Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 462 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Aachen

Aachen [á-], fr. Aix-la-Chapelle, hol. Aken — kúpeľné mesto v záp. Nemecku v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko v blízkosti hraníc s Belgickom a Holandskom asi 65 km juhozáp. od Kolína nad Rýnom; 243-tis. obyvateľov (2014). Priemysel hutnícky, kovoobrábací, textilný, odevný, elektrotechnický, strojársky, chemický, gumársky, sklársky, potravinársky, spotrebný. V okolí ťažba uhlia. Dopravná križovatka; asi 30 km od centra mesta na území Holandska je medzinárodné letisko Maastricht-Aachen. Aachen je od 17. stor. známy ako kúpeľné mesto, kúpele zamerané najmä na liečbu reumatickej artritídy vznikli pri prameňoch liečivých termálnych vôd (teplota do 74 °C) využívaných už v období Rímskej ríše.

Miesto v blízkosti liečivých teplých sírnych prameňov bolo pôvodne obývané Keltmi a spojené s uctievaním keltského boha svetla a liečivých termálnych prameňov Granna (Grannus). V 1. stor. tam Rimania založili vojenský tábor a neskôr aj kúpele Aquisgranum (z lat. Aquae Granni; v centre mesta archeologické nálezy troch rímskych kúpeľov z 1. – 4. stor. n. l. ), ktoré sa používali aj po zániku Rímskej ríše. Vzhľadom na strategickú polohu miesta a liečivé pramene tam Pipin III. Krátky pravdepodobne začal budovať cisársku rezidenciu (falc). Karol Veľký si začiatkom 90. rokov 8. stor. zvolil Aquisgranum za hlavné mesto svojej ríše a pokračoval vo výstavbe falce. Jeho stavebná aktivita poukazuje na zámer vybudovať druhý, resp. nový Rím. V meste zhromaždil významných učencov a umelcov, ktorí sa podieľali na karolovskej renesancii, okolo 796 tam založil dielňu na odlievanie do kovu a skriptórium (existovalo do pol. 9. stor.), kde vznikli viaceré významné iluminované karolovské rukopisy. R. 1166 bolo Fridrichom I. Barbarossom vyhlásené za slobodné cisárske mesto. R. 1172 – 76 dal Fridrich I. Barbarossa mesto a falc opevniť hradbami. Od zač. 16. stor. mesto postupne upadalo (1562 boli korunovácie presunuté do Frankfurtu nad Mohanom). R. 1656 bola väčšina stavieb zničená pri požiari a následne barokovo prestavaná. R. 1794 bolo mesto okupované Francúzmi, stratilo postavenie slobodného cisárskeho mesta, 1801 – 15 súčasť Francúzska, 1815 pripadlo Prusku. Počas 2. svetovej vojny bola väčšina stavieb zničená, prestavaná v 2. pol. 20. stor.

Stavebné pamiatky: archeologické nálezy (od 19. stor.) cisárskej falce vybudovanej Karolom Veľkým, jednej z najvýznamnejších pamiatok karolovského umenia. Falc tvoril komplex viacerých budov, okrem reprezentačných stavieb z kameňa a tehál boli jej súčasťou aj obytné stavby z dreva, remeselnícke dielne a stajne. Jej najvýznamnejšou a najlepšie zachovanou stavbou je Palácová kaplnka (aj kaplnka falce alebo hradná kaplnka; 936 – 1531 v nej bolo korunovaných 31 nemeckých kráľov – cisárov) s dvoma menšími bazilikovými stavbami na stranách a s monumentálnym átriom s fontánou pred záp. fasádou. Na sever od kaplnky bola audienčná sieň s troma apsidami (aula regia; mala formu triklínia, resp. rímskej cisárskej baziliky a bola inšpirovaná Aulou Palatinou v Trieri) spojená s átriom kaplnky dvojpodlažnou krytou chodbou. Približne v strede krytej spojovacej chodby sa nachádzala monumentálna brána.
Palácová kaplnka, ktorá je zasvätená Panne Márii (dostavaná po 798, posvätená pápežom Levom III. 805; za jej architekta je pokladaný Odo z Metzu, *742, †814), bola v stredoveku včelenená (resp. prestavaná) do gotickej katedrály (dómu, nem. Aachener Dom, od 1802 biskupská katedrála). Kaplnka je dvojplášťová stavba, jej jadrom je oktogón (priemer 14,46 m) obkolesený ochodzou v tvare šestnásťstena, ktorá tvorí bočnú loď s emporami (galériami) na poschodí. Centrálny oktogón je zaklenutý osemdielnou kupolou na tambure. Na vých. strane sa nachádzala svätyňa štvorcového pôdorysu (nahradená neskorogotickým katedrálnym chórom) a na západe westwerk, ktorým sa do kaplnky vstupovalo (v prestavanej podobe sa čiastočne zachoval). Na poschodí westewerku oproti apside sa nachádza Cisársky trón. Centrálny oktogón (Hochmünster) dominuje interiéru stavby, v jeho spodnej časti je 8 masívnych pilierov nesúcich arkády horného podlažia, ktoré majú dvojnásobnú výšku a v strede sú stĺpmi rozdelené na dve podlažia. Interiér bol pôvodne obložený mramovými intarziami (opus sectile), v kupole sa nachádzala mozaika, ktorá zobrazovala Ježiša Krista v sláve so 4 evanjelistami a 24 starcami z Apokalypsy (súčasná mozaika je jej kópiou z 1880 – 81). Podľa Eginharda boli mramorové stĺpy aj obkladové materiály privezené z Ríma a Ravenny (niektoré stĺpy z kostola Sankt Gereon v Kolíne nad Rýnom). Súčasťou interiéru sú aj kovové dvere a mreže (pôvodne zlátené) zo 796 – 800 na galériách. Súčasná podoba interiéru pochádza zo začiatku 20. stor. Kaplnka symbolizuje Nebeský Jeruzalem a jej architektúra bola ovplyvnená najmä ranokresťanskou a byzantskou architektúrou (najmä kostolom San Vitale v Ravenne, ktorý dal vybudovať Justinián I. Veľký, ale aj Chrámom Sergia a Bakcha v Konštantínopole). Jej exteriér mal pôvodne červenú omietku, čo odkazuje na cisársku symboliku (cisársky purpur). R. 814 tam bol pravdepodobne v antickom sarkofágu pochovaný Karol Veľký (presné miesto nie je určené; Fridrich I. Barbarossa dal 1215 jeho pozostatky uložiť do skriňového relikviára nazývaného Karlsschrein, ktorý je umiestnený v kaplnke). V 13. stor. boli v exteriéri kaplnky nad tamburom vybudované trojuholníkové štíty. R. 1355 – 1414 k nej bol pristavaný vysoký neskorogotický katedrálny chór, ktorý bol inšpirovaný kaplnkou Sainte-Chapelle v Paríži a bol koncipovaný ako monumentálny relikviár (vzhľadom na veľké kružbové okná nazývaný Glashaus; od 13. stor. významné pútnické miesto). V období 14. – 18. stor. vzniklo v ochodze centrálneho oktogónu viacero kaplniek.

V katedrále sa nachádza viacero významných príkladov stredovekého umeleckého remesla, napr. kazateľnica nazývaná Ambona Henricha II. Svätého (1002 – 14), zlaté antependium Pala d’Oro (okolo 1020), monumentálny Svietnik Fridricha I. Barbarossu (1165 – 70), skriňový mariánsky relikviár Marienschrein (1220 – 39) a i. Jej súčasťou je aj klenotnica s viacerými významnými pamiatkami stredovekého zlatníctva (napr. Lotharov kríž z obdobia okolo 1000, relikviárová busta Karola Veľkého z 1350 a i.). R. 1978 bola katedrála zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Ďalšie pamiatky: radnica (pôvodne gotická, vybudovaná 1330 – 49 na mieste audienčnej siene karolovskej falce, prestavaná v období baroka a v 19. stor., značne poškodená v 2. svetovej vojne, následne reštaurovaná; v radnici sa nachádza Korunovačná sieň zo 14. stor.; do stavby radnice bola začlenená aj veža Granusturm z obdobia Karola Veľkého, ktorá sa zachovala do súčasnosti), gotický Grashaus (2. pol. 13. stor., pôvodne slúžil ako prvá radnica), farský kostol Sankt Foillan (1180, v 15. stor. goticky prestavaný), pôvodne minoritský kláštorný kostol Sankt Nikolaus (13. – 14. stor.), kostol Sankt Paul (pôvodne gotický, deštruovaný počas 2. svetovej vojny a rekonštruovaný v 2. pol. 20. stor.) a i.

Aasen, Arne Paasche

Aasen [ósen], Arne Paasche, 18. 6. 1901 Steinkjer – 1. 11. 1978 Oslo — nórsky básnik, novinár a politik. Angažoval sa v robotníckom hnutí, bol členom Nórskej robotníckej strany (Det norske Arbeiderparti, DNA). Krátko (1924 – 25) pôsobil ako redaktor novín Fremtiden, svojimi článkami prispieval aj do ďalších robotníckych časopisov. Debutoval 1921 básnickou zbierkou Kosák a kladivo (Sigd og hammer). Jeho poézia je charakteristická výrazným sociálnym cítením, mnohé jeho básne boli zhudobnené. Autor zbierok Svet, náš domov (Verden vårt hjem, 1931), Hotel Európa (Hotel Europa, 1933) a výberu básní Búrka a tíš (Storm og stille, 1961).

abaševská kultúra

abaševská kultúra — kultúra bronzovej doby rozšírená v údoliach riek Volga a Kama, sev. od Samary a na juž. úpätiach Uralu. Klasicky datovaná asi 2500 – 1900 pred n. l., podľa rádiokarbónového datovania asi 2140 – 1740 pred n. l. Jej nositelia sa živili chovom dobytka, oviec, kôz a poľnohospodárstvom. Existujú indície používania koňov a dvojkolesových vozov so vzdialenými analógiami v súvekých kultúrach v Stredomorí a doklady ťažby a tavenia medenej rudy do odlievacích foriem. Koncentrácie osídlenia so zahĺbenými menšími i s pomerne veľkými obdĺžnikovými domami (asi 150 – 200 m2) sú známe z horného povodia Donu (Maslovo a i.) a povodia rieky Belaja na Urale. V preskúmaných mohylách, často vyložených a prekrytých drevom, sa našli pochované nespálené telá v skrčenej polohe na chrbte, na boku i vo vystretej polohe. V niektorých hroboch, ktoré boli obohnané kruhovou priekopou, sa našla keramika, medené artefakty (najmä nože a šidlá, hroty šípov, dýky, sekery, náramky, prstene, ozdoby odevu), ale aj antropomorfná plastika a kožené alebo kožušinové čiapky zdobené medenými nášivkami. Objavujú sa i prvé výrobky z bronzu. Abaševská kultúra zohrala významnú úlohu pri vzniku vyspelej kultúry Sintašta a jej bronzovej metalurgie. Nazvaná podľa mohylového pohrebiska Abaševo pri meste Čeboksary v Čuvašsku; ďalšie lokality: Algaši, Pepkino, Tochmejevsk, Vilavatovo a i.

Abdalkuddús, Ihsán

Abdalkuddús, Ihsán, 1922 Káhira – 1991 tamže — egyptský publicista, vydavateľ a spisovateľ. Autor viacerých sentimentálne ladených románov a poviedok s prevládajúcou ľúbostnou tematikou. Romány: Som voľná (Aná hurra, 1954), V našom dome je nejaký muž (Fí bajtiná radžul, 1957), Niečo mám na srdci (Šaj’fí sadrí, 1958). Takmer všetky jeho romány boli sfilmované a kolovali po celom arabskom svete. Poviedkami si získal veľkú obľubu najmä medzi mládežou; najznámejšie zbierky: Láska najsilnejšia (Muntahá-l–hubb, 1957), Môj rozum a srdce (Aklí wa kalbí, 1959).

Ábelová

Ábelová — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji vo vých. časti Krupinskej planiny, 550 m n. m.; 232 obyvateľov (2015); miestne časti: Ábelová, Madačka, Nedelište.

Písomne doložená 1275 ako Abelfeuld, 1460 Abellehota, 1773, 1786 Abelova, 1808 Ábelova, 1863 Abelova, 1873 – 82 Abellehota, 1888 – 1902 Abelova, 1907 – 13 Ábelfalva, 1920 Ábelová, Jabelová, 1927 – 48 Abelová, 1948 Ábelová.

R. 1973 bola k nej pričlenená obec Madačka (1773 Madacska, 1786 Mad[a]czka, 1808 Madácska, Madáčka, 1863 Madácska, 1873 – 1902 Madacska, 1907 – 13 Madácsi, 1920 – 73 Madačka), 1990 obec Nedelište (1773 Negyelistye, 1786 Nedelischtye, 1808 Nedelistye, Nedělisstě, 1863 –1 902 Nedelistye, 1907 – 13 Nederes, 1920 – 90 Nedelište).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Ojedinelý archeologický nález zdobeného meča z neskorej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. klasicistický kostol z 1826 – 29, zrubové domy so slamenou strechou z 19. stor. Pôsobisko Timravy (na bývalej evanjelickej fare pamätná tabuľa z 1962, v budove bývalej školy pamätný dom zriadený 1977).

Abramov, Fiodor Alexandrovič

Abramov, Fiodor Alexandrovič, 29. 2. 1920 Verkola, Archangeľská oblasť – 14. 5. 1983 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský spisovateľ a literárny vedec, predstaviteľ tzv. dedinskej prózy. Autor románov z prostredia sev. ruského vidieka v období 2. svet. vojny a povojnového vývinu Ruska. Debut Bratia a sestry (Bratia i siostry, 1958) sa stal prvou časťou románovej tetralógie Priaslinovci (Priasliny, 1974), ďalšie časti sú Dve zimy a tri letá (Dve zimy i tri leta, 1968; slov. 1979), Cesty a rázcestia (Puti – pereputia, 1974; slov. 1979) a Dom (Dom, 1978; slov. 1982) . Problematike vidieckeho života sú venované i novelistické práce Bez otca (Bezotcovščina, 1961; slov. 1962), Drevené kone (Dereviannyje koni, 1972) a Posledná poľovačka (Posledňaja ochota, 1973).

Abse, Dannie

Abse [ebsí], Dannie, 22. 9. 1923 Cardiff – 28. 9. 2014 Londýn — waleský spisovateľ píšuci po anglicky, pôvodným povolaním lekár. Písal poéziu, prózu a divadelné hry. Básnické zbierky: Za každou zelenou vecou (After Every Green Thing, 1948), Obyvatelia domu: Básne 1951–1956 (Tenants of the House: Poems 1951 – 1956, 1957), Zobrané básne 1948 – 1976 (Collected Poems 1948 – 1976, 1977). Autor autobiografického románu Básnik v rodine (A Poet in the Family, 1974). V slovenčine vyšiel výber z jeho tvorby Dúha na nočnej oblohe (2006).

Adam, Robert

Adam [edm], Robert, 3. 7. 1728 Kirkcaldy – 3. 3. 1792 Londýn — škótsky klasicistický architekt a návrhár, spolu s W. Chambersom najvýznamnejší architekt 2. pol. 18. stor. v Anglicku. Syn škótskeho architekta a záhradného architekta Williama Adama (*1689, †1748). Študoval v otcovom ateliéri, 1754 – 57 absolvoval študijnú cestu Grand Tour do Talianska, kde 1755 – 57 v Ríme študoval antickú, renesančnú i súdobú barokovú architektúru a oboznámil sa aj s dielami G. B. Piranesiho, ktorého prístup k architektúre ho významným spôsobom ovplyvnil. R. 1758 sa usadil v Londýne, kde sa k nemu 1763 pridal jeho brat James Adam (*1732, †1794), s ktorým spolupracoval do konca života.

Vo svojej tvorbe sa inšpiroval viacerými zdrojmi, významne ho ovplyvnila najmä študijná cesta. Hlavným štýlovým zdrojom bola pre neho rímska antická architektúra. Rozmanité architektonické formy a vzory (palladianizmus, antika, renesančná architektúra, súdobá francúzska architektúra) originálnym spôsobom prispôsoboval súdobým požiadavkám na komfortné a elegantné šľachtické bývanie, ako aj zjemnenému vkusu vzdelaných objednávateľov. Svojimi ranými dielami (do pol. 60. rokov 18. stor.) priniesol do súdobej anglickej architektúry myšlienky neoklasicistickej architektúry Talianska. Navrhoval najmä vidiecke šľachtické sídla, záhradné architektúry, mestské domy v Londýne i menšie verejné stavby. V pol. 60. rokov sa ustálil jeho vlastný architektonický štýl, charakteristický vyzretou klasicistickou syntézou a elegantnými rafinovanými formami, nazývaný aj Adamov štýl (Adam Style).

Navrhol viacero šľachtických sídel i vidieckych víl. K jeho najvýznamnejším dielam patria prestavby sídel Osterley park House (1765 – 80) a Kenwood House (1767 – 69) v Londýne, vidiecke sídla Harewood House (1759 – 71) a Saltram House (1768 – 79) a i. V luxusných mestských obytných domoch, ktoré navrhol v Londýne, sa sústredil predovšetkým na komfort, ktorý požadovali jeho šľachtickí objednávatelia (Wynn House, námestie Saint James’s Square, 1772 – 76; Derby House, námestie Grosvenor Square, 1773 – 74, nezachovaný; Home House, námestie Portman Square, 1773 – 77). Zaoberal sa aj urbanizmom, navrhol viaceré verejné stavby (nezrealizované návrhy univerzity a King’s College v Cambridgei; univerzita v Edinburghu, 1789 – 93). K jeho najvýznamnejším dielam patria aj Syon House (1760 – 69) a budova umeleckej spoločnosti Society of Arts (1772 – 76) v Londýne, Register House v Edinburghu (1774 – 92) a i. Navrhoval aj nábytok a umeleckoremeselné predmety (koberce, strieborný riad).

V jeho interiérových návrhoch sa uplatnil tzv. etruský štýl (neoklasicistický štýl, ktorý vychádzal z antického vázového maliarstva, renesančného groteskového ornamentu i z archeologických nálezov v Herculaneu a v Pompejach a uplatnil sa predovšetkým v Anglicku v 2. pol. 18. stor. najmä v interiérovom dizajne). Etruský salón v Osterley Park House v Londýne (okolo 1775 – 76), ktorý navrhol, patrí najvýznamnejším dielam v tomto štýle. Pre niektorých objednávateľov príležitostne vytváral aj diela v štýle Gothic Revival.

Autor teoretickej práce Zrúcaniny Diokleciánovho paláca v Splite v Dalmácii (The Ruins of the Palace of the Emperor Diocletian at Spalatro in Dalmacia, 1764). R. 1773 spolu so svojím bratom Jamesom vydali prvý zväzok knihy Architektonické diela Roberta a Jamesa Adama (The Works in Architecture of Robert and James Adam; 2 zväzky, 1773 – 78), ktorá významným spôsobom prispela k šíreniu ich štýlu i architektonických myšlienok.

Jeho tvorba mala veľký vplyv na anglickú architektúru 2. pol. 18. stor., a hoci nemal vlastných žiakov, ovplyvnil celý rad architektov. Jeho štýl sa rozšíril do Európy, napr. do Ruska, kde ho uplatnil R. Cameron, i do USA, kde pretrval do 20. rokov 19. stor. (→ klasicizmus).

Adam a Eva

Adam a Eva — podľa Biblie prvý ľudský pár, prarodičia ľudského pokolenia. Podľa knihy Genesis (1 M 2 – 3) prvého človeka, Adama, stvoril Boh z prachu zeme, neskôr Evu (podľa kresťanského prekladu z jeho rebra, podľa židovského prekladu z jeho boku). Žili v rajskej záhrade (Eden), kde Eva podľahla zvodu pokušiteľa (hada), porušila zákaz jesť z plodov stromu poznania dobra a zla a ponúkla aj Adamovi. Tým sa prarodičia dopustili prvotného hriechu (→ dedičný hriech). Boli potrestaní vyhnaním z raja, aby s námahou žili z plodov zeme. Adamov trest spočíval v namáhavom obrábaní pôdy, Evin v bolestnom pôrode. Eva bola matkou Kaina, Ábela a Šéta. Nový zákon nazýva Ježiša Krista druhým Adamom, niektorí stredovekí autori ho tiež pokladali za druhého Adama a Máriu za druhú Evu. V islame podľa Koránu prvý človek Adam podľahol v rajskej záhrade našepkávaniu diabla (→ Iblís) a okúsil z plodov stromu nesmrteľnosti, Eva v ňom nie je výslovne menovaná ani považovaná za pramatku ľudstva.

Vo výtvarnom umení boli Adam a Eva námetom od neskorej antiky a raného kresťanstva a jednými z mála nahých postáv stredovekého umenia zobrazovanými takmer všetkými umeleckými druhmi. Najčastejšie témy: stvorenie Adama a Evy, prvotný hriech (s hadom podávajúcim Eve jablko zo stromu poznania), vyhnanie z raja. Boli znázorňovaní aj v iných súvislostiach, napr. v Apokalypse, v scénach ukrižovania Ježiša Krista je pri kríži často Adamova lebka (podľa starokresťanskej legendy bol Adam pochovaný na mieste, kde neskôr stál Kristov kríž). Najznámejšie diela: nástenná maľba z 3. stor. v rímskych Katakombách sv. Marcellina a Petra, mozaika v Chráme sv. Marka (San Marco) v Benátkach (12. stor.), freska v dóme v Arezze od Piera della Francesca (1466), fresky v kaplnke Brancacciovcov vo Florencii od Masaccia (15. stor.), freska v Sixtínskej kaplnke od Michelangela (1535). Na Slovensku aj obľúbená téma ľudového výtvarného umenia.

Adamic, Louis

Adamic, Louis, vlastným menom Alojz Adamič, 23. 3. 1898 Praproče pri Grosupljem, Slovinsko – 4. 9. 1951 Milford, New Jersey — americký prozaik slovinského pôvodu. Pre činnosť v protirakúskom hnutí v Slovinsku emigroval 1913 do USA. V období medzi dvoma svetovými vojnami sa vyprofiloval na výraznú spisovateľskú osobnosť v USA s hlavnou orientáciou na psychologické prehĺbenie sociálnych tém. Uviedol sa historickou sondou Dynamit: príbeh triednych násilností v Amerike (Dynamite: The Story of Class Violence in America, 1931) približujúcou dejiny pracovnej sily v USA. V autobiografii Smiech v džungli (Laughing in the Jungle, 1932) ozrejmil okolnosti svojho vysťahovalectva a opísal skúsenosti imigranta v USA. Výsledkom jeho cesty do Juhoslávie 1933 – 34 bola cestopisná esej Rodákov návrat (The Native's Return, 1934), v ktorej kritizoval režim kráľa Alexandra I. Karadjordjevića. Autor románov Vnuci: príbeh amerických životov (Grandsons: A Story of American Lives, 1935) a Kolíska života (Craddle of Life, 1936), memoárov s úvahami Moja Amerika (My America, 1938), v ktorých predostrel víziu zjednotenej Ameriky prekonávajúcej etnické napätie. Počas 2. svet. vojny výrazne prispel k informovaniu americkej verejnosti o situácii v Juhoslávii. Ako poradca sa 1942 zúčastnil schôdzky F. D. Roosevelta a W. Churchilla, ktorú ironicky opísal v diele Večera v Bielom dome (Dinner at the White House, 1946). Aj pre sympatie k režimu J. B. Tita v Juhoslávii (Orol a korene, The Eagle and the Roots, 1952) sa stal terčom obvinení McCarthyho Výboru pre neamerickú činnosť. V dôsledku zhoršujúceho sa zdravotného stavu spáchal samovraždu.

Adamkus, Valdas

Adamkus, Valdas, vlastným menom Voldemaras Adamkavičius, 3. 11. 1926 Kaunas — litovský politik a prezident (zvolený 4. 1. 1998, v úrade 1998 - 2003 a 2004 - 09). Bojoval v radoch litovských dobrovoľníkov proti sovietskej moci, po ich porážke odišiel 1944 s rodinou do Nemecka a 1949 do USA, kde prežil väčšinu života. Aktívne pôsobil v litovských emigrantských organizáciách, neskôr sa stal predsedom ich strešnej organizácie. Do júna 1997 koordinátor pre otázky ekológie v administratíve Bieleho domu, litovské občianstvo mu bolo vrátené 1992.

Adamovské Kochanovce

Adamovské Kochanovce — obec v okrese Trenčín v Trenčianskom kraji v Považskom podolí na terasách Váhu a v podhorí Bielych Karpát, 210 m n. m.; 841 obyvateľov (2015); miestne časti: Adamovce, Kochanovce, Malé Bierovce.

Vznikla 1960 zlúčením obcí Adamovce-Malé Bierovce (písomne doložená 1863 ako Adamóc és Kisbiróc, 1895 – 1902 Adamóckisbiróc, 1907 –13 Ádámfalva, 1920 – 60 Adamovce-Malé Bierovce, vznikla 1895 zlúčením obce Adamovce – písomne doložená 1402 ako Adamfalva, 1494 Adamocz, 1518 Adamowcz, 1773 Adamocz, Adamowcze, 1786, 1808 Adamócz, Adamowce, 1873 – 92 Adamóc, a obce Malé Bierovce – písomne doložená 1332 ako Bur, Bir, 1439 Byroucz, 1467 Byrowcz, 1598 Nemes Byrocz, 1773 Birocz, Birowcze, 1786 Kisch-Birócz, Birowčeky, 1808 Kis-Birócz, Malé Bírowce, 1873 – 92 Kisbiróc) a Kochanovce (písomne doložená 1394 ako Kohan, 1413 Kochan, 1473 Kochanocz, 1475 Kochanowcz, 1773 Kochanocz, Kochanowcze, 1786 Kochanócz, 1808 Kochanóc, Kochanowce, 1863 Kochanoc, 1873 – 88 Kohanóc, 1892 – 1902 Kochanóc, 1907 – 13 Vágkohány, 1920 – 60 Kochanovce).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, vinohradníctvom a drevotokárstvom. Stavebné pamiatky: v časti Adamovce neskorobarokový kaštieľ z pol. 18. stor., v časti Malé Bierovce neskorobarokový kaštiel (1750 – 70) s murovanou kaplnkou (1. pol. 19. stor. ) a areálom, v časti Kochanovce barokový rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1758 – 60), evanjelický tolerančný kostol (1784, prestavaný 1904). Rodisko V. Roya (rodný dom s pamätnou tabuľou) a Štefana Križana (*1826, †1894; spisovateľ), pôsobisko Samuela Palumbiniho (*1668, †1735; náboženský spisovateľ), J. Seberiniho a P. P. Roya.

Adams, John

Adams [edms], John, 30. 10. 1735 Braintree (dnes Quincy), Massachusetts – 4. 7. 1826 Quincy, Massachusetts — americký politik, druhý prezident USA. Otec J. Q. Adamsa, manžel A. Adamsovej. Účastník amerického boja za nezávislosť, 1774 – 77 ako delegát Prvého a Druhého kontinentálneho kongresu vystupoval za vyhlásenie nezávislosti (→ Americká revolúcia). R. 1778 – 88 diplomat vo Francúzsku, v Spojených nizozemských provinciách a vo Veľkej Británii. Jeho najväčším úspechom bolo uznanie zvrchovanosti USA Spojenými nizozemskými provinciami, bol pri podpise Parížskeho mieru medzi USA a Veľkou Britániou (1783). R. 1789 – 97 viceprezident vo vláde G. Washingtona, 1797 – 1801 prezident. Jeho zahraničná politika bola kritizovaná, keďže sa chcel vyhnúť konfliktu s Francúzskom počas napoleonských vojen. Druhý (úspešný) pokus (1798) uzavrieť zmluvu s Francúzskom bez súhlasu Kongresu bol najodvážnejším činom jeho prezidentskej kariéry, stratil však podporu vlastnej strany federalistov. R. 1798 pod nátlakom federalistov podpísal zákon o cudzincoch a poburovaní (Alien and Sedition Acts). R. 1800 sa vláda USA presťahovala z Philadelphie do Washingtonu a Adams ako prvý prezident mal svoju rezidenciu v Bielom dome.

adenská skupina

adenská skupina, aj adenská kultúra — indiánska kultúrna skupina v strednom povodí rieky Ohio (dnešné štáty USA Ohio, Kentucky, Indiana, Pensylvánia a Západná Virgínia) z obdobia asi 8. – 1. stor. pred n. l. V preskúmaných mohylách situovaných často na vyvýšeninách sa našli pochovaní významnejší jedinci, a to buď spálení, alebo položení na chrbte v hrobkách obložených drevom, často posypaní červeným farbivom – okrom, našli sa aj samostatné lebky svedčiace o zvláštnom pohrebnom rituáli. K najväčším mohylám adenskej skupiny patrí Miamisburská mohyla (v meste Miamisburg, Ohio). Typickými sídliskami adenskej skupiny boli malé dvorce s 2 – 5 kruhovými domami s priemerom asi 10 m. K typickým nálezom patria veľká hrubostenná keramika zdobená šnúrou, kamenné hroty, fajky, kamenné tabuľky s geometrickou výzdobou, perly z morských mušieľ, medené sekerky, náramky, ozdoby na krk a rôzne šperky. Nazvaná podľa novovekej kolonizačnej lokality Adena. Z adenskej skupiny (kultúry) vznikla na prelome letopočtov kultúra Hopewell.

Adria

Adria — mesto v Taliansku v kraji Benátsko, 4 m n. m.; 20-tis. obyvateľov (2016). Najstaršie mesto Benátska, založené Etruskmi (Atria, Hatria). Podľa jeho latinského názvu Adria (aj Hadria) sa Jadranské more predtým nazývalo Adriatické (lat. mare Adriaticum). V súčasnosti vplyvom naplavenín Pádu a Adiže 23 km od mora. Archeologické múzeum. Dóm z 11. stor.

advent

advent [lat.] — v kresťanstve časť cirkevného roka pred Vianocami. Od 4. stor. sa takto označuje štvortýždňová príprava na sviatok Božieho narodenia spojená s pokáním a modlitbami, tradične sa obmedzovalo svadobné veselie. Liturgickou farbou adventu je fialová. Prvá adventná nedeľa (pripadá na koniec novembra alebo na začiatok decembra) je zároveň začiatok cirkevného roka.

V ľudovej kultúre na Slovensku je obdobie adventu späté s predstavou o magickom význame začiatku, ktorý môže pozitívne alebo negatívne ovplyvniť budúci život aktivitou nadprirodzených síl (→ stridžie dni). Charakteristické sú ochranné obyčaje, ľúbostné čary, veštenie, obchôdzky s maskami, vinšovanie, ale aj zákaz ženských prác. S adventom súvisia aj niektoré povery. Napr. na vých. Slovensku do pol. 20. stor. sa dbalo na to, aby pri rannom zvonení kostolných zvonov všetky dvere na dome a hospodárskych budovách zostali zatvorené, aby bosorky nemohli škodiť ľuďom a domácim zvieratám. V okolí Topoľčian si dievčatá veštili budúceho ženícha pomocou kantrovnice, nite upradenej, požutej, usušenej a vyšitej na handričke, ktorú si muselo dievča pripraviť počas adventu (kantry), sediac na jednom mieste, a na noc si ju dať pod hlavu. V poslednom období sa rozšírila výzdoba interiéru adventnými vencami nesúcimi 4 sviece, z ktorých každá symbolizuje jednu adventnú nedeľu. Táto tradícia bola pôvodne charakteristická pre germanofónne krajiny.

africké divadlo

africké divadlo — princíp scénického stvárňovania deja existoval v Afrike už dávno pred vznikom činohry európskeho typu, ktorá sa začala rozvíjať až v modernom období pod vplyvom európskej drámy; divadelné umenie tu nie je novým javom. Tradičné africké dramatické prejavy vznikali v úzkej závislosti od náboženských obradov a mytologickej tematiky. Spoločenstvu mali zabezpečiť požehnanie, teda hojnosť a plodnosť, a odvrátiť všetko negatívne. Charakteristické pre ne je úzke spojenie mimetických prvkov s hudbou a tancom. Na rozdiel od Európy, kde došlo k diferenciácii opery, operety, muzikálu, činohry, baletu a pantomímy, africká tradícia preferuje syntetické divadlo. Veľmi obľúbené sú dramatické produkcie uvádzané počas každoročných festivalov, tematicky čerpajúce z afrického folklóru a zo všedného života. Rozšírené sú inscenácie mytologických príbehov a tzv. maškarád, tanečné slávnosti v maskách, v Nigérii napr. Egungun (u Jorubov), obrady tajnej ženskej spoločnosti Gelede, Egwugwu (u Ibov) a Ekpo (u Ibibiov). Predstavenia masiek sa viažu na agrárny cyklus, ale konajú sa aj vo vzťahu k lovu a rybolovu, preto predstavujú nielen ľudí, ale aj zvieratá (krokodíl, žralok, antilopa). Niekedy zosobňujú živelné sily (oheň, vietor, blesk, hrom) alebo predstavujú neželané sociálne správanie (zlodej, lenivec); masky liečiteľov vymetajú choroby. Kostým z rastlinných vláken či textílií má za úlohu úplne skryť totožnosť aktéra. Pri pohrebných obradoch vážených starých ľudí aktéri mimeticky sprítomňujú zosnulých. V duchu reinkarnačných predstáv tradičných afrických spoločenstiev masky sprítomňujú aj mŕtvych predkov, čím zabezpečujú ich kontakt so žijúcimi – divadelné konanie sa opiera o vieru, že ak sú mŕtvi spokojní, vracajú sa naspäť na svet v deťoch. Popri vystúpeniach jednotlivých masiek a každoročných festivaloch existujú aj také, ktoré sa konajú len raz za niekoľko rokov, napr. idžoský festival Owu Aru Sun z delty Nigeru. Zložitý cyklus niekoľkých desiatok predstavení predvádzaný členmi spoločnosti Ekine je akousi rekolekciou pamäti etnika. V oblasti nigerskej delty sú dôležitou súčasťou predstavení masiek virtuózne tanečné kreácie, vo vnútrozemí (napr. u Ibov) sa často najviac oceňuje schopnosť aktéra niesť ťažký kostým. Stáročná tradícia dvorných rapsódov – griotov, ku ktorých vyjadreniu patria aj prvky mimézis, pretrvala aj v čiastočne islamizovaných a v islamizovaných častiach záp. Afriky (Burkina, Guinea, Mali, Pobrežie Slonoviny).

Africké mestské divadlo je z obsahovej aj z formálnej stránky pod vplyvom afrických dramatických tradícií a európskeho divadla, ktoré preniklo do Afriky v koloniálnom období. Dôležitú úlohu pritom zohralo aj školstvo (pôsobenie európskych pedagógov), vyučovanie v európskych jazykoch a štúdium afrických umelcov v Európe a USA. Vplyv európskeho divadla nebol v jednotlivých afrických krajinách rovnaký. V 30. rokoch 20. stor. sa kresťanské cirkvi pokúšali využiť africký záujem o divadlo, so žiakmi misijných škôl pripravovali inscenácie dramatizovaných epizód z Biblie, najčastejšie vyhnanie Adama a Evy z raja, narodenie Ježiška v Betleheme a Jozef a jeho bratia. V Senegale v škole Williama Pontyho na ostrove Gorée, kde študovali aj žiaci z Dahome, Mali, Pobrežia Slonoviny a iných afrických frankofónnych krajín, sa od 1933 konali každoročné festivaly divadelných inscenácií. Popri biblických príbehoch sa inscenovali aj africké mytologické námety, mravoučné príbehy, folklórne hry a historické drámy. Pod európskym kultúrnym vplyvom vznikali v ranom období preklady a adaptácie diel niektorých významných európskych dramatikov (W. Shakespeara, Molièra), ktoré sa často afrikanizovali a ich dej sa prenášal do afrického prostredia. Po nich nasledovali prvé samostatné dramatické pokusy absolventov škôl – Bernard Dadié (*1916), François Joseph Amon d’Aby (*1913, †2007) a Germain Coffi Gadeau (*1913, †2000) z Pobrežia Slonoviny. Charakteristickým rysom raných divadelných hier je ich didaktickosť a snaha využiť divadlo ako nástroj osvety a vzdelávania v boji proti rôznym prežitkom, predsudkom a spoločenským nešvárom. Po 2. svet. vojne vznikali profesionálne scény (v Pobreží Slonoviny Théatre Indigène de la Côte-d’Ivoire, 1954 Théatre du Palais v senegalskom Dakare, 1960 Beninské národné divadlo, 1961 Dramatické štúdio na Ghanskej univerzite v Akkre, nigérijský klub Mbari, 1962 Národné divadlo v Ugande) i folkloristické súbory (Africký balet Keïtu Fodébu, Národný súbor senegalského baletu a i.). Moderné formy afrického divadelníctva v angličtine a vo francúzštine sa rozvíjali na afrických univerzitách. Prudko sa rozmáhalo aj moderné svetské ochotnícke divadlo. Bohatá bola tvorba rozhlasových hier. Popri dramatickej tvorbe v európskych jazykoch, ktorá má knižný charakter, sa rozvíjalo divadelníctvo a dramatická tvorba nadväzujúca na domáce, tradičné formy, ktoré sú charakteristické veľkou životnosťou, popularitou a úsilím o syntézu rozdielnych divadelných tradícií. Moderné mestské divadlo v Afrike otvorilo priestor realizácie aj ženským autorkám a divadelníčkam. Kultúra predstavení masiek inšpirovala tvorbu moderných nigérijských dramatikov. Na idžoskú dramatickú tradíciu nadviazal nigérijský dramatik J. P. Clark v hrách Pieseň kozy (Song of a Goat), Predstavenie masiek (The Masquerade) a Ozidi. Analogická tradícia u etnika Jorubov ovplyvnila tvorbu W. Soyinku, ktorý ju dômyselne využil v hre Cesta (The Road, 1965).

Zakladateľmi moderného profesionálneho nigérijského divadla, ktoré kombinovalo jorubské texty s hudbou a tancom a dostalo názov jorubská ľudová opera, boli herci, režiséri a dramatici v jednej osobe: H. Ogunde, Kola Ogunmola (*1925, †1973) a D. Ladipo. H. Ogunde napísal 24 divadelných hier a založil divadelnú spoločnosť Ogunde Theater Party, ktorá uvádzala komédie a politické satiry. Eufória zo získania politickej nezávislosti viedla k oživeniu divadelných aktivít a k vzniku kočovných divadelných spoločností známych ako Yoruba Opera companies. D. Ladipo zdramatizoval témy z jorubskej mytológie a dejín v trilógii Oba Koso, Oba Moro a Oba Waja o dejinách kráľovstva Oyo, ktorú uvádzal so sprievodom hudby, zborového tanca, masiek a bubnov so svojou kočovnou divadelnou spoločnosťou Duro Ladipo Theatre Company po celej Nigérii. K. Ogunmola so svojou spoločnosťou Kola Ogunmola Travelling Theatre, s ktorou precestoval celú Nigériu a Ghanu, sa preslávil adaptáciou slávnej knihy Amosa Tutuolu Pijan palmového vína (The Palm Wine Drinkard) a spoločenskými satirami. Obidvaja ovplyvnili dramatickú tvorbu prvého afrického nositeľa N. c. za literatúru (1986) W. Soyinku, ktorý pôsobil dlhé roky ako režisér univerzitného súboru, i tvorbu nigérijského dramatika a režiséra Olawaleho Gladstona Emmanuela Rotimiho (známy ako Ola Rotimi, *1938, †2000), ktorý písal po anglicky, ale pri inscenáciách využíval hudbu, tanec, pantomímu a iné prvky charakteristické pre africké divadlo. Priekopníčkou modernej ghanskej dramatickej tvorby bola E. T. Sutherlandová, ktorá vybudovala dramatickú školu a založila vlastné experimentálne divadlo, pre ktoré písala hry (Foriwa, Edufa) a cestovala s ním po ghanskom vidieku. Úzko s ňou spolupracoval J. C. De Graft-Johnson, autor divadelných hier Synovia a dcéry (Sons and Daughters, 1964) a Opokuwovo tajomstvo (The Secret of Opokuwa, 1970). Divadelné hry písala aj ghanská autorka A. A. Aidoová. V Afrike je veľmi silná produkcia rozhlasových hier, a to najmä v Ghane, Nigérii (Obi Egbuna, *1938, †2014; W. Soyinka), Keni (Kuldip Sondhi, Ngũgĩ wa Thiong’o), Ugande, Juž. Afrike (Alfred Hutchinson, *1924, †1972; Arthur Maimane, *1932, †2005) a Kamerune (Guillaume Oyônô-Mbia, *1939). Na staré rozprávačské tradície nadviazala dramatická tvorba v hauštine (Adamu dan Gogo, Dauda Kano, Umaru Balarme Ahmed), eweštine (Ferdinand Kwasi Fiawoo, *1891, †1969; Bidi H. K. Setsoafia, *okolo 1926), swahilčine (Penina O. Mlama, *1948), zuluštine (D. B. Z. Ntuli, *1940), somálčine (Xasan Sheikh Mumin, *1931, †2008), amharčine (Kabbada Mikael, Mangistu Lamm, Sagg’ye Gabra Madhin), gandčine (Byron Kawadda, Christopher Mukiibi, Wycliffe Kiyingi) a i., často zobrazujúca konflikt európskych a afrických hodnôt. Hry sa hrajú v školách a uvádzajú sa v televízii a rozhlase. Rozvoj divadelníctva vo vých. Afrike ovplyvnila študentská dramatická spoločnosť pri univerzite Makerere v Ugande, na ktorej študovali mnohí budúci významní dramatici píšuci po anglicky, napr. Ngũgĩ wa Thiong’o a Robert Serumaga (*1939, †1980), ktorý založil v Ugande prvú a dosiaľ jedinú profesionálnu divadelnú spoločnosť Abafumi.

V 80. rokoch 20. stor. vznikli kočovné divadelné spoločnosti Makerere Free Travelling Theatre a Makerere Mobile People’s Theatre. V Zimbabwe je divadlo v rukách malých poloprofesionálnych súborov, napr. The People’s Theatre Bena Sibenkeho v Harare. V Zambii založil kočovnú divadelnú spoločnosť Stephen Chifunyise (*1948). V Juž. Afrike vzniklo protestné divadlo pod vedením Athola Fugarda (*1932), s ktorým spolupracovali John Kani (*1943) a Winston Ntshona (*1941), v Johannesburgu Market Theatre for Black Artists Barneyho Simona (*1932, †1995) a všestranná Soweto Company Maisheho Maponyu (*1951). Legendárnym predstavením sa stala Cesta do Mekky (Road to Mecca).

V súčasnosti možno v africkom divadle pozorovať niekoľko tendencií: okrem tradičných predstavení masiek je prítomný fenomén karnevalizácie i s kombináciou predstavenia masiek s karnevalom (napr. pri príležitosti silvestrovského predstavenia Nwaotam u idžoského etnika Ibani, keď na streche zápasia postavy predstavujúce odchod starého a príchod nového roka, zatiaľ čo diváci majú líčenie a kostým podľa vlastného výberu, čím sa rozdiel medzi nimi a hlavnými aktérmi zmenšuje). Sprievodným znakom šíriaceho sa kresťanstva sú benefičné vianočné koncerty, v rámci ktorých sa rozvíjajú hry s biblickými motívmi. V mestskom divadle sa pozornosť presmerovala od oslavy tradícií k naliehavým problémom súčasnej Afriky. Edukatívne predstavenia sa pútavou formou usilujú postaviť k starým a novým javom v africkej spoločnosti. Drámou Diabolská žiletka (Evil blade) vystúpil na obranu práv žien súbor z nigérijského mesta Port Harcourt. Kampaň na prevenciu AIDS preslávila ambulantný súbor univerzity v Ugande vedený režisérkou Rose Mbowovou (Mbowa, *1943, †1999). Podobne W. Soyinka sa v novších hrách odvracia od mytologických tém a rieši aktuálnu problematiku bezpečnosti na afrických cestách. Pri kultúrnych domoch väčších miest pretrváva tradícia univerzitných súborov a súborov folklórnej orientácie. Zhoršenie bezpečnosti vo večerných hodinách však spôsobilo, že ľudia uprednostňujú sledovanie hier (najmä melodrám a komédií zaznamenaných na videu) doma. V Nigérii sa zrodil nový významný kultúrno-spoločenský fenomén na rozhraní divadla a filmu nazývaný Nollywood. Ešte pred jeho vznikom bol natočený rad filmov vysokej umeleckej hodnoty, a to aj vďaka kultúrnej politike vo frankofónnej Afrike, ktorú využili napr. vynikajúci prozaik S. Ousmane (Senegal) a filmový režisér Souleymane Cissé (*1940, Mali). Za africký prínos do svetového umenia možno považovať africkú drevenú tvárovú plastiku z tradičných predstavení masiek, ktorá výrazne ovplyvnila moderné európske umenie (kubizmus). Dlhodobý vklad prinášajú africkí umelci i do rozvoja moderného tanca. K súčasnému vrcholnému divadelnému umeniu prispievajú Afričania predovšetkým výraznými hereckými osobnosťami pôsobiacimi v Európe (v súbore Petra Brooka). Na vznik vynikajúcich pôvodných javiskových diel nie sú v súčasnosti v Afrike vytvorené podmienky porovnateľné s obdobím po získaní nezávislosti. Napriek tomu vznikli o. i. tanečná dráma nigérijskej choreografky Amatu Braidovej (Braide) o vzniku predstavení masiek Ebejiba a svetovo známa hra Woza, Albert! juhoafrického autorského tímu Percy Mtwa (*1954), Mbongeni Ngema (*1956) a Barney Simon (*1932, †1995) komponovaná ako javiskové dielo vychádzajúce z princípov improvizácie, v ktorom dvaja muži čakajú na kraji cesty na to, že si ich niekto najme na prácu, a čas napĺňajú predstavou druhého príchodu Krista, ktorý skoncuje s krivdami politiky apartheidu.

Agatón

Agatón, gr. Agathón, asi 445 pred n. l. Atény – 400 pred n. l. Pella — grécky autor tragédií. Spracúval fiktívne nemytologické témy, piesne zboru vyňal z kontextu hry. Priateľ sofistov (Hippias z Elidy, Prótagoras, Prodikos) i Sokrata. Viackrát zvíťazil v súťaži o najlepšiu tragédiu (→ dionýzie; Platón situoval dialóg Symposion do Agatónovho domu, v ktorom sa konala hostina na počesť jeho prvého víťazstva na lénajach 416 pred n. l.). Po 411 pred n. l. odišiel na dvor macedónskeho kráľa Archelaa v Pelle, kde sa spoznal s Euripidom. Agatónove tragédie, z ktorých sa zachovali iba fragmenty, boli ovplyvnené rétorikou Gorgia z Leontín, útočil na ne vo svojich komédiách Aristofanés.

aglutinačný typ jazyka

aglutinačný typ jazyka — morfologický typ jazyka, v ktorom sa syntetické gramatické tvary (najmä tvary podstatných mien a slovies) tvoria pripájaním gramatických prípon k slovnému (mennému a slovesnému) základu. Na hraniciach morfém vnútri slova pritom spravidla nenastávajú zmeny a každý gramatický afix má vždy iba jeden význam. To zvyšuje priemernú dĺžku slova, ktorého jednota sa v mnohých aglutinačných jazykoch upevňuje pomocou vokálnej harmónie, podľa ktorej sa samohláska prípony mení podľa samohlásky kmeňa. Aglutinačný typ prevažuje napr. v maďarčine (ház dom, ház-ban v dome, ház-ak domy, ház-ak-ban v domoch; kert záhrada, kert-ben v záhrade, kert-ek záhrady, kert-ek-ben v záhradách) a v iných uralských jazykoch, v turečtine a v iných altajských jazykoch, v baskičtine, v kaukazských a drávidských jazykoch, v kórejčine a japončine. V slovenčine sa aglutinačné postupy vyskytujú zriedkavo a nie sú produktívne.

agora

agora [gr.] — v starovekých gréckych mestách námestie, kde sa konali trhy a verejné zhromaždenia občanov, centrum verejného života. Agory spočiatku nepravidelného, neskôr pravouhlého pôdorysu obklopovali ochodze, sklady, verejné budovy – buleutérion (radnica), prytaneion (sídlo výkonných úradníkov), chrámy a divadlá. Zdobili ich sochy významných obyvateľov mesta. Od helenistického obdobia agory uzatvárali stĺporadia (stoy) slúžiace na súdne pojednávania alebo na výstavné účely, ako aj monumentálne brány. Najznámejšia bola aténska agora severozápadne pod Akropolou (→ Atény). Obklopovali ju stĺporadia, v blízkosti bol Héfaisteion a domy remeselníkov. Pod agorou sa našlo veľké množstvo črepín (ostrakónov) používaných pri súdoch. Grécke maloázijské mestá mávali viaceré agory s rôznymi funkciami. Známe agory boli aj v Miléte a v Priéné v Malej Ázii.

Agrigento

Agrigento [-džen-], gr. Akragas, lat. Agrigentum, do 1927 Girgenti — mesto v Taliansku na juž. pobreží Sicílie, administratívne stredisko provincie Agrigento; 61-tis. obyv. (2016). Ťažobný priemysel (síra); remeslá (opracúvanie koralu).

Založené okolo 570 al. 580 pred n. l. gréckymi osadníkmi z Gely a z ostrova Rodos. R. 480 pred n. l. porazilo Kartágo pri Himére, 405 pred n. l. Kartágom dobyté a zničené, ale znovu obnovené. Po dobytí Rimanmi 210 pred n. l. jeho význam upadal. Najväčší rozkvet dosiahlo za vlády tyranov Falarida (pol. 6. stor. pred n. l.) a Théróna (488 – 472 pred n. l.).

Stavebné pamiatky z obdobia antiky: zvyšky hradieb s 8 bránami, akvadukty, piscina, dórske chrámy, z nich 7 vytvára súvislý posvätný areál pozdĺž juž. okraja mesta (údolie chrámov). Chrám Concordie (jeden z najzachovalejších antických chrámov na svete) vybudovaný okolo 440 – 430 pred n. l. v dórskom štýle bol koncom 6. stor. prestavaný na kresťanský kostol. Heraklov chrám (okolo 500 pred n. l., vybudovaný v dórskom štýle), Junonin chrám (nazývaný aj chrám Héry Lakinie, okolo 450 – 425 pred n. l.), Asklépiov chrám (koniec 5. stor. pred n. l.) a i. K najoriginálnejším gréckym antickým stavbám patril nezachovaný chrám Dia Olympského (Olympeion; najväčší chrám vybudovaný v dórskom štýle, zachovali sa fragmenty sochárskej výzdoby) s vonkajšími múrmi striedavo členenými polostĺpmi a atlasmi podopierajúcimi kladie. Z rímskeho obdobia sa zachovali 2 monumentálne hrobky (hrobka tyrana Falarida, 2. stor. pred n. l.; hrobka tyrana Théróna, okolo 75 pred n. l.). Archeologické pamiatky boli 1997 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Stredoveké pamiatky: dóm San Gerlando zo 14. stor. s nedokončenou kampanilou, obnovený v 18. stor.; kostol San Giorgio s portálom z 12. stor.; katedrála Santa Maria dei Greci (okolo 1200, vybudovaná na zvyškoch antického dórskeho chrámu), kostol Santo Spirito zo 14. stor. Narodil sa tam grécky antický filozof Empedoklés z Akragantu.

Achterberg, Gerrit

Achterberg [-berch], Gerrit, 20. 5. 1905 Neerlangbroek – 17. 1. 1962 Oud-Leusden, dnes Leusden — holandský básnik. Debutoval neskoroexpresionistickou zbierkou Odplávanie (Afvaart, 1931). V jeho existencialisticky ladenej poézii, napr. v básnických zbierkach Ostrov duše (Eiland der ziel, 1939), Mŕtvy koniec (Dead end, 1940), Osmóza (Osmose, 1941), Dom (Huis, 1943), Eurydika (Euridyce, 1944), Radar (1946) a Existencia (Existentie, 1946), je jedným z ústredných motívov motív mŕtvej milenky. Po 2. svetovej vojne ovplyvnil modernú holandskú poéziu skupiny tzv. Päťdesiatnikov. Autor básnických zbierok A Ježiš napísal do piesku (En Jezus schreef in ’t zand, 1947), Balada plynového inštalatéra (Ballade van de gasfitter, 1953), Óda na Haag (Ode aan Den Haag, 1953) a i.

Aimée, Anouk

Aimée [eme], Anouk, vlastným menom Françoise Sorya Dreyfusová, 27. 4. 1932 Paríž — francúzska filmová a divadelná herečka. Debutovala ako štrnásťročná vo filme Dom pod morom (La maison sous la mer, 1947). Prvý úspech dosiahla 1949 hlavnou úlohou vo filme Milenci z Verony (Les amants de Vérone; réžia A. Cayatte). V 50. a 60. rokoch 20. stor. bola obsadzovaná významnými európskymi a americkými režisérmi (F. Fellini: Sladký život, 1960; Osem a pol, 1963; G. Cukor: Justine, 1969; S. Lumet: Schôdzka, 1969). Preslávila sa postavou filmovej skriptky Anne Gauthierovej vo filmoch C. Leloucha Muž a žena (Un homme et une femme, Zlatý Glóbus a nominácia na Oscara, 1966), Muž a žena po dvadsiatich rokoch (Un homme et une femme, 20 ans déjà, 1986). V ďalších rokoch účinkovala väčšinou vo vedľajších úlohách vo filmových komédiách, svoje herecké umenie potvrdila vo štvordielnom televíznom historickom veľkofilme Napoleon (2002), v dokumentárnej dráme z prostredia koncentračného tábora v Osvienčime Malá brezová lúka (La petite prairie aux bouleaux, 2003) i v dráme C. Leloucha Aj pre lásku sa zabíja (Ces amours-là, 2010).

Ajaccio

Ajaccio [fr. ažaksjo, tal. ajaččo] — mesto vo Francúzsku na juhozáp. pobreží ostrova Korzika, administratívne stredisko metropolitného regiónu Korzika a departementu Corse-du-Sud; 68-tis. obyvateľov (2013). Príjemná stredomorská klíma, priemerná teplota najchladnejšieho mesiaca je 9,6 °C a najteplejšieho 21,7 °C, malé množstvo zrážok. Priemysel rybný (sardinky), konzervárenský, tabakový, drevársky, export vína. Vyhľadávané turistické stredisko, prímorské a klimatické kúpele. Rybársky (lov sardiniek), osobný (trajektové spojenie s mestami Marseille, Toulon a Nice), jachtový a menší obchodný prístav.

Mesto založené 1492 Janovčanmi v blízkosti pôvodného rímskeho sídliska (3 km na sever od Ajaccia), 1553 – 59 a od 1768 pripadlo Francúzsku. Po rozdelení Korziky na 2 departementy Golo a Liamone sa stalo 1793 hlavným mestom departementu Liamone, 1942 – 43 okupované Talianmi. Rodisko Napoleona I. Bonaparta; v jeho rodnom dome je múzeum (Maison Bonaparte). Stavebné pamiatky: radnica (1836), katedrála z 1593. Knižnica, galéria.

akcept

akcept [lat.] — ekon. 1. súhlas odberateľa (tovaru, služby) so zaplatením jeho záväzku dodávateľovi. Je to forma bezhotovostného platobného styku. Podnet na platbu dáva príjemca – odberateľ, tým, že vystaví inkasný príkaz, ktorý odovzdá banke a tá ho zaúčtuje na jeho ťarchu; 2. zmenkový akcept — pri zmenkových obchodoch prijatie (akceptovanie) cudzej zmenky zmenkovníkom – akceptantom. Akceptantom je zvyčajne banka, ktorá svojím podpisom na zmenke potvrdzuje, že sa stáva zmenkovým dlžníkom a ručí za to, že v deň splatnosti zaplatí sumu uvedenú na zmenke. Banka neposkytuje klientovi úver v peňažnej forme, poskytuje však svoje dobré meno, aby prostredníctvom neho získal klient peňažné prostriedky (akceptačný úver). Klient pred splatnosťou zmenky musí peňažné prostriedky zložiť na účet do banky, ktorá z nich preplatí zmenkovú sumu veriteľovi. V niektorých krajinách zmenkový akcept vykonávajú špeciálne, na to určené banky (→ akceptačný dom).

akceptačný dom

akceptačný dom, angl. accepting house — špecializovaná banka na vykonávanie akceptu zmeniek. Aby mohla vykonávať túto činnosť, musí splniť určité kapitálovo prevádzkové podmienky. Zmenky akceptované akceptačnými bankami sú považované za bezpečné cenné papiere, s ktorými možno obchodovať na zmenkových trhoch. Tento typ špecializovaných bánk sa vyskytuje len v niektorých bankových systémoch, napr. v Spojenom kráľovstve, v rámci svojej podnikateľskej činnosti akcept zmeniek zvyčajne vykonávajú univerzálne banky.

Albany

Albany [elbe-] — prístavné mesto v USA na rieke Hudson, hlavné mesto štátu New York; 99-tis. obyvateľov (2015), aglomerácia 595-tis. obyvateľov (2010). Veľké správne centrum; priemysel hutnícky, strojársky, chemický, petrochemický, potravinársky. Výborná dopravná poloha, významné dopravné centrum s veľkým vnútrozemským prístavom (aj pre námorné lode), dôležitý cestný a železničný uzol na trase z New Yorku k Veľkým kanadským jazerám, do Montrealu a Bostonu.

Jedno z najstarších miest v Severnej Amerike založené holandskými osadníkmi 1614. Stavebné pamiatky: holandská pevnosť zo 17. stor., obytné domy zo 17. – 18. stor., kostoly z 18. a 19. stor. a administratívne budovy z 19. stor. Stredisko vedy a kultúry. Dve univerzity, múzeá.

Albrecht, Alexander

Albrecht, Alexander, 12. 8. 1885 Arad, Rumunsko – 30. 8. 1958 Bratislava — slovenský skladateľ, dirigent a pedagóg, otec J. Albrechta. Študoval na Hudobnej akadémii v Budapešti hru na klavíri u Istvána Thomána (*1862, †1940) a B. Bartóka a skladbu u Hansa Koesslera (*1853, †1926). Od 1908 organista v Dóme sv. Martina, učiteľ hry na klavíri a teoretických predmetov v Mestskej hudobnej škole v Bratislave, od 1921 jej riaditeľ a dirigent Dómu, súčasne dirigent Cirkevného hudobného spolku (Kirchenmusikverein), s ktorým predviedol oratóriá J. Haydna, Mozartovo Rekviem, Beethovenovu Missu solemnis, 9. symfóniu a i. Dirigoval aj verejné koncerty rozhlasového orchestra. Na jeho tvorbu poznamenanú intímnou lyrikou vplývali skladatelia J. Brahms, P. Hindemith, R. Strauss, B. Bartók a čiastočne aj francúzski impresionisti. Diela: 2 symfonické básne Šípková Ruženka (1921) a Túžby a spomienky (1935), Variácie pre trúbku a orchester (1946), Humoreska pre orchester (1949), Klavírne kvinteto (1913), Sonatína pre 11 nástrojov (1925), Život Márie pre soprán, zbor a orchester na texty R. M. Rilkeho (1928), Koncertantná suita pre violu a klavír (1952), vokálne a inštrumentálne skladby.

Albrechtsberger, Johann Georg

Albrechtsberger, Johann Georg, 3. 2. 1736 Klosterneuburg – 7. 3. 1809 Viedeň — rakúsky skladateľ, hudobný teoretik a pedagóg. Absolvoval latinskú školu v Melku a viedenský jezuitský seminár. Organista na rôznych miestach, o. i. v Dóme sv. Štefana vo Viedni. Bol učiteľom kontrapunktu L. van Beethovena, J. N. Hummela a i. Písal organové a klavírne skladby, komornú hudbu, symfónie, oratóriá, omše a cirkevné skladby, v ktorých sa prelínajú barokové a klasicistické slohové prvky.

Aleš, Mikoláš

Aleš, Mikoláš, 18. 11. 1852 Mirotice pri Písku – 10. 7. 1913 Praha — český maliar a kresliar. R. 1869 – 76 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Josefa Matyáša Trenkwalda (*1824, †1897) a Jana Sweertsa (*1820, †1879). Maľoval obrazy s historickou tematikou (→ historická maľba), ovplyvnený J. Matejkom: Stretnutie Jiřího z Poděbrad s Matejom Korvínom (1877 – 88), dekorácie vo foyeri Národného divadla v Prahe (1879), sgrafitá, historické kresby, ilustrácie českých ľudových piesní, rozprávok, povestí a kníh F. L. Čelakovského a A. Jiráska. Vytvoril typy ľudových postáv, popri J. Mánesovi najvýraznejší predstaviteľ národnej školy českého maliarstva 19. stor. presadzujúci národný patriotizmus. R. 1886 – 96 uverejnil 388 ilustrácií pranierujúcich politické pomery v Uhorsku. Spolupracoval so slovenským humoristickým časopisom Černokňažník, ilustroval slovenské piesne (Nad Tatrou sa blýska, Ja som bača veľmi starý), pre mozaikovú výzdobu Spoločenského domu v Skalici vytvoril tri kartóny.

Alexander III. Veľký

Alexander III. Veľký, Alexander Macedónsky, 356 pred n. l. Pella – 13. 6. 323 pred n. l. Babylon — macedónsky kráľ, tvorca najväčšej starovekej ríše. Syn Filipa II. Macedónskeho a jeho manželky Olympiady, epirskej princeznej. V mladosti dostal najlepšie vzdelanie, vychovával ho Aristoteles. Keď mu 340 pred n. l. otec prvýkrát zveril správu ríše, porazil odbojných Trákov. V bitke pri Chairóneii 338 pred n. l., na ktorej sa zúčastnil spolu s otcom proti spojenému gréckemu vojsku, velil ľavému krídlu s jazdou a rozhodol o víťazstve v prospech Macedónie. Po Filipovom zavraždení 336 pred n. l. sa dal vojskom vyhlásiť za kráľa a dal zabiť možných uchádzačov o trón. Po Filipovej smrti sa zdvihla vlna odporu proti Macedónii, Alexander však rýchlym pochodom prenikol do Grécka a na sneme gréckych štátov v Korinte sa dal zvoliť za nového hegemóna spolku a vodcu spojených macedónsko-gréckych vojsk v boji proti Perzskej ríši. R. 335 pred n. l. porazil Trákov a tiahol proti Ilýrom a Triballom, pričom prekročil Dunaj. Počas jeho neprítomnosti sa rozšírila správa, že zahynul, a v Tébach vypuklo povstanie proti macedónskej posádke. Alexander tam však v priebehu niekoľkých dní prišiel, Téby obkľúčil a dobyl, obyvateľov povraždil alebo predal do otroctva, mesto zrovnal so zemou a ušetril len dom básnika Pindara.

Na jar 334 pred n. l. začal na čele 5-tis. jazdcov, 30-tis. ťažkoodencov a oddielov ľahkej pechoty vojenskú výpravu proti Perzskej ríši. Prekročil Helespont (dnes Dardanely) a postúpil k riečke Granikos, kde porazil vojsko perzských satrapov. Na pochode obsadil Sardy a Efez, dobyl Milét a Halikarnas a oslobodil iónske mestá spod perzskej nadvlády. Od pobrežia zamieril do vnútrozemia a v meste Gordion rozriešil problém s gordickým uzlom (rozťal ho), ktorého rozviazanie podľa dávnej veštby otváralo vládu nad Áziou. V októbri 333 pred n. l. sa stretol s Dareiom III. a v bitke pri meste Issos porazil jeho niekoľkonásobne väčšie vojsko. Zmocnil sa perzského tábora, kráľ ušiel, ale do zajatia padla jeho manželka a celá rodina. Cez Feníciu tiahol na juh, dobyl Týros (dnes Súr) a na prelome 332 a 331 pred n. l. prišiel do Egypta, kde ho vítali ako osloboditeľa. Pri delte Nílu založil mesto Alexandria, v Amonovej veštiarni v Sívskych oázach ho kňazi vyhlásili za potomka faraónov a bohov. Z Egypta znova tiahol na sever, v júli prekročil Eufrat a v októbri 331 pred n. l. pri Gaugamele v tretej bitke s Dareiom III. zvíťazil, Dareios však znova unikol. Babylon, Súzy i hlavné mesto ríše Perzepolis sa vzdali bez odporu. Dareia prenasledoval až do Ekbatany, ale stále mu unikal, až ho vlastní satrapovia zosadili a zabili (330 pred n. l.). Alexander sa stal jeho nástupcom a vládcom Perzskej ríše. Pokračoval ďalej na severovýchod až ku Kaspickému moru, ovládol Hyrkániu a Baktriu (tam sa oženil s Roxanou, dcérou baktrijského aristokrata Oxyarta, *?, †po 316 pred n. l.), prekročil rieky Oxos (Amudarja) a Iaxartés (aj Jaxartes, Syrdarja), dobyl Sogdianu a prenikol až k rieke Indus, ktorú prekročil, a miestni vládcovia sa pridali na jeho stranu. Alexandrovi vojaci sa búrili, odmietali pokračovať vo výprave na východ a chceli sa vrátiť domov. Preto v Pattale vojsko rozdelil, jedna časť sa vracala pod Nearchovým (Nearchos, *360 pred n. l., †?) velením na lodiach po mori, s druhou prešiel cez púšť Gedrosia na západ a na začiatku 324 pred n. l. prišli obidve vojská do Perzie.

Po návrate do hlavného mesta sa venoval organizácii ríše. Zachoval starý systém satrapií, do čela ktorých dosádzal predovšetkým verných Macedóncov. Sám prijímal kráľovské pocty (proskynéza – padanie na kolená, diadém) a podľa vzoru egyptských faraónov a perzských kráľov sa dal uctievať ako boh. Usiloval sa o zblíženie macedónskeho (gréckeho) a perzského obyvateľstva. R. 324 pred n. l. zorganizoval obrovskú svadbu svojich dôstojníkov a vojakov s perzskými ženami, on sám si zobral za druhú manželku Dareiovu dcéru Stateiru (*?, †asi 331 pred n. l.). V hospodárstve sa usiloval o posilnenie gréckeho vplyvu, zakladal mestá (viac ako tridsať Alexandrií), v ktorých dominovali grécki obchodníci a remeselníci. Počas pobytu v Babylone pripravoval ďalšiu vojenskú výpravu na východ, ale vo veku 33 rokov zomrel na malarickú horúčku a vyčerpanie organizmu. Jeho telo bolo prevezené do Egypta a údajne pochované v Alexandrii, no hrobku sa dosiaľ nepodarilo objaviť. Niekoľko mesiacov po jeho smrti sa narodil Roxane syn a budúci dedič Alexander IV. (*323 pred n. l., †309 pred n. l.). V jeho mene vládol regent Perdikkas a velitelia, ktorí si neskôr rozdelili Alexandrovu ríšu (→ diadochovia).

Alexandrove výboje znamenali začiatok novej epochy starovekých dejín (→ helenizmus). Jeho životopis písali už súčasníci, napr. budúci vládca Egypta Ptolemaios I. Sótér, ale zachovali sa až životopisy neskorších autorov, napr. Plutarcha, Curtia Rufa, Arriana (Alexandrova výprava). Populárne bolo najmä dielo anonymného autora z 3. stor. n. l., ktoré sa stalo v stredoveku základom početných literárnych spracovaní dobrodružných románov (→ Alexandreis).

Alfonz I.

Alfonz I., 1396 Medina del Campo, Španielsko – 27. 6. 1458 Neapol, Taliansko — sicílsky, sardínsky a neapolský kráľ, zároveň ako Alfonz V. Veľkodušný aragónsky kráľ. Syn Ferdinanda I. Aragónskeho (*1380, †1416). R. 1420 pomáhal neapolskej kráľovnej Jane II. (*1373, †1435) proti Ľudovítovi III. z Anjou (*1403, †1434), ktorý sa tiež uchádzal o neapolský trón, a odmenou mu mala byť neapolská koruna. R. 1423 sa však dostali do konfliktu, Jana II. ho zbavila všetkých práv a adoptovala s právom nástupníctva svojho dovtedajšieho nepriateľa Ľudovíta III. z Anjou. V bojoch, ktoré nasledovali, zvíťazil nakoniec Alfonz I., ale pretože Kastília vtedy napadla jeho brata, navarrského kráľa, opustil Neapol a vrátil sa do Španielska. Na ceste domov sa zmocnil mesta Marseille, ktoré patrilo Ľudovítovi III. z Anjou. Medzitým Neapolsko dostal Ľudovít III. z Anjou, ktorý však 1434 zomrel. Po dlhých bojoch sa Alfonz I. zmocnil Neapola (1442) a zvolil si ho za stále sídlo. Vydržiaval renesančný dvor, zaslúžil sa o rozvoj vied a umenia, podporoval známych učencov a básnikov. Založil knižnicu a prvú humanistickú akadémiu v Taliansku.

Alicante

Alicante [-kan-] — prístavné mesto v juhových. Španielsku pri Stredozemnom mori v autonómnej oblasti Valencia, administratívne stredisko provincie Alicante; 329-tis. obyvateľov (2016). Medzinárodné letisko. Priemysel textilný, tabakový, nábytkársky, keramický, vinársky. Filmové štúdio. Stredisko cestovného ruchu.

Založené 325 pred n. l. ako grécka kolónia Akra Leuké, 201 pred n. l. rímske Lucentum, v 8. – 13. stor. n. l. (s prestávkami) v rukách Maurov, 1304 pripadlo Aragónsku, 1490 mestské práva.

Stavebné pamiatky: ruiny hradu Castell de Santa Barbara (založený v 9. stor., viackrát prestavaný, od 18. stor. opustený), gotická bazilika Santa María (14. – 16. stor., baroková fasáda z 18. stor.; pôvodne mešita), baroková konkatedrála Concatedral de San Nicolás de Bari (1613 – 62, postavená na mieste mešity), viaceré obranné veže nazývané Huerta del Alicante (15. – 18. stor.), augustiniánsky konvent (18. stor.), viaceré barokové mestské paláce a verejné budovy zo 17. – 18. stor. (napr. Casa de La Asegurada, 1685, radnica Casa consistorial de Alicante z 18. stor., Palacio Gravina, 18. stor., dnes umelecké múzeum), verejné budovy a mestské nájomné domy z 19. a začiatku 20. stor. (napr. neoklasicistická budova Mestského divadla z 1846 –47) a i. Asi 5 km od centra mesta barokový kláštor Monasterio de la Santa Faz (16. – 18. stor.). Viaceré múzeá a galérie (napr. Archeologické múzeum založené 1932). Univerzita (založená 1979).

Alkibiadés

Alkibiadés, genitív Alkibiada, 451 pred n. l. Atény – 404 pred n. l. Frýgia (zavraždený) — aténsky vojvodca a politik, syn Kleinia (Kleinias, *485 pred n. l., †447 pred n. l.) a Deinomachy (Deinomaché, 5. stor. pred n. l.). Po matke pochádzal z kňazského aristokratického rodu Alkmeónovcov. Po otcovej smrti (447 pred n. l.) vyrastal v dome strýka Perikla, k jeho učiteľom patril Sokrates. Počas peloponézskej vojny inicioval 415 pred n. l. výpravu proti Syrakúzam na Sicílii, jeden z jej troch veliteľov. Keď ho odvolali pre podozrenie zo zneuctenia sošiek boha Herma a zo znevažovania eleuzínskych mystérií (→ eleuzínie), ušiel do Sparty a stal sa poradcom v boji proti Aténam. Po spore so spartským kráľom Agidom (Agis II.) prešiel na stranu Peržanov (ušiel k satrapovi Tissafernovi), odtiaľ opäť na stranu Atén, prevzal velenie nad aténskym loďstvom a 411 pred n. l. mu pomohol zvíťaziť pri Abyde a 410 pred n. l. pri Kyziku, čím obnovil aténsku vládu nad morom. R. 408 pred n. l. sa triumfálne vrátil do Atén a stal sa stratégom s neobmedzenou mocou. Po porážke jeho podriadeného veliteľa 407 pred n. l. bol zosadený, odišiel na svoje majetky a odtiaľ do Frýgie, kde bol na podnet Sparťanov onedlho zavraždený. Stal sa prototypom nadaného, ale vierolomného politika. Postava Platónových dialógov Hostina (Symposion) a Alkibiadés. Jeho životopis napísali Nepos a Plutarchos.

alkovňa

alkovňa [arab.] — zaklenutý výklenok na umiestnenie postele. Prístenok alebo bočná miestnosť bez okien pridružená k väčšiemu obytnému priestoru, slúžiaca na spanie. Toto priestorové usporiadanie pochádzajúce z arabského obytného domu sa v priebehu 17. stor. rozšírilo cez Španielsko a Francúzsko do Európy. Steny alkovne bývali zvyčajne čalúnené, v šľachtických interiéroch sa používala najmä v 18. stor.

Allendeová, Isabel

Allendeová [aľen-] (Allende), Isabel, 2. 8. 1942 Lima — čilská prozaička, neter S. Allendeho Gossensa. Nevšedný ohlas vyvolala románom Dom duchov (La casa de los espíritus, 1982; slov. 1988; sfilmovaný 1993, réžia B. August), široko koncipovanou rodinnou a dobovou kronikou zobrazujúcou pomery čilskej spoločnosti od začiatku 20. stor., i keď dej sa odohráva v nemenovanej krajine. Pomocou symboliky, alegórie a hyperboly v ňom dosahuje magickosť atmosféry, pričom ju zaujíma spätosť kauzality a náhodnosti s fatalitou. Opisné rozprávanie s mnohými dialógmi, ktoré prevláda v prvých 11 kapitolách, striedajú v ďalších 3 dynamizujúce postupy typické pre literatúru faktu.

Autorka románov Láska a tieň (De amor y de sombra, 1984; slov. 1988; sfilmovaný 1994, réžia Betty Kaplanová) kritizujúceho vojenskú diktatúru, Eva Luna (1987; slov. 1990), Nekonečný plán (El plan infinito, 1991), Dcéra šťasteny (Hija de la fortuna, 1998; slov. 2001), Sépiový portrét (Retrato en sepia, 2000; slov. 2002), Japonský milenec (El amante japonés, 2015), autobiografického románu Paula (1994; slov. 1997) o umierajúcej dcére, románov pre mládež Mesto netvorov (La ciudad de las bestias, 2002), Kráľovstvo zlatého draka (El reino del dragón de oro, 2004), Les pygmejov (El bosque de los pigmeos, 2004), historických románov Zorro: legenda začína (El Zorro: Comienza la leyenda, 2005), Inés, moja drahá (Inés del alma mía, 2006) a zbierok poviedok Babička Panchita (La abuela Panchita, 1974) a Skazené dievča: príbehy Evy Luny (Cuentos de Eva Luna, 1989; slov. 1998). Nositeľka viacerých ocenení, napr. Čilskej národnej ceny za literatúru (2010).

Allentown

Allentown [elentaun] — mesto v USA vo vých. časti štátu Pensylvánia na vých. úpätí Apalačských vrchov; 120-tis. obyvateľov (2015). Založené 1762 ako Norhampton, od 1838 Allentown, mesto od 1867. Rozvinutý priemysel strojársky, automobilový, chemický, potravinársky, elektrotechnický, elektronický, stavebných materiálov, odevný. Stredisko poľnohospodárskej oblasti. Dopravná križovatka, prístav. V blízkosti mesta v Center Valley Pennsylvánska univerzita (založená 1855). Múzeum, domy z 18. stor.

altán

altán [tal.] — pôvodne vyhliadková nadstavba umiestnená na streche domu v podobe nízkej vežičky. Neskôr murovaná, drevená, prípadne otvorená malá stavba, záhradná besiedka, domček, niekedy nazývaný aj filagória.

Altovci

Altovci (Alt) — viedenská maliarska rodina: Franz, 16. 8. 1821 Viedeň – 13. 2. 1914 tamže — učil sa u otca, študoval na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Pôsobil vo Viedni a v Bratislave (1845 – 48). Spracoval krajinárske námety z bratislavského okolia a interiér Dómu sv. Martina. Autor viacerých portrétov pre rodinu grófa Kazimíra Mikuláša Esterháziho (*1805, †1870);

Jakub, 27. 9. 1789 Frankfurt nad Mohanom – 30. 9. 1872 Viedeň — otec Franza a Rudolfa. Študoval na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Okolo 1850 navštívil spišské mestá, výtvarne spracoval motívy z okolia Bratislavy, Devína, Komárna, Levoče, Oravského zámku, Studenovodských vodopádov a i. Zaslúžil sa o rozkvet krajinárskeho žánru, veduty a litografickej techniky;

Rudolf, 28. 8. 1812 Viedeň – 12. 3. 1905 tamže — od 1826 žiak viedenskej Akadémie výtvarných umení, 1892 povýšený do šľachtického stavu. R. 1897 zakladajúci člen združenia Viedenská secesia, od 1898 jeho čestný predseda. Autor vedút, nazývaný aj viedenský Canaletto (Pohľad na Dóm sv. Štefana, 1832). Biedermeierovskú atmosféru mestského prostredia zachytil vo svojich akvareloch. Čerpal námety i zo Slovenska (akvarely a veduty Bratislavy a Košíc, litografie podľa kresieb K. Ľ. Libaia z Tatier).

Alva, Luigi

Alva, Luigi, 10. 4. 1927 Lima — peruánsky spevák (tenor). Študoval u Rosy Mercedes Ayarza de Moralesovej (*1881, †1969) v Lime, kde koncertne debutoval 1949 a na opernom javisku 1952 ako Alfred v La Traviate. Potom študoval v Taliansku, kde 1956 dosiahol veľký úspech v La Scale v Miláne. Vzápätí sa stal vyhľadávaným tenoristom na veľkých festivaloch a vo svetových operných domoch. R. 1964 – 76 člen Metropolitnej opery v New Yorku. Vynikal v dielach W. A. Mozarta, G. Rossiniho, G. Verdiho a i. Po 1989 pôsobil pedagogicky.

Alžbeta Durínska

Alžbeta Durínska, sv., aj Alžbeta Uhorská, 1207 Bratislava alebo Blatný Potok (Sárospatak) – 17. 11. 1231 Marburg — dcéra uhorského kráľa Ondreja II. a Gertrúdy z Merana. Vyrastala na hrade Wartburg pri Eisenachu, 1221 sa vydala za Ľudovíta IV. Durínskeho (*1200, †1227). Napriek tomu, že žila v šľachtickom prostredí, mala sklon k askéze a k altruizmu a svojou dobročinnosťou vzbudzovala nevôľu medzi príbuzenstvom. Po smrti manžela, ktorý zahynul 1227 počas križiackej výpravy, ju švagor Henrich Raspe (*okolo 1204, †1247) z Wartburgu vyhnal (podľa niektorých zdrojov opustila Wartburg dobrovoľne). Pod ochranou svojho duchovného vodcu Konráda z Marburgu sa so svojimi troma deťmi uchýlila do Marburgu, kde založila nemocnicu pre chudobných (→ alžbetínky). O jej charitatívnej činnosti kolovali legendy už za jej života. R. 1235 bola pápežom Gregorom IX. vyhlásená za svätú. Po jej smrti dal veľmajster rádu nemeckých rytierov Konrád (*1206/07, †1240, jej švagor) postaviť nad jej hrobom chrám a Alžbeta Durínska sa stala patrónkou rádu. Vo výtvarnom umení býva zobrazovaná v šľachtickom i v rehoľnom rúchu, obklopená chorými alebo chudobnými, ktorým rozdáva jedlo. K jej atribútom patrí aj koruna (môžu byť tri) i model kostola a ruže. Strediskom jej kultu v Nemecku je Marburg, na Slovensku Dóm sv. Alžbety v Košiciach a kláštor alžbetínok v Bratislave. Sviatok 17. novembra, predtým 19. novembra.

Amayová, Carmen

Amayová [-jo-] (Amaya), Carmen, pseudonym La Capitan, 2. 11. 1918 Barcelona – 19. 11. 1963 Begur — španielska tanečnica a choreografka, preslávila sa interpretáciou tanca flamenco. R. 1929 vystupovala Madride, v Paríži v kabarete Folies Bergère, potom aj v Buenos Aires, Mexiku a New Yorku. R. 1936 – 47 žila v zahraničí. Vystupovala na mnohých popredných svet. scénach, natočila niekoľko filmov. Svoje tanečné umenie predviedla aj v Bielom dome, kam ju pozvali prezidenti USA F. D. Roosevelt (1944) a H. S. Truman (1953).

Amazonky

Amazonky [gr.] — v gréckej mytológii bojovný kmeň žien, ktorý žil na pobreží Čierneho mora (v Malej Ázii alebo na dnešnom Kryme). Grécki historici ich pokladali za historický národ a opísali ich spoločenské zriadenie, v ktorom mali hlavné slovo ženy, zatiaľ čo muži mali podradné postavenie. Amazonky sa často zaplietali do bojov s gréckymi mytologickými hrdinami (→ héros). Herakles podnikol výpravu, aby získal pás kráľovnej Amazoniek Hippolyty (gr. Hippolyté). Théseus, ktorý ho na výprave sprevádzal, si doviedol domov zajatú vodkyňu Antiopu (gr. Antiopé) a oženil sa s ňou. Antiopa sa doňho zamilovala, a keď ju prišli jej družky oslobodiť, bránila s ním Atény a padla v boji. Amazonky sa zúčastnili aj bojov v trójskej vojne (na strane Trójanov), Achilles v boji zabil ich novú kráľovnú Penthesileiu, neubránil sa však dojatiu, keď uzrel jej krásnu tvár.

Grécki umelci, predovšetkým vázoví maliari, často zobrazovali výjavy zo života Amazoniek, ich boj s Grékmi tvoril výzdobu mauzólea v Halikarnase, časté sú aj sochy jednotlivých Amazoniek. Spočiatku zobrazované ako pešiačky vo výzbroji ťažkoodencov s prilbou alebo s frýgickou čiapkou, s lukom a so šípmi alebo s mečom, neskôr ako jazdkyne v prepásanom gréckom chitóne s odhaleným prsníkom, vyzbrojené sekerou a okrúhlym štítom. V stredovekom umení znázorňované len zriedka, znova zobrazované v talianskej renesancii (ako prameň slúžili výjavy z antických sarkofágov). V novoveku sa stali témou diela G. Romana, P. P. Rubensa a J. Jordaensa.

Americká kolonizačná spoločnosť

Americká kolonizačná spoločnosť, American Colonisation Society — organizácia založená 1817 v USA presbyteriánskym kňazom Robertom Finleym (*1772, †1817) s cieľom vrátiť oslobodených černochov do Afriky. R. 1822 odkúpila územie v záp. Afrike, ktoré sa stalo jadrom nového štátu, Libérie (1847 vyhlásila samostatnosť); medzi 1822 – 60 asi 12-tis. presťahovaných černochov. Činnosť spoločnosti narážala na nedostatok peňazí a silný odpor v USA aj zo strany černochov, ktorí za svoj domov považovali USA. R. 1912 bola zrušená.

Amiens

Amiens [amjen] — mesto v sev. Francúzsku v metropolitnom regióne Hauts-de-France na rieke Somme, administratívne stredisko departementu Somme; 133-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný, odevný, strojársky, potravinársky, kožiarsky, chemický (výroba pracích prostriedkov), nábytkársky. Dopravná križovatka, cestné a železničné spojenie s Parížom a Lyonom.

Pôvodne keltské mesto Samarobriva, v rímskom období nazývané Ambianum. Od 9. stor. stredisko grófstva Amiens pripojeného 1190 ku kráľovskej doméne. Biskupstvo doložené 511, jeho presné hranice stanovené 1308. R. 1117 dostalo Amiens mestské práva, od 13. stor. jedno z najväčších francúzskych miest (okolo 20 tisíc obyvateľov) s významnou textilnou výrobou (od 11. stor.) a jedno z najbohatších miest v záp. Európe. V 13. – 15. stor. tam sídlili významné iluminátorské dielne, v 16. a najmä 17. stor. významné centrum produkcie gobelínov. R. 1435 – 63 a 1468 – 77 ovládané burgundskými vojvodami, 1597 okupované Španielmi. R. 1802 tam bol uzavretý Amienský mier. Počas 1. svet. vojny bolo mesto ohrozené nemeckou ofenzívou (1918), ktorá sa usilovala oddeliť francúzske a britské vojská na Somme.

Stavebné pamiatky: gotická katedrála Notre-Dame (Katedrálna bazilika Panny Márie z Amiens, francúzsky Basilique Cathédrale Notre-Dame d'Amiens), najväčšia katedrála vrcholnej gotiky a zároveň jeden z najväčších kostolov vo Francúzsku, 1981 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Vybudovaná po požiari 1218 v dvoch hlavných stavebných kampaniach medzi 1220 – okolo 1270 (alebo 1269) na mieste staršieho biskupského sídla, katedrály (okolo 850) a neďaleko sa nachádzajúceho Kostola sv. Firmina (okolo 850; sv. Firmin, †okolo 303, ranokresťanský mučeník a legendárny prvý biskup Amiensu). Od konca 13. stor. a v 14. stor. boli vybudované viaceré bočné kaplnky, od 1336 veže záp. fasády (ukončené 1403), koncom 15. – zač. 16. stor. doplnený oporný systém chóru, 1528 (alebo 1529 – 1533) nová vežička (sanktusník) nad krížením, počas francúzskej revolúcie i v oboch svetových vojnách bola katedrála len málo poškodená, reštaurovaná od 1820, 1849 – 74 E. E. Violletom-le-Ducom, západná fasáda reštaurovaná v 90. rokoch 20. stor, kedy bola objavená aj jej pôvodná farebná výzdoba. Známe sú mená jej architektov, ktoré boli zapísané do labyrintu osadeného 1288 do dlážky katedrály (labyrint bol zničený v 18. stor. a rekonštruovaný 1894 – 97). Boli to Robert de Luzarches (*okolo 1160, †1228), Thomas de Cormont (pôsobil okolo 1235 – 50, katedrálnu hutu viedol od okolo 1235) a jeho syn Regnault de Cormont (pôsobil okolo 1241 – 88). Katedrála pozostáva z trojlodia na záp. fasáde s dvojicou veží, trojloďového transeptu a z chóru s ochodzou a vencom 7 polygonálnych radiálne usporiadaných kaplniek, pričom stredná kaplnka je predĺžená. Stena hlavnej lode je trojdielna (vysoká arkáda, presvetlené trifórium a bazilikálne okná). Výnimočne sa zachovala aj pôvodná bohatá sochárska výzdoba vysokej umeleckej úrovne, ktorá sa sústreďuje na trojici portálov záp. fasády (stredný portál s Posledným súdom) a na portále na juž. fasáde transeptu (socha Panny Márie s dieťaťom známa ako Vierge Dorée z okolo 1260). Sochárska výzdoba, v ktorej sa prejavilo viacero súdobých štýlových prúdov, vznikla z väčšej časti v 1. pol. 13. stor. Čiastočne sa zachovala aj pôvodná polychrómia sôch, pôvodné vitráže z 13. stor. a bohatá výzdoba interiéru (drevené rezbársky bohato zdobené stallá z 1508 – 19, viaceré náhrobky z 13. stor., na chórových prepážkach sochárske cykly zobrazujúce výjavy zo života sv. Jána Krstiteľa a sv. Firmina z 15. – 16. stor., organ z 1549 a barokový mobiliár zo 17. – 18. stor.). Ďalšie pamiatky: biskupský palác (17. stor.), kostoly Saint-Germain-l’Écossais a Saint-Leu (15. stor.), zvonica (beffroi, 15. – 18. stor.), niekoľko stredovekých meštianskych domov, viackrát prestavaná radnica zo 17. stor., divadlo s fasádou v slohu Ľudovíta XVI., regionálne múzeum Musée de Picardie (1855 – 67), cirkus J. Verna (1889), významná pamiatka modernej architektúry obytný dom Tour Perret (A. Perret, 1949 – 52), múzeum J. Verna, ktorý žil v Amiense a i. Mesto bolo počas 1. a 2. svet. vojny značne poškodené, jeho historické jadro je zväčša rekonštrukciou z obdobia po 1945. Univerzita (založená 1965). Stredisko turistiky.

Amis, Martin

Amis [ejmis], Martin (Louis), 25. 8. 1949 Swansea, Wales — britský spisovateľ a kritik, syn Kingsleyho Amisa. Debutoval románom Venované Ráchel (The Rachel Papers, 1973; sfilmovaný 1989, réžia Damian Harris). Vo svojich románoch sa zaoberá svetom intelektuálov, bohémov, ľudí na okraji spoločnosti: Mŕtve deti (Dead Babies, 1975; sfilmovaný 2000, réžia William Marsh), Úspech (Success, 1978), Iní ľudia (Other People, 1981), Peniaze (Money, 1984), Londýnske polia (London Fields, 1989; sfilmovaný 2017, réžia Mathew Cullen), Šíp času (Time’s Arrow, 1991), Informácia (The Information, 1995), Nočný vlak (Night Train, 1997; slov. 1998), Žltý pes (Yellow Dog, 2003), Dom návštev (House of Meetings, 2006; slov. 2009), Tehotná vdova (The Pregnant Widow, 2010), Lionel Asbo: dnešné Anglicko (Lionel Asbo: State of England, 2012), Zóna záujmu (The Zone of Interest, 2014). Autor zbierok poviedok Einsteinove príšery (Einstein’s Monsters, 1987) a Božie kocky (God’s Dice, 1995), zbierok esejí Na návšteve u pani Nabokovovej a iné stretnutia (Visiting Mrs Nabokov: And Other Excursions, 1993), Druhé lietadlo (The Second Plane, 2008).

anafora

anafora [gr.], aj epanafora — štylistická figúra; vzniká opakovaním hlások toho istého slova alebo skupiny slov na začiatku veršov, polveršov, strof alebo viet. Existuje hlásková, slovná a syntaktická anafora.

Hlásková anafora:

Nepáľte mažiarmi, nekazte vozduch drahý!
Nezvoňte do sveta, nechajte piesni jak!

(J. Jesenský: Na vzkriesenie)

Slovná anafora:

Ona mi z ohňov nebeských letí,
Ona mi svety pohýna,
Ona mi kýva zo sto životov.
(A. Sládkovič: Marína)

Syntaktická anafora:

Tak náhle spomnel som si na ďaleký domov,
tak náhle spomnel som si na stesk plachých očú.
(I. Krasko: Stesk)

Anar

Anar, vlastným menom Rasulogly Rzajev, 14. 3. 1938 Baku — azerbajdžanský prozaik a dramatik. Debutoval zbierkou poviedok a noviel V očakávaní sviatku (1963) založených na metóde psychologickej analýzy. Z neskorších prác vyniká román Šieste poschodie päťposchodového domu (1981). Písal aj divadelné hry a filmové scenáre.

Ancona

Ancona [-ko-] — prístavné mesto v str. Taliansku v kraji Marche, administratívne stredisko provincie Ancona; 101-tis. obyvateľov (2016). Priemysel lodiarsky, petrochemický, papiernický, potravinársky, strojársky, výroba hudobných nástrojov. Dopravná križovatka.

Založené okolo 390 pred n. l. gréckymi kolonistami zo Syrakúz. Za rímskej správy námorné a výrobné stredisko. Od 6. stor. sídlo biskupstva. Súčasť byzantského Pentapolisu. Pipinovou donáciou pripadlo pápežskému štátu. V 12. – 13. stor. stredisko marky kontrolovanej sálskymi a štaufskými cisármi; od 1355 opäť majetkom pápežov. Obchodný vzostup mesta brzdený Benátkami. Od 1860 súčasť Sardínskeho kráľovstva, od 1861 patrí Taliansku. Archeologické múzeum, galéria. Univerzita (založená 1969).

Stavebné pamiatky: Trajánov oblúk (115 n. l.), románsky dóm z 12. stor.