Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 131 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

hmyzovník

hmyzovník, Ophrys, starší názov trčník — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď vstavačovité. Trváce byliny s guľovitými alebo vajcovitými hľuzami, listami väčšinou v ružici (drobnejšími, usporiadanými po byli) a s nápadnými kvetmi bez ostrohy v riedkom strapci; vonkajšie okvetné lístky zrastajú do tvarov pripomínajúcich rôzne druhy hmyzu alebo drobných živočíchov, ktorými sú zvyčajne opeľované. Veľmi vzácne a zákonom chránené druhy, napr. hmyzovník včelovitý (Ophrys apifera), hmyzovník čmeľovitý (Ophrys holoserica) a hmyzovník pavúkovitý (Ophrys sphegodes), ktorý sa vyskytuje napr. na Devínskej Kobyle.

hmyzožravce

hmyzožravce, Insectivora — starší názov radu piskorotvaré z triedy cicavce (Mammalia).

hnacia náprava

hnacia náprava — zariadenie, ktoré spája dve protiľahlé kolesá s rámom (karosériou) vozidla a prenáša energiu hnacej jednotky (motora) na podložku (cesta, terén, koľajnica, lano), čím vyvoláva pohyb vozidla.

hnacia sústava

hnacia sústava — súbor zariadení, ktoré zabezpečujú tok energie od zdroja pohybu (motor) až po vlastný pracovný prvok zariadenia alebo skupiny na ovládanie pohonu. Hnacia sústava vozidla zvyčajne pozostáva z motora, spojky, prevodovky, diferenciálu, hriadeľov, kolies a ovládacích prvkov, hnacia sústava motorových lodí z motora, prevodovky, hriadeľového vedenia s vrtuľou a z ovládania.

hnacie dvojkolesie

hnacie dvojkolesiežel. zostava dvoch kolies pevne prepojených hriadeľom, na ktorom je nalisované prevodové koleso prenášajúce krútiaci moment z hnacieho agregátu lokomotívy na kolesá, čím sa vlak uvádza do pohybu. Je súčasťou hnacieho vozidla.

hnacie stroje

hnacie stroje — technické systémy, v ktorých sa privádzaná energia mení na formu energie potrebnú na pohon iných strojov (→ hnané stroje). Ako hnacie stroje sa využívajú elektrické motory, spaľovacie motory, prúdové a raketové motory, ako aj rôzne hydraulické a pneumatické stroje. Elektrické motory, v ktorých sa elekrická energia mení na pohybovú, sa najčastejšie používajú v priemysle na pohon obrábacích strojov, zdvihákov, dopravných systémov, čerpadiel, kompresorov ap.; ich účinnosť je až 70 – 95 %. Konštruujú sa s výkonom niekoľko W až niekoľko tisíc kW. Majú nízku hlučnosť a vibrácie, sú hneď pripravené na prevádzku, možno ich krátkodobo preťažiť, a keďže neprodukujú výfukové plyny, nezaťažujú životné prostredie. Spaľovacie motory, v ktorých sa chemická energia uložená v palive spaľovaním mení najprv na tepelnú a potom termodynamickou premenou na pohybovú energiu, sú napr. plynová turbína a zážihový a vznetový motor. Používajú sa najmä v automobiloch a stavebných strojoch; ich účinnosť je 30 – 40 %. Moderné použitie spaľovacích motorov je v kogeneračných zariadeniach, kde napr. vznetový (dieselový) motor poháňa generátor, ktorý vyrába elektrický prúd, a odpadové teplo vznetového motora sa využíva na vykurovanie budov. Celková účinnosť kogeneračných zariadení je až 90 %. Hydraulické stroje, v ktorých sa energia prúdenia alebo tlaková energia kvapalín premieňa na mechanickú energiu, sú vodné turbíny alebo rotačné a priamočiare hydromotory poháňajúce napr. rotory elektrických generátorov. Vysokým tlakom v hydraulických zariadeniach môžu v malom priestore vznikať veľmi veľké sily slúžiace na pohyb častí obrábacích alebo stavebných strojov. Pneumatické stroje, v ktorých sa energia prúdenia alebo tlaková energia pohybujúceho sa alebo stlačeného vzduchu mení na mechanickú pohybovú energiu, sú veterné motory, príp. pneumatické motory, ktoré sa používajú v pneumatických nárazových uťahovačoch, v motoroch poháňaných stlačeným vzduchom, v rôznych druhoch ručného náradia alebo v iných zariadeniach. Prúdové motory sa používajú na pohon moderných vojenských a civilných lietadiel, raketové na pohon rakiet a raketoplánov.

hnacie vozidlo

hnacie vozidlo — železničné koľajové vozidlo schopné vyvinúť ťažnú silu a okrem seba uvádzať do pohybu aj ťahané vozidlá. Hnacie vozidlá sa používajú pri elektrickej (elektrické rušne, vozne a jednotky) a motorovej trakcii (hnacie vozidlá so spaľovacím motorom alebo so spaľovacou turbínou – motorové rušne, vozne a jednotky).

hnačka

hnačka, diarea, diarrhoe diarrhoea — zvýšená frekvencia vyprázdňovania stolice (viac ako 3-krát denne) riedkej až tekutej konzistencie (viac ako 80 % vody) s hmotnosťou viac ako 200 gramov za 24 hodín a so zvýšením frekvencie pohybov čriev. Hnačka nie je choroba, ale symptóm, ktorým sa prejavujú rôzne ochorenia tráviaceho traktu (napr. čriev, žalúdka, podžalúdkovej žľazy, pečene), ale aj iných orgánov (napr. štítnej žľazy), alebo môže byť sprievodným znakom systémových ochorení, napr. osýpok a žltačky. Charakteristická je akútnosť vyprázdňovania a bolesti brucha (často kŕčovitého charakteru). Môže byť dôsledkom prevahy osmoticky aktívnych látok v čreve (osmotická hnačka), zvýšeného vylučovania alebo zníženého vstrebávania minerálov (sekrečná hnačka), zvýšenej pohyblivosti čriev alebo dôsledkom zápalových zmien v čreve s tvorbou hlienu, krvácaním a prítomnosťou hnisu (zápalová hnačka). Akútna hnačka (trvá menej ako 2 – 3 týždne) je vyvolaná predovšetkým infekciami alebo diétnou chybou, niekedy aj alergiami (napr. alergia na bielkovinu kravského mlieka), liekmi, otravami a stresom. Chronická hnačka (trvá viac ako 3 – 6 týždňov) môže vzniknúť bez zreteľného ochorenia tráviacej sústavy (podmienená je najmä nervovými a psychickými vplyvmi) alebo môže mať organickú príčinu (napr. zápal čriev, nedostatočná činnosť podžalúdkovej žľazy, porucha vstrebávania). Liečba: úprava diéty, dostatok tekutín, eliminácia vyvolávajúcej príčiny, resp. liečba základného ochorenia.

hnané stroje

hnané stroje — technické systémy (zariadenia, stroje) poháňané hnacími strojmi, využívajúce ich mechanickú pohybovú energiu na úpravu materiálov (napr. sústruh pomocou dodávanej mechanickej energie z elektrického motora mení tyčový materiál na vysústruženú súčiastku), prepravu materiálov, výrobkov a iných z miesta na miesto (zdvíhacie zariadenia, žeriavy, dopravníky, prepravné systémy, čerpadlá, kompresory, výrobné stroje). Hnané stroje sú aj zariadenia na tepelné spracovanie (→ kaliaca pec a i.) a vykurovacie systémy, v ktorých sa zahrieva teplonosné médium (voda alebo vzduch) a prepravuje sa na miesto, kde je potrebné.

Hnaťuk, Volodymyr Mychajlovyč

Hnaťuk, Volodymyr Mychajlovyč, 9. 5. 1871 Velesniv – 6. 10. 1926 Ľvov — ukrajinský folklorista, literárny vedec, historik, kultúrno-spoločenský činiteľ a prekladateľ. Pôsobil ako tajomník Ševčenkovej vedeckej spoločnosti a redaktor periodík Etnohrafičnyj zbirnyk, Materialy do ukrajinsko-ruskoji etnologiji, Chronika a i. Pomocou siete dopisovateľov zozbieral a vydal viac ako 30 zborníkov západoukrajinského folklóru s vedeckými komentármi. R. 1895 – 1903 uskutočnil šesť folklórno-etnografických expedícií na Zakarpatskú Ukrajinu, na východné Slovensko a do srbskej Báčky, ktorej výsledkom boli práce Národopisné materiály z Uhorskej Rusi (Etnohrafični materialy iz Uhorskoj Rusi, 6-zväzkov, 1897 – 1911), Rusínske osady v Báčke (Rusjki oseli v Bačke, 1898), Rusíni prešovskej eparchie a ich nárečia (Rusyny Priašivskoji jeparchiji i jich hovory, 1900), Slováci či Rusíni? (Slovaky či Rusyny, 1901), Uhrorusínske duchovné básne (Uhro-ruski duchovni virši, 1902) a i. Slovenskému folklóru venoval komparatistickú štúdiu Slovenský zbojník Jánošík v ľudovej poézii (Slovackyj opryšok Janošik v narodnij poeziji, 1899). Udržiaval korešpondenciu so S. Cambelom a J. Škultétym. Prekladal z nemčiny, francúzštiny a takmer zo všetkých slovanských jazykov. Člen korešpondent Ruskej akadémie vied v Petrohrade (1902), Národopisnej spoločnosti československej v Prahe (1905) a Všeukrajinskej akadémie vied v Kyjeve (1924).

hnedé riasy

hnedé riasy, Phaeophyceae, chaluhy — trieda z oddelenia žltozelené riasy. Majú viacbunkové, mikroskopické alebo až niekoľko metrov dlhé, od prídavného farbiva fukoxantínu hnedo sfarbené stielky, ktoré sa skladajú z príchytných útvarov (rizoidov), asimilačných plôch (fyloidov) a osových častí (kauloidov). Pevná časť bunkovej steny obsahuje celulózové vlákna, slizová časť algináty a fukoidan; v bunkách sa môže vyskytovať jód. Niektoré hnedé riasy majú aj vodivé pletivá zložené z rúrkovitých buniek s prederavenými priečnymi stenami pripomínajúcimi sitkovice v lyku vyšších rastlín. Rozmnožujú sa pohlavne izogamiou, anizogamiou alebo oogamiou alebo nepohlavne výtrusmi (spórami) a rozpadom stielky; charakteristické je striedanie haploidného gametofytu a diploidného sporofytu. Hnedé riasy sa vyskytujú v slaných vodách (zvyčajne prichytené na podklad v kamenistej litorálnej alebo sublitorálnej zóne alebo voľne v pelagiáli, napr. rod Sargassum), len málo druhov je sladkovodných (napr. druh Heribaudiella fluviatislis). Pri odlive sa porasty hnedých rias obnažujú, proti vyschnutiu ich ochraňuje hrubá slizová vrstva. Niektoré druhy sa používajú ako hnojivo, palivo alebo krmivo, ale aj v potravinárskom, stavebnom, petrochemickom, textilnom, fotografickom, papierenskom a vo farmaceutickom priemysle. Patrí sem okolo 250 rodov s okolo 1700 druhmi rozdelenými do troch skupín, napr. v slaných vodách žijúci druh Fucus vesiculosus s pásikavou, až 1 m dlhou stielkou, pri ktorom nedochádza k striedaniu gametofytu a sporofytu, alebo aj na Slovensku sa vyskytujúci rod Pleurocladia.

hnedé uhlie

hnedé uhlie — kaustobiolit, uhlie hnedej až čiernohnedej farby s vysokým obsahom vody (nad 15 %, niekedy až 40 %) i prchavých látok a s relatívne nízkou výhrevnosťou. Od čierneho uhlia sa líši nižším stupňom preuhoľnenia. V banskej praxi sa rozlišuje viac druhov hnedého uhlia (lesklé, matné, mäkké, tvrdé). Najmladšie a najmenej karbonizované sa nazýva lignit. Obyčajne sa nachádza v malých hĺbkach, väčšinou sa ťaží povrchovo. Ideálne podmienky na tvorbu hnedého uhlia sa na mnohých miestach sveta vytvorili v treťohorách. Hnedouhoľné panvy vznikali pri tektonických pohyboch pomalým, dlhodobým poklesom podložia v špecifických klimatických podmienkach (teplé podnebie so striedajúcimi sa obdobiami dažďov a sucha). Hnedé uhlie sa v hnedouhoľných panvách tvorilo z materiálu viacerých po sebe nasledujúcich rastlinných spoločenstiev. Veľmi produktívne boli subtropické močiarne lesy s porastmi vysokých tisovcov (Taxodium) a iných veľkých stromov. Menej produktívne boli močiare zarastajúce krovinami, ktoré v miocéne patrili zväčša k čeľadi vresovité (Myricaceae). Napr. na rozhraní oligocénu a miocénu sa vo vých. časti Nemecka vyvinuli rozsiahle močiarne lesy, ktorých rastlinstvo sa premenilo najskôr na rašelinu a po čase na hnedé uhlie, v dnepersko-doneckej oblasti sa už v eocéne vytvorili močiare ideálne na tvorbu hnedého uhlia. Podobné podmienky boli aj v prielome dolného Rýna (hnedouhoľné sloje Porýnia sú hrubé vyše 100 m a patria k najvýznamnejším ložiskám hnedého uhlia na svete). Významnou oblasťou tvorby hnedého uhlia bolo aj Podkrušnohorie v Česku (chebská, sokolovská a mostecká panva). V spodnom miocéne sa hnedouhoľné sloje tvorili aj na Slovensku (Pôtor, Modrý Kameň) a v Maďarsku, vo vrchnom miocéne v Hornonitrianskej kotline (→ handlovsko-novácka uhoľná panva). V súčasnosti sa hnedé uhlie tvorí v močiarnych lesoch Floridy (USA).

hnedý trpaslík

hnedý trpaslíkastron. objekt podobný hviezde, ktorého hmotnosť je príliš malá na to, aby sa v jeho jadre začala termonukleárna reakcia premeny vodíka na hélium a stal sa tak hviezdou. Hmotnosť hnedého trpaslíka je teda menšia ako kritická hmotnosť hviezdy, t. j. 0,084 hmotnosti Slnka. Hnedý trpaslík žiari prevažne v blízkej infračervenej oblasti, zdrojom energie je preň gravitačná kontrakcia, ktorej podlieha. Postupne chladne až do štádia chladného malého objektu. Prvým objaveným hnedým trpaslíkom bol sprievodca hviezdy GL229 nazvaný GL229B. Na označenie spektier hnedých trpaslíkov sa používajú písmená L a T.

hnev

hnev — negatívna citová reakcia (→ emócie) vyvolaná podnetmi alebo situáciami, ktoré pôsobia proti potrebám, nárokom alebo proti úsiliu človeka dosiahnuť určitý cieľ. Hnev môže dosahovať silu afektu a spájať sa s agresivitou. Môže byť jednou z reakcií na frustráciu alebo všeobecnou súčasťou hostility.

Hnezdnianske kázne

Hnezdnianske kázne, Kazania gnieźnieńskie — rukopisná pamiatka poľskej prózy zo začiatku 15. stor. obsahujúca 95 latinských a 10 poľských kázní s rozličnými biblickými námetmi (Božie narodenie, zázračné uzdravenia, udalosti v Ríme, legenda o Jakubovi a i.). Text, ktorý vznikol v krakovskej diecéze a bol objavený v kapitulskej knižnici v Hnezdne (poľ. Gniezno; odtiaľ názov), je vzácnym historickým dokumentom o poľskom jazyku. Hnezdnianske kázne knižne prvýkrát vyšli 1857 v práci Pamiatka dávnej poľštiny (Zabytek dawnej mowy polskiej), vedecké spracovanie vydal 1896 v Krakove Władysław Nehring (*1830, †1909).

hnida

hnida — vajíčko vši.

hnidák

hnidák — hovorový názov pre druh oman hnidákový.

hniezdovanie

hniezdovanie — v lexikografickej praxi postup, pri ktorom sa z úsporných príčin spracúvajú v rámci jedného hesla, t. j. v jednej heslovej stati, tzv. hniezde: a) vo výkladových slovníkoch časté a pravidelné typy odvodených slov, napr. v hesle doktor sa už bez ďalšieho výkladu uvádza prechýlené ženské podstatné meno doktorka; b) v encyklopédiách jednotlivé významy viacvýznamových slov (homonymá), pričom jednotlivé významy sa číslujú a ako kvalifikátor sa uvádza skratka vedného odboru, napr. v hesle hlava sa ako prvý uvádza biologický význam pojmu (predná, resp. horná, zvyčajne od ostatného tela... oddelená časť tela živočíchov...), ako druhý strojársky význam (hlava valca – časť spaľovacieho motora uzatvárajúca jeho valec...) atď.

hniezdovka hlístová

hniezdovka hlístová, Neottia nidus-avis — druh jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď vstavačovité. Má krátky podzemok s hniezdovito poprepletanými hrubými koreňmi, do 60 cm vysokú byľ, šupinovité listy a žltohnedé kvety bez ostrohy, plod tobolka. Neobsahuje chlorofyl, vyživuje sa saprotroficky. Hojne sa vyskytuje v zmiešaných a ihličnatých lesoch.

Hnilica, Pavol Mária

Hnilica, Pavol Mária, 30. 3. 1921 Uňatín, okr. Krupina – 8. 10. 2006 Nové Hrady, okr. České Budějovice, ČR, pochovaný v Trnave — slovenský rímskokatolícky teológ, biskup. R. 1941 vstúpil do jezuitskej rehole, od 1943 študoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom, zmaturoval 1945 v Trnave, 1945 – 48 študoval filozofiu v Brne a Děčíne, od 1948 teológiu v Trnave. Po štátnom zásahu proti mužským reholiam 1950 (→ akcia K) internovaný v Jasove, Podolínci a Pezinku. V septembri 1950 prepustený kvôli nástupu na vojenský výcvik, v tom istom mesiaci v Rožňave tajne vysvätený za kňaza a v januári 1951 konsekrovaný za biskupa tzv. umlčanej cirkvi. Do augusta 1951 Hnilica vysvätil asi 50 kňazov a J. Ch. Korca konsekroval za biskupa. V decembri 1951 ušiel do zahraničia, od 1952 navštevoval prednášky na univerzite Gregoriana v Ríme, kde vypracoval správu o náboženskej situácii na Slovensku (Boj bezbožného komunizmu proti Cirkvi v jednej stredoeurópskej krajine, La lutte du communisme athée contre l’Église dans un pays d’Europe centrale; vydaná aj knižne – Religious Problems in a Country under Communist Rule, 1956; slov. Náboženské problémy v krajine ovládanej komunistami, 2000). Počas 2. vatikánskeho koncilu pôsobil spočiatku ako poradca, po zverejnení jeho biskupskej hodnosti (1964) pápežom Pavlom VI. sa začal koncilu zúčastňovať a vystúpil s prejavom, v ktorom koncil vyzýval na odsúdenie ateizmu. Neustále upozorňoval na útlak cirkvi v krajinách s komunistickým režimom a získaval na svoju stranu veľa významných osobností a hnutí. R. 1968 – 69 sa podieľal na príprave osláv 1 100. výročia smrti sv. Cyrila v Ríme. Poskytol pomoc Matke Tereze pri zakladaní kláštora misionárok lásky v Ríme (1968), podporoval aj vznik ich kláštora na Slovensku (1991). Zakladateľ asociácie laikov pápežského práva Pro Deo et fratribus – Rodina Panny Márie (1995, schválená 2004).

hnilovka

hnilovka, Saprolegnia — rod riasoviek, čeľaď hnilovkovité. Huby s podhubím zloženým z hustých chumáčov. Patrí sem okolo 22 druhov, napr. saprotrofický alebo na rybách, rakoch a iných vodných živočíchoch parazitujúci druh hnilovka cudzopasná (Saprolegnia parasitica) a na žiabrach sladkovodných i akváriových rýb parazitujúca hnilovka hojná (Saprolegnia ferax), ktorá zapríčiňuje ich hromadný úhyn.

hnis

hnis — hustá žltkavá alebo zelenkavá tekutina tvorená predovšetkým bielymi krvinkami, mŕtvymi bunkami a baktériami. Tvorí sa v mieste bakteriálneho zápalu. Niekedy sa hromadí v prirodzených (→ empyém) alebo v novovytvorených dutinách (→ absces) alebo voľne prestupuje tkanivo (→ flegmóna).

hnojenie

hnojenie — agrotechnický úkon, ktorým sa do pôdy i rastlinám dodávajú rôzne živiny a organické látky vo forme hnojív s cieľom zabezpečiť rastlinám dostatok minerálnych živín, a zvýšiť tak úrodu a kvalitu poľnohospodárskych plodín a regulovať obsah uhlíka a humusu v poľnohospodárskych pôdach. Hnojenie sa rozdeľuje podľa: 1. použitých hnojív (hnojenie organickými hnojivami, napr. maštaľným hnojom, hnojovicou, zelené hnojenie, hnojenie priemyselnými hnojivami); 2. použitej techniky (hnojenie pozemnými strojmi, hnojenie letecky); 3. účelu a veľkosti dávky hnojív (predzásobné hnojenie na obdobie 2 – 3 rokov, základné hnojenie pred sejbou plodiny, zúrodňovacie a melioračné hnojenie a regeneračné, produkčné i kvalitatívne prihnojovanie, ktoré slúži na dodávanie pohotových živín počas vegetácie); 4. spôsobu zapracovania (napr. hnojenie do riadkov, lokálne hnojenie, hnojenie do hniezd, hĺbkové a plošné hnojenie); 5. konzistencie hnojív (hnojenie tuhými hnojivami, napr. maštaľným hnojom a kompostmi, hnojenie kvapalnými hnojivami, napr. močovkou a DAM 390, zriedkavo plynnými hnojivami). Najčastejším spôsobom hnojenia je hnojenie naširoko, pri ktorom sa hnojivo rozmetadlom rovnomerne rozhadzuje po poli a následne sa zapravuje do pôdy (napr. orbou, plytkým prekyprením pôdy, bránením). Hnojenie sa realizuje podľa dlhodobého plánu hnojenia, ktorého úlohou je racionálne použitie organických a priemyselných hnojív vzhľadom na pôdne, klimatické a ekonomické podmienky poľnohospodárskeho podniku. Plán hnojenia organickými hnojivami sa zostavuje podľa produkcie maštaľného hnoja (vrátane hnojovice a kompostu) za rok. Ak výroba maštaľného hnoja nezaručuje v osevnom postupe priemernú dávku 7 ton na 1 ha ornej pôdy, plánuje sa napr. zelené hnojenie, hnojenie kompostmi, slamou ap. Plán hnojenia priemyselnými hnojivami vychádza zo zásady, že fosforom, draslíkom, vápnikom, horčíkom a ostatnými živinami sa pôda hnojí do zásoby s cieľom vytvoriť v nej optimálnu hladinu (obsah) živín, dávky dusíka sa spresňujú každoročne pre konkrétne plodiny. Cieľom progresívnej sústavy hnojenia je maximálne využitie ekologických podmienok prostredia a biologického potenciálu rastlín na dosiahnutie optimálnych a kvalitných úrod za ekologicky priaznivých podmienok. Výrobné dávky jednotlivých živín (množstvo živín, ktoré je potrebné každoročne dodať na 1 ha pôdy v osevnom postupe na dosiahnutie plánovaných úrod), ako aj potreba vápnenia sa stanovujú na podklade výsledkov agrochemického skúšania pôd, dávky dusíka sa stanovujú pre jednotlivé plodiny na základe ich osobitnej potreby. Agrochemické skúšanie pôd je pravidelné zisťovanie ich základných chemických vlastností súvisiacich s pôdnou úrodnosťou (pôdna reakcia, potreba vápnenia, obsah prijateľného fosforu, draslíka, horčíka, prípadne mikroelementov). Jeho cieľom je regulovať používanie hnojív tak, aby sa dosiahla alebo udržala trvalá produkčná schopnosť pôdy a vylúčilo sa jej znečistenie. Systém hnojenia je určitý model, ktorý sa v rámci daného osevného postupu môže periodicky opakovať (vychádza z vypracovaného plánu hnojenia a rieši techniku hnojenia), z jednotlivých systémov hnojenia pôdy sa v poľnohospodárstve uplatňujú napr. zúrodňovací, progresívny a racionálny. Ekonomická efektívnosť hnojenia vyjadruje pomer nákladov na hnojenie k realizovanej vyššej úrode hlavného produktu. S cieľom zvýšiť produkciu rybníkov sa priemyselné alebo organické hnojivá aplikujú na vodu alebo na dno vypustených rybníkov, ktorým sa včas dodávajú chýbajúce biogénne prvky nevyhnutné na rozvoj rastlinných a následne živočíšnych organizmov slúžiacich ako potrava pre ryby.

Spôsoby hnojenia sú úzko späté s vývojom poľnohospodárstva. Kvalita hnojenia závisela od existujúceho poľnohospodárskeho systému, účelu a polohy pozemku i od druhu použitého hnojiva. Najstarším spôsobom bolo hnojenie popolom zo spálených porastov (žiarové hospodárenie), neskôr sa rozšírilo i košarovanie. Už v rímskej agrárnej kultúre bolo známe využívanie hnoja. Extenzívny chov dobytka a nedostatok kvalitného steliva spôsobovali nedostatok hnoja, ktorý čiastočne odstránil striedavý spôsob pestovania poľnohospodárskych plodín a maštaľný chov dobytka. Hnoj sústredený na hnojisku sa od neskorej jesene do jari vyvážal na vozoch alebo na upravených saniach na pole. Na ťažko dostupné miesta sa vynášal v drevených putniach (kastičky), košoch alebo v plachtách. Priemerne sa hnojilo v trojročných, vzdialenejšie pozemky až v šesťročných intervaloch. Nedostatok hnoja sa kompenzoval zaorávaním zelených úhorov (napr. po ďateline). Priemyselné hnojivá sa začali na roľníckych hospodárstvach používať až začiatkom 20. stor. (hasené vápno pomiešané s maštaľným hnojom, neskôr čilský liadok, Thomasova múčka a superfosfát), nedôvera ľudí a veľké finančné náklady na ich nákup však boli spočiatku prekážkou ich rýchleho rozšírenia.

hnojivá

hnojivá — anorganické alebo organické látky, ktoré sú zdrojom živín (dusík, fosfor, draslík, vápnik, horčík a i.) pre rastliny alebo svojimi fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vlastnosťami umožňujú zlepšiť ich výživu, alebo pôsobia priamo alebo nepriamo na rast a vývin rastlín, úrodu a jej kvalitu, ako aj na úrodnosť pôdy. Rozdeľujú sa na priame (obsahujú priamo živiny) a nepriame (neobsahujú živiny, ale po dodaní do pôdy zlepšujú podmienky na priebeh mnohých biochemických procesov v pôde, napr. bakteriálne látky a látky upravujúce pôdnu reakciu). Priame hnojivá sa podľa pôvodu delia na organické hnojivá (hospodárske), ktoré sa získavajú v poľnohospodárskom podniku ako vedľajší produkt živočíšnej a čiastočne aj rastlinnej výroby, napr. maštaľný hnoj, močovka, hnojovica, komposty, rastliny určené na zelené hnojenie, a na priemyselné hnojivá (minerálne), ktoré sa vyrábajú v chemických podnikoch a poľnohospodársky podnik ich nakupuje. Živiny, ktoré rastlina z pôdy odčerpá, sa musia doplniť hnojením.

hnojník obyčajný

hnojník obyčajný, Coprinus comatus — druh z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď hnojníkovité. Má biely šupinatý klobúk s priemerom 30 – 120 mm, 100 – 250 mm dlhý biely hlúbik v spodnej časti s prstencovou zónou a husté lupene, ktoré sa v starobe rozpúšťajú na čiernu tekutinu obsahujúcu výtrusy (autolýza). Vyskytuje sa v početných skupinách na poliach, pasienkoch, v záhradách a pri cestách. Mladé plodnice sú jedlé, v kombinácii s alkoholom môžu spôsobiť miernu otravu.

hnojovica

hnojovica — zmes tuhých a kvapalných výkalov (moču) hospodárskych zvierat zriedená vodou (v závislosti od technológie chovu aj s určitým podielom steliva). Zloženie hnojovice závisí od druhu zvierat, spôsobu ich kŕmenia, ale najmä od podielu vody, ktorej má byť v hnojovici čo najmenej. V poľnohospodárstve sa využíva ako organické hnojivo. Hnojovicou možno hnojiť samostatne, prípadne so zaorávaním organickej hmoty (slama, zelené hnojenie) alebo priemyselných hnojív jednorazovo alebo systémom delených dávok najmä v kombinácii so závlahou. Najrozšírenejšou technikou hnojenia je rozstrekovanie hnojovice na pole z cisternových vozov, pričom ju treba zapraviť čo najskôr do pôdy (zníženie strát dusíka, zápach). Dávky hnojovice sa pohybujú od 30 do 60 t/ha (určujú sa podľa obsahu dusíka a podľa potreby intenzity hnojenia jednotlivých plodín). V pásmach hygienickej ochrany sú sprísnené požiadavky na použitie hnojovice na hnojenie, pretože po aplikácii sa z nej ako z kvapalného hnojiva rýchlo uvoľňujú živiny, ktoré sa pri vysokých dávkach nevyužijú a splavujú sa do podzemných vôd.

hnojovka

hnojovka — tmavo sfarbená tekutina s rôznym obsahom živín, ktorá sa uvoľňuje z uloženého maštaľného hnoja vplyvom pôsobenia dažďovej vody. Používa sa na hnojenie plodín, a najmä trvalých trávnych porastov (lúky, pasienky).

hnRNA

hnRNA — skratka heterogénnej ribonukleovej kyseliny.

hnutie

hnutie — v najširšom význame skupinová činnosť dlhodobého charakteru, na ktorej sa zúčastňuje väčší počet osôb. Účastníci hnutia majú istý spoločný cieľ, pričom organizačná štruktúra hnutia (na rozdiel od spoločenských a politických organizácií a politických strán) nie je príliš pevná. Členovia hnutia majú často spásonosné predstavy o podobe ideálnej spoločnosti a väčšinou apelujú na obecné mravné hodnoty v snahe legitimovať svoje ciele. Na čele hnutia zvyčajne stoja výrazné charizmatické osobnosti, ktoré (od 20. stor. aj prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov) dokážu mobilizovať svojich podporovateľov. Hnutie sa môže opierať o nejaký základný dokument alebo o súbor požiadaviek, ktorých podpora sa stáva pre jeho prívržencov aj istým znakom skupinovej identity. Politické a sociálne hnutie sa usiluje presvedčiť vládnuci establishment, aby vyhovel požiadavkám priaznivcov hnutia. Po dosiahnutí základných cieľov alebo, naopak, keď sa ukáže, že ich nie je možné dosiahnuť, sa hnutie obyčajne rozpadne (ak nie je transformované napr. na politickú stranu). V demokratických spoločnostiach politické a spoločenské hnutia ako nástroje ovplyvňovania občanov a vlád využívajú rôzne formy demonštrácií, petičného práva, občianskych protestov, mediálnej prezentácie, prísľubov volebnej podpory ap. Politické a sociálne hnutia môžu byť z hľadiska historického vývoja konzervatívne alebo novátorské, z hľadiska prostriedkov a cieľov reformné alebo radikálne, nenásilné alebo násilné, či revolučné. Hoci niektoré politické strany a organizácie majú vo svojom názve slovo hnutie (na Slovensku napr. Kresťanskodemokratické hnutie), v tomto prípade z politologického a zo sociologického hľadiska nemožno hovoriť o hnutí, ale o politickej strane. Okrem politických a sociálnych hnutí (napr. hnutie občianskej neposlušnosti) jestvujú aj umelecké (nová vlna), kultúrne (moderna, avantgarda), náboženské (husitizmus, reformačné hnutie, heretické hnutie – herézy), ideové (napr. ilyrizmus), ekologické (napr. Greenpeace), mierové (napr. hippies) a i. hnutia.

Hnutie 30. mája

Hnutie 30. mája — masové vystúpenie proti kolonialistickej politike a privilégiám imperialistických mocností v Číne 1925. Začalo sa v Šanghaji 30. 5. 1925 demonštráciou študentov, ktorá bola podnietená zavraždením čínskeho robotníka v japonskej textilnej továrni a ktorej predchádzala trestná akcia japonských podnikateľov a čínskych militaristov proti robotníkom v prístave v meste Čching-tao. Protestné akcie sa začali aj v mestách sev. a str. Číny, najvýznamnejšími udalosťami boli generálny štrajk v Šanghaji 1. – 2. júna 1925 a šestnásťmesačný hongkonsko-kantonský štrajk od 19. júna sprevádzaný bojkotom japonského a britského tovaru. Živelný charakter hnutia, izolácia jednotlivých centier, nedostatok podpory zo strany roľníctva, ústup začiatočnej podpory militaristov (tzv. warlordov) a zmena sympatií čínskej národnej buržoázie spôsobili jeho postupný zánik. Hnutie 30. mája sa považuje za začiatok národnej revolúcie v Číne v rokoch 1925 – 27. Po Hnutí 30. mája došlo k posilneniu pozície strany Kuomintang, čo viedlo k Sev. pochodu (1926 – 27), ktorý 1928 zjednotil Čínsku republiku pod vládu Kuomintangu.

Hnutie 4. mája

Hnutie 4. mája — spoločensko-politické, protifeudálne a protiimperialistické reformné hnutie intelektuálov v Číne 1919 – 21 zamerané na národnú nezávislosť, emancipáciu jednotlivca, ako aj premenu štátu a kultúry. Začalo sa 4. 5. 1919 masovou demonštráciou 13 pekinských univerzít proti rozhodnutiam Parížskej mierovej konferencie odovzdať Japonsku bývalé nemecké koncesie v severových. časti provincie Šan-tung a proti podpísaniu následnej Versaillskej mierovej zmluvy. Okrem politického dosahu znamenalo aj intelektuálny prelom, ktorého výsledkom bol ústup od tradičnej konfuciánskej etiky, stupňovanie úsilia o výchovu novej, mladej inteligencie, rozvoj modernej čínskej literatúry (tvorba v modernom, hovorovom jazyku) a o osvojovanie si výdobytkov európskej a svetovej duchovnej kultúry (moderná → čínska filozofia). Hnutie prispelo aj k reorganizácii strany Kuomintang (Národnej strany) a podnietilo aj neskorší vznik Komunistickej strany Číny (1921).

Hnutie koncilovej obnovy

Hnutie koncilovej obnovy, HKO — hnutie katolíckeho duchovenstva, ktoré vzniklo na jar 1968 ako súčasť demokratizácie spoločnosti po januári 1968 namiesto prorežimného Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva (MHKD) s cieľom aktivizovať náboženský život. Jeho náplň vymedzil Akčný výbor katolíckeho duchovenstva zvolený 21. 3. 1968. Aby ani názov nepripomínal skompromitované MHKD, bolo 13. – 14. 5. 1968 na Velehrade ustanovené Dielo koncilovej obnovy ako celoštátna náboženská organizácia katolíckych laikov a duchovných.

hnutie občianskej neposlušnosti

hnutie občianskej neposlušnosti, aj hnutie pasívneho odporu — hnutie odmietajúce podriadiť sa príkazom vládnej moci (platnému právu), pričom svoje požiadavky sa usiluje presadiť nenásilnými prostriedkami, formou morálneho protestu, ktorý má prinútiť vládu alebo väčšinu zmeniť postoj alebo rozhodnutie (→ občianska neposlušnosť). Hnutia občianskej neposlušnosti zohrali významnú úlohu v národnooslobodzovacom boji v Afrike a Indii, napr. hnutia, ktoré organizovali M. K. Gándhí (svoju filozofiu a taktiku občianskej neposlušnosti rozpracoval v satjágrahe) v boji za práva Indov v juž. Afrike (1906) a neskôr počas národnooslobodzovacieho hnutia v Indii (napr. po masakre 1919 odmietanie vykonávať akékoľvek služby Britom od bojkotu britského tovaru až po státisícové zhromaždenia ľudí, ktorí pokojne obkolesili vládne budovy a stáli pri nich celé týždne) a M. L. King v hnutí za občianske práva amerických černochov (napr. 1956 viedol hnutie bojkotujúce mestskú dopravu v Alabame, keď černoška Rose Parksová odmietla uvoľniť miesto v autobuse bielemu pasažierovi, čo mala podľa zákonov platných v tom čase urobiť), ako aj v rozličných protivojnových a protestných hnutiach v mnohých krajinách. Po 1970 bola taktika občianskej neposlušnosti úspešne použitá napr. Stranou portorickej nezávislosti v úsilí dosiahnuť zastavenie vojenských cvičení v blízkosti obyvateľských centier. Isté črty hnutia občianskej neposlušnosti mali 1989 v Československu aj Verejnosť proti násiliu a Občanské fórum v prvých dňoch svojej existencie.

Hnutie za globálnu spravodlivosť

Hnutie za globálnu spravodlivosť, Hnutie globálnej spravodlivosti, angl. Global Justice Movement — jedna zo súčastí širokospektrálneho antiglobalizačného hnutia, ktorá však na rozdiel od iných smerov (tradicionalisti, nacionalisti ap.) akceptuje fenomén globalizácie. Niektorí predstavitelia (napr. N. Chomsky) odmietajú označovanie Hnutia za globálnu spravodlivosť za antiglobalizačné hnutie a preferujú pojem alterglobalizačné, resp. altermondialistické hnutie. Predstavitelia Hnutia za globálnu spravodlivosť tvrdia, že nebojujú proti globalizácii ako takej, ale požadujú, aby nezostala obmedzená len na ekonomiku, pretože práve sprievodné javy ekonomickej globalizácie vyžadujú jej rozšírenie aj na oblasť politiky, sociálnej redistribúcie, ochrany prírody, kontroly nadnárodných spoločností ap. Prebiehajúca globalizácia sa má podľa nich stať tzv. demokratickou globalizáciou. V konečnom dôsledku by mala byť sformovaná politická demokratická kontrola celého globalizačného procesu, ktorá by zabezpečila rovnomernejšiu distribúciu jej pozitívnych výsledkov, pretože súčasná podoba globalizácie je výhodná predovšetkým pre nadnárodné spoločnosti, finančno-investičné zoskupenia a predstaviteľov majetnejších tried vyspelých štátov (tzv. davoskú elitu; → Svetové ekonomické fórum). Hnutiu ide o dosiahnutie istej globálnej spravodlivosti – zabezpečenie spravodlivej distribúcie výhod globalizácie pre všetkých. Tieto zámery vedú k predstave o sformovaní celosvetovej politickej autority (→ svetová vláda, → svetový štát, → globálne riadenie sveta). Nezodpovedané zostávajú otázky, či globalizácia naozaj spôsobuje zväčšovanie rozdielov v životnej úrovni medzi vyspelými a chudobnými krajinami a jednotlivými sociálnymi vrstvami alebo či naozaj dochádza k rastu chudoby vo svetovom meradle. Samotný pojem Hnutie za globálnu spravodlivosť prvýkrát hlbšie teoreticky definoval britský novinár, ekologický a politický aktivista George Monbiot (*1963) v knihe Vek súhlasu: Manifest nového svetového poriadku (The Age of Consent: A Manifesto for a New World Order, 2003) ako pojem zastrešujúci všetky organizácie a jednotlivcov, ktorí sa usilujú o nastolenie spravodlivosti, resp. spravodlivej distribúcie materiálnych a duchovných statkov v celosvetovom meradle, a predložil plán organizácie svetového parlamentu so 600 poslancami a svetovej vlády. V posledných rokoch vzniklo viacero mimovládnych organizácií a občianskych aktivít, ktoré sa ideovo hlásia k Hnutiu za globálnu spravodlivosť (Priatelia Zeme, Svetové sociálne fórum a iné, tzv. nové sociálne hnutia). Ich programovými cieľmi sú vo všeobecnosti globálna spravodlivosť pre všetkých, ochrana prírody, blahobyt a sloboda, oslobodenie práce a zvýšenie jej kreativity, ekonomická demokracia, pacifizmus ap. Väčšinou sa tieto organizácie v nejakej forme hlásia k tzv. tretej ceste spoločenského a ekonomického vývoja.

Ho

Ho — vietnamská dynastia vládnuca 1400 – 07. Jej zakladateľom bol Ho Quy Ly (*1336, †1410), vysoký úradník na dvore predchádzajúcej dynastie Tran, vzdelaný konfucián (napísal zbierku básní), v neskorších historických komentároch však opísaný ako uzurpátor. Druhým a zároveň posledným panovníkom bol jeho syn Ho Han Thuong (†1407). Vládcovia Ho sa pokúsili zásadne modernizovať krajinu, zmenili systém daní, zaviedli papierové peniaze, reorganizovali armádu a zaviedli strelné zbrane. Pri úradníckych skúškach vyžadovali okrem klasických konfuciánskych kníh aj praktické znalosti z matematiky, hospodárstva a riadenia štátu. Reformy však vyvolali nespokojnosť obyvateľstva a občianske nepokoje, ktoré využila čínska dynastia Ming na inváziu a následnú, 21 rokov trvajúcu okupáciu Vietnamu (→ Dai Viet).

hoabinhská kultúra

hoabinhská kultúra [-biň-] — mezolitická kultúra z obdobia 10. – 3. tisícročia pred n. l. vo vietnamskej provincii Hoa Binh, podľa ktorej bola nazvaná. R. 1926 ju objavila francúzska archeologička Madeleine Colaniová (*1866, †1943). Hoabinhská kultúra bola rozšírená od Thajska po juž. Čínu a záp. Indonéziu a je príbuzná melanézskym a indonézskym kultúram (lovci, zberači, roľníci). Na mieste sa našli doklady keramiky (8. – 7. tisícročie).

Hoa Lu

Hoa Lu — archeologická lokalita v sev. Vietname v provincii Ninh Binh asi 65 km juž. od Hanoja. Pôvodne nové hlavné mesto samostatného vietskeho štátu Dai Co Viet (→ Dai Viet) vzniklo na mieste staršej osady Hoa Lu. R. 968 prestavané na pevnosť vietskym panovníkom Dinh Bo Linhom (Dinh Tien Hoang), sídelné mesto nezávislých vietskych dynastií Dinh (968 – 979) a Raná Le (980 – 1009). Zachovaná pevnosť s hradbami (10. stor.), kamenný stĺp s buddhistickými sútrami (10. stor.), rodové chrámy vietskych dynastií Dinh a Le (10. – 11. stor.) a mauzóleum Dinh Bo Linha (15. stor.).

Hoang Ngoc Phach

Hoang Ngoc Phach [ngok fať], pseudonym Song An, 20. 8. 1896 Dong Thai, provincia Ha Tinh – 24. 11. 1973 Hanoj — vietnamský spisovateľ a literárny vedec, jeden zo zakladateľov romantického prúdu vo vietnamskej literatúre. R. 1922 napísal jediný román Čisté srdce (To Tam, 1925), ktorý znamenal prevrat vo vývoji naratívneho umenia vo vietnamskej literatúre, a hoci vyšiel neskôr než niekoľko románov od juhovietnamských spisovateľov napísaných v latinizovanej vietnamčine (quoc ngu), je pokladaný za prvý moderný román vietnamskej literatúry.

Hoare, Charles Anthony Richard

Hoare [hór], Charles Anthony (Tony) Richard, sir, 11. 1. 1934 Kolombo, Srí Lanka — britský informatik. R. 1960 – 68 programátor firmy Elliott Brothers v Londýne (vedúci tímu, ktorý navrhol prvý komerčne ponúkaný prekladač programovacieho jazyka algol 60), 1968 – 77 profesor na Queen’s University v Belfaste, 1977 – 99 na Oxfordskej univerzite, od 1999 emeritný profesor, súčasne od 1999 pôsobí v spoločnosti Microsoft Research v Cambridgei; 2000 povýšený do šľachtického stavu. Zaoberá sa problémami algoritmiky, programovacími jazykmi, paralelným spracovaním a technikou dôkazov, otázkami programovania a programovaním súbežných procesov. Vyvinul algoritmus Quicksort (1960), pravdepodobne najrozšírenejší algoritmus rýchleho usporiadania údajov, Hoarovu logiku (umožňuje formálne dokázať správnosť programov) a formálny jazyk CSP (Communicating Sequential Processes). Výsledky jeho práce podnietili tvorbu viacerých operačných systémov, vznik špecifikačného jazyka Z a jazyka occam. Spoluautor viacerých diel, napr. Štruktúrované programovanie (Structured Programming, 1972) a Zjednocujúce teórie programovania (Unifying Theories of Programming, 1998). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Turingovej ceny (1980) a Kjótskej ceny (2000).

Hoban, James

Hoban [houben], James, asi 1758 Callan, grófstvo Kilkenny, Írsko – 8. 12. 1831 Washington — americký architekt írskeho pôvodu.

R. 1785 emigroval do USA. R. 1785 – 87 pôsobil vo Philadelphii, neskôr v Charlestone, kde navrhoval súkromné rezidencie a verejné budovy (State House, 1789, dnes súd), od 1792 vo Washingtone. R. 1792 vyhral súťaž na projekt sídla amerického prezidenta Prezidentov dom (angl. President’s Palace; práce ukončené 1803; → Biely dom) vo Washingtone. Podieľal sa aj na jeho prestavbe po požiari 1814 (ukončené 1820) i na viacerých verejných stavbách (napr. spolupracoval na stavbe Kapitolu) a súkromných rezidenciách vo Washingtone.

Hobbema, Meindert

Hobbema, Meindert, aj Meyndert, pokrstený 31. 10. 1638 Amsterdam – 7. 12. 1709 tamže — holandský maliar.

Žiak J. van Ruisdaela, ktorého vplyv sa prejavil v Hobbemových raných maľbách (Krajina s vodným mlynom, okolo 1662). Špecializoval sa na maľbu krajín, maľoval idylické lesné zákutia (Lesná krajina, 1667), romantické mlyny a chatrče v lesoch v okolí Amsterdamu. Jeho diela sa vyznačujú vitalitou, uvoľneným rukopisom, skicovitým maliarskym prejavom, harmonickým rozvrhnutím kompozície a majstrovským vystihnutím atmosféry i nálady prírodného prostredia (Zalesnená krajina: Cesta na Dyck, 1663, figurálna štafáž A. van de Velde). Obraz z neskorého obdobia Hobbemovej tvorby Alej v Middelharnise (1689) je majstrovským dielom krajinárskeho realizmu. Jeho diela boli vzorom anglickým krajinárom v 18. – 19. stor. (napr. rané diela T. Gainsborougha).

Ho Bieu Chanh

Ho Bieu Chanh [ťaň], vlastným menom Ho Van Trung, pseudonym Thu Tien, 1. 10. 1885 Binh Thanh, provincia Long An – 4. 9. 1958 Saigon, dnes Hočiminovo Mesto — vietnamský spisovateľ. Debutoval zač. 20. stor. rozsiahlou lyrickou poémou Láskavá, umením obdarená matka (U tinh luc, 1909). V tvorbe sústredil pozornosť na zobrazenie vidieckeho i mestského života ľudí žijúcich v Juž. Vietname. Autor 64 románov, napr. Ktože si s tým poradí (Ai lam duoc, 1922), Precitnúť zo sna (Tinh mong, 1923), Láska-neláska (Nhan tinh am lanh, 1925), Štipka blahobytu (Chut phan linh dinh, 1928), Rodičovská láska (Cha con nghia nang, 1929), Úlisný úsmev (Cuoi goung, 1935), Dlžoba (No doi, 1936), 12 zbierok poviedok, 12 komédií, 5 zbierok básní a 8 zbierok literárnych čŕt. Jeho prozaické diela sa vyznačujú zaujímavosťou sujetov, špecifickou štruktúrou jazyka a detailným vykreslením vnútorného sveta postáv.

hoblica

hoblica, zastarano ponk — drevený pracovný stôl, zvyčajne hrubá buková doska pripevnená na masívnom podstavci, ktorá má po stranách dva drevené zveráky (zverák na ľavej strane, tzv. predný vozík, a pohyblivý zverák na pravej strane, druhý vozík) slúžiace na upínanie (prichytenie) opracúvaného materiálu a osobitné otvory na kliny určené na upevnenie kratších dosiek, v zadnej polovici žliabok na odkladanie nástrojov a dolu zásuvku na nástroje. Používa sa v stolárskej, kolárskej, debnárskej a rezbárskej dielni pri hobľovaní, pílení, dlabaní, vŕtaní, brúsení ap.

hoblík

hoblík — nástroj na ručné opracúvanie dreva (hobľovanie); skladá sa z telesa hoblíka, klina, klopky noža a držadla. Podľa druhu práce, na ktorú sa hoblík používa, sa rozlišuje hladič, klopkár, rovnač, rímsovník, člnkár, drážkovač ap.

hobľovačka

hobľovačka, hobľovací stroj — stroj na obrábanie rovinných plôch kovov. Obrobok sa upína na stôl stroja, ktorý sa pohybuje priamočiaro vratne po vedení vytvorenom v lôžku. Nástroj (špeciálny nôž) je upevnený v sklopnom držiaku na suporte (→ sústruh) pohybujúcom sa po vedení priečnika kolmo na pohyb stola. Priečnik je prestaviteľný zvislo (podľa výšky obrobka) vo vedení jedného alebo dvoch stojanov spojených traverzou. Podľa konštrukcie sa rozlišujú jednostojanové, dvojstojanové a špeciálne hobľovačky. Dvojstojanová hobľovačka má zvyčajne dva suporty na priečniku a po jednom na stojanoch stroja.

hobľovanie

hobľovanie — obrábanie najčastejšie rovinných plôch kovov alebo dreva nožom pohybujúcim sa po ploche. Kovy sa hobľujú na hobľovačkách, v ktorých obrobok upnutý na stole stroja vykonáva priamočiary pohyb do rezu, nástroj (špeciálny nôž) sa posúva vždy v úvrate hlavného pohybu. Výhodou hobľovania je jednoduchý ľahko nastaviteľný nástroj (hobľovací nôž), keďže je však málo produktívne, nahrádza sa frézovaním. Drevo sa hobľuje ručne hoblíkom, pri strojovom obrábaní dreva ide o frézovanie (obrábací nôž rotuje).