Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 16651 – 16681 z celkového počtu 16681 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kominarec, Igor

Kominarec, Igor, 18. 9. 1949 Mládzovo, okres Poltár — slovenský pedagóg. R. 1975 – 97 pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach so sídlom v Prešove, od 1997 na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove; 2006 profesor. R. 2008 – 13 zároveň hosťujúci prof. na Wyższej Szkołe Lingwistycznej v Čenstochovej a od 2009 na Państwowej Wyższej Szkołe Techniczno-Ekonomicznej Bronisława Markiewicza v Jarosławe.

Zaoberá sa teóriou a dejinami pedagogiky, pedagogikou voľného času a multikultúrnou výchovou. Autor a spoluautor kníh a vysokoškolských učebníc Pedagogika voľného času (2003) a Všeobecná pedagogika, Základné otázky (Pedagogika ogólna, Podstawowe zagadnienia, 2009), Multikulturalita a edukácia (2005), Základy multikultúrnej výchovy (Podstawy edukacji wielokulturowej, 2008), Multikulturalita a komunikácia (2009), Multikulturalita, komunikácia, rod: komunikatívne dimenzie multikulturality (2012), Komunikačné dimenzie multikulturality (Komunikacyjne wymiary wielokulturowości, 2013), Voľný čas a výchova k zdraviu (2014) a Základy multikultúrnej komunikácie (2015). Predseda a člen viacerých odborných komisií a vedeckých rád vysokých škôl, člen redakčných rád odborných časopisov.

komínová brekcia

komínová brekcia — sopečný aglomerát, ktorý vzniká stmelením ostrohranných úlomkov rôznych sopečných, príp. aj nesopečných hornín v prívodnom kanáli sopky (sopúchu). Najčastejšie sa viaže na výbušné sopky maarového typu. Príkladom komínovej brekcie je národná prírodná pamiatka Kamenná slunce v CHKO České středohoří asi 1 km juhových. od Hnojnice (časť obce Libčeves) v Česku. Jadrá kamenných útvarov tam tvoria ílovité sedimenty, ktoré sa stali centrom chladnutia magmy, pričom magma v dôsledku zmršťovania lúčovito popraskala.

komínovka

komínovka [gr. > lat. > slov.] —

1. tehliarska al. betónová tvarovka v strede s otvorom kruhového, obdĺžnikového al. štvorcového prierezu. Po uložení väčšieho počtu komínoviek na seba sa vytvorí teleso komína (komínový plášť) a komínový prieduch. Pri komínovkách s polkruhovým vybraním na jednej strane sa ukladajú dve komínovky vedľa seba tak, aby ich spojením vznikol v strede prieduch s kruhovým prierezom;

2. aj radiálka — kusové tehliarske stavivo v minulosti používané na murovanie továrenských komínov s kruhovým prierezom. Jeho ložná plocha mala tvar výseku z medzikružia ohraničeného vonkajším a vnútorným obvodom komína. Vnútri komínovky boli diery kolmé na ložnú plochu, slúžiace na zlepšenie tepelnoizolačných vlastností. Ich tvar, veľkosť, počet a usporiadanie neboli predpísané, musela však byť dodržaná normou stanovená hrúbka okrajových stien a priečok.

komínový ťah

komínový ťah — podtlak v komíne zabezpečujúci odstraňovanie spalín z kúrenísk kotlov, priemyselných pecí ap. a dopravu čerstvého vzduchu do nich. Je spôsobený nižším aerostatickým tlakom plynov v komíne, ako je tlak okolitého vzduchu (tzv. komínový efekt), keďže plyny vypĺňajúce prieduch komína sú teplejšie a majú nižšiu hustotu ako okolitý vzduch.

Pre maximálny teoreticky možný rozdiel tlakov, tzv. statický komínový ťah, platí \(\Delta p =\)\(Chb(1/T_0 - 1/T_k)\), kde \(h\) je účinná výška prieduchu, \(b\) tlak vzduchu, \(T_0\) teplota okolitého vzduchu, \(T_k\) priemerná teplota v komíne a \(C = 0,034 2\) koeficient vyjadrujúci termodynamické vlastnosti vzduchu (v skutočnosti je ťah nižší o odpor prúdenia, čo sa zohľadňuje použitím koeficientu \(C\) zisteného na základe skúšok). Komínový ťah teda ovplyvňujú aj meteorologické podmienky (teplota okolia, tlak vzduchu, jeho teplota a vlhkosť, ako aj rýchlosť vetra). Výšku komína neurčuje iba potrebný ťah, ale často ju ovplyvňuje aj napr. výška okolitej zástavby a pri veľkých priemyselných zariadeniach aj cieľ dosiahnuť požadovaný rozptyl spalín v atmosfére v prevažujúcich meteorologických podmienkach. Komínový ťah je preto premenlivý a často iný, než je potrebné na optimálnu prevádzku spaľovacieho zariadenia s dobrou účinnosťou (príliš veľký ťah zbytočne ochladzuje kúrenisko, príliš malý znižuje výkon zariadenia; v obidvoch prípadoch môže nastať nedokonalé spaľovanie). Väčšie priemyselné zariadenia majú preto ručnú al. aj automatickú reguláciu ťahu (napr. klapkou al. posúvačom v prieduchu).

Keďže teplo odchádzajúce komínom sa iba z veľmi malej časti využije na vytváranie ťahu, pričom však výrazne zhoršuje účinnosť tepelných zariadení, teplota spalín vychádzajúcich zo zariadení by mala byť čo najnižšia, aby sa znížila tzv. komínová strata. Ak je však teplota spalín v komíne príliš malá, dochádza k vyzrážaniu vlhkosti, ktorá agresívne pôsobí na konštrukciu komína. Najmenšia teplota spalín pri tuhých palivách a ťažkých vykurovacích olejoch sa volí bežne okolo 250 °C, pri plynoch a ľahkých vykurovacích olejoch 150 °C. Ak je komínový prieduch vybavený vložkou odolnou proti korózii, je možné výstupnú teplotu spalín znížiť. Ak ťah komína nie je postačujúci, treba ho zabezpečiť iným spôsobom (umelý ťah), napr. dopravou spalín ventilátorom, ktorý odsáva spaliny z kúreniska a tlačí ich do komína al. (zriedkavejšie) tlačí čerstvý vzduch do kúreniska (pretlakové kúrenisko). V prípade kondenzačných kotlov je vzhľadom na nízku teplotu spalín vždy potrebné vytvárať umelý ťah, ktorý je často energeticky výhodnejší ako vytváranie potrebného ťahu len komínom.

— V minulosti pri parných rušňoch nebola vzhľadom na prejazdový profil výška ich komína (najčastejšie odlievaného zo sivej liatiny) na prevádzku kotla postačujúca, preto sa umelý ťah dosahoval strhávaním spalín prúdom výfukovej pary v komíne (→ ejektor, dyšňa). Pri parných lokomobilách bol plechový komín sklápateľný a jeho ťah bol podporovaný aj prúdom výfukovej pary. Komínový ťah parných lodí bol väčšinou postačujúci, iba v niektorých prípadoch (bojové plavidlá) sa používal umelý ťah, a to zväčša ventilátorom poháňaným parnou turbínou. Komín riečnych lodí bol kvôli plavbe pod mostami tiež sklápateľný. V súčasnosti, aby spaliny neobťažovali cestujúcich a posádku, sú výfukové potrubia hlavných a pomocných motorov lodí vyvedené do vyvýšenej vežovej nadstavby nazývanej aj komín.

Komi-Permiaci

Komi-Permiaci, vlastným menom Komi-permiakkez, Perem komiez, Komi otir — ugrofínska národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo Permského kraja (81-tis., 2010) Ruskej federácie. Komi-Permiaci žijú aj v Ťumenskej (vrátane Jamalska a Chantyjsko-Mansijska), vo Sverdlovskej a v Rostovskej oblasti, v Komijsku a Krasnodarskom kraji Ruskej federácie; spolu 94-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i na Ukrajine, v Kazachstane, Uzbekistane a Estónsku.

Ich etnogenéza je úzko spätá s Komijčanmi a Udmurtmi, s ktorých predkami sídlili v 1. tisícročí pred n. l. na str. a hornom toku riek Viatka a Kama a tvorili tzv. jazykové spoločenstvo Permov (týmto názvom, ako aj názvom Permiaci boli často súhrnne označovaní Komi-Permiaci i Komijčania). R. 1472 bolo ich sídelné územie pripojené k Moskovskému veľkokniežatstvu. R. 1925 bol v rámci Permskej oblasti vytvorený Komijsko-permský národnostný okruh (od 1977 Komijsko-permský autonómny okruh), pričom dve z etnografických skupín Komi-Permiakov zostali mimo neho (Jazvinci, Ziuzdinci), 2005 bol zlúčený s Permskou oblasťou do Permského kraja. Náboženstvo: pravoslávie, staroverstvo.

Komi-Permiaci sa zaoberajú najmä poľnohospodárstvom (pestovanie jačmeňa, raže, ovsa, chov hovädzieho dobytka, oviec, koní, kačíc), ale aj rybolovom a doplnkovo lovom, z tradičných remesiel tkáčstvom a spracovaníme kože i dreva.

Hovoria komijsko-permským jazykom (komijsko-permčina, komi-permiakkezlyn kyv, perem komi kyv, komi-permiacköj kyv, neoficiálne nazývaný aj permský jazyk, permčina, perem kyv; v Permskom kraji popri ruštine úradný jazyk) patriacim do permskej podskupiny ugrofínskych jazykov uralskej jazykovej rodiny. Je blízko príbuzný komijskému jazyku. Má 4 dialekty (spisovný jazyk je vytvorený na základe kudymkarsko-invenského dialektu). Ako prvým jazykom ním hovorí asi 66,8 % Komi-Permiakov, z ktorých väčšina je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu. V 20. rokoch 20. stor. bolo na zápis komijsko-permčiny utvorené na základe tzv. molodcovskej abecedy písmo (systém značne pozmenených grafém ruského jazyka zostavený komijským jazykovedcom Vasilijom Molodcovom, *1886, †1940), 1930 – 36 ho vystriedala latinka, 1938 bola zavedená abeceda na základe cyriliky s pridaním písmen ö, i. R. 2003 bola na základe cyriliky s pridaním písmen ö, ө, ü, ako aj vynechaním písmena i vytvorená abeceda aj na zápis jazvinského (východopermského) dialektu komijsko-permčiny, ktorý je často považovaný za samostatný jazyk (jodz komi kөl) blízky komijsko-permčine a komijčine.

komisár

komisár [lat.] — 1. osoba poverená vykonávaním osobitnej úlohy, napr. sčítací komisár, súdny komisár, Vysoký komisár OSN pre utečencov; hovorovo aj člen Európskej komisie (aj eurokomisár); 2. hist. a) počas Francúzskej revolúcie 1789 – 99 zástupca Konventu vo francúzskej revolučnej armáde; b) v období 1918 – 46 politický dôstojník v sovietskej Červenej armáde a v námorníctve; c) ľudový komisár — v ZSSR v období 1917 – 46 člen vlády (minister; → Rada ľudových komisárov); 3. v niektorých štátoch (Francúzsko, Nemecko) policajná hodnosť.

komisia

komisia [lat.] — volený alebo vymenovaný kolektívny orgán (Akreditačná komisia, disciplinárna komisia, liekopisná komisia, znalecká komisia) poverený určitými úlohami, často slúžiaci ako poradný orgán inštitúcie, ktorá ho zriadila; aj inštitúcia (spravidla medzinárodná), napr. Dunajská komisia, Európska komisia, Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia).

Komisia národnej výchovy

Komisia národnej výchovy, poľ. Komisja Edukacji Narodowej, KEN — štátny orgán zaoberajúci sa národným vzdelávaním a osvetou v poľsko-litovskej únii, pôsobiaci 1773 – 94. Vznikol výnosom Sejmu na podnet kráľa Stanislava II. Augusta Poniatowského v súvislosti so zrušením rádu jezuitov, ktorí v krajine vybudovali základňu na rozvoj školstva vrátane školských zariadení a knižníc a ich odchodom hrozil poľskému a litovskému školstvu kolaps. KEN financovala svoje aktivity z majetku jezuitov, ktorý prevzala do správy. Jej cieľom bolo v duchu osvietenských zásad modernizovať a čiastočne sekularizovať základné a str. školstvo. S podporou panovníka a magnátov (šľachty) v nej pracovala skupina liberálnych intelektuálov (kráľov brat Michał Jerzy Poniatowski, *1736, †1794, A. K. Czartoryski, J. U. Niemcewicz a i.) na čele s H. Kołłątajom. Základom siete škôl boli bývalé jezuitské kolégiá a dve univerzity – v Krakove (dnes Jagelovská univerzita) a vo Vilniuse (tzv. hlavné školy), ktorým podliehali str. školy vyššieho typu. Vyššie str. školy kontrolovali nižšie str. školy a tie spravovali farské školy. K hlavným úlohám KEN patrilo aj vypracovanie učebníc z oblasti prírodných a technických vied spolu s vytvorením odbornej terminológie v poľštine. R. 1774 prevzala KEN správu súkromnej knižnice bratov A. S. a J. A. Załuskovcov vo Varšave (otvorená a sprístupnená verejnosti 1747; jedna z najväčších európskych knižníc v 18. stor., zanikla 1795; považovaná za predchodkyňu dnešnej poľskej Národnej knižnice). Vytvorila predpoklady na rovnoprávne vzdelávanie detí a mládeže bez rozdielu pohlavia a spoločenského postavenia. V poslednom období činnosti rezignovala na časť svojich opatrení a zámerov v prospech projektu novej ústavy (tzv. Ústava 3. mája 1791), na ktorej pracovali mnohí jej členovia. Po prijatí ústavy 1794 KEN zanikla, pretože šľachtická opozícia sa postavila proti ústave; výsledky jej práce však pretrvali a umožnili vznik novej generácie inteligencie.

Komisia OSN pre medzinárodné obchodné právo

Komisia OSN pre medzinárodné obchodné právo, angl. United Nations Commission on International Trade Law, UNCITRAL — poradný orgán Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov (VZ OSN) so sídlom vo Viedni (od 1979). Založený 1966 v New Yorku na základe rezolúcie č. 2205 (17. 12. 1966), jeho hlavnou pracovnou náplňou je harmonizovať a zjednocovať medzinárodné obchodné právo. Členovia komisie sú volení VZ OSN na obdobie 6 rokov (každé tri roky zaniká členstvo polovici členov). Pôvodne mala 29 členov, 2002 sa ich počet zvýšil na 60: 14 členov z Afriky, 14 z Ázie, 8 z vých. Európy, 10 z Latinskej Ameriky a z karibskej oblasti, 14 zo záp. Európy a z ostatných oblastí sveta.

R. 1968 určila niekoľko tematických oblastí, ktoré sa stali základom jej pracovného programu: medzinárodný predaj tovaru, medzinárodná obchodná arbitráž, medzinárodné platby, doprava, poistenie, duševné vlastníctvo, odstraňovanie diskriminácie v zákonoch týkajúcich sa medzinárodného obchodu, spolupráca s ostatnými orgánmi OSN a s agentúrami medzinárodného obchodu, legalizácia dokumentov. Tento program priebežne prepracúva na základe uplatňovania nových technológií, zmien v obchodných praktikách a medzinárodných trendov a rozširuje ho o nové témy (elektronický obchod, verejné obstarávanie a i.). Prevažne sa však zaoberá kodifikáciou medzinárodného obchodného práva a riešením právnych otázok súvisiacich s medzinárodným obchodným stykom, jej cieľom je zosúladenie a modernizácia medzinárodného obchodného práva, pripravuje napr. vzorové medzinárodné predpisy a nové medzinárodné dohovory, propaguje spôsoby jednotného výkladu a vykonávania právnych predpisov ap. Na prerokovanie konkrétnych otázok sa v priebehu roka schádzajú pracovné skupiny (v súčasnosti šesť) tvorené členmi komisie. Na svojich každoročných zasadnutiach (striedavo v New Yorku a vo Viedni) prerokúva správy pracovných skupín, ako aj štúdie a správy generálneho tajomníka OSN a ďalších vládnych i mimovládnych organizácií.

Komisia OSN pre odzbrojenie

Komisia OSN pre odzbrojenie, angl. United Nations Disarmament Commission, UNDC — poradný orgán Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov (VZ OSN) zaoberajúci sa otázkami odzbrojenia. Založený 1952 na základe rezolúcie č. 502 (11. 1. 1952) ako orgán Bezpečnostnej rady OSN so sídlom v Ženeve, stretnutia však prebiehali iba príležitostne. R. 1978 na prvom osobitnom zasadnutí VZ OSN venovanom odzbrojovaniu bola založená nová UNDC ako jeho poradný orgán, ktorej členmi sa stali zástupcovia všetkých štátov OSN. Jej mandátom je posudzovanie problematiky odzbrojenia a súvisiacich otázok a predkladanie odporúčaní k nim. Komisia sa zaoberá rozhodnutiami a odporúčaniami doterajších osobitných zasadnutí OSN venovaných agende odzbrojenia. Zasadá každoročne, zvyčajne v apríli, v hlavnom sídle OSN New Yorku.

komisionár

komisionár [lat.] — sprostredkovateľ obchodu v obchodnej činnosti uskutočňovanej na základe komisionárskej zmluvy.

komisionárska zmluva

komisionárska zmluva — podľa Obchodného zákonníka druh obstarávateľskej zmluvy medzi komitentom (klientom) a komisionárom (sprostredkovateľom), na základe ktorej sa komisionár zaväzuje zariadiť (zabezpečiť) vo vlastnom mene určitú obchodnú záležitosť pre komitenta na jeho účet (→ komisionársky obchod).

Komitent (právnická alebo fyzická osoba) sa zaväzuje zaplatiť komisionárovi za takúto činnosť tzv. komisionársku odmenu a poskytnúť mu potrebnú súčinnosť. Vlastnícke právo na vec, ktorá je predmetom predaja, prechádza po uskutočnení predaja z vlastníka veci (komitenta) na nového vlastníka. Komitentovi v zásade nevznikajú z komisionárskej zmluvy vo vzťahu k tretím osobám žiadne práva ani povinnosti. Po zariadení obchodnej záležitosti má právo, aby mu komisionár podal o výsledku správu a vykonal vyúčtovanie. Súčasne je povinný uhradiť komisionárovi aj náklady, ktoré pri plnení záväzku vynaložil. Povinnosťou komisionára je postupovať s odbornou starostlivosťou podľa pokynov klienta a ochrániť jeho záujmy. Zodpovedá za škodu spôsobenú na veciach, ktoré mu boli odovzdané podľa ustanovení zmluvy o skladovaní. Proti tretím osobám vystupuje vo vlastnom mene, čo umožňuje zachovať anonymitu komitenta (na rozdiel od mandátnej zmluvy, v ktorej mandatár vystupuje a uskutočňuje všetky právne úkony v mene mandanta).

komisionársky obchod

komisionársky obchod — druh zmluvnej obchodnej činnosti, ktorú uskutočňuje sprostredkovateľ (komisionár) na príkaz a na účet svojich klientov (komitentov). Predmetom komisionárskeho obchodu je zabezpečiť vývoz a predaj výrobkov (a ďalších služieb súvisiacich s obchodom), vyrábaných a poskytovaných komitentom, do zahraničia, ako aj tuzemský predaj starožitností ap. Uskutočňuje sa na základe komisionárskej zmluvy, ktorou sa komisionár zaväzuje, že pod vlastným menom zariadi na účet komitenta obchodné záležitosti spojené s predajom tovaru. Komisionár platí komitentovi za tovar až po uskutočnení predaja. Uskutočnením predaja prechádza vlastnícke právo na vec, ktorá je predmetom predaja, z vlastníka veci (komitenta) na nového vlastníka. Tento spôsob predaja je pre komisionára výhodný, pokiaľ si sám dokáže vybrať (alebo odmietnuť) tovar na obchodovanie v závislosti od nákupného správania svojich zákazníkov. Nevýhodou komisionárskeho obchodu je riziko komitenta, keďže sa mu môže tovar, ktorý bude určitý čas u komisionára, vrátiť späť ako nepredajný.

Komissarževskaja, Vera Fiodorovna

Komissarževskaja, Vera Fiodorovna, 8. 11. 1864 Petrohrad – 23. 2. 1910 Taškent — ruská herečka. Jedna z posledných predstaviteliek divadla hereckých hviezd 19. stor., jej herecký prejav je často porovnávaný s hereckým prejavom talianskej herečky E. Duseovej, nazývaná aj ruská Duseová. Pochádzala z divadelníckej rodiny, debutovala na ochotníckom javisku a po pôsobení v súkromných divadlách (Novočerkassk, Vilnius) získala angažmán v Alexandrinskom divadle v Petrohrade (1896 – 1902).

Jej herectvo vyjadrovalo nálady, bôle a etické hľadanie smerovania ruskej spoločnosti na prelome storočí a predstavovalo typ novej ženy smerujúcej k sebarealizácii a slobode. Preslávila sa ako Larisa (A. N. Ostrovskij: Nevesta bez vena, 1896), A. P. Čechov ju považoval za ideálnu predstaviteľku Niny vo svojej hre Čajka (1896; nazývaná aj Čajka ruskej scény). R. 1904 ako protiváhu Umeleckého divadla v Moskve založila v Petrohrade vlastné divadlo – Divadlo Komissarževskej (Teatr Komissarževskoj), v ktorom sa usilovala nájsť adekvátny umelecký výraz revolučných nálad spoločnosti. K spolupráci prizvala začínajúceho režiséra V. E. Mejerchoľda (1906 – 07) a umožnila mu realizovať program symbolistického divadla v Rusku; v jeho réžii úspešne hrala Beatrice (M. Maeterlinck: Sestra Beatrice, 1906). Konflikt medzi hereckým a režijným divadlom však napokon viedol k jej roztržke s Mejerchoľdom. R. 1902 a 1908 podnikla úspešné turné v USA a 1909 divadlo zatvorila. V záujme financovania projektu novej umeleckej školy uskutočnila 1909 – 10 sériu ďalších zahraničných zájazdov, počas ázijského turné zomrela na kiahne. Od 1959 je podľa nej nazvané Petrohradské štátne akademické divadlo V. F. Komissarževskej (Sankt-Peterburgskij gosudarstvennyj akademičeskij teatr imeni V. F. Komissarževskoj, založené 1942).

komisúra

komisúra [lat.], commissura

1. bot. aj komisurálny šev — miesto zrastu plodolistov (zvyčajne dvoch) v piestiku kvetu a na plode;

2. anat., zool. spojka, resp. miesto spojenia dvoch rovnakých častí (alebo útvarov); u človeka napr. predné priečne spojenie obidvoch hemisfér mozgu uložené pri prednej strane tretej mozgovej komory (c. anterior cerebri) alebo miesto v ústnom kútiku, kde sa stretávajú horná a dolná pera (spojka pier, c. labiorum); pri obrúčkavcoch priečne spojky rebríčkovej nervovej sústavy, pri hmyze vlákna spájajúce vedľa seba ležiace gangliá (→ ganglion) umiestnené v jednom článku.

Komitas

Komitas, vlastným menom Soghomon Gevorki Soghomonjan, aj Komitas Vardapet, 26. 9. 1869 Kütahya, Turecko – 22. 10. 1935 Paríž, od 1936 pochovaný v Jerevane — arménsky hudobný skladateľ, zbormajster, spevák a etnomuzikológ. R. 1881 bol ako sirota poslaný do kňazského seminára v Ečmiadzine (dnes Vagaršapat), kde okrem teologického vzdelania získal aj základy hudobného vzdelania a liturgického spevu. R. 1893 bol vysvätený za kňaza Arménskej apoštolskej cirkvi a prijal rehoľné meno Komitas. R. 1895 študoval v Tbilisi hudbu u Makara Jekmaliana (*1856, †1905), 1896 – 99 na konzervatóriu v Berlíne kompozíciu, estetiku a hudobnú teóriu a súčasne na Univerzite Friedricha Wilhelma (dnes Humboldtova univerzita) u Oskara Fleischera (*1856, †1933), Heinricha Bellermanna (*1832, †1903) a Maxa Friedlaendera (*1852, †1934). R. 1899 sa vrátil do Ečmiadzinu.

Zakladateľ modernej arménskej národnej hudby. Už počas pobytu v seminári sa zaujímal o arménsku ľudovú i liturgickú hudbu, ktorú sa snažil očistiť od nánosov záp. hudobnej kultúry a oživiť na koncertných pódiách (Ečmiadzin, Jerevan, Tbilisi). R. 1891 vydal prvú zbierku arménskych ľudových melódií, 1894 publikoval svoje výskumy z oblasti arménskej duchovnej hudby. Po návrate z Berlína zozbieral niekoľko tisíc ľudových piesní, ktoré vedecky spracoval. Preukázal vzájomné hudobné ovplyvňovanie a previazanosť arménskej ľudovej a liturgickej hudby, dešifroval jej neumovú notáciu. Komponoval vlastné skladby s využitím arménskych hudobných motívov, pričom viaceré jeho piesne, zbory a chorály zľudoveli. Sám interpretoval arménske ľudové piesne na zahraničných koncertoch (Francúzsko, Švajčiarsko, Taliansko). Je autorom aj prvých transkripcií kurdských melódií. Publikoval mnoho článkov a štúdií, čím položil základy arménskej muzikológie ako vednej disciplíny.

R. 1910 odišiel pre výhrady cirkevných úradov proti jeho činnosti do Istanbulu, kde ako zbormajster viacerých speváckych telies a lektor zjednocoval prostredníctvom arménskej hudby členov rozptýlenej arménskej komunity. Pokračoval tam v práci na súbore chorálov arménskej liturgie Patarag (vydaný 1933 v Paríži jeho žiakom Varganom Sarkisjanom, *1891, †1958), ktorým sa zoberal od 1892 a ktorý patrí k jeho najvýznamnejším dielam. V súbore určenom pre 300-členný zbor sústredil pôvodné jednohlasné tradičné liturgické melódie, ktoré upravil na základe vlastných výskumov arménskej národnej hudby do podoby troj- až štvorhlasných mužských zborov. Dielo však nedokončil, na začiatku genocídy Arménov v Osmanskej ríši bol v apríli 1915 uväznený a jeho rukopisné dielo bolo sčasti zničené, resp. roztratené. Po hrozných zážitkoch z vyvražďovania a deportácií svojho národa bol od 1916 hospitalizovaný na psychiatrickej klinike pri Paríži.

Autor zbierok ľudových piesní, napr. Arménske ľudové piesne a tance (Haj žoghovrdakan jerger jev parerger, vydané 1950), zbierok vlastných spracovaní piesní Arménske roľnícke piesne (Haj geghdžuk jerger, 1912) a Piesne pre hlas a klavír (Pjesni dľa golosa i fortepiano, vydané 1939), zborových skladieb Jar, odkiaľ prichádzaš? (Ur es gali, aj garun?, 1902) a Pieseň prepelice (Kakhavi jerg, 1908), 6 suít z roľníckych a tanečných piesní (1912 – 14) i operného fragmentu Anuš (1904). V Arménsku sú podľa neho nazvané viaceré inštitúcie a umelecké súbory.

komitát

komitát, lat. comitatus, aj kráľovský komitát, hradské španstvo — základná územnosprávna jednotka v Uhorskom kráľovstve v 11. – 13. stor. Vyvinula sa z pôvodných, starších územných jednotiek existujúcich už vo veľkomoravskom období (→ hradské zriadenie). Komitátna štruktúra bola vytvorená na začiatku 11. stor. za vlády uhorského kráľa Štefana I. Keďže majoritným vlastníkom pôdy v Uhorsku bol v 11. a 12. stor. kráľ, bolo nevyhnutné zamerať organizáciu krajiny predovšetkým na správu kráľovských (patrimoniálnych) majetkov. Centrom komitátu bol kráľovský hrad s prináležiacimi majetkami. Na jeho čele stál župan (comes), ktorý bol kráľovským úradníkom a jeho vymenovanie alebo odvolanie bolo výlučne v právomoci kráľa. K povinnostiam župana patrilo predovšetkým dohliadať na hospodársku organizáciu a správu kráľovských majetkov; zodpovedal za výber daní (1/3 si ponechal ako príjem, zvyšok odvádzal kráľovi), mal súdne a vojenské kompetencie, na kráľov príkaz bol povinný zostaviť vojenskú ozbrojenú jednotku (→ jobagióni).

V 11. stor. existovali na území Slovenska tieto komitáty: Bratislavský, Nitriansky, Komárňanský, Trenčiansky, Novohradský (na juhu str. Slovenska), Hontiansky (vyčlenený z Novohradského), Tekovský, Gemerský, Turniansky, Zemplínsky, Novohradský (Novum Castrum, resp. comitatus Novi Castri s centrom v Abovskom Novohrade, v 2. pol. 13. stor. sa začal nazývať aj Abovský), rozprestierajúci sa na území neskoršej Abovskej, Šarišskej a Hevešskej stolice (dnes územie v Maďarsku), a Užský (z väčšej časti sa rozprestieral na území dnešnej Ukrajiny). Na územie Slovenska v 11. stor. zasahovali aj Ostrihomský, Mošonský a Rábsky komitát. V 12. stor. vznikli Zvolenský (rozprestieral sa na území neskoršej Zvolenskej, Liptovskej, Oravskej a Turčianskej stolice) a Spišský komitát a v pol. 13. stor. Šarišský (vyčlenený z komitátu Novum Castrum) komitát. Na juhozáp. Slovensku existovali aj tzv. pohraničné komitáty so strážnymi pohraničnými hradmi (Šintava, Hlohovec, Beckov, Šaštín, Bana).

V 13. stor. nastal úpadok kráľovskej moci, začala narastať moc uhorskej šľachty a komitáty sa postupne začali transformovať na šľachtické stolice (župy); do konca 13. stor. sa takto pretvorili Abovský (býv. Novum Castrum), Bratislavský, Gemerský, Hontiansky, Komárňanský, Novohradský, Ostrihomský a Zemplínsky komitát, na prelome 13. a 14. stor. Spišský, Turniansky a Užský komitát, v 1. pol. 14. stor. Nitriansky, Šarišský, Tekovský a Trenčiansky komitát. Proces pretvárania komitátov na šľachtické stolice bol ukončený v 2. pol. 14. stor., keď sa rozpadol najväčší, Zvolenský komitát, z ktorého vznikli Zvolenská, Turčianska, Liptovská a Oravská stolica. Pohraničné komitáty zanikli, stali sa súčasťou priľahlých stolíc.

Komloš, Karol

Komloš, Karol, 18. 11. 1928 Bratislava – 30. 4. 1997 tamže — slov. stav. odborník. Od 1954 pracovník Ústavu stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave; 1977 DrSc.

Zaoberal sa projekciou pozemných a dopr. stavieb, neskôr vlastnosťami betónu a betónových kompozitov so sklenými, s čadičovými a oceľovými vláknami. Autor a spoluautor knižných publikácií Stavba rodinných domčekov: príručka pre stavebníkov (1960) a Reológia čerstvého betónu (1984), viac ako 130 ved. článkov a 2 patentov.

kompaktný

kompaktný [lat.] — celistvý, súdržný, pevný, hutný.

tacrolimus

tacrolimus, FK-506, aj FK506 — imunosupresívna látka produkovaná plesňou Streptomyces tsukubaensis. Inhibuje aktiváciu a indukciu proliferácie T lymfocytov v nižších koncentráciách ako cyklosporín A (má menej vedľajších účinkov; → cyklosporíny). Používa sa u pacientov po transplantácii orgánov (najmä obličiek) na prevenciu ich odvrhnutia (rejekcie).