Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 45 z celkového počtu 45 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

hríb

hríb, Boletus — rod z kmeńa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď hríbovité; najznámejšie jedlé huby. Ich plodnice tvorí klobúk (zvyčajne suchý) a sieťkovaný alebo zrnitý hlúbik bez prsteňa. Patrí sem okolo 130 kozmopolitne sa vyskytujúcich druhov, ktoré žijú v mykoríze s ihličnatými aj s listnatými stromami, napr. hríb smrekový (Boletus edulis) s bielou nemennou dužinou, lepkavým klobúkom, v dospelosti so žltozelenými rúrkami a sieťkou len v hornej časti hlúbika pod rúrkami, ktorý rastie prevažne v smrečinách. Medzi ďalšie jedlé hríby patria napr. hríb dubový (Boletus reticulatus) s hnedým matne plstnatým, za sucha zvyčajne popraskaným klobúkom a s hlúbikom pokrytým sieťkou aspoň do polovice dĺžky klobúka, ktorý v lete rastie zvyčajne v mykoríze s listnatými stromami, a tmavopurpurovohnedé silno modrajúce druhy hríb siný (Boletus luridus) s hlúbikom so sieťkou a hríb zrnitohlúbikový (Boletus erythropus) so zrnitým hlúbikom. Nejedlý hríb červený (Boletus calopus) má sivohnedý klobúk, karmínovočervený, pod klobúkom žltkastý hlúbik a horkú dužinu, ktorá po otlačení a na reze modrie. Medzi ohrozené druhy patria napr. hríb Dupainov (Boletus dupainii) s výrazne červenými menšími plodnicami a jedovatý hríb satanský (Boletus satanas) s mohutným sivým klobúkom, so žltým hlúbikom s červenou sieťkou a s bielou, na reze bledomodrou dužinou, ktorá pri vädnutí nepríjemne zapácha; obidva rastú v teplomilných lesoch, hríb satanský najmä na vápenatých pôdach.

hríbnik

hríbnik, Gyroporus — rod z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď Gyroporaceae. Má plodnice zložené z klobúka a hlúbika, rúrkovitú výtrusorodú vrstvu (hyménium) a komôrkatú štruktúru na priereze hlúbika. Patrí sem deväť druhov, na Slovensku napr. na sušenie vhodné hríbnik gaštanovohnedý (G. castaneus) s červenohnedým až s hnedým klobúkom a s valcovitým alebo s kyjakovitým hlúbikom rovnakej farby a hríbnik modrejúci (G. cyanescens) s okrovosivým klobúkom a na reze s rýchlo modrejúcimi rúrkami a dužinou.

hríbotvaré

hríbotvaré, Boletales — rad z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes. Majú prevažne epigeické, gymnokarpné alebo hemiangiokarpné plodnice s čiastočnou plachtičkou, z ktorej na hlúbiku ostane prsteň, lupeňovitý alebo rúrkovitý hymenofor, od rúrok či od lupeňov ľahko oddeliteľnú dužinu klobúka a pri väčšine rodov hnedý, olivovohnedý až takmer čierny výtrusný prach. Väčšina druhov z radu hríbotvaré žije v mykoríze s drevinami, mnohé sú jedlé. Patrí sem 11 – 16 čeľadí (taxonomické systémy nie sú jednotné).

Hričov

Hričov — zrúcaniny hradu v chotári obce Hričovské Podhradie, okres Žilina. Hradný vrch bol osídlený už v praveku, vo veľkomoravskom období a v 12. – 13. stor. pravdepodobne slúžil ako útočisko. Hrad bol postavený na kontrolu dôležitej obchodnej komunikácie po mongolskom (tatárskom) vpáde (1241 – 42), písomne doložený 1265. R. 1254 ho kráľ Belo IV. daroval magistrovi Tolušovi, neskôr patril viacerým šľachtickým rodom (napr. v 16. stor. Podmanickovcom, v 16. – 17. stor. Turzovcom). V 16. stor. bol sídlom panstva, ktoré Turzovci dočasne zlúčili s panstvom Bytča. Pôvodná podoba hradu z 13. stor. nie je známa, v 14. – 15. stor. bol viackrát prestavovaný, v 16. stor. renesančne obnovený a prestavaný. Po 1605 začal pustnúť. Zachovali sa zvyšky opevnenia a paláca s architektonickými detailmi.

Hriňák, Eduard

Hriňák, Eduard, aj Hrinyák, Rinyi, 16. 11. 1856 Malý Lipník, okr. Stará Ľubovňa – 12. 7. 1917 Prakovce, okr. Gelnica — uhorský maliar. Od 90. rokov 19. stor. pôsobil v Košiciach, Prakovciach a Topoľčiankach, od 1914 v Prakovciach. Venoval sa žánrovej a sakrálnej maľbe i krajinomaľbe. Významné diela: Nákladný vlak pri Volovci (1884), Horská krajina s pílou (1890).

hrnčiarska pec

hrnčiarska pec — pec používaná hrnčiarom na vypaľovanie hrnčiny.

Takmer každá hrnčiarska pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory, v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Hrnčiarska pec môže byť postavená z rozličných, najčastejšie však z keramických materiálov odolných proti opakovaným vysokým teplotám. Najčastejším palivom používaným na vypaľovanie keramiky v hrnčiarskej peci bolo drevo, pričom vypaľovacia teplota dosahovala okolo 1 000 °C. Hrnčiarska pec prešla zložitým vývojom; existuje viacero typov v závislosti od stupňa rozvoja výroby keramiky a technológie jej výpalu. K najstarším typom patrí jednoduchá jama vyhĺbená do svahu, pričom plameň smeroval nahor (archaický spôsob, na Slovensku používaný do konca 18. stor.). Hrnčiarske pece stáli samostatne na dvore (tzv. poľné pece s otvorenou alebo uzatvorenou vrchnou časťou a s plameňom stúpajúcim smerom nahor) alebo boli súčasťou domu či dielne (napr. tzv. kasselské pece s plameňom prúdiacim vodorovne, ktoré hrnčiari prevzali od džbánkarov v 19. stor.). V súčasnosti boli tradičné hrnčiarske pece takmer úplne nahradené modernými elektrickými alebo plynovými keramikárskymi pecami, výnimočne sa používajú aj staršie spôsoby.

hrnčiarsky kruh

hrnčiarsky kruh — nástroj na formovanie keramiky. Pôvodne pozostával z jedného pomaly rotujúceho kotúča, ktorý sa dával do pohybu rukou. Hrnčiarsky kruh sa začal používať na Blízkom východe, v Mezopotámii a Egypte asi v 3. tisícročí pred n. l., v juhových. Európe v 1. tisícročí pred n. l., na území Slovenska asi vo 4. stor. pred n. l. Vďaka nemu sa zdokonalila a rozšírila výroba keramiky, ktorá sa dovtedy modelovala ručne. Predchodcom dnes známeho hrnčiarskeho kruhu bol celodrevený kruh. Najznámejší, tzv. nožný hrnčiarsky kruh (nazývaný aj kopací) sa skladá zo zvislej železnej osi, ku ktorej je hore pripevnený menší kotúč (tzv. tanier alebo hlava). Zvyčajne je zo železa, ale môže byť aj drevený. Na dolnom konci osi je pripevnený široký ťažký kotúč (tzv. podkružie), ktorý slúži ako zotrvačník a hrnčiar (keramikár) ho roztáča nohami. Os hrnčiarskeho kruhu sa otáča vo dvoch ložiskách, jedno je pod hlavou kruhu pripevnené k drevenému stolu, do druhého zapadá dolný koniec osi. Hrnčiarsky kruh je zväčša spojený so stolom, za ktorým sedí hrnčiar. V 12. – 13. stor. sa začal používať rýchlorotujúci hrnčiarsky kruh pozostávajúci z dvoch kotúčov spojených osou (napr. tzv. sprušliak). V súčasnosti väčšina hrnčiarov používa hrnčiarsky kruh na elektrický pohon. Pred samotným točením na kruhu sa keramická hmota upravuje jednoduchým ručným spracovaním (miesením). Následne hrnčiar položí do stredu hlavy kruhu potrebné množstvo hliny spracovanej do tvaru gule. Roztočí kruh a hmotu silným pritláčaním dlaňami vycentruje. Palcami naznačí v strede hmoty jamku, ktorú postupne rozširuje, čím vytvorí hrubostennú misku. Tlakom palcov vytvorí dno misky potrebnej hrúbky. Potom vloží do misky jednu ruku a druhou zvonka ťahá hmotu (steny misky) nahor. Vznikne základný valcový tvar nazývaný kachlica, z ktorého sa vytáčajú ďalšie (zložitejšie) tvary. Napr. vyťahovaním do výšky a vydúvaním brucha vznikajú džbány a vázy, stláčaním nadol a rozťahovaním hmoty do strán misy a taniere. Dôležité je, aby nádoba mala všade rovnakú hrúbku stien. Pri práci môže hrnčiar používať rozličné pomôcky, ktoré mu uľahčujú tvarovanie. Povrch predmetu hrnčiar zvonka vyrovnáva čepeľami (tzv. šínami) z dreva, kovu alebo z plastu a následne ho uhladí navlhčenou hubkou. Nakoniec nádobu požadovaného tvaru odreže od hlavy kruhu drôtom (tzv. strunou), vysuší a pripraví na pálenie v hrnčiarskej peci.

hrobľa

hrobľa

1. hŕba kamenia, zeminy ap.;

2. základná forma pri kompostovaní;

3. jama na uskladnenie niektorých poľnohospodárskych plodín (napr. sadzačky cukrovej repy, zemiakov) zabezpečená vetraním a dobre tepelne izolovaná (na bokoch zeminou, na hrebeni vrstvou slamy zasypanou zeminou). Optimálna teplota v hrobli je 1 až 6 °C.

hrochovité

hrochovité, Hippopotamidae — čeľaď z triedy cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla), podrad neprežúvavce (Nonruminantia). Mohutné ťažkopádne zvieratá so širokou hlavou a s veľkými stále dorastajúcimi kolíkovitými zubmi; našľapujú na posledné články štyroch prstov. Patria sem dva druhy: hroch obojživelný (Hippopotamus amphibius) a hrošík libérijský (Hexaprotodon liberiensis, aj Choeropsis liberiensis).

Hromada, Elígius

Hromada, Elígius, 2. 12. 1927 Ráztočno, okres Prievidza – 9. 8. 1984 Zvolen — slovenský lesnícky odborník. R. 1959 – 81 pôsobil na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) vo Zvolene (1960 – 62 dekan, 1962 – 65 rektor); 1965 profesor. Zaoberal sa ekonomikou lesného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu. Hlavné diela: Lesné hospodárstvo a drevospracujúci priemysel ČSSR v podmienkach európskeho deficitu dreva (1967), Analýza ekonomického vývoja lesného hospodárstva ČSSR a SSR (1972).

hrotočelec

hrotočelec — jednotný názov rodov Aethiomastacembelus, Caecomastacembelus, Macrognathus a Mastacembelus z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad Synbranchiformes. Sladkovodné ryby s úhorovitým telom, predĺženou hlavou ukončenou mäsitými výbežkami s čuchovými otvormi a nepárovými plutvami zrastenými do dlhého plutvového lemu; brušné plutvy im chýbajú. Žijú v tropických vodách od Afriky až po Čínu. Patrí sem okolo 60 druhov, mnohé sú obľúbené v akvaristike.

Hrotsvitha

Hrotsvitha [-ta], aj Hrotsvith, Hrotsvit, Roswitha, Hroswitha von Gandersheim, Hrotsvitha z Gandersheimu, Hrotsvitha Gandeshemensis, asi 935 – po 973 — prvá známa nemecká poetka a dramatička saského pôvodu, prvá autorka kresťanských divadelných hier. Od mladosti žila v benediktínskom kláštore v Gandersheime, kde v 60. – 70. rokoch 10. stor. vytvorila literárne dielo, ktoré rozdelila na tri knihy. Prvá (Liber primus, dokončená po 962) obsahuje osem legiend svätcov napísaných v leoninských hexametroch a distichách (Maria, De ascensione Domini, Gongolfus, Pelagius, Theophilus, Basilius, Dionysius, Agnes), tretia (Liber tertius, dokončená pred 973) obsahuje historické diela Skutky cisára Ota I. Veľkého (Gesta Ottonis) a Začiatky gandersheimského kláštora (Primordia coenobii Gandeshemensis) písané v leoninskom hexametri. Najvýznamnejšia je druhá kniha (Liber secundus) s divadelnými hrami, ktorými Hrotsvitha chcela nahradiť obľúbené komédie Terentia. Boli určené na kresťanské školské čítanie, ich hlavnými námetmi boli mučeníctvo pre vieru a triumf panenskosti nad nástrahami života. Mali jednoduché názvy podľa mena hlavného hrdinu (Gallicanus, Dulcitius, Calimachus, Abraham, Pafnutius, Sapientia), najvýznamnejšou je duchovná hra Abraham oslavujúca kresťansky chápanú lásku. Životopisy pápežov a gandersheimských patrónov sa nezachovali.

hrubá brázda

hrubá brázda — povrch oráčiny po hlbokej jesennej orbe ponechaný cez zimu bez ošetrenia. V hrubej brázde sa pole necháva napr. v nížinných oblastiach vtedy, ak hrebene brázd nie sú príliš vysoké a nebudú sa siať plodiny, ktoré sa vysievajú veľmi plytko, alebo na ťažších, zlievavých pôdach, pretože na jar hrebene brázd rýchlejšie oschýnajú a pôdu možno skôr obrábať.

hrubina

hrubina — nadzemná časť drevnej hmoty (dendromasy), t. j. kmeň a konáre stromov s kôrou s priemerom 7 cm a viac. Hrubina je určená na ďalšie spracovanie napr. v priemysle. Množstvo hrubiny predstavuje údaj o zásobách drevnej hmoty v lese. Získava sa meraním hrúbok stromov vo výške 1,3 m nad zemou (hrúbka d1,3), udáva sa v m3; v tabuľkách sa väčšinou uvádza množstvo hrubiny bez kôry.

Hrubý, Anton

Hrubý, Anton, 6. 5. 1905 Palárikovo, okres Nové Zámky – 7. 4. 2000 Buenos Aires, Argentína — slovenský publicista, organizátor spolkového života Slovákov v Argentíne, kam sa 1928 vysťahoval za prácou. Zastával viaceré funkcie v Slovenskom robotníckom spolku (neskôr Slovenskom kultúrnom spolku), založil odbočky v Montevideu, Avellanede a Berisse, spoluzakladateľ novín Slovenský ľud, 1936 – 39 ich redaktor. R. 1939 sa z politických príčin vzdal spolkových funkcií a utiahol sa do súkromia. Nositeľ Radu bieleho dvojkríža III. triedy (2001).

hrudovitosť pôdy

hrudovitosť pôdy — vlastnosť pôdy (→ štruktúra pôdy) charakteristická pre ťažšie pôdy, na ktorých sa vytvárajú hrudy, najmä ak sú pôdy v suchom alebo v prevlhčenom stave. Na rozpad hrúd priaznivo pôsobia napr. hydrotermické vplyvy (najmä pôsobenie mrazu), správne striedanie plodín (zaraďovanie rastlín vytvárajúcich hlbokú a bohatú koreňovú sústavu), živočíšne organizmy (najmä dážďovky) a pôdne mikroorganizmy.

hrudovitosť povrchu oráčiny

hrudovitosť povrchu oráčiny — stav pôdy vznikajúci po obrábaní (napr. pluhom, kypričom ap.) pri nevhodnej vlhkosti, keď sa na povrchu zoranej pôdy (oráčiny) vytvárajú hrudy, ktoré rýchlo vyschýnajú a majú nepriaznivý vplyv na štruktúrny stav pôdy a vodný režim a sťažujú ďalšie pracovné operácie. Zisťuje sa pomocou rámu s rozmermi 1 x 1 m, ktorý sa položí na povrch oráčiny a zmeria sa plocha všetkých hrúd väčších ako 50, resp. 100 mm. Hrudovitosť povrchu oráčiny je daná pomerom celkovej plochy hrúd k ploche rámu; vyjadruje sa v percentách z celkovej plochy. Je jedným z parametrov posudzovania kvality orby.

hruškovitý otvor

hruškovitý otvor, apertura piriformis — otvor na ľudskej lebke ohraničený nosovými kosťami a výbežkami čeľuste, tvoriaci predný okraj kostenej nosovej dutiny (vchod do kostenej nosovej dutiny).

Hrušovský, Pavol

Hrušovský, Pavol, 9. 6. 1952 Veľká Maňa, dnes časť obce Maňa, okres Nové Zámky — slovenský právnik a politik. Po ukončení štúdia práva 1978 pracoval ako právnik v rôznych hospodárskych organizáciách. R. 1989 – 92 vedúci právneho oddelenia v spotrebnom družstve Jednota Nitra, 1992 prednosta Okresného úradu v Nitre. Do politiky vstúpil po novembri 1989 a angažoval sa v Kresťanskodemokratickom hnutí (KDH), 1999 – 2000 podpredseda KDH pre vnútornú politiku, 2000 – 2009 predseda. R. 1989 – 92 poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, pracoval v Ústavnoprávnom, Zahraničnom a Mandátovom a imunitnom výbore. Od 1992 poslanec SNR, potom NR SR, 1994 – 98 člen Ústavnoprávneho a Mandátového a imunitného výboru, 1998 – 2002 podpredseda, 2002 – 2006 predseda Národnej rady SR, odstúpil vo februári 2006 po vystúpení KDH z vládnej koalície.

hruštička

hruštička, Pyrola — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď hruštičkovité. Trváce byliny s krátkou stonkou a s listami prezimúvajúcimi v prízemnej ružici. Patria sem napr. v ihličnatých lesoch rastúci, do 20 cm vysoký druh hruštička menšia (Pyrola minor) s elipsovitými listami a s belavými alebo s fialovoružovými kvetmi a do 30 cm vysoká hruštička okrúhlolistá (Pyrola rotundifolia) s listami so širokou vajcovitou čepeľou a s čistobielymi kvetmi; obidva druhy majú plazivý rozkonárený podzemok.

hrúz

hrúz, Gobio — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad kaprotvaré (Cypriniformes). Menšie ryby so spodnými (koncovými) ústami s dvoma fúzmi po okrajoch, ktorých vysunutím nasávajú potravu z dna. Patrí sem okolo 25 druhov rozdelených systematicky na viacero poddruhov, ktoré sa vyskytujú v paleoarktickej a orientálnej oblasti. Na Slovensku žijú štyri druhy, najbežnejší hrúz škvrnitý (Gobio gobio), hrúz bieloplutvý (Gobio albipinnatus) a vzácne druhy hrúz Kesslerov (Gobio kessleri) a hrúz fúzatý (Gobio uranoscopus).

hryzadlovce

hryzadlovce, Mandibulata — oddelenie z kmeňa článkonožce. Majú 4 – 5 párov hlavových príveskov: tykadlá, tykadielka (len pri kôrovcoch), hryzadlá a dva páry čeľustí. Patria sem viacnôžky (Myriapoda), šesťnôžky (Hexapoda) a kôrovce (Crustacea), avšak podľa najnovších systematických poznatkov kôrovce a šesťnôžky tvoria skupinu Pancrustacea (synonymum Tetraconata) a viacnôžky sú jej sesterskou skupinou.

hryzec

hryzec, Arvicola — rod z triedy cicavce (Mammalia), rad hlodavce (Rhodentia), čeľaď hrabošovité (Arvicolidae). Majú hustú srsť, drobné oči aj uši, malé ušnice, krátke nohy a pomerne dlhý, osrstený a na priereze okrúhly chvost. Patria sem dva tmavohnedé druhy: hryzec juhozápadný (Arvicola sapidus), ktorý sa vyskytuje v juhozápadnej Európe, a do 27 cm dlhý hryzec vodný (Arvicola terrestris), ktorý žije v podzemných vlhkých chodbách v okolí vôd od nížin až po vysoké pohoria väčšiny paleoarktickej oblasti (vrátane Slovenska), je aktívny cez deň, rozmnožuje sa až štyrikrát ročne a v blízkosti poľnohospodárskych kultúr a sadov môže spôsobiť značné škody.

Huariovia

Huariovia [ua-], aj Wariovia — predkolumbovský juhoamerický indiánsky kmeň, ktorý na tichomorskom pobreží na území dnešného Peru vytvoril jeden z významných predinkských štátnych útvarov – ríšu Huari. V období najväčšieho rozkvetu v 9. a 10. stor. zaberala územie od Sullany a Cajamarcy na severe po Cuzco a Camaná na juhu (dĺžka vyše 1 400 km), hlavné mesto Huari (rozloha 20 km2, asi 50-tis. obyvateľov; asi 25 km severových. od dnešného Ayacucha). Zanikla okolo 1000 n. l. (predpokladá sa, že podľahla tlaku Chankov, ktorí po jej zničení ovládli región). V kultúre a umení Huariov sú badateľné vplyvy kultúr Nazca a Tiahuanaco, ako aj Močikov a Huarpov. Huariovia boli známi predovšetkým ako bojovný národ, preslávili sa však i spracúvaním kovov (zlato, striebro, meď), výrobou šperkov, keramiky a tkanín zdobených motívom kondora a jaguára, ako aj pôsobivou architektúrou (napr. chrám Willkawayin pri dnešnom Huaráze a chrám v Pachacámacu), budovali cesty a zavlažovacie zariadenia. Pestovali kukuricu, maniok, ananás a i., ďalším zdrojom obživy bol lov rýb a morských vtákov a zber mäkkýšov a chalúh. Hovorili pravdepodobne dialektom aymarského jazyka.

Huastékovia

Huastékovia [uas-], aj Huaxtékovia, vlastným menom Teenek — severoamerický indiánsky kmeň v severových. Mexiku (horské oblasti Vých. Sierry Madre v štátoch San Luis Potosí, Veracruz, Tamaulipas a Hidalgo); asi 170 000 príslušníkov (2009). Sú kresťania (rímskokatolíci), ale udržiavajú aj veľa prvkov starého náboženstva (napr. kult Slnka, hromu). Živia sa poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, agávy, chov koní a včiel) a remeslami (hrnčiarstvo, tkáčstvo). Jazyk Huastékov (teenek) patrí do mayskej jazykovej rodiny.

Predpokladá sa, že asi 2000 pred n. l. odišli z guatemalských hôr, pomaly migrovali na sever a približne 1300 pred n. l. sa usadili v dnešnej oblasti. Okolo 1200 pred n. l. boli spolu s Totonakmi odrezaní od ostatných Protomayov migráciou skupín Mixe-Zoque. Kultúrny rozkvet Huastékov nastal okolo 1200 – 1520 n. l. (centrá Tamuín v dnešnom štáte San Luis Potosí a Las Flores v dnešnom štáte Tamaulipas). Ich stavby mali kruhový pôdorys. Hoci boli blízki príbuzní Mayov, nepoznali hieroglyfické písmo. Boli dobrými bojovníkmi (Aztékom ani Španielom sa ich nikdy úplne nepodarilo podrobiť), zruční v spracúvaní perlete, ich keramika je krémovobiela s čiernou výzdobou. Spolu s Olmékmi a Totonakmi sú označovaní ako nositelia tzv. kultúry zálivu (Culturas del Golfo).

Hubač, Klement

Hubač, Klement, 24. 3. 1928 Hliník nad Hronom, okres Žiar nad Hronom – 13. 3. 1989 Zvolen — slovenský lesný inžinier. R. 1952 – 89 pôsobil na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) vo Zvolene, 1972 – 87 prodekan Lesníckej fakulty, 1980 – 89 vedúci Katedry hospodárskej úpravy lesov; 1989 profesor. Zaoberal sa hospodárskou úpravou lesa a dendrometriou, najmä konštrukciou dendrometrických objemových tabuliek a sortimentačných tabuliek stromového a porastového typu pre ihličnaté dreviny a buk. Autor a spoluautor publikácií Dendrometria (1970), Dendrometrie (1972, spoluautor), Sortimentačné tabuľky pre ihličnaté dreviny (1973), Sortimentačné tabuľky pre listnaté dreviny (1978).

Hubblova konštanta

Hubblova konštanta [hablo-] — konštanta úmernosti vo vzťahu medzi rýchlosťou vzďaľovania galaxií a ich vzdialenosťou od našej Galaxie (→ Hubblov zákon). Charakterizuje rýchlosť rozpínania vesmíru. V danom okamihu má v celom vesmíre rovnakú hodnotu, s vekom vesmíru však klesá, a to pri rôznych modeloch vesmíru rôznym spôsobom. Jej súčasná hodnota \(H_0\) určená rozličnými metódami je 72 (km/s)/Mpc. Nazvaná podľa E. P. Hubbla.

Hubblov vek vesmíru

Hubblov vek vesmíru [hablov], Hubblov čas — maximálna doba, ktorá uplynula od začiatku expanzie vesmíru. Rovná sa prevrátenej hodnote Hubblovej konštanty. Pre \(H_0\) = 72 (km/s)/Mpc sa Hubblov vek vesmíru \(t_0\) rovná 13,58 mld. rokov. Keďže Hubblova konštanta s časom klesá, skutočný vek vesmíru je kratší než Hubblov vek vesmíru a nazýva sa Fridmanov vek vesmíru. Nazvaný podľa E. P. Hubbla.

Hubblov zákon

Hubblov zákon [hablov] — zákon všeobecnej expanzie vesmíru, podľa ktorého je rýchlosť vzďaľovania galaxií \(v\) (v km/s) priamo úmerná ich vzdialenosti od našej Galaxie \(r\) (v Mpc): \(v = H \cdot r\), kde \(H\) je Hubblova konštanta. Hubblov zákon sa používa na určovanie vzdialenosti galaxií, ak sú známe ich rýchlosti vzďaľovania určené z pozorovaného červeného posunu ich spektrálnych čiar. Nazvaný podľa E. P. Hubbla, ktorý ho 1929 objavil.

Hubert, Jozef

Hubert, Jozef, 15. 12. 1846 Bratislava – 24. 2. 1916 Budapešť — uhorský architekt.

R. 1866 – 69 študoval architektúru v Zürichu u G. Sempera, ktorým bol spočiatku ovplyvnený. Od 80. rokov 19. stor. pôsobil v Budapešti, kde navrhoval najmä bankové budovy v eklektickom štýle. Od konca 19. stor. navrhol v celej monarchii (o. i. 1879 v Košiciach, 1900 v Nitre, 1901 v Bratislave) budovy 32 pobočiek Rakúsko-uhorskej banky. Projektoval stavby po celom Uhorsku (Dreherov palác v Budapešti, Námorný úrad v Rijeke, sporiteľňa v Arade).

Najvýznamnejšie stavby na Slovensku: palác lekárnika Pisztoryho (1889 – 91) a budova bývalej Obchodnej a priemyselnej komory (1903 – 04, nadstavba M. M. Harminc) v Bratislave, železničná stanica (1869, neskôr deštruovaná) a budova Správy Košickej dráhy (1913 – 15) v Košiciach. Venoval sa aj adaptáciám historických objektov, k najvýznamnejším patria romantická prestavba Bojnického zámku (1889 – 1910, na koncepcii sa výrazne podieľal objednávateľ stavby, gróf Ján Pálfi), prestavba kláštora paulínov na šľachtické sídlo v Horných Lefantovciach (1894) a neogotická prestavba Smolenického zámku (okolo 1911, s Ignácom Alpárom). Jeho tvorba sa vyznačuje rozmanitosťou uplatňovaných štýlov (neogotika, neobarok, eklekticizmus).

hubertka

hubertka [vl. m.] — poľovnícka trofej, kostička v srdci prežúvavej zveri nachádzajúca sa vo väzive spevňujúcom koreň aorty. Pri istej dávke obrazotvornosti má tvar kríža, preto sa jej v minulosti prisudzovala magická moc a bola veľmi cenená (najviac pochádzajúca z jeleňa).

hubové choroby rastlín

hubové choroby rastlín — choroby rastlín spôsobené rôznymi druhmi parazitických húb, ktoré vnikajú do medzibunkových priestorov (napr. hrdze, snete, múčnatky, peronospóry), dovnútra bunky (napr. nádorovky) alebo parazitujú na povrchu rastlín (napr. černe); pri vhodných poveternostných podmienkach (vlhko a teplo, substrát) sa veľmi rýchlo rozširujú. Hubové choroby rastlín sa prejavujú morfologickými zmenami (napr. farebnými škvrnami, tvorbou hálok a vädnutím až usychaním) infikovaných častí hostiteľských rastlín. Pri kultúrnych rastlinách môžu zapríčiniť rozsiahle hospodárske škody (až zničenie celej úrody); predchádza sa im morením osiva, dezinfekciou pôdy a postrekovaním fungicídmi.

Hudák, Štefan

Hudák, Štefan, 25. 8. 1939 Pohorelá, okr. Brezno — slovenský informatik. R. 1963 pôsobil na Ministerstve národnej obrany ČSSR, 1964 – 65 v Ústave baníctva SAV v Košiciach, 1965 – 81 na Prírodovedeckej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, 1981 – 93 v Ústave výpočtovej techniky Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, od 1993 na Katedre počítačov a informatiky Fakulty elektrotechniky a informatiky Technickej univerzity v Košiciach; 1997 DrSc., 1999 profesor. Venuje sa najmä abstraktným strojom a modelom vypočítateľnosti, analýze časovej stavovej dosiahnuteľnosti v časovo-kritických systémoch, formálnym metódam na návrh a analýzu diskrétnych systémov (automaty, Petriho siete, procesná algebra, B AMN jazyk) a integrácii formálnych metód. Autor a spoluautor vyše 50 vedeckých článkov, 10 patentov a vedeckých monografií Analýza dosiahnuteľnosti v systémoch na báze Petriho sietí (Reachability Analysis of Systems Based on Petri Nets, 1999) a Strojovo-orientované jazyky (2003).

hudobná folkloristika

hudobná folkloristika — vedná disciplína skúmajúca európsku ľudovú hudbu vo všetkých podobách (piesňová tradícia, inštrumentálna hudba, hudobné nástoje, hudobná obradovosť a všetky synkretické formy folklórnej tradície; → hudobný folklór), ako aj jednotlivé národné etnické, kultúrno-regionálne, lokálne, individuálne a rodinné folklórne tradície. Ich spoločné znaky a rozdiely hudobná folkloristika hľadá spolu s porovnávacou hudobnou vedou v rámci etnomuzikológie. Hudobná folkloristika sa prelína s folkloristikou, etnografiou, antropológiou, porovnávacou hudobnou vedou, hudobnou sociológiou a hudobnou psychológiou. V rámci svojho výskumu vykonáva katalogizáciu fondov, hudobnú, poetickú, sociologickú a psychologickú analýzu, klasifikáciu hudobných prejavov a zberateľskú prácu v teréne, študuje archívne a muzeálne pramene, v rámci svojej edičnej činnosti vydáva zbierky ľudových piesní, hudby ap. Veľký dôraz kladie i na zvukový (akustický) výskum.

Hudobná folkloristika sa začala rozvíjať na základe záujmu o folklórny materiál, jeho zbieranie a publikovanie v národnouvedomovacom období na konci 18. a v 19. stor. (diela J. G. Herdera, T. Percyho; P. J. Šafárika, J. Kollára, Ľ. Štúra a i.). Na prelome 19. a 20. stor. vznikli súhrnné národné pramenné vydania, ktoré boli výsledkom práce predstaviteľov fínskej a poľskej školy, ukrajinských a ruských bádateľov, ako aj zbierania folklórnych materiálu v Škótsku, Belgicku, Nemecku, Škandinávii, Anglicku a na Balkáne. Autormi pramenných vydaní na Slovensku boli v 20. stor. B. Bartók, K. Plicka a František Poloczek (*1920), v súčasnosti vychádza Corpus Musicae Popularis Slovacae (od 2002). Po 2. svetovej vojne vzniklo viacero bádateľských tímov, inštitúcií a centier v zahraničí, napr. Spoločnosť pre etnomuzikológiu (Society for Ethnomusicology, 1953) a Seminár európskej etnomuzikológie (European Seminar in Ethnomusicology, 1981), na Slovensku oddelenie etnomuzikológie Ústavu hudobnej vedy SAV (1965, založené 1951 ako oddelenie hudobnej folkloristiky, 1960 – 65 Etnomuzikologické laboratórium), hudobnofolkloristická komisia pri Slovenskej národopisnej spoločnosti (1960; resp. od 2002 Národopisná spoločnosť Slovenska), etnomuzikologická komisia pri Slovenskej muzikologickej asociácii (1990), hudobnofolkloristická komisia pri Medzinárodnej komisii pre výskum ľudovej kultúry Karpát a Balkánu (1958) a Hudobné múzeum SNM v Bratislave (1965 – 91 Hudobné oddelenie Historického múzea SNM). Kľúčovú úlohu pri formovaní hudobnej folkloristiky zohrala Medzinárodná rada ľudovej hudby (International Folk Music Council, IFMC, 1947) pri UNESCO, 1981 premenovaná na Medzinárodnú radu tradičnej hudby (International Council for Traditional Music, ICTM), v rámci ktorej pôsobí 40 národných komitétov (od 1961 Československo, od 1981 Slovensko) a 12 špeciálnych medzinároných študijných skupín a každé dva roky sa koná svetová konferencia. K najvýznamnejším predstaviteľom hudobnej folkloristiky na Slovensku patria K. Plicka, J. Kresánek, L. Leng, O. Elschek, A. Elscheková, S. Burlasová, B. Garaj a i.

Huernia

Huernia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď zimozeleňovité. Sukulentné rastliny s dužinatými štvor- alebo päťhrannými stonkami s drobnými opadavými listami a so zvončekovitými, zvyčajne chĺpkami pokrytými kvetmi, ktoré zapáchajú po hnijúcom mäse, čím lákajú opeľovače, plod struk. Patrí sem okolo 60 druhov, napr. ako izbové rastliny alebo v skleníkoch pestované Huernia pillansii, Huernia macrocarpa a Huernia schneideriana.

Huffman, David Albert

Huffman [hafmen], David Albert, 9. 8. 1925 Ohio – 7. 10. 1999 Santa Cruz, Kalifornia — americký informatik, priekopník počítačovej vedy. R. 1953 – 67 pôsobil v Massachusettskom technologickom inštitúte, 1967 – 94 na Kalifornskej univerzite v Santa Cruz, kde založil Fakultu informatiky (UCSC), ktorú viedol 1970 – 73. Zaoberal sa konečnými automatmi, integrovanými obvodmi, procedúrami signálnej syntézy a projektmi signálov. Autor bezstratového kompresného postupu, tzv. Huffmanovho kódu, ktorý sa používa v mnohých zariadeniach (fax, modem, internetová sieť a i.), kde je potrebná kompresia dát. Nositeľ viacerých ocenení, o. i. združenia IEEE (1998, 1999).

húfnica

húfnica — druh delostreleckej zbrane, ktorá sa vyznačuje krátkou hlavňou a nižšou začiatočnou rýchlosťou strely. Strieľa sa z nej prevažne pod veľkým uhlom, preto je vhodná na streľbu zo zakrytých postavení, v nerovnom teréne a proti cieľom na odvrátených svahoch. Kaliber húfnic je spravidla väčší než 100 mm, rozsah námeru -31° až +80°, odmer ±30°. Zvyčajne sa používa na nepriamu streľbu. Pri rovnakom kalibri je húfnica dva- až trikrát ľahšia než delo, čo je dôsledkom kratšej a ľahšej hlavne a menej výkonného streliva. Jej dostrel je spravidla 12 – 18 km. Používa sa pri nej delená munícia s prachovou náplňou rôznej hmotnosti podľa potreby dostrelu. Prvé húfnice začali používať husiti (→ husitské vojsko) v 20. rokoch 15. stor. ako pohyblivé ľahké poľné delá a využívali ich na nepresnú streľbu do húfov protivníka (odtiaľ názov), k jej masovému nasadeniu do výzbroje armád došlo až po 1. svetovej vojne.

Hugenberg, Alfred

Hugenberg, Alfred, 19. 6. 1865 Hannover – 12. 3. 1951 Kükenbruch — nemecký veľkopodnikateľ a konzervatívny politik. R. 1891 spoluzakladateľ Všenemeckého spolku, 1909 – 18 predseda predstavenstva Kruppovho koncernu. R. 1916 začal budovať vlastný koncern, ktorý po 1918 získal monopolné postavenie v mediálnom, agentúrnom a vo filmovom priemysle. Ako vplyvný člen (od 1918) a predseda (1928 – 33) Nemeckej nacionálnej ľudovej strany spolupracoval s krajne pravicovými stranami vrátane NSDAP na podvracaní parlamentnej demokracie a zahraničnej politiky Weimarskej republiky. Bol členom prvej Hitlerovej ríšskej vlády (január – jún 1933), z ktorej ho vytlačili po rozpustení jeho vlastnej strany. Počas vlády nacistov prišiel o časť koncernu (napr. 1937 odovzdal nemeckému štátu filmovú spoločnosť Ufa) a nemal väčší politický vplyv. Po 1945 nebol za kolaboráciu s nacistami súdený, jeho podiel na nástupe A. Hitlera k moci bol však neodškriepiteľný.

Huičolovia

Huičolovia, vlastným menom Wirr’áritari, Wixáritari — severoamerický indiánsky kmeň žijúci v severozáp. Mexiku (horské oblasti Záp. Sierry Madre v štátoch Jalisco, Nayarit, Durango a Zacatecas); asi 23 000 príslušníkov (2009). Delia sa na tri podkmene – Wautüov (Huautüov), Tatei Kiéov (Tateikiov) a Tuapuriov, z ktorých každý má vlastný dialekt, a päť územných spoločenstiev. Územie Huičolov si Španieli podmanili až v 18. stor., takže sa im podarilo uchovať si tradície, náboženstvo a rituály (napr. používanie halucinogénu meskalínu z kaktusu peyotl) len málo ovplyvnené kresťanstvom. Živia sa poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, papriky, tabaku, kávovníku, cukrovej trstiny a batatov, chov oviec a koní) a remeslami (preslávené sú najmä ich obrazy z farebnej vlnenej priadze – nierika, a výrobky z korálikov – chaquira). Jazyk Huičolov (tewi niukiyari) patrí do uto-aztéckej jazykovej rodiny.

Huitzilopochtli

Huitzilopochtli [uicilopočtli; jazyk nahuatl], Kolibrík juhu, aj Kolibrík ľavej strany — najvyšší boh starých Aztékov, resp. Tenochkov (obyvateľov mestského štátu Tenochtitlán). Pôvodne kmeňový boh bezvýznamných, ale bojovných nomádov, ktorý plnil počas ich putovania funkciu orákula. S rastom moci Tenochkov, najmä však po ich usadení sa (okolo 1325) v Tenochtitláne, sa transformoval na boha vojny, výbojov a ranného slnka. Uctievali ho najmä aristokracia a vojsko. Jeho hlavnou svätyňou (spoločne s Tlalocom) bol tzv. Templo Mayor v Tenochtitláne. Kult Huitzilopochtlia si vyžadoval rituálne ľudské obete, podľa mýtov mu krv obetovaných zajatcov zabezpečovala silu. Bol zobrazovaný ako kolibrík alebo ako človek s kolibríčou nohou, či ako človek zvierajúci v ruke magickú zbraň xiuhcoatl (v podobe štylizovaného zvinutého hada). Jeho matkou bola Coatlicue.

huľavníkovec

huľavníkovec — v staršom botanickom systéme názov rodu huľavník.