Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 30 z celkového počtu 30 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Fezzán

Fezzán, arabsky Fazzán — historická krajina v juhozápadnej Líbyi na okraji Sahary; rozloha okolo 350 000 km2, okolo 400-tis. obyvateľov. Zaberá kotliny Aubari a Murzúk.

V krajine je niekoľko vulkanických masívov a vyschýnajúcich jazier a rozsiahle oblasti dún. Pestuje sa tu datľovník. Obyvateľstvo (Tuaregovia a kmeň Tibuov) je koncentrované v oázach Murzúk a Sabhá, tretina žije kočovným spôsobom.

V staroveku bola centrom ríše polokočovných Garamantov, ktorí obchodovali s Rímskou ríšou (najmä vývoz slonoviny a čiernych otrokov). V 19 pred n. l. sa stala súčasťou Rímskej ríše (Phazania), v 8. stor. Arabskej ríše. V 13. stor. bola pripojená k štátu Kánem-Bornu, v 16. stor. ovládnutá Osmanskou ríšou. V rokoch 1913 – 15 ju obsadilo Taliansko a stala sa súčasťou talianskej severoafrickej koloniálnej dŕžavy. V rokoch 1943 – 51 bola pod francúzskou vojenskou správou. Od 1951 je súčasťou Líbye.

Fiačice

Fiačice — miestna časť obce Gôtovany.

fiala

fiala [lat. > nem.], Matthiola — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Jednoročné až trváce mohutné byliny alebo vždyzelené, od rozkonárených chlpov sivoplstnaté polokry pochádzajúce z oblastí okolo Stredozemného mora. Majú jednoduché alebo delené byľové listy, fialové, purpurové, biele, žlté alebo žltohnedé štvorlupienkové ozdobné voňavé kvety, plod úzkovalcovitá šešuľa s dvoma rožkami na vrchole. Patrí sem asi 60 druhov, napr. na Slovensku najznámejšia fiala sivá (Matthiola incana, levkoja) s bielymi až purpurovými kvetmi, ktorá sa pestuje ako okrasná letnička.

fialkovec

fialkovec [lat. > nem.], Iochroma — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď ľuľkovité. Vždyzelené kry s ohybnými konármi s kopijovitými tmavozelenými listami a fialovými rúrkovitými kvetmi vysoké do 3 m. Patrí sem napr. druh fialkovec tmavobelasý (Iochroma cyaneum) s hustými súkvetiami tmavopurpurových kvetov so zvončekovito rozšíreným ústím.

fialkový kameň

fialkový kameň — červené slizovité povlaky alebo vankúšiky na kameňoch horských bystrín, ktoré vytvára riasa druhu Trentepohlia iolithus; po dotyku sú intenzívne oranžové a voňajú po fialkách.

Fibich, Zdeněk

Fibich, Zdeněk, 21. 12. 1850 Fibichova myslivna v obci Všebořice, okres Benešov (dnes súčasť obce Vlastějovice, okres Kutná Hora) – 15. 10. 1900 Praha (pochovaný na vyšehradskom Slavíne) — český skladateľ, dirigent a pedagóg. Spolu s Bedřichom Smetanom a Antonínom Dvořákom bol jedným z významných zakladateľov českej hudby v 2. polovici 19. stor.

Bol mimoriadne hudobne nadaný, už ako 14-ročný skomponoval symfóniu, o rok neskôr začal komponovať operu. Študoval hudobnú teóriu u Zikmunda Kolešovského (*1817, †1868) a v hudobnej škole Bedřicha Smetanu v Prahe. V rokoch 1865 – 67 študoval na konzervatóriu v Lipsku (u Ignaza Moschelesa), 1868 v Paríži a 1869 – 70 v Mannheime. V rokoch 1875 – 78 pôsobil ako kapelník v Prozatímnom divadle, 1899 – 1900 ako dramaturg opery v Národnom divadle v Prahe; od 1881 súkromne vyučoval kompozíciu a hru na klavíri.

Bol predstaviteľom českej novoromantickej hudby, nadviazal na nemecký romantizmus Roberta Schumanna. Ťažiskom jeho tvorby sú dramatické a melodramatické diela, v ktorých dosiahla česká melodráma svoj kvalitatívny vrchol. Je autorom opier s historickým námetom Bukovín (1874) a Blaník (1881, libreto Eliška Krásnohorská) a tragickej opery Nevěsta messinská (1884, libreto Otakar Hostinský podľa Friedricha Schillera) – v ktorých skomponoval altové postavy pre svoju druhú manželku, altistku Betty Hanušovú (*1846, †1901). Ďalej zložil opery Bouře (1895, libreto Jaroslav Vrchlický podľa Williama Shakespeara), Hedy (1896, podľa Georgea Byrona) a Šárka (1897, podľa českých bájí) a dvojdielnu operu Pád Arkuna (Helga a Dargun, 1898, podľa severských ság) – ich libretistkou bola Anežka Schulzová (*1868, †1905; tretia Fibichova manželka). Je tvorcom melodrám, z ktorých najznámejšie sú koncertné melodrámy Štědrý den (1875) a Vodník (1883) – obidve na motívy básnickej zbierky Kytice Karla Jaromíra Erbena a scénická melodráma – trilógia s antickým námetom Hippodamie (1888 – 91, podľa Jaroslava Vrchlického), s časťami: Námluvy Pelopovy, Smír Tantalův, Smrt Hippodamie. Komponoval scénickú hudbu k činohrám (najviac v období 1876 – 77), napr. k novoromantickej dráme Jaroslava Vrchlického Pietro Aretino (1892) a k hre Juliusa Zeyera Neklan (1896). Je autorom troch symfónií (1883, 1892, 1898), symfonických básní Othello (1873, podľa Williama Shakespeara), Záboj, Slavoj a Luděk (1873, podľa Rukopisu královédvorského), Toman a lesní panna (1875, podľa Františka Ladislava Čelakovského), Vesna (1881), V podvečer (1894, z ktorej časť Des je pod názvom Poem známa v početných úpravách) a i., predohier Noc na Karlštejně (1886, k veselohre Jaroslava Vrchlického), Komenský (1892), Oldřich a Božena (1898) a i., kantát, zborov a piesní, komornej hudby, skladieb pre klavír a i. Viac ako 500 menších klavírnych skladieb je zhrnutých v zbierke Nálady, dojmy a upomínky (1892 – 98).

fibrinogenopénia

fibrinogenopénia [lat.] — nedostatok fibrinogénu v krvi (→ fibrinogén).

fibrinolýza

fibrinolýza [lat. + gr.] — proces, ktorým sa rozpúšťa (hydrolyzuje) fibrínový polymér, a tým i krvná zrazenina. Hlavným fibrinolytickým enzýmom je plazmín, ktorý štiepi molekulu fibrínu asi na 50 miestach.

fibróm

fibróm [lat.] — nezhubný nádor vznikajúci z väzivového tkaniva (napr. v koži). Podľa vzhľadu sa rozlišujú mäkké a tvrdé fibrómy. Mäkký fibróm kože je väčšinou guľovitý útvar presne ohraničeného tvaru, veľkosti hrachu. Môže sa vyskytovať kdekoľvek, jednotlivo alebo ako viacpočetné uzlíčky na krku (veľmi častý je u starších žien). Tvrdý fibróm kože sa vyskytuje zriedkavo. Osobitnými formami fibrómov sú fibrómy vyskytujúce sa v kostiach: fibrózny kortikálny defekt vyskytujúci sa u detí a neosifikujúci fibróm prejavujúci sa bolesťami z únavy a patologickými zlomeninami.

fibromatóza

fibromatóza [lat. + gr.] —

1. difúzne alebo ložiskové rozmnoženie nezhubného spojivového tkaniva v kostrovom svalstve neznámeho pôvodu. Liečba: najčastejšie chirurgická (odstránenie postihnutej časti svalu), pri difúznej forme tlmenie bolestivých príznakov;

2. výskyt mnohopočetných fibrómov.

fibronektín

fibronektín [lat.] — dimérny glykoproteín, jedna zo základných makromolekúl medzibunkovej hmoty, v ktorej uľahčuje bunkovú adhéziu s fibrínom, ako aj adhezívne interakcie medzi prítomnými proteoglykánmi. Skladá sa z vyše 2 tisíc aminokyselinových jednotiek, pričom v reťazci glykoproteínu sú veľmi časté zoskupenia arginín – glycín – kyselina asparágová. Niektoré úseky reťazca fibronektínu sú uložené vedľa seba do štruktúry skladaného listu. Fibronektín je súčasťou bunkových membrán a nachádza sa aj v krvnom sére, kde má opsonínový účinok (→ opsoníny). Glykoproteín obsahuje rozdielne typy domén, ktoré sú schopné viazať heparín, fibrín, kolagén a bunkové receptory. Prispieva k vytvoreniu krvnej zrazeniny a zúčastňuje sa na morfogenéze a hojení rán po poškodení tkaniva.

fibrosarkóm

fibrosarkóm [lat. + gr.] — zhubný nádor vznikajúci z väzivového tkaniva. Klinicky sa prejavuje ako veľký, zvyčajne nebolestivý útvar v mäkkých tkanivách. Fibrosarkóm kostí je zhubný nádor rastúci vnútri kosti (endostový fibrosarkóm), len zriedkavo vychádza z povrchu kosti (periostový fibrosarkóm). Najčastejšie sa vyskytuje v primárnej forme – postihuje zdravú kosť, sekundárna forma sa vyskytuje pri niektorých kostných léziách. Postihuje ľudí v 2. – 4. decéniu. Najčastejšie sa vyskytuje na dolnej časti stehnovej kosti. Klinicky sa prejavuje opuchom a bolestivosťou, v konečnom štádiu patologickou zlomeninou. Liečba: chirurgická, pri metastázach aj cytostatická polychemoterapia.

fibróza

fibróza [lat.] — rozmnoženie kolagénového väziva v tkanive najčastejšie pri chronickom zápale, po dlhodobom dráždení a pri hojení rán; nahradenie pôvodného tkaniva väzivom (jazva, zjazvenie tkaniva). Môže postihovať rôzne orgány. Napr. pri fibróze srdca vznikajú väzivové jazvy v srdcovom svale. Hepatolienálna fibróza (fibróza pečene a sleziny) sa prejavuje prestúpením pečene a sleziny väzivovými pruhmi, ktoré rozdeľujú parenchým týchto orgánov na rôzne veľké oblasti. Pľúca po nevyhojenom zápale vmedzereného tkaniva postihuje difúzna fibróza pľúc, po zápale pľúcnych mechúrikov idiopatická fibrotizujúca alveolitída (závažné ochorenie neznámeho pôvodu charakteristické námahovou dýchavicou, dráždivým kašľom, cyanózou pri námahe, neskôr aj v pokoji; priebeh ochorenia je chronický, smrť nastáva v dôsledku kardiorespiračného zlyhania). Dýchací systém postihuje aj tuberkulózna fibróza pľúc. Retrolentálna fibróza je očné ochorenie s tvorbou väzivového tkaniva za šošovkou. Vyskytuje sa najmä u nedonosených detí, ktoré boli v inkubátore; takmer pravidelne postihuje obidve oči a končí sa úplnou slepotou.

fidula

fidula [lat.], fidel, fiddle, fidicula, vielle, vihuela, viola, violino, violone — stredoveký sláčikový strunový hudobný nástroj s krkom končiacim sa kruhovou hlavicou. Mal obyčajne 5 strún a trojdielnu (veko, luby, dno) plochú rezonančnú skrinku oválneho tvaru, ktorá sa od 12. stor. predlžovala a na bokoch zužovala do podoby husieľ. Fidula sa používala v Európe od 9. do 16. stor.

Field, John

Field [fíld], John, 26. 7. 1782 Dublin – 23. 1. 1837 Moskva — írsky klavírny virtuóz a skladateľ.

Študoval v Londýne u Muzia Clementiho, s ktorým v roku 1802 odišiel do Paríža a 1803 do Petrohradu, od 1822 žil v Moskve. Komponoval výlučne pre klavír. Patrí k významným tvorcom romantickej klavírnej literatúry. Najznámejšie sú jeho Nokturná (Nocturnes), ktoré slúžili ako vzor Fryderykovi Chopinovi. Je autorom siedmich klavírnych koncertov, štyroch klavírnych sonát a komornej hudby.

Figuš-Bystrý, Viliam

Figuš-Bystrý, Viliam, vlastným menom Viliam Figuš, pseudonym Ján Bystrý, 28. 2. 1875 Banská Bystrica – 11. 5. 1937 tamže — slovenský hudobný skladateľ a dirigent.

V rokoch 1889 – 93 študoval na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, 1914 absolvoval skúšku na Hudobnej akadémii v Budapešti. Pôsobil ako učiteľ a organista v Pilisi (pri Budapešti), v Ostrej Lúke, vo Zvolenskej Slatine, v Padine (Srbsko), od 1907 v Banskej Bystrici, od 1921 bol učiteľom hudby na tamojšom učiteľskom ústave a na hudobnej škole vo Zvolene. Na všetkých pracoviskách zároveň pôsobil ako dirigent spevokolov a organizátor umeleckého života. Bol zakladajúcim členom (1919) a predsedom (1925) Spolku slovenských umelcov.

Vo svojej tvorbe vychádzal zo stredoslovenských (najmä z detvianskej oblasti), maďarských a kuruckých ľudových piesní a balád, ktoré zbieral a upravoval. Komponoval aj lyrické piesne (zhudobnil texty niektorých slovenských básnikov), zbory, klavírne, organové i orchestrálne skladby. Jeho najrozsiahlejším dielom je opera Detvan (1924 – 26), ktorá bola prvým pokusom o slovenskú národnú operu (libreto vytvoril s Emilom Boleslavom Lukáčom podľa rovnomennej lyrickoepickej básnickej skladby Andreja Sládkoviča) a 1928 ju Oskar Nedbal uviedol v SND v Bratislave (premiéra 1. apríla 1928).

Dielo: komorná tvorba pre klavír: Tance op. 3 (1893 – 1922), Lístky do pamätníka op. 44 (1916 – 22), Slávnostný pochod op. 61 (1922), Poľné kvietky op. 96 (1933); komorná tvorba pre husle, klavír a organ: Sonáta e mol op. 97 (1934); Náladové obrazy op. 46 (1916); klavírne triá: Z detského života op. 32 (1912 – 1919), Scherzo op. 33 (1915); orchestrálna tvorba: suity: Z mojej mladosti op. 56 (1921), Mesiac rozpráva op. 110 (1937, nedokončená); vokálna tvorba: piesne pre spev a klavír: Pravda op. 22 (1906); Po poliach a lúkach op. 53 (1920); Jesenné piesne op. 95 (1932 – 34); balady: Pókainé (1894), Leányálom op. 34 (1913), Hófehérke op. 50 (1918); úpravy ľudových piesní: Slovenské ľudové piesne z Veľkej Slatiny op. 28, 35 a 39 – 41 (1906 – 15), súborne vyšli ako 1 000 slovenských ľudových piesní 1 – 10 (1925 – 31), Ľudové balady op. 101 (1934); maďarské ľudové piesne: Magyar népdalok op. 1 (1893 – 1922), Kuruc nóták op. 4 (1897); zborové skladby: mužské zbory op. 49 (Zmráka sa, 1914; Do hôr, 1926), 10 vencov ľudových piesní pre miešané zbory op. 51 a 57 (1919) a i.; kantáta Slovenská pieseň pre sóla, zbor a veľký orchester op. 36 (1913, podľa Pavla Országha Hviezdoslava); opera Detvan op. 64 (1924 – 26); chrámová a liturgická hudba: 6 skladieb pre organ op. 107 (1936 – 37), Náboženské piesne op. 62 (1922 – 35), Náboženské zbory op. 10 (1903 – 36); Ecce sacerdos magnus op. 90 (1932) a i.

Fiľakovská brázda

Fiľakovská brázda — geomorfologický podcelok Cerovej vrchoviny. Kotlinová až predhorská brázda tvorená nivou rieky Belina a priľahlou sprašovou pahorkatinou. Fiľakovská brázda bola vyhĺbená v súvrstviach oligomiocénnych pieskovcov v smere severoseverozápad – juhojuhovýchod. Patrí do teplej klimatickej oblasti, priemerné teploty v júli 19 – 20 °C, v januári -3 až -4 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 550 – 600 mm. Na nive Beliny sa vyskytujú fluvizeme, na sprašovej pahorkatine hnedozeme. Pôvodná vegetácia lužných jaseňovo-jelšových lesov na nive a dubovo-hrabových lesov na pahorkatine ustúpila ornej pôde a lúkam.

Filémón a Baukis

Filémón a Baukis, lat. Philemon a Baucis — v antickej mytológii starček a starenka žijúci v chudobe v maloázijskej Frýgii. Vľúdne prijali do svojho príbytku boha Dia (Zeus) a Herma, ktorí v prestrojení za žobrákov putovali po krajine a po odmietnutí u bohatých márne hľadali nocľah. Zeus a Hermés sa obyvateľom krajiny pomstili potopou, dom Filémóna a Baukidy však premenili na chrám. Starčekom splnili aj prianie zomrieť v jednej chvíli, Filémón a Baukis sa premenili na stromy, ktoré rástli vedľa seba.

Téma literárne spracovaná Ovídiom (Premeny, 8. kniha, 611. – 724. verš).

Filice

Filice — miestna časť obce Gánovce.

Filier

Filier — miestna časť obce Ratkovské Bystré.

Filip, Miroslav

Filip, Miroslav, 31. 7. 1932 Martin – 19. 6. 1973 Bratislava — slovenský muzikológ a pedagóg.

V rokoch 1951 – 54 študoval matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, 1954 – 57 hudobnú výchovu na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, súčasne 1954 – 59 tam pôsobil ako asistent. V rokoch 1959 – 73 prednášal hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

Bol odborníkom v oblasti záznamu melódie a spektrálnej analýzy, v muzikológii presadzoval tvorivé využitie prírodných vied (matematiky, logiky, teórie informácie, kybernetiky). Zaslúžil sa o vybudovanie akustického oddelenia v technickom laboratóriu Umenovedného ústavu SAV, od 1969 aj v hudobnom oddelení Historického ústavu SNM v Bratislave. Okrem pedagogickej a vedeckej práce pôsobil ako violončelista – bol členom tzv. KAF tria (Ladislav Kupkovič, Ján Albrecht, Miroslav Filip).

Je autorom knižných publikácií Náuka o harmónii I, II (1957, 1959) a Kapitoly z akustiky (1970) a spoluautorom Všeobecnej náuky o hudbe (1955, s Eugenom Suchoňom). Napísal niekoľko štúdií z odboru hudobnej teórie a akustiky a vytvoril viacero patentov v oblasti elektroakustiky.

Filipínska panva

Filipínska panva — podmorská panva v západnej časti Tichého oceána medzi Filipínami na západe (lemovaná hlbokomorskou Filipínskou priekopou), Mariánami na východe a Karolínami na juhu; maximálna hĺbka 6 927 m. Plochý podmorský reliéf sa v južnej časti postupne mení na zvlnený s chrbtami v smere sever – juh.

Filipínska priekopa

Filipínska priekopa — rozsiahla úzka hlbokomorská depresia s príkrymi stenami v západnej časti Tichého oceána vo Filipínskom mori tiahnuca sa zo severu na juh pozdĺž východného pobrežia Filipín; hĺbka do 10 497 m (najčastejšie uvádzaný údaj), podľa iných zdrojov 10 265 m, 10 540 m, 10 830 m, 11 524 m (najväčšia nameraná hĺbka vo svetovom oceáne, ale nepotvrdená opakovaným meraním), dĺžka 1 330 km (1 400 km), priemerná šírka 60 km (65 km). Výplň tvoria sedimenty prevažne aleuritického charakteru, ktoré sú uložené vodorovne a dosahujú hrúbku niekoľko km, miestami vystupujú aj sopečné horniny. Priečny profil Filipínskej priekopy je asymetrický. Pevninský svah je strmší a má menšiu hrúbku sedimentov ako oceánsky svah.

Filipovo

Filipovo — miestna časť obce Beňuš.

Filkus, Rudolf

Filkus, Rudolf, 2. 9. 1927 Bratislava – 17. 12. 2013 Bratislava — slovenský ekonóm a politik. Pôsobil v ekonomickom výskume, 1953 – 72 a 1990 pracovník Ekonomického ústavu SAV, 1972 – 84 Výskumného a výpočtového ústavu cenového, 1984 – 89 Ústredného ústavu národohospodárskeho výskumu, 1991 – 93 Ústavu ekonomickej teórie SAV (dnes Ekonomický ústav SAV) a predseda Vedeckého kolégia SAV pre ekonomické vedy; 1963 – 2004 súčasne pôsobil na Ekonomickej univerzite v Bratislave; 1991 profesor. Pôvodne člen Verejnosti proti násiliu (VPN), 30. 1. – 9. 6. 1990 poslanec Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia, 1990 – 91 minister pre hospodársku stratégiu SR. Angažoval sa pri vzniku Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), potom jeho ekonomický expert a predseda Rady HZDS. Po voľbách 1992 podpredseda poslednej federálnej vlády. R. 1993 veľvyslanec Slovenska v Rakúsku, po rozchode s HZDS bol z funkcie odvolaný. R. 1994 minister financií SR vo vláde J. Moravčíka, 1994 – 97 člen Demokratickej únie (DÚ), za ktorú bol poslancom NR SR. R. 1997 – 98 podpredseda NR SR. Autor prác Ekonomické aspekty technického pokroku (1967), Problémy stimulovania inovačného procesu cenou (1975), Cena – nevyhnutná súčasť hospodárskeho mechanizmu (1989) a vyše 300 štúdií a článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch, spoluautor práce Civilizace na rozcestí (1969).

Filostratos, Flavios

Filostratos, Flavios, genitív Flavia Filostrata, lat. Lucius Flavius Philostratus, asi 170 Lémnos – asi 248 — grécky filozof a životopisec sofistickej školy. Žil na dvore Septimia Severa a Iulie Domny, na ktorej podnet napísal Život Apollónia z Tyany (Ta es ton Tyanea Apollónion) – prvý svetský životopis s bohatými mystickými prvkami o populárnom antickom divotvorcovi Apollóniovi z Tyany. Autor diela Životopisy sofistov (Bioi sofistón, 2 zväzky), pripisuje sa mu dialóg o športe a atlétoch Gymnastikos, Obrazy (Eikones, 2 zväzky) a zbierka fiktívnych ľúbostných listov.