Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 251 – 300 z celkového počtu 462 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Jakubisová, Angela

Jakubisová, Angela, 2. 5. 1914 Štefultov, dnes časť Banskej Štiavnice – 7. 2. 1991 Zvolen — slovenská herečka. Ochotníckej divadelnej činnosti sa venovala už ako učiteľka v Podbrezovej, významné bolo jej pôsobenie v Divadelnom súbore J. Chalupku v Brezne. Zakladajúca členka Stredoslovenského divadla (dnes Divadlo J. G. Tajovského) vo Zvolene (1949). Stvárňovala prevažne postavy rázovitých dedinských žien v hrách slovenských klasických dramatikov (J. G. Tajovského, J. Palárika, S. Chalupku, J. Záborského), ktoré vždy ozvláštňovala zemitým humorom. Často stvárňovala aj energické mladé ženy v súdobých optimistických hrách slovenských aj inonárodných dramatikov. Mimoriadne zaujala ako Ranevská vo Višňovom sade A. P. Čechova (1954), Poncia v Dome Bernardy Alby F. Garcíu Lorcu (1957), Babjaková v dráme I. Bukovčana Kým kohút nezaspieva (1969) a Eva v Meridiáne J. Soloviča (1974). Hrala aj vo filmoch Panna zázračnica (1967) a Kosenie jastrabej lúky (1982). Laureátka Štátnej ceny (1951).

Jakubovci

Jakubovci — rodina bratislavských richtárov. Počas ich pôsobenia v Bratislave prekvitali remeslá, obchod a vinohradníctvo, zaslúžili sa o jej hospodársky a kultúrny rozvoj. Zakladateľom rodiny bol Jakub I. (*polovica 13. stor., †1326), prvý známy bratislavský richtár, syn Ulricha, pravdepodobne obchodníka nemeckého alebo rakúskeho pôvodu. Po bitke na Moravskom poli (1278) získal Jakub I. od panovníka Ladislava IV. za vernosť prvé majetky v oblasti dnešnej Bratislavy. Ako bratislavský richtár (villicus Posoniensis) sa prvýkrát spomína v listine z 1279. Za jeho pôsobenia potvrdil panovník Ondrej III. Bratislave mestské privilégiá (1291). Najvýznamnejším predstaviteľom rodiny bol jeho vnuk a nástupca Jakub II. (*koniec 13. stor., †1374), ktorý značne rozšíril rodové majetky. Funkciu richtára zastával 1326 – 74. Počas jeho pôsobenia Bratislava hospodársky i kultúrne prosperovala. V Kostole zvestovania Panny Márie (kostol františkánov) dal vybudovať Kaplnku sv. Jána Evanjelistu s rodinnou hrobkou Jakubovcov. Z jeho meštianskeho domu sa neskôr vyvinul objekt dnešnej Starej radnice.

Jakubov vankúš

Jakubov vankúš — kameň, ktorý si podľa Starého zákona (1 M 28,11) položil pod hlavu biblický patriarcha Jákob a na ktorom sa mu sníval sen o Božom zasľúbení (miesto, na ktorom kameň ležal, nazval Bétel, t. j. Boží dom); aj ľudový názov kultového kameňa často pokladaného za vtelenie Boha alebo za jeho príbytok. Podľa starej škótskej legendy je Jakubov vankúš identický s korunovačným kameňom zo Scone.

Jalapa

Jalapa [cha-], Jalapa de Enríquez, aj Xalapa de Enríquez — mesto vo východnom Mexiku vo Východnej Sierra Madre, 1 430 m n. m., hlavné mesto štátu Veracruz; 563-tis. obyvateľov (2015). Priemysel potravinársky (cukrovarnícky, mlynársky, spracovanie kávy), petrochemický, tabakový, textilný, kožiarsky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Železničné a cestné spojenie s hlavným mestom Mexiko a námorným prístavom Veracruz, letisko. Kúpele.

Vzniklo pravdepodobne začiatkom 14. stor. spojením viacerých indiánskych osád ako Xallapan, od 2. polovice 15. stor. súčasť ríše Aztékov. R. 1519 obsadené španielskymi conquistadormi na čele s H. Cortezom. Počas španielskej koloniálnej éry významné obchodné centrum, od 1824 hlavné mesto štátu Veracruz. Od 1830 mesto. R. 1920 a 1973 čiastočne zničené zemetrasením. Od 1978 sa používa aj názov Xalapa (z pôvodne indiánskeho Xallapan). Stavebné pamiatky: Katedrála nepoškvrneného počatia Panny Márie (Catedral Metropolitana de la Inmaculada Concepción de Xalapa, 1641, barokovo upravená 1772, neogoticky prestavaná koncom 19. stor.), Kostol kalvárie (Iglesia del Calvario, 1800 – 26); v centre mesta množstvo neoklasicistických obytných domov, verejných stavieb i kostolov (19. – 1. polovica 20. stor.). Stredisko vedy a kultúry. Viaceré divadlá, múzeá (napr. antropologické), galérie (napr. Pinakotéka D. Riveru, založená 1998), univerzita (napr. Universidad Veracruzana, založená 1944; Universidad de Xalapa, založená 1992), botanická záhrada. Sídlo rímskokatolíckeho arcibiskupstva.

Jalta

Jalta, v krymskej tatárčine Yalta — prístavné a kúpeľné mesto v južnej časti Ukrajiny na anektovanom území, v autonómnej republike Krym na severnom pobreží Čierneho mora amfiteátrovito rozložené na južných svahoch Krymských vrchov; 78-tis. obyvateľov (2014). Priemysel potravinársky (mäsový, rybný, spracovanie ovocia a zeleniny), vinársky, tabakový. Najvýznamnejšie morské kúpele Krymu, vďaka príjemnému stredomorskému podnebiu (Krymské vrchy chránia mesto pred chladnými severnými vetrami) vyhľadávané klimatické kúpele. Obchodný a osobný prístav, cestný uzol, unikátny medzimestský trolejbusový systém (dĺžka 86 km, považovaný za najdlhší nielen v Európe, ale i na svete) umožňuje spojenie Jalty s prímorskými strediskami južnej časti Krymu až po Simferopoľ.

Jalta vznikla na mieste pôvodnej gréckej osady. Prvýkrát písomne doložená 1154 ako byzantský prístav a rybárska osada Džalita. V 14. stor. sa stala súčasťou siete janovských obchodných kolónií. R. 1475 bolo územie obsadené Osmanskou ríšou a južné pobrežie Krymu s Jaltou prešlo pod priamu správu sultánovho dvora. Počas osmanskej éry význam Jalty výrazne poklesol, v polovici 18. stor. bola len malou rybárskou osadou. R. 1783 získalo územie Rusko, 1838 bol Jalte dekrétom cára udelený štatút mesta a stala sa centrom nového Jaltského kraja. V 2. polovici 19. stor. sa stala vyhľadávaným miestom ruskej aristokracie, veľa času tam trávili napr. spisovatelia L. N. Tolstoj a A. P. Čechov. R. 1920 počas občianskej vojny boľševici vykonali v Jalte a okolí masové popravy desiatok tisíc zajatých bielogvardejcov a odporcov revolúcie. R. 1921 bolo mesto premenované na Krasnoarmejsk, od 1922 znova Jalta. R. 1930 sa stala okresným mestom Krymskej autonómnej republiky. Počas existencie ZSSR známe rekreačné stredisko. Počas 2. svetovej vojny tam NKVD v novembri 1941 zlikvidoval všetkých väzňov v mestských väzniciach, 1941 – 44 bolo mesto okupované nacistickým Nemeckom, 1944 boli na príkaz J. V. Stalina z regiónu deportovaní Krymskí Tatári. Vo februári 1945 sa v Jalte uskutočnila konferencia Veľkej trojky (→ Jaltská konferencia). Po rozpade ZSSR 1991 sa Jalta stala súčasťou Ukrajiny. Stavebné pamiatky: Katedrála sv. Alexandra Nevského (1891 – 1902), arménsky Chrám sv. Ripsime (Hripsime 1909 – 14, kópia Chrámu sv. Ripsime v Ečmiadzine), Chrám sv. Jána Zlatoústeho (1832 – 37), Biela dača (dom, kde žil A. P. Čechov, vybudovaný 1898, dnes múzeum) a i. V meste a v jeho okolí vznikli v 19. – 20. stor. prepychové súkromné rezidencie ruskej aristokracie, hotely a rekreačné zariadenia (napr. monumentálny hotel Jalta Inturist, 1974 – 77). Prímorská promenáda bola obnovená začiatkom 21. stor. V blízkosti mesta palác Massandra (1881 – 1900, v štýle francúzskych renesančných zámkov, letné sídlo cára Alexandra III. i J. V. Stalina), palác Livadia (1910 – 11, letné sídlo cárskej rodiny, 1945 sa tam konala Jaltská konferencia), vyhliadková veža vo forme neogotického zámočka Lastovičie hniezdo (1911 – 12), v mestečku Alupka (asi 17 km západne od Jalty) neogotický Voroncovov palác (1828 – 48, dnes múzeum) s parkom založeným 1820. Botanická záhrada, viaceré múzeá a galérie.

Jamnická, Vilma

Jamnická, Vilma, 13. 11. 1906 Barchov, okres Pardubice, ČR – 12. 8. 2008 Bratislava — slovenská herečka, manželka J. Jamnického (1936 – 62). R. 1925 – 26 študovala na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1926 – 29 herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii (dnes konzervatórium) v Bratislave. R. 1929 – 68 členka Činohry SND, zároveň 1932 – 34 českej Činohry SND. R. 1950 – 52 pedagogicky pôsobila ako asistentka A. Bagara na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Svojím herectvom presnej, úspornej charakteristiky s dôrazom na krásu a poetickú moc slova vynikla v inscenáciách lyrických predlôh ako Silvia (P. de Marivaux: Hra lásky a náhody, 1940), Berta z Brünecku (F. Schiller: Viliam Tell, 1942), Poézia (J. Poničan: Štyria, 1942), Grófka Anna (P. Zvon: Tanec nad plačom, 1943, 1969) a Beatrica (F. Schiller: Messinská nevesta, 1944). Komediálny talent prejavila ako Tonka (Molière: Zdravý nemocný, 1943), neskôr ho rozvíjala aj v postavách zrelých žien, matiek, dám a roztomilých stareniek v divadle, vo filme i v televízii. Po odchode z divadla (1969) vytvorila vo filme mnoho postáv bosoriek, cigánok, stareniek a čudesných fantastických bytostí. Spolupracovala s režisérmi A. Lettrichom (Modlárka, Červené víno I. – III., 1972), V. Horňákom (Stará matka, Zojka a Valéria, 1970), Lászlóom Nemerem (*1928, †2005; Umierajúca starena, Dni pred koncom, 1987, podľa V. G. Rasputina), J. Jakubiskom (Babka Haňa, Postav dom, zasaď strom, 1979; Margita, Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, 1992; Richtárova babka, Nejasná správa o konci sveta, 1997). Celý život sa zaoberala aj indickou filozofiou, jogou, astronómiou a astrológiou. Autorka kníh Sny a videnia (1991), Astrologické aspekty alebo Vieš čítať vo hviezdach? (1993, rozšírená verzia v češtine) a Tranzity (2000, s G. Čeněkom), ako aj autobiografií Letá a zimy s Jánom Jamnickým (1985, s L. Lajchom) a Elixír môjho života (zostavila Marika Studeničová, 2005). Prekladala z francúzštiny a nemčiny.

Janák, Rastislav

Janák, Rastislav, 7. 5. 1942 Bratislava – 3. 10. 2002 tamže — slovenský architekt a dizajnér. Študoval architektúru na Slovenskej vysokej škole technickej u E. Hrušku a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u V. Vilhana a D. Kuzmu. R. 1969 – 2002 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení; 1991 profesor. Zaoberal sa dizajnom, interiérovou tvorbou, navrhovaním výstavných expozícií, architektonickým navrhovaním, urbanizmom, pamiatkovou obnovou a rekonštrukciou. Vypracoval množstvo štúdií a návrhov pre viaceré slovenské mestá (najmä pre Bratislavu, Martin a Piešťany). K jeho najvýznamnejším dielam patrili vložené interiéry kina Tatra v Bratislave (1976 – 79, nezachované), interiéry bývalej predajne Supraphonu v Bratislave na Strakovej ulici (1981 – 83, nezachované), priestory Československých aerolínií v Redute v Bratislave (1979 – 86, nezachované), priestory predajní na Klobučníckej ulici v Bratislave (1982 – 86, čiastočne zachované), vnútorné priestory Slovenskej národnej rady na Bratislavskom hrade (1978 – 85) a kancelárie prezidenta V. Havla na Bratislavskom hrade (1991). K jeho najvýznamnejším pamiatkovým obnovám patrila rekonštrukcia budovy Štátneho divadla v Košiciach (1978 – 94) a interiéru Zichyho paláca (Dom obradov) v Bratislave (1988 – 90; Cena D. Jurkoviča, 1991). K významným architektonickým realizáciám patria druhá vybavovacia hala Letiska M. R. Štefánika v Bratislave (1990 – 94) a polyfunkčné domy na Žižkovej a Mikulášskej ulici v Bratislave (1999 – 2001).

Janice

Janice, Jéne — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Cerovej vrchovine na styku s Rimavskou kotlinou, 168 m n. m.; 297 obyvateľov, 5,1 % slovenskej, 93,4 % maďarskej národnosti (2018). Mierne členitý reliéf prechádzajúci do vrchoviny, prevažne odlesnené územie so zvyškami teplomilných cerových dúbrav.

Obec písomne doložená 1216 ako Yene, 1297 Nene, 1313 Iene, 1431 Jene, 1446 Jenye, 1480 – 83 Jene, 1773 Jéne, 1786, 1808 Jene, 1863 Jéne, 1873 – 82 Jene, 1888 – 1913 Jéne, 1920 Jená, Jeny, 1927 – 48 Jéne, 1948 Janice. Do 18. stor. patrila rodine Jeneiovcov a potom Koháriovcom. R. 1938 – 44 bola súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Archeologické nálezy: sídliská z eneolitu, strednej a mladšej bronzovej doby, rímskej doby a neskorého stredoveku. Z porušeného kostrového pohrebiska z laténskej doby pochádzajú zlomky nádob a ľudské kosti. Stavebné pamiatky: secesný evanjelický a. v. kostol (1903), ľudové obytné domy (1. polovica 20. stor.).

Janus

Janus, genitív Jana, lat. Ianus — starobylý italický boh počiatku, jeden z najstarších bohov rímskeho panteónu. Zobrazovaný s dvoma na opačné strany hľadiacimi tvárami (Ianus Bifrons i Ianus Geminus), ktoré podľa Ovídia symbolizovali jeho vládu na nebi i na zemi. Janus sa ako kráľ usadil v Latiu na pahorku Janiculum (nazvanom podľa neho). Pôvodných obyvateľov naučil obrábať pôdu, prichýlil Saturna, ktorý mu dal dar dvojakého vedenia (vnímal minulosť i budúcnosť), po smrti bol prijatý medzi bohov. Podľa Latinov strážil nebeskú bránu, neskôr všetky brány (ianuae) súkromných domov či verejné priechody (iani), ktoré ako Ianus Patulcius otváral i zatváral (Ianus Clusius). V modlitbách a obradoch vzývaný ako prvý (aj pred Jovom, → Jupiter). Ako bohovi počiatku (initium) mu Rimania zasvätili začiatok dňa (Ianus Matutinus), prvý deň každého mesiaca (→ kalendy, zasvätené aj Junóne), mesiac január (Ianuarius, od 153 pred n. l. prvý mesiac roku; → rímsky kalendár). Počas jeho hlavného sviatku 1. januára sa ľudia vzájomne obdarúvali a priali si šťastie. Zasvätený mu bol chrám s dvojitou bránou (v juhovýchodnej časti námestia Forum Romanum) so vstupmi na východe i na západe otváranou v priebehu vojen, aby Janus mohol prísť Rimanom na pomoc. Podľa Lívia boli brány od začiatku vlády Numu Pompilia v 8. stor. pred n. l. zatvorené iba sedemkrát, Augustus ich dal zatvoriť trikrát na znamenie mieru. Zachovaná tzv. Janova brána pochádza až z 3. – 4. stor. Podľa legendy o únose Sabiniek Romulovými vojakmi nechal Janus počas bojov so Sabinmi vytrysknúť pred vojskami sabinského kráľa Tita Tatia horúci prameň, čím zabránil ich vtrhnutiu do mesta. Stotožňovaný aj s rímskym Portunom, ochrancom brán (porta), prístavov (portus) i plavieb. Zobrazovaný (s provou) na rímskych minciach (bronzové asy z konca 4. stor. pred n. l.), jeho symbolmi sú kľúč a palica (odháňanie nevítaných hostí).

Ján z Prešova

Ján z Prešova, Johannes Brengyszeyn, aj Brengiszeyn, Brengzein, Jánoss Brengyssen, Johannes Lapicida, aj Hans Steynmecz, Steinmetz, ? – asi 1523 — staviteľ a kamenár pôsobiaci v regióne Šariša a Gemera v období neskorého stredoveku. Od 1492 richtár v Prešove, do 1519 člen mestskej rady a vlastník stavebnej dielne. Jeden z najvýznamnejších majstrov neskorej gotiky na území Uhorska, nasledovník majstra Štefana, staviteľa košického Dómu sv. Alžbety. V jeho dielach doznievala atmosféra korvínovskej epochy, odrážajú sa v nich aj kontakty so stredoslovenskými banskými mestami a bavorským i budínskym stavebným okruhom. Autor sieťovej klenby Kostola sv. Egídia v Bardejove (1502 – 03), dostavby Kostola sv. Mikuláša v Prešove (Konkatedrála sv. Mikuláša, 1502 – 15), zúčastnil sa dostavby radnice v Bardejove (1508 – 09). Upravoval aj farské kostoly v Lipanoch (1513), Ražňanoch a Rožňave (1514 – 16), ako aj v Sabinove (1523), nevylučuje sa ani jeho účasť na stavbe najstarších častí levočskej radnice.

japonské divadlo

japonské divadlo — v užšom a najčastejšie chápanom význame tradičné divadelné formy rozvíjané v Japonsku, v širšom význame divadlo zahŕňajúce tradičné, ako aj moderné (európske) divadelné formy.

Tradičné japonské divadlo sa podobne ako grécka tragédia vyvinulo z náboženského aktu rituálnej, a tým aj psychickej očisty (čistota patrí k základným hodnotám tradičného japonského náboženstva šintoizmu), ku ktorej neskôr pristúpil ideál súladu a harmónie pravdepodobne ovplyvnený čínskym myslením. Postupne sa vytvorilo niekoľko výrazných foriem líšiacich sa formou i obsahom. K najstarším domácim scénickým prejavom, ktorých existencia sa predpokladá už pred 7. stor., patrili rituálny tanec so spevom a s hudobným sprievodom kagura (božské vystúpenie), ktorý sa dodnes zachoval v podobe zdramatizovaných úsekov šintoistickej mytológie, a archaický zdramatizovaný modlitebný tanec Okina, ktorý sa rovnako dodnes predvádza pri špeciálnych príležitostiach a vo výrezovej verzii nazývanej Sanbasó býva aj slávnostným úvodom k mladším formám japonského divadla bunraku či kabuki najmä počas japonských novoročných sviatkov Ošógacu.

Predpokladá sa, že z tanca Okina sa od 12. stor. formovali zárodky budúcej frašky kjógen a lyrickej drámy nó, pričom na ich ďalší vývoj mali vplyv aj tanečné, humorné a kaukliarske divadelné formy prevzaté v 8. stor. z ázijského kontinentu, a to bábkové predstavenia kugucu, z Číny prevzaté scénky sangaku a tzv. ľavé časti tancov bugaku a z Kórey prevzaté tzv. pravé časti tancov bugaku (→ japonský tanec). Prvotný vzťah medzi fraškou kjógen a drámou nó nie je presne preskúmaný, spočiatku pravdepodobne prevažovala humorná stránka. Predpokladá sa, že pôvodné čínske scénky sangaku postupne získavali charakter japonských žartovných scénok a už okolo roku 1000 sa označovali pozmeneným názvom sarugaku (opičie hry). Kým vystúpenia Okina sa konali vo svätyniach počas šintoistických sviatkov, sarugaku mohli byť voľnejšou ľudovou zábavou, od 12. stor. však existujú náznaky užšej spolupráce medzi týmito dvoma skupinami tanečníkov, ktorých si začali najímať aj buddhistické kláštory na tzv. šúši-sarugaku (mantrovnícke hry; vystúpenia počas buddhistických pobožností, na ktorých sa metaforou odháňania zlých duchov spodobňoval proces buddhistickej mentálnej disciplíny). Pôvodné šintoistické jadro sa tým obohacovalo o buddhistický prvok a výsledkom tohto vývoja bolo, že v 14. stor. už pojem sarugaku označoval predfázu klasického divadla nó s hlbším nábožným a vážnejším charakterom, kým vystúpenia, ktoré si zachovali humorný charakter, sa objavovali pod názvom kjógen (bláznivé slová). K vývoju nó prispeli aj dengaku (roľnícke tance) a príbehy Heike monogatari (o ničivej občianskej vojne rodov Tairovcov a Minamotovcov, ktorou sa ukončilo zlaté obdobie Heian, 794 – 1185) spievané slepými rozprávačmi (biwa-hóši) so sprievodom lutny biwa. Vystúpenia nó a kjógen sa navzájom kombinovali a v 15. stor. sa ustálil model gobandate (päť kusov), ktorého základom bolo päť hier nó (po jednej hre z každej z piatich tematických kategórií nó), pričom na úvod sa predvádzal tanec Okina a medzi jednotlivými hrami nó boli ako interlúdiá vložené odľahčujúce frašky kjógen.

V období Edo (1603 – 1868) vznikli ako nové divadelné formy bábkové divadlo bunraku a meštianske divadlo kabuki ako zábava pre bohaté meštianske vrstvy v najväčších mestách Edo, Kjóto a Osaka, lutnu biwa koncom 16. stor. nahradil šamisen. Divadelná forma bunraku (starší názov ningjó-džóruri) sa vyvinula z rozprávačských vystúpení džóruri (príbuzných vystúpeniam rozprávačov biwa-hóši) so sprievodom šamisenu, ku ktorým sa okolo 1610 pridružilo bábkoherectvo. Asi 1734 sa zaviedli zložité bábky (ningjó) vysoké približne 100 – 150 cm, obsluhované troma ľuďmi, ktorí sú prítomní na javisku a majú rozdelené úlohy. Najvýznamnejšou časťou bábky je hlava, ktorá má rozličné možnosti mimiky. Recitátor (tajú), ako aj hráč na šamisene sedia priamo na javisku.

Divadelná forma kabuki (odchýlka, úchylka, resp. nezvyčajné, lascívne správanie; pôvodne označenie tancov a scénok so silným erotickým podtextom) sa do dnešnej podoby sformovala v priebehu 17. stor. Hry bunraku a kabuki sa delia na historické (džidaimono; veľkolepé celodňové predstavenia ponímané ako historická paralela súvekých politicko-morálnych problémov) a súveké (sewamono; kratšie aktuálne hry, v rámci ktorých sú významné hry s tematikou šindžú – samovraždy milencov); štýl týchto divadelných hier v mnohom ovplyvnil aj súčasnú japonskú samurajskú a historickú kinematografiu. Jazykom hier nó je literárna japončina z 13. stor., dnešnému divákovi ťažko zrozumiteľná. Jazyk komediálnych frašiek kjógen je bližší súčasnej japončine, keďže prvýkrát boli písomne zaznamenané až 1642 (editor Ókura Toraakira, *1597, †1662) a dovtedy sa tradovali len ústnym podaním, čím ich jazyk prirodzene kopíroval vývoj hovorovej japončiny. Jazyk hier bunraku a kabuki je zo všetkých tradičných japonských divadelných foriem najzrozumiteľnejší (písané sú jazykom starým iba dve storočia).

Všetky tradičné japonské divadelné formy sú doménou mužských hercov, ale kým v nó sa ženskosť postavy naznačuje iba symbolicky, herec v kabuki sa vyznačuje nápadným zženšteným správaním a fistulovým hlasom. V hrách všetkých žánrov nosia herci bohaté kostýmy. Najstaršie divadelné masky (nómen) sú známe z buddhistických rituálnych vystúpení gigaku a z bugaku, masku máva obvykle aj hlavná postava v nó, pre kabuki je typické svojrázne výrazné líčenie. Javisko v tradičnom japonskom divadle má tvar terasy klasického japonského domu so stĺpmi aj so strechou. V dráme nó je takmer štvorcové, umiestnené v pravom zadnom (z pohľadu diváka) rohu sály, doľava vybieha pozdĺž zadnej steny sály premostenie (hašigakari) lemované mladými umelými borovicami a vedúce k východu do šatne, ktorý je zakrytý tkaninou v piatich buddhistických farbách. Premostenie slúži na príchod postáv a na určité vrcholné scény. Na zadnej stene javiska je maľba rozložitej starej borovice, v niektorých hrách sa môže objaviť aj jednoduchá náznaková kulisa (cukurimono) umiestnená v strede javiska.

Od konca 19. stor. (éra Meidži) sa v Japonsku vyvíjalo aj divadlo západného typu (v súčasnosti rovnako rozšírené ako tradičné divadelné formy), v rámci ktorého je od konca 20. stor. pozoruhodný ženský muzikál Takarazuka (Takarazuka Kagekidan) s hlavnou scénou v meste Takarazuka v prefektúre Hjógo.

Jarabina

Jarabina, Oriabyna — obec v okrese Stará Ľubovňa v Prešovskom kraji na juž. okraji Ľubovnianskej vrchoviny, 587 m n. m.; 917 obyvateľov; 44,9 % slovenskej, 36,9 % rusínskej, 7,6 % ukrajinskej národnosti (2018). Vrchovinný až hornatinný reliéf, v katastri obce sa nachádza chránený prírodný výtvor Jarabinský prielom. Obec písomne doložená 1329 ako Ewer, 1342 Yerubina, 1360 Zombach, 1364 Jerubina, 1408 Gyrem alebo nemecky Zumbach, Sombach, 1808, 1863 Jarembina, Jarabina, 1873 – 1902 Jarembina, 1907 – 13 Berkenyéd, 1920 Jarembina, 1927 – 48 Jarabina, Orjabina, 1948 Jarabina. Pôvodne bola osídlená nemeckými osadníkmi, neskôr rusínskymi obyvateľmi. Patrila panstvu Ľubovňa. R. 1412 – 1772 bola v poľskom zálohu. Obyvatelia sa zaoberali drotárstvom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z paleolitu a praveku, zaniknutá stredoveká dedina (13. stor.), nálezy z neskorého stredoveku (13. – 16. stor.). Stavebné pamiatky: barokový gréckokatolícky Chrám Narodenia Presv. Bohorodičky (1803 – 1809, upravený 1869, 1894, 1895, 1995 a 2012), vých. od kostola zrubový ľudový dom (1924 – 1926).

Jaroměř

Jaroměř — mesto v Česku v Královohradeckom kraji v okrese Náchod na sútoku riek Labe, Úpa a Metuje; 12-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný, kožiarsky, strojársky, potravinársky, papiernický (výroba hygienických potrieb). Železničný uzol (železničné trate zo smeru Pardubice, Liberec a Trutnov).

Jaroměř vznikol na mieste pôvodného stredovekého hradiska Přemyslovcov zo začiatku 11. stor. založeného přemyslovským kniežaťom Jaromírom (odtiaľ názov), prvýkrát písomne doložený 1126, 1289 sa už spomína ako mesto. R. 1307 sa stal venným mestom českých kráľovien. R. 1421 – 36 obsadený husitmi. Po období hospodárskeho rozvoja mesta nastal v pol. 16. stor. úpadok, ktorý vyvrcholil po tridsaťročnej vojne, keď niektoré jeho časti ostali takmer pusté. Rozvoj Jaroměřa nastal až v 18. stor., keď bola v neďalekej obci Ples vybudovaná vojenská pevnosť (1780 – 89), 1791 povýšená na pevnostné kráľovské mesto, ktoré bolo 1793 premenované na Josefov. R. 1887 stratilo status pevnosti a 1948 bolo pripojené k Jaroměřu. Stavebné pamiatky: významná pamiatka českej modernej architektúry Wenkeho obchodný dom (1910 – 11, J. Gočár, dnes mestské múzeum a galéria založené 1883), neskorogotický Kostol sv. Mikuláša (postavený na mieste přemyslovského hradiska zo začiatku 11. stor. prestavaného po polovici 13. stor. na kráľovský hrad, ktorý zanikol začiatkom 15. stor.; kostol postavený začiatkom 15. – 2. polovica 15. stor., prestavaný v 16. – 17. stor., neogoticky upravený začiatkom 20. stor.), Kostol sv. Jakuba (2. polovica 14. stor., neskorogoticky prestavaný okolo 1530), barokový mariánsky stĺp (1722/23 – 27, M. B. Braun), secesné mestské divadlo (1901 – 03), v historickom centre mesta barokové a historizujúce meštianske domy s arkádami (18. – začiatok 20. stor.), pôvodne renesančná radnica (16. stor., prestavaná v 17. – 19. stor.). Bývalá vojenská bastiónová pevnosť Josefov (1780 – 89, rozšírená začiatkom 19. stor., zrekonštruovaná začiatkom 21. stor., v časti dnes sídli múzeum) s empírovým Kostolom Nanebovstúpenia Pána (1805 – 11) a neorenesančnou radnicou (1883 – 84, dnes múzeum). Železničné múzeum (založené 1994) a Prvé vojenskohistorické múzeum Miroslava Frosta (založené 2006).

Jarosław

Jarosław [-slav] — mesto v juhovýchodnom Poľsku v Podkarpatskom vojvodstve; 38-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky, sklársky, strojársky. Obchodné stredisko. Súčasť špeciálnej ekonomickej zóny EURO-PARK MIELEC. Dopravná križovatka.

Mesto založené pravdepodobne 1031 kniežaťom Jaroslavom Múdrym, prvýkrát písomne doložené 1152. R. 1375 získalo mestské práva podľa magdeburského práva. V 16. a 17. stor. predstavovalo dôležité obchodné centrum a prístav na rieke San. R. 1571 tam bol založený jezuitský kláštor. Koncom 16. stor. oslabovali mesto nájazdy Tatárov. R. 1625 časť mesta vyhorela. V severnej vojne (1700 – 20) bolo viackrát vyplienené počas nájazdov ruských, saských a švédskych vojsk. Počas prvého delenia Poľska 1772 pripadlo Rakúsku, od 1918 znova súčasť Poľska. Stavebné pamiatky: baroková pútnická Bazilika Panny Márie Bolestnej a kláštor dominikánov (koniec 18. stor., na mieste staršieho gotického kostola z 15. stor.), jezuitské kolégium Božieho tela s renesančným Kostolom sv. Jána (založené 1571; kostol vybudovaný 1582 – 94, upravovaný v 17. – 19. stor.), kláštor benediktínok s Kostolom sv. Mikołaja a Stanisława biskupa (1614 – 24, kláštorné budovy boli na konci 18. stor. premenené na kasárne, preto nazývaný aj Anna Kasarnia), barokový františkánsky Kostol Najsvätejšej Trojice s kláštorom (založený 1700, postavený 1710 – 16), barokový Kostol Sv. Ducha (1689 – 90), gréckokatolícky Chrám Premenenia Pána (1717 – 47, prebudovaný 1911 – 12), synagóga (1811, na mieste staršej zo 40. rokov 18. stor.), radnica (pôvodne gotická stavba z konca 14. – 15. stor., neskôr viackrát prestavaná, súčasná neorenesančná podoba z 2. pol. 19. stor.), v centre mesta meštianske domy (16. – 17. stor.), zvyšky mestských hradieb (15. – 16. stor.), mestské múzeum (Muzeum Kamienica Orsettich, založená 1945, sídli v renesančnom dome zo 16. stor. prebudovanom v 17. stor.) a i.

Jasenie

Jasenie — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji na rozhraní Nízkych Tatier a Horehronského podolia, 507 m n. m.; 1 176 obyvateľov (2018). Hornatinné, miestami vrchovinné územie je odlesnené len na juhu, ostatnú časť pokrýva prevažne smrekový les. V katastri zasahujúcom do Národného parku Nízke Tatry sú národné prírodné rezervácie Pod Latiborskou hoľou a Skalka.

Obec písomne doložená 1424 ako Jechene, 1441 Gesen, 1455 Jezen, 1465 Jassena, 1512 Jesene, 1663 Jeszenie, 1773 Jeszenye, 1786 Jeszenye, Jeszenow, 1808 Jeszenye, Jaseň, Jesení, 1863 Jaszena és Kramlistja, 1873 – 82 Jaszena, 1888 – 1913 Jecenye, 1920 Jasená, Jasenie, 1927 Jasenie. R. 1424 sa spomína ako banská osada, patrila ľupčianskemu hradnému panstvu, neskôr banskej komore. V 16. stor. sa v obci ťažili drahé kovy a antimónová ruda, v 17. – 19. stor. železná ruda, v prevádzke bol železiarsky hámor. V 18. stor. vznikla v chotári obce osada Kramlište (doložená 1863 ako Jaszena és Kramlistja, 1873 Krámlistje, 1877 – 82 Kramlistja), ktorá sa medzi 1863 – 82 vyčlenila ako samostatná obec; do 1904 tam pracovala skláreň na výrobu tabuľového skla. Obyvatelia sa zaoberali povozníctvom a chovom oviec, v 19. a 20. stor. bolo v obci rozšírené čipkárstvo. R. 1923 – 25 tam bola vybudovaná elektráreň. Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej (1765, upravovaný v 19. a koncom 20. stor.), baroková zvonica (1. polovica 18. stor.), na cintoríne rímskokatolícka Kaplnka povýšenia Sv. kríža (1833 – 35), viaceré pamiatky ľudového staviteľstva (obytné zrubové i murované domy z 19. stor., tradičná kováčska vyhňa z 1830), v Lomnistej doline pamätníky a pamätné miesta bojov SNP (napr. bunkre, v ktorých sa počas 2. svetovej vojny zdržiavali partizáni).

Jasovská jaskyňa

Jasovská jaskyňa — fluvio-krasová jaskyňa vo vých. časti NP Slovenský kras v Medzevskej pahorkatine v katastri obce Jasov v okrese Košice-okolie; dĺžka 2 811 m. Vznikla eróziou vôd Bodvy, ktoré vnikali do úzkych puklín, rozširovali ich a vytvorením podzemného toku formovali chodby pozdĺž tektonických porúch, na križovatkách ktorých vznikli rozsiahlejšie priestory – dómy (Dóm netopierov a i.), v čistých druhohorných vápencoch vznikla bohatá kvapľová výzdoba, typické sú jaskynné škrapy. Výskyt netopierov, paleontologické (hyena jaskynná, medveď jaskynný) a archeologické nálezy z mladšieho paleolitu a neolitu (bukovohorská kultúra), z bronzovej doby (pilinská a kyjatická kultúra), halštatskej, laténskej a rímskej doby a zo stredoveku (zachovaný bratrícky nápis o víťazstve nad J. Huňadym, 1452). Sprístupnená 1846 (najstaršia sprístupnená jaskyňa Slovenska), od 1995 sa v nej realizujú ozdravovacie a speleoklimatické pobyty. Národná prírodná pamiatka, jedna zo súboru Jaskýň Slovenského krasu a Aggteleckého krasu zapísaných 1995 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Jawor

Jawor — mesto v západnom Poľsku v Dolnosliezskom vojvodstve; 23-tis. obyvateľov (2017). Priemysel chemický, kovoobrábací, potravinársky. Písomne doložené 1242, v období 1242 – 75 získalo mestské práva. Od 1392 súčasť českého kráľovstva, 1526 habsburskej monarchie. Počas tridsaťročnej vojny 1644 – 48 obsadené Švédmi, 1648 zničené. Od 1742 súčasť Pruska (nemecky Jauer), počas sedemročnej vojny 1756 – 57 obsadené Rakúskom. R. 1776 zničené požiarom. R. 1918 – 45 súčasť Nemecka, od 1945 Poľska.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. barokový hrazdený Kostol Sv. Ducha (1654 – 55, jedna z najväčších hrazdených stavieb v Európe s výnimočným barokovým interiérom a s emporami s maľovanou výzdobou; jeden z troch kostolov mieru; 2001 spolu s ďalším kostolom mieru, Kostolom Sv. Trojice vo Świdnici, zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO); gotický farský Kostol sv. Martina (prelom 13. a 14. stor., interiér barokovo upravený v 17. – 18. stor.); neorenesančná radnica (pôvodne z 2. polovice 14. stor., úplne prestavaná po požiari 1895 – 97, veža z 1394); zámok Piastovcov (pravdepodobne pol. 13. stor., renesančne prebudovaný v 16. stor., v 18. stor. premenený na barokovú rezidenciu, upravovaný v 19. – 20. stor.); baroková Kaplnka sv. Vojtecha (1729, na mieste synagógy z 15. stor., po 1438 prestavanej); Kaplnka sv. Barbory (koniec 13. stor., barokovo prestavaná v 17. – 18. stor.); v centre mesta meštianske a nájomné domy (v jadre stredoveké, upravované v 16. – 19. stor., na námestí s arkádami a s barokovými fasádami); zvyšky mestských hradieb (koniec 13. stor., prestavané v 1. polovici 16. stor., ich súčasťou bola pôvodná aj stredoveká tzv. Strzegomská veža prestavaná v 16. – 19. stor.); vodárenská veža (1889). Regionálne múzeum (založené 1929) sídliace v bývalom bernardínskom kláštore a v bývalom neskorogotickom Kostole nanebovzatia Panny Márie (1489), celý areál bol upravený a prestavaný na múzeum v 2. polovici 20. stor.

Jeans, James Hopwood

Jeans [džíns], James Hopwood, 11. 9. 1877 Ormskirk, Lancashire – 16. 9. 1946 Dorking, Surrey — anglický matematik, fyzik a astronóm. Vyštudoval matematiku na Cambridgeskej univerzite (1896 – 1900), kde sa súčasne venoval aj štúdiu fyziky, a 1904 – 05 a 1910 – 12 tam aj pôsobil, 1905 – 09 profesor aplikovanej matematiky na univerzite v Princetone (USA). Od 1912 nemal stále zamestnanie, venoval sa vedeckému výskumu, pričom od 1919 žil vo svojom dome Cleveland Lodge v Dorkingu. R. 1923 – 44 pôsobil v Mount Wilson Observatory v Pasadene. R. 1906 bol zvolený za člena Kráľovskej spoločnosti v Londýne (1919 jej sekretár), 1925 – 27 prezident Kráľovskej astronomickej spoločnosti, 1928 povýšený do šľachtického stavu. R. 1902 sformuloval podmienky vzniku hviezdy z plynovo-prachového oblaku (→ Jeansovo kritérium). Zaoberal sa kinetickou teóriou plynov, osobitne jej klasickou ekvipartičnou teorémou, jeho kniha Dynamická teória plynov (Dynamical Theory of Gases, 1904) vyšla v piatich vydaniach. R. 1905 zrevidoval zákon spektrálneho rozdelenia energie absolútne čierneho telesa, ktorý sformuloval J. W. S. Rayleigh (→ Rayleigho-Jeansov zákon žiarenia). Neskôr sa zaoberal najmä astrofyzikou (skúmal energiu hviezd, vznik dvojhviezd) a kozmogóniou. Pokúsil sa vysvetliť vznik planét slapovým pôsobením hviezdy pri jej tesnom priblížení sa k Slnku (→ Jeansova-Jeffreysova hypotéza). Dielami Vesmír okolo nás (The Universe Around Us, 1929), Tajomný vesmír (The Mysterious Universe, 1930), Priestor a čas (Through Space and Time, 1934) a Fyzika a filozofia (Physics and Philosophy, 1942, 1943) sa stal významným popularizátorom vedy.

Jednota

Jednota — názov spotrebných družstiev (Jednota — ľudové spotrebné družstvo) vytvorených 1957 v ČSR na úrovni okresov a na Slovensku združených do Slovenského zväzu spotrebných družstiev (SZSD; založený 1952, 1960 zrušený, 1968 obnovený). Jednoty vznikli reorganizáciou systému Dedinských spotrebných družstiev vytvorených 1953 zo všetkých druhov dovtedy existujúcich spotrebných družstiev. Spotrebné družstvá Jednota sa venovali distribúcii spotrebného tovaru, poskytovaniu reštauračných, ubytovacích a rekreačných služieb, doplnkovej potravinárskej výrobe a výkupu niektorých potravinárskych produktov, bylín i lesných plodov určených na ďalšie spracovanie alebo na distribúciu. Vlastnili sieť predajní (najmä na vidieku), ako aj veľkokapacitných nákupných stredísk, obchodných domov a reštauračných i ubytovacích zariadení. R. 2002 sa SZSD spojil s nákupnou organizáciou systému spotrebných družstiev COOP CENTRUM, a. s. (založená 1998), do skupiny COOP Jednota Slovensko, spotrebné družstvo, so sídlom v Bratislave, ktorá 2010 spájala 32 právne samostatných spotrebných družstiev pôsobiacich na celom Slovensku (s viac ako 220 tis. členov). R. 2010 sa od COOP Jednoty Slovensko odčlenila COOP Jednota Bratislava, ktorá uzavrela zmluvné partnerstvo so spoločnosťou CBA Slovakia, a. s., a 2011 prijala názov TERNO Slovensko, spotrebné družstvo. COOP Jednota Slovensko, spotrebné družstvo, sa orientuje na maloobchodnú činnosť, zabezpečuje nákup potravinárskeho a nepotravinárskeho tovaru a vytvára podmienky na rozvoj spotrebných družstiev centralizovaným marketingom, budovaním sortimentu výrobkov predávaných pod vlastnou značkou a inováciou činnosti podľa najnovších trendov v maloobchode.

Jeffers, Robinson

Jeffers [dže-], (John) Robinson, 10. 1. 1887 Allegheny, dnes súčasť Pittsburghu, Pensylvánia – 20. 1. 1962 Carmel, Kalifornia — americký básnik. Narodil sa v rodine presbyteriánskeho pastora a profesora antickej literatúry, zaujímal sa o grécky jazyk a grécku literatúru. Väčšinu života prežil odlúčený od civilizácie v dedinke Carmel južne od San Francisca na brehu Tichého oceána v dome zo žulových balvanov, ktorý si sám postavil; týmto prostredím sa inšpiroval vo väčšine svojich básní.

Prostredníctvom symboliky tzv. večného návratu (ovplyvnený F. Nietzschem) vyjadril víziu rozpadu tradičných vzťahov, najmä rodinných, a oslávil večnú krásu mora, oblohy a kameňa v kontraste s ľudskou nenásytnosťou. V básnických zbierkach Tamar a iné básne (Tamar and Other Poems, 1924) a Grošovaný žrebec (Roan Stallion, 1925; slov. 1975) prostredníctvom prírodných motívov rozvíjal úvahy o problémoch moderného človeka, v básnickej zbierke Daj svoje srdce jastrabom a iné básne (Give Your Heart to the Hawks and Other Poems, 1933) jastrab symbolizuje slobodu a neskrotnosť, v básnickej zbierke Hnevaj sa na slnko a iné básne (Be Angry at the Sun and Other Poems, 1941) zaujal ostré protivojnové stanovisko, veršovaná dráma Medea (1946; slov. 1971; sfilmovaná 1983, réžia Mark Cullingham) je prebásnením tragédie Euripida. V básnickej zbierke Dvojitá sekera a iné básne (The Double Axe and Other Poems, 1948) proklamoval svoj filozofický postoj tzv. inhumanizmu (hrozivá vízia zániku ľudstva, nedôvera k človeku, negatívne javy civilizácie, beznádej, skepsa, prejavy brutálnosti a deštruktívnych vášní).

V slovenčine vyšiel výber z Jeffersovej básnickej tvorby pod názvom Prirodzená hudba (1967), na Poetickej scéne Novej scény sa 1984 uvádzala scénická kompozícia Pastierka putujúca k septembru (The Loving Shepherdess, 1956).

Jekaterinburg

Jekaterinburg, Ekaterinburg, 1924 – 1991 Sverdlovsk — mesto v ázijskej časti Ruska na vých. svahoch Stredného Uralu na rieke Iseť (prítok rieky Tobol), administratívne stredisko Sverdlovskej oblasti a Uralského federálneho okruhu; 1,468 mil. obyvateľov (4. najväčšie mesto Ruska, 2018), aglomerácia okolo 2,211 mil. obyvateľov (4. najväčšia aglomerácia krajiny, 2017). Významné priemyselné stredisko s optickým, strojárskym, hutníckym, kovoobrábacím, polygrafickým, potravinárskym, papiernickým, chemickým a farmaceutickým priemyslom, výroba kozmetiky a parfumov; vojenskopriemyselný komplex. Vďaka geografickej polohe (rozprestiera sa na hranici Európy a Ázie pod nie príliš vysokými svahmi, cez ktoré bolo možné viesť komunikačné tepny) sa mesto stalo významnou dopravnou križovatkou (po Moskve a Petrohrade 3. najväčšia v krajine). Leží na Transsibírskej magistrále (najväčšie zoraďovacie nádražie v krajine) a vedú ním dopravné ťahy spájajúce európsku a ázijskú časť Ruska, medzinárodné letisko Koľcovo; metro.

Mesto bolo založené 1723, keď boli na mieste pôvodnej osady zriadené huty nazvané podľa neskoršej cárovnej Kataríny I. Predstavovalo centrum rozľahlého banského kraja rozprestierajúceho sa na obidvoch stranách pohoria Ural. R. 1726 tam bola postavená továreň na spracovanie drahých kameňov, ktoré sa vyvážali i za hranice, a 1725 – 26 otvorená mincovňa, ktorá od 1735 vyrábala medené mince pre celé Rusko (pred zatvorením 1876 produkovala 80 % ruských mincí). R. 1781 získal Jekaterinburg štatút mesta a 1807 ako jediné ruské mesto štatút banského mesta. Od konca 19. stor. jedno z centier revolučného hnutia na Urale, počas Októbrovej revolúcie 1917 sa pridalo na stranu boľševikov. Bol tam internovaný zosadený cár Mikuláš II. s rodinou a 17. 7. 1918 bola celá rodina boľševikmi postrieľaná. Od 1919 centrum Jekaterinskej gubernie, od 1923 hlavné mesto Uralskej oblasti. R. 1924 premenované na Sverdlovsk podľa J. M. Sverdlova. Od 1934 centrum Sverdlovskej oblasti. Počas 2. svetovej vojny tam boli evakuované niektoré úrady z Moskvy. R. 1991 opäť nazvané Jekaterinburg. Stavebné pamiatky: Chrám nanebovstúpenia Pána (1782 – 1818, v štýle neskorého ruského baroka), neoklasicistická Katedrála Sv. Trojice (1818 – 39), Chrám na krvi (2000 – 03, postavený na mieste vyvraždenia cárskej rodiny v Ipatievovom dome z 1880 zbúranom 1977; významné pútnické miesto), Chrám narodenia Krista (1996 – 2000), Chrám zosnutia presv. Bohorodičky (1994), Kaplnka sv. Kataríny (1998) na mieste bývalej Katedrály sv. Kataríny (katedrála 1723, zvonica 1847 – 76, deštruované 1930), Novotichvinský kláštor (koniec 18. – začiatok 19. stor. súbor klasicistických budov) s Katedrálou Alexandra Nevského (1838 – 54), Kláštor na počesť sv. cárskych mučeníkov (2000, na mieste, kde bola prvýkrát pochovaná vyvraždená cárska rodina), klasicistický palác Rastorgujevovcov a Charitonovovcov (1794, reštaurovaný v 20. stor.), neoklasicistický Pšeničnikovov palác (1830), dom kupcov Korobkovovcov (1. polovica 19. stor.), budova starej železničnej stanice (1878, dnes mestské historické múzeum), dom riaditeľa banských závodov (pôvodne klasicistické šľachtické sídlo, 1818 – 30) a i. Viacero vysokých škôl (napr. Uralská štátna univerzita M. Gorkého, založená 1920; Uralská štátna technická univerzita, 1920), pobočka Ruskej akadémie vied, múzeá a galérie (napr. Jekaterinburské múzeum výtvarných umení, založené 1936; Historické múzeum, založené 1992; Fotografické múzeum Dom Metnenkova, založené 1998; a i.), viaceré divadlá.

Jelenia Góra

Jelenia Góra [-ňa gu-] — mesto v juhozápadnom Poľsku v Dolnosliezskom vojvodstve v blízkosti hranice s Českom na sútoku riek Bobr a Kamienna; 80-tis. obyvateľov (2017). Významné priemyselné, obchodné a turistické stredisko vojvodstva. Priemysel farmaceutický, optický, papiernický, chemický (výroba plastov), kovoobrábací, elektronický. Cestný a železničný uzol

Podľa tradície vzniklo na mieste hradu, ktorý tam 1108 dalo postaviť poľské knieža Boleslav III. Krivoústy, prvýkrát písomne doložené 1281 ako Hirschberg, 1288 doložené ako mesto. R. 1392 sa stalo súčasťou českého kráľovstva, za vlády Jagelovcov získalo právo raziť vlastné mince, od 1526 súčasť habsburskej monarchie. Od 2. polovice 16. stor., a najmä v 17. a 18. stor. významné centrum výroby ľanového plátna a jedno z najbohatších miest v Sliezsku. R. 1742 pripadlo Prusku, 1871 sa stalo súčasťou Nemecka. Od 1882 názov Jelenia Góra. Od 1945 súčasť Poľska (nemecké obyvateľstvo bolo vysťahované a nahradené poľským). R. 1976 sa súčasťou mesta stali kúpele Cieplice Śląskie-Zdrój. Stavebné pamiatky: klasicistická radnica (1747 – 49, rozšírená začiatkom 20. stor.), barokový Kostol povýšenia Sv. kríža (1717 – 70), Kostol sv. Erazma a Pankráca (okolo polovice 16. stor., na mieste staršieho zo 14. stor., upravený v 18. – 19. stor.), barokový Kostol sv. apoštolov Petra a Pavla (1. polovica 18. stor.), Kaplnka sv. Anny (1. štvrtina 16. stor., vybudovaná v bývalej bašte, v 18. stor. upravená), v centre mesta barokové a rokokové meštianske domy na námestí s arkádami (17. – 18. stor., v jadre stredoveké, upravované v 20. stor.), baroková fontána so sochou Neptúna (18. stor.), zvyšky mestských hradieb (14. – 15. stor.) s vežou Grodzka (15. stor., prestavaná v 18. stor., dnes turistické informačné stredisko) a s Wojanovskou bránou a vežou (po 1480, prebudovaná v 18. stor., reštaurovaná koncom 20. stor.), secesné Divadlo Cypriána Kamila Norwida (1903 – 04), hrad Chojnik (50. roky 14. stor., prebudovaný v 15. – 16. stor.), Kostol sv. Martina (okolo 1305, barokovo prestavaný 1778 – 82), Kostol Najsv. srdca Ježišovho (1745), secesná vila spisovateľa G. Hauptmanna (1901, dnes múzeum), viaceré múzeá a galérie (napr. Múzeum Krkonôš).

Jelšava

Jelšava — mesto v okrese Revúca v Banskobystrickom kraji na styku Revúckej vrchoviny a Slovenského krasu v doline rieky Muráň, 258 m n. m.; 3 216 obyvateľov (2018). Vrchovinné až hornatinné územie je pozdĺž rieky čiastočne odlesnené, v nižších nadmorských výškach pokryté dubovým, vo vyšších bukovým lesom. Ťažba a spracovanie magnezitu, výroba žiaruvzdorných materiálov v Slovenských magnezitových závodoch, a. s.

Mesto písomne doložené 1271 ako Elsua, 1291 Elswa, 1299 Ilsua, 1327 Ylsua, 1427, 1435, 1438, 1453 Ilswa, 1466 Elsva, 1469 Ilswa, 1564 Jelssawa, 1573 Jolssova, 1582 Ölch alias Ilschwa, 1594 Oltcz, 1598 Jelsowa, Josuach, 1773 Alnovia, Jolsva, Elesch, Jalssowa, 1786 Alnovia, Eltsch, Jelschau, 1808 Jolsva, Eltsch, Jelssawa, 1863 Jólsva, 1873 – 82 Jolsva, 1888 Jólsva, 1892 – 95 Jolsva, 1898 – 1900 Jólsva, 1902 – 13 Jolsva, 1920 – 38 Jelšava, 1938 – 45 Jolsva, 1945 Jelšava; 1938 – 45 pripojené k Maďarsku. Vzniklo ako banská osada asi v 1. polovici 13. stor., 1243 je doložený hrad Jelšava (castrum Illswa), ktorý vznikol na okraji osady ešte pred tatárskym vpádom. Od 1327 patrila Jelšava Ratoldovcom (neskôr získali prímeno z Jelšavy, → Jelšavskovci), ktorí nad ľavým brehom rieky Muráň asi 3 km severozápadne od Jelšavy vybudovali nový kamenný hrad (po 1327), ktorý bol v poslednej tretine 14. stor. výrazne prebudovaný palatínom Leustachom († po 1400). Pravdepodobne okolo 1327 získala Jelšava mestské výsady, nastal prílev nemeckých osadníkov a následne rozvoj baníctva (ťažba drahých kovov, medi a železnej rudy), neskôr tam boli v prevádzke huty a hámre (doložené 1435). Za vlády Ľudovíta I. Veľkého jeden z najdôležitejších producentov železa v Uhorsku. Koncom 1. polovice 15. stor. obsadili Jelšavu vojská bratríkov (doložené 1454). Po 1461 sa centrum panstva presunulo na hrad Muráň (po tom, ako ho Štefan Zápoľský vydobyl z rúk bratríkov). R. 1552 získala Jelšava právo meča, 1556 ju zničili Turci. R. 1567 je tam doložená mestská latinská škola. R. 1568 vznikol prvý cech (kováči), postupne ich bolo 20; od 16. stor. boli významní najmä zvonkári, ktorí vyvážali zvonce do celej Európy (zvonkárstvo zaniklo v polovici 20. stor.). R. 1576 zasiahla Jelšavu epidémia cholery. Koncom 16. stor. sa obyvatelia pridali k protestantizmu. Na začiatku 17. stor. mesto zničili Bočkajovi hajdúsi. Rozvoj Jelšavy podporoval palatín F. Vešeléni, ktorý do mesta zvolával snemy. R. 1659 bola Jelšava Leopoldom I. oslobodená od platenia dane, cla a desiatku. R. 1670 sa mesto stalo majetkom grófa Jána Rotthala. R. 1750 tam bola otvorená najstaršia lekáreň v Gemeri (existovala do 1997). Od 17. stor. Jelšava strácala banícky ráz a význam nadobudli remeslá. R. 1816 tam existovala verejná knižnica. R. 1829 mesto vyhorelo. R. 1880 bol v Jelšave objavený magnezit, ktorý sa začal ťažiť koncom 19. stor. spolu s mastencom, 1894 – 99 tam boli postavené tri pece a 1923 otvorená továreň na spracovanie magnezitu, v 50. – 60. rokoch 20. stor. rozšírená (v súčasnosti Slovenské magnezitové závody, a. s.). Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska bola v Jelšave 1968 – 91 umiestnená okupačná sovietska vojenská posádka. Archeologické nálezy: zvyšky dvoch stredovekých drevozemných hrádkov, v polohe Hrad zrúcaniny kamenného hradu z prelomu 12. a 13. stor., nad ľavým brehom rieky Muráň zaniknutý hrad Jelšavskovcov zo 14. stor. (postupne zanikol pravdepodobne v 2. polovici 15. alebo začiatkom 16. stor., z prameňov sa vytratil po 1461).

Stavebné pamiatky: kaštieľ (nazývaný koburgovský alebo aj koháriovský, pôvodne renesančný z 1. polovice 16. stor., klasicisticky prestavaný 1796 – 1801, v súčasnosti nevyužívaný), neoklasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1849, upravovaný v 20. stor.), klasicistický evanjelický kostol (1784 – 85, veža z 1834) s klasicistickou budovou bývalej evanjelickej školy (1795), neskorobaroková radnica (1781, na mieste staršej, dnes sídlo Mestského úradu), neskorobaroková rímskokatolícka fara (80. roky 18. stor.) a rokoková budova bývalej rímskokatolíckej školy (2. polovica 18. stor., upravovaná v 2. polovici 20. stor.), neoklasicistická budova bývalého mestského hostinca Skalka (1845, opravovaná v 20. stor., dnes reštaurácia), v centre mesta v radovej zástavbe viaceré meštianske neskorobarokové a klasicistické meštianske domy (2. polovica 18. stor. – 19. stor., napr. Golosov dom z konca 18. stor., klasicistická budova mestskej knižnice z 1. polovice 18. stor.); na mestskom cintoríne niekoľko sochársky stvárnených náhrobkov z 19. stor. (napr. náhrobok Ľ. Greinera z 1882).

Jelšovce

Jelšovce — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji na Podunajskej pahorkatine na Nitrianskej nive, 148 m n. m.; 1 022 obyvateľov (2018). Pahorkatinné odlesnené územie. Obec písomne doložená 1326 ako Egurzegh, 1327 Egurzegh, 1329 Egerseg, 1332 Eguesseg, 1387, 1571, 1663 Egerszeg, 1773 Egerszegh, 1786, 1808, 1863 – 77 Egerszeg, 1882 Nyitraegerszeg, 1888 Egerszeg, 1892 – 1913 Nyitraegerszeg, 1920 Jagerseg, Egerseg, 1927 – 48 Jagersek, Egerszek, 1948 Jelšovce. Pôvodne patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, neskôr Nitrianskej kapitule, potom časť trnavskému panstvu Ostrihomského arcibiskupstva, 1579 vrátená Nitrianskej kapitule. R. 1664 bola poplatná Turkom. Od 17. stor. tam bola škola. R. 1747 obec vyhorela, 1783 bola poškodená povodňou. R. 1922 tam bola na rieke Nitre vybudovaná malá vodná elektráreň, 1953 nová vodná elektráreň. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: takmer nepretržité osídlenie od neolitu po stredovek; rozsiahle sídlisko ludanickej skupiny (neolitická lengyelská kultúra) s dlhými domami a hrobmi, eneolitické sídlisko badenskej kultúry s kanelovanou keramikou a pecami so zachovanými klenbami, opevnené sídlisko maďarovskej kultúry a najväčšie pohrebisko zo staršej bronzovej doby (616 hrobov) na juhozápadnom Slovensku patriace k nitrianskej, únětickej a maďarovskej kultúre, sídlisko z mladšej bronzovej a z laténskej doby, sídlisko z prelomu letopočtu s keltsko-dáckymi chatami a zo skorého stredoveku, slovanská osada z 9. stor. s dvoma drevom vyloženými studňami a priliehajúcim pohrebiskom. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Márie Magdalény (pôvodne renesančná kaplnka z konca 16. stor., 1733 barokovo zväčšená a prestavaná, kostol upravený v 20. stor.), prícestná socha sv. Jána Nepomuckého (2. polovica 18. stor.), socha sv. Vendelína (1889), pri kostole neskorobarokový kríž (1776) a stĺp Sv. Trojice (1924), na cintoríne kaplnka (19. stor.).

jemenská architektúra a výtvarné umenie

jemenská architektúra a výtvarné umenie — architektúra a výtvarné umenie na území Jemenu od najstarších čias do súčasnosti.

Architektúra sa delí na predislamskú (od 8. stor. pred n. l. do 8./9. stor. n. l.) a islamskú (od 8./9. stor. do súčasnosti).

Predislamská architektúra sa zväčša nezachovala, zachované doklady sa vyznačujú rozmanitosťou a originalitou a poukazujú na vplyvy z viacerých oblastí. K najstarším stavbám patria malé obydlia kruhového alebo oválneho pôdorysu z bronzovej doby (2. tisícročie pred n. l.) na náhornej plošine v oblasti Damár. Monumentálna architektúra vznikala približne od začiatku 1. tisícročia pred n. l. Stavali sa najmä chrámy, verejné budovy a hrobky. Hlavným stavebným materiálom sakrálnej architektúry bol kameň, pričom technologická úroveň jeho spracovania bola mimoriadne vysoká. Monolitické kamenné, jemne opracované piliere podopierali stropy v interiéroch, fasády významných stavieb boli zdobené reliéfnymi panelmi a vlysmi (častým dekoratívnym motívom bola štylizovaná hlava kozorožca).

Originálna architektúra vznikala v kráľovstve Sába. Chrámy boli uzatvorenými architektonickými komplexmi pravouhlého pôdorysu pozostávajúcimi z trojpriestorovej cely a z nádvoria obklopeného krytou galériou s piliermi (tzv. klasický typ sabejského chrámu). K najvýznamnejším príkladom patria chrámy v blízkosti Ma’ribu z 8. stor. pred n. l. (Sirváh, Vádí Kutúta), v samotnom Ma’ribe sa zachovali zvyšky niekoľkých takýchto chrámov. Pravdepodobne v 7. stor. pred n. l. vznikla mohutná Ma’ribská priehrada, ktorá slúžila ako rezervoár vody určenej na zavlažovanie (bola sústavne opravovaná, zanikla až koncom 7. stor. n. l., napájala sa na rozsiahlu sieť zavlažovacích kanálov). Na jej mieste je archeologicky doložená staršia priehrada, ktorá bola budovaná už okolo 1700 pred n. l. Klasický typ sabejského chrámu pretrval až do začiatku n. l. K významným stavbám patril aj Chrám boha Athtara v Ma’íne (pravdepod. 5. stor. pred n. l.) so stĺpmi zdobenými nízkym reliéfom. V meste Šabva, ktoré bolo hlavným mestom kráľovstva Hadramaut (od 4. stor.), bolo podľa Plínia St. okolo 60 chrámov.

Na prelome letopočtov a v prvých stor. n. l. sa na stavbách prejavil vplyv helenistickej a rímskej architektúry (napr. naturalisticky stvárnené rastlinné ornamenty). V Timna’, hlavnom meste kráľovstva Katabán, vznikli pravdepodobne začiatkom n. l. hrobky, ktoré pozostávali z chodby vedúcej k niekoľkým malým hrobovým komorám.

Islamská architektúra sa vyznačuje pomernou konzervatívnosťou, silno sa v nej prejavili staršie miestne predislamské tradície. Tradičnými stavebnými materiálmi boli kameň (používal sa najmä v horských oblastiach), nepálené, výnimočne aj pálené tehly, drevo a štuka. V obytnej architektúre bola bežná kombinácia kameňa (spodné podlažia) a tehál (horné podlažia). Drevo bolo veľmi vzácne, zväčša sa dovážalo a používalo sa skôr ako obkladový materiál, ktorý bol bohato zdobený ornamentálnymi rezbami a polychrómiou. Štuky sa uplatnili aj ako výplne okien v kombinácii s kúskami farebného skla komponovanými v zložitých geometrických obrazcoch. V sakrálnej architektúre sa stavali najmä mešity, madrasy a hrobky.

Približne v 10. stor. sa začala vyvíjať charakteristická islamská architektúra. Na stavbách sa uplatnili trámové stropy podopreté kamennými stĺpmi s hlavicami alebo s tehlovými piliermi. Kazetové drevené trámové stropy boli spravidla bohato dekorované maľbou, rezbou i zlátením. Používanie arkád sa rozšírilo od 8. stor. v sakrálnej architektúre (Veľká mešita v Saná, 8. stor.). Vonkajšie steny stavieb boli obvykle z kameňa alebo z tehál (pálených i nepálených), fasády boli zvyčajne pokryté štukami (zdobenými vyrezávanými ornamentmi) a štukovými omietkami. Glazovaná keramika sa uplatnila len výnimočne na fasádach sakrálnych stavieb (napr. malé keramické disky na fasáde al-Mansúrovej mešity v Dibajne v provincii Amrán, 13. stor.). Od 14. stor. sa zriedkavo používali mukkarny.

Vyvinulo sa niekoľko typov mešít. Najjednoduchším typom je uzatvorená kubická miestnosť s interiérom rozdeleným niekoľkými radmi podporných pilierov alebo stĺpov s jednoduchými hlavicami. Vstup je oproti mihrábu. Vnútri sa nenachádzajú okná (alebo len výnimočne malé okná pod stropom). Tento stavebný typ mešity je pravdepodobne odvodený od staršieho miestneho predislamského typu chrámu (v niektorých prípadoch bol priamo starší pohanský chrám prestavaný na mešitu, napr. mešita v Tamure, 1089). K zachovaným príkladom patrí napr. al-Abbásova mešita v Asnáfe v oblasti Chaulán (1126), ktorá má výnimočnú ornamentálnu výzdobu stropov pozostávajúcu z prepletených geometrických motívov. Ďalším typom mešity je rozľahlejšia stavba pravouhlého pôdorysu s viacerými vstupmi a zvyčajne s dvorom pred hlavným vstupom, ktorý však nebol integrovaný do komplexu mešity (hypostylový typ, pravdepodobne tiež nadviazal na staršie miestne chrámové stavby). Interiér je delený radmi stĺpov, ktoré stavitelia použili zo starších predislamských stavieb. K zachovaným príkladom patria Veľká mešita v Zabíde (okolo 820 – 13. stor.), Mešita Sulajmána ibn Dávúda v Ma’ribe (1089) a mešita v Damáre (12. – 13. stor.). Hypostylový typ mešity s dvorom, typický a najrozšírenejší v celom islamskom svete, sa v Jemene presadil pomerne neskoro. K prvým a najvýznamnejším príkladom patria Veľká mešita v meste Saná (705 – 715, neskôr niekoľkokrát prestavaná, 1986 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a mešita v Šibame (9. – 10. stor., 1982 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), k významným pamiatkam patrí aj Mešita Arvá bint Ahmada v Džible (1088 – 89), ktorá vznikla prestavbou pôvodného kráľovského paláca. Je to typ mešity s vnútorným dvorom obkoleseným arkádami a so stĺpovou modlitebňou s plochým stropom. Modlitebňa má 4 lode so širokou strednou loďou vedúcou od klenby arkád dvora k mihrábu. Širšia stredná loď modlitebne sa uplatnila pri stavbách neskorších mešít v celom Jemene (napr. al-Mansúrova mešita v Dibajne so zaklenutou loďou pred mihrábom a s drevenými kupolami strednej lode; okolo 1204). Monumentálny portál sa prvýkrát uplatnil vo Veľkej mešite v Saná (okolo 1158).

V období vlády vedľajšej línie dynastie Ajjúbovcov (1173/74 – 1228/9) sa v architektúre rozšírili viaceré nové prvky i stavebné typy. Najvýznamnejšie z nich boli kupolové klenby, ktoré sa uplatnili v mešitách (napr. v modlitebni je centrálna kupola obklopená menšími kupolami). Začali sa stavať aj minarety, najstaršie zachované sa nachádzajú vo Veľkej mešite v Zabíde (okolo 1200), vo Veľkej mešite v Saná (14. stor.) a vo Veľkej mešite v Zafár Dibajne (14. stor.).

Počas vlády sunnitských dynastií Rasúlovcov (1229 – 1454) a Táhirovcov (1454 – 1517) sa prejavil silný kultúrny a politický vplyv Egypta, čo je evidentné najmä v architektúre (napr. na minaretoch, ktoré kopírujú mamlúcke vzory). Sultáni, ich rodiny, vládni úradníci a učenci dávali budovať mešity, madrasy a hospice. Z obdobia Rasúlovcov sa zachovali najstaršie mešity zaklenuté kupolami (stredná, hlavná loď modlitebne bola obvykle zaklenutá kupolami, na jej stranách sa nachádzali bočné lode zaklenuté menšími kupolami, napr. v madrase Asadíja v Ibbe, pred 1258). Súčasťou mešity bol dvor obkolesený arkádami. Stena kibly, obvykle ponímaná ako hlavná fasáda stavby, bola zdobená slepými nikami a ornamentmi. Mihráb bol v exteriéri zvýraznený malou vežičkou s kupolou v hornej časti (tento originálny prvok jemenskej islamskej architektúry sa rozšíril v období Ajjúbovcov). Novým prvkom boli okná komponované v radoch, presvetľujúce interiér dovtedy tradične neosvetlený denným svetlom. Kupoly sa uplatnili aj na stavbách rozmerovo malých mešít, ktorých stropy boli v predošlom období rovné (mešita Malhuki v Ibbe, 1499). Madrasy sa začali stavať približne na konci 12. stor. V prvých madrasách sa uplatnil pravouhlý pôdorys s dvorom so 4 ívánmi (nezachovali sa). V období vlády Rasúlovcov sa uplatnili rozličné originálne typové a pôdorysné variácie madrasy (osobité pre ne bolo, že sa v nich nenachádzali obytné miestnosti a učitelia ani žiaci tam nebývali). Charakteristické boli vysoké portály a niekoľkoposchodové minarety, ktorých architektúra bola ovplyvnená súdobými islamskými stavbami v sev. Iraku a juhových. Anatólii. Steny interiérov boli bohato dekorované vyrezávanými štukami a maľovanými ornamentmi. Madrasa Mu’tabíja v Ta’izze (1392) má pravouhlý pôdorys a je rozdelená na dve časti (modlitebňu zaklenutú kupolami a dvor obstavaný malými zaklenutými miestnosťami určenými na vyučovanie). Originálnym prvkom je chodba v tvare písmena U, ktorá obkolesuje steny modlitebne a napája sa na dvor pred ňou. Podobný typ sa uplatnil aj na madrase Ašrafíja v Ta’izze (1397 – 1401), ktorej súčasťou boli aj kenotafy členov kráľovskej rodiny umiestnené pod bohato zdobenými baldachýnovými štruktúrami. V tom období sa začali stavať aj chániky (závija), z ktorých sa zachovala chánika v Hajse (1250 – 95) predstavujúca neobvyklý dispozičný typ dvojloďovej zaklenutej modlitebne s dvorom a s veľkým ívánom.

Originálny dispozičný typ madrasy sa rozvíjal aj v období vlády Táhirovcov (1454 – 1517). Chodba v tvare písmena U obkolesovala nádvorie a prepájala jednotlivé časti budovy, rozšírená vytvárala lodžiu, v ktorej mohli byť fontány (madrasa Mansúríja v Džubane, 1482; madrasa v Rade, koniec 15. – začiatok 16. stor.). Architektúra tohto obdobia bola ovplyvnená aj islamskou architektúrou Indie, s ktorou bol Jemen dlhodobo kultúrne prepojený.

V architektúre hrobiek sa v období Ajjúbovcov rozšírili kupoly. Zachovali sa hrobky zajdovských imámov, ktoré sú bohato dekorované. Uplatnil sa typ jednoduchej kubickej stavby štvorcového pôdorysu zaklenutej kupolou. Hrobky boli na troch stranách otvorené alebo to boli pilierové baldachýnové stavby bez stien zaklenuté kupolou, zdobené bohatou štukovou výzdobou (s epigrafickým a geometrickým ornamentom). K najvýznamnejším príkladom patria komplex hrobiek pri Mešite imáma al-Hádího v Sa’de (14. – 15. stor.), ktoré sú výnimočné polychrómovanou štukovou dekoráciou klenieb, a hrobka imáma Saláhaddína v Saná (po 1391).

Počas tzv. prvej osmanskej okupácie (1538 – 1636) bola jemenská architektúra miestami ovplyvnená aj osmanskou architektúrou (napr. obytné domy v meste Zabíd, 16. – 17. stor.), napriek tomu však až do 20. stor. pretrvali miestne stavebné tradície. K významným pamiatkam z 20. stor. patrí palácový komplex, ktorý dal vybudovať imám Jahjá (al-Mutavakkil Jahjá Muhammad Hamíd ad-Dín, *1869, †1948) v 30. rokoch 20. stor. asi 15 km od mesta Saná (Dár al-Hadžar). Stavebné formy i dekor jednotlivých budov vychádzajú z tradičnej obytnej architektúry v Saná. V 2. polovici 20. stor. sa rozšírila moderná architektúra, pričom niektorí súčasní jemenskí i zahraniční architekti na svojich stavbách experimentujú s tradičnými stavebnými technológiami (napr. nepálené tehly) a snažia sa uplatňovať aj tradičné dekoratívne motívy.

Najoriginálnejšiu formu jemenskej architektúry predstavuje tradičná obytná architektúra, ktorej štýl i dekor sa líšia v závislosti od regiónov; stavby sú prispôsobené klimatickým podmienkam. Výnimočné sú 4- až 9-poschodové vežové domy v meste Saná a v jeho okolí, ktoré majú štvorcový pôdorys a sú obývané jednou rodinou (1986 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Domy tohto typu sa stavali pravdepodobne od prvých storočí n. l., pričom odvtedy sa menili len minimálne (dokázané je ich budovanie od abbásovského obdobia, najmladšie vznikali ešte v 1. polovici 20. stor.). Spodné podlažia majú vybudované z kameňa, horné z pálenej tehly, ich vonkajšie múry sú značne hrubé. Na prízemí sa nachádzajú vstupná hala a priestory pre zvieratá, na podlažiach nad ním malé obytné miestnosti, nad nimi kuchyňa a na najvrchnejšom podlaží rozľahlá slávnostná hala určená na prijímanie hostí (nazývaná mafradž). Tieto domy sú charakteristické bohatou ornamentálnou výzdobou fasád, ktorá je obyčajne symetricky komponovaná okolo vstupného portálu. Fasády horných podlaží sú zdobené pásmi ornamentov z tehál, výzdoba sa sústreďuje okolo okien, pásy ornamentov oddeľujú jednotlivé podlažia. Najčastejšie sa uplatňujú geometrické ornamenty, v spodných podlažiach aj rastlinné a zvieracie motívy. Plastický dekor fasád je bielej farby, čo na tehlovom podklade pôsobí mimoriadne dekoratívne. Obytné domy v meste Sa’da a v jeho okolí sú postavené z nepálených tehál. Majú tvar niekoľkoposchodovej, smerom nahor sa postupne zužujúcej veže. V hornej časti sú ukončené ornamentálnou balustrádou. Rady okien sú zvýraznené nízkym reliéfnym dekorom bielej farby. Okenné výplne boli pôvodne z alabastru, ktorý bol v neskoršom období nahradený farebným sklom. Originálna obytná architektúra sa vyvíjala aj v regióne Hadramaut, kde vežové domy dosiahli nezvyklú výšku. V meste Šibam sa zachovalo viac ako 500 vežových domov (17. – 19. stor.; 1982 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), z ktorých najvyššie majú až 8 podlaží.

Výtvarné umenie — k najstarším dokladom hrnčiarstva na území Jemenu patria nádoby zdobené jednoduchým rytým dekorom (horizontálne línie, vlnovky, bodky) z bronzovej doby nájdené v 80. rokoch 20. stor. vo viacerých jemenských lokalitách. V staroveku sa umelecká tvorba rozvíjala najmä v rámci prosperujúcich a navzájom súperiacich kráľovstiev (Sába, Hadramaut, Katabán, Ma’ín), ktorých bohatstvo pochádzalo z obchodu s vonnými živicami kadidlovníka a myrhy. Významným príkladom starovekého juhoarabského sochárstva sú kamenné objekty s votívnym charakterom, ktoré panovníci a bohatí obchodníci darovali chrámom, napr. kadidelnice zdobené jednoduchými reliéfnymi figurálnymi výjavmi a nápismi v jazykoch Južnej Arábie. Reliéfom sa zdobili aj náhrobné stély (k najkrajším patria mramorové a alabastrové), napr. alabastrová stéla z 2. alebo z 3. stor. n. l. (dnes v Louvri v Paríži) so sabejským nápisom vyrytým v hornej časti a s dvoma reliéfmi, z ktorých jeden zrejme zobrazuje pohrebnú hostinu a druhý zomretého sediaceho na koni a poháňajúceho ťavu. Pôsobivé sú aj vápencové a alabastrové hlavy nájdené v hrobkách v Timna’ (hlavné mesto kráľovstva Katabán), pôvodne osadené na podstavci s nápisom označujúcim zomretého. Vyznačujú sa tvarovou úspornosťou i frontálnym a symetrickým vyhotovením. Oči a obočie sa inkrustovali (polodrahokamy, živica ap.). Významnú skupinu plastík z tohto regiónu tvoria alabastrové a kalcitové postavy stojace alebo sediace na podstavci s inskripciou. Boli to votívne plastiky alebo plastiky umiestňované v hrobkách. Podobne ako hlavy aj tieto figúry boli výrazne štylizované a koncipované na čelný pohľad. Ich telo býva vytesané nahrubo, majú jednoduchý odev, ruky pripažené a v lakťoch ohnuté do pravého uhla, nohy bosé alebo v sandáloch. Sochárska, resp. kamenárska výzdoba sa uplatňovala aj v architektúre (reliéfy s jednoduchým zvieracím a rastlinným dekorom). K najkrajším bronzovým plastikám patrí socha Ma’díkariba (5. – 4. stor. pred n. l.) z chrámu v Ma’ribe (hlavné mesto sabejského kráľovstva), ktorý bol stvárnený spôsobom pripomínajúcim gréckeho hrdinu Herakla (napr. cez plecia prehodená levia koža, na hrudi zviazaná labami). Podarilo sa odkryť iba málo fragmentov nástennej maľby, napr. v Šabve (hlavné mesto kráľovstva Hadramaut) v paláci z 3. stor. n. l.

Prijatie islamu 628 v Jemene malo zásadný vplyv aj na vývoj umenia, islamské umelecké pravidlá vychádzali z domácej tradície. Jemenský textil (z bavlny i z hodvábu) bol pre svoju vysokú kvalitu cenený už v predislamskom období a jeho obľúbenosť pretrvala aj po dobytí územia Arabskou ríšou a po nástupe islamu. Mimoriadnej priazni sa tešil u panovníkov dynastie Umajjovcov. V 1. polovici 13. stor. sa v Jemene začalo obdobie vlády Rasúlovcov (1229 – 1454), počas ktorého Jemen zaznamenal kultúrny i hospodársky rozkvet. V tom čase sa rozvíjala literatúra i rôzne vedné oblasti (napr. medicína), postavilo sa viacero významných stavieb. Pre celý región boli typické zdobené drevené dvere, okenné rámy ap., máloktoré sa však (vzhľadom na netrvácny charakter materiálu) zachovali. Do sakrálnych stavieb sa umiestňovali aj drevené kenotafy a mimbáry. Kenotaf v Abharovej mešite v Saná (1748) je bohato zdobený vyrezávaným geometrickým a arabeskovým dekorom.

Polovica 70. rokov 20. stor. bola charakteristická vznikajúcim jemenským modernizmom, mnohí mladí umelci dostali možnosť študovať v zahraničí. R. 1987 bola v meste Saná otvorená prvá galéria v Jemene, ktorá usporadúvala výstavy jemenského i zahraničného umenia. Významnú úlohu v modernizácii umeleckého života má Spoločnosť jemenských umelcov, ktorá usporadúvala výstavy výtvarných umelcov. Spolu s ekonomickými a sociálnymi zmenami postupne dochádza k zániku mnohých tradičných remesiel.

Jemnice

Jemnice — mesto v Česku v kraji Vysočina v okrese Třebíč v Jevišovickej pahorkatine; 4-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, kovospracujúci (výroba automobilových súčiastok), stavebných materiálov, textilný, potravinársky (baliarne čaju). Mesto vzniklo pravdepodobne pred 1226 z malej banskej osady Podolí (dnes mestská štvrť Jemníc), od 1227 kráľovské mesto s právom opevnenia, 1345 potvrdené jihlavské banské právo, do 15. stor. sa tam ťažilo striebro, olovo a zlato. R. 1423 ho neúspešne obliehali husiti, 1468 spustošilo vojsko Mateja I. Korvína a ťažba bola pozastavená, poškodené bolo aj počas tridsaťročnej vojny, 1832 vyhorelo. Stavebné pamiatky: Kostol sv. Stanislava (založený v polovici 14. stor., renesančne prestavaný v 60. rokoch 16. stor., barokovo upravený v 18. stor.), neskorogotický Kostol sv. Jakuba (postavený 1515 na mieste románskeho kniežacieho dvorca s rotundou z 11. – 12. stor., z ktorej je zachovaná románska valcovitá veža z 11. – 12. stor.; opravovaný v 19. stor.), neskorogotický Kostol sv. Víta (pôvodne súčasť františkánskeho kláštora založeného 1455 na mieste staršej kaplnky, prestavaný po 1468, kláštor zanikol v 16. stor., kostol barokovo upravený v 17. stor.), zámok (pôvodne hrad z 13. stor., v 16. stor. renesančne prestavaný, 1734 barokovo prestavaný podľa projektu A. E. Martinelliho, prestavaný v 19. stor.), zvyšky mestských hradieb (13. – 15. stor., prestavané v 16. stor.), mauzóleum rodiny Pallaviciniovcov (1902 – 04, oltár podľa návrhu J. Plečnika), v centre mesta meštianske domy (v jadre gotické zo 14. – 15. stor., zväčša barokovo prestavané v 17. – 18. stor., upravované v 19. – 20. stor.), židovský cintorín (založený v 14. stor., čiastočne zničený počas 2. svetovej vojny, reštaurovaný 1991 – 94, najstaršie náhrobky zo 17. stor.).

Jena

Jena — mesto v str. časti Nemecka v spolkovej krajine Durínsko na rieke Sála; 110-tis. obyvateľov (2017). Tradičné stredisko priemyslu jemnej mechaniky a optického priemyslu, ďalej farmaceutický, polygrafický a sklársky priemysel. Dopravná križovatka, letisko.

Mesto prvýkrát písomne doložené medzi 830 – 850, od 1236 mesto, v 13. stor. bola jeho ekonomika založená najmä na produkcii vína. R. 1286 sa tam usadili dominikáni a 1301 cisterciáni. R. 1523 sa v Jene začala šíriť reformácia, patrila k jej prvým centrám. Počas tridsaťročnej vojny bola 1636 – 37 vyplienená švédskymi vojskami. R. 1558 tam bola založená univerzita (dnes Friedrich-Schiller-Universität Jena), vďaka ktorej sa Jena stala významným univerzitným mestom; kurátorom univerzity sa 1807 stal J. W. Goethe, pôsobili na nej F. Schiller (podľa neho 1934 nazvaná), J. G. Fichte, G. W. F. Hegel a i. V bitke pri Jene a Auerstedte 14. 10. 1806 porazil Napoleon I. Bonaparte pruské vojská. Koncom 19. stor. sa Jena stala centrom strojárstva, optiky (Carl Zeiss Jena) a sklárstva. Veľká časť starého mesta bola na konci 2. svetovej vojny (1945) zničená bombardovaním, v 2. polovici 20. stor. znovuvybudovaná. Stavebné pamiatky: kostol Stadtkirche Sankt Michael (neskorogotický, vybudovaný vo dvoch fázach 1380 – 1450 a 1474 – 1557, upravovaný v 17. stor., reštaurovaný koncom 20. – začiatkom 21. stor.), kostol Sankt Johannes Baptist (založený v 9. stor., prestavaný v 13. stor., reštaurovaný v 19. – 20. stor.), neskorogotický kostol Unserer Lieben Frau (nazývaný Schillerkirche, 14. stor. – 1557, reštaurovaný v 20. stor.), gotická radnica (1377 – 1413, rekonštruovaná 1999 – 2001, dnes múzeum), Vila Zuckerkandl (1927 – 29, W. Gropius), Vila Auerbach (1924, W. Gropius), výšková budova JenTower (nazývaná aj Intershop Tower, 1970 – 72, rekonštruovaná 1999 – 2001), hlavná budova univerzity (1905 – 08, T. Fischer). Viaceré múzeá, napr. mestské (historické), optiky (založené 1922), významné muzeálne zbierky má aj univerzita (mineralogickú; botanickú, zoologicko-paleontologickú; numizmatickú, a i.), ktorej patria aj Schillerov záhradný dom (spisovateľ tam začas žil), Dom E. Haeckela, botanická záhrada (založená 1586, druhá najstaršia v Nemecku) a i.

Jensen-Klint, Peder Vilhelm

Jensen-Klint, Peder Vilhelm, 21. 6. 1853 Mineslyst, ostrov Sjælland – 1. 12. 1930 Kodaň — dánsky architekt, maliar a teoretik výtvarného umenia, otec K. Klinta. Študoval stavebné inžinierstvo a maľbu na akadémii v Kodani. Venoval sa najmä architektúre a úžitkovej tvorbe (navrhoval keramiku, nábytok, náhrobky a i.). Spoluzakladateľ viacerých umeleckých združení v oblasti architektúry a umeleckých remesiel. Zohral významnú úlohu v kultúrnom živote v Dánsku, a to najmä pri presadzovaní myšlienok ranej moderny. V tvorbe sa odvrátil od prevládajúceho súdobého akademizmu, pričom sa inšpiroval najmä tradičnými dánskymi umeleckými remeslami a stavebnými tradíciami, v architektúre aj dánskou gotikou, inovoval používanie tehly, ktorá bola tradičným stavebným materiálom dánskej architektúry. Usiloval sa vytvoriť moderný architektonický štýl inšpirovaný tradičnou dánskou regionálnou architektúrou, pričom ovplyvnil vývin dánskej architektúry v 1. polovici 20. stor. Navrhoval rodinné domy i sakrálne stavby. K jeho najvýznamnejším dielam patria kostoly Grundtvigskerken (projekt 1913, realizácia 1921 – 40) a Betlehemskirken (projekt 1930, realizácia 1935 – 37) v Kodani.

Jersild, Per Christian

Jersild [-šild], Per Christian, 14. 3. 1935 Katrineholm, provincia Södermanland — švédsky spisovateľ, lekár a vedec. Písal realistické i fantastické prózy s prvkami absurdity a humornú i pesimistickú satiru (s burlesknými črtami), v ktorej kritizoval byrokraciu a technokratickú spoločnosť. Napísal okolo 35 kníh, debutoval zbierkou poviedok Počty (Räknelära,1960). Jeho prvý román Do horúceho pekla (Till varmare länder, 1961; slov. 1968) sa nestretol s pozornosťou kritiky, presadil sa pikareskným románom Calvinolova cesta svetom (Calvinols resa genom världen, 1965). V románoch Poľovačka na svine (Grisjakten, 1968), ktorá je fiktívnym denníkom úradníka povereného likvidáciou ošípaných na švédskom vidieku, a Dovidenia v Song My (Vi ses i Song My, 1970) s námetom vietnamskej vojny odsudzuje bezcitnosť a neľudskosť v súčasnej spoločnosti. Autor románov Ostrov detí (Barnens ö, 1976; slov. 1982; sfilmovaný 1980, réžia Kay Pollak) o chlapcovi, ktorý ostal počas prázdnin sám, a o strate jeho túžby dospieť, keď spoznal krutosť sveta dospelých, Babylonský dom (Babels hus, 1978; slov. 1983), ktorý je kritikou nehumánneho prístupu zdravotníckeho personálu k pacientom v modernej nemocnici, a Po potope (Efter floden, 1982), v ktorej načrtol temnú víziu života na Zemi zničenej nukleárnou vojnou, historického románu Päťdesiaty spasiteľ (Den femtionde frälsaren, 1984), v ktorom poukazuje na moderné vizionárstvo, vedecko-fantastického príbehu Živá duša (En levande själ, 1980) o etike v lekárskom výskume, literárnej fantázie Holgerssonovci (Holgerssons, 1991), v ktorej zosmiešnil postavu Nilsa Holgerssona z rovnomennej knihy S. Lagerlöfovej, zobrazujúc jeho život v súčasnom Švédsku, ako aj románov Neskoré povesti (Sena sagor, 1998), v ktorom sa venuje medicínskym otázkam, Kráľovná svetla (Ljusets drottning, 2000), ktorej hlavný hrdina hľadá vlastnú identitu v zložitých rodinných vzťahoch, a Tivoli (2017) i divadelných hier, napr. Moskovská horúčka (Moskvafeber, 1977), esejistických a memoárových diel, napr. Vzbura morčiat (Uppror bland marsvinen, 1972), Profesionálne vyznania (Professionella bekännelser, 1981) a Lekárske memoáre (Medicinska memoarer, 2006). Člen švédskej Kráľovskej akadémie vied (1999), nositeľ viacerých ocenení.

jeruzalemský Chrám

jeruzalemský Chrám, hebr. bejt ha-mikdaš — hlavná židovská svätyňa v starovekom Jeruzaleme na vrchu Mórija (hebr. Moria, dnes Chrámová hora v juhovýchodnej časti dnešného jeruzalemského Starého mesta). Vznikla na mieste, kde podľa biblickej starozákonnej tradície patriarcha Abrahám postavil oltár, na ktorom chcel obetovať Izáka (1 M 22,2), a kde po dobytí Jeruzalema vybudoval oltár judsko-izraelský kráľ Dávid (2 S 24,24; 1 Kr 21,26). Dávidov syn, kráľ Šalamún, tam dal okolo 960 pred n. l. vybudovať Prvý Chrám (nazývaný aj Šalamúnov Chrám); jeho stavbu opisuje biblické podanie (1 Kr 6; 2 Kron 2 – 5), podobu a presné rozmery mu dal Dávid, ktorému ich zjavil sám Boh (1 Kron 28,11 – 19), Chrám mal byť sídlom Boha. Prvý Chrám sa nezachoval, jeho presná architektonická podoba nie je známa, hoci existuje viacero pokusov o jeho rekonštrukciu. Na úpätí vrchu Mórija boli pravdepodobne vybudované terasovité múry, ktoré chránili platformu (či akropolu). Na nej stáli samotný Chrám a jeho nádvoria, kráľovský palác nazývaný Kráľov dom, palác kráľovnej nazývaný Palác faraónovej dcéry, trónna sieň, stĺpová hala a sieň nazývaná Dom libanonského lesa. Aj keď sa dajú doložiť určité paralely s aramejskými a neochetitskými citadelami, išlo o originálnu architektonickú koncepciu vychádzajúcu z prenosnej svätyne (šiatra), ktorú Mojžiš a Izraeliti zhotovili na púšti (1 M 26). Chrám mal obdĺžnikový pôdorys (dĺžka 33,6 m, šírka 11,2 m, výška 16,8 m) a bol postavený z vrstiev kameňa a cédrového dreva; interiér svätyne bol pokrytý zlatom s ornamentálnou výzdobou. Pred krytým vstupom na východnej strane (predsieňou, hebr. ulam, jej výška bola 67,2 m) stáli dva kovové stĺpy Joachim a Boas. Centrálna časť Chrámu so svätyňou bola na troch stranách obstavaná 3 poschodiami miestností určených pre kňazov. Vnútorné priestory centrálnej časti tvorila predsieň, ktorá viedla do hlavnej siene (→ hejchal), kde sa nachádzali zlatý oltár na pálenie kadidla, obetné stoly na predkladané chleby a 5 párov zlatých svietnikov. Z hlavnej siene sa vchádzalo do Svätyne svätých (hebr. dvir), ktorá mala štvorcový pôdorys (dĺžka jednej strany 11,2 m). Bola rozdelená závesom, za ktorú nesmel vojsť nikto okrem veľkňaza (obetoval tam len raz za rok; → Deň zmierenia), pretože uchovávala archu zmluvy (hebr. aron ha-brit). Chrám obklopovalo niekoľko nádvorí. Na hlavnom, vnútornom nádvorí sa nachádzali oltár, kde sa spaľovali obete, a bronzová nádrž na vodu stojaca na 12 bronzových sochách býkov, určená na rituálnu očistu kňazov. Prvý jeruzalemský Chrám bol spolu s archou zničený vojskami babylonského kráľa Nebukadnesara II. (586 pred n. l.). Po návrate z babylonského zajatia (538 pred n. l.) si Židia na základe povolenia perzského kráľa Kýra II. Veľkého vybudovali (520 – 515 pred n. l.) na jeho mieste z architektonického hľadiska skromný Druhý Chrám. V ňom sa však už archa zmluvy nenachádzala, do Svätyne svätých však bolo naďalej zakázané vstupovať, lebo Židia verili, že v nej prebýva Boh. Chrám bol znesvätený sýrskym seleukovským kráľom Antiochom IV. Epifanom, keď ho 167 pred n. l. pretvoril na Diov chrám a zakázal tam vykonávať židovský kult. R. 164 pred n. l. bol Chrám znova očistený a vysvätený (→ Chanuka). Počas vlády Herodesa I. Veľkého sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia celého areálu (od 20/19 pred n. l., prestavba trvala 46 rokov), preto sa ním prestavaný chrám niekedy nazýva aj Herodesov Chrám (dodnes sa však označuje ako Druhý Chrám). Nezachoval sa, rozsiahle archeologické vykopávky však umožňujú vytvoriť jeho pomerne presnú rekonštrukciu. Herodes I. Veľký dal celý areál značne zväčšiť (jeho rozloha sa oproti minulosti zdvojnásobila), čím sa vyrovnal najväčším chrámovým okrskom v Rímskej ríši. Zväčšenie platformy, na ktorej bol postavený chrámový areál, si vyžiadalo rozsiahle úpravy terénu. Celý areál bol vybudovaný v tzv. východnom, helenistickom štýle, v ktorom sa prelínali helenistické a tradičné židovské architektonické prvky. Chrámový okrsok mal na západnej strane 4 brány (dve na úrovni terénu so schodiskami vedúcimi na horné nádvorie a dve v hornej časti, z ktorých jedna bola spojená s mestom oblúkovým mostom nazývaným Kráľovský most a druhá monumentálnym schodiskom vrcholiacim tzv. Kráľovským portikom vedúcim na nádvorie a do Kráľovskej stoy). V južnej stene sa nachádzali dve brány (jedna z nich je čiastočne zachovaná, v súčasnosti zamurovaná). Na severnej strane bola Ovčia brána, ktorou sa privádzali zvieratá určené na obetovanie. Samotný Chrám svojimi formami a usporiadaním vnútorných priestorov kopíroval Prvý Chrám. Svätyňa bola zvýšená vybudovaním ďalšieho podlažia ukončeného mohutnou parapetnou rímsou s cimburím. Fasády boli na niektorých miestach pokryté zlatom, zvyšné časti bielym náterom. Pred predsieňou bol vnútorný dvor s oltárom na spaľovanie obetí, s nádržou určenou na očistu kňazov a so stolmi na prípravu obetí. Pred týmto dvorom sa smerom na východ nachádzalo Nádvorie kňazov, za ním Nádvorie Izraelitov a Nádvorie žien. Chrám stál približne uprostred rozľahlého Nádvoria pohanov lemovaného na troch stranách krytou kolonádou (kolonáda na východnej strane sa nazývala Šalamúnovo stĺporadie a bola pravdepodobne staršia), na južnej strane k nemu priliehala Kráľovská stoa, ktorá mala podobu stĺpovej baziliky. Od Nádvoria pohanov (pravdepodobne na tomto mieste podľa kresťanskej tradície Ježiš vyhnal kupcov z chrámu, Mk 11,15 – 17) bol Chrám oddelený mrežou. V areáli sa nachádzala aj sála na zasadania sanhedrinu. Na severnej strane chrámového areálu stála mohutná pevnosť Antonia vybudovaná Herodesom I. Veľkým (1. tretina 1. stor. pred n. l., nezachovaná, zničená 70 n. l., so 4 nárožnými vežami a vnútornými dvormi). Celý chrámový komplex bol 70 n. l. deštruovaný rímskymi vojskami (pod vedením neskoršieho rímskeho cisára Tita) a ponechaný v ruinách. Deň spomienky na zničenie Prvého aj Druhého Chrámu je v judaizme deviaty deň mesiaca av (hebr. Tiša be-av), pretože podľa židovskej tradície boli obidva Chrámy zničené v ten istý deň; zničenie Chrámu (hebr. churban) je Židmi vnímané ako národná katastrofa. Na znak piety sa drží pôst a platia tie isté zákazy ako pri smútku za zomretých. Zničenie Chrámu a prerušenie tam prinášaných obetí znamenalo zásadné zmeny v židovskej spoločnosti (zánik kňazskej vrstvy, rozšírenie rabínskeho → judaizmu). Podľa židovskej tradície bude po príchode Mesiáša a vyslobodení izraelského národa znova postavený tzv. Tretí Chrám. Na mieste zničeného Chrámu dal rímsky cisár Hadrián v 1. pol. 2. stor. n. l. (po 135 n. l.) vybudovať rímsky pohanský Chrám Jupitera Kapitolského a ruiny Druhého Chrámu slúžili ako stavebný materiál na rímske a byzantské verejné i súkromné stavby v meste. Na platforme vybudovali moslimovia krátko po 638 mešitu al–Aksá a 691 – 692 (alebo 687 – 691) mešitu Kubbat as-Sachrá (Skalný dóm, Skalný chrám). Z Druhého Chrámu sa zachovali platforma, ktorej západná stena sa nazýva Múr nárekov (→ Západný múr, jedno z najposvätnejších miest judaizmu, prinajmenšom od 5. stor. n. l. aj významné pútnické miesto), a rozsiahle zaklenuté podzemné priestory v súčasnosti nazývané Šalamúnove stajne (dnes súčasť mešity al-Marwáni z 1996).

Jeruzalemský Chrám bol pre veriacich Židov miestom uctievania Boha a prinášania obetí. Mali povinnosť navštevovať ho raz do roka najmä počas tzv. pútnických sviatkov (hebr. šaloš regalim) Pesach, Šavuot a Sukot, keď každý židovský muž priniesol obetu. Na výročné slávnosti Chrámu sa prinášala prvá úroda ovocia a obilia. Do 70 n. l. bol jeruzalemský Chrám zároveň aj centrom verejného života a podľa obyčají antických východných kultúr plnil funkciu štátnej pokladnice a banky; okrem jeho vlastného majetku v ňom boli uložené aj úspory obyčajných ľudí. Na jeho čele stál veľkňaz (hebr. kohen gadol), každodenné bohoslužby vykonávali kňazi (koheni, hebr. kohanim), iné služby týkajúce sa Chrámu, napr. chrámový spev a hudbu, leviti (hebr. leviim). V Chráme bolo miesto vyhradené zvlášť pre mužov (hebr. ezrat Jisrael) a zvlášť pre ženy (ezrat našim). Podľa židovskej i stredovekej kresťanskej tradície je Chrám umiestnený uprostred Sv. mesta Jeruzalem považovaný za stred sveta, ktorým prechádza kozmická os (lat. axis mundi) spájajúca nebesá a podsvetie (→ Nebeský Jeruzalem).

Jeseník

Jeseník, do 1947 Frývaldov — kúpeľné mesto v Česku v Olomouckom kraji na sev. úpätí Hrubého Jeseníka, administratívne stredisko okresu Jeseník; 11-tis. obyvateľov (2018). Priemysel hutnícky, strojársky, stavebných materiálov, drevársky, textilný, potravinársky. Turistické stredisko, východisko do Hrubého Jeseníka.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1267, pred 1295 získalo mestské práva. Rozvíjať sa začalo v 1. pol. 14. stor. v súvislosti s ťažbou železnej rudy a výrobou železa, a najmä v 16. stor., keď sa bane a huty dostali do vlastníctva Fuggerovcov (od 1506), ktorí tam ťažili aj zlato a striebro. Koncom 16. stor. baníctvo a hutníctvo nahradilo plátenníctvo, hoci sa tam železná ruda ťažila ešte v 19. stor. V 17. stor. počas tridsaťročnej vojny bol Jeseník niekoľkokrát poškodený. Od 1. pol. 19. stor. sa rozvíjal ako kúpeľné mesto. Prvý liečebný dom, ktorý dal 1822 severozáp. od mesta postaviť priekopník modernej vodoliečby Vincenz Priessnitz (*1799, †1851), bol 1837 úradne uznaný za vodoliečebný ústav (dnes Priessnitzovy léčebné lázně). V Jeseníku sa liečia choroby dýchacích ciest a obehového ústrojenstva i nervové choroby.

Stavebné pamiatky: vodný hrad (2. pol. 13. stor., prestavovaný v 14. – 16. stor., zreštaurovaný v 2. pol. 20. stor., dnes Vlastivedné múzeum Jesenícka), radnica (17. stor., prestavaná 1710), Kostol nanebovzatia Panny Márie (barokový asi z 1651, na mieste staršieho doloženého v 15. stor., upravovaný koncom 17. – 18. stor.), evanjelický a. v. kostol (1881 – 83), Kostol sv. Anny (pol. 19. stor.), Kostol sv. Juraja v časti Bukovice (1901), bývalý kláštor uršulínok (založený 1878, dnes škola), neskorobarokový obytný dom nazývaný Katovňa (posl. tretina 18. stor.), secesná Vila Erwina Weissa (1901 – 03) a i. V kúpeľoch viaceré stavby z 1. pol. 20. stor., napr. významná pamiatka modernej architektúry Priessnitzovo sanatórium (1909 – 10, podľa návrhu rakúskeho architekta Leopolda Bauera, *1872, †1938), neogotická hrobka V. Priessnitza (1853). Archív, hvezdáreň (založená 1964).

ješiva

ješiva [hebr.], talmudská akadémia — vyšší stupeň židovskej náboženskej školy (nižší stupeň → cheder) určenej na prípravu učencov do funkcie rabína najmä štúdiom Tóry Talmudu a Halachy. Na čele ješivy stojí jeden z učencov roš ješiva. Správa ješivy a starostlivosť o študentov sú väčšinou v kompetencii obcí. Ješivy sa vyvinuli z verejných stretnutí učencov (ješiva = sedenie, zasadanie) v tzv. domoch učenosti bejt midraš (bejt ha-midraš). V akadémiách (ješivách) v Erec Izrael a v Babylonii vznikli samostatné verzie Talmudu (→ jeruzalemský Talmud, → babylonský Talmud). Po zničení jeruzalemského Chrámu sa stali duchovným centrom židovského národa, mnohé vznikali v diaspóre, v určitých obdobiach mali ješivy aj zákonodarné a súdne funkcie. Najvýznamnejšie ješivy vznikali v stredoveku v Nemecku (Worms, Mainz a i.), juž. Francúzsku (Narbonne, Marseille a i.), Španielsku (Córdoba, Granada a i.) a v Londýne, v neskoršom období najmä vo vých. Európe, najvýznamnejšiu z nich založil 1802 Chajim z Voložinu (*1749, †1821) v meste Voložin (dnes Valožyn v Bielorusku), ktorá pôsobila do 1892. Na Slovensku jestvovalo v 19. stor. asi 30 ješív, svetoznámou sa stala ješiva v Bratislave založená pravdepodobne pred 1526 (na určitý čas bola jej činnosť prerušená a opäť sa začala 1695), ktorá bola okrem Univerzity Istropolitany najstaršou a najdlhšie pôsobiacou vysokou školou v Bratislave (štatút vysokej školy jej bol udelený 1859). Jej rozkvet nastal pod vedením Chatama Sofera. V súčasnosti jej činnosť pokračuje v Izraeli (v Jeruzaleme) pod názvom Pressburger ješive. V polovici 20. stor. sa stali centrami výučby Talmudu ješivy v Izraeli a USA, po 2. svetovej vojne bolo niekoľko ješív založených aj v krajinách záp. Európy.

Jičín

Jičín — mesto v Česku v Královohradeckom kraji v Jičínskej pahorkatine na rieke Cidlina, administratívne stredisko okresu Jičín; 16-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, gumárenský, textilný, nábytkársky, potravinársky. Dopravná križovatka. Turistické stredisko, východisko do Českého raja.

Mesto vzniklo v blízkosti pôvodnej osady (Starý Jičín alebo Staré Místo) pravdepodobne spolu s hradom Veliše, postupne sa rozvíjalo ako jeho podhradie. Prvýkrát písomne doložené 1293 alebo 1297, 1304 uvádzané už ako kráľovské mesto. V 16. stor. ho postihlo niekoľko veľkých požiarov, pri ktorých takmer celé vyhorelo. R. 1621, resp. 1623 ho získal Albrecht z Valdštejna, ktorý ho dal 1623 – 34 prestavať a stalo sa hlavným mestom novozriadeného Frýdlantského kniežatstva, resp. od 1627 vojvodstva. R. 1643 a 1648 ho vyplienili švédske vojská, 1681 ho postihol požiar, pri ktorom jeho veľká časť zhorela. Pri Jičíne sa 29. júna 1866 odohrala jedna z prvých bitiek prusko-rakúskej vojny, ktorá sa skončila porážkou rakúskych vojsk. Po vojne nastal novodobý rozvoj mesta, ktorý vyvrcholil v 20. a 30. rokoch 20. stor.

Stavebné pamiatky: ranobarokový zámok (postavený na mieste neskorogotického mestského paláca zo začiatku 16. stor., renesančne prestavaný 1587 a 1607 – 08, úplne ranobarokovo prestavaný a rozšírený 1625 – 33, zbarokizovaný 1755, dnes v jeho časti sídlia Regionálne múzeum a galéria Jičín – múzeum hry), gotický Kostol sv. Ignáca z Loyoly (pôvodne farský založený v polovici 14. stor., prestavaný 1390 – 1457, renesančne prestavaný v 2. polovici 16. stor., zbarokizovaný v 17. stor.), Kostol sv. Jakuba väčšieho (pôvodne plánovaný ako manieristická centrála z 1627, klasicistické priečelie z 1865 – 73), barokový Kostol Panny Márie de Sale (1629 – 63, veža z 18. stor.), bývalý barokový jezuitský kláštor s kolégiom (1627 – 59, 1773 premenené na kasárne), s gymnáziom (1627 – 28, upravené 1713) a s jezuitským seminárom (1686 – 92, upravený začiatkom 18. stor.) i s bývalou lekárňou s nemocnicou (okolo 1717); Valdická brána (pôvodne súčasť mestského opevnenia, 1568 – 78, upravená v 17. stor.), čiastočne zachované mestské hradby (1. polovica 16. stor., prestavované v 1. polovici 17. stor.); na hlavnom Valdštejnovom námestí v centre starého mesta viaceré meštianske, zväčša neskororenesančné a ranobarokové domy a mestské paláce (napr. bývalý renesančný pivovar z polovice 16. stor., prestavaný 1628 na barokový palác upravený v 18. – 19. stor.; Stará radnica z 2. polovice 16. stor., prestavaná v 1. polovici 17. stor.; empírová Korunovačná fontána, 1836); neskorobaroková synagóga (koniec 18. stor., klasicisticky upravená po 1840, reštaurovaná 2001 – 08), židovský cintorín (založený 1651); v blízkosti mesta ranobarokový komplex letohrádku Valdštejnská lodžia (1630 – 34, upravená 1768) s čestným dvorom a parkom nazývaným Libosad spojená s mestom lipovou alejou založenou 1632; juž. od mesta Mariánska záhrada (baroková krajinná kompozícia z prelomu 17. a 18. stor. s viacerými menšími barokovými sakrálnymi stavbami, napr. kaplnka Loreta pri obci Podhradie z 1694).

Jihlava

Jihlava — mesto v Česku na hranici Čiech a Moravy na rieke Jihlava, administratívne stredisko kraja Vysočina a okresu Jihlava; 51-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky (výroba automobilových komponentov, leteckých prístrojov), textilný, elektrotechnický, kožiarsky, potravinársky (o. i. pivovar, mliekareň), drevársky. Hospodárske a kultúrne stredisko Českomoravskej vrchoviny. Dopravná križovatka, letisko (verejné vnútroštátne s nespevneným povrchom). Turistické stredisko.

Jihlava vznikla pravdepodobne koncom 12. stor., prvýkrát písomne doložená 1226. R. 1235 – 43 kráľovské mesto. V 1. polovici 13. stor. tam boli objavené ložiská striebra a vďaka privilégiám udeleným pravdepodobne 1249 (nezachovali sa; → jihlavské banské právo) sa v 2. polovici 13. stor. stalo jedným z najvýznamnejších banských miest, vzrástol v ňom počet obyvateľov (najmä po príchode saských baníkov a bavorských remeselníkov, takže jeho obyvateľstvo bolo prevažne nemecké) a začala sa rozsiahla výstavba mesta (nemecky Iglau); bola tam v prevádzke mincovňa (od 1260 sa tam razili jednostranné strieborné mince – brakteáty). Zemetrasenia (1328, 1376), ktoré spôsobili zatopenie baní, požiare (prvý doložený 1353) a morové epidémie (1405, 1407 – 08) však mali za následok hospodársky úpadok, ktorý vyvrcholil po vypuknutí husitských vojen zastavením ťažby (1420). Jihlava sa ako katolícke mesto pridala na stranu Žigmunda Luxemburského a bola husitmi viackrát (1423, 1425, 1427) neúspešne obliehaná. Od mája 1436 sa v Jihlave konal stavovský snem, na ktorom boli 5. júla 1436 vyhlásené bazilejské kompaktáty umožňujúce prijímanie pod obidvoma spôsobmi a 14. augusta 1436 bol Žigmund Luxemburský prijatý za českého kráľa. R. 1441 husitský Tábor a katolícka Jihlava uzavreli mier. R. 1471 bol v Jihlave korunovaný za českého kráľa Matej I. Korvín. R. 1523 a 1551 požiare zničili takmer celé mesto. Od 16. stor. sa v Jihlave rozvíjali remeslá, predovšetkým súkenníctvo. V období reformácie po príchode nemeckého protestantského kazateľa (1522) sa veľká časť obyvateľstva priklonila k protestantizmu. Počas tridsaťročnej vojny bolo mesto 1645 – 47 obsadené švédskymi vojskami. Jeho opätovný rozvoj nastal v 18. – 19. stor. R. 1805 a 1806 počas napoleonských vojen ho obsadili Francúzi a Bavori (nemecké obyvateľstvo bolo z Jihlavy odsunuté po 2. svetovej vojne).

Stavebné pamiatky: čiastočne zachované mestské hradby (budované od 40. rokov 14. stor., zosilnené v 15. – 17. stor.) s Bránou Matky Božej (najstaršia časť z konca 15. stor., renesančne prestavaná v 16. stor., v súčasnosti vyhliadková veža s expozíciou výtvarných diel); Kostol sv. Jakuba Väčšieho (vysvätený 1257, halové trojlodie, upravovaný v 14. – 15. stor., prestavaný 1523 – 63, neogoticky puristicky upravený koncom 19. stor.; pri kostole baroková centrálna Kaplnka Bolestnej Panny Márie z 1702); Kostol sv. Jána Krstiteľa (na mieste románskeho kostola z 12. stor., v jadre ranogotický z 13. stor., viackrát upravovaný a prestavaný, barokovo prestavaný koncom 18. stor.); bývalý dominikánsky Kostol povýšenia Sv. kríža (ranogotický, vybudovaný v 2. polovici 13. – 14. stor., prestavaný 1947, zrekonštruovaný začiatkom 21. stor.; založený spolu s dominikánskym kláštorom 1247); bývalý minoritský kláštor s gotickým Kostolom Nanebovzatia Panny Márie (okolo pol. 13. stor., kostol aj kláštor prestavané v 14. stor., kostol zväčšený 1499 – 1508, zbarokizovaný v 18. stor.); bývalé jezuitské kolégium s ranobarokovým Kostolom sv. Ignáca z Loyoly (založený 1623/24, kostol 1660 – 89, kolégium a seminár 1699 – 1713, budova jezuitského gymnázia 1720 – 27); Kostol Sv. Ducha (pôvodne z 1572, znovupostavený 1661, neobarokovo upravený koncom 19. stor.); neorenesančný evanjelický Kostol sv. Pavla (1875 – 78); na námestí barokový mariánsky morový stĺp (1690) a radnica (pôvodne ranogotický dom z 13. stor., od 1426 radnica, 1440 – 50 rozšírená, v 2. polovici 16. stor. prestavaná, v 18. stor. zväčšená a barokovo upravená, čiastočne prístupná verejnosti). V historickom centre mesta sa zachovalo množstvo meštianskych domov (pôvodne ranogotické z konca 13. stor., prestavané v 14. – 15. stor., v 16. stor. renesančne prestavané, čím mestská zástavba získala jednotný renesančný charakter, neskôr barokovo a klasicisticky upravené), dve barokové fontány (1797) a renesančný Pamätník kráľovskej prísahy (Ferdinanda I., 1565). Pod historickým jadrom mesta rozsiahla sústava podzemných chodieb budovaných v 14. – 17. stor., ktoré pravdepodobne slúžili ako skladovacie priestory (celková dĺžka 25 km, čiastočne prístupné verejnosti). Dom G. Mahlera (16. stor., prestavaný začiatkom 19. stor., skladateľ tam žil 1860 – 75, dnes múzeum), Park G. Mahlera (na mieste židovskej synagógy z 1863 zničenej 1939), židovský cintorín (1869).

Regionálne Múzeum Vysočiny Jihlava (založené 1892), viaceré galérie a divadlá. Zoologická záhrada.

Jilemnice

Jilemnice — mesto v sev. Česku v Libereckom kraji v okrese Semily v Krkonošskom podhorí; 5,4 tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, textilný, chemický (výroba potravinárskych obalov). Rekreačné a turistické stredisko (východisko do záp. časti Krkonôš), stredisko zimných športov.

Mesto vzniklo pravdepodobne začiatkom 14. stor., prvýkrát písomne doložené 1356. R. 1492 – 1701 bolo rozdelené na dve samostatné časti, 1634 počas tridsaťročnej vojny vypálené Švédmi. V 18. stor. rozvoj tkáčstva a plátenníctva, ktoré však nedokázalo konkurovať továrenskej výrobe a postupne upadalo. Koncom 18. a v 1. polovici 19. stor. postihlo Jilemnice niekoľko požiarov. Stavebné pamiatky: zámok (pôvodne malá pevnosť z 2. polovice 15. stor., v 2. polovici 16. stor. prestavaná na renesančný zámok, úplne prestavaný a rozšírený v 18. stor., neorenesančne prestavaný 1895 – 98, od 1953 sídlo Krkonošského múzea založeného 1891), bývalý pivovar pri zámku (pôvodne barokový zo začiatku 18. stor., úplne prestavaný 1897), Kostol sv. Vavrinca (baroková centrála z 1729 – 35, na mieste staršieho, dreveného pravdepodobne zo 14. stor., upravovaný v 19. stor.), Kaplnka sv. Izidora (1718, upravovaná v 19. – 20. stor.), barokové súsošie Panny Márie (1723), radnica (1788, na mieste staršej, klasicisticky prestavaná v polovici 19. stor., veža prístupná verejnosti), neskorobaroková fara (koniec 18. stor.), v centre mesta niekoľko meštianskych domov (v jadre barokové a klasicistické z 18. stor., upravené v 19. – začiatkom 20. stor.), viaceré verejné budovy v štýle historizmu a secesie a i. Rodný dom spisovateľa J. Havlíčka (2. polovica 19. stor.).

Jílové u Prahy

Jílové u Prahy — mesto v Česku v Stredočeskom kraji v okrese Praha-západ v Benešovskej pahorkatine; 4,7 tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, stavebných materiálov, drevársky, farmaceutický, gumárenský. Dopravná križovatka, mesto obsluhuje pražská integrovaná doprava. Vzniklo pravdepodobne začiatkom 13. stor. ako banská obec s hlbinnými baňami na ťažbu zlata. Prvýkrát písomne doložené 1331, okolo 1352 (resp. v období vlády Karola IV.) kráľovské banské mesto. Na začiatku husitských vojen boli bane zatopené a zasypané a mesto vypálené. Ťažbu sa usiloval oživiť Vladislav II. Jagelovský, ktorý mestu potvrdil jeho privilégiá. R. 1567 postihol mesto požiar. R. 1760 – 1930 tam boli tzv. Svatováclavské lázně. Stavebné pamiatky: Kostol sv. Vojtecha (pôvodne románsky z 2. štvrtiny 13. stor., goticky prestavaný v 14. stor., barokovo upravený v 17. – 18. stor.), baroková Kaplnka sv. Václava (1763), radnica (pôvodne zo 14. stor., barokovo prestavaná v 1. polovici 18. stor.), mestský dom Minca (pôvodne gotický z polovice 14. stor., barokovo prestavaný v 18. stor., upravený v 2. polovici 18. stor., dnes regionálne múzeum, založené 1891), technická pamiatka Žampašský most (1898).

Jindřichův Hradec

Jindřichův Hradec — mesto v juž. časti Česka v Juhočeskom kraji v Křemešnickej vrchovine na rieke Nežárka, administratívne stredisko okresu Jindřichův Hradec; 21-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný, odevný, potravinársky, strojársky, drevársky, chemický (výroba plastov), stavebných materiálov. Dopravná križovatka, železničná doprava využíva i dve úzkorozchodné trate Jindřichův Hradec – Nová Bystřice a Jindřichův Hradec – Obrataň (rozchod koľajníc 760 mm; dané do prevádzky 1897) slúžiace nielen na pravidelnú osobnú a nákladnú dopravu, ale i ako turistická atrakcia. Turistické stredisko, východiskové miesto do oblasti rybníkov a lesnatej krajiny.

Územie mesta bolo osídlené asi na konci 8. stor., pravdepodobne v 10. stor. tam bolo vybudované hradisko, začiatkom 13. stor. kráľovský hrad (doložený 1220). Od 13. stor. stredisko remesiel, najmä pivovarníctva a súkenníctva. Pred 1237 tam prišli príslušníci Rádu nemeckých rytierov, ktorí založili špitál a vybudovali vlastné panstvo (po 1450 mesto opustili). Pred 1255 sa Jindřichův Hradec stal mestom. V 2. polovici 15. stor. rozvoj mesta, v 15. a 16. stor. dosiahlo súkenníctvo najväčší rozkvet.

Stavebné pamiatky: architektonický komplex hradu a zámku vybudovaný na mieste přemyslovského hradiska (pravdepodobne z 10. stor.) a románskeho hradu (začiatok 13. stor.), 1260 – 70 rozšírený a prestavaný, koncom 13. stor. vznikla Kaplnka Sv. Ducha, v 14. stor. upravený, niektoré reprezentačné miestnosti boli 1338 vyzdobené ranogotickými freskami, v 2. polovici 15. stor. výrazne neskorogoticky prestavaný. V 2. polovici 16. stor. bol hrad pod vedením talianskych stavebných majstrov radikálne prestavaný na reprezentatívny renesančný zámok (v súčasnosti patrí k najvýznamnejším renesančným stavbám v str. Európe). R. 1586 – 92 vzniklo renesančné spojovacie krídlo Veľké arkády, 1590 – 92 Malé arkády a v 90. rokoch 16. stor. renesančná záhrada s manieristickým záhradným hudobným pavilónom kruhového pôdorysu nazývaným Rondel (so štukovou interiérovou výzdobou z konca 16. stor. ukončenou 1676). Komplex bol upravovaný v 17. – 18. stor., čiastočne konzervovaný začiatkom 20. stor. a úplne zreštaurovaný v 2. polovici 20. stor.; dnes múzeum.

V meste: Kostol Nanebovzatia Panny Márie (14. – 15. stor., neskorogotická kaplnka z 1489 – 1506, upravovaný v 16. – 17. stor., zrekonštruovaný v 19. stor.; leží na 15. poludníku východnej dĺžky pretínajúcom mesto), Kostol sv. Václava (pôvodne gotický zo 14. stor., v 17. stor. barokovo prestavaný), pútnický neogotický Kostol sv. Jakuba (2. polovica 19. stor., na mieste neskorogotického kostola zo začiatku 16. stor., pri kostole krížová cesta založená 1518, barokovo prestavaná 1693, zrekonštruovaná 1900), neskorogoticko-renesančný Kostol Najsvätejšej Trojice (1590 – 94), kláštor minoritov s Kostolom sv. Jána Krstiteľa (kostol z 13. – 14. stor., v 2. polovici 15. stor. neskorogoticky prestavaný, zreštaurovaný koncom 19. stor., okolo 1369 pri kostole vznikla Kaplnka sv. Mikuláša; kláštorné budovy z 2. polovice 14. stor. – 15. stor., renesančný špitál z 1560 – 61), kláštor františkánov s Kostolom sv. Kataríny (koniec 15. stor., opravený a rozšírený v 1. polovici 17. stor., zreštaurovaný v 2. polovici 20. stor.), bývalé jezuitské kolégium s Kostolom sv. Márie Magdalény (založené 1594, kostol pôvodne neskorogotický, ranobarokovo prestavaný 1628 – 32, kolégium zrušené v 2. polovici 18. stor.). V centre mesta viaceré meštianske, v jadre pôvodne neskorogotické a renesančné domy s arkádami na prízemí (15. – 16. stor.), barokovo a klasicisticky upravené v 18. – 19. stor., k najvýznamnejším patrí Dom pánov z Hradca (neskorogotický, 1530 – 40 renesančne prestavaný, v interiéroch diamantové a hrebienkové klenby). Na hlavnom námestí barokový morový stĺp Sv. Trojice (1764 – 68).

Regionálne múzeum (Múzeum Jindřichohradecka, založené 1882, sídli v barokovej budove bývalého jezuitského seminára zo 17. stor.), Národné múzeum fotografie (založené 2002, sídli v bývalom jezuitskom kolégiu). Budova bývalého mlyna (1551, prestavaná v 18. stor., zrekonštruovaná koncom 20. stor.) s technickou pamiatkou Křižíkova elektrárna (1871).

Jiříkov

Jiříkov — mesto na severe Česka v Úsťanskom kraji v okrese Děčín v Šluknovskej pahorkatine na hranici s Nemeckom ; 3,6 tis. obyvateľov (2018). V minulosti priemyselné stredisko (tradičný priemysel textilný, závod firmy Jawa vyrábajúcej motocykle, závod firmy Petrof vyrábajúcej klavíry a piana, výroba obuvi, výroba lustrov). V súčasnosti menšie prevádzky kovospracujúceho a textilného priemyslu. Cestný a železničný priechod do Nemecka.

Mesto založené v 1. polovici 14. stor., prvýkrát písomne doložené 1346, od 1914 mesto. Po 2. svetovej vojne boli z Jiříkova (do 1947 nemecký názov Georgswalde) odsunutí Nemci a čiastočne nahradení českým obyvateľstvom. Stavebné pamiatky: barokový Kostol sv. Juraja (1724 – 28, pravdepodobne podľa čiastočne pozmeneného plánu J. L. Hildebrandta), barokové súsošie sv. Jána Nepomuckého (1769), fara (koniec 18. stor.), v centre mesta verejné a obytné domy v štýle historizmu (koniec 19. – začiatok 20. stor.), v mestskej časti Filipov pútnický Kostol Panny Márie Pomocnice (monumentálna dvojvežová stavba v štýle historizmu, 1870 – 86) s bývalým kolégiom redemptoristov (2. polovica 19. stor.).

João Pessoa

João Pessoa [žuau pesoa], do 1930 Paraíba — prístavné mesto v severových. Brazílii na rieke Paraíba v blízkosti jej ústia do Atlantického oceána, hlavné mesto členského štátu Paraíba; 800-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky, textilný, stavebných materiálov, elektronický, textilný, hutnícky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Dopravná križovatka, začiatočný bod na diaľnici Transamazônica, medzinárodné letisko, námorný prístav. Vyhľadávané prímorské letovisko s početnými plážami.

Založené 1585 Portugalčanmi ako Nossa Senhora das Neves, 1588 – 1634 nazývané Filipéia de Nossa Senhora das Neves (podľa španielskeho a portugalského kráľa Filipa II.). R. 1634 – 54 ho ovládli Holanďania a premenovali na Frederikstadt (podľa miestodržiteľa Spojených nizozemských provincií Frederika Henrika Oranžského, *1584, †1647), 1817 – 1930 sa nazývalo Paraíba. R. 1930 premenované na João Pessoa na počesť guvernéra Joãa Pessou (*1878, †1930). Stavebné pamiatky: Kostol sv. Františka s františkánskym kláštorom (barokový 1589 – 1779), kostol São Frei Pedro Gonçalves (1843, postavený na mieste staršieho zo 17. stor., opravovaný začiatkom 21. stor.), Pevnosť sv. Kataríny (2. polovica 16. stor.), palác Redencão (1586, pôvodne sídlo jezuitského konventu), divadlo Theatro Santa Roza (1889), obytné domy v koloniálnom štýle (17. – začiatok 20. stor.). Viaceré múzeá a galérie. Kultúrne centrum Estação Ciência Cultura e Artes (2005, O. Niemeyer). Univerzita (1955). Množstvo verejných parkov.

Jofan, Boris Michajlovič

Jofan, Boris Michajlovič, 28. 4. 1891 Odesa, Ukrajina – 11. 3. 1976 Barvicha neďaleko Moskvy — sovietsky architekt.

Študoval na umeleckej škole v Odese a architektúru v Ríme (absolvoval 1916). R. 1917 – 24 pôsobil ako samostatný architekt v Ríme, kde o. i. navrhol budovu sovietskeho veľvyslanectva (1923). Jeho rané diela predstavujú syntézu neoklasicizmu a modernej architektúry (najmä konštruktivizmu, ktorý sa prejavil v inovatívnych dispozičných riešeniach). Princípy konštruktivizmu sa najviac prejavili na stavbe vládneho sanatória v Barviche v blízkosti Moskvy (1929 – 34), ktorého architektúra sa vyznačuje modernou ľahkosťou a eleganciou. Jeho najvýznamnejším raným dielom bol obytný dom v Moskve nazývaný Dom na nábreží (1928 – 31, oficiálny názov Dom vlády), mohutná bloková stavba s viacerými vnútornými dvormi, kde boli byty vysokých vládnych úradníkov. Okrem bytov, ktoré mali na to obdobie vysoký štandard, tam bolo i kino, divadlo, reštaurácie a obchody. V 30. rokoch 20. stor. prevážili v jeho tvorbe neoklasické princípy a formy (napr. ťažké blokové vertikálne piliere na fasádach), pričom sa prispôsobil doktrínam stalinistickej architektúry socialistického realizmu. Jeho najvýznamnejším nerealizovaným dielom bol návrh na Palác sovietov v Moskve (projekt 1931 – 32 s V. G. Geľfrejchom a Vladimirom Alexejevičom Ščukom, *1878, †1939) koncipovaný ako syntéza architektúry, sochárstva a dekoratívnych umení v monumentálnom meradle. V podobnom neoklasickom duchu realizoval Sovietsky pavilón na Výstave umení a techniky v modernom živote v Paríži (1937), ktorému dominovala monumentálna socha V. I. Muchinovej. V neskoršej tvorbe sa venoval najmä návrhom obytnej architektúry (obytný dom v Moskve, 1962 – 69).

Joinville

Joinville [žuinvili, aj žuenvil] — mesto v juž. Brazílii vo vých. časti členského štátu Santa Catarina na rieke Rio Cachoeira v blízkosti jej ústia do Atlantického oceána; 537-tis. obyvateľov (2010; najväčšie mesto členského štátu). Významné priemyselné (sídlo viacerých najväčších brazílskych korporácií), finančné (množstvo bánk) a obchodné (miesto konania obchodných stretnutí a konferencií) stredisko krajiny. Priemysel informatický (sídlo najväčších brazílskych softvérových spoločností), automobilový, potravinársky, nábytkársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Cestný uzol, letisko. Životná úroveň obyvateľov mesta patrí k najvyšším v Brazílii. Založené 1851 Hamburskou kolonizačnou spoločnosťou, ktorá 1849 získala pôdu od Françoisa d’Orléans, princa de Joinville (*1818, †1900, syn francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa I.), a od jeho manželky Franciscy de Bragança (*1824, †1898, dcéra brazílskeho kráľa Petra I.; → Peter IV.), podľa ktorého bolo v určitých obdobiach nazvané (1849 – 66 kolónia Dona Francisca, od 1866 obec Dona Francisca); od 1887 mesto Joinville. Prví kolonisti prichádzali najmä z Nemecka, zo Švajčiarska a z Nórska. Dodnes tam žije početná skupina obyvateľstva nemeckého pôvodu a prejavuje sa silný vplyv nemeckej kultúry na miestne jedlá, životný štýl a architektúru. Zachovali sa viaceré obytné stavby nemeckých osadníkov z 2. polovice 19. stor. – 1. polovice 20. stor., ktoré si uchovali pôvodný charakter nemeckej architektúry (hrazdené domy). Viaceré múzeá, napr. múzeum nemeckých emigrantov sídliace v bývalom kráľovskom paláci (2. polovica 19. stor.). Univerzita, biskupstvo. Každoročný medzinárodný festival tanca. Zoologická a botanická záhrada.

Jonáš, Gabriel

Jonáš, Gabriel, 23. 11. 1948 Kukučínov, okres Levice — slovenský džezový klavirista a multiinštrumentalista. R. 1964 – 69 študoval na konzervatóriu v Bratislave spočiatku hru na akordeóne, gitare a neskôr na klavíri, hrával však aj na saxofóne, trúbke, flaute a basovej gitare. R. 1969 krátko pôsobil v orchestri Tatra revue v Bratislave. R. 1972 – 73 žil v New Yorku, kde spolupracoval s viacerými americkými džezovými hráčmi. R. 1974 člen bratislavskej rockovej skupiny Gattch, 1974 – 75 vystupoval na džezových festivaloch v Poľsku (Lublin, Gdansk, Kalisz). Po úspechu na Československom amatérskom jazzovom festivale v Kroměříži 1975 spolupracoval s českými hudobníkmi (J. Stivín; K. Velebný; Luboš Andršt, *1948; Emil Viklický, *1948; Rudolf Ticháček, *1943, †1982; Josef Vejvoda, *1945; Svatopluk Košvanec, *1936, †2013; a i.). Od 1977 opäť pôsobí na Slovensku v rôznych džezových zoskupeniach ako líder alebo spoluhráč (trio Jonáš – Brisuda – Döme, VV Systém, Esprit, Kvinteto Dušana Húščavu, duo s klaviristom J. Hajnalom, so speváčkou J. Kocianovou). R. 1990 – 93 spolupracoval s gitaristom M. Jakabčicom, trubkárom J. Bartošom a českým kontrabasistom Robertom Balzarom (*1962), od 1995 člen zoskupenia Matúš Jakabčic Tentet. R. 1999 vzniklo zoskupenie Gabo Jonáš Quartet, pre ktoré komponuje džezové skladby, od 2002 účinkuje aj s americkým saxofonistom Petrom Cardarellim (*1950) žijúcim na Slovensku, od 2010 v Latino Triu. Jonáš disponuje vyspelou klavírnou technikou, patrí k introvertným hudobníkom s bohatou invenciou pri rozvíjaní improvizácií vlastných tém i svetovo uznávaných džezových štandardov. Najvýznamnejšie nahrávky na hudobných nosičoch: Impresie (1978), Klávesová konkláva (1978), Gentle Rain (1990), Jonáš & Jakabčic: Live (2000), Gabo Jonáš Quartet: Live (2002), Jonáš Jakabčic Balzar: Trio ’04 (1994), Hot House Jazz na hradě (2009), Personal Suite (2012). Nositeľ Ceny Ladislava Martoníka (1991) a i.

Jordan, Neil Patrick

Jordan [džorden], Neil Patrick, 25. 2. 1950 Sligo — írsky režisér a scenárista. Vyštudoval históriu a literatúru na University College v Dubline. Spočiatku sa presadil ako spisovateľ zbierkou poviedok Noc v Tunisku (Night in Tunisia, 1976) a románom Minulosť (The Past, 1980). K filmu ho priviedol anglický režisér J. Boorman, ktorý ho angažoval ako scenáristického konzultanta pre film Excalibur (1981). Jordanovým režijným debutom bola kriminálna dráma Anjel (Angel, 1982) o nepokojnej politickej situácii v rozdelenom Írsku. Presadil sa melodrámou z londýnskeho podsvetia Mona Lisa (M. L., 1986). Jeho najvýznamnejším filmom sa stala psychologická dráma o členovi Írskej republikánskej armády (IRA) poznamenanom tragickým stretnutím so zajatým britským vojakom Hra na plač (The Crying Game, 1992) odmenená mnohými cenami, napr. Oscarom za scenár a cenou A. Kordu za najlepší britský film. K ďalším úspešným filmom patrí americká dráma Michael Collins (M. C., 1996) o zakladateľovi IRA a americká dráma Malý mäsiar (The Butcher Boy, 1997) o 12-ročnom chlapcovi prežívajúcom neradostné detstvo na začiatku 60. rokov 20. stor. Úspešná bola aj ľúbostná dráma Hranice lásky (The End of the Affair, 1999) podľa románu G. Greena Koniec dobrodružstva. Ďalšie filmy: Dom veselých duchov (High Spirits, 1988), Nie sme žiadni anjeli (We’re No Angels, 1989), Zázrak (The Miracle, 1991), Interview s upírom (Interview with the Vampire, 1994), Prízraky zo snov (In Dreams, 1999), Férový zlodej (The Good Thief, 2002), Raňajky na Plute (Breakfast on Pluto, 2005), Niet návratu (The Brave One, 2007), Ondine (O., 2009), Byzantium (2012), Tréner (The Trainer, 2018) a i.

Jovice

Jovice, Jólész — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Rožňavskej kotline na nive potoka Čremošná, 280 m n. m.; 740 obyvateľov, 23,4 % slovenskej, 69,1 % maďarskej národnosti (2017). Na nive a náplavových kužeľoch pahorkatinné odlesnené územie, na vápencovej Silickej planine s krasovými formami porasty dubovo-hrabového, na svahoch porasty bukového lesa.

Obec písomne doložená 1352 ako Pachapataka, 1427 Jolees, 1773, 1786, 1808 Jólesz, 1863 Jólész, 1873 Jolész, 1877 – 82 Jólesz, 1888 – 1913 Jólész, 1920 Jolés, 1927 – 48 Jólész, 1948 – 76, 1990 Jovice, 1976 – 90 pričlenená k mestu Rožňava. Vznikla pravdepodobne na prelome 13. a 14. stor. na území panstva Krásna Hôrka, v 15. stor. časť vlastnili Bebekovci. V 16. stor. počas valaskej kolonizácie bola obec dosídlená. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pastierstvom, neskôr aj baníctvom. R. 1938 – 44 bola pripojená k Maďarsku. Stavebná pamiatka: zvonica (1892); rímskokatolícky Kostol Ducha Sv. (1997); rodný dom právnika a liečebného pedagóga Andreja Chazára (*1745, †1816), ktorého zásluhou bol vo Váci 1802 otvorený prvý ústav pre hluchonemých v Uhorsku.

Jur nad Hronom

Jur nad Hronom, Garamszentgyörgy — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji vo vých. časti Podunajskej pahorkatiny na ľavom brehu Hrona, 147 m n. m.; 969 obyvateľov, 65,4 % slovenskej, 31,0 % maďarskej národnosti (2017). Rovinné odlesnené územie, pozdĺž Hrona zvyšky lužného lesa.

Obec písomne doložená 1276, 1292, 1312 a 1332 ako Sanctus Georgius, 1559 Zenthgyewrgh, 1571 Zenth Georgy, 1663 Szentgyörgy, 1773 Sz(ent)–György, 1786 S(ent)–György, 1808 Szent-György, 1863 Szentgyörgy, 1873 – 82 Garamszentgyörgy, 1888 – 1902 Szentgyörgy, 1907 – 13 Garamszentgyörgy, 1920 Hronský Sv. Jur, 1927 – 38 Sv. Jur nad Hronom, 1938 – 45 Garamszentgyörgy, 1945 – 48 Garam-Szentgyörgy, 1948 – 55 Sv. Jur nad Hronom, 1955 Jur nad Hronom. V 30. rokoch 14. stor. mala samostatnú farnosť. Od 15. stor. patrila predialistom Ostrihomského arcibiskupstva. R. 1558 ju vypálili Turci a 1644 im bola poplatná. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku, po 2. svetovej vojne presídlenie časti maďarských občanov do Maďarska a príchod Slovákov z Maďarska. Archeologické nálezy: sídliská z neolitu (kultúra s lineárnou keramikou), eneolitu (skupina brodziansko-nitrianska, badenská kultúra), z bronzovej (severopanónska a čačianska kultúra), halštatskej, laténskej a rímskej doby i z raného (9. stor.) a vrcholného stredoveku. Stavebné pamiatky: na návrší na okraji obce románsky rímskokatolícky Kostol sv. Juraja (2. štvrtina 13. stor., obnovený koncom 15. stor. a v 18. stor., rozšírený 1937, reštaurovaný v polovici 20. stor.), kostol reformovanej cirkvi (neskoroklasicistický z 1878, upravený v 2. polovici 20. stor.), evanjelický kostol (1956), zvonica (19. stor.), technická pamiatka železobetónový most cez Hron (20. roky 20. stor.), v sedliackom dome z 19. stor. múzeum Ľudový dom (expozícia tradičného bývania a života).

Kaaba

Kaaba, arabsky al-Ka’ba (Kocka) — najvýznamnejšia islamská svätyňa, od 629 – 630 hlavné duchovné centrum islamu, pútnické a najposvätnejšie miesto moslimov nachádzajúce sa uprostred nádvoria Veľkej mešity (al-Masdžid al-Harám) v Mekke v Saudskej Arábii; nazývaná aj al-Bajt al-Harám (Posvätný dom) i al-Bajt al-’Atík (Večný dom). Kaaba je opradená mnohými legendami, jej archeologický výskum sa vzhľadom na posvätnosť stavby nikdy neuskutočnil. Podľa moslimskej tradície najstaršiu Kaabu postavil prvý človek Adam po vyhnaní z raja ako prvé miesto vôbec, kde sa uctieval Alah (Alláh), táto svätyňa však zanikla a bola zabudnutá (podľa jednej z legiend ju počas potopy anjeli vyniesli do neba). Podľa Koránu (súra č. 2, verše 119 – 121) Kaabu postavil Abrahám (Ibráhím) so synom Izmaelom (Ismá’íl) na mieste, ktoré určil Boh v blízkosti posvätného prameňa Zamzam (podľa islamských teológov okolo 2130 pred n. l.). Do nej potom archanjel Džibríl (Gabriel) priniesol z raja najposvätnejšiu islamskú relikviu Čierny kameň (arabsky al-Hadžar al-asvad; podľa tradície bol pôvodne biely, ale sčernel od hriechov Adamových potomkov) považovaný za symbol Božej ruky; podľa inej verzie padol z neba na neďaleký kopec nazývaný Abú Kubajs. Boh potom Abrahámovi prikázal, aby sa ku Kaabe konali púte. Historicky je doložené, že v predislamskom období bola Kaaba svätyňou, v ktorej sa uctievali arabské pohanské božstvá, a Mekka hlavným kultovým centrom záp. Arábie. Hlavným bohom Kaaby bol Hubal (nazývaný aj Pán domu), ktorého idol vytesaný z achátu sa nachádzal vnútri Kaaby (podľa niektorých bádateľov tam bolo spolu s ním až 361 idolov). Kaaba bola pravdepodobne z kameňa, jednoduchého obdĺžnikového, na jednej strane zaobleného tvaru, bez strechy a okolo nej sa nachádzal posvätný okrsok (→ harám), územie, kde bolo zakázané bojovať a prelievať krv. V posvätných mesiacoch vykonávali príslušníci viacerých arabských kmeňov každoročne ku Kaabe púte spojené s náboženskými rituálmi. Podľa arabských historikov Kaabu zrekonštruovali okolo 600 (alebo 608) n. l. príslušníci kmeňa Kurajš. Podľa jednej z legiend vtedy do jej vých. rohu vložil Čierny kameň prorok Mohamed, ktorý už v ranom období svojho pôsobenia považoval Kaabu za posvätné miesto a po svojom úteku do Mediny ju integroval do islamského kultu aj v súvislosti s odklonom od židovských praktík. Po sporoch so Židmi sa 624 rozhodol zmeniť smer, ktorým majú byť veriaci obrátení pri modlitbách (→ kibla), na smer ku Kaabe (pôvodne od začiatku pôsobenia Mohameda sa modlili smerom k Jeruzalemu). Zároveň rozvinul učenie o Abrahámovi ako o praotcovi monoteizmu a o jeho synovi Izmaelovi ako o predkovi Arabov, ktorí podľa tohto učenia vybudovali Kaabu na Boží príkaz, čím sa stala symbolom viery v jediného Boha (Alaha). R. 629 Mohamed spolu asi s 2-tis. moslimami uskutočnil prvú púť ku Kaabe, 630 triumfálne vstúpil do Mekky a dal zničiť modly v Kaabe, samotnú svätyňu však zachoval, vyžiadal si od nej kľúč a vnútri sa pomodlil. Kaaba so svojím posvätným okrskom sa tak stala hlavným strediskom islamu. R. 632 Mohamed stanovil aj presné rituály a obrady vzťahujúce sa na púť do Mekky (→ hadždž), návšteva Kaaby aspoň raz za život patrí k piatim povinnostiam každého moslima (→ päť stĺpov viery). Pre moslimov symbolizuje Boží trón na nebesiach, obradom jej obchádzania (taváf) pútnici napodobňujú anjelov, ktorí ho v nebi neustále obchádzajú. R. 683 bola Kaaba pri požiari zničená a následne znovuvybudovaná z miestneho kameňa (Čierny kameň sa pri požiari rozpadol na niekoľko častí a bol spojený striebornou obrúčkou). R. 693 dali Umajjovci Kaabu prebudovať do pôvodnej podoby z čias Mohameda. R. 929 – 930 napadli Mekku príslušníci ortodoxnej šíitskej sekty karmatov a Čierny kameň odvliekli, pričom bol opäť poškodený, na pôvodné miesto bol vrátený 950 alebo 952. Kaaba má približne štvorcový pôdorys (šírka 10 m, dĺžka 12 m) a výšku 15 m. Je vybudovaná z miestnej žuly sivej farby na základoch z bieleho mramoru. Jej sev. roh sa nazýva Iracký, záp. Sýrsky (aj Šámsky – podľa arabského názvu Damasku v Sýrii, alebo Levantský) a juž. Jemenský. Vo vých. rohu (Čierny roh) je vsadený Čierny kameň (podľa moslimov jediná zachovaná časť z pôvodnej Abrahámovej svätyne), ktorý sa pútnici snažia pobozkať alebo aspoň sa ho dotknúť v nádeji, že z nich sníme hriechy. Exteriér Kaaby je od 7. stor. každoročne zahaľovaný čiernou ozdobnou prikrývkou (kisva), na ktorej sú zlatom vyšité verše z Koránu a islamské vyznanie viery (→ šaháda). Oproti severozápadnej stene Kaaby sa nachádza nízky múr z bieleho mramoru s polkruhovým pôdorysom (pravdepodobne súčasť pôvodnej predislamskej Kaaby) nazývaný al-hatím, ktorý je súčasťou Kaaby, pútnici však pri obrade obchádzania do neho nevstupujú. Interiér je bez okien, vchod je v severovýchodnej stene vo výške približne 2,13 m, v 2. pol. 20. stor. naň boli osadené zlaté vstupné dvere (nahradili predošlé zo striebra, resp. staršie drevené). V interiéri sú dolné časti stien obložené mramorovými platňami s vytesanými veršami z Koránu, horné časti sú pokryté zelenou látkou s vyšitými veršami z Koránu. Nachádza sa tam aj malý oltár. Strop interiéru, z ktorého visia zlaté a strieborné lampy, podopierajú tri drevené stĺpy. Vstup do Kaaby je povolený dvakrát do roka pri rituálnom obrade očisťovania, na ktorom sa každoročne zúčastňujú aj kráľ Saudskej Arábie a významní hostia. V tesnej blízkosti Kaaby stojí malá stavba z kovu a skla nazývaná Abrahámovo miesto (arabsky makám Ibráhím), ktoré označuje miesto s odtlačkami Abrahámových nôh. Prvú mešitu pri Kaabe dal postaviť už Mohamed. Podoba súčasnej Veľkej mešity je výsledkom viacerých stavebných úprav (→ Mekka).

káblová sieť

káblová sieť

1. sústava káblov spájajúcich rôzne elektrické obvody a zariadenia, prenášajúcich elektrickú energiu i komunikačné signály rôzneho druhu (impulzové, digitálne, analógové). Napr. v káblovej televízii tvorí káblovú sieť sústava koaxiálnych alebo optických káblov slúžiaca na prenos televízneho signálu; je uložená v zemi a vedená od napájacieho zariadenia poskytovateľa do budov, v bytových domoch rozvod pokračuje od miesta pripojenia v dome do jednotlivých bytov.

Káblovou sieťou je aj podmorský alebo podzemný káblový komunikačný systém zložený väčšinou z optických káblov spájajúci dva alebo viac štátov, napr. systém Ulysses spája Spojené kráľovstvo, Holandsko, Nemecko, Belgicko a Francúzsko, systém SAFE (South Africa Far East) Južnú Afriku, Réunion, Maurícius, Indiu a Malajziu (nadväzuje na systém SAT3/WASC, ktorý spája Portugalsko, Španielsko, Senegal, Pobrežie Slonoviny, Ghanu, Benin, Nigériu, Kamerun, Gabon, Angolu a Južnú Afriku), systém APCN (Asia-Pacific Cable Network) Thajsko, Malajziu, Singapur, Indonéziu, Hongkong, Filipíny, Taiwan, Južnú Kóreu a Japonsko a systém NPC (North Pacific Cable) Aljašku, USA a Japonsko;

2. najmä v USA hovorové označenie televízneho kanála (cable network) dostupného prostredníctvom káblovej televízie, satelitnej televízie ap.

káblová televízia

káblová televízia — systém poskytovania televízneho signálu jeho zachytením z rozličných zdrojov, spracovaním a prenosom k spotrebiteľovi pomocou sústavy (siete) koaxiálnych a optických káblov. Signál z telekomunikačnej družice (satelitu), televízneho vysielača alebo miestnej televízie sa zachytáva anténou sprostredkujúceho zariadenia (v prípade miestnej televízie sa signál môže aj priamo distribuovať káblovým rozvodom alebo mikrovlnnými spojmi), kde sa aj spracúva (oddelia sa prijaté kanály, demodulujú sa, znova sa modulujú na nosné frekvencie priradených kanálov káblovej televízie a zosilnia sa širokopásmovým zosilňovačom) a vysiela. Televízny signál sa ďalej šíri koaxiálnymi alebo optickými káblami. Pri prenose koaxiálnymi káblami televízny signál s bežne používanými frekvenciami 50 – 900 MHz slabne, preto sa na jeho zosilnenie vkladajú do siete zosilňovače, ktorých počet je tým väčší, čím vzdialenejší je prijímateľ signálu od sprostredkujúceho zariadenia. Šírenie signálu optickými vláknami vyžaduje zosilňovanie len pri prenose na veľmi veľké vzdialenosti. V praxi sa od 90. rokov 20. stor. zvyčajne kombinujú obidva druhy káblov, zo sprostredkujúceho zariadenia sa signál prenáša optickými káblami do uzla alebo do iného koncového bodu, kde sa konvertuje na elektrický signál a na krátku vzdialenosť ku konečnému spotrebiteľovi (objednávateľovi) sa prenáša koaxiálnym distribučným káblom (jeden uzol slúži 100 – 250 objednávateľom) a následne do konkrétneho zariadenia pripájacím káblom.

Sieť káblovej televízie obsluhovaná jedným sprostredkujúcim zariadením sa obvykle skladá z jednej alebo z viacerých hlavných primárnych sietí, viacerých vedľajších primárnych sietí a množstva sekundárnych sietí, z ktorých sa signál vedie do domových uzlov (odovzdávacích zariadení). Rozvod káblovej televízie v obytných domoch alebo v iných budovách sa niekedy označuje ako terciárna sieť. Na príjem bežných analógových kanálov nie je potrebné v televíznom prijímači ďalšie zariadenie, pri digitálnych a platených kanáloch je potrebné dekódovanie. Rozvody káblovej televízie môžu poskytovať aj rozhlasové a telefónne služby, vysokorýchlostný internet, video na požiadanie ap. Káblová televízia sa v súčasnosti používa v mnohých štátoch sveta, jej výhodou je vyššia kvalita signálu (analógového i digitálneho) v porovnaní so signálom šíreným ovzduším prostredníctvom elektromagnetických vĺn, ako aj združovanie pozemsky i satelitne vysielaných staníc a poskytovanie ďalších (iných ako televíznych) služieb. Prvé systémy káblovej televízie vznikajúce v USA v oblastiach nepokrytých televíznym signálom (napr. 1948 v meste Mahanoy City, Pensylvánia) sa nazývali Community Antenna Television (televízia so spoločnou anténou); odtiaľ skratka CATV, ktorý sa niekedy používa na označenie káblovej televízie.

kabuki

kabuki [jap.] — forma tradičného japonského divadla charakteristická spojením herectva, hudby, spevu a tanca s výraznou expresívnosťou prejavu. Vznikla ako ľudová zábava na prelome 16. a 17. stor. Pôvodne sa ako kabuki označovali tance a scénky so silným erotickým podtextom predvádzané okolo 1600 bývalou kňažkou Okuni a jej tanečnou skupinou v cisárskom meste Kjóto. Okuni odetá do mužského vojenského odevu stvárňovala výstredným tancom kabuki odori muža flirtujúceho v čajovni s neviestkami (japonsky kabuki = odchýlka, úchylka, resp. nezvyčajné, lascívne správanie; odtiaľ pomenovanie, neskôr tradične písané znakmi ka = spev, bu = tanec, ki = majstrovstvo). Kabuki sa stalo výrazom formujúcej sa meštianskej spoločnosti, vystupovali v ňom ženy preoblečené za mužov (ženské kabuki, onna kabuki). Oddávanie sa erotike a splývanie tanečníckej profesie s prostitúciou však odporovalo šógunátom presadzovanej neokonfuciánskej morálke a v 1. pol. 17. stor. viedlo k viacerým vládnym zásahom, 1629 k zákazu ženského kabuki (ženám bolo zakázané vystupovať na javisku). Nahradilo ho chlapčenské kabuki (wakašu kabuki), v ktorom síce vystupovali chlapci (aj v ženských rolách), ale jeho obsah bol rovnako erotický ako pri ženskom kabuki, a preto bolo 1652 tiež zakázané. Vzniklo mužské kabuki (jaró kabuki), keď chlapcov nahradili dospelí muži (jaró), ktorí stvárňovali aj ženské postavy. V priebehu 17. stor. sa kabuki sformovalo do dnešnej podoby a vo forme realistickej inscenácie sa stalo prijateľným aj pre šógunát. Najväčší rozvoj kabuki nastal v ére Genroku (1688 – 1704), keď vznikla väčšina jeho charakteristických techník a kabuki (dovtedy improvizovaná zábava) sa stalo umením s presne stanovenými zásadami. Jeho vývoj ako tradičného divadla sa ukončil v 2. pol. 19. stor. (na konci obdobia Tokugawa).

Kabuki ako divadelný žáner prevzalo prvky z komických frašiek kjógen, na začiatku 70. rokov 17. stor. bolo ovplyvnené bábkovým divadlom bunraku, čerpalo z jeho námetov a v 18. stor. prevzalo aj mnohé hry z jeho repertoáru vrátane pohybového napodobňovania bábky a javiskovej reči. Okrem hier prevzatých z bunraku sa predvádzali aj tanečné hry a hry napísané špeciálne pre kabuki, ktoré sa delia na sewamono a džidaimono. Hry sewamono sú kratšie, námety čerpajú zo súdobého meštianskeho prostredia a najčastejšie zobrazujú konflikt medzi láskou a povinnosťou. Námetmi historických hier džidaimono sú zidealizované príbehy zo života feudálnych kniežat, samurajov, pričom historická pravdivosť deja nie je záväzná. Väčšina hier kabuki predstavuje voľný sled epizód, nerozlišuje sa medzi vážnou hrou a komédiou. Predstavenie kabuki malo až do polovice 19. stor. štyri časti a trvalo viac ako dvanásť hodín: ako prvá sa hrala historická hra džidaimono, nasledovali tanec (niekedy bol súčasťou historickej hry) oslavujúci tradičné samurajské hodnoty, hra sewamono a na záver jednodejstvová, často žartovná tanečná hra.

Najznámejším autorom hier kabuki v 17. stor. bol M. Čikamacu (Čikamacu Monzaemon), v 18. a 19. stor. tvorili dramatici Namiki Gohei I. (*1747, †1808) a Curuja Nanboku IV. (*1755, †1829), ktorý spolupracoval o. i. s hercom Onoem Macusukem I. (*1744, †1815), poslednými významnými dramatikmi kabuki boli Segawa Džokó III. (*1806, †1881) a Kawatake Mokuami (*1816, †1893).

Charakteristickým znakom kabuki je expresívnosť prejavujúca sa v bohatých kostýmoch, vo svojráznom nápadnom líčení, výraznej gestikulácii a mimike s prvkami pantomímy, ako aj v zdôrazňovaní tanečnej zložky s akrobatickými prvkami. Herecký prejav je kombináciou hovoreného i tanečného prejavu. Hoci herec nikdy nespieva, jeho repliky sa riadia niektorými ustálenými intonačnými vzormi. Rozlišuje sa niekoľko základných typov hereckých úloh: verný, dobrý, odvážny muž (tačijaku), zlosyn (katakijaku), komická rola (dókegata) a ženská rola predvádzaná mužom (onnagata). Základy hereckého stvárnenia ženskej roly vytvorili v 17. stor. herci Ukon Genzaemon (*okolo 1622, †1670) a Tamagawa Sennodžó I. (†po 1666); ženskosť postavy sa vyjadruje nápadným (až prehnaným) napodobňovaním ženského správania, čomu bola prispôsobená herecká technika (gestá, pohyby, fistulový hlasový prejav), ako aj kostýmy a líčenie. Z hľadiska umeleckého stvárnenia postavy sa rozoznáva jemný herecký štýl wagoto (stvárňoval sa ním mladý, jemný, graciózny, romantický a galantný hrdina), ktorý vytvorili herci Araši San’emon I. (*1635, †1690) a Sakata Tódžúró I. (*1647, †1709), a drsný štýl aragoto (stvárňoval sa ním udatný bojovník, strašný démon ap.) zveličený vatovanými kostýmami zvýrazňujúcimi postavu, navoskovanými parochňami, výrazným líčením (kumadori), prehnanými gestami a deklamáciou s hlasovým prejavom prechádzajúcim až do chrčania, ktorého najvýraznejším predstaviteľom bol v 2. pol. 17. stor. Ičikawa Dandžúró I., zakladateľ najslávnejšieho a dodnes pôsobiaceho rodu hercov kabuki (→ Ičikawovci). Účinkujúcich hercov, rozprávača (uvádza a komentuje dej, recituje, spieva, prípadne namiesto hercov prednáša dialógy) a spevákov sprevádza súbor hudobníkov hrajúcich na tradičných hudobných nástrojoch (→ šamisen, bubny, flauty), pričom hudobníci sedia za scénou. Základným štýlom hudby je nagauta (dlhé piesne), prostredníctvom ktorého sa zvýrazňujú nástupy a odchody hercov, dialógy a bojové scény. Tanec v kabuki pôvodne predstavovali rytmické pohyby kombinované s pózami a konvencionalizovanými gestami a slúžil na stvárnenie ženských postáv. Od 2. pol. 18. stor. začal byť zložitejší, stal sa podstatnou súčasťou predstavenia a jeho tvorcom začal byť profesionálny choreograf (choreografi viedli i školy, ktoré sa zameriavali na výučbu tanca kabuki). Úlohou tanca kabuki je v nadväznosti na textovú predlohu hry prostredníctvom štylizovaných pohybov, gest a ustálených póz vyjadriť emócie a skutky. Slávnostným úvodom ku kabuki, predvádzaným najmä počas japonských novoročných sviatkov Ošógacu, býva ustálená časť dramatizovaného archaického modlitebného tanca Okina (Starec) nazývaná Sanbasó. Tanečné hry kabuki sa predvádzajú so sprievodom orchestra, spevákov a rozprávača, ktorý komentuje dej. Hudobný sprievod (hra na hudobných nástrojoch a spev) je komponovaný osobitne pre každú hru, pričom hudobníci odetí v tradičných odevoch sedia na scéne.

Javisko kabuki má tvar terasy klasického japonského domu so stĺpmi a so strechou. Je umiestnené pozdĺž celej zadnej (z pohľadu diváka) steny sály. Má bohaté kulisy aj rekvizity a na ľavej strane z neho vychádza kolmo cez celé hľadisko vyvýšený most nazývaný hanamiči (kvetná cesta, zavedený okolo 1724 – 36), na ktorom sa odohrávajú efektné a vrcholné scény; od 70. rokov 18. stor. do 1. pol. 20. stor. jestvovalo na opačnej strane hľadiska aj ďalšie, pomocné hanamiči. Priestor medzi nimi bol rozdelený na početné štvorhranné prízemné lóže (sadžiki), v ktorých na rohožiach sedeli diváci, ďalšie dve úrovne lóží boli situované pozdĺž každej strany hľadiska (od 1. pol. 20. stor. lóže nahradilo hľadisko európskeho typu). Rozvoj kabuki výrazne napomohli aj vynálezy z oblasti javiskovej techniky: 1736 malé a 1753 veľké prepadlisko, 1758 javisková točňa (od 1827 konštruovaná z dvoch nezávislých, samostatne sa otáčajúcich sekcií) umožňujúca rýchlu premenu scény. Obľúbení herci divadla kabuki sa od konca 17. stor. stali známymi aj prostredníctvom portrétov (jakuša-e) a neskôr aj divadelných plagátov (kanban) a ilustrovaných programov s poznámkami (ebanzuke), ktoré vznikali vďaka zdokonaleniu techniky tlače v priebehu 18. stor. (→ japonský drevorez).

Kabuki je populárne aj v súčasnosti. Okrem profesionálneho kabuki predvádzaného napr. v japonskom Národnom divadle (Kokuricu Gekidžó, založené 1966) a v divadle Kabukiza (založené 1889) v Tokiu či v divadle Minamiza (založené 1610) v Kjóte existuje aj amatérske kabuki v dedinách a v školách (tzv. detské kabuki). R. 2008 bolo kabuki zapísané do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO.

Kadaň

Kadaň — mesto v Česku v Úsťanskom kraji v okrese Chomutov na ľavom brehu rieky Ohře v podhorí Doupovských hôr; 18-tis. obyvateľov (2010). Priemysel strojársky, ťažobný (povrchová ťažba hnedého uhlia, ťažba kaolínu, bentonitu a i.), keramický, textilný, odevný, stavebných materiálov, potravinársky, energetický (tepelné elektrárne Prunéřov a Tušimice). Turistické a kultúrne stredisko severozápadných Čiech.

Založené pravdepodobne koncom 11. alebo v 1. polovici 12. stor. ako trhová osada, prvýkrát písomne doložené 1186, keď sa stalo majetkom johanitov (špitálnikov), v 1. polovici 13. stor. povýšené na slobodné kráľovské mesto a bol tam postavený hrad. R. 1362 vyhorelo, následne bolo obnovené, 1366 mu Karol IV. udelil právo úplnej samosprávy a o rok neskôr právo výročného trhu. Na jar 1421 dobyté husitmi, v septembri 1421 vojskami druhej križiackej výpravy proti husitom. Počas tridsaťročnej vojny niekoľkokrát vyplienené a vypálené (1631, 1635), počas vojen o rakúske dedičstvo znova spustošené (1746 časť mesta vyhorela). R. 1750 – 55 bol hrad na príkaz Márie Terézie prestavaný na kasárne a až do 1. svetovej vojny bolo mesto sídlom rakúsko-uhorskej armády. R. 1938 – 45 súčasť Nemecka. Po 2. svetovej vojne bolo vysídlené nemecké obyvateľstvo a nahradené českým a slovenským. Koncom 20. stor. sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia historického centra a prestavba mesta.

Stavebné pamiatky: z veľkej časti zachované pôvodné hradby (koniec 13. – 1. štvrtina 14. stor., prestavané v 15. stor.) s Mikulovickou bránou (14. stor., nazývaná aj Svätá) a s barbakánom nezachovanej Kováčskej brány (15. stor.). Kráľovský mestský hrad (13. stor., prestavaný v 14. – 15. stor., neskorogoticky rozšírený v 1. polovici 16. stor., 1750 – 55 prestavaný na kasárne, upravený v 19. stor., reštaurovaný v 2. polovici 20. stor.), Kostol povýšenia sv. kríža (1654 – 1716, opravovaný v 18. – 19. stor., na mieste staršieho, písomne doloženého v 2. polovici 13. stor., prestavaného v 2. polovici 15. stor., z ktorého sa zachovala klenutá predsieň a časti veže), bývalý špitálsky Kostol sťatia sv. Jána Krstiteľa (pôvodne z poslednej štvrtiny 12. stor., obnovený v polovici 15. stor., barokovo upravený v 18. stor. a opravený 1812 – 13), bývalý kláštor alžbetínok so špitálom (založený 1746, upravovaný v 19. – 20. stor.) a s barokovým Kostolom sv. Alžbety a sv. rodiny (1753 – 55), cintorínsky Kostol sv. Anny (1592 – 1600, opravený pred 1804, na mieste staršieho, dreveného zo 16. stor.), kláštor františkánov s Kostolom Panny Márie a 14 sv. pomocníkov (neskorogotický z 2. polovice 15. stor. – začiatku 16. stor., rozšírený v 16. stor. a barokovo upravený v 17. – 18. stor., kostol 1473 – 80, celý areál reštaurovaný v 90. rokoch 20. stor., dnes Mestské múzeum), bývalý kláštor minoritov (15. – 16. stor., prestavaný v 18. stor., začiatkom 19. stor. upravený na piaristické gymnázium), barokový stĺp Najsvätejšej Trojice (1753 – 55), Kaplnka sv. Jána Krstiteľa (1641), kalvária (posledné desaťročie 17. stor.). Radnica (15. stor., neskorogoticky prestavaná 1502 – 20, barokovo prestavaná 1719 – 21, upravená v 19. stor.), bývalá mestská škola (16. stor.). V centre mesta sa zachovalo viacero pôvodných neskorogotických a renesančných meštianskych domov barokovo upravených s cennými architektonickými detailmi a klenbami, na námestí fontána s barokovou balustrádou (18. stor.).