Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 183 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Hoa Lu

Hoa Lu — archeologická lokalita v sev. Vietname v provincii Ninh Binh asi 65 km juž. od Hanoja. Pôvodne nové hlavné mesto samostatného vietskeho štátu Dai Co Viet (→ Dai Viet) vzniklo na mieste staršej osady Hoa Lu. R. 968 prestavané na pevnosť vietskym panovníkom Dinh Bo Linhom (Dinh Tien Hoang), sídelné mesto nezávislých vietskych dynastií Dinh (968 – 979) a Raná Le (980 – 1009). Zachovaná pevnosť s hradbami (10. stor.), kamenný stĺp s buddhistickými sútrami (10. stor.), rodové chrámy vietskych dynastií Dinh a Le (10. – 11. stor.) a mauzóleum Dinh Bo Linha (15. stor.).

hoblica

hoblica, zastarano ponk — drevený pracovný stôl, zvyčajne hrubá buková doska pripevnená na masívnom podstavci, ktorá má po stranách dva drevené zveráky (zverák na ľavej strane, tzv. predný vozík, a pohyblivý zverák na pravej strane, druhý vozík) slúžiace na upínanie (prichytenie) opracúvaného materiálu a osobitné otvory na kliny určené na upevnenie kratších dosiek, v zadnej polovici žliabok na odkladanie nástrojov a dolu zásuvku na nástroje. Používa sa v stolárskej, kolárskej, debnárskej a rezbárskej dielni pri hobľovaní, pílení, dlabaní, vŕtaní, brúsení ap.

hobľovačka

hobľovačka, hobľovací stroj — stroj na obrábanie rovinných plôch kovov. Obrobok sa upína na stôl stroja, ktorý sa pohybuje priamočiaro vratne po vedení vytvorenom v lôžku. Nástroj (špeciálny nôž) je upevnený v sklopnom držiaku na suporte (→ sústruh) pohybujúcom sa po vedení priečnika kolmo na pohyb stola. Priečnik je prestaviteľný zvislo (podľa výšky obrobka) vo vedení jedného alebo dvoch stojanov spojených traverzou. Podľa konštrukcie sa rozlišujú jednostojanové, dvojstojanové a špeciálne hobľovačky. Dvojstojanová hobľovačka má zvyčajne dva suporty na priečniku a po jednom na stojanoch stroja.

hodvábnica veľká

hodvábnica veľká, Entoloma sinuatum — druh z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď hodvábnicovité. Prudko jedovatá huba s veľkým belavým až sivastým klobúkom a riedkymi širokými, spočiatku belavými, neskôr krémovými až lososovoružovými, pri okraji hlúbika žltnúcimi lupeňmi. Robustný valcovitý hlúbik je dlhý 4 – 12 cm a hrubý 0,5 – 3 cm, výtrusný prach mäsovoružový až mäsovočervenkastý, dužina biela, lesklá, s vôňou po čerstvej múke. Vyskytuje sa vo svetlých listnatých (najmä dubových) lesoch.

holdingová spoločnosť

holdingová spoločnosť — spoločnosť vlastniaca podiel na základnom imaní inej spoločnosti, resp. iných spoločností, čo umožňuje podstatne ovplyvňovať ich riadenie. Jej účelom je riadiť, kontrolovať alebo rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovať činnosť týchto spoločností pri zachovaní ich právnej samostatnosti. Holdingová spoločnosť vystupuje voči spoločnostiam (podnikom), ktoré ovláda, ako materská spoločnosť a podriadené spoločnosti vystupujú voči nej ako dcérske spoločnosti. Holdingová (materská) spoločnosť a dcérske spoločnosti vytvárajú spolu holding. Podľa činnosti sa rozlišujú dve základné formy holdingových spoločností: čistá holdingová spoločnosť, ktorá nemá vlastný odbor podnikania a obmedzuje sa len na držbu a správu kapitálových účastí v dcérskych spoločnostiach a výkon s tým spojených funkcií, a zmiešaná holdingová spoločnosť, ktorá si zachováva vlastný odbor podnikania, diverzifikuje časť svojho výrobného programu do novozaložených dcérskych spoločností alebo preberá akcie a podiely existujúcich spoločností, ovláda ich a zabezpečuje výkon s tým spojených funkcií. Vytváranie holdingových spoločností má najmä ekonomické opodstatnenie, umožňuje koncentrovať kapitálové a finančné zdroje viacerých podnikov. Obchodný zákonník pojem holdingová spoločnosť nepoužíva, ale upravuje vzťahy v holdingovom zoskupení úpravou pojmov ovládajúca a ovládaná osoba.

hmyzovník

hmyzovník, Ophrys, starší názov trčník — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď vstavačovité. Trváce byliny s guľovitými alebo vajcovitými hľuzami, listami väčšinou v ružici (drobnejšími, usporiadanými po byli) a s nápadnými kvetmi bez ostrohy v riedkom strapci; vonkajšie okvetné lístky zrastajú do tvarov pripomínajúcich rôzne druhy hmyzu alebo drobných živočíchov, ktorými sú zvyčajne opeľované. Veľmi vzácne a zákonom chránené druhy, napr. hmyzovník včelovitý (Ophrys apifera), hmyzovník čmeľovitý (Ophrys holoserica) a hmyzovník pavúkovitý (Ophrys sphegodes), ktorý sa vyskytuje napr. na Devínskej Kobyle.

hnacie stroje

hnacie stroje — technické systémy, v ktorých sa privádzaná energia mení na formu energie potrebnú na pohon iných strojov (→ hnané stroje). Ako hnacie stroje sa využívajú elektrické motory, spaľovacie motory, prúdové a raketové motory, ako aj rôzne hydraulické a pneumatické stroje. Elektrické motory, v ktorých sa elekrická energia mení na pohybovú, sa najčastejšie používajú v priemysle na pohon obrábacích strojov, zdvihákov, dopravných systémov, čerpadiel, kompresorov ap.; ich účinnosť je až 70 – 95 %. Konštruujú sa s výkonom niekoľko W až niekoľko tisíc kW. Majú nízku hlučnosť a vibrácie, sú hneď pripravené na prevádzku, možno ich krátkodobo preťažiť, a keďže neprodukujú výfukové plyny, nezaťažujú životné prostredie. Spaľovacie motory, v ktorých sa chemická energia uložená v palive spaľovaním mení najprv na tepelnú a potom termodynamickou premenou na pohybovú energiu, sú napr. plynová turbína a zážihový a vznetový motor. Používajú sa najmä v automobiloch a stavebných strojoch; ich účinnosť je 30 – 40 %. Moderné použitie spaľovacích motorov je v kogeneračných zariadeniach, kde napr. vznetový (dieselový) motor poháňa generátor, ktorý vyrába elektrický prúd, a odpadové teplo vznetového motora sa využíva na vykurovanie budov. Celková účinnosť kogeneračných zariadení je až 90 %. Hydraulické stroje, v ktorých sa energia prúdenia alebo tlaková energia kvapalín premieňa na mechanickú energiu, sú vodné turbíny alebo rotačné a priamočiare hydromotory poháňajúce napr. rotory elektrických generátorov. Vysokým tlakom v hydraulických zariadeniach môžu v malom priestore vznikať veľmi veľké sily slúžiace na pohyb častí obrábacích alebo stavebných strojov. Pneumatické stroje, v ktorých sa energia prúdenia alebo tlaková energia pohybujúceho sa alebo stlačeného vzduchu mení na mechanickú pohybovú energiu, sú veterné motory, príp. pneumatické motory, ktoré sa používajú v pneumatických nárazových uťahovačoch, v motoroch poháňaných stlačeným vzduchom, v rôznych druhoch ručného náradia alebo v iných zariadeniach. Prúdové motory sa používajú na pohon moderných vojenských a civilných lietadiel, raketové na pohon rakiet a raketoplánov.

hnačka

hnačka, diarea, diarrhoe diarrhoea — zvýšená frekvencia vyprázdňovania stolice (viac ako 3-krát denne) riedkej až tekutej konzistencie (viac ako 80 % vody) s hmotnosťou viac ako 200 gramov za 24 hodín a so zvýšením frekvencie pohybov čriev. Hnačka nie je choroba, ale symptóm, ktorým sa prejavujú rôzne ochorenia tráviaceho traktu (napr. čriev, žalúdka, podžalúdkovej žľazy, pečene), ale aj iných orgánov (napr. štítnej žľazy), alebo môže byť sprievodným znakom systémových ochorení, napr. osýpok a žltačky. Charakteristická je akútnosť vyprázdňovania a bolesti brucha (často kŕčovitého charakteru). Môže byť dôsledkom prevahy osmoticky aktívnych látok v čreve (osmotická hnačka), zvýšeného vylučovania alebo zníženého vstrebávania minerálov (sekrečná hnačka), zvýšenej pohyblivosti čriev alebo dôsledkom zápalových zmien v čreve s tvorbou hlienu, krvácaním a prítomnosťou hnisu (zápalová hnačka). Akútna hnačka (trvá menej ako 2 – 3 týždne) je vyvolaná predovšetkým infekciami alebo diétnou chybou, niekedy aj alergiami (napr. alergia na bielkovinu kravského mlieka), liekmi, otravami a stresom. Chronická hnačka (trvá viac ako 3 – 6 týždňov) môže vzniknúť bez zreteľného ochorenia tráviacej sústavy (podmienená je najmä nervovými a psychickými vplyvmi) alebo môže mať organickú príčinu (napr. zápal čriev, nedostatočná činnosť podžalúdkovej žľazy, porucha vstrebávania). Liečba: úprava diéty, dostatok tekutín, eliminácia vyvolávajúcej príčiny, resp. liečba základného ochorenia.

Hnaťuk, Volodymyr Mychajlovyč

Hnaťuk, Volodymyr Mychajlovyč, 9. 5. 1871 Velesniv – 6. 10. 1926 Ľvov — ukrajinský folklorista, literárny vedec, historik, kultúrno-spoločenský činiteľ a prekladateľ. Pôsobil ako tajomník Ševčenkovej vedeckej spoločnosti a redaktor periodík Etnohrafičnyj zbirnyk, Materialy do ukrajinsko-ruskoji etnologiji, Chronika a i. Pomocou siete dopisovateľov zozbieral a vydal viac ako 30 zborníkov západoukrajinského folklóru s vedeckými komentármi. R. 1895 – 1903 uskutočnil šesť folklórno-etnografických expedícií na Zakarpatskú Ukrajinu, na východné Slovensko a do srbskej Báčky, ktorej výsledkom boli práce Národopisné materiály z Uhorskej Rusi (Etnohrafični materialy iz Uhorskoj Rusi, 6-zväzkov, 1897 – 1911), Rusínske osady v Báčke (Rusjki oseli v Bačke, 1898), Rusíni prešovskej eparchie a ich nárečia (Rusyny Priašivskoji jeparchiji i jich hovory, 1900), Slováci či Rusíni? (Slovaky či Rusyny, 1901), Uhrorusínske duchovné básne (Uhro-ruski duchovni virši, 1902) a i. Slovenskému folklóru venoval komparatistickú štúdiu Slovenský zbojník Jánošík v ľudovej poézii (Slovackyj opryšok Janošik v narodnij poeziji, 1899). Udržiaval korešpondenciu so S. Cambelom a J. Škultétym. Prekladal z nemčiny, francúzštiny a takmer zo všetkých slovanských jazykov. Člen korešpondent Ruskej akadémie vied v Petrohrade (1902), Národopisnej spoločnosti československej v Prahe (1905) a Všeukrajinskej akadémie vied v Kyjeve (1924).

hnedé riasy

hnedé riasy, Phaeophyceae, chaluhy — trieda z oddelenia žltozelené riasy. Majú viacbunkové, mikroskopické alebo až niekoľko metrov dlhé, od prídavného farbiva fukoxantínu hnedo sfarbené stielky, ktoré sa skladajú z príchytných útvarov (rizoidov), asimilačných plôch (fyloidov) a osových častí (kauloidov). Pevná časť bunkovej steny obsahuje celulózové vlákna, slizová časť algináty a fukoidan; v bunkách sa môže vyskytovať jód. Niektoré hnedé riasy majú aj vodivé pletivá zložené z rúrkovitých buniek s prederavenými priečnymi stenami pripomínajúcimi sitkovice v lyku vyšších rastlín. Rozmnožujú sa pohlavne izogamiou, anizogamiou alebo oogamiou alebo nepohlavne výtrusmi (spórami) a rozpadom stielky; charakteristické je striedanie haploidného gametofytu a diploidného sporofytu. Hnedé riasy sa vyskytujú v slaných vodách (zvyčajne prichytené na podklad v kamenistej litorálnej alebo sublitorálnej zóne alebo voľne v pelagiáli, napr. rod Sargassum), len málo druhov je sladkovodných (napr. druh Heribaudiella fluviatislis). Pri odlive sa porasty hnedých rias obnažujú, proti vyschnutiu ich ochraňuje hrubá slizová vrstva. Niektoré druhy sa používajú ako hnojivo, palivo alebo krmivo, ale aj v potravinárskom, stavebnom, petrochemickom, textilnom, fotografickom, papierenskom a vo farmaceutickom priemysle. Patrí sem okolo 250 rodov s okolo 1700 druhmi rozdelenými do troch skupín, napr. v slaných vodách žijúci druh Fucus vesiculosus s pásikavou, až 1 m dlhou stielkou, pri ktorom nedochádza k striedaniu gametofytu a sporofytu, alebo aj na Slovensku sa vyskytujúci rod Pleurocladia.

hnedé uhlie

hnedé uhlie — kaustobiolit, uhlie hnedej až čiernohnedej farby s vysokým obsahom vody (nad 15 %, niekedy až 40 %) i prchavých látok a s relatívne nízkou výhrevnosťou. Od čierneho uhlia sa líši nižším stupňom preuhoľnenia. V banskej praxi sa rozlišuje viac druhov hnedého uhlia (lesklé, matné, mäkké, tvrdé). Najmladšie a najmenej karbonizované sa nazýva lignit. Obyčajne sa nachádza v malých hĺbkach, väčšinou sa ťaží povrchovo. Ideálne podmienky na tvorbu hnedého uhlia sa na mnohých miestach sveta vytvorili v treťohorách. Hnedouhoľné panvy vznikali pri tektonických pohyboch pomalým, dlhodobým poklesom podložia v špecifických klimatických podmienkach (teplé podnebie so striedajúcimi sa obdobiami dažďov a sucha). Hnedé uhlie sa v hnedouhoľných panvách tvorilo z materiálu viacerých po sebe nasledujúcich rastlinných spoločenstiev. Veľmi produktívne boli subtropické močiarne lesy s porastmi vysokých tisovcov (Taxodium) a iných veľkých stromov. Menej produktívne boli močiare zarastajúce krovinami, ktoré v miocéne patrili zväčša k čeľadi vresovité (Myricaceae). Napr. na rozhraní oligocénu a miocénu sa vo vých. časti Nemecka vyvinuli rozsiahle močiarne lesy, ktorých rastlinstvo sa premenilo najskôr na rašelinu a po čase na hnedé uhlie, v dnepersko-doneckej oblasti sa už v eocéne vytvorili močiare ideálne na tvorbu hnedého uhlia. Podobné podmienky boli aj v prielome dolného Rýna (hnedouhoľné sloje Porýnia sú hrubé vyše 100 m a patria k najvýznamnejším ložiskám hnedého uhlia na svete). Významnou oblasťou tvorby hnedého uhlia bolo aj Podkrušnohorie v Česku (chebská, sokolovská a mostecká panva). V spodnom miocéne sa hnedouhoľné sloje tvorili aj na Slovensku (Pôtor, Modrý Kameň) a v Maďarsku, vo vrchnom miocéne v Hornonitrianskej kotline (→ handlovsko-novácka uhoľná panva). V súčasnosti sa hnedé uhlie tvorí v močiarnych lesoch Floridy (USA).

hniezdovanie

hniezdovanie — v lexikografickej praxi postup, pri ktorom sa z úsporných príčin spracúvajú v rámci jedného hesla, t. j. v jednej heslovej stati, tzv. hniezde: a) vo výkladových slovníkoch časté a pravidelné typy odvodených slov, napr. v hesle doktor sa už bez ďalšieho výkladu uvádza prechýlené ženské podstatné meno doktorka; b) v encyklopédiách jednotlivé významy viacvýznamových slov (homonymá), pričom jednotlivé významy sa číslujú a ako kvalifikátor sa uvádza skratka vedného odboru, napr. v hesle hlava sa ako prvý uvádza biologický význam pojmu (predná, resp. horná, zvyčajne od ostatného tela... oddelená časť tela živočíchov...), ako druhý strojársky význam (hlava valca – časť spaľovacieho motora uzatvárajúca jeho valec...) atď.

Hnilica, Pavol Mária

Hnilica, Pavol Mária, 30. 3. 1921 Uňatín, okr. Krupina – 8. 10. 2006 Nové Hrady, okr. České Budějovice, ČR, pochovaný v Trnave — slovenský rímskokatolícky teológ, biskup. R. 1941 vstúpil do jezuitskej rehole, od 1943 študoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom, zmaturoval 1945 v Trnave, 1945 – 48 študoval filozofiu v Brne a Děčíne, od 1948 teológiu v Trnave. Po štátnom zásahu proti mužským reholiam 1950 (→ akcia K) internovaný v Jasove, Podolínci a Pezinku. V septembri 1950 prepustený kvôli nástupu na vojenský výcvik, v tom istom mesiaci v Rožňave tajne vysvätený za kňaza a v januári 1951 konsekrovaný za biskupa tzv. umlčanej cirkvi. Do augusta 1951 Hnilica vysvätil asi 50 kňazov a J. Ch. Korca konsekroval za biskupa. V decembri 1951 ušiel do zahraničia, od 1952 navštevoval prednášky na univerzite Gregoriana v Ríme, kde vypracoval správu o náboženskej situácii na Slovensku (Boj bezbožného komunizmu proti Cirkvi v jednej stredoeurópskej krajine, La lutte du communisme athée contre l’Église dans un pays d’Europe centrale; vydaná aj knižne – Religious Problems in a Country under Communist Rule, 1956; slov. Náboženské problémy v krajine ovládanej komunistami, 2000). Počas 2. vatikánskeho koncilu pôsobil spočiatku ako poradca, po zverejnení jeho biskupskej hodnosti (1964) pápežom Pavlom VI. sa začal koncilu zúčastňovať a vystúpil s prejavom, v ktorom koncil vyzýval na odsúdenie ateizmu. Neustále upozorňoval na útlak cirkvi v krajinách s komunistickým režimom a získaval na svoju stranu veľa významných osobností a hnutí. R. 1968 – 69 sa podieľal na príprave osláv 1 100. výročia smrti sv. Cyrila v Ríme. Poskytol pomoc Matke Tereze pri zakladaní kláštora misionárok lásky v Ríme (1968), podporoval aj vznik ich kláštora na Slovensku (1991). Zakladateľ asociácie laikov pápežského práva Pro Deo et fratribus – Rodina Panny Márie (1995, schválená 2004).

Hnutie 30. mája

Hnutie 30. mája — masové vystúpenie proti kolonialistickej politike a privilégiám imperialistických mocností v Číne 1925. Začalo sa v Šanghaji 30. 5. 1925 demonštráciou študentov, ktorá bola podnietená zavraždením čínskeho robotníka v japonskej textilnej továrni a ktorej predchádzala trestná akcia japonských podnikateľov a čínskych militaristov proti robotníkom v prístave v meste Čching-tao. Protestné akcie sa začali aj v mestách sev. a str. Číny, najvýznamnejšími udalosťami boli generálny štrajk v Šanghaji 1. – 2. júna 1925 a šestnásťmesačný hongkonsko-kantonský štrajk od 19. júna sprevádzaný bojkotom japonského a britského tovaru. Živelný charakter hnutia, izolácia jednotlivých centier, nedostatok podpory zo strany roľníctva, ústup začiatočnej podpory militaristov (tzv. warlordov) a zmena sympatií čínskej národnej buržoázie spôsobili jeho postupný zánik. Hnutie 30. mája sa považuje za začiatok národnej revolúcie v Číne v rokoch 1925 – 27. Po Hnutí 30. mája došlo k posilneniu pozície strany Kuomintang, čo viedlo k Sev. pochodu (1926 – 27), ktorý 1928 zjednotil Čínsku republiku pod vládu Kuomintangu.

Hnutie 4. mája

Hnutie 4. mája — spoločensko-politické, protifeudálne a protiimperialistické reformné hnutie intelektuálov v Číne 1919 – 21 zamerané na národnú nezávislosť, emancipáciu jednotlivca, ako aj premenu štátu a kultúry. Začalo sa 4. 5. 1919 masovou demonštráciou 13 pekinských univerzít proti rozhodnutiam Parížskej mierovej konferencie odovzdať Japonsku bývalé nemecké koncesie v severových. časti provincie Šan-tung a proti podpísaniu následnej Versaillskej mierovej zmluvy. Okrem politického dosahu znamenalo aj intelektuálny prelom, ktorého výsledkom bol ústup od tradičnej konfuciánskej etiky, stupňovanie úsilia o výchovu novej, mladej inteligencie, rozvoj modernej čínskej literatúry (tvorba v modernom, hovorovom jazyku) a o osvojovanie si výdobytkov európskej a svetovej duchovnej kultúry (moderná → čínska filozofia). Hnutie prispelo aj k reorganizácii strany Kuomintang (Národnej strany) a podnietilo aj neskorší vznik Komunistickej strany Číny (1921).

hnutie občianskej neposlušnosti

hnutie občianskej neposlušnosti, aj hnutie pasívneho odporu — hnutie odmietajúce podriadiť sa príkazom vládnej moci (platnému právu), pričom svoje požiadavky sa usiluje presadiť nenásilnými prostriedkami, formou morálneho protestu, ktorý má prinútiť vládu alebo väčšinu zmeniť postoj alebo rozhodnutie (→ občianska neposlušnosť). Hnutia občianskej neposlušnosti zohrali významnú úlohu v národnooslobodzovacom boji v Afrike a Indii, napr. hnutia, ktoré organizovali M. K. Gándhí (svoju filozofiu a taktiku občianskej neposlušnosti rozpracoval v satjágrahe) v boji za práva Indov v juž. Afrike (1906) a neskôr počas národnooslobodzovacieho hnutia v Indii (napr. po masakre 1919 odmietanie vykonávať akékoľvek služby Britom od bojkotu britského tovaru až po státisícové zhromaždenia ľudí, ktorí pokojne obkolesili vládne budovy a stáli pri nich celé týždne) a M. L. King v hnutí za občianske práva amerických černochov (napr. 1956 viedol hnutie bojkotujúce mestskú dopravu v Alabame, keď černoška Rose Parksová odmietla uvoľniť miesto v autobuse bielemu pasažierovi, čo mala podľa zákonov platných v tom čase urobiť), ako aj v rozličných protivojnových a protestných hnutiach v mnohých krajinách. Po 1970 bola taktika občianskej neposlušnosti úspešne použitá napr. Stranou portorickej nezávislosti v úsilí dosiahnuť zastavenie vojenských cvičení v blízkosti obyvateľských centier. Isté črty hnutia občianskej neposlušnosti mali 1989 v Československu aj Verejnosť proti násiliu a Občanské fórum v prvých dňoch svojej existencie.

Hnutie za globálnu spravodlivosť

Hnutie za globálnu spravodlivosť, Hnutie globálnej spravodlivosti, angl. Global Justice Movement — jedna zo súčastí širokospektrálneho antiglobalizačného hnutia, ktorá však na rozdiel od iných smerov (tradicionalisti, nacionalisti ap.) akceptuje fenomén globalizácie. Niektorí predstavitelia (napr. N. Chomsky) odmietajú označovanie Hnutia za globálnu spravodlivosť za antiglobalizačné hnutie a preferujú pojem alterglobalizačné, resp. altermondialistické hnutie. Predstavitelia Hnutia za globálnu spravodlivosť tvrdia, že nebojujú proti globalizácii ako takej, ale požadujú, aby nezostala obmedzená len na ekonomiku, pretože práve sprievodné javy ekonomickej globalizácie vyžadujú jej rozšírenie aj na oblasť politiky, sociálnej redistribúcie, ochrany prírody, kontroly nadnárodných spoločností ap. Prebiehajúca globalizácia sa má podľa nich stať tzv. demokratickou globalizáciou. V konečnom dôsledku by mala byť sformovaná politická demokratická kontrola celého globalizačného procesu, ktorá by zabezpečila rovnomernejšiu distribúciu jej pozitívnych výsledkov, pretože súčasná podoba globalizácie je výhodná predovšetkým pre nadnárodné spoločnosti, finančno-investičné zoskupenia a predstaviteľov majetnejších tried vyspelých štátov (tzv. davoskú elitu; → Svetové ekonomické fórum). Hnutiu ide o dosiahnutie istej globálnej spravodlivosti – zabezpečenie spravodlivej distribúcie výhod globalizácie pre všetkých. Tieto zámery vedú k predstave o sformovaní celosvetovej politickej autority (→ svetová vláda, → svetový štát, → globálne riadenie sveta). Nezodpovedané zostávajú otázky, či globalizácia naozaj spôsobuje zväčšovanie rozdielov v životnej úrovni medzi vyspelými a chudobnými krajinami a jednotlivými sociálnymi vrstvami alebo či naozaj dochádza k rastu chudoby vo svetovom meradle. Samotný pojem Hnutie za globálnu spravodlivosť prvýkrát hlbšie teoreticky definoval britský novinár, ekologický a politický aktivista George Monbiot (*1963) v knihe Vek súhlasu: Manifest nového svetového poriadku (The Age of Consent: A Manifesto for a New World Order, 2003) ako pojem zastrešujúci všetky organizácie a jednotlivcov, ktorí sa usilujú o nastolenie spravodlivosti, resp. spravodlivej distribúcie materiálnych a duchovných statkov v celosvetovom meradle, a predložil plán organizácie svetového parlamentu so 600 poslancami a svetovej vlády. V posledných rokoch vzniklo viacero mimovládnych organizácií a občianskych aktivít, ktoré sa ideovo hlásia k Hnutiu za globálnu spravodlivosť (Priatelia Zeme, Svetové sociálne fórum a iné, tzv. nové sociálne hnutia). Ich programovými cieľmi sú vo všeobecnosti globálna spravodlivosť pre všetkých, ochrana prírody, blahobyt a sloboda, oslobodenie práce a zvýšenie jej kreativity, ekonomická demokracia, pacifizmus ap. Väčšinou sa tieto organizácie v nejakej forme hlásia k tzv. tretej ceste spoločenského a ekonomického vývoja.

Ho

Ho — vietnamská dynastia vládnuca 1400 – 07. Jej zakladateľom bol Ho Quy Ly (*1336, †1410), vysoký úradník na dvore predchádzajúcej dynastie Tran, vzdelaný konfucián (napísal zbierku básní), v neskorších historických komentároch však opísaný ako uzurpátor. Druhým a zároveň posledným panovníkom bol jeho syn Ho Han Thuong (†1407). Vládcovia Ho sa pokúsili zásadne modernizovať krajinu, zmenili systém daní, zaviedli papierové peniaze, reorganizovali armádu a zaviedli strelné zbrane. Pri úradníckych skúškach vyžadovali okrem klasických konfuciánskych kníh aj praktické znalosti z matematiky, hospodárstva a riadenia štátu. Reformy však vyvolali nespokojnosť obyvateľstva a občianske nepokoje, ktoré využila čínska dynastia Ming na inváziu a následnú, 21 rokov trvajúcu okupáciu Vietnamu (→ Dai Viet).

Hobbema, Meindert

Hobbema, Meindert, aj Meyndert, pokrstený 31. 10. 1638 Amsterdam – 7. 12. 1709 tamže — holandský maliar.

Žiak J. van Ruisdaela, ktorého vplyv sa prejavil v Hobbemových raných maľbách (Krajina s vodným mlynom, okolo 1662). Špecializoval sa na maľbu krajín, maľoval idylické lesné zákutia (Lesná krajina, 1667), romantické mlyny a chatrče v lesoch v okolí Amsterdamu. Jeho diela sa vyznačujú vitalitou, uvoľneným rukopisom, skicovitým maliarskym prejavom, harmonickým rozvrhnutím kompozície a majstrovským vystihnutím atmosféry i nálady prírodného prostredia (Zalesnená krajina: Cesta na Dyck, 1663, figurálna štafáž A. van de Velde). Obraz z neskorého obdobia Hobbemovej tvorby Alej v Middelharnise (1689) je majstrovským dielom krajinárskeho realizmu. Jeho diela boli vzorom anglickým krajinárom v 18. – 19. stor. (napr. rané diela T. Gainsborougha).

Ho Bieu Chanh

Ho Bieu Chanh [ťaň], vlastným menom Ho Van Trung, pseudonym Thu Tien, 1. 10. 1885 Binh Thanh, provincia Long An – 4. 9. 1958 Saigon, dnes Hočiminovo Mesto — vietnamský spisovateľ. Debutoval zač. 20. stor. rozsiahlou lyrickou poémou Láskavá, umením obdarená matka (U tinh luc, 1909). V tvorbe sústredil pozornosť na zobrazenie vidieckeho i mestského života ľudí žijúcich v Juž. Vietname. Autor 64 románov, napr. Ktože si s tým poradí (Ai lam duoc, 1922), Precitnúť zo sna (Tinh mong, 1923), Láska-neláska (Nhan tinh am lanh, 1925), Štipka blahobytu (Chut phan linh dinh, 1928), Rodičovská láska (Cha con nghia nang, 1929), Úlisný úsmev (Cuoi goung, 1935), Dlžoba (No doi, 1936), 12 zbierok poviedok, 12 komédií, 5 zbierok básní a 8 zbierok literárnych čŕt. Jeho prozaické diela sa vyznačujú zaujímavosťou sujetov, špecifickou štruktúrou jazyka a detailným vykreslením vnútorného sveta postáv.

hoc anno

hoc anno [hók -nó; lat.], aj huius anni, skratka h. a. — v tomto roku.

Hockney, David

Hockney [hokni], David, 9. 7. 1937 Bradford, grófstvo Yorkshire — anglický maliar, grafik, fotograf a scénický dizajnér pôsobiaci v USA. Všestranný umelec pracujúci s viacerými médiami vrátane filmu a videa.

R. 1963 sa usadil v USA. Na začiatku 60. rokov 20. stor. bol ovplyvnený pop-artom a do malieb vpisoval odkazy na tému homosexuálnej lásky (My dvaja chlapci ležiaci spolu, 1961). Po príchode do USA prevládli v jeho maľbách hladké plochy jasných farieb, ktoré zdôrazňovali námet. Venoval sa maľbe, ktorá štylizovaným spôsobom interpretovala fotografie (Peter vychádzajúci z Nickovho bazéna, 1966), maľoval aj portréty priateľov (Pán a pani Clarkovci a Percy, 1970 – 71). Tematicky sa zameriaval na atmosféru amerických predmestí s vilovými štvrťami (Veľký šplech, 1967). Významné je jeho grafické dielo, vytvoril množstvo ilustrácií i voľných grafických listov. Koncom 80. rokov vytváral štvorfarebné tlače, abstraktné počítačové grafiky a kresby. Autor divadelných scén (činohra, opera), kníh o svojej tvorbe i o výtvarnom umení, z ktorých najvýznamnejšie je dielo Tajná znalosť: Znovuobjavenie stratených techník starých majstrov (Secret Knowledge: Rediscovering the Lost Techniques of the Old Masters, 2001).

Ho Či Min

Ho Či Min, Ho Chi Ming, vietnamsky Ho Chi Minh, vlastným menom Nguyen Sinh Cung, 19. 5. 1890 Kim Lien, provincia Nghe An – 2. 9. 1969 Hanoj — vietnamský politik. Pochádzal z rodiny konfuciánskeho učenca (podľa konfuciánskej tradície mu rodičia po dosiahnutí školského veku dali meno Nguyen Tat Thanh). Po skončení gymnázia v Hue učil na základnej škole. R. 1911 odišiel do Európy (pravdepodobne ako kuchár na lodi). Biografické údaje o jeho pôsobení v nasledujúcom období sú nejednotné, pretože používal množstvo mien a literárnych pseudonymov. Istý čas žil v USA, Londýne a Paríži (tam používal pseudonym Nguyen Ai Quoc). Od 1919 (podľa niektorých údajov už od 1917) žil opäť vo Francúzsku, kde sa oboznámil s myšlienkami komunizmu, pripojil sa k Socialistickej strane a po jej rozštiepení sa stal spoluzakladateľom Francúzskej komunistickej strany (1920). V snahe dosiahnuť nezávislosť Vietnamu sa prostredníctvom petície vypracovanej ním založeným Združením annamských vlastencov (Association des patriotes annamites) pokúsil predložiť na mierových rokovaniach vo Versailles návrh nového politického usporiadania Indočíny. Podieľal sa na vydávaní novín Le Paria (Vydedenec) a i. aktivitách, neskôr boli pod jeho vedením vydané prvé noviny vo vietnamčine Thanh nien (Mládež). R. 1923 bol z Francúzska vypovedaný, žil v Moskve, kde si zvolil pseudonym Ho Či Min (doslovne ten, ktorý učí, osvecuje), od 1925 na rôznych miestach v Číne, Thajsku a v Európe, dvakrát bol väznený (1931 – 33 Hongkong, 1942 Kanton). R. 1925 sa stal spoluzakladateľom Komunistickej strany Indočíny. Od 1934 žil opäť v Moskve. R. 1940 sa vrátil do Vietnamu, kde 1941 spoluzaložil politickú a vojenskú organizáciu Viet Minh (Liga nezávislosti Vietnamu), ktorej cieľom bolo bojovať proti japonskej okupácii a prostredníctvom ktorej viedol augustovú revolúciu (1945). Zostavil text Vyhlásenia nezávislosti Vietnamu (1945) a v marci 1946 bol zvolený za predsedu vlády Vietnamskej demokratickej republiky (vo funkcii do 1955). Po vylodení francúzskych vojsk (v septembri 1945) bol v marci 1946 nútený súhlasiť s návratom Francúzov do Vietnamu výmenou za odvolanie Čankajškovej armády, ktorá obsadila sev. Vietnam. R. 1951 sa stal predsedom a generálnym tajomníkom Vietnamskej strany pracujúcich (komunistickej strany), ktorá nadviazala na prácu svojej predchodkyne, Komunistickej strany Indočíny. Počas prvej indočínskej vojny (1946 – 54) viedol spolu s Vo Nguyen Giapom partizánsku vojnu proti Francúzom až do víťazstva pri Điên Biên Phu (Dien Bien Phu) v máji 1954. Po Ženevskej konferencii o Kórei a Indočíne (26. 4. – 21. 7. 1954), ktorej výsledkom bolo rozdelenie Vietnamu na sev. a juž. časť, bol 1955 zvolený za prezidenta sev. Vietnamu (Vietnamskej demokratickej republiky, vo funkcii bol do svojej smrti 1969). V nasledujúcich rokoch so širokou pomocou Zväzu sovietskych socialistických republiík a krajín východného bloku presadzoval plánované hospodárstvo podľa vzoru tzv. ľudových demokracií (radikálne znárodňovanie, pozemkové reformy, industrializácia). Ako vedúca osobnosť národnooslobodzovacieho hnutia proti Francúzsku a Japonsku pokračoval aj v 60. rokoch 20. stor. a počas vietnamskej vojny v boji za zjednotenie Vietnamu pod komunistickou vládou. Venoval sa aj poézii, písal básne v klasickej čínštine, autor neskôr vydanej zbierky Denník z väzenia (Nhat ky trong tu, 1964). Pochovaný je vo vlastnom mauzóleu v Hanoji na námestí Ba Dinh. Hoci sám vyznával jednoduchý životný štýl, skromnosť a askézu, stal sa už počas života predmetom uctievania (v mnohých chrámoch a svätyniach sa Vietnamci dodnes klaňajú jeho duchu ako hlavnému štátnemu duchovi-ochrancovi). Stal sa symbolom boja proti USA a Američanmi podporovanému režimu v juž. Vietname. Podľa neho bola nazvaná sieť ciest a chodníkov, ktorými boli počas vietnamskej vojny zásobované severovietnamské vojenské jednotky bojujúce v juž. Vietname (tzv. Hočiminov chodník). Po zjednotení krajiny 1976 bolo býv. hlavné mesto juž. Vietnamu Saigon premenované na Hočiminovo Mesto.

Hoddis, Jakob van

Hoddis, Jakob van, vlastným menom Hans Davidsohn, 16. 5. 1887 Berlín – po 30. 4. 1942 Sobibór, Poľsko — nemecký expresionistický básnik. R. 1909 spoluzakladateľ expresionistickej skupiny Der Neue Club (Nový klub), 1910 – 12 v Berlíne spoluorganizoval literárne večery Neopathetisches Cabaret (Neopatetický kabaret). Spolupracovník expresionistických časopisov Die Aktion a Der Sturm. Od 1912 duševne chorý, 1914 sa stiahol z verejného života, 1942 nacistami deportovaný do poľského vyhladzovacieho tábora Sobibór, kde bol zavraždený. Jeho prorocky vizionárske a sarkasticko-ironické groteskné básne prerastajú do vízie zániku sveta. Báseň Koniec sveta (Weltende, časopisecky 1911), ktorú publikoval Franz Pfemfert (*1879, †1954) v knižnej sérii Červený kohút (Der rote Hahn, 1918), mala veľký vplyv na vývoj expresionizmu v Nemecku.

Hödicke, Karl Horst

Hödicke [-ke], Karl Horst, 21. 2. 1938 Norimberg — nemecký maliar, tvorca objektov a filmov, predstaviteľ neoexpresionizmu.

Od polovice 60. rokov 20. stor. vytváral inštalácie, experimentálne maľoval na sklo, 1966 – 67 sa v New Yorku venoval experimentálnej filmovej tvorbe (Víťazstvo, 1967). Vo svojich dielach rozvíjal myšlienky M. Duchampa a R. Magritta. V 70. rokoch 20. stor. sa hlavnými témami jeho gesticky poňatých obrazov stala mestská krajina, najmä pohľady na Berlín (Ministerstvo vojny, 1977), a ľudská postava. R. 1974 – 2005 profesor na Hochschule der Künste v Berlíne.

hodinárstvo

hodinárstvo — vysoko špecializované jemné kovospracúvacie remeslo zaoberajúce sa výrobou hodín. Jeho začiatky sa datujú do konca 13. stor., v západnej Európe sa začalo rozvíjať v 14., a najmä v 15. stor., keď sa začali zhotovovať prvé mechanické hodiny. Významným strediskom hodinárstva bolo v 16. stor. Nemecko (najmä Norimberg a Augsburg, kde existovali cechy hodinárov už v polovici 16. stor.), neskôr Francúzsko, Anglicko a Rakúsko (Viedeň). V oblasti výroby vreckových hodiniek sa postupne presadilo Švajčiarsko. Najstaršie správy o hodinách na Slovensku pochádzajú z konca 14. stor. (vežové hodiny v Banskej Bystrici, 1386), z 1546 sú prvé zmienky o hodinároch ako špecializovaných remeselníkoch v Bratislave. Hodinári bývali spočiatku združení v spoločnom cechu so zámočníkmi a puškármi. Najstarší bol cech hodinárov, zámočníkov a puškárov založený 1571 v Bratislave, ktorý bol v minulosti najvýznamnejším strediskom hodinárstva. Cechovú organizáciu mali aj hodinári v Banskej Štiavnici, Košiciach a Spišskej Novej Vsi. Výraznejší rozvoj hodinárstva nastal v 18. stor.; 1772 vznikol jediný samostatný cech hodinárov v Bratislave. Rozvoj hodinárstva vrcholil v 1. polovici 19. stor., potom jeho umeleckoremeselná úroveň postupne upadala, čo súviselo s rozvojom sériovej strojovej výroby hodín. Hodinári prestávali byť individuálnymi výrobcami hodinových strojov a začali sa čoraz väčšmi orientovať na predaj a opravársku činnosť.

Hodler, Ferdinand

Hodler, Ferdinand, 14. 3. 1853 Bern – 19. 5. 1918 Ženeva — švajčiarsky maliar, popredný predstaviteľ symbolizmu a švajčiarskeho maliarstva na prelome 19. a 20. stor.

V ranej tvorbe maľoval žánrové idealizované obrazy remeselníkov, realistické krajiny zaliate svetlom a portréty. Od začiatku 90. rokov 19. stor. vyvinul osobitý maliarsky štýl vyznačujúci sa architektonickou prísnosťou, rytmickou artikuláciou tvarov a svetlou farebnosťou. Sústredil sa najmä na maľbu figurálnych kompozícií s alegoricko-symbolickým významom, v ktorých sa snažil zobraziť elementárne psychické stavy a energiu prírody podané v idealizovanom duchu súdobého náboženského mysticizmu (Noc, 1890; Deň, 1900; Jar, 1901). Symetriu a rytmus vnímal ako konštrukčné prvky ľudskej spoločnosti i prírody, aplikoval ich vo svojom kompozičnom systéme, ktorý nazval paralelizmus. Ten programovo rozvíjal aj v krajinomaľbe (Ženevské jazero, okolo 1911), v historických maľbách, ktoré mu zabezpečili popularitu, v množstve významných verejných objednávok, najmä monumentálnych nástenných malieb (Odchod jenských študentov do napoleonskej vojny, 1813, 1907 – 08), a v portrétoch (namaľoval viac ako 50 autoportrétov). Jeho diela sa vyznačujú napätou atmosférou, expresivitou a monumentalitou, sú založené na plochách jasných farieb a na pevných rytmických líniách.

hodnotová orientácia

hodnotová orientácia — pomerne stály, spoločensky podmienený súbor postojov k osobám, situáciám či k iným materiálnym alebo nemateriálnym predmetom ľudského myslenia, cítenia a správania, ktorý je založený na určitej uznávanej hodnotovej hierarchii. V rôznych situáciách a rôznych oblastiach a štádiách života môžu vystupovať do popredia rozličné priority, rozdielne hierarchie hodnôt. Základná hodnotová orientácia vzniká v detstve a najťažšie podlieha zmenám. Hodnotová orientácia určuje motívy konania, preferencie istých cieľov a tendencie k určitému spôsobu správania. V otázke, nakoľko postoje vplývajú na skutočné správanie, existuje všeobecná zhoda, že postoje sú len jedným z faktorov, ktoré ho ovplyvňujú.

hodnotový relativizmus

hodnotový relativizmus — názor stojaci v protiklade k tradičnej axiológii usilujúcej sa o definovanie a až zakonzervovanie tradičných duchovných hodnôt, kt. majú predstavovať všeobecný základ konania každého človeka. Hodnotový relativizmus nachádza oporu v subjektivizácii a psychologizácii procesu poznania a hodnotenia, v diferenciácii kultúrnych a civilizačných celkov ap. K rozvoju hodnotového relativizmu výrazne prispel F. Nietzsche, ktorý relativizoval tradičnú európsku morálku postavenú na kresťanských hodnotách (označoval ju ako morálku otrokov) spochybňovaním ich platnosti a zároveň spôsobom ich dosahovania. Ďalší rozvoj hodnotového relativizmu je možné zaznamenať v existencializme, kde sa u J.-P. Sartra spochybnením pojmu ľudskej prirodzenosti spochybňuje akékoľvek hodnotové predchádzanie ľudského konania. Človek hodnoty tvorí, ale nereflektuje ich vo svojom rozhodovacom procese. Oproti tradičnému chápaniu hodnôt ako všeobecného východiska rozhodovania a konania človeka sa stavia aj postmoderna svojím pluralizmom a zdôrazňovaním iného. Rešpektovanie iných názorov, dokonca ich prijímanie do vlastného hodnotového systému znamená, že to, čo je hodnotné v súčasnosti, už v budúcnosti takým nemusí byť. Inosť či inakosť nestojí mimo systému hodnôt, ani nie je hodnotená negatívne. Naopak, inosť predstavuje motivačný moment v pochopení hodnoty, predstavuje výzvu. Hodnotový pluralizmus akceptuje kultúrnu, sociálnu, etnickú, psychickú inosť a pokúša sa o nenásilnú integráciu jednotlivých, predtým nesúmerateľných, systémov a názorov a o spoluprácu medzi nimi. Hodnotový relativizmus otvára nové otázky moci, plurality, zmyslu, sexuality ap.

hodochróna

hodochróna [gr.] — grafické znázornenie (hodograf) polohy určitého typu seizmickej vlny (najmä P, S, R), ktorá sa šíri z epicentra zemetrasenia, po uplynutí času t od začiatku zemetrasenia. Používa sa na stanovenie času príchodu vlny (tzv. nasadenia) v závislosti od vzdialenosti bodu hodochróny od epicentra zemetrasenia (pri blízkych zemetraseniach, pri ktorých je vzdialenosť epicentra do 500 km, sa vzdialenosť vyjadruje v km, pri vzdialenejších zemetraseniach v uhlových stupňoch). Na určenie hodochróny je potrebná analýza seizmogramov z veľkého počtu seizmických staníc a zemetrasení. Hodochróny sa používajú aj na určenie epicentier zemetrasení a štúdium vnútra Zeme.

Hodvábna cesta

Hodvábna cesta, čín. s’–čchou č’ lu, sichou zhi lu — sieť obchodných ciest spájajúcich od 2. stor. pred n. l. Čínu so Str. Áziou, Blízkym východom a so Stredomorím, po ktorej obchodné karavány vyvážali z Číny najmä hodváb. Termín Hodvábna cesta (nem. Seidenstrasse) ako prvý použil 1877 nemecký geograf a geológ F. Richthofen podľa najdôležitejšieho prepravovaného tovaru. Postupne sa trasy Hodvábnej cesty rozvetvovali do viacerých častí Ázie (India, Perzia, Arábia) a umožňovali obojsmernú prepravu tovaru (z Číny sa vyvážal porcelán, jadeit a čaj, do Číny sa privážalo kadidlo, kone, jelenie parohy a i.). Hlavná línia cesty viedla cez ázijské mestá Čchang-an (dnes Si-an), Tun-chuang, Kašgar, Samarkand, Bucharu, Merv, Bagdad a Antiochiu (dnes Antakya) a odtiaľ do Európy (Rím) a Afriky (Alexandria), ďalšia línia viedla do Indie. Obchod bol v rukách sprostredkovateľov zo Str. Ázie a Peržanov. Hodvábna cesta okrem rozvoja obchodu významne prispela ku kultúrnej výmene medzi vých. Áziou, Str. Áziou a Blízkym východom. V priebehu 1. – 2. stor. n. l. sa po nej z Indie do Číny šíril buddhizmus, v 7. stor. sa ňou do Číny šírilo nestoriánstvo. Po zániku dynastie Tchang (zač. 10. stor.) a rozširovaním námornej dopravy postupne začala strácať význam. Po Hodvábnej ceste putoval v 2. stor. pred n. l. z Číny chanský diplomat a cestovateľ Čang Čchien, v 13. stor. do Číny o. i. Marco Polo. Zač. 20. stor. preskúmali jej východnú (čínsku) časť a archeologické náleziská v okolí švédsky geograf S. A. Hedin, francúzsky sinológ P. Pelliot a britský bádateľ Mark Aurel Stein.

Hodža, Fedor

Hodža, Fedor, 4. 11. 1912 Budapešť – 17. 9. 1968 New York — slovenský právnik a politik, syn Milana Hodžu. Po absolvovaní štúdia práva na Karlovej univerzite v Prahe pôsobil na ministerstve zahraničných vecí v Prahe a na československom veľvyslanectve v Paríži. Od 1938 prakticky v emigrácii, spolu s otcom sa podieľal na založení SNR v Paríži (1939) a na koncipovaní jej politických cieľov. Po kapitulácii Francúzska sa pripojil k londýnskej emigrácii na čele s E. Benešom. R. 1944 bol vymenovaný za člena Štátnej rady v Londýne a politického poradcu vládnej delegácie pre územie oslobodené Červenou armádou. Po skončení 2. svetovej vojny sa stal generálnym tajomníkom Demokratickej strany (DS) a najbližším spolupracovníkom jej predsedu J. Lettricha. Podieľal sa na výraznom víťazstve DS vo voľbách 1946, čím sa dostal pod zostrenú pozornosť KSČ a KSS. Od 1945 člen SNR, 1945 – 48 poslanec Dočasného, resp. Ústavodarného národného zhromaždenia. Po prevrate vo februári 1948 emigroval do USA, kde sa stal popredným predstaviteľom Rady slobodného Československa a i. organizácií bojujúcich za návrat demokracie vo vlasti. Nositeľ Radu T. G. Masaryka III. triedy (1991, in memoriam).

Hodža, Milan

Hodža, Milan, 1. 2. 1878 Sučany, okr. Martin – 27. 6. 1944 Clearwater, Ill., pochovaný v Chicagu, od 2002 na Národnom cintoríne v Martine — slovenský a československý politik, diplomat, novinár a publicista, synovec Michala Miloslava Hodžu, otec Fedora Hodžu. Vyštudoval právo na univerzite v Budapešti a v Kluži (Rumunsko), slavistiku a dejiny vo Viedni, kde aj obhájil doktorát. Pracoval najskôr ako redaktor Abendblattu vo Viedni, 1900 – 01 redaktor Slovenského denníka a 1903 – 14 Slovenského týždenníka v Budapešti, v ktorom prezentoval svoje politické názory. R. 1905 – 10 poslanec uhorského snemu, od 1906 miestopredseda Slovenskej národnej strany, v ktorej sa od 1910 usiloval presadiť agrárny program a založiť samostatnú slovenskú agrárnu stranu. Ako jediný Slovák bol zaradený do skupiny poradcov následníka trónu Franza Ferdinanda d’Este (tzv. belvedérska dielňa), ktorej cieľom bolo pripraviť program reformy monarchie a jej federalizáciu na etnickom princípe. Po zmarení plánov sarajevským atentátom sa počas 1. svetovej vojny, keď pôsobil vo Viedni, začal orientovať na spoluprácu s českými, najmä agrárnymi politikmi. Po vzniku ČSR sa 1919 podieľal na založení slovenskej agrárnej strany Národná republikánska strana roľnícka, ktorá sa 1922 zlúčila s českými agrárnikmi do Republikánskej strany poľnohospodárskeho (zemedelského) a maloroľníckeho ľudu, a ako jej vedúci činiteľ a hlavný predstaviteľ na Slovensku sa zaradil medzi československú politickú špičku. Počas celej existencie prvej ČSR (1918 – 38) bol poslancom Národného zhromaždenia. R. 1918 – 19 vyslanec československej vlády v Budapešti, 1919 – 20 minister unifikácie zákonov. Od 1921 profesor novovekých dejín na Univerzite Komenského v Bratislave. R. 1922 – 25 minister poľnohospodárstva, stal sa jedným z propagátorov prerozdelenia pôdneho fondu v prospech malých a stredných roľníkov cestou realizácie zákona o pozemkovej reforme, čo v konečnom dôsledku viedlo aj k posilneniu pozícií agrárnej strany. R. 1924 založil Československú akadémiu poľnohospodársku a do 1934 bol jej predsedom. R. 1926 – 29 minister školstva, 1932 – 34 znova minister poľnohospodárstva (1934 presadil obilný monopol), 1935 – 38 ministerský predseda (december 1935 – február 1936 aj minister zahraničných vecí). Od zač. 30. rokov 20. stor. vystupoval s plánmi hlbšej súčinnosti podunajských štátov, s projektom tzv. podunajskej federácie. Jeho celoživotnou ideou bola predstava o nevyhnutnosti spájania, resp. nadviazania úzkej spolupráce stredoeurópskych krajín, vytvorenie politicko-ekonomického celku, ktorý by dokázal čeliť konkurencii silnejších, a najmä hospodársky vyspelejších štátov. Ako jeden z mála rozpoznal nebezpečenstvo ruského boľševizmu i nemeckého národného socializmu, odmietal sa orientovať na ktorúkoľvek z týchto strán a vyzýval k obrane proti nim práve formou užšej stredoeurópskej spolupráce. V septembri 1938 po ďalších neúspešných rokovaniach so Sudetonemeckou stranou a HSĽS bola jeho vláda donútená prijať berchtesgadenské ultimátum, čo viedlo k jej pádu. Po Mníchovskej dohode emigroval do Francúzska, 1939 založil v Paríži Slovenskú národnú radu ako vrcholný orgán slovenského zahraničného odboja a stal sa jej predsedom. Už v tomto čase bol za obnovenie ČSR, požadoval však právo Slovákov starať sa o svoje záležitosti samostatne s výnimkou zahraničnej politiky, vojska, financií, obchodu a dopravy. Úzko spolupracoval so Š. Osuským a zostával v tvrdej opozícii proti E. Benešovi. R. 1940 odmietol funkciu podpredsedu Štátnej rady československej v Londýne. Od 1941 pôsobil v USA, kde sa aktivizoval v krajanských spolkoch a načrtával projekt povojnovej spolupráce podunajských štátov pod patronátom USA. Ako jeden z prvých politikov vypracoval a propagoval víziu výstavbe zjednotenej Európy a svojím praktickým chápaním nezávislosti národov predbehol svoju dobu. Autor početných úvah, polemík a článkov, ktoré súborne vyšli ako Články, reči, štúdie (7 zv., 1930 – 34), a prác Československý rozkol (1920) a Federácia v strednej Európe (Federation in Central Europe, 1942; preložené do slov. 1997). Nositeľ Radu T. G. Masaryka III. triedy (1991, in memoriam).

Hodža Saduddin Efendi

Hodža Saduddin Efendi, tur. Hoca Sâdüddîn Efendi, 1536 Istanbul – 2. 10. 1599 tamže — osmanský politik a historik. Pochádzal z rodiny hodnostárov pri dvore osmanských sultánov. Po štúdiách u popredných učencov sa stal pomocníkom muftiho a vyučoval v madrasách. Od 1573 osobný učiteľ neskoršieho sultána Murada III., neskôr jeho radca pre zahraničné vzťahy. Ako radca Mehmeda III. (*1566, †1603) sa 1596 zúčastnil dobýjania Jágra (→ Eger). Od 1598 zastával post šejhülislama. Autor historického spisu Koruna histórie (Tâc üt-Tevârıh, 1575), ktorý venoval Muradovi III. a v ktorom na základe historických prameňov kvetnatým štýlom opísal vládu panovníkov Osmanskej ríše od jej vzniku až po Selima I. Yavuza (Hrozného); časť diela bola preložená do európskych jazykov. Prekladal perzské a arabské historické spisy do osmanskej turečtiny. Na jeho podnet bolo v Istanbule postavené prvé observatórium v Osmanskej ríši.

Hoel, Sigurd

Hoel [húl], Sigurd, 14. 12. 1890 Nord-Odal – 14. 10. 1960 Oslo — nórsky spisovateľ, literárny kritik a významný vydavateľ. V medzivojnovom období ako príslušník skupiny Mot dag patril k najvplyvnejším nórskym radikálnym intelektuálom ideologicky inšpirovaným marxizmom a freudizmom. Do literatúry vstúpil novelou Idiot (Idioten, 1918). R. 1924 vydal absurdne ladený román o povojnovej Európe Plejády (Syvstjernen). Úspech získal románom Hriešnici na letnom slnku (Syndere i sommersol, 1927; viackrát sfilmovaný, napr. 1934, réžia Einar Sissener) o životných pocitoch mladej generácie. Jeho doménou boli psychologické romány, v ktorých prostredníctvom spätnej projekcie súkromného života postáv odkrýval ich životné zlyhania (vplyv psychoanalýzy), napr. v románe Štrnásť dní pred mrazivými nocami (Fjorten dager før frostnettene, 1935; sfilmovaný 1966, réžia Arnljot Berg). Podobným spôsobom poukázal vo svojom najlepšom románe Stretnutie pri míľniku (Møte ved milepelen, 1947) korene nórskej kolaborácie počas nemeckej okupácie. Autor románov Cesta na koniec sveta (Veien til verdens ende, 1933), Dedičná oceľ (Arvestålet, 1941), Na úpätí Babylonskej veže (Ved foten av Babels tårn, 1956), Začarovaný kruh (Trollringen, 1958), básnickej zbierky Princezná na sklenom vrchu (Prinsessen på glassberget, 1939) a zbierok esejí Myšlienky o nórskom básnictve (Tanker om norsk diktning, 1955).vydával najlepšie diela modernej nórskej a svetovej literatúry)

Hoelzel, Adolf

Hoelzel [hölcel], Adolf, aj Hölzel, 13. 5. 1853 Olomouc – 17. 10. 1934 Stuttgart — nemecký maliar, pedagóg a teoretik výtvarného umenia.

V 80. rokoch 19. stor. cestoval do Paríža, kde na jeho dielo vplýval impresionizmus (Pivná záhrada, 1890 – 91). R. 1888 patril k zakladateľom maliarskej dachauskej školy. R. 1906 – 19 profesor na akadémii v Stuttgarte. Od 1905 sa intenzívne zaoberal teóriou farieb a ich pôsobením na diváka, maľoval abstraktné obrazy s náboženskými témami založené na farebnej harmónii (Kompozícia v červenej II, 1914). Jeho teoretické názory vychádzali z myšlienok J. W. Goetheho a P. G. Seurata. Maľoval krajiny a figurálne, ale i čisto abstraktné kompozície, vytváral maľované okná a nástenné maľby, od začiatku 20. rokov 20. stor. sa venoval kresbe pastelom. Je považovaný za priekopníka abstraktného maliarstva v Nemecku. K jeho najvýznamnejším žiakom patrili J. Itten, ktorý aplikoval Hoelzelove farebné teórie v Bauhause, O. Schlemmer, W. Baumeister a maliarka a textilná výtvarníčka Ida Kerkoviusová (Kerkovius, *1879, †1970).

Hoetger, Bernhard

Hoetger [höt-], Bernhard, 4. 5. 1874 Hörde, dnes súčasť Dortmundu – 18. 7. 1949 Beatenberg, kantón Bern, Švajčiarsko — nemecký sochár, architekt, maliar, grafik a návrhár nábytku a úžitkových predmetov.

Od 1900 žil v Paríži, pracoval v ateliéri A. Rodina. Okolo 1902 zobrazoval robotníkov (Ťahač lodí, 1902). R. 1905 sa vrátil do Nemecka, 1911 bol povolaný do Darmstadtskej umeleckej kolónie. Modeloval farebné keramické dekoratívne figúry (napr. séria Svetlé a tienisté stránky, okolo 1912 – 14) ovplyvnené talianskou renesančnou majolikou. V tomto období nadviazal kontakty s umeleckou kolóniou vo Worpswede založenej maliarom Ottom Modersohnom. Pre 3. výstavu Darmstadtskej umeleckej kolónie 1914 vytvoril sochársku výzdobu Platanového hája. V tomto období vytváral plastiky na tému človeka, prírody a kolobehu života, ktoré boli polychrómované a zlátené. Venoval sa aj pomníkovej tvorbe. R. 1943 emigroval do Švajčiarska.

Hofbauer, Roman

Hofbauer, Roman, 21. 2. 1940 Bratislava – 1. 6. 2016 tamže — slovenský publicista a politik. R. 1962 – 72 pracovník Dopravoprojektu, 1972 – 79 Centra urbanizmu a architektúry, 1979 – 90 Štátnej expertízy Ministerstva výstavby a techniky v Bratislave. R. 1990 (marec-september) primátor Bratislavy, 1990 – 92 poslanec SNR za VPN (od 1991 za HZDS). R. 1992 – 94 minister dopravy, spojov a verejných prác. R. 1994 – 2002 poslanec NR SR za HZDS (od 2000 za ĽS-HZDS, od augusta 2002 nezávislý). Od 1965 aktívne pôsobil v ochranárskom hnutí so zameraním na ochranu stavebných pamiatok, 1987 jeden z autorov publikácie Bratislava nahlas. Autor prác Slovensko na križovatke: články a prejavy 1997 – 98 (1998), Cesta Slovenska späť: články a prejavy 1998 – 99 (2000). Nositeľ Radu A. Hlinku I. triedy (1998).

Hofer, Karl

Hofer, Karl, 11. 10. 1878 Karlsruhe – 3. 4. 1955 západný Berlín — nemecký maliar a grafik.

R. 1919 – 36 profesor na Hochschule für bildende Künste v Berlíne, 1945 jej riaditeľ. R. 1933 boli jeho diela označené ako entartete Kunst. Maľoval jednoduché harmonické kompozície, najmä skupiny postáv alebo osamotené figúry v neurčitom priestore, v ktorých sa sústredil na humanistické symbolické posolstvo (Cirkusanti, okolo 1921), a krajiny, v ktorých sa odráža vplyv kubizmu i metafyzického maliarstva (Ticino, 1925). Jeho diela vyjadrujú úsilie po pevnej forme a vyváženej kompozícii, línie sú jednoduché a pevné, farebnosť studená a dramatická. Napísal aj niekoľko teoretických prác o výtvarnom umení a autobiografiu Umenie a život (Aus Leben und Kunst, 1952).

hnojenie

hnojenie — agrotechnický úkon, ktorým sa do pôdy i rastlinám dodávajú rôzne živiny a organické látky vo forme hnojív s cieľom zabezpečiť rastlinám dostatok minerálnych živín, a zvýšiť tak úrodu a kvalitu poľnohospodárskych plodín a regulovať obsah uhlíka a humusu v poľnohospodárskych pôdach. Hnojenie sa rozdeľuje podľa: 1. použitých hnojív (hnojenie organickými hnojivami, napr. maštaľným hnojom, hnojovicou, zelené hnojenie, hnojenie priemyselnými hnojivami); 2. použitej techniky (hnojenie pozemnými strojmi, hnojenie letecky); 3. účelu a veľkosti dávky hnojív (predzásobné hnojenie na obdobie 2 – 3 rokov, základné hnojenie pred sejbou plodiny, zúrodňovacie a melioračné hnojenie a regeneračné, produkčné i kvalitatívne prihnojovanie, ktoré slúži na dodávanie pohotových živín počas vegetácie); 4. spôsobu zapracovania (napr. hnojenie do riadkov, lokálne hnojenie, hnojenie do hniezd, hĺbkové a plošné hnojenie); 5. konzistencie hnojív (hnojenie tuhými hnojivami, napr. maštaľným hnojom a kompostmi, hnojenie kvapalnými hnojivami, napr. močovkou a DAM 390, zriedkavo plynnými hnojivami). Najčastejším spôsobom hnojenia je hnojenie naširoko, pri ktorom sa hnojivo rozmetadlom rovnomerne rozhadzuje po poli a následne sa zapravuje do pôdy (napr. orbou, plytkým prekyprením pôdy, bránením). Hnojenie sa realizuje podľa dlhodobého plánu hnojenia, ktorého úlohou je racionálne použitie organických a priemyselných hnojív vzhľadom na pôdne, klimatické a ekonomické podmienky poľnohospodárskeho podniku. Plán hnojenia organickými hnojivami sa zostavuje podľa produkcie maštaľného hnoja (vrátane hnojovice a kompostu) za rok. Ak výroba maštaľného hnoja nezaručuje v osevnom postupe priemernú dávku 7 ton na 1 ha ornej pôdy, plánuje sa napr. zelené hnojenie, hnojenie kompostmi, slamou ap. Plán hnojenia priemyselnými hnojivami vychádza zo zásady, že fosforom, draslíkom, vápnikom, horčíkom a ostatnými živinami sa pôda hnojí do zásoby s cieľom vytvoriť v nej optimálnu hladinu (obsah) živín, dávky dusíka sa spresňujú každoročne pre konkrétne plodiny. Cieľom progresívnej sústavy hnojenia je maximálne využitie ekologických podmienok prostredia a biologického potenciálu rastlín na dosiahnutie optimálnych a kvalitných úrod za ekologicky priaznivých podmienok. Výrobné dávky jednotlivých živín (množstvo živín, ktoré je potrebné každoročne dodať na 1 ha pôdy v osevnom postupe na dosiahnutie plánovaných úrod), ako aj potreba vápnenia sa stanovujú na podklade výsledkov agrochemického skúšania pôd, dávky dusíka sa stanovujú pre jednotlivé plodiny na základe ich osobitnej potreby. Agrochemické skúšanie pôd je pravidelné zisťovanie ich základných chemických vlastností súvisiacich s pôdnou úrodnosťou (pôdna reakcia, potreba vápnenia, obsah prijateľného fosforu, draslíka, horčíka, prípadne mikroelementov). Jeho cieľom je regulovať používanie hnojív tak, aby sa dosiahla alebo udržala trvalá produkčná schopnosť pôdy a vylúčilo sa jej znečistenie. Systém hnojenia je určitý model, ktorý sa v rámci daného osevného postupu môže periodicky opakovať (vychádza z vypracovaného plánu hnojenia a rieši techniku hnojenia), z jednotlivých systémov hnojenia pôdy sa v poľnohospodárstve uplatňujú napr. zúrodňovací, progresívny a racionálny. Ekonomická efektívnosť hnojenia vyjadruje pomer nákladov na hnojenie k realizovanej vyššej úrode hlavného produktu. S cieľom zvýšiť produkciu rybníkov sa priemyselné alebo organické hnojivá aplikujú na vodu alebo na dno vypustených rybníkov, ktorým sa včas dodávajú chýbajúce biogénne prvky nevyhnutné na rozvoj rastlinných a následne živočíšnych organizmov slúžiacich ako potrava pre ryby.

Spôsoby hnojenia sú úzko späté s vývojom poľnohospodárstva. Kvalita hnojenia závisela od existujúceho poľnohospodárskeho systému, účelu a polohy pozemku i od druhu použitého hnojiva. Najstarším spôsobom bolo hnojenie popolom zo spálených porastov (žiarové hospodárenie), neskôr sa rozšírilo i košarovanie. Už v rímskej agrárnej kultúre bolo známe využívanie hnoja. Extenzívny chov dobytka a nedostatok kvalitného steliva spôsobovali nedostatok hnoja, ktorý čiastočne odstránil striedavý spôsob pestovania poľnohospodárskych plodín a maštaľný chov dobytka. Hnoj sústredený na hnojisku sa od neskorej jesene do jari vyvážal na vozoch alebo na upravených saniach na pole. Na ťažko dostupné miesta sa vynášal v drevených putniach (kastičky), košoch alebo v plachtách. Priemerne sa hnojilo v trojročných, vzdialenejšie pozemky až v šesťročných intervaloch. Nedostatok hnoja sa kompenzoval zaorávaním zelených úhorov (napr. po ďateline). Priemyselné hnojivá sa začali na roľníckych hospodárstvach používať až začiatkom 20. stor. (hasené vápno pomiešané s maštaľným hnojom, neskôr čilský liadok, Thomasova múčka a superfosfát), nedôvera ľudí a veľké finančné náklady na ich nákup však boli spočiatku prekážkou ich rýchleho rozšírenia.

hnojovica

hnojovica — zmes tuhých a kvapalných výkalov (moču) hospodárskych zvierat zriedená vodou (v závislosti od technológie chovu aj s určitým podielom steliva). Zloženie hnojovice závisí od druhu zvierat, spôsobu ich kŕmenia, ale najmä od podielu vody, ktorej má byť v hnojovici čo najmenej. V poľnohospodárstve sa využíva ako organické hnojivo. Hnojovicou možno hnojiť samostatne, prípadne so zaorávaním organickej hmoty (slama, zelené hnojenie) alebo priemyselných hnojív jednorazovo alebo systémom delených dávok najmä v kombinácii so závlahou. Najrozšírenejšou technikou hnojenia je rozstrekovanie hnojovice na pole z cisternových vozov, pričom ju treba zapraviť čo najskôr do pôdy (zníženie strát dusíka, zápach). Dávky hnojovice sa pohybujú od 30 do 60 t/ha (určujú sa podľa obsahu dusíka a podľa potreby intenzity hnojenia jednotlivých plodín). V pásmach hygienickej ochrany sú sprísnené požiadavky na použitie hnojovice na hnojenie, pretože po aplikácii sa z nej ako z kvapalného hnojiva rýchlo uvoľňujú živiny, ktoré sa pri vysokých dávkach nevyužijú a splavujú sa do podzemných vôd.

hnojivá

hnojivá — anorganické alebo organické látky, ktoré sú zdrojom živín (dusík, fosfor, draslík, vápnik, horčík a i.) pre rastliny alebo svojimi fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vlastnosťami umožňujú zlepšiť ich výživu, alebo pôsobia priamo alebo nepriamo na rast a vývin rastlín, úrodu a jej kvalitu, ako aj na úrodnosť pôdy. Rozdeľujú sa na priame (obsahujú priamo živiny) a nepriame (neobsahujú živiny, ale po dodaní do pôdy zlepšujú podmienky na priebeh mnohých biochemických procesov v pôde, napr. bakteriálne látky a látky upravujúce pôdnu reakciu). Priame hnojivá sa podľa pôvodu delia na organické hnojivá (hospodárske), ktoré sa získavajú v poľnohospodárskom podniku ako vedľajší produkt živočíšnej a čiastočne aj rastlinnej výroby, napr. maštaľný hnoj, močovka, hnojovica, komposty, rastliny určené na zelené hnojenie, a na priemyselné hnojivá (minerálne), ktoré sa vyrábajú v chemických podnikoch a poľnohospodársky podnik ich nakupuje. Živiny, ktoré rastlina z pôdy odčerpá, sa musia doplniť hnojením.

hodnotenie

hodnotenie, evaluácia — špecifický postup, resp. proces posudzovania javov (objektov alebo činností) rozličného charakteru na základe určitých kritérií, prisúdenie určitej hodnoty. Samotný proces posudzovania je nielen myšlienkovým (uplatňuje sa analýza, syntéza, indukcia, dedukcia, komparácia), ale aj afektívnym procesom (je ovplyvnený emóciami, citmi, preferenciami). Hodnotenie sa uplatňuje vo všetkých oblastiach života, v každej vednej disciplíne, vždy, samozrejme, v špecifickom odlíšení (zisťovanie hodnôt pri fyzikálnom meraní, stanovovanie hodnoty meny, ohodnocovanie a oceňovanie pozemku, hodnota ľudského života ap.).

Predmetom hodnotenia bývajú najčastejšie iní ľudia, resp. skupiny ľudí, ich telesný alebo duševný stav, názory, činy ap., ale aj zložitejšie sociálne charakteristiky, spravidla inštitucionalizované, napr. organizácia práce, firmy, školy, školské systémy, ekonomické systémy, ekonomické ukazovatele a demografické dáta. Kritériá posudzovania predmetu hodnotenia môžu byť objektívne alebo subjektívne. Subjektívne hodnotenie, pri ktorom je posudzovanie určitých javov ovplyvňované subjektívnymi postojmi, názormi alebo hodnotovou orientáciou posudzovateľa, sa uplatňuje predovšetkým v každodennej medziľudskej komunikácii a v súkromnej sfére. Objektívne hodnotenie sa pokúša priradiť objektu a jeho kvalitám také hodnoty, ktoré majú všeobecnú platnosť a všeobecnú záväznosť, často sa hľadá všeobecný hodnotový prototyp (niekedy označovaný aj ako svet hodnôt). Snaha o objektivizáciu kritérií hodnotenia je zjavná najmä v odbornej sfére a inštitucionalizovanom verejnom sektore konštruovaním rozličných hodnotiacich nástrojov (testy, výkonové štandardy, výkonové tabuľky, súpisy kritérií ap.).

Pri hodnotení konkrétnych ľudí však ani konštruovanie objektívnych hodnotiacich nástrojov nie je schopné úplne eliminovať subjektívny moment hodnotenia. Typickým prípadom je školské hodnotenie, kde aj napriek existencii výkonových štandardov z niektorých predmetov vstupujú do výsledného hodnotenia žiaka či študenta aj iné faktory (sympatie, pozornosť, poslušnosť, usilovnosť, sociálny status, pohlavie, informácie o žiakovi od kolegov, resp. od spolužiakov a i.). Aj z tohto dôvodu je jedným zo základných problémov hodnotenia otázka jeho adekvátnosti, korektnosti a spravodlivosti. Úsilie o maximálnu objektivizáciu hodnotenia prostredníctvom vypracúvania merateľných hodnotiacich kritérií, dominantnú v rôznych oblastiach sociálneho života, však často naráža na etické bariéry (posudzovanie vhodnosti uchádzača o štúdium na základe výsledkov v konkrétnom vedomostnom teste, a nie na základe jeho poznávacích a i. dispozícií či individuálnych špecifík).

hodnota

hodnota — kvalita objektu, jeho funkcií (vlastností) a vzťahov, ktorá je meraná adekvátnou normou: a) veľkosť (množstvo) niečoho vyjadrené číslom (napr. cena v peňažných jednotkách, fyzikálna alebo technická veličina číslom a príslušnou meracou jednotkou), b) dôležitosť, význam niečoho (praktická hodnota, kultúrna hodnota), c) úžitkovosť, osožnosť (hodnota potravín), d) niečo cenné (majetok);

1. ekon. kategória, ktorá vyjadruje cennosť jedného statku alebo služby vo vzťahu k iným statkom. Hodnota určitého statku je určená maximálnym množstvom iných statkov alebo služieb, ktorých je jednotlivec ochotný vzdať sa, aby daný statok získal. Všeobecne prijímaným meradlom hodnoty statkov a služieb sú peňažné jednotky, pretože množstvo peňazí, ktorých je jednotlivec ochotný vzdať sa (t. j. je ochotný platiť), aby získal určitý statok, vyjadruje, koľko iných statkov a služieb je ochotný obetovať, aby daný statok získal. Hodnota statku sa často nesprávne stotožňuje s jeho cenou. Cena statku vyjadruje len sumu peňazí, ktorú jednotlivec za tovar zaplatí. Mnohí jednotlivci sú však ochotní za statok alebo za službu zaplatiť viac, ako je ich trhová cena. V tom prípade vzniká renta spotrebiteľa ako kladný rozdiel medzi hodnotou statku a jeho trhovou cenou. V súčasnosti dominuje v ekonomickej teórii takéto chápanie hodnoty. Vychádza z teórie hodnoty neoklasickej školy. Ide o subjektívnu teóriu hodnoty, pretože hodnota určitého statku alebo služby je u každého jednotlivca odlišná, je primárne determinovaná jeho preferenciami. Podľa tejto teórie statky a služby majú ekonomickú hodnotu, ak uspokojujú ľudské potreby (t. j. sú užitočné) a súčasne sú vzácne. Hodnota väčšiny statkov a služieb je určená užitočnosťou poslednej jednotky daného statku, ktorú jednotlivec spotrebúva, len v niektorých prípadoch je určená ich vzácnosťou, napr. hodnota diamantu (Smithov paradox hodnoty). K alternatívnym hodnotovým teóriám patrí teória pracovnej hodnoty, k zástancom ktorej patrili napr. predstavitelia klasickej školy ekonómie a K. Marx. Podľa tejto teórie je hodnota statku alebo služby daná množstvom práce vynaloženej na jeho výrobu vrátane množstva práce potrebného na získanie a spracovanie použitých surovín a výrobu strojov a zariadení. Teória pracovnej hodnoty rozlišuje medzi výmennou hodnotou statku ako relatívnym pomerom, v ktorom sa jeden statok vymieňa za iný, úžitkovou hodnotou statku, ktorá sa vzťahuje na jeho užitočnosť, a hodnotou ako takou, ktorá je daná množstvom práce obsiahnutej v danom statku. Systém centrálne plánovaného hospodárstva uplatňovaný v SR do 1989 vychádzal z teórie pracovnej hodnoty, pričom sa nedoceňoval význam úžitkovej hodnoty statkov a služieb. To viedlo k výrobe pre výrobu, a nie pre spotrebiteľa a malo za následok výrobu početných nepredajných tovarov. Hodnota pridaná spracovaním (pridaná hodnota, angl. value added) vyjadruje dodatočnú hodnotu, ktorá sa vytvorí na určitom stupni výroby alebo distribúcie statkov. Na jej tvorbe sa podieľajú jednotlivé výrobné faktory (práca, pôda, kapitál), ktorým z ich použitia pri výrobe statkov plynú zodpovedajúce dôchodky. Veľkosť hodnoty pridanej spracovaním možno potom určiť súčtom dôchodkov vyplatených vlastníkom výrobných faktorov za ich použitie pri výrobe statku na danom stupni výroby. Zdanenie hodnoty pridanej spracovaním je v súčasných ekonomikách využívanou formou nepriameho zdanenia a významným zdrojom príjmu štátneho rozpočtu (daň z pridanej hodnoty, → daň). Hodnota pridaná spracovaním sa používa v národných účtoch pri výpočte hrubého domáceho produktu (HDP), aby sa predišlo viacnásobnému započítavaniu rovnakej hodnoty a nadhodnoteniu HDP. Pojem hodnota sa používa aj v podnikových financiách, kde čistá súčasná hodnota (angl. net present value) investície vyjadruje súčasne hodnotu peňažných tokov (ku ktorým investícia povedie v priebehu jej životnosti), od ktorej sa odpočítala hodnota pôvodnej investície. Investícia by sa mala uskutočniť len vtedy, ak je jej čistá súčasná hodnota kladná;

2. filoz. výsledok rozličných spôsobov interpretácie sveta; pojem vyjadrujúci osobitný vzťah človeka k prírodným a spoločenským javom a entitám. Osobitosť tohto vzťahu spočíva v tom, že človek výsledky svojho poznania a činnosti antropomorfizuje tým, že im z hľadiska kontextu svojich záujmov, potrieb a stratégií pripisuje isté preferencie významu alebo platnosti. Hodnota objektu a jeho vlastností potom spočíva v jeho schopnosti uspokojovať potreby subjektu. Rozdielnosť potrieb človeka sa odráža v rôznorodosti hodnôt. Rozlišujú sa primárne potreby, ktoré odrážajú biologickú rovinu hodnôt, sekundárne potreby, ktoré reprezentujú individuálne a racionálne hodnoty, a terciárne potreby smerujúce k sociálnym a duchovným hodnotám. Hodnotenie je súčasťou poznania, nie je s ním však totožné, pretože k poznatkom sa okrem kognitívnej pridávajú aj dignitívne (hodnotové) funkcie. To znamená, že hodnota je výsledkom uznania alebo neuznania platnosti poznatkov a ideí vzhľadom na preferovaný kontext. Preferencie tak determinujú relativitu hodnôt. Podľa preferencie a dôrazu na potreby si človek vytvára hierarchiu hodnôt (→ hodnotové systémy). Dlhodobo dominantné hodnoty v sebarealizácii človeka predstavujú hodnotovú orientáciu a stávajú sa životnými ideálmi definujúcimi zmysel existencie človeka. Klasická axiológia zaoberajúca sa teoretickým skúmaním hodnôt predpokladá, že logické, etické a estetické hodnoty existujú ako absolútne a majú nadčasovú platnosť. Naopak, hodnotový relativizmus nepripisuje hodnotám ani normám absolútny status a chápe ich ako závislé od hodnotiaceho vedomia subjektu. Medzi jednotlivcami a sociálnymi celkami existuje komunikácia hodnôt, ktorá smeruje k hodnotovému konsenzu ako prostriedku sociálnej kooperácie. Sociálne celky sú sústredené okolo spoločnej hodnoty, ktorá predstavuje ich hodnotovú preferenciu vyjadrujúcu spoločný cieľ existencie sociálneho celku. Hodnoty možno rozdeliť do rozličných skupín a hodnotových systémov. Podľa druhu aktérov sa rozlišujú individuálne, skupinové, spoločenské a všeľudské hodnoty, podľa predmetu hodnotenia filozofické, vedecké, ekonomické, politické, etické, estetické, umelecké, náboženské a kultúrne hodnoty, podľa funkcie praktické (spotrebné, úžitkové), intelektuálne, emocionálne, psychické, resp. duchovné hodnoty;

3. fyz. hodnota veličiny — veľkosť fyzikálnej veličiny, ktorá charakterizuje proces alebo stav sústavy a je vyjadrená číslom a príslušnou meracou jednotkou; napr. hmotnosť predmetu je 26 kg. Získava sa ako výsledok merania fyzikálnej alebo technickej veličiny. Rozlišuje sa skutočná hodnota (pravá hodnota) veličiny, ktorá dokonale charakterizuje skúmanú veličinu za definovaných podmienok existujúcich v okamihu merania (je to ideálna hodnota, ku ktorej sa možno len asymptoticky priblížiť) a konvenčne pravá hodnota (dohodnutá hodnota), ktorá môže skutočnú hodnotu nahradiť, pričom rozdiel medzi konvenčne pravou hodnotou a skutočnou hodnotou možno považovať za nevýznamný alebo zanedbateľný. Stredná hodnota (aritmetická stredná hodnota, aritmetický priemer) veličiny sa získava pomocou opakovaných meraní uskutočnených za rovnakých podmienok ako podiel súčtu všetkých nameraných hodnôt veličiny a počtu meraní. Pritom platí, že súčet odchýlok od strednej hodnoty je nulový a súčet druhých mocnín odchýlok od strednej hodnoty je minimálny (→ metóda najmenších štvorcov);

4. mat. hodnota funkcie v bode → funkcia;

5. politol. postmateriálna hodnota — kvalitatívny prístup k životu a spoločnosti namiesto tradičného materialistického chápania sústavy hodnôt. Zdôrazňuje hodnoty a potreby orientované na ideálnu spoločnosť založenú na spolurozhodovaní občanov, zamerané na vytvorenie rovnakých životných podmienok a vytvorenie čistého a zdravého prostredia namiesto akcentovania hodnôt spájaných s materializmom, ako sú napr. ekonomický rast a posilňovanie práva a zákonnosti. V tomto zmysle možno postmateriálne hodnoty spájať s liberalistickými hodnotami či egalitárstvom. Stúpenci postmateriálnej hodnoty odmietajú považovať hospodársky rast za dominantný cieľ spoločnosti a orientujú sa často na tzv. alternatívne, duchovné spôsoby života.

hodnotové systémy

hodnotové systémy — súbory hodnôt (→ hodnota) usporiadaných podľa určitých vzájomných vzťahov a funkčných väzieb. Hoci hodnoty majú javovú formu atomárnych, individuálnych entít, medzi sebou vždy vytvárajú vzťahy podmienenosti, kauzality, interferencií, kohéznosti, identity, unity, mediácie ap. Hodnotové systémy môžu byť usporiadané unipolárne (podľa jednej centrálnej hodnoty v danom systéme, napr. etnocentrizmus), bipolárne (z hľadiska protikladu pozitívneho a negatívneho, napr. dobro/zlo, spravodlivosť/nespravodlivosť), multipolárne (z hľadiska rovnakej symetrie funkcií heterogénnych hodnôt v danom systéme, napr. pluralizmus, multikulturalizmus, heterosexizmus, polyteizmus), vertikálne (z hľadiska hierarchie dôležitosti najvyšších, vyšších a každodenných hodnôt, napr. monoteistické náboženské systémy: najvyššie je Boh, nižšie človek, najnižšie každodenná úmorná práca), horizontálne (všetkým hodnotám systému sa pripisuje rovnaká dôležitosť, napr. politické alebo univerzálne právne systémy založené na princípe rovnosti pred zákonom). Hodnotové systémy môžu byť otvorené (meniace sa, napr. umelecké hodnoty) alebo uzavreté (nemenné, napr. tradície a náboženské dogmy), liberálne (založené na slobodnej osobnej voľbe názorov a postojov) alebo konzervatívne (vyžadujúce rešpektovanie tradičných hodnôt).

Holko, Matej ml.

Holko, Matej, ml., 10. 2. 1757 Nižný Skálnik, okr. Rimavská Sobota – 20. 7. 1832 Rimavská Baňa, okr. Rimavská Sobota — slovenský osvietenec, historik a organizátor kultúry, syn Mateja Holka st. Študoval v Ožďanoch, Levoči, Bratislave a v Nemecku vo Wittenbergu. Od 1783 pôsobil ako evanjelický a. v. kňaz v Nižnom Skálniku, od 1797 v Rimavskom Brezove, od 1799 v Rimavskej Bani, od 1807 malohontský senior. R. 1791 inicioval založenie Čitateľskej spoločnosti (Societas lectoriae), 1808 spolu s J. Feješom založil Učenú spoločnosť malohontskú. Jej aktivity zameriaval na verejné diskusie a publikovanie odborných príspevkov členov, ktoré vychádzali v ročenke Solennia. Holko prispieval článkami o dejinách cirkvi, kultúry, estetike, školstve a vzdelávaní.

hodrušit

hodrušit, Cu8Bi12S22 — minerál, komplexný sulfid medi, bizmutu a železa. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Vytvára asi 1 mm veľké ihličkovité kryštály, nepravidelné zrná alebo jemnozrnné agregáty (vzácne aj stĺpikovito-tabuľkovité kryštáliky dlhé asi 5 mm). Je oceľovosivý s nádychom do hnedobronzova s kovovým leskom. Objavený 1967 M. Koděrom v Banskej Hodruši (dnes miestna časť obce Hodruša-Hámre), ktorý ho 1970 s V. Kupčíkom a E. Makovickým ako prví aj opísali. Vyskytuje sa aj v Peru (provincia Angaraes), vo Švédsku (v okolí mesta Riddarhyttan), v Rakúsku, Rumunsku, Rusku a Uzbekistane. Nazvaný podľa miesta prvého nálezu.