Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 16 z celkového počtu 16 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Jena

Jena — mesto v str. časti Nemecka v spolkovej krajine Durínsko na rieke Sála; 110-tis. obyvateľov (2017). Tradičné stredisko priemyslu jemnej mechaniky a optického priemyslu, ďalej farmaceutický, polygrafický a sklársky priemysel. Dopravná križovatka, letisko.

Mesto prvýkrát písomne doložené medzi 830 – 850, od 1236 mesto, v 13. stor. bola jeho ekonomika založená najmä na produkcii vína. R. 1286 sa tam usadili dominikáni a 1301 cisterciáni. R. 1523 sa v Jene začala šíriť reformácia, patrila k jej prvým centrám. Počas tridsaťročnej vojny bola 1636 – 37 vyplienená švédskymi vojskami. R. 1558 tam bola založená univerzita (dnes Friedrich-Schiller-Universität Jena), vďaka ktorej sa Jena stala významným univerzitným mestom; kurátorom univerzity sa 1807 stal J. W. Goethe, pôsobili na nej F. Schiller (podľa neho 1934 nazvaná), J. G. Fichte, G. W. F. Hegel a i. V bitke pri Jene a Auerstedte 14. 10. 1806 porazil Napoleon I. Bonaparte pruské vojská. Koncom 19. stor. sa Jena stala centrom strojárstva, optiky (Carl Zeiss Jena) a sklárstva. Veľká časť starého mesta bola na konci 2. svetovej vojny (1945) zničená bombardovaním, v 2. polovici 20. stor. znovuvybudovaná. Stavebné pamiatky: kostol Stadtkirche Sankt Michael (neskorogotický, vybudovaný vo dvoch fázach 1380 – 1450 a 1474 – 1557, upravovaný v 17. stor., reštaurovaný koncom 20. – začiatkom 21. stor.), kostol Sankt Johannes Baptist (založený v 9. stor., prestavaný v 13. stor., reštaurovaný v 19. – 20. stor.), neskorogotický kostol Unserer Lieben Frau (nazývaný Schillerkirche, 14. stor. – 1557, reštaurovaný v 20. stor.), gotická radnica (1377 – 1413, rekonštruovaná 1999 – 2001, dnes múzeum), Vila Zuckerkandl (1927 – 29, W. Gropius), Vila Auerbach (1924, W. Gropius), výšková budova JenTower (nazývaná aj Intershop Tower, 1970 – 72, rekonštruovaná 1999 – 2001), hlavná budova univerzity (1905 – 08, T. Fischer). Viaceré múzeá, napr. mestské (historické), optiky (založené 1922), významné muzeálne zbierky má aj univerzita (mineralogickú; botanickú, zoologicko-paleontologickú; numizmatickú, a i.), ktorej patria aj Schillerov záhradný dom (spisovateľ tam začas žil), Dom E. Haeckela, botanická záhrada (založená 1586, druhá najstaršia v Nemecku) a i.

Jeseník

Jeseník, do 1947 Frývaldov — kúpeľné mesto v Česku v Olomouckom kraji na sev. úpätí Hrubého Jeseníka, administratívne stredisko okresu Jeseník; 11-tis. obyvateľov (2018). Priemysel hutnícky, strojársky, stavebných materiálov, drevársky, textilný, potravinársky. Turistické stredisko, východisko do Hrubého Jeseníka.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1267, pred 1295 získalo mestské práva. Rozvíjať sa začalo v 1. pol. 14. stor. v súvislosti s ťažbou železnej rudy a výrobou železa, a najmä v 16. stor., keď sa bane a huty dostali do vlastníctva Fuggerovcov (od 1506), ktorí tam ťažili aj zlato a striebro. Koncom 16. stor. baníctvo a hutníctvo nahradilo plátenníctvo, hoci sa tam železná ruda ťažila ešte v 19. stor. V 17. stor. počas tridsaťročnej vojny bol Jeseník niekoľkokrát poškodený. Od 1. pol. 19. stor. sa rozvíjal ako kúpeľné mesto. Prvý liečebný dom, ktorý dal 1822 severozáp. od mesta postaviť priekopník modernej vodoliečby Vincenz Priessnitz (*1799, †1851), bol 1837 úradne uznaný za vodoliečebný ústav (dnes Priessnitzovy léčebné lázně). V Jeseníku sa liečia choroby dýchacích ciest a obehového ústrojenstva i nervové choroby.

Stavebné pamiatky: vodný hrad (2. pol. 13. stor., prestavovaný v 14. – 16. stor., zreštaurovaný v 2. pol. 20. stor., dnes Vlastivedné múzeum Jesenícka), radnica (17. stor., prestavaná 1710), Kostol nanebovzatia Panny Márie (barokový asi z 1651, na mieste staršieho doloženého v 15. stor., upravovaný koncom 17. – 18. stor.), evanjelický a. v. kostol (1881 – 83), Kostol sv. Anny (pol. 19. stor.), Kostol sv. Juraja v časti Bukovice (1901), bývalý kláštor uršulínok (založený 1878, dnes škola), neskorobarokový obytný dom nazývaný Katovňa (posl. tretina 18. stor.), secesná Vila Erwina Weissa (1901 – 03) a i. V kúpeľoch viaceré stavby z 1. pol. 20. stor., napr. významná pamiatka modernej architektúry Priessnitzovo sanatórium (1909 – 10, podľa návrhu rakúskeho architekta Leopolda Bauera, *1872, †1938), neogotická hrobka V. Priessnitza (1853). Archív, hvezdáreň (založená 1964).

Jilemnice

Jilemnice — mesto v sev. Česku v Libereckom kraji v okrese Semily v Krkonošskom podhorí; 5,4 tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, textilný, chemický (výroba potravinárskych obalov). Rekreačné a turistické stredisko (východisko do záp. časti Krkonôš), stredisko zimných športov.

Mesto vzniklo pravdepodobne začiatkom 14. stor., prvýkrát písomne doložené 1356. R. 1492 – 1701 bolo rozdelené na dve samostatné časti, 1634 počas tridsaťročnej vojny vypálené Švédmi. V 18. stor. rozvoj tkáčstva a plátenníctva, ktoré však nedokázalo konkurovať továrenskej výrobe a postupne upadalo. Koncom 18. a v 1. polovici 19. stor. postihlo Jilemnice niekoľko požiarov. Stavebné pamiatky: zámok (pôvodne malá pevnosť z 2. polovice 15. stor., v 2. polovici 16. stor. prestavaná na renesančný zámok, úplne prestavaný a rozšírený v 18. stor., neorenesančne prestavaný 1895 – 98, od 1953 sídlo Krkonošského múzea založeného 1891), bývalý pivovar pri zámku (pôvodne barokový zo začiatku 18. stor., úplne prestavaný 1897), Kostol sv. Vavrinca (baroková centrála z 1729 – 35, na mieste staršieho, dreveného pravdepodobne zo 14. stor., upravovaný v 19. stor.), Kaplnka sv. Izidora (1718, upravovaná v 19. – 20. stor.), barokové súsošie Panny Márie (1723), radnica (1788, na mieste staršej, klasicisticky prestavaná v polovici 19. stor., veža prístupná verejnosti), neskorobaroková fara (koniec 18. stor.), v centre mesta niekoľko meštianskych domov (v jadre barokové a klasicistické z 18. stor., upravené v 19. – začiatkom 20. stor.), viaceré verejné budovy v štýle historizmu a secesie a i. Rodný dom spisovateľa J. Havlíčka (2. polovica 19. stor.).

Jensen-Klint, Peder Vilhelm

Jensen-Klint, Peder Vilhelm, 21. 6. 1853 Mineslyst, ostrov Sjælland – 1. 12. 1930 Kodaň — dánsky architekt, maliar a teoretik výtvarného umenia, otec K. Klinta. Študoval stavebné inžinierstvo a maľbu na akadémii v Kodani. Venoval sa najmä architektúre a úžitkovej tvorbe (navrhoval keramiku, nábytok, náhrobky a i.). Spoluzakladateľ viacerých umeleckých združení v oblasti architektúry a umeleckých remesiel. Zohral významnú úlohu v kultúrnom živote v Dánsku, a to najmä pri presadzovaní myšlienok ranej moderny. V tvorbe sa odvrátil od prevládajúceho súdobého akademizmu, pričom sa inšpiroval najmä tradičnými dánskymi umeleckými remeslami a stavebnými tradíciami, v architektúre aj dánskou gotikou, inovoval používanie tehly, ktorá bola tradičným stavebným materiálom dánskej architektúry. Usiloval sa vytvoriť moderný architektonický štýl inšpirovaný tradičnou dánskou regionálnou architektúrou, pričom ovplyvnil vývin dánskej architektúry v 1. polovici 20. stor. Navrhoval rodinné domy i sakrálne stavby. K jeho najvýznamnejším dielam patria kostoly Grundtvigskerken (projekt 1913, realizácia 1921 – 40) a Betlehemskirken (projekt 1930, realizácia 1935 – 37) v Kodani.

Jílové u Prahy

Jílové u Prahy — mesto v Česku v Stredočeskom kraji v okrese Praha-západ v Benešovskej pahorkatine; 4,7 tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, stavebných materiálov, drevársky, farmaceutický, gumárenský. Dopravná križovatka, mesto obsluhuje pražská integrovaná doprava. Vzniklo pravdepodobne začiatkom 13. stor. ako banská obec s hlbinnými baňami na ťažbu zlata. Prvýkrát písomne doložené 1331, okolo 1352 (resp. v období vlády Karola IV.) kráľovské banské mesto. Na začiatku husitských vojen boli bane zatopené a zasypané a mesto vypálené. Ťažbu sa usiloval oživiť Vladislav II. Jagelovský, ktorý mestu potvrdil jeho privilégiá. R. 1567 postihol mesto požiar. R. 1760 – 1930 tam boli tzv. Svatováclavské lázně. Stavebné pamiatky: Kostol sv. Vojtecha (pôvodne románsky z 2. štvrtiny 13. stor., goticky prestavaný v 14. stor., barokovo upravený v 17. – 18. stor.), baroková Kaplnka sv. Václava (1763), radnica (pôvodne zo 14. stor., barokovo prestavaná v 1. polovici 18. stor.), mestský dom Minca (pôvodne gotický z polovice 14. stor., barokovo prestavaný v 18. stor., upravený v 2. polovici 18. stor., dnes regionálne múzeum, založené 1891), technická pamiatka Žampašský most (1898).

Jiříkov

Jiříkov — mesto na severe Česka v Úsťanskom kraji v okrese Děčín v Šluknovskej pahorkatine na hranici s Nemeckom ; 3,6 tis. obyvateľov (2018). V minulosti priemyselné stredisko (tradičný priemysel textilný, závod firmy Jawa vyrábajúcej motocykle, závod firmy Petrof vyrábajúcej klavíry a piana, výroba obuvi, výroba lustrov). V súčasnosti menšie prevádzky kovospracujúceho a textilného priemyslu. Cestný a železničný priechod do Nemecka.

Mesto založené v 1. polovici 14. stor., prvýkrát písomne doložené 1346, od 1914 mesto. Po 2. svetovej vojne boli z Jiříkova (do 1947 nemecký názov Georgswalde) odsunutí Nemci a čiastočne nahradení českým obyvateľstvom.

Stavebné pamiatky: barokový Kostol sv. Juraja (1724 – 28, pravdepodobne podľa čiastočne pozmeneného plánu J. L. von Hildebrandta), barokové súsošie sv. Jána Nepomuckého (1769), fara (koniec 18. stor.), v centre mesta verejné a obytné domy v štýle historizmu (koniec 19. – začiatok 20. stor.), v mestskej časti Filipov pútnický Kostol Panny Márie Pomocnice (monumentálna dvojvežová stavba v štýle historizmu, 1870 – 86) s bývalým kolégiom redemptoristov (2. polovica 19. stor.).

Jihlava

Jihlava — mesto v Česku na hranici Čiech a Moravy na rieke Jihlava, administratívne stredisko kraja Vysočina a okresu Jihlava; 51-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky (výroba automobilových komponentov, leteckých prístrojov), textilný, elektrotechnický, kožiarsky, potravinársky (o. i. pivovar, mliekareň), drevársky. Hospodárske a kultúrne stredisko Českomoravskej vrchoviny. Dopravná križovatka, letisko (verejné vnútroštátne s nespevneným povrchom). Turistické stredisko.

Jihlava vznikla pravdepodobne koncom 12. stor., prvýkrát písomne doložená 1226. R. 1235 – 43 kráľovské mesto. V 1. polovici 13. stor. tam boli objavené ložiská striebra a vďaka privilégiám udeleným pravdepodobne 1249 (nezachovali sa; → jihlavské banské právo) sa v 2. polovici 13. stor. stalo jedným z najvýznamnejších banských miest, vzrástol v ňom počet obyvateľov (najmä po príchode saských baníkov a bavorských remeselníkov, takže jeho obyvateľstvo bolo prevažne nemecké) a začala sa rozsiahla výstavba mesta (nemecky Iglau); bola tam v prevádzke mincovňa (od 1260 sa tam razili jednostranné strieborné mince – brakteáty). Zemetrasenia (1328, 1376), ktoré spôsobili zatopenie baní, požiare (prvý doložený 1353) a morové epidémie (1405, 1407 – 08) však mali za následok hospodársky úpadok, ktorý vyvrcholil po vypuknutí husitských vojen zastavením ťažby (1420). Jihlava sa ako katolícke mesto pridala na stranu Žigmunda Luxemburského a bola husitmi viackrát (1423, 1425, 1427) neúspešne obliehaná. Od mája 1436 sa v Jihlave konal stavovský snem, na ktorom boli 5. júla 1436 vyhlásené bazilejské kompaktáty umožňujúce prijímanie pod obidvoma spôsobmi a 14. augusta 1436 bol Žigmund Luxemburský prijatý za českého kráľa. R. 1441 husitský Tábor a katolícka Jihlava uzavreli mier. R. 1471 bol v Jihlave korunovaný za českého kráľa Matej I. Korvín. R. 1523 a 1551 požiare zničili takmer celé mesto. Od 16. stor. sa v Jihlave rozvíjali remeslá, predovšetkým súkenníctvo. V období reformácie po príchode nemeckého protestantského kazateľa (1522) sa veľká časť obyvateľstva priklonila k protestantizmu. Počas tridsaťročnej vojny bolo mesto 1645 – 47 obsadené švédskymi vojskami. Jeho opätovný rozvoj nastal v 18. – 19. stor. R. 1805 a 1806 počas napoleonských vojen ho obsadili Francúzi a Bavori (nemecké obyvateľstvo bolo z Jihlavy odsunuté po 2. svetovej vojne).

Stavebné pamiatky: čiastočne zachované mestské hradby (budované od 40. rokov 14. stor., zosilnené v 15. – 17. stor.) s Bránou Matky Božej (najstaršia časť z konca 15. stor., renesančne prestavaná v 16. stor., v súčasnosti vyhliadková veža s expozíciou výtvarných diel); Kostol sv. Jakuba Väčšieho (vysvätený 1257, halové trojlodie, upravovaný v 14. – 15. stor., prestavaný 1523 – 63, neogoticky puristicky upravený koncom 19. stor.; pri kostole baroková centrálna Kaplnka Bolestnej Panny Márie z 1702); Kostol sv. Jána Krstiteľa (na mieste románskeho kostola z 12. stor., v jadre ranogotický z 13. stor., viackrát upravovaný a prestavaný, barokovo prestavaný koncom 18. stor.); bývalý dominikánsky Kostol povýšenia Sv. kríža (ranogotický, vybudovaný v 2. polovici 13. – 14. stor., prestavaný 1947, zrekonštruovaný začiatkom 21. stor.; založený spolu s dominikánskym kláštorom 1247); bývalý minoritský kláštor s gotickým Kostolom Nanebovzatia Panny Márie (okolo pol. 13. stor., kostol aj kláštor prestavané v 14. stor., kostol zväčšený 1499 – 1508, zbarokizovaný v 18. stor.); bývalé jezuitské kolégium s ranobarokovým Kostolom sv. Ignáca z Loyoly (založený 1623/24, kostol 1660 – 89, kolégium a seminár 1699 – 1713, budova jezuitského gymnázia 1720 – 27); Kostol Sv. Ducha (pôvodne z 1572, znovupostavený 1661, neobarokovo upravený koncom 19. stor.); neorenesančný evanjelický Kostol sv. Pavla (1875 – 78); na námestí barokový mariánsky morový stĺp (1690) a radnica (pôvodne ranogotický dom z 13. stor., od 1426 radnica, 1440 – 50 rozšírená, v 2. polovici 16. stor. prestavaná, v 18. stor. zväčšená a barokovo upravená, čiastočne prístupná verejnosti). V historickom centre mesta sa zachovalo množstvo meštianskych domov (pôvodne ranogotické z konca 13. stor., prestavané v 14. – 15. stor., v 16. stor. renesančne prestavané, čím mestská zástavba získala jednotný renesančný charakter, neskôr barokovo a klasicisticky upravené), dve barokové fontány (1797) a renesančný Pamätník kráľovskej prísahy (Ferdinanda I., 1565). Pod historickým jadrom mesta rozsiahla sústava podzemných chodieb budovaných v 14. – 17. stor., ktoré pravdepodobne slúžili ako skladovacie priestory (celková dĺžka 25 km, čiastočne prístupné verejnosti). Dom G. Mahlera (16. stor., prestavaný začiatkom 19. stor., skladateľ tam žil 1860 – 75, dnes múzeum), Park G. Mahlera (na mieste židovskej synagógy z 1863 zničenej 1939), židovský cintorín (1869).

Regionálne Múzeum Vysočiny Jihlava (založené 1892), viaceré galérie a divadlá. Zoologická záhrada.

João Pessoa

João Pessoa [žuau pesoa], do 1930 Paraíba — prístavné mesto v severových. Brazílii na rieke Paraíba v blízkosti jej ústia do Atlantického oceána, hlavné mesto členského štátu Paraíba; 800-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky, textilný, stavebných materiálov, elektronický, textilný, hutnícky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Dopravná križovatka, začiatočný bod na diaľnici Transamazônica, medzinárodné letisko, námorný prístav. Vyhľadávané prímorské letovisko s početnými plážami.

Založené 1585 Portugalčanmi ako Nossa Senhora das Neves, 1588 – 1634 nazývané Filipéia de Nossa Senhora das Neves (podľa španielskeho a portugalského kráľa Filipa II.). R. 1634 – 54 ho ovládli Holanďania a premenovali na Frederikstadt (podľa miestodržiteľa Spojených nizozemských provincií Frederika Henrika Oranžského, *1584, †1647), 1817 – 1930 sa nazývalo Paraíba. R. 1930 premenované na João Pessoa na počesť guvernéra Joãa Pessou (*1878, †1930). Stavebné pamiatky: Kostol sv. Františka s františkánskym kláštorom (barokový 1589 – 1779), kostol São Frei Pedro Gonçalves (1843, postavený na mieste staršieho zo 17. stor., opravovaný začiatkom 21. stor.), Pevnosť sv. Kataríny (2. polovica 16. stor.), palác Redencão (1586, pôvodne sídlo jezuitského konventu), divadlo Theatro Santa Roza (1889), obytné domy v koloniálnom štýle (17. – začiatok 20. stor.). Viaceré múzeá a galérie. Kultúrne centrum Estação Ciência Cultura e Artes (2005, O. Niemeyer). Univerzita (1955). Množstvo verejných parkov.

Jindřichův Hradec

Jindřichův Hradec — mesto v juž. časti Česka v Juhočeskom kraji v Křemešnickej vrchovine na rieke Nežárka, administratívne stredisko okresu Jindřichův Hradec; 21-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný, odevný, potravinársky, strojársky, drevársky, chemický (výroba plastov), stavebných materiálov. Dopravná križovatka, železničná doprava využíva i dve úzkorozchodné trate Jindřichův Hradec – Nová Bystřice a Jindřichův Hradec – Obrataň (rozchod koľajníc 760 mm; dané do prevádzky 1897) slúžiace nielen na pravidelnú osobnú a nákladnú dopravu, ale i ako turistická atrakcia. Turistické stredisko, východiskové miesto do oblasti rybníkov a lesnatej krajiny.

Územie mesta bolo osídlené asi na konci 8. stor., pravdepodobne v 10. stor. tam bolo vybudované hradisko, začiatkom 13. stor. kráľovský hrad (doložený 1220). Od 13. stor. stredisko remesiel, najmä pivovarníctva a súkenníctva. Pred 1237 tam prišli príslušníci Rádu nemeckých rytierov, ktorí založili špitál a vybudovali vlastné panstvo (po 1450 mesto opustili). Pred 1255 sa Jindřichův Hradec stal mestom. V 2. polovici 15. stor. rozvoj mesta, v 15. a 16. stor. dosiahlo súkenníctvo najväčší rozkvet.

Stavebné pamiatky: architektonický komplex hradu a zámku vybudovaný na mieste přemyslovského hradiska (pravdepodobne z 10. stor.) a románskeho hradu (začiatok 13. stor.), 1260 – 70 rozšírený a prestavaný, koncom 13. stor. vznikla Kaplnka Sv. Ducha, v 14. stor. upravený, niektoré reprezentačné miestnosti boli 1338 vyzdobené ranogotickými freskami, v 2. polovici 15. stor. výrazne neskorogoticky prestavaný. V 2. polovici 16. stor. bol hrad pod vedením talianskych stavebných majstrov radikálne prestavaný na reprezentatívny renesančný zámok (v súčasnosti patrí k najvýznamnejším renesančným stavbám v str. Európe). R. 1586 – 92 vzniklo renesančné spojovacie krídlo Veľké arkády, 1590 – 92 Malé arkády a v 90. rokoch 16. stor. renesančná záhrada s manieristickým záhradným hudobným pavilónom kruhového pôdorysu nazývaným Rondel (so štukovou interiérovou výzdobou z konca 16. stor. ukončenou 1676). Komplex bol upravovaný v 17. – 18. stor., čiastočne konzervovaný začiatkom 20. stor. a úplne zreštaurovaný v 2. polovici 20. stor.; dnes múzeum.

V meste: Kostol Nanebovzatia Panny Márie (14. – 15. stor., neskorogotická kaplnka z 1489 – 1506, upravovaný v 16. – 17. stor., zrekonštruovaný v 19. stor.; leží na 15. poludníku východnej dĺžky pretínajúcom mesto), Kostol sv. Václava (pôvodne gotický zo 14. stor., v 17. stor. barokovo prestavaný), pútnický neogotický Kostol sv. Jakuba (2. polovica 19. stor., na mieste neskorogotického kostola zo začiatku 16. stor., pri kostole krížová cesta založená 1518, barokovo prestavaná 1693, zrekonštruovaná 1900), neskorogoticko-renesančný Kostol Najsvätejšej Trojice (1590 – 94), kláštor minoritov s Kostolom sv. Jána Krstiteľa (kostol z 13. – 14. stor., v 2. polovici 15. stor. neskorogoticky prestavaný, zreštaurovaný koncom 19. stor., okolo 1369 pri kostole vznikla Kaplnka sv. Mikuláša; kláštorné budovy z 2. polovice 14. stor. – 15. stor., renesančný špitál z 1560 – 61), kláštor františkánov s Kostolom sv. Kataríny (koniec 15. stor., opravený a rozšírený v 1. polovici 17. stor., zreštaurovaný v 2. polovici 20. stor.), bývalé jezuitské kolégium s Kostolom sv. Márie Magdalény (založené 1594, kostol pôvodne neskorogotický, ranobarokovo prestavaný 1628 – 32, kolégium zrušené v 2. polovici 18. stor.). V centre mesta viaceré meštianske, v jadre pôvodne neskorogotické a renesančné domy s arkádami na prízemí (15. – 16. stor.), barokovo a klasicisticky upravené v 18. – 19. stor., k najvýznamnejším patrí Dom pánov z Hradca (neskorogotický, 1530 – 40 renesančne prestavaný, v interiéroch diamantové a hrebienkové klenby). Na hlavnom námestí barokový morový stĺp Sv. Trojice (1764 – 68).

Regionálne múzeum (Múzeum Jindřichohradecka, založené 1882, sídli v barokovej budove bývalého jezuitského seminára zo 17. stor.), Národné múzeum fotografie (založené 2002, sídli v bývalom jezuitskom kolégiu). Budova bývalého mlyna (1551, prestavaná v 18. stor., zrekonštruovaná koncom 20. stor.) s technickou pamiatkou Křižíkova elektrárna (1871).

Jersild, Per Christian

Jersild [-šild], Per Christian, 14. 3. 1935 Katrineholm, provincia Södermanland — švédsky spisovateľ, lekár a vedec. Písal realistické i fantastické prózy s prvkami absurdity a humornú i pesimistickú satiru (s burlesknými črtami), v ktorej kritizoval byrokraciu a technokratickú spoločnosť. Napísal okolo 35 kníh, debutoval zbierkou poviedok Počty (Räknelära,1960). Jeho prvý román Do horúceho pekla (Till varmare länder, 1961; slov. 1968) sa nestretol s pozornosťou kritiky, presadil sa pikareskným románom Calvinolova cesta svetom (Calvinols resa genom världen, 1965). V románoch Poľovačka na svine (Grisjakten, 1968), ktorá je fiktívnym denníkom úradníka povereného likvidáciou ošípaných na švédskom vidieku, a Dovidenia v Song My (Vi ses i Song My, 1970) s námetom vietnamskej vojny odsudzuje bezcitnosť a neľudskosť v súčasnej spoločnosti. Autor románov Ostrov detí (Barnens ö, 1976; slov. 1982; sfilmovaný 1980, réžia Kay Pollak) o chlapcovi, ktorý ostal počas prázdnin sám, a o strate jeho túžby dospieť, keď spoznal krutosť sveta dospelých, Babylonský dom (Babels hus, 1978; slov. 1983), ktorý je kritikou nehumánneho prístupu zdravotníckeho personálu k pacientom v modernej nemocnici, a Po potope (Efter floden, 1982), v ktorej načrtol temnú víziu života na Zemi zničenej nukleárnou vojnou, historického románu Päťdesiaty spasiteľ (Den femtionde frälsaren, 1984), v ktorom poukazuje na moderné vizionárstvo, vedecko-fantastického príbehu Živá duša (En levande själ, 1980) o etike v lekárskom výskume, literárnej fantázie Holgerssonovci (Holgerssons, 1991), v ktorej zosmiešnil postavu Nilsa Holgerssona z rovnomennej knihy S. Lagerlöfovej, zobrazujúc jeho život v súčasnom Švédsku, ako aj románov Neskoré povesti (Sena sagor, 1998), v ktorom sa venuje medicínskym otázkam, Kráľovná svetla (Ljusets drottning, 2000), ktorej hlavný hrdina hľadá vlastnú identitu v zložitých rodinných vzťahoch, a Tivoli (2017) i divadelných hier, napr. Moskovská horúčka (Moskvafeber, 1977), esejistických a memoárových diel, napr. Vzbura morčiat (Uppror bland marsvinen, 1972), Profesionálne vyznania (Professionella bekännelser, 1981) a Lekárske memoáre (Medicinska memoarer, 2006). Člen švédskej Kráľovskej akadémie vied (1999), nositeľ viacerých ocenení.

Jevpatorija

Jevpatorija, Yevpatoriia, v krymskej tatárčine Kezlev — kúpeľné mesto na Ukrajine v autonómnej republike Krym v Kalamitskom zálive Čierneho mora severozápadne od Simferopoľa; 106-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky (mäsokombinát, mliekareň), rybársky, vinársky, produkcia silíc (éterických olejov), textilný, obuvnícky. Cestný uzol, osobný námorný prístav. Vyhľadávané morské a liečebné kúpele, od 1992 so statusom celoštátnych detských kúpeľov.

Vzniklo na mieste kolónie Kerkinitis (aj Kerkinitída, Karkinitída) založenej v 6. stor. pred n. l. Grékmi z Miléta, ktorá bola pravdepodobne v 2. – 3. stor. zničená nájazdmi Hunov. V 7. – 10. stor. tam existovala chazarská osada, ktorá bola neskôr pod nadvládou Kypčakov, Mongolov a Krymských Tatárov. Po obsadení Krymu Osmanskou ríšou 1475 tam Turci vybudovali pevnosť Gözleve (aj Gezlev, Kezlev), ktorá od 1485 podliehala osmanskému vazalovi, Krymskému chanátu, v 16. – 18. stor. jeho významné centrum. Po pripojení Krymu k Rusku (1783) dekrétom (1784) Kataríny II. Veľkej premenované na Jevpatoriju na počesť Mithradata VI. Eupatora, ktorý na prelome 2. a 1. stor. pred n. l. ochránil Kerkinitis pred nájazdmi Skýtov. Jevpatorija sa stala hlavným mestom novozaloženého Jevpatorijského kraja. R. 1854 počas krymskej vojny (1853 – 56) nakrátko obsadené britskými, francúzskymi a tureckými vojskami, počas 2. svetovej vojny nacistickým Nemeckom (1941 – 44). Krátko po oslobodení boli z mesta vysídlení Krymskí Tatári, Arméni, Bulhari a Gréci.

Archeologické nálezy antického mesta Kerkinitis.

Stavebné pamiatky: mešita Džuma džámi (1552 – 64), turecké kúpele (16. stor.), Katedrála sv. Mikuláša (1899), neorománsky Kostol sv. Illiu (1911 – 18), ruský pravoslávny Chrám sv. Mikuláša (1. štvrtina 20. stor.), synagóga (1. štvrtina 20. stor.), karaitské synagógy – kenesy (tzv. Veľká a Malá kenesa, začiatok 19. stor., obidve zrekonštruované koncom 20. – začiatkom 21. stor.), zvyšky tureckej pevnosti (Odzun bazar kapusu, 15. – 16. stor.). Viaceré múzeá, napr. Vlastivedné múzeum (založené 1921, sídli v secesnom dome z 1. štvrtiny 20. stor.) a i.

jeruzalemský Chrám

jeruzalemský Chrám, hebr. bejt ha-mikdaš — hlavná židovská svätyňa v starovekom Jeruzaleme na vrchu Mórija (hebr. Moria, dnes Chrámová hora v juhovýchodnej časti dnešného jeruzalemského Starého mesta). Vznikla na mieste, kde podľa biblickej starozákonnej tradície patriarcha Abrahám postavil oltár, na ktorom chcel obetovať Izáka (1 M 22,2), a kde po dobytí Jeruzalema vybudoval oltár judsko-izraelský kráľ Dávid (2 S 24,24; 1 Kr 21,26). Dávidov syn, kráľ Šalamún, tam dal okolo 960 pred n. l. vybudovať Prvý Chrám (nazývaný aj Šalamúnov Chrám); jeho stavbu opisuje biblické podanie (1 Kr 6; 2 Kron 2 – 5), podobu a presné rozmery mu dal Dávid, ktorému ich zjavil sám Boh (1 Kron 28,11 – 19), Chrám mal byť sídlom Boha. Prvý Chrám sa nezachoval, jeho presná architektonická podoba nie je známa, hoci existuje viacero pokusov o jeho rekonštrukciu. Na úpätí vrchu Mórija boli pravdepodobne vybudované terasovité múry, ktoré chránili platformu (či akropolu). Na nej stáli samotný Chrám a jeho nádvoria, kráľovský palác nazývaný Kráľov dom, palác kráľovnej nazývaný Palác faraónovej dcéry, trónna sieň, stĺpová hala a sieň nazývaná Dom libanonského lesa. Aj keď sa dajú doložiť určité paralely s aramejskými a neochetitskými citadelami, išlo o originálnu architektonickú koncepciu vychádzajúcu z prenosnej svätyne (šiatra), ktorú Mojžiš a Izraeliti zhotovili na púšti (1 M 26). Chrám mal obdĺžnikový pôdorys (dĺžka 33,6 m, šírka 11,2 m, výška 16,8 m) a bol postavený z vrstiev kameňa a cédrového dreva; interiér svätyne bol pokrytý zlatom s ornamentálnou výzdobou. Pred krytým vstupom na východnej strane (predsieňou, hebr. ulam, jej výška bola 67,2 m) stáli dva kovové stĺpy Joachim a Boas. Centrálna časť Chrámu so svätyňou bola na troch stranách obstavaná 3 poschodiami miestností určených pre kňazov. Vnútorné priestory centrálnej časti tvorila predsieň, ktorá viedla do hlavnej siene (→ hejchal), kde sa nachádzali zlatý oltár na pálenie kadidla, obetné stoly na predkladané chleby a 5 párov zlatých svietnikov. Z hlavnej siene sa vchádzalo do Svätyne svätých (hebr. dvir), ktorá mala štvorcový pôdorys (dĺžka jednej strany 11,2 m). Bola rozdelená závesom, za ktorú nesmel vojsť nikto okrem veľkňaza (obetoval tam len raz za rok; → Deň zmierenia), pretože uchovávala archu zmluvy (hebr. aron ha-brit). Chrám obklopovalo niekoľko nádvorí. Na hlavnom, vnútornom nádvorí sa nachádzali oltár, kde sa spaľovali obete, a bronzová nádrž na vodu stojaca na 12 bronzových sochách býkov, určená na rituálnu očistu kňazov. Prvý jeruzalemský Chrám bol spolu s archou zničený vojskami babylonského kráľa Nebukadnesara II. (586 pred n. l.). Po návrate z babylonského zajatia (538 pred n. l.) si Židia na základe povolenia perzského kráľa Kýra II. Veľkého vybudovali (520 – 515 pred n. l.) na jeho mieste z architektonického hľadiska skromný Druhý Chrám. V ňom sa však už archa zmluvy nenachádzala, do Svätyne svätých však bolo naďalej zakázané vstupovať, lebo Židia verili, že v nej prebýva Boh. Chrám bol znesvätený sýrskym seleukovským kráľom Antiochom IV. Epifanom, keď ho 167 pred n. l. pretvoril na Diov chrám a zakázal tam vykonávať židovský kult. R. 164 pred n. l. bol Chrám znova očistený a vysvätený (→ Chanuka). Počas vlády Herodesa I. Veľkého sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia celého areálu (od 20/19 pred n. l., prestavba trvala 46 rokov), preto sa ním prestavaný chrám niekedy nazýva aj Herodesov Chrám (dodnes sa však označuje ako Druhý Chrám). Nezachoval sa, rozsiahle archeologické vykopávky však umožňujú vytvoriť jeho pomerne presnú rekonštrukciu. Herodes I. Veľký dal celý areál značne zväčšiť (jeho rozloha sa oproti minulosti zdvojnásobila), čím sa vyrovnal najväčším chrámovým okrskom v Rímskej ríši. Zväčšenie platformy, na ktorej bol postavený chrámový areál, si vyžiadalo rozsiahle úpravy terénu. Celý areál bol vybudovaný v tzv. východnom, helenistickom štýle, v ktorom sa prelínali helenistické a tradičné židovské architektonické prvky. Chrámový okrsok mal na západnej strane 4 brány (dve na úrovni terénu so schodiskami vedúcimi na horné nádvorie a dve v hornej časti, z ktorých jedna bola spojená s mestom oblúkovým mostom nazývaným Kráľovský most a druhá monumentálnym schodiskom vrcholiacim tzv. Kráľovským portikom vedúcim na nádvorie a do Kráľovskej stoy). V južnej stene sa nachádzali dve brány (jedna z nich je čiastočne zachovaná, v súčasnosti zamurovaná). Na severnej strane bola Ovčia brána, ktorou sa privádzali zvieratá určené na obetovanie. Samotný Chrám svojimi formami a usporiadaním vnútorných priestorov kopíroval Prvý Chrám. Svätyňa bola zvýšená vybudovaním ďalšieho podlažia ukončeného mohutnou parapetnou rímsou s cimburím. Fasády boli na niektorých miestach pokryté zlatom, zvyšné časti bielym náterom. Pred predsieňou bol vnútorný dvor s oltárom na spaľovanie obetí, s nádržou určenou na očistu kňazov a so stolmi na prípravu obetí. Pred týmto dvorom sa smerom na východ nachádzalo Nádvorie kňazov, za ním Nádvorie Izraelitov a Nádvorie žien. Chrám stál približne uprostred rozľahlého Nádvoria pohanov lemovaného na troch stranách krytou kolonádou (kolonáda na východnej strane sa nazývala Šalamúnovo stĺporadie a bola pravdepodobne staršia), na južnej strane k nemu priliehala Kráľovská stoa, ktorá mala podobu stĺpovej baziliky. Od Nádvoria pohanov (pravdepodobne na tomto mieste podľa kresťanskej tradície Ježiš vyhnal kupcov z chrámu, Mk 11,15 – 17) bol Chrám oddelený mrežou. V areáli sa nachádzala aj sála na zasadania sanhedrinu. Na severnej strane chrámového areálu stála mohutná pevnosť Antonia vybudovaná Herodesom I. Veľkým (1. tretina 1. stor. pred n. l., nezachovaná, zničená 70 n. l., so 4 nárožnými vežami a vnútornými dvormi). Celý chrámový komplex bol 70 n. l. deštruovaný rímskymi vojskami (pod vedením neskoršieho rímskeho cisára Tita) a ponechaný v ruinách. Deň spomienky na zničenie Prvého aj Druhého Chrámu je v judaizme deviaty deň mesiaca av (hebr. Tiša be-av), pretože podľa židovskej tradície boli obidva Chrámy zničené v ten istý deň; zničenie Chrámu (hebr. churban) je Židmi vnímané ako národná katastrofa. Na znak piety sa drží pôst a platia tie isté zákazy ako pri smútku za zomretých. Zničenie Chrámu a prerušenie tam prinášaných obetí znamenalo zásadné zmeny v židovskej spoločnosti (zánik kňazskej vrstvy, rozšírenie rabínskeho → judaizmu). Podľa židovskej tradície bude po príchode Mesiáša a vyslobodení izraelského národa znova postavený tzv. Tretí Chrám. Na mieste zničeného Chrámu dal rímsky cisár Hadrián v 1. pol. 2. stor. n. l. (po 135 n. l.) vybudovať rímsky pohanský Chrám Jupitera Kapitolského a ruiny Druhého Chrámu slúžili ako stavebný materiál na rímske a byzantské verejné i súkromné stavby v meste. Na platforme vybudovali moslimovia krátko po 638 mešitu al–Aksá a 691 – 692 (alebo 687 – 691) mešitu Kubbat as-Sachrá (Skalný dóm, Skalný chrám). Z Druhého Chrámu sa zachovali platforma, ktorej západná stena sa nazýva Múr nárekov (→ Západný múr, jedno z najposvätnejších miest judaizmu, prinajmenšom od 5. stor. n. l. aj významné pútnické miesto), a rozsiahle zaklenuté podzemné priestory v súčasnosti nazývané Šalamúnove stajne (dnes súčasť mešity al-Marwáni z 1996).

Jeruzalemský Chrám bol pre veriacich Židov miestom uctievania Boha a prinášania obetí. Mali povinnosť navštevovať ho raz do roka najmä počas tzv. pútnických sviatkov (hebr. šaloš regalim) Pesach, Šavuot a Sukot, keď každý židovský muž priniesol obetu. Na výročné slávnosti Chrámu sa prinášala prvá úroda ovocia a obilia. Do 70 n. l. bol jeruzalemský Chrám zároveň aj centrom verejného života a podľa obyčají antických východných kultúr plnil funkciu štátnej pokladnice a banky; okrem jeho vlastného majetku v ňom boli uložené aj úspory obyčajných ľudí. Na jeho čele stál veľkňaz (hebr. kohen gadol), každodenné bohoslužby vykonávali kňazi (koheni, hebr. kohanim), iné služby týkajúce sa Chrámu, napr. chrámový spev a hudbu, leviti (hebr. leviim). V Chráme bolo miesto vyhradené zvlášť pre mužov (hebr. ezrat Jisrael) a zvlášť pre ženy (ezrat našim). Podľa židovskej i stredovekej kresťanskej tradície je Chrám umiestnený uprostred Sv. mesta Jeruzalem považovaný za stred sveta, ktorým prechádza kozmická os (lat. axis mundi) spájajúca nebesá a podsvetie (→ Nebeský Jeruzalem).

Jičín

Jičín — mesto v Česku v Královohradeckom kraji v Jičínskej pahorkatine na rieke Cidlina, administratívne stredisko okresu Jičín; 16-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, gumárenský, textilný, nábytkársky, potravinársky. Dopravná križovatka. Turistické stredisko, východisko do Českého raja.

Mesto vzniklo v blízkosti pôvodnej osady (Starý Jičín alebo Staré Místo) pravdepodobne spolu s hradom Veliše, postupne sa rozvíjalo ako jeho podhradie. Prvýkrát písomne doložené 1293 alebo 1297, 1304 uvádzané už ako kráľovské mesto. V 16. stor. ho postihlo niekoľko veľkých požiarov, pri ktorých takmer celé vyhorelo. R. 1621, resp. 1623 ho získal Albrecht z Valdštejna, ktorý ho dal 1623 – 34 prestavať a stalo sa hlavným mestom novozriadeného Frýdlantského kniežatstva, resp. od 1627 vojvodstva. R. 1643 a 1648 ho vyplienili švédske vojská, 1681 ho postihol požiar, pri ktorom jeho veľká časť zhorela. Pri Jičíne sa 29. júna 1866 odohrala jedna z prvých bitiek prusko-rakúskej vojny, ktorá sa skončila porážkou rakúskych vojsk. Po vojne nastal novodobý rozvoj mesta, ktorý vyvrcholil v 20. a 30. rokoch 20. stor.

Stavebné pamiatky: ranobarokový zámok (postavený na mieste neskorogotického mestského paláca zo začiatku 16. stor., renesančne prestavaný 1587 a 1607 – 08, úplne ranobarokovo prestavaný a rozšírený 1625 – 33, zbarokizovaný 1755, dnes v jeho časti sídlia Regionálne múzeum a galéria Jičín – múzeum hry), gotický Kostol sv. Ignáca z Loyoly (pôvodne farský založený v polovici 14. stor., prestavaný 1390 – 1457, renesančne prestavaný v 2. polovici 16. stor., zbarokizovaný v 17. stor.), Kostol sv. Jakuba väčšieho (pôvodne plánovaný ako manieristická centrála z 1627, klasicistické priečelie z 1865 – 73), barokový Kostol Panny Márie de Sale (1629 – 63, veža z 18. stor.), bývalý barokový jezuitský kláštor s kolégiom (1627 – 59, 1773 premenené na kasárne), s gymnáziom (1627 – 28, upravené 1713) a s jezuitským seminárom (1686 – 92, upravený začiatkom 18. stor.) i s bývalou lekárňou s nemocnicou (okolo 1717); Valdická brána (pôvodne súčasť mestského opevnenia, 1568 – 78, upravená v 17. stor.), čiastočne zachované mestské hradby (1. polovica 16. stor., prestavované v 1. polovici 17. stor.); na hlavnom Valdštejnovom námestí v centre starého mesta viaceré meštianske, zväčša neskororenesančné a ranobarokové domy a mestské paláce (napr. bývalý renesančný pivovar z polovice 16. stor., prestavaný 1628 na barokový palác upravený v 18. – 19. stor.; Stará radnica z 2. polovice 16. stor., prestavaná v 1. polovici 17. stor.; empírová Korunovačná fontána, 1836); neskorobaroková synagóga (koniec 18. stor., klasicisticky upravená po 1840, reštaurovaná 2001 – 08), židovský cintorín (založený 1651); v blízkosti mesta ranobarokový komplex letohrádku Valdštejnská lodžia (1630 – 34, upravená 1768) s čestným dvorom a parkom nazývaným Libosad spojená s mestom lipovou alejou založenou 1632; juž. od mesta Mariánska záhrada (baroková krajinná kompozícia z prelomu 17. a 18. stor. s viacerými menšími barokovými sakrálnymi stavbami, napr. kaplnka Loreta pri obci Podhradie z 1694).

Jenisová, Eva

Jenisová, Eva, 14. 4. 1963 Prešov — slovenská operná speváčka (soprán), manželka D. Jenisa. Študovala na konzervatóriu v Bratislave, 1986 – 91 a 1994 – 97 sólistka, od 1997 stály hosť Opery SND v Bratislave, od 1990 vystupuje prevažne na zahraničných javiskách (o. i. vo Viedni, v Mníchove, Zürichu, Paríži, Londýne, Ríme, Madride a Buenos Aires). Významná predstaviteľka hlavných postáv diel klasickej slovanskej literatúry, napr. Mařenky (Predaná nevesta), Rusalky a Tatiany (Eugen Onegin), ako aj hlavných úloh opier L. Janáčka Jenůfa (Její pastorkyně), Káťa Kabanová a Liška Bystrouška. Jej sýty lyrický soprán sa uplatnil aj v širokom repertoári klasických úloh, najmä v sólových partoch operných diel W. A. Mozarta (napr. ZuzankaGrófka, Figarova svadba; Zerlina, Donna ElviraDonna Anna, Don Giovanni; Fiordiligi, Così fan tutte; Vittelia, Titus; PapagenaPamina, Čarovná flauta), ako aj v titulných postavách talianskych a francúzskych opier 19. stor. (Violetta, La Traviata; Čo-čo-san, Madame Butterfly; Mimi, Bohéma; Liù, Turandot; Micaela, Carmen; Margaréta, Faust). Je vyhľadávanou koncertnou umelkyňou doma i v zahraničí, účinkuje napr. v sólových partoch diel L. van Beethovena (Missa Solemnis), A. Dvořáka, (Stabat Mater), C. Orffa (Carmina Burana) a i.

ješiva

ješiva [hebr.], talmudská akadémia — vyšší stupeň židovskej náboženskej školy (nižší stupeň → cheder) určenej na prípravu učencov do funkcie rabína najmä štúdiom Tóry Talmudu a Halachy. Na čele ješivy stojí jeden z učencov roš ješiva. Správa ješivy a starostlivosť o študentov sú väčšinou v kompetencii obcí. Ješivy sa vyvinuli z verejných stretnutí učencov (ješiva = sedenie, zasadanie) v tzv. domoch učenosti bejt midraš (bejt ha-midraš). V akadémiách (ješivách) v Erec Izrael a v Babylonii vznikli samostatné verzie Talmudu (→ jeruzalemský Talmud, → babylonský Talmud). Po zničení jeruzalemského Chrámu sa stali duchovným centrom židovského národa, mnohé vznikali v diaspóre, v určitých obdobiach mali ješivy aj zákonodarné a súdne funkcie. Najvýznamnejšie ješivy vznikali v stredoveku v Nemecku (Worms, Mainz a i.), juž. Francúzsku (Narbonne, Marseille a i.), Španielsku (Córdoba, Granada a i.) a v Londýne, v neskoršom období najmä vo vých. Európe, najvýznamnejšiu z nich založil 1802 Chajim z Voložinu (*1749, †1821) v meste Voložin (dnes Valožyn v Bielorusku), ktorá pôsobila do 1892. Na Slovensku jestvovalo v 19. stor. asi 30 ješív, svetoznámou sa stala ješiva v Bratislave založená pravdepodobne pred 1526 (na určitý čas bola jej činnosť prerušená a opäť sa začala 1695), ktorá bola okrem Univerzity Istropolitany najstaršou a najdlhšie pôsobiacou vysokou školou v Bratislave (štatút vysokej školy jej bol udelený 1859). Jej rozkvet nastal pod vedením Chatama Sofera. V súčasnosti jej činnosť pokračuje v Izraeli (v Jeruzaleme) pod názvom Pressburger ješive. V polovici 20. stor. sa stali centrami výučby Talmudu ješivy v Izraeli a USA, po 2. svetovej vojne bolo niekoľko ješív založených aj v krajinách záp. Európy.

Jirák, Karel Boleslav

Jirák, Karel Boleslav, 28. 1. 1891 Praha – 30. 1. 1972 Chicago, pochovaný v Prahe — český dirigent, skladateľ, pedagóg a hudobný kritik. Študoval právo a hudobnú vedu na Karlovej univerzite v Prahe, súkromne kompozíciu u V. Nováka a J. B. Foerstera. R. 1915 krátko zbormajster opery Vinohradského divadla v Prahe, 1915 – 18 opery v Hamburgu. Po návrate do vlasti pôsobil ako operný dirigent v Brne, kde o. i. naštudoval a 1919 uviedol operu Nevěsta messinská a scénickú melodrámu (trilógiu) Hippodamie od Z. Fibicha. R. 1920 – 21 zbormajster pražského speváckeho spolku Hlahol a súčasne druhý dirigent Českej filharmónie. R. 1920 – 30 profesor pražského konzervatória, kde vychoval viacero novoorientovaných českých skladateľov, napr. J. Ježka, I. Krejčího, M. Kabeláča, K. Slavického a i. R. 1930 – 45 šéf hudobného odboru Československého rozhlasu v Prahe. Písal kritické a polemické články najmä do hudobného týždenníka Smetana, neskôr do Československých novín (1922) a do denníka Národní osvobození (1924 – 30). Venoval sa aj organizačnej práci, významný funkcionár českej sekcie ISCM. Ako dirigent aktívne propagoval českú hudbu doma i v zahraničí. Po 2. svetovej vojne emigroval do USA, 1947 – 69 pedagóg na Musical College of Roosevelt University v Chicagu. V hudobnej tvorbe spočiatku vychádzal zo smetanovsko-fibichovskej tradície, neskôr sa inšpiroval dielami O. Ostrčila, G. Mahlera a R. Straussa, ako aj impresionizmom a európskou hudobnou avantgardou 30. rokov 20. stor., najmä neoklasicizmom. Autor orchestrálnych, koncertantných, komorných a vokálno-inštrumentálnych skladieb a mnohých scénických diel, napr. 6 symfónií, Symfonických variácií (1940), symfonickej predohry Mládí (1940 – 41), Koncertu pre klavír a orchester (1946), Symfonického scherza pre dychový orchester (1950), Concertina pre husle a komorný orchester (1957), opery Žena a Bůh (pôvodne Apollonius z Tyany, 1912 – 13), ako aj teoretickej práce Nauka o hudebních formách (1922), monografií Z. Fibich (1947) a W. A. Mozart (1948), hesiel v encyklopédii Pazdírkův hudební slovník naučný (1937) a i.