Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 16882 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Harrison, Rex

Harrison [heri-], Rex, Sir, vlastným menom Reginald Carey Harrison, 5. 3. 1908 Huyton, Lancashire, Anglicko – 2. 6. 1990 New York — anglický herec. V divadle debutoval 1924 počas stredoškolského štúdia v Liverpoole. V londýnskych divadlách a vo filme začínal 1930, na Broadwayi 1936. Najväčšie úspechy dosiahol až v zrelom veku, a to najmä postavami v amerických filmoch, napr. Iulia Caesara v Kleopatre (Cleopatra, 1963; Oskar za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe), profesora Henryho Higginsa v muzikáli G. Cukora My Fair Lady (1964; Oscar za najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe), pápeža Júlia II. vo sfilmovanom bestselleri I. Stona V službách pápeža (The Agony and the Ecstasy, 1965), dr. Johna Dolittla v muzikáli o vidieckom lekárovi, ktorý rozumie reči zvierat, Pán doktor a jeho zvieratká (Dr. Dolittle, 1967) i v komédii nakrútenej podľa divadelnej hry G. Feydeaua Chrobák v hlave (A Flea in Her Ear, 1968). Ďalšie úlohy stvárnil napr. vo filmoch Veľký zápas (The Great Game, 1930), Citadela (The Citadel, 1938), Dobrodruh (The Rake’s Progress, 1945), Anna a siamský kráľ (Anna and the King of Siam, 1946), Neverne tvoja (Unfaithfully Yours, 1948), Zastrašovanie (The Midnight Lace, 1960), Žltý Rolls-Royce (The Yellow R.-R., 1964), Hrniec s medom (The Honey Pot, 1967), Princ a bedár (The Prince and the Pauper, 1978), Čas umierania (Time to Die / Seven Graves for Rogan, 1983), Anastázia: Annino tajomstvo (Anastasia: The Mystery of Anna, 1986) a i. R. 1989 povýšený do šľachtického stavu.

Harrison, William Henry

Harrison [heri-], William Henry, 9. 2. 1773 Berkley, Virgínia – 4. 4. 1841 Washington — americký vojak a politik, starý otec Benjamina Harrisona. R. 1801 – 12 guvernér teritória Indiana. Bojoval proti indiánskej konfederácii na čele s Tecumsehom, 7. 11. 1811 nad ním vyhral bitku pri Tippecanoe Creek. Preslávil sa počas vojny 1812 so Spojeným kráľovstvom, zabezpečil americkú mocenskú kontrolu na severozápade krajiny. R. 1825 – 28 senátor za Ohio. R. 1840 vyhral ako kandidát whigov prezidentské voľby, zomrel však mesiac po nástupe do úradu.

Harrod, Henry Roy Forbes

Harrod [herod], Henry Roy Forbes, Sir, 13. 2. 1900 Londýn – 8. 3. 1978 Holt, grófstvo Norfolk — britský ekonóm. R. 1922 – 67 prednášal ekonómiu (aj dejiny) na Christ Church College Oxfordskej univerzity, od 1952 mimoriadny profesor. R. 1940 – 42 osobný poradca W. Churchilla, 1952 – 53 ekonomický poradca Medzinárodného menového fondu. R. 1945 – 61 redaktor časopisu Economic Journal, 1962 – 64 prezident Royal Economic Society. Predstaviteľ postkeynesovstva zdôrazňujúceho ekonomický pokrok a vývoj, charakteristického dynamickým prístupom k analýze. Zaslúžil sa o rozvoj teórie hospodárskeho rastu. V úsilí dynamizovať Keynesovu teóriu zamestnanosti (model fungovania trhovej ekonomiky) vytvoril 1939 model rastu známy ako Harrodov-Domarov model ekonomického rastu (nezávisle od Harroda ho sformuloval aj americký ekonóm E. D. Domar), ktorý položil základy modernej teórie ekonomického rastu. Zaoberal sa aj teóriou nedokonalej konkurencie a teóriou medzinárodného obchodu. Hlavné diela: Medzinárodná ekonómia (International Economics, 1933), Obchodný cyklus (The Trade Cycle, 1936), Esej o dynamickej teórii (An Essay in Dynamic Theory, 1939), Smerom k dynamickej ekonómii (Towards a Dynamic Economics, 1948), Život Johna Maynarda Keynesa (The Life of John Maynard Keynes, 1951), Ekonomická dynamika (Economic Dynamics, 1973). R. 1959 povýšený do šľachtického stavu.

Harsanyi, John Charles

Harsanyi [hárseni], John Charles, 29. 5. 1920 Budapešť – 9. 8. 2000 Berkeley, Kalifornia, USA — americký ekonóm maďarského pôvodu. R. 1944 absolvoval štúdium farmakológie, 1947 získal doktorát z filozofie a sociológie na univerzite v Budapešti, kde pôsobil do 1948. R. 1950 emigroval do Austrálie, kde prvé tri roky pracoval v továrni a súčasne študoval ekonómiu. R. 1954 – 56 prednášal na Queenslandskej univerzite v Brisbane. R. 1956 získal dvojročné štipendium na štúdium na Stanfordovej univerzite v USA, kde študoval aj matematiku a štatistiku. R. 1958 sa vrátil do Austrálie, 1959 – 61 pôsobil na Austrálskej národnej univerzite v Canberre. R. 1961 – 63 profesor ekonómie na Waynovej štátnej univerzite v Detroite, 1964 – 90 profesor (od 1990 emeritný profesor) Kalifornskej univerzite v Berkeley. Člen americkej Národnej akadémie vied, Americkej akadémie umení a vied a Ekonometrickej spoločnosti, zaslúžilý člen Americkej ekonomickej asociácie. Zaoberal sa využitím matematických nástrojov v ekonómii, teóriou hier, informácií a neistoty. Svojou analýzou v oblasti teórie nekooperatívnych hier významne prispel k rozpracovaniu teórie hier vynájdením možných riešení hier s neúplnými informáciami, čím položil teoretické základy výskumu v oblasti ekonómie informácií. Hlavné diela: Eseje o etike, sociálnom správaní a vedeckom výklade (Essays on Ethics, Social Behavior, and Scientific Explanation, 1976), Racionálne správanie a taktika rovnováhy v hrách a sociálnych situáciách (Rational Behavior and Bargaining Equilibrium in Games and Social Situations, 1977), Všeobecná teória vyváženého výberu pri hrách (A General Theory of Equilibrium Selection in Games, 1988, spoluautor). Nobelova cena za ekonómiu (1994, s J. F. Nashom a R. Seltenom) za novátorskú analýzu rovnováhy v teórii nekooperatívnych hier.

Hartford

Hartford [hárt-] — mesto v USA, hlavné mesto štátu Connecticut; 123-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,214 mil. obyvateľov (2016). Priemysel strojársky a jemnej mechaniky. Finančné centrum, sídlo viacerých poisťovacích spoločností. Jedno z najstarších miest v USA, vzniklo 1635 ako Newtown pri holandskej pevnosti (založenej okolo 1633), od 1637 súčasný názov. Stavebné pamiatky: Old State House (1792 – 96, dnes múzeum), katedrála Christ Church (1828 – 29), Dom spisovateľky H. Stoweovej-Beecherovej (1871), Dom Marka Twaina (1874), Cheney Building (1875 – 76), The State Capitol (1878) a i. Na prelome 60. a 70. rokov 20. stor. bolo postavených mnoho administratívnych budov. Univerzita (založená 1957) a viaceré vysoké školy, napr. Trinity College (založená 1823), Hartford Graduate Center (založená 1955), múzeá, napr. jedno z najstarších amerických umeleckohistorických múzeí Wadsworth Atheneum (založené 1844).

Hartmann, Eduard von

Hartmann, Eduard von, 23. 2. 1842 Berlín – 5. 6. 1906 Gross-Lichterfelde, dnes súčasť Berlína — nemecký filozof, zástanca filozofie nevedomého, kategoriológ. Bol ovplyvnený voluntarizmom a pesimizmom A. Schoppenhauera a filozofiou identity F. Schellinga. Kriticky sa postavil proti vtedajšiemu pozitivizmu. Patrí medzi predchodcov iracionalizmu, ako aj medzi zakladateľov vitalizmu a modernej filozofie života. Nevedomie definoval ako tretiu skutočnosť po vedomí a hmote. Keďže nevedomie obsahuje predstavy všetkých vecí, je vševedúce a všemohúce. Podľa Hartmanna sú všetky druhy vnímania nevedomé, uvedomované sú len jeho výsledky. Hlavné diela: Filozofia nevedomého (Philosophie des Unbewusstes, 1869), Estetika (Ästhetik, 1887), Učenie o kategóriách (Kategorienlehre, 1896), Dejiny metafyziky (Geschichte der Metaphysik, 1900).

Hartmann, Karl Amadeus

Hartmann, Karl Amadeus, 2. 8. 1905 Mníchov – 5. 12. 1963 tamže — nemecký hudobný skladateľ, dramaturg a organizátor hudobného života, popri G. Mahlerovi jeden z najvýznamnejších skladateľov symfonickej hudby od 30. rokov 20. stor. R. 1924 – 27 študoval hudobnú teóriu a kompozíciu na Hudobnej akadémii v Mníchove, neskôr bol súkromným žiakom H. Scherchena a 1941 – 42 A. Weberna. Rozhodujúci vplyv na Hartmannovu tvorbu však mal A. Berg. R. 1933 sa pre svoje avantgardné zmýšľanie musel úplne stiahnuť z nemeckého hudobného života a jeho diela sa uvádzali len v zahraničí. V Nemecku bol opäť činný až po 2. svetovej vojne. S cieľom propagovať a poznávať novú hudbu založil 1945 v Mníchove a až do konca života viedol hudobné združenie Musica viva, ktoré uvádzalo diela klasikov hudby 20. stor. Od 1953 stál na čele nemeckej sekcie Medzinárodného združenia modernej hudby. Jadro jeho originálnej tvorby obsahuje 8 symfónií, v ktorých nadviazal na G. Mahlera (najmä v 1. symfónii pre mezzosoprán a orchester na verše W. Whitmanna, 1940, a v 3. symfónii vo dvoch častiach, 1949). V melodike, formovej výstavbe, ako aj v inštrumentácii symfonickej tvorby uplatňoval výdobytky moderného hudobného jazyka. Vo svojej výrazne expresívnej hudbe sa nezriekal tonality, aj keď využíval dodekafonické postupy. Jeho jediná historická opera Mladosť Simplicia Simplicissima (Des Simplicius Simplicissimus Jugend, 1934) tematicky čerpá zo starej nemeckej piesne a chorálu a svojím sociálnokritickým a humanistickým postojom patrí (popri opere Maliar Mathis P. Hindemitha) k významným dielam nemeckej opernej hudby 20. stor. Autor orchestrálnej skladby Concertino (1933), 2 sláčikových kvartet (1935 a 1949), Koncertu pre trúbku a dychový orchester (1933), kantáty Friede-Anno 48 (1937), Smútočného koncertu pre husle a sláčikový orchester (1939, revízia 1959), Koncertu pre klavír, dychové a bicie nástroje (1953), Koncertu pre violu a klavír so sprievodom dychových a bicích nástrojov (1955) a i. Jeho posledným dielom (nedokončeným) sú Vokálne scény pre barytón a orchester (Gesangsszene) podľa fragmentu hry Sodoma a Gomora J. Giraudouxa, ktoré mali premiéru vo Frankfurte nad Mohanom 1964. Nositeľ viacerých hudobných a iných ocenení.

Hartmann, Nicolai

Hartmann, Nicolai, 20. 2. 1882 Riga – 9. 10. 1950 Göttingen — nemecký filozof. R. 1922 – 25 prednášal filozofiu v Marburgu, 1925 – 31 v Kolíne nad Rýnom, 1931 – 45 v Berlíne a 1945 – 50 v Göttingene. Pokračovateľ marburského novokantovstva, špecializoval sa na problematiku ontológie a gnozeológie. Tvorca systematickej náuky o bytí označovanej ako empirická, resp. realistická ontológia. Vychádzal z kritického pohľadu na tradičnú ontológiu. Rešpektoval síce Aristotelovu teóriu stupňovitej výstavby reality, jeho koncepcia kategórií je však špecifická. Každá vrstva bytia má sebe vlastné kategórie a zároveň kategórie, ktoré má spoločné s ostatnými vrstvami. Nejde však o totožné kategórie, skôr o iné variácie jedného princípu. To, čo sa v neživej vrstve chápe ako determinácia, sa v kategórii rozumného človeka prejavuje ako sloboda. Hartmann vstúpil originálnym spôsobom aj do problematiky psychológie a axiológie. Podľa neho osobnosť je spojená so subjektom, je viazaná na konkrétnu osobu, ktorá v ontologickom systéme predstavuje najvyššiu vrstvu bytia. Osobnosť nemôže byť viazaná na nepersonálny subjekt, akým je napríklad národ, ale vďaka vedomiu na svet hodnôt, ktoré môže prenášať do sveta reality, čo ju zaväzuje byť zodpovednou za svoje konanie. Hlavné diela: Základné črty metafyziky poznania (Grundzüge einer Metaphysik der Erkenntnis, 1921), Problém duchovného bytia (Das Problem des geistigen Seins, 1933), Možnosť a skutočnosť (Möglichkeit und Wirklichkeit, 1938), Štruktúra reálneho sveta (Der Aufbau der realen Welt, 1940), Nové cesty ontológie (Neue Wege der Ontologie, 1949; slov. 1972), Estetika (Ästhetik, 1953).

Harunobu, Suzuki

Harunobu, Suzuki, pôvodne Suzuki Hozumi, nazývaný Džihei, aj Čóeiken, Šikondžin, 1724 – 25 Edo, dnes Tokio – 1770 tamže — japonský grafik, ilustrátor a maliar, významný predstaviteľ japonského drevorezu.

O jeho živote a štúdiách nie sú známe presné údaje. Jeho tvorbu možno rozdeliť na tri obdobia: 1760 – 65 vytváral dvojfarebné tušové tlače (tzv. benizurie), ktoré sa vyznačujú konzervatívnym poňatím (najmä portréty hercov a ilustrácie), 1764 – 66 obrázkové kalendáre, 1765 – 70 sa venoval viacfarebnej tlači (tzv. nišiki-e). R. 1765 sa stal vedúcou postavou tzv. plebejských škôl ukijo-e a začal vydávať farebné drevorezy.

Významne sa zaslúžil o rozvoj japonského drevorezu. Ako prvý použil techniku viacfarebnej tlače z viacerých drevených dosiek, používal 4 – 10 farieb. Prvé tlače, ktoré týmto spôsobom vytvoril, boli súkromné objednávky obrázkových kalendárov a ilustrácie. Vytváral najmä série žánrových spoločenských výjavov s poetickým podtextom a obrázky krásavíc (voľné grafické listy, tzv. bidžin-ga).

R. 1762 – 70 vytvoril okolo 20 obrázkových kníh (tzv. ehon), z ktorých k najslávnejším patrí 2-dielna kniha Brokáty jari (Haru no nišiki, vydaná 1771).

Jeho diela sa vyznačujú vyváženou kompozíciou, jemnou farebnosťou, unikátnou vizuálnou lyrickosťou a dokonalou technikou tlače, predstavujú prechod od ranej lyrickej fázy ukijo-e k neskoršiemu naturalistickému obdobiu. Jeho výrazný štýl vzpriamených štíhlych krások inšpiroval celý rad imitátorov, ale i falšovateľov.

Harvardova univerzita

Harvardova univerzita, angl. Harvard University — najstaršia americká univerzita patriaca k najprestížnejším univerzitám v USA. Založená 1636 v New Towne (dnešný Cambridge, Massachusetts, súčasť aglomerácie Bostonu) ako college, výučba sa začala v lete 1638 s jedným profesorom a v jednej budove, 1639 nazvaná Harvard College podľa puritánskeho teológa Johna Harvarda (*1607, †1638), ktorý jej daroval svoju knižnicu a polovicu majetku, od 1780 univerzita. Spočiatku bola financovaná cirkvou, 1851 sa od nej odlúčila, v súčasnosti je financovaná z prostriedkov vlastnej nadácie (neštátna univerzita, patriaca k najbohatším v USA). Po získaní prvej univerzitnej budovy (dnes nazývaná Harvard Yard,1637 – 38) sa univerzita rozrástla, boli postavené ďalšie budovy, 1782 bola založená lekárska fakulta, 1811 univerzitná klinika Massachusetts General Hospital (MGH), 1816 Harvard Divinity School, 1817 právnická fakulta, 1870 otvorená univerzitná budova Annanberg Hall, 1915 hlavná budova knižnice Widener Library a i.

Harvardova univerzita poskytuje všetky stupne vysokoškolského vzdelávania okolo 22-tis. študentom z celého sveta na viacerých fakultách: Harvard Faculty of Arts and Sciences (humanitné a prírodné vedy, informatika), Harvard College, Harvard Extension School, Harvard School of Dental Medicine, Harvard Medical School (všeobecná a špeciálna medicína), Harvard Business School (ekonómia, manažment), Graduate School of Design (architektúra, urbanizmus), Harvard Divinity School (teológia, svetové náboženstvá), Harvard Graduate School of Education (výchova, vzdelávanie), Harvard John A. Paulson School of Engineering and Applied Sciences, Harvard Kennedy School (politológia, ekonómia), The Graduate School of Arts and Sciences, Harvard Law School (právo), Radcliffe Institute for Advanced Study (založená 1879 pôvodne pre ženy; zameraná o. i. na rodové štúdiá), Harvard T. H. Chan School of Public Health (verejné zdravotníctvo).

Súčasťou univerzity sú aj viaceré inštitúcie, napr. vydavateľstvo Harvard University Press (založené 1913), viaceré múzeá (Harvard Museum of Natural History založené 1998, obsahuje zbierky z botaniky, zoológie, mineralógie, geológie; Peabody Museum of Archaeology and Ethnology založené 1866, obsahuje zbierky z archeológie, etnológie; Harvard Art Museums, 1895, 1901, 1912; Arnold Arboretum, 1872), astronomické observatórium (Harvard-Smithsonian Center for Astrophysics), jedna z najväčších a najvýznamnejších univerzitných knižníc na svete Harvardská knižnica, ktorá združuje viac ako 70 vedeckých a i. knižníc a archívov (Harvard College Library, Harvard Law School Library, Biblioteca Berenson, Dumbarton Oaks Research Library, Birkhoff Mathematical Library a i.), Harvardov-Yenchingov inštitút pre výskum Ďalekého východu (založený 1928), viaceré zdravotnícke zariadenia a výskumné inštitúcie a i. Absolventi (i jednotlivé fakulty) Harvardovej univerzity sú úzko spojení s mnohými oblasťami amerického duchovného a politického života, študovali na nej viacerí americkí prezidenti (napr. T. Roosevelt, F. D. Roosevelt a J. F. Kennedy) a iné významné osobnosti. S univerzitou je spojených okolo 48 nositeľov Nobelovej ceny.

Hasan II.

Hasan II., 9. 7. 1929 Rabat – 23. 7. 1999 tamže — marocký kráľ z dynastie Alavitovcov. R. 1957 – 61 následník trónu, 1960 – 61 podpredseda vlády a minister obrany. Od 1961 kráľ, vrchný veliteľ ozbrojených síl a najvyšší cirkevný predstaviteľ marockých moslimov (1961 – 63 a 1965 – 67 aj predseda vlády, od 1971 minister obrany). Vo vnútropolitickej sfére sa snažil udržať si v rámci konštitučnej monarchie autokratickú moc, následne zač. 70. rokov 20. stor. čelil viacerým pokusom o atentát a o štátny prevrat. Po čiastočnej liberalizácii vnútorných pomerov si postupne získaval popularitu. V 70. a 80. rokoch 20. stor. zvýšil zahraničnopolitickú aktivitu Maroka vo vzťahu ku krajinám Blízkeho východu, 1972 – 73 predseda Organizácie africkej jednoty (OAJ). Historické nároky Maroka na Západnú Saharu a jej anexia 1979 sa však nestretli s medzinárodným pochopením a 1984 viedli k vystúpeniu Maroka z OAJ. V pol. 80. rokov prejavil Hasan záujem o kandidatúru Maroka na vstup do Európskej únie, jeho iniciatíva nenašla v tom čase v európskych krajinách žiadnu podporu. R. 1989 Hasan inicioval na konferencii v Marrákeši založenie zväzu západných arabských krajín Maghrebu (združuje severoafrické islamské krajiny pri pobreží Stredozemného mora: Alžírsko, Tunisko, Maroko).

Haskilová, Clara

Haskilová (Haskil), Clara, 7. 1. 1895 Bukurešť – 7. 12. 1960 Brusel — rumunská klaviristka. Študovala na konzervatóriu v Bukurešti, vo Viedni a v Paríži, kde ako 15-ročná absolvovala klavírnu triedu A. Cortota. Koncertovať začala 1909 po získaní 1. ceny v husľovej a 2. ceny v klavírnej súťaži parížskeho konzervatória, 1910 vyhrala 1. cenu v klavírnej súťaži; zdravotné ťažkosti (skolióza chrbtice) si vynútili dlhšie prestávky v jej koncertnej činnosti. R. 1920 začala opäť koncertovať (Švajčiarsko, Belgicko), 1924 účinkovala v New Yorku, 1926 v Londýne. R. 1937 sa začala jej spolupráca s francúzskym rozhlasom v Paríži, pre ktorú ju angažoval francúzsky dirigent a hudobný skladateľ Désiré Émile Inghelbrecht (*1880, †1965), zakladateľ Orchestre symphonique de Radio Paris (predchodca dnešného francúzskeho Národného rozhlasového orchestra), neskôr s ním pravidelne vystupovala. Od 1943 žila vo Vevey vo Švajčiarsku. Jej umelecká kariéra sa postupne rozvíjala až po 2. svetovej vojne. Mimoriadne uznanie získala 1949 na koncertoch v Holandsku a 1951 v Paríži. Udivovala virtuóznou technikou, jej hra dodnes pôsobí vzácnou jednoduchosťou. Jej široký repertoár obsahoval klavírnu tvorbu L. van Beethovena, F. Schuberta, F. Chopina, R. Schumanna a M. Ravela, z hudby 20. stor. uvádzala napr. B. Bartóka a P. Hindemitha. Interpretácii W. A. Mozarta sa začala intenzívne venovať až 1929 a jej nahrávky dodnes patria k neopakovateľným. Spolupracovala s najvýznamnejšími virtuózmi (G. Enescu, E. Ysaye, P. Casals, A. Grumiaux) a dirigentmi svojej doby (L. Stokowski, H. von Karajan, Ch. Münch). Jej pamiatke je venovaná súťaž Concours international de piano Clara Haskil, ktorá sa od 1963 koná každé dva roky vo švajčiarskom Montreux-Vevey.

Hasse, Johann Adolf

Hasse, Johann Adolf, pokrstený 25. 3. 1699 Bergedorf, dnes súčasť Hamburgu – 16. 12. 1783 Benátky — nemecký skladateľ, najvýznamnejší predstaviteľ neskorej talianskej opery seria, manžel F. Hasseovej-Bordoniovej, žiak N. Porporu a A. Scarlattiho v Neapole. Vrcholné tvorivé obdobie prežil (spolu s manželkou, opernou primadonou) na dvore saského kurfirsta Fridricha Augusta II. (Augusta III.) v Drážďanoch (od 1731 s prestávkami do 1763), kde premiéroval svoje najvýznamnejšie diela, napr. Cleofide (1731), Senocrita (1737), La clemenza di Tito (1738), Demetrio (1740), Didone abbandonata (1742), Arminio (1745), Demofoonte (1748), Adriano in Siria (1752), Il Re pastore (1755) a i., prevažne na libretá P. Metastasia s antickými a orientálnymi námetmi. Po smrti kurfirsta (1763) sa 1764 usídlil vo Viedni, od 1773 žil v Benátkach. Jeho opery boli známe nielen na saskom dvore, ale v celej Európe, uvádzali sa v Londýne, Paríži, Mníchove, vo Varšave, Viedni, ale najmä v talianskych mestách (Neapol, Benátky). R. 1771 bola v Miláne uvedená jeho posledná opera Ruggiero (kde bola v rovnakom čase uvedená aj opera Ascanio in Alba vtedy 15-ročného W. A. Mozarta). Hasse ako vrcholný predstaviteľ nemeckého operného baroka v štýle neapolskej opery serie svojím prepracovaním recitatívu signalizoval cestu k opernej reforme Ch. W. Glucka. Jeho rozsiahle dielo zahŕňa 56 opier, 13 intermezz v buffóznom štýle, 11 oratórií, omše, psalmy a motetá; invenčnou motivickou prácou sa vyznačuje jeho bohatá inštrumentálna hudba, napr. koncerty pre flautu, husle a lesný roh, sólové a triové sonáty.

Hasselblad

Hasselblad — značka fotografických prístrojov vyrábaných švédskou firmou Hasselblad v Göteborgu (pôvodne obchodná firma založená 1841), ktoré sa vyznačujú vysokou spoľahlivosťou a výkonnými objektívmi. K ich vývoju najviac prispel Victor Hasselblad (*1906, †1978), ktorý 1940 skonštruoval (podľa nemeckého leteckého fotoaparátu) svoj prvý fotoaparát HK7 a 1948 zrkadlovku H1600F. Najznámejší model 500C alebo 500C/M (strednoformátová jednooká zrkadlovka s bohatým príslušenstvom a zdokonaleným objektívom) sa stal štandardným profesionálnym prístrojom. Fotoaparáty firmy Hasselblad sa využívali aj pri viacerých projektoch NASA, napr. typ 500C pri projekte Mercury (1962), typ SWC pri lete Gemini 9 (1966), typ 500EL/70 pri prvom pristátí človeka na Mesiaci (let Apollo 11, 1969), typ 500EL/M pri projekte Apollo-Sojuz (1975) a typ 553ELS využívala posádka raketoplánu Discovery (1998). V súčasnosti sa pod značkou Hasselblad vyrábajú aj digitálne fotoaparáty.

Hastings, Warren

Hastings [hejstinks], Warren, 6. 12. 1732 Churchill – 22. 8. 1818 Daylesford — britský politik. R. 1750 odišiel ako zamestnanec britskej Východoindickej spoločnosti do Bengálska, kde sa 1772 stal guvernérom. R. 1774 – 85 prvý generálny guvernér Indie. Upevnil britské koloniálne panstvo a expanzívnymi vojenskými výpravami ho podstatne rozšíril, zreorganizoval vnútornú správu. Po návrate do Anglicka 1785 sa venoval politickej kariére, 1788 bol na podnet E. Burka obvinený zo zneužívania úradnej moci a vydieračstva (impeachment), 1795 zbavený viny.

Hašler, Karel

Hašler, Karel, 31. 10. 1879 Praha – 22. 12. 1941 koncentračný tábor Mauthausen — český textár, skladateľ, herec a režisér. R. 1903 – 15 člen Národného divadla v Prahe, kde stvárnil napr. postavu Chlestakova (N. V. Gogoľ: Revízor) a Honzu (J. Kvapil: Pampeliška). Od 1915 pôsobil v kabaretoch (Rokoko, Lucerna a Varieté ako riaditeľ, autor, režisér a interpret) a venoval sa filmu (herec, režisér a autor filmových scenárov a filmovej hudby: Písničkář, 1932; Král ulice, 1935; Babička, 1940; Městečko na dlani, 1942, a i.). Preslávil sa najmä ako autor piesní (približne 300) s príťažlivými melódiami (tzv. hašlerky), napr. Ta naše písnička česká a Po starých zámeckých schodech (ako Staropražské písničky vyšli 1906 tlačou v nakladateľstve Mojmíra Urbánka) i politických kupletov (protirakúskych i protinemeckých), mnoho jeho piesní bolo nahraných na gramofónové platne. Autor operiet Flašinetářova schovanka (1932), Dcera druhé roty (1938) a Americký hotel (1939).

Hathor

Hathor — egyptská bohyňa (Hathor = doslovne Horov dom), jedno z najstarších a najpopulárnejších božstiev. Spájaná bola s prírodnými silami, oblohou a slnkom, bohyňa lásky, hudby a tanca, matka, ochrankyňa, ale aj ničiteľka. Jej posvätným zvieraťom bola krava, v podobe ktorej bola aj najčastejšie zobrazovaná; okrem zoomorfnej podoby bola zobrazovaná aj v antropomorfnej i kombinovanej forme (žena s kravskými ušami a rohmi). K jej charakteristickým atribútom patria kravské rohy so slnečným kotúčom a vztýčenou kobrou, ako aj hudobný nástroj sistrum. Miesta jej kultu sa vyskytovali po celom území Egypta i mimo neho, k najznámejším patrí kultové miesto s chrámom v Dendere, kde ju uctievali ako manželku boha Hora a matku Horsemataweja. Jej najvýznamnejším sviatkom v roku bola posvätná svadba s Horom v Edfú, súčasťou slávností boli obradné plavby po Níle medzi Denderou a Edfú so sochami obidvoch božstiev. Hathor bola uctievaná aj v Serabit el-Chádim na juhozápade Sinajského polostrova ako Pani tyrkysu, ktorý sa tam ťažil, a v meste Byblos ako Pani Byblu. V nápisoch nazývaná i Pani sykomory, Pani západu ap. V mytologických textoch o oku slnečného boha Re vystupuje Hathor ako ničiteľka ľudstva, pričom sa prejavujú jej živelné deštruktívne vlastnosti. Iné texty ju predstavujú ako dcéru boha Re, ale aj ako jeho matku a matku Hora. V týchto významoch bola symbolicky považovaná za matku egyptských kráľov. V období Starej ríše bola spolu s bohom Slnka Re a kráľom uctievaná v slnečných chrámoch. V mladšom období jej funkcie a symboly splývali s inými ženskými božstvami (Eset, Sachmet, Mut a i.), v gréckej mytológii stotožňovaná s Afroditou. Na početných egyptských sochárskych dielach sa zachovalo zoomorfné zobrazenie Hathor v podobe kravy v ochrannom postoji nad panovníkom (dnes napr. v Egyptskom múzeu v Káhire), hlavice stĺpov s podobou bohyne Hathor (tzv. Hathorina hlavica) boli napr. v chráme kráľovnej Hatšepsut v Dér el-Bahrí.

Hatrík, Juraj

Hatrík, Juraj, 1. 5. 1941 Orkucany, dnes súčasť Sabinova — slovenský skladateľ, hudobný teoretik a pedagóg. R. 1958 – 63 študoval kompozíciu u A. Moyzesa a teóriu hudby a estetiku u O. Ferenczyho na VŠMU v Bratislave. R. 1963 – 65 pôsobil na konzervatóriu v Košiciach, 1965 – 68 ašpirant na VŠMU, súčasne študoval hudobnú psychológiu na Filozofickej fakulte UK. R. 1968 – 71 odborný asistent na Katedre hudobnej teórie VŠMU, 1972 – 90 odborný spolupracovník Slovenského hudobného fondu (dnes Hudobný fond), od 1991 vedúci Katedry kompozície na VŠMU; 1997 profesor. Schopnosť syntetizujúceho myslenia spojená s hlbokou znalosťou svetovej hudby, literatúry, filozofie a psychológie sa odráža nielen v Hatríkovej tvorbe, ale aj v pedagogickej práci na VŠMU (hudobná analýza, hudobné dielne) i v hudobnoteoretických textoch. Jeho skladateľský vývoj sa uberá od tradičných formových schém cez rozšírenú tonalitu k novším kompozično-technickým postupom a vyznačuje sa humanistickým posolstvom. Skladby Canto responsoriale (1965), Introspekcia (1967), Dvojportrét (1970), Symfónia č. 1 „Sans souci“ (1979) a Ponorená hudba (1982) sa v obsahu, ako aj v použitých kompozičných postupoch vyznačujú vzájomným pôsobením a vyrovnávaním protikladov. Jeho tvorba zahŕňa asi 150 opusov rôznych žánrov: opery Adamove deti (1974) a Šťastný princ (1977 – 78), orchestrálne, vokálne a vokálno-inštrumentálne diela, dve symfónie, zbory, komorné diela, napr. sláčikové kvartetá Stratené deti (1993) a Dolcissima mia vita... (2005), piesňovú, akordeónovú a klavírnu tvorbu. Intenzívne sa venoval aj tvorbe pre deti: cyklus hudobných rozprávok Medzi Trpaslúšikmi (1986) a Záhadné pesničky (1986 – 88), spevohry Statočný cínový vojačik (1994) a Bájky o Levovi (1999) i celý rad ďalších hudobných rozprávok a hudobno-scénických projektov s mnohostranným didaktickým využitím, a to najmä pri rozvíjaní detskej kreativity. V jeho tvorbe možno nájsť množstvo priamych súvislostí a prepojení medzi skladbami pre deti a skladbami pre dospelých, napr. v symfonickej básni podľa A. Lundkvista Litánie okamihu (2000), ako aj v koncertnej fantázii Ecce quod Natura (2002) na motívy z cyklu detských zborov Nie som človekpredsa žijem... (1997) a i. Nositeľ Ceny SOZA za najúspešnejšiu skladbu vážnej hudby roku 2006. Jeho osobnosti a dielu sú venované publikácie Evy Čunderlíkovej Hlas pamäti (2003) a Klíčenie semienok: tvorba Juraja Hatríka a jej hudobno-pedagogické kontexty (2013).

Hatta, Muhammad

Hatta, Muhammad, 12. 8. 1902 Bukittinggi, západná Sumatra – 14. 3. 1980 Jakarta — indonézsky politik, jeden z vodcov hnutia za nezávislosť Indonézie. R. 1922 – 32 študoval v Holandsku. Po návrate sa spolu s neskorším prezidentom A. Sukarnom aktívne zapojil do politiky v rámci Indonézskej národnej strany (Perserikitan Nasional Indonesia, PNI). R. 1934 holandskými úradmi uväznený a 1935 poslaný do vyhnanstva na ostrov Bandanaaira, kde zostal až do japonskej okupácie Indonézie 1942, s Japoncami počas vojny v prvých rokoch spolupracoval. R. 1945 sa dostal spolu so Sukarnom do čela hnutia za vyhlásenie nezávislosti (17. 8. 1945) Indonézie, 1945 – 56 viceprezident, v decembri 1948 po holandskej invázii boli krátkodobo aj so Sukarnom uväznení. Po prepustení viedol indonézsku delegáciu na rokovaniach s Holandskom, ktoré 1949 definitívne uznalo nezávislosť Indonézie. R. 1948 – 51 predseda vlády, 1950 – 51 minister zahraničných vecí. R. 1956 odstúpil z funkcie viceprezidenta pre nezhody so Sukarnom, stiahol sa z politického života a venoval sa akademickej kariére. Po Sukarnovom páde 1967 poradca vlády.

Acherón

Acherón — v gréckej mytológii močaristá, pomaly tečúca rieka nárekov, ktorá predstavovala vlastný vstup do podsvetia (do ríše boha Háda). Cez Acherón prevážal lodník Charón duše zomretých pri vstupe do ríše mŕtvych; cesta naspäť nebola možná. Ďalšími podsvetnými riekami boli Styx, Kókytos, Léthé a Periflegethón.

Hattala, Martin

Hattala, Martin, 4. 11. 1821 Trstená, okres Tvrdošín – 11. 12. 1903 Praha — slovenský jazykovedec, pôvodca reformnej kodifikácie spisovnej slovenčiny, autor jej prvej gramatiky.

R. 1844 – 48 študoval teológiu a slavistiku na Pázmaneu vo Viedni, 1848 – 50 kaplán v Bzovíku a Hodruši, 1850 – 54 stredoškolský profesor v Bratislave. Od 1854 na odporúčanie P. J. Šafárika študoval jazykovedu na filozofickej fakulte českej univerzity v Prahe, kde sa aj habilitoval a od 1861 pôsobil ako profesor. Už ako študent Pázmanea sa v auguste 1847 zúčastnil na 4. zasadnutí spolku Tatrín v Čachticiach o jednotnom spisovnom jazyku Slovákov. R. 1850 vyložil odchýlky svojej koncepcie od Štúrovej slovenčiny, od češtiny, staroslovenčiny a bernolákovčiny v knihe Gramatika slovenského jazyka v porovnaní s najbližšie príbuzným jazykom českým (Grammatica linguae Slovenicae collatae cum proxime cognata Bohemica). Táto gramatika, vydaná anonymne 1852 pod názvom Krátka mluvnica slovenská, bola prvou slovenskou príručkou spisovnej slovenčiny podľa hodžovsko-hattalovskej jazykovej reformy.

Hattala upravil štúrovskú spisovnú normu v hláskosloví a pravopise, pričom v pravopise uplatnil fonologický aj etymologický (historický) princíp. Vo svojej kodifikácii spisovnej slovenčiny dôsledne neodlíšil živé a archaické zložky jazykového systému, a najmä v tvarosloví kodifikoval viaceré archaické javy, pre ktoré nachádzal oporu v češtine. Jeho kodifikácia tzv. opravenej slovenčiny nebola dôsledná ani úplná, vystihla však vtedajší spoločenský vývin a verejnosť napokon slovenčinu prijala ako celonárodný spisovný jazyk.

Autor analýzy synchronických javov v oblasti skladby zachytenej v Mluvnici jazyka slovenského I, II (1864, 1865) a v Skladbe jazyka slovenského (1865). Hattala dobre poznal výsledky novej historicko-porovnávacej jazykovedy a viedol v tejto oblasti viaceré polemiky (Brus jazyka českého. Příspěvek k dějinám osvěty vůbec a slovanské zvláště, 1877).

Haubenstock-Ramati, Roman

Haubenstock-Ramati [-štok], Roman, 27. 2. 1919 Krakov – 3. 3. 1994 Viedeň — avantgardný izraelský hudobný skladateľ. Študoval kompozíciu v Krakove a vo Ľvove. R. 1947 – 50 vedúci hudobného oddelenia poľského rozhlasu a redaktor hudobného časopisu Ruch muzyczny. R. 1951 – 57 učiteľ na konzervatóriu v Tel Avive-Jaffe, od 1958 lektor vydavateľstva Universal-Edition vo Viedni, 1968 – 69 pedagóg v Buenos Aires a v Štokholme, 1973 – 89 profesor hudobnej kompozície na Univerzite hudby a dramatického umenia a 1976 – 86 vedúci jej Ústavu elektroakustiky, experimentálnej a úžitkovej hudby vo Viedni (dnes Institut für Komposition und Elektroakustik). Svojou tvorbou zasiahol najmä do vývoja notácie (hudobná grafika), pričom sa hudbou a spôsobom jej záznamu, resp. interpretácie, usiloval navodiť nové akusticko-priestorové vzťahy medzi hudbou a poslucháčom (napr. Mobile for Shakespeare, 1960, pre hlas a 6 hráčov). Autor koncertantných inštrumentálnych a vokálnych, ako aj javiskových diel, napr. Ricercari pre sláčikové trio (1952), Recitativo e aria pre čembalo a orchester (1955), Les symphonies des timbres (1957), opier Amerika (1966) a Tableau I (1967), antiopery Le comédie (1969), ako aj sláčikového kvarteta (1973), Concerto per archi (1976) a i.

Hauer, Josef Matthias

Hauer, Josef Matthias, 19. 3. 1883 Wiener Neustadt – 22. 9. 1959 Viedeň — rakúsky hudobný teoretik a skladateľ. V hudbe bol samouk. Ako prvý začal uplatňovať princípy dvanásťtónovej kompozičnej techniky (→ dodekafónie). Tradičný durovo-molový systém nahradil súborom 44 trópov, t. j. akordických zostáv, z ktorých sa dali poskladať 12-tónové konštrukcie. Opierajúc sa o absolútnu autonómiu súzvukov, vytvoril nový druh hudobného zápisu, ktorý využíval sústavu 8 notových čiar. Svoj nový kompozičný systém teoreticky sformuloval v prácach O hudobnej podstate (Vom Wesen des Musikalischen, 1920), Význam melosu (Deutung des Melos, 1923), Od melosu k tympanom (Vom Melos zur Pauke, 1925) a Dodekafónia (Zwölftontechnik, 1925). Autor koncertantných a javiskových diel.

Hauer, Rutger

Hauer, Rutger (Oelsen), 23. 1. 1944 Breukelen – 19. 7. 2019 Beetsterzwaag, Holandsko — holandský herec, producent a režisér. R. 1969 účinkoval v televíznom seriáli Floris a vo filme Pán Hawarden (Monsieur Hawarden). R. 1973 vytvoril hlavnú úlohu vo filme režiséra P. Verhoevena Turecký med (Turks fruit, podľa knihy J. Wolkersa), ktorý bol vyhlásený za najlepší holandský film 20. storočia, od 80. rokov 20. storočia účinkoval aj v amerických filmoch. V takmer 100 filmoch vytvoril široké spektrum hereckých postáv, presadil sa najmä v dobrodružných, historických a akčných filmoch. Účinkoval vo filmoch Wilbyho sprisahanie (The Wilby Conspiracy, 1975), Blade Runner (1982; ako android Roy Batty), Jastrabia žena (Ladyhawke, 1985; kapitán Etienne Navarre), Obojok (Wedlock, 1991), Nostradamus (1994), V zajatí ľadu (Arctic Blue, 1993), Výbuch (Blast, 1996), Merlin (Merlin, 1998; lord Vortigern), Vykosťovač (Bone Daddy, 1998), Jungle Juice (2001), Batman začína (Batman Begins, 2005), Sin City: Mesto hriechu (Sin City, 2005, kardinál Roark), Mlyn a kríž (Młyn i krzyż, 2011, Pieter Bruegel starší) a i. Ako režisér sa prezentoval filmom Izba (The Room, 2001), kde zároveň vytvoril postavu Harryho, spoluprodukoval viacero filmov, samostatne produkoval film Submitting (1989).

Haughey, Charles James

Haughey [hóhi], Charles James, 16. 9. 1925 Castlebar – 13. 6. 2006 Dublin — írsky právnik a politik. Člen Fianna Fáil, od 1957 poslanec parlamentu (Dáil). V 60. rokoch 20. storočia zastával viackrát post ministra (o. i. spravodlivosti a financií). Od 1977 vodca strany Fianna Fáil. R. 1979 – 81, marec – december 1982 a 1987 – 92 ministerský predseda. Prioritou jeho vlády bolo úsilie o vyriešenie problému Severného Írska a o zlepšenie anglo-írskych vzťahov. Hospodársku krízu krajiny riešil zahraničnými pôžičkami, čím prudko vzrástla zadlženosť štátu. V poslednom funkčnom období sa usiloval zaviesť úsporné opatrenia a prísnu daňovú politiku.

Haushofer, Karl Ernst

Haushofer, Karl Ernst, 27. 8. 1869 Mníchov – 10. 3. 1946 Pähl, Bavorsko — nemecký geograf a generál. R. 1887 vstúpil do bavorskej armády, kde pôsobil na rozličných postoch, o. i. podnikol početné cesty do východnej a južnej Ázie (Japonsko, India, Kórea, Mandžusko, Čína); po skončení 1. svetovej vojny generálmajor. R.1921 – 39 profesor geografie na univerzite v Mníchove. Najvýznamnejší predstaviteľ medzivojnovej školy geopolitického myslenia Geopolitik, ktorá prispela k formovaniu agresívnej zahraničnej politiky nacistického Nemecka, spoluzakladateľ a vydavateľ jej časopisu Zeitschrift für Geopolitik (1924 – 44). Mal osobné kontakty s R. Hessom, blízkym spolupracovníkom A. Hitlera. Silno ovplyvnený prácami prirovnávajúcimi štát k biologickému organizmu (najmä F. Ratzela a R. Kjelléna), rozvinul teóriu tzv. životného priestoru (→ Lebensraum). R. 1934 – 37 prezident Nemeckej akadémie, 1938 – 41 prezident Národného zväzu pre Nemectvo v zahraničí.

Hausovia

Hausovia, vlastným menom Hàusàawaa — najpočetnejšia západoafrická etnická skupina obývajúca najmä sev. Nigériu a juž. Niger. Menšie skupiny žijú aj v Sudáne, Kamerune, Ghane, Čade, Pobreží Slonoviny, Benine, Stredoafrickej republike, Togu, Alžírsku, Rovníkovej Guinei, Guinei, Kongu, Gambii, Gabone, Burkine Faso a Eritrei; spolu asi 43 mil. (2016). Tradičným spôsobom obživy je poľnohospodárstvo (proso, ryža, maniok a i.), chov dobytka, oviec a kôz, remeslá (výroba z kovu, kože, dreva; hrnčiarstvo, tkáčstvo) a obchod. Hausovia nikdy nevytvorili veľký centralizovaný štát, ale od 10. – 11. stor. začali na severe dnešnej Nigérie vznikať opevnené sídla, z ktorých sa postupne sformovali ranofeudálne mestské hauské štáty. Ich mýtickým zakladateľom bol princ Bajadžida, ktorý podľa legendy zabil draka brániaceho ľuďom v Daure čerpať vodu z miestnej studne. Kráľovná Daury sa zaňho z vďaky vydala a ich syn sa stal praotcom hauských štátov, jeho siedmi synovia sa stali vládcami 7 mestských štátov – Biram (nazývaný aj Garub Gabas), Daura, Gobir, Kano (najvýznamnejší hauský štát, ktorý ovládol cesty vedúce do údolia Nílu), Katsina, Rano a Zaria (Zazzau), ktoré sa považujú za pravé, legitímne štáty (Hausa Bakwai). Bajadžidov ďalší syn, ktorého matkou bola konkubína, sa stal praotcom takzvaných nepravých, nelegitímnych hauských štátov (Banza Bakwai) – Gwari, Kebbi, Kwararafa, Nupe, Yauri, Zamfara a Ilorin, v ktorých zasa vládli jeho synovia. Hauské mestá boli chránené vysokými hradbami (nazývanými Aminine valy) a silnými bránami, vnútri ktorých boli polia, aby mali obyvatelia počas nepriateľského obliehania dostatok obživy. Významnú úlohu v nich hral obchod, najmä transsaharský (najmä v mestách Kano a Zaria), od 17. storočia aj obchod so štátmi na juhu a juhozápade (Oyo, Dahomejská ríša, Ašantská ríša). Rozvíjali sa v nich remeslá, tkáčstvo, výroba látok, ktoré farbili indigom, spracovanie koží a kováčstvo. Jazyk Hausov (→ hauský jazyk), v ktorom existuje i bohatá literatúra, sa obchodom rozšíril a stal sa dorozumievacím jazykom (lingua franca) na rozsiahlom území záp. Afriky a tretím najrozšírenejším jazykom v Afrike. Od 11. stor. začala väčšina Hausov prijímať islam a tento proces bol zavŕšený v 15. stor. Počas neho Hausovia migrovali i smerom na juh do Oya a iných jorubských štátov, keďže začali obchodovať aj s Európanmi usadenými na pobreží Beninského zálivu. Od 16. stor. začali na územie Hausov od západu prenikať jazykovo úplne odlišní Fulbovia vyznávajúci takisto islam, ktorí v polovici 18. stor. vytvorili teokratický štát, vyhlásili svätú vojnu (džihád) susedom a začiatkom 19. stor. začali džihád i proti hauským štátom (obviňovali ich z vlažného vyznávania viery a z návratu k pohanstvu). Pod vedením fulbského vodcu a náboženského reformátora Usmana dan Fodia väčšinu z nich dobyli a na ich území vytvorili 1801 sultanát Sokoto (→ Sokotská ríša). Ustavičné boje medzi sultanátmi, v ktorých Fulbovia tvorili vládnucu vrstvu, a zvyšnými hauskými štátmi umožnili na prelome 19. a 20. stor. Britom a Francúzom začleniť hauské územia do svojich kolónií. Britský miestodržiteľ Frederick John Dealty Lugard (*1848, †1945) ustanovil systém takzvanej nepriamej vlády (Indirect Rule; neskôr zavedený aj v iných britských kolóniách v Afrike), keď s časťou bývalých právomocí ponechal pri moci miestnych vládcov (emirov), ktorí si tradičné funkcie a právomoci zachovali dodnes. Preto je celá hauská oblasť aj v súčasnosti zaostalou, v podstate feudálnou časťou sev. Nigérie.

Haussmann, Georges Eugène

Haussmann [osman], Georges Eugène, barón, 27. 3. 1809 Paríž – 12. 1. 1891 tamže — francúzsky politik. R. 1853 – 70 v období vlády Napoleona III. prefekt Paríža. Od 1853 za účasti architekta Jeana Charla Alphanda (*1817, †1891) viedol z Napoleonovho poverenia rozsiahlu neorenesančnú prestavbu Paríža. Modernizácia si vyžiadala asanáciu veľkej časti stredovekého mesta, čo sa stretlo s vlnou pobúrenia. Grandiózny a finančne náročný urbanistický koncept riešil otázky bývania, dopravy, hygieny (kanalizačná sieť, zásobovanie vodou), ale aj tvorby zelených zón v meste i na jeho okraji. Nový systém širokých mestských tried (bulvárov) založený na križovaní hlavných mestských osí a prepojení dvoch sústredných okruhov obopínajúcich mesto odľahčil premávku a širokými bulvármi sprístupnil robotnícke štvrte na periférii; cieľom však zároveň bolo dostať pod kontrolu zhromažďovanie robotníkov a zabrániť im pri povstaniach stavať barikády. Haussmann zmenil koncepciu a vzhľad starších námestí, vznikli napr. radiálne sa rozbiehajúce dlhé a široké ulice (bulváre) z námestia Place de l’Étoile (dnes Place de Charles de Gaulle), v priehľadoch ukončené monumentálnymi stavbami, napr. bulvár Champs-Élysées Víťazným oblúkom (Arc de Triomphe) na Place de Charles de Gaulle a obeliskom (Obélisque de Luxor) na Place de la Concorde. Pozdĺž bulvárov vyrástli moderné nájomné domy, ale aj nové druhy stavieb (tržnice, obchodné domy, burzy a iné peňažné inštitúcie). Bezpečnosť mesta zvýšilo zavedenie verejného plynového osvetlenia. Haussmannova prestavba Paríža mala na konci 19. a začiatkom 20. storočia výrazný vplyv na architektúru miest v celej Európe. Centrum Paríža (nábrežie Seiny) vrátane častí, ktoré vznikli Haussmannovou prestavbou Paríža, bolo 1991 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Haute-Normandie

Haute-Normandie [ot -di] — metropolitný región, administratívna oblasť v severnom Francúzsku vo východnej časti Normandského polostrova pri pobreží Lamanšského prielivu medzi Seinskou zátokou a ústím rieky Bresle a na nížine Seiny; rozloha 12 318 km2, 1,839 mil. obyvateľov (2013), administratívne stredisko Rouen. Zahŕňa departementy Eure a Seine-Maritime. Rovinný reliéf tvorený najmä kriedovými usadeninami. Jeden z najbohatších regiónov Francúzska. Priemysel je sústredený pozdĺž dolného toku Seiny na hlavnom dopravnom ťahu spájajúcom oblasť Paríža s Lamanšským prielivom: petrochemický s rafinériami (najmä medzi Le Havrom a Rouenom), chemický (výroba priemyselných hnojív), automobilový (Renault), metalurgický, lodný, strojársky, elektronický, potravinársky, papierenský, cementársky, energetický (tepelná elektráreň v Le Havri, jadrové elektrárne v Paluel a Penly). Významná poľnohospodárska oblasť. Pestovanie obilia (pšenica, jačmeň), cukrovej repy, zeleniny a ovocných stromov (najmä jabloní, výroba calvadosu). Chov hovädzieho dobytka mliečneho typu. Na pobreží viacero rekreačných oblastí. Hustá dopravná sieť; hlavnou dopravnou tepnou je Seina (preprava stavebných materiálov, ropy a ropných produktov, obilia), železničné a cestné (diaľnica) spojenie Paríž – Le Havre, významné prístavy: Le Havre, Rouen. Väčšie mestá: Rouen, Dieppe, Évreux, Le Havre.

Havelange, João

Havelange [avelanž], João, vlastným menom Jean Marie Faustin Goedefroid de Havelange, 8. 5. 1916 Rio de Janeiro – 16. 8. 2016 tamže — brazílsky priemyselník a športový funkcionár. R. 1974 – 98 prezident Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA). Zaslúžil sa o rozvoj a propagáciu svetového futbalového hnutia, jeho zásluhou bol program majstrovstiev sveta 1982 v Španielsku rozšírený na účasť 24 a majstrovstiev sveta 1998 vo Francúzsku na 32 mužstiev. Účastník olympijských hier 1936 v Berlíne v plaveckých súťažiach a vo vodnom póle.

Achilleis

Achilleis, genitív Achilleidy — byzantský veršovaný životopis zo 14. – 15. stor. podávajúci v romantizujúcom duchu stredovekých rytierskych románov osudy hrdinu trójskej vojny Achilla. Achilleis je odrazom návratu k národným, domácim námetom v období okupácie byzantských území latinskými križiakmi. Hrdina Achilles pripomína povahou aj činmi byzantského národného hrdinu Digenisa Akrita, hlavnú postavu eposu Digenés Akritas.

Hawker Aviation Group Ltd.

Hawker Aviation Group Ltd. [hóker evjejšn grup] — jedna z najväčších britských spoločností na výrobu lietadiel, riadených striel, jadrových reaktorov, spaľovacích turbín, lodí a výpočtovej techniky. Založená 1935 so sídlom v Londýne. Vlastnila viac ako 30 firiem doma i v zahraničí, od 1977 súčasť britského štátneho konzorcia leteckej a kozmickej techniky British Aerospace, od 1999 BAE Systems (vytvorené spojením British Aerospace s Marconi Electronic Systems). Výrobca prvých lietadiel s kolmým štartom Hawker Siddeley Harrier úspešných v bojovom nasadení vo vojne o Falklandy.

Hawkins, Coleman

Hawkins [hókins], Coleman, 21. 11. 1904 Saint Joseph, Missouri, USA – 19. 5. 1969 New York — americký džezový tenorsaxofonista. Začínal v skupine Jazz Hounds a v orchestri Fletchera Hendersona (*1897, †1952), 1934 – 39 pôsobil v Európe, po návrate hrával v príležitostných zoskupeniach v harlemských kluboch, v ktorých prijal aj bopové vplyvy. Jeho prejav bol charakteristický prierazným tónom, brilantnou technikou a romantizujúcou rapsodickosťou, čo vyniklo najmä pri interpretácii balád (najznámejšia z nich je nahrávka evergreenu Body and Soul, 1939). Ako prvý uplatnil tenorsaxofón ako džezový nástroj. Najväčší vplyv mal v období swingu.

Heath, Edward

Heath [hít], Edward (Richard George), sir, 9. 7. 1916 Broadstairs – 17. 7. 2005 Salisbury — britský politik. Od 1950 poslanec Dolnej snemovne britského parlamentu za Konzervatívnu stranu. R. 1959 – 60 minister práce, 1960 – 63 lord strážca tajnej pečate. R. 1965 – 75 vodca Konzervatívnej strany, 1970 – 74 predseda vlády, nariadil vyslanie vojsk do Severného Írska, 1973 Spojené kráľovstvo vstúpilo počas jeho vlády do Európskeho hospodárskeho spoločenstva. R. 1979 – 1981 veľvyslanec v USA. R. 1992 mu bol udelený šľachtický titul.

Hedviga

Hedviga, sv., poľ. Jadwiga, asi 18. 2. 1374 – 17. 7. 1399 Krakov — poľská kráľovná, dcéra uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. Veľkého. Po smrti otca (1382) bola vyhlásená za poľskú kráľovnú a 1384 korunovaná v Krakove. Po jej sobáši 1386 s litovským veľkokniežaťom Vladislavom II. Jagiełłom vznikla na základe krevskej únie (1385) personálna únia poľsko-litovského štátu. R. 1387 sa zaslúžila o obnovenie činnosti univerzity (Jagelovská univerzita) v Krakove. R. 1997 kanonizovaná, sviatok 17. júla.

helebarda

helebarda [tal.] — sečná a bodná zbraň s dlhou násadou (tzv. žrďová zbraň), ktorú používala pechota v 13. – 17. storočí najmä v boji s jazdectvom. Vyvinula sa z dlhej drevenej palice, na ktorú sa pripevnil kosák, okolo 1300 sa kosák (neskôr zahnutá sekera v tvare kosáka) začal pripevňovať na kopiju. Často býva zamieňaná s kosou, sudlicou a s halapartňou, najmä ak má aj protihrot slúžiaci na stiahnutie jazdca.

Helena

Helena [helin] — mesto v USA vo východnej časti Skalnatých vrchov v blízkosti horného toku Missouri, hlavné mesto štátu Montana, 1 234 m n. m.; 31-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky, drevársky. Obchodné stredisko banskej (ťažba rúd medi, zinku a olova, zlata a striebra), ako aj poľnohospodárskej, lesníckej a turistickej oblasti. Dopravná križovatka. Založené 1864 zlatokopmi, od 1875 hlavné mesto teritória, od 1889 štátu Montana. Ťažko poškodené zemetraseniami 1935 a 1936. Stavebné pamiatky: drevená požiarna veža (1886), Kapitol (1911), Katedrála sv. Heleny. Viaceré vysoké školy, múzeum dejín Montany, galéria.

heligón

heligón [gr.] — basový plechový dychový hudobný nástroj, typ kontrabasovej tuby. Má dvakrát kruhovito stočenú trubicu umožňujúcu ľahšie ovládanie pri hre za pochodu (hráč má heligón na pleci). Mohutná ozvučnica smeruje šikmo nahor. Heligón v skladbách podporuje basové tóny, používa sa v dychovke ako najhlbší hudobný nástroj. Ladenie je v B a F, rozsah E1 – b, notuje sa netransponovane v basovom kľúči. Heligón zostrojil 1848 Ignaz Stowasser (*1811, †pred 1906) vo Viedni a rýchlo sa rozšíril, v USA sa z neho vyvinul suzafón.

Henrich II. Jasomirgott

Henrich II. Jasomirgott, okolo 1108 – 13. 1. 1177 Viedeň — rakúsky markgróf (od 1141), rakúsky vojvoda (od 1156) a bavorský vojvoda (1143 – 56) z rodu Babenbergovcov, syn rakúskeho markgrófa Leopolda III. Titul rakúskeho markgrófa získal až po mladšom bratovi a bavorským vojvodom sa stal po sobáši (1142) s Gertrúdou, vdovou po bavorskom vojvodovi Henrichovi X. Pyšnom. Po nástupe cisára Fridricha I. Barbarossu na trón sa musel Bavorska vzdať v prospech Henricha Leva, začo bolo rakúske markgrófstvo povýšené na vojvodstvo s viacerými osobitnými právami v rámci Rímsko-nemeckej ríše (1156 privilegium minus).

heptóda

heptóda [gr.], pentagrid — vákuová elektrónka zložená zo siedmich elektród: katódy, prvej (riadiacej) mriežky, druhej (prvej tieniacej) mriežky, tretej (druhej riadiacej) mriežky, štvrtej (druhej tieniacej) mriežky, piatej (prvej brzdiacej) mriežky a anódy. Možno si ju predstaviť ako triódu a pentódu zapojené do série. Medzi druhou a treťou mriežkou sa elektróny spomalia a vytvorí sa ich zhluk pred treťou (druhou riadiacou) mriežkou. Tento elektrónový zhluk sa správa ako nová katóda (virtuálna katóda) dodávajúca elektróny do ďalšej časti elektrónky. Heptóda sa používala predovšetkým v zmiešavacích obvodoch.

Hérault de Séchelles, Marie Jean

Hérault de Séchelles [ero d sešel], Marie Jean, 20. 9. 1759 Paríž – 5. 4. 1794 tamže — francúzsky revolucionár a politik. Na začiatku Francúzskej revolúcie sa aktívne podieľal na páde Bastily (14. 7. 1789). R. 1791 sa stal členom Zákonodarného národného zhromaždenia ako poslanec klubu jakobínov, kde patril k najradikálnejším montagnardom (→ Hora). Od septembra 1792 člen Národného konventu a od mája 1793 Výboru pre verejné blaho, mal podiel na odstránení predákov girondistov a nástupe jakobínskej diktatúry. Na jeseň 1793 sa dostal do podozrenia zo styku s hébertovcami, v marci 1794 bol uväznený a potom gilotínovaný.

Áchim, Ondrej

Áchim, Ondrej, 15. 3. 1871 Békešská Čaba, Maďarsko – 15. 5. 1911 tamže — uhorský roľnícky politik, redaktor, potomok slovenských dolnozemských vysťahovalcov, roľník. Hospodáril na vlastnej pôde, od 1903 viedol Ľudový spolok, 1905 – 06 a 1910 – 11 poslanec uhorského snemu za Reorganizovanú sociálnodemokratickú stranu Uhorska. R. 1906 založil vlastnú Roľnícku stranu (pôv. Nezávislá socialistická strana Uhorska) s tlačovým orgánom, týždenníkom Paraszt Újság (Roľnícke noviny). Zakladateľ odborovej organizácie maloroľníkov, poľnohospodárskych robotníkov a nádenníkov (1908). Vystupoval s programom pozemkovej reformy, úprav daňového systému, priznania sociálnych práv a demokratizácie verejného života. Smrteľne postrelený bratmi Zsilinszkovcami, ktorí patrili k jeho politickým odporcom.

herbár

herbár [lat.] — zbierka usušených alebo tlakom vylisovaných, zvyčajne celých (aj s podzemnými orgánmi) rastlín alebo húb (tzv. položiek) nalepených na hárku papiera alebo vložených do obálky, ktorá slúži najmä na študijné účely. Na vedecké účely musia byť k položkám priložené schedy (papierové štítky prevažne formátu A6 alebo menšie s vedeckým názvom rastliny, opisom lokality, dátumom zberu a menom zberateľa i určovateľa vedeckého názvu). V herbároch sústredených zvyčajne v múzeách, vo výskumných ústavoch a na univerzitách sú položky usporiadané z taxonomického hľadiska (zvyčajne sa využívajú štvormiestne čísla podľa registra Dallu Torreho), uložené v skriniach alebo v posuvných kompaktoroch a udržiavané kustódom. Významné sú najmä tzv. typové položky, na ktoré sa viažu vedecké názvy taxónov (→ Medzinárodný kód botanickej nomenklatúry), dokladové exempláre k botanickým štúdiám (vrátane molekulárno-systematických analýz rastlinných DNA), k flóram, atlasom rozšírenia jednotlivých taxónov a ku kľúčom na určovanie rastlín. Proti poškodeniu hmyzom sa položky chránia zmrazovaním v mrazničkách pri -30 °C alebo chemickým ošetrením insekticídmi. Zoznam všetkých svetových herbárov (Index Herbariorum, 1963), v ktorom je aj skratka herbára, pod ktorou je uvádzaný vo svetovej vedeckej literatúre, obsahuje okolo 500 vedeckých inštitúcií s významnými herbármi.

Pôvodne sa názvom herbár (lat. herbarium) označovala kniha o rastlinách (napr. Herbár talianskeho lekára a botanika Pietra Andreu Mattioliho, u nás známy z českého prekladu Tadeáša Hájka z Hájku Herbář aneb bylinář, 1562). Pojem herbár v súčasnom význame sa začal používať v 18. storočí. Najväčší herbár na svete (okolo 7 miliónov položiek) je v Kráľovskej botanickej záhrade (Kew Gardens) v Londýne, niekoľko miliónov položiek obsahujú napr. herbáre v Paríži a Petrohrade, okolo milióna položiek herbáre v Budapešti a Prahe. Najstarší zachovaný herbár na Slovensku je z 1766 – 71 a pochádza od kamaldulského mnícha Cypriána z Červeného Kláštora. V súčasnosti sú najväčšie herbáre v Slovenskom národnom múzeu (okolo 468-tisíc položiek), Botanickom ústave SAV (→ Centrum biológie rastlín a biodiverzity; okolo 171-tisíc položiek) a na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK (okolo 175-tisíc položiek) v Bratislave.

Herliansky gejzír

Herliansky gejzír — nepravý studený gejzír v katastri obce Herľany v areáli bývalých kúpeľov. Prírodný mechanizmus bol uvedený do činnosti technickým zásahom človeka. Herliansky gejzír vznikol 1870 navŕtaním podzemnej vody s napätou hladinou; hĺbka vrtu 404,5 m, priemerná výdatnosť 25 – 30 l/s, teplota vody 14 – 18 °C, erupcie s periódou 32 – 36 hodín siahajú do výšky 15 – 20 m a trvajú približne 25 min. V súčasnosti gejzír stráca na sile a perióda medzi erupciami sa predlžuje. Pri striekaní je silno mineralizovanou vodou vynášaný ílovitý sediment obsahujúci viacero minerálov. Národná prírodná pamiatka (vyhlásená 1987).

Héródés Attikos

Héródés Attikos, genitív Héróda Attika, 101 alebo 102 Maratón – 177 alebo 178 tamže — grécky rečník, aticista, vplyvná osobnosť rímskej politickej správy, o. i. konzul (143). Uznávaný cisármi Hadriánom i Antoninom Piom, vychovávateľ budúceho cisára Marca Aurelia a jeho spoluvládcu Lucia Aurelia Vera. Financoval mnohé verejné stavby najmä v Olympii, Delfách a Aténach, napr. štadión a Ódeion. Jeho dom bol jedným z literárnych stredísk Grécka. Z literárneho diela (listy, reči) sa zachovala iba reč O štáte (Peri politeias), v ktorej tak skvelo imitoval jazykovú kultúru Atén klasického obdobia, že ju niektorí bádatelia datovali do 5. stor. pred n. l.

Heron

Heron, Heron Island — koralový ostrov v juhozápadnej časti Koralového mora v južnej časti Veľkej koralovej bariéry patriaci Austrálii, administratívne je súčasťou štátu Queensland. Súčasť chránenej morskej oblasti Great Barrier Reef Marine Park. Početné kolónie morského vtáctva. Morská biologická stanica. Turistické stredisko (potápanie).

Herzog, Roman

Herzog [-cog], Roman, 5. 4. 1934 Landshut – 10. 1. 2017 Jena — nemecký ústavný právnik a politik. Spočiatku pôsobil ako profesor na univerzite v Mníchove, Berlíne a Speyeri. R. 1970 vstúpil do CDU. Kariéru politika začal 1973 ako reprezentant Porýnia-Falcka v spolkovej vláde, 1978 – 83 pôsobil v krajinskej vláde v Bádensku-Württembersku. R. 1983 viceprezident spolkového ústavného súdu a 1988 jeho prezident. R. 1994 – 99 prezident Nemecka.

Hestia

Hestia — v gréckej mytológii panenská bohyňa rodinného kozuba, dcéra Titana Krona a Titanky Rheie, sestra Demetry, Héry, Háda, Poseidóna a Dia, najbezúhonnejšia a najláskavejšia zo všetkých Olympanov. Zabránila sporu medzi Poseidónom a Apolónom, ktorí sa o ňu uchádzali, a dodržala sľub panenstva. Hestiiným symbolom bol oheň a bol jej zasvätený kozub s večným plameňom, pri ktorom sa prisahalo a ktorý poskytoval ochranu vyhnancom. Kozub bol v každom dome, v prytaneiu mestských štátov, ako aj v Olympii a Delfách. Zobrazovaná so žezlom alebo s obetnou miskou v ruke. Jej kult mal v rímskom svete odlišný charakter (→ Vesta, → vestálky).