Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 95 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

hríb

hríb, Boletus — rod z kmeńa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď hríbovité; najznámejšie jedlé huby. Ich plodnice tvorí klobúk (zvyčajne suchý) a sieťkovaný alebo zrnitý hlúbik bez prsteňa. Patrí sem okolo 130 kozmopolitne sa vyskytujúcich druhov, ktoré žijú v mykoríze s ihličnatými aj s listnatými stromami, napr. hríb smrekový (Boletus edulis) s bielou nemennou dužinou, lepkavým klobúkom, v dospelosti so žltozelenými rúrkami a sieťkou len v hornej časti hlúbika pod rúrkami, ktorý rastie prevažne v smrečinách. Medzi ďalšie jedlé hríby patria napr. hríb dubový (Boletus reticulatus) s hnedým matne plstnatým, za sucha zvyčajne popraskaným klobúkom a s hlúbikom pokrytým sieťkou aspoň do polovice dĺžky klobúka, ktorý v lete rastie zvyčajne v mykoríze s listnatými stromami, a tmavopurpurovohnedé silno modrajúce druhy hríb siný (Boletus luridus) s hlúbikom so sieťkou a hríb zrnitohlúbikový (Boletus erythropus) so zrnitým hlúbikom. Nejedlý hríb červený (Boletus calopus) má sivohnedý klobúk, karmínovočervený, pod klobúkom žltkastý hlúbik a horkú dužinu, ktorá po otlačení a na reze modrie. Medzi ohrozené druhy patria napr. hríb Dupainov (Boletus dupainii) s výrazne červenými menšími plodnicami a jedovatý hríb satanský (Boletus satanas) s mohutným sivým klobúkom, so žltým hlúbikom s červenou sieťkou a s bielou, na reze bledomodrou dužinou, ktorá pri vädnutí nepríjemne zapácha; obidva rastú v teplomilných lesoch, hríb satanský najmä na vápenatých pôdach.

hríbnik

hríbnik, Gyroporus — rod z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď Gyroporaceae. Má plodnice zložené z klobúka a hlúbika, rúrkovitú výtrusorodú vrstvu (hyménium) a komôrkatú štruktúru na priereze hlúbika. Patrí sem deväť druhov, na Slovensku napr. na sušenie vhodné hríbnik gaštanovohnedý (G. castaneus) s červenohnedým až s hnedým klobúkom a s valcovitým alebo s kyjakovitým hlúbikom rovnakej farby a hríbnik modrejúci (G. cyanescens) s okrovosivým klobúkom a na reze s rýchlo modrejúcimi rúrkami a dužinou.

Hriňák, Eduard

Hriňák, Eduard, aj Hrinyák, Rinyi, 16. 11. 1856 Malý Lipník, okr. Stará Ľubovňa – 12. 7. 1917 Prakovce, okr. Gelnica — uhorský maliar. Od 90. rokov 19. stor. pôsobil v Košiciach, Prakovciach a Topoľčiankach, od 1914 v Prakovciach. Venoval sa žánrovej a sakrálnej maľbe i krajinomaľbe. Významné diela: Nákladný vlak pri Volovci (1884), Horská krajina s pílou (1890).

Hudák, Štefan

Hudák, Štefan, 25. 8. 1939 Pohorelá, okr. Brezno — slovenský informatik. R. 1963 pôsobil na Ministerstve národnej obrany ČSSR, 1964 – 65 v Ústave baníctva SAV v Košiciach, 1965 – 81 na Prírodovedeckej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, 1981 – 93 v Ústave výpočtovej techniky Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, od 1993 na Katedre počítačov a informatiky Fakulty elektrotechniky a informatiky Technickej univerzity v Košiciach; 1997 DrSc., 1999 profesor. Venuje sa najmä abstraktným strojom a modelom vypočítateľnosti, analýze časovej stavovej dosiahnuteľnosti v časovo-kritických systémoch, formálnym metódam na návrh a analýzu diskrétnych systémov (automaty, Petriho siete, procesná algebra, B AMN jazyk) a integrácii formálnych metód. Autor a spoluautor vyše 50 vedeckých článkov, 10 patentov a vedeckých monografií Analýza dosiahnuteľnosti v systémoch na báze Petriho sietí (Reachability Analysis of Systems Based on Petri Nets, 1999) a Strojovo-orientované jazyky (2003).

Huffman, David Albert

Huffman [hafmen], David Albert, 9. 8. 1925 Ohio – 7. 10. 1999 Santa Cruz, Kalifornia — americký informatik, priekopník počítačovej vedy. R. 1953 – 67 pôsobil v Massachusettskom technologickom inštitúte, 1967 – 94 na Kalifornskej univerzite v Santa Cruz, kde založil Fakultu informatiky (UCSC), ktorú viedol 1970 – 73. Zaoberal sa konečnými automatmi, integrovanými obvodmi, procedúrami signálnej syntézy a projektmi signálov. Autor bezstratového kompresného postupu, tzv. Huffmanovho kódu, ktorý sa používa v mnohých zariadeniach (fax, modem, internetová sieť a i.), kde je potrebná kompresia dát. Nositeľ viacerých ocenení, o. i. združenia IEEE (1998, 1999).

Hričov

Hričov — zrúcaniny hradu v chotári obce Hričovské Podhradie, okres Žilina. Hradný vrch bol osídlený už v praveku, vo veľkomoravskom období a v 12. – 13. stor. pravdepodobne slúžil ako útočisko. Hrad bol postavený na kontrolu dôležitej obchodnej komunikácie po mongolskom (tatárskom) vpáde (1241 – 42), písomne doložený 1265. R. 1254 ho kráľ Belo IV. daroval magistrovi Tolušovi, neskôr patril viacerým šľachtickým rodom (napr. v 16. stor. Podmanickovcom, v 16. – 17. stor. Turzovcom). V 16. stor. bol sídlom panstva, ktoré Turzovci dočasne zlúčili s panstvom Bytča. Pôvodná podoba hradu z 13. stor. nie je známa, v 14. – 15. stor. bol viackrát prestavovaný, v 16. stor. renesančne obnovený a prestavaný. Po 1605 začal pustnúť. Zachovali sa zvyšky opevnenia a paláca s architektonickými detailmi.

Huariovia

Huariovia [ua-], aj Wariovia — predkolumbovský juhoamerický indiánsky kmeň, ktorý na tichomorskom pobreží na území dnešného Peru vytvoril jeden z významných predinkských štátnych útvarov – ríšu Huari. V období najväčšieho rozkvetu v 9. a 10. stor. zaberala územie od Sullany a Cajamarcy na severe po Cuzco a Camaná na juhu (dĺžka vyše 1 400 km), hlavné mesto Huari (rozloha 20 km2, asi 50-tis. obyvateľov; asi 25 km severových. od dnešného Ayacucha). Zanikla okolo 1000 n. l. (predpokladá sa, že podľahla tlaku Chankov, ktorí po jej zničení ovládli región). V kultúre a umení Huariov sú badateľné vplyvy kultúr Nazca a Tiahuanaco, ako aj Močikov a Huarpov. Huariovia boli známi predovšetkým ako bojovný národ, preslávili sa však i spracúvaním kovov (zlato, striebro, meď), výrobou šperkov, keramiky a tkanín zdobených motívom kondora a jaguára, ako aj pôsobivou architektúrou (napr. chrám Willkawayin pri dnešnom Huaráze a chrám v Pachacámacu), budovali cesty a zavlažovacie zariadenia. Pestovali kukuricu, maniok, ananás a i., ďalším zdrojom obživy bol lov rýb a morských vtákov a zber mäkkýšov a chalúh. Hovorili pravdepodobne dialektom aymarského jazyka.

Huičolovia

Huičolovia, vlastným menom Wirr’áritari, Wixáritari — severoamerický indiánsky kmeň žijúci v severozáp. Mexiku (horské oblasti Záp. Sierry Madre v štátoch Jalisco, Nayarit, Durango a Zacatecas); asi 23 000 príslušníkov (2009). Delia sa na tri podkmene – Wautüov (Huautüov), Tatei Kiéov (Tateikiov) a Tuapuriov, z ktorých každý má vlastný dialekt, a päť územných spoločenstiev. Územie Huičolov si Španieli podmanili až v 18. stor., takže sa im podarilo uchovať si tradície, náboženstvo a rituály (napr. používanie halucinogénu meskalínu z kaktusu peyotl) len málo ovplyvnené kresťanstvom. Živia sa poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, papriky, tabaku, kávovníku, cukrovej trstiny a batatov, chov oviec a koní) a remeslami (preslávené sú najmä ich obrazy z farebnej vlnenej priadze – nierika, a výrobky z korálikov – chaquira). Jazyk Huičolov (tewi niukiyari) patrí do uto-aztéckej jazykovej rodiny.

húfnica

húfnica — druh delostreleckej zbrane, ktorá sa vyznačuje krátkou hlavňou a nižšou začiatočnou rýchlosťou strely. Strieľa sa z nej prevažne pod veľkým uhlom, preto je vhodná na streľbu zo zakrytých postavení, v nerovnom teréne a proti cieľom na odvrátených svahoch. Kaliber húfnic je spravidla väčší než 100 mm, rozsah námeru -31° až +80°, odmer ±30°. Zvyčajne sa používa na nepriamu streľbu. Pri rovnakom kalibri je húfnica dva- až trikrát ľahšia než delo, čo je dôsledkom kratšej a ľahšej hlavne a menej výkonného streliva. Jej dostrel je spravidla 12 – 18 km. Používa sa pri nej delená munícia s prachovou náplňou rôznej hmotnosti podľa potreby dostrelu. Prvé húfnice začali používať husiti (→ husitské vojsko) v 20. rokoch 15. stor. ako pohyblivé ľahké poľné delá a využívali ich na nepresnú streľbu do húfov protivníka (odtiaľ názov), k jej masovému nasadeniu do výzbroje armád došlo až po 1. svetovej vojne.

Hugenberg, Alfred

Hugenberg, Alfred, 19. 6. 1865 Hannover – 12. 3. 1951 Kükenbruch — nemecký veľkopodnikateľ a konzervatívny politik. R. 1891 spoluzakladateľ Všenemeckého spolku, 1909 – 18 predseda predstavenstva Kruppovho koncernu. R. 1916 začal budovať vlastný koncern, ktorý po 1918 získal monopolné postavenie v mediálnom, agentúrnom a vo filmovom priemysle. Ako vplyvný člen (od 1918) a predseda (1928 – 33) Nemeckej nacionálnej ľudovej strany spolupracoval s krajne pravicovými stranami vrátane NSDAP na podvracaní parlamentnej demokracie a zahraničnej politiky Weimarskej republiky. Bol členom prvej Hitlerovej ríšskej vlády (január – jún 1933), z ktorej ho vytlačili po rozpustení jeho vlastnej strany. Počas vlády nacistov prišiel o časť koncernu (napr. 1937 odovzdal nemeckému štátu filmovú spoločnosť Ufa) a nemal väčší politický vplyv. Po 1945 nebol za kolaboráciu s nacistami súdený, jeho podiel na nástupe A. Hitlera k moci bol však neodškriepiteľný.

Hrušovský, Pavol

Hrušovský, Pavol, 9. 6. 1952 Veľká Maňa, dnes časť obce Maňa, okres Nové Zámky — slovenský právnik a politik. Po ukončení štúdia práva 1978 pracoval ako právnik v rôznych hospodárskych organizáciách. R. 1989 – 92 vedúci právneho oddelenia v spotrebnom družstve Jednota Nitra, 1992 prednosta Okresného úradu v Nitre. Do politiky vstúpil po novembri 1989 a angažoval sa v Kresťanskodemokratickom hnutí (KDH), 1999 – 2000 podpredseda KDH pre vnútornú politiku, 2000 – 2009 predseda. R. 1989 – 92 poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, pracoval v Ústavnoprávnom, Zahraničnom a Mandátovom a imunitnom výbore. Od 1992 poslanec SNR, potom NR SR, 1994 – 98 člen Ústavnoprávneho a Mandátového a imunitného výboru, 1998 – 2002 podpredseda, 2002 – 2006 predseda Národnej rady SR, odstúpil vo februári 2006 po vystúpení KDH z vládnej koalície.

Huastékovia

Huastékovia [uas-], aj Huaxtékovia, vlastným menom Teenek — severoamerický indiánsky kmeň v severových. Mexiku (horské oblasti Vých. Sierry Madre v štátoch San Luis Potosí, Veracruz, Tamaulipas a Hidalgo); asi 170 000 príslušníkov (2009). Sú kresťania (rímskokatolíci), ale udržiavajú aj veľa prvkov starého náboženstva (napr. kult Slnka, hromu). Živia sa poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, agávy, chov koní a včiel) a remeslami (hrnčiarstvo, tkáčstvo). Jazyk Huastékov (teenek) patrí do mayskej jazykovej rodiny.

Predpokladá sa, že asi 2000 pred n. l. odišli z guatemalských hôr, pomaly migrovali na sever a približne 1300 pred n. l. sa usadili v dnešnej oblasti. Okolo 1200 pred n. l. boli spolu s Totonakmi odrezaní od ostatných Protomayov migráciou skupín Mixe-Zoque. Kultúrny rozkvet Huastékov nastal okolo 1200 – 1520 n. l. (centrá Tamuín v dnešnom štáte San Luis Potosí a Las Flores v dnešnom štáte Tamaulipas). Ich stavby mali kruhový pôdorys. Hoci boli blízki príbuzní Mayov, nepoznali hieroglyfické písmo. Boli dobrými bojovníkmi (Aztékom ani Španielom sa ich nikdy úplne nepodarilo podrobiť), zruční v spracúvaní perlete, ich keramika je krémovobiela s čiernou výzdobou. Spolu s Olmékmi a Totonakmi sú označovaní ako nositelia tzv. kultúry zálivu (Culturas del Golfo).

Hrotsvitha

Hrotsvitha [-ta], aj Hrotsvith, Hrotsvit, Roswitha, Hroswitha von Gandersheim, Hrotsvitha z Gandersheimu, Hrotsvitha Gandeshemensis, asi 935 – po 973 — prvá známa nemecká poetka a dramatička saského pôvodu, prvá autorka kresťanských divadelných hier. Od mladosti žila v benediktínskom kláštore v Gandersheime, kde v 60. – 70. rokoch 10. stor. vytvorila literárne dielo, ktoré rozdelila na tri knihy. Prvá (Liber primus, dokončená po 962) obsahuje osem legiend svätcov napísaných v leoninských hexametroch a distichách (Maria, De ascensione Domini, Gongolfus, Pelagius, Theophilus, Basilius, Dionysius, Agnes), tretia (Liber tertius, dokončená pred 973) obsahuje historické diela Skutky cisára Ota I. Veľkého (Gesta Ottonis) a Začiatky gandersheimského kláštora (Primordia coenobii Gandeshemensis) písané v leoninskom hexametri. Najvýznamnejšia je druhá kniha (Liber secundus) s divadelnými hrami, ktorými Hrotsvitha chcela nahradiť obľúbené komédie Terentia. Boli určené na kresťanské školské čítanie, ich hlavnými námetmi boli mučeníctvo pre vieru a triumf panenskosti nad nástrahami života. Mali jednoduché názvy podľa mena hlavného hrdinu (Gallicanus, Dulcitius, Calimachus, Abraham, Pafnutius, Sapientia), najvýznamnejšou je duchovná hra Abraham oslavujúca kresťansky chápanú lásku. Životopisy pápežov a gandersheimských patrónov sa nezachovali.

Huitzilopochtli

Huitzilopochtli [uicilopočtli; jazyk nahuatl], Kolibrík juhu, aj Kolibrík ľavej strany — najvyšší boh starých Aztékov, resp. Tenochkov (obyvateľov mestského štátu Tenochtitlán). Pôvodne kmeňový boh bezvýznamných, ale bojovných nomádov, ktorý plnil počas ich putovania funkciu orákula. S rastom moci Tenochkov, najmä však po ich usadení sa (okolo 1325) v Tenochtitláne, sa transformoval na boha vojny, výbojov a ranného slnka. Uctievali ho najmä aristokracia a vojsko. Jeho hlavnou svätyňou (spoločne s Tlalocom) bol tzv. Templo Mayor v Tenochtitláne. Kult Huitzilopochtlia si vyžadoval rituálne ľudské obete, podľa mýtov mu krv obetovaných zajatcov zabezpečovala silu. Bol zobrazovaný ako kolibrík alebo ako človek s kolibríčou nohou, či ako človek zvierajúci v ruke magickú zbraň xiuhcoatl (v podobe štylizovaného zvinutého hada). Jeho matkou bola Coatlicue.

Hubert, Jozef

Hubert, Jozef, 15. 12. 1846 Bratislava – 24. 2. 1916 Budapešť — uhorský architekt.

R. 1866 – 69 študoval architektúru v Zürichu u G. Sempera, ktorým bol spočiatku ovplyvnený. Od 80. rokov 19. stor. pôsobil v Budapešti, kde navrhoval najmä bankové budovy v eklektickom štýle. Od konca 19. stor. navrhol v celej monarchii (o. i. 1879 v Košiciach, 1900 v Nitre, 1901 v Bratislave) budovy 32 pobočiek Rakúsko-uhorskej banky. Projektoval stavby po celom Uhorsku (Dreherov palác v Budapešti, Námorný úrad v Rijeke, sporiteľňa v Arade).

Najvýznamnejšie stavby na Slovensku: palác lekárnika Pisztoryho (1889 – 91) a budova bývalej Obchodnej a priemyselnej komory (1903 – 04, nadstavba M. M. Harminc) v Bratislave, železničná stanica (1869, neskôr deštruovaná) a budova Správy Košickej dráhy (1913 – 15) v Košiciach. Venoval sa aj adaptáciám historických objektov, k najvýznamnejším patria romantická prestavba Bojnického zámku (1889 – 1910, na koncepcii sa výrazne podieľal objednávateľ stavby, gróf Ján Pálfi), prestavba kláštora paulínov na šľachtické sídlo v Horných Lefantovciach (1894) a neogotická prestavba Smolenického zámku (okolo 1911, s Ignácom Alpárom). Jeho tvorba sa vyznačuje rozmanitosťou uplatňovaných štýlov (neogotika, neobarok, eklekticizmus).

hrnčiarsky kruh

hrnčiarsky kruh — nástroj na formovanie keramiky. Pôvodne pozostával z jedného pomaly rotujúceho kotúča, ktorý sa dával do pohybu rukou. Hrnčiarsky kruh sa začal používať na Blízkom východe, v Mezopotámii a Egypte asi v 3. tisícročí pred n. l., v juhových. Európe v 1. tisícročí pred n. l., na území Slovenska asi vo 4. stor. pred n. l. Vďaka nemu sa zdokonalila a rozšírila výroba keramiky, ktorá sa dovtedy modelovala ručne. Predchodcom dnes známeho hrnčiarskeho kruhu bol celodrevený kruh. Najznámejší, tzv. nožný hrnčiarsky kruh (nazývaný aj kopací) sa skladá zo zvislej železnej osi, ku ktorej je hore pripevnený menší kotúč (tzv. tanier alebo hlava). Zvyčajne je zo železa, ale môže byť aj drevený. Na dolnom konci osi je pripevnený široký ťažký kotúč (tzv. podkružie), ktorý slúži ako zotrvačník a hrnčiar (keramikár) ho roztáča nohami. Os hrnčiarskeho kruhu sa otáča vo dvoch ložiskách, jedno je pod hlavou kruhu pripevnené k drevenému stolu, do druhého zapadá dolný koniec osi. Hrnčiarsky kruh je zväčša spojený so stolom, za ktorým sedí hrnčiar. V 12. – 13. stor. sa začal používať rýchlorotujúci hrnčiarsky kruh pozostávajúci z dvoch kotúčov spojených osou (napr. tzv. sprušliak). V súčasnosti väčšina hrnčiarov používa hrnčiarsky kruh na elektrický pohon. Pred samotným točením na kruhu sa keramická hmota upravuje jednoduchým ručným spracovaním (miesením). Následne hrnčiar položí do stredu hlavy kruhu potrebné množstvo hliny spracovanej do tvaru gule. Roztočí kruh a hmotu silným pritláčaním dlaňami vycentruje. Palcami naznačí v strede hmoty jamku, ktorú postupne rozširuje, čím vytvorí hrubostennú misku. Tlakom palcov vytvorí dno misky potrebnej hrúbky. Potom vloží do misky jednu ruku a druhou zvonka ťahá hmotu (steny misky) nahor. Vznikne základný valcový tvar nazývaný kachlica, z ktorého sa vytáčajú ďalšie (zložitejšie) tvary. Napr. vyťahovaním do výšky a vydúvaním brucha vznikajú džbány a vázy, stláčaním nadol a rozťahovaním hmoty do strán misy a taniere. Dôležité je, aby nádoba mala všade rovnakú hrúbku stien. Pri práci môže hrnčiar používať rozličné pomôcky, ktoré mu uľahčujú tvarovanie. Povrch predmetu hrnčiar zvonka vyrovnáva čepeľami (tzv. šínami) z dreva, kovu alebo z plastu a následne ho uhladí navlhčenou hubkou. Nakoniec nádobu požadovaného tvaru odreže od hlavy kruhu drôtom (tzv. strunou), vysuší a pripraví na pálenie v hrnčiarskej peci.

hrnčiarska pec

hrnčiarska pec — pec používaná hrnčiarom na vypaľovanie hrnčiny.

Takmer každá hrnčiarska pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory, v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Hrnčiarska pec môže byť postavená z rozličných, najčastejšie však z keramických materiálov odolných proti opakovaným vysokým teplotám. Najčastejším palivom používaným na vypaľovanie keramiky v hrnčiarskej peci bolo drevo, pričom vypaľovacia teplota dosahovala okolo 1 000 °C. Hrnčiarska pec prešla zložitým vývojom; existuje viacero typov v závislosti od stupňa rozvoja výroby keramiky a technológie jej výpalu. K najstarším typom patrí jednoduchá jama vyhĺbená do svahu, pričom plameň smeroval nahor (archaický spôsob, na Slovensku používaný do konca 18. stor.). Hrnčiarske pece stáli samostatne na dvore (tzv. poľné pece s otvorenou alebo uzatvorenou vrchnou časťou a s plameňom stúpajúcim smerom nahor) alebo boli súčasťou domu či dielne (napr. tzv. kasselské pece s plameňom prúdiacim vodorovne, ktoré hrnčiari prevzali od džbánkarov v 19. stor.). V súčasnosti boli tradičné hrnčiarske pece takmer úplne nahradené modernými elektrickými alebo plynovými keramikárskymi pecami, výnimočne sa používajú aj staršie spôsoby.

hrochovité

hrochovité, Hippopotamidae — čeľaď z triedy cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla), podrad neprežúvavce (Nonruminantia). Mohutné ťažkopádne zvieratá so širokou hlavou a s veľkými stále dorastajúcimi kolíkovitými zubmi; našľapujú na posledné články štyroch prstov. Patria sem dva druhy: hroch obojživelný (Hippopotamus amphibius) a hrošík libérijský (Hexaprotodon liberiensis, aj Choeropsis liberiensis).

Hromada, Elígius

Hromada, Elígius, 2. 12. 1927 Ráztočno, okres Prievidza – 9. 8. 1984 Zvolen — slovenský lesnícky odborník. R. 1959 – 81 pôsobil na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) vo Zvolene (1960 – 62 dekan, 1962 – 65 rektor); 1965 profesor. Zaoberal sa ekonomikou lesného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu. Hlavné diela: Lesné hospodárstvo a drevospracujúci priemysel ČSSR v podmienkach európskeho deficitu dreva (1967), Analýza ekonomického vývoja lesného hospodárstva ČSSR a SSR (1972).

hrotočelec

hrotočelec — jednotný názov rodov Aethiomastacembelus, Caecomastacembelus, Macrognathus a Mastacembelus z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad Synbranchiformes. Sladkovodné ryby s úhorovitým telom, predĺženou hlavou ukončenou mäsitými výbežkami s čuchovými otvormi a nepárovými plutvami zrastenými do dlhého plutvového lemu; brušné plutvy im chýbajú. Žijú v tropických vodách od Afriky až po Čínu. Patrí sem okolo 60 druhov, mnohé sú obľúbené v akvaristike.

hrubina

hrubina — nadzemná časť drevnej hmoty (dendromasy), t. j. kmeň a konáre stromov s kôrou s priemerom 7 cm a viac. Hrubina je určená na ďalšie spracovanie napr. v priemysle. Množstvo hrubiny predstavuje údaj o zásobách drevnej hmoty v lese. Získava sa meraním hrúbok stromov vo výške 1,3 m nad zemou (hrúbka d1,3), udáva sa v m3; v tabuľkách sa väčšinou uvádza množstvo hrubiny bez kôry.

hruštička

hruštička, Pyrola — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď hruštičkovité. Trváce byliny s krátkou stonkou a s listami prezimúvajúcimi v prízemnej ružici. Patria sem napr. v ihličnatých lesoch rastúci, do 20 cm vysoký druh hruštička menšia (Pyrola minor) s elipsovitými listami a s belavými alebo s fialovoružovými kvetmi a do 30 cm vysoká hruštička okrúhlolistá (Pyrola rotundifolia) s listami so širokou vajcovitou čepeľou a s čistobielymi kvetmi; obidva druhy majú plazivý rozkonárený podzemok.

hrúz

hrúz, Gobio — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad kaprotvaré (Cypriniformes). Menšie ryby so spodnými (koncovými) ústami s dvoma fúzmi po okrajoch, ktorých vysunutím nasávajú potravu z dna. Patrí sem okolo 25 druhov rozdelených systematicky na viacero poddruhov, ktoré sa vyskytujú v paleoarktickej a orientálnej oblasti. Na Slovensku žijú štyri druhy, najbežnejší hrúz škvrnitý (Gobio gobio), hrúz bieloplutvý (Gobio albipinnatus) a vzácne druhy hrúz Kesslerov (Gobio kessleri) a hrúz fúzatý (Gobio uranoscopus).

hryzadlovce

hryzadlovce, Mandibulata — oddelenie z kmeňa článkonožce. Majú 4 – 5 párov hlavových príveskov: tykadlá, tykadielka (len pri kôrovcoch), hryzadlá a dva páry čeľustí. Patria sem viacnôžky (Myriapoda), šesťnôžky (Hexapoda) a kôrovce (Crustacea), avšak podľa najnovších systematických poznatkov kôrovce a šesťnôžky tvoria skupinu Pancrustacea (synonymum Tetraconata) a viacnôžky sú jej sesterskou skupinou.

hryzec

hryzec, Arvicola — rod z triedy cicavce (Mammalia), rad hlodavce (Rhodentia), čeľaď hrabošovité (Arvicolidae). Majú hustú srsť, drobné oči aj uši, malé ušnice, krátke nohy a pomerne dlhý, osrstený a na priereze okrúhly chvost. Patria sem dva tmavohnedé druhy: hryzec juhozápadný (Arvicola sapidus), ktorý sa vyskytuje v juhozápadnej Európe, a do 27 cm dlhý hryzec vodný (Arvicola terrestris), ktorý žije v podzemných vlhkých chodbách v okolí vôd od nížin až po vysoké pohoria väčšiny paleoarktickej oblasti (vrátane Slovenska), je aktívny cez deň, rozmnožuje sa až štyrikrát ročne a v blízkosti poľnohospodárskych kultúr a sadov môže spôsobiť značné škody.

Hubač, Klement

Hubač, Klement, 24. 3. 1928 Hliník nad Hronom, okres Žiar nad Hronom – 13. 3. 1989 Zvolen — slovenský lesný inžinier. R. 1952 – 89 pôsobil na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) vo Zvolene, 1972 – 87 prodekan Lesníckej fakulty, 1980 – 89 vedúci Katedry hospodárskej úpravy lesov; 1989 profesor. Zaoberal sa hospodárskou úpravou lesa a dendrometriou, najmä konštrukciou dendrometrických objemových tabuliek a sortimentačných tabuliek stromového a porastového typu pre ihličnaté dreviny a buk. Autor a spoluautor publikácií Dendrometria (1970), Dendrometrie (1972, spoluautor), Sortimentačné tabuľky pre ihličnaté dreviny (1973), Sortimentačné tabuľky pre listnaté dreviny (1978).

hubové choroby rastlín

hubové choroby rastlín — choroby rastlín spôsobené rôznymi druhmi parazitických húb, ktoré vnikajú do medzibunkových priestorov (napr. hrdze, snete, múčnatky, peronospóry), dovnútra bunky (napr. nádorovky) alebo parazitujú na povrchu rastlín (napr. černe); pri vhodných poveternostných podmienkach (vlhko a teplo, substrát) sa veľmi rýchlo rozširujú. Hubové choroby rastlín sa prejavujú morfologickými zmenami (napr. farebnými škvrnami, tvorbou hálok a vädnutím až usychaním) infikovaných častí hostiteľských rastlín. Pri kultúrnych rastlinách môžu zapríčiniť rozsiahle hospodárske škody (až zničenie celej úrody); predchádza sa im morením osiva, dezinfekciou pôdy a postrekovaním fungicídmi.

Huernia

Huernia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď zimozeleňovité. Sukulentné rastliny s dužinatými štvor- alebo päťhrannými stonkami s drobnými opadavými listami a so zvončekovitými, zvyčajne chĺpkami pokrytými kvetmi, ktoré zapáchajú po hnijúcom mäse, čím lákajú opeľovače, plod struk. Patrí sem okolo 60 druhov, napr. ako izbové rastliny alebo v skleníkoch pestované Huernia pillansii, Huernia macrocarpa a Huernia schneideriana.

huľavníkovec

huľavníkovec — v staršom botanickom systéme názov rodu huľavník.

Hubka, Michal

Hubka, Michal, 21. 9. 1916 Liptovský Mikuláš – 15. 6. 1984 Bratislava — slovenský lekár, kardiochirurg. R. 1946 – 48 pôsobil v štátnej nemocnici v Košiciach, 1948 – 50 na Chirurgickej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1950 v nemocnici v Zlatých Moravciach, 1951 – 55 na I. chirurgickej klinike Lekárskej fakulty UK, 1955 – 71 v Ústave experimentálnej chirurgie SAV, 1971 – 74 vo Výskumnom ústave lekárskej bioniky, od 1974 – 84 na Klinike kardiovaskulárnej chirurgie Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita) v Bratislave; 1965 DrSc. Zaoberal sa experimentálnou srdcovou chirurgiou, predoperačnou praxou, pooperačným doliečovaním, laboratórnymi metodikami a operačnou technikou, rozpracoval metodiku operácií srdcových chýb a mimotelového obehu krvi, pomocou ktorého sa 1958 začali v Bratislave prvé operácie srdca. Získal svetové prvenstvo za vedecké objavy v technike a metodike srdcových operácií (1963 nahradenie mitrálnej a trikuspidálnej chlopne mitrálnym alotransplantátom v experimente, 1965 nahradenie mitrálnej chlopne aortálnym chlopňovým alotransplantátom umiestneným v ľavej predsieni), ktoré úspešne aplikoval v klinickej praxi doma i v USA. Vypracoval metodiku transplantácie srdca, prípravy aortálnych chlopňových alotransplantátov (bioprotéz) na nahradenie srdcových chlopní. Zaoberal sa aj liečbou zhubných nádorov mozgu s využitím metodiky mimotelového obehu na cielené podávanie cytostatík. Autor monografie Význam asystólie vyvolanej káliumcitrátom pre intrakardiálnu chirurgiu pri mimotelovom obehu (1961), ako aj vyše 160 vedeckých a odborných prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. Ocenený Medailou J. E. Purkyňu (1976).

Hučko, Vladimír

Hučko, Vladimír, 24. 7. 1925 Stará Turá, okres Nové Mesto nad Váhom – 24. 9. 2005 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1952 – 1974 a 1990 – 91 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita), 1960 – 63 prorektor, 1974 – 1989 vedúci živočíšnej výroby v Plemenárskom podniku v Topoľčiankach; 1969 profesor. Zaoberal sa chovom koní. Prispel ku konsolidácii stád génových rezerv v Národnom žrebčíne v Topoľčiankach. Významnou mierou sa podieľal na konštituovaní Zväzu chovateľov koní na Slovensku, poverený (ako vedúci skupiny) ministerstva poľnohospodárstva spracovaním štatútov plemenných kníh, ktoré sú základom pri šľachtení a plemenitbe plemien koní v SR. Autor a spoluautor učebných textov, odborných článkov a publikácií v odborných časopisoch a zborníkoch.

Hudcovič, Aurel

Hudcovič, Aurel, 27. 7. 1911 Šúrovce, okres Trnava – 31. 10. 1981 Bratislava — slovenský lekár, gynekológ a pôrodník. Od 1942 pôsobil na Klinike pôrodníctva a chorôb ženských, 1954 – 76 prednosta II. gynekologicko-pôrodníckej kliniky, súčasne od 1961 vedúci Katedry gynekológie Lekárskej fakulty UK v Bratislave; 1965 mimoriadny profesor. Zaoberal sa tehotenskými gestózami, patológiou krvácania v placentovej fáze pôrodu, vývojovými anomáliami ženských pohlavných orgánov a ich chirurgickou liečbou. R. 1952 – 60 hlavný odborník Povereníctva zdravotníctva pre starostlivosť o ženy, 1958 – 67 člen vedeckej rady Ministerstva zdravotníctva, 1955 – 69 podpredseda Slovenskej gynekologickej spoločnosti. Spoluautor stredoškolských a vysokoškolských učebníc Gynekologie (1950), Náuka o materstve (1959) a Gynekológia a pôrodníctvo 1 – 3 (1972 – 76), autor a spoluautor vedecko populárnych publikácií Zdravoveda (1950), Zdravotnícka abeceda ženy (1952) a Žena v zdraví a v chorobe (1960), desiatky populárno-vedeckých článkov, ako aj vyše 120 vedeckých štúdií publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch. Ocenený Medailou J. E. Purkyňu (1972).

hriva

hriva — predĺžená srsť na vrchnej strane krku nepárnokopytníkov z čeľade koňovité a niektorých prežúvavých párnokopytníkov (napr. druhov tzv. antilop) alebo na celom krku niektorých šeliem (napr. levov); pri koňoch siaha od krčných stavcov až po kohútik.

Hrmo, Valér

Hrmo, Valér, 1. 10. 1934 Lovča, okres Žiar nad Hronom – 12. 1. 1990 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1959 – 1990 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita), od 1972 vedúci Katedry riadenia a organizácie pracovných procesov, 1972 – 80 prodekan, 1988 – 1989 dekan Prevádzkovo-ekonomickej fakulty (dnes Fakulta ekonomiky a manažmentu), 1980 – 1988 prorektor pre výskum; 1979 profesor, 1986 DrSc. Zaoberal sa teóriou riadenia poľnohospodárstva, predovšetkým zefektívnením ekonomických, riadiacich a organizačných, ako aj výrobných štruktúr v poľnohospodárskych podnikoch. Autor a spoluautor vyše 15 vysokoškolských učebníc a učebných textov, 18 knižných publikácií a viac ako 360 pôvodných vedeckých prác a odborných príspevkov publikovaných v časopisoch a zborníkoch.

Hromec, Arnošt

Hromec, Arnošt, 14. 12. 1924 Hodonín – 29. 5. 2013 Bratislava — slovenský lekár, internista a hematológ. R. 1949 – 53 pôsobil v Štátnej oblastnej nemocnici v Bratislave, 1953 – 94 na I. internej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1994 – 97 vo Fakultnej nemocnici v Bratislave; 1981 DrSc., 1983 profesor. Zaoberal sa vnútornými chorobami, špeciálne chorobami krvotvorného systému a sleziny. Autor a spoluautor diel Praktikum propedeutiky vnútorného lekárstva (1957), Vnútorné choroby 1, 3 (1963, 1964), Vademecum medici (1972), Špeciálna patologická fyziológia (1980), Propedeutika vnútorného lekárstva pre stomatológov (1981), Vnitřní lékařství pro stomatology (1985), Vnitřní lékařství (1985), Interná medicína (1990), Interná propedeutika (1991), Interná medicína pre stomatológov (1992), Propedeutika vnútorného lekárstva (1992), Slezina (1992) a Princípy internej medicíny 1 – 3 (2001), autor 74 článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch. Člen domácich i zahraničných vedeckých spoločností, nositeľ mnohých ocenení.

hrubé črevo

hrubé črevo, colon, intestinum crassum — časť tráviacej rúry dlhá asi 1,5 m, uložená v brušnej dutine tak, akoby vytvárala ohraničenie okolo slučiek tenkého čreva. Hrubé črevo je pri začiatku značne široké (5 – 8 cm) a postupne sa smerom ku konečníku zužuje. Začína sa v pravej bedrovej jame slepým črevom, ktoré vybieha do červovitého prívesku. Podľa priebehu sa hrubé črevo člení na výstupnú časť, ktorá je pokračovaním slepého čreva a smeruje nahor pod pečeň, kde sa ohýba (pravý, pečeňový ohyb) a pokračuje ako priečna časť, ktorá je jeho najdlhšou a najpohyblivejšou časťou, vedie naprieč brušnou dutinou (pod pečeňou, žlčníkom, žalúdkom a dolným okrajom sleziny nad slučkami tenkého čreva) k slezine, kde sa ohýba smerom nadol (ľavý, slezinový ohyb) ako zostupná časť, ktorá pri dolnom okraji ľavej bedrovej jamy prechádza do esovitej časti. V úrovni 3. krížového stavca prechádza hrubé črevo do konečníka, ktorý sa končí análnym otvorom.

Hrubé črevo je sivej farby, je kratšie a má väčší priesvit ako tenké črevo. Svalovina hrubého čreva je diferencovaná na tenšiu vnútornú kruhovú (cirkulárnu) vrstvu a na vonkajšiu pozdĺžnu (longitudinálnu) vrstvu. Pozdĺžna vrstva svaloviny je zosilnená a vytvára na hrubom čreve tri tenké, 2 – 2,5 cm široké rovnomerne usporiadané pruhy, pásma (ténie). Ochabnutím cirkulárnej svaloviny vznikajú na povrchu hrubého čreva (medzi téniami) vypukliny (haustrá) oddelené brázdami, ktorým zodpovedajú v priesvite polmesiačikovité krkvy. Na povrchu hrubého čreva, najmä v blízkosti ténií a v miestach polmesiačikovitých krkiev, sa nachádzajú tukové prívesky. Sliznica hrubého čreva je bledá, popolavá s nádychom do žlta, bez klkov. Tvorí ju jednovrstvový epitel s početnými pohárikovitými bunkami produkujúcimi hlien chrániaci steny hrubého čreva pred účinkom kyselín a plynov, ktoré tvoria črevné baktérie, napomáha aj pri posune črevného obsahu.

V hrubom čreve sa vstrebávajú ióny sodíka, chloridov a voda, čím sa nestrávený obsah zahustí. Nestrávená masa, ktorá obsahuje hnilobné baktérie, celulárnu drvinu a hlien, sa nazýva stolica a z organizmu sa vylučuje pri defekácii.

hrudníková dutina

hrudníková dutina, cavitas thoracis — vnútorný priestor hrudníka. Hornú časť hrudníkovej dutiny ohraničuje horný vchod hrudníka, dolnú časť dolný vchod hrudníka, prednú stenu, zadnú stenu a bočné steny hrudníkovej dutiny tvorí hrudný kôš, ktorý chráni orgány uložené v hrudníkovej dutine. Pľúca sú uložené v ľavej a pravej pohrudnicovej dutine vystlanej pohrudnicou, ktorá ich oddeľuje od hrudníkovej steny. Priehradku medzi pohrudnicovými dutinami vytvára medzipľúcie, v ktorom sa nachádzajú srdce, veľké cievy, priedušnica a pažerák. Srdce rozdeľuje medzipľúcie na časť uloženú nad srdcom (horné medzipľúcie) a časť uloženú pod horným okrajom srdca (dolné medzipľúcie). Poranenia hrudníka a hrudníkovej dutiny sú závažné, pretože ohrozujú dýchanie a krvný obeh. Môže ísť o povrchové poranenia hrudníka (napr. zmliaždenie), otvorené rany hrudníka, zlomeniny (napr. rebier, hrudníkovej chrbtice), vykĺbenie, vyvrtnutie a natiahnutie kĺbov a väzov hrudníka, poranenie nervov a miechy na úrovni hrudníka, ciev hrudníka (napr. poranenie hrudníkovej aorty, pľúcnych ciev), srdca, pľúc (→ pneumotorax), pohrudnice a i. Medzi hlavné príčiny ich vzniku patria napr. bodné a strelné poranenia, výbuchy a rozličné úrazy.

Húdovci

Húdovci — arabská dynastia vládnuca 1039 – 1110 v severnom Španielsku v jednom z taifských kráľovstiev s centrom v Zaragoze. R. 1110, keď Húdovcov definitívne porazili Almorávidovci a Zaragozu začlenili do svojej ríše, sa Húdovci stali vazalmi Almorávidovcov.

Hughes, Charles Evans

Hughes [hjús], Charles Evans, 11. 4. 1862 Glens Falls, New York – 27. 8. 1948 Osterville, Massachusetts — americký právnik a politik. Od 1884 pôsobil ako právnik na Wall Street v New Yorku a vstúpil do Republikánskej strany. R. 1907 – 10 guvernér New Yorku, 1910 – 16 zasadal na Najvyššom súde USA (Supreme Court). R. 1916 neuspel v prezidentských voľbách proti W. Wilsonovi (s rozdielom 23 hlasov) a vrátil sa k právnickej praxi. R. 1921 – 26 minister (štátny tajomník) zahraničných vecí. R. 1930 – 41 predseda Najvyššieho súdu. Svojimi rozhodnutiami podporil kľúčové programy prezidenta F. D. Roosevelta (→ New Deal).

Hugo Kapet

Hugo Kapet, okolo 940 – 24. 10. 996 Paríž — francúzsky kráľ (od 987), zakladateľ dynastie Kapetovcov. Pochádzal z rodu Róbertovcov, syn Huga Veľkého, otec Róberta II. Pobožného. Prímeno Kapet dostal podľa kapucne na krátkom plášti, ktorý nosil. Od 960 francúzsky vojvoda (dux francorum), titul mu bol dedične udelený kráľom Lotarom II. Po vymretí dynastie Karolovcov Ľudovítom V. (987) bol na podnet remešského arcibiskupa Adalbera (*okolo 925, †989) zvolený za francúzskeho kráľa a následne korunovaný; pomazaním v Remeši (Reims) založil dlhoročnú tradíciu. Nemal však veľkú moc, ovládal len územie v okolí Paríža, zvyšok krajiny bol v tom čase v rukách veľmožov, ktorých moc sa rovnala kráľovskej moci.

Hugo Provensalský

Hugo Provensalský, ? – 10. 4. 947 Arles — taliansky kráľ (od 926), gróf z Arles a Vienne. Ako jeden z najvýznamnejších veľmožov bol pôvodne vazalom kráľa Ľudovíta Slepého (890 – 928), ktorému však od 905 zostala len vláda nad Provensalskom (v rámci Dolného Burgundska). Hugo Provensalský vytlačil 925 vojská Rudolfa II. (z rodu Welfovcov) z Lombardie a 926 bol v Pavii korunovaný. Prostredníctvom sobáša s Maroziou (932), ktorá ovládala Rím, chcel získať aj cisársku korunu, z Ríma ho však vyhnal Maroziin syn Alberich II. R. 947 bol svojím spoluvládcom Berengarom II. donútený ujsť aj z Lombardie. Uchýlil sa do Provensalska.

Hugo Veľký

Hugo Veľký, okolo 895 – 16. 6. 956 Dourdan, departement Essonne — francúzsky vojvoda (dux francorum) a gróf Paríža (od 923) z rodu Róbertovcov, syn Róberta I., synovec Oda Parížskeho, otec Huga Kapeta. Od 914 bol francúzskym kráľom Karolom III. Jednoduchým schválený za následníka všetkých pôct a dŕžav svojho otca. Po otcovej smrti, ktorý bol 922 – 23 protikráľom Karola III. Jednoduchého a následne v tom istom roku zomrel (923), neuznal kandidatúru svojho švagra Rudolfa Burgundského (manžel jeho sestry Emmy) na francúzsky trón. Hugo Veľký patril k najväčším feudálnym vlastníkom tej doby, vlastnil rozsiahle územie medzi riekami Loira a Seina (s výnimkou Normandie). Po smrti bezdetného Rudolfa Burgundského (936) podporoval kráľovskú dynastiu Karolovcov a pomohol dosadiť na francúzsky trón jej pretendenta Ľudovíta IV., ktorý bol dedičom Karola III. Jednoduchého. Za svoju podporu získal Burgundsko, už 940 sa však s Ľudovítom IV. dostal o toto územie do sporu. R. 948 bol Hugo Veľký na synode v Ingelheime odsúdený a pod hrozbou exkomunikácie donútený Ľudovíta IV. odškodniť. Prímerie medzi nimi sprostredkoval až 953 nemecký cisár Oto I. Veľký (brat tretej Hugovej manželky Hadwigy). Po smrti Ľudovíta IV. (954) podporil Hugo Veľký nástupníctvo jeho syna Lotara II. na francúzsky trón, začo od Gerbergy, vdovy po Ľudovítovi, ktorá bola sestrou jeho manželky Hadwigy, získal právo používať titul vojvoda Burgundska a Akvitánie (hoci obidva tituly používal už od 923).

Hulak, Mykola Ivanovyč

Hulak, Mykola Ivanovyč, 1822 Zolotonoša, Zolotonošskij rajón, Čerkaská oblasť – 7. 6. 1899 Jelizavetpoľ, dnes Gäncä, Azerbajdžan — ukrajinský národný buditeľ, historik a literárny historik. R. 1846/47 jeden z organizátorov Cyrilo-metodskej spoločnosti v Kyjeve, ktorej programom bolo zveľaďovanie jazyka, slavianofilstvo, kresťanské princípy a liberalizácia politického a sociálneho systému Ruskej ríše. Za svoje revolučné názory bol 1847 – 50 uväznený, 1850 – 55 vo vyhnanstve v Perme. Od 1859 profesor na gymnáziu v Odese, neskôr pôsobil na rôznych miestach na juhu Ruska.

hugenoti

hugenoti [üge-] — označenie francúzskych protestantov, prívržencov kalvinizmu, ktorý sa vo Francúzsku rozšíril asi v polovici 16. stor. Pôvod názvu hugenoti je nejasný, najčastejšie je odvodzovaný z nemeckého Eidgenossen (sprisahaní). Hugenoti svoje vierovyznanie prvýkrát sformulovali 1559 na prvej národnej synode v Paríži (Confessio Gallicana). Podľa princípov kalvinizmu odmietali autoritu pápeža i koncilov, neuznávali cirkevnú hierarchiu a svoju cirkev organizovali systémom obcí na čele so staršími. Medzi hugenotov patrili predstavitelia všetkých vrstiev spoločnosti vrátane najvyššej šľachty (Bourbonovci, de Condé, G. de Coligny), čo dokazuje, že nešlo len o náboženské, ale aj o mocenskopolitické záležitosti. Najväčší počet hugenotov žil na juhu Francúzska, kde tradične vládla nedôvera k parížskemu dvoru a jeho politike. Po tzv. sprisahaní v Amboise (1560), ktorým sa hugenotská šľachta neúspešne pokúsila presadiť svoj vplyv na dvore, sa začala vlna prenasledovania hugenotov. Úsilie hugenotov obhájiť proti katolíkom nielen svoje vierovyznanie, ale aj občianske a politické práva, viedla k dlhoročným krvavým náboženským vojnám (→ hugenotské vojny). Po pokuse katolíckej strany 1572 definitívne zlikvidovať hlavné jadro hugenotov (→ Bartolomejská noc) vytvorili hugenoti z južného Francúzska fakticky nezávislé územie. Ich postavenie sa dočasne skonsolidovalo po nástupe Henricha III. Navarrského na francúzsky trón (ako Henrich IV.), ktorý im vydaním Nantského ediktu 1598 priznal náboženskú slobodu a politickú rovnoprávnosť. Počas vlády Ľudovíta XIII. odňal kardinál de Richelieu hugenotom právo na pevnosti a 1628 dobyl ich najvýznamnejšiu baštu – pevnosť La Rochelle. V období vlády Ľudovíta XIV. sa opäť stupňovali perzekúcie hugenotov (→ dragonáda), ktoré 1685 vyvrcholili zrušením Nantského ediktu. Odpoveďou na tento akt bola masová emigrácia hugenotov z krajiny (asi 500-tis. osôb), čo pre Francúzsko znamenalo citeľnú, najmä ekonomickú stratu.

hugenotské vojny

hugenotské vojny [üge-] — náboženské vojny vo Francúzsku 1562 – 98 medzi katolíkmi a protestantmi, hugenotmi. Boli motivované nielen nábožensky, ale najmä mocenskopoliticky, vyplnili takmer celú 2. polovicu 16. stor. a spôsobili v krajine chaos a spoločenský i hospodársky úpadok. Na stranu hugenotov sa pridali najmä mestá (okrem Paríža), ako aj časť vplyvnej vysokej šľachty (Henri I., princ de Condé; admirál G. de Coligny; Henrich III. Navarrský), zahraničnopoliticky boli podporovaní Anglickom, Nizozemskom a niektorými nemeckými kniežatstvami. Na čele katolíckej strany stál rod Guisovcov s privysokými mocenskými ambíciami a silným vplyvom na francúzsku kráľovskú rodinu, ktorý bol v spojenectve so Španielskom. Z iniciatívy Kataríny Mediciovej, ktorá vládla ako regentka za svojho syna Karola IX., bol 1562 vydaný tolerančný edikt, ktorý však vyvolal začiatok otvoreného nepriateľstva medzi hugenotmi a katolíkmi. K prvej hugenotskej vojne (1562 – 63) dal prvotný impulz vojvoda František I. de Guise vyvraždením hugenotov 1. 3. 1562 pri ich bohoslužbe v meste Vassy. Napriek tomu, že vojna sa pre hugenotov vyvíjala nepriaznivo, mierom z Amboise 1563 získali právo vykonávať náboženské obrady na určených miestach. Druhá hugenotská vojna (1567 – 68) nepriniesla zmenu, tretiu hugenotskú vojnu (1568 – 70) ukončil mier zo Saint-Germain-en-Laye 1570, ktorý rozšíril náboženské slobody hugenotov. Na znak zmierenia medzi obidvoma stranami bol dohodnutý sobáš medzi Margarétou z Valois (Margot) a Henrichom III. Navarrským. Po svadbe (23. 8. 1572), na ktorej sa v Paríži zhromaždil výkvet hugenotskej šľachty, bola na hugenotov zorganizovaná krvavá masakra (→ Bartolomejská noc). Udalosti viedli k štvrtej (1572 – 73) a piatej hugenotskej vojne (1574 – 76), v ktorej sa situácia priaznivejšie vyvíjala pre hugenotov a mierom z Beaulieu (Beaulieu-lès-Loches) 1576 získali náboženské slobody a prístup do úradov. Odpoveďou katolíckej strany bolo založenie Svätej ligy pod vedením vojvodu Henricha I. de Guise, ktorá mala za cieľ s podporou Španielska definitívne hugenotov zničiť. Šiesta (1576 – 77) a siedma hugenotská vojna (1579 – 80) mali charakter občianskej vojny a boli sprevádzané početnými povstaniami, krajina trpela nedostatkom a chaosom. R. 1585 kráľ Henrich III. zrušil pod nátlakom vojvodu Henricha I. de Guise ediktom z Nemours hugenotom všetky dosiaľ získané práva, čo sa stalo príčinou vypuknutia ôsmej hugenotskej vojny (1585 – 89) nazývanej aj vojna troch Henrichov (Henrich III., Henrich I. de Guise, Henrich III. Navarrský). Francúzsky kráľ Henrich III., lavírujúc medzi obidvoma tábormi, dal v decembri 1588 podnet na zavraždenie vojvodu de Guise, v auguste 1589 sa však sám stal obeťou vraždy, čím vymrel rod Valoisovcov. Dedičom francúzskeho trónu sa tak stal vodca hugenotov Henrich III. Navarrský (francúzsky kráľ ako Henrich IV.), ktorý si však musel korunu vybojovať počas deviatej hugenotskej vojny (1589 – 98). V boji proti Svätej lige dosiahol významné víťazstvá v bitkách pri Arques-la-Bataille (1589) a Ivry-la-Bataille (1590). V snahe zabezpečiť jednotu a dosiahnuť všeobecné uznanie prestúpil 1593 na katolícku vieru a 1594 sa mu podarilo dobyť aj katolícky Paríž. Obdobie hugenotských vojen sa skončilo 1598 vydaním Nantského ediktu.

Hronské Kľačany

Hronské Kľačany — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji v severovýchodnej časti Podunajskej pahorkatiny, 164 m n. m.; 1 417 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1209 ako Chelecen, 1275, 1302, 1327, 1388 Kelechen, 1570 Kelechen, Kelečín, 1634 Kelecsén, 1764 Garam Kelecsény, 1773 Garam-Kelecsény, Klatschan, Klacžany, 1786 Kelecschény, Garam-Kelecschény, Klačani, 1808 Kelecsény, Klačany, 1863 – 1913 Garamkelecsény, 1920 Kľačany, Hronské Kľačany, 1927 – 48 Kľačany, 1948 Hronské Kľačany.

Patrila jobagiónom hradu Tekov, od 1388 hradnému panstvu Levice. V 15. a 18. stor. sa uvádzala medzi opustenými lokalitami. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy z neolitu (kultúra s lineárnou keramikou, želiezovská skupina), eneolitu (badenská kultúra) a mladšej bronzovej doby (čačianska kultúra).

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol božského srdca Ježišovho (1930 – 32), baroková prícestná socha sv. Jána Nepomuckého (polovica 18. stor.).

Hronské Kosihy

Hronské Kosihy — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji v severovýchodnej časti Podunajskej pahorkatiny, 171 m n. m.; 695 obyvateľov (2019).

Písomne doložené 1294 ako Kezw, 1388 Kezew, 1773 Keszi, Koszihy, 1786 Keszi, Koszihi, 1808 Garam Keszi, Kosyhy, 1863 – 1913 Garamkeszi, 1920 Hronské Kosihy.

Patrila zemanom z Kálnej (dnes Kalná nad Hronom), 1388 – 1848 panstvu Levice, 1618 ju ovládli Turci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Ojedinelé archeologické nálezy bronzových predmetov z bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Jakuba st. (1790, obnovený začiatkom 20. stor.), baroková kaplnka (1714, na pamiatku boja s Turkami 1664).

Hrotovice

Hrotovice — mesto v Česku v kraji Vysočina v okrese Třebíč 18 km juhovýchodne od Třebíča; 1,8 tis. obyvateľov (2019). Založené pravdepodobne v 12. stor., od 1994 mesto.

Stavebné pamiatky: Kostol sv. Vavrinca (pôvodne neskororománsky z polovice 13. stor., barokovo prestavaný v 17. – 18. stor., obnovený 1835), zámok (neskororenesančný z 1600, barokovo prestavaný v 18. stor.), radnica (1853).

Hrozienčik, Jozef

Hrozienčik, Jozef, 13. 5. 1915 Priekopa, dnes mestská časť Martina – 11. 12. 1990 Bratislava — slovenský historik. R. 1939 – 42 pôsobil na gymnáziu v Martine a Banskej Štiavnici, 1942 – 44 na obchodnej akadémii v Martine. Počas 2. svetovej vojny sa zapojil do odboja, 1944 účastník SNP, 1944 – 45 väznený vo viacerých koncentračných táboroch v Nemecku. R. 1945 – 46 inšpektor na Povereníctve školstva a osvety, 1946 – 50 riaditeľ gymnázia v Rožňave a v Banskej Bystrici, kde od 1948 pôsobil aj ako riaditeľ Múzea SNP, o ktorého vybudovanie sa pričinil. R. 1950 – 51 pracovník Krajského národného výboru v Nitre, 1951 – 64 tajomník a riaditeľ Československo-sovietskeho inštitútu pri SAVU, resp. SAV, 1964 – 83 riaditeľ Ústavu dejín európskych socialistických krajín SAV. Od 1970 zároveň prednášal históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave; 1970 profesor, 1972 DrSc. Jeden z hlavných predstaviteľov a organizátorov marxistickej historiografie na Slovensku. Zaoberal sa najmä problematikou SNP, výrazne sa však venoval aj dejinám slovenského rusofilstva, balkanistike a slavistike. Člen a funkcionár slovenských, československých i medzinárodných historických a slavistických spoločností, expert UNESCO pre výskum slovanských kultúr v Európe. Publikoval desiatky vedeckých štúdií a odborných článkov, autor monografií Medzinárodná solidarita v Slovenskom národnom povstaní (1959), Bojová družba (1959), Neboli sme sami (1964), Poliaci a my (1964), Internacionálny charakter Slovenského národného povstania (1974), V spoločnom boji (1978), Turčianski olejkári a šafraníci (1981), Slováci v Bulharsku (1985).