Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 182 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Hóman, Bálint

Hóman, Bálint, 29. 12. 1885 Budapešť – 2. 6. 1951 Vác — maďarský historik a politik. R. 1925 – 31 profesor na univerzite v Budapešti; od 1929 člen Maďarskej akadémie vied. Špecializoval sa na dejiny stredoveku. Vydal viacero prác zaoberajúcich sa hospodárskymi dejinami, historiografiou, filológiou ap. Od 30. rokov 20. stor. stúpenec politiky zbližovania s nacistickým Nemeckom. R. 1932 – 38 a 1939 – 42 minister školstva, položil základy jeho neskorších reforiem (8-ročná dochádzka na základných, 4-ročná na stredných a odborných školách). Po obsadení Maďarska nemeckou armádou (1944) emigroval do západnej Európy. Po návrate bol 1946 odsúdený ľudovým súdom pre vojnové zločiny na doživotie, zomrel počas výkonu trestu. Autor publikácií Dejiny uhorských peňazí (Magyar pénztörténet 1000 – 1325, 1916), Peňažné a hospodársko-politické záležitosti Uhorského kráľovstva v dobe Karola Róberta (A magyar királyság pénzügyei és gazdaságpolitikája Károly Róbert korában, 1921), spoluautor 5-zväzkovej práce Dejiny Uhorska (1935 – 39).

homárovité

homárovité [nem. > fr.], Homaridae, synonymum Nephropidae — čeľaď z podkmeňa kôrovce (Branchiata, Crustacea), rad desaťnožce (Decapoda). Veľké morské kôrovce so silnými asymetrickými klepetami (pravé býva zvyčajne väčšie), drsným valcovitým pancierom so šikmými priečnymi ryhami a podlhovastým bruchom ukončeným širokým vejárovitým chvostom, pomocou ktorého unikajú v nebezpečenstve rýchlym pohybom smerom dozadu; samice nosia naspodku brucha až niekoľko tisíc vajíčok, z ktorých sa liahnu larvy typu zoea (na dospelého jedinca sa podobajú až po štvrtom zvlečení). Homárovité sa dožívajú okolo 30 rokov; zvyčajne sa vyskytujú v hĺbkach do 50 m. Komerčne sa na gastronomické potreby lovia pomocou špeciálnych košov alebo klietok s návnadami. Patria sem napr. modrastý druh homár obyčajný (Homarus vulgaris, v niektorých zoologických systémoch Homarus gammarus alebo homár európsky) dlhý 50 – 60 cm, hmotnosť 5 – 6 kg, ktorý sa vyskytuje pri skalnatom pobreží Atlantického oceána a Stredozemného mora, homár americký (Homarus americanus) dlhý 60 – 100 cm, hmotnosť 10 – 20 kg, ktorý žije v Atlantickom oceáne, a okolo 30 cm dlhý červenkastý druh homár štíhly (Nephrops norvegiens), ktorý sa vyskytuje v severovýchodnej časti Atlantického oceána od Nórska po Portugalsko.

Homburg

Homburg — mesto v západnej časti Nemecka v spolkovej krajine Sársko severozápadne od mesta Saarbrücken; 42-tis. obyvateľov (2018). Priemysel hutnícky, kovoobrábací, strojársky (výroba valivých ložísk a i.), gumársky (výroba pneumatík), pivovarnícky.

Vyvinulo sa na mieste pôvodného rímskeho osídlenia (založeného na prelome letopočtov, 275 n. l. zničeného Keltmi) na križovatke obchodných ciest pri hrade Hohenburg (založenom v 10. stor.), 1330 dostalo mestské práva. R. 1679 pripadlo spolu s hradom Francúzsku a 1679 – 92 bolo S. Vaubanom prebudované na mohutnú pevnosť (1697 – 1714 zbúraná).

Stavebné pamiatky: zvyšky rímskeho mesta (dnes múzeum v prírode Römermuseum Schwarzenacker), na hradnom kopci (Schlossberg) ruiny hradu Hohenburg, pod kopcom viacúrovňové umelo vyhĺbené pieskovcové jaskyne Schlossberghöhlen (najväčšie v Európe). Sídlo lekárskej fakulty Sárskej univerzity.

Homeľ

Homeľ, rus. Gomeľ — mesto v juhovýchodnej časti Bieloruska na rieke Sož (prítok Donu) 250 km juhovýchodne od Minska, administratívne stredisko Homeľskej oblasti; 535-tis. obyvateľov (2018, podľa počtu obyvateľov po Minsku druhé najväčšie mesto štátu napriek značnému odlevu obyvateľov po havárii jadrovej elektrárne v Černobyli vzdialenej asi 150 km).

Jedno z najvýznamnejších priemyselných a kultúrnych stredísk krajiny. Priemysel strojársky (výroba poľnohospodárskych a obrábacích strojov, zariadení na ťažbu rašeliny a i.), presnej mechaniky, hutnícky, elektrotechnický, chemický (výroba plastov, fosforečných hnojív), lodný, textilný, drevársky, sklársky, potravinársky, farmaceutický, stavebných materiálov. Významná dopravná križovatka, medzinárodné letisko, riečny prístav. Turistické stredisko.

Prvýkrát spomínané 1142 ako súčasť Kyjevskej Rusi, od 14. stor. súčasť Litovského veľkokniežatstva, od 17. stor. poľsko-litovskej únie, 1772 ho získalo Rusko. Počas 2. svetovej vojny 1941 – 43 okupované Nemeckom.

Stavebné pamiatky: Chrám sv. Iľju (18. stor.), palác Paskevičovcov (1785), kaplnka (2. polovica 19. stor.), Katedrála sv. Petra a Pavla (koniec 19. stor.). Univerzita (1969).

homeo-

homeo- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom rovnaký, spoločný.

Homér

Homér, starogr. Homéros, novogr. Omiros — podľa tradície meno najstaršieho známeho gréckeho básnika. Jeho identita bola už v staroveku legendou, o jeho osobe a živote existuje množstvo neoverených a protirečivých správ (napr. na uznanie byť Homérovým rodiskom si nárokovalo 7 miest). Podľa prevládajúcich názorov žil asi v 8. stor. pred n. l. na ostrove Chios pri pobreží Malej Ázie a zomrel na ostrove Ios. Tradícia ho predstavuje ako slepého potulného básnika a speváka (aoida, gr. aoidos). Autor hrdinských eposov Ilias (opisuje v širokom kontexte udalosti 51 dní posledného roku trójskej vojny, je považovaný za najstaršie literárne dielo európskej literatúry) a Odysseia (o posledných 41 dňoch Odyseovho dobrodružného návratu na Itaku a o Télemachovom hľadaní otca), ktoré sú zavŕšením vývoja ústne tradovanej gréckej epiky. Zbierka označovaná ako Homérske hymny (→ hymnus) nepochádza od Homéra; pripisovali sa mu aj komická báseň Margités zo 7. stor. pred n. l. a parodický epos Vojna žiab a myší (Batrachomyomachia) asi zo 6. – 4. stor. pred n. l.

Význam Homérových eposov je nielen v ich literárnohistorickom prvenstve a informačnej hodnote z hľadiska dejín Grécka, ale najmä v ich vplyve na grécky kultúrny život a neskôr na literatúru Rimanov (Vergílius; → Aeneis) a ďalších národov európskeho civilizačného okruhu; v slovenskej literatúre sa Homérom inšpiroval najmä J. Hollý. Už v antike boli tieto eposy pripisované dvom odlišným autorom, tzv. homérska otázka sa však začala skúmať až v 18. stor. (Friedrich August Wolf, *1759, †1824), pričom sa sformovali dva hlavné smery: unitári zdôrazňovali umeleckú homogénnosť básní a pripisovali eposy jednému, prípadne dvom básnikom; analytici vo viacerých variantoch (piesňová teória, kryštalizačná teória) hlásali vývin eposov z nezachovaných predstupňov (piesne, jadrá). V 20. stor. k nim pristúpila teória oral poetry s dôrazom na rolu stáročného ústneho podania. Koncom 20. stor. sa objavili pokusy (viedenský filológ Georg Danek) dešifrovať hudobnú realizáciu Homérových eposov.

Homer

Homer [houmer] — mesto v USA v južnej časti štátu Aljaška na polostrove Kenai na severnom pobreží zálivu Kachemak; 5,8 tis. obyvateľov (2018). Obchodné stredisko poľnohospodárskej (pestovanie zeleniny, chov dobytka a hydiny) a banskej oblasti. Rybolov. Poľnohospodárske veľtrhy.

Miesto pôvodne obývané Eskimákmi, neskôr Indiánmi z kmeňa Tanaina (Athabaskovia), 1895 v okolí uhoľných baní (založené 1889) vznikla osada, od 1896 názov Homer (podľa zlatokopa Homera Pennocka). V 20. stor. sa priemysel orientoval viac na rybolov, ťažba uhlia upadla. Od 1964 mesto, v tom istom roku poškodené silným zemetrasením.

Homer, Winslow

Homer [houmer], Winslow, 24. 2. 1836 Boston, Massachusetts – 29. 9. 1910 Prout’s Neck, súčasť Scarboroughu, Maine, USA — americký krajinár, ilustrátor a rytec, jeden z najvýznamnejších amerických maliarov konca 19. stor.

V ranej tvorbe sa venoval časopiseckej ilustrácii. R. 1859 sa presťahoval do New Yorku, kde sa začal učiť maľovať. Počas americkej občianskej vojny ako vojnový ilustrátor vytvoril realistické reportážne kresby, na základe ktorých vznikli ilustrácie a neskôr olejomaľby (Zajatci z frontu, 1866). V 70. rokoch 19. stor. maľoval najmä idylické vidiecke výjavy (Zberači bavlny, 1876). R. 1883 sa usadil v Scarborough na polostrove Prout’s Neck. Maľoval maríny, divú prírodu, zvieratá i pohľady na pobrežie, ktoré vyjadrujú zápas človeka a prírodných síl (Golfský prúd, 1899), ako aj akvarely, v ktorých dosiahol vysokú úroveň majstrovstva. Jeho diela sa vyznačujú originalitou, výrazovou silou, vytvoril v nich vlastnú dramatickú víziu prírody, vyjadrujú metamorfózy vzťahu prírody a človeka.

hominem non odi, sed eius vitia

hominem non odi, sed eius vitia [nón ódí ejjus -cija; lat.] — nie človeka nenávidím, ale jeho chyby (latinské príslovie).

hominidizácia

hominidizácia [lat.] — jeden zo základných procesov antropogenézy (antroposociogenézy), súbor anatomických a fyziologických procesov v priebehu premeny živočíšneho predchodcu človeka z bližšie neurčenej skupiny hominoidovcov (→ Hominoidea) na prvých hominidov, tzv. australopitov, ktoré sa súhrnne označujú ako komplex panvy a dolných končatín (ide o všetky anatomicko-funkčné zmeny súvisiace so zmenou panvy a dolných končatín, čo viedlo k zmene lokomócie, vzpriamenej postave a používaniu dolných končatín pri chôdzi, → bipédia).

hommage à

hommage à [omáž; fr.] — pocta niekomu (v spojení s menom), napr. Hommage à Lucia Popp.

homo-

homo- [lat.] — prvá časť zložených slov s významom človek.

homo-

homo- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom zhodný, totožný, rovnaký, spoločný (napr. homogénny); opak: hetero-.

homocerkná plutva

homocerkná plutva — súmerná chvostová plutva rýb s obidvoma približne rovnakými lalokmi, vyskytujúca sa napr. pri kaprovi.

homofóny

homofóny [gr.] — zvukovo zhodné (rovnako znejúce), ale graficky (a prirodzene aj významom) odlišujúce sa slová v literatúre zaraďované k tzv. nepravým homonymám (napr. plodplot, bidlobydlo, tiptyp).

homogametické pohlavie

homogametické pohlavie — pohlavie determinované gamétami s rovnakými pohlavnými chromozómami. Môže byť samčie aj samičie, napr. samičie homogametické pohlavie sa vyskytuje pri cicavcoch vrátane človeka (označuje sa XX, typ drozofila), samčie homogametické pohlavie pri vtákoch (označuje sa XX, resp. ZZ, typ abraxas); opak heterogametické pohlavie.

Homola, Bedřich

Homola, Bedřich, 2. 6. 1887 Běleč, dnes súčasť obce Liteň, okres Beroun – 5. 1. 1943 Berlín — český generál. Po vypuknutí 1. svetovej vojny bojoval na ruskom fronte, v decembri 1915 zajatý. Po krátkom pobyte v zajateckom tábore prešiel na stranu Rusov a stal sa dôstojníkom česko-slovenských légií v Rusku. Zúčastnil sa na bojoch pri Bachmači o sibírsku magistrálu, kde velil severnému úseku. Od júla 1919 výcvikový inšpektor československého vojska na Rusi. Po návrate do ČSR v hodnosti podplukovník vstúpil do Československej armády, 1920 – 21 člen hlavného štábu, 1922 – 23 zástupca veliteľa Vojenskej akadémie v Hraniciach, 1923 – 35 zastával rôzne veliteľské posty (veliteľ pešej divízie, pešieho pluku, pešej brigády). R. 1935 – 39 v hodnosti divízneho generála veliteľ VII. armádneho zboru v Banskej Bystrici. V marci 1939 sa za pomoci podriadených jednotiek pokúsil zabrániť pokusu o roztrhnutie oklieštenej republiky, akcia však bola neúspešná (→ Homolov puč). Počas okupácie žil v ilegalite a spolu s ďalšími dôstojníkmi vytvoril v Prahe odbojovú organizáciu Obrana národa. Po zatknutí generála Josefa Bílého (*1872, †1941) v januári 1940 sa stal jej náčelníkom. Usiloval sa o zjednotenie všetkých zložiek odboja, čoho výsledkom bolo Ústřední vedení odboje domácího (ÚVOD), kde predstavoval vojenskú zložku. Koncom decembra 1941 bol zatknutý gestapom a odvezený do väznice Plötzensee v Berlíne, kde bol popravený. Nositeľ Československého vojnového kríža 1939 (1945) a Radu bieleho leva II. triedy (vojenská skupina; 1998); armádny generál in memoriam (1998).

Homolkovci

Homolkovci — rodina českých husliarov, ktorí pôsobili od konca 18. stor. vo Velvaroch (okres Kladno) v stredných Čechách, neskôr v Prahe. Zakladateľ husliarskej tradície Emanuel Adam (*1796, †1849) vyrábal malé husle s červenohnedým lakom na žltom podklade s nižšie položenými rezonančnými otvormi v tvare písmena f. Jeho žiakmi boli jeho bratia Václav (*1792, †1858), Jan Štěpán (*1800, †1883) a Ferdinand Josef (*1810, †1862) i synovia Vincenc Emanuel (*1826, †1861) a Ferdinand August (*1828, †1890). Ďalší z rodiny Homolkovcov Eduard Emanuel (*1860, †1934), syn Ferdinanda Augusta, ktorý žil v Prahe, pracoval podľa vzoru Antonia Stradivariho, Amatiovcov i Giuseppe Antonia Guarneriho (→ Guarneriovci) a bol znalcom a reštaurátorom starých majstrovských nástrojov. V rodinnej tradícii krátko pokračoval jeho syn Eduard Ferdinand (*1886, †1915).

Homolov puč

Homolov puč — zaužívané (nesprávne) označenie vojensko-politického zásahu na Slovensku 9. – 10. 3. 1939. Jeho iniciátorom bol generál A. Eliáš, ktorý predložil plán akcie na tajnej porade ústrednej vlády československej pri Unhošti. Mocenský zásah do politického vývoja na Slovensku mal za cieľ zabrzdiť rastúci separatizmus a podporiť úsilie o zachovanie vnútornej súdržnosti Československa, t. j. zabrániť jeho rozpadu. Prezident E. Hácha zosadil slovenskú autonómnu vládu na čele s J. Tisom (s výnimkou ministra P. Teplanského) a udalosti sprevádzajúce tento akt vyústili v noci z 9. na 10. 3. do vyhlásenia výnimočného stavu na Slovensku. Verejne sa na akcii prezentoval len generál B. Homola (politické pozadie zostalo utajené), ktorý vyhlásil stav obliehania. Všetky verejné budovy a komunikačné uzly boli obsadené vojenskými a četníckymi jednotkami, moc prevzala armáda, čím bola na Slovensku nastolená vojenská diktatúra. Napätá situácia bola najmä v Bratislave, kde prebiehali zrážky medzi príslušníkmi Hlinkovej gardy a českými četníkmi. Asi 250 osôb, prevažne najradikálnejších zástancov separatizmu, bolo zaistených (napr. V. Tuka, A. Mach), opatrenia sa však dôsledne nerealizovali a zásah nedosiahol očakávané ciele. Po rokovaniach autonómneho snemu a predsedníctva HSĽS s ústrednou vládou vymenoval prezident Hácha už 11. 3. 1939 novú autonómnu vládu na čele s K. Sidorom a mimoriadne opatrenia boli zrušené. Akcia bola zo strany HSĽS prezentovaná ako útok proti autonómnemu zriadeniu na Slovensku a v podstate urýchlila rozpad Československa.

homopolárne dynamo

homopolárne dynamo, unipolárne dynamo, homopolárny stroj — dynamo s niekoľkými vodivými spojmi medzi prstencami umiestnenými na feromagnetickom valci. Napätie dynama sa reguluje budiacim prúdom statora podobne ako v derivačnom jednosmernom dyname. Homopolárne dynamo je určené na generovanie nízkeho napätia s hladkým priebehom a veľkých prúdov, ktoré sa využívajú napr. v elektrochemickej výrobe.

hon

hon

1. pozemok alebo súbor pozemkov obhospodarovaný v rámci osevného postupu v danom vegetačnom období rovnakým spôsobom. Tvorí ho jedna parcela (jeden diel) ornej pôdy alebo je tvorený z viac dielov, ktoré nemusia byť v tesnej blízkosti. Počet honov jedného osevného postupu sa rovná počtu rokov rotácie osevného postupu; určuje sa podľa zastúpenia plodín alebo ich agrotechnických skupín na ornej pôde. Veľkosť honu je daná výmerou ornej pôdy v danom osevnom postupe a počtom rokov jeho rotácie. Veľkosť honu má umožňovať účelnú organizáciu práce pri plnom využití výrobných technológií a rešpektovaní prírodných, technických a výroných podmienok;

2. stará dĺžková miera (125 krokov).

Honce

Honce — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v západnej časti Rožňavskej kotliny na jej styku s Revúckou vrchovinou, 377 m n. m.; 352 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1318 ako Gunch, 1427 Gench, 1773 Gencs, Gencž, 1786 Gentsch, 1808 Gencs, Genč, 1863 – 1902 Gencs, 1907 – 13 Kisgencs, 1920 – 48 Genč, 1948 Honce.

Pôvodne banícka obec, od 16. stor. valašská. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, baníctvom, pálením uhlia a povozníctvom.

Stavebné pamiatky: klasicistický evanjelický a. v. kostol (1803) s neskorobarokovým oltárom z polovice 18. stor.

Do katastra Honiec zasahuje prírodná rezervácia Gerlašské skaly (vyhlásená 1981, rozloha 22 ha), súčasť Národného parku Slovenský kras, zameraná na ochranu skalných útvarov a jaskýň Plešivskej planiny a zachovaných pôvodných biocenóz s výskytom zriedkavých rastlinných a živočíšnych druhov a spoločenstiev.

d’ Hondecoeter, Melchior

d’Hondecoeter [-kuter], Melchior, aj de Hondecourte, de Hondekoter, 1636 Utrecht – 3. 4. 1695 Amsterdam — holandský maliar, najznámejší člen holandskej maliarskej rodiny pochádzajúcej z Flámska (→ holandské výtvarné umenie). Maľovať sa učil u otca, neskôr v dielni svojho strýka J. B. Weenixa, ktorý ovplyvnil jeho rané diela. Špecializoval sa na žánrové obrazy vtákov a zvierat (Vtáky, motýle a žaba medzi rastlinami a hubami, 1668), pri tvorbe ktorých bol ovplyvnený maliarskym štýlom F. Snydersa. Najmä jeho obrazy vtákov, ktoré vynikajú majstrovstvom a eleganciou realisticky stvárnených živočíchov (Sliepka a jej kurence, okolo 1657), boli často kopírované.

Honecker, Erich

Honecker [-neker], Erich, 25. 8. 1912 Neukirchen, spolková krajina Sársko – 29. 5. 1994 Santiago, Čile — východonemecký politik a komunistický činiteľ. Pôvodne vyučený pokrývač striech, od detstva bol spätý s Komunistickou stranou Nemecka (člen jej detskej a mládežníckej organizácie, od 1929 člen strany). Po krátkom študijnom pobyte v Moskve sa 1931 vrátil do Nemecka a venoval sa výlučne politike. Ako mládežnícky komunistický funkcionár prešiel 1933 do ilegality, 1935 ho gestapo zatklo a 1937 bol odsúdený na desať rokov väzenia. Po 2. svetovej vojne sa opäť zapojil do činnosti komunistickej strany. R. 1946 – 55 predseda komunistickej organizácie mládeže (FDJ). Postupoval aj v rámci vedenia Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED): od 1946 člen jej predsedníctva (1950 zmenené na ústredný výbor), od 1958 člen politbyra a 1958 – 71 tajomník ÚV SED pre otázky bezpečnosti. R. 1961 bol poverený zabezpečiť stavbu Berlínskeho múru a jeho vplyv enormne vzrástol. R. 1971 nahradil W. Ulbrichta vo funkcii prvého tajomníka (od 1976 generálny tajomník) SED a 1976 sa stal aj predsedom Štátnej rady NDR, t. j. hlavou štátu. Jeho režim patril v rámci sovietskeho bloku k najkonzervatívnejším. Keď sa systém NDR začal 1989 rozkladať, v tom čase už chorý Honecker odstúpil (18. 10.). Po zániku NDR bol krátky čas v októbri 1990 v sovietskej vojenskej nemocnici pri Berlíne, odkiaľ ušiel spolu s manželkou do Moskvy. Vláda B. N. Jeľcina ho však 1992 vydala späť do Nemecka, kde ho mali súdiť pre zločiny spáchané v čase komunistickej diktatúry. R. 1993 bol však súd vzhľadom na jeho zdravotný stav zastavený a Honecker mohol emigrovať do Čile, kde zakrátko zomrel.

honelník

honelník — pomocný pastier pri salašnom chove oviec. Jeho úlohou bolo pásť ovce, prihnať ich na dojenie a pomáhať bačovi v kolibe (nosiť vodu a drevo, udržiavať oheň, umývať riad). Za honelníkov sa najímali 12- až 14-roční chlapci, ktorí sa pripravovali na ovčiarske povolanie. Ich mzda tvorila približne tretinu (niekedy i menej) mzdy dospelého ovčiara.

honestiores

honestiores [-tijórés; lat.] — vznešenejší; privilegovaná vrstva obyvateľov v Rímskej ríši od konca 2. stor. n. l. R. 212 bolo udelené občianske právo takmer všetkým slobodným obyvateľom Rímskej ríše (→ Constitutio Antoniniana). Na rozdiel od humiliores mohli honestiores zastávať celoštátne úrady a úrady v provinčných mestách. Mohli byť potrestaní nanajvýš vyhnanstvom, konfiškáciou majetku či deportáciou, nie telesnými trestami, ťažkými prácami ani trestom smrti.

hongitochten

hongitochten [malajsky + hol.] — názov nizozemských vojenských výprav na niektoré ostrovy v Molukách (nazývané aj ostrovy korenia) v 17. a 18. stor. Počas nich boli na mnohých ostrovoch vyrúbané tisíce stromov klinčekovca voňavého (Syzygium aromaticum). Nizozemci sa týmto spôsobom snažili udržať monopol holandskej Východoindickej spoločnosti nad produkciou klinčekov a nad obchodom s korením.

Honiara

Honiara — hlavné mesto Šalamúnových ostrovov v juhozápadnej časti Tichého oceána na severnom pobreží ostrova Guadalcanal pri ústí rieky Mataniko; 85-tis. obyvateľov (2017). Prístav (vývoz kokosových orechov a rýb), v blízkosti medzinárodné letisko Henderson Field. Vzniklo pri americkej vojenskej leteckej základni (na mieste bitky o Guadalcanal), 1952 hlavné mesto.

Stavebné pamiatky: budova parlamentu (1993); múzeum, galéria, botanická záhrada, čínska štvrť, univerzita (University of the South Pacific Solomon Islands).

honor

honor [lat.] — česť, úcta.

honorabilis

honorabilis [lat.] — ctihodný, úctyhodný; ceremoniálny titul vysokoškolského profesora (nie dekana a rektora).

honorácia

honorácia [lat.] — označenie majetkom alebo postavením najvýznamnejších osobností (a ich rodín) v určitom (miestnom) prostredí; panstvo.

honoratív

honoratív [lat.] — štandardizovaný spôsob vyjadrovania sociálnych vzťahov medzi hovoriacim a adresátom, resp. spôsob vyjadrovania zdvorilosti, úcty alebo rešpektu k sociálnemu postaveniu oslovovaného, príp. k osobe, o ktorej sa hovorí. V slovenčine sa honoratív vyjadruje pomocou zámen a slovesných tvarov, ako aj oslovením, tykaním a vykaním, v kontakte so staršími ľuďmi výnimočne aj onikaním. Osobité sú spôsoby oslovovania akademických a cirkevných funkcionárov, panovníkov ap.

honová karta

honová karta, karta honu — základná jednotná agronomická evidencia hmotných vstupov a výstupov z konkrétneho honu, na ktorú nadväzujú systémy výživy rastlín, agrotechniky a ochrany proti škodlivým činiteľom.

honovanie

honovanie — jemné dokončovacie obrábanie vnútorných i vonkajších valcových plôch brúsením (malou rýchlosťou a malým prítlačným tlakom) brúsnymi (honovacími) kameňmi (→ honovací stroj), pri ktorom sa uberaním jemných triesočiek vyhladzuje povrch a upravuje (zdokonaľuje) tvar. Po predchádzajúcom brúsení sa honujú najmä valce spaľovacích motorov a pracovné valce hydraulických a pneumatických zariadení.

Hont

Hont — historické územie (komitát, stolica, župa) v juhozáp. časti stredného Slovenska od Banskej Štiavnice až po Dunaj, pričom približne jeho pätina (juhových. časť) sa nachádza v dnešnom Maďarsku. Najvýznamnejšou riekou pretekajúcou cezeň je Ipeľ. Hont vznikol asi v 11. stor. z Novohradského komitátu a ako samostatný okres k nemu patril aj geograficky vzdialený Malohont (až do 1802, keď sa definitívne stal súčasťou Gemersko-malohontskej stolice). Šľachtická stolica sa v Honte vytvorila do konca 13. stor. V 16. a 17. stor. bola pravidelne sužovaná vpádmi tureckých vojsk, pretože ležala na hranici habsburského a tureckého územia Uhorska (koncom 16. stor. Hont patril priamo pod správu Novohradského sandžaku).

Hont sa delil na štyri okresy: Bátovský, Štiavnický, Bzovícky a Malohont; po definitívnom odčlenení Malohontu (1802) vznikol ako štvrtý Ipeľský okres. Najvýznamnejšou šľachtickou rodinou v stolici boli v 17. stor. Koháriovci, ktorí sa od 1711 stali jej dedičnými županmi. Sídlom stolice (župy) bol pôvodne hrad Hont (zaniknutý hrad v obci Hont na rieke Ipeľ v dnešnom sev. Maďarsku pri maďarsko-slovenských hraniciach), v 16. – 17. stor. bolo sídlo na rozličných miestach v sev. časti územia. Od zač. 19. stor. sa sídlom Hontianskej stolice stali Šahy. Ako politicko-administratívny útvar zanikla 1922.

Hontianska Vrbica

Hontianska Vrbica, Hontfüzesgyarmat — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji vo východnej časti Podunajskej pahorkatiny, 159 m n. m.; 590 obyvateľov, 69,2 % slovenskej, 28,1 % maďarskej národnosti (2019). Stopy osídlenia z eneolitu (badenská kultúra).

Obec písomne doložená 1135 ako Garmoth, 1291 Gyormoth, 1293 Gormoth, 1773 Füzes-Gyarmath, 1786 Füsesch-Gyarmath, 1808 Füzes-Gyarmath, 1863 – 1907 Füzesgyarmat, 1913 Hontfüzesgyarmat, 1920 – 38 Hontianske Ďarmoty, Füzes-Gyarmat, 1938 – 45 Hontfüzesgyarmat, 1945 – 48 Hontianske Ďarmoty, Füzes-Gyarmat, 1948 Hontianska Vrbica.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. R. 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku. R. 1947 boli obyvatelia maďarskej národnosti presídlení do Maďarska a prisťahovali sa sem Slováci z maďarského územia.

Stavebné pamiatky: barokový rímskokatolícky Kostol nepoškvrneného počatia Panny Márie (pôvodne gotický z 1. polovice 15. stor., barokovo obnovený v 1. polovici 18. stor.), pôvodne klasicistický reformovaný kostol (postavený ako tolerančný 1784, prestavaný koncom 19. stor.).

Hontianske Moravce

Hontianske Moravce — obec v okrese Krupina v Banskobystrickom kraji vo východnej časti Podunajskej pahorkatiny, 145 m n. m.; 860 obyvateľov (2018). Miestne časti: Kostolné Moravce, Opátove Moravce.

Obec vznikla 1960 zlúčením obcí Kostolné Moravce (1269 Morouth, 1479 Eghazasmaroth, Marod, Maroth, 1493 Maroth, 1524 Eghhazas Maroth, Marothy, 1773 Hazas-Maroth, Kostolno-Morawitz, Kostolne Morawce, 1786 Egyházas-Maroth, Kostolne Morawce, 1808 Egyházas-Maróth, Kostelné Morawce, 1863 – 73 Egyházasmaróth, 1877 – 1913 Egyházmarót, 1920 – 60 Kostolné Moravce) a Opátove Moravce (1135 Morout, 1245 villa Morot, 1285 Marauth, Marouth, 1295, 1317 Morouth, 1336 Morout, 1405 Maroth, 1476 Apathmarothya, Maroth, 1773 Apat-Maroth, Apat-Morawitz, Apato(vské) Morawce, 1786 Apath-Maroth, Opatowske Morawce, 1808 Apáth-Maróth, Opatowské Morawce, 1863 Apátmaróth, 1873 – 1913 Apátmarót, 1920 Opatové Moravce, Čierne Moravce, 1927 – 60 Opátove Moravce).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom a vinohradníctvom. Stopy osídlenia želiezovskej skupiny i z rímskej doby, sídlisko z 9. – 10. stor.

Stavebné pamiatky: klasicistický kaštieľ (1. polovica 19. stor.), evanjelický a. v. kostol (postavený 1882 – 83 na mieste staršieho).

Hontianske múzeum a Galéria Ľudovíta Simonyiho

Hontianske múzeum a Galéria Ľudovíta Simonyiho [šimoňi-] — múzeum a galéria v Šahách. Vzniku múzea predchádzalo založenie Hontianskej múzejnej spoločnosti (1898), zbierky boli 1902 sprístupnené verejnosti, 1924 múzeum zaniklo a jeho zbierky boli prenesené do múzea v Banskej Štiavnici. R. 1992 bolo z iniciatívy mesta znovuotvorené. Jeho stálu expozíciu tvoria archeologické, historické a národopisné pamiatky hontianskeho regiónu, ako aj časť venovaná poľnohospodárstvu a remeslám. Súčasťou je aj pamätník obetiam holokaustu. Galéria bola založená 1992 pri znovuotvorení múzea ako Hontianska galéria, od 1995 súčasný názov. Jej zbierkový fond tvoria diela umelcov hontiansko-ipeľského regiónu.

hontianske nárečia

hontianske nárečia — miestne dialekty, ktorými sa hovorí v slovenskej časti Hontu. Hontianske nárečia patria do juhovýchodného regiónu stredoslovenských nárečí. Netvoria výrazne charakterizovaný a ostrými izoglosami ohraničený nárečový celok; aj vnútorne sú relatívne jednotné, málo členené. Takmer na celom území nastala zmena m > n (potom > poton, kým > kín, idem > iďen). Doložené sú aj typické južnostredoslovenské tvary podstatných mien typu takie zvike, haluške na miski, tvary prídavných mien typu každiho, každimu ap. V okolí Banskej Štiavnice je enkláva bez mäkkých spoluhlások ď, ť, ň, ľ, t. j. vo všetkých pozíciách sú tvrdé spoluhlásky d, t, n, l (dedina, ticho, leto).

Hontianske Nemce

Hontianske Nemce — obec v okrese Krupina v Banskobystrickom kraji na rozhraní Podunajskej pahorkatiny, Štiavnických vrchov a Krupinskej planiny, 195 m n. m.; 1 457 obyvateľov (2018). Miestne časti: Hontianske Nemce, Rakovec, Sitnianska Lehôtka.

Hontianske Nemce písomne doložené 1246 ako villa Nympty, 1256 Nemety, 1281 Nempti, 1285 Nemty, 1291 Nympthy, 1773 Némethy, Nemtze, Nemce, 1786 Némethi, Nemcze, 1808 Némethi, Němce, Nimthy, 1863 – 1907 Németi, 1913 Hontnémeti, 1920 – 48 Nemce, 1948 Hontianske Nemce; po 1913 k nim bola pričlenená obec Rakovec (1773 Rakovcze, 1786 Rakowcze, 1808 Rákócz, Rákoty, 1863 Rakóc, 1873 – 1907 Rákóc, 1913 Hontrákóc) a 1990 obec Sitnianska Lehôtka (1400 Lehota, 1463 Lehothka alias Lehotha, 1558 Lehotka, 1602 Lehotha, 1773 Szitna-Lehotha, Sitanska Lehota, 1786 Žitna Lehota, 1808 Szitnya-Lehotka, 1863 – 82 Szitnyalehota, 1888 – 1907 Szitnyalehotka, 1913 Szitnyaliget, 1920 Sitnianska Lehotka, 1927 – 90 Sitnianska Lehôtka).

Poľnohospodárska obec s bohatou vinohradníckou históriou. Archeologické nálezy: doklady osídlenia z mladšej kamennej doby (želiezovská skupina, lengyelská kultúra), mladšej bronzovej doby (lužická kultúra) i z raného stredoveku.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Martina s obranným múrom (pôvodne trojloďová románska bazilika z 2. polovice 13. stor., v 1. polovici 16. stor. gotický a po 1788 barokovo upravený), gotická Kaplnka sv. Urbana a sv. Donáta (16. stor.), rokokový mariánsky stĺp z 2. polovice 18. stor.

Hontianske Tesáre

Hontianske Tesáre — obec v okrese Krupina v Banskobystrickom kraji v doline Štiavnice na styku Podunajskej pahorkatiny s Krupinskou planinou, 155 m n. m.; 922 obyvateľov (2018). Miestne časti: Báčovce, Dvorníky, Hontianske Tesáre, Šipice. Územie obce bolo osídľované od neolitu.

Obec vznikla z osady jestvujúcej pravdepodobne už v 11. stor. (písomne doložená 1249 ako Tezer, 1773 Tesary, 1808 Teszér, Dessir, Tesáre, 1863 – 1913 Teszér, 1920 Tesáre, Tesáry, 1927 – 48 Hontianske Tesáry, 1948 Hontianske Tesáre). R. 1990 k nej boli pričlenené obce Báčovce (1598 Baach, 1773 Bacsfalu, Bachdorf, Bačowce, 1786 Bácschfalu, Bachsdorf, 1808 Bács, Bácsfalu, Bachsdorf, Bačowce, 1863 – 1907 Bácsfalu, 1913 Kisbácsfalu, 1920 – 90 Báčovce), Dvorníky (1408 Uduarnok, 1419 Wdwarnok, 1773 Udvarnok, Dwornik, Dvorniky, 1786 Udwarnok, Dworanki, 1808 Udvarnok, Dworník, Dwořanky, 1863 – 1907 Udvarnok, 1913 Hontudvarnok, 1920 – 90 Dvorníky) a Šipice, ktoré vznikli 1951 zlúčením obcí Dolné Šipice (1438 Sypoth, Sypith, 1773 Also-Sipek, Dolne Sipice, 1786 Alschó-Schipek, Dolné Ssipice, 1808 Alsó-Sipek, Dolní Ssipík, Dolní Ssipice, 1863 – 1913 Alsósipék, 1920 – 51 Dolné Šipice) a Horné Šipice (1286 Sypeg, 1355 Sipyk, Sypyc, 1356 Sepec, 1357 Sypich, 1373 Chypih, 1394 Vduarnoksipich, 1773 Felschõ-Sipek, Horne Sipice, 1786 Felschõ-Schipek, Horné Ssipice, 1808 Felschõ-Sipek, Horní Ssipík, Horní Ssipice, 1863 – 1913 Felschõsipék, 1920 – 51 Horné Šipice).

Obyvatelia sa zaoberali remeslami, poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Archeologické nálezy: rozsiahle sídlisko kultúry s lineárnou keramikou v časti Dvorníky (nález antropomorfnej plastiky muža), želiezovskej skupiny a badenskej kultúry; sídlisko lužickej kultúry, nálezy z laténskej doby, stopy stredovekého osídlenia; zaniknutý Kostol sv. Michala (jeho zvyšky boli odkryté počas archeologického výskumu 1991), pôvodne jednoduchá románska stavba z 2. polovice 12. stor., koncom 13. – 1. polovica 14. stor. goticky prestavaná (vybudovaná veža, svätyňa zväčšená na pravouhlé presbytérium), v 15. stor. pristavaná sakristia, v ktorej bola nájdená bronzová plastika Ukrižovaného (Corpus Christi, 1. polovica 13. stor.), a asi v 17. stor. kostnica, zanikol pravdepodobne koncom 17. stor.

Stavebné pamiatky: budova bývalého hostinca (pôvodne neskorogotická opevnená kúria z 15. stor., prestavaná v 17. – 19. stor.), v časti Hontianske Tesáre evanjelický a. v. kostol z 1792, v časti Dvorníky klasicistický evanjelický a. v. kostol (1854), v časti Šipice rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (pôvodne gotický z 2. polovice 14. stor., prestavaný 1722 – 28) a klasicistický evanjelický a. v. kostol bez veže (1801, opravený 1865 a 1900).

V katastri obce prírodná rezervácia Šinkov salaš (vyhlásená 1999, rozloha 2,3 ha), nálezisko chráneného a ohrozeného druhu flóry Slovenska hlaváčika jarného (Adonis vernalis).

Hontianske Trsťany

Hontianske Trsťany — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji vo východnej časti Podunajskej pahorkatiny, 164 m n. m.; 314 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1244 ako Nadasd, 1245 Nados, 1664 Nádazs, 1773 Nádas, Nadoschany, 1786 Nadasch, Nadoschany, 1808 Nádas, Nádossany, 1863 – 1907 Nádas, 1913 Hontnádas, 1920 – 48 Nadošany, 1948 – 73 Tekovské Trsťany, 1973 Hontianske Trsťany.

Obyvatelia sa zaoberali najmä poľnohospodárstvom a vinohradníctvom.

Stavebné pamiatky: barokový rímskokatolícky Kostol sv. Bartolomeja (1759).

Honty, Tibor

Honty, Tibor, 9. 5. 1907 Krompachy – 1. 12. 1968 Praha — slovenský fotograf a fotoreportér pôsobiaci v Čechách.

Od 1933 žil v Prahe, 1933 – 43 pracoval v oddelení hĺbkotlače v Neubertovom grafickom závode (od 1935 ako retušér). R. 1945 začal samostatne pracovať ako fotograf, 1948 spoluzakladal sekciu fotografie Spolku výtvarných umelcov Mánes. V ranej tvorbe bol ovplyvnený sociálnou fotografiou, od 1935 sa začal venovať fotografovaniu plastiky, ktorá predstavuje hlavný tematický okruh jeho tvorby. Od začiatku 40. rokov 20. stor. sa v jeho voľnej tvorbe prejavil vplyv českej surrealistickej fotografie (J. Štyrský, Miroslav Hák), vytvoril množstvo imaginatívnych fotografií. Významnú časť jeho tvorby predstavuje dokumentárna fotografia. Vytvoril cykly fotografií Zo starého cintorína (1942), Náhodné stretnutia (od 1944), Zo starého židovského cintorína (1952) a Z ciest za gotickou plastikou na Slovensku (1967), ilustroval publikácie Aristide Maillol. Die Pomona (1961) a Gotická plastika na Slovensku (1972, text J. Homolka).

honvéd

honvéd [maď.] — domobranec; príslušník uhorskej, neskôr maďarskej armády. Počas revolúcie 1848 – 49 člen maďarskej revolučnej armády slúžiacej na obranu slobody a nezávislosti Uhorska. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) v období 1868 – 1918 vojak osobitnej časti rakúsko-uhorskej armády – domobrany (honvédség), ktorá priamo podliehala uhorskému ministerstvu obrany. V období 1920 – 48 vojak maďarskej kráľovskej armády. Od 1990 príslušník maďarského pozemného vojska.

Honzl, Jindřich

Honzl, Jindřich, 14. 5. 1894 Humpolec, okres Pelhřimov – 20. 4. 1953 Praha — český divadelný režisér a teoretik. R. 1914 – 27 učiteľ v Prahe, 1920 – 22 viedol súbor zborovej recitácie socialistickej poézie, 1925 založil spolu s J. Frejkom a E. F. Burianom avantgardné Osvobozené divadlo, kde pôsobil 1926 – 29 a 1931 – 38 ako režisér. R. 1929 – 31 dramaturg Zemského divadla v Brne (dnes Národní divadlo Brno), 1931 – 38 externý režisér Národného divadla v Prahe i Městského divadla v Plzni, 1945 – 48 režisér Národného divadla v Prahe. Ako teoretik prijal vplyvy sovietskeho ruského divadla (V. E. Mejerchoľd, A. J. Tairov, N. P. Ochlopkov). Režíroval hry Hadrián z Římsů (V. K. Klicpera, 1930), Jan Hus (J. K. Tyl, 1936), Julietta (B. Martinů, 1938), Ze života hmyzu (K. a J. Čapkovci, 1946), Faidra (J. Racine, 1947), Maryša (A. a V. Mrštíkovci, 1948) a i., ako aj pásmo Národní hrdina Julius Fučík (1946).

Hood, Samuel

Hood [húd], Samuel, vikomt, nazývaný barón Hood of Catherington, 12. 12. 1724 – 27. 1. 1816 — britský admirál. R. 1741 vstúpil do služieb námorníctva, 1746 sa stal dôstojníkom. Počas sedemročnej vojny (1756 – 63) slúžil v Lamanšskom prielive a potom v Stredomorí. Po službe v Severnej Amerike bol 1778 prevelený do Anglicka do Portsmouthu, kde pôsobil ako komisár lodenice a zároveň ako riaditeľ námornej akadémie. R. 1780 bol povýšený na admirála a vyslaný do oblasti Karibského mora do Západnej Indie a na pobrežie Severnej Ameriky, kde sa stal fakticky nezávislým veliteľom. Po spočiatku neúspešných bojoch s Francúzmi sa mu podarilo v apríli 1782 poraziť francúzskeho admirála F. J. de Grassa pri Dominike a vziať ho do zajatia. Počas francúzskych revolučných vojen bol v máji 1793 prevelený ako najvyšší veliteľ opäť do oblasti Stredomoria, kde sa mu podarilo obsadiť mesto Toulon, odkiaľ bol však čoskoro vytlačený jednotkami generála Napoleona Bonaparta. V októbri 1794 sa vrátil do Veľkej Británie a vzdal sa námornej služby. Od 1796 až do smrti pôsobil ako správca nemocnice v Greenwichi.

Hoodia

Hoodia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď zimozeleňovité. Trváce sukulentné husto rozkonárené rastliny pochádzajúce z juhozápadnej Afriky. Majú vzpriamené, zvyčajne od bázy rozkonárené stonky a veľké tanierovité tmavožlté až hnedé kvety, plod mechúrik. Ako ozdobné rastliny sa pestujú napr. druhy Hoodia bainii a Hoodia gordonii; extrakty z Hoodie gordonii sa v súčasnosti používajú pri liečbe obezity.