Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 74 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

hríb

hríb, Boletus — rod z kmeńa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď hríbovité; najznámejšie jedlé huby. Ich plodnice tvorí klobúk (zvyčajne suchý) a sieťkovaný alebo zrnitý hlúbik bez prsteňa. Patrí sem okolo 130 kozmopolitne sa vyskytujúcich druhov, ktoré žijú v mykoríze s ihličnatými aj s listnatými stromami, napr. hríb smrekový (Boletus edulis) s bielou nemennou dužinou, lepkavým klobúkom, v dospelosti so žltozelenými rúrkami a sieťkou len v hornej časti hlúbika pod rúrkami, ktorý rastie prevažne v smrečinách. Medzi ďalšie jedlé hríby patria napr. hríb dubový (Boletus reticulatus) s hnedým matne plstnatým, za sucha zvyčajne popraskaným klobúkom a s hlúbikom pokrytým sieťkou aspoň do polovice dĺžky klobúka, ktorý v lete rastie zvyčajne v mykoríze s listnatými stromami, a tmavopurpurovohnedé silno modrajúce druhy hríb siný (Boletus luridus) s hlúbikom so sieťkou a hríb zrnitohlúbikový (Boletus erythropus) so zrnitým hlúbikom. Nejedlý hríb červený (Boletus calopus) má sivohnedý klobúk, karmínovočervený, pod klobúkom žltkastý hlúbik a horkú dužinu, ktorá po otlačení a na reze modrie. Medzi ohrozené druhy patria napr. hríb Dupainov (Boletus dupainii) s výrazne červenými menšími plodnicami a jedovatý hríb satanský (Boletus satanas) s mohutným sivým klobúkom, so žltým hlúbikom s červenou sieťkou a s bielou, na reze bledomodrou dužinou, ktorá pri vädnutí nepríjemne zapácha; obidva rastú v teplomilných lesoch, hríb satanský najmä na vápenatých pôdach.

hríbnik

hríbnik, Gyroporus — rod z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď Gyroporaceae. Má plodnice zložené z klobúka a hlúbika, rúrkovitú výtrusorodú vrstvu (hyménium) a komôrkatú štruktúru na priereze hlúbika. Patrí sem deväť druhov, na Slovensku napr. na sušenie vhodné hríbnik gaštanovohnedý (G. castaneus) s červenohnedým až s hnedým klobúkom a s valcovitým alebo s kyjakovitým hlúbikom rovnakej farby a hríbnik modrejúci (G. cyanescens) s okrovosivým klobúkom a na reze s rýchlo modrejúcimi rúrkami a dužinou.

hríbotvaré

hríbotvaré, Boletales — rad z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes. Majú prevažne epigeické, gymnokarpné alebo hemiangiokarpné plodnice s čiastočnou plachtičkou, z ktorej na hlúbiku ostane prsteň, lupeňovitý alebo rúrkovitý hymenofor, od rúrok či od lupeňov ľahko oddeliteľnú dužinu klobúka a pri väčšine rodov hnedý, olivovohnedý až takmer čierny výtrusný prach. Väčšina druhov z radu hríbotvaré žije v mykoríze s drevinami, mnohé sú jedlé. Patrí sem 11 – 16 čeľadí (taxonomické systémy nie sú jednotné).

Hričov

Hričov — zrúcaniny hradu v chotári obce Hričovské Podhradie, okres Žilina. Hradný vrch bol osídlený už v praveku, vo veľkomoravskom období a v 12. – 13. stor. pravdepodobne slúžil ako útočisko. Hrad bol postavený na kontrolu dôležitej obchodnej komunikácie po mongolskom (tatárskom) vpáde (1241 – 42), písomne doložený 1265. R. 1254 ho kráľ Belo IV. daroval magistrovi Tolušovi, neskôr patril viacerým šľachtickým rodom (napr. v 16. stor. Podmanickovcom, v 16. – 17. stor. Turzovcom). V 16. stor. bol sídlom panstva, ktoré Turzovci dočasne zlúčili s panstvom Bytča. Pôvodná podoba hradu z 13. stor. nie je známa, v 14. – 15. stor. bol viackrát prestavovaný, v 16. stor. renesančne obnovený a prestavaný. Po 1605 začal pustnúť. Zachovali sa zvyšky opevnenia a paláca s architektonickými detailmi.

Hriňák, Eduard

Hriňák, Eduard, aj Hrinyák, Rinyi, 16. 11. 1856 Malý Lipník, okr. Stará Ľubovňa – 12. 7. 1917 Prakovce, okr. Gelnica — uhorský maliar. Od 90. rokov 19. stor. pôsobil v Košiciach, Prakovciach a Topoľčiankach, od 1914 v Prakovciach. Venoval sa žánrovej a sakrálnej maľbe i krajinomaľbe. Významné diela: Nákladný vlak pri Volovci (1884), Horská krajina s pílou (1890).

hriva

hriva — predĺžená srsť na vrchnej strane krku nepárnokopytníkov z čeľade koňovité a niektorých prežúvavých párnokopytníkov (napr. druhov tzv. antilop) alebo na celom krku niektorých šeliem (napr. levov); pri koňoch siaha od krčných stavcov až po kohútik.

Hrlica

Hrlica — obec v okrese Revúca v Banskobystrickom kraji v severnej časti Revúckej vrchoviny na styku so Stolickými vrchmi, 439 m n. m.; 75 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1413 ako Gerlyche, 1559 Gerlicza, 1648 Gerlicze, 1688 Gerlice, 1773, 1786 Gerlicze, 1808 Gerlicze, Grlice, 1863 – 1913 Gerlice, 1920 – 48 Grlica, 1948 Hrlica.

Od 17. stor. patrila panstvu Muráň. V 1. polovici 19. stor. tam bola v prevádzke železiareň (zanikla 1872).

Stavebné pamiatky: neoklasicistický evanjelický a. v. kostol (1899).

Hrmo, Valér

Hrmo, Valér, 1. 10. 1934 Lovča, okres Žiar nad Hronom – 12. 1. 1990 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1959 – 1990 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita), od 1972 vedúci Katedry riadenia a organizácie pracovných procesov, 1972 – 80 prodekan, 1988 – 1989 dekan Prevádzkovo-ekonomickej fakulty (dnes Fakulta ekonomiky a manažmentu), 1980 – 1988 prorektor pre výskum; 1979 profesor, 1986 DrSc. Zaoberal sa teóriou riadenia poľnohospodárstva, predovšetkým zefektívnením ekonomických, riadiacich a organizačných, ako aj výrobných štruktúr v poľnohospodárskych podnikoch. Autor a spoluautor vyše 15 vysokoškolských učebníc a učebných textov, 18 knižných publikácií a viac ako 360 pôvodných vedeckých prác a odborných príspevkov publikovaných v časopisoch a zborníkoch.

hrnčiarska pec

hrnčiarska pec — pec používaná hrnčiarom na vypaľovanie hrnčiny.

Takmer každá hrnčiarska pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory, v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Hrnčiarska pec môže byť postavená z rozličných, najčastejšie však z keramických materiálov odolných proti opakovaným vysokým teplotám. Najčastejším palivom používaným na vypaľovanie keramiky v hrnčiarskej peci bolo drevo, pričom vypaľovacia teplota dosahovala okolo 1 000 °C. Hrnčiarska pec prešla zložitým vývojom; existuje viacero typov v závislosti od stupňa rozvoja výroby keramiky a technológie jej výpalu. K najstarším typom patrí jednoduchá jama vyhĺbená do svahu, pričom plameň smeroval nahor (archaický spôsob, na Slovensku používaný do konca 18. stor.). Hrnčiarske pece stáli samostatne na dvore (tzv. poľné pece s otvorenou alebo uzatvorenou vrchnou časťou a s plameňom stúpajúcim smerom nahor) alebo boli súčasťou domu či dielne (napr. tzv. kasselské pece s plameňom prúdiacim vodorovne, ktoré hrnčiari prevzali od džbánkarov v 19. stor.). V súčasnosti boli tradičné hrnčiarske pece takmer úplne nahradené modernými elektrickými alebo plynovými keramikárskymi pecami, výnimočne sa používajú aj staršie spôsoby.

hrnčiarsky kruh

hrnčiarsky kruh — nástroj na formovanie keramiky. Pôvodne pozostával z jedného pomaly rotujúceho kotúča, ktorý sa dával do pohybu rukou. Hrnčiarsky kruh sa začal používať na Blízkom východe, v Mezopotámii a Egypte asi v 3. tisícročí pred n. l., v juhových. Európe v 1. tisícročí pred n. l., na území Slovenska asi vo 4. stor. pred n. l. Vďaka nemu sa zdokonalila a rozšírila výroba keramiky, ktorá sa dovtedy modelovala ručne. Predchodcom dnes známeho hrnčiarskeho kruhu bol celodrevený kruh. Najznámejší, tzv. nožný hrnčiarsky kruh (nazývaný aj kopací) sa skladá zo zvislej železnej osi, ku ktorej je hore pripevnený menší kotúč (tzv. tanier alebo hlava). Zvyčajne je zo železa, ale môže byť aj drevený. Na dolnom konci osi je pripevnený široký ťažký kotúč (tzv. podkružie), ktorý slúži ako zotrvačník a hrnčiar (keramikár) ho roztáča nohami. Os hrnčiarskeho kruhu sa otáča vo dvoch ložiskách, jedno je pod hlavou kruhu pripevnené k drevenému stolu, do druhého zapadá dolný koniec osi. Hrnčiarsky kruh je zväčša spojený so stolom, za ktorým sedí hrnčiar. V 12. – 13. stor. sa začal používať rýchlorotujúci hrnčiarsky kruh pozostávajúci z dvoch kotúčov spojených osou (napr. tzv. sprušliak). V súčasnosti väčšina hrnčiarov používa hrnčiarsky kruh na elektrický pohon. Pred samotným točením na kruhu sa keramická hmota upravuje jednoduchým ručným spracovaním (miesením). Následne hrnčiar položí do stredu hlavy kruhu potrebné množstvo hliny spracovanej do tvaru gule. Roztočí kruh a hmotu silným pritláčaním dlaňami vycentruje. Palcami naznačí v strede hmoty jamku, ktorú postupne rozširuje, čím vytvorí hrubostennú misku. Tlakom palcov vytvorí dno misky potrebnej hrúbky. Potom vloží do misky jednu ruku a druhou zvonka ťahá hmotu (steny misky) nahor. Vznikne základný valcový tvar nazývaný kachlica, z ktorého sa vytáčajú ďalšie (zložitejšie) tvary. Napr. vyťahovaním do výšky a vydúvaním brucha vznikajú džbány a vázy, stláčaním nadol a rozťahovaním hmoty do strán misy a taniere. Dôležité je, aby nádoba mala všade rovnakú hrúbku stien. Pri práci môže hrnčiar používať rozličné pomôcky, ktoré mu uľahčujú tvarovanie. Povrch predmetu hrnčiar zvonka vyrovnáva čepeľami (tzv. šínami) z dreva, kovu alebo z plastu a následne ho uhladí navlhčenou hubkou. Nakoniec nádobu požadovaného tvaru odreže od hlavy kruhu drôtom (tzv. strunou), vysuší a pripraví na pálenie v hrnčiarskej peci.

hrobľa

hrobľa

1. hŕba kamenia, zeminy ap.;

2. základná forma pri kompostovaní;

3. jama na uskladnenie niektorých poľnohospodárskych plodín (napr. sadzačky cukrovej repy, zemiakov) zabezpečená vetraním a dobre tepelne izolovaná (na bokoch zeminou, na hrebeni vrstvou slamy zasypanou zeminou). Optimálna teplota v hrobli je 1 až 6 °C.

hrochovité

hrochovité, Hippopotamidae — čeľaď z triedy cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla), podrad neprežúvavce (Nonruminantia). Mohutné ťažkopádne zvieratá so širokou hlavou a s veľkými stále dorastajúcimi kolíkovitými zubmi; našľapujú na posledné články štyroch prstov. Patria sem dva druhy: hroch obojživelný (Hippopotamus amphibius) a hrošík libérijský (Hexaprotodon liberiensis, aj Choeropsis liberiensis).

Hromada, Elígius

Hromada, Elígius, 2. 12. 1927 Ráztočno, okres Prievidza – 9. 8. 1984 Zvolen — slovenský lesnícky odborník. R. 1959 – 81 pôsobil na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) vo Zvolene (1960 – 62 dekan, 1962 – 65 rektor); 1965 profesor. Zaoberal sa ekonomikou lesného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu. Hlavné diela: Lesné hospodárstvo a drevospracujúci priemysel ČSSR v podmienkach európskeho deficitu dreva (1967), Analýza ekonomického vývoja lesného hospodárstva ČSSR a SSR (1972).

Hromec, Arnošt

Hromec, Arnošt, 14. 12. 1924 Hodonín – 29. 5. 2013 Bratislava — slovenský lekár, internista a hematológ. R. 1949 – 53 pôsobil v Štátnej oblastnej nemocnici v Bratislave, 1953 – 94 na I. internej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1994 – 97 vo Fakultnej nemocnici v Bratislave; 1981 DrSc., 1983 profesor. Zaoberal sa vnútornými chorobami, špeciálne chorobami krvotvorného systému a sleziny. Autor a spoluautor diel Praktikum propedeutiky vnútorného lekárstva (1957), Vnútorné choroby 1, 3 (1963, 1964), Vademecum medici (1972), Špeciálna patologická fyziológia (1980), Propedeutika vnútorného lekárstva pre stomatológov (1981), Vnitřní lékařství pro stomatology (1985), Vnitřní lékařství (1985), Interná medicína (1990), Interná propedeutika (1991), Interná medicína pre stomatológov (1992), Propedeutika vnútorného lekárstva (1992), Slezina (1992) a Princípy internej medicíny 1 – 3 (2001), autor 74 článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch. Člen domácich i zahraničných vedeckých spoločností, nositeľ mnohých ocenení.

Hronské Kľačany

Hronské Kľačany — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji v severovýchodnej časti Podunajskej pahorkatiny, 164 m n. m.; 1 417 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1209 ako Chelecen, 1275, 1302, 1327, 1388 Kelechen, 1570 Kelechen, Kelečín, 1634 Kelecsén, 1764 Garam Kelecsény, 1773 Garam-Kelecsény, Klatschan, Klacžany, 1786 Kelecschény, Garam-Kelecschény, Klačani, 1808 Kelecsény, Klačany, 1863 – 1913 Garamkelecsény, 1920 Kľačany, Hronské Kľačany, 1927 – 48 Kľačany, 1948 Hronské Kľačany.

Patrila jobagiónom hradu Tekov, od 1388 hradnému panstvu Levice. V 15. a 18. stor. sa uvádzala medzi opustenými lokalitami. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy z neolitu (kultúra s lineárnou keramikou, želiezovská skupina), eneolitu (badenská kultúra) a mladšej bronzovej doby (čačianska kultúra).

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol božského srdca Ježišovho (1930 – 32), baroková prícestná socha sv. Jána Nepomuckého (polovica 18. stor.).

Hronské Kosihy

Hronské Kosihy — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji v severovýchodnej časti Podunajskej pahorkatiny, 171 m n. m.; 695 obyvateľov (2019).

Písomne doložené 1294 ako Kezw, 1388 Kezew, 1773 Keszi, Koszihy, 1786 Keszi, Koszihi, 1808 Garam Keszi, Kosyhy, 1863 – 1913 Garamkeszi, 1920 Hronské Kosihy.

Patrila zemanom z Kálnej (dnes Kalná nad Hronom), 1388 – 1848 panstvu Levice, 1618 ju ovládli Turci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Ojedinelé archeologické nálezy bronzových predmetov z bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Jakuba st. (1790, obnovený začiatkom 20. stor.), baroková kaplnka (1714, na pamiatku boja s Turkami 1664).

hrotočelec

hrotočelec — jednotný názov rodov Aethiomastacembelus, Caecomastacembelus, Macrognathus a Mastacembelus z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad Synbranchiformes. Sladkovodné ryby s úhorovitým telom, predĺženou hlavou ukončenou mäsitými výbežkami s čuchovými otvormi a nepárovými plutvami zrastenými do dlhého plutvového lemu; brušné plutvy im chýbajú. Žijú v tropických vodách od Afriky až po Čínu. Patrí sem okolo 60 druhov, mnohé sú obľúbené v akvaristike.

Hrotovice

Hrotovice — mesto v Česku v kraji Vysočina v okrese Třebíč 18 km juhovýchodne od Třebíča; 1,8 tis. obyvateľov (2019). Založené pravdepodobne v 12. stor., od 1994 mesto.

Stavebné pamiatky: Kostol sv. Vavrinca (pôvodne neskororománsky z polovice 13. stor., barokovo prestavaný v 17. – 18. stor., obnovený 1835), zámok (neskororenesančný z 1600, barokovo prestavaný v 18. stor.), radnica (1853).

Hrotsvitha

Hrotsvitha [-ta], aj Hrotsvith, Hrotsvit, Roswitha, Hroswitha von Gandersheim, Hrotsvitha z Gandersheimu, Hrotsvitha Gandeshemensis, asi 935 – po 973 — prvá známa nemecká poetka a dramatička saského pôvodu, prvá autorka kresťanských divadelných hier. Od mladosti žila v benediktínskom kláštore v Gandersheime, kde v 60. – 70. rokoch 10. stor. vytvorila literárne dielo, ktoré rozdelila na tri knihy. Prvá (Liber primus, dokončená po 962) obsahuje osem legiend svätcov napísaných v leoninských hexametroch a distichách (Maria, De ascensione Domini, Gongolfus, Pelagius, Theophilus, Basilius, Dionysius, Agnes), tretia (Liber tertius, dokončená pred 973) obsahuje historické diela Skutky cisára Ota I. Veľkého (Gesta Ottonis) a Začiatky gandersheimského kláštora (Primordia coenobii Gandeshemensis) písané v leoninskom hexametri. Najvýznamnejšia je druhá kniha (Liber secundus) s divadelnými hrami, ktorými Hrotsvitha chcela nahradiť obľúbené komédie Terentia. Boli určené na kresťanské školské čítanie, ich hlavnými námetmi boli mučeníctvo pre vieru a triumf panenskosti nad nástrahami života. Mali jednoduché názvy podľa mena hlavného hrdinu (Gallicanus, Dulcitius, Calimachus, Abraham, Pafnutius, Sapientia), najvýznamnejšou je duchovná hra Abraham oslavujúca kresťansky chápanú lásku. Životopisy pápežov a gandersheimských patrónov sa nezachovali.

Hrozienčik, Jozef

Hrozienčik, Jozef, 13. 5. 1915 Priekopa, dnes mestská časť Martina – 11. 12. 1990 Bratislava — slovenský historik. R. 1939 – 42 pôsobil na gymnáziu v Martine a Banskej Štiavnici, 1942 – 44 na obchodnej akadémii v Martine. Počas 2. svetovej vojny sa zapojil do odboja, 1944 účastník SNP, 1944 – 45 väznený vo viacerých koncentračných táboroch v Nemecku. R. 1945 – 46 inšpektor na Povereníctve školstva a osvety, 1946 – 50 riaditeľ gymnázia v Rožňave a v Banskej Bystrici, kde od 1948 pôsobil aj ako riaditeľ Múzea SNP, o ktorého vybudovanie sa pričinil. R. 1950 – 51 pracovník Krajského národného výboru v Nitre, 1951 – 64 tajomník a riaditeľ Československo-sovietskeho inštitútu pri SAVU, resp. SAV, 1964 – 83 riaditeľ Ústavu dejín európskych socialistických krajín SAV. Od 1970 zároveň prednášal históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave; 1970 profesor, 1972 DrSc. Jeden z hlavných predstaviteľov a organizátorov marxistickej historiografie na Slovensku. Zaoberal sa najmä problematikou SNP, výrazne sa však venoval aj dejinám slovenského rusofilstva, balkanistike a slavistike. Člen a funkcionár slovenských, československých i medzinárodných historických a slavistických spoločností, expert UNESCO pre výskum slovanských kultúr v Európe. Publikoval desiatky vedeckých štúdií a odborných článkov, autor monografií Medzinárodná solidarita v Slovenskom národnom povstaní (1959), Bojová družba (1959), Neboli sme sami (1964), Poliaci a my (1964), Internacionálny charakter Slovenského národného povstania (1974), V spoločnom boji (1978), Turčianski olejkári a šafraníci (1981), Slováci v Bulharsku (1985).

hrtan

hrtan, larynx — rúrovitý, 5 – 6 cm dlhý orgán uložený v prednej krčnej oblasti, súčasť dýchacej sústavy, zohrávajúci významnú úlohu pri dýchaní a fonácii. Kostrovým podkladom hrtana sú hrtanové chrupky (párové – krhlovitá, rožkovitá, klinovitá, hráškovitá; nepárové – štítna, prstienkovitá, príchlopková) pospájané malými kĺbmi, väzmi a svalmi. Nepárové chrupky sú veľké, párové podstatne menšie. Najväčšou hrtanovou chrupkou je štítna chrupka (cartilago thyroidea). Tvoria ju dve dopredu vyklenuté štvorhranné platničky strieškového tvaru, ktoré sa v stredovej čiare spájajú. Toto spojenie vytvára najmä u mužov v strednej čiare krku zreteľný hrtanový výčnelok (tzv. ohryzok). Pod štítnou chrupkou je uložená prstienkovitá chrupka (cartilago cricoidea) tvaru pečatného prsteňa (oblúk smeruje dopredu a platnička dozadu). Na horný okraj prstienkovitej chrupky (platničky) nasadajú dve malé krhlovité chrupky (cartilagines arytenoideae) trojuholníkového tvaru. Príchlopková chrupka (cartilago epiglottica), ktorá má tvar štíhleho listu, sa stopkou upína na zadnú plochu štítnej chrupky. Táto chrupka, ktorá pri prehĺtaní zhora uzatvára vstup do hrtana a zabraňuje vniknutiu obsahu z hltana do dýchacích ciest, sa spolu s tenkou vrstvou väziva a sliznice nazýva príchlopka. Od dolného predného okraja krhlovitých chrupiek smerom dopredu k vnútornej strane štítnej chrupky prebieha tenký pevný hlasivkový väz, ktorý je súčasťou nižšie rozprestretého širokého plochého väzivového listu, nižšie, bokom od hlasivkového väzu, sa nachádzajú snopce hlasivkového svalu.

Chrupková kostra hrtana je pospájaná kĺbmi (štítna chrupka s prstienkovitou, prstienkovitá s krhlovitými), malými početnými priečne pruhovanými svalmi, väzmi a plochými šľachovitými listami väziva. Pomerne malý pohyb hrtana vyvolávajú kontrakcie hrtanových svalov, pričom sa pri ňom mení vzájomná poloha chrupiek a napínajú sa alebo relaxujú niektoré väzy. Tieto pohyby sa prenášajú aj na hlasivkové väzy a prejavujú sa zmenou ich napätia alebo súčasne aj ich vzájomnou vzdialenosťou (→ hlasivky). Hrtanová dutina je relatívne malá a má tvar presýpacích hodín. Je rozdelená dvoma pármi sliznicových rias na 3 časti: hornú časť lievikovitého tvaru (hrtanová predsieň), zúženú strednú časť (hlasivka) a dolnú, smerom k priedušnici lievikovito sa rozširujúcu časť (podhlasivková dutina). V hlasivke sú uložené pravé hlasivkové krkvy.

Hrtanovú dutinu vystiela sliznica svetločervenej farby pokrytá viacradovým riasinkovým epitelom (riasinky epitelových buniek kmitajú smerom k hltanu), len na hlasivkových väzoch a príchlopke je viacvrstvový dlaždicový epitel. V sliznici hrtana je veľmi dobre vyvinuté miazgové tkanivo, ktoré vytvára zhluky lymfocytov najmä na zadnej strane príchlopky a v hrtanovej komore (tzv. hrtanová mandľa).

hrubá brázda

hrubá brázda — povrch oráčiny po hlbokej jesennej orbe ponechaný cez zimu bez ošetrenia. V hrubej brázde sa pole necháva napr. v nížinných oblastiach vtedy, ak hrebene brázd nie sú príliš vysoké a nebudú sa siať plodiny, ktoré sa vysievajú veľmi plytko, alebo na ťažších, zlievavých pôdach, pretože na jar hrebene brázd rýchlejšie oschýnajú a pôdu možno skôr obrábať.

hrubé črevo

hrubé črevo, colon, intestinum crassum — časť tráviacej rúry dlhá asi 1,5 m, uložená v brušnej dutine tak, akoby vytvárala ohraničenie okolo slučiek tenkého čreva. Hrubé črevo je pri začiatku značne široké (5 – 8 cm) a postupne sa smerom ku konečníku zužuje. Začína sa v pravej bedrovej jame slepým črevom, ktoré vybieha do červovitého prívesku. Podľa priebehu sa hrubé črevo člení na výstupnú časť, ktorá je pokračovaním slepého čreva a smeruje nahor pod pečeň, kde sa ohýba (pravý, pečeňový ohyb) a pokračuje ako priečna časť, ktorá je jeho najdlhšou a najpohyblivejšou časťou, vedie naprieč brušnou dutinou (pod pečeňou, žlčníkom, žalúdkom a dolným okrajom sleziny nad slučkami tenkého čreva) k slezine, kde sa ohýba smerom nadol (ľavý, slezinový ohyb) ako zostupná časť, ktorá pri dolnom okraji ľavej bedrovej jamy prechádza do esovitej časti. V úrovni 3. krížového stavca prechádza hrubé črevo do konečníka, ktorý sa končí análnym otvorom.

Hrubé črevo je sivej farby, je kratšie a má väčší priesvit ako tenké črevo. Svalovina hrubého čreva je diferencovaná na tenšiu vnútornú kruhovú (cirkulárnu) vrstvu a na vonkajšiu pozdĺžnu (longitudinálnu) vrstvu. Pozdĺžna vrstva svaloviny je zosilnená a vytvára na hrubom čreve tri tenké, 2 – 2,5 cm široké rovnomerne usporiadané pruhy, pásma (ténie). Ochabnutím cirkulárnej svaloviny vznikajú na povrchu hrubého čreva (medzi téniami) vypukliny (haustrá) oddelené brázdami, ktorým zodpovedajú v priesvite polmesiačikovité krkvy. Na povrchu hrubého čreva, najmä v blízkosti ténií a v miestach polmesiačikovitých krkiev, sa nachádzajú tukové prívesky. Sliznica hrubého čreva je bledá, popolavá s nádychom do žlta, bez klkov. Tvorí ju jednovrstvový epitel s početnými pohárikovitými bunkami produkujúcimi hlien chrániaci steny hrubého čreva pred účinkom kyselín a plynov, ktoré tvoria črevné baktérie, napomáha aj pri posune črevného obsahu.

V hrubom čreve sa vstrebávajú ióny sodíka, chloridov a voda, čím sa nestrávený obsah zahustí. Nestrávená masa, ktorá obsahuje hnilobné baktérie, celulárnu drvinu a hlien, sa nazýva stolica a z organizmu sa vylučuje pri defekácii.

hrubina

hrubina — nadzemná časť drevnej hmoty (dendromasy), t. j. kmeň a konáre stromov s kôrou s priemerom 7 cm a viac. Hrubina je určená na ďalšie spracovanie napr. v priemysle. Množstvo hrubiny predstavuje údaj o zásobách drevnej hmoty v lese. Získava sa meraním hrúbok stromov vo výške 1,3 m nad zemou (hrúbka d1,3), udáva sa v m3; v tabuľkách sa väčšinou uvádza množstvo hrubiny bez kôry.

Hrubov

Hrubov — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v Laboreckej vrchovine, 306 m n. m.; 480 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1478 ako Rubo, 1773, 1786 Hrubo, 1808 Hrubó, Hrubowá, 1863 – 1902 Hrubó, 1907 – 13 Rubó, 1920 Hrubov.

Patrila panstvu Humenné, v 19. stor. tam mala majetky Hornouhorská banská spoločnosť. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, povozníctvom, pálením drevného uhlia a prácou v blízkych lesoch. R. 1932 a 1940 obec vyhorela, 1944 ju vypálili Nemci.

Stavebné pamiatky: barokovo-klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1780, upravený začiatkom 19. stor.).

V katastri obce je viacero minerálnych prameňov.

Hrubý, Anton

Hrubý, Anton, 6. 5. 1905 Palárikovo, okres Nové Zámky – 7. 4. 2000 Buenos Aires, Argentína — slovenský publicista, organizátor spolkového života Slovákov v Argentíne, kam sa 1928 vysťahoval za prácou. Zastával viaceré funkcie v Slovenskom robotníckom spolku (neskôr Slovenskom kultúrnom spolku), založil odbočky v Montevideu, Avellanede a Berisse, spoluzakladateľ novín Slovenský ľud, 1936 – 39 ich redaktor. R. 1939 sa z politických príčin vzdal spolkových funkcií a utiahol sa do súkromia. Nositeľ Radu bieleho dvojkríža III. triedy (2001).

Hrubý Šúr

Hrubý Šúr, Hegysúr — obec v okrese Senec v Bratislavskom kraji na nive Malého Dunaja, 124 m n. m.; 997 obyvateľov, 51,3 % slovenskej, 45,5 % maďarskej národnosti (2019). Ťažba štrku, pestovanie poľnohospodárskych plodín, zeleniny a ovocia. Cestné spojenie s okresným mestom Senec a so Šamorínom.

Písomne doložená 1245 ako Swr, 1399 Hegsur, 1773 Hegy-Suur, 1786 Hegyesch-Schur, 1808 Hegy-Súr, 1863 – 1913 Hegysúr, 1920 Heďšúr, 1927 – 38 Hrubý Šúr, Hegy-Súr, 1938 – 45 Hegysúr, 1945 – 48 Hrubý Šúr, Hegy-Súr, 1948 Hrubý Šúr.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku. V okolí ramená Malého Dunaja a lužné lesy.

Stavebné pamiatky: klasicistická Kaplnka Najsvätejšej Trojice (1847).

hrudníková dutina

hrudníková dutina, cavitas thoracis — vnútorný priestor hrudníka. Hornú časť hrudníkovej dutiny ohraničuje horný vchod hrudníka, dolnú časť dolný vchod hrudníka, prednú stenu, zadnú stenu a bočné steny hrudníkovej dutiny tvorí hrudný kôš, ktorý chráni orgány uložené v hrudníkovej dutine. Pľúca sú uložené v ľavej a pravej pohrudnicovej dutine vystlanej pohrudnicou, ktorá ich oddeľuje od hrudníkovej steny. Priehradku medzi pohrudnicovými dutinami vytvára medzipľúcie, v ktorom sa nachádzajú srdce, veľké cievy, priedušnica a pažerák. Srdce rozdeľuje medzipľúcie na časť uloženú nad srdcom (horné medzipľúcie) a časť uloženú pod horným okrajom srdca (dolné medzipľúcie). Poranenia hrudníka a hrudníkovej dutiny sú závažné, pretože ohrozujú dýchanie a krvný obeh. Môže ísť o povrchové poranenia hrudníka (napr. zmliaždenie), otvorené rany hrudníka, zlomeniny (napr. rebier, hrudníkovej chrbtice), vykĺbenie, vyvrtnutie a natiahnutie kĺbov a väzov hrudníka, poranenie nervov a miechy na úrovni hrudníka, ciev hrudníka (napr. poranenie hrudníkovej aorty, pľúcnych ciev), srdca, pľúc (→ pneumotorax), pohrudnice a i. Medzi hlavné príčiny ich vzniku patria napr. bodné a strelné poranenia, výbuchy a rozličné úrazy.

hrudovitosť pôdy

hrudovitosť pôdy — vlastnosť pôdy (→ štruktúra pôdy) charakteristická pre ťažšie pôdy, na ktorých sa vytvárajú hrudy, najmä ak sú pôdy v suchom alebo v prevlhčenom stave. Na rozpad hrúd priaznivo pôsobia napr. hydrotermické vplyvy (najmä pôsobenie mrazu), správne striedanie plodín (zaraďovanie rastlín vytvárajúcich hlbokú a bohatú koreňovú sústavu), živočíšne organizmy (najmä dážďovky) a pôdne mikroorganizmy.

hrudovitosť povrchu oráčiny

hrudovitosť povrchu oráčiny — stav pôdy vznikajúci po obrábaní (napr. pluhom, kypričom ap.) pri nevhodnej vlhkosti, keď sa na povrchu zoranej pôdy (oráčiny) vytvárajú hrudy, ktoré rýchlo vyschýnajú a majú nepriaznivý vplyv na štruktúrny stav pôdy a vodný režim a sťažujú ďalšie pracovné operácie. Zisťuje sa pomocou rámu s rozmermi 1 x 1 m, ktorý sa položí na povrch oráčiny a zmeria sa plocha všetkých hrúd väčších ako 50, resp. 100 mm. Hrudovitosť povrchu oráčiny je daná pomerom celkovej plochy hrúd k ploche rámu; vyjadruje sa v percentách z celkovej plochy. Je jedným z parametrov posudzovania kvality orby.

hruškovitý otvor

hruškovitý otvor, apertura piriformis — otvor na ľudskej lebke ohraničený nosovými kosťami a výbežkami čeľuste, tvoriaci predný okraj kostenej nosovej dutiny (vchod do kostenej nosovej dutiny).

Hrušovský, František

Hrušovský, František, 7. 9. 1903 Dolné Lovčice, okres Trnava – 9. 9. 1956 Cleveland, Pensylvánia — slovenský historik a politik. Po absolvovaní štúdia histórie, geografie a slavistiky na univerzite v Prahe, Krakove a Bratislave pôsobil od 1929 ako učiteľ a 1931 – 44 ako riaditeľ gymnázia v Kláštore pod Znievom. Od 1932 tajomník historického odboru a od 1937 vedeckého odborov Matice slovenskej. R. 1938 – 39 poslanec autonómneho slovenského snemu, počas vojnovej Slovenskej republiky 1939 – 45 poslanec slovenského snemu. R. 1944 – 45 profesor histórie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Politicky bol stúpencom polonofilsky orientovanej ideológie K. Sidora, patril k reprezentantom umierneného krídla politiky HSĽS. R. 1945 emigroval cez Rakúsko a Bavorsko do Talianska, od 1947 žil v USA, kde sa aktívne zapojil do kultúrneho a spolkového života slovenských emigrantov. Od 1947 lektor na vyššej benediktínskej škole v Clevelande, 1948 tajomník Slovenskej ligy v USA, 1952 – 56 spoluzakladateľ a riaditeľ Slovanského ústavu v Clevelande, od 1953 predseda Slovenskej národnej rady v zahraničí. Jeden z organizátorov protikomunistického odboja v Československu a propagátor myšlienky federácie podunajských katolíckych štátov.

Ako historik patril k popredným predstaviteľom slovenskej pozitivistickej historiografie medzivojnového obdobia. Zaoberal sa staroslovenskou a cirkevnohistorickou problematikou, slovensko-poľskými vzťahmi v období stredovekých dejín Uhorska, neskôr aj novšími slovenskými dejinami. Podieľal sa na tvorbe učebníc dejepisu, odbornými i populárno-vedeckými článkami a štúdiami prispieval do početných exilových periodík. Autor monografie Slovensko v dejinách strednej Európy (1939) a syntetickej práce Slovenské dejiny, spoluautor diela Obrázkové dejiny Slovenska (1942, s J. Cincíkom a J. C. Hronským). Počas exilu napísal monografiu Slovenskí vladári (1948) a Slovenské rehole v Amerike (1955).

Hrušovský, Pavol

Hrušovský, Pavol, 9. 6. 1952 Veľká Maňa, dnes časť obce Maňa, okres Nové Zámky — slovenský právnik a politik. Po ukončení štúdia práva 1978 pracoval ako právnik v rôznych hospodárskych organizáciách. R. 1989 – 92 vedúci právneho oddelenia v spotrebnom družstve Jednota Nitra, 1992 prednosta Okresného úradu v Nitre. Do politiky vstúpil po novembri 1989 a angažoval sa v Kresťanskodemokratickom hnutí (KDH), 1999 – 2000 podpredseda KDH pre vnútornú politiku, 2000 – 2009 predseda. R. 1989 – 92 poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, pracoval v Ústavnoprávnom, Zahraničnom a Mandátovom a imunitnom výbore. Od 1992 poslanec SNR, potom NR SR, 1994 – 98 člen Ústavnoprávneho a Mandátového a imunitného výboru, 1998 – 2002 podpredseda, 2002 – 2006 predseda Národnej rady SR, odstúpil vo februári 2006 po vystúpení KDH z vládnej koalície.

hruštička

hruštička, Pyrola — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď hruštičkovité. Trváce byliny s krátkou stonkou a s listami prezimúvajúcimi v prízemnej ružici. Patria sem napr. v ihličnatých lesoch rastúci, do 20 cm vysoký druh hruštička menšia (Pyrola minor) s elipsovitými listami a s belavými alebo s fialovoružovými kvetmi a do 30 cm vysoká hruštička okrúhlolistá (Pyrola rotundifolia) s listami so širokou vajcovitou čepeľou a s čistobielymi kvetmi; obidva druhy majú plazivý rozkonárený podzemok.

hrúz

hrúz, Gobio — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad kaprotvaré (Cypriniformes). Menšie ryby so spodnými (koncovými) ústami s dvoma fúzmi po okrajoch, ktorých vysunutím nasávajú potravu z dna. Patrí sem okolo 25 druhov rozdelených systematicky na viacero poddruhov, ktoré sa vyskytujú v paleoarktickej a orientálnej oblasti. Na Slovensku žijú štyri druhy, najbežnejší hrúz škvrnitý (Gobio gobio), hrúz bieloplutvý (Gobio albipinnatus) a vzácne druhy hrúz Kesslerov (Gobio kessleri) a hrúz fúzatý (Gobio uranoscopus).

hryzadlovce

hryzadlovce, Mandibulata — oddelenie z kmeňa článkonožce. Majú 4 – 5 párov hlavových príveskov: tykadlá, tykadielka (len pri kôrovcoch), hryzadlá a dva páry čeľustí. Patria sem viacnôžky (Myriapoda), šesťnôžky (Hexapoda) a kôrovce (Crustacea), avšak podľa najnovších systematických poznatkov kôrovce a šesťnôžky tvoria skupinu Pancrustacea (synonymum Tetraconata) a viacnôžky sú jej sesterskou skupinou.

hryzec

hryzec, Arvicola — rod z triedy cicavce (Mammalia), rad hlodavce (Rhodentia), čeľaď hrabošovité (Arvicolidae). Majú hustú srsť, drobné oči aj uši, malé ušnice, krátke nohy a pomerne dlhý, osrstený a na priereze okrúhly chvost. Patria sem dva tmavohnedé druhy: hryzec juhozápadný (Arvicola sapidus), ktorý sa vyskytuje v juhozápadnej Európe, a do 27 cm dlhý hryzec vodný (Arvicola terrestris), ktorý žije v podzemných vlhkých chodbách v okolí vôd od nížin až po vysoké pohoria väčšiny paleoarktickej oblasti (vrátane Slovenska), je aktívny cez deň, rozmnožuje sa až štyrikrát ročne a v blízkosti poľnohospodárskych kultúr a sadov môže spôsobiť značné škody.

Huariovia

Huariovia [ua-], aj Wariovia — predkolumbovský juhoamerický indiánsky kmeň, ktorý na tichomorskom pobreží na území dnešného Peru vytvoril jeden z významných predinkských štátnych útvarov – ríšu Huari. V období najväčšieho rozkvetu v 9. a 10. stor. zaberala územie od Sullany a Cajamarcy na severe po Cuzco a Camaná na juhu (dĺžka vyše 1 400 km), hlavné mesto Huari (rozloha 20 km2, asi 50-tis. obyvateľov; asi 25 km severových. od dnešného Ayacucha). Zanikla okolo 1000 n. l. (predpokladá sa, že podľahla tlaku Chankov, ktorí po jej zničení ovládli región). V kultúre a umení Huariov sú badateľné vplyvy kultúr Nazca a Tiahuanaco, ako aj Močikov a Huarpov. Huariovia boli známi predovšetkým ako bojovný národ, preslávili sa však i spracúvaním kovov (zlato, striebro, meď), výrobou šperkov, keramiky a tkanín zdobených motívom kondora a jaguára, ako aj pôsobivou architektúrou (napr. chrám Willkawayin pri dnešnom Huaráze a chrám v Pachacámacu), budovali cesty a zavlažovacie zariadenia. Pestovali kukuricu, maniok, ananás a i., ďalším zdrojom obživy bol lov rýb a morských vtákov a zber mäkkýšov a chalúh. Hovorili pravdepodobne dialektom aymarského jazyka.

Huastékovia

Huastékovia [uas-], aj Huaxtékovia, vlastným menom Teenek — severoamerický indiánsky kmeň v severových. Mexiku (horské oblasti Vých. Sierry Madre v štátoch San Luis Potosí, Veracruz, Tamaulipas a Hidalgo); asi 170 000 príslušníkov (2009). Sú kresťania (rímskokatolíci), ale udržiavajú aj veľa prvkov starého náboženstva (napr. kult Slnka, hromu). Živia sa poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, agávy, chov koní a včiel) a remeslami (hrnčiarstvo, tkáčstvo). Jazyk Huastékov (teenek) patrí do mayskej jazykovej rodiny.

Predpokladá sa, že asi 2000 pred n. l. odišli z guatemalských hôr, pomaly migrovali na sever a približne 1300 pred n. l. sa usadili v dnešnej oblasti. Okolo 1200 pred n. l. boli spolu s Totonakmi odrezaní od ostatných Protomayov migráciou skupín Mixe-Zoque. Kultúrny rozkvet Huastékov nastal okolo 1200 – 1520 n. l. (centrá Tamuín v dnešnom štáte San Luis Potosí a Las Flores v dnešnom štáte Tamaulipas). Ich stavby mali kruhový pôdorys. Hoci boli blízki príbuzní Mayov, nepoznali hieroglyfické písmo. Boli dobrými bojovníkmi (Aztékom ani Španielom sa ich nikdy úplne nepodarilo podrobiť), zruční v spracúvaní perlete, ich keramika je krémovobiela s čiernou výzdobou. Spolu s Olmékmi a Totonakmi sú označovaní ako nositelia tzv. kultúry zálivu (Culturas del Golfo).

Hubač, Klement

Hubač, Klement, 24. 3. 1928 Hliník nad Hronom, okres Žiar nad Hronom – 13. 3. 1989 Zvolen — slovenský lesný inžinier. R. 1952 – 89 pôsobil na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) vo Zvolene, 1972 – 87 prodekan Lesníckej fakulty, 1980 – 89 vedúci Katedry hospodárskej úpravy lesov; 1989 profesor. Zaoberal sa hospodárskou úpravou lesa a dendrometriou, najmä konštrukciou dendrometrických objemových tabuliek a sortimentačných tabuliek stromového a porastového typu pre ihličnaté dreviny a buk. Autor a spoluautor publikácií Dendrometria (1970), Dendrometrie (1972, spoluautor), Sortimentačné tabuľky pre ihličnaté dreviny (1973), Sortimentačné tabuľky pre listnaté dreviny (1978).

Hubblova konštanta

Hubblova konštanta [hablo-] — konštanta úmernosti vo vzťahu medzi rýchlosťou vzďaľovania galaxií a ich vzdialenosťou od našej Galaxie (→ Hubblov zákon). Charakterizuje rýchlosť rozpínania vesmíru. V danom okamihu má v celom vesmíre rovnakú hodnotu, s vekom vesmíru však klesá, a to pri rôznych modeloch vesmíru rôznym spôsobom. Jej súčasná hodnota \(H_0\) určená rozličnými metódami je 72 (km/s)/Mpc. Nazvaná podľa E. P. Hubbla.

Hubblov vek vesmíru

Hubblov vek vesmíru [hablov], Hubblov čas — maximálna doba, ktorá uplynula od začiatku expanzie vesmíru. Rovná sa prevrátenej hodnote Hubblovej konštanty. Pre \(H_0\) = 72 (km/s)/Mpc sa Hubblov vek vesmíru \(t_0\) rovná 13,58 mld. rokov. Keďže Hubblova konštanta s časom klesá, skutočný vek vesmíru je kratší než Hubblov vek vesmíru a nazýva sa Fridmanov vek vesmíru. Nazvaný podľa E. P. Hubbla.

Hubblov zákon

Hubblov zákon [hablov] — zákon všeobecnej expanzie vesmíru, podľa ktorého je rýchlosť vzďaľovania galaxií \(v\) (v km/s) priamo úmerná ich vzdialenosti od našej Galaxie \(r\) (v Mpc): \(v = H \cdot r\), kde \(H\) je Hubblova konštanta. Hubblov zákon sa používa na určovanie vzdialenosti galaxií, ak sú známe ich rýchlosti vzďaľovania určené z pozorovaného červeného posunu ich spektrálnych čiar. Nazvaný podľa E. P. Hubbla, ktorý ho 1929 objavil.

Hubert, Jozef

Hubert, Jozef, 15. 12. 1846 Bratislava – 24. 2. 1916 Budapešť — uhorský architekt.

R. 1866 – 69 študoval architektúru v Zürichu u G. Sempera, ktorým bol spočiatku ovplyvnený. Od 80. rokov 19. stor. pôsobil v Budapešti, kde navrhoval najmä bankové budovy v eklektickom štýle. Od konca 19. stor. navrhol v celej monarchii (o. i. 1879 v Košiciach, 1900 v Nitre, 1901 v Bratislave) budovy 32 pobočiek Rakúsko-uhorskej banky. Projektoval stavby po celom Uhorsku (Dreherov palác v Budapešti, Námorný úrad v Rijeke, sporiteľňa v Arade).

Najvýznamnejšie stavby na Slovensku: palác lekárnika Pisztoryho (1889 – 91) a budova bývalej Obchodnej a priemyselnej komory (1903 – 04, nadstavba M. M. Harminc) v Bratislave, železničná stanica (1869, neskôr deštruovaná) a budova Správy Košickej dráhy (1913 – 15) v Košiciach. Venoval sa aj adaptáciám historických objektov, k najvýznamnejším patria romantická prestavba Bojnického zámku (1889 – 1910, na koncepcii sa výrazne podieľal objednávateľ stavby, gróf Ján Pálfi), prestavba kláštora paulínov na šľachtické sídlo v Horných Lefantovciach (1894) a neogotická prestavba Smolenického zámku (okolo 1911, s Ignácom Alpárom). Jeho tvorba sa vyznačuje rozmanitosťou uplatňovaných štýlov (neogotika, neobarok, eklekticizmus).

hubertka

hubertka [vl. m.] — poľovnícka trofej, kostička v srdci prežúvavej zveri nachádzajúca sa vo väzive spevňujúcom koreň aorty. Pri istej dávke obrazotvornosti má tvar kríža, preto sa jej v minulosti prisudzovala magická moc a bola veľmi cenená (najviac pochádzajúca z jeleňa).

Hubka, Michal

Hubka, Michal, 21. 9. 1916 Liptovský Mikuláš – 15. 6. 1984 Bratislava — slovenský lekár, kardiochirurg. R. 1946 – 48 pôsobil v štátnej nemocnici v Košiciach, 1948 – 50 na Chirurgickej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1950 v nemocnici v Zlatých Moravciach, 1951 – 55 na I. chirurgickej klinike Lekárskej fakulty UK, 1955 – 71 v Ústave experimentálnej chirurgie SAV, 1971 – 74 vo Výskumnom ústave lekárskej bioniky, od 1974 – 84 na Klinike kardiovaskulárnej chirurgie Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita) v Bratislave; 1965 DrSc. Zaoberal sa experimentálnou srdcovou chirurgiou, predoperačnou praxou, pooperačným doliečovaním, laboratórnymi metodikami a operačnou technikou, rozpracoval metodiku operácií srdcových chýb a mimotelového obehu krvi, pomocou ktorého sa 1958 začali v Bratislave prvé operácie srdca. Získal svetové prvenstvo za vedecké objavy v technike a metodike srdcových operácií (1963 nahradenie mitrálnej a trikuspidálnej chlopne mitrálnym alotransplantátom v experimente, 1965 nahradenie mitrálnej chlopne aortálnym chlopňovým alotransplantátom umiestneným v ľavej predsieni), ktoré úspešne aplikoval v klinickej praxi doma i v USA. Vypracoval metodiku transplantácie srdca, prípravy aortálnych chlopňových alotransplantátov (bioprotéz) na nahradenie srdcových chlopní. Zaoberal sa aj liečbou zhubných nádorov mozgu s využitím metodiky mimotelového obehu na cielené podávanie cytostatík. Autor monografie Význam asystólie vyvolanej káliumcitrátom pre intrakardiálnu chirurgiu pri mimotelovom obehu (1961), ako aj vyše 160 vedeckých a odborných prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. Ocenený Medailou J. E. Purkyňu (1976).

hubové choroby rastlín

hubové choroby rastlín — choroby rastlín spôsobené rôznymi druhmi parazitických húb, ktoré vnikajú do medzibunkových priestorov (napr. hrdze, snete, múčnatky, peronospóry), dovnútra bunky (napr. nádorovky) alebo parazitujú na povrchu rastlín (napr. černe); pri vhodných poveternostných podmienkach (vlhko a teplo, substrát) sa veľmi rýchlo rozširujú. Hubové choroby rastlín sa prejavujú morfologickými zmenami (napr. farebnými škvrnami, tvorbou hálok a vädnutím až usychaním) infikovaných častí hostiteľských rastlín. Pri kultúrnych rastlinách môžu zapríčiniť rozsiahle hospodárske škody (až zničenie celej úrody); predchádza sa im morením osiva, dezinfekciou pôdy a postrekovaním fungicídmi.