Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 565 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Genbaku dómu

Genbaku dómu — Hirošimský pamätník mieru (→ Hirošima).

akceptačný dom

akceptačný dom, angl. accepting house — špecializovaná banka na vykonávanie akceptu zmeniek. Aby mohla vykonávať túto činnosť, musí splniť určité kapitálovo prevádzkové podmienky. Zmenky akceptované akceptačnými bankami sú považované za bezpečné cenné papiere, s ktorými možno obchodovať na zmenkových trhoch. Tento typ špecializovaných bánk sa vyskytuje len v niektorých bankových systémoch, napr. v Spojenom kráľovstve, v rámci svojej podnikateľskej činnosti akcept zmeniek zvyčajne vykonávajú univerzálne banky.

aktívny povrch

aktívny povrchmeteorol. styčná plocha medzi litosférou alebo hydrosférou a atmosférou Zeme (povrch pôdy, vodná hladina, povrch ciest alebo striech domov ap.), na ktorej sa odráža a absorbuje slnečné žiarenie a premieňa na iné druhy energie, najmä na teplo. V prípade rastlinného porastu je aktívny povrch rozložený do veľkého počtu jednotlivých plôch; ide o aktívnu zónu. Aktívny povrch, ktorý svojimi vlastnosťami (albedo, drsnosť, teplota a vlhkosť) ovplyvňuje najnižšie vrstvy ovzdušia, patrí k hlavným klimatickým faktorom vytvárajúcim klímu. Pojem aktívny povrch zaviedol ruský klimatológ Alexandr Ivanovič Vojejkov (*1824, †1916).

Kde domov můj

Kde domov můj — štátna hymna Českej republiky (od 1. 1. 1993). R. 1918 – 39 a 1945 – 92 prvá časť československej štátnej hymny, ktorej druhú časť tvorila štátna hymna dnešnej Slovenskej republiky Nad Tatrou sa blýska. Pôvodne bola uvedená ako pieseň v divadelnej hre Fidlovačka J. K. Tyla (premiéra 21. 12. 1834 v Stavovskom divadle v Prahe), hudbu napísal F. Škroup, ktorý čiastočne upravil aj text. Pieseň si získala popularitu, zľudovela a stala sa národnou piesňou, ktorej lyrická melódia a text s témou hľadania národnej identity výstižne vyjadrovali obrodenské úsilie českého národa. Rýchlo sa rozšírila nielen v mnohých českých variantoch a parafrázach, ale aj v prekladoch v cudzích jazykoch (v 19. stor. sa spievala aj so slovenským textom).

Štátna hymna Českej republiky

Kde domov můj,

kde domov můj.

Voda hučí po lučinách,

bory šumí po skalinách,

v sadě skví se jara květ,

zemský ráj to na pohled!

A to je ta krásná země,

země česká, domov můj,

země česká, domov můj!

kalorimetria

kalorimetria [lat. + gr.] — experimentálna metóda na meranie tepelných veličín, napr. tepelnej kapacity, tepla fázovej premeny (→ skupenské teplo), reakčného tepla, a na sledovanie iných fyzikálnych, chemických a biochemických procesov, pri ktorých dochádza k uvoľňovaniu tepla. Kalorimetrické merania fyzikálnych a chemických dejov sú priame (meria sa priamo množstvo uvoľneného alebo spotrebovaného tepla na základe zmeny teploty sústavy) a uskutočňujú sa v kalorimetroch za rôznych podmienok, čomu zodpovedá aj ich konštrukcia. Napr. pri stanovovaní tepelných efektov chemických reakcií (reakčného tepla) sa najčastejšie meria množstvo tepla, ktoré treba sústave izolovanej od okolia dodať pri stálom tlaku (izobaricky), aby sa jej teplota vrátila z konečnej teploty T2 (po uskutočnení chemickej reakcie) na začiatočnú teplotu T1 (pred začiatkom chemickej reakcie). Pri biochemických dejoch sa používa aj nepriama metóda založená na meraní množstva uvoľnených (oxidu uhličitého, amoniaku, močoviny) alebo spotrebovaných látok (kyslíka), ktorých reakčné teplá sú známe. Kombináciu priamej a nepriamej metódy prvýkrát použili 1783 A. L. Lavoisier a P. S. Laplace, keď stanovili spaľovacie teplo uhlíka a z množstva oxidu uhličitého, ktoré vzniklo pri dýchaní pokusného zvieraťa, prišli k záveru, že dýchanie je dej podobný veľmi pomalému spaľovaniu uhlíka, ktoré prebieha v pľúcach bez produkcie viditeľného svetla. V súčasnosti existujú veľmi presné elektronicky ovládané prístroje využívajúce metódu diferenčnej kompenzačnej kalorimetrie (DSC, nesprávne diferenčná skenovacia kalorimetria), umožňujúce skúmať napr. jemné zmeny v štruktúre syntetických polymérov a biopolymérov v závislosti od teploty. Izotermická titračná kalorimetria (ITC) zaznamenáva teplotnú zmenu v reagujúcej sústave látok v závislosti od objemu pridávaného titrantu (reaktanta). Kalorimetria ako jedna z metód entalpiometrie slúži predovšetkým na určovanie termodynamických parametrov. Deje študované pomocou kalorimetrie môžu trvať zlomok sekundy až niekoľko hodín.

kalória

kalória [lat.], zn. cal — staršia jednotka tepla (množstva tepla) nepatriaca do sústavy SI. Predstavuje množstvo tepla potrebného na zohriatie 1 g vody zo 14,5 °C na 15,5 °C. V minulosti sa v technickej praxi používala násobná jednotka kilokalória (zn. kcal, 1 kcal = 1 000 cal). Kalória sa aj v súčasnosti často používa (hoci na Slovensku nie je povolenou jednotkou) v tabuľkových údajoch energetickej hodnoty potravín, na vyjadrenie kalorickej spotreby organizmov ap. Jednotkou tepla v sústave SI je joule (J), 1cal = 4,186 8 J.

koeficient tepelnej vodivosti

koeficient tepelnej vodivosti — veličina charakterizujúca vedenie tepla v látkach, konštanta úmernosti medzi tokom tepla prechádzajúcim za jednotku času cez jednotkovú plochu (hustotou tepelného toku) a gradientom teploty. Vo všeobecnosti je to tenzorová veličina, môže mať rôznu hodnotu pri vedení tepla v rôznych smeroch. Koeficient tepelnej vodivosti patrí k základným charakteristikám materiálov a jeho fyzikálnou jednotkou je W/mK.

jadrová tepláreň

jadrová tepláreň — tepláreň, v ktorej sa energia vyprodukovaná reťazovou štiepnou reakciou využíva na výrobu tepla a elektrickej energie. Spravidla ide o kombinovanú výrobu tepla a elektrickej energie, pričom dodávky obidvoch druhov energie od seba závisia. Jadrová tepláreň sa od jadrovej elektrárne líši najmä menším tepelným výkonom jadrového reaktora a jeho konštrukciou, ktorá umožňuje výstavbu jadrovej teplárne v bezprostrednej blízkosti spotrebiteľa tepla. Prvá jadrová tepláreň bola postavená vo Švédsku (jadrová tepláreň Ågesta, v prevádzke 1964 – 74, jadrové reaktory umiestnené v podzemí, elektrický výkon 10 MW) a dodávala teplo asi 70 tisíc domácnostiam mestských časti Štokholmu Farsta. R. 1973 – 76 boli postupne uvedené do prevádzky štyri bloky sovietskej jadrovej teplárne pri meste Bilibino na Čukotke s celkovým elektrickým výkonom 44 MW, ktorá dodáva teplo 365 GJ/h mestu Bilibino a blízkemu ťažobnému závodu. Je vybavená kanálovými jadrovými reaktormi moderovanými grafitom a chladenými ľahkou vodou (obdoba jadrového reaktora typu RBMK, rusky reaktor boľšoj moščnosti kanaľnyj), ako aj vloženým okruhom oddeľujúcim chladivo primárneho okruhu od tepelného média (demineralizovaná voda) používaného na prenos tepla na miesto spotreby. Jadrová tepláreň pri Bilibine, ktorá je i v súčasnosti (2011) v prevádzke, je najsevernejšie položeným stacionárnym jadrovým zariadením na svete. Jadrové teplárne slúžiace výlučne na dodávku tepla spotrebiteľom sú finančne oveľa náročnejšie ako kombinované jadrové teplárne, preto sa stavajú v menšej miere.

calor

calor [ka-; lat.] — teplo, jeden z piatich základných prejavov povrchového zápalu (sčervenanie, teplo, opuch, bolesť, porucha funkcie). Pri zápale sa zvyšuje prekrvenie postihnutej oblasti (napr. kože), čo sa navonok prejaví zreteľným zvýšením teploty v mieste zápalu.

kalorimeter

kalorimeter [lat. + gr.] — zariadenie na meranie tepelných veličín pri fyzikálnych, chemických a biochemických dejoch (→ kalorimetria). Jednoduchý kalorimeter tvorí nádoba tepelne izolovaná od okolia (často je to Dewarova nádoba, ktorá je vložená do obalu oddeleného od nej vzduchovou vrstvou) a asi do dvoch tretín naplnená vodou (príp. inou kvapalinou), do ktorej zasahujú teplomer (teplotný senzor) a miešadlo. Ak v nádobe prebehne dej s tepelným efektom, uvoľnené alebo spotrebované teplo \(Q\) sa zistí na základe zmeny teploty \(\Delta T\) v sústave podľa vzťahu \(Q =C_k . \Delta T \), kde \(C_k\) je tepelná kapacita kalorimetra (teplo potrebné na ohriatie celej sústavy o 1 °C), ktorá sa určuje kalibráciou kalorimetra na základe deja, ktorého tepelný efekt je známy, alebo elektronicky.

Podľa režimu, v ktorom kalorimetre pracujú, sa delia na izoperibolické, adiabatické, izotermické a na kalorimetre s tepelným tokom. Izoperibolické kalorimetre pracujú pri konštantnej teplote okolitého prostredia, čo sa dosiahne tak, že nádoba kalorimetra je ponorená do kúpeľa v termostate. V adiabatických kalorimetroch je maximálne obmedzená výmena tepla medzi meranou vzorkou (sústavou) a okolitým prostredím, čo sa dosahuje reguláciou teploty okolitého prostredia tak, aby sa nevytvoril teplotný gradient medzi vzorkou a prostredím a nedošlo medzi nimi k prenosu tepla. Izotermický kalorimeter pracuje pri konštantnej teplote, ktorá sa udržiava elektronicky ohrevom alebo chladením a tepelný efekt meraného deja sa zistí na základe spotrebovanej elektrickej energie; na zabezpečenie konštantnej teploty sa vznikajúce teplo pri meranom deji môže spotrebovať aj na fázovú premenu so známou teplotnou charakteristikou (napr. na topenie sa ľadu v tzv. ľadových kalorimetroch). Kalorimetre s tepelným tokom merajú teplo vymieňajúce sa medzi kalorimetrom a okolitým prostredím (termostatom) na základe meniaceho sa rozdielu teploty v kalorimetri a teploty okolitého prostredia (rozdiel je nulový na začiatku a na konci merania, ale nenulový v priebehu merania). Novšie diferenčné kompenzačné (skenovacie) kalorimetre sú skonštruované tak, že na spoločnom bloku sú dutiny na dve kalorimetrické nádobky (meraciu a referenčnú), pričom obidve majú samostatné batérie termočlánkov. Pri rovnomernom zvyšovaní teploty bloku sa zaznamenáva rozdiel v napätí obidvoch termočlánkových batérií. Kalorimetre sa konštrukčne odlišujú aj podľa toho, či sú určené na meranie tepla fázových premien (vyparovanie, topenie, sublimácia, zmena kryštálovej štruktúry), tepelnej kapacity, rozpúšťacieho, spalného alebo reakčného tepla.

kachle

kachle [gr. > lat. > nem.] — vykurovacie zariadenie umiestnené vo vykurovanej miestnosti. Teplo sa získava spaľovaním plynných (zemný plyn, propán-bután ap.), kvapalných (nafta, petrolej ap.) alebo tuhých palív (drevo, uhlie, koks ap.) alebo premenou elektrickej energie na teplo (elektrické akumulačné kachle); následne sa teplo môže akumulovať v materiáli s veľkou tepelnou kapacitou, čo sa využíva v elektrických akumulačných kachliach (→ akumulačné kúrenie) a v akumulačných kachliach (peciach) na tuhé palivo (→ kachľová pec). Kachle so spaľovaním musia mať zabezpečený odvod spalín mimo vykurovaného priestoru (napr. do komína). Vonkajší plášť kachiel môže byť z kovu alebo z keramického materiálu, ktorý spĺňa i akumulačnú funkciu.

akumulačné kúrenie

akumulačné kúrenie — spôsob elektrického vykurovania, pri ktorom sa teplo akumuluje v látke s veľkou tepelnou kapacitou. Látka sa ohrieva v noci lacnejším elektrickým prúdom a naakumulované teplo sa odoberá podľa potreby. Akumulačné kúrenie sa využíva v elektrických akumulačných peciach, ktoré môžu byť statické, dynamické alebo hybridné (s akumulačnou a priamovýhrevnou časťou), a v elektrických ohrievačoch vody (bojleroch).

diatermia

diatermia [gr.] — liečebná metóda využívajúca teplo, ktoré vzniká prechodom vysokofrekvenčných prúdov tkanivami.

kalor-

kalor- [lat.], kalori- — prvá časť zložených slov s významom teplo, teplota, teplý, tepelný, teplotný; výhrevný; vysokoenergetický.

izolant

izolant [tal.] — nevodič; látka, ktorá zabraňuje prestupu elektrického prúdu (→ dielektrikum), tepla (má nízku tepelnú vodivosť), zvuku ap.; → izolácia.

asfaltová maľba

asfaltová maľba — olejomaľba s použitím hnedej lazúrovej farby a asfaltu. Obľúbená v maľbe 2. pol. 19. stor. pre teplú svietivosť, čoskoro sa však prestala používať pre nestálosť, praskanie a tmavnutie.

hekistoterma

hekistoterma [gr.] — rastlina charakteristická nízkymi nárokmi na teplo, dobre odolná proti nízkym (i záporným) teplotám počas väčšiny roka; rastlina alpínskych stupňov arktických oblastí.

klasická tepláreň

klasická tepláreň — tepláreň využívajúca na výrobu tepla a elektrickej energie spaľovanie klasického, t. j. fosílneho tuhého (uhlie), kvapalného (mazut) alebo plynného paliva (→ tepláreň).

kinéza

kinéza [gr.] — orientačné správanie živočíchov, ktoré závisí od intenzity podnetu, nie však od smeru, odkiaľ podnet prichádza; zmena pohybu živočíchov vyvolaná pôsobením vonkajšieho (abiotického) faktora, napr. tepla, vlhka alebo svetla. Ak živočích reaguje na pôsobenie vonkajšieho faktora zrýchlením pohybu, ide o ortokinézu (napr. pri pásavke zemiakovej rýchlosť premiestňovania vzrastá s intenzitou osvetlenia, aktivita koníkov rodu Locusta sa zvyšuje vo vlhkom a znižuje v suchom prostredí), ak zvyšovaním alebo znižovaním intenzity otáčania, o klinokinézu (hmyz zvyčajne opisuje kruhy, pričom každá zmena podráždenia vyvoláva zmenu polomeru týchto kruhov tak, že sa pohyb jedinca javí, akoby uprednostňoval určitú zónu), ak zmenou správania na teplo, o termokinézu, ak na vlhko, o hydrokinézu (napr. nahromadenie hmyzu v miestach s vyššou teplotou a vlhkosťou), ak na svetlo, o fotokinézu.

aluminotermia

aluminotermia [lat.+ gr.] — výroba kovov a zliatin redukciou ich oxidov práškovým hliníkom pri vysokých teplotách. Je sprevádzaná uvoľňovaním tepla, ktoré často stačí na roztavenie vyredukovaného kovu. Používa sa na výrobu chrómu a zliatin železa (ferotitán, ferovanád, feroniób).

hrnčiarska pec

hrnčiarska pec — pec používaná hrnčiarom na vypaľovanie hrnčiny.

Takmer každá hrnčiarska pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory, v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Hrnčiarska pec môže byť postavená z rozličných, najčastejšie však z keramických materiálov odolných proti opakovaným vysokým teplotám. Najčastejším palivom používaným na vypaľovanie keramiky v hrnčiarskej peci bolo drevo, pričom vypaľovacia teplota dosahovala okolo 1 000 °C. Hrnčiarska pec prešla zložitým vývojom; existuje viacero typov v závislosti od stupňa rozvoja výroby keramiky a technológie jej výpalu. K najstarším typom patrí jednoduchá jama vyhĺbená do svahu, pričom plameň smeroval nahor (archaický spôsob, na Slovensku používaný do konca 18. stor.). Hrnčiarske pece stáli samostatne na dvore (tzv. poľné pece s otvorenou alebo uzatvorenou vrchnou časťou a s plameňom stúpajúcim smerom nahor) alebo boli súčasťou domu či dielne (napr. tzv. kasselské pece s plameňom prúdiacim vodorovne, ktoré hrnčiari prevzali od džbánkarov v 19. stor.). V súčasnosti boli tradičné hrnčiarske pece takmer úplne nahradené modernými elektrickými alebo plynovými keramikárskymi pecami, výnimočne sa používajú aj staršie spôsoby.

inžinierske siete

inžinierske siete — súhrnné označenie sústav objektov vonkajšieho rozvodu (prepravy) energie alebo určitej látky z jedného miesta na druhé, resp. zo zdroja do objektu alebo naopak. Inžinierske siete môžu byť vedené v rámci obce alebo mesta, ale aj v rámci väčších územných celkov. Patria sem silnoprúdové (vysoké aj nízke napätie) a slaboprúdové elektrické siete (telefón, internet), siete na prepravu vody zo zdroja do objektu (vodovod, následný odvod znečistenej vody z objektu do recipientu, kanalizácia), doprava plynu do objektu (plynovod) a doprava tepla do objektu zo zdroja tepla (teplovod). Sú vedené ako káblové (elektrické) alebo ako potrubné siete (vodovod, plyn, kanalizácia, teplovod). Z hľadiska umiestnenia sú vedené nad zemou (elektrické vedenie) alebo pod zemou – zakopané v predpísanej hĺbke, resp. sústredené v podzemnom kanáli alebo kolektore (siete vedené v mestskej zástavbe). K inžinierskym sieťam patria aj objekty, ktoré slúžia na úpravu parametrov prenášanej látky (regulačné stanice plynu, transformačné stanice elektrickej energie, úpravne vody, čističky vody).

katateplomer

katateplomer [gr.] — meteorol. prístroj na stanovenie ochladzovacieho účinku prostredia vyjadreného množstvom tepla odovzdaného do ovzdušia za jednotku času telesom, ktorého teplota sa blíži k teplote ľudského tela (36,5 °C). Množstvo tepelnej straty narastá pri poklese teploty vzduchu a náraste rýchlosti vetra.

Katateplomer tvorí sklená nádobka naplnená zafarbeným liehom, ku ktorej je pritavená na konci rozšírená sklená kapilára s vyznačenou stupnicou s hodnotami 35 °C, 36 °C, 37 °C a 38 °C. Pri meraní sa spodná nádobka zahreje na teplotu 38 °C, pri ktorej lieh čiastočne zaplní rozšírenú časť kapiláry. Katateplomer sa voľne vystaví do sledovaného prostredia a meria sa čas, za ktorý teplota v kapiláre klesne na 35 °C. Množstvo tepla Q odovzdané okoliu z jednotkovej plochy nádobky katateplomera pri poklese teploty z 38 °C na 35 °C sa určuje pri každom meracom prístroji zvlášť a nazýva sa katafaktor prístroja. Pomocou hodnoty Q a nameraného času t sa vypočíta hodnota schladzovacej veličiny K = Q/t; vyjadruje sa v jednotkách W/m2 alebo mcal/(cm2s). Katateplomer sa najčastejšie používa v biometeorológii na sledovanie vplyvu okolitého prostredia na ľudský organizmus.

koeficient

koeficient [lat.], súčiniteľ — veličina charakterizujúca vzťah dvoch rôznych entít, miera ich vzájomnej závislosti;

fyz. veličina vystupujúca v súčine s premennou veličinou a definujúca vzťah tejto veličiny k inej veličine, za daných podmienok konštanta (koeficient difúzie, koeficient kĺzavého trenia, koeficient odporu prostredia, koeficient prechodu tepla, koeficient prestupu tepla, koeficient teplotnej rozťažnosti, koeficient tepelnej vodivosti, koeficient trenia, koeficient útlmu, koeficient viskozity, koeficient vztlaku);

mat. a) konštantná, nepremenná časť v rovniciach určitého typu, zvyčajne multiplikatívny faktor pri niektorých členoch rovnice, napr. v systéme lineárnych rovníc s celočíselnými koeficientmi; b) prvok určitej množiny, ktorý čiastočne alebo úplne opisuje niektorý jav matematickej povahy, napr. závislosť, mieru (kovariančný koeficient, koeficient podobnosti); c) prvok pevne danej množiny, pomocou ktorej sa buduje nová štruktúra (vektorový priestor s reálnymi koeficientmi, polynóm s komplexnými koeficientmi, rad s racionálnymi koeficientmi).

adiabatický dej

adiabatický dej — termodynamický dej, pri ktorom je sústava od svojho okolia tepelne izolovaná, nemôže od okolia teplo prijať ani ho okoliu odovzdať. Zmenu vnútornej energie sústavy možno dosiahnuť prostredníctvom mechanickej práce. Pri adiabatickom rozpínaní sa plyn ochladzuje, pri stláčaní zohrieva. Vzájomná závislosť dvojice stavových veličín pri adiabatickom deji vyjadrená matematicky sa nazýva rovnica adiabaty. Za adiabatické deje možno považovať rýchlo prebiehajúce deje.

advekcia

advekcia [lat.] — horizontálne premiestnenie vzduchu, resp. vzduchovej hmoty. V spojení s konkrétnym meteorologickým prvkom, resp. stavom atmosféry, znamená advekcia jeho zmenu vyvolanú horizontálnym presunom (napr. advekcia vlhkosti, advekcia tepla, advekcia tlaku). Atmosférické javy, ktoré nastávajú advekciou vzduchu, sa nazývajú advektívne, napr. advektívne hmly, mrazíky ap.; advekčné počasie — počasie, ktorého príčinou je výrazná advekcia vzduchovej hmoty.

alit

alit [fr.], Ca3SiO5 (3CaO · SiO2, skrátene C3S) — slinkový minerál vznikajúci pri priemyselnej výrobe portlandského slinku; nositeľ typických vlastností portlandského cementu, tvorí 35 – 65 % jeho obsahu. Pri reakcii s vodou sa hydratuje (uvoľňuje sa hydratačné teplo) a pomerne rýchlo tuhne; spôsobuje začiatočnú pevnosť rýchlotuhnúcich a vysokohodnotných cementov.

Allenovo pravidlo

Allenovo pravidlo [ele-] — zoogeografické pravidlo, podľa ktorého živočíchy žijúce v chladnejších oblastiach majú relatívne kratšie končatiny, chvost a uši ako jedince toho istého druhu v teplejších oblastiach kvôli zamedzeniu straty tepla v súvislosti s menším telesným povrchom. Nazvané podľa amerického zoológa Joela Asapha Allena (*1838, †1921).

aminoplasty

aminoplasty [gr.] — skupina teplom vytvrdzovateľných živíc vyrábaných polykondenzáciou viacfunkčných aminozlúčenín s formaldehydom. Významné sú najmä produkty na báze močoviny (→ močovinoformaldehydové živice) a melamínu (→ melaminoformaldehydové živice). Vytvrdené živice sú pevné, ale krehké. Používajú sa na výrobu lakov, lepidiel (studené gleje) a (s výstužným textilom alebo s papierom) na výlisky dekoračných a ochranných dosiek nábytku, stien ap. Veľmi tenké nánosy na vlnených a bavlnených vláknach zmenšujú zrážavosť a krčivosť textilu.

apertizácia

apertizácia, apertácia — spôsob uchovávania (ochrany) potravín teplom v uzatvorených obaloch (plechovkách, fľašiach, pohároch). Potravina sa vloží do obalu, ktorý sa hermeticky uzavrie, a zahrieva tak, aby sa usmrtili všetky mikroorganizmy, ktoré by sa mohli v náplni obalu pri skladovaní množiť (→ sterilizácia). Nazvaný podľa N. F. Apperta.

Archidiskon

Archidiskon [gr.] — vyhynutý rod zo skupiny najstarších zástupcov slonov; východisková skupina, z ktorej sa vyvinuli mamuty. Žil v najstarších štvrtohorách na území Afriky a Eurázie; bol prispôsobený životu v miernom až v teplom podnebnom pásme. Mal pretiahnutú lebku, malé nosné otvory, kratší chobot, rovnobežné alebo rozbiehavé kly. Najviac kostrových zvyškov sa našlo v juž. Európe, trpasličia forma s rudimentárnymi klami na ostrove Sulawesi (Celebes).

azozlúčeniny

azozlúčeniny [gr. + lat.], diazény — organické dusíkaté zlúčeniny všeobecného vzorca R–N=N–R1, kde R, R1 je alkyl alebo aryl. Alifatické azozlúčeniny sa teplom rozkladajú, pričom sa uvoľňuje dusík N2 a vznikajú príslušné radikály R· a ·R1. Preto sa alifatické azozlúčeniny používajú ako iniciátory radikálových reakcií, napr. AIBN. Aromatické azozlúčeniny sú termicky stále a intenzívne sfarbené látky, používajú sa ako farbivá (→ azofarbivá) alebo ako acidobázické indikátory.

kalorizátor

kalorizátor [lat.] — zariadenie na rovnomerné ohrievanie kvapalín (napr. v cukrovaroch a liehovaroch); uzavretá stojatá nádoba zvyčajne valcovitého tvaru s medenými alebo s mosadznými rúrkami vyhrievanými parou, zabudovanými medzi dvoma dnami, okolo ktorých preteká ohrievaná kvapalina. Ak sa kalorizátor používa ako výmenník tepla, preteká okolo rúrok kvapalina, ktorá ohrieva, príp. chladí kvapalinu pretekajúcu rúrkami.

kachlica

kachlica [gr. > lat. > nem.], kachľa — keramický dielec akumulujúci teplo, používaný na stavbu kachľových pecí, kachľových sporákov a kozubov. Ústie kachlice môže byť kruhového tvaru, štandardný je však štvorcový alebo obdĺžnikový tvar, čelná stena máva rozmanitú výzdobu.

Výroba kachlíc sa rozvíjala spolu s vývojom kachľových pecí, v záp. Európe bola známa od 2. pol. 13. stor., v Uhorsku od 14. stor. Kachlice spočiatku vyrábali hrnčiari a džbankári, neskôr sa vyvinulo špecializované remeslo kachliarstvo.

Formy a výzdobu kachlíc ovplyvňovali jednotlivé slohové obdobia (gotika, renesancia, barok, klasicizmus, historizmus, secesia).

Najstaršími typmi kachlíc boli duté nádobkové kachlice (v tvare nádoby; mohli byť hrncovité alebo miskovité), ktoré mali štvorcové alebo obdĺžnikové ústie obrátené k zdroju tepla (ohnisku), čelná stena bola prázdna a smerovala od zdroja tepla do miestnosti.

Vyrábali sa aj cibuľovité kachlice s uzatvorenou čelnou stenou a ústím otvoreným k zdroju tepla. Tieto typy kachlíc sa vytáčali na hrnčiarskom kruhu a vtláčali do drevenej formy.

V období neskorého stredoveku sa vyrábali aj výklenkové (nikové) kachlice s prelamovanou čelnou stenou. V 15. stor. mali čelné steny kachlice výzdobu, ktorá napodobňovala gotické architektonické prvky (kružby, rozety, fiály). Rozšírená bola aj reliéfna výzdoba s náboženskými, profánnymi, heraldickými, mytologickými či ornamentálnymi motívmi.

Neskorogotické a renesančné kachlice mali vysokú umeleckú úroveň, mnohé z nich sú samostatnými umeleckými dielami. Jednotlivé kachlice sa vyrábali v sériách. V 16. stor. sa technickým zdokonaľovaním vykurovacieho systému rozmery kachlíc zväčšovali. Na ich výrobu sa používala špeciálna hlina, do ktorej sa pridával jemný kremičitý piesok, aby bol črep ohňovzdorný (tzv. kachliarska hlina, ktorá sa používala aj pri stavbe kachľových pecí).

V 17. stor. sa rozšírila výroba komorových kachlíc, ktorých konštrukcia bola pokročilejšia. Boli pomerne veľké a rozlične tvarované, ich vyhrievací otvor viedol do telesa kachľovej pece a ich čelná stena bola uzatvorená. Proces výroby komorových kachlíc bol pomerne zložitý. Začínal sa výrobou modelu a následne negatívnej formy jednotlivých kachlíc. Model bol z dreva (drevené formy mohli zhotovovať rezbári), z hliny alebo zo sadry. Do negatívnej formy sa vtláčali čelné steny ďalších kachlíc. Na tie sa prilepovala funkčná časť kachlíc – komora, ktorá mohla byť vytočená na hrnčiarskom kruhu alebo modelovaná rukou. Po vysušení sa kachlice vypaľovali a zdobili, pričom plné čelné steny komorových kachlíc umožňovali ich umelecké stvárnenie (povrchovo boli upravované jednofarebnou glazúrou, príp. doplnené barokovým alebo rokokovým ornamentom, najčastejšie reliéfnym, ale aj polychrómovaným dekorom). Následne sa z vypálených a naglazúrovaných kachlíc stavala kachľová pec.

Na Slovensku sa v 19. – 20. stor. používali na stavbu pecí prevažne jednoduché, jednofarebne glazované (najčastejšie hnedé alebo zelené) kachlice, ktoré sa vyrábali v kachliarskych, ale najmä v hrnčiarskych dielňach popri úžitkovom sortimente. Špecifikom dielní v Modre koncom 19. stor. boli flamované kachlice (→ flamovanie). V stredoslovenských hrnčiarskych lokalitách sa vyrábali aj kachlice s rytou výzdobou (napr. s motívom vtáčika). V ľudovom prostredí reliéfne kachlice ustúpili v 30. rokoch 20. stor. hladkým glazovaným kachliciam, ktoré sa väčšinou dovážali. Na tradíciu zdobených kachlíc nadviazal vo svojej tvorbe I. Bizmayer.

alleröd

alleröd [dán.] — interštadiál posledného pleistocénneho glaciálu vislan, zakolísanie podnebia, obdobie od 9 800 do 8 700 rokov pred n. l. Počas neho ustúpil severský kontinentálny ľadovec do Švédska a nastalo prechodné mierne oteplenie. Alleröd oddeľuje studené výkyvy stredného a mladého dryasu. Podnebie počas neho bolo drsné, letá pomerne teplé, priemerné ročné teploty 2 – 3 °C. V živočíšstve prevládali soby a kone, povrch pokrývali rozsiahle borovicovo-brezové lesy. Lovci a rybári žili v dočasných sídliskách. Pozdĺž väčších vodných tokov vietor navieval pieskové presypy. Morény vysokotatranských ľadovcov allerödu ležia vo výške asi 2 000 m n. m.

Appert, Nicolas François

Appert [apér], Nicolas François, 17. 11. 1749 Châlons-sur-Marne – 3. 6. 1841 Massy — francúzsky vynálezca konzervácie potravín teplom v uzatvorených nádobách (→ apertizácia). Pôvodom kuchár, cukrovinkár a vinár, od 1795 sa 14 rokov venoval pokusom s konzerváciou potravín. Vypísanú odmenu použil na založenie konzervárne v Massy pri Paríži (v prevádzke 1812 – 1933). Svoje poznatky zhrnul v knihe Umenie ako konzervovať všetky živočíšne i rastlinné substancie počas niekoľkých rokov (L’art de conserver, pendant plusieurs années, toutes les substances animales et végétales, 1811).

Babák, Eduard

Babák, Eduard, 8. 6. 1873 Smidary, okres Hradec Králové – 30. 5. 1926 Brno — český lekár, porovnávací fyziológ a experimentálny morfológ. Profesor na univerzite v Prahe (1917), Brne (1919) a na Vysokej škole veterinárnej v Brne. Zaoberal sa výskumom mechaniky a riadenia dýchacej sústavy. Podieľal sa na príprave diela Príručka porovnávacej fyziológie (Handbuch der vergleichenden Physiologie, 1912 – 13). Vydal diela O proměnách energie u živých těl (1917), Život a teplo (1918), O výživě (1922), dvojzväzkovú príručku fyziológie Tělověda (1922) a Úvod do biologie dítěte (1926).

Havelský, Václav

Havelský, Václav, 7. 5. 1943 Osuské, okres Senica — slovenský strojársky odborník. Od 1969 pôsobí na Katedre tepelnej techniky Strojníckej fakulty SVŠT (dnes STU); 2000 profesor. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa orientuje na termomechaniku, najmä na oblasť chladiacej a klimatizačnej techniky so zameraním na výskum a vývoj nových energeticky efektívnejších a ekologicky menej škodlivých systémov vrátane kombinovaných systémov súčasnej výroby tepla, chladu a elektrickej energie. Autor 87 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 9 vysokoškolských učebných textov a monografie Energetická efektívnosť aplikácií chladiacich obehov (1999), spoluautor publikácie Tepelné čerpadlá (1988).

hĺbkotlačový valec

hĺbkotlačový valec — formový valec hĺbkotlačového stroja vo forme vyberateľného valca s galvanicky pomedeným povrchom, ktorý sa mechanicky upravuje na vysokú hladkosť potrebnú na stieranie prebytočnej tlačovej farby z netlačiacich miest stieracím nožom. Do vrstvy medi na povrchu hĺbkotlačového valca sa rôznymi technikami (leptaním, rytím) vytvárajú zahĺbené tlačové jamky. Meď môže byť nahradená vrstvou špeciálnej kovovej zliatiny s dobrou absorpciou infračerveného žiarenia, nízkou teplotou tavenia a výparným teplom pri vypaľovaní jamiek laserom.

Jajla

Jajla — horské pásmo na Ukrajine na anektovanom území, v autonómnej republike Krym. Predstavuje južnú časť Krymských vrchov; dĺžka 110 km. Najvyšší vrch Roman-Koš, 1 545 m n. m. Budované druho- a treťohornými vápencami. Rozčlenené na široké ploché masívy, južné svahy príkro spadajú k Čiernemu moru. Rozvinuté krasové formy. V južnej časti subtropické, v severnej časti kontinentálne mierne teplé podnebie. Na južnom úpätí dubové lesy s prímesou borievky a vždyzelených drevín, vo vyšších nadmorských výškach borovicové a bukové lesy, chrbty sú zalesnené. Viacero prírodných rezervácií.

kalový plyn

kalový plyn — bioplyn vznikajúci anaeróbnou stabilizáciou kalov z čistiarní odpadových vôd. Obsahuje 60 – 80 % metánu a 20 – 40 % oxidu uhličitého, v malom množstve môže obsahovať aj dusík, kyslík, sulfán, vodík, amoniak a vodnú paru. Jeho výhrevnosť sa v závislosti od obsahu metánu pohybuje v rozmedzí 20 – 30 MJ/m3. Používa sa na výrobu tepla, elektrickej energie a na pohon motorov, po vyčistení na tzv. biometán s obsahom metánu nad 97 % má rovnaké použitie ako zemný plyn.

Kerkenna

Kerkenna, fr. Îles Kerkena — skupina ostrovov v Stredozemnom mori patriaca Tunisku, nachádzajúca sa pri jeho vých. pobreží v zálive Malá Syrta, súčasť guvernorátu Sfax; rozloha 160 km2, okolo 14-tis. obyvateľov, administratívne stredisko Remla (na ostrove Chergui). Hlavné ostrovy: Chergui, Gharbi. Nížinný povrch; suchá teplá klíma s častými vetrami; suchomilná vegetácia. Chov hydiny a kôz; rybolov. Vzhľadom na to, že ostrovy nemajú zavlažovacie systémy, počas obdobia sucha v 80. rokoch 20. stor. významne klesol počet obyvateľov, ktorí sa presídlili na pevninu, najmä do mesta Sfax.

antická záhrada

antická záhrada — časť antického domu vyčlenená na oddych a pestovanie rastlín. Okrasná antická záhrada bola v dome zvyčajne umiestnená vo vnútornom dvore (peristyle), úžitková na voľnom priestranstve za domom. Vo vnútornej peristylovej záhrade sa pestovali najmä kvety a zeleň upravované do geometrických tvarov. Súčasťami kvetinovej záhrady boli aj malý bazén, fontány, vázy a rôzne skulpturálne doplnky. Pri vilách na návršiach mali záhrady terasovité úpravy s nízkymi plotmi z tvarovaných kríkov alebo z navŕšených kameňov. Rimania budovali záhrady ruží (rozáriá) a zeleninové záhrady (viridáriá). Známe sú záhrady v Pompejach a Herkulaneu.

abiotické faktory

abiotické faktory [gr. + lat.] — krajinné faktory neživej prírody vytvárajúce podmienky na existenciu rastlinných a živočíšnych organizmov. Opak: → biotické faktory. Rozlišujú sa klimatické, geologické, geomorfologické, hydrologické a pôdne faktory. Klimatické faktory vytvárajú najmä atmosféra (svetlo, teplota, zrážky, zloženie, pohyby, vlhkosť a tlak vzduchu, elektrické zmeny ovzdušia) a žiarivá slnečná energia, ktorá je hlavným zdrojom tepla a energie rôznych dejov prebiehajúcich na zemskom povrchu. Vplyv klimatických faktorov a meteorologických procesov, ktoré sú pre danú klímu typické, je pre životné prostredie rozhodujúci. Predovšetkým určuje množstvo zrážok, ktoré má k dispozícii vegetácia, ich rozdelenie počas roka a vyparovanie z prostredia. Geologické faktory sú reprezentované horninovým zložením s fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami. Z geomorfologických faktorov je rozhodujúce situovanie lokalít na zemskom povrchu, jeho tvar, reliéf, nadmorská výška, expozícia a sklon; ovplyvňujú predovšetkým rozdelenie tepla i vody a ich cyklus. Svahy s rôznou expozíciou a sklonom sa rôzne ohrievajú, majú odlišný kolobeh vody. Vplyv reliéfu sa odráža i v nadmorskej výške, od ktorej závisí podnebie príslušného miesta. Hydrologické faktory, t. j. voda ako prostredie organizmov (jej priehľadnosť, teplota, tlak, obsah solí, pohyb) alebo ako zložka životného prostredia, sú určované kolobehom vody na zemskom povrchu. K pôdnym (edafickým) faktorom patria zloženie, štruktúra, ako aj fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy a jej podkladu. Súhrn abiotických faktorov vytvára stanovište, ktoré, ak je osídlené organizmami, rastlinstvom a živočíšstvom, sa nazýva biotop.

adsorpcia

adsorpcia [lat.] — samovoľné vytváranie vrstvy plynnej, kvapalnej alebo tuhej fázy na povrchu tuhej látky, zriedkavejšie i kvapaliny. Zovšeobecnene sa pod adsorpciou rozumie samovoľné zvyšovanie koncentrácie látok na fázovom rozhraní (→ sorpcia), najčastejšie na rozhraní tuhej a plynnej alebo tuhej a kvapalnej fázy, sprevádzané uvoľnením adsorpčného tepla. Opakom adsorpcie je desorpcia. Podľa povahy väzieb medzi povrchom a adsorbovanými molekulami sa rozlišuje buď fyzikálna, alebo chemická adsorpcia, chemisorpcia. Fyzikálna adsorpcia je vratná, pretože adsorbát je na povrch adsorbentu viazaný pomerne slabými van der Waalsovými silami. Pri chemisorpcii vzniká medzi adsorbovanou látkou a adsorbentom oveľa pevnejšia väzba (má charakter chemickej väzby), pričom sa uvoľní teplo. Na rozdiel od fyzikálnej adsorpcie chemisorpcia prebieha pri nízkych teplotách veľmi pomaly. Výťažok adsorpcie s rastúcou teplotou monotónne klesá. Desorpcia je možná iba pri vyšších teplotách a desorbovaná látka má spravidla odlišnú chemickú povahu ako adsorbovaná látka. Dôležitou charakteristikou adsorpcie je závislosť rovnovážneho (maximálneho) naadsorbovaného množstva látky od koncentrácie (→ adsorpčná izoterma), resp. od teploty (→ adsorpčná izobara). Adsorpcia umožňuje oddelenie zložiek, ktoré sa v zmesi vyskytujú v nízkych koncentráciách. Napr. adsorpciou na aktívnom uhlí možno zo vzduchu veľmi účinne oddeliť malé množstvá organických rozpúšťadiel. Adsorpcia sa používa pri spracovaní ropy (sušenie, rafinácia), úprave vody, na odfarbovanie tukov, rafináciu cukru, sušenie plynov, vo farmaceutickom priemysle a v heterogénnej chemickej katalýze. Z plynných zmesí sa adsorpciou získavajú vzácne plyny, ako aj pary rozpúšťadiel a odstraňujú sa toxické prímesi.

aglutinačný typ jazyka

aglutinačný typ jazyka — morfologický typ jazyka, v ktorom sa syntetické gramatické tvary (najmä tvary podstatných mien a slovies) tvoria pripájaním gramatických prípon k slovnému (mennému a slovesnému) základu. Na hraniciach morfém vnútri slova pritom spravidla nenastávajú zmeny a každý gramatický afix má vždy iba jeden význam. To zvyšuje priemernú dĺžku slova, ktorého jednota sa v mnohých aglutinačných jazykoch upevňuje pomocou vokálnej harmónie, podľa ktorej sa samohláska prípony mení podľa samohlásky kmeňa. Aglutinačný typ prevažuje napr. v maďarčine (ház dom, ház-ban v dome, ház-ak domy, ház-ak-ban v domoch; kert záhrada, kert-ben v záhrade, kert-ek záhrady, kert-ek-ben v záhradách) a v iných uralských jazykoch, v turečtine a v iných altajských jazykoch, v baskičtine, v kaukazských a drávidských jazykoch, v kórejčine a japončine. V slovenčine sa aglutinačné postupy vyskytujú zriedkavo a nie sú produktívne.

absorpcia svetla

absorpcia svetla, pohlcovanie svetla — pohltenie časti energie svetla pri jeho prechode optickým prostredím spôsobené premenou svetelnej energie na iné formy energie, predovšetkým na teplo. Lineárny absorpčný koeficient vyjadruje relatívne zoslabenie intenzity svetla (hustoty svetelného toku) spôsobené absorpciou na malej dĺžke dráhy svetla, delené touto dĺžkou. Absorpciu svetla spôsobuje interakcia častíc žiarenia (fotónov) s časticami látky (molekulami, elektrónmi ap.). Fotón absorpciou zaniká a energia interagujúcej častice vzrastá o jeho energiu. Pri veľkých intenzitách svetla, ktorých vlastnosti skúma nelineárna optika, nastáva viacfotónová interakcia, keď elektrón absorbuje súčasne dva alebo viac fotónov (→ absorpcia žiarenia).

absorpcia zvuku

absorpcia zvuku, pohlcovanie zvuku — nevratná premena energie zvukovej vlny na iné druhy energie, spravidla na teplo, t. j. na energiu chaotického pohybu molekúl prostredia. Pri prechode prostredím je absorpcia zvuku charakterizovaná lineárnym absorpčným koeficientom, ktorý zvyčajne rastie s druhou mocninou frekvencie zvuku, pričom najmenší je v tuhých látkach, väčší v kvapalinách a najväčší v plynoch. Pohlcovanie zvuku stenami miestností ap. sa vyjadruje absorptanciou. Látky s veľkou absorptanciou (akustickou pohltivosťou) bývajú pórovité (plsť, polystyrén), majú štruktúru dobre pohlcujúcu zvuk (drevovláknité dosky) alebo prejavujú rezonančnú absorpciu (napr. dierované panely), možno nimi korigovať akustiku miestností a siení.

acetylénový vyvíjač

acetylénový vyvíjač — zariadenie na výrobu acetylénu rozkladom karbidu vápenatého CaC2 vodou. Z 1 kg karbidu vznikne 270 – 300 dm3 acetylénu. Reakcia je exotermická, rozkladom 1 kg karbidu sa uvoľní asi 1 875 kJ tepla. Početné konštrukčné varianty acetylénových vyvíjačov sa delia podľa pracovného tlaku na nízko- (1,5 – 3 kPa), stredno- (10 – 20 kPa) a vysokotlakové (asi 150 kPa), podľa spôsobu kontaktu karbidu s vodou na prítokové, výtlačné a násypné. Vedľajším produktom je karbidové vápno (hydroxid vápenatý Ca(OH)2 znečistený prímesami koksu, hlinitokremičitanov ap.). Acetylénový vyvíjač je zdrojom acetylénu v zariadeniach na zváranie plameňom.

autooxidácia

autooxidácia [gr.] — oxidácia uhľovodíkov vzdušným kyslíkom. Vzniká široké spektrum zlúčenín (alkoholy, karbonylové zlúčeniny, kyseliny). Reakcia prebieha reťazovým mechanizmom a je často katalyzovaná svetlom. Jedným z medziproduktov je hydroperoxyradikál ROO·, ktorý reakciou s ďalšou molekulou uhľovodíka poskytuje nové radikály iniciujúce nové radikálové reakcie. Podobne je známa aj autooxidácia glykolov na ketóny, sulfidov na sulfónové kyseliny ap. Autooxidácia tukov, jedna zo súboru reakcií tuchnutia (žltnutia) tukov, je oxidácia dvojitých väzieb mastných kyselín a ich esterov iniciovaná svetlom, teplom a voľnými radikálmi. Pri reakcii sa vznikajúce nasýtené a nenasýtené hydroperoxokyseliny rozkladajú na ďalšie produkty (diperoxidy, epoxidy, dioly, aldehydy, ketóny, ale aj radikály a oligomérne produkty), ktoré znižujú nielen senzorickú, ale aj hygienickú hodnotu potravín.