Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 91 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Hrhov

Hrhov, Tornagörgő — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v doline Turnianskeho potoka v západnom výbežku Turnianskej kotliny na juhovýchodných svahoch Slovenského krasu (planiny Horný vrch a Dolný vrch), 216 m n. m.; 1 078 obyvateľov, 17,1 % slovenskej, 80,6 % maďarskej národnosti (2019). Leží na významnom cestnom ťahu Bratislava – Košice (súčasť európskej ceste 571).

Obec písomne doložená 1245 ako Gurgeu, 1248, 1263 Gurgeu, 1283 Georgev, 1314 Gurgu, 1332 – 35 Gurgu, 1345 Gergew, 1475 Gergev, 1576 Gergew, 1773, 1786 Görgő, 1808 Görgő, Gergow, 1863 – 1902 Görgő, 1907 – 13 Tornagörgő, 1920 Hrbov, Hrhov, 1927 – 38 Hrhov, Gergő, 1938 – 45 Tornagörgő, 1945 – 48 Hrhov, Gergő, 1948 Hrhov.

Vyvinula sa zo starej kráľovskej osady, 1263 sa spomína kráľovská kúria. R. 1386 – 1567 patrila Bubekovcom, po ich vymretí Zápoľskovcom, neskôr Esterháziovcom. R. 1938 – 44 bola pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec, ovocinárstvom a vinohradníctvom.

Archeologické sídliskové nálezy z paleolitu (gravettien), neolitu, eneolitu, halštatskej a rímskej doby, ako aj z raného stredoveku.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa (1500, pôvodne gotický, postavený na starších základoch z 13. stor., v 19. stor. prestavaný), klasicistický evanjelický reformovaný kostol (1784 – 85, 1846 po požiari obnovený). Miestnou zvláštnosťou sú pivnice vytesané do travertínového masívu.

Hrhov leží v Národnom parku Slovenský kras, do jeho katastra zasahuje prírodná rezervácia Zemné hradisko (vyhlásená 1993, rozloha 55,9 ha) zriadená na ochranu zachovanej lesostepnej vegetácie so zvyškom prirodzeného dubového lesa. Nad obcou sa nachádza jedna z najvýdatnejších vyvieračiek Slovenského krasu (asi 270 l/s).

Hriadky

Hriadky — obec v okrese Trebišov v Košickom kraji v západnej časti Východoslovenskej nížiny, 109 m n. m.; 436 obyvateľov (2019). Archeologické sídliskové nálezy z neolitu, rímskej doby i z raného stredoveku.

Obec písomne doložená 1320 ako Gerenda Inferior, Superior, 1321 Guerenda, 1322, 1458, 1687, 1725 Gerenda, 1773, 1786 Gerenda, Hratky, 1808 Gerenda, Hrátky, Hrádky, 1863 – 1913 Gerenda, 1920 Hriadky.

R. 1601 súčasť panstva Trebišov, 1637 ju vlastnili Drugetovci, 1663 Bočkajovci. V 18. – 19. stor. tam mali majetky Barkóciovci, v 20. stor. Andrášiovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

hríb

hríb, Boletus — rod z kmeńa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď hríbovité; najznámejšie jedlé huby. Ich plodnice tvorí klobúk (zvyčajne suchý) a sieťkovaný alebo zrnitý hlúbik bez prsteňa. Patrí sem okolo 130 kozmopolitne sa vyskytujúcich druhov, ktoré žijú v mykoríze s ihličnatými aj s listnatými stromami, napr. hríb smrekový (Boletus edulis) s bielou nemennou dužinou, lepkavým klobúkom, v dospelosti so žltozelenými rúrkami a sieťkou len v hornej časti hlúbika pod rúrkami, ktorý rastie prevažne v smrečinách. Medzi ďalšie jedlé hríby patria napr. hríb dubový (Boletus reticulatus) s hnedým matne plstnatým, za sucha zvyčajne popraskaným klobúkom a s hlúbikom pokrytým sieťkou aspoň do polovice dĺžky klobúka, ktorý v lete rastie zvyčajne v mykoríze s listnatými stromami, a tmavopurpurovohnedé silno modrajúce druhy hríb siný (Boletus luridus) s hlúbikom so sieťkou a hríb zrnitohlúbikový (Boletus erythropus) so zrnitým hlúbikom. Nejedlý hríb červený (Boletus calopus) má sivohnedý klobúk, karmínovočervený, pod klobúkom žltkastý hlúbik a horkú dužinu, ktorá po otlačení a na reze modrie. Medzi ohrozené druhy patria napr. hríb Dupainov (Boletus dupainii) s výrazne červenými menšími plodnicami a jedovatý hríb satanský (Boletus satanas) s mohutným sivým klobúkom, so žltým hlúbikom s červenou sieťkou a s bielou, na reze bledomodrou dužinou, ktorá pri vädnutí nepríjemne zapácha; obidva rastú v teplomilných lesoch, hríb satanský najmä na vápenatých pôdach.

hríbnik

hríbnik, Gyroporus — rod z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď Gyroporaceae. Má plodnice zložené z klobúka a hlúbika, rúrkovitú výtrusorodú vrstvu (hyménium) a komôrkatú štruktúru na priereze hlúbika. Patrí sem deväť druhov, na Slovensku napr. na sušenie vhodné hríbnik gaštanovohnedý (G. castaneus) s červenohnedým až s hnedým klobúkom a s valcovitým alebo s kyjakovitým hlúbikom rovnakej farby a hríbnik modrejúci (G. cyanescens) s okrovosivým klobúkom a na reze s rýchlo modrejúcimi rúrkami a dužinou.

hríbotvaré

hríbotvaré, Boletales — rad z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes. Majú prevažne epigeické, gymnokarpné alebo hemiangiokarpné plodnice s čiastočnou plachtičkou, z ktorej na hlúbiku ostane prsteň, lupeňovitý alebo rúrkovitý hymenofor, od rúrok či od lupeňov ľahko oddeliteľnú dužinu klobúka a pri väčšine rodov hnedý, olivovohnedý až takmer čierny výtrusný prach. Väčšina druhov z radu hríbotvaré žije v mykoríze s drevinami, mnohé sú jedlé. Patrí sem 11 – 16 čeľadí (taxonomické systémy nie sú jednotné).

Hričov

Hričov — zrúcaniny hradu v chotári obce Hričovské Podhradie, okres Žilina. Hradný vrch bol osídlený už v praveku, vo veľkomoravskom období a v 12. – 13. stor. pravdepodobne slúžil ako útočisko. Hrad bol postavený na kontrolu dôležitej obchodnej komunikácie po mongolskom (tatárskom) vpáde (1241 – 42), písomne doložený 1265. R. 1254 ho kráľ Belo IV. daroval magistrovi Tolušovi, neskôr patril viacerým šľachtickým rodom (napr. v 16. stor. Podmanickovcom, v 16. – 17. stor. Turzovcom). V 16. stor. bol sídlom panstva, ktoré Turzovci dočasne zlúčili s panstvom Bytča. Pôvodná podoba hradu z 13. stor. nie je známa, v 14. – 15. stor. bol viackrát prestavovaný, v 16. stor. renesančne obnovený a prestavaný. Po 1605 začal pustnúť. Zachovali sa zvyšky opevnenia a paláca s architektonickými detailmi.

Hričovské Podhradie

Hričovské Podhradie — obec v okrese Žilina v Žilinskom kraji v Súľovských vrchoch na styku s Považským podolím, 323 m n. m.; 355 obyvateľov (2019).

Obec písomne doložená 1469 ako Waralya, 1598 Podhradie, 1773 Hricsó-Podhragy, Podhragy, 1786 Hricscho-Podhragy, 1808 Hricsó-Podhragy, Hřičowské Podhradí, 1863 Hricsópodhragy, 1873 – 77 Hricsópodhrágy, 1882 – 1902 Hricsóváralja, 1907 – 13 Ricsóváralja, 1920 Hričovské Podhradie.

Vyvinula sa pri hrade Hričov (doložený 1265). Patrila Nitrianskemu biskupstvu, koncom 13. stor. Matúšovi Čákovi, v 1. polovici 16. stor. Podmanickovcom, potom Turzovcom, od 16. stor. panstvu Bytča. Obyvatelia pracovali v lesoch a zaoberali sa poľnohospodárstvom.

Archeologické sídliskové nálezy z eneolitu, laténskej a rímskej doby i zo stredoveku.

Hriňák, Eduard

Hriňák, Eduard, aj Hrinyák, Rinyi, 16. 11. 1856 Malý Lipník, okr. Stará Ľubovňa – 12. 7. 1917 Prakovce, okr. Gelnica — uhorský maliar. Od 90. rokov 19. stor. pôsobil v Košiciach, Prakovciach a Topoľčiankach, od 1914 v Prakovciach. Venoval sa žánrovej a sakrálnej maľbe i krajinomaľbe. Významné diela: Nákladný vlak pri Volovci (1884), Horská krajina s pílou (1890).

Hriňová

Hriňová — mesto v okrese Detva v Banskobystrickom kraji v pramennej oblasti Slatiny vo východnom výbežku Zvolenskej kotliny na styku s Veporskými vrchmi a Poľanou, 669 m n. m.; 7 484 obyvateľov (2019). Mestské časti: Biele Vody, Blato, Horná Hriňová, Hriňová, Jasenovo, Krivec, Mangútovo, Pivnička, Priehalina, Riečka, Slanec, Snohy, Štoliansko, Vrchslatina, Zánemecká. Priemysel strojársky (Hriňovské strojárne), potravinársky (mliekarský, pekárenský), drevársky, energetický. Cestami II. triedy spojenie s Detvou, Breznom a okolitými obcami.

Mesto písomne doložené 1863 ako Hrinyová, 1892 – 1913 Herencsvölgy, 1920 Hriňová.

Vzniklo v 18. stor. ako laz v chotári Detvy, 1891 samostatná obec Hriňová. V 1. polovici 19. stor. (okolo 1820 alebo 1840, podľa niektorých autorov už 1812) tam vznikla skláreň na výrobu tabuľového skla, ktorá sa po požiari a obnove (1895) stala jedným z najmodernejších podnikov svojho druhu v Uhorsku a významným exportérom skla. Vyrábalo sa tam tzv. kriedové i krištáľové sklo, duté sklo zdobené maľbou, leptom a matované pieskom, časť produkcie tvorilo aj lisované sklo. Skláreň zanikla 1914. Po potlačení SNP bola Hriňová dôležitou základňou partizánov.

Hromadný archeologický nález mincí z rímskej doby.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1939 – 47, postavený na mieste staršieho), viacero kaplniek.

V katastri sa nachádzajú národná prírodná rezervácia Vodopád Bystrého potoka, čiastočne národná prírodná rezervácia Zadná Poľana a prírodná rezervácia Pod Dudášom (6,3 ha, vyhlásená 1980) zriadená na ochranu pôvodných lesov Poľany. Na rieke Slatina je vodárenská nádrž Hriňová. Hriňová je vyhľadávaným letným i zimným turistickým strediskom.

Hrišovce

Hrišovce — obec v okrese Gelnica v Košickom kraji v južnej časti Braniska v doline Hrišovského potoka, 468 m n. m.; 307 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1313 ako villa Ludoice, Rudrici, 1345 Januk, 1358 Gyankfalua, 1460 Rysowecz, 1773 Hrisocz, Hrischowetz, Hri(s)chowcze, 1786 Hrischocz, Hrischowce, 1808 Hrisocz, Hrischowitz, Hryssowce, 1863 Hrischóc, 1873 – 88 Hrissóc, 1892 – 1902 Hrisóc, 1907 – 13 Gyónfalva, 1920 Hrišovce.

Patrila Sigraiovcom, richnavskému hradnému panstvu a od 1693 Čákiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pracovali v lesoch.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Ružencovej Panny Márie (1830, rozšírený 1948).

hriva

hriva — predĺžená srsť na vrchnej strane krku nepárnokopytníkov z čeľade koňovité a niektorých prežúvavých párnokopytníkov (napr. druhov tzv. antilop) alebo na celom krku niektorých šeliem (napr. levov); pri koňoch siaha od krčných stavcov až po kohútik.

Hrkovce

Hrkovce — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji vo východnej časti Ipeľskej pahorkatiny, 126 m n. m.; 291 obyvateľov (2019).

Obec písomne doložená 1156 ako Gyirki, 1245 Gurky, Gyrky, 1263 Gerky, 1274 Gyriky, Gerqui, 1277 Gyewrk, Gereky, 1300 (de) Gereky, 1325 Guruku, 1338 Gereky, 1409 Gerek, Gereg, Geregh, 1434 Gywrk, 1453 Gerek, 1469 Gywrky, 1482 Gewrewk, 1507 Gywrek, 1519 Gyewrewk, Gyeorewk, 1769 Gyerk, 1773 Gyerk, Hrkowce, 1786 Gyerk, Hrkowze, 1808 Gyerk, Hrkowec, Hrkowce, 1840, 1863 – 1913 Gyerk, 1920 – 38 Hrkovce, Gyerk, 1938 – 45 Gyerk, 1945 – 48 Hrkovce, Gyerk, 1948 – 79, 1998 Hrkovce.

Spomína sa 1156, keď tamojší desiatok pripadol Ostrihomskej kapitule, ktorá 1279 získala takmer celú obec. Koncom 17. stor. obec zničili Turci. R. 1938 – 44 pripojené k Maďarsku; 1980 – 98 súčasť mesta Šahy.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom, rozvinuté bolo aj košikárstvo.

Archeologické sídliskové nálezy z neolitu a eneolitu (kultúra s lineárnou keramikou, badenská kultúra) i z bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej (1770, pôvodne neskorobarokový, klasicisticky upravený 1809 a koncom 19. stor.).

Hrlica

Hrlica — obec v okrese Revúca v Banskobystrickom kraji v severnej časti Revúckej vrchoviny na styku so Stolickými vrchmi, 439 m n. m.; 75 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1413 ako Gerlyche, 1559 Gerlicza, 1648 Gerlicze, 1688 Gerlice, 1773, 1786 Gerlicze, 1808 Gerlicze, Grlice, 1863 – 1913 Gerlice, 1920 – 48 Grlica, 1948 Hrlica.

Od 17. stor. patrila panstvu Muráň. V 1. polovici 19. stor. tam bola v prevádzke železiareň (zanikla 1872).

Stavebné pamiatky: neoklasicistický evanjelický a. v. kostol (1899).

Hrmo, Valér

Hrmo, Valér, 1. 10. 1934 Lovča, okres Žiar nad Hronom – 12. 1. 1990 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1959 – 1990 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita), od 1972 vedúci Katedry riadenia a organizácie pracovných procesov, 1972 – 80 prodekan, 1988 – 1989 dekan Prevádzkovo-ekonomickej fakulty (dnes Fakulta ekonomiky a manažmentu), 1980 – 1988 prorektor pre výskum; 1979 profesor, 1986 DrSc. Zaoberal sa teóriou riadenia poľnohospodárstva, predovšetkým zefektívnením ekonomických, riadiacich a organizačných, ako aj výrobných štruktúr v poľnohospodárskych podnikoch. Autor a spoluautor vyše 15 vysokoškolských učebníc a učebných textov, 18 knižných publikácií a viac ako 360 pôvodných vedeckých prác a odborných príspevkov publikovaných v časopisoch a zborníkoch.

Hrnčiarovce nad Parnou

Hrnčiarovce nad Parnou — obec v okrese Trnava v Trnavskom kraji na Trnavskej pahorkatine v doline potoka Parná, 141 m n. m.; 2 274 obyvateľov (2019).

Obec písomne doložená 1267 ako Girinch, 1270 Gerencher, 1273 Guerencher, 1323 Gerencher, 1335 Gerenchar, 1347 Grenscher, 1376 Gerencher, 1535 Hrncžarowicych, 1773 Gerencsér, Hrnscharowetz, Hrnczarowcze, 1786 Gerencscher, Hrentschérowitz, Hrnčarowce, 1808 Gerencsér, Hrnčárowce, 1863 – 1913 Gerencsér, 1920 – 46 Hrnčiarovce, 1946 – 71, 1994 Hrnčiarovce nad Parnou.

Patrila mestu Trnava, ktorá tam v polovici 17. stor. zriadila mýtnu stanicu a 1558 aj poštovú stanicu (1731 presťahovaná do Trnavy). Počas protihabsburských povstaní obec viackrát zničená (1601 Bočkajovcami, 1619 Betlenovcami, 1704 Rákociovcami). V jej chotári sa 26. 12. 1704 odohrala bitka medzi cisárskymi vojskami a vojskom Františka II. Rákociho. R. 1971 – 94 súčasť Trnavy. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a zhotovovaním výrobkov zo slamy.

Archeologické sídliskové nálezy z neolitu, z laténskej a rímskej doby i z raného stredoveku.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Martina (14. stor., pôvodne gotický, 1623 poškodený, 1692 obnovený).

Do katastra obce zasahujú chránené vtáčie územia Natury 2000 – Trnavské rybníky a Úľanská mokraď.

hrnčiarska pec

hrnčiarska pec — pec používaná hrnčiarom na vypaľovanie hrnčiny.

Takmer každá hrnčiarska pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory, v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Hrnčiarska pec môže byť postavená z rozličných, najčastejšie však z keramických materiálov odolných proti opakovaným vysokým teplotám. Najčastejším palivom používaným na vypaľovanie keramiky v hrnčiarskej peci bolo drevo, pričom vypaľovacia teplota dosahovala okolo 1 000 °C. Hrnčiarska pec prešla zložitým vývojom; existuje viacero typov v závislosti od stupňa rozvoja výroby keramiky a technológie jej výpalu. K najstarším typom patrí jednoduchá jama vyhĺbená do svahu, pričom plameň smeroval nahor (archaický spôsob, na Slovensku používaný do konca 18. stor.). Hrnčiarske pece stáli samostatne na dvore (tzv. poľné pece s otvorenou alebo uzatvorenou vrchnou časťou a s plameňom stúpajúcim smerom nahor) alebo boli súčasťou domu či dielne (napr. tzv. kasselské pece s plameňom prúdiacim vodorovne, ktoré hrnčiari prevzali od džbánkarov v 19. stor.). V súčasnosti boli tradičné hrnčiarske pece takmer úplne nahradené modernými elektrickými alebo plynovými keramikárskymi pecami, výnimočne sa používajú aj staršie spôsoby.

Hrnčiarska Ves

Hrnčiarska Ves — obec v okrese Poltár v Banskobystrickom kraji v severovýchodnej časti Lučenskej kotliny na styku s Revúckou vrchovinou, 236 m n. m.; 962 obyvateľov (2019). Miestne časti: Maštinec, Pondelok, Veľká Suchá.

Obec vznikla 1964 zlúčením obcí Pondelok (písomne doložený 1515 ako Pondolek, 1516, 1680 Pondolek, 1773, 1786 Pongyelok, 1808 Pongyelok, Pondélek, 1863 – 1902 Pongyelok, 1907 – 13 Cserepes, 1920 – 64 Pondelok) a Veľká Suchá (1278 Zuha, 1287 Zuha, 1291 Zwha, 1325 Zuha, 1329 Zohnay, 1332, 1335 Zucha, 1384 Zenthgyerghzucha, 1677 Szucha, 1680 Nagy Szuha, 1773, 1786 Nagy-Szuha, 1808 Szuha, Suchá, 1863 – 1913 Nagyszuha, 1920 – 64 Veľká Suchá).

Jej názov je odvodený z bohatej hrnčiarskej tradície, 1769 vznikla v Pondelku manufaktúra na výrobu majolikového riadu a kachieľ. R. 1791 v Pondelku z iniciatívy M. Holka ml. vznikla Čitateľská spoločnosť (Societas lectoriae); významnú úlohu mala jej knižnica.

Archeologické nálezy z mladšej bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: v časti Pondelok evanjelický a. v. kostol (1630, rozšírený 1695 – 97), v časti Veľká Suchá klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Mikuláša (1815) a Kaplnka Najsvätejšej Trojice (1903).

V obci je plniareň minerálnych vôd (stolová voda Grácia, minerálna voda Maštinská).

Hrnčiarske Zalužany

Hrnčiarske Zalužany — obec v okrese Poltár v Banskobystrickom kraji vo východnej časti Lučenskej kotliny v doline potoka Suchá, 223 m n. m.; 873 obyvateľov (2019).

Obec písomne doložená 1362 ako Zalusan, 1680 Zalusanka, 1773 Fazekas-Zalusány, Hrnčarske Zalussany, 1786 Fasekasch-Zaluschán, 1808 Fazekas-Záluzsány, Hrnčárské Zalužany, 1863 Fazekaszaluzsány, 1873 – 1913 Fazekaszsaluzsány, 1920 Hrnčiarske Zalužany.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, hrnčiarstvom, výrobou tehál a škridiel; koncom 18. stor. tam bola v prevádzke manufaktúra na škridlu. Na tieto tradície v súčasnosti nadväzuje výrobné družstvo Šamotka (výroba žiaruvzdorných šamotových výrobkov, ozdobnej a úžitkovej keramiky).

Archeologické nálezy z neolitu.

Rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (1882, postavený na mieste staršieho), klasicistická Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie (1825).

hrnčiarsky kruh

hrnčiarsky kruh — nástroj na formovanie keramiky. Pôvodne pozostával z jedného pomaly rotujúceho kotúča, ktorý sa dával do pohybu rukou. Hrnčiarsky kruh sa začal používať na Blízkom východe, v Mezopotámii a Egypte asi v 3. tisícročí pred n. l., v juhových. Európe v 1. tisícročí pred n. l., na území Slovenska asi vo 4. stor. pred n. l. Vďaka nemu sa zdokonalila a rozšírila výroba keramiky, ktorá sa dovtedy modelovala ručne. Predchodcom dnes známeho hrnčiarskeho kruhu bol celodrevený kruh. Najznámejší, tzv. nožný hrnčiarsky kruh (nazývaný aj kopací) sa skladá zo zvislej železnej osi, ku ktorej je hore pripevnený menší kotúč (tzv. tanier alebo hlava). Zvyčajne je zo železa, ale môže byť aj drevený. Na dolnom konci osi je pripevnený široký ťažký kotúč (tzv. podkružie), ktorý slúži ako zotrvačník a hrnčiar (keramikár) ho roztáča nohami. Os hrnčiarskeho kruhu sa otáča vo dvoch ložiskách, jedno je pod hlavou kruhu pripevnené k drevenému stolu, do druhého zapadá dolný koniec osi. Hrnčiarsky kruh je zväčša spojený so stolom, za ktorým sedí hrnčiar. V 12. – 13. stor. sa začal používať rýchlorotujúci hrnčiarsky kruh pozostávajúci z dvoch kotúčov spojených osou (napr. tzv. sprušliak). V súčasnosti väčšina hrnčiarov používa hrnčiarsky kruh na elektrický pohon. Pred samotným točením na kruhu sa keramická hmota upravuje jednoduchým ručným spracovaním (miesením). Následne hrnčiar položí do stredu hlavy kruhu potrebné množstvo hliny spracovanej do tvaru gule. Roztočí kruh a hmotu silným pritláčaním dlaňami vycentruje. Palcami naznačí v strede hmoty jamku, ktorú postupne rozširuje, čím vytvorí hrubostennú misku. Tlakom palcov vytvorí dno misky potrebnej hrúbky. Potom vloží do misky jednu ruku a druhou zvonka ťahá hmotu (steny misky) nahor. Vznikne základný valcový tvar nazývaný kachlica, z ktorého sa vytáčajú ďalšie (zložitejšie) tvary. Napr. vyťahovaním do výšky a vydúvaním brucha vznikajú džbány a vázy, stláčaním nadol a rozťahovaním hmoty do strán misy a taniere. Dôležité je, aby nádoba mala všade rovnakú hrúbku stien. Pri práci môže hrnčiar používať rozličné pomôcky, ktoré mu uľahčujú tvarovanie. Povrch predmetu hrnčiar zvonka vyrovnáva čepeľami (tzv. šínami) z dreva, kovu alebo z plastu a následne ho uhladí navlhčenou hubkou. Nakoniec nádobu požadovaného tvaru odreže od hlavy kruhu drôtom (tzv. strunou), vysuší a pripraví na pálenie v hrnčiarskej peci.

hrobľa

hrobľa

1. hŕba kamenia, zeminy ap.;

2. základná forma pri kompostovaní;

3. jama na uskladnenie niektorých poľnohospodárskych plodín (napr. sadzačky cukrovej repy, zemiakov) zabezpečená vetraním a dobre tepelne izolovaná (na bokoch zeminou, na hrebeni vrstvou slamy zasypanou zeminou). Optimálna teplota v hrobli je 1 až 6 °C.

Hrochoť

Hrochoť — obec v okrese Banská Bystrica v Banskobystrickom kraji na úpätí Poľany, 622 m n. m.; 1 478 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1296 ako terra custodum regalium de altera villa, 1424 Horhagh, 1479 Horhagh aliter Chrochot, 1507 Rochod, 1519 Hrohok, 1521 Hrochott, 1572 Rochota, 1773 Hrochoth, 1786 Hrochot, 1808 Hrochót, Hrochoty, 1863 – 1913 Horhát, 1920 Hrochoť, Chrochoť, 1927 Hrochoť.

Vznikla v priebehu 13. stor. z osady strážcov kráľovských lesov. Koncom 14. stor. boli obyvatelia Hrochote kráľovskí poľovníci a mali postavenie slobodníkov s povinnosťou ochraňovať úsek vígľašského panstva, ktorého boli súčasťou. Zaoberali sa chovom dobytka, v 18. – 19. stor. obchodom s obilím a výrobou šindľov a reziva, po 1850 pracovali v lesoch. V obci sa do 2. polovice 20. stor. zachovali zvyšky ľudovej architektúry (murované podpivničené domy v radovej zástavbe s dekoratívne zdobenými štítmi, oknami a bránami uzatvárajúcimi dvor) i prvky tradičnej ľudovej kultúry, najmä výšivky, odev (dekor tzv. krivou ihlou), ľudové zvyky, hudba (rómski hudobníci), ľudová výroba z dreva a i.

Archeologické nálezy: hradisko lužickej kultúry a nálezy púchovskej kultúry.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. kostol (1830, na mieste staršieho), rímskokatolícky Kostol sv. Martina (1857), na budove bývalej fary pamätná tabuľa A. Sládkoviča, ktorý v Hrochoti 1847 – 56 pôsobil.

V katastri obce sa nachádza prírodná rezervácia Pri Bútľavke (vyhlásená 1993, rozloha 22 ha) zameraná na ochranu zachovanej časti pôvodných lesov s výskytom tisa obyčajného.

hrochovité

hrochovité, Hippopotamidae — čeľaď z triedy cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla), podrad neprežúvavce (Nonruminantia). Mohutné ťažkopádne zvieratá so širokou hlavou a s veľkými stále dorastajúcimi kolíkovitými zubmi; našľapujú na posledné články štyroch prstov. Patria sem dva druhy: hroch obojživelný (Hippopotamus amphibius) a hrošík libérijský (Hexaprotodon liberiensis, aj Choeropsis liberiensis).

Hromada, Elígius

Hromada, Elígius, 2. 12. 1927 Ráztočno, okres Prievidza – 9. 8. 1984 Zvolen — slovenský lesnícky odborník. R. 1959 – 81 pôsobil na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) vo Zvolene (1960 – 62 dekan, 1962 – 65 rektor); 1965 profesor. Zaoberal sa ekonomikou lesného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu. Hlavné diela: Lesné hospodárstvo a drevospracujúci priemysel ČSSR v podmienkach európskeho deficitu dreva (1967), Analýza ekonomického vývoja lesného hospodárstva ČSSR a SSR (1972).

Hromádka, Jan

Hromádka, Jan, 18. 12. 1886 Volenice, okres Strakonice – 25. 1. 1968 České Budějovice — český geograf pôsobiaci na Slovensku. Od 1906 učiteľ v Česku, po vzniku ČSR od 1918 stredoškolský učiteľ na Slovensku (Spišská Nová Ves, Bratislava), 1938 – 46 pôsobil na UK v Bratislave; 1938 mimoriadny profesor, 1939 profesor, 1945 – 46 dekan Prírodovedeckej fakulty UK. Po návrate do Prahy prednášal 1946 – 51 na Vysokej škole obchodnej, 1951 odišiel do predčasnej výslužby, ešte krátko (1954 – 56) však viedol Kabinet ekonomickej geografie ČSAV v Prahe.

Zakladateľ modernej geografie na Slovensku, vychoval prvú slovenskú generáciu vedecky činných geografov a zaslúžil sa o vybudovanie Zemepisného ústavu Slovenskej akadémie vied a umení (dnes Geografický ústav SAV). Venoval sa najmä geomorfologickému vývoju Slovenska, regionalizácii československých Karpát a československej (Třídění povrchových tvarů Slovenska na podkladě jejich vývoje, 1931; Orografické třídění Československé republiky, 1956) a regionálnej geografii (Zemepis Oravy, 1934; Zemepis okresu bratislavského a malackého I, II, 1933, 1935). Autor vysokoškolských učebníc Zemepis Sväzu sovietskych socialistických republík (1946) a Príručka zemepisu Československej republiky (1949), autorsky sa podieľal na spracovaní Vojenského zeměpisného atlasu (1965) a Atlasu ČSSR (1966). Čestný člen Československej zemepisnej spoločnosti a Srbskej geografickej spoločnosti.

Hromec, Arnošt

Hromec, Arnošt, 14. 12. 1924 Hodonín – 29. 5. 2013 Bratislava — slovenský lekár, internista a hematológ. R. 1949 – 53 pôsobil v Štátnej oblastnej nemocnici v Bratislave, 1953 – 94 na I. internej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1994 – 97 vo Fakultnej nemocnici v Bratislave; 1981 DrSc., 1983 profesor. Zaoberal sa vnútornými chorobami, špeciálne chorobami krvotvorného systému a sleziny. Autor a spoluautor diel Praktikum propedeutiky vnútorného lekárstva (1957), Vnútorné choroby 1, 3 (1963, 1964), Vademecum medici (1972), Špeciálna patologická fyziológia (1980), Propedeutika vnútorného lekárstva pre stomatológov (1981), Vnitřní lékařství pro stomatology (1985), Vnitřní lékařství (1985), Interná medicína (1990), Interná propedeutika (1991), Interná medicína pre stomatológov (1992), Propedeutika vnútorného lekárstva (1992), Slezina (1992) a Princípy internej medicíny 1 – 3 (2001), autor 74 článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch. Člen domácich i zahraničných vedeckých spoločností, nositeľ mnohých ocenení.

Hromoš

Hromoš — obec v okrese Stará Ľubovňa v Prešovskom kraji v Spišsko-šarišskom medzihorí, 532 m n. m.; 498 obyvateľov (2019). Miestne časti: Hromoš, Kozelec.

Písomne doložená 1600 ako Gromos, 1690 Gromos, 1710 Gromos, 1773 Gromos, Gromoss, 1786 Gromosch, 1808, 1863 – 1902 Gromos, 1907 – 13 Kormos, 1920 – 48 Gromoš, 1948 Hromoš.

Po 1786 k nej bola pričlenená a začiatkom 19. stor. s ňou splynula obec Kozelec (1427 Kozlyk, 1773, 1786 Kozelecz). Obidve obce vznikli na území panstva Plaveč. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom, tkáčstvom, pastierstvom a prácou v lesoch. V polovici 19. stor. postihli obec hlad a vysťahovalectvo.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícky Chrám sv. Lukáša Evanjelistu (1895, v historizujúcom slohu), v časti Kozelec rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (1912).

Hronec

Hronec — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji na severnom okraji Veporských vrchov v doline Čierneho Hrona, 488 m n. m.; 1 212 obyvateľov (2019). Priemysel hutnícky (zlievareň), drevársky (píla).

Písomne doložená 1357 ako Horonecz, 1389 Horonecz, 1405 Plantatio Pauli, 1424 Kysgaran, 1441 Hrwnecz, 1455 Gronacz, 1547 Ranitz, 1802 Rohnitz, 1808 Hronyecz, Hámor, Rhonitz, Hroněc, 1863 Rónic, 1873 – 82 Rohnic, 1888 – 1913 Kisgaram, 1920 Hronec.

Patrila Ľupčianskemu panstvu. Po 1527 sa v obci začala ťažiť železná ruda a vznikali hámre, 1580 prevzala súkromné pece a hámre a 1602 aj bane banská komora. Koncom 18. stor. sa Hronec stal centrom železiarskeho priemyslu na Slovensku a v Uhorsku (→ hrončiansky železiarsky komplex), zlievareň v Hronci bola najväčšia v Uhorsku. R. 1810 – 13 tam boli vyrobené prvé tri liate mosty v Uhorsku a prvé železné mosty v celej monarchii. Prvý mal 5 liatinových jednokusových oblúkov a bol postavený na odpadovom kanáli, 1961 ho rozobrali a v súčasnosti je jeho časť vystavená pred zlievarňou, druhý (cez Čierny Hron) bol podobnej konštrukcie, 1945 ho zničila nemecká armáda, tretí (cez Masný potok), kombinovaný s kamennými kvádrami, bol 1942 nahradený železobetónovým mostom. Od polovice 19. stor. závod v Hronci upadal, po 1867 sa jeho vedenie odsťahovalo do Podbrezovej. R. 1883 boli vysoké pece zlikvidované, v prevádzke zostala len zlievareň. R. 1883 sa začal vyrábať smaltovaný liaty riad a iné priemyselné a inštalačné materiály a bola zavedená úplne nová výroba smaltovaného lisovaného riadu. R. 1919 podnik odkúpil štát, 1927 – 42 sa tam vyrábali smaltované sporáky, výroba bola zastavená 1941 a 1943 celé zariadenie smaltovne odkúpila firma Scholz v Matejovciach. Počas SNP bola v Hronci vojenská nemocnica.

Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Klementa (1821 – 26), barokový kaštieľ (polovica 18. stor.).

Turistické stredisko (Čiernohronská železnica vedúca do Čierneho Balogu, biatlonové stredisko v neďalekom Osrblí). V katastri obce sa nachádza národná prírodná rezervácia Hrončecký grúň a prírodná rezervácia Havranie skaly (vyhlásená 1996, rozloha 33 ha) zameraná na ochranu zachovaných lesných porastov.

Hronovce

Hronovce, Lekér — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji v Hronskej pahorkatine na Hronskej nive, 131 m n. m.; 1 476 obyvateľov, 52,0 % slovenskej, 41,0 % maďarskej národnosti (2019).

Vznikla 1968 zlúčením obcí Čajakovo, Domaša a Vozokany nad Hronom predstavujúcich v súčasnosti miestne časti: Čajakovo (písomne doložené 1256 ako Sereful, 1264 Serephel, 1268 (de) Seraphino, 1271 Zerphel, 1276 Serefel, 1293 Leker, 1320 Seraphyn, 1327 Leker, 1340 Monasterium Seraphini de Leker, 1599 Leker, 1773 Lekér, Leker, 1786 Lekér, 1808 Lekér, Lecker, 1863 – 1913 Lekér, 1920 – 38 Lekýr, Lekér, 1938 – 45 Lekér, 1945 – 48 Lekýr, Lekér, 1948 – 68 Čajakovo), Domaša (1239 Damasa, 1280, 1293, 1332 Damas, 1773 Damásd, 1786 Damasd, 1808 Garam-Damásd, 1863 – 1913 Garamdamásd, 1920 Dámašd, 1927 – 38 Damaša, Damásd, 1938 – 45 Garamdamásd, 1945 – 48 Damaša, Damásd, 1948 – 68 Domaša) a Vozokany nad Hronom (1240 Vezekyn, Wezekyn, 1269 Wezeken, 1273 Wezekin, 1318 Wezwken, 1320 Wezeken, Wezequen, 1327 Vezeken, 1337 Wezeken, 1601 Wezeken, 1773 Garam-Vezekény, Wezekeny, 1786 Garam-Wezekény, 1808 Garam-Vezekény, Wozokany, 1863 – 1913 Garamvezekény, 1920 Hronské Vozokany, 1927 – 38 Vozokany nad Hronom, Garam-Vezekény, 1938 – 45 Garamvezekény, 1945 – 48 Vozokany nad Hronom, Garam-Vezekény, 1948 – 68 Vozokany nad Hronom).

Obec Čajakovo patrila tamojšiemu benediktínskemu opátstvu, 1536 panstvu Levice, neskôr jezuitom v Trnave, od 1810 panstvu Želiezovce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1938 – 44 bola obec pripojená k Maďarsku.

Obec Domaša patrila 1285 Ostrihomskej kapitule, v 16. stor. časť obce zemianskym rodinám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. R. 1938 – 44 bola obec pripojená k Maďarsku.

Obec Vozokany nad Hronom patrila 1269 do Hontianskej a od 1300 do Tekovskej župy. Časť obce vlastnili benediktíni z Bíne, časť zemania; 1351 patrila zemanom z Vozokán, 1388 zemanom zo Želiezoviec, neskôr Erdődyovcom, Zekelovcom a panstvu Želiezovce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1938 – 44 bola obec pripojená k Maďarsku.

Archeologické sídliskové nálezy z eneolitu (badenská kultúra), z bronzovej (maďarovská, karpatská mohylová kultúra), laténskej a rímskej doby i z raného stredoveku.

Stavebné pamiatky: v časti Čajakovo rímskokatolícky Kostol najsvätejšieho Spasiteľa (pôvodne neskororománska bazilika benediktínskeho kláštora z 1. polovice 13. stor., barokovo prestavaný v 18. stor.).

Na území Hronoviec sa nachádza prírodná rezervácia Vozokánsky luh (vyhlásená 1953, rozloha 12 ha) zameraná na ochranu posledného zvyšku pôvodného lužného lesa na dolnom Pohroní.

Hronsek

Hronsek — obec v okrese Banská Bystrica v Banskobystrickom kraji vo Zvolenskej kotline na nive Hrona asi 10 km južne od Banskej Bystrice, 309 m n. m.; 663 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1345 ako Garanzegh, 1500 Zyklafalu, 1506 Czwiklafalwa, Czwiklina, 1512 Cziklafalwa, 1514 Galowyczfalwa, 1515 Galowycz, 1522 Czwyklina, 1558 Czwyklina alias Galfalwa, 1565 Garanzegh, 1572 Cwklina, 1773 Garamszek, 1786 Garamszeg, 1808 Garamszeg, Garamseg, Hroněc, 1863 – 1913 Garamszeg, 1920 Hronsek-Skalka, 1927 – 46 Garansek, 1946 – 78 Hronsek, 1979 – 92 súčasť Banskej Bystrice, 1993 Hronsek.

Založená asi na prelome 13. a 14. stor. na území vyčlenenom zo zvolenského kráľovského panstva. Patrila zemianskym rodinám, v 18. stor. sa stala artikulárnym miestom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: drevený artikulárny evanjelický a. v. kostol (1725 – 26) postavený na Slovensku nezvyklou technikou hrazdenia (pôdorys v tvare gréckeho kríža, v interiéri valené klenby, v lodiach empory, barokový oltár z 1771, organ z 1763, kazateľnica s bohato zdobeným baldachýnom z 1. polovice 18. stor.), 2008 zapísaný (v rámci súboru slovenských drevených kostolov) do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; drevená zvonica (1726); goticko-renesančný kaštieľ (15. stor., 1576 prestavaný a opevnený, na začiatku 20. stor. upravený); barokový kaštieľ (1775).

Hronská Breznica

Hronská Breznica — obec v okrese Zvolen v Banskobystrickom kraji v severnej časti Štiavnických vrchov v doline Hrona, 268 m n. m.; 255 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1356 ako Brezniche, 1424 Brezenche, 1773 Garam-Bersencze, 1786 Garam-Bersenze, 1808 Garam-Berzencze, Bresnitz, Hronská Březnice, Březnička, 1863 – 1913 Garamberzence, 1920 Hronská Brežnica, 1927 Hronská Breznica.

Do 16. stor. patrila hradnému panstvu Dobrá Niva, neskôr Jurajovi Turzovi, potom banskej komore, od 18. stor. do 1848 bola rozdelená medzi panstvá Dobrá Niva a Šášov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a prácou v lesoch. Počas SNP tam prebiehali ťažké boje.

Hronská Dúbrava

Hronská Dúbrava — obec v okrese Žiar nad Hronom v Banskobystrickom kraji v doline Hrona na úpätí Kremnických vrchov, 498 m n. m.; 421 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1388 ako Doubraua, 1773 Dubrava, 1786 Dubrawa, 1808, 1863 – 88 Dubrava, 1892 – 1902 Felsőbessenyő, 1907 – 13 Felsőbesenyő, 1920 – 46 Dúbrava, 1946 Hronská Dúbrava.

Patrila hradnému panstvu Šášov, od 17. stor. správe banskej komory. Po vybudovaní železničnej trate Zvolen – Vrútky (1872), trate do Banskej Štiavnice (1873; 1948 – 49 prebudovaná na Trať mládeže) a do Levíc (1896) sa stala železničnou križovatkou. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a prácou na železnici. Počas SNP tam prebiehali ťažké boje.

Archeologické nálezy: hradisko púchovskej kultúry.

Hronské Kľačany

Hronské Kľačany — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji v severovýchodnej časti Podunajskej pahorkatiny, 164 m n. m.; 1 417 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1209 ako Chelecen, 1275, 1302, 1327, 1388 Kelechen, 1570 Kelechen, Kelečín, 1634 Kelecsén, 1764 Garam Kelecsény, 1773 Garam-Kelecsény, Klatschan, Klacžany, 1786 Kelecschény, Garam-Kelecschény, Klačani, 1808 Kelecsény, Klačany, 1863 – 1913 Garamkelecsény, 1920 Kľačany, Hronské Kľačany, 1927 – 48 Kľačany, 1948 Hronské Kľačany.

Patrila jobagiónom hradu Tekov, od 1388 hradnému panstvu Levice. V 15. a 18. stor. sa uvádzala medzi opustenými lokalitami. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy z neolitu (kultúra s lineárnou keramikou, želiezovská skupina), eneolitu (badenská kultúra) a mladšej bronzovej doby (čačianska kultúra).

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol božského srdca Ježišovho (1930 – 32), baroková prícestná socha sv. Jána Nepomuckého (polovica 18. stor.).

Hronské Kosihy

Hronské Kosihy — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji v severovýchodnej časti Podunajskej pahorkatiny, 171 m n. m.; 695 obyvateľov (2019).

Písomne doložené 1294 ako Kezw, 1388 Kezew, 1773 Keszi, Koszihy, 1786 Keszi, Koszihi, 1808 Garam Keszi, Kosyhy, 1863 – 1913 Garamkeszi, 1920 Hronské Kosihy.

Patrila zemanom z Kálnej (dnes Kalná nad Hronom), 1388 – 1848 panstvu Levice, 1618 ju ovládli Turci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Ojedinelé archeologické nálezy bronzových predmetov z bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Jakuba st. (1790, obnovený začiatkom 20. stor.), baroková kaplnka (1714, na pamiatku boja s Turkami 1664).

hrotočelec

hrotočelec — jednotný názov rodov Aethiomastacembelus, Caecomastacembelus, Macrognathus a Mastacembelus z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad Synbranchiformes. Sladkovodné ryby s úhorovitým telom, predĺženou hlavou ukončenou mäsitými výbežkami s čuchovými otvormi a nepárovými plutvami zrastenými do dlhého plutvového lemu; brušné plutvy im chýbajú. Žijú v tropických vodách od Afriky až po Čínu. Patrí sem okolo 60 druhov, mnohé sú obľúbené v akvaristike.

Hrotovice

Hrotovice — mesto v Česku v kraji Vysočina v okrese Třebíč 18 km juhovýchodne od Třebíča; 1,8 tis. obyvateľov (2019). Založené pravdepodobne v 12. stor., od 1994 mesto.

Stavebné pamiatky: Kostol sv. Vavrinca (pôvodne neskororománsky z polovice 13. stor., barokovo prestavaný v 17. – 18. stor., obnovený 1835), zámok (neskororenesančný z 1600, barokovo prestavaný v 18. stor.), radnica (1853).

Hrotsvitha

Hrotsvitha [-ta], aj Hrotsvith, Hrotsvit, Roswitha, Hroswitha von Gandersheim, Hrotsvitha z Gandersheimu, Hrotsvitha Gandeshemensis, asi 935 – po 973 — prvá známa nemecká poetka a dramatička saského pôvodu, prvá autorka kresťanských divadelných hier. Od mladosti žila v benediktínskom kláštore v Gandersheime, kde v 60. – 70. rokoch 10. stor. vytvorila literárne dielo, ktoré rozdelila na tri knihy. Prvá (Liber primus, dokončená po 962) obsahuje osem legiend svätcov napísaných v leoninských hexametroch a distichách (Maria, De ascensione Domini, Gongolfus, Pelagius, Theophilus, Basilius, Dionysius, Agnes), tretia (Liber tertius, dokončená pred 973) obsahuje historické diela Skutky cisára Ota I. Veľkého (Gesta Ottonis) a Začiatky gandersheimského kláštora (Primordia coenobii Gandeshemensis) písané v leoninskom hexametri. Najvýznamnejšia je druhá kniha (Liber secundus) s divadelnými hrami, ktorými Hrotsvitha chcela nahradiť obľúbené komédie Terentia. Boli určené na kresťanské školské čítanie, ich hlavnými námetmi boli mučeníctvo pre vieru a triumf panenskosti nad nástrahami života. Mali jednoduché názvy podľa mena hlavného hrdinu (Gallicanus, Dulcitius, Calimachus, Abraham, Pafnutius, Sapientia), najvýznamnejšou je duchovná hra Abraham oslavujúca kresťansky chápanú lásku. Životopisy pápežov a gandersheimských patrónov sa nezachovali.

Hrozienčik, Jozef

Hrozienčik, Jozef, 13. 5. 1915 Priekopa, dnes mestská časť Martina – 11. 12. 1990 Bratislava — slovenský historik. R. 1939 – 42 pôsobil na gymnáziu v Martine a Banskej Štiavnici, 1942 – 44 na obchodnej akadémii v Martine. Počas 2. svetovej vojny sa zapojil do odboja, 1944 účastník SNP, 1944 – 45 väznený vo viacerých koncentračných táboroch v Nemecku. R. 1945 – 46 inšpektor na Povereníctve školstva a osvety, 1946 – 50 riaditeľ gymnázia v Rožňave a v Banskej Bystrici, kde od 1948 pôsobil aj ako riaditeľ Múzea SNP, o ktorého vybudovanie sa pričinil. R. 1950 – 51 pracovník Krajského národného výboru v Nitre, 1951 – 64 tajomník a riaditeľ Československo-sovietskeho inštitútu pri SAVU, resp. SAV, 1964 – 83 riaditeľ Ústavu dejín európskych socialistických krajín SAV. Od 1970 zároveň prednášal históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave; 1970 profesor, 1972 DrSc. Jeden z hlavných predstaviteľov a organizátorov marxistickej historiografie na Slovensku. Zaoberal sa najmä problematikou SNP, výrazne sa však venoval aj dejinám slovenského rusofilstva, balkanistike a slavistike. Člen a funkcionár slovenských, československých i medzinárodných historických a slavistických spoločností, expert UNESCO pre výskum slovanských kultúr v Európe. Publikoval desiatky vedeckých štúdií a odborných článkov, autor monografií Medzinárodná solidarita v Slovenskom národnom povstaní (1959), Bojová družba (1959), Neboli sme sami (1964), Poliaci a my (1964), Internacionálny charakter Slovenského národného povstania (1974), V spoločnom boji (1978), Turčianski olejkári a šafraníci (1981), Slováci v Bulharsku (1985).

hrtan

hrtan, larynx — rúrovitý, 5 – 6 cm dlhý orgán uložený v prednej krčnej oblasti, súčasť dýchacej sústavy, zohrávajúci významnú úlohu pri dýchaní a fonácii. Kostrovým podkladom hrtana sú hrtanové chrupky (párové – krhlovitá, rožkovitá, klinovitá, hráškovitá; nepárové – štítna, prstienkovitá, príchlopková) pospájané malými kĺbmi, väzmi a svalmi. Nepárové chrupky sú veľké, párové podstatne menšie. Najväčšou hrtanovou chrupkou je štítna chrupka (cartilago thyroidea). Tvoria ju dve dopredu vyklenuté štvorhranné platničky strieškového tvaru, ktoré sa v stredovej čiare spájajú. Toto spojenie vytvára najmä u mužov v strednej čiare krku zreteľný hrtanový výčnelok (tzv. ohryzok). Pod štítnou chrupkou je uložená prstienkovitá chrupka (cartilago cricoidea) tvaru pečatného prsteňa (oblúk smeruje dopredu a platnička dozadu). Na horný okraj prstienkovitej chrupky (platničky) nasadajú dve malé krhlovité chrupky (cartilagines arytenoideae) trojuholníkového tvaru. Príchlopková chrupka (cartilago epiglottica), ktorá má tvar štíhleho listu, sa stopkou upína na zadnú plochu štítnej chrupky. Táto chrupka, ktorá pri prehĺtaní zhora uzatvára vstup do hrtana a zabraňuje vniknutiu obsahu z hltana do dýchacích ciest, sa spolu s tenkou vrstvou väziva a sliznice nazýva príchlopka. Od dolného predného okraja krhlovitých chrupiek smerom dopredu k vnútornej strane štítnej chrupky prebieha tenký pevný hlasivkový väz, ktorý je súčasťou nižšie rozprestretého širokého plochého väzivového listu, nižšie, bokom od hlasivkového väzu, sa nachádzajú snopce hlasivkového svalu.

Chrupková kostra hrtana je pospájaná kĺbmi (štítna chrupka s prstienkovitou, prstienkovitá s krhlovitými), malými početnými priečne pruhovanými svalmi, väzmi a plochými šľachovitými listami väziva. Pomerne malý pohyb hrtana vyvolávajú kontrakcie hrtanových svalov, pričom sa pri ňom mení vzájomná poloha chrupiek a napínajú sa alebo relaxujú niektoré väzy. Tieto pohyby sa prenášajú aj na hlasivkové väzy a prejavujú sa zmenou ich napätia alebo súčasne aj ich vzájomnou vzdialenosťou (→ hlasivky). Hrtanová dutina je relatívne malá a má tvar presýpacích hodín. Je rozdelená dvoma pármi sliznicových rias na 3 časti: hornú časť lievikovitého tvaru (hrtanová predsieň), zúženú strednú časť (hlasivka) a dolnú, smerom k priedušnici lievikovito sa rozširujúcu časť (podhlasivková dutina). V hlasivke sú uložené pravé hlasivkové krkvy.

Hrtanovú dutinu vystiela sliznica svetločervenej farby pokrytá viacradovým riasinkovým epitelom (riasinky epitelových buniek kmitajú smerom k hltanu), len na hlasivkových väzoch a príchlopke je viacvrstvový dlaždicový epitel. V sliznici hrtana je veľmi dobre vyvinuté miazgové tkanivo, ktoré vytvára zhluky lymfocytov najmä na zadnej strane príchlopky a v hrtanovej komore (tzv. hrtanová mandľa).

hrubá brázda

hrubá brázda — povrch oráčiny po hlbokej jesennej orbe ponechaný cez zimu bez ošetrenia. V hrubej brázde sa pole necháva napr. v nížinných oblastiach vtedy, ak hrebene brázd nie sú príliš vysoké a nebudú sa siať plodiny, ktoré sa vysievajú veľmi plytko, alebo na ťažších, zlievavých pôdach, pretože na jar hrebene brázd rýchlejšie oschýnajú a pôdu možno skôr obrábať.

hrubé črevo

hrubé črevo, colon, intestinum crassum — časť tráviacej rúry dlhá asi 1,5 m, uložená v brušnej dutine tak, akoby vytvárala ohraničenie okolo slučiek tenkého čreva. Hrubé črevo je pri začiatku značne široké (5 – 8 cm) a postupne sa smerom ku konečníku zužuje. Začína sa v pravej bedrovej jame slepým črevom, ktoré vybieha do červovitého prívesku. Podľa priebehu sa hrubé črevo člení na výstupnú časť, ktorá je pokračovaním slepého čreva a smeruje nahor pod pečeň, kde sa ohýba (pravý, pečeňový ohyb) a pokračuje ako priečna časť, ktorá je jeho najdlhšou a najpohyblivejšou časťou, vedie naprieč brušnou dutinou (pod pečeňou, žlčníkom, žalúdkom a dolným okrajom sleziny nad slučkami tenkého čreva) k slezine, kde sa ohýba smerom nadol (ľavý, slezinový ohyb) ako zostupná časť, ktorá pri dolnom okraji ľavej bedrovej jamy prechádza do esovitej časti. V úrovni 3. krížového stavca prechádza hrubé črevo do konečníka, ktorý sa končí análnym otvorom.

Hrubé črevo je sivej farby, je kratšie a má väčší priesvit ako tenké črevo. Svalovina hrubého čreva je diferencovaná na tenšiu vnútornú kruhovú (cirkulárnu) vrstvu a na vonkajšiu pozdĺžnu (longitudinálnu) vrstvu. Pozdĺžna vrstva svaloviny je zosilnená a vytvára na hrubom čreve tri tenké, 2 – 2,5 cm široké rovnomerne usporiadané pruhy, pásma (ténie). Ochabnutím cirkulárnej svaloviny vznikajú na povrchu hrubého čreva (medzi téniami) vypukliny (haustrá) oddelené brázdami, ktorým zodpovedajú v priesvite polmesiačikovité krkvy. Na povrchu hrubého čreva, najmä v blízkosti ténií a v miestach polmesiačikovitých krkiev, sa nachádzajú tukové prívesky. Sliznica hrubého čreva je bledá, popolavá s nádychom do žlta, bez klkov. Tvorí ju jednovrstvový epitel s početnými pohárikovitými bunkami produkujúcimi hlien chrániaci steny hrubého čreva pred účinkom kyselín a plynov, ktoré tvoria črevné baktérie, napomáha aj pri posune črevného obsahu.

V hrubom čreve sa vstrebávajú ióny sodíka, chloridov a voda, čím sa nestrávený obsah zahustí. Nestrávená masa, ktorá obsahuje hnilobné baktérie, celulárnu drvinu a hlien, sa nazýva stolica a z organizmu sa vylučuje pri defekácii.

hrubina

hrubina — nadzemná časť drevnej hmoty (dendromasy), t. j. kmeň a konáre stromov s kôrou s priemerom 7 cm a viac. Hrubina je určená na ďalšie spracovanie napr. v priemysle. Množstvo hrubiny predstavuje údaj o zásobách drevnej hmoty v lese. Získava sa meraním hrúbok stromov vo výške 1,3 m nad zemou (hrúbka d1,3), udáva sa v m3; v tabuľkách sa väčšinou uvádza množstvo hrubiny bez kôry.

Hrubov

Hrubov — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v Laboreckej vrchovine, 306 m n. m.; 480 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1478 ako Rubo, 1773, 1786 Hrubo, 1808 Hrubó, Hrubowá, 1863 – 1902 Hrubó, 1907 – 13 Rubó, 1920 Hrubov.

Patrila panstvu Humenné, v 19. stor. tam mala majetky Hornouhorská banská spoločnosť. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, povozníctvom, pálením drevného uhlia a prácou v blízkych lesoch. R. 1932 a 1940 obec vyhorela, 1944 ju vypálili Nemci.

Stavebné pamiatky: barokovo-klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1780, upravený začiatkom 19. stor.).

V katastri obce je viacero minerálnych prameňov.

Hrubý, Anton

Hrubý, Anton, 6. 5. 1905 Palárikovo, okres Nové Zámky – 7. 4. 2000 Buenos Aires, Argentína — slovenský publicista, organizátor spolkového života Slovákov v Argentíne, kam sa 1928 vysťahoval za prácou. Zastával viaceré funkcie v Slovenskom robotníckom spolku (neskôr Slovenskom kultúrnom spolku), založil odbočky v Montevideu, Avellanede a Berisse, spoluzakladateľ novín Slovenský ľud, 1936 – 39 ich redaktor. R. 1939 sa z politických príčin vzdal spolkových funkcií a utiahol sa do súkromia. Nositeľ Radu bieleho dvojkríža III. triedy (2001).

Hrubý Šúr

Hrubý Šúr, Hegysúr — obec v okrese Senec v Bratislavskom kraji na nive Malého Dunaja, 124 m n. m.; 997 obyvateľov, 51,3 % slovenskej, 45,5 % maďarskej národnosti (2019). Ťažba štrku, pestovanie poľnohospodárskych plodín, zeleniny a ovocia. Cestné spojenie s okresným mestom Senec a so Šamorínom.

Písomne doložená 1245 ako Swr, 1399 Hegsur, 1773 Hegy-Suur, 1786 Hegyesch-Schur, 1808 Hegy-Súr, 1863 – 1913 Hegysúr, 1920 Heďšúr, 1927 – 38 Hrubý Šúr, Hegy-Súr, 1938 – 45 Hegysúr, 1945 – 48 Hrubý Šúr, Hegy-Súr, 1948 Hrubý Šúr.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku. V okolí ramená Malého Dunaja a lužné lesy.

Stavebné pamiatky: klasicistická Kaplnka Najsvätejšej Trojice (1847).

hrudníková dutina

hrudníková dutina, cavitas thoracis — vnútorný priestor hrudníka. Hornú časť hrudníkovej dutiny ohraničuje horný vchod hrudníka, dolnú časť dolný vchod hrudníka, prednú stenu, zadnú stenu a bočné steny hrudníkovej dutiny tvorí hrudný kôš, ktorý chráni orgány uložené v hrudníkovej dutine. Pľúca sú uložené v ľavej a pravej pohrudnicovej dutine vystlanej pohrudnicou, ktorá ich oddeľuje od hrudníkovej steny. Priehradku medzi pohrudnicovými dutinami vytvára medzipľúcie, v ktorom sa nachádzajú srdce, veľké cievy, priedušnica a pažerák. Srdce rozdeľuje medzipľúcie na časť uloženú nad srdcom (horné medzipľúcie) a časť uloženú pod horným okrajom srdca (dolné medzipľúcie). Poranenia hrudníka a hrudníkovej dutiny sú závažné, pretože ohrozujú dýchanie a krvný obeh. Môže ísť o povrchové poranenia hrudníka (napr. zmliaždenie), otvorené rany hrudníka, zlomeniny (napr. rebier, hrudníkovej chrbtice), vykĺbenie, vyvrtnutie a natiahnutie kĺbov a väzov hrudníka, poranenie nervov a miechy na úrovni hrudníka, ciev hrudníka (napr. poranenie hrudníkovej aorty, pľúcnych ciev), srdca, pľúc (→ pneumotorax), pohrudnice a i. Medzi hlavné príčiny ich vzniku patria napr. bodné a strelné poranenia, výbuchy a rozličné úrazy.

hrudovitosť pôdy

hrudovitosť pôdy — vlastnosť pôdy (→ štruktúra pôdy) charakteristická pre ťažšie pôdy, na ktorých sa vytvárajú hrudy, najmä ak sú pôdy v suchom alebo v prevlhčenom stave. Na rozpad hrúd priaznivo pôsobia napr. hydrotermické vplyvy (najmä pôsobenie mrazu), správne striedanie plodín (zaraďovanie rastlín vytvárajúcich hlbokú a bohatú koreňovú sústavu), živočíšne organizmy (najmä dážďovky) a pôdne mikroorganizmy.

hrudovitosť povrchu oráčiny

hrudovitosť povrchu oráčiny — stav pôdy vznikajúci po obrábaní (napr. pluhom, kypričom ap.) pri nevhodnej vlhkosti, keď sa na povrchu zoranej pôdy (oráčiny) vytvárajú hrudy, ktoré rýchlo vyschýnajú a majú nepriaznivý vplyv na štruktúrny stav pôdy a vodný režim a sťažujú ďalšie pracovné operácie. Zisťuje sa pomocou rámu s rozmermi 1 x 1 m, ktorý sa položí na povrch oráčiny a zmeria sa plocha všetkých hrúd väčších ako 50, resp. 100 mm. Hrudovitosť povrchu oráčiny je daná pomerom celkovej plochy hrúd k ploche rámu; vyjadruje sa v percentách z celkovej plochy. Je jedným z parametrov posudzovania kvality orby.

hruškovitý otvor

hruškovitý otvor, apertura piriformis — otvor na ľudskej lebke ohraničený nosovými kosťami a výbežkami čeľuste, tvoriaci predný okraj kostenej nosovej dutiny (vchod do kostenej nosovej dutiny).

Hrušovský, František

Hrušovský, František, 7. 9. 1903 Dolné Lovčice, okres Trnava – 9. 9. 1956 Cleveland, Pensylvánia — slovenský historik a politik. Po absolvovaní štúdia histórie, geografie a slavistiky na univerzite v Prahe, Krakove a Bratislave pôsobil od 1929 ako učiteľ a 1931 – 44 ako riaditeľ gymnázia v Kláštore pod Znievom. Od 1932 tajomník historického odboru a od 1937 vedeckého odborov Matice slovenskej. R. 1938 – 39 poslanec autonómneho slovenského snemu, počas vojnovej Slovenskej republiky 1939 – 45 poslanec slovenského snemu. R. 1944 – 45 profesor histórie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Politicky bol stúpencom polonofilsky orientovanej ideológie K. Sidora, patril k reprezentantom umierneného krídla politiky HSĽS. R. 1945 emigroval cez Rakúsko a Bavorsko do Talianska, od 1947 žil v USA, kde sa aktívne zapojil do kultúrneho a spolkového života slovenských emigrantov. Od 1947 lektor na vyššej benediktínskej škole v Clevelande, 1948 tajomník Slovenskej ligy v USA, 1952 – 56 spoluzakladateľ a riaditeľ Slovanského ústavu v Clevelande, od 1953 predseda Slovenskej národnej rady v zahraničí. Jeden z organizátorov protikomunistického odboja v Československu a propagátor myšlienky federácie podunajských katolíckych štátov.

Ako historik patril k popredným predstaviteľom slovenskej pozitivistickej historiografie medzivojnového obdobia. Zaoberal sa staroslovenskou a cirkevnohistorickou problematikou, slovensko-poľskými vzťahmi v období stredovekých dejín Uhorska, neskôr aj novšími slovenskými dejinami. Podieľal sa na tvorbe učebníc dejepisu, odbornými i populárno-vedeckými článkami a štúdiami prispieval do početných exilových periodík. Autor monografie Slovensko v dejinách strednej Európy (1939) a syntetickej práce Slovenské dejiny, spoluautor diela Obrázkové dejiny Slovenska (1942, s J. Cincíkom a J. C. Hronským). Počas exilu napísal monografiu Slovenskí vladári (1948) a Slovenské rehole v Amerike (1955).