Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 94 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Hosejn Bájkará, Sultán Mírzá bin Mansúr

Hosejn Bájkará, Sultán Mírzá bin Mansúr, 1438 Herát – 1506 tamže — timúrovský vládca Chorásánu (od 1469). Ako 14-ročný vstúpil do služieb Bábura bin Bajsunkúra (*1422, †1457) a po jeho smrti odišiel do Mervu (dnes Mary), kde sa oženil s dcérou miestneho vládcu. Neskôr sa vrátil do Herátu a 1469 sa stal vládcom Chorásánu. Jeho oddaným stúpencom a vezírom sa stal básnik A. Navoí. Počas vlády Hosejna Bájkaru zažil Chorásán hosp. a kultúrny rozkvet, na kráľovsky dvor prichádzali učenci a básnici z celého islamského východu, o. i. tam pôsobili básnik M. Džámí, historik M. Mirchond a miniaturista Kamáloddín Behzád Heraví (*1450/60, †1535). Hosejn Bájkará dal postaviť viacero veľkolepých stavieb.

Hosokawa, Morihiro

Hosokawa, Morihiro, 14. 1. 1937 Tokio — japonský politik. R. 1961 – 71 pôsobil ako novinár, od 1971 poslanec parlamentu za Liberálnodemokratickú stranu (Džijú Minšu-tó; LDP). R. 1983 – 91 guvernér prefektúry Kumamoto. R. 1992 pre korupčné škandály súvisiace s LDP zo strany vystúpil a spoluzaložil Novú japonskú stranu (Nippon Šin-tó). R. 1993 – 94 premiér, jeho koaličná vláda sa stala prvou japonskou vládou od 1955, ktorá bola zostavená bez LDP a zamerala sa na reformu japonského volebného systému. Od 1998 člen Demokratickej strany Japonska (Minšu-tó) a špeciálny konzultant anglicky písaných novín The Japan Times.

hospic

hospic [lat.] — pôvodne útulok pre pocestných pútnikov, často súčasť kláštora; hostinec pri významných pútnických trasách, v súčasnosti sociálno-zdravotné zariadenie zvyčajne charitatívnej povahy, špecializované na doopatrovanie nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich (→ paliatívna starostlivosť).

hospitalizácia

hospitalizácia [lat.] — umiestnenie chorého v nemocnici, resp. v odbornom liečebnom ústave z liečebných alebo z diagnostických príčin.

hospitalizmus

hospitalizmus [lat.] — porucha zdravotného stavu vyvolaná dlhodobým alebo opakovaným pobytom v nemocnici alebo v inom zdravotníckom ústave. Vyskytuje sa najmä u starých, osamelých a chronicky chorých ľudí, ktorí sú opakovane hospitalizovaní. Prejavuje sa meravosťou, chradnutím a slabosťou.

V užšom význame porucha vývinu detskej osobnosti vyvolaná dlhodobým umiestnením v nemocnici alebo v kolektívnom zariadení, v ktorom dieťa nedostáva dostatočné množstvo podnetov. Pozoruje sa u detí vo veku do jedného roka, keď je dieťa oddelené od matky alebo od jej vplyvu.

hospodárenie

hospodárenieekon. súhrn činností súvisiacich s procesmi spotreby výrobných zdrojov v reprodukčnom procese a orientujúcich sa na racionálne využitie týchto zdrojov. Úroveň hospodárenia sa zvyčajne meria mernou spotrebou na jednu jednotku produkcie. Rozhodujúcim faktorom znižovania mernej spotreby v súčasnosti je rast inovačného dynamizmu, využívanie poznatkov vedy a techniky najmä v oblasti informačných a komunikačných technológií, ako aj využívanie nových druhov materiálov, ktoré zabezpečujú nižšiu mernú spotrebu i vyššiu kvalitu produkcie a služieb.

hospodárska agresia

hospodárska agresia — súhrn opatrení mocenskej politiky silnejšieho štátu alebo zoskupení štátov voči slabšiemu s cieľom vytvárať hospodársky nátlak namierený na ohrozenie základov jeho hospodárstva (napr. donútením k zmene jeho hospodárskej politiky, podmanením prírodných zdrojov ap.). Jednou z najstarších foriem hospodárskej agresie je hospodárska blokáda.

Hospodárska komisia OSN pre Áziu a Ďaleký východ

Hospodárska komisia OSN pre Áziu a Ďaleký východ, angl. United Nations Economic Commision for Asia and the Far East, ECAFE — bývalá regionálna komisia Hospodárskej a sociálnej rady OSN zriadená 1947 na pomoc pri povojnovej hospodárskej obnove. Pôvodné sídlo v Šanghaji (Čína), od 1949 v Bangkoku (Thajsko), 1974 zreorganizovaná a premenovaná na Hospodársku a sociálnu komisiu OSN pre Áziu a Tichomorie. ECAFE založila napr. Ázijskú rozvojovú banku.

hospodárska sila krajiny

hospodárska sila krajiny — hospodárska moc krajiny pozostávajúca z dosiahnutého stupňa výrobných síl. Vyjadruje sa absolútnou hodnotou hrubého domáceho produktu (HDP). Porovnávaním jednotlivých krajín podľa absolútnej hodnoty HDP možno určiť miesto skúmanej krajiny v rámci regiónu (napr. Európskej únie) či v rámci svetovej ekonomiky. Hospodárska sila krajiny sa môže tiež vyjadrovať indikátorom blahobytu, pri ktorom sa oceňuje prírodný, ľudský a naakumulovaný kapitál. V súčasnosti do popredia vystupuje ocenenie ľudského kapitálu, ktoré je výrazom nastupujúcej znalostnej ekonomiky.

hospodárske plodiny

hospodárske plodiny — rastliny rôznych čeľadí pestované v poľnohospodárstve. Podľa charakteru pestovania ich možno rozdeliť na poľné (obilniny, okopaniny, strukoviny, olejniny, technické plodiny a i.), záhradné (zelenina, vinič hroznorodý), ovocné (jadroviny, kôstkoviny a i.) a lesné (ihličnaté, listnaté), prípadne na trváce a dočasné (trváce trávne porasty, lúky, pasienky a i.).

hostilita

hostilita [lat.] — dlhodobý nepriateľský postoj k vonkajšiemu prostrediu alebo k jeho súčastiam (napr. k určitej osobe, skupine osôb alebo aj k vlastnej osobe). Prejavuje sa nepodloženou alebo neprimeranou podráždenosťou, nedôverčivosťou, afektmi hnevu, agresivitou, aroganciou, cynizmom a ďalšími protisociálnymi reakciami (napr. odmietaním spolupráce, vyvolávaním konfliktov). Ako črta osobnosti sa prejavuje trvalým všeobecným sklonom reagovať nepriateľsky na značne široké rozpätie životných udalostí a situácií. Hostilita je často vyvolaná žiarlivosťou, závisťou, prípadne je súčasťou duševných porúch a chorôb. Patrí medzi rizikové faktory vyvolávajúce niektoré závažné telesné poruchy a choroby (→ psychosomatika); opak: afiliácia.

Hostiňák, Bohdan

Hostiňák, Bohdan, 18. 9. 1968 Svidník — slovenský maliar a kresliar.

R. 1991 – 97 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u R. Sikoru. Venuje sa maľbe. Patrí k maliarskej generácii, ktorá v 90. rokoch 20. stor. priniesla do súdobej maľby problematiku klasickej realistickej maľby. Jeho diela odkazujú najmä na akademickú tradíciu európskeho maliarstva. Obraz vychádzajúci z týchto princípov je v Hostiňákovom podaní predovšetkým ikonografickou prehliadkou tém a symbolov inšpirovaných historickým, umenovedným a prírodovedným prostredím. Podstatnou koncepčnou črtou jeho tvorby je práca v uzavretých cykloch voľne sa viažucich na jednu tému. Spoločnou črtou jednotlivých cyklov je viditeľné zaujatie a kombinovanie sveta prírody a sveta kultúrnej pamäti (Larva, 1994; Jestvuje posmrtný život?, 1996; Štúdium filozofie, 2004).

hostiteľský počítač

hostiteľský počítač — počítač, ku ktorému sú pripojené ďalšie počítače. Hostiteľský počítač ich môže využívať na vykonanie osobitných úloh, riadiť ich aktivity, sprostredkúvať výmenu informácií medzi nimi ap. Každý počítač pripojený k hostiteľskému počítaču sa nazýva klient. Typický hostiteľský počítač je napr. server v počítačovej sieti.

Hošek, Josef

Hošek, Josef, 7. 12. 1913 Hodonín – 13. 7. 1976 Praha — český technik. R. 1938 – 39 pôsobil na Vysokom učení technickom v Brne, 1939 – 40 v Škodových závodoch v Plzni, 1940 – 48 vo firme Avia Praha, 1948 – 53 Aero Vodochody, 1951 – 59 na Vysokej škole strojníckej a elektrotechnickej v Plzni, súčasne 1954 – 59 vedúci aerodynamik vo Výskumnom a skúšobnom leteckom ústave v Prahe-Letňanoch, 1960 – 64 v Stredočeských strojárňach vo Vodochodoch; 1968 – 76 profesor technickej mechaniky na ČVUT v Prahe.

Ako vedúci aerodynamik československého leteckého priemyslu sa podieľal na konštruovaní viacerých československých lietadiel, napríklad Aera L-29 Delfín. Autor knižných publikácií Aerodynamika vysokých rychlostí (1949), Balony na teplý vzduch (1954), Dnešní letectví (1962) a Aplikace teorie fyzikální podobnosti na létající živočichy (1976).

Hôtel Lambert

Hôtel Lambert [otel -bér] — blok poľskej aristokratickej emigrácie (Wielka Emigracja), ktorá sa po porážke novembrového povstania 1830 – 31 sústredila v Paríži okolo A. J. Czartoryského (názov Hôtel Lambert podľa jeho parížskej rezidencie nadobudnutej 1843). Tvorili ho čelní predstavitelia zámožnej šľachty a vysokí dôstojníci, napr. Ludwik Tadeusz Bystrzonowski (*1797, †1878), Stanisław Barzykowski (*1792, †1872), M. Czajkowski, H. Dembiński, Walerian Kalinka (*1826, †1886) a Karol Otto Kniaziewicz (*1762, †1842). Cieľom bloku bolo dosiahnuť nezávislosť Poľska ako konštitučnej monarchie s hranicami, ktoré malo pred jeho delením. Očakával pomoc od západných monarchií a v tomto smere rozvíjal bohatú diplomatickú a propagačnú činnosť. Bol spojený s ďalšími opozičnými národnými skupinami a udržiaval sieť stálych agentov v západnej Európe a na Balkáne. Koncom 40. rokov 19. stor. nadviazal kontakty s predstaviteľmi národnostných menšín Rakúska, s ktorými začal rokovania o utvorení spoločného frontu v boji za slobodu. Počas krymskej vojny (1853 – 56) organizoval poľské vojenské sily (Poľská légia) v Turecku, ktoré bojovali proti Rusku. R. 1860 vytvoril Kanceláriu pre poľské záležitosti (Bureau des affaires polonaises), ktorá mala koordinovať činnosť poľských konzervatívcov v emigrácii i vo vlasti. Po smrti A. J. Czartoryského (1861) sa ústrednou postavou Hôtela Lambert stal jeho syn Władysław, ktorý počas januárového povstania 1863 – 64 i po jeho porážke vyvíjal značné diplomatické úsilie v západnej Európe s cieľom dosiahnuť protiruskú intervenciu v prospech Poľska. Hôtel Lambert ukončil politickú činnosť po porážke Francúzska v prusko-francúzskej vojne 1870. Okrem politických aktivít bol aj strediskom osvety, vzdelanosti a kultúrneho života, pod jeho patronátom vznikali dobročinné a národnokultúrne inštitúcie, literárnohistorické spoločnosti, školy a knižnice. Hosťami rezidencie Hôtel Lambert boli poprední umelci a politici tej doby ako A. de Lamartine, G. Sandová, H. de Balzac, H. Berlioz, F. Liszt, E. Delacroix, A. Mickiewicz a F. Chopin, ktorý skomponoval La Polonaise exkluzívne pre každoročne sa tam konajúci poľský bál.

Houdon, Jean-Antoine

Houdon [udon], Jean-Antoine, 20. 3. 1741 Versailles – 15. 7. 1828 Paríž — francúzsky sochár, hlavný predstaviteľ francúzskeho klasicizmu 18. stor., najvýznamnejší francúzsky sochár 2. pol. 18. stor. a jeden z najvýznamnejších sochárov portrétistov v dejinách umenia.

Študoval u J.-B. Lemoyna a sochára Jeana-Baptista Pigalla (*1714, †1785), 1761 získal Rímsku cenu a 1764 – 68 bol na študijnom pobyte v Ríme, kde študoval antické sochárstvo. V jeho raných plastikách sa spája barokové dedičstvo s klasicizmom, ktorého dogmatickosť prekonával technickým majstrovstvom a štúdiom prírody (Sv. Bruno, 1767). Od 70. rokov 18. stor. vytváral série búst. Vytvoril galériu významných osobností (D. Diderot, 1771; Napoleon I. Bonaparte ako cisár, 1806), portrétoval francúzsku kráľovskú rodinu, francúzskych osvietencov i predstaviteľov Francúzskej revolúcie. K jeho najslávnejším dielam patrí mramorová socha sediaceho Voltaira (1779 – 81). Realizoval početné objednávky pre ruskú cárovnú Katarínu II. Veľkú. R. 1785 navštívil Sev. Ameriku, vytvoril monumentálnu sochu G. Washingtona pre budovu Virginia State Capitol v Richmonde v USA (osadená 1796). Okrem portrétov tvoril aj monumentálne pomníky a voľné sochy ovplyvnené antickým sochárstvom (Diana lovkyňa, 1790). Houdonom sa inšpirovali romantickí sochári, na jeho diela nadviazali aj predstavitelia realizmu 19. stor.

Houston, Samuel

Houston [hjus-], Samuel (Sam), 2. 3. 1793 Rockbridge County, Virgínia – 26. 7. 1863 Huntsville, Texas, USA — americký generál a politik. V mladosti žil dobrodružným životom na juhozápade USA, o. i. medzi Indiánmi kmeňa Čerokézov (pod menom Black Raven, Čierny havran). Po účasti vo vojne 1812 (→ anglicko-americká vojna) sa venoval štúdiu práva. R. 1817 bol vymenovaný za zástupcu Čerokézov pri riešení ich presídlenia z Tennessee do rezervácie v Arkansase. R. 1823 – 27 kongresman, 1827 – 29 guvernér štátu Tennessee. Po svojej rezignácii z úradu sa vrátil k životu s Čerokézmi, ktorých práva nekompromisne obhajoval. R. 1832 sa usadil v Texase, ktorý v tom čase patril Mexiku, a 1835 sa postavil na čelo boja za práva amerických osadníkov. Ako vrchný veliteľ revolučných oddielov porazil 21. 4. 1836 v bitke pri San Jacinte (v blízkosti La Porte, východný Texas) mexickú armádu generála A. Lópeza de Santa Anna, ktorý padol do zajatia a musel uznať nezávislosť Texasu. V októbri 1836 bol Houston zvolený za prezidenta novovzniknutej republiky (1836 – 38, 1841 – 44), po celý čas sa však usiloval o jej pripojenie k USA, čo bolo dovŕšené schválením v Kongrese 21. 3. 1845 (→ Texas, dejiny). R. 1846 – 59 pôsobil ako senátor USA, 1859 – 61 ako guvernér štátu Texas. V predvečer občianskej vojny v USA sa postavil proti jeho secesii z Únie a odišiel z politického života. Na jeho počesť bolo pomenované mesto Houston.

Hovgarden

Hovgarden, Hovgården — archeologická lokalita vo Švédsku na ostrove Adelsö uprostred jazera Mälaren záp. od Štokholmu z obdobia okolo 700 – 900 n. l. Na mieste bolo nájdených viac ako tis. náhrobných mohýl kráľov, náčelníkov a roľníkov, tri najväčšie z nich sa nazývajú Kráľovské mohyly. Územie obývané v tom čase Vikingmi dokumentuje vybudovaná obchodná sieť s Európou a ich vplyv na dejiny Škandinávie. Hovgarden so susediacou Birkou slúžili ako prekladiská tovaru zo záp. Európy, Ruska, Byzancie a Arábie. Zapísaný do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO (1993).

Hovhannisjan, Hovhannes Mkrtič

Hovhannisjan, Hovhannes Mkrtič, 26. 4. 1864 Vagaršapat — 29. 9. 1929 Jerevan — arménsky básnik. Popri H. Thumanjanovi a A. Isahakjanovi jeden zo zakladateľov novej východoarménskej básnickej školy. Zaslúžil sa o rozvoj literatúry v novoarménskom spisovnom jazyku ašcharhabar v diele Hodina dediny (Gjughi žam, 1886), kde ako prvý arménsky básnik zobrazil život na dedine s realistickou pravdivosťou. Autor zbierok vlasteneckej poézie Moja matka (Majrs, 1896), Nová jar (Nor garun, 1897) a historicko-filozofickej poémy Knieža Siuni (Sjunjac išchan, 1887) zaoberajúcej sa históriou arménskeho národa. Prekladal európsku i ruskú literatúru.

hovorca

hovorca — osoba zastupujúca určitý subjekt (štátnika, politika, politickú stranu, inštitúciu, úrad, resp. organizáciu) vo vzťahu k masovokomunikačným prostriedkom a verejnosti. Jeho hlavnou úlohou je sprostredkúvanie informácií o činnosti a zámeroch reprezentovaného subjektu, o. i. má na starosti vedenie a organizáciu tlačových konferencií, pripravuje tlačové správy a iné mediálne výstupy.

Hovorka, Juraj

Hovorka, Juraj, 17. 5. 1926 Vikýřovice, okr. Šumperk, ČR – 8. 10. 2018 Bratislava — slovenský sochár.

R. 1951 – 56 študoval sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u J. Kostku. Vytváral figurálne diela, komorné plastiky i monumentálno-dekoratívne práce určené pre architektúru. Uplatňoval tvarovú štylizáciu, ktorou zdôrazňoval objem, štruktúru, metaforu a lyrickú symboliku (Polyhymnia, 1986).

hovorový obvod

hovorový obvod — funkčná časť telefónneho prístroja slúžiaca na pripojenie a prispôsobenie elektroakustických meničov (mikrofónovej a slúchadlovej vložky) k telefónnemu účastníckemu vedeniu a na obmedzenie miestnej väzby v telefónnom prístroji, prípadne na galvanické oddelenie jeho obvodov. Hovorový obvod moderných telefónnych prístrojov má automatickú reguláciu úrovne hovorového signálu a riadi ju tak, aby akustický výkon slúchadla bol približne rovnaký aj pri veľkom kolísaní úrovne prichádzajúceho hovorového signálu.

Hovsephjan, Ruben

Hovsephjan, Ruben, 5. 5. 1939 Jerevan – 27. 10. 2016 — arménsky prozaik, novinár a scenárista. Pôvodne geológ; istý čas pôsobil ako šéfredaktor najväčšieho arménskeho vydavateľstva Sovetakan grogh (Sovietsky spisovateľ). Debutoval dielom Hľadania (Voronumner, 1965). R. 1981 dostal cenu za román Farba radosti (Vordan karmir, 1980; slov. 1986). Autor viacerých kníh a filmových scenárov. Okrem iného aj politicky činný (Arménska revolučná federácia).

Howard, Ebenezer

Howard [ha-], Ebenezer, sir (od 1927), 29. 1. 1850 Londýn – 1. 5. 1928 Welwyn Garden City, Hertfordshire — britský sociálny reformátor, urbanista.

Zaoberal sa sociálnymi reformami, zvlášť problémom preľudnených miest a vyľudneného vidieka so zámerom vytvoriť podmienky na zdravší a príjemnejší život obyvateľov miest. Vytvoril koncept záhradného mesta ako ekonomicky sebestačného satelitného mesta obkoleseného poľnohospodárskou krajinou. R. 1898 vydal knihu Zajtrajšok: Pokojná cesta ku skutočnej reforme (Tomorrow: A Peaceful Path to Real Reform, prepracované vydanie Záhradné mestá zajtrajška, Garden Cities of Tomorrow, 1902). R. 1899 spoluzakladateľ Spoločnosti záhradného mesta (Garden City Association). Jeho názory mali významný vplyv na urbanizmus v Spojenom kráľovstve (1903 vzniklo podľa jeho princípov prvé záhradné mesto Letchworth Garden City v Letchworthe) i na kontinente (1909 prvé nemecké záhradné mesto v Hellerau, dnes mestská časť Drážďan). Najslávnejším príkladom jeho teórií aplikovaných v praxi je záhradné mesto Welwyn Garden City (1920) v blízkosti dediny Welwyn v Spojenom kráľovstve. Jeho názory významne ovplyvnili plánovanie nových miest vybudovaných po 2. svetovej vojne v okolí Londýna.

Howard, Oliver Otis

Howard [ha-], Oliver Otis, 8. 11. 1830 Leeds, Maine – 26. 10. 1909 Burlington, Vermont, USA — americký dôstojník. R. 1854 absolvoval vojenskú akadémiu vo West Pointe. Na začiatku občianskej vojny v USA sa ako unionista stal plukovníkom dobrovoľníckeho pluku v Maine. Zúčastnil sa bojov vo Virgínii (prvá bitka pri Bull Rune), počas polostrovného ťaženia v bitke pri Fair Oakse (na polostrove Campaign, časti polostrova Virginia) stratil pravú ruku. R. 1862 bol povýšený na generálmajora. R. 1863 – 64 bojoval so svojimi jednotkami v Tennessee, zúčastnil sa na bojoch v Atlante, kde sa v novembri 1864 jeho vojsko pripojilo k ťaženiu generála W. T. Shermana cez Georgiu do Savannah (pochod k moru). Po skončení vojny stál 1865 – 72 na čele Úradu pre oslobodených otrokov (Freedmen’s Bureau), zaslúžil sa o založenie množstva škôl a vzdelávacích inštitúcií pre černochov. Vo Washingtone bola podľa neho nazvaná univerzita (Howard University, založená 1867 s cieľom umožniť štúdium všetkým bez ohľadu na rasu a náboženstvo), ktorej bol 1869 – 74 tretím rektorom. R. 1874 sa vrátil do vojenských služieb, s hodnosťou brigádneho generála bojoval na západe s Indiánmi. R. 1880 – 82 pôsobil ako superintendent na vojenskej akadémii vo West Pointe.

Howe, Richard

Howe [hau], Richard, gróf, barón Howe of Langar, 8. 3. 1726 Londýn – 5. 8. 1799 Langar (v blízkosti Nottinghamu), Nottinghamshire — britský admirál, brat W. Howa. R. 1740 vstúpil do námorníctva, aktívne pôsobil v Severnej Amerike, kde rýchlo postupoval v postavení. Počas sedemročnej vojny (1756 – 63) slúžil v Lamanšskom prielive, kde sa zúčastnil na viacerých viac-menej zbytočných expedíciách na francúzske pobrežie, čo však nenarušilo jeho povesť vynikajúceho dôstojníka. R. 1762 sa stal členom britského parlamentu, 1763 – 65 pôsobil na ministerstve námorníctva, 1765 – 70 jeho pokladník. R. 1770 bol povýšený na kontradmirála a 1775 na viceadmirála. R. 1776 – 78 bol počas Americkej revolúcie vymenovaný za veliteľa v Severnej Amerike, sympatizoval však podobne ako jeho brat s kolonistami. R. 1782 bol znova poverený velením nad Lamanšským prielivom a na jeseň toho istého roka sa mu podarilo ubrániť Gibraltár proti francúzsko-španielskej prevahe. R. 1783 – 88 prvý lord admirality (minister námorníctva) vo vláde W. Pitta.

Howe, William

Howe [hau], William, vikomt, 10. 8. 1729 Londýn – 12. 7. 1814 Plymouth, Devon — britský generál, brat R. Howa. Od 1746 bol v službách britskej kráľovskej armády, počas sedemročnej vojny (1756 – 63) pôsobil v Severnej Amerike, kde sa preslávil vo francúzsko-indiánskej vojne. R. 1775 na začiatku Americkej revolúcie bol poverený vrchným velením nad britskou armádou v kolóniách. Bol porazený v bitke pri Bunker Hille, 1776 však dobyl New York a 1777 aj samotné stredisko revolúcie Philadelphiu. Pokúšal sa (neúspešne) ukončiť nepriateľstvo mierovými prostriedkami, v októbri 1777 požiadal o zbavenie velenia, 1778 bol penzionovaný a vrátil sa do Anglicka.

hrab

hrab, Carpinus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď brezovité. Listnaté stromy rastúce v miernom pásme severnej pologule, dosahujúce vek 120 – 150 rokov. Patrí sem okolo 25 druhov, napr. hrab japonský (Carpinus japonica, Carpinus tschonoskii) a hrab srdcovitolistý (Carpinus cordata) pochádzajúce z Japonska a hrab karolínsky (Carpinus caroliniana) pochádzajúci z Mexika a zo Severnej Ameriky.

Na Slovensku rastie jediný domáci druh hrab obyčajný (Carpinus betulus), ktorý má do 30 m vysoký kmeň, hladkú kôru a svetlosivú borku, širokú korunu tvoria dvojradovo striedavé vajcovito podlhovasté stopkaté listy s dvojitými zúbkami a s výraznými žilkami, kvety sú usporiadané v previsnutých valcovitých jahňadách (samičie sú kratšie ako samčie), plod je sploštený rebrovitý valcovitý oriešok s trojlaločným krídlom. Rastie v lesoch, kde prevládajú duby (prímes dúbrav), ale aj v záhradách a parkoch, používa sa do tvarovaných živých plotov. Hospodársky málo využiteľná drevina, jej tvrdé ťažké a veľmi húževnaté drevo sa ťažko opracúva a je málo odolné proti poveternostným podmienkam. Používa sa napr. na výrobu remeselných nástrojov, strojníckych modelov, šachových figúrok, rukovätí, hoblíkov a klinov. V arborétach (napr. v Mlyňanoch, Liptovskom Hrádku a v Banskej Štiavnici) sa zriedkavo pestuje hrab východný (Carpinus orientalis) pochádzajúci z juhovýchodnej Európy, Malej Ázie, Sicílie a Kaukazu, ktorého plod oriešok má kopijovité alebo vajcovité nelaločnaté krídlo.

hrabáče

hrabáče, Tubilidentata — monotypický rad z triedy cicavce (Mammalia) s jedinou monotypickou čeľaďou hrabáčovité (Orycteropodidae) s jediným recentným druhom hrabáč takaru.

hrabáč takaru

hrabáč takaru, Orycteropus afer, takaru, africký mravčiar — druh z triedy cicavce (Mammalia), čeľaď hrabáčovité (Orycteropodidae). Nočný živočích žijúci v afrických savanách južne od Sahary, cez deň spí v podzemných norách. Má hladkú kožu pokrytú riedkymi žltohnedými štetinami, silné hrabavé nohy s pevnými pazúrmi, dlhý chvost, drobnú hlavu s výraznými štíhlymi ušami, s chobotovitou nosovou oblasťou, so zvláštnym chrupom (má 18 – 20 kolíkovitých stále dorastajúcich zubov) a dlhým tenkým vysúvateľným jazykom prispôsobeným na chytanie vyhrabaných mravcov a termitov, ktorými sa živí; hmotnosť do 60 kg.

hrabavce

hrabavce — starší názov radu kurotvaré.

hrablice

hrablice, nesprávne česlice —

1. zariadenie na zachytávanie plávajúcich a vodou unášaných predmetov. V minulosti hrablice (starší termín hrable) slúžili napr. na zachytávanie voľne sa plaviaceho dreva v riekach v blízkosti baní a hút (prvé hrablice boli postavené 1548 pri Banskej Bystrici). V súčasnosti sa používajú v čistiarňach odpadových vôd, vo vodných elektrárňach a i. Skladajú sa z oceľových tyčí upevnených v pevnom ráme šikmo osadenom do betónovej konštrukcie alebo z oceľovej mrežoviny. Používajú sa hrubé hrablice (zachytávajú hrubé nečistoty) s medzerami medzi tyčami od 5 cm alebo jemné hrablice. V malých čistiarňach odpadových vôd a elektrárňach sa hrablice stierajú ručne, vo väčších strojovo;

2. v rybnikárstve a včelárstve kovová zábrana používaná na separovanie jednotlivých živočíšnych druhov, napr. hrablice v tvare mriežky z kolmých drôtov umiestnené v letáči úľa bránia osám a sršňom preniknúť dovnútra.

hraboš

hraboš — slovenský názov rodov Microtus, Alticola, Dinaromys, Eothenomys, Hyperacrius a Chionomys z triedy cicavce (Mammalia), rad hlodavce (Rodentia), čeľaď hrabošovité (Arvicolidae). Drobné cicavce prispôsobené na podzemný život v norách. Majú hustú srsť, drobné oči aj uši a krátke nohy. Vyskytujú sa najmä v paleoarktise a v neoarktickej oblasti. Na území Slovenska sa vyskytujú menej početné až vzácne druhy hraboš snežný (Chionomys nivalis), hraboš močiarny (Microtus agrestris) a hraboš severský (Microtus oeconomus), ktoré sú viazané na špecifické typy biotopov, a veľmi rozšírený druh hraboš poľný (Microtus arvalis), ktorý je mimoriadne plodný, pri premnožení (každé 3 – 4 roky) spôsobuje značné škody na poľnohospodárskych kultúrach, je prenášačom vyše 20 druhov ochorení a pre vysokú početnosť dôležitou potravou mnohých predátorov.

hrabošík

hrabošík, Pitymys, hrabáč — rod z triedy cicavce (Mammalia), rad hlodavce (Rodentia), čeľaď hrabošovité (Arvicolidae). Drobné zemné hlodavce žijúce v norách najmä v paleoarktise a v neoarktickej oblasti. Majú hustú srsť, drobné uši aj oči a krátke nohy. Patrí sem okolo 20 druhov, na území Slovenska sa vyskytujú hrabošík podzemný (Pitymys subterraneus) a hrabošík tatranský (Pitymys tatricus) objavený 1952 v Tatrách, opísaný ako nový druh z vysokohorského a subalpínskeho pásma Karpát.

Hrabušice

Hrabušice — obec v okrese Spišská Nová Ves v Košickom kraji na rozhraní Hornádskej kotliny a Slovenského raja, 542 m n. m.; 2 512 obyvateľov (2019).

Obec písomne doložená 1260 ako Capost, 1264 Harabisa, 1279 (villa) Compositi, 1284 Capusdorf, 1307 Kabuzdorf, 1317 Compositi, 1318 Koboz, 1328 Kabisdorf, 1440 Kaposztafalva, 1773 Kaposztafalu, Kalbsdorf, Hrabussicze, 1786 Kaposztafalwa, Kapsdorf, Harbussice, 1808 Káposztafalva, Kabsdorf, Kapsdorf, Hrabussice, 1863 – 1902 Káposztafalu, 1907 – 13 Káposztafalva, 1920 Hrabošice, Hrabušice, 1927 Hrabušice.

Patrila do Spoločenstva spišských Sasov, 1465 sa stala majetkom Spišského hradu. Vyvíjala sa ako trhové poddanské mestečko, 1582 a 1638 dostala jarmočné právo. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a povozníctvom, v obci bol mlyn a píla, varilo sa pivo, v 19. stor. boli v prevádzke hámre a vysoká pec.

Archeologické stopy osídlenia z paleolitu, neolitu, bronzovej a laténskej doby a raného stredoveku.

Stavebné pamiatky: pôvodne neskororománsky rímskokatolícky farský Kostol sv. Vavrinca (polovica 13. stor., sakristia z konca 13. stor., presbytérium zo začiatku 15. stor., koncom 18. stor. prestavaný) s neskorogotickým hlavným Oltárom sv. Vavrinca z dielne Majstra Pavla z Levoče (1510 – 15); pôvodne renesančná katolícka fara (17. stor., v 1. polovici 18. stor. zbarokizovaná); na Zelenej hore zvyšky základov a hradieb stredovekého Marcelovho hradu (doložený 1250, 1453 sa ho zmocnili bratríci, po ich odchode 1462 obyvateľmi Levoče zbúraný).

Turistické stredisko v ochrannom pásme Národného parku Slovenský raj.

Hrad

Hrad — označenie vedúcej politickej skupiny v období prvej ČSR, politický prúd reprezentovaný T. G. Masarykom a E. Benešom opierajúci sa predovšetkým o demokratické politické strany, o Československú obec legionársku, Sokol a iné organizácie. Ideologicky vychádzal z princípov parlamentnej demokracie a masarykovského humanizmu, zahraničnopoliticky bol orientovaný na Francúzsko. Finančne bol spätý s Anglo-Pragobankou a so Živnostenskou bankou. Počas celej existencie predmníchovskej ČSR predstavoval Hrad jadro politickej moci, ovplyvňoval celospoločenské dianie a výrazne prispel k stabilizácii demokratického zriadenia. Jeho opozíciu tvorili pravicové kruhy blízke fašizmu, komunistická strana a negativistické nemecké strany.

hrada

hrada

1. drevený trám; vodorovný nosný prvok stropnej konštrukcie ukladaný rovnobežne s kratšími stenami miestnosti. Niekedy sú hrady podporované hlavnou hradou (hlavným trámom, mešternicou, mešterendou) ukladanou v pozdĺžnej osi miestnosti;

2. vymedzená časť obrobenej pôdy, záhon.

hradčania

hradčania, lat. castrenses — v stredovekom Uhorsku označenie ľudí (zväčša poloslobodných sedliakov) podriadených hradnému panstvu. Boli osobne slobodní (t. j. neboli nevoľníkmi), za pôdu prepožičanú na obrábanie mali však voči hradu (svojej zemepanskej vrchnosti) záväzky a povinnosti, ktoré pozostávali z odvádzania naturálnych, prípadne aj peňažných dávok a služobností, prípadne robôt. V st. období mali spravidla aj brannú povinnosť, ktorá sa určovala podľa určitého kľúča súvisiaceho s veľkosťou pôdy prepožičanej na obrábanie. Už v neskorom stredoveku (na Slovensku v 14. a 15. stor.) sa zväčša stali príslušníkmi jednotnej vrstvy poddaných a označenie hradčania sa prestalo používať.

Hradecký program

Hradecký program — program poľnohospodárskej politiky československej vlády vyhlásený 4. 4. 1947 komunistickým ministrom poľnohospodárstva J. Ďurišom v Hradci Králové. Nadviazal na predchádzajúce etapy pozemkovej reformy a opieral sa o návrhy 6 poľnohospodárskych zákonov z 1946 (o technicko-hospodárskych úpravách pozemkov, o zľudovenom poľovníctve, o zaknihovaní prídelov skonfiškovaného majetku, o zaistení poľnohospodárskeho výrobného plánu, o zamedzení drobenia pôdy a o revízii pozemkovej reformy z 1920). Požadoval parceláciu všetkej pôdy s výmerou nad 50 ha, pokiaľ bola vo vlastníctve jednej rodiny, prípadne aj pod 50 ha, pokiaľ na nej vlastník sám nepracoval (heslo: pôda patrí tomu, kto na nej pracuje). Súčasťou návrhu bola aj požiadavka uzákonenia roľníckeho poistenia a prijatie jednotnej poľnohospodárskej dane. Hradecký program narazil na odpor demokratických strán, komunisti ním však posilnili svoj vplyv medzi roľníkmi. Po februárovom prevrate 1948 ho KSČ začala uskutočňovať, začiatkom 50. rokov 20. stor. však prešla k politike kolektivizácie.

hradisková kultúra

hradisková kultúra — archeologický termín, ktorý vznikol odvodením (resp. prekladom) z českých pojmov kultura hradištní alebo kultura doby hradištní.

Tradičná česká archeologická periodizácia (J. Filip, J. Eisner) delila staršie obdobie stredoveku (resp. slovanskú dobu) na dobu předhradištní (6. stor.), starší dobu hradištní (7. – 8. stor.), střední dobu hradištní (9. – 1. polovica 10. stor.), mladší dobu hradištní (2. polovica 10. – 11. stor.) a pozdní dobu hradištní (12. – 1. polovica 13. stor.). Označenie doby vychádzalo zo skutočnosti, že hradiská boli jedným z typických prejavov Slovanov a kultúra tejto doby sa označovala ako kultúra hradiskovej doby či hradisková kultúra. Výstavba hradísk však bola vlastná mnohým iným kultúram minimálne už od bronzovej doby (napr. lužická kultúra), ale i viacerým halštatským a laténskym kultúram (kalenderberská, púchovská kultúra a i.). Neexistovala teda jediná a jednotná hradisková kultúra, hoci pre niektoré kultúry, kmene a etniká boli hradiská fenoménom a typickejším spôsobom sídlenia ako pre iné. Vznik hradísk bol vynútený spoločenským pokrokom, sociálnou i ekonomickou diferenciáciou spoločnosti a z toho prameniacimi potrebami jej správy i obrany. Na hradiskách síce existovala čiastočne iná, zväčša vyspelejšia hmotná kultúra a spôsob bývania ako v otvorených dedinských osadách, v každej dobe a kultúre však boli špecifické.

V súčasnosti preto už označenia hradisková doba a hradisková kultúra väčšina bádateľov nepoužíva. Boli nahradené termínom raný stredovek, ktorý sa na Slovensku delí na ranoslovanskú, predveľkomoravskú, veľkomoravskú a poveľkomoravskú dobu a obdobie uhorského štátu (starší úsek), z čoho sú odvodené aj názvy hmotnej a duchovnej kultúry týchto období.

Hradište pod Vrátnom

Hradište pod Vrátnom — obec v okrese Senica v Trnavskom kraji na rozhraní Malých Karpát a Myjavskej pahorkatiny, 233 m n. m.; 679 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1262 ako Haradicha, 1773 Hradista, Hradist, Hradiste, 1786 Hradischt, 1808 Hradistye, Hradisch, Hradisstě, 1863 – 1907 Hradist, 1913 Harádics, 1920 Hradište, 1927 Hradište pod Vrátnom.

Patrila hlohovskému panstvu, neskôr panstvu Dobrá Voda. V 18. stor. boli v obci pálenice, lisoval sa konopný olej a pálilo sa vápno.

Archeologické nálezy: hradisko z raného stredoveku.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Martina (1631, prestavaný v 18. stor.).

Obec je známa prehliadkami dychových hudieb.

hradlové pole

hradlové pole, angl. gate array — integrovaný obvod vytvorený z veľkého množstva hradiel. Hradlá možno podľa požiadavky užívateľa istým spôsobom prepojiť tak, aby plnili určitú činnosť, a vytvoriť čip – zákaznícky integrovaný obvod (angl. Application Specific Integrated Circuit, ASIC). Hradlové pole, ktorého funkcia je určená predpisom (programom), ktorým sú zároveň dané prepojenia jednotlivých častí hradlového poľa, sa nazýva programovateľné hradlové pole.

Hrádok

Hrádok — geomorfologický oddiel v severovýchodnej časti celku Revúcka vrchovina medzi Stolickými vrchmi, Slovenským krasom a Rožňavskou kotlinou, 240 – 810 m n. m. Budovaný kryštalickými vápencami (miestami premenenými na siderity), fylitmi a pieskovcami.

V kryštalických vápencoch sa nachádza národná prírodná pamiatka Ochtinská aragonitová jaskyňa. Väčšina územia je odlesnená a poľnohospodársky využívaná. Lesné porasty tvoria dubiny a bučiny.

Hrádok

Hrádok — obec v okrese Nové Mesto nad Váhom v Trenčianskom kraji na styku Považského Inovca a severného výbežku Podunajskej nížiny, 196 m n. m.; 726 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1246 ako Harranuk, 1332 Horotk, Herek, 1348 Hradnuk, 1452 Haradnak, 1564 Hradek, 1773 Hradek, 1808 Hrádek, 1863 – 95 Hradek, 1913 Temetvény, 1920 Hrádok, Hrádek, 1927 Hrádok.

Patrila hradnému panstvu Tematín, po 1710 viacerým zemepanským rodinám. V 1. polovici 19. stor. sa tam ručne vyrábal papier.

Archeologické nálezy: hradisko z 9. – 10. stor. s početnými i hromadnými nálezmi železných výrobkov.

Stavebné pamiatky: zrúcaniny hradu Tematín (polovica 13. stor., po 1710 opustený), barokový rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (1729, postavený na mieste staršieho, klasicisticky upravený 1802 – 18).

V katastri obce je národná prírodná rezervácia Javorníček.

hradovanie

hradovaniepoľov. sedenie a odpočívanie niektorých druhov pernatej zveri na hradovacom strome (strom, na ktorý si zver pravidelne sadá).