Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 401 – 450 z celkového počtu 462 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kern, Peter Július

Kern, Peter Július, 31. 1. 1881 Palúdzka, dnes časť Liptovského Mikuláša – 25. 3. 1963 tamže, pochovaný v mestskej časti Palúdzka, časť Močiare, v záhrade svojho domu — slovenský maliar a reštaurátor, otec M. Kerna. R. 1896 – 1901 študoval maliarstvo na Umeleckopriemyslovej škole v Budapešti, 1913 absolvoval študijný pobyt v Mníchove. Vo svojej ranej krajinárskej tvorbe bol ovplyvnený impresionizmom (najmä jeho špecifickou stredoeurópskou formou – luminizmom), pričom kombinoval analytický prístup ku krajine (krajina ako predmet experimentálneho pozorovania prírody) s hľadaním jej nadčasovosti ovplyvneným secesným dekorativizmom (Jeseň, 1899; Po búrke, 1899; Jesenná symfónia, 1906). Od zač. 20. rokov 20. stor. maľoval idylické krajiny ikonograficky obohatené figúrami (Slovenská balada, 1920 – 25; Osamelá, 1923). V jeho neskorších dielach prevládol realizmus ovplyvnený štúdiom maliarskych techník starých majstrov, čo sa prejavilo najmä v jeho akademicky poňatých portrétoch. Maľoval portréty, krajiny, ľudovožánrové idylické symbolistické figurálne kompozície a zátišia. Od ukončenia štúdia sa intenzívne venoval aj reštaurátorskej a konzervátorskej tvorbe, sústredil sa najmä na obnovu a záchranu stredovekých nástenných malieb (kostoly v Čeríne, Chyžnom, Šiveticiach, Žehre a i.). Zastával názor, že pamiatky je nutné zakonzervovať v podobe, v akej sa zachovali, pričom by sa nemal narušiť ich pôvodný slohový charakter. Významná bola aj jeho organizátorská činnosť (1920 spoluzakladateľ a prvý tajomník Spolku slovenských umelcov).

Kertész, André

Kertész [-tés], André, vlastným menom Andor, 2. 7. 1894 Budapešť – 27. 9. 1985 New York — americký fotograf maďarského pôvodu. Bol samouk, v mladosti fotografoval najmä vidiecku krajinu a bol ovplyvnený súdobým záujmom o tradičné ľudové umenie. Už v raných dielach sa pokúšal o vyjadrenie nadčasovej podstaty banálnych každodenných výjavov, čo bolo charakteristické i pre jeho ďalšiu tvorbu vyznačujúcu sa senzitivitou a poetickým podaním. Počas 1. svetovej vojny ako vojak fotografoval vojenské scény i zdevastovanú krajinu, po vojne sa vrátil do Budapešti, kde pracoval ako úradník na burze. Od 1925 pôsobil ako fotograf v Paríži, kde sa oboznámil s aktuálnymi umeleckými prúdmi, z ktorých jeho diela najvýraznejšie ovplyvnili geometrická abstrakcia a surrealizmus (U Mondriana, 1926; Vidlička, 1928). Od 1928 používal fotoaparát Leica, ktorý mu umožnil fotografovať v exteriéri, v tomto období vytvoril aj sériu aktov ovplyvnených surrealizmom. R. 1936 odišiel do New Yorku, kde do 1949 pracoval ako fotograf pre viaceré obrázkové i módne časopisy (napr. Vogue, Harper’s Bazaar) a 1949 – 62 pre časopis Dom a záhrada (House and Garden). Na začiatku 50. rokov 20. stor. vytvoril série pohľadov z okna svojho bytu v New Yorku (Washington Square, Winter, 1954) a neskôr série zátiší, ktoré poňal ako tribút svojej manželke (New York City, 1979).

Ketteler, Wilhelm Emmanuel von

Ketteler, Wilhelm Emmanuel von, 25. 12. 1811 Münster – 13. 7. 1877 Burghausen, pochovaný v Dóme sv. Štefana v Mainzi — nemecký rímskokatolícky biskup a politik. Vyštudoval právo a teológiu, 1844 bol vysvätený za kňaza, od 1850 münsterský biskup. Ovplyvnený myšlienkami liberálneho katolicizmu, angažoval sa aj politicky, 1848 – 49 člen frankfurtského Národného zhromaždenia, 1871 – 72 po zjednotení Nemecka poslanec Ríšskeho snemu. Zaoberal sa sociálnymi otázkami, najmä postavením robotníkov (prezývaný robotnícky biskup), ktoré opísal v diele Robotnícka otázka a kresťanstvo (Die Arbeiterfrage und das Christentum, 1864). Vedúca osobnosť nemeckého katolicizmu, rozvinul novátorský koncept sociálnej politiky štátu a cirkvi v podmienkach industriálnej spoločnosti. Odmietal zasahovanie štátu do záležitostí cirkvi a požadoval jej právnu a kultúrnu autonómiu, čím sa dostal najmä v čase O. von Bismarckovho Kulturkampfu do konfrontácie so štátnou mocou. Postavil sa aj proti zastaraným cirkevným dogmám. Na 1. vatikánskom koncile (1869 – 70) odmietol tézu o neomylnosti pápeža, keď ju však koncil schválil, podriadil sa jeho uzneseniu.

Kežmarok

Kežmarok — okresné mesto v Prešovskom kraji v doline rieky Poprad v severových. časti Popradskej kotliny na jej styku s Levočskými vrchmi, 626 m n. m.; 16 636 obyvateľov (2015). Administratívne, hospodárske, službové a kulúrne stredisko Spiša. Priemysel textilný (najmä bavlnársky, v minulosti tradičné spracovanie ľanu), strojársky (výroba lyžiarskych vlekov, lanových dráh a vozíčkových dráh), elektrotechnický, potravinársky (hydinársky, mliekarský); v sev. časti mesta rozvíjajúca sa priemyselná zóna Kežmarok-Pradiareň. Turistické stredisko.

Mesto písomne doložené 1251 ako villa Saxonum aput ecclesiam sancte Elizabeth, 1269 Kasmark, Käszmark, Keyssmarkh, 1270 Kazmarc, Kaymarc, 1272 Keysmarch, 1288 Kayssmark, 1294 Kasmark, Kesmarkt, Kümark, 1301 Forum Caesorum, 1307 Casmark, 1310 Kesmargkt, 1313 Kasmarc, 1315 Kezmark, 1317 Kasmark, Kesmark, 1322 Forum Caesorum, 1327 Forum Caseorum, Kesmark, Kasmark, 1329 Forum Caesorum, 1338 Kesmarco, 1361 Caseoforum, 1369 Kesemark, 1392 Kesmarck, 1423 Kesmark, 1497, 1650 Kasmiarek, 1773 Késmarkinum, Késmark, Käsmarkt, Kesmarek, 1786 Kaesmark, Kaisersmark, Kesmarkinum, Caesareoforum, 1808 Kesmark, Kesmarkinum, Caesareoforum, Késmárk, Kässmarkt, Kaisersmarkt, Kežmarek, 1863 – 1913 Kesmark, 1920 Kežmarok, 1927 – 48 Kežmarok, Käsmark, 1948 Kežmarok.

R. 1947 bola z Kežmarku vyčlenená obec Vysoké Tatry, 1956 obec Mlynčeky, 1974 – 95 bola ku Kežmarku pričlenená obec Malý Slavkov a 1974 – 92 obec Ľubica. Na území dnešného Kežmarku (na mieste pôvodného slovanského osídlenia) existovali v pol. 13. stor. dve slovenské osady (s vlastnými kostolmi) i osada nemeckých kolonistov (hostí), ktorí sa tam usadili po tatárskom vpáde (1241 – 42). Slovenská osada s Kostolom sv. Michala a nemecká osada s Kostolom sv. Alžbety sú písomne doložené 1251, keď Belo IV. daroval osadu nemeckých hostí turčianskym premonštrátom. R. 1269 získala nemecká osada mestské privilégiá a vzápätí došlo k spojeniu všetkých osád do mestského celku; koncom 13. stor. sa mesto nakrátko stalo aj členom Spoločenstva spišských Sasov. V 14. stor. bolo opevnené. Od 1380 slobodné kráľovské mesto, 1382 – 92 sa spomína mestská škola (predpokladá sa však, že farská škola tam jestvovala už v 13. stor.). Kežmarok postupne získal viacero privilégií, ktoré podnietili jeho rozvoj (1411 právo lovu rýb v rieke Poprad, 1412 oslobodenie mesta od platenia mýta, 1419 právo konať 2 jarmoky do roka, 1433 načas právo skladu, 1438 právo meča, 1440 boli kežmarskí kupci oslobodení od platenia mýta v Poľsku a 1464 od platenia tridsiatku v Uhorsku, 1463 kráľ Matej I. Korvín povolil mestu používať erb a červený vosk pri pečatení).

R. 1423 bola v meste uzavretá dohoda medzi Žigmundom Luxemburským, poľským kráľom Vladislavom II. Jagiełłom a litovským kniežaťom Vitoldom o spoločnom postupe proti husitom, ktorí však 1433 mesto dobyli a vyplienili. R. 1440 ho obsadil poľský a uhorský kráľ Vladislav III. Varnenčík (Vladislav I.) a 1441 Ján Jiskra z Brandýsa. R. 1462 získal Kežmarok Imrich Zápoľský, ktorý tam postavil hrad. V 1. pol. 16. stor. jedno z centier reformácie v Hornom Uhorsku (z mestskej školy sa 1531 stalo evanjelické gymnázium, počas protireformácie bol Kežmarok jedným z artikulárnych miest). R. 1583 sa hradu zmocnil Štefan Tököli a mesto zmenil na poddanské, od 1651 opäť slobodné kráľovské mesto. Kežmarok sa zapojil do protihabsburských povstaní na strane I. Tököliho a Františka II. Rákociho, 1709 ho dobyli cisárske vojská. R. 1702 sa mesto stalo majiteľom hradu, vlastnilo aj viacero obcí.

Hlavným zdrojom bohatstva Kežmarku však boli remeslá a obchod (najmä s Poľskom predovšetkým v 15. a 16. stor.); významné remeselné centrum s viacerými remeselnými cechmi, napr. 1443 vznikol cech zámočníkov, 1475 súkenníkov, 1490 kováčov i spracúvateľov kože, v 16. stor. tam existovalo viac než 20 cechov, 1715 tam bolo 263 remeselných dielní a 1828 fungovalo 51 remeselných odvetví. Koncom 18. stor. začali v Kežmarku vznikať manufaktúry, 1815 manufaktúra na kameninu a 1820 na súkno. R. 1884 vznikla mechanická pradiareň ľanu (tzv. Wienova pradiareň), 1880 bieliareň, 1894 elektráreň, 1901 súkenka a i. R. 1863 tam vznikla sporiteľňa, 1872 banka a 1879 svojpomocný spolok.

Rozvíjalo sa školstvo (evanjelické gymnázium dostalo 1813 štatút lýcea, pôsobili tam alebo študovali mnohé významné osobnosti slovenského kultúrneho a politického života, vznikali literárne a vzdelávacie spolky, pri škole bola postupne vybudovaná jedna z najväčších školských knižníc v strednej Európe, → lyceálne knižnice). R. 1806 – 10 existovala v Kežmarku Literárna spoločnosť, 1867 – 1945 Spolok spišských lekárov a lekárnikov na rozvíjanie lekárskych, lekárnických a i. prírodných vied a 1941 – 45 Inštitút pre vlastivedný výskum nemeckého etnika, ktoré až do 1944 tvorilo približne jednu tretinu obyvateľstva. V Kežmarku žila aj mnohopočetná židovská menšina (počas vojnovej Slovenskej republiky bola väčšina Židov 1942 – 44 deportovaná do vyhladzovacích táborov).

Archeologické nálezy: osídlenie v staršom a strednom paleolite, v neolite a eneolite; nálezy zo staršej a z mladšej bronzovej a halštatskej doby; opevnené sídlisko púchovskej kultúry a osídlenie z rímskej doby (3. – 4. stor.); ranoslovanské sídlisko (9. – 10. stor.); radové pohrebisko.

Stavebné pamiatky: historické jadro Kežmarku bolo 1950 vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu:

Kežmarský zámok – mestský hrad postavený čiastočne na mieste Kostola sv. Alžbety (spred 1251, 1368 ho mesto darovalo krížovníkom z Lendaku; zachované základové múry) a na jeho mieste 1368 vybudovaného opevneného kláštora krížovníkov (nadväzoval na mestské hradby, deštruovaný po 1433), ktorý sa stal základom neskorogotického hradu postaveného 1462 alebo 1465 – 86 Imrichom Zápoľským, v tom období moderná opevnená stavba najmenej s dvoma neskorogotickými hradnými palácmi, niekoľkými oblými baštami a mohutnou hranolovou bránovou vežou s kamenným neskorogotickým mostom nad priekopou. Hrad sa 1528 stal majetkom rodiny Laskiovcov; podľa tradície podnikla 1565 Beata Laskiová (*?, †1576), druhá manželka Alberta Leonarda Laskiho (*1536, †1605), prvý známy turistický výlet do Tatier. R. 1575 hrad vyhorel, 1583 – 1685 patril Tököliovcom, ktorí ho prestavali na reprezentačné neskororenesančné šľachtické sídlo (do 1628 prestavané neskorogotické paláce, na nádvorí nová zástavba; 1628 – 38 prestavané opevnenie s baštami, hradby ukončené dekoratívnou štítkovou atikou a fasády vyzdobené sgrafitami; 1657 – 58 postavená hradná kaplnka s bohatou ranobarokovou plastickou výzdobou interiéru, ktorý vyhotovili talianski štukatéri, v kaplnke sa nachádzajú krypta, oratórium a výnimočný ranobarokový Oltár ukrižovania z 1658). Od 1702 je hrad v majetku mesta (podľa iných prameňov od 1706), v 18. stor. dvakrát vyhorel a obytné krídla už neboli obnovené. R. 1860 bol záp. palác prestavaný na kasárne. R. 1962 – 85 bol celý hrad pamiatkovo upravený, sídli tam múzeum (expozície cechov a remesiel, zbraní, dejín mesta a i.).

Rímskokatolícky farský Kostol Sv. kríža (od 1998 Bazilika minor Sv. kríža), pôvodne románsky z 13. stor., pravdepodobne v 14. stor. goticky prestavaný. Pôvodná stavba, z ktorej sa zachovala veža, bola po požiari 1443 úplne neskorogoticky prestavaná (stavba ukončená 1498). Pseudohalová dispozícia s parléřovskou sieťovou klenbou v interiéri, veža renesančne upravená v 16. stor. V interiéri niekoľko pôvodných neskorogotických oltárov a plastík, ako aj renesančných epitafov, 9-registrový organ (postavený 1651). V areáli okolo kostola pôvodne opevneného múrom (zachoval sa renesančný portál) sa nachádza renesančná zvonica s bohatou sgrafitovou výzdobou fasád (1586 – 91, v jadre neskorogotická, najstarší zvon z 1525).

Budova bývalej protestantskej školy (renesančná stavba z 1. pol. 16. stor.) a baroková fara (po 1709, bývalá rímskokatolícka ľudová škola barokovo prestavaná z Kaplnky Sv. Trojice z 1468).

Evanjelický a. v. drevený barokový artikulárny kostol postavený 1717 (za necelé tri mesiace, staviteľ Juraj Müttermann z Popradu) za hradbami mesta na mieste staršej modlitebne (1687 – 88) za finančnej podpory európskych protestantských krajín (najmä Dánska a Švédska). Omietnutá drevená zrubová stavba s pôdorysom gréckeho kríža zaklenutá drevenými valenými klenbami s krížením (kapacita 1 600 veriacich), zachovaný hodnotný barokový interiér: šesť empor, klenba a bočné steny zdobené nástennými maľbami, v centre chrámu hodnotný ranobarokový oltár s ústredným výjavom Ukrižovanie (1717 – 27) a kazateľnica (1718), dvojmanuálový barokový organ, jeden z najstarších a najvzácnejších funkčných dvojmanuálových nástrojov na Slovensku (pôvodne 12-registrový postavil 1719 – 20 Vavrinec Čajkovský z Levoče, 1729 ho Martin Korabinský zo Spišskej Novej Vsi rozšíril pripojením staršieho, 6-registrového pozitívu na 18-registrový) s bohato rezbársky zdobenou skriňou a umelecky stvárnenými píšťalami, 2008 bol kostol zapísaný spolu s viacerými slovenskými drevenými kostolmi do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Drevené kostoly v slovenskej časti Karpát.

Nový evanjelický a. v. kostol (1872 – 94, realizácia 1894 – 1909), eklektická stavba kombinujúca neorománske a byzantské tvaroslovie, postavená podľa návrhu T. E. von Hansena, začiatkom 20. stor. pristavané mauzóleum I. Tököliho (1906 boli jeho pozostatky prevezené do Kežmarku); barokový Kostol Panny Márie (pôvodne kostol paulínskeho kláštora postavený 1747, barokový interiér s oltármi); budova bývalého evanjelického lýcea, dnes Lyceálna knižnica (1774 – 76, prestavaná v 19. stor.; prístavba 1890 – 1906 pravdepodobne podľa návrhu G. Majunkeho); pôvodne renesančná radnica (1541 – 53/55 na mieste staršej, neskorogotickej budovy z 1461; klasicisticky prestavaná 1799, upravená po 1922); klasicistická reduta (1818, na mieste staršieho, barokového obytného domu a strážnej veže prestavanej v 17. stor.); secesná budova železničnej stanice (1916).

Viacero zachovaných pôvodných meštianskych domov rozličných typov (najčastejším je dom s prejazdom rozvinutý na dlhej a úzkej, pôvodne gotickej parcele). Väčšina domov je v jadre neskorogotická, v 17. stor. v období najväčšieho stavebného rozkvetu mesta upravená najmä renesančne a ranobarokovo, ďalej upravené v 19. – 20. stor. Na ulici Starý trh najstaršia obytná zástavba, niektoré z remeselníckych domov pochádzajú v jadre z 13. stor. (pravdepodobne pôvodné vežové domy), v jednom z domov (pôvodne neskorogotický, renesančne upravený v 17. stor.) je od 1974 expozícia meštianskej bytovej kultúry na Spiši. Mestský cintorín (založený 1674). Výstavná sieň mestská galéria Barónka. R. 1991 bola obnovená tradícia výročných trhov.

Kianto, Ilmari

Kianto, Ilmari, vlastným menom Ilmari Calamnius, 7. 5. 1874 Pulkkila, dnes Siikalatva, provincia Severná Pohjanmaa – 7. 5. 1970 Helsinki, pochovaný v bývalom rodinnom sídle Turjanlinna pri obci Suomussalmi, provincia Kainuu — fínsky spisovateľ. Pochádzal z rodiny evanjelického pastora, študoval filozofiu a dejiny literatúry vo Fínsku a v Rusku, určitý čas vyučoval ruský jazyk na strednej škole v Kajaani a vydával denník Kajaanin Lehti (Kajaaniské listy).

Predstaviteľ neorealizmu, vydal takmer 70 knižných titulov. Venoval sa viacerým žánrom. Debutoval zbierkou reflexívnej a prírodnej lyriky Veslárove piesne (Soutajan lauluja, 1897). Písal romány, ktoré boli často inšpirované osobnými zážitkami (Svätý hnev, Pyhä viha, 1908; Svätá láska, Pyhä rakkaus, 1910; Kňazov syn, Papin poika, 1928), reportáže (Obrazy z ciest po Karélii, Vienankäviän matkakuvia, 1954), pamäti, cestopisy a novinové články namierené proti cárskej moci (v tom čase bolo Fínsko pripojené k Rusku) a cirkvi. Viedol rozsiahlu korešpondenciu s L. N. Tolstým, čo ovplyvnilo jeho názory i tvorbu. Rozišiel sa s luteránskou cirkvou a svoje dôvody sformuloval v diele Voľnomyšlienkarov žaltár (Vapaauskoisen psalttari, 1912). V románe Červená čiara (Punainen viiva, 1909; sfilmované 1959, réžia Matti Kassila) inšpirovanom generálnym štrajkom 1905 a prvými všeobecnými voľbami 1907 spracoval tematiku boja za hlasovacie právo a vykreslil život ľudových vrstiev, ktoré sa v dôsledku ľavicovej propagandy proti cirkvi vzdali starých istôt a dočkali sa sklamania. Dielo sa stalo podkladom rovnomennej modernej opery (1978) Aulisa Sallinena, ktorá bola úspešne uvedená vo viacerých krajinách.

V naturalistickom románe Jozef z Pobrežia otrhancov (Ryysyrannan Jooseppi, 1924) kritizoval sociálne pomery v medzivojnovom období, jeho protagonisti sa stali obeťami sociálnej nespravodlivosti, ako aj vlastných nerestí, alkoholizmu, podlosti a poverčivosti. Počas zimnej vojny (po útoku Sovietskeho zväzu na Fínsko 1939) žil pri fínsko-sovietskych hraniciach a za písomný odkaz sovietskym vojakom (aby ušetrili jeho drevený dom) bol odsúdený za vlastizradu. Neskôr bol rehabilitovaný, svoju zatrpknutosť vyjadril v knihe biografických spomienok Pohryzený vlastným psom (Omat koirat purivat, napísaná 1940, vydaná 1948; sfilmovaná 1974, réžia Mikko Niskanen). Autor románu Manželstvo (Avioliitto, 1917), v ktorom kritizoval inštitúciu manželstva, a autobiografických románov Stará slečna z pošty (Vanha postineiti, 1935) a Večný Kianto spomína (Iki-Kianto muistelee, 1954). Prekladal diela A. S. Puškina, M. J. Lermontova, I. A. Gončarova a L. N. Tolstého.

kibuc

kibuc [hebr.] — typ židovskej vidieckej usadlosti v Izraeli, osobitná kombinácia poľnohospodárskeho družstva (v súčasnosti často aj s priemyselnou výrobou), občiny a komúny pôvodne vychádzajúca z ideí socializmu a sionizmu. Predstavuje pokus o vytvorenie dokonale spravodlivej spoločnosti, systém založený na spoločnom vlastníctve, rovnosti a spolupráci.

Obyvateľmi kibucu (hebr. zhromaždenie, spoločenstvo) sú dobrovoľníci, ktorí spoločne hospodária na pôde (je rovnako ako ostatné výrobné prostriedky v kolektívnom vlastníctve, patrí kibucu alebo je prenajatá od štátu). Rozhodnutia o správe kibucu sa prijímajú kolektívne a výsledky práce slúžia celej komunite. Obyvatelia kibucu okrem kolektívnej práce spoločne varia, perú a vychovávajú deti. V rámci filozofie, ktorou sa kibuc riadi (každý pracuje podľa svojich schopností a je odmeňovaný podľa svojich potrieb), dostáva dobrovoľník len vreckové (približne 80 amerických dolárov mesačne), má však bezplatné ubytovanie a stravu. Pracuje 8 hodín denne, 6 dní týždenne a zvyčajne 3 dni v mesiaci má voľno. Musí byť pripravený vykonávať každú prácu, ktorú mu pridelí jeho vedúci v poľnohospodárskej alebo v priemyselnej výrobe či v službách. Výber práce závisí od kibucu, sezóny, znalostí a zručností dobrovoľníka a od dĺžky jeho pobytu.

Spočiatku sa na označenie kolektívnej poľnohospodárskej osady tohto typu používal hebrejský výraz kvuca (plurál kvucot), prvým kibucom (resp. kvucou) bola Degania založená 1909 južne od Tiberiadskeho jazera vo vtedajšej Palestíne sionistickými priťahovalcami z Bieloruska. R. 1914 už fungovalo 11 takýchto kvúc zriadených na pozemkoch Židovského národného fondu (založeného 1901 s cieľom vykupovať v Palestíne pôdu pre židovské osídlenia) a riadených Svetovou sionistickou organizáciou. Do konca 1918 ich počet vzrástol na 29. Prvé kvucy boli relatívne malými komunitami a boli zakladané s predstavou, že kolektívne organizovaná dedina by mala skôr predstavovať väčšiu rodinu. Keď na začiatku 20. rokov 20. stor. začalo do vtedajšej britskej Palestíny prichádzať veľa nových prisťahovalcov, začali sa zakladať väčšie kolektívne dediny opierajúce sa o poľnohospodárstvo a priemysel (vtedy bol prvýkrát použitý výraz kibuc). Prvým takýmto skutočným kibucom bola osada Ejn Charod založená 1921. V nasledujúcich rokoch sa rozdiel medzi výrazmi kibuc a kvuca postupne strácal. V 30. rokoch 20. stor. zohrali kibuce významnú úlohu pri osídľovaní Palestíny a pri posilňovaní židovských pozícií v niektorých častiach krajiny, keď po konfliktoch medzi arabským a židovským obyvateľstvom Palestíny získali dôležitú úlohu aj vo vojenských a v politických oblastiach (z kibucov sa regrutovali špičky židovských elitných ozbrojených jednotiek, z kibucu Degania pochádzal napr. M. Dajan). V čase vyhlásenia nezávislosti Izraela 1948 bolo v krajine 291 židovských dedinských sídel, z ktorých bolo 149 kibucov.

Po 2. svetovej vojne sa kibuce stali významnou súčasťou ekonomiky novovzniknutého štátu Izrael, zabezpečovali viac ako tretinu poľnohospodárskej výroby a zúrodňovali vyschnutú pôdu. Počas prvých dvoch rokov existencie samostatného štátu bolo v Izraeli zo 175 novozaložených dedín 79 kibucov. Neboli však osídľované primárne novými židovskými prisťahovalcami z moslimských krajín ani európskymi Židmi, ktorí prežili holokaust, ale nové kibuce zakladali najmä rodení Izraelčania, najmä generácia mládeže, ktorá už bola vychovávaná v kibucoch; imigranti (ak sa usídľovali na vidieku) preferovali iné formy kolektívneho hospodárenia (napr. mošav). Po šesťdňovej vojne 1967 sa kibuc stal aj jednou z foriem židovských osád zakladaných na dobytých územiach, nie však najčastejšou; z 33 izraelských osád na Golanských výšinách je len 10 kibucov (ak sa započíta kibuc Snir, ktorý leží na hranici Golanských výšin a vlastného Izraela, je ich 11), na Západnom brehu Jordánu ich funguje len 9 (z toho 5 v púšťových regiónoch údolia Jordánu a v blízkosti Mŕtveho mora).

Kolektívne hospodárenie izraelských kibucov sa od 80. rokov 20. stor. dostávalo do čoraz väčších ekonomických problémov. R. 2000 bola z 257 kibucov viac ako polovica zadlžená. Od 90. rokov 20. stor. sa preto začal proces ich privatizácie (2007 si už len 30 % z nich zachovávalo tradičné kolektívne hospodárenie), pričom kibuc si aj naďalej udržiava niektoré spoločné aktivity, jeho členovia sú však odmeňovaní individuálne a za vykonanú prácu poberajú bežnú mzdu. Zároveň sa nanovo umožňuje individuálnym záujemcom získať v kibuci pozemky na výstavbu rodinných domov. R. 2007 prešiel privatizáciou aj najstarší kibuc Degania. V niektorých (menej častých) prípadoch boli kibuce úplne zrušené a prešli na menej kolektívnu organizačnú formu (napr. bývalý kibuc Ha-On sa 2007 premenil na mošav). V súčasnosti žije v asi 270 kibucoch vyše 130-tis. Izraelčanov. Charakter kibucov sa však postupne mení, pod vplyvom rastúceho bohatstva strácajú niekdajší sparťanský charakter a nepotláčajú už natoľko individualitu svojich členov.

Kiesler, Frederick John

Kiesler [kis-], Frederick John, vlastným menom Friedrich Kiesler, 22. 9. 1890 Černovice, Ukrajina – 27. 12. 1965 New York — americký architekt, scénograf a teoretik architektúry, predstaviteľ medzinárodnej avantgardy 1. pol. 20. stor. Študoval na akadémii vo Viedni. V 20. rokoch 20. stor. navrhoval výstavné expozície výtvarného umenia vo Viedni a v Berlíne. R. 1920 krátko spolupracoval s A. Loosom, od 1923 člen skupiny De Stijl. R. 1924 vytvoril koncepciu otvoreného priestoru na bývanie Nekonečný divadelný dizajn (Endless Theatre Design, nazývaný aj Nekonečný dom), ktorá umožňovala obyvateľovi ľubovoľne modifikovať obytný priestor. R. 1924 začal experimentovať so scénografiou a túto koncepciu aplikoval aj na divadelnú scénu (javisko v podobe dvojitej špirály, jednotlivé časti prepojené rampami). R. 1925 navrhol rakúsky pavilón pre Medzinárodnú výstavu dekoratívnych umení a nového priemyslu v Paríži.

R. 1926 emigroval do USA, kde navrhol niekoľko kín v New Yorku (Eighth Street Playhouse, 1929). Od zač. 30. rokov 20. stor. bol ovplyvnený surrealizmom. Navrhoval inštalácie výstav, napr. pre galériu moderného umenia Peggy Guggenheimovej (*1898, †1979) Art of this Century Gallery v New Yorku, nábytok i objekty z rozličných materiálov. Jeho najvýznamnejšou stavbou je Svätyňa knihy (1959 – 65, s Armandom Philipom Bartosom, *1910, †2005), ktorá je súčasťou Izraelského múzea v Jeruzaleme a sú v nej uschované Zvitky od Mŕtveho mora.

Kikutake, Kijonori

Kikutake, Kijonori, 1. 4. 1928 Kurume, prefektúra Fukuoka – 26. 12. 2011 Tokio — japonský architekt. Študoval architektúru na univerzite v Tokiu. R. 1953 si otvoril vlastnú architektonickú kanceláriu v Tokiu. Od začiatku kariéry sa zaoberal urbanizmom a využitím moderných technológií v architektúre. Od začiatku 60. rokov 20. stor. bol jedným z hlavných predstaviteľov a teoretikov metabolizmu, jeho princípy rozvinul vo viacerých nerealizovaných utopických projektoch (Plávajúce mesto, 1960, 1963), pri ktorých vychádzal zo štúdia organicky a cyklicky sa meniaceho organizmu moderného mestského prostredia. Jeho rané projekty nadväzujú na princípy metabolizmu (dôraz na štruktúru, moderné technológie, industrializácia), neskôr sa inšpiroval aj funkčnými formami tradičnej japonskej architektúry (Umelecké múzeum Tanabe v Macue, 1979). Vo svojich dielach často uplatňoval prefabrikované časti.

Zaoberal sa aj obytnou architektúrou (najmä problémom masového bývania v preľudnených mestách), v ktorej sa snažil realizovať svoje futuristické urbanistické vízie (napr. projekt Aquapolis pre Medzinárodnú výstavu oceánov 1975 na ostrove Okinava). Jeho najvýznamnejším obytným projektom sú terasové domy Pasadena v Mišime (1974). Navrhol aj množstvo významných verejných stavieb. Jeho tvorba je charakteristická veľkou rozmanitosťou, k jeho najvýznamnejším dielam patria hotel Pacifik v Čigasaki (1966), veža pre výstavu Expo v Osake (1970), hotel a kultúrne centrum Seijó vo štvrti Ginza (1987 – 89), múzeum Edo-Tokio (1992 – 93) a hotel Sofitel (1994) v Tokiu, Umelecké múzeum Šimane v Macue (1999) a Národné múzeum Kjúšu v meste Dazaifu pri Fukuoke (2005).

Kilwa Kisiwani

Kilwa Kisiwani — zaniknuté prístavné mesto na ostrove Kilwa Kisiwani (súostrovie Kilwa) v blízkosti juhových. pobrežia Tanzánie. Osídlené v 9. – 19. stor., prosperovalo najmä v 13. – 15. stor. (v 11. – 14. stor. razilo vlastné mince). Jeho rozvoj bol založený na kontrole námorného obchodu cez Indický oceán s Arábiou, Indiou a Čínou, vyvážalo sa zlato, slonovina, mušle a koráliky a dovážalo striebro, ónyx, parfumy, perzská fajansa a čínsky porcelán. R. 1331 – 32 ho navštívil arabský cestovateľ Ibn Battúta a opísal ho ako jedno z najkrajších miest na svete. Začiatkom 16. stor. ho nakrátko dobyli Portugalčania a začalo upadať, nový rozvoj nastal koncom 18. stor., keď profitovalo z obchodu s otrokmi, neskôr bolo opustené. Od 50. rokov 20. stor. tam prebiehajú archeologické výskumy.

Kilwu Kisiwani tvorí komplex početných stojacich zrúcanín, ktoré zaberajú veľkú časť ostrova a sú zatiaľ iba čiastočne preskúmané. K najvýznamnejším stavbám, ktoré boli postavené z koralových kameňov a vápennej malty, patria Veľká mešita (11. stor., rozšírená v 13. – 16. stor.), palác Husuni Kubwa (medzi 1310 – 33) s veľkým oktogonálnym bazénom, mešity a komplexy domov s verejnými priestranstvami a pohrebiskami. Kilwa Kisiwani spolu s bývalým prístavom Songo Mnara na neďaleko ležiacom ostrove Kilwa Songo Mnara sú výnimočným dokladom expanzie swahilskej pobrežnej kultúry, islamizácie vých. Afriky, mimoriadne rozsiahleho a prosperujúceho diaľkového námorného obchodu medzi Afrikou a Áziou, ako aj ekonomickej, sociálnej a politickej dynamickosti tohto regiónu v stredoveku. R. 1981 boli spoločne zapísané do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO.

Kim So-wol

Kim So-wol, vlastným menom Kim Čong-sik, 7. 9. 1902 Kwaksan, provincia Pchjongan-pukto, KĽDR – 24. 12. 1934 tamže — kórejský básnik. Krátko žil v Japonsku, neskôr v Soule, po návrate do rodného kraja pracoval ako redaktor novín Tong-a ilbo (Východoázijský denník).

Debutoval 1922. V tvorbe sa inšpiroval ľudovými piesňami (minjo), najmä ich rytmom, ale aj formou a jazykom, preto sa zaraďuje k básnikom ľudových piesní (minjosipcha). Jeho básne sú jednoduché, využíval v nich paralelu a refrén, neskoršia tvorba má výrazne metafyzické črty. Častým námetom je domov v rôznych súvislostiach (návraty domov, príroda rodného kraja, smútok za domovom). Pre svoju poéziu vyznačujúcu sa vnímavosťou, horkosťou, smútkom a citlivosťou je považovaný za národného básnika. Autor básnickej zbierky Azalky (Čindallä kkot, 1925) a posmrtne vydaného výberu z ďalšej tvorby So-wolove básne (So-wol sičcho, 1939); ukážky z jeho poézie boli vydané v českom výbere kórejskej poézie 20. stor. pod názvom Stanu-li se kamenem (1996). Mnohé jeho básne boli zhudobnené v rôznych štýloch vrátane rockového a popového.

Kingsley, Ben

Kingsley [kinksli], Ben, sir (2002), vlastným menom Krishna Pandit Bhanjí, 31. 12. 1943 Snainton, Yorkshire — britský herec. Pochádza z rodiny indického lekára, herectvu sa venoval už počas štúdia, po neúspešných skúškach na Kráľovskej akadémii dramatického umenia (Royal Academy of Arts) začal pôsobiť v amatérskej divadelnej skupine. Neskôr vystriedal niekoľko profesionálnych súborov, 1967 sa stal členom Kráľovskej shakespearovskej spoločnosti (Royal Shakespeare Company).

Vo filme debutoval 1972, hral aj v mnohých televíznych seriáloch. Preslávil sa vynikajúcim stvárnením hlavnej postavy vo výpravnom životopisnom filme Gándhí (Gandhi, 1982), za ktorú získal množstvo ocenení vrátane Oscara. Stal sa vyhľadávaným charakterovým hercom, uplatnil sa aj v mnohých hollywoodských dlhometrážnych a televíznych filmoch. Účinkoval vo filmoch Kľúčom je strach (Fear Is the Key, 1972), Zrada (Betrayal, 1982), Korytnačí denník (Turtle Diary, 1985), Bez stopy (Without a Clue, 1988), Sliediči (Sneakers, 1992), Schindlerov zoznam (Schindler’s List, 1993), Hon na Šakala (The Assignment, 1997), Zákon pomsty (The Confession, 1999), Sexi beštia (Sexy Beast, 2000), Dom z piesku a hmly (The House of Sand and Fog, 2003), Posledná légia (The Last Legion, 2007), Prekliaty ostrov (Shutter Island, 2010), Diktátor (The Dictator, 2012), Exodus: Bohovia a králi (Exodus: Gods and Kings, 2014), Vojnová mašinéria (War Machine, 2017) a i.

Kiowovia

Kiowovia, vlastným menom Ka’igwu, Ga-i–gwu — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na juhu USA (štát Oklahoma); asi 14-tis. príslušníkov (2010). Kiowovia žili pôvodne v horách záp. Montany pri prameňoch riek Missouri a Yellowstone, odkiaľ ich v 17. – 18. stor. vytlačili Arapahovia, Čejeni a Siouxovia na juh Veľkých prérií do oblasti dnešných štátov Kansas, Oklahoma a Texas. Pridruženým kmeňom Kiowov boli Naišani (Kiowami nazývaní Semati – Zlodeji), v súčasnosti známi aj ako Kiowa Apači (→ Apači).

Podobne ako ostatné prériové kmene aj Kiowovia žili kočovným spôsobom života v típí, organizovaní boli v patrilineárnych rodoch. Zaoberali sa najmä lovom (bizónov), zberom a od 18. stor. chovom (i krádežami) koní (počet vlastnených koní určoval status a postavenie jedinca v spoločnosti). Svoje dejiny si zaznamenávali prostredníctvom piktografického kalendára (Set-t’an, Anko) na bizónej koži. Boli známi ako veľmi bojovný kmeň (i napriek neveľkému počtu sa stali jedným z dominantných kmeňov regiónu). Ako prví z Európanov s nimi prišli 1732 do kontaktu Španieli. R. 1790 po krvavých konfliktoch uzatvorili mier (a spojenectvo) s Komančmi, s ktorými potom spoločne podnikali nájazdy do Mexika (podľa tradície skupina bojovníkov Kiowov prenikla až na Yucatán), a 1853 i s Arapahmi a Čejenmi (1838 sa medzi nimi, Kiowami, Komančmi a Naišanmi odohral pri rieke Wolf Creek v dnešnej severozáp. Oklahome jeden z najväčších medzikmeňových konfliktov medzi Severoamerickými Indiánmi). V nepriateľstve zostali naďalej s Apačmi, Utmi, Kaddmi a Navahmi. Po bojoch s Američanmi (1863 – 75, → indiánske vojny) boli napokon po porážke vo vojne na rieke Red River (Red River War) a po neúnavnom prenasledovaní armádou USA nútení usadiť sa (spolu s Komančmi a Naišanmi) v rezervácii na juhozápade Indiánskeho teritória na sev. brehu rieky Red River (v blízkosti dnešného mesta Chickasha). V súčasnosti vynikajú najmä v umeleckých remeslách (maliarstvo, sochárstvo, klenotníctvo) a literatúre, Kiowa Navarre Scott Momaday (*1934) získal 1969 za román Dom z úsvitu (House Made of Dawn, 1968; čes. 2001) ako prvý Indián Pulitzerovu cenu. Jazyk Kiowov (kiowa, cáuijò:gà) patrí do kiowasko-tanoskej jazykovej rodiny (→ aztécko-tanoské jazyky).

Kısakürek, Necip Fazıl

Kısakürek, Necip Fazıl, 26. 5. 1904 Istanbul – 25. 5. 1983 tamže — turecký spisovateľ, mystik a filozof. Počas štúdia na Sorbone v Paríži (1924/25) bol hlboko ovplyvnený filozofiou H. Bergsona. Jeho poznatky z islamskej mystiky, o ktorú sa v mladosti zaujímal, ovplyvnili väčšinu jeho diel. Po návrate domov pracoval ako úradník v rôznych štátnych inštitúciách a prednášal na Ankarskej univerzite v Ankare i na Akadémii umení v Istanbule. Od uverejnenia svojej básnickej prvotiny (1923) pravidelne prispieval do časopisov Yeni Mecmua (Nový časopis), Anadolu (Anatólia), Varlık (Existencia) a Ağaç (Strom) i do denníka Cumhuriyet (Republika). R. 1943 začal vydávať duchovno-mysticky zameraný časopis Büyük Doğu (Veľký Východ). Autor viacerých divadelných hier, napr. Stvoriť človeka (Bir Adam Yaratmak, 1938), románu Lož v zrkadle (Aynadaki Yalan, 1980), básnických zbierok Pavučina (Örümcek Ağı, 1925), Ja a to ostatné (Ben ve Ötesi, 1932), Karavána nekonečnosti (Sonsuzluk Kervanı, 1955) a Moje básne (Şiirlerim, 1969) i niekoľkých poviedok.

Kiskunfélegyháza

Kiskunfélegyháza [kiš- -leď-] — mesto v str. Maďarsku v župe Bács-Kiskun vo Veľkej dunajskej kotline juhových. od Budapešti; 31-tis. obyvateľov (2013). Priemysel chemický, obuvnícky, odevný, potravinársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, zeleniny, viniča). Dopravná križovatka na trase Budapešť – Segedín.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1389 ako Feledház, od 16. stor. Kiskunság. R. 1526 úplne zničené Turkami, obnovené až 1743, do 1876 významné centrum regiónu.

Stavebné pamiatky: barokový Kostol navštívenia Panny Márie (1744 – 53, zrekonštruovaný 2005), novorenesančný Kostol sv. Štefana (1873 – 80), secesné námestie z konca 19. stor. s radnicou (1909 – 11), regionálne múzeum (Kiskun Múzeum, založené 1902; od 1939 sídli v barokovej budove z 2. pol. 18. stor.), pod ktorej správu patria aj rodný dom F. Móru (od 1972) a pamätný dom S. Petőfiho (od 2013).

Kiskunhalas

Kiskunhalas [kiš- -laš] — mesto v juž. Maďarskuv župe Bács-Kiskun vo Veľkej dunajskej kotline 130 km juž. od Budapešti a 50 km severozáp. od Segedínu; 29-tis. obyvateľov (2013). Potravinársky priemysel. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie viniča, ovocných stromov, zeleniny, obilia). Termálne kúpele. Železničná križovatka. V blízkosti ťažba ropy a zemného plynu.

Prvýkrát písomne doložené 1347. Počas tureckej okupácie opakovane zničené a opustené (1566, 1596), po 1626 znova osídlené. Po vyhnaní Turkov (1699) bola oblasť od 1702 obsadená Rádom nemeckých rytierov. Vých. od mesta sa 5. októbra 1703 odohrala bitka medzi vojskami Františka II. Rákociho a cisárskymi vojskami. V 18. – 19. stor. hospodársky rozvoj, 1872 mesto. Koncom 19. stor. sa preslávilo výrobou halaskej čipky.

Stavebné pamiatky: barokový Kostol sv. Petra (1770), barokový reformovaný kostol (1772, veža z 1702, prestavaný zač. 19. stor.) a fara (18. stor.), klasicistická radnica (1833 – 34). Dom a múzeum čipky (založené 1935), Múzeum Jánosa Thormu (1974).

Kissinger, Henry

Kissinger [-sindžer], Henry, vlastným menom Heinz Alfred Kissinger, 27. 5. 1923 Fürth, Bavorsko, Nemecko — americký politik, politológ a diplomat. Pochádzal z nemeckej židovskej rodiny, ktorá 1938 emigrovala do USA. R. 1954 – 69 pôsobil na Harvardovej univerzite (1962 profesor), 1961 – 68 poradca prezidentov J. F. Kennedyho a L. B. Johnsona v otázkach zahraničnej politiky, 1969 – 75 hlavný poradca prezidentov R. Nixona a G. Forda pre otázky americkej národnej bezpečnosti. R. 1973 – 77 minister zahraničných vecí USA. R. 1969 – 77 ako predstaviteľ realistickej politickej školy významne prispel k formovaniu americkej zahraničnej politiky, bol priekopníkom politiky uvoľnenia (→ détente) vo vzťahoch so ZSSR, prispel k dosiahnutiu dohody pri rokovaniach o obmedzení a kontrole strategických zbraní (→ SALT I, → SALT II), inicioval nadviazanie diplomatických stykov a politickej spolupráce USA s Čínou. R. 1973 podpísal Parížsku dohodu, ktorá znamenala stiahnutie sa USA z druhej vietnamskej vojny (1964 – 75). Po odchode z politiky pôsobil ako predseda medzinárodnej poradenskej firmy (Kissinger Associates). Autor viacerých kníh z oblasti zahraničnej politiky a 3-zv. memoárov Roky v Bielom dome (The White House Years, 1979), Búrlivé roky (Years of Upheaval, 1982) a Roky obnovy (Years of Renewal, 1999). Nobelova cena mieru (1973).

Kissling, Barnabáš

Kissling, Barnabáš, 11. 1. 1925 Krátke Kesy, dnes časť Marcelovej, okres Komárno – 1. 5. 1994 Bratislava — slovenský architekt. Študoval na Technickej univerzite Józsefa Nádora a na Umelecko-technickej univerzite v Budapešti, štúdium dokončil 1952 na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave. Zamestnal sa v Spojprojekte v Bratislave, kde sa špecializoval na projektovanie poštových a telekomunikačných stavieb, jeho projekty boli realizované na celom území Slovenska a na Morave. Naprojektoval aj viacero bytových domov.

Od 1966 pôsobil v Štátnom výskumnom, projektovom a typizačnom ústave (ŠPTÚ) v Bratislave, kde so Š. Ďurkovičom a Š. Svetkom vytvoril svoj najvýznamnejší projekt – budovu Československého rozhlasu v Bratislave (dnes Slovenský rozhlas, súčasť RTVS, 1968 – 84). Najvýznamnejšie práce: bytový komplex na Miletičovej a Záhradníckej ulici v Bratislave (1956), budova krajového štúdia Československého rozhlasu, dnes štúdio Rádia Regina (1959) a budova správy telefónnych ústrední v Banskej Bystrici (1960), hlavná budova spojov v Žiline (1960), budovy telekomunikácií a pošty v Uherskom Hradišti (1961), Nových Zámkoch (1963) a vo Fiľakove (1965), budova zosilňovacej stanice v lokalite Ahoj v Bratislave (1964), obytný dom na Gajovej ulici v Bratislave (1968).

Kitao Masanobu

Kitao Masanobu, aj Rissai, Seisai, literárny pseudonym Santó Kjóden, vlastné meno Iwase Samuru, 1761 Edo, dnes Tokio – 1816 tamže — japonský grafik, ilustrátor a spisovateľ. Žiak Kitaa Šigemasu, ktorého štýlom bol výrazne ovplyvnený v ranej tvorbe. Navrhoval grafické listy drevorezov ukijo-e, ktorými ilustroval populárne romány, vytváral obrázkové romány (obrázkové knihy), navrhoval aj jednolisty zobrazujúce hercov (jakuša-e) a súdobé krásavice (bidžin-ga). Zač. 80. rokov 18. stor. ilustroval extravagantné obrázkové knihy a vytváral plnofarebné tzv. brokátové tlače (nišikie). Od konca 80. rokov 18. stor. sa venoval výlučne literárnej tvorbe.

Kittler, Ferdinand

Kittler, Ferdinand, 22. 4. 1839 Bratislava – 1906 tamže — slovenský architekt a stavebný podnikateľ. Pochádzal z bratislavskej rodiny staviteľov. R. 1876 založil so stavebným podnikateľom Karlom Gratzlom stavebnú firmu Kittler a Gratzl, ktorá bola mimoriadne úspešná a v rámci veľkého územného rozvoja Bratislavy v posledných desaťročiach 19. stor. realizovala celý rad stavieb. Firma navrhla a realizovala viaceré paláce, nájomné domy a vily najmä v novobudovanej oblasti dnešných Palisád, Štefánikovej ulice a Štúrovej ulice.

Kittler vo svojich dielach uplatňoval neorenesančné a neobarokové stavebné formy, ktoré eklekticky kombinoval na fasádach. Jeho stavby sa vyznačujú kvalitnými dispozičnými riešeniami, v ktorých zohľadnil súdobé trendy obytnej architektúry.

K jeho najvýznamnejším stavbám patria obytný dom bratislavského evanjelického a. v. cirkevného zboru prepájajúci Laurinskú ulicu s Kamenným námestím (1875 – 81, zložitý pôdorys s pasážou a vnútorným dvorom kruhového pôdorysu), evanjelická škola na Konventnej ulici (1882, dnes sídlo evanjelického farského úradu), Karáčoniho palác (1883 – 84), vila dr. Tauschera (1891) na Štefánikovej ulici, obytný dom s Lekárňou u Salvátora (1904) na Panskej ulici, obytná a administratívna budova na Štúrovej ulici (1891, bývalý hotel Krym), ktorá slúžila ako sídlo firmy, a hrobka rodiny Kittlerovcov (1900). Jeho najvýznamnejším eklektickým dielom je romanticky poňatý kaštieľ grófa Edmunda Čákiho v Prievoze (1901, dnes kláštor Kongregácie Dcér sv. Františka z Assisi v Bratislave v mestskej časti Ružinov), pri ktorom sa inšpiroval anglickými šľachtickými vidieckymi sídlami.

Kivi, Aleksis

Kivi, Aleksis, vlastným menom Alexis Stenvall, 10. 10. 1834 Palojoki (neďaleko Nurmijärvi), provincia Uusimaa – 31. 12. 1872 Tuusula, provincia Uusimaa — fínsky spisovateľ a dramatik. Pochádzal z chudobných pomerov, po čase sa u neho prejavila duševná choroba, ktorej podľahol. Štúdiá absolvoval vo švédskom jazyku, rozhodol sa však písať po fínsky.

Zakladateľ fínskeho románu a tvorca moderného fínskeho jazyka, v tvorbe bol ovplyvnený dielami významných svetových autorov (Homér, Dante Alighieri, M. de Cervantes Saavedra, W. Shakespeare, F. Schiller). Debutoval v 50. rokoch 19. stor. v období pred nástupom naturalizmu vo fínskej literatúre. Písal básne, v ktorých takmer nepoužíval rýmy, experimentoval v nich s kalevalským metrom a s rytmom hovorovej reči (básnická zbierka Kanervala, 1866), a divadelné hry, ktoré boli spočiatku inšpirované eposom Kalevala; v tragédii Kullervo (1860; ocenená Fínskou literárnou spoločnosťou) s témami krvnej pomsty, incestu, vzdoru i samovraždy vykreslil príbeh hrdinu túžiaceho po slobodnom živote. Úspech získal ľudovou komédiou Obuvníci z Nummi (Nummisuutarit, 1864), v ktorej zobrazil vitalitu i naivitu dedinčanov a remeselníkov, romantickou tragédiou Dezertéri (Karkurit, 1867) a divadelnou hrou s biblickým námetom Lea (1868), ktorej uvedenie 1869 sa pokladá za zrod fínskeho divadla. K najvýznamnejším dielam patrí román Sedem bratov (Seitsemän veljestä, 1870; slov. 1992; preložený do viac ako 20 jazykov), ktorý je zaraďovaný k základným dielam fínskej literatúry. Kivi v ňom zachytil príbeh siedmich súrodencov, ktorí ušli pred civilizáciou do lesov v juž. Fínsku, kde bojujú s krutou prírodou a vlastnými neresťami, a po desiatich rokoch po zložitom psychickom a sociánom dozrievaní k spoločenskej zodpovednosti sa vracajú domov. Román obsahuje množstvo povestí, ság a prísloví. Autor divadelnej hry Margareta (1871).

Klagenfurt am Wörthersee

Klagenfurt am Wörthersee [klá- vörterzé], do 2007 Klagenfurt — mesto v juž. časti Rakúska na rieke Glan (prítok Drávy) 4 km vých. od jazera Wörthersee, administratívne stredisko spolkovej krajiny Korutánsko; 94-tis. obyvateľov (2013). Priemysel drevársky, kožiarsky, obuvnícky, kovoobrábací, strojársky, potravinársky. Železničný a cestný uzol na trase Viedeň – Rím, medzinárodné letisko. Turistické stredisko. Umelým kanálom (tzv. Lendkanal, dĺžka 4 km) splavným pre výletné lode spojené s jazerom Wörthersee.

Mesto vzniklo na križovatke dôležitých obchodných ciest (doložené 1192 – 99 ako Chlagenvurth), bývalo však opakovane zaplavované, preto bolo opätovne založené 1246 – 52 na dnešnom mieste, asi od 1252 mesto. R. 1268 doložený hrad s mohutným mestským opevnením. Od konca 10. stor. súčasť Korutánskeho vojvodstva (v rámci Nemeckej ríše), od 1335 súčasť rodových dŕžav Habsburgovcov (od 1526 habsburskej ríše). Viackrát postihnuté požiarmi (1329, 1514, 1723) a zemetraseniami (1511, 1690). R. 1518 Maximilián I. daroval mesto korutánskym zemským stavom, 1518 – 1848 hlavné mesto Korutánska (1787 – 93 aj sídlo katolíckych biskupov); v priebehu 16. stor. zrekonštruované a rozšírené. V 2. polovici 16. stor. sa veľká časť korutánskej šľachty pridala k reformácii, od 1595 počas protireformácie sa veľa protestantov z mesta vysťahovalo. R. 1797, 1805 a 1809 obsadené napoleonskými vojskami, ktoré zničili mestské hradby. V 19. stor. centrum kultúrneho rozvoja Korutánskych Slovincov (slovinský názov Klagenfurtu Celovec). R. 1919 – 20 súčasť Kráľovstva SHS. Počas 2. svetovej vojny viackrát bombardované. Od 2007 súčasný názov. Stavebné pamiatky: pôvodne gotický rímskokatolícky kostol Heiligengeistkirche (14. stor., 1630 – 39 barokovo prestavaný, 1674 pristavený kláštor uršulínok), renesančný palác krajinského snemu Landhaus (1574 – 94, barokové fasády z 1740), Klagenfurter Dom (Dom- und Stadtpfarrkirche Heiligen Petrus und Paulus, 1582 – 91; pôvodne protestantský kostol priľahlej nemocnice, 1600 odovzdaný jezuitom, od 1787 katedrála), renesančný dom, tzv. Alte Burg (pôvodne kolégium pre protestantskú šľachtu, 1586; baroková kaplnka s pôvodne iluzívnymi freskovými maľbami, 1734; v súčasnosti tam sídli Múzeum moderného umenia), kostoly Marienkirche (1613 – 24, prestavaný v 18. stor.) a Benediktinerkirche (1613), rímskokatolícky barokový kostol Sankt Egid (1692 – 97; na mieste pôvodného zo 14. stor.), námestie so stavbami zo 16. – 18. stor. (Stará radnica alebo Welzerov palác, 1600; viacero meštianskych domov; fontána s drakom v štýle manierizmu, koniec 16. – 17. stor.), barokový dvojvežový kostol Kreuzberglkirche (1742), biskupský palác (1769 – 76), evanjelický kostol Johanneskirche (1864), secesné Mestské divadlo s prvkami historizmu (1908 – 10, architekti F. Fellner a H. Helmer), v časti Viktring bývalý cisterciánsky kláštor s kostolom (začiatok 13. stor., viackrát prestavaný); kanál k jazeru Wörthersee (Lendkanal, polovica 16. stor.). Univerzita. Divadlá, galérie, múzeá.

Kľak

Kľak — obec v okrese Žarnovica v Banskobystrickom kraji v pohorí Vtáčnik, 650 m n. m.; 218 obyvateľov (2015). Hornatinné územie je zalesnené prevažne bukovými lesmi. Na územie obce zasahuje národná prírodná rezervácia Vtáčnik.

Obec je písomne doložená 1828, 1863, 1877 – 88 ako Klak, 1892 – 1913 Madaraszalja, 1920 Klak.

Vznikla pravdepodobne koncom 17. alebo zač. 18. stor. z osady obce Horné Hámre, prvými osadníkmi boli drevorubači a uhliari (kráľovskí poddaní), ktorí prišli zač. 17. stor. zo Sliezska a sev. Moravy. Patrila do správy Banskej komory v Banskej Štiavnici. Koncom 18. stor. tam bola v prevádzke sklená huta (do 1840). Obyvatelia sa zaoberali drevorubačstvom a uhliarstvom.

Počas 2. svetovej vojny sa obyvatelia obce aktívne zapájali do protifašistického odboja, podporovali najmä partizánsku brigádu kapitána J. Nálepku. Zásobovanie partizánov organizoval revolučný národný výbor. Pre pomoc povstalcom pôsobiacim v pohorí Vtáčnik bola obec (spolu s obcou Ostrý Grúň) 21. januára 1945 vypálená (132 domov a hospodárskych stavieb), vyrabovaná a 84 občanov zavraždených jednotkami Waffen-SS (špeciálny protipartizánsky oddiel Edelweiss a príslušníci Heimatschuzu). Po oslobodení (marec 1945) obnovená.

Stavebné pamiatky: barokový rímskokatolícky Kostol sv. Terézie z Ávily (1753). V obci sa nachádzajú pamätník zavraždeným občanom a partizánom (1959) od Jozefa Hučka a pamätná izba protifašistického odboja a vypálenia obce (1963), v blízkosti obce menší pomník nad spoločným hrobom zavraždených (1962) a asi 5 km severových. od obce pamätná turistická Chata na Škurátke (Partizánska chata, 1938 – 39), v ktorej sídlil partizánsky štáb.

kľakanica

kľakanica — démonická bytosť zo slovanskej mytológie. Objavovala sa v ľudovej slovesnosti najmä v oblasti záp. Slovenska (okolie Trenčína, Záhorie), Čiech a Moravy (česky klekánice). Patrila k takzvaným výchovným alebo pedagogickým strašidlám. Bola opisovaná ako škaredá starena, ktorá po takzvanom kľakaní (večernom zvonení) obchádzala okolo domov a strašila alebo kradla deti, ktoré zostali vonku samy (unesené deti nútila za trest celú noc kľačať na tvrdej podložke). Miestami, napr. v záp. Čechách, mala aj mužský náprotivok (zlého škriatka klekáníčka), ktorý volal alebo pískal na ľudí. Človeku, ktorý mu odpovedal, skočil na chrbát a umáral ho.

klampiarstvo

klampiarstvo — kovospracujúce remeslo alebo odbor zameraný na zhotovovanie rozličných predmetov z plechu potrebných na ochranu stavieb pred dažďovou vodou (odkvapové žľaby, odpadové rúry, žľabové a upevňovacie dielce) i na rôzne druhy oplechovania (strešné, štítové, rímsové, atikové), v minulosti aj na zhotovovanie plechových nádob a i. potrieb do domácností (hrnce, kade, formy, krhly, lieviky, paráky).

V minulosti tvorili zariadenie klampiarskej dielne ohýbačky plechu, vrúbkovací a tvarovací ručný stroj, valcovací stroj, nitovačka, nákova a rohatina, piecka, pracovný stôl so zverákmi (kováčskym a zámočníckym) a sochorové nožnice. Používali sa meracie a rysovacie šablóny i rôzne špeciálne nástroje na sekanie a vysekávanie, rezanie, strihanie a vystrihovanie, ohýbanie, lisovanie, prebíjanie, nitovanie, stáčanie a vyrovnávanie, obrubovanie, zakladanie drôtu, spájkovanie a tepanie spojené s rôznymi spôsobmi opracovania plechu. V súčasnosti sú klampiarske dielne okrem ručných nástrojov vybavené aj moderným strojovým zariadením.

Klampiari boli na území dnešného Slovenska už v stredoveku, cech si založili len v Bratislave (1754). R. 1828 bolo na Slovensku 39 klampiarov, do konca 19. stor. nastal veľký rozvoj klampiarstva spojený s rozmachom stavebnej činnosti a s uprednostňovaním lacnejších a praktickejších klampiarskych výrobkov pred drevenými a hlinenými. R. 1900 bolo v 18 slovenských župách spolu 402 klampiarskych dielní, pričom do 1910 ich počet vzrástol na 549. Začiatkom 40. rokov 20. stor. patrili k najväčším centrám klampiarskej výroby Bratislava, Banská Bystrica, Žilina, Nitra, Poprad, Slovenská Ľupča, Hlohovec, Nové Mesto nad Váhom, Michalovce, Liptovský Mikuláš, Modra, Pezinok, Ružomberok, Trenčín a Zvolen. Na západnom Slovensku nadobudla klampiarska výroba vyspelé umelecké formy dotvárajúce architektonický výraz domov. Neskôr sa klampiarske výrobky začali vyrábať aj priemyselne, v súčasnosti sa klampiarstvo ako remeslo uplatňuje najmä na stavbách (→ klampiarske práce) a pri opravách karosérií áut.

klarisky

klarisky [vl. m.], Rád svätej Kláry, lat. Ordo Sanctae Clarae, OSC — rímskokatolícka ženská rehoľa, druhý františkánsky rád (→ františkáni). Založená 1212 pri Assisi sv. Klárou a sv. Františkom z Assisi na podnet Kláry, ktorá pod vplyvom Františkovho účinkovania opustila rodičovský dom, vyhľadala Františka a zaviazala sa žiť mimo svetského života v úplnej chudobe podľa reguly františkánskeho rádu. Klára a jej nasledovníčky (o. i. aj jej sestry Agnes a Beatrice i matka Ortolana) sa 1214 usídlili v kláštore pri Kostole sv. Damiána v Assisi, podľa ktorého sa nazývali Chudobné panie od sv. Damiána (Pauperes dominae de San Damiano, lat. Pauperes dominae Sancti Damiani) alebo Rád chudobných panien, neskôr aj Chudobné sestry od sv. Damiána (damiánky, po smrti Kláry od 1263 klarisky), a 1215 sa Klára stala abatišou.

Klarisky v úsilí čo najlepšie sa pripodobniť chudobnému, trpiacemu a milujúcemu Ježišovi Kristovi žili v prísnej klauzúre a chudobe. Členky rádu nesmeli opustiť kláštor, ako sprostredkovateľky medzi ním a okolitým svetom slúžili tzv. vonkajšie sestry. Ideál chudoby nemohli napĺňať voľným žobraním po mestách, preto vytvorili novú formu kláštorného života, bez pozemkov, majetkov a príjmov. Klára sa pokúšala dosiahnuť u pápežov schválenie prísnej chudoby (tzv. Privilégium chudoby, Privilegium paupertatis). Po vzniku nových kláštorov na severe Talianska bol rád vystavený tlaku vzdať sa požiadavky absolútnej chudoby, čo bolo cirkevnými úradmi považované pri ženských kláštoroch za nepraktické. R. 1219 vydal pápež Honorius III. regulu vypracovanú kardinálom Hugolinom de Segni (neskorší pápež Gregor IX.), ktorá povoľovala rádu vlastniť spoločný majetok, proti čomu sa Klára postavila a regulu neprijala. R. 1228 jej Gregor IX. udelil Privilégium chudoby (Privilegium paupertatis), ktoré jej a Kláštoru sv. Damiána poskytovalo možnosť žiť len z almužien (klarisky prijímali len to, čo vyžobrali bratia františkáni), bez akéhokoľvek záväzku z vlastníctva majetku. Klára na konci života osobne spísala regulu vlastného chápania františkánskej formy zasväteného života, ktorú Inocent IV. potvrdil dva dni pred jej smrťou (9. augusta 1253) pápežskou bulou Solet annuere (uchovávaná v Kláštore sv. Kláry v Assisi).

Klarisky sa rýchlo rozšírili aj do ostatných regiónov Talianska a po celej Európe, ich kláštory sa budovali spoločne s mužskými františkánskymi kláštormi, pričom františkáni boli duchovnými správcami a vodcami klarisiek. R. 1233 prišli klarisky na pozvanie sv. Anežky Českej do Prahy (z Tridentu), kde založili kláštor (dnes Kláštor sv. Anežky Českej) ako jeden z prvých v zaalpskej časti Európy; 1420 boli vyhnané husitmi a usadili sa v Týnci (dnes Panenský Týnec, okres Louny), do Prahy sa vrátili 1627. Boj o tzv. pravú regulu v 13. stor. spôsobil rozštiepenie klarisiek na viacero vetiev, väčšina kláštorov však nakoniec prijala neskoršiu, miernejšiu regulu pápeža Urbana IV. (1263), ktorý zrušil privilégium chudoby a príslušníčky kláštorov riadiacich sa touto regulou sa začali nazývať urbanky (na odlíšenie od klarisiek, ktoré sa riadili pôvodnou, prísnejšou regulou). V 15. – 16. stor. prebehlo vnútri františkánskych hnutí niekoľko reforiem, ktoré spôsobili rozštiepenie klarisiek na ďalšie rehoľné vetvy, napr. na kolektínky založené zač. 15. stor. Colette z Corbie (vl. m. Nicolette Boilletová, Boillet, *1381, †1447), ktorá zaviedla reformu v duchu požiadavky prísnej chudoby, a klarisky-kapucínky založené 1535 v Neapole Mariou Laurenciou Longovou (Longo, *asi 1463, †asi 1542), ktoré patria pod správu kapucínov (odtiaľ ich názov; uznané 1538 pápežom Pavlom III. ako tzv. kláštor najprísnejšej disciplíny sv. Kláry; kontemplatívny rád žijúci v pápežskej klauzúre).

Klarisky skladajú sľub duchovnej čistoty, poslušnosti a chudoby. Žijú predovšetkým z darov dobrodincov. Venujú sa modlitbe a kontemplácii, práci v klauzúre kláštora (obyčajne v kláštorných nemocniciach) a poskytovaniu duchovnej útechy. Rehoľný odev sa skladá z hnedého (čierneho) habitu strihaného v tvare kríža (symbolizuje Ježiša Krista), opásaného namiesto opaska (akt zanechania opaska, ktorý v stredoveku vyjadroval spoločenské postavenie, priniesol František, aby tak demonštroval svoj vzťah k chudobe) bielym cingulom s 3 uzlami (symboly chudoby, poslušnosti a čistoty) a z hnedého (čierneho, u laických sestier bieleho) závoja pokrývajúceho hlavu, obmedzujúceho úplný rozhľad do strán, čím pomáha pri koncentrácii na modlitbu. Na čele kláštora stála v minulosti abatiša, v súčasnosti predstavená (opátka). Kláštory spravidla patria pod príslušnú regionálnu konfederáciu a podliehajú vedeniu provinciála františkánov alebo miestneho diecézneho biskupa. V súčasnosti existuje vo svete okolo 750 kláštorov, v ktorých žije asi 13-tis. sestier.

Na územie Slovenska prišli klarisky na pozvanie uhorského kráľa Bela IV. R. 1239 sa usadili v Trnave, o čom svedčí listina pápeža Gregora IX. adresovaná trnavským klariskám a zmienka v listine z 1240 o udelení dôchodkov z dediny Boleráz Belom IV. Koncom 13. stor. sa usadili aj v Bratislave (komunita bola schválená 1297 pápežom Bonifácom VII.), kde im Ondrej III. daroval opustený kláštor cisterciánok, v 14. stor. pri ňom vybudovali aj kostol. R. 1782 bol rád v habsburskej monarchii dekrétom cisára Jozefa II. zrušený. V súčasnosti (od 2001) sa na Slovensku nachádza jediný kláštor klarisiek-kapucínok v Kopernici (okres Žiar nad Hronom). Klarisky zo Slovenska tvoria súčasť komunity klarisiek pôvodne obývajúcej kláštor v Paderborne (Severné Porýnie-Vestfálsko) v Nemecku, ktorá sa ako konvent 2014 presťahovala do areálu františkánskeho ženského rádu v Salzkottene, kde žije v spoločenstve s ním.

klasicizmus

klasicizmus [lat.] — umelecký sloh časovo približne vymedzený 2. pol. 17. – okolo pol. 19. stor., ktorý, hľadajúc ideálnu podobu umeleckého diela, vedome nadväzuje na klasické umenie antického Grécka a Ríma, inšpiruje sa jeho ideálmi harmónie a racionality a spravidla sa vyznačuje pevným systémom estetických pravidiel a noriem podľa klasického (antického) vzoru (→ kánon).

Klasicizmus je úzko spätý s osvietenstvom a jeho myšlienkový základ tvorí filozofický racionalizmus (R. Descartes, B. B. Spinoza, G. W. Leibniz), pričom jeho vznik a formovanie významným spôsobom ovplyvnili teoretické diela J. J. Winckelmanna (Myšlienky o nápodobe gréckych diel v maliarstve a sochárstve, Gedanken über die Nachahmung der griechischen Werke in der Malerei und Bildhauerkunst, 1755) vyzývajúceho svojich súčasníkov na priame nasledovanie gréckych vzorov, diela G. E. Lessinga (Laokoon alebo o hraniciach medzi maliarstvom a poéziou, Laokoon oder über die Grenzen der Mahlerey und Poesie, 1766) či myšlienky J. W. Goetheho.

Vznik klasicizmu ako slohu a jeho rozvíjanie podnietili aj vykopávky v Herculaneu, Pompejach, na Blízkom východe i v sev. Afrike a nové poznatky o antickej kultúre a umení minulých období. Významnú úlohu v jeho šírení i vo vývine zohrali umelecké akadémie zakladané počas 18. stor. v celej Európe, ako aj študijné cesty umelcov do Talianska (tzv. Grand Tour), najmä do Ríma (→ Rímska cena). Klasicizmus sa utváral ako antitéza baroka, pričom obidva umelecké smery majú niektoré znaky spoločné (niekde existovali popri sebe, často sa navzájom ovplyvňovali), zásadne sa však líšili v chápaní sveta. Kým barok predstavoval umenie hypertrofickej expresívnosti, vnútorného nepokoja a mystickej úzkosti, klasicizmus zdôrazňoval prioritu rozumu, disciplínu vnútorného života, ako aj podriadenosť vzorom a autorite a umeleckú pravdu hľadal v napodobňovaní prírody, pričom sa obracal k abstraktne chápaným ideálom pravdy, harmónie a krásy. Jeho hlavným cieľom vo všetkých médiách bolo vytvoriť takú ideálnu víziu (človeka a prírody) a také presvedčivé modely alebo kánon určené na napodobňovanie, ktoré by inšpirovali a poskytovali príklad svojou vznešenosťou, autoritou, racionálnosťou a pravdivosťou. Za vizuálne vyjadrenie týchto princípov bola považovaná krása. V nazeraní na ľudskú prirodzenosť smeroval klasicizmus od jedinečnosti k univerzálnosti a hľadal všeobecne platné zákony, normy a typy. Jedným z jeho zámerov bolo vytvoriť také umelecké formy, ktoré by divákovi poskytli poučenie (podnecovali ho k cnostiam) a určitým spôsobom ho duchovne pozdvihli (na rozdiel od umenia určeného na pobavenie).

Klasicizmus je založený na presvedčení, že vrcholný umelecký kánon vytvorilo práve antické umenie (presnejšie niektoré obdobia jeho vývinu, napr. klasické obdobie gréckeho umenia v období Periklovej vlády) a že princípy, na základe ktorých vznikol, je možné racionálne študovať a zmerať; na pochopenie a objavenie týchto princípov slúži práve štúdium antického umenia a klasickej literatúry. Z toho vyplývalo úsilie umelcov aplikovať tieto princípy vo svojich dielach, a dosiahnuť tak krásu antického umenia alebo sa k nej priblížiť. Napodobňovaním a kopírovaním starého umenia považovaného za dokonalé dosiahnutie krásy sa súdobí umelci mali tejto dokonalosti naučiť (obsiahnuť ju vo svojich dielach). Preto klasicistická estetika predpokladala, že umelecká dokonalosť (krása) je podriadená normám a pravidlám, ktoré je možné objaviť (prípadne stanoviť). Vznikali rôzne poetiky a kánony (N. Boileau-Despréaux, N. Poussin, W. Hogarth). Vývoj klasicizmu však nebol vždy priamo závislý od štúdia antiky (aj keď tá bola zvyčajne jeho hlavným inšpiračným zdrojom), ďalšími charakteristickými črtami klasicizmu sú otvorenosť a tvorivosť (každá generácia klasicistov pridávala výsledky svojho úsilia, mnohí umelci neskorších období vytvorili diela, ktoré slúžili ako vzory súdobého klasicizmu), ako aj kumulovanie informácií (predstavuje zásobáreň myšlienok, motívov a foriem, ktorých množstvo sa neprestajne zväčšovalo a obohacovalo v čase) a rešpektovanie tradícií. Z umeleckého hľadiska sa tento sloh v jednotlivých etapách svojho vývinu inšpiroval značne rozdielnymi fázami antickej kultúry, manierizmom i raným barokom, z čoho vyplýva aj jeho značná pluralita. Od napodobňovania antických vzorov v minulosti sa odlišoval najmä novým vedomím plurality historických slohov (čo sa ešte prehĺbilo počas 19. stor.), ktoré podnecovalo zámerné hľadanie nových foriem a spôsobov umeleckého vyjadrenia.

Klasicizmus sa v minulosti často spájal s vládnucimi vrstvami a so silnými panovníkmi (alebo s umelcami, ktorí pre nich pracovali), ktorí sa usilovali zvýšiť si prestíž vytvorením paralely medzi svojou vládou a vrcholnými obdobiami minulosti (hľadanie paralel medzi slávnou minulosťou a súčasnosťou, napr. monumentálna architektúra ako výraz imperiálnej ideológie). Vyjadrením spätosti klasicizmu s tzv. oficiálnym umením je aj prísna organizácia a kontrola umeleckej produkcie (najmä prostredníctvom umeleckých akadémií). Presadzovanie ideálu klasicizmu v umení je potom výrazom úsilia obnoviť nadosobný objektívny poriadok. Na formálnej úrovni je preň charakteristické zdôrazňovanie harmónie, umiernenosti, vyváženosti, symetrie, striedmosti (napr. vo výzdobe), jasnosti a jednoty.

Klasicizmus sa prejavil vo všetkých oblastiach umeleckej tvorby (architektúra, maliarstvo, sochárstvo, úžitkové umenie, literatúra, divadlo, hudba). Termín klasicizmus je odvodený od slova klasický (vo význame dokonalý, vrcholný, príkladný, majúci trvalú hodnotu), v európskej umeleckohistorickej literatúre má však viacero významov a nepoužíva sa vždy len na označenie určitej umeleckej epochy.

V architektúre a vo výtvarnom umení sa v strednej Európe ako klasicizmus označuje celistvý sloh približne v období 1760 – 1830. V umeleckohistorickej literatúre sa však ako klasicizmus (klasicizmus chápaný ako umelecký princíp) označujú všetky tendencie prítomné v rozličných umeleckých smeroch, hnutiach, štýloch, myšlienkových postojoch a tradíciách západoeurópskeho umenia od obdobia antiky až po súčasnosť, ktorého základom je návrat ku klasickému antickému umeniu.

V jednotlivých štátoch Európy mal klasicizmus niekoľko fáz: vo Francúzsku sa ako klasicizmus označuje umenie 17. stor. a ako neoklasicizmus umenie od pol. 18. stor. (vrátane štýlu Louis-seize, 70. – 90. roky 18. stor., a empíru, 10. – 30. roky 19. stor.), v Anglicku ako klasicizmus umenie a architektúra od 1713 a ako neoklasicizmus výtvarné umenie od obdobia okolo 1750, v Nemecku ako klasicizmus umenie od poslednej tretiny 18. stor. (vrátane tzv. rokokoklasicizmu) až 1. pol. 18. stor. a ako neoklasicizmus umenie konca 19. stor. (v rámci historizmu). V strednej Európe sa názory na uplatňovanie termínu neoklasicizmus rôznia, vo všeobecnosti je prepojený s paralelne sa rozvíjajúcim romantizmom. Na Slovensku sa ako neoklasicizmus označuje jeden z neoslohov historizmu 2. pol. 19. stor. – zač. 20. stor., v súčasnosti však aj v slovenskej odbornej literatúre začína prevažovať tendencia označovať ako neoklasicizmus architektúru a vybrané umelecké diela približne vymedzené poslednou tretinou 18. stor. až 1. pol. 19. stor.

Klasicizmus ako umelecký princíp je známy od obdobia antiky (aj keď sa ako klasicizmus začal označovať až neskôr), menil a vyvíjal sa zároveň s rozširovaním poznania antického umenia a kultúry a v európskej kultúre je prítomný v mnohých podobách až do súčasnosti. V dejinách umenia bol protikladný subjektívnejším slohom (napr. dynamickému baroku alebo rokoku). Klasicizujúce tendencie sa prvýkrát uplatnili v období helenizmu, keď sa umelci na dvore Alexandra III. Veľkého snažili vytvoriť reprezentačný štýl priamo vychádzajúci z gréckeho umenia klasického obdobia považovaného už vtedy za vrchol umeleckej tvorby. Nadviazať na grécke umenie klasického obdobia sa usilovali aj umelci v antickom Ríme v období vlády cisára Augusta (vtedajšie výtvarné umenie a architektúra sa označujú ako augustovský klasicizmus), klasicizujúce tendencie sa objavili v umení aj v období vlády cisára Hadriána (117 – 138 n. l.). Od obdobia raného stredoveku boli návraty k antickému umeniu prítomné a silné najmä v krajinách, kde sa zachovalo množstvo antických pamiatok. Kľúčovú úlohu vo vývine klasicizmu a v sprostredkúvaní klasickej antickej kultúry mala Byzantská ríša. V byzantskom umení boli od jeho vzniku imitované klasické vzory, pričom vzniklo viacero klasicizujúcich štýlov. Významný je aj vplyv byzantského umenia na umenie záp. Európy. Umenie v období vlády Karola Veľkého je označované ako karolovská renesancia (→ karolovské umenie), pričom štýlovo má znaky klasicizmu, ale aj ako otonská architektúra a výtvarné umenie (otonská renesancia). Klasicizujúce tendencie v umení sa prejavili aj v 12. stor. vo Francúzsku, v Taliansku a na Sicílii (označuje sa aj ako renesancia 12. stor.). Záujem o antiku a jej štúdium sa v 15. stor. stali v Taliansku hlavným zdrojom formovania umenia, pričom tento programový návrat k antike býva označovaný ako renesancia. Diela viacerých umelcov (najmä Raffaela a Michelangela Buonarrotiho, v architektúre diela A. Palladia), ktoré vznikli v období vrcholnej renesancie, sa svojou nadčasovosťou a ideálnymi, jasnými formami stali štandardom, ktorý napodobňovali nasledujúce generácie. Klasicizmus v období baroka sa označuje ako barokový klasicizmus alebo ako klasicizujúci barok, pričom od obdobia raného baroka predstavoval hlavný štýlový prúd. V 17. stor. patril k najvýznamnejším predstaviteľom klasicizmu N. Poussin, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil súdobé francúzske umenie (je považovaný za zakladateľa francúzskeho klasicizmu). Architektonický štýl, ktorý sa po 1620 rozšíril v Holandsku, sa označuje ako holandský klasicizmus (→ holandská architektúra). Klasicizmus ako umelecký princíp sa prejavil aj v umení a architektúre na zač. 20. stor., napr. dielami N. Poussina bola ovplyvnená tvorba P. Cézanna, klasicizujúce tendencie sú prítomné v dielach P. Picassa, F. Légera, J. Grisa, A. Deraina, G. de Chirica, A. Maillola, H. Matissa a i. V architektúre a v úžitkovom umení sa klasicizmus prejavil v prúde geometrickej secesie či v raných dielach väčšiny najvýznamnejších tvorcov modernej architektúry (A. Loos, L. Mies van der Rohe, V. Gropius). Princípy a formy klasicizmu boli silno prítomné aj v architektúre a vo výtvarnom umení v Taliansku a Nemecku v období fašistických diktatúr (prejavil sa aj v architektúre obdobia vojnovej Slovenskej republike) i v socialistickom realizme v ZSSR a v štátoch, ktoré boli pod jeho vplyvom (najmä v 30. – 50. rokoch 20. stor.). Zatiaľ posledná vlna európskeho klasicizmu sa prejavila v umení a architektúre postmodernizmu.

Klasicizmus (neoklasicizmus) sa začal formovať v pol. 18. stor. v Ríme, ktorý patril k jeho najvýznamnejším centrám počas celého 18. stor. i v 1. pol. 19. stor. Stretávali sa tam zberatelia, patróni umenia a najprogresívnejší súdobí umelci a dizajnéri. V 2. pol. 18. stor. sa stal medzinárodným slohom a presadil sa v Spojenom kráľovstve a vo Francúzsku, pričom hlavnými centrami boli Londýn a Paríž, následne sa rozšíril do strednej a sev. Európy, Ruska i do Sev. Ameriky a v prvých desaťročiach 19. stor. sa stal dominujúcim umeleckým slohom vo všetkých európskych krajinách i v Sev. Amerike. Nadviazal na klasicizujúce tendencie predchádzajúcich období a jeho zámerom bolo nájsť či vytvoriť nadčasový spôsob umeleckého vyjadrenia (tzv. pravý štýl). Z umeleckého hľadiska sa tento sloh v jednotlivých etapách svojho vývinu inšpiroval značne rozdielnymi fázami antickej kultúry, manierizmom i raným barokom, z čoho vyplýva aj jeho značná rozmanitosť. V súčasnosti je vnímaný ako súčasť širšieho prúdu súdobého romantizmu, resp. ako prvá fáza romantizujúceho historizmu. Na vzťah medzi klasicizmom a romantizmom existujú rozdielne názory, je ťažké ich od seba odlíšiť, preto sa používa aj termín romantický klasicizmus. Pre obidva smery je charakteristická inšpirácia minulosťou. Inšpirácie antikou boli totiž spracúvané v podobnom duchu ako inšpirácie gotikou (neogotika, Gothic Revival) alebo ázijským umením (chinoizéria, japonizmus). Romantické prvky (napr. v záhradnej architektúre) tvoria ako jedna z tendencií širší prúd klasicizmu, a, naopak, v umení a architektúre romantizmu a historizmu možno nájsť množstvo foriem a prvkov, ktoré sú typické pre klasicizmus. Mnohí výtvarní umelci i architekti z obdobia romantizmu i historizmu hľadali a čerpali inšpiráciu v antickom umení.

V architektúre je typické uplatnenie antikizujúcich motívov a zároveň dôraz na funkčnosť. Zdrojom foriem bola rímska i grécka antická architektúra (na stavbách sa uplatnili dórsky, iónsky a korintský stavebný kánon). Ideálmi v klasicistickej architektúre boli ušľachtilosť proporcií, harmónia, jednoduchosť tvarov, strohosť fasád a racionalizmus dispozícií. Uplatnili sa tektonika nosného muriva, architrávový systém (tektonický princíp podpory a bremena) i ploché klenby. Architektonická kompozícia hmôt stavieb zdôrazňovala vyváženosť a harmóniu celku (objem a pôdorys stavby sú kompaktnejšie a riešené ako jednoduché geometrické tvary). Pokoj, vyváženosť a monumentálnosť mali evokovať antickú architektúru. V kompozíciách prevládali symetria a priame línie, typické boli nízke proporcie stavieb a tlmená farebnosť. K obľúbeným architektonickým formám patrili portikus, kolonáda, trojuholníkové štíty, stĺpy, pilastre, festóny, rustika, kazetové stropy a i. odvodené zo štúdia antických stavieb, z archeologických vykopávok i z teoretickej literatúry o architektúre (najväčší vplyv mali Vitruvius a A. Palladio). Achitektúru významne ovplyvnili aj myšlienky J.-J. Rousseaua, ktorý požadoval návrat k prírodnému stavu a pravekú chatu postavenú z kmeňov stromov považoval za základný architektonický model, čo sa prejavovalo uplatňovaním jednoduchých geometrických tvarov. Používali sa nové technologické postupy a stavebné technológie (napr. železné alebo liatinové stavebné konštrukcie). Od 1770 sa vo viacerých krajinách intenzívne rozvíjala výučba architektúry (napr. využitie deskriptívnej geometrie a nový spôsob spracovania projektov), čo úzko súviselo so šírením nových myšlienok i s príklonom k architektúre ako vednému odboru. Mnohí významní neoklasicistickí architekti uplatňovali v tvorbe prvky viacerých štýlov (najmä v 19. stor.).

K hlavným stavebným typom patrili veľké reprezentačné verejné budovy (napr. súdy, divadlá, múzeá), hospodárske a účelové budovy, nemocnice, školy, vedecké ústavy, väznice, šľachtické vidiecke sídla, mestské paláce, vily i obytné meštianske nájomné domy, ale aj rôzne stavby určené na zábavu a odpočinok. Rozvíjala sa aj sakrálna a memoriálna architektúra (kostoly, triumfálne oblúky, pamätníky). V sakrálnej architektúre bol od pol. 18. stor. často napodobňovaným vzorom Pantheon v Ríme (spojenie centrálnej rotundy a portika chrámovej fasády). Populárne bolo zakladanie verejných parkov (napr. na mieste hradieb) s drobnými architektúrami. Klasicizmus sa uplatnil aj vo fortifikačnej architektúre (novozakladané vojenské pevnostné mestá).

Jedným z najvýraznejších prejavov klasicizmu bol súdobý urbanizmus, ktorý nadviazal najmä na renesančné vzory a ovplyvnili ho predovšetkým myšlienky osvietenstva. V období klasicizmu väčšina európskych miest stratila stredoveký charakter a bola prestavaná na základe klasicistických princípov. Dôraz sa kládol na celkovú kompozíciu, funkčnosť, ale aj na presvetlenie a prevzdušnenie mestských priestorov, na bezpečnosť a zdravie obyvateľstva, ako aj na rovnosť, čo sa prejavilo napr. v rovnakých fasádach obytných stavieb, čo malo eliminovať sociálne rozdiely. Typické boli symetrická uličná sieť, prehľadné uličné osi zvyčajne s novými alebo so staršími dominantami v ďalekom osovom pohľade. Vznikli mnohé utopické urbanistické projekty, ktoré neboli realizované. Klasicistický urbanizmus sa rozvíjal najmä vo Francúzsku, v Rusku, USA a Spojenom kráľovstve.

Vo Francúzsku sa klasicizmus (neoklasicizmus) prejavil na niektorých stavbách už v 1. pol. 18. stor. Nadviazal na silnú lokálnu klasicistickú tradíciu zo 17. stor. (napr. na diela F. Mansarta). Jednotlivé vývinové fázy francúzskeho klasicizmu sa označujú vlastnými, francúzskymi názvami, čo súvisí najmä s politickou situáciou, napr. najranejšia fáza klasicizmu sa nazýva goût grec (grécky štýl), prechod medzi rokokom a klasicizmom štýl Louis-seize (štýl Ľudovíta XVI., aj strohý klasicizmus), ďalej napr. štýl Directoire (→ Direktórium), štýl Consulat či empír; všetky tieto štýly sa súhrnne označujú ako neoklasicizmus.

K najvýznamnejším predstaviteľom raného klasicizmu patrili Jacques IV. Ange Gabriel (→ Gabrielovci) a Pierre Contant d’Ivry (*1698, †1777), ktorý vytvoril nerealizovaný projekt kostola Église de la Madeleine v Paríži (1761). Za jednu z najvýznamnejších stavieb je považovaný Panthéon v Paríži postavený 1764 – 90 J. G. Soufflotom. Má pôdorys gréckeho kríža a kupolu na vysokom tambure v krížení, viacerými architektonickými inováciami predstavoval model sakrálnej architektúry. K významným architektom patrili aj Charles de Wailly (*1730, †1798) a C. N. Ledoux, ktorého diela sa vyznačujú harmóniou i citom pre jednoduché geometrické formy (napr. solivar Saline Royale v Arc-et-Senans, 1775 – 79; čiastočne realizovaný projekt utopického mesta). Klasicizmus sa uplatnil najmä na verejných budovách (napr. divadlo Théâtre de L’Odéon v Paríži, 1779 – 82, Ch. de Wailly; Chirurgická škola, 1769 – 74 v Paríži) i na šľachtických sídlach (napr. zámok Bénouville pri Caen, C. N. Ledoux, od 1768). Francúzski architekti, ktorí zväčša študovali na akadémii (Académie royale d’architecture, založená 1671, zatvorená 1793, jej pokračovateľkou je od 1816 Académie des beaux-arts, v súčasnosti súčasť Francúzskeho inštitútu) v Paríži, sa významnou mierou podieľali na šírení myšlienok klasicizmu v celej Európe, často boli pozývaní do zahraničia, kde pracovali pre panovníkov a šľachtu, a svoje architektonické návrhy šírili prostredníctvom grafiky a vedeckých publikácií, naopak, do Francúzska prichádzali od 2. pol. 18. stor. študovať mnohí architekti zo zahraničia.

Najvýznamnejším predstaviteľom tzv. revolučnej architektúry, ktorá vyjadrovala ideály Francúzskej revolúcie, bol É. L. Boullée, tvorca viacerých utopických architektonických projektov založených na jednoduchých geometrických formách (návrh kenotafu I. Newtona, 1784 – 85). V období Francúzskej revolúcie sa klasicizmus stal oficiálnym slohom. Revolučná architektúra sa usilovala oslobodiť od zložitých architektonických foriem minulosti a využívať jednoduché architektonické formy, typické sú pre ňu monumentálnosť a úsilie o symbolické vyjadrenie. V poslednej fáze revolúcie sa rozšíril štýl Directoire, v 1. štvrtine 19. stor. v období Prvého cisárstva empír. Prísne formy gréckeho antického umenia boli vystriedané formami umenia cisárskeho Ríma, ktoré sa uplatnili v tvorbe monumentálnych urbanistických projektov i nábytku a interiérových dekorácií (politicky motivovaný klasicizmus so zámerom propagovať absolutizmus). Viaceré monumentálne stavby, ktoré vtedy vznikli, mali priamo evokovať cisársky Rím (napr. Víťazný oblúk na Námestí Ch. de Gaulla v Paríži, 1806 – 36, J.-F. T. Chalgrin; Víťazný oblúk na Námestí Carrousel v Paríži, 1806 – 08, Ch. Percier a P. F. L. Fontaine; triumfálny stĺp na Námestí Vendôme v Paríži, 1810). K najvýznamnejším architektom 1. pol. 19. stor. patrili J.-F. T. Chalgrin, P. F. L. Fontaine a Pierre Alexandre Vignon (*1763, †1828). K najvýznamnejším sakrálnym stavbám patrí kostol Église de la Madeleine v Paríži (1807 – 42, P.-A. Vignon), ktorý má podobu gréckeho korintského periptera a v interiéri je zaklenutý sériou kupol.

V Spojenom kráľovstve sa klasicizmus (neoklasicizmus) prejavil už na začiatku 18. stor. vznikom viacerých umeleckých štýlov, ktoré sa označujú rozličnými názvami. Strohé formy odvodené z antiky vyhovovali vkusu aristokracie viac ako barok, ktorý sa navyše spájal s katolíckymi krajinami. Hlavnými stavebnými typmi boli šľachtické sídlo a meštiansky obytný dom, vzniklo aj množstvo verejných budov. V 18. stor. sa architektonické experimenty s rozličnými štýlmi rozvíjali najmä v drobnej záhradnej architektúre, ktorá bola súčasťou rozsiahlych parkov pri šľachtických sídlach. V 1. štvrtine 18. stor. sa rozšíril palladianizmus, ktorý bol vnímaný ako typický britský architektonický štýl (v kontraste s bujnosťou kontinentálneho baroka) a čerpal z diel A. Palladia. Viaceré umelecké štýly (často rozdielneho charakteru) 18. stor., ktoré sa rozvíjali v architektúre, interiérovom dizajne a v úžitkovom umení a ktorých hlavným zdrojom inšpirácie bol klasicizmus, sa súhrnne nazývajú georgiánsky štýl (Georgian style, aj jurajovský štýl; rozšírený aj v britských kolóniách v Sev. Amerike, Indii a v Austrálii). V interiérovom dizajne 18. stor. boli obľúbené aj štýly priamo vychádzajúce z antického umenia (napr. pompejský alebo etruský štýl). Koncom 18. stor. sa rozšíril štýl Regency (Regenstvo), ktorý mal formálne blízko k francúzskemu empíru a bol populárny v období okolo 1790 – 1830. Na začiatku 19. stor. sa rozšíril štýl inšpirovaný gréckou antickou architektúrou, nazývaný Greek Revival. K priekopníkom klasicizmu patril archeológ, architekt a výtvarný umelec James Athenian Stuart (*1713, †1788). K najvýznamnejším predstaviteľom patrili W. Chambers, R. Adam, J. Soane a J. Nash. Každý z nich vytvoril originálny štýl, ktorý ovplyvnil architektúru i výtvarné umenie. K najvýznamnejším klasicistickým stavbám patrila budova Bank of England v Londýne (1788 – 1830/33, deštruovaná v 20. rokoch 20. stor.), ktorú navrhol J. Soane. K významným príkladom klasicizmu patria aj kostol Saint Martin in the Fields v Londýne (1722 – 26, J. Gibbs), Radcliffova knižnica v Oxforde (1737 – 48, J. Gibbs), Somerset House v Londýne (1776-zač. 19. stor., W. Chambers), obytné domy Cumberland Terrace v Londýne (1826, J. Nash a James Thomson, *1800, †1883), kostol Saint Pancras New Church v Londýne (1819 – 22), Britské múzeum v Londýne (1842 – 47, Robert Smirke, *1781, †1867) a i. K najvýznamnejším realizáciám patria aj interiéry šľachtického sídla Syon House v Brentforde, ktoré v 60. rokoch 18. stor. navrhol R. Adam.

V Taliansku bol najvýznamnejším centrom klasicistickej architektúry Rím, kde sa v 1. pol. 18. stor. o. i. výrazne zmenil dobový vkus (odklon od berniniovského a borominiovského baroka smerom k architektúre založenej na prísnom dodržiavaní vitruviovských princípov) a myšlienky klasicizmu sa odtiaľ šírili do celej Európy. Kľúčovú úlohu vo vývine klasicizmu zohrali Akadémia sv. Lukáša (Accademia di San Luca, založená 1577 v Ríme) a Francúzska akadémia v Ríme (Académie de France à Rome, založená 1666), kde sa stretávali a vymieňali si názory mladí architekti z viacerých krajín. Veľký vplyv mala populárna grafická tvorba architekta G. B. Piranesiho, ktorý vytvoril nový spôsob vnímania antických pamiatok (nielen gréckych a rímskych, ale aj etruských a egyptských). V 2. pol. 18. stor. vyniklo ako centrum Miláno, kde vzniklo množstvo stavieb a prejavil sa tam aj vplyv súdobej viedenskej a v 1. štvrtine 19. stor. aj napoleonskej architektúry (napr. regulačný plán výstavby mesta z 1807; návrhy na námestie Foro Bonaparte, 1800). K najvýznamnejším architektom patrili Giuseppe Piermarini (*1734, †1808), ku ktorého najvýznamnejším stavbám v Miláne patria divadlo La Scala (1776 – 78) a palác Palazzo Belgioioso (1772 – 81), Luigi Cagnola (*1762, †1833), ktorý v Miláne navrhol triumfálnu bránu Porta Ticinese (1801 – 14) a triumfálny oblúk Arco della Pace (nazývaný aj Porta Sempione, 1806 – 38). K najvýznamnejším stavbám patria aj monumentálne námestie obkolesené kolonádou s kostolom San Francesco di Paola, pôvodne nazývané Foro Murat (aj Foro Ferdinandeo, dnes Piazza dell Plebiscito, 1809 – 36), v Neapole, kostol Chiesa di Gran Madre de Dio v Turíne (1818), kostol San Carlo al Corso v Miláne (1832 – 47) a kostol Tempio Canoviano v Possagne (1819 – 33), ktorý navrhol sochár A. Canova v spolupráci s architektom Giovannim Antoniom Selvom (*1751, †1819).

V Španielsku sa klasicizmus (neoklasicizmus) stal oficiálnym štátnym slohom už v pol. 18. stor. a v španielskej architektúre dominoval do 40. rokov 19. stor. Na jeho šírení sa významnou mierou podieľala Kráľovská akadémia krásnych umení sv. Ferdinanda (španielsky Real Academia de las Tres Nobles Artes de San Fernando, založená 1752 v Madride podľa vzoru francúzskych a rímskych akadémií), ktorá kontrolovala a usmerňovala umeleckú produkciu v celej krajine. Klasicistickú architektúru intenzívne presadzoval aj kráľovský dvor. Od 2. pol. 18. stor. sa presadili francúzske a talianske vzory a na kráľovskom dvore pôsobilo viacero zahraničných umelcov. Zdrojom inšpirácie bola aj strohá architektúra El Escorialu, ktorá bola považovaná za národnú (→ desornamentado). Prechod od baroka ku klasicizmu sa prejavil v tvorbe Venturu Rodrígueza (*1717, †1785), ktorý o. i. navrhol fasádu katedrály v Pamplone (1783) a konvent augustiniánskych misionárov Filipín vo Valladolide (1760). Najvýznamnejšiu úlohu v šírení klasicizmu zohral architekt J. de Villanueva, ku ktorého najvýznamnejším stavbám patria múzeum Prado (1785 – 1819) a astronomické observatórium v Madride (1790 – 1808). V 2. pol. 18. stor. boli prestavané aj viaceré kráľovské rezidencie v okolí Madridu, pri ktorých vznikli rozsiahle záhrady s drobnou architektúrou. Vznikli aj viaceré významné urbanistické návrhy ovplyvnené myšlienkami osvietenstva, na základe ktorých boli prestavané niektoré mestá (napr. od 60. rokov 18. stor. Madrid).

Klasicizmus (neoklasicizmus) sa od pol. 18. stor. rozšíril aj v Portugalsku. Prejavil sa v urbanistickej koncepcii a na architektúre v Lisabone, ktorý bol 1755 zničený zemetrasením a následne znovuvystavaný. K najvýznamnejším stavbám patria kostol Basilica da Estrela (1779 – 92), divadlo Teatro Nacional de São Carlos (1793) a palác Palácio da Ajuda (1802 – 35) v Lisabone, budova burzy v Oporte (1842) a palác Palácio dos Séteais v Sintre (od 1787).

V Nemecku sa klasicistická architektúra rozvíjala v období 2. pol. 18. – 1. pol. 19. stor., ktoré bolo z hľadiska vývinu nemeckej architektúry kľúčovým (boli položené základy vývinu architektúry 2. pol. 19. stor., na ktoré nadviazala moderná európska architektúra 1. pol. 20. stor.). Architektúra bola vo významnej miere ovplyvnená vedeckovýskumnou činnosťou nemeckých archeológov a architektov (napr. Carl Haller von Hallerstein, *1774, †1817; J. J. Winckelmann; G. Semper; L. von Klenze a i.), ktorí priamo skúmali grécku antickú architektúru. Vzniklo množstvo vedeckých publikácií a periodík o architektúre, ktoré významným spôsobom ovplyvnili jej vývin, v 1. pol. 19. stor. boli položené základy moderného architektonického školstva (architektúra sa od pol. 18. stor. vyučovala na akadémiách, v 1. pol. 19. stor. vzniklo množstvo polytechnických škôl a technických univerzít, napr. 1825 v Karlsruhe, 1826 v Darmstadte, 1827 v Mníchove a 1828 v Drážďanoch, kde sa vyučovala). Hlavnými centrami sa stali Berlín (najmä koncom 18. stor.) a Mníchov (v období vlády bavorského kráľa Ľudovíta I.). V klasicistickom štýle boli budované najmä verejné stavby (divadlá a osobitne múzeá, napr. dnešné Altes Museum v Berlíne, 1823 – 30, K. F. Schinkel; Glyptotéka v Mníchove, 1816 – 30, L. von Klenze), pamätníky (napr. Walhalla pri Regensburgu, 1830 – 42, L. von Klenze) i sakrálne stavby. K najvýznamnejším predstaviteľom raného klasicizmu patrili P. M. d’Ixnard a G. W. von Knobelsdorf, ktorého diela boli ovplyvnené palladianizmom i francúzskym klasicizmom. K významným architektom patrili K. F. Schinkel, C. G. Langhans (autor Brandenburskej brány v Berlíne), L. von Klenze, Johann Jakob Friedrich Weinbrenner (*1766, †1826), Georg Friedrich Ziebland (*1800, †1873), Simon Louis du Ry (*1726, †1799) a Georg Moller (*1784, †1852).

Klasicizmus sa rozšíril v poslednej tretine 18. stor. aj v sev. štátoch USA. Klasicistická architektúra sa tam stala nositeľkou ideí novozaloženej republiky. V britských kolóniách sa objavila už koncom 17. stor. a výrazne ju ovplyvnila súdobá anglická (najmä diela Ch. Wrena a J. Gibbsa) a holandská architektúra. V 18. stor. sa nový sloh šíril aj prostredníctvom francúzskych architektov. Kľúčovú úlohu v presadení klasicizmu zohral priekopník americkej architektúry T. Jefferson, ktorého diela nadviazali na palladianizmus i na súdobú francúzsku architektúru. Tzv. federálny štýl (Federal Style) sa rozvíjal v období okolo 1780 – 1830 a uplatnil sa najmä na verejných stavbách. K významným architektom patril aj Charles Bulfinch (*1763, †1844), ktorý sa inšpiroval dielami W. Chambersa a R. Adama a v Bostone navrhol množstvo rezidencií bohatých obchodníkov, ktoré sa stali prototypom súkromných domov. K najvýznamnejším klasicistickým urbanistickým projektom patrilo založenie Washingtonu (1790), ktorého plán navrhol francúzsky architekt a inžinier Pierre Charles L’Enfant (*1754, †1825) s T. Jeffersonom. Jeho základom je pravouhlá uličná sieť, ktorú pretínajú diagonály spájajúce najvýznamnejšie budovy. Vo Washingtone postupne vznikli aj najvýznamnejšie klasicistické stavby Biely dom (1792 – 1803, J. Hoban) a Kapitol (1793 – 1830; William Thornton, *1759, †1828; B. H. Latrobe). B. H. Latrobe zohral významnú úlohu v šírení štýlu Greek Revival, ktorý sa niekedy označuje aj ako rímsky klasicizmus. K významným architektom patrili aj Robert Mills (*1781, †1855), ktorého diela sú charakteristické racionalizmom a pragmatizmom (kostol Monumental Church, Richmond, 1812 – 14), a William Strickland (*1788, †1854), ktorého diela sa vyznačujú eleganciou (Second Bank of the United States, Philadelphia, 1818 – 24).

V Rusku sa klasicizmus rozšíril za Kataríny II. Veľkej, ktorej vláda reprezentovala myšlienky osvietenského absolutizmu, ktorých vyjadrením boli aj architektúra a urbanizmus. Pôsobili tam viacerí zahraniční architekti, mnohí ruskí architekti študovali vo Francúzsku alebo v iných európskych krajinách, živé boli aj ich kontakty s Rímom. Klasicizmus sa uplatnil predovšetkým na verejných stavbách (najmä na sídlach rozličných inštitúcií), sakrálnej architektúre, šľachtických mestských palácoch, vidieckych sídlach i na obytnej architektúre a v urbanizme. V 1. pol. 18. stor. sa rozšírila architektúra čerpajúca zo súdobého vývinu vo viacerých európskych krajinách, pričom sa uplatnili rozličné (často protichodné) architektonické koncepcie (silný bol vplyv francúzskej a anglickej architektúry). K najvýznamnejším realizáciám patrilo viacero verejných budov v Petrohrade (Sankt Peterburgu) a v Moskve, odkiaľ sa klasicizmus rozšíril aj do provincií. Významnú úlohu zohrávala Cárska akadémia umení v Petrohrade (založená 1757), ktorej budova (1765 – 88) patrí k najvýznamnejším raným realizáciám ruského klasicizmu. K predstaviteľom raného klasicizmu v Rusku patrili francúzsky architekt Jean-Baptiste Vallin de la Mothe (*1729, †1800), ktorý o. i. navrhol aj Malú Ermitáž (1764 – 75), a Jurij Matvejevič Feľten (*1730, †1830), ktorý o. i. navrhol Veľkú Ermitáž (1771 – 87) a Arménsku katedrálu (1771 – 80) v Petrohrade. K najvýznamnejším architektom neskoršieho obdobia patrili V. I. Baženov a I. J. Starov, ktorí študovali u Ch. de Waillyho, M. F. Kazakov, A. N. Voronichin a Andrejan Dimitrijevič Zacharov (*1761, †1811). Jedným z najväčších projektov bola klasicistická prestavba Moskvy (plán navrhol francúzsky architekt pôsobiaci v Rusku Nicolas Legrand, *1741, †1791), a hoci sa urbanistická prestavba úplne nezrealizovala, charakter mesta sa výrazne zmenil a vzniklo tam množstvo nových stavieb, z ktorých najvýznamnejšie navrhli V. I. Baženov (návrhy na prestavbu Kremľa, 1767 – 75; Paškovov palác, 1784 – 86) a M. F. Kazakov (budova univerzity, 1782 – 93). Inšpirácia antikou sa prejavila v dielach škótskeho architekta Ch. Camerona (napr. Cameronova galéria v komplexe Carskoje Selo v meste Puškin, 1783 – 86; palác v letnom sídle cárov v Pavlovsku neďaleko Puškina, 1781 – 96) a talianskeho architekta G. Quarenghiho (Alexandrovský palác v Carskom Sele, 1792 – 96). K významným zahraničným architektom pôsobiacim v Rusku patrili aj talianski architekti C. I. Rossi a Vincenzo Brenna (*1747, †1820), švajčiarsky architekt Domenico Gilardi (*1785, †1845), francúzsky architekt Auguste Ricard de Montferrand (*1786, †1858) a i. Klasicizmus dominoval v ruskej architektúre počas 1. pol. 19. stor. (19. stor. sa v ruskej architektúre nazýva aj európskym storočím) a doznieval až začiatkom 20. stor. (v rámci historizmu). K najvýznamnejším klasicistickým stavbám patria Katedrála Kazanskej Panny Márie (1800 – 11, A. N. Voronichin), budova admirality (1806 – 23, A. D. Zacharov), budova Senátu a Synody (1829 – 34, C. I. Rossi), Katedrála Sv. Trojice (Troická; 1827 – 35) a Katedrála sv. Izáka (1818 – 53, A. R. de Montferrand) v Petrohrade, ako aj palác Šeremetevovcov v Ostankine (dnes súčasť Moskvy; 1791 – 98, G. Quarenghi).

Vo Švédsku sa klasicizmus rozšíril počas vlády Gustáva III. (1771 – 92), ktorý bol významným patrónom umenia a architektury, a preto je raný klasicizmus vo Švédsku nazývaný aj gustávovský (aj gustaviánsky) štýl. K významným stavbám patria palácové divadlo v Gripsholme (1781, prestavané 1786 podľa vzoru divadla v Herculaneu) a Linnéanum v Uppsale (1788). V Dánsku sa klasicizmus rozšíril v 2. pol. 18. stor. (napr. Kaplnka Frederika V. v katedrále v Roskilde, 1774, podľa návrhu Caspara Frederica Harsdorffa, *1735, †1799). K najvýznamnejším predstaviteľom patril Ch. F. Hansen, ktorý o. i. navrhol aj kostol Vor Frue Kirke v Kodani (1817 – 29). K najvýznamnejším reprezentantom klasicizmu vo Fínsku (→ fínska architektúra) patril Carl Ludwig Engel (*1778, †1840), autor najvýznamnejšej stavby – Katedrály sv. Mikuláša v Helsinkách (1830 – 52).

V Poľsku sa klasicizmus začal rozvíjať v období vlády Stanislava II. Augusta Poniatowského, keď v rámci celej kultúry zaznamenala výrazný rozvoj aj architektúra (raná fáza klasicistickej architektúry sa nazýva aj stanislavovský štýl). Najvýznamnejším centrom bola Varšava. Vplyv súdobej francúzskej architektúry sa prejavil približne od 1770 v sakrálnej architektúre i na stavbách šľachtických sídel. Okrem domácich (napr. Efraim Szreger, *1727, †1783) tam pôsobili aj zahraniční architekti, napr. taliansky architekt Domenico Merlini (*1730, †1797). K najvýznamnejším architektom patril Szymon Bogumił Zug (*1733, †1807), ktorý pracoval pre šľachtu i pre bohatú buržoáziu a navrhoval najmä zámky a paláce. K jeho najvýznamnejším dielam patrí evanjelický Kostol Sv. Trojice vo Varšave (1777 – 81). K významným architektom patrili aj Jan Chrystian Kamsetzer (*1753, †1795), ktorého štýl sa vyznačuje eleganciou a jasnosťou (palác Tyszkiewiczovcov, 1786 – 92, Varšava), a Chrystian Piotr Aigner (*1756, †1841), ktorého štýl bol ovplyvnený palladianizmom (Kostol sv. Anny, 1786 – 88, Varšava; Palác Marinky, 1791 – 96, Puławy; Kostol sv. Alexandra, 1818 – 26, Varšava). K najvýznamnejším stavbám 18. stor. patria palác Łazienky (1784 – 85, D. Merlini) a palác Królikarnia (1782 – 86, D. Merlini) vo Varšave a zámok v Jabłonnej (1775 – 79, D. Merlini), k najvýznamnejším realizáciám v 19. stor. patrí Veľké divadlo vo Varšave (1825 – 33, deštruované 1939, rekonštruované v 2. pol. 20. stor.), ktoré navrhol najvýznamnejší predstaviteľ klasicistickej architektúry 1. pol. 19. stor. v Poľsku, taliansky architekt Antonio Corazzi (*1792, †1877).

V Rakúsku sa klasicizmus začal rozvíjať v pol. 18. stor. a úzko súvisel s upevňovaním osvietenského absolutizmu počas vlády Márie Terézie a Jozefa II. K zmene dobového vkusu dochádzalo postupne, a to najmä od 60. rokov 18. stor. Najvýznamnejším centrom bola Viedeň, odkiaľ prenikali nové, progresívne umelecké názory do celej monarchie. Hlavným zdrojom inšpirácie boli francúzska a ku koncu 18. stor. aj anglická architektúra (najmä šľachtické sídla s rozsiahlymi parkovými úpravami a s drobnou architektúrou). Celá 2. pol. 18. stor. bola obdobím štýlovej plurality a syntézy umeleckých druhov, popri doznievajúcom baroku sa rozvíjal klasicizmus importovaný najmä z Francúzska, ako aj rokoko a rozličné smery vychádzajúce z neho (napr. Vorklassik, miestna viedenská klasicistická reakcia na barok). Architekt niekedy na jednom diele použil prvky z viacerých súdobých štýlových tendencií. Okolo 1750 sa začala presadzovať nová generácia architektov, pre ktorých diela je charakteristický prechod k tzv. barokovému klasicizmu. Prvky francúzskej architektúry obdobia osvietenstva priniesol do str. Európy J.-N. Jadot de Ville-Issey. K významným predstaviteľom raného klasicizmu patrili taliansko rakúsky architekt Nikolaus Franz Leonhard von Pacassi (*1716, †1790) a F. A. Hillebrandt. Najvplyvnejším architektom v období vlády Jozefa II. bol francúzsky architekt Marcellus Amandus Isidore Canevale (*1730, †1786), ktorý navrhoval najmä verejné budovy (nemocnica Allgemeines Krankenhaus, 1783 – 84, a lekárska akadémia Josephinum, 1783 – 85, vo Viedni). K významným architektom tohto obdobia patril aj Johann Ferdinand Hetzendorf von Hohenberg (*1733, †1816). V 1. štvrtine 19. stor. sa popri dominujúcom klasicizme objavila aj romantická neogotika, opätovne sa prejavil záujem o taliansku renesančnú a súdobú architektúru i o palladianizmus. V 2. štvrtine 19. stor. sa rozvíjal biedermeier (nazývaný aj meštiansky empír), ktorý sa prejavil aj v architektúre. K významným predstaviteľom vrcholného klasicizmu (okolo 1790 – 1. štvrtina 19. stor.), ktorý bol oficiálnym štýlom cisárskeho dvora a vyznačuje sa monumentálnosťou a pompéznosťou, patrili belgicko rakúsky architekt Louis Montoyer (*okolo 1749, †1811), francúzsky architekt Karl (Charles von) Moreau (*1758, †1840), Johann Nepomuk Aman (*1765, †1834), A. Pichl, a najmä Joseph Georg Kornhäusel (*1782, †1860), ktorý o. i. navrhoval obytné nájomné domy vo Viedni vyznačujúce sa puristickou jednoduchosťou. Druhá štvrtina 19. stor. je charakteristická návratom k racionálnej architektúre zameranej na funkčnosť (vznikali najmä verejné stavby v mestách) a postupným presadzovaním sa princípov raného romantického historizmu.

V Česku patria k najvýznamnejším príkladom klasicizmu Nový palác a Ústav šľachtičien na Pražskom hrade (1753 – 55), kvôli ktorých klasicistickej prestavbe bol z Viedne povolaný dvorný architekt N. F. L. von Pacassi, Stavovské divadlo v Prahe (1781 – 83) od A. Haffeneckera, Kostol vzkriesenia Pána v Slavkove (1786 – 89) od J. F. Hetzendorfa von Hohenberg, ako aj zámok Kačina neďaleko Kutnej Hory (1806 – 24).

V Maďarsku sa klasicizmus presadzoval sporadicky počas 2. pol. 18. stor. Nový sloh šírili viedenskí architekti, napr. M. A. I. Canevale, ktorý navrhol katedrálu (1762 – 70) a triumfálny oblúk Márie Terézie (1764) vo Váci. Vrcholné obdobie klasicizmu bolo spojené najmä s obdobím politických reforiem v 1. pol. 19. stor., keď sa rozšíril klasicizmus čerpajúci z palladianizmu. Výzvou pre architektov bolo prispôsobenie európskych vzorov domácemu prostrediu. Veľký vplyv na domácu architektúru mali diela K. Moreaua, ktorý pracoval pre Esterháziovcov a ovplyvnil viacerých maďarských architektov. K najvýznamnejším stavbám patrí monumentálna arcibiskupská Bazilika nanebovzatia blahoslavenej Panny Márie a sv. Vojtecha v Ostrihome (1820, vysvätená 1856, práce ukončené 1869), na ktorej výstavbe sa podieľali architekti Pál Kühnel (*1765, †1824), János Packh (*1796, †1839), József Hild (*1789, †1867) a József Lippert (*1826, †1902). Ako vzor architektúry protestantských kostolov (aj na Slovensku) slúžili evanjelický kostol (1799 – 1808, M. Pollack) a reformovaný kostol (1813 – 16) v Budapešti. Prototypom monumentálneho protestantského kostola bol aj reformovaný Veľký kostol v Debrecíne (1803 – 22). K najvýznamnejším architektom patril M. Pollack, ktorý navrhol budovu Maďarského národného múzea v Budapešti (1837 – 47). Ako vzor architektúry synagóg slúžila synagóga v Budapešti (1820 – 21) s priečelím v tvare portika antického chrámu.

Na Slovensku možno klasicistickú architektúru rozdeliť približne na dve obdobia: na barokový klasicizmus (posledná tretina 18. stor.) a romantický klasicizmus (1. pol. 19. stor.). Klasicizmus vrcholil v 30. rokoch 19. stor. a v ojedinelých prípadoch doznieval do pol. 60. rokov 19. stor. V 40. rokoch 19. stor. začali do architektúry postupne prenikať princípy historizmu.

Klasicistická architektúra sa začala presadzovať postupne v 2. pol. 18. stor. v rámci neskorého baroka. Barokovoklasicistická architektúra tohto obdobia sa označuje ako klasicizujúci barok (alebo barokový klasicizmus). Charakteristickými znakmi boli ubúdanie monumentálnosti v oblasti sakrálnej architektúry a presun stavebnej činnosti na mestské stavby verejnej správy, na šľachtické paláce a meštianske domy. Na vidieku vznikali najmä župné domy, reduty, divadlá, sociálne a výrobné objekty, novostavby kaštieľov a kúrií či adaptácie starších stavieb. Striedme klasicistické tendencie sa šírili z Viedne. Na ich aplikácii v domácom prostredí sa významnou mierou podieľala činnosť stavebnej kancelárie Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave (založená 1741 Máriou Teréziou, zanikla 1783; 1770 vzniklo vo Viedni Dvorské alebo všeobecné stavebné riaditeľstvo, ktoré usmerňovalo stavebnú činnosť v celej monarchii).

K raným realizáciám klasicizujúceho prúdu patrí palác Uhorskej kráľovskej komory (1753 – 56, dnes Univerzitná knižnica) v Bratislave, ktorý navrhol G. B. Martinelli. K významným stavbám patrí aj Aspremontov palác (okolo 1770, dnes Dekanát Lekárskej fakulty UK) v Bratislave, ktorý navrhol J. J. Tallherr. Na domáce stavebné realizácie klasicizujúceho prúdu mal najväčší vplyv F. A. Hillebrandt, ktorý presadzoval klasicistické tendencie (striedme, geometricky zjednodušené formy, puristický dekor) a racionalizmus (napr. prestavba Bratislavského hradu, pri ktorej podľa jeho návrhu vzniklo 1767 – 70 Tereziánum, 1811 vyhorelo). Definitívny príklon ku klasicizmu znamenala stavba Primaciálneho paláca v Bratislave (1778 – 81) podľa návrhu M. Hefeleho. Od poslednej tretiny 18. stor. sa výraznejšie menila aj urbanistická štruktúra miest (Bratislava, Košice; likvidácia hradieb, vytvorenie nových komunikácií medzi mestom a predmestiami).

Členovia Uhorskej kráľovskej komory šírili myšlienky nového slohu aj v regiónoch (v mestách i na vidieku), pre ktoré projektovali najmä sakrálnu architektúru protestantských kostolov vznikajúcich najmä po vydaní Tolerančného patentu (1781). Prvé z nich boli postavené v štýle barokového klasicizmu a vyznačujú sa jednoduchosťou. Architekti pri ich návrhoch variovali rôzne typy centrálnej dispozície (napr. sieňový priestor zaklenutý kupolou, najčastejší bol pôdorys gréckeho kríža, časté sú poschodové galérie). Neskoršie nariadenia umožnili aj výstavbu veží (dovtedy boli na protestantských kostoloch zakázané), čo sa prejavilo v hmotovej skladbe kostola (k starším kostolom bola veža pristavaná, v nových bola najčastejšie komponovaná v hlavnej osi priečelia). K najvýznamnejším príkladom raného klasicizmu patria Veľký evanjelický kostol (1776) a Malý evanjelický kostol (1778) v Bratislave navrhnuté bratislavským staviteľom Matejom Walchom. K významným stavbám patria aj evanjelické kostoly v Banskej Štiavnici (1794 – 96, J. J. Tallherr) a Banskej Bystrici (1803 – 07, M. Pollack), ako aj v Zemianskom Podhradí (1784 – 1801) a Levoči (1823 – 37, A. Povolný). Rímskokatolícka cirkev pristupovala ku klasicistickým motívom rezervovane, na stavbách rímskokatolíckych kostolov sa klasicizmus prejavil až na zač. 19. stor. (Katedrála povýšenia Sv. kríža, Žiar nad Hronom, 1806 – 13). K významným sakrálnym rímskokatolíckym stavbám patria Kostol sv. Ladislava s mestským špitálom a chudobincom v Bratislave, ktorý bol vybudovaný 1828 – 30 podľa návrhu I. Feiglera st., Kostol sv. Margity Antiochijskej v Čataji (1820 – 30), Kostol sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici (klasicistická prestavba 1844) a Kostol sv. Rozálie v Komárne (1848, elipsovitá hlavná loď zaklenutá kupolou). Výnimočnou stavbou je Kostol sv. Petra a Pavla v Jelšave (1831 – 49) charakteristický monumentálnosťou. Mnohé staršie rímskokatolícke kostoly boli klasicisticky upravené (napr. Kostol nanebovzatia Panny Márie v Banskej Štiavnici, 1807, podľa návrhu J. J. Tallherra). Klasicizmus sa uplatnil aj v architektúre synagóg, k najvýznamnejším patria synagóga v Stupave (1803), Stará synagóga v Bardejove (1836) a neskoroklasicistická synagóga v Liptovskom Mikuláši (1846, prestavaná 1878 a 1906).

V 1. pol. 19. stor. vznikali najmä stavby v mestách, predovšetkým nové typy obytnej architektúry (obytný nájomný mestský dom – typ pavlačového domu s vnútorným átriom) charakteristické účelovým pragmatizmom a zjednodušenými antickými prvkami tvoriacimi dekor fasád. Vznikali aj reprezentačné sídla šľachty a bohatej buržoázie v mestách (mestské paláce), napr. Čákiho palác (1807) a palác Forgáčovcov (1820) v Košiciach. Z verejných stavieb vynikli novostavby alebo klasicistické úpravy župných domov (Levoča, 1807; A. Povolný) i polyfunkčné budovy redút (Jelšava, 1810; Kežmarok, 1818; Trnava, 1831). Klasicizmus sa uplatnil aj v šľachtických sídlach na vidieku (kaštieľoch a kúriách), ktorých návrhy boli ovplyvnené francúzskou a najmä súdobou anglickou architektúrou (prejavil sa na nich vplyv palladianizmu). Mnohé staršie sídla boli prestavané a upravené. Pre vidiecke šľachtické sídla je charakteristické ich kompozičné prepojenie s prírodným prostredím (anglickým parkom). V parkoch pri kaštieľoch sa budovali menšie stavby, napr. pavilóny, skleníky, gloriety a výnimočne aj menšie súkromné šľachtické divadlá (napr. divadlo pri kaštieli v Hlohovci, 1802; divadlo v Dolnej Krupej, asi 1813, 1945 deštruované). Výnimočnou stavbou je pôvodne renesančný kaštieľ v Topoľčiankach (klasicistická prestavba 1818 – 25, ktorý pre vzdelaného mecenáša umenia, grófa J. N. Kegleviča, navrhol A. Pichl). K významným stavbám patria aj kaštieľ v Dolnej Krupej (1749 – 53, podľa návrhu G. B. Martinelliho, prestavaný J. J. Tallherrom a 1821 – 22 podľa návrhu Antona Pia Rigela, *1789, †1866) a kaštieľ vo Veľkom Blhu (klasicisticky upravený 1815). V období klasicizmu vznikali aj prvé murované stavby v kúpeľoch. K najvýznamnejším patria kúpeľné budovy v Piešťanoch (tzv. napoleonské kúpele, 1821 – 23) a v Sliači (po 1819).

Klasicistické sochárstvo sa rozvíjalo v priamom vzťahu s pomerne bohato zachovaným sochárskym materiálom z obdobia antiky. Vychádzalo z kánonu antického figurálneho sochárstva (v kompozičných typoch, postojoch figúr, proporcií tela a typoch tváre), ako aj z jeho ďalších formálnych a obsahových charakteristík. Inšpiráciu poskytlo aj nové poznávanie autentického materiálu (sochárskych artefaktov i úžitkových predmetov) vďaka archeologickým objavom antických lokalít – Herculanea a Pompejí. Väčšina sochárov absolvovala tzv. Grand Tour (študijnú cestu do Talianska) a rozhodujúci význam prikladala priamemu poznávaniu antických diel, a to najčastejšie v Ríme (napr. A. Canova, J. Flaxman, B. Thorvaldsen).

Významným impulzom formovania klasicizmu boli aj reakcie na doznievajúcu kultúru rokoka a podnety J. J. Winckelmanna. Klasicistickí sochári napĺňali Winckelmannove požiadavky vznešenej jednoduchosti a umiernenej veľkosti výrazovými prostriedkami stojacimi v priamom kontraste s rokokom. Zdôrazňovali zjednodušovanie foriem (často na geometrickom základe), poriadok, jasnosť, racionalitu, ale aj požiadavku vyššieho morálneho posolstva odvodenú od ideálov osvietenstva. Preferovaným materiálom klasicistického sochárstva bol biely mramor (najčastejšie carrarský). Prevažovalo figurálne sochárstvo, v ktorom sa uplatnili typy odvodené z antickej sochárskej praxe: voľné a reliéfne kompozície pomníkov, sarkofágov, stél či vlysov, pri portréte poprsie a busta. Plná stojaca figúra mohla mať kontrapost. Popri najčastejšie zobrazovanom nahom ľudskom tele vynikalo uplatňovanie drapérií a odevov vo forme tógy, rúcha alebo brnenia, ale aj zobrazovanie antických predmetov (olejové kahany, amfory ap.). V témach odvodených najčastejšie z antickej mytológie prevládali (hoci nie výlučne) zobrazenia ženského pôvabu a mužskej (heroickej) sily. Najvýznamnejším klasicistickým umelcom, ktorý zosobňoval ideál sochárstva klasicizmu, bol A. Canova.

Vo Francúzsku boli najvplyvnejší sochári činní v prostredí kráľovského dvora a Kráľovskej akadémie maliarstva a sochárstva (Académie royale de peinture et de sculpture, založená 1648, zatvorená 1793, jej pokračovateľkou je od 1816 Académie des beaux-arts, v súčasnosti súčasť Francúzskeho inštitútu). Ich tvorba oscilovala medzi tendenciami osvietenstva, rokoka a neoklasicizmu. Prechodnú fázu od rokoka k neoklasicizmu možno sledovať v dielach J.-B. Lemoyna (významného pedagóga na akadémii), jeho žiaka Jeana-Baptista Pigalla (*1714, †1785) i Jeana-Pierra Antoina Tassaerta (*1727, †1788), ktorý pochádzal z Belgicka a pôsobil vo Francúzsku i na dvore Fridricha II. Veľkého v Prusku. Klasicizujúce tendencie sú zreteľné v diele É. M. Falconeta, prof. akadémie a vedúceho sochárskeho oddelenia porcelánky v Sèvres, ktorý bol 1766 ruskou cárovnou Katarínou II. Veľkou povolaný do Petrohradu, kde rozvinul svoj talent aj v monumentálnej tvorbe (bronzová jazdecká socha Petra I.). Portrétni sochári ako Augustin Pajou (*1730, †1809) a J.-A. Houdon, zachytili významné osobnosti svojej doby (B. Pascal, G. L. L. Buffon, Voltaire). Vrchol klasicistickej tvorby dosiahol A. Pajou mytologickými postavami, z ktorých k najznámejším patrí Opustená Psycha (1790). Ku generácii sochárov 1. pol. 19. stor., ktorých tvorba stála na pomedzí neoklasicizmu a romantizmu, patril David d’Angers (*1788, †1856), člen akadémií v Ríme, Londýne, Berlíne a New Yorku a tvorca sochy prezidenta T. Jeffersona (1832) i početných búst rôznych osobností (J. W. Goetheho, H. de Balzaca, K. F. Schinkela a i.). Za jeho hlavné dielo možno považovať alegorickú figurálnu výzdobu tympanónu na priečelí Panthéonu v Paríži (1837). Jedným z najvýznamnejších sochárov bol aj F. Rude, ktorý vytvoril reliéf Pochod dobrovoľníkov (1792) na Víťaznom oblúku v Paríži, kde nad neoklasicistickou štylizáciou, ako aj prezentáciou odevu a nahých tiel dolnej časti kompozície prevláda romanticky poňatý pohyb a pátos ústredných postáv. Naopak, v prísnom neoklasicistickom štýle pracoval sochár Jean-Pierre Cortot (*1787, †1843), ktorý o. i. vytvoril jeden z reliéfov na Víťaznom oblúku v Paríži.

V Spojenom kráľovstve patril k prvým predstaviteľom klasicistického sochárstva Thomas Banks (*1735, †1805), ktorého významne ovplyvnili myšlienky J. J. Winckelmana i 7-ročný pobyt v Ríme. Jeho najvýznamnejším dielom je Pomník Penelopy Boothbyovej v kostole Saint Oswald’s Church v Ashbourne (1793). Najvýraznejší úspech zaznamenal koncom 18. stor. Joseph Nollekens (*1737, †1823) vyhľadávaný najmä ako portrétista. Jeho najznámejším dielom je Portrét Laurencea Sterna (1776), v ktorom sa idealizovaný portrétny typ rímskeho cisárstva spája s novým, realistickým výrazom. Za najvýznamnejšieho predstaviteľa anglického klasicistického sochárstva a jeho vedúcu osobnosť možno považovať sochára a grafika J. Flaxmana. Po pobyte v Ríme bol vyhľadávaný predovšetkým ako sochár, jeho pomníkové realizácie sú v kostoloch v celom Spojenom kráľovstve. K najvýznamnejším patrí Pomník Horatia Nelsona (1808 – 18) v katedrále Saint Paul’s Cathedral v Londýne, v ktorom sa klasicizujúce prvky (alegorická postava Británie odvodená od antickej Minervy) prelínajú so súdobými. V dielni A. Canovu v Ríme sa vyučil Richard Wesmacott (*1775, †1856), jeho hlavným dielom je monumentálny Pomník Charlesa Jamesa Foxa (1810 – 23) vo Westminsterskom opátstve v Londýne, ktorý zaujal súčasníkov živo rozvinutým dejom. V diele Francisa Chantreyho (*1781, †1841) je pozorovateľný odklon od umelého a alegorického štýlu v prospech prirodzeného a verného stvárnenia, o čom svedčí napr. pomník dvoch dcér rodiny Robinsonovcov v katedrále v Lichfielde (Spiace deti, 1816), ktorý bol vystavený najprv na výstave kráľovskej akadémie (1816) a u dojatého publika spôsobil senzáciu. Priamosťou bez alegórie sa vyznačuje aj jeho reprezentatívna jazdecká socha Juraja IV. na Trafalgarskom námestí v Londýne (1838).

Najvýznamnejším predstaviteľom klasicistického sochárstva v Nemecku bol J. G. von Schadow, zakladateľ tzv. berlínskej sochárskej školy (okolo 1785). Uprednostňoval vplyvy helenizmu pred skoršími fázami klasicistického gréckeho sochárstva, čím sa vymedzil voči kánonickému, chladne racionálnemu klasicizmu. Po návrate z Ríma (kde sa spriatelil s A. Canovom) vytvoril kvadrigu na Brandenburskej bráne v Berlíne (1793) symbolizujúcou Triumf mieru. Za jeho najjemnejšie dielo sa pokladá súsošie sestier, princezien Luizy a Frederiky Pruských (1797). Najúspešnejším žiakom J. G. von Schadowa bol Ch. D. Rauch, člen berlínskej sochárskej školy a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov nemeckého klasicizmu, ktorý čistý a hladký štýl reprezentovaný A. Canovom a B. Thorvaldsenom obohatil o naturalistický detail prevzatý od svojho učiteľa, čím vyvinul vlastný, nezávislý (a vplyvný) sochársky štýl. Ťažisko jeho tvorby tvoria pomníky, napr. Pomník kráľovnej Luizy (1811 – 14) a Jazdecká socha Fridricha Veľkého (1851) v Berlíne.

V Rakúsku bol najvýraznejšou postavou klasicistického sochárstva Franz Anton von Zauner (*1746, †1822), nasledovník J. R. Donnera, pod ktorého vplyvom tvoril najmä rané diela (Neptúnova fontána, 1775, Schönbrunn, Viedeň). Celoeurópsky vplyv mala jeho obroda takmer zabudnutých techník monumentálneho odlievania bronzu, ktorú aplikoval pri svojom hlavnom diele, Jazdeckej soche Jozefa II. pred Dvorskou knižnicou vo Viedni (1795 – 1806). Tvorba Johanna Nepomuka Schallera (*1777, †1842) bola zásadným spôsobom ovplyvnená A. Canovom a B. Thorvaldsenom.

V Taliansku pôsobil najvýznamnejší predstaviteľ klasicistického sochárstva A. Canova, autor heroických kompozícií z antickej mytológie, bustových aj celofigurálnych portrétov (k najslávnejším patrí ležiaci portrét sestry Napoleona I. Bonaparta Pauliny Borgheseovej ako Venuše Victrix, 1805 – 07) či výpravných pomníkov, napr. náhrobkov pápežov Klementa XIII. a Klementa XIV. v Ríme či kenotafu manželky kniežaťa Alberta (Albrechta) Kazimíra, arcivojvodkyne Márie Kristíny v Augustinerkirche vo Viedni (1800 – 05). A. Canova viedol rozsiahlu sochársku dielňu. Okrem objednávok z pápežského dvora či Napoleonovej rodiny realizoval reprezentatívne objednávky z celej Európy. Hoci dôsledne sledoval grécke vzory, vyhýbal sa imitácii a zachoval si pôvodnosť. Pre jeho dielo je typické využívanie bieleho mramoru, ktorého povrch upravoval do maximálnej možnej hladkosti. V súlade s kánonom najortodoxnejšieho klasicizmu sa usiloval o estetiku dokonalého, čistého, ideálneho, trváceho či univerzálneho krásna.

V okruhu A. Canovu pôsobili bratia Carlo (*1785, †1853) a Pietro (*1770, †1812) Finelliovci. Strohým klasicistickým poňatím sa vyznačujú diela Lorenza Bartoliniho (*1777, †1850) z Florencie, ktorý počas pobytu v Paríži (1799) získal viacero významných objednávok vrátane busty Napoleona I. Bonaparta a stal sa oficiálnym sochárom jeho rodiny. Posledné diela vytvoril v kontexte tzv. purizmu.

Ústrednou osobnosťou komunity zahraničných umelcov usadených v Ríme bol v období 1797 – 1838 dánsky sochár B. Thorvaldsen. Osobný rival a umelecký konkurent A. Canovu viedol veľkú dielňu, v ktorej s pomocou viacerých tímov pomocníkov vznikli sochárske diela a ich repliky pre bohatú klientelu v celej Európe (Jasón, 1803 – 28; Ganymedes, 1817; Tri Grácie, 1817 – 18). Vytvoril aj reprezentatívne verejné diela vo viacerých mestách (Varšava, Luzern, Mainz a i.).

V Thorvaldsenovej dielni študovali a pracovali ďalší klasicistickí sochári – Pietro Tenerani (*1789, †1869) a I. Ferenczy, ktorý počas rímskeho pobytu vytvoril svoje najznámejšie diela (Portrét Csokonaiho, 1818; Pastierka, 1820 – 22). Viac ako štýl B. Thorvaldsena ho však inšpirovalo sochárske dielo A. Canovu, s ktorým sa priatelil. Po návrate z pobytu v Ríme (1818 – 24) pôsobil v Pešti a stal sa najvýznamnejším klasicistickým sochárom v Uhorsku. Viacerými dielami je zviazaný so Slovenskom, a to najmä v oblasti sakrálneho (reliéf hlavného oltára evanjelického kostola v Tisovci, 1825) a náhrobneho sochárstva (náhrobok Brunšvikovcov v Dolnej Krupej, 1834 – 37), viaceré jeho diela sa zachovali v múzeu v rodnej Rimavskej Sobote. Diela klasicistického charakteru vytvoril aj sochár slovenského pôvodu Vavrinec (Lőrinc) Dunajský (→ Dunajskovci) pôsobiaci v Budapešti.

V Česku klasicizmus v sochárstve reprezentujú diela Josefa Malínskeho (Malínský, *1752, †1827; náhrobky na Olšanských cintorínoch v Prahe a fontána v Josefove, 1817), Františka Xavera Lederera (*1758, †1811; náhrobky na Olšanských cintorínoch a tzv. Wimmerova fontána na Uhoľnom trhu v Prahe, 1797) a Václava Prachnera (*1784, †1832; alegorická socha Vltavy na fontáne na Mariánskom námestí v Prahe, 1812; náhrobok pasovského biskupa Leopolda Thuna-Hohensteina na Malostranskom cintoríne v Prahe, 1831).

Pre maliarstvo v 2. pol. 18. stor. bol charakteristický zvyšujúci sa vplyv umenia antického Grécka na umelecký štýl a rozvoj vkusu. Maliarskych pamiatok z obdobia antiky (vázové a v menšej miere nástenné maliarstvo) sa zachovalo nepomerne menej ako sochárskych. Inšpiračné zdroje maliarov v sochárstve dokladajú koncentrácia na figurálne motívy uzavretých a uhladených foriem, meravé pózy, splývavý rukopis, strojenosť gest a častá redukcia pozadia v prospech nediferencovaného priestoru či plochy.

Najmä štúdium antického vázového maliarstva podporovalo sústredenie sa maliarov na líniu, istú tvarovú strohosť, redukciu farebnosti (prevládala tzv. suchá farebnosť) a rezignáciu na detail. Tieto princípy (hoci nie v maľbe) doviedol do najvyhranenejšej polohy vo svojom rozsiahlom kresliarskom diele J. Flaxman. Kresba bola vnímaná ako hlavná esencia obrazu nadradená farbe. Rozpor medzi líniou a farbou vyvrcholil nástupom romantizmu, ktorý je chápaný ako protichodná reakcia na klasicistický prúd. Na opačných póloch ho reprezentovali romantik a kolorista E. Delacroix a klasik a kresliar J. A. D. Ingres. Napriek proklamovaným odlišnostiam neskorý klasicizmus splynul s prúdom romantizmu, čo sa prejavilo v tvorbe J. A. D. Ingra.

Klasicistické maliarstvo sa formovalo aj väzbami s rokokom, od ktorého sa vo všeobecnosti usilovalo odlíšiť, a s biedermeierom, ktorý rozšíril rozsah skôr elitného klasicistického smeru na meštianske a každodenné prostredie. V elitnej podobe malo klasicistické maliarstvo reprezentatívny charakter, identifikovali sa s ním vládnuce autority a aristokracia. Zo žánrov prevládali historická maľba a portrét (menej krajina), zvyčajne s figurálnou štafážou. Historická maľba zobrazuje naratívny príbeh plný teatrálnych gest, neraz s morálnym posolstvom (J. L. David: Prísaha Horatiovcov, 1784). Autori čerpali námety z mytologických (J. A. D. Ingres: Oidipus a sfinga, 1808) a literárnych predlôh, ako aj z gréckych a rímskych dejín (J. L. David: Smrť Sokrata, 1787), v menšej miere zobrazovali biblické scény a scény zo súčasného života. Príznačná je heroizácia dosahovaná gestami postáv i celkovou kompozíciou obrazu (J. L. David: Zavraždený Marat, 1793). Pri portrétoch prevláda reprezentatívna podobizeň v ideálnej, často alegorickej forme. Ustálilo sa využívanie rekvizít, napr. rímskej tógy, vavrínového venca, stĺpa, stavby či ruiny antického chrámu v pozadí ap. Takisto pri krajinách prevažujú opisné prvky z antickej mytológie i zo života v podobe figurálnej štafáže a i. architektonických doplnkov (napr. arkádske pastorálne krajiny). Dominovala talianska krajinná morfológia, ktorú autori zvyčajne poznali z autopsie, zo študijných ciest. Maliarstvo v klasicizmu sa opieralo o teoretické diela J. J. Winckelmanna a G. E. Lessinga. Najvernejším stúpencom J. J. Winckelmanna a jeho chránencom i priateľom bol nemecký maliar A. R. Mengs pôsobiaci v Ríme.

K najvýznamnejším predstaviteľom klasicizmu vo Francúzsku patril maliar Joseph Marie Vien (*1716, †1809). Najvýznamnejším európskym maliarom vrcholného klasicizmu bol Vienov žiak J. L. David, ktorý viackrát pobudol v Ríme (1775 – 80, 1784 – 85). Svoj štýl inšpirovaný antickými reliéfmi a založený na obrysovej kresbe a plastickej modelácii uplatnil v maľbách, pri ktorých čerpal z antickej mytológie a histórie, i v dielach heroizujúcich súdobú prítomnosť (napr. Napoleon prechádza cez Alpy, 1800). Vo Francúzsku maľoval obrazy oslavujúce bitky a činy Napoleona I. Bonaparta aj A. J. Gros (Bonaparte na návšteve obetí moru v Jaffe, 1804), Napoleona ako vládcu na tróne (1806) zobrazil J. A. D. Ingres, ktorý portrétoval aj rodinu Napoleonovho švagra – generála J. Murata. Hlavným výrazovým prostriedkom diel J. A. D. Ingra bola kresba. Jeho maľby sú charakteristické vecnosťou, chladným koloritom, harmonickou kompozíciou a eklektickým štýlom.

V Taliansku zabezpečili milánskemu maliarovi Andremu Appianimu (*1754, †1817) osobné kontakty s Napoleonom I. Bonapartom viacero významných objednávok (Apoteóza Napoleona, 1808, Palazzo Reale v Miláne). V Miláne po smrti Appianiho a Giuseppeho Bossiho (*1777, †1815) pokračovala klasicistická tradícia v diele a vo výučbe Pelagia Palagiho (*1775, †1860) a Luigiho Sabatelliho (*1772, †1850). P. Palagi sa spolu s pedagógmi a členmi Akadémie sv. Lukáša (Accademia di San Luca) v Ríme Gasparem Landim (*1756, †1830) a Vincenzom Camuccinim (*1771, †1841) zúčastnil na výzdobe najvýznamnejšieho diela rímskeho klasicizmu – Palazzo del Quirinale v Ríme (1812 – 13). Vplyv V. Camucciniho bol v oblasti maliarskej tvorby a pedagogickej činnosti porovnateľný s vplyvom A. Canovu v sochárstve. Maľby s námetmi z rímskych dejín (Smrť Virgínie, 1793 – 1804; Smrť Caesara, 1793 – 1807) reprezentujú jeho ranú tvorbu inšpirovanú rímskym maliarstvom 17. stor. Významný protagonista dobovej oficiálnej scény (1806 riaditeľ Akadémie sv. Lukáša) vytvoril okrem obrazov historického a biblického žánru aj celý rad portrétov osobností umenia (Portrét B. Thorvaldsena, 1808), cirkevných hodnostárov a aristokracie (Portrét Ferdinanda IV., 1820). G. Landi uprednostňoval benátsky kolorizmus a na rozdiel od klasicistami a samotným V. Camuccinim preferovaného raffaelovského vzoru sa inšpiroval dielami Correggia a benátskych maliarov 16. stor. V benátskom prostredí mal pravdepodobne najbližšie k prísnemu rímskemu klasicizmu Odorica Politiho (*1785, †1846), ktorý absolvoval rímsky pobyt v okruhu A. Canovu. Archeológ, historik umenia a riaditeľ Benátskej akadémie krásnych umení (Accademia di belle arti di Venezia, založená 1750) Leopoldo Cicognara (*1767, †1834) sa usiloval prepojiť klasicistický štýl s tradíciou benátskeho maliarstva, najmä s tvorbou Tiziana.

V Nemecku sa klasicistický štýl šíril prostredníctvom diel maliarov pôsobiacich v Ríme, napr. A. R. Mengsa a Jacoba Asmusa Carstensa (*1754, †1798). A. R. Mengs pracoval i ako dvorný maliar v Drážďanoch a Madride a za jeho najvplyvnejšie dielo sa považuje freska Parnas (1761, Vila Albani, Rím). Pre diela J. A. Carstensa, maliara dánskeho pôvodu pôsobiaceho v Berlíne, a Christiana Gotlieba Schicka (*1776, †1812) je charakteristické prelínanie sa klasicistického štýlu s prvkami romantizmu. Ch. G. Schick pred pobytom v Ríme študoval 1799 – 1802 v ateliéri J. L. Davida v Paríži a patril k významným portrétistom (Portrét Wilhelmine von Cotta, 1802). Žiakom A. R. Mengsa v Ríme bol absolvent viedenskej akadémie, rakúsky figuratívny maliar Anton von Maron (*1733, †1808), ktorý mal až do svojej smrti na starosti rímskych štipendistov viedenskej akadémie.

V Rakúsku k významným predstaviteľom klasicistickej historickej maľby a portrétu patrili H. F. Füger, Franco Caucig (aj Franc Kavčič, *1755, †1828), Johann Baptist von Lampi st. (*1751, †1830) a Johann Baptist von Lampi ml. (*1775, †1837). Riaditeľ viedenskej akadémie F. H. Füger sa usadil vo Viedni po absolvovaní štúdií v Lipsku u bratislavského rodáka A. F. Oesera. Za najvýznamnejšie diela H. F. Fügera sa pokladajú maľby Apoteóza arcivojvodu Karola (1800) a Prometeus prinášajúci ľuďom oheň (1817). Maliar a kresliar slovinského pôvodu F. Caucig študoval taliansku maľbu v Ríme (1779 – 87) a i. talianskych mestách (Bologna, Mantova, Benátky). Po návrate do Viedne pôsobil ako pedagóg na viedenskej akadémii (od 1799) a jeho najznámejším dielom je maľba Súd kráľa Šalamúna (1817). Pod vedením F. H. Fügera študoval vo Viedni rakúsky maliar nemeckého pôvodu J. P. Krafft, ktorý štúdium dokončil v Paríži v ateliéri J. L. Davida a v Ríme. Za najvýznamnejšie osobnosti medzinárodnej komunity umelcov v Ríme a zároveň za autority klasicistického maliarstva sa považujú A. Kauffmanová a Joseph Anton Koch (*1768, †1839). V krajinomaľbách J. A. Kocha klasicistický model tzv. heroickej komponovanej krajiny (napr. Vodopád pri Subiacu, 1813; Heroická krajina s dúhou, 1815) prestupujú formy, ktorých citové a elegické poňatie má blízko k romantickému názoru a k tvorbe nazarénov.

V Česku bol typickým predstaviteľom klasicizmu prvý riaditeľ pražskej akadémie výtvarných umení J. Bergler, ktorý vytvoril obrazy s námetmi z antickej mytológie, českých dejín a Biblie (Samson a Dalila, 1784). Maľoval oltárne maľby aj portréty. V jeho neskorších dielach, ako aj v dielach jeho študenta F. Tkadlíka a krajinára A. Mánesa, ktorých raná tvorba bola ešte zviazaná s princípmi klasicizmu, sa už prejavuje vplyv romantického maliarskeho štýlu. A. Mánes bol študentom najvýznamnejšieho krajinára českého klasicizmu Karla Postla (*1769, †1818), ktorý od 1806 vyučoval krajinomaľbu na pražskej akadémii. Postlovo poňatie krajinomaľby prepája štandardné východiská ideálnej komponovanej krajinomaľby s romantickými prvkami (cyklus Štyri denné doby, okolo 1810). V kresliarskych a grafických dielach nadviazal na tradíciu stredoeurópskeho vedutizmu.

Na Slovensku sa vyskytujú klasicistické obrazy s mytologickou tematikou, resp. s námetmi z antických dejín a s biblickými námetmi i portréty najmä od maliarov z okruhu viedenskej akadémie (V. Fischer, H. F. Füger, F. Caucig, C. Caspar). Maľbu klasicizmu reprezentuje tvorba absolventa viedenskej akadémie Jána Donáta (*1744, †1830), ktorý sa venoval portrétu (Portrét F. Kazinczyho, 1812) a mytologickému žánru (Hébé, 1830); vďaka podpore grófa Antona Aponiho žil 1821 – 30 v Miláne a Ríme. Maliar Eduard Spiro (*1805, †1856) bol pôvodom z Bratislavy, študoval v Taliansku (Miláno, Rím), kde jeho diela vzbudili ohlas v okruhu talianskych klasicistov (články v rímskom periodiku Giornale arcadico). Po návrate do Bratislavy a Viedne vystavoval na výstavách viedenskej akadémie portréty, maľby s mytologickými a biblickými námetmi a žánrové obrazy s talianskymi reáliami. Jedným z jeho mála zachovaných diel je Portrét dámy s lorňonom (pred 1835). Z klasicizmu vychádzala aj tvorba dánskeho maliara žijúceho na Slovensku J. J. Stundera a sčasti aj J. Caucika, ktorí sa venovali portrétu a sakrálnej maľbe. Štýlovú čistotu ich malieb narúšali prvky romantizmu a biedermeiera. J. J. Stunder získal objednávky od viacerých uhorských šľachtických rodov, usadil sa v Levoči a pravdepodobne bol prvým učiteľom J. Caucika a J. Rombauera. Jeho obraz Gróf Hadik portrétuje Stundera (okolo 1800) sa považuje za vrcholný prejav klasicistického maliarstva na Slovensku. Klasicistickú krajinomaľbu absorboval do romantického prúdu európskej poetickej krajinomaľby Ján Jakub Müller (*1780, †1828), ktorý sa odklonil od jej idealizovanej podoby a analytickým prístupom dospel k stvárneniu konkrétnej slovenskej krajiny s figurálnou štafážou (Krajina so Spišským hradom, 1805 – 10). Maliar K. Marko st. po štúdiu na viedenskej akadémii odišiel 1834 do Talianska, kde pôsobil až do smrti. V 30. rokoch 19. stor. ustúpila topografická, opisná krajinomaľba ideálnej komponovanej krajinomaľbe lorrainovského typu a inšpiroval sa ňou aj Marko vo svojich mytologických (Diana na love, 1836) a biblických krajinách (Tobiáš a anjel, 1843). V Taliansku sa charakter Markovej krajinomaľby zmenil pod vplyvom súdobých umeleckých tendencií (romantizmus, žánrová maľba all’italiana) a skúseností z plenéru (napr. Krajina pri Tivoli, 1839, 1846).

V úžitkovom umení (umeleckých remeslách) je pre klasicizmus typický úplný odklon od estetiky a foriem rokoka. Inšpirácia antikou sa postupne objavovala už od zač. 18. stor. (napr. v ornamentike). Klasicizmus sa prejavil v dizajne interiérov a nábytku, v keramike, porceláne, skle i v textíliách a vo výrobkoch z kovov. Presadili sa zásady súmernosti a jednoduchosti, prípadne strohej výzdoby. V keramike vynikol J. Wedgwood, ktorého manufaktúra Etruria (založená 1769 v Etrurii, dnes súčasť súmestia Stoke-on-Trent) vyrábala antikou inšpirovaný úžitkový kameninový riad vysokej umeleckej úrovne i busty a sošky známych spisovateľov určené na výzdobu knižníc. Klasicistický štýl vyznačujúci sa eleganciou a jednoduchosťou tvarov sa v 18. stor. len pomaly presadzoval vo výrobe porcelánu, rokokový štýl sa vo väčšine európskych porcelánok udržal až do 19. stor. (Sèvres, Meissen).

Ako klasicizmus sa v dejinách hudby označuje spravidla obdobie, v ktorom prevládal umelecký sloh zameraný v duchu antických ideálov racionálnosti a harmónie na individualitu tvorivého hudobného prejavu a zároveň vyjadrujúci ideu hudobného univerzalizmu. Predstavuje európsky kultúrny fenomén, na ktorého vzniku, rozvíjaní a upevňovaní sa podieľali európske národy v rovnakom časovom úseku dejín (približne 2. pol. 18. stor. – začiatok 19. stor.), zahŕňa však iba časť hudobnej produkcie tohto obdobia, pretože ide o epochu viacerých odlišných slohov a štýlov. V nadväznosti na hudobný odkaz vrcholného baroka sa klasicizmus rozvinul ako ucelený a samostatný sloh. Keďže v odbornej muzikologickej literatúre nie je významový vzťah termínov klasický sloh a klasicistický sloh presne vymedzený, používajú sa často obidva synonymne. Rámcovo zahŕňajú kompozičnú prax tohto obdobia i osobný štýl skladateľov, ktoré sa spájajú s predstavou vyrovnanosti, súladu a statickosti na základe harmónie umeleckých prostriedkov. Pojem klasický sloh (ako synonymum klasicistického slohu) sa potom často chápe ako historická kategória na ohraničenie časového obdobia (približne 1720 – 1830) spájajúceho sa s tvorbou skladateľov od predstaviteľov tzv. predklasického obdobia až po obdobie vrcholného klasicizmu, teda po generáciu L. van Beethovena. Predklasické obdobie (približne do 1750, resp. 1760) zahŕňa tvorbu skladateľov D. Scarlattiho, J. P. Rameaua, G. Ph. Telemanna a i., ktorí boli generačnými druhmi predstaviteľa vrcholného baroka J. S. Bacha, tvorbu predstaviteľov druhej fázy, tzv. galantného štýlu (1750 – 75), napr. B. Galuppiho, G. B. Sammartiniho, L. Boccheriniho a J. Ch. Bacha, ako aj ranú tvorbu J. Haydna a W. A. Mozarta, ktorí kriticky reagovali na barokový pátos a veľkoleposť. Podľa inej periodizácie sa však druhá fáza galantného štýlu považuje za začiatok raného klasicizmu (niekedy časovo vymedzený 1760 – 80). Obdobie vrcholného klasicizmu (1780 – 1810, resp. 1815) reprezentuje predovšetkým tvorba prvej viedenskej školy (2. tretina 18. stor.), t. j. predstaviteľov tzv. viedenského klasicizmu, resp. viedenskej klasiky (Wiener Klassik) J. Haydna, W. A. Mozarta a L. van Beethovena (jeho posledné sláčikové kvartetá a deviata symfónia však už predznamenávajú nástup romantizmu). V hudobnej historiografickej literatúre však jestvuje mnoho ďalších spôsobov klasifikácie obdobia klasicizmu. Podľa miesta pôsobenia zoskupení skladateľov a podľa ich rovnakých hudobnoestetických zámerov, resp. podľa zjednocujúcich hudobných štýlových znakov sa rozlišuje berlínska škola, ktorej skladatelia vynikali interpretačnými schopnosťami a individuálnym prístupom ku kompozičnej technike a výrazu (J. J. Quantz; C. Ph. E. Bach; Carl Heinrich Graun, *1704, †1759; F. Benda; J. A. Benda; Carl Friedrich Christian Fasch, *1736, †1800; a i.), mannheimská škola známa konkrétnymi hudobnými znakmi, napr. zdôrazňovaním prízvuku na druhej dobe taktu (J. V. Stamic; F. X. Richter; J. Ch. Cannabich; Anton Filtz, *1733, †1760; Johann Baptist Wendling, *1723, †1797; a i.) a prvá viedenská škola, do ktorej sa okrem vrcholných predstaviteľov viedenského klasicizmu, resp. klasiky (J. Haydn, W. A. Mozart, L. van Beethoven) zaraďujú aj M. G. Monn a G. Ch. Wagenseil pôsobiaci tiež vo Viedni. Tvorba obdobia hudobného klasicizmu sa prejavila aj v teoretickej spisbe, napr. v dielach J. J. Quantza Pokus o návod, ako hrať na priečnej flaute (Versuch einer Anweisung die Flöte traversiere zu spielen, 1752), C. Ph. E. Bacha Pokus o pravdivé umenie klavírnej hry (Versuch über die wahre Art das Clavier zu spielen, 1753), F. Algarottiho Esej o opere (Saggio sopra l’opera in musica, 1755), L. Mozarta Pokus o základy hry na husliach (Versuch einer gründlichen Violinschule, 1756), D. Diderota Rameauov synovec (Le neveu de Rameau, 1762), J.-J. Rousseaua Hudobný slovník (Dictionnaire de la musique, 1767), A. E. M. Grétryho Pamäti alebo eseje o hudbe (Mémoires ou essais sur la musique, 1789), Ch. F. D. Schubarta Myšlienky o estetike hudby (Ideen zu einer Ästhetik der Tonkunst, vyšlo posmrtne 1806) a i.

Rozhodujúcim prvkom štruktúry klasicistického hudobného diela sa stala melódia rozvíjaná ako ucelený tvar s nepravidelným vyvrcholením a spádom. K jej vnútornému členeniu dochádza tematickou prácou, prácou s motívom a vsúvaním epizodických úsekov, čo sa v hudobnom klasicizme pokladá za najvýznamnejší prínos. Skladatelia pracovali s krátkym členením hudobnej frázy, so zmenou tvarovej línie melódie i so zvýrazňovaním tvarového myslenia, kládli dôraz na rytmickú prehľadnosť, uvoľnený harmonický priebeh a zrýchlený harmonický rytmus. V 70. rokoch 18. stor. sa v hudobných dielach už nevyskytovalo basso continuo (→ generálny bas), uvoľnením faktúry sa ťažisko prenieslo z polyfónnej faktúry na homofónnu, čo v období vrcholného klasicizmu vyústilo do kvalitatívne novej úrovne polyfónie. Individuálny hudobný štýl sa prehĺbil u C. Ph. E. Bacha sústredením sa na klavírnu tvorbu, pričom v jeho dielach sa objavujú prudké až prekvapujúce harmonické zmeny, hudobné motívy zložené z malých a veľkých intervalov a prehlbovanie ich pomalých častí. Podobne sa subjektívny výraz prejavil u W. F. Bacha, ktorý ho na rozdiel od J. Ch. Bacha uplatňoval v invenčnosti, arióznosti melodiky a piesňovosti i v inštrumentálnej hudbe. Hudba vo funkcii ideového posolstva je reprezentovaná dielami F. J. Gosseca, A. E. M. Grétryho a E. N. Méhula, podľa ktorých má byť nositeľkou ideí, pokrokových myšlienok dôležitých pre národ, má ho zjednocovať, byť revolučná, čiže sprostredkúvať pozitívne myšlienky spoločnosti, a vyjadrovať myšlienky slobody, rovnoprávnosti ľudí a cti, ale aj všeobecný smútok. V dielach sa preferovali jednoduché melodické tvary, tempo smútočného pochodu, ale aj tanečné rytmy a hudobný výraz nazvaný élan terrible (mobilizačná funkcia hudby) a éclat triomphal (triumfálna žiara, lesk); tieto požiadavky vysoko prevýšil L. van Beethoven v 3. symfónii Es dur Eroica (1804). Hudobný klasicizmus priniesol rovnováhu medzi hudobným obsahom a formou, t. j. hranice medzi hudobnými formami (druhmi, žánrami) sa prostredníctvom idiómov (→ idiomatický sloh) a koloristiky stali menej výraznými. Rozšírili sa typy vokálno-inštrumentálnej hudby, vznikol atribút meštianskej kultúry (pieseň, spevohra), rozvíjali sa komické operné žánre ako napr. singspiel, opera buffa a komická opera. R. 1752 vznikla v Paríži (po uvedení talianskej opery buffa La serva padrona G. B. Pergolesiho) polemika medzi zástancami opery buffa (intermezzom Le devin du village, 1752, sa k nim pridal aj J.-J. Rousseau) a jej odporcami (tradicionalistami), zástancami francúzskej komickej opery (opéra comique); opera buffa nadobudla novú štylistiku, v rámci ktorej sa zvýraznil kontrast medzi recitatívom a áriou (resp. arietou), prebehla reštrukturácia operného žánru v zmysle nového cítenia. R. 1762 bola uvedená prvá reformná opera Orfeus a Eurydika Ch. W. Glucka. Tvorcom dramaticky koncipovaných opier koncom 18. stor. bol L. Cherubini. V inštrumentálnej hudbe vznikli nové formové typy a druhy ako napr. divertimento, serenáda, kasácia, koncert, koncertantná symfónia, symfónia, sláčikové kvarteto, dychové kvinteto, sólová sonáta a sonáta pre klávesový nástroj. Samostatnými inštrumentálnymi hudobnými druhmi sa stali rondo a scherzo. Formový a druhový vývoj hudby klasicizmu dospel k svojmu vrcholu v podobe variačného cyklu, sonátovej hudobnej formy a sonátového cyklu (→ cyklická hudobná forma). Podľa rakúskeho muzikológa G. Adlera sa z hľadiska upevnenia hudobného klasicizmu ako slohu stala smerodajnou kompozično-technická úroveň sláčikových Ruských kvartet op. 33 J. Haydna (1781) v oblasti inštrumentálnej hudby a v opere Únos zo serailu W. A. Mozarta (1782). Haydnov kompozičný štýl má subjektívny výraz, ktorý vychádza napr. z jednoty a svojbytnosti štyroch kvartetových hlasov, ktoré sú hudobno-sémanticky zrovnoprávnené. Hudobný motív je redukovaný na minimum, pričom v priebehu diela dochádza k ďalšiemu redukovaniu hlasov, ktoré sú súčasne nanovo zaraďované do nových, celostných súvislostí; je to nový spôsob Haydnovho kontrapunktického myslenia. Formový druh spevohry 18. stor. štylisticky vrcholí Mozartovou operou, ktorá je v skutočnosti spevohrou písanou v nemeckom jazyku, ale s využitím prostriedkov talianskej opery buffa. Mozart v nej spája princípy spevohry, opery serie a exotizmus tureckého prvku. Napodobiteľnosť jeho tvorby sa prejavovala v melodickej invencii, ktorá nesie typické kompozičné znaky v melodike, rytme i v metrike. Jednotlivé postavy sú charakterizované hudobno-psychologicky (napr. Selim v Únose zo serailu je nositeľom humanistickej idey). V období klasicizmu vznikla nová podoba orchestra, ustálilo sa jeho zloženie. Základ inštrumentára tvorilo sláčikové kvarteto (1. a 2. husle hrajúce tému, viola ako výplňový nástroj, violončelo vedené paralelne s kontrabasom). Typickým nástrojom sa stala priečna flauta, hoboj súčasťou orchestrálneho tutti, klarinet pevným článkom orchestra, pozauny a trúbky prevažne výplňovými orchestrálnymi nástrojmi s pridaním lesného rohu. Ustálenie hudobného inštrumentára úzko súviselo s narastajúcou inštitucionalizáciou a organizovaním hudobného diania, ktoré sa odohrávalo v meštianskych domoch, v palácoch šľachty i vo verejných budovách s prístupom meštianskeho stavu. Vznikali koncertné sály a operné divadlá.

V Anglicku sa veľké podujatia – koncerty, konali v Londýne, napr. v Hickford’s Room (1713 – 79) či vo Vauxhall Gardens (1730 – 59), operné predstavenia napr. v Covent Garden (založené 1733) či v Drury Lane Theatre (pôvodne otvorené 1663). Vznikol nový typ komédie nazývaný ballad opera; prvou bola Žobrácka opera (The Beggar’s Opera, 1728) od J. Gaya a J. Ch. Pepuscha, ktorá prvýkrát v dejinách priniesla typ politického kabaretu. K významným anglickým klasicistickým skladateľom (väčšinou zábavnej hudby) patrili napr. Thomas Augustine Arne (*1710, †1778), Thomas Linley st. (*1733, †1795), Thomas Carter (*1735, †1804), Samuel Arnold (*1740, †1802) a Charles Dibdin (*1745, †1814), pre nedostatok vlastnej produkcie pôsobili v Anglicku aj hudobné osobnosti z cudziny.

Vo Francúzsku sa hudobné predstavenia a koncerty organizovali na šľachtických dvoroch, ale už s prístupom širšej verejnosti. Napr. v koncertnej sále v kráľovskom paláci Tuileries v Paríži sa koncerty začali organizovať 1725 (→ concerts spirituels), koncerty súkromného orchestra mecenáša umenia, veľkofinančníka a výbercu daní Alexandra Le Riche de La Pouplinière (*1693, †1762) sa v jeho sídlach konali od 1731.

V Nemecku už od 16. stor. vznikali voľné združenia profesionálnych hudobníkov, amatérov a milovníkov hudby (→ collegium musicum), ktoré organizovali spoločné podujatia – koncerty. Niektoré z nich, napr. vo Frankfurte nad Mohanom (1739) a v Hamburgu (1722), sa postupne pretransformovali na hudobné telesá nazývané Grosse Konzert. Grosse Konzert pôsobiaci 1743 – 78 v Lipsku sa 1781 pretvoril na jednu z najstarších koncertných inštitúcií Gewandhausorchester (existuje dodnes). Operné predstavenia sa konali už s prístupom meštianskeho obecenstva prevažne v pôvodných budovách z obdobia baroka, vznikali však aj nové divadlá, napr. 1777 bolo vybudované Národné divadlo v Mannheime, 1741 – 42 dal Fridrich II. Veľký postaviť dvorskú Kráľovskú operu v Berlíne (dnes Štátna opera Berlín).

V Rakúsku vo Viedni 1771 založil Florian Leopold Gassmann (*1729, †1774) ako ojedinelý spolok svojho druhu Hudobnú spoločnosť vdov a sirôt (Musikalische Societät der freyen Tonkunst der Witwen und Weisen, aj Wiener Tonkünstler-Verein), jej prvým koncertom 29. 3. 1772 sa v meste začali verejné koncerty. R. 1812 tam bola založená dodnes pôsobiaca Spoločnosť priateľov hudby (Gesellschaft der Musikfreunde, aj Wiener Musikverein), ktorej budova nazývaná Musikverein (vybudovaná 1867 – 69) s koncertnou sálou (Grosser Musikvereinssaal, aj Goldener Saal, Zlatá sála) známou svojou vynikajúcou akustikou je sídlom jedného z najvýznamnejších symfonických orchestrov sveta, Viedenských filharmonikov (Wiener Philharmoniker, orchester založený 1842). R. 1741 bolo vo Viedni založené Dvorské divadlo (→ Burgtheater), v ktorom sa spočiatku hrávali aj opery, 1787 zriadil E. Schikaneder v obytnom komplexe Freihaus na viedenskom predmestí Wieden divadlo Freihaustheater (aj Theater an der Wieden).

V Česku v Prahe pôsobí od 1783 Stavovské divadlo (dnes jedna zo scén českého Národného divadla), ktoré o. i. uviedlo opery W. A. Mozarta (1787 svetová premiéra opery Don Giovanni). Viacerí významní českí skladatelia a interpreti sa uplatnili v Nemecku (skladatelia mannheimskej a berlínskej školy J. V. Stamic, F. X. Richter; J. A. Benda a i.), Taliansku (J. Mysliveček), Rakúsku (J. K. Vaňhal, L. Koželuh, bratia A. Vranický a Pavel Vranický, *1756, †1808, a i., pôsobiaci prevažne vo Viedni) a vo Francúzsku (A. Rejcha, J. L. Dusík a i.).

Rozvoj klasicistickej hudby na Slovensku úzko súvisel s blízkosťou Viedne, centrom hudobného života európskeho významu sa stala Bratislava. R. 1766 – 79 sídlil na Bratislavskom hrade miestodržiteľ Uhorska, sasko-tešínske knieža Albert (Albrecht) Kazimír, ktorý si tam vydržiaval hudobný súbor a usporadúval koncerty prístupné aj verejnosti. Svetská hudba sa pestovala aj v šľachtických palácoch, vystupovali tam významní hudobníci (napr. J. Haydn, L. van Beethoven, podľa niektorých autorov aj W. A. Mozart). Známa bola kapela pôsobiaca v paláci Antona II. Grasalkoviča (od 1782), v ktorej pôsobili J. Družecký, F. V. Kramář (Krommer), A. Kraft, Franz Kurzweil (*1754, †1789), Martin Schlesinger (*1754, †1818) a i., príležitostne ju viedol J. Haydn. Gróf Ján Nepomuk Erdődi angažoval 1785 vo svojom bratislavskom paláci opernú spoločnosť vedenú Hubertom Kumpfom (*1757, †1811), ktorá uviedla celouhorskú premiéru opery W. A. Mozarta Únos zo serailu (1785) a v ktorej pôsobil ako kapelník J. Chudý. Od 1776 si vydržiaval kapelu aj prímas Uhorska J. Baťán (Batthian), pôsobili v nej A. Zimmermann, Josef Zistler (*1744, †1794), Franz Xaver Hammer (*1741, †1817), Theodor Lotz (*1748, †1820) a Johann Matthias Sperger (*1750, †1812). Operné predstavenia sa 1740 konali v drevenom divadle pod Rybárskou bránou, kde účinkovala talianska operná spoločnosť Pietra Mingottiho (*1702, †1759), krátko nato v divadle pod Michalskou bránou a v Zelenom dome (Grünstübel, Grünstübelhaus), od 1776 v novovybudovanom kamennom Mestskom divadle (stálo na mieste dnešnej historickej budovy SND). Cirkevná hudba sa pestovala v kostoloch. R. 1815 bol v Bratislave založený Spolok slobodných umelcov a profesorov rečí (Verein der Pressburger Freyen Künstler und Sprachlehrer), z ktorého členov vznikol 1828 Cirkevný hudobný spolok (Kirchenmusikverein) vedený spočiatku H. Kleinom. Spolok sa orientoval na pestovanie cirkevnej i svetskej hudby. Z Bratislavy pochádzal J. N. Hummel, pôsobili tam skladateľ a hudobný pedagóg (o. i. aj Hummelov učiteľ) F. P. Rigler, skladateľ F. X. Tost, skladateľ a spoluzakladateľ Cirkevného hudobného spolku J. Kumlik a i. Z obce Leštiny na Orave pochádzal hudobník, skladateľ a osobný priateľ L. van Beethovena Mikuláš Zmeškal (*1759, †1833). Ďalšími centrami hudobného života na Slovensku v období klasicizmu boli napr. Košice (pôsobil tam F. X. Zomb), Kremnica (Anton Aschner, *1732, †1793, jeden z najvýznamnejších tvorcov duchovnej hudby na Slovensku), Banská Štiavnica, Rožňava, Levoča, Ľubica a i. Výskum hudobného života na Slovensku v období klasicizmu však do súčasnosti nie je uzavretý, pretože v archívoch sa nachádzajú hudobniny aj bez signatúr a mená skladateľov bez identifikácie s ich tvorbou, pričom treba rátať s ich veľkou migráciou (→ slovenská hudba).

Vývoj klasicizmu v balete prebiehal súbežne s vrcholným rokokom. Tanečné umenie vo svojej javiskovej podobe nadviazalo v 2. pol. 18. stor. na tanečné vystúpenia prezentované v tzv. storočí tanca (aj veľké storočie, Le grand siècle) na dvoroch francúzskych kráľov Ľudovíta XIV. a Ľudovíta XV. a na barokovú divadelnú produkciu 1. pol. 18. stor. (→ opéra-ballet). Postupne sa rozvinuli nové formy javiskového tanca – baletná pantomíma (ballet-pantomime) a dejový dramatický balet (→ ballet d’action), v technike tanca sa objavili nové prvky v práci horných (port de bras) i dolných končatín (en dehors – vytáčanie, battu – úder jednej dolnej končatiny o druhú, entrechat – výskok, pri ktorom si dolné končatiny vo vzduchu vymenia miesto, pirouette – rotácia, ap.). Dominovali dve školy – francúzska, typická eleganciou, a talianska, charakteristická technickou virtuozitou. Námety baletov čerpali tvorcovia z vidieckeho prostredia a z gréckej a rímskej mytológie. Radikálny zvrat nastal v baletnej estetike, keď bezduchú virtuozitu a vyumelkovanosť postupne nahrádzali tanečný výraz, mimika tváre i elegantné gesto vyjadrujúce bohatstvo citov. Zmenami prechádzal aj ženský tanečný kostým, ťažká a nepohodlná baroková krinolína sa skracovala, resp. nahrádzala mušelínovým chitónom; k prvým reformátorkám patrila M. Salléová. O dramatický balet sa prvýkrát pokúsil v balete Médea (1745) choreograf F. A. Ch. Hilverding, na ktorého nadviazali G. Angiolini a J. G. Noverre úzko spolupracujúci s reformátorom opery Ch. W. Gluckom; balet G. Angioliniho Don Juan alebo Kamenná hostina (Don Juan ou Le festin de pierre, 1761, hudba Ch. W. Gluck) je považovaný za prvý ballet d’action v dejinách baletu a baletný klasicizmus v Európe. J. G. Noverre v teoretickom traktáte Listy o tanci a baletoch (Lettres sur la danse et sur les ballets, 1760) požadoval rovnocenné postavenie baletu s ostatnými dramatickými žánrami a spoločnú prácu libretistu, skladateľa, výtvarníka, choreografa a tanečníka (tieto zásady však vo svojej tvorbe prakticky nerealizoval). Z jeho baletov sú najznámejšie Médea a Jason (Médée et Jason, 1763, na hudbu Jeana Josepha Rodolpha, *1730, †1812) a Maličkosti (Les petits riens, 1778, na hudbu W. A. Mozarta). Idey J. G. Noverra ďalej rozvinuli jeho žiaci Ch. L. Didelot, V. Galeotti, A. Bournonville a i. Neskorý klasicizmus v balete predstavuje tvorba M. Gardela, P. Gardela, J. Daubervala, ktorého komediálne ladený balet s námetom z francúzskeho vidieka Márna opatrnosť (La Fille mal gardée, 1789) na francúzske ľudové melódie je dodnes súčasťou svetového baletného repertoáru, a tvorba talianskeho choreografa S. Vigana, ktorého baletné predstavenia vynikali dramatickým účinkom (nazývaný Shakespeare baletu) a uvedenie jeho baletu Stvorenie Prométhea (Die Geschöpfe des Prometheus, 1801, hudba L. van Beethoven) vo Viedni sa považuje za zavŕšenie vývoja klasicistického baletu. Čoraz významnejšie zastúpenie baletu medzi klasicistickými dramatickými žánrami sa prejavovalo aj v tendencii najväčších svetových divadiel sformovať stále súbory s profesionálnymi tanečníkmi (Opera v Paríži, Burgtheater a Divadlo pri Korutánskej bráne vo Viedni, La Scala v Miláne, Cárske divadlo v Petrohrade).

V literatúre a divadle je klasicizmus umelecký smer, ktorého základom je normatívna estetika vyžadujúca prísne dodržiavanie formálnych pravidiel, preferujúca ideál krásy a hľadajúca svoj vzor v antike. Vznikol v 1. pol. 17. stor. vo Francúzsku v období postupujúcej centralizácie absolutistickej monarchie a následne sa rozšíril aj do ostatných európskych krajín. Od svojho vzniku až do rozkladu na začiatku 19. stor. prešiel viacerými vývojovými štádiami, resp. vlnami. Doktrína klasicizmu sa vyvíjala od začiatku 17. stor. spočiatku paralelne s estetikou baroka, systematicky najmä po vzniku Francúzskej akadémie (1635) a postupne vytvorila celý systém pravidiel, ktoré literatúru a umenie chápali ako službu absolutistickej monarchii, ako jej oslavu a potvrdenie. Klasicizmus filozoficky vyšiel z racionalistickej filozofie R. Descarta a z jeho diela Rozprava o metóde (Le Discours de la méthode, 1637), formálne sa pridŕžal antických vzorov (významným prameňom klasicistickej doktríny bola Aristotelova Poetika, 4. stor. pred n. l., ktorej latinský preklad vyšiel 1498 v Benátkach). Klasicizmus 18. storočia (osvietenský klasicizmus) sa spájal s osvietenskou filozofiou (→ osvietenstvo), ale naďalej využíval klasicistickú formu, ktorá však už bola naplnená novým, osvietenským myšlienkovým obsahom. Od 2. pol. 18. stor. sa klasicizmus prelínal aj s novými umeleckými tendenciami (→ sentimentalizmus, → preromantizmus, → romantizmus). Estetika klasicizmu odrážala úsilie idealizovať skutočnosť, opierala sa o stanovený kánon pravidiel, zdôrazňovala ideál harmónie, krásy, dokonalosti, symetrie, poriadku a jasnosti, pričom krása je v pravde a pravda umenia spočíva v napodobňovaní (gr. mimésis) prírody. Za jedno zo základných kritérií umeleckosti sa považovala jasnosť myšlienky a pravdepodobnosť zobrazenia. Významnou črtou klasicistickej metódy bol kult dokonalej umeleckej formy a prísne pravidlá – medzi jednotlivými žánrami a štýlmi existovala nepreklenuteľná priepasť. Vysoké žánre (óda, epos, tragédia) spracúvali vznešené námety (historické, nadčasové) a zobrazovali urodzených hrdinov, nízke žánre (bájka, satira, komédia) námety zo života meštianstva, pričom sa mohli stvárniť aj komicky. Dominantným žánrom bola tragédia inšpirovaná antickou tragédiou. Vyžadovalo sa, aby v hrdinovi vždy zvíťazil rozum nad citmi a vášňami. Charaktery hrdinov sa konštruovali podľa zásady jedinej vášne (personifikácia určitej ľudskej vlastnosti). Hrdinovia sa delili na kladných a záporných, ich psychológia bola podriadená ústrednej idei, hlavný hrdina musel konať v súlade s princípom povinnosti voči spoločnosti. Pre dramatické žánre okrem používania dvanásťslabičného verša alexandrínu bolo stanovené aj pravidlo troch jednôt – miesta, času a deja (zobrazované udalosti sa museli odohrať na jednom mieste počas 24 hodín, dej musel obsahovať jednu centrálnu epizódu s minimom digresií) a rozčlenenie na päť častí (expozícia, kolízia, kríza, peripetia, katastrofa). K základným normám klasicistického divadla patrili aj pravidlá pravdepodobnosti (fr. règle de la vraisemblance) a dekóru (règle de la bienséance, prvenstvo vkusu) i úsilie o univerzálneho človeka. Klasicistické divadlo odmietalo dovtedy dominantné kultúrne normy, ako sú hojnosť, nádhera, spektakulárnosť, rozmanitosť, vonkajší pohyb, prekvapenia, ohurujúce efekty i prejavy násilia na scéne, a preferovalo pravidelnosť, koncentráciu, vyváženosť a udalostný minimalizmus.

Presadzovanie sa klasicizmu vo Francúzsku úzko súviselo s estetickými princípmi zavedenými F. de Malherbom a so vznikom Francúzskej akadémie ako inštitúcie, ktorej úlohou bola v prvom období jej existencie úprava normy francúzskeho jazyka, vytvorenie jednotných pravidiel, ktoré by formovali jazykový a literárny vkus. Gramatik C. F. de Vaugelas určil za normu (le bon usage) jazyk aristokracie a kráľovského dvora, čím sa vznešený spôsob vyjadrovania stal pre klasicizmus záväzným. Prvými tvorcami klasicistickej doktríny boli prozaik J. L. G. de Balzac, básnik V. Voiture a dramatici J. Mairet, a najmä P. Corneille. Všetky existujúce estetické pravidlá zhrnul vo veršovanej poetike Básnické umenie (L’Art poétique, 1674) N. Boileau-Despréaux. Poetika vychádza z Horáciovho posledného listu Pisonovcom (Ad Pisones, 3. list 2. knihy Epištol, neskôr známy samostatne ako O umení básnickom, lat. Ars poetica, tal. De arte poetica) a až do nástupu romantizmu sa uznávala ako estetická norma klasicistickej poézie. V užšom význame sa za klasicizmus vo francúzskej literatúre pokladá len literárna tvorba 17. stor. a za jeho vrcholné obdobie tvorba dramatikov J. Racina a Molièra, prozaičky Madame de La Fayette, básnika J. de La Fontaina a i. v rokoch 1660 – 85 (prvé obdobie vlády Ľudovíta XIV.). Významné dramatické diela francúzskeho literárneho klasicizmu predstavujú historicko-politické tragédie P. Corneilla Cid (Le Cid, 1636), Horácius (Horace, 1640), Cinna (1640) a Nicomède (1651). Hra Cid ešte obsahuje barokové prvky (napr. princíp prekvapenia) a žánrovo bola označená ako tragikomédia, čo poetika klasicizmu neakceptovala (diskusia o čistote klasicistického umenia, tzv. spor o Cida). Novosť spočíva v tom, že hra neobsahuje vedľajšie epizódy, vystupuje v nej malý počet osôb a dej i psychologická kresba postáv sa sústreďujú na hlavný cieľ – premáhanie osobných citov hrdinov kvôli splneniu svojich morálnych povinností. Vrcholom francúzskeho literárneho klasicizmu sú psychologické tragédie J. Racina Andromacha (Andromaque, 1667), Britannicus (1669), Berenika (Bérénice, 1670), a najmä Faidra (Phèdre, 1677), ktorá je najvýznamnejšou tragédiou francúzskeho klasicizmu. Racine dokázal úplne minimalizovať dej, dramatickosť zápletky prispôsobil všetkým klasicistickým pravidlám, zobrazil hrdinov podliehajúcich vášňam, a dosiahol tak psychologickú pravdepodobnosť konania postáv. Najvýznamnejším tvorcom komédie bol Molière, ktorý využil tradíciu stredovekej ľudovej frašky, vytvoril pravdivé charaktery a zovšeobecnil ich pomocou konkrétnych obrazov a typizácie ľudských vlastností. Na tomto základe vytvoril originálny žáner tzv. vysokej komédie, resp. komédie typov (Mizantrop, Le Misanthrope, 1666; Lakomec, L’Avare, 1668; Tartuffe, 1669; Meštiak šľachticom, Le Bourgeois gentilhomme, 1670; a i.). Divadelný klasicistický štýl dozrieval v parížskom divadle Burgundský palác (Hôtel de Bourgogne, založený 1548) v čase, keď sa tam uvádzali veľké tragédie P. Corneilla a J. Racina a na scéne dominoval herec Floridor (vlastným menom Josias de Soûlas, *1608, †1671). Spojením hercov divadla Burgundský palác a Molièrovej hereckej skupiny (sídlila v divadle na ulici Guénégaud) vzniklo 1680 divadlo Comédie-Française uvádzajúce diela najvýznamnejších francúzskych a svetových klasicistických dramatikov, k jeho významným hercom patrili napr. Baron (vlastným menom Michel Boyron) a A. Lecouvreurová. Klasicistické divadlo bolo monumentálne, založené na deklamácii, sošnom výraze, harmonickosti prejavu a symetrickosti priestorového usporiadania. V oblasti hudobného divadla sa klasicizmus rozvíjal v parížskej Académie royale de musique (založená 1669), na čele ktorej stál od 1672 skladateľ a choreograf J.-B. Lully. Jeho predstavenia sa vyznačovali bohatým výtvarným stvárnením, využitím baletu a rytmického tanca i pestrým kostýmovaním postáv. V klasicistickej poézii sú reprezentatívnym dielom Bájky (Fables, 1668) J. de La Fontaina, v próze pokus o psychologický román v modernom chápaní Kňažná de Clèves (La Princesse de Clèves, 1678) od Madame de La Fayette. Obľúbené boli memoáre (kardinál de Retz), drobné moralizujúce prozaické útvary, ďalej kázne (J. B. Bossuet), listy (Madame de Sévigné) a filozofická literatúra (R. Descartes, B. Pascal). Krízu klasicizmu na prelome 17. a 18. stor. predznamenal vo Francúzsku tzv. spor starých a moderných (fr. Querelle des Anciens et des Modernes), v ktorom proti sebe stáli tzv. starí (napr. N. Boileau a J. de La Fontaine) – zástancovia oficiálneho klasicizmu a napodobňovania antiky, a tzv. moderní (Ch. Perrault, B. de Fontenelle), ktorí tvrdili, že súčasná doba, veda, umenie a literatúra stoja vyššie ako antika. Spor predstavoval jednu z prvých zásadných diskusií o smerovaní literatúry, položil základy literárnej kritiky a zároveň bol prechodom k novej epoche myslenia a literatúry – myšlienku konformného umenia v duchu antických vzorov tak vystriedalo osvietenské myslenie (predchodca encyklopedistov P. Bayle). Jeho základom sa stali kult rozumu, kritika namierená proti kráľovskému a náboženskému absolutizmu a viera v neustály pokrok ako základ osvietenského optimizmu; náboženské a morálne dogmy minulosti boli nahradené toleranciou a vierou v prirodzené dobro človeka. Literatúra tzv. osvietenstva nadobudla novú funkciu, stala sa myšlienkovo a politicky angažovanou, do popredia kládla otázky morálky, výchovy a tolerancie, ako aj úctu ku kultúre a k vzdelaniu, striktne nedodržiavala tematické obmedzenia a strohé klasicistické formy; základným žánrom sa stal román.

Klasicizmus v Anglicku (v angl. literatúre nazývaný neoklasicizmus) sa vyvíjal v období 1660 – 1798 (do vydania manifestu romantizmu, básnickej zbierky S. T. Coleridgea a W. Wordswortha Lyrické balady, Lyrical Ballads). Predstaviteľom raného obdobia bol básnik a dramatik J. Dryden, najvýznamnejší satirický básnik 17. stor. a zakladateľ žánru komédie mravov (Esej o dramatickej poézii, Essay of Dramatic Poetry, 1668). Na jeho tvorbu a rímske vzory (Horácia) nadviazal najvýznamnejší klasicistický básnik A. Pope, ktorý v básni Esej o kritike (An Essay on Criticism, 1711) zhrnul zásady klasicistickej estetiky a kritiky. Významné sú najmä jeho preklady Homérovej Iliady (Ilias) a Odysey (Odysseia). Do obdobia 1. pol. 18. stor. patria začiatky moderného anglického románu spojené s autormi D. Defoeom (román Robinson Crusoe, 1719) a J. Swiftom (satirický román Gulliverove cesty, Gulliver’s Travels, 1726). K literárnej skupine Scriblerus Club A. Popa a J. Swifta patril aj básnik, prozaik a dramatik J. Gay (hra so spevmi Žobrácka opera, The Beggar’s Opera, 1728). Do tohto obdobia patrí aj dramatická tvorba H. Fieldinga, ku ktorého najúspešnejším hrám patrí burleska Tragédia tragédií (The Tragedy of Tragedies, 1731). Vedúcou osobnosťou neskorého klasicizmu bol literárny kritik, novinár, prozaik a básnik S. Johnson, ku ktorého Literárnemu klubu sa pripojil R. B. Sheridan, významný predstaviteľ anglického osvietenstva a tvorca najlepšej anglickej hry 18. stor., satirickej komédie Škola klebiet (The School for Scandal, 1777). V duchu sentimentalizmu tvorili S. Richardson a L. Sterne, ako aj O. Goldsmith, ktorý jeho tradíciu rozvíjal nielen v próze (Wakefieldsky farár, The Vicar of Wakefield, 1766), ale aj v poézii (Opustená dedina, Deserted Village, 1770). Kontrastom k moralizujúcej klasicistickej poézii bola citová, sentimentálna poézia oslavujúca idylický vidiecky život (E. Young, T. Gray, O. Goldsmith). V polovici 18. stor. bola významná najmä tvorba románov (H. Fielding: Najdúch Tom Jones, The History of Tom Jones, a Foundling, 1749; L. Sterne: Život a názory Tristrama Shandyho, The Life and Opinions of Tristram Shandy, 1767; T. G. Smollett: Výprava Humphreyho Clinkera, The Expedition of Humphrey Clinker, 1771). V dráme bola rozšírená tvorba tzv. komédie mravov (W. Congreve, R. B. Sheridan), ktorú uvádzalo londýnske divadlo Drury Lane Theatre (dnes Theatre Royal, Drury Lane). Anglické divadlo sa rozvíjalo podľa vzoru francúzskeho klasicistického divadla, ale vplyvom vlastnej divadelnej tradície, najmä W. Shakespeara a alžbetínskych dramatikov, nedospelo k natoľko viazanej forme. K najvýznamnejším hercom anglického klasicizmu patrili Thomas Patrick Betterton (*1635, †1710) a J. Ph. Kemble.

V Nemecku a v nemeckej literatúre (na rozdiel od výtvarného umenia a hudby) nemožno hovoriť o klasicizme ako o prevládajúcom prúde, ale skôr o tvorivom a zároveň protirečivom prijímaní jednotlivých podnetov z antickej, francúzskej i z anglickej kultúry v osvietenskom 18. storočí. Pri recepcii francúzskej kultúry zohral významnú úlohu J. Ch. Gottsched, ktorý reformoval nemecké divadlo (z francúzskej klasicistickej poetiky prebral zásadu jednoty času, miesta a deja). Nadväzujúc na francúzskeho teoretika N. Boileaua-Despréauxa, vydal knihu Pokus o kritiku básnického umenia pre Nemcov (Versuch einer kritischen Dichtkunst vor die Deutschen, 1730) a s herečkou F. C. Neuberovou a jej manželom Johannom Neuberom (*1697, †1759) boli priekopníkmi moderného nemeckého divadla. Bojovali proti úpadkovému žánru tzv. hanswurstiád, ktoré predtým spopularizoval viedenský herec Josef Anton Stranitzky (*1676, †1726), predstaviteľ ľudovej vulgárnej improvizovanej postavy Hanswursta. S J. Ch. Gottschedom zásadne polemizoval G. E. Lessing, ktorý klasicistické pravidlá pociťoval ako putá a oproti francúzskej klasicistickej dráme vyzdvihoval W. Shakespeara. Antické vzory sa vo svojich nerýmovaných ódach i elégiách usiloval napodobňovať významný predstaviteľ poézie F. G. Klopstock, ktorý v protiklade k J. Ch. Gottschedovi zdôrazňoval postavenie básnika ako tvorcu. Pri sprostredkúvaní hodnôt antickej kultúry zohral v Nemecku dôležitú úlohu J. H. Voss (preklady Homérových eposov) a v širšom európskom kontexte J. P. Winckelmann (antické umenie chápal ako prejav ušľachtilej jednoduchosti a tichej veľkosti), ktorý svoje hlavné dielo Dejiny starovekého umenia (Geschichte der Kunst des Altertums, 1764) venoval analýze gréckej antiky a významne ovplyvnil weimarskú klasiku (Weimarer Klasik) i jej predstaviteľov J. W. Goetheho a F. Schillera. Ich prechod na klasicistické pozície (v kontexte nemeckej literatúry nazývané klasické) súvisí s obdivom antického umenia a antického sveta. Klasický (t. j. klasicistický) spôsob písania si Goethe osvojil už počas pobytu v Taliansku (1786 – 88), pričom uprednostňoval harmóniu pred priepastnými rozpormi, využíval niektoré antické veršové modely (elegické distichon v zbierke Rímske elégie, Römische Elegien, 1795), ktoré však nenapodobňoval mechanicky (napr. blankversom zveršovaná divadelná hra Ifigénia v Tauride, Iphigenie auf Tauris, 1787, má na rozdiel od antických tragédií zmierlivý záver). F. Schiller vytvoril klasické (klasicistické) drámy taktiež vo forme shakespearovského blankversu a tematicky sa zameriaval na významné historické udalosti a osobnosti, ktoré povýšil na modely osudov sveta (Wallenstein, 1798 – 99; Mária Stuartová, Maria Stuart, 1800; Wiliam Tell, Wilhelm Tell, 1804; nedokončený Demetrius; a i.). Goethe i Schiller v období spoločného pôsobenia vo weimarskom dvorskom divadle (1791 – 1817 ho viedol Goethe) rozvinuli nielen klasickú, majestátnu podobu drámy a divadla inšpirovanú antickou tragédiou, ale dali ich aj do služieb demokratických revolučných myšlienok. Obidvaja tzv. weimarskí klasici napísali aj významné teoretické diela, ktoré výrazne ovplyvnili estetické myslenie (Goetheho články Jednoduché napodobňovanie, maniera, štýl, Einfache Nachahmung, Manier, Stil, 1789; O umení a staroveku v oblasti Rýna a Mohanu, Ueber Kunst und Altertum in den Rhein und Mayn Gegenden, 1816; Schillerove úvahy Divadlo ako morálna inštitúcia, Die Schaubühne als moralische Anstalt betrachtet, 1785; O tragickom umení, Über die tragische Kunst, 1792; O vznešenosti, Über das Erhabene, 1795). Do obdobia medzi klasicizmom a romantizmom sa zvyčajne zaraďuje literárne dielo F. Hölderlina (klasicistický je jeho hlboký záujem o antiku prejavujúci sa v obsahu i vo forme básní, romantická je jeho rozorvanosť). K najvýznamnejším nemeckým klasicistickým hercom patril A. W. Iffland.

V Rusku sa klasicizmus začal formovať až v 30. rokoch 18. stor., ako prvý uviedol jeho princípy do ruskej literatúry A. D. Kantemir. Teoretické základy klasického básnictva (vypracovanie základov ruskej sylabotonickej prozódie) položili V. K. Trediakovskij (Nový a stručný návod, ako skladať ruské verše, Novyj i kratkij sposob k složeniju stichov rossijskich, 1735) a M. V. Lomonosov (rozprava List o pravidlách ruského verša, Pismo o pravilach rossijskogo stichotvorstva, 1739). Vedúcou osobnosťou bol básnik, filológ, vedec a mysliteľ M. V. Lomonosov, ktorý kultivoval takmer všetky klasicistické formy, jeho slávnostné a duchovné ódy boli vzorom počas celého 18. stor. Napísal 20 slávnostných ód pri príležitosti oficiálnych udalostí na cárskom dvore, napr. Ódu na deň vstúpenia na trón Alžbety Petrovny (Oda na deň vosšestvija na prestol Jelizavety Petrovny, 1746); jeho óda Na dobytie Chotina (Na vziatie Chotina, 1742) sa považuje za prvé dielo novodobej ruskej literatúry. Významné miesto v oblasti poézie zaujala tvorba A. D. Kantemira (5 veršovaných satír, napr. Môjmu rozumu, K umu svojemu, 1729; Filaret a Jevgenij alebo Na závisť a pýchu nemravných šľachticov, Filaret i Jevgenij, ili na zavisť i gordosť dvorian zlonravnych, 1730; O výchove, O vospitanii; 1737; a i.) a všestranná básnická tvorba (bájky, básne, piesne, satiry, eklogy, ódy, sonety, elégie) A. P. Sumarokova, ktorý zohral priekopnícku úlohu i vo vývine ruskej drámy, jeho tragédie sú napísané presne podľa klasicistických pravidiel (9 veršovaných tragédií, najvýznamnejšia Dmitrij Samozvanec, 1771, komédie, napr. Tresotinius, 1750; Hašterivá žena, Vzdorščica, 1770; Nepravý paroháč, Rogonosec po voobraženiju; 1772; a i.). Divadelné hry písal aj M. V. Lomonosov (tragédia z ruských dejín Tamira a Selim, Tamira i Selim, 1750; tragédia situovaná do antického Grécka Démofoón, Demofont, 1751). Širšie publikum sa s ruskou klasicistickou dramatikou oboznámilo v 2. pol. 18. stor., keď popri dvorských a šľachtických divadlách začali pôsobiť aj divadlá prístupné širokej verejnosti. Prvý takýto súbor vznikol 1750 v Jaroslavli vďaka F. G. Volkovovi, ktorý 1752 vystúpil pred cárovnou Katarínou II. Veľkou a následne dostal povolenie založiť si v Petrohrade profesionálne divadlo; Volkovov súbor sa stal základom dnešného Alexandrinského divadla (1756). Ruské klasicistické divadlo sa vyznačovalo zdôrazňovaním patriotizmu a osvetovými cieľmi, autori síce využívali francúzsku klasicistickú formu, ale hry napĺňali ruským obsahom. Od 60. rokov 18. stor. sa postupne začali narúšať prísne klasicistické normy, objavili sa prvé prejavy sentimentálnej poézie a prózy (Fiodor Alexandrovič Emin, *1735, †1770). Výrazne sa táto tendencia prejavila v tvorbe najvýznamnejšieho ruského klasicistického básnika G. R. Deržavina. Klasicistickými pravidlami je ovplyvnená najmä jeho raná tvorba, neskoršie diela zásadami žánrovej diferenciácie klasicizmu neohraničoval, napr. v originálnej óde Felicia (Felica, 1783) spojil prvky slávnostnej ódy s prvkami ostrej satiry. V poslednej tretine 18. stor. bol ruský klasicizmus ovplyvnený sentimentalizmom, ktorý po desaťročiach nadvlády veršovaných foriem priniesol rozkvet prózy. Do popredia sa dostala ľúbostná tematika, tematika rodinného života, dôraz sa kládol na vnútorné prežívanie hrdinov, preferoval sa žáner denníka, epištolárnych foriem, cestopisu a ľúbostnej poviedky (N. M. Karamzin, A. N. Radiščev). Veľkým rozvojom prechádzala dráma. V duchu tradícií klasicistickej poetiky je napísaná komédia Brigadír (Brigadir, 1769) D. I. Fonvizina, ktorá patrí k vrcholným dielam tohto žánru v 18. stor. a uplatňujú sa v nej novátorské prístupy (realistická typizácia záporných postáv pomocou jazykového prejavu). Od 70. rokov 18. stor. sa klasicistická poetika drámy začala pod vplyvom sentimentalizmu uvoľňovať, mimoriadne obľúbené boli komické opery (Alexandr Onisimovič Ablesimov, *1742, †1783: Mlynár – zariekavač, klamár a svat, Meľnik – koldun, obmanščik i svat, 1779).

V Taliansku sa klasicizmus rozvíjal v 2. pol. 17. stor. a označuje sa termínom neoklasicizmus. Na rozdiel od francúzskej klasicistickej poetiky, ktorá zdôrazňovala krásu založenú na proporčnosti, vyváženosti a harmónii, sa v talianskej literatúre preferovala krása, ktorá nevylučovala fantáziu a emócie. Vzorom v poézii bolo básnické dielo F. Petrarcu, v próze dielo G. Boccaccia. V poézii vynikol G. Parini, ktorý do klasických žánrov ódy a hymnu uviedol politický, spoločenský a morálny obsah. Básnik a libretista P. Metastasio obnovil žáner melodrámy, ktorej dal podobu sentimentálnej komédie. V. Alfieri písal tragédie komponované presne podľa klasicistickej schémy (dodržiaval jednotu miesta, času a deja) a využíval najmä námety z antiky. Tragédii chcel dať novú podobu, ktorú nazval tragédia slobody, pričom myslel na budúci taliansky národ, ktorý sa sformoval v priebehu 19. stor. C. Goldoni reformoval divadlo, tradičnú improvizáciu typickú pre commediu dell’arte nahradil zavedením scenára. Doznievajúci klasicizmus sa prejavil v diele básnika a prozaika G. Leopardiho. V Čechách a na Slovensku sa literárny klasicizmus rozvíjal od konca 18. stor. do 1. tretiny 19. stor. v rámci národného obrodenia.

Ku klasicistickým autorom v Česku sa zaraďujú napr. A. J. Puchmajer, V. M. Kramerius, a predovšetkým F. Palacký, J. Dobrovský a J. Jungmann (autor prvej českej učebnice poetiky Slovesnost aneb Sbírka příkladů s krátkým pojednáním o slohu, 1820, 2., prepracované vydanie 1845).

Špecifickosť klasicizmu v slovenskej literatúre spočíva v pestovaní národnej kultúrnej tradície vychádzajúcej z kresťanských cyrilo-metodských tradícií. Niektoré črty (vlastenecká tematika, duchovný rozmer) má spoločné s ruským klasicizmom. R. 1780 nastalo v spoločnosti celkové uvoľnenie (reformy Jozefa II.) a vyšlo dielo J. Papánka Historia gentis Slavae (Dejiny slovenského národa), ktoré sa považuje nielen za zdroj národného obrodenia, ale aj obrodzovania cyrilo-metodskej tradície ako slovenskej tradície. Je to prelomové obdobie nástupu moderného kritického myslenia a literárneho prejavu predstavujúce zároveň kontinuitu s domácimi kultúrnymi tradíciami a s vývinom, ktorý získal nový umelecký rozmer. Literárny klasicizmus na Slovensku sa vyvíjal v troch fázach. V prvej (1780 – 1800) sa vytvárali základné predpoklady na rozvoj slovenskej literatúry, a to jednotný jazyk (bernolákovská kodifikácia 1787) a pravidlá literárneho klasicizmu, teda časomiery. Uplatňovanie časomernej prozódie v slovenskom jazyku sledovalo od začiatku najmä ideový cieľ – vznešenou klasickou prozódiou poukázať na vznešenosť domáceho kodifikovaného jazyka, a povýšiť ho tak na úroveň gréckej a latinskej kultúry aj prozodicky. Na základné prozodické pravidlá upozornil A. Bernolák ako ústredná osobnosť Spoločnosti pre pestovanie slovenského jazyka na generálnom seminári v Bratislave v osobitnej kapitole O prozódii v základnom diele Grammatica slavica (1790). Dominantné postavenie v tomto období mala národnovzdelávacia próza v bernolákovskej slovenčine, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom je J. Fándly (Zeľinkár, 1783; Piľní domajší a poľní hospodár..., 1792; Slovenskí včelár, 1802; a i.). J. I. Bajza vytvoril prvý slovenský román René mláďenca príhodi a skúsenosťi (1783). Vznikali učené spoločnosti (spoločenstvá vzdelancov), najvýznamnejšou bolo Slovenské učené tovarišstvo (1792 – 1800), najväčšie a najaktívnejšie v stredoeurópskom priestore. Pre druhú fázu vývinu klasicizmu (1800 – 18) bola charakteristická anakreontská poézia ako výraz doznievajúceho rokoka, zastúpená básnickými zbierkami Muza ze Slovenských hor (1801) J. Palkoviča, Poezye (1806 – 12, 4 zv.) B. Tablica a Tatranská muza s lýrou slovanskou (1814) P. J. Šafárika. Títo autori patria k priekopníkom klasicizmu na Slovensku, ich poézia obsahuje znaky typické pre nastupujúci klasicizmus: klasicistické žánrové formy a strofické útvary, využívanie prízvučnej i časomernej prozódie, inšpirácia osvietenským racionalizmom, vlastenecké motívy. Tretiu, vrcholnú fázu (1818 – 36) predstavuje nástup klasickej časomiery v PředspěveSlávy dcere (1824) J. Kollára. Dokonalé časomerné preklady antických básnikov, najmä Vergíliovej Eneidy (1828, jediný preklad v slovanských jazykoch) od Jána Hollého, vzbudili záujem v celom slovanskom svete. Jedným z najvýznamnejších diel slovenského klasicizmu je Hollého hrdinský epos Svatopluk (1833), ktorý svojou dokonalosťou a ideami vyvolal generačný prevrat, zjednotil národné hnutie na ceste k spisovnej slovenčine a stal sa pevnou súčasťou národného povedomia. Dôležité postavenie slovenského klasicizmu upevňovali aj Hollého eposy Cirillo-Metodiada (1835), alegorický epos Sláv (1839) s národnohistorickým posolstvom, ako aj Selanki (1835 – 40) a Pesňe a Básňe (1841 – 42). Myšlienky slovenského literárneho klasicizmu sa stali zdrojom slovenského literárneho romantizmu a národnej ideológie.

kláštor

kláštor [lat. > nem.] — v širšom význame sídlo hierarchicky usporiadanej komunity mníchov alebo mníšok (→ mníšstvo) uzatvorenej pred vonkajším svetom a praktizujúcej v duchu určitých osobitných duchovno-asketických pravidiel život zasvätený predovšetkým kontemplácii a modlitbám, v užšom význame budova alebo skupina budov (architektonický komplex), v ktorom akékoľvek takéto spoločenstvo (kresťanské, buddhistické, taoistické, islamské) žije.

— Termín kláštor sa v prípade kresťanského kláštora používa v širšom význame spravidla na označenie sídla každej rádovej komunity, v užšom význame na označenie len sídel rímskokatolíckych mužských alebo ženských reholí (podľa Kódexu kánonického práva rehoľný dom), napr. benediktínov, cisterciánov a augustiniánov, jestvujú však aj osobitné názvy, napr. sídlo kartuziánov sa nazýva kartúza. Sídlo mníšskej komunity patriacej k cirkvám vých. obradu (pravoslávne, gréckokatolícke, autokefálne) sa nazýva monastier.

Kláštorné spoločenstvo tvoria mnísi (mních bez kňazského svätenia, nekňaz, sa pri oslovení nazýva brat, → fráter; rehoľník s kňazským svätením otec, → páter) alebo mníšky (sestra, latinsky soror; matka, latinsky mater), ktorí zložili rehoľný sľub (sľub chudoby, čistoty a poslušnosti), ako aj mnísi-laici (→ laik). Nosia rehoľné rúcho (habit, rehoľný odev) a žijú v uzavretom priestore (→ klauzúra; z latinského claustrum = uzatvorený priestor, odtiaľ aj termín kláštor). Obdobie, v ktorom čakatelia na vstup do kláštora žijú spoločne s rehoľníkmi, ale ešte nezložili večný (doživotný) rehoľný sľub, sa nazýva → noviciát.

Život mníchov (zasvätený život) v kláštoroch patriacich rímskokatolíckej cirkvi sa v závislosti od príslušnosti k reholi riadi osobitnými pravidlami (→ regula); prvú regulu vypracoval Bazil Veľký (pol. 4. stor., dodnes sa ňou riadia komunity na kresťanskom Východe), ďalšie sv. Augustín, biskup v meste Hippo Regius (zač. 5. stor.; → augustiniáni), a Benedikt z Nursie (529; → benediktíni), ktorého regula dominantne ovplyvnila kresťanský Západ.

Základnými pravidlami života v kláštore, v súčasnosti upraveného Kódexom kánonického práva, sú modlitby (→ hodinky), rozjímanie, askéza a vzdanie sa svetských cieľov a pôžitkov. Samostatný (autonómny), z hľadiska kánonického práva od jurisdikcie diecéznych biskupov nezávislý kláštor (podlieha priamo Sv. stolici) sa u cisterciánov, benediktínov a premonštrátov nazýva opátstvo (jeho predstavený opát alebo nižší prelát, predstavená, resp. matka predstavená, opátka alebo abatiša), u augustiniánov a dominikánov priorstvo (jeho predstavený prior).

Vo vých. cirkvách neexistujú mnohoraké mníšske rehole ako na Z, život mníchov v každom kláštore je regulovaný zakladajúcou listinou (→ typikon); podľa zakladateľa môžu byť kláštory cisárske, patriarchálne (stauropegiálne), biskupské, súkromné alebo nezávislé. Mnísi alebo mníšky sa riadia zvrchovaným vedením igumena (predstavený v mužských kláštoroch) alebo igumeny (predstavená v ženských kláštoroch).

Jestvujú osobitné mužské a ženské kláštory, v minulosti výnimočne vznikali aj tzv. dvojkláštory – podvojné kláštory (v jednom kláštore žili rehoľníci i rehoľníčky, ale v oddelených častiach), ktoré umožňovala Augustínova i benediktínska regula a neskôr existovali u regulovaných kanonikov. Početné podvojné kláštory na Východe boli v Egypte, ale pre porušenia čistoty ich zakázali cisár Justinián I. Veľký a 2. nicejský koncil (787). Na Západe (najmä v Anglicku, vo Francúzsku, v Španielsku, Nemecku a Taliansku) existovali podvojné kláštory v 5. – 8. stor. u írsko-škótskych mníchov, zakázali ich synody v Agde (506) a Seville (619), zanikli v 9. stor., znova sa však objavili v 11. – 12. stor. u premonštrátov a až do reformácie pretrvali v Škandinávii. Príkladom podvojného kláštora bol napr. Kláštor sv. Anežky Českej v Prahe (kláštor ženského rádu klarisiek a mužskej rehole minoritov) založený okolo 1233 – 34 alebo 1231. Počet mníchov (mníšok) v kláštore môže byť rôzny, od malých kláštorov obývaných len niekoľkými rehoľníkmi (vo vých. cirkvách nazývaný skyt, spravidla je podriadený väčšiemu monastieru) po veľké kláštory so stovkami rehoľníkov.

Obdobím najväčšieho rozvoja kláštorného života bol vrcholný stredovek (asi od pol. 11. do pol. 13. stor.), keď niektoré kláštory predstavovali intelektuálne centrá, strediská vzdelanosti a kultúry. V kláštoroch vznikla významná časť kresťanskej literatúry, vďaka nim sa zachovali viaceré filozofické, prírodovedné a iné texty antických autorov, ktoré sa uschovávali v → kláštorných knižniciach a spolu s rozličnými súdobými listinami právneho charakteru, ako aj s novovzniknutými dielami kresťanských autorov sa odpisovali v skriptóriách; mnohé skriptóriá výraznou mierou ovplyvnili vývoj písma, napr. skriptórium v kláštora Montecassino (→ montecassinsko-beneventské písmo, → paleografia). V knižných dielňach pri skriptóriách sa iluminovali rukopisné kódexy (→ iluminácie), pri východokresťanských kláštoroch vznikali početné ikonopisecké školy (→ ikona). Západokresťanské rehoľné komunity (cisterciánov, dominikánov, františkánov, kartuziánov, paulínov a i.) predstavovali jedno z miest, kde sa v rámci omšovej liturgie a hodiniek sformoval → gregoriánsky chorál; východokresťanské kláštory boli významnými strediskami byzantského bohoslužobného spevu (→ byzantská hudba). Viaceré z kláštorných škôl pôvodne určených na vzdelávanie rehoľníkov a rehoľných kňazov sa pretvorili na tzv. studiá (→ studium generale), predchodcov dnešných univerzít.

Kláštory plnili aj politické úlohy, napr. kláštory v Írsku (→ írska cirkev) či kláštory v Cluny, ktorého opáti boli radcami viacerých cisárov, kniežat a pápežov. Špecifickú funkciu mali viaceré kláštory v Uhorsku (v rámci neho i na území Slovenska), ktoré asi od 13. stor. vykonávali verejnonotárske úkony (napr. kláštor v Hronskom Beňadiku), odpisy uchovávali vo vlastných archívoch, a predstavovali tak zároveň osobitnú inštitúciu v rámci verejnej správy (→ hodnoverné miesta). Od čias Konštantína I. Veľkého poskytovali kláštory (spolu s kostolmi) právo azylu.

Stredoveké kláštory rozvíjali hospodársku činnosť, vznikali pri nich napr. pivovary a vínne pivnice, v kláštorných záhradách sa pestovali liečivé rastliny, z ktorých výťažky sa používali v kláštorných špitáloch a vo verejne prístupných lekárňach, v kláštoroch sa vyvíjali nové metódy pestovania plodín a poskytovali priestor aj na bádateľskú činnosť a výskum.

Architektúra kláštorov, kláštorné archívy, knižnice a rôzne umelecké zbierky patria v súčasnosti k najcennejšiemu kultúrnemu dedičstvu národov i štátov, a preto s ohľadom na kultúrnu, ako aj architektonickú výnimočnosť kláštorov bolo veľké množstvo z nich zapísaných do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

— Prvé kláštory vznikli na kresťanskom Východe (Egypt, Palestína) a majú pôvod v ranokresťanskom pustovníctve. V Egypte sa asi v 2. pol. 3. stor. začali utvárať prvé komunity pustovníkov eremitov, ktoré na rozdiel od anachorétov už nežili jednotlivo, osamote v pustovniach (jaskyniach alebo v jednoduchých stavbách z netrvanlivých materiálov), ale začali sa združovať a svoje pustovne zoskupovať. Vytvárali tzv. lavry, v ktorých žili mnísi podobne ako pustovníci v celách (mohli žiť aj v prírodných alebo v umelo vytvorených jaskyniach), podriaďovali sa však spoločným pravidlám. Za zakladateľa prvej lavry, a teda aj mníšstva, sa považuje sv. Anton Veľký (Anton Pustovník). Rozmach mníšstva a výstavby kláštorov nastal po Milánskom edikte (313), ktorý v Rímskej ríši (v jej vých. i záp. časti) zrovnoprávnil všetky náboženstvá vrátane kresťanstva.

Základy organizovaného mníšskeho života položil pustovník sv. Pachomius (*okolo 287, †347), ktorý okolo 320 založil v dedine Tabenna (aj Tabennísi, pri Dendere) v Egypte prvé cenóbium, kde mnísi žili spoločne pod vedením predstaveného a podľa jednotnej reguly. Stretávali sa na spoločných modlitbách počas liturgie hodín a na omši (okrem modlitieb bola ich hlavnou náplňou misia, ako aj vyučovanie a výchova mládeže, venovali sa i manuálnej práci). Cenóbium vo svojej vyvinutej dispozícii malo pravouhlý uzatvorený pôdorys, po obvode múr s rohovými vežami a s miestnosťou na spoločné bývanie, uprostred bol hlavný kostol, vedľa neho spoločná jedáleň a krstná studňa.

Vo vývine kláštornej architektúry zohrala významnú úlohu Sýria (v tom období súčasť Byzantskej ríše), kde v 5. – 7. stor. vzniklo množstvo kláštorov a vývin kláštora ako stavby smeroval k uzatvorenému pravouhlému plánu (v centre sa obvykle nachádzal chrám). Už v 5. stor. sa tam vyvinuli kláštory, ktoré mali spoločnú jedáleň a spálňu, ubytovne pre pútnikov a hospodárske budovy, ktoré boli navzájom prepojené portikmi (napr. kláštor v komplexe Kal’at Sim’an, okolo 480).

Kláštory v sev. Afrike a v Hornom Egypte boli od zač. 5. stor. silno opevnené a ich architektúra bola ovplyvnená súdobými neskoroantickými fortifikačnými stavbami (napr. Tébessa v Alžírsku, okolo 400). Opevnený typ kláštora, ktorý tak zároveň plnil aj obrannú funkciu, sa rozšíril v období vlády byzantského cisára Justiniána I. Veľkého (527 – 565), príkladom takéhoto kláštora je Kláštor sv. Kataríny na vrchu Sinaj (okolo 540).

Na území Byzantskej ríše vznikalo vo viacerých oblastich blízko seba viacero kláštorov, napr. na vrchu Olympos v maloázijskej Bitýnii (dnes nazývaný Ulu Dağ, v sz. Turecku), do jedného z nich sa utiahol slovanský vierozvest Metod (bol zvolený za jeho predstaveného – igumena) a neskôr aj jeho brat Cyril (Konštantín); na území dnešného Grécka vznikli napr. kláštory na vrchu Atos na polostrove Chalkidiki (→ Atos), kde sa od pol. 9. stor. usádzali pustovníci a okolo 936 tam bol založený prvý a dodnes najvýznamnejší kláštor Veľká lavra (Megisti Laura), či podľa nich utvorený komplex kláštorov Meteora v str. Grécku (od 9. stor.). Od 9. stor. sa rozdiely medzi lavrou a cenóbiom postupne stierali, v súčasnosti sa ako lavry (čestný titul) označujú len veľké pravoslávne kláštory, napr. Veľká lavra na vrchu Atos. V 14. stor. vznikol ďalší typ východokresťanského kláštora – idiorytmický kláštor, ktorý neriadil predstavený, ale rada (synaxis) zvolených mníchov (mnísi v nich žijú úplne individuálne vo svojich celách, nezhromažďujú sa napr. ani na spoločné jedlo, schádzajú sa len na spoločné bohoslužby, povolené je aj súkromné vlastníctvo – jestvujú bohatí aj chudobní mnísi) a ku ktorému patrí napr. sedem veľkých kláštorov na vrchu Atos v Grécku (medzi nimi aj Veľká lavra). Vývoj kláštorných komunít na Východe významne ovplyvnili baziliáni riadiaci sa regulou sv. Bazila Veľkého, ktorí najmä počas misií k Slovanom zakladali kláštory po celom kresťanskom Východe (v dnešnom Bulharsku, Srbsku, Grécku, Poľsku, Rusku a na Ukrajine, napr. 1051 založili najstarší kláštor na území Kyjevskej Rusi, Kyjevsko-pečorskú lavru).

Z hľadiska architektúry predstavuje kláštor vo východokresťanských cirkvách dovnútra orientovanú stavbu uzatvorenú hradbou alebo múrom, pozdĺž ktorého sa nachádzajú obydlia pre mníchov; mnísi (na rozdiel od kláštorov na Západe) bývajú zväčša samostatne v celách (môžu byť umiestnené aj nad sebou, niekedy až na 4 podlažiach) a len výnimočne v spoločných spálňach. Pri hradbách sú sklady a dielne. V strede otvoreného priestoru sa nachádza chrám (→ katolikon), pred ktorým je zvyčajne studňa (krstná studňa i zdroj pitnej vody), oproti katolikonu je spoločná jedáleň (trapéza). Súčasťou kláštorov bývali aj ubytovne pre pútnikov, prídavné hospodárske budovy, nemocnica alebo ošetrovňa pre chorých a kúpeľ.

Množstvo významných, dnes už neexistujúcich kláštorov sa nachádzalo v Konštantínopole (→ Istanbul), napr. kláštor Studios (462/463), Chora (asi 6. – zač. 7. stor.) a Myrelaion (okolo 930). K ďalším významným východokresťanským (pravoslávnym) kláštorom v Grécku patria napr. Kláštor blahoslaveného Lukáša (Osios Lukas; okolo 1030) neďaleko Delf, kláštor Nea Moni (okolo 1042 – 55) na ostrove Chios, kláštor Dafni pri Aténach (6. stor., prestavaný okolo 1080), ako aj mohutne opevnený Kláštor sv. Jána (Ajios Ioannis Theologos) na ostrove Patmos (založený 1088), v Arménsku napr. kláštory Geghard (4. stor.) a Tatev (8. stor.), v Gruzínsku napr. kláštorný komplex Gelati (1106), na území dnešnej Ukrajiny Uspenský, resp. Uspensko-peščerný monastier (pravdepodobne 8. stor.) na Kryme pri meste Bachčisaraj, Počajivská lavra (13. stor.) v Počajive pri meste Kremenec, v Rusku napr. Jurievsky monastier (11. stor.) a Antonievsky monastier (1117) v Novgorode, duchovné centrum Ruskej pravoslávnej cirkvi Trojicko-sergijevská lavra (1345) v meste Sergijev Posad, Monastier Savu Storoževského vo Zvenigorode (zač. 15. stor.), Solovecký monastier (1420) na Soloveckých ostrovoch, Ivanovský monastier (založený v 1. pol. 12. stor.) a Pskovsko-peščerný monastier (pol. 15. stor.) v Pskove, Kirillo-belozerský monastier (1397) a Novodevičí monastier (1524) v Moskve, Valaamský monastier (10. – 15. stor.) a Monastier Nový Jeruzalem v Istre (1656), Lavra Alexandra Nevského (1713) v Petrohrade, v Bulharsku napr. Rilský kláštor (10. stor.), v Rumunsku kláštory Neamț (2. pol. 14. stor.), Putna (pol. 15. stor.) a Horezu (1690), v Srbsku (Kosove) srbský pravoslávny Pećský patriarchálny monastier (8. stor.) v meste Peć (albánsky Peja), Monastir Gračanica (1315) v obci Gračanica neďaleko Prištiny a Dečani, resp. Visoki Dečani (1327) a i. Viaceré východokresťanské kláštory sú funkčné dodnes a mnísi v nich si zachovali pôvodný spôsob života.

— Vznik kláštorov na kresťanskom Západe v období raného stredoveku súvisel podobne ako na Východe s rozšírením pustovníctva a s christianizáciou pohanov. Jeden z prvých kláštorov vznikol v pol. 4. stor. v Galii (v dnešnom Francúzsku) okolo Pustovne sv. Martina (Tourskeho) v obci Ligugé (pri Poitiers), sv. Martin podľa tradície založil v 2. pol. 4. stor. aj kláštor Marmoutier pri Tours, medzi 400 – 410 založil sv. Honoratius (†429 alebo 430), neskorší biskup v Arles, kláštory na ostrove Saint-Honorat (súostrovie Îles de Lérins v blízkosti Cannes). Veľké množstvo kláštorov vznikalo od pol. 5. stor. v Írsku (→ írska architektúra), prvý podľa tradície založil sv. Patrik v Armaghu (dnes v Sev. Írsku v Spojenom kráľovstve). Najstaršie kláštory pozostávali z nepravidelne usporiadaných stavieb zoskupených okolo kostola alebo kaplnky. Celý areál mohol byť opevnený hradbami (napr. v Írsku v 6. – 7. stor.). Sv. Patrik a jeho nasledovníci sa významnou mierou podieľali na christianizácii pohanských národov a v 6. – 9. stor. na vzniku kláštorov na území dnešného Francúzska, Švajčiarska, Anglicka, Škótska, Belgicka, Nemecka, Rakúska, Talianska a i. (→ írske misie).

Organizáciu rehoľných komunít na Západe zásadným spôsobom ovplyvnil Benedikt z Nursie považovaný za patriarchu záp. rehoľníctva. Okolo 529 založil na vrchu Monte Cassino nad mestom Cassino v Taliansku kláštor Montecassino (deštruovaný počas 2. svetovej vojny, prestavaný 1964) a vypracoval základné pravidlá (regulu) kláštorného života komunity, ktorými sa neriadili len benediktíni, ale stali sa vzorom aj regúl ďalších reholí. Benediktínska regula ovplyvnila aj kláštornú architektúru, jej koncepcia (štandardizovaný plán) bola sformulovaná na synode v Aachene (817). Vyjadrením týchto teórií je ideálny plán opátstva Sankt Gallen (okolo 820; → karolovské umenie), kde sú hlavné budovy (kostol, dormitár, refektár, hospodárske stavby) pravidelne usporiadané okolo otvoreného rajského dvora, ktorý bol zvyčajne ústredným priestorom kláštora. Tento štandardizovaný typ kláštora (tzv. benediktínsky plán) sa začal šíriť v 10. stor. a len s malými obmenami (napr. v 12. stor. pribudla kapitulná sieň ako hlavný denný zhromažďovací priestor mníchov), ale s množstvom variantov sa rozvíjal až do 16. stor. Dispozícia kláštora bola určená funkciou jednotlivých stavieb i rehoľnými regulami, ich architektúra i umelecká výzdoba boli ovplyvnené súdobými umeleckými štýlmi. Z umeleckého hľadiska je najvýznamnejšou časťou kláštora kostol. Na jeho bočnej strane k nemu prilieha obytná budova konvent, ktorý je zväčša neprístupný laikom, a najmä príslušníkom opačného pohlavia (klauzúra), jeho jadrom je rajský dvor (po stranách obklopený krížovými chodbami; → ambit), kde sa zvyčajne nachádza studňa alebo fontána, a okolo neho v jednotlivých krídlach priestory s náboženskou, obytnou a hospodárskou funkciou. Mimo klauzúry boli sídlo predstaveného (opáta), nemocnica, priestory pre čakateľov na vstup do rehoľného života (noviciát), ubytovne študentov kláštorných škôl (→ konvikt), záhrady, budovy určené laickým členom, ktorí zabezpečovali hospodársky chod kláštora, ďalej dielne, hospodárske budovy, cintorín ap. Vznikali veľké kláštory predstavujúce rozsiahle architektonické komplexy (mali obyčajne viacero rajských dvorov, množstvo hospodárskych budov, nemocnicu, budovy na ubytovanie laických bratov, hospice a ubytovne pre návštevníkov a pútnikov), ktorí vlastnili značný majetok (aj celé dediny s obyvateľmi).

Kláštory sa preto usilovali o právnu samostatnosť, o vyňatie (exempciu) spod svetskej (feudálnej) i cirkevnej (biskupskej) jurisdikcie, o bezprostrednú podriadenosť pápežovi i o centralizáciu správy kláštorov v rámci rehole. Spájali sa do kongregácií, z ktorých najvýznamnejšia sa stala Clunyjská kongregácia. Pri benediktínskom kláštore v Cluny (založený 910), ktorý už pri svojom vzniku dostal privilégium slobodnej voľby predstaveného (nezávisle od cirkevnej a svetskej vrchnosti), vzniklo reformné clunyjské hnutie (10. – 12. stor.). Pod jurisdikciu predstaveného (opáta) kláštora v Cluny (ako materského kláštora) sa tak dostalo vyše 300 už jestvujúcich alebo novozaložených tzv. sesterských kláštorov.

K najvýznamnejším benediktínskym kláštorom ďalej patrili v Taliansku napr. Pomposa (založený v 7. stor.) v provincii Ferrara a San Giorgio Maggiore (založený 982) v Benátkach, v Anglicku Saint Albans v Saint Albans (založený v 8. stor., zrušený 1538) a Westminsterské opátstvo v Londýne (založené okolo 960, zrušené 1540), v Luxembursku kláštor v Echternachu (založený 698), v Španielsku kláštor Montserrat (založený v 2. pol. 11. stor.), vo Francúzsku Jumièges (založený 661; dnes v ruinách) v dpt. Seine-Maritime v Normandii a Mont-Saint-Michel (založený 966), v Nemecku Reichenau (založený 728), Ottobeuren (založený 764), Corvey (založený 822, 1802 – 03 sekularizovaný), Hirsau (založený 830, dnes v ruinách) a Maria Laach (založený 1093) v dnešnom Porýní-Falcku, vo Švajčiarsku Sankt Gallen (založený 719); v Rakúsku Kremsmünster (založený 777) v Hornom Rakúsku jz. od mesta Wels a kláštor v Melku (založený 1089), v Maďarsku kláštor Pannonhalma (založený 996), v Česku Břevnovský kláštor v Prahe (založený 993), kláštor Broumov (1322) a na Slovensku Zoborský kláštor v Nitre na vrchu Zobor (Opátstvo sv. Hypolita na Zobore, založené pravdepodobne už v 2. pol. 9. stor. ako prvý kláštor na Slovensku; zaniklo v 2. pol. 15. stor.), najväčší a najbohatší benediktínsky kláštor bol v Hronskom Beňadiku (založený 1075).

V pol. 12. stor. začala Clunyjská kongregácia upadať. Narastajúce bohatstvo kláštorov viedlo k nedodržiavaniu rehoľných zásad a k mravnému úpadku mníšstva. Ako reakcia na obohacovanie sa benediktínskych opátstiev, a to najmä v Cluny, vznikali od 11. stor. nové rehole, ktoré sa síce tiež riadili regulou sv. Benedikta z Nursie, zdôrazňovali však návrat k prvotným ideálom mníšstva. R. 1098 založil benediktínsky opát Róbert z Molesme (†1111) v pustatine pri obci Cîteaux (latinsky Cistercium, podľa nej nazvaná) neďaleko Dijonu vo Francúzsku rehoľu cisterciánov, ktorí striktne dodržiavali regulu sv. Benedikta z Nursie. Ich kláštory zakladané obvykle na neobývanom území pri zdroji pitnej vody (mali kolonizačnú funkciu) a so zámerom vytvoriť z nich sebestačný uzatvorený komplex sa stali strediskami kultúry a priekopníkmi nových metód v poľnohospodárstve. Architektúra cisterciánskych kláštorov sa vyznačuje striedmosťou (napr. kostol bez veže, obmedzený architektonický dekor stavieb; → cisterciánska architektúra). K najvýznamnejším vo Francúzsku patria kláštor La Ferté (založený 1113, zničený počas Francúzskej revolúcie), Pontigny (1114), Clairvaux (1115) a Fontenay (1119) ako štyri sesterské kláštory opátstva Cîteaux, ďalej kláštor Le Thoronet (1160, rozpustený počas Francúzskej revolúcie) a Royaumont (1228) asi 30 km sev. od Paríža, v Taliansku kláštory Fossanova (1135) a Chiaravalle Milanese v Miláne (1136) a San Galgano pri Siene (1201), v Nemecku kláštory Chorin (1258) v Brandenbursku, Ebrach (1127) v Bavorsku, Eberbach (1136), Maulbronn (1138) a kláštor v Bad Doberane (1171), v Rakúsku kláštor pri Heiligenkreuzi (1133) a v meste Zwettl (1138), v Írsku kláštory Jerpoint Abbey (1180) a Mellifont Abbey (1142, dnes v ruinách), v Anglicku kláštory Rievaulx (založený 1131, zrušený 1538/39, dnes v ruinách) a Fountains (založený 1132, zrušený 1538/39, dnes v ruinách), v Španielsku kláštory Poblet (1153) a Huelgas (1187), v Portugalsku kláštor Alcobaça (12. stor.), v Česku kláštor Sedlec v Kutnej Hore (založený 1142, dnes sekularizovaný), Plasy (1144), Osek (okolo 1199) v okr. Teplice a Zlatá Koruna (1263) pri Českom Krumlove, na území dnešného Slovenska sa cisterciánske kláštory nezachovali.

Ďalšou rehoľou, ktorá sa začiatkom 11. stor. sformovala pod vplyvom clunyjského hnutia, boli kamalduli. Ich kláštory odrážali spojenie pustovníckeho a kláštorného života v prísnej chudobe a kontemplácii. Žili asketickým životom v malých samostatných domoch, resp. v celách so záhradou. Prísne zachovávali mlčanie, venovali sa aj starostlivosti o chudobných a pútnikov i ochrane lesov, zakladali veľké knižnice a archívy. Na Slovensku vznikol prvý kamaldulský kláštor 1691 na záp. úpätí vrchu Zobor pri Nitre (na mieste bývalého benediktínskeho kláštora), z hľadiska kultúrnych dejín Slovenska mal mimoriadny význam kamaldulský kláštor založený 1711 v dnešnej obci Červený Kláštor (pôvodne kartuziánsky, založený 1320, nazývaný aj Lechnický kláštor), z ktorého prostredia vyšiel prvý preklad Biblie do slovenčiny (→ Kamaldulská Biblia).

Osobitný architektonický typ kláštora predstavovali kartúzy, ktoré budovala kontemplatívna rehoľa kartuziánov (založená 1084). K významným patria napr. Chartreuse de Champmol v Dijone (1377) vo Francúzsku a Certosa di Pavia (založená 1396, v súčasnosti patrí cisterciánom) v Taliansku.

K významným kláštorom rehole augustiniánov patrí napr. Sankt Florian (založený pravdepodobne v 8. stor., od 1071 augustiniánsky) pri Linzi.

V 12. stor., keď najmä v súvislosti s križiackymi výpravami vznikali križiacke rytierske rády, napr. johaniti (ako rád formálne uznaní 1113), templári (1118) a Rád nemeckých rytierov (1190), sa vyvinul osobitný typ kláštora komenda (rádový hrad, napr. Kláštor sv. Jána na ostrove Patmos v Grécku, založený koncom 11. stor.; Malbork v Poľsku, založený krátko pred 1280). Jej dispozícia je vyjadrením charakteru rytierskych rádov (ako kombinácie mníšstva a rytierstva), predstavuje spojenie kláštora (má kapitulnú sieň, kostol, krížovú chodbu, refektár a i.) a hradu (je opevnená, má charakteristické znaky hradu).

Žobravé mníšske rehole (mendikanti), napr. františkáni (založení 1209) či dominikáni (začiatok 13. stor.), už neviedli čisto kontemplatívny život, ale v službách cirkvi kázali medzi ľuďmi, dôraz kládli na vzdelanie. Svoje kláštory stavali preto na okrajoch stredovekých miest spravidla pri mestských hradbách. Nevytvorili štandardizovaný typ kláštora, architektúra ich kláštorov sa vyznačuje jednoduchosťou a striedmosťou, architektonické usporiadanie bolo ovplyvnené benediktínskym plánom (jadrom komplexu je rajský dvor, mnísi väčšinou žili v samostatných celách), vzhľadom na verejné pôsobenie reholí boli ich kláštory obvykle prístupné z ulice (pri kláštoroch vznikali špitály, lazarety ap.). K najvýznamnejším františkánskym kláštorom patria napr. v Taliansku kláštor v Assisi (založený 1209 sv. Františkom z Assisi) a kláštor františkánov-minoritov Santa Croce (založený 1295) vo Florencii, k dominikánskym kláštorom Les Jacobins v Toulouse (založený 1215) vo Francúzsku, kláštor v Batalhe (založený 1385) v Portugalsku a i.

Architektonicky významný je aj komplex El Escorial (1563 – 84) v Španielsku, zahŕňajúci o. i. aj kláštor hieronymitov.

Rehoľa premonštrátov (založená 1120) spojila monastický (duchovný) život s pastoračnými povinnosťami a zamerala sa na misijnu činnosť, ako aj na rozvoj vzdelávania a vedy. K významným premonštrátskym kláštorom patria vo Francúzsku Prémontré v dpt. Aisne (založený 1120, sekularizovaný), v Nemecku Cappenberg (1. pol. 12. stor., dnes sekularizovaný), Magdeburg (založený 1129) a Jerichow (založený 1144), v Česku je najstarším premonštrátskym kláštorom Strahovský kláštor v Prahe (založený 1143), na Slovensku patrí z architektonického hľadiska k najvýznamnejším kláštor v Jasove (založený okolo 1170).

V období reformácie (1517 – 1648) viaceré kláštory napr. v Nemecku či v severských krajinách zanikli (protestantizmus odmietal kláštorný život; M. Luther v spise O rehoľných sľuboch, De votis monasticis iudicium, z 1521 dokazuje, že nezrušiteľný rehoľný sľub nie je dovolený, pretože sľubujúci je ním uvedený do omylu, že si ním získa odpustenie u Boha), resp. boli sekularizované (ich majetok prešiel do rúk svetských kniežat). V Anglicku po odtrhnutí sa anglikánskej cirkvi (1534) dal kráľ Henrich VIII. všetky kláštory postupne zatvoriť.

Významnú úlohu v protireformácii a rekatolizácii zohrala novozaložená kongregácia jezuitov (1534). V 18. stor. vznikali rozsiahle reprezentačné architektonické komplexy, ktoré sa podobali súdobej palácovej architektúre (napr. Sankt Gallen, Melk, Klosterneuburg, Strahov, Jasov a i.). Vo veľkých barokových kláštoroch sídlil predstavený kláštora (prelát alebo opát) v oddelenej časti, v tzv. prelatúre, s bohatou umeleckou výzdobou. Jej súčasťami boli súkromná kaplnka, jedáleň a okrem obytných aj reprezentačné miestnosti určené na styk s laikmi. V mnohých významných barokových kláštoroch vznikli rozsiahle knižnice s umeleckou výzdobou reprezentujúcou bohatstvo a moc kláštora, ich súčasťou boli aj školy (tzv. jezuitské kolégiá), napr. Collegio Romano (od 1583) v Ríme, tzv. Alte Akademie alebo Wilhelminum (od 1581) v Mníchove, Klementinum (1556) v Prahe a i.

K ďalšej sekularizácii kláštorov došlo pod vplyvom myšlienok osvietenstva a Francúzskej revolúcie, napr. v habsburskej monarchii v dôsledku reforiem Jozefa II. (→ jozefínske reformy). Koncom 19. stor. boli síce viaceré sekularizované kláštory vrátené cirkvi, nemali však už na život spoločnosti taký vplyv ako v stredoveku. Osobitný vývoj kláštorného života nastal v bývalých komunistických krajinách. Po Októbrovej revolúcii (1918) boli v Rusku (resp. v ZSSR) všetky kláštory zrušené a ich majetok znárodnený, obdobný vývoj nastal po 1945 aj v ostatných krajinách vých. bloku. V bývalom Československu boli 1950 rehole zbavené práva disponovať svojím majetkom a ich príslušníci internovaní (→ akcia K, akcia R), po 1989 bol majetok kláštorov opäť vrátený cirkvi a viaceré rehole opäť vyvíjajú činnosť (najmä v oblasti školstva, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti).

Buddhistické kláštory boli budované od 2. pol. 1. tisícročia pred n. l. a ich vznik a vývoj je nerozlučne spätý so spoločenstvom mníchov alebo mníšok nazývaným sangha, ktorá patrí k tzv. trojklenotu buddhizmu (triratnam). Mníšstvo je v buddhizme ústrednou inštitúciou (v sanghe pojmy kňaz a mních splývajú). Väčšina buddhistických náboženských objektov sú kláštory a ich súčasťou bývajú chrámové (uctievacie) budovy s buddhistickou sochou nazývanou v sanskrite rúpam (podoba). Buddhistickí mnísi pôvodne putovali po krajine (žobraví putujúci mnísi) a do kláštora, kde žili spoločne, sa uchyľovali len na niekoľko mesiacov v období monzúnových dažďov. Prvé kláštory vznikli už počas života Buddhu (→ buddhistická architektúra), neskôr sa budovali v Thajsku (2. – 3. stor.), vo Vietname a v Číne (4. stor.), v Kórei a Japonsku (6. – 8. stor.) a v Indonézii a Tibete (7. stor.). Stali sa vlastníkmi rozsiahlych pozemkov a viaceré z nich sa aktívne zúčastňovali politického života. Rozšírením ďalších náboženstiev (hinduizmus, šintoizmus, konfuciánstvo) ich význam začal upadať, v niektorých oblastiach (Tibet, Mongolsko) sú však až do súčasnosti centrami vzdelanosti a miestami uchovávania a rozvíjania náboženského učenia. Viaceré buddhistické kláštory vznikli v 2. pol. 20. stor. v záp. Európe. Štandardizovaný architektonický typ buddhistického kláštora nebol vytvorený a kláštorná architektúra sa vyvíjala podľa potreby. V každom regióne, kde sa buddhizmus rozšíril, vznikli osobité varianty kláštorov. Vo všetkých kláštoroch sa nachádzajú miestnosti (cely) na ubytovanie mníchov usporiadané okolo otvoreného dvora (rezidenčná časť) a veľká zhromažďovacia miestnosť (čaitja), kde sa môže stretnúť celá komunita a ktorá zároveň slúži aj ako hlavná svätyňa. Okrem toho môže byť súčasťou kláštoru aj niekoľko menších chrámov vrátane vysokej monumentálnej stavby, ktorá je podľa oblasti označovaná ako stúpa, čédí či pagoda, ďalej spoločná jedáleň, takmer vždy knižnica a škola a niekedy aj nemocnica. Niektoré kláštory sa špecializovali na prekladanie a odpisovanie posvätných textov, iné na ich zhromažďovanie a uskladňovanie, v iných sa texty tlačili a mnohé slúžili aj ako nemocnice a školy pre laikov. Od pol. 3. stor. pred n. l. sa v horách záp. Indie vyvinul špecifický typ v skale vytesaného kláštora, ktorý sa nazýva vihára. Jednotlivé priestory (napr. zhromažďovacie miestnosti so stúpami a cely mníchov) boli vytesané priamo v skale. V Mjanmarsku, Thajsku a Laose sú súčasťou kláštorov okrem rezidenčnej časti aj stúpa, jedna alebo viacero zhromažďovacích siení (jedna z nich je špecificky určená na vysviacku mníchov) a knižnica zvyčajne vybudovaná na vysokej platforme (na ochranu pred vodou a hmyzom). Špecifické typy kláštorov vznikli v oblasti Himalájí (Nepál a Tibet). V Nepále sa budovali kláštory s pravouhlým otvoreným vnútorným dvorom a s viacpodlažnými budovami na všetkých stranách. Oproti vstupnej hale je hlavná svätyňa, v budovách po bokoch dvora sú ubytovacie a služobné miestnosti a knižnica. Architektúra a architektonická štruktúra kláštorov v Tibete boli od najstarších čias (7. – 8. stor.) poňaté ako trojrozmerná podoba mandaly. V strede sa nachádzala hlavná svätyňa (alebo chrám), ktorá symbolizovala posvätnú horu Meru, okolo nej boli na štyroch stranách umiestnené čhörteny (stúpy) predstavujúce kontinenty a moria. Celý komplex bol uzatvorený múrom, ktorý ohraničoval mandalu. Obytné časti sa nachádzali mimo múrom uzatvoreného areálu. Zachovalo sa iba niekoľko kláštorov, ktoré sú priamymi spodobneniami mandaly, väčšina kláštorov v Tibete však vo svojom architektonickom usporiadaní z mandaly vychádza. Okrem hlavnej svätyne sa tam nachádzajú zhromažďovacia miestnosť, chrám určený ochranným božstvám, knižnica, otvorené nádvorie, kde sa konajú náboženské tance a rituály, kuchyňa a cely mníchov, časť budovy slúži ako rezidencia opáta. Niekt. kláštory dosiahli značné rozmery a mohlo tam žiť aj niekoľko tisíc mníchov (napr. v Lhase žilo do 1951 okolo 10-tis. mníchov). Kláštory v Bhutáne bývali opevnené, chrámy sa nachádzali v centrálnej veži. Buddhistické kláštory v Číne a Japonsku pozostávajú z viacerých pravouhlých dvorov rozličných rozmerov, ktoré sú obkolesené kolonádami alebo stenami (→ japonská architektúra). Boli budované na vidieku i v mestách. Najstaršie buddhistické kláštory v Číne mali pravouhlý (najčastejšie štvorcový) pôdorys v strede s pagodou, od 6. stor. prijali dispozíciu čínskej palácovej architektúry (viacero nádvorí s rozličnými stavbami symetricky usporiadanými pozdĺž centrálnej osi). Administratívna a rezidenčná časť sa nachádza za hlavným chrámom. Čchan-buddhistické kláštory boli zväčša budované na odľahlých miestach v prírode (malé pustovne mníchov sa nachádzali v prírode v blízkosti hlavného chrámu). Súčasťou kláštorov v Číne a Japonsku boli obvykle záhrady a jazierko (→ čínske záhrady, → japonské záhrady).

Taoistické kláštory v Číne sa začali budovať pod vplyvom buddhistických kláštorov v období dynastie Suej (581 – 618) väčšinou na miestach, kde už predtým existovali rôzne liečiteľsko-šamanské taoistické centrá, napr. v Lou-kuan-tchaji zdokumentovateľne už od 3. stor. pred n. l. Približne od obdobia dynastie Tchang (618 – 907) je známy štandardizovaný typ ich jinovo-jangového usporiadania, ktorý sa dodržiava dodnes. Na jangovej (južnej, slnečnej) strane kláštorného vrchu (resp. v prvej polovici kláštora na rovine) sú chrámové a meditačné časti kláštoru zasvätené rôznym prírodným božstvám a na vrchole vrchu sa nachádza chrám najčastejšie so sochou Lao-cֹ’a na hlavnom oltári. Na jinovej (severnej, tienistej) strane kláštorného vrchu (resp. v druhej polovici kláštora na rovine) je obytná časť určená pre mníchov a mníšky a nachádzajú sa tam záhradky na pestovanie potrebných plodín a liečivých bylín. Mnohé kláštory boli vybudované na odľahlých posvätných vrchoch (Mao-šan, Lung-chu-šan, Čchin-čcheng-šan a i.) v ťažko prístupnom teréne. Jednotlivé budovy a dvory boli pospájané schodiskami, mostami, ako aj krytými chodbami a v skalných stenách vrchov sa nachádzali posvätné oltáre rôznych prírodných bohýň, božstiev a démonov.

— V islame má funkciu kláštora závija (perzsky nazývaná chánika), ktorá slúži ako rádový útulok pre islamské mystické náboženské bratstvá (napr. dervišské rády).

— Podľa niektorých autorov osobitné spoločenstvo kláštorného typu predstavuje kresťanská ekumenická komunita Communauté de Taizé (založená 1949), ako aj hinduistická náboženská komunita ášram; charakter kláštora mali aj budovy postavené židovskou sektou esénov v Kumráne v Izraeli.

Klatovy

Klatovy — mesto v Česku v Plzenskom kraji vo Švihovskej vrchovine, administratívne stredisko okresu Klatovy; 23-tis. obyvateľov (2013). Priemysel strojársky, textilný, kožiarsky, drevársky, potravinársky; tradičné pestovanie klinčekov (od 1813). Železničná a významná cestná križovatka. Turistické východisko na Šumavu.

Mesto založil 1260 kráľ Přemysl Otakar II. v blízkosti pravdepodobne trhovej osady so slovanským osídlením (doložená 1253) na obchodnej ceste spájajúcej Čechy s Bavorskom, malo strategický význam pri obrane hraníc. Obyvatelia boli prevažne nemeckého pôvodu. V 13. a 14. stor. boli vybudované hradby s priekopami, v 14. stor. získalo mesto mnohé výsady a stalo sa remeselným, obchodným a poľnohospodárskym centrom. Po 1380 postupne osídlené českým obyvateľstvom (v dôsledku husitských vojen nemecké obyvateľstvo mesto opustilo). V 16. stor. rozvoj mesta. R. 1641 postihnuté požiarom, 1645 vyplienené švédskym vojskom. Ďalší rozvoj nastal v 2. polovici 17. stor., keď tam jezuiti postavili kolégium (1655) so seminárom (1692 – 93) a barokový kostol (1656 – 79) s katakombami (1656 – 76). V 18. stor. rozvoj plátenníctva a garbiarstva, od začiatku 19. stor. rozvoj obchodu, ktorý podporila výstavba nových ciest a v 2. polovici 19. stor. výstavba železnice. Stavebné pamiatky: pôvodne ranogotický Kostol Panny Márie (2. polovica 13. stor., niekoľkokrát prestavaný a rozšírený, 1692 zbarokizované záp. priečelie kostola, ktoré bolo začiatkom 20. stor. neogoticky prestavané; v interiéri sa nachádza podľa legendy zázračný obraz Panny Márie Klatovskej), časti hradieb (13. – 14. stor.), Čierna veža (1547 – 55), radnica (1548 – 59, 1923 – 25 neorenesančne upravená a zvýšená o ďalšie poschodie), Biela veža (aj zvonica, 1581, po požiari 1689 prestavaná a 1758 po požiari zvýšená a upravená do súčasnej podoby), baroková lekáreň (v dome zo 16. stor.; zariadenie z 1773, od 1966 múzeum), jezuitský Kostol nepoškvrneného počatia Panny Márie a sv. Ignáca s katakombami (1656, do súčasnej podoby upravený 1810), Kaplnka zjavenia Panny Márie – Chalúpka (1686 na mieste domčeka, v ktorom bol pôvodne uchovávaný obraz Panny Márie Klatovskej, dnešná podoba z 1758 – 66), Kostol sv. Vavrinca s dominikánskym kláštorom (1694 – 1709, kostol zrekonštruovaný v 80. – 90. rokoch 20. stor., od 2000 výstavná sieň, kláštor zrekonštruovaný začiatkom 21. stor.), secesná budova Vlastivedného múzea Dr. Hostaša (1905 – 07), v priľahlej záhrade Pavilón skla (60. roky 20. stor.) s expozíciou umeleckého skla (koniec 19. – začiatok 20. stor.) firmy Lötz.

klenba

klenba, klenutie —

1. archit., stav. oblúkový vodorovný alebo šikmý nosný systém na prekrytie (zaklenutie) miestnosti alebo na preklenutie voľnej plochy či prírodnej prekážky vybudovaný na múroch alebo na iných podperách.

Klenba oddeľuje jednotlivé podlažia a slúži ako strop. Zhotovuje sa z rozmanitých stavebných materiálov (lomový alebo tesaný kameň, tehla, keramické tvarovky, liate murivo, železobetón a ich kombinácie, výnimočne aj drevo), pričom od použitého materiálu spravidla závisí aj jej hrúbka (najväčšia je pri kamennej, najmenšia pri liatej a drevenej klenbe). Na rozdiel od rovného stropu, ktorého trámy sú namáhané ohybom a ťahom, je klenba namáhaná len tlakom. Každá klenba vyvoláva smerom nadol šikmý tlak, ktorý sa skladá zo zvislej a z vodorovnej (bočnej) zložky. Zvislá zložka sa cez podpory a základy stavby prevádza do zeme, vodorovná (bočná) zložka smeruje mimo konštrukcie klenby a pôsobí na steny (podpery; roztláča ich). Zvyčajne býva vyrovnávaná hrúbkou stien, opornými piliermi alebo oblúkmi (oporný systém v gotike), klieštinami alebo ťahadlami.

Klenba sa napína medzi opornými múrmi, ktoré sa nazývajú podpery. Body, v ktorých sa klenba na podpere začína, sa nazývajú päty. Klenba sa buduje podľa krivky – klenbového oblúka, ktorý určuje jej konštrukciu a tvar a je daný rozpätím (vzdialenosť piat alebo podpier) a výškou (dĺžka kolmice spustenej z jeho vrcholu na spojnicu piat). Klenbové oblúky sa rozlišujú podľa tvaru (polkruhový, eliptický, segmentový, lomený) alebo podľa štýlovej príslušnosti (románsky, gotický a i.). Najvyšší bod klenbového oblúka sa nazýva vrchol klenby, výškový rozdiel medzi pätou a vrcholom klenby vzopätie. Líce klenby je spodná (vnútorná) plocha klenby, rub klenby vrchná (vonkajšia) plocha klenby, ktorá je zvyčajne zakrytá zásypom a podlahou horného podlažia; vzdialenosť medzi lícom a rubom klenby je hrúbka klenby. Pohľadová plocha klenby sa nazýva čelo. Na vybudovanie oblúka kamennej a tehlovej klenby sa používajú klenáky (klenbovky). Pri stenách obvodového plášťa miestností zakrytých klenbou sa rozlišujú oporné múry (podpery), ktoré nesú klenbu, a čelné alebo štítové múry, ktoré len ukončujú miestnosť. Mimoriadne dôležitý je zásyp klenby, pretože rozvádza bodové tlaky (napr. nábytku a osôb na hornom podlaží) a zmenšuje ich na hodnoty, ktorým klenba môže vzdorovať, a zároveň má izolačnú funkciu (tvorí podklad na uloženie podlahy).

Tvar a konštrukcia klenby sa vyvíjali v úsilí dosiahnuť väčšie rozpätie klenby, väčšie otvory (na okná) i viac otvorov v stenách, ale najmä zdokonaľovaním stavebných technológií, ktoré obmedzili vplyv vodorovných síl v mieste uloženia. Každú klenbu charakterizujú jej tvar – priečny rez nazývaný profil, a tvary kriviek, ktorými dosadá k stenám. Profil môže mať polkruhový, elipsový, segmentový alebo prevýšený tvar. Všetky tvary klenby sa odvodzujú z dvoch základných geometrických tvarov – valca a gule. Väčšina klenieb však nie je z praktických príčin konštruovaná presne podľa príslušného geometrického ideálu, sú skôr kompromisom súvisiacim s použitým materiálom, miestnymi zaužívanými stavebnými technológiami, a najmä so špecifickými podmienkami konkrétnej stavebnej situácie. Väčšina klenieb nemá len svoj základný tvar, ale je členená útvarmi nazývanými klenbové výseky, ktorými sa plocha klenby otvára smerom k obvodovým stenám (resp. k otvorom v týchto stenách). Sú to menšie klenby umiestnené kolmo na základnú plochu klenby, charakteristické svojím pôdorysným tvarom (napr. trojboké, päťboké, oválne, segmentové) a vzájomným vzťahom. Klenba môže byť niekedy spevnená klenbovým pásom.

Klenby môžu byť pravé (murované alebo inak konštruované) a nepravé (imitované). Podľa konštrukcie sa pravé klenby rozdeľujú na valcové (cylindrické; ich konštrukcia je odvodená od tvaru valca) a guľové (sférické; ich konštrukcia je odvodená od tvaru gule), pričom obidva druhy sú veľmi staré (niektoré guľové klenby sa objavili už v neolite).

K valcovým (cylindrickým) klenbám patria valená, polvalená, korytová (valbová), kláštorná, zrkadlová, melónová, krížová, rebrová, diamantová a hrebienková klenba.

Valená klenba je najjednoduchším a najčastejšie sa vyskytujúcim druhom klenby. Má polkruhový prierez, jej päty sa opierajú o protiľahlé, spravidla rovnobežné steny. Najčastejšie prekrýva priestor obdĺžnikového alebo štvorcového pôdorysu. V minulosti sa často používala na prekrytie chodieb, schodísk (tzv. stúpajúca valená klenba) alebo špirálovitých schodísk (špirálovito stúpajúca valená klenba, nazývaná aj krútená klenba). Najstaršie valené klenby sa uplatnili okolo 1250 pred n. l. v starovekej egyptskej architektúre a boli vymurované z nepálených tehál, okolo 800 pred n. l. sa v Egypte a Asýrii objavili kamenné valené klenby. V gréckej antickej architektúre sa klenby objavili okolo 330 pred n. l., v rímskej antickej architektúre v 2. stor. pred n. l. V období renesancie sa uplatňovali aj valené klenby s lunetami (lunety vznikajú kolmým prienikom valenej klenby s nižšími valenými klenbami). V 19. stor. sa začala používať aj valená klenba, ktorá bola murovaná do traverz, vybudovaná spravidla z tehál a svojimi pätami dosadala na kovové traverzy, ktoré mali úlohu klenbových pásov. Osobitným druhom valenej klenby je prstencová (anuloidná) klenba, ktorá prekrýva užší neprerušený priestor prstencového pôdorysu; najstaršie stavali Rimania od 2. stor. pred n. l., často sa uplatňovali v divadlách a amfiteátroch i v centrálnych ranokresťanských kostoloch.

Polvalená klenba (polovičná valená klenba) je valená klenba s prierezom v tvare štvrťkruhu, ktorej päta je ukotvená v nosnom múre a záver je podopretý nosným múrom.

Korytová klenba (aj valbová klenba) je tvorená valenou klenbou, ktorá je na čelách uzatvorená časťami rovnako vysokej valenej klenby (tzv. bočnicami). Je uzatvorená a musí byť podopretá po celom obvode.

Kláštorná klenba vzniká kolmým prienikom dvoch alebo viacerých (4 alebo 6) rovnako vysokých valených klenieb nad priestorom štvorcového pôdorysu. Uplatnila sa v románskej, renesančnej i v barokovej architektúre. Otvorená kláštorná klenba (aj domikálna klenba) vzniká zrezaním kútových častí kláštornej klenby zvislými rovinami. Zatvorená kláštorná klenba má horizontálne päty zakotvené vo všetkých 4 múroch.

Zo zatvorenej kláštornej alebo z korytovej klenby vzniká odrezaním ich hornej časti vodorovnou rovinou zrkadlová klenba (nazývaná aj tabuľová; zrkadlo, resp. tabuľa, tvorí strop miestnosti), ktorá je tiež uzatvorená a podopretá po celom obvode. Používala sa v období renesancie a baroka. V období historizmu bola častá nepravá zrkadlová klenba, ktorá bola zvyčajne vytvorená z plochého stropu vmurovaním fabiónov do rohov miestnosti.

Melónová klenba je vytvorená prehnutými valenými klenbami, ktoré stúpajú po krivke a ktorých výška a rozpon sa postupne zmenšujú, až sa na vrchole v jednom bode stretávajú. Používala sa v období ranej renesancie na zaklenutie centrálnych priestorov (zvonka sa môže javiť ako kupola).

K najrozšírenejším typom klenby patrí krížová klenba vznikajúca kolmým prienikom dvoch alebo viacerých valených klenieb rovnakej výšky, ktorých prierez môže mať tvar polkruhového alebo lomeného oblúka (tvar oblúka sa opakuje aj pri čelách klenby). Hrany vzniknuté v mieste prieniku a zbiehajúce sa vo vrchole klenby ju delia na 4 časti a prenášajú väčšinu tlaku smerom nadol do 4 oporných bodov v kútoch klenbového poľa, čím sa uvoľní nosná funkcia veľkých častí stien (na okná alebo na iné otvory). Krížová klenba sa najčastejšie budovala nad priestorom štvorcového pôdorysu. Podľa výšky vrcholu klenby a výšky čelného oblúka sa rozoznáva rovná (vrchol klenby i oblúkov je v rovnakej výške, tzv. rímska krížová klenba), stúpajúca (vrchol klenby je vyššie ako vrcholy oblúkov) a klesajúca (vrchol je nižšie ako vrcholy oblúkov) krížová klenba. Prvé krížové klenby vyvinuli Rimania v 1. stor. n. l., ktorí ich budovali z liateho muriva a niekedy zosilňovali diagonálnymi rebrami; dokázali nimi zaklenúť priestory veľkých rozmerov. V 6. stor. sa objavili krížové klenby z tehál a kameňa. Uplatnili sa v karolovskej, otonskej a ranorománskej architektúre, v období renesancie i baroka. Zosilnením hrán krížovej klenby kamennými klenbovými rebrami, ktoré majú hlavnú nosnú funkciu, vzniká rebrová krížová klenba. Vo vrchole klenby, kde sa rebrá zbiehajú, býva umiestnený svorník. Tlak jednotlivých častí klenby sa prenáša do diagonálne položených rebier a nimi nadol do rohov. Klenba tak nepotrebuje súvislú podporu po celom obvode, stačí iba podopretie v rohoch (napr. stĺpmi alebo piliermi). Tak sa vytvárajú otvorené klenbové oblúky, priestor je presvetlený a klenba pôsobí vzdušne a ľahko. Spočiatku (v románskom období) boli klenbové rebrá jednoduché, najčastejšie hranolového tvaru, v období gotiky bohato profilované (niekedy zhotovené z terakoty). V období neskorej gotiky niektoré klenbové rebrá stratili nosnú funkciu a stali sa čisto dekoratívnym prvkom.

Rebrové klenby umožnili zaklenúť rozsiahle priestory. Objavili sa v záp. Európe okolo 1100 a následne, najmä v období gotiky, sa rozšírili v množstve variácií. K najvýznamnejším typom rebrových klenieb patria šesťdielna rebrová klenba (v klenbovom poli krížovej klenby sú medzi diagonálnymi rebrami na stranách klenbového poľa kolmo vložené 2 rebrá), osemdielna rebrová klenba (v klenbovom poli krížovej klenby sú kolmo z bokov vložené 4 rebrá), sieťová klenba (sústava rebier, ktoré v pôdoryse neprechádzajú vrcholom klenby, ale vytvárajú pravidelný sieťový obrazec, pričom rebrá spájajú protiľahlé podpory; objavila sa v 13. stor. vo Francúzsku, neskôr sa rozšírila najmä v str. Európe), hviezdicová klenba (aj hviezdová klenba; hustá sústava rebier, ktoré sú pravidelne rozložené po celej ploche klenby a vytvárajú hviezdicové motívy; objavila sa v Anglicku v 14. stor., následne sa rozšírila v str. a záp. Európe), visutá klenba (svorník je spustený hlboko pod vrcholom klenby), vejárová klenba (tvoria ju prevrátené, navzájom pospájané kamenné kužele; rebrá, obvykle bez nosnej funkcie, sa vejárovito rozkladajú po celej jej ploche; vyskytovala sa iba v Anglicku v období neskorej gotiky), krúžená klenba (rebrá zvyčajne bez nosnej funkcie tvoria krúžené obrazce; uplatnila sa v Nemecku, Rakúsku, Česku a výnimočne aj na Slovensku v období neskorej gotiky), vrstvená klenba (pod vlastnou plochou klenby prebieha druhá vrstva rebier, ktorá vytvára pavučinu bez plošných výplní).

Základom diamantovej klenby je najčastejšie hviezdicová, ďalej valená, krížová, sieťová alebo iná klenba, ktorej plocha je rozdelená na pravidelné priestorové geometrické obrazce vyplnené plasticky pôsobiacimi útvarmi na spôsob malých kláštorných klenieb, ktoré sú zvyčajne vymurované z tehál, pokryté omietkou a niekedy zdobené maľbou. Hrany klenby vytvárajú kontrastnú zostavu plôch a plôšok kryštálových tvarov evokujúcich hrany brúseného diamantu. Objavila sa v období neskorej gotiky (15. stor.) a pravdepodobne bola inšpirovaná islamskou architektúrou. Je typická pre neskorú gotiku v str. Európe (na Slovensku sa výnimočne zachovala v meštianskych domoch v Kremnici a Trenčíne). Z diamantovej klenby je odvodená hrebienková klenba, ktorej základom je najčastejšie valená klenba s výsekmi a ktorá bola obľúbená v období renesancie.

Ku guľovým (sférickým) klenbám patria kupola, česká klenba, česká placka a pruská klenba.

Základnou guľovou klenbou je polguľová kupola, ktorá je pravdepodobne najstarším druhom klenby.

Z guľového základu sú odvodené aj koncha a kalota. Zložité guľové klenby vznikajú prienikmi jednotlivých guľových klenieb zvyčajne elipsového tvaru (napr. prienikmi priečne postavených a vzájomne sa prenikajúcich elíps). Uplatnili sa v období baroka v Taliansku, a najmä v str. Európe.

Česká klenba vzniká odrezaním bočných strán polguľovej kupoly 4 zvislými rovinami prechádzajúcimi základom rovnobežníka vpísaného do základu kupoly. Oblúky vzniknuté rezom majú tvar polkružnice. Česká klenba, ktorá sa stavia z tehál, musí byť po celom obvode podporovaná múrmi alebo klenbovými pásmi. Používa sa na zaklenutie priestorov pravidelného pôdorysu, uplatnila sa v Európe v období baroka.

Česká placka vzniká podobne ako česká klenba, ale východiskovým klenbovým tvarom je guľový výsek. Podobá sa na krížovú a kláštornú klenbu (keď sa omietne, často sa nedajú rozlíšiť). Stavia sa z tehál a po celom obvode musí byť podporovaná stenou alebo klenbovými pásmi. Používa sa na zaklenutie priestorov pravidelného pôdorysu. Uplatnila sa v baroku, výnimočne v období renesancie.

Pruská klenba (aj pruská placka) je pomerne plochá klenba blízka českej placke, konštruovaná vždy na obdĺžnikovom pôdoryse. Používala sa v období baroka i renesancie.

K nepravým klenbám patria prečnelková klenba, ktorá vzniká postupným presahom stavebného materiálu zo strán dlhších nosných múrov, až kým sa nestretnú v závere klenby (uplatňovala sa od praveku), a drevená zrubová klenba, ktorá je súčasťou zrubovej konštrukcie a vzniká tak, že na stupňovité čelá klenby vytvorené z ustupujúcich, postupne sa skracujúcich trámov sa pripevnia dosky do formy valenej klenby (uplatňovala sa v ľudovom staviteľstve).

Počas historického vývoja sa vyvinulo viacero spôsobov konštruovania klenieb. Pravé klenby boli rozšírené už v starovekom Egypte a Mezopotámii. Doložené sú v sumerskej architektúre od ranodynastického obdobia. Najstaršie sa budovali z hliny. V starovekom Egypte vznikla technika vybudovania valcového oblúka z klenákov. Etruskovia klenby využívali pri stavbe mestských brán. Majstrami budovania klenieb boli Rimania, ktorí zaviedli mnohé konštrukčné a tvarové zlepšenia a dokázali zaklenúť rozsiahle priestory. Klenby vytvárali aj z tehlovej osnovy (kaziet) vyplnenej liatym murivom. Klenby (kamenné, tehlové i z liateho muriva) sa uplatnili najmä v rímskej antickej inžinierskej architektúre (akvadukty, mosty, tunely; niektoré slúžia až do súčasnosti), stali sa však aj priestorotvorným prostriedkom v monumentálnej architektúre. Vo 4. stor. sa začali v neskoroantickej architektúre uplatňovať ľahké klenby vybudované z klenákov. Z rímskej antickej architektúry prevzali a rozvíjali rozličné spôsoby budovania klenby byzantskí, perzskí (sásánovskí) i islamskí stavitelia (→ islamská architektúra). V byzantskej architektúre sa uplatnili najmä tehlové, často veľmi dekoratívne poňaté klenby. Za majstrov kamenných klenieb v období stredoveku sú považovaní arménski a gruzínski stavitelia (→ gruzínska architektúra).

V európskej architektúre sa klenby výraznejšie presadili na začiatku 11. stor. Ich veľký rozvoj nastal v 11. – 1. pol. 12. stor. vo Francúzsku (najmä v Burgundsku a Normandii), kde stavitelia experimentovali s rozličnými spôsobmi ich budovania. V období gotiky sa rozvíjali rebrové klenby. Klenby sa výrazne uplatnili aj v architektúre renesancie, baroka a klasicizmu. V súčasnosti sa železobetónové klenby vo forme škrupín využívajú len pri monumentálnych stavbách alebo pri budovaní dopravných (klenbové priepusty) a vodohospodárskych stavieb (napr. priehrad; klenba sa tam uplatňuje ako šikmý nosný systém hradiaceho telesa).

K najstarším zachovaným celozaklenutým stavbám na Slovensku patrí románsky Kostol nanebovzatia Panny Márie v Bíni (pred 1217). Na Slovensku sa prvé rebrové klenby objavili na neskororománskych stavbách v Banskej Štiavnici (farský Kostol nanebovzatia Panny Márie, 1. tretina 13. stor.) a Spišskej Kapitule (Kostol sv. Martina, 20. – 30. roky 13. stor.). K prvým gotickým krížovým rebrovým klenbám patria klenba hlavnej lode františkánskeho Kostola zvestovania Panny Márie v Bratislave (pred 1297). V 14. – 15. stor. sa uplatnila široká škála rebrových klenieb, ktoré stavitelia využili v sakrálnej i v profánnej architektúre. V období neskorej gotiky sa výnimočne uplatnili aj krúžené rebrové klenby (Kaplnka sv. Jána Almužníka v Kostole nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici, okolo 1500). V období renesancie sa uplatnili najmä valená klenba s výsekmi a krížová, kláštorná, korytová i hrebienková klenba. Klenby boli významným architektonickým prvkom aj v barokovej architektúre, pričom sa často budovali klenby so značne veľkým rozpätím a zvyčajne zdobené freskami a štukami;

2. geol. → brachyantiklinála.

Klenovec

Klenovec — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji vo Veporských vrchoch v Slovenskom rudohorí, 337 m n. m.; 3 213 obyvateľov (2015). Vrchovinné a hornatinné územie zalesnené prevažne bukovými, zmiešanými a smrekovými lesmi. V katastri obce sa nachádzajú národná prírodná rezervácia Klenovský Vepor a prírodná rezervácia Klenovské blatá (vyhlásená 1981, rozloha 4,4 ha) zriadená na ochranu zriedkavého komplexu biotopov mokraďovej flóry a fauny montánneho pásma Slovenského rudohoria. Na rieke Klenovská Rimava vodárenská nádrž Klenovec.

Obec písomne doložená 1438 ako Clenocz, 1589 Klenowecz alias Krinocz, 1663 Klenocz, 1773 Klenocz, Klenowecz, 1786 Klenotz, Klenowetz, 1808 Klenócz, Klenowec, 1863 – 1913 Klenóc, 1920 Klenovec. Vznikla v údolnej nive na obidvoch brehoch Klenovskej Rimavy, neskôr v jej rozsiahlom katastrálnom území vznikali laznícke sídla. Pôvodní obyvatelia boli baníci nemeckého pôvodu a miestni zemania. Patrila hradnému panstvu Hajnáčka. V 15. stor. sa tam vystriedali viacerí zemepáni, od 1594 patrila Kubíniovcom, ktorí tam mali 3 kúrie a majetky, kúriu tam vlastnila aj rodina Moravčíkovcov. Z Klenovca pochádzal člen zbojníckej družiny J. Jánošíka Tomáš Uhorčík (†1713) a podľa súdobých súdnych výpovedí bol 1713 v jeho dome Jánošík chytený. R. 1852 cisár František Jozef I. povýšil Klenovec na mesto. V 19. stor. tam boli železné hámre. Počas SNP patrila obec k hlavným strediskám protifašistického odboja, obyvatelia obce zabezpečovali najmä potraviny pre partizánov. Za pomoc v SNP fašisti 31. decembra 1944 deportovali 39 obyvateľov do koncentračných táborov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec a dobytka, ovocinárstvom, uhliarstvom, drevorubačstvom, pálením vápna a súkenníctvom. Stavebné pamiatky: evanjelická a. v. fara (1775, viackrát opravovaná a prestavovaná, naposledy 1983), klasicistický tolerančný evanjelický a. v. kostol (1787, na mieste pôvodného, dreveného z 1610, 1800 bola dostavaná veža, obnovený 1906 po požiari, viackrát renovovaný v 20. stor.) so samostatnou neskororenesančnou zvonicou (17. stor., zvony 1657 a 1774), typické laznícke usadlosti s veľkými drevenými stodolami (kolešne; 2. polovica 19. stor.), neoklasicistický dom (2. polovica 19. stor., dnes sídlo obecného úradu) s pamätnou tabuľou SNP (1954), modlitebňa Bratskej jednoty baptistov (1933). Pomník padlým partizánom (1952). Rodisko viacerých významných osobností, napr. kňaza a spisovateľa L. Bartolomeidesa, herečky M. Bancíkovej, spisovateľa V. Mináča a maliara M. Jakabčica.

Klieština

Klieština — obec v okrese Považská Bystrica v Trenčianskom kraji v juž. časti Javorníkov v Marikovskej kotlinke, 370 m n. m.; 349 obyvateľov (2015). Prevažne odlesnené územie, po obvode kotliny zachované listnaté lesy.

Obec písomne doložená 1408 ako Klystyna, 1438, 1439 Kleschyna, 1466 Closthina, Kelezchyna, 1498 Klezchyne, 1504 Klescina, 1507 Kleschina, Kliesczina, 1508 Klesczina, 1511 Klesthyna, 1520 Kliesthina, 1584 Klestna, 1586 Klezina, 1773 Kliescsina, Kliessčina, 1786 Klieschčina, 1808 Kliéstina, Klésstina, Kléssčina, 1863 Kliestina, 1873 Klostina, 1877 – 82 Klestina, 1888 – 1902 Kliestina, 1907 – 13 Kelestény, 1920 – 79, 1990 Klieština.

R. 1408 ju kráľ Žigmund Luxemburský daroval Vavrincovi z Lieskova. Patrila postupne Lieskovskovcom, Hatňanskovcom a od 1439 Podmanickovcom. R. 1930 postihol obec požiar, ktorý zničil jej veľkú časť. R. 1979 – 90 bola pričlenená k obci Dolná Mariková. Obyvatelia sa zaoberali ovocinárstvom, poľnohospodárstvom, košikárstvom a sitárstvom. Stavebné pamiatky: zrubové domy z 19. stor., drevená zrubová zvonica (1916).

klimax

klimax [lat.] — najvyšší stupeň, vrcholná fáza určitého procesu, vyvrcholenie;

1. ekol. konečné štádium vývoja (sukcesie) rastlinného spoločenstva s príslušnou biocenózou. Má zvyčajne najväčšiu druhovú rozmanitosť, najviac potravinových väzieb a vyznačuje sa i veľkou stabilitou, produkciou, najekonomickejším kolobehom látok a jednosmerným energetickým tokom. Trvá, pokým sa napr. vplyvom prírodnej katastrofy alebo človeka nezmenia ekologické faktory. Rozlišuje sa klimatický klimax (určený klímou) a edafický klimax (vplyv vlastností pôdy prevláda nad vlastnosťami klímy). Na území Slovenska sú klimaxom napr. zmiešaný opadavý les a smrečina (nižšie nadmorské výšky), porasty kosodreviny (subalpínske pásmo) a alpínske lúky (alpínske pásmo);

2. lek.klimaktérium;

3. lit. štylistická figúra vyjadrujúca postupné stupňovanie, zosilňovanie významu prostredníctvom slov alebo slovných spojení blízkeho významu, napr.

Pred domom mať, rodina i celý svet známy

obhŕkli ho dokola; vitaj medzi nami!

(J. Botto: Smrť Jánošíkova)

Opakom klimaxu je → antiklimax.

Klimkovičovci

Klimkovičovci, aj Klimkovicsovci — slovenská umelecká rodina pôsobiaca prevažne v Košiciach.

Najstaršími príslušníkmi rodiny boli Florián (3. 5. 1756 Smolník, okr. Gelnica – 1826 Staré Hory, okr. Banská Bystrica) — úradník mincovne v Smolníku, maliar oltárnych obrazov a zátiší, rezbár a zberateľ umenia, a jeho syn Ignác (8. 6. 1800 Okoličné, dnes súčasť mesta Liptovský Mikuláš – 20. 6. 1853 Košice) — maliar, sochár, rezbár, rytec, reštaurátor a pozlacovač. Pôvodne banský úradník v Smolníku. V maliarstve bol autodidakt, techniku drevorezby mu sprostredkoval otec. R. 1820 sa presťahoval do Košíc, kde sa venoval výlučne umeleckej tvorbe a umeleckému remeslu, okolo 1823 založil a viedol rodinnú dielňu. R. 1843 bol prijatý za občana mesta. Získal objednávky na rezbárske interiérové práce určené do liturgických priestorov. Tvoril obrazy so sakrálnymi námetmi (Madona s Ježiškom, 1844) a kresbové návrhy historických obrazov (Uhorský kráľ Štefan obetuje korunu patrónke Uhorska, 1837). Jeho portrétna tvorba (Autoportrét, 1834; Portrét umelcovej manželky, 1838) a zátišia (Váza so záhradnými kvetmi, 1840 – 53) sú charakteristické biedermeierovským výtvarným názorom vychádzajúcim z detailného pozorovania a opisného stvárňovania objektov. V žánrových obrazoch (V kvapľovej jaskyni, 1843) zachytil harmonickú atmosféru každodenného života a životný štýl meštianskej vrstvy.

Najmä v Košiciach pôsobili aj Ignácovi synovia Florián, František, Gabriel a Vojtech: Florián (31. 3. 1831 Košice – 24. 11. 1907 tamže) — sochár, rezbár, reštaurátor a pozlacovač. Pôsobil v otcovej dielni v Košiciach. Vytvoril oltáre a kazateľnice kostolov v okolí Košíc (Seňa, Cejkov, Nižný Žipov) a na Spiši (Kežmarok, koniec 60. rokov 19. stor.). Venoval sa sakrálnemu rezbárstvu (Návrh na súsošie Sv. Trojice pre Smolník, 1862) a reštaurovaniu sochárskych diel;

František, aj Ferenc (31. 8. 1826 Košice – 9. 4. 1890 Budapešť) — maliar, reštaurátor a pedagóg. Spoluzakladateľ (1872) a čestný člen Hornouhorského muzeálneho spolku v Košiciach. Po absolvovaní gymnázia v Košiciach a po umeleckej príprave v otcovej dielni pokračoval 1846 – 48 v štúdiu na Prvej uhorskej maliarskej škole v Pešti pod vedením Giacoma Antonia Marastoniho (*1804, †1860). R. 1851 – 52 študoval vo Viedni u F. G. Waldmüllera ako jeho súkromný žiak. Po návrate do Košíc 1853 otvoril spolu s bratom Vojtechom súkromnú maliarsku školu. R. 1856 pôsobil v Dunaföldvári a Debrecíne, kde tvoril oltárne obrazy a žánrové obrazy s vojenskou tematikou. Akademické štúdium zavŕšil 1857 – 59 na École des beaux-arts v Paríži u Léona Cognieta (*1794, †1880). R. 1859 – 60 sa zúčastnil reštaurátorských prác na košickom dóme, reštauroval okolo 60 malieb a vytvoril obraz sv. Antona (1860). R. 1857 vystavoval na Prvej hornouhorskej poľnohospodárskej a priemyslovej výstave v Košiciach. Pre nezhody s bratmi odišiel 1860 do Pešti, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia a od 1869 ako prof. na gymnáziu. V maliarskej tvorbe uprednostňoval historický žáner, vytvoril početné prípravné skice a kresby, ako aj kresby hradov (Hrad Fiľakovo, Hrad Modrý Kameň, Hrad Divín, okolo 1860) a akvarely krajín a pamätných miest (Štúdia k ostrihomskej kalvárii, 1878). Snahu o detailné stvárnenie motívu prezentujú mestské motívy (Pohľad na Hlavnú ulicu od severu, 1886) a krajinárske kompozície (Pohľad na Vysoké Tatry, 1887). Vo figurálnej tvorbe potlačil opisný charakter biedermeierovského východiska akademickou prípravou uprednostňujúcou kresbu podľa živého modelu (Štúdia mužského aktu so zdvihnutými rukami, 1857) i úsilím o realizmus a heroický výraz. Záujem o figúru dominoval v ranom období jeho tvorby, keď vznikli portréty členov jeho rodiny (Brat Florián, 1845) a priateľov a Autoportrét (1858). Ojedinelým žánrom v jeho tvorbe je zátišie (Zátišie s lebkou a nezábudkou, 1860 – 80). V neskoršom období uprednostňoval figurálne štúdie, ktoré vytváral ako prípravu na veľkorozmerné plátna s historickým námetom. R. 1985 bolo pri požiari vo Východoslovenskej galérii v Košiciach zničených o. i. niekoľko obrazov uvádzaných ako príklad jeho majstrovstva (Hlava starca, 1851; Posledné chvíle kráľa Šalamúna, 1859);

Gabriel (22. 3. 1833 Košice – 6. 5. 1891 tamže) — maliar a vojak. V mladosti sa venoval maliarstvu (Hra na vojakov, 1849). R. 1848 – 49 dobrovoľník maďarskej revolučnej domobrany, neskôr vojak cisárskeho a kráľovského 34. pešieho pluku, 1880 penzionovaný. Po smrti brata Vojtecha druhý riaditeľ (1885 – 91) Hornouhorského múzea v Košiciach;

Vojtech, aj Béla (22. 3. 1833 Košice – 10. 2. 1885 tamže) — maliar, grafik, pedagóg a organizátor umeleckého života. Zakladajúci člen Hornouhorského muzeálneho spolku (1872), 1877 – 85 prvý riaditeľ Hornouhorského múzea (dnes Východoslovenské múzeum) v Košiciach. Po štúdiu na košickom gymnáziu a príprave v rodinnej dielni bol 1851 prijatý na akadémiu vo Viedni. R. 1852 pre nedostatok finančných prostriedkov prerušil štúdium v triede G. F. Waldmüllera. Po návrate do Košíc viedol od 1853 s bratom Františkom súkromnú maliarsku školu. R. 1857 vystavoval na Prvej hornouhorskej poľnohospodárskej a priemyslovej výstave v Košiciach. R. 1861 – 71 prof. kreslenia na košickej reálke. Tvoril žánrové kompozície, portréty (Podobizeň revolucionára, 1848; Portrét muža, 1860; Autoportrét, 1875), oltárne a závesné obrazy (Archanjel Michal, Držkovce, 1853; Kalvária, Hlavný oltár, Košické Hámre, 1861; Pieta, Smolník, 1868). Vynikal v kresbe a v akvareli. Najväčšiu skupinu diel tvorili žánrové obrazy, najmä kresby a akvarely, zväčša jednoduché dejové epizódy bez sociálnokritického rozmeru komponované ako anekdotické a bezstarostné stvárnenie reality (Vykladačka kariet, 1859; Maliar v ateliéri, 1865 – 70; Po vydražení, 1861; Pod okienkom, 1862; Náčrt ku kompozícii Na trhu II, 1857 – 62). Pravdepodobne počas viedenského štúdia (1851 – 52) vznikla séria jeho akvarelových štúdií modelov v krojoch (Žena z Dalmácie, Žena v albánskom kroji, Štúdia ženy v talianskom kroji, Muž z Albánska), v národopisnej línii neskôr pokračoval zobrazeniami vidieckeho obyvateľstva Slovenska (Slováci z Pohorelej, kresba, 1854). Vo figurálnych štúdiách prezentoval realistický názor, záujem o plastickú hodnotu predmetov a snahu o zobrazenie objektu bez idealizácie (Hlava starca, 1855; Hlava stareny, 1860 – 65). Ojedinele sa venoval krajinárskemu žánru (Zrúcanina čárdy, 1850 – 70) a mestským motívom. Obrazy rodného mesta vytvoril vo viacerých podobách a viacerými technikami (Cintorín na Kalvárii, 1848; Pohľad na Košice, litografia, 1858; Kaplnka sv. Michala, litografia, 1861). Jeho diela sa zaraďujú do kontextu postromantického úsilia o realizmus, často aj prostredníctvom návratu k štýlovým východiskám stredoeurópskeho biedermeiera.

Klinda, Ferdinand

Klinda, Ferdinand, 12. 3. 1929 Košice — slovenský organista a lekár. R. 1947 – 50 študoval organovú hru na konzervatóriu v Bratislave, 1950 – 54 na VŠMU v Bratislave u E. Riglera-Skalického, 1956 v Prahe u J. Reinbergera a 1959 vo Weimare u Johannesa Ernsta Köhlera (*1910, †1990). R. 1952 získal prvú cenu v hre na organe na súťaži československých vysokých hudobných škôl v Prahe. Súčasne 1947 – 52 absolvoval štúdium na Lekárskej fakulte UK v Bratislave a 1954 – 89 pôsobil na Klinike hematológie a transfúziológie krvi Fakultnej nemocnice (dnes Univerzitná nemocnica) v Bratislave; výsledky svojich hematologických výskumov publikoval v odborných lekárskych časopisoch. R. 1962 – 2007 pedagogicky pôsobil na VŠMU (1972 – 89 vedúci Katedry klávesových nástrojov); 1978 profesor. R. 1993 – 96 riaditeľ umeleckej agentúry Slovkoncert, mnohoročný predseda programovej komisie Bratislavských hudobných slávností.

Svojou mnohostrannou aktivitou patrí k výnimočným osobnostiam slovenskej kultúry. Je priekopníkom koncertnej organovej hry na Slovensku, zaslúžil sa o rozvoj slovenského organového umenia. Hosťoval takmer vo všetkých štátoch Európy, v USA, Austrálii, Japonsku, Hongkongu a Južnej Kórei. Účinkoval na významných medzinárodných hudobných festivaloch, spolupracoval s poprednými svetovými orchestrálnymi telesami a dirigentmi. Jeho repertoár obsahuje sólové i koncertantné diela všetkých štýlových období, osobitne diela J. S. Bacha, F. Liszta a O. Messiaena, ktoré interpretoval ako prvý umelec v bývalom východoeurópskom bloku. Významný propagátor slovenskej hudby. Podnietil vznik mnohých skladieb slovenských skladateľov, ktoré uviedol v premiére a prezentoval aj v zahraničí, napr. Organový koncert Š. Németha-Šamorínskeho (1960), 2. symfóniu (Heroickú) pre symfonický orchester a organ Š. Jurovského (1963), Symfonickú fantáziu na B-A-C-H pre organ, sláčikové a bicie nástroje E. Suchoňa (1972) a Koncert pre organ a orchester L. Burlasa (1984). Zaslúžil sa o záchranu, propagáciu i koncertné uplatnenie slovenských historických organov, zasadil sa za stavbu viacerých nových koncertných organov na Slovensku, ktorých umeleckú a zvukovú dispozíciu aj autorsky vypracoval (Hudobná sieň Bratislavského hradu, Koncertné štúdio Slovenského rozhlasu, domy umenia v Žiline a Piešťanoch). Vychoval niekoľko generácií organistov, z ktorých viacerí sa presadili ako koncertní umelci a pedagógovia doma i v zahraničí (R. Grác, E. Kamrlová, V. Rusó, J. V. Michalko, I. Szabó, E. Dzemjanová a i.). Viedol majstrovské kurzy a semináre na Slovensku (Piešťany 1994, 1995) i v zahraničí (Fínsko, Poľsko, Taliansko, Nemecko, USA). Pre rozhlas, televíziu a gramofónové spoločnosti nahral viacero organových diel, viaceré koncertné vystúpenia boli vysielané naživo. Autor odborných monografií, ktoré vyšli aj v zahraničí, napr. Alexander Albrecht (1958), Organová interpretácia (1983), Organová registrácia: Tvorba zvuku organovej hudby (Orgelregistrierung: Klanggestaltung der Orgelmusik, 1987, 1995), Organ v kultúre dvoch tisícročí (2000) a Kráľovský nástroj a ja (2009), a odborných štúdií, editor notových publikácií. Člen porôt medzinárodných organových súťaží, predseda a člen Sekcie koncertných umelcov pri Zväze slovenských skladateľov, člen direktória Novej Bachovej spoločnosti v Lipsku (Neue Bachgesellschaft Leipzig, 1987 – 2000). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Štátnej ceny (1971) a Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (2008).

Klöckner, Juraj

Klöckner [klök-], Juraj, aj Georg, Johann, aj Klökner, Glökner, Glokner, Klacker, 1761 alebo 1764 Niederwerth, Nemecko – 29. 4. 1844 Bratislava — nemecký organár, výrobca klávesových nástrojov a stolár pôsobiaci v Bratislave, otec Karola Klöcknera. Okolo 1790 prišiel do Bratislavy, kde sa učil organárstvu u organára a výrobcu hudobných nástrojov Johanna Peckinga (*1749, †pred 1791), svoje tovarišské roky strávil pravdepodobne vo Viedni. R. 1801 bol prijatý do bratislavského cechu stolárov ako výrobca hudobných nástrojov (Instrumentenmacher). R. 1808 prevzal po organárovi Josephovi Effingerovi (*1749, †1809) údržbu organa v Dóme sv. Martina v Bratislave, o ktorý sa staral asi do 1840. Súčasne viac ako 30 rokov udržiaval a ladil 12 klávesových nástrojov v mestskej hudobnej škole. R. 1808 postavil klavichord (dnes uložený v Hudobnom múzeu SNM v Bratislave) a dva stolové klavíry (v Mestskom múzeu v Bratislave), z ktorých jeden bol vyrobený 1793 pravdepodobne pre J. N. Hummela, asi 1790 krídlový klavír (v Umeleckopriemyselnom múzeu v Budapešti), 1831 organ v Kostole sv. Ladislava v Bratislave a 1833 so synom Karolom organ pre evanjelický kostol v Pezinku (1952 prenesený do evanjelického kostola v Nových Zámkoch).

Klöckner, Karol

Klöckner [klök-], Karol, aj Klökner, aj Karl, 15. 9. 1805 Bratislava – 14. 3. 1873 tamže — slovenský organár, výrobca klávesových hudobných nástrojov a stolár, syn Juraja Klöcknera. Za organára a výrobcu klavírov sa vyučil u otca. R. 1825 – 26 bol na vandrovke vo Viedni. Neskôr pracoval v spoločnej dielni s otcom, 1830 – 40 spolu udržiavali organ v Dóme sv. Martina v Bratislave, 1840 – 63 spravoval organ sám (1842 – 43 sa zaslúžil o jeho obnovu). Jeho práca pri stavbe organov vynikala presnosťou a spoľahlivosťou, výtvarné riešenie diel je klasicistické. V Bratislave 1854 postavil organ v starom Blumentálskom kostole (bol odstránený pri stavbe terajšieho kostola) a 1868 chórový organ v Dóme sv. Martina, na Slovensku ďalej postavil organy v Bernolákove (1830), v evanjelickom kostole v Pezinku (1833 spolu s otcom; 1952 bol prenesený do Nových Zámkov), Pohraniciach (1838), Pastuchove (asi 1840, od 1946 v Dolnom Trhovišti), Šarovciach (1841), Hájskom (1842), Devíne (1846), Rohovciach (1847), Dolnom Piali (1851), Seliciach (1855), Šúrovciach (1858), Senci a Rohožníku (1860) a v Rovinke (1867 – 68). Postavil aj 24-registrový organ v katedrále v Satu Mare (1836) v dnešnom Rumunsku i viacero ďalších organov v tejto oblasti, ako aj organy vo Váli (1851), Tate (1853), Győri (1854, dvojmanuálový, 18-registrový) a Hegyeshalome (1852) v dnešnom Maďarsku.

Klokoč

Klokoč — obec v okrese Detva v Banskobystrickom kraji na rozhraní Zvolenskej kotliny a pohoria Javorie, 550 m n. m.; 503 obyvateľov (2015); miestne časti: Jašov Vrch, Klokoč. Hornatinné, prevažne odlesnené územie.

Obec písomne doložená 1773, 1863 – 82 ako Klokocs, 1786 Klokocsch, 1808 Klokocs, Klokoč, 1888 – 1913 Hegyhát, 1920 Klokoč.

Vznikla na území vígľašského panstva, územie bolo hustejšie osídlené pravdepodobne od 2. pol. 16. stor. Od pol. 19. stor. do 1862 sa tam ťažila síra a pyrit, od 1892 až do zač. 1. svetovej vojny železná ruda. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, chovom oviec a dobytka, drevorubačstvom a uhliarstvom. Osídlenie si dodnes zachovalo laznícky charakter.

Stavebné pamiatky: zvonica (pravdepodobne 1780, so zvonom z 1767), rímskokatolícky Kostol nepoškvrneného srdca Panny Márie Fatimskej (1991, pôvodne dom smútku).

Klokočov

Klokočov — obec v okrese Čadca v Žilinskom kraji v Turzovskej vrchovine, 540 m n. m.; 2 325 obyvateľov (2015); miestne časti: Hlavice, Hrubý Buk, Javorová, Klin, Klokočov, Kornica, Riečky, Rybárie, Vrchpredmier. Vrchovinné až hornatinné územie je zalesnené prevažne smrekovými porastmi. V katastri obce sa nachádzajú národná prírodná rezervácia Malý Polom a prírodné rezervácie Klokočovské skálie (vyhlásená 1973, rozloha 6,1 ha; ochrana skalnej steny pieskovcov a zlepencov vo flyšovom pásme s výskytom unikátnej guľovitej odlučnosti) a Polková (vyhlásená 1993, rozloha 5,1 ha; ochrana zriedkavého biotopu oligotrofných rašelinných lúk).

Obec vznikla 1954 vyčlenením niekoľkých osád (kopaníc) z obce Turzovka. Po 1956 sa začala jej rozsiahlejšia výstavba. Obyvatelia sa zaoberali chovom dobytka, drotárstvom a domácimi remeslami.

Stavebné pamiatky: secesný rímskokatolícky Kostol najsvätejšieho srdca Ježišovho s neogotickými prvkami (1918 – 28), pamiatkovo chránená zóna ľudovej architektúry – osada Do Kršle (roľnícky dvor so zrubovými ľudovými domami a hospodárskymi budovami z konca 19. až z pol. 20. stor.). Pamätná tabuľa (2005) P. Hrtusa Jurinu, ktorý sa tam narodil.

Kmeť, Andrej

Kmeť, Andrej, 19. 11. 1841 Bzenica, okres Žiar nad Hronom – 16. 2. 1908 Martin — slovenský botanik, archeológ, etnograf, múzejník, náboženský spisovateľ, organizátor kultúrneho a vedeckého života a katolícky kňaz. R. 1852 – 59 študoval na piaristickom gymnáziu v Banskej Štiavnici, 1859 – 61 v Trnave a 1861 – 65 teológiu v Ostrihome. R. 1865 bol vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza, 1865 – 66 pôsobil ako kaplán v Senohrade, 1867 – 78 farár v Krnišove (dnes Kráľovce-Krnišov) a 1878 – 1906 v Prenčove. Od 1906 žil na dôchodku v Turčianskom Svätom Martine (dnes Martin). Patril k predstaviteľom generácie spätej s Maticou slovenskou (MS), 1863 sa zúčastnil jej zakladajúceho valného zhromaždenia a stal sa jedným z jej prvých členov.

Vo vedeckej činnosti bol samoukom. Venoval sa najmä botanike, etnografii a folkloristike. Botanikou sa začal zaoberať už ako študent gymnázia v Banskej Štiavnici. Skúmal flóru Hontu, najmä Štiavnických vrchov. Zbieral vyššie rastliny a ich semená, lichenizované huby (lišajníky), machy, riasy, a najmä huby, pri ich určovaní spolupracoval s poprednými slovenskými (J. Ľ. Holubym, V. Grešíkom, V. Vraným, I. Textorisovou), uhorskými a svet. odborníkmi a inštitúciami. Našiel viacero nových rastlinných druhov. V úsilí urobiť čo najkomplexnejšiu zbierku rastlín ako základ ďalšieho rozvoja slovenskej botaniky počas pobytu v Prenčove vytvoril herbár, ktorý obsahuje rastliny získané vlastným zberom, výmenou s inými botanikmi i kúpou a je pozoruhodný i zo stredoeurópskeho hľadiska (je uložený v Prírodovednom múzeu SNM v Bratislave). Obsahuje 77 900 položiek, z toho asi 42-tis. vyšších rastlín (z nich najpočetnejšia je zbierka 6-tis. ruží) a vyše 35-tis. nižších rastlín (z nich je asi 25-tis. húb a slizoviek, 4-tis. lišajníkov a niekoľko machov a rias). Obsahuje typový materiál, podľa ktorého iní vedci opísali nové taxóny (systematické jednotky). Sústredil aj unikátnu zbierku semien, ktorá má 1 773 vzoriek z 516 rodov.

V oblasti etnografie a folkloristiky bol jedným z prvých odborných zhodnocovateľov a popularizátorov ľudového umenia, počas pastorácie zapisoval ľudové povesti a rozprávky a skúmal ľudové zvyky a obyčaje. Jeho zberateľská činnosť v oblasti slovesných tradícií predstavuje korpus do 100 textov, predovšetkým regestov povestí. Už ako študent vydal 1863 zozbierané Prostonárodné vianočné piesne, ku ktorým pripojil Nápevy vianočných piesní. Pozoruhodná je aj jeho rukopisná zbierka príslovných výrokov obsahujúca 555 jednotiek. Zaujímal sa aj o výšivky a čipky, ktoré propagoval doma i v zahraničí, na Svetovú výstavu vo Viedni (1873), na jubilejnú zemskú výstavu v Prahe (1891), na svet. výstavu ženských prác v Paríži (1893) i na Národopisnú výstavu českoslovanskú v Prahe (1895) pripravil expozíciu výšiviek z Hontu. R. 1887 spoluorganizoval výstavu čipiek v Turčianskom Svätom Martine a 1905 výstavu ľudovoumeleckej výroby v Honte. Na zlepšenie ekonomického postavenia ľudu organizoval predaj ľudových čipiek a výšiviek. Bol spoluiniciátorom založenia spoločnosti Lipa (Účastinná spoločnosť pre napomáhanie ľudovému priemyslu Lipa, založená 1910) v Turčianskom Svätom Martine a výšivkárskeho družstva (Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu) v Skalici. Vyvíjal veľké úsilie na rozvoj osvetovej práce i na hospodárske povznesenie roľníckeho ľudu. Navrhoval, aby MS venovala výchove ľudu väčšiu pozornosť a založila osobitnú Maticu ľudu, ktorá by slúžila na zintenzívnenie kultúrno-výchovnej činnosti pri MS. Vydal viacero publikácií venovaných modernizácii hospodárenia roľníkov, založil viacero hospodárskych spolkov a knižníc (napr. v Senohrade, Krnišove), bojoval proti alkoholizmu.

Od 1878 sa zaoberal aj archeológiou (jeden z prvých slovenských vzdelancov, ktorý sa jej venoval systematicky, terénnym výskumom najintenzívnejšie 1887 – 1905), zapisoval miestopisné názvy, ktoré považoval za východisko pri pátraní po archeologických náleziskách. Pri výskumoch v Honte získal cenný archeologický materiál z prehistorických období, najmä z bronzovej doby, v Beši (dnes obec v okrese Levice) vykopal a zachránil kostru mamuta.

Organizátor národno vedeckého života. Po zrušení MS (1875) navrhoval založiť vedecký spolok, ktorý by reprezentoval túžby národa a vydobyl mu uznanie a rešpekt, 1884 navrhol založiť Prírodoskúmateľský spolok a vydávať prírodovedný časopis Živa, tieto návrhy sa však nezrealizovali. Uvedomoval si, že treba rozvíjať všetky vedné disciplíny a nesústreďovať sa len na zberateľstvo. R. 1892 navrhol založiť slovenskú učenú spoločnosť so sídlom v Turčianskom Svätom Martine a s filiálkami vo všetkých slovenských mestách a mestečkách. Na porade národnokultúrnych dejateľov v auguste 1892 v Turčianskom Svätom Martine bol jeho návrh prijatý a sám vypracoval návrh stanov Slovenského vedeckého spolku. Na jeho zakladajúcom zhromaždení 24. 4. 1893 však koncepcia spolku nebola prijatá a namiesto neho bola založená Muzeálna slovenská spoločnosť (MSS) s vlastivedno-zberateľským a muzeálnym programom. Ako predseda prípravného výboru sa významne pričinil o prijatie stanov MSS, ktorá ihneď začala svoju činnosť (oficiálne až po schválení stanov príslušným ministerstvom 1895) a Kmeť sa stal jej predsedom; vo funkcii pôsobil až do smrti. Zaslúžil sa o vydávanie Zborníka Muzeálnej slovenskej spoločnosti (založený 1896) a Časopisu Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1898) i o položenie základov a postavenie budovy Múzea (1906 – 07, prvá budova SNM, dnes Múzeum A. Kmeťa SNM), ktorému venoval väčšinu svojich mineralogicko-geologických zbierok a knižnicu.

Od 1875 člen Uhorskej prírodovednej spoločnosti, od 1884 člen Zoologicko-botanickej spoločnosti vo Viedni, 1897 zakladajúci člen Národopisnej spoločnosti Národopisného múzea českoslovanského v Prahe, člen Matice českej, člen a tajomník Spolku sv. Vojtecha. Autor množstva popularizačných i odborných prác a brožúrok, náboženských prác, štúdií a článkov uverejňovaných vo viacerých novinách, časopisoch a zborníkoch doma i v zahraničí, napr. Cyrill a Method, Dolnozemský Slovák, Dom a škola, Katolícke noviny, Literárne listy, Národné noviny a Deutsche botanische Monatschrift.

Autor brožúr Nový svet, alebo čo nového vo svete (1871), Jako sa majú poklady kopať (1871), spisu Hospodár na Slovensku I (1875), knižných publikácií Veleba Sitna (1893), v ktorej vedecky spracoval prírodu, históriu a ľudovú kultúru tejto oblasti, Sv. škapulár, alebo Poučná a modlitebná príručná knižočka (1897), Sitno a čo z neho vidieť (1901), Spodnia čeľusť človečia s dvoma zámkami (1902) a i. Jeho rozsiahla písomná pozostalosť (asi 11-tis. položiek), ako aj ním darované zbierky (geologická zbierka, kostra mamuta z Beše a i.) sú uložené v SNM v Martine a v Bratislave, knižné zbierky (osobná knižnica) v knižničnom fonde Slovenskej národnej knižnice v Martine. Je podľa neho nazvaných asi 40 druhov, najmä ruží a húb (napr. ruža Kmeťova – Rosa kmetiana, Ombrophila kmetii a Hydnum kmetii) a najvyšší vodopád na území Slovenska (→ Kmeťov vodopád).

Ministerstvo kultúry SR udeľuje od 2009 Cenu Andreja Kmeťa osobnostiam pôsobiacim v oblasti slovenského múzejníctva, galerijníctva, etnografie a folkloristiky za vedecké práce pomáhajúce odbornému rastu v týchto oblastiach, za celoživotnú alebo dlhoročnú prácu v týchto oblastiach alebo za aktivity prispievajúce k rozvoju, ochrane, uchovaniu a využívaniu kultúrneho dedičstva.

Kmoško, Michal

Kmoško, Michal, 29. 8. 1876 Ilava – 8. 4. 1931 Pusztazámor (neďaleko Budapešti), Maďarsko — maďarský orientalista a teológ slovenského pôvodu. R. 1893 – 97 študoval teológiu vo Viedni (1898 vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza), 1899 – 1900 orientalistiku v Bejrúte a Jeruzaleme, 1900 – 02 absolvoval študijné pobyty na univerzite v Oxforde, Londýne a Paríži, 1916 študijné cesty v Malej Ázii a v Palestíne. R. 1902 – 04 pôsobil ako kaplán v Dóme sv. Martina v Bratislave, 1904 študijný prefekt ústredného seminára v Budapešti, 1907 súkromný docent, 1909 – 15 profesor na teologickej fakulte, od 1914 na katedre orientálnych jazykov a 1923 – 31 na katedre semitskej teológie na filozofickej fakulte univerzity v Budapešti, súčasne farár v Pusztazámore.

Písal po nemecky a maďarsky. Zaoberal sa písomnými pamiatkami starovekých národov, najmä sýrskou filológiou, asýriológiou a islamistikou, neskôr i dejinami Turkov a Maďarov. Editorsky sa podieľal na príprave spisov východných kresťanských autorov (Patrologia Syriaca) a stredovekej arabskej literatúry. K jeho najvýznamnejším prácam patrí dielo o reformách, ktoré zaviedol lagašský kráľ Uruinimgina (aj Urukagina), Prvý písaný prepúšťací list ľudstva (Az emberiség első írott szabadságlevele, 1913). Autor viacerých vedeckých článkov a publikácií, napr. Arabi a Chazari (Araber und Chasaren, 1925), Vznik islamu (Az iszlám keletkezése, 1929). Od 1922 člen Maďarskej akadémie vied.

kňazský seminár

kňazský seminár — cirkevná inštitúcia (spravidla v katolíckej cirkvi) zabezpečujúca ľudskú, duchovnú, intelektuálnu a pastoračnú formáciu kandidátov na kňazstvo (pred prijatím diakonátu a presbyterátu). Príprava budúcich kňazov sa spočiatku uskutočňovala v kláštorných alebo v kapitulských školách alebo len pri starších kňazoch. S cieľom zlepšiť ju bolo na tridentskom koncile (1545 – 63) prijaté rozhodnutie (23. zasadnutie 15. 7. 1563, dekrét o reforme, kapitola 18), podľa ktorého mal byť podľa možnosti v každej diecéze alebo aspoň v sídle cirkevnej provincie zriadený seminár na výchovu bohoslovcov (alumnát), čo sa však nepodarilo realizovať v plnej miere. Kňazské semináre boli dvojstupňové, delili sa na malé (nižšie; vychovávali mužskú mládež počas všeobecných lyceálnych štúdií s vlastným programom, absolventi nemuseli pokračovať v štúdiu vo veľkom kňazskom seminári; na Slovensku zanikli 1950) a veľké (vyššie; s filozoficko-teologickým štúdiom spĺňajúcim viaceré normy pápežov, Svätej stolice a miestneho biskupa). Prípravu kňazského dorastu zabezpečovali predovšetkým jezuiti, významnú úlohu zohral pápež Gregor XIII., ktorý pri presadzovaní protireformácie podporoval semináre vedené jezuitmi a sám založil v Ríme viaceré semináre, napr. 1578 uhorský seminár (1580 ho spojil so seminárom Collegium Germanicum založeným Ignácom z Loyoly, čím vznikol seminár Collegium Germanicum et Hungaricum); jezuitský model výchovy kňazského dorastu sa uplatnil vo všetkých kňazských seminároch.

S cieľom obmedziť vplyv pápežskej kúrie, podriadiť výchovu kandidátov na kňazstvo štátnemu dozoru a vychovávať ich v osvietenskom duchu uznávajúcom ideu kresťanskej tolerancie bolo v Rakúsko-Uhorsku za vlády Jozefa II. zriadených 12 tzv. generálnych seminárov (napr. vo Viedni, v Prahe, Olomouci, Budapešti), z nich generálny seminár (1784 – 90) v Bratislave zohral významnú úlohu v slovenskom národnom obrodení (vyšla z neho prvá generácia bernolákovcov). Po zrušení seminárov (1790) prešla výchova katolíckych kňazov opäť pod správu cirkvi.

V súčasnosti pôsobí na Slovensku päť rímskokatolíckych seminárov a jeden gréckokatolícky seminár, ktoré sú zriadené pri diecéznych biskupských sídlach a ako špecializované pracoviská verejnej vysokej školy alebo bohosloveckej fakulty realizujú vysokoškolské vzdelávanie a výchovu kandidátov na katolícke kňazstvo. Organizačne sa členia na vlastný seminár (zabezpečuje ubytovanie a stravovanie poslucháčov, a najmä systematickú duchovnú výchovu zameranú na budúcu kňazskú službu) a teologický inštitút, ktorý je pobočkou (afiliáciou) niektorej z teologických fakúlt slovenských univerzít a zabezpečuje vedeckú prípravu poslucháčov: Kňazský seminár sv. Cyrila a Metoda v Bratislave (založený 1936), Kňazský seminár sv. Gorazda v Nitre (založený okolo 1598, 1764 Veľký kňazský seminár, 1950 zrušený, 1990 obnovený) a Kňazský seminár sv. Františka Xaverského v Badíne, okres Banská Bystrica (založený 1807 ako Teologické učilište, pôvodným patrónom bol Karol Boromejský, 1919 – 22 výučba prerušená, 1950 zrušený, 1990 obnovený, patrónom sa stal František Xaverský, sídlil v Slovenskej Ľupči, od 1993 sídli v Badíne), ktoré sú súčasťou Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave, Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka v Spišskej Kapitule v Spišskom Podhradí (založený 1815, 1950 zrušený, 1990 obnovený), ktorého teologický inštitút je pobočkou Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Košiciach, a Kňazský seminár sv. Karola Boromejského v Košiciach (založený 1811 a nazvaný podľa Karola Boromejského, 1950 zrušený, 1994 obnovený), ktorý patrí pod Teologickú fakultu Katolíckej univerzity v Košiciach (v Košiciach existoval 1664 – 1760 aj kňazský seminár Jágerskej diecézy nazývaný Kišdianum), a Gréckokatolícky kňazský seminár blahoslaveného biskupa P. P. Gojdiča (založený 1880, 1950 zrušený, 1990 obnovený), ktorý je od 1998 súčasťou Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Ak v jednom kňazskom seminári študujú bohoslovci viacerých diecéz, nazýva sa interdiecézny.

V pravoslávnej cirkvi zabezpečujú výchovu budúcich kňazov vzdelávacie zariadenia nazývané duchovné akadémie (spravidla ich organizačne tvoria seminár a cirkevná vysoká škola), niekedy aj kňazský seminár, napr. na Slovensku pôsobiaci Pravoslávny kňazský seminár pri Prešovskej univerzite v Prešove založený 1948 ako Duchovný seminár so sídlom v Karlových Varoch, od 1949 v Prahe, po zriadení Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove (1950) jej súčasť, 1990 spolu s fakultou začlenený do Prešovskej univerzity.

Zariadenie zabezpečujúce ubytovanie a duchovnú výchovu študentov Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave sa nazýva Teologický domov.

Kniha dokumentov

Kniha dokumentov, čín. Šu-ťing, Shujing, aj Šang-šu, Shangshu — jedna z Piatich kánonických kníh (→ klasické knihy Číny) predstavujúca súhrn starovekých čínskych archívnych dokumentov. Tvorí ju päť druhov dokumentov: záznamy z debát vládcov s ministrami, resp. rady vládcov ministrom (mo); vládne predpisy pre ministrov a vysokých hodnostárov (sün); oficiálne vladárske edikty a vyhlásenia (kao) adresované obyvateľom ríše; vojenské vyhlásenia a príhovory (š’) počas vojenských ťažení; všeobecné nariadenia, dekréty (ming). Texty sú chronologicky rozdelené podľa štyroch historických období na texty z obdobia legendárneho cisára Jüa, texty z obdobia dynastie Sia (2100 – 1600 pred n. l.), texty z obdobia dynastie Šang (1600 – 1100 pred n. l.) a texty z raného obdobia dynastie Čou (1100 – 771 pred n. l.) spolu s textami mladšieho datovania.

Kniha dokumentov pôvodne obsahovala 100 alebo 120 kapitol, v súčasnosti sa zachovala vo dvoch verziách: v staršej, ktorá sa skladá z 58 kapitol a dodnes je oficiálne akceptovaná, a v mladšej (niekedy považovanej aj za falzifikát), ktorá sa skladá z 29 kapitol, 213 pred n. l. počas pálenia kníh cisárom Čchin Š’–chuang-tim bola ukrytá v múre jedného domu a znovuobjavená v období dynastie Chan (206 pred n. l. – 220 n. l.). Texty knihy sú vzorkami najstaršej čínsky písanej literatúry a jej znalosť spolu s ostatnými kánonickými knihami bola podmienkou zloženia štátnych skúšok.

knižnica

knižnica — vo všeobecnom význame súbor (zbierka) nosičov informácií, aj miestnosť (priestor), v ktorej sú uschovávané;

1. zastarano bibliotéka — kultúrna, informačná a vzdelávacia inštitúcia, ktorá získava, spracúva, uschováva a ochraňuje knižničné zbierky a prostredníctvom výpožičiek alebo poskytovaním iných štandardných alebo nadštandardných knižnično-informačných služieb ich sprístupňuje určitej komunite, čím napomáha uspokojovanie kultúrnych, informačných, vedeckovýskumných a vzdelávacích potrieb používateľov a podporuje ich celoživotné vzdelávanie i tvorivý osobnostný rozvoj. Obsah knižníc sa v minulosti rozhodujúcou mierou podieľal a aj v prítomnosti sa podieľa na výmene informácií a budovaní duchovných hodnôt spoločnosti. Každá národná kultúra sa primeraným spôsobom usiluje zachovať, interpretovať a využívať písomné kultúrne dedičstvo zhromaždené v inštitucionálnych a súkromných knižniciach, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť kultúrneho dedičstva. Výskum ich dejín prispieva k poznaniu intelektuálnej, kultúrnej, spoločenskej a výchovno-vzdelávacej úrovne jednotlivých národov, prináša autentické svedectvo o dejinách národa, o hospodárskom, politickom, kultúrnom a spoločenskom živote rôznych vrstiev spoločnosti. Výsledkom výskumov je priamy vplyv na ďalší výskum parciálnych tém dejín knižnej kultúry. Poznanie knižničných fondov má všeobecný kultúrno-spoločenský prínos a ich interdisciplinárny charakter má prínos nielen z hľadiska dejín knižnice, ale aj iných vedných odborov. Spracúvatelia historických knižničných fondov pri svojej práci objavujú nové skutočnosti a postupujú v spoločnom interdisciplinárnom výskume s inými vednými odbormi.

Knižničná zbierka, tradične nazývaná knižničný fond, predstavuje usporiadaný súbor všetkých knižničných dokumentov, t. j. knižničných jednotiek, ktorými sú napr. kniha (aj každý samostatný zväzok diela na pokračovanie), ukončený ročník periodika, rukopis, hudobnina, grafika, obraz, kresba, kartografický knižničný dokument (mapa), patentový a firemný dokument, technická norma, audiovizuálny, elektronický a mikrografický dokument. Na orientáciu vo fonde a na efektívne vyhľadávanie dokumentov v ňom slúži knižničný katalóg, ktorý tvoria katalogizačné záznamy obsahujúce základné informácie o dokumente (meno autora, názov diela, rok vydania, signatúru, pri periodikách okrem názvu aj ročník a i.). V minulosti sa katalogizačné záznamy vyhotovovali formou katalogizačného lístka (písali sa ručne alebo na písacom stroji), v súčasnosti väčšina knižníc používa online katalógy verejne prístupné prostredníctvom terminálov výpočtového systému knižnice alebo prostredníctvom internetu. Prístup ku knižničným dokumentom, ktoré knižnica umožňuje používateľom prostredníctvom knižnično-informačných služieb, môže byť priamy (fyzický) alebo elektronický (s využitím elektronických informačných a komunikačných technológií). V súčasnosti informatizácia knižničných procesov a služieb umožňuje širokú kooperáciu knižníc a informačných inštitúcií, spoločné používanie knižničných zdrojov a informácií, personalizáciu služieb a rozvoj poskytovania knižničných a informačných služieb prostredníctvom osobných mobilných zariadení.

Knižnice pomáhajú uspokojovať rôzne informačné, kultúrne a vzdelávacie potreby a záujmy ľudí, žiadna knižnica však nie je schopná uspokojiť potreby všetkých. Preto sa podľa profilácie knižničných fondov (ich zamerania, zloženia a špecializácie) a rozsahu poskytovaných knižnično-informačných služieb, resp. podľa úlohy (funkcie) danej knižnice rozlišujú 3 základné druhy knižníc – vedecké, verejné a špeciálne, a v rámci nich v medzinárodnej klasifikácii základné typy knižníc – národné, vedecké, akademické, verejné, školské a špeciálne, ktoré spolu v rámci krajiny, regiónu alebo oblasti ľudskej činnosti vytvárajú viacstupňový knižničný systém. Vedecké knižnice (výskumné knižnice) slúžia na vzdelávacie a vedecké účely a zhromažďujú špeciálne zbierky z jedného alebo z viacerých vedných odborov (oblastí). Ich fondy zvyčajne obsahujú cenné historické zbierky rukopisov, starých a vzácnych tlačí, máp, hudobnín ap., pričom knižnice budujú svoje digitálne úložiská (repozitáre; sieťovo prístupné systémy, v ktorých sú uložené digitálne objekty určené na ďalšie sprístupnenie a využitie). Poskytujú nielen služby viazané na vlastné fondy, ale využívajú aj kooperáciu knižníc a informačných inštitúcií a spravidla zabezpečujú kvalifikovaný prístup akademickej obce do externých, voľne dostupných alebo komerčných informačných zdrojov a databáz. Typom vedeckej knižnice sú najčastejšie národné knižnice, univerzálne a špecializované vedecké knižnice a akademické knižnice. Národné knižnice slúžia ako národné alebo štátne dlhodobé úložiská knižničných dokumentov, ich zbierky obsahujú vzácne, cenné alebo významné diela. Majú právo tzv. povinného výtlačku (zákonného deponátu), čo znamená, že na základe zákona dostávajú predpísaný počet exemplárov každej publikácie, ktorá bola vydaná alebo vyrobená v danej krajine. Na rozdiel od verejnej knižnice zriedka umožňujú požičiavanie kníh občanom. Národnou knižnicou na Slovensku je Slovenská národná knižnica v Martine. Európske národné knižnice sú prostredníctvom Európskej knižnice (The European Library, skratka TEL) navzájom online prepojené a spolupracujú v rámci Konferencie európskych národných knihovníkov (Conference of European National Librarians, CENL). Univerzálne vedecké knižnice sústreďujú odbornú literatúru z viacerých vedných oblastí (na Slovensku Univerzitná knižnica v Bratislave, Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici, Štátna vedecká knižnica v Košiciach, Štátna vedecká knižnica v Prešove a Ústredná knižnica SAV v Bratislave), špecializované vedecké knižnice sú zamerané na určitý odbor alebo disciplínu vedy a výskumu (na Slovensku Slovenská lekárska knižnica v Bratislave, Slovenská pedagogická knižnica v Bratislave, Centrum vedecko-technických informácií SR v Bratislave). K najvýznamnejším svetovým vedeckým knižniciam patria napr. Bodleyho knižnica (ústredná knižnica Oxfordskej univerzity) v Spojenom kráľovstve, Harvardská knižnica v Cambridgei (Mass.) v USA a Jagelovská knižnica (knižnica Jagelovskej univerzity) v Krakove v Poľsku. Typom vedeckých knižníc sú aj akademické knižnice zriaďované pri univerzitách, fakultách a katedrách vysokých škôl spravidla ako ich povinná súčasť. Slúžia študentom a vedecko-pedagogickým zamestnancom a obsahujú zbierky zodpovedajúce študijným programom a vedeckému zameraniu vysokých škôl a univerzít. K akademickým knižniciam patrí napr. Akademická knižnica UK v Bratislave zriadená 2004 a poskytujúca knižničné služby prostredníctvom 13 fakultných knižníc, Slovenská ekonomická knižnica Ekonomickej univerzity v Bratislave, Slovenská lesnícka a drevárska knižnica pri Technickej univerzite vo Zvolene a Slovenská poľnohospodárska knižnica pri Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Verejné knižnice sú otvorené výpožičné knižnice slúžiace širokej verejnosti a v rámci určitej lokality alebo regiónu plnia prevažne kultúrnu funkciu. Predstavujú najpočetnejší typ knižníc v danej krajine. Môžu byť regionálne, krajské (regionálne s krajskou pôsobnosťou) alebo mestské (resp. obecné). Zriaďujú a financujú ich z verejných zdrojov organizácie verejnej a štátnej správy alebo súkromný sektor. Majú univerzálne zbierky, často osobitné oddelenia (pre deti, mládež, dospievajúcich, dospelých ap.). Okrem výpožičiek poskytujú konzultácie, organizujú besedy (napr. so spisovateľmi) a iné moderované vzdelávacie podujatia i zábavné aktivity. Osobitný typ verejnej knižnice predstavujú školské knižnice, ktoré sú zvyčajne súčasťou vzdelávacieho systému a slúžia žiakom a študentom základných a stredných škôl. Ich knižničný fond je spravidla zameraný na potreby školy, niekedy plnia aj úlohu verejnej obecnej knižnice. Špeciálne knižnice slúžia osobitným odborným, vedeckým, administratívnym a iným potrebám fyzických alebo právnických osôb. Sú to knižnice firiem, verejných a štátnych inštitúcií, múzeí, výskumných laboratórií, advokátskych kancelárií, ministerstiev, agentúr ap., patria k nim aj knižnice pre znevýhodnených občanov, nemocničné, lekárske, právnické, vojenské, hudobné, historické a iné knižnice. Špeciálnymi knižnicami na Slovensku sú napr. Parlamentná knižnica Národnej rady SR v Bratislave, Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči a Knižnica pre mládež mesta Košice v Košiciach. K historickým knižniciam patria knižnice, ktoré jestvovali v minulosti a ich zbierky sú v súčasnosti roztratené (napr. Knižnica Mateja Korvína, Bibliotheca Corviniana), či kompletne zachované zbierky, ktoré boli pôvodne samostatnou knižnicou a dnes sú súčasťou fondov inej knižnice. K najvýznamnejším historickým knižniciam na Slovensku patria šľachtické knižnice (Aponiovská knižnica, Zayovská knižnica; dnes v správe Slovenskej národnej knižnice v Martine; Andrášiovská knižnica v Betliari), kláštorné knižnice (napr. františkánske knižnice z Malaciek a zo Skalice), lyceálne knižnice, Knižnica Safveta bega Bašagića (1997 zapísaná do Registra Pamäť sveta UNESCO) v Univerzitnej knižnici v Bratislave, osobné knižnice (Knižnica Martina Hamuljaka, Knižnica Michala Rešetku, knižnica Andreja Kmeťa; dnes v Slovenskej národnej knižnici v Martine; a i.), knižnice spolkov (napr. Knižnica Učenej spoločnosti malohontskej) a i.

Podľa formy poskytovania výpožičných služieb sa rozlišujú dva štandardné typy knižníc: otvorené a zatvorené. Otvorené knižnice poskytujú jednotlivým používateľom, komunitám alebo iným knižniciam a organizáciám absenčné výpožičné služby (možnosť vypožičať si určité knižničné jednotky aj mimo priestorov knižnice). Zatvorené knižnice (aj referenčné knižnice) poskytujú za určitých podmienok definovaných legislatívou alebo vnútornými predpismi len prezenčné výpožičné služby (t. j. len v priestoroch knižnice) alebo špeciálne služby. Sú to knižnice obsahujúce zbierky na výskumné účely, napr. na vysokej škole. Niektoré ich knižničné jednotky môžu mať veľkú historickú hodnotu, dokonca môžu byť unikátne. Často ide o špeciálne študovne, kde sú umiestnené referenčné diela, ako sú slovníky, encyklopédie, príručky ap. Moderné knižnice 20. a 21. stor. sú spravidla kombináciou týchto dvoch princípov, časť zbierok požičiavajú absenčne a časť zbierok sprístupňujú len za určitých podmienok. Niektoré knižnice majú právo vyraďovať knižničné jednotky zo svojho knižničného fondu (napr. verejné alebo školské knižnice), knižnice, ktoré toto právo nemajú a zodpovedajú za dlhodobé (viac ako 100 rokov) uschovávanie knižničných jednotiek, sa nazývajú konzervačné knižnice (spravidla sú nimi národné knižnice). Vzhľadom na rastúci počet dokumentov fixovaných na iných médiách než na tradičnom papieri vzniká v súčasnosti pomerne rýchlo nový typ knižnice informačného typu, tzv. mediatéka. Osobitný typ knižnice predstavujú digitálne knižnice, ktoré získavajú, skladujú, ochraňujú a sprístupňujú digitálne dokumenty získané digitalizáciou klasických knižných dokumentov (s cieľom zvyšovať ich dostupnosť čo najširšiemu okruhu používateľov, ktorí tak majú aj bez návštevy knižnice možnosť dostať sa cez počítačové siete nielen k bežným, ale aj k unikátnym knižničným zbierkam) alebo dokumenty vytvorené v počítači (tzv. born digital). Začali vznikať v 2. pol. 20. stor. (→ Projekt Gutenberg), a najmä od začiatku 21. stor., keď knižnice začali vo veľkej miere využívať možnosti informačných a komunikačných technológií (počítačov, skenerov, špeciálnych softvérov, a najmä internetu); príkladom digitálnej knižnice je napr. Kongresová knižnica vo Washingtone v USA, ktorá prostredníctvom online katalógu umožňuje prístup k sekundárnym informáciám o svojej rozsiahlej zbierke, ako aj k plne digitalizovaným textom niektorých jej častí. R. 1997 bol spustený internetový portál GABRIEL (akronym z GAteway and BRIdge to Europe’s National Libraries) európskych národných knižníc združených v Konferencii európskych národných knihovníkov (angl. Conference of European National Librarians, CENL), ktorý bol v lete 2005 nahradený portálom Európska knižnica (The European Library, skratka TEL) umožňujúcim prístup do elektronických katalógov všetkých národných knižníc z členských krajín Rady Európy. R. 2004 vytvorila Slovenská národná knižnica v Martine súborný online katalóg a internetový portál Slovenská knižnica, ktorý sa stal štandardným prístupovým miestom ku katalógom a k zbierkam najväčších knižníc a zbierkových pracovísk na Slovensku a 2006 súčasťou Európskej knižnice.

R. 2008 vznikol program digitalizácie európskych knižničných dokumentov a z finančných prostriedkov Európskej komisie sa začala budovať digitálna knižnica Europeana, ktorá s cieľom sprístupniť verejnosti európske kultúrne dedičstvo umožňuje prístup nielen ku katalogizačným záznamom o dokumentoch inštitúcií (tzv. deskriptívne metadáta), ale aj k samotným úplným dokumentom (textom, obrazom, zvukovým záznamom, videám). V jednotlivých krajinách začali vznikať digitálne úložiská (repozitáre), ktoré podstatne uľahčujú, zjednodušujú, urýchľujú a personalizujú komunikáciu medzi knižnicami a používateľmi ich služieb. Na tomto projekte sa od 2008 zúčastňujú aj subjekty zo Slovenska, cez ktoré sa postupne sprístupňujú digitálne objekty z európskych pamäťových a fondových inštitúcií. Portál Európskej knižnice tak umožňuje neobmedzený prístup ku katalogizačným záznamom európskych národných knižníc a prostredníctvom medzinárodnej informačnej online služby k bibliografickým a digitálnym zdrojom (knihám, novinám, časopisom, zvukovým záznamom) v 20 jazykoch približne v 43 národných knižniciach Európy. Partnerom medzisektorovej Europeany v SR sú projekty Digitálna knižnica a digitálny archív (cieľom je digitalizácia viac ako 2,5 mil. objektov, pričom polovicu tvoria objekty zo slovacikálneho fondu Slovenskej národnej knižnice, ako sú monografie, noviny a časopisy, odborné články zo zborníkov a z odborných periodík a špeciálne dokumenty v podobe máp alebo pohľadníc, a polovicu archívne dokumenty zo zbierok Slovenského národného archívu, napr. sčítacie hárky zo sčítaní ľudu z 1. pol. 20. stor., archívne dokumenty Ministerstva kultúry Slovenskej socialistickej republiky z rokov 1969 – 89), Digitálne múzeum (digitalizácia najvýznamnejších múzejných zbierok Slovenského národného múzea, Múzea SNP, Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši, ÚĽUV-u a i.), Digitálna galéria (digitalizácia zbierkových predmetov slovenských galérií), Digitálna audiovízia (kultúrne objekty z fondov Slovenského filmového ústavu a Rozhlasu a televízie Slovenska) a Digitálny pamiatkový fond (nehnuteľné kultúrne pamiatky, napr. domy, kaštiele, hrady, kostoly ap., digitálnym výstupom budú veľké 3D objekty; hnuteľné kultúrne pamiatky, digitálnym výstupom budú 2D a malé 3D objekty v interiéroch nehnuteľných pamiatok, napr. liturgické predmety v kostoloch; archeologické nálezy a náleziská). R. 2005 vznikla iniciatíva Knižnica 2.0 (angl. Library 2.0) ako reakcia na rastúcu účasť používateľov na tvorbe obsahu webu a na ich vzájomnú komunikáciu. Jej cieľom je prispôsobiť činnosť verejných knižníc meniacim sa potrebám používateľov pomocou technológií Web 2.0 (chat, streamovanie, tagovanie, wiki, sociálne siete ap.) a zároveň zainteresovať používateľov na činnosti knižníc a na skvalitňovaní ich služieb.

Dejiny knižnice sú úzko spojené s vývojom písma a s dejinami rozličných foriem knihy, resp. iných nosičov informácií. Knižnice sa vyvinuli zo zbierok, v ktorých sa archivovali obchodné záznamy a iné texty. Ich doložená história siaha do obdobia sumerskej civilizácie v historickom regióne Mezopotámie (dnešný Irak), kde asi od 2. pol. 3. tisícročia pred n. l. vznikali najstaršie knižnice (išlo najmä o administratívne archívy) ako súčasti chrámov a palácov. Sumeri ako prví v dejinách odborne pripravovali svojich úradníkov, ktorých povinnosťou bolo starať sa o účtovné záznamy zapísané na hlinených klinopisných tabuľkách skladovaných v košoch, v keramických nádobách alebo na drevených policiach. Tabuľky so štátnou administratívou sa archivovali iba niekoľko desaťročí, rodinné archívy dve alebo tri generácie. Doklady, ktoré stratili platnosť, sa likvidovali rozbitím. Väčšina objaveného materiálu preto pochádza zo sekundárneho uloženia, keďže tabuľky, ktoré už boli na pôvodný účel nepotrebné, sa využívali ako stavebný materiál do výplní budov (Mari, Ur, Uruk, Nippur), hradieb (Chattuša, resp. Chattušaš) či ciest. Na niektorých miestach sa pôvodné archívy zachovali vďaka náhlej prírodnej katastrofe (Ebla, Kaneš, Mari). V oblasti Blízkeho východu sa knižnice od archívov nelíšili, tvorili ich náučné, kultové a literárne texty, ktoré zaznamenali pisári v skriptóriách či v školách. Najstaršie objavené súkromné archívy z tejto oblasti sú napr. z Ugaritu (záznamy korešpondencie, súpisov skladov, texty mýtov a vzdelávacie texty; asi 2400 pred n. l.), Nippuru (asi 1900 pred n. l.) či zo Sipparu (začiatok 2. tisícročia pred n. l.; klinopisné tabuľky boli uložené v malých nikách, ktoré boli horizontálne usporiadané na troch stranách miestnosti). Zo starovekého Egypta pochádza kráľovský archív s hlinenými klinopisnými tabuľkami (14. stor. pred n. l.) objavený v Tell el-Amarne v Egypte. S vytvorením knižnice v dnešnom zmysle slova, t. j. so zámerom zhromaždiť písomný odkaz a vytvoriť zbierku diel, súvisí príkaz chetitskej kráľovnej Puduchepy, ktorá v 13. stor. pred n. l. vyslala najvyššieho pisára zbierať slovesnosť v jej rodnom kraji. Prvú známu zámerne vytvorenú knižnicu, ktorej časti sa dodnes zachovali, vybudoval v 7. stor. pred n. l. asýrsky panovník Aššurbanipal II. vo svojom paláci v Ninive (→ Aššurbanipalova knižnica). Obsahovala okolo 20-tis. klinopisných tabuliek usporiadaných podľa obsahu v rôznych miestnostiach. Toto zámerné usporiadanie sa považuje za začiatok knižničného klasifikačného systému a Aššurbanipal II. za prvú historickú osobnosť, ktorá ovplyvnila vznik knihovníctva ako profesie.

Tvorcami knižníc v dnešnom chápaní boli Gréci (slovo bibliotéka, gr. bibliothéké, pochádza z gréčtiny). Z rozličných zmienok v prácach antických autorov možno predpokladať, že prvé knižné zbierky vznikali od 6. stor. pred n. l. a boli súčasťou palácov, verejných budov a chrámov. Neobsahovali knihy v dnešnom zmysle slova, ale súbory papyrusových zvitkov (lat. volumen) uložených v hlinených puzdrách (lat. capsa) či v špeciálnych drevených skriniach (→ armárium) a pergamenové zošity. Neskôr sa knihy v tejto forme sústreďovali v strediskách spojených s významnými gréckymi filozofmi, napr. v knižnici Platónovej Akadémie v Aténach. Aristoteles ako prvý zhromažďoval knihy (zvitky) pre potreby vedeckej práce. Archeologické doklady o jestvovaní knižníc ako samostatných stavebných objektov v starovekom Grécku sa však dodnes nepodarilo objaviť. Špecifický a záväzný stavebný typ knižnice sa nevyvinul, je možné, že stavebná forma knižnice sa vyvinula z exedry v gymnasiu alebo v palaistre. Hlavným zámerom staviteľov bolo chrániť knihy (zvitky) pred vlhkosťou a požiarom prostredníctvom izolačných koridorov. Najstaršie budovy knižníc sú známe až z obdobia helenizmu (4. stor. pred n. l. – 146 pred n. l., resp. 30 pred n. l.). Najvýznamnejšiu a najväčšiu knižnicu antického sveta, Alexandrijskú knižnicu, založil v 3. stor. pred n. l. Ptolemaios I. Sótér v egyptskej Alexandrii, počet zvitkov, ktoré uschovávala, nie je známy, podľa niektorých odhadov 30-tis., podľa iných až 700-tis. Vzdelanci, ktorí v nej pôsobili, napr. Zénodotos z Efezu (*asi 330 pred n. l., †260 pred n. l.), Démétrios Falérsky a Eratosthenés z Kyrény, boli súčasne aj knihovníkmi a významne sa zaslúžili o rozširovanie a spracovanie jej zbierok. Za významný počin sa považuje vytvorenie prvého systematického katalógu Tabule (Pinakes; 120 papyrusových zvitkov usporiadaných abecedne a podľa obsahu), ktorý zostavil Kallimachos z Kyrény, zachovali sa však z neho len fragmenty. K významným starovekým knižniciam z tohto obdobia patrila aj knižnica vybudovaná Attalovcami v meste Pergamon (založená okolo 175 pred n. l.; okolo 200-tisíc zvitkov, jej katalóg sa nezachoval).

V Ríme vytvoril jednu z prvých súkromných knižníc Aemilius Paulus Ml., ktorý knihy (zvitky) získal ako vojnovú korisť po porážke macedónskeho kráľa Persea (168 pred n. l.). Okrem nich existovali v republikánskom období aj knižné zbierky vytvorené Rimanmi, jednu z nich z 1. stor. pred n. l. odkryli v Herculaneu. Najväčším zberateľom kníh v tomto období bol Cicero. Hoci v dobovom helénskom svete už existovali verejné knižnice, v Ríme na prelome 1. stor. pred n. l. a 1. stor. n. l. vlastnili knižnice súkromné osoby (Varro Reatinus, Cicero, Atticus). Budovanie verejných knižníc (latinských a gréckych) sa stalo vecou prestíže i reprezentácie v cisárskom období. Dávali ich stavať cisári a významní mecenáši, čo sa prejavilo najmä v architektúre a v dekore. Zvyčajne boli súčasťou väčších komplexov (cisárskych fór, chrámov, term). Kombinovali skladovaciu funkciu s priestormi určenými na štúdium kníh, vo väčšine prípadov ich tvorila prednášková sála a od nej oddelené sklady kníh. Na rozdiel od gréckych knižníc mali čitatelia priamy prístup k zvitkom, ktoré boli uložené na policiach zabudovaných v stenách veľkej miestnosti. Veľké rímske kúpele boli aj kultúrne centrá, ich súčasťou boli miestnosti osobitne pre grécke a latinské pergamenové a papyrusové materiály. Knihy boli uložené v nikách alebo v špeciálnych drevených skriniach (armáriách). Interiéry boli bohato zdobené, v hlavnej miestnosti sa nachádzala nika so sochou patróna alebo boha, dekorácia mohla byť doplnená o busty významných spisovateľov, o fresky, vzácne obklady stien a intarzie drevených skladovacích skríň. Prvú verejnú knižnicu v Ríme nazývanú Anla Libertatis založil 39 pred n. l. v blízkosti Forum Romanum rímsky politik a historik Gaius Asinius Pollio (*76 pred n. l., †5 n. l.) v budove Atrium Libertatis (pôvodne úradovňa cenzorov a ich archív), ktorú dal zrekonštruovať. Dve verejné knižnice založil aj cisár Augustus, jednu na pahorku Palatín (Bibliotheca Apollinis Palatini, → Palatina), druhú v komplexe Porticus Octaviae. Dve ďalšie knižnice vznikli za cisára Tiberia, jedna za Vespaziána (Bibliotheca Pacis; po 70 n. l.). Jednou z najlepšie zachovaných budov knižníc je Trajánova knižnica (Bibliotheca Traiani, Bibliotheca Ulpia) postavená cisárom Trajánom na Trajánovom fóre. Okolo 370 n. l. bolo na území Ríma 28 verejných knižníc. K významným, čiastočne architektonicky zachovaným knižniciam v rímskych provinciách patria napr. Celsova knižnica v Efeze (budovaná 117 – 135 n. l.; približne 12-tis. zvitkov) v dnešnom Turecku, ktorú dal podľa tradície vybudovať rímsky politik a senátor Tiberius Iulius Celsus Polemaeanus (*asi 45 n. l., †pred 120), resp. jeho rodina (263 n. l. vyhorela), a tzv. Rogatianova knižnica (asi 4. stor.) v Timgade v dnešnom Alžírsku (v 5. stor. zničená). Poslednou významnou antickou knižnicou (považovaná za najväčšiu v Európe, mala 120-tis. zväzkov) bola Cisárska konštantínopolská knižnica založená byzantským cisárom Constantinom II. (vládol 337 – 361) v Konštantínopole (473 vyhorela).

Po zániku väčšiny antických knižníc vznikali v období raného stredoveku len malé kolekcie kníh, ktoré boli súkromné, patriarchálne alebo kláštorné; kláštorné knižnice neskôr vlastnili množstvo veľmi vzácnych rukopisov, ktoré vznikli ako výsledok namáhavej práce skriptorov a iluminátorov. K najvýznamnejším patrila knižnica v benediktínskom kláštore Montecassino v Taliansku, bohaté zbierky rukopisov sa nachádzali aj v kláštoroch východných cirkví, napr. v knižnici kláštora Veľká lavra (Megisti Laura) na vrchu Atos na polostrove Chalkidiki v Grécku (→ Atos) alebo v knižnici Kláštora sv. Kataríny na vrchu Sinaj na Sinajskom polostrove v Egypte. Pretrvávala tradícia skladovania kníh v drevených skriniach (armáriách), ktoré mohli byť umiestnené v nikách v chodbe rajského dvora pri vchode do transeptu kostola, s nárastom množstva kníh v kláštoroch vznikla potreba vytvoriť na ne špeciálne skladovacie priestory. Na ideálnom pláne benediktínskeho opátstva Sankt Gallen (okolo 820) je knižnica zobrazená ako samostatne stojaca dvojpodlažná stavba so skriptóriom na prízemí. Jedným z prvých známych stredovekých knihovníkov bol koncom 9. stor. Anastasius Bibliothecarius (Anastáz Knihovník; → Anastáz III., protipápež). V 13. – 14. stor. sa v záp. Európe ako súčasť kláštorov, katedrál a univerzít zvyčajne budovali úzke knižnice vyvýšené nad úrovňou terénu (kvôli ochrane pred zlodejmi a vlhkosťou), s radmi okien na dlhších stenách a v interiéri s radmi lektórií (čítacích pultov), ku ktorým boli knihy pripevnené reťazami, a s lavicami (napr. knižnica Sorbony v Paríži obsahovala 1289 viac ako 1 000 zväzkov a 28 lektórií). Vznikol celý rad knižníc, ktorých priestory boli zaklenuté klenbami (napr. knižnica v katedrále v Rouene, 1477 – 79). Rozmach knižníc nastal v období humanizmu a renesancie (od 15. stor.), a to najmä zásluhou vzdelancov, humanistov a ich osvietených mecenášov. Kráľovské a šľachtické knižnice spravovali knihovníci a bývali verejne dostupné. Rozšírili sa aj súkromné knižnice, ktoré zväčša vlastnili humanistickí vzdelanci, bohatí mešťania (meštianska súkromná knižnica) alebo mestá. Jednou z najvýznamnejších renesančných knižníc v Nemecku bola Bibliotheca Palatina v Heidelbergu (→ Palatina).

R. 1545 – 55 vytvoril C. Gesner (považuje sa za zakladateľa bibliografie) dielo Bibliotheca universalis obsahujúce úplnú univerzálnu bibliografiu tlačí v latinčine, gréčtine a hebrejčine za prvé storočie od vynálezu kníhtlače J. Gutenbergom a vytlačenia jeho Štyridsaťdvariadkovej Biblie. R. 1595 vyšiel pri univerzitnej knižnici v Leidene Nomenclator, prvý tlačený knižničný katalóg v Európe.

Pri výstavbe kláštorných knižníc sa v Taliansku uplatnila bazilikálna dispozícia (napr. knižnica v kláštore San Marco vo Florencii, 1441, Michelozzo di Bartolommeo). V 16. stor. vznikali v Taliansku a v Španielsku monumentálne palácové knižnice, ktoré navrhli významní architekti experimentujúci s možnosťami ukladania kníh a s jednotným dizajnom priestoru knižnice. Príkladom je Lorenzovská mediciovská knižnica vo Florencii (Biblioteca Medicea Laurenziana; od 1524), ktorú navrhol Michelangelo Buonarroti a ktorá sa najmä svojím priestorovým usporiadaním (monumentálne schodisko, predsieň, hlavná hala pozdĺžneho pôdorysu určená na knihy a na ich štúdium a za ňou menšie uzatvorené miestnosti so špeciálnymi zbierkami) stala inšpiráciou pri výstavbe knižníc v nasledujúcich dvoch storočiach. K najvýznamnejším renesančným stavbám knižníc patria aj Malatestiánska knižnica (Biblioteca Malatestia; založená 1452) a Knižnica sv. Marka v Benátkach (Biblioteca Nazionale Marciana; → Národná knižnica sv. Marka), ktorú 1536 začal stavať J. Sansovino a 1583 – 88 dokončil V. Scamozzi, ako aj Vatikánska apoštolská knižnica (Bibliotheca Apostolica Vaticana) vo Vatikáne v Ríme. K ďalším významným knižniciam v Ríme patria napr. Vallicelliana (tal. Biblioteca Vallicelliana, založená 1581; súčasť komplexu Oratorio di san Filippo Neri, hlavnú halu navrhol 1637 – 50 F. Borromini, v súčasnosti uschováva vyše 130-tis. zväzkov), Biblioteca Angelica (založená 1604, jedna z prvých verejných knižníc; v súčasnosti uschováva vyše 200-tis. zväzkov) a Knižnica kardinála Casanatu (Biblioteca Casanatense, založená 1701). Monumentálnu knižnicu vybudoval okolo 1567 v kláštornom komplexe El Escorial (dĺžka hlavnej haly 54 m, výška 10 m) v blízkosti Madridu J. de Herrera.

Za zlatý vek knižnice sa považuje 17. a 18. stor., keď vzniklo mnoho knižníc takmer vo všetkých európskych krajinách. Vznikali nové knižnice pri univerzitách (napr. Biblioteca Universitaria Alessandrina v Ríme, založená 1667; v súčasnosti knižnica univerzity La Sapienza, vyše 1 mil. zväzkov) a pri akadémiách vied (napr. knižnica talianskej akadémie vied Biblioteca Corsiniana, dnes Biblioteca dell’Accademia Nazionale dei Lincei e Corsiniana, založená 1733), počas reformácie mestské verejné knižnice v nemeckých protestantských mestách (napr. Hamburg, Augsburg). Jedným z významných centier protireformácie bola Biblioteca Ambrosiana v Miláne (1603 – 09; jej súčasťou je aj umelecká galéria). K významným stavbám tohto obdobia patrí aj knižnica v Trinity College v Cambridgei (1676 – 95), ktorú navrhol Ch. Wren a v ktorej sú knihy uskladnené v uzatvorených skriniach umiestnených kolmo na steny rozľahlej hlavnej haly. V 18. stor. v období baroka vynikli monumentálne kláštorné i palácové knižnice, ktoré boli budované ako bohato zdobené reprezentačné priestory. Dlhý, otvorený a pomerne úzky priestor knižníc bol pravdepodobne inšpirovaný formou renesančnej galérie, v ktorej sa striedali okná a prístenné kabinety. Hlavným zámerom architektov bolo vytvoriť vhodné osvetlenie prostredníctvom okenných otvorov. Bežnou súčasťou knižníc boli otvorené i uzatvorené skrine s policami na knihy umiestnené popri stenách miestností a vo väčších knižniciach aj galérie (niekedy niekoľkopodlažné); str. časť miestnosti bola ponechaná bez nábytku, čitateľ bol obkolesený knihami. Častou súčasťou knižníc boli plastické a maliarske portréty donátorov, a najmä slávnych spisovateľov, emblémy i alegórie. V str. Európe sa stavby knižníc v 18. stor. inšpirovali súdobou sakrálnou architektúru a knižnice boli poňaté ako reprezentačný gesamtkunstwerk s klenbami zdobenými freskami. V Nemecku patria k najvýznamnejším knižnice v benediktínskych kláštoroch v Neresheime (1695 – 1700) a v Ottobeurene (1721 – 24), ako aj v cisterciánskom kláštore vo Waldsassene (1704 – 26), v Rakúsku knižnica v benediktínskom kláštore v Melku (1731 – 32) a Dvorská knižnica (Hofbibliothek, 1723 – 26; dnes súčasť Rakúskej národnej knižnice, Österreichische Nationalbibliothek) v Hofburgu vo Viedni, v Česku Strahovská knižnica (Teologická sála, 1671, prestavaná 1721 – 27, a Filozofická sála, 1783 – 93) v Strahovskom kláštore a knižnica bývalého jezuitského kolégia Klementinum (1727) v Prahe. Francúzska revolúcia priniesla revolučnú zmenu aj do knižníc, ktoré sa otvorili všetkým občanom bez rozdielu. Ich odborní zamestnanci (knihovníci) začali svoju profesiu nadobúdať absolvovaním odborného knihovníckeho vzdelávania.

Významnou zmenou prešli knižnice v 19. stor. Narastajúce množstvo kníh v knižniciach si vynútilo nové spôsoby ich uskladňovania i sprístupňovania väčšiemu množstvu ľudí. Vznikali nové stavebné technológie, ktoré ovplyvnili aj konštrukciu budov (viac prirodzeného svetla v čitárňach). K najvýznamnejším knižniciam, ktoré vznikli v tomto období, patria štátna a zároveň univerzitná knižnica Bibliothèque Sainte-Geneviève (1844 – 50) a francúzska Národná knižnica (Bibliothèque nationale de France; 1854) v Paríži, ktoré navrhol H. Labrouste, ako aj knižnica Britského múzea v Londýne (1855 – 57; dnes súčasť Britskej knižnice, British Library). Väčšina veľkých verejných knižníc bola budovaná ako samostatné budovy, uplatňovali sa pri nich súdobé architektonické štýly. Obľúbený bol najmä neorenesančný štýl a bohatý architektonický dekor na fasádach, napr. na knižniciach Bibliothèque nationale et universitaire v Štrasburgu (1889 – 94; druhá najväčšia knižnica vo Francúzsku) a Bibliotheca Albertina v Lipsku (hlavná budova Univerzitnej knižnice, Universitätsbibliothek Leipzig, 1888 – 91), uplatnil sa aj neogotický štýl. V 2. pol. 19. stor. vznikli vo viacerých krajinách (Nórsko, Spojené kráľovstvo, USA) moderné verejné knižnice, ktoré oproti minulosti poskytovali čitateľom nielen knihy a priestor na štúdium, ale aj možnosť vyhľadávať knihy v katalógoch, ktoré im personál sprístupňoval zo skladov, i možnosť zapožičiavať si knihy. Koncom 19. stor. sa objavili aj priamy prístup čitateľov ku knihám (zároveň sa zmenilo aj priestorové usporiadanie interiéru, police s knihami museli byť nízke a v širších vzdialenostiach od seba, aby čitateľom dovoľovali vyberať si a vyhľadávať knihy) a kontrola, ktorá zabraňovala krádežiam kníh (pult pracovníka knižnice pred východom). V 1. pol. 19. stor. sa na stavbách veľkých verejných knižníc uplatnili neoklasicizmus i moderna. Veľký vplyv na neskorší vývin architektúry knižníc v záp. Európe mala knižnica, ktorú navrhol A. Aalto vo Viipuri (1927 – 35, dnes Vyborg v Rusku) a ktorej dizajn bol zameraný na funkčnosť (dômyselné priestorové usporiadanie jednotlivých podlaží zabezpečovalo dobrý prístup čitateľov ku knihám a bezproblémovú obsluhu personálom). Architektúra knižníc sa od 30. rokov 20. stor. zameriava na ich funkčnosť, pričom sa uplatňujú súdobé architektonické štýly. Veľké verejné knižnice sa budujú ako rozsiahle architektonické komplexy pozostávajúce z viacerých stavieb so špeciálnymi funkciami. Budovy knižníc musia spĺňať viaceré požiadavky na bezpečnosť fondov a potreby používateľov. Tieto podmienky upravuje Smernica IFLA pre služby verejných knižníc (IFLA, International Federation of Library Associations and Institutions – Medzinárodná federácia knihovníckych asociácií a inštitúcií) z 2010.

Významné knižničné zbierky však vznikali aj mimo Európy. Najstaršia známa knižnica v Číne existovala už v 6. – 5. stor. pred n. l. na čouskom cisárskom dvore v Luo-i (dnes Luo-jang), ako archivár v nej pôsobil Lao-c’ (Starý majster), autor najvýznamnejšieho čínskeho filozofického diela O Ceste Tao a jej tvorivej energii Te (Tao Te ťing). Počas dynastie Chan vytvoril učenec Liou Siang (Liu Xiang; *77 alebo 79 pred n. l., †6 alebo 8 pred n. l.) prvý knižničný klasifikačný systém. Knižničný katalóg, teda súpis materiálu, ktorý knižnica obsahovala, sa písal na jemné hodvábne zvitky a uchovával sa v hodvábnych vreckách. Dodnes existujúca najstaršia klasická knižnica pozostávajúca z textov vyrytých na veľkých kamenných stélach sa nachádza v Konfuciánskej cisárskej akadémii v sev. časti Pekingu, kde sa až do 1911 konali najvyššie cisárske štátne skúšky. Mnoho takýchto starých knižníc (tzv. lesov stél) počas tzv. kultúrnej revolúcie v Číne v 60. rokoch 20. stor. zničili príslušníci Červených gárd, napr. aj knižnicu v taoistickom centre v Lou-kuan-tchaj (Louguantai) v provincii Šen-si. V súčasnosti Čínska národná knižnica v Pekingu (Čung-kuo kuo-ťia tchu-šu-kuan, Zhongguo guojia tushuguan) založená 1909, uschováva vyše 30 mil. knižničných jednotiek.

K najstarším zachovaným knižniciam v Japonsku, kde sa podobne ako v iných buddhistických krajinách vých. Ázie knižnice zvyčajne budovali vo veľkých chrámoch (kláštoroch) ako samostatné stavby, patrí Jumedono (Pavilón snov, koniec 7. stor.) v kláštore Hórjúdži neďaleko mesta Nara. Japonské šľachtické rody uskladňovali v minulosti (od obdobia Nara) písomné materiály v stavbách nazývaných bunko (šľachtické súkromné knižnice sa nazývali kuge bunko). Od 15. stor. sa v chrámoch a rezidenciách významných šľachtických rodov budovali študovne (šoin), ktoré boli špeciálnymi miestami určenými na čítanie, literárne štúdium a literárne stretnutia. Dodnes zostala zachovaná stredoveká knižnica klasickej školy Ašikaga Gakko v meste Ašikaga (dnes v prefektúre Točigi), najstaršieho a najprestížnejšieho učilišťa oblasti Kantó. Národnou knižnicou Japonska je Národná parlamentná knižnica so sídlom v Tokiu a Kjóte založená 1948, jedna z najväčších knižníc na svete, ktorá uschováva vyše 30 mil. knižničných jednotiek.

Knižnice v islamských krajinách boli označované aj ako klenotnice alebo obydlia kníh (maktaba, chizánat al-kutub alebo dár al-kutub), prípadne domy poznania (dár al-’ilm). Budovali sa súkromné i verejné knižnice, ktoré nadväzovali na tradície neskoroantických a byzantských knižníc. Väčšina bola súčasťou mešít a madrás, ale aj univerzít, nemocníc a charitatívnych inštitúcií, vznikali však aj samostatné stavby. V 9. stor. založil kalif al-Ma’mún v Bagdade vedecký inštitút nazývaný Dom múdrosti (Bajt al-hikma), ktorého súčasťou bola aj knižnica, táto inštitúcia však bola 1258 zničená Mongolmi. Mnohé stredoveké islamské knižnice požičiavali knihy a poskytovali miesto na diskusie i na ubytovanie učencov. Napr. v Córdobe v Španielsku sa v 10. stor. nachádzalo okolo 70 knižníc, najväčšia z nich vlastnila okolo 400-tis. kníh. Z literárneho opisu je známa knižnica, ktorú dal vybudovať panovník z dynastie Bújovcov ’Adud ad-Daula v Širáze v dnešnom Iráne (2. pol. 10. stor.). Knihy v nej boli uložené na policiach v drevených, dverami uzatvorených výklenkoch alebo v skriniach umiestnených popri stenách miestností. V knižnici vybudovanej v 11. stor. Fátimovcami v Káhire boli knihy uložené na policiach rozdelených prepážkami na jednotlivé oddelenia. R. 970 – 972 bola v Káhire založená mešita a madrasa al-Azhar (dnes univerzita), ktorej súčasťou bola aj knižnica (pôsobí dodnes). V mešitách sa knihy často skladovali na policiach v blizkosti minbarov, vo veľkých mešitách na hlavnom nádvorí alebo pri vstupe, k niektorým boli knižnice pripojené ako samostatné miestnosti. Ďalšie známe knižnice vznikali ako súčasti mešít, škôl alebo univerzít vo významných mestách a boli zvyčajne nazvané podľa sponzorov alebo mecenášov, ktorí ich dali vybudovať, napr. knižnice Nizámíja (1064) a Mustansiríja (13. stor.) v Bagdade, Fádilíja (12. stor.) v Káhire, knižnica univerzity al-Karavíjín vo Feze v dnešnom Maroku (stále funkčná), knižnica v Umajjovskej mešite v Aleppe (dnes Halab v Sýrii), knižnica Záhiríja v Damasku, knižnice v Mosule a Basre v dnešnom Iraku, v Buchare v dnešnom Uzbekistane, v Isfaháne v dnešnom Iráne, v Merve (dnes Mary v Turkménsku) a i. Viacero knižníc vzniklo v Istanbule, napr. Sülejmanova knižnica (Süleymaniye Küthüpanesi; založená 1557) nachádzajúca sa v komplexe Sülejmana I. Kanuniho (Süleymaniye Camii ve Külliyesi), ktorá okrem tlačených kníh uschováva aj jednu z najväčších zbierok islamských rukopisov na svete (asi 68-tis. rukopisov v arabčine a turečtine). Mnoho islamských knižníc bolo zničených, niektoré však zostali neporušené, napr. knižnica v Chinguetti v dnešnej Mauritánii v záp. Afrike (vyše 1 300 rukopisov Koránu), dodnes pôsobiaca Ústredná knižnica Ástán-e Kuds-e Razaví v iránskom Mašhade (založená 1457; vyše 1,1 mil. knižničných jednotiek). K najvýznamnejším knižniciam v islamskom svete patria národné knižnice, napr. Egyptská národná knižnica a archívy (Dár al-kutub; založená 1870) v Káhire, Tuniská národná knižnica (1885), knižnica Alžírskej univerzity (1909), Knižnica sultána Abdal‘azíza v Rijáde (1985), a univerzitné knižnice, napr. Americkej univerzity v Káhire a Bejrúte, univerzity Saint Joseph v Bejrúte a i. R. 2002 bola v Alexandrii v Egypte otvorená Bibliotheca Alexandrina postavená na pamiatku starovekej Alexandrijskej knižnice neďaleko miesta, kde stála pôvodná, jej budova je považovaná za jedno z najvýznamnejších diel súčasnej architektúry.

Vznik knižníc na území dnešného Slovenska siaha do obdobia začiatkov knižnej kultúry spätých s christianizáciou a so vznikom staroslovanského písomníctva v 9. stor., a predovšetkým do obdobia latinskej kultúry v 13. a 14. stor., keď sa na ich budovaní zásadným spôsobom podieľala cirkev. Vznikali farské, kapitulské, kláštorné a biskupské knižnice. Medzi najznámejšie farské knižnice, z ktorých najstaršie vznikli už na začiatku 13. stor., patrili chrámové zbierky kníh v Levoči (Kostol sv. Jakuba, Špitálsky kostol a bibliotéka Bratstva 24 spišských farárov; → levočské stredoveké knižné zbierky), v Bardejove (Kostol sv. Egídia) a Kremnici (dodnes zachovaná farská knižnica). Významné historické knižnice vlastnili Bratislavská a Spišská kapitula (→ kapitulské knižnice). K najcennejším kláštorným knižniciam patria františkánske knižnice (v kláštore františkánov v Bratislave bola knižnica založená v 13. stor.), významné knižnice vybudovali aj piaristi (najvýznamná, založená 1642, pochádza z kláštora v Podolínci). Z neskoršieho obdobia (16. – 18. stor.) sú na Slovensku zachované biskupské knižnice, napr. Diecézna knižnica v Nitre (jej podporovateľom bol o. i. nitriansky biskup Z. Mošovský), biskupská knižnica v Rožňave (vznikla z finančných a knižných darov biskupov, napr. Antona Andrássyho, *1742, †1799; J. Scitovského, V. Bartakoviča, Štefana Kollárčika, *1796, †1869) a biskupská knižnica v Košiciach (vznikla z fondov už existujúcej farskej knižnice i stredovekej dominikánskej knižnice a z darov biskupov). Od obdobia renesancie budovali knižnice aj mestá a mešťania. K najvýznamnejším mestským knižniciam patrili knižnice v Bratislave, Levoči, Bardejove, Banskej Bystrici, Prešove, Trenčíne, Kremnici, Banskej Štiavnici. K najvýznamnejším historickým stavbám knižníc na Slovensku patrí Henkelova knižnica v Kostole sv. Jakuba v Levoči, ktorú dal 1515 – 19 vybudovať humanista J. Henkel. K najvýznamnejším zachovaným barokovým knižniciam patrí knižnica premonštrátskeho kláštora v Jasove (1745 – 66, fresky J. L. Kracker, 1775 – 76, zariadenie z konca 19. stor.). Už od 16. stor. vznikali šľachtické knižnice (vlastnenie knižných zbierok patrilo k šľachtickej kultúre), k najstarším patria knižničné zbierky uhorských šľachtických rodov na území dnešného Slovenska (Armbrusterovcov, Forgáčovcov, Turzovcov, Esterháziovcov, Révaiovcov, Čákiovcov, Fuggerovcov, Ilešháziovcov a i.). Väčšina kníh a iných dokumentov, ktoré z nich pochádzajú, sa ako historické knižnice nachádzajú v zbierkach národných inštitúcií a iných subjektov. K významným súkromným šľachtickým knižniciam patrila Aponiovská knižnica (založená 1774 vo Viedni), ktorá bola od 1846 umiestnená v kaštieli v Oponiciach, kde bola pre ňu vybudovaná rozsiahla prístavba (rekonštruovaná začiatkom 21. stor., spravuje ju Slovenská národná knižnica), k cenným zachovaným historickým knižniciam patrí aj Andrášiovská knižnica v Betliari založená koncom 18. stor. Školské knižnice vznikali najmä pri inštitúciách podporujúcich vyššie vzdelávanie. K popredným školským zbierkam patria lyceálne knižnice (knižnice evanjelických lýceí v Bratislave, Kežmarku a Levoči), gymnaziálne knižnice (napr. knižnica jezuitského gymnázia v Banskej Bystrici) a knižnica Banskej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici, ktorá bola súčasne aj prvou technickou knižnicou na území Slovenska. V kategorizácii knižníc majú nezastupiteľné miesto osobné knižnice dejateľov a osobností vedy a kultúry (J. Ribay, J. Kollár, J. Dernschwam, A. F. Kollár). Významné knižnice boli aj súčasťou vzdelávacích (Knižnica Učenej spoločnosti malohontskej v Nižnom Skálniku), odborných (knižnica Spolku kníhtlačiarov a písmolejcov v Bratislave, 1877) a čitateľských spolkov.

Knižnice sa až do začiatku 20. stor. vyvíjali pomerne autonómne, živelne a podľa konkrétnych podmienok. Prvé snahy o premyslený systém ich riadenia po vzniku Československa obsahoval knižničný zákon z 1919. Do 1925 sa na Slovensku organizácia verejných ľudových knižníc opierala o dobrovoľnú starostlivosť dopĺňanú štátnou pomocou. Vznikali špecifické skupiny knižníc (obecné, mestské, spolkové, knižnice roľníckych besied, Sokola, Matice slovenskej, Robotníckych telovýchovných jednôt, mobilné, nemocničné, väzenské a i.) a vytváral sa knižničný systém. Vykonávacími predpismi (z 30. 1. 1925) ku knižničnému zákonu z 1919 boli stanovené spoločenské ciele systému knižníc (šírenie osvety, poznania). Verejné knižnice sa mali zriadiť vo všetkých obciach Slovenska, čím bol určený rozsah a pôsobnosť systému. Začala sa organizovaná regulácia dopĺňania knižničných fondov (Výpravňa kníh v Matici slovenskej, Komisia pre výber čítania do slovenských knižníc, Seznam knih, vhodných do veřejné knihovny obecní). Jednota či kompaktnosť knižničného systému sa začala zabezpečovať odbornou metodickou činnosťou, ktorej cieľom bola unifikácia knižničných procesov v knižniciach rovnakého typu. Knižnice boli povinné viesť miestny zoznam, prírastkový zoznam, menný zoznam, pokladničnú knihu a výpožičný poriadok tak, aby bolo možné vyhotovovať štatistické prehľady. Vznikli knižničné rady a knižničné odbory, boli ustanovení knižniční referenti a bol zorganizovaný štátny dozor nad knižnicami. Prijatými opatreniami boli položené základy organizácie knižníc do knižničného systému na národnej úrovni. Uvedomelejšie a profesionálne prepracovanejšie systémové úsilie o formovanie systému knižníc možno pozorovať od konca 50. rokov 20. stor., keď sa na základe knižničného zákona z 1959 sformoval centralizovaný systém riadenia, fungovania a budovania knižníc, jednotná sústava knižníc (2000 zrušená). V súčasnosti zriaďovanie a zakladanie knižníc, práva a povinnosti ich zriaďovateľov a zakladateľov, knižničný systém, rozsah a vykonávanie odborných knižničných činností upravuje zákon o knižniciach z 2015. Viaceré významné historické knižnice boli podľa zákona z 2000 vyhlásené Ministerstvom kultúry SR za historický knižničný fond a zapísané do Ústrednej evidencie historických knižničných dokumentov a historických knižničných fondov (HKD a HFK) vedenej Slovenskou národnou knižnicou.

Problematikou uschovávania, spravovania a sprístupňovania knižničných zbierok s cieľom uspokojovať potreby používateľov knižničných služieb a knižničných systémov, t. j. náukou o riadení knižníc, sa zaoberá knižničná veda (knihovníctvo), štúdiom a analýzou informačných zdrojov informačná veda, ich interdisciplinárne prepojenie sa označuje ako knižničná a informačná veda, do ktorej sa v širšom kontexte zahŕňajú aj knihoveda (bibliológia), bibliografia a archívnictvo. Výskumom knižníc rôznych typov sa zaoberá knižničná historiografia. Záujmovým združením knižníc na Slovensku je Slovenská asociácia knižníc (založená 1992), v medzinárodnom rámci Medzinárodná federácia knihovníckych asociácií a inštitúcií (International Federation of Library Associations and Institutions, IFLA; založená 1927). Slovenskí knihovníci, bibliografi a informační pracovníci sú združení v Spolku slovenských knihovníkov a knižníc (SSKK, založený 1990 ako Spolok slovenských knihovníkov, od 2013 súčasný názov; priamy pokračovateľ Zväzu slovenských knihovníkov a informatikov). Na Slovensku vychádza viacero knihovníckych časopisov, ktoré vydávajú jednotlivé knižnice, teoretickým časopisom z oblasti knižničnej a informačnej vedy a bibliografie je časopis Knižnica (od 2000);

2. druh nábytku určený na ukladanie kníh. Knižnica môže mať rozličnú formu a býva vyrobená z rozličných materiálov, najčastejšie je to prístenná rozložitejšia skriňa na hĺbku knihy väčšieho formátu s centrálne umiestnenými dvojkrídlovými dverami, prípadne aj s ďalšími jednokrídlovými dverami na bokoch. V spodnej časti môže mať zásuvky alebo dverový priestor a police. Prvé typy knižníc sa objavili v 17. stor. a rozšírili sa v 18. – 19. stor., od polovice 18. stor. bývali dvere zasklené a často opatrené mriežkou;

3. prenesený názov nakladateľských edícií (napr. Hviezdoslavova knižnica);

4. inform. angl. library — súbor hotových softvérových prvkov spoločne používaných viacerými počítačovými programami. Prvkami knižnice môžu byť funkcie, procedúry, triedy, premenné ap. Knižnice umožňujú znovupoužitie softvéru, čo je základným predpokladom zefektívnenia jeho tvorby. Knižnica sa k programu pripája staticky alebo dynamicky. Statické pripájanie sa vykonáva vo fáze vytvárania programu, dynamické nastáva vo fáze jeho spúšťania;

5. molek. biol. → knižnica cDNA.

Najväčšie a najvýznamnejšie knižnice vo svete (výber)
Názov Sídlo Približný počet uschovávaných knižničných jednotiek
Britská knižnica, angl. British Library Londýn, Spojené kráľovstvo 170 mil.
Kongresová knižnica, angl. Library of Congress Washington, USA 150 mil.
Newyorská verejná knižnica, angl. New York Public Library New York, USA 53 mil.
Ruská štátna knižnica, rus. Rossijskaja gosudarstvennaja biblioteka Moskva, Rusko 44,4 mil.
Ruská národná knižnica, rus. Rossijskaja nacionaľnaja biblioteka Petrohrad, Rusko 36,5 mil.
Národná parlamentná knižnica, angl. National Diet Library, jap. Kokuricu Kokkai Tošokan Tokio a Kjóto, Japonsko 34,7 mil.
Kráľovská knižnica, plný názov Dánska kráľovská knižnica, dánsky Det Kongelige Bibliotek Kodaň, Dánsko 33,3 mil.
Čínska národná knižnica, angl. National Library of China, čín. Čung-kuo kuo-ťia tchu-šu-kuan, Zhongguo guojia tushuguan Peking, Čína 31,2 mil.
Národná knižnica, plný názov Francúzska národná knižnica, fr. Bibliothèque nationale de France Paríž, Francúzsko 31 mil.
Nemecká národná knižnica, nem. Deutsche Nationalbibliothek Lipsko a Frankfurt nad Mohanom, Nemecko 29,7 mil.
Knižnica Ruskej akadémie vied, rus. Biblioteka Rossijskoj akademii nauk Petrohrad, Rusko 26,5 mil.
Národná knižnica, plný názov Španielska národná knižnica, špan. Biblioteca Nacional de España Madrid, Španielsko 25 mil.
Štátna knižnica, plný názov Štátna knižnica v Berlíne, nem. Staatsbibliothek zu Berlin Berlín, Nemecko 23,4 mil.
Bostonská verejná knižnica, angl. Boston Public Library Boston, Mass., USA 22,4 mil.
Kanadská knižnica a archív, angl. Library and Archives Canada, fr. Bibliothèque et Archives Canada Ottawa, Kanada 20 mil.
Newyorská štátna knižnica, angl. New York State Library Albany, N. Y., USA 20 mil.
Indická národná knižnica, angl. National Library of India Kalkata, India 20 mil.
Kráľovská knižnica, švéd. Kungliga biblioteket Štokholm, Švédsko 18 mil.
Harvardská univerzitná knižnica, angl. Harvard University Library Cambridge, Mass., USA 16,6 mil.
Vernadského ukrajinská národná knižnica, ukr. Nacionaľna biblioteka Ukrajiny imeni V. I. Vernadskogo Kyjev, Ukrajina 15 mil.
Škótska národná knižnica, gaelsky Leabharlann Nàiseanta na h-Alba Edinburgh, Spojené kráľovstvo 14 mil.
Rumunská národná knižnica, rum. Biblioteca Naţională a României Bukurešť, Rumunsko 13 mil.
Rakúska národná knižnica, nem. Österreichische Nationalbibliothek Viedeň, Rakúsko 10,2 mil.
Štátna bavorská knižnica, nem. Die Bayerische Staatsbibliothek Mníchov, Nemecko 10,2 mil.
Bodleyho knižnica, angl. Bodleian Library Oxford, Spojené kráľovstvo 9 mil.
Brazílska národná knižnica, port. Biblioteca Nacional do Brasil Rio de Janeiro, Brazília 9 mil.
Ústredná národná knižnica vo Florencii, tal. Biblioteca Nazionale Centrale di Firenze Florencia, Taliansko 8,8 mil.
Nórska národná knižnica, nór. Nasjonalbiblioteket Oslo a Mo i Rana, Nórsko 8,5 mil.
Národná knižnica, poľ. Biblioteka Narodowa Varšava, Poľsko 8 mil.
Krajinská Séčéniho knižnica, maď. Országos Széchényi Könyvtár Budapešť, Maďarsko 8 mil.
Írska národná knižnica, írsky Leabharlann Náisiúnta na hÉireann Dublin, Írsko 8 mil.
Ústredná národná knižnica v Ríme, tal. Biblioteca Nazionale Centrale di Roma Rím, Taliansko 7,5 mil.
Národná lekárska knižnica, angl. National Library of Medicine Bethesda, Md., USA 7 mil.
Jagelovská knižnica, poľ. Biblioteka Jagiellońska Krakov, Poľsko 7 mil.
Národní knihovna České republiky Praha, Česko 6,9 mil.
Kráľovská knižnica Belgicka, hol. Koninklijke Bibliotheek België, fr. Bibliothèque royale de Belgique, aj Knižnica kráľa Alberta I. Brusel, Belgicko 6 mil.
Waleská národná knižnica, walesky Llyfrgell Genedlaethol Cymru, angl. National Library of Wales Aberystwyth, Spojené kráľovstvo 6 mil.
Švajčiarska národná knižnica, nem. Schweizerische Nationalbibliothek, fr. Bibliothèque nationale suisse, tal. Biblioteca nazionale svizzera Bern, Švajčiarsko 5 mil.
Slovenská národná knižnica Martin, Slovensko 4,9 mil.
Národná poľnohospodárska knižnica, angl. National Library of Agriculture Beltsville, Md., USA 4 mil.
Portugalská národná knižnica, port. Biblioteca Nacional de Portugal Lisabon, Portugalsko 3,5 mil.
Kráľovská knižnica, plným názvom Holandská kráľovská knižnica, hol. Koninklijke Bibliotheek Haag, Holandsko 3,5 mil.
Fínska národná knižnica, fínsky Kansalliskirjasto Helsinki, Fínsko 3 mil.
Národná a univerzitná knižnica, fr. Bibliothèque nationale et universitaire Štrasburg, Francúzsko 3 mil.
Národná a univerzitná knižnica v Záhrebe, chorv. Nacionalna i sveučilišna knjižnica u Zagrebu Záhreb, Chorvátsko 3 mil.
Slovinská národná a univerzitná knižnica, slovinsky Narodna in univerzitetna knjižnica Ľubľana, Slovinsko 2,7 mil.
Vatikánska apoštolská knižnica, lat. Bibliotheca Apostolica Vaticana Vatikán 2 mil.
Národná knižnica v Neapole, tal. Biblioteca Nazionale di Napoli, aj Národná knižnica Viktora Emanuela III., tal. Biblioteca Nazionale Vittorio Emanuelle III. Neapol, Taliansko 1,8 mil
Národná knižnica sv. Cyrila a Metoda, bulh. Nacionalna biblioteka Sv. Kiril i Metodij Sofia, Bulharsko 1,5 mil.
Národná knižnica sv. Marka, tal. Biblioteca Nazionale Marciana, aj Marciana Benátky, Taliansko 0,9 mil.

Knižnica Učenej spoločnosti malohontskej

Knižnica Učenej spoločnosti malohontskej, aj Verejná knižnica Malohontského seniorátu — verejná knižnica založená 1808 v Nižnom Skálniku na podnet M. Holka ml. a J. Feješa pod správou Učenej spoločnosti malohontskej. Stala sa vzdelávacím a vedeckoinformačným činiteľom, centrom literárnych úsilí a miestom diskusií o aktuálnych problémoch tvorivej literárnej činnosti. Jej fond tvorilo vyše 3 tis. zväzkov. Pôvodne bola umiestnená v Nižnom Skálniku v dome J. Feješa, 1831 premiestnená do Rimavskej Soboty, kde zostala do 1. tretiny 20. stor., odkiaľ ju prevzala Matica slovenská; v súčasnosti súčasť fondov Slovenskej národnej knižnice; 2014 vyhlásená za historický knižničný fond.

Knóssos

Knóssos, genitív Knóssu, lat. Gnos(s)us, aj Cnos(s)us — archeologická lokalita v Grécku na sev. pobreží ostrova Kréta asi 6 km juhových. od administratívneho centra ostrova, mesta Iraklio. Archeologické vykopávky sa začali 1878 – 79, 1900 – 30 (s prestávkami) ich viedol britský archeológ A. J. Evans a od 1947 pokračujú dodnes. Hlavné archeologické nálezy z Knóssu sú zhromaždené v Archeologickom múzeu v Irakliu, časť v Ashmolovom múzeu (Ashmolean Museum) v Oxforde (Archív A. J. Evansa).

Miesto bolo osídlené už v mladšej kamennej dobe (neolite), bolo tam objavených 10 na seba nadväzujúcich vrstiev neolitického osídlenia (7000 – 6500 pred n. l.). Hlavný rozvoj Knóssu sa však datuje do str. bronzovej doby, keď sa v období 2000 – 1400 pred n. l. stal jedným z najdôležitejších stredísk minojskej kultúry, jej hlavným a najvýznamnejším palácovým centrom. Podľa gréckej mytológie bol sídlom kráľa Minóa (→ Minós), na ktorého príkaz tam aténsky sochár a vynálezca Daidalos vybudoval labyrint (gr. labyrinthos; stavba nazvaná podľa symbolu panovníckej moci, sekery s dvojitým ostrím, → labrys). Žila v ňom obluda Minotauros (syn Minóovej manželky Pasifaé a býka), nad ktorou s pomocou Minóovej dcéry Ariadny zvíťazil aténsky hrdina Théseus.

Legenda o labyrinte pravdepodobne odráža skutočnosť, že v Knósse bolo v priebehu tisícročí vybudovaných niekoľko rozsiahlych neopevnených monumentálnych palácov (palácových komplexov), ktoré A. J. Evans označil ako Minóov palác (okolo 2150/2000 – okolo 1300, resp. 1380 pred n. l.). Pri palácovom komplexe (paláci) bolo od najstarších čias budované aj mesto s dvoma prístavmi. Palác a mesto boli bez opevnenia a boli obklopené poľnohospodárskymi usadlosťami a malými osadami. Najväčší stavebný rozkvet zaznamenali v období okolo 2000 – 1400 pred n. l., keď tam žilo okolo 80-tis. obyvateľov. Minóov palác plnil politickú, obytnú, administratívno-ekonomickú (pravdepodobne bol hlavným centrom obchodu kontrolovaného panovníkmi; do vzdialených oblastí sa vyvážalo víno a olivový olej, doložené sú obchodné styky s Egyptom, so sýrsko-palestínskou oblasťou a str. Itáliou) i kultovú funkciu. Náboženský kult vykonával panovník s manželkou a kňažkami zobrazovanými s dlhými zvonovitými sukňami a odhalenými prsiami (dokladom je napr. soška tzv. Bohyne s hadmi, dnes v Archeologickom múzeu v Irakliu). Hlavným božstvom bol pravdepodobne býk, ktorého štylizované rohy zdobili horné časti paláca, na nádvorí sa odohrávali kultové hry s posvätnými býkmi (zobrazujú ich viaceré fresky).

Palác má zložitú stavebnú históriu členenú na dve hlavné stavebné fázy (Starší a Mladší palác). Starší palác vznikol na začiatku prvého (resp. strednominojského) palácového obdobia (2000 – 1580 pred n. l.) na mieste staršej monumentálnej budovy, pravdepodobne paláca z predpalácového, resp. ranominojského obdobia (2600 – 2000 pred n. l.). R. 1720 pred n. l. bol zničený (pravdepodobne zemetrasením). Po 1700 pred n. l. vznikol na jeho mieste nový, Mladší palác, ktorý veľkoleposťou prevýšil všetky ostatné na Kréte (táto časť dejín Kréty býva v niektorých zdrojoch označovaná aj ako obdobie nových palácov, 1700 – 1400 pred n. l.; podľa iného, tradičného datovania trvalo druhé palácové, resp. neskorominojské obdobie 1580 – 1400 pred n. l.). Okolo 1470 pred n. l. postihla Knóssos rovnako ako celú Krétu ďalšia katastrofa (pravdepodobne v dôsledku výbuchu sopky Théra); dátum definitívneho zániku paláca je však predmetom sporov a nie je presne určený.

Pôdorysné usporiadanie i rozloha obidvoch palácov boli približne zhodné (asi 15-tis., podľa iných zdrojov 20-tis. m2), okolo boli ďalšie obytné budovy. Ústrednou časťou paláca bolo centrálne nádvorie (dvor) pravouhlého pôdorysu (dĺžka 53 m, šírka 27 m). Jeho dlhšia os orientovaná v smere sever – juh člení palác na dve krídla, ktoré boli rozdelené chodbami na ďalšie komplexy, miestnosti radené vedľa dvora boli pospájané dlhými úzkymi chodbami, nachádzalo sa tam aj niekoľko menších vnútorných dvorov. Do monumentálneho komplexu, ktorý mal okolo 1 300 miestností, viedli zo všetkých štyroch svet. strán vchody s dvoma hlavnými bránami (sev. a juž. propyleje). Niektoré časti mali až tri podlažia (niektorí bádatelia hovoria až o piatich) spojené schodiskami, ktoré viedli aj na rovné strechy.

Základy paláca boli vybudované z mohutných kamenných blokov, niektoré steny z kameňa, ich horné časti z hliny alebo z nepálených tehál a vystužené drevenými trámami. Boli pokryté tvrdými vápennými omietkami a mnohé zdobené štukovými reliéfmi alebo freskami s ornamentálnymi motívmi, ako aj s prírodnými (morské živočíchy, vtáky) i figurálnymi námetmi (scény z kultového či zo svetského života, napr. tzv. Parížanka s kultovým uzlom na šiji, Princ s ľaliami a i.). Spodné časti stien a steny významných miestností boli obložené sadrovcom alebo alabastrom. Stropy boli z dreva, podlahy zo sadrovca. Často sa uplatňovali piliere a stĺpy (najčastejšie drevené na kamenných pätkách a pokryté omietkou; typický bol tzv. minojský stĺp s vankúšovou hlavicou, ktorého driek sa smerom nahor rozširuje). Palác mal vybudovaný kanalizačný systém a vodovod (vodu z neďalekých hôr privádzal akvadukt dlhý okolo 10 km).

V záp. krídle boli kultové miestnosti a trónna sieň, nad nimi (na nezachovanom druhom podlaží) pravdepodobne štátne reprezentačné miestnosti. V tejto časti komplexu (v Staršom paláci aj vo vých. krídle) sa nachádzali aj sklady s veľkými hlinenými nádobami (→ pitos). V severozáp. časti paláca bol objavený archív hlinených tabuliek obsahujúci vyše 3-tis. exemplárov so záznamami najmä v lineárnom písme B (v Knósse boli objavené doklady všetkých hlavných typov predalfabetických krétskych písem). Na západe priliehal k palácu ďalší dvor so schodovitým hľadiskom. Táto stavba (všeobecne označovaná ako divadlo a v strednominojskom období slúžiaca pravdepodobne na rituálne obrady, náboženské ceremónie a slávnosti) podporuje hypotézu niektorých bádateľov o existencii divadelných predstavení už o tisíc rokov skôr, než vznikli prvé Aischylove tragédie; väčšina bádateľov však kladie začiatok gréckeho antického divadla až do 6. – 5. stor. pred n. l. a spája ho s doložením prvého textu (scenára) divadelnej hry na území pevninského Grécka. Vo východnom krídle sa nachádzala kráľovská obytná časť s kúpeľňami a so sanitárnym zariadením (maľované vane z pálenej hliny, tzv. Kráľovnin megarón mal prvý známy príklad splachovacej toalety), z centrálneho nádvoria do nej viedlo monumentálne schodisko. Severne od kráľovských obytných miestností boli vo vých. krídle situované aj dielne umelcov a remeselníkov. Remeselná výroba sa zameriavala na výrobu kvalitných pracovných nástrojov z bronzu i na tvorbu úžitkovej keramiky zdobenej geometrickými prvkami alebo prvkami s prírodnými (chobotnice, kvety), prípadne s figurálnymi motívmi (náboženské obrady). Časté boli drobné predmety (pečatidlá, gemy) zhotovované z polodrahokamov a zo vzácnejších druhov kameňov, zlaté prstene a rôzne šperky (náramky, náhrdelníky, náušnice, čelenky). Medzi nálezmi boli aj umelecké výrobky z africkej slonoviny a núbijského zlata. Niektoré časti paláca boli čiastočne zreštaurované na základe návrhov A. J. Evansa, ktorý odkryl a očistil jeho zvyšky. Hodnovernosť niektorých detailov i celej rekonštrukcie je podľa mnohých bádateľov sporná (boli použité moderné materiály, napr. pôvodné drevené stĺpy sú vytvorené z betónu, nepresné sú aj rekonštrukcie mnohých fresiek).

Domy v priľahlom meste mali pravouhlé miestnosti a rovné stropy, základy boli z kameňa a steny z hliny alebo z nepálených tehál. Ulice boli dláždené kameňom. K najvýznamnejším stavbám v meste patria zvyšky tzv. Malého paláca (okolo 1700 – 1600 pred n. l.; rozľahlé obytné miestnosti a kultové priestory), tzv. Kráľovská vila, ako aj tzv. karavanserail (ubytovňa pre pútnikov s podzemnou miestnosťou s prameňom). V blízkosti paláca sa nachádzajú pohrebiská, niektoré z významných (pôvodne pravdepodobne kráľovských) hrobiek sú vytesané do skaly, niektoré vybudované z kameňa a zaklenuté.

V 2. pol. 15. stor. pred n. l. prežíval Knóssos nový rozmach pod nadvládou mykénskych Grékov (Achájcov), okolo 1380 pred n. l. definitívne zanikol (príčina nie je známa). Od príchodu Dórov na Krétu (13. – 12. stor. pred n. l.) až do jej dobytia Rimanmi (67 pred n. l.) bol Knóssos centrom jedného z najmocnejších krétskych mestských štátov (najväčší rozkvet dosiahol v 9. – 6. stor. pred n. l.; na časti ruín paláca bol vybudovaný chrám bohyne Rey; 6. – 5. stor. pred n. l.). Jeho význam definitívne upadol približne v 5. stor. n. l., keď ho ako centrum oblasti nahradilo Iraklio (historicky Hérakleion).

Knoxville

Knoxville [noksvil] — mesto v USA vo vých. časti štátu Tennessee; 179-tis. obyvateľov, aglomerácia 798-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný, odevný, chemický, potravinársky, tabakový, hutnícky (hlinikáreň v aglomerácii). Dopravná križovatka. Turistické stredisko v blízkosti národného parku Great Smoky Mountains National Park (→ Great Smoky Mountains).

Založené 1786 počas americkej revolúcie generálom Jamesom Whitom (*1747, †1821), ktorý sa tam usadil. R. 1791 mesto, nazvané podľa ministra vojny USA Henryho Knoxa (*1750, †1806). Zásluhou guvernéra Williama Blounta (*1749, †1800) bolo 1792 – 96 centrom územia na J od rieky Ohio, 1796 – 1817 hlavné mesto štátu Tennessee. Počas občianskej vojny v USA striedavo obsadené vojskami Konfederácie (do septembra 1863) a Únie, ktoré okolo mesta vybudovali silné opevnenia. Po vojne obnovené, do konca 19. stor. predstavovalo významné priemyselné (železiarsky a potravinársky priemysel) a obchodné centrum, ako aj spracovateľské centrum tzv. tennesského mramoru. Začiatkom 20. rokov 20. stor. začalo stagnovať, koncom 20. stor. opätovný rozvoj. Stavebné pamiatky: dom J. Whita (James White’s Fort, 1786), viacero domov v štýle klasicizmu a historizmu, napr. Blount Mansion (1792, sídlo W. Blounta), Bleak House (1858, sídlo velenia vojsk Konfederácie 1863; dnes múzeum), Mabry-Hazen House (1858, dom rodiny Mabryovcov, od 1992 Múzeum rodinného života počas občianskej vojny v USA a po nej), Weswood (1890). Univerzita (Univesity of Tennessee, založená 1794), viacero múzeí, napr. Múzeum umenia Knoxville (1990).

Köbejev, Spandijar

Köbejev, Spandijar, rus. Kobejev, 13. 10. 1878 Aqsuat, Turgajská oblasť, dnes administratívna oblasť Qostanaj – 2. 12. 1956 tamže — kazašský sovietsky spisovateľ, prekladateľ, pedagóg a verejný činiteľ. R. 1887 – 92 študoval na kazašsko-ruskej škole, od 1901 vyučoval ruštinu a literatúru, 1905 absolvoval pedagogický kurz v Qostanaji. V literatúre predstaviteľ kritického realizmu. Autor prvého kazašského románu Výkupné za nevestu (Qalyng mal, 1913), v ktorom prostredníctvom príbehu mladej ženy, ktorá sa z otcovej vôle vydala za starého boháča a s pomocou susedov sa jej podarilo ujsť a založiť si vlastný šťastný domov, podrobil kritike patriarchálny spôsob života a niektoré staré feudálne zvyky, odsúdil útlak chudobných i nerovnoprávne postavenie žien a súčasne vyzdvihol nadšenie mladých Kazachov túžiacich po slobode. Autor spomienkovej knihy Splnené túžby (Oryndalghan arman, 1951) o živote predrevolučnej kazašskej spoločnosti a zásadných zmenách po nastúpení sovietskej moci. Propagoval a prekladal ruskú literatúru, najmä dielo I. A. Krylova, ktorého bájky spolu s niekoľkým Köbejevovymi bájkami vyšli súhrnne pod názvom Vzorný preklad (Ülgili täržime, 1910). V pedagogike nadviazal na dielo Y. (Ibraja) Altynsarina, dôraz kládol na zakladanie kazašských škôl a výchovu detí. Pre kazašské školy zostavil čítanku Vzorný chlapec (Ülgili bala, 1912) obsahujúcu niektoré jeho poviedky, bájky I. A. Krylova i ukážky kazašského folklóru.

Kobeliarovo

Kobeliarovo — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Slovenskom rudohorí vo vých. časti Revúckej vrchoviny, 461 m n. m.; 457 obyvateľov (2015). Vrchovinné územie zalesnené prevažne bukovým lesom s prímesou hrabu. Obec písomne doložená 1466 a 1498 ako Fekethepatak, 1551 Kobelar, 1773 Fekete-Pataka, Kobelaroff, Kobelarow, 1786 Fekete-Pataka, Kobelarow, 1808 Feketepatak, Schwarz-Seifen, Kobelár, Kobelárowá, 1863 – 1902 Feketepatak, 1907 – 13 Kisfeketepatak, 1920 Kobeljarovo, Kobelárová, 1927 Kobeliarovo. Patrila Bubekovcom zo Štítnika, od 17. stor. Andrášiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pálením uhlia, furmanstvom, baníctvom, prácou v lesoch a domácou výrobou plátna. V katastri obce existovala osada Filipovo, ktorá vznikla v 1. polovici 14. stor. (doložená 1362 a 1427 ako Phylyphaza), obyvatelia sa zaoberali baníctvom, zanikla v polovici 15. stor. Stavebné pamiatky: ranogotický evanjelický a. v. kostol (okolo 1300 – 10, 1664 a v 19. stor. upravený, 2001 zrekonštruovaný). Rodný dom P. J. Šafárika (bývalá evanjelická fara, 2. polovica 18. stor.) s expozíciou (1986) a s pamätnou tabuľou (1922).

koberec

koberec

1. v užšom význame úžitková a dekoratívna textília veľkej plošnej hmotnosti používaná na pokrývanie podláh (v niektorých krajinách, resp. kultúrach aj na pokrývanie stien), v širšom význame aj nástenná textília (nástenný koberec, napr. tapiséria, gobelín, art protis) určená na dekoráciu stien. Koberce majú výborné tepelno- a zvukovoizolačné vlastnosti, preto sa od staroveku používali ako izolácia stien (najmä u kočovných národov; v niektorých orientálnych krajinách dodnes) alebo na zateplenie podlahy obytných miestností. Okrem úžitkovej majú aj estetetickú funkciu, predstavujú výrazný dekoratívny doplnok interiéru a niektoré majú vysokú umeleckú hodnotu.

V minulosti sa zhotovovali ručne na zvislom (v súčasnosti používaný výhradne na výrobu gobelínov) alebo na vodorovnom tkáčskom stave (na krosnách), v súčasnosti najmä strojovo na tkáčskych strojoch, kvalitnejšie na žakárových tkáčskych strojoch, na niektoré účely aj technológiami výroby netkaných textílií. Materiálom na ich výrobu sú prírodné vlákna (vlna, hodváb, bavlna, juta, sisal, konopné alebo kokosové vlákno), syntetické vlákna (polyamid, polypropylén, polyester, polyakryl) alebo zmesi vláken (napr. vlna – polyamid). Druh a kvalita vláken ovplyvňujú vlastnosti koberca (vzhľad, opotrebovanie, svetlostálosť, odolnosť proti nečistotám a i.), ako aj jeho cenu.

Základným technologickým postupom pri výrobe koberca je kríženie dvoch navzájom kolmých sústav nití: osnovy (zvislo vedené nite najčastejšie z juty alebo z polypropylénu) a útku (vodorovne vedená niť z prírodnej alebo zo syntetickej priadze pretkávajúca osnovnú niť). Pri plocho tkaných kobercoch sa zvislo vedená osnovná niť priamo pretkáva vodorovne vedenou útkovou priadzou. Pri väčšine ostatných kobercov tvorí základnú (nosnú) vrstvu podkladová tkanina, mriežka rozličnej hustoty tvorená osnovou a útkom, do ktorej sa viazaním, všívaním, vpichovaním alebo lepením upevňuje vlasová priadza, čím vzniká povrch s rôznou štruktúrou (slučkový vlas, strihaný vlas alebo refiéfny vzor). Podkladovou vrstvou, ktorá sa výrazne podieľa na životnosti koberca, na jeho izolačných vlastnostiach či na schopnosti odvádzať elektrostatický náboj, môže byť juta (najpoužívanejší materiál, v súčasnosti najmä syntetická juta), guma (používa sa na spevnenie záťažových kobercov), plsť (zmäkčuje koberec, má výborné zvukové a tepelnoizolačné vlastnosti) či latex (lacná technológia; rub koberca sa natiera latexovou hmotou, ktorá nemá výrazné vlastnosti).

Koberce sa členia podľa viacerých kritérií. Podľa spôsobu zhotovovania sa rozlišujú ručne viazané, tkané, všívané a vpichované lepené koberce.

Najcennejšie sú ručne viazané koberce pochádzajúce najmä z Orientu, preto sa nazývajú orientálne koberce (pod Orientom sa chápu tieto hlavné geografické oblasti: Anatólia, Kaukaz, Perzia, resp. Irán, záp. Turkestan, vých. Turkestan, India a Čína, ako aj oblasť sev. Afriky, t. j. Maroko, Tunisko a Egypt). Ručne viazané koberce sú jednostranné (vzor majú len na jednej strane) s vlasovým povrchom. Zhotovujú sa tak, že na zvislé osnovné nite (spravidla z juty; konce osnovných nití presahujúce vlastný rozmer koberca tvoria strapce; niekedy sa strapce uväzujú na už hotový koberec) sa viažu uzly z vlnenej (česanej alebo mykanej) či z hodvábnej priadze, ktorých konce tvoria vlas (rad uzlov vytvára tzv. vlasový útok). Priadza sa viaže dvojakým spôsobom podľa dvoch základných typov uzla: perzského a tureckého. Pri asymetrickom perzskom uzle (nazývaný aj senneh podľa mesta Sanandadž v záp. Iráne, resp. podľa jeho staršieho názvu Senneh) sa priadza obtáča okolo jednej osnovnej nite dookola a okolo druhej v neuzavretej slučke, pri symetrickom tureckom uzle (nazývaný aj gördes podľa mesta Gördes v str. Turecku) sa priadza viaže úplným obtočením okolo dvoch osnovných nití. Po uviazaní celého radu uzlov spravidla nasleduje jeden alebo niekoľko útkových radov z juty (spevňujúci základný útok). Konce vlnenej alebo hodvábnej útkovej priadze sa po uviazaní uzla zostrihávajú na rovnakú dĺžku, čím vzniká charakteristický vlas. Vzory sa vytvárajú použitím rozlične zafarbenej útkovej priadze (používajú sa prírodné farbivá). Kvalita a hodnota ručne viazaných kobercov závisí od kvality priadze a počtu uzlov na m2, priemerný počet uzlov je 16-tis. – 80-tis. na m2, pri niektorých kobercoch však môže byť oveľa vyšší (až 600-tis.). Za najstarší zachovaný ručne viazaný koberec na svete sa považuje koberec z archeologickej lokality Pazyryk (okolo 400 pred n. l.; 183 × 200 cm, 360-tis. symetrických uzlov na m2) objavený v hrobe skýtskeho princa v pohorí Altaj na Sibíri, v súčasnosti uchovávaný v Ermitáži v Petrohrade. Koberce z jednotlivých oblastí (ďalej členené podľa regiónov, resp. podľa miest zhotovovania a podľa nich nazývané) sa vyznačujú osobitými vzormi a farebnosťou. Ručne viazané orientálne koberce sa pokladajú za originálne umelecké diela (napr. 2010 bolo tradičné umenie viazania kobercov v iránskych mestách Fars a Kášán zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO). Najcennejšie orientálne koberce predstavujú originál (takéto koberce sa označujú ako pôvodné), v súčasnosti sa však orientálne koberce viažu aj v manufaktúrach podľa predlohy dizajnérov (dizajnový koberec).

Osobitnú skupinu ručne viazaných kobercov tvoria koberce zhotovované v Európe, tzv. európske koberce. Prvé viazané koberce na území Európy sa zhotovovali v Španielsku po obsadení veľkej časti krajiny Maurmi (Arabmi; 711 – 1492), hlavnými mestami ich výroby boli Cuenca a Almería. Do 17. stor. sa používala technika tzv. španielskeho uzla (symetrický uzol viazaný na jednej osnovnej niti). Popri typických maurských motívoch (hviezdy, stromy, na bordúrach nápisy kúfskym písmom) sa v 14. – 15. stor. začali objavovať gotické motívy, erby ap. Inšpiráciou boli aj perzské motívy známe z keramických obkladov stien. V 15. – 16. stor. ovplyvnili dekor kobercov motívy odvodené z talianskej renesancie (kvetinové girlandy i listové úponky). V 16. stor. európski tkáči napodobňovali koberce importované do Európy z Osmanskej ríše (napr. v 17. – 18. stor. sa pri väčšine španielskych kobercov používal turecký uzol). Významná manufaktúra na výrobu ručne viazaných kobercov Manufacture de la Savonnerie vznikla 1624 vo Francúzsku s ateliérmi v Paríži a v Lodève (juž. Francúzsko), najväčší rozvoj dosiahla v období 1650 – 85 a pracuje dodnes. Výzdoba kobercov mala čisto európsky charakter, bola odvodená od renesančných a barokových vzorov. Ich návrhy tvoril napr. aj Ch. Le Brun. Častými motívmi boli naturalistické girlandy kvetov, akanty alebo mytologické scény. Koberce zo Savonnerie boli žiadané aj počas nasledujúcich vyše 100 rokov (napr. pre kráľovské paláce Louvre, Tuilleries, Versailles a i.). Matné farby a rokokové motívy typické pre obdobie vlády Ľudovíta XV. vystriedali koncom 18. stor. tmavé zemité farby a geometrické vzory typické pre etruský štýl. Európsky primát v manufaktúrnom zhotovovaní kobercov patrí Francúzsku, kde sa tkanie kobercov rozvíjalo od 17. stor. v čase úpadku španielskej výroby (doklady o minimálne 300 rokov skôr existujúcej produkcii sa nezachovali). Významným centrom bol stredofrancúzsky Aubusson, kde bola 1743 založená manufaktúra, ktorej produkciu charakterizujú komplikované vzory (v 19. stor. so zložitými girlandami) a dokonale realistický kvetinový dekor. V Anglicku sa koberce zhotovovali od pol. 15. stor., v 16. stor. v manufaktúrach v Barchestone (Sheldon Looms, založená v pol. 16. stor.) a v Norwichi, od 1755 sa ručne viazané koberce zhotovovali v Axminsteri. Manufaktúry na koberce sa zakladali po celej Európe, napr. ručne viazané koberce sa zhotovovali v dielni založenej 1643 v meste Brody (dnes na Ukrajine), významnou oblasťou vzniku ľudových, ručne viazaných kobercov bol aj Balkánsky polostrov. V 19. stor. sa výroba kobercov zmechanizovala; renesancia výroby ručne viazaných kobercov nastala nakrátko v posl. štvrtine 19. stor. v Spojenom kráľovstve najmä pod vplyvom W. Morrisa a hnutia Arts and Crafts. V Európe sa v súčasnosti vyrábajú koberce len strojovo (s výnimkou kobercov zhotovovaných rozličnými technikami v malom počte remeselných dielní, resp. kobercov zhotovovaných podomácky, zo záľuby).

Tkané koberce sú plošné textílie presne ohraničených rozmerov, veľkej hmotnosti, zhotovené ručným alebo strojovým tkaním z prírodných alebo zo syntetických vláken, resp. z ich zmesí.

Ručne tkané koberce sa zhotovovali na tkáčskych krosnách už v staroveku, napr. v Egypte, Asýrii alebo v Babylone, kde slúžili aj ako ochrana proti slnečnému žiareniu, a na rozdiel od ručne viazaných orientálnych kobercov (vyrábaných len v Oriente) sa dodnes tkajú vo všetkých kultúrach a krajinách na svete (napr. na Slovensku handričkové koberce). Rozkvet ich výroby v Európe nastal v pol. 16. stor. vo Flámsku a vo Francúzsku (Beauvais) a v 18. stor. v Nemecku. V Anglicku založili 1749 tkáči, ktorí tam emigrovali z Francúzska, manufaktúru na výrobu kobercov v Paddingtone (dnes mestská časť Londýna), neskôr sa presťahovala do Fulhamu. Od 1756 až do konca 18. stor. úspešne pôsobila manufaktúra v Exeteri. Vyrábali sa koberce určené pre aristokraciu a inú zámožnú klientelu, často podľa návrhov výtvarných umelcov. Od 1756 pôsobila manufaktúra Moorfields v Londýne, 1769 vznikli koberce podľa návrhov R. Adama. Známa bola aj poľská a západoukrajinská produkcia kelímov.

V súčasnosti sa strojovo tkané koberce vyrábajú tak z prírodných, ako aj zo syntetických vláken, môžu byť vzorované (napr. klasické orientálne, ale aj africké či moderné motívy, farebnosť je neobmedzená) alebo jednofarebné. Najznámejšie strojovo tkané koberce sú axminsterské koberce napodobňujúce ručne viazané koberce. Kým v minulosti sa ako axminsterské koberce označovali koberce s vysokým vlasom a so vzormi vytvorenými tkaným ženilkovým útkom (→ ženilka), v súčasnosti sa tak označujú koberce vyrábané na štipcových (tzv. gripperaxminsterských) tkáčskych strojoch; ich pestrofarebný vlasový povrch vzniká z kúskov priadze, ktoré sa do podkladovej tkaniny vkladajú pomocou štipcov. Na prútových tkáčskych strojoch sa vyrábajú hladké jednolícne koberce s jemným alebo so zrnitým jednofarebným vlasovým povrchom vytváraným zatkávaním a vyťahovaním prútov (oceľových drôtov), cez ktoré sa preväzuje vlasová osnova. Prúty môžu byť hladké alebo s nožom. Hladké prúty vytvárajú po vytiahnutí na lícnej strane kobercovej slučky (vyťahovaný vlas), napr. pri jednofarebných alebo melírovaných kobercoch typu buklé so zrnitou povrchovou štruktúrou vyrábaných z mykaných priadzí hrubších vĺn a srstí alebo zo sisalu v kombinácii so syntetickými priadzami. Takéto koberce sú trvanlivé, majú veľmi dobrú tepelnú i zvukovú izoláciu a pomerne nízku hmotnosť a ľahko sa udržiavajú; používajú sa v obytných priestoroch a v menej zaťažených podlahách kancelárií. Prúty s nožom vytvárajú po vytiahnutí zrezaný vlas, napr. hladké jednolícne koberce s jemným jednofarebným povrchom typu velvet alebo velúr, pričom výška vlasu podľa výšky použitého prúta môže byť 3 – 8 mm. Pri konečnej úprave sa vlas pristrihuje. Pri výrobe niektorých typov kobercov sa používajú obidva druhy prútov a takto vytvorený vlas sa označuje ako kombinovaný (frizé), pri kobercoch typu heatset je použitá priadza tepelne upravená, čím sa stáva odolnou proti zošliapaniu či opotrebovaniu vysávaním. Typy frizé i heatset sa vyrábajú z vlny alebo z bavlny a najčastejšie z polyakrylových vláken (vzhľadom pripomínajú vlnené koberce). Tzv. dvojplyšové koberce sa vyrábajú súčasným tkaním dvoch kobercov nad sebou lícom k sebe. Spojené sú vzorovými vlasovými osnovnými priadzami, ktoré sa priamo na tkáčskych strojoch rozrezávajú v strede nožom. Výhodou tejto technológie je úspora materiálu (vlna alebo syntetická priadza) a možnosť nastavenia výšky vlasu. Vyznačujú sa vysokou vlasovou hustotou (t. j. pomer hrúbky vlasovej vrstvy a jej hmotnosti), jemnosťou a hodvábnym leskom, vzor je vidieť aj na rubovej strane, čím pripomínajú ručne viazané koberce. Sú určené do bytových priestorov. Z prírodných vláken sa vyrábajú aj obojstranné hrubo tkané jutové (najlacnejší typ koberca určený predovšetkým na pokrytie silno zaťažených podláh na chodbách a v predsieňach), sisalové (lepšie odolávajú zmenám vlhkosti ako jutové, preto sa uplatňujú v kúpeľniach, kuchyniach a na chodbách) a kokosové koberce (zvyčajne jednofarebné, veľmi trvanlivé, vlhkosť prijímajú len nepatrne, používajú sa vo vstupných halách, v prostriedkoch hromadnej dopravy, plavárňach, kúpeľniach ap. Ich nevýhodou je neohybnosť a veľká hmotnosť, nie sú vhodné na schodiská, kde sa rýchlo lámu).

Pri všívaných kobercoch (→ všívanie, angl. tufting) sa vlasová priadza všíva do vopred zhotovenej základnej (podkladovej) textílie. Napnutá nosná textília sa v prešívacom zariadení prepichuje ihlami s navlečenými vzorovými priadzami, ktoré na opačnej strane zachytí chápač, a tak sa pri spätnom pohybe ihly vytvorí slučka; stroje na výrobu kobercov so strihaným (rezaným) vlasom majú na každom chápači nôž, ktorý slučky prereže. Následne sa rubová strana natrie spevňujúcim materiálom (napr. latexom), aby sa voľne naviazaný vlas pevne spojil s podkladom. Na získanie dostatočnej stability rozmerov a bezchybnej priliehavosti koberca na plochu sa nalepí druhá rubová vrstva z juty, polyesterovej tkaniny alebo z polypropylénového rúna, iným druhom rubovej vrstvy je tzv. penový rub, ktorý zvyšuje tepelnú izoláciu a zmäkčuje nášľap.

Menej kvalitné vpichované lepené koberce s nižšou životnosťou sa vyrábajú podobnou technológiou, vlákna (bez vytvárania slučiek) sa však priamo vpichujú do zlisovaného materiálu základnej (nosnej) vrstvy. Tieto koberce sa vyrábajú väčšinou z recyklovaných priadzí s použitím lepidla. Lícna strana je kvalitnejšia ako rubová, ktorá vzniká zatieraním a stužením, napr. latexom.

Podľa dĺžky vlasu (t. j. dĺžky časti vlasovej priadze od podkladovej tkaniny po špičku priadze) sa rozlišujú koberce s nízkym vlasom, pri ktorých je priadza zostrihaná tesne nad povrchom a patrí k nim väčšina ručne alebo strojovo viazaných i tkaných kusových kobercov a rozličné druhy pásových kobercov, napr. ženilkové a velúrové koberce či koberce typu buklé, a koberce s vysokým vlasom, ku ktorým patria napr. tkané guby z ovčej vlny s dlhým nespriadaným vlasom zhotovované aj na Slovensku (v Grécku nazývané flokati), ďalej ručne viazané koberce zhotovované v Škandinávii, nazývané rya, ktorých dekor tvoria napr. ľudské postavy v pároch alebo abstraktné vzory, či rovnako ručne viazané berberské koberce (spravidla jednofarebné, zvyčajne vo farbe vlny, resp. béžové). Plocho tkané koberce nemajú vlas, sú dvojrozmerné, napr. kelím alebo na Slovensku rozšírené ručne tkané handričkové koberce z bavlnených či zo zmesových odstrižkov textílií so vzorom z užších alebo zo širších pásikov alebo z menších či z väčších štvoruholníkov (pokrovce).

Podľa spôsobu použitia sa koberce vyrábajú ako polozáťažové (určené do bytových priestorov), vysokozáťažové (do hotelov, kancelárií, konferenčných priestorov, škôl, nemocníc) či extrémne záťažové (na miesta s veľkým pohybom ľudí, napr. do vstupných hál, veľkých obchodných domov, na frekventované schodiská).

Podľa spôsobu uloženia sa rozlišujú voľne položené kusové koberce a koberce, ktoré sa k podlahe zvyčajne fixujú lepidlom alebo obojstrannou kobercovou páskou (tzv. kobercové štvorce, resp. dlaždice, či celoplošné pásové koberce z kobercovej metráže pokrývajúce celú plochu miestností). Kusové koberce môžu mať rozličné tvary a rozmery, najčastejšie tvar obdĺžnika (s rozmermi napr. 60 × 110 cm, 80 × 120 cm, 80 × 150 cm, 120 × 140 cm, 160 × 230 cm, 200 × 290 cm), ale aj kruhu alebo elipsy, osobitné typy predstavujú behúne (úzke a dlhé koberce; najčastejšie 70 × 300 cm) a tzv. mostíky (spravidla okolo 70 × 110 cm; určené na pokrytie voľných podlahových plôch medzi kobercami väčších rozmerov).

Pásové koberce alebo veľké metrážové koberce sú celoplošné podlahové textílie patriace k obľúbeným podlahovým krytinám, vyrábajú sa od 50. rokov 20. stor. Sú navinuté na kotúčoch (minimálna šírka 2 m, maximálna 5 m; dĺžka v závislosti od hmotnosti a druhu koberca až 20 – 25 m) a zákazníkovi sa z nich v predajniach podľa jeho požiadaviek odstrihne.

Osobitný typ koberca predstavuje modlitebný koberček používaný v islamskom prostredí;

2. súvislá plocha husto pokrytá rovnakým materiálom, napr. trávnikový koberec (plocha porastená husto vysiatou trávou), asfaltový koberec (vozovka, ktorej povrch tvorí kamenivo spojené asfaltom); vo vojenskom slangu kobercový nálet (súvislé husté bombardovanie plošných cieľov).

Koblenz

Koblenz [-lenc] — mesto v záp. časti Nemecka v spolkovej krajine Porýnie-Falcko pri ústí rieky Mosela do Rýna; 106-tis. obyvateľov (2013). Priemysel potravinársky (najmä vinársky a pivovarnícky), kovoobrábací, strojársky, chemický, jemnej mechaniky, papiernický. Dopravná križovatka, riečny prístav. Turistické stredisko. V okolí pestovanie viniča.

Osídlenie na sútoku Rýna a Mosely bolo založené medzi 12. – 9. stor. pred n. l. Počas vlády cisára Augusta (27 – 14 pred n. l.) tam vznikol rímsky kastel, v 1. polovici 1. stor. n. l. rímsky vojenský tábor (Castellum apud Confluentes; z lat. confluens = sútok) a bol postavený most cez Rýn a začiatkom 4. stor. rímska pevnosť, ktorá tvorila centrum neskoršieho stredovekého mesta rozloženého vnútri pôvodných rímskych hradieb. Po zániku Západorímskej ríše (476) si ho podmanili Frankovia a stalo sa kráľovským sídlom (jedna z kráľovských falcí), po rozpade Franskej ríše (843) súčasť tzv. cisárskeho léna Lotara I. (Itália, Burgundsko, Lotrinsko, Alsasko, Frízsko), 882 vyplienené Normanmi. Od 1018 majetok a sídlo arcibiskupov z Trieru. R. 1214 získalo mestské práva. Počas tridsaťročnej vojny viackrát obsadené francúzskymi a švédskymi vojskami a čiastočne zničené, po 1652 znova opevnené, 1688 utrpelo značné škody ostreľovaním počas vojny o falcké dedičstvo. Po vypuknutí Francúzskej revolúcie (1789) bolo centrom emigrovaných francúzskych rojalistov, 1794 si ho podmanil Napoleon I. Bonaparte. Od 1815 súčasť Pruska, administratívne centrum pruskej provincie Rýn, sídlo hlavného úradu a generálneho veliteľstva. Po skončení 1. svetovej vojny súčasť rýnskej demilitarizovanej zóny (do 1924 pod americkou a do 1929 pod francúzskou kontrolou). Počas 2. svetovej vojny silno poškodené bombardovaním americkými a britskými vojskami. R. 1946 – 50 sídlo vlády spolkovej krajiny Porýnie-Falcko. Stavebné pamiatky: bazilika Sankt Kastor (pôvodne karolovský kostol vysvätený 836, románsky prestavaný koncom 12. stor., vysvätený 1208, prestavaný v 13. stor., neskorogoticky zaklenutý koncom 15. stor., reštaurovaný v 19. – 20. stor.), kostol Liebfrauenkirche (pôvodne neskororománsky z 12. – 13. stor., neskorogoticky prestavaný v 15. stor.), románsky kostol Florinskirche (pôvodne kláštorný, 1100, goticky prestavaný v 14. stor., prestavaný v 16. – 17. stor.), ranobarokový jezuitský kostol (Jesuitenkirche, 1613 – 17, rekonštruovaný v 20. stor.), s budovou bývalého jezuitského kolégia (16. – 17. stor., dnes súčasť mestskej radnice), ranoklasicistický arcibiskupský a kniežací palác (Kurfürstliches Schloss, 1777 – 93, zničený 1944, začiatkom 50. rokov 20. stor. obnovený, koncom 20. stor. rekonštruovaný; pozostáva z hlavnej budovy s dvoma polkruhovými krídlami lemujúcimi vnútorné nádvorie) s priľahlým parkom, divadlo (1786 – 87), gotický kamenný most cez Moselu (Balduinbrücke, 1342 – 43), hrad Alte Burg (pôvodne vodný hrad založený okolo 1185 na mieste rímskej veže, ktorá bola súčasťou mestských hradieb, prestavaný v 13. – 18. stor., dnes archív), neskorogotická mestská tržnica a tančiareň (Alte Kauf- und Tanzhaus, 1419 – 25, 1724 zbarokizovaná, viackrát rekonštruovaná), komenda Rádu nemeckých rytierov (Deutschordenkommende, 13. stor., od 1992 Ludwig Museum), viaceré stredoveké (napr. hostinec Zum Deutschen Kaiser, koniec 15. stor.), renesančné (cechový dom Krämerzunfthaus, koniec 16. stor.) i barokové domy (Stará mincovňa, 1761 – 63; rodný dom kniežaťa C. Metternicha, 1674; Dreikönigenhaus, začiatok 18. stor.) a i. Pri ústí Mosely do Rýna (Deutsches Eck) pamätník s jazdeckou sochou Wilhelma I. (1897, zničený 1945, rekonštruovaný 1993). Čiastočne zachovaný systém vojenských pevností, ktorého súčasťou je aj pevnosť Ehrenbreitstein (na mieste rímskej vojenskej pevnosti z 3. – 5. stor. vznikol okolo 1000 hrad, v stredoveku viackrát prestavaný, v 16. stor. premenený na pevnosť, ktorá bola 1801 zničená a po 1815 – 86 postupne prestavovaná). Neogotický Christuskirche (1901 – 04), neorománsky kostol Herz-Jesu-Kirche (1900 – 03, rekonštruovaný v 2. polovici 20. stor.), neorománska vládna budova (1902 – 06) a i. Viacero stavieb súčasnej architektúry (napr. Forum Confluentes, 2013). Množstvo múzeí a galérií, univerzita (založená 1990), sídlo ústredného nemeckého archívu (→ Bundesarchiv Koblenz). V blízkosti mesta viacero hradov a zámkov, napr. asi 7 km juž. neogotický zámok Schloss Stolzenfels (pôvodne stredoveký hrad z 12. stor., koncom 17. stor. poškodený, v 19. stor. rekonštruovaný a prestavaný). Kultúrne pamiatky Koblenzu s priľahlou kultúrnou krajinou v údolí Rýna boli 2002 pod názvom Horné údolie Stredného Rýna zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako súčasť 65 km úseku údolia str. Rýna so zámkami, historickými mestami a vinicami.