farebnými škvrnami, tvorbou hálok a vädnutím až usychaním) infikovaných častí hostiteľských rastlín. Pri kultúrnych rastlinách môžu zapríčiniť rozsiahle hospodárske škody (až zničenie celej úrody); predchádza sa im morením osiva, dezinfekciou pôdy a postrekovaním fungicídmi.

komorský dvor

komorský dvor, aj kráľovský dom, lat. domus regia — v Uhorsku dom alebo budova, v ktorej sa nachádzalo sídlo kráľovskej (banskej) komory (význam 3), resp. komorského grófa, ktorý stál na jej čele. Komorské dvory existovali už od čias Arpádovcov. V roku 1335 nariadil Karol I. Róbert ich zriaďovanie v každom banskom meste. Na Slovensku boli komorské dvory napr. v Košiciach (nezachoval sa), Kremnici a Banskej Štiavnici.

Antal, Ján

Antal, Ján, 10. 4. 1934 Hačava, dnes mestská časť Hnúšte, okr. Rimavská Sobota – 22. 7. 2009 Bratislava — slovenský architekt, profesor na Fakulte architektúry STU. Hlavné diela: územný plán Trnava-Hlboká (s T. Alexym, J. Kavanom a F. Trnkusom, 1973), bytový dom na Palisádach v Bratislave (s L. Kušnírom, Ivanom Slameňom, Blaženou Havránkovou, M. Kopeckým, 1968), Kultúrny dom v Uhrovci (s Dušanom Feriancom, Viliamom Dubovským, 1978), spoluautor diela Abstrakcia a kreslenie architektonického priestoru (1968).

Hoban, James

Hoban [houben], James, asi 1758 Callan, grófstvo Kilkenny, Írsko – 8. 12. 1831 Washington — americký architekt írskeho pôvodu.

R. 1785 emigroval do USA. R. 1785 – 87 pôsobil vo Philadelphii, neskôr v Charlestone, kde navrhoval súkromné rezidencie a verejné budovy (State House, 1789, dnes súd), od 1792 vo Washingtone. R. 1792 vyhral súťaž na projekt sídla amerického prezidenta Prezidentov dom (angl. President’s Palace; práce ukončené 1803; → Biely dom) vo Washingtone. Podieľal sa aj na jeho prestavbe po požiari 1814 (ukončené 1820) i na viacerých verejných stavbách (napr. spolupracoval na stavbe Kapitolu) a súkromných rezidenciách vo Washingtone.

jadrová tepláreň

jadrová tepláreň — tepláreň, v ktorej sa energia vyprodukovaná reťazovou štiepnou reakciou využíva na výrobu tepla a elektrickej energie. Spravidla ide o kombinovanú výrobu tepla a elektrickej energie, pričom dodávky obidvoch druhov energie od seba závisia. Jadrová tepláreň sa od jadrovej elektrárne líši najmä menším tepelným výkonom jadrového reaktora a jeho konštrukciou, ktorá umožňuje výstavbu jadrovej teplárne v bezprostrednej blízkosti spotrebiteľa tepla. Prvá jadrová tepláreň bola postavená vo Švédsku (jadrová tepláreň Ågesta, v prevádzke 1964 – 74, jadrové reaktory umiestnené v podzemí, elektrický výkon 10 MW) a dodávala teplo asi 70 tisíc domácnostiam mestských časti Štokholmu Farsta. R. 1973 – 76 boli postupne uvedené do prevádzky štyri bloky sovietskej jadrovej teplárne pri meste Bilibino na Čukotke s celkovým elektrickým výkonom 44 MW, ktorá dodáva teplo 365 GJ/h mestu Bilibino a blízkemu ťažobnému závodu. Je vybavená kanálovými jadrovými reaktormi moderovanými grafitom a chladenými ľahkou vodou (obdoba jadrového reaktora typu RBMK, rusky reaktor boľšoj moščnosti kanaľnyj), ako aj vloženým okruhom oddeľujúcim chladivo primárneho okruhu od tepelného média (demineralizovaná voda) používaného na prenos tepla na miesto spotreby. Jadrová tepláreň pri Bilibine, ktorá je i v súčasnosti (2011) v prevádzke, je najsevernejšie položeným stacionárnym jadrovým zariadením na svete. Jadrové teplárne slúžiace výlučne na dodávku tepla spotrebiteľom sú finančne oveľa náročnejšie ako kombinované jadrové teplárne, preto sa stavajú v menšej miere.

kalorimetria

kalorimetria [lat. + gr.] — experimentálna metóda na meranie tepelných veličín, napr. tepelnej kapacity, tepla fázovej premeny (→ skupenské teplo), reakčného tepla, a na sledovanie iných fyzikálnych, chemických a biochemických procesov, pri ktorých dochádza k uvoľňovaniu tepla. Kalorimetrické merania fyzikálnych a chemických dejov sú priame (meria sa priamo množstvo uvoľneného alebo spotrebovaného tepla na základe zmeny teploty sústavy) a uskutočňujú sa v kalorimetroch za rôznych podmienok, čomu zodpovedá aj ich konštrukcia. Napr. pri stanovovaní tepelných efektov chemických reakcií (reakčného tepla) sa najčastejšie meria množstvo tepla, ktoré treba sústave izolovanej od okolia dodať pri stálom tlaku (izobaricky), aby sa jej teplota vrátila z konečnej teploty T2 (po uskutočnení chemickej reakcie) na začiatočnú teplotu T1 (pred začiatkom chemickej reakcie). Pri biochemických dejoch sa používa aj nepriama metóda založená na meraní množstva uvoľnených (oxidu uhličitého, amoniaku, močoviny) alebo spotrebovaných látok (kyslíka), ktorých reakčné teplá sú známe. Kombináciu priamej a nepriamej metódy prvýkrát použili 1783 A. L. Lavoisier a P. S. Laplace, keď stanovili spaľovacie teplo uhlíka a z množstva oxidu uhličitého, ktoré vzniklo pri dýchaní pokusného zvieraťa, prišli k záveru, že dýchanie je dej podobný veľmi pomalému spaľovaniu uhlíka, ktoré prebieha v pľúcach bez produkcie viditeľného svetla. V súčasnosti existujú veľmi presné elektronicky ovládané prístroje využívajúce metódu diferenčnej kompenzačnej kalorimetrie (DSC, nesprávne diferenčná skenovacia kalorimetria), umožňujúce skúmať napr. jemné zmeny v štruktúre syntetických polymérov a biopolymérov v závislosti od teploty. Izotermická titračná kalorimetria (ITC) zaznamenáva teplotnú zmenu v reagujúcej sústave látok v závislosti od objemu pridávaného titrantu (reaktanta). Kalorimetria ako jedna z metód entalpiometrie slúži predovšetkým na určovanie termodynamických parametrov. Deje študované pomocou kalorimetrie môžu trvať zlomok sekundy až niekoľko hodín.

inštrumentál

inštrumentál [lat.] — siedmy pád v sústave pádov, odpovedá na otázku (s) kým?, (s) čím?. Primárne vyjadruje okolnosti deja: príslovkové určenie miesta, času, prostriedku, nástroja, pôvodu, činiteľa, spôsobu, zreteľa a i., napr. bežať ulicou, nastať týmto dňom, cestovať vlakom, tĺcť kladivom, natretý farbou, schválený vládou, vítať s radosťou, podobať sa postavami. Spolu s pádmi na vyjadrenie objektu deja vyjadruje zásahový a výsledkový nepriamy objekt, napr. inštrumentál – kývať dverami, akuzatív – kývať dvere; inštrumentál – sálať teplom, akuzatív – sálať teplo. Vo funkcii mennej časti zloženého prísudku vyjadruje prechodný stav, napr. stať sa predsedom, byť žiakom, zdať sa/javiť sa dobrým spoločníkom.

kinéza

kinéza [gr.] — orientačné správanie živočíchov, ktoré závisí od intenzity podnetu, nie však od smeru, odkiaľ podnet prichádza; zmena pohybu živočíchov vyvolaná pôsobením vonkajšieho (abiotického) faktora, napr. tepla, vlhka alebo svetla. Ak živočích reaguje na pôsobenie vonkajšieho faktora zrýchlením pohybu, ide o ortokinézu (napr. pri pásavke zemiakovej rýchlosť premiestňovania vzrastá s intenzitou osvetlenia, aktivita koníkov rodu Locusta sa zvyšuje vo vlhkom a znižuje v suchom prostredí), ak zvyšovaním alebo znižovaním intenzity otáčania, o klinokinézu (hmyz zvyčajne opisuje kruhy, pričom každá zmena podráždenia vyvoláva zmenu polomeru týchto kruhov tak, že sa pohyb jedinca javí, akoby uprednostňoval určitú zónu), ak zmenou správania na teplo, o termokinézu, ak na vlhko, o hydrokinézu (napr. nahromadenie hmyzu v miestach s vyššou teplotou a vlhkosťou), ak na svetlo, o fotokinézu.

Hankar, Paul

Hankar [an-], Paul (Jean-Joseph), 11. 12. 1859 Frameries – 17. 1. 1901 Brusel — belgický architekt a dizajnér nábytku.

Pôvodne študoval aj sochárstvo a kovotepectvo. Pôsobiť začal 1888, od 1894 spolupracoval s architektonickým časopisom L’Émulation. Inšpirovaný dielami francúzskeho architekta E. E. Viollet-le-Duca a anglickým hnutím Arts and Crafts Movement, bol popri V. Hortovi a H. C. van de Velde najvýznamnejším secesným architektom v Bruseli a Belgicku.

V architektúre využíval kontrast materiálov, štruktúr a farieb i rôzne techniky, na odhmotnenie priečelí budov ohýbané železo a zahnuté krivky okenných rámov. Jeho (realizované) návrhy na zariadenie interiérov patria medzi vrcholné diela secesného dizajnu nielen v Belgicku, ale aj vo svete. Rozvinul koncepciu architektúry pre slabšie sociálne vrstvy. Bol zástancom syntézy umení vrátane avantgardnej dekorácie a ornamentov (nové geometrické detaily). Na konci života vypracoval utopistický (nerealizovaný) projekt mesta umelcov, ktorý prispel k vzniku darmstadtskej umeleckej kolónie a inšpiroval umelcov viedenskej secesie.

Hlavné diela: vlastný dom v Bruseli (1893), ktorý je spolu s Hôtel Tassel od V. Hortu (1892 – 93) jednou z prvých secesných budov v Bruseli, obytné domy Zegers-Regnard (1895), Peeters (1896), Renkin (1897, zbúraný) a Ciamberlani (1897), dom maliara Reného Janssenssa (1898), obytný dom Kleyer (1898), dom a dielňa Bartholomé (1898, zbúraný), obchod Niguet (1899) a i.

Jofan, Boris Michajlovič

Jofan, Boris Michajlovič, 28. 4. 1891 Odesa, Ukrajina – 11. 3. 1976 Barvicha neďaleko Moskvy — sovietsky architekt.

Študoval na umeleckej škole v Odese a architektúru v Ríme (absolvoval 1916). R. 1917 – 24 pôsobil ako samostatný architekt v Ríme, kde o. i. navrhol budovu sovietskeho veľvyslanectva (1923). Jeho rané diela predstavujú syntézu neoklasicizmu a modernej architektúry (najmä konštruktivizmu, ktorý sa prejavil v inovatívnych dispozičných riešeniach). Princípy konštruktivizmu sa najviac prejavili na stavbe vládneho sanatória v Barviche v blízkosti Moskvy (1929 – 34), ktorého architektúra sa vyznačuje modernou ľahkosťou a eleganciou. Jeho najvýznamnejším raným dielom bol obytný dom v Moskve nazývaný Dom na nábreží (1928 – 31, oficiálny názov Dom vlády), mohutná bloková stavba s viacerými vnútornými dvormi, kde boli byty vysokých vládnych úradníkov. Okrem bytov, ktoré mali na to obdobie vysoký štandard, tam bolo i kino, divadlo, reštaurácie a obchody. V 30. rokoch 20. stor. prevážili v jeho tvorbe neoklasické princípy a formy (napr. ťažké blokové vertikálne piliere na fasádach), pričom sa prispôsobil doktrínam stalinistickej architektúry socialistického realizmu. Jeho najvýznamnejším nerealizovaným dielom bol návrh na Palác sovietov v Moskve (projekt 1931 – 32 s V. G. Geľfrejchom a Vladimirom Alexejevičom Ščukom, *1878, †1939) koncipovaný ako syntéza architektúry, sochárstva a dekoratívnych umení v monumentálnom meradle. V podobnom neoklasickom duchu realizoval Sovietsky pavilón na Výstave umení a techniky v modernom živote v Paríži (1937), ktorému dominovala monumentálna socha V. I. Muchinovej. V neskoršej tvorbe sa venoval najmä návrhom obytnej architektúry (obytný dom v Moskve, 1962 – 69).

Brandys, Marian

Brandys, Marian, pseudonym Zosia, 25. 1. 1912 Wiesbaden, Nemecko – 20. 11. 1998 Varšava — poľský prozaik a publicista. Brat K. Brandysa. Pôvodne sa predstavil ako autor reportáží a cestopisov, v ktorých zobrazil zážitky z rokov svojho zahraničného pôsobenia: Talianske stretnutia (Spotkania włoskie, 1949), Začiatok príbehu (Początek opowieści, 1951), Dom znovuzískaného detstva (Dom odzyskanego dzieciństwa, 1953), Z Káhiry do Addis Abeby (Od Kairu do Addis Abeby, 1957), O kráľoch a kapuste (O królach i kapuście, 1959). V neskorších dielach sa zameral na historickú faktografiu, ktorou dokumentoval formovanie sa moderného národného povedomia Poliakov: Neznáme knieža Poniatowski (Nieznany książe Poniatowski, 1960), Najnádejnejší dôstojník (Oficer największych nadziei, 1964), Trampoty s pani Walewskou (Kłopoty z panią Walewską, 1969), pentalógia Koniec sveta kavaleristov (Koniec świata szwoleżerów, 1972 – 79).

Hartford

Hartford [hárt-] — mesto v USA, hlavné mesto štátu Connecticut; 123-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,214 mil. obyvateľov (2016). Priemysel strojársky a jemnej mechaniky. Finančné centrum, sídlo viacerých poisťovacích spoločností. Jedno z najstarších miest v USA, vzniklo 1635 ako Newtown pri holandskej pevnosti (založenej okolo 1633), od 1637 súčasný názov. Stavebné pamiatky: Old State House (1792 – 96, dnes múzeum), katedrála Christ Church (1828 – 29), Dom spisovateľky H. Stoweovej-Beecherovej (1871), Dom Marka Twaina (1874), Cheney Building (1875 – 76), The State Capitol (1878) a i. Na prelome 60. a 70. rokov 20. stor. bolo postavených mnoho administratívnych budov. Univerzita (založená 1957) a viaceré vysoké školy, napr. Trinity College (založená 1823), Hartford Graduate Center (založená 1955), múzeá, napr. jedno z najstarších amerických umeleckohistorických múzeí Wadsworth Atheneum (založené 1844).

Hjørring

Hjørring [jöreng] — mesto v severnej časti Dánska v administratívnej oblasti Nordjylland (Severné Jutsko), administratívne stredisko okresu (kommune) Hjørring; 26-tis. obyvateľov (2019). Priemysel potravinársky, textilný, kovoobrábací, strojársky. Dopravná križovatka. Osídlené už v prehistorickom a ranohistorickom období. Okolo 1150 dostalo mincové právo, 1243 mestské práva. Viacero požiarov, posledný 1819 narušil pôvodný vzhľad mesta.

Stavebné pamiatky: zachované stredoveké centrum s hustou sieťou uličiek, kostoly Sankt Olai Kirke (pôvodne 1. polovica 11. stor.), Sankt Catharinæ Kirke (pôvodne okolo 1240) a Sanct Hans Kirke (polovica 14. stor.), remeselný dom Håndværkenes Hus (dnes múzeum), sedliacky dom Odden Manor (15. – 16. stor.), radnica (1834) a i. Viacero múzeí, o. i. historické múzeum regiónu Vendsyssel (1989). Juhozápadne od Hjørringu kúpeľné mestečko Løkken s vyhľadávanými plážami.

Aquileia

Aquileia [akuileja] — mesto v severových. Taliansku v kraji Friuli-Venezia Giulia asi 9 km od Jadranského mora; 3,4 tis. obyvateľov (2014).

Významné antické mesto založené Rimanmi 181 pred n. l. Strážilo dôležitý prechod cez Júlske Alpy do sev. Itálie. Cez Aquileiu viedla Via Aemilia na východ a Jantárová cesta do str. Podunajska a k Baltu. Výhodná poloha a obchodné kontakty zabezpečili mestu rozkvet, takže vo 4. stor. n. l. patrila Aquileia k najväčším mestám Rímskej ríše. R. 452 dobytá a zničená hunským vojvodcom Atilom. Neskôr znova vybudovaná, ale už nikdy nedosiahla bývalý rozmach. Od 3. stor. sídlo biskupstva, 558 alebo 568 – 1751 sídlo Aquilejského patriarchátu, ktorý v 9. – 11. stor. vysielal misie medzi Slovanov a Maďarov. Archeologické nálezisko so zvyškami rímskych stavieb.

Stavebné pamiatky: dóm – trojloďová románska bazilika (Basilica patriarcale di Santa Maria Assunta, vybudovaná v 11. stor. na mieste ranokresťanských stavieb zo 4. stor., prestavaná v 14. stor.) so zachovanými freskami a mozaikami (najstaršie zo 4. stor.), kampanila (11. – 14. stor.), baptistérium (koniec 4. stor.). Múzeá. Archeologický areál s rímskymi antickými pamiatkami a dóm (bazilika) sú od 1998 zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Havlíčkův Brod

Havlíčkův Brod — okresné mesto v Česku v kraji Vysočina v sev. časti Českomoravskej vrchoviny na rieke Sázava; 23-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, textilný, potravinársky, chemický (výroba plastov). Železničný uzol.

Vzniklo v polovici 13. stor. ako Smilov Brod, od 1308 nazývané Nemecký Brod. R. 1422 tam vojská J. Žižku porazili cisára Žigmunda a mesto vypálili. Od 1637 kráľovské mesto, 1639 vypálené Švédmi. R. 1945 nazvané podľa K. Havlíčka Borovského, ktorý v ňom dlhé roky pôsobil.

Stavebné pamiatky: Nová radnica (pôvodne tzv. Stará rychta z 13. stor., 1913 neobarokové priečelie), Stará radnica (pôvodne neskorogotická, 1662 renesančne prestavaná; dnes knižnica), Kostol nanebovzatia Panny Márie (pôvodne ranogotický z 1350, v 1. pol. 17. stor. barokovo prestavaný), Havlíčkov dom (renesančný zo 16. stor., 1871 neogoticky upravený; od 1871 patril otcovi K. Havlíčka Borovského, dnes okresné múzeum s Havlíčkovou expozíciou), renesančný Stamicov dom (koniec 16. stor.; zač. 18. stor. bol jeho majiteľom otec hudobníka J. A. Stamica).

Kiskunfélegyháza

Kiskunfélegyháza [kiš- -leď-] — mesto v str. Maďarsku v župe Bács-Kiskun vo Veľkej dunajskej kotline juhových. od Budapešti; 31-tis. obyvateľov (2013). Priemysel chemický, obuvnícky, odevný, potravinársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, zeleniny, viniča). Dopravná križovatka na trase Budapešť – Segedín.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1389 ako Feledház, od 16. stor. Kiskunság. R. 1526 úplne zničené Turkami, obnovené až 1743, do 1876 významné centrum regiónu.

Stavebné pamiatky: barokový Kostol navštívenia Panny Márie (1744 – 53, zrekonštruovaný 2005), novorenesančný Kostol sv. Štefana (1873 – 80), secesné námestie z konca 19. stor. s radnicou (1909 – 11), regionálne múzeum (Kiskun Múzeum, založené 1902; od 1939 sídli v barokovej budove z 2. pol. 18. stor.), pod ktorej správu patria aj rodný dom F. Móru (od 1972) a pamätný dom S. Petőfiho (od 2013).

Aichingerová, Ilse

Aichingerová (Aichinger), Ilse, 1. 11. 1921 Viedeň – 11. 11. 2016 tamže — rakúska spisovateľka, manželka G. Eicha. V prozaickej tvorbe spájala realizmus s transcendentálnym zobrazovaním javov, uplatnila parabolu. V románe Väčšia nádej (Die grössere Hoffnung, 1948) zobrazila osudy a túžby rasovo prenasledovaného dievčatka počas fašizmu, v próze Spútaný (Der Gefesselte, 1953) vychádza zo sartrovskej koncepcie slobody. Vo svojej tvorbe variovala modely poznania, overovala si prvky konkrétnej epiky, odmietala konvenčnosť slov: prózy Eliza Eliza (1965), Zlé slová (Schlechte Wörter, 1976). Jej zobrané básne vyšli pod názvom Premrhané rady (Verschenkter Rat, 1978). Jej poviedka Otvorená ordonancia (Die geöffnete Order, 1953) vyšla v antológii Lebo človek hľadá teplo: nemecké poviedky dvoch desaťročí (Deutsche Erzählungen aus zwei Jahrzehnten, 1960; slov. 1969). Nositeľka viacerých ocenení, napr. Ceny Nelly Sachsovej (1971), Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1995) a Veľkej rakúskej štátnej ceny za literatúru (1995).

hrnčiarska pec

hrnčiarska pec — pec používaná hrnčiarom na vypaľovanie hrnčiny.

Takmer každá hrnčiarska pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory, v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Hrnčiarska pec môže byť postavená z rozličných, najčastejšie však z keramických materiálov odolných proti opakovaným vysokým teplotám. Najčastejším palivom používaným na vypaľovanie keramiky v hrnčiarskej peci bolo drevo, pričom vypaľovacia teplota dosahovala okolo 1 000 °C. Hrnčiarska pec prešla zložitým vývojom; existuje viacero typov v závislosti od stupňa rozvoja výroby keramiky a technológie jej výpalu. K najstarším typom patrí jednoduchá jama vyhĺbená do svahu, pričom plameň smeroval nahor (archaický spôsob, na Slovensku používaný do konca 18. stor.). Hrnčiarske pece stáli samostatne na dvore (tzv. poľné pece s otvorenou alebo uzatvorenou vrchnou časťou a s plameňom stúpajúcim smerom nahor) alebo boli súčasťou domu či dielne (napr. tzv. kasselské pece s plameňom prúdiacim vodorovne, ktoré hrnčiari prevzali od džbánkarov v 19. stor.). V súčasnosti boli tradičné hrnčiarske pece takmer úplne nahradené modernými elektrickými alebo plynovými keramikárskymi pecami, výnimočne sa používajú aj staršie spôsoby.

katabolické reakcie

katabolické reakcie, katabolizmus — reakcie prebiehajúce v živých systémoch, pri ktorých sa zložité, spravidla makromolekulové zlúčeniny bohaté na energiu (lipidy, proteíny, sacharidy) štiepia na jednoduché zlúčeniny, súčasť metabolizmu. Katabolické reakcie aeróbnych organizmov (→ aerób) sú oxidačné (prevažne dehydrogenačné) a sú spojené s trávením potravy. Uvoľňuje sa pri nich energia, ktorú organizmus viaže v molekulách adenozíntrifosfátu (ATP) a využíva na energetické krytie mnohých reakcií a biologických funkcií alebo ako teplo na udržiavanie stálosti vnútorného prostredia organizmu (tepelná homeostáza).

Katabolizmus prebieha v troch fázach. V prvej fáze sa makromolekulové zlúčeniny bez prístupu vzduchu štiepia na svoje štruktúrne jednotky, napr. proteíny na aminokyseliny, sacharidy prevažne na ᴅ-glukózu a i. monosacharidy, lipidy na mastné kyseliny a glycerol. V druhej fáze sa tieto zlúčeniny viacstupňovými reakciami štiepia na oxid uhličitý CO2, acetylkoenzým A a energeticky bohaté látky ATP, NADH a FADH2. V tretej fáze acetylkoenzým A vstupuje do citrátového cyklu, na ktorý nadväzuje dýchací reťazec. Súbežne s katabolickými reakciami prebiehajú v organizme anabolické reakcie; pri prevahe anabolických reakcií dochádza k syntéze telesnej hmoty, pri prevahe katabolických reakcií dochádza k jej odbúravaniu.

Adria

Adria — mesto v Taliansku v kraji Benátsko, 4 m n. m.; 20-tis. obyvateľov (2016). Najstaršie mesto Benátska, založené Etruskmi (Atria, Hatria). Podľa jeho latinského názvu Adria (aj Hadria) sa Jadranské more predtým nazývalo Adriatické (lat. mare Adriaticum). V súčasnosti vplyvom naplavenín Pádu a Adiže 23 km od mora. Archeologické múzeum. Dóm z 11. stor.

António

António, dom, 1531 – 25. 8. 1595 Paríž — nelegitímny syn portugalského infanta Luísa (*1506, †1555) a vnuk Manuela I., prior kláštora v Crate. Pretendent portugalského trónu popri kandidatúre svojho bratanca, španielskeho kráľa Filipa II. V bitke pri Alcántare sa postavil na odpor španielskemu vojsku, bol porazený a odišiel do francúzskeho exilu. Odtiaľ sa pokúšal organizovať proti Filipovi II. odpor pomocou Francúzov a 1589 pomocou Angličanov, ale pochod na Lisabon sa skončil neúspešne.

apostrof

apostrof [gr. > lat.], odsuvník — grafické znamienko () označujúce vynechávanie hlásky na konci slova. Napr.: čos’, kdes’, bys’, ver’, hor’, nač’. Ako básnická figúra sa uplatňuje v básnickom texte na vyváženie rytmu vo veršoch. Dnes sa používa iba zriedkavo. Známe sú apostrofy typu z dom do domu, môžbyť a i.

Chelmsford

Chelmsford [čelm-] — mesto v Spojenom kráľovstve v Anglicku 42 km severovýchodne od Londýna v doline rieky Chelmec, administratívne stredisko grófstva Essex; 118-tis. obyvateľov (2017). Obchodné stredisko. Priemysel elektronický, strojársky, optický, potravinársky.

Vzniklo v 12. stor. na mieste bývalého rímskeho mesta Caeseromagnus.

Stavebné pamiatky: katedrála (19. stor., na mieste staršieho kostola z 13. stor. prestavaného v 15. – 16. stor.), klasicistický dom Shire Hall (bývalý súd, 1791), železničný viadukt (1843), historické múzeum.

Ishak, Abú

Ishak, Abú, 1. 11. 1926 Širangal, región Dháka, Bangladéš – 2003 Dháka — bengálsky prozaik považovaný za jedného z najlepších spisovateľov Bangladéša. Pôsobil v diplomatickej službe. Vo svojom najúspešnejšom románe Začarovaný dom (Súrdža-dighal bári, 1955) vykreslil obraz márneho zápasu ženy s predsudkami islamskej spoločnosti. Autor diel Naplavený ostrov v rieke Padme (Padmar palidvíp, 1986) a Falzifikát (Džál, 1988). Nositeľ niekoľkých literárnych ocenení.

Jakubov vankúš

Jakubov vankúš — kameň, ktorý si podľa Starého zákona (1 M 28,11) položil pod hlavu biblický patriarcha Jákob a na ktorom sa mu sníval sen o Božom zasľúbení (miesto, na ktorom kameň ležal, nazval Bétel, t. j. Boží dom); aj ľudový názov kultového kameňa často pokladaného za vtelenie Boha alebo za jeho príbytok. Podľa starej škótskej legendy je Jakubov vankúš identický s korunovačným kameňom zo Scone.

Hardouin-Mansart, Jules

Hardouin-Mansart [árduen mansár], Jules, vlastným menom Jules Hardouin, 16. 4. 1646 Paríž – 11. 5. 1708 Marly le Roi — francúzsky architekt, prasynovec a spočiatku i žiak F. Mansarta, 1668 prijal jeho meno.

Bol žiakom Libérala Bruanta (*asi 1637, †1697), s ktorým 1666 postavil Hôtel Vendôme v Paríži. R. 1667 postavil dom v Paríži na Rue des Tournelles, ktorý 1687 prestaval na svoju rezidenciu (od 1693 Hôtel Sagonne), 1669 – 72 malý mestský dom pre Henriho de Guénégaud, 1670 – 71 vo Versailles 3 rovnaké vily a 1672 Hôtel de Bouillon (zničený). R. 1673 na príkaz J.-B. Colberta navštívil Languedoc, kde kontroloval práce na Canal des Doux-Mers. R. 1673 – 75 navrhol Hôtel de Ville v Arles, pri ktorom sa inšpiroval poslednou stavbou svojho predchodcu L. Le Vaua vo Versailles. V pol. 70. rokov 17. stor. začal pracovať pre Ľudovíta XIV., 1674 bol poverený prestavať zámok v Clagny (1675 – 83, zničený 1769) a 1675 navrhol kráľovský Pavillon du Val v Saint-Germain-en-Laye. R. 1676 bol poverený vybudovať dóm Invalidovne v Paríži (1676, hlavná časť bola ukončená 1691, dekorácie 1699, celá budova bola vysvätená 1706), jeden z najvýznamnejších príkladov francúzskeho klasicizujúceho baroka. R. 1678 – 89 rozširoval Versailles, kde navrhol Zrkadlovú sieň (1678 – 84) a severné i južné krídlo, rozšíril Oranžériu (1681) a od 1689 pracoval na kráľovskej kaplnke, ktorú neskôr dokončil R. de Cotte. R. 1681 sa stal hlavným kráľovským architektom, 1683 bol povýšený do šľachtického stavu. R. 1685 vypracoval plány pre Place de Victoire a Place de Vendôme (navrhnuté 1685, postavené až 1699) v Paríži. R. 1684 – 86 postavil kostol Notre-Dame vo Versailles, 1688 – 91 prestaval zámok v Chantilly a i. Upravoval zámocký park vo Versailles, v ktorom 1687 – 88 postavil Veľký Trianon (pokým nebol postavený Malý Trianon, 1762 – 68, sa nazýval Trianon de Marbre — Mramorový Trianon). Od 1699 hlavný inšpektor kráľovských stavieb.

Cheb

Cheb — mesto v západnej časti Česka pri hranici s Nemeckom v Chebskej panve na rieke Ohře v Karlovarskom kraji, administratívne stredisko okresu Cheb; 32-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, textilný, potravinársky, stavebných materiálov, drevársky, kovoobrábací (výroba súčiastok do automobilov); hospodársky rozvoj po 1989 po otvorení hraníc s Nemeckom. Cestný a významný medzinárodný železničný uzol, železničný a dva cestné priechody do Nemecka.

Vyvinulo sa v okolí slovanského hradiska, ktoré vzniklo začiatkom 10. stor., prvýkrát spomínané 1061, od 1. polovice 12. stor. mesto. R. 1147 ho získali Štaufovci. Už v 12. stor. bolo opevnené, od 13. stor. dvojitou hradbou. R. 1270 takmer celé mesto vyhorelo. V 2. polovici 12. stor. a v 13. stor. ponemčené. R. 1322 sa stalo súčasťou Zemí Českej koruny. R. 1793 sa Cheb podieľal na vzniku Františkových Lázní, ktoré do 1851 tvorili časť mesta. R. 1938 – 45 patrilo Nemecku.

Stavebné pamiatky: hrad (typ románskej cisárskej falce, významný zachovaný príklad štaufovskej architektúry) postavený Fridrichom I. Barbarossom pravdepodobne 1167 – 88 na mieste slovanského hradiska, prestavaný v 15. stor., v 17. stor. premenený na pevnosť, zreštaurovaný na konci 19. stor. Najvýznamnejšou stavbou hradu je dvojposchodová neskororománska Kaplnka sv. Erharda a Uršuly so sochárskou výzdobou, ktorá vznikla po 1180; farský Kostol sv. Mikuláša a Alžbety (pôvodne románsky, 20. roky 13. stor., neskorogoticky prestavaný 1456 – 70, zreštaurovaný v 19. stor.); kláštor františkánov s Kostolom zvestovania Panny Márie (13. stor., barokovo prestavaný v 2. polovici 18. stor.); barokový kláštor klarisiek s Kostolom sv. Kláry (K. Dientzenhofer, 1707 – 11, dnes koncertná a výstavná sieň); Kostol sv. Václava (1674 – 89); Kostol sv. Bartolomeja (1414, zrekonštruovaný v 2. polovici 20. stor.); baroková nová radnica (1723 – 28, dnes galéria výtvarného umenia); na hlavnom námestí súbor stredovekých budov, tzv. Špalíček (15. stor.), Schirdingerovský dom (14. – 15. stor.), Pachelbov dom (nazývaný aj Mestský dom, pôvodne gotický, barokovo prestavaný); neorenesančné divadlo (1874); meštianske, v jadre gotické, zväčša renesančne a barokovo prestavané domy. Múzeum (založené 1873), knižnica, divadlo a galérie.

Filémón a Baukis

Filémón a Baukis, lat. Philemon a Baucis — v antickej mytológii starček a starenka žijúci v chudobe v maloázijskej Frýgii. Vľúdne prijali do svojho príbytku boha Dia (Zeus) a Herma, ktorí v prestrojení za žobrákov putovali po krajine a po odmietnutí u bohatých márne hľadali nocľah. Zeus a Hermés sa obyvateľom krajiny pomstili potopou, dom Filémóna a Baukidy však premenili na chrám. Starčekom splnili aj prianie zomrieť v jednej chvíli, Filémón a Baukis sa premenili na stromy, ktoré rástli vedľa seba.

Téma literárne spracovaná Ovídiom (Premeny, 8. kniha, 611. – 724. verš).

Hauskrecht, Julián

Hauskrecht, Julián, 20. 6. 1940 Bratislava — slovenský architekt.

Najčastejšie spolupracoval so Š. Svetkom a Š. Ďurkovičom. Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia viedol spolu so Š. Svetkom Štátny výskumný, projektový a typizačný ústav. Diela: terasovitý obytný dom na Medenej ulici v Bratislave (1968 – 74, so Š. Svetkom), hotel Poľana v Tatranskej Javorine (1973 – 77, so Š. Svetkom, Š. Durkovičom a F. Husovským), projekt hotela Forum v Bratislave (1988 – 89, s viacerými spoluautormi, dnes hotel Crowne Plaza).

Nositeľ Ceny D. Jurkoviča (1977, za projekt hotela Poľana).

Herford

Herford — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko; 67-tis. obyvateľov (2017). Priemysel nábytkársky, chemický (výroba plastov), potravinársky, kovoobrábací, textilný, odevný, výroba kobercov. Vzniklo pri ženskom kláštore založenom koncom 8. stor., asi od 12. stor. mesto, v 14. – 16. stor. člen Hanzy. Stavebné pamiatky: dóm Sankt Marien und Pusinna (okolo 1220 – 80; jeden z najstarších veľkých vetsfálskych halových kostolov), kostoly Jakobikirche (14. stor.; barokový inventár) a Johanniskirche (gotické okná, vyrezávaná empora zo 17. stor.), gotický kláštor s kostolom Marienkirche (1011, okolo 1290 – 1350 prestavané). Divadlo, filharmónia, múzeá.

Héródés Attikos

Héródés Attikos, genitív Héróda Attika, 101 alebo 102 Maratón – 177 alebo 178 tamže — grécky rečník, aticista, vplyvná osobnosť rímskej politickej správy, o. i. konzul (143). Uznávaný cisármi Hadriánom i Antoninom Piom, vychovávateľ budúceho cisára Marca Aurelia a jeho spoluvládcu Lucia Aurelia Vera. Financoval mnohé verejné stavby najmä v Olympii, Delfách a Aténach, napr. štadión a Ódeion. Jeho dom bol jedným z literárnych stredísk Grécka. Z literárneho diela (listy, reči) sa zachovala iba reč O štáte (Peri politeias), v ktorej tak skvelo imitoval jazykovú kultúru Atén klasického obdobia, že ju niektorí bádatelia datovali do 5. stor. pred n. l.

Kohtla-Järve

Kohtla-Järve — mesto v severových. Estónsku v okrese Ida-Viru; 43-tis. obyvateľov (2013). Významný ťažobný (významné stredisko ťažby bituminóznych bridlíc i napriek jej výraznému poklesu 1991 súvisiacemu s poklesom vývozu do Ruska), energetický a chemický (o. i. výroba priemyselných hnojív, živočíšnych olejov a kyseliny benzoovej) priemysel, ďalej priemysel potravinársky, stavebných materiálov, odevný a nábytkársky.

S ťažbou bridlíc sa v oblasti začalo 1916, nové sídlo bolo vybudované 1924, od 1946 mesto. Neskôr boli ku Kohtla-Järve pripojené ďalšie okolité sídla. Dom kultúry v štýle socialistického realizmu (1952). Múzeum bituminóznych bridlíc (1966).

keramikárska pec

keramikárska pec — súhrnný názov účelových pecných zariadení určených na vypaľovanie umeleckej a umeleckoremeselnej keramiky. Podľa typu paliva (zdroja tepla) sa delia na tradičné, v ktorých sa ako palivo používa drevo (v minulosti najčastejšie palivo), prípadne uhlie alebo koks, a moderné, najčastejšie elektrické, plynové alebo vykurované olejom alebo naftou. Spôsob, akým sa keramika v keramikárskej peci vypaľuje, sa výraznou mierou podieľa na jej výtvarnom stvárnení. Pece sa v priebehu tisícročí vyvíjali a zdokonaľovali, pričom vzniklo množstvo rozličných typov charakteristických pre jednotlivé kultúrne oblasti.

Základný princíp pecí vykurovaných drevom a používaných už v staroveku sa v podstate nezmenil (na Slovensku sa tradičné pece používali ako hrnčiarske pece). Takmer každá tradičná pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory (nazývanej aj pecište), v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Podľa smeru stúpania plameňa ku komínu sa tradičné pece rozdeľujú na tri typy: s plameňom stúpajúcim vertikálne (smerom nahor; vývojovo najstarší typ, pecište sa nachádza priamo nad ohniskom, ohnisko a pecište sú obvykle predelené roštom alebo kanálmi, cez ktoré prúdi teplo), s plameňom prúdiacim horizontálne (vodorovne) a so zvratným plameňom (tzv. ležatá pec; plameň vystupuje zospodu z ohniska k stropu komory, odkiaľ smeruje pomedzi výrobky nadol do odťahových otvorov v dne alebo v spodnej časti komory). V peciach so zvratným plameňom sa tepelná energia získaná z paliva využíva najefektívnejšie a najlepšie sa vyrovnávajú teplotné rozdiely vo vypaľovacom priestore (v Európe sa začali takéto pece využívať v 13. stor. v Porýní pri výrobe nádob z vysoko vypaľovaného kameninového črepu so soľnou glazúrou).

Viacero druhov keramikárskych pecí vzniklo v Číne. Už v období dynastie Šang (1600 – 1100 pred n. l.) sa vypaľovala kamenina v peciach s vertikálne stúpajúcim plameňom pri teplote okolo 1 220 °C, v období bojujúcich štátov (475 – 221 pred n. l.) boli vyvinuté pece s takmer horizontálne prúdiacim plameňom, v ktorých sa dosahovali vysoké teploty (približne v období dynastie Sung, 960 – 1279, sa začalo na vykurovanie pecí používať aj uhlie). Najcharakteristickejšími tradičnými pecami v Číne sú pec typu mantu a tzv. dračia pec. Dračie pece, ktoré sa používali na vypaľovanie kameniny, keramiky a porcelánu, boli budované v mierne stúpajúcom svahu, mali niekoľko za sebou umiestnených komôr a dosahovali dĺžku až niekoľko desiatok metrov (napr. pece v stredisku výroby seladónu Lung-čchüan v provincii Če-ťiang mali dĺžku až 60 m a vypaľovalo sa v nich niekoľko tisíc výrobkov pri priemernej teplote 1 250 °C); používali sa aj v Kórei a Japonsku.

V súčasnosti sa na vypaľovanie predmetov vytvorených profesionálnymi výtvarníkmi používajú všetky typy keramikárskych pecí (tradičné pece najstaršieho typu, v ktorých sa počas pálenia nachádzajú výrobky spolu s koksovým palivom, pece, v ktorých sa dymom a zamedzením prístupu kyslíka priestor zadymuje a vytvára sa redukčná atmosféra, i najmodernejšie plynové a elektrické keramikárske pece).