Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 177 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

homárovité

homárovité [nem. > fr.], Homaridae, synonymum Nephropidae — čeľaď z podkmeňa kôrovce (Branchiata, Crustacea), rad desaťnožce (Decapoda). Veľké morské kôrovce so silnými asymetrickými klepetami (pravé býva zvyčajne väčšie), drsným valcovitým pancierom so šikmými priečnymi ryhami a podlhovastým bruchom ukončeným širokým vejárovitým chvostom, pomocou ktorého unikajú v nebezpečenstve rýchlym pohybom smerom dozadu; samice nosia naspodku brucha až niekoľko tisíc vajíčok, z ktorých sa liahnu larvy typu zoea (na dospelého jedinca sa podobajú až po štvrtom zvlečení). Homárovité sa dožívajú okolo 30 rokov; zvyčajne sa vyskytujú v hĺbkach do 50 m. Komerčne sa na gastronomické potreby lovia pomocou špeciálnych košov alebo klietok s návnadami. Patria sem napr. modrastý druh homár obyčajný (Homarus vulgaris, v niektorých zoologických systémoch Homarus gammarus alebo homár európsky) dlhý 50 – 60 cm, hmotnosť 5 – 6 kg, ktorý sa vyskytuje pri skalnatom pobreží Atlantického oceána a Stredozemného mora, homár americký (Homarus americanus) dlhý 60 – 100 cm, hmotnosť 10 – 20 kg, ktorý žije v Atlantickom oceáne, a okolo 30 cm dlhý červenkastý druh homár štíhly (Nephrops norvegiens), ktorý sa vyskytuje v severovýchodnej časti Atlantického oceána od Nórska po Portugalsko.

hoper

hoper [angl.] — samohybné plávajúce rýpadlo (bager) vybavené nákladným priestorom (násypkami) na vyťaženú zeminu. Pracuje spravidla ako sacie rýpadlo s jedným alebo s dvoma hĺbiacimi zariadeniami na bokoch. Vyťažená zemina sa výpustom na dne vysýpa do vody alebo sa pomocou čerpadiel prečerpáva na breh. Používa sa na bagrovanie plavebných kanálov vedúcich k prístavom, bazénov prístavov a i.

Hopkinson, John

Hopkinson, John, 27. 7. 1849 Manchester – 27. 8. 1898 Alpy, Švajčiarsko (pri výstupe na vrch Petite Dent de Veisivi) — britský elektrotechnik. Od 1890 profesor na King’s College v Londýne. Zaoberal sa konštrukciou a účinnosťou dynám, 1883 vynašiel a získal patent na svoj vynález trojvodičového rozvodu jednosmerného elektrického prúdu, 1886 sformuloval podľa neho nazvaný Hopkinsonov zákon.

Horizont

Horizont — ruský fotografický prístroj určený na zhotovovanie panoramatických fotografií. Má zabudovaný širokouhlý objektív, ktorý sa počas expozície vodorovne pohybuje, čím vytvára obrazový uhol 120°. V Horizonte sa používa bežný kinofilmový materiál, fotografuje sa na formát 24 mm x 58 mm, rýchlosť uzavretia sa pohybuje medzi 1/30 a 1/250 s. Prvý typ fotoaparátu Horizont sa začal vyrábať 1967 v Krasnogorskom mechanickom závode, 1973 bola výroba zastavená. R. 1989 bola výroba obnovená, súčasné modely majú nový dizajn a využívajú moderné materiály, ich základný princíp ale zostal nezmenený.

hornoplošník

hornoplošník — lietadlo, ktorého nosná plocha (krídlo) je umiestnená nad trupom alebo v hornej časti trupu, čo poskytuje pilotovi lepší výhľad (pozorovací hornoplošník) alebo lepší prístup pri nakladaní tovaru (nákladný hornoplošník). Ako hornoplošníky sa často konštruujú vodné lietadlá (hydroplány), pretože zamedzujú nežiaduci dotyk krídla s vodou.

Horowitz, Leopold Štefan

Horowitz [-vic], Leopold Štefan, aj Horovitz Lipót, 2. 2. 1838 Rozhanovce, okres Košice-okolie – 16. 11. 1917 Viedeň — uhorský maliar.

Študoval maliarstvo u E. Rotha a V. Klimkoviča v Košiciach a na akadémii vo Viedni. R. 1858 získal štipendium do Paríža. Od 60. rokov 19. stor. žil vo Varšave, pôsobil aj v Paríži, Berlíne, Drážďanoch a Košiciach, od 1893 žil vo Viedni. Maľoval obrazy so žánrovými a s historickými námetmi (Posledné dni skazy Jeruzalema, 1871), bol vyhľadávaným portrétistom svojej doby, portrétoval napr. cisára Františka Jozefa I. i významné osobnosti v Uhorsku (Ferenc Pulszky, 1890).

Horváth, Pavol

Horváth [-vát], Pavol, 14. 9. 1944 Vlčkovce, okr. Trnava — slovenský informatik. R. 1967 – 2002 pôsobil na Elektrotechnickej fakulte SVŠT (dnes Fakulta elektrotechniky a informatiky STU), súčasne od 1978 riaditeľ Ústavu výpočtovej techniky EF SVŠT (dnes Centrum výpočtovej techniky STU), od 2003 pôsobí v Ústave počítačových systémov a sietí Fakulty informatiky a informačných technológií STU v Bratislave, 1985 – 90 prorektor SVŠT; 1997 profesor. Venuje sa najmä technickým prostriedkom počítačových systémov, komunikácii človeka s počítačom, dátovým sieťam, bezpečnosti prístupu v dátových sieťach a informačným systémom. Od 1991 sa spolupodieľal na tvorbe Slovenskej akademickej dátovej siete SANET. Spoluautor viacerých kníh, napr. Vedecký náučný slovník – Kybernetické systémy (1987) a Periférne zariadenia (s M. Linhartom, 1991), autor 11 vysokoškolských učebných textov, napr. Využitie výpočtovej techniky v školstve (1984), Prídavné zariadenia (1986), Periférne zariadenia číslicových počítačov (1991) a Dátové siete, ako aj viacerých vedeckých článkov publikovaných v odborných časopisoch. R. 1999 – 2004 podpredseda predstavenstva Asociácie poskytovateľov internetu (API) na Slovensku, od 2004 Združenia pre správu národnej domény SR, od 1998 zástupca SR v európskej organizácii koordinujúcej využívanie akademických a industriálnych počítačových sietí ENPG (European Network Policy Group). Za vedeckú a pedagogickú činnosť získal viacero ocenení.

Hopcroft, John Edward

Hopcroft [-kroft], John Edward, 7. 10. 1939 Seattle, Wash. — americký informatik. R. 1964 – 67 pôsobil na Princetonskej univerzite v Princetone, 1967 profesor, 1987 – 92 vedúci oddelenia informatiky na Cornellovej univerzite v Ithace. Jeho výskum sa zameriava na teoretické aspekty využitia počítačov, najmä na analýzu algoritmov, formálne jazyky, teóriu automatov a grafové algoritmy. Spolu s R. E. Tarjanom vyvinul Hopcroftov a Tarjanov algoritmus a s R. M. Karpom Hopcroftov a Karpov algoritmus (obidva z oblasti teórie grafov). Spoluautor učebníc Návrh a analýza počítačových algoritmov (The Design and Analysis of Computer Algorithms, 1974), Úvod do teórie automatov, jazykov a výpočtov (Introduction to Automata Theory, Languages and Computation, 1979) a Dátové štruktúry a algoritmy (Data Structures and Algorithms, 1983). Nositeľ viacerých významných ocenení, napr. Turingovej ceny za úspechy pri návrhu a analýze algoritmov a dát (1986, s R. E. Tarjanom) a cien združenia IEEE (Harry H. Goode Memorial Award, 2005 a IEEE John von Neumann Medal, 2010).

Hořejš, Jiří

Hořejš, Jiří, 18. 10. 1933 Praha – 28. 9. 2001 Brno — český informatik, priekopník výpočtovej techniky v Česku. R. 1959 – 87 pôsobil na Prírodovedeckej fakulty Univerzity J. E. Purkyňu v Brne (dnes Masarykova univerzita), kde 1965 založil Katedru matematických strojov a 1979 Ústav výpočtovej techniky (jeho prvý riaditeľ), 1987 – 96 pôsobil na Matematicko-fyzikálnej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a 1996 – 97 na Fakulte informatiky Masarykovej univerzity v Brne. Venoval sa najmä matematickej informatike, teórii automatov, teórii zložitosti, štruktúrovanému programovaniu, problematike správnosti programov a neurónovým počítačom. Autor a spoluautor viac než 100 vedeckých prác, viacerých vysokoškolských učebných textov, napr. Matematické stroje (s M. Fendrychom, 1965), ktoré sú pokladané za priekopnícke dielo v tejto oblasti, ako aj monografie Struktura počítačů a jejich programového vybavení (1980, s J. Brodským a J. Staudekom). Vynikajúci prednášateľ a propagátor informatiky. Nositeľ viacerých ocenení, o. i. medzinárodného ocenenia Priekopník počítačov (Computer Pioneer Award) udeľovaného IEEE Computer Society (1996).

Hoover Dam

Hoover Dam [hú- dem], do 1947 Boulder Dam — betónová priehrada klenbového typu s hydroelektrárňou (2 074 MW) v USA na hranici štátov Arizona a Nevada na rieke Colorado v kaňone Black Canyon 48 km juhovýchodne od mesta Las Vegas. Vybudovaná 1931 – 36; výška hrádze 221 m, dĺžka koruny 379 m. Je druhou najvyššou priehradou tohto typu v USA. Vodná nádrž Lake Mead, ktorú Hoover Dam vytvára, patrí medzi najväčšie umelé vodné nádrže na svete (dĺžka 185 km, šírka do 16 km, plocha 639 km2, dĺžka brehovej línie 900 km), je využívaná na zavlažovanie a vyhľadávaná jachtármi i milovníkmi ďalších vodných športov. Nazvaná podľa 31. prezidenta USA H. C. Hoovera, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o jej vybudovanie.

Hont

Hont — historické územie (komitát, stolica, župa) v juhozáp. časti stredného Slovenska od Banskej Štiavnice až po Dunaj, pričom približne jeho pätina (juhových. časť) sa nachádza v dnešnom Maďarsku. Najvýznamnejšou riekou pretekajúcou cezeň je Ipeľ. Hont vznikol asi v 11. stor. z Novohradského komitátu a ako samostatný okres k nemu patril aj geograficky vzdialený Malohont (až do 1802, keď sa definitívne stal súčasťou Gemersko-malohontskej stolice). Šľachtická stolica sa v Honte vytvorila do konca 13. stor. V 16. a 17. stor. bola pravidelne sužovaná vpádmi tureckých vojsk, pretože ležala na hranici habsburského a tureckého územia Uhorska (koncom 16. stor. Hont patril priamo pod správu Novohradského sandžaku).

Hont sa delil na štyri okresy: Bátovský, Štiavnický, Bzovícky a Malohont; po definitívnom odčlenení Malohontu (1802) vznikol ako štvrtý Ipeľský okres. Najvýznamnejšou šľachtickou rodinou v stolici boli v 17. stor. Koháriovci, ktorí sa od 1711 stali jej dedičnými županmi. Sídlom stolice (župy) bol pôvodne hrad Hont (zaniknutý hrad v obci Hont na rieke Ipeľ v dnešnom sev. Maďarsku pri maďarsko-slovenských hraniciach), v 16. – 17. stor. bolo sídlo na rozličných miestach v sev. časti územia. Od zač. 19. stor. sa sídlom Hontianskej stolice stali Šahy. Ako politicko-administratívny útvar zanikla 1922.

Homer, Winslow

Homer [houmer], Winslow, 24. 2. 1836 Boston, Massachusetts – 29. 9. 1910 Prout’s Neck, súčasť Scarboroughu, Maine, USA — americký krajinár, ilustrátor a rytec, jeden z najvýznamnejších amerických maliarov konca 19. stor.

V ranej tvorbe sa venoval časopiseckej ilustrácii. R. 1859 sa presťahoval do New Yorku, kde sa začal učiť maľovať. Počas americkej občianskej vojny ako vojnový ilustrátor vytvoril realistické reportážne kresby, na základe ktorých vznikli ilustrácie a neskôr olejomaľby (Zajatci z frontu, 1866). V 70. rokoch 19. stor. maľoval najmä idylické vidiecke výjavy (Zberači bavlny, 1876). R. 1883 sa usadil v Scarborough na polostrove Prout’s Neck. Maľoval maríny, divú prírodu, zvieratá i pohľady na pobrežie, ktoré vyjadrujú zápas človeka a prírodných síl (Golfský prúd, 1899), ako aj akvarely, v ktorých dosiahol vysokú úroveň majstrovstva. Jeho diela sa vyznačujú originalitou, výrazovou silou, vytvoril v nich vlastnú dramatickú víziu prírody, vyjadrujú metamorfózy vzťahu prírody a človeka.

d’ Hondecoeter, Melchior

d’Hondecoeter [-kuter], Melchior, aj de Hondecourte, de Hondekoter, 1636 Utrecht – 3. 4. 1695 Amsterdam — holandský maliar, najznámejší člen holandskej maliarskej rodiny pochádzajúcej z Flámska (→ holandské výtvarné umenie). Maľovať sa učil u otca, neskôr v dielni svojho strýka J. B. Weenixa, ktorý ovplyvnil jeho rané diela. Špecializoval sa na žánrové obrazy vtákov a zvierat (Vtáky, motýle a žaba medzi rastlinami a hubami, 1668), pri tvorbe ktorých bol ovplyvnený maliarskym štýlom F. Snydersa. Najmä jeho obrazy vtákov, ktoré vynikajú majstrovstvom a eleganciou realisticky stvárnených živočíchov (Sliepka a jej kurence, okolo 1657), boli často kopírované.

Honty, Tibor

Honty, Tibor, 9. 5. 1907 Krompachy – 1. 12. 1968 Praha — slovenský fotograf a fotoreportér pôsobiaci v Čechách.

Od 1933 žil v Prahe, 1933 – 43 pracoval v oddelení hĺbkotlače v Neubertovom grafickom závode (od 1935 ako retušér). R. 1945 začal samostatne pracovať ako fotograf, 1948 spoluzakladal sekciu fotografie Spolku výtvarných umelcov Mánes. V ranej tvorbe bol ovplyvnený sociálnou fotografiou, od 1935 sa začal venovať fotografovaniu plastiky, ktorá predstavuje hlavný tematický okruh jeho tvorby. Od začiatku 40. rokov 20. stor. sa v jeho voľnej tvorbe prejavil vplyv českej surrealistickej fotografie (J. Štyrský, Miroslav Hák), vytvoril množstvo imaginatívnych fotografií. Významnú časť jeho tvorby predstavuje dokumentárna fotografia. Vytvoril cykly fotografií Zo starého cintorína (1942), Náhodné stretnutia (od 1944), Zo starého židovského cintorína (1952) a Z ciest za gotickou plastikou na Slovensku (1967), ilustroval publikácie Aristide Maillol. Die Pomona (1961) a Gotická plastika na Slovensku (1972, text J. Homolka).

horcovník

horcovník, Calathiana — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď horcovité. Jednoročné alebo trváce byliny s priamou byľou, 1 – 3 cm dlhými listami a s jedným terminálnym kvetom s terčovitou bliznou. Patria sem viaceré vzácne, ohrozené alebo chránené druhy, napr. horcovník jarný (Calathiana verna) s tmavoazúrovomodrými kvetmi. V starších systémoch bol horcovník zaraďovaný ako rod horec.

horská železnica

horská železnica — železnica budovaná v náročnom horskom teréne, ktorý do značnej miery ovplyvňuje návrh jej trasy, druh vodiacej dráhy a konštrukciu vozidiel. Trasa horskej železnice má veľký pozdĺžny sklon (stúpanie nad 4 %; najstrmšie je takmer 50 % stúpanie na vrch Pilatus vo Švajčiarsku, 1889). Ak na niektorých úsekoch prekonáva väčšie stúpanie, než je dovolené pri adhéznej železnici (najbežnejší typ železnice využívajúcej na prenos ťažnej sily adhéziu, t. j. priľnavosť kolies vozidiel ku koľajniciam), sú tieto úseky konštruované ako ozubnicová železnica. Horské železnice, ktoré prekonávajú zložité terénne nerovnosti a boli budované s dlhodobou perspektívou (na viac ako 100 rokov), majú obyčajne množstvo oblúkov s malým polomerom (60 – 100 m), tunelov, mostov, oporných a zádržných múrov proti kamenným a snehovým lavínam a i. Často sú úzkorozchodné. Budovali sa od pol. 19. stor. v Európe v Alpách (vo Švajčiarsku, v Nemecku a Rakúsku) a v USA najprv ako parné, neskôr elektrické. Najvyššie položená horská železnica je v USA v štáte Colorado na vrchu Pikes Peak v horskej skupine Front Range v Skalnatých vrchoch vo výške 4 301 m n. m.; najvyššie položenou horskou železnicou v Európe je úzkorozchodná ozubnicová železnica Jungfraubahn vo Švajčiarsku v Bernských Alpách s východiskovou stanicou vo výške 2 061 m n. m. v horskom priesmyku Kleine Scheidegg a s konečnou stanicou vo výške 3 454 m n. m. v tuneli v blízkosti sedla Jungfraujoch medzi štítmi Jungfrau a Mönch. Na Slovensku sa v súčasnosti nachádzajú dve úzkorozchodné železnice, ktoré sa považujú za horskú železnicu: Tatranské elektrické železnice s traťovými úsekmi Poprad-Tatry – Starý Smokovec – Štrbské Pleso a Starý Smokovec – Tatranská Lomnica a úzkorozchodná elektrická ozubnicová železnica Štrba – Štrbské Pleso. Keďže boli budované na dlhodobú prevádzku, v odôvodnených prípadoch vedú po betónových mostoch. Medzi horské železnice sa zaraďujú aj lesné železnice, ktoré sa v absolútnej väčšine budovali ako úzkorozchodné železnice s parnou trakciou. Ako horská železnica sa niekedy označuje aj adhézna železnica vo vysokohorskom prostredí (najvyššie položená železnica na svete vedie cez vysokohorskú oblasť z mesta Golmud v západočínskej provincii Čching-chaj do Lhasy v Tibetskej autonómnej oblasti, najvyšší bod prekonáva v priesmyku Tchang-ku-la vo výške 5 072 m n. m.; otvorená 2006).

Horn, Arvid Bernhard

Horn, Arvid Bernhard, gróf, 6. 4. 1664 Halikko, Fínsko – 17. 4. 1742 Ekebyholm (pri Uppsale) — švédsky politik a diplomat. Na začiatku severnej vojny (1700 – 21) sprevádzal kráľa Karola XII. počas jeho ťažení proti Dánsku, Estónsku a Poľsku. R. 1704 pomohol presadiť voľbu Stanislava Leszczyńského za poľského kráľa, 1706 dosiahol Altranstädtským mierom o. i. odstúpenie Augusta II. Silného z poľského trónu. Počas vlády Fridricha I. pôsobil 1720 – 38 vo funkcii kancelára a viedol celkovú politiku krajiny, jej veľmocenské postavenie však nedokázal obnoviť.

horčičník

horčičník, Erysimum, v niektorých botanických systémoch Cheiranthus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Jednoročné alebo trváce rastliny so vzpriamenou byľou pokrytou rôznymi trichómami, s jednoduchými úzkokopijovitými celistvookrajovými alebo zubatými listami a so žltými, oranžovými, hnedkastými alebo fialovými kvetmi, plod šešuľa. Patrí sem asi 100 zvyčajne jedovatých druhov, ktoré obsahujú kardiotonické glykozidy, napr. horčičník cheirantovitý (Erysimum cheiranthoides), horčičník konáristý (Erysimum diffusum), horčičník voňavý (Erysimum odoratum), západokarpatský endemit horčičník Wittmanov (Erysimum wittmannii) a horčičník škardolistý (Erysimum crepidifolium); v záhradách sa ako okrasná trvalka pestuje cheirant voňavý.

horčinka

horčinka, Polygala — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď horčinkovité; podľa najnovších botanických systémov sem patria aj rody buxuštek (Chamaebuxus) a krušpánovec (Polygaloides). Trváce, málo rozkonárené rastliny s jednoduchými striedavými úzkokopijovitými celistvookrajovými listami a so súmernými modrými, fialovými, červenými, ružovými, žltými alebo bielymi kvetmi s rôznym počtom kvetných obalov, plod tobolka. Najpočetnejší rod čeľade približne s 550 druhmi, ktoré sa vyskytujú na rôznych kontinentoch (okrem Austrálie) od trópov až po mierne pásmo, napr. Polygala butyracea, ktorej olejnaté semená sa v Afrike používajú na výrobu stužených pokrmových tukov, horčinka alpská (Polygala chamaebuxus, v niektorých systémoch Polygaloides chamaebuxus alebo Chamaebuxus alpestris) s bielymi, žltými alebo červenými kvetmi či na Slovensku rastúce druhy horčinka horká (Polygala amara) s horkými listami, horčinka obyčajná (Polygala vulgaris) s modrými alebo s fialovými kvetmi a horčinka väčšia (Polygala major) s ružovočervenými alebo bielymi kvetmi s priemerom okolo 10 mm.

Horn, Gustaf Karlsson

Horn, Gustaf Karlsson, gróf, 22. 10. 1592 Örbyhus (pri Uppsale) – 10. 5. 1657 Skara — švédsky maršal a politik. Od 1628 poľný maršal, od 1630 bojoval počas tridsaťročnej vojny vo vojsku Gustáva II. Adolfa v Nemecku. Počas bitky pri Nördlingene (6. 9. 1634, v blízkosti Norimbergu) padol do zajatia, 1642 bol vyslobodený. Od 1644 velil vojsku vo švédsko-dánskej vojne a 1645 donútil Dánov prijať Brömsebroský mier. Od 1653 ríšsky maršal.

horcovité

horcovité, Gentianaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín, rad horcotvaré (Gentianales). Vzpriamené jednoročné, dvojročné alebo trváce byliny alebo kry s oválnymi alebo kopijovitými celistvookrajovými, zvyčajne protistojnými listami bez prílistkov a s nápadnými jednotlivými alebo vo vrcholíkovom, často bohatom súkvetí usporiadanými modrými, fialovými, ružovými alebo žltými kvetmi, ktoré majú kornútkovito skrútené lupienky v púčiku, plod chlopňovitá tobolka. Patrí sem 84 rodov približne s 970 druhmi; mnohé sú chránené alebo ohrozené, viaceré liečivé pre vyšší obsah glykozidických horčín (už v ústach povzbudzujú tvorbu slín a reflexne zvyšujú tvorbu tráviacich enzýmov a žalúdočnej kyseliny).

horcovka

horcovka, Comastoma — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď horcovité. Jednoročné, dvojročné alebo trváce byliny so stonkami rozkonárenými od bázy, v ústí s brvitou korunkou a až po bázu deleným kalichom. Patrí sem jediný slovenský druh, do 10 cm vysoká horcovka útla (Comastoma tenellum) s listami v prízemnej listovej ružici a so štvorpočetnými modrými až ružovými kvetmi, ktorý rastie na kamenistých vysokohorských holiach alebo na vápencoch Západných a Belianskych Tatier. Horcovka bola v starších systémoch nazývaná horec útly (Gentiana tenella).

horec

horec

1. v starších botanických systémoch širšie chápaný rod, v súčasnosti rozdelený na niekoľko samostatných rodov, napr. horcovka, horcokvet a horcovník;

2. Gentiana — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď horcovité. Jednoročné alebo trváce rastliny s protistojnými sediacimi listami a päťpočetnými jednotlivými alebo v malokvetom súkvetí usporiadanými žltými alebo modrými kvetmi, plod tobolka. Viaceré patria medzi chránené druhy, napr. horec pľúcny (Gentiana pneumonanthe) so sýtomodrými alebo zriedkavo s ružovými a bielymi kvetmi, horec bodkovaný (Gentiana punctata) so žltými kvetmi s tmavofialovými škvrnami a s výrazne horkým podzemkom, ktorý sa používa na prípravu tinktúry na liečbu tráviacich ťažkostí, horec ľadový (Gentiana frigida) s bledožltými kvetmi a horec luskáčovitý (Gentiana asclepiadea) s výrazne modrými kvetmi.

horcokvet

horcokvet, Ciminalis — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď horcovité. Patria sem nízke rastliny s krátkou byľou, ktorá sa v čase kvitnutia môže predĺžiť až do dĺžky okolo 10 cm. Majú vajcovité alebo kopijovité listy, ktoré tvoria listovú ružicu, a tmavomodré lievikovité kvety, plod tobolka. Chránený alpsko-karpatský druh horcokvet Clusiov (Ciminalis clusii), ktorý sa vyskytuje na vápencoch v Karpatoch, je nazvaný podľa C. Clusia. Na moravskej strane Bielych Karpát rastie druh horcokvet bezbyľový (Ciminalis acaulis). Horcokvet bol v starších systémoch zaraďovaný ako rod horec.

Hoorn(e), Filips van Montmorency, gróf van

Hoorn(e) [hórn], Filips van Montmorency-Nivelle, gróf van, 1524 – 5. 6. 1568 Brusel — nizozemský vojvodca a admirál. Ako príslušník významného šľachtického rodu pôsobil na španielskom dvore cisára Karola V., počas šmalkaldskej vojny (1546 – 47) viedol cisárske oddiely a od 1550 velil telesnej stráži budúceho cisára Filipa II. Od 1555 miestodržiteľ Gelderlandu, 1556 vymenovaný za rytiera Zlatého rúna, 1559 admirál španielskej flotily. R. 1561 – 65 člen Štátnej rady. Obhajoval tradičné práva a privilégiá Nizozemska a spolu s grófom Egmontom a princom Viliamom (I.) Oranžským sa stal jedným z vodcov protišpanielskej šľachtickej opozície pred začiatkom Nizozemskej revolúcie. Otvorený nesúhlas s násilnou rekatolizáciou vedenou kardinálom A. P. de Granvellom a represívnou politikou Filipa II. ho viedol k pripojeniu sa k tzv. panskej lige, ktorej sa však nepodarilo dosiahnuť žiadny kompromis. Po nástupe vojvodu z Alby do úradu miestodržiteľa Nizozemska v auguste 1567 bol už začiatkom septembra spolu s grófom Egmontom zatknutý a novozriadenou Radou pre nepokoje (tzv. krvavý tribunál, Bloedraad) odsúdený na smrť za vlastizradu.

horčica

horčica

1. Sinapis — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Jednoročné alebo trváce byliny so vzpriamenou rozkonárenou byľou, s jednoduchými až perovito strihanými listami a so štvorpočetnými žltými kvetmi, plod šešuľa. Patrí sem napr. hospodársky významný druh horčica biela (Sinapis alba) s vysokou stonkou (do 1 m) a drobnými olejnatými semenami (usušené s priemerom do 2 mm) pestovaná v celej Európe. Semená obsahujú 20 – 25 % oleja, okolo 25 % proteínov a glukozinolát (starší názov tioglukozid) sinalbín, z ktorého v porušených semenách vzniká enzýmovým rozkladom 4-hydroxybenzylizotiokyanát (látka dávajúca pochutine horčici charakteristickú štipľavú chuť), využívajú sa napr. v potravinárskom (na výrobu pochutiny horčice), konzervárenskom (zložka korenín) a vo farmaceutickom priemysle. V poľnohospodárstve sa horčica biela využíva na kŕmenie alebo ako následná plodina na zelené hnojenie. Na poľnohospodárskej pôde a pozdĺž ciest sa takmer vo všetkých častiach Európy, v miernych oblastiach Ázie, v severnej Afrike a Severnej Amerike vyskytuje burina horčica roľná (Sinapis arvensis), ktorej semená majú klíčivosť až 10 rokov;

2. pochutina vyrobená z mletých semien horčice bielej, kapusty čiernej (Brassica nigra; ľud. názov horčica čierna) a kapusty sitinovej (Brassica juncea). Je pastovitej konzistencie, zvyčajne žltohnedej farby, jemne štipľavej až ostrej chuti a špecifickej vône. Známych je viacero druhov, na Slovensku napr. plnotučná horčica vyrábaná zo semien horčice bielej a menej ostrá kremžská horčica vyrábaná z hrubšie pomletých semien kapusty čiernej. Okrem východiskovej suroviny a technológie výroby závisí chuť horčice od druhu a množstva prísad, ktorými sú kuchynská soľ, cukor, ocot alebo víno, koreniny, príp. konzervačné látky a prírodné (kurkuma) alebo syntetické farbivá. Používa sa do omáčok, majonéz a jedál i ako príloha k párkom a iným údeninám.

Hood, Samuel

Hood [húd], Samuel, vikomt, nazývaný barón Hood of Catherington, 12. 12. 1724 – 27. 1. 1816 — britský admirál. R. 1741 vstúpil do služieb námorníctva, 1746 sa stal dôstojníkom. Počas sedemročnej vojny (1756 – 63) slúžil v Lamanšskom prielive a potom v Stredomorí. Po službe v Severnej Amerike bol 1778 prevelený do Anglicka do Portsmouthu, kde pôsobil ako komisár lodenice a zároveň ako riaditeľ námornej akadémie. R. 1780 bol povýšený na admirála a vyslaný do oblasti Karibského mora do Západnej Indie a na pobrežie Severnej Ameriky, kde sa stal fakticky nezávislým veliteľom. Po spočiatku neúspešných bojoch s Francúzmi sa mu podarilo v apríli 1782 poraziť francúzskeho admirála F. J. de Grassa pri Dominike a vziať ho do zajatia. Počas francúzskych revolučných vojen bol v máji 1793 prevelený ako najvyšší veliteľ opäť do oblasti Stredomoria, kde sa mu podarilo obsadiť mesto Toulon, odkiaľ bol však čoskoro vytlačený jednotkami generála Napoleona Bonaparta. V októbri 1794 sa vrátil do Veľkej Británie a vzdal sa námornej služby. Od 1796 až do smrti pôsobil ako správca nemocnice v Greenwichi.

Horthy, Miklós

Horthy [-ty], Miklós, 18. 6. 1868 Kenderes – 9. 2. 1957 Estoril, Portugalsko — rakúsko-uhorský admirál a maďarský politik. Študoval v Debrecíne a po ukončení Námornej akadémie vo Fiume (dnes Rijeka) 1886 dôstojník rakúsko-uhorského vojenského námorníctva. Ako korvetný kapitán bol pobočníkom cisára Františka Jozefa I. Počas 1. svetovej vojny bol ťažko zranený v námornej bitke pri Otrante. R. 1918 ako posledný veliteľ rakúsko-uhorskej vojenskej flotily potlačil vzburu námorníkov v Kotorskej Boke. R. 1919 minister vojny protirevolučnej vlády v Segedíne, po porážke Maďarskej republiky rád a ústupe rumunskej armády sa vrátil do Budapešti ako hlavný veliteľ armády. Tvrdo sa vyrovnal s opozičnými stranami komunistov a sociálnych demokratov. R. 1920 sa dal parlamentom vyhlásiť za ríšskeho správcu (svoje postavenie a rozšírenie právomocí si dal potvrdiť aj 1933 a 1937) a zriadil Rád hrdinov (Vitézi Rend; sám bol jeho nositeľom a používal titul Vitéz nagybányai). R. 1921 potlačil pokusy o návrat excisára Karola I. (IV.) na maďarský trón. Vo vnútornej politike sa opieral o konzervatívne a aristokratické kruhy. Usiloval sa o revíziu Trianonskej zmluvy, o obnovu územnej integrity bývalého Uhorska, resp. o pričlenenie tých častí ČSR, Juhoslávie a Rumunska k Maďarsku, na ktorých žila maďarská menšina. Táto politika viedla k čoraz užšej spolupráci s fašistickým Talianskom a od 30. rokov 20. stor. s nacistickým Nemeckom, na ktorého strane sa Maďarsko zúčastnilo v 2. svetovej vojne. Po Viedenskej arbitráži (1938) a okupácii územia južného Slovenska sa zúčastnil na slávnostnom uvítaní v Komárne a v Košiciach, kam triumfálne vstúpil na čele vojska. V dôsledku série vojenských porážok na východnom fronte (1943 – 44) sa snažil tajnými diplomatickými kanálmi uzavrieť separátny mier s protihitlerovskou koalíciou. Po obsadení Maďarska nemeckou armádou 1944 bol prinútený odstúpiť a odovzdať moc v krajine F. Szálasimu a jeho fašistickej strane Šípové kríže. Internovaný v Nemecku, kde bol zajatý americkým vojskom. Po skončení vojny vypovedal ako svedok v norimberskom procese. Žiadosť Juhoslávie a Maďarska o jeho vydanie ako vojnového zločinca bola zo strany USA zamietnutá, neskôr žil v Portugalsku. Autor memoárov Život pre Maďarsko (Emlékirataim, 1953).

Hooft, Pieter Corneliszoon

Hooft [hóft], Pieter Corneliszoon, 16. 3. 1581 Amsterdam – 21. 5. 1647 Haag — nizozemský spisovateľ, najvýznamnejší predstaviteľ renesancie, do nizozemskej literatúry uviedol klasickú tragédiu. Vo svojom sídle Muiderslot (15 km juhovýchodne od Amsterdamu) sústredil skupinu významných spisovateľov, vedcov a umelcov – tzv. Muiderkring (muiderský krúžok). Autor sonetov podľa vzoru F. Petrarcu, pastorálnej hry Granida (1605), historickej drámy Geeraerdt van Velsen (1613), tragédie Baeto (1626), v ktorej zobrazil ideál národného hrdinu a hlásal nezávislosť politickej moci od cirkvi, veselohry podľa Plautovho vzoru Ozajstný blázon (Warenar, 1617) a historického diela Dejiny Nizozemska (Nederlandse historiën, 27 zv., 1628 – 47). Od 1947 sa na jeho počesť udeľuje významná holandská literárna cena P. C. Hooft-prijs.

Hoover, John Edgar

Hoover [hú-], John Edgar, 1. 1. 1895 Washington – 2. 5. 1972 tamže — americký právnik a politik. Od 1917 pôsobil na ministerstve spravodlivosti, 1919 sa stal špeciálnym asistentom generálneho prokurátora A. M. Palmera, s ktorým sa podieľal na masovom potlačení tzv. komunistickej hrozby (razie, zatýkanie, deportácie). R. 1921 vymenovaný za asistenta riaditeľa Úradu pre vyšetrovanie, od 1924 jeho riaditeľ. Túto organizáciu (1935 premenovaná na → FBI), na ktorej čele stál až do konca života, pozdvihol na mimoriadne vysokú profesionálnu a efektívnu úroveň. Zameriaval sa najmä na opatrenia proti špionáži i na boj proti zločineckým gangom a syndikátom. Ako fanatický antikomunista sa po 2. svetovej vojne zameriaval najmä na boj proti komunizmu.

Hopkins, Harry Lloyd

Hopkins, Harry Lloyd, 17. 8. 1890 Sioux City, Iowa – 29. 1. 1946 New York — americký politik, jeden z najbližších spolupracovníkov prezidenta F. D. Roosevelta. Dlhé roky pôsobil v oblasti sociálnej práce ako poradca v otázkach sociálnej pomoci a v programe New Deal hlavný stratég pre boj so svetovou hospodárskou krízou v USA, najmä prostredníctvom organizovania rozsiahleho systému verejnoprospešných prác. Od 1935 riaditeľ Správy pre podporu zamestnanosti, 1938 – 40 minister obchodu. Počas 2. svetovej vojny osobitný Rooseveltov poradca v zahraničných záležitostiach. Zaslúžil sa o dosiahnutie kompromisu s J. V. Stalinom v otázke veta (7. 6. 1945), čo pripravilo podmienky na schválenie organizačného štatútu OSN.

Hornák, Rudolf

Hornák, Rudolf, 3. 6. 1911 Modra, okres Pezinok – 15. 9. 1965 Karlove Vary — slovenský sochár a pedagóg.

R. 1938 – 39 pôsobil na Škole umeleckých remesiel (ŠUR) v Bratislave, 1942 – 45 na Štátnej odbornej keramickej škole v Modre, 1945 organizátor a riaditeľ Štátnej umeleckopriemyselnej školy v Bratislave (v súčasnosti Škola úžitkového výtvarníctva J. Vydru), neskôr pedagóg na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, 1959 – 64 na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Trnave (1964 – 65 prodekan).

Jeho sochárske dielo ovplyvnilo prostredie Modry s tradičnou keramickou výrobou, vytváral aj polychrómované keramické sochy; raná tvorba sa vyznačuje neoklasickou orientáciou, ovplyvnený bol O. Gutfreundom (Odpočívajúca tanečnica, 1942). Hornákove diela sú charakteristické zjednodušenou modeláciou, plastickou lapidárnosťou a blokovou kompozíciou (Hlava Kolomana Sokola, 1935; Zasnenie, 1941). V 50. rokoch 20. stor. sa venoval portrétu a tvorbe pre architektúru, ťažisko jeho práce sa presunulo k pedagogickej činnosti.

Horský, Dionýz

Horský, Dionýz, 6. 1. 1928 Spišská Nová Ves – 13. 6. 1998 Zvolen — slovenský drevársky inžinier. R. 1953 – 98 pôsobil na Drevárskej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) vo Zvolene; 1988 DrSc., 1989 profesor. Zaoberal sa najmä hydrotermickou úpravou a ochranou dreva pri realizovaní progresívnych sušiarenských režimov, ochranou stavieb z dreva, historických budov a pamiatok ľudovej architektúry pred fytopatologickými hubami, ako aj novými technológiami impregnácie dreva v drevopriemysle; spoluautor patentu na kaskádový dvojcyklický impregnačný spôsob tlakovej impregnácie dreva s ľubovoľnou začiatočnou vlhkosťou vodnými roztokmi ochranných látok. Spoluautor vysokoškolských učebných textov Hydrotermická úprava a ochrana dreva (časť Ochrana dreva, 1987).

hortenzia

hortenzia, Hydrangea — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď hortenziovité. Opadavé kry, nízke stromy alebo liany pestované najmä pre dekoratívne kvety, ktorých farba zvyčajne závisí od pH pôdy; jedny z mála rastlín, ktoré akumulujú hliník uvoľňujúci sa z kyslých pôd. Patria sem napr. druhy hortenzia kalinolistá (Hortenzia macrophylla), kompaktný ker s veľkými oválnymi listami a zvyčajne s ružovými alebo s purpurovými súkvetiami v tvare gule, hortenzia metlinatá (Hortenzia paniculata) s veľkými končistými listami a riedkymi metlinami bielych kvetov a Hortenzia involucrata, málo rozkonárený ker so širokými srdcovitými listami a s vrcholíkmi smotanových, ružových alebo zelených kvetov.

hortenziovité

hortenziovité, Hydrangeaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín. Kry, stromy alebo liany s protistojnými jednoduchými listami bez prílistkov a so zvyčajne štvorpočetnými kvetmi, plod tobolka. Patrí sem okolo 16 rodov, napr. hortenzia, Whipplea a Philadelphus.

horčík jastrabníkovitý

horčík jastrabníkovitý, Picris hieracioides — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Okolo 100 cm vysoká dvojročná alebo trváca rastlina s kotvičkovitými chlpmi na byli, s podlhovastými až kopijovitými celistvookrajovými alebo zúbkatými listami usporiadanými v prízemnej ružici a striedavo na byli a so žltými kvetmi s krátkostopkatými bočnými úbormi, plod nažka s chocholcom. Na Slovensku sa vyskytuje v dvoch poddruhoch: horčík jastrabníkovitý pravý (Picris hieracioides subspecies hieracioides) s menšími kvetmi, ktorý rastie na ruderálnych stanovištiach teplejších oblastí, a horčík jastrabníkovitý veľkoúborový (Picris hieracioides subspecies umbellata) s väčšími kvetmi, ktorý rastie v horských oblastiach.

horčíkovec hadincovitý

horčíkovec hadincovitý, Helminthotheca echioides, helmintia hadincovitá — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Pravdepodobne trvalo zdomácnená jednoročná alebo trváca rastlina so vzpriamenou byľou, s úzkokopijovitými listami s typickými kotvičkovitými chlpmi (trichómami) a so žltými kvetmi usporiadanými do drobnejších úborov (bočné úbory sú dlhostopkaté), plod nažka s chocholcom, ktorá zvyčajne rastie na rôznych, človekom ovplyvnených lokalitách.

Horminum

Horminum — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď hluchavkovité. Patrí sem jediný trváci do 20 cm vysoký druh Horminum pyrenaicum pochádzajúci z Álp a Pyrenejí. Má vajcovité zúbkaté listy usporiadané v listových ružiciach a rúrkovité dvojpyskaté biele alebo modropurpurové kvety v papraslenoch, plod tvrdka; pestuje sa ako skalnička.

horček

horček, Gentianella — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď horcovité. Dvojročné, zriedka jednoročné byliny s jednoduchou alebo s rozkonárenou stonkou s dolnými listami v prízemných ružiciach, byľové listy majú oddialené, horné sediace a so štvor- alebo päťpočetnými ružovými, bielymi alebo fialovými svietnikovitými kvetmi, ktoré sú usporiadané v strapcových súkvetiach v pazuchách listov. Poloparazity. Patria sem napr. druhy horček žltkastý (Gentianella lutescens) a horček horký (Gentianella amarella). V starších systémoch bol horček zaraďovaný ako rod horec.

horčiak

horčiak, Persicaria — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď stavikrvovité. Jednoročné alebo trváce rastliny s priamou alebo s plazivou článkovanou stonkou, s jednoduchými listami rôzneho tvaru s blanitými prílistkami zrastenými do rúrky (ochrey) a s drobnými bielymi až ružovými kvetmi zvyčajne v pazuchách listov alebo usporiadanými v súkvetiach (klasoch), plod nažka. Patria sem napr. druhy horčiak obojživelný (Persicaria amphibia), horčiak obyčajný (Persicaria vulgaris), horčiak pieprový (Persicaria hydropiper) s úzkokopijovitými listami pálivej chuti a s kvetmi v riedkych paklasoch a Persicaria odorata, ktorej listy sa používajú ako korenina v tradičnej vietnamskej kuchyni. V starších systémoch patril horčiak taxonomicky do jedného rodu spolu s rodom stavikrv (Polygonum).

homocerkná plutva

homocerkná plutva — súmerná chvostová plutva rýb s obidvoma približne rovnakými lalokmi, vyskytujúca sa napr. pri kaprovi.

Hoodia

Hoodia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď zimozeleňovité. Trváce sukulentné husto rozkonárené rastliny pochádzajúce z juhozápadnej Afriky. Majú vzpriamené, zvyčajne od bázy rozkonárené stonky a veľké tanierovité tmavožlté až hnedé kvety, plod mechúrik. Ako ozdobné rastliny sa pestujú napr. druhy Hoodia bainii a Hoodia gordonii; extrakty z Hoodie gordonii sa v súčasnosti používajú pri liečbe obezity.

Homér

Homér, starogr. Homéros, novogr. Omiros — podľa tradície meno najstaršieho známeho gréckeho básnika. Jeho identita bola už v staroveku legendou, o jeho osobe a živote existuje množstvo neoverených a protirečivých správ (napr. na uznanie byť Homérovým rodiskom si nárokovalo 7 miest). Podľa prevládajúcich názorov žil asi v 8. stor. pred n. l. na ostrove Chios pri pobreží Malej Ázie a zomrel na ostrove Ios. Tradícia ho predstavuje ako slepého potulného básnika a speváka (aoida, gr. aoidos). Autor hrdinských eposov Ilias (opisuje v širokom kontexte udalosti 51 dní posledného roku trójskej vojny, je považovaný za najstaršie literárne dielo európskej literatúry) a Odysseia (o posledných 41 dňoch Odyseovho dobrodružného návratu na Itaku a o Télemachovom hľadaní otca), ktoré sú zavŕšením vývoja ústne tradovanej gréckej epiky. Zbierka označovaná ako Homérske hymny (→ hymnus) nepochádza od Homéra; pripisovali sa mu aj komická báseň Margités zo 7. stor. pred n. l. a parodický epos Vojna žiab a myší (Batrachomyomachia) asi zo 6. – 4. stor. pred n. l.

Význam Homérových eposov je nielen v ich literárnohistorickom prvenstve a informačnej hodnote z hľadiska dejín Grécka, ale najmä v ich vplyve na grécky kultúrny život a neskôr na literatúru Rimanov (Vergílius; → Aeneis) a ďalších národov európskeho civilizačného okruhu; v slovenskej literatúre sa Homérom inšpiroval najmä J. Hollý. Už v antike boli tieto eposy pripisované dvom odlišným autorom, tzv. homérska otázka sa však začala skúmať až v 18. stor. (Friedrich August Wolf, *1759, †1824), pričom sa sformovali dva hlavné smery: unitári zdôrazňovali umeleckú homogénnosť básní a pripisovali eposy jednému, prípadne dvom básnikom; analytici vo viacerých variantoch (piesňová teória, kryštalizačná teória) hlásali vývin eposov z nezachovaných predstupňov (piesne, jadrá). V 20. stor. k nim pristúpila teória oral poetry s dôrazom na rolu stáročného ústneho podania. Koncom 20. stor. sa objavili pokusy (viedenský filológ Georg Danek) dešifrovať hudobnú realizáciu Homérových eposov.

hominem non odi, sed eius vitia

hominem non odi, sed eius vitia [nón ódí ejjus -cija; lat.] — nie človeka nenávidím, ale jeho chyby (latinské príslovie).

homofóny

homofóny [gr.] — zvukovo zhodné (rovnako znejúce), ale graficky (a prirodzene aj významom) odlišujúce sa slová v literatúre zaraďované k tzv. nepravým homonymám (napr. plodplot, bidlobydlo, tiptyp).

honoratív

honoratív [lat.] — štandardizovaný spôsob vyjadrovania sociálnych vzťahov medzi hovoriacim a adresátom, resp. spôsob vyjadrovania zdvorilosti, úcty alebo rešpektu k sociálnemu postaveniu oslovovaného, príp. k osobe, o ktorej sa hovorí. V slovenčine sa honoratív vyjadruje pomocou zámen a slovesných tvarov, ako aj oslovením, tykaním a vykaním, v kontakte so staršími ľuďmi výnimočne aj onikaním. Osobité sú spôsoby oslovovania akademických a cirkevných funkcionárov, panovníkov ap.

hon

hon

1. pozemok alebo súbor pozemkov obhospodarovaný v rámci osevného postupu v danom vegetačnom období rovnakým spôsobom. Tvorí ho jedna parcela (jeden diel) ornej pôdy alebo je tvorený z viac dielov, ktoré nemusia byť v tesnej blízkosti. Počet honov jedného osevného postupu sa rovná počtu rokov rotácie osevného postupu; určuje sa podľa zastúpenia plodín alebo ich agrotechnických skupín na ornej pôde. Veľkosť honu je daná výmerou ornej pôdy v danom osevnom postupe a počtom rokov jeho rotácie. Veľkosť honu má umožňovať účelnú organizáciu práce pri plnom využití výrobných technológií a rešpektovaní prírodných, technických a výroných podmienok;

2. stará dĺžková miera (125 krokov).

horovanie

horovanie — pri kobylách čas vhodný na párenie.

horské slnko

horské slnko — elektrický prístroj vyžarujúci ultrafialové (UV) a často aj infračervené (IR) žiarenie, určený na liečebné, profylaktické a kozmetické účely. Zdrojom ultrafialového žiarenia s vlnovou dĺžkou 180 – 400 nm je vysokotlaková ortuťová výbojka, ktorej žiarenie má podobné zloženie ako slnečné svetlo vo vyšších nadmorských výškach. Využíva sa napr. v zdravotníctve (dermatológia, lekárska kozmetika) a v balneoterapii na zvýšenie nešpecifickej obranyschopnosti organizmu (aplikuje sa zvyčajne 2- až 3-krát týždenne 0,5 – 3 minuty podľa reakcie pokožky, pričom je potrebné chrániť oči špeciálnymi okuliarmi) pri chronických a opakujúcich sa zápaloch, pri rekonvalescencii, niektorých kožných ochoreniach, rachitíde a osteoporóze. Keďže žiariče horského slnka poskytujú celé ultrafialové spektrum žiarenia (UV-A, UV-B a pre kožu výrazne škodlivé UV-C), nahrádzajú ich v liečbe niektorých dermatóz (psoriáza, vitiligo) vysokoefektívne úzkopásmové zdroje UV-A alebo UV-B žiarenia, ktoré v koži indukujú napr. premenu provitamínu D na vitamín D. UV-C žiarenie sa cielene využíva v germicídnych žiaričoch. Infračervené žiarenie s vlnovou dĺžkou približne 780 – 1 400 nm má analgetický a spazmolytický účinok. Využíva sa pri liečbe akútnych a chronických zápalových procesov, v rehabilitačnej medicíne a v lekárskej kozmetike. Ako zdroj infračerveného žiarenia sa používa napr. solux (→ soluxová lampa).