Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 42 z celkového počtu 42 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Enescu, George

Enescu [-ku], George, 19. 8. 1881 Liveni (pri Dorohoi, dnes George Enescu), Rumunsko – 4. 5. 1955 Paríž — významný rumunský skladateľ, huslista, klavirista, dirigent a pedagóg.

Od siedmich rokov (1888 – 93) študoval na konzervatóriu vo Viedni, 1894 – 99 hru na violončele, klavíri a organe na konzervatóriu v Paríži (u Julesa Masseneta a Gabriela Fauré). Koncertoval v Európe i v USA, bol učiteľom mnohých známych huslistov (Yehudi Menuhin, Christian Ferras, Dinu Lipatti), interpretoval diela Johanna Sebastiana Bacha. Jeho tvorba bola ovplyvnená dielom Johannesa Brahmsa a Maurica Ravela, bol inšpirovaný aj rumunským folklórom.

Dielo: Rumunská poéma pre orchester (Poema romănă, 1897), osem symfónií (1895 – 1941), sláčikové okteto (1900), dve sláčikové kvartetá (1916 – 20, 1930 – 32), tri husľové sonáty (1897, 1899, 1926), tri orchestrálne suity (1903, 1915, 1938), opera Oidipus (Oedipe, 1910 – 31), symfonická báseň Hlas mora (Vox maris, 1950), a i.

enfant terrible

enfant terrible [anfan teribl; fr.] — doslovne strašné (nezvládnuteľné) dieťa; aj jedinec konajúci bez ohľadu na spoločenské zvyklosti a často proti nim, usilujúci sa vo svojej sfére presadiť a upútať za každú cenu, čo často hraničí s extrémizmom (najčastejšie v oblasti umenia a športu).

Engis

Engis [anži] — paleoantropologická lokalita v Belgicku pri meste Liège, v ktorej bola v roku 1829 alebo 1830 objavená lebka asi sedemročného dieťaťa rodu Homo neanderthalensis. Doposiaľ ide o vôbec prvý nález pozostatku neandertálskeho človeka.

enchondróm

enchondróm [gr.] — nezhubný nádor chrupkovitého tkaniva. Rastie pomaly vnútri kosti a napriek tomu, že ju deformuje (najmä drobné kosti rúk a nôh), nespôsobuje výrazné ťažkosti. Niekedy býva len náhodným nálezom pri röntgenologickom vyšetrení. Ak sa enchondróm vyskytne v dlhých kostiach končatín, môže (zriedka) byť príčinou patologickej zlomeniny.

enkulturácia

enkulturácia [gr. + lat.] — proces, počas ktorého si človek osvojuje reč národa, v ktorom sa narodil, jeho zvyky, tradície a kultúru. Prebieha počas biologického dozrievania indivídua– začína sa narodením a končí sa jeho smrťou; najintenzívnejšia je v detstve a dospievaní, pretrváva však i v dospelosti.

enoftalmus

enoftalmus [gr.] — oko vpadnuté do očnice, jeho zmenená poloha, pri ktorej je posunuté smerom dozadu. Enoftalmus sa môže vyskytovať na jednom alebo na obidvoch očiach. Jednostranný enoftalmus je najčastejšie zapríčinený zlomeninou očnice, obojstranný vzniká pri strate tuku v očnici, napr. u starších podvyživených ľudí.

enterokináza

enterokináza [gr.], enteropeptidáza — enzým tvoriaci sa v črevnej sliznici, meniaci neúčinné proenzýmy vylučované do čreva podžalúdkovou žľazou na aktívne formy (aktivuje trypsinogén na trypsín).

entomóza

entomóza [gr.] — všeobecné označenie chorôb vyvolaných parazitickým hmyzom a roztočmi; → ektoparazitózy.

entrefilet

entrefilet [antrfile; fr.] — staršie označenie aktuálneho krátkeho vtipného novinového článku umiestneného na začiatku denného spravodajstva zvyčajne medzi dvoma väčšími článkami. Tematicky sa viaže na denné udalosti, často sú to postrehy zo spoločenského života a rôzne kuriozity. Je anonymný, od ostatného textu oddelený linkou s cieľom upútať pozornosť. Voľnejší publicistický žáner na rozmedzí medzi analytickým a beletristickým; je zdôraznený osobitným typom písma.

enukleácia

enukleácia [lat.] — operačné vybratie, vylúpnutie drobnej cysty alebo malého ohraničeného guľovitého útvaru (najmä ak má dostatočne pevný obal) bez toho, aby sa súčasne odstraňovala časť okolitého tkaniva. Enucleatio bulbi (oculi) – vylúpnutie, odstránenie oka.

enumerácia

enumerácia [lat.] — vyratúvanie; štylistický postup založený na vypočítavaní, vymenúvaní javov, vecí, predmetov, vlastností, dejov ap. Enumerácia je základná vlastnosť informačného a opisného slohového postupu. Vďaka informatívnosti a prehľadnosti je najfrekventovanejšia v žánroch publicistického i administratívneho štýlu a typická aj pre náučný opis. V umeleckom štýle dynamizuje opis a charakteristiku postáv alebo stupňuje estetickú účinnosť prejavu.

enzootia

enzootia [gr.] — hromadné ochorenie zvierat, ktoré sa vyskytuje na určitom vymedzenom území a nešíri sa do okolia (infekcie s prírodnou ohniskovosťou, napr. červienka).

eobiont

eobiont [gr.] — najprimitívnejší živý systém schopný metabolizmu a reprodukcie, ktorý vznikol v procese vývoja života na Zemi. Eobionty existovali pravdepodne už pred vyše 3,5 miliardami rokov.

eo ipso

eo ipso [eó ipsó; lat.] — tým istým, práve preto, na základe toho.

eolické procesy a formy

eolické procesy a formy, veterné procesy a formy — geomorfologické procesy podmienené činnosťou vetra a nimi utvorené formy georeliéfu. Vplyvom tlaku prúdiaceho vzduchu (→ deflácia) a nárazmi už unášaných častíc piesku a prachu (→ korázia) spôsobuje vietor oddeľovanie častíc zo zemského povrchu. Oddelené častice sú premiestňované vlečením po zemskom povrchu (materiál najhrubšej štruktúry), saltáciou po náraze vetra či inej unášanej častice alebo vznášaním (najjemnejší piesok a prach). Výraznejšie zmeny georeliéfu spôsobuje vietor len v miestach málo chránených alebo nechránených vegetáciou (púšte, pláže, orná pôda ap.). V miestach prevažujúceho odnosu sa utvárajú kamenné (hamady) a štrkové púšte (serir) i rôzne odnosové eolické formy (kamenná púšťová dlažba, deflačné ryhy a vane, jardangy, skalné hríby a kývance, skalné okná a brány, hrance). Pri poklese unášacej schopnosti vetra dochádza k veternej sedimentácii a vznikajú eolické sedimenty. Ukladaním piesku utvára vietor pieskové púšte (erg) s rôznymi typmi dún, čeriny a pieskové pokrovy, uložením prachových častíc (spraše a sprašové hliny) vznikajú sprašové tabule, sklonovo asymetrické doliny a úvaliny.

V slovenských nížinách je množstvo eolických foriem (najmä duny a sprašové tabule) utvorených v chladnejších klimatických obdobiach (glaciáloch).

eotaxín

eotaxín [gr.] — člen podrodiny chemokínov CC, ktorý je osobitne silným chemotaktickým faktorom pre eozinofily. Tvorí sa najmä v pľúcach ľudí chorých na bronchiálnu astmu a v tkanivách, v ktorých sa zhromažďujú eozinofily.

Eötvös, József

Eötvös [ötvöš], József, barón, 3. 9. 1813 Budín, dnes súčasť Budapešti – 2. 2. 1871 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský spisovateľ a politik, syn I. Eötvösa ml., otec L. Eötvösa. Absolvoval právo na univerzite v Budapešti. Počas ciest po Európe v rokoch 1836 – 37 sa zoznámil napríklad s V. Hugom, F.-R. Chateaubriandom či A. de Lamartinom. Po návrate krátko pôsobil ako asesor obvodného stoličného súdu v Prešove, potom sa vzdal úradu a usadil sa na rodinnom majetku v Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe (dnes v Maďarsku). Aktívne sa zapájal do politického života, bol predstaviteľom západoeurópskeho liberalizmu v maďarskej politike, začiatkom 40. rokov 19. stor. bol spoluzakladateľom skupiny tzv. centralistov, ktorí chceli nahradiť zastaraný uhorský župný systém centralistickým a presadiť parlamentný systém vlády. V roku 1848 pôsobil ako minister školstva a osvety revolučnej vlády. Po zásahu cisárskeho vojska emigroval do Mníchova. Bol zástancom zotrvania Uhorska v habsburskej monarchii. V roku 1853 sa vrátil do Uhorska, 1867 sa pridal k F. Deákovej liberálnej opozícii, podieľal sa na príprave rakúsko-maďarského vyrovnania. Od roku 1866 pôsobil ako predseda Uhorskej akadémie vied, 1867 – 71 minister školstva a osvety. Presadzoval reformu uhorského školstva, bol tvorcom zákonov o všeobecnom a povinnom základnom školskom vzdelaní a zrovnoprávnení Židov, požadoval rovnoprávnosť a vlastnú správu pre národy žijúce v Uhorsku a pod.

Literárnu činnosť začal ako básnik a dramatik. Do poézie uvádzal vlasteneckú a sociálnu tematiku: óda Lúčenie (Bucsú, 1836), ľudovo ladená báseň I ja by som rád (Én is szeretném, 1846), krátka poéma Zamrznuté dieťa (A megfagyott gyermek, 1833), dráma Nech žije rovnosť (Éljen az egyenlőség, 1844), v ktorej pranieruje pseudoliberalizmus uhorskej šľachty, a i. Písal však najmä romány, je považovaný za priekopníka kritického realizmu v maďarskej literatúre, ktorý pozdvihol na európsku úroveň. Jeho román Kartuzián (A’ karthausi, 1842) je podľa P. Van Tieghema posledným románom európskeho sentimentalizmu. Spoločenskú kritiku naplno rozvinul v románoch Dedinský notár (A falu jegyzője, 1845; slov. 1959), Pod dóžovou zástavou (Magyarország 1514-ben, 1847; slov. 1951) a Sestry (Nővérek, 1857). V novelách Slovenské dievča na Dolnej zemi (Egy tót leány az Alföldön, časopisecky 1854, knižne 1859) a Zimný trh (Téli vásár, 1859) prevládajú idylické, sentimentálne a didaktické prvky. Svoje politické myšlienky a skúsenosti zhrnul v teoretických prácach Vplyv vládnucich ideí 19. storočia na štát (A XIX. század uralkodó eszméinek befolyása az álladalomra, 2 zväzky, 1851 – 54) a Národnostná otázka (A nemzetiségi kérdés, 1865). V rokoch 1901 – 03 vyšlo Súborné dielo Józsefa Eötvösa (Eötvös József összes munkái I-XX).

eozinofília

eozinofília [gr.] —

1. zvýšenie počtu eozinofilov v periférnej krvi (→ leukogram) nad 5 % typické pre choroby alergického pôvodu a pre parazitárne ochorenia;

2. schopnosť buniek alebo tkanív farbiť sa eozínom dočervena.

eozinopénia

eozinopénia [gr.] — zníženie počtu až chýbanie eozinofilov v periférnej krvi, najčastejšie pri celkovom poklese bielych krviniek (pod 4 · 109/l krvi), a to najmä pri ťažkých infekčných ochoreniach, pri akútnom strese, popáleninách, infarkte srdca a pri podchladení organizmu i ako nežiaduci účinok pri liečbe glukokortikoidmi. Eozinopénia sa vyskytuje veľmi zriedka, pričom nemá väčší klinický význam.

epanastrofa

epanastrofa [gr.], palilógia — rečnícka alebo poetická figúra spočívajúca v opakovaní toho istého slova (alebo skupiny slov) na konci jedného a na začiatku nasledujúceho verša, vety, prípadne na konci a na začiatku susedných strof; → anadiplóza.

epentéza

epentéza [gr.] — vsúvanie, vkladanie hlások kvôli uľahčeniu výslovnosti (napr. plachta – plachiet).

epicédium

epicédium [gr. > lat.], gr. epikédeion; aj epitaphium, carmen funebre, thrénódion — smútočná lyrická báseň; jej paralelou v próze je pohrebná chváloreč (→ laudatio funebris).

Najčastejšou formou epicédia je elegické distichon, hlavnými témami žiaľ za mŕtvym, jeho oslava, pominuteľnosť života, nevyhnutnosť smrti, útecha. V rímskej literatúre ho rozvíjali Catullus, Ovídius, Propertius, Tibullus a Vergílius. Epicédium sa stalo vzorom pre európsku humanistickú i novšiu príležitostnú poéziu a jedným z dominantných žánrov vtedajšej doby.

Najstaršou zbierkou epicédií v slovenskej literatúre sú Náreky Panónie (Luctus Pannoniae, 1544), z mnohých autorov vynikli Ján Bocatius a Ján Filický.

Už v antike vzniklo aj parodické epicédium, a to zväčša na zvieratá (pes, papagáj, opica).

epidurálny

epidurálny [gr.] — nachádzajúci sa nad tvrdou mozgovou blanou (dura mater). Odtlačením tvrdej mozgovej blany od kosti vzniká epidurálny priestor (napr. pri epidurálnom krvácaní), v ktorom môže vzniknúť napr. epidurálny absces, epidurálny hematóm ap.

epiglotis

epiglotis [gr.] — hrtanová príchlopka z elastickej chrupky, ktorá pri prehĺtaní uzatvára pod tlakom koreňa jazyka vchod do hltana, aby sa súčasti potravy nedostali do dýchacích ciest. Opuch a zápal epiglotis (akútna epiglotitída) sťažujú dýchanie a môžu mať za následok udusenie predovšetkým u malých detí.

epigraf

epigraf [gr.] — v antike a stredoveku nápis (často vo forme citátu, gnómy alebo maximy) na pomníkoch a náhrobkoch, ale napr. aj na daroch bohom. Ako carmen epigraphicum (metricky zložený epigraf) sa označoval i čestný nápis na pomníkoch alebo hymnus na poctu bohom. Veršovaný epigraf sa nazýval epigram. Neskôr sa ako epigrafy označovali krátke úryvky z diela, veta či verš umiestnený na začiatku diela alebo jeho časti s úmyslom zdôrazniť jeho základnú myšlienku (→ motto).

epigram

epigram [gr.] —

1. lit. lyrický žáner didaktickej, satirickej a reflexívnej poézie; krátka, vtipná, obyčajne satirická báseň, ktorá stručne a duchaplne vyjadruje adresnú myšlienku o veci, osobe, nejakej životnej pravde a pod. Skladá sa z dvoch kontrastných častí: expozície, ktorá podáva správu o predmete epigramu a vzbudzuje očakávanie (suspensio), a pointy, ktorá podáva vtipné riešenie (solutio). V antike sa epigramami pôvodne nazývali veršované nápisy na chrámoch, pomníkoch, podstavcoch sôch, daroch a nádobách, ktoré (na rozdiel od epigrafu) mali formu elegického disticha. V antickom Grécku písali epigramy Sapfó, Anakreón, Simónidés z Keu, Asklepiadés zo Samu, v rímskej poézii Ennius a Martialis, s ktorým sa spája súčasné chápanie epigramov. V slovenskej literatúre epigramy písali J. I. Bajza, J. Kollár, S. Godra, J. Záborský, S. H. Vajanský, J. Jesenský, T. Janovic, J. Majerník, P. Petiška a i.

Mal si hniezdo postavené

vysoko na hradnej stene,

všetci drobní, všetci malí

zdola nahor pozerali.

Hniezdo spadlo. V okamžiku

našiel si sa na chodníku.

Teraz všetci, že si padol,

pozerajú zhora nadol.

(J. Jesenský: Ľudské pohľady)

2. výtv. súčasť emblému, krátky text vysvetľujúci zobrazenie, často obsahujúci mravné ponaučenie.

epikríza

epikríza [gr.] — zhrnutie priebehu choroby a zdravotného stavu pacienta, súčasť dekurzných záznamov v chorobopisoch (píše sa zvyčajne raz za týždeň), záverov prepúšťacích správ z nemocníc a informácií o pacientovi. Obsahuje aj diagnostické a terapeutické ciele ošetrujúceho lekára spolu s odporúčaním ďalšieho postupu lekárskej starostlivosti.

epinikion

epinikion [gr.], epinikos — antická zborová pieseň na oslavu víťaza pretekov prednášaná obyčajne v domovine víťaza.

Najvýznamnejší autori: Simónidés z Keu, Bakchylidés, Pindaros.

epištolárny text

epištolárny text — text písomnej komunikácie tvorený na základe výberu a organizácie špecifických jazykových prvkov uplatňovaných v korešpondencii. Medzi epištolárne texty patria listy súkromného charakteru, listy predstaviteľov politického a kultúrneho diania minulosti i súčasnosti, stredoveké listy poddaných vrchnosti ap. Charakteristické znaky a vlastnosti: písomnosť, súkromnosť, subjektívnosť, personálnosť, simplexnosť, singulárnosť. Pre epištolárne texty sú typické paralely s hovorovým štýlom, ako aj originálne postupy ozvláštňujúce text. Textový systém je stabilizovaný konštantnými prvkami: oslovenie, záverečné formulácie, signatúrne znaky, formulácia post scriptum a i.

epiteton

epiteton [gr.], básnický prívlastok — osobitný druh prívlastku, metaforický básnický prívlastok, ktorý na rozdiel od logického, gramatického atribútu nemení význam substantíva, ale určuje, vysvetľuje, charakterizuje, zdôrazňuje a konkretizuje nejakú vlastnosť predmetu, resp. hodnotí, vyjadruje emocionálny postoj autora k zobrazovanému javu. Epitetom môže byť každý prívlastok: substantívum (tulák vietor), adjektívum (biele dvory), adverbiá (clivo pozerá), particípiá (hviezdy padajú trblietajúc sa) a pod. Staršie poetiky rozlišujú:

epiteton constans – stály básnický prívlastok, ktorý je v stabilnom spojení s určitým substantívom, je jeho stálym znakom, vlastnosťou. Je príznačný pre antické eposy, ale i pre ľudovú epiku a lyriku: biela ruža, šíre pole, čierne oči, biele rúčky, červený ručníček, holubička sivá, zelený rozmarín, švárny šuhaj a i.;

epiteton ornans – ozdobný básnický prívlastok, ktorý oživuje, emocionálne umocňuje opisnú lyriku, ale aj neutralizuje konvenčné výrazy. Je najjednoduchšou formou trópu, metaforickým alebo metonymickým spojením. Epiteton sa neraz využíva už v názve diela: Krvavé sonety (P. O. Hviezdoslav), Cválajúce dni (J. Smrek), Živý bič (M. Urban) a pod.

epitomé

epitomé [gr.] — výťah z obsiahlejšieho vedeckého diela; súbor výťahov, zhrnutí, tematický výber. Termín epitomé sa používal najmä na označenie výťahu zo starších historických, právnických a gramatických prác, neskôr kompilačnej práce poskytujúcej prehľad dosiahnutého poznania v istom odbore.

epitrit

epitrit [gr.] — v antickom časomernom veršovom systéme 4-slabičná a 7-mórová stopa realizovaná 3 dlhými a 1 krátkou slabikou. Podľa postavenia krátkej slabiky (◡) v stope sa rozlišuje prvý (◡ — — —), druhý (– ◡ – –), tretí (— — ◡ —) a štvrtý epitrit (— — — ◡).

epizeuxa

epizeuxa [gr.] — štylistická figúra založená na opakovaní rovnakých slov bezprostredne za sebou alebo za iným výrazom vo verši alebo vo vete. Epizeuxa zvyšuje výraznosť, akcentuje zvukovú pôsobivosť a stupňuje intonáciu i význam opakovaného celku. Je príznačná pre básnickú tvorbu, v slovenskom kontexte najmä pre ľudové umenie a poéziu romantickej generácie. Napr.:

Letí, letí roj, ponad milej dvor.

(ľudová pieseň)

Sloboda, sloboda, slobodienka moja,

pre teba mne páni šibenice stroja!

(J. Botto: Smrť Jánošíkova)