Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 6 z celkového počtu 6 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

kachlica

kachlica [gr. > lat. > nem.], kachľa — keramický dielec akumulujúci teplo, používaný na stavbu kachľových pecí, kachľových sporákov a kozubov. Ústie kachlice môže byť kruhového tvaru, štandardný je však štvorcový alebo obdĺžnikový tvar, čelná stena máva rozmanitú výzdobu.

Výroba kachlíc sa rozvíjala spolu s vývojom kachľových pecí, v záp. Európe bola známa od 2. pol. 13. stor., v Uhorsku od 14. stor. Kachlice spočiatku vyrábali hrnčiari a džbankári, neskôr sa vyvinulo špecializované remeslo kachliarstvo.

Formy a výzdobu kachlíc ovplyvňovali jednotlivé slohové obdobia (gotika, renesancia, barok, klasicizmus, historizmus, secesia).

Najstaršími typmi kachlíc boli duté nádobkové kachlice (v tvare nádoby; mohli byť hrncovité alebo miskovité), ktoré mali štvorcové alebo obdĺžnikové ústie obrátené k zdroju tepla (ohnisku), čelná stena bola prázdna a smerovala od zdroja tepla do miestnosti.

Vyrábali sa aj cibuľovité kachlice s uzatvorenou čelnou stenou a ústím otvoreným k zdroju tepla. Tieto typy kachlíc sa vytáčali na hrnčiarskom kruhu a vtláčali do drevenej formy.

V období neskorého stredoveku sa vyrábali aj výklenkové (nikové) kachlice s prelamovanou čelnou stenou. V 15. stor. mali čelné steny kachlice výzdobu, ktorá napodobňovala gotické architektonické prvky (kružby, rozety, fiály). Rozšírená bola aj reliéfna výzdoba s náboženskými, profánnymi, heraldickými, mytologickými či ornamentálnymi motívmi.

Neskorogotické a renesančné kachlice mali vysokú umeleckú úroveň, mnohé z nich sú samostatnými umeleckými dielami. Jednotlivé kachlice sa vyrábali v sériách. V 16. stor. sa technickým zdokonaľovaním vykurovacieho systému rozmery kachlíc zväčšovali. Na ich výrobu sa používala špeciálna hlina, do ktorej sa pridával jemný kremičitý piesok, aby bol črep ohňovzdorný (tzv. kachliarska hlina, ktorá sa používala aj pri stavbe kachľových pecí).

V 17. stor. sa rozšírila výroba komorových kachlíc, ktorých konštrukcia bola pokročilejšia. Boli pomerne veľké a rozlične tvarované, ich vyhrievací otvor viedol do telesa kachľovej pece a ich čelná stena bola uzatvorená. Proces výroby komorových kachlíc bol pomerne zložitý. Začínal sa výrobou modelu a následne negatívnej formy jednotlivých kachlíc. Model bol z dreva (drevené formy mohli zhotovovať rezbári), z hliny alebo zo sadry. Do negatívnej formy sa vtláčali čelné steny ďalších kachlíc. Na tie sa prilepovala funkčná časť kachlíc – komora, ktorá mohla byť vytočená na hrnčiarskom kruhu alebo modelovaná rukou. Po vysušení sa kachlice vypaľovali a zdobili, pričom plné čelné steny komorových kachlíc umožňovali ich umelecké stvárnenie (povrchovo boli upravované jednofarebnou glazúrou, príp. doplnené barokovým alebo rokokovým ornamentom, najčastejšie reliéfnym, ale aj polychrómovaným dekorom). Následne sa z vypálených a naglazúrovaných kachlíc stavala kachľová pec.

Na Slovensku sa v 19. – 20. stor. používali na stavbu pecí prevažne jednoduché, jednofarebne glazované (najčastejšie hnedé alebo zelené) kachlice, ktoré sa vyrábali v kachliarskych, ale najmä v hrnčiarskych dielňach popri úžitkovom sortimente. Špecifikom dielní v Modre koncom 19. stor. boli flamované kachlice (→ flamovanie). V stredoslovenských hrnčiarskych lokalitách sa vyrábali aj kachlice s rytou výzdobou (napr. s motívom vtáčika). V ľudovom prostredí reliéfne kachlice ustúpili v 30. rokoch 20. stor. hladkým glazovaným kachliciam, ktoré sa väčšinou dovážali. Na tradíciu zdobených kachlíc nadviazal vo svojej tvorbe I. Bizmayer.

inžinierske siete

inžinierske siete — súhrnné označenie sústav objektov vonkajšieho rozvodu (prepravy) energie alebo určitej látky z jedného miesta na druhé, resp. zo zdroja do objektu alebo naopak. Inžinierske siete môžu byť vedené v rámci obce alebo mesta, ale aj v rámci väčších územných celkov. Patria sem silnoprúdové (vysoké aj nízke napätie) a slaboprúdové elektrické siete (telefón, internet), siete na prepravu vody zo zdroja do objektu (vodovod, následný odvod znečistenej vody z objektu do recipientu, kanalizácia), doprava plynu do objektu (plynovod) a doprava tepla do objektu zo zdroja tepla (teplovod). Sú vedené ako káblové (elektrické) alebo ako potrubné siete (vodovod, plyn, kanalizácia, teplovod). Z hľadiska umiestnenia sú vedené nad zemou (elektrické vedenie) alebo pod zemou – zakopané v predpísanej hĺbke, resp. sústredené v podzemnom kanáli alebo kolektore (siete vedené v mestskej zástavbe). K inžinierskym sieťam patria aj objekty, ktoré slúžia na úpravu parametrov prenášanej látky (regulačné stanice plynu, transformačné stanice elektrickej energie, úpravne vody, čističky vody).

abiotické faktory

abiotické faktory [gr. + lat.] — krajinné faktory neživej prírody vytvárajúce podmienky na existenciu rastlinných a živočíšnych organizmov. Opak: → biotické faktory. Rozlišujú sa klimatické, geologické, geomorfologické, hydrologické a pôdne faktory. Klimatické faktory vytvárajú najmä atmosféra (svetlo, teplota, zrážky, zloženie, pohyby, vlhkosť a tlak vzduchu, elektrické zmeny ovzdušia) a žiarivá slnečná energia, ktorá je hlavným zdrojom tepla a energie rôznych dejov prebiehajúcich na zemskom povrchu. Vplyv klimatických faktorov a meteorologických procesov, ktoré sú pre danú klímu typické, je pre životné prostredie rozhodujúci. Predovšetkým určuje množstvo zrážok, ktoré má k dispozícii vegetácia, ich rozdelenie počas roka a vyparovanie z prostredia. Geologické faktory sú reprezentované horninovým zložením s fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami. Z geomorfologických faktorov je rozhodujúce situovanie lokalít na zemskom povrchu, jeho tvar, reliéf, nadmorská výška, expozícia a sklon; ovplyvňujú predovšetkým rozdelenie tepla i vody a ich cyklus. Svahy s rôznou expozíciou a sklonom sa rôzne ohrievajú, majú odlišný kolobeh vody. Vplyv reliéfu sa odráža i v nadmorskej výške, od ktorej závisí podnebie príslušného miesta. Hydrologické faktory, t. j. voda ako prostredie organizmov (jej priehľadnosť, teplota, tlak, obsah solí, pohyb) alebo ako zložka životného prostredia, sú určované kolobehom vody na zemskom povrchu. K pôdnym (edafickým) faktorom patria zloženie, štruktúra, ako aj fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy a jej podkladu. Súhrn abiotických faktorov vytvára stanovište, ktoré, ak je osídlené organizmami, rastlinstvom a živočíšstvom, sa nazýva biotop.

keramikárska pec

keramikárska pec — súhrnný názov účelových pecných zariadení určených na vypaľovanie umeleckej a umeleckoremeselnej keramiky. Podľa typu paliva (zdroja tepla) sa delia na tradičné, v ktorých sa ako palivo používa drevo (v minulosti najčastejšie palivo), prípadne uhlie alebo koks, a moderné, najčastejšie elektrické, plynové alebo vykurované olejom alebo naftou. Spôsob, akým sa keramika v keramikárskej peci vypaľuje, sa výraznou mierou podieľa na jej výtvarnom stvárnení. Pece sa v priebehu tisícročí vyvíjali a zdokonaľovali, pričom vzniklo množstvo rozličných typov charakteristických pre jednotlivé kultúrne oblasti.

Základný princíp pecí vykurovaných drevom a používaných už v staroveku sa v podstate nezmenil (na Slovensku sa tradičné pece používali ako hrnčiarske pece). Takmer každá tradičná pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory (nazývanej aj pecište), v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Podľa smeru stúpania plameňa ku komínu sa tradičné pece rozdeľujú na tri typy: s plameňom stúpajúcim vertikálne (smerom nahor; vývojovo najstarší typ, pecište sa nachádza priamo nad ohniskom, ohnisko a pecište sú obvykle predelené roštom alebo kanálmi, cez ktoré prúdi teplo), s plameňom prúdiacim horizontálne (vodorovne) a so zvratným plameňom (tzv. ležatá pec; plameň vystupuje zospodu z ohniska k stropu komory, odkiaľ smeruje pomedzi výrobky nadol do odťahových otvorov v dne alebo v spodnej časti komory). V peciach so zvratným plameňom sa tepelná energia získaná z paliva využíva najefektívnejšie a najlepšie sa vyrovnávajú teplotné rozdiely vo vypaľovacom priestore (v Európe sa začali takéto pece využívať v 13. stor. v Porýní pri výrobe nádob z vysoko vypaľovaného kameninového črepu so soľnou glazúrou).

Viacero druhov keramikárskych pecí vzniklo v Číne. Už v období dynastie Šang (1600 – 1100 pred n. l.) sa vypaľovala kamenina v peciach s vertikálne stúpajúcim plameňom pri teplote okolo 1 220 °C, v období bojujúcich štátov (475 – 221 pred n. l.) boli vyvinuté pece s takmer horizontálne prúdiacim plameňom, v ktorých sa dosahovali vysoké teploty (približne v období dynastie Sung, 960 – 1279, sa začalo na vykurovanie pecí používať aj uhlie). Najcharakteristickejšími tradičnými pecami v Číne sú pec typu mantu a tzv. dračia pec. Dračie pece, ktoré sa používali na vypaľovanie kameniny, keramiky a porcelánu, boli budované v mierne stúpajúcom svahu, mali niekoľko za sebou umiestnených komôr a dosahovali dĺžku až niekoľko desiatok metrov (napr. pece v stredisku výroby seladónu Lung-čchüan v provincii Če-ťiang mali dĺžku až 60 m a vypaľovalo sa v nich niekoľko tisíc výrobkov pri priemernej teplote 1 250 °C); používali sa aj v Kórei a Japonsku.

V súčasnosti sa na vypaľovanie predmetov vytvorených profesionálnymi výtvarníkmi používajú všetky typy keramikárskych pecí (tradičné pece najstaršieho typu, v ktorých sa počas pálenia nachádzajú výrobky spolu s koksovým palivom, pece, v ktorých sa dymom a zamedzením prístupu kyslíka priestor zadymuje a vytvára sa redukčná atmosféra, i najmodernejšie plynové a elektrické keramikárske pece).

klimatizácia

klimatizácia [gr.] —

1. angl. air condition — technický proces na zabezpečenie požadovanej teploty, vlhkosti, kvality (obsahu oxidu uhličitého, čistoty) a optimálneho prúdenia vzduchu v uzavretom objekte (resp. v interiéri) so zreteľom na druh stavby a činnosť vykonávanú v objekte a nezávisle od pôsobenia vnútorných zdrojov tepla a vlhkosti (ľudí, osvetlenia, prístrojov) a vonkajšieho prostredia (teploty a vlhkosti vzduchu, vetra, slnečného žiarenia), ktoré v objekte (interiéri) spôsobujú tepelné zisky alebo tepelné straty. Na klimatizáciu sa používajú klimatizačné zariadenia, ktoré teplo z priestorov odvádzajú (ochladzujú ich) alebo ho do priestorov privádzajú (vykurujú ich), prípadne zvlhčovaním a odvlhčovaním zvyšujú a znižujú vlhkosť vzduchu. Do oblasti klimatizácie nepatrí prirodzené (aeračné) vetranie, ktoré môže byť vyvolané rozdielom tlakov medzi dolnou a hornou úrovňou objektu, spôsobené rozdielnou teplotou vzduchu a gravitáciou, jednou z nutných podmienok klimatizácie je totiž vynútená doprava upraveného vzduchu (ventilátorom) do interiérov. Klimatizácia sa delí na hygienickú, technologickú a špeciálnu.

Hygienická klimatizácia sa zameriava na vytvorenie tepelnej pohody v administratívnych, verejných a obytných budovách (zdravotnícke zariadenia, divadelné a koncertné sály, kinosály, hotely, športové haly vrátane zimných štadiónov, obchodné domy a supermakety) i v dopravných prostriedkoch – automobiloch, vlakoch, lietadlách, lodiach ap. (požadované vlastnosti vzduchu zvyčajne sú: teplota 19 – 27 °C, relatívna vlhkosť vzduchu 30 – 60 %, pohyb vzduchu v pásme pobytu bez vyvolania pocitu prievanu menší než 0,2 m/s), technologická klimatizácia na vytvorenie prostredia s pomerne úzkym rozmedzím teploty a vlhkosti vzduchu potrebného na zabezpečenie bezporuchového chodu zariadení (napr. v rozhlasových, televíznych a filmových štúdiách) a priemyselných technologických procesov (v textilnom, papierenskom, polygrafickom, farmaceutickom, chemickom a potravinárskom priemysle), na uskladňovanie produktov citlivých na teplotu a vlhkosť (potraviny, ovocie, zelenina) a na úschovu umeleckých a knižných diel (v múzeách, galériách, knižniciach ap.), špeciálna klimatizácia na vytvorenie prostredia s požadovanou teplotou a vlhkosťou a s mimoriadnou čistotou vzduchu (v operačných sálach, laboratóriách, prevádzkach elektronického priemyslu, jadrových elektrárňach, metrologických zariadeniach ap.).

Spôsob klimatizácie objektov je zvyčajne daný ich veľkosťou, tvarom, konštrukciou a účelom, ako aj ich geografickou a miestnou polohou. Pri návrhu klimatizácie sa vychádza z meteorologických údajov platných pre územie, v ktorom sa klimatizovaný objekt (priemyselná hala, budova) nachádza, z hygienických predpisov na určovanie potrebných prietokov vonkajšieho (čerstvého) vzduchu na jednu osobu v klimatizovanom priestore, z tepelných záťaží a tepelných strát tohto priestoru, ako aj z kritérií na zabezpečenie požadovanej kvality vnútorného vzduchu. Pri technologickej klimatizácii sú nevyhnutné aj údaje o parametroch vzduchu (požadovanej teplote, vlhkosti a čistote), ktoré vyžaduje realizácia technologických procesov. Najmä pri hygienickej klimatizácii sa musia rešpektovať kritériá hospodárnosti prevádzky, preto sú klimatizované budovy z hľadiska celoročnej spotreby energií certifikované na prevádzku klimatizácie a zaraďované do príslušných tried (podobne ako domáce elektrické spotrebiče). Za nedostatky, resp. obmedzenia klimatizácie možno pokladať pomerne vysoké investičné náklady, pri neodbornej prevádzke veľkú spotrebu energie, vytváranie podmienok na vznik baktérií a plesní pri nedostatočnej alebo zanedbávanej údržbe, ako aj na vznik prievanu pri nesprávnom rozdeľovaní vzduchu v klimatizovaných priestoroch;

2. technický odbor, ktorého jednou zo základných úloh je skúmať kvalitu vnútorného vzduchu a vytvárať podmienky a prostriedky na celoročné zabezpečenie požadovaného stavu vzduchu v interiéri a na jeho udržanie nezávisle od pôsobenia faktorov vnútorného a vonkajšieho prostredia. Jeho základy položil americký inžinier a vynálezca Willis (Haviland) Carrier (*1876, †1950), ktorý 1902 skonštruoval prvé zariadenie (sprchovú komoru) na úpravu teploty a vlhkosti vzduchu v interiéri a napísal prvé teoretické práce týkajúce sa problematiky klimatizácie budov.

káva

káva [arab.] —

1. semená rôznych druhov kávovníka zbavené oplodia a osemenia (kávové zrná), ako aj výrobok získaný rozomletím pražených semien kávovníka. Semená získané prvotným spracovaním plodov kávovníka (kávové zrná, zelená káva, surová káva) sa pražia zvyčajne až na mieste spotreby, a to za stáleho miešania horúcim vzduchom v pražiacich strojoch pri teplote 160 – 220 °C (najčastejšie 200 – 220 °C). Pri pražení, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňuje kvalitu kávy, vznikajú látky podmieňujúce jej vôňu, chuť a sfarbenie. Káva obsahuje organické zlúčeniny (fenolické látky, foláty, flavonoidy), z ktorých viaceré majú antioxidačné účinky (napr. kyselina kávová, 3,4-dihydroxyškoricová, a jej deriváty), ako aj anorganické látky (minerálne látky, stopové prvky). Arómu kávy vytvára okolo 200 zlúčenín, z toho 60 výrazne – patria k nim najmä heterocyklické zlúčeniny (deriváty furánu, pyrolu, indolu, pyridínu, chinolínu, tiofénu, tiazolu, oxazolu) vznikajúce Maillardovou reakciou a pyrolytickými reakciami pri pražení kávy, ale aj alifatické a aromatické zlúčeniny (uhľovodíky, karbonylové zlúčeniny, fenoly, karboxylové kyseliny a ich estery, sírne a dusíkaté zlúčeniny).

Po upražení sa káva chladí studeným vzduchom v chladiacich bubnoch 4 – 10 minút kvôli zachovaniu jej arómy a následne sa balí (vákuovo alebo v atmosfére inertného plynu); ak má byť výsledným produktom mletá káva, proces mletia prebieha pred balením. Z mletej kávy sa pripravuje kávový nápoj cenený pre svoje organoleptické a povzbudzujúce vlastnosti. Keďže viaceré dôležité zložky arómy kávy ľahko oxidujú, mletá pražená káva pri skladovaní na vzduchu rýchlo stráca arómu. Instantná káva sa získava z vodného extraktu mletej praženej kávy odstránením vody (napr. sušením, sušením pri zníženom tlaku alebo kryosikáciou) a následnou úpravou (napr. granuláciou), extrakt sa zahusťuje vo vákuových alebo v rozprašovacích odparkách. Odstránením kofeínu extrakciou zo zelenej zaparenej kávy sa vyrába káva bez kofeínu. Káva predávaná v obchodnej sieti je zvyčajne zmesou 6 – 12 druhov zelenej kávy, ktoré sa zmiešajú pred pražením kvôli vyváženej chuti a aróme;

2. aromatický, zvyčajne horúci nápoj horkej chuti pripravený z rozomletých pražených semien kávovníka obvykle sparených a vylúhovaných horúcou až vriacou vodou za normálneho alebo za zvýšeného tlaku. Obsahuje alkaloid kofeín, ktorý má povzbudzujúci, hypertonický a močopudný účinok (v jednej šálke kávy je asi 64 – 95 mg kofeínu), a množstvo ďalších látok, ktoré jej dodávajú charakteristickú chuť a arómu. Jej kvalita závisí od druhu kávy, spôsobu praženia, jemnosti mletia, kvality vody, nádoby použitej na varenie, ako aj od spôsobu prípravy, ktorý je ovplyvnený prostredím, zvyklosťami, podnebím a kultúrou konzumácie.

Najjednoduchšie sa pripravuje tzv. zalievaná káva (s usadeninou; často pripravovaná aj na Slovensku, niekedy nesprávne nazývaná turecká káva, hovorovo turek), pri ktorej sa zomleté kávové zrná priamo zalejú vriacou vodou a nechajú vylúhovať, a filtrovaná káva, pri ktorej sa mletá káva umiestnená na papierovom, plastovom alebo na kovovom filtri preleje vriacou vodou, čím sa čiastočne vylúhuje, alebo sa káva pripravuje v špeciálnej nádobe tvaru valca zaliatím zomletej kávy vriacou vodou, ktorá sa dodatočne prefiltruje zatlačením filtra zapadajúceho do nádoby, alebo v elektrických filtrovacích kávovaroch. Tlak vodnej pary sa využíva na prípravu kávy v elektrických kávovaroch typu espreso alebo v tzv. kanvičkách (kávovaroch) mokka, ktoré sa zohrievajú vonkajším zdrojom tepla (stavajú sa na sporák), pričom pomaly zohrievaná voda v spodnej časti kanvice vytvára paru, ktorá vytlačí vriacu vodu cez lievik s jemne pomletou kávou nasypanou v hornej časti nádoby. Tlak vodnej pary pri kanvičke mokka je však podstatne nižší (1,5 baru) ako pri prístrojoch typu espreso (od 9 barov). Osobitným spôsobom sa pripravuje grécka (turecká, aj arabská) káva, pri ktorej sa jemne pomletá káva nasype do džezvy (nádoba kónického tvaru s dlhou rovnou rúčkou), zaleje sa studenou vodou, nechá sa rýchlo prejsť varom (niekedy viacnásobne) a naleje sa do šálky. V súčasnosti rastie popularita kávy pripravenej za zvýšeného tlaku v elektrických kávovaroch typu espreso (dostupné na trhu aj vo vyhotoveniach vhodných do domácností), ako aj kávy z kávových kapsúl pripravovanej v špeciálnych druhoch elektrických kávovarov.

Káva sa často dochucuje rôznymi prísadami, napr. cukrom, vanilkou, kardamómom a škoricou, ale aj koňakom či whisky (írska káva) a i. Rozličné varianty má káva dochutená mliekom alebo smotanou, k najčastejšie konzumovaným patria kapučíno (tal. cappuccino; horúce espreso s mliekom a našľahanou mliečnou penou), caffè latte (na nahriate mlieko sa naleje espreso; podáva sa vo vysokom pohári) či v Rakúsku obľúbená melanž (espreso s mliekom alebo so šľahačkou). V Stredomorí, najmä v Grécku, je obľúbeným nápojom najmä v lete káva frapé (fr. frappé) pripravovaná zmixovaním osobitným spôsobom upraženej, najemno zomletej kávy, ľadových kociek a vody. Tzv. americké frapé sa pripravuje rozpustením instantnej kávy v studenom mlieku a pridaním ľadu.

Striedme pitie kávy nemá nepriaznivé zdravotné účinky, nadmerná konzumácia (viac ako 5 šálok denne) však môže viesť k podráždenosti, nespavosti, bolestiam hlavy, búšeniu srdca, srdcovým arytmiám alebo k vredovej chorobe žalúdka a dvanástnika.

Predpokladá sa, že používanie kávy pre jej povzbudzujúce účinky, ako aj pestovanie kávovníka bolo známe už v 14. stor. v severnej Etiópii (oblasť Kaffa), odkiaľ sa v 15. stor. rozšírilo do Jemenu, najmä do okolia Mokky (odtiaľ označenie silnej čiernej kávy), ktorá sa potom na niekoľko storočí stala centrom obchodu s kávou (v Jemene sa kávovník aj pestoval a z dôvodu zachovania obchodného monopolu bol jeho vývoz prísne zakázaný, vyvážať sa mohli len pražené alebo varené semená). V arabskom svete sa káva rozšírila v 16. stor. najmä prostredníctvom pútnikov do Mekky a stala sa veľmi obľúbenou, hoci sa jej pitie spočiatku z náboženských príčin zakazovalo. Do Európy sa dostala v 2. pol. 16. stor., na čom mali veľkú zásluhu arabskí a tureckí obchodníci. V 17. stor. boli otvorené prvé európske kaviarne. Na začiatku 17. stor. sa Holanďanom podarilo preniesť pestovanie kávovníka do svojej kolónie na Jáve, Európania zakladali plantáže vo svojich kolóniách v rôznych častiach sveta. V 18. a 19. stor. nastal veľký rozmach pestovania kávovníka v Strednej a Južnej Amerike, Indonézii a Afrike a káva sa stala významným obchodným artiklom. Až v priebehu 19. stor. sa z kávy ako luxusného nápoja určeného bohatým postupne stal dostupný nápoj pre široké vrstvy obyvateľstva.