Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 230 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Bamberský dóm

Bamberský dóm — Dóm sv. Petra a sv. Juraja v Bambergu (nemecky Bamberger Dom Sankt Peter und Sankt Georg), jedna z najvýznamnejších pamiatok nemeckého neskororománskeho a ranogotického staviteľstva. Bol postavený na mieste staršej katedrály, ktorú v roku 1002 založil Henrich II. Svätý. Táto katedrála nazývaná aj Henrichov dóm (nemecky Heinrichsdom) bola posvätená v roku 1012. Mala podobu dvojchórovej trojloďovej baziliky s rovným stropom. V roku 1185 vyhorela a výstavba súčasnej katedrály na jej mieste sa začala v období okolo 1190 – 1211. V roku 1229 bol posvätený Oltár Panny Márie v južnom transepte a v roku 1237 celá stavba. V 17. stor. bola poškodená Švédmi, v 18. stor. bol barokovo upravený jej interiér, v 19. stor. bola výrazne puristicky reštaurovaná.

Dóm má podobu dvojchórovej trojloďovej baziliky so štyrmi vežami (dve pri východnom a dve pri západnom chóre) a s transeptom pri západnom chóre. Stavba je zaklenutá krížovými rebrovými klenbami. Plastickú výzdobu exteriéru (sochárska výzdoba troch portálov: Kniežací portál, Adamov portál a Portál milosti ) a interiéru (reliéfy a voľné sochy) vytvorili dve sochárske dielne v 1. polovici 13. stor. a patrí k najvýznamnejším dielam nemeckého sochárstva 13. stor. Slávny Bamberský jazdec (okolo 1235) je pravdepodobne najstaršia zachovaná jazdecká socha od čias antiky (je považovaný za portrét cisára Konráda III., resp. sv. Juraja alebo sv. Štefana, Henricha II. Svätého alebo za iné historické postavy). Na Adamovom portáli predstavujú sochy Adama a Evy prvé nahé figúry (akty) v nemeckom monumentálnom sochárstve. Na tympanóne Kniežacieho portálu je zobrazený Posledný súd (1235). Výnimočné sú aj sochy Eklézie a Synagógy a i. V neskorogotickom období vznikol náhrobok Fridricha von Hohenlohe (1351), náhrobok cisárskeho páru Henricha II. Svätého a jeho manželky sv. Kunigundy od T. Riemenschneidera, Mariánsky oltár od W. Stossa (1520 – 23) a i. V roku 1993 bol Bamberský dóm spolu s historickým centrom mesta Bamberg zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

akceptačný dom

akceptačný dom, angl. accepting house — špecializovaná banka na vykonávanie akceptu zmeniek. Aby mohla vykonávať túto činnosť, musí splniť určité kapitálovo prevádzkové podmienky. Zmenky akceptované akceptačnými bankami sú považované za bezpečné cenné papiere, s ktorými možno obchodovať na zmenkových trhoch. Tento typ špecializovaných bánk sa vyskytuje len v niektorých bankových systémoch, napr. v Spojenom kráľovstve, v rámci svojej podnikateľskej činnosti akcept zmeniek zvyčajne vykonávajú univerzálne banky.

košický dóm

košický dóm, Dóm sv. Alžbety, aj Kostol sv. Alžbety — gotický rímskokatolícky kostol v Košiciach, katedrálny chrám Košickej arcidiecézy zasvätený patrónke Košíc Alžbete Durínskej. Postavený na mieste staršieho gotického Kostola sv. Alžbety, ktorý bol pravdepodobne vybudovaný v 1. polovici 14. stor. (jeho základy boli objavené pri vykopávkach 1882 – 84) a okolo 1378/80 zničený požiarom. Následne medzi 1378 – 99 sa začal stavať nový kostol, ktorého výstavba prebiehala postupne v niekoľkých etapách; lode vznikli v poslednom desaťročí 14. stor., v pol. 15. stor. bol už kostol zaklenutý. Tento reprezentatívny neskorogotický kostol bol dielom stavebného majstra, ktorý bol ovplyvnený parlerovským umením (svedčia o tom združené vretenovité schodisko pri južnom portáli, čelná stena južného transeptu a klenba južného portálu s visutým svorníkom; 1. štvrtina 15. stor.). Mal osobitú, centralizujúcu dispozíciu (bazilika s transeptom a s diagonálne usporiadanými dvojicami kaplniek, ktoré uzatvárali bočné lode na východnej strane; na západnej strane bola do pôdorysu bočných lodí vtiahnutá dvojica veží; bočné priestory oddelené od vysokých bazilikálnych lodí boli usporiadané centralizujúco so stredovými podporami a zaklenuté hviezdicovými klenbami). Predlohou originálneho dispozičného typu, ktorý spája trojlodie a centrálnu dispozíciu, mohli byť pravdepodobne dóm Sankt Viktor Dom v Xantene (1263 – 1544) v Nemecku (v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko) a kostol Saint-Yved v opátstve v Braine (1180 – 1216) vo Francúzsku (v departemente Aisne). Výnimočná stavba s množstvom kameňosochárskych architektonických prvkov poukazuje na zámožnosť stavebníkov (mestského patriciátu) a výraznú podporu panovníka. Kostol bol v období stredoveku zároveň aj významným pútnickým miestom, nachádzala sa tam relikvia Kristovej krvi (1402 pápež Bonifác IX. vydal pre pútnikov odpustkovú listinu). V 1. tretine 15. stor. vznikli aj 3 výnimočné, bohato sochársky zdobené portály. Západný portál sa ikonograficky viaže na kult Kristovej krvi, v jeho spodnom tympanóne sa nachádza reliéf Olivovej hory a v hornom tympanóne Pieta, nad ktorou je veraikon nesený anjelmi. V tympanóne severného portálu je reliéf Posledný súd, na stranách tympanónu sa nachádza päť stupňovito usporiadaných obdĺžnikových reliéfov: najvyššie umiestnený centrálny reliéf s ukrižovaním, pod ním refiéf so smútiacimi ženami a reliéf so sv. Jánom s vojakmi a pod nimi dva reliéfy so scénami z legendy zo života Alžbety Durínskej.

Stavebné práce boli pravdepodobne prerušené okolo polovice 15. stor., obnovené v 60. rokoch 15. stor. pod vedením Majstra Štefana (na stavbe dómu pracoval do 1487) štýlovo ovplyvneného viedenským Dómom sv. Štefana. V rokoch 1459 – 76 bola vybudovaná južná veža (nazývaná veža Mateja Korvína; staršia, severná veža z 1. polovice 15. stor. sa nazýva Žigmundova) a na obidvoch stranách lodí kaplnky popredných košických patricijských rodín (Kaplnka Sv. kríža, 1475; Kaplnka Mettercie, pôvodne Kaplnka zvestovania Panny Márie, 1477). Chór zaklenutý sieťovou klenbou a dvojposchodová sakristia boli pravdepodobne vybudované už pred 1460 (vežovité neskorogotické kamenné pastofórium vytvoril Majster Štefan 1467 – 77). Chór a sakristiu realizoval ďalší stavebný majster, ktorý sa pravdepodobne vyškolil v Bavorsku a na stavbe dómu pôsobil súčasne s Majstrom Štefanom. Posledná gotická stavebná činnosť prebehla 1496 – 98 pod vedením majstra M. Krompholza, ktorý uplatňoval motívy z tvorby krakovského okruhu V. Stossa (časti severozápadnej veže, postavy kráľov na štíte severného ramena priečnej lode). Rok 1508 je pokladaný za obdobie ukončenia stavebných prác, kostol však v skutočnosti nebol nikdy dostavaný. Počas reformácie a protihabsburských povstaní ho spravovali protestanti (1556 – 1604, 1604 – 71, 1682 – 86).

V roku 1556 bol pri požiari poškodený a následne opravený, 1706 počas obliehania Košíc (vtedy ovládaných Františkom II. Rákocim) cisárskymi vojskami opäť poškodený, počas 18. stor. a 1856 – 63 opravovaný; 1775 bola Žigmundova veža po požiari zastrešená barokovou helmicou. V rokoch 1877 – 96 sa uskutočnila veľká puristická prestavba dómu pod vedením I. Steindla, ktorý výrazným spôsobom zasiahol do stredovekej štruktúry stavby. Vážne statické poruchy pripísal zmene interiérovej dispozície z pôvodne predpokladaného päťlodia na trojlodie s neproporčne širokými bočnými loďami. Steindl navrhol regenerovať predpokladanú pôvodnú dispozíciu kostola, pričom neskorogotické prvky nahradil neogotickými (zmena trojlodia na pätľodie, prestavba klenieb, replika chóru, rozšírenie novej organovej empory, úprava fasád a i.). V roku 1906 bola pod severnou bočnou loďou vybudovaná krypta, kde boli uložené pozostatky Františka II. Rákociho.

Košický dóm v dnešnej podobe po puristickej prestavbe je päťloďovou bazilikou s nezvyčajným riešením interiéru, ktoré spočíva v umiestnení priečnej lode (rovnakej výšky a šírky ako pri hlavnej lodi) v polovici päťlodia, nie na rozhraní svätyne a hlavnej lode. V strede chrámu tak vznikol čiastočný dojem centrálneho priestoru, ktorý nenarúša ani pohľad do impozantnej priestrannej svätyne. Bočné lode (dve a dve po obidvoch stranách hlavnej lode) sú na východnej strane ukončené polygonálnymi apsidami, ktorých os nie je totožná s pozdĺžnymi osami bočných lodí, ale radiálne smeruje do priesečníka osí hlavnej a priečnej lode. Toto nachýlenie bočných apsíd tiež prispieva k dojmu centrálneho priestoru. Bazilikálne usporiadanie päťlodia pritom umožňuje dobré presvetlenie kostola širokými oknami hlavnej lode, ktoré sú umiestnené v južnej stene nad strechou bočných lodí.

Z pôvodného vybavenia sa zachoval retabulový neskorogotický hlavný Oltár sv. Alžbety (1474 – 77), ktorý patrí medzi najrozmernejšie diela stredovekého oltárneho umenia v Európe. Sochy v nikách archy vytvoril neznámy sochár, ktorý bol jedným z najvýznamnejších súčasníkov N. Gerhaerta z Leidenu, a štýlovo sa viažu na prostredie dnešného Dolného Rakúska. Maliarska výzdoba pozostáva z 24 obojstranne maľovaných tabúľ (spolu 48 obrazov) usporiadaných vo dvoch pároch pohyblivých krídel na bočných stranách oltárnej skrine. Maľby zobrazujú tri ikonografické cykly (pašiový a adventný cyklus a výjavy zo života sv. Alžbety Durínskej). V interiéri sa zachovali aj fragmenty nástenných malieb z prelomu 14. a 15. stor., neskorogotické monumentálne súsošie kalvárie (1420) a i. Dóm sa rekonštruuje od roku 1984 (do súčasnosti).

Haiti

Haiti, staršie názvy La Española, lat. Hispaniola, špan. Santo Domingo, fr. Saint-Domingue — ostrov v Strednej Amerike v Karibskom mori a otvorenom Atlantickom oceáne, súčasť Západnej Indie, druhý najväčší ostrov Veľkých Antíl (po Kube); 76 192 km2, dĺžka 675 km, šírka 225 km. Prevažne hornatý povrch (najvyšší vrch Duarte, 3 175 m n. m.), na východe nížiny. V minulosti časté zemetrasenia. Priemerné ročné teploty na pobreží 23 – 29 °C, v horských oblastiach 18 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 300 do 2 400 mm. V priekopovej prepadline Port-au-Prince sa nachádzajú tri jazerá, najväčšie Lago de Enriquillo (37 m pod hladinou mora, so slanou vodou). Silno odlesnené územie, miestami zvyšky tropických dažďových pralesov, v suchších oblastiach savany a krovinaté stepi.

V predkolumbovskom období osídlený rybármi, lovcami a primitívnymi poľnohospodármi indiánskeho kmeňa Tainov. Objavený Španielmi koncom 1492 počas prvej výpravy K. Kolumba a nazvaný La Española (→ Hispaniola), 1496 bolo založené mesto Santo Domingo (dnes hlavné mesto Dominikánskej republiky), ktoré sa stalo prvým centrom španielskej kolonizácie Ameriky a východiskom ďalšieho objavovania a dobývania ostrovov v Karibiku. Od 1844 je ostrov politicky rozdelený, vo väčšej, východnej časti sa rozprestiera Dominikánska republika, v západnej časti republika Haiti.

calor

calor [ka-; lat.] — teplo, jeden z piatich základných prejavov povrchového zápalu (sčervenanie, teplo, opuch, bolesť, porucha funkcie). Pri zápale sa zvyšuje prekrvenie postihnutej oblasti (napr. kože), čo sa navonok prejaví zreteľným zvýšením teploty v mieste zápalu.

kachle

kachle [gr. > lat. > nem.] — vykurovacie zariadenie umiestnené vo vykurovanej miestnosti. Teplo sa získava spaľovaním plynných (zemný plyn, propán-bután ap.), kvapalných (nafta, petrolej ap.) alebo tuhých palív (drevo, uhlie, koks ap.) alebo premenou elektrickej energie na teplo (elektrické akumulačné kachle); následne sa teplo môže akumulovať v materiáli s veľkou tepelnou kapacitou, čo sa využíva v elektrických akumulačných kachliach (→ akumulačné kúrenie) a v akumulačných kachliach (peciach) na tuhé palivo (→ kachľová pec). Kachle so spaľovaním musia mať zabezpečený odvod spalín mimo vykurovaného priestoru (napr. do komína). Vonkajší plášť kachiel môže byť z kovu alebo z keramického materiálu, ktorý spĺňa i akumulačnú funkciu.

akumulačné kúrenie

akumulačné kúrenie — spôsob elektrického vykurovania, pri ktorom sa teplo akumuluje v látke s veľkou tepelnou kapacitou. Látka sa ohrieva v noci lacnejším elektrickým prúdom a naakumulované teplo sa odoberá podľa potreby. Akumulačné kúrenie sa využíva v elektrických akumulačných peciach, ktoré môžu byť statické, dynamické alebo hybridné (s akumulačnou a priamovýhrevnou časťou), a v elektrických ohrievačoch vody (bojleroch).

diatermia

diatermia [gr.] — liečebná metóda využívajúca teplo, ktoré vzniká prechodom vysokofrekvenčných prúdov tkanivami.

kalor-

kalor- [lat.], kalori- — prvá časť zložených slov s významom teplo, teplota, teplý, tepelný, teplotný; výhrevný; vysokoenergetický.

hekistoterma

hekistoterma [gr.] — rastlina charakteristická nízkymi nárokmi na teplo, dobre odolná proti nízkym (i záporným) teplotám počas väčšiny roka; rastlina alpínskych stupňov arktických oblastí.

kalorimeter

kalorimeter [lat. + gr.] — zariadenie na meranie tepelných veličín pri fyzikálnych, chemických a biochemických dejoch (→ kalorimetria). Jednoduchý kalorimeter tvorí nádoba tepelne izolovaná od okolia (často je to Dewarova nádoba, ktorá je vložená do obalu oddeleného od nej vzduchovou vrstvou) a asi do dvoch tretín naplnená vodou (príp. inou kvapalinou), do ktorej zasahujú teplomer (teplotný senzor) a miešadlo. Ak v nádobe prebehne dej s tepelným efektom, uvoľnené alebo spotrebované teplo \(Q\) sa zistí na základe zmeny teploty \(\Delta T\) v sústave podľa vzťahu \(Q =C_k . \Delta T \), kde \(C_k\) je tepelná kapacita kalorimetra (teplo potrebné na ohriatie celej sústavy o 1 °C), ktorá sa určuje kalibráciou kalorimetra na základe deja, ktorého tepelný efekt je známy, alebo elektronicky.

Podľa režimu, v ktorom kalorimetre pracujú, sa delia na izoperibolické, adiabatické, izotermické a na kalorimetre s tepelným tokom. Izoperibolické kalorimetre pracujú pri konštantnej teplote okolitého prostredia, čo sa dosiahne tak, že nádoba kalorimetra je ponorená do kúpeľa v termostate. V adiabatických kalorimetroch je maximálne obmedzená výmena tepla medzi meranou vzorkou (sústavou) a okolitým prostredím, čo sa dosahuje reguláciou teploty okolitého prostredia tak, aby sa nevytvoril teplotný gradient medzi vzorkou a prostredím a nedošlo medzi nimi k prenosu tepla. Izotermický kalorimeter pracuje pri konštantnej teplote, ktorá sa udržiava elektronicky ohrevom alebo chladením a tepelný efekt meraného deja sa zistí na základe spotrebovanej elektrickej energie; na zabezpečenie konštantnej teploty sa vznikajúce teplo pri meranom deji môže spotrebovať aj na fázovú premenu so známou teplotnou charakteristikou (napr. na topenie sa ľadu v tzv. ľadových kalorimetroch). Kalorimetre s tepelným tokom merajú teplo vymieňajúce sa medzi kalorimetrom a okolitým prostredím (termostatom) na základe meniaceho sa rozdielu teploty v kalorimetri a teploty okolitého prostredia (rozdiel je nulový na začiatku a na konci merania, ale nenulový v priebehu merania). Novšie diferenčné kompenzačné (skenovacie) kalorimetre sú skonštruované tak, že na spoločnom bloku sú dutiny na dve kalorimetrické nádobky (meraciu a referenčnú), pričom obidve majú samostatné batérie termočlánkov. Pri rovnomernom zvyšovaní teploty bloku sa zaznamenáva rozdiel v napätí obidvoch termočlánkových batérií. Kalorimetre sa konštrukčne odlišujú aj podľa toho, či sú určené na meranie tepla fázových premien (vyparovanie, topenie, sublimácia, zmena kryštálovej štruktúry), tepelnej kapacity, rozpúšťacieho, spalného alebo reakčného tepla.

adiabatický dej

adiabatický dej — termodynamický dej, pri ktorom je sústava od svojho okolia tepelne izolovaná, nemôže od okolia teplo prijať ani ho okoliu odovzdať. Zmenu vnútornej energie sústavy možno dosiahnuť prostredníctvom mechanickej práce. Pri adiabatickom rozpínaní sa plyn ochladzuje, pri stláčaní zohrieva. Vzájomná závislosť dvojice stavových veličín pri adiabatickom deji vyjadrená matematicky sa nazýva rovnica adiabaty. Za adiabatické deje možno považovať rýchlo prebiehajúce deje.

alit

alit [fr.], Ca3SiO5 (3CaO · SiO2, skrátene C3S) — slinkový minerál vznikajúci pri priemyselnej výrobe portlandského slinku; nositeľ typických vlastností portlandského cementu, tvorí 35 – 65 % jeho obsahu. Pri reakcii s vodou sa hydratuje (uvoľňuje sa hydratačné teplo) a pomerne rýchlo tuhne; spôsobuje začiatočnú pevnosť rýchlotuhnúcich a vysokohodnotných cementov.

absorpcia svetla

absorpcia svetla, pohlcovanie svetla — pohltenie časti energie svetla pri jeho prechode optickým prostredím spôsobené premenou svetelnej energie na iné formy energie, predovšetkým na teplo. Lineárny absorpčný koeficient vyjadruje relatívne zoslabenie intenzity svetla (hustoty svetelného toku) spôsobené absorpciou na malej dĺžke dráhy svetla, delené touto dĺžkou. Absorpciu svetla spôsobuje interakcia častíc žiarenia (fotónov) s časticami látky (molekulami, elektrónmi ap.). Fotón absorpciou zaniká a energia interagujúcej častice vzrastá o jeho energiu. Pri veľkých intenzitách svetla, ktorých vlastnosti skúma nelineárna optika, nastáva viacfotónová interakcia, keď elektrón absorbuje súčasne dva alebo viac fotónov (→ absorpcia žiarenia).

absorpcia zvuku

absorpcia zvuku, pohlcovanie zvuku — nevratná premena energie zvukovej vlny na iné druhy energie, spravidla na teplo, t. j. na energiu chaotického pohybu molekúl prostredia. Pri prechode prostredím je absorpcia zvuku charakterizovaná lineárnym absorpčným koeficientom, ktorý zvyčajne rastie s druhou mocninou frekvencie zvuku, pričom najmenší je v tuhých látkach, väčší v kvapalinách a najväčší v plynoch. Pohlcovanie zvuku stenami miestností ap. sa vyjadruje absorptanciou. Látky s veľkou absorptanciou (akustickou pohltivosťou) bývajú pórovité (plsť, polystyrén), majú štruktúru dobre pohlcujúcu zvuk (drevovláknité dosky) alebo prejavujú rezonančnú absorpciu (napr. dierované panely), možno nimi korigovať akustiku miestností a siení.

aktívny povrch

aktívny povrchmeteorol. styčná plocha medzi litosférou alebo hydrosférou a atmosférou Zeme (povrch pôdy, vodná hladina, povrch ciest alebo striech domov ap.), na ktorej sa odráža a absorbuje slnečné žiarenie a premieňa na iné druhy energie, najmä na teplo. V prípade rastlinného porastu je aktívny povrch rozložený do veľkého počtu jednotlivých plôch; ide o aktívnu zónu. Aktívny povrch, ktorý svojimi vlastnosťami (albedo, drsnosť, teplota a vlhkosť) ovplyvňuje najnižšie vrstvy ovzdušia, patrí k hlavným klimatickým faktorom vytvárajúcim klímu. Pojem aktívny povrch zaviedol ruský klimatológ Alexandr Ivanovič Vojejkov (*1824, †1916).

hubové choroby rastlín

hubové choroby rastlín — choroby rastlín spôsobené rôznymi druhmi parazitických húb, ktoré vnikajú do medzibunkových priestorov (napr. hrdze, snete, múčnatky, peronospóry), dovnútra bunky (napr. nádorovky) alebo parazitujú na povrchu rastlín (napr. černe); pri vhodných poveternostných podmienkach (vlhko a teplo, substrát) sa veľmi rýchlo rozširujú. Hubové choroby rastlín sa prejavujú morfologickými zmenami (napr. farebnými škvrnami, tvorbou hálok a vädnutím až usychaním) infikovaných častí hostiteľských rastlín. Pri kultúrnych rastlinách môžu zapríčiniť rozsiahle hospodárske škody (až zničenie celej úrody); predchádza sa im morením osiva, dezinfekciou pôdy a postrekovaním fungicídmi.

komorský dvor

komorský dvor, aj kráľovský dom, lat. domus regia — v Uhorsku dom alebo budova, v ktorej sa nachádzalo sídlo kráľovskej (banskej) komory (význam 3), resp. komorského grófa, ktorý stál na jej čele. Komorské dvory existovali už od čias Arpádovcov. V roku 1335 nariadil Karol I. Róbert ich zriaďovanie v každom banskom meste. Na Slovensku boli komorské dvory napr. v Košiciach (nezachoval sa), Kremnici a Banskej Štiavnici.

Antal, Ján

Antal, Ján, 10. 4. 1934 Hačava, dnes mestská časť Hnúšte, okr. Rimavská Sobota – 22. 7. 2009 Bratislava — slovenský architekt, profesor na Fakulte architektúry STU. Hlavné diela: územný plán Trnava-Hlboká (s T. Alexym, J. Kavanom a F. Trnkusom, 1973), bytový dom na Palisádach v Bratislave (s L. Kušnírom, Ivanom Slameňom, Blaženou Havránkovou, M. Kopeckým, 1968), Kultúrny dom v Uhrovci (s Dušanom Feriancom, Viliamom Dubovským, 1978), spoluautor diela Abstrakcia a kreslenie architektonického priestoru (1968).

Hoban, James

Hoban [houben], James, asi 1758 Callan, grófstvo Kilkenny, Írsko – 8. 12. 1831 Washington — americký architekt írskeho pôvodu.

R. 1785 emigroval do USA. R. 1785 – 87 pôsobil vo Philadelphii, neskôr v Charlestone, kde navrhoval súkromné rezidencie a verejné budovy (State House, 1789, dnes súd), od 1792 vo Washingtone. R. 1792 vyhral súťaž na projekt sídla amerického prezidenta Prezidentov dom (angl. President’s Palace; práce ukončené 1803; → Biely dom) vo Washingtone. Podieľal sa aj na jeho prestavbe po požiari 1814 (ukončené 1820) i na viacerých verejných stavbách (napr. spolupracoval na stavbe Kapitolu) a súkromných rezidenciách vo Washingtone.

jadrová tepláreň

jadrová tepláreň — tepláreň, v ktorej sa energia vyprodukovaná reťazovou štiepnou reakciou využíva na výrobu tepla a elektrickej energie. Spravidla ide o kombinovanú výrobu tepla a elektrickej energie, pričom dodávky obidvoch druhov energie od seba závisia. Jadrová tepláreň sa od jadrovej elektrárne líši najmä menším tepelným výkonom jadrového reaktora a jeho konštrukciou, ktorá umožňuje výstavbu jadrovej teplárne v bezprostrednej blízkosti spotrebiteľa tepla. Prvá jadrová tepláreň bola postavená vo Švédsku (jadrová tepláreň Ågesta, v prevádzke 1964 – 74, jadrové reaktory umiestnené v podzemí, elektrický výkon 10 MW) a dodávala teplo asi 70 tisíc domácnostiam mestských časti Štokholmu Farsta. R. 1973 – 76 boli postupne uvedené do prevádzky štyri bloky sovietskej jadrovej teplárne pri meste Bilibino na Čukotke s celkovým elektrickým výkonom 44 MW, ktorá dodáva teplo 365 GJ/h mestu Bilibino a blízkemu ťažobnému závodu. Je vybavená kanálovými jadrovými reaktormi moderovanými grafitom a chladenými ľahkou vodou (obdoba jadrového reaktora typu RBMK, rusky reaktor boľšoj moščnosti kanaľnyj), ako aj vloženým okruhom oddeľujúcim chladivo primárneho okruhu od tepelného média (demineralizovaná voda) používaného na prenos tepla na miesto spotreby. Jadrová tepláreň pri Bilibine, ktorá je i v súčasnosti (2011) v prevádzke, je najsevernejšie položeným stacionárnym jadrovým zariadením na svete. Jadrové teplárne slúžiace výlučne na dodávku tepla spotrebiteľom sú finančne oveľa náročnejšie ako kombinované jadrové teplárne, preto sa stavajú v menšej miere.

kalorimetria

kalorimetria [lat. + gr.] — experimentálna metóda na meranie tepelných veličín, napr. tepelnej kapacity, tepla fázovej premeny (→ skupenské teplo), reakčného tepla, a na sledovanie iných fyzikálnych, chemických a biochemických procesov, pri ktorých dochádza k uvoľňovaniu tepla. Kalorimetrické merania fyzikálnych a chemických dejov sú priame (meria sa priamo množstvo uvoľneného alebo spotrebovaného tepla na základe zmeny teploty sústavy) a uskutočňujú sa v kalorimetroch za rôznych podmienok, čomu zodpovedá aj ich konštrukcia. Napr. pri stanovovaní tepelných efektov chemických reakcií (reakčného tepla) sa najčastejšie meria množstvo tepla, ktoré treba sústave izolovanej od okolia dodať pri stálom tlaku (izobaricky), aby sa jej teplota vrátila z konečnej teploty T2 (po uskutočnení chemickej reakcie) na začiatočnú teplotu T1 (pred začiatkom chemickej reakcie). Pri biochemických dejoch sa používa aj nepriama metóda založená na meraní množstva uvoľnených (oxidu uhličitého, amoniaku, močoviny) alebo spotrebovaných látok (kyslíka), ktorých reakčné teplá sú známe. Kombináciu priamej a nepriamej metódy prvýkrát použili 1783 A. L. Lavoisier a P. S. Laplace, keď stanovili spaľovacie teplo uhlíka a z množstva oxidu uhličitého, ktoré vzniklo pri dýchaní pokusného zvieraťa, prišli k záveru, že dýchanie je dej podobný veľmi pomalému spaľovaniu uhlíka, ktoré prebieha v pľúcach bez produkcie viditeľného svetla. V súčasnosti existujú veľmi presné elektronicky ovládané prístroje využívajúce metódu diferenčnej kompenzačnej kalorimetrie (DSC, nesprávne diferenčná skenovacia kalorimetria), umožňujúce skúmať napr. jemné zmeny v štruktúre syntetických polymérov a biopolymérov v závislosti od teploty. Izotermická titračná kalorimetria (ITC) zaznamenáva teplotnú zmenu v reagujúcej sústave látok v závislosti od objemu pridávaného titrantu (reaktanta). Kalorimetria ako jedna z metód entalpiometrie slúži predovšetkým na určovanie termodynamických parametrov. Deje študované pomocou kalorimetrie môžu trvať zlomok sekundy až niekoľko hodín.

inštrumentál

inštrumentál [lat.] — siedmy pád v sústave pádov, odpovedá na otázku (s) kým?, (s) čím?. Primárne vyjadruje okolnosti deja: príslovkové určenie miesta, času, prostriedku, nástroja, pôvodu, činiteľa, spôsobu, zreteľa a i., napr. bežať ulicou, nastať týmto dňom, cestovať vlakom, tĺcť kladivom, natretý farbou, schválený vládou, vítať s radosťou, podobať sa postavami. Spolu s pádmi na vyjadrenie objektu deja vyjadruje zásahový a výsledkový nepriamy objekt, napr. inštrumentál – kývať dverami, akuzatív – kývať dvere; inštrumentál – sálať teplom, akuzatív – sálať teplo. Vo funkcii mennej časti zloženého prísudku vyjadruje prechodný stav, napr. stať sa predsedom, byť žiakom, zdať sa/javiť sa dobrým spoločníkom.

kinéza

kinéza [gr.] — orientačné správanie živočíchov, ktoré závisí od intenzity podnetu, nie však od smeru, odkiaľ podnet prichádza; zmena pohybu živočíchov vyvolaná pôsobením vonkajšieho (abiotického) faktora, napr. tepla, vlhka alebo svetla. Ak živočích reaguje na pôsobenie vonkajšieho faktora zrýchlením pohybu, ide o ortokinézu (napr. pri pásavke zemiakovej rýchlosť premiestňovania vzrastá s intenzitou osvetlenia, aktivita koníkov rodu Locusta sa zvyšuje vo vlhkom a znižuje v suchom prostredí), ak zvyšovaním alebo znižovaním intenzity otáčania, o klinokinézu (hmyz zvyčajne opisuje kruhy, pričom každá zmena podráždenia vyvoláva zmenu polomeru týchto kruhov tak, že sa pohyb jedinca javí, akoby uprednostňoval určitú zónu), ak zmenou správania na teplo, o termokinézu, ak na vlhko, o hydrokinézu (napr. nahromadenie hmyzu v miestach s vyššou teplotou a vlhkosťou), ak na svetlo, o fotokinézu.

Hankar, Paul

Hankar [an-], Paul (Jean-Joseph), 11. 12. 1859 Frameries – 17. 1. 1901 Brusel — belgický architekt a dizajnér nábytku.

Pôvodne študoval aj sochárstvo a kovotepectvo. Pôsobiť začal 1888, od 1894 spolupracoval s architektonickým časopisom L’Émulation. Inšpirovaný dielami francúzskeho architekta E. E. Viollet-le-Duca a anglickým hnutím Arts and Crafts Movement, bol popri V. Hortovi a H. C. van de Velde najvýznamnejším secesným architektom v Bruseli a Belgicku.

V architektúre využíval kontrast materiálov, štruktúr a farieb i rôzne techniky, na odhmotnenie priečelí budov ohýbané železo a zahnuté krivky okenných rámov. Jeho (realizované) návrhy na zariadenie interiérov patria medzi vrcholné diela secesného dizajnu nielen v Belgicku, ale aj vo svete. Rozvinul koncepciu architektúry pre slabšie sociálne vrstvy. Bol zástancom syntézy umení vrátane avantgardnej dekorácie a ornamentov (nové geometrické detaily). Na konci života vypracoval utopistický (nerealizovaný) projekt mesta umelcov, ktorý prispel k vzniku darmstadtskej umeleckej kolónie a inšpiroval umelcov viedenskej secesie.

Hlavné diela: vlastný dom v Bruseli (1893), ktorý je spolu s Hôtel Tassel od V. Hortu (1892 – 93) jednou z prvých secesných budov v Bruseli, obytné domy Zegers-Regnard (1895), Peeters (1896), Renkin (1897, zbúraný) a Ciamberlani (1897), dom maliara Reného Janssenssa (1898), obytný dom Kleyer (1898), dom a dielňa Bartholomé (1898, zbúraný), obchod Niguet (1899) a i.

Jofan, Boris Michajlovič

Jofan, Boris Michajlovič, 28. 4. 1891 Odesa, Ukrajina – 11. 3. 1976 Barvicha neďaleko Moskvy — sovietsky architekt.

Študoval na umeleckej škole v Odese a architektúru v Ríme (absolvoval 1916). R. 1917 – 24 pôsobil ako samostatný architekt v Ríme, kde o. i. navrhol budovu sovietskeho veľvyslanectva (1923). Jeho rané diela predstavujú syntézu neoklasicizmu a modernej architektúry (najmä konštruktivizmu, ktorý sa prejavil v inovatívnych dispozičných riešeniach). Princípy konštruktivizmu sa najviac prejavili na stavbe vládneho sanatória v Barviche v blízkosti Moskvy (1929 – 34), ktorého architektúra sa vyznačuje modernou ľahkosťou a eleganciou. Jeho najvýznamnejším raným dielom bol obytný dom v Moskve nazývaný Dom na nábreží (1928 – 31, oficiálny názov Dom vlády), mohutná bloková stavba s viacerými vnútornými dvormi, kde boli byty vysokých vládnych úradníkov. Okrem bytov, ktoré mali na to obdobie vysoký štandard, tam bolo i kino, divadlo, reštaurácie a obchody. V 30. rokoch 20. stor. prevážili v jeho tvorbe neoklasické princípy a formy (napr. ťažké blokové vertikálne piliere na fasádach), pričom sa prispôsobil doktrínam stalinistickej architektúry socialistického realizmu. Jeho najvýznamnejším nerealizovaným dielom bol návrh na Palác sovietov v Moskve (projekt 1931 – 32 s V. G. Geľfrejchom a Vladimirom Alexejevičom Ščukom, *1878, †1939) koncipovaný ako syntéza architektúry, sochárstva a dekoratívnych umení v monumentálnom meradle. V podobnom neoklasickom duchu realizoval Sovietsky pavilón na Výstave umení a techniky v modernom živote v Paríži (1937), ktorému dominovala monumentálna socha V. I. Muchinovej. V neskoršej tvorbe sa venoval najmä návrhom obytnej architektúry (obytný dom v Moskve, 1962 – 69).

Brandys, Marian

Brandys, Marian, pseudonym Zosia, 25. 1. 1912 Wiesbaden, Nemecko – 20. 11. 1998 Varšava — poľský prozaik a publicista. Brat K. Brandysa. Pôvodne sa predstavil ako autor reportáží a cestopisov, v ktorých zobrazil zážitky z rokov svojho zahraničného pôsobenia: Talianske stretnutia (Spotkania włoskie, 1949), Začiatok príbehu (Początek opowieści, 1951), Dom znovuzískaného detstva (Dom odzyskanego dzieciństwa, 1953), Z Káhiry do Addis Abeby (Od Kairu do Addis Abeby, 1957), O kráľoch a kapuste (O królach i kapuście, 1959). V neskorších dielach sa zameral na historickú faktografiu, ktorou dokumentoval formovanie sa moderného národného povedomia Poliakov: Neznáme knieža Poniatowski (Nieznany książe Poniatowski, 1960), Najnádejnejší dôstojník (Oficer największych nadziei, 1964), Trampoty s pani Walewskou (Kłopoty z panią Walewską, 1969), pentalógia Koniec sveta kavaleristov (Koniec świata szwoleżerów, 1972 – 79).

Hjørring

Hjørring [jöreng] — mesto v severnej časti Dánska v administratívnej oblasti Nordjylland (Severné Jutsko), administratívne stredisko okresu (kommune) Hjørring; 26-tis. obyvateľov (2019). Priemysel potravinársky, textilný, kovoobrábací, strojársky. Dopravná križovatka. Osídlené už v prehistorickom a ranohistorickom období. Okolo 1150 dostalo mincové právo, 1243 mestské práva. Viacero požiarov, posledný 1819 narušil pôvodný vzhľad mesta.

Stavebné pamiatky: zachované stredoveké centrum s hustou sieťou uličiek, kostoly Sankt Olai Kirke (pôvodne 1. polovica 11. stor.), Sankt Catharinæ Kirke (pôvodne okolo 1240) a Sanct Hans Kirke (polovica 14. stor.), remeselný dom Håndværkenes Hus (dnes múzeum), sedliacky dom Odden Manor (15. – 16. stor.), radnica (1834) a i. Viacero múzeí, o. i. historické múzeum regiónu Vendsyssel (1989). Juhozápadne od Hjørringu kúpeľné mestečko Løkken s vyhľadávanými plážami.

konkrétum

konkrétum [lat.], množné číslo konkréta —

1. niečo vnímateľné zmyslami, hmatateľné, priestorovo i časovo určité, presné; opak: abstraktum;

2. jaz. podstatné meno pomenúvajúce niečo hmotné, napr. osobu (otec, Karol), zviera (pes, Dunčo), vec (dom, voda).

Aquileia

Aquileia [akuileja] — mesto v severových. Taliansku v kraji Friuli-Venezia Giulia asi 9 km od Jadranského mora; 3,4 tis. obyvateľov (2014).

Významné antické mesto založené Rimanmi 181 pred n. l. Strážilo dôležitý prechod cez Júlske Alpy do sev. Itálie. Cez Aquileiu viedla Via Aemilia na východ a Jantárová cesta do str. Podunajska a k Baltu. Výhodná poloha a obchodné kontakty zabezpečili mestu rozkvet, takže vo 4. stor. n. l. patrila Aquileia k najväčším mestám Rímskej ríše. R. 452 dobytá a zničená hunským vojvodcom Atilom. Neskôr znova vybudovaná, ale už nikdy nedosiahla bývalý rozmach. Od 3. stor. sídlo biskupstva, 558 alebo 568 – 1751 sídlo Aquilejského patriarchátu, ktorý v 9. – 11. stor. vysielal misie medzi Slovanov a Maďarov. Archeologické nálezisko so zvyškami rímskych stavieb.

Stavebné pamiatky: dóm – trojloďová románska bazilika (Basilica patriarcale di Santa Maria Assunta, vybudovaná v 11. stor. na mieste ranokresťanských stavieb zo 4. stor., prestavaná v 14. stor.) so zachovanými freskami a mozaikami (najstaršie zo 4. stor.), kampanila (11. – 14. stor.), baptistérium (koniec 4. stor.). Múzeá. Archeologický areál s rímskymi antickými pamiatkami a dóm (bazilika) sú od 1998 zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Havlíčkův Brod

Havlíčkův Brod — okresné mesto v Česku v kraji Vysočina v sev. časti Českomoravskej vrchoviny na rieke Sázava; 23-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, textilný, potravinársky, chemický (výroba plastov). Železničný uzol.

Vzniklo v polovici 13. stor. ako Smilov Brod, od 1308 nazývané Nemecký Brod. R. 1422 tam vojská J. Žižku porazili cisára Žigmunda a mesto vypálili. Od 1637 kráľovské mesto, 1639 vypálené Švédmi. R. 1945 nazvané podľa K. Havlíčka Borovského, ktorý v ňom dlhé roky pôsobil.

Stavebné pamiatky: Nová radnica (pôvodne tzv. Stará rychta z 13. stor., 1913 neobarokové priečelie), Stará radnica (pôvodne neskorogotická, 1662 renesančne prestavaná; dnes knižnica), Kostol nanebovzatia Panny Márie (pôvodne ranogotický z 1350, v 1. pol. 17. stor. barokovo prestavaný), Havlíčkov dom (renesančný zo 16. stor., 1871 neogoticky upravený; od 1871 patril otcovi K. Havlíčka Borovského, dnes okresné múzeum s Havlíčkovou expozíciou), renesančný Stamicov dom (koniec 16. stor.; zač. 18. stor. bol jeho majiteľom otec hudobníka J. A. Stamica).

Kiskunfélegyháza

Kiskunfélegyháza [kiš- -leď-] — mesto v str. Maďarsku v župe Bács-Kiskun vo Veľkej dunajskej kotline juhových. od Budapešti; 31-tis. obyvateľov (2013). Priemysel chemický, obuvnícky, odevný, potravinársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, zeleniny, viniča). Dopravná križovatka na trase Budapešť – Segedín.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1389 ako Feledház, od 16. stor. Kiskunság. R. 1526 úplne zničené Turkami, obnovené až 1743, do 1876 významné centrum regiónu.

Stavebné pamiatky: barokový Kostol navštívenia Panny Márie (1744 – 53, zrekonštruovaný 2005), novorenesančný Kostol sv. Štefana (1873 – 80), secesné námestie z konca 19. stor. s radnicou (1909 – 11), regionálne múzeum (Kiskun Múzeum, založené 1902; od 1939 sídli v barokovej budove z 2. pol. 18. stor.), pod ktorej správu patria aj rodný dom F. Móru (od 1972) a pamätný dom S. Petőfiho (od 2013).

Konrád, Jozef

Konrád, Jozef, aj Josef Konrad, 10. 8. 1899 Žiar nad Hronom – pravdepodobne 15. 9. 1974 Kingston upon Hull, Spojené kráľovstvo — slovenský architekt, predstaviteľ architektonického purizmu. V roku 1924 absolvoval Vysoké učení technické v Brne, v rokoch 1924 – 28 pôsobil vo Francúzsku, kde navrhol niekoľko víl v kúpeľoch Biarritz, po návrate na Slovensko mal ateliér v Bratislave, v roku 1939 emigroval do Spojeného kráľovstva, kde pravdepodobne vyučoval na strednej stavebnej škole v Derby a v Kingston upon Hull.

V rokoch 1928 – 39 vo svojom bratislavskom ateliéri navrhoval najmä obytné (vily a nájomné domy) a administratívne stavby v Bratislave, Žiline, Komárne a Piešťanoch. Jeho najznámejším a najoceňovanejším dielom je funkcionalistická budova Nemeckého veslárskeho klubu (1930 – 31) veslárskej jednoty Donau na petržalskom nábreží Dunaja (neďaleko mosta SNP) v Bratislave; objekt má výrazné prvky lodnej estetiky – kruhové kajutové okná a rúrkové zábradlie, pričom dojem umocňuje kontrast hladkých bielych stien a veľkých sklených plôch. K jeho najvýznamnejším dielam patria aj nájomný bytový dom (1930) na Konventnej ulici, bývalé Grémium bratislavského obchodníctva (1931 – 33) na Gorkého ulici a Nájomný dom Magnezitového priemyslu (1937 – 38) na Gajovej ulici v Bratislave. V roku 1938 navrhol Pavilón umeleckých remesiel na medzinárodnej výstave v Paríži.

hrnčiarska pec

hrnčiarska pec — pec používaná hrnčiarom na vypaľovanie hrnčiny.

Takmer každá hrnčiarska pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory, v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Hrnčiarska pec môže byť postavená z rozličných, najčastejšie však z keramických materiálov odolných proti opakovaným vysokým teplotám. Najčastejším palivom používaným na vypaľovanie keramiky v hrnčiarskej peci bolo drevo, pričom vypaľovacia teplota dosahovala okolo 1 000 °C. Hrnčiarska pec prešla zložitým vývojom; existuje viacero typov v závislosti od stupňa rozvoja výroby keramiky a technológie jej výpalu. K najstarším typom patrí jednoduchá jama vyhĺbená do svahu, pričom plameň smeroval nahor (archaický spôsob, na Slovensku používaný do konca 18. stor.). Hrnčiarske pece stáli samostatne na dvore (tzv. poľné pece s otvorenou alebo uzatvorenou vrchnou časťou a s plameňom stúpajúcim smerom nahor) alebo boli súčasťou domu či dielne (napr. tzv. kasselské pece s plameňom prúdiacim vodorovne, ktoré hrnčiari prevzali od džbánkarov v 19. stor.). V súčasnosti boli tradičné hrnčiarske pece takmer úplne nahradené modernými elektrickými alebo plynovými keramikárskymi pecami, výnimočne sa používajú aj staršie spôsoby.

katabolické reakcie

katabolické reakcie, katabolizmus — reakcie prebiehajúce v živých systémoch, pri ktorých sa zložité, spravidla makromolekulové zlúčeniny bohaté na energiu (lipidy, proteíny, sacharidy) štiepia na jednoduché zlúčeniny, súčasť metabolizmu. Katabolické reakcie aeróbnych organizmov (→ aerób) sú oxidačné (prevažne dehydrogenačné) a sú spojené s trávením potravy. Uvoľňuje sa pri nich energia, ktorú organizmus viaže v molekulách adenozíntrifosfátu (ATP) a využíva na energetické krytie mnohých reakcií a biologických funkcií alebo ako teplo na udržiavanie stálosti vnútorného prostredia organizmu (tepelná homeostáza).

Katabolizmus prebieha v troch fázach. V prvej fáze sa makromolekulové zlúčeniny bez prístupu vzduchu štiepia na svoje štruktúrne jednotky, napr. proteíny na aminokyseliny, sacharidy prevažne na ᴅ-glukózu a i. monosacharidy, lipidy na mastné kyseliny a glycerol. V druhej fáze sa tieto zlúčeniny viacstupňovými reakciami štiepia na oxid uhličitý CO2, acetylkoenzým A a energeticky bohaté látky ATP, NADH a FADH2. V tretej fáze acetylkoenzým A vstupuje do citrátového cyklu, na ktorý nadväzuje dýchací reťazec. Súbežne s katabolickými reakciami prebiehajú v organizme anabolické reakcie; pri prevahe anabolických reakcií dochádza k syntéze telesnej hmoty, pri prevahe katabolických reakcií dochádza k jej odbúravaniu.

Adria

Adria — mesto v Taliansku v kraji Benátsko, 4 m n. m.; 20-tis. obyvateľov (2016). Najstaršie mesto Benátska, založené Etruskmi (Atria, Hatria). Podľa jeho latinského názvu Adria (aj Hadria) sa Jadranské more predtým nazývalo Adriatické (lat. mare Adriaticum). V súčasnosti vplyvom naplavenín Pádu a Adiže 23 km od mora. Archeologické múzeum. Dóm z 11. stor.

António

António, dom, 1531 – 25. 8. 1595 Paríž — nelegitímny syn portugalského infanta Luísa (*1506, †1555) a vnuk Manuela I., prior kláštora v Crate. Pretendent portugalského trónu popri kandidatúre svojho bratanca, španielskeho kráľa Filipa II. V bitke pri Alcántare sa postavil na odpor španielskemu vojsku, bol porazený a odišiel do francúzskeho exilu. Odtiaľ sa pokúšal organizovať proti Filipovi II. odpor pomocou Francúzov a 1589 pomocou Angličanov, ale pochod na Lisabon sa skončil neúspešne.

apostrof

apostrof [gr. > lat.], odsuvník — grafické znamienko () označujúce vynechávanie hlásky na konci slova. Napr.: čos’, kdes’, bys’, ver’, hor’, nač’. Ako básnická figúra sa uplatňuje v básnickom texte na vyváženie rytmu vo veršoch. Dnes sa používa iba zriedkavo. Známe sú apostrofy typu z dom do domu, môžbyť a i.

Chelmsford

Chelmsford [čelm-] — mesto v Spojenom kráľovstve v Anglicku 42 km severovýchodne od Londýna v doline rieky Chelmec, administratívne stredisko grófstva Essex; 118-tis. obyvateľov (2017). Obchodné stredisko. Priemysel elektronický, strojársky, optický, potravinársky.

Vzniklo v 12. stor. na mieste bývalého rímskeho mesta Caeseromagnus.

Stavebné pamiatky: katedrála (19. stor., na mieste staršieho kostola z 13. stor. prestavaného v 15. – 16. stor.), klasicistický dom Shire Hall (bývalý súd, 1791), železničný viadukt (1843), historické múzeum.

Jakubov vankúš

Jakubov vankúš — kameň, ktorý si podľa Starého zákona (1 M 28,11) položil pod hlavu biblický patriarcha Jákob a na ktorom sa mu sníval sen o Božom zasľúbení (miesto, na ktorom kameň ležal, nazval Bétel, t. j. Boží dom); aj ľudový názov kultového kameňa často pokladaného za vtelenie Boha alebo za jeho príbytok. Podľa starej škótskej legendy je Jakubov vankúš identický s korunovačným kameňom zo Scone.

Hardouin-Mansart, Jules

Hardouin-Mansart [árduen mansár], Jules, vlastným menom Jules Hardouin, 16. 4. 1646 Paríž – 11. 5. 1708 Marly le Roi — francúzsky architekt, prasynovec a spočiatku i žiak F. Mansarta, 1668 prijal jeho meno.

Bol žiakom Libérala Bruanta (*asi 1637, †1697), s ktorým 1666 postavil Hôtel Vendôme v Paríži. R. 1667 postavil dom v Paríži na Rue des Tournelles, ktorý 1687 prestaval na svoju rezidenciu (od 1693 Hôtel Sagonne), 1669 – 72 malý mestský dom pre Henriho de Guénégaud, 1670 – 71 vo Versailles 3 rovnaké vily a 1672 Hôtel de Bouillon (zničený). R. 1673 na príkaz J.-B. Colberta navštívil Languedoc, kde kontroloval práce na Canal des Doux-Mers. R. 1673 – 75 navrhol Hôtel de Ville v Arles, pri ktorom sa inšpiroval poslednou stavbou svojho predchodcu L. Le Vaua vo Versailles. V pol. 70. rokov 17. stor. začal pracovať pre Ľudovíta XIV., 1674 bol poverený prestavať zámok v Clagny (1675 – 83, zničený 1769) a 1675 navrhol kráľovský Pavillon du Val v Saint-Germain-en-Laye. R. 1676 bol poverený vybudovať dóm Invalidovne v Paríži (1676, hlavná časť bola ukončená 1691, dekorácie 1699, celá budova bola vysvätená 1706), jeden z najvýznamnejších príkladov francúzskeho klasicizujúceho baroka. R. 1678 – 89 rozširoval Versailles, kde navrhol Zrkadlovú sieň (1678 – 84) a severné i južné krídlo, rozšíril Oranžériu (1681) a od 1689 pracoval na kráľovskej kaplnke, ktorú neskôr dokončil R. de Cotte. R. 1681 sa stal hlavným kráľovským architektom, 1683 bol povýšený do šľachtického stavu. R. 1685 vypracoval plány pre Place de Victoire a Place de Vendôme (navrhnuté 1685, postavené až 1699) v Paríži. R. 1684 – 86 postavil kostol Notre-Dame vo Versailles, 1688 – 91 prestaval zámok v Chantilly a i. Upravoval zámocký park vo Versailles, v ktorom 1687 – 88 postavil Veľký Trianon (pokým nebol postavený Malý Trianon, 1762 – 68, sa nazýval Trianon de Marbre — Mramorový Trianon). Od 1699 hlavný inšpektor kráľovských stavieb.

Cheb

Cheb — mesto v západnej časti Česka pri hranici s Nemeckom v Chebskej panve na rieke Ohře v Karlovarskom kraji, administratívne stredisko okresu Cheb; 32-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, textilný, potravinársky, stavebných materiálov, drevársky, kovoobrábací (výroba súčiastok do automobilov); hospodársky rozvoj po 1989 po otvorení hraníc s Nemeckom. Cestný a významný medzinárodný železničný uzol, železničný a dva cestné priechody do Nemecka.

Vyvinulo sa v okolí slovanského hradiska, ktoré vzniklo začiatkom 10. stor., prvýkrát spomínané 1061, od 1. polovice 12. stor. mesto. R. 1147 ho získali Štaufovci. Už v 12. stor. bolo opevnené, od 13. stor. dvojitou hradbou. R. 1270 takmer celé mesto vyhorelo. V 2. polovici 12. stor. a v 13. stor. ponemčené. R. 1322 sa stalo súčasťou Zemí Českej koruny. R. 1793 sa Cheb podieľal na vzniku Františkových Lázní, ktoré do 1851 tvorili časť mesta. R. 1938 – 45 patrilo Nemecku.

Stavebné pamiatky: hrad (typ románskej cisárskej falce, významný zachovaný príklad štaufovskej architektúry) postavený Fridrichom I. Barbarossom pravdepodobne 1167 – 88 na mieste slovanského hradiska, prestavaný v 15. stor., v 17. stor. premenený na pevnosť, zreštaurovaný na konci 19. stor. Najvýznamnejšou stavbou hradu je dvojposchodová neskororománska Kaplnka sv. Erharda a Uršuly so sochárskou výzdobou, ktorá vznikla po 1180; farský Kostol sv. Mikuláša a Alžbety (pôvodne románsky, 20. roky 13. stor., neskorogoticky prestavaný 1456 – 70, zreštaurovaný v 19. stor.); kláštor františkánov s Kostolom zvestovania Panny Márie (13. stor., barokovo prestavaný v 2. polovici 18. stor.); barokový kláštor klarisiek s Kostolom sv. Kláry (K. Dientzenhofer, 1707 – 11, dnes koncertná a výstavná sieň); Kostol sv. Václava (1674 – 89); Kostol sv. Bartolomeja (1414, zrekonštruovaný v 2. polovici 20. stor.); baroková nová radnica (1723 – 28, dnes galéria výtvarného umenia); na hlavnom námestí súbor stredovekých budov, tzv. Špalíček (15. stor.), Schirdingerovský dom (14. – 15. stor.), Pachelbov dom (nazývaný aj Mestský dom, pôvodne gotický, barokovo prestavaný); neorenesančné divadlo (1874); meštianske, v jadre gotické, zväčša renesančne a barokovo prestavané domy. Múzeum (založené 1873), knižnica, divadlo a galérie.

Filémón a Baukis

Filémón a Baukis, lat. Philemon a Baucis — v antickej mytológii starček a starenka žijúci v chudobe v maloázijskej Frýgii. Vľúdne prijali do svojho príbytku boha Dia (Zeus) a Herma, ktorí v prestrojení za žobrákov putovali po krajine a po odmietnutí u bohatých márne hľadali nocľah. Zeus a Hermés sa obyvateľom krajiny pomstili potopou, dom Filémóna a Baukidy však premenili na chrám. Starčekom splnili aj prianie zomrieť v jednej chvíli, Filémón a Baukis sa premenili na stromy, ktoré rástli vedľa seba.

Téma literárne spracovaná Ovídiom (Premeny, 8. kniha, 611. – 724. verš).

Hauskrecht, Julián

Hauskrecht, Julián, 20. 6. 1940 Bratislava — slovenský architekt.

Najčastejšie spolupracoval so Š. Svetkom a Š. Ďurkovičom. Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia viedol spolu so Š. Svetkom Štátny výskumný, projektový a typizačný ústav. Diela: terasovitý obytný dom na Medenej ulici v Bratislave (1968 – 74, so Š. Svetkom), hotel Poľana v Tatranskej Javorine (1973 – 77, so Š. Svetkom, Š. Durkovičom a F. Husovským), projekt hotela Forum v Bratislave (1988 – 89, s viacerými spoluautormi, dnes hotel Crowne Plaza).

Nositeľ Ceny D. Jurkoviča (1977, za projekt hotela Poľana).

Herford

Herford — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko; 67-tis. obyvateľov (2017). Priemysel nábytkársky, chemický (výroba plastov), potravinársky, kovoobrábací, textilný, odevný, výroba kobercov. Vzniklo pri ženskom kláštore založenom koncom 8. stor., asi od 12. stor. mesto, v 14. – 16. stor. člen Hanzy. Stavebné pamiatky: dóm Sankt Marien und Pusinna (okolo 1220 – 80; jeden z najstarších veľkých vetsfálskych halových kostolov), kostoly Jakobikirche (14. stor.; barokový inventár) a Johanniskirche (gotické okná, vyrezávaná empora zo 17. stor.), gotický kláštor s kostolom Marienkirche (1011, okolo 1290 – 1350 prestavané). Divadlo, filharmónia, múzeá.

Kohtla-Järve

Kohtla-Järve — mesto v severových. Estónsku v okrese Ida-Viru; 43-tis. obyvateľov (2013). Významný ťažobný (významné stredisko ťažby bituminóznych bridlíc i napriek jej výraznému poklesu 1991 súvisiacemu s poklesom vývozu do Ruska), energetický a chemický (o. i. výroba priemyselných hnojív, živočíšnych olejov a kyseliny benzoovej) priemysel, ďalej priemysel potravinársky, stavebných materiálov, odevný a nábytkársky.

S ťažbou bridlíc sa v oblasti začalo 1916, nové sídlo bolo vybudované 1924, od 1946 mesto. Neskôr boli ku Kohtla-Järve pripojené ďalšie okolité sídla. Dom kultúry v štýle socialistického realizmu (1952). Múzeum bituminóznych bridlíc (1966).

jadrová elektráreň

jadrová elektráreň, atómová elektráreň — technologické zariadenie využívajúce jadrovú energiu uvoľnenú štiepením jadier izotopov ťažkých prvkov (233U; 235U a 239Pu) na produkciu elektrickej energie. V jadrovom reaktore jadrovej elektrárne sa reťazovou štiepnou reakciou jadrového paliva vyvolanou tepelnými neutrónmi vytvára teplo, ktoré sa cirkulujúcim chladiacim médiom odvádza a využíva na výrobu pary poháňajúcej turbínu. Tepelná turbína otáčaním rotora elektrického generátora mení mechanickú prácu na elektrickú energiu; premena energie pary na mechanickú prácu a elektrickú energiu sa teda v jadrovej elektrárni uskutočňuje tak ako v klasickej tepelnej elektrárni. Získaný elektrický prúd s napätím obvykle 15 kV sa prostredníctvom transformátorov dodáva do rozvodnej siete veľmi vysokého napätia (spravidla 400 kV).

Podľa druhu jadrového reaktora, ako aj spôsobu odvádzania tepla z jadrového reaktora a jeho využitia na výrobu pary sa jadrové elektrárne delia na jednookruhové (vybavené varným alebo plynom chladeným reaktorom), dvojokruhové (ľahkovodné a ťažkovodné reaktory chladené vodou pod tlakom bez zmeny jej kvapalného skupenstva) a trojokruhové (chladené skvapalneným kovom, napr. Na, NaK, Pb, PbBi). Dvojokruhové jadrové elektrárne majú dva od seba oddelené obehové okruhy – primárny a sekundárny. Primárny okruh sa skladá z jadrového reaktora, zo systému cirkulácie chladiaceho média (potrubie, čerpadlá), z kompenzátora objemu a z výmenníka tepla (parogenerátor). Sekundárny okruh sa skladá zo systému cirkulácie vody, z turbíny s generátorom a z kondenzátora. Chladiace médium v primárnom okruhu zasahuje do aktívnej zóny jadrového reaktora, kde sa ohrieva, a následne v parogenerátore odovzdáva svoje teplo vode cirkulujúcej v sekundárnom okruhu a premieňa ju na paru. Po ochladení sa chladiace médium vracia do reaktora pomocou cirkulačného čerpadla (ak je chladiacim médiom plyn, pomocou dúchadla). Para (nasýtená alebo aj prehriata) je z parogenerátora vedená parovodom do turbíny, kde sa jej energia premieňa na mechanickú prácu, a potom vstupuje do kondenzátora. Tu para skondenzuje na vodu, ktorá sa po úprave vracia do parogenerátora: kondenzačné čerpadlo tlačí skondenzovanú vodu cez prvý (nízkotlakový) stupeň regeneračných ohrievačov, kde sa ohreje na 164 °C (v reaktoroch VVER 440), potom vstupuje do napájacej nádrže, kde sa zbavuje plynov, ktoré sú v nej rozpustené. Z napájacej nádrže je voda napájacím čerpadlom tlačená cez druhý (vysokotlakový) stupeň regeneračných ohrievačov do parogenerátora, kde sa znova ohrieva a mení na paru; proces sa viackrát opakuje. Najrozšírenejšie dvojokruhové jadrové elektrárne sú elektrárne s tlakovodnými reaktormi, v ktorom voda (demineralizovaná) slúži ako moderátor, reflektor i ako chladiace médium. Pri ohreve v reaktore však voda nesmie meniť kvapalné skupenstvo, preto je v primárnom okruhu udržiavaná pod vysokým tlakom (reaktory VVER 440 – 12,26 MPa; VVER 1000 – 15,7 MPa; EPR – 15,5 MPa). Tlak vody v sekundárnom okruhu (ktorý neprichádza do styku s neutrónovým poľom v jadrovom reaktore) je odvodený od výstupnej teploty chladiaceho média reaktora. V jadrovej elektrárni s reaktormi VVER 440 je tlak v sekundárnom okruhu 4,6 MPa, s reaktormi VVER 1000 tlak 6,3 MPa a s reaktormi EPR tlak 7,72 MPa. Jednookruhová jadrová elektráreň nie je vybavená výmenníkom tepla, chladiace médium jadrového reaktora slúži aj na pohon turbíny. Najrozšírenejšie jednookruhové jadrové elektrárne sú elektrárne s tlakovodnými reaktormi, v ktorých silno demineralizovaná voda slúži ako moderátor, reflektor i ako chladiace médium. Chladiaca voda vrie pri tlaku 6,8 až 7 MPa, získaná nasýtená para po odlúčení kvapalnej fázy vstupuje parovodom priamo do turbíny, kde expandovaním odovzdá energiu, po prechode turbínou sa skvapalňuje v kondenzátore, prechádza úpravou v regeneračných stupňoch, získava teplotu okolo 260 °C a vstupuje opäť do reaktora. Voda ako chladiace médium teda prechádza reaktorom, kde sa stáva rádioaktívnou, preto strojovňa jadrovej elektrárne s varným reaktorom patrí do kontrolovaného pásma. Elektrárne s rýchlymi jadrovými reaktormi sú trojokruhové, ako chladiace médium v nich často slúži roztavený sodík, ktorý je vysoko rádioaktívny, pretože reaguje s neutrónmi v aktívnej zóne reaktora. Medzi primárny okruh a okruh vyrábajúci paru sa preto vkladá ďalší okruh s cirkulujúcim nerádioaktívnym kvapalným sodíkom.

Z hľadiska bezpečnosti jadrovej elektrárne (→ jadrová bezpečnosť) je dôležitý už výber miesta jej výstavby (geologické a hydrologické podmienky, seizmicita), ďalej projektová príprava (výber materiálov a regulačných systémov), výstavba, výroba a montáž jednotlivých zariadení i samotná prevádzka. Zvlášť dôležité je konštrukčné a technologické vyriešenie aktívnej zóny jadrového reaktora, pričom kritériá a požiadavky na konštrukcie, systémy a uzly sú definované ako požiadavky štátnych dozorných orgánov. Výroba zariadení a prevádzka jadrovej elektrárne musí byť zabezpečená s dostatočnými rezervami s dôrazom na kvalitu, zálohovanie a možnosť testovania systémov. V každej jadrovej elektrárni je vybudovaná sústava bariér (ochrana do hĺbky) zabraňujúcich úniku rádioaktívnych častíc do najbližšieho okolia vnútri reaktora i do okolia jadrovej elektrárne: chemicky stabilná forma jadrového paliva (pri UO2 pórovitej štruktúry, ktorá zabraňuje voľnému šíreniu štiepnych produktov), celistvosť obalu palivových prútikov, celistvosť primárneho okruhu jadrovej elektrárne (materiál a konštrukcia tlakovej nádoby reaktora, ktorá je súčasťou hermeticky uzavretého tlakového systému primárneho okruhu), celistvosť hermeticky uzavretého oceľovo-betónového obalu jadrového reaktora (→ kontajnment, konfajnment) zabraňujúceho úniku rádioaktívnych častíc pri prípadnom porušení prvých troch bariér (najmä pri jadrových reaktoroch chladených vodou). Sústava bariér je doplnená bezpečnostnými systémami jadrovej elektrárne, ktorých úlohou je bezpečne odstaviť jadrový reaktor (zastaviť reťazovú štiepnu reakciu), bezpečne odviesť zvyškové teplo z aktívnej zóny reaktora a zabezpečiť neporušenie primárneho okruhu pri maximálnej možnej ochrane bezpečnostných bariér, a to aj v prípade jadrovej udalosti maximálneho rozsahu, s ktorou počítal projekt. Rozlišujú sa aktívne (napájané zo zdroja elektrickej energie) a pasívne (nevyžadujúce zdroj elektrickej energie) bezpečnostné systémy. K aktívnym bezpečnostným systémom ľahkovodných reaktorov patria vysokotlakový a nízkotlakový havarijný systém chladenia aktívnej zóny jadrového reaktora pozostávajúce z nádrží s roztokom kyseliny boritej a z čerpadiel (zabezpečujú potrebný tlak chladiaceho média v primárnom okruhu, a tým aj odvod tepla z primárneho okruhu v prípade mimoriadnej udalosti) a sprchový systém (znižuje tlak v priestoroch kontajnmentu pri jeho zvýšení v dôsledku jadrovej udalosti), k pasívnym bezpečnostným systémom napr. mechanické ovládanie spúšťania havarijných tyčí reaktora (automatické regulačné kompenzačné kazety) do aktívnej zóny reaktora, hydroakumulátory (dodávajú roztok kyseliny boritej do jadrového reaktora, ak sa zníži tlak chladiaceho média v primárnom okruhu pod hodnotu, na ktorej je roztok kyseliny v hydroakumulátoroch udržiavaný, čím sa odvedie teplo a zastaví sa reťazová štiepna reakcia; bór je účinný pohlcovač neutrónov) a vákuovo-barbotážny systém (na zníženie tlaku v tlakovom systéme primárneho okruhu pod hodnotu atmosférického tlaku a na odstránenie neskondenzovaných zložiek chladiva pri porušení primárneho okruhu). Ochranu zdravia pracovníkov jadrovej elektrárne zabezpečuje systém biologickej ochrany, ktorý predstavuje kombináciu dostatočnej vzdialenosti od zdroja žiarenia a aplikácie materiálov zabezpečujúcich absorpciu neutrónov, fotónov gama, röntgenového žiarenia, ako aj fotónov gama vznikajúcich sekundárne pri záchyte neutrónov. Na tienenie sa podľa okolností bežne používajú olovo, oceľ a ťažký (barytový) betón.

Prevádzka a kontrola jadrového reaktora je počítačovo riadená z dozorne elektrárne. V záujme vysokej bezpečnosti prevádzky jadrovej elektrárne sa v aktívnej zóne reaktora vykonáva nepretržité meranie toku neutrónov i teploty, ako aj meranie teploty a tlaku v chladiacom systéme a kontroluje sa elektrický systém. Údaje sa automaticky vyhodnocujú a porovnávajú s predpísanými hodnotami a výkon jadrového reaktora sa pomocou regulačných kaziet udržiava na predpísanej úrovni. Pri nastavených hodnotách odchýlok od predpísaných hodnôt sa zasunutím havarijných tyčí aktivuje havarijný systém reaktora (havarijné odstavenie reaktora). Jadrová elektráreň je vybavená záložnými zdrojmi elektrickej energie nezávislými od elektrickej rozvodnej siete, neustále sa v nej vykonávajú dozimetrické kontroly ap. Cieľom celého systému jadrovej bezpečnosti jadrovej elektrárne je pri prípadnej mimoriadnej udalosti ochrániť jej pracovníkov pred priamym zásahom rádioaktívnym žiarením, zabrániť úniku rádioaktívneho žiarenia do okolia, a tým ohrozeniu obyvateľstva i životného prostredia.

Abramov, Fiodor Alexandrovič

Abramov, Fiodor (Alexandrovič), 29. 2. 1920 Verkola, Archangeľská oblasť – 14. 5. 1983 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský spisovateľ a literárny vedec. Pochádzal z mnohodetnej roľníckej rodiny. V roku 1941 vstúpil ako dobrovoľník do domobrany (bol ťažko ranený), 1948 ukončil štúdium na Leningradskej štátnej univerzite (dnes Petrohradská štátna univerzita), 1951 – 60 tam pôsobil ako vedúci Katedry sovietskej literatúry.

Predstaviteľ dedinskej prózy. Vo svojich dielach prostredníctvom strohých realistických prostriedkov zobrazil hornatú oblasť ruského severu v okolí rieky Pinega. Jeho postavy si ctia patriarchálne tradície a základné ľudské hodnoty prameniace z tvrdého života naplneného prácou, zvádzajú boj o existenciu a lepšiu budúcnosť. V debute Bratia a sestry (Bratia i siostry, 1958), ktorý sa stal prvou časťou románovej tetralógie Priaslinovci (Priasliny, 1958 – 1974; slov. 1979), zachytil dramatické a tragické osudy ruského severského vidieka vo vojnových a v povojnových rokoch. Ďalšie časti vydal pod názvami Dve zimy a tri letá (Dve zimy i tri leta, 1968; slov. 1979), Cesty a rázcestia (Puti-pereputia, 1973; slov. 1979) a Dom (Dom, 1978; slov. 1982). V poviedkach Pelageja (1969) a Aľka (1972) sa zameral na tému vynúteného odchodu obyvateľov dediny do mesta, v poviedkach Bez otca (Bezotcovščina, 1961; slov. 1962) a Drevené kone (Dereviannyje koni, 1970) na vykreslenie spôsobu života severského ruského vidieka.

Autor drámy Jeden boh pre všetkých (Odin bog dľa vsech, 1962), zbierky poviedok Posledná poľovačka (Posledňaja ochota, 1973), zbierky noviel, kratších poviedok a úvah Babileum (Babilej, 1981) a i. Posmrtne vyšli knihy Výlet do minulosti (Poezdka v prošloje, 1989), Kto je on? (Kto on?, 1993), Biely kôň (Belaja lošaď, 1995) a prvé kapitoly románu Čistá kniha (1998 – 2000), ktorý bol plánovaný ako trilógia zobrazujúca historickú skúsenosť sociálnych otrasov v Rusku.

Hlavajovci

Hlavajovci — významná staviteľská rodina z Martina:

Ján, 13. 12. 1879 Liptovský Peter, okres Liptovský Mikuláš – 28. 4. 1963 Martin — slovenský staviteľ, brat Jozefa. Študoval na priemyselnej stavebnej škole v Budapešti, od 1905 pôsobil v Martine. Vlastnil tehelňu, neskôr bol spoločníkom stavebnej firmy Hlavaj – Palkovič – Uličný. Najznámejšie realizácie: neoklasicistický evanjelický a. v. kostol v Ľupči (1884 – 86), obidve budovy Slovenského národného múzea v Martine (1906 – 08 a 1932); dodával stavebný materiál na výstavbu viacerých stavieb v Martine;

Jozef, 1. 3. 1885 Liptovský Peter, okres Liptovský Mikuláš – 5. 3. 1970 Martin — významný predstaviteľ slovenského stavebníctva, brat Jána. R. 1907 – 10 študoval na priemyselnej stavebnej škole v Budapešti, 1919 zložil staviteľskú skúšku v Prahe. R. 1921 sa stal spoluzakladateľom stavebnej firmy Hlavaj – Palkovič – Uličný. Pôsobil v Organizačnej jednote staviteľov, bol členom výboru Matice slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Publikoval v časopise Slovenský staviteľ, autor knihy O murárskom remesle (1943), 1994 vyšla jeho kniha Martin – stavebný obraz mesta. O výstavbe mesta Martin do roku 1960. Realizácie: liečebný dom Fatra v Turčianskych Tepliciach (1927, spolu s J. Palkovičom a P. Uličným), rozšírenie areálu nemocnice v Martine (1931 – 40), budova evanjelickej fary (1931 – 32) a zborový dom (1941 – 42) v Martine a i.