Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 351 – 400 z celkového počtu 462 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

kapitulské knižnice

kapitulské knižnice — historické knižnice pôvodne budované pri kapitulách pre potreby kapitulského kléru, ich fondy slúžili na liturgiu, vzdelávanie i praktickú činnosť. Z hľadiska kultúrnych dejín Slovenska mali podstatný význam Bratislavská, Nitrianska, Spišská a Ostrihomská kapitula.

Bratislavská kapitulská knižnica predstavuje jeden z najucelenejších a najzachovanejších stredovekých knižničných komplexov na Slovensku. Jej vznik súvisí so založením Bratislavskej kapituly pravdepodobne už v 11. stor. (spomínajú ju už zákonníky kráľa Kolomana, okolo 1100). Pôvodne bola umiestnená v sídle kapituly na Bratislavskom hrade, od 13. stor. v Kostole sv. Martina (dnes Dóm sv. Martina) v Bratislave. Najstaršie rukopisy boli odcudzené alebo zničené počas vpádu Přemysla Otakara II. do Bratislavy (1271 a 1273), nové rukopisy obstarali v 14. stor. darmi aj vlastnou pisárskou činnosťou kanonici, od 15. stor. často objednávali rukopisy aj mešťania. Knižnica bola prvýkrát skatalogizovaná 1425. R. 1813 – 14 bola časť rukopisov darovaná vznikajúcemu Maďarskému národnému múzeu (Magyar Nemzeti Múzeum). R. 1829 boli na príkaz uhorského palatína, arcikniežaťa Jozefa (Joseph Anton von Habsburg-Lothringen, *1776, †1847), prevezené ďalšie prvotlače do Krajinskej Séčéniho knižnice (Országos Széchényi Könyvtár) v Budapešti. R. 1870 sa v knižnici nachádzalo 248 rukopisov (z toho 105 stredovekých a 34 zo 16. stor.) a 42 stredovekých kódexov. Jej fondy v súčasnosti predstavujú náš najstarší, najväčší a historicky najcennejší knižničný fond, ktorý ako kultúrna pamiatka tvorí súčasť národného kultúrneho dedičstva. Z obsahového a typologického hľadiska ide o liturgické knihy (antifonáre, misály, žaltáre), rozsiahly a pestrý komplex náboženskej a teologickej spisby (biblické texty, exegetika, kázne), zbierky kánonického i svetského práva, ako aj o profánnu literatúru (slovníky, jazykové glosáre, encyklopédie). Sú to napr. výklad ku Gratianovmu dekrétu (prelom 12. a 13. stor.) Glossa ordinaria (13. stor.) od Bartholomaea Brixiensa (Brixiensis, *okolo 1200, †1258), fragmenty francúzskej proveniencie z 13. stor., kódex severotalianskej proveniencie Summa totius artis notariae (prelom 13. a 14. stor.) od Rolandina Passaggeriho (*okolo 1215, †1300) a odpis štatútov Bolonskej univerzity (1317), ktorý bol vzorom aj pre štatúty bratislavskej Univerzity Istropolitana, z jazykovedných pamiatok napr. latinsko-český Glosář (koniec 14. stor.) Bartoloměja z Chlumce (Klareta), ďalej synodálne štatúty olomouckého biskupa Jána VII. z 1349 (o. i. obsahujú najstaršiu stredovekú rukopisnú zmienku o kulte Cyrila a Metoda v str. Európe), ako aj pozoruhodné domáce dielo zo začiatku 16. stor. Bratislavská kronika. Veľkú historickú a umeleckú cenu má Bratislavský misál I – VII a A – I, ako aj súbor piatich zväčša bohato iluminovaných Bratislavských antifonárov I – V, pričom antifonáre I – IV (vrátane antifonára II nazývaného aj Hanov kódex) boli vytvorené v 80. rokoch 15. stor. v kapitulskej skriptorskej dielni za účasti podunajskej iluminátorskej školy, antifonár V je pražskej proveniencie a vznikol v posledných desaťročiach 15. stor. Celý súbor Bratislavských antifonárov I – V bol 1997 zaradený do zoznamu vzácneho dokumentárneho dedičstva sveta UNESCO – do Registra Pamäti sveta. V súčasnosti má knižnica 43 rukopisných kódexov, 86 inkunábul a stovky starých tlačí a je uložená v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. Fondom knižnice, jej dejinami, súpisom kníh a rozborom písma i výzdoby sa zaoberali F. Knauz a J. Sopko, inkunábulami I. Kotvan, najnovšie Dušan Buran (*1969), a najmä Juraj Šedivý (*1971) v diele Mittelalterliche Schriftkultur im Pressburger Kollegiatkapitel (2007), notované rukopisy a fragmenty analyzovala Eva Veselovská (*1974). R. 2000 – 07 bol z iniciatívy Ľubomíra Jankoviča (*1960) zo Slovenskej národnej knižnice v Martine a Jozefa Hanusa (*1949) zo Slovenského národného archívu celý súbor Bratislavských antifonárov I – V vydaný na CD-ROM-och v rámci slovenskej edície stredovekých kódexov Memoria Slovaciae medii aevi manuscripta ako komentované faksimile s audioukážkami stredovekých spevov.

Nitrianska kapitulská knižnica, aj Nitrianska katedrálna knižnica, vznikla pri Bazilike sv. Emeráma (spomínajú ju už zákonníky kráľa Kolomana, okolo 1100). Jej základom boli rukopisné kódexy, ktoré sa pri kapitule zhromažďovali už od 12. stor. Z tohto obdobia pochádzajú aj v nej pôvodne uchovávané Zoborské listiny z 1111 (spor o dôchodky medzi zoborským benediktínskym kláštorom a kráľovskými vyberačmi daní) a z 1113 (súpis majetku Zoborského opátstva), v súčasnosti uložené v Archíve Nitrianskeho biskupstva. Knižnica utrpela straty najmä v 1. tretine 14. stor. počas dobytia Nitry M. Čákom Trenčianskym. Po zániku zoborského opátstva v 15. stor. kapitula prevzala jeho archív a zbierku rukopisov a disponovala väčším množstvom kódexov a inkunábul. R. 1606 počas Bočkajovho povstania obsadil Nitru Bočkajov generál František Rédei (*okolo 1560, †1621), ktorý z kapituly odniesol listiny a rukopisy v hodnote 10-tis. zlatých. V 1. pol. 17. stor. biskup J. Selepčéni (Pohronec) daroval kapitule Nitriansky evanjeliár z 11. stor. (dnes v Archíve Nitrianskeho biskupstva). Za pôsobenia biskupa Augustína Roškovániho (*1807, †1892) boli knižničné fondy prenesené z katedrálnej veže do novovzniknutej Diecéznej knižnice (Bibliotheca Dioecesana), ktorú dal 1879 – 85 vybudovať v priestoroch kňazského seminára.

Spišská kapitulská knižnica vznikla pri Spišskej kapitule (v Spišskej Kapitule, dnes súčasť Spišského Podhradia), pričom existencia knižnice s liturgickými knihami sa predpokladá od začiatku jestvovania kapituly (začiatok 12. stor.), jej najstaršie listiny pochádzajú z 1248, staršie rukopisy boli počas útoku Tatárov (1241) zrejme zničené. R. 1273 jej prepošt Mutimír (Muthmerius) testamentárne venoval Bibliu, zbierku dekrétov, školskú históriu, pasionál, kázne, misál a dve liturgické pomôcky. Ďalšie rukopisy získala testamentárne 1348 od prepošta Jána Stocka a 1350 od kanonika Pavla Benediktiho. V 15. stor. tam vznikli dva notované kódexy Spišský graduál Juraja z Kežmarku (1426) a Spišský antifonár (2. pol. 15. stor., resp. prelom 15. a 16. stor.), ako aj Spišské kázňové modlitby (1479) patriace k najstarším literárnym pamiatkam v slovenčine. R. 1622 sa v súpise cenností nachádzali misály, graduály, antifonáre, žaltáre a breviáre, pred 1650 mohla mať knižnica asi 250 zv., 1699 asi 407 zv. V súčasnosti tvorí jej fond asi 6-tis. zv., nachádza sa vo veži Katedrály sv. Martina v Spišskom Podhradí a je skatalogizovaná zásluhou Slovenskej národnej knižnice v Martine. Najnovšie výskumy potvrdzujú, že viaceré rukopisné inkunábuly a tlače zo 16. stor., ktoré jej pôvodne patrili, sa nachádzajú aj v iných knižniciach.

Na územie dnešného Slovenska bola po bitke pri Moháči (1526) a obsadení Ostrihomu (1543) Turkami spolu s Ostrihomskou kapitulou prenesená aj Ostrihomská kapitulská knižnica, a to najskôr nakrátko do Bratislavy a potom do Trnavy, kde kapitula sídlila do 1820, potom tam bol zriadený vikariát Ostrihomskej arcidiecézy. V 2. pol. 16. stor. obsahovala približne 200 – 300 zv., ich počet sa zvýšil, keď bolo na provinciálnej synode 1611 v Trnave ustanovené, že knihy kanonikov sa majú po ich smrti odovzdať knižnici. R. 1674 a 1676 ju skatalogizoval Ján Henrik Hunger. Podľa jeho prvého katalógu obsahovala 3 032 diel, z ktorých asi pol. tvorila svetská a pol. náboženská literatúra, pričom knihy boli zaradené podľa 23 vedných odborov. Jej súčasťou bola aj významná knižnica Fuggerovcov získaná v pol. 17. stor., ďalej knižnice arcibiskupov Juraja Lipaia a J. Selepčéniho (Pohronca). V druhom Hungerovom (abecednom) katalógu je zapísaných do 2 500 kníh. R. 1853 pri prevoze knižnice naspäť do Ostrihomu sa v nej nachádzalo už 20-tis. kníh a bol k nej pripojený aj knižný fond z Primaciálneho paláca v Bratislave; do Ostrihomu bolo teda odvezených 54 816 zv. kníh prevažne zo staršieho obdobia, z toho 1 391 rukopisov.

Kaplice

Kaplice — mesto v Česku v Juhočeskom kraji v okrese Český Krumlov pri severozáp. okraji Novohradských hôr pri rieke Malše; 7,5 tis. obyvateľov (2011). Priemysel strojársky, stavebných materiálov, potravinársky.

Vzniklo ako trhová obec na významnej obchodnej ceste spájajúcej Horné Rakúsko s juž. Čechami. Prvýkrát písomne doložené 1257, od 1. pol. 14. stor. sa uvádza ako mestečko. Postupne získavalo ďalšie výsady, ktoré mali vplyv na hospodársky rozvoj. V 15. stor. ho postihli požiare (1411 a 1415) a počas husitských vojen bolo vyplienené a vypálené. R. 1771 – 75 tam pôsobil farár a pedagóg F. Kindermann, ktorý pozdvihol tamojšiu školu. Od 1936 mesto. R. 1938 – 45 pripojené k Nemecku, veľa českého obyvateľstva sa muselo vysťahovať. Po 2. svet. vojne bolo z mesta odsunuté nemecké obyvateľstvo a nahradené českým a slovenským.

Stavebné pamiatky: neskorogotický farský Kostol sv. Petra a Pavla (1. pol. 16. stor., na mieste staršieho románskeho pravdepodobne z 13. stor., barokovo upravený v 18. stor.), neskorogotický Kostol sv. Floriána (1. pol. 16. stor.), Kaplnka sv. Jozefa a sv. Barbory (16. stor., v 18. stor. barokovo prestavaná na špitál s kaplnkou), radnica (pôvodne renesančná z 1555, barokovo prestavaná v 18. stor., upravená v 19. stor.), v centre mesta viaceré meštianske pôvodne renesančné domy, neskôr prestavované (16. – 19. stor.; v jednom z domov sídli historická expozícia regiónu Kaplicko), baroková fontána (1646), renesančno-baroková budova bývalého pivovaru (založený 1648), baroková prícestná Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (18. stor.), asi 5 km od mesta ruiny hradu Pořešín (založený v 13. stor., deštruovaný v 15. stor.).

Kaplický, Jan

Kaplický, Jan, 18. 4. 1937 Praha – 14. 1. 2009 tamže — český architekt, syn Josefa Kaplického. Študoval na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe. R. 1968 emigroval do Spojeného kráľovstva, 1979 založil v Londýne spolu s architektom Davidom Nixonom (*1947) architektonické a dizajnérske štúdio Future Systems, ktoré sa vyznačovalo inovatívnym prístupom a netradičnou architektúrou i dizajnom. Po Nixonovom odchode (1989) sa jeho spolupracovníčkou stala Amanda Levetová (Levete, *1955), s ktorou na konci 80. rokov 20. stor. pracoval pre NASA. Počas spolupráce si obidvaja osvojili prácu s novými materiálmi a progresívnymi technológiami, ktoré následne využívali aj v architektonickej tvorbe. Pre Kaplického diela je typická estetika high-tech a výrazne organické (nazývané aj bionické) tvaroslovie. Spolupracoval s viacerými architektmi, napr. s N. R. Fosterom (1979 – 83), R. Rogersom a R. Pianom (1971 – 73), i so sochárom A. Kapoorom. Presadil sa stavbou tlačového centra Lord’s Media Centre (dokončené 1999) pre kriketové ihrisko v Londýne (Lord’s Cricket Ground), za ktoré 1999 získal prestížnu Stirlingovu cenu udeľovanú Kráľovským inštitútom britských architektov (Royal Institute of British Architects, RIBA). Navrhol obytný dom Hauer-King House v Londýne (1994) a obchodný dom Selfridges v Birminghame (2003) považovaný za prvú blobitecture (aj blob architecture, tzv. kvapková architektúra; termín zaviedol architekt Greg Lynn, *1964), ktorá je inšpirovaná prírodnými organickými tvarmi. R. 2007 vyhral architektonickú súťaž na novú budovu Národnej knižnice v Prahe, avantgardný projekt však vzbudil odpor verejnosti a nebol realizovaný. R. 2009 navrhol budovu múzea Museo Casa Enzo Ferrari v Modene (otvorené 2012) v tvare kapoty. Príležitostne sa venoval aj dizajnu (spolupráca s talianskou dizajnérskou firmou Alessi).

kaplnka

kaplnka [lat.] —

1. kresťanská sakrálna stavba alebo kultový priestor obyčajne menších rozmerov určené na vykonávanie modlitieb (modlitebňa) a náboženských obradov. Architektonicky je koncipovaná ako (súkromná alebo verejná) samostatná stavba alebo ako oddelená súčasť sakrálnej či profánnej budovy. Výzdoba a ikonografický program kaplnky sú vzhľadom na jej malé rozmery pomerne jednotné, zvyčajne sa tam nachádza len jeden oltár (vo väčších kaplnkách i viac). Sviatosť oltárna (eucharistia) sa v nej prechováva len krátkodobo alebo so špeciálnym povolením (existujú však aj výnimky).

Architektonické formy a výzdoba kaplniek sa v jednotlivých historických obdobiach menili a boli ovplyvnené architektonickými slohmi daného obdobia, preto nevznikol určitý špecifický architektonický typ kaplniek a ich architektúra sa vyznačuje rozmanitosťou. Kaplnka sa pravdepodobne vyvinula v rámci ranokresťanskej architektúry, jej formovanie súvisí s tradíciou uctievania svätcov a mučeníkov, s výstavbou pamätníkov nad ich hrobmi a s kultom svätých, ktorý sa šíril od 2. stor. (→ cibórium, → martýrium). Ako kaplnka sa pôvodne označovala malá komôrka v kráľovskom paláci v Paríži, v ktorom sa ako relikvia uschovával plášť (latinsky capella, resp. cappa) sv. Martina (prvýkrát doložené 741). Budovanie kaplniek bolo rozšírené najmä v stredoveku, ale aj v období renesancie a baroka. Mali rozličnú funkciu, uchovávali sa v nich relikvie, korunovačné klenoty ap. Samostatne stojace kaplnky dosahovali často značné rozmery a mnohé vynikali prepychovou výzdobou (kráľovské kaplnky). Kaplnky však tvorili aj bežnú (oddelenú) súčasť interiéru kostolov (napr. bočná kaplnka, chórová kaplnka) alebo boli postavené v ich blízkosti (niekedy s kostolom spojené chodbou alebo ambitom). Súčasťou jedného kostola mohlo byť viacero kaplniek.

Osobitné typy predstavujú krstná (→ baptistérium), loretánska (→ loreta), pohrebná (určená na pochovávanie jednotlivcov alebo členov jedného rodu) a pútnická kaplnka (obvykle dookola s ambitmi). Kaplnky sa stavali aj v rámci hradov (hradná kaplnka), palácov (palácová kaplnka), patricijských domov, cintorínov (cintorínska kaplnka; karner), mostov i veží mestských opevnenia.

Z architektonického hľadiska k najvýznamnejším zachovaným kaplnkám patria kaplnky hradu (falce) v Aachene (Oktogon, okolo 800, dnes súčasť gotického dómu), kaplnka Scrovegniovcov (Arena) v Padove (vysvätená 1305), ktorej fresky vytvoril Giotto (1302 – 06), kráľovská kaplnka Sainte-Chapelle v Paríži (1241/43 – 48; → dvojitá kaplnka), pápežská Kaplnka nanebovzatia Panny Márie vo Vatikánskom paláci v Ríme (→ Sixtínska kaplnka; prestavaná 1477 – 80, vyzdobená freskami Michelangela Buonarrotiho, 1508 – 12 a 1536 – 41), Kaplnka sv. kríža na hrade Karlštejn (vysvätená 1365), Kaplnka Panny Márie (Lady Chapel, aj kaplnka Henricha VII.) vo Westminstri v Londýne (1502/03 – 10), kaplnka Mediciovcov (Nová sakristia) pri kostole San Lorenzo vo Florencii (od 1520, Michelangelo Buonarroti) a i.

Na území Slovenska z architektonického hľadiska k najvýznamnejším zachovaným kaplnkám patria: z obdobia gotiky Kaplnka sv. Jána Evanjelistu pri Kostole zvestovania Panny Márie (františkánov) v Bratislave (po 1370 – 80), Kaplnka sv. Michala archanjela pri Dóme sv. Alžbety v Košiciach (2. pol. 14. stor., dnes Kostol sv. Michala), Kaplnka nanebovzatia Panny Márie (aj Kaplnka Zápoľskovcov) pri Kostole sv. Ladislava v Spišskom Štvrtku (po 1450), Kaplnka sv. Barbory (okolo 1500) a Kaplnka sv. Jána Almužníka (okolo 1500) v Kostole nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici, Kaplnka Zápoľskovcov pri Kostole sv. Martina v Spišskej Kapitule (90. roky 15. stor.) a i.; z obdobia renesancie Kaplnka sv. Michala archanjela na Oravskom hrade (1606 – 11); z obdobia baroka Kaplnka Panny Márie Trnavskej pri Kostole sv. Mikuláša v Trnave (1739 – 41), Kaplnka sv. Jána Almužníka pri Dóme sv. Martina v Bratislave (1732 – 34), Kaplnka sv. studne v Marianke (1696), Kaplnka nanebovzatia Panny Márie na hrade Červený Kameň (17. – 18. stor.), Loretánska kaplnka (Loreta) pri Kostole zvestovania Panny Márie (františkánov) v Bratislave (1708), Kaplnka sv. Ladislava v Primaciálnom paláci v Bratislave (1778 – 81) a i. Na Slovensku v sídlach bez vlastnej farskej správy samostatne stojace kaplnky nahrádzali kostol. Stavali sa aj mimo sídel v rôznych častiach chotára, niektoré boli vybudované v čase cholery alebo moru ako ochrana obyvateľov pred epidémiami, prípadne ako pamätníky na miestach hromadných hrobov ich obetí;

2. v architektúre niektorých starovekých kultúr (v mezopotámskej, buddhistickej a hinduistickej architektúre) zaužívané prenesené označenie menšieho sakrálneho priestoru alebo samostatnej stavby menších rozmerov určených na kultové účely.

Kaposvár

Kaposvár [-poš-] — mesto v juhozáp. Maďarsku na rieke Kapos (prítok Dunaja), administratívne stredisko župy Somogy; 66-tis. obyvateľov (2011). Priemysel potravinársky (o. i. cukrovarnícky), textilný, odevný, strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), jemnej mechaniky, elektrotechnický. Obchodné stredisko významnej ovocinárskej oblasti (rozvinuté tradičné ovocinárstvo vých. od mesta v pohorí Mecsek). V okolí ťažba ropy a zemného plynu.

Prvýkrát písomne doložené 1009 ako Kapos. R. 1061 tam bol založený benediktínsky kláštor a v 13. stor. vybudovaná pevnosť, v 15. stor. prebudovaná na kamenný hrad. R. 1555 – 1686 obsadené Turkami. Od 1690 obec v majetku Pavla Esterháziho, ktorý podporoval príchod nového obyvateľstva. Od 1873 mesto. R. 1950 a 1973 bolo k mestu pripojených viacero obcí.

Stavebné pamiatky: v centre mesta sa zachovalo niekoľko pôvodných barokových obytných domov z 18. stor. a viaceré obytné a verejné stavby v štýle historizmu a secesie z konca 19. – zač. 20. stor., najvýznamnejšími secesnými pamiatkami sú Divadlo Gergelya Csikiho (1911) a radnica (1902 – 04). Ruiny benediktínskeho Opátstva sv. Jakuba (založené 1061), ruiny hradu (založený v 13. stor., prebudovaný v 15. stor., deštruovaný zač. 18. stor.), neorománsky farský kostol (1885 – 86), Kostol sv. Imricha (1912), baroková Kaplnka sv. Donáta (18. stor., prestavaná v 20. stor.), eklektická kaplnka kalvárie (1893), baroková lekáreň (1774), klasicistická budova bývalého súdu (1828 – 32, dnes mestské múzeum), klasicistická chlapčenská škola (1832), rokokový mariánsky stĺp (1770), baroková socha sv. Róchusa (1766) a i. Viaceré múzeá (napr. múzeum maliara Józsefa Rippla-Rónaia založené 1978, sídli v pôvodnej barokovej kúrii), skanzen (asi 9 km juhozápadne od Kaposváru) v obci Szenna. Sídlo rímskokatolíckeho biskupstva (od 1993). Univerzita (založená 2000).

kapucíni

kapucíni [lat.], Rád menších bratov kapucínov, lat. Ordo Fratrum Minorum Capuccinorum, OFMCap — rímskokatolícka mužská rehoľa, najmladšia z troch vetiev františkánov. Vznikla po ich rozdelení na observantov (hlásiacich sa k pôvodnému ideálu chudoby) a konventuálov (hlásiacich sa k umiernenému výkladu reguly). Za jej zakladateľa sa považuje príslušník rehole observantov Matteo da Bascio (aj Matúš z Bascia, Matteo z Bassi, *1495, †1552) z kláštora Montefalcone (kraj Marche) v Taliansku, ktorý ako ľudový misionár a kazateľ hlásal (od 1525) návrat k pokániu a k jednoduchosti v duchu pravidiel Františka z Assisi. Keďže Matteo a jeho prívrženci nenašli u observantov pre svoje pôsobenie pochopenie, uchýlili sa pod ochranu konventuálov. Kapucíni boli schválení pápežom Klementom VII. bulou Religionis zelus (3. 7. 1528) ako bratstvo v pôsobnosti rehole menších bratov konventuálov, 1619 boli pápežom Pavlom V. uznaní ako samostatná vetva (rehoľa) františkánskeho rádu.

Pre kapucínov je charakteristické nosenie hrubého hnedého habitu so špicatou kapucňou (tal. cappuccio; odtiaľ názov kapucíni) prepásaného povrazom s troma jednoduchými uzlami, v minulosti aj nosenie končitej brady a chodenie naboso (sandále nosili len tí, ktorí nemohli chodiť bosí). Prvé stanovy rádu kládli dôraz na kontempláciu a pustovnícky život podľa vzoru sv. Františka (mlčanie, samota, modlitba po celý voľný čas, nočné hodinky, tzv. matutinum, dve hodiny rozjímania a okrem sviatkov len jedna omša denne, žiadna účasť na pohreboch, jedno jedlo denne; mäso, syr a vajcia si kapucíni nesmeli pýtať, ale mohli ich prijať), ako aj na kazateľskú činnosť a starostlivosť o chudobných, najmä o chorých v období moru; ako spovedníkom im boli prideľované privilégiá. Mimo obývaných miest si stavali jednoduché domy, v ktorých okolí sa nachádzali pustovne (v každom dome žilo 6 – 7 rehoľníkov, vo významnejších domoch 12, zostávali však majetkom dobrodincov), budovali aj malé jednoduché kostoly.

Po prvotných ťažkostiach v období zápasov o smerovanie rehole v 1. pol. 16. stor. (Matteo zvolený 1529 za prvého generálneho vikára sa zakrátko funkcie vzdal a vrátil sa k observantstvu, druhého generálneho vikára Ľudovíta z Fossombrone, *1490, †1560, kapucíni neprijali pre jeho prísnosť a štvrtý predstavený Bernard Ochino, *1487, †1564, prešiel k protestantom) začali kapucíni v 2. pol. 16. stor. zakladať nové kláštory najmä vo Francúzsku, Švajčiarsku, v Nemecku, Čechách a Rakúsku. Na konci 16. a na začiatku 17. stor. sa významne podieľali na rekatolizácii Európy, ako aj na misiách vo vzdialených krajinách (Kongo, Etiópia, India). Z prostredia rádu vyšli viacerí svätci a významní teológovia, napr. Felix z Cantalice (*1515, †1587), Vavrinec z Brindisi (*1559, †1619), Krišpín z Viterba (*1668, †1750), Leopold Mandić (*1866, †1942), Pio z Pietrelciny (páter Pio; *1887, †1968) a i. V súčasnosti pôsobia kapucíni okrem duchovnej služby (kazatelia, spovedníci) spolu s terciármi aj v pastorácii v nemocniciach, vo väzniciach a v službe ľuďom na okraji spoločnosti. Rád sa delí na provincie, viceprovincie, komisariáty, kustódie a misijné oblasti, najvyšší predstavený, generálny minister (aj generál), sídli v Ríme. Kapucíni majú v starostlivosti aj ženskú rehoľu klarisiek kapucínok (→ klarisky), ktoré boli 1538 pápežom Pavlom III. uznané ako tzv. kláštor najprísnejšej disciplíny sv. Kláry a sú kontemplatívnym rádom žijúcim v pápežskej klauzúre.

Na územie dnešného Slovenska prišli kapucíni na pozvanie ostrihomského arcibiskupa J. Selepčéniho 6. 5. 1674 najmä ako protireformačná misia. Usadili sa v Pezinku, kde 1719 – 20 vybudovali kláštor a kostol. Od 1676 pôsobili aj v Bratislave (v Kaplnke sv. Kataríny na Michalskej ulici), neskôr tam vybudovali kláštor (1712; 1737 pri ňom aj knižnicu) a kostol (1717). V Bratislave vyvíjali pastoračnú, vzdelávaciu, misijnú i charitatívnu činnosť, počas morovej epidémie (1712 – 13) sa starali o chorých. Od 1756 pôsobili aj v Holíči. Na základe dekrétov cisára Jozefa II. bola obmedzená aj činnosť kapucínov a zrušená viac ako polovica pôvodných kláštorov, napr. aj kláštor v Holíči (1786; obnovený 1940 – 45 a 1990 – 96); v Bratislave im však o. i. ostala v starostlivosti vojenská nemocnica. Z organizačného hľadiska patrili kapucíni spočiatku do Rakúskej, neskôr do Rakúsko-uhorskej provincie so sídlom vo Viedni. R. 1921 bol založený Komisariát Bratislava a Pezinok patriaci pod Viedenskú provinciu, od 1923 pod generála rádu. R. 1927 bol zriadený Generálny komisariát Slovenska pod vedením misie holandských kapucínov, ktorí 1928 založili v Bratislave serafínsku školu, 1932 boli kapucíni pričlenení k Česko-moravskej provincii so sídlom v Prahe. Po rozpade Česko-Slovenska 1939 bol 1941 zriadený Slovenský generálny komisariát patriaci opäť priamo pod generála rádu. R. 1950 po násilnej likvidácii mužských kláštorov v Československu (→ akcia K) bola činnosť kapucínov zastavená a väčšina členov rádu násilne internovaná v pracovných táboroch. V období komunizmu zriadil generál rádu 1987 v Ríme samostatnú Slovenskú provinciu v tzv. podzemných podmienkach. Členovia rehole pôsobili tajne v tzv. umlčanej (tajnej alebo skrytej) cirkvi, viacerí boli perzekvovaní, odsúdení a uväznení. Po 1989 pôsobia kapucíni na Slovensku pod názvom Slovenská provincia rádu menších bratov kapucínov (aj Kapucíni na Slovensku). V súčasnosti vlastnia a spravujú kostoly, kláštory i rehoľné domy v Bratislave (Staré Mesto, Rača), Pezinku, Žiline, Kremnických Baniach, Ponikách a Hriňovej, ako aj misijný dom na Islande (Reyðarfjörður). Klarisky kapucínky sídlia v Kopernici. Kapucíni na Slovensku sa okrem pastoračnej činnosti venujú aj vydávaniu kníh a hudobných i filmových nosičov.

kar

kar [zo starohornonem. chara = plač, nárek] — spoločná pohrebná hostina pozostalých a pozvaných hostí konaná na počesť mŕtveho bezprostredne po pohrebe. V náboženskom zmysle sa kar považuje za súčasť pohrebných zvykov, má očisťujúcu psychosociálnu funkciu, pomáha preklenúť bolestné spomienky na koniec života zosnulej osoby. Súčasne je typom tzv. obradov prechodu (fr. rites de passage), ktorým rodina a komunita dávajú pozostalým na vedomie, že v okamihoch po pochovaní príbuzného nie sú so svojím smútkom sami. U vyspelých starovekých národov sa pohrebná hostina konala po pohrebe priamo na hrobe. V tradičnej slovenskej ľudovej kultúre sa kar konal väčšinou v dome zomretého alebo v krčme, zvyčajne naň boli pozvaní všetci účastníci pohrebu. Okrem predkresťanskej tradície (bohatá a veselá hostina) ho ovplyvnilo aj kresťanstvo s úkonmi modlenia, spievania náboženských piesní a so skromným až pôstnym pohostením. V súčasnosti sa však obradový a náboženský charakter karu stráca a je chápaný skôr ako spoločenská udalosť a príležitosť na stretnutie celej rodiny.

Karaosmanoğlu, Yakup Kadri

Karaosmanoğlu [-ólu], Yakup Kadri, 27. 3. 1889 Káhira – 13. 12. 1974 Ankara — turecký spisovateľ, novinár, politik a diplomat. Študoval na francúzskej katolíckej škole v Alexandrii, potom na vojenskej akadémii a právnickej fakulte v Istanbule. Prvé diela začal publikovať v časopisoch asi okolo 1909 a zároveň sa pripojil k literárnej skupine Fecr-i Âtí (Úsvit budúcnosti). Podporoval národnooslobodzovací boj v Anatólii, na pozvanie Mustafu Kemala (Atatürka) prišiel 1921 do Ankary a stal sa jedným z jeho najvernejších stúpencov. Po vzniku Tureckej republiky (1923) pôsobil s prestávkami až do 1965 ako poslanec tureckého parlamentu. R. 1932 – 34 spoluvydavateľ revolučného, socialisticky zameraného časopisu Kadro (Káder), ktorý obhajoval myšlienky kemalistickej revolúce. Pre politické nezhody s niektorými protiľavicovými kemalistami odišiel do diplomatických služieb, 1934 – 54 veľvyslanec v Tirane, Prahe, Haagu, Berne a Teheráne.

Najvýznamnejší turecký prozaik 20. stor., jeho realistické, štylisticky prepracované romány zachytávajú premeny tureckej spoločnosti od čias neskorej Osmanskej ríše do 2. polovice 20. stor. K najvýznamnejším patria Dom na prenájom (Kiralık Konak, 1922), v ktorom zobrazil rozpad Osmanskej ríše, Šejch Nur Baba (Nur Baba, 1922; slov. Derviš a dáma, 1989), v ktorom parodoval pomery v dervišskom kláštore, Sodoma a Gomora (Sodom ve Gomore, 1928), v ktorom ostro kritizoval okupáciu Istanbulu západnými vojskami, Prišelec (Yaban, 1932), v ktorom zachytil dramatický osud istanbulského intelektuála v tureckej dedine, a Panoráma I, II (Panorama I, II, 1953 – 54), v ktorom podal kritický prierez tureckou spoločnosťou od vzniku Tureckej republiky.

Karažáovia

Karažáovia, aj Karajáovia, Karayáovia, Carajáovia, Carayaovia, vlastným menom Inã, Yñâ — juhoamerický indiánsky kmeň z Brazílie (štáty Pará, Goiás, Tocantins, Mato Grosso); 3-tis. príslušníkov (2010). Delí sa na 3 podkmene: vlastní Karažáovia, Xambioáovia a Javahéovia. Karažáovia žijú na záp. okraji Brazílskej vysočiny v povodí rieky Araguaia (na riečnom ostrove Bananal a v jeho okolí) v stálych osadách v domoch pokrytých slamou. Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, manioku), lovom (pekari, tapír) a rybolovom. V tradičných remeslách vynikajú najmä vo výrobe hlinených plastík a výrobkov z peria vzácnych vtákov.

Prvými Európanmi, s ktorými prišli Karažáovia do kontaktu, boli 1658 jezuitský páter Tomé Ribeiro a 1718 – 46 bandeiranti zo São Paula vedení Antôniom Piresom de Campos. Hoci Karažáovia mali časté konflikty so susednými kmeňmi (Kayapóovia, Xavantovia, Xerentovia, Bororovia), bojom s portugalskými kolonistami sa snažili vyhýbať. R. 1811 ich (a ich susedov) však Portugalčania napadli a Karažáovia (spolu so Xavantmi a Xerentmi) 1812 na odvetu zničili portugalskú vojenskú základňu v Santa Maria do Araguaia. V polovici 20. stor. sa kmeň dostal pod ochranu Služby na ochranu Indiánov (Serviço de Proteção ao Índio, SPI), predchodcu súčasného Národného fondu Indiánov (Fundação Nacional do Índio, FUNAI). Karažáovia si čiastočne zachovali tradičnú spoločenskú organizáciu (mužské a ženské spoločenstvo) i niektoré tradičné rituály (iniciačné obrady, kuváda, mužské tance v maskách). Karažásky jazyk (karažáština; inã, yñâ), sa zaraďuje do jazykovej rodiny makro-ge.

Kári

Kári — staroveký národ obývajúci pravdepodobne od pol. 2. tisícročia pred n. l. oblasť na juhozápade Malej Ázie nazvanú podľa neho Kária. Zmienky o Károch boli pravdepodobne už v akkadských, chetitských, elamských a achajmenovských nápisoch, spomína ich Homér v Iliade, ako aj viacerí starogrécki historici (Hérodotos, Thukydidés). Hovorili dnes už zaniknutým kárskym jazykom (kárčina; podľa Homéra boli Kári barbarofónoi, t. j. hovoriaci barbarským jazykom) patriacim do skupiny chetitsko-luvijských (anatólskych) jazykov indoeurópskej jazykovej rodiny, ktorý sa zapisoval osobitou kárskou abecedou. Zachovalo sa okolo stovky krátkych textov (nápisov) zo 7. – 3. stor. pred n. l. vyrytých v skalách, na domoch ap. najmä v Egypte a Núbii, kde Kári slúžili ako žoldnieri vo vojskách faraónov, menej v kárskych centrách, napr. v mestách Kaunos (dnes archeologická lokalita v blízkosti dnešného mesta Dalyan v juhozáp. Turecku) či Mylasa (dnes Milas v juhozáp. Turecku). Kársku abecedu rozlúštil koncom 20. stor. britský egyptológ John David Ray (*1945) na základe bilingválneho grécko-kárskeho nápisu z kárskeho mesta Kaunos.

Osobitnú kársku (negrécku) kultúru dokladajú aj archeologické nálezy, najmä zvyšky architektúry, napr. skalné hrobky zo 4. stor. pred n. l. v meste Kaunos, archeologická lokalita Labraunda (dnes Labranda; asi 15 km od mesta Milas) s ústredným chrámom hlavného kárskeho boha Labraunda (grécky Zeus Labraundos; jeho symbolom bola dvojitá sekera – labrys) z obdobia okolo 600 pred n. l. – 400 n. l. (celý architektonický komplex bol nákladne prestavaný počas vlády Hekatomnovcov, najmä za Mausóla, 377 – 353 pred n. l., ktorý tam dal vybudovať veľkú hodovnú sálu). Napriek tomu, že od príchodu Grékov dochádzalo k miešaniu Károv a Grékov najmä na pobreží Egejského mora, Kári si vo vnútrozemí Kárie uchovali až do 4. stor. pred n. l. etnickú príslušnosť i jazyk.

Kärim, Mostaj

Kärim, Mostaj, aj Mustaj Karim, rus. Mustafa Safič Karimov, 20. 10. 1919 Keläš, Šišmäjský rajón – 21. 9. 2005 Ufa — baškirský spisovateľ a politik. R. 1941 ukončil štúdium jazykov na pedagogickom inštitúte v Ufe. Účastník Veľkej vlasteneckej vojny, po skončení 2. svetovej vojny pôsobil vo Zväze spisovateľov Baškirska (1951 – 62 predseda), 1962 – 84 tajomník Zväzu spisovateľov Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR), od 1955 poslanec Najvyššieho sovietu Baškirskej ASSR a RSFSR.

Je považovaný za baškirského národného básnika, prozaika a dramatika, písal v baškirskom i v ruskom jazyku. Publikovať začal už počas štúdia, jeho prvé básne vyšli v zbierke Oddiel sa pohol (Otriad kuzgaldy; rus. Otriad tronulsia, 1938; spoluautor). V tvorbe zobrazil tematiku vojny, hrdinstva i života ľudí v období kolektivizácie baškirského vidieka. Autor viac ako 100 literárnych diel, napr. básnickej zbierky Jarné hlasy (Jazgy tauyštar; rus. Vesennije golosa, 1941), próz Radosť nášho domu (Bezzen ejzen jeme; rus. Radosť našego doma, 1951), Taganok (Es tagan; rus. T., 1962), Omilostenie (Jarlykau; rus. Pomilovanije, 1986; slov. 1988), Dlhé, predlhé detstvo (Ozon-ozak bala sak; rus. Dolgoje-dolgoje detstvo, 1976; slov. 1981), Vidiecki advokáti (rus. Derevenskije advokaty, 1987) a Večerná hostina (rus. Večerňaja trapeza, 1994), divadelných hier Nedospievaná pieseň (rus. Nespetaja pesňa, 1951), Únos nevesty (Kyz urlau; rus. Pochiščenije devuški, 1958), Pri zatmení mesiaca (Aj totolgan tende; rus. V noč lunnogo zatmenija, 1963), Krajina Ajguľ (Ajgel ile; rus. Strana Ajguľ, 1967), Salavat. Sedem snov cez skutočnosť (Salauat. En aralaš ete teš; rus. Salavat. Sem snovidenij skvoz jav, 1971), Neodhadzuj oheň, Prometeus! (Tašlama utty, Prometej!; rus. Ne brosaj ogoň, Prometej!, 1975), Koňa pre diktátora! Fraška vo dvoch častiach s prológom (Koňa Diktatoru!, 1980; slov. 1982) a Pešiak Mahmut (Jejeule Mechmut; rus. Pešij Machmut, 1981) i knihy spomienok Okamihy života (rus. Mgnovenija žizni, 1991 – 98). Nositeľ viacerých vyznamenaní a ocenení.

Karloff, Boris

Karloff, Boris, vlastným menom William Henry Pratt, 23. 11. 1887 Londýn – 2. 2. 1969 Midhurst, Sussex, Spojené kráľovstvo — americký herec. Pôvodne študoval diplomaciu, štúdium však nedokončil a 1909 emigroval do Kanady, kde pracoval ako robotník a hrával v kočovnom divadle. Počas krátkeho pobytu v Los Angeles debutoval 1916 v nemom filme, do Hollywoodu natrvalo prišiel 1919.

Hral takmer v 150 filmoch (z toho vo viac ako 100 zvukových). Medzinárodný úspech dosiahol v úlohe netvora v horore Frankenstein (1931) a imidž obludy ho sprevádzal počas celej kariéry. Hral v desiatkach hororov, súperil s Belom Lugosim (*1882, †1956) o najúspešnejšieho herca stvárňujúceho zloduchov a monštruózne bytosti. Hral aj náročnejšie, charakterové úlohy, z ktorých vynikla postava náboženského fanatika vo filme J. Forda Stratená patrola (The Lost Patrol, 1934). Jednu z najlepších úloh vytvoril vo filme P. Bogdanovicha Terče (Targets, 1968).

Ďalej účinkoval vo filmoch Jeho Veličenstvo Fairbanks (His Majesty, the American, 1919), Posledný mohykán (The Last of the Mohicans, 1920), Dobyvatelia morí (Old Ironsides, 1926), Strašná noc (The Unholy Night, 1929), Trestný zákonník (The Criminal Code, 1931), Upíri v bielom (Behind the Mask, 1932), Zjazvená tvár (Scarface: Shame of the Nation, 1932), Rothschildovci (The House of Rothschild, 1934), Neviditeľný slnečný lúč (The Invisible Ray, 1936), Frankensteinov syn (Son of Frankenstein, 1939), Kráľovský kat (Tower of London, 1939), Diablov ostrov (Devil’s Island, 1940), Frankensteinov dom (House of Frankenstein, 1944), Vykrádač hrobov (The Body Snatcher, 1945), Čierny hrad (The Black Castle, 1952), Frankenstein 1970 (1958), Havran (The Raven, 1963), Čarodejníci (The Sorcerers, 1967) a i.

Karlova Ves

Karlova Ves — mestská časť Bratislavy (Bratislava IV) rozkladajúca sa na úpätí a svahoch Malých Karpát a na nive Dunaja, 165 m n. m.; 33 056 obyvateľov (2015). Na členitejšom reliéfe Malých Karpát sa zachovali zvyšky teplomilných dubových lesov, na nive Dunaja zvyšky lužných lesov. Súčasťou Karlovej Vsi je ostrov Sihoť nachádzajúci sa medzi hlavným tokom Dunaja a Karloveským ramenom, ktorý bol 2012 vyhlásený za chránený areál predstavujúci súčasť európskej sústavy ochrany prírody Natura 2000. Väčšina zastavanej časti Karlovej Vsi má sídliskový charakter.

Pôvodná obec Karlova Ves písomne doložená 1780 ako Károlyfalva, Karlsdorf, 1786 Carlsdorf, 1787 Carolfalva, Carolowa, 1799 Károlyfalva, 1808 Károlyfalva, Karlsdorf, Karlowa, 1851 Károlyfalva, Karlsdorf, 1863 Károlyfalva, 1920 Karlova Ves, 1938 – 44 Karlova Ves, Vydrica. Založená 1780 na devínskom panstve rodu Pálfiovcov na základe zmluvy grófa Karola Hieronymusa Pálfiho s poddanými, podľa neho aj nazvaná. Až do 1848 patrila Pálfiovcom (do 1932 tam vlastnili pozemky, najmä lesy, a budovu bývalého majera). Pôvodne mala nemecký charakter, postupne sa však poslovenčovala (1851 sa uvádza ako slovenská obec). Až do 1938 osada Devína. R. 1938 – 44 po pričlenení Devína a časti Karlovej Vsi (Dlhých dielov) k Veľkonemeckej ríši samostatná obec. Od 1944 súčasť Bratislavy, 1951 – 55 sa nachádzala v hraničnom pásme so vstupom na povolenie. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, mlynárstvom a prácou v lesoch. Archeologické nálezy: najstaršie stopy osídlenia pochádzajú z polohy Dlhé diely; ojedinelé nálezy pravdepodobne staropaleolitickej okruhliakovej industrie, v intraviláne bývalej obce Karlova Ves boli objavené sídliskové nálezy ludanickej skupiny a skupiny Bajč-Retz, velatickej a kalenderberskej kultúry, sídlisko z neskorej laténskej doby a z 8. stor., v Mlynskej doline ojedinelé nálezy pravdepodobne staropaleolitickej okruhliakovej industrie, ako aj pästný klin mandľovitého tvaru patriaci do strednej a mladšej acheuleénskej kultúry. Objavené boli aj sídliská, ojedinelé nálezy a hroby z obdobia staršej i mladšej lineárnej keramiky a želiezovskej skupiny, sídlisko staršieho stupňa lengyelskej kultúry s nálezmi antropomorfných plastík (venúš), sídlisko stredodunajskej mohylovej kultúry, sídliskové nálezy a pohrebisko z 9. – 10. stor. a osada z 11. – 13. stor. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Michala archanjela (1935 prestavaný z Kaplnky sv. Jána Nepomuckého z 1860) a rímskokatolícky františkánsky Kostol a Kláštor sv. Františka z Assisi (1999 – 2003), na sídlisku Dlhé diely rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (1995). Areály viacerých vysokých škôl a študentských domovov, areál RTVS (1975). Botanická záhrada Prírodovedeckej fakulty UK (založená 1942), Zoologická záhrada (založená 1959 v časti Mlynská dolina, sprístupnená 1960); lodenica (1934 – 35, Karloveská zátoka), Vodárenské múzeum (založené 2007, sídli v historických priestoroch bývalej strojovne čerpacej stanice z 1886) s vysunutou expozíciou technických pamiatok na ostrove Sihoť (historický objekt vodárenskej studne, 1884; prvá elektrická čerpacia stanica, 1910 – 12, s betónovým tunelom na vodovodné potrubia vedúcim popod Karloveské rameno; 1985 vyhlásené za národné kultúrne pamiatky). Cintorín Slávičie údolie (založený 1912) s hrobmi významných osobností, pri vstupnej bráne dom smútku (začiatok 20. stor.).

Karlovo

Karlovo, 1953 – 62 Levskigrad — mesto v str. časti Bulharska v administratívnej oblasti Plovdiv na juž. úpätí Starej planiny na rieke Striama (pravostranný prítok Marice) 145 km vých. od hlavného mesta Sofia a 56 km sev. od Plovdivu; 26-tis. obyvateľov (2012). Priemysel strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), textilný, vinársky, kozmetický (o. i. produkcia éterických olejov, najmä svetoznámeho ružového oleja); v okolí v oblasti Ružovej doliny (územie pozostávajúce z dolín riek Tundža a Striama; dĺžka okolo 120 km) pestovanie špeciálnych druhov ruže, levandule a mäty používaných na získavanie éterických olejov. Dopravná križovatka. Turistické stredisko.

Oblasť dnešného Karlova bola v 6. stor. pred n. l. – 1. stor. n. l. obývaná Trákmi, v 4. – 6. stor. tam vznikli pevnosti na ochranu obchodnej cesty spájajúcej pobrežie Čierneho mora a Sofiu, v 13. stor. si ju podmanili bulharskí bojari, koncom 14. stor. osmanskí Turci. Karlovo sa vyvinulo okolo mešity Kuršum vybudovanej 1485 Turkami. V stredoveku sa stalo známym výrobou ružového oleja, ktorý bol vyvážaný do Konštantínopola (dnes Istanbul), Anglicka a Francúzska, ako aj výrobou medeného a cínového riadu. Vrchol hospodárskeho a kultúrneho rozvoja dosiahlo v 2. pol. 19. stor. R. 1953 – 62 názov Levskigrad podľa revolucionára V. Levského, ktorý sa tam narodil.

Stavebné pamiatky: mešita Kuršum (1485), pravoslávny Chrám sv. Mikuláša (1848) so samostatne stojacou vežou (1890), pravoslávny Chrám sv. Bohorodičky (pol. 19. stor.). Národné múzeum V. Levského (založené 1937; súčasťou je jeho rodný dom), historické múzeum (1987, sídli v budove bývalej školy z 1871).

Karlštejn

Karlštejn — hrad v Česku v Stredočeskom kraji v okrese Beroun nad obcou Karlštejn asi 30 km od Prahy. Postavený 1348 – 65 v štýle vrcholnej gotiky na príkaz rímskeho a českého kráľa a rímskeho cisára Karola IV. (podľa neho nazvaný) ako cisárska rezidencia (okrem Karola IV. a Václava IV. ho však nevyužíval žiadny ďalší panovník) a ako bezpečné úložisko korunovačných klenotov Svätej rímskej ríše (tzv. ríšsky korunovačný poklad obsahujúci aj významné kresťanské relikvie; na hrade uložený asi od zač. 60. rokov 14. stor.). Už 1355 je doložená existencia kastelánstva (purkrabství; 1625 zrušené), 1357 bol vysvätený Kostol nanebovzatia Panny Márie a bola založená kapitula. R. 1419 na začiatku husitskej revolúcie boli na Karlštejn prenesené aj české korunovačné klenoty, ktoré však spolu s ríšskym korunovačným pokladom dal počas husitských vojen (husiti sa neúspešne pokúšali dobyť Karlštejn 1421 a 1422) na jar 1421 odviezť Žigmund Luxemburský do Uhorska; ríšsky korunovačný poklad bol napokon prenesený do Norimbergu, české korunovačné klenoty boli 1436 spolu s významnými zemskými písomnosťami opäť uložené na Karlštejne, čím vzrástol jeho význam. Po 1487 a 1518 – 28 bol Karlštejn upravený a rozšírený v štýle neskorej gotiky, 1579 – 97 na podnet Rudolfa II. renesančne prestavaný pod vedením dvorského architekta Ulrica Aostalliho de Sala (*okolo 1525, †1597). Počas tridsaťročnej vojny prestal byť bezpečný, a preto boli české korunovačné klenoty a cenné písomnosti 1619 odvezené na Pražský hrad. R. 1648 Karlštejn dobyli švédske vojská. V 18. stor. bol chátrajúci hrad viackrát čiastočne rekonštruovaný, pri generálnej rekonštrukcii v duchu purizmu (1886 – 99) aj čiastočne prestavaný, ďalšie rekonštrukcie boli uskutočnené v 2. pol. 20. stor. Karlštejn je od 1910 otvorený pre verejnosť, 1918 zoštátnený, od 1962 NKP.

Architektúra i vnútorná výzdoba hradu sú dielom skupiny dvorských umelcov a vznikli na základe jednotných umeleckých zásad. Jednotlivé stavby vznikali postupne a sú stupňovito usporiadané na troch terasách podľa obsahovej závažnosti a ideovej hierarchie (symbolická púť esovito stúpa od profánnych častí cez Mariánsku (Kostolnú) vežu, kde sídlila kapitula, k svojmu vrcholu, ktorou je cisárska Kaplnka sv. kríža vo Veľkej veži). Takáto koncepcia bola v súdobom hradnom staviteľstve výnimočná. Hlavné stavby boli pôvodne bohato zdobené freskami a obrazmi, v oknách najvýznamnejších priestorov boli vitráže. Na prvej, najnižšej terase sa nachádzajú predhradie, Studničná veža a Kastelánsky dom (Purkrabství). Na druhej terase stojí päťpodlažný Cisársky palác s Mikulášskou vežou priliehajúcou k palácu a samostatne stojaca Mariánska (Kostolná) veža obdĺžnikového pôdorysu, na ktorej 2. podlaží sa nachádza kapitulský Kostol Panny Márie s interiérom zdobeným čiastočne zachovanými pôvodnými figurálnymi freskovými cyklami (napr. scény s relikviami, Apokalypsa, christologický a mariánsky cyklus; namaľované krátko pred 1357). Kostol je úzkou chodbou spojený s cisárskym súkromným oratóriom dnes nazývaným Kaplnka sv. Kataríny (pôvodne Kaplnka Panny Márie), ktorej steny sú obložené leštenými polodrahokamami a doplnené freskami (krátko pred 1357). Na tretej, najvyššej terase sa nachádza donjon, 60 m vysoká Veľká veža, ktorá má obdĺžnikový pôdorys, neobyčajne hrubé múry a opevnená je vlastnou hradbou. Na 2. poschodí Veľkej veže je najposvätnejší priestor hradu – Kaplnka Sv. kríža (pôvodne zasvätená utrpeniu Pána; vysvätená 1365, v nike za oltárom boli uložené korunovačné klenoty) zaklenutá dvoma zlátenými krížovými klenbami. Steny sú obložené inkrustáciami z leštených polodrahokamov, v hornej časti sa nachádzajú tabuľové obrazy s polpostavami svätcov (dielo Majstra Teodorika, okolo 1367), v rámoch obrazov sa pôvodne nachádzali relikvie.

karner

karner [lat. > nem.], aj karnerová kaplnka — stavba menších rozmerov určená na dôstojné uloženie kostrových ostatkov zosnulých. Výstavba karnerov bola rozšírená v 12. – 16. stor. v románskej a gotickej architektúre v strednej Európe (vo Svätej rímskej ríši a v priľahlých oblastiach). Budovanie karnerov si vynútili praktické dôvody, a to najmä priestorové obmedzenia cintorínov a potreba ochrany ostatkov pred zvieratami a zneuctením.

Karner je obvykle dvojpodlažná stavba, v dolnej časti (zvyčajne čiastočne zapustenej v teréne) sa nachádzala kostnica, v hornej časti kaplnka, v ktorej sa konali zádušné omše za zosnulých. Najčastejšie mala centrálny (kruhový, polygonálny alebo štvorcový) pôdorys, v období gotiky mohla mať aj pozdĺžnu dispozíciu. Myšlienka budovania karnerov sa pravdepodobne vyvinula v prostredí nemeckých benediktínskych kláštorov. Prvým známym karnerom je Kaplnka sv. Michala vo Fulde (založená 820, dnes tvorí kryptu Kostola sv. Michala; patrocínium sv. Michala bolo pre karner najtypickejšie). V 10. stor. sa výstavba karnerov rozšírila aj v ďalších benediktínskych a neskôr aj v cisterciánskych kláštoroch, neskôr aj na cintorínoch pri farských kostoloch, v 12. stor. už boli všeobecne rozšírené.

Na území Slovenska sa ich výstavba rozšírila v súvislosti s príchodom nemeckých hostí koncom 12. – zač. 13. stor. K najvýznamnejším zachovaným karnerom na Slovensku patria Kaplnka sv. Ondreja (pôvodne sv. Michala) v Kremnici (okolo pol. 13. stor.; súčasť komplexu Mestského hradu) a Kaplnka sv. Michala v Banskej Štiavnici (1. tretina 13. stor.; súčasť komplexu Starého zámku), z ďalších napr. Karner sv. Anny v Skalici (14./15. stor., barokovo prestavaný) a Karner sv. Michala v Trenčíne (posledná tretina 15. stor.).

Archeologickými vykopávkami sú doložené karnery v Banskej Bystrici (pol. 13. stor., súčasť areálu mestského hradu), vo Štvrtku na Ostrove (pol. 13. stor.), v Dolnom Štále (asi 12. – 13. stor.), Krupine (1. tretina 13. stor.), Bratislave (Kaplnka sv. Jakuba pod úrovňou dnešného námestia SNP, okolo 1200, neskôr prestavaná; karner na Bratislavskom hrade, koniec 12. stor.; karner pod Dómom sv. Martina, 1. štvrtina 13. stor.) a i.

Karo, Josef ben Efraim

Karo, Josef ben Efraim, 1488 pravdepodobne Toledo, Španielsko – 3. 4. 1575 Safed, Galilea — židovský učenec nazývaný aj Ha-mechaber (hebr. = autor) alebo Maran (aramejsky = náš učiteľ, pán). Po vyhnaní Židov zo Španielska (1492) ušiel s rodinou do Portugalska a po vyhnaní odtiaľ (1497) sa usadili v Turecku. Vzdelanie získal u svojho otca, talmudistu Efraima Kara. Do istej miery bol ovplyvnený učencami Josefom Taitacakom (*asi 1487/1488, asi †1545) a Šlomom Alkabecom (*asi 1500, †1580), ktorí viedli skupiny pietistov a kabalistov. R. 1536 odišiel do Safedu a študoval u Jaakova Beraba (aj Berav, Beirav; *1474, †1546), ktorý ho 1538 ordinoval (hebr. smicha) za rabína. Po Berabovej smrti predsedal rabínskemu súdu v Safede (v tom čase ústredný súd celej Palestíny i diaspóry).

Autor významného halachického diela Jozefov dom (Bejt Josef, 1522 – 42, publikovaný 1555), výberu z neho Šulchan aruch (hebr. Prestretý stôl, 4 časti, 1555, publikované 1565), ktorý je dodnes autoritatívnym kódexom židovského náboženského práva určeným ortodoxnému židovstvu na celom svete, a komentára Striebro Mišny (Kesef Mišne, 1574 – 75) k časti Maimonidovho diela Mišne Tora.

karolovské umenie

karolovské umenie, aj karolínske umenie — predrománske výtvarné umenie a architektúra v období vlády Karola Veľkého a jeho nástupcov (približne od poslednej štvrtiny 8. stor. do zač. 10. stor.) na území dnešného Francúzska, Švajčiarska, Nemecka, Rakúska a Talianska. V užšom význame len výtvarné umenie a architektúra v období vlády Karola Veľkého (768 – 814), v širšom význame sa však označenie používa aj na označenie výtvarného umenia a architektúry v období vlády jeho nástupcov až do zač. 10. stor.

Karolovské umenie je charakteristické syntézou viacerých súdobých západoeurópskych umeleckých trendov a tendencií, predovšetkým neskoroantického a inzulárneho umenia (→ anglo-írske výtvarné umenie). Náboženské a kultúrne reformy, ktoré inicioval Karol Veľký a jeho radcovia, boli založené na ideách obnovy Rímskej ríše (renovatio imperii Romanorum; konkrétne kresťanského impéria cisára Konštantína I. Veľkého; → karolovská renesancia). Tieto idey zásadným spôsobom ovplyvnili aj výtvarné umenie a architektúru. Architektúra, sochárstvo, nástenné maliarstvo, tvorba rukopisov i výroba liturgických predmetov boli vyjadrením politických koncepcií Karola Veľkého a významnou formou reprezentácie cisárskeho majestátu. Z hľadiska vývinu výtvarného umenia a architektúry bolo kľúčovým obsadenie talianských teritórií, kde sa zachovalo množstvo príkladov antického umenia slúžiacich ako vzor súdobým umelcom. Hlavným centrom, z ktorého sa šírili nové idey, bol Aachen, kde od 794 sídlil dvor Karola Veľkého. K významným umeleckým centrám patrili aj Metz, Remeš (Reims) a Reichenau.

Maliarstvo sa rozvíjalo v súvislosti s architektúrou a s tvorbou iluminovaných rukopisných diel. Monumentálne maliarstvo reprezentujú veľmi zriedkavo zachované fragmenty fresiek a mozaikovej výzdoby. Podľa súdobých literárnych prameňov sa maliarska výzdoba pôvodne uplatňovala v sakrálnych stavbách i v reprezentačných priestoroch profánnych stavieb (kráľovských falcí). Maliari vytvárali dekoratívne ornamentálne maľby s iluzionistickými prvkami i monumentálne figurálne kompozície s výjavmi zo Starého i z Nového zákona (fresky v kostole San Salvatore, nazývaný aj Santa Giulia, v Brescii, pravdepodobne 2. štvrtina 9. stor.; 2011 spolu s ďalšími 6 lokalitami v oblasti zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Mocenské strediská Longobardov v Taliansku). Fresky boli často dopĺňané ornamentálnymi štukami. Súdobí učenci sa podieľali na tvorbe ikonografických programov malieb. Najvýznamnejším zachovaným karolovským freskovým cyklom sú maľby v bývalom kláštornom kostole Sankt Johann v Müstairi vo Švajčiarsku (kostol postavený okolo 800, prestavaný v 15. stor.; kláštor zapísaný 1983 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) vytvorené v 2. štvrtine 9. stor. Zachovalo sa tam okolo 100 náboženských výjavov oddelených ornamentálnymi pásmi. Fresky sa vyznačujú bohatstvom dekoratívnych foriem, ktoré čerpajú zo súdobej knižnej maľby. Vysokou úrovňou maliarskeho stvárnenia sa vyznačuje aj fragmentárne zachovaná maliarska výzdoba tzv. Torhalle (pravdepodobne 2. pol. 9. stor.) v opátstve v Lorschi v Nemecku (kláštor zapísaný 1991 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). K významným príkladom patria aj čiastočne zachovaná fresková výzdoba westwerku (873 – 885) v Corvey v Nemecku (kláštor zapísaný 2014 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), ktorá má klasicizujúci charakter, a fresky v krypte bývalého kláštorného kostola Sankt Maximin v Trieri (882) v Nemecku.

Vo výzdobe architektúry sa uplatnila aj mozaika (mozaiky pravdepodobne vytvárali byzantskí umelci). Jedinečným príkladom je mozaika v apside Oratória Sv. Trojice (806) v Germigny-des-Prés (neďaleko Orléansu) vo Francúzsku. Čiastočne sa zachovala aj mozaiková výzdoba v Bazilike Santa Prassede v Ríme z 1. tretiny 9. stor. (Kaplnka sv. Zénóna, triumfálny oblúk). Z literárnych prameňov a skíc zo 17. stor. sú čiastočne známe aj nezachované mozaiky interiéru kupoly v kaplnke falce (Pfalzkapelle, dnes súčasť dómu) v Aachene (okolo 800).

V období vlády Karola Veľkého nastalo znovuoživenie knižnej tvorby. Panovníkovým zámerom bolo obnoviť tvorbu antických iluminovaných rukopisov. Prejavilo sa to v novom poňatí liturgických kníh, kde písmo (dôraz bol kladený na jeho čitateľnosť; → karolovská minuskula), knižná výzdoba, iluminácia (často celostranové iluminácie) i väzba (napr. náročne vyhotovené knižné dosky zo vzácnych kovov vykladané drahokamami) tvorili jednotu vysokej umeleckej úrovne. Skriptóriá a iluminátorské dielne produkovali prepychové rukopisy určené pre cisársky dvor a významné kláštory, najmä bohato maliarsky zdobené evanjeliáre, žaltáre a sakramentáre, výnimočnejšie aj biblie a dokonca aj iluminované rukopisy profánnych textov. Existovalo viacero centier tvorby rukopisov, pričom v každom z nich vznikol osobitný maliarsky štýl. Počas celého 9. stor. sa prejavovali 2 najvýznamnejšie, značne odlišné štýlové tendencie: realistické zobrazovanie postáv v priestore (iluzionistické chápanie) alebo realistické zobrazovanie trojrozmerných postáv, ktoré nadväzovali na antické dedičstvo, a abstraktné, ornamentalizujúce zobrazovanie inzulárneho umenia (geometrický abstraktný ornament, najmä na zač. vlády Karola Veľkého). Maliari mali pravdepodobne k dispozícii v súčasnosti nezachované neskoroantické kódexy, ktorých maliarsky štýl kopírovali. Vznikol tak originálny maliarsky štýl, ktorý je charakteristický predovšetkým obnovou klasického antického maliarstva i asimiláciou neskoroantického dedičstva.

Najvýznamnejším a hlavným centrom tvorby rukopisov bol Aachen, kde boli maliari iluminácií ovplyvnení učencami a teológmi cisárskeho dvora (v tejto súvislosti historici výtvarného umenia nazývajú cisárske iluminátorské dielne v Aachene dvorská škola). Odtiaľ sa prostredníctvom iluminovaných kníh a ich kópií šírili nové myšlienky a umelecké tendencie do celej ríše. K najvýznamnejším dielam patria Godescalcov evanjeliár (aj Gottschalkov evanjeliár, 781 – 783; dnes v Národnej knižnici v Paríži) vytvorený pre Karola Veľkého a jeho manželku, Evanjeliár zo Soisson (nazývaný aj Evanjeliár zo sv. Medarda, 1. štvrtina 9. stor.; dnes v Národnej knižnici v Paríži), Korunovačný evanjeliár (nazývaný aj Viedenský korunovačný žaltár, koniec 8. stor.; dnes v Kunsthistorisches Museum vo Viedni), ktorého iluminácie sa vyznačujú klasickým štýlom vysokej úrovne, Zlatý kódex (Codex Aureus, koniec 8. – zač. 9. stor.; dnes vo Vatikánskej apoštolskej knižnici a na ďalších miestach) z kláštora v Lorschi a Evanjeliár abatiše Ady (okolo 800; dnes v Mestskej knižnici v Triere). Po smrti Karola Veľkého dvorské iluminátorské dielne postupne upadali a strácali vedúce postavenie.

V období vlády Ľudovíta I. Pobožného vzniklo vo dvorských dielňach viacero kópií antických rukopisov, najmä klasických literárnych i vedeckých diel. Štýl dvorskej školy rozvíjala dielňa opátstva Hautvillers ležiaceho medzi Remešom (Reimsom) a Épernay (nazýva sa preto aj remešská škola). Na jej založení a tvorbe mal významný podiel arcibiskup Ebo (aj Ebbo, *pravdepodobne okolo 775, †851; 816 – 835 a 840 – 841 arcibiskup v Remeši), ktorý bol dôverníkom Ľudovíta I. Pobožného. K najvýznamnejším dielam, ktoré tam vznikli, patria Evanjeliár arcibiskupa Eba (816 – 835; dnes v Bibliothèque municipale v Épernay) a Utrechtský žaltár (okolo 825; dnes v Univerzitnej knižnici v Utrechte) s majstrovskými kresbami.

Od 2. štvrtiny 9. stor. bola významná aj iluminátorská dielňa a skriptórium pri bazilike Saint-Martin v Tours (tzv. tourska škola). K najvýznamnejším rukopisom, ktoré tam vznikli, patria tzv. Stuttgartský evanjeliár (okolo 830; dnes vo Württembergische Landesbibliothek v Stuttgarte), Biblia z Moutieru-Grandvalu (2. štvrtina 9. stor.; dnes v Britskej knižnici v Londýne) a Vivianova Biblia (pred 846, nazývaná aj Biblia Karola II. Holého; dnes v Národnej knižnici v Paríži). K významným centrám patrili aj Metz, kde vznikol Drogov sakramentár (okolo 850; dnes v Národnej knižnici v Paríži), Orléans a Fulda.

Okolo pol. 9. stor. produkcia rukopisov upadla, významné postavenie si zachovali len skriptóriá v Remeši, odkiaľ pochádza napr. Biblia z Opátstva sv. Pavla za hradbami (okolo 870; dnes v Opátstve sv. Pavla za hradbami v Ríme) nazývaná aj Biblia Karola II. Holého (do Ríma sa dostala 875 ako Karolov dar pápežovi Jánovi VIII.). Vysoká úroveň knižnej maľby sa uchovala aj v dvorských skriptóriách Karola II. Holého (tzv. dvorská škola Karola II. Holého; lokalizáciu skriptórií sa zatiaľ nepodarilo určiť). K najvýznamnejším dielam vytvoreným v týchto dielňach patrí Zlatý kódex zo sv. Emeráma (Codex Aureus, okolo 870; dnes v Štátnej bavorskej knižnici v Mníchove). V 2. pol. 9. stor. pôsobili aj viaceré skriptóriá v kláštoroch, kde vznikali aj iluminované rukopisy (napr. Corvey, Echternach, Freising, Reichenau).

Sochárstvo sa rozvíjalo najmä v súvislosti s architektúrou. Figurálne diela z kameňa, prípadne z iných materiálov sa nezachovali, archeologické nálezy ich fragmentov však nasvedčujú, že sochárstvo zohrávalo významnú úlohu v rámci myšlienok obnovy impéria. Zachovali sa najmä príklady dekoratívneho sochárstva (reliéfne panely s ornamentálnou geometrickou i rastlinnou ornamentikou vychádzajúcou z antických vzorov, ktoré slúžili ako prvky oddeľujúce oltár od lode kostola) a sochársky stvárnenej stavebnej plastiky (napr. hlavice stĺpov a pilastrov). Výnimočným zachovaným príkladom je cibórium v bazilike Sant’ Apollinare in Classe v Ravenne v Taliansku (806 – 816), ktoré pôvodne stálo nad hlavným oltárom.

S obnovou liturgie iniciovanou Karolom Veľkým i s rozvojom kultu relikvií úzko súvisela aj obnova umeleckých remesiel (napr. výroba nových druhov liturgických predmetov a relikviárov). V Aachene vznikla dielňa, kde sa odlievali monumentálne diela z bronzu (v Európe po prvýkrát od obdobia neskorej antiky). Práce dielne poukazujú na priamu inšpiráciu antikou a kopírovanie antických diel. Z jej produkcie sa zachovali monumentálne bronzové dvere zdobené klasickým ornamentom i ozdobné mreže empor (obidve okolo 800) v kaplnke falce (Pfalzkapelle, dnes súčasť dómu) v Aachene. K výnimočným dielam, ktoré vznikli vo dvorskej dielni, patrí aj jazdecká soška, ktorá pravdepodobne zobrazuje Karola Veľkého (9. stor., dnes v Louvri v Paríži). K najvýznamnejším zlatníckym umeleckým dielam patria Zlatý Vuolvinov oltár (aj Volviniov oltár, okolo 835, bazilika Sant’ Ambrogio v Miláne) s tepanými figurálnymi reliéfmi s náboženskými výjavmi, ako aj kovové dosky rukopisov zdobené tepaním, drahokamami a antickými i súdobými glyptickými prácami (knižné dosky Zlatého kódexu zo sv. Emeráma, okolo 870; dnes v Štátnej bavorskej knižnici v Mníchove). Rozvíjala sa aj rezba do slonoviny, pričom umelci vytvárali najmä slonovinové platničky zdobené nízkym a približne od pol. 9. stor. aj vysokým reliéfom s miniatúrnymi figurálnymi i ornamentálnymi námetmi. Štýl slonovinových rezieb je úzko spätý so štýlom súdobých iluminácií. Tieto reliéfne doštičky boli určené predovšetkým na výzdobu dosiek rukopisov (knižné dosky Dagulfovho žaltára, 783 – 795; dnes v Louvri v Paríži; knižné dosky Zlatého kódexu z kláštora v Lorschi, koniec 8. – zač. 9. stor.; dnes vo Viktóriinom a Albertovom múzeu v Londýne a vo Vatikánskej apoštolskej knižnici). V 9. stor. nastala aj obnova glyptiky, predovšetkým rezba do horského krištáľu. Rezačské dielne sídlili v Aachene, Metzi a Triere. Gemy slúžili ako pečate a na výzdobu liturgických predmetov, k najslávnejším patrí Lotarov krištáľ s rezbou apokryfického biblického príbehu Zuzana a starci (po pol. 9. stor., dnes v Britskom múzeu v Londýne).

Karolovskú architektúru možno rozdeliť približne na tri obdobia – od 2. pol. 8. stor. do 814, od 814 do 840 a od 840 do zač. 10. stor., zachovalo sa však len veľmi málo pôvodných stavieb. Väčšina stavieb bola neskôr viackrát prestavaná, mnohé sú známe len z archeologických vykopávok. V tomto období sa v architektúre objavili niektoré formy a riešenia, ktoré významným spôsobom ovplyvnili vývin ranorománskej a románskej architektúry v Európe. Vrcholným obdobím bolo 1. desaťročie 9. stor., keď vzniklo nebývalé množstvo monumentálnych reprezentačných budov (architektúra bola programovo vnímaná ako prostriedok cisárskej reprezentácie). Karol Veľký a jeho dvor podporovali asimiláciu prvkov ranokresťanskej monumentálnej architektúry v zaalpskej Európe. V sakrálnej architektúre sa objavili viaceré inovácie. Najrozšírenejším typom kresťanských kostolov bola bazilika, ktorá prešla postupnou transformáciou (od jednoduchej k pomerne zložitej stavbe s novým delením priestoru podľa funkcie). Uplatnili sa v nej vežové fasády (→ westwerk), rozdelenie priestoru, krypty a zaklenuté ambity, znásobil sa počet oltárov a apsíd. Často napodobňovaným vzorom pri výstavbe mnohých kostolov bol vtedajší Chrám sv. Petra v Ríme. Populárna bola bazilika s transeptom v závere (na vých. strane) a s pôdorysnou schémou v tvare písmena T (vychádzala z pôdorysu vtedajšieho Chrámu sv. Petra v Ríme), stavali sa aj baziliky s podorysom v tvare kríža. V interiéroch sa uplatnili piliere s krížovým profilom, na významných stavbách sa využívali antické spoliá dovezené najmä z Talianska. Niektoré baziliky mali apsidy na vých. aj na záp. strane, čím vznikla dvojchórová bazilika zasvätená dvom svätým. Po 840 sa objavili rozsiahle niekoľkoloďové krypty, ktorých strop bol kvôli osvetleniu umiestnený nad úrovňou terénu, čím sa zvýšila podlaha chóru (prístupný schodmi). Výnimočnejšie sa stavali aj centrálne kostoly a malé kostoly s pravouhlým presbytériom. Inovácie sa presadili aj v architektúre kláštorných komplexov (súviselo to s reformami mníšstva, ktoré inicioval 816 – 817 Ľudovít I. Pobožný), ktoré mali mimoriadny význam ako strediská vzdelanosti a hospodárstva. Zachoval sa ideálny plán benediktínskeho opátstva Sankt Gallen (dnes vo Švajčiarsku), ktorý detailne zobrazuje kláštorný komplex s pravidelne usporiadanými budovami, v čom pravdepodobne nadväzuje na koncepciu rímskeho vojenského tábora podľa opisu Vitruvia.

Prvou významnou stavbou, ktorú inicioval Karol Veľký, bola prestavba kláštorného kostola Saint-Denis pri Paríži (754 – 775, úplne prestavaný v 12. stor.). K najvýznamnejším stavbám patril komplex cisárskej falce v Aachene (čiastočne zachovaný, od 794 sídlo kráľovského dvora), ktorého najdôležitejšou časťou bola centrálna kaplnka (kaplnka falce alebo tzv. hradná kaplnka, okolo 800, dnes centrálna časť aachenského dómu, ktorý bol 1978 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) polygonálneho pôdorysu zaklenutá nízkou kupolou a s westwerkom, kde bol umiestnený trón Karola Veľkého. Vzorom pri jej výstavbe boli antické rímske kresťanské centrály v Ríme, Konštantínopole, Ravenne a Jeruzaleme. Komplex cisárskej falce v Aachene tvorilo viacero stavieb (spojených krytými chodbami), k najvýznamnejším patrili audienčná hala (Aula Regia), ktorá mala formu baziliky, a monumentálna brána. Stavebné formy vychádzali z neskoroantickej architektúry. Kaplnka kráľovskej falce v Aachene sa stala vzorom, podľa ktorej sa stavali iné sakrálne stavby (napr. Oratórium Sv. Trojice v Germigny-des-Prés, dnes vo Francúzsku, vysvätené 806). K najvýznamnejším zachovaným pamiatkam patria tzv. Torhalle opátstva v Lorschi (pravdepodobne okolo 774; kláštorný kostol postavený 767 – 774 sa nezachoval), kostol bývalého benediktínskeho kláštora v Corvey (873 – 885) a kláštorný kostol vo Fulde (od okolo 790). K najvýznamnejším nezachovaným stavbám patrili falc Karola Veľkého v Ingelheime (pravdepodobne koniec 8. stor., deštruovaná 1689), ktorá mala formu neskoroantickej vidieckej vily, a benediktínsky kláštor Centula (aj Centulum, dnes Saint-Riquier v Pikardii vo Francúzsku, 790 – 799, pôvodne sa tam nachádzali tri kostoly spojené monumentálnym portikom; známy z rytiny zo zač. 17. stor.).

Karol Veľký

Karol Veľký, lat. Carolus Magnus, fr. Charlemagne, pravdepodobne 2. 4. 747 alebo 748 – 28. 1. 814 Aachen, pochovaný v Aachenskom dóme — franský kráľ (od 768), kráľ Longobardov (od 774) a rímsky cisár (od 800) z dynastie Karolovcov, syn Pipina III. Krátkeho. Mimoriadna osobnosť svojej doby, jeho hlavným cieľom bolo územné rozšírenie Franskej ríše a obnova Rímskej ríše, presnejšie kresťanského impéria Konštantína I. Veľkého (renovatio imperii Romanorum), ktoré malo byť na západe protiváhou Byzantskej ríše na východe. Svojou výbojnou politikou spojil do jedného štátneho celku európske územia obývané rôznymi národmi a etnikami, v období najväčšieho územného rozmachu jeho ríša siahala od Labe a stredného toku Dunaja k Apeninám a za Pyreneje k rieke Ebro, na západe a severe boli prirodzenými hranicami Atlantický oceán a Severné more. Svoje dobyvateľské výpravy spájal s diplomaciou, kresťanskú zbožnosť a vernosť cirkvi prejavoval ochranou pápeža a christianizáciou dobytých území.

R. 768 sa spolu s bratom Karolmanom ujal vlády vo Franskej ríši a po jeho smrti panoval ako samovládca. Už 769 potlačil pokus Akvitánie o osamostatnenie sa. Vo vzťahu k cirkvi nadviazal na politiku svojho otca a podporil pápeža Hadriána I. v jeho boji s Longobardmi (usilovali sa ovládnuť územia, na ktoré si nárokoval Cirkevný štát). Počas vojenského ťaženia (773 – 774) úplne zničil ich ríšu, 774 zosadil posledného longobardského panovníka Desideria (†786; vládol 757 – 774) a vyhlásil sa za longobardského kráľa (rex Langobardorum). Následne potvrdil v Ríme záväzok svojho otca Pipina III. Krátkeho voči pápežom (→ Pipinova donácia, 754) a ako rímsky občan (patricius Romanorum) prevzal ochranu (t. j. kontrolu) nad územím Cirkevného štátu. R. 781 počas druhej vojenskej výpravy do Itálie uzavrel s pápežom novú dohodu (tzv. Karolova donácia) potvrdzujúcu začlenenie ďalších území do Cirkevného štátu, začo pápež pomazal jeho syna Pipina za kráľa Itálie (Regnum Italicum) a ďalšieho syna Ľudovíta (neskorší Ľudovít I. Pobožný) za kráľa Akvitánie, pričom obidve kráľovstvá boli autonómnou súčasťou Franskej ríše. Ešte počas svojho úsilia o ovládnutie Itálie podnikol 778 na Pyrenejskom polostrove neúspešnú výpravu proti Arabom (Maurom; pri návrate jeho vojsko zdecimovali Baskovia a v Roncesvallskom priesmyku zahynul bretónsky markgróf Roland; → Pieseň o Rolandovi). Ďalšie boje v oblasti pokračovali s prestávkami až do 795, keď Frankovia dobyli časť územia za Pyrenejami a na severe polostrova vznikla Španielska marka so sídlom v Barcelone. Podľa niektorých prameňov nadviazal Karol v tom období kontakt s abbásovským kalifom Hárúnom ar-Rašídom v Bagdade, ktorý mu prisľúbil ochranu kresťanských pútnikov do Svätej zeme. Karolove najväčšie výpravy však boli namierené proti zarýnskym germánskym kmeňom, ich cieľom bolo ovládnutie Sasov a ich christianizácia (spojená s krvavými represáliami a s presídľovaním do iných oblastí). Dlhoročné boje so Sasmi (772 – 804) sa skončili pokrstením saského vojvodcu Widukinda a následným začlenením Saska do Franskej ríše. Napriek brutálnemu postupu sa Karol snažil o uzmierenie Frankov a Sasov, ktorí postupne získali rovnaké práva ako ostatní obyvatelia ríše (→ Sasi). R. 788 zvrhol vládu bavorského vojvodu Tassila III. a obsadil Bavorsko.

Východnú hranicu Franskej ríše však ohrozoval aj ďalší nepriateľ – Avari. Franské vojská si ich podmanili počas viacerých výprav (791, 796) a pričlenením podrobeného územia Avarského kaganátu k Franskej ríši (811) zanikla ríša Avarov v Panónii. Karolov vzťah k polabským Slovanom nebol jednoznačný, Obodriti, ktorí mu pomáhali v bojoch proti Sasom, sa stali jeho spojencami, proti Veletom však viedol vojenské výpravy. R. 805 – 806 franské vojská vyplienili Čechy a Slovanov na ich území prinútili platiť tribút.

Moc Franskej ríše ešte viac vzrástla po Karolovej korunovácii za cisára (25. 12. 800) pápežom Levom III. v Ríme. Karol tak svojou korunováciou nadviazal na dedičstvo zaniknutého rímskeho impéria (476), ktoré na západe reprezentovali pápežstvo a cisárstvo. Vyvolalo to však napäté vzťahy s byzantskými cisármi (pokladali sa za jediných právoplatných dedičov Rímskej ríše) a napokon viedlo k vypuknutiu vojny, ktorej zámienkou sa stal boj o Benátky. Vojna sa skončila uzatvorením mieru v Aachene (812), podľa ktorého Karol Veľký uznal nárok Byzantskej ríše na Benátky (formálne patrili Byzantskej ríši, v skutočnosti sa stali samostatnými) a tá uznala Karolov cisársky titul a západné cisárstvo za rovnocenné s východným. R. 806 vydal dekrét Divisio Regnorum, v ktorom upravil nástupníctvo vo Franskej ríši po svojej smrti a rozdelil kráľovstvo medzi svojich troch synov: Pipin dostal Itáliu, Karol (*772/773, †811) Neustriu a Ľudovít (neskorší Ľudovít I. Pobožný) Akvitániu. Pipin a Karol však zomreli skôr ako ich otec, a tak sa jediným dedičom ríše stal Ľudovít, čo na krátky čas zachovalo jej jednotu (→ Franská ríša).

Karol Veľký sa svojou zahraničnou i vnútornou politikou zaslúžil o náboženskú, morálnu a kultúrnu obrodu, ako aj o obnovenie vzdelanosti v západnej Európe (→ karolovská renesancia, → karolovská minuskula, → karolovské umenie), systém jeho vlády sa stal vzorom pre viacerých európskych panovníkov (v nastolení poriadku, spravodlivosti a mieru). Skonsolidoval vnútorné pomery v ríši a uskutočnil reformu štátnej správy (793). Na upevnenie vnútornej jednoty ríše a jej hraníc zriadil na okrajových územiach ozbrojené pohraničné marky (Španielska, Bretónska, Dánska a Východná marka), ktoré spravovali markgrófi. Základnou správnou jednotkou ríše boli grófstva na čele s grófmi, ktorí boli podriadení vládcovi; začal sa uplatňovať lénny systém. Ríša bola rozdelená aj na cirkevné správne celky (arcibiskupstvá, biskupstvá, opátstva). Správu ríše, kráľovských majetkov, financií, postavenie kráľovských úradníkov, cirkevné pomery, súdnictvo ap. upravovali kráľovské nariadenia kapituláre. Oznamovali ich kráľovskí poslovia so širokými právomocami (missi dominici), ktorí cestovali po celej krajine a súčasne aj kontrolovali ich plnenie. Karol so svojím dvorom neputoval po krajine ako jeho predchodcovia (po celej ríši mali zriadené kráľovské dvorce; → falc), dal si vybudovať stále sídlo (falc) v Aachene, ktorý sa stal centrom ríše a až do 16. stor. bol korunovačným miestom rímsko-nemeckých cisárov.

V stredoveku bol považovaný za najvýznamnejšieho panovníka a aj v súčasnosti za jednu z najvýznamnejších európskych osobností (už počas života označovaný ako otec Európy, Pater Europae). R. 1165 ho na podnet Fridricha I. Barbarossu protipápež Paschal III. vyhlásil za sv., rímskokatolícka cirkev však túto kanonizáciu nikdy oficiálne neuznala (všetky Paschalove vyhlásenia boli 1179 oficiálne zrušené 3. lateránskym koncilom). Osobnosť Karola Veľkého sa stala častou témou literárnych i výtvarných diel. K najvýznamnejším literárnym pamiatkam zachytávajúcim jeho život patrí Život Karola Veľkého (Vita Karoli Magni, okolo 835) od franského učenca Eginharda (aj Einhard, Eginhardus). Po smrti sa postava Karla Veľkého stala námetom básnickej tvorby v celej Európe, napr. vo Francúzsku sa ako ideál múdreho vladára stal jednou z ústredných postáv anonymných hrdinských eposov chanson de geste (→ starofrancúzska hrdinská epika), z ktorých najstaršia je Pieseň o Rolandovi (Chanson de Roland) zo zač. 12. stor. o porážke Karolových vojsk v Roncesvallskom priesmyku (778).

Neskôr (až do súčasnosti) bolo o jeho živote a pôsobení vydaných množstvo vedeckých, ale aj populárnych diel. Jeho fiktívne (maliarske alebo sochárske) portréty boli obľúbené v období stredoveku a renesancie najmä v prostredí dvorského umenia. Vychádzali zo živého opisu panovníka, ktorý zanechal jeho súčasník Eginhard (aj Einhard, Eginhardus). K najstarším zobrazeniam patrí drobná jazdecká socha zhotovená v 9. stor., tradične identifikovaná ako portrét Karola Veľkého (dnes v Louvri). Z umeleckého hľadiska patrí k najvýznamnejším zobrazeniam portrét Karola Veľkéno od Majstra Teodorika v Kaplnke Sv. kríža na hrade Karlštejn (okolo 1367) a portrét Karola Veľkého od A. Dürera (okolo 1510 – 12). K námetom výtvarného umenia v stredoveku aj v novoveku patrila i korunovácia Karola Veľkého za cisára. K jej najvýznamnejším zobrazeniam patria iluminácia J. Fouqueta z 1455 – 60 vo Veľkých kronikách Francúzska (Grandes chroniques de France; dnes v Národnej knižnici v Paríži) a freska vo Vatikánskych palácoch v tzv. Raffaelových stanzách v Sále Požiaru v Borgu, ktorú pravdepodobne na základe Raffaelovho návrhu vytvorila jeho dielňa (1516 – 17; hlavný podiel na jej realizácii mal Giovan Francesco Penni, *okolo 1496, †po 1528). K najvýznamnejším umeleckým dielam spájajúcim sa s Karolom Veľkým patrí aj zlatý Relikviár Karola Veľkého (1215) nachádzajúci sa v katedrále v Aachene, ktorý obsahuje jeho telesné pozostatky.

Od 1950 udeľuje mesto Aachen za prínos k zjednoteniu Európy jedno z najprestížnejších európskych ocenení, Cenu Karola Veľkého mesta Aachen (Internationaler Karlspreis der Stadt Aachen, od 1988 Internationaler Karlspreis zu Aachen), jej nositeľom sa o. i. stal aj V. Havel (1991). Nadácia medzinárodnej Ceny Karola Veľkého mesta Aachen spolu s Európskym parlamentom udeľuje od 2008 Cenu Karola Veľkého pre mládež s cieľom podporovať rozvoj európskeho povedomia medzi mladými ľuďmi a ich účasť na projektoch európskej integrácie.

Kartágo

Kartágo, fenicky Kart Hadašt (Nové Mesto), gr. Karchédón, lat. Carthago — staroveké prístavné mesto na pobreží severnej Afriky v dnešnom Tunisku, dnes archeologická lokalita v severnej časti mesta Tunis. Osídlenie a rozvoj Kartága prebiehali vo viacerých obdobiach.

Púnske obdobie – podľa antických prameňov založili Kartágo 814/813 pred n. l. ako obchodnú kolóniu Feničania z Týru (dnešný Súr v Libanone), archeologické nálezy ho však dokladajú až od polovice 8. stor. pred n. l. Jeho obyvateľov, Kartágincov, Rimania nazývali Púni (lat. Poeni, → Feničania). Podľa legendy založila Kartágo týrska princezná Dido (aj Elissa, Elyssa, Alissar), ktorá ušla pred svojím bratom Pygmalionom (dal zavraždiť jej manžela, aby sa zmocnil jeho bohatstva) do Numídie. Miestny kráľ jej sľúbil predať toľko územia, koľko možno ohradiť býčou kožou. Dido kožu rozrezala na tenké prúžky a vytýčila nimi oblasť okolo jadra budúceho Kartága, pahorku Byrsa (gr. byrsa = koža). Podľa Vergíliovho eposu Aeneis existovalo Kartágo už v období trójskej vojny. Dido poskytla v Kartágu útočisko obrancovi Tróje Aeneovi, ktorý ju však opustil, a preto spáchala samovraždu. To sa malo stať základom neskorších konfliktov medzi Rímom a Kartágom (Aeneas je považovaný za praotca rímskeho národa).

Pravdepodobne v 7. stor. pred n. l. sa Kartágo vymanilo spod kontroly svojho materského mesta Týru, postupne rozširovalo svoje územie a v 5. stor. pred n. l. sa stalo mestským štátom (termín Kartágo potom označuje nielen mesto Kartágo, ale aj štátny útvar, ktorého bolo hlavným centrom, t. j. Púnsku ríšu), najvýznamnejšou obchodnou a vojenskou mocnosťou západného Stredomoria, ktorej záujmová oblasť siahala od Egypta po Pyrenejský polostrov. Kartáginci si v severnej Afrike podriadili osady, ktoré boli už predtým kolonizované Feničanmi, napr. v dnešnom severovýchodnom Alžírsku kolónie Hippo Regius (dnes Annaba) a Cirta (dnes Constantine) a v severozápadnej Líbyi kolóniu Leptis Magna (neďaleko mesta Homs), v Stredozemnom mori kolonizovali napr. ostrovy Ibusim (dnes Ibiza) v Baleárach a Sardíniu, na západnej Sicílii založili mestá Lilybaeum (dnes Marsala) a Panormos (dnes Palermo), v Španielsku Kart Hadašt (lat. Carthago Nova, dnes Cartagena) a i.

Hlavným konkurentom Kartágincov boli spočiatku Gréci, ktorí od 8. stor. pred n. l. prenikali na západ (→ grécka kolonizácia). Kartáginci však uzavreli vojenskú koalíciu s Etruskmi a ich postup dočasne obmedzili. Po námornej bitke pri Alalii (dnes Aléria na Korzike) približne 540 – 535 pred n. l. spoločne docielili vyhnanie Grékov z Korziky (pripadla Etruskom) a zo Sardínie (pripadla Kartágincom). V 5. stor. pred n. l. pokračovali v expanzívnej politike a v dlhoročných grécko-kartáginských, tzv. sicílskych vojnách (5. – 3. stor. pred n. l.) sa pokúsili ovládnuť Sicíliu (väčšina kolónií bola grécka, Kartáginci dovtedy kolonizovali len jej západnú časť). Boje sa skončili 341 alebo 340 pred n. l. porážkou Kartágincov v bitke pri rieke Krimisos (pravdepodobne dnešná rieka Belice, juhozápadná Sicília). R. 312 (al. 310) pred n. l. ovládol takmer celé územie Kartága syrakúzsky tyran Agathoklés, ktorý sa 307 pred n. l. vrátil na Sicíliu (vyhlásil sa za sicílskeho kráľa) a 305 pred n. l. uzavrel s Kartágincami mier.

Postupné narastanie moci Ríma, ktorý do pol. 3. stor. pred n. l. ovládol takmer celý Apeninský polostrov, však začalo ohrozovať Kartágo ako dominantnú námornú a obchodnú mocnosť v západnom Stredomorí. Kartáginci spočiatku udržiavali s Rimanmi dobré vzťahy, 509 pred n. l. a 348 pred n. l. uzavreli mierové zmluvy vymedzujúce sféry ich vplyvu a na základe poslednej mierovej zmluvy z 279/278 pred n. l. dokonca spoločne bojovali proti epirskému kráľovi Pyrrhovi, ktorý dobyl väčšiu časť Sicílie patriacu Kartágincom. Výsledkom konfliktu ich záujmov boli tri púnske vojny.

V prvej púnskej vojne (264 – 241 pred n. l.) Kartágo po porážke kartáginského vojvodcu Hamilkara Barka v námornej bitke pri Egadských ostrovoch úplne stratilo Sicíliu. R. 237 pred n. l. Rím využil povstanie kartáginských žoldnierov a obsadil Sardíniu a Korziku. V nasledujúcom období však Kartáginci zásluhou Hamilkara Barka a jeho zaťa Hasdrubala (†221 pred n. l.) ovládli južnú časť Pyrenejského polostrova (s významnými ložiskami striebra) a 227 pred n. l. tam založili dnešné mesto Cartagena. R. 226 pred n. l. uzavreli s Rimanmi zmluvu, ktorá určovala rieku Iberus (aj Iber, dnešná rieka Ebro) ako hranicu medzi kartáginskou a rímskou sférou vplyvu. V druhej púnskej vojne (218 – 202 pred n. l.) sa bojovalo najmä v Itálii: 217 pred n. l. kartáginský vojvodca Hannibal zvíťazil pri Trasimenskom jazere, 216 pred n. l. pri Cannae v Apúlii, 211 pred n. l. podnikol demonštratívnu výpravu k Rímu (→ Hannibal ante portas!), 207 pred n. l. Rimania pri rieke Metaurus (dnes Metauro) porazili jeho brata Hasdrubala (*asi 243 pred n. l., †207 pred n. l.). R. 206 pred n. l. Scipio Africanus St. vytlačil Kartágincov z Hispánie a po bitke pri Zame (202 pred n. l.; Zama Major, aj Zama Regia, pravdepodobne južne od dnešného mesta Tunis) bol 201 pred n. l. medzi Kartágom a Rímom uzavretý mier, podľa ktorého sa vláda Kartága obmedzila len na severovýchod dnešného Tuniska (okolie Kartága) a muselo zaplatiť Rímu vojnové reparácie. Zároveň na severoafrickom území vzniklo pod patronátom Ríma kráľovstvo Numídia. Numídsky kráľ Masinissa sa usiloval rozšíriť svoje územie na úkor Kartága, a preto vyprovokoval vojnovú roztržku s Kartágincami, ktorí podľa mieru z 201 pred n. l. nesmeli bez povolenia rímskeho senátu viesť žiadnu vojnu. To viedlo 149 pred n. l. k vypuknutiu tretej púnskej vojny, v ktorej bolo Kartágo porazené a 146 pred n. l. úplne zničené, jeho obyvatelia zahynuli v bojoch alebo boli poslaní do otroctva (asi 50-tis. ľudí). Na území Kartága vznikla rímska provincia Africa.

Kartáginci (Púni) hovorili v súčasnosti už zaniknutým púnskym (severoafrickým) dialektom feničtiny – púnčinou, resp. neskôr novopúnčinou, ktorá sa používala asi do 6. stor. n. l. Patrila k semitským jazykom afroázijskej jazykovej rodiny a významne ovplyvnila niektoré moderné berberské jazyky, najmä v súčasnom Tunisku, Alžírsku a Maroku (slovná zásoba, toponymá). Zapisovala sa variantom fenického písma – púnskym, resp. novopúnskym písmom, ktoré sa používalo asi do 3. stor. n. l. v monumentálnej, resp. v novopúnskej (neskoropúnskej) kurzívovej podobe a zachovalo sa len v nápisoch. Predpokladá sa, že sa neskôr stalo základom líbyjského písma (aj numídske písmo), písma tifinag (predarabské písmo používané berberským etnikom Tuaregov) a turdetského písma (písmo starovekého mesta Tartéssos).

Náboženstvo Kartágincov (púnske náboženstvo) bolo polyteistické, vychádzalo z fenického náboženstva a mytológie. Hlavným bohom bol Baal Hamon (jedna z podôb semitského boha Baala, púnsky Pán zástupov), patrónkou Kartága však bola jeho manželka, bohyňa Mesiaca a nočnej oblohy Tanit (jedna z podôb Aštarty), nazývaná aj Baalova tvár (púnsky Pene Baal) alebo Kráľovná (púnsky Rabat). Bola rovnocenná Baalovi Hamonovi, jej symbolom bol rovnostranný trojuholník, ktorého sa na hornom vrchole dotýkala vodorovná čiara a nad ňou bol kruh, resp. trojuholník (podľa niektorých autorov ide o obrys ženy s roztiahnutými rukami – trojuholník predstavoval jej rúcho, kruh hlavu a horizontálna línia medzi nimi ramená). Rimania ju neskôr stotožnili s Junonou (Iuno Caelestis). Bohyni Tanit bol zasvätený hlavný mestský chrám nachádzajúci sa v blízkosti prístavu, kde jej boli na kovových oltároch (tofet) prinášané zvieracie a podľa niektorých kresťanských autorov (napr. Tertullianus) aj ľudské obety (malí chlapci). Dokladom ľudských obiet by malo byť množstvo zachovaných stél (najstaršia zo 7. stor. pred n. l.) označujúcich hroby (obetovaných) detí, čo však viacerí súčasní autori spochybňujú. Ďalší uctievaní bohovia boli napr. Melkart (púnsky Kráľ mesta), pôvodne ochranný boh mesta Týros pokladaný za syna Baala a Tanit, Ešmun, boh lekárstva, pôvodne ochranný boh fenického mesta Sidon, a i.

Moc Kartága bola založená najmä na obchode (obchodovalo s otrokmi a predovšetkým s kovmi). Kartáginci budovali obchodné a vojenské loďstvo, prístavy (dva umelé uzatvorené prístavy v Kartágu, jeden pre vojnové a druhý pre obchodné lode, boli v antike považované za majstrovské technické diela), zakladali obchodné stanice. Boli vynikajúci stavitelia lodí. Kartáginskí moreplavci sa už od 8. stor. pred n. l. plavili po Stredozemnom mori a prenikli až za Heraklove stĺpy (Gibraltársky prieliv), napr. podľa niektorých zdrojov podnikol okolo 450 pred n. l. Himilko (Himilco) plavbu pozdĺž západného pobrežia Európy a pravdepodobne sa dostal až do Británie, v tom istom čase viedol Hanno Moreplavec expedíciu pozdĺž západného pobrežia Afriky. Obchod podporovala aj hustá cestná sieť spájajúca pobrežie s vnútrozemím Afriky. V kartáginskom hospodárstve malo okrem obchodu významnú úlohu aj vysoko rozvinuté poľnohospodárstvo, pestovalo sa najmä obilie, ovocie a vinič, čo dokladá napr. 28-zväzkový spis kartáginského učenca a agronóma Maga (Mago), resp. Magóna z Kartága, z 2. stor. pred n. l. o pestovaní plodín, ktorý Rimania ako jediné dielo kartáginskej (púnskej) literatúry preložili do latinčiny (v súčasnosti známe len z citátov). Významný bol chov koní. Vysokú úroveň dosiahla výroba a spracovanie kovov (striebro, železo, meď, cín), z ktorých sa vyrábali rozličné nádoby a v obdobiach vojen zbrane, rozvíjalo sa aj tkáčstvo a farbiarstvo (najmä na export), na domácu spotrebu sa vyrábala keramika, predmety zo slonoviny a i.

Kartágo v období najväčšieho rozkvetu pozostávalo z niekoľkých štvrtí. Jeho centrom bol pahorok Byrsa s akropolou (od 5. stor. pred n. l. opevnený hradbami), v ktorého blízkosti sa nachádzali rozsiahle pohrebiská. V 3. stor. pred n. l. malo Kartágo helenistický charakter, pravidelnú uličnú sieť s rozsiahlymi domami s peristylmi a patrilo k najväčším a najvýstavnejším mestám helenistického Stredomoria. Politickú moc v ňom mali zámožné obchodnícke rodiny, na čele štátu stál spočiatku kráľ, od 5. stor. pred n. l. dvaja šoffeti (suffeti, obdoba rímskych konzulov) volení ľudovým zhromaždením na jeden rok a senát (300 doživotne vymenovaných členov). Stabilitu štátu kontroloval tribunál (104 členov, každý s titulom sudca). Kartáginské vojsko pozostávalo z cudzích žoldnierov, ktorí pochádzali z Afriky (Líbyjčania, Numíďania), z ostrovov v Stredomorí (Sardínia, Korzika, Baleáry) a z Grécka. Kartáginci, ktorí vytvorili osobitnú kultúru, sa stali sprostredkovateľmi kultúrnych vplyvov medzi východnou a západnou oblasťou Stredomoria.

Rímske obdobie – mesto Kartágo sa 122 pred n. l. pokúsil obnoviť Gaius Sempronius Gracchus poskytnutím jeho územia chudobným rímskym občanom (bezzemkom), ktorých vyslal ako kolonistov do severnej Afriky. Rímsky senát však tejto prvej rímskej zámorskej kolónii (Colonia Iunonia Carthago) oficiálny štatút mesta neschválil. Opätovne obnoviť Kartágo sa rozhodol 46 pred n. l. Caesar, jeho predsavzatie realizoval 29 pred n. l. Oktavián (cisár Augustus), ktorý vyslal do severnej Afriky približne 3-tis. kolonistov. Vzniklo nové mesto Colonia Iulia Concordia Carthago, ktoré sa vyvíjalo a rozrastalo postupne, najmä v 2. – 5. stor. n. l., a ako hlavné mesto provincie Africa patrilo v cisárskom období k najväčším mestám Rímskej ríše (žilo tam okolo 500-tis. obyvateľov). Centrom mesta ostal pahorok Byrsa (s akropolou), kde vznikli mohutné terasy, na ktorých bolo vybudované fórum s kapitolom a bazilikou. V 2. stor. n. l. bol postavený palác rímskeho guvernéra, Antoninove kúpele (termy, postavené za vlády Antonina Pia 145 – 165, patria k najlepšie zachovaným architektonickým pamiatkam z rímskeho obdobia) a cirkus (hipodróm), ktoré patrili k najväčším stavbám svojho druhu v Rímskej ríši. Bolo tam aj niekoľko chrámov, divadlo, amfiteáter, odeion a niekoľko verejných cisterien na vodu (nezachovali sa). V 2. – 3. stor. boli prestavané aj obidva prístavy. Už v 2. stor. jestvovala v Kartágu významná kresťanská obec a biskupstvo (spolu s Rímom najvýznamnejšie v západnom svete), pôsobili tam Tertullianus, Cyprián z Kartága, sv. Augustín a i., konalo sa tam niekoľko cirkevných snemov. V pol. 4. stor. bola vybudovaná rotunda, ktorá bola kópiou Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme. Kresťanské kostoly mali niekoľko lodí oddelených stĺpmi, apsidu na východnej i na západnej strane a podlahu pokrytú mozaikami.

R. 439 dobyli Kartágo Vandali vedení kráľom Geiserichom a až do 533, keď ich ríšu rozvrátil vojenský veliteľ byzantského cisára Justiniána I. Veľkého Belisar, bolo hlavným sídlom vandalských kráľov. V nasledujúcom období sa stalo rezidenciou východorímskeho (byzantského) miestodržiteľa a bolo prestavané; boli obnovené staršie a vznikli nové kostoly, a to aj v blízkosti mesta za hradbami (bazilika Damous El Karita, pol. 6. stor.). R. 698 bolo Kartágo dobyté Arabmi a deštruované. Odvtedy v ruinách. Postupne sa vyľudnilo, slúžilo ako zdroj stavebného materiálu a spolií na stavby mešít.

Systematický archeologický výskum v Kartágu sa začal 1975 v rámci medzinárodného projektu UNESCO na záchranu Kartága (UNESCO pour la sauvegarde de Carthage), jeho rozširovanie však sťažuje skutočnosť, že veľká časť pozostatkov Kartága sa nachádza pod zástavbou predmestí mesta Tunis. R. 1979 boli ruiny Kartága zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Do súčasnosti sa okrem zvyškov viacerých verejných profánnych i sakrálnych stavieb zachovali aj artefakty z púnskeho, a najmä z rímskeho (mozaiky, sochy) a byzantského obdobia uchovávané v Kartáginskom národnom múzeu (fr. Musée national de Carthage, založené 1875) na území bývalého mesta Kartágo na pahorku Byrsa a v archeologickom Národnom múzeu Bardo (Musée national du Bardo, založené 1888) v mestskej štvrti Bardo v Tunise.

kartografia

kartografia [gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa prostredníctvom kartografických diel (mapa, atlas, glóbus a i.) zobrazením Zeme, kozmu, kozmických telies a ich častí, ako aj objektov a javov nachádzajúcich sa na nich alebo vzťahujúcich sa na ne a s tým súvisiacim výskumom, zberom a systematizáciou poznatkov; podľa definície Medzinárodnej kartografickej asociácie disciplína zaoberajúca sa tvorbou, vyhotovovaním, šírením a štúdiom máp. Predstavuje aj súbor odborných činností bezprostredne súvisiacich s kartografickým modelovaním.

Rozlišuje sa teoretická kartografia, ktorá sa zaoberá teoretickými a metodickými problémami súvisiacimi s tvorbou máp (kartografická generalizácia, matematická kartografia, metódy kartografického vyjadrovania, kartografické modelovanie, metakartografia), jej súčasťami sú aj dejiny kartografie a teória didaktiky kartografie; inžinierska (vedecko-technická) kartografia, ktorá sa zaoberá dotvorením a aplikáciou vedeckých poznatkov v tvorbe máp (projektovanie a konštrukcia kartografických zobrazení, zostavovanie a dokumentácia máp, redigovanie a hodnotenie máp), a praktická (aplikovaná) kartografia, ktorá sa zaoberá praktickými postupmi pri tvorbe a spracúvaní máp. Z hľadiska zamerania sa kartografia delí na všeobecnú kartografiu (učebný predmet, v ktorom sú obsiahnuté základy kartografie), topografickú kartografiu, ktorá sa zaoberá tvorbou topografických (všeobecnogeografických) máp prevažne stredných mierok, a tematickú kartografiu, ktorá sa zaoberá tvorbou tematických máp (máp s tematikou archeológie, astronómie, botaniky, geografie ap.), ďalej na geodetickú kartografiu, ktorá sa zaoberá vyhotovovaním máp spravidla veľkých a stredných mierok, pričom využíva metódy zberu dát (priame meranie v teréne, letecká fotogrametria), geografickú kartografiu, ktorá sa zaoberá tvorbou geografických máp (význam 2 a 3), matematickú kartografiu, ktorá sa zaoberá teóriou a konštrukciou kartografických zobrazení, ich klasifikáciou a skresleniami, vojenskú kartografiu, ktorá sa zaoberá spracúvaním a využívaním vojenských máp ako kartografických modelov územia, t. j. máp s vojenskou tematikou a máp slúžiacich na vojenské ciele, kartometriu, ktorá sa zaoberá meraním a vyhodnocovaním geometrických a topologických vlastností objektov a javov na mapách, určovaním sklonu reliéfu, mierky mapy ap., a i.

Kartografia úzko súvisí s geodéziou, topografiou, geografiou a astronómiou, využíva poznatky a výsledky diaľkového prieskumu Zeme a geografického informačného systému. V minulosti využívala klasické metódy a nástroje tvorby a spracovania máp, ako sú kreslenie a rytie originálov máp pomocou kresliacich rezných nástrojov a rydiel rôznej dimenzie podľa znakového kľúča jednotlivých máp. Na konci 20. stor. sa pri tvorbe, spracovaní a využívaní máp začali vo veľkej miere používať počítačové technológie, preto sa v súčasnosti hovorí aj o počítačovej (digitálnej) kartografii ako protiklade ku klasickej (analógovej) kartografii. Výstupy kartografie (mapy, plány ap.) slúžia ako nevyhnutné podklady a pracovné nástroje v štátnej správe (kataster nehnuteľností), v armáde a školstve, ako prostriedky na výmenu informácií v medzinárodnom meradle, na orientáciu v teréne a na cestovateľské účely individuálnym používateľom.

Vznik a vývoj mapového prejavu sa začal už v prehistorickom období (asi 25. – 5. tisícročie pred n. l.) súčasne so vznikom a s vývojom výtvarného prejavu človeka (paleolitické výtvarné umenie). Dokladom úsilia znázorniť dôležité črty krajiny v pôdoryse alebo kombináciou pôdorysu a bokorysu sú o. i. nálezy mapových motívov vyrytých na mamutích kloch, napr. Pavlovská mapa z obdobia pavlovien (mladší paleolit) objavená v nálezisku Pavlov (neďaleko Mikulova) v Pavlovských vrchoch v Česku a Mežyričská mapa z náleziska Mežyrič (mladší paleolit) pri meste Kaniv (Čerkaská oblasť) na Ukrajine. Za mapový prejav z obdobia neolitu je považovaná nástenná maľba zo sídliska Çatal Hüyük v centrálnej Anatólii znázorňujúca túto lokalitu (pôdorys s domami a erupciou sopky v pozadí, okolo 6200 pred n. l.). Obdobie starovekých mezopotámskych kultúr (sumerskej, obejdskej, uruckej, asýrskej a babylonskej; 4. tisícročie pred n. l. – 6. stor. pred n. l.), starovekej egyptskej (4. tisícročie pred n. l. – 1. stor. pred n. l.) a čínskej kultúry (3. tisícročie pred n. l. – 3. stor. n. l.) je charakteristické tvorbou mapových prejavov na hlinených tabuľkách, kameni, keramických platničkách a neskôr aj na papyruse, ako aj vyššou presnosťou a prechodom od zobrazenia menších lokalít (plány miest, napr. plán mezopotámskeho mesta Nippur na hlinenej tabuľke, 2. tisícročie pred n. l., dnes v zbierkach univerzity v Jene) k zobrazeniu väčších celkov, ktoré už nemožno obsiahnuť jedným pohľadom, vrátane prvých vyjadrení predstáv o celom svete (napr. plochý zemský kotúč obklopený vodou na babylonskej mape sveta, hlinená tabuľka, okolo 600 pred n. l., dnes v Britskom múzeu v Londýne).

Antické obdobie (8. stor. pred n. l. – 5. stor. n. l.) sa vyznačuje tvorbou máp ako osobitných súčastí slovných geografických opisov vtedy známeho sveta, prvú známu mapu sveta zostrojil Anaximandros z Miléta (6. stor. pred n. l.), ďalšie Eratosthenés z Kyrény, Strabón, K. Ptolemaios a i. Boli uskutočnené prvé merania veľkosti Zeme, jej povrch sa začal deliť na 360°, vznikli prvé kartografické zobrazenia (K. Ptolemaios), objavili sa prvé abstraktné prvky na mape (rovnobežky a poludníky, zatiaľ nerovnoľahlé), vznikla prvá príručka geografie so súborom máp. Na mapách bol zobrazovaný len dovtedy známy svet spočiatku v okolí Stredozemného mora, neskôr siahal v západových. smere od Kanárskych ostrovov až po Čínu a v severojuž. smere od Škandinávie po pramene Nílu. Ustálil sa pôdorysný princíp zobrazovania s elementmi perspektívy pri zobrazovaní pohorí. Pôvodcovia máp boli prevažne známi, väčšina máp sa však v origináli nezachovala.

Obdobie 6. stor. – 1. pol. 15. stor. sa v dejinách kartografie považuje za úpadkové. Nenadviazalo sa v ňom na antické poznatky a mapy sa nevyhotovovali na matematickom základe (napr. Beatus z Liébany, Izidor zo Sevilly a i. cirkevní autori zobrazovali Zem v tvare kruhovej alebo oválnej dosky, ktorej stredom je Jeruzalem, takzvané O-T mapy), a to dokonca ani v arabskej kartografii, ktorá sa rozvíjala v rámci geografie v období rozkvetu arabskej vedy na území Arabskej ríše; k najvýznamnejším arabským kartografom patrili al-Bírúní a al-Idrísí, tvorbou máp sa zaoberal aj matematik al-Chvárizmí. Postupne sa však zväčšovali rozmery zobrazovaného sveta a zvyšovala sa aj podrobnosť obsahu máp. Druhy máp sa rozšírili o portolánové (kompasové) mapy (14. – 16. stor., zobrazovali moria a ich pobrežia vrátane prístavov, majákov ap.), ktoré sprevádzali a podnecovali geografické objavy.

V období rozvoja moreplavby a zámorských objavov (2. pol. 15. stor. – koniec 18. stor.) nastal aj s tým súvisiaci rozvoj kartografie. Rozmach zaznamenala tvorba glóbusov, 1492 vytvoril glóbus M. Behaim (najstarší dodnes zachovaný glóbus), 1493 vznikol Laonský glóbus (pozlátený medený glóbus s priemerom 17 cm, s vyrytými kontinentmi, ostrovmi, poludníkmi a rovnobežkami, nazvaný podľa mesta Laon vo Francúzsku, kde bol 1860 objavený), okolo 1510 vznikli Lenoxov (aj Huntov-Lenoxov glóbus, medený glóbus s priemerom 11,2 cm, nazvaný podľa amerického zberateľa Jamesa Lenoxa a R. M. Hunta, ktorý ho 1855 kúpil v Paríži) a Jagelovský glóbus (podobný Lenoxovmu glóbusu, pozlátený medený glóbus s priemerom 7,3 cm, nazvaný podľa Jagelovskej univerzity, do ktorej vlastníctva pôvodne patril) zobrazujúce predstavu o svete tesne po objavení Ameriky, okolo 1515 – 16 glóbus Leonarda da Vinci, 1515 – 23 séria glóbusov (1515 drevorytový s priemerom 28 cm) nemeckého geografa a astronóma Johannesa Schönera (*1477, †1547) a i.

V 16. stor. sa začalo rozvíjať regionálne mapovanie i tlačenie máp technikou drevorytu a medirytu. V 16. a 17. stor. dochádzalo k rozkvetu kartografie v Nizozemsku (dnešné Holandsko), toto obdobie preto býva označované aj ako zlatý vek holandskej kartografie. Je spojené so zostavovaním a vydávaním máp v nových kartografických zobrazeniach, napr. 1536 G. Mercator vydal mapu sveta s novým zobrazením, ktorú neskôr zdokonalil (→ Mercatorovo zobrazenie), neskôr aj mapu Európy a atlas sveta v 3 zväzkoch, mapy zostavovali a vydávali aj A. Ortelius, Jodocus Hondius (*1563, †1612), Gerard de Jode (*1509, †1591) a i. Mimo Nizozemska nové kartografické zobrazenia navrhli 1466 – 82 nemecký kartograf, kozmograf a astrológ Donnus Nicolaus Germanus (*asi 1420, †asi 1490), 1561 francúzsky kartograf, matematik a orientalista Guillaume Postel (*1510, †1581), 1650 N. Sanson a i.

Vynálezy nových geodetických prístrojov v 16. stor., napr. teodolitu (anglický astronóm a matematik Leonard Digges, asi *1515, asi †1559) a meračského stola (J. Praetorius), i objav a rozvoj nových geodetických metód v 17. stor., napr. triangulácie (W. Snell van Royen) a stupňových meraní na spresnenie rozmerov Zeme, umožnili rozvoj topografického mapovania v rôznych mierkach v 18. stor. i postupné zbližovanie kartografie s geodéziou. Vznikali i prvé tematické mapy, napr. Etzlaubova cestná mapa so zobrazením pútnických ciest zo str. Európy do Ríma (Romwegkarte, po 1492 - pred 1500) zostavená nemeckým kartografom, matematikom a astronómom Erhardom Etzlaubom (*1462, †1532), cestná itinerárová mapa (1670) škótskeho kartografa Johna Ogilbyho (*1600, †1676), mapa magnetických odchýlok (1643) A. Kirchera, mapa magnetických odchýlok (1683), mapa magnetickej deklinácie (1701) a meteorologická mapa (1683) E. Halleyho, mineralogická mapa (1726) L. F. Marsigliho.

V 2. pol. 17. stor. nastal rozkvet tvorby námorníckych máp a atlasov, námornícke atlasy vydali napr. 1666 holandský kartograf, rytec a kníhkupec Pieter Goos (*1616, †1674) a 1681 holandský kartograf Johannes van Keulen (*1664, †1715), vznikali i mapy novoobjavených území. V 18. stor. sa o. i. rozvíjala teoretická kartografia, vznikali nové kartografické zobrazenia, napr. C. F. Cassini de Thury skonštruoval 1746 kartografické zobrazenie použité pri zhotovovaní topografickej mapy Francúzska v mierke 1 : 86 400, na ktorej sa podieľali tri generácie rodiny Cassiniovcov (vychádzala 1750 – 1815), ďalšie skonštruovali J. H. Lambert, L. Euler a i.

R. 1763 – 85 bolo uskutočnené prvé vojenské mapovanie habsburskej monarchie (po jeho ukončení sa na území neskoršieho Rakúsko-Uhorska uskutočnili ešte ďalšie tri vojenské mapovania: druhé vojenské mapovanie 1806 – 69, tretie 1869 – 87, štvrté sa začalo 1896 a 1919 bolo pre zánik Rakúsko-Uhorska ukončené; → vojenské mapovanie). V 19. stor. pokračovalo vojenské, katastrálne a topografické mapovanie ďalších krajín Európy (Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko, Rusko) i mapovanie amerického kontinentu. Nové kartografické zobrazenia skonštruovali C. F. Gauss (upravené Johannesom Heinrichom Louisom Krügerom, *1857, †1923, 1922 zavedené v Nemecku, neskôr aj v iných štátoch; → Gaussovo-Krügerovo zobrazenie), francúzsky matematik a kartograf Nicolas Auguste Tissot (*1824, †1897), ktorý k rozvoju teórie kartografických zobrazení (matematickej kartografie) významne prispel navrhnutím elipsy skreslenia (Tissotova indikatrix), M. Eckert a i. Vznikli prvé tematické atlasy, napr. 1838 – 48 fyzický atlas nemeckého kartografa a geografa Heinricha (Karla Wilhelma) Berghausa (*1797, †1884), 1851 hospodárskoštatistický atlas európskej časti Ruska. R. 1891 sa v rámci medzinárodnej spolupráce začala tvorba Medzinárodnej mapy sveta v mierke 1 : 1 mil. a 1899 bol vydaný prvý národný atlas (Fínsko). Pri vydávaní máp sa uplatňovali nové tlačové techniky, napr. litografia, zinkografia (chemigrafia) a svetlotlač.

Pre 20. stor. bola charakteristická intenzívna tvorba národných atlasov (1922 atlas Nórska, 1928 Egypta, 1935 Československa a i.), na ktorú neskôr nadviazalo vydávanie regionálnych atlasov (Francúzsko, Nemecko a i.) a atlasov veľkých miest (Paríž, Londýn, Berlín a i.). R. 1920 sa pri tlačení máp prvýkrát použila ofsetová tlač. Pri tvorbe máp sa začali používať výsledky pozemnej (terestrickej; 1910) a leteckej (1930) fotogrametrie. Vznikli prvé moderné teoretické práce v kartografii, napr. Náuka o mapách (Die Kartenwissenschaft, 2 zv., 1921 a 1925) od M. Eckerta, pokračovala tvorba topografických máp (pokryli už fakticky celý svet) a začala prevládať tvorba tematických máp (geologických, geografických, klimatických, meteorologických, pôdnych, botanických, demografických a i.) a komplexných tematických atlasov (klimatických, geologických, ekonomických, atlasov obyvateľstva, kultúry a i.). Po prvý raz sa v kartografii začalo s využívaním diaľkového prieskumu Zeme, globálnych systémov na určovanie polohy na Zemi, mechanizácie, automatizácie a komputerizácie tvorby a zverejňovania máp a atlasov. Kartografia sa stala všeobecne uznávanou technickou vednou disciplínou, ako aj učebným predmetom na univerzitách. V súčasnosti (začiatok 21. stor.) sa intenzívne rozvíja tvorba máp a atlasov z databáz geografických informačných systémov, tvorba a využívanie interaktívnych máp v počítačovom prostredí a na internete. R. 1959 bola v Berne založená Medzinárodná kartografická asociácia (ICA) podporujúca rozvoj kartografie a kartografov v celosvetovom meradle.

Za začiatky kartografie na Slovensku možno považovať práce, ktoré vznikali koncom stredoveku a týkali sa súpisu zemepisných polôh európskych miest, napr. súpis z 15. stor. vytvorený nemeckým benediktínom, matematikom a kartografom Reinhardom Gensfelderom (aj Reinhardus Pragensis, *asi 1370, †1457), kde sa nachádzajú i údaje o Bratislave, Košiciach a Kremnici. R. 1475 určil poľský astronóm a matematik M. Bylica pôsobiaci na dvore Mateja Korvína zemepisné šírky niektorých uhorských miest. Asi 1510 – 13 zostavil Lazarus (Lazarus Roseti), sekretár ostrihomského arcibiskupa T. Bakócza, na základe poznatkov z ciest po Uhorsku prvú mapu Uhorska Tabula Hungariae... v mierke 1 : 1 093 000 (vydaná 1528; orientovaná nesprávne na severozápad), ktorá je aj najstaršou mapou Slovenska (zachytáva vyše 260 objektov na Slovensku), 1556 na základe Lazarovej mapy zostavil mapu W. Lazius (územie Slovenska je na nej pootočené správnym smerom). Prvé náznaky aplikácie triangulácie sa objavujú 1709 pri deväťlistovej mape Uhorska J. Ch. Müllera (vzdialenosti meral počítaním otáčok kolesa na voze, pričom smer voza určoval pomocou buzoly). Priekopníkom vedeckej kartografie na Slovensku je S. Mikovíni, ktorý bol poverený spracovaním máp stolíc Uhorska do historicko-geografického diela M. Bela Notície... (1735 – 42). Pri mapovaní Slovenska získal údaje o zemepisnej šírke a dĺžke prostredníctvom svojich astronomických meraní (používal ďalekohľad, kvadrant, diopter – priezor, libelu a nónius), geodetické merania, pri ktorých aplikoval metódu triangulácie, uskutočňoval pomocou goniometrických prístrojov, meracej buzoly a meracej reťaze (krajinu pokryl sieťou trojuholníkov, pričom za hlavné stanoviská si určil miesta, ktoré boli dobre viditeľné; vytýčil si vlastný nultý, bratislavský poludník, ktorý prechádzal severových. vežou Bratislavského hradu; terén na mapách znázornil spádovými šrafami).

S rozvojom baníctva na Slovensku sa rozvíjala aj banícka kartografia, ktorá sa neskôr aj inštitucionálne rozvíjala na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici (založená 1763). Na 1. vojenskom mapovaní habsburskej monarchie (1763 – 85) sa zúčastnil aj slovenský kartograf J. Lipský, autor generálnej mapy Uhorska na 12 listoch Mappa generalis regni Hungariae partiumque adnexarum (vyšla 1804 – 06) v mierke 1 : 469 472, na ktorej vyhotovenie použil sieť astronomicky určených pevných bodov a kužeľové (Murdochovo) zobrazenie (skonštruoval britský matematik Patrick Murdoch, †1774); mapa obsahovala aj register. R. 1791 vyšla prvá ekonomickogeografická mapa Uhorska Novissima regni Hungariae potamographica... v mierke 1 : 1 mil. a 1804 vreckový atlas Uhorska Atlas Regni Hungariae Portatilis... J. M. Korabinského, v ktorom je územie Slovenska zobrazené podľa stolíc na 23 listoch. R. 1839 bol vo Viedni založený Vojenský zemepisný ústav (Militärgeographische Institut), ktorý zastrešil všetky kartografické práce v Rakúsko-Uhorsku (s výnimkou kartografických prác hospodárskeho charakteru, ktoré vykonávali civilné ustanovizne). V 19. stor. sa začali na území Slovenska robiť výškové merania (barometricky aj trigonometricky), ktoré od 1850 organizoval Ríšsky geologický ústav (Geologische Reichsanstalt) vo Viedni. Od 1863 prebiehali práce na medzinárodnom vymeriavaní (európskom stupňovom meraní), pri ktorom sa okrem triangulácie 1. rádu uskutočňovala aj presná nivelácia, na území Slovenska sa nachádzalo 25 trigonometrických bodov 1. rádu. Počas 1881 – 98 bolo na území Slovenska zameraných niekoľko nivelačných tratí (1888 bolo určených 7 hlavných základných výškových bodov, pričom jeden z nich sa nachádzal v doline Váhu pri Strečne).

Po vzniku Československa bol 1919 v Prahe založený Vojenský zemepisný ústav, ktorý sa najskôr zameral najmä na jazykovú úpravu starších máp z 3. vojenského mapovania, neskôr aj na ich opravy v teréne, na reambuláciu (aktualizáciu; do konca 1934 sa na území Československa zreambulovalo vyše 38-tis. km2) a revíziu. R. 1933 sa začali práce na novom mapovaní, ktorého základom bola Jednotná trigonometrická sieť katastrálna. R. 1935 bol vydaný prvý národný Atlas Republiky Československé v knižnom formáte (prebrali ho i neskoršie atlasy) obsahujúci 55 mapových listov v základnej mierke 1 : 1 mil. s 37 stranami textovej časti (v češtine a vo francúzštine). Obsahoval fyzickú mapu republiky, ďalej hypsometrickú, hydrologickú a geologickú mapu, klimatické mapy, mapu nerastného bohatstva, vegetácie, obyvateľstva (vrátane národnosti, náboženského vyznania, povolania ap.), pôd, poľnohospodárstva, priemyslu, dopravy, obchodu, školstva, sociálnej starostlivosti a športu. R. 1966 vyšiel Atlas Československej socialistickej republiky obsahujúci 58 mapových listov základnej mierky 1 : 1 mil. a register, 1965 národný historický Atlas československých dejín obsahujúci 45 mapových (tlačových) hárkov a register a zobrazujúci osídlenie a historické udalosti na území Československa od najstarších čias do 1960.

Výrazný rozvoj kartografickej tvorby na Slovensku nastal 1954 jej sústredením do rezortu geodézie a kartografie pod vedením Ústrednej správy geodézie a kartografie a 1969 so vznikom Slovenskej správy geodézie a kartografie (od 1973 Slovenský úrad geodézie a kartografie, od 1996 Úrad geodézie, kartografie a katastra SR) v Bratislave; kartografické diela pre verejnosť a školy vydával podnik Slovenská kartografia (1970 – 96). R. 1980 vyšiel sčasti v knižnej forme a sčasti vo voľných listoch národný Atlas Slovenskej socialistickej republiky (v 15 kapitolách obsahuje približne 600 máp, je doplnený tromi samostatnými textovými komentármi) vydaný SAV (reprezentovanou Geografickým ústavom SAV) a Slovenským úradom geodézie a kartografie (reprezentovaným Slovenskou kartografiou), zostavený na základe projektu Výskumného ústavu geodézie a kartografie. Predstavuje prvý a zatiaľ jediný komplexný atlas Slovenska zobrazujúci prírodné, sociálne, ekonomické a i. pomery Slovenska v danom období. V súčasnosti v oblasti tvorby a vydávania máp pôsobia firmy Vojenský kartografický ústav, a. s., v Harmanci, Geodetický a kartografický ústav Bratislava a Mapa Slovakia Bratislava, ktoré prevzali bývalé štátne podniky.

Kartografia sa na Slovensku rozvíja aj na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity (Katedra mapovania a pozemkových úprav, založená 1956, prvý vedúci J. Mikuša) a na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (spočiatku v rámci Geografického ústavu Univerzity Komenského, z ktorého sa 1952 vyčlenila Katedra fyzickej geografie a kartografie, prvý vedúci M. Lukniš, 1992 vznikla nová Katedra kartografie, geoinformatiky a diaľkového prieskumu Zeme), ďalej na Fakulte baníctva, ekológie, riadenia a geotechnológií Technickej univerzity v Košiciach (Ústav geodézie, kartografie a geografických informačných systémov, založený 2003 v nadväznosti na katedry bývalej Baníckej fakulty Vysokej školy technickej pôsobiace od 1952), v Geografickom ústave SAV v Bratislave (založený 1943) a i. K zakladateľským osobnostiam kartografie na Slovensku patria F. Kuska, T. Lukáč, J. Pravda, J. Krcho a Milan Hájek (*1935). Geodetov, kartografov a odborníkov z príbuzných odborov združuje Slovenská spoločnosť geodetov a kartografov, odborníkov z oblasti kartografie i neprofesionálnych záujemcov Kartografická spoločnosť SR (spoluvydavateľ vedeckého časopisu Kartografické listy).

Ústredným orgánom štátnej správy na úseku geodézie a kartografie je Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, miestnymi orgánmi od 1. 10. 2013 sú katastrálne odbory okresných úradov. Výskum a vývoj v oblasti geodézie a kartografie vo verejnom záujme vykonávajú Geodetický a kartografický ústav a Výskumný ústav geodézie a kartografie. Kartografickú činnosť na Slovensku vykonávajú autorizovaní geodeti a kartografi s dosiahnutým požadovaným vzdelaním podľa zákona o geodézii a kartografii, ktorí garantujú správnosť a presnosť geodetických a kartografických prác. Sú združení v samostatnej stavovskej organizácii – v Komore geodetov a kartografov (zriadená 1995), pričom podnikajú na základe iného než živnostenského oprávnenia (slobodné povolanie).

Kartografické časopisy (výber)
Austrália: Journal of Spatial Science
Belgicko: BIMCC (Brussels International Map Collectors’ Circle) Newsletter
Brazília: Revista Brasileira de Cartografia
Česko: Geodetický a kartografický obzor
Fínsko: Chartarum Amici
Francúzsko: Bulletin du Comité français de cartographie
Holandsko: Geo-Info; Caert-Thresoor
Chorvátsko: Kartografija i Geoinformacije
Japonsko: Chizu – Map
Maďarsko: Geodézia és kartográfia
Mexiko: Revista Cartográfica
Nemecko: Kartographische Nachrichten; Nachrichten aus dem Karten- und Vermessungswesen; Nachrichten der Niedersächsichen Vermessungs- und Katasterverwaltung; zfv – Zeitschrift für Geodäsie, Geoinformation und Landmanagement; Kartographisches Taschenbuch; Bibliographia Cartographica
Nórsko: Kart og Plan
Poľsko: Polski Przegląd Kartograficzny
Rakúsko: Globe Studies (1952 – 98 názov Der Globusfreund)
Rusko: Geodezija i kartografija
Slovensko: Kartografické listy; Geodetický a kartografický obzor
Spojené kráľovstvo: Bulletin of the Society of Cartographers; The Cartographic Journal; Cairt: newsletter of the Scottish Maps Forum; Imago Mundi
Španielsko: Boletín Informativo de la Sociedad Española de Cartografía, Fotogrametría y Teledetección
Švajčiarsko: Cartographica Helvetica
Švédsko: Kart & Bildteknik
Taliansko: Bollettino dell’Associazione Italiana di Cartografia
USA: The Portolan; The Neatline; Cartographic Perspectives; Cartography and Geographic Information Science

kartuziáni

kartuziáni [vl. m.], lat. Ordo Cartusiensis, OCart — rímskokatolícka kontemplatívna rehoľa. Založená 1084 remešským kanonikom sv. Brunom z Kolína (*1027 alebo 1035, †1101), ktorý sa so svojimi spoločníkmi usadil na odľahlom mieste v pohorí Chartreuse (lat. Cartusia, odtiaľ názov rádu) v Západných Alpách sev. od Grenoblu, kde spolu postavili prvý kláštor Grande Chartreuse (Veľká kartúza), ktorý je dodnes hlavným sídlom (materským kláštorom) rehole. Neskôr boli zriadené aj ďalšie kláštory v juž. Taliansku (La Torre, dnes kartúza San Stefano v Serra San Bruno v Kalábrii) a v iných európskych krajinách. Regula (pravidlá) rehole bola spísaná v duchu pôvodných benediktínskych pravidiel 1122 – 27 piatym priorom Guiguom du Chastel (*1083/84, †1137; knižne vydaná 1510 v Bazileji pod názvom Statuta ordinis Cartusiensis a domino Guigone priore Cartusie edita) a 1133 oficiálne potvrdená Inocentom II. R. 1170 bola rehoľa oficiálne schválená pápežom Alexandrom III.

Kartuziáni spojili cenobitský život (→ cenobiti) s pustovníckym, zachovávali prísne pravidlá (askéza, kontemplácia v samote, prísne mlčanie, fyzická práca), okrem modlitby, štúdia a práce sa intenzívne venovali prepisovaniu kódexov a tvorbe iluminácií. V ráde žili popri bratoch kňazoch aj laici (conversi), ktorí zastávali nižšie funkcie, zabezpečovali chod kláštora (remeselníci, kuchári) a komunikáciu so svetom. R. 1145 bola založená ženská vetva rádu v kláštore v Prébayon v Provensalsku (dnes departement Vaucluse) patriaca pod Veľkú kartúzu.

Kartuziáni stavali konventy (kláštory) nazývané kartúzy, ktorých architektonická forma bola zväčša jednoduchá (existujú však i výnimky najmä z obdobia baroka) a vyjadrovala kartuziánsky ideál (spojenie cenobitského a pustovníckeho života). Mnísi žili v samostatných, oddelených celách či v domoch symbolizujúcich Betlehem (zaoberali sa v nich štúdiom Starého a Nového zákona). Pôvodne tvorili malé mníšske komunity, ktoré mali najviac 12 členov (podľa počtu apoštolov). Najstaršie kartúzy mali 12 oddelených drevených ciel otvorených do spoločného kláštorného dvora. Ideálny plán kartúzy predstavujú malé jednoduché domy so záhradkou uzatvorenou múrom, pravidelne zoskupené okolo veľkého pravouhlého kláštorného dvora (často sa využíval ako cintorín pre mníchov). Domy pozostávajú z niekoľkých miestností (predsieň, spálňa, oratórium, niekedy dielňa). Ku kláštornému dvoru priliehal kostol (zväčša jednoduchá jednoloďová stavba rozdelená na časť pre mníchov a časť pre laikov), spoločné miestnosti (kapitulná sieň a refektár – kláštorná jedáleň, kde sa mnísi stretávali iba v nedeľu a cez sviatky) a cely priora. Kartúzy mali obvykle aj ďalší vonkajší dvor, okolo ktorého boli zoskupené hospodárske a úžitkové stavby a ubytovne pre laikov. Kartuziánske kláštory predstavovali samostatné hospodárske jednotky, na pridelených majetkoch pestovali rôzne plodiny, zakladali rybníky na chov rýb a chovali dobytok.

K najvýznamnejším kartúzam patrili materský kláštor Grande-Chartreuse (založený 1084), Certosa di Pavia v Taliansku (1390, dnes cisterciánsky), kartúza vo Valdiciach v Čechách (1627 – 55, dnes väzenie) a v Červenom Kláštore na Slovensku (okolo 1320, neskôr kamaldulský kláštor, dnes múzeum; → kamalduli). Pre prísnu regulu sa rád šíril veľmi pomaly (jeden z mála rádov, ktorý nebol reformovaný), silný pokles počtu členov nastal v období reformácie v protestantských oblastiach, viaceré kartúzy boli zrušené za vlády Jozefa II. V súčasnosti majú kartuziáni okolo 370 mníchov v 19 kartúzach a okolo 75 mníšok v 5 kartúzach. Rehoľu riadi generálna kapitula, na ktorej zasadanie sa každé dva roky schádzajú všetci priori. Na čele rádu je generálny prior, ktorého volí spoločenstvo Veľkej kartúzy (stáva sa súčasne jej predstaveným), jednotlivé konventy riadia priori, ktorých zastupujú vikári. Odev kartuziánov tvoria biely habit prepásaný bielym koženým remeňom, široký biely škapuliar s kapucňou a vrchný čierny plášť (s kapucňou), laici nosia hnedý alebo sivý habit.

Na Slovensko prišli kartuziáni 1299 z kartúzy Žiče v niekdajšom Dolnom Štajersku (dnes vo vých. Slovinsku) na pozvanie spišských farárov, prvý kláštor postavili 1305 – 07 na Spiši nad obcou Letanovce na mieste nazývanom Skala útočišťa (lat. Lapis Refugii, dnes Kláštorisko). Výstavba druhého kláštora bola schválená 1320 na mieste v súčasnosti patriacom do obce Červený Kláštor, ktoré kartuziánom 1319 daroval magister Kokoš z rodu Berzeviciovcov (v tom čase sa nachádzalo v chotári obce Lechnica v Doline sv. Antona, lat. Vallis sancti Antonii, preto nazývaný aj Lechnický kláštor). R. 1543 kláštor na Skale útočišťa napadol lúpežný rytier Matej Bašo, ktorý ho vyplienil a zmenil na vojenské účely. Generálna kapitula preto nariadila jeho zbúranie (aby sa zabránilo ďalšiemu znesväteniu) a mnísi odišli do Lechnice. Preniesli tam aj svoju bohatú knižnicu (31 kódexov spišských kartuziánov sa nachádza v Univerzitnej knižnici v Budapešti). R. 1563 mnísi opustili aj Lechnický kláštor a presťahovali sa do Poľska. V súčasnosti kartuziáni na Slovensku nepôsobia.

Karvaš, Imrich

Karvaš, Imrich, 25. 2. 1903 Varšany, dnes Kalinčiakovo, súčasť Levíc – 20. 2. 1981 Bratislava — slovenský národohospodár, otec Milana Karvaša. R. 1921 – 25 študoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave, kde (s prerušením) pôsobil do 1950. R. 1938 – 49 vedúci Katedry národného hospodárstva a finančnej vedy, 1947 – 48 dekan a 1948 – 49 prodekan fakulty; 1934 mimoriadny, 1940 riadny profesor. R. 1926 – 27 absolvoval štipendijný pobyt (štúdium hospodárskeho práva) v Paríži a Štrasburgu. R. 1926 – 30 tajomník Obchodnej a priemyselnej komory, 1930 – 33 tajomník Zväzu slovenských bánk, 1932 – 38 generálny tajomník Národohospodárskeho ústavu Slovenskej a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1936 – 38 viceprezident Exportného ústavu v Prahe. Spolupracoval s M. Hodžom (1935 – 38 ministerský predseda ČSR) a podporoval jeho úsilie o vytvorenie združenia európskych agrárnych strán a víziu zjednotenej Európy (1935 sa zúčastnil IV. kongresu Paneurópskej únie vo Viedni). R. 1938 minister bez kresla (22. septembra – 4. októbra) a minister priemyslu, obchodu a živností (4. október – 1. december) v československej vláde. Po vzniku Slovenskej republiky (14. 3. 1939) 1939 – 44 prvý guvernér Slovenskej národnej banky a 1942 – 44 predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie.

Popredný predstaviteľ a podporovateľ národohospodárskej vedy na Slovensku, prednášal v Spojenom kráľovstve, vo Francúzsku, v Nemecku a USA, 1940 spoluzakladateľ súkromnej Vysokej obchodnej školy (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave. Zaoberal sa problematikou riadenia národohospodárskych inštitúcií a bánk, hospodárskej konjunktúry a monopolov (Štátne príjmy a konjunktúra, 1931; Vliv kartelov na konjunktúru, 1932). Predstaviteľ hospodárskej politiky regionalizmu na Slovensku, zástanca nevyhnutných regulatívnych štátnych zásahov do ekonomiky, v 30. rokoch 20. stor. napr. žiadal aspoň čiastočné zmiernenie nevýhodnej pozície Slovenska v rámci ČSR (Sjednocení výrobních podmínek v zemích českých a na Slovensku, 1933). Ako guvernér Slovenskej národnej banky prispel svojou premyslenou menovou politikou k udržaniu stabilnej slovenskej meny aj vo vojnových podmienkach. Podarilo sa mu zablokovať prevažnú časť slovenského zlatého pokladu a menových rezerv a zachrániť ich pre Československú republiku obnovenú po vojne, prispel aj k premene Neografie v Martine na modernú tlačiareň cenín a k jej osamostatneniu (1943).

Aktívne pôsobil v občianskom odboji. Udržiaval kontakty najmä s V. Šrobárom (v auguste 1943 sa zúčastnil na prijatí politického memoranda skupiny V. Šrobára v Bytči vo vile M. Mičuru), neskôr spolupracoval s ilegálnou SNR. Ako predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie zabezpečoval prípravu SNP z finančnej a hospodárskej stránky. Počas bombardovania Bratislavy v júni 1944 nariadil presunúť zo Slovenskej národnej banky v Bratislave do pobočiek v Banskej Bystrici a Ružomberku zásoby obeživa (asi 3 mld. korún), ako aj pohonných látok, ktoré boli k dispozícii povstalcom. Gestapo ho 3. 9. 1944 zatklo a odviezlo do Berlína, vo februári 1945 bol odsúdený na smrť a internovaný v koncentračných táboroch vo Flossenbürgu a v Dachau, potom 30. apríla (počas transportu 139 významných väzňov z Dachau do Neapola) oslobodený z rúk Gestapa v obci Niederdorf (tal. Villabassa, severových. Taliansko).

Po skončení 2. svet. vojny a návrate na Slovensko znova pôsobil na Právnickej fakulte UK v Bratislave a zúčastňoval sa na ekonomickej obnove Slovenska (poradca vlády v Komisii pre obnovu Slovenska), 1947 – 48 predseda Medzinárodného výkonného výboru kúpeľov. Po Februári 1948 sa stal politicky nežiaducim a v máji 1949 bol vo vykonštruovanom procese obvinený z vlastizrady (odsúdený na dva roky väzenia a stratu majetku). R. 1953 bol v rámci Akcie B spolu s rodinou vysťahovaný z Bratislavy, 1958 opäť obvinený z vlastizrady a zo špionáže a odsúdený na 17 rokov väzenia, 1960 amnestovaný a 1969 súdne plne rehabilitovaný.

Autor vyše 50 odborných článkov, monografií Hospodárska štatistika Slovenska (1928), Problematika času v hospodárskej teórii (1937), Základy hospodárskej vedy I a II (1947) a posmrtne vydanej autobiografie Moje pamäti. V pazúroch Gestapa (1994; napísaná 1974 – 78). Spoluzakladateľ a redaktor viacerých odborných časopisov, napr. Hospodárske rozhľady (1926 – 39, 1939 hlavný redaktor), Politika (1931 – 40). Člen a významnejší predstaviteľ viacerých odborných spoločností, napr. Učenej spoločnosti Šafárikovej a americkej Academy of Political Science a Econometric Society. Nositeľ Radu T. G. Masaryka III. triedy (1991, in memoriam), Pribinovho kríža I. triedy (2001, in memoriam) a i. ocenení.

Od 1998 udeľuje Ekonomická univerzita v Bratislave Medailu Imricha Karvaša za zásluhy o rozvoj ekonomickej vedy a vzdelanosti. Na jeho rodnom dome v Kalinčiakove sa nachádza pamätná tabuľa (2008, Miroslav Rónai), v Bratislave je podľa neho nazvaná ulica.

Kaschnitzová, Marie Luise

Kaschnitzová [kašnico-] (Kaschnitz), Marie Luise, vlastným menom Marie Luise Freifrau Kaschnitz von Weinberg, rodená Marie Luise von Holzing-Berslett, 31. 1. 1901 Karlsruhe – 10. 10. 1974 Rím, pochovaná v Bollschweili (pri Freiburgu im Breisgau) — nemecká poetka a spisovateľka. Vyučila sa za kníhkupkyňu, 1925 sa vydala za archeológa Guida Kaschnitza von Weinberg (*1890, †1958), s ktorým navštívila mnohé krajiny (Francúzsko, Taliansko, Grécko). R. 1941 – 58 žila vo Frankfurte nad Mohanom, 1958 sa presťahovala do rodinného sídla v Bollschweili. R. 1960 viedla prednášky z poetiky (v rámci cyklu prednášok Frankfurter Poetik-Vorlesungen) na Univerzite J. W. Goetheho vo Frankfurte nad Mohanom.

Úspech získala básnickými zbierkami Básne (Gedichte, 1947) a Tanec mŕtvych a básne doby (Totentanz und Gedichte zur Zeit, 1947), v ktorých spracovala zážitky z vojny. Osobnou tragédiou (smrť muža) sú poznačené básnické zbierky Tvoje mlčanie – môj hlas (Dein Schweigen – meine Stimme, 1962) a O slovo ďalej (Ein Wort weiter, 1965). Z prózy okrem krátkych útvarov (zbierka poviedok Dlhé tiene, Lange Schatten, 1960) písala denníky blížiace sa esejam (Anjelský most, Engelsbrücke, 1955; Dom detstva, Das Haus der Kindheit, 1956) a spoločensky angažovanú prózu (Medzimestské hovory, Ferngespräche, 1966; Miesta, Orte, 1973). Autorka kníh Grécke mýty (Griechische Mythen, 1943) a Okolie Ríma (Die Umgebung von Rom, 1960), rozhlasovej hry Jásonova posledná noc (Jasons letzte Nacht, uvedená 1952, vydaná 1962 v zbierke Rozhlasové hry, Hörspiele) s námetmi z antickej mytológie, esejí Ľudia a veci 1945 (Menschen und Dinge 1945, 1946) s témou 2. svetovej vojny a i. Na Slovensku vyšiel výber jej básní v zborníku I. Kupca Sto žien. Antológia z tvorby svetových poetiek (1975) a časopisecky v Revue svetovej literatúry (1983). Členka nemeckého PEN centra (od 1949), Nemeckej akadémie jazyka a literatúry a iných literárnych spoločností. Nositeľka viacerých cien, napr. Ceny Georga Büchnera (1955); nominovaná na Nobelovu cenu za literatúru.

kasíno

kasíno [tal. > nem.] —

1. archit. a) casino — v talianskej renesančnej a barokovej architektúre letné vidiecke šľachtické sídlo (súčasť komplexu villy suburbana). K významným príkladom patria Villa Giulia v Ríme vybudovaná 1550/51 – 55 podľa návrhu G. B. da Vignolu pre pápeža Júliusa III. (dnes Národné múzeum Etruskov) a Kasíno Pia IV. vo Vatikánskych záhradách vo Vatikáne v Ríme vybudované 1558 – 62 podľa návrhu P. Ligoria, ktoré je jedným z najvýznamnejších príkladov manieristickej architektúry; b) drobná záhradná architektúra, pavilón alebo dom menších rozmerov (obľúbené v 18. stor.), ktorá má formu samostatnej budovy, súčasť väčšieho sídla aristokracie. Kasíno sa zvyčajne stavalo v záhrade alebo v parku pri zámku a malo rozličné využitie, zvyčajne bolo určené na zábavu uzatvorenej spoločnosti, napr. Kasíno na predmestí Marino v Dubline vybudované 1757 podľa návrhu W. Chambersa;

2. priestor (budova, miestnosť alebo hala) určený na spoločenské hry, stretnutia alebo hudobné a tanečné zábavy, napr. spoločenské stredisko v kúpeľoch, dôstojnícke kasíno;

3. miestnosť alebo budova (herňa) určená na verejne prístupné hranie hazardných hier (ruleta, kartové hry, hry s kockami a na hracích automatoch). Pri vstupe do kasína si hráči zakúpia špeciálne žetóny, ktoré používajú pri hre a v prípade výhry ich vymenia za peniaze. Prvé kasína (herne) sa začali stavať v 2. pol. 19. stor. (kasíno s divadlom v Monte Carle, vybudované 1878 podľa návrhu Ch. Garniera), vo viacerých štátoch bolo ich prevádzkovanie zlegalizované v 1. pol. 20. stor. Kasína sú umiestnené prevažne v blízkosti veľkých obchodných centier, reštaurácií a hotelových komplexov alebo tvoria ich súčasti. K najväčším kasínam okrem kasína v Monte Carle patria kasíno v Macau, Las Vegas a Atlantic City. V 90. rokoch 20. stor. sa pri prevádzkovaní hier začali využívať technológie podporované počítačovými programami a vznikli prvé virtuálne kasína.

Kašira

Kašira — mesto v strede európskej časti Ruska v Moskovskej oblasti na rieke Oka; 38-tis. obyvateľov (2012). Priemysel strojársky (najmä výroba dopravných prostriedkov, lodenica, depo), kovoobrábací, nábytkársky, energetický (tepelná elektráreň s výkonom 2 066 MW). Železničná stanica na trati spájajúcej Moskvu s Doneckou panvou, riečny prístav.

Mesto vzniklo na ľavom brehu rieky Oka v mieste, kde do nej ústi rieka Kaširka (podľa nej aj nazvané), prvýkrát písomne doložené 1356. Jeho strategický význam vzrástol v 15. stor., keď tvorilo súčasť obrany juž. hraníc moskovského štátu (najneskôr 1480 sa už uvádza ako mesto). R. 1480 bolo pred blížiacim sa útokom Tatárov vypálené, neskôr obnovené. Od 1483 definitívne patrilo Moskovskému veľkokniežatstvu, 1497 – 1526 kazanským Tatárom. Od 1517 a počas celého 16. stor. ho ohrozovali neustále útoky Krymských Tatárov. Hoci tam 1531 bola postavená drevená pevnosť s 8 vežami, tatárske vpády mali ničivé dôsledky, a preto bola Kašira 1619 vystavaná nanovo na pravom brehu rieky Oka a 1629 tam bol vybudovaný obranný val s drevenou pevnosťou. Kašira však v 2. pol. 17. stor. stratila svoj strategický význam obrany juž. hranice a stala sa až do 2. pol. 19. stor. obchodným centrom. Významné boli predovšetkým staviteľstvo, poľnohospodárstvo, vinohradníctvo a domáca malovýroba. Neskôr sa rast mesta spomalil predovšetkým pre chýbajúce železničné spojenie, ktoré bolo vybudované až 1900. Význam mesta vzrástol aj po 1919 – 22, keď bola v blízkosti vybudovaná elektráreň spolu s mestom Novokaširsk (1963 pripojené ku Kašire). R. 1929 sa Kašira stala centrom Moskovskej oblasti. Počas 2. svet. vojny, najmä koncom 1941, keď sa mesto pokúsili obsadiť Nemci, sa v blízkosti odohrávali boje.

Stavebné pamiatky: Dom Zubovovcov (prvý kamenný dom v meste, koniec 18. – zač. 19. stor.), Vvedenský chrám (1802 – 17) so šesťposchodovou zvonicou (1860), Chrám sv. Mikuláša (Nikoly ratnovo, 1815), Nikitský kláštor (1823 – 55) s Chrámom premenenia Pána (Spassko-preobraženský, 1889 – 94), Chrám nanebovstúpenia Pána (Voznesenský, 1826 – 42), Chrám zosnutia presv. Bohorodičky (Uspenský, 1829 – 42), oproti Kašire na druhom brehu Oky komplex Belopesockého kláštora (1498).

Käsong

Käsong, Kaisŏng, v minulosti Songdo — mesto v juž. časti Kórejskej ľudovodemokratickej republiky v provincii Hwanghä-pukto na rieke Tädong na pobrežnej nížine pri hranici s Kórejskou republikou v blízkosti demilitarizovanej zóny; 362-tis. obyvateľov (3. najväčšie mesto KĽDR, 2012). Priemysel strojársky, textilný, obuvnícky, potravinársky (spracovanie koreňa ženšena, výroba alkoholických a nealkoholických nápojov, konzervovanie ovocia); remeslá (výrobky z porcelánu, šperkárstvo, hrnčiarstvo). Stredisko úrodnej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ryže, kukurice, sóje, ovocia, zeleniny, ženšena; chov dobytka). Turistické stredisko (jedno z najnavštevovanejších zahraničnými turistami). Dopravná križovatka na cestnom a železničnom ťahu Pchjongjang – Soul. V blízkosti sa nachádza špeciálna administratívno-priemyselná oblasť Käsongský priemyselný región vybudovaný v spolupráci s Kórejskou republikou. KĽDR poskytla pozemky a pracovnú silu, Kórejská republika vybudovala infraštruktúru, budovy a výrobné zariadenia; projekt predpokladal zapojenie 2-tis. firiem z Kórejskej republiky a zamestnanie 350-tis. zamestnancov z KĽDR, reálne sa zapojilo len 124 firiem, prevažne obuvníckych a textilných, a zamestnalo sa 53-tis. pracovníkov; projekt bol 2016 pozastavený pre testy nových zbraní KĽDR.

Sídlo na území dnešného Käsongu je (pod viacerými názvami) doložené už v 5. – 6. stor., začiatkom 10. stor. nazývané Songak. Rozkvet od 919, keď si ho kráľ Wang Kon (vládol 918 – 943), zakladateľ dynastie Korjo, vybral za hlavné mesto novozaloženého kráľovstva Korjo (918 – 1392). Wang Kon i nasledujúci panovníci dali v meste (od 919 nazývané Kädžu, od 960 Kägjong, od 995 Käsongbu) i v jeho okolí vybudovať kráľovský palác (založený 919, vybudovaný na terasách, nazývaný Manwoldä, čiastočne zachovaný, viackrát prestavaný, deštruovaný 1361), buddhistické chrámy (zväčša sa nezachovali) a hrobové komplexy, mestské hradby so vstupnými bránami a i. Po zvrhnutí dynastie Korjo 1392 a založení dynastie I (aj Ri) presunul 1394 kráľ I Song-gje hlavné mesto štátu Čoson z Käsongu do Hanjangu (dnes Soul). Neskôr bol Käsong vedľajším hlavným mestom a bol súčasťou provincie Kjonggi-do. V 20. stor. po oslobodení spod japonskej nadvlády (1945) a rozdelení Kórey patril až do vypuknutia kórejskej vojny (1950) do juž. časti polostrova. Po skončení vojny (1953) bola hranica vytýčená na juh od Käsongu a mesto sa stalo súčasťou Severnej Kórey. V 50. rokoch 20. stor. sa z Käsongu stalo mesto pod priamou vládou a od 2003, keď tam bola vytvorená priemyselná oblasť, sa zmenilo na mesto so špeciálnym postavením.

Stavebné pamiatky: architektonický komplex bývalej najvyššej konfuciánskej akadémie Songgjungwan (založená 992 ako Kukčagam, od 1089 najvyššia vzdelávacia inštitúcia v štáte Korjo, od 1308 názov Songgjungwan; dnes pozostáva približne z 20 stavieb, ktoré vznikli po prestavbe na začiatku 17. stor.; dnes sídlo Múzea Korjo), pôvodná vstupná brána Namdämun (1391 – 93, rekonštruovaná v 2. pol. 20. stor.), kamenný most Sondžuk (1290) s pavilónom Pjodžung (1740), buddhistický chrám Anhwa-sa (založený 930, viackrát prestavaný), konfuciánska akadémia Sungjang (pôvodne hala zo 14. stor., v 2. pol. 16. stor. premenená na konfuciánsku akadémiu), zvyšky astronomického observatória Čchomsongdä (založené v 10. stor.), v centre mesta sa zachovala tradičná obytná architektúra – mestské domy nazývané hanok (17. – 19. stor.), a i.

V blízkosti mesta sa nachádzajú viaceré hrobky kráľov dynastie Korjo, ktoré pozostávajú z kamennej komory pokrytej hlinou a z kamenných sôch vysokých úradníkov a zvierat umiestnených pred vchodom do hrobky. K najvýznamejším patria hrobka kráľa Wang Kona (po 943, rekonštruovaná v 90. rokoch 20. stor.) a hrobka kráľa Kongmina a jeho manželky (1365 – 72). V blízkosti mesta sa nachádza čiastočne zachovaná pevnosť Tähungsan (založená v 10. stor.) s buddhistickými chrámami Kwanum (založený 970, prestavaný v 14. – 17. stor.) a Tähung (921). R. 2013 bolo 20 najvýznamnejších historických pamiatok z obdobia dynastie Korjo a dynastie I (Ri) zapísaných do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Kašperské Hory

Kašperské Hory — mesto v Česku v Plzenskom kraji v okrese Klatovy v blízkosti horného toku rieky Otava; 1,5 tis. obyvateľov (2014). Turistické stredisko (v blízkosti chránené územia Přírodní park Kašperská vrchovina, CHKO Šumava a NP Šumava), lyžiarsky areál.

Mesto vzniklo pravdepodobne na prelome 13. a 14. stor., jeho začiatky sú spojené s ryžovaním a ťažbou zlata (13. – 17. stor.), 1337 je doložená ťažba zlata a existencia osady s názvom Reichenstein (neskôr Bergreichenstein). V polovici 14. stor. tam Karol IV. zriadil obchodnú cestu ako ďalšiu z vetiev stredovekých obchodných ciest, ktoré viedli z bavorského Pasova do Čiech. Na ochranu obchodnej cesty i baní dal 1356 vybudovať hrad Kašperk (dokončený 1365, opravený koncom 15. a v 16. stor., 1617 uvádzaný ako opustený a v zlom stave zakúpený mestom; odvtedy názov mesta Kašperské Hory). Prosperita mesta pokračovala aj po husitských vojnách. R. 1584 ho cisár Rudolf II. povýšil na kráľovské banské mesto, ktoré následne odkúpilo väčšinu okolitého panstva. Na prelome 16. a 17. stor. nastal úpadok ťažby dovŕšený tridsaťročnou vojnou, v 2. polovici 17. stor. nahradila ťažbu zlata drevárska výroba, mesto však už nedosiahlo predchádzajúcu úroveň (niekoľko neúspešných pokusov o obnovenie ťažby zlata sa uskutočnilo v 18. – 20. stor.). Do 1945 prevládalo v meste nemecké obyvateľstvo, ktoré bolo po 2. svetovej vojne odsunuté, čo spôsobilo stagnáciu mesta a redukciu osídlenia.

Stavebné pamiatky: gotický cintorínsky Kostol sv. Mikuláša (začiatok 14. stor., dokončený okolo 1330, 1659 poškodená veža, opravovaný 1700, 1706 a 1773, následne vyhorel, opravený 1776), baroková cintorínska Kaplnka sv. Anny (prestavaná 1757), gotická trojloďová Bazilika sv. Margity (pôvodne sv. Linharta; pred 1364, opravená a prestavaná 1597 a 1698, 1773 a 1863 poškodená požiarom, 1883 postavená nová veža a bazilika novogoticky zrekonštruovaná), baroková radnica (pôvodne renesančná, 1597 z pôvodného Panského domu, barokovo prestavaná 1698 a v 1. polovici 18. stor.), pútnická Kaplnka Panny Márie Klatovskej (koniec 17. stor., prestavaná 1773, neskorobarokovo prestavaná 1815 – 16), novorománsky dvojvežový pútnický Kostol Panny Márie Snežnej (1850 – 68), asi 3 km severne od mesta hrad Kašperk (rekonštruovaný v 20. stor. a od 2000; prístupný verejnosti).

Kassiti

Kassiti — národ sídliaci v staroveku na území Mezopotámie (približne v dnešnom Iraku a západnom Iráne). Pravlasť Kassitov nie je jednoznačne dokázaná, pravdepodobne pochádzali z regiónov ležiacich východne od Mezopotámie (najčastejšie sa uvádza pohorie Zagros). Boli vynikajúci chovatelia koní, ako aj bojovníci, presadili sa používaním vojenskej jazdy. Už v 18. stor. pred n. l. sú doložení na strednom toku rieky Eufrat v oblasti nazývanej Chana s centrom v meste Terka (Terqa; dnes archeologická lokalita Tell Ašara vo východnej Sýrii neďaleko mesta Dajr az-Zaur), kde sa s kassitskými menami spomínajú miestni vládcovia (tzv. dynastia z Chany) a v ďalších lokalitách i správni úradníci. Od 17. stor. pred n. l. sídlili okolo Sipparu (dnes Tell Abú Habba asi 30 km južne od Bagdadu).

Po rozvrátení Starobabylonskej ríše Chetitmi, ktorí 1595 pred n. l. (datovanie podľa strednej chronológie; podľa iných zdrojov 1594 pred n. l. alebo okolo 1530 pred n. l.) spustošili Babylon, Kassiti pravdepodobne využili mocenské vákuum v severnej Babylonii a v priebehu 1. pol. 16. stor. pred n. l. tam utvorili vlastné kráľovstvo s centrom v Babylone. V babylonskej spoločnosti tvorili malú, ale najvyššiu, vojenskoaristokratickú vrstvu. Pretože pomerne rýchlo prijali babylonskú kultúru a aj jazykovo sa asimilovali (ich králi mali napriek tomu kassitské mená), nebola ich vláda považovaná za cudziu nadvládu. Prvé obdobie ich vlády (16. – začiatok 15. stor. pred n. l.), niekedy označované ako tzv. temné obdobie, z ktorého sa nezachovali takmer žiadne písomné doklady, bolo charakteristické dočasnou kultúrnou i politickou stagnáciou. Okolo 1475 pred n. l. ovládol kassitský vládca Ulam-Buriaš južnú časť Babylonie vrátane oblasti okolo Perzského zálivu (tzv. Prímorie) a v 14. stor. pred n. l. Kassiti ovládali celú Babyloniu, ale aj ďalšie územia. Kassitská Babylonia prežívala obdobie ekonomickej a politickej stability, stala sa jednou z rozhodujúcich mocností na Blízkom východe, čo dokladá množstvo pramenného materiálu. Kassitskí králi (podľa Babylonského zoznamu kráľov zo začiatku 1. tisícročia pred n. l. mala kassitská dynastia 36 kráľov, ktorí celkove vládli 576 rokov a 9 mesiacov, z nich prvých 17 je známych len podľa mena a obdobie ich vlády nie je datované) nadviazali na starobabylonskú správu, usilovali sa o hospodárske povznesenie Babylonie a aktívne nezasahovali do zápasu vtedajších mocností (Egypt, Asýria, Mitanni, Chetiti) o ovládnutie sýrsko-palestínskej kultúrnej oblasti, naopak, nadväzovali s nimi diplomatické kontakty a udržiavali mierové vzťahy (napr. prostredníctvom darov či dynastických manželstiev). Na začiatku 14. stor. pred n. l. inicioval Kurigalzu I. vybudovanie mesta Dúr Kurigalzu (nazvané podľa neho, dnes Akarkuf, asi 40 km západne od Bagdadu), ktoré bolo do 1204 pred n. l. sídelným mestom kassitskej dynastie. Kassiti vládli v Babylonii až do polovice 12. stor., keď ju 1155 pred n. l. (podľa iných zdrojov do 1157 pred n. l.) prepadol a vyplienil elamský kráľ Šutruk-Nahhunte (vládol asi 1185 – 1155 pred n. l.) a jeho syn a nástupca Kutir-Nahhunte II. (Kutir-Nachchunte II.; vládol asi 1155 – 1150 pred n. l.) zosadil posledného kassitského panovníka Enlila-nádina-achchého.

Obdobie vlády Kassitov sa v dejinách Babylonie označuje ako kassitské (1595 pred n. l. – 1155 pred n. l.) a spolu s vládou II. dynastie z Isinu (→ Isin), ktorá sa na babylonský trón dostala krátko po elamskom vpáde (vládla 1154 – 1027 pred n. l.), a s niekoľkými ďalšími dynastiami ako stredobabylonské (→ Stredobabylonská ríša); začiatok vlády Kassitov v Babylonii nemožno presne datovať, preto sa za začiatok stredobabylonského obdobia pokladá pád Babylonu po chetitskom útoku 1595 pred n. l. Po páde kassitskej dynastie v Babylonii sa Kassiti spomínajú ako protivníci Asýrie vo svojich pôvodných sídlach v pohorí Zagros, nakrátko si ich podrobil Alexander III. Veľký (324/323 pred n. l.), na prelome letopočtu sa zmienky o nich končia. Hoci sa vláda Kassitov najmä v staršej literatúre označovala ako obdobie úpadku (temné obdobie) v dejinách Mezopotámie, bolo to obdobie hospodárskeho, politického a kultúrneho rozkvetu Babylonie.

Kassiti hovorili kassitským jazykom (kassitčinou), ktorý je však pre nedostatok písomných dokladov považovaný za izolovaný. Texty zapísané v kassitskom jazyku sa nezachovali (známe sú len osobné mená) a predpokladá sa, že Kassiti svoj jazyk ani písomne nezaznamenávali, pretože literárnym jazykom a jazykom úradných, ako aj odborných záznamov (matematika, astronómia a i.) zostal naďalej akkadský jazyk, ktorý sa v období vlády Kassitov kanonizoval a v ktorom vznikla práve vtedy rozsiahla akkadská literatúra. O náboženstve Kassitov sa vie len veľmi málo, známe sú iba mená kassitských božstiev. Kassitskí králi podporovali kult tradičných babylonských božstiev, z ktorých k najdôležitejším patril Marduk, boh Babylonu, ktorý sa v súvislosti s politickým vzostupom svojho sídelného mesta stal najvýznamnejšou postavou babylonského panteónu, obľube sa tešili aj kult slnečného boha Šamaša, mesačného boha Sína a bohyne lásky Ištar uctievanej aj ako bohyňa vojny. Tradičné postavenie si zachoval Enlil, ktorého svätyňa v Nippure patrila k najvýznamnejším kultovým strediskám.

Počas vlády Kassitov neupadala ani architektonická a umelecká produkcia, naopak, vo výzdobe stavieb sa objavili nové techniky a v maliarstve nové témy, rozvíjali sa sochárstvo aj umelecké remeslá. V architektúre stavitelia nadviazali na staršie stavebné formy, panovníci obnovovali a prestavovali staršie chrámové i palácové stavby v mestách, najmä Kara-indaš a Kurigalzu I., ktorí iniciovali extenzívnu prestavbu starších sumerských miest, napr. Nippuru, Isinu, Larsy a Uru.

Prvou známou kassitskou stavbou je Ištarin chrám v Uruku, ktorý dal okolo 1420 pred n. l. postaviť Kara-indaš. Chrám má pravidelný obdĺžnikový pôdorys s malou pravouhlou celou. V exteriéri sú na nárožiach mohutné odstupňované piliere, novým prvkom bola exteriérová výzdoba pozostávajúca z figurálnych reliéfov (v mezopotámskej architektúre sa rozšírila v nasledujúcich obdobiach). Fasáda je zdobená radom ník (prvok vyskytujúci sa v staršej mezopotámskej architektúre), v ktorých sú umiestnené reliéfne stvárnené figúry božstiev držiacich vázy s vytekajúcou vodou (výška okolo 1,8 m, niekedy sa tento typ steny označuje francúzsky ako à redan). Reliéfy určené na fasády budov boli vytvárané z pálenej i z nepálenej hliny vtláčaním do foriem.

V Dúr Kurigalzu boli počas archeologických vykopávok odkryté ruiny veľmi dobre zachovaného zikkuratu (v minulosti často nesprávne považovaný za Babylonskú vežu), v jeho blízkosti bol čiastočne odkrytý chrámový architektonický komplex pozostávajúci z niekoľkých dvorov lemovaných miestnosťami a kráľovský palác (založený pravdepodobne Kurigalzuom I., prestavovaný do 1159, celkove 4 stavebné fázy). Niektoré miestnosti paláca (úzke galérie so vstupmi do dvora) boli zdobené nástennými maľbami, ktorých námetom sú postavy dvoranov a úradníkov idúcich v procesiách vzdať hold panovníkovi (12. stor. pred n. l.). Tento motív, neskôr veľmi rozšírený aj v asýrskom a perzskom umení, sa v mezopotámskom výtvarnom umení objavil prvýkrát. Z obdobia vlády Kurigalzua I. sú zdokumentované aj čiastočné prestavby v meste Ur.

Najvýznamnejším mestom v období vlády Kassitov však bol Babylon. Pre vysokú hladinu spodnej vody tam boli stavby z kassitského obdobia (obytné domy, remeselnícke dielne) odkryté len z malej časti (najmä v centrálnej, komerčnej časti nazývanej Merkes). Kassitské sochárstvo nadviazalo na staršie vzory, charakteristické je však realizmom. V tomto období sa začali používať aj stély zdobené nápismi a reliéfmi, nazývané kudurru. Zvyčajne majú oválny tvar, nápisy na nich oznamujú dôležité výnosy panovníka alebo vysokých úradníkov (pravdepodobne boli ukladané v chrámoch), ich reliéfna výzdoba sa vyznačuje bohatým repertoárom symbolov predstavujúcich bohov, zriedkavejšie sú figurálne výjavy a postavy panovníka či zvieratá. V kassitskom období sa rozšírila aj produkcia drobných diel z frity (nahradila sklo, ktoré bolo známe, ale jeho výroba bola drahá a náročná), z ktorej sa vyrábali koráliky, cylindrické pečatné valčeky, plakety a malé dekoratívne masky.

Kassitská dynastia v Babylonii
okolo 1570 pred n. l. Agum II.
okolo 1530 pred n. l. Burna-Buriaš I.
? – ? Kaštiliaš III.
okolo 1475 pred n. l. Ulam-Buriaš
? – ? Agum III.
okolo 1420 pred n. l. Kara-indaš
? – ? Kadašman-Charbe I.
okolo 1400 pred n. l. Kurigalzu I.
1374 – 1360 pred n. l. Kadašman-Enlil I.
1359 – 1333 pred n. l. Burna-Buriaš II.
1333 pred n. l. Kara-chardaš
1333 pred n. l. Nazi-Bugaš
1332 – 1308 pred n. l. Kurigalzu II.
1307 – 1282 pred n. l. Nazi-Maruttaš
1281 – 1264 pred n. l. Kadašman-Turgu
1263 – 1255 pred n. l. Kadašman-Enlil II.
1254 – 1246 pred n. l. Kudur-Enlil
1245 – 1233 pred n. l. Šagarakti-Šuriaš
1232 – 1225 pred n. l. Kaštiliaš IV.
1224 pred n. l. Enlil-nádin-šumi
1223 pred n. l. Kadašman-Charbe II.
1222 – 1217 pred n. l. Adad-šuma-iddin
1216 – 1187 pred n. l. Adad-šuma-usur
1186 – 1172 pred n. l. Meli-šipak
1171 – 1159 pred n. l. Marduk-apla-iddina I.
1158 pred n. l. Zababa-šuma-iddina
1157 – 1155 pred n. l. Enlil-nádin-achché

kastrum

kastrum, lat. castrum — opevnený rímsky vojenský tábor (v latinčine sa na označenie vojenského tábora používalo množné číslo – castra) určený pre jednu alebo pre viac légií (asi pre 10-tis. ľudí). Bol budovaný podľa záväzných pravidiel, mal štvorcový alebo obdĺžnikový pôdorys so zaoblenými nárožiami, obkolesoval ho val s palisádou, od 2. stor. hradba s priekopou, v neskororímskom období mal aj nepravidelný, príp. viacuholníkový pôdorys. Znútra bol členený sieťou ulíc (ciest).

Ideálny pôdorys rímskeho kastra tvorili dve hlavné cesty – prétorská cesta (via praetoria) a hlavná cesta (via principalis), ktoré sa križovali. Na ich priesečníku sa nachádzali väčšinou veliteľský dom (praetorium) a fórum. Obidve cesty ústili do dvoch protiľahlých brán: na prétorskej ceste bola predná brána (porta praetoria; obratená vždy k nepriateľovi) a oproti nej zadná brána (porta decumana), na hlavnej ceste hlavná brána vpravo (porta principalis dextra) a oproti nej hlavná brána vľavo (porta principalis sinistra). Jednotlivé časti légie mali presne určené miesta na rozloženie stanov a určené časti hradieb, ktoré mali brániť. Okrem vojenských kasární patrili k výbave kastra aj správne a hospodárske budovy (kúpele, sýpky, pekáreň chleba). Pred jeho hradbami sa často nachádzalo civilné sídlisko (→ canabae), ktoré bolo zárodkom budúcich miest, mnohé súčasné veľkomestá boli založené na pôdorysoch pôvodných rímskych kastier (táborov), napr. Paríž, Lyon, Trier, Winchester, Lancaster, Bonn, Kolín nad Rýnom a Regensburg, najbližšie k Slovensku existovali rímske kastrá na území dnešného maďarského mesta Komárom (→ Brigetio) na pravom brehu Dunaja, medzi dnešnými rakúskymi mestami Bad Deutsch-Altenburg a Petronell (→ Carnuntum), vo Viedni (Vindobonna) a v Budapešti (Aquincum). Podobný pôdorys a vnútorné rozmiestnenie objektov mali aj menšie rímske vojenské tábory (→ kastel, význam 1), ako aj poľné (dočasné) tábory. Pri leteckom snímkovaní boli v posledných rokoch zistené stopy viacerých rímskych poľných (dočasných) táborov aj na území Slovenska (pri obci Závod neďaleko Malaciek, pri Hviezdoslavove, Chotíne, Šuranoch, Trenčíne, v okolí kastelu v Iži a i.), ako aj na Morave a v Dolnom Rakúsku, ktoré boli budované počas veľkých vojenských operácií v markomanských vojnách.

Katak

Katak, Cuttack — mesto v severovýchodnej časti Indie v členskom štáte Urísa v delte rieky Mahánadí v blízkosti Bengálskeho zálivu; 706-tis. obyvateľov (2. najväčšie mesto členského štátu, 2012). Priemysel kovoobrábací, sklársky, textilný, papiernický, drevársky, chemický, kožiarsky, potravinársky; umelecké remeslá (výrobky zo slonoviny, povestná výroba drobných zlatých a strieborných šperkov a i.). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie jutovníka, ryže, cukrovej trstiny, tabaku). Dopravná križovatka pri železničnej trati Kalkata – Čennai (Madras), riečny prístav.

Mesto bolo založené 989 ako vojenská pevnosť. Od 13. stor. hlavné mesto štátu Východných Gangov (1038 – 1435), od 15. stor. za vlády Gadžapatiovcov (aj Kapiléndrovci; 1435 – 1540) hlavné mesto nezávislej Urísy. R. 1568 prešlo pod správu islamskej afganskej dynastie Karráníovcov z Bengálska, 1592 sa stalo súčasťou ríše Veľkých Mogulov, 1751 Maráthskej ríše (1674 – 1818). R. 1803 ovládli oblasť Briti a po vytvorení štátu Urísa 1936 sa Katak stal jeho správnym centrom (do 1948).

Stavebné pamiatky: pozostatky pevnosti Bárábatí (13. – 14. stor.), viaceré hinduistické chrámy a mešity. Múzeum v rodnom dome S. Boseho (Netadžího; otvorené 2007), univerzita (2006).

Káthmandu

Káthmandu, Údolie Káthmandu — medzihorská kotlina v str. časti Nepálu medzi pohorím Mahábhárat na juhu a Himalájami na severe vo výškach 1 300 – 1 500 m n. m. Predstavuje tektonickú depresiu vyplnenú glaciálnymi a nivnými sedimentmi. Subtropické monzúnové podnebie (horský variant), priemerná teplota v januári 7 °C, v júni 24 °C, priemerný ročný úhrn zrážok okolo 800 mm. Najväčšou riekou pretekajúcou územím je Bagmati (prítok Gangy). Zvyšky subtropických lesov so zastúpením bambusu, santalu a i. Husto zaľudnené a intenzívne poľnohospodársky využívané územie (najmä terasové pestovanie ryže); turistická oblasť. V severozáp. časti leží hlavné mesto Nepálu Káthmandu a mestá Pathán a Bhádgáon nachádzajúce sa v jeho aglomerácii.

Hlavné náboženské a kultúrne centrum krajiny s mnohými stavebnými pamiatkami, najstaršie osídlená oblasť Nepálu. V minulosti tam vznikla charakteristická sakrálna (buddhistické a hinduistické chrámy a kláštory) i profánna (paláce, obytné domy) architektúra, ktorá je typická spojením vplyvov a foriem z viacerých oblastí Ázie do originálneho architektonického štýlu (prechádzali tadiaľ významné obchodné cesty cez Himaláje, ktoré spájali Indiu a Čínu). V oblasti sa nachádza okolo 130 významných architektonických pamiatok. Z hľadiska vývinu architektúry sa za vrcholné pokladá obdobie 1500 – 1800, keď vznikli najvýznamnejšie pamiatky architektúry Névárov (pôvodné miestne obyvateľstvo, tzv. névárska architektúra). R. 1979 bolo 7 komplexov pamiatok v Údolí Káthmandu zapísaných do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO: v meste Káthmandu tri komplexy pamiatok, v meste Pathán námestie Durbar (Palácové námestie) s palácovým komplexom vládcov dynastie Mallovcov (budovaný 1668 – 1734) so záhradami, viacerými chrámami a svätyňami (svätyňa bohyne Talédžu, 1667) a v meste Bhádgáon námestie Durbar (Palácové námestie) s palácovým komplexom vládcov dynastie Mallovcov (budovaný od 13. do 18. stor., najstarší v Údolí Káthmandu) s tzv. Palácom 55 okien (15. stor., prestavaný v 17. stor.), s bránami (Levia, koniec 17. stor.; Zlatá, polovica 18. stor., s podobizňou bohyne Táledžu s 10 rukami a 4 hlavami) a viacerými chrámami (svätyňa bohyne Táledžu, 14. stor.; chrám Dattatraja, 1427, zasvätený hinduistickej trojici Brahmovi, Višnuovi a Šivovi; chrám boha Bhímséna, 1657; a i.), kláštorný príbytok kňazov Pudžari math (18. stor., reštaurovaný 1972) a i.; na vyvýšenine západne od Káthmandu buddhistická stúpa a chrámy Svajambhúnáth (založená začiatkom 5. stor., vybudovaná okolo 640); na vyvýšenine vo východnej časti Údolia Káthmandu v dedine Čangu hinduistický chrámový komplex Čangu Nárájan zasvätený Višnuovi Nárájanovi (pagoda vybudovaná 1702 na mieste staršej svätyne zo 4. stor.; lokalita je posvätným miestom buddhistov). Viaceré pamiatky zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO (najmä v meste Káthmandu) boli 2015 deštruované ničivým zemetrasením.

Káthmandu

Káthmandu, Káthmándú — hlavné mesto Nepálu na úpätí Himalájí v severozápadnej časti kotliny Káthmandu (aj Údolie Káthmandu), 1 360 m n. m.; 998-tis. obyvateľov, aglomerácia (spojenie s mestami Pathán, Bhádgáon a s viacerými menšími mestami) 1,908 mil. obyvateľov (2012). Hospodárske a kultúrne centrum krajiny, sídlo viacerých bánk a finančných inštitúcií. Priemysel textilný (bavlnársky, spracovanie juty), potravinársky (lúparne ryže, cukrovary a i.), drevársky, stavebných materiálov, obuvnícky; rozvinuté remeslá s tradičnou výrobou nepálskeho papiera, tzv. papiera lokta (vyrábaný z lykovca Daphne bholua a Daphne papyracea), pašmíny (druh kašmíru), ako aj rezbárskych, hrnčiarskych a i. produktov. Turistické stredisko medzinárodného významu. Významný cestný uzol, diaľnicou Tribhuvan je Káthmandu spojené s priemyselným strediskom Hetauda a s pohraničnými mestami Birgaňdž (na území Nepálu) a Raxaul (na území Indie), diaľnicou Prithví s druhým najväčším mestom Nepálu Pokhara, cestné spojenie s hraničným priechodom do Číny Kodari; južne od mesta medzinárodné letisko. Severne od Káthmandu na rieke Trishuli je vybudovaná priehrada s hydroelektrárňou. Mestom preteká osem riek, z ktorých najväčšia je Bagmati (prítok Gangy). Východiskové miesto expedícií do Himalájí.

Najstaršie osídlenie oblasti je doložené v 7. stor. pred n. l., keď tam vznikol prvý štátny útvar Kirátov (etnikum mongolského pôvodu). R. 723 tam bolo založené sídelné mesto s názvom Maňdžupathán (na mieste osady z 2. stor. n. l.). V období politickej roztrieštenosti na jednotlivé kniežatstvá za éry dynastie Thákurovcov (879 – 1200) a Mallovcov (1200 – 1768) slúžilo spolu so susednými mestami Pathán a Bhádgáon (bývalý Bhaktapur) ako jedno zo správnych centier. Po zjednotení Nepálu pod vládou gurkhovskej dynastie Šáhovcov (1768) sídlo kráľa a vlády, od 2006 hlavné mesto.

Stavebné pamiatky: v centre mesta sa zachovala tradičná obytná architektúra (viacpodlažné mestské domy z pálených tehál a z dreva zdobené charakteristickými dekoratívnymi drevorezbami zo 16. – 19. stor.) a množstvo buddhistických a hinduistických chrámov (typická je pre ne forma pagody so stupňovitými pyramídovými strechami, ktoré sú zdobené ornamentálnymi drevorezbami), kláštorov a stúp i niekoľko palácov, k najvýznamnejším patria námestie Durbar (Palácové námestie) s kráľovským palácom Hanuman Dhóka (založený v 2. pol. 11. stor.; rozsiahly palácový komplex budovaný najmä od pol. 16. – 18. stor., s viacerými vnútornými nádvoriami, Hanumanovou bránou, 1672, a chrámami, z ktorých k najvýznamnejším patria chrám bohyne Talédžu, okolo 1560, chrám bohyne Degu Talédžu, koniec 16. stor., chrám boha Šivu Madžu-Deval, okolo 1692, chrám Šivu a Párvatí, 1785 – 94, a i.; 1979 bolo námestie s palácom a priľahlými stavbami zapísané v rámci pamiatok Údolia Káthmandu (→ Káthmandu, Údolie Káthmandu) do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), chrám – pagoda Kásthamandapa (Drevený pavilón, založený v 12. stor., neskôr viackrát prestavovaný; pôvodne slúžil ako hala na verejné zhromaždenia a útočisko pre pútnikov a obchodníkov, neskôr premenený na chrám; podľa neho nazvané mesto aj údolie), palác Kumárí Ghar (sídlo Kumárí déví, inkarnácie bohyne Kumárí, 18. stor.), pri posvätnej rieke Bagmati hinduistický komplex Pašupatináth (podľa legendy založený v 5. stor., do súčasnej podoby vybudovaný v 17. stor., zasvätený Šivovi Pašupatimu, významné pútnické miesto; architektonický komplex obsahuje aj staršie chrámy, napr. Višnuov chrám zo 14. stor. a ďalšie svätyne; 1979 zapísaný v rámci pamiatok Údolia Káthmandu do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), na predmestí buddhistický chrám – stúpa Bódhnáth (8. stor., patrí k najväčším stúpam na svete; 1979 zapísaná v rámci pamiatok Údolia Káthmandu do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Viaceré múzeá a galérie (napr. Národné múzeum Nepálu), univerzita (1959). V aglomerácii Káthmandu a v jeho okolí sa nachádzajú aj ďalšie pamiatky zapísané 1979 v rámci pamiatok Údolia Káthmandu do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Mesto bolo deštruované ničivými zemetraseniami 1833, 1934 a 2015, pričom väčšina stavebných pamiatok obnovených v 20. stor. bola 2015 opätovne zničená.

Katovice

Katovice, poľ. Katowice — mesto v južnom Poľsku v Sliezskej vrchovine v Hornosliezskej panve na riekach Kłodnica a Rawa, administratívne stredisko Sliezskeho vojvodstva; 301-tis. obyvateľov, aglomerácia 2,513 mil. obyvateľov (2012). Stredisko služieb, priemyslu, obchodu (každoročné usporadúvanie viacerých medzinárodných trhov), vedy a kultúry Hornosliezskej priemyselnej oblasti a stredisko Katovickej špeciálnej ekonomickej zóny (založená 1996, rozkladá sa na území 19 miest a 15 obcí na rozlohe 1 929 ha). I napriek uzatvoreniu viacerých baní a hút ostávajú Katovice významným strediskom banského (ťažba čierneho uhlia; Hornosliezska panva) a hutníckeho (hutníctvo železa, medi a zinku) priemyslu, ďalej strojársky (najmä výroba strojov a zariadení pre banský a hutnícky priemysel), koksárenský, kovoobrábací, elektrotechnický, potravinársky a porcelánový priemysel. Až 73 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva pracuje v sektore služieb. Z hľadiska modernej infraštruktúry sú Katovice považované za jedno z najlepšie sa rozvíjajúcich miest Poľska. Významný železničný (8 železničných staníc a zastávok) a cestný uzol (mestom prechádza viacero ciest vnútroštátneho a medzinárodného významu, napr. E40 vedúca z Francúzska do Kazachstanu, E75 vedúca z Nórska do Grécka, E462 spájajúca Poľsko s Českom), medzinárodné letisko Katowice-Pyrzowice (2,544 mil. pasažierov, 2011), letisko Katowice-Muchowiec.

Katovice vznikli v oblasti s bohatými náleziskami rúd, prvé huty pravdepodobne už v 14. stor., prvýkrát sú písomne doložené 1598, po 1. sliezskej vojne sa na základe Vroclavského mieru (1742) stali súčasťou Pruska. Rozmach mesta nastal v polovici 19. stor. v súvislosti s rozvojom ťažby čierneho uhlia a oceliarskeho priemyslu. Od 1865 mesto, predstavovalo priemyselné a správne centrum Horného Sliezska, od 1922 súčasť Poľska, počas 2. svetovej vojny obsadené nacistickým Nemeckom. R. 1953 – 56 sa nazývalo Stalingród.

Stavebné pamiatky: zachovalo sa viacero stavieb v štýle historizmu, eklektizmu a secesie (viaceré mestské nájomné domy i verejné stavby) vybudovaných v 2. polovici 19. – začiatkom 20. stor., k najvýznamnejším patria neorománsky Kostol zmŕtvychvstania Pána (1856 – 58), neogotický Kostol Panny Márie (1862 – 70), neogotický Kostol sv. apoštolov Petra a Pavla (1898 – 1902; 1925 – 55 katedrálny kostol), neoklasicistická Katedrála Krista Kráľa (1927 – 55) a neoklasicistický biskupský palác (1927; v ňom diecézne múzeum s bohatými zbierkami), v štýle art déco kino Rialto (1912) a budova bývalého Sliezskeho parlamentu (1925 – 29), v ranom internacionálnom štýle napr. Drapacz Chmur (1934, prvá výšková budova v Poľsku) a i. Viacero parkov, v najväčšom, Kościuszkovom parku (založený 1888) drevený Kostol sv. Michala Archanjela (1510, zvonica 1679) prenesený 1938 z dediny Syrynia. Viaceré múzeá, napr. Sliezske múzeum (založené 1929, pôvodná budova bola po obsadení Poľska Nemeckom 1939 deštruovaná, 1984 múzeum znovuotvorené, sídli v neorenesančnej budove bývalého Grandhotela z prelomu 19. a 20. stor.), galérie a divadlá, napr. Sliezske divadlo S. Wyspiańskeho (otvorené 1907, sídli v secesnej budove z 1905 – 07), Sliezska filharmónia (1945), Národný symfonický orchester Poľského rozhlasu (založený 1935 vo Varšave, obnovený 1945 v Katoviciach) a i. Sliezska univerzita (1968). Sídlo rímskokatolíckeho a evanjelického biskupstva. Zoologická záhrada.

Kaunas

Kaunas, do 1917 Kovno — mesto v strednej časti Litvy pri ústí rieky Neris do Nemanu, administratívne stredisko kraja Kaunas; 340-tis. obyvateľov (2. najväčšie mesto Litvy, 2012). Stredisko priemyslu, obchodu a služieb. Významný informačný, elektrotechnický, elektronický a strojársky (výroba turbín, dopravných a stavebných strojov a i.) priemysel, ďalej kovoobrábací, textilný, chemický, potravinársky, liehovarnícky, farmaceutický (jediný výrobca homeopatík v Litve), polygrafický, drevársky, nábytkársky a papiernický priemysel; tradičné stredisko umeleckých remesiel. Významná dopravná križovatka, riečny prístav, medzinárodné letisko. V blízkosti na Nemane bola vybudovaná najväčšia priehradná nádrž krajiny (64 km2) s hydroelektrárňou.

Mesto bolo založené pravdepodobne v 11. stor., prvýkrát písomne doložené 1361. V 13. stor. tam bola postavená pevnosť na ochranu pred nájazdmi Rádu nemeckých rytierov. Strategický význam malo najmä v 14. a 15. stor., viackrát zničené (1362, 1385, 1391, 1400). R. 1408 získalo mestské práva a 1441 sa stalo členom Hanzy. Postupne sa rozvinulo na remeselné a obchodné centrum, od 1569 patrilo poľsko-litovskej únii, 1665 bolo viackrát zničené ruskou armádou a 1701 obsadené Švédmi, 1731 a 1732 bola časť mesta značne poškodená požiarmi. R. 1795 – 1919 súčasť Ruska. R. 1812 nakrátko obsadené napoleonskými vojskami. R. 1830 – 31 a 1863 – 64 jedno z centier poľsko-litovských národnooslobodzovacích povstaní. Od 1843 centrum Kovnianskej gubernie (do 1917 Kovno). R. 1882 – 1911 tam bol postavený systém 9 vojenských pevností ako súčasť západného obranného systému Ruska (v deviatej pevnosti boli počas stalinských čistiek zhromažďovaní väzni deportovaní na Sibír, počas 2. svetovej vojny tam boli zavraždené tisíce Židov). Počas 1. svetovej vojny od augusta 1915 obsadené nemeckou armádou, 1919 – 39 (po obsadení Vilniusu Poľskom) hlavné mesto samostatnej Litvy. R. 1940 obsadené Červenou armádou, 1941 – 44 okupované nacistickým Nemeckom, ktoré tam zriadilo židovské geto (v medzivojnovom období žila v Kaunase početná židovská komunita). Od 1944 v rámci Litovskej SSR súčasť ZSSR, od 1991 samostatnej Litvy.

Stavebné pamiatky: na sútoku riek zvyšky hradu z 13. stor. (1362 zničený a znova obnovený, 1812 ťažko poškodený), zvyšky systému vojenských pevností (1882 – 1911; v deviatej pevnosti múzeum), Kostol nanebovzatia Panny Márie (aj Vitolda; 1400), gotická Katedrála sv. Petra a Pavla (15. stor.), gotický Perkúnov dom (15. stor., prestavaný v 19. stor.), radnica (1542), neskororenesančný Kostol Najsvätejšej Trojice (1634), jezuitský kostol Františka Xaverského (od 1666, po 1944 zmenený na športovú halu, v 90. rokoch 20. stor. rekonštruovaný), evanjelický kostol (1683), Kostol sv. krstu (1700), funkcionalistický Kostol Kristovho vzkriesenia (1934 – 40, od 1952 továreň, v 90. rokoch 20. stor. – 2004 rekonštruovaný), synagóga (1871 – 72), Kostol sv. Michala Archanjela (1893, pôvodne pravoslávny) a i., asi 12 km od Kaunasu barokový kláštorný komplex Pažaislis (17. stor., viackrát zničený, v 90. rokoch 20. stor. rekonštruovaný). Univerzita Vitolda Veľkého (1922 – 50, obnovená 1989 – 90), technická univerzita (1922), niekoľko múzeí, divadlá. Botanická záhrada (založená 1923), zoologická záhrada (jediná v Litve, 1938).

Kavala

Kavala — prístavné mesto v severových. Grécku v kraji Východná Macedónia a Trácia v zálive Kavala (Egejské more) oproti ostrovu Thasos, administratívne stredisko okresu (nómu) Kavala; 53-tis. obyvateľov (2012). Priemysel chemický, (výroba priemyselných hnojív), textilný, tabakový. Prímorské kúpele. Obchodný a osobný prístav, medzinárodné letisko.

Oblasť bola v 2. pol. 7. stor. pred n. l. kolonizovaná Grékmi z blízkeho ostrova Thasos, ktorí tam založili mesto Neapolis (Nové mesto). R. 340 pred n. l. ho obsadil Filip II. Macedónsky a stalo sa prosperujúcim prístavom. R. 146 pred n. l. sa Macedónia stala rímskou provinciou a Kavala hlavným prístavom oblasti a stanicou na obchodnej a vojenskej ceste Via Egnatia spájajúcej mestá Dyrrachium (dnes Drač, Albánsko) a Byzantion (dnes Istanbul, Turecko). Okolo 49/50 n. l. tam prišiel apoštol Pavol (Pavol z Tarzu), ktorý 50 – 51 n. l. v meste Filippy založil prvú kresťanskú obec v Európe. Po rozdelení Rímskej ríše (395 n. l.) pripadla Kavala Byzancii (nazývaná Christupolis, Kristovo mesto). V 6. stor. tam cisár Justinián I. Veľký postavil mohutné opevnenia (v 8. a 9. stor. zosilnené), ktoré mali slúžiť na ochranu mesta. R. 1185 však bolo dobyté a vyplienené Normanmi a 1387 Turkami (do 1912 súčasť Osmanskej ríše), 1391 zničené a vypálené sultánom Bajezidom I. Yildirimom, v polovici 15. stor. znovuvybudované, získalo súčasný názov, naďalej si však zachovalo grécky charakter. Po balkánskych vojnách (1912 – 13) sa stalo súčasťou Grécka a bulharská menšina sa z mesta vysťahovala do Bulharska. Po grécko-tureckej vojne (1919 – 22) sa tam usadili maloázijskí Gréci. Význam mesta vzrástol, rozvíjali sa v ňom priemysel a poľnohospodárstvo. Počas 2. svetovej vojny 1941 – 44 bolo obsadené Bulharskom.

Stavebné pamiatky: byzantské hradby a pevnosť Panagia (6. stor., prestavané v 15. stor.), akvadukt Kamares (okolo 1530, rekonštruovaný 1997), imaret (kuchyňa pre chudobných) s hamámom (1818 – 21, 1931 sčasti zničený, rekonštruovaný 2001, dnes hotel), konzervatórium (pred 1864, reštaurované 1987 – 90), radnica (1895), kláštor lazaristov (1888 – 92), viacero múzeí, napr. Archeologické múzeum (založené 1934), rodný dom egyptského pašu Muhammada Alího (Mehmeta), ktorý sa 1769 v Kavale narodil.

Kaverin, Veniamin

Kaverin, Veniamin, vlastným menom Veniamin Ziľber, 19. 4. 1902 Pskov – 2. 5. 1989 Moskva — ruský spisovateľ. Pochádzal z hudobníckej rodiny, 1923 vyštudoval arabistiku v Inštitúte východných jazykov v Leningrade, 1924 históriu a filológiu na univerzite v Leningrade. Od 30. rokov 20. stor. sa venoval iba literatúre, počas 2. svetovej vojny bol dopisovateľom novín Izvestija, v polovici 50. rokov 20. stor. sa aktívne zúčastnil reformného procesu (postavil sa na obranu prenasledovaných spisovateľov a usiloval sa o rehabilitáciu M. A. Bulgakova a Jurija Tyňanova). Od 1921 bol členom literárnej skupiny Serapionovi bratia, na začiatku literárnej tvorby tvoril v intenciách tejto skupiny (využil modernistické naratívne postupy nadväzujúce na L. Sterna, E. T. A. Hoffmanna a E. A. Poea, ornamentálny štýl a spojenie realistických a romantických prvkov). Do tohto obdobia patria fantastické poviedky s prvkami mystiky, hororu a grotesky (zbierky poviedok Majstri a tovariši, Mastera i podmasteria, 1923; Vrabčia noc, Vorobjinaja noč, 1927) a kriminálno-detektívne poviedky z obdobia NEP-u (Koniec zapadákova, Konec chazy, 1925). Najvýznamnejším formálnym experimentom bol román Neznámy majster (Chudožnik neizvesten, 1931).

V dielach zo súčasnosti sa zaoberal problematikou vzťahu inteligencie k revolúcii (román Deväť desatín osudu, Deviať desiatych suďby, 1925), problematikou života vedcov a spisovateľov (román Splnenie túžob, Ispolnenije želanij, 2 zväzky, 1934 – 36; slov. 1975), osudom ruskej inteligencie (trilógia Otvorená kniha, Otkrytaja kniga, 1949 – 56; slov. 1960; sfilmovaná 1977, réžia Viktor Abrosimovič Titov) a vedca prepusteného z pracovného tábora (román Dvojitý portrét, Dvojnoj portret, 1966). Úspech získal dobrodružným románom pre mládež Dvaja kapitáni (Dva kapitana, 1. zväzok 1938, 2. zväzok 1944; slov. 1950; sfilmovaný 1976, réžia Jevgenij Jefimovič Karelov) o stratenej výprave do Antarktídy.

Autor satiry Sedem párov hriešnikov (Sem par nečistych, 1962), románu Pred zrkadlom (Pered zerkalom, 1971; slov. 1974) pri písaní ktorého čerpal z vlastnej korešpondencie, románovej trilógie Osvetlené okná (Osveščonnyje okna, 1974 – 76), autobiografického románu Dvojhodinová prechádzka (Dvuchčasovaja progulka, 1978), grotesknej satirickej rozprávkovej novely Verlioka (1982), literárnych spomienok V starom dome (V starom dome, 1971), súborov publicistických statí Večerný deň. Listy. Stretnutia. Portréty (Večernij deň. Pisma. Vstreči. Portrety, 1980) a i. Nositeľ viacerých ocenení.

Kawalec, Julian

Kawalec, Julian, 11. 10. 1916 Wrzawy, Podkarpatské vojvodstvo – 30. 9. 2014 Krakov — poľský spisovateľ. R. 1935 začal študovať polonistiku na Jagelovskej univerzite v Krakove (ukončil 1945), pôsobil v hnutí roľníckej mládeže, od 1945 žil v Krakove, 1946 – 50 novinár v krakovských denníkoch, 1950 – 56 pracoval v rozhlase, 1956 – 66 v redakcii týždenníka Wieści (Správy), 1967 – 76 v redakcii novín Chłopskie Drogi (Roľnícke cesty), od 1969 člen Poľského PEN klubu, 1986 – 89 člen Národnej rady pre kultúru (Narodowa Rada Kultury).

Jeden z hlavných predstaviteľov dedinskej literatúry. Písal poviedky a romány s tematikou psychologických konfliktov poľskej povojnovej dediny a adaptácie človeka z dediny na mestské prostredie. Na zachytenie vnútorného sveta postáv využil vnútorný monológ a časovú inverziu.

Autor zbierok poviedok Cesty medzi ulicami (Ścieżki wśród ulic, 1957), Jazvy (Blizny, 1960), Zvalený brest (Zwalony wiąz, 1962), Čierne svetlo (Czarne światło, 1965; 1966 pod názvom Svadobný pochod, Marsz weselny, rozšírená o dve poviedky), Veľká slávnosť (Wielki festyn, 1974), Prvý bieloruký (Pierwszy białoręki, 1979), Nebude času na strach (Nie będzie czasu na strach, 1980), Gitara z divokej čerešne (Gitara z rajskiej czereśni, 1990), Meniny (Imieniny, 1996), románov Podvojný život (Ziemi przypisany, 1962; slov. 1965; sfilmovaný 1963, réžia Jerzy Markuszewski), Na slnku (W słońcu, 1963; sfilmovaný 1976, réžia August Kowalczyk), Stratený (Zagubiony, časopisecky 1963 – 64), Tancujúci jastrab (Tańczący jastrząb, 1964; sfilmovaný 1977, réžia Grzegorz Królikiewicz), Hľadám domov (Szukam domu, 1968), Výzva (Wezwanie, 1968; slov. 1975; sfilmovaný 1971, réžia Wojciech Solarz), Šedá aureola (Szara aureola, 1973; sfilmovaný 1976, réžia Tadeusz Kijański), Preplávaš rieku... (Przepłyniesz rzekę, 1973; slov. 1976; sfilmovaný 1977, réžia Tadeusz Kijański), Bodliak (Oset, 1977), Ukradnúť brata (Ukraść brata, 1982), V húštine brán (W gąszczu bram, 1989), Harfa Gorcov (Harfa Gorców, 1999), knihy skíc a reportáží Chvála rúk (Pochwała rąk, 1969) a básnických zbierok Krásny smútok (Kochany smutek, 1992), Tie moje dni (Te dni moje, 1995) a i.

Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľ viacerých ocenení.

Kayapóovia

Kayapóovia [-ja-], aj Kaiapóovia, Cayapóovia, Caiapóovia, vlastným menom Mebêngôkre — juhoamerický indiánsky kmeň v Brazílii (štáty Pará a Mato Grosso), asi 8-tis. príslušníkov (2010). V súčasnosti sa delí sa na 7 podkmeňov: Gorotirovia, Kararaôvia (aj Karararovia), Kôkraimôrôvia, Kuben-Krân-Krênovia, Mekrãgnotiovia, Metyktirovia (Txkukahamaovia, Txukarramaovia) a Xikrinovia (Xikrimovia); ďalších 5 (Kren-rovia, Kuben Ken Kamovia, Mejôt’yri, Me Mranhovia a Nhangagakrini) sa považuje za zaniknuté.

Kayapóovia žijú na rozsiahlom území pozdĺž riek Iriri, Bacajá, Fresco a Xingu v stálych osadách v domoch pokrytých slamou, usporiadaných v kruhu okolo centrálneho námestia. Organizovaní sú v monogamných rodinách. Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, manioku, batatov, cukrovej trstiny), lovom (pekari, tapír, aguti, paka), rybolovom a remeslami (preslávené sú ozdoby z peria vzácnych vtákov). Sú známi i pôsobivými tancami, maľbou na telo (značne komplikovanou, so spirituálnym významom, používané vzory sú staré niekoľko stor. a líšia sa podľa podkmeňov) a bohatou mytológiou (napr. mýtus o Bep-Kororotim, nebeskom učiteľovi Kayapóov bielej pleti).

K prvému kontaktu Kayapóov s Európanmi došlo koncom 19. stor., viedol však k vojnovému konfliktu a po porážke Kayapóovia opustili svoje pôvodné územie (dolný tok rieky Tocantins) a presunuli sa viac na západ (do vnútrozemia). Odvtedy sa bojom s európskymi kolonistami vyhýbali, mali však časté konflikty so susednými kmeňmi Karažáov, Xavantov, Jurunov a Kreen-Akarorov (známi aj ako Panaráovia, niekedy aj juž. Kayapóovia napriek tomu, že s Kayapóami nie sú blízko príbuzní). R. 1989 Kayapóovia presvedčili Medzinárodnú banku pre obnovu a rozvoj o zastavení financovania priehrady Belo Monte na rieke Xingu, ktorá svojou výstavbou ohrozovala ich tradičné územie (výstavba sa začala až 2011), a 1991 boli potvrdené ich nároky na správu 44-tis. km2 dažďového pralesa (v súčasnosti spravujú územie s rozlohou viac ako 130-tis. km2). Kayapósky jazyk (kayapóština, mebêngôkre) sa zaraďuje do makro-geskej jazykovej rodiny a má niekoľko dialektov.

Kayseri

Kayseri [kaj-], gr. Kaisareia, lat. Caesarea Cappadociae — mesto v strednom Turecku na Anatólskej plošine severne od sopky Erciyas Dağı, administratívne stredisko provincie (ilu) Kayseri; 850-tis. obyvateľov (2012). Jedno z hlavných obchodných, finančných (viacero bánk) a priemyselných stredísk strednej časti krajiny. Priemysel textilný, letecký, potravinársky (cukrovarnícky, mäsový s tradičnou výrobou údenín, mliekarský), nábytkársky, cementársky, hutnícky (spracovanie farebných kovov); remeslá (zlatníctvo, tkanie kobercov). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ovocia, zeleniny, pšenice, jačmeňa, zemiakov, cukrovej repy, viniča, produkcia sušených hrozienok). Cestný uzol pri medzinárodnej železničnej trati spájajúcej Európu s Iránom, medzinárodné letisko. Turistické stredisko.

Mesto vzniklo v oblasti osídlenej Asýrčanmi a Chetitmi už v 2. tisícročí pred n. l., v minulosti jedno z najvýznamnejších kapadóckych miest (→ Kapadócia). V období helenizmu sa spočiatku nazývalo Mazaka, od vlády kapadóckeho kráľa Ariaratha V. Euseba Filopatóra (163 – 130 pred n. l.) Eusebeia. Po vytvorení rímskej provincie Kapadócia (Cappadocia) počas vlády cisára Tiberia (17 n. l.) sa stalo jej hlavným mestom a bolo nazvané Caesarea Cappadociae, po rozdelení provincie na dve časti (4. stor.) hlavným mestom západného územia Cappadocia Prima. Predpokladá sa (na základe biblického Prvého listu Petrovho adresovaného kapadóckej kresťanskej diaspóre), že v oblasti Kayseri sa v prvých storočiach n. l. rozšírilo kresťanstvo. Začiatkom 3. stor. bolo mesto centrom kresťanskej vzdelanosti, vo 4. stor. sídlom tzv. kapadóckych cirkevných otcov Bazila Veľkého, jeho brata Gregora Nysského a Gregora Naziánskeho. Okolo 1080 ho dobyli Seldžukovci, 1096 križiaci, krátko nato opäť Seldžukovci, v polovici 12. stor. nastal rozkvet mesta. Od 14. stor. do zač. 20. stor. súčasť Osmanskej ríše (okrem obdobia 1401 – 67, keď mestu vládol Timúr), potom súčasť Turecka.

Stavebné pamiatky: citadela (pôvodne 3. stor. n. l., prebudovaná v 6. stor. cisárom Justiniánom I. Veľkým, neskôr Seldžukovcami aj Osmanmi); viaceré významné príklady seldžuckej architektúry, napr. Veľká mešita (Ulu Camii; založená 1135, dostavaná v ranom seldžuckom štýle 1205 – 06 a neskôr viackrát prestavaná; bazilikálny pôdorys s kupolou pred mihrábom), komplex sultánky Hunat Hatun (1237 – 38, prestavaný v 19. stor.; pozostáva z Veľkej mešity, hrobky, madrasy a hamámu), madrasa Çifte medrese (1205, jej súčasťami boli aj nemocnica a hrobka; dnes Múzeum seldžuckej civilizácie), Sáhibova madrasa (Sahibiye medrese; 1267 – 68, s bohato zdobeným vstupným portálom), Seraceddinova madrasa (Seraceddin medrese; 1238 – 39), viaceré hrobky valcového alebo oktogonálneho tvaru s pyramídovou strechou (napr. Çifte Kümbet, 1247 – 48; Döner Kümbet, okolo 1275; Alaca Kümbet, 13. stor.; a i.), mešita Kurşunlu Camii (1575 – 85/86, architekt Sinan); arménsky Chrám sv. Gregora Lusavoriča (Surup Krikor Lusavoriç Kilise, 19. stor.); viacero tradičných osmanských obytných mestských domov z 18. – 19. stor. (napr. Atatürk Evi, 19. stor.) a i. Viaceré múzeá, napr. archeologické (nachádzajú sa tam nálezy z Kaneša, ktorý leží v blízkosti Kayseri). Univerzita (založená 1978).

Kazanlăk

Kazanlăk — mesto v str. Bulharsku v administratívnej oblasti Stara Zagora v doline rieky Tundža medzi pohoriami Stredna gora a Stará planina v oblasti Ružovej doliny (územie pozostávajúce z dolín riek Tundža a Strjama; dĺžka okolo 120 km), administratívne stredisko okresu Kazanlăk; 52-tis. obyvateľov (2012). Významné stredisko oblasti špecializovanej na pestovanie rastlín (špeciálne druhy ruže, levanduľa, mäta) vhodných na získavanie silíc (éterických olejov); výroba silíc. Priemysel textilný, potravinársky, strojársky, drevársky, výroba hudobných nástrojov. Dopravná križovatka na hlavných trasách Sofia – Burgas a Ruse – Kărdžali. Záp. od mesta na rieke Tundža priehrada s hydroelektrárňou.

Oblasť bola osídlená už v neolite. Význam nadobudla najmä v helenistickom období, v 5. – 4. stor. pred n. l. sa stala súčasťou Trácie, vo 4. stor. pred n. l. tam trácky kráľ Seut III. založil mesto Seutopolis. V stredoveku sa oblasť stala správnym centrom regiónu Kran. Od 1370 pod osmanskou nadvládou. Dnešné mesto bolo založené pravdepodobne začiatkom 15. stor. ako vojenská pevnosť na ochranu priesmyku Šipka. Neskôr sa stalo významným remeselným centrom. R. 1877 – 78 počas rusko-tureckej vojny sa v oblasti uskutočňovali veľké boje. Po získaní nezávislosti Bulharska (1908) v dôsledku straty trhov v Osmanskej ríši význam remesiel v Kazanlăku poklesol a začali sa rozvíjať textilný, letecký a vojenský priemysel, ako aj produkcia ružového oleja. V meste a jeho okolí prebieha archeologický prieskum niekoľkých tráckych pohrebísk s hrobkami s bohatým nálezmi zo zlata, striebra a z bronzu. R. 1944 bola na severových. okraji mesta (neďaleko historického tráckeho mesta Seutopolis) objavená kráľovská hrobka s freskami z helenistického obdobia (280 pred n. l.). Tvorí ju kamenná obdĺžniková predsieň spájajúca dromos s kupolovou hrobkou kruhového pôdorysu, ktorú zdobia nástenné maľby predstavujúce trácke pohrebné rituály a dokladajúce vyspelú kultúru Trákov. Hrobka bola 1979 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO (kvôli ochrane fresiek je turisticky prístupná iba kópia objektu vybudovaná v blízkosti). V okolí sa našli aj ďalšie mohyly a pozostatky tráckych sídel vrátane opevneného sídelného mesta Seutopolis (objavené 1948, dnes pod vodnou hladinou priehrady Koprinka); vnútri hradieb s vežami sa nachádzali pevnosť s kráľovským palácom, agora, pravouhlo usporiadané bloky mestskej zástavby (domy aristokracie) i pohrebisko s kupolovitými hrobkami (tholos); domy remeselníkov a i. boli mimo hradieb.

kazateľnica

kazateľnica — vyvýšené miesto alebo tribúna v kresťanských kostoloch, odkiaľ kňaz (kazateľ) prednáša pri bohoslužbách veriacim homíliu (kázeň). Pozostáva z centrálnej časti (nazývanej aj rečnisko, obyčajne cylindrického alebo polygonálneho tvaru), ktorá môže byť podopieraná stĺpom, pilierom alebo postavou so symbolickým významom (Mojžiš, niektorý z apoštolov, svätcov alebo anjelov), a zo striešky alebo z baldachýnu, ktoré slúžia ako ozvučovacia doska. Centrálna časť je prístupná schodiskom so zábradlím vedúcim z lode chrámu či zo sakristie vnútornou chodbou v stene kostola.

Kazateľnica sa zvyčajne nachádza voľne v lodi kostola (ako pevná alebo mobilná súčasť interiéru) v blízkosti chóru (presbytéria), najčastejšie na ľavej (evanjeliovej) strane, často je umiestnená na stene lode alebo je pristavená k pilieru či k stĺpu. Výnimočne môže byť umiestnená aj v exteriéri ako súčasť architektúry, často pri hlavnom vchode. Býva zhotovená z rozličných materiálov (drevo, kameň), architektonické a výtvarné stvárnenie súvisí so súdobým štýlom výtvarného umenia, dekoratívne a figurálne časti výzdoby svojou ikonografiou vychádzajú z pôvodnej funkcie objektu.

Kazateľnica sa vyvinula približne v 13. stor. z ambony v súvislosti s pôsobením žobravých mníšskych rádov. Najstaršie kazateľnice (v Taliansku, 13. stor.) sú bohato sochársky zdobené, najrozšírenejším typom je kazateľnica stojaca na stĺpoch, s centrálnou časťou rozličného tvaru a so sochársky stvárneným zábradlím (kazateľnica v katedrále v Pise vytvorená G. Pisanom, 1302 – 10; kazateľnica v kostole San Lorenzo vo Florencii, 1558 – 65, s reliéfmi od Donatella z 1465). Gotické kazateľnice bývajú obvykle pristavené k pilieru lode alebo k stene kostola, najčastejšie pozostávajú z centrálnej časti so zábradlím, ktorá stojí na jednom stĺpe či pilieri, sú bohato ornamentálne zdobené a doplnené figurálnymi reliéfmi alebo sochami (kamenná kazateľnica v katedrále v Štrasburgu vytesaná 1486 Hansom Hammerom, †1519; kamenná kazateľnica v Dóme sv. Štefana vo Viedni vytesaná 1515 A. Pilgramom), architektonicky stvárnený baldachýn nad centrálnou časťou býva vytvorený z fiál a sĺpikov a doplnený sochami.

Význam kazateľnice (v rámci liturgie) vzrástol v 16. stor. po vzniku reformácie, pričom v protestantských kostoloch sa stali formálnym centrom bohoslužby (najmä u kalvínov), v protireformačných rímskokatolíckych kostoloch ich ikonografická náplň vyjadrovala triumf cirkvi nad herézami. Od 17. stor. sa na kazateľnici stále viac uplatňovala sochárska výzdoba, vrcholnú umeleckú úroveň dosiahli v období baroka v 17. – 18. stor., keď sa na mnohých uplatnila bohatá sochárska výzdoba so zložitou ikonografiou (kazateľnica v katedrále Saints-Michel-et-Gudule v Bruseli, 1695 – 99, od Hendrika Fransa Verbrugghena, *1655, †1699). V rímskokatolíckych kostoloch sa kazateľnice po liturgickej reforme 2. vatikánskeho koncilu prestali používať, v moderných kostoloch sa už nestavajú a účel kazateľnice spĺňa jednoduchý rečnícky pult nazývaný nie celkom presne ambona.

Kazimír III. Veľký

Kazimír III. Veľký, 30. 4. 1310 Kowal, Kujavsko-pomoranské vojvodstvo – 5. 11. 1370 Krakov — poľský kráľ (od 1333), posledný panovník z piastovskej dynastie, syn Vladislava I. Lokietka, jeden z najvýznamnejších stredovekých poľských panovníkov. R. 1315 ho s cieľom vyriešiť napäté vzťahy s českým kráľom Jánom Luxemburským (ktorý si robil nároky na poľský trón) zasnúbili s Jánovou dcérou Jitkou (sobáš sa však nezrealizoval) a 1325 ho s cieľom posilniť obranný spolok s Litovským veľkokniežatstvom proti Rádu nemeckých rytierov oženili s dcérou litovského kniežaťa Gedimina (poľ. Gedymin) Aldonou (Annou), čo predznamenalo novú epochu poľských dejín. R. 1329/30 sa mu podarilo získať časť uhorského kráľovského dvora pre myšlienku vytvorenia koalície proti spojenectvu Rádu nemeckých rytierov a Jána Luxemburského. R. 1331 sa stal miestodržiteľom Veľkopoľska, Kujavska a Sieradzska.

Na trón nastúpil po otcovej smrti (1333), krajinu však zdedil v ťažkom položení: zo západu a severu ju ohrozovali nemeckí susedia (Brandenbursko a Rád nemeckých rytierov), európske panovnícke domy uznávali nároky Jána Luxemburského na poľský trón, nestabilná bola aj vnútropolitická situácia. Na rozdiel od otca však uprednostňoval diplomatické riešenia. R. 1335 uzavrel spojenectvo s bavorskou dynastiou Wittelsbachovcov proti Jánovi Luxemburskému, k vojne však nedošlo. Rokovania v Trenčíne v septembri 1335 (sprostredkoval ich Jánov syn, neskorší cisár Karol IV.) viedli 19. 11. 1335 k tzv. stretnutiu troch panovníkov (Kazimír III. Veľký, Ján Luxemburský, Karol I. Róbert) na hrade Vyšehrad (Visegrád, Maďarsko) a k podpisu mierovej dohody, podľa ktorej sa Ján Luxemburský vzdal nárokov na poľský trón v prospech Kazimíra a Kazimír Sliezska; napriek tomu Kazimír podnikol 1341 – 43 a 1345 do Sliezska niekoľko vojenských výprav, definitívne sa ho vzdal mierom uzavretým 1348 v Namysłówe.

Svoj vplyv sa usiloval upevniť aj na severe a východe. R. 1343 uzavrel v meste Kalisz s Rádom nemeckých rytierov mier (Kaliszský mier), podľa ktorého boli Kujavsko a Dobrzyńsko vrátené Poľsku a Vých. (Gdanské) Pomoransko a Chełmniansko zostali pod vplyvom rádu (Kazimír sa však nároku na ne nevzdal). Jeho expanzívna zahraničná politika sa sústreďovala predovšetkým na získanie teritórií na východe (Halič), o ktoré v spojenectve s Uhorskom bojoval s Litvou a s Tatármi; boje tam s rôznou intenzitou prebiehali do konca jeho vlády. Dohodou s Karolom IV. vyriešil spor o Mazovsko, 1351 sa väčšina Mazovska stala poľským lénom. S cieľom zabezpečiť záp. hranice krajiny dal postaviť viac ako 50 hradov.

Jeho diplomatická a vojenská aktivita by nebola možná bez úspešnej vnútornej politiky. Jeho reformy sa týkali centralizácie štátu a cirkvi, pričom sa opieral o podporu šľachty (s výnimkou veľmožov) a miest; najmä podporou rozvoja miest (takmer sto fundácií, nové privilégiá) zabezpečil hospodársky vzostup krajiny. Inicioval kodifikáciu poľského zvykového práva (→ Štatúty Kazimíra III. Veľkého), čím došlo k vyňatiu Poľska spod pôsobnosti apelačného súdu v Magdeburgu. R. 1364 založil v Krakove prvú univerzitu na území Poľska (→ Jagelovská univerzita). Patril k podporovateľom cirkevných ustanovizní a staviteľského umenia. Nezanechal mužského potomka a podľa dohody s uhorskými Anjouovcami (1339, potvrdená 1355) sa dedičom poľskej koruny stal jeho synovec, uhorský panovník Ľudovít I. Veľký.

Kde domov můj

Kde domov můj — štátna hymna Českej republiky (od 1. 1. 1993). R. 1918 – 39 a 1945 – 92 prvá časť československej štátnej hymny, ktorej druhú časť tvorila štátna hymna dnešnej Slovenskej republiky Nad Tatrou sa blýska. Pôvodne bola uvedená ako pieseň v divadelnej hre Fidlovačka J. K. Tyla (premiéra 21. 12. 1834 v Stavovskom divadle v Prahe), hudbu napísal F. Škroup, ktorý čiastočne upravil aj text. Pieseň si získala popularitu, zľudovela a stala sa národnou piesňou, ktorej lyrická melódia a text s témou hľadania národnej identity výstižne vyjadrovali obrodenské úsilie českého národa. Rýchlo sa rozšírila nielen v mnohých českých variantoch a parafrázach, ale aj v prekladoch v cudzích jazykoch (v 19. stor. sa spievala aj so slovenským textom).

Štátna hymna Českej republiky

Kde domov můj,

kde domov můj.

Voda hučí po lučinách,

bory šumí po skalinách,

v sadě skví se jara květ,

zemský ráj to na pohled!

A to je ta krásná země,

země česká, domov můj,

země česká, domov můj!

Kečuánci

Kečuánci, Kečuovia, vlastným menom Qhichwa runakuna — juhoamerický indiánsky kmeň z vysokohorských oblastí Peru (12 mil., 2000), Bolívie (2 mil., 2006), Ekvádoru, Argentíny, Čile a Kolumbie; spolu asi 15 mil. Najpočetnejšia indiánska národnosť Ameriky. Kečuánci pôvodne žili v okolí dnešného mesta Abancay v Peruánskych Andách v teplých horských údoliach nazývaných kečua. Na začiatku 15. stor. ovládali rozľahlé územie vrátane kraja obývaného Chankami, ktorí ich okolo 1430 z neho vyhnali a napadli aj ich spojencov Inkov. V pol. 15. stor. sa ich územie stalo súčasťou Tahuantinsuyu, ríše Inkov. Formálne sú od 16. stor. kresťania (rímski katolíci), zachovávajú si však aj pôvodnú, predkolumbovskú vieru (medzi tradičné rituály patria napr. sviatok čistenia zavlažovacích kanálov, vzdávanie úcty horským vrcholom, bohyni Pachamame a i.). Zaoberajú sa väčšinou poľnohospodárstvom, pestujú zemiaky (vyše 200 odrôd), kukuricu, jačmeň, pšenicu, koku, mrlík čilský (kvinou), bavlník, chovajú lamy, alpaky, ovce. Z remesiel sú významné hrnčiarstvo, košikárstvo, tkáčstvo a spracovanie kovov (meď, striebro, zlato). Základnou jednotkou sociálnej organizácie je endogamná rodina, v dosiaľ zachovávanom rodovom zriadení sa rody zoskupujú do občín (ayllu) na čele so staršinami a ich pomocníkmi (huarayoc).

Do príchodu Španielov (16. stor.) obývali Kečuánci rozptýlené usadlosti vzdialené od seba niekoľko km, pozostávajúce z kamenných domov pravouhlého pôdorysu, so sedlovou alebo s valbovou strechou pokrytou tvrdou ostrou trávou náhorných plošín, potom sa ich systém územnej správy zmenil na umelo zakladané obce a mestečká pod španielskou správou, ktorá bola neskôr nahradená domorodými hodnostármi (od 70. rokov 20. stor. masívna migrácia do veľkých miest, najmä do Limy, Quita a La Pazu). Tradičným mužským odevom Kečuáncov je pončo zdobené pruhmi a vlnená čiapka na uši (ch’ullu), ženským odevom sukňa s farebným lemom, vlnený pléd (lliclla, lliklla) zopnutý striebornou ihlicou a klobúčik. Majú bohatý folklór (mýty, legendy). Preslávení sú hudobným štýlom huayno (wayñu), ktorý vznikol na základe kečuánskych a aymarských hudobných tradícií. Hovoria kečuánskym jazykom.

Kelemantia

Kelemantia — archeologická lokalita na juž. Slovensku na ľavom brehu Dunaja v katastri obce Iža v okrese Komárno, kde bol v polohe Leányvár (Dievčí hrad, Devín) odkrytý rímsky vojenský tábor (kastel) z 2. pol. 2. stor. – 2. pol. 4. stor. tvoriaci ako predsunuté predmostie legionárskeho tábora Brigetio (Szőny, dnes súčasť mesta Komárom, Maďarsko) súčasť opevnení rímskej hranice (→ Limes Romanus) na strednom Dunaji. Nie je známe, ako sa kastel v rímskej dobe nazýval (zachované antické písomné pramene ani objavené nápisy sa o ňom a o jeho posádke nezmieňujú), jeho pravdepodobný názov Kelemantia bol identifikovaný len na základe údajov gréckeho antického geografa Klaudia Ptolemaia (2. stor.).

Na základe archeologických nálezov však bolo zistené, že prvý trvalý hraničný kastel bol postavený počas markomanských vojen (165/166 – 180) za vlády Marca Aurelia (161 – 180). Bol to drevozemný tábor opevnený dvojitou hrotitou priekopou a valom s drevenou palisádou. Jeho celkový rozsah nie je presne známy, zaberal však plochu väčšiu než 3 ha. Z vnútornej zástavby boli preskúmané časti 11 kasárenských barakov (stavby z nepálených tehál, so sedlovou strechou pokrytou trstinou, členené na dva trakty s troma miestnosťami, dlhé 44 – 48 m, široké 11 – 12 m). Posádka, ktorú podľa zachovaných zbraní pravdepodobne tvorili jazdecké oddiely lukostrelcov, mala zrejme dohliadať na dodržiavanie podmienok mieru uzavretého 175 medzi Rimanmi na jednej a Markomanmi a Kvádmi na druhej strane, predovšetkým kontrolovať pohyb Kvádov v širšom predpolí Brigetia, a chrániť tak priľahlý úsek limitu (→ limes) pred ich vpádom. R. 179 bol tábor pri útoku Kvádov vypálený. Predpokladá sa, že po jeho zničení Rimania vybudovali v jeho blízkosti 5 dočasných poľných táborov (objavené počas leteckého prieskumu) pravouhlého pôdorysu, so zaoblenými nárožiami, ktoré chránila priekopa. Mali rozdielnu veľkosť (1 až 6,5 ha).

Koncom 2. stor. za vlády cisára Commoda (180 – 193) bol na mieste pôvodného tábora vybudovaný kamenný kastel, mohutná pevnosť v tvare štvorca (vnútorné rozmery 172 × 172 m, rozloha vyše 3 ha), s kamennými hradbami (výška 4 – 5 m, hrúbka 1,8 – 2,2 m) ukončenými cimburím a z vnútornej strany spevnenými hlineným násypom (tvoril zároveň ochodzu po ich obvode) a s 20 vežami. Kastel z troch strán obkolesovali prstence 2 (neskôr až 5) hrotitých obranných priekop a valov. V strede každej zo štyroch strán opevnenia bola brána, hlavná, juž. brána (porta decumana) na brehu Dunaja zabezpečovala spojenie s materským légiovým táborom v Brigetiu a mala dva priechody, severná brána (porta praetoria) len jeden. Vnútri kastelu, ktorý podľa tradičnej rímskej schémy členili hlavné cesty spájúce protiľahlé brány, boli štábna budova, kasárne, kúpele, stajne, sklady, studne, pekárske pece a i. Kastel bol vo 4. stor. prestavaný (k sev. bráne a k trom nárožiam boli pristavané bastiónové veže), posledné stavebné úpravy pochádzali z obdobia vlády cisára Valentiniána I. (364 – 375). Tábor zanikol pravdepodobne po požiari koncom 4. stor., nakrátko ho osídlili Kvádi a noví obyvatelia, po ich odchode (asi v 1. pol. 5. stor.) zostal areál neobývaný; veľká časť tábora bola zničená miestnymi obyvateľmi, ktorí používali kameň na stavbu domov, ďalšia časť pri stavbe hrádze na brehu Dunaja.

Archeologické výskumy v Kelemantii viedol pred 1. svet.vojnou Ján Tóth-Kurucz (*1878, †1963), po 2. svet. vojne Bedřich Svoboda (*1910, †1975), Mária Lamiová-Schmiedlová (*1935), Ján Rajtár (*1954) a K. Kuzmová, od 1978 je garantom výskumu Archeologický ústav SAV. Areál kastelu je od 1957 pamiatkovo chránený, v súčasnosti je upravený do podoby múzea v prírode. Drobné nálezy (napr. mince cisára Commoda a jeho manželky Crispiny, keramika, strely do prakov, umelecké predmety, výrobky zo skla a i.) sú vystavené v stálej expozícii Podunajského múzea v Komárne, v Lapidáriu rímskych pamiatok v bašte VI, ako aj v Klenotnici Slovenského národného múzea na Bratislavskom hrade či v stálej expozícii Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre (areál Agrokomplexu).

keltské výtvarné umenie

keltské výtvarné umenie — v širšom význame umenie Keltov, v užšom význame umenie Keltov v laténskej dobe v záp. a str. Európe približne okolo 450 – okolo 50 pred n. l., v Británii a v Írsku približne do 600 n. l.; termínom keltské výtvarné umenie sa niekedy označuje aj umenie neskorších fáz halštatskej kultúry (600 – 450 pred n. l.). Vrcholným obdobím keltského výtvarného umenia bolo 3. stor. pred n. l., keď bolo rozšírené od Írska až po Malú Áziu.

Je známe z archeologických nálezov (najmä hroby bohaté na pohrebnú výbavu a dary), pričom väčšinu zachovaných artefaktov predstavujú výrobky umeleckých remesiel, ktoré sa zaoberajú spracúvaním kovov (predmety zo zlata, z bronzu, zo železa, výnimočnejšie zo striebra), ďalej keramika a sklo. Umelecky zdobené boli zbrane (meče, kopije, štíty), ale aj časti vozov a konských postrojov. Rozšírená bola aj výroba kovových nádob určených na používanie pri náboženských rituáloch a slávnostiach i stolového riadu. Kovové nádoby predstavovali prepychový artikel, zvyčajne boli bohato zdobené tepaným ornamentom a ich držadlá mali podobu drobných figúrok zvierat. Populárna bola najmä výroba mužských i ženských šperkov zdobených ornamentmi (náhrdelníky, prstene, nákrčníky nazývané torquesy, náramky, nánožníky, spony a i.).

Sochári a rezbári pracovali najmä s drevom, ich diela sa však zachovali len výnimočne. Známych je niekoľko kamenných sochárskych diel (schematizované ľudské postavy alebo silno štylizované hlavy s korunami alebo s rohmi). Sochárske diela mali pravdepodobne výlučne rituálnu funkciu, mnohé z nich slúžili ako votívne dary (najmä drevorezby).

Keramika bola obvykle zdobená podobnou ornamentikou ako diela z kovu, pričom najčastejšie sa zdobila razidlami (ornamentálnymi pečatidlami). Ornament pravdepodobne označoval status i spoločenské postavenie svojho nositeľa (napr. na meči) a mal magický (ochranný) význam. Rozvinulo sa niekoľko ornamentálnych štýlov, ktoré sa uplatnili na dielach z kovu a dreva i na keramike. Na rozdiel od antického umenia Stredomoria nemá keltské výtvarné umenie naratívny charakter (nezobrazuje príbeh ani konkrétne osoby, ľudské postavy sú veľmi zriedkavé), čo pravdepodobne súviselo s určitými náboženskými alebo s rituálnymi zákazmi. Výnimočné sú aj pokusy o naturalistické alebo reprezentatívne zobrazenia. Väčšia časť keltského výtvarného umenia má čisto abstraktný charakter, umelci sa snažili vyabstrahovať podstatu námetu namiesto zobrazenia jeho realistickej podoby. Popri geometrickom a silno abstrahovanom rastlinnom ornamente sa uplatňovali aj mytologické bytosti komponované z rozličných častí ľudských i zvieracích tiel. Zo zvierat boli obľúbené kôň, ktorý sa od 3. stor. pred n. l. objavoval aj na minciach, a diviak ako symbol odvahy. Zobrazovali sa aj býk a baran, zriedkavejšie pes a had. Osobitú symbolickú funkciu mali zobrazenia vtákov. Niektoré ikonografické motívy boli dlhodobo rozšírené na veľkom území (napr. v 5. – 4. stor. pred n. l. ľudská hlava s laločnatou korunou, v neskorších verziách s 2 – 3 rohmi), ich presný význam však nie je známy. Pravdepodobne náboženským symbolom bol ornament zložený z troch navzájom prepletených špirál, ktorý sa vyskytuje okolo 450 pred n. l. – 7. stor. n. l.

Keltom bolo prostredníctvom diaľkového obchodu i priamych kontaktov známe grécke antické umenie (importy maľovanej keramiky) i etruské práce z kovu, v neskorších obdobiach aj rímske antické umenie.

Historici umenia rozoznávajú niekoľko štýlov keltského výtvarného umenia. Najstarší je raný alebo prísny štýl (okolo 450 pred n. l. – okolo 350 pred n. l.) nadväzujúci na umenie bronzovej doby i na geometrickú ornamentiku starších období halštatskej kultúry. Uplatnil sa aj abstrahovaný rastlinný ornament vychádzajúci z gréckeho antického a etruského umenia (napr. palmeta). Keltské výtvarné umenie nadviazalo aj na tzv. orientalizujúci štýl uplatňujúci niektoré motívy z umenia achajmenovskej Perzie a čerpajúci z umenia Skýtov, Sarmatov, Dákov a Trákov. Zložito komponovaný ornament (rastlinný i geometrický), ktorý bol konštruovaný za pomoci kružidla, mohol byť doplnený ľudskými tvárami v podobe masky, poprepletanými ľudskými i zvieracími postavami i fantastickými mytologickými bytosťami.

V období okolo 350 – 250 pred n. l. bol rozšírený waldalgesheimský alebo neprerušovaný rastlinný štýl (podľa náleziska Waldalgesheim v juhozáp. Nemecku), pre ktorý je charakteristická stúpajúca tendencia abstrahovania motívov a použitie ornamentu zloženého z prepletených neprerušovaných rastlinných úponkov. Na jeho formovaní sa výrazne podieľali intenzívne styky so Stredomorím.

Plastický štýl a štýl krásnych mečov boli rozšírené okolo 300 – okolo 125 pred n. l. Obľúbený bol motív dvojice drakov používaný v niekoľkých variáciách. Plastický štýl sa vyznačuje využitím vysokého tepaného reliéfu (najčastejšie na šperkoch). V jeho neskorých fázach sa uplatnili aj groteskne štylizované ľudské postavy a kompozitné zvieratá. V 3. – 1. stor. pred n. l. vzniklo vo Francúzsku v oblasti rieky Rhône aj viacero kultových sôch z kameňa (svätyne v tejto oblasti boli zdobené sochami), ktoré boli ovplyvnené gréckym sochárstvom (gr. kolónia Massalia, dnes Marseille). Výnimočným dielom je silno štylizovaná mužská hlava nájdená v Mšeckých Žehroviciach (okres Rakovník, ČR) z 3. stor. pred n. l. (dnes v zbierkach Národného múzea v Prahe).

Keltské výtvarné umenie obdobia oppíd (okolo 125 – okolo 50 pred n. l.) je charakteristické špecializáciou umelcov i umeleckých remeselníkov. Umenie tohto obdobia sa vyznačuje jednotnou ikonografiou, ktorá poukazuje na úzke kontakty keltských komunít od juhových. Anglicka po str. Európu. Typickým bol aj narastajúci záujem o realistické stvárnenie ovplyvnený rímskym antickým umením. Romanizácia keltského výtvarného sa silno prejavila v záp. Európe (najmä vo Francúzsku). Z tohto obdobia sa zachovalo aj najväčšie množstvo figurálnych zobrazení, a to väčšinou drevených sôch, ktoré slúžili ako votívne obete vo svätyniach pri prameňoch, napr. vo Francúzsku pri prameni Seiny bolo nájdených okolo 300 sôch, ktoré zväčša zobrazujú časti ľudského tela, v archeologickej lokalite Source des Roches v Chamalières (departemen. Puy-de-Dôme) bolo nájdených okolo 10-tis. sôch alebo ich fragmentov. Vznikali aj sochy zobrazujúce zvieratá (najmä kone a býky).

Od 3. stor. pred n. l. razili Kelti mince (→ keltské mince), ktorých výtvarné stvárnenie bolo ovplyvnené helenistickými vzormi (realistické poňatie). Postupne aj na minciach prevládlo abstrahovanie motívov a prenikla na ne aj klasická keltská ornamentika a zobrazovanie zvierat, najmä koňa. Razba mincí poukazuje na vysokú úroveň metalurgie.

V prvých stor. n. l. v Európe keltské výtvarné umenie postupne zaniklo. Na území rímskej provincie Galia sa v 1. – 5. stor. n. l. rozvíjalo galsko-rímske výtvarné umenie, ktoré vzniklo ako syntéza keltského a rímskeho výtvarného umenia.

Odlišný vývin keltského výtvarného umenia prebiehal v Británii a v Írsku. K najstarším nálezom tam patria importy z kontinentálnej Európy. Samostatné štýly sa začali rozvíjať v 3. – 2. stor. pred n. l. najmä pod silným vplyvom štýlu krásnych mečov. V prvých stor. n. l. tam vznikali kovotepecké diela vysokej úrovne, pri ktorých tvorbe sa uplatnila elegantná abstraktná ornamentika (komplikované zvlnené ornamenty komponované z kruhových a oválnych tvarov), a to najmä leštené bronzové zrkadlá, ktorých umelecký výraz je založený na kontraste hladkých a zdobených (tepaných) plôch. Práce z kovu zdobené tepaním, rytím i leštením boli doplnené emailom. V Írsku v 1. stor. pred n. l. – 1. stor. n. l. vznikali aj diela z kameňa zdobené rytým ornamentom (napr. hlavy s dvoma či s troma tvárami). Keltské výtvarné umenie pretrvalo v Británii a Írsku približne do 600 n. l., keď sa výrazným spôsobom podieľalo na formovaní inzulárneho umenia (→ anglo-írske výtvarné umenie).

K najvýznamnejším nálezom dokladajúcim úroveň keltského výtvarného umenia na Slovensku patria artefakty z archeologických lokalít zo Stupavy, z Bučian, Ižkoviec, Hurbanova, Chotína, zo Slovenského Pravna, z Plaveckého Podhradia a Palárikova.

Kempten

Kempten — mesto v juž. časti Nemecka v spolkovej krajine Bavorsko v regióne Allgäu na rieke Iller v predhorí Álp; 62-tis. obyvateľov (2012). Priemysel strojársky, kovoobrábací, elektronický, farmaceutický, potravinársky (mliekarský priemysel nadregionálneho významu). Stredisko chovu dobytka mliečneho typu. Dopravná križovatka.

Pôvodne keltské sídlo Kambodounon, ktoré koncom 1. stor. pred n. l. zničili Rimania a na začiatku 1. stor. n. l. na jeho mieste vybudovali rímske mesto Cambodunum (ponechali mu keltský názov), ktoré sa stalo jedným z centier rímskej provincie Raetia. R. 233 čiastočne zničené a 450 obsadené Alamanmi, 683 zničené Frankmi. Ďalšie dejiny Kemptenu boli ovplyvnené existenciou benediktínskeho kláštora (založený 752); opátstvo malo rozsiahle privilégiá a 1213 bolo povýšené na kniežatstvo-opátstvo (opáti boli ríšskymi kniežatami). Privilégiom z 1289 bolo staré mesto Kempten vyňaté zo zvrchovanosti opáta a stalo sa slobodným ríšskym mestom súperiacim s opátstvom. R. 1525 počas roľníckeho povstania bol kláštor vyplienený vlastnými poddanými, čo mesto využilo, od opátstva odkúpilo zvyšné práva nad mestom a stalo sa od neho úplne nezávislým. Následne sa priklonilo k reformácii, čo viedlo k vyostreniu konfliktov s opátstvom (začiatkom 17. stor. sa mesto stalo členom Protestantskej únie, opátstvo členom Katolíckej ligy). Počas tridsaťročnej vojny mesto aj opátstvo vyplienili Švédi (1632 – 34 a 1646). Na mieste zničeného opátstva vzniklo nové sídlo opátstva s obcou, ktorá 1712 – 28 získala mestské práva. Mesto Kempten viackrát vydrancovali tadiaľ prechádzajúce vojská. R. 1802 – 03 boli obidve mestá pripojené k Bavorsku a 1811 – 18 administratívne zlúčené. Stavebné pamiatky: zvyšky rímskeho mesta Cambodunum (dnes archeologický park, otvorený 1983), neskorogotická radnica (1474), baroková bazilika Sankt Lorenz (1652) s kláštorným komplexom (1651 – 74), baroková sýpka (1700, od 1999 múzeum), kostol Sankt Magnus (1767 – 68, na mieste pôvodného z 1426), novoklasicistické Mestské divadlo (1828), dom Zumsteinovcov (Zumsteinhaus, 1802, obnovený 1959; dnes prírodovedné múzeum).

Kerata, Laco

Kerata, Laco, vlastným menom Ladislav, 1. 1. 1961 Nováky, okres Prievidza — slovenský dramatik, spisovateľ, režisér a herec. R. 1989 absolvoval štúdium divadelnej réžie na VŠMU v Bratislave. Spoluzakladateľ (s B. Uhlárom a M. Karáskom) bratislavského experimentálneho divadla Stoka (1991), kde pôsobil ako herec a spoluautor viacerých inscenácií. R. 2001 založil vlastný divadelný súbor MED (Moje experimentálne divadlo), v ktorom inscenoval vlastné hry Ach, architekt (2002), Melanž (2002), Mlyny asi nemelú (2003), Tak/Alebo tak (2004), Fosílie (2005) a Extempore (2007). Od 2006 dramaturg a od 2008 režisér v Slovenskom rozhlase (dnes RTVS), kde uviedol viacero vlastných rozhlasových hier, napr. Na hladine (1995), Chrobáci v škatuli (1996), Do teplých krajín (1997), Kvapky (2004); všetky vyšli knižne ako Rádiové hry (1999).

Pôsobí aj ako divadelný režisér a herec. V jeho divadelných hrách Sami Meri Vari (divadlo Stoka, 1991), Mam (divadlo Stoka, 1993), Večera nad mestom (Divadlo A. Bagara v Nitre, 1997), Rádio chaos (Mestské divadlo Žilina, 2008), Fantázia alebo Fascikliáda (Divadlo Ludus v Bratislave, 2010), Nedeľa (Malá scéna STU v Bratislave, 2011) a Peceň (Malá scéna STU v Bratislave, 2012) dominujú čierna groteska, absurdita a skepsa.

Autor básnických zbierok Hriešny spánok (1991) a Prišiel som, videl som… (2000), kníh poviedok Mám sa... (2004) a Malé domov (2013), rozhlasovej hry Cesta na svadbu tety Anny (2008) a románov Zlý herec (2009) a Ešte som tu a zostanem (2014). V pražskom Divadle v Dlouhé boli uvedené jeho dve jednoaktovky Chrobáci v krabici a Kvapky (2014), v Českom rozhlase tri rozhlasové hry Spolužiačky (čes. Spolužačky, 2015), Posledný deň v roku (čes. Poslední den v roce, 2016) a Úzka izba (čes. Úzký pokoj, 2017); pôvodne napísané v slovenčine, uvedené v češtine. R. 2017 bola v Divadle A. Bagara uvedená Keratova divadelná hra Dobro.

Kern, Michal

Kern, Michal, 1. 5. 1938 Žilina – 1. 10. 1994 Liptovský Mikuláš — slovenský výtvarný umelec, syn P. J. Kerna. R. 1956 – 62 študoval figurálnu maľbu u J. Mudrocha na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, uskutočnil viacero študijných ciest (1960 – 92; Spojené kráľovstvo, Belgicko, Francúzsko, Japonsko, ZSSR a i.).

Popredný predstaviteľ slovenskej neoficiálnej výtvarnej scény 70. – 80. rokov 20. stor., jeden zo zakladateľov land-artu na Slovensku. Po úvodnom období konkretizmu v 2. pol. 60. – zač. 70. rokov 20. stor. sa priklonil ku konceptuálnej a k akčnej tvorbe, pričom začal realizovať akcie v prírode (Hra s kockami, 1975), ktoré fotograficky zaznamenával a kombinoval s textom a kresbou. K prírode prenikal postupne – od ekologických tém cez jej pozorovanie (cyklus Zrkadlenie, od 1976), vstup do nej (Vytvoril som líniu, od 1980) až po hľadanie symbolického splynutia (Prvý sneh, prvý dotyk, prvá stopa, 1983). Aktívne participoval na formovaní súdobej slovenskej výtvarnej scény, slovenskému umeleckému prostrediu sprostredkoval hlbšie poznanie neoficiálnej moskovskej výtvarnej scény, prispel k osobitej polohe umenia v prírode a k vývinu konceptuálnej fotografie na Slovensku. Jeho tvorba bola predčasne ukončená 1994 po úraze, ktorý utrpel 1992; jej posledné obdobie predstavujú cykly Holokaust a Kresby z jaskyne (od 1989). Pochovaný je v záhrade domu po otcovi v mestskej časti Liptovského Mikuláša Palúdzka, časť Močiare.