Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 320 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Bamberský dóm

Bamberský dóm — Dóm sv. Petra a sv. Juraja v Bambergu (nemecky Bamberger Dom Sankt Peter und Sankt Georg), jedna z najvýznamnejších pamiatok nemeckého neskororománskeho a ranogotického staviteľstva. Bol postavený na mieste staršej katedrály, ktorú v roku 1002 založil Henrich II. Svätý. Táto katedrála nazývaná aj Henrichov dóm (nemecky Heinrichsdom) bola posvätená v roku 1012. Mala podobu dvojchórovej trojloďovej baziliky s rovným stropom. V roku 1185 vyhorela a výstavba súčasnej katedrály na jej mieste sa začala v období okolo 1190 – 1211. V roku 1229 bol posvätený Oltár Panny Márie v južnom transepte a v roku 1237 celá stavba. V 17. stor. bola poškodená Švédmi, v 18. stor. bol barokovo upravený jej interiér, v 19. stor. bola výrazne puristicky reštaurovaná.

Dóm má podobu dvojchórovej trojloďovej baziliky so štyrmi vežami (dve pri východnom a dve pri západnom chóre) a s transeptom pri západnom chóre. Stavba je zaklenutá krížovými rebrovými klenbami. Plastickú výzdobu exteriéru (sochárska výzdoba troch portálov: Kniežací portál, Adamov portál a Portál milosti ) a interiéru (reliéfy a voľné sochy) vytvorili dve sochárske dielne v 1. polovici 13. stor. a patrí k najvýznamnejším dielam nemeckého sochárstva 13. stor. Slávny Bamberský jazdec (okolo 1235) je pravdepodobne najstaršia zachovaná jazdecká socha od čias antiky (je považovaný za portrét cisára Konráda III., resp. sv. Juraja alebo sv. Štefana, Henricha II. Svätého alebo za iné historické postavy). Na Adamovom portáli predstavujú sochy Adama a Evy prvé nahé figúry (akty) v nemeckom monumentálnom sochárstve. Na tympanóne Kniežacieho portálu je zobrazený Posledný súd (1235). Výnimočné sú aj sochy Eklézie a Synagógy a i. V neskorogotickom období vznikol náhrobok Fridricha von Hohenlohe (1351), náhrobok cisárskeho páru Henricha II. Svätého a jeho manželky sv. Kunigundy od T. Riemenschneidera, Mariánsky oltár od W. Stossa (1520 – 23) a i. V roku 1993 bol Bamberský dóm spolu s historickým centrom mesta Bamberg zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

akceptačný dom

akceptačný dom, angl. accepting house — špecializovaná banka na vykonávanie akceptu zmeniek. Aby mohla vykonávať túto činnosť, musí splniť určité kapitálovo prevádzkové podmienky. Zmenky akceptované akceptačnými bankami sú považované za bezpečné cenné papiere, s ktorými možno obchodovať na zmenkových trhoch. Tento typ špecializovaných bánk sa vyskytuje len v niektorých bankových systémoch, napr. v Spojenom kráľovstve, v rámci svojej podnikateľskej činnosti akcept zmeniek zvyčajne vykonávajú univerzálne banky.

Haiti

Haiti, staršie názvy La Española, lat. Hispaniola, špan. Santo Domingo, fr. Saint-Domingue — ostrov v Strednej Amerike v Karibskom mori a otvorenom Atlantickom oceáne, súčasť Západnej Indie, druhý najväčší ostrov Veľkých Antíl (po Kube); 76 192 km2, dĺžka 675 km, šírka 225 km. Prevažne hornatý povrch (najvyšší vrch Duarte, 3 175 m n. m.), na východe nížiny. V minulosti časté zemetrasenia. Priemerné ročné teploty na pobreží 23 – 29 °C, v horských oblastiach 18 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 300 do 2 400 mm. V priekopovej prepadline Port-au-Prince sa nachádzajú tri jazerá, najväčšie Lago de Enriquillo (37 m pod hladinou mora, so slanou vodou). Silno odlesnené územie, miestami zvyšky tropických dažďových pralesov, v suchších oblastiach savany a krovinaté stepi.

V predkolumbovskom období osídlený rybármi, lovcami a primitívnymi poľnohospodármi indiánskeho kmeňa Tainov. Objavený Španielmi koncom 1492 počas prvej výpravy K. Kolumba a nazvaný La Española (→ Hispaniola), 1496 bolo založené mesto Santo Domingo (dnes hlavné mesto Dominikánskej republiky), ktoré sa stalo prvým centrom španielskej kolonizácie Ameriky a východiskom ďalšieho objavovania a dobývania ostrovov v Karibiku. Od 1844 je ostrov politicky rozdelený, vo väčšej, východnej časti sa rozprestiera Dominikánska republika, v západnej časti republika Haiti.

Achterberg, Gerrit

Achterberg [-berch], Gerrit, 20. 5. 1905 Neerlangbroek – 17. 1. 1962 Oud-Leusden, dnes Leusden — holandský básnik. Debutoval neskoroexpresionistickou zbierkou Odplávanie (Afvaart, 1931). V jeho existencialisticky ladenej poézii, napr. v básnických zbierkach Ostrov duše (Eiland der ziel, 1939), Mŕtvy koniec (Dead end, 1940), Osmóza (Osmose, 1941), Dom (Huis, 1943), Eurydika (Euridyce, 1944), Radar (1946) a Existencia (Existentie, 1946), je jedným z ústredných motívov motív mŕtvej milenky. Po 2. svetovej vojne ovplyvnil modernú holandskú poéziu skupiny tzv. Päťdesiatnikov. Autor básnických zbierok A Ježiš napísal do piesku (En Jezus schreef in ’t zand, 1947), Balada plynového inštalatéra (Ballade van de gasfitter, 1953), Óda na Haag (Ode aan Den Haag, 1953) a i.

Island

Island, Islandská republika, islandsky Ísland, Lýðveldið Ísland — ostrovný štát v sev. Európe na ostrove Island a okolitých menších ostrovoch (o. i. ostrovy Vestmannaeyjar) v sev. časti Atlantického oceána. Administratívne členenie: 9 regiónov.

Ostrov oválneho tvaru s troma výraznejšími polostrovmi a s členitým pobrežím (okrem juhovýchodu) s hlbokými fjordmi. Na juhu obmývaný Atlantickým oceánom, na severovýchode Nórskym a na severe Grónskym morom, od Grónska na západe oddelený Dánskym prielivom; dĺžka pobrežnej línie 4 970 km. Je vulkanického pôvodu (2. najväčší ostrov Európy, po Veľkej Británii), predstavuje najvyššiu časť Stredoatlantického chrbta. Budovaný treťo- a štvrtohornými bazaltmi, pemzou a sopečnými tufmi. Vrchovinný až hornatinný povrch, nížiny (len asi 7 % povrchu) sa nachádzajú najmä na juhozápade, vnútrozemie vypĺňajú rozlámané náhorné plošiny (700 – 1 000 m n. m.) z bazaltových lávových príkrovov strmo klesajúce k pobrežiu, z ktorých vyčnieva množstvo sopečných kužeľov (okolo 150, najvyšším vrcholom je Hvannadalshnúkur, 2 110 m n. m.) a viacero (okolo 30) aktívnych sopiek (napr. Hekla, 1 491 m n. m.; Eyjafjallajökull, 1 666 m n. m. – jej erupcia s následným šírením oblaku sopečného prachu v apríli 2010 mala za následok ochromenie leteckej dopravy vo veľkej časti Európy); znakmi sopečnej aktivity sú i teplé pramene, gejzíry, vývery plynov a časté zemetrasenia, podmorský sopečný výbuch 1963 vytvoril pri juž. pobreží ostrov Surtsey, vulkanickou činnosťou sa 1973 zväčšil ostrov Heimaey. Ľadovce, ktoré sčasti premodelovali sopečný reliéf, pokrývajú asi 11 % rozlohy krajiny, najväčšie sú Vatnajökull (8 400 km2, najväčší európsky ľadovec), Langjökull (1 021 km2), Hofsjökull (925 km2) a Mýrdalsjökull (695 km2). Oceánske podnebie s daždivými a chladnými letami a pomerne miernymi zimami je zmierňované Irmingerovým prúdom, vo vnútrozemí drsnejšie podnebie. Priemerné teploty v januári od -4 °C na severe po 0 °C na juhu, v júli 9 – 12 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 700 – 800 mm, miestami 1 000 mm (na juhovýchode v oblasti Vatnajökull viac ako 4 000 mm, na severovýchode – na najsuchšom území, menej ako 400 mm ročne), maximum zrážok spadne v auguste, pomerne málo zrážok v zime spôsobuje nízku a krátkotrvajúcu snehovú pokrývku. Časté vetry, mnohokrát so silou víchrice. Krátke rieky s veľkým spádom, najväčšie Thjórsá (Þjórsá) na juhozápade krajiny a Jökulsá á Fjöllum na severovýchode, hojný výskyt vodopádov, početné jazerá ľadovcového, tektonického a sopečného pôvodu, najväčšie Thingvallavatn (Þingvallavatn, 85 km2). Chudobná tundrová vegetácia, miestami lesotundra, viac ako polovica ostrova je bez vegetácie. Živočíšna ríša je chudobná (polárna líška), hojnejšie sú zastúpené iba ryby a vodné vtáctvo. Výnimočná príroda Islandu je chránená v troch národných parkoch (2018): Vatnajökull, Snæfellsjökull a Thingvellir (Þingvellir). Národný park Thingvellir bol 2004 zapísaný do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO, ostrov Surtsey 2008.

Hospodársky vyspelý štát s vysokou životnou úrovňou obyvateľstva a s ekonomikou, ktorej základom je rybolov a spracovanie rýb. Silno sa rozvíjajúci bankový sektor v pol. 90. rokov 20. stor. spôsobil rast celého finančného sektora a Island bol považovaný za vzor rýchlo sa rozvíjajúcej ekonomiky. So začiatkom globálnej finančnej krízy sa však islandské banky dostali do problémov a začiatkom októbra 2008 museli byť tri najväčšie zoštátnené. Na tvorbe HDP sa 74,5 % podieľa sektor služieb, 19,7 % priemysel a 5,8 % poľnohospodárstvo (2017). Väčšina ekonomicky aktívneho obyvateľstva, až 72,9 %, pracuje v službách, 22,4 % v priemysle a 4,7 % v poľnohospodárstve (2015). Miera nezamestnanosti 2,8 % (2017; 3,1 %, 2016), miera inflácie má prevažne klesajúcu tendenciu s minimálnymi výkyvmi (1,7 %, 2016; 1,8 %, 2017), jej extrémny rast až na 18,4 % (2008) bol zapríčinený finančnou krízou, potom opätovne klesala na 11,0 % (2009) a ďalej až na hodnoty pod 2 %. Island je krajina bez výrazných surovinových zdrojov (ťaží sa iba diatomitová zemina, tzv. kremelina a pemza), jej ekonomika je závislá od dovozu surovín, disponuje však veľkými hydroenergetickými a geotermálnymi zdrojmi (horúca voda z geotermálnych zdrojov a prírodné pary sa využívajú na vykurovanie skleníkov a domácností); využiteľnosť vodnej a geotermálnej energie sa odhaduje na 50 000 GWh/rok, reálne sa využíva asi 25 % (okolo 7 380 GWh/rok, 2015). Významnú úlohu v ekonomike zohrávajú priemyselné odvetvia zaoberajúce sa výrobou a údržbou lodného parku a zariadení na rybolov a následné spracovanie rýb (mrazenie, konzervovanie, výroba rybieho tuku a rybej múčky); vzrastajúci význam má hutnícky priemysel so závodmi na výrobu hliníka a ferozliatin (najmä ferosilícia) vybudovanými v spolupráci so zahraničnými investormi, Island je najväčším producentom hliníka na svete na jedného obyvateľa (2016); rýchlo sa rozvíjajúci elektronický priemysel; menší význam zohrávajú chemický (výroba minerálnych hnojív, chemických výrobkov a i.), potravinársky, textilný (tradičný vlnársky, výroba kobercov) a odevný priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Poľnohospodárska výroba je značne dotovaná. Približne 20 % celkovej rozlohy krajiny je vhodných na poľnohospodársku výrobu, z toho na rastlinnú výrobu sa využíva okolo 6 %, zvyšná časť na extenzívny chov dobytka. Pestovanie zemiakov, jačmeňa a zeleniny (najmä paradajok a uhoriek, ktorých produkcia pokrýva 75 % domácej spotreby), v skleníkoch vyhrievaných vodou a parou z geotermálnych zdrojov celoročné pestovanie kvetín a teplomilných plodín (Island je najväčší producent banánov v Európe). V dôsledku znižujúceho sa dopytu po tradičných produktoch živočíšnej výroby sa dočasne výrazne znížil chov oviec (455-tis. kusov, 2007; od 2012 došlo k miernemu nárastu chovu – 473-tis. kusov, 2016) a hovädzieho dobytka (71-tis. kusov, 2007; 80-tis. kusov, 2017); rastie však záujem o bravčové mäso a hydinu; chov poníkov (približne na 5-tis. farmách); rozvinutý chov kožušinových zvierat (48-tis. noriek, 2015). Kľúčovým odvetvím islandskej ekonomiky je rybolov, ktorý má celosvetový význam (viac ako 1 621 zaregistrovaných rybárskych lodí; 2017); zariadenia na spracovanie rýb (mraziarenské a konzervárenské závody) sú v prístavných mestách, najväčšie v Reykjavíku a Akureyri. Významné miesto v ekonomike štátu zaujíma sektor služieb, v ktorom sú najrozvinutejšie finančné a telekomunikačné služby. Najrýchlejšie sa vyvíjajúcim sektorom a druhým najväčším zdrojom príjmov (po rybolove) je cestovný ruch, počet turistov neustále stúpa od 50. rokov 20. stor., a najmä v posledných rokoch (2,195 mil. zahraničných turistov, najviac zo Škandinávie, USA, Kanady, Nemecka a Spojeného kráľovstva, 2017). Prevládajú niekoľkodňové pobyty (v lete v priemere 7-dňové, v zime 3-dňové), obľúbené sú plavby na lodiach s pozorovaním veľrýb, terénne jazdy do vnútrozemia s výstupom na ľadovce, jednodňové výlety za atrakciami krajiny a i. Železničná sieť neexistuje; cestná sieť je vyvinutá najmä na juhozápade a v pobrežných oblastiach, hlavnou dopravnou tepnou ostrova je cesta Hringvegur (Islandský cestný okruh, dĺžka 1 339 km, dobudovaný 1974; väčšinou s asfaltovým povrchom) lemujúca celý ostrov, celková dĺžka ciest je 12 869 km, z toho len viac ako tretina (5 040 km) je so spevneným povrchom (2013); v nákladnej doprave má veľký význam pobrežná lodná doprava (významné prístavy v mestách Akureyri, Grundartangi, Hornafjörður, Hafnarfjörður, Reykjavík, Seyðisfjörður), na Islande neexistuje riečna doprava; rozvinutá vnútrozemská letecká doprava (96 letísk, ale iba 7 so spevneným povrchom, 2017), medzinárodné letiská v Keflavíku (juhozápadne od Reykjavíku) a v Akureyri. Export rýb a rybích produktov (32 %), hliníka (31 %, 2016), dopravných prostriedkov a i. Import strojov, lodných prístrojov a dopravných prostriedkov (48 %), spotrebného tovaru (21 %, 2016), palív a mazív, potravín, nápojov a i. Hlavní obchodní partneri: Holandsko, Spojené kráľovstvo, Nórsko, Nemecko, Švédsko, USA, Dánsko, Čína.

Etnické zloženie: 92,1 % Islanďanov, 6,8 % obyvateľov pevninskej Európy (z toho 3,6 % Poliakov a 0,5 % Škandinávcov – Fínov, Nórov, Švédov a Dánov), 0,6 % Ázijčanov, 0,5 % ostatných (2016). Náboženské zloženie: 78,2 % luteránov, 3,8 % katolíkov, ostatní sú prevažne príslušníci menších protestantských cirkví. Island má (s Írskom) najvyšší prirodzený prírastok obyvateľstva v Európe. Obyvatelia žijú väčšinou v mestách na pobreží, a to najmä v oblasti Reykjavíku a v jeho juž. predmestiach, vnútrozemie je neobývané. Podiel mestského obyvateľstva 94 % (2018). Najväčšie mestá: Reykjavík, Kópavogur, Hafnarfjörður, Akureyri.

Dejiny — prvými obyvateľmi územia boli írski a škótski mnísi (koncom 8. stor.), ktorí tam však sídlili iba v lete. Za začiatok trvalého osídlenia sa považuje rok 874, keď sa na Islande v rámci celkovej vikinskej expanzie zo škandinávskej pevniny smerom na západ usídlili prisťahovalci najmä z Nórska. Miernejšia klíma v tomto období umožňovala napr. aj pestovanie obilnín a v priebehu krátkeho obdobia mal Island takmer 20 tis. obyvateľov. Okolo 930 bol založený prvý snem Althing (Alþing), vďaka ktorému bol vytvorený zákonodarný a súdny systém platný pre celú krajinu. Centrálna štátna moc s výkonnými kompetenciami však nevznikla, územie bolo rozdelené na 36 (neskôr 48) slobodných správnych jednotiek pod vedením náčelníkov alebo starostov, ktorí mali v rukách miestnu moc a vzájomne o ňu zápasili, podliehali však Althingu. Odrazilo sa to o. i. v dramatickej tematike rodinných ság, ktoré patria k vrcholu islandskej literatúry. Na rozvoji literatúry sa podieľali aj kláštory vznikajúce po prijatí kresťanstva, ktoré bolo schválené okolo 1000 Althingom pod tlakom z Nórska, a to najmä z politických a ekonomických príčin; pohanský kult a právo však zostali dlho zakorenené. R. 1056 bolo zriadené biskupstvo v Skálholte a 1106 v Hólare, od 1152/53 obidve podliehali nórskemu arcibiskupstvu v Nidarose (dnes Trondheim). Už v 11. stor. boli na svetských majetkoch zakladané súkromné školy (Oddi, Haukadal), ktoré kládli dôraz na domáce tradície a jazyk, ako aj na históriu Islandu (a nórskych kráľov) a stali sa strediskami šírenia vzdelanosti (Snorri Sturluson). Do pol. 13. stor. existovala fakticky na ostrove republika, ktorá bola svojím charakterom vo vtedajšej feudálnej Európe úplne výnimočná. Vnútorné rozpory medzi štyrmi najsilnejšími rodmi však nakoniec viedli k dobrovoľnému uznaniu zvrchovanosti Nórska, 1262 Althing (aj náčelníci) akceptoval autoritu nórskeho kráľa Håkona IV. Håkonssona a Island sa stal provinciou Nórskeho kráľovstva. R. 1380 vstúpilo Nórsko do personálnej únie s Dánskom, čím sa Island (do 1944) stal súčasťou Dánskeho kráľovstva (→ Dánsko, dejiny). V dôsledku dvoch epidémií moru, ktoré Island postihli 1402 – 04, a opakovaných erupcií sopiek sa počet obyvateľov znížil takmer na tretinu, napriek tomu však čoskoro začali prosperovať rybolov a obchod s vlnou (anglickí a nemeckí kupci). V pol. 16. stor. prijal Island pod tlakom Dánska protestantskú vieru (luteranizmus, schválený Althingom 1541), čo viedlo následne ku konfiškácii dovtedajšej cirkevnej pôdy a majetku a k ďalšiemu upevneniu postavenia dánskych správnych orgánov. Tvrdý dosah na obchod malo zavedenie obchodného monopolu (1602), keď v zmysle zákona mohli na Islande obchodovať len dánski kupci s kráľovskou licenciou, čím sa mala obmedziť rastúca moc anglických a nemeckých obchodníkov a zabezpečiť prístup k domácej produkcii vojensky významnej síry. Po zavedení absolutistickej monarchie v Dánsku (1662) sa závislosť Islandu od neho znova prehĺbila, Island postupne prešiel pod centrálnu administratívu v Kodani a právomoci Althingu sa obmedzovali. V priebehu 18. stor. postihli Island znova viaceré prírodné katastrofy (zemetrasenia, sopečné erupcie) a epidémie, ktoré spoločne s ochladením klímy mali opäť za následok výrazný pokles počtu obyvateľov. V dôsledku domáceho tlaku, ktorý vyvíjal najmä zemský fojt a zakladateľ manufaktúr Skúli Magnusson (*1711, †1794), došlo 1787 k čiastočnému uvoľneniu obchodného monopolu, stále však len pre dánskych poddaných (úplná liberalizácia 1855). Pod vplyvom európskeho osvietenstva koncom 18. stor. vrstva domácej inteligencie presadzovala zmeny v islandskej administratíve. Reykjavík sa začal rozvíjať ako hlavné mesto krajiny i sídlo biskupstva (presídlili sa tam obidve dovtedajšie biskupstvá — 1785 zo Skálholtu a 1801 z Hólaru), po zrušení Althingu (1801) sa stal sídlom Najvyššieho zemského súdneho dvora, ktorý podliehal súdnemu orgánu v Kodani. V dôsledku účasti Dánska v napoleonských vojnách sa narušili kontakty a lodné spojenie Islandu s Dánskom, zásobovanie ostrova zabezpečovali britské lode. Mierová dohoda 1814 potvrdila príslušnosť Islandu k Dánsku a zrušila posledné formálne väzby na Nórsko, ktoré bolo postúpené Švédsku (→ Kielsky mier). V nasledujúcich desaťročiach sa paralelne s reformami osvietenského absolutizmu v Dánskom kráľovstve začal aj na Islande boj za získanie národnej nezávislosti. Myšlienky romantizmu a národného obrodenia ovplyvnili celú generáciu islandských študentov v Kodani. Pod tlakom požiadaviek na vytvorenie samosprávy schválil dánsky kráľ Kristián VIII. 1843 islandský snem, ktorý mal 20 volených a 6 kráľovských reprezentantov a sídlo v Reykjavíku. Obnovený Althing zohral vo vývoji štátu rozhodujúcu úlohu pod vedením filológa a politika J. Sigurðssona, a to najmä po zrušení absolutizmu a prijatí ústavy 1849 v Dánsku. R. 1851 Althing zrušil platnosť dánskej ústavy pre Island, ktorý naďalej zostal len provinciou Dánskeho kráľovstva. Napäté vzťahy medzi Islandom a Dánskom pretrvávali a tlak islandských národovcov pokračoval aj po získaní samosprávnosti a vlastnej ústavy, ktorú kráľ Kristián IX. podpísal 1874 pri príležitosti 1 000-ročného jubilea osídlenia ostrova. Althing, ktorý nadobudol zákonodarnú moc, ďalej pokračoval v zápase o rozšírenie islandských kompetencií. R. 1897 bolo v Kodani vytvorené ministerstvo pre Island, 1903 sa jeho sídlo presunulo do Reykjavíku a nová ústava (1904) priniesla Islandu samosprávu. Hnutie za nezávislosť však pokračovalo až do 1918, keď dánsky a islandský parlament (1. decembra) schválili zmluvu o nezávislosti ostrova. Island ako suverénny štát ostal v personálnej únii s Dánskom, ktoré malo chrániť jeho neutralitu a starať sa o obranu islandských vôd, začo sa vyslovilo 90 % obyvateľstva. Zmluva bola platná do 1940 s tým, že po jej uplynutí môže ktorýkoľvek z obidvoch štátov požiadať o úpravu alebo, pokiaľ by k jej revízii do 3 rokov (od 1940) nedošlo, mohol ju ktorýkoľvek z obidvoch štátov jednostranne vypovedať. Od pol. 19. stor. prechádzala islandská spoločnosť veľkými zmenami v súvislosti s nárastom obyvateľstva (vyše 85 tis. 1910, 121 tis. 1940, z toho viac ako tretina v hlavnom meste), s urbanizáciou, s modernizáciou hospodárstva a sociálnych štruktúr, ako aj s upevnením národného a politického povedomia (ženy získali všeobecné volebné právo už 1915). Dominantnú úlohu v hospodárstve postupne získal rybolov (ešte 1850 sa vyše 80 % obyvateľstva živilo poľnohospodárstvom, najmä chovom dobytka). K zvýšeniu životnej úrovne prispelo aj používanie motorizovaných plavidiel a rozmach družstevníctva. Počas 2. svet. vojny po okupácii Dánska nacistickým Nemeckom (apríl 1940) prerušil Island komunikáciu s Dánskom a zahraničná politika Islandu, za ktorú dovtedy zodpovedalo Dánsko, prešla do kompetencie Althingu. Cieľom bolo zachovať neutralitu Islandu, ktorý odmietol ponuku Spojeného kráľovstva na ochranu pred okupáciou Nemeckom. V máji 1940 však Spojené kráľovstvo bleskovou operáciou Island obsadilo (pod zámienkou ochrany ostrova, v skutočnosti však pre jeho geopolitickú polohu na strategických námorných trasách). V júli 1941 po vzájomnej dohode prevzali zodpovednosť za ochranu Islandu USA, ktoré tam mali postupne až 47 tis. vojakov (vojenská základňa a letisko v Keflavíku). V máji 1944 sa konalo referendum, v ktorom sa 95 % občanov Islandu vyslovilo za vytvorenie samostatnej republiky. Tá bola vyhlásená 17. 6. 1944 a jej prvým prezidentom sa stal S. Björnsson. Napriek určitej kritike, že Island vystupuje z únie v období okupácie Dánska, poukazovali Islanďania na klauzulu v zmluve z 1918 (zmluva bola formálne zrušená 1950). Po 2. svet. vojne vstupoval Island postupne do medzinárodných organizácií (1946 do OSN, 1950 do Rady Európy, 1953 do Severskej rady, 1970 do EFTA). Podmienkou členstva v NATO (1949) bolo, že krajina sa nikdy nezapojí do ofenzívnych vojenských aktivít. Ako jediná členská krajina aliancie nemá Island plne vybudovanú vlastnú armádu. Na základe zmluvy z 1951 zodpovednosť za obranu Islandu mali USA (až do 2006), čo bolo najviac diskutovanou politickou otázkou a v súvislosti s čím počas studenej vojny nadobudol ostrov strategický význam. Najväčším medzinárodným konfliktom boli tzv. sleďové vojny (1958 – 61, 1972/73, 1975) so Spojeným kráľovstvom a NSR, ktoré Island rozpútal pomocou bojových člnov pobrežnej stráže na obranu teritoriálnych vôd pred nekontrolovaným intenzívnym rybolovom. Island postupne rozširoval svoje rybárske teritóriá (12 námorných míľ 1964, 50 námorných míľ 1970, 200 námorných míľ 1975; potvrdené 1979) a ochrana domáceho rybolovu, ktorý je rozhodujúcim hospodárskym odvetvím, bola aj dôvodom nezáujmu o vstup do EÚ (riadenie rybolovného hospodárstva v EÚ, rybolovné kvóty). Jednostranná závislosť od rybárskeho priemyslu bola od konca 80. rokov 20. stor. vyvažovaná rozvojom cestovného ruchu a finančného sektora. Liberálna trhová politika koaličných vlád 90. rokov, zníženie daní, privatizácia a rast spotreby viedli k hospodárskemu rastu. Rast bankového sektora a expanzívna politika s vysokými zahraničnými pôžičkami a investíciami do stavebných projektov boli od jesene 2008 príčinou mimoriadne tvrdého dosahu medzinárodnej finančnej krízy na Islande. Po odstúpení vlády v januári 2009 a po nových voľbách (25. apríla 2009) nastúpila vláda ľavicovej koalície. Kríza prehodnotila postoj k členstvu v EÚ, o ktoré vláda požiadala v júli 2009. Štát prevzal na seba záruky troch komerčných bánk, ktorých krach postihol početných britských a holandských vkladateľov najmä v internetovej banke Icesave. Pod tlakom Spojeného kráľovstva a Holandska súhlasil Althing s úhradou odškodného vo výške 3,8 mld. eur, ktoré vlády obidvoch krajín vyplatili poškodeným klientom. V januári 2010 však prezident odmietol podpísať zákon o vyplatení odškodného (kompenzácia sa vníma ako kľúčový politický faktor pri vstupe Islandu do EÚ). O otázke spôsobu oddlženia Islandu sa malo rozhodnúť v referende 6. 3. 2010, v ktorom občania väčšinou hlasov (93 %) odmietli vyplatenie náhrad. Otázka zostala otvorená a v rokovaní sa pokračovalo, 12. 3. 2015 však Island prihlášku do EÚ stiahol a prístupové rozhovory boli zastavené.

Island je parlamentná republika (od 1944). Zákonodarné zhromaždenie Althing (od 1991 jednokomorový) má 63 členov volených na 4 roky. Hlavou štátu je prezident volený priamo všetkými občanmi každé 4 roky. Volebné právo je od 18 rokov.

Islandskí prezidenti
1944 – 1952 Sveinn Björnsson
1952 – 1968 Ásgeir Ásgeirsson
1968 – 1980 Kristján Eldjárn
1980 – 1996 Vigdís Finnbogadóttirová
1996 – 2016 Ólafur Ragnar Grímsson
od 2016 Gudni Jóhannesson

Amsterdam

Amsterdam — hlavné mesto Holandska a prístavné mesto pri Severnom mori na rieke Amstel a na kanáloch v provincii Noord-Holland (nie je jej administratívnym strediskom, tým je mesto Haarlem); 167 km2, 860-tis. obyvateľov (2018), metropolitná oblasť 2,323 mil. obyvateľov (2014). Amsterdam je korunovačným mestom, nie je však sídlom kráľa, parlamentu, vlády, ako ani viacerých ústredných štátnych orgánov, tým je mesto Haag. Svetové centrum obchodu a financií. Priemysel lodiarsky, strojársky, automobilový, elektrotechnický, petrochemický, gumársky, kožiarsky, odevný, potravinársky, brúsenie diamantov. Významné dopravné centrum: prístav (2. najväčší holandský prístav, po Rotterdame), železničná a cestná križovatka, medzinárodné letisko Schiphol, podzemná dráha (40 km, 1977). Terén Amsterdamu je podmoknutý, početné kanály (grachty) a niekoľko stoviek mostov tvoria charakteristické črty mesta.

Dejiny: podľa tradičných názorov bol Amsterdam založený 1275 (prvá zachovaná písomná zmienka), ale už koncom 12. stor. tam existovala malá rybárska osada a pri ústí rieky Amstel do zátoky morského zálivu IJ bola vybudovaná hrádza (hol. damme, odtiaľ názov Aemstelredamme, Amstelredamme a neskôr Aemsterdamme; nachádzala sa približne na mieste dnešného hlavného námestia v centre mesta nazývaného de Dam, kde stojí Kráľovský palác), ktorá vznikajúce mesto chránila pred zaliatím vodou. Pravdepodobne už v tom období sa začala výstavba sústavy hrádzí, ktoré zároveň slúžili aj ako cesty (viaceré existujú do súčasnosti) a bol vybudovaný prístav (Damrak). R. 1300 alebo 1306 získal Amsterdam mestské práva, v tom období vznikli aj prvé kamenné stavby (kostoly). V 14. stor. sa mesto začalo rozvíjať najmä ako významné centrum obchodu (14. – 15. stor. člen Hanzy), boli vybudované hradby (v 15. stor. rozšírené). Od 14. stor. až do obdobia reformácie bolo aj významným pútnickým miestom. R. 1453 zasiahol mesto požiar, ktorý zničil väčšinu stavieb.

V 16. stor. mal Amsterdam okolo 60-tis. obyvateľov a domy boli budované aj na predmestiach za mestskými hradbami. Bol obkolesený vodným kanálom nazývaným Singel, ktorý do 1585 predstavoval aj významný obranný prvok; v súčasnosti obkolesuje najstaršiu časť mesta. V druhej polovici 16. stor. vypukli v meste ikonoklastické nepokoje (1566), počas ktorých bola zničená vnútorná výzdoba kostolov (najmä oltáre). Po vypuknutí Nizozemskej revolúcie (1566) proti španielskej nadvláde reprezentovanej katolíckym kráľom Filipom II. sa mesto spočiatku postavilo na stranu koruny, 1578 sa však pridalo k revolúcii reprezentovanej Viliamom I. Oranžským, a tým aj k protestantizmu (tento obrat v dejinách mesta sa označuje ako Alteratie), čo viedlo k zvrhnutiu a vyhnaniu bohatého katolíckeho patriciátu a k ustanoveniu novej mestskej rady, v ktorej mali rozhodujúce zastúpenie protestanti (kalvinisti). Boli zatvorené niektoré kláštory a zakázané bolo aj verejné praktizovanie katolíckeho náboženstva. Význam Amsterdamu stúpol po obsadení Antverp (ktoré boli jeho hlavným konkurentom) Španielmi 1585. Okrem bohatých obchodníkov z juž. nizozemských provincií a hugenotov z Francúzska sa tam usadili portugalskí Židia z Antverp, ktorí tam založili dielne na brúsenie diamantov.

Zlatým vekom Amsterdamu bolo 17. stor., keď sa stal najvýznamnejším svetovým centrom medzinárodného obchodu, hlavným centrom obchodu s luxusným orientálnym tovarom a s diamantmi a významným prístavom. R. 1602 bola založená holandská Východoindická spoločnosť (Zjednotená východoindická spoločnosť, hol. Vereenigde Oostindische Compagnie, V. O. C.) a burza (→ Amsterdamská efektová burza). Amsterdam sa stal jedným z hlavných finančných centier Európy. V. O. C. vybudovala v meste a na priľahlých ostrovoch (Oostenburg) rozsiahle doky a priemyselné stavby, ktoré boli okolo 1657 najväčším priemyselným komplexom v Európe. Obrovský ekonomický rast a s ním spojená populačná explózia spôsobili značné rozšírenie mesta a veľkú stavebnú aktivitu. V 17. stor. nastal aj veľký kultúrny a umelecký rozkvet. Usadilo sa tam a žilo množstvo maliarov (nezávislých i členov cechu – gildy; niekedy sa hovorí o amsterdamskej maliarskej škole), z ktorých najvýznamnejším bol Rembrandt (→ holandské výtvarné umenie). Amsterdam bol v tom období aj významným centrom kníhtlače (náboženská tolerancia) a grafiky (množstvo tlačiarenských dielní). Od 1615 bol budovaný charakteristický systém kanálov (grachty), ktoré vytvorili okolo centra mesta niekoľko polkruhových koncentrických prstencov (vďaka systému kanálov sa mesto nazýva aj Benátky severu). Na brehoch kanálov vznikali najmä obytné domy bohatých mešťanov (obchodníkov; s obchodmi a skladmi na prízemí) s typickými vysokými stupňovitými štítmi a veľkými oknami na fasádach.

V 18. stor. nastalo obdobie stagnácie, Amsterdam síce stále patril k najväčším mestám v Európe (vyše 200-tis. obyvateľov), jeho význam ako obchodného centra však upadol. Koncom 18. stor. bol počas napoleonských vojen obsadený Francúzmi, 1806 sa nakrátko stal sídlom panovníka Holandského kráľovstva 1806 – 10 Louisa Bonaparta, ktorý prebudoval radnicu na Kráľovský palác. Počet obyvateľov v období francúzskej okupácie výrazne klesol (okolo 40-tis.).

R. 1815 – 30 bol Amsterdam hlavným mestom Spojeného nizozemského kráľovstva, od 1830 Holandského kráľovstva. Od druhej polovice 19. stor. sa ekonomika mesta postupne obnovovala (najmä po 1870). Koniec 19. stor. je vnímaný ako druhý zlatý vek v jeho dejinách. Boli budované nové kanály (napr. 1824 Noord-Hollandskanal a 1876 Noordzeekanal, ktorý umožnil lepšie spojenie so Severným morom), železnica, továrne, vznikli viaceré verejné budovy a obytné domy v štýle historizmu. V období 1883 – 1920 bol okolo mesta budovaný obranný systém v celkovej dĺžke okolo 135 km pozostávajúci zo 42 pevností (Stelling van Amsterdam, 1996 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Amsterdam sa od poslednej tretiny 19. stor. postupne stal významným centrom vedeckého výskumu, kultúry i turizmu.

Začiatkom 20. stor. tam vznikli nové predmestia (najmä domy pre robotníkov a sociálne slabšie vrstvy), významný stavebný rozvoj sa prejavil o. i. aj v dielach architektov amsterdamskej školy. R. 1921 sa k mestu pripojili okolité obce, čím sa značne zväčšila jeho rozloha. Počas 2. svetovej vojny od 1940 bol Amsterdam okupovaný Nemeckom, väčšina židovského obyvateľstva bola deportovaná do koncentračných táborov (známy je najmä tragický osud Anny Frankovej; → Denník Anny Frankovej). Po vojne sa začal veľký stavebný rozvoj, 1977 bolo vybudované metro.

Stavebné pamiatky: centrum mesta si zachovalo historický charakter s množstvom pôvodných stavieb zo 17. – 19. stor., 2010 bola táto časť Amsterdamu (Grachtengordel) spolu s hlavnými kanálmi zo 17. stor. (Singel, Herengracht, Keizersgracht, Prinzengracht) i so stavbami stojacimi na ich brehoch zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Stavby v historickej časti mesta boli od najstarších čias pre podmoknutý terén zakladané na drevených koloch.

Najvýznamnejšie sakrálne stavby: gotický kostol Oude Kerk (pôvodne Sint-Nicolaaskerk, založený v 13. stor., vysvätený 1306, prestavaný v 14. - 15. stor., upravený v 16. stor.; najstaršia zachovaná kamenná stavba v meste), neskorogotický kostol Nieuwe Kerk (koniec 14. – 15. stor.), Zuiderkerk (1603 – 11, veža 1614; 3-loďová bazilika s klasickým architektonickým dekorom vybudovaná podľa návrhu H. C. de Keysera st.), Westerkerk (1620 – 31, veža 1638; H. C. de Keyser st.), Portugalská synagóga (1671 – 75), pôvodne tajný katolícky kostol v mestskom obytnom dome Ons’ Lieve Heer op Solder (17. stor., od 1888 múzeum), bazilika Heilige Nicolaas (1887) a i.

Najvýznamnejšie profánne stavby: Kráľovský palác (pôvodne radnica stavaná od 1648 podľa návrhu J. van Campena na mieste staršej stredovekej radnice, dokončená 1665, sochárska výzdoba, na ktorej sa podieľali najvýznamnejší súdobí sochári, bola dokončená koncom 17. stor.; po 1808 prestavaná na kráľovský palác, jej jadro tvorí monumentálna sála nazývaná Burgerzaal), neskororenesančné sídlo holandskej Východoindickej spoločnosti Oostindisch Huis (1605, H. C. de Keyser st.), pôvodný arzenál admirality (Zeemagazijn, 1655, dnes Námorné múzeum), veža Munttoren (pôvodne súčasť brány stredovekého opevnenia mesta z 1480, prestavaná v 17. stor., keď vznikla aj zvonkohra v laterne). Množstvo obytných mestských domov bohatého patriciátu zo 17. stor., k najvýznamnejším patrí napr. De Dolfijn (1605, H. C. De Keyser st.), Huis met de Hoofden (1622, P. H. de Keyser), Coymanshuis (1625, J. van Campen), Trippenhuis (1660 – 62), Deutzenhofje (1695), klasicistický Maagdenhuis (1784) a i. Viaceré verejné budovy z 19. až prvej polovice 20. stor., napr. Amstel Hotel (1863 – 67), Rijksmuseum (1876 – 85, P. J. H. Cuypers), hlavná stanica (1885 – 89, P. J. H. Cuypers), pošta (1899), koncertná sieň (Koninklijk Concertgebouw, 1883 – 88), Stedelijk Museum (1876 – 85), secesný Americký hotel (1898 – 1900, prestavaný v 20. rokoch 20. stor.), budova burzy (1893 – 1903, H. P. Berlage, jedna z najvýznamnejších stavieb modernej architektúry v Európe), Scheepvaarthuis (1913 – 28, jeden z najvýznamnejších príkladov diel amsterdamskej školy) a i.

Amsterdam je najvýznamnejšie kultúrne centrum Holandska: dve univerzity (1632, 1882), sídlo akadémie vied, univerzitná knižnica (základ zbierky vytvorený 1578), akadémia výtvarných umení (1924), umelecké múzeá (Rijksmuseum, 1808; Stedelijk Museum, 1874; Van Gogh Museum, 1973; a i.), Amsterdamské múzeum (1920), Múzeum Anny Frankovej (1960), divadlá, koncertné sály; vedeckovýskumné ústavy, botanická (1638) a zoologická záhrada (1838). R. 1928 dejisko IX. letných olympijských hier.

Kermadecove ostrovy

Kermadecove ostrovy [-deko-], angl. Kermadec Islands — skupina ostrovov sopečného pôvodu v juž. časti Tichého oceána 1 000 km severových. od Severného ostrova patriacich Novému Zélandu; rozloha 34 km2, neobývané (okrem pracovníkov meteorologickej stanice). Skladajú sa z ostrovov Raoul (najväčší, 29,38 km2, a najvyšší zo všetkých ostrovov, maximálna výška 516 m n. m.; má klifové pobrežie), Macauley (3,06 km2), Cheeseman, Curtis a Nuget a zo skál a skalných útesov (L’Esperance a i.). Subtropické podnebie, priemerná teplota vo februári 22,4 °C, v auguste 16 °C, ročný úhrn zrážok do 1 450 mm; dva najväčšie ostrovy sú zalesnené, výskyt viacerých endemických druhov rastlín; početné vtáčie kolónie (ostrovy sú zaradené medzi Významné vtáčie územia).

Územie je od 1937 prírodnou rezerváciou, od 1990 s priľahlým morom morskou prírodnou rezerváciou (rozloha 7 450 km2). Vody v okolí ostrovov sú vyhľadávané vyznávačmi prístrojového potápania. Vých. od Kermadecových ostrovov sa nachádza jedno z najhlbších miest svetového oceána, seizmicky aktívna Kermadecká priekopa, v dôsledku čoho sú i ostrovy seizmicky aktívnym územím. R. 1937 bola na ostrove Raoul založená meteorologická a rádiová stanica. – Ostrovy Curtis a Macauley boli objavené 1788 posádkou britskej lode Lady Penrhyn, ostatné 1791 francúzskou expedíciou pod vedením A. R. J. de Bruniho D’Entrecasteaux a nazvané podľa navigátora výpravy Jeana-Michela Huona de Kermadec (*1748, †1793). Od 1887 súčasť Nového Zélandu.

Bahr al-Džabal

Bahr al-Džabal, Bahr al Jábal — názov úseku Nílu od výtoku z Albertovho jazera (na krátkom úseku názov Albert Nile) po sútok s Bahr al-Ghazál.

Agt, Andreas Antonius Maria van

Agt [acht], Andreas Antonius Maria van, 2. 2. 1931 Geldrop — holandský právnik, kresťanskodemokratický politik. R. 1976 – 82 predseda strany Kresťanskodemokratický apel (Christen-Democratisch Appèl, CDA). Minister vo viacerých vládach, 1973 – 77 podpredseda, 1977 – 82 predseda vlády. R. 1987 – 95 veľvyslanec Európskej únie v Japonsku, 1900 – 95 v USA.

Alkmaar

Alkmaar [-ár] — mesto v záp. Holandsku v provincii Noord-Holland pri Severoholandskom prieplave; 95-tis. obyvateľov (2014). Priemysel strojársky, textilný, potravinársky (syry).

Pôvodne rybárska osada, od 1254 mesto, od 1685 obchodné centrum. R. 1573 obliehané španielskymi vojskami. V októbri 1799 zvíťazila pri Alkmaare francúzska armáda nad britsko-ruským vojskom druhej protifrancúzskej koalície.

Stavebné pamiatky: protestantský kostol Grote Kerk, aj Sint Laurenskerk (1470 – 1520), radnica (1509 – 20) a i.

Almelo

Almelo — mesto vo vých. Holandsku v provincii Overijssel v oblasti Twente neďaleko nemeckých hraníc; 73-tis. obyvateľov (2014). Významné stredisko bavlnárskeho a vlnárskeho, ako aj strojárskeho, potravinárskeho a nábytkárskeho priemyslu. Dopravná križovatka.

Alphen aan den Rijn

Alphen aan den Rijn [-fen- rein] — mesto v Holandsku v provincii Zuid-Holland na Starom Rýne; 68-tis. obyvateľov (2011). Priemysel stavebných materiálov, výroba farieb a lakov. Dopravná križovatka. Park s exotickým vtáctvom.

Althing

Althing [-ty-], Alþing — islandské zákonodarné zhromaždenie, ktoré malo pôvodne aj súdnu právomoc. Pokladá sa za najstarší parlament sveta. Prvý raz sa zišlo 930, odvtedy tvorilo centrum spoločenského života krajiny. R. 1000 sa uznieslo na prijatí kresťanstva. Althing začal strácať význam, keď Island 1262 dobrovoľne prijal zvrchovanosť nórskeho kráľa (prijaté zákony boli podmienené súhlasom nórskej koruny), a keď sa 1380 krajina v rámci Nórska, ktoré vstúpilo do personálnej únie s Dánskom, dostala pod dánsku zvrchovanosť (po vytvorení Kalmarskej únie 1397 mu boli zrušené zákonodarné právomoci a zostali len súdne). R. 1801 bol dánskou vládou zrušený (na výkon súdnych právomocí bol zriadený Vrchný zemský súd).

Činnosť Althingu bola formálne obnovená 1843 (prvé zasadanie sa však konalo až 1845). Opätovne získal aj práva zákonodarného zboru, výsledkom intenzívneho úsilia bola vlastná islandská ústava z 1874 podpísaná dánskym kráľom Kristiánom IX. R. 1918 bola Islandu priznaná autonómia (v personálnej únii s Dánskom), 1944 sa stal samostatnou republikou (→ Island, dejiny). Althing mal od 1956 60 poslancov volených na 4 roky, z nich tretina tvorila hornú a 2 tretiny dolnú snemovňu, od 1984 má 63 poslancov, od 1991 je jednokomorový.

Andorra

Andorra, katalánsky Andorra la Vella — hlavné mesto Andorry v údolí rieky Valira vo vých. Pyrenejach na ceste spájajúcej Francúzsko so Španielskom, 1 000 m n. m.; 20-tis. obyvateľov (2015). Sídlo správnych úradov. Turistické centrum, ktorého atraktivitu podmienili výhodná poloha, príroda Pyrenejí a zaujímavá história. K štítu Enclar vypínajúcemu sa na západe sa od severu zbiehajú dve pretiahnuté doliny, ktoré sa vinú až k hlavnému chrbtu Pyrenejí. Rozvinutý cestovný ruch, pracuje v ňom väčšina ekonomicky aktívneho obyvateľstva.

Založené 839. Stavebné pamiatky: románsky kostol Església de Sant Esteve (11. stor.), kamenná budova Casa de la Vall (16. stor.; sídlo parlamentu) a i.

Andorra

Andorra, Andorrské kniežatstvo, katalánsky Andorra, Principat d’Andorra — štát v juhozápadnej Európe vo vých. Pyrenejach na hraniciach Francúzska a Španielska. Administratívne členenie: 7 parraquies (farností).

Andorra leží na sev. svahoch Pyrenejí (840 – 2 900 m n. m.). Jej územie tvorí kotlina otvorená na juh a niekoľko úzkych dolín zovretých masívmi (najvyšší vrch Coma Pedrosa, 2 946 m n. m.). Najvyššie časti horských chrbtov majú ľadovcový reliéf. Územie Andorry spájajú s okolím priesmyky, z ktorých najväčší komunikačný význam má Port d’Envalira (2 467 m n. m.). Horské podnebie, teplota v januári -10 až -2 °C, v júli 16 – 20 °C, zrážky 400 – 1 200 mm za rok. Na väčšine územia sa sneh udrží asi 200 dní v roku. Hustá sieť vodných tokov s najvyššími vodnými stavmi v lete. Hlavná rieka Gran Valira (prietok asi 22 m3/s) vzniká sútokom Valira del Norte a Valira del Orient, na území Španielska ústi do Segre (prítok Ebra). Stráne dolín pokrývajú pasienky a lesy. Známe sú ložiská železa, olova, striebra, stavebných materiálov (najmä mramoru).

Pôvodne sa obyvatelia Andorry živili najmä pestovaním zemiakov, jačmeňa, zeleniny, tabaku a chovom oviec na vlnu (orná pôda zaberá asi 4 % územia). Od 60. rokov 20. stor. rozvoj cestovného ruchu, ktorý zabezpečuje 80 – 90 % príjmov Andorry. Do 80 % aktívnych obyvateľov pracuje v službách. K známym strediskám cestovného ruchu patria Les Escaldes, Soldeu, Ordino, Arinsal, Sant Juliá de Lória. Dôležitým zdrojom štátnych príjmov je aj tranzitný obchod, ktorý podporuje skutočnosť, že v Andorre sa neplatí clo ani dane. Vysokohorské poľnohospodárstvo má okrajový význam (najmä pastierstvo). S okolitými krajinami len cestné spojenie. Dovážajú sa potraviny, odevy, palivá. Vyváža sa elektrická energia, tabak. Obchodní partneri: Španielsko, Francúzsko.

Obyvateľstvo: 46 % Kataláncov, 26 % Španielov, 14 % Portugalčanov, 5 % Francúzov (2013); 94 % katolíkov. Prevažne chovatelia dobytka a roľníci, mnohí pracujú v službách. Na školách sa vyučuje francúzština a španielčina. Do 60. rokov 20. stor. sa z Andorry vysťahovalo veľa obyvateľov do Španielska a Francúzska. Asi 60 % obyvateľov býva v hlavnom meste Andorra (Andorra la Vella) a v blízkom Les Escaldes.

Prvé zmienky o vzniku kniežatstva pochádzajú z obdobia výpravy Karola Veľkého proti moslimom na Pyrenejský polostrov na začiatku 9. stor. a z obdobia existencie Hispánskej marky. Ľudovít I. Pobožný odovzdal 819 teritórium pod správu biskupa zo španielskeho Seo de Urgel. Po sporoch medzi Španielmi a Francúzmi bola 8. 9. 1278 podpísaná dohoda o spoločnej správe biskupa a grófov z Foix, z ktorej prešli protektorátne práva na Navarru a 1620 na francúzskych kráľov. Správu vykonávali baylovia, predchodcovia vikárov, od konca 14. stor. na čele štátu volená rada (s výnimkou 1934 – 41, keď sa vlády zmocnil ruský emigrant B. Skosyrev a vládol ako knieža Boris I.). R. 1993 bola referendom prijatá prvá ústava a vyhlásená plná suverenita, 1994 sa konali prvé voľby a Andorra sa stala členom OSN a Rady Európy. Andorra je parlamentným kondominátom (označovaná aj ako spolukniežatstvo), nad ktorým vykonáva územnú výsosť francúzsky prezident spolu so španielskym biskupom zo Seo de Urgel, ktorí sú aj hlavami štátu. Zákonodarným orgánom je jednokomorová Generálna rada, ktorá každé 4 roky volí predsedu vlády. Predsedom vlády je od 2015 Antoni Martí (*1963).

Arnarson, Ingolf

Arnarson, Ingolf, aj Ingólfur, okolo 850 – 900 — podľa tradície prvý nórsky osadník na Islande, kam prišiel 874 s bratom Horleifom a usadil sa na mieste dnešného Reykjavíku. R. 1924 vytvoril jeho sochu islandský sochár Einar Jónsson.

Bergen op Zoom

Bergen op Zoom [-chen] — mesto v juhozápadnom Holandsku v provincii Noord-Brabant na okraji močaristej oblasti Kempen oproti maršiam rieky Šelda v blízkosti hranice s Belgickom; 67-tis. obyvateľov (2019). V meste je potravinársky (cukrovar), liehovarnícky, tabakový a chemický priemysel (výroba plastov a syntetickej živice). Je strediskom chovu ustríc a homárov, v okolí sa pestuje špargľa a jahody. Mesto je cestným uzlom s križovatkou diaľnice vedúcej zo západu na východ provinciami Zeeland a Noor-Brabant a diaľnice vedúcej zo severu z Rotterdamu na juh do Belgicka, má stanicu na železničnej trati Roosendaal – Vlissingen, v západnej časti je prístav. Bergen op Zoom je plavebnými prieplavmi prepojené s riečnym systémom Rýna, Másy a Šeldy.

Prvá doložená zmienka o meste je zo 6. stor., v 13. stor. získalo mestské práva, v 15. stor. sa stalo prosperujúcim obchodným a remeselníckym strediskom. V 2. polovici 16. stor. počas nizozemského hnutia za nezávislosť dal španielsky miestokráľ vojvoda Alba vybudovať silné opevnenie (odstránené 1867), keďže mesto bolo viackrát obliehané. Bergen op Zoom bol neskôr oddelený od mora systémom hrádzí v rámci plánu Delta zameraného na ochranu krajiny pred morskými záplavami počas búrok.

Stavebné pamiatky: zvyšky fortifikácií (13., 16. stor.), gotický kostol Grote Kerk (14. stor., prestavaný po 1747), neskorogotický palác Markiezenhof (1485 – 1520, dnes mestské múzeum), radnica (začiatok 17. stor.).

Gelderland

Gelderland [chel-], nem. Geldern, fr. Gueldres, lat. Geldria — historické územie na severozápade Európy, v súčasnosti rozdelené medzi Holandsko, Nemecko a Belgicko. Po rozdelení Franskej ríše 843 bola oblasť pod správou Lotara I., potom súčasťou Východofranskej ríše. Geograficky sa územie delilo na Dolný Gelderland (západná časť) a Horný Gelderland (juhovýchodná časť), v ktorom sa v 10. stor. sformovalo samostatné grófstvo, 1339 povýšené na vojvodstvo. R. 1471 územie celého Gelderlandu ovládli burgundskí vojvodovia, 1477 pripadlo v rámci dedičstva Habsburgovcom, od začiatku 16. stor. ich španielskej vetve. Počas Nizozemskej revolúcie bolo územie opäť rozdelené. Dolný Gelderland sa stal súčasťou Spojených nizozemských provincií a dnes tvorí ako Gelderland jednu z provincií Holandska (centrum Arnhem). Horný Gelderland pripadol Španielskemu Nizozemsku. Po vojnách o španielske dedičstvo bolo jeho územie 1713/14 rozdelené medzi Spojené nizozemské provincie (dnes súčasť holandskej provincie Limburg), Rakúske Nizozemsko (dnes súčasť belgickej provincie Limbourg) a Prusko (dnes súčasť nemeckej spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko).

gentské zmierenie

gentské zmierenie — dohoda o spojenectve medzi všetkými nizozemskými provinciami uzatvorená 8. 11. 1576 na zasadaní generálnych stavov v Gente. Proklamovala spoločný boj proti španielskym vojskám, základnou požiadavkou bolo stiahnutie španielskej armády z južných provincií a ukončenie náboženskej perzekúcie. Upravovala zároveň vzťahy medzi samostatnými provinciami (Holland, Zeeland) a provinciami, ktoré boli dosiaľ v rukách Španielov (→ Nizozemská revolúcia).

gézovia

gézovia, hol. geuzen [chőzen] — pôvodne posmešné označenie predstaviteľov nizozemskej šľachtickej opozície (z fr. gueux = žobrák), ktorá od 1565 – 66 požadovala od Španielska pre Nizozemsko politické a náboženské slobody na základe kompromisu. Po vypuknutí povstania proti represiám španielskeho miestodržiteľa vojvodu z Alby čestné označenie príslušníkov ozbrojených skupín, ktoré 1567 začali partizánsky boj na zemi (lesní gézovia) i na mori (námorní gézovia) proti španielskej armáde (→ Nizozemská revolúcia).

Haag

Haag [hág, hol. hách], Den Haag, ’s-Gravenhage — mesto v západnom Holandsku neďaleko pobrežia Severného mora, od ktorého ho delí asi 3 km široký pás piesočných dún, administratívne stredisko provincie Zuid-Holland; 528-tis. obyvateľov (2017), aglomerácia okolo 700-tis. obyvateľov. Priemysel polygrafický, papiernický, chemický, gumársky, strojársky, potravinársky, výroba porcelánu a fajansy. Rybársky prístav, kontajnerová základňa.

Vzniklo pri poľovníckom hrade založenom 1250, prvýkrát písomne doložené 1370. Po vytvorení Spojených nizozemských provincií 1581 sídlo generálnych stavov, od konca 16. stor. rezidencia miestodržiteľa, 1815 – 30 sídelné mesto kráľov Spojeného nizozemského kráľovstva, od 1830 holandského kráľa, parlamentu, vlády, ako aj viacerých ústredných štátnych orgánov (hlavné mesto Holandska je Amsterdam). Sídlo vyše 60 zahraničných zastupiteľských úradov, viacerých medzinárodných inštitúcií (napr. Medzinárodný súdny dvor, Stály arbitrážny dvor) a nadnárodných obchodných spoločností, miesto konania mnohých významných diplomatických rokovaní a konferencií (napr. haagskych mierových konferencií). Haag nebol nikdy opevnený, štatút mesta získal až 1811. Počas 2. svetovej vojny silno poškodený, veľká časť bola znovuvybudovaná.

Stavebné pamiatky: komplex historických budov Binnenhof, ku ktorého najstarším častiam patria neskororománsky Rolsaal (okolo 1250) a ranogotický Ridderzaal (1280), neskorogotický kostol Grote Kerk (1399) a stará radnica (1564, v 18. a 19. stor. rozšírená); kráľovský letohrádok Huis ten Bosch (1645 – 52); renesančný kostol Nieuwe Kerk (1654), bývalý kráľovský palác Nordeinde (17. stor.), kráľovský palác Lange Voorhout (18. stor.), neorenesančný Palác mieru (Vredespaleis, 1909 – 13; sídlo Medzinárodného súdneho dvora a Haagskej akadémie medzinárodného práva), kongresové centrum Congresgebouw (1958 – 69, J. J. P. Oud). Významné kultúrne, vedecké a turistické stredisko. Viaceré významné múzeá, napr. mestské múzeum Gemeentemuseum (1935 podľa plánov H. P. Berlageho) so zbierkami umenia 19. – 20. stor., umeleckoremeselných výrobkov (z keramiky, skla, drahých kovov; mobiliár) a odievania (vyše 40-tis. kusov historických a súčasných odevov, módnych doplnkov a šperkov); poštové múzeum a i., galérie, napr. Mauritshuis (kráľovská obrazáreň založená 1822 s významnými zbierkami flámskeho a holandského maliarstva; sídli v klasicistickom paláci postavenom 1633 – 44 J. van Campenom a P. Postom), Rijksmuseum Mesdag (francúzske a holandské maliarstvo 19. – 20. stor.), divadlá (Kráľovské divadlo) ap. Vysoké školy (Kráľovská akadémia výtvarného umenia, Kráľovské konzervatórium hudby a tanca) a i. vzdelávacie a vedecké inštitúcie (Haagska akadémia medzinárodného práva, štátny archív, Kráľovská knižnica a i.).

Súčasťou Haagu sú prímorské letoviská Scheveningen (bývalá rybárska dedina, dnes predmestie Haagu vzdialené 5 km od centra, s niekoľko km dlhou a 100 m širokou plážou s jemným pieskom) a Kijkduin. Súčasťou aglomerácie Haagu je o. i. mesto Leidschendam, v ktorého blízkosti boli počas stavebných prác 1991 objavené zvyšky tzv. Corbulovho prieplavu vykopaného 47 n. l. rímskymi vojakmi počas ťaženia Gnaea Domitia Corbula (†67 n. l.) proti Frízom. V blízkosti Haagu chránené oblasti piesočných dún, juhovýchodne od pobrežia rozárium s viac ako 20-tis. ružami v 350 kultivaroch; medzi Haagom a Leidenom intenzívne pestovanie okrasných cibuľovín.

Haarlemmermeer

Haarlemmermeer [hár- -mér] — obec v severnom Holandsku v provincii Noord-Holland pri pobreží Severného mora v blízkosti mesta Haarlem pozostávajúca z viacerých sídel; 147-tis. obyvateľov (2017). V minulosti rozsiahla vodná plocha (Haarlemmermeer = Haarlemské jazero), ktorá vznikla činnosťou morského príboja. Vysúšaním územia 1849 – 52 vznikol polder (Haarlemmermeerpolder) ležiaci 5 m pod úrovňou morskej hladiny, rozloha 180 km2. V súčasnosti úrodná poľnohospodárska oblasť. Jedno z troch parných čerpadiel (tzv. Cruquius, s priemerom valca 366 cm, jedno z najväčších na svete), ktoré sa použili na vysušenie vodnej plochy, bolo zrekonštruované a ponechané ako technická pamiatka.

Hafnarfjörður

Hafnarfjörður [habnarfjörzür] — prístavné mesto na juhozápade Islandu na juhozáp. pobreží zálivu Faxaflói v juž. časti Regiónu hlavného mesta Reykjavík (Höfuðborgarsvæðið); 29-tis. obyvateľov (3. najväčšie mesto krajiny, 2017). Priemysel hutnícky (2 km od mesta hlinikáreň), elektrotechnický. Cestné spojenie s medzinárodným letiskom Keflavík a s hlavnou dopravnou tepnou ostrova – s cestou Hringvegur lemujúcou celý ostrov a spájajúcou dôležité sídla krajiny. Koncom 20. stor. zaznamenal prudký rozmach, po ktorom sa fakticky stal južným predmestím Reykjavíku. V meste sa každoročne usporadúva viacero festivalov (Viking Festival a i.).

Hafstein, Hannes

Hafstein, Hannes, 4. 12. 1861 Möðruvellir – 13. 12. 1922 Reykjavík — islandský básnik a politik. Počas štúdia práva na univerzite v Kodani sa literárne angažoval, spolu s H. Ibsenom, B. Bjørnsonom a G. Brandesom presadzoval v literatúre nové ideály a bol priekopníkom realizmu. Po návrate na Island 1886 sa stal členom Althingu a propagoval myšlienku islandskej nezávislosti. R. 1904 – 08 bol prvým ministrom pre Island prvej domácej vlády so sídlom v Reykjavíku. Autor početných lyrických básní a spevov.

Harderwijk

Harderwijk [-vejk] — mesto v strednej časti Holandska v provincii Gelderland pri prielive Veluwemeer (medzi starou pevninou a novým poldrom Flevoland); 47-tis. obyvateľov (2017). R. 1231 dostalo mestské práva, 1285 – 1628 významné hanzové mesto. Stavebné pamiatky: zachované staré mesto s meštianskymi domami zo 17. a 18. stor., trojloďová pilierová bazilika Grote Kerk (okolo 1380), radnica (1827). Múzeum, delfinárium. Pri pobreží Veluwemeer a v zalesnenej krajine Veluwe rekreačné strediská.

Harlingen

Harlingen — prístavné mesto v severnom Holandsku v provincii Friesland na brehu plytkého mora Waddensee oproti Západofrízskym ostrovom Vlieland a Terschelling; 16-tis. obyvateľov (2017). Priemysel rybný, lodný. Konečná stanica na železničnej trati z mesta Leeuwarden; rybársky, osobný a exportný (vývoz kreviet a mliekarských výrobkov do Spojeného kráľovstva) prístav (po prehradení Ijselského jazera jediný frízsky prístav s priamym prístupom k Severnému moru cez pobrežnú časť Waddensee), dôležitý aj pre vnútroštátnu lodnú dopravu (vyústenie prieplavu Harinxmakanaal).
R. 1234 dostalo mestské práva, v 16. stor. druhé najväčšie frízske mesto (po Leeuwardene), v pol. 17. stor. sídlo frízskej a groningenskej admirality. Stavebné pamiatky: zachované staré mesto s početnými meštianskymi štítovými domami (16. – 18. stor.), kostol Grote (alebo Nieuwe) Kerk (1771 – 76) so staršou vežou (okolo 1200, v 15. stor. zvýšená) a organom z 1776; radnica (1736, zreštaurovaná 1956). Neďaleko Harlingenu (5 km na severozápad) v Sexbierume bola postavená prvá holandská skúšobná veterná elektráreň, nachádza sa tam aj zábavno-náučný park tematicky zameraný na vietor (podáva prehľad možností využitia veternej energie, didakticky riešená expozícia umožňuje vyskúšať si mnohé z efektov základných fyzikálnych zákonov).

Heerenveen

Heerenveen [hérenvén] — mesto v Holandsku v provincii Friesland; 50-tis. obyvateľov (2017). Priemysel kovoobrábací a potravinársky.

Heerlen

Heerlen [hér-] — mesto v juž. Holandsku v provincii Limburg pri hranici s Nemeckom; 200-tis. obyvateľov, aglomerácia Heerlen-Kerkrade okolo 248-tis. obyvateľov (2017). Priemysel chemický (výroba amoniaku a plastov), kovoobrábací, elektrotechnický, sklársky. Do 1975 stredisko ťažby čierneho uhlia a oceliarstva.

Vzniklo na mieste rímskej stanice Coriovallum (2. pol. 3. stor.), prvýkrát písomne doložené 1056.

Stavebné pamiatky: čiastočne zrekonštruované rímske kúpele (termy; pri nich múzeum), gotický kostol Sint Pancratius (1180), budova Glaspaleis Schunck (Sklený alebo Krištáľový palác, 1935; Frits Peutz, *1896, †1974; viackrát zreštaurovaný, 1999 zaradený k 1 000 najvýznamnejším stavbám 20. stor. na svete).

Viaceré múzeá, galérie, divadlo. V okolí Heerlenu vodné mlyny (mlyn Eyckender a i.).

Heinsius, Anthonie

Heinsius, Anthonie, 23. 11. 1641 Delft – 3. 8. 1720 Haag — nizozemský politik a vojvodca. Od 1682 prívrženec a priateľ miestodržiteľa a neskoršieho anglického kráľa Viliama III. Oranžského. Od 1689 veľký penzionár Spojených nizozemských provincií za Holland. Ako úzky spolupracovník miestodržiteľa mal v krajine významný vplyv. Počas vojny o španielske dedičstvo bol spolu s vojvodom J. Ch. Marlboroughom a princom Eugenom Savojským poverený vojenským vedením aliancie proti Francúzsku.

Helmond

Helmond — mesto v južnom Holandsku v provincii Noord-Brabant pri prieplave Zuid-Willemsvaart 12 km severovýchodne od Eindhovenu;91-tis. obyvateľov (2017). Tradičné stredisko textilného priemyslu (spracovanie ľanu, kokosových vláken, juty), ďalej papierenský a potravinársky priemysel. Turistické stredisko. Založené koncom 12. storočia, 1232 mestské práva. Stavebné pamiatky: bývalý zámok (1402, 1923 prestavaný, dnes radnica a mestské múzeum) s parkom, v ktorom sú plastiky A. Maillola; divadlo Speelhuis a obytné domy (1975 – 78) od významného súčasného holandského architekta P. Bloma.

Hermannsson, Steingrímur

Hermannsson, Steingrímur, 22. 6. 1928 Reykjavík – 1. 2. 2010 tamže — islandský politik. R. 1971 – 94 člen parlamentu, 1979 – 94 predseda Progresívnej strany. Počas svojej politickej kariéry pôsobil na rozličných ministerských postoch (minister zahraničných vecí, spravodlivosti, poľnohospodárstva, rybárstva, komunikácií). R. 1983 – 87 a 1988 – 91 predseda vlády.

Hilversum

Hilversum [-süm] — mesto v Holandsku v provincii Noord-Holland 30 km juhovýchodne od Amsterdamu; 90-tis. obyvateľov (2019), aglomerácia okolo 105-tis. obyvateľov. Priemysel elektronický (fabrika koncernu Philips), textilný, kožiarsky, polygrafický. Dopravná križovatka. Založené 1424, rozvíjať sa začalo v 19. stor. V súčasnosti nazývané mesto médií, sídlo holandských televíznych a rozhlasových staníc s televíznymi a rozhlasovými vysielačmi. Moderné mesto sídlisk, vilových štvrtí a parkov na juhovýchode susediace s malebnou lesnatou krajinou a na juhozápade s jazernou krajinou.

K najvýznamnejším stavebným pamiatkam patria neogotický kostol Sint Vituskerk (1891 – 92) a radnica (1928 – 31, podľa projektu W. M. Dudoka z 1924), ako aj ďalšie stavby postavené v 19., a najmä v 1. polovici 20. stor. (→ holandská architektúra). Múzeum rozhlasu a televízie.

Holandské kráľovstvo 1806 – 10

Holandské kráľovstvo 1806 – 10 — historický štátny útvar na území Nizozemska vytvorený Napoleonom I. Bonapartom z tzv. sesterskej Batávskej republiky. Za panovníka ustanovil svojho brata Ľudovíta (Louisa) Bonaparta, ktorý však nesúhlasil so systémom kontinentálnej blokády Spojeného kráľovstva a so svojím cisárskym bratom mal takmer neustále politické konflikty. R. 1810 ho Napoleon donútil abdikovať a Holandské kráľovstvo pripojil priamo k Francúzsku (Amsterdam bol vyhlásený za tretie hlavné mesto francúzskeho cisárstva). Po Viedenskom kongrese 1814 – 15 bolo jeho územie súčasťou novovytvoreného Spojeného nizozemského kráľovstva a po jeho rozpade tvorí od 1830 dnešný štátny útvar Holandsko.

Holland

Holland — historické územie v západnej časti Nizozemska. Na začiatku 10. stor. tam vzniklo grófstvo, ktoré spočiatku zahŕňalo len severnú oblasť Holland a v rámci Dolného Lotrinska podliehalo Rímsko-nemeckej ríši. V priebehu 13. – 14. stor. postupne rozširovalo svoje územie (1287 bolo pripojené západné Frízsko). R. 1299 – 1354 bol Holland dynasticky spätý s Hennegavskom (a často aj so Zeelandom). R. 1429 – 33 sa stal súčasťou dŕžav burgundských vojvodov, 1477 sa po smrti Karola Smelého dostal ako dedičstvo do rúk Habsburgovcov a 1516 ich španielskej vetve. Ako hospodársky najrozvinutejšia časť severného Nizozemska zohral (spolu so Zeelandom) vedúcu úlohu počas Nizozemskej revolúcie, bol strediskom protišpanielskeho odporu a boja námorných gézov. Mal rozhodujúci vplyv pri ustanovení Dordrechtskej (1572) a Utrechtskej únie (1579) a pri vzniku Spojených nizozemských provincií, ktorých sa stal politickým a hospodárskym centrom. Počas napoleonských vojen bol 1795 – 1806 súčasťou Batávskej republiky pretvorenej 1806 – 10 na Holandské kráľovstvo, 1810 – 14 súčasťou Francúzska. Po Viedenskom kongrese (1814 – 15) bol do 1830 jednou z provincií Spojeného nizozemského kráľovstva, od 1830 je súčasťou Holandska, 1840 administratívne rozdelený na dve provincie Holandska: Noord-Holland a Zuid-Holland.

Od provincie Holland je odvodený nepresný (na Slovensku oficiálny) názov štátneho útvaru Holandsko.

Hoorn(e), Filips van Montmorency, gróf van

Hoorn(e) [hórn], Filips van Montmorency-Nivelle, gróf van, 1524 – 5. 6. 1568 Brusel — nizozemský vojvodca a admirál. Ako príslušník významného šľachtického rodu pôsobil na španielskom dvore cisára Karola V., počas šmalkaldskej vojny (1546 – 47) viedol cisárske oddiely a od 1550 velil telesnej stráži budúceho cisára Filipa II. Od 1555 miestodržiteľ Gelderlandu, 1556 vymenovaný za rytiera Zlatého rúna, 1559 admirál španielskej flotily. R. 1561 – 65 člen Štátnej rady. Obhajoval tradičné práva a privilégiá Nizozemska a spolu s grófom Egmontom a princom Viliamom (I.) Oranžským sa stal jedným z vodcov protišpanielskej šľachtickej opozície pred začiatkom Nizozemskej revolúcie. Otvorený nesúhlas s násilnou rekatolizáciou vedenou kardinálom A. P. de Granvellom a represívnou politikou Filipa II. ho viedol k pripojeniu sa k tzv. panskej lige, ktorej sa však nepodarilo dosiahnuť žiadny kompromis. Po nástupe vojvodu z Alby do úradu miestodržiteľa Nizozemska v auguste 1567 bol už začiatkom septembra spolu s grófom Egmontom zatknutý a novozriadenou Radou pre nepokoje (tzv. krvavý tribunál, Bloedraad) odsúdený na smrť za vlastizradu.

Ísafjörður

Ísafjörður [isaföryür] — prístavné mesto na severozápadnom pobreží Islandu v regióne Vestfirðir vo fjorde Skutulsfjörður; 2,6 tis. obyvateľov (2017). Obchodné stredisko jednej z najvýznamnejších rybárskych oblastí krajiny, mraziareň rýb. Prístav, letisko. Osídlené v 9. stor., pôvodne sa nazývalo Eyri Skutulsfjörður. Rozvoj od polovice 16. stor., 1786 – 1816 a od 1866 mesto. Námorné múzeum (sídli v drevenom dome z 1734, ktorý je jedným z najstarších na Islande), v bývalej nemocnici kultúrne centrum a knižnica, v meste a okolí zachovaná tradičná drevená obytná architektúra z 18. stor.

Jinja

Jinja [džindža] — mesto v juhových. Ugande na sev. brehu Viktóriinho jazera, administratívne stredisko dištriktu Jinja; 76-tis. obyvateľov (2014). Priemysel hutnícky (spracovanie medi a ocele), potravinársky (pivovarnícky, rybný, mlynársky, cukrovarnícky, olejársky), automobilový, tabakový, kožiarsky, papiernický, farmaceutický, energetický (v blízkosti na hornom toku Nílu, na tzv. Viktóriinom Níle, sa nachádza priehrada s hydroelektrárňou Nalubaale, pôvodne Owen-Falls-Dam, s výkonom 180 MW; 12 km sev. od mesta je od 2009 v prevádzke hydroelektráreň Bujagali s plánovaným maximálnym výkonom 250 MW). Druhé najvýznamnejšie obchodné stredisko Ugandy (po Kampale), stredisko poľnohospodárskej oblasti (produkcia bioovocia, kávy na export, olejnice guinejskej a i.). Železničná stanica na historickej železnici (dĺžka 940 km, výstavba začatá 1896) spájajúcej Ugandu a vnútrozemie Kene s pobrežím Indického oceána (vedie po prístavné mesto Mombasa), cestné spojenie s hlavným mestom, prístav na Viktóriinom jazere, v blízkosti (4 km sev.) malé civilné a vojenské letisko.

Mesto založené 1907 Britmi na mieste pôvodnej rybárskej osady nachádzajúcej sa na obchodnej trase. V období kolonializmu predstavovalo administratívne centrum provincie Busoga so segregovanými štvrťami pre Európanov, indických obchodníkov a podnikateľov (tvorili ich katolíci z portugalskej kolónie Goa na záp. pobreží Indie, ktorí sa sem začali sťahovať po 1910) a Afričanov. Univerzita, biskupstvo.

Jóhannesson, Ólafur

Jóhannesson [jou-], Ólafur, 1. 3. 1913 Stórholt – 20. 5. 1984 Reykjavík — islandský politik a právnik. R. 1947 – 78 pôsobil na Islandskej univerzite v Reykjavíku, zároveň 1947 – 71 na Najvyššom súde. Výrazne ovplyvnil islandský politický a kultúrny život, 1959 – 84 poslanec Althingu za Pokrokovú stranu (Framsóknarflokkurinn), 1968 – 79 jej predseda. R. 1971 – 74 a 1978 – 79 premiér, 1980 – 83 minister zahraničných vecí.

Kagera

Kagera, rwandsky Akagera — rieka vo vých. Afrike v Burundi, Rwande, Tanzánii a Ugande (tvorí hranicu medzi Rwandou a Tanzániou a medzi Tanzániou a Ugandou) považovaná za jednu zo zdrojníc Nílu; dĺžka okolo 420 km. Vzniká v Burundi sútokom riek Nyawarongu (pramení v Rwande) a Ruvuvu (pramení v Burundi), ústi do Viktóriinho jazera. Početné vodopády, na dolnom toku splavná. Na str. toku na území Rwandy národný park Akagera (vyhlásený 1934, rozloha 2 500 km2). Kagera bola objavená 1876 H. M. Stanleym. Do povedomia verejnosti sa dostala 1994, keď sa počas tzv. rwandskej genocídy (→ Rwanda) telá zavraždených Tutsiov a Hutuov dostali riekou až do Viktóriinho jazera.

Kasese

Kasese — mesto v juhozáp. časti Ugandy v regióne Western Uganda sev. od jazera Lake George; 108-tis. obyvateľov (2012). Vyvinulo sa okolo medenej bane v pol. 20. stor., v súčasnosti ťažba kobaltu. Leží na železničnej trati do Kampaly, letisko. Turistické stredisko, východiskové miesto do národných parkov Queen Elizabeth National Park (najnavštevovanejšia prírodná rezervácia Ugandy) a Ruwenzori National Park (1994 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, → Ruwenzori).

Katwijk

Katwijk [-vejk] — mesto v západnom Holandsku na pobreží Severného mora v provincii Zuid-Holland; 43-tis. obyvateľov (2012). Priemysel rybný, farmaceutický, strojársky, keramický. Rybársky a jachtársky prístav. Prímorské kúpele.

Mesto vzniklo na území obývanom na začiatku n. l. germánskym kmeňom Chattov (pravdepodobne odtiaľ aj názov Katwijk), v rímskej dobe bol v blízkosti dnešného Katwijku vybudovaný rímsky vojenský tábor Lugdunum Batavorum (aj Brittenburg) s prístavom ako súčasť severnej hranice (limes) rímskeho impéria. Dnešný Katwijk je písomne doložený 1231. Až do 19. stor. predstavoval malú obec, ktorá mala prevažne rybársky a poľnohospodársky charakter, tvorili ju administratívne spojené časti Katwijk aan Zee (dnes prímorské letovisko) a vlastné mesto Katwijk aan den Rijn (Katwijk). Počas 2. svetovej vojny bol Katwijk aan Zee ťažko poškodený, niekoľko budov bolo zničených v súvislosti s výstavbou Atlantického valu (1940 – 44).

Stavebné pamiatky: protestantský Kostol apoštola Ondreja (Andreaskerk, 15. stor., obnovený v 19. stor. a 2009 – 10). Niekoľko múzeí.

Kerkrade

Kerkrade — mesto v juhových. Holandsku v provincii Limburg na hranici s Nemeckom; 49-tis. obyvateľov (2013). V minulosti stredisko ťažby uhlia (1965 – 75 boli bane v celom Limburgu postupne zatvárané). Mesto vzniklo 1816 (po vytvorení Spojeného nizozemského kráľovstva a vytýčení hranice medzi ním a Pruskom) rozdelením mesta Herzogenrath na Kerkrade a Herzogenrath (dnes v Nemecku; až do 1. svetovej vojny však obidve časti pôvodného mesta hranica fakticky neoddeľovala). Osídlenie vzniklo v okolí kostola založeného okolo 1000, začiatkom 12. stor. tam boli založené kláštor (Rolduc, aj Rode, neskoršie opátstvo Kloosterrade) a hrad (castrum Rodense, písomne doložený 1104; dnes Burg Rode, súčasť Herzogenrathu). Kerkrade (Herzogenrath) patrilo k najstarším európskym banským mestám, predstavovalo významné centrum ťažby uhlia (ťažba písomne doložená 1113, bane boli zatvorené 1965), 1282 písomne doložené ako ’s-Hertogenrade (pri udelení mincového práva); v 14. stor. tadiaľ viedla významná obchodná cesta a bol tam postavený strážny hrad. V 15. stor. patrilo mesto Burgundsku, od 1477 Habsburgovcom, 1794 – 1814 Francúzsku, 1815 – 16 Prusku. Stavebné pamiatky: kláštorný komplex Rolduc s kostolom (založený 1104, kostol 1106; v 16., 17., 19. a 20. stor. viackrát obnovený; v komplexe je dnes rímskokatolícky kňazský seminár, hotel a konferenčné centrum), Kostol sv. Lamberta (1108, 1702 opravený, 1842 bola zbúraná loď a nahradená novou v neoklasicistickom štýle, 1956 rozšírený), hrad Erenstein (14. stor., v 1. polovici 18. stor. prestavaný, v 2. polovici 20. stor. rekonštruovaný; dnes prírodovedné a regionálne múzeum), trojloďový gotický halový Malý kostol Jána Krstiteľa (začiatkom 16. stor. na mieste pôvodného pravdepodobne z 10. alebo 11. stor.), banská ťažná veža (1907), radnica 1912 – 13.

Kinderdijk

Kinderdijk [-dek] — obec v Holandsku v provincii Zuid-Holland na sútoku riek Lek a Noord asi 15 km vých. od Rotterdamu; okolo 860 obyvateľov. Je súčasťou kultúrnej krajiny Kinderdijk-Elshout ležiacej v poldri Alblasserwaard, 1997 zapísanej do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Krajina dokumentuje históriu odvodňovania a rekultivácie zaplavovaných území a vývoja odvodňovacích zariadení (najstaršie pochádzajú zo 16. stor.) i technológií. Charakterizujú ju hrádze, nádrže, systém kanálov, čerpacie stanice, správne budovy a veterné mlyny využívané od 18. stor. na čerpanie vody z poldrov (dodnes udržiavané v prevádzkovateľnom stave). Nachádza sa tam o. i. súbor 19 najlepšie zachovaných historických mlynov v Holandsku: 8 kamenných veterných mlynov v tvare zrezaného kužeľa (1738) v oblasti Nederwaard, 8 drevených osemhranných veterných mlynov na tehlovej nosnej konštrukcii (1740) v oblasti Overwaard, 2 kamenné veterné mlyny (1760) na území mesta Nieuw-Lekkerland a 1 drevený veterný mlyn na poldri Blokweer (nazývaný aj De Blokker; pravdepodobne 1521, viackrát vyhorel, naposledy 1997, od 2001 po rekonštrukcii opäť v prevádzke) na území mesta Alblasserdam.

Agricola, Rudolphus

Agricola [-ko-], Rudolphus, vlastným menom Roelof Huysman, aj Huisman, aj Huusman, 1443 al. 1444 Baflo (pri Groningene), Holandsko — 28. 10. 1485 Heidelberg, Nemecko — holandský renesančný vzdelanec a humanista. Študoval na univerzitách v Nemecku, Taliansku a v Leuvene, ovládal latinský, grécky a hebrejský jazyk. R. 1479 sa stal tajomníkom Groningenu, 1784 profesor klasickej literatúry na univerzite v Heidelbergu. Bol ovplyvnený filozofiou a tvorbou F. Petrarcu (1477 vydal jeho životopis), dôraz kládol na slobodu jednotlivca a na jeho intelektuálny a fyzický rozvoj. R. 1479 uverejnil filozofický spis O dialektickej metóde (De inventione dialectictica), zástanca používania holandského jazyka vo vede. V spise O organizácii štúdia (De formando studio, 1484; vydaný 1539) formuloval myšlienky o pedagogike. Prekladal z gréčtiny a písal príležitostné básne.

Andreus, Hans

Andreus, Hans, vlastným menom Johan Wilhelm van der Zant, 21. 2. 1926 Amsterdam – 9. 6. 1977 Putten — holandský básnik, člen skupiny Vijftigers (Päťdesiatnici). V 50. rokoch 20. stor. písal experimentálnu poéziu, neskôr ovplyvnený romantizmom, autor zbierok Hudba pre dívajúce sa zvieratá (Muziek voor kijkdieren, 1951), Taliansko (Italië,1952), Maliarstvo (Schilderkunst, 1954), Výbušná hodina (Het explosieve uur, 1955), Malá kniha okolo sveta (Klein boek over het licht heen, 1964), románov Valentijn (1960) a Denisse (1962).

Ari Thorgilsson

Ari Thorgilsson [ári], Þorgilsson, fróði (Učený), okolo 1067 – 9. 11. 1148 — islandský kňaz, historik a kronikár. Historickou prácou Kniha o Islanďanoch (Íslendingabók) napísanou v miestnom jazyku zachytil chronologické začiatky osídľovania Islandu až do 1120, ako aj vývin zákonodarstva a cirkvi na ostrove, čím položil základy islandskej historiografie. Niekedy sa mu pripisuje autorstvo časti kroniky Kniha o osídľovaní (Landnámabók).

Brederode

Brederode, aj Breero, Bredero, vlastným menom Gerbrand Adriaenszoon, 16. 3. 1585 Amsterdam – 23. 8. 1618 tamže — holandský básnik, dramatik a maliar. Aj napriek úsiliu o dosiahnutie renesančných ideálov má jeho tvorba ľudový charakter. Jeho Samopašný, ľúbostný a rozjímavý veľký spevník (Boertigh, Amoreus en Aendachtigh Groot Liedt Boeck, pred 1612) obsahuje žartovné až fraškovité piesne, žánrové obrázky, lyrické verše a duchovné piesne. V divadelných fraškách Fraška o krave ( De klucht van de Koe, 1912), Fraška o mlynárovi (De klucht van den molenaar, 1613), ako aj v dramatických dielach Černoško (Moortje, 1615) a Španielsky Brabanťan (De Spaansche Brabander, 1617) písaných podľa cudzích vzorov vykreslil svojrázne ľudové typy.

Haarlem

Haarlem [hár-] — mesto v severozápadnom Holandsku v blízkosti pobrežia Severného mora na rieke Spaarne západne od Amsterdamu, administratívne stredisko provincie Noord-Holland; 159-tis. obyvateľov (2017). Obchodné stredisko najväčšieho holandského regiónu pestovania a exportu kvetín (tulipány, narcisy, hyacinty). Priemysel elektrotechnický, polygrafický (tlač bankoviek, poštových známok a väčšiny holandských týždenníkov), strojársky, lodný, farmaceutický, textilný, potravinársky (čokoládové výrobky). Každoročne sa tam v 2. polovici apríla koná kvetinové korzo – sprievod alegorických vozov s pestrou kvetinovou výzdobou.

Písomne doložené 918 a 938, od 11. stor. sa rozvíjalo ako jedno zo sídel grófov z Hollandu, 1245 získalo mestské práva. V 14. stor. opevnené. Počas Nizozemskej revolúcie 1572 – 73 obliehané Španielmi, 1576 vyhorelo, 1577 dobyté späť Viliamom I. Oranžským, od 1581 súčasť Spojených nizozemských provincií. Od 80. rokov 16. stor. sa v Haarleme začali usádzať náboženskí utečenci z Flámska (1621 tvorili vyše polovice obyvateľov Haarlemu), od konca 17. stor. aj francúzski hugenoti. V 16. a 17. stor. mesto bohatlo najmä vďaka rozvíjajúcemu sa súkenníctvu, hodvábnictvu, pivovarníctvu a stavbe lodí, stalo sa významným hospodárskym, umeleckým a kultúrnym (v 16. – 17. stor. tam pôsobilo niekoľko generácií maliarov zaraďovaných do tzv. haarlemskej školy), ako aj kníhtlačiarskym centrom: pôsobil tam kníhtlačiar Laurrens Janszoon Coster (*1405, †1484) niektorými autormi považovaný za vynálezcu kníhtlače, od 1565 tam vychádzajú najstaršie holandské noviny Oprechte Haerlemse Courant, dnes pod názvom Haarlems Dagblad. Od pol. 18. stor. mesto upadalo, jeho ďalší rozmach nastal až s rozvojom priemyslu v 19. stor.

Stavebné pamiatky: na hlavnom námestí Grote Markt: neskorogotická (pôvodne katolícka, od 1578 protestantská) trojloďová bazilika nazývaná Grote Kerk (aj Sint-Bavokerk; pozdĺžna loď budovaná od 1470, chór z konca 14. stor.; jeden z najväčších kostolov v Holandsku; v interiéri jeden z najvýznamnejších a podľa niektorých prameňov aj najväčších organov na svete, 1735 – 38; každoročne sa tam konajú haarlemské organové dni); bývalá rybia tržnica Vishal (1769), ktorá je spolu s vrcholným dielom ranej holandskej renesancie, pôvodne mäsovou tržnicou Vleeshal (1602 – 04, Lieven de Key), sídlom múzea De Hallen; goticko-renesančná radnica Stadhuis (14./15. stor., 1620 – 30 rozšírená a zmodernizovaná L. de Keyom).

Ďalšie významné pamiatky: kostol Waalse Kerk (1348 – 98; od konca 16. stor. slúžil protestantom, najmä Valónom a hugenotom, preto nazývaný valónsky); budova bývalej mestskej váhy Stadswaag (1597 – 98, L. de Key alebo Cornelisz.); kostol Nieuwe Kerk (s centrálnym pôdorysom v tvare gréckeho kríža, postavený 1645 – 49 na starších základoch, J. van Campen; veža L. de Key, 1613); jediná zachovaná brána mestského opevnenia Amsterdamse Poort (okolo 1400); Gasthuishuisjes (okolo 1610, dvanásť identických domčekov so stupňovitým štítom, pôvodne súčasť nemocnice, dnes architektonické centrum a historické múzeum); budova bývalého starobinca, v ktorom prežil posledné roky života F. Hals, dnes Frans Hals Museum (1608, L. de Key) so zbierkami holandských majstrov, umeleckých remesiel, moderného umenia, začiatkov kníhtlače a i.; hofjes (tzv. dvory — domy postavené do štvorca, ktoré slúžili na charitatívne účely ako starobince alebo chudobince, najstarší je Bakenesserhofje z 1395); neorománsko-byzantsko-secesná katolícka katedrála Sint Bavo (1895 – 98, 1902 – 27, Pierre st., Pierre ml. a Joseph Cuypersovci; v klenotnici sú vystavené zbierky sakrálneho umenia od 15. stor.) a i.

Múzeá a galérie: Teylers Museum (najstaršie holandské múzeum založené 1778; prírodovedné a technické zbierky a galéria). Sídlo katolíckeho a starokatolíckeho biskupstva. Juhovýchodne od Haarlemu leží rozsiahly polder Haarlemmermeerpolder (→ Haarlemmermeer), západne národný park Nationale Park de Kennemerduinen (rozloha 1 240 ha), kraj piesočných dún a vresovísk s prímorskou flórou a faunou.

Hadewijch

Hadewijch [-vejch], aj Hadewych, asi 1200 Antverpy – 1278 alebo 1269 tamže — flámska spisovateľka a mystička. Abatiša rádu svetského ženského rádu beginiek, pochádzala pravdepodobne z brabantského šľachtického rodu. Získala dobré vzdelanie, ovládala latinčinu a francúzštinu, do svojej mystickej poézie a prózy vložila hlboký cit. Pripisuje sa jej asi 45 strofických básní v štýle provensalskej dvorskej lyriky, 16 zmiešaných básní, 14 vizionárskych próz a viacero listov. Jej dielo a otázky mysticizmu vtedajšej doby sa stali častým predmetom bádania, koncom 19. stor. – začiatkom 20. stor. boli publikované prvé kritické vydania Práce (Werken, 3 zväzky, 1875 – 1905), Piesne (Liederen, 1907), Listy (Brieven, 2 zväzky, 1936, 1947), Videnia (Visioenen, 1924 – 25) a i.