Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 213 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Bamberský dóm

Bamberský dóm — Dóm sv. Petra a sv. Juraja v Bambergu (nemecky Bamberger Dom Sankt Peter und Sankt Georg), jedna z najvýznamnejších pamiatok nemeckého neskororománskeho a ranogotického staviteľstva. Bol postavený na mieste staršej katedrály, ktorú v roku 1002 založil Henrich II. Svätý. Táto katedrála nazývaná aj Henrichov dóm (nemecky Heinrichsdom) bola posvätená v roku 1012. Mala podobu dvojchórovej trojloďovej baziliky s rovným stropom. V roku 1185 vyhorela a výstavba súčasnej katedrály na jej mieste sa začala v období okolo 1190 – 1211. V roku 1229 bol posvätený Oltár Panny Márie v južnom transepte a v roku 1237 celá stavba. V 17. stor. bola poškodená Švédmi, v 18. stor. bol barokovo upravený jej interiér, v 19. stor. bola výrazne puristicky reštaurovaná.

Dóm má podobu dvojchórovej trojloďovej baziliky so štyrmi vežami (dve pri východnom a dve pri západnom chóre) a s transeptom pri západnom chóre. Stavba je zaklenutá krížovými rebrovými klenbami. Plastickú výzdobu exteriéru (sochárska výzdoba troch portálov: Kniežací portál, Adamov portál a Portál milosti ) a interiéru (reliéfy a voľné sochy) vytvorili dve sochárske dielne v 1. polovici 13. stor. a patrí k najvýznamnejším dielam nemeckého sochárstva 13. stor. Slávny Bamberský jazdec (okolo 1235) je pravdepodobne najstaršia zachovaná jazdecká socha od čias antiky (je považovaný za portrét cisára Konráda III., resp. sv. Juraja alebo sv. Štefana, Henricha II. Svätého alebo za iné historické postavy). Na Adamovom portáli predstavujú sochy Adama a Evy prvé nahé figúry (akty) v nemeckom monumentálnom sochárstve. Na tympanóne Kniežacieho portálu je zobrazený Posledný súd (1235). Výnimočné sú aj sochy Eklézie a Synagógy a i. V neskorogotickom období vznikol náhrobok Fridricha von Hohenlohe (1351), náhrobok cisárskeho páru Henricha II. Svätého a jeho manželky sv. Kunigundy od T. Riemenschneidera, Mariánsky oltár od W. Stossa (1520 – 23) a i. V roku 1993 bol Bamberský dóm spolu s historickým centrom mesta Bamberg zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

akceptačný dom

akceptačný dom, angl. accepting house — špecializovaná banka na vykonávanie akceptu zmeniek. Aby mohla vykonávať túto činnosť, musí splniť určité kapitálovo prevádzkové podmienky. Zmenky akceptované akceptačnými bankami sú považované za bezpečné cenné papiere, s ktorými možno obchodovať na zmenkových trhoch. Tento typ špecializovaných bánk sa vyskytuje len v niektorých bankových systémoch, napr. v Spojenom kráľovstve, v rámci svojej podnikateľskej činnosti akcept zmeniek zvyčajne vykonávajú univerzálne banky.

Haiti

Haiti, staršie názvy La Española, lat. Hispaniola, špan. Santo Domingo, fr. Saint-Domingue — ostrov v Strednej Amerike v Karibskom mori a otvorenom Atlantickom oceáne, súčasť Západnej Indie, druhý najväčší ostrov Veľkých Antíl (po Kube); 76 192 km2, dĺžka 675 km, šírka 225 km. Prevažne hornatý povrch (najvyšší vrch Duarte, 3 175 m n. m.), na východe nížiny. V minulosti časté zemetrasenia. Priemerné ročné teploty na pobreží 23 – 29 °C, v horských oblastiach 18 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 300 do 2 400 mm. V priekopovej prepadline Port-au-Prince sa nachádzajú tri jazerá, najväčšie Lago de Enriquillo (37 m pod hladinou mora, so slanou vodou). Silno odlesnené územie, miestami zvyšky tropických dažďových pralesov, v suchších oblastiach savany a krovinaté stepi.

V predkolumbovskom období osídlený rybármi, lovcami a primitívnymi poľnohospodármi indiánskeho kmeňa Tainov. Objavený Španielmi koncom 1492 počas prvej výpravy K. Kolumba a nazvaný La Española (→ Hispaniola), 1496 bolo založené mesto Santo Domingo (dnes hlavné mesto Dominikánskej republiky), ktoré sa stalo prvým centrom španielskej kolonizácie Ameriky a východiskom ďalšieho objavovania a dobývania ostrovov v Karibiku. Od 1844 je ostrov politicky rozdelený, vo väčšej, východnej časti sa rozprestiera Dominikánska republika, v západnej časti republika Haiti.

komorský dvor

komorský dvor, aj kráľovský dom, lat. domus regia — v Uhorsku dom alebo budova, v ktorej sa nachádzalo sídlo kráľovskej (banskej) komory (význam 3), resp. komorského grófa, ktorý stál na jej čele. Komorské dvory existovali už od čias Arpádovcov. V roku 1335 nariadil Karol I. Róbert ich zriaďovanie v každom banskom meste. Na Slovensku boli komorské dvory napr. v Košiciach (nezachoval sa), Kremnici a Banskej Štiavnici.

Antal, Ján

Antal, Ján, 10. 4. 1934 Hačava, dnes mestská časť Hnúšte, okr. Rimavská Sobota – 22. 7. 2009 Bratislava — slovenský architekt, profesor na Fakulte architektúry STU. Hlavné diela: územný plán Trnava-Hlboká (s T. Alexym, J. Kavanom a F. Trnkusom, 1973), bytový dom na Palisádach v Bratislave (s L. Kušnírom, Ivanom Slameňom, Blaženou Havránkovou, M. Kopeckým, 1968), Kultúrny dom v Uhrovci (s Dušanom Feriancom, Viliamom Dubovským, 1978), spoluautor diela Abstrakcia a kreslenie architektonického priestoru (1968).

Hoban, James

Hoban [houben], James, asi 1758 Callan, grófstvo Kilkenny, Írsko – 8. 12. 1831 Washington — americký architekt írskeho pôvodu.

R. 1785 emigroval do USA. R. 1785 – 87 pôsobil vo Philadelphii, neskôr v Charlestone, kde navrhoval súkromné rezidencie a verejné budovy (State House, 1789, dnes súd), od 1792 vo Washingtone. R. 1792 vyhral súťaž na projekt sídla amerického prezidenta Prezidentov dom (angl. President’s Palace; práce ukončené 1803; → Biely dom) vo Washingtone. Podieľal sa aj na jeho prestavbe po požiari 1814 (ukončené 1820) i na viacerých verejných stavbách (napr. spolupracoval na stavbe Kapitolu) a súkromných rezidenciách vo Washingtone.

Hankar, Paul

Hankar [an-], Paul (Jean-Joseph), 11. 12. 1859 Frameries – 17. 1. 1901 Brusel — belgický architekt a dizajnér nábytku.

Pôvodne študoval aj sochárstvo a kovotepectvo. Pôsobiť začal 1888, od 1894 spolupracoval s architektonickým časopisom L’Émulation. Inšpirovaný dielami francúzskeho architekta E. E. Viollet-le-Duca a anglickým hnutím Arts and Crafts Movement, bol popri V. Hortovi a H. C. van de Velde najvýznamnejším secesným architektom v Bruseli a Belgicku.

V architektúre využíval kontrast materiálov, štruktúr a farieb i rôzne techniky, na odhmotnenie priečelí budov ohýbané železo a zahnuté krivky okenných rámov. Jeho (realizované) návrhy na zariadenie interiérov patria medzi vrcholné diela secesného dizajnu nielen v Belgicku, ale aj vo svete. Rozvinul koncepciu architektúry pre slabšie sociálne vrstvy. Bol zástancom syntézy umení vrátane avantgardnej dekorácie a ornamentov (nové geometrické detaily). Na konci života vypracoval utopistický (nerealizovaný) projekt mesta umelcov, ktorý prispel k vzniku darmstadtskej umeleckej kolónie a inšpiroval umelcov viedenskej secesie.

Hlavné diela: vlastný dom v Bruseli (1893), ktorý je spolu s Hôtel Tassel od V. Hortu (1892 – 93) jednou z prvých secesných budov v Bruseli, obytné domy Zegers-Regnard (1895), Peeters (1896), Renkin (1897, zbúraný) a Ciamberlani (1897), dom maliara Reného Janssenssa (1898), obytný dom Kleyer (1898), dom a dielňa Bartholomé (1898, zbúraný), obchod Niguet (1899) a i.

Jofan, Boris Michajlovič

Jofan, Boris Michajlovič, 28. 4. 1891 Odesa, Ukrajina – 11. 3. 1976 Barvicha neďaleko Moskvy — sovietsky architekt.

Študoval na umeleckej škole v Odese a architektúru v Ríme (absolvoval 1916). R. 1917 – 24 pôsobil ako samostatný architekt v Ríme, kde o. i. navrhol budovu sovietskeho veľvyslanectva (1923). Jeho rané diela predstavujú syntézu neoklasicizmu a modernej architektúry (najmä konštruktivizmu, ktorý sa prejavil v inovatívnych dispozičných riešeniach). Princípy konštruktivizmu sa najviac prejavili na stavbe vládneho sanatória v Barviche v blízkosti Moskvy (1929 – 34), ktorého architektúra sa vyznačuje modernou ľahkosťou a eleganciou. Jeho najvýznamnejším raným dielom bol obytný dom v Moskve nazývaný Dom na nábreží (1928 – 31, oficiálny názov Dom vlády), mohutná bloková stavba s viacerými vnútornými dvormi, kde boli byty vysokých vládnych úradníkov. Okrem bytov, ktoré mali na to obdobie vysoký štandard, tam bolo i kino, divadlo, reštaurácie a obchody. V 30. rokoch 20. stor. prevážili v jeho tvorbe neoklasické princípy a formy (napr. ťažké blokové vertikálne piliere na fasádach), pričom sa prispôsobil doktrínam stalinistickej architektúry socialistického realizmu. Jeho najvýznamnejším nerealizovaným dielom bol návrh na Palác sovietov v Moskve (projekt 1931 – 32 s V. G. Geľfrejchom a Vladimirom Alexejevičom Ščukom, *1878, †1939) koncipovaný ako syntéza architektúry, sochárstva a dekoratívnych umení v monumentálnom meradle. V podobnom neoklasickom duchu realizoval Sovietsky pavilón na Výstave umení a techniky v modernom živote v Paríži (1937), ktorému dominovala monumentálna socha V. I. Muchinovej. V neskoršej tvorbe sa venoval najmä návrhom obytnej architektúry (obytný dom v Moskve, 1962 – 69).

Brandys, Marian

Brandys, Marian, pseudonym Zosia, 25. 1. 1912 Wiesbaden, Nemecko – 20. 11. 1998 Varšava — poľský prozaik a publicista. Brat K. Brandysa. Pôvodne sa predstavil ako autor reportáží a cestopisov, v ktorých zobrazil zážitky z rokov svojho zahraničného pôsobenia: Talianske stretnutia (Spotkania włoskie, 1949), Začiatok príbehu (Początek opowieści, 1951), Dom znovuzískaného detstva (Dom odzyskanego dzieciństwa, 1953), Z Káhiry do Addis Abeby (Od Kairu do Addis Abeby, 1957), O kráľoch a kapuste (O królach i kapuście, 1959). V neskorších dielach sa zameral na historickú faktografiu, ktorou dokumentoval formovanie sa moderného národného povedomia Poliakov: Neznáme knieža Poniatowski (Nieznany książe Poniatowski, 1960), Najnádejnejší dôstojník (Oficer największych nadziei, 1964), Trampoty s pani Walewskou (Kłopoty z panią Walewską, 1969), pentalógia Koniec sveta kavaleristov (Koniec świata szwoleżerów, 1972 – 79).

Hartford

Hartford [hárt-] — mesto v USA, hlavné mesto štátu Connecticut; 123-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,214 mil. obyvateľov (2016). Priemysel strojársky a jemnej mechaniky. Finančné centrum, sídlo viacerých poisťovacích spoločností. Jedno z najstarších miest v USA, vzniklo 1635 ako Newtown pri holandskej pevnosti (založenej okolo 1633), od 1637 súčasný názov. Stavebné pamiatky: Old State House (1792 – 96, dnes múzeum), katedrála Christ Church (1828 – 29), Dom spisovateľky H. Stoweovej-Beecherovej (1871), Dom Marka Twaina (1874), Cheney Building (1875 – 76), The State Capitol (1878) a i. Na prelome 60. a 70. rokov 20. stor. bolo postavených mnoho administratívnych budov. Univerzita (založená 1957) a viaceré vysoké školy, napr. Trinity College (založená 1823), Hartford Graduate Center (založená 1955), múzeá, napr. jedno z najstarších amerických umeleckohistorických múzeí Wadsworth Atheneum (založené 1844).

Hjørring

Hjørring [jöreng] — mesto v severnej časti Dánska v administratívnej oblasti Nordjylland (Severné Jutsko), administratívne stredisko okresu (kommune) Hjørring; 26-tis. obyvateľov (2019). Priemysel potravinársky, textilný, kovoobrábací, strojársky. Dopravná križovatka. Osídlené už v prehistorickom a ranohistorickom období. Okolo 1150 dostalo mincové právo, 1243 mestské práva. Viacero požiarov, posledný 1819 narušil pôvodný vzhľad mesta.

Stavebné pamiatky: zachované stredoveké centrum s hustou sieťou uličiek, kostoly Sankt Olai Kirke (pôvodne 1. polovica 11. stor.), Sankt Catharinæ Kirke (pôvodne okolo 1240) a Sanct Hans Kirke (polovica 14. stor.), remeselný dom Håndværkenes Hus (dnes múzeum), sedliacky dom Odden Manor (15. – 16. stor.), radnica (1834) a i. Viacero múzeí, o. i. historické múzeum regiónu Vendsyssel (1989). Juhozápadne od Hjørringu kúpeľné mestečko Løkken s vyhľadávanými plážami.

Aquileia

Aquileia [akuileja] — mesto v severových. Taliansku v kraji Friuli-Venezia Giulia asi 9 km od Jadranského mora; 3,4 tis. obyvateľov (2014).

Významné antické mesto založené Rimanmi 181 pred n. l. Strážilo dôležitý prechod cez Júlske Alpy do sev. Itálie. Cez Aquileiu viedla Via Aemilia na východ a Jantárová cesta do str. Podunajska a k Baltu. Výhodná poloha a obchodné kontakty zabezpečili mestu rozkvet, takže vo 4. stor. n. l. patrila Aquileia k najväčším mestám Rímskej ríše. R. 452 dobytá a zničená hunským vojvodcom Atilom. Neskôr znova vybudovaná, ale už nikdy nedosiahla bývalý rozmach. Od 3. stor. sídlo biskupstva, 558 alebo 568 – 1751 sídlo Aquilejského patriarchátu, ktorý v 9. – 11. stor. vysielal misie medzi Slovanov a Maďarov. Archeologické nálezisko so zvyškami rímskych stavieb.

Stavebné pamiatky: dóm – trojloďová románska bazilika (Basilica patriarcale di Santa Maria Assunta, vybudovaná v 11. stor. na mieste ranokresťanských stavieb zo 4. stor., prestavaná v 14. stor.) so zachovanými freskami a mozaikami (najstaršie zo 4. stor.), kampanila (11. – 14. stor.), baptistérium (koniec 4. stor.). Múzeá. Archeologický areál s rímskymi antickými pamiatkami a dóm (bazilika) sú od 1998 zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Havlíčkův Brod

Havlíčkův Brod — okresné mesto v Česku v kraji Vysočina v sev. časti Českomoravskej vrchoviny na rieke Sázava; 23-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, textilný, potravinársky, chemický (výroba plastov). Železničný uzol.

Vzniklo v polovici 13. stor. ako Smilov Brod, od 1308 nazývané Nemecký Brod. R. 1422 tam vojská J. Žižku porazili cisára Žigmunda a mesto vypálili. Od 1637 kráľovské mesto, 1639 vypálené Švédmi. R. 1945 nazvané podľa K. Havlíčka Borovského, ktorý v ňom dlhé roky pôsobil.

Stavebné pamiatky: Nová radnica (pôvodne tzv. Stará rychta z 13. stor., 1913 neobarokové priečelie), Stará radnica (pôvodne neskorogotická, 1662 renesančne prestavaná; dnes knižnica), Kostol nanebovzatia Panny Márie (pôvodne ranogotický z 1350, v 1. pol. 17. stor. barokovo prestavaný), Havlíčkov dom (renesančný zo 16. stor., 1871 neogoticky upravený; od 1871 patril otcovi K. Havlíčka Borovského, dnes okresné múzeum s Havlíčkovou expozíciou), renesančný Stamicov dom (koniec 16. stor.; zač. 18. stor. bol jeho majiteľom otec hudobníka J. A. Stamica).

Kiskunfélegyháza

Kiskunfélegyháza [kiš- -leď-] — mesto v str. Maďarsku v župe Bács-Kiskun vo Veľkej dunajskej kotline juhových. od Budapešti; 31-tis. obyvateľov (2013). Priemysel chemický, obuvnícky, odevný, potravinársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, zeleniny, viniča). Dopravná križovatka na trase Budapešť – Segedín.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1389 ako Feledház, od 16. stor. Kiskunság. R. 1526 úplne zničené Turkami, obnovené až 1743, do 1876 významné centrum regiónu.

Stavebné pamiatky: barokový Kostol navštívenia Panny Márie (1744 – 53, zrekonštruovaný 2005), novorenesančný Kostol sv. Štefana (1873 – 80), secesné námestie z konca 19. stor. s radnicou (1909 – 11), regionálne múzeum (Kiskun Múzeum, založené 1902; od 1939 sídli v barokovej budove z 2. pol. 18. stor.), pod ktorej správu patria aj rodný dom F. Móru (od 1972) a pamätný dom S. Petőfiho (od 2013).

Adria

Adria — mesto v Taliansku v kraji Benátsko, 4 m n. m.; 20-tis. obyvateľov (2016). Najstaršie mesto Benátska, založené Etruskmi (Atria, Hatria). Podľa jeho latinského názvu Adria (aj Hadria) sa Jadranské more predtým nazývalo Adriatické (lat. mare Adriaticum). V súčasnosti vplyvom naplavenín Pádu a Adiže 23 km od mora. Archeologické múzeum. Dóm z 11. stor.

António

António, dom, 1531 – 25. 8. 1595 Paríž — nelegitímny syn portugalského infanta Luísa (*1506, †1555) a vnuk Manuela I., prior kláštora v Crate. Pretendent portugalského trónu popri kandidatúre svojho bratanca, španielskeho kráľa Filipa II. V bitke pri Alcántare sa postavil na odpor španielskemu vojsku, bol porazený a odišiel do francúzskeho exilu. Odtiaľ sa pokúšal organizovať proti Filipovi II. odpor pomocou Francúzov a 1589 pomocou Angličanov, ale pochod na Lisabon sa skončil neúspešne.

apostrof

apostrof [gr. > lat.], odsuvník — grafické znamienko () označujúce vynechávanie hlásky na konci slova. Napr.: čos’, kdes’, bys’, ver’, hor’, nač’. Ako básnická figúra sa uplatňuje v básnickom texte na vyváženie rytmu vo veršoch. Dnes sa používa iba zriedkavo. Známe sú apostrofy typu z dom do domu, môžbyť a i.

Chelmsford

Chelmsford [čelm-] — mesto v Spojenom kráľovstve v Anglicku 42 km severovýchodne od Londýna v doline rieky Chelmec, administratívne stredisko grófstva Essex; 118-tis. obyvateľov (2017). Obchodné stredisko. Priemysel elektronický, strojársky, optický, potravinársky.

Vzniklo v 12. stor. na mieste bývalého rímskeho mesta Caeseromagnus.

Stavebné pamiatky: katedrála (19. stor., na mieste staršieho kostola z 13. stor. prestavaného v 15. – 16. stor.), klasicistický dom Shire Hall (bývalý súd, 1791), železničný viadukt (1843), historické múzeum.

Ishak, Abú

Ishak, Abú, 1. 11. 1926 Širangal, región Dháka, Bangladéš – 2003 Dháka — bengálsky prozaik považovaný za jedného z najlepších spisovateľov Bangladéša. Pôsobil v diplomatickej službe. Vo svojom najúspešnejšom románe Začarovaný dom (Súrdža-dighal bári, 1955) vykreslil obraz márneho zápasu ženy s predsudkami islamskej spoločnosti. Autor diel Naplavený ostrov v rieke Padme (Padmar palidvíp, 1986) a Falzifikát (Džál, 1988). Nositeľ niekoľkých literárnych ocenení.

Jakubov vankúš

Jakubov vankúš — kameň, ktorý si podľa Starého zákona (1 M 28,11) položil pod hlavu biblický patriarcha Jákob a na ktorom sa mu sníval sen o Božom zasľúbení (miesto, na ktorom kameň ležal, nazval Bétel, t. j. Boží dom); aj ľudový názov kultového kameňa často pokladaného za vtelenie Boha alebo za jeho príbytok. Podľa starej škótskej legendy je Jakubov vankúš identický s korunovačným kameňom zo Scone.

Hardouin-Mansart, Jules

Hardouin-Mansart [árduen mansár], Jules, vlastným menom Jules Hardouin, 16. 4. 1646 Paríž – 11. 5. 1708 Marly le Roi — francúzsky architekt, prasynovec a spočiatku i žiak F. Mansarta, 1668 prijal jeho meno.

Bol žiakom Libérala Bruanta (*asi 1637, †1697), s ktorým 1666 postavil Hôtel Vendôme v Paríži. R. 1667 postavil dom v Paríži na Rue des Tournelles, ktorý 1687 prestaval na svoju rezidenciu (od 1693 Hôtel Sagonne), 1669 – 72 malý mestský dom pre Henriho de Guénégaud, 1670 – 71 vo Versailles 3 rovnaké vily a 1672 Hôtel de Bouillon (zničený). R. 1673 na príkaz J.-B. Colberta navštívil Languedoc, kde kontroloval práce na Canal des Doux-Mers. R. 1673 – 75 navrhol Hôtel de Ville v Arles, pri ktorom sa inšpiroval poslednou stavbou svojho predchodcu L. Le Vaua vo Versailles. V pol. 70. rokov 17. stor. začal pracovať pre Ľudovíta XIV., 1674 bol poverený prestavať zámok v Clagny (1675 – 83, zničený 1769) a 1675 navrhol kráľovský Pavillon du Val v Saint-Germain-en-Laye. R. 1676 bol poverený vybudovať dóm Invalidovne v Paríži (1676, hlavná časť bola ukončená 1691, dekorácie 1699, celá budova bola vysvätená 1706), jeden z najvýznamnejších príkladov francúzskeho klasicizujúceho baroka. R. 1678 – 89 rozširoval Versailles, kde navrhol Zrkadlovú sieň (1678 – 84) a severné i južné krídlo, rozšíril Oranžériu (1681) a od 1689 pracoval na kráľovskej kaplnke, ktorú neskôr dokončil R. de Cotte. R. 1681 sa stal hlavným kráľovským architektom, 1683 bol povýšený do šľachtického stavu. R. 1685 vypracoval plány pre Place de Victoire a Place de Vendôme (navrhnuté 1685, postavené až 1699) v Paríži. R. 1684 – 86 postavil kostol Notre-Dame vo Versailles, 1688 – 91 prestaval zámok v Chantilly a i. Upravoval zámocký park vo Versailles, v ktorom 1687 – 88 postavil Veľký Trianon (pokým nebol postavený Malý Trianon, 1762 – 68, sa nazýval Trianon de Marbre — Mramorový Trianon). Od 1699 hlavný inšpektor kráľovských stavieb.

Cheb

Cheb — mesto v západnej časti Česka pri hranici s Nemeckom v Chebskej panve na rieke Ohře v Karlovarskom kraji, administratívne stredisko okresu Cheb; 32-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, textilný, potravinársky, stavebných materiálov, drevársky, kovoobrábací (výroba súčiastok do automobilov); hospodársky rozvoj po 1989 po otvorení hraníc s Nemeckom. Cestný a významný medzinárodný železničný uzol, železničný a dva cestné priechody do Nemecka.

Vyvinulo sa v okolí slovanského hradiska, ktoré vzniklo začiatkom 10. stor., prvýkrát spomínané 1061, od 1. polovice 12. stor. mesto. R. 1147 ho získali Štaufovci. Už v 12. stor. bolo opevnené, od 13. stor. dvojitou hradbou. R. 1270 takmer celé mesto vyhorelo. V 2. polovici 12. stor. a v 13. stor. ponemčené. R. 1322 sa stalo súčasťou Zemí Českej koruny. R. 1793 sa Cheb podieľal na vzniku Františkových Lázní, ktoré do 1851 tvorili časť mesta. R. 1938 – 45 patrilo Nemecku.

Stavebné pamiatky: hrad (typ románskej cisárskej falce, významný zachovaný príklad štaufovskej architektúry) postavený Fridrichom I. Barbarossom pravdepodobne 1167 – 88 na mieste slovanského hradiska, prestavaný v 15. stor., v 17. stor. premenený na pevnosť, zreštaurovaný na konci 19. stor. Najvýznamnejšou stavbou hradu je dvojposchodová neskororománska Kaplnka sv. Erharda a Uršuly so sochárskou výzdobou, ktorá vznikla po 1180; farský Kostol sv. Mikuláša a Alžbety (pôvodne románsky, 20. roky 13. stor., neskorogoticky prestavaný 1456 – 70, zreštaurovaný v 19. stor.); kláštor františkánov s Kostolom zvestovania Panny Márie (13. stor., barokovo prestavaný v 2. polovici 18. stor.); barokový kláštor klarisiek s Kostolom sv. Kláry (K. Dientzenhofer, 1707 – 11, dnes koncertná a výstavná sieň); Kostol sv. Václava (1674 – 89); Kostol sv. Bartolomeja (1414, zrekonštruovaný v 2. polovici 20. stor.); baroková nová radnica (1723 – 28, dnes galéria výtvarného umenia); na hlavnom námestí súbor stredovekých budov, tzv. Špalíček (15. stor.), Schirdingerovský dom (14. – 15. stor.), Pachelbov dom (nazývaný aj Mestský dom, pôvodne gotický, barokovo prestavaný); neorenesančné divadlo (1874); meštianske, v jadre gotické, zväčša renesančne a barokovo prestavané domy. Múzeum (založené 1873), knižnica, divadlo a galérie.

Filémón a Baukis

Filémón a Baukis, lat. Philemon a Baucis — v antickej mytológii starček a starenka žijúci v chudobe v maloázijskej Frýgii. Vľúdne prijali do svojho príbytku boha Dia (Zeus) a Herma, ktorí v prestrojení za žobrákov putovali po krajine a po odmietnutí u bohatých márne hľadali nocľah. Zeus a Hermés sa obyvateľom krajiny pomstili potopou, dom Filémóna a Baukidy však premenili na chrám. Starčekom splnili aj prianie zomrieť v jednej chvíli, Filémón a Baukis sa premenili na stromy, ktoré rástli vedľa seba.

Téma literárne spracovaná Ovídiom (Premeny, 8. kniha, 611. – 724. verš).

Hauskrecht, Julián

Hauskrecht, Julián, 20. 6. 1940 Bratislava — slovenský architekt.

Najčastejšie spolupracoval so Š. Svetkom a Š. Ďurkovičom. Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia viedol spolu so Š. Svetkom Štátny výskumný, projektový a typizačný ústav. Diela: terasovitý obytný dom na Medenej ulici v Bratislave (1968 – 74, so Š. Svetkom), hotel Poľana v Tatranskej Javorine (1973 – 77, so Š. Svetkom, Š. Durkovičom a F. Husovským), projekt hotela Forum v Bratislave (1988 – 89, s viacerými spoluautormi, dnes hotel Crowne Plaza).

Nositeľ Ceny D. Jurkoviča (1977, za projekt hotela Poľana).

Herford

Herford — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko; 67-tis. obyvateľov (2017). Priemysel nábytkársky, chemický (výroba plastov), potravinársky, kovoobrábací, textilný, odevný, výroba kobercov. Vzniklo pri ženskom kláštore založenom koncom 8. stor., asi od 12. stor. mesto, v 14. – 16. stor. člen Hanzy. Stavebné pamiatky: dóm Sankt Marien und Pusinna (okolo 1220 – 80; jeden z najstarších veľkých vetsfálskych halových kostolov), kostoly Jakobikirche (14. stor.; barokový inventár) a Johanniskirche (gotické okná, vyrezávaná empora zo 17. stor.), gotický kláštor s kostolom Marienkirche (1011, okolo 1290 – 1350 prestavané). Divadlo, filharmónia, múzeá.

Héródés Attikos

Héródés Attikos, genitív Héróda Attika, 101 alebo 102 Maratón – 177 alebo 178 tamže — grécky rečník, aticista, vplyvná osobnosť rímskej politickej správy, o. i. konzul (143). Uznávaný cisármi Hadriánom i Antoninom Piom, vychovávateľ budúceho cisára Marca Aurelia a jeho spoluvládcu Lucia Aurelia Vera. Financoval mnohé verejné stavby najmä v Olympii, Delfách a Aténach, napr. štadión a Ódeion. Jeho dom bol jedným z literárnych stredísk Grécka. Z literárneho diela (listy, reči) sa zachovala iba reč O štáte (Peri politeias), v ktorej tak skvelo imitoval jazykovú kultúru Atén klasického obdobia, že ju niektorí bádatelia datovali do 5. stor. pred n. l.

Kohtla-Järve

Kohtla-Järve — mesto v severových. Estónsku v okrese Ida-Viru; 43-tis. obyvateľov (2013). Významný ťažobný (významné stredisko ťažby bituminóznych bridlíc i napriek jej výraznému poklesu 1991 súvisiacemu s poklesom vývozu do Ruska), energetický a chemický (o. i. výroba priemyselných hnojív, živočíšnych olejov a kyseliny benzoovej) priemysel, ďalej priemysel potravinársky, stavebných materiálov, odevný a nábytkársky.

S ťažbou bridlíc sa v oblasti začalo 1916, nové sídlo bolo vybudované 1924, od 1946 mesto. Neskôr boli ku Kohtla-Järve pripojené ďalšie okolité sídla. Dom kultúry v štýle socialistického realizmu (1952). Múzeum bituminóznych bridlíc (1966).

Abramov, Fiodor Alexandrovič

Abramov, Fiodor (Alexandrovič), 29. 2. 1920 Verkola, Archangeľská oblasť – 14. 5. 1983 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský spisovateľ a literárny vedec. Pochádzal z mnohodetnej roľníckej rodiny. V roku 1941 vstúpil ako dobrovoľník do domobrany (bol ťažko ranený), 1948 ukončil štúdium na Leningradskej štátnej univerzite (dnes Petrohradská štátna univerzita), 1951 – 60 tam pôsobil ako vedúci Katedry sovietskej literatúry.

Predstaviteľ dedinskej prózy. Vo svojich dielach prostredníctvom strohých realistických prostriedkov zobrazil hornatú oblasť ruského severu v okolí rieky Pinega. Jeho postavy si ctia patriarchálne tradície a základné ľudské hodnoty prameniace z tvrdého života naplneného prácou, zvádzajú boj o existenciu a lepšiu budúcnosť. V debute Bratia a sestry (Bratia i siostry, 1958), ktorý sa stal prvou časťou románovej tetralógie Priaslinovci (Priasliny, 1958 – 1974; slov. 1979), zachytil dramatické a tragické osudy ruského severského vidieka vo vojnových a v povojnových rokoch. Ďalšie časti vydal pod názvami Dve zimy a tri letá (Dve zimy i tri leta, 1968; slov. 1979), Cesty a rázcestia (Puti-pereputia, 1973; slov. 1979) a Dom (Dom, 1978; slov. 1982). V poviedkach Pelageja (1969) a Aľka (1972) sa zameral na tému vynúteného odchodu obyvateľov dediny do mesta, v poviedkach Bez otca (Bezotcovščina, 1961; slov. 1962) a Drevené kone (Dereviannyje koni, 1970) na vykreslenie spôsobu života severského ruského vidieka.

Autor drámy Jeden boh pre všetkých (Odin bog dľa vsech, 1962), zbierky poviedok Posledná poľovačka (Posledňaja ochota, 1973), zbierky noviel, kratších poviedok a úvah Babileum (Babilej, 1981) a i. Posmrtne vyšli knihy Výlet do minulosti (Poezdka v prošloje, 1989), Kto je on? (Kto on?, 1993), Biely kôň (Belaja lošaď, 1995) a prvé kapitoly románu Čistá kniha (1998 – 2000), ktorý bol plánovaný ako trilógia zobrazujúca historickú skúsenosť sociálnych otrasov v Rusku.

Hlavajovci

Hlavajovci — významná staviteľská rodina z Martina:

Ján, 13. 12. 1879 Liptovský Peter, okres Liptovský Mikuláš – 28. 4. 1963 Martin — slovenský staviteľ, brat Jozefa. Študoval na priemyselnej stavebnej škole v Budapešti, od 1905 pôsobil v Martine. Vlastnil tehelňu, neskôr bol spoločníkom stavebnej firmy Hlavaj – Palkovič – Uličný. Najznámejšie realizácie: neoklasicistický evanjelický a. v. kostol v Ľupči (1884 – 86), obidve budovy Slovenského národného múzea v Martine (1906 – 08 a 1932); dodával stavebný materiál na výstavbu viacerých stavieb v Martine;

Jozef, 1. 3. 1885 Liptovský Peter, okres Liptovský Mikuláš – 5. 3. 1970 Martin — významný predstaviteľ slovenského stavebníctva, brat Jána. R. 1907 – 10 študoval na priemyselnej stavebnej škole v Budapešti, 1919 zložil staviteľskú skúšku v Prahe. R. 1921 sa stal spoluzakladateľom stavebnej firmy Hlavaj – Palkovič – Uličný. Pôsobil v Organizačnej jednote staviteľov, bol členom výboru Matice slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Publikoval v časopise Slovenský staviteľ, autor knihy O murárskom remesle (1943), 1994 vyšla jeho kniha Martin – stavebný obraz mesta. O výstavbe mesta Martin do roku 1960. Realizácie: liečebný dom Fatra v Turčianskych Tepliciach (1927, spolu s J. Palkovičom a P. Uličným), rozšírenie areálu nemocnice v Martine (1931 – 40), budova evanjelickej fary (1931 – 32) a zborový dom (1941 – 42) v Martine a i.

Chemnitz

Chemnitz [-nic], 1953 – 90 Karl-Marx-Stadt — mesto v juhovýchodnej časti Nemecka v spolkovej krajine Sasko na rieke Chemnitz na úpätí Krušných hôr; 247-tis. obyvateľov (2018). Priemyselné a obchodné stredisko. Priemysel hutnícky, strojársky, elektronický, elektrotechnický, chemický, automobilový, kovoobrábací, textilný, odevný, potravinársky. Významná dopravná križovatka, letisko.

Pôvodne osada (locus Kamenicz, slovanský názov Kamenica), ktorá sa vyvinula v 12. stor. pri benediktínskom kláštore (založený 1136), 1165 alebo 1170 kráľovské mesto. Od 14. stor. centrum textilnej výroby (1799 tam bola založená prvá pradiareň v Nemecku) a obchodu, v 16. stor. rozvoj baníctva, v 20. rokoch 20. stor. strojárskeho priemyslu. Mesto výrazne poškodené počas 2. svetovej vojny, po vojne čiastočne obnovené.

Stavebné pamiatky: Červená veža (začiatok 13. stor.), mestský Kostol sv. Jakuba (Jacobikirche, 13. – 15. stor., s neskorogotickým halovým chórom), neskorogotická Stará radnica (1496 – 98, s ranorenesančným portálom z 1559), Zámocký kostol (Schlosskirche, 15. – 16. stor., pôvodne kláštorný kostol benediktínskeho opátstva založený 1136), neogotický Petrikirche (1885 – 88), secesná Vila Esche (1902 – 11, podľa návrhu H. C. van de Veldeho, dnes múzeum H. C. van de Veldeho), budova opery (1906 – 09), historizujúca Nová radnica (1907 – 11, v interiéri nástenná maľba od M. Klingera, 1918), obchodný dom Tietz (1912 – 13), obchodný dom Schocken (1928 – 30, E. Mendelsohn), evanjelický kostol Kreuzkirche (1936, O. Bartning), pomník K. Marxa (1971). V mestskej časti Ebersdorf neskorogotický Stiftskirche (začiatok 15. stor.). Technická univerzita (1836), viaceré múzeá a galérie.

Ivančice

Ivančice — mesto v Česku v Juhomoravskom kraji v okrese Brno-venkov v Boskovickej brázde na sútoku riek Jihlava, Oslava a Rokytná; 9,7 tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, textilný, kovospracujúci, stavebných materiálov. Založené začiatkom 13. stor., pravdepodobne 1212, prvýkrát písomne doložené 1221 ako de Iwansiz, od 1311 mesto. R. 1278 poškodené vojskom Rudolfa I. Habsburského, 1304 zničené a vypálené kumánskym vojskom, 1424 – 35 obsadené husitmi. V 13. – 16. stor. rozvoj vinohradníctva. V 2. pol. 16. stor. sídlo Jednoty bratskej, 1558 tam J. Blahoslav založil tlačiareň, v ktorej vzniklo 17 tlačí (o. i. Ivančický kancionál, 1562 – 64; Blahoslavov preklad Nového zákona a jeho kniha Musica..., 1558) a po premiestnení (1578) do neďalekých Kralíc bola vytlačená Kralická Biblia. Najväčší rozvoj mesta v 16. stor. bol zastavený tridsaťročnou vojnou, predovšetkým 1645, keď bolo obsadené Švédmi. V meste žila aj židovská komunita doložená v 15. stor., samostatnú obec (Ivančice-Židovská obec) tvorila od 1850 do 1919, keď sa stala súčasťou mesta. Nad Ivančicami je doložené veľkomoravské hradisko s palisádovým opevnením (9. – 10. stor.). Stavebné pamiatky: Kostol nanebovzatia Panny Márie (14. stor., na mieste staršieho doloženého v 1. polovici 13. stor.; gotické trojlodie z 15. stor., upravený v 16. stor.), cintorínska Kaplnka Najsvätejšej Trojice (1560, upravená v 19. stor.), neogotická Kaplnka sv. Jakuba (1852 – 57), zvyšky mestských hradieb (15. – 16. stor.), radnica (1544, prestavaná 1763), renesančný mestský palác Pirkov dom (1607 – 11, upravený v 2. polovici 19. stor.), renesančný Panský dom (1597 – 1607), morový stĺp (1726), židovský cintorín (rozšírený 1608 a 1664, s cennými barokovými náhrobkami, pamiatkovo chránený). V obci Řeznovice, ktorá je súčasťou Ivančíc, románsky Kostol sv. Petra a Pavla (12. stor.). Múzeum (1894). Rodisko A. Muchu a V. Menšíka.

Jachimowicz, Marian

Jachimowicz [-vič], Marian, 12. 5. 1906 Schodnica, dnes Schidnycia, Ľvovský obvod, Ukrajina – 12. 11. 1999 Wałbrzych — poľský básnik. Debutoval 1946 básňou Neviem (Nie wiem) v časopise Odrodzenie (Obroda) a 1957 básnickou zbierkou Nevyhnutná cestička (Ścieżka konieczna). Hlásil sa ku Krakovskej avantgarde, najmä k tvorbe J. Przybośa. V básnických zbierkach Chcem sa zblížiť (Chcę zbliżyć, 1959), V čase chladu (W czas chłodu, 1960), Na dne vzduchu (Na dnie powietrza, 1963), Nad videným (Ponad widzianym, 1967), Háje tanca (Gaje tańczą, 1969), Železné studne (Żelazne studnie, 1972), Dom piatich sĺnc (Dom pięciu słońc, 1974), Biely cyprus. Dojmy z cesty po Grécku (Biały cyprys. Impresje z podróży po Grecji, 1980), Holubia rovnobežka (Równoleżnik gołębia, 1980) pranieroval politické deformácie, v básnických zbierkach V jase existencie (W blasku istnienia, 1994) a Po stopách zmyslu (Śladami sensu, 1995) sa prihlásil k demokratickým zmenám. R. 1996 vyšiel výber z jeho poézie pod názvom Lastovičky zajtrajška (Jaskółki jutra). Autor memoárov Môj Paríž na Dunaji alebo Rozhovory s tichom (Mój Paryż nad Dunajem czyli Rozmowy z milczeniem, 1991) a básnických zbierok Balvanom z Carrary (Głazom z Carrary, 1995) a Tak vtákom ako i anjelom (Jak ptakom i aniołom, 2006). Slovenský výber z Jachimowiczových básní pod názvom Keď hynú lesy (1971) pripravil P. Horov. Prekladal z maďarskej literatúry (L. Kassák, S. Petőfi).

Jeseník

Jeseník, do 1947 Frývaldov — kúpeľné mesto v Česku v Olomouckom kraji na sev. úpätí Hrubého Jeseníka, administratívne stredisko okresu Jeseník; 11-tis. obyvateľov (2018). Priemysel hutnícky, strojársky, stavebných materiálov, drevársky, textilný, potravinársky. Turistické stredisko, východisko do Hrubého Jeseníka.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1267, pred 1295 získalo mestské práva. Rozvíjať sa začalo v 1. pol. 14. stor. v súvislosti s ťažbou železnej rudy a výrobou železa, a najmä v 16. stor., keď sa bane a huty dostali do vlastníctva Fuggerovcov (od 1506), ktorí tam ťažili aj zlato a striebro. Koncom 16. stor. baníctvo a hutníctvo nahradilo plátenníctvo, hoci sa tam železná ruda ťažila ešte v 19. stor. V 17. stor. počas tridsaťročnej vojny bol Jeseník niekoľkokrát poškodený. Od 1. pol. 19. stor. sa rozvíjal ako kúpeľné mesto. Prvý liečebný dom, ktorý dal 1822 severozáp. od mesta postaviť priekopník modernej vodoliečby Vincenz Priessnitz (*1799, †1851), bol 1837 úradne uznaný za vodoliečebný ústav (dnes Priessnitzovy léčebné lázně). V Jeseníku sa liečia choroby dýchacích ciest a obehového ústrojenstva i nervové choroby.

Stavebné pamiatky: vodný hrad (2. pol. 13. stor., prestavovaný v 14. – 16. stor., zreštaurovaný v 2. pol. 20. stor., dnes Vlastivedné múzeum Jesenícka), radnica (17. stor., prestavaná 1710), Kostol nanebovzatia Panny Márie (barokový asi z 1651, na mieste staršieho doloženého v 15. stor., upravovaný koncom 17. – 18. stor.), evanjelický a. v. kostol (1881 – 83), Kostol sv. Anny (pol. 19. stor.), Kostol sv. Juraja v časti Bukovice (1901), bývalý kláštor uršulínok (založený 1878, dnes škola), neskorobarokový obytný dom nazývaný Katovňa (posl. tretina 18. stor.), secesná Vila Erwina Weissa (1901 – 03) a i. V kúpeľoch viaceré stavby z 1. pol. 20. stor., napr. významná pamiatka modernej architektúry Priessnitzovo sanatórium (1909 – 10, podľa návrhu rakúskeho architekta Leopolda Bauera, *1872, †1938), neogotická hrobka V. Priessnitza (1853). Archív, hvezdáreň (založená 1964).

Kaplický, Jan

Kaplický, Jan, 18. 4. 1937 Praha – 14. 1. 2009 tamže — český architekt, syn Josefa Kaplického. Študoval na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe. R. 1968 emigroval do Spojeného kráľovstva, 1979 založil v Londýne spolu s architektom Davidom Nixonom (*1947) architektonické a dizajnérske štúdio Future Systems, ktoré sa vyznačovalo inovatívnym prístupom a netradičnou architektúrou i dizajnom. Po Nixonovom odchode (1989) sa jeho spolupracovníčkou stala Amanda Levetová (Levete, *1955), s ktorou na konci 80. rokov 20. stor. pracoval pre NASA. Počas spolupráce si obidvaja osvojili prácu s novými materiálmi a progresívnymi technológiami, ktoré následne využívali aj v architektonickej tvorbe. Pre Kaplického diela je typická estetika high-tech a výrazne organické (nazývané aj bionické) tvaroslovie. Spolupracoval s viacerými architektmi, napr. s N. R. Fosterom (1979 – 83), R. Rogersom a R. Pianom (1971 – 73), i so sochárom A. Kapoorom. Presadil sa stavbou tlačového centra Lord’s Media Centre (dokončené 1999) pre kriketové ihrisko v Londýne (Lord’s Cricket Ground), za ktoré 1999 získal prestížnu Stirlingovu cenu udeľovanú Kráľovským inštitútom britských architektov (Royal Institute of British Architects, RIBA). Navrhol obytný dom Hauer-King House v Londýne (1994) a obchodný dom Selfridges v Birminghame (2003) považovaný za prvú blobitecture (aj blob architecture, tzv. kvapková architektúra; termín zaviedol architekt Greg Lynn, *1964), ktorá je inšpirovaná prírodnými organickými tvarmi. R. 2007 vyhral architektonickú súťaž na novú budovu Národnej knižnice v Prahe, avantgardný projekt však vzbudil odpor verejnosti a nebol realizovaný. R. 2009 navrhol budovu múzea Museo Casa Enzo Ferrari v Modene (otvorené 2012) v tvare kapoty. Príležitostne sa venoval aj dizajnu (spolupráca s talianskou dizajnérskou firmou Alessi).

Kittler, Ferdinand

Kittler, Ferdinand, 22. 4. 1839 Bratislava – 1906 tamže — slovenský architekt a stavebný podnikateľ. Pochádzal z bratislavskej rodiny staviteľov. R. 1876 založil so stavebným podnikateľom Karlom Gratzlom stavebnú firmu Kittler a Gratzl, ktorá bola mimoriadne úspešná a v rámci veľkého územného rozvoja Bratislavy v posledných desaťročiach 19. stor. realizovala celý rad stavieb. Firma navrhla a realizovala viaceré paláce, nájomné domy a vily najmä v novobudovanej oblasti dnešných Palisád, Štefánikovej ulice a Štúrovej ulice.

Kittler vo svojich dielach uplatňoval neorenesančné a neobarokové stavebné formy, ktoré eklekticky kombinoval na fasádach. Jeho stavby sa vyznačujú kvalitnými dispozičnými riešeniami, v ktorých zohľadnil súdobé trendy obytnej architektúry.

K jeho najvýznamnejším stavbám patria obytný dom bratislavského evanjelického a. v. cirkevného zboru prepájajúci Laurinskú ulicu s Kamenným námestím (1875 – 81, zložitý pôdorys s pasážou a vnútorným dvorom kruhového pôdorysu), evanjelická škola na Konventnej ulici (1882, dnes sídlo evanjelického farského úradu), Karáčoniho palác (1883 – 84), vila dr. Tauschera (1891) na Štefánikovej ulici, obytný dom s Lekárňou u Salvátora (1904) na Panskej ulici, obytná a administratívna budova na Štúrovej ulici (1891, bývalý hotel Krym), ktorá slúžila ako sídlo firmy, a hrobka rodiny Kittlerovcov (1900). Jeho najvýznamnejším eklektickým dielom je romanticky poňatý kaštieľ grófa Edmunda Čákiho v Prievoze (1901, dnes kláštor Kongregácie Dcér sv. Františka z Assisi v Bratislave v mestskej časti Ružinov), pri ktorom sa inšpiroval anglickými šľachtickými vidieckymi sídlami.

Knoxville

Knoxville [noksvil] — mesto v USA vo vých. časti štátu Tennessee; 179-tis. obyvateľov, aglomerácia 798-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný, odevný, chemický, potravinársky, tabakový, hutnícky (hlinikáreň v aglomerácii). Dopravná križovatka. Turistické stredisko v blízkosti národného parku Great Smoky Mountains National Park (→ Great Smoky Mountains).

Založené 1786 počas Americkej revolúcie generálom Jamesom Whitom (*1747, †1821), ktorý sa tam usadil. R. 1791 mesto, nazvané podľa ministra vojny USA Henryho Knoxa (*1750, †1806). Zásluhou guvernéra Williama Blounta (*1749, †1800) bolo 1792 – 96 centrom územia na J od rieky Ohio, 1796 – 1817 hlavné mesto štátu Tennessee. Počas občianskej vojny v USA striedavo obsadené vojskami Konfederácie (do septembra 1863) a Únie, ktoré okolo mesta vybudovali silné opevnenia. Po vojne obnovené, do konca 19. stor. predstavovalo významné priemyselné (železiarsky a potravinársky priemysel) a obchodné centrum, ako aj spracovateľské centrum tzv. tennesského mramoru. Začiatkom 20. rokov 20. stor. začalo stagnovať, koncom 20. stor. opätovný rozvoj.

Stavebné pamiatky: dom J. Whita (James White’s Fort, 1786), viacero domov v štýle klasicizmu a historizmu, napr. Blount Mansion (1792, sídlo W. Blounta), Bleak House (1858, sídlo velenia vojsk Konfederácie 1863; dnes múzeum), Mabry-Hazen House (1858, dom rodiny Mabryovcov, od 1992 Múzeum rodinného života počas občianskej vojny v USA a po nej), Weswood (1890). Univerzita (Univesity of Tennessee, založená 1794), viacero múzeí, napr. Múzeum umenia Knoxville (1990).

aglutinačný typ jazyka

aglutinačný typ jazyka — morfologický typ jazyka, v ktorom sa syntetické gramatické tvary (najmä tvary podstatných mien a slovies) tvoria pripájaním gramatických prípon k slovnému (mennému a slovesnému) základu. Na hraniciach morfém vnútri slova pritom spravidla nenastávajú zmeny a každý gramatický afix má vždy iba jeden význam. To zvyšuje priemernú dĺžku slova, ktorého jednota sa v mnohých aglutinačných jazykoch upevňuje pomocou vokálnej harmónie, podľa ktorej sa samohláska prípony mení podľa samohlásky kmeňa. Aglutinačný typ prevažuje napr. v maďarčine (ház dom, ház-ban v dome, ház-ak domy, ház-ak-ban v domoch; kert záhrada, kert-ben v záhrade, kert-ek záhrady, kert-ek-ben v záhradách) a v iných uralských jazykoch, v turečtine a v iných altajských jazykoch, v baskičtine, v kaukazských a drávidských jazykoch, v kórejčine a japončine. V slovenčine sa aglutinačné postupy vyskytujú zriedkavo a nie sú produktívne.

Achterberg, Gerrit

Achterberg [-berch], Gerrit, 20. 5. 1905 Neerlangbroek – 17. 1. 1962 Oud-Leusden, dnes Leusden — holandský básnik. Debutoval neskoroexpresionistickou zbierkou Odplávanie (Afvaart, 1931). V jeho existencialisticky ladenej poézii, napr. v básnických zbierkach Ostrov duše (Eiland der ziel, 1939), Mŕtvy koniec (Dead end, 1940), Osmóza (Osmose, 1941), Dom (Huis, 1943), Eurydika (Euridyce, 1944), Radar (1946) a Existencia (Existentie, 1946), je jedným z ústredných motívov motív mŕtvej milenky. Po 2. svetovej vojne ovplyvnil modernú holandskú poéziu skupiny tzv. Päťdesiatnikov. Autor básnických zbierok A Ježiš napísal do piesku (En Jezus schreef in ’t zand, 1947), Balada plynového inštalatéra (Ballade van de gasfitter, 1953), Óda na Haag (Ode aan Den Haag, 1953) a i.

akcept

akcept [lat.] — ekon. 1. súhlas odberateľa (tovaru, služby) so zaplatením jeho záväzku dodávateľovi. Je to forma bezhotovostného platobného styku. Podnet na platbu dáva príjemca – odberateľ, tým, že vystaví inkasný príkaz, ktorý odovzdá banke a tá ho zaúčtuje na jeho ťarchu; 2. zmenkový akcept — pri zmenkových obchodoch prijatie (akceptovanie) cudzej zmenky zmenkovníkom – akceptantom. Akceptantom je zvyčajne banka, ktorá svojím podpisom na zmenke potvrdzuje, že sa stáva zmenkovým dlžníkom a ručí za to, že v deň splatnosti zaplatí sumu uvedenú na zmenke. Banka neposkytuje klientovi úver v peňažnej forme, poskytuje však svoje dobré meno, aby prostredníctvom neho získal klient peňažné prostriedky (akceptačný úver). Klient pred splatnosťou zmenky musí peňažné prostriedky zložiť na účet do banky, ktorá z nich preplatí zmenkovú sumu veriteľovi. V niektorých krajinách zmenkový akcept vykonávajú špeciálne, na to určené banky (→ akceptačný dom).

Ancona

Ancona [-ko-] — prístavné mesto v str. Taliansku v kraji Marche, administratívne stredisko provincie Ancona; 101-tis. obyvateľov (2016). Priemysel lodiarsky, petrochemický, papiernický, potravinársky, strojársky, výroba hudobných nástrojov. Dopravná križovatka.

Založené okolo 390 pred n. l. gréckymi kolonistami zo Syrakúz. Za rímskej správy námorné a výrobné stredisko. Od 6. stor. sídlo biskupstva. Súčasť byzantského Pentapolisu. Pipinovou donáciou pripadlo pápežskému štátu. V 12. – 13. stor. stredisko marky kontrolovanej sálskymi a štaufskými cisármi; od 1355 opäť majetkom pápežov. Obchodný vzostup mesta brzdený Benátkami. Od 1860 súčasť Sardínskeho kráľovstva, od 1861 patrí Taliansku. Archeologické múzeum, galéria. Univerzita (založená 1969).

Stavebné pamiatky: Trajánov oblúk (115 n. l.), románsky dóm z 12. stor.

Århus

Århus — prístavné mesto vo vých. Dánsku na pobreží Jutského polostrova v administratívnej oblasti Midtjylland (Stredné Jutsko); 265-tis. obyvateľov (2. najväčšie mesto krajiny, 2016). Známe ako obchodné stredisko a hlavné mesto Jutska. Priemysel lodiarsky, strojársky (lokomotívy), metalurgický, chemický, textilný, potravinársky (tukový), tabakový. Dopravná križovatka.

Jedno z najstarších dánskych miest. Prvá zmienka 948 (ako sídlo biskupstva), od 1441 mesto. Rozvoj až v 19. stor. Stavebné pamiatky: dóm z prelomu 12. a 13. stor., v 15. stor. prestavaný, gotický kostol (13. – 15. stor.), zámok Marselisborg (1899 – 1902), radnica (1938 – 41). Univerzita (založená 1928). Významné kultúrne centrum. Stredisko turistiky, skanzen Den Gamble By (viac ako 75 historických budov zo 17. – 19. stor., niekoľko stavieb z 20. stor. zhromaždených z rôznych častí Dánska).

Babiná

Babiná — obec v okrese Zvolen v Banskobystrickom kraji v juhozáp. časti Pliešovskej kotliny na vých. úpätí Štiavnických vrchov, 415 m n. m.; 534 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1254 ako Babusceky, 1270 Babasceky, 1351 Babazeky, 1773 Babina, 1786 Babina, Babasék, 1808 Bábaszék, Babina, 1863 Babaszék, 1873 – 1913 Bábaszék, 1920 Babiná.

R. 1254 dostala mestské výsady ako banské mesto, neskôr poľnohospodárska obec; obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Archeologické nálezy z neskorej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Matúša (pôvodne románsky z 50. rokov 13. stor., upravený 1754 a 1771, gotický zvon z 1358), murovaný ľudový dom z 19. stor., evanjelický a. v. kostol z 1939.

Bagin, Anton

Bagin, Anton, 10. 9. 1923 Ilava – 21. 1. 1992 Bratislava — slovenský historik, rímskokatolícky teológ. Od 1967 pôsobil na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave; 1972 profesor. Autor monografických prác z cirkevných dejín, umenia a literatúry, a regionálnej histórie. Dielo: Dubnica nad Váhom (1967, zostavovateľ a spoluautor), Cirkevné dejiny I. – II. (1969), Dedičstvo otcov. K 1100. výročiu smrti sv. Cyrila a k 100. výročiu založenia Spolku sv. Vojtecha (1970, zostavovateľ a spoluautor), Apoštolé Slovanů Cyril a Metoděj a Velká Morava (1982), Cyrilometodské kostoly a kaplnky na Slovensku (1985), Apoštoli Slovanov Cyril a Metod a Veľká Morava (1987), Dóm sv. Martina v Bratislave (1990, spoluautor), Sv. Vojtech (1991, spoluautor), Spolupatróni Európy; Co-Patrons of Europe (1992), Život Gorazda (1992), Cyrilometodská tradícia u Slovákov (1993), Ilava (zostavovateľ a spoluautor, 1991) a i.

Balogh, Róbert

Balogh [-log], Róbert, 4. 7. 1960 Nové Zámky — slovenský choreograf pôsobiaci najmä v Česku (Olomouc, Praha, Plzeň). Žiak J. Sabovčíka. Jeho choreografie sú charakteristické modernejším rukopisom: Dom Bernardy Alby (1986), Extáza ducha (1988), Nepokojné vidiny (1991), Dáma s kaméliami (1991) a i. Od 2010 je šéfom baletného súboru Moravského divadla Olomouc, pre ktoré vytvoril niekoľko moderných baletných inscenácií: Madama Butterfly (2002), Symfónia „Z Nového světa“ (2004), Carmen (2005), Queen (2007), Macbeth (2009), Frida (2011), Rómeo a Júlia (2014), Rusalka (2014), Spartakus (2015), Dáma s kaméliami (2015) a QUEEN – The Show Must Go On! (2016).

Baumhorn, Leopold

Baumhorn, Leopold, 28. 12. 1860 Kisbér – 8. 7. 1932 Budapešť — maďarský židovský architekt. Študoval na technickej univerzite vo Viedni, kde sa zoznámil s Ö. Lechnerom. R. 1883 po absolvovaní štúdia pracoval v architektonickej kancelárii Lechner – Pártos v Budapešti (do 1905). Patril k najvýznamnejším súdobým odborníkom na židovskú sakrálnu architektúru v strednej Európe (v Uhorsku navrhol a realizoval 24 synagóg). Vo svojej tvorbe eklekticky spájal rozličné štýlové podnety, historizmus, secesiu a byzantské i orientálne prvky do pôsobivých monumentálnych celkov s množstvom dekoratívnych detailov. Okrem synagóg navrhoval i verejné stavby (Kráľovský súd v Györi, 1890) a vily. Práce na Slovensku: prestavba a obnova pôvodne klasicistickej synagógy v Liptovskom Mikuláši (1906), pri ktorej zachoval jej pôvodný charakter, eklektická synagóga v Nitre (1911), synagóga v Lučenci inšpirovaná byzantskou architektúrou (1923 – 26), rodinný dom v Komárne (1900).

harám

harám [arab.], haram — v islame zakázané činy. Z piatich kategórií ľudských činov vymedzených právnou vedou harám predstavuje tie, ktoré sú v rozpore s islamským právom (šaríou) a podliehajú tvrdým trestom. Jednotlivé právne školy (mazhaby) uplatňujú vlastnú hierarchiu závažnosti porušenia zákazov a trestov. Všeobecne sa harám vzťahuje predovšetkým na rebéliu proti najvyššej náboženskej autorite, na odpadlíctvo od viery a na herézu, ale aj na lúpež, cudzoložstvo, požívanie alkoholu, hazardné hry a i. K harámu sa zaraďujú aj zákazy týkajúce sa stravy (zakázané je konzumovať bravčovinu, ale aj mäso iných zvierat, ktoré neboli usmrtené predpísaným spôsobom). V zmysle príkazu vyhýbať sa zakázaným činom môže pojem harám poukazovať na posvätnosť niečoho (napr. mešita je posvätný dom, t. j. bajt al-harám, a Mekka a jej okolie tvorí posvätný okrsok harámu).

Hiadeľ

Hiadeľ — obec v okrese Banslá Bystrica v Banskobystrickom kraji na južných svahoch Nízkych Tatier, 490 m n. m.; 517 obyvateľov (2017). Písomne doložená 1424 ako Hedel, 1455 Hedewl, Hedellhota, 1563 Hödlerdorf, 1622 Hödlergrund, 1656 Hiadel, Hédel, 1773, 1786 Hiadel, 1808 Hiadel, Hyaděl, 1863 Hjadal, 1873 – 82 Hjádel, 1888 – 1913 Hédel, 1920 Hiadeľ. Patrila hradnému panstvu Ľupča. V stredoveku sa v Hiadeli ťažilo striebro, do konca 17. stor. prevládalo poľnohospodárstvo a chov oviec, v 18. – 20. stor. sa obyvatelia zaoberali prácou v lesoch, drevorubačstvom a povozníctvom. Stavebné pamiatky: neskoroklasicisitická Kaplnka sv. Františka Assiského (1847 – 56), pamätný dom a pamätníky padlým v 1. a 2. svetovej vojne a SNP. V katastri Hiadeľa sa nachádzajú dva minerálne pramene.

Horní Slavkov

Horní Slavkov — mesto v Česku v Karlovarskom kraji v okrese Sokolov v Slavkovskom lese; 5,4 tis. obyvateľov (2019). Priemysel strojársky, hutnícky, kožiarsky, stavebných materiálov, výroba porcelánu (od 1792, prvá manufaktúra na porcelán na území Česka). V 15. – 16. stor. ťažba cínu, po 1950 rozvoj mesta spojený s ťažbou rúd neželezných kovov, v súčasnosti ťažba ukončená.

Stavebné pamiatky: neskorogotický Kostol sv. Juraja (1517 – okolo 1520, zbarokizovaný v 18. stor., obnovený 1903), špitálny Kostol sv. Anny (pôvodný okolo 1500, novopostavený 1728), baroková Kaplnka Božieho tela (1736), radnica (pôvodne meštiansky dom približne z 1500, prestavaný 1583 – 86), neskorogotické a renesančné meštianske domy (koniec 15. – 1. polovica 16. stor.), múzeum so zbierkou porcelánu.

Choluteca

Choluteca [čo- -ka] — mesto v južnej časti Hondurasu v blízkosti hranice s Nikaraguou na rieke Choluteca, administratívne stredisko departementu Choluteca; 94-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky (cukrovarnícky), rybný (spracovanie kreviet), kožiarsky, drevársky, kovospracujúci. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie melónov, batatov, bavlníka, kávovníka, sezamu, kukurice; chov dobytka). Dopravná križovatka na Panamerickej diaľnici, letisko.

Založené 1522 ako banská obec Villa de Jérez de Choluteca, od 1845 mesto. R. 1998 silno poškodené hurikánom.

Stavebné pamiatky: Casa Valle (18. stor., rodný dom Josého Cecilia del Valle, prvého prezidenta Spojených provincií Strednej Ameriky, v súčasnosti knižnica a turistické centrum), zachované centrum so španielskou koloniálnou architektúrou. Sídlo biskupstva.