Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 94 z celkového počtu 94 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

hradské zriadenie

hradské zriadenie, aj hradská sústava — základný systém správy ranofeudálneho štátu v strednej Európe, pôvodne inštitúcia teritoriálno-administratívneho a ekonomického členenia západných Slovanov. Jeho základom a prirodzenými strediskami boli opevnené hradiská (odtiaľ názov), na ich čele stáli panovníkom (kniežaťom) poverení hradskí správcovia (kasteláni), ktorí zodpovedali za výkon vojenskej, politickej, súdnej a finančnej správy v hradskom obvode. Paralelne s rozvojom hradského zriadenia postupoval aj rozmach cirkevnej organizácie, ktorá vo svojich začiatkoch využívala rovnaké centrá. Na území Slovenska sa hradské zriadenie rozvíjalo v období Veľkej Moravy, udržalo sa aj po jej páde a začiatkom 11. stor. sa stalo základom vnútorného členenia Uhorska (→ komitát). V Česku sa rozvíjalo v období přemyslovského štátu v 11. – 13. stor., s rozvojom feudálneho pozemkového vlastníctva, resp. s rozširovaním pozemkového majetku šľachty (udeľovanie imunít vyňatých z právomoci hradskej správy) sa však v polovici 12. stor. začalo rozpadať. Jednotnú sústavu nahradila feudálna roztrieštenosť najrôznejších celkov a neskôr (začiatkom 15. stor.) krajské zriadenie.

hrach

hrach, Pisum — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď bôbovité. Jednoročné, do 2 m vysoké poliehavé alebo popínavé byliny s párnoperovitými listami ukončenými úponkami a s bielymi až s červenofialovými kvetmi, plod struk. Patria sem napr. druhy hrach vyšší (Pisum elatius) a hrach siaty (Pisum sativum) pochádzajúci najmä z východných oblastí Stredozemného mora, ktorého jedlé semená sú dôležitým zdrojom proteínov z hľadiska výživy ľudí a zvierat alebo sa z nich priemyselne získava škrob, zrelé sa používajú ako strukovina, nezrelé ako zelenina; nadzemné časti rastlín sa využívajú ako krmovina.

hrachor

hrachor, Lathyrus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď bôbovité. Jednoročné alebo trváce byliny so vzpriamenou alebo plazivou stonkou, perovito zloženými listami a s jednotlivými alebo v súkvetiach uloženými kvetmi, plod struk rôznej veľkosti. Patrí sem okolo 160 druhov, ktoré rastú zvyčajne v miernom pásme, napr. hrachor jarný (Lathyrus vernus) s červenofialovými kvetmi, hrachor voňavý (Lathyrus odoratus) s voňavými cyklámenovými kvetmi, zákonom chránený hrachor panónsky (Lathyrus pannonicus) s hranatou stonkou, 1- až 4-početnými listami a so žltými kvetmi v málopočetných súkvetiach a bežný druh hrachor lesný (Lathyrus sylvestris) s ružovočervenými kvetmi. Ako koreňová zelenina sa pre jedlú, na škrob bohatú hľuzu pestuje druh hrachor hľuznatý (Lathyrus tuberosus); najmä v Indii sa pestuje druh hrachor siaty (Lathyrus sativus), ktorý má plazivú stonku, jednotlivé biele, krémové alebo ružové kvety a okolo 4 cm dlhé struky s 2 – 5 bielymi, hnedými alebo sivými semenami, z ktorých sa pripravujú kaše a polievky, jedia sa aj nezrelé semená.

Hrachovište

Hrachovište — obec v okrese Nové Mesto nad Váhom v Trenčianskom kraji vo východnej časti Myjavskej pahorkatiny na jej styku s Malými Karpatmi, 210 m n. m.; 718 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1392 ako Hrahowich, Rachowch, 1773 Hrachoviscse, Hrachowitz, Hrachowischcse, 1786 Hrachowiscsche, Hrachowischtye, 1808 Hrachovistye, Hrachowisstě, 1863 – 82 Hrachovistye, 1888 Hrahovistye, 1892 – 1907 Hrachovistye, 1913 Borsós, 1920 Hrachovište.

Patrila panstvu Čachtice. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a košikárstvom.

Stavebné pamiatky: barokový rímskokatolícky Kostol navštívenia Panny Márie (1750 – 56).

hrachovka

hrachovka, Pisidium — rod z triedy lastúrniky, rad Veneroida, čeľaď kôstkovité (Sphaeriidae). Drobné sladkovodné živorodé simultánne hermafrodity (vajíčka a spermie dozrievajú súčasne, ale pritom oddelene, aby nedošlo k samooplodneniu), ktoré sa zvyčajne vyskytujú v prúdivých úsekoch tokov, najmä v bahnitom dne, do ktorého sa zahrabávajú; iba málo druhov žije v stojatých vodách. Pre ich citlivosť na kvalitnú vodu sa využívajú ako bioindikátory pri monitorovaní čistoty tečúcich vôd. Vyskytujú sa takmer na celom svete, na Slovensku je známych 14 druhov, napr. hrachovka potočná (Pisidium casertanum), hrachovka šikmá (Pisidium subtruncatum) a ohrozené druhy hrachovka bahenná (Pisidium moitessierianum), hrachovka kôstkovitá (Pisidium pseudosphaerium) a hrachovka nížinná (Pisidium amnicum).

Hrachovo

Hrachovo — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji na styku Revúckej vrchoviny a Rimavskej kotliny, 288 m n. m.; 833 obyvateľov (2019). Miestne časti: Hrachovo, Svetlá.

Obec písomne doložená 1353 ako Hrachou, 1360 Harahou, 1773, 1786, 1808 Rahó, Hrachowo, 1863 – 82 Rahó, 1888 – 1902 Ráhó, 1907 – 13 Rimaráhó, 1920 Hrachovo.

R. 1416 sa spomína hrad, ktorý v 16. a 17. stor. slúžil ako pohraničná pevnosť proti Turkom; zničený počas stavovských povstaní. Obec vznikla na staršom osídlení, v novoveku patrila viacerým zemepánom. Obyvatelia sa zaoberali remeselníctvom.

Stavebné pamiatky: renesančný kaštieľ (1565, upravovaný v 18. – 19. stor.), klasicistický evanjelický a. v. kostol (1800), klasicistický rímskokatolícky Kostol mena Panny Márie (začiatok 19. stor.).

Hraň

Hraň — obec v okrese Trebišov v Košickom kraji v strede Východoslovenskej nížiny, 101 m n. m.; 1 577 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1331 ako de Gerend, 1381, 1387, 1390, 1410, 1441, 1476 Garan, 1567, 1582, 1600 Garany, 1700 Parany, 1773 Garany, Garanya, 1786, 1808 Garány, 1863 – 1913 Garany, 1920 Garaňa, 1927 – 38 Garaň, 1938 – 45 Garany, 1945 – 48 Garaň, 1948 Hraň.

Patrila tamojším zemepánom, v 14. a 15. stor. šľachticom z Lučenca, v 2. polovici 16. stor. Bátoriovcom a Várdaiovcom. R. 1871 vyhorela, 1889 bola zaplavená. R. 1938 – 44 pripojená k Maďarsku. Počas 2. svetovej vojny bol v miestnom kaštieli internačný tábor. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy z neolitu, halštatskej a rímskej doby, ako aj z obdobia sťahovania národov a zo stredoveku.

Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol nájdenia Sv. kríža (pôvodne rokokový z 1757; reštaurovaný 1913), klasicistický reformovaný kostol (1842), eklektický kaštieľ (letná vila) postavený na spôsob anglických vidieckych sídel (1901 – 03, dnes Detská psychiatrická liečebňa).

Hraničná pri Hornáde

Hraničná pri Hornáde — bývalá obec na Slovensku, ktorá vznikla 1964 zlúčením obcí Kechnec a Milhosť a zanikla 1986 ich pripojením k obci Seňa (v súčasnosti opäť samostatné obce v okrese Košice-okolie).

hraničná situácia

hraničná situácia — stav, v ktorom človek čelí utrpeniu, smrti, bolesti, krajnej úzkosti, vine ap. a prežívaním ktorej môže dospieť k autentickému životu. Pojem hraničná situácia (nem. Grenzsituation) zaviedol do filozofie nemecký existencialista K. Jaspers. Pri prežívaní hraničnej situácie človek nevystačí s bežným racionálnym poznaním, vyžaduje si totiž zásadnú zmenu postoja a spôsobu myslenia. Podľa Jaspersa sa v hraničnej situácii realizuje existencia, t. j. autentický základ ľudského bytia, empiricky neprístupná dimenzia človeka.

Hraničné

Hraničné — obec v okrese Stará Ľubovňa v Prešovskom kraji v Ľubovnianskej vrchovine, 534 m n. m.; 186 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1342 ako Granaszto, 1808 Granasztó, Granasdorf, Granastow, 1863 – 1902 Granasztó, 1907 – 13 Határhely, 1920 – 48 Granastov, 1948 Hraničné.

Patrila panstvu Ľubovňa. R. 1412 – 1772 bola spolu s ďalšími obcami v poľskom zálohu. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pastierstvom.

Stavebné pamiatky: drevený rímskokatolícky Kostol nepoškvrneného počatia Panny Márie (1785, obnovený v 2. polovici 19. stor., kompletne obnovený 1972), zrubová jednoloďová trojpriestorová stavba na kamennej podmurovke s polygonálne ukončenou svätyňou a mohutnou západnou hranolovitou vežou pokrytou šindľom, ktorá má v hornej časti tzv. zvonovú izbicu a je ukončená kupolou cibuľového tvaru. Stavba má vysokú sedlovú šindľovú strechu, ktorá má pri odkvape jemne vyrezávaný ornament. Interiér lode a svätyne je obložený doskami, má rovný drevený strop. Vnútorné vybavenie tvoria fragmenty gotických, renesančných a barokových oltárov pôvodne pochádzajúcich z Kostola sv. Mikuláša v Starej Ľubovni; hlavný oltár (1670 – 18. stor., na menze ranorenesančný reliéf s výjavom zvestovania Panne Márii z 1530).

hraničné signály

hraničné signály, aj juncture — prostriedky slúžiace na rozhraničenie významových jednotiek (slov a morfém) v jazyku. Afonematickým hraničným signálom môže byť napr. tvrdý (ostrý) hlasový začiatok, tzv. ráz (vyskytuje sa najmä v germánskych jazykoch), alebo tvrdý výslovnostný nástup s tzv. pevným prízvukom. Fonematické hraničné signály predstavujú spojenia foném, ktoré sú možné iba na hraniciach dvoch významových zložiek (napr. v nemčine skupina spoluhláska + h – anhalten, der Hals).

hranostaj

hranostaj — zjednodušený názov druhu lasica hranostaj (Mustela erminea).

Hranovnica

Hranovnica — obec v okrese Poprad v Prešovskom kraji v západnom výbežku Hornádskej kotliny medzi Nízkymi Tatrami a Kozími chrbtami, 610 m n. m.; 3 181 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1294 ako Granich, 1320 Granich, 1321 Greniz, 1328 Grenic, Greniz, 1421 Grenych, Grenycz, 1598 Hranowycza, 1773 Grenicz, Grönicz, Hranowce, 1786 Grenicz, Grenz, Hranowcze, Hranownicza, 1808 Grénicz, Gränitz, Hranownice, 1863 Grenic, 1873 – 88 Grénic, 1892 – 1913 Szepesvéghely, 1920 Hranovnica.

Bola osídlená na zákupnom práve. Patrila cisterciánskemu opátstvu v Spišskom Štiavniku, neskôr Spišskému biskupstvu. Bola banským mestečkom, existoval tam pivovar, mlyn a píla. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pracovali v lesoch.

Ojedinelé archeologické nálezy zo stredoveku.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa (14. stor., pôvodne neskororománsky, 1398 goticky prestavaný, v 18. – 19. stor. barokovo a klasicisticky upravovaný), klasicistický evanjelický a. v. kostol (1837).

V chotári Hranovnice sa nachádza minerálny prameň. Významnou technickou pamiatkou je modrotlačiarenská dielňa (2. polovica 19. stor.) a sklad s farbiarňou (1920).

Hraška, Jozef

Hraška, Jozef, 12. 8. 1953 Lukáčovce, okres Nitra — slovenský stavebný odborník. Od 1978 pôsobí na Stavebnej fakulte STU v Bratislave; 2001 prof. Zaoberá sa teóriou a konštrukciou pozemných stavieb, fyzikálnymi determinantmi tvorby stavebného prostredia, najmä jeho energetickými a environmentálnymi aspektmi, ako aj počítačovými simuláciami energií a vnútorného prostredia budov. Autor a spoluautor vyše 150 odborných a vedeckých článkov, spoluautor viacerých knižných publikácií, napr. Slnečné žiarenie a budovy (1990), Denní osvětlení a oslunění budov (2002), 7 vysokoškolských učebných textov a 4 slovenských technických noriem.

Hrašovík

Hrašovík — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji v Košickej kotline na nive Torysy, 213 m n. m.; 382 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1270 ako (terra) Raasfelde, 1337 Raach, 1379 Raas, 1394 de Roska, 1427 Raaz, 1553 Raas, 1605 Ras, 1746 Ráss, 1773 Raas, Ráás, Rossawig, 1786 Rásch, Róschawig, 1808 Rás, Raás, Rózsavég, Rósavég, Rassowík, 1851 Rassowig, 1863 – 1913 Rás, 1920 Hrašovík.

Pôvodne patrila pánom z Rozhanoviec (→ Rozgoniovci), v 15. stor. opátstvu v Krásnej nad Hornádom, v 16. stor. Ostrihomskej kapitule, od 1605 mestu Košice. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, bolo tam rozvinuté košikárstvo a tkáčstvo.

Archeologické nálezy: sídlisko z rímskej doby a raného stredoveku.

Rímskokatolícky Kostol sv. Marty (1993 – 98).

Hráví, Elias

Hráví, Elias, 4. 9. 1926 Hauš al-Umara (pri Zahlé) – 7. 7. 2006 Bejrút — libanonský politik. Pochádzal z prominentnej kresťanskej maronitskej rodiny. Pred vstupom do politiky bol úspešným obchodníkom, obchodné aktivity prerušil počas občianskej vojny v Libanone (1975 – 90). R. 1972 zvolený za poslanca Národného zhromaždenia. R. 1980 – 82 minister verejných prác, 1989 – 98 prezident. Počas funkčného obdobia podpísal dodatky k ústave, ktorou boli schválené reformy zvyšujúce vplyv moslimskej obce, podporoval pokojné spolunažívanie miestnych náboženských skupín. Zaslúžil sa o ukončenie pätnásťročnej občianskej vojny v Libanone a 1991 podpísal so Sýriou zmluvu o priateľstve (navrhnutý na Nobelovu cenu mieru).

Hrazany

Hrazany — archeologická lokalita v Česku asi 40 km južne od Prahy na skalnatom ostrohu nad údolím Vltavy, keltské oppidum z 1. stor. pred n. l. Opevnená plocha zaberá asi 30 ha, s predhradím okolo 40 ha. Opevnenie tvorila hradba s 1 – 2 m hrubou čelnou stenou, ku ktorej zvnútra priliehalo hlinitokamenité teleso preložené priečnymi brvnami (pôvodná celková šírka hradby 5 – 10 m, výška 4 – 5 m). Vnútorný areál s hustou dvorcovou zástavbou mal vlastné studne vysekané do skaly. Oppidum malo štyri brány, dve kliešťovitého tvaru so šírkou 6 m a dĺžkou 15 m. Na terasách boli postavené až 20 m dlhé domy, kde sa sústreďovala remeselná výroba, predovšetkým kováčstvo a šperkárstvo. Oppidum zaniklo po útoku Germánov.

hrazdená stavba

hrazdená stavba — stavba, ktorú tvorí nosná drevená kostra s výplňou (výmurovkou). Kostra sa skladá z prahov (vodorovných trámov položených na podmurovke, na stene alebo na strope nižšieho podlažia), väzníc (vodorovných trámov ukončujúcich murivo), vertikálnych stĺpikov (zvislých trámov) začapovaných do prahov a väzníc, ako aj z pažníkov a šikmých vzpier vystužujúcich stenu. Priehrady vytvorené v stene stĺpikmi a pažníkmi môžu byť vyplnené prúteným výpletom, najčastejšie však tehlovým alebo kamenným murivom. Povrchy výplňových polí sa upravovali omazávaním alebo omietaním a najčastejšie sa bielili vápnom; exteriérové lícové plochy sa niekedy zdobili maľovaným ornamentom, prípadne vtláčaným geometrickým dekorom. Viditeľné drevené prvky sa spočiatku napúšťali (morili) čiernou alebo hnedou farbou, neskôr sa používali rôzne farby. Najstarší známy doklad hrazdenej stavby, nájdený v lokalite Çatal Hüyük na území dnešného Turecka, pochádza zo 7. – 6. tisícročia pred n. l. V Európe sa hrazdené stavby vyskytujú od stredoveku najmä v Nemecku a v severských krajinách. Na území Slovenska sa vyskytovali ohraničene v niektorých západoslovenských lokalitách (Veľké Leváre, Sobotište) ako kultúrna zvláštnosť, ktorá sa k nám dostala prostredníctvom habánov. Dekoratívne vlastnosti hrazdenej steny (najčastejšie ako kombinácia murovanej stavby v dolnej časti a hrazdenej stavby v hornej časti, pričom trámová zložka nadobúdala čoraz viac podobu ornamentu) sa uplatnili v architektúre 2. polovice 19. stor. – začiatku 20. stor. (historizmus, eklekticizmus, secesia), špeciálne v horských, kúpeľných a iných turistických oblastiach (na Slovensku ako import z architektúry v Alpách). V tomto duchu vznikali stavby vo Vysokých Tatrách, kde vynikli diela G. Majunkeho (vila v Dolnom Smokovci, 1900) a G. Hoepfnera (hotel Grand, Starý Smokovec, 1904) v tzv. tatranskom štýle, ktorého charakteristickým prvkom bola hrazdená stena. Hrazdené nadstavby využíval na svojich stavbách aj D. Jurkovič (Chaloupka, Luhačovice, 1902; Janův dům, Luhačovice, 1902).

hrb

hrb, gibbus — ostré zakrivenie chrbtice v predozadnom smere s vrcholom smerujúcim dozadu sprevádzané zmenou tvaru hrudníka, príp. odlišným uložením vnútorných orgánov. Vzniká ako následok niektorých ochorení. Napr. pri skolióze vzniká následkom sekundárnych štrukturálnych zmien stavcov, keď zmena vnútornej konfigurácie stavca ovplyvňuje zakrivenie rebier a zmenu priestorového uloženia paravertebrálneho (pristavcového) svalstva (rebrový hrb). Termínom hrb sa označuje aj uhlovitá kyfóza (vertebrogénny hrb vznikajúci najčastejšie na chrbtici pri tuberkulóznom zápale stavca). Tupouhlý hrb vzniká napr. následkom zlomeniny chrbtice.

hrča

hrča — útvar, ktorý vznikol uzavretím živých (tzv. zdravá hrča) alebo odumretých (tzv. nezdravá hrča) častí konárov v dreve počas rastu stromu; prirodzená chyba štruktúry dreva. Najviac hŕč je v blízkosti stržňa najmä v ihličnatých stromoch. Hrče vytvárajú letokruhy (podobne ako kmeň stromu) a znižujú kvalitu dreva, najmä jeho mechanické vlastnosti. Vo viacerých drevárskych výrobkoch sa hrče považujú za želateľný estetický prvok, ich prípustnosť definujú príslušné normy.

Hrčeľ

Hrčeľ — obec v okrese Trebišov v Košickom kraji v juhozápadnej časti Východoslovenskej nížiny, 133 m n. m.; 1 104 obyvateľov (2019).

Obec písomne doložená 1332 ako Gertschol, Gertel, Gerchel, Kerehthel, 1398 Gerchel, 1441 Gherchel, 1524 Gerchel, 1567, 1582, 1600 Gerchel, Gerczeli, 1619 Gercsely, 1773 Gercsely, Gerczely, 1786 Gercschely, 1808 Gercsely, 1863 Gércsely, 1873 – 1913 Gercsely, 1920 – 38 Gerčeľ, 1938 – 45 Gercsely, 1945 – 48 Gerčeľ, 1948 Hrčeľ.

R. 1938 – 44 bola pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a uhliarstvom.

Osídlenie gravettienskej kultúry, kultúry s lineárnou keramikou, bukovohorskej kultúry, ako aj z halštatskej doby.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. kostol (1906, na mieste pôvodného klasicistického kostola z 1800), gréckokatolícky Chrám Matky ustavičnej pomoci (1967).

hrdlička

hrdlička, Streptopelia — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď holubovité. Malé až stredne veľké, zvrchu bledohnedé vtáky s charakteristickými čiernymi alebo čiernymi a bielymi pásikmi na krku, ktoré sa vyskytujú prevažne v Afrike a v južnej Ázii. Živia sa zvyčajne semenami rastlín. V Európe žijú dva druhy, hrdlička záhradná (Streptopelia decaocto) s čiernym pásikom a sťahovavá hrdlička poľná (Streptopelia turtur) s čiernymi a bielymi pásikmi.

Hrdlička, Ján

Hrdlička, Ján, 13. 5. 1741 Modra – 1810 Maglód, Maďarsko — slovenský obrodenec, evanjelický kňaz. R. 1768 – 70 študoval teológiu na univerzite v Jene. R. 1770 krátko evanjelický kaplán v Modre, 1770 – 81 v Nitrianskej Strede, 1781 – 84 farár vo Vsetíne, po 1784 v Maglóde, neskôr senior peštianskeho evanjelického seniorátu. Podieľal sa na vydávaní prvého slovenského vedeckého periodika Staré noviny literního umění O. Plachého, v ktorých uverejňoval state o osvietenstve a vznešenosti českej reči (bibličtiny), propagoval kultivovanie literárneho jazyka a presadzoval používanie materinského jazyka v škole. V rozprave O vznešenosti řeči české neb vůbec slovenské (1785 – 86), ktorá bola jednou z najvýznamnejších obrán materinského jazyka, sa prihováral za rozvoj a pestovanie biblickej češtiny proti germanizačnému úsiliu Jozefa II., i keď jeho reformy propagoval. Písal duchovné piesne a kázne, v príručke Knížečka pro čeleď křesťanskou (1794) približoval zásady kresťanskej morálky. Člen vedeckej spoločnosti Erudita societas slavica.

Hrdlička, Karol

Hrdlička, Karol, 3. 12. 1837 Nitrianska Streda, okres Topoľčany – 27. 7. 1908 Nadlak, Rumunsko — slovenský náboženský spisovateľ, prekladateľ, evanjelický kňaz, otec Ľ. J. Hrdličku. Pôsobil ako kaplán v Kostolnom a Békešskej Čabe (Maďarsko) i ako farár v Békešskej Čabe-Viniciach (dnes mestská časť Békešskej Čaby) a od 1870 v Nadlaku (Rumunsko). Na Dolnej zemi rozvíjal národnouvedomovaciu a osvetovú činnosť, písal cirkevno-náboženskú literatúru a prispieval do slovenských novín a časopisov. Anonymne vydal zbierku poézie Falošní svätí alebo nákaza nazarenská a horké pilulky proti nej (1886), do slovenčiny preložil poéziu S. Petőfiho (Šándora Petőfiho Spisy básnické, 1890) a i.

Hrdlička, Ľudovít Jaroslav

Hrdlička, Ľudovít Jaroslav, 15. 5. 1873 Nadlak, Rumunsko – 19. 9. 1953 Bratislava — slovenský publicista a prekladateľ, syn K. Hrdličku. R. 1896 – 98 evanjelický kaplán v Myjave, 1898 – 1904 farár v Turanoch, 1904 – 20 v Slovenskom Komlóši (Maďarsko). Pre národnouvedomovaciu činnosť medzi Slovákmi v Maďarsku bol prenasledovaný, 1920 sa vrátil na Slovensko, 1921 – 22 učil na gymnáziu v Martine, 1922 – 33 v Bratislave. R. 1922 vypracoval Memorandum Slovákov v Maďarsku, ktoré 1931 predložil Kongresu národnostných menšín v Ženeve. Svoje memoáre Spoveď a účtovanie exulanta (1945) venoval dolnozemským Slovákom. Prekladal z ruštiny.

hrdlovčekovité

hrdlovčekovité, Olpidiopsidaceae — čeľaď riasoviek. Mikroskopické huby parazitujúce na riasach, hubách vyskytujúcich sa vo vode (napr. z triedy bunkovky) a na malých vodných živočíchoch. Patrí sem napr. druh Pleocystidium parasiticum (synonymum Olpidiopsis fibrillosa).

hrdobarka

hrdobarka, Teucrium — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď hluchavkovité. Trvalky s jednopyskatými kvetmi, plod tvrdka, pochádzajúce z oblasti Stredozemného mora. Patrí sem okolo 100 druhov, na Slovensku sa vyskytuje napr. do 30 cm vysoká hrdobarka obyčajná (Teucrium chamaedrys) s hustými podzemnými výbežkami v trsoch, s vajcovitými listami a so svetlofialovými (kalich) a tmavoružovými (koruna) kvetmi, ktorých vňať sa používa v ľudovom liečiteľstve pri tráviacich ťažkostiach. V homeopatii sa používajú aj druhy hrdobarka páchnuca (Teucrium scorodonia) a hrdobarka horká (Teucrium marum).

hrdza

hrdza

1. viditeľný produkt korózie (hrdzavenia) železa a ocelí vznikajúci vplyvom korozívneho prostredia; zmes oxidu železnatého a železitého, hydroxidov, ako aj uhličitanov a iných solí železa, zloženie sa mení podľa podmienok (vlhkosť, doba trvania korózie, teplota a chemické zloženie korozívneho prostredia). Najbežnejším ochranným opatrením proti vzniku hrdze sú špeciálne antikorózne nátery;

2. Puccinia — rod bazídiovej huby z čeľade hrdzovité;

3. choroba vyšších rastlín spôsobená bazídiovými hubami z čeľade hrdzovité.

hrdzavka

hrdzavka, Netta — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď kačicovité. Väčšie kačice, stavbou tela prechodná forma medzi potápavými a plávajúcimi druhmi. Živia sa prevažne vodnými rastlinami, za ktorými sa dokážu potopiť až do štvormetrovej hĺbky. Vyskytujú sa v Afrike, Ázii a Južnej Amerike, z Európy je známy druh hrdzavka potápavá (Netta rufina), ktorého samce majú v tzv. svadobnom šate výraznú hrdzavočervenú hlavu a krk.

hrdziak

hrdziak, Clethrionomys — rod z triedy cicavce (Mammalia), rad hlodavce (Rodentia). Patrí sem sedem drobných druhov vyskytujúcich sa na severnej pologuli, napr. hrdziak lesný (Clethrionomys glareolus) so zavalitým telom s hrdzavým chrbtom a so sivožltým bruchom, ktorý žije na väčšine územia Európy v podzemných norách; živí sa rastlinnou potravou, pri premnožení môže spôsobiť škody v lesnom hospodárstve (sám je dôležitou zložkou potravy mnohých lesných predátorov). Je rezervoárom pôvodcov mnohých ochorení, napr. kliešťovej encefalitídy, lymskej boreliózy, leptospiróz a i.

hrdzovité

hrdzovité, Pucciniaceae — čeľaď z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, rad hrdzotvaré. Zvyčajne dvojhostiteľské druhy parazitujúce na listoch a stonkách mnohých cievnatých rastlín, spravidla striedajúce päť vývinových štádií s rôznymi typmi výtrusov: spermagóniá so zreteľnými stenami sa vytvárajú pod pokožkou hostiteľa, éciá (prašivky), urédiá a téliá majú zväčša zrastené steny; tvarovo sú typické stopkaté bradavičnaté alebo stopkaté ostnaté výtrusy.

Medzi najznámejšie hrdzovité patrí rod hrdza (Puccinia) približne so 4-tis. druhmi, napr. zvyčajne na trávach a obilninách parazitujúca hrdza trávová (Puccinia graminis), pri ktorej je sekundárnym hostiteľom dráč (Berberis), na šaláte parazitujúca hrdza šalátová (Puccinia opizzi), pri ktorej je druhým hostiteľom ostrica (Carex), na kukurici parazitujúca hrdza kukurice (Puccinia sorghi), pri ktorej sú sekundárnym hostiteľom rôzne druhy rodu kyslička (Oxalis), a jednohostiteľské druhy hrdza špargľová (Puccinia asparagi) parazitujúca na špargli, hrdza jačmeňová (Puccinia hordei) parazitujúca na jačmeni a hrdza slnečnicová (Puccinia helianthi) parazitujúca na slnečnici. Medzi ďalšie druhovo početné hrdzovité patria rod hrdzovec (Uromyces) napr. s druhmi hrdzovec ďatelinový (Uromyces trifolii), ktorý parazituje na rozličných druhoch ďateliny, a hrdzovec bôbový (Uromyces viciae-fabae), ktorý parazituje na krmovinách z čeľade bôbovité (napr. bôb obyčajný, vika plotná, vika vtáčia), rod hrdzavka (Gymnosporangium) napr. s druhom hrdzavka hrušková (Gymnosporangium sabinae), ktorý parazituje na borievke a sekundárnym hostiteľom je hruška, a rod mechúrnatka (Cronartium) napr. s druhom mechúrnatka sosnová (Cronartium flaccidum), ktorý parazituje na borovici a sekundárnymi hostiteľmi sú napr. čermeľ (Melampyrum) a luskáč (Vincetoxicum).

hrebenáč

hrebenáčstav. tvarovaný prvok používaný na krytie hrebeňov a nároží striech. Vyrába sa z rovnakého materiálu ako krytina, napr. z tehliarskej suroviny, betónu, kameniny, plechu ap. Musí byť nepremokavý a mrazuvzdorný. Osádza sa na maltu alebo sa pribíja klincami či pripevňuje skrutkami. Môže byť hladký, drážkový, vlnovkový, príp. zdobený reliéfmi, v závislosti od umiestnenia na streche priebežný, krížový alebo koncový.

hrebenačka

hrebenačka, Gymnocephalus — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), čeľaď ostriežovité. Patria sem menšie ryby vyskytujúce sa v paleoarktise, napr. do jazier Severnej Ameriky introdukovaný druh hrebenačka fŕkaná (Gymnocephalus cernuus) a v ukrajinských riekach čiernomorského úmoria žijúci druh hrebenačka bodkovaná (Gymnocephalus acerinus). Na území Slovenska sa vyskytujú hrebenačka pásavá (Gymnocephalus schraetzer) žltozeleného sfarbenia a hrebenačka Balonova (Gymnocephalus baloni) žltohnedého sfarbenia.

hrebenárka

hrebenárka, hovorovo hrebeňovka alebo hrebeňula — jednotný názov rodov Diprion, Gilpinia a Neodiprion z triedy hmyz (Insecta), rad blanokrídlovce (Hymenoptera), nadčeľaď piliarky (Tenthredinoidea), čeľaď hrebenárkovité. Samčeky majú hrebeňovité tykadlá (podľa toho názov). Patrí sem napr. 8 – 10 mm dlhý druh hrebenárka borovicová (Diprion pini), ktorej pahúsenice žijú na boroviciach; prvá generácia sa zakukľuje na konárikoch, druhá v opadanom ihličí (samičky znášajú vajíčka na ihlice borovíc, ktorými sa živia vyliahnuté larvy). Na smreku sa vyskytuje druh hrebenárka smreková (Gilpinia polytoma) tiež s dvoma generáciami ročne, na mladých kultúrach borovice môže škodiť 6 – 9 mm dlhý druh hrebenárka hrdzavá (Neodiprion sertifer), ktorý bol do Európy zavlečený zo Severnej Ameriky cez Beringov prieliv a Áziu.

hrebenárkovité

hrebenárkovité, Diprionidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad blanokrídlovce (Hymenoptera), nadčeľaď piliarky (Tenthredinoidea). Samičky majú pílkovité a samčeky nápadné husto hrebeňovité tykadlá, larvy (pahúsenice) 8 párov panôžok. Významné škodce ihličnatých drevín, zakukľujú sa v tuhých zámotkoch v lesnej hrabanke alebo na kríkoch a stromoch.

hrebeňovitosť pôdy

hrebeňovitosť pôdy — pomer dĺžky čiary profilu zoranej pôdy a zodpovedajúcej priamej dĺžky vyjadrený koeficientom hrebeňovitosti Kh = a/b, kde a je dĺžka čiary profilu zoranej pôdy (aritmetický priemer získaný zvyčajne z 10 meraní na rôznych miestach) a b dĺžka meraného úseku (zvyčajne 1,00 meter nezoranej pôdy). Jedným z parametrov pri posudzovaní kvality orby je hrebeňovitosť povrchu oráčiny, ktorá vyjadruje členitosť povrchu zoranej pôdy (závisí od konštrukcie pluhu, rýchlosti orania a stavu pôdy v čase orania). Povrch pôdy má byť rovnomerne hrebeňovitý, pričom požiadavky na výšku hrebeňov môžu byť rôzne. Napr. pri predsejbovej príprave pôdy má byť hrebeňovitosť povrchu oráčiny čo najnižšia, pri jesennej, základnej príprave pôdy pod jarné plodiny má byť koeficient hrebeňovitosti vyšší (Kh = 1,6-1,8).

hrebeň vysokého tlaku vzduchu

hrebeň vysokého tlaku vzduchu, výbežok vysokého tlaku vzduchu — tlakový útvar, ktorý má tvar pretiahnutého pása vyššieho tlaku vzduchu. Na synoptickej mape je charakteristický neuzavretými izobarami alebo izohypsami, pričom možno zostrojiť jeho zreteľnú os, pozdĺž ktorej je tlak najvyšší a na obidve strany klesá. Obvykle sa nachádza medzi dvoma oblasťami nižšieho tlaku vzduchu alebo vybieha ako zreteľný útvar z okraja tlakovej výše. Nevýrazný hrebeň vysokého tlaku vzduchu sa na synoptickej mape zobrazuje málo anticyklonálne zakrivenými izobarami alebo izohypsami, výrazný (mohutný) hrebeň vysokého tlaku izobarami alebo izohypsami v tvare veľkého písmena V.

Hrebíčková, Marta

Hrebíčková, Marta, 20. 1. 1952 Bratislava — slovenská historička výtvarného umenia. Od 1975 pracovala v Šarišskej galérii v Prešove (1990 – 96 a 1999 – 2011 riaditeľka), 1985 – 86 pôsobila vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. V 90. rokoch 20. stor. externe pôsobila na Filozofickej a na Pedagogickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Koncepčne pripravila množstvo výstav. V publikačnej činnosti sa zameriava na súčasné slovenské výtvarné umenie a umenie 20. stor. so zreteľom na región, v ktorom pôsobí.

hrebienka

hrebienka, Cynosurus — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď lipnicovité. Jednoročné alebo trváce trávy s priamymi steblami a jednostranným stiahnutým klasom, ktoré sú nazvané podľa plevice hrebienkového tvaru. Na Slovensku sa vyskytujú napr. druhy hrebienka obyčajná (Cynosurus cristatus), ktorý rastie na suchších lúkach a pasienkoch, a hrebienka ježatá (Cynosurus echinatus), ktorý pochádza z južnej Európy.

hrebienková klenba

hrebienková klenba — druh renesančnej klenby, ktorá sa uplatnila najmä v 16. stor. Jej základ najčastejšie tvorí sploštená valená alebo krížová klenba, ktorá má hrany prienikov klenbových plôch upravené do ostrého uhla a reliéfne vytiahnuté v omietke ako tzv. hrebienky. Hrebienky zdôrazňujú tektonickú úlohu styku klenutých plôch klenby; mohli byť vytvorené zo štukovej omietky alebo vymurované z tehál. Postupne nadobúdalo prevahu používanie hrebienkov ako dekoračného prvku. Po 1600 začali hrebienkové klenby nahrádzať iné typy klenieb.

hrebienková zástavba

hrebienková zástavba — urbanistický spôsob schematického radenia v podstate identických (doskových či kvádrových) budov (najčastejšie bytových domov) pozdĺž komunikácie, ktorých dlhšie osi sú situované kolmo (alebo jednotne pod vhodným ostrým uhlom) na jej trasu. Uplatňovanie hrebienkovej zástavby podnietilo v 20. stor. úsilie poskytnúť bytom rovnako priaznivé podmienky so zreteľom na orientáciu na svetové strany (oslnenie) a dostatok kontaktnej verejnej zelene s príslušnou vybavenosťou, ale i tlak novodobého stavebníctva na pohodlné uplatnenie mechanizácie pri výstavbe.