Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 201 – 250 z celkového počtu 462 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

hlásnik

hlásnik — v minulosti nočný strážnik, obecný sluha. Obyčajne starší, zdravý a dôveryhodný muž, ktorého povinnosťou bolo udržiavať nočný pokoj, držať požiarnu stráž a chrániť obec pred zlodejmi. K jeho výstroju patrili halena, halapartňa alebo palica, hlásny roh alebo trúba a lampáš. Pri obchôdzke odtruboval každú uplynutú hodinu a ohlasoval ju vo veršoch. Známa je durovo-molová hlásnická pieseň Chváľ každý duch Hospodina... (s prípadnými obmenami). Službu začínal po zotmení a končil s brieždením. V čase žatvy, keď bolo potrebné chrániť úrodu, sa služba hlásnika posilnila o mužov z jednotlivých domov v obci. Nočné stráženie bolo známe už v ranostredovekých hradoch a mestách a postupne sa prenieslo aj do dedinského prostredia. Funkcia obecného hlásnika sa na slovenskom vidieku udržala do 30. rokov 20. stor.

Hlavajovci

Hlavajovci — významná staviteľská rodina z Martina:

Ján, 13. 12. 1879 Liptovský Peter, okres Liptovský Mikuláš – 28. 4. 1963 Martin — slovenský staviteľ, brat Jozefa. Študoval na priemyselnej stavebnej škole v Budapešti, od 1905 pôsobil v Martine. Vlastnil tehelňu, neskôr bol spoločníkom stavebnej firmy Hlavaj – Palkovič – Uličný. Najznámejšie realizácie: neoklasicistický evanjelický a. v. kostol v Ľupči (1884 – 86), obidve budovy Slovenského národného múzea v Martine (1906 – 08 a 1932); dodával stavebný materiál na výstavbu viacerých stavieb v Martine;

Jozef, 1. 3. 1885 Liptovský Peter, okres Liptovský Mikuláš – 5. 3. 1970 Martin — významný predstaviteľ slovenského stavebníctva, brat Jána. R. 1907 – 10 študoval na priemyselnej stavebnej škole v Budapešti, 1919 zložil staviteľskú skúšku v Prahe. R. 1921 sa stal spoluzakladateľom stavebnej firmy Hlavaj – Palkovič – Uličný. Pôsobil v Organizačnej jednote staviteľov, bol členom výboru Matice slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Publikoval v časopise Slovenský staviteľ, autor knihy O murárskom remesle (1943), 1994 vyšla jeho kniha Martin – stavebný obraz mesta. O výstavbe mesta Martin do roku 1960. Realizácie: liečebný dom Fatra v Turčianskych Tepliciach (1927, spolu s J. Palkovičom a P. Uličným), rozšírenie areálu nemocnice v Martine (1931 – 40), budova evanjelickej fary (1931 – 32) a zborový dom (1941 – 42) v Martine a i.

Hlávka, Josef

Hlávka, Josef, 15. 2. 1831 Přeštice, okres Plzeň-jih – 11. 3. 1908 Praha — český architekt, staviteľ, stavebný podnikateľ a mecenáš.

R. 1860 – 69 viedol stavebnú kanceláriu vo Viedni, od 1882 žil v Prahe. Ako staviteľ realizoval vo Viedni Kostol nepoškvrneného počatia Panny Márie (Kostol lazaristov, 1860 – 62), dvorskú operu (1861 – 69), niekoľko reprezentačných nájomných domov na Ringstrasse a mestských palácov. K jeho najznámejším realizáciám patrí architektonický komplex budov rezidencie pravoslávnych metropolitov Bukoviny v meste Černovice na Ukrajine (1864 – 82, 2011 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, dnes sídlo univerzity). V Prahe navrhol budovu Zemskej pôrodnice (1867 – 75) v neogotickom štýle a viaceré nájomné domy. Bol predstaviteľom romantického historizmu, vo svojich dielach eklekticky kombinoval prvky viacerých štýlov (napr. neskorú gotiku a orientálne umenie). Po 1882 sa venoval nadačnej činnosti zameranej na podporu českej vedy a kultúry; inicioval napr. vydávanie súpisu historických pamiatok v Čechách.

hlbinné horniny

hlbinné horniny, abysálne horniny, plutonity — intruzívne vyvreté horniny, ktoré stuhli z magmy vo veľkých hĺbkach zemskej kôry (skutočná hĺbka tuhnutia je často neznáma). Vytvárajú rôzne telesá (napr. kyslé magmy tvoria obrovské masívy, batolity alebo plutóny s rozlohou niekoľko 100 km2). Zvýšená teplota telesa hlbinných hornín spôsobuje prehrievanie a premenu okolitých hornín. Okolo veľkých, hlboko ležiacich hlbinných telies vznikajú niekoľko km široké zóny rekryštalizácie (termické aureoly). V krajine vidieť hlbinné horniny iba vtedy, keď erózia odstránila z ich nadložia horniny, ktoré ich prekrývali. K hlbinným horninám patria granit, granodiorit, diorit, gabro, monzonit, norit, dolerit a i., ktoré často vytvárajú výrazné krajinné dominanty, napr. granitová Cukrová homoľa v Riu de Janeiro v Brazílii, granitový El Capitan a granodioritová Polklenba (Half Dome) v Yosemitskom národnom parku v USA, doleritová hradná skala v Edinburghu v Škótsku a i.

hlinené stavby

hlinené stavby — budovy postavené z kompaktnej alebo do dielcov sformovanej hliny. Na území Slovenska boli najväčšou oblasťou výskytu hlinených stavieb v 18. a zač. 19. stor. oblasti záp., str. a sčasti vých. Slovenska, kde príroda poskytovala dostatok spraše, ílu alebo riečnej náplavovej hliny. V hlavných oblasti budovania hlinených stavieb (línia Záhorie, Bratislava, Hlohovec, Nové Zámky, Levice, Nitra, oblasť juž. Hontu, Gemer a oblasť juhových. od Košíc) sa potrebná zemina brala buď priamo zo staveniska, alebo sa vozila z hlinísk v chotári obce. Nakopaná hlina sa rozhrabala, poliala vodou a pridali sa do nej plevy, nasekaná slama, lístie alebo konský trus, aby bola po vyschnutí súdržná. Potom sa vymiesila šliapaním nohami alebo ju rozdupával dobytok. Steny sa pôvodne tvorili vrstvením hliny alebo nabíjaním hliny do posuvných debnení z dosák. Zdokonalením bolo používanie veľkých hlinených dielcov (váľkov) vytvarovaných do oblých kvádrov kladených do debnenia, neskôr menších váľkov sušených na slnku a spájaných riedkou hlinou. Tieto váľky sa kládli na seba rovno alebo klasovito šikmo doľava alebo doprava. Okrem obytných domov sa takto stavali i hospodárske budovy. Od 2. pol. 18. stor. sa v dôsledku tereziánskych protipožiarnych opatrení začali uplatňovať tvrdé nehorľavé materiály. V 19. stor. už prevládala surová nepálená tehla (surovica, bravčovica, cigánska tehla) vyrábaná nabíjaním hliny do drevených foriem a sušením na slnku. Pálená tehla, známa už v staroveku, sa v ľudovom staviteľstve začala uplatňovať až od konca 19. stor.

Hložník, Ferdinand

Hložník, Ferdinand, 18. 11. 1921 Svederník, okres Žilina – 27. 2. 2006 Bratislava — slovenský maliar a ilustrátor, brat Vincenta Hložníka.

R. 1942 – 46 študoval na Slovenskej vysokej škole technickej (dnes Slovenská technická univerzita) v Bratislave u G. Mallého a J. Mudrocha. R. 1947 – 48 učiteľ kreslenia na gymnáziu vo Sv. Jure, 1948 – 52 na reálnom gymnáziu v Bratislave. Po ukončení štúdia bola jeho tvorba ovplyvnená C. Majerníkom, P. Picassom a španielskymi maliarmi parížskej školy. Okolo 1948 prevládlo v jeho dielach racionálne geometrické konštruovanie tvaru založené na symbolickom znakovom význame, vytváral naratívne epické kompozície s tematikou Slovenského národného povstania (Odpočinok na pochode, 1952 – 53). Koncom 50. rokov 20. stor. sa v kresbách i maľbách priklonil k baladickej obrazotvornosti založenej na metafore a symbole, vytváral aj diela s témou vojnovej apokalypsy (Vojna, 1958). Lineárnu kompozíciu svojich diel dynamizoval a dramatizoval bohatým rastrom štruktúr. Kompozičné riešenie postupne monumentalizoval abstrahovaním motívu. Začiatkom 60. rokov 20. stor. sa na jeho obrazoch reálne znaky z vizuálneho sveta ocitli v imaginárnom priestore, kde ľudskú bytosť stotožnil s terčom a trpiace zviera s človekom (Terče, 1964). V období 70. rokov 20. stor. vytvoril cyklus obrazov s tematikou vojny a Slovenského národného povstania, venoval sa aj krajinomaľbe a figurálnej kompozícii. Jeho autonómny obrazový svet odkazuje na filozofické výpovede o existencii človeka v okolitom svete. Ilustroval množstvo kníh (napr. M. Kukučín: Dom v stráni, 1962) i školských učebníc.

Hoban, James

Hoban [houben], James, asi 1758 Callan, grófstvo Kilkenny, Írsko – 8. 12. 1831 Washington — americký architekt írskeho pôvodu.

R. 1785 emigroval do USA. R. 1785 – 87 pôsobil vo Philadelphii, neskôr v Charlestone, kde navrhoval súkromné rezidencie a verejné budovy (State House, 1789, dnes súd), od 1792 vo Washingtone. R. 1792 vyhral súťaž na projekt sídla amerického prezidenta Prezidentov dom (angl. President’s Palace; práce ukončené 1803; → Biely dom) vo Washingtone. Podieľal sa aj na jeho prestavbe po požiari 1814 (ukončené 1820) i na viacerých verejných stavbách (napr. spolupracoval na stavbe Kapitolu) a súkromných rezidenciách vo Washingtone.

hofer

hofer [nem.] — v minulosti nájomník bytu u majetného roľníka vykonávajúci potrebné hospodárske práce, zvyčajne príslušník najchudobnejšej sociálnej vrstvy bez vlastného domu a pôdy (poľnohospodársky robotník, sluha, sezónny robotník, nádenník, neskôr i príležitostný robotník v mimoroľníckych zamestnaniach).

Holub, Emil

Holub, Emil, 7. 10. 1847 Holice, okres Pardubice – 21. 2. 1902 Viedeň — český cestovateľ, pôvodne lekár. R. 1872 odcestoval do Južnej Afriky, kde strávil sedem rokov. Počas tohto obdobia uskutočnil tri prieskumné výpravy na území Transvaalu a Kapska, prebádal tok rieky Zambezi a jej okolie. Robil predovšetkým klimatické merania, navštívil a opísal Viktóriine vodopády, zaoberal sa zberom prírodnín a etnografického materiálu rôznych afrických kmeňov. Pri návrate do Európy (1879) priviezol so sebou množstvo zbierkových predmetov a zameral sa na publikačnú a prednáškovú činnosť na území celého Rakúsko-Uhorska. R. 1883 zorganizoval druhú výpravu, počas ktorej mal podľa plánu prejsť naprieč africkým kontinentom (z Južnej Afriky do Egypta). Expedícia však musela čeliť nespočetným problémom (zdravotným i technickým) a bola predčasne ukončená. Po návrate domov 1887 Holub pokračoval v spracúvaní zbierok a v publikačnej a prednáškovej činnosti, usporiadal výstavy (1891 vo Viedni, 1892 v Prahe), nepodarilo sa mu však získať stály muzeálny priestor na umiestnenie rozsiahleho zozbieraného materiálu. Jeho zbierky sú v súčasnosti umiestnené na viacerých miestach, najmä v Náprstkovom múzeu Národneho múzea v Prahe a v Pamätníku Dr. Emila Holuba v Holiciach (založený 1964). Autor cestopisov Sedm let v jižní Africe (1880) a Druhá cesta do jižní Afriky. Z Kapského Města do země Mašukulumbů (1889).

hrazdená stavba

hrazdená stavba — stavba, ktorú tvorí nosná drevená kostra s výplňou (výmurovkou). Kostra sa skladá z prahov (vodorovných trámov položených na podmurovke, na stene alebo na strope nižšieho podlažia), väzníc (vodorovných trámov ukončujúcich murivo), vertikálnych stĺpikov (zvislých trámov) začapovaných do prahov a väzníc, ako aj z pažníkov a šikmých vzpier vystužujúcich stenu. Priehrady vytvorené v stene stĺpikmi a pažníkmi môžu byť vyplnené prúteným výpletom, najčastejšie však tehlovým alebo kamenným murivom. Povrchy výplňových polí sa upravovali omazávaním alebo omietaním a najčastejšie sa bielili vápnom; exteriérové lícové plochy sa niekedy zdobili maľovaným ornamentom, prípadne vtláčaným geometrickým dekorom. Viditeľné drevené prvky sa spočiatku napúšťali (morili) čiernou alebo hnedou farbou, neskôr sa používali rôzne farby. Najstarší známy doklad hrazdenej stavby, nájdený v lokalite Çatal Hüyük na území dnešného Turecka, pochádza zo 7. – 6. tisícročia pred n. l. V Európe sa hrazdené stavby vyskytujú od stredoveku najmä v Nemecku a v severských krajinách. Na území Slovenska sa vyskytovali ohraničene v niektorých západoslovenských lokalitách (Veľké Leváre, Sobotište) ako kultúrna zvláštnosť, ktorá sa k nám dostala prostredníctvom habánov. Dekoratívne vlastnosti hrazdenej steny (najčastejšie ako kombinácia murovanej stavby v dolnej časti a hrazdenej stavby v hornej časti, pričom trámová zložka nadobúdala čoraz viac podobu ornamentu) sa uplatnili v architektúre 2. polovice 19. stor. – začiatku 20. stor. (historizmus, eklekticizmus, secesia), špeciálne v horských, kúpeľných a iných turistických oblastiach (na Slovensku ako import z architektúry v Alpách). V tomto duchu vznikali stavby vo Vysokých Tatrách, kde vynikli diela G. Majunkeho (vila v Dolnom Smokovci, 1900) a G. Hoepfnera (hotel Grand, Starý Smokovec, 1904) v tzv. tatranskom štýle, ktorého charakteristickým prvkom bola hrazdená stena. Hrazdené nadstavby využíval na svojich stavbách aj D. Jurkovič (Chaloupka, Luhačovice, 1902; Janův dům, Luhačovice, 1902).

hrebienková klenba

hrebienková klenba — druh renesančnej klenby, ktorá sa uplatnila najmä v 16. stor. Jej základ najčastejšie tvorí sploštená valená alebo krížová klenba, ktorá má hrany prienikov klenbových plôch upravené do ostrého uhla a reliéfne vytiahnuté v omietke ako tzv. hrebienky. Hrebienky zdôrazňujú tektonickú úlohu styku klenutých plôch klenby; mohli byť vytvorené zo štukovej omietky alebo vymurované z tehál. Postupne nadobúdalo prevahu používanie hrebienkov ako dekoračného prvku. Po 1600 začali hrebienkové klenby nahrádzať iné typy klenieb.

hrebienková zástavba

hrebienková zástavba — urbanistický spôsob schematického radenia v podstate identických (doskových či kvádrových) budov (najčastejšie bytových domov) pozdĺž komunikácie, ktorých dlhšie osi sú situované kolmo (alebo jednotne pod vhodným ostrým uhlom) na jej trasu. Uplatňovanie hrebienkovej zástavby podnietilo v 20. stor. úsilie poskytnúť bytom rovnako priaznivé podmienky so zreteľom na orientáciu na svetové strany (oslnenie) a dostatok kontaktnej verejnej zelene s príslušnou vybavenosťou, ale i tlak novodobého stavebníctva na pohodlné uplatnenie mechanizácie pri výstavbe.

Hus, Jan

Hus, Jan, asi 1371 Husinec, okres Prachatice – 6. 7. 1415 Kostnica (nem. Konstanz), upálený — český náboženský mysliteľ a reformátor. Asi od 1390 študoval na artistickej fakulte pražskej univerzity, kde 1393 získal titul bakalára, 1396 majstra (lat. magister) slobodných umení a 1398 tam začal vyučovať. Študoval aj na teologickej fakulte, kde 1404 získal titul bakalára a neskôr aj prednášal. R. 1400 alebo 1401 bol vysvätený za kňaza, od 1402 pôsobil ako správca a kazateľ v Betlehemskej kaplnke. Vychádzajúc predovšetkým z učenia anglického reformátora J. Viklefa a z príkladu českého reformátora J. Milíča z Kroměříža, sa ako kazateľ postavil na čelo hnutia žiadajúceho nápravu cirkevného života. Pre svoje učenie si postupne získal podporu obyvateľov Prahy, vplyvných osobností na dvore českého kráľa Václava IV. a spočiatku aj pražského arcibiskupa Zbyňka Zajíca z Hazmburka (†1411). Kritizoval cirkev, ktorá sa v úsilí o bohatstvo a moc spreneverila pôvodným Kristovým myšlienkam, neviazaný život duchovenstva, svätokupectvo (→ simónia), žiadal nekompromisne uvádzať do života Viklefov princíp Božieho zákona ako najvyššiu normu všetkého ľudského konania. V tom období po latinsky napísal teologický výklad De corpore Christi (O Kristově těle, 1406), kázne De arguendo clero (O potřebě kárat kněžstvo, 1408) a postily, napr. Dicta de tempore (1408 – 09). Viklefovo učenie však cirkev odsudzovala, a keď 24. apríla 1408 pražská univerzita z podnetu arcibiskupa Zbyňka Zajíca zakázala hlásať Viklefove články a vyhlásila ich za bludné, Hus sa s arcibiskupom definitívne rozišiel. Spor o Viklefa sa stal zámienkou na riešenie sporu medzi českými majstrami a majstrami troch ďalších, tzv. univerzitných národov (poľského, saského, bavorského) o prevahu na pražskej univerzite. Na jednej strane stáli tzv. realisti – stúpenci Viklefa, ku ktorého myšlienkam sa hlásili najmä českí majstri a Hus, na druhej strane tzv. nominalisti, najmä nemeckí majstri, ktorí boli odporcami Viklefa. Spor sa skončil 18. januára 1409, keď z podnetu Husa, Hieronyma Pražského a ďalších českých majstrov vydal český kráľ Václav IV. Kutnohorský dekrét, ktorý o. i. upravil hlasovacie právo na univerzitách v prospech českého národa. Jeho dôsledkom bol odchod nemeckých majstrov, bakalárov a študentov z Prahy a Hus bol v októbri 1409 zvolený za rektora pražskej univerzity (do 1410). Husov zápas s cirkevnými inštitúciami sa vystupňoval 1410, keď verejne vystúpil proti spáleniu Viklefových spisov (na príkaz arcibiskupa Zbyňka Zajíca) a podal na pápežskú stolicu odvolanie proti arcibiskupovmu príkazu. Arcibiskup odpovedal vznesením žaloby proti Husovi. Predvolanie na pápežský súd však Hus neakceptoval, a preto na neho sudca, kardinál Odo Colona (neskorší pápež Martin V.), uvalil vo februári 1411 kliatbu. V tom období vrcholila v cirkvi kríza (tzv. západná → schizma) sprevádzaná kupčením s odpustkami v celej Európe. Po verejnom Husovom vystúpení (7. júna 1412) proti predaju odpustkov, ktorý nariadila pápežská bula a ktoré kráľ povolil, a po následných protestoch študentov i Pražanov, došlo medzi Husom a kráľom Václavom IV. k roztržke a Hus stratil priamu panovníkovu podporu. Pretože sa na pápežský súd nedostavil, bola na neho v júli 1412 uvalená zostrená kliatba (v Prahe deklarovaná v októbri). Hus sa odvolal na Ježiša Krista ako na najvyšieho sudcu (odvolanie pribil na bránu malostranskej veže Kamenného, dnes Karlovho mosta), a aby zabránil uplatneniu interdiktu (zákazu bohoslužieb a náboženských úkonov), ktorý sa vzťahoval na miesta jeho pobytu, asi v novembri 1412 dobrovoľne odišiel z Prahy. Na vidieku žil na hradoch Egerberk (pri Kadani), Kozí Hrádek (pri dnešnom meste Tábor) a Krakovec (pri Rakovníku v stredných Čechách). Pod ochranou proreformne naladenej šľachty kázal a venoval sa literárnej činnosti. V úsilí oboznámiť čo najširšie vrstvy obyvateľov s podstatou svojho reformného programu, a získať tak podporu pre svoj zápas, písal čoraz častejšie po česky, napr. Výklad Víry, Desatera a Páteře (modlitby Otčenáš; 1412), Zrcadlo hříšníka, výklad kresťanského životného názoru a jeho dôsledky pre praktickú morálku Dcerka. O poznání cesty pravé k spasení, a najmä Knížky o svatokupectví (1413), v ktorých kritizoval predaj odpustkov a obsadzovanie cirkevných úradov za peniaze. V tom období dokončil vrcholný prejav svojho kazateľského umenia, zbierku kázní Postila (Vyloženie svatých Čtení nedělních, 1413, tlačou prvýkrát 1563), ktorá patrila k najčítanejším českým knihám. Husove diela napísané po česky sa vyznačujú zrozumiteľnosťou, vycibrenosťou jazyka a využívaním jazykových prostriedkov hovorovej češtiny. Jeho autorstvo anonymného spisu O českém pravopise (De orthographia bohemica) usilujúceho sa zjednodušiť český pravopis zavedením diakritických znamienok (namiesto zložiek) je sporné. Hus však nepochybne patril k stúpencom diakritického pravopisu, ktorý pravdepodobne v snahe urýchliť odpisy českých prekladov Biblie a šíriť reformný program presadzovala skupina reformne orientovaných pražských majstrov. Z prác napísaných po latinsky sú to viaceré polemiky s protivníkmi, traktát De sex erroribus (v českej verzii ako O šesti bludech), v ktorom Hus zhrnul svoje názory na princípy kresťanského života, a jeho najvýznamnejší latinský teologický spis De ecclesia (O církvi, 1413), v ktorom, vychádzajúc z Viklefovho učenia, chápe cirkev ako spoločenstvo veriacich predurčených na spásu a žijúcich podľa Božieho zákona, pričom za hlavu cirkvi označil Ježiša Krista, a nie pápeža. Po zvolaní kostnického koncilu, ktorý mal reformovať cirkev, zvoliť jediného pápeža a odstrániť šíriace sa herézy, sa Hus 11. októbra 1414 vydal na cestu do Kostnice, kde chcel slobodne diskutovať a obraňovať svoje učenie. Pripravené latinské texty Sermo de pace (Řeč o míru), De sufficentia legis Christi (O postačitelnosti Kristova zákona) a De fidei sue elucidacione (prekladané ako Řeč o víře) však nikdy nepredniesol. Hoci od rímsko-nemeckého a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského dostal ochranný glejt (ktorý sa však nevzťahoval na sféru cirkevného práva), bol 28. novembra 1414 v Kostnici zatknutý a krátko nato ako podozrivý z herézy uväznený v dominikánskom kláštore pri Bodamskom jazere, kde ochorel. Vo väzení napísal niekoľko spisov (De matrimonio, t. j. O manželství; De peccato mortali, t. j. O smrtielném hříchu; De sacramento corporis et sanguinis Domini, t. j. O svátosti těla a krve Kristovy) a asi ešte pred zatknutím traktát De sanguine Christi sub specie vini (O krvi Kristově po způsobu vína), v ktorom dodatočne schválil laické prijímanie eucharistie pod obidvoma spôsobmi zavedené 1414 Jakoubkom ze Stříbra. Po koncilovej kríze bol v marci 1415 internovaný v pevnosti Gottlieben a v apríli bola ustanovená komisia, ktorá s ním mala viesť proces. Kráľ Žigmund (už s ohľadom na svoje nástupníctvo v Českom kráľovstve) vymohol Husovo verejné vypočutie na koncile, čo bolo v prípade osoby podozrivej z herézy výnimočné. V troch následných vypočúvaniach (5., 7. a 8. júna) boli koncilu predložené Husove traktáty, ktoré obsahovali články vyhlásené za bludné, pričom súd žiadal, aby ich Hus odvolal. Hus sa autorite koncilu nepodrobil a učenie neodvolal ani prostredníctvom pomerne voľnej formulácie. Koncil jeho názory odsúdil ako heretické a vyhlásil ho za kacíra. Takmer mesiac sa predstavitelia koncilu pokúšali presvedčiť ho, aby svoje názory odvolal (v prípade ich odvolania mu hrozilo doživotné väzenie), Hus však po dramatickom vnútornom zápase (dokladajú to jeho početné listy z Kostnice) vytrval. Preto bol odovzdaný svetskej moci na potrestanie a 6. júla na hranici za mestom upálený; jeho ostatky boli hodené do Rýna. Husova mučenícka smrť sa stala rozhodujúcim podnetom na radikalizáciu snáh o náboženské a politické reformy v Čechách a na Morave i na vznik (podľa Husa nazvaného) → husitského hnutia. Deň upálenia majstra Husa (6. júl) je v Českej republike štátnym sviatkom. Jeho pomník (socha od L. Šalouna 1900 – 15) bol 1915 umiestnený na Staromestskom námestí v Prahe, v Husinci je verejnosti sprístupnený údajný Husov rodný dom s pamätníkom. Jeho životu je venovaných množstvo básní, poviedok a románov (J. Vrchlický, S. Čech, J. S. Machar, A. Jirásek, M. V. Kratochvíl), drám (J. K. Tyl, A. Jirásek, O. Daněk) a hraný film režiséra O. Vávru Jan Hus (1954).

Hypšman, Bohumil

Hypšman, Bohumil, aj Hübschmann, 10. 1. 1878 Praha – 3. 11. 1961 tamže — český architekt a urbanista.

Študoval na akadémii vo Viedni u O. Wagnera. Vo svojich raných dielach osobitým spôsobom rozvíjal klasicizujúcu geometrickú secesiu O. Wagnera (dom židovského pohrebného bratstva na Starom židovskom cintoríne v Prahe, 1911 – 12), neskôr sa priklonil k neoklasicizmu. Autor viacerých nájomných domov, rodinných víl (vlastná vila, 1926 – 27) i verejných budov v Prahe. Priekopník projektovania moderne riešených továrenských areálov (akciové mlyny, 1905 – 09, Praha). Jeden z prvých českých urbanistov. Riešil otázky výstavby a úpravy historických štvrtí v Prahe, jeho najvýznamnejšími dielami sú budovy bývalého ministerstva a zemského úradu na námestí Pod Emauzy (1924 – 31) a budovy preddvoria kláštora Emauzy (1930). Vypracoval regulačné plány viacerých českých miest (Pardubice, Litomyšl, Čes. Budějovice a i.), väčšina jeho urbanistických plánov však nebola realizovaná. Napísal viacero odborných článkov o architektúre a ochrane historických pamiatok.

Châtillon-sur-Seine

Châtillon-sur-Seine [šatijon sürsen] — mesto vo Francúzsku v regióne Burgundsko v departemente Côte-d’Or na hornom toku Seiny asi 40 km od jej prameňa; 7-tis. obyvateľov (2009). Od 10. stor. súčasť Burgundského vojvodstva, centrum a sídlo prvých vojvodov. Počas Francúzskej revolúcie hlavné mesto okresu, neskôr departementu Côte-d’Or. V záverečnej fáze protinapoleonských vojen sa tam 5. 2. – 18. 3. 1814 konali rokovania medzi Napoleonom I. Bonapartom (zastupoval ho Armand Augustin Louis de Caulaincourt; *1773, †1827) a koaličnými veľmocami (Rakúsko, Rusko, Spojené kráľovstvo, Prusko) o podmienkach mieru. Francúzsku boli ponúknuté hranice z 1792, Napoleon I. Bonaparte však požadoval tzv. prirodzené hranice (vzhľadom na svoje momentálne vojenské úspechy), čo spôsobilo stroskotanie rokovaní. R. 1871 mesto vyhorelo a následne bolo prestavané. Počas 2. svetovej vojny (15. 6. 1940) bola jeho časť zničená bombardovaním.

Stavebné pamiatky: kostol Saint-Vorles (10. – 16. stor.), kostol Saint-Pierre (12. stor.), renesančné hrazdené meštianske domy. V tamojšom archeologickom múzeu Musée du Châtillonnais, ktoré sídli v ranorenesančnom šľachtickom sídle (La maison Philandrier) z konca 15. stor., sa nachádza poklad z Vix.

Chełmno

Chełmno, latinsky Culm, nemecky Culm, Kulm — mesto v Poľsku v Kujavsko-prímorskom vojvodstve na pravom brehu Visly; 20-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, potravinársky, drevársky. Turistické stredisko.

Prvýkrát spomínané 1065, od 1230 sídlo Rádu nemeckých rytierov, ktorí si tam 1232 vybudovali zámok, 1233 získalo mestské práva (chełmnianske právo – kulmer Recht, bolo vzorom pre mestá v Prusku, Pomoransku a Mazovsku). R. 1251 po vyhorení bolo obnovené a presunuté Rádom nemeckých rytierov na súčasné miesto. Od 13. stor. rozvoj mesta, obchodné centrum (1298 trhové právo), od 14. stor. do 1443 patrilo k hanzovým mestám. R. 1466 po tridsaťročnej vojne pripadlo Poľsku, 1772 Prusku, od 1806 súčasť Varšavského kniežatstva, 1815 Pruska a od 1920 Poľska. V 18. stor. následkom vojen (severná vojna a sedemročná vojna) postupne upadalo, po 1. svetovej vojne znova hospodársky rast. Múzeum (1983). Stavebné pamiatky: takmer kompletne zachované tehlové mestské hradby s baštami a bránami (14. – 15. stor.), viacero gotických tehlových kostolov, napr.: Kostol nanebovzatia Panny Márie (1280 – okolo 1330, severná veža 1501), Kostol sv. Petra a Pavla (pôvodne dominikánsky, pol. 13. – 14. stor., zbarokizovaný v 18. stor.), Kostol Sv. Ducha (koniec 13. stor., zreštaurovaný na začiatku 20. stor.), Kostol sv. Jakuba staršieho a Mikuláša (pôvodne františkánsky, koniec 13. – začiatok 14. stor.), pôvodne ženský cisterciánsky kláštor (založený 1266, jeden z najstarších v Poľsku, v 15. stor. benediktínsky, v súčasnosti patrí rádu milosrdných sestier, 13. – 14. stor. s kláštorným Kostolom sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána evanjelistu zo 14. – 18. stor.), Kaplnka sv. Martina (1. pol. 14. stor.), renesančná radnica (1567 – 72, veža 1595, dnes múzeum), meštianske domy zo 14. – 19. stor. a i.

Ibsen, Henrik

Ibsen, Henrik, 20. 3. 1828 Skien – 23. 5. 1906 Christiania, dnes Oslo — nórsky dramatik. R. 1851 – 57 dramaturg Národného divadla v Bergene, 1857 – 62 umelecký vedúci Nórskeho divadla v Christianii. R. 1864 – 91 žil v zahraničí (v Taliansku a Nemecku), 1891 sa natrvalo vrátil do Nórska.

Ibsen zavŕšil vývin analytickej drámy, ktorá má korene v klasickom Grécku, a inicioval vznik sociálne angažovanej dramatiky. Jeho raná tvorba bola poznačená snahou o vytvorenie prijateľnej koncepcie národnej drámy ovplyvnenej cudzorodými vplyvmi, napr. severskými eposmi, francúzskou, tzv. salónnou drámou a dánskymi divadelnými tradíciami. Na pozadí realisticky načrtnutej charakterizácie úspornými prostriedkami rozvíjal dej postavený na dynamických dialógoch a vyhranených charakteroch postáv.

V prvej hre Catilina (1850) dominuje téma rebelujúceho hrdinu a deštruktívnej partnerky vyskytujúca sa v Ibsenových dielach v mnohých obmenách. Hry Komédia lásky (Kjærlighedens komedie, 1862) a Nápadníci trónu (Kongs-Emnerne, 1863; slov. 1965) naznačujú nové ideové smerovanie a úsilie riešiť aktuálne spoločenské témy. V Nemecku dokončil medzinárodne úspešnú dramatickú poému Brand (1866), tragický príbeh kňaza, ktorý nekompromisnosťou ohrozuje svojich najbližších. Veršovaná, romanticky ladená dráma Peer Gynt (1867; slov. 1966, prebásnil M. Rúfus), alegorická kritika ľudskej nedokonalosti a malosti, je pokladaná za nórsku národnú hru. K jej popularite prispela aj scénická hudba, ktorú k nej skomponoval E. H. Grieg. Filozofickou divadelnou hrou Opory spoločnosti (Samfundets Støtter, 1877; slov. 1947 ako Piliere spoločnosti), ktorá je kritikou malomeštiactva, Ibsen prispel k rozvoju spoločenskej drámy. Témami divadelných hier Bábkový dom (Et dukkehjem, 1879; slov. 1921; známa aj pod názvom Nora, ďalšie slovenské názvy Dom bábok, Domov bábok), Strašidlá (Gengangere, 1881; slov. 1943) a Nepriateľ ľudu (En folkefiende, 1882; slov. 1960) je emancipácia žien a ich závislosť v meštianskom manželstve, finančné machinácie a deštrukčné vplyvy patriarchálnej rodiny na život jej členov.

Hra Divá kačka (Vildanden, 1884; slov. 1957) odhaľujúca problematiku tzv. životnej lži ako nevyhnutnej súčasti existencie protagonistov je aj svojou symbolickosťou považovaná za Ibsenov najzávažnejší vklad do rozvoja drámy. Odklonom od realizmu k symbolizmu sa vyznačuje i hra Rosmersholm (1886; slov. 1940). Drámy Pani z prímoria (Fruen fra Havet, 1888; slov. 1958), Hedda Gablerová (Hedda Gabler, 1890; slov. 1929), Staviteľ Solness (Bygmester Solness, 1892; slov. 1947), Malý Eyolf (Lille Eyolf, 1894), John Gabriel Borkman (1896; slov. 1958) a Keď sa my mŕtvi preberieme (Når vi døde vågner, 1899; slov. 1958) sú charakteristické symbolickou sebaanalýzou, ich protagonisti si na prahu staroby s trpkosťou uvedomujú ubúdanie tvorivých síl. Autor zbierky Básne (Digte, 1872; slov. 1970).

Na Slovensku vyšiel dvojzväzkový knižný výber z jeho hier (Nápadníci trónu, Spolok mladých, Opory spoločnosti, Nepriateľ ľudu, 1965; Domov bábok, Strašidlá, Divá kačka, Rosmersholm, Pani z prímoria, Hedda Gablerová, Staviteľ Solness, John Gabriel Borkman, Keď sa my mŕtvi preberieme, 1968), ktorú pripravil L. Obuch.

iránska architektúra

iránska architektúra — architektúra v Iráne od najstarších čias po súčasnosť. Delí sa na predislamskú (približne od obdobia neolitu do konca 7. stor. n. l.) a islamskú architektúru (od konca 7. stor. do súčasnosti). Už od svojich začiatkov sa vyznačuje originalitou, tvorivosťou i kontinuitou vývinu (napr. niektoré lokality boli obývané celé tisícročia). Charakteristické pre ňu je absorbovanie a tvorivé transformovanie rozličných vplyvov. Iránska architektúra mala v niektorých obdobiach značný vplyv na vývin architektúry v Strednej Ázii a v Indii.

Najstaršia doložená architektúra pochádza z obdobia neolitu (patrí k tzv. džarmskej kultúre, → Kal’at Džarmo). Vzhľadom na veľkú rozlohu Iránu a fragmentárne archeologické výskumy nie je zatiaľ možné presne stanoviť vývin architektúry v období neolitu a raného staroveku. Prvé stavby zdokumentované archeologickými vykopávkami sú z 2. pol. 8. tisícročia pred n. l. (pravdepodobne obytné stavby malých rozmerov z nepálených tehál v lokalite Gandž Dareh neďaleko Behistúnu). Hlavnými stavebnými materiálmi boli hlina, výnimočnejšie drevo (napr. jednoduché drevené obydlia obdĺžnikového pôdorysu v Tepe Guran, okolo pol. 7. tisícročia pred n. l.), steny interiérov boli niekedy pokryté farebnými omietkami. V 6. – 5. tisícročí sa začali v juhozáp. Iráne rozvíjať prvé mestá, napr. Džoga Míš a Súzy. Krátko po založení Súz bola v centre mesta vybudovaná terasa obrovských rozmerov určená pre hlavný mestský chrám. Architektúra zo 4. tisícročia pred n. l. v oblasti okolo Súz sa nezachovala, je známa len z vyobrazení na pečatných valčekoch (kresby jednoduchých opevnených chrámov zdobených rohmi zvierat).

Počas 4. tisícročia bola architektúra v juhozáp. Iráne ovplyvnená Mezopotámiou. Okolo 3200 pred n. l. bola vybudovaná malá citadela kruhového pôdorysu v Godin Tepe (lokalita osídlená od konca 6. tisícročia pred n. l.). Okolo 3000 pred n. l. Elamci (tzv. protoelamská civilizácia, 4. tisícročie – 2800 pred n. l.) založili hlavné mesto Anšan (dnes archeologická lokalita Tall-e Maljan, aj Tepe Maljan), kde boli odkryté zvyšky administratívnych stavieb, pravdepodobne palác so skladovými priestormi na prízemí a so stenami zdobenými freskami. Anšan sa stal opäť významným strediskom okolo 2000 pred n. l. Z tohto obdobia tam boli odkryté viaceré chrámy postavené z tehál i mestské hradby v dĺžke takmer 5 km.

Okolo 2000 pred n. l. vznikla aj nová obytná štvrť v Súzach. Domy aristokracie tam svojím usporiadaním pripomínajú kráľovský palác, pozostávajú z otvoreného centrálneho nádvoria, za ktorým sa nachádza veľká hala, z nej boli prístupné menšie obytné miestnosti zoskupované okolo menších dvorov. Takéto usporiadanie domu, ktoré pretrvalo len s malými obmenami až do novoveku, predstavuje tradičný typ iránskeho domu. V 18. stor. pred n. l. vznikli prírodné svätyne v Kuarangune a v Nakš-e Rustame, kde boli okolité skaly zdobené reliéfmi s náboženskými výjavmi. V 15. stor. pred n. l. bolo založené mesto Kabnak (dnes archeologická lokalita Haft Tepe v juhozáp. Iráne), kde archeológovia odkryli chrám boha Kirwašira prepojený s pohrebiskom; rituály sa odohrávali na otvorenom nádvorí, ku ktorému priliehali dve menšie svätyne. V meste sa nachádzal aj ďalší chrámový komplex, ktorý pozostával zo zikkuratu a z niekoľkých pravouhlých otvorených nádvorí obklopených miestnosťami obdĺžnikového pôdorysu. Steny chrámov boli zdobené bronzovými platňami a freskami. K najvýznamnejším pamiatkam elamskej architektúry patrí Džoga Zanbíl (Čoga Zanbíl), hradbami opevnený palácový a chrámový komplex (1979 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) so zikkuratom (2. pol. 14. stor. pred n. l. alebo okolo 1250 pred n. l., čiastočne zachovaný) a s niekoľkými menšími chrámami a palácmi. K významným stavbám patria aj stĺpové haly odkryté v Tepe Hasanlu (okolo 900 pred n. l.), predstavujúce prvý známy doklad využitia tohto stavebného typu (hypostylová audienčná hala), ktorý sa neskôr rozšíril a je charakteristický pre iránsku architektúru v období staroveku (v perzskej architektúre nazývaný apadana) a až do rozšírenia islamu. Rozsiahle obytné stavby v Tepe Hasanlu mali vstupný portikus, predsieň a rozsiahlu stĺpovú halu s dvoma radmi voľne stojacich drevených stĺpov podopierajúcich strechu.

K významným architektonickým pamiatkam z obdobia Médskej ríše patrí pevnosť Tepe Núš-e Džán (2. pol. 8. stor. pred n. l.) opevnená silnými hradbami. V jej vnútri sa zachovali zvyšky palácových miestností a skladov, o. i. aj rozľahlá stĺpová hala a zvyšky stavby krížového pôdorysu, ktorá je interpretovaná ako chrám ohňa (alebo ohňová svätyňa, okolo pol. 8. stor. – pol. 3. stor. pred n. l.). Fasády stavieb boli členené pilastrami. Niektoré miestnosti boli zaklenuté klenbami, ktoré boli vymurované z dlhých, mierne zakrivených nepálených tehál. Táto typicky iránska technika výstavby klenby sa uplatnila v perzskej aj v partskej architektúre. K typickým stavbám patrila aj médska pevnosť v Godin Tepe (8. – 6. stor. pred n. l.), kde boli počas archeologického výskumu odkryté viaceré stĺpové haly.

Perzská achajmenovská architektúra (približne pol. 6. stor. – 330 pred n. l.) predstavuje originálnu syntézu rozličných architektonických tradícií z obrovského územia Perzskej ríše. Okrem iného sa v nej prejavil silný vplyv gréckej antickej architektúry Iónie (→ grécka architektúra). Jej charakteristickými znakmi boli monumentalita, reprezentatívnosť, harmonické rozloženie stavebných hmôt a používanie kameňa. Typickým stavebným typom bola hypostylová audienčná hala apadana, výrazným prvkom architektúry bohatá sochárska výzdoba (polychrómované reliéfy). K najvýznamnejším pamiatkam patria stavby v Pasargadách (založené okolo 546 pred n. l., 2004 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), prvom hlavnom meste Perzskej ríše. Okrem jednoduchej hrobky Kýra II. Veľkého stojacej na niekoľkostupňovej podnoži (okolo 530 pred n. l.) sa tam pôvodne nachádzalo aj viacero palácov obklopených záhradami s vodnými kanálmi. Vrcholným príkladom perzskej architektúry je hlavné kultové centrum Perzskej ríše Perzepolis (1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). V blízkosti Perzepolisu sa v lokalite Nakš-e Rustam nachádzajú hrobky Achajmenovcov (5. – 4. stor. pred n. l.) vytesané do skaly. Ich fasády majú tvar kríža (tzv. perzský kríž), v strede ktorého sa nachádza vstup do samotnej hrobovej komory, kde bol pôvodne umiestnený panovníkov sarkofág. Horizontálna časť fasády predstavuje stĺpový portikus. Predpokladá sa, že znázorňuje nezachované fasády palácov v Perzepolise. Sakrálne stavby sa zachovali len výnimočne. Pravdepodobne v tomto období sa prvýkrát uplatnil iránsky typ chrámu, ktorého jadro tvorila svätyňa (cella) so štyrmi stĺpmi. V strede svätyne, ktorá bola prístupná stĺpovým portikom, sa nachádzalo pódium (pravdepodobne slúžilo ako oltár) a na jej vonkajších stranách tri chodby. Tento typ bol rozšírený až do 3. stor. n. l. a ovplyvnil aj sakrálne stavby sásánovskej architektúry. R. 330 pred n. l. sa v iránskej architektúre začal prejavovať vplyv helenizmu. V 1. pol. 3. stor. pred n. l. založili Seleukovci niekoľko miest pri významných obchodných cestách v sev. Iráne. Pre neskoršie prestavby je však veľmi ťažké identifikovať stavby z tohto obdobia a odlíšiť ich od partskej a sásánovskej architektúry. Architektúra Partskej ríše (250 pred n. l. – 224 n. l.) na území Iránu nadviazala na predošlý vývin. Objav rýchloschnúcej sadrovej malty v 1. stor. n. l. v Mezopotámii umožnil konštrukciu valenej lomenej klenby veľkých rozmerov, čo sa uplatnilo v charakteristickom stavebnom type iránskej architektúry, v íváne (zaklenutej miestnosti alebo stavbe s jednou stranou otvorenou obvykle do dvora) obľúbenom aj v sásánovskej, aj v islamskej architektúre a používanom až do 20. stor.

V období vlády Sásánovcov (224 – 651) sa rozšíril nový štýl architektúry aj výtvarného umenia. Sásánovská architektúra nadviazala na perzské achajmenovské stavby i na architektúru starovekého Egypta (napr. využívanie tzv. egyptskej rímsy vysunutej smerom von). Obľúbené boli stavby budované z kameňa a zo špeciálnej malty, ktorých steny boli pokryté dekoratívne vyrezávanými a polychrómovanými štukami. V neskorom sásánovskom období sa rozšírilo používanie vypaľovaných tehál, ktoré umožnilo budovať valené lomené klenby veľkých rozmerov bez vystuženia. K najvýznamnejším pamiatkam patria stavby vo Fírúzábáde, ktorý okolo 208 n. l. založil kráľ Ardašír I. V interiéroch kráľovských palácov sa po prvýkrát uplatnili trompy (podporný prvok klenby v rohoch miestnosti) podporujúce kupolu, umožňujúce zaklenúť štvorcový priestor. R. 266 n. l. založil Šáhpúr I. mesto Bišápúr, ktoré malo približne pravouhlý pôdorys so sieťou pravouhlo sa pretínajúcich ulíc, s kráľovskými palácmi a so štvorcovým chrámom ohňa, opevnené bolo hradbami zosilnenými baštami kruhového pôdorysu. Charakteristickým typom sásánovskej sakrálnej architektúry bola voľne stojaca otvorená svätyňa, tzv. čahár (zoroastristický ohňový chrám), ktorá pozostávala z kupoly a arkád. Stavba bola zo štyroch strán otvorená, centrálna kupola zastrešovala priestor, kde horel oheň. Uplatnil sa aj typ malej uzatvorenej svätyne (ohňový chrám, perzsky ataš kade) s oltárom, na ktorom horel oheň udržiavaný kňazmi, s vedľajšími ambitmi alebo s miestnosťami, ktoré sa pravdepodobne využívali ako modlitebne. Sásánovská architektúra významne ovplyvnila islamskú architektúru, ktorá z nej v ranom období svojho vývinu prevzala viaceré prvky (napr. audienčná hala zaklenutá kupolou, umiestnená priamo za ívánom). Irán bol jednou z kľúčových oblastí z hľadiska vývinu islamskej architektúry i výtvarného umenia.

Islamská architektúra v Iráne (približne od 7. stor. do súčasnosti) je výnimočná svojou originalitou (→ islamská architektúra). Jednotlivé obdobia jej vývinu, ktoré sa obvykle označujú podľa vládnucich dynastií, na seba plynulo nadväzovali. Jej niektoré prvky (napr. mukkarny, glazované obklady, rozličné druhy klenieb a i.) alebo typy sa rozšírili v celom islamskom svete, významne ovplyvnila najmä architektúru v Strednej Ázii, Uzbekistane, Turkménsku, Afganistane i v Kazachstane a islamskú architektúru v Indii. Vzhľadom na nedostatok kvalitného stavebného dreva a kameňa bola najpoužívanejším materiálom tehla (nepálená aj pálená), čo spôsobilo vývin rozličných techník zaklenutia priestorov. Približne od pol. 13. stor. sa rozšírili glazované obklady architektúry. Typickým bolo aj uplatnenie písma pri výzdobe architektúry (tzv. kaligrafický alebo epigrafický ornament). Väčšina najvýznamnejších stavieb (nielen náboženských) bola priamo iniciovaná panovníkmi alebo vysokými svetskými hodnostármi ako vyjadrenie ich zbožnosti a moci. Hlavným stavebným typom bola mešita. Rozšírené boli aj madrasa (vyššia náboženská škola) a chánika (závija), stavali sa aj charitatívne inštitúcie, napr. nemocnice, kuchyne a špeciálne výdajne jedla a pitnej vody pre chudobných (pitné fontány). Mimoriadne postavenie mala od začiatku 10. stor. funerálna architektúra (monumentálna hrobka – mauzóleum). K najrozšírenejším typom profánnej architektúry patrili karavanserail (útulok alebo ubytovňa pre karavány a cestujúcich). Stavali sa aj sklady, tržnice a kryté trhoviská (bazár, napr. bazár v Tabríze, jeden z najväčších a najstarších v islamskom svete, budovaný od 12. stor., 2010 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Z fortifikačnej architektúry vynikli opevnené citadely a pevnosti (pevnosť Arg-e Bam v meste Bam, založená v 6. – 4. stor. pred n. l., budovaná v 7. – 11. stor., 2003 zničená zemetrasením, následne zreštaurovaná, 2004 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Paláce sa zachovali len výnimočne. Významné postavenie mala aj inžinierska architektúra, najmä výstavba mostov.

Silné lokálne architektonické tradície ovplyvnili architektúru najmä v prvých storočiach po rozšírení islamu. Z raného obdobia (7. – 10. stor.) sa však vzhľadom na neskoršie prestavby, vojny i časté zemetrasenia zachovalo len málo pamiatok. K najstarším patria mešita Tari Cháne v Damghane (8. – 9. stor.), ktorá je kópiou hlavnej mešity v Medine, i Piatková mešita (Džámí masdžid) v Ná’íne (pol. 10. stor.), kde sa nachádza aj jeden z najstarších minaretov celej islamskej architektúry.

Významnou umeleckou oblasťou sa Irán stal počas vlády dynastie Sámánovcov (864 – 1005) a Seldžukovcov (1038 – 1157). Ako konštrukčný prvok i ako dekor sa používali kvalitné pálené tehly, pokračovalo zdokonaľovanie techniky konštruovania tehlových klenieb i hľadanie nových metód podpory klenby. Počas vlády Seldžukovcov bol najvýznamnejším centrom iránskej architektúry Isfahán, v ktorom panovníci iniciovali vznik viacerých stavieb. Od pol. 11. stor. sa pri stavbe mešity uplatnil pôdorysný plán s pravouhlým otvoreným ústredným dvorom a so štyrmi vysokými ívánmi (každý v strede jednej strany dvora). Jadrom mešity bola miestnosť s mihrábom zaklenutá kupolou, vchod do nej tvoril jeden z ívánov. Dvor bol obyčajne obkolesený arkádou. Tento typ mešity (tzv. štandardný plán iránskej mešity) sa rozšíril v celom Iráne. Typickou súčasťou mešity sa od 11. stor. stali aj štíhle minarety, k najvýznamnejším pamiatkam patria hlavná mešita v Isfaháne (Piatková mešita, Džámí masdžid, založená okolo 771, prestavaná v 80. rokoch 11. stor. a na začiatku 12. stor., veľká kupolová sieň okolo 1086 – 87, tzv. severná kupolová sieň 1088 – 89) a mešita v Kazvíne (Piatková mešita, Džámí masdžid, zaklenutá sieň pristavaná 1106 – 16). Pôdorysný plán s dvorom so 4 ívánmi sa uplatnil aj pri stavbe palácov i karavanserailov v celom Iráne i v Strednej Ázii. Stavali sa aj mauzóleá a hrobky významných osobností náboženského a politického života. Od 10. stor. to boli pomerne jednoduché stavby centrálneho pôdorysu zaklenuté kupolou (tzv. baldachýnový typ, napr. Mauzóleum dvanástich imámov v Jazde, 1037 – 38), od začiatku 11. stor. mohli mať aj podobu veže (Gunbád-i Kábus pri Gorgáne, 1006 – 07). Vznikali aj rozsiahle sakrálne komplexy, v ktorých sa nachádzalo viacero hrobiek významných náboženských osobností (napr. svätyňa okolo hrobov kalifa Hárúna ar-Rašída a imáma Alího Ibn Músá ar-Rezá v Mašhade, od začiatku 9. stor., viackrát prestavaná).

V období vlády dynastie Ílchánov (1256 – 1353) nadviazala architektúra na starší vývin (typy budov, konštrukcia, pôdorysné usporiadanie, materiály), obsahovala však aj nové prvky (zdôrazňovanie vertikality, predlžovanie proporcií, intenzívnejšie využívanie farieb – keramické obklady). Pokračoval vývin nových spôsobov zaklenutia priestoru (nové typy rebrových klenieb, dvojplášťová kupola). Architekti riešili najmä problém zaklenutia pravouhlých priestorov, steny doplnili oknami a otvormi, ktoré umožnili prúdenie svetla a vzduchu a výrazne odľahčili hmotu stavby. Proporcie i stavebné formy sa stali elegantnejšími (napr. monumentálny portál s dvoma minaretmi Piatkovej mešity, Džámí masdžid, okolo 1325 v Isfaháne). Okrem mešity s otvoreným dvorom so štyrmi ívánmi (k najlepšie zachovaným príkladom patrí Piatková mešita, Džámí masdžid, vo Varamine, 1322 – 26) sa v severozáp. Iráne stavali aj hypostylové mešity bez dvora. Pôdorysný plán so štyrmi ívánmi okolo dvora sa uplatnil aj v madrasách a v chánikách (napr. Madrasa-e Imám v Isfaháne, 1354). Stavby mauzóleí nadviazali na staršie vzory. Bohatí patróni, najmä panovníci a ich ministri, dávali budovať rozsiahle funerálne komplexy, ktorých súčasťou boli okrem hrobky aj nemocnice, útulky, modlitebne, priestory na výučbu Koránu a i. (mauzóleum ílchána Öldžejtüa v Sultáníji, 1305 – 15, 2005 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Rozsiahle architektonické komplexy sa budovali aj okolo hrobiek súfijských svätcov (mauzóleum Abd as-Samada Isfaháního v meste Natanz, 1307 – 08), ich súčasťou boli rozličné charitatívne inštitúcie. Paláce sa nezachovali, čiastočne sú známe z literárnych opisov. Zvyčajne sa stavali z dreva alebo z tehál (pozostatky paláca postaveného okolo 1275 na mieste významnej sásánovskej zoroastristickej svätyne zo 6. stor. v archeologickej lokalite Tacht-e Sulejmán v severozáp. Iráne, 2003 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), opevnené boli hradbami z nepálenej hliny. V súvislosti s ekonomickými reformami a obnovou obchodných ciest sa na konci 13. stor. rozšírilo budovanie karavanserailov s pravouhlým pôdorysom, monumentálnym portálom a miestnosťami pravidelne zoskupenými okolo centrálnej haly. K ďalším pozoruhodným stavbám patrí napr. observatórium v meste Marágheh (1258), ktoré tvorilo viacero vežovitých stavieb s pozorovacími plošinami na streche pokrytých glazovaným obkladom.

Významné architektonické diela vznikli počas vlády dynastie Timúrovcov (1370 – 1506). V súvislosti s rozkvetom výtvarného umenia a architektúry sa toto obdobie označuje aj ako timúrovská renesancia. V Iráne sa však zachovalo len málo pamiatok. K najvýznamnejším patrí mešita v Mašhade (Masdžid-e Gauharšád, okolo 1418, s výnimočnými glazovanými obkladmi, dnes súčasť svätyne imáma Alího Ibn Músá ar-Rezá), k významným príkladom patria aj Piatková mešita (Džámí masdžid) v Jazde (12. stor., prestavaná 1324 – 65) so vstupným portálom s dvoma minaretmi a madrasa al-Gijásíjja v Čárgirde (1438 – 44). K najvýznamnejším zachovaným pamiatkam z 15. stor. v záp. Iráne patrí Modrá mešita v Tabríze (1465), ktorá bola súčasťou väčšieho komplexu náboženských a charitatívnych budov.

Počas vlády dynastie Safíjovcov (1501 – 1736) sa rozvíjali a zdokonaľovali staršie architektonické tradície. Bol vytvorený dvorský štýl vyznačujúci sa rafinovanosťou hraničiacou s teatrálnosťou, ale aj prehľadnosťou a mimoriadnou senzitivitou, v ktorom sa prejavuje aj snaha o racionálne usporiadanie stavby (komplexu budov alebo mesta), ktoré vyplýva z funkcie. Dvorský štýl sa rozšíril v celej safíjovskej ríši. V náboženskej architektúre sa ako stavebný materiál používali tehly, steny interiérov i exteriérov sa pokrývali keramickým glazovaným obkladom s jemne stvárneným ornamentom. Paláce mali obvykle drevený hypostylový portikus a v interiéri bývali zdobené maľbami s figurálnymi námetmi čerpajúcimi zo súdobej knižnej miniatúry. V 16. stor. boli mnohé staršie stavby zreštaurované a ich výzdoba bola obnovená, viaceré svätyne boli zväčšené prístavbami (Kazvín, Ardabíl). Rozsiahla stavebná aktivita nastala v období vlády šáha Abbása I. Veľkého (1587 – 1629), ktorý 1597 – 98 preniesol hlavné mesto ríše do Isfahánu a bol významným iniciátorom a donátorom viacerých stavieb. Isfahán bol prestavaný podľa nového urbanistického plánu, v centre vzniklo obrovské pravouhlé námestie (mejdán, 1590 – 1602; nazývané Imámovo námestie, Mejdán-e imám, aj Nakš-e džahán, pôvodný názov Mejdán-e šáh) po celom obvode obkolesené dvojpodlažnou arkádou. Okolo námestia boli postavené významné budovy (mešita Masdžid-e imám, 1611-okolo 1630; mešita šejka Lutfulláha, 1603 – 19; Šáhov palác, Álí Kápú, 1597 – 1660). Zámerom architektov bolo vytvoriť ideálne mesto, v ktorom by mohli žiť v mieri rozličné náboženské, etnické a sociálne komunity (1979 bolo námestie s priľahlými stavbami zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Podobne výnimočný urbanistický koncept bol realizovaný 1596 – 1606 aj pri prestavbe centra Kermánu, kde vzniklo množstvo verejných budov harmonicky usporiadaných okolo veľkého námestia (mejdán). V 17. stor. bolo vybudovaných aj niekoľkých kráľovských palácov v Isfaháne (Čehel Sotún, Palác 40 stĺpov, od 1647, zachoval sa z neho len stĺpový portikus a ceremoniálny pavilón zo začiatku 18. stor.; palác Hašt Behešt, Osem rajov, od 1666). Vrchol dosiahla stavba mostov, ktoré boli poňaté nielen ako čisto funkčné stavby, ale aj ako náročne stvárnené umelecké diela (dvojpodlažný most Chádžú v Isfaháne, 1650). Vzniklo aj množstvo akvaduktov, nové typy cisterien a iných hospodárskych stavieb (napr. vežovité holubníky v Isfaháne, 17. stor.; špeciálne stavby určené na skladovanie ľadu).

V 18. stor. počas vlády dynastie Zandovcov (1750 – 94) bolo významným centrom architektúry ich sídelné mesto Širáz, kde najvýznamnejšie verejné budovy (mešita Masdžid-e Vakíl, od 1766; opevnená citadela Karíma Chána Zanda, 1766 – 67) boli postavené okolo mejdánu podobne ako v predchádzajúcom období.

Počas vlády dynastie Kádžárovcov (1794 – 1925) nastal postupný prechod od tradičnej k modernej architektúre. Záujem architektov sa sústredil na stvárnenie fasády, čím nadviazali na safíjovské obdobie. Profánnu architektúru výrazne ovplyvnili európske architektonické štýly, najmä neoklasicizmus. Tzv. imperiálny štýl tohto obdobia (označovaný aj ako tzv. kádžárovský alebo iránsky barok), ktorý kombinoval tradičné iránske a európske architektonické formy, sa najvýraznejšie prejavil v profánnej architektúre (paláce, súkromné domy, verejné stavby). Stavebné formy ostali tradičné, vyvíjali a zdokonaľovali sa skôr spôsoby zdobenia stavieb (jemný ornamentálny dekor, zmysel pre rafinovane poňatý detail). V ornamentike sa dokonca vyskytli motívy prevzaté z čínskeho výtvarného umenia. Uplatnili sa keramické obklady, leštený kameň i kamenné reliéfy, vo výzdobe interiérov mozaiky vytvorené z drobných kúskov zrkadiel alebo zo skla. K najvýznamnejším príkladom patria paláce v Teheráne (palác Golestán, komplex budov založený v 16. stor. v safíjovskom období, väčšina stavieb pochádza z 2. pol. 19. stor., do iránskej islamskej revolúcie 1979 oficiálny vládny palác panovníkov, dnes múzeum). Ako špeciálny typ verejných stavieb sa v mestách stavali monumentálne bohato zdobené brány (Semnán, 19. stor., a Bagh-e Melli, 1906 v Teheráne). K významným príkladom patria aj viaceré súkromné rezidencie v Kášáne (napr. rezidencia Borudžerdiovcov, 2. pol. 19. stor., dnes múzeum) tvorené sústavou vnútorných dvorov s miestnosťami po obvode. Ich interiéry a vo výnimočných prípadoch aj exteriéry vynikajú náročne stvárnenou výzdobou (najmä štuky a fresky, napr. rezidencia rodiny Tabátabá’íovcov v Kášáne, 40. roky 19. stor.). Okrem náročne stvárnenej výzdoby sú charakteristickým prvkom týchto rezidencií veže, ktoré slúžili ako zachytávače vetra (počas horúčav ochladzovali interiér domu, horná časť s čiastočne otvorenou stĺpovou konštrukciou zachytávala vietor a dutým telom veže ho privádzala dolu do interiéru). V sakrálnej architektúre sa uplatnilo len veľmi málo inovácií. Mnohé staršie mešity boli upravované a reštaurované (napr. svoju dnešnú podobu získal architektonický komplex svätyne imáma Alího Ibn Músá ar-Rezá v Mašhade, od 1818; mešita Džámí masdžid v Kumme, založená okolo 1350, obnovená v 19. stor.). K významným príkladom patria aj mešita a madrasa Ághá Bozorg v Kášáne (1846 – 51) so vstupným portálom bohato zdobeným keramickými obkladmi a mešita Masdžid-e Násir ol-Molk v Širáze (1888).

V 20. stor. modernizácia iránskej architektúry pokračovala, a to najmä v 2. pol. 20. stor., keď sa pri stavbe a rozširovaní miest uplatňovali moderné urbanistické koncepcie. Rozšírila sa masová výstavba obytných domov, čím väčšina miest postupne stratila tradičný charakter. Napriek tomu sa však aj v modernej architektúre uplatňovali určité tradičné prvky. V 2. pol. 20. stor. sa výraznejšie presadila architektúra moderny. V 60. rokoch 20. stor. bola iránska architektúra ovplyvnená súdobou svetovou architektúrou. K významným architektom 2. pol. 20. stor. patril Náder Ardalan (*1939; 1979 založil v USA architektonické štúdio Ardalan Associates), ktorého tvorba je výrazne ovplyvnená iránskou architektúrou rozličných období (napr. pri niektorých stavbách využil aj tradičné architektonické techniky). K jeho najvýznamnejším dielam patria Iránske centrum manažérskych štúdií (1972 – 75) a Teheránske centrum hudobných slávností (1978 – 79, komplex budov, odborným konzultantom bol H. von Karajan), obidve v Teheráne. Významným architektom je aj Kamran Diba (*1937), ktorý 1969 – 77 spolu s N. Ardalanom navrhol budovu Múzea moderného umenia v Teheráne. K jeho najvýznamnejším dielam patria urbanistická koncepcia mesta Šúštar (1974 – 80) a areál Univerzity šáhida Čamrána (nazývaná aj Džondi Šápur) v Ahváze (1968 – 78). Významnou stavbou je aj monumentálny pamätník Veža slobody (Bordž-e ázádí) v Teheráne (1971, pôvodný názov Šahjád), ktorý navrhol architekt Hossein Amanat (*1942). V 80. rokoch 20. stor. pokračoval architektonický trend, ktorý čerpal z tradičnej architektúry a zároveň využíval súdobé konštrukčné prostriedky, architektúra tohto obdobia sa však vyznačovala značným konzervativizmom. K najvýznamnejším stavbám patrí monumentálny komplex mauzólea ajatolláha Chomejního v Teheráne (od 1989). Od pol. 90. rokov 20. stor. postupne nastávalo značné uvoľnenie, ktoré sa prejavilo aj výraznejším prenikaním súdobých svetových architektonických trendov do pomerne konzervatívneho a tradicionalisticky zameraného prostredia. K najvýznamnejším súčasným iránskym architektom patril Sejed Hadi Mirmiran (*1945, †2006). Na modernizácii iránskej architektúry sa významnou mierou podieľal Iradž Kalantari Talegani (*1938), ktorý navrhol napr. obytný a polyfunkčný komplex Bordž-e Mollá Sadrá v Teheráne (1991). Štýl jeho stavieb je silno ovplyvnený európskym funkcionalizmom (budova iránskeho veľvyslanectva v Tbilisi, 2001). K najvýznamnejším súčasným stavbám patrí televízna veža Bordž-e Milád v Teheráne (2000 – 08), jedna z najvyšších televíznych veží sveta a symbol moderného Teheránu.

Irkutsk

Irkutsk — mesto v ázijskej časti Ruska pri ústí rieky Irkut do Angary asi 65 km západne od Bajkalského jazera, administratívne stredisko Irkutskej oblasti; 624-tis. obyvateľov (2018), aglomerácia 1,089 mil. obyvateľov (2016). Priemysel energetický (Irkutská hydroelektráreň, 660 MW a tepelná elektráreň, 705 MW), hutnícky, banský (ťažba čierneho a hnedého uhlia), strojársky (výroba dopravných prostriedkov, obrábacích a banských strojov a i.), letecký, drevársky, potravinársky (výroba jedlého oleja, mäsokombinát), elektrotechnický, stavebných materiálov, papiernický, spracovanie sľudy. Priemyselné, vedecké a kultúrne stredisko juhovýchodnej Sibíri. Významná dopravná križovatka na Transsibírskej magistrále, riečny prístav, medzinárodné letisko. Turistické stredisko.

Založené 1661 kozákmi na obchodnej ceste z Ruska (zo Sibíri) do Mongolska, 1670 bola dostavaná pevnosť, ktorá dostala názov Irkutsk podľa rieky Irkut, od 1686 mesto. Už od čias Kataríny II. Veľkej tam boli posielaní politickí väzni. Veľký význam z hľadiska kultúrneho rozvoja mesta mala najmä deportácia dekabristov (po 1825), po príchode (spolu s rodinami) ktorých sa v 2. polovici 19. stor. rozvinulo na významné obchodné, administratívne a kultúrne centrum (nazývané aj Paríž Sibíri). R. 1879 takmer celá centrálna časť Irkutska vyhorela. Význam mesta vzrástol po výstavbe Transsibírskej magistrály na prelome 19. a 20. stor. Počas občianskej vojny v Rusku 1918 – 20 bolo krátko sídlom A. V. Kolčaka, ktorý tam bol vo februári 1920 popravený. Nový rozvoj mesta nastal v 50. rokoch 20. stor. výstavbou Irkutskej priehrady s Irkutskou hydroelektrárňou a satelitných miest (Angarsk, Šelechov). Stavebné pamiatky: Katedrála zjavenia Pána (1718 – 46), Chrám Krista Spasiteľa (1706 – 10), Znamenský kláštor (založený 1689, s chrámom z 1757 – 62), viaceré pravoslávne chrámy v štýle tzv. sibírskeho baroka z 18. stor., neoklasicistický Guvernérov palác (1800 – 04, dnes univerzitná knižnica), verejné budovy v štýle historizmu (napr. banka, 1903, dnes nemocnica), typické drevené obytné domy s fasádami bohato zdobenými drevorezbami z 19. – začiatku 20. stor. Viaceré univerzity, divadlá, múzeá, napr. múzeum dekabristov, múzeum tradičnej sibírskej drevenej architektúry (založené 1969) v dedine Taľcy približne 50 km od mesta. Botanická záhrada.

Irokézi

Irokézi

1. vlastní Irokézi, vlastným menom Haudenosaunee, anglicky Six Nations, Iroquois, francúzsky Iroquois — skupina severoamerických indiánskych kmeňov, kultúrne aj jazykovo veľmi blízkych Hurónom. Irokézi pôvodne sídlili na juh od Ontárijského jazera a údolia Rieky svätého Vavrinca, od pohoria Adirondack Mountains a riečky Schoharie Creek na východe po rieku Genesee na západe na území dnešných amerických štátov New York a Pensylvánia. Žili usadlým spôsobom v dlhých domoch z brestovej kôry v stálych osadách opevnených palisádami (hlavnou osadou bola Onondaga), boli organizovaní v matrilineárnych rodoch. Pôvodne boli animisti (súbor obradov vykonávali šamani združení v Spoločnosti falošných tvárí, komunikovali s neviditeľnou mocou nazývanou Orenda, ktorá je nadprirodzená a je vlastná veciam i procesom, pri liečebných praktikách o. i. používali drevené masky), od začiatku 17. stor. boli postupne christianizovaní jezuitskými a protestantskými misionármi. R. 1799 prorok Irokézov Handsome Lake (aj Ganioda’yo, *1735, †1815) pre nich sformoval nové synkretické náboženstvo, takzvané náboženstvo dlhého domu – zmes tradičných irokézskych hodnôt a kresťanstva, ktoré je rozšírené dodnes. Živili sa poľnohospodárstvom (najmä pestovanie kukurice, fazule, dyne, slnečnice, broskyne a tabaku), lovom, rybolovom, zberom a remeslami (hrnčiarstvo, drevorezba, košikárstvo a tkáčstvo). Koncom 16. stor. (asi 1570, pravdepodobne to však bolo už omnoho skôr, medzi 1450 a 1525) vytvorili konfederáciu piatich kmeňov (Senekovia, Kayugovia, Mohawkovia, Oneidovia, Onondagovia) známu ako Liga piatich národov (od 1722 po pristúpení Tuskarorov Liga šiestich národov) či Liga Irokézov (Irokézi ju nazývajú tak ako seba – Haudenosaunee, a hoci nemá oficiálny status, pokladajú ju za politicky suverénnu, pasy ňou vydávané – Haudenosaunee Passport, sú akceptované aj v zahraničí). Za jej zakladateľov sú považovaní Hiawatha a prorok Deganawida (aj Dekanawida, *okolo 1550, †okolo 1600), spravovala ju 50-členná, ženami volená Veľká rada náčelníkov – sačemov (Onondagovia ich volili 14, Kayugovia 10, Mohawkovia a Oneidovia 9, Senekovia 8, Tuskarorovia volebné právo nemali), vedená hlavným náčelníkom (tadodaho; bol ním vždy Onondaga). Významné udalosti (napr. zmluvy a zákony) boli zaznamenávané prostredníctvom wampumov. Liga dosiahla vrchol moci na začiatku 18. stor. Po príchode Európanov sa Irokézi stali spojencami Holanďanov a Britov (1677 s nimi uzavreli spojenectvo, takzvaný Covenant Chain). Kvôli ovládnutiu obchodu s kožušinami takmer neustále viedli boje (takzvané bobrie vojny) so susednými kmeňmi (najmä s Hurónmi, Eriami, Tionontatiami, Wenrami, Neutrálmi, Mohykánmi, Delawarmi, Susquehannami, Abenakiami, Illinoiami, Odžibwejmi, vlastnými Algonkinmi, Nipissingmi, Nantikokmi, Saponiami a Ottawami), ktorí ich preto nazývali aj Zmije – Nautowa alebo Nadowaig (Odžibwejovia), Zlé zmije – Matchenawtowaig (Ottawovia), alebo Pravé zmije – Irinakhoiw či Iroqu (vlastní Algonkinovia; odtiaľ názov Irokézi, v súčasnosti je však rozšírený názor, že toto pomenovanie pochádza z baskického Hilokoa – Zabijaci). V britsko-francúzskych vojnách (sedemročná vojna, 1756 – 63) bojovali na strane Britov a tiež vo vojne za nezávislosť USA (americká revolúcia, 1775 – 83); okrem Oneidov a Tuskarorov, ktorí stáli na strane USA, dôsledkom čoho sa liga 1784 prakticky rozpadla. R. 1779 utrpeli Irokézi od americkej trestnej výpravy proti britsko-irokézskemu spojenectvu (nariadená G. Washingtonom) vedenej generálom Johnom Sullivanom (*1740, †1795) a J. Clintonom pri Newtowne (dnes Elmira, New York) zdrvujúcu porážku vedúcu k úpadku moci ligy, ktorá tak prestala byť považovaná za významnú politickú silu. Samostatnú politiku však viedli Irokézi aj naďalej, čo sa prejavilo napr. aj počas 2. svetovej vojny, keď 11. júna 1942 vo Washingtone vyhlásili vojnu Nemecku a jeho spojencom, s USA však spolupracovať odmietli. V súčasnosti žijú v rezerváciách v kanadských provinciách Quebec a Ontário a v amerických štátoch New York, Oklahoma a Wisconsin; spolu asi 100-tis. (2010). Ich pôvodný spôsob života dokumentuje napr. Iroquois Indian Museum (založené 1980) v osade Howes Cave (dnes súčasť mesta Schoharie, New York). Sú preslávení aj ako nebojácni montéri výškových konštrukcií mostov a mrakodrapov (Mohawkovia) a výborní hráči lakrosu – športu, ktorý dali svetu (od 2008 sú členmi Medzinárodnej lakrosovej federácie);

2. súhrnné označenie kmeňov severoamerických Indiánov z východných lesov Severnej Ameriky žijúcich najmä v oblasti Veľkých jazier hovoriacich irokézskymi jazykmi (vlastní Irokézi, Huróni, Eriovia, Tionontatiovia, Nottowayovia, Susquehannovia, Neutráli, Meherrini, Čerokíovia a i.).

Irons, Jeremy

Irons [ajrons], Jeremy (John), 19. 9. 1948 Cowes, ostrov Wight, Spojené kráľovstvo — anglický herec. Herecké vzdelanie získal na Bristol Old Vic Theatre School, od začiatku 70. rokov 20. stor. pôsobil v Londýne. Prvý úspech dosiahol v rockovom muzikáli Godspell a popri účinkovaní na scénach v londýnskej štvrti West End sa uplatnil aj v televízii. Hral vo viacerých seriáloch, najväčší úspech dosiahol v úlohe maliara Charlesa Rydera v seriáli Návrat na Brideshead (Brideshead Revisited, 1982). Vo filme debutoval 1980 a filmami Francúzova milenka (The French Lieutenant’s Woman, 1981), Zrada (Betrayal, 1982), Swannova láska (Un amour de Swann, 1984) a Misia (The Mission, 1986) sa zaradil k popredným anglickým hercom. Najväčší úspech však dosiahol v dráme podľa skutočnej udalosti Zvrat Šťasteny (Reversal of Fortune, 1990), v ktorej za postavu potomka dánskej aristokratickej rodiny obžalovaného z dvojnásobného pokusu o vraždu svojej manželky a neskôr oslobodeného pre nedostatok dôkazov získal Oscara za najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe (1991). So svojím asketickým výrazom aristokrata často stvárňoval postavy mužov posadnutých až chorobným vzťahom k ženám, čo však malo pre tieto postavy osudové následky. Pozoruhodný výkon podal i v pochmúrnej dráme Príliš dokonalá podoba (Dead Ringers, 1988) v dvojitej úlohe bratov – dvojčiat, ako aj vo filmoch M. Butterfly (1993), Božská Júlia (Being Julia, 2004) a Kupec benátsky (The Merchant of Venice, 2004). Ďalej účinkoval vo filmoch Nižinskij (Nijinski, 1980), Fuška (Moonlightning, 1982), Kafka (1991), Posadnutosť (Fatale, 1992), Dom duchov (The House of the Spirits, 1994), Lolita (1997), Muž so železnou maskou (The Man in the Iron Mask, 1998), Dračie diery (Dungeons and Dragons, 2000), Nesmrteľná Callasová (Callas Forever, 2002), Kráľovstvo nebeské (Kingdom of Heaven, 2005), Casanova (2005), Eragon (2006), Appaloosa (2008) a i. Svoje herecké majstrovstvo naplno využil v postave Rodriga Borgiu ako pápeža Alexandra VI. vo veľkolepom televíznom seriáli Borgiovci (The Borgias, 2011 – 2013).

Ísafjörður

Ísafjörður [isaföryür] — prístavné mesto na severozápadnom pobreží Islandu v regióne Vestfirðir vo fjorde Skutulsfjörður; 2,6 tis. obyvateľov (2017). Obchodné stredisko jednej z najvýznamnejších rybárskych oblastí krajiny, mraziareň rýb. Prístav, letisko. Osídlené v 9. stor., pôvodne sa nazývalo Eyri Skutulsfjörður. Rozvoj od polovice 16. stor., 1786 – 1816 a od 1866 mesto. Námorné múzeum (sídli v drevenom dome z 1734, ktorý je jedným z najstarších na Islande), v bývalej nemocnici kultúrne centrum a knižnica, v meste a okolí zachovaná tradičná drevená obytná architektúra z 18. stor.

Iserlohn

Iserlohn [ízerlón] — mesto v západnej časti Nemecka v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko na východnom okraji Porúria juhovýchodne od Dortmundu; 93-tis. obyvateľov (2018). Priemysel kovoobrábací, strojársky, elektrotechnický, potravinársky, textilný. Prvýkrát písomne doložené 1150 ako Lon, 1237 získalo mestské práva (potvrdené 1278). Od 1614 patrilo Prusku (Západné Prusko). V 18. a 19. stor. dôležité priemyselné centrum, v 19. stor. najväčšie priemyselné mesto vo Vestfálsku a jedno z najbohatších obchodných miest v Prusku. Súčasnú podobu nadobudlo 1975, keď boli k nemu pričlenené priľahlé obce. Stavebné pamiatky: zvyšky mestských hradieb (13. stor.), románsky kostol Sankt Pankratiuskirche (nazývaný aj Bauernkirche, okolo 1000, neskorogoticky prestavaný v 15. stor.), gotický kostol Oberste Stadtkirche (nazývaný aj Marienkirche, 13./14. stor.), viaceré kostoly z 19. stor. v štýle historizmu, radnica (1875 – 76), Bismarckova veža (1911), vyhliadková veža Danzturm (1908 – 09) a i. Viaceré múzeá a galérie (napr. mestské múzeum, ktoré sídli v barokovom dome z 1720; priemyselné múzeum Maste-Barendorf, ktoré sídli v komplexe továrenských budov z 19. stor. a od 2006 je súčasťou Európskej cesty priemyselného dedičstva), jaskyňa Dechenhöhle, divadlo a i.

Ishak, Abú

Ishak, Abú, 1. 11. 1926 Širangal, región Dháka, Bangladéš – 2003 Dháka — bengálsky prozaik považovaný za jedného z najlepších spisovateľov Bangladéša. Pôsobil v diplomatickej službe. Vo svojom najúspešnejšom románe Začarovaný dom (Súrdža-dighal bári, 1955) vykreslil obraz márneho zápasu ženy s predsudkami islamskej spoločnosti. Autor diel Naplavený ostrov v rieke Padme (Padmar palidvíp, 1986) a Falzifikát (Džál, 1988). Nositeľ niekoľkých literárnych ocenení.

islam

islam [arab.], aj islám — druhé najrozšírenejšie svetové náboženstvo (po kresťanstve); aj islamský svet ako celok, prípadne ideálna moslimská (muslimská) komunita. Islam patrí k prorockým náboženským tradíciám Stredného východu, ktoré charakterizuje viera v jediného Boha (monoteizmus), v Božie zjavenie, prorokov, odplatu a v posledný súd. Spolu s judaizmom a kresťanstvom tvorí islam trojicu tzv. abrahámovských náboženstiev, ktoré odvodzujú pôvod svojej duchovnej tradície od patriarchu Abraháma (v islame → Ibráhím). Na rozdiel od židovskej a kresťanskej tradície, podľa ktorej je považovaný za dediča Božieho prisľúbenia Abrahámov syn Izák, stúpenci islamu, t. j. moslimovia (muslimovia), pokladajú za dediča Božieho prisľúbenia a za svojho praotca Abrahámovho prvorodeného syna Ismá’íla (→ Izmael). Islam je prísne monoteistický, a hoci historicky a chronologicky vyšiel z judaizmu a kresťanstva, moslimovia sú presvedčení, že je pôvodnou a jedinou pravou monoteistickou vierou, ktorú podľa islamskej tradície židia a kresťania pozmenili, resp. sa od nej odklonili. Princíp striktného monoteizmu vyjadruje doktrína o Božej jedinosti (tawhíd), ktorá zamieta kresťanské učenie o Svätej Trojici (považuje ho za odklon od monoteizmu). Podľa moslimov jedine vďaka islamu spoznali ľudia pravého Boha, proroka a zákon, preto je predislamské obdobie moslimami označované aj ako vek temna, nevedomosti a pohanstva (→ džáhilíja), výnimku z ktorého tvorili iba hanífovia. Moslimovia veria v jediného Boha, všemohúceho a vševediaceho stvoriteľa, udržiavateľa a sudcu Alaha (Alláh), ktorého absolútna dokonalosť sa v islame premietla do zákazu jeho zobrazovania. Islam kladie dôraz na bezpodmienečné odovzdanie sa Bohu (názov islam je odvodený od arabského koreňa s-l–m, čo znamená odovzdanie sa alebo podrobenie sa Bohu, Božej vôli a zákonu) vyjadrené činmi, predovšetkým predpísanými náboženskými úkonmi, bázňou (takvá), zbožnosťou a dobrými skutkami. Ústredná osobnosťou islamu je Mohamed (Muhammad; Posol Boží, rasúlu-lláh), ktorého moslimovia uctievajú ako najväčšieho a posledného zo všetkých prorokov, ako toho, kto priniesol pravé zjavenie. Jeho najvýznamnejšími predchodcami v rade prorokov boli Ibráhím (Abrahám), Músá (Mojžiš) a Ísá (Ježiš; moslimovia považujú Ježiša Krista za proroka, odmietajú jeho božskú podstatu a neveria, že bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych). Mohamed nebol nikdy považovaný za zakladateľa nového náboženstva, ale za obnoviteľa pôvodnej monoteistickej viery. Označenie moslima výrazom mohamedán, odvodeným od Mohamedovho mena, je preto nesprávne a môže byť urážlivé. Posvätnou knihou islamu je Korán, večné Božie slovo, ktoré podľa islamskej tradície postupne (610 — 632 spočiatku v Mekke, potom v Medine) zjavoval Boh Mohamedovi v arabskom jazyku prostredníctvom anjela Džibríla (→ Gabriel). Pretože miestom vzniku islamu je Arabský polostrov, Arabi sa považovali za nadradených a svoj jazyk (→ arabský jazyk), t. j. jazyk Koránu, za posvätný. Moslimom sa človek stane narodením alebo sa ním môže stať (z vlastného rozhodnutia) tak, že sa odovzdá jedinému Bohu, jeho vôli a zákonu, berie na seba povinnosť plniť Božiu vôľu ako jednotlivec, ale aj ako člen spoločnosti, čo formálne vyjadrí pred svedkami vyznaním viery (→ šaháda), a tým sa stane členom svetového spoločenstva moslimov, t. j. moslimskej obce (→ umma). Islam však kladie dôraz aj na náboženskú prax, predovšetkým na vykonávanie predpísaných náboženských úkonov a konanie dobrých skutkov. Päť základných povinností moslima predstavuje tzv. päť stĺpov viery: šaháda (vyznanie viery, v ktorej sa zdôrazňuje jeden Boh a jeden prorok), salát (rituálna modlitba päťkrát za deň smerom k Mekke), zakát (povinná almužna), saum (pôst po celý posvätný mesiac ramadán od úsvitu do západu Slnka) a hadždž (vykonanie púte do Mekky aspoň raz za život); právne autority zaraďujú k povinnostiam moslima aj džihád. Za články viery sa považuje viera v Boha, v anjelov, v Božie slovo, v Božích poslov a v posledný súd. Náboženské sviatky (k najväčším patria → íd al-adhá a → íd al-fitr) sa určujú podľa moslimského kalendára (→ arabský kalendár; v sekulárnej oblasti sa popri ňom v súčasnosti používa paralelne celosvetový gregoriánsky kalendár), sviatočným dňom je piatok (arab. jaum al-džum’a, t. j. deň zhromaždenia); veriaci sa vtedy schádzajú v mešite na spoločnú modlitbu (salát al-džum’a) a kázeň (→ chutba). K najposvätnejším miestam islamu patria mešity Masdžid al-Harám (Veľká mešita) v Mekke so svätyňou Kaaba (Ka’ba), Masdžid an-Nabaví (Mešita proroka Mohameda) v Medine a Harám aš-šaríf (Vznešené miesto, totožné s historickou židovskou Chrámovou horou) s mešitami al-Aksá (Najvzdialenejšia mešita) a Kubbat as-Sachrá (Skalný dóm) v Jeruzaleme. Mekka, Medina a Jeruzalem sú pre moslimov najposvätnejšími pútnickými miestami. Z potreby moslimov správne chápať zložité a často rozporuplné texty Koránu sa vyvinula jeho exegéza (→ tafsír). Ďalším dôležitým zdrojom záväzných ponaučení a noriem je okrem Koránu aj sunna (suna, tradícia) a hadís (výroky a skutky proroka Mohameda). Islamský právny systém (→ islamské právo) je spätý s náboženstvom, nemenný morálny zákon a Boží poriadok predstavuje islamské náboženské právo šaría (šarí’a). V rámci islamskej právnej vedy fikh (fiqh) vznikali od počiatku abbásovského kalifátu (polovica 8. stor.) viaceré islamské právne školy (→ mazhab). Podstatnú časť právnych predpisov tvorí dodnes rodinné právo, podľa ktorého napr. môže právne (občiansky) slobodný muž (nie otrok) uzavrieť manželstvo až so štyrmi ženami za predpokladu, že ich materiálne rovnako zabezpečí (aj z tohto dôvodu je v súčasnosti mnohoženstvo, polygamia, zriedkavé). Moslim si môže vziať za manželku aj ženu židovského alebo kresťanského vierovyznania, moslimka toto právo nemá a môže sa vydať iba za moslima. Podobne ako v judaizme aj v islame sa striktne odlišujú čisté, dovolené (halál) a nečisté, zakázané veci (→ harám). Čistotu (tahára), ktorá je podmienkou platnosti modlitby (salát) i púte (hadždž), stráca človek, ak sa dotkne nečistých vecí (napr. psov, ošípaných, vína, liehovín, mlieka nejedlých zvierat, hnisu). Ľahké znečistenie je možné odstrániť omytím rúk, nôh, hlavy a tváre (vudú), po ťažkom znečistení (sexuálny styk, menštruácia, šestonedelie ap.) je potrebné umyť celé telo (gusl). Islam zakazuje požičiavať na úrok (ribá), vstupovať cudzím mužom na niektoré miesta v dome (→ hárem) a i. Konzervatívnosť a striktnosť islamu sa prejavila aj v dôraze na rezervované obliekanie mužov a žien. Napriek tomu, že zahaľovanie hlavy u žien (→ závoj) Korán priamo neprikazuje, odporúčané je ako súčasť tradície (sunny) a považuje sa za dôležitý atribút islamskej spoločnosti i za symbol cudnosti, súkromia a morálky. Človek je podľa islamskej eschatológie sám zodpovedný pred Bohom za svoje činy a po smrti očakáva každého posledný súd, ktorého dôsledkom bude večný život v raji (džanna) alebo zatratenie v pekle (džahannam alebo nár). Súdu sa nepodrobia iba tí, ktorí položili život za svätú vec, t. j. mučeníci (šuhadá). Legalistické chápanie islamu s dôrazom na striktné dodržiavanie príkazov však neuspokojovalo duchovné potreby všetkých veriacich. V 8. stor. sa preto začali v islame objavovať asketické a mystické prúdy (→ súfizmus) sústredené do bratstiev (taríka), ktoré vznikali v celom islamskom svete a na mnohých miestach (najmä v krajinách juhovýchodnej Ázie a Afriky) sa zaslúžili o šírenie islamu. Pre novú formu zbožnosti, ktorú súfizmus predstavoval, sa často dostával do konfliktu s ortodoxiou, čo pokračuje v niektorých islamských skupinách do súčasnosti. Na rozdiel od iných náboženstiev v islame nejestvuje hierarchická štruktúra, cirkev ani sviatosti. Miestom bohoslužby (zhromaždenia veriacich a spoločnej modlitby) je mešita zvyčajne s minaretom, z ktorej muezín zvoláva na modlitbu. Dôležité miesto v mešite má výklenok v stene mešity (→ mihráb) ukazujúci smer k Mekke (→ kibla), ku ktorej sa modliaci obracajú tvárou. Modlitby vedie vážený muž (→ imám), ktorý na túto funkciu volí príslušná moslimská obec; väčšinou pôsobí aj ako kazateľ (→ chatíb). Islamské duchovenstvo tvoria teologicko-právne autority (ulamá; → álim) a znalci práva (fukahá; → fakih), úradníci zastávajúci funkciu sudcu (kudát; → kádi) a právni poradcovia (→ mufti), ktorí majú právo vyhlasovať autoritatívny právny názor (→ fatva).

Podľa tradície ako prvá uverila pravdivosti Mohamedových zjavení jeho prvá manželka Chadídža a potom ďalší členovia jeho rodiny. Zavedenie náboženstva do praxe sprevádzali boje medzi Mohamedovými nasledovníkmi a pohanskými príslušníkmi kmeňa Kurajš, ktorí chránili v Mekke a jej okolí svoje obchodné záujmy. Mohamedovým odchodom z Mekky (622; → hedžra) sa centrum náboženstva prenieslo do Mediny, čo moslimovia považujú za významnú udalosť, od ktorej sa začal počítať islamský letopočet. Islam sa stal ideologickým a politickým rámcom zjednotenia arabských kmeňov a vytvorenia islamského štátneho útvaru – Arabského kalifátu (→ Arabská ríša). Po stabilizovaní moslimskej obce (umma) 631 na Arabskom polostrove vyslal Mohamed posolstvo do Byzantskej ríše a do ríše Sásánovcov (do Iránu) so žiadosťou o podriadenie sa. Po Mohamedovej smrti (632) čelil jeho nástupca Abú Bakr (prvý kalif, 632 – 634) odporu i odpadlíctvu niektorých arabských kmeňov; v tzv. odpadlíckych vojnách postupne porazil a opätovne získal územia centrálnej Arábie (Nadžd), východného pobrežia Arábie (dnešný Bahrajn, Omán), ako aj územia severnej (Tabúk) a Južnej Arábie (Jemen a Hadramaut). Realizoval aj prvé útočné výpady proti Byzantskej ríši i proti Sásánovcom, ktorí odmietli Mohamedovo posolstvo. Hlavným cieľom nebolo šírenie islamu, ale vojensko-politické súperenie a snaha moslimov získať Jeruzalem. Expanzia Arabského kalifátu mimo Arabského polostrova je spojená až s vládou druhého kalifa Umara ibn al-Chattába. Počas jeho vlády (634 – 644) sa po víťazstve Arabov v bitke na rieke Jarmúk (636) postupne dostali do rúk moslimov na čele s Chálidom ibn al-Valídom dovtedajšie byzantské provincie: 634 – 638 Sýria (637 dobyté Aleppo, dnešný Halab), 634 – 637 Palestína (638 dobytý Jeruzalem), 638 Arménsko a 639 – 642 Egypt. Súbežne s prenikaním do Sýrie sa Arabom 637 – 641 podarilo (po víťazstve nad perzským vojskom v bitke pri meste Kádisíja, 637) získať územie dnešného Iraku a 642 – 644 sa pod ich vládu dostala veľká časť územia dnešného Iránu (Perzia). Tretí kalif Usmán ibn Affán (644 – 656) sa musel vyrovnať s vnútroštátnou nestabilitou i s odporom cháridžovcov (príslušníkov sekty → cháridža), ale aj stúpencov Alího ibn Abí Táliba. Napriek tomu sa mu podarilo získať ďalšie časti územia dnešného Iránu, časti Chorásánu a oblasti južného Kaukazu (650), 652 časť Afganistanu; 649 anektoval Cyprus a 647 – 651 časť severoafrického pobrežia. Počas vlády štvrtého kalifa Alího ibn Abí Táliba (656 – 661) sa expanzia prakticky zastavila. V kalifáte vznikol dynastický a vnútronáboženský konflikt a došlo k rozkolu a rozdeleniu na sunnitov (sunitov) a šíitov. S nástupom sunnitských Umajjovcov (661 – 750) sa postup územnej expanzie kalifátu načas zastavil a opätovne sa začal až začiatkom 8. stor. R. 708 – 710 si Arabi podrobili zvyšné územia byzantských provincií severnej Afriky aj zásluhou konverzie pohanských Berberov na islam. R. 711 Tárik ibn Zijád ovládol Gibraltár a následne si podmanil veľkú časť Pyrenejského polostrova (→ Andalúzia; vláda moslimov na území Španielska do 1492), ich postup do západnej Európy zastavil 732 Karol Martel v bitke pri Poitiers. R. 709 sa Arabi dostali až do Trácie a 674 a 717/718 dvakrát neúspešne obkľúčili Konštantínopol (dnes Istanbul). V období 706 – 715 prenikli do Strednej Ázie a získali mestá Buchara a Samarkand, čím sa dostali do priameho kontaktu s Čínou a prekročili rieku Indus. Po nástupe Abbásovcov (750 – 1258) sa islamské výboje výrazne oslabili a zredukovali sa len na menšie a krátkodobé výpady viac či menej suverénnych vládcov provincií do Stredomoria. R. 827 ovládol islamský pirát z Andalúzie Umar ibn Hafs (†855) Krétu (jeho nástupcovia tam vládli do 961), po niekoľkých neúspešných arabských útokoch na Sicíliu tuniská dynastia Aghlabovcov dobyla 831 Palermo a ďalšie mestá a nasledujúca dynastia Fátimovcov ovládla 965 celú Sicíliu (islamská do 1072). Počas 9. stor. sa Arabom podarilo obsadiť alebo vyplieniť niekoľko juhofrancúzskych a talianskych miest vrátane Ríma (846) a Bari (vládli tam 841 – 871). Vzostup križiackych výprav, postupujúca reconquista na Pyrenejskom polostrove (11. – 15. stor.), útoky extrémistickej šíitskej sekty asasínov z Iránu a invázia Mongolov (1258 dobyli Bagdad) ukončili vládu a vojenskú expanziu Abbásovcov i existenciu jednotnej islam. ríše (kalifátu). V 2. polovici 11. stor., keď islamizovaní Seldžukovci (sultán Alp Arslán) porazili v bitke pri Mantzikerte (1071) Byzantskú ríšu a prenikli do Malej Ázie (obsadili Anatóliu), Sýrie a Palestíny (ríša Seldžukovcov z Rúmu, 1077 – 1307), sa začalo systematické a definitívne dobývanie Malej Ázie. Poslednou islamskou vojensko-politickou expanziou boli výboje Osmanskej ríše (1299 – 1923), ktoré sa začali v 14. stor. v Malej Ázii a postupne sa preniesli na Balkán a do strednej Európy. Islamská expanzia na Balkán bola spojená s obsadením Dardanel (1354), prvým mestom na európskej pevnine dobytým osmanskými Turkami bolo Gelibolu (hist. Gallipoli, 1354). Kľúčovým sa ukázalo dobytie mesta Edirne (hist. Drinopol; 1361), ktoré sa do 1453 stalo hlavným mestom Osmanskej ríše. V nasledujúcich tridsiatich rokoch Osmani ovládli celý južný Balkán a po víťazstve v bitke na Kosovom poli (1389) i po porážke križiackej výpravy vedenej kráľom Žigmundom Luxemburským v bitke pri Nikopole (1396, sultán Bajezid I.) siahalo ich územie až po Dunaj. Po vpáde Timúra do Malej Ázie sa postup Osmanov načas zastavil, v polovici 15. stor. sa však po víťazstve pri Varne (1444) zmocnili Konštantínopola (1453) a začali poslednú etapu dobývania Balkánu. K Osmanskej ríši pripojili Albánsko (1478) i väčšinu územia Čiernej Hory (1499), zmocnili sa Belehradu (1521) a po víťazstve v bitke pri Moháči (1526) obsadili zadunajskú časť Uhorska, pričom dobyté územie dostal do správy Ján Zápoľský (protikráľ Ferdinanda I.), pod ich kontrolu sa však nedostalo Horné Uhorsko, t. j. dnešné Slovensko. Napriek vytrvalým výbojom a okupačným snahám sa v oblasti strednej Európy islam presadiť nepodarilo. Koncom 17. stor. sa Osmani po vojenských porážkach (→ bitka pri Viedni, 1683) opäť stiahli za Dunaj a po 1718 (Požarevský mier) aj z celého územia Uhorska, islamizované zostali len oblasti, ktoré naďalej okupovali (územia dnešného Albánska, Bulharska, Rumunska, Bosny a Hercegoviny, Kosova, Severného Macedónska a severného Grécka). V strednej Ázii sa islam začal šíriť až s príchodom Mongolov, ktorí najskôr rozvrátili abbásovský kalifát (1258), krátko nato sa však väčšina štátov, ktoré vznikli po rozpade centrálnej ríše, islamizovala. Islam sa stal štátnym náboženstvom v Zlatej horde. S Mongolmi do istej miery súvisí aj posledná vlna šírenia islamu. do Prednej Indie. Do severnej Indie sa islam postupne dostal už na konci 12. stor. a 1206 – 1526 tam existoval islamský Dillíjsky sultanát. Od 2. polovice 11. stor. boli moslimovia často pozývaní osídľovať neobývané územia Číny. V 19. stor. ich časť emigrovala z Číny aj do Oceánie a na Nový Zéland. Do Ameriky sa dostali v 18. stor. (príchod čiernych otrokov privezených zo západnej Afriky) a v 80. rokoch 19. stor. (prisťahovali sa predovšetkým z Osmanskej ríše, Číny a juhovýchodnej Ázie). Islam je v USA najvýraznejšie prezentovaný hnutím Čierni moslimovia (Black Muslims, založené 1930, nazývané aj Islamský národ, Nation of Islam, aj Stratený a znovunájdený národ islamu, The Lost-Found Nation of Islam). Menšie moslimské komunity sa postupne dostali aj do Kanady a Argentíny. V západnej a severnej Európe sa moslimské komunity udomácňovali v novoveku najmä ako obchodníci a diplomati Osmanskej ríše a i. moslimských krajín. Najväčší rast moslimských komunít v tejto časti sveta bol spojený s ekonomickou migráciou po 2. svetovej vojne.

Korán jednoznačne neurčuje podobu islamského štátu, islamské politické teórie obyčajne vychádzajú zo spôsobu Mohamedovej vlády v Medine a z praxe založenej na voľbe jedného z najváženejších Mohamedových spoločníkov (as-sahába), ktorý sa stal jeho nástupcom (chalífat rasúlu-lláh, nástupca Posla Božieho, t. j. Mohameda), → kalifom (chalífa). Počas vlády sunnitských Umajjovcov (661 – 750) bol namiesto teokracie nastolený svetský spôsob vlády (mulk), k úplnému rozdeleniu svetskej a duchovnej moci došlo počas vlády Abbásovcov (750 – 1258). Politické riadenie jednotlivých islamizovaných štátov sa postupne dostalo do rúk svetských vládcov (sultánov), kalifát však pretrval až do 1924 (dovtedy používali titul kalifa osmanskí sultáni) ako symbol islamskej kontinuity a najvyššej moci. Na dobytých územiach sa Arabi neusilovali o násilnú konverziu obyvateľstva, nemoslimskí obyvatelia (inoverci, t. j. kresťania, židia a príslušníci ďalších náboženských komunít považovaných moslimami za monoteistické) a neskôr aj konvertiti však boli povinní platiť osobitné dane (→ džizja, → charádž) predstavujúce dôležitý zdroj štátnych financií. Po stáročiach rozkvetu islamského sveta, ktorý bol prínosom pre rozvoj vedy a filozofie (→ arabská veda; → islamská filozofia), nastalo na konci 17. stor. obdobie úpadku, ktorý postihol všetky oblasti spoločenského aj kultúrneho života. Snahy prekonať túto stagnáciu viedli k vzniku ortodoxného reformného hnutia zameraného na očistenie islamu od novôt (resp. modernizmu) a povier i k návratu k pôvodnému islamu podľa vzoru života Mohameda, prvých kalifov a ctihodných predkov (as-salaf as-sálih). Návrat k pôvodnému islamu hlásal už v 18. stor. na Arabskom polostrove vahhábizmus (→ vahhábovci), v Indii prívrženci vahhábovského náboženského reformátora Sajjida Ahmada Barélavího (*1786, †1831). Program očistenia islamu v liberálnejšej podobe prevzal aj hlavný prúd reformizmu z konca 19. stor. (→ isláh). Dôležitou požiadavkou sa stalo obnovenie idžtihádu (samostatnej interpretácie prameňov). Reformizmus kládol dôraz na výchovu a aktivitu a pod európskym vplyvom prijal aj svetskú (t. j. nie striktne náboženskú) myšlienku nacionalizmu. V 70. rokoch 20. stor. sa v islamských krajinách rozvinuli radikálne hnutia za islamizáciu práva a verejného života často označované ako islamský fundamentalizmus, resp. islamizmus. V súčasnosti sa väčšina moslimov hlási k jednej z dvoch vieroučne nie veľmi rozdielnych islamskej tradícií, k sunnizmu alebo k šíizmu. Okrem nich jestvuje aj rad menších siekt (ahmadíja; cháridža; → ibádíja;→ ismá’ílíja; → jazídíja; → bábizmus; nusajríja, → nusajriti a i.) a mystických bratstiev (→ bektašija, → idrísíja, → chatmíja, → kádiríja, → maulávíja, → nakšbandíja, → sanúsíja a i.), ktoré sa navzájom odlišujú o. i. tradíciou preukazovania úcty svojim zakladateľom a významným duchovným autoritám. Napr. podľa šíitskej tradície sú uctievaní nielen proroci, ale aj príslušníci Mohamedovej rodiny (manžel Mohamedovej dcéry Fátimy Alí ibn Abí Tálib a jeho synovia Hasan a Husajn) a posvätnými pútnickými miestami sú pre šíitov aj mešity s hrobmi príslušníkov prorokovej rodiny (najmä hrob Alího ibn Abí Táliba v Nadžafe a hrob Husajna v Kerbelá).

V súčasnosti (začiatok 21. stor.) má islam asi 1,5 až 1,6 mld. vyznávačov (približne 20 % populácie sveta). V Afrike sa k nemu hlási až 40 % obyvateľstva, v Ázii v dôsledku vysokého stupňa diverzifikácie religióznej štruktúry len približne 23 % obyvateľstva, i keď tam žije až 70 % všetkých moslimov sveta. Vyznávači islamu žijú v oblasti od severnej Afriky po južnú (Pakistan, Bangladéš) a juhovýchodnú Áziu (Indonézia, Malajzia), okrajovo i v juhovýchodnej Európe (Albánsko, Bosna a Hercegovina), významnou islamskou oblasťou je aj Stredná Ázia. K rýdzo islamským krajinám (podiel moslimov nad 98 %) patria v Ázii napr. Irán, Saudská Arábia, Afganistan, Jemen, Omán, Maldivy, Turecko, Tadžikistan a Katar, v Afrike Alžírsko, Maroko, Somálsko, Tunisko, Mauritánia, Komory a Líbya. Po 2. svetovej vojne vznikli početné moslimské komunity aj v USA a v Európe (najmä vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve, Nemecku a Holandsku; vo viacerých európskych krajinách je islam druhým najrozšírenejším náboženstvom). Z hľadiska základných islamských smerov je dominantný sunnitský (89 % moslimov), menej početný je šíitský (10,5 %) a najmenej početný cháridžský smer (0,5 %). Významnými islamskými náboženskými univerzitami sú al-Azhar v Káhire (založená 972) a Dár al-ulúm v severoindickom Deobande (v štáte Uttarpradéš, založená 1867).

islamská filozofia

islamská filozofia, arab. falsafa — súbor filozofických, teologických a vedeckých náuk vznikajúcich od 9. stor., ktorých autormi boli stúpenci islamu (moslimovia). Islamská filozofia bola súčasťou komplexného intelektuálneho procesu, na ktorom sa od vzniku islamu v 7. stor. podieľali okrem Arabov (→ arabská filozofia) najmä Sýrčania, Peržania, Turci a Berberi. Myslenie jej predstaviteľov má korene v Koráne, v sunne (tradícia) a v hadíse (výroky a skutky proroka Mohameda). Islamskí filozofi považovali Korán za najvyšší prameň práva (→ islamské právo, → šaría) i za základ poznania pravej podstaty bytia. Podnetom na jej rozvoj bolo prekladateľské hnutie, ktoré vzniklo za vlády dynastie Abbásovcov (750 – 1258) s centrom v Bagdade (od 762). Tam bola za vlády kalifa al-Ma’múna (813 – 833) údajne založená významná náučná inštitúcia Dom múdrosti (Bajt al-hikma), kde sa o. i. do arabčiny prekladali najskôr grécke diela z oblasti medicíny, astronómie a matematiky a neskôr aj diela gréckych filozofov. Preložené diela sa stali základom islamskej filozofie, ktorú vytvorili moslimskí nasledovníci aristotelizmu a novoplatonizmu. Viacerí islamskí filozofi, napr. al-Fárábí, al-Ghazálí, Ibn Rušd (známy pod latinizovanou podobou mena Averroes) a Mír Dámád (†1631 alebo 1632), boli vynikajúcimi teológmi i právnikmi. Spätosť islamu a islamskej filozofie vyjadruje výraz al-hakíka, ktorý má v preklade dva významy: pravda a skutočnosť. Pravdou je vtedy, keď je spojený priamo s Bohom, ktorého pochopenie je cieľom filozofie. Štúdium tejto kľúčovej témy islamskej teológie (→ kalám) i filozofie (falsafa) viedlo k rozvoju exegézy Koránu (→ tafsír).

Prvým významným islamským filozofom, ktorý komentoval Korán, bol Ibn Síná (známy pod latinizovanou podobou mena Avicenna). Podľa Koránu Boh stvoril svet z ničoho (creatio ex nihilo), čo viedlo islamských filozofov k jasnému rozlišovaniu medzi Bohom a stvoreným svetom. V tomto kontexte viedli diskusie o aristotelovskej téze o večnosti sveta. Teologické učenie creatio ex nihilo spojili al-Fárábí a Ibn Síná vo svojich kozmológiách s novoplatónskou teóriou emanácie. Podľa všetkých islamských filozofov (okrem al-Ghazálího, ktorý odmietol filozofiu ako cestu vedúcu k pravde) predstavujú viera a rozum (filozofia) dve cesty k tej istej pravde. Al-Kindí, prvý významný predstaviteľ islamskej filozofie bagdadského zlatého veku (750 – 850), mal blízko k mu’tazile, jednej z dvoch najvplyvnejších škôl kalámu. Kalám vznikol z politicko-náboženských sporov islamskej komunity v 8. stor. Jeho predstavitelia (mutakallimovia, arab. mutakallimún) sa zaoberali náboženskými doktrínami islamu a ich obhajobou diskurzívnymi argumentmi. Polemizovali o politickej autorite a jej legitímnosti, o postavení ťažkého hriešnika, o slobode vôle i o jedinosti Boha a jeho atribútoch. Mu’tazilu založil v 8. stor. Vásil ibn Atá (*700, †748), k nej protikladnú ašaríju v 10. stor. v Basre Abú’l-Hasan al-Aš’arí (*874, †935). Z hľadiska západoeurópskej filozofie sa rozlišujú dve vetvy stredovekej islamskej filozofie, východná a západná. Z tohto hľadiska sú al-Kindí, al-Fárábí, Ibn Síná a al-Ghazálí predstaviteľmi stredovekej islamskej filozofie na Východe. Okrem nich tam pôsobila aj skupina encyklopedistov Bratia čistoty (Ichván as-safá’, 10. stor.), ktorí zostavili encyklopedické dielo Listy Bratov čistoty (Rásá’il Ichván as-safá’), a perzský filozof a historik Ibn Miskawajh (*asi 940, †1030). K významným strediskám východnej vetvy islamskej filozofie a islamskej vzdelanosti patrili mestá Bagdad a Nadžaf v dnešnom Iraku, Damask v Sýrii, Isfahán a Kumm v Iráne a Herát v Afganistane. Al-Kindí ako prvý významný islamský filozof (nazývaný aj filozof Arabov), ktorý nadviazal na grécku filozofiu, bol tvorcom arabskej filozofickej terminológie a jeho dielo je dôkazom toho, že filozofiu („cudziu vedu“) je možné pestovať aj v rámci islamu. V zachovanom diele O prvej filozofii (Fí al-falsafah al-úlá) charakterizoval filozofiu ako najvznešenejšie ľudské umenie, ktorého cieľom je spoznať pravú prirodzenosť vecí. Ak človek spozná štyri (aristotelovské) príčiny vecí a konečnú príčinu každého bytia, ktorou je pravé Jedno (→ Alah), spozná pravú prirodzenosť vecí. Pravé Jedno nemá podľa al-Kindího žiadne atribúty, je absolútnou jedinosťou (→ tawhíd). Pod vplyvom novoplatonizmu ho opísal negatívne, t. j. vysvetlil, čím nie je, a došiel k záveru, že filozofický pojem Boha (pravé Jedno) neprotirečí posolstvu Koránu, je zlučiteľný s filozofiou. Analyzujúc teleso a jeho vlastnosti (existenciu v čase, pohyb a ich vzťah k látke, telesu), došiel k záveru, že vzniklo v určitom bode a môže v ňom aj zaniknúť. Z možnosti do skutočnosti sa dostalo prostredníctvom stvoriteľského aktu Boha, ktorý predchádza všetko stvorené v čase. Tým modifikoval Aristotelovo tvrdenie, že svet je večný, i keď na jeho opis použil aristotelovské kategórie druh, rod, jednotlivé, zvláštne a akcident. Prvá filozofia (metafyzika) al-Kindího nie je ani dôsledne aristotelovská, ani novoplatónska. Do moslimského prostredia uviedol názory Aristotela a tzv. Aristotelovou teológiou, ktorá mohla vzniknúť v jeho prostredí, aj novoplatonizmus.

Ďalším predstaviteľom islamskej filozofie bol al-Fárábí (*asi 870, †950), ktorý sa vo svojich dielach zaoberal logikou a filozofiou jazyka. Logické diela obsahovali aj komentáre k Aristotelovým dielam, ostatné sa zaoberali politickou filozofiou, filozofiou náboženstva (al-Fárábí ju považoval za odnož politickej filozofie), metafyzikou, psychológiou a prírodnou filozofiou. Kozmológia, metafyzika a politická filozofia jeho diela O dokonalom štáte (al-Madína al-fadíla) vznikli platonizáciou aristotelovskej metafyziky (odráža sa v ňom vplyv Platónovho dialógu Štát). Al-Fárábí v ňom prezentuje šesť princípov bytia: 1. prvá príčina, 2. druhotné príčiny, t. j. netelesné intelekty, 3. aktívny intelekt, ktorý riadi sublunárny svet, 4. duša, 5. forma, 6. látka. Netelesné intelekty spojil s deviatimi nebeskými sférami. V jeho emanačnej schéme je najvyššie prvá príčina a najnižšie desiata inteligencia, ktorá riadi sublunárny svet. Cieľom človeka je dosiahnuť najvyššiu dokonalosť, sám to však nedokáže, preto žije v spoločenstve s inými ľuďmi. Najlepšie (ideálne) mesto sa podobá dokonalému a zdravému telu s dobre spolupracujúcimi údmi. Na jeho čele stojí vládca, nad ktorým už nikto nevládne. Jeho pasívny intelekt, ktorý dosiahol dokonalosť chápaním všetkých inteligibílií, sa nazýva získaný intelekt. Takýto človek dosiahol najvyšší stupeň ľudskosti a šťastia, jeho duša je spojená s aktívnym intelektom a stal sa imámom. Je vládcom najlepšieho mesta, najlepšieho národa a univerzálneho štátu. V záverečných častiach diela O dokonalom štáte sa al-Fárábí zaoberá eschatologickými témami (úvahy o posmrtnom živote), vzťahom filozofie a náboženstva a názormi občanov miest, ktorí nepoznajú pravé dobro.

Za najvýznamnejšieho predstaviteľa islamskej filozofie na východe je považovaný Ibn Síná (Avicenna), ktorý bol perzského pôvodu. V rozsiahlom encyklopedickom diele Kniha uzdravenia (Kitáb aš-šifá’) rozčlenenom na štyri časti sa zaoberal logikou, filozofiou prírody, matematikou a prvou filozofiou (metafyzikou). Logiku považoval za úvod do filozofie. Jeho chápanie Aristotelovej metafyziky ovplyvnil al-Fárábí. V súlade s ním tvrdil, že cieľom ľudského poznania je konečná pravda, Boh. Ako prvý v islamskej filozofii pokladá za predmet metafyziky jestvujúcno ako jestvujúcno a Boha za to, čo metafyzika hľadá. Boh je príčinou toho jestvujúcna, ktoré má príčinu. Rozdiel medzi Bohom a tým, čo stvoril, vyjadril Ibn Síná v pojmoch esencia a existencia. Iba u Boha nie je rozdiel medzi jeho esenciou a existenciou. Boh je prvým činiteľom, nie prvým hýbateľom. Prvý činiteľ je podľa neho počiatkom bytia; ako stvoriteľ sveta je jeho darcom, čím sa odchýlil od Aristotela a priklonil k Platónovi. Novoplatónsky emanačný mechanizmus použil vo svojej kozmológii, v ktorej prvá príčina tvorí prvú inteligenciu, tá tvorí ďalšiu inteligenciu atď. Každá z celkove desiatich inteligencií tvorí jednu nebeskú sféru a jej dušu, ktorá uvádza sféru do pohybu. Posledná, desiata inteligencia riadi sublunárny svet, ktorý vzniká a zaniká. V 12. stor. boli diela Ibn Síná preložené do latinčiny a ovplyvnili kresťanskú scholastiku (napr. Tomáša Akvinského a J. Dunsa Scota). Ibn Síná vytvoril v islamskej filozofii prvý ucelený metafyzický systém a zaslúžil sa o uvedenie Aristotela na kresťanský Západ. Proti nemu sa postavil kritik peripatetickej filozofie al-Ghazálí, ktorý sa o filozofiu údajne zaujímal iba s cieľom spochybniť ju, čo si však vyžadovalo jej dôkladné poznanie. To sa prejavilo v jeho diele Vyvrátenie filozofov (Taháfut al-falásifa). Po hlbokej životnej kríze, do ktorej sa dostal pre hľadanie spoľahlivej cesty k pravde, sa začal zaujímať o súfizmus (ezoterické učenie islamu). Podľa neho sylogistické závery filozofov nepresviedčajú ani myseľ, ani srdce. Pravé poznanie možno získať osvietením, božskou inšpiráciou. Dialektickým základom jeho náboženských a mystických úvah sa stal kalám al-Aš’arího. Ku koncu života sa súfizmus stal preňho ucelenou životnou koncepciou. Prejavil sa v jeho opisoch Boha, ktorý je jedinečný vo svojej esencii, existuje večne, bez spoločníkov a nič sa mu nepodobá. Podľa Koránu je Boh živá osoba, ktorá má vôľu. Jeho všemohúcnosť ustanovila pre tento svet najlepšie možné pravidlá fungovania. Kozmológiu chápal al-Ghazálí mysticky. Existuje v nej prirodzený svet (mulk) podriadený Božej vôli a nebeský svet (malakút). Prirodzený svet je tieňom pravého sveta. Všetko, čo v ňom existuje, je účinkom Božej všemohúcnosti a svetla jeho esencie. Al-Ghazálí, ktorého myslenie bolo známe a chápané ako tzv. dôkaz islamu, vytvoril dielo, ktoré je syntézou teoretického skúmania, legislatívy a mystickej praxe. Predstavitelia kresťanskej scholastiky (napr. Tomáš Akvinský, Mikuláš z Autrecourtu) sa s dielom al-Ghazálího oboznámili prostredníctvom prekladov do latinčiny a hebrejčiny, ovplyvnilo aj R. Descarta a B. Pascala. Kritické vystúpenie al-Ghazálího proti filozofii a jeho prechod k súfizmu boli na Východe podnetom na rozvoj iluminacialistickej filozofie (hikmat al-išrák), ktorú založil Šiháb al-Dín al-Suhrawardí (*1154, †1191). Podľa nej všetko vzniká emanáciou z Alaha (Alláh), Svetla svetiel. Tak, ako je večný Stvoriteľ, je večné i to, čo z neho pochádza. Ak chce človek dosiahnuť svetlo pravdy, musí zbaviť temnoty svoje telo. Rovnako sa musí starať o očistenie svojho srdca. Prostriedkom na to sú disciplína, uvažovanie, modlitba a oddanosť, a to pod vedením učiteľa, ktorý zasvätil svoj život Alahovi a jeho potešeniu. Spolu s iluminacializmom vznikla mysticko-filozofická škola Ibn al-’Arabího, ktorý pod vplyvom islamskej teológie, súfizmu a kritického postoja k filozofii vytvoril vlastný systém podobný novoplatonizmu. Súhlasil, že Božia podstata je absolútne nepoznateľná, prejavuje sa však v mnohosti atribútov a tie v stvorenom svete. Pochopením tejto mnohosti je možné pochopiť jednotu bytia.

Západná vetva islamskej filozofie sa rozvíjala v 10. – 12. stor. v španielskej Andalúzii (Córdoba, Zaragoza), ktorá bola od začiatku 8. stor. do skončenia reconquisty (1492) pod nadvládou Arabov a stala sa centrom islamského umenia, vedy a kultúry. Spočiatku bola pod vplyvom filozofie islamského Východu, postupne sa však stala samostatnou. Tí z jej predstaviteľov, ktorí pestovali prírodnú filozofiu a metafyziku, boli v menšine. Predstaviteľmi západnej vetvy islamskej filozofie boli Ibn Masarra (*asi 883, †931), Ibn Bádždža (12. stor., známy pod latinizovanou podobou mena Avempace), Ibn Tufajl (12. stor., známy pod latinizovanou podobou mena Abubacer), Ibn Rušd (12. stor., známy pod latinizovanou podobou mena Averroes), Ibn Sab’in (*1217, †1268) a predstaviteľ filozofie dejín Ibn Chaldún. Ibn Bádždža považoval filozofiu za sylogistickú vedu. Rozdelil ju na metafyziku, fyziku (prírodnú vedu), praktickú filozofiu, matematiku a logiku. Metafyzika sa zaoberá konečnými príčinami, ktoré nie sú telesné ani v telesách, fyzika prírodnými telesami, ktorých existencia nezávisí od ľudskej vôle, praktická filozofia (veda o vôli) bytím, ktoré vytvára ľudská vôľa a voľba. Matematiku, ktorá sa zaoberá bytím abstrahovaným od jeho látky, rozdeľuje na aritmetiku, geometriu, optiku, astronómiu, hudbu, vedu o váhach a tzv. vedu o prístrojoch. Logika sa zaoberá vlastnosťami, ktoré bytie nadobúda v ľudskej mysli. Ibn Bádždža nadviazal na Aristotelovu teóriu foriem, ktorú spojil s teóriou emanácie. Z prvého bytia emanujú nebeské inteligencie, poslednou emanáciou z nich je aktívny intelekt, ktorý obdarúva materiálne telesá formami. Najjednoduchšími telesami sú štyri prvky (oheň, vzduch, voda, zem), z ktorých vzniká každé bytie v prírode. Každá existencia dostáva vlastnú formu, z ktorých najdokonalejšou je duša. Vo svojom diele Spôsob života samotára Ibn Bádždža vysvetľuje, že režim, pravidlá, sú to, čo usmerňuje naše činy na ceste k cieľu. Najlepším mestom je to, ktorého obyvatelia nepotrebujú lekárov ani sudcov. Na rozdiel od al-Fárábího je podľa neho možné len intelektuálne, nie politické šťastie. Jeho obdivovateľ Ibn Tufajl je autorom filozofického románu Živý, syn Bdiaceho (Hajj ibn Jakzán, okolo 1169; lat. Philosophus Autodidactus), ktorého názov i postavy prevzal od Ibn Síná. Je to príbeh, v ktorom rozum hlavného hrdinu dosiahne bez pomoci spoločnosti, jej náboženstva a zvykov vedecké poznanie, čo je príprava na mystické poznanie. Ibn Tufajl vo svojom príbehu ukazuje, že náboženská pravda sa nelíši od filozofickej, pretože obidve vyjadrujú to isté inými formami. Náboženská forma sa vyjadruje prostredníctvom symbolov a filozofická forma prostredníctvom jej vnútorných významov. Ľudia majú poznávať pravdu podľa svojich schopností. Za najvýznamnejšieho islamského filozofa sa považuje Ibn Rušd, autor komentárov k najdôležitejším Aristotelovým dielam, ako aj odpovede na al-Ghazálího Vyvrátenie filozofov pod názvom Vyvrátenie vyvrátenia. Jeho aristotelovská filozofia nesie stopy novoplatónskeho vplyvu. Podľa neho niet rozporu medzi náboženstvom a filozofiou, ak sú správne chápané. Pravdy, ku ktorým dospela filozofia, možno použiť pri korigovaní niektorých teologických pojmov, napr. stvorenia z ničoho (creatio ex nihilo) a pôvodu času. Boh je stvoriteľom sveta v zmysle uvádzania jeho bytia z možnosti do skutočnosti, preto nemá význam hovoriť o vzniku sveta v čase. Ak mutakallimovia došli k inému záveru, vychádzali z nesprávnych premís. Ibn Rušd zostal verný svojej viere i Aristotelovi.

Na území dnešného Iránu došlo v 13. stor. k znovuoživeniu peripatetickej filozofie Ibn Síná vo filozofii at-Túsího, ktorý komentovaním jeho filozofie ovplyvnil ďalší rozvoj islamskej filozofie v perzskom jazyku. Popri nej sa pestovala naďalej iluminacialistická tradícia založená al-Suhrawardím. V 17. stor. dosiahla islamsko-perzská filozofia svoj vrchol v diele, ktoré vytvoril Mullá Sadrá považovaný iránsko-americkým filozofom Sejdom Hosseinom Nasrom (*1933) a francúzskym filozofom a orientalistom Henrym Corbinom (*1903, †1978) za najvýznamnejšieho predstaviteľa isfahánskej školy. V diele Štyri cesty spojil Mullá Sadrá prvky iluminacialistickej filozofie a mysticizmu s logickými kategóriami chápanými ako rebrík vedúci k božstvu. Iluminacialistická filozofia a mystika sa na území dnešného Iránu rozvíja v perzštine nepretržite až do súčasnosti.

V arabčine sa filozofia začala znova rozvíjať 1850 – 1914 v období všeobecného intelektuálneho znovuoživenia, renesancie (nahda), ktoré sa začalo v Sýrii, ale vrchol dosiahlo v Egypte. Na jednej strane nadviazala na stredovekú filozofiu spojenú s gréckou filozofiou, na druhej strane začal prebiehať proces začleňovania západoeurópskej filozofie 19. a začiatku 20. stor. do súčasnej islamskej filozofie. V prvom prípade došlo k opätovnému pestovaniu filozofie Ibn Síná (napr. šíitský iránsky filozof Mahdi Ha’irí Jazdí, *1923, †1999), iluminacialistickej filozofie al-Suhrawardího (napr. H. Corbin a S. H. Nasr) a mystickej filozofie Ibn al-’Arabího a Mullá Sadrá (M. H. Jazdí a kummská škola v iránskom Kumme, ktorej významným členom bol ajatolláh Chomejní). V druhom prípade sa islamskí filozofi vyjadrovali ku všetkým významným západoeurópskym filozofickým školám (počnúc I. Kantom), k ich predstaviteľom, témam a terminológii, napr. egyptský filozof Hasan Hanafi (*1935), ktorý sformuloval stanovisko k dejinám západoeurópskej filozofie od I. Kanta a nemeckej klasickej filozofie až po H. Bergsona a E. Husserla. Podľa amerického filozofa Parviza Morewedgea (*1934) a britského filozofa Olivera Leamana (*1950) Hanafi vytvoril vlastnú verziu fenomenologickej filozofie s novou koncepciou Božej jedinosti (tawhídu), do ktorej zahrnul princíp jednoty a rovnosti všetkých ľudí. Iránsky filozof Abdulkarím Sorúš (*1945), znalec Džaláluddína Rúmího, sa inšpiroval K. R. Popperom, G. E. Moorom, I. Berlinom a L. Wittgensteinom. Interpretácia ich názorov ho priviedla k problému, ako adekvátne sprostredkovať názory západoeurópskych mysliteľov súčasnej islamskej spoločnosti. H. Corbin, ktorý preložil do francúzštiny diela M. Heideggera a K. Bartha a ktorý poukazoval na jednotu tzv. náboženstiev Knihy (t. j. židovstva, kresťanstva a islamu), vychoval mnohých žiakov, ktorí popri vlastnej islamskej tradícii vychádzajú viac z Heideggera. Prvým arabským existencialistickým filozofom a Heideggerovým nasledovníkom je významný arabský egyptský mysliteľ Abdarrahmán Badawí (*1917, †2001), autor 20 filozofických diel zaoberajúcich sa gréckym dedičstvom v islamskej civilizácii, humanizmom a existencializmom v arabskom myslení. Popri ňom existuje v súčasnej islamskej filozofii písanej po arabsky i po perzsky mnoho rôznych mysliteľov, pre ktorých je typické, že vedú podobné diskusie, aké prebiehajú v ktorejkoľvek inej európskej či americkej filozofii, podstatným rozdielom však je, že ich určujúcim rámcom je islam.

islandský jazyk

islandský jazyk, islandčina, islandsky íslenska — severogermánsky (škandinávsky) jazyk západnej (západoškandinávskej) podskupiny germánskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny, úradný jazyk Islandu (druhým úradným jazykom je od 2011 posunková reč – íslenskt táknmál); asi 320-tis. používateľov (2016). Islandský jazyk sa vyvinul z jazyka Vikingov zo Škandinávie, ktorí prišli na Island v 9. a 10. stor. zo západného Nórska. Starý islandský jazyk je jazyk, v ktorom boli v stredoveku napísané staroseverské literárne pamiatky (ságy a skaldská poetika; → Edda, 13. stor.). Súčasný islandský jazyk v podstate zachoval gramatickú štruktúru starého islandského jazyka (väčšie zmeny nastali len v hláskosloví) a ako jediný (okrem faerčiny) si tak udržal takmer nezmenenú stredovekú podobu (preto môžu Islanďania aj dnes bez ťažkostí čítať staroislandské ságy). Na začiatku 19. stor., keď bola kodifikovaná spisovná podoba islandčiny (R. K. Rask), vzniklo puristické hnutie a väčšinu slov, ktoré islandský jazyk prevzal z keltských jazykov, latinčiny, dánčiny a románskych jazykov, nahradili islandské novotvary. Prostriedkami na ich tvorbu bolo sémantické obnovovanie starých, sčasti zastaraných slov a tvorba kompozít (napr. staroislandsky síma = vlákno, povraz, novoislandsky sími = telefón, telegraf; staroislandsky i novoislandsky hús = dom, novoislandsky leikhús = divadlo). Tým sa súčasný islandský jazyk nápadne líši od iných škandinávskych jazykov. Zapisuje sa latinkou, pričom islandská abeceda obsahuje navyše tri osobitné písmená (znaky: ð, Ð; þ, Þ; æ, Æ).

Prepis a výslovnosť osobitných písmen (znakov) islandskej latinskej abecedy
Islandská latinka
(názov písmena/znaku)
Slovenská latinka
(prepis)
Islandský príklad
(slovenský prepis)
Výslovnosť
ð, Ð (eth) dh, Dh, norður (nordhur) norzur
þ, Þ (thorn) th, Th, Alþingi (Althing) Altsingi
æ, Æ (ligatúra) ai, Ai, Grænland (Grainland) Grainland

Iunu

Iunu [ju-], gr. Heliopolis, bibl. On — staroegyptské mesto, ktoré sa nachádzalo na území dnešnej Káhiry (v súčasnosti z prevažnej časti zastavané obytnými domami). Jedno z hlavných duchovných a náboženských centier starovekého Egypta, dominoval tam kult bohov Atuma a Re-Horachteja. V jeho okolí sú hrobky kňazov a miestnych posvätných býkov (→ Merwer). V neďalekom kameňolome sa ťažil kvarcit, ktorý sa využíval v stavebníctve a sochárstve a pre svoj ružovočervený odtieň mal nábožensko-symbolický význam v súvislosti so slnečným kultom. Mnohé architektonické pamiatky mesta a jeho výzdoba boli už v staroveku zničené alebo prevezené na iné miesta. Dnešnou dominantou lokality je monolitný žulový obelisk faraóna Senusreta I. z 12. dynastie. V meste Iunu bol nájdený aj fragment obelisku s menom faraóna Tetiho zo začiatku 6. dynastie, ktorý je jedným z najstarších dokladov monolitného obelisku. V meste Iunu malo pôvod učenie o vzniku sveta a zrode skupiny deviatich kozmogonických božstiev Devätoro. Kultovým fetišom mesta, ktorý sa uctieval v samostatnom chrámovom okrsku a symbolicky sa spájal s prvotným prapahorkom a posvätným vtákom Benu, bol posvätný kameň benben.

Ivančice

Ivančice — mesto v Česku v Juhomoravskom kraji v okrese Brno-venkov v Boskovickej brázde na sútoku riek Jihlava, Oslava a Rokytná; 9,7 tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, textilný, kovospracujúci, stavebných materiálov. Založené začiatkom 13. stor., pravdepodobne 1212, prvýkrát písomne doložené 1221 ako de Iwansiz, od 1311 mesto. R. 1278 poškodené vojskom Rudolfa I. Habsburského, 1304 zničené a vypálené kumánskym vojskom, 1424 – 35 obsadené husitmi. V 13. – 16. stor. rozvoj vinohradníctva. V 2. pol. 16. stor. sídlo Jednoty bratskej, 1558 tam J. Blahoslav založil tlačiareň, v ktorej vzniklo 17 tlačí (o. i. Ivančický kancionál, 1562 – 64; Blahoslavov preklad Nového zákona a jeho kniha Musica..., 1558) a po premiestnení (1578) do neďalekých Kralíc bola vytlačená Kralická Biblia. Najväčší rozvoj mesta v 16. stor. bol zastavený tridsaťročnou vojnou, predovšetkým 1645, keď bolo obsadené Švédmi. V meste žila aj židovská komunita doložená v 15. stor., samostatnú obec (Ivančice-Židovská obec) tvorila od 1850 do 1919, keď sa stala súčasťou mesta. Nad Ivančicami je doložené veľkomoravské hradisko s palisádovým opevnením (9. – 10. stor.). Stavebné pamiatky: Kostol nanebovzatia Panny Márie (14. stor., na mieste staršieho doloženého v 1. polovici 13. stor.; gotické trojlodie z 15. stor., upravený v 16. stor.), cintorínska Kaplnka Najsvätejšej Trojice (1560, upravená v 19. stor.), neogotická Kaplnka sv. Jakuba (1852 – 57), zvyšky mestských hradieb (15. – 16. stor.), radnica (1544, prestavaná 1763), renesančný mestský palác Pirkov dom (1607 – 11, upravený v 2. polovici 19. stor.), renesančný Panský dom (1597 – 1607), morový stĺp (1726), židovský cintorín (rozšírený 1608 a 1664, s cennými barokovými náhrobkami, pamiatkovo chránený). V obci Řeznovice, ktorá je súčasťou Ivančíc, románsky Kostol sv. Petra a Pavla (12. stor.). Múzeum (1894). Rodisko A. Muchu a V. Menšíka.

Ivano-Frankivsk

Ivano-Frankivsk, Ivano-Frankivs’k, do 1962 Stanislav — mesto v západnej časti Ukrajiny v podhorí Karpát, administratívne stredisko Ivanofrankivskej oblasti; 235-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky (výroba dopravných prostriedkov, armatúr a lisov), stavebných materiálov (výroba železobetónu), elektrotechnický (výroba domácich spotrebičov), kovoobrábací, chemický, potravinársky, textilný, nábytkársky. Dopravná križovatka, letisko. Spolu s Ľvovom najväčšie hospodárske a kultúrne centrum ukrajinskej časti Haliče.

Založené 1662 poľsko-litovským hajtmanom Andrzejom Potockým (*?, †1692; pochádzal z významného rodu poľských magnátov) a nazvané Stanisławów na počesť jeho otca, poľného hajtmana Stanisława Reweru Potockého (*1579, †1667). Predstavovalo pevnosť na obranu poľsko-litovského štátu pred útokmi Krymských Tatárov a oporný bod magnátov Potockovcov na území Haliče. R. 1676 – 77 odolalo tureckému obliehaniu, 1706 ho spustošili ruské vojská z pomsty Potockovcom za ich podporovanie poľského kráľa Stanislava I. Leszczyńského. Po prvom delení Poľska 1772 pripadlo habsburskej monarchii. V januári – máji 1919 bolo hlavným mestom Západoukrajinskej ľudovej republiky utvorenej po rozpade Rakúsko-Uhorska (1918). V máji 1919 bolo obsadené poľskými vojskami a až do 1939 hlavné mesto Stanislavovského vojvodstva medzivojnovej Poľskej republiky. V septembri 1939 bolo obsadené Červenou armádou, začlenené do Sovietskeho zväzu a premenované na Stanislav. Tisícky obyvateľov mesta boli deportované na Sibír. Od júna 1941 do júna 1944 bolo obsadené nacistami, počas nacistickej okupácie bolo zavraždených okolo 100-tis. jeho obyvateľov, najmä Židov. R. 1962 nazvané podľa ukrajinského spisovateľa a dejateľa Ivana Jakovyča Franka. Stavebné pamiatky: barokový, bývalý rímskokatolícky Kostol nepoškvrneného počatia Panny Márie (1672 – 1703, dnes múzeum), barokový, pôvodne arménsky kostol (1672, v súčasnosti pravoslávny; mesto bolo v 18. stor. významným arménskym kultúrnym centrom v Poľsku), barokový, bývalý jezuitský kostol (v súčasnosti nazývaný pravoslávna katedrála, 1753 – 63) s budovou bývalého jezuitského kolégia (1744), pravoslávny Kostol sv. Jozefa (19. stor.), bývalý kláštor a kostol baziliánok (19. stor.), synagóga (1894 – 99, v meste sídlila veľká židovská komunita, vyvraždená počas 2. svetovej vojny), bývalý židovský cintorín s pamätníkom holokaustu, hlavné námestie s meštianskymi obytnými domami z 18. – 1. polovice 20. stor., budova bývalého barokového pivovaru (okolo 1767), budova bývalej radnice (40. roky 20. stor., dnes múzeum), železničná stanica (začiatok 20. stor.), viaceré múzeá, divadlá, pamätníky a univerzity.

Ivanovo

Ivanovo, do 1932 Ivanovo-Voznesensk — mesto v európskej časti Ruska severovýchodne od Moskvy na rieke Uvoď (prítok Kľazmy), administratívne stredisko Ivanovskej oblasti; 406-tis. obyvateľov (2018). Tradičné a najvýznamnejšie stredisko textilného priemyslu Ruska (najmä bavlnárskeho a vlnárskeho), ďalej strojársky (výroba textilných a obrábacích strojov, strojov na ťažbu rašeliny a i.), chemický, odevný, drevársky, polygrafický, potravinársky priemysel. Dopravná križovatka, letisko.

Vzniklo v 16. stor. na mieste staršieho sídla, prvýkrát písomne doložené 1561. R. 1579 bol pri osade postavený mužský Pokrovský kláštor, okolo ktorom sa usídlili obyvatelia zaoberajúci sa poľnohospodárstvom, remeslami a obchodom. R. 1742 tam bola založená manufaktúra na výrobu plátna. R. 1781 bolo zlúčené s priemyselnou obcou Voznesensk do obce s názvom Ivanovo-Voznesensk (do 1932) a získalo štatút mesta. Stavebné pamiatky: verejná a obytná architektúra (19. – začiatok 20. stor.), tradičný obytný drevený dom Šudrovská búdka (Šudrovskaja palatka, 17. stor.), drevený pravoslávny Chrám zosnutia presv. Bohorodičky (17. stor.), ženský kláštor (1991) a i., viaceré moderné verejné stavby z 20. – 30. rokov 20. stor. (napr. budovy polytechnickej školy, 1928 – 37, navrhnuté I. A. Fominom). Dve divadlá, viaceré múzeá a pamätníky, viacero univerzít a vysokých škôl.

Ixelles

Ixelles [iksel; fr.], holandsky Elsene — obec v Belgicku, jedna z 19 administratívnych jednotiek tvoriacich región hlavného mesta Brusel; okolo 87-tis. obyvateľov (2018). Leží v centrálnej časti aglomerácie Bruselu. Priemysel potravinársky, informačný (výroba počítačového softvéru). Vyvinula sa pri cisterciánskom opátstve (fr. Abbaye de la Cambre, hol. Abdij Ter Kameren) založená 1196, 1864 pripojená k Bruselu. Stavebné pamiatky: pôvodne cisterciánske opátstvo bolo počas Francúzskej revolúcie zničené, dnešné budovy sú z 18. stor. (dnes sídlo geografického inštitútu a umeleckej školy založenej H. C. van de Veldem), gotický kostol zo 14. stor., francúzske záhrady pôvodne z 18. stor. boli 1924 zreštaurované; prvá výšková budova v Bruseli Résidence de la Cambre (v štýle art déco, 1938 – 39), budovy v štýle art déco z 1. polovice 20. stor. na námestí Place Eugène Flagey, viaceré secesné súkromné obytné domy navrhnuté V. Hortom, galérie, múzeá (napr. Múzeum C. Meuniera), dve univerzity a i.

Izmael

Izmael, hebr. Jišmael, Boh počuje, aj Jišmáel, Boh počul, arab. Ismá’íl, Ismá’íl ibn Ibráhím — v židovskej aj v islamskej tradícii syn Abraháma (arab. Ibráhím) a egyptskej otrokyne Hagar, starší brat Izáka. Podľa biblického podania (1 M 16) sa narodil 86-ročnému Abrahámovi na žiadosť jeho neplodnej manželky Sáry. Podľa moslimskej tradície mal byť obetovaný na znak Abrahámovej poslušnosti Bohu (v Koráne sa meno Izmael v tejto súvislosti nespomína; podľa Biblie mal byť obetovaný Izák). Ako 13-ročný bol na Boží príkaz spolu s Abrahámom obrezaný. Keď mal 16 alebo 19 rokov, bol spolu s matkou Hagar vyhnaný z Abrahámovho domu, lebo sa opovržlivo správal k mladšiemu bratovi Izákovi; podľa islamskej tradície to bolo na žiadosť Sáry, ktorá na Izmaela žiarlila. Po dlhom blúdení na púšti ich zachránil Boh, ktorý zoslal anjela Džibríla, aby Hagar ukázal prameň Zamzam medzi pahorkami as-Safá a al-Marva (táto udalosť sa v islamskej náboženskej tradícii pripomína rituálnym behom medzi pahorkami počas púte do Mekky; → hadždž), a sľúbil, že sa Izmael stane otcom veľkého národa. Podľa islamskej tradície Izmael vybudoval s otcom v Mekke centrum monoteistického kultu Kaabu na znak zmluvy s Bohom a vyzýval ľudí k modlitbe a k dobrým skutkom. Bol výborným lukostrelcom, oženil sa s Egypťankou a podľa Božieho prísľubu Abrahámovi (1 M 17,20) sa stal otcom početného potomstva, z ktorého mal vzniknúť veľký národ. Jeho dvanásti synovia (Nebajót, Kédar, Adbeél, Mibsám, Mišma, Dúma, Massa, Chadad, Téma, Jetúr, Náfiš, Kédma) sa stali náčelníkmi 12 kmeňov, z ktorých podľa židovskej aj islamskej tradície vznikol arabský národ (→ Izmaeliti). Izmael je tak považovaný za praotca Arabov.

Jablonec nad Nisou

Jablonec nad Nisou — mesto v Česku v Libereckom kraji na úpätí Jizerských hôr v doline Lužickej Nisy v blízkosti hraníc s Poľskom a Nemeckom, administratívne stredisko okresu Jablonec nad Nisou; 46-tis. obyvateľov (2018). Tradičné stredisko sklárskeho priemyslu a výroby bižutérie (zachované najmä vďaka výrobe orientovanej na export), ďalej strojársky (o. i. výroba komponentov pre automobilový priemysel), elektrotechnický (zabezpečovacia technika), drevársky, nábytkársky a potravinársky priemysel; mincovňa. Kultúrne, športové a rekreačné stredisko Jizerských hôr. V blízkosti vodná nádrž.

Pôvodne uhliarska osada písomne doložená 1356 ako Jablonecz, 1468 vypálená, následne zanikla. Od polovice 16. stor. bola nanovo osídľovaná nemeckými kolonistami (doložené 1559), 1643 znova vypálená. Od 2. pol. 17. stor. sa rozvíjala v súvislosti so začiatkom sklárskej výroby, koncom 18. a v 1. pol. 19. stor. významný nárast výroby skla a bižutérie a jeho vývozu do zahraničia, od 1866 mesto. R. 1938 – 45 patrilo Nemecku (Gablonz an der Neisse). Po skončení 2. svetovej vojny odsun nemeckého obyvateľstva a nové osídlenie regiónu obyvateľmi z českého vnútrozemia. Nachádza sa tam viacero secesných verejných a obytných stavieb (nájomné domy a vily) z obdobia najväčšieho rozkvetu (koniec 19. – začiatok 20. stor.). V 1. pol. 20. stor. tam pôsobil významný predstaviteľ stredoeurópskej modernej architektúry, nemecký architekt, tamojší rodák Josef Zasche (*1871, †1957), ktorý o. i. navrhol secesný starokatolícky Kostol povýšenia Sv. kríža (1900 – 02), funkcionalistický rímskokatolícky Kostol Najsv. srdca Ježišovho (1930 – 31, návrhy naň vytváral od konca 19. stor.). Ďalšie pamiatky: barokový Kostol sv. Anny (1685 – 87), budova fary (18. – 19. stor.), neogotický Kostol Dr. K. Farského (1892) Cirkvi československej husitskej, funkcionalistická Nová radnica (1931 – 33), secesný hotel Petřín (1906), secesné mestské divadlo (1906 – 07) a i., secesné Múzeum skla a bižutérie (založené 1904), galéria Belveder (zbierky skla a bižutérie, sídli v dome z konca 18. stor.).

Jablonné nad Orlicí

Jablonné nad Orlicí — mesto v Česku v Pardubickom kraji v okrese Ústí nad Orlicí na úpätí Orlických hôr na riečke Tichá Orlice; 3,2 tis. obyvateľov (2018). Priemysel nábytkársky, chemický, elektrotechnický, strojársky. Dopravná križovatka. Založené koncom 13. stor. ako pohraničné mestečko, colnica a trhové miesto, od 1906 mesto. Stavebné pamiatky: barokový Kostol svätého Bartolomeja (1680 – 83, prestavaný 1725), baroková fara (1725), kamenný most so sochami sv. Floriána a sv. Jána Nepomuckého (1840), námestie s meštianskymi domami (18. – začiatok 20. stor.), barokový socha Immaculaty (1748). Mestské múzeum.

Jablonné v Podještědí

Jablonné v Podještědí — mesto v Česku v Libereckom kraji v okrese Liberec v Ralskej pahorkatine; 3,6 -tis. obyvateľov (2018). Priemysel sklársky, strojársky, potravinársky.

Písomne doložené 1249 (pravdepodobne už ako mesto), významné obchodné a colné miesto. R. 1425 alebo 1426 vypálené husitmi, veľké škody utrpelo aj v priebehu tridsaťročnej vojny, 1788 celé vyhorelo. Jeho obnovenie narúšali prechody napoleonských vojsk, 1813 ho navštívil aj Napoleon I. Bonaparte. R. 1938 – 45 patrilo Nemecku. Stavebné pamiatky: zámok Lemberk (pôvodne gotický hrad založený v 40. rokoch 13. stor., renesančne prestavaný v 16. stor., ranobarokový v 2. polovici 17. stor., dnes múzeum), ranobarokový Bredovský letohrádok (17. stor.), dominikánsky kláštor (založený 1250, barokovo prestavaný v 17. – 18. stor.) s barokovou Bazilikou minor sv. Vavrinca a sv. Zdislavy (pôvodne gotická z 1252, barokovo prestavaná 1699 – 1729 podľa projektu J. L. von Hildebrandta, upravená koncom 18. stor.), Kaplnka sv. Wolfganga (13. stor., renesančne prestavaná v 16. stor., upravená v 2. pol. 20. stor.), empírová glorieta Zdislavina studnička (prelom 18. a 19. stor.), zámok Nový Falkenburg (pôvodne renesančný zo 16. stor., barokovo prestavaný v 18. stor., úplne neobarokovo prestavaný 1901), barokový tzv. Zámoček (1700, v 19. stor. prestavaný), vyhliadková veža (pôvodne veža farského Kostola narodenia Panny Márie, 13. – 18. stor.), barokový morový stĺp (1686), v centre mesta na námestí viaceré meštianske domy (18. – 19. stor.). Do katastrálneho územia mesta zasahuje národná prírodná rezervácia Jezevčí vrch (vyhlásená 1967, rozloha 80 ha, ochrana pôvodného zmiešaného lesa).

Jablonov

Jablonov — obec v okrese Levoča v Prešovskom kraji v doline Vavrincovho potoka v Hornádskej kotline na úpätí Levočských vrchov, 480 m n. m.; 1 007 obyvateľov (2018). Pahorkatinný odlesnený reliéf kotliny prechádza na odolnejších paleogénnych pieskovcoch Levočských vrchov do vrchoviny pokrytej smrekovým lesom a pasienkami.

Obec písomne doložená 1235 ako ecclesie Scepusiensis sanctus Martini, 1249, 1311, 1313 Almas, 1318 Almas, Halmas, 1321 Jabulanc, 1346 Sraibersdorph, 1561 Almas, 1773 Almás, Jablonow, 1786 Almásch, Jablonow, 1808 Almás, Apfelsdorf, Jabloňow, 1863 – 1902 Almás, 1907 – 13 Szepesalmás, 1920 Jablonov. V 13. stor. ju daroval Ondrej II. Spišskej kapitule. Po tatárskom vpáde 1241 ju osídlili nemeckí kolonisti a získala práva zemepanského mestečka a 1318 právo týždenného trhu. R. 1388 sa jej obyvatelia vzbúrili proti vyberaniu daní a robôt a následne sa stala poddanskou obcou. Koncom 18. stor. patrila Spišskému biskupstvu. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu, sídliská z bronzovej doby, nálezy z mladšej rímskej doby, sídliská z raného (9. – 10. stor.), vrcholného (11. – 12. stor.) a neskorého stredoveku (13. – 15. stor.). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Márie Magdalény (1827), pamiatky ľudového staviteľstva (roľnícke domy a sýpky z 19. stor.).

Jablunkov

Jablunkov — mesto v Česku v Moravskosliezskom kraji v okrese Frýdek-Místek v blízkosti hranice s Poľskom v Jablunkovskej brázde na rieke Olše, najvýchodnejšie položené mesto štátu; 5,6 tis. obyvateľov (2018, okolo 22 % poľskej menšiny). Priemysel kovoobrábací, stavebných materiálov, drevospracujúci, potravinársky. Najstaršie osídlenie sa asi v 12. stor. vyvinulo okolo hradiska, 1447 zničené a presunuté juž. na miesto dnešného Jablunkova (prvýkrát písomne doložené 1523). Od 1532 mesto. V 16. stor. rozvoj súkenníctva, 1621 tam boli mlyn a píla. Okolo 1730 rozvoj tkáčstva a plátenníctva, na začiatku 19. stor. pestovanie a spracovanie ľanu. Klimatické miesto a sanatórium (30. roky 20. stor.). Stavebné pamiatky: Kostol božského tela Kristovho (barokový zo 17. stor., prestavaný v 1. pol. 20. stor.), meštiansky, tzv. Kniežací dom (16. stor.), kláštor alžbetínok (1928 – 32), barokový stĺp Immaculaty (1655), funkcionalistická budova pľúcneho sanatória (1933 – 35) s rozsiahlym parkom a s arborétom so sochami V. Makovského. V blízkosti obce zvyšky pevnosti Jablunkovské šance (→ Jablunkovský priesmyk). Múzeum těšínskeho regiónu.

Jackson

Jackson [džek-] — mesto v USA, hlavné mesto štátu Mississippi na rieke Pearl (ústi do Mexického zálivu); 169-tis. obyvateľov, metropolitná oblasť 576-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), kovoobrábací, nábytkársky, potravinársky, chemický. Dopravná križovatka, medzinárodné letisko Jackson-Evers. Významné obchodné stredisko nielen priľahlej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka), ale i celého štátu Mississippi.

Pôvodne obchodná stanica LeFleur’s Bluff (založená 1792), mesto založené 1821, od 1822 hlavné mesto štátu Mississippi, nazvané podľa amerického prezidenta A. Jacksona. R. 1863 tam počas americkej občianskej vojny utrpeli vojská Konfederácie jednu z najväčších porážok, následne obsadené vojskami Únie a vypálené. Objavenie ložísk zemného plynu (1930) napomohlo rozvoj priemyslu. Stavebné pamiatky: vládna budova Mississippi State Capitol (1903), neoklasicistická radnica (1846), v centre mesta zachovaných niekoľko pôvodných obytných domov z 19. – zač. 20. stor. (napr. The Oaks House, 1853, dnes múzeum), hotel King Edward (1923) a i. Viacero múzeí (napr. prírodovedné múzeum, National Museum of Wildlife Art, otvorené 1987), škôl a univerzít (napr. Štátna univerzita v Jacksone, 1877; University of Mississippi Medical Center, 1955). V blízkosti, na rozlohe 89 ha, sa nachádza model riečnej panvy Mississippi slúžiaci na štúdium povodia.

Jacksonová, Glenda

Jacksonová [džek-] (Jackson), Glenda, 9. 5. 1936 Birkenhead, grófstvo Merseyside — anglická herečka. Herectvo študovala na Kráľovskej akadémii dramatických umení v Londýne. Začínala ako herečka na provinčných scénach, 1964 sa stala členkou Kráľovskej shakespearovskej spoločnosti (Royal Shakespeare Company), neskôr experimentálneho súboru Theatre of Cruelty, v inscenácii ktorého vynikla v úlohe Charlotty Cordayovej v hre P. Weissa Marat-Sade. Túto postavu stvárnila aj vo svojom filmovom debute. Svetovú slávu jej priniesli úlohy vo filmoch Zaľúbené ženy (Women in Love, 1969), v ktorom za úlohu výstredne vášnivej Gudrun Brangwenovej získala Oscara (1971), a Milovníci hudby (The Music Lovers, 1970), v ktorom stvárnila frustrovanú nymfomanskú manželku P. I. Čajkovského. V komédii Na úrovni (A Touch of Class, 1973) získala za postavu rozvedenej Angličanky Vicki Alessiovej 1974 cenu za herecký výkon na MFF v San Sebastiane i druhého Oscara. Vynikla aj v úlohe legendárnej herečky Sarah Bernhardtovej vo filme Neuveriteľná Sarah (The Incredible Sarah, 1975), hašterivej kráľovnej v televíznom miniseriáli Alžbeta R. (Elizabeth R, 1971), nešťastne vydatej Heddy Gablerovej vo filme Hedda (H., 1975, podľa drámy H. Ibsena) i vo filme Mária, kráľovná Škótska (Mary, Queen of Scots, 1971). Ďalej účinkovala vo filmoch Mizerná nedeľa (Sunday, Bloody Sunday, 1971), Aféra admirála Nelsona (A Bequest to the Nation, 1973), Romantická Angličanka (The Romantic Englishwoman, 1974), Rodinný lekár (House Calls, 1978), Zdravie (Health, 1980), Toho doktora chcem za ženu (Beyond Therapy, 1987), Posledný tanec Salome (Salome’s Last Dance, 1988), Dúha (The Rainbow, 1989), Kráľ vetra (King of the Wind, 1989), v televíznych filmoch Dom Bernardy Alby (The House of Bernarda Alba, 1991), Tajný život sira Arnolda Baxa (The Secret Life of Sir Arnold Bax, 1992), Prines mi slnečný svit: Srdce a duša Erica Morecamba (Bring Me Sunshine: The Heart and Soul of Eric Morecambe, 1998) a i. Popri hereckej profesii sa aktívne venovala politickej činnosti, 1992 bola zvolená za Labouristickú stranu (Labour Party) do britského parlamentu.

Jacksonová, Mahalia

Jacksonová [džek-] (Jackson), Mahalia, 26. 10. 1911 New Orleans, Louisiana – 27. 1. 1972 Evergreen, Illinois — americká černošská gospelová speváčka (kontraalt), nazývaná kráľovná gospelu (Gospel Queen). Vyrástla v hudobníckej rodine. Od detstva spievala v kostole kongregácie svojho otca, kazateľa baptistickej cirkvi. R. 1927 odišla do Chicaga, kde sa uplatnila ako speváčka v zbore kostola salemskej baptistickej cirkvi, od 1932 spievala v profesionálnom putovnom zbore Johnson Gospel Singers. V pol. 30. rokov 20. stor. nadviazala 14-ročnú spoluprácu s klaviristom a skladateľom Thomasom Andrewom Dorseym (*1899, †1993) a interpretovala mnohé jeho piesne, napr. Peace in the Valley (1937). Preslávila sa nahrávkou piesne Move on up a little higher (1947) od Williama Herberta Brewstera (*1897, †1987), ktorej sa predalo takmer 8 mil. kusov. Nahrávkou piesne Let the Power of the Holy Ghost fall on me (1949) získala Grand Prix du Disque Francúzskej akadémie. Vzápätí úspešne koncertovala napr. v Carnegie Hall v New Yorku (1950), neskôr sa predstavila v Dánsku, vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve. V 2. pol. 50. rokov 20. stor. účinkovala v mnohých rozhlasových a televíznych programoch v Chicagu. R. 1958 nahrala s orchestrom D. Ellingtona piesne The Twenty – Third Psalm a Come Sunday z jeho suity Čierna, hnedá a béžová (Black, Brown and Beige, 1943). Spievala aj pri významných politických udalostiach, napr. pri príležitosti narodenín amerického prezidenta D. D. Eisenhowera v Bielom dome (1959) i pri inaugurácii amerického prezidenta J. F. Kennedyho (1961). Svojím vokálnym umením sa zaslúžila o prepojenie viacerých prúdov americkej populárnej hudby (napr. gospelu a soulu), gospel interpretovala nielen v chrámoch, ale aj v koncertných sálach. Jacksonová sa podieľala na presadzovaní občianskych práv amerických černochov napr. gospelovým pásmom Čierne jasličky (Black Nativity, 1961) od J. L. Hughesa, ktoré sa počas trojročného turné (1962 – 65) s veľkým ohlasom uvádzalo v Európe. Jej zvučný, výrazovo bohatý hlas s prirodzeným vibratom a s istotou vo všetkých registroch sa uplatnil aj v mnohých nahrávkach na hudobných nosičoch, jej autentický, elektrizujúci prejav je zachytený v dokumentárnom filme Jazz on a Summer’s Day, ktorý vznikol 1958 na džezovom festivale (Newport Jazz Festival) v Newporte (Rhode Island).

Jacobsen, Arne Emil

Jacobsen [-kob-], Arne Emil, 11. 2. 1902 Kodaň – 24. 3. 1971 tamže — dánsky architekt a dizajnér, priekopník modernej architektúry v Dánsku.

Vo svojej tvorbe pred 2. svetovou vojnou bol ovplyvnený modernou architektúrou v str. Európe (najmä raným funkcionalizmom), moderné architektonické trendy však vo svojich stavbách originálne transformoval. Navrhoval obytné stavby i verejné budovy, ktoré pre svoje novátorské poňatie často budili odpor verejnosti. K jeho najvýznamnejším stavbám patria Dom budúcnosti (1929, s Flemmingom Lassenom, *1902, †1984) navrhnutý pre výstavu moderného bývania v Kodani, letné divadlo Bellevue v Kodani (1937) a radnica v Århuse (1938 – 42). Na týchto stavbách postupne pretransformoval vplyv funkcionalizmu v prospech originálnych riešení, ktoré spočívali v jeho osobitom stvárnení architektonických foriem i v dôraze na umiestnenie stavby do prostredia. Počas 2. svetovej vojny žil v emigrácii vo Švédsku, kde sa zaoberal najmä dizajnom (návrhy textílií). V 50. rokoch 20. stor. získal medzinárodnú reputáciu a jeho diela boli výrazne ovplyvnené internacionálnym štýlom. Vyznačujú sa harmonickými proporciami a jednoduchosťou hraničiacou s abstrakciou (továreň Carla Christensena v Ålborgu, 1957). V 60. rokoch sa jeho diela stali uvoľnenejšími s dôrazom na štrukturálne a sochárske kvality architektonických foriem. Realizoval aj viaceré významné stavby v zahraničí (Saint Catherine’s College v Oxforde, 1964; radnica v Mainzi, 1968 – 73; budova dánskeho veľvyslanectva v Londýne, 1971 – 76).

Vo svojej tvorbe reflektoval mnohé súdobé architektonické trendy, ktoré využíval ako inšpiráciu pri svojich originálnych stavbách. Jeho diela sa vyznačujú sofistikovanou eleganciou a dôrazom na komfort. Charakteristické sú majstrovským poňatím foriem, rozmanitosťou detailov i priestorových riešení. Navrhoval aj interiéry svojich stavieb, nábytok i bytové doplnky. Mnohé z jeho návrhov sa neskôr vyrábali masovo a boli veľmi populárne.

Jacovce

Jacovce — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji v str. časti Nitrianskej pahorkatiny, 194 m n. m.; 1 760 obyvateľov (2018). Pahorkatinný reliéf s úvalinami, odlesnené územie. Obec písomne doložená 1907 – 13 ako Jác, 1920 – 44, 1949 – 76 a 1990 Jacovce. Vznikla po 1902 zlúčením obcí Malé Jacovce (písomne doložené 1510 ako Fewlsew Jecz, 1773 Kiss-Jacz, Klein-Jactzowitz, Male Jaczowicze, 1786 Kisch-Jácz, Male Jazowce, 1808 Kis-Jácz, Malé Jácowce, 1863 – 1902 Kisjác), Veľké Jacovce (doložené 1130 ako Jaz, 1156 Jegul, 1224 Jecz, 1258 Inferiori Jechy, 1264 Jeg, 1283 Jech, 1390 Nog Jech, 1510 Nagh Jecz, 1570 Jacz, 1773 Nagy-Jacz, Gros-Jactzowitz, Welk(é) Jaczowicze, 1786 Nagy-Jácz, Welke Jazowce, 1808 Nagy-Jácz, Welké Jácowce, 1863 – 1902 Nagyjác) a Zemianske Jacovce (doložené 1390 Kysiech, 1773 Nemes-Jacz, N(emesch)–Jactzowitz, Zeman(ské) Jaczowicze, 1786 Németh-Jácz, Zemanske Jazowce, 1808 Nemes-Jácz, Zemánské Jácowce, 1863 – 1902 Nemesjác). R. 1944 – 49 boli Jacovce pričlenené k obci Tovarníky, 1976 – 90 k mestu Topoľčany. Obec Malé Jacovce patrila zemanom z Jacoviec a Držkoviec, Sílešovcom a i. Existoval tam hrádok písomne doložený v 18. stor. V obci Veľké Jacovce sídlili 1224 jobagióni Nitrianskeho hradu, 1258 ich kráľ Belo IV. povýšil na zemanov. R. 1283 získal Veľké Jacovce Matúš Čák Trenčiansky a stali sa súčasťou topoľčianskeho hradného panstva. R. 1389 sa v obci spomína farár. Obce Malé a Veľké Jacovce boli 1664 poplatné Turkom. Zemianske Jacovce patrili miestnym zemanom. Obyvatelia všetkých troch obcí sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: kamenné štiepané nástroje z mladšieho paleolitu z objektu bývalej tehelne (dnes uložené v Prírodovednom múzeu vo Viedni). Viaceré polohy v chotári obce boli osídlené v neolite (želiezovská skupina) a v laténskej dobe. Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol navštívenia Panny Márie (14. stor.), rímskokatolícky Kostol Božieho milosrdenstva (2001 – 02), neoklasicistická Kaplnka Blahoslavenej Panny Márie (19. stor., 2004 rekonštruovaná), bývalá synagóga (začiatok 19. stor., v 2. pol. 20. stor. úplne prestavaná na rodinný dom), zvonica (1994), zvyšky židovského cintorína (19. – 1. pol. 20. stor.), technická pamiatka Schwarzov vodný mlyn (1850) s pôvodným zariadením z 1. pol. 20. stor.

Jahodná

Jahodná, Eperjes — obec v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji na agradačnom vale Malého Dunaja v Podunajskej rovine, 113 m n. m.; 1 564 obyvateľov; 15,9 % slovenskej, 81,5 % maďarskej národnosti (2018). Rovinné, prevažne odlesnené územie, len pozdĺž tokov sa zachovali lužné lesy. Obec písomne doložená 1539 ako Eperyes, 1773 Eperjes, 1786 Eperiesch, 1808, 1863 – 1907 Eperjes, 1913 Pozsonyeperjes, 1920 Bratislavský Eperješ, 1927 – 38 Eperjes, 1938 – 45 Pozsonyeperjes, 1945 – 48 Eperjes, 1948 Jahodná. Pôvodne patrila panstvu Šintava (Thurzovcom, od 1640 Esterháziovcom), od 1817 panstvu Bernolákovo. R. 1825 tam bola otvorená jednotriedna rímskokatolícka škola. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, roľníctvom, povozníctvom, rybárstvom a mlynárstvom. R. 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku, 1960 – 90 k nej bola pričlenená obec Dunajský Klátov. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1747, vysvätený 1750, prestavaný 1882), významná technická pamiatka kolový mlyn na Malom Dunaji (19. stor., zrekonštruovaný 1999); technické pamiatky: mlyn, píla a dom mlynára (okolo 1920).

Jachimowicz, Marian

Jachimowicz [-vič], Marian, 12. 5. 1906 Schodnica, dnes Schidnycia, Ľvovský obvod, Ukrajina – 12. 11. 1999 Wałbrzych — poľský básnik. Debutoval 1946 básňou Neviem (Nie wiem) v časopise Odrodzenie (Obroda) a 1957 básnickou zbierkou Nevyhnutná cestička (Ścieżka konieczna). Hlásil sa ku Krakovskej avantgarde, najmä k tvorbe J. Przybośa. V básnických zbierkach Chcem sa zblížiť (Chcę zbliżyć, 1959), V čase chladu (W czas chłodu, 1960), Na dne vzduchu (Na dnie powietrza, 1963), Nad videným (Ponad widzianym, 1967), Háje tanca (Gaje tańczą, 1969), Železné studne (Żelazne studnie, 1972), Dom piatich sĺnc (Dom pięciu słońc, 1974), Biely cyprus. Dojmy z cesty po Grécku (Biały cyprys. Impresje z podróży po Grecji, 1980), Holubia rovnobežka (Równoleżnik gołębia, 1980) pranieroval politické deformácie, v básnických zbierkach V jase existencie (W blasku istnienia, 1994) a Po stopách zmyslu (Śladami sensu, 1995) sa prihlásil k demokratickým zmenám. R. 1996 vyšiel výber z jeho poézie pod názvom Lastovičky zajtrajška (Jaskółki jutra). Autor memoárov Môj Paríž na Dunaji alebo Rozhovory s tichom (Mój Paryż nad Dunajem czyli Rozmowy z milczeniem, 1991) a básnických zbierok Balvanom z Carrary (Głazom z Carrary, 1995) a Tak vtákom ako i anjelom (Jak ptakom i aniołom, 2006). Slovenský výber z Jachimowiczových básní pod názvom Keď hynú lesy (1971) pripravil P. Horov. Prekladal z maďarskej literatúry (L. Kassák, S. Petőfi).

Jáchymov

Jáchymov — kúpeľné mesto v Česku v Karlovarskom kraji v okrese Karlove Vary na svahu Krušných hôr v blízkosti hranice s Nemeckom; 2,5 tis. obyvateľov (2018). Textilný priemysel. Pôvodne banské mesto, 1510 doložená prvá štôlňa na ťažbu rúd striebra, 1516 banská osada Údolie (nemecky Thal), 1517 nazvaná podľa svätého Jáchyma (Joachimsthal), 1520 slobodné banské mesto, 1520 – 28 sa tam razili strieborné mince, tzv. jáchymovské toliare (česky jáchymovský tolar, nemecky Joachimsthaler, odtiaľ názvy niektorých mien, napr. dolára), 1534 – 1651 tam pracovala kráľovská mincovňa (potom preložená do Prahy). S postupným vyčerpaním ložísk striebra a v dôsledku tridsaťročnej vojny nastal úpadok a stagnácia. R. 1782 a 1873 mesto vyhorelo. Jeho ďalší rozvoj sa začal v polovici 19. stor. v súvislosti s ťažbou rúd uránu (uraninit, starší názov smolinec), ktorý sa pôvodne používal na farbenie skla a porcelánu (1854 – 1939 pracovala v Jáchymove továreň na výrobu uránových farieb); v jáchymovskom smolinci objavili 1898 P. a M. Curieovci rádioaktívne prvky polónium a rádium. Rozvoj ťažby uránovej rudy nastal v Jáchymove po 2. svetovej vojne, keď sa v súvislosti so sovietskym jadrovým programom (výroba atómovej bomby; → Projekt Arzamas) vyvážala v podstate všetka produkcia do Zväzu sovietskych socialistických republík. Na ťažbu v uránových baniach v Jáchymove a okolí boli po skončení 2. svetovej vojny okrem občianskych zamestnancov spočiatku nasadzovaní nemeckí vojnoví zajatci, od 1949 československí politickí väzni väčšinou odsúdení v politických procesoch. Ich životné a pracovné podmienky boli veľmi tvrdé, nemali k dispozícii žiadne ochranné prostriedky proti rádioaktívnemu žiareniu, nedodržiavali sa predpisy na prácu v baniach (1949 bolo v Jáchymove a okolí asi 1 130 politických väzňov, 1953 až 14-tis.; → pracovné tábory). Ich nasadzovanie sa skončilo 1961, keď pre nízku výnosnosť uránovej rudy bola ťažba zastavená. Jáchymov sa odvtedy rozvíja ako kúpeľné mesto so zameraním na liečbu chorôb pohybového aparátu, kožných chorôb, metabolických porúch a i. (prvý rádioaktívny prameň bol navŕtaný 1864, nový 1962; 1906 otvorené prvé rádioaktívne kúpele na svete; 1963 štatút kúpeľného mesta). Stavebné pamiatky: renesančný Kostol sv. Jáchyma (1534 – 40, obnovený v 19. stor., znovuvysvätený 1992), špitálsky Kostol všetkých sv. (1516, špitál z 1530 deštruovaný v 60. rokoch 20. stor.), renesančná budova bývalej kráľovskej mincovne (1534, dnes múzeum), renesančná radnica (1. polovici 16. stor., obnovená v 18. stor., prestavaná na začiatku 20. stor.), v centre mesta viaceré neskorogotické a renesančné meštianske domy (z konca 15. – 16. stor.), Knižnica latinskej školy (16. stor., dnes múzeum so zbierkou starých tlačí) a i. Kúpeľné budovy (viaceré stavby budované od začiatku 20. stor., napr. neobarokový liečebný dom Radium Palace z 1912 a liečebný dom Praha z 1902). Múzeum.

Jakarta

Jakarta [dža-], do 1942 Batavia, 1942 – 72 Djakarta — hlavné mesto Indonézie a provincia (špeciálny dištrikt hlavného mesta) v juhozápadnej časti krajiny na severozápadnom pobreží ostrova Jáva pri ústí rieky Ciliwung do zálivu Jakarta (Jávske more); 10,101 mil. obyvateľov (najväčšie mesto krajiny, jedno z najhustejšie zaľudnených miest na svete), aglomerácia 24,578 mil. obyvateľov, metropolitná oblasť Jabotabek (názov odvodený zo začiatočných slabík najväčších sídel – Jakarta, Bogor, Tangerang a Bekasi) okolo 30,217 mil. obyvateľov (2015). Obchodné, finančné, hospodárske, politické a kultúrne centrum štátu. Priemysel elektrotechnický, potravinársky, chemický, farmaceutický, potravinársky, strojársky, automobilový, drevársky. Dopravná križovatka, dve medzinárodné letiská, významný obchodný prístav (export čaju, kávy, cukru, tabaku, kaučuku a priemyselných výrobkov). Mestom preteká 13 vodných tokov, najväčší Ciliwung ho delí na východnú a západnú časť. Má kozmopolitný charakter, predstavuje zmes kultúr, dialektov a zvykov.

Doklady najstaršieho osídlenia z oblasti dnešnej Jakarty pochádzajú z 5. stor. pred n. l. Na mieste dnešnej Jakarty bola pôvodne rybárska osada Sunda Kelapa (Kokosová zátoka), v 12. stor. vďaka výhodnej polohe významný obchodný prístav. R. 1522 tam Portugalčania postavili faktóriu a pevnosť, 1527 (podľa niektorých prameňov 1526) dobyté sultanátom Demak a premenované na Jayakartu (t. j. víťazné mesto). R. 1619 ovládnuté Holanďanmi na čele s J. P. Coenom, stala sa novým centrom holandskej Východoindickej spoločnosti a bola premenovaná na Bataviu. Holandskou masakrou proti čínskemu obyvateľstvu Batavie, pri ktorej zahynulo takmer 10-tis. Číňanov, bola rozpútaná tzv. čínska vojna (1740 – 43). Po zániku holandskej Východoindickej spoločnosti (1798, resp. 1799) sa Batavia stala hlavným mestom Nizozemskej východnej Indie (do 1942). R. 1950 hlavné mesto Indonézie, od 1972 súčasný názov.

Stavebné pamiatky: v historickom jadre mesta (Kota Tua Jakarta, t. j. Staré mesto Jakarta) sa nachádza množstvo verejných budov a súkromných domov v koloniálnom štýle (16. – 1. polovica 20. stor.). K najvýznamnejším stavbám patrí bývalá radnica v štýle holandského baroka (1707, dnes Historické múzeum Jakarty otvorené 1974). Viaceré budovy sú zrekonštruované a nachádzajú sa tam múzeá a galérie. Starý prístav (Sunda Kelapa), v jeho blízkosti námorné múzeum (založené 1977, sídli v bývalých skladoch zo 17. – 18. stor.). V novej časti mesta mešita Istiqlal (1961 – 84, jedna z najväčších mešít na svete), neogotická rímskokatolícka katedrála (Gereja Katedral Jakarta, 1901), Národný pamätník (Monumen nasional; 1961/62 – 75), množstvo moderných mrakodrapov (napr. mrakodrap Wisma 46, 1996) a i. Početné divadlá, galérie, múzeá, napr. Národné múzeum (Museum Pusat, založené 1778) s archeologickými, etnografickými, historickými a prírodovednými zbierkami. Sídlo viacerých výskumných ústavov, vedeckých akadémií, vysokých škôl a univerzít, najvýznamnejšia je Indonézska univerzita (Universitas Indonesia, založená 1950).

Jaklovce

Jaklovce — obec v okrese Gelnica v Košickom kraji v doline Hnilca v severovýchodnej časti Volovských vrchov, 340 m n. m.; 1 878 obyvateľov (2018). Vrchovinné až hornatinné prevažne zalesnené územie. Obec písomne doložená 1282 ako Jekkelfalva, 1328 Jekelfalua, 1329 Jekyl, 1336 Jekul, 1344 villa Jekel, Jekelfalva, 1368 Jeclini, 1477 Jekelfalwa, 1560 Jokelsdorf, 1598 Jekelfalwa, 1773 Jekelfalva, Jeckelsdorf, Jaklowcze, 1786 Jeklsdorf, Jekelfalwa, Jaklowce, 1808 Jekelfalva, Jekelsdorf, Jaklowce, 1863 Jekelfalva, 1873 – 77 Jékelfalu, 1882 – 1902 Jekelfalu, 1907 – 13 Jekelfalva, 1920 Jakľovce, 1927 Jaklovce. Založil ju Jakul z Gelnice, ktorý získal toto územie od kráľa Ladislava IV. Patrila rodine Jekelfalušiovcov, od 1460 Imrichovi Zápoľskému, od 1533 Turzovcom a od 1636 Čákiovcom. Obyvatelia sa zaoberali baníctvom (ťažba železnej rudy), poľnohospodárstvom, prácou v lesoch a tkáčstvom. R. 1726 bol v obci vybudovaný liehovar. Výstavbou priehrady na rieke Hornád bolo v 60. rokoch 20. stor. vodnou nádržou Ružín zaplavených 106 rodinných domov. Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Antona Pustovníka (posledná tretina 13. stor.), neskorobaroková Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1772), barokový kaštieľ (2. polovica 18. stor., prestavaný na začiatku 20. stor.).

Jakubany

Jakubany — obec v okrese Stará Ľubovňa v Prešovskom kraji v eróznej doline potoka Jakubianka na pomedzí Spišsko-šarišského medzihoria a Levočských vrchov, 610 m n. m.; 2 836 obyvateľov (2018). Prevažne vrchovinné odlesnené územie. V chotári sa vyskytujú sírne pramene. Obec písomne doložená 1408 ako Alsowiakabuagasa, Felsewiakabuagasa, 1498 Jacobi, 1808 Jakubján, Jakabfalva, Jakobsau, Jakobau, Jakubany, Jakubjany, 1863 Jakabfalva, Jakubjan, 1873 – 88 Jakubján, 1892 – 1913 Szepesjakabfalva, 1920 – 48 Jakubiany, 1948 Jakubany. R. 1412 – 1772 bola v poľskom zálohu. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pastierstvom a do 2. polovice 19. stor. aj drevorubačstvom, uhliarstvom a voziarstvom (1760 – 1870 tam bola vysoká pec a hámre, ktoré spracúvali železnú rudu). Stavebné pamiatky: secesný gréckokatolícky Chrám sv. apoštolov Petra a Pavla (1904 – 11, navrhol staviteľ J. N. Bobula), klasicistická kúria (50. roky 19. stor.), viaceré pamiatky ľudového staviteľstva – drevené zrubové súkromné domy z 1. polovice 20. stor.

Jakubisko, Juraj

Jakubisko, Juraj, 30. 4. 1938 Kojšov, okres Spišská Nová Ves — slovenský režisér, scenárista a kameraman. Po štúdiu umeleckej fotografie na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave absolvoval 1966 štúdium réžie na FAMU v Prahe. Upozornil na seba už školskými filmami Každý deň má svoje meno (1960), Mlčanie (1963) a Čakajú na Godota (1965) i experimentálnym stredometrážnym filmom Dážď (1965), za ktorý získal viaceré uznania na festivaloch v Mannheime, Oberhausene a Bergame. Od 1967 v Slovenskej filmovej tvorbe v Bratislave nakrúcal hrané filmy. Debutoval autorským filmom Kristove roky (1967) zachytávajúcim životné pocity ľudí prichádzajúcich do zrelého a súčasne kritického veku, ktorým sa zaradil k tvorcom novej vlny československej kinematografie 60. rokov 20. stor. Jakubiskove filmy sa vyznačujú svojskou poetikou a štýlom s dôrazom na obrazové riešenie, bizarnosť, hravosť a recesiu. Vo všetkých filmoch (najmä ako kameraman) výrazne uplatňoval vlastnú optiku využívajúcu rôzne optické deformácie, poetiku pop-artu, insitného umenia, secesie ap. Režisér filmov Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) a Dovidenia v pekle, priatelia (1970, dokončený 1990), ktoré svojou symbolikou vyvolali protichodné interpretácie a boli zakázané. V 70. rokoch 20. stor. mohol nakrúcať iba krátkometrážne filmy, ale aj v nich uplatnil obrazotvornosť, fantáziu a vlastné výtvarné videnie sveta. K hranej tvorbe sa vrátil až filmom Postav dom, zasaď strom (1979). Medzinárodný úspech získal originálnym prepisom románu P. Jaroša Tisícročná včela (1983). Režisér filmov Nevera po slovensky (1981), Perinbaba (1985), Teta (1986), Pehavý Max a strašidlá (1987), Sedím na konári a je mi dobre (1988), Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992), Post coitum (2004), Bathory (2008), Perinbaba 2 (2018) a i.