Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 461 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Andamančania

Andamančania — pôvodní obyvatelia súostrovia Andamany (asi 750; odhad 2011); antropologicky sú príbuzní s Aetmi a Semangmi, s ktorými sú jedinými zástupcami negritského rasového typu. Sú polokočovní lovci, rybári, zberači, časť roka žijú vo veľkých spoločných domoch. Na ostrovoch žijú v izolácii pravdepodobne niekoľko tis. rokov. Ich pôvod nie je známy ani spôsob, ako sa dostali na ostrovy. Obývali najmä pobrežie, v 19. a v 1. pol. 20. stor. zatláčaní do vnútrozemia alebo vymreli na zavlečené choroby. Do súčasnosti sa udržali dva kmene: Džaravovia (Jarawa) vo vnútrozemí Južného Andamanu a Ongovia (Onge, Önge) na pobreží Malého Andamanu.

Andersen, Hans Christian

Andersen, Hans Christian, 2. 4.1805 Odense – 4. 8.1875 Kodaň — dánsky spisovateľ, rozprávkar. Pochádzal z chudobných pomerov. Po otcovej smrti prestal chodiť do školy a začal pracovať v miestnej továrni. R. 1819 (ako 14-ročný) odišiel do Kodane, kde sa chcel venovať divadlu, neúspešne sa pokúsil uplatniť ako herec a neskôr ako spevák. Vďaka riaditeľovi Kráľovského divadla Jonasovi Collinovi (*1776, †1861), ktorý sa stal jeho mecenášom, pokračoval v štúdiu (v Slagelse a Helsingøre). V tom čase napísal prvú poviedku Duch v Palnatokovom hrobe (Gjenfærdet ved Palnatokes grav, 1822; vyšla pod pseudonymom William Christian Walter vytvorenom z mien jeho obľúbených autorov W. Shakespeara a W. Scotta), uznanie však získal fantastickým príbehom Prechádzka od Holmenského kanála k východnému bodu ostrova Amager v rokoch 1828 a 1829 (Fodreise fra Holmens Canal til Østpynten af Amager i årene 1828 og 1829).

Mal mimoriadne široký okruh známych a priateľov medzi spisovateľmi (Ch. Dickens, O. Wilde), vzdelancami (S. A. Kierkegaard) i osobnosťami na kráľovských dvoroch. Bol populárny ako zábavný spoločník a pútavý rozprávač, dlhodobo bol hosťom šľachtických rodín v Dánsku i v cudzine. Podnikol asi 30 ciest do zahraničia – v Európe (Bratislavu navštívil 4. júna 1841), do Orientu i sev. Afriky, celkove strávil v zahraničí asi 9 rokov. Jeho denníky z ciest s poznámkami a ilustráciami sa stali podkladom cestopisov (Rozprávkarov bazár, H. Ch. Andersen známy a neznámy, En digters bazar, 1842; slov. 2007; Vo Švédsku, I Sverrig, 1851; V Španielsku, I Spanien, 1863), v ktorých sa prelína novinársky štýl s poetickým a so sociálne angažovaným zobrazením skutočnosti.

Preslávil sa najmä ako autor rozprávok a fantazijných príbehov (obidva žánre sa v jeho tvorbe úzko prelínajú). Originálnym spôsobom inovoval výrazové prostriedky žánru umelej rozprávky, používal napr. hovorovú dánčinu, ktorú ozvláštnil poetickým hraním sa so slovami. Jeho rozprávky sú charakteristické neobyčajným rozprávačským umením, vynikajú humorom, iróniou, satirou a typickým zosmiešňovaním hlúposti a namyslenosti, ale aj súcitom so sociálne slabými, ich ústrednými postavami sú aj predmety (porcelánové i cínové figúrky, snehuliak, ihla) a zvieratá (slávik, labuť), ktoré oživil (personifikoval) a prostredníctvom nich vykreslil krásne i smutné stránky života. Andersen napísal vyše dvesto rozprávok a poviedok fantazijného charakteru, k najznámejším patria Kresadlo (Fyrtøiet, 1835), Princezná na hrášku (Prinsessen paa ærten, 1835), Palculienka (Tommelise, 1835), Malá morská víla (Den lille Havfrue, 1837), O škaredom káčatku (Den grimme ælling, 1843), Cisárov slávik (Nattergalen, 1843), Snehová kráľovná (Sneedronningen, 1844) a Dievčatko so zápalkami (Den lille pige med svovlstikkerne, 1848). R. 1835 vyšiel prvý zošit Rozprávky pre deti (Eventyr, fortalte for børn) so štyrmi rozprávkami, do 1841 vyšlo ďalších päť zošitov, 1843 vyšiel ďalší pod názvom Nové rozprávky (Nye eventyr) a do 1872 vychádzali zošity rozprávok pod názvom Rozprávky a príbehy (Eventyr og historier) určené deťom i dospelým čitateľom. Andersenova tvorba bola ovplyvnená aj jeho osobnými problémami (cítil sa nedocenený) a zložitými, väčšinou platonickými vzťahmi. Svoj život považoval za rozprávkový príbeh a zdôrazňoval, že poznanie jeho života je súčasne kľúčom k pochopeniu jeho rozprávok; často ich ilustroval vlastnými kresbami a kolážami. Vytváral rôzne obrázkové knihy, a najmä vystrihovačky z papiera, z ktorých mnohé boli rozmerné a veľmi komplikované, väčšinou s ornamentálno-figurálnymi motívmi. Veľakrát vznikali počas rozprávania vlastných príbehov v spoločnosti detí a Andersenových hostiteľov.

Rozsiahla a žánrovo rozmanitá je aj jeho beletristická a publicistická tvorba. Patril k prvým autorom románov zo súčasnosti v dánskej literatúre, zaslúžil sa o povznesenie tohto žánru. Úspech získal už prvými románmi Improvizátor (Improvisatoren, 1835), O.T. (1836) a Iba muzikant (Kun en spillemand, 1837), ako aj zbierkou krátkych, lyricky ladených próz Obrázková kniha bez obrázkov (Billedbog uden billeder, 1839, slov. 2012) a posledným románom Šťastný Peer (Lykke-Peer, 1870). Životné zážitky spracoval v niekoľkých autobiografiách, k najznámejším patrí Rozprávka môjho života (nem. Märchen meines Lebens ohne Dichtung, 1847; v dánčine Mit livs eventyr, 1855; slov. 1956). Napísal takmer tisíc básní, ktoré boli sčasti publikované v 8 básnických zbierkach. Viaceré z básní boli zhudobnené a stali sa súčasťou dánskeho hudobného dedičstva, napr. pieseň Dánsko, moja domovina (Danmark, mit fædreland, aj V Dánsku som sa narodil, I Danmark er jeg født, 1850; hudba Henrik Rung a Poul Schierbeck). Andersenova úspešná kariéra a medzinárodné uznanie však boli v rozpore s jeho nie veľmi šťastným osobným životom.

Už za Andersenovho života boli jeho diela preložené do viacerých jazykov, niektoré vyšli najprv v angličtine (1869 – 71 bolo v USA vydané v desiatich zväzkoch jeho súborne dielo) alebo v nemčine (Improvizátor, Der Improvisator, 1835) a v súčasnosti sú v opakovaných reedíciách vydávané vo viacerých krajinách. Na Slovensku k prvým vydaniam patria Konvalinky. Vybrané poviedky H. Ch. Andersena pre milú našu mlaď a jej priateľov (1888; 11 rozprávok) a Andersenove poviedky (1910), odvtedy vychádzajú nepretržite (s rôznym časovým odstupom) v rôznych výberoch. Viaceré rozprávky boli adaptované, na ich motívy vznikli mnohé divadelné hry, muzikály, balety (Lera Auerbachová, Auerbach: Malá morská víla), animované i hrané filmy a výtvarné (ilustrácie D. Kállaya a K. Štanclovej) i hudobné (I. Stravinský: Slávik, J. Hatrík: Statočný cínový vojačik) diela. V Andersenovom rodnom dome v Odense je na jeho počesť od 1908 zriadené múzeum, vo viacerých mestách sa nachádzajú pamätníky, napr. v Kodani na pobreží je socha malej morskej víly (1913) od sochára Edvarda Eriksena (*1876, †1959), v Bratislave Andersenova socha od T. Bártfaya (2006). Od 1956 (každé dva roky) Medzinárodné združenie pre detskú knihu IBBY udeľuje Cenu Hansa Christiana Andersena v oblasti literárnej tvorby pre deti a mládež a za ilustračnú tvorbu, 1967 bol deň Andersenovho narodenia vyhlásený IBBY za Medzinárodný deň detskej knihy.

andragogika

andragogika [gr.], pedagogika dospelých — odbor pedagogiky, ktorej predmetom štúdia je vzdelávanie dospelých, jeho podmienky a priebeh, celok formálnych aj neformálnych procesov ako predĺženie alebo doplnenie vzdelávania získaného v škole, získanie novej kvalifikácie a odbornosti. Súčasť permanentného vzdelávania. K jeho formám patria štátne, súkromné a cirkevné školy, odborné školy pre pracujúcich, ľudové univerzity, kurzy, knižnice, rozhlas, televízia, múzeá, domy kultúry, univerzity tretieho veku, záujmové vzdelávanie dospelých a sociálna práca. Vzdelávanie dospelých je založené na princípe dobrovoľnosti.

Andrea del Castagno

Andrea del Castagno [kastaňo], aj Andrea di Bartolommeo, Andreino, 1423 Castagno (pri Florencii) – 19. 8. 1457 Florencia — taliansky maliar činný vo Florencii. Tvoril najmä pod vplyvom Masaccia a Donatella. Jeho fresky, napr. jazdecký portrét kondotiéra Niccola da Tolentino (1456) v dóme, sa vyznačujú pevnou až sochárskou modeláciou telesného tvaru a výraznou expresívnou kresbovou kontúrou. Významné sú aj pašiové freskové diela v refektári kláštora Sant’ Apollonia (1444 – 50), kde sú prenesené aj freskové podobizne slávnych osobností, o. i. Danteho, Petrarcu a Boccaccia.

Andrijašyk, Roman Vasyľovyč

Andrijašyk, Roman Vasyľovyč, 9. 5. 1933 Korolivka – 2. 10. 2000 Kyjev — ukrajinský spisovateľ. Patril do generácie tzv. šesťdesiatnikov. Roku 1969 v časopise Prapor (Zástava) publikoval román Poltva (Poltva), ktorý vyvolal v tlači množstvo nesúhlasných článkov. Andrijašyk bol obvinený z protikomunistických úmyslov a do polovice 70. rokov 20. stor. nesmel publikovať. Autor románov Ľudia zo strachu (Ľudy zi strachu, 1966), Domov niet návratu (Do domu nema vorotťa, 1976), Zadumaná cesta (Dumna doroha, 1982) a i.

Angkór

Angkór, aj Kambudžadéša — khmérske kráľovstvo na severozápade Kambodže založené v 9. stor. kráľom Džajavarmanom II. (silný byrokratický systém, v jeho kompetencii o. i. zodpovednosť za zavlažovacie práce a vyberanie daní; výstavba chrámových komplexov a monumentov). Za vlády kráľa Jašóvarmana I. (889 – asi 910) založené mesto Jašódharapura, ktoré sa stalo základom budúceho hlavného mesta Angkór Thom. V 12. stor. za vlády kráľa Súrjavarmana II. (1113 – 50) vybudovaný chrámový komplex Angkór Vat. Jeho nástupca Džajavarman VII. založil hlavné mesto Angkór Thom a rozšíril územie Angkóru o časti dnešného Laosu, Thajska a Malajzie. Rozvoj jedinečnej mestskej architektúry, stavba palácov, chrámov, obytných domov, ciest, mostov, dômyselných zavlažovacích zariadení. Hlavným stavebným materiálom bol kameň, vyspelé bolo aj staviteľstvo z dreva. Chrámy boli monumentálnymi členitými súbormi pokrytými množstvom figurálnych i ornamentálnych reliéfov. Pri budovaní týchto buddhistických svätýň sa dodržiavali záväzné predpisy o mierach, tvaroch a symbolike chrámov, ktoré mali byť kozmickou horou Meru, sídlom boha. Každý vládca budoval nový chrám na novom vrchu, chrám zomretého panovníka sa stal mauzóleom. V 13. – 14. stor. suverenita Angkóru poklesla. Upevnenie moci thajského kráľovstva Ajuthajá; v Angkóre úpadok a zníženie efektívnosti zavlažovacieho systému, výskyt malárie. Väčšina obyvateľstva sa preorientovala z hinduizmu a mahájánového buddhizmu na théravádový buddhizmus kladúci väčší dôraz na individuálnu spásu než na záväzky voči spoločnosti. Koncom 14. stor. Angkór oslabený niekoľkými vpádmi z kráľovstva Ajuthajá, 1431 definitívne dobytý. R. 1992 pamiatky kráľovstva Angkór zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Archeologický park Angkór.

Anglická banka

Anglická banka, angl. Bank of England — ústredná ceduľová banka Spojeného kráľovstva, inštitúcia, ktorá vo vzťahu k bankovému systému a k štátnej pokladnici má v Spojenom kráľovstve funkciu centrálnej banky. Založená 1694 ako súkromná účastinná spoločnosť, do štátneho vlastníctva prešla 1946, sídlo má v Londýne. Je depozitárom a správcom devízových rezerv krajiny aj celého bankového systému; predovšetkým je však inštitúciou zodpovednou za finančnú a monetárnu politiku. Ako banka vlády vedie účty ústredných vládnych orgánov, zhromažďuje príjmy a vykonáva platby, spravuje národný dlh, poskytuje vláde pôžičky na operatívne krytie výdavkov. Vykonáva politiku úrokových sadzieb, je zodpovedná za účet vyrovnávania kurzových výkyvov a za trhovú intervenciu stabilizujúcu menový kurz. Má výhradné právo emisie bankoviek pre Anglicko i Wales a na jej emisnú činnosť sú napojené bankové emisie v Škótsku a v Sev. Írsku. V bankovej oblasti riadi finančné operácie vlády a iných verejných inštitúcií, komerčných bánk, medzinárodných organizácií a malého okruhu súkromných i právnických osôb. Má široké právomoci najmä vo vzťahu ku komerčným bankám. Udeľuje povolenia na bankovú činnosť a vyžaduje od iných bánk rešpektovanie pravidiel likvidity a kapitálovej obozretnosti. Kontrolnú funkciu rozširuje aj na diskontné domy a akceptačné domy.

Ani

Ani — zaniknuté arménske mesto v dnešnom východnom Turecku v provincii Kars pri hraniciach s Arménskom, v súčasnosti významná archeologická lokalita.

Opevnené mesto sa rozprestieralo na plošine približne trojuholníkového tvaru chránenej údoliami riek Arpaçay a Alacaçay. V 5. stor. tam bola založená pevnosť (neskôr prebudovaná na citadelu). R. 961 – 1045 za vlády dynastie Bagratovcov hlavné mesto arménskeho kráľovstva, najväčší rozkvet dosiahlo v období vlády kráľa Gagika I. (vládol 989 – 1020, v tomto období vznikli aj najvýznamnejšie stavby). Od 992 sídlo patriarchu Arménskej apoštolskej cirkvi. Do 14. stor. prekvitalo ako významné stredisko medzinárodného obchodu na obchodných cestách medzi Ďalekým východom a Západom. R. 1045 dobyté Byzantskou ríšou, 1064 Seldžukovcami, od 1119 rozkvet v rámci gruzínskeho kráľovstva, 1198/99 pripadlo arménsko-gruzínskej dynastii Zakharjanovcov (13. – 14. stor.), 1239 dobyté Mongolmi, 1380 vojskami Timúra. Po niekoľkých zemetraseniach v 14. – 15. stor. (jedno z najväčších bolo 1319) a po presune trasy obchodných ciest smerom na juh začalo upadať, opustené v 1. pol. 18. stor. V 19. stor. objavené európskymi cestovateľmi (správy o pamiatkach prvýkrát publikované 1861), od konca 19. stor. tam prebiehal archeologický výskum, v 1. pol. 20. stor. poškodené tureckou armádou, počas 20. stor. bolo vzhľadom na to, že sa nachádza v pohraničnej oblasti, takmer neprístupné (viaceré stavby zanikli ešte aj počas 20. stor.).

V literárnych prameňoch nazývané mesto 1 001 kostolov (najstaršie sú doložené zo 7. stor.). Podľa opisu arménskeho kronikára Matúša z Edessy (Mathevos Urhajeci, †1144) bolo Ani 1004 mestom s 50 bránami, 100 palácmi, 10-tis. obytnými domami a viac ako 100-tis. obyvateľmi (v tom čase niekoľkonásobne viac ako ktorékoľvek európske mesto). Jeho jadro tvorila citadela opevnená dvojitým pásom hradieb s baštami, vybudovaná v 2. pol. 10. stor. rozšírením pôvodnej pevnosti. V meste sa nachádzalo aj množstvo remeselníckych dielní, obchodov, skladov, kúpeľov, ubytovní a i. stavieb. Väčšina stavieb bola postavená z miestneho kameňa, mnohé mali bohatú architektonickú výzdobu a nápisy. V meste bolo aj viacero mostov s rozponom viac ako 30 m.

Pre sakrálnu architektúru Ani sú typické plytké slepé arkády na fasádach a na tambure kupoly (tzv. architektonická škola Ani). V tesnej blízkosti mesta (pôvodne súčasť stredovekého Ani) sa nachádza množstvo do skaly vyhĺbených obydlí, okolo 30 chrámových komplexov s kaplnkami (v niektorých sa zachovala pôvodná fresková výzdoba), niekoľko karavanserailov, hrobiek, stajní a holubníkov, ktoré tvorili podzemné, do skaly vytesané mesto.

Archeologická lokalita opevneného mesta s ruinami viacerých kamenných sakrálnych a profánnych stavieb sa rozprestiera na území okolo 162 ha na plošine približne trojuholníkového tvaru. Zachovali sa zvyšky okolo 12 chrámov najmä z 10. – 11. stor. K najvýznamnejším patrí Katedrála sv. Bohorodičky (arménsky Surp Astvacacin, najväčšia zachovaná stavba, vybudovaná 989 – 1001, navrhol ju arménsky architekt Trdat). Najlepšie zachovaným je Chrám sv. Gregora Lusavoriča, ktorý dal postaviť bohatý obchodník Tigran Honents (stavba ukončená 1215, zachovala sa pôvodná architektonická výzdoba vysokej umeleckej úrovne a fragmenty fresiek). Ruiny Chrámu Krista Vykupiteľa (arménsky Surp P’rkič, 1035/36, monumentálna centrála s 9 apsidami zaklenutá kupolou; pôvodne sa v ňom nachádzal fragment relikvie Kristovho kríža privezený z Konštantínopola). Ruiny Chrámu sv. Gregora Lusavoriča rodu Abughamrencovcov (pred 994, centrála so 6 apsidami zaklenutá kupolou). Z Chrámu sv. apoštolov (okolo 1031; tzv. štvorlístkový, resp. tetrakonchový pôdorys s 5 kupolami) sa zachovala bohato zdobená predsieň (arménsky gavit) z 13. stor. Ruiny niekoľkých menších chrámov sa nachádzajú aj na citadele. Zvyšky kamenných hradieb s baštami (budované od 2. pol. 10. stor.) a ruiny viacerých menších sakrálnych (o. i. aj mešita z 11. – 12. stor., pôvodne stavba neznámeho určenia z 11. stor., ku ktorej bol 1072 pristavaný minaret) i profánných stavieb (napr. kúpeľov).

K najvýznamnejším stavbám, ktoré sa nezachovali, patril Chrám sv. Gregora Lusavoriča (arménsky nazývaný aj Gagkašen), ktorý navrhol Trdat (1001 – 10, jeho stavbu inicioval kráľ Gagik I.). R. 2016 bola lokalita zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Annapolis

Annapolis [eneplis] — prístavné mesto v USA na brehu Chesapeackej zátoky vých. od Washingtonu, hlavné mesto štátu Maryland; 40-tis. obyvateľov (2015). Rozvinutý potravinársky priemysel (konzervárne, spracovanie rýb, ustríc).

Založené 1649 ako Providence, potom niekoľkokrát zmenilo svoj názov, od 1694 hlavné mesto britskej kolónie Maryland, od 1695 súčasný názov, mestské práva 1708. Od novembra 1783 do júna 1784 dočasné hlavné mesto USA a sídlo amerického Kongresu, ktorý tam 14. 1. 1784 ratifikoval Parížsky mier (→ Americká revolúcia). Múzeum námorníctva, oceánografické observatórium, domy v koloniálnom štýle z 18. stor. Akadémia vojenského námorníctva USA (založená 1845).

Antal, Ján

Antal, Ján, 10. 4. 1934 Hačava, dnes mestská časť Hnúšte, okr. Rimavská Sobota – 22. 7. 2009 Bratislava — slovenský architekt, profesor na Fakulte architektúry STU. Hlavné diela: územný plán Trnava-Hlboká (s T. Alexym, J. Kavanom a F. Trnkusom, 1973), bytový dom na Palisádach v Bratislave (s L. Kušnírom, Ivanom Slameňom, Blaženou Havránkovou, M. Kopeckým, 1968), Kultúrny dom v Uhrovci (s Dušanom Feriancom, Viliamom Dubovským, 1978), spoluautor diela Abstrakcia a kreslenie architektonického priestoru (1968).

antefixa

antefixa [lat.] — v antickej architektúre plastická ozdoba z terakoty alebo z mramoru, najčastejšie v tvare palmety, umiestnená na strešných rímsach chrámov a domov.

antická záhrada

antická záhrada — časť antického domu vyčlenená na oddych a pestovanie rastlín. Okrasná antická záhrada bola v dome zvyčajne umiestnená vo vnútornom dvore (peristyle), úžitková na voľnom priestranstve za domom. Vo vnútornej peristylovej záhrade sa pestovali najmä kvety a zeleň upravované do geometrických tvarov. Súčasťami kvetinovej záhrady boli aj malý bazén, fontány, vázy a rôzne skulpturálne doplnky. Pri vilách na návršiach mali záhrady terasovité úpravy s nízkymi plotmi z tvarovaných kríkov alebo z navŕšených kameňov. Rimania budovali záhrady ruží (rozáriá) a zeleninové záhrady (viridáriá). Známe sú záhrady v Pompejach a Herkulaneu.

Antiochia

Antiochia, gr. Antiocheia — antické mesto v Malej Ázii na ľavom brehu rieky Orontes (dnes Asi); dnes mesto Antakya v Turecku. Založené 301 pred n. l. sýrskym kráľom Seleukom I. Nikatorom na križovatke obchodných ciest medzi Malou Áziou a Sýriou a nazvané podľa jeho brata. Jedno z najvýznamnejších miest helenistického sveta, hlavné mesto seleukovskej ríše. Antiochia bola postavená podľa helenistických urbanistických plánov na šachovnicovom pôdoryse. Hlavnú ulicu spájajúcu prístavy lemovali stĺporadia, pitná voda sa privádzala akvaduktmi z okolitých hôr. V blízkosti ležal ostrovček Dafné, na ktorom bol chrám boha Apolóna. R. 64 pred n. l. sa Antiochie zmocnili Rimania, stala sa hlavným mestom rímskej provincie Sýria a sídlom rímskeho miestodržiteľa. V rímskom období mesto prekvitalo (tretie najväčšie mesto Rímskej ríše), malo vybudované množstvo verejných i súkromných budov (námestia, chrámy, baziliky, paláce, divadlo, amfiteáter). V 3. stor. bola hlavná ulica dláždená, v mnohých domoch a palácoch sa našli početné mozaiky. R. 526 bola Antiochia zničená zemetrasením, po vpáde Peržanov 540 úplne spustošená, znovu vybudovaná za Justiniána I. Veľkého. R. 638 obsadená Arabmi. V kresťanskom období tu vznikla prvá kresťanská obec, Antiochia sa stala sídlom kresťanského patriarchu, tu boli stúpenci Kristovho učenia prvýkrát označení ako kresťania (Christianoi), stala sa centrom ranokresťanskej teológie (→ antiochijská škola). R. 1098 dobytá križiakmi, hlavné mesto Antiochijského kniežatstva, 1268 opäť arabská, od 1516 súčasť Osmanskej ríše. Narodili sa tu napr. rímsky historik Ammianus Marcellinus a rečník Libanios, v ktorého početných dielach a listoch sa zachoval obraz rušného mesta zo 4. stor. n. l.

Anton

Anton, aj Antonius, okolo 1465 – začiatok decembra 1520 Košice — slovenský zlatník. Vyučil sa v Košiciach u Michala z Jasova. R. 1493 sa stal mešťanom v Košiciach, od 1497 do smrti mestský senior. R. 1502 pracoval prevažne pre Peréniovcov. Vytvoril napr. signované mestské pečatidlo a pravdepodobne i zlatý kalich s erbom Košíc (1502, uložený v Dóme sv. Alžbety v Košiciach), monštranciu a oltárny kríž zo Spišskej Novej Vsi.

António

António, dom, 1531 – 25. 8. 1595 Paríž — nelegitímny syn portugalského infanta Luísa (*1506, †1555) a vnuk Manuela I., prior kláštora v Crate. Pretendent portugalského trónu popri kandidatúre svojho bratanca, španielskeho kráľa Filipa II. V bitke pri Alcántare sa postavil na odpor španielskemu vojsku, bol porazený a odišiel do francúzskeho exilu. Odtiaľ sa pokúšal organizovať proti Filipovi II. odpor pomocou Francúzov a 1589 pomocou Angličanov, ale pochod na Lisabon sa skončil neúspešne.

Antverpy

Antverpy, hol. Antwerpen, fr. Anvers — prístavné mesto v Belgicku v regióne Flámsko na dolnom toku rieky Šelda pri ústí Albertovho prieplavu asi 85 km od Severného mora, administratívne stredisko provincie Antverpy; 517-tis. obyvateľov (2016). Priemysel lodiarsky, petrochemický, automobilový, hutnícky, textilný, sklársky, gumársky, potravinársky; brusiarne diamantov. Dopravná križovatka. Najväčší belgický prístav, jeden z najväčších v Európe. Riečnou aj kanálovou lodnou dopravou spojený s belgickými mestami a so susednými štátmi. Medzinárodné letisko.

Založené v 7. stor., zač. 11. stor. sídlo markgrófa, od 12. stor. stredisko remeselnej výroby a obchodu, 1291 mestské privilégiá, od 1315 člen Hanzy. V pol. 16. stor. najvýznamnejšie centrum medzinárodného obchodu využívajúce výhodnú polohu na križovatke obchodných ciest z pribaltských oblastí do záp. Európy s cestou z Britských ostrovov do strednej Európy, najbohatšie mesto Európy a veľké kultúrne stredisko. R. 1579 – 85 člen utrechtskej únie. Po dobytí Španielmi 1585, pričlenení k Španielskemu Nizozemsku (od 1714 k Rakúskemu Nizozemsku) a uzavretí ústia Šeldy Holanďanmi postupne strácalo význam. R. 1794 – 1814 súčasť Francúzska, od 1815 Spojeného nizozemského kráľovstva, od 1830 Belgicka. Nový rozkvet až od otvorenia ústia Šeldy 1863. Začiatkom 1. svet. vojny obliehané a 1914 dobyté nemeckými vojskami. V súčasnosti stredisko cestovného ruchu medzinárodného významu. Kultúrne stredisko Flámov.

Stavebné pamiatky: zvyšky hradu (Steen, spomínaný 726), katedrála zo 14. – 16. stor., najvýznamnejšie dielo flámskej neskorej gotiky, neskorogotický kostol Sint-Jacobs s pohrebnou kaplnkou rodiny Rubensovcov, Rubensov dom, na námestí Grote Markt radnica (1561 – 65) a renesančné domy, barokové kostoly a i.

Akadémia výtvarných umení, námorné múzeum, galérie s dielami P. P. Rubensa, A. van Dycka, J. Jordaensa, ktorí tu žili a tvorili. Univerzita (založená 2003 zlúčením troch univerzít založených 1852, 1965 a 1971). Zoologická záhrada (založená 1843) R. 1920 dejisko VII. LOH.

apendektómia

apendektómia [lat. + gr.], appendectomia — chirurgické odstránenie červovitého prívesku z dôvodu jeho akútneho alebo chronického zápalu (tzv. zápal slepého čreva), zriedkavo pre nádory. Robí sa operačne cez krátky rez v pravom podbrušku. Ak je priebeh apendektómie bez komplikácií, pacient odchádza domov zvyčajne 5 dní po operácii. V súčasnosti sa veľká časť apendektómií robí laparoskopicky, v týchto prípadoch pacient odchádza z nemocnice na druhý deň po operácii.

apostrof

apostrof [gr. > lat.], odsuvník — grafické znamienko () označujúce vynechávanie hlásky na konci slova. Napr.: čos’, kdes’, bys’, ver’, hor’, nač’. Ako básnická figúra sa uplatňuje v básnickom texte na vyváženie rytmu vo veršoch. Dnes sa používa iba zriedkavo. Známe sú apostrofy typu z dom do domu, môžbyť a i.

Appenzell

Appenzell [-cel] — mesto vo Švajčiarsku na rieke Sitter, administratívne stredisko kantónu Appenzell Innerrhoden, 780 m n. m.; 5,8 tis. obyvateľov (2015). Prvýkrát písomne doložené 1071. Farský kostol z 11. stor. (založený kláštorom Sankt Gallen) s neskorogotickým chórom, radnica (1561 – 63), maľované drevené domy. Cestovný ruch kultúrno-poznávacieho charakteru. Umelecké remeslá.

Aquileia

Aquileia [akuileja] — mesto v severových. Taliansku v kraji Friuli-Venezia Giulia asi 9 km od Jadranského mora; 3,4 tis. obyvateľov (2014).

Významné antické mesto založené Rimanmi 181 pred n. l. Strážilo dôležitý prechod cez Júlske Alpy do sev. Itálie. Cez Aquileiu viedla Via Aemilia na východ a Jantárová cesta do str. Podunajska a k Baltu. Výhodná poloha a obchodné kontakty zabezpečili mestu rozkvet, takže vo 4. stor. n. l. patrila Aquileia k najväčším mestám Rímskej ríše. R. 452 dobytá a zničená hunským vojvodcom Atilom. Neskôr znova vybudovaná, ale už nikdy nedosiahla bývalý rozmach. Od 3. stor. sídlo biskupstva, 558 alebo 568 – 1751 sídlo Aquilejského patriarchátu, ktorý v 9. – 11. stor. vysielal misie medzi Slovanov a Maďarov. Archeologické nálezisko so zvyškami rímskych stavieb.

Stavebné pamiatky: dóm – trojloďová románska bazilika (Basilica patriarcale di Santa Maria Assunta, vybudovaná v 11. stor. na mieste ranokresťanských stavieb zo 4. stor., prestavaná v 14. stor.) so zachovanými freskami a mozaikami (najstaršie zo 4. stor.), kampanila (11. – 14. stor.), baptistérium (koniec 4. stor.). Múzeá. Archeologický areál s rímskymi antickými pamiatkami a dóm (bazilika) sú od 1998 zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Arcimboldo, Giuseppe

Arcimboldo [-čim-], Giuseppe, aj Arcimboldi, 1526 Miláno – 11. 7. 1593 tamže — taliansky maliar, kresliar a návrhár pôsobiaci aj v Rakúsku a v Čechách. Pochádzal z rodiny maliarov, učil sa u svojho otca Biagia Arcimbolda (Biagio Arcimboldo; pôsobil 1518 – 54), ktorý od 1518 pracoval pre dóm v Miláne. R. 1549 – 58 navrhoval vitráže a rozličné umeleckoremeselné predmety pre dóm v Miláne. Z diel, ktoré vytvoril v Taliansku sú známe napr. fresky v katedrále v Monze (1556 – 62) alebo viaceré kartóny pre tapisérie (napr. Smrť Panny Márie, 1558, utkaný 1561 – 62 vo Ferrare, nachádzajúci sa v katedrále v Come). R. 1563 je doložený vo Viedni (na dvore Ferdinanda I. bol pravdepodobne už od 1562), 1565 sa v dokumentoch uvádza ako dvorný maliar cisára Maximiliána II., pre ktorého maľoval najmä portréty (nie sú známe, respektíve ani jeden zo zachovaných portrétov mu nie je s istotou pripísaný; napr. Rodinný portrét cisára Maximiliána II. s manželkou Annou a troma deťmi, okolo 1563), navrhoval aj dekorácie a kostýmy pre cisárske turnaje a slávnosti (napr. 1570 v Prahe, 1571 vo Viedni). Od 1576 pôsobil v službách cisára Rudolfa II. (o. i. pre cisára nakupoval kuriozity a umelecké predmety, napr. 1582 v Nemecku), 1580 bol v Prahe povýšený do šľachtického stavu. Jeho najslávnejšími dielami sú série tzv. kompozitných hláv alebo portrétov (taliansky teste composte), ktoré vznikli invenčným spojením rozličných realisticky namaľovaných objektov (napr. jedla, ovocia, kvetov, alebo iných prírodných, či ľuďmi vytvorených objektov). Vytváral ich v sériách a mnohé vo viacerých verziách (4 ročné obdobia, 1563, druhá verzia z 1572, tretia verzia z 1573; 4 Elementy, 1566; napr. bohyňa Flóra, vytvorená z kvetov je známa v troch verziách). Tieto maľby boli jeho dielenskými spolupracovníkmi i inými maliarmi aj neskôr často kopírované a preto je problematické odlíšiť originály od kópií (niektoré sú známe len z kópií, napr. Vzduch, 1566). Ich zmysel nie je v súčasnosti spoľahlivo vysvetlený a jednotlivé výklady sa odlišujú. Kompozitné hlavy, ktoré vytvoril zložením prírodnín, presne zachytávajú jednotlivé druhy domácich i exotických zvierat a rastlín a ide vlastne o vedecké ilustrácie vysokej umeleckej i výpovednej hodnoty (vo viacerých kódexoch sa zachovalo množstvo jeho realistických štúdií zvierat). Takéto poňatie vychádza zo súdobého rapídneho rozvoja prírodných vied, ktoré sa úzko viazalo najmä na prostredie európskych kráľovských dvorov (napr. Ferdinanda I., Maximiliána II. i Rudolfa II.). R. 1587 sa vrátil do Milána, naďalej ostal v cisárskych službách a okolo 1590 namaľoval slávny kompozitný Portrét Rudolfa II. ako boha Vertrumna (Vertrumnus, okolo 1590). Po smrti upadol do zabudnutia (aj keď sa v 16 a v 17. stor. kompozitné portréty označovali ako arcimboldovské), znovuobjavený v 20. stor.

Ardanovce

Ardanovce — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji v severozáp. časti Nitrianskej pahorkatiny na úpätí Považského Inovca, 251 m n. m., 209 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1317 ako Jardan, 1773 Ardanocz, Ardanowitz, Ardanowcze, 1786 Ardanócz, 1808 Ardánócz, Ardánowce, 1863 – 1907 Ardanóc, 1913 Árdánfalva, 1920 – 75, 1990 Ardanovce.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Michala (1503, pôv. neskorogotický, zbarokizovaný 1705 – 07), fara (1787, s klasicistickou úpravou z 1804). Hlinené domy s valbovou strechou z 19. stor., malé stodoly a šopy so stĺpikovou a s rámovou konštrukciou s vypletanými stenami a so slamenými strechami; ľudové kroje.

Ardovo

Ardovo, maď. Pelsőcardó — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji na záp. okraji Silickej planiny v Slovenskom krase, 277 m n. m.; 169 obyvateľov, 52,1 % slovenskej, 47,9 % maďarskej národnosti (2015).

Písomne doložená 1243 ako Erdes, 1318 Ordou, Ordov, 1320 Ardo, 1359 Ardow, 1773 Pelsőcz Ardó, 1786 Ardó, 1873 – 1913 Pelsőcardó, 1920 Ardovo, 1927 – 38 Ardovo, Ardó, 1938 – 45 Pelsőcardó, 1945 – 48 Ardovo, Ardó, 1948 Ardovo.

Obyvatelia sa zaoberali hájnictvom, baníctvom, chovom oviec a pálením uhlia. V blízkosti obce sa nachádza Ardovská jaskyňa s vyvieračkou, jaskynné sídlisko s dokladmi osídlenia v praveku (výskumy uskutočnil J. Böhm, J. Lichardus a Vladimir Jaroslav Fewkes , *1901, †1941) je dôležitým náleziskom z hľadiska stratigrafie a chronológie viacerých kultúr kamennej doby: potiskej, bukovohorskej a želiezovskej s bohatým archeologickým materiálom (keramika, štiepaná kamenná industria, kostené predmety). Nálezy z bronzovej doby patria pilinskej kultúre, z obdobia kyjatickej kultúry pochádza okrem keramiky aj poklad bronzových predmetov a ojedinelý nález bronzových nástrojov.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. kostol z 1788, roľnícka usadlosť s ľudovým domom z 1852.

Arequipa

Arequipa [-ki-] — mesto v juž. Peru v hornatom prostredí, administratívne stredisko departementu Arequipa a provincie Arequipa; 2 300 m n. m; 864-tis. obyvateľov (2015). Niekoľkokrát zničené sopečnými explóziami a zemetraseniami (o. i. silné zemetrasenia 1868, 1958, 1960). Priemysel textilný, kožiarsky, chemický, stavebných materiálov, potravinársky. Obchodné (známe trhy s koženými a vlnenými výrobkami) a kultúrne stredisko juž. oblasti Peru. S pobrežím Tichého oceána (prístavy Matarani a Mollendo) vzdialeným asi 100 km spojené železničnou traťou pokračujúcou na sever k prístavu Puna na jazere Titicaca.

Založené 1540 na mieste bývalého mesta Inkov. R. 1835 – 83 hlavné mesto Peru. Múzeá, početné kláštory a kostoly (16. – 18. stor.), katedrála (17. – 19. stor.), domy z 18. stor., univerzita (založená 1828), sídlo arcibiskupstva. Múzeá. Historické centrum mesta zapísané 2000 do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO. V blízkosti minerálne pramene.

Århus

Århus — prístavné mesto vo vých. Dánsku na pobreží Jutského polostrova v administratívnej oblasti Midtjylland (Stredné Jutsko); 265-tis. obyvateľov (2. najväčšie mesto krajiny, 2016). Známe ako obchodné stredisko a hlavné mesto Jutska. Priemysel lodiarsky, strojársky (lokomotívy), metalurgický, chemický, textilný, potravinársky (tukový), tabakový. Dopravná križovatka.

Jedno z najstarších dánskych miest. Prvá zmienka 948 (ako sídlo biskupstva), od 1441 mesto. Rozvoj až v 19. stor. Stavebné pamiatky: dóm z prelomu 12. a 13. stor., v 15. stor. prestavaný, gotický kostol (13. – 15. stor.), zámok Marselisborg (1899 – 1902), radnica (1938 – 41). Univerzita (založená 1928). Významné kultúrne centrum. Stredisko turistiky, skanzen Den Gamble By (viac ako 75 historických budov zo 17. – 19. stor., niekoľko stavieb z 20. stor. zhromaždených z rôznych častí Dánska).

asanácia

asanácia [lat.] — ozdravenie, zlepšovanie zo zdravotného, hygienického, estetického a i. hľadiska;

1. ekol. ľudská činnosť zameraná na ozdravenie prostredia alebo jeho zložiek, prípadne na odstránenie nečistôt a i. zdraviu škodlivých látok. Asanácia krajiny je súbor opatrení, ktoré na asanačnom území (zahŕňa územné plochy mimo zastavanej časti obce) odstraňuje podstatné škody vzniknuté prírodnými vplyvmi (zosuvmi pôdy, podmočením ap.) alebo ľudskou činnosťou (zlým hospodárením na pôde, banskou činnosťou ap.). Asanácia pôdy sa vykonáva najmä znižovaním množstva škodlivín, ktoré sa dostávajú do pôdy, alebo zmenou vlastností pôdy (regulačné metódy). Asanáciu a inaktiváciu chemických látok dodávaných do pôdy najmä vo forme pesticídov možno dosiahnuť urýchľovaním fotochemickej oxidácie, hydrolýzou, a najmä biochemickou degradáciou mikroorganizmami (napr. baktériami, aktinomycétami), t. j. zintenzívňovaním mikrobiálnej činnosti, a to predovšetkým zvyšovaním obsahu organickej hmoty, optimalizáciou vodného režimu pôdy a zlepšovaním zrnitosti i štruktúry pôdy. Toto regulovanie pôdnych procesov vzhľadom na zmenený kolobeh látok sa uskutočňuje najmä vhodnou agrotechnikou, hnojením (napr. fosforečnými hnojivami), vápnením, sadrovaním, zvyšovaním obsahu organických látok, očkovaním pôdy mikroorganizmami ap. Ak sú tieto metódy málo účinné a nebezpečenstvo kontaminácie pôdy vysoké, je nevyhnutné prikročiť k radikálnym metódam asanácie, pri ktorých sa odstraňuje pôdna vrstva poškodená jedovatými látkami (napr. pri poškodení pôdy rádioaktívnymi látkami). Na Slovensku sa používajú iba metódy zmierňujúce škodlivý účinok (paliatívne). Správna voľba asanácie pôd predpokladá predovšetkým poznanie príčin a povahy škodlivín, ich účinkov na pôdu, rastlinstvo a ostatné zložky ekosféry. Preto je nevyhnutné uskutočniť rajonizáciu územia podľa druhu a stupňa poškodzovania pôd ich obhospodarovaním, hnojením, zaťažovaním živočíšnymi exkrementmi, biocídmi, ako aj priemyselnými, automobilovými a závlahovými škodlivinami, pričom osobitnú pozornosť treba venovať priemyselným oblastiam, prímestským zónam, povodiam s pitnou vodou a s veľkými zásobami podzemných vôd, zdravotno-rekreačným územiam i územiam s veľkokapacitnými živočíšnymi objektmi. Pri asanácii zosuvných území (svahové pohyby pôdy na Slovensku postihujú najmä územie karpatského flyšového pásma) je potrebné zabezpečiť odvodnenie s trvalou funkčnosťou takýchto zariadení a výsadbu hlboko koreniacich listnatých drevín a drevín s vysokou transpiráciou, a tým aj s vysúšajúcou schopnosťou. Rovnako aktuálna je aj asanácia ovzdušia znečisteného emisiami, ktorá sa realizuje znižovaním ich množstva odlučovačmi, zmenou technológií výroby a znižovaním ich škodlivých účinkov vhodným obhospodarovaním ekosystémov;

2. stav. odstraňovanie technických, zdravotných i estetických nedostatkov stavieb, nevhodných doplnkov a prístavieb pri obnove stavby, ako aj celých skupín stavieb v zastavanej časti obce (asanácia obcí), ktoré nevyhovujú z hľadiska výstavby obce pre značné nedostatky spravidla hospodárskeho charakteru a ohrozujú zdravie obyvateľstva (schátranosť, vlhkosť domov ap.). Asanované môžu byť jednotlivé stavby alebo celý blok domov. V slovenských mestách bolo v 60. – 80. rokoch 20. stor. celoplošne asanovaných mnoho stavieb pochádzajúcich najmä z 19. stor. Podľa zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku je asanácia jedným z možných dôvodov vyvlastnenia vo verejnom záujme.

Awoonor, Kofi

Awoonor, Kofi, do októbra 1968 George Awoonor-Williams, 13. 3. 1936 Wheta – 21. 9. 2013 Nairobi — ghanský básnik a spisovateľ píšuci po anglicky a ewesky, literárny kritik, propagátor africkej kultúry. Zážitkami z detstva a ústnou ľudovou poéziou sa inšpiroval v zbierkach Znovuobjavenie a iné básne (Rediscovery and Other Poems, 1964) a Noc mojej krvi (Night of My Blood, 1971), pobytom v Amerike a v ghanskom väzení v zbierkach Zvez ma, pamäť (Ride Me, Memory, 1973) a Dom pri mori (The House by the Sea, 1978). Román Táto zem, môj brat (This Earth, My Brother, 1971) je kritikou devalvácie tradičných duchovných hodnôt. Román Nakoniec prichádza cestovateľ (Comes the Voyager at Last, 1992) je príbehom Afroameričana, ktorý cestuje do Ghany, aby unikol rasizmu v USA a hľadal miesto, ktoré by mohol nazvať domovom. Autor esejí Prsia zeme (The Breast of the Earth, 1975) o afrických dejinách, literatúrach a kultúre. Zahynul pri teroristickom útoku.

baalberská kultúra

baalberská kultúra — najstaršia skupina komplexu ľudu s lievikovitými pohármi v str. Európe (okolo 3-tis. pred n. l.). Rozšírená v sev. a str. Nemecku, v sev. Poľsku až po str. Čechy. Ľud baalberskej kultúry sa zaoberal poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Na sídliskách sa našli pravouhlé domy, vzácne sa objavuje meď, z ktorej sa vyrábali náhrdelníky a závesky (ojedinele sa našli v detských hroboch). Pohrebný rítus bol kostrový, mŕtvi sa pochovávali v skrčenej polohe pod mohylami, ale i v plochých hroboch niekedy obložených kameňmi. Nazvaná podľa archeologického náleziska Baalberg v str. Nemecku.

Báb

Báb — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v juhozáp. časti Nitrianskej pahorkatiny, 150 m n. m.; 1 093 obyvateľov (2015); miestne časti Alexandrov Dvor, Malý Báb, Veľký Báb.

Vznikla 1955 zlúčením Veľkého Bábu (písomne doložený 1156 ako Bab, 1268 terra Baab, 1365 Obaab, 1773 Nagy-Baab, Gros-Baab, 1786 Nagy-Bab, 1808 Nagy-Báb, Gross-Baab, Welký Báb, 1863 Nagybaáb, 1873 – 1913 Nagybáb, 1920 – 55 Veľký Báb) a Malého Bábu (1365 Wybaab, 1773 Kiss-Baab, Klein-Baab, 1786 Kisch-Bab, 1808 Kis-Báb, Klein-Baab, Malý Báb, 1863 Kisbaáb, 1873 – 1913 Kisbáb, 1920 – 55 Malý Báb).

Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: sídlisko čačianskej kultúry z mladšej bronzovej doby, sídliskové nálezy z 10. a 11. stor. Stavebné pamiatky: v miestnej časti Veľký Báb secesný kaštieľ (1908) s areálom (19. a 20. stor.), v miestnej časti Malý Báb barokový rímskokatolícky Kostol sv. Imricha (18. stor.), hlinené domy so slamenou valbovou strechou (19. stor.). Výskumný ústav tabakového priemyslu a výskumná stanica Botanického ústavu SAV. V miestnej časti Veľký Báb národná prírodná rezervácia Bábsky les.

Babie

Babie — obec v okrese Vranov nad Topľou v Prešovskom kraji v juž. časti Nízkych Beskýd, 215 m n. m.; 241 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1332 – 35 ako Babapateca, Babapataka, 1773 Bábafalva, Babafalu, Babje, 1786 Babafalva, Babíč, 1808 Bábafalva, Babjé, 1863 – 1902 Bábafalu, 1907 – 13 Bábafalva, 1920 Babie.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, pálením vápna, výrobou kolomaže a spracovaním kože a kožušín. Depot z mladšej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: ranogotický evanjelický a. v. kostol (1332 – 35), zrubové a hlinené domy so slamenou strechou (19. stor.), rímskokatolícky Kostol všetkých svätých (1995 – 97).

Babín

Babín — obec v okrese Námestovo v Žilinskom kraji v juhozáp. výbežku Oravskej kotliny, 680 m n. m.; 1 417 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1564 ako Babinowo, 1619 Babina, 1773, 1786, 1808, 1863 – 1913 Babin, 1920 Babín.

Obyvatelia sa živili salašníctvom, chovom dobytka, výrobou drevených predmetov a podomovým obchodom. Stavebné pamiatky: klasicistická kaplnka z 1. pol. 19. stor., rímskokatolícky Kostol zoslania Ducha Svätého z 1933 (architekt M. M. Harminc) so zariadením zo starého dreveného kostola z 1666, zrubové podmurované a podpivničené domy s vysokým štítom, na cintoríne kamenné kríže a náhrobníky s reliéfnou výzdobou z 19. a zo zač. 20. stor.

Babiná

Babiná — obec v okrese Zvolen v Banskobystrickom kraji v juhozáp. časti Pliešovskej kotliny na vých. úpätí Štiavnických vrchov, 415 m n. m.; 534 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1254 ako Babusceky, 1270 Babasceky, 1351 Babazeky, 1773 Babina, 1786 Babina, Babasék, 1808 Bábaszék, Babina, 1863 Babaszék, 1873 – 1913 Bábaszék, 1920 Babiná.

R. 1254 dostala mestské výsady ako banské mesto, neskôr poľnohospodárska obec; obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Archeologické nálezy z neskorej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Matúša (pôvodne románsky z 50. rokov 13. stor., upravený 1754 a 1771, gotický zvon z 1358), murovaný ľudový dom z 19. stor., evanjelický a. v. kostol z 1939.

Bacúch

Bacúch — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji vo vých. časti Horehronského podolia, 629 m n. m.; 973 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1563 ako Bazuch, Batzuch, Watzuch, 1808 Baczuch, 1863 Bazuch, 1882 Bacuch, 1888 – 1913 Vacok, 1920 Bacúch.

Obyvatelia sa zaoberali ťažbou železnej rudy a hutníctvom, neskôr prácou v lesoch a na píle, pltníctvom, povozníctvom a tkaním plátna i súkna. Ojedinelé archeologické nálezy z neskorej kamennej doby. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Jozefa (1863, upravený 1936), zrubové a murované domy so šindľovou strechou (koniec 19. a zač. 20. stor). V Bacúšskej doline technicko-kultúrne pamiatka: hrádza vodnej nádrže (J. Paussinger, 1880), nad ňou prameň B. Němcovej, prírodná rezervácia Bacúšska jelšina (vyhlásená 1967, rozloha 4,3 ha) zriadená na ochranu smrekovo-jelšového porastu na alúviu horného toku Hrona.

Bagin, Anton

Bagin, Anton, 10. 9. 1923 Ilava – 21. 1. 1992 Bratislava — slovenský historik, rímskokatolícky teológ. Od 1967 pôsobil na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave; 1972 profesor. Autor monografických prác z cirkevných dejín, umenia a literatúry, a regionálnej histórie. Dielo: Dubnica nad Váhom (1967, zostavovateľ a spoluautor), Cirkevné dejiny I. – II. (1969), Dedičstvo otcov. K 1100. výročiu smrti sv. Cyrila a k 100. výročiu založenia Spolku sv. Vojtecha (1970, zostavovateľ a spoluautor), Apoštolé Slovanů Cyril a Metoděj a Velká Morava (1982), Cyrilometodské kostoly a kaplnky na Slovensku (1985), Apoštoli Slovanov Cyril a Metod a Veľká Morava (1987), Dóm sv. Martina v Bratislave (1990, spoluautor), Sv. Vojtech (1991, spoluautor), Spolupatróni Európy; Co-Patrons of Europe (1992), Život Gorazda (1992), Cyrilometodská tradícia u Slovákov (1993), Ilava (zostavovateľ a spoluautor, 1991) a i.

Baker, James Addison

Baker [bejkr], James Addison, 28. 4. 1930 Houston, Tex. — americký politik, právnik a politický poradca počas administratív prezidentov R. Reagana a G. H. W. Busha. R. 1981 – 85 a 1992 – 93 riaditeľ kancelárie Bieleho domu, 1985 – 88 minister financií (→ Bakerov plán), 1989 – 92 minister zahraničia.

banícke múzeum

banícke múzeum, banské múzeum — špecializovaný druh múzea zaoberajúci sa výskumom a dokumentáciou baníctva. Na Slovensku pôsobia: Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici (s celoslovenskou pôsobnosťou), ktoré 2015 otvorilo aj expozíciu uhoľného baníctva na Slovensku v Handlovej; Banícke múzeum v Gelnici — založené 1963; dokumentuje históriu baníctva v Gelnici a okolí (banícke svietidlá, modely baní, zariadenia na vynášanie rudy, čerpacie zariadenia a i.), ako aj dejiny mesta a okolia (národopisná expozícia, umelecká história, remeslá); Banícke múzeum v Rožňave — založené 1912 (od 1943 súčasť Mestského múzea); má expozíciu baníctva a hutníctva Gemera (stredoveké banícke pracovné nástroje, čerpadlá, kolekcia baníckych meracích prístrojov, exponáty venované životu a kultúre baníkov), expozíciu prírody Slovenského krasu a regionálnej histórie. Banská expozícia Slovenského technického múzea v Košiciach dokumentuje vývoj banskej techniky na vých. Slovensku. Dejinám baníctva na Slovensku sú venované i expozície Múzea mincí a medailí v Kremnici, Pohronského múzea v Novej Bani, Baníckeho domu vo Vyšnej Boci a i.

bankové operácie

bankové operácie, bankové obchody — súhrnný názov jednotlivých druhov činností vykonávaných bankami. Vo všeobecnosti sa rozdeľujú na pasívne, aktívne a indiferentné. V praxi sa uplatňujú formy pasívnych operácií, ktorými si banky vytvárajú vlastný bankový kapitál, a to emisia akcií akciových bánk, vklady (podiely) družstevníkov v družstevných bankách, vklad bankára v súkromných bankách vklady štátu v štátnych bankách, a získavajú cudzí kapitál (cudzie zdroje): depozitné operácie, t. j. prijímanie krátkodobých vkladov od klientov; vkladové operácie, ku ktorým patrí prijímanie peňažných úspor od obyvateľov a ktoré výrazne zvyšujú likviditu bánk (najmä termínované vklady); emisia bankových obligácií, ktorými si banky obstarávajú bankový kapitál na pomerne dlhý čas a s istotou, že nebude veriteľom vypovedaný v priebehu splatnosti. Banky umiestňujú takéto zdroje do dlhodobých pôžičiek a úverov. Poslednou formou sú ostatné operácie, napr. cenné papiere zverené na ďalšie odborné obchodovanie, pokiaľ nie sú vedené ako indiferentné operácie. Ďalšie zdroje si banky zabezpečujú formou pôžičiek na peňažnom, medzibankovom trhu. Banky umiestňujú svoj kapitál aj aktívnymi operáciami v týchto formách: poskytovaním krátkodobých (k najtypickejším patria eskont zmeniek, lombardný úver, avalový úver, záručný úver ap.) a dlhodobých úverov a pôžičiek (napr. hypotekárny úver, stavebný úver); poskytovaním spotrebných úverov a pôžičiek (účelové a hotovostné úvery, kontokorentný úver, úver v bežnom účte, napr. na nákup v obchodných domoch na úverové karty ap.); nákupom cenných papierov na vlastný účet (akcie, obligácie, hypotekárne záložné listy ap.) a ďalšími úvermi, pôžičkami a aktívami (priebežné pôžičky pri trojstranných obchodoch, pokladničná hotovosť, hnuteľný a nehnuteľný majetok banky ap.). Zdrojom dodatočných výnosov bánk sú ostatné, indiferentné operácie označované aj ako sprostredkovateľské alebo neutrálne. Za ich vykonávanie banky účtujú poplatky, provízie a náhrady výdavkov. Sú úzko prepojené s aktívnymi a pasívnymi operáciami a patria k nim: vykonávanie platobného styku sprostredkúvaním bankových prevodov na základe prevodných príkazov, šekov a i. platobných dokladov v tuzemsku i do zahraničia; inkaso splatných zmeniek, šekov, pohľadávok, úrokových a dividendových kupónov, dlhopisov ap.; úschova a správa cenných papierov a ďalších služieb spojených s cennými papiermi; komisionárske obchody s cennými papiermi; zmenárenské operácie; devízové operácie všetkého druhu, derivátové operácie, ako aj ďalšie komisionárske operácie podľa poverenia.

bankový monopol

bankový monopol — nadobudnutie výsadného postavenia najväčších bánk v dôsledku vysokého stupňa koncentrácie a centralizácie pôžičkového kapitálu. Banky po získaní monopolného postavenia v určitej oblasti uzavierajú medzi sebou dohody o rozdelení sfér vplyvu a tvoria monopolné zväzy, ktoré si podrobujú ostatné banky a vytvárajú z nich filiálky. V podmienkach trhovej ekonomiky je existencia monopolov v rozpore s platnou legislatívou. Proti takýmto tendenciám prijímajú štáty protimonopolné opatrenia (zákony ap.). Skryté formy bankových monopolov v súčasnosti vznikajú prostredníctvom fúzií a akvizícií veľkých bankových domov vo vyspelých krajinách.

banská komora

banská komora — kráľovská inštitúcia, ktorá spravovala erárne bane a k nim patriace majetky a vyberala pre panovníka poplatky z vyťažených kovov (urbura). Banské komory existovali už za prvých uhorských panovníkov. R. 1335 Karol I. Róbert zriadil v každom banskom meste kráľovské domy (domus regia), ktoré viedol komorský gróf (comes urburae, comes camerae). Do 16. stor. bolo úlohou banských komôr vyberať poplatky pre kráľa vo výške desatiny vyťaženého zlata a osminy striebra a i. kovov. Od ťažiarov sa vykupovali aj drahé kovy, s ktorými sa nesmelo voľne obchodovať, a odovzdávali sa mincovým komorám. Dozor nad banskou a hutníckou výrobou vykonával banský majster. Za Ferdinanda I. po 1548 bola dobudovaná banská správa na str. Slovensku. Komory v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici a Kremnici boli podriadené Dolnorakúskej komore, neskôr Dvorskej komore vo Viedni, ktorá bola v pol. 18. stor. premenovaná na Dvorské kolégium pre mincovníctvo a baníctvo. Banská komora v Banskej Štiavnici v pol. 18. stor. splynula s Hlavným komorskogrófskym úradom. Banská komora v Banskej Bystrici 1851 zanikla, bola podriadená Hlavnému komorskogrófskemu úradu v Banskej Štiavnici. Na vých. Slovensku plnila funkciu banskej komory od 1567 Košická komora, 1689 vznikol v Smolníku Vrchný inšpektorský úrad, ktorý spravoval banské záležitosti tejto oblasti.

Baumhorn, Leopold

Baumhorn, Leopold, 28. 12. 1860 Kisbér – 8. 7. 1932 Budapešť — maďarský židovský architekt. Študoval na technickej univerzite vo Viedni, kde sa zoznámil s Ö. Lechnerom. R. 1883 po absolvovaní štúdia pracoval v architektonickej kancelárii Lechner – Pártos v Budapešti (do 1905). Patril k najvýznamnejším súdobým odborníkom na židovskú sakrálnu architektúru v strednej Európe (v Uhorsku navrhol a realizoval 24 synagóg). Vo svojej tvorbe eklekticky spájal rozličné štýlové podnety, historizmus, secesiu a byzantské i orientálne prvky do pôsobivých monumentálnych celkov s množstvom dekoratívnych detailov. Okrem synagóg navrhoval i verejné stavby (Kráľovský súd v Györi, 1890) a vily. Práce na Slovensku: prestavba a obnova pôvodne klasicistickej synagógy v Liptovskom Mikuláši (1906), pri ktorej zachoval jej pôvodný charakter, eklektická synagóga v Nitre (1911), synagóga v Lučenci inšpirovaná byzantskou architektúrou (1923 – 26), rodinný dom v Komárne (1900).

Bocage

Bocage [-káž], plným menom Manuel Maria l’Hedoux de Barbosa du Bocage, 15. 9. 1765 Setúbal – 21. 12. 1805 Lisabon — portugalský neoklasicistický a preromantický básnik. R. 1781 odišiel z domu a vstúpil do armády, neskôr študoval na námornej akadémii v Lisabone, kde si získal obľubu medzi lisabonskou bohémou. R. 1786 odcestoval do porugalskej kolónie Goa (India), 1788 bol preložený do Damanu, odkiaľ ušiel do Macaa. R. 1790 sa vrátil do Lisabonu, kde mu vyšli zbierky básní Rýmy I – VI (Rimas I – VI, 1791). Z jeho metricky pestrej ľúbostnej a satirickej básnickej tvorby (epištoly, ódy, kantáty a i.) vynikajú sonety, ktoré patria k najkrajším v portugalskej literatúre. R. 1797 bol väznený za protikatolícku a protimonarchistickú poéziu. Prekladal diela Voltaira, J.-J. Rousseaua, J. Racina a Ossiana.

Brandys, Marian

Brandys, Marian, pseudonym Zosia, 25. 1. 1912 Wiesbaden, Nemecko – 20. 11. 1998 Varšava — poľský prozaik a publicista. Brat K. Brandysa. Pôvodne sa predstavil ako autor reportáží a cestopisov, v ktorých zobrazil zážitky z rokov svojho zahraničného pôsobenia: Talianske stretnutia (Spotkania włoskie, 1949), Začiatok príbehu (Początek opowieści, 1951), Dom znovuzískaného detstva (Dom odzyskanego dzieciństwa, 1953), Z Káhiry do Addis Abeby (Od Kairu do Addis Abeby, 1957), O kráľoch a kapuste (O królach i kapuście, 1959). V neskorších dielach sa zameral na historickú faktografiu, ktorou dokumentoval formovanie sa moderného národného povedomia Poliakov: Neznáme knieža Poniatowski (Nieznany książe Poniatowski, 1960), Najnádejnejší dôstojník (Oficer największych nadziei, 1964), Trampoty s pani Walewskou (Kłopoty z panią Walewską, 1969), pentalógia Koniec sveta kavaleristov (Koniec świata szwoleżerów, 1972 – 79).

Bykav, Vasil Uladzimiravič

Bykav, Vasiľ Uladzimiravič, 19. 6. 1924 Byčki – 22. 6. 2003 Borovľany pri Minsku, pochovaný v Minsku — bieloruský spisovateľ a politik. Počas 2. svetovej vojny prešiel viacerými bojiskami, zúčastnil sa na oslobodzovaní Rumunska. Od 1978 žil v Minsku, 1978 – 89 bol poslancom Najvyššieho sovietu Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky, 1988 jeden z hlavných zakladateľov a organizátorov Bieloruského helsinského výboru. Koncom 1997 odišiel ako oponent režimu prezidenta A. Lukašenka do emigrácie v zahraničí. Žil vo Fínsku, neskôr v Nemecku i v Česku.

V románoch Tretia raketa (Treciaja raketa, 1961) a Mŕtvych to nebolí (Miortvym ne balic, 1965), prózach Obelisk (Abelisk, 1971), Svorka vlkov (Vovčaja zhraja, 1974; slov. 1976), Dočkať sa rána (Dažyc da svitanňa, 1974), Kruhľanský most (1969), Jeho prápor (Jaho bataľjon, 1976), Ísť a nevrátiť sa (Isci i ne viarnucca, 1978) a v novele V hmle (V tumane, 1988) spracoval problematiku 2. svetovej vojny. Príbehy sa odohrávajú na malom priestore, v krátkych časových úsekoch, počet hrdinov je obmedzený na minimum. Bykav kládol hlavný dôraz na drámu odohrávajúcu sa v krajných situáciách vnútri človeka. V próze Prenasledovanie (Ablava, 1988) porušil dovtedajšiu monotematickosť diela, i keď nová téma (príbeh prenasledovaného utečenca z gulagu) nesie so sebou rovnakú tragiku. Autor knihy spomienok Dlhá cesta domov (Dovgaja dacroga dadomu, 2003). Na Slovensku boli vydané preklady Bykavových románov Tretia raketa (Treciaja raketa, 1961; slov. 1964) a Jeho prápor (Jaho bataľjon, 1975, slov. 1979).

cave canem

cave canem [ka- ka-; lat.] — pozor na psa! (obdoba slovenského Pozor zlý pes!). Varovanie umiestňované na podlahách vo vestibuloch rímskych domov (napr. mozaika v Pompejach) alebo na stenách blízko vchodov (zmienka v Petroniovom románe Satiricon). Používa sa aj všeobecne (Dávaj si pozor na zlých ľudí!).

Ciel, Igor

Ciel, Igor, 13. 4. 1931 Rožňava – 4. 7. 2010 Bratislava — slovenský divadelný a televízny režisér, scenárista a pedagóg. R. 1955 absolvoval divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave, 1956 – 60 režisér Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene, 1960 – 66 Krajového divadla (dnes Divadlo A. Bagara) v Nitre. Vo Zvolene režíroval o. i. hry Fiescovo sprisahanie (1956), Dom Bernardy Alby (1957), Romeo a Júlia (1958), v Nitre o. i. hry Nepriatelia (1961), Vec Makropulos (1963), Pohľad z mosta (1965). Od 1966 pracoval v Čs. televízii (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) v Bratislave. Od 1975 vedúci Katedry filmových a televíznych odborov Divadelnej fakulty, 1989 profesor. Od 1990 vedúci Katedry filmovej réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, 1998 – 2003 vyučoval aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V televíznej tvorbe sa venoval adaptáciám slovenskej a svetovej literatúry: románov (P. Jilemnický: Zuniaci krok, 1965; A. Dumas: Parížski mohykáni, 1972; A. Chudoba: Syn človeka, 1982), divadelných hier (A. Casona: Sedem výkrikov na mori, 1970; J. Barč-Ivan: Dvaja, 1971; V. Hugo: Ruy Blas, 1980), poviedok (J. Papp: Podivné okolnosti, 1982) a i. Bol jedným z profilových tvorcov pôvodnej televíznej tvorby 60. a 80. rokov 20. stor.: Zhasnuté slnko (1967), Kolotoč (1968), Traja z 9. poschodia (1969), seriál Vivat Beňovský (1975), Počúvajme slnko (1977), Predohra v mol (1983), Snopy z piesku (1985), Modrá katedrála (1989) a i. V ďalších rokoch vytvoril kratšie televízne inscenácie Júlia (1990), Pokus (1992), Medzihra (1995), Večerná chvíľa neskorej jesene (1996) a i.

Compasso d’Oro

Compasso d’Oro [kom-], Zlatý kompas — najstaršia a najprestížnejšia cena za dizajn v Taliansku. Založená 1954 obchodným domom La Rinascente v Miláne, od 1957 pod patronátom Asociácie pre priemyselný dizajn (Associazione per il Disegno Industriale). Udeľovanie cien každoročne sprevádza výstava vybraných výrobkov.

Genbaku dómu

Genbaku dómu — Hirošimský pamätník mieru (→ Hirošima).

Gothic Revival

Gothic Revival [-tik rivajvl] — označenie neogotiky v anglicky hovoriacich krajinách v 18. a 19. stor. ako jedného zo štýlových prejavov historizmu. Gothic Revival je založený na aplikovaní gotických stavebných foriem a dekoru (stavebná technika bola moderná, napr. železná konštrukcia). Pramení v romantickom záujme o stredoveké umenie a kultúru a v ich vedeckom štúdiu. Iniciátorom bol architekt A. W. N. Pugin, významnú úlohu pri jeho formovaní zohral výtvarný teoretik J. Ruskin (Sedem lámp architektúry, The Seven Lamps of Architecture, 1849). Gothic Revival sa uplatnil najmä v Spojenom kráľovstve a v USA, ale aj v Austrálii (→ austrálske výtvarné umenie a architektúra) a v Kanade (budova parlamentu v Ottawe, 1861 – 67, Thomas Fuller, *1823, †1893, a Chilion Jones, *1835, †1912). Prvky štýlu Gothic Revival prvýkrát použité na dome spisovateľa Horacea Walpola Strawberry Hill (1747 – 92) v Londýne-Twickenhame. K najvýznamnejším príkladom štýlu Gothic Revival v Spojenom kráľovstve patrí budova parlamentu v Londýne (Nový Westminsterský palác, 1835 – 70, Ch. Barry, dekorácie interiérov A. W. N. Pugin), v USA Katedrála sv. Patrika (Saint Patrick’s Cathedral; 1858 – 79, J. Renwick) a Kostol Sv. Trojice (Trinity Church; 1839 – 46, Richard Upjohn) v New Yorku. Gothic Revival sa uplatnil aj v interiérovom dizajne a v úžitkovom umení. Od 70. rokov 19. stor. bol v dizajne na ústupe, v architektúre pretrvával do 1. pol. 20. stor. (mrakodrap Chicago Tribune Building v Chicagu, 1922 – 25, John Mead Howells, *1868, †1959).

Greisiger, Michal

Greisiger [grajzi-], Michal, 25. 12. 1851 Stráne pod Tatrami, okres Kežmarok – 10. 9. 1912 Spišská Belá, okres Kežmarok — slovenský prírodovedec a lekár. R. 1872 – 77 študoval medicínu na univerzite vo Viedni a v Budapešti. Pôsobil ako lekár v Spišskej Belej, bol činný v komunálnej politike i pri organizovaní a rozvoji turistiky. Zaoberal sa botanikou, ornitológiou (najmä sťahovavým vtáctvom) a entomológiou (prevažne motýľmi a chrobákmi) vysokohorskej tatranskej prírody, kultúrnou históriou Spiša, archeológiou a paleontológiou svojho okolia. Zakladal herbáre, pestoval liečivé rastliny, ktoré využíval v lekárskej praxi. Spolupracoval s ornitologickým ústavom v Budapešti. Jeho bohaté faunistické, paleontologické (s nálezmi z Gánovských travertínov) a archeologické zbierky (napr. s nálezmi z kamennej a bronzovej doby z Popradskej kotliny) odkúpilo gymnázium v Kežmarku. Zakladajúci člen a funkcionár Uhorského karpatského spolku, od 1881 člen Rakúsko-uhorského ornitologického spolku. Od 1994 je v jeho bývalom dome v Spišskej Belej zriadené Múzeum Michala Greisigera.

guľatina

guľatina — zoťaté odvetvené, prípadne odkôrnené surové drevo stromovej dĺžky (kmeň stromu), neskrátené fyzickou manipuláciou na kratšie výrezy. Je určené na ďalšie mechanické, chemické a i. spracovanie (surovina pre drevospracujúci priemysel). Guľatina najmä z ihličnatých stromov (borovica, jedľa, smrekovec, smrek) sa používa napr. v stavebníctve na vzpery, stĺpy, pilóty alebo na stavbu drevených zrubových domov. Základné kvantitatívne a kvalitatívne vlastnosti guľatiny stanovujú normy.