Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 372 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kobellovci

Kobellovci (Kobell) — nemecká maliarska rodina. Najvýznamnejší členovia:

Ferdinand (7. 6. 1740 Mannheim – 1. 2. 1799 Mníchov) — maliar (krajinár) a grafik, brat Franza Innocenza Josefa a otec Wilhelma Alexandra Wolfganga von Kobell. Študoval právo a 1762 na Kresliarskej akadémii (Zeichnungsakademie) v Mannheime. R 1764 vymenovaný za dvorného divadelného maliara kurfirsta a palatína Karla Teodora (1724, †1799) a 1766 za jeho dvorného kabinetného maliara. R. 1768 – 70 žil v Paríži, 1793 sa presťahoval s kurfirstovým dvorom do Mníchova, kde od 1798 riadil obrazovú galériu prenesenú z Mannheimu. V ranej tvorbe bol ovplyvnený nizozemským barokovým maliarstvom 17. stor. (fantazijné krajiny) i dielami C. Lorraina, neskôr sa sústredil na realistické znázornenie prírody, čím sa stal významným predchodcom nemeckej realistickej krajinomaľby 19. stor. (Skalnatá krajina s pastierom a bystrinou, 1772 – 73). Olejomaľby krajín však maľoval v ateliéri, v plenéri robil len prípravné skice. Jeho najvýznamnejším dielom je maliarsky krajinársky cyklus, ktorý bol pôvodne určený pre zámok Johannisburg v Aschaffenburgu (1786, pôvodne 15 malieb, zachovalo sa 9). R. 1784 publikoval teoretické dielo o krajinomaľbe Kniha alebo inštrukcie pre kresbu krajín (Livre ou instruction pour dessiner les paysages), ktorá slúžila ako vzorník. O. i. bol v kontakte aj s A. F. Oeserom;

Franz Innocenz Josef (23. 11. 1749 Mannheim – 14. 1. 1822 Mníchov) — maliar, grafik a kresliar, brat Ferdinanda. Študoval na Kresliarskej akadémii v Mannheime, vďaka finančnej podpore kurfirsta Karla Teodora 1779 – 84 absolvoval študijný pobyt v Ríme. R. 1785 sa usadil v Mníchove. V kresliarskom umení 18. – 19. stor. zaujíma jeho tvorba osobitné postavenie – nakreslil niekoľko tisíc diel tematicky zameraných takmer výlučne na krajinu. Kresba mu umožňovala rýchle zachytiť myšlienky a atmosféru. Podľa talianskych vzorov maľoval ideálne krajiny a zanechal viac ako 20 tisíc kresieb a grafík s krajinárskymi a architektonickými motívmi;

Wilhelm Alexander Wolfgang von Kobell (6. 4. 1766 Mannheim – 15. 7. 1853 Mníchov) — maliar a grafik, syn Ferdinanda, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov mníchovskej školy na začiatku 19. stor. Školil sa u svojho otca a na Kresliarskej akadémii v Mannheime. R. 1809 – 10 absolvoval študijný pobyt vo Viedni a v Paríži, od 1814 pôsobil ako profesor krajinomaľby na akadémii v Mníchove (do 1826). R. 1815 mu bol udelený rytiersky kríž (záslužného) rádu Bavorskej koruny, na základe ktorého bol povýšený do šľachtického stavu (predikát von Kobell), 1833 dostal od kráľa Ľudovíta I. privilégium dedičného šľachtického stavu. V ranej tvorbe bol ovplyvnený holandskou barokovou krajinomaľbou 17. stor., v 90. rokoch 18. stor. sa vrátil k naturalistickým krajinám zobrazeným plasticky, s jasnou farebnosťou a s množstvom minuciózne stvárnených detailov (Krajina so stromami, 1794). Venoval sa aj žánrovej maľbe, maľoval výjavy z lovov a bitiek (Lov v Tegernsee, 1824), rurálne scény i skupinové portréty. Za hlavné dielo jeho vrcholného obdobia sa pokladajú monumentálne romanticko-klasicistické bojové scény v banketovej sále mníchovskej kráľovskej rezidencie (1808 – 15). V neskoršej tvorbe sa sústredil na maloformátové akvarely a olejomaľby, žánrovo sa orientoval najmä na krajiny so zvieracou a s figurálnou štafážou.

kobylka

kobylka

1. hud., tal. ponticello — vyrezávaná doštička z javorového, prípadne z bukového dreva, ktorá slúži ako podstavec na vrchnej doske strunových sláčikových hudobných nástrojov a sú cez ňu vedené struny. Je umiestnená presne v strede vrchnej dosky medzi dvoma ozvučnými (rezonančnými) otvormi a zásadne ovplyvňuje kvalitu zvuku hudobného nástroja;

2. zool.kobylky.

Kokošovce

Kokošovce — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v sev. časti Košickej kotliny na jej styku so Slanskými vrchmi, 375 m n. m.; 785 obyvateľov (2015); miestne časti: Kokošovce, Sigord. Odlesnené pahorkatinné územie kotliny prechádza smerom k Slanským vrchom do vrchovinného územia zalesneného dubovými a bukovými porastmi. Vodná nádrž a rekreačné stredisko Sigord, minerálny prameň Šťavica. V katastri obce sa nachádza NPR Kokošovská dubina.

Obec písomne doložená 1245 ako Delnafec, 1272 Delnafeu, 1290 Dulnech, 1298 Dulnefeu, 1301 Dulnech, 1315 Delne, 1316 Delnefelu, 1317, 1322 Delne, 1329 Delnekakasfalua, 1339 Delne, 1417 Kakasfalua, 1520, 1543, 1567, 1588, 1600 Kakasfalwa, 1773 Kakasfalva, Kakassowcze, 1786 Kakaschfalwa, Kakassowce, 1808 Kakasfalva, Kokossowce, Kohutowce, Kohautowce, 1863 – 1902 Kakasfalu, 1907 – 13 Delnekakasfalva, 1920 Kakašovce, 1927 Kokošovce. Patrila delnianskym, resp. kokošovským zemanom. V 14. a 15. stor. existovala v katastri obce osada Čudovec (doložená 1421 ako Chwdafalua, 1427 Chudafalua, 1473 Czwdafalwa). Obyvatelia sa zaoberali povozníctvom (vozili soľ z neďalekého Solivaru), dobývaním soli, poľnohospodárstvom a prácou v lesoch. Ojedinelé archeologické nálezy kamennej industrie z neskorej kamennej doby. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky klasicistický Kostol narodenia sv. Jána Krstiteľa (1815, obnovený 1865 a 1935).

Kodeš, Jan

Kodeš, Jan, 1. 3. 1946 Praha — český a československý tenista. R. 1966 – 80 reprezentoval Československo v Davisovom pohári, 1980 člen víťazného družstva. R. 1973 víťaz mužskej dvojhry na turnaji vo Wimbledone, 1970 a 1971 mužskej dvojhry na medzinárodných majstrovstvách Francúzska (French Open). R. 1971 a 1973 finalista medzinárodných majstrovstiev USA (US Open). R. 1982 – 87 nehrajúci kapitán československého daviscupového tímu, 1994 – 98 prezident Českého tenisového zväzu. Nositeľ ocenenia najlepší športovec roka (1973), Ceny Emila Zátopka (2011) a hlavnej ceny Českého klubu fair play za celoživotné čestné športové správanie (2013), 1990 uvedený do Medzinárodnej tenisovej siene slávy.

Kobliha, František

Kobliha, František, 17. 11. 1877 Praha – 12. 12. 1962 tamže — český grafik a ilustrátor. R. 1901 – 05 študoval u F. Ženíška na Akadémii výtvarných umenív Prahe. R. 1911 jeden zo spoluzakladateľov umeleckého združenia Sursum, člen združenia Spolok českých umělců grafiků (SČUG) Hollar (1934 jeho predseda), od 1911 spolupracoval s časopisom Moderní revue (vychádzal 1894 – 1925, združoval umelcov symbolistickej a dekadentnej orientácie).

Patril k najvýznamnejším predstaviteľom českého symbolizmu. Ako grafik bol autodidakt, vytváral najmä knižnú a úžitkovú grafiku, minuciózne stvárnené drevoryty, kresby a po 2. svetovej vojne aj litografie. Jeho rané práce sú inšpirované dielami českých symbolistických básnikov (k básňam tvoril samostatné grafické listy, ktoré evokujú emotívnu atmosféru predlohy). Jeho tvorba je charakteristická zobrazovaním atmosféry noci, ťaživých snov, vidín, smútku a melancholických predstáv, uplatňoval secesno-symbolistickú štylizáciu (cyklus Pozdě k ránu, 1909; Žena s hadem, 1910; cyklus Žena, 1911).

Knobelsdorff, Georg Wenzeslaus von

Knobelsdorff, (Hans) Georg Wenzeslaus von, 17. 2. 1699 Kuckädel, Prusko, dnes Kukadło, Lubuské vojvodstvo, Poľsko – 16. 9. 1753 Berlín — nemecký architekt, maliar a návrhár.

Spočiatku pôsobil ako maliar, od 1732 v službách Fridricha II. Veľkého. V pol. 30. rokov 18. stor. začal navrhovať architektonické diela (Apolónov chrám v záhrade Tempelgarten v Neuruppine, 1734). R. 1736 – 37 cestoval do Talianska, kde vytváral skice pitoreskných krajín. Po návrate do Pruska sa venoval najmä architektúre (prestavba zámku a obnova mesta Rheinsberg, 1737 – 40).

K jeho najvýznamnejším dielam patria v Berlíne budova opery Unter den Linden (dnes Štátna opera Berlín, 1741 – 43, pôvodne súčasť nerealizovaného monumentálneho návrhu kráľovského paláca, prestavaná po 2. svetovej vojne), prestavba zámku Charlottenburg na sídlo Fridricha II. Veľkého (1740 – 47, jeho súčasťou je jeden z najvýznamnejších priestorov európskeho rokoka Zlatá galéria dokončená 1746), návrh na park Tiergarten (od 1740, jeden z prvých verejných parkov v Európe, čiastočne zachovaný podľa jeho návrhu), v Postupime zámok Sanssouci (1745 – 47, navrhol aj interiéry s parkom), a mestský zámok Stadtschloss (1745 – 51) s parkom. Navrhoval aj drobné záhradné pavilóny (Neptúnova jaskyňa, Neptungrotte, v parku zámku Sanssouci, 1751), záhrady, parky a obytné i hospodárske stavby, ale aj nábytok, koče, divadelné dekorácie, medaily a slávnostné ohňostroje.

V jeho architektonickej tvorbe sa prejavuje viacero vplyvov, pri verejných budovách vplyv klasicizujúceho palladianizmu a súdobej francúzskej rokokovej a neoklasicistickej architektúry, niektoré jeho diela sa pokladajú za jedny z najvýznamnejších príkladov tzv. pruského rokoka.

Významná je aj jeho maliarska tvorba, maľoval najmä portréty a krajiny (Pohľad na Rheinsberg, 1737).

Kočiš, Jaroslav

Kočiš, Jaroslav, 30. 6. 1933 Veselí nad Moravou, okr. Hodonín, Česko – 21. 11. 1990 Bratislava — slovenský sochár českého pôvodu. R. 1956 – 61 študoval sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u J. Kostku. V 60. rokoch 20. stor. patril k zakladateľom a ústredným protagonistom bratislavského združenia umelcov Konfrontácie. Spočiatku sa venoval kresbe, maľbe a grafike, v ktorých skúmal nefiguratívne prístupy (Červená ikona, 1964), po 1964 najmä sochárstvu, vytváral reliéfne obrazy a sochy pripomínajúce totemy s existenciálnym podtextom, ktorých povrchové štruktúry dotváral gestickými vrypmi, vypaľovaním a kombináciou rozličných materiálov (Schránka, 1965).

Knor, Martin

Knor, Martin, 25. 1. 1967 Martin — slovenský matematik. Od 1991 pôsobí na Stavebnej fakulte STU v Bratislave; 2010 prof. Zaoberá sa teóriou grafov, najmä hranovými grafmi (a ich zovšeobecneniami) a problematikou vnárania grafov do plôch. Autor monografie Heawoodova hypotéza a blokové plány (2009), učebníc Aplikovaná matematika. Optimalizačné metódy (2004) a Deskriptívna geometria (Descriptive geometry, 2009), mnohých skrípt a vyše 90 vedeckých článkov prevažne s medzinárodným citačným ohlasom.

kokcidiomykóza

kokcidiomykóza [gr.], kokcidioidomykóza, coccidioidomycosis — mykotické ochorenie (→ mykózy) človeka a zvierat (postihuje hovädzí dobytok, kone, mulice, ovce, psy, ošípané) vyznačujúce sa granulomatóznymi zmenami na pľúcach s tendenciou k rozsevu do ostatných tkanív a orgánov. Vyskytuje sa najmä v teplých a suchých púšťových oblastiach amerického kontinentu. Pôvodcom ochorenia je dimorfná mikromycéta Coccidioides immitis z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota), ktorá v endemických oblastiach prežíva v pôde, odkiaľ sa dostáva artrospórami predovšetkým aerogénnou cestou (vdýchnutím) do organizmu. Inkubačná doba ochorenia je 7 – 30 dní. Infekcia môže byť asymptomatická alebo vedie k akútnemu respiračnému ochoreniu, ktoré sa prejavuje ako chrípka, bronchopneumónia, resp. atypický zápal pohrudnice. Pri hovädzom dobytku primárna infekcia vyvoláva chronické ochorenie tráviaceho traktu, pri psoch ochorenie s príznakmi chudnutia a dýchacích ťažkostí, neskôr s vracaním a hnačkou. Primárna infekcia môže prejsť do progresívnej kokcidiomykózy, ktorá má chronický priebeh (trvá mesiace až roky) a zvyčajne sa končí smrťou, pri rozseve sú granulomatóznymi zmenami postihnuté kosti, kĺby, koža, podkožie, vnútorné orgány a centrálny nervový systém. Zriedkavou formou primárnej kokcidiomykózy je kožná forma lokalizovaná spravidla na tvári alebo v šijovej oblasti.

Liečba: podávanie antimykotík, antifugálnych azolov (ketokonazol) a amfotericínu B.

Kochová, Marita

Kochová (Koch), Marita, 18. 2. 1957 Wismar, Meklenbursko-Predpomoransko — nemecká atlétka (šprintérka). Reprezentantka bývalej NDR v behu žien na 50, 60, 100, 200 a 400 m. R. 1980 získala na olympijských hrách v Moskve zlatú medailu v behu žien na 400 m (48,88 s) a striebornú medailu v štafete na 4 × 400 m, 1983 majsterka sveta v behu na 200 m (22,13 s) a v štafetách na 4 × 100 m a 4 × 400 m. R. 1985 halová majsterka sveta v behu na 200 m. Majsterka Európy 1978, 1982 a 1986 v behu na 400 m a v štafete na 4 × 400 m, halová majsterka Európy 1977 v behu na 400 m a 1983, 1985 a 1986 v behu na 200 m. Počas svojej športovej kariéry vytvorila spolu 30 svetových rekordov, viacnásobná najlepšia športovkyňa roka na svete. R. 2014 uvedená do Siene slávy Medzinárodnej asociácie atletických federácií (IAAF).

Köchlov zoznam

Köchlov zoznam, skratka K. z., nem. Köchelverzeichnis, skratka KV — systematický súpis diel W. A. Mozarta, ktorý zostavil a pod názvom Chronologicko-tematický zoznam všetkých hudobných diel W. A. Mozarta (Chronologisch-thematisches Verzeichnis sämtlicher Tonwerke Wolfgang Amadé Mozarts, 1862) prvýkrát vydal rakúsky muzikológ Ludwig von Köchel (*1800, †1877). Pôvodné vydanie obsahovalo 626 približne chronologicky usporiadaných a poradovým číslom označených Mozartových skladieb a dodatok so zoznamom opráv. Každé dielo bolo identifikované aj krátkou notovou ukážkou, resp. ukážkami jeho jednotlivých častí, a bohatým poznámkovým aparátom. Köchlov zoznam neskôr vyšiel vo viacerých doplnených a opravených vydaniach. Z nich najvýznamnejšie bolo 3. vydanie z 1937, ktoré pripravil americkonemecký muzikológ Alfred Einstein a ktoré obsahuje mnohé zmeny v chronológii skladieb i v číslovaní s tým súvisiacim, a 6. vydanie z 1964 (Franz Giegling, *1921, †2007; Gerd Sievers, *1915, †1999; a Alexander Weinmann, *1901, †1987), v ktorých sú zahrnuté výsledky ďalšieho výskumu z hľadiska genézy a kontextu jednotlivých diel. Dosiaľ najnovšia, 8. edícia vyšla 1983 (dotlač 1999) bez výraznejších opráv. V dôsledku niekoľkých revízií majú niektoré diela aj tri odlišné číslovania, v praxi sa však používa pôvodné číslovanie Ludwiga von Köchla.

Kocher, Theodor

Kocher, (Emil) Theodor, 25. 8. 1841 Bern – 27. 7. 1917 tamže — švajčiarsky lekár, chirurg. Pôsobil na univerzite v Berne, od 1872 profesor chirurgie, neskôr riaditeľ Univerzitnej chirurgickej kliniky. V praxi ako jeden z prvých aplikoval aseptickú chirurgiu. K jeho povinnostiam patrilo školiť armádnych lekárov a liečiť strelné poranenia, ktoré podrobne skúmal s cieľom urýchliť hemostázu. Zaviedol do praxe nové typy operácií brušných orgánov, zdokonalil operáciu prietrže, repozíciu pri luxácii ramenného kĺbu a neurochirurgické operácie vykonávané pri chorobách centrálnej nervovej sústavy a mozgu, vykonal úspešnú operáciu žlčníka pomocou špeciálnych klieští. Zaoberal sa aj nepriechodnosťou čriev, chorobami mužských pohlavných orgánov, ako aj úrazovou epilepsiou a jej liečbou. Svoje poznatky predovšetkým z brušnej chirurgie a chirurgie kĺbov publikoval v knihe Náuka o chirurgických operáciách (Chirurgische Operationslehre, 1892), ktorá mala 6 vydaní a bola preložená do mnohých jazykov. Neskôr sa zaoberal najmä fyziológiou a patofyziológiou štítnej žľazy. Zistil dôležité vzťahy medzi operačným odstránením štítnej žľazy a postoperačnými fyzickými a mentálnymi následkami jej odstránenia a vypracoval účelnú operačnú metodiku tohto orgánu, opísal myxedém a kretenoidné znaky u pacientov po odstránení štítnej žľazy. Vo svojej práci Ochorenia štítnej žľazy (Erkrankungen der Schilddrüse) zhrnul komplexné poznatky o tejto žľaze, ktoré mali základný význam pre neskorší vývoj chirurgie štítnej žľazy (Kocherova tyreochirurgická škola). Nobelova cena za fyziológiu a medicínu (1909) za práce o fyziológii, patológii a chirurgii štítnej žľazy.

Kochanowski, Jan

Kochanowski, Jan, 1530 Sycyna, Mazovsko – 22. 8. 1584 Lublin — poľský renesančný spisovateľ. R. 1544 – 49 študoval na univerzite v Krakove, 1551 – 52 na univerzite v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1552 – 55 v Padove. R. 1559 sa v Paríži zoznámil s P. de Ronsardom, 1564 – 70 pôsobil ako sekretár na kráľovskom dvore Žigmunda II. Augusta, 1574 sa usadil na svojom panstve v dedine Czarnolas.

Najvýznamnejší poľský renesančný básnik, poľskú poéziu pozdvihol na európsku úroveň, jeden z tvorcov novodobej poľštiny. V literárnej tvorbe spojil klasickú dokonalosť s poetickým bohatstvom poľského jazyka, využíval podnety antickej literatúry a ľudovej slovesnosti; oslavoval činorodý život dedinského zemana uprostred prekrásnej prírody a lásku, zamýšľal sa nad štátnymi reformami, náboženskými spormi a náboženskou toleranciou. Prvé literárne práce (ódy, elégie, epigramy) písal po latinsky, po poľsky vytvoril báseň Pieseň o potope (Pieśń o potopie, napísaná asi 1550, vydaná asi 1570) a hymnus Čo chceš od nás, Pane (Czego chcesz od nas, Panie, asi 1562 ako súčasť poémy Zuzana; preložil J. A. Komenský).

V začiatočnom období tvorby napísal poému Zuzana (Zuzanna, asi 1562), heroikomickú humoresku Šachy (Szachy, medzi 1562 a 1566, podľa predlohy diela Scacchia ludus M. G. Vidu) a básnické skladby Zhoda (Zgoda, 1564) a Satyr alebo divý muž (Satyr albo Dziki mąż, 1564), v ktorých reagoval na politické dianie, ako aj poému Prápor alebo Pruský hold (Proporzec albo Hołd pruski, napísaná 1569, vydaná 1587) nadväzujúcu na oslavnú antickú poéziu. Kochanowského tragédia Odmietnutie gréckych vyslancov (Odprawa posłów greckich, vydaná i uvedená 1578), v ktorej na základe epizódy z trójskej vojny opísal situáciu v Poľsku a upozornil na mravný problém zodpovednosti za krajinu i na nadradenie štátnych záujmov nad osobné, je najvýznamnejšou poľskou renesančnou hrou. Popularitu si získal zbierkou Dávidov žaltár (Psałterz Dawidów, 1579), ktorá je veršovanou parafrázou biblického Žaltára (Knihy žalmov). K najkrajším dielam poľskej a svetovej renesančnej poézie patrí jeho cyklus žalospevov Náreky (Treny, 1580), ktorý venoval zosnulej dcérke Uršuli a vyjadril v ňom bolesť, zúfalstvo i stratu dôvery v antickú múdrosť a cnosť. Autor cyklu frašiek Frašky (Fraszki, 1584), ktorý obsahuje krátke humorné alebo satirické básne so súčasnou tematikou a s neočakávanou pointou blízke epigramu, drobných poľských a latinských básní Lyricorum libellus (1580) a Foricoenia (1584), vlasteneckých, filozoficko-reflexívnych, ľúbostných a príležitostných básní Dve knihy piesní Jana Kochanowského (Pieśni Jana Kochanowskiego księgi dwoje, 1586) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Renesančná lýra (1970; druhé vydanie pod názvom Verná lutna, 1980).

Kogan, Leonid

Kogan, Leonid, 14. 11. 1924 Jekaterinoslav, dnes Dnepropetrovsk – 17. 12. 1982 Mytišči, Moskovská oblasť, pochovaný v Moskve — ruský huslista. Od 1933 študoval v špeciálnej hudobnej škole v Moskve, 1936 – 48 na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského (1936 – 43 v Centrálnej hudobnej škole pre nadané deti), štúdium ukončil v triede Abrama Iľjiča Jampolského (*1890, †1956). Od 1944 sólista Moskovskej filharmónie, 1952 – 80 vyučoval na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského (1969 vedúci katedry hry na husliach); 1963 prof. Od 1980 pôsobil na Accademii Musicale Chigiana v Siene. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov sovietskej husľovej školy. Debutoval 1941 vo veľkej sále moskovského konzervatória, kde uviedol Koncert pre husle a orchester D dur op. 77 J. Brahmsa. R. 1951 získal 1. cenu na Medzinárodnej súťaži kráľovnej Alžbety (Koningin Elisabethwedstrijd) v Bruseli za interpretáciu Koncertu č. 1 D dur op. 6 pre husle a orchester N. Paganiniho. R. 1955 účinkoval v Londýne a Paríži, 1956 v Južnej Amerike a 1957 v USA, hosťoval v mnohých ďalších krajinách sveta; účinkoval aj na Slovensku. Vynikajúci interpret romantickej i súčasnej hudby, mnohí skladatelia mu venovali svoje husľové koncerty, napr. T. Chrennikov, K. Karajev, A. Chačaturjan a. i. Jeho koncertný repertoár obsahoval husľovú tvorbu J. S. Bacha (vrátane všetkých sólových sonát), W. A. Mozarta, L. van Beethovena, J. Brahmsa, N. Paganiniho (okrem koncertov aj 24 Capriccií pre husle), ako aj A. Berga, S. Prokofieva a D. Šostakoviča. Venoval sa aj komornej hre a často vystupoval s klaviristom E. Gileľsom a violončelistom M. Rostropovičom. Na hudobné nosiče nahral viacero husľových koncertov a sonát, ako aj klavírne triá, napr. J. Haydna, L. van Beethovena a R. Schumanna, i klavírne kvarteto G. Faurého. Nositeľ viacerých ocenení.

Kofroň, Petr

Kofroň, Petr, 15. 8. 1955 Praha — český hudobný skladateľ a dirigent. R. 1974 – 79 študoval skladbu u A. Piňosa na JAMU v Brne, súčasne 1971 – 79 bol žiakom M. Kopelenta. R. 1980 – 89 pôsobil na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, 1996 – 2004 umelecký šéf opery Divadla J. K. Tyla v Plzni (od 2000 aj dirigent), neskôr skladateľ, dirigent a spisovateľ v slobodnom povolaní, od 2011 šéf orchestra opery Divadla J. K. Tyla v Plzni a súčasne od 2013 umelecký riaditeľ Opery Národného divadla a Štátnej opery v Prahe. R. 1983 spoluzakladateľ súboru súčasnej hudby Agon Orchestra, ktorý sa pod jeho vedením venoval prevažne českej novej hudbe a dielam amerických minimalistov. Ako dirigent ďalších českých hudobných telies sa okrem súčasnej českej hudby špecializoval na americkú hudbu 20. stor. Jeho skladateľská tvorba bola spočiatku charakteristická konceptuálnymi dielami, v ktorých o. i. skúmal možnosti pohybu zvuku v priestore, 1975 sa vrátil k aplikovaniu diatonickej harmónie, zaoberal sa dielom I. Dunajevského (In memoriam I. O. Dunajevskij pre recitátora a dychové kvinteto, 1975; Růžový pokoj pre dva klavíry, 1978). Od 1983 je jeho tvorba ovplyvnená hermetickou filozofiou Aleistera Crowleyho (*1875, †1947). Nepracuje s hudobnými parametrami, ale iba s energiou zvuku (Liber LXXII pre orchester, 1987). Po 1993 realizoval grafické partitúry viacerých českých a slovenských autorov. Autor opier Fantom čili Krvavá opera (2005) a Mai 68 (2007), množstva scénickej hudby, ako aj esejí o súčasnej českej hudbe (Třináct analýz, 1994), publikácie Grafické partitury a koncepty (1996) a kritík i článkov v odborných časopisoch (Hudební rozhledy, Opus musicum, Tvorba). Zakladajúci člen Spoločnosti pre novú hudbu (1991), 1990 – 96 editor časopisu pre hudbu a výtvarné umenie Konserva/Na Hudbu.

kofeín

kofeín [arab.], 1,3,7-trimetylxantín, metylteobromín, teín — purínový alkaloid. Biela kryštalická látka rozpustná vo vode a v etanole; teplota topenia 235 – 238 °C. Najrozšírenejšia psychoaktívna látka. Nachádza sa v listoch, semenách alebo v plodoch niektorých rastlín, napr. v listoch cezmíny (paraguajskej) a čajovníka, v semenách guarany, kávovníka a koly. Je súčasťou niektorých potravín, nápojov a liekov. V primeranej dávke (do 300 mg denne) povzbudzuje mozgovú činnosť (psychostimulačný účinok), odstraňuje únavu a zvyšuje pozornosť, vo vysokých dávkach spôsobuje podráždenie a nespavosť, zrýchľuje srdcovú činnosť, zvyšuje krvný tlak, kyslosť žalúdočnej šťavy a tvorbu moču (diuretický účinok). Používa sa aj pri liečbe otravy alkoholom a na zosilnenie účinku niektorých analgetík. Nadmerné, dlhodobé užívanie kofeínu alebo látok obsahujúcich kofeín (káva, čaj) vedie k vzniku návyku (kofeinizmus), ktorý nie je nebezpečný, nejde o pravú toxikomániu (nemá trvalé následky, nemení osobnosť a charakter). Toxicita kofeínu je nízka, smrteľná dávka sa odhaduje na 10 g.

Knjaževac

Knjaževac [kňa-], do 1859 Gurgusovac — mesto vo vých. časti Srbska na hranici s Bulharskom v kraji Zaječarski okrug; 19-tis. obyvateľov (2013). Oblasť mesta bola osídlená už v praveku, o čom svedčia jaskynné kresby. R. 1396 – 1833 súčasť Osmanskej ríše pod názvom Gurgusovac. Predstavovalo vojenské opevnenie s palisádami. Od 1859 dnešný názov. Počas 2. svetovej vojny 1941 – 44 obsadené Nemeckom. Asi 8 km od mesta (v obci Ravna) pozostatky rímskej pevnosti Timacum Minus (1. – 6. stor.).

Koceľovce

Koceľovce — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Slovenskom rudohorí v Revúckej vrchovine, 349 m n. m.; 250 obyvateľov (2015). Pahorkatinné až vrchovinné, prevažne odlesnené územie, v záp. časti bukové lesy. Obec písomne doložená 1318 ako Guchulpholua, 1320 Guchkulfalua, Guchulfalva, 1331 Goczel, Goczeel, 1427 Bowch, 1773 Geczell, Getzelowetz, Geczelowcze, 1786 Geczel, Geczelowze, 1808 Geczel, Gecelowce, 1863 – 1913 Gecelfalva, 1920 – 48 Gecelovce, 1948 Koceľovce. Vznikla v 2. polovici 13. stor. ako banícka obec. Patrila rodu Ákošovcov, neskôr Bubekovcom zo Štítnika, od 17. stor. Andrášiovcom. V 15. – 16. stor. bola dosídlená valachmi. Obyvatelia sa zoberali baníctvom, poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, pastierstvom a povozníctvom. Stavebné pamiatky: gotický evanjelický a. v. kostol (14. stor., v 18. stor. a 1819 upravovaný, s významnými stredovekými freskami zo 60. – 80. rokov 14. stor.).

Koblenz

Koblenz [-lenc] — mesto v záp. časti Nemecka v spolkovej krajine Porýnie-Falcko pri ústí rieky Mosela do Rýna; 106-tis. obyvateľov (2013). Priemysel potravinársky (najmä vinársky a pivovarnícky), kovoobrábací, strojársky, chemický, jemnej mechaniky, papiernický. Dopravná križovatka, riečny prístav. Turistické stredisko. V okolí pestovanie viniča.

Osídlenie na sútoku Rýna a Mosely bolo založené medzi 12. – 9. stor. pred n. l. Počas vlády cisára Augusta (27 – 14 pred n. l.) tam vznikol rímsky kastel, v 1. polovici 1. stor. n. l. rímsky vojenský tábor (Castellum apud Confluentes; z lat. confluens = sútok) a bol postavený most cez Rýn a začiatkom 4. stor. rímska pevnosť, ktorá tvorila centrum neskoršieho stredovekého mesta rozloženého vnútri pôvodných rímskych hradieb. Po zániku Západorímskej ríše (476) si ho podmanili Frankovia a stalo sa kráľovským sídlom (jedna z kráľovských falcí), po rozpade Franskej ríše (843) súčasť tzv. cisárskeho léna Lotara I. (Itália, Burgundsko, Lotrinsko, Alsasko, Frízsko), 882 vyplienené Normanmi. Od 1018 majetok a sídlo arcibiskupov z Trieru. R. 1214 získalo mestské práva. Počas tridsaťročnej vojny viackrát obsadené francúzskymi a švédskymi vojskami a čiastočne zničené, po 1652 znova opevnené, 1688 utrpelo značné škody ostreľovaním počas vojny o falcké dedičstvo. Po vypuknutí Francúzskej revolúcie (1789) bolo centrom emigrovaných francúzskych rojalistov, 1794 si ho podmanil Napoleon I. Bonaparte. Od 1815 súčasť Pruska, administratívne centrum pruskej provincie Rýn, sídlo hlavného úradu a generálneho veliteľstva. Po skončení 1. svetovej vojny súčasť rýnskej demilitarizovanej zóny (do 1924 pod americkou a do 1929 pod francúzskou kontrolou). Počas 2. svetovej vojny silno poškodené bombardovaním americkými a britskými vojskami. R. 1946 – 50 sídlo vlády spolkovej krajiny Porýnie-Falcko. Stavebné pamiatky: bazilika Sankt Kastor (pôvodne karolovský kostol vysvätený 836, románsky prestavaný koncom 12. stor., vysvätený 1208, prestavaný v 13. stor., neskorogoticky zaklenutý koncom 15. stor., reštaurovaný v 19. – 20. stor.), kostol Liebfrauenkirche (pôvodne neskororománsky z 12. – 13. stor., neskorogoticky prestavaný v 15. stor.), románsky kostol Florinskirche (pôvodne kláštorný, 1100, goticky prestavaný v 14. stor., prestavaný v 16. – 17. stor.), ranobarokový jezuitský kostol (Jesuitenkirche, 1613 – 17, rekonštruovaný v 20. stor.), s budovou bývalého jezuitského kolégia (16. – 17. stor., dnes súčasť mestskej radnice), ranoklasicistický arcibiskupský a kniežací palác (Kurfürstliches Schloss, 1777 – 93, zničený 1944, začiatkom 50. rokov 20. stor. obnovený, koncom 20. stor. rekonštruovaný; pozostáva z hlavnej budovy s dvoma polkruhovými krídlami lemujúcimi vnútorné nádvorie) s priľahlým parkom, divadlo (1786 – 87), gotický kamenný most cez Moselu (Balduinbrücke, 1342 – 43), hrad Alte Burg (pôvodne vodný hrad založený okolo 1185 na mieste rímskej veže, ktorá bola súčasťou mestských hradieb, prestavaný v 13. – 18. stor., dnes archív), neskorogotická mestská tržnica a tančiareň (Alte Kauf- und Tanzhaus, 1419 – 25, 1724 zbarokizovaná, viackrát rekonštruovaná), komenda Rádu nemeckých rytierov (Deutschordenkommende, 13. stor., od 1992 Ludwig Museum), viaceré stredoveké (napr. hostinec Zum Deutschen Kaiser, koniec 15. stor.), renesančné (cechový dom Krämerzunfthaus, koniec 16. stor.) i barokové domy (Stará mincovňa, 1761 – 63; rodný dom kniežaťa C. Metternicha, 1674; Dreikönigenhaus, začiatok 18. stor.) a i. Pri ústí Mosely do Rýna (Deutsches Eck) pamätník s jazdeckou sochou Wilhelma I. (1897, zničený 1945, rekonštruovaný 1993). Čiastočne zachovaný systém vojenských pevností, ktorého súčasťou je aj pevnosť Ehrenbreitstein (na mieste rímskej vojenskej pevnosti z 3. – 5. stor. vznikol okolo 1000 hrad, v stredoveku viackrát prestavaný, v 16. stor. premenený na pevnosť, ktorá bola 1801 zničená a po 1815 – 86 postupne prestavovaná). Neogotický Christuskirche (1901 – 04), neorománsky kostol Herz-Jesu-Kirche (1900 – 03, rekonštruovaný v 2. polovici 20. stor.), neorománska vládna budova (1902 – 06) a i. Viacero stavieb súčasnej architektúry (napr. Forum Confluentes, 2013). Množstvo múzeí a galérií, univerzita (založená 1990), sídlo ústredného nemeckého archívu (→ Bundesarchiv Koblenz). V blízkosti mesta viacero hradov a zámkov, napr. asi 7 km juž. neogotický zámok Schloss Stolzenfels (pôvodne stredoveký hrad z 12. stor., koncom 17. stor. poškodený, v 19. stor. rekonštruovaný a prestavaný). Kultúrne pamiatky Koblenzu s priľahlou kultúrnou krajinou v údolí Rýna boli 2002 pod názvom Horné údolie Stredného Rýna zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako súčasť 65 km úseku údolia str. Rýna so zámkami, historickými mestami a vinicami.

Kobilka

Kobilka, Brian K. (Kent), 30. 5. 1955 Little Falls, Minnesota — americký fyziológ. R. 1984 – 89 pôsobil na Dukovej univerzite v Durhame (Severná Karolína) v laboratóriu R. J. Lefkowitza, od 1989 pôsobí ako profesor na School of Medicine Stanfordovej univerzite v Palo Alte (Kalifornia). Zaoberá sa štúdiom štruktúry a mechanizmu pôsobenia receptorov viazaných s regulačnými proteínmi obsahujúcimi guanínový nukleotid reverzibilne prechádzajúci z guanozíntrifosfátu na difosfát (tzv. G proteíny). R. 2007 ako prvý určil kryštálovú štruktúru dvoch aktivovaných receptorov tohto typu patriacich do skupiny β2-adrenergických receptorov. Okrem kryštalografických metód využíva na štúdium dynamických vlastností receptorov aj metódy NMR a EPR spektroskopie. Jeho poznatky o trojrozmernej štruktúre a mechanizme účinku jednotlivých typov receptorov majú veľký význam pri navrhovaní nových liečiv, ktorých účinok spočíva v aktivácii, resp. v blokovaní konkrétneho receptora (napr. antihistaminiká, β-blokátory). Nobelova cena za chémiu (2012, s R. J. Lefkowitzom) za výskum receptorov viazaných na G proteíny.

Knoxville

Knoxville [noksvil] — mesto v USA vo vých. časti štátu Tennessee; 179-tis. obyvateľov, aglomerácia 798-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný, odevný, chemický, potravinársky, tabakový, hutnícky (hlinikáreň v aglomerácii). Dopravná križovatka. Turistické stredisko v blízkosti národného parku Great Smoky Mountains National Park (→ Great Smoky Mountains).

Založené 1786 počas Americkej revolúcie generálom Jamesom Whitom (*1747, †1821), ktorý sa tam usadil. R. 1791 mesto, nazvané podľa ministra vojny USA Henryho Knoxa (*1750, †1806). Zásluhou guvernéra Williama Blounta (*1749, †1800) bolo 1792 – 96 centrom územia na J od rieky Ohio, 1796 – 1817 hlavné mesto štátu Tennessee. Počas občianskej vojny v USA striedavo obsadené vojskami Konfederácie (do septembra 1863) a Únie, ktoré okolo mesta vybudovali silné opevnenia. Po vojne obnovené, do konca 19. stor. predstavovalo významné priemyselné (železiarsky a potravinársky priemysel) a obchodné centrum, ako aj spracovateľské centrum tzv. tennesského mramoru. Začiatkom 20. rokov 20. stor. začalo stagnovať, koncom 20. stor. opätovný rozvoj.

Stavebné pamiatky: dom J. Whita (James White’s Fort, 1786), viacero domov v štýle klasicizmu a historizmu, napr. Blount Mansion (1792, sídlo W. Blounta), Bleak House (1858, sídlo velenia vojsk Konfederácie 1863; dnes múzeum), Mabry-Hazen House (1858, dom rodiny Mabryovcov, od 1992 Múzeum rodinného života počas občianskej vojny v USA a po nej), Weswood (1890). Univerzita (Univesity of Tennessee, založená 1794), viacero múzeí, napr. Múzeum umenia Knoxville (1990).

knokaut

knokaut [angl.], k. o. —

1. v boxe, karate, kickboxe, taekwonde a i. bojových športoch: a) rozhodujúci úder, ktorým je bojovník zrazený na zem a nie je schopný do 10 sekúnd vstať a pokračovať v zápase. Ringový rozhodca po ich odpočítaní, ktoré viditeľne ukazuje prstami ruky pred očami zrazeného bojovníka, ukončí zápas pred časovým limitom a súper je vyhlásený za víťaza k. o. (knock = úder, out = vyradiť). Knokaut môže nastať po údere do hlavy, krku, hrudníka alebo do brucha. Po každom knokaute sa vykonávajú športovými pravidlami stanovené opatrenia na ochranu zdravia športovca, napr. po údere do hlavy môže boxer nastúpiť na ďalší zápas až po 8 týždňoch; b) aj technický knokaut (t. k. o.) – rozhodnutie rozhodcu, lekára, trénera alebo samotného bojovníka o ukončení zápasu pre neschopnosť bezpečne pokračovať v boji pre rôzne zranenia;

2. prenesene (neočakávaný) neúspešný záver alebo zakončenie udalosti (skutočnosti, javu), porážka.

Kodaň

Kodaň, København — hlavné mesto Dánska vo vých. časti krajiny v administratívnom regióne Hovedstaden (Región hlavného mesta) rozkladajúce sa na ostrovoch v prielive Øresund – na vých. pobreží ostrova Sjælland, malá časť v sev. časti ostrova Amager; 590-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,968 mil. obyvateľov (jej súčasťou je i enkláva nachádzajúca sa v centre Kodane samosprávne mesto Frederiksberg), konurbácia Kodaň-Malmö (súčasť medzihraničného regiónu Øresund rozkladajúceho sa na obidvoch brehoch prielivu Øresund na území Dánska a Švédska) 2,415 mil. obyvateľov (2013). Stredisko priemyslu, finančníctva, obchodu, služieb, turistiky, vzdelanosti a kultúry. Priemysel farmaceutický, lodný, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), informačný, potravinársky (mliekarský, pivovarnícky, sídlo spoločnosti Carlsberg Group a i.), elektrotechnický, odevný, nábytkársky, výroba porcelánu (Kráľovská továreň na porcelán, Royal Copenhagen, založená 1775). Centrum vedy a výskumu, v blízkosti (na pobreží prielivu Øresund) sa nachádza jedno z najsilnejších zoskupení vedeckých klastrov, centrum biologických, farmaceutických a lekárskych vied i biotechnológií Medicon Valley. Významná dopravná križovatka krajiny, cestný a železničný uzol (6 železničných tratí spájajúcich Kodaň s krajinou), medzinárodné letisko (na ostrove Amager, najväčšie letisko škandinávskych krajín), námorný prístav, trajektové spojenie so Švédskom, s Nórskom, Nemeckom, Poľskom a so Spojeným kráľovstvom, so susednými ostrovmi a Škandinávskym polostrovom spojenie 5 mostami (od 2000 cestným a železničným mostom s Malmö vo Švédsku), množstvo cyklotrás, metro. Kodaň je považovaná za najohľaduplnejšie mesto na svete k životnému prostrediu, vo svojej komunálnej politike má zakotvené znižovanie emisií oxidu uhličitého CO2 s cieľom stať sa do 2025 CO2 neutrálnym miestom; v blízkosti mesta bola 2001 dobudovaná veterná elektráreň zabezpečujúca 4 % elektrickej energie mesta, kvalita vody v prístave sa výrazne zlepšila po dobudovaní čistiarne odpadových vôd, recykluje sa dažďová voda, realizujú sa strechy čiastočne alebo úplne prekryté vegetáciou (tzv. zelené strechy), projektujú sa ulice a námestia so zreteľom na cyklistov a peších, čo vedie k eliminácii automobilov v meste ap. Kodaň a priľahlé okolie majú pobrežie s piesočnými plážami (dĺžka 8 km) so systémom rekreačných kúpalísk a s plážovým parkom na ostrove Amager.

Na území dnešného mesta existovala začiatkom 10. stor. rybárska osada, ktorá sa vďaka výhodnej polohe stala strediskom obchodu (najmä so sleďmi). Písomne doložené 1043. R. 1167 založil roskildský biskup Absalon pevnosť na ostrove Slotsholmen (nazývaná aj Absalonov zámok, Absalons borg, na mieste dnešného paláca Christiansborg), okolo ktorej sa začalo rozvíjať stredoveké mesto známe ako Købmændenes Havn (prístav obchodníkov; nem. Kaufmannshafen, ľudovo Kopenhagen; lat. Hafnæ, Hafnia). V stredoveku významné obchodné centrum, 1248 takmer zničené lübeckými vojskami (z toho dôvodu boli vybudované prvé hradby), 1254 získalo prvé mestské privilégiá. Do 1416 v držbe roskildského biskupstva, potom kráľovské mesto, 1443 Krištofom III. Bavorským povýšené na hlavné mesto Dánskeho kráľovstva. Od 1479 tam sídli Kodanská univerzita (založená Kristiánom I.) patriaca k najstarším univerzitám v severnej Európe. V 1. polovici 16. stor. sa tam šírili myšlienky reformácie. Začiatkom 17. stor. zaznamenalo mesto nebývalý stavebný rozvoj, v dôsledku ktorého sa jeho plocha zdvojnásobila. Kráľ Kristián IV. (vládol 1588 – 1648) poveril nizozemského inžiniera Johana Semsa (*1572, †1635, v Dánsku pôsobil 1616 – 20) založením novej, opevnenej štvrte Christianshavn (1618) na umelom ostrove (mala pravidelnú sieť ulíc a kanál), ktorá slúžila ako obytná štvrť a vojenské opevnenie. Vznikli aj viaceré stavby v štýle severskej renesancie, ktoré do súčasnosti patria k dominantám mesta, napr. burza (Børsen, 1619 – 40), Okrúhla veža (Rundetårn, 1637 – 42) s astronomickým observatóriom, kostol Trinitatis Kirke (1656), zámok Rosenborg (1613 – 34, do 1710 kráľovské sídlo), kostol Holmens Kirke (1619 – 41), ako aj pevnosť Kastellet (Citadellet Frederikshavn, od 1625). Za odhodlanie, ktoré obyvatelia mesta preukázali počas švédskeho vpádu (1658), získali od Frederika III. nezávislosť od šľachty (1660). Vďaka získaným slobodám a prevažne neutrálnej zahraničnej politike nastal rozmach obchodu (o. i. vybudovaný kanál Nyhavn, 1671 – 73) a populačný rast Kodane (1674 mala 40 tis. obyvateľov). Mesto bolo viackrát zničené požiarmi (1728, 1794, 1795), najväčší 1728 zničil približne tretinu mesta a viedol k prijatiu stavebných regulatív s protipožiarnym zámerom (bola regulovaná šírka ulíc, vyžadovali sa murované priečelia a i.), a tým aj k výstavbe typizovaných meštianskych domov (sčasti zachované). R. 1749 kráľ Frederik V. inicioval založenie novej mestskej štvrte – Frederiksstad, ktorej hlavným architektom bol Niels (Nicolai) Eigtved (*1701, †1754). Má pravouhlú uličnú sieť, ktorej 2 kolmé osi sa pretínajú na centrálnom námestí s jazdeckým pomníkom Frederika V. v strede a so 4 rovnakými šľachtickými palácmi po stranách (1750 – 55, dnes dánsky kráľovský palácový komplex Amalienborg), v tesnej blízkosti námestia kostol Frederiks Kirke (aj Mramorový kostol, Marmorkirken, 1749, dokončený 1894). Po 1754 pokračoval vo výstavbe štvrte architekt Lauritz de Thurah (*1706, †1759). Počas napoleonských vojen bolo mesto ostreľované britským loďstvom (1801, 1807) a časť bola zničená požiarom. Od 18. stor. bola Kodaň centrom medzinárodného obchodu, čo viedlo k rozšíreniu prístavu, k výstavbe skladísk a dokov, ale aj k založeniu kultúrnych a vedeckých inštitúcií (Kráľovské dánske divadlo, založené 1748; Kráľovská dánska akadémia výtvarných umení, 1754, dnes súčasť Kráľovskej dánskej akadémie umení), v 19. stor. centrum vedy a kultúry. R. 1847 bolo vybudované železničné spojenie s mestom Roskilde a 1852 – 56 stratila Kodaň pevnostný charakter, čím sa uvoľnili rozsiahle územia na zriadenie parkov (o. i. botanická záhrada, skleník, 1871 – 74, inšpirovaný Krištáľovým palácom v Hyde Parku v Londýne). R. 1857 získala samosprávny štatút, 1894 bol otvorený slobodný prístav. S industrializáciou nastal demografický rozvoj Kodane (1860 mala 155-tis. obyvateľov), ktorý si v 2. polovici 19. stor. vynútil nové urbanistické riešenia, výstavbu nájomných domov (priekopníckou bola radová zástavba stavebného spolku pracujúcich vo štvrti Østerbro, 1873 – 89) a vznik kolektívnej dopravy. Vznikli aj nové verejné inštitúcie, na objektoch sa odrazili voľne interpretovaný historicizmus a monumentálny eklektizmus, napr. Univerzitná knižnica (1857 – 61), Mestská nemocnica (1859 – 63; H. CH. Hansen), nová budova Kráľovského dánskeho divadla (1872 – 74), Národná galéria (1889 – 96), glyptotéka Ny Carlsberg Glyptotek (dve budovy, 1890 – 97 a 1901 – 06; Vilhelm Dahlerup, *1836, †1907, a Hack Kampmann, *1856, †1920). Od konca 19. stor. sa výrazne rozrastali prístavné zóny s priemyselnou výstavbou. Po 1900, keď boli do Kodane začleňované okolité komúny a dediny, vznikla potreba komplexného urbanistického plánovania a regulácie infraštruktúry. Počas 2. svetovej vojny sídlila v Kodani okupačná nemecká správa. V povojnovom období nastal rozvoj turizmu, počas hospodárskych recesií (napr. v 70. rokoch 20. stor.) sa objavili sociálne nepokoje (mládežnícke subkultúry si utvorili centrum vo štvrti Christiania). Nastal aj rozmach bytovej výstavby s podporou štátnych inštitúcií a bol prijatý prvý urbanistický plán (tzv. Prstový plán, Fingerplanen, 1947) oblasti tzv. Veľkej K. (Storkøbenhavn). Podľa neho sa mesto budovalo pozdĺž piatich prstov – osí vytýčených dopravnými tepnami a železnicou so zelenými areálmi medzi nimi, pričom sa regulovali komplexné potreby od zásobovania po rekreáciu. Priekopnícke bolo prvé sídlisko výškových domov Bellahøj (súťaž 1944, realizácia 1951 – 56), pri ktorom sa vychádzalo z princípov Le Corbusiera s využitím experimentálnych stavebných metód. Od polovice 50. rokov 20. stor. vzniklo v Kodani množstvo objektov modernej architektúry. R. 1994 sa začalo s výstavbou novej štvrte Ørestad na ostrove Amager, ktorá pokračuje do súčasnosti. Buduje sa pozdĺž novej linky metra a trate rýchlovlaku do Švédska prechádzajúcej tunelovo-mostným spojením cez úžinu Øresund (Øresundsbron, stavba ukončená 2000). Vzniklo tam mnoho významných stavieb od popredných svetových architektov (koncertný dom Dán. rozhlasu DR Koncerthuset od J. Nouvela, 2009). R. 1996 bola Kodaň vyhlásená za Európske mesto kultúry. Od konca 20. stor. intenzívne prebieha aj revitalizácia prístavných a priemyselných oblastí (štvrte Nordhavn a Sydhavn) vrátane ich rozširovania zeminou zo stavby nových liniek metra. Dôraz sa kladie na energetickú efektívnosť a kvalitu trvalo udržateľného rozvoja (napr. prvá CO2 neutrálna verejná budova v Dánsku nazvaná Zelený maják, Green Lighthouse, 2008 – 09, súčasť Prírodovedeckej fakulty Kodanskej univerzity).

Stavebné pamiatky: kostol Sankt Petri Kirke (okolo 1450, neskôr prestavaný), kostol Helligåndskirken (14. stor.), kostol Sankt Nikolaj Kirke (1912, na mieste pôvodného z 13. stor., ktorý 1795 vyhorel, s pôvodnou renesančnou vežou, 1591; dnes výstavný priestor), renesančné meštianske domy (Magstræde, okolo 1640), radová zástavba Nyboder (1631 – 41; pre príslušníkov kráľovského námorníctva, približne 200 domov, ktoré vysoko prevyšovali dobový štandard), budova burzy (Børsen, 1619 – 40), Okrúhla veža (Rundetårn, 1637 – 42) s astronomickým observatóriom, kostol Trinitatis Kirke (1656), zámok Rosenborg (1613 – 34, do 1710 kráľovské sídlo, obklopený kráľovskou záhradou; dnes kultúrno-historické múzeum), kostol Holmens Kirke (1619 – 41), pevnosť Kastellet (Citadellet Frederikshavn, od 1625) s pôdorysom päťcípej hviezdy (jedna z najlepšie zachovaných pevností na severe Európy), ranobarokový palác Charlottenborg (1672 – 86), reformovaný kostol v štýle holandského baroka (1688 – 89), kostol Vor Frelsers Kirke (1682 – 96, veža 1752), zámok Frederiksberg inšpirovaný talianskymi barokovými vilami (1699 – 1703, letné sídlo kráľovskej rodiny, obklopený parkom vo francúzskom barokovom štýle), barokový palác Christiansborg (1733 – 45, sídlo dánskej kráľovskej rodiny, 1794 vyhorel, zachované jazdiareň, stajne, vstupný most a budova divadla z 1767, klasicisticky obnovený 1803 – 28, Ch. F. Hansen, 1884 vyhorel, zachoval sa klasicistický kostol z 1826; dnešná podoba palácového komplexu je z 1907 – 28; sídlo dánskeho parlamentu – Folketingu, Úradu vlády a ďalších inštitúcií), Princov palác (Prinsens palæ, 1743 – 44, dnes Národné múzeum), kostol Frederiks Kirke (1749 – 1894), klasicistické paláce Thotts palæ (1763), Harsdorffs palæ (1779 – 80) a Erichsens palæ (1799), kostol Vor Frue Kirke (1817 – 29, Ch. F. Hansen, dnes katedrála), Thorvaldsenovo múzeum (1839 – 48); budovy v historizujúcom a eklektickom štýle: Univerzitná knižnica (1857 – 61), Mestská nemocnica (1859 – 63; H. CH. Hansen), Kráľovské dánske divadlo (1872 – 74), Národná galéria (1889 – 96); budovy v štýle národného romantizmu: radnica (1892 – 1905), hlavná stanica (1904 – 11), secesný hotel Palace (1906 – 10), secesné administratívne sídlo pivovaru Tuborg (1912 – 04); neoklasicistické budovy: Policajná centrála (1918 – 24), nájomný dom Hornbækhus (1923), kostol Grundtvigs Kirke (1921 – 40; P. V. Jensen-Klint), funkcionalistické budovy: nájomný komplex Bellavista (1934), laboratóriá firmy Novo Nordisk (1935), divadlo a reštaurácia Bellevue (1937), hotel Astoria (1934 – 35), administratívna budova Vesterport (1930 – 32), viaceré nájomné domy (napr. Vestersøhus, 1935 – 39; Ryparken, 1931; a i.), Ľudový dom (1935 – 36), radnica v štvrti Gladsaxe (1936 – 37), hlavné sídlo rozhlasu (1936 – 41), prvý terminál letiska v Kastrupe (1937 – 39); moderná architektúra: radnica vo štvrti Rødovre (1954 – 56), hotel SAS Royal (1956 – 61, prvý mrakodrap v Dánsku so zavesenými fasádami), sídlo Národnej banky (1971), kostol vo štvrti Vangede (1974), kostol vo štvrti Farum (1979 – 81), prístavba kráľovskej knižnice nazývaná Čierny diamant (1997 – 98), nové budovy opery (2004) a činohry (2007) Kráľovského dánskeho divadla.

Kodiak

Kodiak, Kodiak Island — najväčší ostrov súostrovia Kodiak Archipelago v Tichom oceáne pri juhových. pobreží Aljašky patriaci USA, administratívne súčasť Aljašky; rozloha 9 311 km2 (2. najväčší ostrov USA), 13-tis. obyvateľov (2013). Vrchovinno-hornatinný reliéf, tundrová vegetácia. Na ostrove žije medveď kodiak, najväčší poddruh medveďa hnedého. Juhozáp. časť (až dve tretiny ostrova) patria do prírodnej rezervácie Kodiak National Wildlife Refuge. Chov hovädzieho dobytka a oviec; rybolov. Administratívnym strediskom je mesto Kodiak (6-tis. obyvateľov, 2013).

Kokosové ostrovy

Kokosové ostrovy, Teritórium Kokosových ostrovov, angl. Cocos (Keeling) Islands, Territory of Cocos (Keeling) Islands — zámorské územie Austrálie, skupina ostrovov v Indickom oceáne asi v polovici cesty medzi Austráliou a Srí Lankou juhozápadne od Vianočného ostrova skladajúca sa z dvoch atolov. Severne ležiaci atol tvorený iba jedným ostrovom, North Keeling Island (1,1 km2), je lokalizovaný asi 24 km od južne ležiaceho atolu South Keeling Islands (13,1 km2) skladajúceho sa z 26 ostrovov (najväčšie ostrovy sú West Island, South Island, Home, Direction a Horsburgh) lemujúcich lagúnu v tvare podkovy. Nížinný reliéf, maximálna výška 5 m n. m. Vlhké tropické podnebie, v októbri – apríli výskyt cyklónov. Ostrovy nemajú rieky ani jazerá, zdroje pitnej vody sú obmedzené, dažďová voda sa akumuluje v prírodných podzemných zásobníkoch. North Keeling Island predstavuje s priľahlým morom národný park s výskytom endemického vtáka Kokosových ostrovov Gallirallus philippensis andrewsi, poddruhu z čeľade chriašteľovité. Základom hospodárstva je pestovanie kokosovníka a produkcia kopry na export, v menšej miere pestovanie banánovníka a zeleniny, rozvíjajúci sa cestovný ruch a rybolov. Letisko so spevnenou pristávacou dráhou (na ostrove West Island) má pravidelné spojenie s Austráliou. Obývané sú 2 ostrovy: West Island (obyvateľmi európskeho pôvodu) a Home (Malajcami Kokosových ostrovov). Administratívnym strediskom Kokosových ostrovov je West Island, najväčším sídlom je však Bantam na ostrove Home. Úradný jazyk: angličtina. Náboženstvo: 80 % sunnitský islam.

Pôvodne neobývané ostrovy boli objavené 1609 anglickým námorným kapitánom Williamom Keelingom (*1578, †1620) v službách britskej Východoindickej spoločnosti. R. 1826 sa na nich usadil anglický podnikateľ a obchodník s otrokmi Alexander Hare (*1775, †1834) a 1827 škótsky námorný kapitán John Clunies-Ross (*1786, †1854), ktorý sa pomocou najmä Malajcov (boli tam zavlečení zväčša ako otroci; v súčasnosti sú ich potomkovia známi ako Malajci Kokosových ostrovov) začali venovať pestovaniu kokosovníka obyčajného (na kopru a kokosový tuk, resp. na olej). R. 1827 sa Clunies-Ross vyhlásil za kráľa (ako Ross I.) a tento titul si nárokovali aj jeho potomkovia (nikdy však neboli medzinárodne uznaní). R. 1831 Hare po konflikte s Cluniesom-Rossom Kokosové ostrovy opustil. V tomto období slúžili ostrovy aj ako medzizastávka veľrybárskych lodí smerujúcich do Antarktídy. R. 1857 boli Kokosové ostrovy formálne anektované Spojeným kráľovstvom, od 1878 boli spravované v rámci britskej korunnej kolónie Cejlón (dnes Srí Lanka). R. 1886 venovala britská kráľovná Viktória všetku pôdu na Kokosových ostrovoch do užívania na večné časy rodine Cluniesovcov-Rossovcov a ostrovy boli pričlenené k Straits Settlements (Úžinovým, resp. Prielivovým osadám), 1903 k Singapuru, 1942 – 46 znova k Cejlónu a 1946 opäť k Singapuru. Počas 1. svetovej vojny (1914) sa pri nich odohrala námorná bitka medzi Austráliou a Nemeckom (Battle of Cocos). Od 1955 boli pod správou Austrálie, ktorá však plnú suverenitu nad ostrovmi získala až 1978, keď odkúpila pôdu, ktorú vlastnil John Cecil Clunies-Ross (*1928; kráľ Ross V.). R. 1979 získali Kokosové ostrovy autonómiu, 1984 sa v referende o ich budúcom statuse väčšina obyvateľstva vyslovila za plnú integráciu s Austráliou (za nezávislosť hlasovalo len 9 obyvateľov) a 1994 sa stali jej plnoprávnou súčasťou. Od 1996 tvoria spolu s Vianočným ostrovom Austrálske indickooceánske územia (Australian Indian Ocean Territories).

Kokosové ostrovy sú zámorské územie (external territory) Austrálie spravované Ministerstvom infraštruktúry a regionálneho rozvoja (Department of Infrastructure and Regional Development), hlavou územia je britský panovník zastupovaný administrátorom. Zákonodarný orgán tvorí jednokomorová Oblastná rada Kokosových ostrovov (Cocos/Keeling Islands Shire Council), ktorá má 7 členov volených na 2 roky.

Kokosové ostrovy
Rozloha: 14 km2
Počet obyvateľov: 590 (2013)
Hlavné mesto: West Island

Kočovce

Kočovce — obec v okrese Nové Mesto nad Váhom v Trenčianskom kraji na Dolnovážskej nive v sev. výbežku Podunajskej pahorkatiny, 180 m n. m.; 1 501 obyvateľov (2015); miestne časti: Beckovská Vieska, Kočovce, Rakoľuby. Na riečnych uloženinách Váhu vznikol rovinný reliéf smerom na V prechádzajúci do vrchovinného reliéfu Považského Inovca. Územie je pozdĺž Váhu odlesnené, v Považskom Inovci sú dubovo-hrabové lesy s prímesou buka a borovice.

Obec je písomne doložená 1863 ako Alsókocsóc és Felsőkocsóc, 1892 – 1913 Kocsóc, 1920 Kočovce. Vznikla 1888 zlúčením obcí Dolné Kočovce (písomne doložená 1321 ako Huchk, 1396 Hochk, 1398, 1404, 1405 Hoczk, 1417 Hochk, 1422 Chochk, 1434 Hochk, 1436 Kochych, 1477 Hechewcz, 1479 Hethewcz, 1499 Hossowcz, 1501 Hochk, Hoczow, Hoczko, 1584 Kososz, 1586 Koczkócz, 1712 Kocsocz, 1773 Kocsócz, Koczowcze, 1786 Kocschócz, 1808 Nemes-Kocsócz, Nemes-Kossócz, Zemanské Kossowce, 1873 – 88 Alsókocsóc) a Horné Kočovce (písomne doložená 1321 ako Hwchk, 1405 Kyshask, 1419 Kischochk, Kyshochk, 1476 Kyshochkowcz, Kyshothka, Kyshwczka, 1479 Kyshochk, 1481 Kyshocz, Kyshochk, 1482 Kyshochk, 1502 Hochowcz, 1773 Kocsocz, Koczowcze, 1786 Kocschocz, 1808 Urasági-Kocsócz, Urasági-Kossócz, Panské Kossowce, 1873 – 88 Felsőkocsóc). Obec Dolné Kočovce patrila panstvu Beckov, obec Horné Kočovce zemianskym rodinám Kočovskovcov, Bobrovníckovcov, Rakoľubskovcov, Kálnickovcov, Dubnickovcov, Príleskovcov, potom Bánociovcov, Marcibániovcov z Púchova a od 1871 Rakovskovcom. R. 1960 boli ku Kočovciam pričlenené obce Beckovská Vieska (písomne doložená 1396 ako Wiezka, 1522 Wezka Superior, Inferior, 1584 Wezki, 1586 Vadzkii alias Kisfalu, 1773 Vieszka, Wieska, 1808 Beczkó-Viészka, Wieska, Wěska, 1863 Wieszka, 1873 Vjészka, 1877 – 1902 Vieszka, 1907 – 13 Beckókisfalu, 1920 Vieska, 1927 – 60 Beckovská Vieska) a Rakoľuby (písomne doložené 1262 ako Rakulup, 1340 Rakalap, 1341 Rakalup, 1345 Rakolup, 1398 Rakalath, 1404 Rakolaap,1405 Rakalaph, Rakolop, 1422, 1431, 1435, 1437 Rakalup, 1476 Rakolop, Rokolwp, Raculub, 1479 Rakolwp, 1481 Rakolup, Rakolop, 1482 Rakolup, 1500 Rakolwb, Rakolup, Rakolwp, 1501 Hrakwlwpa, Rokolwpy, Hrakolupi, Rakolwpy, Rakolwp, 1505 Rakolup, 1507 Rakewlop, 1520 Rakolwb, 1522 Rakolwp, Rakolwb, 1584, 1586 Rakolup, 1773 Rakolub, Rakolubany, 1786 Rakolub, 1808 Rakolub, Rakoluby, 1863 – 1902 Rakolub, 1907 – 13 Vágrákó, 1920 – 60 Rakoľuby). Obec Beckovská Vieska patrila zemanom, neskôr panstvu Beckov. R. 1813 ju postihla veľká povodeň. Obec Rakoľuby patrila Rakoľubskovcom a Kálnickovcom, neskôr šľachtickým rodom Dubnickovcov, Medňanskovcov, Marcibániovcov a naposledy Bánociovcov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka, v Beckovskej Vieske a Rakoľuboch aj pálením liehu. R. 1976 – 90 boli Kočovce pričlenené k obci Nová Ves nad Váhom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z mladšej kamennej doby, sídlisko lužickej kultúry, hromadný nález bronzových predmetov z mladšej bronzovej doby, stredoveké osídlenie. Stavebné pamiatky: v časti Kočovce kaštieľ (nazývaný Taberov, aj Rakovského, pôvodne barokový, 1730, romanticky upravený 1880, opravený 1945; od 1967 v užívaní Stavebnej fakulty STU v Bratislave) s priľahlým parkom z 2. polovice 19. stor. Nad obcou hrobka Rakovskovcov (1912). V časti Rakoľuby ruiny neskororenesančného kaštieľa (1650 – 55, upravovaný v polovici 18., 19. a 20. stor., 2006 vyhorel). V časti Beckovská Vieska rímskokatolícky Kostol Panny Márie nanebovzatej (vznikol 2006 prebudovaním kaplnky postavenej na prelome 80. a 90. rokov 20. stor.). V katastri obce poľovnícko-športová strelnica (1971, zrekonštruovaná 2008).

Kobeliarovo

Kobeliarovo — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Slovenskom rudohorí vo vých. časti Revúckej vrchoviny, 461 m n. m.; 457 obyvateľov (2015). Vrchovinné územie zalesnené prevažne bukovým lesom s prímesou hrabu. Obec písomne doložená 1466 a 1498 ako Fekethepatak, 1551 Kobelar, 1773 Fekete-Pataka, Kobelaroff, Kobelarow, 1786 Fekete-Pataka, Kobelarow, 1808 Feketepatak, Schwarz-Seifen, Kobelár, Kobelárowá, 1863 – 1902 Feketepatak, 1907 – 13 Kisfeketepatak, 1920 Kobeljarovo, Kobelárová, 1927 Kobeliarovo. Patrila Bubekovcom zo Štítnika, od 17. stor. Andrášiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pálením uhlia, furmanstvom, baníctvom, prácou v lesoch a domácou výrobou plátna. V katastri obce existovala osada Filipovo, ktorá vznikla v 1. polovici 14. stor. (doložená 1362 a 1427 ako Phylyphaza), obyvatelia sa zaoberali baníctvom, zanikla v polovici 15. stor. Stavebné pamiatky: ranogotický evanjelický a. v. kostol (okolo 1300 – 10, 1664 a v 19. stor. upravený, 2001 zrekonštruovaný). Rodný dom P. J. Šafárika (bývalá evanjelická fara, 2. polovica 18. stor.) s expozíciou (1986) a s pamätnou tabuľou (1922).

kohézia

kohézia [lat.] —

1. fyz. súdržnosť — prejav príťažlivého pôsobenia medzi susediacimi molekulami alebo iónmi tej istej látky (najmä tuhej a kvapalnej). Kohéziu spôsobujú kohézne sily, ktoré látku udržiavajú pohromade a sú výsledkom príťažlivých a odpudivých elektrostatických interakcií v látke. Veľkosť kohéznych síl závisí od druhu látky a prevládajúceho typu interakcie. V kvapalinách kohézia zodpovedá za povrchové napätie;

2. jaz. aj kohéznosť — jeden zo základných aspektov textu (textovosti), súdržnosť, hustota textu, jeho jazykovo-kompozičná štruktúra realizovaná pomocou jazykových prostriedkov, a to lexikálnych (opakovaním rovnakých slov alebo ich obmenou, používaním synoným ap.), gramatických (používaním zámen; konektorov, najmä spojok a častíc; slovosledom; opakovaním alebo varírovaním morfologických kategórií a syntaktických konštrukcií; využívaním kondenzácie; spôsobom pripojenia novej vety k predchádzajúcej alebo ku kontextu, → glutinácia) a intonačných (opakovanie intonácie, rytmus). Kohézia (povrchová úroveň textu) sa niekedy chápe ako opozícia k ďalšiemu aspektu textovosti, ku koherencii (hĺbkovovýznamová úroveň textu).

kohézne konce

kohézne konce, lepivé konce — komplementárne jednovláknové (prečnievajúce) 5′- alebo 3′-konce dvojvláknovej DNA, koré na základe komplementárneho párovania báz spájajú molekulu tej istej DNA alebo molekuly rôznych DNA. Vznikajú po štiepení DNA rovnakými alebo rôznymi reštrikčnými endonukleázami, ktoré zanechávajú prečnievajúce 5′- alebo 3′-konce. Pomocou kohéznych koncov inzertu a klonovacieho vektora vznikne po ligácii rekombinantná molekula DNA, a preto sa využívajú pri klonovaní génov.

kofaktor

kofaktor — nízkomolekulová neproteínová zložka enzýmov ovplyvňujúca ich katalytickú funkciu. Kofaktory enzýmov môžu byť ióny niektorých kovov (napr. Cu+, Zn2+, Fe(2/3)+) alebo organické molekuly (voľne viazané na enzým sa nazývajú koenzýmy, pevne viazané na enzým prostetické skupiny; v súčasnosti sa však pojmy koenzým a prostetická skupina v praxi často stotožňujú).

koenzým Q

koenzým Q, ubichinón — koenzým prenášajúci elektróny. Derivát 1,4-benzochinónu (5,6-dimetoxy-3-metyl-1,4-benzochinón), ktorý má v polohe 2 naviazaný izoprenoidný reťazec obsahujúci (v závislosti od druhu organizmov) 2 – 10 izoprénových jednotiek –CH2C(CH3)=CHCH2– (najbežnejší je koenzým Q s reťazcom s 10 izoprénovými jednotkami, ktorý sa nazýva koenzým Q10, skr. CoQ10). Vďaka izoprenoidnému reťazcu má koenzým Q hydrofóbne (lipofilné) vlastnosti a je dobre rozpustný v lipidovej časti biologickej membrány. Ako súčasť dýchacieho reťazca voľne difunduje vo vnútornej mitochondriálnej membráne a zúčastňuje sa oxidačno-redukčných procesov za účasti rôznych dehydrogenáz, pri ktorých postupným prijatím dvoch elektrónov a dvoch protónov prechádza z oxidovanej chinónovej formy (ubichinónu) na redukovanú hydrochinónovú formu (ubichinol) cez semiubichinón. Koenzým Q je aj účinným antioxidantom, chráni organizmus pred účinkom voľných radikálov, ovplyvňuje obranné reakcie organizmu a zlepšuje psychickú a fyzickú pohodu. Už 1972 bola preukázaná závislosť medzi deficienciou koenzýmu Q a ochoreniami srdca, a zrejme aj preto je dnes súčasťou mnohých vitamínových a výživových doplnkov.

koenzým A

koenzým A, CoA — koenzým prenášajúci acylové skupiny (→ acyl). Jeho molekulu tvoria 3′,5′-adenozíndifosfát, kyselina 4-fosfopantoténová a 2-sulfanyletylamín. Reaktívnou je sulfanylová skupina –SH, ktorá s aktivovanými acylmi vytvára tioesterovú väzbu –S–C(O)R. Koenzým A prenáša acetylovú skupinu (CH3CO–; → acetylkoenzým A), acyl kyseliny jantárovej (HOOCCH2CH2CO–; → sukcinylkoenzým A) a i. acyly. Využíva ho veľké množstvo enzýmov (napr. v ľudskej bunke ho využívajú až 4 % enzýmov). Zúčastňuje sa procesov syntézy a β-oxidácie mastných kyselín a následne citrátového cyklu, ale aj iných biochemických reakcií.

Za objav koenzýmu A a jeho významu z hľadiska metabolizmu bola F. A. Lipmannovi udelená Nobelova cena (1953).

koenzým

koenzým [lat. + gr.] — neproteínová organická časť molekuly enzýmu slabo viazaná (asociovaná) s proteínovou časťou (apoenzýmom). Aktívne sa zúčastňuje reakcie katalyzovanej enzýmom, pri ktorej zabezpečuje prenos atómov (najčastejšie vodíka), častí molekúl (napr. acylových skupín; → koenzým A) a elektrónov (→ koenzým Q). Koenzýmy sú najčastejšie vitamíny a ich časti (napr. tiamín – vitamín B1, je prekurzorom koenzýmu tiamínpyrofosfát a riboflavín – vitamín B2, súčasťou flavínových koenzýmov) alebo nukleozidy a nukleotidy (NAD+, NADP+). K enzýmovým reakciám, ktoré vyžadujú prítomnosť koenzýmu, patria najmä oxidačno-redukčné (koenzým Q), transferázové (napr. transaminácia; → deaminácia, → aminotransferázy) a izomerázové reakcie, naopak, prítomnosť koenzýmu nevyžadujú hydrolytické a lyázové reakcie. Neproteínová časť enzýmu, ktorá je s apoenzýmom pevne (často kovalentne) viazaná, sa nazýva prostetická skupina (→ kofaktor); v praxi sa však pojmy koenzým a prostetická skupina často používajú ako synonymné.

kodón

kodón [umelé slovo] — základná jednotka genetického kódu; poradie nukleotidov (resp. ich dusíkatých báz) v trojici (triplete) za sebou nasledujúcich nukleotidov v molekule deoxyribonukleovej kyseliny (DNA) alebo mediátorovej ribonukleovej kyseliny (mRNA), ktoré v priebehu proteosyntézy určujú (kódujú) začlenenie určitej aminokyseliny do polypeptidového reťazca alebo signalizujú začiatok, prípadne koniec jeho syntézy na ribozóme. Určitý kodón kóduje len jednu aminokyselinu (kodón so zmyslom), určitú aminokyselinu však môžu kódovať viaceré rôzne kodóny. Kodóny kódujúce tú istú aminokyselinu sa nazývajú synonymné. Zo 64 možných kodónov kóduje aminokyseliny len 61, zvyšné tri neurčujú žiadnu aminokyselinu, preto sa nazývajú kodóny bez zmyslu, patria sem kodón UAA (nazývaný aj ochre, s poradím dusíkatých báz uracil, adenín, adenín) a kodón UAG (amber, s poradím dusíkatých báz uracil, adenín, guanín). Tieto kodóny signalizujú ukončenie syntézy polypeptidu na ribozóme a zároveň ju ukončujú, preto sa označujú aj ako terminačné kodóny (aj stop kodóny). Kodón UGA (opal) je bifunkčný, spravidla kóduje aminokyselinu selenocysteín, môže však pôsobiť aj ako terminačný kodón. Bifunkčný je aj kodón AUG, ktorý môže kódovať aminokyselinu metionín (ak sa nachádza v nukleotidovej sekvencii kódujúcej primárnu štruktúru polypeptidového reťazca medzi iniciačným a terminačným kodónom) alebo signalizovať začiatok syntézy polypeptidového reťazca (začlenenie prvej aminokyseliny do polypeptidového reťazca) na ribozóme, preto sa označuje ako iniciačný kodón. Ak pôsobí ako iniciačný kodón, viaže sa naň antikodón UAC (iniciačná tRNA), ktorý pri prokaryontoch kóduje aminokyselinu N-formylmetionín a pri eukaryontoch metionín. Väčšina kodónov je univerzálna (pri všetkých živých organizmoch má rovnaký zmysel). Kodón s pozmeneným zmyslom kóduje inú aminokyselinu, akú mal pôvodne kódovať, čo je spôsobené zámenou nukleotidov v nukleových kyselinách (nukleotidovou substitúciou, → mutácia).

Kodokan

Kodokan — najstaršia a najvýznamnejšia japonská škola džuda založená 1882 v Tokiu Džigoróom Kanom (*1860, †1938). V Kodokane bol sformovaný celý systém zápasu a pravidiel džuda. R. 1889 s ňou Kano podnikol prvé svetové turné zamerané na propagáciu tohto športu, 1933 a 1934 navštívil o. i. Prahu. Od 1956 škola sídli v modernej budove a zostáva duchovným centrom tradičného džuda.

kóda

kóda [tal.] —

1. hud. tal. coda — dohra, dôvetok uzatvárajúci skladbu alebo melódiu. Pripája sa k štandardným hudobným formám a utvrdzuje ich záver. V baroku tvorí kóda bežnú súčasť fúgy i prelúdia, v klasicizme sa vyskytuje najmä v sonátových a vo variačných hudobných formách;

2. lit. vo verzológii verš pridaný k ustálenej básnickej forme, napr. pätnásty verš v sonete, deviaty verš v triolete a i., z významového hľadiska je často pointou básnickej výpovede.

Svoj smútok ukryješ za clonu múdrych dlaní

Pred zrakom najmenších čo bežia rozjasaní

Sny svoje dohrávať

Na hroby otcov

(P. Horov: Nápisy na hroby)

koblér

koblér [angl.] — druh miešaného chladeného nápoja z vína (napr. červené, portské, cherry, tokajské, polosuché alebo sladké šumivé víno) alebo z liehoviny (napr. rum, vodka, whisky, likéry) a z ovocia (čerstvé, mrazené alebo kompótové). Známe sú početné variácie kobléru, napr. vínny (červené, dezertné červené alebo tokajské víno, vanilkový sirup, ľad, plátok pomaranča), šumivý (cukrový sirup, ananásový kompót, šumivé víno) a rumový koblér (rum, citrónová šťava, malinová šťava, miešané kompótové ovocie). Koblér sa pripravuje v špeciálnom pohári (tzv. koblérovom kalichu), ktorý sa do dvoch tretín naplní drveným ľadom, pridajú sa receptúrou predpísané suroviny, premieša sa a ozdobí ovocím; podáva sa s lyžičkou alebo s vidličkou a so slamkou.

Kočín-Lančár

Kočín-Lančár — obec v okrese Piešťany v Trnavskom kraji v záp. časti Trnavskej pahorkatiny na okraji Malých Karpát, 240 m n. m.; 525 obyvateľov (2015); miestne časti: Kočín, Lančár. V nížinnej časti na neogénnych usadených horninách prekrytých sprašou vznikol pahorkatinný reliéf, v Malých Karpatoch na druhohorných dolomitoch vrchovinný reliéf. Územie je v nížine odlesnené, v pohorí sú dubové, hrabové a borovicové lesy. V katastri obce sa nachádzajú prírodná rezervácia Chríb (vyhlásená 1988, rozloha 16 ha; zriadená na ochranu xerotermného spoločenstva kavyľovej stepi) a prírodná rezervácia Lančársky Dubník (vyhlásená 1993, rozloha 27 ha; zriadená na ochranu botanicky významného územia so zachovanou pestrosťou xerotermnej vegetácie v oblasti bývalých pasienkov).

Obec vznikla 1991 zlúčením obcí Kočín (písomne doložená 1436 ako Kotlyn, 1446, 1571 – 73 Kochyn, 1773 Kocsin, 1786 Kocschin, 1808, 1863 – 1907 Kocsin, 1913 Köcsény, 1920 – 91 Kočín) a Lančár (písomne doložená 1262 ako Kuerencher, 1332 – 37 Guerencher, 1394 Lanchar, 1571 – 73 Lanchyar, 1773 Lancsar, 1786 Lancschár, 1808, 1863 – 1913 Lancsár, 1920 – 91 Lančár). Obec Kočín bola koncom 14. stor. súčasťou panstva Dobrá Voda, potom patrila viacerým zemianskym rodinám (Liptaiovcom, Kondeovcom, Bánfiovcom, od 1617 Horeckovcom, od 1742 Aponiovcom a Babótiovcom) a šľachtickým rodom (Erdődiovcom a Pálfiovcom). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Obec Lančár patrila hradu Hlohovec, neskôr panstvu Dobrá Voda, Erdődiovcom a od 1855 Pálfiovcom. R. 1332 – 37 je tam písomne doložená existencia fary. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Archeologické nálezy: sídliská z neolitu a eneolitu (lengyelská kultúra, jevišovická kultúra), v časti Kočín unikátny nález hlineného modelu sýpky na 4 nôžkach s vyznačenou konštrukciou strešného priestoru (lengyelská kultúra). Stavebné pamiatky: v časti Kočín neskorobaroková zvonica (18. stor.), na cintoríne klasicistická Kaplnka Lurdskej Panny Márie (začiatok 19. stor., renovovaná 1894), rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (1995 – 2000), v časti Lančár na vŕšku Chríb ranobarokový rímskokatolícky Kostol sv. Michala Archanjela (1. polovica 17. stor., postavený na mieste pôvodného gotického, doloženého 1332, rozšírený 1723 – 33) so zvonicou a s Kaplnkou sv. Jána Nepomuckého (po 1683, upravená 1723 – 33, na začiatku 19. stor., na začiatku 20. stor. a v 70. rokoch 20. stor.) so zvyškami renesančného opevnenia (2. tretina 15. stor., upravené v 16. – 17. stor., v 20. rokoch 18. stor. a v 20. stor.) a s neskorobarokovou bránou do areálu kostola (2. polovica 18. stor.).

Kojetín

Kojetín — mesto v Česku v Olomouckom kraji; 6,4 tis. obyvateľov (2013). Strojársky priemysel. Osídlené asi v 10. – 11. stor., písomne doložené 1233. Od polovice 13. stor. do 1415 patrilo Pražskému biskupstvu, neskôr bolo v zálohu. Významné sídlo na križovatke ciest z Olomouca do Kroměříža a z Vyškova do Přerova i do Prostějova. V 16. stor. patril Kojetín pánom z Pernštejna, nastal rozvoj remesiel a obchodu, bolo postavené opevnenie s vodnými priekopami a s 3 bránami. Pravdepodobne v 14. stor. sa v meste usadili Židia, ich počet stúpol po vyhnaní židovského obyvateľstva z Olomouca (1454) a v 16. stor. tvorili jednu z najväčších židovských komunít na Morave. R. 1643 bolo mesto vypálené a 1646 – 48 vyplienené Švédmi. Koncom 2. svetovej vojny (30. apríla – 6. mája 1945) tam prebiehali ťažké boje. Stavebné pamiatky: synagóga (polovica 15. stor., barokovo upravená v 1. polovici 18. stor., 2001 rekonštruovaná; od 1953 patrí Cirkvi československej husitskej), židovský cintorín (doložený 1574), ranobarokový Kostol nanebovzatia Panny Márie (1687 – 92, na mieste staršieho z 13. stor.), baroková Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1702), barokový morový stĺp (1704 – 05), neskorobaroková radnica (po 1829, na mieste pôvodnej, renesančnej, opravená v 2. polovici 90. rokov 20. stor.), na cintoríne Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie (1832), fara (1840).

Kochanovce

Kochanovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v juhovýchodnej časti Ondavskej vrchoviny v doline rieky Laborec, 159 m n. m.; 792 obyvateľov, 93,7 % slovenskej, 1,4 % rusínskej národnosti (2015). Na riečnych náplavoch Laborca vznikol rovinný reliéf, na flyšových horninách Ondavskej vrchoviny pahorkatinný reliéf. Územie v doline je odlesnené, v časti vrchoviny západne od obce je les tvorený dubom, hrabom, bukom a borovicou. Obec písomne doložená 1543 ako Kohanfalwa, 1548 Kohanowcz, Kohanocz, 1567 – 1600 Kohanoc, Kohanfalua, 1773 Kohanocz, Kohan(o)wcze, 1786 Kohanocz, Kohanowce, 1808 Kohanócz, Kohanowce, 1863 – 1902 Kohanóc, 1907 – 13 Felsőkohány, 1920 Kochanovce. Patrila Drugetovcom ako súčasť panstva Humennné, v 18. stor. Čákiovcom, v 19. stor. Sirmaiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy kamennej industrie z mladého paleolitu, sídliskové nálezy z bronzovej a laténskej doby. Stavebné pamiatky: na cintoríne rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa (polovica 18. stor., pravdepodobne na mieste staršej kaplnky, rekonštruovaný 2000), rímskokatolícky Kostol narodenia sv. Jána Krstiteľa (1969 – 76).

Köhlerová-Richterová, Emmy

Köhlerová-Richterová [kő-] (Köhler-Richter), Emmy, 9. 2. 1918 Gera, Durínsko – 11. 9. 2013 Lipsko — nemecká tanečnica, baletná majsterka a choreografka. R. 1935 – 37 študovala moderný výrazový tanec u M. Wigmanovej a klasický balet u T. Gsovskej v Berlíne. Účinkovala na baletných scénach v Bonne, Berlíne, Štrasburgu a Lipsku. Ako baletná majsterka pôsobila 1947 – 51 v Kolíne nad Rýnom, 1951 – 53 v Leverkusene, 1953 – 55 v Bazileji a 1956 – 58 vo Weimare. R. 1958 – 78 hlavná choreografka, súčasne od 1963 šéfka baletu Lipskej opery. Vytvorila viac ako 20 choreografií prevažne ruského, ale i svetového baletného repertoáru. Svojimi invenčnými a netradičnými choreografiami pozdvihla balet Lipskej opery na jednu z popredných svetových baletných scén. K jej najvýznamnejším choreografiám patria Spiaca krásavica (1960), Otroci (Wolfgang Hohensee, *1927; 1961), Abraxas (W. Egk, 1962), Romeo a Júlia (1963), Labutie jazero (1966), Legenda o láske (1967) a Bolero (1972). Od 1993 čestná členka Lipskej opery.

Køge

Køge [köje] — prístavné mesto v Dánsku vo vých. časti ostrova Køge Bugt v administratívnej oblasti Sjælland na brehu zálivu Køge, administratívne stredisko okresu (kommune) Køge; 37-tis. obyvateľov (2018). Priemysel chemický, potravinársky, celulózovo-papiernický. Obchodné, turistické a rekreačné stredisko. Dopravná križovatka, námorný prístav (jeden z najstarších v Dánsku, modernizovaný).

Mesto bolo založené v 12. stor., 1288 získalo mestské práva, v tomto období vznikol aj prístav na rieke Køge, ktorý sa postupne presunul k ústiu rieky do zálivu Køge (1411). Predstavovalo významné trhové centrum, neskôr (predovšetkým v 16. a 17. stor.) bolo základňou na lov sleďov. Počas 4. dánsko-švédskej vojny (1657 – 60) bolo značne poškodené. Počas napoleonských vojen a ostreľovania Kodane britským loďstvom (august-september 1807) sa v Køge a v okolí odohrali boje medzi britskými a dánskymi vojskami, ktoré sa skončili víťazstvom Britov. R. 1913 – 16 bola asi 20 km sev. od mesta postavená obranná pevnosť Mosede Fort ako súčasť dánskeho pobrežného opevnenia (v prevádzke do 1922, od 2014 múzeum) aktívne využívaná počas 1. svetovej vojny. Stavebné pamiatky: kostol Sankt Nicolai Kirke (1324, prestavaný v 15. stor.), vodná veža (14. stor.), radnica (1552) a mnoho hrazdených domov (16. a 17. stor., najstarší 1527; v dome z 1619 je dnes mestské múzeum); asi 1 km záp. od mesta neoklasicistický zámok Gammel Køgegård (1791, prestavaný v 2. polovici 19. stor.) a 7 km juž. (v obci Stevns) neorenesančný zámok Vallø Slot (13. – 14. stor., prestavaný v 80. rokoch 16. stor., rekonštruovaný začiatkom 20. stor.).

kofola

kofola [umelé slovo] — sýtený nealkoholický nápoj tmavohnedej farby vyrobený z koncentrátu (sirupu obchodnej značky Kofo obsahujúceho 14 bylinných extraktov a ovocných štiav, cukor, karamel a kofeín) a z pitnej vody. Kofola bola vyvinutá koncom 50. rokov 20. stor. v bývalom Československu vo Výskumnom ústave liečivých rastlín v Prahe, výroba sa začala 1960. Rýchlo si získala veľkú popularitu, po období prechodného nezáujmu na začiatku 90. rokov 20. stor. začala jej produkcia od 2000 prudko stúpať (vyrába ju spoločnosť Kofola so sídlom v Krnove v Česku, od 2002 aj jej dcérsky podnik v Rajeckej Lesnej na Slovensku). V súčasnosti sa balí do plastových i do sklených fliaš a predáva sa aj čapovaná, obľúbené sú aj jej modifikácie (kofola bez cukru alebo s rôznymi príchuťami, napr. citrónu, škorice, vanilky).

Köflach

Köflach — mesto v Rakúsku v spolkovej krajine Štajersko; 9,6 tis. obyvateľov (2013). Prvýkrát písomne doložené 1170, 1307 získalo prvé obchodné a trhové výsady, pri ich potvrdení 1470 už predstavovalo významné trhové miesto, od 1766 ťažba uhlia a postupné spriemyselňovanie oblasti, od 1939 mesto. Od 2001 liečebné kúpele, 2003 – 04 výstavba nového kúpeľného komplexu. V časti Piber sa nachádza žrebčín Piber (založený 1798), do ktorého bol po 1. svetovej vojne prenesený z dedinky Lipica v dnešnom Slovinsku tradičný rakúsky chov lipicanov (2016 zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO) pre Španielsku dvorskú jazdeckú školu (Spanischen Hofreitschule; 2015 zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO) vo Viedni. Stavebné pamiatky: renesančný Kostol sv. Magdalény s gotickou vežou (postavený 1643 – 49 po požiari na mieste pôvodného, doloženého 1245, obnovený 1960 a 1966 – 67), v časti Piber renesančný zámok (1696 – 1716).

Koegler, Horst

Koegler [kőg-], Horst, 22. 3. 1927 Neuruppin, Brandenbursko – 11. 5. 2012 Stuttgart — nemecký baletný publicista, kritik a spisovateľ. Po skončení štúdia muzikológie, germanistiky a dejín umenia na univerzite v Kiele (1945 – 46) a štúdia réžie a dramaturgie na divadelnej akadémii v Halle (1947 – 49) pracoval ako dramaturg a asistent réžie v Görlitzi, od 1951 ako nezávislý novinár a kritik v Berlíne. Prispieval do nemeckých i do svetových periodík a recenzoval odbornú baletnú literatúru, čím prepájal nemeckú a americkú tanečnú scénu. R. 1957 – 59 baletný kritik novín Die Welt, neskôr písal najmä o inscenáciách Stuttgartského baletu do Stuttgarter Zeitung, kde 1977 – 92 pracoval ako redaktor tanečnej a baletnej publicistiky. R. 1964 pôsobil niekoľko mesiacov v USA. R. 1992 sa stal opäť nezávislým publicistom, pričom sa zaujímal aj o hudbu a operu, súčasne pôsobil ako nemecký korešpondent viacerých časopisov, napr. Dance Magazine, Dance and Dancers a Dance Now. Od 1965 redigoval nemeckú ročenku Ballett. Koegler povýšil baletnú kritiku na úroveň odbornej publicistiky, pričom klasický balet považoval na rozdiel od moderného tanečného divadla rozvíjajúceho sa koncom 60. rokov 20. stor. za skutočné tanečné umenie. Autor publikácií Balet medzinárodne. Pokus o náčrt (Ballett international. Versuch einer Bestandsaufnahme, 1960) a Balanchine a moderný balet (Balanchine und das moderne Ballett, 1964), baletných slovníkov Friedrichov baletný lexikón od A po Z (Friedrichs Ballettlexikon von A — Z, 1972), Reclamov baletný lexikón (Reclams Ballettlexikon, 1984, spoluautor) a Malý slovník tanca (Kleines Wörterbuch des Tanzes, 1999), editor Stručného oxfordského slovníka baletu (The Concise Oxford Dictionary of Ballet, 1977) a i.

Kobajaši, Masaki

Kobajaši, Masaki, 14. 2. 1916 Otaru, prefektúra Hokkaido – 4. 10. 1996 Tokio — japonský filmový režisér, producent a scenárista, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov japonskej povojnovej kinematografie. R. 1933 – 41 študoval dejiny východného umenia na Tokijskej univerzite. Od 1941 asistent réžie v štúdiách spoločnosti Šóčiku, 1942 – 44 slúžil v japonskej cisárskej armáde, 1947 – 52 asistent režiséra Keisukeho Kinošitu (*1912, †1998). R. 1952 nakrútil svoj prvý film Mladosť môjho syna (Musuko no seišun). Ako presvedčený pacifista sa v prvých čiernobielych filmových dielach vyrovnával s traumatizujúcimi zážitkami z 2. svetovej vojny. Od denníka tzv. malých vojnových zločincov (Izba s hrubými stenami, Kabe acuki heja, 1953) sa v tvorbe dostal k rozsiahlej, viac ako deväťhodinovej protivojnovej trilógii Ľudský údel (Ningen no džóken, 1959 – 61), ktorou si získal medzinárodné uznanie. Prostredníctvom hlavnej postavy v nej podáva príbeh vojaka, ktorý je počas vojenských operácií v Mandžusku nútený kruto zaobchádzať s čínskymi zajatcami i so svojimi podriadenými, spolubojovníkov vedie na istú smrť a napokon sám skončí ako vojnový zločinec v zajatí. Kobajašiho tragický pocit však kulminuje vo filmoch so samurajskou tematikou Harakiri (Seppuku, 1962; Cena poroty na festivale v Cannes, 1963) a Vzbura (Džói uči, 1967), ktorými sa zaradil ku klasikom samurajskej drámy. Spochybňuje v nich dovtedy idealizovaný samurajský etický kódex a poukazuje na zničujúce dôsledky jeho zneužívania vládnucimi elitami. Obrat k fantastike znamenal jeho prvý farebný film Kwaidan (K., 1964; Cena poroty na festivale v Cannes, 1965) na motívy starých japonských legiend literárne spracovaných americkým spisovateľom Lafcadiom Hearnom (*1850, †1904) žijúcim v Japonsku. K jeho navýznamnejším filmom zo 70. rokov 20. stor. patria Obeť života (Inoči bónifuro, 1971) a Skamenelina (Kaseki, 1975) o tokijskom veľkopodnikateľovi, ktorý po diagnostikovaní rakoviny postupne prehodnocuje svoj život. Ďalšie filmy: Óda na unaveného človeka (Nihon no seišun, 1968), Horúce vášne jesene (Moeru aki, 1979) a i.