Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 451 – 462 z celkového počtu 462 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kobryn

Kobryn — mesto v juhozáp. Bielorusku v Brestovskej oblasti v blízkosti hraníc s Poľskom a Ukrajinou pri spojení Dnepersko-bužského prieplavu s riekou Muchavec, administratívne stredisko Kobrynského rajónu; 52-tis. obyvateľov (2012). Priemysel strojársky, potravinársky, stavebných materiálov. Významný cestný uzol.

Oblasť (pri ústí rieky Kobrynka do rieky Muchavec) osídlená asi v 9. – 10. stor. Kobryn prvýkrát písomne doložený 1287. Od pol. 14. stor. súčasť Litovského veľkokniežatstva, 1387 – 1519 centrum údelného Kobrynského kniežatstva, boli tam postavené pôvodné drevené hrady (Horný a Dolný hrad), 1497 záp. od hradieb postavený kláštor. Neskôr sa osídlenie rozšírilo aj na druhý breh rieky Muchavec. Od 1589 mesto (na základe magdeburského práva) s vlastnou samosprávou a erbom. R. 1648 spustošené kozáckymi oddielmi, 1660 obsadené Švédmi a 1662 litovskými vojskami, 1706 zničené oddielmi švédskeho kráľa Karola XII., postupne obnovené. Po treťom delení Poľska 1795 obsadené Ruskom. V lete 1812 v blízkosti Kobrynu porazili ruské vojská armádu Napoleona I. Bonaparta, pričom v meste vyhorela väčšina domov (548 z celkového počtu 630), podarilo sa ho však opäť obnoviť. Predstavovalo významné trhové centrum, ktoré ťažilo najmä zo svojej polohy na dopravnej križovatke medzi Moskvou a Varšavou. Počas 1. svet. vojny 1915 okupované nemeckými vojskami, 1919 obsadené poľskou armádou. Od 1921 patrilo Poľsku. R. 1939 obsadené sovietskou armádou a pričlenené k Bieloruskej SSR. R. 1939 tvorili väčšinu obyvateľstva (asi 70 %) Židia. Počas 2. svet. vojny, od júna 1941, keď v tesnej blízkosti mesta prebehli absolútne prvé tankové boje na vých. fronte, až do júla 1944 okupované nacistami, ktorí židovské obyvateľstvo vyhladili.

Stavebné pamiatky: barokový Spasský kláštor (doložený 1465, v literatúre tradične datovaný 1497, prestavaný v 17. – 18. stor., v 2. pol. 19. stor. vyhorel, obnovený 1920), Chrám sv. Mikuláša (pol. 18. stor.), klasicistický kaštieľ (1794, zničený počas 2. svet. vojny, obnovený 1948, nachádza sa tam časť expozície vojensko-historického múzea nazvaného podľa generála A. V. Suvorova, ktorý tam 1797 – 1800 žil), Katedrála Alexandra Nevského (1864 – 68), Chrám sv. Petra a Pavla (1862 – 64, obnovený koncom 20. stor.).

Kobyľanská, Oľha

Kobyľanská, Oľha, 27. 11. 1863 Gura Humorului, južná Bukovina, dnes judeţ Suceava, Rumunsko – 21. 3. 1942 Černovice, Ukrajina — ukrajinská prozaička, publicistka a prekladateľka. Pochádzala z chudobnej rodiny, základné vzdelanie získala v nemeckom jazyku, v ktorom aj napísala prvé diela, neskôr tvorila v ukrajinčine.

Hlavnými hrdinkami jej próz, z ktorých viaceré majú autobiografické črty, sú kultivované, emancipované, ale chudobné ženy deprimované provinčnou spoločnosťou (Človek, Ľudyna, 1891; Kráľovná, Carivna, 1895; slov. 1973 a 1978). Niektoré jej práce sú ovplyvnené dielom G. Sandovej, F. Nietzscheho a L. Ukrajinky, s ktorou ju spájalo dlhoročné priateľstvo. Predstaviteľka symbolizmu a neoromantizmu, v prózach, napr. V nedeľu ráno (V nediľu rano ziľľa kopala, 1909; slov. 1965) napísanej na motívy romantickej ľudovej balady (Oj ne chody, Hrycju), stvárňovala boj dobra so zlom, mystickú silu prírody, osudové určenie, magickosť a iracionalitu v správaní. K jej najvýznamnejším dielam patrí román Roľa (Zemľa, 1902), v ktorom zachytila príbeh bratovraždy pre pôdu.

Autorka próz On a ona (Vin i vona, 1892), Impromptu phantasie (I. p., 1894), Valse mélancolique (V. m., 1894), List odsúdeného vojaka manželke (Lyst zasudženoho na smerť vojaka do svojeji žinky, 1915) s protivojnovou tematikou a Apoštol chudobných (Apostol černi, 1926). Prispievala do ukrajinských literárnych časopisov Ukrajinska chata (Ukrajinský dom), Promiň (Lúč) a Novi šľachy (Nové cesty), prekladala z nemeckej literatúry. Angažovala sa aj v ukrajinskom feministickom hnutí.

kočovné divadlo

kočovné divadlo, aj komediantské divadlo — divadelná činnosť putujúcich profesionálnych hercov zvyčajne pôsobiacich v kočovných divadelných spoločnostiach.

V slovenskej odbornej teatrologickej literatúre sa za začiatok kočovného divadla považuje pôsobenie anglických kočovných spoločností (tzv. anglických komediantov) a migrujúcich talianskych hercov commedie dell’arte, ktorí prichádzali v 16. a 17. stor. do strednej Európy (na územie dnešného Nemecka, Rakúska, Slovenska, Česka a Maďarska) a na vývoj divadla v tejto oblasti mali zásadný vplyv (pod ich vplyvom vznikali miestne kočovné skupiny). Kočovní herci hrali najmä činoherné divadlo, mnohí aj duálne (ten istý repertoár hrali aj s marionetovými bábkami). Vystupovali na šľachtických dvoroch, ale aj na jarmokoch a trhoch na otvorených pódiách i v tzv. trhových búdach. Anglickí komedianti hrávali najmä alžbetínsky repertoár – tragédie i komédie (hry T. Kyda, R. Greena, Ch. Marlowa, W. Shakespeara a i.; → alžbetínske divadlo), ale aj biblické hry. Širokú popularitu získala divadelná hra Ch. Marlowa Tragická história Dr. Fausta (The Tragical History of the Life and Death of Doctor Faustus, 1592) podávajúca pôvodný, nemecký príbeh. V hrách vystupovali komické figúry (napr. Pickelhering, Stockfish, Bouschet a i.), ktoré boli obľubené širokými diváckymi vrstvami. Anglickí komedianti rozprávali rečou domáceho publika, ich herectvo bolo expresívne, deklamatívne a pomerne hlučné, a to najmä v komédiách. Na konci vystúpenia pridávali rytmizovanú spievanú a tancovanú frašku (angl. jig), ktorá sa hrávala aj v anglických verejných divadlách. Pozostatkom tohto divadelného štýlu bol živý hopsavý tanec a výstup komickej figúry s koňom, ktorý ešte v 20. stor. predvádzali niektorí tradiční bábkari nadväzujúci na tento druh divadla (napr. na Slovensku A. Anderle; → Anderlovci).

Talianske skupiny commedie dell’arte prichádzali do strednej Európy od 2. pol. 16. stor. Herci pracovali so synoptickou zápletkou, v dialógoch improvizovali, každý z nich prezentoval fixnú postavu s typickým kostýmom a maskou, obľúbené boli najmä komické postavy sluhov (Harlekýn, Pulcinella a i.). Ich herectvo bolo živé, plné dynamiky a pohybu. Podľa vzoru divadla anglických komediantov a talianskych kočovných skupín vznikli v pol. 17. stor. prvé nemecké kočovné spoločnosti, ktoré asimilovali divadelné prvky z obidvoch divadelných tradícií. Vytvorili tzv. hauptakciu (Haupt-und-Staatsaktion), skladajúcu sa z hlavnej hry historicko-politického obsahu, ktorej dej sa utváral okolo hlavnej postavy panovníka (Haupt) a jeho dvornej suity (Staat), a z krátkej komickej dohry. Hauptakcie vznikali úpravami drám a operných libriet rôzneho pôvodu. Obľúbenou figúrou bola komická postava. Okolo 1705 vznikla v Rakúsku nová komická postava Hanswurst inšpirovaná Arlecchinom z commedie dell’arte a rôznymi komickými postavami prinesenými anglickými komediantmi. Vytvoril ju Joseph Anton Stranitzky (*1676, †1726), zakladateľ viedenskej ľudovej komédie a principál kočovnej divadelnej spoločnosti Nemecké divadlo (hrávala duálne – činoherne i s bábkami). Kočovné divadelné skupiny vyhľadávali spoločenské udalosti, kde hrali pred početným publikom, napr. aj pri korunováciách panovníkov (aj v Bratislave, ktorá bola 1563 – 1830 korunovačným mestom Uhorska). V 18. stor. sa v Európe skončila éra kočovného komediantského divadla starého typu a v duchu osvietenstva nastal prechod od barokového ku klasicistickému divadlu. V nemeckom kultúrnom prostredí nahradili hauptakcie a hanswurstiády (populárne improvizované komédie s komickým hrdinom) nové hry, čisté formy tragédie a komédie s pevným textom. Burlesky so spievanými a s pohybovými vstupmi nahradila spevohra viedenského typu. Prekladali sa aj hry z francúzštiny. Divadlo začalo mať nové kultúrno-spoločenské poslanie. Začali sa budovať stále divadlá, v ktorých striedavo pôsobili herecké spoločnosti (kočovné divadlá pokračujúce v tradícii improvizovaného divadla uprednostnili hru s bábkami v štýle barokovej tradície, ktorá sa udržala v strednej Európe do konca 19. stor., výnimočne až do 20. stor.).

Na území dnešného Slovenska vystupovali ako prvé nemecké kočovné skupiny (prvýkrát doložené 1609 v Bratislave). R. 1637 zvolal Ferdinand III., ktorý po smrti svojho otca získal rímsko-nemeckú cisársku korunu, do Bratislavy uhorský snem a pri tejto príležitosti uviedla svoje predstavenia nemecká skupina Johanna Faschingera (Fascheyer). R. 1641 hrali nemeckí herci v Prešove a Košiciach, 1649 a 1696 v Bratislave. V 18. stor. vystupovalo na Slovensku viac kočovných skupín, pričom prevažovali činoherné nemecké skupiny, operné divadlo produkovali najmä talianske spoločnosti. Najvýznamnejším divadelným centrom bola Bratislava, archívne záznamy dokazujú väčšiu činnosť nemeckých, rakúskych a talianskych skupín aj v Trnave, Košiciach a Banskej Bystrici, hrávali však aj v menších mestách, kde žilo najmä nemecké obyvateľstvo. Na Slovensku pôsobili napr. skupiny Matthiasa Ungera, Josepha Hilverdinga (*1730, †1797), Alberta Bienfaita, Josepha Jacobelliho, Josepha Felixa von Kurz (*1690, †1762), Franza Josepha Sebastianiho (*1722, †1772), Franza Passera a i. Pri príležitosti korunovácie Márie Terézie (1741) a zasadnutia krajinského snemu vystupovala v Bratislave talianska operná spoločnosť bratov Angela (*asi 1700, †po 1767) a Pietra (*1702, †1759) Mingottiovcov (Pietro Mingotti postavil v Bratislave drevené verejné operné divadlo a zaslúžil sa o rozšírenie znalostí o talianskom opernom divadle). K najvýznamnejším z činoherných divadelných spoločností patrili spoločnosť Karla Wahra (*1745, †1811) a spoločnosť Christopha Ludwiga Seippa (*1747, †1793), ktoré v 70. a 80. rokoch 18. stor. uvádzali v Bratislave divadelný repertoár v duchu osvietenského klasicizmu podľa nemeckého vzoru. R. 1782 – 84 pôsobil v Bratislave so svojou divadelnou spoločnosťou aj herec, libretista a divadelný riaditeľ E. Schikaneder. Hracími priestormi v Bratislave boli do vybudovania Mestského divadla (1776) najmä viaceré drevené divadlá, ale hrávalo sa napr. aj v mestskej sieni tzv. Zeleného domu (Grünstübel, Grünstübelhaus), divadelné sály boli aj v mestských palácoch a šľachtických sídlach a zriaďovali sa i v kaštieľoch na vidieku. V 1. pol. 19. stor. začali na Slovensku pôsobiť maďarské divadelné spoločnosti, ktoré najmä po 1867 zohrávali výraznú úlohu v procese pomaďarčovania. Ovládli divadelný trh a presadzovali sa na úkor nemeckých spoločností, centrom ich pôsobenia sa stali Košice. V období 1. svet. vojny 1914 – 18 nastal na Slovensku pokles počtu kočovných divadelných spoločností, po vzniku ČSR začali na Slovensku pôsobiť české a moravské spoločnosti (v Bratislave aj rakúske divadelné spoločnosti). Inonárodné profesionálne kočovné spoločnosti pôsobili na Slovensku až do 30. rokov 20. stor.

Kodaň

Kodaň, København — hlavné mesto Dánska vo vých. časti krajiny v administratívnom regióne Hovedstaden (Región hlavného mesta) rozkladajúce sa na ostrovoch v prielive Øresund – na vých. pobreží ostrova Sjælland, malá časť v sev. časti ostrova Amager; 590-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,968 mil. obyvateľov (jej súčasťou je i enkláva nachádzajúca sa v centre Kodane samosprávne mesto Frederiksberg), konurbácia Kodaň-Malmö (súčasť medzihraničného regiónu Øresund rozkladajúceho sa na obidvoch brehoch prielivu Øresund na území Dánska a Švédska) 2,415 mil. obyvateľov (2013). Stredisko priemyslu, finančníctva, obchodu, služieb, turistiky, vzdelanosti a kultúry. Priemysel farmaceutický, lodný, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), informačný, potravinársky (mliekarský, pivovarnícky, sídlo spoločnosti Carlsberg Group a i.), elektrotechnický, odevný, nábytkársky, výroba porcelánu (Kráľovská továreň na porcelán, Royal Copenhagen, založená 1775). Centrum vedy a výskumu, v blízkosti (na pobreží prielivu Øresund) sa nachádza jedno z najsilnejších zoskupení vedeckých klastrov, centrum biologických, farmaceutických a lekárskych vied i biotechnológií Medicon Valley. Významná dopravná križovatka krajiny, cestný a železničný uzol (6 železničných tratí spájajúcich Kodaň s krajinou), medzinárodné letisko (na ostrove Amager, najväčšie letisko škandinávskych krajín), námorný prístav, trajektové spojenie so Švédskom, s Nórskom, Nemeckom, Poľskom a so Spojeným kráľovstvom, so susednými ostrovmi a Škandinávskym polostrovom spojenie 5 mostami (od 2000 cestným a železničným mostom s Malmö vo Švédsku), množstvo cyklotrás, metro. Kodaň je považovaná za najohľaduplnejšie mesto na svete k životnému prostrediu, vo svojej komunálnej politike má zakotvené znižovanie emisií oxidu uhličitého CO2 s cieľom stať sa do 2025 CO2 neutrálnym miestom; v blízkosti mesta bola 2001 dobudovaná veterná elektráreň zabezpečujúca 4 % elektrickej energie mesta, kvalita vody v prístave sa výrazne zlepšila po dobudovaní čistiarne odpadových vôd, recykluje sa dažďová voda, realizujú sa strechy čiastočne alebo úplne prekryté vegetáciou (tzv. zelené strechy), projektujú sa ulice a námestia so zreteľom na cyklistov a peších, čo vedie k eliminácii automobilov v meste ap. Kodaň a priľahlé okolie majú pobrežie s piesočnými plážami (dĺžka 8 km) so systémom rekreačných kúpalísk a s plážovým parkom na ostrove Amager.

Na území dnešného mesta existovala začiatkom 10. stor. rybárska osada, ktorá sa vďaka výhodnej polohe stala strediskom obchodu (najmä so sleďmi). Písomne doložené 1043. R. 1167 založil roskildský biskup Absalon pevnosť na ostrove Slotsholmen (nazývaná aj Absalonov zámok, Absalons borg, na mieste dnešného paláca Christiansborg), okolo ktorej sa začalo rozvíjať stredoveké mesto známe ako Købmændenes Havn (prístav obchodníkov; nem. Kaufmannshafen, ľudovo Kopenhagen; lat. Hafnæ, Hafnia). V stredoveku významné obchodné centrum, 1248 takmer zničené lübeckými vojskami (z toho dôvodu boli vybudované prvé hradby), 1254 získalo prvé mestské privilégiá. Do 1416 v držbe roskildského biskupstva, potom kráľovské mesto, 1443 Krištofom III. Bavorským povýšené na hlavné mesto Dánskeho kráľovstva. Od 1479 tam sídli Kodanská univerzita (založená Kristiánom I.) patriaca k najstarším univerzitám v severnej Európe. V 1. polovici 16. stor. sa tam šírili myšlienky reformácie. Začiatkom 17. stor. zaznamenalo mesto nebývalý stavebný rozvoj, v dôsledku ktorého sa jeho plocha zdvojnásobila. Kráľ Kristián IV. (vládol 1588 – 1648) poveril nizozemského inžiniera Johana Semsa (*1572, †1635, v Dánsku pôsobil 1616 – 20) založením novej, opevnenej štvrte Christianshavn (1618) na umelom ostrove (mala pravidelnú sieť ulíc a kanál), ktorá slúžila ako obytná štvrť a vojenské opevnenie. Vznikli aj viaceré stavby v štýle severskej renesancie, ktoré do súčasnosti patria k dominantám mesta, napr. burza (Børsen, 1619 – 40), Okrúhla veža (Rundetårn, 1637 – 42) s astronomickým observatóriom, kostol Trinitatis Kirke (1656), zámok Rosenborg (1613 – 34, do 1710 kráľovské sídlo), kostol Holmens Kirke (1619 – 41), ako aj pevnosť Kastellet (Citadellet Frederikshavn, od 1625). Za odhodlanie, ktoré obyvatelia mesta preukázali počas švédskeho vpádu (1658), získali od Frederika III. nezávislosť od šľachty (1660). Vďaka získaným slobodám a prevažne neutrálnej zahraničnej politike nastal rozmach obchodu (o. i. vybudovaný kanál Nyhavn, 1671 – 73) a populačný rast Kodane (1674 mala 40 tis. obyvateľov). Mesto bolo viackrát zničené požiarmi (1728, 1794, 1795), najväčší 1728 zničil približne tretinu mesta a viedol k prijatiu stavebných regulatív s protipožiarnym zámerom (bola regulovaná šírka ulíc, vyžadovali sa murované priečelia a i.), a tým aj k výstavbe typizovaných meštianskych domov (sčasti zachované). R. 1749 kráľ Frederik V. inicioval založenie novej mestskej štvrte – Frederiksstad, ktorej hlavným architektom bol Niels (Nicolai) Eigtved (*1701, †1754). Má pravouhlú uličnú sieť, ktorej 2 kolmé osi sa pretínajú na centrálnom námestí s jazdeckým pomníkom Frederika V. v strede a so 4 rovnakými šľachtickými palácmi po stranách (1750 – 55, dnes dánsky kráľovský palácový komplex Amalienborg), v tesnej blízkosti námestia kostol Frederiks Kirke (aj Mramorový kostol, Marmorkirken, 1749, dokončený 1894). Po 1754 pokračoval vo výstavbe štvrte architekt Lauritz de Thurah (*1706, †1759). Počas napoleonských vojen bolo mesto ostreľované britským loďstvom (1801, 1807) a časť bola zničená požiarom. Od 18. stor. bola Kodaň centrom medzinárodného obchodu, čo viedlo k rozšíreniu prístavu, k výstavbe skladísk a dokov, ale aj k založeniu kultúrnych a vedeckých inštitúcií (Kráľovské dánske divadlo, založené 1748; Kráľovská dánska akadémia výtvarných umení, 1754, dnes súčasť Kráľovskej dánskej akadémie umení), v 19. stor. centrum vedy a kultúry. R. 1847 bolo vybudované železničné spojenie s mestom Roskilde a 1852 – 56 stratila Kodaň pevnostný charakter, čím sa uvoľnili rozsiahle územia na zriadenie parkov (o. i. botanická záhrada, skleník, 1871 – 74, inšpirovaný Krištáľovým palácom v Hyde Parku v Londýne). R. 1857 získala samosprávny štatút, 1894 bol otvorený slobodný prístav. S industrializáciou nastal demografický rozvoj Kodane (1860 mala 155-tis. obyvateľov), ktorý si v 2. polovici 19. stor. vynútil nové urbanistické riešenia, výstavbu nájomných domov (priekopníckou bola radová zástavba stavebného spolku pracujúcich vo štvrti Østerbro, 1873 – 89) a vznik kolektívnej dopravy. Vznikli aj nové verejné inštitúcie, na objektoch sa odrazili voľne interpretovaný historicizmus a monumentálny eklektizmus, napr. Univerzitná knižnica (1857 – 61), Mestská nemocnica (1859 – 63; H. CH. Hansen), nová budova Kráľovského dánskeho divadla (1872 – 74), Národná galéria (1889 – 96), glyptotéka Ny Carlsberg Glyptotek (dve budovy, 1890 – 97 a 1901 – 06; Vilhelm Dahlerup, *1836, †1907, a Hack Kampmann, *1856, †1920). Od konca 19. stor. sa výrazne rozrastali prístavné zóny s priemyselnou výstavbou. Po 1900, keď boli do Kodane začleňované okolité komúny a dediny, vznikla potreba komplexného urbanistického plánovania a regulácie infraštruktúry. Počas 2. svetovej vojny sídlila v Kodani okupačná nemecká správa. V povojnovom období nastal rozvoj turizmu, počas hospodárskych recesií (napr. v 70. rokoch 20. stor.) sa objavili sociálne nepokoje (mládežnícke subkultúry si utvorili centrum vo štvrti Christiania). Nastal aj rozmach bytovej výstavby s podporou štátnych inštitúcií a bol prijatý prvý urbanistický plán (tzv. Prstový plán, Fingerplanen, 1947) oblasti tzv. Veľkej K. (Storkøbenhavn). Podľa neho sa mesto budovalo pozdĺž piatich prstov – osí vytýčených dopravnými tepnami a železnicou so zelenými areálmi medzi nimi, pričom sa regulovali komplexné potreby od zásobovania po rekreáciu. Priekopnícke bolo prvé sídlisko výškových domov Bellahøj (súťaž 1944, realizácia 1951 – 56), pri ktorom sa vychádzalo z princípov Le Corbusiera s využitím experimentálnych stavebných metód. Od polovice 50. rokov 20. stor. vzniklo v Kodani množstvo objektov modernej architektúry. R. 1994 sa začalo s výstavbou novej štvrte Ørestad na ostrove Amager, ktorá pokračuje do súčasnosti. Buduje sa pozdĺž novej linky metra a trate rýchlovlaku do Švédska prechádzajúcej tunelovo-mostným spojením cez úžinu Øresund (Øresundsbron, stavba ukončená 2000). Vzniklo tam mnoho významných stavieb od popredných svetových architektov (koncertný dom Dán. rozhlasu DR Koncerthuset od J. Nouvela, 2009). R. 1996 bola Kodaň vyhlásená za Európske mesto kultúry. Od konca 20. stor. intenzívne prebieha aj revitalizácia prístavných a priemyselných oblastí (štvrte Nordhavn a Sydhavn) vrátane ich rozširovania zeminou zo stavby nových liniek metra. Dôraz sa kladie na energetickú efektívnosť a kvalitu trvalo udržateľného rozvoja (napr. prvá CO2 neutrálna verejná budova v Dánsku nazvaná Zelený maják, Green Lighthouse, 2008 – 09, súčasť Prírodovedeckej fakulty Kodanskej univerzity).

Stavebné pamiatky: kostol Sankt Petri Kirke (okolo 1450, neskôr prestavaný), kostol Helligåndskirken (14. stor.), kostol Sankt Nikolaj Kirke (1912, na mieste pôvodného z 13. stor., ktorý 1795 vyhorel, s pôvodnou renesančnou vežou, 1591; dnes výstavný priestor), renesančné meštianske domy (Magstræde, okolo 1640), radová zástavba Nyboder (1631 – 41; pre príslušníkov kráľovského námorníctva, približne 200 domov, ktoré vysoko prevyšovali dobový štandard), budova burzy (Børsen, 1619 – 40), Okrúhla veža (Rundetårn, 1637 – 42) s astronomickým observatóriom, kostol Trinitatis Kirke (1656), zámok Rosenborg (1613 – 34, do 1710 kráľovské sídlo, obklopený kráľovskou záhradou; dnes kultúrno-historické múzeum), kostol Holmens Kirke (1619 – 41), pevnosť Kastellet (Citadellet Frederikshavn, od 1625) s pôdorysom päťcípej hviezdy (jedna z najlepšie zachovaných pevností na severe Európy), ranobarokový palác Charlottenborg (1672 – 86), reformovaný kostol v štýle holandského baroka (1688 – 89), kostol Vor Frelsers Kirke (1682 – 96, veža 1752), zámok Frederiksberg inšpirovaný talianskymi barokovými vilami (1699 – 1703, letné sídlo kráľovskej rodiny, obklopený parkom vo francúzskom barokovom štýle), barokový palác Christiansborg (1733 – 45, sídlo dánskej kráľovskej rodiny, 1794 vyhorel, zachované jazdiareň, stajne, vstupný most a budova divadla z 1767, klasicisticky obnovený 1803 – 28, Ch. F. Hansen, 1884 vyhorel, zachoval sa klasicistický kostol z 1826; dnešná podoba palácového komplexu je z 1907 – 28; sídlo dánskeho parlamentu – Folketingu, Úradu vlády a ďalších inštitúcií), Princov palác (Prinsens palæ, 1743 – 44, dnes Národné múzeum), kostol Frederiks Kirke (1749 – 1894), klasicistické paláce Thotts palæ (1763), Harsdorffs palæ (1779 – 80) a Erichsens palæ (1799), kostol Vor Frue Kirke (1817 – 29, Ch. F. Hansen, dnes katedrála), Thorvaldsenovo múzeum (1839 – 48); budovy v historizujúcom a eklektickom štýle: Univerzitná knižnica (1857 – 61), Mestská nemocnica (1859 – 63; H. CH. Hansen), Kráľovské dánske divadlo (1872 – 74), Národná galéria (1889 – 96); budovy v štýle národného romantizmu: radnica (1892 – 1905), hlavná stanica (1904 – 11), secesný hotel Palace (1906 – 10), secesné administratívne sídlo pivovaru Tuborg (1912 – 04); neoklasicistické budovy: Policajná centrála (1918 – 24), nájomný dom Hornbækhus (1923), kostol Grundtvigs Kirke (1921 – 40; P. V. Jensen-Klint), funkcionalistické budovy: nájomný komplex Bellavista (1934), laboratóriá firmy Novo Nordisk (1935), divadlo a reštaurácia Bellevue (1937), hotel Astoria (1934 – 35), administratívna budova Vesterport (1930 – 32), viaceré nájomné domy (napr. Vestersøhus, 1935 – 39; Ryparken, 1931; a i.), Ľudový dom (1935 – 36), radnica v štvrti Gladsaxe (1936 – 37), hlavné sídlo rozhlasu (1936 – 41), prvý terminál letiska v Kastrupe (1937 – 39); moderná architektúra: radnica vo štvrti Rødovre (1954 – 56), hotel SAS Royal (1956 – 61, prvý mrakodrap v Dánsku so zavesenými fasádami), sídlo Národnej banky (1971), kostol vo štvrti Vangede (1974), kostol vo štvrti Farum (1979 – 81), prístavba kráľovskej knižnice nazývaná Čierny diamant (1997 – 98), nové budovy opery (2004) a činohry (2007) Kráľovského dánskeho divadla.

Kofáni

Kofáni, Cofáni, vlastným menom A’i — juhoamerický indiánsky kmeň zo severových. Ekvádoru (provincia Sucumbíos) a z juž. Kolumbie (departement Putumayo); asi 2-tis. príslušníkov (2010). Kofáni žijú medzi riekami Guamués a Aguarico v záp. Amazónii v stálych osadách v domoch na koloch pokrytých listami palmy Bactris gasipaes, organizovaní sú v patrilineárnych rodoch (antia). Zaoberajú sa najmä lovom (pekari, paka, opice) za pomoci oštepu a fúkačky s otrávenými šípmi (zloženie šípového jedu sa podarilo zistiť až v 70. rokoch 20. stor.), rybolovom (piraňa, ryby druhov Prochilodus magdalenae a Colossoma macropomum) a poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, manioku, banánovníka a kávovníka). Z remesiel je významné tkáčstvo, hrnčiarstvo a košikárstvo. Kofáni sú známi aj pôsobivými tancami, maľbou na tvár a bohatou mytológiou. Kultúrne sú blízki susedným kmeňom Sionov, Secoyov a Coreguajov, neďaleké rozrastajúce sa ropné stredisko s centrom v meste Nueva Loja (Ekvádor) však ich kultúrnu svojbytnosť vážne ohrozuje.

K prvému kontaktu s Európanmi (so Španielmi) došlo začiatkom 16. stor., Kofáni vtedy obývali veľké osady, v ktorých žilo asi 2- až 3-tis. ľudí. V dôsledku ozbrojených konfliktov s Európanmi (Kofáni boli dobrými bojovníkmi, Španielom a neskôr ani Ekvádorčanom a Kolumbijčanom sa nikdy nepodarilo úplne si ich podrobiť), ako aj zavlečených chorôb (cholera) klesol ich počet z odhadovaných 15- až 50-tis. (16. stor.) na menej ako 400 (začiatok 20. stor.). Hovoria kofánskym jazykom (kofánčinou, a’ingae), ktorý sa považuje za izolovaný jazyk a niektorí lingvisti ho zaraďujú do makročibčskej jazykovej rodiny. R. 2002 bola v Ekvádore na časti územia obývanom Kofánmi zriadená ekologická rezervácia Reserva Ecológica Cofán Bermejo (rozloha 510 km2), 2004 získali právo využívať a spravovať časť prírodnej rezervácie Reserva de Producción Faunística Cuyabeno a 2007 bol v Kolumbii zriadený národný park Santuario de Flora Plantas Medicinales Orito Ingi-Ande (rozloha 102,04 km2) s cieľom ochrany liečivých rastlín tradične používaných Kofánmi (a i. kmeňmi).

Køge

Køge [köje] — prístavné mesto v Dánsku vo vých. časti ostrova Køge Bugt v administratívnej oblasti Sjælland na brehu zálivu Køge, administratívne stredisko okresu (kommune) Køge; 37-tis. obyvateľov (2018). Priemysel chemický, potravinársky, celulózovo-papiernický. Obchodné, turistické a rekreačné stredisko. Dopravná križovatka, námorný prístav (jeden z najstarších v Dánsku, modernizovaný).

Mesto bolo založené v 12. stor., 1288 získalo mestské práva, v tomto období vznikol aj prístav na rieke Køge, ktorý sa postupne presunul k ústiu rieky do zálivu Køge (1411). Predstavovalo významné trhové centrum, neskôr (predovšetkým v 16. a 17. stor.) bolo základňou na lov sleďov. Počas 4. dánsko-švédskej vojny (1657 – 60) bolo značne poškodené. Počas napoleonských vojen a ostreľovania Kodane britským loďstvom (august-september 1807) sa v Køge a v okolí odohrali boje medzi britskými a dánskymi vojskami, ktoré sa skončili víťazstvom Britov. R. 1913 – 16 bola asi 20 km sev. od mesta postavená obranná pevnosť Mosede Fort ako súčasť dánskeho pobrežného opevnenia (v prevádzke do 1922, od 2014 múzeum) aktívne využívaná počas 1. svetovej vojny. Stavebné pamiatky: kostol Sankt Nicolai Kirke (1324, prestavaný v 15. stor.), vodná veža (14. stor.), radnica (1552) a mnoho hrazdených domov (16. a 17. stor., najstarší 1527; v dome z 1619 je dnes mestské múzeum); asi 1 km záp. od mesta neoklasicistický zámok Gammel Køgegård (1791, prestavaný v 2. polovici 19. stor.) a 7 km juž. (v obci Stevns) neorenesančný zámok Vallø Slot (13. – 14. stor., prestavaný v 80. rokoch 16. stor., rekonštruovaný začiatkom 20. stor.).

Kohout, Pavel

Kohout, Pavel, 20. 7. 1928 Praha — český spisovateľ. R. 1947 – 52 študoval literárnu komparatistiku, estetiku a divadelnú vedu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, 1947 – 49 pôsobil v Československom rozhlase, 1949 – 50 ako kultúrny pridelenec na československom veľvyslanectve v Moskve, 1950 – 52 šéfredaktor týždenníka Dikobraz, 1956 redaktor Československej televízie, od 1957 spisovateľ z povolania, medzitým 1963 – 66 dramaturg Divadla na Vinohradech v Prahe. V 50. rokoch 20. storočia sa ako presvedčený komunista politicky angažoval, 1952 – 62 člen Ústredného výboru Československého zväzu mládeže. Postupne sa s komunistickým režimom prestal stotožňovať, v 2. pol. 60. rokov 20. storočia sa zapojil do obrodného procesu v spoločnosti, ktorého nositeľmi boli aj spisovatelia (1968 – 69 predseda KSČ v pražskej pobočke Svazu československých spisovatelů), a 1968 sa stal protagonistom Pražskej jari. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy (august 1968) bol 1969 vylúčený z KSČ i zo Svazu československých spisovatelů a občiansky i profesionálne perzekvovaný, jeho diela boli zakázané, nesmeli sa v Československu uvádzať ani vydávať (niektoré vyšli ako samizdaty napr. v edícii Petlice). Roku 1976 – 77 jeden z hlavných iniciátorov Charty 77. Roku 1979 mu československé úrady nepovolili návrat z pracovného pobytu v Rakúsku a bol zbavený československého štátneho občianstva. Usadil sa vo Viedni, od 1990 striedavo žije aj v Prahe.

Venoval sa poézii, próze a najmä dráme, zobrazoval spoločensko-politické témy. V 50. rokoch 20. storočia písal angažované diela, v ktorých sa stotožnil s komunistickým režimom (básnické zbierky Verše a písně, 1952; Čas lásky a boje, 1954; divadelná hra Dobrá píseň, 1952), neskôr zaujal kritický postoj. V divadelnej hre Zářijové noci (1956, premiéra 1957; filmová adaptácia 1957, réžia V. Jasný) z armádneho prostredia riešil právo jedinca na vlastné rozhodovanie, v satirickej tragickej komédii Chudáček (zakázaná 1956, vydaná 2010) a v hre Taková láska (uvedená 1957, vydaná 1958; sfilmovaná 1959, réžia J. Weiss) poukazoval na rozpor medzi proklamovanými socialistickými hodnotami a realitou. Vytvoril adaptácie známych prozaických predlôh, písal filmové scenáre, napr. Zítra se bude tančit všude (1952), Cesta zpátky (1958), Letiště nepřijímá (1959) a Smyk (1960).

V 60. rokoch 20. storočia autorsky spolupracoval najmä s Divadlom na Vinohradech a s Divadlom S. K. Neumanna v Prahe, pre ktoré napísal väčšinu hier a divadelných adaptácií, viaceré boli uvedené aj v zahraničí. V tragikomickej cirkusovej feérii August August, august (1967, prepracovaná 1982 pod názvom Malý august, 1994 pod názvom Klaun; televízne spracovanie v NSR 1970) zobrazil na príbehu klauna nerovný zápas človeka a jeho túžob s mocou. Venoval sa aj divadelnej a filmovej réžii (Svatba s podmínkou, 1965; 7 zabitých, 1965).

Od 70. rokov 20. storočia počas života v emigrácii vychádzali jeho diela v nemčine, väčšinu preložil do češtiny. V tomto období vytvoril divadelné adaptácie Ubohý vrah (svetová premiéra nemecky v Düsseldorfe 1973, 1976 uvedená na Broadwayi ako prvá česká hra v histórii; český samizdat 1976, vydaná 1990, česká premiéra 1991) podľa poviedky Rozum od L. N. Andrejeva, Ruleta (1974, premiéra 1975, samizdat 1976) podľa poviedky Tma L. N. Andrejeva, Král Colas Kolikátý (1975, premiéra 1978; české vydanie 1991) podľa románu Dobrý človek ešte žije od R. Rollanda, Amerika (1978, spoluautor I. Klíma) podľa F. Kafku, Hráč a jeho štěstí (1983) podľa F. M. Dostojevského, Velká hra na javora (1984) podľa M. Eliadeho, Noční můra (1984) podľa G. Orwella a i. V trilógii groteskných aktoviek Život v tichém domě (Válka ve třetím poschodí, Pech pod střechou, Požár v suterénu, 1971 – 74, samizdat 1974), ktoré spojil mottom Obyvatelé všech domů, spojte se! (parafráza na komunistické heslo Proletári všetkých krajín, spojte sa!) charakterizoval absurdnosť pomerov v období normalizácie, v jednoaktovke Marie zápasí s anděly (1980, uvedená 1981; česky 1990; televízny film Anjeli moci, 1988, réžia Giorgio Albertazzi) sa inšpiroval tzv. bytovým divadlom a osudom českej herečky V. Chramostovej, pre ktorú o. i. adaptoval Macbetha W. Shakespeara pod názvom Play Macbeth (1978). V nasledujúcich jednoaktovkách Atest (1978, premiéra 1979), Marast (1981, uvedená 1982) a Safari (1985, uvedená 2002) rozpracoval tematiku Ferdinanda Vaňka, hlavnej postavy z hry Audiencia od V. Havla. V ďalšom období sa venoval celovečerným hrám Pat aneb Hra králů (1987, premiéra 1991), Ecce Constantia! (1988, premiéra 1989), Malá krevní msta (1991), Bitva duchů (1995), Nuly (2000), Dvě gorily proti mafii (2001), Eros (2002), Arthurovo Bolero (2003), Malá hudba moci (2005), Hašler... (2013), Rudolfovo číslo (2013, pripravovaná k 70. výročiu SNP) a i. Kohoutove divadelné hry sa zaraďujú k dielam tzv. modelovej drámy, sú charakteristické racionálno-analytickým autorským prístupom a výrazným kritickým posolstvom, výraznou črtou je aj ironický humor a groteskné zveličenie.

V prozaických dielach, napr. v románoch Bílá kniha o kauze Adam Juráček (nemecky 1970, český samizdat 1975, česky 1978 Toronto, 1991 Praha), Katyně (nemecky 1970, český samizdat 1978, 1990 Praha) a Nápady svaté Kláry (česky 1981 Toronto, 1991 Praha; sfilmovaný 1980, réžia V. Jasný; 1996, réžia Ari Folman, Ori Sivan), využíval na zobrazenie témy totalitného režimu satiru, grotesknú hyperbolu a alegóriu. Vo svojich dielach zachytil obdobie Pražskej jari (koláž komentovaných denníkových záznamov a dokumentov Z deníku kontrarevolucionáře, nemecky 1969, česky 1997), Charty 77 (memoárový román Kde je zakopán pes, 1987 Kolín nad Rýnom, 1990 Brno), 2. svet. vojny (Hodina tance a lásky, nemecky Mníchov 1989, česky 1989 Kolín nad Rýnom, 1992 Praha; televízny film 2003, réžia V. Polesný), emigrácie (román Konec velkých prázdnin, nemecky 1990 Mníchov, 1996 Praha; rovnomenný televízny seriál 1994, réžia M. Luther), lustrácií v 1991 (politický triler Sněžím, nemecky 1992 Mníchov, česky 1993 Praha) a pražského povstania 1945 (román Hvězdná hodina vrahů, 1995). Autor románov Ten žena a ta muž (1998), Ta dlouhá vlna za kýlem (2000; nemecký televízny film 2012, réžia Nikolaus Leytner), To byl můj život? (2 zv., 2005, 2006), Smyčka (2008; televízny film 2009, réžia Viktor Polesný), Cizinec a krásná paní (2009; televízny film 2011, réžia Viktor Polesný), Můj život s Hitlerem, Stalinem a Havlem (2 zv., 2011), Tango mortale (2012) a i.

Nositeľ Veľkej rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1977), Rakúskeho čestného kríža za vedu a kultúru (1998), Európskej ceny za kultúru a komunikáciu (2000) a Veľkého kríža Radu za zásluhy NSR (2002).

Kohtla-Järve

Kohtla-Järve — mesto v severových. Estónsku v okrese Ida-Viru; 43-tis. obyvateľov (2013). Významný ťažobný (významné stredisko ťažby bituminóznych bridlíc i napriek jej výraznému poklesu 1991 súvisiacemu s poklesom vývozu do Ruska), energetický a chemický (o. i. výroba priemyselných hnojív, živočíšnych olejov a kyseliny benzoovej) priemysel, ďalej priemysel potravinársky, stavebných materiálov, odevný a nábytkársky.

S ťažbou bridlíc sa v oblasti začalo 1916, nové sídlo bolo vybudované 1924, od 1946 mesto. Neskôr boli ku Kohtla-Järve pripojené ďalšie okolité sídla. Dom kultúry v štýle socialistického realizmu (1952). Múzeum bituminóznych bridlíc (1966).

kohút

kohút

1. samec vtákov z radu kurotvaré. Vyznačuje sa zvyčajne vyššou hmotnosťou než sliepka, pestrým sfarbením, predĺženými chvostovými perami, rôznymi výrastkami na hlave (hrebeň a mäsité laloky) a ostrohami na nohách. Ozýva sa druhovo špecifickým hlasom, najčastejšie počas toku; typické je kikiríkanie kohúta kury domácej (Gallus gallus domesticus). Kohúty väčšiny druhov sú polygamné, o svoje potomstvo sa nestarajú.

V tradičných predstavách sa kohútovi pripisovala ochranná i veštecká funkcia, symbolizoval plodnosť a bojovnosť. U starých Iráncov (Peržanov) v predislamskom období bol strážcom ríše dobra, zaháňal démonov a videl do budúcnosti. Východní Slovania ho často používali ako obetný dar. Čierny kohút bol posvätným vtákom Svantovíta, neskôr sa u pobaltsko-polabských Slovanov preniesol kult kohúta na sviatok sv. Víta, ktorému kažoročne obetovali hydinu. Rituálne zabíjanie kohúta symbolizovalo zánik starého a nástup nového života.

Na Slovensku bolo kohútie mäso rituálnym jedlom pri obradoch prechodu, na krstinách, svadbách a karoch. Kohút ohlasoval začiatok dňa, podľa poverových predstáv jeho hlas zaháňal nočných démonov, revenantov a upírov (Kohút zaspieval a čert sa hneď na kolomaž rozlial). Symbolizoval plodnosť i bojovnosť, z jeho správania sa odvodzovali predpovede a veštby, napr. kikiríkanie predo dvermi znamenalo hádku v dome, trojnásobné kikiríkanie na pravé poludnie (príp. kikiríkanie sliepky) smrť gazdu, kikiríkanie večer nešťastie, ak kohút vyletel na strechu domu, požiar (drevené a kovové plastiky kohútov sa umiestňovali na veže a štíty domov na ochranu pred požiarom), ako aj mnohé pranostiky, napr. ak kohút vyletel na plot, malo byť pekne, ak hrabal na hnoji alebo veľa kikiríkal, malo pršať, koľkokrát sa ozval na Božie narodenie (25. decembra), toľkokrát mali byť prerušené jarné práce pre zlé počasie. Čierny kohút chránil dom pred ohňom a prinášal šťastie, v iných predstavách bol jednou z podôb zlého ducha (v antropomorfnej podobe sa niekedy znázorňoval čert s kohútím zobákom a za klobúkom s perom z chvosta čierneho kohúta, ktorým dával ľuďom podpisovať zmluvy). Biely kohút odháňal hlodavcov, ale aj nápadníkov. Kohútia krv sa používala ako liečivo, potierali sa ňou bradavice alebo sa používala na odohnanie smrti ťažko chorých;

2. tech. aj kohútik — a) súčiastka na zatváranie, prípadne na rozdeľovanie toku kvapaliny alebo plynu v potrubí. V telese kohúta sa otáča guľa (guľový kohút) alebo kužeľ (kužeľový kohút) s otvorom v priamom smere (jednocestný kohút) alebo v tvare T (trojcestný kohút). Čap gule alebo kužeľa je ukončený štvorhranom, ktorého otáčaním kľúčom alebo ručnou pákou sa zatvára alebo mení smer toku kvapaliny, resp. plynu (zatvárací, regulačný kohút), alebo výtok (výtokový, výpustný, odvodňovací kohút). Ručné ovládanie kohúta je vždy doplnené vizuálnou kontrolou (poloha páky, ryska) a používa sa pri rozvodoch s menším priemerom (plyn alebo pomalšie prúdiaca kvapalina); b) spúšťací mechanizmus niektorých strelných zbraní, spúšť.

Komárno

Komárno, Komárom — okresné mesto v Nitrianskom kraji v južnej časti Podunajskej roviny na ľavom brehu Dunaja pri ústí Váhu na hranici s Maďarskom oproti maďarskému mestu Komárom, 110 m n. m.; 35-tis. obyvateľov, 33,1 % slovenskej, 55,6 % maďarskej národnosti (2015). Mestské časti: Čerhát, Ďulov Dvor, Hadovce, Kava, Komárno, Lándor, Malá Iža, Nová Osada, Nová Stráž, Pavel, Veľký Harčáš. Priemysel lodný, hutnícky, kovoobrábací, obuvnícky (firma Rieker). Významný riečny prístav, 2 mosty (železničný a cestný) cez Dunaj do Maďarska. Kultúrne stredisko obyvateľov maďarskej národnosti na Slovensku.

Na území Komárna sa nachádza národná prírodná rezervácia Apálsky ostrov (rozloha 86,0 ha, vyhlásená 1954; zriadená na ochranu vŕbovo-topoľového a nížinného lužného lesa s výskytom mnohých vzácnych, ohrozených a chránených lužných a mokraďových druhov flóry a fauny) a prírodné rezervácie Komočín (rozloha 0,49 ha, vyhlásená 2000; zriadená na ochranu územia s výskytom viacerých kriticky ohrozených druhov rastlín) a Vrbina (rozloha 34,5 ha, vyhlásená 1993; zriadená na ochranu vzácneho vŕbovo-topoľového lužného lesa a vodných biotopov, ktoré sú významným hniezdiskom vtáctva).

Mesto písomne doložené 1037 ako Camarin (pravdepodobne falzum), 1075 Camarum (pravdepodobne falzum), 1209 Camaran, 1218 Kamariensi, 1268 Camarun, 1283 Kamar, 1306 Kamaron, Kamaroniensis, Comarun, 1307 Komarum, 1309 Kamarun, 1310 Comarun, 1317 Kumariensis, Kamarun, 1319 Kamarum, 1320 Kamariensis, 1323 Kamarun, 1372 – 1498 Camaron, Comaron, 1440 Gumarn, 1484 Komaron, 1562 Komarom, 1663 Komarán, 1773 Comaromium, Komárom, Kommorn, Komarno, 1786 Komorn, Comaromium, Komárom, Komárno, 1808 Comaromium, Komárom, Komorn, Komárno, 1863 – 1913 Komárom, 1920 – 38 Komárno, 1938 – 45 Komárom, 1945 Komárno.

Územie dnešného mesta osídlené od neolitu, koncom 4. stor. osídlené Keltmi, neskôr Rimanmi, ktorí na pravom brehu Dunaja oproti dnešnému Komárnu vybudovali vojenský tábor a mesto Brigetio (na území bývalej obce Szőny, dnes súčasť mesta Komárom v Maďarsku) a na ľavom brehu jeho opevnené predmostie – tábor v katastri obce Iža (poloha Leányvár; → Kelemantia) ako súčasť fortifikačného systému Limes Romanus. Od zač. 7. stor. až do zač. 9. stor. bolo na území Komárna jedno zo strategicky významných vojenských centier Avarov. Vzhľadom na strategickú polohu pri dôležitom brode cez Dunaj tam pravdepodobne už v čase vlády Štefana I. (1000 – 38) existovali obchodná osada a prístav. R. 1218 je tam písomne doložený hrad (castrum Kamariense). Komárno spolu s hradom sa stalo centrom Komárňanského komitátu; 1. 4. 1265 mu Belo IV. udelil mestské výsady podľa mesta Budín, ktoré boli neskôr uhorskými panovníkmi viackrát potvrdené a rozšírené. Rozvoj Komárna ako významného remeselného a obchodného centra nastal najmä vďaka privilégiám Karola I. Róberta a Žigmunda Luxemburského. V stredoveku a v novoveku tam pracovalo viacero remeselníkov, ktorí sa postupne združovali do cechov, napr. 1493 je doložená existencia cechu obuvníkov, 1587 zámočníkov a 1603 zlatníkov. Od 1454 sídlil v Komárne úrad kráľovskej soľnej komory, za vlády Mateja I. Korvína sa stalo hlavným prístavom kráľovskej dunajskej flotily. R. 1594 je tam doložená škola, 1606 boli založené kolégium a knižnica a 1705 kníhtlačiareň, 1821 bola zo súkromnej zbierky Štefana Kulčára (*1760, †1828) vytvorená verejná knižnica (dnes súčasť Podunajského múzea v Komárne). R. 1529 obliehali mesto Turci. Na ochranu územia pred tureckou expanziou sa v pol. 16. stor. začal na mieste hradu stavať obranný bastiónový systém; Stará pevnosť (1541 – 55, na jej stavbu bol vo veľkej miere využitý kameň z rímskeho kastelu Kelemantia) spolu s Novou pevnosťou (1663 – 73) tvoria tzv. Komárňanský pevnostný systém. Mesto odolávalo útokom Turkov až do ich vytlačenia z Budína (1686), k najťažším patrilo obliehanie 1594, keď bola zničená väčšia časť mesta. R. 1683 ho obliehali vojská I. Tököliho, 1705 – 10 bolo obliehané počas povstania Františka II. Rákociho. Od 1745 slobodné kráľovské mesto s právom účasti na uhorskom sneme. Ničili ho časté zemetrasenia (1763, 1783, 1822, 1832, 1873), veľké požiare (1617, 1823, 1848) a povodne. Od 18. stor. stredisko uhorského trhu s obilím a drevom, v 19. stor. tam s drevom obchodovalo asi 32 spoločností. Až do polo. 19. stor. významné stredisko obchodu a remesiel. Po dostavbe pevnostného systému počas napoleonských vojen (po 1808) sa stalo strategickou vojenskou základňou a stratilo svoj hospodársky význam. R. 1849 miesto bojov medzi maďarskou honvédskou armádou pod vedením G. Klapku a cisárskou armádou. Od 1849 sídlo Komárňanskej župy. Opätovný rozvoj mesta nastal koncom 19. a začiatkom 20. stor., keď boli vybudované dva železné mosty cez Dunaj – cestný (tzv. Alžbetin most, 1892) a železničný (1910, na konci 2. svetovej vojny zničený, 1955 obnovený), prvé železničné trate (1896), lodenice (1898; → lodenice v Komárne) a priemyselné podniky (1905 pradiareň ľanu, mlyn a parný mlyn). R. 1896 bola k nemu pripojená osada Újszőny na pravom brehu Dunaja (dnes Komárom v Maďarsku). Po rozpade Rakúsko-Uhorska bolo mesto (i Komárňanská župa) rozdelené štátnou hranicou vedúcou medzi Československom a Maďarskom stredom rieky Dunaj na Komárno a Komárom-Újváros (bývalé Újszőny). Od 1923 bolo Komárno sídlom Komárňanského okresu. V októbri 1938 sa tam konali rokovania o odstúpení južného Slovenska Maďarsku. Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 bolo Komárno 1938 – 45 pripojené k Maďarsku a opäť spojené s mestom Komárom-Újváros. Počas 2. svetovej vojny viackrát bombardované. R. 1945 – 48 v rámci výmeny obyvateľov medzi Československom a Maďarskom boli obyvatelia maďarskej národnosti vysídľovaní do českého pohraničia a presídľovaní do Maďarska.

V katastri Komárna existovali v minulosti obce Hadovce (písomne doložená 1247 ako Gothouch, 1360 Gadouch,1383 Moyk Kadouch, 1407, 1420 Gadoch, 1438, 1452 Gadowcz, 1482 Gadocz; patrila viacerým zemanom a cirkevným inštitúciám, zanikla počas vojen s Turkami, neskôr bola obnovená ako osada), Hať (písomne doložená 1268 ako Allosceghatya), Kava (písomne doložená 1247 ako Kawa, Coa, 1571 – 73 Kama deserta Komarom; patrila viacerým zemanom, 1572 spustla, neskôr bola obnovená ako osada), Lándor (písomne doložená 1268, 1291 ako Nandur, 1438, 1452 Nandor; patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, zanikla na zač. 16. stor., neskôr bola obnovená ako osada), a Ondrášová (písomne doložená 1268 ako villa Sancti Andree; patrila mestu Komárno). R. 1979 bola k nemu pričlenená obec Nová Stráž (písomne doložená 1387 ako Wrsuyfalu, 1422, 1460 Wyfalw, Új Falu, 1773 Uj-Falu, 1786 Ujfalu, Neudorf, 1808 Újfalu, Neudörfel, 1863 Újfalu, 1873 – 1907 Dunaújfalu, 1913 – 20 Örsújfalu, 1927 – 38 Nová Stráž, Örs-Újfalu, 1938 – 45 Örsújfalu, 1945 – 48 Nová Stráž, Örs-Újfalu, 1948 – 78 Nová Stráž; bola súčasťou panstva Komárno, od 1659 patrila Zičiovcom a v 19. stor. Nádašdiovcom, 1938 – 45 pripojená k Maďarsku).

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu (želiezovská skupina) a eneolitu (kostolská kultúra), ojedinelý nález meča s jazykovitou rukoväťou z mladšej bronzovej doby, husté osídlenie z laténskej a rímskej doby; remeselnú činnosť laténskej doby dokladá šesť pecí objavených v priestore dnešného tzv. Nádvoria Európy, vo viacerých častiach mesta avarské pohrebiská zo 7. – 8. stor.; jazdecké hroby obsahovali okrem bohatej výbavy mŕtveho (keramika, železné zbrane, bronzové a strieborné šperky, bronzové kovania opaskov, kostené predmety) aj časti konského postroja (strmene, zubadlá, ozdoby konskej ohlávky).

Stavebné pamiatky: pevnosť (fortifikačný systém na sútoku Váhu a Dunaja) budovaná v niekoľkých fázach na mieste stredovekého hradu (podľa tradície založený už v 10. stor., prestavaný v 13. stor.), ktorý bol od 11. stor. strediskom Komárňanského komitátu a zabezpečoval strategický brod cez Dunaj. Hrad bol v 2. pol. 15. stor. nákladne prestavaný Matejom I. Korvínom (hrad ani jeho podoba sa nezachovali, niektoré jeho časti boli v 16. stor. ponechané ako zástavba na nádvorí ranorenesančnej pevnosti). R. 1527 bol cisárom Ferdinandom I. dobytý a poškodený, následne opravený. Po 1543 vznikla na príkaz Ferdinanda I. moderná ranorenesančná bastiónová protiturecká pevnosť (ostrovná pevnosť nepravidelného päťbokého polygonálneho pôdorysu s bastiónmi), po 1565 rozšírená a prebudovaná, 1572 – 92 bolo opravené jej poškodené opevnenie. Projekt, ktorý vychádzal z najnovšieho druhu hviezdicového opevnenia talianskej školy s päťbokými nárožnými bastiónmi, pravdepodobne vypracoval taliansky architekt P. Ferrabosco. R. 1663 – 73 bola rozšírená o tzv. Novú pevnosť navrhnutú podľa výdobytkov najmodernejšej talianskej a francúzskej fortifikačnej architektúry a podľa návrhu pevnostného inžiniera Franza Wymesa (aj Wimes; rozsiahle opevnenie polygonálneho pôdorysu s 5 nárožnými bastiónmi sa napájalo na Starú pevnosť, chránené priekopou a 2 ravelínmi). Na nádvoriach pevnosti sa pôvodne nachádzala zástavba s 2 kostolmi a s vežou bývalého hradu. R. 1783 bola pevnosť poškodená zemetrasením (zanikli stavby na nádvoriach). R. 1808 sa začala jej rekonštrukcia, 1809 bola vybudovaná Palatínska línia vo forme zemných valov, prestavaná 1839 – 47, ktorá uzatvárala mesto na západnej strane medzi Dunajom a Váhom (postupne dobudovaný systém 6 bastiónov poprepájaných valmi s ďalším obranným pásom, tzv. Vážskou líniou). V Palatínskej línii boli pôvodne dve brány, zachovala sa Bratislavská brána (1844). Celé opevnenie bolo dokončené v 70. rokoch 19. stor. V jednej z bášt sa od 1993 nachádza rímske lapidárium (súčasť Podunajského múzea v Komárne). Fortifikačný systém mesta dopĺňa Dunajská línia na území dnešného Komáromu.

V meste: neskorobarokový farský rímskokatolícky Kostol sv. Ondreja (1748 – 56, obnovený 1850 – 60, postavený na mieste staršieho, doloženého v 13. stor.; pôvodné fresky A. F. Maulbertscha boli zničené pri zemetrasení 1763), klasicistický evanjelický tolerančný kostol (1796, veža 1899) s klasicistickou farou (okolo 1800), neskorobarokový vojenský rímskokatolícky Kostol božského srdca Ježišovho (1769, pôvodne františkánsky, dnes galéria Limes), barokový pravoslávny Chrám uvedenia presvätej Bohorodičky do chrámu (nazývaný aj srbský, 1754, rokokový ikonostas z 2. pol. 18. stor.; pri chráme cintorín s náhrobkami z 18. – 19. stor.), klasicistický evanjelický kostol (1788, veža 1832), klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Rozálie (1848, centrála zaklenutá kupolou), rímskokatolícka Kaplnka sv. Jozefa ( 18. stor.), bývalý klasicistický špitál s Kaplnkou sv. Anny (18. stor.), bývalé jezuitské kolégium (barokové, pôvodne z 2. pol. 17. stor., 1740 – 47 prestavané, dnes rehoľný dom Rádu sv. Benedikta), klasicistické evanjelické kolégium (1796), bývalý župný dom (polovica 18. stor., 1798 prestavaný, upravený v 19. stor.), eklektická budova múzea (1913, sídlo Podunajského múzea v Komárne), eklektická budova (1871, dnes sídlo Galérie výtvarného umenia Podunajského múzea v Komárne), Zichyho palác (okolo 1800, dnes expozícia Podunajského múzea v Komárne), neoklasicistická radnica (1875), budova súdu (70. roky 19. stor.), neogotický Dôstojnícky pavilón (1858 – 63), bývalá ortodoxná synagóga (1904), bývalá neologická synagóga (1863), eklektický vodojem (1901 – 02), obytný funkcionalistický dom s lekárňou (1930 – 33), bývalý družstevný funkcionalistický dom (1934 – 35, dnes sídlo Povodia Dunaja). V meste sa zachovalo množstvo meštianskych obytných domov z 18. – 19. stor. Viaceré pamätníky. Múzeum (→ Podunajské múzeum v Komárne), galérie, divadlo (→ Jókaiho divadlo v Komárne). Univerzita Jánosa Selyeho (Selye János Egyetem, založená 2003). Rodisko M. Jókaiho a F. Lehára.

Komenský, Jan Amos

Komenský, Jan Amos, lat. Iohannes Amos Comenius, nem. Johann Amos Comenius, 28. 3. 1592 pravdepodobne Uherský Brod, prípadne Nivnice alebo Komňa, okres Uherské Hradiště – 15. 11. 1670 Amsterdam, pochovaný v Naardene — český pedagóg, filozof, cirkevný predstaviteľ, spisovateľ a humanista. Svojím dielom výrazne zasiahol do mnohých ďalších odborov, napr. do bibliopedagogiky, filológie, jazykovedy, hymnológie a kartografie.

Pochádzal z rodiny so silnou českobratskou tradíciou, v detskom veku však osirel a žil u poručníkov v Strážnici a v Nivnici. R. 1608 – 11 navštevoval vyššiu latinskú bratskú školu v Přerove na panstve Karla st. zo Žerotína (*1564, †1636), 1611 – 13 študoval na kalvínskej akadémii (Academia Nassauensis; zapísaný ako Jan Amos Nivnický) v Herborne a jeden semester (1613 – 14) na teologickej fakulte univerzity v Heidelbergu. V Nemecku sa oboznámil s dielami encyklopedistu Johanna Heinricha Alsteda (*1588, †1638) a pedagogického reformátora Wolfganga Ratkeho (*1571, †1635), najmä s jeho návrhmi na reformu vzdelávania. R. 1613 cestoval po Porýní a navštívil Amsterdam.

Po návrate do Přerova (1614) vyučoval na miestnej latinskej bratskej škole a pripravoval návrhy a plány na pozdvihnutie spoločnosti (inšpirované nemeckým a holandským prostredím). Písal pedagogické (Grammaticae facilioris praecepta, Pravidla snadnějšího vyučování mluvnice, 1616; dnes stratené), encyklopedické (Theatrum universitatis rerum, Divadlo veškerenstva věcí; nedokončené, nájdený zlomok vydaný v Prahe 1897) a historické (O starožitnostech Moravy, O původě a činech rodu pánů ze Žerotína; dnes stratené) diela a začal pracovať na mape Moravy (vyšla tlačou 1627 v Amsterdame; zachytáva aj časť slovenského územia po Trenčín). R. 1616 bol v Žeraviciach (neďaleko Kyjova) vysvätený za kňaza Jednoty bratskej a stal sa pomocníkom biskupa Jana Láneckého (*1554, †1626) v Přerove, 1618 mu bola zverená správa zboru a školy vo Fulneku, kde odišiel i so svojou prvou manželkou Magdalenou Vizovskou (*asi 1600, †1622). Z toho obdobia sú známe spis Listové do nebe (Pauperum oppressorum clamores in coelum, 1619) zameraný na kritiku sociálnej nespravodlivosti a rozprava O poezii české (1620).

Jeho prácu prerušili udalosti po bitke na Bielej hore (1620; → české stavovské povstanie), ktoré boli charakteristické útlakom a perzekúciami protestantov. Na jar 1620 sa skrýval na severozáp. Morave (pravdepodobne vo Velkých Losinách alebo v Loučnej) na panstve pánov zo Žerotína. Svojej manželke, ktorá neskôr i s deťmi zomrela počas morovej epidémie, venoval spis Přemyšlování o dokonalosti křesťanské (1622). Od jesene 1622 sa zdržiaval na panstve Karla st. zo Žerotína v Brandýse nad Orlicí (spis O sirobě, vydaný v Lešne 1634). S tragickým osudom sa vyrovnával v útešných spisoch (Nedobytedlný hrad jméno Hospodinovo, 1622; Truchlivý, 1624; Centrum securitatis, to jest Hlubina bezpečnosti, 1625). Pracoval tam na diele Labyrint světa a ráj srdce (pôvodný názov Labyrint světa a Lusthauz srdce, 1623; rozšírené a vydané 1631), ktoré je považované za jedno z najslávnejších barokových, po česky napísaných diel 17. stor. (v tomto období začal svoje práce podpisovať ako Komenský).

R. 1624 sa oženil s Mariou Dorotou Cyrillovou (*1602, †1648), dcérou bratského biskupa Jana Cyrilla, s ktorou mal štyri deti (potomkovia jednej z jeho dcér, Alžběty, dodnes žijú v USA a Nemecku). R. 1625 – 26 podnikol v službách Jednoty bratskej dve misie (prvú do Sliezska, Poľska, Brandenburska a na Moravu, druhú do Berlína, Haagu a Amsterdamu) a organizoval sťahovanie bratskej tlačiarne z juž. Moravy do Poľska. Potom sa zdržiaval v sev. Čechách (Bílá Třemešná, Vlčice neďaleko Trutnova, Horní Branná). V tomto období spísal náčrt Didaktiky českej (dokončená 1632, predstavuje prvú verziu diela Didactica magna) s prvkami pansofickej (→ pansofia) koncepcie. Vo februári 1628 odišel s rodinou a ďalšími exulantmi do poľského Lešna, kde pôsobil ako učiteľ na bratskom gymnáziu (od 1638 rektor); stal sa členom užšej rady Jednoty bratskej, 1632 seniorom moravskej vetvy Jednoty bratskej a bol vymenovaný za jej sekretára (pisára).

Obľúbenou sa stala jeho latinsko-nemecká verzia učebnice latinčiny Janua linguarum reserata (1631; 1633 ju preložil do češtiny pod názvom Dvéře jazyků otevřené, neskôr aj Brána jazyků otevřená; preložená do 20 jazykov), ktorá v sto kapitolách a v tisíc vetách encyklopedicky opisuje svet. Obsahovala celú bežnú slovnú zásobu (asi 6- až 8-tis. latinských slov) a gramatiku latinského jazyka a čoskoro získala prívlastok zlatá. V Českých zemiach ju s určitými úpravami používali jezuiti. Vydal aj spis o výchove detí predškolského veku Informatorium školy mateřské (1633) a učebnicu fyziky (Physicae synopsis, 1633), v ktorej kládol dôraz na zmyslové poznanie prírody.

R. 1641 na pozvanie skupiny reformných politikov a učencov (Samuel Hartlib, *1600, †1662; John Dury, *1596, †1680) odcestoval do Anglicka, kde vyšli jeho prvé pansofické (vševedné) práce Conatuum Comenianorum praeludia (Předehra pansofie, 1637) a Comenii pansophiae prodromus (Komenského předchůdce vševědy, 1639). Súčasne systematicky pracoval na spisoch projektujúcich reformu (všenápravu) spoločnosti prostredníctvom vzdelania. V spise Via Lucis (Cesta světla) navrhol zriadiť collegium lucis, t. j. zbor vzdelaných mužov podobný medzinárodnej akadémii, ktorý by šírením nových poznatkov prispel k správnemu riadeniu a k náprave spoločnosti. Komenského pobyt v Anglicku ukončila 1642 anglická občianska vojna. Odmietol pozvanie pracovať vo Francúzsku (v Paríži viesť pansofickú školu) či v Amerike (vybudovať školu pre Indiánov) a prijal pozvanie nizozemsko-švédskeho obchodníka a zbrojára Louisa de Geer (*1587, †1652) do Švédska.

Cestoval cez Amsterdam a Endegeest (stretol sa tam s R. Descartom) do Norrköpingu a v Štokholme rokoval s kráľovnou Kristínou, s ríšskym kancelárom A. G. Oxenstiernom i s L. de Geerom, ktorí ho poverili prípravou školskej reformy vo Švédsku. Na ich pokyn sa s rodinou usadil (do 1648) v Elblągu v Poľsku, ktorý bol pod švédskou kontrolou, od 1644 vyučoval na miestnom gymnáziu, 1648 bol zvolený za biskupa užšej rady Jednoty bratskej (posledný biskup Jednoty bratskej). Ním predložené návrhy učebníc sa však nestretli s kladným ohlasom, mecenáši a spolupracovníci mu vyčítali, že sa viac venuje pansofickým spisom ako reforme školstva. Jeho najvýznamnejšou pedagogickou prácou z toho obdobia je Methodus linguarum novissima (Nejnovější metoda jazyků, 1646). Komenský veľmi intenzívne pokračoval v rozvíjaní reformných myšlienok. Vydal spis Pansophiae diatyposis (Náčrt vševědy, 1643) a pracoval na svojom najväčšom filozofickom diele De rerum humanarum emendatione consultatio catholica (Obecná porada o nápravě věcí lidských), ktoré zostalo z väčšej časti v rukopise (dlho bolo považované za stratené, 1934 objavené v Halle). Vydané boli iba prvé dve časti Panegersia (Všeprobuzení, 1662) a Panaugia (Všeosvícení, 1662), ďalších päť častí (Pansophia, Vševěda/Všemoudrost; Pampaedia, Vševýchova; Panglottia, Všemluva; Panorthosia, Všenáprava; Pannuthesia, Všenapomínání/Všepovzbuzení) zostalo nedokončených podobne ako plánovaný pansofický slovník. Angažoval sa aj ako diplomat, zúčastnil sa rokovaní v Toruni (1645) o zmierení protestantov a katolíkov a usiloval sa ovplyvniť mierové rokovania v Nemecku v prospech českých emigrantov (1647).

Po návrate do Lešna 1648 mu zomrela manželka Marie Dorota, o rok neskôr sa oženil tretíkrát – s Janou Gajusovou. Po uzavretí Vestfálskeho mieru (1648) sa musel vyrovnať so stratou možnosti vrátiť sa do vlasti, napísal spis (symbolický závet) Kšaft umírající matky Jednoty bratrské (1650). Novou nádejou bolo pre neho pozvanie Z. Lorántfiovej (manželky Juraja I. Rákociho) a Juraja II. Rákociho na panstvo Rákociovcov do Blatného potoka (dnes Sárospatak, Maďarsko), pretože Rákociovci, ktorí ho požiadali o reformu protestantských škôl pôsobiacich v Blatnom Potoku, boli odporcami Habsburgovcov. Perspektívy boja proti Habsburgovcom a víťazstva nad nimi (ako ho prorokoval Komenského priateľ M. Drábik) sa však rýchlo rozplynuli. Komenského pedagogické pôsobenie v Blatnom Potoku bolo veľmi úspešné. Vydal tam spis Schola pansophica (Škola pansofická, aj Náčrt vševědné školy, 1651) a 1654 so svojimi študentmi uviedol dramatizovanú podobu encyklopedickej učebnice latinčiny Janua linguarum reserata pod názvom Schola ludus (Škola hrou), v ktorej uplatnil princíp názornosti. Táto výučbová divadelná hra mala veľký úspech a Komenský jej rukopis zanechal v Blatnom Potoku (tlačou vyšla 1656). Pracoval tam aj na encyklopedickom spise – učebnici Orbis sensualium pictus (aj Orbis pictus, Svět vnímatelný v obrazech; prvýkrát vytlačená 1658 v Norimbergu dvojjazyčne v latinčine a nemčine, na Slovensku 1685 v Levoči v latinčine, nemčine, maďarčine a češtine) i na spise Gentis felicitas (Štěstí národa). Počas ciest do Blatného Potoka (1650 – 54) sa niekoľkokrát zastavil na Slovensku (v Skalici, Trnave, Púchove, Lednici, Levoči, Prešove, pravdepodobne aj v Markušovciach a Košiciach), kde navštívil slovenské zbory Jednoty bratskej (1650 posvätil bratský chrám v Skalici, v Trnave potvrdil dohodu slovenskej Jednoty bratskej s kalvínskou cirkvou v Uhorsku).

R. 1654 – 56 sa opäť zdržiaval v Lešne a pre českých exulantov sa snažil získať podporu v Anglicku a vo Švédsku (spis Panegyricus Carolo Gustavo, Chvalořeč na Karla Gustava, švédského krále, 1655). Obsadenie Lešna švédskou armádou 1655 uvítal, v kráľovi Karolovi X. Gustávovi videl zástancu slobody a tolerancie. R. 1656 Poliaci po opätovnom dobytí mesto pre sympatizovanie obyvateľov so Švédmi vypálili a Komenský s rodinou musel ujsť. Väčšina jeho knižnice a rukopisov bola zničená, najväčšou stratou bolo zničenie slovníka Poklad jazyka českého, na ktorom pracoval vyše 40 rokov. Odcestoval do Sliezska na statok Lorenzdorf (dnes Ławszowa, neďaleko Bolesławieca v Poľsku), potom cez Hamburg do Amsterdamu, kde našiel nový domov i podporu na svoju prácu. S podporou amsterdamskej mestskej rady boli vydané jeho pedagogické spisy Opera didactica omnia (1657), ktorých súčasťou boli synkretickou metódou napísaná Didactica magna (Velká didaktika; rozšírená a do latinčiny preložená verzia Didaktiky českej), ktorá sa zaoberá cieľmi i úlohami vyučovania a výchovy, ako aj ich obsahom, metódami a celkovou organizáciou vzdelávacieho systému a je považovaná za jeden z prvých systematických pedagogických spisov, Informatórium školy materskej, Janua linguarum reserata a pansofické i ďalšie latinské spisy. Komenský pripravil v Amsterdame do tlače aj Kancionál amsterodamský (1659), prepracovaný spevník bratských piesní doplnený o vlastnú tvorbu (→ českobratská duchovná pieseň). Okrem pedagogických a pansofických prác tam vydal aj spis Lux in tenebris (Světlo v temnostech, 1657; doplnené a prepracované vydanie vyšlo 1665 pod názvom Lux e tenebris, Světlo z temnot) obsahujúci proroctvá Kryštofa Kottera (*1585, †1647), M. Drábika a Kristiny Poniatowskej (*1610, †1644) vyzývajúce na boj proti Habsburgovcom a proti pápežskému katolicizmu. Za podporu vizionárskych myšlienok sa proti Komenskému zdvihla (najmä v radoch protestantských teológov) vlna kritiky. Súčasne sa angažoval za uzavretie mieru v 2. anglicko-nizozemskej vojne 1664 – 67 (Angelus pacis, Anděl míru, 1667), túžbu po mieri a harmónii vyjadril aj v spise Unum necessarium (Jedno potřebné, 1668). Obranu proti odporcom svojej všenápravy spísal v diele Continuatio admonitionis fraternae (Pokračování v bratrském napomínání, 1668 – 69), v ktorom zaznamenal svoju autobiografiu z obdobia 1628 – 58. V nasledujúcom storočí bolo Komenského dielo z väčšej časti zabudnuté, populárne zostali iba jeho jazykové učebnice, ktoré sa v školách používali ešte v 19. stor.

— Komenského život a dielo boli výrazne ovplyvnené vojnovými konfliktmi, náboženskými rozpormi, ako aj prerodom európskej vedy a vzdelanosti od scholastických dogiem k racionalistickému mysleniu, ktoré sa stalo základom osvietenstva. Jeho celoživotné úsilie smerovalo k reforme spoločnosti na základe nápravy jednotlivca, ktorá sa mala uskutočniť prostredníctvom lepšieho vzdelania a výchovy. Úsilie o zmenu spoločnosti orientoval nielen na České zeme, ale od 30. rokov 17. stor. na celú Európu. Zastával princíp demokratizmu, škola mala byť prístupná všetkým deťom bez ohľadu na ich pohlavie či finančné možnosti rodičov. Nastolil požiadavku jednotnej školy a požadoval kolektívne vyučovanie v duchu pedagogického realizmu. Spolu so získavaním vedomostí (eruditio) sa dieťa malo učiť ovládať samo seba (mores, mravná výchova s dôrazom na disciplínu) a povzniesť sa k Bohu (religio, poznať zmysel ľudského bytia a získať múdrosť pre tento i pre budúci, večný život). Jeho pedagogické práce, v ktorých vytýčil idey a zásady modernej výučby (spontánnosť, názornosť a reálnosť, všeobecné vzdelávanie v materinskom jazyku, harmonické rozvíjanie rozumových, manuálnych a jazykových schopností, systematickosť, sústavnosť, primeranosť učiva veku, postup od jednoduchšieho k zložitejšiemu, spríjemnenie procesu výučby motiváciou žiakov, aktívne získavanie poznatkov s dôrazom na zmyslové poznávanie a skúsenosť, potreba celoživotného vzdelávania), sú preniknuté pedagogickým optimizmom a stali sa základom vzniku modernej pedagogiky ako systematickej vedy.

V nasledovaní novovekej tradície sa však Komenský nestotožnil s ideami novovekého racionalizmu (→ kartezianizmus), svojím poňatím ľudskej existencie dynamizoval pojem univerza a dával človeku nádej na lepšiu budúcnosť (približoval sa k iluminizmu a k nenásilnému chiliazmu). Vychádzal z predpokladu, že výchova rozvíja to, čo má človek v sebe, čo mu je potenciálne dané, a učiteľ uvádza človeka do sveta, v ktorom možno všetkých ľudí všestranne naučiť všetkému (omnia omnes omnino excoli = učiť všetkých podieľať sa na celom poznaní, a to všestranne). Bol presvedčený, že človek môže zmyslami i rozumom poznávať prírodu i svet v ich harmónii a poriadku i v harmónii s Bohom, ktorá má byť dosiahnutá poznaním všetkých oblastí ľudskej činnosti a odstránením bariér. V dosiahnutí harmónie videl aj prostriedok na nápravu vojnou skúšaného sveta (omnia sponte fluant absit violentia rebus = všetko nech plynie voľne, bez násilia).

— Komenského myšlienky a dielo znovuobjavili nemeckí filozofi i českí obrodenci na konci 18. a začiatku 19. stor., v druhej pol. 19. stor. bolo predmetom záujmu mnohých bádateľov a vznikol nový vedný odbor komeniológia (k najväčším propagátorom Komenského diela patril J. Kvačala). O šírenie Komenského myšlienok sa zaslúžili najmä učitelia (je nazývaný Učiteľ národov). Na Slovensku sa jeho spisy vydávali od 17. stor. (od 1626 sa tlačili v tlačiarňach v Levoči, Bardejove, Trenčíne a Žiline) a jeho učebnice sa používali v latinských mestských školách, jeho myšlienky ovplyvnili pietizmus a národné obrodenie, ako aj tvorbu štúrovcov (A. Sládkovič) a autorov matičného obdobia. Po vzniku Československej republiky (1918) sa Komenský stal súčasťou oficiálneho výkladu československých dejín, bolo podľa neho nazvaných viacero vzdelávacích a i. inštitúcií (napr. 1919 Univerzita Komenského v Bratislave) a deň jeho narodenia bol 1955 ustanovený za sviatok učiteľov (Deň učiteľov; v súčasnosti je sviatkom učiteľov v Česku a na Slovensku). Okrem sprístupňovania jeho diel sa v Čechách i na Slovensku pravidelne organizujú rôzne podujatia a vedecké konferencie (najmä pri príležitosti jeho výročí).

O Komenského živote vzniklo mnoho literárnych diel, napr. romány Bouře a duha (1946) od Jaroslava Pasovského (vlastným menom Jaroslav Šimánek, *1890, †1965), trilógia Nesmrtelný poutník (Mladá léta Jana Amose, 1957; Do labyrintu světa, 1959; Planoucí pochodeň, 1961) od Leontýny Mašínovej (*1882, †1975), Osud národa (1957) a Poutník v Amsterodamu (1960) od M. Hanuša a Světlo v temnotách, Bolestný a hrdinský život J. A. Komenského (1970) od F. Kožíka. V 19. a 20. stor. vzniklo aj viacero výtvarných diel s tematikou Komenského, napr. od V. Brožíka, J. Čermáka, Felixa Jeneweina (*1857, †1905), A. Muchu (Slovanská epopej) a M. Švabinského. Umelci vychádzali zo zachovaných Komenského portrétov – kresieb a rytín V. Hollara, Georga Glovera (činný 1625 – 50) a Crispina de Passe (*1564, †1637), olejomalieb Jürgena Ovensa (aj Jurriaen Ovens, *1623, †1678) a i., vzniklo aj viacero sochárskych diel, napr. od Tomáša Seidana (*1830, †1890), V. Makovského, J. Štursu, F. Bílka. Komenského podobizne vyšli aj na pohľadniciach, známkach, bankovkách, minciach a medailách. R. 1983 nakrútil O. Vávra monumentálny film Putování Jana Amose.

komín

komín [gr. > lat.] —

1. ban. vertikálne banské dielo razené zvyčajne dovrchne, určené na otvárku a prípravu dobývacích blokov alebo na ťažbu a vetranie horizontálnych banských diel. Často býva vystužené výdrevou, príp. vymurované. Komín využívaný na dopravu rúbaniny samospádom na spodnejšiu smerovú chodbu sa nazýva sýp alebo sypný komín;

2. geomorfol., geol. a) → krasový komín; b) sopečný komín; → sopúch; 3. tech., stav. dutá konštrukcia na odvádzanie spalín a dymu z vykurovacích spotrebičov, z kotlov a z priemyselných pecí, ako aj na odvádzanie vzduchu a plynov odsávaných z prevádzok alebo z priemyselných zariadení do ovzdušia. Komín na odvádzanie malých množstiev exhalátov je súčasťou budovy ako vstavaný alebo pristavaný k jej fasáde, na odvádzanie veľkých množstiev exhalátov sa buduje samostatne stojaci továrenský komín. Princíp činnosti komína je založený na tzv. komínovom efekte (→ komínový ťah). K základným častiam komína patria: komínové teleso (plášť), komínový prieduch, komínový sopúch, spalinová klapka, komínový nadstavec a komínová hlava. Komínové teleso (plášť) je vonkajší obal komína (zvyčajne murovaný), má statickú (nosnú), ochrannú a estetickú funkciu; jeho maximálna povrchová teplota nesmie prekročiť 51 °C (pri pristavanom komíne to platí do výšky 2,5 m nad terénom alebo nad prístupovou plochou). Komínový prieduch je zvislá dutina kruhového, príp. štvorcového alebo obdĺžnikového prierezu vnútri komínového telesa, ktorou sa priamo odvádzajú spaliny a dym odvádzané zo spotrebiča dymovodom (komínovou rúrou); dymovod je s prieduchom komína prepojený komínovým sopúchom (otvorom v komínovom telese). Na jeden komínový prieduch môže byť napojených aj viac spotrebičov (napr. na rôznych podlažiach). Na uzatváranie cesty spalín (ak je spotrebič mimo prevádzky) i na reguláciu ťahu komína slúži spalinová klapka umiestnená v dymovode alebo v komínovom prieduchu. Výška komínového prieduchu od sopúcha nahor po ústie komína (nad strechou) sa nazýva účinná výška prieduchu (na jej zväčšenie sa niekedy používa komínový nadstavec). Jeden komín môže obsahovať viac komínových prieduchov (združený komín). Prieduchy podľa usporiadania môžu byť priebežné (všetky sa začínajú v najnižšom podlaží), podlažné (začínajú sa v príslušnom podlaží) a prepažené so spoločným zberačom (zberač prechádza všetkými podlažiami a z neho jednostranne alebo obojstranne odbočujú prieduchy jednotlivých podlaží, ktoré sú od zberača oddelené výsuvnými uzávermi), podľa priebehu pozdĺžnej osi prieduchu priame a uhýbané (odkláňajú sa od zvislice), podľa prierezu úzke, str. alebo prielezné, podľa druhu použitých palív prieduchy na odvádzanie spalín z tuhých, kvapalných alebo z plynných palív. Komínová hlava je časť komína nad strechou zakončená krycou doskou, ktorá ju chráni pred mechanickým poškodením a pred vplyvmi počasia; hlava vstavaných komínov má presahovať minimálne o 65 cm hrebeň strechy alebo minimálne o 1,5 m najvyššiu hranu plochej strechy; môže byť výrazným architektonickým prvkom najmä pri komínoch umiestnených v blízkosti priečelí, ktoré sú nápadné svojou polohou a výškou. Súčasťou komína býva aj samostatná dutina (vzduchový prieduch) na privádzanie spaľovacieho vzduchu k spotrebiču. V najnižšej časti komína medzi pätou komína a sopúchom, kde sa usádzajú tuhé časti spalín (sadze) a dymový kondenzát, je umiestnený uzatvárateľný vyberací otvor na ich odstraňovanie. Pri priebežných prieduchoch sú otvory umiestnené na voľne prístupnom mieste (na chodbe, schodisku ap.); vyberacie otvory na podlažné prieduchy môžu byť umiestnené len vo vedľajších priestoroch, napr. v predsieni alebo v kúpeľni toho istého bytu, nesmú ústiť do obytných miestností, sál, učební, skladovacích priestorov ap. Na vymetanie a kontrolu komínových hláv sa v ich výške zhotovujú komínové lávky; ak je ich zhotovenie ťažké, vytvára sa uzatvárateľný vymetací otvor, ktorý má byť umiestnený čo najvyššie v priestore krovu alebo strechy. Podľa konštrukcie komínového telesa (plášťa) sa rozlišujú jednovrstvové (tvorené len plášťom – murivom z obyčajných tehál alebo z komínoviek, ktorými sa ohraničuje prieduch; nie sú vhodné na kvapalné alebo na plynné palivá) a viacvrstvové, resp. trojvrstvové (tvorené obvodovým plášťom, tepelno-izolačnou str. vrstvou a plechovou alebo keramickou komínovou vložkou s funkciou prieduchu) komíny, podľa spôsobu zhotovenia komíny murované z tehál alebo z tvaroviek, monolitické al. montované z prefabrikovaných dielcov. V súčasnosti sa používajú tzv. systémové komíny, ktoré sa zostavujú z prefabrikovaných dielcov od jedného výrobcu. Za technický stav komína zodpovedá vlastník objektu, ktorý ho musí udržiavať v dobrom technickom stave a zabezpečiť jeho pravidelnú kontrolu a čistenie. O vybavení komína rozhoduje revízny technik. Všeobecné podmienky pri jeho výstavbe a používaní a lehoty jeho čistenia a vykonávania kontrol sú ustanovené v prísl. práv. predpisoch. Ak sa pri čistení a kontrole komína al. dymovodu (resp. pri preskúšaní komína) zistia nedostatky bezprostredne ohrozujúce protipožiarnu bezpečnosť stavieb al. zdravie ľudí, zodpovedný pracovník musí túto skutočnosť bezodkladne oznámiť obci alebo príslušnému orgánu vykonávajúcemu štátny požiarny dozor a komín alebo dymovod sa až do odstránenia nedostatkov nesmie používať.

— Murované komíny boli v mestách na území Slovenska známe od prelomu 16. a 17. stor. V dedinskom prostredí sa vo väčšej miere začali stavať až v priebehu 19. a zač. 20. stor. Dovtedy sa zhotovovali lapače dymu lievikového tvaru upletené z prútia a vymazané hlinou, ktorými sa dym z kúreniska odvádzal cez strop iba do podstrešia. Tam vyúsťoval do nízkeho nadstavca zo skál (piecka), kde sa zachytávali horúce spaliny a iskry. Po premiestnení ohniska a čeľustí pece z izby do pitvora, ale najmä po vzniku čiernej kuchyne v dome sa dym začal odvádzať otvoreným komínom. Vytvárala ho mohutná oblúkovitá murovaná alebo zrubová klenba nad celým priestorom čiernej kuchyne, ktorá v podstreší vyúsťovala do komína štvorcového prierezu vyčnievajúceho v zadnej časti pitvora až nad strechu domu. Spočiatku bola klenba zhotovovaná z drúčikov, tyčí al. z prútia, vymazaná hlinou a ukončená sedlovou doštenou strieškou, neskôr bolo v rámci protipožiarnych opatrení nariadené stavať namiesto nej murovaný komín. Po všeobecnom zavedení sporákov a po likvidácii starších foriem kúrenísk s ohniskom a pecou v interiéri obydlia boli otvorené komíny nahradené uzatvorenými cylindrovými komínmi, kt. sa používajú aj v súčasnosti. Staršie formy otvorených komínov sa využívali na údenie mäsa. Komíny spravidla dvakrát ročne vymetali kominári spúšťaním železnej gule s hrotmi, ktorou z komína odstraňovali usadené sadze (hrozilo ich vznietenie), a potom ich dočistili štetkou. Komín mal dôležitú úlohu v poverových predstavách, symbolizoval prechod medzi pozemským a nadpozemským, prirodzeným a nadprirodzeným svetom. Prichádzali cezeň na pozemský svet nadprirodzené bytosti (Lucia, meluzína, rarášok, ale aj Mikuláš spúšťajúci sa na zlatej niti). Na Slovensku bol komín sídlom rodového ochrancu (hada) a mal významné miesto i v obyčajach životného cyklu (narodenie, svadba a i.) a v kalendárnych obyčajach (Štedrý večer, fašiangy a i.).