Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 132 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

hoboj

hoboj [fr.] — dvojjazýčkový drevený dychový hudobný nástroj s kužeľovitým vŕtaním. Za jeho predchodcu sa považuje stredoázijská zurna a šalmajový nástroj arabského pôvodu chalemel pochádzajúci z 12. stor., z ktorého sa neskôr vyvinula celá rodina bomhartov (pumortov, pommerov). Dnešný hoboj vznikol vo Francúzsku na začiatku 17. stor. z diskantového bomhartu. V 18. stor. bol hoboj dlho jediným orchestrálnym dreveným dychovým nástrojom v sopránovej polohe a tvoril pendant husieľ. Spolu s fagotom boli až do vynájdenia klarinetu najdôležitejšími drevenými dychovými nástrojmi operného orchestra. Klapkový mechanizmus hoboja sa postupne zdokonaľoval a zavŕšil sa 1844 zavedením klapkového systému Theobalda Böhma (*1794, †1881). Súčasný hoboj má 59 – 64 cm a vyrába sa zo zimozeleňového, príp. z grenadilového dreva (získané z dreviny rodu dalbergia). Má tri diely: vrchný, stredný a zvonovitú ozvučnicu. Do vrchného dielu sa vkladá tzv. strojček (dlhý asi 6 – 7 cm) tvorený kovovou rúrkou, v ktorej sú oproti sebe pripevnené dva jemné trstinové jazýčky. Hráč vháňa výdychom vzduch do úzkej štrbiny medzi jazýčkami, čo spôsobuje jej otváranie a uzatváranie, čím sa v nástroji rozochvieva vzduchový stĺpec a vzniká tón. Hoboj má 9 – 14 klapiek, jeho ladenie je v C, výnimočne aj v B, rozsah (b) hf3 (g3), notácia v husľovom kľúči. Je to najvhodnejší nástroj na lyrické kantilény. V symfonickom orchestri sa obvykle používajú dva hoboje (okrem anglického rohu, čo je v podstate altový hoboj). V barokovej hudbe tvoril hoboj často súčasť skupiny concertina. Talianski a nemeckí skladatelia využívali hoboj aj ako sólový nástroj, napr. T. Albinoni, B. Marcello, G. B. Sammartini, A. Vivaldi a G. Ph. Telemann písali koncerty a sonáty pre hoboj. K najvýznamnejším barokovým kompozíciám patria viaceré sonáty, triové sonáty a koncerty pre hoboj G. F. Händla, vrchol klasicistického repertoáru predstavujú diela pre hoboj W. A. Mozarta, v období romantizmu písali diela pre hoboj V. Bellini, R. Schumann a C. Saint-Saëns, neskôr R. Strauss, F. Poulenc, P. Hindemith a i.

hoc anno

hoc anno [hók -nó; lat.], aj huius anni, skratka h. a. — v tomto roku.

Ho Či Min

Ho Či Min, Ho Chi Ming, vietnamsky Ho Chi Minh, vlastným menom Nguyen Sinh Cung, 19. 5. 1890 Kim Lien, provincia Nghe An – 2. 9. 1969 Hanoj — vietnamský politik. Pochádzal z rodiny konfuciánskeho učenca (podľa konfuciánskej tradície mu rodičia po dosiahnutí školského veku dali meno Nguyen Tat Thanh). Po skončení gymnázia v Hue učil na základnej škole. R. 1911 odišiel do Európy (pravdepodobne ako kuchár na lodi). Biografické údaje o jeho pôsobení v nasledujúcom období sú nejednotné, pretože používal množstvo mien a literárnych pseudonymov. Istý čas žil v USA, Londýne a Paríži (tam používal pseudonym Nguyen Ai Quoc). Od 1919 (podľa niektorých údajov už od 1917) žil opäť vo Francúzsku, kde sa oboznámil s myšlienkami komunizmu, pripojil sa k Socialistickej strane a po jej rozštiepení sa stal spoluzakladateľom Francúzskej komunistickej strany (1920). V snahe dosiahnuť nezávislosť Vietnamu sa prostredníctvom petície vypracovanej ním založeným Združením annamských vlastencov (Association des patriotes annamites) pokúsil predložiť na mierových rokovaniach vo Versailles návrh nového politického usporiadania Indočíny. Podieľal sa na vydávaní novín Le Paria (Vydedenec) a i. aktivitách, neskôr boli pod jeho vedením vydané prvé noviny vo vietnamčine Thanh nien (Mládež). R. 1923 bol z Francúzska vypovedaný, žil v Moskve, kde si zvolil pseudonym Ho Či Min (doslovne ten, ktorý učí, osvecuje), od 1925 na rôznych miestach v Číne, Thajsku a v Európe, dvakrát bol väznený (1931 – 33 Hongkong, 1942 Kanton). R. 1925 sa stal spoluzakladateľom Komunistickej strany Indočíny. Od 1934 žil opäť v Moskve. R. 1940 sa vrátil do Vietnamu, kde 1941 spoluzaložil politickú a vojenskú organizáciu Viet Minh (Liga nezávislosti Vietnamu), ktorej cieľom bolo bojovať proti japonskej okupácii a prostredníctvom ktorej viedol augustovú revolúciu (1945). Zostavil text Vyhlásenia nezávislosti Vietnamu (1945) a v marci 1946 bol zvolený za predsedu vlády Vietnamskej demokratickej republiky (vo funkcii do 1955). Po vylodení francúzskych vojsk (v septembri 1945) bol v marci 1946 nútený súhlasiť s návratom Francúzov do Vietnamu výmenou za odvolanie Čankajškovej armády, ktorá obsadila sev. Vietnam. R. 1951 sa stal predsedom a generálnym tajomníkom Vietnamskej strany pracujúcich (komunistickej strany), ktorá nadviazala na prácu svojej predchodkyne, Komunistickej strany Indočíny. Počas prvej indočínskej vojny (1946 – 54) viedol spolu s Vo Nguyen Giapom partizánsku vojnu proti Francúzom až do víťazstva pri Điên Biên Phu (Dien Bien Phu) v máji 1954. Po Ženevskej konferencii o Kórei a Indočíne (26. 4. – 21. 7. 1954), ktorej výsledkom bolo rozdelenie Vietnamu na sev. a juž. časť, bol 1955 zvolený za prezidenta sev. Vietnamu (Vietnamskej demokratickej republiky, vo funkcii bol do svojej smrti 1969). V nasledujúcich rokoch so širokou pomocou Zväzu sovietskych socialistických republiík a krajín východného bloku presadzoval plánované hospodárstvo podľa vzoru tzv. ľudových demokracií (radikálne znárodňovanie, pozemkové reformy, industrializácia). Ako vedúca osobnosť národnooslobodzovacieho hnutia proti Francúzsku a Japonsku pokračoval aj v 60. rokoch 20. stor. a počas vietnamskej vojny v boji za zjednotenie Vietnamu pod komunistickou vládou. Venoval sa aj poézii, písal básne v klasickej čínštine, autor neskôr vydanej zbierky Denník z väzenia (Nhat ky trong tu, 1964). Pochovaný je vo vlastnom mauzóleu v Hanoji na námestí Ba Dinh. Hoci sám vyznával jednoduchý životný štýl, skromnosť a askézu, stal sa už počas života predmetom uctievania (v mnohých chrámoch a svätyniach sa Vietnamci dodnes klaňajú jeho duchu ako hlavnému štátnemu duchovi-ochrancovi). Stal sa symbolom boja proti USA a Američanmi podporovanému režimu v juž. Vietname. Podľa neho bola nazvaná sieť ciest a chodníkov, ktorými boli počas vietnamskej vojny zásobované severovietnamské vojenské jednotky bojujúce v juž. Vietname (tzv. Hočiminov chodník). Po zjednotení krajiny 1976 bolo býv. hlavné mesto juž. Vietnamu Saigon premenované na Hočiminovo Mesto.

Hockney, David

Hockney [hokni], David, 9. 7. 1937 Bradford, grófstvo Yorkshire — anglický maliar, grafik, fotograf a scénický dizajnér pôsobiaci v USA. Všestranný umelec pracujúci s viacerými médiami vrátane filmu a videa.

R. 1963 sa usadil v USA. Na začiatku 60. rokov 20. stor. bol ovplyvnený pop-artom a do malieb vpisoval odkazy na tému homosexuálnej lásky (My dvaja chlapci ležiaci spolu, 1961). Po príchode do USA prevládli v jeho maľbách hladké plochy jasných farieb, ktoré zdôrazňovali námet. Venoval sa maľbe, ktorá štylizovaným spôsobom interpretovala fotografie (Peter vychádzajúci z Nickovho bazéna, 1966), maľoval aj portréty priateľov (Pán a pani Clarkovci a Percy, 1970 – 71). Tematicky sa zameriaval na atmosféru amerických predmestí s vilovými štvrťami (Veľký šplech, 1967). Významné je jeho grafické dielo, vytvoril množstvo ilustrácií i voľných grafických listov. Koncom 80. rokov vytváral štvorfarebné tlače, abstraktné počítačové grafiky a kresby. Autor divadelných scén (činohra, opera), kníh o svojej tvorbe i o výtvarnom umení, z ktorých najvýznamnejšie je dielo Tajná znalosť: Znovuobjavenie stratených techník starých majstrov (Secret Knowledge: Rediscovering the Lost Techniques of the Old Masters, 2001).

hoc mense

hoc mense [hók ménze; lat.], aj huius mensis, h. m. — v tomto mesiaci.

hoc volo, sic iubeo

hoc volo, sic iubeo [hok -ló sík jubeó; lat.] — toto chcem, tak prikazujem. Juvenálov hexameter (v plnom znení: hoc volo, sic iubeo, sit pro ratione voluntas – toto chcem, tak prikazujem, moja vôľa nech je dôvodom) bol obľúbený medzi vladármi uplatňujúcimi absolútnu moc (Satiry, 6. kniha, 223. verš).

Hoddis, Jakob van

Hoddis, Jakob van, vlastným menom Hans Davidsohn, 16. 5. 1887 Berlín – po 30. 4. 1942 Sobibór, Poľsko — nemecký expresionistický básnik. R. 1909 spoluzakladateľ expresionistickej skupiny Der Neue Club (Nový klub), 1910 – 12 v Berlíne spoluorganizoval literárne večery Neopathetisches Cabaret (Neopatetický kabaret). Spolupracovník expresionistických časopisov Die Aktion a Der Sturm. Od 1912 duševne chorý, 1914 sa stiahol z verejného života, 1942 nacistami deportovaný do poľského vyhladzovacieho tábora Sobibór, kde bol zavraždený. Jeho prorocky vizionárske a sarkasticko-ironické groteskné básne prerastajú do vízie zániku sveta. Báseň Koniec sveta (Weltende, časopisecky 1911), ktorú publikoval Franz Pfemfert (*1879, †1954) v knižnej sérii Červený kohút (Der rote Hahn, 1918), mala veľký vplyv na vývoj expresionizmu v Nemecku.

Hodgkin, Howard

Hodgkin [hočkin], Howard, sir, 6. 8. 1932 Londýn – 9. 3. 2017 tamže — britský maliar a grafik. Maľoval abstraktné obrazy malých formátov vychádzajúce z tradičného európskeho maliarstva, vyznačujúce sa dekoratívnosťou, žiarivou farebnosťou a eklektickou zmesou štýlov (Večera na Smith Square, 1975 – 79). Preferovanie farebných plôch a dekoratívnych orámovaní na jeho obrazoch poukazuje na vplyv indických miniatúr (Indické pohľady A-L, 1971). Nositeľ Turnerovej ceny (1985).

Hodgkinova choroba

Hodgkinova choroba [hočki-], lymfogranulomatóza — zhubné ochorenie miazgových (lymfatických) uzlín. Prejavuje sa ich nebolestivým zväčšením (často na krku, ale aj v hrudnej alebo v brušnej dutine), teplotami, potením, stratou hmotnosti a znížením obranyschopnosti. Jej príčina nie je známa. Diagnóza sa stanovuje histologickým vyšetrením odobratej vzorky (→ biopsia). Liečba väčšinou spočíva v kombinácii rádioterapie s chemoterapiou (→ lymfóm). Nazvané podľa britského lekára Thomasa Hodgkina (*1798, †1866).

Hödicke, Karl Horst

Hödicke [-ke], Karl Horst, 21. 2. 1938 Norimberg — nemecký maliar, tvorca objektov a filmov, predstaviteľ neoexpresionizmu.

Od polovice 60. rokov 20. stor. vytváral inštalácie, experimentálne maľoval na sklo, 1966 – 67 sa v New Yorku venoval experimentálnej filmovej tvorbe (Víťazstvo, 1967). Vo svojich dielach rozvíjal myšlienky M. Duchampa a R. Magritta. V 70. rokoch 20. stor. sa hlavnými témami jeho gesticky poňatých obrazov stala mestská krajina, najmä pohľady na Berlín (Ministerstvo vojny, 1977), a ľudská postava. R. 1974 – 2005 profesor na Hochschule der Künste v Berlíne.

hodinárstvo

hodinárstvo — vysoko špecializované jemné kovospracúvacie remeslo zaoberajúce sa výrobou hodín. Jeho začiatky sa datujú do konca 13. stor., v západnej Európe sa začalo rozvíjať v 14., a najmä v 15. stor., keď sa začali zhotovovať prvé mechanické hodiny. Významným strediskom hodinárstva bolo v 16. stor. Nemecko (najmä Norimberg a Augsburg, kde existovali cechy hodinárov už v polovici 16. stor.), neskôr Francúzsko, Anglicko a Rakúsko (Viedeň). V oblasti výroby vreckových hodiniek sa postupne presadilo Švajčiarsko. Najstaršie správy o hodinách na Slovensku pochádzajú z konca 14. stor. (vežové hodiny v Banskej Bystrici, 1386), z 1546 sú prvé zmienky o hodinároch ako špecializovaných remeselníkoch v Bratislave. Hodinári bývali spočiatku združení v spoločnom cechu so zámočníkmi a puškármi. Najstarší bol cech hodinárov, zámočníkov a puškárov založený 1571 v Bratislave, ktorý bol v minulosti najvýznamnejším strediskom hodinárstva. Cechovú organizáciu mali aj hodinári v Banskej Štiavnici, Košiciach a Spišskej Novej Vsi. Výraznejší rozvoj hodinárstva nastal v 18. stor.; 1772 vznikol jediný samostatný cech hodinárov v Bratislave. Rozvoj hodinárstva vrcholil v 1. polovici 19. stor., potom jeho umeleckoremeselná úroveň postupne upadala, čo súviselo s rozvojom sériovej strojovej výroby hodín. Hodinári prestávali byť individuálnymi výrobcami hodinových strojov a začali sa čoraz väčšmi orientovať na predaj a opravársku činnosť.

Hodiny

Hodiny, Horologium, Hor — súhvezdie južnej oblohy. U nás je viditeľná len najsevernejšia časť 1° nad južným obzorom koncom novembra. Pôvodne nazvané Horologium oscillitorium (objaviteľom N. L. de Lacaillom) na počesť konštruktéra kyvadlových hodín Ch. Huygensa.

Hodler, Ferdinand

Hodler, Ferdinand, 14. 3. 1853 Bern – 19. 5. 1918 Ženeva — švajčiarsky maliar, popredný predstaviteľ symbolizmu a švajčiarskeho maliarstva na prelome 19. a 20. stor.

V ranej tvorbe maľoval žánrové idealizované obrazy remeselníkov, realistické krajiny zaliate svetlom a portréty. Od začiatku 90. rokov 19. stor. vyvinul osobitý maliarsky štýl vyznačujúci sa architektonickou prísnosťou, rytmickou artikuláciou tvarov a svetlou farebnosťou. Sústredil sa najmä na maľbu figurálnych kompozícií s alegoricko-symbolickým významom, v ktorých sa snažil zobraziť elementárne psychické stavy a energiu prírody podané v idealizovanom duchu súdobého náboženského mysticizmu (Noc, 1890; Deň, 1900; Jar, 1901). Symetriu a rytmus vnímal ako konštrukčné prvky ľudskej spoločnosti i prírody, aplikoval ich vo svojom kompozičnom systéme, ktorý nazval paralelizmus. Ten programovo rozvíjal aj v krajinomaľbe (Ženevské jazero, okolo 1911), v historických maľbách, ktoré mu zabezpečili popularitu, v množstve významných verejných objednávok, najmä monumentálnych nástenných malieb (Odchod jenských študentov do napoleonskej vojny, 1813, 1907 – 08), a v portrétoch (namaľoval viac ako 50 autoportrétov). Jeho diela sa vyznačujú napätou atmosférou, expresivitou a monumentalitou, sú založené na plochách jasných farieb a na pevných rytmických líniách.

hodnota

hodnota — kvalita objektu, jeho funkcií (vlastností) a vzťahov, ktorá je meraná adekvátnou normou: a) veľkosť (množstvo) niečoho vyjadrené číslom (napr. cena v peňažných jednotkách, fyzikálna alebo technická veličina číslom a príslušnou meracou jednotkou), b) dôležitosť, význam niečoho (praktická hodnota, kultúrna hodnota), c) úžitkovosť, osožnosť (hodnota potravín), d) niečo cenné (majetok);

1. ekon. kategória, ktorá vyjadruje cennosť jedného statku alebo služby vo vzťahu k iným statkom. Hodnota určitého statku je určená maximálnym množstvom iných statkov alebo služieb, ktorých je jednotlivec ochotný vzdať sa, aby daný statok získal. Všeobecne prijímaným meradlom hodnoty statkov a služieb sú peňažné jednotky, pretože množstvo peňazí, ktorých je jednotlivec ochotný vzdať sa (t. j. je ochotný platiť), aby získal určitý statok, vyjadruje, koľko iných statkov a služieb je ochotný obetovať, aby daný statok získal. Hodnota statku sa často nesprávne stotožňuje s jeho cenou. Cena statku vyjadruje len sumu peňazí, ktorú jednotlivec za tovar zaplatí. Mnohí jednotlivci sú však ochotní za statok alebo za službu zaplatiť viac, ako je ich trhová cena. V tom prípade vzniká renta spotrebiteľa ako kladný rozdiel medzi hodnotou statku a jeho trhovou cenou. V súčasnosti dominuje v ekonomickej teórii takéto chápanie hodnoty. Vychádza z teórie hodnoty neoklasickej školy. Ide o subjektívnu teóriu hodnoty, pretože hodnota určitého statku alebo služby je u každého jednotlivca odlišná, je primárne determinovaná jeho preferenciami. Podľa tejto teórie statky a služby majú ekonomickú hodnotu, ak uspokojujú ľudské potreby (t. j. sú užitočné) a súčasne sú vzácne. Hodnota väčšiny statkov a služieb je určená užitočnosťou poslednej jednotky daného statku, ktorú jednotlivec spotrebúva, len v niektorých prípadoch je určená ich vzácnosťou, napr. hodnota diamantu (Smithov paradox hodnoty). K alternatívnym hodnotovým teóriám patrí teória pracovnej hodnoty, k zástancom ktorej patrili napr. predstavitelia klasickej školy ekonómie a K. Marx. Podľa tejto teórie je hodnota statku alebo služby daná množstvom práce vynaloženej na jeho výrobu vrátane množstva práce potrebného na získanie a spracovanie použitých surovín a výrobu strojov a zariadení. Teória pracovnej hodnoty rozlišuje medzi výmennou hodnotou statku ako relatívnym pomerom, v ktorom sa jeden statok vymieňa za iný, úžitkovou hodnotou statku, ktorá sa vzťahuje na jeho užitočnosť, a hodnotou ako takou, ktorá je daná množstvom práce obsiahnutej v danom statku. Systém centrálne plánovaného hospodárstva uplatňovaný v SR do 1989 vychádzal z teórie pracovnej hodnoty, pričom sa nedoceňoval význam úžitkovej hodnoty statkov a služieb. To viedlo k výrobe pre výrobu, a nie pre spotrebiteľa a malo za následok výrobu početných nepredajných tovarov. Hodnota pridaná spracovaním (pridaná hodnota, angl. value added) vyjadruje dodatočnú hodnotu, ktorá sa vytvorí na určitom stupni výroby alebo distribúcie statkov. Na jej tvorbe sa podieľajú jednotlivé výrobné faktory (práca, pôda, kapitál), ktorým z ich použitia pri výrobe statkov plynú zodpovedajúce dôchodky. Veľkosť hodnoty pridanej spracovaním možno potom určiť súčtom dôchodkov vyplatených vlastníkom výrobných faktorov za ich použitie pri výrobe statku na danom stupni výroby. Zdanenie hodnoty pridanej spracovaním je v súčasných ekonomikách využívanou formou nepriameho zdanenia a významným zdrojom príjmu štátneho rozpočtu (daň z pridanej hodnoty, → daň). Hodnota pridaná spracovaním sa používa v národných účtoch pri výpočte hrubého domáceho produktu (HDP), aby sa predišlo viacnásobnému započítavaniu rovnakej hodnoty a nadhodnoteniu HDP. Pojem hodnota sa používa aj v podnikových financiách, kde čistá súčasná hodnota (angl. net present value) investície vyjadruje súčasne hodnotu peňažných tokov (ku ktorým investícia povedie v priebehu jej životnosti), od ktorej sa odpočítala hodnota pôvodnej investície. Investícia by sa mala uskutočniť len vtedy, ak je jej čistá súčasná hodnota kladná;

2. filoz. výsledok rozličných spôsobov interpretácie sveta; pojem vyjadrujúci osobitný vzťah človeka k prírodným a spoločenským javom a entitám. Osobitosť tohto vzťahu spočíva v tom, že človek výsledky svojho poznania a činnosti antropomorfizuje tým, že im z hľadiska kontextu svojich záujmov, potrieb a stratégií pripisuje isté preferencie významu alebo platnosti. Hodnota objektu a jeho vlastností potom spočíva v jeho schopnosti uspokojovať potreby subjektu. Rozdielnosť potrieb človeka sa odráža v rôznorodosti hodnôt. Rozlišujú sa primárne potreby, ktoré odrážajú biologickú rovinu hodnôt, sekundárne potreby, ktoré reprezentujú individuálne a racionálne hodnoty, a terciárne potreby smerujúce k sociálnym a duchovným hodnotám. Hodnotenie je súčasťou poznania, nie je s ním však totožné, pretože k poznatkom sa okrem kognitívnej pridávajú aj dignitívne (hodnotové) funkcie. To znamená, že hodnota je výsledkom uznania alebo neuznania platnosti poznatkov a ideí vzhľadom na preferovaný kontext. Preferencie tak determinujú relativitu hodnôt. Podľa preferencie a dôrazu na potreby si človek vytvára hierarchiu hodnôt (→ hodnotové systémy). Dlhodobo dominantné hodnoty v sebarealizácii človeka predstavujú hodnotovú orientáciu a stávajú sa životnými ideálmi definujúcimi zmysel existencie človeka. Klasická axiológia zaoberajúca sa teoretickým skúmaním hodnôt predpokladá, že logické, etické a estetické hodnoty existujú ako absolútne a majú nadčasovú platnosť. Naopak, hodnotový relativizmus nepripisuje hodnotám ani normám absolútny status a chápe ich ako závislé od hodnotiaceho vedomia subjektu. Medzi jednotlivcami a sociálnymi celkami existuje komunikácia hodnôt, ktorá smeruje k hodnotovému konsenzu ako prostriedku sociálnej kooperácie. Sociálne celky sú sústredené okolo spoločnej hodnoty, ktorá predstavuje ich hodnotovú preferenciu vyjadrujúcu spoločný cieľ existencie sociálneho celku. Hodnoty možno rozdeliť do rozličných skupín a hodnotových systémov. Podľa druhu aktérov sa rozlišujú individuálne, skupinové, spoločenské a všeľudské hodnoty, podľa predmetu hodnotenia filozofické, vedecké, ekonomické, politické, etické, estetické, umelecké, náboženské a kultúrne hodnoty, podľa funkcie praktické (spotrebné, úžitkové), intelektuálne, emocionálne, psychické, resp. duchovné hodnoty;

3. fyz. hodnota veličiny — veľkosť fyzikálnej veličiny, ktorá charakterizuje proces alebo stav sústavy a je vyjadrená číslom a príslušnou meracou jednotkou; napr. hmotnosť predmetu je 26 kg. Získava sa ako výsledok merania fyzikálnej alebo technickej veličiny. Rozlišuje sa skutočná hodnota (pravá hodnota) veličiny, ktorá dokonale charakterizuje skúmanú veličinu za definovaných podmienok existujúcich v okamihu merania (je to ideálna hodnota, ku ktorej sa možno len asymptoticky priblížiť) a konvenčne pravá hodnota (dohodnutá hodnota), ktorá môže skutočnú hodnotu nahradiť, pričom rozdiel medzi konvenčne pravou hodnotou a skutočnou hodnotou možno považovať za nevýznamný alebo zanedbateľný. Stredná hodnota (aritmetická stredná hodnota, aritmetický priemer) veličiny sa získava pomocou opakovaných meraní uskutočnených za rovnakých podmienok ako podiel súčtu všetkých nameraných hodnôt veličiny a počtu meraní. Pritom platí, že súčet odchýlok od strednej hodnoty je nulový a súčet druhých mocnín odchýlok od strednej hodnoty je minimálny (→ metóda najmenších štvorcov);

4. mat. hodnota funkcie v bode → funkcia;

5. politol. postmateriálna hodnota — kvalitatívny prístup k životu a spoločnosti namiesto tradičného materialistického chápania sústavy hodnôt. Zdôrazňuje hodnoty a potreby orientované na ideálnu spoločnosť založenú na spolurozhodovaní občanov, zamerané na vytvorenie rovnakých životných podmienok a vytvorenie čistého a zdravého prostredia namiesto akcentovania hodnôt spájaných s materializmom, ako sú napr. ekonomický rast a posilňovanie práva a zákonnosti. V tomto zmysle možno postmateriálne hodnoty spájať s liberalistickými hodnotami či egalitárstvom. Stúpenci postmateriálnej hodnoty odmietajú považovať hospodársky rast za dominantný cieľ spoločnosti a orientujú sa často na tzv. alternatívne, duchovné spôsoby života.

hodnotenie

hodnotenie, evaluácia — špecifický postup, resp. proces posudzovania javov (objektov alebo činností) rozličného charakteru na základe určitých kritérií, prisúdenie určitej hodnoty. Samotný proces posudzovania je nielen myšlienkovým (uplatňuje sa analýza, syntéza, indukcia, dedukcia, komparácia), ale aj afektívnym procesom (je ovplyvnený emóciami, citmi, preferenciami). Hodnotenie sa uplatňuje vo všetkých oblastiach života, v každej vednej disciplíne, vždy, samozrejme, v špecifickom odlíšení (zisťovanie hodnôt pri fyzikálnom meraní, stanovovanie hodnoty meny, ohodnocovanie a oceňovanie pozemku, hodnota ľudského života ap.).

Predmetom hodnotenia bývajú najčastejšie iní ľudia, resp. skupiny ľudí, ich telesný alebo duševný stav, názory, činy ap., ale aj zložitejšie sociálne charakteristiky, spravidla inštitucionalizované, napr. organizácia práce, firmy, školy, školské systémy, ekonomické systémy, ekonomické ukazovatele a demografické dáta. Kritériá posudzovania predmetu hodnotenia môžu byť objektívne alebo subjektívne. Subjektívne hodnotenie, pri ktorom je posudzovanie určitých javov ovplyvňované subjektívnymi postojmi, názormi alebo hodnotovou orientáciou posudzovateľa, sa uplatňuje predovšetkým v každodennej medziľudskej komunikácii a v súkromnej sfére. Objektívne hodnotenie sa pokúša priradiť objektu a jeho kvalitám také hodnoty, ktoré majú všeobecnú platnosť a všeobecnú záväznosť, často sa hľadá všeobecný hodnotový prototyp (niekedy označovaný aj ako svet hodnôt). Snaha o objektivizáciu kritérií hodnotenia je zjavná najmä v odbornej sfére a inštitucionalizovanom verejnom sektore konštruovaním rozličných hodnotiacich nástrojov (testy, výkonové štandardy, výkonové tabuľky, súpisy kritérií ap.).

Pri hodnotení konkrétnych ľudí však ani konštruovanie objektívnych hodnotiacich nástrojov nie je schopné úplne eliminovať subjektívny moment hodnotenia. Typickým prípadom je školské hodnotenie, kde aj napriek existencii výkonových štandardov z niektorých predmetov vstupujú do výsledného hodnotenia žiaka či študenta aj iné faktory (sympatie, pozornosť, poslušnosť, usilovnosť, sociálny status, pohlavie, informácie o žiakovi od kolegov, resp. od spolužiakov a i.). Aj z tohto dôvodu je jedným zo základných problémov hodnotenia otázka jeho adekvátnosti, korektnosti a spravodlivosti. Úsilie o maximálnu objektivizáciu hodnotenia prostredníctvom vypracúvania merateľných hodnotiacich kritérií, dominantnú v rôznych oblastiach sociálneho života, však často naráža na etické bariéry (posudzovanie vhodnosti uchádzača o štúdium na základe výsledkov v konkrétnom vedomostnom teste, a nie na základe jeho poznávacích a i. dispozícií či individuálnych špecifík).

hodnotová orientácia

hodnotová orientácia — pomerne stály, spoločensky podmienený súbor postojov k osobám, situáciám či k iným materiálnym alebo nemateriálnym predmetom ľudského myslenia, cítenia a správania, ktorý je založený na určitej uznávanej hodnotovej hierarchii. V rôznych situáciách a rôznych oblastiach a štádiách života môžu vystupovať do popredia rozličné priority, rozdielne hierarchie hodnôt. Základná hodnotová orientácia vzniká v detstve a najťažšie podlieha zmenám. Hodnotová orientácia určuje motívy konania, preferencie istých cieľov a tendencie k určitému spôsobu správania. V otázke, nakoľko postoje vplývajú na skutočné správanie, existuje všeobecná zhoda, že postoje sú len jedným z faktorov, ktoré ho ovplyvňujú.

hodnotové systémy

hodnotové systémy — súbory hodnôt (→ hodnota) usporiadaných podľa určitých vzájomných vzťahov a funkčných väzieb. Hoci hodnoty majú javovú formu atomárnych, individuálnych entít, medzi sebou vždy vytvárajú vzťahy podmienenosti, kauzality, interferencií, kohéznosti, identity, unity, mediácie ap. Hodnotové systémy môžu byť usporiadané unipolárne (podľa jednej centrálnej hodnoty v danom systéme, napr. etnocentrizmus), bipolárne (z hľadiska protikladu pozitívneho a negatívneho, napr. dobro/zlo, spravodlivosť/nespravodlivosť), multipolárne (z hľadiska rovnakej symetrie funkcií heterogénnych hodnôt v danom systéme, napr. pluralizmus, multikulturalizmus, heterosexizmus, polyteizmus), vertikálne (z hľadiska hierarchie dôležitosti najvyšších, vyšších a každodenných hodnôt, napr. monoteistické náboženské systémy: najvyššie je Boh, nižšie človek, najnižšie každodenná úmorná práca), horizontálne (všetkým hodnotám systému sa pripisuje rovnaká dôležitosť, napr. politické alebo univerzálne právne systémy založené na princípe rovnosti pred zákonom). Hodnotové systémy môžu byť otvorené (meniace sa, napr. umelecké hodnoty) alebo uzavreté (nemenné, napr. tradície a náboženské dogmy), liberálne (založené na slobodnej osobnej voľbe názorov a postojov) alebo konzervatívne (vyžadujúce rešpektovanie tradičných hodnôt).

hodnotový konsenzus

hodnotový konsenzus — vlastnosť skupiny, ktorej členovia vyjadrujú súhlas so skupinovými hodnotami tým, že spolupracujú a dodržiavajú pravidlá správania so zreteľom na cieľ skupiny a rozmiestnenie spoločenských rol a výhod. Konsenzus je nevyhnutnou podmienkou spoločenského poriadku. Teórie revolúcie hovoria o negatívnom konsenze, teda o konsenze členov revolučnej skupiny o neakceptovateľných vlastnostiach starého režimu, ktoré chcú zmeniť. Tento negatívny konsenzus sa však v spoločenskom rozmere prejavuje ako konflikt a narušenie poriadku.

hodnotový relativizmus

hodnotový relativizmus — názor stojaci v protiklade k tradičnej axiológii usilujúcej sa o definovanie a až zakonzervovanie tradičných duchovných hodnôt, kt. majú predstavovať všeobecný základ konania každého človeka. Hodnotový relativizmus nachádza oporu v subjektivizácii a psychologizácii procesu poznania a hodnotenia, v diferenciácii kultúrnych a civilizačných celkov ap. K rozvoju hodnotového relativizmu výrazne prispel F. Nietzsche, ktorý relativizoval tradičnú európsku morálku postavenú na kresťanských hodnotách (označoval ju ako morálku otrokov) spochybňovaním ich platnosti a zároveň spôsobom ich dosahovania. Ďalší rozvoj hodnotového relativizmu je možné zaznamenať v existencializme, kde sa u J.-P. Sartra spochybnením pojmu ľudskej prirodzenosti spochybňuje akékoľvek hodnotové predchádzanie ľudského konania. Človek hodnoty tvorí, ale nereflektuje ich vo svojom rozhodovacom procese. Oproti tradičnému chápaniu hodnôt ako všeobecného východiska rozhodovania a konania človeka sa stavia aj postmoderna svojím pluralizmom a zdôrazňovaním iného. Rešpektovanie iných názorov, dokonca ich prijímanie do vlastného hodnotového systému znamená, že to, čo je hodnotné v súčasnosti, už v budúcnosti takým nemusí byť. Inosť či inakosť nestojí mimo systému hodnôt, ani nie je hodnotená negatívne. Naopak, inosť predstavuje motivačný moment v pochopení hodnoty, predstavuje výzvu. Hodnotový pluralizmus akceptuje kultúrnu, sociálnu, etnickú, psychickú inosť a pokúša sa o nenásilnú integráciu jednotlivých, predtým nesúmerateľných, systémov a názorov a o spoluprácu medzi nimi. Hodnotový relativizmus otvára nové otázky moci, plurality, zmyslu, sexuality ap.

hodochróna

hodochróna [gr.] — grafické znázornenie (hodograf) polohy určitého typu seizmickej vlny (najmä P, S, R), ktorá sa šíri z epicentra zemetrasenia, po uplynutí času t od začiatku zemetrasenia. Používa sa na stanovenie času príchodu vlny (tzv. nasadenia) v závislosti od vzdialenosti bodu hodochróny od epicentra zemetrasenia (pri blízkych zemetraseniach, pri ktorých je vzdialenosť epicentra do 500 km, sa vzdialenosť vyjadruje v km, pri vzdialenejších zemetraseniach v uhlových stupňoch). Na určenie hodochróny je potrebná analýza seizmogramov z veľkého počtu seizmických staníc a zemetrasení. Hodochróny sa používajú aj na určenie epicentier zemetrasení a štúdium vnútra Zeme.

hodonymum

hodonymum [gr.] — vlastné meno dopravnej cesty (z gr. hodos = cesta), komunikácie, napr. diaľnice, železnice, tunela, mosta, lanovky ap. (Tatranská elektrická železnica, Prístavný most).

hodrušit

hodrušit, Cu8Bi12S22 — minerál, komplexný sulfid medi, bizmutu a železa. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Vytvára asi 1 mm veľké ihličkovité kryštály, nepravidelné zrná alebo jemnozrnné agregáty (vzácne aj stĺpikovito-tabuľkovité kryštáliky dlhé asi 5 mm). Je oceľovosivý s nádychom do hnedobronzova s kovovým leskom. Objavený 1967 M. Koděrom v Banskej Hodruši (dnes miestna časť obce Hodruša-Hámre), ktorý ho 1970 s V. Kupčíkom a E. Makovickým ako prví aj opísali. Vyskytuje sa aj v Peru (provincia Angaraes), vo Švédsku (v okolí mesta Riddarhyttan), v Rakúsku, Rumunsku, Rusku a Uzbekistane. Nazvaný podľa miesta prvého nálezu.

Hodvábna cesta

Hodvábna cesta, čín. s’–čchou č’ lu, sichou zhi lu — sieť obchodných ciest spájajúcich od 2. stor. pred n. l. Čínu so Str. Áziou, Blízkym východom a so Stredomorím, po ktorej obchodné karavány vyvážali z Číny najmä hodváb. Termín Hodvábna cesta (nem. Seidenstrasse) ako prvý použil 1877 nemecký geograf a geológ F. Richthofen podľa najdôležitejšieho prepravovaného tovaru. Postupne sa trasy Hodvábnej cesty rozvetvovali do viacerých častí Ázie (India, Perzia, Arábia) a umožňovali obojsmernú prepravu tovaru (z Číny sa vyvážal porcelán, jadeit a čaj, do Číny sa privážalo kadidlo, kone, jelenie parohy a i.). Hlavná línia cesty viedla cez ázijské mestá Čchang-an (dnes Si-an), Tun-chuang, Kašgar, Samarkand, Bucharu, Merv, Bagdad a Antiochiu (dnes Antakya) a odtiaľ do Európy (Rím) a Afriky (Alexandria), ďalšia línia viedla do Indie. Obchod bol v rukách sprostredkovateľov zo Str. Ázie a Peržanov. Hodvábna cesta okrem rozvoja obchodu významne prispela ku kultúrnej výmene medzi vých. Áziou, Str. Áziou a Blízkym východom. V priebehu 1. – 2. stor. n. l. sa po nej z Indie do Číny šíril buddhizmus, v 7. stor. sa ňou do Číny šírilo nestoriánstvo. Po zániku dynastie Tchang (zač. 10. stor.) a rozširovaním námornej dopravy postupne začala strácať význam. Po Hodvábnej ceste putoval v 2. stor. pred n. l. z Číny chanský diplomat a cestovateľ Čang Čchien, v 13. stor. do Číny o. i. Marco Polo. Zač. 20. stor. preskúmali jej východnú (čínsku) časť a archeologické náleziská v okolí švédsky geograf S. A. Hedin, francúzsky sinológ P. Pelliot a britský bádateľ Mark Aurel Stein.

hodvábnica veľká

hodvábnica veľká, Entoloma sinuatum — druh z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď hodvábnicovité. Prudko jedovatá huba s veľkým belavým až sivastým klobúkom a riedkymi širokými, spočiatku belavými, neskôr krémovými až lososovoružovými, pri okraji hlúbika žltnúcimi lupeňmi. Robustný valcovitý hlúbik je dlhý 4 – 12 cm a hrubý 0,5 – 3 cm, výtrusný prach mäsovoružový až mäsovočervenkastý, dužina biela, lesklá, s vôňou po čerstvej múke. Vyskytuje sa vo svetlých listnatých (najmä dubových) lesoch.

hodvábnicovité

hodvábnicovité, Colletidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad blanokrídlovce (Hymenoptera), nadčeľaď včely (Apoidea). Malé až stredne veľké (4 – 15 mm dlhé) včely, ktoré používajú na hniezda zvyčajne chodbičky v hlinených stenách opustených inými druhmi hmyzu alebo chodbičky v dreve a rastlinných stonkách. Patria sem dve podčeľade, Colletinae a Hylaeinae. Druhy z podčeľade Colletinae majú chlpatú hruď a zvyčajne výrazné plsťovité pásky na brušku, patrí sem napr. 8 – 12 mm dlhý druh hodvábnica múrová (Colletes succinctus), ktorý je dobrým opeľovačom rastlín; hniezdi na sprašových pôdach. Drobné čierne druhy z podčeľade Hylaeinae chĺpky nemajú, samce sa od samíc odlišujú žltkastou škvrnou na tvári; patrí sem napr. hojný druh Hylaeus communis hniezdiaci v rôznych typoch dutín.

hodvábnictvo

hodvábnictvo

1. chov priadky morušovej;

2. proces výroby a spracovania vláken, priadze, textílií a výrobkov hodvábnickou technológiou (→ hodváb).

Hodža, Fedor

Hodža, Fedor, 4. 11. 1912 Budapešť – 17. 9. 1968 New York — slovenský právnik a politik, syn Milana Hodžu. Po absolvovaní štúdia práva na Karlovej univerzite v Prahe pôsobil na ministerstve zahraničných vecí v Prahe a na československom veľvyslanectve v Paríži. Od 1938 prakticky v emigrácii, spolu s otcom sa podieľal na založení SNR v Paríži (1939) a na koncipovaní jej politických cieľov. Po kapitulácii Francúzska sa pripojil k londýnskej emigrácii na čele s E. Benešom. R. 1944 bol vymenovaný za člena Štátnej rady v Londýne a politického poradcu vládnej delegácie pre územie oslobodené Červenou armádou. Po skončení 2. svetovej vojny sa stal generálnym tajomníkom Demokratickej strany (DS) a najbližším spolupracovníkom jej predsedu J. Lettricha. Podieľal sa na výraznom víťazstve DS vo voľbách 1946, čím sa dostal pod zostrenú pozornosť KSČ a KSS. Od 1945 člen SNR, 1945 – 48 poslanec Dočasného, resp. Ústavodarného národného zhromaždenia. Po prevrate vo februári 1948 emigroval do USA, kde sa stal popredným predstaviteľom Rady slobodného Československa a i. organizácií bojujúcich za návrat demokracie vo vlasti. Nositeľ Radu T. G. Masaryka III. triedy (1991, in memoriam).

Hodža, Michal Miloslav

Hodža, Michal Miloslav, 22. 9. 1811 Rakša, okres Turčianske Teplice – 26. 3. 1870 Tešín, pochovaný v Liptovskom Mikuláši — slovenský evanjelický kňaz, politik, ideológ a organizátor národného hnutia, jazykovedec a spisovateľ, strýko Milana Hodžu. R. 1822 – 29 študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici a Rožňave, 1829 – 32 filozofiu a teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove, 1832 – 34 na bratislavskom evanjelickom lýceu (tam pracoval v Spoločnosti česko-slovanskej, 1833 – 34 jej podpredseda, 1837 – 40 v tajnom spolku Vzájomnosť) a 1836 – 37 na teologickej fakulte vo Viedni. R. 1837 – 62 evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši, ktorý sa vďaka Hodžovým národnobuditeľským aktivitám stal jedným z centier slovenského národného života. R. 1842 člen delegácie vedenej P. Jozeffym, ktorá predložila na panovníckom dvore vo Viedni Slovenský prestolný prosbopis. R. 1843 účastník porád (spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom) o prijatí stredoslovenčiny za základ nového spisovného jazyka (1845 vydal v novej slovenčine činohru J. Andraščíka Šenk pálenčený a vlastnú kázeň Nepi pálenku). R. 1844 spoluzakladateľ a predseda prvého slovenského celonárodného kultúrneho spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši, ktorého úlohou bolo vydávať slovenskú spisbu a finančne podporovať nadaných študentov. R. 1848 spoluformovateľ Liptovských žiadostí a slovenského národnorevolučného programu Žiadosti slovenského národa (prednesené 10. – 12. 5. 1848 v Liptovskom Mikuláši; obsahovali progresívne návrhy na riešenie postavenia slovenského národa v Uhorsku). Po vydaní zatykača maďarskou revolučnou vládou ušiel z Uhorska, spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom sa v júni 1848 zúčastnil na Slovanskom zjazde v Prahe. Neskôr sa zapojil do organizačných príprav Slovenského povstania 1848 – 49, počas septembrovej výpravy 1848 člen prvej SNR, ktorá sa ustanovila 19. 9. 1848 ako vedúci politický orgán v ozbrojenom zápase za uznanie národných práv Slovákov počas revolúcie 1848 – 49. V zimnej výprave 1848 – 49 politický predstaviteľ slovenských dobrovoľníckych jednotiek operujúcich na juhozápadnom Slovensku. Člen deputácie, ktorá 20. 3. 1849 v Olomouci predložila panovníkovi petíciu (pamätný spis) s návrhom na štátoprávne riešenie postavenia Slovákov (o. i. vyčlenenie Slovenska z Uhorska). R. 1849 – 50 sa priklonil k austroslavistickej koncepcii, ale s podmienkou oddelenia Slovákov od Maďarov, vláda však s ním už na vedúci post v správe dvoch slovenských dištriktov nepočítala. V období bachovského absolutizmu pôsobil len v cirkevnej sfére, 1859 po vydaní Protestantského patentu na reorganizáciu vnútornej správy protestantských cirkví v Uhorsku presadzoval jeho uvedenie do života (na jeho podporu vydal 3 polemické spisy), 1862 bol suspendovaný z miesta farára, 1867 na nátlak maďarských kruhov definitívne penzionovaný a prinútený odísť do exilu v Tešíne, kde 1870 zomrel. R. 1922 boli jeho ostatky prevezené na Slovensko a uložené v Liptovskom Mikuláši.

Hodža bol spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom jedným z najvýznamnejších reprezentantov slovenského národného obrodenia, formovateľom ideí a programu konštituovania sa Slovákov ako novodobého moderného národa. Vystupoval proti maďarizačnému tlaku, zakladal učiteľské bratstvá, čitateľské spolky a nedeľné školy, organizoval zbierku na podporu Slovanského ústavu a Katedry reči a literatúry slovenskej na bratislavskom evanjelickom lýceu, angažoval sa za reformu evanjelického ľudového a stredného školstva (1859 zostavil Šlabikár, 1860 Prvú čítanku). Obranným spisom Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847) obhajoval novú štúrovskú slovenčinu. V jazykovedných prácach Slovenský potomok (Epigenes slovenicus, 1847) a Větín o slovenčine (1848) oproti Štúrovmu fonetickému pravopisnému princípu zastával spolu s M. Hattalom etymologický princíp (→ hodžovsko-hattalovská jazyková reforma). Ako spisovateľ debutoval v zborníku Plody epickou básňou Meč křivdy (1836) o bojoch Lužických Srbov proti Sasom, venoval sa tvorbe duchovnej poézie (43 náboženskými piesňami prispel do evanjelického Zpěvníka, 1842).

Svojím ideovým poňatím Hodža reprezentuje mesianistický typ myslenia opierajúci sa o náboženské poňatie sveta. Odmietal heglovstvo, uprednostňoval filozofickú optiku blízku duchovnej mystike, v jeho tvorbe sa objavujú prvky básnického hermetizmu. Jeho svojský básnický jazyk je plný významovo takmer nedešifrovateľných novotvarov a vyznačuje sa zložitou tematicko-kompozičnou výstavbou. Mesianisticky ladená lyrickoepická básnická skladba Matora (rukopis 1857; Slovenské pohľady, 1910 – 13, knižne 2003), filozofujúca skladba Slavomiersky (rukopis 1862; Slovenské pohľady, 1907) a z obdobia tešínskeho exilu pochádzajúca rozsiahla báseň didaktického zamerania Vieroslavín (Orol, 1877; Slovenské pohľady, 1912 – 13) predstavujú filozofické a básnické osobné vyznania a meditácie o svete, človeku, Bohu, slovanstve a dejinnom poslaní vlastného národa.

Hodža, Milan

Hodža, Milan, 1. 2. 1878 Sučany, okr. Martin – 27. 6. 1944 Clearwater, Ill., pochovaný v Chicagu, od 2002 na Národnom cintoríne v Martine — slovenský a československý politik, diplomat, novinár a publicista, synovec Michala Miloslava Hodžu, otec Fedora Hodžu. Vyštudoval právo na univerzite v Budapešti a v Kluži (Rumunsko), slavistiku a dejiny vo Viedni, kde aj obhájil doktorát. Pracoval najskôr ako redaktor Abendblattu vo Viedni, 1900 – 01 redaktor Slovenského denníka a 1903 – 14 Slovenského týždenníka v Budapešti, v ktorom prezentoval svoje politické názory. R. 1905 – 10 poslanec uhorského snemu, od 1906 miestopredseda Slovenskej národnej strany, v ktorej sa od 1910 usiloval presadiť agrárny program a založiť samostatnú slovenskú agrárnu stranu. Ako jediný Slovák bol zaradený do skupiny poradcov následníka trónu Franza Ferdinanda d’Este (tzv. belvedérska dielňa), ktorej cieľom bolo pripraviť program reformy monarchie a jej federalizáciu na etnickom princípe. Po zmarení plánov sarajevským atentátom sa počas 1. svetovej vojny, keď pôsobil vo Viedni, začal orientovať na spoluprácu s českými, najmä agrárnymi politikmi. Po vzniku ČSR sa 1919 podieľal na založení slovenskej agrárnej strany Národná republikánska strana roľnícka, ktorá sa 1922 zlúčila s českými agrárnikmi do Republikánskej strany poľnohospodárskeho (zemedelského) a maloroľníckeho ľudu, a ako jej vedúci činiteľ a hlavný predstaviteľ na Slovensku sa zaradil medzi československú politickú špičku. Počas celej existencie prvej ČSR (1918 – 38) bol poslancom Národného zhromaždenia. R. 1918 – 19 vyslanec československej vlády v Budapešti, 1919 – 20 minister unifikácie zákonov. Od 1921 profesor novovekých dejín na Univerzite Komenského v Bratislave. R. 1922 – 25 minister poľnohospodárstva, stal sa jedným z propagátorov prerozdelenia pôdneho fondu v prospech malých a stredných roľníkov cestou realizácie zákona o pozemkovej reforme, čo v konečnom dôsledku viedlo aj k posilneniu pozícií agrárnej strany. R. 1924 založil Československú akadémiu poľnohospodársku a do 1934 bol jej predsedom. R. 1926 – 29 minister školstva, 1932 – 34 znova minister poľnohospodárstva (1934 presadil obilný monopol), 1935 – 38 ministerský predseda (december 1935 – február 1936 aj minister zahraničných vecí). Od zač. 30. rokov 20. stor. vystupoval s plánmi hlbšej súčinnosti podunajských štátov, s projektom tzv. podunajskej federácie. Jeho celoživotnou ideou bola predstava o nevyhnutnosti spájania, resp. nadviazania úzkej spolupráce stredoeurópskych krajín, vytvorenie politicko-ekonomického celku, ktorý by dokázal čeliť konkurencii silnejších, a najmä hospodársky vyspelejších štátov. Ako jeden z mála rozpoznal nebezpečenstvo ruského boľševizmu i nemeckého národného socializmu, odmietal sa orientovať na ktorúkoľvek z týchto strán a vyzýval k obrane proti nim práve formou užšej stredoeurópskej spolupráce. V septembri 1938 po ďalších neúspešných rokovaniach so Sudetonemeckou stranou a HSĽS bola jeho vláda donútená prijať berchtesgadenské ultimátum, čo viedlo k jej pádu. Po Mníchovskej dohode emigroval do Francúzska, 1939 založil v Paríži Slovenskú národnú radu ako vrcholný orgán slovenského zahraničného odboja a stal sa jej predsedom. Už v tomto čase bol za obnovenie ČSR, požadoval však právo Slovákov starať sa o svoje záležitosti samostatne s výnimkou zahraničnej politiky, vojska, financií, obchodu a dopravy. Úzko spolupracoval so Š. Osuským a zostával v tvrdej opozícii proti E. Benešovi. R. 1940 odmietol funkciu podpredsedu Štátnej rady československej v Londýne. Od 1941 pôsobil v USA, kde sa aktivizoval v krajanských spolkoch a načrtával projekt povojnovej spolupráce podunajských štátov pod patronátom USA. Ako jeden z prvých politikov vypracoval a propagoval víziu výstavbe zjednotenej Európy a svojím praktickým chápaním nezávislosti národov predbehol svoju dobu. Autor početných úvah, polemík a článkov, ktoré súborne vyšli ako Články, reči, štúdie (7 zv., 1930 – 34), a prác Československý rozkol (1920) a Federácia v strednej Európe (Federation in Central Europe, 1942; preložené do slov. 1997). Nositeľ Radu T. G. Masaryka III. triedy (1991, in memoriam).

Hodža Saduddin Efendi

Hodža Saduddin Efendi, tur. Hoca Sâdüddîn Efendi, 1536 Istanbul – 2. 10. 1599 tamže — osmanský politik a historik. Pochádzal z rodiny hodnostárov pri dvore osmanských sultánov. Po štúdiách u popredných učencov sa stal pomocníkom muftiho a vyučoval v madrasách. Od 1573 osobný učiteľ neskoršieho sultána Murada III., neskôr jeho radca pre zahraničné vzťahy. Ako radca Mehmeda III. (*1566, †1603) sa 1596 zúčastnil dobýjania Jágra (→ Eger). Od 1598 zastával post šejhülislama. Autor historického spisu Koruna histórie (Tâc üt-Tevârıh, 1575), ktorý venoval Muradovi III. a v ktorom na základe historických prameňov kvetnatým štýlom opísal vládu panovníkov Osmanskej ríše od jej vzniku až po Selima I. Yavuza (Hrozného); časť diela bola preložená do európskych jazykov. Prekladal perzské a arabské historické spisy do osmanskej turečtiny. Na jeho podnet bolo v Istanbule postavené prvé observatórium v Osmanskej ríši.

Hódžóovci

Hódžóovci (Hódžó) — japonský vojenský rod; 1199 – 1333 regenti šógunov (jap. šikken) obdobia Kamakura. Vo vojnách medzi rodmi Tairovcov (príbuzní Hódžóovcov) a Minamotovcov bojovali Hódžóovci na strane Minamota-no Joritoma, ktorého manželkou bola Masako (*1156, †1225) z rodu Hódžóovcov, a podporovali ho pri založení prvého japonského šógunátu. Po Joritomovej smrti (1199) uchvátili regentstvo šógunových následníkov a po smrti sústredili od 1219 vo svojich rukách čoraz väčšiu moc. Prvým zo 16 regentov sa stal Tokimasa (*1138, †1215), otec Masako, po ňom jeho syn Jošitoki (*1163, †1224). Počas ich vlády bol vytvorený relatívne stabilný politický systém konsenzuálnej vlády s ostatnými vojenskými rodmi, prostredníctvom ktorého čelili nebezpečenstvu mongolskej invázie vrcholiacej počas vlády ôsmeho regenta, bojovného Tokimuneho (*1251, †1284). V období vlády tretieho regenta Jasutokiho (*1183, †1242) boli položené základy právneho systému vojenskej vrstvy v zákonníku Reguly éry Džóei (Džóei šikimoku, 1232, aj Gosebai šikimoku). Rod Hódžóovci podľahol 1333 náporu nečakanej vzbury spojených vojenských rodov na čele s veliteľom Ašikagom Takaudžim .

Hoel, Sigurd

Hoel [húl], Sigurd, 14. 12. 1890 Nord-Odal – 14. 10. 1960 Oslo — nórsky spisovateľ, literárny kritik a významný vydavateľ. V medzivojnovom období ako príslušník skupiny Mot dag patril k najvplyvnejším nórskym radikálnym intelektuálom ideologicky inšpirovaným marxizmom a freudizmom. Do literatúry vstúpil novelou Idiot (Idioten, 1918). R. 1924 vydal absurdne ladený román o povojnovej Európe Plejády (Syvstjernen). Úspech získal románom Hriešnici na letnom slnku (Syndere i sommersol, 1927; viackrát sfilmovaný, napr. 1934, réžia Einar Sissener) o životných pocitoch mladej generácie. Jeho doménou boli psychologické romány, v ktorých prostredníctvom spätnej projekcie súkromného života postáv odkrýval ich životné zlyhania (vplyv psychoanalýzy), napr. v románe Štrnásť dní pred mrazivými nocami (Fjorten dager før frostnettene, 1935; sfilmovaný 1966, réžia Arnljot Berg). Podobným spôsobom poukázal vo svojom najlepšom románe Stretnutie pri míľniku (Møte ved milepelen, 1947) korene nórskej kolaborácie počas nemeckej okupácie. Autor románov Cesta na koniec sveta (Veien til verdens ende, 1933), Dedičná oceľ (Arvestålet, 1941), Na úpätí Babylonskej veže (Ved foten av Babels tårn, 1956), Začarovaný kruh (Trollringen, 1958), básnickej zbierky Princezná na sklenom vrchu (Prinsessen på glassberget, 1939) a zbierok esejí Myšlienky o nórskom básnictve (Tanker om norsk diktning, 1955).vydával najlepšie diela modernej nórskej a svetovej literatúry)

Hoelzel, Adolf

Hoelzel [hölcel], Adolf, aj Hölzel, 13. 5. 1853 Olomouc – 17. 10. 1934 Stuttgart — nemecký maliar, pedagóg a teoretik výtvarného umenia.

V 80. rokoch 19. stor. cestoval do Paríža, kde na jeho dielo vplýval impresionizmus (Pivná záhrada, 1890 – 91). R. 1888 patril k zakladateľom maliarskej dachauskej školy. R. 1906 – 19 profesor na akadémii v Stuttgarte. Od 1905 sa intenzívne zaoberal teóriou farieb a ich pôsobením na diváka, maľoval abstraktné obrazy s náboženskými témami založené na farebnej harmónii (Kompozícia v červenej II, 1914). Jeho teoretické názory vychádzali z myšlienok J. W. Goetheho a P. G. Seurata. Maľoval krajiny a figurálne, ale i čisto abstraktné kompozície, vytváral maľované okná a nástenné maľby, od začiatku 20. rokov 20. stor. sa venoval kresbe pastelom. Je považovaný za priekopníka abstraktného maliarstva v Nemecku. K jeho najvýznamnejším žiakom patrili J. Itten, ktorý aplikoval Hoelzelove farebné teórie v Bauhause, O. Schlemmer, W. Baumeister a maliarka a textilná výtvarníčka Ida Kerkoviusová (Kerkovius, *1879, †1970).

Hoetger, Bernhard

Hoetger [höt-], Bernhard, 4. 5. 1874 Hörde, dnes súčasť Dortmundu – 18. 7. 1949 Beatenberg, kantón Bern, Švajčiarsko — nemecký sochár, architekt, maliar, grafik a návrhár nábytku a úžitkových predmetov.

Od 1900 žil v Paríži, pracoval v ateliéri A. Rodina. Okolo 1902 zobrazoval robotníkov (Ťahač lodí, 1902). R. 1905 sa vrátil do Nemecka, 1911 bol povolaný do Darmstadtskej umeleckej kolónie. Modeloval farebné keramické dekoratívne figúry (napr. séria Svetlé a tienisté stránky, okolo 1912 – 14) ovplyvnené talianskou renesančnou majolikou. V tomto období nadviazal kontakty s umeleckou kolóniou vo Worpswede založenej maliarom Ottom Modersohnom. Pre 3. výstavu Darmstadtskej umeleckej kolónie 1914 vytvoril sochársku výzdobu Platanového hája. V tomto období vytváral plastiky na tému človeka, prírody a kolobehu života, ktoré boli polychrómované a zlátené. Venoval sa aj pomníkovej tvorbe. R. 1943 emigroval do Švajčiarska.

Hofbauer, Roman

Hofbauer, Roman, 21. 2. 1940 Bratislava – 1. 6. 2016 tamže — slovenský publicista a politik. R. 1962 – 72 pracovník Dopravoprojektu, 1972 – 79 Centra urbanizmu a architektúry, 1979 – 90 Štátnej expertízy Ministerstva výstavby a techniky v Bratislave. R. 1990 (marec-september) primátor Bratislavy, 1990 – 92 poslanec SNR za VPN (od 1991 za HZDS). R. 1992 – 94 minister dopravy, spojov a verejných prác. R. 1994 – 2002 poslanec NR SR za HZDS (od 2000 za ĽS-HZDS, od augusta 2002 nezávislý). Od 1965 aktívne pôsobil v ochranárskom hnutí so zameraním na ochranu stavebných pamiatok, 1987 jeden z autorov publikácie Bratislava nahlas. Autor prác Slovensko na križovatke: články a prejavy 1997 – 98 (1998), Cesta Slovenska späť: články a prejavy 1998 – 99 (2000). Nositeľ Radu A. Hlinku I. triedy (1998).

hofer

hofer [nem.] — v minulosti nájomník bytu u majetného roľníka vykonávajúci potrebné hospodárske práce, zvyčajne príslušník najchudobnejšej sociálnej vrstvy bez vlastného domu a pôdy (poľnohospodársky robotník, sluha, sezónny robotník, nádenník, neskôr i príležitostný robotník v mimoroľníckych zamestnaniach).

Hofer, Karl

Hofer, Karl, 11. 10. 1878 Karlsruhe – 3. 4. 1955 západný Berlín — nemecký maliar a grafik.

R. 1919 – 36 profesor na Hochschule für bildende Künste v Berlíne, 1945 jej riaditeľ. R. 1933 boli jeho diela označené ako entartete Kunst. Maľoval jednoduché harmonické kompozície, najmä skupiny postáv alebo osamotené figúry v neurčitom priestore, v ktorých sa sústredil na humanistické symbolické posolstvo (Cirkusanti, okolo 1921), a krajiny, v ktorých sa odráža vplyv kubizmu i metafyzického maliarstva (Ticino, 1925). Jeho diela vyjadrujú úsilie po pevnej forme a vyváženej kompozícii, línie sú jednoduché a pevné, farebnosť studená a dramatická. Napísal aj niekoľko teoretických prác o výtvarnom umení a autobiografiu Umenie a život (Aus Leben und Kunst, 1952).

Höferová, Candida

Höferová (Höfer), Candida, 4. 2. 1944 Eberswalde, dnes Eberswalde-Finow — nemecká fotografka.

Od začiatku 70. rokov 20. stor. sa zaoberala rozsiahlym dokumentárnym fotografickým projektom Turci v Nemecku (1972 – 75) zameraným na portrét, neskôr projektom Turci v Turecku (1979). Od polovice 70. rokov 20. stor. sa špecializuje na veľkoformátové fotografie prázdnych verejných interiérov (Bibliothèque nationale de France, Paris XXIV, 1998), ktorých hlavnou témou je zachytenie prevrstvovania rozličných časových rovín a zaznamenanie psychologického pôsobenia verejnej architektúry. Výber z tvorby (200 farebných záberov) vydala v monografii Candida Höfer (2003).

Hoff, Marcian Edward

Hoff, Marcian Edward (Ted), ml., 28. 10. 1937, Rochester, New York — americký informatik. R. 1968 – 82 pôsobil v spoločnosti Intel Corporation, 1982 – 86 v spoločnosti Atari zaoberajúcej sa vývojom herného hardvéru a počítačových hier, od 1986 viceprezident a šéftechnológ spol. Teklicon, Inc. V spolupráci s Federicom Fagginom (*1941), Stanleym Mazorom (*1941) a Masatoshim Shimom (*1943) v marci 1971 ukončil vývoj prvého mikroprocesora na svete Intel 4004, ktorý je považovaný za jeden z najvýznamnejších objavov 20. stor. Autor 16 patentov (prvé dva získal už počas štúdia v spoločnosti General Railway Signal v Rochestri), nositeľ viacerých ocenení, napr. IEEE Computer Society Pioneer Award, 1988) a Kjótskej ceny za vyvinutie prvého mikroprocesora Intel 4004 (1997).

Høffding, Harald

Høffding [höf-], Harald, 11. 3. 1843 Kodaň – 2. 7. 1931 tamže — dánsky filozof a psychológ. R. 1883 – 1915 profesor na univerzite v Kodani. R. 1868 – 69 sa počas študijnej cesty do Francúzska oboznámil s myšlienkami pozitivizmu, bol ovplyvnený S. A. Kierkegaardom, I. Kantom a A. Schopenhauerom. Zaoberal sa otázkami noetiky, etiky, filozofie náboženstva a dejinami filozofie. Kierkegaardov žiak, na rozdiel od neho bol však zástancom optimistickej filozofie života. Pod vplyvom B. Spinozu sa dostal k racionálnejšiemu chápaniu náboženského problému. Na svet a jeho podstatu nazeral panteisticky. Postupne opustil náboženskú vieru chápanú ako ukazovateľ životného smeru a nahradil ju osobnostným myslením etickej podstaty; náboženstvo definoval ako úsilie o zachovanie hodnôt vo svete. V etike by podľa Høffdinga malo ísť o prirodzené, humanitné základy morálky. Jeho cieľom nebolo vytváranie absolútnych vzorov správania, ale podpora slobody a šťastia nielen jednotlivca, ale aj celku.V polemike s G. Brandesom, ktorý zastával nietzscheovský názor o prednostnom práve génia, Høffding tvrdil, že blaho celku má prednosť pred blahom jednotlivca. Autor diel Etika (Etik, 1887), Dejiny novovekej filozofie (Den nyere Filosofis Historie, 1894 – 95), Filozofia náboženstva (Religionsfilosofi, 1901), Ľudské myslenie (Den menneskelige tanke, 1910), Veľký humor (Den store humor, 1911) a i.

Hoffmann, Dežo

Hoffmann, Dežo, aj Dezo, vlastným menom Dezider, 24. 5. 1912 Banská Štiavnica – 26. 3. 1986 Londýn — slovenský fotograf, fotoreportér a vojnový kameraman.

Vyučil sa za typografa v Žiline, neskôr študoval žurnalistiku v Prahe, kde pracoval ako biletár v Osvobozenom divadle J. Voskovca a J. Wericha a vo filmových štúdiách na Barrandove v štábe kameramana O. Hellera. R. 1935 absolvoval v Paríži stáž v americkej filmovej spoločnosti Twentieth Century Fox, ktorá ho vyslala ako vojnového kameramana nakrúcať inváziu vojsk B. Mussoliniho do Etiópie, od 1936 nakrúcal občiansku vojnu v Španielsku, po poškodení kamery začal fotografovať. Zo Španielska odišiel 1940 do Spojeného kráľovstva, kde sa pripojil k československým leteckým perutiam v rámci RAF. Po vojne zostal v Spojenom kráľovstve. Na osobnú žiadosť juhoslovanského prezidenta J. B. Tita natočil prvý povojnový dokument o Juhoslávii. Spočiatku žil v Leicestri, kde si otvoril vlastné nahrávacie a fotografické štúdio, 1949 odišiel do Londýna, kde fotografoval pre britské denníky a hudobné týždenníky, od 1955 pre hudobný magazín Record Mirror. Preslávil sa ako fotograf skupiny The Beatles, 1962 – 64 zachytil všetky významné udalosti v ich kariére (o. i. ich prvé vystúpenia v televízii a rozhlase). Do fotografií šoubiznisu priniesol pohyb (snímky skáčucich Beatles), jeho fotografie mali priestor a hĺbku. Fotografoval aj iné osobnosti (Ch. Chaplin, M. Monroe, F. Sinatra, L. Armstrong, M. Dietrichová), neskôr hudobné skupiny (Rolling Stones, Animals, Kinks a i.). Rád sa vracal na Slovensko, o. i. spolupracoval pri organizovaní niekoľkých ročníkov Bratislavskej lýry. Výber fotografií z jeho tvorby vyšiel v knihe Mariána Pauera Fotograf Beatles (2000).

Hoffstädter, Bedrich ml.

Hoffstädter [-štetter], Bedrich ml., 31. 8. 1954 Liptovský Mikuláš — slovenský sochár a reštaurátor, syn Bedricha Hoffstädtera st., brat Jána Hoffstädtera. R. 1974 – 80 študoval sochárstvo a reštaurovanie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. R. 1981 – 2014 pôsobil ako reštaurátor v reštaurátorských ateliéroch Slovenskej národnej galérie (1993 – 2014 vedúci). Špecializuje sa na reštaurovanie stredovekej a barokovej drevenej plastiky, oltárnej architektúry a obrazov.

Hoffstädter, Bedrich st.

Hoffstädter [-štetter], Bedrich st., 15. 11. 1910 Trenčín – 10. 8. 1954 Liptovský Mikuláš — slovenský maliar, otec Bedricha Hoffstädtera ml. a Jána Hoffstädtera.

R. 1931 – 36 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe u W. Nowaka, kde žil do 1949. R. 1951 – 54 vyučoval krajinársku maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V 30. rokoch 20. stor. vyvinul vlastný maliarsky štýl charakteristický skicovitou a uvoľnenou maliarskou technikou. Jeho obrazy sú typické civilistickými námetmi, maľoval najmä športové výjavy s dynamicky rozohranými kompozíciami postáv športovcov (Zápasníci, 1942) a mestské výjavy, v ktorých ho zaujala poézia urbánneho prostredia i rytmy moderného života tlmočené v rovine vecného prepisu každodenných udalostí (V električke, 1943). V 50. rokoch 20. stor. sa venoval i krajinomaľbe. Významne sa podieľal aj na organizovaní kultúrneho života na Slovensku.

Hogarth, William

Hogarth [hougárt], William, 10. 11. 1697 Londýn – 25. 10. 1764 tamže — anglický maliar a grafik.

Školil sa ako rytec (→ grafika), študoval na Saint Martin’s Lane Academy v Londýne. Okolo 1720 – 30 vytvoril množstvo príležitostných tlačí a ilustrácií, v ktorých humorne reagoval na aktuálne spoločenské a politické dianie (napr. cyklus Zlý vkus mesta známy aj ako Maškarády a opery, 1724). V ranej tvorbe maľoval divadelné výjavy a figurálne kompozície malého formátu zobrazujúce aristokratov, ovplyvnené francúzskym rokokom a holandským maliarstvom (Spoločnosť vo Wanstead House, okolo 1731). V tom istom období začal maľovať spoločenskokritické žánrové obrazy z každodenného života a sformoval myšlienku série viacerých obrazov, ktoré by zobrazovali rozličné štádiá jedného námetu. Vytvoril cykly naratívnych satiricko-moralizujúcich malieb, ktoré vydal tlačou (Život neviestky, A Harlot’s Progress, 1732, pôvodne 6 malieb zničených 1755; Život zhýralca, 1735, satira súdobého mondénneho života; Svadba podľa módy, 1743, 8 malieb, ktoré pranierujú mravy vysokej spoločnosti).

V 2. polovici 30. rokov 18. stor. maľoval bravúrnou maliarskou technikou portréty (Lavinia Fentonová, vojvodkyňa z Boltonu, okolo 1740), portréty detí (Mackinnonove deti, okolo 1742), autoportréty (Autoportrét s mopslíkom, 1745) a historické maľby (Pavol pred Félixom, 1748). Je považovaný za jedného z najvýznamnejších portrétistov anglického maliarstva 18. stor., bol umelcom s výraznou schopnosťou psychologickej charakteristiky a s jedinečným koloristickým talentom.

Okrem satirických grafických cyklov, ktoré mu získali širokú popularitu, vytvoril aj množstvo voľných grafických listov (Pracovitosť a lenivosť, 1747). R. 1753 vydal knihu o umení Analýza krásy (The Analysis of Beauty). Jeho dielo zaujíma jedinečné postavenie v rámci umenia 18. stor.

Höhnel, Ludwig von

Höhnel [hőnel], Ludwig von, 6. 8. 1857 Bratislava – 23. 3. 1942 Viedeň — rakúsky cestovateľ a námorný dôstojník. V mladosti nastúpil k námorníctvu, 1886 prijal ponuku grófa Sámuela Telekiho (*1845, †1916) zúčastniť sa na výprave do vých. Afriky (1887 – 88), počas ktorej sa venoval geografickému, kartografickému a etnografickému výskumu navštívených oblastí. Spoločne s Telekim dorazili ako prví Európania k brehu jazera Turkana (6. 3. 1888), ktoré nazvali na počesť rakúsko-uhorského korunného princa Rudolfa Rudolfovým jazerom, preskúmali ho a pomerne správne odhadli jeho rozmery: dĺžku (na 300 km, dnes sa udáva 200 – 250 km) a šírku (na 30 km, dnes sa udáva maximálna šírka 50 – 60 km). Pôvodný plán obísť celé jazero sa im pre odpor miestnych obyvateľov nepodaril. V apríli 1888 objavili druhé jazero, ktoré nazvali po Rudolfovej manželke Stephaniesee (Ch’ev Bahir). Druhú cestu do Afriky, do oblasti Kene, absolvoval Höhnel 1892 – 93 s americkým magnátom Williamom Astorom Chanlerom (*1867, †1934). Viackrát velil rakúskemu loďstvu, o. i. 1899 viedol ako pobočník cisára Františka Jozefa I. obchodnú delegáciu do Abesínie (Etiópie) na dvor cisára Menelika II. R. 1905 – 09 viedol veľkú výpravu do Austrálie a Polynézie, v priebehu ktorej sa zaslúžil o nasadenie rakúskeho kamzíka na Nový Zéland. Vďaka presným meraniam, ktoré Höhnel počas ciest po vých. Afrike realizoval, mohol 1891 viedenský profesor E. Suess publikovať dodnes uznávanú teóriu o veľkej tektonickej prepadline vo vých. Afrike. R. 1909 Höhnel odišiel do výslužby ako kontradmirál. Diela: Východná rovníková Afrika medzi Pangani a novoobjaveným Rudolfovým jazerom (Ostäquatorialafrika zwischen Pangani und dem neuentdeckten Rudolfsee, 1890), K Rudolfovmu jazeru a k jazeru Stephaniesee (Zum Rudolf- und Stephaniesee, 1892), Môj život na mori, na výskumných cestách a pri dvore (Mein Leben zur See, auf Forschungsreisen und bei Hofe, 1926).

Hoigného syndróm

Hoigného syndróm [uaňe-] — akútny stav, ktorý môže nastať po aplikácii depotného (zásobného) penicilínu do svalu. Prejavuje sa okamžite úzkosťou, sluchovým šelestom, zrakovými ilúziami, zmenami krvného obehu alebo zatemnením vedomia. Je dôsledkom prechodu mikroagregátov lieku drobnými cievami. Nazvaný podľa švajčiarskeho lekára Rolfa Hoigného (*1903, †2004), ktorý ho 1959 prvýkrát opísal.

Ho Kjun

Ho Kjun, 1569 Soul – 24. 8. 1618 tamže — kórejský spisovateľ. Pôsobil v štátnej službe. Patril k strane, ktorá 1608 podporovala nárok panovníka Kwanghäguna (*1575, †1641, vládol 1608 – 23) na trón, o 10 rokov neskôr však bol popravený za údajné sprisahanie proti nemu. Väčšina jeho tvorby sa nezachovala. Je autorom zrejme prvej umeleckej prózy písanej po kórejsky Rozprávanie o Hong Kil-tongovi (Hong Kil-tong čon), v ktorej kritizoval sociálnu nespravodlivosť za dynastie I (Ri), najmä diskrimináciu nelegitímnych potomkov. Rozprávanie je zároveň utopickou prózou, lebo jeho hrdina vytvoril nové kráľovstvo bez sociálnych rozdielov.

hokke-šú

hokke-šú [jap.], lotosová škola — japonská buddhistická škola, ktorej viera je založená na spáse prostredníctvom rituálneho opakovania formuly Nam-Mjóhó-renge-kjó (Sláva sútre lotosového kvetu pravého zákona). Založil ju 1253 mních Ničiren, ktorý túto sútru považoval za najdokonalejší buddhistický spis. Podľa neho sa škola nazýva aj ničiren-šú (ničirenovská škola). Má veľa vetiev, ktorej učenia sa od seba značne líšia. V histórii zaznamenala aj militantné prejavy svojich prívržencov. V modernej dobe sa z nej vyvinulo niekoľko úspešných laických hnutí, z ktorých je dnes najznámejšie sóka gakkai založené 1930.