Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 710 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Genbaku dómu

Genbaku dómu — Hirošimský pamätník mieru (→ Hirošima).

akceptačný dom

akceptačný dom, angl. accepting house — špecializovaná banka na vykonávanie akceptu zmeniek. Aby mohla vykonávať túto činnosť, musí splniť určité kapitálovo prevádzkové podmienky. Zmenky akceptované akceptačnými bankami sú považované za bezpečné cenné papiere, s ktorými možno obchodovať na zmenkových trhoch. Tento typ špecializovaných bánk sa vyskytuje len v niektorých bankových systémoch, napr. v Spojenom kráľovstve, v rámci svojej podnikateľskej činnosti akcept zmeniek zvyčajne vykonávajú univerzálne banky.

Kde domov můj

Kde domov můj — štátna hymna Českej republiky (od 1. 1. 1993). R. 1918 – 39 a 1945 – 92 prvá časť československej štátnej hymny, ktorej druhú časť tvorila štátna hymna dnešnej Slovenskej republiky Nad Tatrou sa blýska. Pôvodne bola uvedená ako pieseň v divadelnej hre Fidlovačka J. K. Tyla (premiéra 21. 12. 1834 v Stavovskom divadle v Prahe), hudbu napísal F. Škroup, ktorý čiastočne upravil aj text. Pieseň si získala popularitu, zľudovela a stala sa národnou piesňou, ktorej lyrická melódia a text s témou hľadania národnej identity výstižne vyjadrovali obrodenské úsilie českého národa. Rýchlo sa rozšírila nielen v mnohých českých variantoch a parafrázach, ale aj v prekladoch v cudzích jazykoch (v 19. stor. sa spievala aj so slovenským textom).

Štátna hymna Českej republiky

Kde domov můj,

kde domov můj.

Voda hučí po lučinách,

bory šumí po skalinách,

v sadě skví se jara květ,

zemský ráj to na pohled!

A to je ta krásná země,

země česká, domov můj,

země česká, domov můj!

aktívny povrch

aktívny povrchmeteorol. styčná plocha medzi litosférou alebo hydrosférou a atmosférou Zeme (povrch pôdy, vodná hladina, povrch ciest alebo striech domov ap.), na ktorej sa odráža a absorbuje slnečné žiarenie a premieňa na iné druhy energie, najmä na teplo. V prípade rastlinného porastu je aktívny povrch rozložený do veľkého počtu jednotlivých plôch; ide o aktívnu zónu. Aktívny povrch, ktorý svojimi vlastnosťami (albedo, drsnosť, teplota a vlhkosť) ovplyvňuje najnižšie vrstvy ovzdušia, patrí k hlavným klimatickým faktorom vytvárajúcim klímu. Pojem aktívny povrch zaviedol ruský klimatológ Alexandr Ivanovič Vojejkov (*1824, †1916).

kalorimetria

kalorimetria [lat. + gr.] — experimentálna metóda na meranie tepelných veličín, napr. tepelnej kapacity, tepla fázovej premeny (→ skupenské teplo), reakčného tepla, a na sledovanie iných fyzikálnych, chemických a biochemických procesov, pri ktorých dochádza k uvoľňovaniu tepla. Kalorimetrické merania fyzikálnych a chemických dejov sú priame (meria sa priamo množstvo uvoľneného alebo spotrebovaného tepla na základe zmeny teploty sústavy) a uskutočňujú sa v kalorimetroch za rôznych podmienok, čomu zodpovedá aj ich konštrukcia. Napr. pri stanovovaní tepelných efektov chemických reakcií (reakčného tepla) sa najčastejšie meria množstvo tepla, ktoré treba sústave izolovanej od okolia dodať pri stálom tlaku (izobaricky), aby sa jej teplota vrátila z konečnej teploty T2 (po uskutočnení chemickej reakcie) na začiatočnú teplotu T1 (pred začiatkom chemickej reakcie). Pri biochemických dejoch sa používa aj nepriama metóda založená na meraní množstva uvoľnených (oxidu uhličitého, amoniaku, močoviny) alebo spotrebovaných látok (kyslíka), ktorých reakčné teplá sú známe. Kombináciu priamej a nepriamej metódy prvýkrát použili 1783 A. L. Lavoisier a P. S. Laplace, keď stanovili spaľovacie teplo uhlíka a z množstva oxidu uhličitého, ktoré vzniklo pri dýchaní pokusného zvieraťa, prišli k záveru, že dýchanie je dej podobný veľmi pomalému spaľovaniu uhlíka, ktoré prebieha v pľúcach bez produkcie viditeľného svetla. V súčasnosti existujú veľmi presné elektronicky ovládané prístroje využívajúce metódu diferenčnej kompenzačnej kalorimetrie (DSC, nesprávne diferenčná skenovacia kalorimetria), umožňujúce skúmať napr. jemné zmeny v štruktúre syntetických polymérov a biopolymérov v závislosti od teploty. Izotermická titračná kalorimetria (ITC) zaznamenáva teplotnú zmenu v reagujúcej sústave látok v závislosti od objemu pridávaného titrantu (reaktanta). Kalorimetria ako jedna z metód entalpiometrie slúži predovšetkým na určovanie termodynamických parametrov. Deje študované pomocou kalorimetrie môžu trvať zlomok sekundy až niekoľko hodín.

kalória

kalória [lat.], zn. cal — staršia jednotka tepla (množstva tepla) nepatriaca do sústavy SI. Predstavuje množstvo tepla potrebného na zohriatie 1 g vody zo 14,5 °C na 15,5 °C. V minulosti sa v technickej praxi používala násobná jednotka kilokalória (zn. kcal, 1 kcal = 1 000 cal). Kalória sa aj v súčasnosti často používa (hoci na Slovensku nie je povolenou jednotkou) v tabuľkových údajoch energetickej hodnoty potravín, na vyjadrenie kalorickej spotreby organizmov ap. Jednotkou tepla v sústave SI je joule (J), 1cal = 4,186 8 J.

koeficient tepelnej vodivosti

koeficient tepelnej vodivosti — veličina charakterizujúca vedenie tepla v látkach, konštanta úmernosti medzi tokom tepla prechádzajúcim za jednotku času cez jednotkovú plochu (hustotou tepelného toku) a gradientom teploty. Vo všeobecnosti je to tenzorová veličina, môže mať rôznu hodnotu pri vedení tepla v rôznych smeroch. Koeficient tepelnej vodivosti patrí k základným charakteristikám materiálov a jeho fyzikálnou jednotkou je W/mK.

jadrová tepláreň

jadrová tepláreň — tepláreň, v ktorej sa energia vyprodukovaná reťazovou štiepnou reakciou využíva na výrobu tepla a elektrickej energie. Spravidla ide o kombinovanú výrobu tepla a elektrickej energie, pričom dodávky obidvoch druhov energie od seba závisia. Jadrová tepláreň sa od jadrovej elektrárne líši najmä menším tepelným výkonom jadrového reaktora a jeho konštrukciou, ktorá umožňuje výstavbu jadrovej teplárne v bezprostrednej blízkosti spotrebiteľa tepla. Prvá jadrová tepláreň bola postavená vo Švédsku (jadrová tepláreň Ågesta, v prevádzke 1964 – 74, jadrové reaktory umiestnené v podzemí, elektrický výkon 10 MW) a dodávala teplo asi 70 tisíc domácnostiam mestských časti Štokholmu Farsta. R. 1973 – 76 boli postupne uvedené do prevádzky štyri bloky sovietskej jadrovej teplárne pri meste Bilibino na Čukotke s celkovým elektrickým výkonom 44 MW, ktorá dodáva teplo 365 GJ/h mestu Bilibino a blízkemu ťažobnému závodu. Je vybavená kanálovými jadrovými reaktormi moderovanými grafitom a chladenými ľahkou vodou (obdoba jadrového reaktora typu RBMK, rusky reaktor boľšoj moščnosti kanaľnyj), ako aj vloženým okruhom oddeľujúcim chladivo primárneho okruhu od tepelného média (demineralizovaná voda) používaného na prenos tepla na miesto spotreby. Jadrová tepláreň pri Bilibine, ktorá je i v súčasnosti (2011) v prevádzke, je najsevernejšie položeným stacionárnym jadrovým zariadením na svete. Jadrové teplárne slúžiace výlučne na dodávku tepla spotrebiteľom sú finančne oveľa náročnejšie ako kombinované jadrové teplárne, preto sa stavajú v menšej miere.

calor

calor [ka-; lat.] — teplo, jeden z piatich základných prejavov povrchového zápalu (sčervenanie, teplo, opuch, bolesť, porucha funkcie). Pri zápale sa zvyšuje prekrvenie postihnutej oblasti (napr. kože), čo sa navonok prejaví zreteľným zvýšením teploty v mieste zápalu.

kalorimeter

kalorimeter [lat. + gr.] — zariadenie na meranie tepelných veličín pri fyzikálnych, chemických a biochemických dejoch (→ kalorimetria). Jednoduchý kalorimeter tvorí nádoba tepelne izolovaná od okolia (často je to Dewarova nádoba, ktorá je vložená do obalu oddeleného od nej vzduchovou vrstvou) a asi do dvoch tretín naplnená vodou (príp. inou kvapalinou), do ktorej zasahujú teplomer (teplotný senzor) a miešadlo. Ak v nádobe prebehne dej s tepelným efektom, uvoľnené alebo spotrebované teplo \(Q\) sa zistí na základe zmeny teploty \(\Delta T\) v sústave podľa vzťahu \(Q =C_k . \Delta T \), kde \(C_k\) je tepelná kapacita kalorimetra (teplo potrebné na ohriatie celej sústavy o 1 °C), ktorá sa určuje kalibráciou kalorimetra na základe deja, ktorého tepelný efekt je známy, alebo elektronicky.

Podľa režimu, v ktorom kalorimetre pracujú, sa delia na izoperibolické, adiabatické, izotermické a na kalorimetre s tepelným tokom. Izoperibolické kalorimetre pracujú pri konštantnej teplote okolitého prostredia, čo sa dosiahne tak, že nádoba kalorimetra je ponorená do kúpeľa v termostate. V adiabatických kalorimetroch je maximálne obmedzená výmena tepla medzi meranou vzorkou (sústavou) a okolitým prostredím, čo sa dosahuje reguláciou teploty okolitého prostredia tak, aby sa nevytvoril teplotný gradient medzi vzorkou a prostredím a nedošlo medzi nimi k prenosu tepla. Izotermický kalorimeter pracuje pri konštantnej teplote, ktorá sa udržiava elektronicky ohrevom alebo chladením a tepelný efekt meraného deja sa zistí na základe spotrebovanej elektrickej energie; na zabezpečenie konštantnej teploty sa vznikajúce teplo pri meranom deji môže spotrebovať aj na fázovú premenu so známou teplotnou charakteristikou (napr. na topenie sa ľadu v tzv. ľadových kalorimetroch). Kalorimetre s tepelným tokom merajú teplo vymieňajúce sa medzi kalorimetrom a okolitým prostredím (termostatom) na základe meniaceho sa rozdielu teploty v kalorimetri a teploty okolitého prostredia (rozdiel je nulový na začiatku a na konci merania, ale nenulový v priebehu merania). Novšie diferenčné kompenzačné (skenovacie) kalorimetre sú skonštruované tak, že na spoločnom bloku sú dutiny na dve kalorimetrické nádobky (meraciu a referenčnú), pričom obidve majú samostatné batérie termočlánkov. Pri rovnomernom zvyšovaní teploty bloku sa zaznamenáva rozdiel v napätí obidvoch termočlánkových batérií. Kalorimetre sa konštrukčne odlišujú aj podľa toho, či sú určené na meranie tepla fázových premien (vyparovanie, topenie, sublimácia, zmena kryštálovej štruktúry), tepelnej kapacity, rozpúšťacieho, spalného alebo reakčného tepla.

kachle

kachle [gr. > lat. > nem.] — vykurovacie zariadenie umiestnené vo vykurovanej miestnosti. Teplo sa získava spaľovaním plynných (zemný plyn, propán-bután ap.), kvapalných (nafta, petrolej ap.) alebo tuhých palív (drevo, uhlie, koks ap.) alebo premenou elektrickej energie na teplo (elektrické akumulačné kachle); následne sa teplo môže akumulovať v materiáli s veľkou tepelnou kapacitou, čo sa využíva v elektrických akumulačných kachliach (→ akumulačné kúrenie) a v akumulačných kachliach (peciach) na tuhé palivo (→ kachľová pec). Kachle so spaľovaním musia mať zabezpečený odvod spalín mimo vykurovaného priestoru (napr. do komína). Vonkajší plášť kachiel môže byť z kovu alebo z keramického materiálu, ktorý spĺňa i akumulačnú funkciu.

hrnčiarska pec

hrnčiarska pec — pec používaná hrnčiarom na vypaľovanie hrnčiny.

Takmer každá hrnčiarska pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory, v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Hrnčiarska pec môže byť postavená z rozličných, najčastejšie však z keramických materiálov odolných proti opakovaným vysokým teplotám. Najčastejším palivom používaným na vypaľovanie keramiky v hrnčiarskej peci bolo drevo, pričom vypaľovacia teplota dosahovala okolo 1 000 °C. Hrnčiarska pec prešla zložitým vývojom; existuje viacero typov v závislosti od stupňa rozvoja výroby keramiky a technológie jej výpalu. K najstarším typom patrí jednoduchá jama vyhĺbená do svahu, pričom plameň smeroval nahor (archaický spôsob, na Slovensku používaný do konca 18. stor.). Hrnčiarske pece stáli samostatne na dvore (tzv. poľné pece s otvorenou alebo uzatvorenou vrchnou časťou a s plameňom stúpajúcim smerom nahor) alebo boli súčasťou domu či dielne (napr. tzv. kasselské pece s plameňom prúdiacim vodorovne, ktoré hrnčiari prevzali od džbánkarov v 19. stor.). V súčasnosti boli tradičné hrnčiarske pece takmer úplne nahradené modernými elektrickými alebo plynovými keramikárskymi pecami, výnimočne sa používajú aj staršie spôsoby.

akumulačné kúrenie

akumulačné kúrenie — spôsob elektrického vykurovania, pri ktorom sa teplo akumuluje v látke s veľkou tepelnou kapacitou. Látka sa ohrieva v noci lacnejším elektrickým prúdom a naakumulované teplo sa odoberá podľa potreby. Akumulačné kúrenie sa využíva v elektrických akumulačných peciach, ktoré môžu byť statické, dynamické alebo hybridné (s akumulačnou a priamovýhrevnou časťou), a v elektrických ohrievačoch vody (bojleroch).

diatermia

diatermia [gr.] — liečebná metóda využívajúca teplo, ktoré vzniká prechodom vysokofrekvenčných prúdov tkanivami.

kalor-

kalor- [lat.], kalori- — prvá časť zložených slov s významom teplo, teplota, teplý, tepelný, teplotný; výhrevný; vysokoenergetický.

izolant

izolant [tal.] — nevodič; látka, ktorá zabraňuje prestupu elektrického prúdu (→ dielektrikum), tepla (má nízku tepelnú vodivosť), zvuku ap.; → izolácia.

asfaltová maľba

asfaltová maľba — olejomaľba s použitím hnedej lazúrovej farby a asfaltu. Obľúbená v maľbe 2. pol. 19. stor. pre teplú svietivosť, čoskoro sa však prestala používať pre nestálosť, praskanie a tmavnutie.

hekistoterma

hekistoterma [gr.] — rastlina charakteristická nízkymi nárokmi na teplo, dobre odolná proti nízkym (i záporným) teplotám počas väčšiny roka; rastlina alpínskych stupňov arktických oblastí.

klasická tepláreň

klasická tepláreň — tepláreň využívajúca na výrobu tepla a elektrickej energie spaľovanie klasického, t. j. fosílneho tuhého (uhlie), kvapalného (mazut) alebo plynného paliva (→ tepláreň).

inštrumentál

inštrumentál [lat.] — siedmy pád v sústave pádov, odpovedá na otázku (s) kým?, (s) čím?. Primárne vyjadruje okolnosti deja: príslovkové určenie miesta, času, prostriedku, nástroja, pôvodu, činiteľa, spôsobu, zreteľa a i., napr. bežať ulicou, nastať týmto dňom, cestovať vlakom, tĺcť kladivom, natretý farbou, schválený vládou, vítať s radosťou, podobať sa postavami. Spolu s pádmi na vyjadrenie objektu deja vyjadruje zásahový a výsledkový nepriamy objekt, napr. inštrumentál – kývať dverami, akuzatív – kývať dvere; inštrumentál – sálať teplom, akuzatív – sálať teplo. Vo funkcii mennej časti zloženého prísudku vyjadruje prechodný stav, napr. stať sa predsedom, byť žiakom, zdať sa/javiť sa dobrým spoločníkom.

kinéza

kinéza [gr.] — orientačné správanie živočíchov, ktoré závisí od intenzity podnetu, nie však od smeru, odkiaľ podnet prichádza; zmena pohybu živočíchov vyvolaná pôsobením vonkajšieho (abiotického) faktora, napr. tepla, vlhka alebo svetla. Ak živočích reaguje na pôsobenie vonkajšieho faktora zrýchlením pohybu, ide o ortokinézu (napr. pri pásavke zemiakovej rýchlosť premiestňovania vzrastá s intenzitou osvetlenia, aktivita koníkov rodu Locusta sa zvyšuje vo vlhkom a znižuje v suchom prostredí), ak zvyšovaním alebo znižovaním intenzity otáčania, o klinokinézu (hmyz zvyčajne opisuje kruhy, pričom každá zmena podráždenia vyvoláva zmenu polomeru týchto kruhov tak, že sa pohyb jedinca javí, akoby uprednostňoval určitú zónu), ak zmenou správania na teplo, o termokinézu, ak na vlhko, o hydrokinézu (napr. nahromadenie hmyzu v miestach s vyššou teplotou a vlhkosťou), ak na svetlo, o fotokinézu.

aluminotermia

aluminotermia [lat.+ gr.] — výroba kovov a zliatin redukciou ich oxidov práškovým hliníkom pri vysokých teplotách. Je sprevádzaná uvoľňovaním tepla, ktoré často stačí na roztavenie vyredukovaného kovu. Používa sa na výrobu chrómu a zliatin železa (ferotitán, ferovanád, feroniób).

inžinierske siete

inžinierske siete — súhrnné označenie sústav objektov vonkajšieho rozvodu (prepravy) energie alebo určitej látky z jedného miesta na druhé, resp. zo zdroja do objektu alebo naopak. Inžinierske siete môžu byť vedené v rámci obce alebo mesta, ale aj v rámci väčších územných celkov. Patria sem silnoprúdové (vysoké aj nízke napätie) a slaboprúdové elektrické siete (telefón, internet), siete na prepravu vody zo zdroja do objektu (vodovod, následný odvod znečistenej vody z objektu do recipientu, kanalizácia), doprava plynu do objektu (plynovod) a doprava tepla do objektu zo zdroja tepla (teplovod). Sú vedené ako káblové (elektrické) alebo ako potrubné siete (vodovod, plyn, kanalizácia, teplovod). Z hľadiska umiestnenia sú vedené nad zemou (elektrické vedenie) alebo pod zemou – zakopané v predpísanej hĺbke, resp. sústredené v podzemnom kanáli alebo kolektore (siete vedené v mestskej zástavbe). K inžinierskym sieťam patria aj objekty, ktoré slúžia na úpravu parametrov prenášanej látky (regulačné stanice plynu, transformačné stanice elektrickej energie, úpravne vody, čističky vody).

katateplomer

katateplomer [gr.] — meteorol. prístroj na stanovenie ochladzovacieho účinku prostredia vyjadreného množstvom tepla odovzdaného do ovzdušia za jednotku času telesom, ktorého teplota sa blíži k teplote ľudského tela (36,5 °C). Množstvo tepelnej straty narastá pri poklese teploty vzduchu a náraste rýchlosti vetra.

Katateplomer tvorí sklená nádobka naplnená zafarbeným liehom, ku ktorej je pritavená na konci rozšírená sklená kapilára s vyznačenou stupnicou s hodnotami 35 °C, 36 °C, 37 °C a 38 °C. Pri meraní sa spodná nádobka zahreje na teplotu 38 °C, pri ktorej lieh čiastočne zaplní rozšírenú časť kapiláry. Katateplomer sa voľne vystaví do sledovaného prostredia a meria sa čas, za ktorý teplota v kapiláre klesne na 35 °C. Množstvo tepla Q odovzdané okoliu z jednotkovej plochy nádobky katateplomera pri poklese teploty z 38 °C na 35 °C sa určuje pri každom meracom prístroji zvlášť a nazýva sa katafaktor prístroja. Pomocou hodnoty Q a nameraného času t sa vypočíta hodnota schladzovacej veličiny K = Q/t; vyjadruje sa v jednotkách W/m2 alebo mcal/(cm2s). Katateplomer sa najčastejšie používa v biometeorológii na sledovanie vplyvu okolitého prostredia na ľudský organizmus.

koeficient

koeficient [lat.], súčiniteľ — veličina charakterizujúca vzťah dvoch rôznych entít, miera ich vzájomnej závislosti;

fyz. veličina vystupujúca v súčine s premennou veličinou a definujúca vzťah tejto veličiny k inej veličine, za daných podmienok konštanta (koeficient difúzie, koeficient kĺzavého trenia, koeficient odporu prostredia, koeficient prechodu tepla, koeficient prestupu tepla, koeficient teplotnej rozťažnosti, koeficient tepelnej vodivosti, koeficient trenia, koeficient útlmu, koeficient viskozity, koeficient vztlaku);

mat. a) konštantná, nepremenná časť v rovniciach určitého typu, zvyčajne multiplikatívny faktor pri niektorých členoch rovnice, napr. v systéme lineárnych rovníc s celočíselnými koeficientmi; b) prvok určitej množiny, ktorý čiastočne alebo úplne opisuje niektorý jav matematickej povahy, napr. závislosť, mieru (kovariančný koeficient, koeficient podobnosti); c) prvok pevne danej množiny, pomocou ktorej sa buduje nová štruktúra (vektorový priestor s reálnymi koeficientmi, polynóm s komplexnými koeficientmi, rad s racionálnymi koeficientmi).

antická záhrada

antická záhrada — časť antického domu vyčlenená na oddych a pestovanie rastlín. Okrasná antická záhrada bola v dome zvyčajne umiestnená vo vnútornom dvore (peristyle), úžitková na voľnom priestranstve za domom. Vo vnútornej peristylovej záhrade sa pestovali najmä kvety a zeleň upravované do geometrických tvarov. Súčasťami kvetinovej záhrady boli aj malý bazén, fontány, vázy a rôzne skulpturálne doplnky. Pri vilách na návršiach mali záhrady terasovité úpravy s nízkymi plotmi z tvarovaných kríkov alebo z navŕšených kameňov. Rimania budovali záhrady ruží (rozáriá) a zeleninové záhrady (viridáriá). Známe sú záhrady v Pompejach a Herkulaneu.

apostrof

apostrof [gr. > lat.], odsuvník — grafické znamienko () označujúce vynechávanie hlásky na konci slova. Napr.: čos’, kdes’, bys’, ver’, hor’, nač’. Ako básnická figúra sa uplatňuje v básnickom texte na vyváženie rytmu vo veršoch. Dnes sa používa iba zriedkavo. Známe sú apostrofy typu z dom do domu, môžbyť a i.

adiabatický dej

adiabatický dej — termodynamický dej, pri ktorom je sústava od svojho okolia tepelne izolovaná, nemôže od okolia teplo prijať ani ho okoliu odovzdať. Zmenu vnútornej energie sústavy možno dosiahnuť prostredníctvom mechanickej práce. Pri adiabatickom rozpínaní sa plyn ochladzuje, pri stláčaní zohrieva. Vzájomná závislosť dvojice stavových veličín pri adiabatickom deji vyjadrená matematicky sa nazýva rovnica adiabaty. Za adiabatické deje možno považovať rýchlo prebiehajúce deje.

advekcia

advekcia [lat.] — horizontálne premiestnenie vzduchu, resp. vzduchovej hmoty. V spojení s konkrétnym meteorologickým prvkom, resp. stavom atmosféry, znamená advekcia jeho zmenu vyvolanú horizontálnym presunom (napr. advekcia vlhkosti, advekcia tepla, advekcia tlaku). Atmosférické javy, ktoré nastávajú advekciou vzduchu, sa nazývajú advektívne, napr. advektívne hmly, mrazíky ap.; advekčné počasie — počasie, ktorého príčinou je výrazná advekcia vzduchovej hmoty.

alit

alit [fr.], Ca3SiO5 (3CaO · SiO2, skrátene C3S) — slinkový minerál vznikajúci pri priemyselnej výrobe portlandského slinku; nositeľ typických vlastností portlandského cementu, tvorí 35 – 65 % jeho obsahu. Pri reakcii s vodou sa hydratuje (uvoľňuje sa hydratačné teplo) a pomerne rýchlo tuhne; spôsobuje začiatočnú pevnosť rýchlotuhnúcich a vysokohodnotných cementov.

Allenovo pravidlo

Allenovo pravidlo [ele-] — zoogeografické pravidlo, podľa ktorého živočíchy žijúce v chladnejších oblastiach majú relatívne kratšie končatiny, chvost a uši ako jedince toho istého druhu v teplejších oblastiach kvôli zamedzeniu straty tepla v súvislosti s menším telesným povrchom. Nazvané podľa amerického zoológa Joela Asapha Allena (*1838, †1921).

aminoplasty

aminoplasty [gr.] — skupina teplom vytvrdzovateľných živíc vyrábaných polykondenzáciou viacfunkčných aminozlúčenín s formaldehydom. Významné sú najmä produkty na báze močoviny (→ močovinoformaldehydové živice) a melamínu (→ melaminoformaldehydové živice). Vytvrdené živice sú pevné, ale krehké. Používajú sa na výrobu lakov, lepidiel (studené gleje) a (s výstužným textilom alebo s papierom) na výlisky dekoračných a ochranných dosiek nábytku, stien ap. Veľmi tenké nánosy na vlnených a bavlnených vláknach zmenšujú zrážavosť a krčivosť textilu.

apertizácia

apertizácia, apertácia — spôsob uchovávania (ochrany) potravín teplom v uzatvorených obaloch (plechovkách, fľašiach, pohároch). Potravina sa vloží do obalu, ktorý sa hermeticky uzavrie, a zahrieva tak, aby sa usmrtili všetky mikroorganizmy, ktoré by sa mohli v náplni obalu pri skladovaní množiť (→ sterilizácia). Nazvaný podľa N. F. Apperta.

Archidiskon

Archidiskon [gr.] — vyhynutý rod zo skupiny najstarších zástupcov slonov; východisková skupina, z ktorej sa vyvinuli mamuty. Žil v najstarších štvrtohorách na území Afriky a Eurázie; bol prispôsobený životu v miernom až v teplom podnebnom pásme. Mal pretiahnutú lebku, malé nosné otvory, kratší chobot, rovnobežné alebo rozbiehavé kly. Najviac kostrových zvyškov sa našlo v juž. Európe, trpasličia forma s rudimentárnymi klami na ostrove Sulawesi (Celebes).

azozlúčeniny

azozlúčeniny [gr. + lat.], diazény — organické dusíkaté zlúčeniny všeobecného vzorca R–N=N–R1, kde R, R1 je alkyl alebo aryl. Alifatické azozlúčeniny sa teplom rozkladajú, pričom sa uvoľňuje dusík N2 a vznikajú príslušné radikály R· a ·R1. Preto sa alifatické azozlúčeniny používajú ako iniciátory radikálových reakcií, napr. AIBN. Aromatické azozlúčeniny sú termicky stále a intenzívne sfarbené látky, používajú sa ako farbivá (→ azofarbivá) alebo ako acidobázické indikátory.

ena

ena, Ena — rod z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva slimáky (Stylommatophora), čeľaď enovité. Druh ena horská (Ena montana) s ulitou s priemerom do 17 mm sa vyskytuje vo vlhkých lesoch strednej Európy, v Pyrenejach, severovýchodnom Francúzsku, južnom Anglicku a Belgicku. Stredne veľký lesný druh Ena obscura (v niektorých zoologických systémoch Merdigera obscura) s ulitou s priemerom do 9 mm vyhľadáva najmä teplé háje na vápencovom podklade; okrem Európy sa vyskytuje aj v severozápadnej Afrike.

kalorizátor

kalorizátor [lat.] — zariadenie na rovnomerné ohrievanie kvapalín (napr. v cukrovaroch a liehovaroch); uzavretá stojatá nádoba zvyčajne valcovitého tvaru s medenými alebo s mosadznými rúrkami vyhrievanými parou, zabudovanými medzi dvoma dnami, okolo ktorých preteká ohrievaná kvapalina. Ak sa kalorizátor používa ako výmenník tepla, preteká okolo rúrok kvapalina, ktorá ohrieva, príp. chladí kvapalinu pretekajúcu rúrkami.

Hankar, Paul

Hankar [an-], Paul (Jean-Joseph), 11. 12. 1859 Frameries – 17. 1. 1901 Brusel — belgický architekt a dizajnér nábytku.

Pôvodne študoval aj sochárstvo a kovotepectvo. Pôsobiť začal 1888, od 1894 spolupracoval s architektonickým časopisom L’Émulation. Inšpirovaný dielami francúzskeho architekta E. E. Viollet-le-Duca a anglickým hnutím Arts and Crafts Movement, bol popri V. Hortovi a H. C. van de Velde najvýznamnejším secesným architektom v Bruseli a Belgicku.

V architektúre využíval kontrast materiálov, štruktúr a farieb i rôzne techniky, na odhmotnenie priečelí budov ohýbané železo a zahnuté krivky okenných rámov. Jeho (realizované) návrhy na zariadenie interiérov patria medzi vrcholné diela secesného dizajnu nielen v Belgicku, ale aj vo svete. Rozvinul koncepciu architektúry pre slabšie sociálne vrstvy. Bol zástancom syntézy umení vrátane avantgardnej dekorácie a ornamentov (nové geometrické detaily). Na konci života vypracoval utopistický (nerealizovaný) projekt mesta umelcov, ktorý prispel k vzniku darmstadtskej umeleckej kolónie a inšpiroval umelcov viedenskej secesie.

Hlavné diela: vlastný dom v Bruseli (1893), ktorý je spolu s Hôtel Tassel od V. Hortu (1892 – 93) jednou z prvých secesných budov v Bruseli, obytné domy Zegers-Regnard (1895), Peeters (1896), Renkin (1897, zbúraný) a Ciamberlani (1897), dom maliara Reného Janssenssa (1898), obytný dom Kleyer (1898), dom a dielňa Bartholomé (1898, zbúraný), obchod Niguet (1899) a i.

aglutinačný typ jazyka

aglutinačný typ jazyka — morfologický typ jazyka, v ktorom sa syntetické gramatické tvary (najmä tvary podstatných mien a slovies) tvoria pripájaním gramatických prípon k slovnému (mennému a slovesnému) základu. Na hraniciach morfém vnútri slova pritom spravidla nenastávajú zmeny a každý gramatický afix má vždy iba jeden význam. To zvyšuje priemernú dĺžku slova, ktorého jednota sa v mnohých aglutinačných jazykoch upevňuje pomocou vokálnej harmónie, podľa ktorej sa samohláska prípony mení podľa samohlásky kmeňa. Aglutinačný typ prevažuje napr. v maďarčine (ház dom, ház-ban v dome, ház-ak domy, ház-ak-ban v domoch; kert záhrada, kert-ben v záhrade, kert-ek záhrady, kert-ek-ben v záhradách) a v iných uralských jazykoch, v turečtine a v iných altajských jazykoch, v baskičtine, v kaukazských a drávidských jazykoch, v kórejčine a japončine. V slovenčine sa aglutinačné postupy vyskytujú zriedkavo a nie sú produktívne.

Antal, Ján

Antal, Ján, 10. 4. 1934 Hačava, dnes mestská časť Hnúšte, okr. Rimavská Sobota – 22. 7. 2009 Bratislava — slovenský architekt, profesor na Fakulte architektúry STU. Hlavné diela: územný plán Trnava-Hlboká (s T. Alexym, J. Kavanom a F. Trnkusom, 1973), bytový dom na Palisádach v Bratislave (s L. Kušnírom, Ivanom Slameňom, Blaženou Havránkovou, M. Kopeckým, 1968), Kultúrny dom v Uhrovci (s Dušanom Feriancom, Viliamom Dubovským, 1978), spoluautor diela Abstrakcia a kreslenie architektonického priestoru (1968).

Jonáš, Martin

Jonáš, Martin, 9. 5. 1924 Kovačica – 31. 1. 1996 tamže — naivný maliar slovenskej národnosti v Srbsku, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov svetového naivného umenia 2. polovice 20. stor. Maľovať začal 1944/45. Venoval sa maľbe, grafike a kresbe. V tvorbe sa sústredil na výjavy z každodenného života na dedine, ktoré stvárňoval s osobitou poetikou. Vytvoril originálny maliarsky štýl charakteristický silno štylizovanými ľudskými postavami s nadrozmernými rukami a chodidlami a žiarivou farebnosťou (Posledná cesta, 1975). Významným spôsobom sa podieľal na sformovaní skupiny kovačických insitných maliarov, jeden zo zakladateľov Galérie sedliakov-maliarov pri Dome kultúry v Kovačici (1955; dnes Galéria naivného umenia). Vystavoval v mnohých krajinách sveta (1988 výstava vo Svetovej banke vo Washingtone). Nositeľ viacerých medzinárodných a domácich ocenení, napr. 1978 získal hlavnú cenu na Medzinárodnej súťaži kresby v Miláne, na Slovensku Cenu Slovenskej národnej galérie na výstave Insita 94 (1994). R. 2012 sa začal realizovať projekt zriadenia Pamätného domu M. Jonáša v jeho dome v Kovačici.

kachlica

kachlica [gr. > lat. > nem.], kachľa — keramický dielec akumulujúci teplo, používaný na stavbu kachľových pecí, kachľových sporákov a kozubov. Ústie kachlice môže byť kruhového tvaru, štandardný je však štvorcový alebo obdĺžnikový tvar, čelná stena máva rozmanitú výzdobu.

Výroba kachlíc sa rozvíjala spolu s vývojom kachľových pecí, v záp. Európe bola známa od 2. pol. 13. stor., v Uhorsku od 14. stor. Kachlice spočiatku vyrábali hrnčiari a džbankári, neskôr sa vyvinulo špecializované remeslo kachliarstvo.

Formy a výzdobu kachlíc ovplyvňovali jednotlivé slohové obdobia (gotika, renesancia, barok, klasicizmus, historizmus, secesia).

Najstaršími typmi kachlíc boli duté nádobkové kachlice (v tvare nádoby; mohli byť hrncovité alebo miskovité), ktoré mali štvorcové alebo obdĺžnikové ústie obrátené k zdroju tepla (ohnisku), čelná stena bola prázdna a smerovala od zdroja tepla do miestnosti.

Vyrábali sa aj cibuľovité kachlice s uzatvorenou čelnou stenou a ústím otvoreným k zdroju tepla. Tieto typy kachlíc sa vytáčali na hrnčiarskom kruhu a vtláčali do drevenej formy.

V období neskorého stredoveku sa vyrábali aj výklenkové (nikové) kachlice s prelamovanou čelnou stenou. V 15. stor. mali čelné steny kachlice výzdobu, ktorá napodobňovala gotické architektonické prvky (kružby, rozety, fiály). Rozšírená bola aj reliéfna výzdoba s náboženskými, profánnymi, heraldickými, mytologickými či ornamentálnymi motívmi.

Neskorogotické a renesančné kachlice mali vysokú umeleckú úroveň, mnohé z nich sú samostatnými umeleckými dielami. Jednotlivé kachlice sa vyrábali v sériách. V 16. stor. sa technickým zdokonaľovaním vykurovacieho systému rozmery kachlíc zväčšovali. Na ich výrobu sa používala špeciálna hlina, do ktorej sa pridával jemný kremičitý piesok, aby bol črep ohňovzdorný (tzv. kachliarska hlina, ktorá sa používala aj pri stavbe kachľových pecí).

V 17. stor. sa rozšírila výroba komorových kachlíc, ktorých konštrukcia bola pokročilejšia. Boli pomerne veľké a rozlične tvarované, ich vyhrievací otvor viedol do telesa kachľovej pece a ich čelná stena bola uzatvorená. Proces výroby komorových kachlíc bol pomerne zložitý. Začínal sa výrobou modelu a následne negatívnej formy jednotlivých kachlíc. Model bol z dreva (drevené formy mohli zhotovovať rezbári), z hliny alebo zo sadry. Do negatívnej formy sa vtláčali čelné steny ďalších kachlíc. Na tie sa prilepovala funkčná časť kachlíc – komora, ktorá mohla byť vytočená na hrnčiarskom kruhu alebo modelovaná rukou. Po vysušení sa kachlice vypaľovali a zdobili, pričom plné čelné steny komorových kachlíc umožňovali ich umelecké stvárnenie (povrchovo boli upravované jednofarebnou glazúrou, príp. doplnené barokovým alebo rokokovým ornamentom, najčastejšie reliéfnym, ale aj polychrómovaným dekorom). Následne sa z vypálených a naglazúrovaných kachlíc stavala kachľová pec.

Na Slovensku sa v 19. – 20. stor. používali na stavbu pecí prevažne jednoduché, jednofarebne glazované (najčastejšie hnedé alebo zelené) kachlice, ktoré sa vyrábali v kachliarskych, ale najmä v hrnčiarskych dielňach popri úžitkovom sortimente. Špecifikom dielní v Modre koncom 19. stor. boli flamované kachlice (→ flamovanie). V stredoslovenských hrnčiarskych lokalitách sa vyrábali aj kachlice s rytou výzdobou (napr. s motívom vtáčika). V ľudovom prostredí reliéfne kachlice ustúpili v 30. rokoch 20. stor. hladkým glazovaným kachliciam, ktoré sa väčšinou dovážali. Na tradíciu zdobených kachlíc nadviazal vo svojej tvorbe I. Bizmayer.

Heľpa

Heľpa — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji v Horehronskom podolí, 695 m n. m.; 2 635 obyvateľov (2017). Písomne doložená 1551 ako Helpe, 1773, 1808, 1863 – 1913, 1927 – 48 Helpa, 1920 Heľpa. Založená v pol. 16. stor. na valašskom práve. Patrila hradnému panstvu Muráň. V 17. stor. kolonizovaná slovenským obyvateľstvom s malou infiltráciou rusínskych a goralských valachov. R. 1709 – 10 ju silno zasiahol mor. Koncom 18. stor. sa tam ťažila železná ruda, v 19. stor. tam boli pivovar a píla, spracúvala sa ovčia vlna (pracovala vodná valcha na súkno). Vzdialená poloha od veľkých miest umožnila, že až do súčasnosti sa tam zachovali ľudové tance, piesne a zvyky, z ľudových remesiel bačovské rezbárstvo, šindliarstvo, kožušníctvo, tkáčstvo, a predovšetkým kroje s výšivkami s bohatou ornamentálnou výzdobou. Ľudová architektúra hromadnej cestnej zástavby mala charakteristické črty Horehronia (zrubové, často podpivničené domy na kamennej podmurovke, s pavlačou pozdĺž vstupnej časti domu; trojpriestorové domy na dlhej parcele sa končili hospodárskymi objektmi, humná objemom i priestorovo prevyšovali obytný dom). Vývoj v 20. stor. však spôsobil, že z pôvodnej cennej architektonickej lokality ostalo len torzo.

Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (okolo 1800, obnovený 1895), neskorobaroková rímskokatolícka fara (1793, upravovaná v 20. stor.), pamätník padlým v 1. a 2. svetovej vojne (1947).

Od 1963 sa v Heľpe usporadúva folkový festival Horehronské dni spevu a tanca. V katastri Heľpy sú dva minerálne pramene a národná prírodná rezervácia Veľká Stožka.

Jofan, Boris Michajlovič

Jofan, Boris Michajlovič, 28. 4. 1891 Odesa, Ukrajina – 11. 3. 1976 Barvicha neďaleko Moskvy — sovietsky architekt.

Študoval na umeleckej škole v Odese a architektúru v Ríme (absolvoval 1916). R. 1917 – 24 pôsobil ako samostatný architekt v Ríme, kde o. i. navrhol budovu sovietskeho veľvyslanectva (1923). Jeho rané diela predstavujú syntézu neoklasicizmu a modernej architektúry (najmä konštruktivizmu, ktorý sa prejavil v inovatívnych dispozičných riešeniach). Princípy konštruktivizmu sa najviac prejavili na stavbe vládneho sanatória v Barviche v blízkosti Moskvy (1929 – 34), ktorého architektúra sa vyznačuje modernou ľahkosťou a eleganciou. Jeho najvýznamnejším raným dielom bol obytný dom v Moskve nazývaný Dom na nábreží (1928 – 31, oficiálny názov Dom vlády), mohutná bloková stavba s viacerými vnútornými dvormi, kde boli byty vysokých vládnych úradníkov. Okrem bytov, ktoré mali na to obdobie vysoký štandard, tam bolo i kino, divadlo, reštaurácie a obchody. V 30. rokoch 20. stor. prevážili v jeho tvorbe neoklasické princípy a formy (napr. ťažké blokové vertikálne piliere na fasádach), pričom sa prispôsobil doktrínam stalinistickej architektúry socialistického realizmu. Jeho najvýznamnejším nerealizovaným dielom bol návrh na Palác sovietov v Moskve (projekt 1931 – 32 s V. G. Geľfrejchom a Vladimirom Alexejevičom Ščukom, *1878, †1939) koncipovaný ako syntéza architektúry, sochárstva a dekoratívnych umení v monumentálnom meradle. V podobnom neoklasickom duchu realizoval Sovietsky pavilón na Výstave umení a techniky v modernom živote v Paríži (1937), ktorému dominovala monumentálna socha V. I. Muchinovej. V neskoršej tvorbe sa venoval najmä návrhom obytnej architektúry (obytný dom v Moskve, 1962 – 69).

klimatizácia

klimatizácia [gr.] —

1. angl. air condition — technický proces na zabezpečenie požadovanej teploty, vlhkosti, kvality (obsahu oxidu uhličitého, čistoty) a optimálneho prúdenia vzduchu v uzavretom objekte (resp. v interiéri) so zreteľom na druh stavby a činnosť vykonávanú v objekte a nezávisle od pôsobenia vnútorných zdrojov tepla a vlhkosti (ľudí, osvetlenia, prístrojov) a vonkajšieho prostredia (teploty a vlhkosti vzduchu, vetra, slnečného žiarenia), ktoré v objekte (interiéri) spôsobujú tepelné zisky alebo tepelné straty. Na klimatizáciu sa používajú klimatizačné zariadenia, ktoré teplo z priestorov odvádzajú (ochladzujú ich) alebo ho do priestorov privádzajú (vykurujú ich), prípadne zvlhčovaním a odvlhčovaním zvyšujú a znižujú vlhkosť vzduchu. Do oblasti klimatizácie nepatrí prirodzené (aeračné) vetranie, ktoré môže byť vyvolané rozdielom tlakov medzi dolnou a hornou úrovňou objektu, spôsobené rozdielnou teplotou vzduchu a gravitáciou, jednou z nutných podmienok klimatizácie je totiž vynútená doprava upraveného vzduchu (ventilátorom) do interiérov. Klimatizácia sa delí na hygienickú, technologickú a špeciálnu.

Hygienická klimatizácia sa zameriava na vytvorenie tepelnej pohody v administratívnych, verejných a obytných budovách (zdravotnícke zariadenia, divadelné a koncertné sály, kinosály, hotely, športové haly vrátane zimných štadiónov, obchodné domy a supermakety) i v dopravných prostriedkoch – automobiloch, vlakoch, lietadlách, lodiach ap. (požadované vlastnosti vzduchu zvyčajne sú: teplota 19 – 27 °C, relatívna vlhkosť vzduchu 30 – 60 %, pohyb vzduchu v pásme pobytu bez vyvolania pocitu prievanu menší než 0,2 m/s), technologická klimatizácia na vytvorenie prostredia s pomerne úzkym rozmedzím teploty a vlhkosti vzduchu potrebného na zabezpečenie bezporuchového chodu zariadení (napr. v rozhlasových, televíznych a filmových štúdiách) a priemyselných technologických procesov (v textilnom, papierenskom, polygrafickom, farmaceutickom, chemickom a potravinárskom priemysle), na uskladňovanie produktov citlivých na teplotu a vlhkosť (potraviny, ovocie, zelenina) a na úschovu umeleckých a knižných diel (v múzeách, galériách, knižniciach ap.), špeciálna klimatizácia na vytvorenie prostredia s požadovanou teplotou a vlhkosťou a s mimoriadnou čistotou vzduchu (v operačných sálach, laboratóriách, prevádzkach elektronického priemyslu, jadrových elektrárňach, metrologických zariadeniach ap.).

Spôsob klimatizácie objektov je zvyčajne daný ich veľkosťou, tvarom, konštrukciou a účelom, ako aj ich geografickou a miestnou polohou. Pri návrhu klimatizácie sa vychádza z meteorologických údajov platných pre územie, v ktorom sa klimatizovaný objekt (priemyselná hala, budova) nachádza, z hygienických predpisov na určovanie potrebných prietokov vonkajšieho (čerstvého) vzduchu na jednu osobu v klimatizovanom priestore, z tepelných záťaží a tepelných strát tohto priestoru, ako aj z kritérií na zabezpečenie požadovanej kvality vnútorného vzduchu. Pri technologickej klimatizácii sú nevyhnutné aj údaje o parametroch vzduchu (požadovanej teplote, vlhkosti a čistote), ktoré vyžaduje realizácia technologických procesov. Najmä pri hygienickej klimatizácii sa musia rešpektovať kritériá hospodárnosti prevádzky, preto sú klimatizované budovy z hľadiska celoročnej spotreby energií certifikované na prevádzku klimatizácie a zaraďované do príslušných tried (podobne ako domáce elektrické spotrebiče). Za nedostatky, resp. obmedzenia klimatizácie možno pokladať pomerne vysoké investičné náklady, pri neodbornej prevádzke veľkú spotrebu energie, vytváranie podmienok na vznik baktérií a plesní pri nedostatočnej alebo zanedbávanej údržbe, ako aj na vznik prievanu pri nesprávnom rozdeľovaní vzduchu v klimatizovaných priestoroch;

2. technický odbor, ktorého jednou zo základných úloh je skúmať kvalitu vnútorného vzduchu a vytvárať podmienky a prostriedky na celoročné zabezpečenie požadovaného stavu vzduchu v interiéri a na jeho udržanie nezávisle od pôsobenia faktorov vnútorného a vonkajšieho prostredia. Jeho základy položil americký inžinier a vynálezca Willis (Haviland) Carrier (*1876, †1950), ktorý 1902 skonštruoval prvé zariadenie (sprchovú komoru) na úpravu teploty a vlhkosti vzduchu v interiéri a napísal prvé teoretické práce týkajúce sa problematiky klimatizácie budov.

altán

altán [tal.] — pôvodne vyhliadková nadstavba umiestnená na streche domu v podobe nízkej vežičky. Neskôr murovaná, drevená, prípadne otvorená malá stavba, záhradná besiedka, domček, niekedy nazývaný aj filagória.

Abramov, Fiodor Alexandrovič

Abramov, Fiodor Alexandrovič, 29. 2. 1920 Verkola, Archangeľská oblasť – 14. 5. 1983 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský spisovateľ a literárny vedec, predstaviteľ tzv. dedinskej prózy. Autor románov z prostredia sev. ruského vidieka v období 2. svet. vojny a povojnového vývinu Ruska. Debut Bratia a sestry (Bratia i siostry, 1958) sa stal prvou časťou románovej tetralógie Priaslinovci (Priasliny, 1974), ďalšie časti sú Dve zimy a tri letá (Dve zimy i tri leta, 1968; slov. 1979), Cesty a rázcestia (Puti – pereputia, 1974; slov. 1979) a Dom (Dom, 1978; slov. 1982) . Problematike vidieckeho života sú venované i novelistické práce Bez otca (Bezotcovščina, 1961; slov. 1962), Drevené kone (Dereviannyje koni, 1972) a Posledná poľovačka (Posledňaja ochota, 1973).

átrium

átrium [lat.] —

1. ústredný pravouhlý priestor etruského, helenistického a rímskeho obytného domu obklopený obytnými a úžitkovými miestnosťami. V strope átria bol otvorený svetlík slúžiaci na odvádzanie dymu (kompluvium) a súčasne ako hlavný zdroj vzduchu a svetla. Pod ním zväčša zapustená v zemi bola nádrž na dažďovú vodu (impluvium). Átrium slúžilo ako centrum rodinného života;

2. pravouhlé otvorené nádvorie pred západným priečelím ranokresťanskej baziliky, spravidla na troch stranách obkolesené stĺpovými chodbami, v strede s očistnou nádržou na vodu alebo studňou. V období stredoveku sa átrium v podobe ambitu presunulo k bočnej strane kláštorného alebo kapitulného kostola či katedrály (→ rajský dvor);

3. v modernej architektúre vnútorný dvor rodinného domu alebo spoločenských stavieb, ktorý plní okrasnú a rekreačnú funkciu. Spravidla je v ňom zeleň, fontána, plastika.

Brandys, Marian

Brandys, Marian, pseudonym Zosia, 25. 1. 1912 Wiesbaden, Nemecko – 20. 11. 1998 Varšava — poľský prozaik a publicista. Brat K. Brandysa. Pôvodne sa predstavil ako autor reportáží a cestopisov, v ktorých zobrazil zážitky z rokov svojho zahraničného pôsobenia: Talianske stretnutia (Spotkania włoskie, 1949), Začiatok príbehu (Początek opowieści, 1951), Dom znovuzískaného detstva (Dom odzyskanego dzieciństwa, 1953), Z Káhiry do Addis Abeby (Od Kairu do Addis Abeby, 1957), O kráľoch a kapuste (O królach i kapuście, 1959). V neskorších dielach sa zameral na historickú faktografiu, ktorou dokumentoval formovanie sa moderného národného povedomia Poliakov: Neznáme knieža Poniatowski (Nieznany książe Poniatowski, 1960), Najnádejnejší dôstojník (Oficer największych nadziei, 1964), Trampoty s pani Walewskou (Kłopoty z panią Walewską, 1969), pentalógia Koniec sveta kavaleristov (Koniec świata szwoleżerów, 1972 – 79).