Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 454 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Genbaku dómu

Genbaku dómu — Hirošimský pamätník mieru (→ Hirošima).

akceptačný dom

akceptačný dom, angl. accepting house — špecializovaná banka na vykonávanie akceptu zmeniek. Aby mohla vykonávať túto činnosť, musí splniť určité kapitálovo prevádzkové podmienky. Zmenky akceptované akceptačnými bankami sú považované za bezpečné cenné papiere, s ktorými možno obchodovať na zmenkových trhoch. Tento typ špecializovaných bánk sa vyskytuje len v niektorých bankových systémoch, napr. v Spojenom kráľovstve, v rámci svojej podnikateľskej činnosti akcept zmeniek zvyčajne vykonávajú univerzálne banky.

Kde domov můj

Kde domov můj — štátna hymna Českej republiky (od 1. 1. 1993). R. 1918 – 39 a 1945 – 92 prvá časť československej štátnej hymny, ktorej druhú časť tvorila štátna hymna dnešnej Slovenskej republiky Nad Tatrou sa blýska. Pôvodne bola uvedená ako pieseň v divadelnej hre Fidlovačka J. K. Tyla (premiéra 21. 12. 1834 v Stavovskom divadle v Prahe), hudbu napísal F. Škroup, ktorý čiastočne upravil aj text. Pieseň si získala popularitu, zľudovela a stala sa národnou piesňou, ktorej lyrická melódia a text s témou hľadania národnej identity výstižne vyjadrovali obrodenské úsilie českého národa. Rýchlo sa rozšírila nielen v mnohých českých variantoch a parafrázach, ale aj v prekladoch v cudzích jazykoch (v 19. stor. sa spievala aj so slovenským textom).

Štátna hymna Českej republiky

Kde domov můj,

kde domov můj.

Voda hučí po lučinách,

bory šumí po skalinách,

v sadě skví se jara květ,

zemský ráj to na pohled!

A to je ta krásná země,

země česká, domov můj,

země česká, domov můj!

antická záhrada

antická záhrada — časť antického domu vyčlenená na oddych a pestovanie rastlín. Okrasná antická záhrada bola v dome zvyčajne umiestnená vo vnútornom dvore (peristyle), úžitková na voľnom priestranstve za domom. Vo vnútornej peristylovej záhrade sa pestovali najmä kvety a zeleň upravované do geometrických tvarov. Súčasťami kvetinovej záhrady boli aj malý bazén, fontány, vázy a rôzne skulpturálne doplnky. Pri vilách na návršiach mali záhrady terasovité úpravy s nízkymi plotmi z tvarovaných kríkov alebo z navŕšených kameňov. Rimania budovali záhrady ruží (rozáriá) a zeleninové záhrady (viridáriá). Známe sú záhrady v Pompejach a Herkulaneu.

aglutinačný typ jazyka

aglutinačný typ jazyka — morfologický typ jazyka, v ktorom sa syntetické gramatické tvary (najmä tvary podstatných mien a slovies) tvoria pripájaním gramatických prípon k slovnému (mennému a slovesnému) základu. Na hraniciach morfém vnútri slova pritom spravidla nenastávajú zmeny a každý gramatický afix má vždy iba jeden význam. To zvyšuje priemernú dĺžku slova, ktorého jednota sa v mnohých aglutinačných jazykoch upevňuje pomocou vokálnej harmónie, podľa ktorej sa samohláska prípony mení podľa samohlásky kmeňa. Aglutinačný typ prevažuje napr. v maďarčine (ház dom, ház-ban v dome, ház-ak domy, ház-ak-ban v domoch; kert záhrada, kert-ben v záhrade, kert-ek záhrady, kert-ek-ben v záhradách) a v iných uralských jazykoch, v turečtine a v iných altajských jazykoch, v baskičtine, v kaukazských a drávidských jazykoch, v kórejčine a japončine. V slovenčine sa aglutinačné postupy vyskytujú zriedkavo a nie sú produktívne.

apostrof

apostrof [gr. > lat.], odsuvník — grafické znamienko () označujúce vynechávanie hlásky na konci slova. Napr.: čos’, kdes’, bys’, ver’, hor’, nač’. Ako básnická figúra sa uplatňuje v básnickom texte na vyváženie rytmu vo veršoch. Dnes sa používa iba zriedkavo. Známe sú apostrofy typu z dom do domu, môžbyť a i.

Hankar, Paul

Hankar [an-], Paul (Jean-Joseph), 11. 12. 1859 Frameries – 17. 1. 1901 Brusel — belgický architekt a dizajnér nábytku.

Pôvodne študoval aj sochárstvo a kovotepectvo. Pôsobiť začal 1888, od 1894 spolupracoval s architektonickým časopisom L’Émulation. Inšpirovaný dielami francúzskeho architekta E. E. Viollet-le-Duca a anglickým hnutím Arts and Crafts Movement, bol popri V. Hortovi a H. C. van de Velde najvýznamnejším secesným architektom v Bruseli a Belgicku.

V architektúre využíval kontrast materiálov, štruktúr a farieb i rôzne techniky, na odhmotnenie priečelí budov ohýbané železo a zahnuté krivky okenných rámov. Jeho (realizované) návrhy na zariadenie interiérov patria medzi vrcholné diela secesného dizajnu nielen v Belgicku, ale aj vo svete. Rozvinul koncepciu architektúry pre slabšie sociálne vrstvy. Bol zástancom syntézy umení vrátane avantgardnej dekorácie a ornamentov (nové geometrické detaily). Na konci života vypracoval utopistický (nerealizovaný) projekt mesta umelcov, ktorý prispel k vzniku darmstadtskej umeleckej kolónie a inšpiroval umelcov viedenskej secesie.

Hlavné diela: vlastný dom v Bruseli (1893), ktorý je spolu s Hôtel Tassel od V. Hortu (1892 – 93) jednou z prvých secesných budov v Bruseli, obytné domy Zegers-Regnard (1895), Peeters (1896), Renkin (1897, zbúraný) a Ciamberlani (1897), dom maliara Reného Janssenssa (1898), obytný dom Kleyer (1898), dom a dielňa Bartholomé (1898, zbúraný), obchod Niguet (1899) a i.

Andrijašyk, Roman Vasyľovyč

Andrijašyk, Roman Vasyľovyč, 9. 5. 1933 Korolivka – 2. 10. 2000 Kyjev — ukrajinský spisovateľ. Patril do generácie tzv. šesťdesiatnikov. Roku 1969 v časopise Prapor (Zástava) publikoval román Poltva (Poltva), ktorý vyvolal v tlači množstvo nesúhlasných článkov. Andrijašyk bol obvinený z protikomunistických úmyslov a do polovice 70. rokov 20. stor. nesmel publikovať. Autor románov Ľudia zo strachu (Ľudy zi strachu, 1966), Domov niet návratu (Do domu nema vorotťa, 1976), Zadumaná cesta (Dumna doroha, 1982) a i.

Antal, Ján

Antal, Ján, 10. 4. 1934 Hačava, dnes mestská časť Hnúšte, okr. Rimavská Sobota – 22. 7. 2009 Bratislava — slovenský architekt, profesor na Fakulte architektúry STU. Hlavné diela: územný plán Trnava-Hlboká (s T. Alexym, J. Kavanom a F. Trnkusom, 1973), bytový dom na Palisádach v Bratislave (s L. Kušnírom, Ivanom Slameňom, Blaženou Havránkovou, M. Kopeckým, 1968), Kultúrny dom v Uhrovci (s Dušanom Feriancom, Viliamom Dubovským, 1978), spoluautor diela Abstrakcia a kreslenie architektonického priestoru (1968).

antefixa

antefixa [lat.] — v antickej architektúre plastická ozdoba z terakoty alebo z mramoru, najčastejšie v tvare palmety, umiestnená na rímsach chrámov a domov.

Heľpa

Heľpa — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji v Horehronskom podolí, 695 m n. m.; 2 635 obyvateľov (2017). Písomne doložená 1551 ako Helpe, 1773, 1808, 1863 – 1913, 1927 – 48 Helpa, 1920 Heľpa. Založená v pol. 16. stor. na valašskom práve. Patrila hradnému panstvu Muráň. V 17. stor. kolonizovaná slovenským obyvateľstvom s malou infiltráciou rusínskych a goralských valachov. R. 1709 – 10 ju silno zasiahol mor. Koncom 18. stor. sa tam ťažila železná ruda, v 19. stor. tam boli pivovar a píla, spracúvala sa ovčia vlna (pracovala vodná valcha na súkno). Vzdialená poloha od veľkých miest umožnila, že až do súčasnosti sa tam zachovali ľudové tance, piesne a zvyky, z ľudových remesiel bačovské rezbárstvo, šindliarstvo, kožušníctvo, tkáčstvo, a predovšetkým kroje s výšivkami s bohatou ornamentálnou výzdobou. Ľudová architektúra hromadnej cestnej zástavby mala charakteristické črty Horehronia (zrubové, často podpivničené domy na kamennej podmurovke, s pavlačou pozdĺž vstupnej časti domu; trojpriestorové domy na dlhej parcele sa končili hospodárskymi objektmi, humná objemom i priestorovo prevyšovali obytný dom). Vývoj v 20. stor. však spôsobil, že z pôvodnej cennej architektonickej lokality ostalo len torzo.

Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (okolo 1800, obnovený 1895), neskorobaroková rímskokatolícka fara (1793, upravovaná v 20. stor.), pamätník padlým v 1. a 2. svetovej vojne (1947).

Od 1963 sa v Heľpe usporadúva folkový festival Horehronské dni spevu a tanca. V katastri Heľpy sú dva minerálne pramene a národná prírodná rezervácia Veľká Stožka.

Jofan, Boris Michajlovič

Jofan, Boris Michajlovič, 28. 4. 1891 Odesa, Ukrajina – 11. 3. 1976 Barvicha neďaleko Moskvy — sovietsky architekt.

Študoval na umeleckej škole v Odese a architektúru v Ríme (absolvoval 1916). R. 1917 – 24 pôsobil ako samostatný architekt v Ríme, kde o. i. navrhol budovu sovietskeho veľvyslanectva (1923). Jeho rané diela predstavujú syntézu neoklasicizmu a modernej architektúry (najmä konštruktivizmu, ktorý sa prejavil v inovatívnych dispozičných riešeniach). Princípy konštruktivizmu sa najviac prejavili na stavbe vládneho sanatória v Barviche v blízkosti Moskvy (1929 – 34), ktorého architektúra sa vyznačuje modernou ľahkosťou a eleganciou. Jeho najvýznamnejším raným dielom bol obytný dom v Moskve nazývaný Dom na nábreží (1928 – 31, oficiálny názov Dom vlády), mohutná bloková stavba s viacerými vnútornými dvormi, kde boli byty vysokých vládnych úradníkov. Okrem bytov, ktoré mali na to obdobie vysoký štandard, tam bolo i kino, divadlo, reštaurácie a obchody. V 30. rokoch 20. stor. prevážili v jeho tvorbe neoklasické princípy a formy (napr. ťažké blokové vertikálne piliere na fasádach), pričom sa prispôsobil doktrínam stalinistickej architektúry socialistického realizmu. Jeho najvýznamnejším nerealizovaným dielom bol návrh na Palác sovietov v Moskve (projekt 1931 – 32 s V. G. Geľfrejchom a Vladimirom Alexejevičom Ščukom, *1878, †1939) koncipovaný ako syntéza architektúry, sochárstva a dekoratívnych umení v monumentálnom meradle. V podobnom neoklasickom duchu realizoval Sovietsky pavilón na Výstave umení a techniky v modernom živote v Paríži (1937), ktorému dominovala monumentálna socha V. I. Muchinovej. V neskoršej tvorbe sa venoval najmä návrhom obytnej architektúry (obytný dom v Moskve, 1962 – 69).

altán

altán [tal.] — pôvodne vyhliadková nadstavba umiestnená na streche domu v podobe nízkej vežičky. Neskôr murovaná, drevená, prípadne otvorená malá stavba, záhradná besiedka, domček, niekedy nazývaný aj filagória.

Abramov, Fiodor Alexandrovič

Abramov, Fiodor Alexandrovič, 29. 2. 1920 Verkola, Archangeľská oblasť – 14. 5. 1983 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský spisovateľ a literárny vedec, predstaviteľ tzv. dedinskej prózy. Autor románov z prostredia sev. ruského vidieka v období 2. svet. vojny a povojnového vývinu Ruska. Debut Bratia a sestry (Bratia i siostry, 1958) sa stal prvou časťou románovej tetralógie Priaslinovci (Priasliny, 1974), ďalšie časti sú Dve zimy a tri letá (Dve zimy i tri leta, 1968; slov. 1979), Cesty a rázcestia (Puti – pereputia, 1974; slov. 1979) a Dom (Dom, 1978; slov. 1982) . Problematike vidieckeho života sú venované i novelistické práce Bez otca (Bezotcovščina, 1961; slov. 1962), Drevené kone (Dereviannyje koni, 1972) a Posledná poľovačka (Posledňaja ochota, 1973).

Brandys, Marian

Brandys, Marian, pseudonym Zosia, 25. 1. 1912 Wiesbaden, Nemecko – 20. 11. 1998 Varšava — poľský prozaik a publicista. Brat K. Brandysa. Pôvodne sa predstavil ako autor reportáží a cestopisov, v ktorých zobrazil zážitky z rokov svojho zahraničného pôsobenia: Talianske stretnutia (Spotkania włoskie, 1949), Začiatok príbehu (Początek opowieści, 1951), Dom znovuzískaného detstva (Dom odzyskanego dzieciństwa, 1953), Z Káhiry do Addis Abeby (Od Kairu do Addis Abeby, 1957), O kráľoch a kapuste (O królach i kapuście, 1959). V neskorších dielach sa zameral na historickú faktografiu, ktorou dokumentoval formovanie sa moderného národného povedomia Poliakov: Neznáme knieža Poniatowski (Nieznany książe Poniatowski, 1960), Najnádejnejší dôstojník (Oficer największych nadziei, 1964), Trampoty s pani Walewskou (Kłopoty z panią Walewską, 1969), pentalógia Koniec sveta kavaleristov (Koniec świata szwoleżerów, 1972 – 79).

hárem

hárem [arab. > tur.] —

1. v tradičnom islamskom dome alebo paláci priestor vyhradený pre všetky ženy v rodine (vrátane konkubín), do ktorého nemajú prístup muži okrem manžela a mužských príbuzných (arab. harím = posvätné alebo zakázané miesto). Praktizovanie oddeleného bývania žien súviselo s mnohoženstvom (Korán ho nepredpisuje). Nadviazalo na staršiu predislamskú tradíciu (háremy panovníckych dvorov v Asýrii, Perzii a Egypte, kde boli ich súčasťou aj eunuchovia a dcéry pána domu), v 7. stor. ho začali praktizovať arabskí umajjovskí panovníci, honosné háremy sa budovali v 9. – 10. stor. za vlády Abbásovcov, keď sa stali symbolom prestíže a bohatstva. Háremy sa dodnes zachovali iba v najkonzervatívnejších moslimských vrstvách, v Turecku boli 1926 zakázané (zákaz polygamie);

2. označenie väčšieho počtu žien alebo súložníc.

Hoban, James

Hoban [houben], James, asi 1758 Callan, grófstvo Kilkenny, Írsko – 8. 12. 1831 Washington — americký architekt írskeho pôvodu.

R. 1785 emigroval do USA. R. 1785 – 87 pôsobil vo Philadelphii, neskôr v Charlestone, kde navrhoval súkromné rezidencie a verejné budovy (State House, 1789, dnes súd), od 1792 vo Washingtone. R. 1792 vyhral súťaž na projekt sídla amerického prezidenta Prezidentov dom (angl. President’s Palace; práce ukončené 1803; → Biely dom) vo Washingtone. Podieľal sa aj na jeho prestavbe po požiari 1814 (ukončené 1820) i na viacerých verejných stavbách (napr. spolupracoval na stavbe Kapitolu) a súkromných rezidenciách vo Washingtone.

Anar

Anar, vlastným menom Rasulogly Rzajev, 14. 3. 1938 Baku — azerbajdžanský prozaik a dramatik. Debutoval zbierkou poviedok a noviel V očakávaní sviatku (1963) založených na metóde psychologickej analýzy. Z neskorších prác vyniká román Šieste poschodie päťposchodového domu (1981). Písal aj divadelné hry a filmové scenáre.

Compasso d’Oro

Compasso d’Oro [kom-], Zlatý kompas — najstaršia a najprestížnejšia cena za dizajn v Taliansku. Založená 1954 obchodným domom La Rinascente v Miláne, od 1957 pod patronátom Asociácie pre priemyselný dizajn (Associazione per il Disegno Industriale). Udeľovanie cien každoročne sprevádza výstava vybraných výrobkov.

hagiazmos

hagiazmos, gr. hagiasmos — posväcovanie ľudí, vecí (napr. domov) i zvierat kňazmi. Vo východných cirkvách aj obrad svätenia vody, ktorý sa vykonáva deň pred epifániou a v rámci samotnej epifánie (veľký hagiazmos), ako aj prvý deň každého mesiaca (malý hagiazmos).

hofer

hofer [nem.] — v minulosti nájomník bytu u majetného roľníka vykonávajúci potrebné hospodárske práce, zvyčajne príslušník najchudobnejšej sociálnej vrstvy bez vlastného domu a pôdy (poľnohospodársky robotník, sluha, sezónny robotník, nádenník, neskôr i príležitostný robotník v mimoroľníckych zamestnaniach).

Harminc, Milan Michal

Harminc, Milan Michal, 7. 10. 1869 Kulpin (pri Báčskom Petrovci), Vojvodina, Srbsko – 5. 7. 1964 Bratislava — slovenský staviteľ, architekt, popredný predstaviteľ slovenskej architektúry 20. stor.

Architektúru neštudoval, vyučil sa za staviteľa (staviteľskú skúšku zložil 1908). Od 1886 žil v Budapešti, kde do 1890 pracoval vo firme Neuschloss, 1893 – 94 u J. N. Bobulu, 1894 – 97 u architekta Alberta Schickedanza (tam sa podieľal na projektoch osláv uhorského milénia), 1897 si založil vlastnú staviteľskú kanceláriu (v Budapešti navrhol okolo 45 nájomných a rodinných domov).

R. 1915 sa presťahoval do Liptovského Mikuláša a 1921 do Bratislavy. Najproduktívnejší slovenský architekt, postavil takmer 300 stavieb. Podporoval slovenský národný život (od 1887 člen Slovenského spolku v Budapešti, neskôr jeho knihovník, účastník augustových slávností v Martine, podporoval vydávanie slovenských časopisov, organizoval divadelné predstavenia, výstavy slovenských výtvarníkov a i.) a navrhol rad objektov, ktoré s ním súviseli, napr. v Martine budovu Tatra banky (1912), kde bola 1918 vyhlásená Deklarácia slovenského národa (→ Martinská deklarácia), a prvú budovu Slovenského národného múzea (1903 – 08; dnes Múzeum A. Kmeťa SNM), v Bratislave budovu Zemedelského múzea (1924 – 30; dnes Prírodovedné múzeum SNM) a i.

Začínal historizujúcimi, bohato dekorovanými dielami (vila Emila Stodolu – Slovenský dom v Liptovskom Mikuláši, 1902), reagoval na modernizačné tendencie a 1916 vytvoril projekt Sanatória dr. M. Sontága v Novom Smokovci (dokončené 1925), ktoré sa vďaka južnej terasovej fasáde pokladá za jedno z prvých diel predznamenávajúcich modernú architektúru na Slovensku. V 30. rokoch sa prechodne priklonil k princípom funkcionalistickej architektúry (evanjelický kostol na Legionárskej ulici v Bratislave, 1929 – 32; dom Slovenskej ligy na Dunajskej ulici v Bratislave so zabudovaným kinom a pasážou, 1934 – 36; nová budova SNM v Martine, 1931), i keď nikdy celkom neopustil líniu tradicionalistickej architektúry založenú na klasických vzoroch a dokonalej znalosti staviteľského remesla (v Bratislave budova Tatra banky, dnes Ministerstvo kultúry SR, 1922 – 25, a prestavba hotela Carlton, 1928 – 30). Okrem verejných stavieb postavil viaceré kostoly (napr. evanjelický kostol v Prietrži, 1907; rímskokatolícky Kostol Panny Márie Ružencovej v Černovej, 1906 – 07), školy (Skalica, 1912; Poprad, 1930, a i.), rodinné domy a vily, továrenské objekty (napr. pre firmu Lacko-Pálka v Liptovskom Mikuláši, 1915 – 16). R. 1953 čestný predseda Zväzu slovenských architektov.

Kittler, Ferdinand

Kittler, Ferdinand, 22. 4. 1839 Bratislava – 1906 tamže — slovenský architekt a stavebný podnikateľ. Pochádzal z bratislavskej rodiny staviteľov. R. 1876 založil so stavebným podnikateľom Karlom Gratzlom stavebnú firmu Kittler a Gratzl, ktorá bola mimoriadne úspešná a v rámci veľkého územného rozvoja Bratislavy v posledných desaťročiach 19. stor. realizovala celý rad stavieb. Firma navrhla a realizovala viaceré paláce, nájomné domy a vily najmä v novobudovanej oblasti dnešných Palisád, Štefánikovej ulice a Štúrovej ulice.

Kittler vo svojich dielach uplatňoval neorenesančné a neobarokové stavebné formy, ktoré eklekticky kombinoval na fasádach. Jeho stavby sa vyznačujú kvalitnými dispozičnými riešeniami, v ktorých zohľadnil súdobé trendy obytnej architektúry.

K jeho najvýznamnejším stavbám patria obytný dom bratislavského evanjelického a. v. cirkevného zboru prepájajúci Laurinskú ulicu s Kamenným námestím (1875 – 81, zložitý pôdorys s pasážou a vnútorným dvorom kruhového pôdorysu), evanjelická škola na Konventnej ulici (1882, dnes sídlo evanjelického farského úradu), Karáčoniho palác (1883 – 84), vila dr. Tauschera (1891) na Štefánikovej ulici, obytný dom s Lekárňou u Salvátora (1904) na Panskej ulici, obytná a administratívna budova na Štúrovej ulici (1891, bývalý hotel Krym), ktorá slúžila ako sídlo firmy, a hrobka rodiny Kittlerovcov (1900). Jeho najvýznamnejším eklektickým dielom je romanticky poňatý kaštieľ grófa Edmunda Čákiho v Prievoze (1901, dnes kláštor Kongregácie Dcér sv. Františka z Assisi v Bratislave v mestskej časti Ružinov), pri ktorom sa inšpiroval anglickými šľachtickými vidieckymi sídlami.

Havlíček, Josef

Havlíček, Josef, 5. 6. 1899 Praha – 30. 12. 1961 tamže — český architekt, inžinier a urbanista, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov československého funkcionalizmu.

Spoluzakladateľ a člen viacerých spolkov a združení (Devětsil, Sdružení architektů, SVU Mánes, Levá fronta). Jeho dlhoročným spolupracovníkom bol architekt Karel Honzík (*1900, †1965), s ktorým 1928 založil architektonický ateliér H & H. Najvýznamnejšou prácou ateliéru sa stala budova Všeobecnej penzijnej poisťovne na Žižkove (1929 – 31, realizácia 1932 – 34) pokladaná za najvýznamnejšiu funkcionalistickú stavbu v Prahe. Havlíček je autorom projektov mnohých realizovaných obytných domov a víl v pražských štvrtiach Dejvice (1926), Bubeneč (1927), Nusle a Smíchov (1929), spoluautorom viacerých projektov obchodných a kancelárskych domov v pražskom Novom Meste (1928). R. 1937 vypracoval projekt obchodného domu Bílá labuť. Projektoval sídliská aj mimo Prahy, napr. v Hradci Králové (Labská kotlina, 1947 – 50, s F. Bartošom) a Kladne (Rozdělov, 1952, s K. Filsakom a K. Bubeníčkom). R. 1947 sa zúčastnil na projekte budovy OSN v New Yorku. K významným urbanistickým prácam patria návrh Slezského předměstia v Hradci Králové (1945) a regulačný plán Jindřichovho Hradca (1948, s K. Filsakom), k architektonicko-sochárskym dielam úprava pamätníka J. Mánesa (1951), návrh hraničných kameňov ČSR (so sochárom B. Stefanom) ap. Autor a spoluautor knižných prác Stavby a plány (1931, s K. Honzíkom), Cestou k novému Žižkovu (1940, s E. Hruškom), Návrhy a stavby (1963) a i.

Knoxville

Knoxville [noksvil] — mesto v USA vo vých. časti štátu Tennessee; 179-tis. obyvateľov, aglomerácia 798-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný, odevný, chemický, potravinársky, tabakový, hutnícky (hlinikáreň v aglomerácii). Dopravná križovatka. Turistické stredisko v blízkosti národného parku Great Smoky Mountains National Park (→ Great Smoky Mountains).

Založené 1786 počas americkej revolúcie generálom Jamesom Whitom (*1747, †1821), ktorý sa tam usadil. R. 1791 mesto, nazvané podľa ministra vojny USA Henryho Knoxa (*1750, †1806). Zásluhou guvernéra Williama Blounta (*1749, †1800) bolo 1792 – 96 centrom územia na J od rieky Ohio, 1796 – 1817 hlavné mesto štátu Tennessee. Počas občianskej vojny v USA striedavo obsadené vojskami Konfederácie (do septembra 1863) a Únie, ktoré okolo mesta vybudovali silné opevnenia. Po vojne obnovené, do konca 19. stor. predstavovalo významné priemyselné (železiarsky a potravinársky priemysel) a obchodné centrum, ako aj spracovateľské centrum tzv. tennesského mramoru. Začiatkom 20. rokov 20. stor. začalo stagnovať, koncom 20. stor. opätovný rozvoj. Stavebné pamiatky: dom J. Whita (James White’s Fort, 1786), viacero domov v štýle klasicizmu a historizmu, napr. Blount Mansion (1792, sídlo W. Blounta), Bleak House (1858, sídlo velenia vojsk Konfederácie 1863; dnes múzeum), Mabry-Hazen House (1858, dom rodiny Mabryovcov, od 1992 Múzeum rodinného života počas občianskej vojny v USA a po nej), Weswood (1890). Univerzita (Univesity of Tennessee, založená 1794), viacero múzeí, napr. Múzeum umenia Knoxville (1990).

kampanila

kampanila, tal. campanile — zvonica v talianskych mestách. Zväčša samostatne stojaca veža v blízkosti kostola. Má niekoľko podlaží, obvykle pravouhlý alebo kruhový pôdorys a vnútorné schodisko (zvyčajne točité, niekedy točitú rampu). V horných podlažiach sa nachádzajú okná (môžu byť združené) alebo arkády, ktorými sa šíri zvuk zvonov. Jej architektonické formy a výzdoba vychádzajú z dobových štýlových tendencií. Kampanily sa stavali najmä v stredoveku, od renesancie boli budované ako súčasť kostola. K najvýznamnejším patria kampanila dómu Santa Maria del Fiore vo Florencii, ktorá sa začala stavať 1334 a je pripisovaná Giottovi (ukončená podľa jeho návrhu v 50. rokoch 14. stor.; ako súčasť historického jadra mesta zapísaná 1982 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), a neskororománska kampanila pri dóme v Pise vybudovaná 1173 – 1372 (známa ako šikmá veža; 1987 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).

Ábelová

Ábelová — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji vo vých. časti Krupinskej planiny, 550 m n. m.; 232 obyvateľov (2015); miestne časti: Ábelová, Madačka, Nedelište.

Písomne doložená 1275 ako Abelfeuld, 1460 Abellehota, 1773, 1786 Abelova, 1808 Ábelova, 1863 Abelova, 1873 – 82 Abellehota, 1888 – 1902 Abelova, 1907 – 13 Ábelfalva, 1920 Ábelová, Jabelová, 1927 – 48 Abelová, 1948 Ábelová.

R. 1973 bola k nej pričlenená obec Madačka (1773 Madacska, 1786 Mad[a]czka, 1808 Madácska, Madáčka, 1863 Madácska, 1873 – 1902 Madacska, 1907 – 13 Madácsi, 1920 – 73 Madačka), 1990 obec Nedelište (1773 Negyelistye, 1786 Nedelischtye, 1808 Nedelistye, Nedělisstě, 1863 –1 902 Nedelistye, 1907 – 13 Nederes, 1920 – 90 Nedelište).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Ojedinelý archeologický nález zdobeného meča z neskorej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. klasicistický kostol z 1826 – 29, zrubové domy so slamenou strechou z 19. stor. Pôsobisko Timravy (na bývalej evanjelickej fare pamätná tabuľa z 1962, v budove bývalej školy pamätný dom zriadený 1977).

Albrecht, Alexander

Albrecht, Alexander, 12. 8. 1885 Arad, Rumunsko – 30. 8. 1958 Bratislava — slovenský skladateľ, dirigent a pedagóg, otec J. Albrechta. Študoval na Hudobnej akadémii v Budapešti hru na klavíri u Istvána Thomána (*1862, †1940) a B. Bartóka a skladbu u Hansa Koesslera (*1853, †1926). Od 1908 organista v Dóme sv. Martina, učiteľ hry na klavíri a teoretických predmetov v Mestskej hudobnej škole v Bratislave, od 1921 jej riaditeľ a dirigent Dómu, súčasne dirigent Cirkevného hudobného spolku (Kirchenmusikverein), s ktorým predviedol oratóriá J. Haydna, Mozartovo Rekviem, Beethovenovu Missu solemnis, 9. symfóniu a i. Dirigoval aj verejné koncerty rozhlasového orchestra. Na jeho tvorbu poznamenanú intímnou lyrikou vplývali skladatelia J. Brahms, P. Hindemith, R. Strauss, B. Bartók a čiastočne aj francúzski impresionisti. Diela: 2 symfonické básne Šípková Ruženka (1921) a Túžby a spomienky (1935), Variácie pre trúbku a orchester (1946), Humoreska pre orchester (1949), Klavírne kvinteto (1913), Sonatína pre 11 nástrojov (1925), Život Márie pre soprán, zbor a orchester na texty R. M. Rilkeho (1928), Koncertantná suita pre violu a klavír (1952), vokálne a inštrumentálne skladby.

Hacılar

Hacılar [-dži-] — archeologická lokalita (tel) v Turecku v severovýchodnej Anatólii v provincii (ilu) Burdur pri meste Burdur. Koncom 50. rokov 20. stor. tam bola odkrytá ranoneolitická osada (anglický archeológ James Mellaart, *1925) so zdrojom vody, ktorá ležala na dôležitej obchodnej ceste. Najstaršie stopy osídlenia patria ešte do tzv. predkeramického neolitu (vyše 7000 pred n. l.). Osadu tvorili pravouhlé príbytky s tehlovými múrmi pomaľovanými červenou farbou. Pod dlážkou mnohých obydlí sa našli ľudské lebky. V neskoršom období boli príbytkami dvojpodlažné domy z nepálených tehál na kamenných základoch. Okná boli pravouhlé, vchody do domov široké, v príbytkoch boli výklenky, kde sa umiestňovali sošky žien z nepálenej hliny. Popri bežnej keramike vyrábali obyvatelia osady aj nádoby (väčšina maľovaná v geometrickom štýle) v tvare zvierat, ľudí alebo ľudských hláv, ako aj nádoby z alabastru, náramky z mušlí a kostené kosáky. Osada zanikla po silnom požiari. Po jej splanírovaní tam onedlho vzniklo sídlo s prstencovým opevnením s hrúbkou múrov 2 m. Zaniklo násilne, o čom svedčia spálené kosti detí v ruinách opevnenej osady.

Hagen

Hagen — mesto v západnej časti Nemecka v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko v Porúrí; 188-tis. obyvateľov (2017). Stredisko hutníctva železa, priemysel kovoobrábací, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), elektrotechnický, chemický, gumársky, potravinársky, textilný. Dopravná križovatka. Vzniklo pravdepodobne v 11. stor., od 1746 mesto, od pol. 19. stor. hospodársky rozmach. Stavebné pamiatky: zámok Hohenlimburg (13. stor.), evanjelický kostol Johanniskirche (1784 – 50), barokové domy obchodníkov (18. stor.); zo zač. 20. stor., keď sa Hagen stal jedným z centier secesie (Jugendstil), pochádza viacero stavieb od významných secesných architektov, napr. P. Behrens je autorom projektov krematória (1906 – 07) a Cunovho (1908 – 11) i Goedekeho domu (1910), H. C. van de Velde záhradného mesta Hohenhagen (od 1906), secesnej budovy Karl-Ernst-Osthaus-Museum (1900 – 02, zachovaný iba pôvodný vstup, v 70. rokoch 20. stor. prestavaná) a i. Viaceré vysoké školy (napr. jediná diaľková univerzita v Nemecku), divadlo, múzeá, napr. vodný zámok Werdingen (13. stor., archeologické a paleontologické zbierky), Karl-Ernst-Osthaus-Museum (založené 1902, zbierky moderného umenia), Westfälisches Freilichtmuseum (múzeum remesiel a techniky v prírode) a i.

Hanak, Anton

Hanak, Anton, 22. 3. 1875 Brno – 7. 1. 1934 Viedeň — rakúsky sochár. R. 1898 – 1904 študoval sochárstvo na Akadémii výtvarných umení vo Viedni u Edmunda von Hellmer, 1904 – 05 v Ríme. R. 1913 – 32 pedagogicky pôsobil v sochárskom ateliéri na Umeleckopriemyselnej škole vo Viedni, 1932 profesor na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Člen spolku Wiener Secession (1906 – 10), spolupracoval s J. Hoffmannom a s Wiener Werkstätten (o. i. sochárska výzdoba Villy Primavesi vo Viedni, 1914 – 15), patril k zakladateľom umeleckého združenia Österreichisches Werkbund. Vytvoril sochársku výzdobu viacerých verejných stavieb (obchodný dom Stafa, 1911) a obytných domov (20. roky) vo Viedni. R. 1924 – 25 vytvoril sochu Bolestná matka pre Ústredný cintorín vo Viedni, 1928 Pamätník republiky vo Viedni a monumentálnu bustu Victora Adlera, 1932 – 34 turecký národný pamätník v Ankare (sochy Staré a nové Turecko, pamätník Emuyet, dielo dokončili jeho žiaci). Jeho dielo má blízko k A. Rodinovi. Sústredil sa na zobrazenie ľudskej postavy, ktorá má vizionársko-symbolický charakter (Horiaci človek, 1922), jeho sochy sa vyznačujú monumentalitou, stupňujúcou sa expresivitou a zachytením metafyzickej extázy.

Hartford

Hartford [hárt-] — mesto v USA, hlavné mesto štátu Connecticut; 123-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,214 mil. obyvateľov (2016). Priemysel strojársky a jemnej mechaniky. Finančné centrum, sídlo viacerých poisťovacích spoločností. Jedno z najstarších miest v USA, vzniklo 1635 ako Newtown pri holandskej pevnosti (založenej okolo 1633), od 1637 súčasný názov. Stavebné pamiatky: Old State House (1792 – 96, dnes múzeum), katedrála Christ Church (1828 – 29), Dom spisovateľky H. Stoweovej-Beecherovej (1871), Dom Marka Twaina (1874), Cheney Building (1875 – 76), The State Capitol (1878) a i. Na prelome 60. a 70. rokov 20. stor. bolo postavených mnoho administratívnych budov. Univerzita (založená 1957) a viaceré vysoké školy, napr. Trinity College (založená 1823), Hartford Graduate Center (založená 1955), múzeá, napr. jedno z najstarších amerických umeleckohistorických múzeí Wadsworth Atheneum (založené 1844).

Havlíčkův Brod

Havlíčkův Brod — okresné mesto v Česku v kraji Vysočina v sev. časti Českomoravskej vrchoviny na rieke Sázava; 23-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, textilný, potravinársky, chemický (výroba plastov). Železničný uzol.

Vzniklo v polovici 13. stor. ako Smilov Brod, od 1308 nazývané Nemecký Brod. R. 1422 tam vojská J. Žižku porazili cisára Žigmunda a mesto vypálili. Od 1637 kráľovské mesto, 1639 vypálené Švédmi. R. 1945 nazvané podľa K. Havlíčka Borovského, ktorý v ňom dlhé roky pôsobil.

Stavebné pamiatky: Nová radnica (pôvodne tzv. Stará rychta z 13. stor., 1913 neobarokové priečelie), Stará radnica (pôvodne neskorogotická, 1662 renesančne prestavaná; dnes knižnica), Kostol nanebovzatia Panny Márie (pôvodne ranogotický z 1350, v 1. pol. 17. stor. barokovo prestavaný), Havlíčkov dom (renesančný zo 16. stor., 1871 neogoticky upravený; od 1871 patril otcovi K. Havlíčka Borovského, dnes okresné múzeum s Havlíčkovou expozíciou), renesančný Stamicov dom (koniec 16. stor.; zač. 18. stor. bol jeho majiteľom otec hudobníka J. A. Stamica).

Helsingborg

Helsingborg, 1912 – 71 Hälsingborg — prístavné mesto v juhozáp. Švédsku v provincii (läne) Skåne na pobreží prielivu Øresund; 108-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky (spracovanie medi), strojársky, kovoobrábací, lodný, elektrotechnický, gumársky, potravinársky (cukrovarnícky, pivovarnícky), textilný (bavlnársky) chemický, keramický. Dopravná križovatka s významným prístavom, trajektové spojenie s mestom Helsingør (Dánsko) ležiacim na náprotivnej strane prielivu v jeho najužšej časti (vzdialenosť 3,8 km). Prímorské kúpele, turistické stredisko.

Pôvodne dánske mesto, písomne doložené 1085, v 14. stor. jedno z najvýznamnejších dánskych miest, počas dánsko-švédskych vojen v 16. – 17. stor. striedavo v dánskych i vo švédskych rukách, viackrát zbúrané, 1710 definitívne pripadlo Švédsku.

Stavebné pamiatky: bašta Kärnan (pôvodne pevnosť z pol. 12. stor., 1340 – 75 prestavaná), gotický trojloďový kostol Sankt Maria (14. – 16. stor. na románskom základe z 12. stor.), viaceré meštianske domy, neogotická radnica (1897). Divadlo (založené 1921, nová budova z 1976), viaceré múzeá, kultúrny dom Dunkers (2002, Kim Utzon). V okolí Helsingborgu zámky Sofiero (1864 – 76) a Wrams-Gunnarstorp (14. stor.), skanzen Frederiksdal (1927) a Ramlösa Brunnspark s minerálnymi prameňmi (1707).

Hlávka, Josef

Hlávka, Josef, 15. 2. 1831 Přeštice, okres Plzeň-jih – 11. 3. 1908 Praha — český architekt, staviteľ, stavebný podnikateľ a mecenáš.

R. 1860 – 69 viedol stavebnú kanceláriu vo Viedni, od 1882 žil v Prahe. Ako staviteľ realizoval vo Viedni Kostol nepoškvrneného počatia Panny Márie (Kostol lazaristov, 1860 – 62), dvorskú operu (1861 – 69), niekoľko reprezentačných nájomných domov na Ringstrasse a mestských palácov. K jeho najznámejším realizáciám patrí architektonický komplex budov rezidencie pravoslávnych metropolitov Bukoviny v meste Černovice na Ukrajine (1864 – 82, 2011 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, dnes sídlo univerzity). V Prahe navrhol budovu Zemskej pôrodnice (1867 – 75) v neogotickom štýle a viaceré nájomné domy. Bol predstaviteľom romantického historizmu, vo svojich dielach eklekticky kombinoval prvky viacerých štýlov (napr. neskorú gotiku a orientálne umenie). Po 1882 sa venoval nadačnej činnosti zameranej na podporu českej vedy a kultúry; inicioval napr. vydávanie súpisu historických pamiatok v Čechách.

Hypšman, Bohumil

Hypšman, Bohumil, aj Hübschmann, 10. 1. 1878 Praha – 3. 11. 1961 tamže — český architekt a urbanista.

Študoval na akadémii vo Viedni u O. Wagnera. Vo svojich raných dielach osobitým spôsobom rozvíjal klasicizujúcu geometrickú secesiu O. Wagnera (dom židovského pohrebného bratstva na Starom židovskom cintoríne v Prahe, 1911 – 12), neskôr sa priklonil k neoklasicizmu. Autor viacerých nájomných domov, rodinných víl (vlastná vila, 1926 – 27) i verejných budov v Prahe. Priekopník projektovania moderne riešených továrenských areálov (akciové mlyny, 1905 – 09, Praha). Jeden z prvých českých urbanistov. Riešil otázky výstavby a úpravy historických štvrtí v Prahe, jeho najvýznamnejšími dielami sú budovy bývalého ministerstva a zemského úradu na námestí Pod Emauzy (1924 – 31) a budovy preddvoria kláštora Emauzy (1930). Vypracoval regulačné plány viacerých českých miest (Pardubice, Litomyšl, Čes. Budějovice a i.), väčšina jeho urbanistických plánov však nebola realizovaná. Napísal viacero odborných článkov o architektúre a ochrane historických pamiatok.

Jasovská jaskyňa

Jasovská jaskyňa — fluvio-krasová jaskyňa vo vých. časti NP Slovenský kras v Medzevskej pahorkatine v katastri obce Jasov v okrese Košice-okolie; dĺžka 2 811 m. Vznikla eróziou vôd Bodvy, ktoré vnikali do úzkych puklín, rozširovali ich a vytvorením podzemného toku formovali chodby pozdĺž tektonických porúch, na križovatkách ktorých vznikli rozsiahlejšie priestory – dómy (Dóm netopierov a i.), v čistých druhohorných vápencoch vznikla bohatá kvapľová výzdoba, typické sú jaskynné škrapy. Výskyt netopierov, paleontologické (hyena jaskynná, medveď jaskynný) a archeologické nálezy z mladšieho paleolitu a neolitu (bukovohorská kultúra), z bronzovej doby (pilinská a kyjatická kultúra), halštatskej, laténskej a rímskej doby a zo stredoveku (zachovaný bratrícky nápis o víťazstve nad J. Huňadym, 1452). Sprístupnená 1846 (najstaršia sprístupnená jaskyňa Slovenska), od 1995 sa v nej realizujú ozdravovacie a speleoklimatické pobyty. Národná prírodná pamiatka, jedna zo súboru Jaskýň Slovenského krasu a Aggteleckého krasu zapísaných 1995 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

káblová sieť

káblová sieť

1. sústava káblov spájajúcich rôzne elektrické obvody a zariadenia, prenášajúcich elektrickú energiu i komunikačné signály rôzneho druhu (impulzové, digitálne, analógové). Napr. v káblovej televízii tvorí káblovú sieť sústava koaxiálnych alebo optických káblov slúžiaca na prenos televízneho signálu; je uložená v zemi a vedená od napájacieho zariadenia poskytovateľa do budov, v bytových domoch rozvod pokračuje od miesta pripojenia v dome do jednotlivých bytov.

Káblovou sieťou je aj podmorský alebo podzemný káblový komunikačný systém zložený väčšinou z optických káblov spájajúci dva alebo viac štátov, napr. systém Ulysses spája Spojené kráľovstvo, Holandsko, Nemecko, Belgicko a Francúzsko, systém SAFE (South Africa Far East) Južnú Afriku, Réunion, Maurícius, Indiu a Malajziu (nadväzuje na systém SAT3/WASC, ktorý spája Portugalsko, Španielsko, Senegal, Pobrežie Slonoviny, Ghanu, Benin, Nigériu, Kamerun, Gabon, Angolu a Južnú Afriku), systém APCN (Asia-Pacific Cable Network) Thajsko, Malajziu, Singapur, Indonéziu, Hongkong, Filipíny, Taiwan, Južnú Kóreu a Japonsko a systém NPC (North Pacific Cable) Aljašku, USA a Japonsko;

2. najmä v USA hovorové označenie televízneho kanála (cable network) dostupného prostredníctvom káblovej televízie, satelitnej televízie ap.

Kahla

Kahla [kála] — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Durínsko; 7,3 tis. obyvateľov (2012). Prvýkrát písomne doložené 876 ako Calo, medzi 1283 – 1333 získalo mestské práva. R. 1844 tam bola založená továreň na výrobu porcelánu (dnes KAHLA/Thüringen Porzellan GmbH). Počas 2. svet. vojny (1944 – 45) bola na okraji mesta (Walpersberg) zriadená podzemná vojenská letecká továreň na výrobu stíhacích lietadiel Messerschmitt (Me 262), v ktorej pracovali vojnoví zajatci.

Stavebné pamiatky: v centre mesta zachovaná pôvodná stredoveká uličná sieť (13. stor.), zvyšky hradieb (13. – 15. stor.), kostol Sankt Margarethen (neskorogotický chór z 15. stor., loď zo 17. stor.) a meštianske domy zo 16. – 19. stor. (napr. hrazdený dom Metznersches Haus, 16. stor., prestavaný v 17. stor., dnes mestské múzeum), v blízkosti mesta hrad Leuchtenburg (12. – 13. stor., reštaurovaný v 19. stor., hradné múzeum, 1906).

Kalište

Kalište — zaniknutá obec, dnes národná kultúrna pamiatka v katastri obce Baláže v okrese Banská Bystrica. Obec vznikla pravdepodobne v 16. stor., písomne doložená 1743, 1808 ako Kalista, 1863 Kalistja, 1873 – 82 Kalistya, 1888 – 1913 Kallós, 1920 Kalištie, 1927 Kalište. Obyvatelia sa zaoberali uhliarstvom, neskôr prácou v lesoch, muži dochádzali za prácou do železiarní v Podbrezovej.

Počas SNP (1944) obyvatelia spolupracovali s partizánskymi skupinami, po ústupe SNP do hôr sa Kalište stalo centrom tzv. Partizánskej republiky. Za pomoc partizánom fašisti obec 18. marca 1945 vypálili a zavraždili asi 40 obyvateľov a partizánov. Po 2. svet. vojne boli obyvatelia presídlení do okolitých obcí a do Banskej Bystrice. V obci boli neskôr zrekonštruované dva domy (od 1962 expozícia a pamätná izba), malá zvonica a základy zhorených domov. Od 5. 5. 1994 je expozícia a pamätná izba pod správou Múzea SNP v Banskej Bystrici, 2007 tam bola sprístupnená nová expozícia Partizánska republika a pamätník, 2008 náučný chodník Ako žili Kališťania.

Kim So-wol

Kim So-wol, vlastným menom Kim Čong-sik, 7. 9. 1902 Kwaksan, provincia Pchjongan-pukto, KĽDR – 24. 12. 1934 tamže — kórejský básnik. Krátko žil v Japonsku, neskôr v Soule, po návrate do rodného kraja pracoval ako redaktor novín Tong-a ilbo (Východoázijský denník).

Debutoval 1922. V tvorbe sa inšpiroval ľudovými piesňami (minjo), najmä ich rytmom, ale aj formou a jazykom, preto sa zaraďuje k básnikom ľudových piesní (minjosipcha). Jeho básne sú jednoduché, využíval v nich paralelu a refrén, neskoršia tvorba má výrazne metafyzické črty. Častým námetom je domov v rôznych súvislostiach (návraty domov, príroda rodného kraja, smútok za domovom). Pre svoju poéziu vyznačujúcu sa vnímavosťou, horkosťou, smútkom a citlivosťou je považovaný za národného básnika. Autor básnickej zbierky Azalky (Čindallä kkot, 1925) a posmrtne vydaného výberu z ďalšej tvorby So-wolove básne (So-wol sičcho, 1939); ukážky z jeho poézie boli vydané v českom výbere kórejskej poézie 20. stor. pod názvom Stanu-li se kamenem (1996). Mnohé jeho básne boli zhudobnené v rôznych štýloch vrátane rockového a popového.

Kiskunfélegyháza

Kiskunfélegyháza [kiš- -leď-] — mesto v str. Maďarsku v župe Bács-Kiskun vo Veľkej dunajskej kotline juhových. od Budapešti; 31-tis. obyvateľov (2013). Priemysel chemický, obuvnícky, odevný, potravinársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, zeleniny, viniča). Dopravná križovatka na trase Budapešť – Segedín.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1389 ako Feledház, od 16. stor. Kiskunság. R. 1526 úplne zničené Turkami, obnovené až 1743, do 1876 významné centrum regiónu.

Stavebné pamiatky: barokový Kostol navštívenia Panny Márie (1744 – 53, zrekonštruovaný 2005), novorenesančný Kostol sv. Štefana (1873 – 80), secesné námestie z konca 19. stor. s radnicou (1909 – 11), regionálne múzeum (Kiskun Múzeum, založené 1902; od 1939 sídli v barokovej budove z 2. pol. 18. stor.), pod ktorej správu patria aj rodný dom F. Móru (od 1972) a pamätný dom S. Petőfiho (od 2013).

Kissling, Barnabáš

Kissling, Barnabáš, 11. 1. 1925 Krátke Kesy, dnes časť Marcelovej, okres Komárno – 1. 5. 1994 Bratislava — slovenský architekt. Študoval na Technickej univerzite Józsefa Nádora a na Umelecko-technickej univerzite v Budapešti, štúdium dokončil 1952 na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave. Zamestnal sa v Spojprojekte v Bratislave, kde sa špecializoval na projektovanie poštových a telekomunikačných stavieb, jeho projekty boli realizované na celom území Slovenska a na Morave. Naprojektoval aj viacero bytových domov.

Od 1966 pôsobil v Štátnom výskumnom, projektovom a typizačnom ústave (ŠPTÚ) v Bratislave, kde so Š. Ďurkovičom a Š. Svetkom vytvoril svoj najvýznamnejší projekt – budovu Československého rozhlasu v Bratislave (dnes Slovenský rozhlas, súčasť RTVS, 1968 – 84). Najvýznamnejšie práce: bytový komplex na Miletičovej a Záhradníckej ulici v Bratislave (1956), budova krajového štúdia Československého rozhlasu, dnes štúdio Rádia Regina (1959) a budova správy telefónnych ústrední v Banskej Bystrici (1960), hlavná budova spojov v Žiline (1960), budovy telekomunikácií a pošty v Uherskom Hradišti (1961), Nových Zámkoch (1963) a vo Fiľakove (1965), budova zosilňovacej stanice v lokalite Ahoj v Bratislave (1964), obytný dom na Gajovej ulici v Bratislave (1968).

Adria

Adria — mesto v Taliansku v kraji Veneto, 4 m n. m.; 20-tis. obyvateľov (2016). Najstaršie mesto Benátska založené Etruskmi ako prístav (anticky Atria, aj Hadria, Hatria; podľa neho sa predtým Jadranské more nazývalo Adriatické). V súčasnosti vplyvom naplavenín Pádu a Adiže 23 km od mora. Archeologické múzeum. Dóm z 11. stor.

Albrechtsberger, Johann Georg

Albrechtsberger, Johann Georg, 3. 2. 1736 Klosterneuburg – 7. 3. 1809 Viedeň — rakúsky skladateľ, hudobný teoretik a pedagóg. Absolvoval latinskú školu v Melku a viedenský jezuitský seminár. Organista na rôznych miestach, o. i. v Dóme sv. Štefana vo Viedni. Bol učiteľom kontrapunktu L. van Beethovena, J. N. Hummela a i. Písal organové a klavírne skladby, komornú hudbu, symfónie, oratóriá, omše a cirkevné skladby, v ktorých sa prelínajú barokové a klasicistické slohové prvky.

alkovňa

alkovňa [arab.] — zaklenutý výklenok na umiestnenie postele. Prístenok alebo bočná miestnosť bez okien pridružená k väčšiemu obytnému priestoru, slúžiaca na spanie. Toto priestorové usporiadanie pochádzajúce z arabského obytného domu sa v priebehu 17. stor. rozšírilo cez Španielsko a Francúzsko do Európy. Steny alkovne bývali zvyčajne čalúnené, v šľachtických interiéroch sa používala najmä v 18. stor.

Allentown

Allentown [elentaun] — mesto v USA vo vých. časti štátu Pensylvánia na vých. úpätí Apalačských vrchov; 120-tis. obyvateľov (2015). Založené 1762 ako Norhampton, od 1838 Allentown, mesto od 1867. Rozvinutý priemysel strojársky, automobilový, chemický, potravinársky, elektrotechnický, elektronický, stavebných materiálov, odevný. Stredisko poľnohospodárskej oblasti. Dopravná križovatka, prístav. V blízkosti mesta v Center Valley Pennsylvánska univerzita (založená 1855). Múzeum, domy z 18. stor.

Anton

Anton, aj Antonius, okolo 1465 – začiatok decembra 1520 Košice — slovenský zlatník. Vyučil sa v Košiciach u Michala z Jasova. R. 1493 sa stal mešťanom v Košiciach, od 1497 do smrti mestský senior. R. 1502 pracoval prevažne pre Peréniovcov. Vytvoril napr. signované mestské pečatidlo a pravdepodobne i zlatý kalich s erbom Košíc (1502, uložený v Dóme sv. Alžbety v Košiciach), monštranciu a oltárny kríž zo Spišskej Novej Vsi.

apendektómia

apendektómia [lat. + gr.], appendectomia — chirurgické odstránenie červovitého prívesku z dôvodu jeho akútneho alebo chronického zápalu (tzv. zápal slepého čreva), zriedkavo pre nádory. Robí sa operačne cez krátky rez v pravom podbrušku. Ak je priebeh apendektómie bez komplikácií, pacient odchádza domov zvyčajne 5 dní po operácii. V súčasnosti sa veľká časť apendektómií robí laparoskopicky, v týchto prípadoch pacient odchádza z nemocnice na druhý deň po operácii.