Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 195 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Bamberský dóm

Bamberský dóm — Dóm sv. Petra a sv. Juraja v Bambergu (nemecky Bamberger Dom Sankt Peter und Sankt Georg), jedna z najvýznamnejších pamiatok nemeckého neskororománskeho a ranogotického staviteľstva. Bol postavený na mieste staršej katedrály, ktorú v roku 1002 založil Henrich II. Svätý. Táto katedrála nazývaná aj Henrichov dóm (nemecky Heinrichsdom) bola posvätená v roku 1012. Mala podobu dvojchórovej trojloďovej baziliky s rovným stropom. V roku 1185 vyhorela a výstavba súčasnej katedrály na jej mieste sa začala v období okolo 1190 – 1211. V roku 1229 bol posvätený Oltár Panny Márie v južnom transepte a v roku 1237 celá stavba. V 17. stor. bola poškodená Švédmi, v 18. stor. bol barokovo upravený jej interiér, v 19. stor. bola výrazne puristicky reštaurovaná.

Dóm má podobu dvojchórovej trojloďovej baziliky so štyrmi vežami (dve pri východnom a dve pri západnom chóre) a s transeptom pri západnom chóre. Stavba je zaklenutá krížovými rebrovými klenbami. Plastickú výzdobu exteriéru (sochárska výzdoba troch portálov: Kniežací portál, Adamov portál a Portál milosti ) a interiéru (reliéfy a voľné sochy) vytvorili dve sochárske dielne v 1. polovici 13. stor. a patrí k najvýznamnejším dielam nemeckého sochárstva 13. stor. Slávny Bamberský jazdec (okolo 1235) je pravdepodobne najstaršia zachovaná jazdecká socha od čias antiky (je považovaný za portrét cisára Konráda III., resp. sv. Juraja alebo sv. Štefana, Henricha II. Svätého alebo za iné historické postavy). Na Adamovom portáli predstavujú sochy Adama a Evy prvé nahé figúry (akty) v nemeckom monumentálnom sochárstve. Na tympanóne Kniežacieho portálu je zobrazený Posledný súd (1235). Výnimočné sú aj sochy Eklézie a Synagógy a i. V neskorogotickom období vznikol náhrobok Fridricha von Hohenlohe (1351), náhrobok cisárskeho páru Henricha II. Svätého a jeho manželky sv. Kunigundy od T. Riemenschneidera, Mariánsky oltár od W. Stossa (1520 – 23) a i. V roku 1993 bol Bamberský dóm spolu s historickým centrom mesta Bamberg zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

akceptačný dom

akceptačný dom, angl. accepting house — špecializovaná banka na vykonávanie akceptu zmeniek. Aby mohla vykonávať túto činnosť, musí splniť určité kapitálovo prevádzkové podmienky. Zmenky akceptované akceptačnými bankami sú považované za bezpečné cenné papiere, s ktorými možno obchodovať na zmenkových trhoch. Tento typ špecializovaných bánk sa vyskytuje len v niektorých bankových systémoch, napr. v Spojenom kráľovstve, v rámci svojej podnikateľskej činnosti akcept zmeniek zvyčajne vykonávajú univerzálne banky.

košický dóm

košický dóm, Dóm sv. Alžbety, aj Kostol sv. Alžbety — gotický rímskokatolícky kostol v Košiciach, katedrálny chrám Košickej arcidiecézy zasvätený patrónke Košíc Alžbete Durínskej. Postavený na mieste staršieho gotického Kostola sv. Alžbety, ktorý bol pravdepodobne vybudovaný v 1. polovici 14. stor. (jeho základy boli objavené pri vykopávkach 1882 – 84) a okolo 1378/80 zničený požiarom. Následne medzi 1378 – 99 sa začal stavať nový kostol, ktorého výstavba prebiehala postupne v niekoľkých etapách; lode vznikli v poslednom desaťročí 14. stor., v pol. 15. stor. bol už kostol zaklenutý. Tento reprezentatívny neskorogotický kostol bol dielom stavebného majstra, ktorý bol ovplyvnený parlerovským umením (svedčia o tom združené vretenovité schodisko pri južnom portáli, čelná stena južného transeptu a klenba južného portálu s visutým svorníkom; 1. štvrtina 15. stor.). Mal osobitú, centralizujúcu dispozíciu (bazilika s transeptom a s diagonálne usporiadanými dvojicami kaplniek, ktoré uzatvárali bočné lode na východnej strane; na západnej strane bola do pôdorysu bočných lodí vtiahnutá dvojica veží; bočné priestory oddelené od vysokých bazilikálnych lodí boli usporiadané centralizujúco so stredovými podporami a zaklenuté hviezdicovými klenbami). Predlohou originálneho dispozičného typu, ktorý spája trojlodie a centrálnu dispozíciu, mohli byť pravdepodobne dóm Sankt Viktor Dom v Xantene (1263 – 1544) v Nemecku (v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko) a kostol Saint-Yved v opátstve v Braine (1180 – 1216) vo Francúzsku (v departemente Aisne). Výnimočná stavba s množstvom kameňosochárskych architektonických prvkov poukazuje na zámožnosť stavebníkov (mestského patriciátu) a výraznú podporu panovníka. Kostol bol v období stredoveku zároveň aj významným pútnickým miestom, nachádzala sa tam relikvia Kristovej krvi (1402 pápež Bonifác IX. vydal pre pútnikov odpustkovú listinu). V 1. tretine 15. stor. vznikli aj 3 výnimočné, bohato sochársky zdobené portály. Západný portál sa ikonograficky viaže na kult Kristovej krvi, v jeho spodnom tympanóne sa nachádza reliéf Olivovej hory a v hornom tympanóne Pieta, nad ktorou je veraikon nesený anjelmi. V tympanóne severného portálu je reliéf Posledný súd, na stranách tympanónu sa nachádza päť stupňovito usporiadaných obdĺžnikových reliéfov: najvyššie umiestnený centrálny reliéf s ukrižovaním, pod ním refiéf so smútiacimi ženami a reliéf so sv. Jánom s vojakmi a pod nimi dva reliéfy so scénami z legendy zo života Alžbety Durínskej.

Stavebné práce boli pravdepodobne prerušené okolo polovice 15. stor., obnovené v 60. rokoch 15. stor. pod vedením Majstra Štefana (na stavbe dómu pracoval do 1487) štýlovo ovplyvneného viedenským Dómom sv. Štefana. V rokoch 1459 – 76 bola vybudovaná južná veža (nazývaná veža Mateja Korvína; staršia, severná veža z 1. polovice 15. stor. sa nazýva Žigmundova) a na obidvoch stranách lodí kaplnky popredných košických patricijských rodín (Kaplnka Sv. kríža, 1475; Kaplnka Mettercie, pôvodne Kaplnka zvestovania Panny Márie, 1477). Chór zaklenutý sieťovou klenbou a dvojposchodová sakristia boli pravdepodobne vybudované už pred 1460 (vežovité neskorogotické kamenné pastofórium vytvoril Majster Štefan 1467 – 77). Chór a sakristiu realizoval ďalší stavebný majster, ktorý sa pravdepodobne vyškolil v Bavorsku a na stavbe dómu pôsobil súčasne s Majstrom Štefanom. Posledná gotická stavebná činnosť prebehla 1496 – 98 pod vedením majstra M. Krompholza, ktorý uplatňoval motívy z tvorby krakovského okruhu V. Stossa (časti severozápadnej veže, postavy kráľov na štíte severného ramena priečnej lode). Rok 1508 je pokladaný za obdobie ukončenia stavebných prác, kostol však v skutočnosti nebol nikdy dostavaný. Počas reformácie a protihabsburských povstaní ho spravovali protestanti (1556 – 1604, 1604 – 71, 1682 – 86).

V roku 1556 bol pri požiari poškodený a následne opravený, 1706 počas obliehania Košíc (vtedy ovládaných Františkom II. Rákocim) cisárskymi vojskami opäť poškodený, počas 18. stor. a 1856 – 63 opravovaný; 1775 bola Žigmundova veža po požiari zastrešená barokovou helmicou. V rokoch 1877 – 96 sa uskutočnila veľká puristická prestavba dómu pod vedením I. Steindla, ktorý výrazným spôsobom zasiahol do stredovekej štruktúry stavby. Vážne statické poruchy pripísal zmene interiérovej dispozície z pôvodne predpokladaného päťlodia na trojlodie s neproporčne širokými bočnými loďami. Steindl navrhol regenerovať predpokladanú pôvodnú dispozíciu kostola, pričom neskorogotické prvky nahradil neogotickými (zmena trojlodia na pätľodie, prestavba klenieb, replika chóru, rozšírenie novej organovej empory, úprava fasád a i.). V roku 1906 bola pod severnou bočnou loďou vybudovaná krypta, kde boli uložené pozostatky Františka II. Rákociho.

Košický dóm v dnešnej podobe po puristickej prestavbe je päťloďovou bazilikou s nezvyčajným riešením interiéru, ktoré spočíva v umiestnení priečnej lode (rovnakej výšky a šírky ako pri hlavnej lodi) v polovici päťlodia, nie na rozhraní svätyne a hlavnej lode. V strede chrámu tak vznikol čiastočný dojem centrálneho priestoru, ktorý nenarúša ani pohľad do impozantnej priestrannej svätyne. Bočné lode (dve a dve po obidvoch stranách hlavnej lode) sú na východnej strane ukončené polygonálnymi apsidami, ktorých os nie je totožná s pozdĺžnymi osami bočných lodí, ale radiálne smeruje do priesečníka osí hlavnej a priečnej lode. Toto nachýlenie bočných apsíd tiež prispieva k dojmu centrálneho priestoru. Bazilikálne usporiadanie päťlodia pritom umožňuje dobré presvetlenie kostola širokými oknami hlavnej lode, ktoré sú umiestnené v južnej stene nad strechou bočných lodí.

Z pôvodného vybavenia sa zachoval retabulový neskorogotický hlavný Oltár sv. Alžbety (1474 – 77), ktorý patrí medzi najrozmernejšie diela stredovekého oltárneho umenia v Európe. Sochy v nikách archy vytvoril neznámy sochár, ktorý bol jedným z najvýznamnejších súčasníkov N. Gerhaerta z Leidenu, a štýlovo sa viažu na prostredie dnešného Dolného Rakúska. Maliarska výzdoba pozostáva z 24 obojstranne maľovaných tabúľ (spolu 48 obrazov) usporiadaných vo dvoch pároch pohyblivých krídel na bočných stranách oltárnej skrine. Maľby zobrazujú tri ikonografické cykly (pašiový a adventný cyklus a výjavy zo života sv. Alžbety Durínskej). V interiéri sa zachovali aj fragmenty nástenných malieb z prelomu 14. a 15. stor., neskorogotické monumentálne súsošie kalvárie (1420) a i. Dóm sa rekonštruuje od roku 1984 (do súčasnosti).

Haiti

Haiti, staršie názvy La Española, lat. Hispaniola, špan. Santo Domingo, fr. Saint-Domingue — ostrov v Strednej Amerike v Karibskom mori a otvorenom Atlantickom oceáne, súčasť Západnej Indie, druhý najväčší ostrov Veľkých Antíl (po Kube); 76 192 km2, dĺžka 675 km, šírka 225 km. Prevažne hornatý povrch (najvyšší vrch Duarte, 3 175 m n. m.), na východe nížiny. V minulosti časté zemetrasenia. Priemerné ročné teploty na pobreží 23 – 29 °C, v horských oblastiach 18 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 300 do 2 400 mm. V priekopovej prepadline Port-au-Prince sa nachádzajú tri jazerá, najväčšie Lago de Enriquillo (37 m pod hladinou mora, so slanou vodou). Silno odlesnené územie, miestami zvyšky tropických dažďových pralesov, v suchších oblastiach savany a krovinaté stepi.

V predkolumbovskom období osídlený rybármi, lovcami a primitívnymi poľnohospodármi indiánskeho kmeňa Tainov. Objavený Španielmi koncom 1492 počas prvej výpravy K. Kolumba a nazvaný La Española (→ Hispaniola), 1496 bolo založené mesto Santo Domingo (dnes hlavné mesto Dominikánskej republiky), ktoré sa stalo prvým centrom španielskej kolonizácie Ameriky a východiskom ďalšieho objavovania a dobývania ostrovov v Karibiku. Od 1844 je ostrov politicky rozdelený, vo väčšej, východnej časti sa rozprestiera Dominikánska republika, v západnej časti republika Haiti.

komorský dvor

komorský dvor, aj kráľovský dom, lat. domus regia — v Uhorsku dom alebo budova, v ktorej sa nachádzalo sídlo kráľovskej (banskej) komory (význam 3), resp. komorského grófa, ktorý stál na jej čele. Komorské dvory existovali už od čias Arpádovcov. V roku 1335 nariadil Karol I. Róbert ich zriaďovanie v každom banskom meste. Na Slovensku boli komorské dvory napr. v Košiciach (nezachoval sa), Kremnici a Banskej Štiavnici.

Antal, Ján

Antal, Ján, 10. 4. 1934 Hačava, dnes mestská časť Hnúšte, okr. Rimavská Sobota – 22. 7. 2009 Bratislava — slovenský architekt, profesor na Fakulte architektúry STU. Hlavné diela: územný plán Trnava-Hlboká (s T. Alexym, J. Kavanom a F. Trnkusom, 1973), bytový dom na Palisádach v Bratislave (s L. Kušnírom, Ivanom Slameňom, Blaženou Havránkovou, M. Kopeckým, 1968), Kultúrny dom v Uhrovci (s Dušanom Feriancom, Viliamom Dubovským, 1978), spoluautor diela Abstrakcia a kreslenie architektonického priestoru (1968).

Hoban, James

Hoban [houben], James, asi 1758 Callan, grófstvo Kilkenny, Írsko – 8. 12. 1831 Washington — americký architekt írskeho pôvodu.

R. 1785 emigroval do USA. R. 1785 – 87 pôsobil vo Philadelphii, neskôr v Charlestone, kde navrhoval súkromné rezidencie a verejné budovy (State House, 1789, dnes súd), od 1792 vo Washingtone. R. 1792 vyhral súťaž na projekt sídla amerického prezidenta Prezidentov dom (angl. President’s Palace; práce ukončené 1803; → Biely dom) vo Washingtone. Podieľal sa aj na jeho prestavbe po požiari 1814 (ukončené 1820) i na viacerých verejných stavbách (napr. spolupracoval na stavbe Kapitolu) a súkromných rezidenciách vo Washingtone.

Hankar, Paul

Hankar [an-], Paul (Jean-Joseph), 11. 12. 1859 Frameries – 17. 1. 1901 Brusel — belgický architekt a dizajnér nábytku.

Pôvodne študoval aj sochárstvo a kovotepectvo. Pôsobiť začal 1888, od 1894 spolupracoval s architektonickým časopisom L’Émulation. Inšpirovaný dielami francúzskeho architekta E. E. Viollet-le-Duca a anglickým hnutím Arts and Crafts Movement, bol popri V. Hortovi a H. C. van de Velde najvýznamnejším secesným architektom v Bruseli a Belgicku.

V architektúre využíval kontrast materiálov, štruktúr a farieb i rôzne techniky, na odhmotnenie priečelí budov ohýbané železo a zahnuté krivky okenných rámov. Jeho (realizované) návrhy na zariadenie interiérov patria medzi vrcholné diela secesného dizajnu nielen v Belgicku, ale aj vo svete. Rozvinul koncepciu architektúry pre slabšie sociálne vrstvy. Bol zástancom syntézy umení vrátane avantgardnej dekorácie a ornamentov (nové geometrické detaily). Na konci života vypracoval utopistický (nerealizovaný) projekt mesta umelcov, ktorý prispel k vzniku darmstadtskej umeleckej kolónie a inšpiroval umelcov viedenskej secesie.

Hlavné diela: vlastný dom v Bruseli (1893), ktorý je spolu s Hôtel Tassel od V. Hortu (1892 – 93) jednou z prvých secesných budov v Bruseli, obytné domy Zegers-Regnard (1895), Peeters (1896), Renkin (1897, zbúraný) a Ciamberlani (1897), dom maliara Reného Janssenssa (1898), obytný dom Kleyer (1898), dom a dielňa Bartholomé (1898, zbúraný), obchod Niguet (1899) a i.

Jofan, Boris Michajlovič

Jofan, Boris Michajlovič, 28. 4. 1891 Odesa, Ukrajina – 11. 3. 1976 Barvicha neďaleko Moskvy — sovietsky architekt.

Študoval na umeleckej škole v Odese a architektúru v Ríme (absolvoval 1916). R. 1917 – 24 pôsobil ako samostatný architekt v Ríme, kde o. i. navrhol budovu sovietskeho veľvyslanectva (1923). Jeho rané diela predstavujú syntézu neoklasicizmu a modernej architektúry (najmä konštruktivizmu, ktorý sa prejavil v inovatívnych dispozičných riešeniach). Princípy konštruktivizmu sa najviac prejavili na stavbe vládneho sanatória v Barviche v blízkosti Moskvy (1929 – 34), ktorého architektúra sa vyznačuje modernou ľahkosťou a eleganciou. Jeho najvýznamnejším raným dielom bol obytný dom v Moskve nazývaný Dom na nábreží (1928 – 31, oficiálny názov Dom vlády), mohutná bloková stavba s viacerými vnútornými dvormi, kde boli byty vysokých vládnych úradníkov. Okrem bytov, ktoré mali na to obdobie vysoký štandard, tam bolo i kino, divadlo, reštaurácie a obchody. V 30. rokoch 20. stor. prevážili v jeho tvorbe neoklasické princípy a formy (napr. ťažké blokové vertikálne piliere na fasádach), pričom sa prispôsobil doktrínam stalinistickej architektúry socialistického realizmu. Jeho najvýznamnejším nerealizovaným dielom bol návrh na Palác sovietov v Moskve (projekt 1931 – 32 s V. G. Geľfrejchom a Vladimirom Alexejevičom Ščukom, *1878, †1939) koncipovaný ako syntéza architektúry, sochárstva a dekoratívnych umení v monumentálnom meradle. V podobnom neoklasickom duchu realizoval Sovietsky pavilón na Výstave umení a techniky v modernom živote v Paríži (1937), ktorému dominovala monumentálna socha V. I. Muchinovej. V neskoršej tvorbe sa venoval najmä návrhom obytnej architektúry (obytný dom v Moskve, 1962 – 69).

Brandys, Marian

Brandys, Marian, pseudonym Zosia, 25. 1. 1912 Wiesbaden, Nemecko – 20. 11. 1998 Varšava — poľský prozaik a publicista. Brat K. Brandysa. Pôvodne sa predstavil ako autor reportáží a cestopisov, v ktorých zobrazil zážitky z rokov svojho zahraničného pôsobenia: Talianske stretnutia (Spotkania włoskie, 1949), Začiatok príbehu (Początek opowieści, 1951), Dom znovuzískaného detstva (Dom odzyskanego dzieciństwa, 1953), Z Káhiry do Addis Abeby (Od Kairu do Addis Abeby, 1957), O kráľoch a kapuste (O królach i kapuście, 1959). V neskorších dielach sa zameral na historickú faktografiu, ktorou dokumentoval formovanie sa moderného národného povedomia Poliakov: Neznáme knieža Poniatowski (Nieznany książe Poniatowski, 1960), Najnádejnejší dôstojník (Oficer największych nadziei, 1964), Trampoty s pani Walewskou (Kłopoty z panią Walewską, 1969), pentalógia Koniec sveta kavaleristov (Koniec świata szwoleżerów, 1972 – 79).

Hjørring

Hjørring [jöreng] — mesto v severnej časti Dánska v administratívnej oblasti Nordjylland (Severné Jutsko), administratívne stredisko okresu (kommune) Hjørring; 26-tis. obyvateľov (2019). Priemysel potravinársky, textilný, kovoobrábací, strojársky. Dopravná križovatka. Osídlené už v prehistorickom a ranohistorickom období. Okolo 1150 dostalo mincové právo, 1243 mestské práva. Viacero požiarov, posledný 1819 narušil pôvodný vzhľad mesta.

Stavebné pamiatky: zachované stredoveké centrum s hustou sieťou uličiek, kostoly Sankt Olai Kirke (pôvodne 1. polovica 11. stor.), Sankt Catharinæ Kirke (pôvodne okolo 1240) a Sanct Hans Kirke (polovica 14. stor.), remeselný dom Håndværkenes Hus (dnes múzeum), sedliacky dom Odden Manor (15. – 16. stor.), radnica (1834) a i. Viacero múzeí, o. i. historické múzeum regiónu Vendsyssel (1989). Juhozápadne od Hjørringu kúpeľné mestečko Løkken s vyhľadávanými plážami.

konkrétum

konkrétum [lat.], množné číslo konkréta —

1. niečo vnímateľné zmyslami, hmatateľné, priestorovo i časovo určité, presné; opak: abstraktum;

2. jaz. podstatné meno pomenúvajúce niečo hmotné, napr. osobu (otec, Karol), zviera (pes, Dunčo), vec (dom, voda).

Aquileia

Aquileia [akuileja] — mesto v severových. Taliansku v kraji Friuli-Venezia Giulia asi 9 km od Jadranského mora; 3,4 tis. obyvateľov (2014).

Významné antické mesto založené Rimanmi 181 pred n. l. Strážilo dôležitý prechod cez Júlske Alpy do sev. Itálie. Cez Aquileiu viedla Via Aemilia na východ a Jantárová cesta do str. Podunajska a k Baltu. Výhodná poloha a obchodné kontakty zabezpečili mestu rozkvet, takže vo 4. stor. n. l. patrila Aquileia k najväčším mestám Rímskej ríše. R. 452 dobytá a zničená hunským vojvodcom Atilom. Neskôr znova vybudovaná, ale už nikdy nedosiahla bývalý rozmach. Od 3. stor. sídlo biskupstva, 558 alebo 568 – 1751 sídlo Aquilejského patriarchátu, ktorý v 9. – 11. stor. vysielal misie medzi Slovanov a Maďarov. Archeologické nálezisko so zvyškami rímskych stavieb.

Stavebné pamiatky: dóm – trojloďová románska bazilika (Basilica patriarcale di Santa Maria Assunta, vybudovaná v 11. stor. na mieste ranokresťanských stavieb zo 4. stor., prestavaná v 14. stor.) so zachovanými freskami a mozaikami (najstaršie zo 4. stor.), kampanila (11. – 14. stor.), baptistérium (koniec 4. stor.). Múzeá. Archeologický areál s rímskymi antickými pamiatkami a dóm (bazilika) sú od 1998 zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Havlíčkův Brod

Havlíčkův Brod — okresné mesto v Česku v kraji Vysočina v sev. časti Českomoravskej vrchoviny na rieke Sázava; 23-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, textilný, potravinársky, chemický (výroba plastov). Železničný uzol.

Vzniklo v polovici 13. stor. ako Smilov Brod, od 1308 nazývané Nemecký Brod. R. 1422 tam vojská J. Žižku porazili cisára Žigmunda a mesto vypálili. Od 1637 kráľovské mesto, 1639 vypálené Švédmi. R. 1945 nazvané podľa K. Havlíčka Borovského, ktorý v ňom dlhé roky pôsobil.

Stavebné pamiatky: Nová radnica (pôvodne tzv. Stará rychta z 13. stor., 1913 neobarokové priečelie), Stará radnica (pôvodne neskorogotická, 1662 renesančne prestavaná; dnes knižnica), Kostol nanebovzatia Panny Márie (pôvodne ranogotický z 1350, v 1. pol. 17. stor. barokovo prestavaný), Havlíčkov dom (renesančný zo 16. stor., 1871 neogoticky upravený; od 1871 patril otcovi K. Havlíčka Borovského, dnes okresné múzeum s Havlíčkovou expozíciou), renesančný Stamicov dom (koniec 16. stor.; zač. 18. stor. bol jeho majiteľom otec hudobníka J. A. Stamica).

Kiskunfélegyháza

Kiskunfélegyháza [kiš- -leď-] — mesto v str. Maďarsku v župe Bács-Kiskun vo Veľkej dunajskej kotline juhových. od Budapešti; 31-tis. obyvateľov (2013). Priemysel chemický, obuvnícky, odevný, potravinársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, zeleniny, viniča). Dopravná križovatka na trase Budapešť – Segedín.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1389 ako Feledház, od 16. stor. Kiskunság. R. 1526 úplne zničené Turkami, obnovené až 1743, do 1876 významné centrum regiónu.

Stavebné pamiatky: barokový Kostol navštívenia Panny Márie (1744 – 53, zrekonštruovaný 2005), novorenesančný Kostol sv. Štefana (1873 – 80), secesné námestie z konca 19. stor. s radnicou (1909 – 11), regionálne múzeum (Kiskun Múzeum, založené 1902; od 1939 sídli v barokovej budove z 2. pol. 18. stor.), pod ktorej správu patria aj rodný dom F. Móru (od 1972) a pamätný dom S. Petőfiho (od 2013).

Konrád, Jozef

Konrád, Jozef, aj Josef Konrad, 10. 8. 1899 Žiar nad Hronom – pravdepodobne 15. 9. 1974 Kingston upon Hull, Spojené kráľovstvo — slovenský architekt, predstaviteľ architektonického purizmu. V roku 1924 absolvoval Vysoké učení technické v Brne, v rokoch 1924 – 28 pôsobil vo Francúzsku, kde navrhol niekoľko víl v kúpeľoch Biarritz, po návrate na Slovensko mal ateliér v Bratislave, v roku 1939 emigroval do Spojeného kráľovstva, kde pravdepodobne vyučoval na strednej stavebnej škole v Derby a v Kingston upon Hull.

V rokoch 1928 – 39 vo svojom bratislavskom ateliéri navrhoval najmä obytné (vily a nájomné domy) a administratívne stavby v Bratislave, Žiline, Komárne a Piešťanoch. Jeho najznámejším a najoceňovanejším dielom je funkcionalistická budova Nemeckého veslárskeho klubu (1930 – 31) veslárskej jednoty Donau na petržalskom nábreží Dunaja (neďaleko mosta SNP) v Bratislave; objekt má výrazné prvky lodnej estetiky – kruhové kajutové okná a rúrkové zábradlie, pričom dojem umocňuje kontrast hladkých bielych stien a veľkých sklených plôch. K jeho najvýznamnejším dielam patria aj nájomný bytový dom (1930) na Konventnej ulici, bývalé Grémium bratislavského obchodníctva (1931 – 33) na Gorkého ulici a Nájomný dom Magnezitového priemyslu (1937 – 38) na Gajovej ulici v Bratislave. V roku 1938 navrhol Pavilón umeleckých remesiel na medzinárodnej výstave v Paríži.

Adria

Adria — mesto v Taliansku v kraji Benátsko, 4 m n. m.; 20-tis. obyvateľov (2016). Najstaršie mesto Benátska, založené Etruskmi (Atria, Hatria). Podľa jeho latinského názvu Adria (aj Hadria) sa Jadranské more predtým nazývalo Adriatické (lat. mare Adriaticum). V súčasnosti vplyvom naplavenín Pádu a Adiže 23 km od mora. Archeologické múzeum. Dóm z 11. stor.

António

António, dom, 1531 – 25. 8. 1595 Paríž — nelegitímny syn portugalského infanta Luísa (*1506, †1555) a vnuk Manuela I., prior kláštora v Crate. Pretendent portugalského trónu popri kandidatúre svojho bratanca, španielskeho kráľa Filipa II. V bitke pri Alcántare sa postavil na odpor španielskemu vojsku, bol porazený a odišiel do francúzskeho exilu. Odtiaľ sa pokúšal organizovať proti Filipovi II. odpor pomocou Francúzov a 1589 pomocou Angličanov, ale pochod na Lisabon sa skončil neúspešne.

apostrof

apostrof [gr. > lat.], odsuvník — grafické znamienko () označujúce vynechávanie hlásky na konci slova. Napr.: čos’, kdes’, bys’, ver’, hor’, nač’. Ako básnická figúra sa uplatňuje v básnickom texte na vyváženie rytmu vo veršoch. Dnes sa používa iba zriedkavo. Známe sú apostrofy typu z dom do domu, môžbyť a i.

Chelmsford

Chelmsford [čelm-] — mesto v Spojenom kráľovstve v Anglicku 42 km severovýchodne od Londýna v doline rieky Chelmec, administratívne stredisko grófstva Essex; 118-tis. obyvateľov (2017). Obchodné stredisko. Priemysel elektronický, strojársky, optický, potravinársky.

Vzniklo v 12. stor. na mieste bývalého rímskeho mesta Caeseromagnus.

Stavebné pamiatky: katedrála (19. stor., na mieste staršieho kostola z 13. stor. prestavaného v 15. – 16. stor.), klasicistický dom Shire Hall (bývalý súd, 1791), železničný viadukt (1843), historické múzeum.

Jakubov vankúš

Jakubov vankúš — kameň, ktorý si podľa Starého zákona (1 M 28,11) položil pod hlavu biblický patriarcha Jákob a na ktorom sa mu sníval sen o Božom zasľúbení (miesto, na ktorom kameň ležal, nazval Bétel, t. j. Boží dom); aj ľudový názov kultového kameňa často pokladaného za vtelenie Boha alebo za jeho príbytok. Podľa starej škótskej legendy je Jakubov vankúš identický s korunovačným kameňom zo Scone.

Hardouin-Mansart, Jules

Hardouin-Mansart [árduen mansár], Jules, vlastným menom Jules Hardouin, 16. 4. 1646 Paríž – 11. 5. 1708 Marly le Roi — francúzsky architekt, prasynovec a spočiatku i žiak F. Mansarta, 1668 prijal jeho meno.

Bol žiakom Libérala Bruanta (*asi 1637, †1697), s ktorým 1666 postavil Hôtel Vendôme v Paríži. R. 1667 postavil dom v Paríži na Rue des Tournelles, ktorý 1687 prestaval na svoju rezidenciu (od 1693 Hôtel Sagonne), 1669 – 72 malý mestský dom pre Henriho de Guénégaud, 1670 – 71 vo Versailles 3 rovnaké vily a 1672 Hôtel de Bouillon (zničený). R. 1673 na príkaz J.-B. Colberta navštívil Languedoc, kde kontroloval práce na Canal des Doux-Mers. R. 1673 – 75 navrhol Hôtel de Ville v Arles, pri ktorom sa inšpiroval poslednou stavbou svojho predchodcu L. Le Vaua vo Versailles. V pol. 70. rokov 17. stor. začal pracovať pre Ľudovíta XIV., 1674 bol poverený prestavať zámok v Clagny (1675 – 83, zničený 1769) a 1675 navrhol kráľovský Pavillon du Val v Saint-Germain-en-Laye. R. 1676 bol poverený vybudovať dóm Invalidovne v Paríži (1676, hlavná časť bola ukončená 1691, dekorácie 1699, celá budova bola vysvätená 1706), jeden z najvýznamnejších príkladov francúzskeho klasicizujúceho baroka. R. 1678 – 89 rozširoval Versailles, kde navrhol Zrkadlovú sieň (1678 – 84) a severné i južné krídlo, rozšíril Oranžériu (1681) a od 1689 pracoval na kráľovskej kaplnke, ktorú neskôr dokončil R. de Cotte. R. 1681 sa stal hlavným kráľovským architektom, 1683 bol povýšený do šľachtického stavu. R. 1685 vypracoval plány pre Place de Victoire a Place de Vendôme (navrhnuté 1685, postavené až 1699) v Paríži. R. 1684 – 86 postavil kostol Notre-Dame vo Versailles, 1688 – 91 prestaval zámok v Chantilly a i. Upravoval zámocký park vo Versailles, v ktorom 1687 – 88 postavil Veľký Trianon (pokým nebol postavený Malý Trianon, 1762 – 68, sa nazýval Trianon de Marbre — Mramorový Trianon). Od 1699 hlavný inšpektor kráľovských stavieb.

Cheb

Cheb — mesto v západnej časti Česka pri hranici s Nemeckom v Chebskej panve na rieke Ohře v Karlovarskom kraji, administratívne stredisko okresu Cheb; 32-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, textilný, potravinársky, stavebných materiálov, drevársky, kovoobrábací (výroba súčiastok do automobilov); hospodársky rozvoj po 1989 po otvorení hraníc s Nemeckom. Cestný a významný medzinárodný železničný uzol, železničný a dva cestné priechody do Nemecka.

Vyvinulo sa v okolí slovanského hradiska, ktoré vzniklo začiatkom 10. stor., prvýkrát spomínané 1061, od 1. polovice 12. stor. mesto. R. 1147 ho získali Štaufovci. Už v 12. stor. bolo opevnené, od 13. stor. dvojitou hradbou. R. 1270 takmer celé mesto vyhorelo. V 2. polovici 12. stor. a v 13. stor. ponemčené. R. 1322 sa stalo súčasťou Zemí Českej koruny. R. 1793 sa Cheb podieľal na vzniku Františkových Lázní, ktoré do 1851 tvorili časť mesta. R. 1938 – 45 patrilo Nemecku.

Stavebné pamiatky: hrad (typ románskej cisárskej falce, významný zachovaný príklad štaufovskej architektúry) postavený Fridrichom I. Barbarossom pravdepodobne 1167 – 88 na mieste slovanského hradiska, prestavaný v 15. stor., v 17. stor. premenený na pevnosť, zreštaurovaný na konci 19. stor. Najvýznamnejšou stavbou hradu je dvojposchodová neskororománska Kaplnka sv. Erharda a Uršuly so sochárskou výzdobou, ktorá vznikla po 1180; farský Kostol sv. Mikuláša a Alžbety (pôvodne románsky, 20. roky 13. stor., neskorogoticky prestavaný 1456 – 70, zreštaurovaný v 19. stor.); kláštor františkánov s Kostolom zvestovania Panny Márie (13. stor., barokovo prestavaný v 2. polovici 18. stor.); barokový kláštor klarisiek s Kostolom sv. Kláry (K. Dientzenhofer, 1707 – 11, dnes koncertná a výstavná sieň); Kostol sv. Václava (1674 – 89); Kostol sv. Bartolomeja (1414, zrekonštruovaný v 2. polovici 20. stor.); baroková nová radnica (1723 – 28, dnes galéria výtvarného umenia); na hlavnom námestí súbor stredovekých budov, tzv. Špalíček (15. stor.), Schirdingerovský dom (14. – 15. stor.), Pachelbov dom (nazývaný aj Mestský dom, pôvodne gotický, barokovo prestavaný); neorenesančné divadlo (1874); meštianske, v jadre gotické, zväčša renesančne a barokovo prestavané domy. Múzeum (založené 1873), knižnica, divadlo a galérie.

Filémón a Baukis

Filémón a Baukis, lat. Philemon a Baucis — v antickej mytológii starček a starenka žijúci v chudobe v maloázijskej Frýgii. Vľúdne prijali do svojho príbytku boha Dia (Zeus) a Herma, ktorí v prestrojení za žobrákov putovali po krajine a po odmietnutí u bohatých márne hľadali nocľah. Zeus a Hermés sa obyvateľom krajiny pomstili potopou, dom Filémóna a Baukidy však premenili na chrám. Starčekom splnili aj prianie zomrieť v jednej chvíli, Filémón a Baukis sa premenili na stromy, ktoré rástli vedľa seba.

Téma literárne spracovaná Ovídiom (Premeny, 8. kniha, 611. – 724. verš).

Hauskrecht, Julián

Hauskrecht, Julián, 20. 6. 1940 Bratislava — slovenský architekt.

Najčastejšie spolupracoval so Š. Svetkom a Š. Ďurkovičom. Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia viedol spolu so Š. Svetkom Štátny výskumný, projektový a typizačný ústav. Diela: terasovitý obytný dom na Medenej ulici v Bratislave (1968 – 74, so Š. Svetkom), hotel Poľana v Tatranskej Javorine (1973 – 77, so Š. Svetkom, Š. Durkovičom a F. Husovským), projekt hotela Forum v Bratislave (1988 – 89, s viacerými spoluautormi, dnes hotel Crowne Plaza).

Nositeľ Ceny D. Jurkoviča (1977, za projekt hotela Poľana).

Herford

Herford — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko; 67-tis. obyvateľov (2017). Priemysel nábytkársky, chemický (výroba plastov), potravinársky, kovoobrábací, textilný, odevný, výroba kobercov. Vzniklo pri ženskom kláštore založenom koncom 8. stor., asi od 12. stor. mesto, v 14. – 16. stor. člen Hanzy. Stavebné pamiatky: dóm Sankt Marien und Pusinna (okolo 1220 – 80; jeden z najstarších veľkých vetsfálskych halových kostolov), kostoly Jakobikirche (14. stor.; barokový inventár) a Johanniskirche (gotické okná, vyrezávaná empora zo 17. stor.), gotický kláštor s kostolom Marienkirche (1011, okolo 1290 – 1350 prestavané). Divadlo, filharmónia, múzeá.

Kohtla-Järve

Kohtla-Järve — mesto v severových. Estónsku v okrese Ida-Viru; 43-tis. obyvateľov (2013). Významný ťažobný (významné stredisko ťažby bituminóznych bridlíc i napriek jej výraznému poklesu 1991 súvisiacemu s poklesom vývozu do Ruska), energetický a chemický (o. i. výroba priemyselných hnojív, živočíšnych olejov a kyseliny benzoovej) priemysel, ďalej priemysel potravinársky, stavebných materiálov, odevný a nábytkársky.

S ťažbou bridlíc sa v oblasti začalo 1916, nové sídlo bolo vybudované 1924, od 1946 mesto. Neskôr boli ku Kohtla-Järve pripojené ďalšie okolité sídla. Dom kultúry v štýle socialistického realizmu (1952). Múzeum bituminóznych bridlíc (1966).

Abramov, Fiodor Alexandrovič

Abramov, Fiodor (Alexandrovič), 29. 2. 1920 Verkola, Archangeľská oblasť – 14. 5. 1983 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský spisovateľ a literárny vedec. Pochádzal z mnohodetnej roľníckej rodiny. V roku 1941 vstúpil ako dobrovoľník do domobrany (bol ťažko ranený), 1948 ukončil štúdium na Leningradskej štátnej univerzite (dnes Petrohradská štátna univerzita), 1951 – 60 tam pôsobil ako vedúci Katedry sovietskej literatúry.

Predstaviteľ dedinskej prózy. Vo svojich dielach prostredníctvom strohých realistických prostriedkov zobrazil hornatú oblasť ruského severu v okolí rieky Pinega. Jeho postavy si ctia patriarchálne tradície a základné ľudské hodnoty prameniace z tvrdého života naplneného prácou, zvádzajú boj o existenciu a lepšiu budúcnosť. V debute Bratia a sestry (Bratia i siostry, 1958), ktorý sa stal prvou časťou románovej tetralógie Priaslinovci (Priasliny, 1958 – 1974; slov. 1979), zachytil dramatické a tragické osudy ruského severského vidieka vo vojnových a v povojnových rokoch. Ďalšie časti vydal pod názvami Dve zimy a tri letá (Dve zimy i tri leta, 1968; slov. 1979), Cesty a rázcestia (Puti-pereputia, 1973; slov. 1979) a Dom (Dom, 1978; slov. 1982). V poviedkach Pelageja (1969) a Aľka (1972) sa zameral na tému vynúteného odchodu obyvateľov dediny do mesta, v poviedkach Bez otca (Bezotcovščina, 1961; slov. 1962) a Drevené kone (Dereviannyje koni, 1970) na vykreslenie spôsobu života severského ruského vidieka.

Autor drámy Jeden boh pre všetkých (Odin bog dľa vsech, 1962), zbierky poviedok Posledná poľovačka (Posledňaja ochota, 1973), zbierky noviel, kratších poviedok a úvah Babileum (Babilej, 1981) a i. Posmrtne vyšli knihy Výlet do minulosti (Poezdka v prošloje, 1989), Kto je on? (Kto on?, 1993), Biely kôň (Belaja lošaď, 1995) a prvé kapitoly románu Čistá kniha (1998 – 2000), ktorý bol plánovaný ako trilógia zobrazujúca historickú skúsenosť sociálnych otrasov v Rusku.

Hlavajovci

Hlavajovci — významná staviteľská rodina z Martina:

Ján, 13. 12. 1879 Liptovský Peter, okres Liptovský Mikuláš – 28. 4. 1963 Martin — slovenský staviteľ, brat Jozefa. Študoval na priemyselnej stavebnej škole v Budapešti, od 1905 pôsobil v Martine. Vlastnil tehelňu, neskôr bol spoločníkom stavebnej firmy Hlavaj – Palkovič – Uličný. Najznámejšie realizácie: neoklasicistický evanjelický a. v. kostol v Ľupči (1884 – 86), obidve budovy Slovenského národného múzea v Martine (1906 – 08 a 1932); dodával stavebný materiál na výstavbu viacerých stavieb v Martine;

Jozef, 1. 3. 1885 Liptovský Peter, okres Liptovský Mikuláš – 5. 3. 1970 Martin — významný predstaviteľ slovenského stavebníctva, brat Jána. R. 1907 – 10 študoval na priemyselnej stavebnej škole v Budapešti, 1919 zložil staviteľskú skúšku v Prahe. R. 1921 sa stal spoluzakladateľom stavebnej firmy Hlavaj – Palkovič – Uličný. Pôsobil v Organizačnej jednote staviteľov, bol členom výboru Matice slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Publikoval v časopise Slovenský staviteľ, autor knihy O murárskom remesle (1943), 1994 vyšla jeho kniha Martin – stavebný obraz mesta. O výstavbe mesta Martin do roku 1960. Realizácie: liečebný dom Fatra v Turčianskych Tepliciach (1927, spolu s J. Palkovičom a P. Uličným), rozšírenie areálu nemocnice v Martine (1931 – 40), budova evanjelickej fary (1931 – 32) a zborový dom (1941 – 42) v Martine a i.

Chemnitz

Chemnitz [-nic], 1953 – 90 Karl-Marx-Stadt — mesto v juhovýchodnej časti Nemecka v spolkovej krajine Sasko na rieke Chemnitz na úpätí Krušných hôr; 247-tis. obyvateľov (2018). Priemyselné a obchodné stredisko. Priemysel hutnícky, strojársky, elektronický, elektrotechnický, chemický, automobilový, kovoobrábací, textilný, odevný, potravinársky. Významná dopravná križovatka, letisko.

Pôvodne osada (locus Kamenicz, slovanský názov Kamenica), ktorá sa vyvinula v 12. stor. pri benediktínskom kláštore (založený 1136), 1165 alebo 1170 kráľovské mesto. Od 14. stor. centrum textilnej výroby (1799 tam bola založená prvá pradiareň v Nemecku) a obchodu, v 16. stor. rozvoj baníctva, v 20. rokoch 20. stor. strojárskeho priemyslu. Mesto výrazne poškodené počas 2. svetovej vojny, po vojne čiastočne obnovené.

Stavebné pamiatky: Červená veža (začiatok 13. stor.), mestský Kostol sv. Jakuba (Jacobikirche, 13. – 15. stor., s neskorogotickým halovým chórom), neskorogotická Stará radnica (1496 – 98, s ranorenesančným portálom z 1559), Zámocký kostol (Schlosskirche, 15. – 16. stor., pôvodne kláštorný kostol benediktínskeho opátstva založený 1136), neogotický Petrikirche (1885 – 88), secesná Vila Esche (1902 – 11, podľa návrhu H. C. van de Veldeho, dnes múzeum H. C. van de Veldeho), budova opery (1906 – 09), historizujúca Nová radnica (1907 – 11, v interiéri nástenná maľba od M. Klingera, 1918), obchodný dom Tietz (1912 – 13), obchodný dom Schocken (1928 – 30, E. Mendelsohn), evanjelický kostol Kreuzkirche (1936, O. Bartning), pomník K. Marxa (1971). V mestskej časti Ebersdorf neskorogotický Stiftskirche (začiatok 15. stor.). Technická univerzita (1836), viaceré múzeá a galérie.

Ivančice

Ivančice — mesto v Česku v Juhomoravskom kraji v okrese Brno-venkov v Boskovickej brázde na sútoku riek Jihlava, Oslava a Rokytná; 9,7 tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, textilný, kovospracujúci, stavebných materiálov. Založené začiatkom 13. stor., pravdepodobne 1212, prvýkrát písomne doložené 1221 ako de Iwansiz, od 1311 mesto. R. 1278 poškodené vojskom Rudolfa I. Habsburského, 1304 zničené a vypálené kumánskym vojskom, 1424 – 35 obsadené husitmi. V 13. – 16. stor. rozvoj vinohradníctva. V 2. pol. 16. stor. sídlo Jednoty bratskej, 1558 tam J. Blahoslav založil tlačiareň, v ktorej vzniklo 17 tlačí (o. i. Ivančický kancionál, 1562 – 64; Blahoslavov preklad Nového zákona a jeho kniha Musica..., 1558) a po premiestnení (1578) do neďalekých Kralíc bola vytlačená Kralická Biblia. Najväčší rozvoj mesta v 16. stor. bol zastavený tridsaťročnou vojnou, predovšetkým 1645, keď bolo obsadené Švédmi. V meste žila aj židovská komunita doložená v 15. stor., samostatnú obec (Ivančice-Židovská obec) tvorila od 1850 do 1919, keď sa stala súčasťou mesta. Nad Ivančicami je doložené veľkomoravské hradisko s palisádovým opevnením (9. – 10. stor.). Stavebné pamiatky: Kostol nanebovzatia Panny Márie (14. stor., na mieste staršieho doloženého v 1. polovici 13. stor.; gotické trojlodie z 15. stor., upravený v 16. stor.), cintorínska Kaplnka Najsvätejšej Trojice (1560, upravená v 19. stor.), neogotická Kaplnka sv. Jakuba (1852 – 57), zvyšky mestských hradieb (15. – 16. stor.), radnica (1544, prestavaná 1763), renesančný mestský palác Pirkov dom (1607 – 11, upravený v 2. polovici 19. stor.), renesančný Panský dom (1597 – 1607), morový stĺp (1726), židovský cintorín (rozšírený 1608 a 1664, s cennými barokovými náhrobkami, pamiatkovo chránený). V obci Řeznovice, ktorá je súčasťou Ivančíc, románsky Kostol sv. Petra a Pavla (12. stor.). Múzeum (1894). Rodisko A. Muchu a V. Menšíka.

Jachimowicz, Marian

Jachimowicz [-vič], Marian, 12. 5. 1906 Schodnica, dnes Schidnycia, Ľvovský obvod, Ukrajina – 12. 11. 1999 Wałbrzych — poľský básnik. Debutoval 1946 básňou Neviem (Nie wiem) v časopise Odrodzenie (Obroda) a 1957 básnickou zbierkou Nevyhnutná cestička (Ścieżka konieczna). Hlásil sa ku Krakovskej avantgarde, najmä k tvorbe J. Przybośa. V básnických zbierkach Chcem sa zblížiť (Chcę zbliżyć, 1959), V čase chladu (W czas chłodu, 1960), Na dne vzduchu (Na dnie powietrza, 1963), Nad videným (Ponad widzianym, 1967), Háje tanca (Gaje tańczą, 1969), Železné studne (Żelazne studnie, 1972), Dom piatich sĺnc (Dom pięciu słońc, 1974), Biely cyprus. Dojmy z cesty po Grécku (Biały cyprys. Impresje z podróży po Grecji, 1980), Holubia rovnobežka (Równoleżnik gołębia, 1980) pranieroval politické deformácie, v básnických zbierkach V jase existencie (W blasku istnienia, 1994) a Po stopách zmyslu (Śladami sensu, 1995) sa prihlásil k demokratickým zmenám. R. 1996 vyšiel výber z jeho poézie pod názvom Lastovičky zajtrajška (Jaskółki jutra). Autor memoárov Môj Paríž na Dunaji alebo Rozhovory s tichom (Mój Paryż nad Dunajem czyli Rozmowy z milczeniem, 1991) a básnických zbierok Balvanom z Carrary (Głazom z Carrary, 1995) a Tak vtákom ako i anjelom (Jak ptakom i aniołom, 2006). Slovenský výber z Jachimowiczových básní pod názvom Keď hynú lesy (1971) pripravil P. Horov. Prekladal z maďarskej literatúry (L. Kassák, S. Petőfi).

Jeseník

Jeseník, do 1947 Frývaldov — kúpeľné mesto v Česku v Olomouckom kraji na sev. úpätí Hrubého Jeseníka, administratívne stredisko okresu Jeseník; 11-tis. obyvateľov (2018). Priemysel hutnícky, strojársky, stavebných materiálov, drevársky, textilný, potravinársky. Turistické stredisko, východisko do Hrubého Jeseníka.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1267, pred 1295 získalo mestské práva. Rozvíjať sa začalo v 1. pol. 14. stor. v súvislosti s ťažbou železnej rudy a výrobou železa, a najmä v 16. stor., keď sa bane a huty dostali do vlastníctva Fuggerovcov (od 1506), ktorí tam ťažili aj zlato a striebro. Koncom 16. stor. baníctvo a hutníctvo nahradilo plátenníctvo, hoci sa tam železná ruda ťažila ešte v 19. stor. V 17. stor. počas tridsaťročnej vojny bol Jeseník niekoľkokrát poškodený. Od 1. pol. 19. stor. sa rozvíjal ako kúpeľné mesto. Prvý liečebný dom, ktorý dal 1822 severozáp. od mesta postaviť priekopník modernej vodoliečby Vincenz Priessnitz (*1799, †1851), bol 1837 úradne uznaný za vodoliečebný ústav (dnes Priessnitzovy léčebné lázně). V Jeseníku sa liečia choroby dýchacích ciest a obehového ústrojenstva i nervové choroby.

Stavebné pamiatky: vodný hrad (2. pol. 13. stor., prestavovaný v 14. – 16. stor., zreštaurovaný v 2. pol. 20. stor., dnes Vlastivedné múzeum Jesenícka), radnica (17. stor., prestavaná 1710), Kostol nanebovzatia Panny Márie (barokový asi z 1651, na mieste staršieho doloženého v 15. stor., upravovaný koncom 17. – 18. stor.), evanjelický a. v. kostol (1881 – 83), Kostol sv. Anny (pol. 19. stor.), Kostol sv. Juraja v časti Bukovice (1901), bývalý kláštor uršulínok (založený 1878, dnes škola), neskorobarokový obytný dom nazývaný Katovňa (posl. tretina 18. stor.), secesná Vila Erwina Weissa (1901 – 03) a i. V kúpeľoch viaceré stavby z 1. pol. 20. stor., napr. významná pamiatka modernej architektúry Priessnitzovo sanatórium (1909 – 10, podľa návrhu rakúskeho architekta Leopolda Bauera, *1872, †1938), neogotická hrobka V. Priessnitza (1853). Archív, hvezdáreň (založená 1964).

Knoxville

Knoxville [noksvil] — mesto v USA vo východnej časti štátu Tennessee; 179-tis. obyvateľov, aglomerácia 798-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný, odevný, chemický, potravinársky, tabakový, hutnícky (hlinikáreň v aglomerácii). Dopravná križovatka. Turistické stredisko v blízkosti národného parku Great Smoky Mountains National Park (→ Great Smoky Mountains).

Založené 1786 počas Americkej revolúcie generálom Jamesom Whitom (*1747, †1821), ktorý sa tam usadil. R. 1791 mesto, nazvané podľa ministra vojny USA Henryho Knoxa (*1750, †1806). Zásluhou guvernéra Williama Blounta (*1749, †1800) bolo 1792 – 96 centrom územia na juh od rieky Ohio, 1796 – 1817 hlavné mesto štátu Tennessee. Počas občianskej vojny v USA striedavo obsadené vojskami Konfederácie (do septembra 1863) a Únie, ktoré okolo mesta vybudovali silné opevnenia. Po vojne obnovené, do konca 19. stor. predstavovalo významné priemyselné (železiarsky a potravinársky priemysel) a obchodné centrum, ako aj spracovateľské centrum tzv. tennesského mramoru. Začiatkom 20. rokov 20. stor. začalo stagnovať, koncom 20. stor. opätovný rozvoj.

Stavebné pamiatky: dom J. Whita (James White’s Fort, 1786), viacero domov v štýle klasicizmu a historizmu, napr. Blount Mansion (1792, sídlo W. Blounta), Bleak House (1858, sídlo velenia vojsk Konfederácie 1863; dnes múzeum), Mabry-Hazen House (1858, dom rodiny Mabryovcov, od 1992 Múzeum rodinného života počas občianskej vojny v USA a po nej), Weswood (1890). Univerzita (University of Tennessee, založená 1794), viacero múzeí, napr. Múzeum umenia Knoxville (1990).

aglutinačný typ jazyka

aglutinačný typ jazyka — morfologický typ jazyka, v ktorom sa syntetické gramatické tvary (najmä tvary podstatných mien a slovies) tvoria pripájaním gramatických prípon k slovnému (mennému a slovesnému) základu. Na hraniciach morfém vnútri slova pritom spravidla nenastávajú zmeny a každý gramatický afix má vždy iba jeden význam. To zvyšuje priemernú dĺžku slova, ktorého jednota sa v mnohých aglutinačných jazykoch upevňuje pomocou vokálnej harmónie, podľa ktorej sa samohláska prípony mení podľa samohlásky kmeňa. Aglutinačný typ prevažuje napr. v maďarčine (ház dom, ház-ban v dome, ház-ak domy, ház-ak-ban v domoch; kert záhrada, kert-ben v záhrade, kert-ek záhrady, kert-ek-ben v záhradách) a v iných uralských jazykoch, v turečtine a v iných altajských jazykoch, v baskičtine, v kaukazských a drávidských jazykoch, v kórejčine a japončine. V slovenčine sa aglutinačné postupy vyskytujú zriedkavo a nie sú produktívne.

Achterberg, Gerrit

Achterberg [-berch], Gerrit, 20. 5. 1905 Neerlangbroek – 17. 1. 1962 Oud-Leusden, dnes Leusden — holandský básnik. Debutoval neskoroexpresionistickou zbierkou Odplávanie (Afvaart, 1931). V jeho existencialisticky ladenej poézii, napr. v básnických zbierkach Ostrov duše (Eiland der ziel, 1939), Mŕtvy koniec (Dead end, 1940), Osmóza (Osmose, 1941), Dom (Huis, 1943), Eurydika (Euridyce, 1944), Radar (1946) a Existencia (Existentie, 1946), je jedným z ústredných motívov motív mŕtvej milenky. Po 2. svetovej vojne ovplyvnil modernú holandskú poéziu skupiny tzv. Päťdesiatnikov. Autor básnických zbierok A Ježiš napísal do piesku (En Jezus schreef in ’t zand, 1947), Balada plynového inštalatéra (Ballade van de gasfitter, 1953), Óda na Haag (Ode aan Den Haag, 1953) a i.

akcept

akcept [lat.] — ekon. 1. súhlas odberateľa (tovaru, služby) so zaplatením jeho záväzku dodávateľovi. Je to forma bezhotovostného platobného styku. Podnet na platbu dáva príjemca – odberateľ, tým, že vystaví inkasný príkaz, ktorý odovzdá banke a tá ho zaúčtuje na jeho ťarchu; 2. zmenkový akcept — pri zmenkových obchodoch prijatie (akceptovanie) cudzej zmenky zmenkovníkom – akceptantom. Akceptantom je zvyčajne banka, ktorá svojím podpisom na zmenke potvrdzuje, že sa stáva zmenkovým dlžníkom a ručí za to, že v deň splatnosti zaplatí sumu uvedenú na zmenke. Banka neposkytuje klientovi úver v peňažnej forme, poskytuje však svoje dobré meno, aby prostredníctvom neho získal klient peňažné prostriedky (akceptačný úver). Klient pred splatnosťou zmenky musí peňažné prostriedky zložiť na účet do banky, ktorá z nich preplatí zmenkovú sumu veriteľovi. V niektorých krajinách zmenkový akcept vykonávajú špeciálne, na to určené banky (→ akceptačný dom).

Ancona

Ancona [-ko-] — prístavné mesto v str. Taliansku v kraji Marche, administratívne stredisko provincie Ancona; 101-tis. obyvateľov (2016). Priemysel lodiarsky, petrochemický, papiernický, potravinársky, strojársky, výroba hudobných nástrojov. Dopravná križovatka.

Založené okolo 390 pred n. l. gréckymi kolonistami zo Syrakúz. Za rímskej správy námorné a výrobné stredisko. Od 6. stor. sídlo biskupstva. Súčasť byzantského Pentapolisu. Pipinovou donáciou pripadlo pápežskému štátu. V 12. – 13. stor. stredisko marky kontrolovanej sálskymi a štaufskými cisármi; od 1355 opäť majetkom pápežov. Obchodný vzostup mesta brzdený Benátkami. Od 1860 súčasť Sardínskeho kráľovstva, od 1861 patrí Taliansku. Archeologické múzeum, galéria. Univerzita (založená 1969).

Stavebné pamiatky: Trajánov oblúk (115 n. l.), románsky dóm z 12. stor.

Århus

Århus — prístavné mesto vo vých. Dánsku na pobreží Jutského polostrova v administratívnej oblasti Midtjylland (Stredné Jutsko); 265-tis. obyvateľov (2. najväčšie mesto krajiny, 2016). Známe ako obchodné stredisko a hlavné mesto Jutska. Priemysel lodiarsky, strojársky (lokomotívy), metalurgický, chemický, textilný, potravinársky (tukový), tabakový. Dopravná križovatka.

Jedno z najstarších dánskych miest. Prvá zmienka 948 (ako sídlo biskupstva), od 1441 mesto. Rozvoj až v 19. stor. Stavebné pamiatky: dóm z prelomu 12. a 13. stor., v 15. stor. prestavaný, gotický kostol (13. – 15. stor.), zámok Marselisborg (1899 – 1902), radnica (1938 – 41). Univerzita (založená 1928). Významné kultúrne centrum. Stredisko turistiky, skanzen Den Gamble By (viac ako 75 historických budov zo 17. – 19. stor., niekoľko stavieb z 20. stor. zhromaždených z rôznych častí Dánska).

Balogh, Róbert

Balogh [-log], Róbert, 4. 7. 1960 Nové Zámky — slovenský choreograf pôsobiaci najmä v Česku (Olomouc, Praha, Plzeň). Žiak J. Sabovčíka. Jeho choreografie sú charakteristické modernejším rukopisom: Dom Bernardy Alby (1986), Extáza ducha (1988), Nepokojné vidiny (1991), Dáma s kaméliami (1991) a i. Od 2010 je šéfom baletného súboru Moravského divadla Olomouc, pre ktoré vytvoril niekoľko moderných baletných inscenácií: Madama Butterfly (2002), Symfónia „Z Nového světa“ (2004), Carmen (2005), Queen (2007), Macbeth (2009), Frida (2011), Rómeo a Júlia (2014), Rusalka (2014), Spartakus (2015), Dáma s kaméliami (2015) a QUEEN – The Show Must Go On! (2016).

Baumhorn, Leopold

Baumhorn, Leopold, 28. 12. 1860 Kisbér – 8. 7. 1932 Budapešť — maďarský židovský architekt. Študoval na technickej univerzite vo Viedni, kde sa zoznámil s Ö. Lechnerom. R. 1883 po absolvovaní štúdia pracoval v architektonickej kancelárii Lechner – Pártos v Budapešti (do 1905). Patril k najvýznamnejším súdobým odborníkom na židovskú sakrálnu architektúru v strednej Európe (v Uhorsku navrhol a realizoval 24 synagóg). Vo svojej tvorbe eklekticky spájal rozličné štýlové podnety, historizmus, secesiu a byzantské i orientálne prvky do pôsobivých monumentálnych celkov s množstvom dekoratívnych detailov. Okrem synagóg navrhoval i verejné stavby (Kráľovský súd v Györi, 1890) a vily. Práce na Slovensku: prestavba a obnova pôvodne klasicistickej synagógy v Liptovskom Mikuláši (1906), pri ktorej zachoval jej pôvodný charakter, eklektická synagóga v Nitre (1911), synagóga v Lučenci inšpirovaná byzantskou architektúrou (1923 – 26), rodinný dom v Komárne (1900).

harám

harám [arab.], haram — v islame zakázané činy. Z piatich kategórií ľudských činov vymedzených právnou vedou harám predstavuje tie, ktoré sú v rozpore s islamským právom (šaríou) a podliehajú tvrdým trestom. Jednotlivé právne školy (mazhaby) uplatňujú vlastnú hierarchiu závažnosti porušenia zákazov a trestov. Všeobecne sa harám vzťahuje predovšetkým na rebéliu proti najvyššej náboženskej autorite, na odpadlíctvo od viery a na herézu, ale aj na lúpež, cudzoložstvo, požívanie alkoholu, hazardné hry a i. K harámu sa zaraďujú aj zákazy týkajúce sa stravy (zakázané je konzumovať bravčovinu, ale aj mäso iných zvierat, ktoré neboli usmrtené predpísaným spôsobom). V zmysle príkazu vyhýbať sa zakázaným činom môže pojem harám poukazovať na posvätnosť niečoho (napr. mešita je posvätný dom, t. j. bajt al-harám, a Mekka a jej okolie tvorí posvätný okrsok harámu).

Hiadeľ

Hiadeľ — obec v okrese Banslá Bystrica v Banskobystrickom kraji na južných svahoch Nízkych Tatier, 490 m n. m.; 517 obyvateľov (2017). Písomne doložená 1424 ako Hedel, 1455 Hedewl, Hedellhota, 1563 Hödlerdorf, 1622 Hödlergrund, 1656 Hiadel, Hédel, 1773, 1786 Hiadel, 1808 Hiadel, Hyaděl, 1863 Hjadal, 1873 – 82 Hjádel, 1888 – 1913 Hédel, 1920 Hiadeľ. Patrila hradnému panstvu Ľupča. V stredoveku sa v Hiadeli ťažilo striebro, do konca 17. stor. prevládalo poľnohospodárstvo a chov oviec, v 18. – 20. stor. sa obyvatelia zaoberali prácou v lesoch, drevorubačstvom a povozníctvom. Stavebné pamiatky: neskoroklasicisitická Kaplnka sv. Františka Assiského (1847 – 56), pamätný dom a pamätníky padlým v 1. a 2. svetovej vojne a SNP. V katastri Hiadeľa sa nachádzajú dva minerálne pramene.

Horní Slavkov

Horní Slavkov — mesto v Česku v Karlovarskom kraji v okrese Sokolov v Slavkovskom lese; 5,4 tis. obyvateľov (2019). Priemysel strojársky, hutnícky, kožiarsky, stavebných materiálov, výroba porcelánu (od 1792, prvá manufaktúra na porcelán na území Česka). V 15. – 16. stor. ťažba cínu, po 1950 rozvoj mesta spojený s ťažbou rúd neželezných kovov, v súčasnosti ťažba ukončená.

Stavebné pamiatky: neskorogotický Kostol sv. Juraja (1517 – okolo 1520, zbarokizovaný v 18. stor., obnovený 1903), špitálny Kostol sv. Anny (pôvodný okolo 1500, novopostavený 1728), baroková Kaplnka Božieho tela (1736), radnica (pôvodne meštiansky dom približne z 1500, prestavaný 1583 – 86), neskorogotické a renesančné meštianske domy (koniec 15. – 1. polovica 16. stor.), múzeum so zbierkou porcelánu.

Choluteca

Choluteca [čo- -ka] — mesto v južnej časti Hondurasu v blízkosti hranice s Nikaraguou na rieke Choluteca, administratívne stredisko departementu Choluteca; 94-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky (cukrovarnícky), rybný (spracovanie kreviet), kožiarsky, drevársky, kovospracujúci. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie melónov, batatov, bavlníka, kávovníka, sezamu, kukurice; chov dobytka). Dopravná križovatka na Panamerickej diaľnici, letisko.

Založené 1522 ako banská obec Villa de Jérez de Choluteca, od 1845 mesto. R. 1998 silno poškodené hurikánom.

Stavebné pamiatky: Casa Valle (18. stor., rodný dom Josého Cecilia del Valle, prvého prezidenta Spojených provincií Strednej Ameriky, v súčasnosti knižnica a turistické centrum), zachované centrum so španielskou koloniálnou architektúrou. Sídlo biskupstva.

Chrzanów

Chrzanów [chšanuv] — mesto v južnom Poľsku v Malopoľskom vojvodstve; 37-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky (výroba stavebných strojov a lokomotív), banský (ťažba rúd olova a zinku), potravinársky. Cestný uzol.

Vzniklo koncom 12. stor., v 14. stor. dostalo mestské práva.

Stavebné pamiatky: Kostol sv. Mikuláša (koniec 13. – začiatok 14. stor., baroková kaplnka z 1641, loď 1914), Kostol sv. Jána Krstiteľa (pôvodne gotický zo 14. stor., 1843 prestavaný), Kostol pozdvihnutia Sv. kríža (1. polovica 16. stor. – 1576), zámok (pôvodne z konca 14. stor., prestavaný v 19. stor., dnes múzeum), Urbańczykov dom z konca 19. stor. a i.

Iglesias

Iglesias [-zi-] — mesto v Taliansku v juhozápadnej časti Sardínie; 27-tis. obyvateľov (2017). Obuvnícky priemysel.

V 13. stor. bolo známe ako Villa di Chiesa, 1327 získalo mestské práva, od 1478 už ako Iglesias pod správou aragónskych kráľov. Jeho rozvoj nastal po zjednotení Talianska (1870), centrum ťažby olova, zinku a striebra (v súčasnosti ťažba zastavená).

Stavebné pamiatky: katedrála (dóm; koniec 13. stor., neskôr viackrát prestavaná), kostol San Francesco (goticko-renesančný zo 16. stor.), kostol Santa Maria delle Grazie (koniec 13. stor., prestavaný v 17. – 18. stor.), kostol Santa Maria Valverde (13. stor.), opevnený zámok Castello Salvaterra (13. – 14. stor.), banské múzeum (Museo dell’Arte Mineraria), historický archív, v blízkosti mesta botanická záhrada Giardino Montano Linasia.

Klokoč

Klokoč — obec v okrese Detva v Banskobystrickom kraji na rozhraní Zvolenskej kotliny a pohoria Javorie, 550 m n. m.; 503 obyvateľov (2015); miestne časti: Jašov Vrch, Klokoč. Hornatinné, prevažne odlesnené územie.

Obec písomne doložená 1773, 1863 – 82 ako Klokocs, 1786 Klokocsch, 1808 Klokocs, Klokoč, 1888 – 1913 Hegyhát, 1920 Klokoč.

Vznikla na území vígľašského panstva, územie bolo hustejšie osídlené pravdepodobne od 2. pol. 16. stor. Od pol. 19. stor. do 1862 sa tam ťažila síra a pyrit, od 1892 až do zač. 1. svetovej vojny železná ruda. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, chovom oviec a dobytka, drevorubačstvom a uhliarstvom. Osídlenie si dodnes zachovalo laznícky charakter.

Stavebné pamiatky: zvonica (pravdepodobne 1780, so zvonom z 1767), rímskokatolícky Kostol nepoškvrneného srdca Panny Márie Fatimskej (1991, pôvodne dom smútku).

Jekaterinburg

Jekaterinburg, Ekaterinburg, 1924 – 1991 Sverdlovsk — mesto v ázijskej časti Ruska na vých. svahoch Stredného Uralu na rieke Iseť (prítok rieky Tobol), administratívne stredisko Sverdlovskej oblasti a Uralského federálneho okruhu; 1,468 mil. obyvateľov (4. najväčšie mesto Ruska, 2018), aglomerácia okolo 2,211 mil. obyvateľov (4. najväčšia aglomerácia krajiny, 2017). Významné priemyselné stredisko s optickým, strojárskym, hutníckym, kovoobrábacím, polygrafickým, potravinárskym, papiernickým, chemickým a farmaceutickým priemyslom, výroba kozmetiky a parfumov; vojenskopriemyselný komplex. Vďaka geografickej polohe (rozprestiera sa na hranici Európy a Ázie pod nie príliš vysokými svahmi, cez ktoré bolo možné viesť komunikačné tepny) sa mesto stalo významnou dopravnou križovatkou (po Moskve a Petrohrade 3. najväčšia v krajine). Leží na Transsibírskej magistrále (najväčšie zoraďovacie nádražie v krajine) a vedú ním dopravné ťahy spájajúce európsku a ázijskú časť Ruska, medzinárodné letisko Koľcovo; metro.

Mesto bolo založené 1723, keď boli na mieste pôvodnej osady zriadené huty nazvané podľa neskoršej cárovnej Kataríny I. Predstavovalo centrum rozľahlého banského kraja rozprestierajúceho sa na obidvoch stranách pohoria Ural. R. 1726 tam bola postavená továreň na spracovanie drahých kameňov, ktoré sa vyvážali i za hranice, a 1725 – 26 otvorená mincovňa, ktorá od 1735 vyrábala medené mince pre celé Rusko (pred zatvorením 1876 produkovala 80 % ruských mincí). R. 1781 získal Jekaterinburg štatút mesta a 1807 ako jediné ruské mesto štatút banského mesta. Od konca 19. stor. jedno z centier revolučného hnutia na Urale, počas Októbrovej revolúcie 1917 sa pridalo na stranu boľševikov. Bol tam internovaný zosadený cár Mikuláš II. s rodinou a 17. 7. 1918 bola celá rodina boľševikmi postrieľaná. Od 1919 centrum Jekaterinskej gubernie, od 1923 hlavné mesto Uralskej oblasti. R. 1924 premenované na Sverdlovsk podľa J. M. Sverdlova. Od 1934 centrum Sverdlovskej oblasti. Počas 2. svetovej vojny tam boli evakuované niektoré úrady z Moskvy. R. 1991 opäť nazvané Jekaterinburg. Stavebné pamiatky: Chrám nanebovstúpenia Pána (1782 – 1818, v štýle neskorého ruského baroka), neoklasicistická Katedrála Sv. Trojice (1818 – 39), Chrám na krvi (2000 – 03, postavený na mieste vyvraždenia cárskej rodiny v Ipatievovom dome z 1880 zbúranom 1977; významné pútnické miesto), Chrám narodenia Krista (1996 – 2000), Chrám zosnutia presv. Bohorodičky (1994), Kaplnka sv. Kataríny (1998) na mieste bývalej Katedrály sv. Kataríny (katedrála 1723, zvonica 1847 – 76, deštruované 1930), Novotichvinský kláštor (koniec 18. – začiatok 19. stor. súbor klasicistických budov) s Katedrálou Alexandra Nevského (1838 – 54), Kláštor na počesť sv. cárskych mučeníkov (2000, na mieste, kde bola prvýkrát pochovaná vyvraždená cárska rodina), klasicistický palác Rastorgujevovcov a Charitonovovcov (1794, reštaurovaný v 20. stor.), neoklasicistický Pšeničnikovov palác (1830), dom kupcov Korobkovovcov (1. polovica 19. stor.), budova starej železničnej stanice (1878, dnes mestské historické múzeum), dom riaditeľa banských závodov (pôvodne klasicistické šľachtické sídlo, 1818 – 30) a i. Viacero vysokých škôl (napr. Uralská štátna univerzita M. Gorkého, založená 1920; Uralská štátna technická univerzita, 1920), pobočka Ruskej akadémie vied, múzeá a galérie (napr. Jekaterinburské múzeum výtvarných umení, založené 1936; Historické múzeum, založené 1992; Fotografické múzeum Dom Metnenkova, založené 1998; a i.), viaceré divadlá.