Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 240 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Hina

Hina — polynézska mytologická postava. V maorijskej mytológii sestra kultúrneho hrdinu Mauiho, na Tahiti bohyňa Mesiaca, inde zasa prvá žena vôbec. Sémantika tohto termínu je ovplyvnená interferenciou dvoch odlišných slov, z ktorých jedno znamenalo sivý, svietiť alebo žiariť (v malajčine sinar), druhé súvisí so slovom žena (v malajčine bini) a v dnešných polynézskych jazykoch má tvar hine.

Hinault, Bernard

Hinault [ino], Bernard, 14. 11. 1954 Yffiniac, Bretónsko — francúzsky cyklista. Päťnásobný víťaz pretekov Tour de France (1978, 1979, 1981, 1982, 1985), trojnásobný víťaz Giro d’Italia (1980, 1982, 1985), Vuelta a España (1978, 1983), víťaz Veľkej ceny národov (1977, 1978, 1979, 1982, 1984). R. 1980 majster sveta v cestnej cyklistike v pretekoch profesionálov.

hinc illae lacrimae!

hinc illae lacrimae! [hink illé -krimé; lat.] — odtiaľ (preto) tie slzy! (Terentius, Dievča z Andru, 126. verš). Poukázanie na skutočnú príčinu vecí. Slovenská obdoba: tu je pes zakopaný alebo odtiaľ vietor fúka.

Hindenburg, Paul von

Hindenburg, Paul von, plným menom Paul Ludwig Hans Anton von Beneckendorff und Hindenburg, 2. 10. 1847 Posen, dnes Poznaň – 2. 8. 1934 Neudeck, Východné Prusko, dnes Ogrodzieniec, okres Kisielice, Poľsko — nemecký generál a štátnik. Syn pruského majora, vojenskú kariéru začal už v prusko-rakúskej (1866) a prusko-francúzskej (1870/71) vojne. Ako konzervatívny, monarchii oddaný profesionál prešiel v nasledujúcich rokoch viacerými veliteľskými postmi v nemeckej armáde a funkciami vo viacerých generálnych štáboch. R. 1911 odišiel z armády do výslužby. Na začiatku 1. svetovej vojny bol opäť povolaný do armády a preložený do Východného Pruska, kde v auguste 1914 v bitke pri Tannenbergu (dnes Stębark, Poľsko) zvíťazil nad Rusmi. To bol aj začiatok legendy o jeho vojenských schopnostiach. V tom istom roku bol povýšený na generála poľného maršala a 1916 prevzal velenie celej ríšskej pozemnej armády. Hindenburgovi a jeho zástupcovi E. Ludendorffovi sa porážku Nemecka nepodarilo odvrátiť, jeho reputáciu národného hrdinu to však nezničilo. V júni 1919 opäť odišiel z armády. Na politickú scénu sa vrátil 1925 po smrti F. Eberta a bol zvolený za druhého prezidenta Weimarskej republiky. Hoci sa netajil svojimi sympatiami k monarchii, úzkostlivo sa pridržiaval ústavy republiky. R. 1932 bol druhýkrát zvolený za prezidenta a po nových parlamentných voľbách vymenoval v januári 1933 za kancelára novej vlády A. Hitlera. Týmto krokom jej prepožičal dôveryhodnosť. Nasledujúceho jeden a pol roka sa k nemu dostávali už len selektované informácie a zomrel ako stále uctievaný národný hrdina. Po jeho smrti bol úrad nemeckého prezidenta zlúčený s kancelárskym postom na čele s A. Hitlerom.

hindská literatúra

hindská literatúra — literatúra písaná v hindskom jazyku, patriaca k novoindickým literatúram. Stará hindská literatúra bola písaná alebo skôr recitovaná v miestnych dialektoch hindského jazyka a takmer celá jestvovala vo veršovanej forme. Najstarším zachovaným písomným dokladom je správa náboženských teoretikov a praktikov (tzv. náthov a siddhov) z 8. stor. v jazyku apabhramša (prákrit zmiešaný s prvkami hindských nárečí). Ďalšie obdobie vývinu hindskej literatúry bolo charakteristické hrdinskými spevmi dvorských básnikov (bardov) 12. – 14. stor. písanými radžastanským dialektom, ktorých písomné verzie sa zachovali len z neskoršieho obdobia, čím mohlo dôjsť k menším obmenám v textoch. K najvýznamnejším patrí Spev o Prithvírádžovi (Prithvírádž Rásó, 12. stor.) od Čanda Bardáího. Niektorí autori, napr. Narpati Nálh v básni Spev o Bísaldévovi (Bísaldév Rásó, presné časové údaje nie sú známe), vykresľovali romantické príbehy súdobých vládcov. Významným literátom prelomu 13. a 14. stor. bol Amír Chusrau, ktorý tvoril v Dillí prevažne v perzskom jazyku, ale časť jeho diela, napr. Hádanky (Pahéliján, 13. stor.), bola napísaná v jazyku blízkom dnešnej hindčine. V ďalších dvoch storočiach prevládali náboženská lyrika a epika hlásajúce myšlienku oddanosti bohu (tzv. bhakti – oddanosť), ktorý je prístupný všetkým bez rozdielu. Hlavným predstaviteľom tvorby v duchu nirgunabhakti (oddanosť bohu bez atribútov) bol Kabír, ktorého myšlienky majú styčné body s názormi zakladateľa sikhizmu gurua Nánaka a niektoré sú zaradené do posvätnej knihy sikhov Ádi Granth (Prvá kniha). Súčasne sa vyvinula súfijská poézia v avadhskom dialekte, ktorej hlavným predstaviteľom bol Malik Muhammad Džájasí (*asi 1470, †asi 1542), autor alegorického eposu Padmávatí (Padmávatí, okolo 1540). Tvorba v duchu sagunabhakti (oddanosť bohu s atribútmi) uctievala niektoré z inkarnácií boha Višnua a rozdeľuje sa na krišnovskú a rámovskú vetvu. Krišnovskú poéziu pestovala v 15. – 16. stor. skupina básnikov Ašta čháp (Osem pečatí) na čele so Súrdásom (*asi 1483, †1563), ktorí básnili o Krišnovom detstve a o jeho láske s pastierkou Rádhou. Písali bradžským dialektom a ich poézia je blízka ľudovej. Po bradžsky spievala bhadžany aj Mírá Báí (asi *1499, †1540), ktorá sa vyhlásila za Krišnovu nevestu. Najväčším predstaviteľom rámovskej bhakti je G. Tulsídás, ktorý v epose Jazero Rámových činov (Rámčaritmánas, dokončený 1579) samostatne a pod vplyvom vtedajšej situácie spracoval tému staroindickej Rámájany. Jazykovo je to veľmi zložité dielo napísané najmä avadhským dialektom, obsahuje však aj prvky bradžského dialektu a sanskritu. V 17. stor. prevládala tzv. formalistická poézia, ktorej predstavitelia venovali pozornosť rozvíjaniu básnických ozdôb. Medzi básnikmi vynikol B. Lál zbierkou ľúbostnej a prírodnej lyriky Sedemsto strof (Satsaí, okolo 1630) napísanou po bradžsky. Moderná hindská literatúra vznikala prevažne pod vplyvom kontaktu so záp. kultúrou, najmä s anglickou romantickou literatúrou. Za zakladateľa modernej hindskej literatúry býva považovaný Hariščandra Bháraténdu (*1850, †1885), autor románov, noviel, poviedok, drám a esejí. Prvý uverejnený spoločenský román bol Skúška učiteľa (Paríkšá guru, 1882) od Šrínivása Dása (*1851, †1887). Nasledovali viaceré krátke romány na aktuálne témy, ako aj dobrodružné, detektívne, historické či pseudohistorické romány. Významný vplyv na ďalší rozvoj literatúry mal fantastický román Čandrakánta (Čandrakánta, začal vychádzať na pokračovanie 1888), ktorého autorom bol Dévakínandan Khatrí (*1861, †1913). Prvými autormi poviedok, ktoré sa začali vyvíjať neskôr, boli Prémčand (vlastným menom Dhanpat Ráj), ktorého román Nirmalá (1925) vyšiel aj v slovenčine (1965), a Džajšankar Prasád (*1889, †1937), autor historických a alegorických drám a jeden z hlavných predstaviteľov romantického smeru v poézii čhájávádu. K ďalším predstaviteľom patrili Sumitránandan Pant (*1900, †1977), autor manifestu čhájávádu, básnickej zbierky Výhonok (Pallav, 1927), Súrjakánt Tripáthí Nirálá (*1890, †1961) a Mahádéví Varmová (Varmá, *1907, †1987). Básnik Baččan (vlastným menom Harivamš Ráj Šrívástav, *1907, †2003), autor trilógie Krčma (Madhušálá, 1935), Krčmárka (Madhubálá, 1936) a Džbán (Madhukalaš, 1937), bol významnou postavou post-čhájávádskeho obdobia a hlavným predstaviteľom smeru hálávád (tzv. pijanskej poézie), ktorého cieľom bolo zabudnúť na strasti a útrapy života prostredníctvom alkoholického opojenia. Na realistickú tradíciu hindskej prózy, ktorú svojimi početnými poviedkami a románmi založil Prémčand, nadviazal pragativád (progresivizmus) s hlavnými predstaviteľmi Jašpálom, revolucionárom, ktorého diela mali silný politicko-sociálny charakter, a synom Prémčanda, Amritom Rájom (*1921, †1996), ktorý za životopis o svojom otcovi Bojovník pera (Kalam ká sipáhí) získal literárne ocenenie. Zároveň sa rozvinul psychologizujúci smer s hlavným predstaviteľom Dž. Kumárom. V Prémčandovej tradícii románu z dedinského prostredia pokračoval od 50. rokov 20. stor. smer áňčalik upanjás (regionálny román) kladúci dôraz na miestny kolorit určitého prostredia, nie však bezpodmienečne dedinského, s hlavným predstaviteľom Rádžéndrom Avasthím (*1930, †2009), autorom typického ančalického románu Kvety džungle (Džangal ké phúl, 1996). Od 1943, keď Saččidánand Híránand Vátsjájan Agjéj vydal zborník poézie siedmich mladých básnikov Sedmoro strún (Tár saptak), sa datuje naí kavitá (nová poézia) zameraná proti tradícii. Na ňu nadviazal prúd akavitá (nepoézia) s tematikou i formou, ktoré boli do toho obdobia odmietané. Z progresivizmu i zo psychologizujúceho smeru v próze čerpal prúd naí kahání (nová poviedka) s hlavnými predstaviteľmi Móhanom Rákéšom (*1925, †1972), Rádžéndrom Jádavom (*1929), Nirmalom Varmom (Varmá, *1929, †2005), Kamléšvarom (*1932), priekopníčkou poviedok Šivání (vlastným menom Gaurá Pantová, *1923, †2003) a držiteľkou vyznamenania indickej vlády za prínos v oblasti hindskej literatúry, Mannú Bhandáríovou (Bhandárí, *1931). Nová poviedka zastávala predovšetkým slobodný rozvoj ľudskej osobnosti a v 50. – 60. rokoch 20. stor. bola dominujúcim prúdom. Vznikali však aj romány a drámy. V 60. rokoch 20. stor. sa hindská literatúra obracala viac k ľudskej samote a frustrácii. Z týchto nálad vzišla svojrázna forma spoločenskej kritiky, akahání (nepoviedka) predovšetkým o ľuďoch, ktorý strácajú alebo nenachádzajú životné hodnoty. Vyvinulo sa aj niekoľko krátkodobých poviedkarských prúdov ako laghu kahání (minipoviedka), džanvádí kahání (demokratická poviedka) ap. Od 80. rokov 20. stor. prebieha silná individualizácia hinduistickej tvorby. Na literárnu scénu vstúpilo aj viacero spisovateliek, napr. Mridulá Gargová (Garg, *1938), Sunítá Džainová (Džain, *1942) a Čitrá Mudgalová (Mudgal, *1944), ktorých ústrednou postavou poviedok sú hlavne ženy potýkajúce sa s ťažkou realitou každodenného života .

hindský jazyk

hindský jazyk, hindčina, hindsky hindī — najvýznamnejší indoárijský jazyk indoeurópskej jazykovej rodiny, hovorí ním okolo 507 mil. ľudí (2016). Od 1950 úradný jazyk Indickej republiky (popri angličtine). Ako dominantný jazyk sa používa na rozsiahlom území severnej a strednej Indie. V členských štátoch Arunáčalpradéš, Bihár, Čhattísgarh, Džhárkhand, Harijána, Himáčalpradéš, Madhjapradéš, Radžastan, Uttarákhand, Uttarpradéš i vo federálnych teritóriách Dillí, Čandígarh a Andamany a Nikobary má štatút oficiálneho jazyka. V týchto štátoch, kde žije viacero národov a národností, je hindský jazyk spoločným prostriedkom vzdelania, kultúry, umenia a literatúry a v ostatnom čase aj jazykom úradov. Jeho znalosť sa rozšírila aj do Pandžábu, Kalkaty, Bombaja, čiastočne do Maháráštry, Gudžarátu a ďalších priľahlých oblastí, kde prevládajú súčasné indoárijské jazyky. Ako materinskú reč ho používa spolu s príbuznými dialektmi a jazykmi (bihárskymi, radžastanskými, pahárskymi) 41 % indickej populácie, ako tzv. druhý dorozumievací jazyk ho ovláda 10 % Indov. Má rad dialektov, z ktorých niektoré (napr. stará marvárčina v Radžastane, bradžština v záp. Uttarpradéši a avádhčina vo vých. Uttarpradéši) majú štatút klasických literárnych jazykov s niekoľkostoročnou literárnou tradíciou. Súčasná spisovná podoba založená na dialekte kharí bólí (pôvodne okolie Dillí a Mérathu) je v oblasti slovotvorby silno ovplyvnená sanskritom. Tento dialekt, výrazne obohatený arabsko-perzskou slovnou zásobou, sa stal tiež základom urdčiny (od 14. stor. literárny jazyk, dnes úradný jazyk Pakistanu). Hindský jazyk svojím rozšírením a kultúrnym významom patrí k popredným svet. jazykom (počtom hovoriacich 2. miesto za čínštinou). Používajú ho i príslušníci indických diaspór v Juž. Afrike, Bangladéši, Jemene, Ugande, Guyane, Suriname, Spojených arabských emirátoch, na Fidži, Mauríciu, Trinidade a Tobagu. Zapisuje sa písmom dévanágarí. V hindskom jazyku a v jeho dialektoch jestvuje rozsiahla literárna tvorba (→ hindská literatúra).

hinduistická architektúra

hinduistická architektúra — architektúra Indie a juhovýchodnej Ázie ovplyvnená hinduizmom. Hinduistické architektonické tvaroslovie vychádzalo z buddhistického, neskôr sa začali objavovať plastické prvky čisto dekoračného alebo symbolického významu. Hinduistický chrám pozostáva z 2 hlavných častí: z predsiene (mandapa; stĺpová hala s plochým zastropením slúžiaca na obrady) a zo svätyne (vimána) s celou (garbha grha), kde je umiestnená socha božstva (Brahma, Šiva, Višnu a i.). Okolo svätyne je ochodza na uctievanie božstva obchádzaním (pradakšina) a nad ňou vežovitá stavba šikhara. Z pôvodne jednoduchých chrámov sa neskôr vyvinuli chrámové komplexy (k svätyni hlavného božstva sa postupne pripájali svätostánky manželiek, resp. manželov hlavných bohov či iných postáv hinduistického panteónu). Budovy boli zdobené množstvom sôch a reliéfmi ľudí, bohov, démonov a zvierat (najmä slonov, levov, býkov, koní a vtákov) často s výjavmi z eposov Rámájana a Mahábhárata. Voľné plochy medzi nimi pokrývali rastlinné alebo geometrické ornamenty a architektúra sa tak prelínala so sochárstvom (→ indické výtvarné umenie).

V hinduistickej architektúre sa rozlišujú tri základné chrámové slohy, ktoré sa rozvíjali v rôznych častiach Indie, sú však vymedzené skôr topograficky ako časovo: drávidský, nágarský a vesarský.

Drávidský (južný) chrámový štýl sa rozvíjal na juhu Indie (na území obývanom Drávidmi) za vlády dynastie Pallavovcov (600 – 825), najstaršie stavebné pamiatky pochádzajú z prelomu 6. a 7. stor. Vyznačuje sa tým, že mandapa a vimána stoja na spoločnej podnoži (pitha) uprostred nádvoria lemovaného stenou, niekedy so stĺpovou ochodzou. Sú vždy obkolesené množstvom malých svätýň, na ktorých vrcholoch sú malé šikhary, nachádza sa tam aj vežovitá brána (gópura). Spočiatku sa chrámy vytesávali do skalného masívu, napr. chrámový okrsok vytesaný do pobrežných skál v Mahábalipurame (aj Mámallapuram; 8. stor.; 1984 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), Kailásanáthov chrám v Éllóre (8. stor.; chrámový komplex bol 1983 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a podľa jeho vzoru vytesaný Kailásanáthov chrám v Kančípurame (prelom 7. a 8. stor.); z toho obdobia pochádzajú aj skalné svätyne na ostrove Elefanta (zač. 6. stor.; 1987 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). V 9. – 12. stor. počas vlády dynastie Čolovcov (→ čolovské umenie) sa stavby zväčšovali a zvyšovali, veže strácali vežovitý tvar, zväčšovala sa aj gópura a začala byť dominantnejšia, napr. chrámy v Thandžavure (Taňčávúre; okolo 1000 n. l.; komplex bol 1987 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). K príkladom neskorej fázy drávidského slohu patrí Višnuov chrám v Šrírangame z 10. stor., chrámy vo Váránasí, Džagannáthov chrám v Purí (12. stor.), chrámový areál v Hampi (14. – 16. stor.; 1986 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), chrámový komplex v juhoindickom meste Madurai (1623 – 60) a i.

Nágarský (severný) chrámový sloh vznikol v 7. a 8. stor. na severe Indie v priamej nadväznosti na guptovskú architektúru, rozšíril sa však aj do iných oblastí Indie. Je charakteristický predovšetkým osobitou šikharou, pri ktorej sa rozlišuje niekoľko typov. Severoindický chrám pozostáva z malej štvorcovej svätyne s jednou alebo s viacerými stĺpovými mandapami, ktoré sú k nej pripojené predsieňou (antarála) a usporiadané popri jej vodorovných osiach. Stred každej strany svätyne vytvára krížový pôdorys. Vstupný vchod je obyčajne bohato zdobený kvetinovými, figurálnymi alebo geometrickými ornamentmi. Okolo svätyne vedie ochodza. Nad hlavnou svätyňou sa týči stupňovitá šikhara. Prvé typy takejto svätyne existovali už v 6. stor. (Dévagiri, dnes Daulatabad, štát Maháraštra), štýl sa plne rozvinul v 8. stor. a vyvinuli sa z neho regionálne variácie v oblasti dnešného štátu Urísa, v centrálnej Indii, v Radžastane a Gudžaráte. V meste Bhubanéšvar (východná India) je skoncentrovaných takmer 100 príkladov tohto štýlu datovaných medzi 7. – 13. stor. Najpozoruhodnejší z nich je Lingarádžov chrám (11. stor.), ktorý predstavuje chrámovú architektúru tejto oblasti na vrchole vývojového štádia. Ďalším centrom tohto slohu je oblasť strednej Indie (štát Madhjapradéš), k najvýznamnejším stavbám patrí skupina 30 chrámov v Khadžuráhu (10. – 11. stor.; 1986 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).

Vesarský chrámový sloh (vesara) vznikol v 12. stor. v južnej Indii za panovania dynastie Hojšálovcov (Hójašálovcov; preto sa niekedy nazýva aj hojšálovský štýl) zmiešaním drávidskej a nágarskej tradície. Chrámy sú však menšie ako na juhu a nemajú vežovité gópury, šikhary pripomínajú severoindický štýl. Pôdorys mandáp (tvorilo ju zoskupenie viacerých svätýň), a najmä vimán so šikharami sa postupne menil z pravouholníka na stupňovitý kríž, až nakoniec vznikol tvar hviezdy (aštabhadra). K najvýznamnejším stavbám patria chrámy v Belúre, Halébíde a Sómnáthpure.

Spolu s hinduizmom sa hinduistická architektúra šírila aj do oblasti mimo Indie. Príkladmi jej vplyvu sú napr. chrámové mesto My Son vo Vietname (4. – 13. stor.; 1999 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a najrozsiahlejší hinduistický chrámový komplex v juhovýchodnej Ázii Prambanan v Indonézii na ostrove Jáva (okolo 850 n. l.; 1991 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Na území dnešnej Kambodže budovali Khméri od 9. stor. rozsiahle palácové a chrámové stavby ovplyvnené architektúrou z Jávy, predstavujúce typickú monumentálnu hinduistickú architektúru. K najvýznamnejším khmérskym stavbám patrí chrámový komplex Angkór Vat vybudovaný v 1. polovici 12. stor. pôvodne ako hinduistický (zasvätený Višnuovi), v 2. polovici 12. stor. zmenený na buddhistickú svätyňu (1992 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; → kambodžská architektúra). Plynulý vývoj hinduistickej architektúry prerušila v 16. stor. islamizácia.

hinduizmus

hinduizmus [perz.] — jedno z veľkých svetových náboženstiev (názov odvodený od perzského slova hind = označenie oblasti údolia rieky Indus a Indie všeobecne, a hindu = označenie obyvateľov Indie a neskôr vyznávačov nemoslimských náboženstiev). Po kresťanstve a islame má tretí najväčší počet vyznávačov (okolo 1,150 miliónov, približne 15 % svet. populácie), z ktorých väčšina žije v Indii, menšie skupiny v Nepále, Pakistane, Bangladéši, Srí Lanke, v juhových. Ázii, ale aj v Európe, najmä v Spojenom kráľovstve, v Afrike a Amerike. Patrí (v nadväznosti na staršie indické náboženstvá) k najstarším náboženským prúdom sveta. Na jeho pôvod a vznik jestvujú rôzne vedecké názory. Podľa klasického orientalistického názoru sformovaného v 19. stor. spadajú počiatky dnešného hinduizmu do 2. pol. 1. tisícročia pred n. l. (→ brahmanizmus). Mnohí súčasní indológovia a religionisti však predstavu o hinduizme ako o náboženstve s jednou tradíciou a jednotným systémom doktrín a praktík (podľa vzoru kresťanstva a islamu) prisudzujú až vplyvu európskeho myslenia reprezentovaného najmä anglickými koloniálnymi úradníkmi a táto predstava následne bola prebraná indickými intelektuálmi; vtedy sa tiež začalo hovoriť o rozmanitých náboženských predstavách a praktikách charakterizujúcich náboženský život väčšiny obyvateľov Južnej Ázie ako o hinduizme (niekedy aj ako o sanátanadharme = večnom poriadku, náboženstve). Hinduizmus nemá jedného historického zakladateľa, jednu posvätnú knihu, ústrednú autoritu ani jednotný systém viery. Predsa však existuje niekoľko presvedčení, ktoré zjednocujú rozmanité duchovné prúdy a voľnejšie alebo prísnejšie organizované náboženské skupiny. Je to najmä viera v existenciu božského princípu brahma, viera, že skutky človeka (→ karma) určujú jeho ďalšie prevtelenia (→ reinkarnácia), viera v nepretržitý kolobeh životov (→ sansára), v konečné vyslobodenie z tohto kolobehu (→ mókša) a viera, že človek musí zachovávať pravidlá (→ dharma), ktoré vyplývajú z jeho zaradenia v spoločnosti (→ kasta). Mnohí hinduisti považujú za počiatočný zdroj vlastnej tradície árijské védske náboženstvo. Hinduisti môžu byť polyteistami, monoteistami alebo monistami. V hinduistickom panteóne existuje veľa bohov a bohýň. Niektorí sú celoindickí, napr. Višnu, Šiva, Brahma, Ganéša, Krišna (Kršna) a Déví, iní sú lokálni. Hinduista má často vybrané božstvo (ištadéva), ktoré môže mať preňho aspekty najvyššieho boha. Najpočetnejší sú uctievači Višnua (višnuisti), Šivu (šivaisti) a šakti – ženského princípu, sily, ktorá umožňuje život a udržiava vesmír (šaktisti). K najpopulárnejším hinduistickým bohom patria aj Ganéša, Kálí a Durgá. Niektorí hinduisti však považujú všetkých bohov len za rôzne prejavy absolútneho a jediného božského princípu (brahma). Bohom sú zasvätené často bohato zdobené chrámy (→ hinduistická architektúra, → indické výtvarné umenie) a svätyne alebo sa uctievajú na domácich oltároch. S hinduistickým chápaním posvätného ako všadeprítomného sú späté púte najmä k posvätným riekam (Ganga) a svätým mestám a dedinám na ich brehoch. Významnými pútnickými miestami sú napr. Banáras (dnes Váránasí), Prajág (dnes Illáhabád), Udžžain, Násik, Hardvár, Ajódhjá a i. S chápaním posvätného úzko súvisí uctievanie posvätných zvierat (krava, opica, had, potkan a i.). V hinduistickom kalendári je veľa náboženských sviatkov, z ktorých medzi najznámejšie patria oslava Krišnovho narodenia Džanmaštamí, oslava víťazstva boha Rámu nad démonom Rávanom Dašahra, Šivov sviatok Šivarátri, sviatok svetiel Dívalí a sviatok jari Hólí. Základnou posvätnou literatúrou hinduizmu je védska literatúra (→ védy), ktorá je aj základom viacerých neskorších indických myšlienkových systémov (→ indická filozofia); védy považujú za posvätné aj moderní hinduisti. Nadväzujú na ne indické národné eposy Mahábhárata a Rámájana a staré rozprávania purány. S hinduizmom súvisia aj právne normy týkajúce sa organizácie spoločnosti. Spoločenské vzťahy hinduistov usporadúva kastový systém, ktorý sa vyvinul z pôvodne védskeho konceptu rozdelenia spoločnosti na štyri varny: bráhman (kňaz, obetník, všeobecne vzdelanec), kšatrija (bojovník, šľachtic), vaišja (pospolitý ľud, hospodár, obchodník, remeselník a i.) a šúdra (služobník všetkých ostatných varien). K tomuto rozdeleniu neskôr pribudol atišúdra, dnešný nedotknuteľný, t. j. človek mimo varnového usporiadania nachádzajúci sa na najspodnejšom mieste hierarchického rozdelenia hinduistickej spoločnosti. Diskrimináciu zo strany štátu na základe príslušnosti ku kaste vyriešila indická ústava platná od 1950: bola zrušená nedotknuteľnosť ako spoločenský status a boli zakázané s ňou súvisiace praktiky. Hinduizmus nepatrí k prozelytickým náboženstvám, nemožno naň konvertovať, hinduistom sa človek stáva pri narodení. Niektorí moderní predstavitelia hinduizmu však konverziu pripúšťajú. K najznámejším organizáciám, ktoré prezentujú hinduizmus ako monolitické náboženstvo (náboženstvo založené na jednej tradícii) vyvíjajúce sa kontinuálne už od védskeho obdobia, patria Svetové združenie hinduistov (Višva Hindu Paríšad) a Organizácia dobrovoľníkov domoviny (Ráštríja svajamsévak sangha). K najvýraznejším popularizátorom hinduistickej literatúry v súčasnosti patrí vydavateľstvo Gítapress. Na tradíciu, z ktorej sa vyvinul hinduizmus, sa viaže aj princíp nenásilia (→ áhinsa), → joga (jóga), ajurvédska medicína, ale aj vegetariánstvo.

Hindustanci

Hindustanci

1. súhrnný názov obyvateľov Indie (perzsky Hind = India);

2. súhrnný názov obyvateľov sev. Indie (t. j. historického Hindustanu), ktorí hovoria hindčinou alebo príbuznými indoárijskými jazykmi. Celkový počet sa odhaduje na 500 mil. (2016). Väčšina Hindustancov sú hinduisti, časť moslimovia. V kultúre Hindustancov sa vyskytuje veľa celoindických prvkov, pretože Hindustan bol v minulosti centrom štátov, ktoré vládli nad väčšinou Indie.

hindustanský jazyk

hindustanský jazyk, hindustančina, hindustansky hindustānī — hovorový variant hindčiny obsahujúci veľa perzsko-arabských a anglických slov, blízky urdčine. Pred 1947 slúžil ako dorozumievací jazyk v Britskej Indii.

Hine, Lewis Wickes

Hine [hajn], Lewis Wickes, 16. 9. 1874 Oshkosh, Wisconsin – 3. 11. 1940 Hastings-on-Hudson, New York — americký fotograf.

R. 1912 si založil vlastné fotografické štúdio v New Yorku, neskôr takmer 10 rokov pracoval pre Národnú komisiu za zrušenie detskej práce (NCLC) a vydával časopis The Survey (Prieskum) orientovaný na sociálne reformy. Zameriaval sa najmä na sociálnu fotografiu. R. 1904 fotografoval prisťahovalcov na Ellis Islande v New Yorku, 1908 fotograficky dokumentoval oceliarsky región Pittsburghu (významná sociologická štúdia oblasti), v 20. – 30. rokoch 20. stor. vytvoril sériu tzv. robotníckych portrétov (najznámejšie sú zábery z budovania mrakodrapu Empire State Building). Počas 1. svetovej vojny zaznamenával prácu Amerického Červeného kríža v Európe, spolupracoval s ním aj počas Veľkej hospodárskej krízy a zachytával jeho úsilie o zmiernenie situácie na juhu USA. Po 1920 sa začal venovať aj umeleckej fotografii. Zbierka jeho fotografií (takmer 2 000) sa nachádza v Národnom archíve v New Yorku.

hip hop

hip hop [angl.] — subkultúra, ktorá sa vyvinula začiatkom 70. rokov 20. stor. v USA v multikulturálnom prostredí černošských štvrtí New Yorku obývaných mladými Afro- a Latinskoameričanmi. Vznikla spojením prvkov jamajskej a americkej hudobno-tanečnej a slovnej subkultúry. Je charakteristická špecifickým hudobným, slovným (slang), výtvarným (→ graffiti art) a tanečným prejavom (→ break dance) i štýlom odievania (nadmerne veľké tričká a nohavice, značkové tenisky a šiltovky, zlaté reťaze okolo krku). Hip hop ako hudobný žáner sa vyznačuje charakteristickým vokálnym prejavom na rytmickom podklade. Spevák – raper (odtiaľ občasné označovanie tohto žánru ako rap, angl. rap music), ktorý sa označuje aj skratkou MC (z angl. Master of Ceremonies), chrlí v rýchlom slede rôzne slovné hračky, pričom diskdžokej (dídžej, DJ) púšťa na svojich gramofónoch (v protiklade k raperovmu tempu) pomalú, opakujúcu sa hudbu (spravidla z rôznych LP platní, najmä z funku alebo z disko hudby mixuje dovedna basovú líniu a rytmický podklad), pričom istú rytmickú monotónnosť narúša špecifickou technikou hrania nazývanou skrečing (platne posúva v protismere pohybu ihly na gramofóne, čím vzniká typický zvuk). Od 90. rokov 20. stor. sa hip hop stal masovou kultúrou a rozdelil sa na niekoľko ďalších podžánrov. Na Slovensku sa udomácnil až po 1989, populárny je najmä v prostredí mladých ľudí na sídliskách väčších miest.

hipo-

hipo- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom kôň, konský.

hipodróm

hipodróm [gr.] —

1. hippodromos — pôvodne v antickom Grécku športová dráha na preteky v jazde na koňoch a na vozoch so záprahom. Areál pozostával z pozdĺžnej pretekárskej dráhy (area; až 1 500 m) a hľadiska, na ktoré sa využili svahy údolia. Pretekárska dráha mala jednu z kratších strán ukončenú polkruhom, druhá kratšia strana bola voľná a slúžila ako štartovacie a cieľové stanovište. Začiatok a koniec dráhy označovali kamenné stĺpy (méta), ktoré musel jazdec alebo záprah obísť a medzi ktorými boli dráhy oddelené menším násypom. Dĺžka dráhy bola zvyčajne štyri stadiá (→ stadion). Vlastné hipodrómy mali veľké grécke mestá (Atény, Téby, Antiochia, Alexandria) a posvätné okrsky (Olympia, Delfy). Medzi najznámejšie patrili hipodróm v Olympii (dlhý približne 770 m) a Aténach, najväčší bol hipodróm v Konštantínopole (dnes Istanbul; 80-tisíc divákov). Z gréckeho hipodrómu sa vyvinul rímsky cirkus;

2. v súčasnosti jazdiareň.

hipológia

hipológia [gr.] — náuka o koňoch. Zaoberá sa ich pôvodom, vývojom typov, rozšírením, chovom, výcvikom, vznikom, opisom a určením jednotlivých plemien, ako aj ich hospodárskym významom.

hipoterapia

hipoterapia [gr.] — komplexná rehabilitačná metóda využívajúca liečebné pôsobenie koňa na človeka, najrozšírenejšia forma animoterapie (liečba využívajúca pôsobenie zvierat na človeka). Hipoterapia sa delí na 3 základné zložky: hiporehabilitáciu (využíva sa na liečebné účely najmä vo fyziatrii, v balneológii a liečebnej rehabilitácii), pedagogicko-psychologické jazdenie (využíva sa najmä v oblasti špeciálnej pedagogiky a ako psychoterapeutická metóda aj v psychológii a psychiatrii, napr. pri resocializácii psychotikov, osôb s poruchou správania, emocionálne a sociálne narušených a i.) a športové jazdenie postihnutých, ktoré udržiava postihnutých ľudí v optimálnom zdravotnom stave a zlepšuje kvalitu ich života. Pri hipoterapii je nevyhnutná spolupráca celého tímu odborníkov (terapeut, hipológ, rehabilitačný lekár, psychológ alebo psychiater). Kone využívané na hipoterapiu musia prejsť špeciálnym výcvikom.

Hipparcos

Hipparcos [-kos], High-Precision Parallax Collecting Satellite — družica Európskej kozmickej agentúry určená na veľmi presné meranie astrometrických veličín. Na obežnú dráhu okolo Zeme bola v auguste 1989 vynesená raketou Ariane 4, pre poruchu motorov na 1. stupni rakety sa však namiesto na plánovanú geostacionárnu dráhu dostala na eliptickú dráhu s veľkou excentricitou (500 – 35 000 km).

Vedecký program družice bol zameraný na meranie astrometrických údajov (poloha, vzdialenosť, paralaxa, pohyb) približne 120-tis. hviezd s presnosťou 2 – 4 oblúkových milisekúnd, ako aj na meranie astrometrických údajov a dvojfarebných fotometrických vlastností ďalších 400-tis. hviezd s presnosťou 20 – 30 oblúkových milisekúnd (program Tycho). Družica nazbierala viac než 1 000 Gb údajov, a to aj napriek tomu, že 1993 sa poškodili slnečné panely a merania ďalej neprebiehali. Spracované údaje boli publikované 1997 v katalógoch Hipparcos (viac než 118-tis. hviezd s presnosťou 1 oblúkovej milisekundy) a Tycho (viac než milión hviezd s presnosťou 20 – 30 oblúkových milisekúnd). Na základe týchto katalógov bol pre referenčný systém J2000.0 zostavený aj 3-zväzkový Miléniový hviezdny atlas (Millennium Star Atlas, 1997) obsahujúci 1 548 hviezdnych máp zachytávajúcich 1 058 332 hviezd s vizuálnou hviezdnou veľkosťou až do 11 magnitúd a vyše 10-tis. mimohviezdnych objektov. Katalóg Tycho 2 vydaný 2000 obsahuje viac než 2,5 mil. hviezd. Získané údaje slúžia na spresnenie štruktúry a dynamiky vývoja Galaxie i na spresnenie polohy a postavenia slnečnej sústavy v nej. Nazvaný na počesť gréckeho astronóma Hipparcha.

hipparchos

hipparchos [gr.] — v starovekom Grécku najvyšší veliteľ aténskej jazdy volený ľudom na jeden rok. Pod svojím velením mal 10 fylarchov, z ktorých každý velil oddielu jednej fyly (t. j. asi 100 mužom).

Hipparchov katalóg

Hipparchov katalóg — prvý známy katalóg hviezd obsahujúci polohy a jasnosti 850 hviezd, ktorý zostavil grécky astronóm Hipparchos. Nezachoval sa, pravdepodobne tvorí súčasť Almagestu K. Ptolemaia.

Hipparion

Hipparion [gr.] — prakôň, raný kôň, ktorý sa veľmi podobal dnešným koňom. Odlišoval sa od nich troma prstami, došľapoval však iba na jeden z nich, ktorý niesol celú hmotnosť tela. V Sev. Amerike bol rozšírený v strednom miocéne, v Ázii (Predná India) sa objavil vo vrchnom miocéne, v Európe a Afrike až v pliocéne. Veľké čriedy Hipparionov mali v miestnej faune stepí Ázie a Európy výraznú prevahu (tzv. hipparionová fauna). Uprednostňoval široké trávnaté stepi, spôsobom života sa veľmi podobal na súčasné zebry a dosahoval aj ich veľkosť. V pleistocéne podľahol konkurenčnému tlaku rodu Equus a postupne vymizol. Kostrové zvyšky sa našli v Európe na viac ako 30 náleziskách, napr. v Nemecku (Öhningen) a Grécku (Pikermi).

hippies

hippies [-pis; angl.] — príslušníci hnutia mladých ľudí, ktoré sa začalo spontánne formovať na hudobných festivaloch v 60. rokoch 20. stor. v Kalifornii v USA (oficiálne vzniklo v januári 1967 v Golden Gate Parku v San Franciscu) a postupne sa rozšírilo predovšetkým do Európy a Austrálie. Hippies odmietali veľkú časť hodnôt dominantnej kultúry a hľadali nový zmysel života. Kritizovali rasizmus, karierizmus, sexizmus, cirkevný radikalizmus, formálnosť a uzavretosť rodinných vzťahov, materialistický spôsob života, ničenie životného prostredia, a predovšetkým vtedajšiu americkú politiku, najmä vojnu vo Vietname, ktorá sa stala symbolom násilia a nehumánnosti (nazývaní aj Deti kvetov – kvety ako symbol mieru a lásky). Heslom ich mierového úsilia bolo známe Make love not war (Lásku, nie vojnu). Dôraz kládli na hodnoty, ako sú mier, láska a porozumenie. Dávali prednosť hedonistickému a bohémskemu užívaniu si života v kontraste ku konzumnému a materialistickému spôsobu života staršej generácie. Vyjadrovali túžbu po prirodzenom, prostom živote, a to demonštratívnym útekom z reality pomocou náboženských meditácií a drog, ako aj ignorovaním práce. Ich životný štýl sa spájal so životom v komunitách, s východnými náboženstvami a východnou filozofiou, s cestovaním, so životom v pomaľovaných karavanoch, s návštevami hudobných festivalov (napr. Woodstock, 1969), s uvoľneným sexuálnym správaním i so špecifickým módnym štýlom (dlhé vlasy, koráliky, pestré vzory, etnické prvky v obliekaní ap.). R. 1968 sa počet hippies v USA odhadoval na viac než 200-tis., pričom 70 % z nich pochádzalo z bohatých vrstiev. Koncom 60. rokov 20. stor. bolo možné rozlíšiť pôvodných, pravých hippies a tzv. pseudohippies, ktorí svoju príslušnosť k hnutiu vyjadrovali len oblečením a vonkajšími znakmi správania. Zástancovia hippies sa inšpirovali predovšetkým zen-buddhizmom a inými orientálnymi náboženstvami. Ku kresťanstvu pôvodne pristupovali kriticky, od začiatku 70. rokov ho však do istej miery akceptovali. Sociálnu pozíciu hnutia hippies i jeho úlohu kontrakultúry a subkultúry prevzal koncom 70. rokov punk. Hippies sa stali vzorom pre veľkú skupinu mladých ľudí, pričom niektoré z novátorských myšlienok tohto hnutia pretrvávajú alebo sa nanovo objavujú aj v súčasnosti. Hnutie hippies inšpirovalo v 60. rokoch 20. stor. aj bítnické spojenie spôsobu života a umenia s revoltou proti štruktúram moci (→ beat generation). Jednému z hlavných predstaviteľov tohto hnutia A. Ginsbergovi sa pripisuje aj autorstvo sloganu Flower Power (kvetinová sila). Zatiaľ čo u beat generation z 50. rokov 20. stor. stáli proti establishmentu verše, hippies hlásali mier, lásku a slobodu masovo a aktívne.

Hippodameia

Hippodameia [gr.] — v gréckej mytológii dcéra elidského kráľa Oinomaa (syn Area), ktorému predpovedala veštba, že ho zabije zať. Oinomaos prisľúbil dcéru tomu, kto nad ním zvíťazí v dostihoch. Porazil ho Tantalov syn Pelops, ktorý mal rýchlejšie kone (dar Poseidóna) a presvedčil vozataja Myrtila, aby na Oinomaovom voze uvoľnil zákolesník. Pelops tak získal Hippodameiu, s ktorou spoločne zhodili Myrtila zo skaly, ten však stihol prekliať Pelopov rod (Atreovcov).

Hippodamos z Miléta

Hippodamos z Miléta, 5. stor. pred n. l. — starogrécky teoretik architektúry a urbanista. Autor tzv. hippodamovskej štruktúry mesta (alebo hippodamovského plánu) založenej na pravidelnej pravouhlej (šachovnicovej) sústave ulíc, ktorej boli podriadené verejné aj obytné domy (so zárodkami funkčného delenia na obchodnú, administratívnu, kultovú a obytnú zónu). Najvýznamnejšou inováciou bolo zavedenie jednotných domových parciel.

Hippodamos vypracoval plán mesta Pireus (prístav Atén, po 480/479 pred n. l.), ktorý je jeho prvým známym realizovaným projektom. Vyznačoval sa premysleným celkovým plánom s rozdelením na štvrte podľa funkcie, štandardizovanými obytnými jednotkami a tzv. hippodamovskou agorou, ktorá bola centrom mesta. R. 444/443 pred n. l. sa podieľal na založení ideálneho mesta Thurioi (južná Itália). Pripisuje sa mu aj vypracovanie mestských plánov Miléta (zničený Peržanmi 494 pred n. l., znovuvybudovaný po 479), jeho účasť na výstavbe mesta je však neistá. Najúplnejšie záznamy o ňom sú v Aristotelových spisoch (v 2. zväzku spisu Politika; Politica II), podľa ktorých presadzoval delenie mesta na štvrte podľa sociálnych tried (na časť obývanú remeselníkmi, časť obývanú roľníkmi a časť obývanú bojovníkmi). Na 3 časti delil aj pôdu (posvätná pôda patriaca kultu, verejná pôda, z ktorej žijú bojovníci, a privátna časť patriaca roľníkom). Aristoteles ho charakterizoval ako excentrika (dával to údajne najavo svojím vystupovaním i vzhľadom). Venoval sa aj dobovým politickým teóriám; známy ako autor rozpravy o ideálnej ústave.

Hippokratova tvár

Hippokratova tvár, facies Hippocratica — strhaný, bolestivý výraz tváre. Hippokratova tvár sa vyznačuje popolavosinavou farbou, čelom pokrytým studeným potom, zahroteným nosom, vpadnutými zakalenými očami a prepadnutými lícami. Vzniká pri vážnych ochoreniach sprevádzaných bolesťou, vracaním alebo hnačkami, napr. v ťažkom štádiu zápalu pobrušnice, pri zlyhávaní dôležitých orgánových sústav, často v agónii.

Hippolytos

Hippolytos [gr.], lat. Hippolytus — v gréckej mytológii syn Thésea a vodkyne Amazoniek Antiopy. Oddanosťou bohyni Artemide vyvolal pomstu Afrodity, ktorá vzbudila k nemu vášeň v jeho macoche Faidre. Keď ju Hippolytos odmietol, krivo ho obvinila zo znásilnenia a rozhnevaný Théseus vyzval Poseidóna, aby ho pomstil. Hippolytos zahynul udupaný koňmi splašenými morskou obludou. Podľa Euripidovej tragédie Hippolytos (428 pred n. l.) Artemida ako deus ex machina odhalila pravdu Théseovi, ktorému Hippolytos pred smrťou jeho omyl odpustil. Príbeh bol častým námetom umenia (Hippolytos zväčša stvárňovaný s Faidrou).

Hippónax z Efezu

Hippónax z Efezu, genitív Hippónakta, pôsobil okolo 540 pred n. l. — grécky lyrik. Z jeho diela sa zachovali iba zlomky. V hnevlivých a posmešných básňach sa mstil nežičlivcom, dožadoval sa jedla, ošatenia a peňazí; nevyhýbal sa drsnej erotike a paródii. Jeho povestným protivníkom bol sochár Bupalos, resp. Búpalos. Z ľudovej poézie prevzal verš choliamb. Ovplyvnil alexandrijských i rímskych básnikov, inšpiroval tvorbu mimov (→ Héróndas).

Hippurites

Hippurites [gr.] — vyhynutý rod lastúrnikov, ktorý žil prisadnuto na dne teplých morí, často i na koralových útesoch a zúčastňoval sa na ich stavbe. Schránkou sa ponášal na veľký solitérny koral. Prirastal na podklad špičkou väčšej, pravej spodnej lastúry, ktorá mala kužeľový alebo valcový tvar a výšku až 1 m. Menšia, ľavá lastúra mala tvar viečka. Hippurites žili v spoločenstvách, schránky susediacich jedincov niekedy zrastali. Hojne sa rozvíjali až do konca kriedy, keď bez následníkov vyhynuli. Vo vrstvách vrchnej kriedy vytvárali hippuritové vápence, ktoré sa vyskytujú aj na Slovensku, napr. na Muránskej planine alebo v Manínskej tiesňave.

Hiray, Anton Július

Hiray, Anton Július, aj Antonius Julianus, 17. 2. 1770 Nová Baňa, okres Žarnovica – 21. 10. 1842 Banská Štiavnica — slovenský hudobný skladateľ a kapelník. Od 1790 učiteľ hudby, regenschori a majster mestských trubačov v Banskej Bystrici, od 1820 regenschori, mestský a komorský kapelník v Banskej Štiavnici. Diela: svetská trubačská kompozícia Civitatis Neosoliensis Militare Marsch pre dychové sexteto (1798), Graduale in C de Angelis a 11 tanečných kompozícií (menuety, tedescy, nemecké tance, polonézy) v štýle slovenského hudobného klasicizmu.

Hirner, Alexander

Hirner, Alexander, 13. 12. 1911 Smolenice, okr. Trnava – 17. 11. 1987 Bratislava — slovenský sociológ, spoluzakladateľ modernej slovenskej sociológie a jej kľúčová osobnosť, lexikograf. Študoval filozofiu a sociológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (do 1940), potom sociológiu v Ríme (1941) a Paríži (1948 – 49). R. 1941 – 53 pôsobil v Matici slovenskej v Martine. R. 1941 – 44 redigoval Filozofický zborník Matice slovenskej, od 1945 tajomník Matice slovenskej pre vedné odbory. R. 1946 založil Sociologický odbor MS a 1946 – 48 redigoval prvý sociologický časopis na Slovensku, Sociologický zborník; v Martine sa tak popri Bratislave (A. Štefánek a jeho sociografická škola) sformovalo druhé centrum slovenskej sociológie. Súčasne 1946 – 47 pôsobil ako mimoriadny profesor sociológie na Vysokej škole politickej a sociálnej v Prahe (do zrušenia vyučovania sociológie na vysokých školách). R. 1953 – 58 pôsobil vo vydavateľstve Osveta v Martine, kde inicioval a viedol práce na prípravách univerzitného Príručného encyklopedického slovníka (PRES), ako aj vlastivednej Encyklopédie Slovenska (spoluautor jej metodickej príručky, 1957; vydanie plánované na 1961 sa neuskutočnilo) a i. lexikografických prác. V súvislosti najmä s touto činnosťou bol na základe vykonštruovaných obvinení 1958 zatknutý a prvá časť sadzby PRES-u (heslá A-G pripravené do tlače) bola rozmetaná. R. 1959 bol neoprávnene odsúdený a uväznený (uránové bane Jáchymov a Příbram, neskôr zo zdravotných dôvodov preložený do Valdíc, okr. Jičín). R. 1966 bol z väzenia prepustený a 1969 súdne plne rehabilitovaný. R. 1966 – 67 pôsobil v Slovenskom vydavateľstve technickej literatúry, 1967 – 68 v Sociologickom ústave SAV a 1969 – 78 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Paralelne pôsobil aj na iných sociologických pracoviskách (Československý výskumný ústav práce, Ústav školských informácií a Výskumný ústav životnej úrovne). V súlade s najproduktívnejšími výsledkami vedeckého myslenia významne ovplyvnil rozvoj slovenskej sociológie na úseku jej teórie, metodológie i histórie. Cieľavedome sa usiloval o zvýšenie vedeckej úrovne sociológie a jej humanistickej orientácie. Rozpracoval sociologickú teóriu autokinetického sociálneho systému a autokinetického jednotlivca, ktorý sa sebarealizuje participáciou na sociálnych javoch, teóriu sociálnej kontroly ako samoregulačného procesu a teóriu osobnosti ako samoorganizačného subsystému človeka. Uskutočnil viacero významných empirických výskumov (sociabilita, sociálny systém Kysúc, sociálna kontrola), v ktorých rozvinul a uplatnil viacero heuristických a metodologických inovácií. Systematicky a objavne spracoval dejiny českej a slovenskej sociológie. Autor diel Ján Feješ, jeho život a myšlienková sústava (1942), Človek a spoločnosť (1945, 1947), Sociálna kontrola (1973), Ako sociologicky analyzovať? (1976), Primárne dáta v sociológii (1978) a Model osobnosti žiaka (1980). Mnohé jeho významné práce zostali (najmä z politických dôvodov) v rukopisnej podobe alebo ako interné materiály: Náboženstvo ako diferenciačný činiteľ (1946), Veda a umenie ako konsolidačný činiteľ (1947), Formy osvetovej práce (1955), Teoretické základy sociálneho výskumu (zhabané pri zatknutí, doteraz nenájdené, 1957), Dedina na prerode (1967), Dejiny československej sociológie do roku 1948 (1970), Sociologická analýza Kysúc (1970), Sociologická sebareflexia ako problém (1986 – 87). Aktívny účastník SNP (člen revolučného národného výboru v Ružomberku a Martine, osvetový dôstojník povstaleckej armády a veliteľ v začiatočných bojoch pri Liptovskom Mikuláši, Bielom Potoku, dnes súčasť Ružomberka, a Čremošnom), začo bol 1946 vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939, československou medailou Za zásluhy I. stupňa, Československou medailou Za chrabrosť a Radom SNP II. triedy. Za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva bol 1991 vyznamenaný Radom T. G. Masaryka IV. triedy (in memoriam). Autor posmrtne vydaných memoárov Matičná myšlienka (1992), za ktoré mu bola 1993 in memoriam udelená Cena E. E. Kischa, a Denníky sociológov: Alexander Hirner 1953 – 55 (2004).

Hirner, Teodor

Hirner, Teodor, 20. 4. 1910 Smolenice, okres Trnava – 14. 8. 1975 Bratislava — slovenský pedagóg, dirigent a skladateľ. R. 1932 – 38 študoval hru na organe na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave u Antonína Ledvinu (*1880, †1947), 1939 absolvoval Pedagogickú akadémiu, 1945 – 48 študoval hudobnú vedu na Karlovej univerzite v Prahe a paralelne kompozíciu na konzervatóriu u J. Řídkeho. R. 1932 – 39 pôsobil ako učiteľ a dirigent zboru v Pezinku, 1939 – 49 ako vojenský kapelník, 1949 – 54 vedúci oddelenia ľudovej hudby v rozhlase v Košiciach, potom v Bratislave, 1955 – 60 tajomník Zväzu skladateľov v Bratislave, od 1961 riaditeľ konzervatória v Košiciach. Uplatnil sa ako zberateľ a upravovateľ (aj montáže) najmä východoslovenských ľudových piesní (spevníky Vojaci spievajú a Slovenské ľudové pochodové piesne), autor politicky angažovaných piesní a kantát. Tvoril aj inštrumentálnu hudbu (Duklianska poéma — spracovaná aj scénicky ako súčasť pôvodného slovenského baletu Pieseň o živote, ŠDK, 1975; Malokarpatská predohra, Serenáda pre sláčikový orchester, suity pre rôzne obsadenia, dychové kvinteto, dve sláčikové kvartetá a i.). Autor informatívnych a kritických článkov o hudbe. Trvalejší dosah má jeho pedagogické pôsobenie.

Hirohito

Hirohito, 29. 4. 1901 Tokio (cisársky palác Aojama) – 7. 1. 1989 tamže — osobné meno japonského cisára z obdobia vlády Šówa, ktorý panoval od 1926 ako 124. japonský cisár; syn cisára Jošihita (*1879, †1926). R. 1916 korunný princ, od 1921 pre chorobu otca regent. Ako prvý japonský korunný princ a regent podnikol 1922 cestu do zahraničia (navštívil Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Taliansko, Vatikán, Holandsko a Belgicko). Prvé obdobie jeho vlády (do 1945) bolo poznačené silnou pozíciou japonských armádnych veliteľov vo vláde (militarizácia krajiny), ktorí postupne zatiahli krajinu do agresívnej vojny a napriek Hirohitovmu nesúhlasu Japonsko vytvorilo koalíciu s nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom; Hirohitov vplyv na politiku bol v tom čase minimálny. Po kapitulácii Nemecka a zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki bol Hirohito navrhovateľom kapitulácie Japonska (15. 8. 1945 predniesol v rozhlase prejav k národu v starojapončine), začo bol ponechaný Spojencami vo funkcii vládcu krajiny. R. 1946 sa však musel zrieknuť božského pôvodu japonských cisárov a nová ústava (1947) vymedzila cisárovi reprezentatívne postavenie konštitučného monarchu. R. 1971 Hirohito navštívil Európu a 1975 USA, a stal sa tak prvým japonským monarchom, ktorý navštívil zahraničie. Meno Hirohito sa používa len v záp. praxi, v Japonsku vždy iba oficiálne meno Šówa (jap. Šówa tennó = cisár Osvietený mier), podľa ktorého je nazvaná éra jeho panovania.

Hirschfeld, Eugen

Hirschfeld [hirš-], Eugen, 10. 10. 1892 Jelgava, Lotyšsko – 3. 1. 1969 Praha — český strojársky odborník. R. 1925 – 34 a 1937 – 45 pôsobil v Škodových závodoch v Plzni, 1934 – 37 v továrni na výrobu leteckých motorov Avia v Prahe-Letňanoch, 1945 – 48 na Generálnom riaditeľstve československého priemyslu v Prahe, 1946 – 52 na SVŠT (dnes STU) v Bratislave (1951 – 52 vedúci Katedry strojárskej výroby na Strojníckej fakulte, súčasne dekan Strojníckej fakulty), 1952 – 62 na ČVUT v Prahe, 1953 – 55 prodekan Fakulty ekonomicko-inžinierskej; 1951 profesor. Skúmal teoretické základy tolerančných sústav a rezné materiály, vypracoval teoretické základy hospodárskeho využitia spekaných karbidov, prispel k vypracovaniu zásad technológie obrábania ako vednej disciplíny. Autor a spoluautor 10 knižných publikácií, napr. Tvrdé kovy (1944), Teória rezania (1953) a Problémy technickej technológie (1967).

Hirschsprungova choroba

Hirschsprungova choroba [hirš-] — vrodený megakólon. Choroba, pri ktorej v svalovine rozlične dlhého úseku hrubého čreva chýbajú gangliové bunky. Nazvaná podľa kodanského detského lekára Haralda Hirschsprunga (*1830, †1916).

Hirschvogel, Augustin

Hirschvogel [hiršfó-], Augustin, 1503 Norimberg – február 1553 Viedeň — nemecký renesančný grafik, kresliar, sklomaliar, medailér a návrhár emailových a hrnčiarskych výrobkov i pečatidiel.

Vyučil sa u otca, sklomaliara Veita Hirschvogela st. (*1461, †1525), ktorý viedol rodinnú sklomaliarsku dielňu v Norimbergu, kde aj Hirschvogel spočiatku pôsobil ako rytec a sklomaliar. V období reformácie po úpadku výroby vitráží sa pravdepodobne venoval navrhovaniu a výrobe keramických kachľových pecí v klasicizujúcom štýle ovplyvnenom talianskym renesančným umením (alebo výrobe skla podľa vzoru benátskeho skla). Jeho kresby a návrhy vitráží nadväzujú na lineárny štýl jeho otca, vo vitrážach uplatnil najmä maliarske prostriedky. Navrhoval aj kamenné a maľované erby. Od 1536 pôsobil v Ľubľane, kde tvoril rytiny máp (mapa Horného Rakúska, 1542 – 44; mapa Uhorska, 1564 – 67) a knižné ilustrácie. Od 1544 pôsobil vo Viedni ako rytec (vytvoril okolo 300 rytín), kartograf, matematik a sklomaliar, vytváral lepty, rozvinul tvorbu mincových razidiel, leptal mestské erby, konštruoval geodetické prístroje. R. 1547 vytvoril dve inovatívne poňaté veduty a mapy Viedne. K umelecky významným patria jeho krajinárske lepty v štýle podunajskej školy i lesnaté krajiny s vodnými tokmi, vedutami hradov a pevností (Pevnosť na ostrove, 1546). Tvoril aj portréty bohato orámované rastlinným ornamentom a groteskou i rytiny s biblickými a mytologickými výjavmi. Bol ovplyvnený A. Dürerom, H. S. Behamom, H. Burgmairom, ale aj súdobým talianskym umením (Raffaelova škola).

Hirst, Damien

Hirst [hérst], Damien, 7. 6. 1965 Bristol — britský sochár, maliar, dizajnér, konceptuálny umelec a autor inštalácií, popredný predstaviteľ súčasného britského výtvarného umenia.

Ako študent bol kurátorom výstav umelcov svojej generácie prezentovaných v opustených industriálnych priestoroch východného Anglicka. Jeho šokujúce diela, ktorými získal medzinárodnú reputáciu, zahŕňajú rôzne médiá, materiály a umelecké formy. V Prírodovednej sérii (začiatkom 90. rokov 20. stor.) prezentoval mŕtve zvieratá (napr. žraloka a kravu) rozrezané a naložené v sklených vitrínach vo formaldehyde ako memento mori (Fyzikálna nemožnosť smrti v mysli niekoho žijúceho, 1991). Jeho ďalšou zásadnou témou je farmácia a túžba vytvárať umenie, ktorému by ľudia verili tak ako medicíne (série bodkovaných malieb: Farmaceutické maľby, od 1988; inštalácie a environmenty vytvárané z obalov a liekov: Lekáreň, 1992). Nositeľ Turnerovej ceny (1995).

hirzutizmus

hirzutizmus [lat.] — nadmerné a zhrubnuté ochlpenie žien, prípadne detí na miestach, kde sa pokladá za typický mužský znak (na hornej pere, brade, prsiach, stehnách, ochlpenie na ohanbí stúpajúce až k pupku). Hirzutizmus je podmienený zvýšenou produkciou androgénov vo vaječníkoch alebo v kôre nadobličiek (zisťuje sa pri vaječníkových alebo nadobličkových nádoroch), resp. zvýšenou vnímavosťou vlasových folikulov na ne. Môže ho vyvolať aj liečba androgénmi, anabolickými steroidmi alebo gestagénmi.

Liečba: symptomatická, predchádza jej stanovenie hladiny hormónov, ako aj interné, gynekologické a onkologické vyšetrenie. Pri miernej forme sa využívajú kozmetické postupy (trvalá alebo dočasná depilácia), pri ťažšej forme hormonálna liečba, resp. chirurgické odstránenie nádoru.

His, Wilhelm

His, Wilhelm, 19. 12. 1863 Bazilej – 10. 11. 1934 Riehen, Švajčiarsko — švajčiarsko-nemecký lekár, kardiológ a internista. Pôsobil v Lipsku, od 1902 profesor v Bazileji, 1906 – 07 v Göttingene a 1907 – 26 v Berlíne. Zaoberal sa anatómiou a fyziológiou srdca a poruchami metabolizmu. R. 1893 opísal atrioventrikulárny uzol a z neho vychádzajúci zväzok, ktorý je podľa neho nazvaný (→ Hisov zväzok). S jeho menom je spojený i názov uhla pri ústí pažeráka do žalúdka.

Hisar, Abdülhak Şinasi

Hisar, Abdülhak Şinasi, 14. 3. 1887 Istanbul – 3. 5. 1963 tamže — turecký prozaik. Od 1921 publikoval v literárnych časopisoch kritiky a eseje. Jeho románová prvotina Pán Fahim a my (Fahim Bey ve Biz, 1941) získala tretiu cenu v štátnej literárnej súťaži. Jeho ďalšie dva romány Náš švagor v Çamlici (Çamlıca’daki Eniştemiz, 1944) a Západniarstvo a svätuškárstvo pána Aliho Nizamího (Ali Nizamî Beyin Alafrangalığı ve Şeyhliği, 1952) svedčia o vzťahu k dielu Marcela Prousta. Eseje, ktorých ústrednou témou je Istanbul a jeho pamätihodnosti, zhrnul do 7 kníh, napr. Paláce zašlých čias (Geçmiş Zaman Köşkleri, 1956) a Istanbul a Pierre Loti (İstanbul ve P. L. 1958).

Hisarlık

Hisarlık — pahorok v severozáp. Turecku v blízkosti ústia rieky Menderes (hist. Skamander) do Egejského mora juhozáp. od prístavného mesta Çanakkale na ázijskom brehu Dardanel. Nachádza sa tam archeologická lokalita, ktorá bola stotožnená so starovekým mestom Trója.

Hisov zväzok

Hisov zväzok, fasciculus atrioventricularis — súčasť prevodového systému srdca, ktorý prevádza vzruch z predsiení na komory. Hisov zväzok sa začína na dolnom okraji predsieňovo-komorového uzla (→ Aschoffov-Tawarov uzol), prechádza cez väzivovú prepážku a vstupuje do medzikomorovej priehradky, kde sa delí na pravé a ľavé Tawarovo ramienko. Pravé ramienko je pomerne dlhé, bez vetvenia a vedie vzruchy do pravej komory. Ľavé ramienko je kratšie a delí sa na viac vetiev, ktoré vedú vzruchy na medzikomorovú priehradku a do svaloviny ľavej komory. Nazvaný podľa nemeckého lekára W. Hisa.

Hispánia

Hispánia, lat. Hispania — v širšom význame historický názov, ktorým sa v staroveku označoval Pyrenejský polostrov, v užšom význame latinský názov Španielska.

Hispaniola

Hispaniola — latinský názov ostrova Haiti v Karibskom mori objaveného Európanmi 1492 počas prvej výpravy K. Kolumba, ktorý ho nazval La Española (Malé Španielsko, lat. Hispaniola). V súčasnosti zaberá východnú časť ostrova (dve tretiny) Dominikánska republika a západnú časť republika Haiti.

hispanistika

hispanistika [vlastné meno] — vedný odbor zaoberajúci sa skúmaním španielskeho jazyka a španielskej literatúry, dejinami a kultúrou Španielska i španielsky hovoriacich krajín Latinskej Ameriky; v širšom zmysle zahŕňa aj analogické štúdium portugalčiny (→ lusitanistika) a ostatných iberorománskych jazykov (→ iberoromanistika). Označenie hispanistika (podľa latinského názvu Pyrenejského polostrova Hispania) sa začalo používať v 20. stor. v úsilí vyčleniť štúdium španielskeho jazyka a literatúry z románskej filológie (→ romanistika). V španielskej teórii sa používalo doteraz skôr označenie hispánska filológia (filología hispánica), ktorá zahŕňa štúdium španielskeho, katalánskeho a portugalského (vrátane galícijského) jazyka. Označenie hispanistika (hispanístika) je synonymom viac zaužívaného a širšieho označenia hispanismo, ktoré je viacvýznamové (zahŕňa hispanizmy a z literárnohistorického hľadiska i hispanofilné hnutie, ktoré vzniklo v USA začiatkom 20. stor.). Prvú španielsku gramatiku Umenie kastílskeho jazyka (Arte de la lengua castellana) uverejnil 1492 A. E. de Nebrija. Rozmach španielskej slovesnej kultúry (→ Zlatý vek) nastal v 16. a 17. stor. R. 1714 bola založená Španielska kráľovská akadémia (Real Academia Española), ktorá 1726 – 39 iniciovala vydávanie 6-zväzkového slovníka španielskeho jazyka Slovník autorít (Diccionario de Autoridades). R. 1771 vyšla prvá gramatika modernej španielčiny Gramatika kastílskeho jazyka (Gramática de la lengua castellana). Pre rozvoj hispánskych štúdií na americkom kontinente mal veľký význam A. Bello a jeho dielo Gramatika kastílskeho jazyka pre Američanov (Gramática de la lengua castellana destinada al uso de los americanos, 1847). Status najnovšej oficiálnej akademickej gramatiky má v súčasnosti Gramatika španielskeho jazyka (Gramática de la lengua española, 1994) od Emilia Alarcosa Lloracha (*1922, †1998). V Španielsku sa za zakladateľa hispánskej filológie ako vednej disciplíny považuje filológ a historik Ramón Menéndez Pidal (*1869, †1968), ktorý založil tzv. madridskú školu jazykovedcov a kritikov a 1926 vydal základné dielo španielskej filológie Pôvod španielčiny (Orígenes del español). Po rozlúštení iberského písma (1922; Manuel Gómez Moreno, *1870, †1970) sa do popredia historického a geograficko-lingvistického výskumu dostali otázky iberského jazykového substrátu a zároveň sa začali skúmať ostatné dialekty pôvodnej iberorománčiny a sekundárne dialekty kastílčiny. Španielska lingvistická škola si osvojila prístupy a nomenklatúru štrukturalizmu, pražskej lingvistickej školy i ruskej formálnej školy a postupne vypracovala vlastnú metodológiu a terminológiu.

K významným španielskym lingvistom patria D. Alonso, Tomás Navarro Tomás (*1884, †1979), Américo Castro (*1885, †1972), Samuel Gili Gaya (*1892, †1976), Amado Alonso (*1896, †1952), Salvador Fernández Ramírez (*1896, †1983), Joan Corominas (*1905, †1997), Alonso Zamora Vicente (*1916, †2006), Valentín García Yebra (*1917, †2010), Fernando Lázaro Carreter (*1923, †2004), Ignacio Bosque (*1951), Antonio Briz Gómez (*1958), Augustín García Calvo (*1926, †2012), Vicente García da Diego (*1878, †1978), Federico de Onís Sánchez (*1885, †1966), Rafael Lapesa (*1908, †2001), Antonio Tovar (*1911, †1984), Manuel Seco (*1928) a i. R. 1620 vznikol anglický preklad prvého dielu románu M. de Cervantesa Saavedru Don Quijote (Thomas Shelton, †asi 1650), v Nemecku sa začiatky záujmu o Španielsko a jeho kultúru datujú do 18. stor. (Friedrich Christian Diez, *1794, †1876; Friedrich Justin Bertuch, *1747, †1822), v 19. stor. sa o španielsku klasickú literatúru zaujímali romantici (A. W. Schlegel, F. Schlegel, J. L. Tieck, W. Humboldt), koncom 19. stor. sa v rámci štúdia románskych jazykov, najmä v skupine tzv. mladogramatikov, začalo vedecké štúdium španielskeho jazyka a literatúry. Ďalší hispanisti vyrástli najmä vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve, Taliansku a Rusku. V období bojov za nezávislosť v krajinách Latinskej Ameriky sa záujem o španielčinu presunul do USA. Začiatkom 20. stor. vznikli centrá hispánskych štúdií v USA (1907), vo Francúzsku (1912) a v Holandsku (1932). Významné nemecké centrá hispanistiky predstavujú Iberoamerikanisches Forschungsinstitut založený 1917 v Hamburgu, ktorého výskumy vyústili do tzv. hamburskej školy, a Iberoamerikanisches Institut založený 1930 v Berlíne (jeho knižnica predstavuje najvýznamnejšiu európsku zbierku literatúry o Španielsku, Portugalsku, Latinskej Amerike a jazykoch týchto krajín vrátane baskičtiny a indiánskych jazykov). Významné sú aj národné asociácie hispanistov. R. 1962 sa v Oxforde konal prvý kongres Medzinárodnej asociácie hispanistov, ktorá vydáva periodikum Boletín. R. 1991 bol v Španielsku založený Cervantesov inštitút (Instituto Cervantes), ktorý organizačne, kultúrne a didakticky podporuje výučbu španielskych dejín, jazyka a literatúry.

Na Slovensku začiatky prekladateľského záujmu o španielsku literatúru spadajú do obdobia osvietenstva. Z 1773 sa zachoval rukopis prekladu diela Dôverné listy (Epístolas familiares) španielskeho humanistu A. de Guevaru s názvom Listy a rozmlúvání od Severína Nozdrovického (*1712, †1782). V 19. stor. upozornil Vajanský na dôležitosť diela M. de Cervantesa Saavedru, jeho román Don Quijote (Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, 1950) vyšiel v slovenskom preklade J. Felixa až v polovici 20. stor. V období 50. rokov 20. stor. na iniciatívu prvých priekopníkov prekladu zo španielčiny (Miloš Ruppeldt, *1881, †1943; Miloš Ruppeldt ml., *1922, †1967; Tibor Kobáň) nadviazali J. Škultéty a V. Oleríny, ktorí 1954 založili prvú katedru hispanistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (španielčina ako cudzí jazyk sa vyučovala už od 1936). O rozvoj slovenskej hispanistiky sa zaslúžili L. Trup, Nélida Noskovičová (*1940), Jana Lenghardtová (*1944), Miroslav Lenghardt (*1939), Kornélia Resutíková (*1944), Marta Biskupičová (*1946), Jarmila Srnenská (*1928, †2011), Viera Dubcová (*1938), Emília Obuchová (*1932) a Ivan Puškáč (*1943). V 70. rokoch 20. stor. sa sformovala nová generácia prekladateľov (Ladislav Franek, *1947; Oľga Hlaváčová, *1941; Elena Račková, *1944; Oľga Lajdová, *1943, †1985), ku ktorým sa v 90. rokoch 20. stor. priradili Vladimír Ruppeldt (*1923, †2015), Paulína Šišmišová (*1953), Alexandra Ruppeldtová (*1954), Eva Palkovičová (*1958), Roman Brat (*1957) a Martina Slezáková (*1963). Hispánska filológia sa vyučuje aj na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave i na viacerých slovenských univerzitách. Na Ekonomickej univerzite v Bratislave bolo 1998 založené prvé akademické Centrum iberských a latinskoamerických štúdií (CEILA). Mladšiu generáciu hispanistov tvoria Silvia Vertanová (*1971) a Bohdan Ulašin (*1979).

hispanizmus

hispanizmus [vl. m.] — jazykový prvok prevzatý zo španielčiny. Môže byť kastílskej (corrida, toreador, platina) alebo latinskoamerickej (gaučo, ranč) proveniencie. Hispanizmy zväčša označujú typické reálie krajín, kde vznikli, prípadne slúžia na vytvorenie španielskeho (latinskoamerického) koloritu. Španielčina sprostredkovala rozšírenie indiánskych slov (tabak, nandu) do iných jazykov.

hispanoarab

hispanoarab [lat. + arab.] — plemeno koňa vyšľachtené krížením španielskych arabských koní s anglickými plnokrvníkmi a ich ďalším krížením; má viacej krvi arabských koní ako priemerný angloarabský kôň. Výška v kohútiku okolo 160 cm. Hispanoarab je temperamentný, odvážny, dobre ovládateľný atletický typ koňa, ktorý sa využíva na všetky jazdecké športy, pri naháňaní dobytka alebo na skúšanie mladých býkov na zápasy.

histidín

histidín [gr.], ʟ-histidín, skr. His, kys. 2-amino-3-(1H-imidazol-4-yl)propánová — esenciálna aminokyselina. Tvorí súčasť proteínov (2,1 %) a je zdrojom histamínu. Obsahuje imidazolový bočný reťazec s takmer neutrálnym pK (okolo 6), preto aj malá zmena pH môže spôsobiť zmenu jeho náboja. Pre túto vlastnosť sa histidín často vyskytuje ako ligand v rôznych metaloproteínoch alebo v reakčných centrách viacerých enzýmov (napr. v serínových proteázach).