Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 15 z celkového počtu 15 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

donjon

donjon [-žon; keltské jazyky > fr.], aj donžon — obytná veža stredovekého hradu, posledné útočisko počas obliehania. Je izolovaná od ostatných budov a situovaná buď v strede, alebo na ťažko dostupnom mieste hradu. Zvyčajne má kruhový alebo štvorcový pôdorys a býva prístupná len z vrchných podlaží. V horných priestoroch bývali obytné časti, dostatočne veľké miestnosti s kozubmi osvetlené oknami, v dolných často skladiská a hladomorne. Donjon vznikol v 10. – 11. stor. vo Francúzsku v Normandii (v Spojenom kráľovstve sa označuje ako keep), odkiaľ sa vo viacerých typoch rozšíril do ostatných krajín Európy. Hrady s dominantnou obytnou vežou patria medzi tzv. donžonové dispozície. Na Slovensku boli donjony napr. na Devínskom, Spišskom, Šarišskom a Likavskom hrade.

Donoso, José

Donoso, José, plným menom José Donoso Yáñez, 5. 10. 1924 Santiago – 7. 12. 1996 tamže — čilský prozaik; významný predstaviteľ tzv. novej hispanoamerickej prózy. V rokoch 1967 – 81 žil v exile v Španielsku.

Hlavným námetom jeho románov a poviedok je úzkostná vízia rozpadu hodnotového poriadku súčasnej spoločnosti a jedinca. V románe Korunovácia (Coronación, 1957) s tematikou úpadku bohatého rodu a Oplzlý vták noci (El obsceno pájaro de la noche, 1970) s tematikou straty identity sveta a ľudí prechádza táto vízia od konkrétneho spoločenského poriadku k ľudskej existencii vôbec. Román Vidiecky dom (Casa de campo, 1978) o potlačenom pokuse nastoliť nový poriadok symbolizuje súčasnú históriu Čile a Latinskej Ameriky.

Je autorom románov Túto nedeľu (Este domingo, 1966), Miesto bez hraníc (El lugar sin límites, 1966), Susedná záhrada (El jardín de al lado, 1981), Beznádej (La desesperanza, 1986), Kam chodia zomrieť slony (Donde van a morir los elefantes, 1995), noviel Tri meštianske novely (Tres novelitas burguesas, 1973), Taratuta. Zátišie s fajkou (Taratuta. Naturaleza muerta con cachimba, 1990), zbierok poviedok Letný byt a iné poviedky (Veraneo y otros cuentos, 1955), autobiografických esejí Osobná história boomu (Historia personal del boom, 1972), kde načrtol vývoj nového hispanoamerického románu, a i.

doping

doping [hol. > angl.] — podávanie biologicky účinných látok zo zakázaných farmakologických skupín, resp. používanie zakázaných metód s cieľom zvýšiť športový výkon. Doping odporuje športovej etike, predstavuje riziko poškodenia zdravia športovca a často vedie až k predčasnej smrti. Začal sa uplatňovať už v 19. stor., postupne sa používal heroín, morfín, strychnín, efedrín, amfetamíny a neskôr anabolické steroidy, od 70. rokov 20. stor. aj krvný doping.

V súčasnosti sa podľa Svetového antidopingového kódexu (World Anti-Doping Code, 2015) doping definuje ako porušenie jedného alebo viacerých antidopingových pravidiel: 1. prítomnosť zakázanej látky (jej metabolitov alebo indikátorov) v tele športovca; 2. použitie alebo pokus o použitie zakázanej látky alebo zakázanej metódy; 3. nepodrobenie sa odberu vzorky, resp. vyhýbanie sa tomuto odberu; 4. neposkytnutie informácií o mieste pobytu športovca; 5. falšovanie alebo pokus o falšovanie počas dopingovej kontroly; 6. držanie zakázanej látky alebo zakázanej metódy; 7. obchodovanie alebo pokus o obchodovanie so zakázanou látkou alebo zakázanou metódou; 8. podanie alebo pokus o podanie akejkoľvek zakázanej látky alebo zakázanej metódy; 9. spoluúčasť na porušení antidopingového pravidla; 10. zakázaná spolupráca.

Zoznam zakázaných látok a metód pravidelne aktualizuje Svetová antidopingová agentúra (World Anti-Doping Agency, WADA); podľa úpravy z 1. 1. 2019 obsahuje androgénne anabolické steroidy; peptidové hormóny, rastové faktory, príbuzné látky a mimetiká; beta-2 agonisty; hormonálne a metabolické modulátory; diuretiká a maskovacie látky; stimulanciá; narkotiká; kanabinoidy; glukokortikoidy a beta-blokátory. Zakázaná je aj manipulácia s krvou alebo krvnými zložkami, chemická a fyzikálna manipulácia a génový a bunkový doping.

V boji proti používaniu dopingu prispievajú dopingové kontroly. Pri dokázaní dopingu je športovec vylúčený zo súťaže (jeho výsledok je anulovaný) a potrestaný zákazom činnosti, t. j. zákazom účasti na akejkoľvek športovej činnosti vrátane súťaží aj tréningov organizovaných niektorým zo signatárov. Podľa stupňa previnenia sa trest ukladá na obdobie od niekoľkých mesiacov až do 4 rokov, po opakovanom porušení antidopingových pravidiel sa trest predlžuje a môže byť až doživotný.

Dopjera, Ján

Dopjera, Ján, aj Dopyera, John, 6. 7. 1893 Šaštín-Stráže, okres Senica – 3. 1. 1988 Grants Pass, Oregon — americký výrobca hudobných nástrojov slovenského pôvodu, vynálezca dobra.

U otca sa vyučil za husliara. V roku 1908 rodina emigrovala do USA, kde s otcom založili dielňu na výrobu a opravu huslí a iných strunových hudobných nástrojov. Postupom času v nej začal vyrábať aj bendžá a experimentovať s kovovými rezonátormi, ktoré mali zosilniť zvuk španielskych a havajských gitár. V roku 1926 skonštruoval prvú rezofonickú gitaru na svete (celokovová havajská gitara s tromi vstavanými hliníkovými rezonátormi), ktorú si dal 1927 patentovať a priemyselne ju vyrábal vo firme The National String Instrument Corporation. V roku 1929 spoločnosť opustil a založil rodinnú firmu Dopyera Brothers Inc., v ktorej svoj vynález inovoval (nová gitara mala drevený korpus, v ktorého strede bol umiestnený jeden veľký, dovnútra vydutý hliníkový rezonátor) a pomenoval ho dobro. V 30. rokoch sa obe firmy zlúčili pod názvom National-Dobro Corporation a patenty prevzala firma VALCO (zanikla 1959) a 1966 firma Mosrite. V roku 1967 jeho súrodenci Eduard, Rudolf a Gabriela založili firmu Original Music Instrument Company, neskôr predali práva firme Gibson Brands, Inc., ktorá ich vlastní dodnes.

doplnkové zamestnanie

doplnkové zamestnanie — v tradičnom roľníckom prostredí zamestnanie obyvateľstva mimo vlastného hospodárstva tvoriace vedľajší alebo hlavný zdroj príjmov.

Rozšírenie doplnkových zamestnaní na Slovensku v období súkromného hospodárenia v poľnohospodárstve do polovice 20. stor. vyplývalo najčastejšie z nízkych výmer vlastnenej pôdy a s tým súvisiacej relatívnej preľudnenosti vidieka, ako aj z celkovej nízkej rentabilnosti poľnohospodárstva. Tradičné doplnkové zamestnania nadväzovali na tradície domáckej výroby i poľnohospodárskej produkcie, na základe ktorej sa rozvinuli tradičné formy obchodu (podomový obchod). Medzi doplnkové zamestnania patrilo olejkárstvo, plátenníctvo, čipkárstvo, pltníctvo, povozníctvo, drevorubačstvo, sezónne poľnohospodárske práce a i., obyvatelia vidieka sa zamestnávali i v priemysle (→ kovoroľníctvo).

Doruľa, Ján

Doruľa, Ján, 31. 8. 1933 Ortuťová, okres Bardejov — slovenský jazykovedec. R. 1957 – 59 pôsobil na Vysokej škole ruského jazyka a literatúry v Prahe, 1959 – 95 v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave, 1991 – 95 jeho riaditeľ, od 1995 zakladateľ a riaditeľ Slavistického kabinetu SAV (od 2005 Slavistický ústav J. Stanislava SAV); 1993 DrSc., 1996 profesor.

Pracuje v oblasti výskumu slovenského jazyka z historicko-porovnávacieho hľadiska a slovensko-slovanských i slovensko-neslovanských vzťahov. Autor prác Slováci v dejinách jazykových vzťahov (1977) a Tri kapitoly zo života slov (1993), spoluautor Krátkeho slovníka slovenského jazyka (1987). Otázkami slovenského jazykovo-historického a kultúrneho vývinu sa zaoberal aj v knižných prácach O krajine a vlasti starých Slovákov (2011), Čarovný svet a skutočný život v slovenskej rozprávke (2012), O slovensko-nemeckom spolunažívaní v 16. – 18. storočí (2014), Slováci medzi starými susedmi. Môžu byť aj Slováci starí? (2015).

R. 1990 – 2006 predseda Slovenského komitétu slavistov (od 2007 čestný predseda), 1995 – 2004 predseda Jazykového odboru Matice slovenskej, 2003 – 12 hlavný redaktor časopisu Slavica Slovaca; od 2005 člen Učenej spoločnosti SAV, od 2007 čestný člen Medzinárodného komitétu slavistov. Nositeľ viacerých ocenení (o. i. Zlatá čestná plaketa Ľ. Štúra za zásluhy v spoločenských vedách, 1993; Veľká medaila sv. Gorazda, 1998; Cena Štefana Moyzesa za prínosy k slovenskému národnému životu, 2003; Medaila SAV za podporu vedy, 2004; Zlatá medaila SAV, 2008; Cena SAV za popularizáciu vedy, 2010).

dorzalgia

dorzalgia [lat. + gr.] — bolestivé stavy v oblasti rôznych segmentov chrbtice podmienené vertebrogénnymi ochoreniami (všetky chorobné stavy, pri ktorých je chrbtica ústredným patogénnym orgánom). Bývajú najčastejšie degeneratívneho, pri sekundárnych formách aj zápalového, nádorového alebo metabolického pôvodu. Prejavujú sa bolesťami lokalizovanými na úseky chrbtice alebo vyžarujúcimi do inervačných segmentov na trupe a končatinách.

dorzály

dorzály [lat.] — chrbtové spoluhlásky artikulované za súčinnosti chrbta jazyka (lat. dorsum) s okrajmi podnebnej klenby; v slovenčine napr. ť, ď, ň, ľ, j, k, g, ch.

dos

dos [lat.] — inštitút rímskeho majetkového manželského práva, → veno. Dos bola majetkom poskytnutým mužovi v spojitosti s uzavretím manželstva. Pôvodne bolo jeho účelom prispieť na manželské náklady (onera matrimonii), neskôr za republiky zabezpečiť manželku po skončení manželstva. Obyčajne sa dos zriaďovala pred uzavretím manželstva a zriaďovateľom bol buď pater familias ženy (dos profecticia), niekto druhý, alebo sama žena, ak bola svojprávna (dos adventicia). Zriadením dos sa previedlo na muža (manžela) vlastnícke právo k jej predmetu, a to odovzdaním dotálnych predmetov (dotis datio), stipulačnou zmluvou (dotis promissio) alebo jednostranným prísľubom (dotis dictio). V najstaršom práve mal manžel iba morálnu povinnosť vrátiť dos v prípade rozvodu, na konci republiky sa pre tento prípad zaviedla právna povinnosť dos vrátiť. Ak sa napr. rozvod uskutočnil z viny manželky, mohol si manžel ponechať polovicu dos.

doslov

doslov — samostatná textová časť knihy, v ktorej sa autor alebo zostavovateľ obracia na čitateľa, aby s istým odstupom upozornil na význam, zmysel a poslanie diela; opak: predslov.

Dostalík, Fraňo

Dostalík, Fraňo, 27. 2. 1896 Málinec, okres Poltár – 14. 10. 1944 Bratislava — slovenský hudobný skladateľ, organista a pedagóg.

V rokoch 1914 – 17 pôsobil ako organista v Prievidzi, Sebedraží, Martine a Banskej Bystrici, po absolvovaní Učiteľského ústavu v Lučenci študoval 1919 – 21 dirigovanie a kompozíciu u Leoša Janáčka na konzervatóriu v Brne. V rokoch 1923 – 27 bol pedagógom na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule, 1930 – 44 v Bratislave.

Je autorom klavírnych skladieb Tri dunajské bagately (1927), Štyri skladby (1925), zhudobnených textov Ignáca Grebáča-Orlova Dve piesne (1922), Svetozára Hurbana Vajanského Dva zbory (1923), Martina Rázusa Mužské zbory (1925) a Ivana Krasku Nox et solitudo (1926), melodrám Zuzanka Hraškovie (1927), Zakliata dcéra (1927), Na Bradle (1928), orchestrálnych skladieb Bagatela (1931), Už nad vodami (1928), opery Radúz a Mahuliena (1926) a i.

dožinkové piesne

dožinkové piesne — obradné výročné piesne spojené s dožinkami. Spievali ich ženci a žnice, kráčajúc v sprievode s dožinkovým vencom do gazdovho dvora alebo počas dožinkového pohostenia a nasledujúcej veselice spojenej s tancom. Hudobne a tematicky nadväzovali na žatevné piesne, v ich textoch však prevažuje radosť z ukončenej žatvy a očakávanie pohostenia (oldomáša). Niektoré prvky dožinkových piesní naznačujú i súvis so svadobnými obradnými piesňami. Zachovali sa dodnes v oblasti, kde sa udržali alebo obnovili dožinky.

Dravce

Dravce — obec v okrese Levoča v Prešovskom kraji na južných svahoch Levočských vrchov, 680 m n. m.; 834 obyvateľov (2019); miestne časti: Bukovinka, Dravce.

Obec je písomne doložená z roku 1263 ako (villa) Draucariorum, Drauch, 1264 Drauch, 1277 (via) Daraciorum, 1378 Daroucz, 1520 Dravecz, 1773 Dravecz, Autz, Drawcze, 1786 Drawecz, Drawce, Autz, 1808 Dravecz, Drautz, Drawce, 1863 – 88 Drávec, 1892 – 1913 Szepesdaróc, 1920 Dravce. V roku 1263 sa spomína ako osada kráľovských chovateľov sokolov, v roku 1282 ju daroval Ladislav IV. Görgeiovcom (pánom z Hrhova), ktorí ju v roku 1288 darovali antonitom. Antoniti tam vybudovali kláštor s nemocnicou, chudobincom a útulkom pre pocestných (nezachoval sa). Kláštor zanikol v roku 1535 (zachoval sa kláštorný kostol). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety (pôvodne kláštorný, zasvätený sv. Antonovi Veľkému). Jednoloďový kostol s pravouhlym presbytériom bol vybudovaný krátko po roku 1300, v 70. rokoch 14. stor. bol prestavaný na dvojloďový, upravený v 18. a v 19. stor. a v roku 1956. V presbytériu kostola sa zachovali nástenné maľby výnimočnej umeleckej kvality. Na severnej stene presbytéria je to Legenda o sv. Antonovi Veľkom (štyri výjavy z jeho života) a na východnej stene presbytéria Ukrižovanie a Zvestovanie (pravdepodobne fragment pašiového cyklu). Odborníci sa zatiaľ nezhodli v datovaní ani v pôvode malieb. Podľa niektorých (najnovších) názorov Ukrižovanie a Zvestovanie, ktoré poukazujú na silný vplyv byzantského umenia, pravdepodobne namaľoval neznámy srbský majster (alebo umelec školený v okruhu srbskej maľby) v poslednej štvrtine 13. stor. Legenda o sv. Antonovi Veľkom bola namaľovaná v rokoch 1310 – 20 a vytvoril ju pravdepodobne ten istý maliar ako maľbu Korunovanie Karola Róberta v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule (1317). Maliar (resp. maliarska dielňa), ktorý ju namaľoval, bol ovplyvnený neapolským maliarstvom začiatku 14. stor. (trecenta) alebo priamo pochádzal z Talianska. V kostole sa zachoval aj neskorogotický skriňový oltár Vir dolorum (okolo 1490) a na oboch stranách presbytéria neskorogotické stallum z obdobia okolo roku 1510 (pôvodne určené pre mníchov z kláštora). V blízkosti kostola sa nachádza kamenný gotický cestný most (koniec 13. alebo 15. stor.).