Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 261 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Hinault, Bernard

Hinault [ino], Bernard, 14. 11. 1954 Yffiniac, Bretónsko — francúzsky cyklista. Päťnásobný víťaz pretekov Tour de France (1978, 1979, 1981, 1982, 1985), trojnásobný víťaz Giro d’Italia (1980, 1982, 1985), Vuelta a España (1978, 1983), víťaz Veľkej ceny národov (1977, 1978, 1979, 1982, 1984). R. 1980 majster sveta v cestnej cyklistike v pretekoch profesionálov.

hispanoarab

hispanoarab [lat. + arab.] — plemeno koňa vyšľachtené krížením španielskych arabských koní s anglickými plnokrvníkmi a ich ďalším krížením; má viacej krvi arabských koní ako priemerný angloarabský kôň. Výška v kohútiku okolo 160 cm. Hispanoarab je temperamentný, odvážny, dobre ovládateľný atletický typ koňa, ktorý sa využíva na všetky jazdecké športy, pri naháňaní dobytka alebo na skúšanie mladých býkov na zápasy.

Hjelmslev, Louis

Hjelmslev [jelm-], Louis, 3. 10. 1899 Kodaň – 30. 5. 1965 tamže — dánsky jazykovedec. Pôsobil ako profesor porovnávacej jazykovedy na univerzite v Kodani. Zakladateľ glosematiky, hlavný predstaviteľ kodanskej jazykovej školy (jedného zo smerov klasického jazykovedného štrukturalizmu). Koncepciu univerzálnej teórie jazyka a vedeckú metodológiu jeho skúmania predstavil najmä v dielach O základoch teórie jazyka (Omkring sprogteoriens grundlæggelse, 1943) a Jazyk (Sproget, 1963). Jazyk pokladal za formu, nie za substanciu a lingvistiku za vedu s prísnym deduktívnym systémom.

hlavičkár

hlavičkár — nástroj na ručné alebo strojové nitovanie. Podporný hlavičkár má účinnú plochu vytvarovanú podľa hlavy nitu. Je uložený v ramene nitovacieho lisu, vo zveráku alebo v podpornom stojančeku. Záverový hlavičkár vytvára záverovú hlavu nitu. Nasadí sa na podoprený nit a údermi ručného alebo pneumatického kladiva alebo postupne zvyšovaným tlakom nitovacieho lisu vznikne sila, ktorá vytvaruje presný tvar záverovej hlavy nitu.

hlbinovka

hlbinovka, Bathynella — rod z triedy rakovce (Malacostraca), rad hlbinovky (Bathynellida). Patrí sem okolo 50 druhov, napr. nevidiaca bezpigmentová hlbinovka studničná (Bathynella natans, v niektorých zoologických systémoch hlbinovka slepá) s dobre vyvinutými hryzadlami a s dvoma pármi čeľustí, ktorá sa na Slovensku vyskytuje v podzemných vodách, v studniach a vo vodovodoch napájaných pramenistou vodou, napr. aj v bratislavskom vodovode napájanom zo studní na ostrove Sihoť. V jazere Bajkal sa vyskytujú dva druhy (jediné hlbinovky nežijúce v podzemných vodách) Bathynella magna a Bathynella baikalensis.

hliva

hliva, Pleurotus — rod z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda pečiarky (Agaricomycetes), čeľaď hlivovité (Pleurotaceae). Plodnica je zložená z klobúka s lupeňmi a z hlúbika. Patria sem napr. kozmopolitne sa vyskytujúci a komerčne pestovaný jedlý druh hliva ustricová (Pleurotus ostreatus) s plodnicami vyrastajúcimi v trsoch, s bledosivými, hnedými až modrosivými lastúrovitými, škridlicovito nad sebou vyrastajúcimi klobúkmi, s bielymi, v starobe či po otlačení žltnúcimi lupeňmi a s fialovými výtrusmi, hliva dubová (Pleurotus dryinus) s robustnejšími, zvyčajne jednotlivo (1 – 3) rastúcimi plodnicami, hliva kotúčová (Pleurotus eryngii), hliva lievikovitá (Pleurotus cornucopiae) s plodnicami rastúcimi v trsoch a hliva buková (Pleurotus pulmonarius) s hladkým, prevažne sivookrovým klobúkom a s veľmi hustými žltnúcimi lupeňmi. Významnou obsahovou látkou hlivy ustricovej je glukán pleurán s výraznými imunostimulačnými a protirakovinovými účinkami.

Hlôška, Pavol

Hlôška, Pavol, 19. 12. 1953 Banská Štiavnica — slovenský sklársky výtvarník, šperkár a dizajnér. R. 1973 – 79 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u V. Ciglera. Venuje sa tvorbe sklených objektov, šperkov, dizajnu a diel pre architektúru. Uplatňuje jednoduché geometrické tvaroslovie. Používa optické brúsené sklo, vytvára objekty s pôsobivým vizuálno-estetickým vyznením (Náramok, 1985; Objekt, 1999).

hlucháňovité

hlucháňovité, Tetraonidae — v starších zoologických systémoch čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad kurotvaré (Galliformes), v súčasnosti bažantovité. Vyskytujú sa v chladnejších oblastiach sev. pologule, na Slovensku napr. hlucháň hôrny (Tetrao urogallus; → hlucháň), tetrov hoľniak (Lyrurus tetrix; → tetrov) a jariabok hôrny (Tetrastes bonasia; → jariabok).

Hina

Hina — polynézska mytologická postava. V maorijskej mytológii sestra kultúrneho hrdinu Mauiho, na Tahiti bohyňa Mesiaca, inde zasa prvá žena vôbec. Sémantika tohto termínu je ovplyvnená interferenciou dvoch odlišných slov, z ktorých jedno znamenalo sivý, svietiť alebo žiariť (v malajčine sinar), druhé súvisí so slovom žena (v malajčine bini) a v dnešných polynézskych jazykoch má tvar hine.

hindská literatúra

hindská literatúra — literatúra písaná v hindskom jazyku, patriaca k novoindickým literatúram. Stará hindská literatúra bola písaná alebo skôr recitovaná v miestnych dialektoch hindského jazyka a takmer celá jestvovala vo veršovanej forme. Najstarším zachovaným písomným dokladom je správa náboženských teoretikov a praktikov (tzv. náthov a siddhov) z 8. stor. v jazyku apabhramša (prákrit zmiešaný s prvkami hindských nárečí). Ďalšie obdobie vývinu hindskej literatúry bolo charakteristické hrdinskými spevmi dvorských básnikov (bardov) 12. – 14. stor. písanými radžastanským dialektom, ktorých písomné verzie sa zachovali len z neskoršieho obdobia, čím mohlo dôjsť k menším obmenám v textoch. K najvýznamnejším patrí Spev o Prithvírádžovi (Prithvírádž Rásó, 12. stor.) od Čanda Bardáího. Niektorí autori, napr. Narpati Nálh v básni Spev o Bísaldévovi (Bísaldév Rásó, presné časové údaje nie sú známe), vykresľovali romantické príbehy súdobých vládcov. Významným literátom prelomu 13. a 14. stor. bol Amír Chusrau, ktorý tvoril v Dillí prevažne v perzskom jazyku, ale časť jeho diela, napr. Hádanky (Pahéliján, 13. stor.), bola napísaná v jazyku blízkom dnešnej hindčine. V ďalších dvoch storočiach prevládali náboženská lyrika a epika hlásajúce myšlienku oddanosti bohu (tzv. bhakti – oddanosť), ktorý je prístupný všetkým bez rozdielu. Hlavným predstaviteľom tvorby v duchu nirgunabhakti (oddanosť bohu bez atribútov) bol Kabír, ktorého myšlienky majú styčné body s názormi zakladateľa sikhizmu gurua Nánaka a niektoré sú zaradené do posvätnej knihy sikhov Ádi Granth (Prvá kniha). Súčasne sa vyvinula súfijská poézia v avadhskom dialekte, ktorej hlavným predstaviteľom bol Malik Muhammad Džájasí (*asi 1470, †asi 1542), autor alegorického eposu Padmávatí (Padmávatí, okolo 1540). Tvorba v duchu sagunabhakti (oddanosť bohu s atribútmi) uctievala niektoré z inkarnácií boha Višnua a rozdeľuje sa na krišnovskú a rámovskú vetvu. Krišnovskú poéziu pestovala v 15. – 16. stor. skupina básnikov Ašta čháp (Osem pečatí) na čele so Súrdásom (*asi 1483, †1563), ktorí básnili o Krišnovom detstve a o jeho láske s pastierkou Rádhou. Písali bradžským dialektom a ich poézia je blízka ľudovej. Po bradžsky spievala bhadžany aj Mírá Báí (asi *1499, †1540), ktorá sa vyhlásila za Krišnovu nevestu. Najväčším predstaviteľom rámovskej bhakti je G. Tulsídás, ktorý v epose Jazero Rámových činov (Rámčaritmánas, dokončený 1579) samostatne a pod vplyvom vtedajšej situácie spracoval tému staroindickej Rámájany. Jazykovo je to veľmi zložité dielo napísané najmä avadhským dialektom, obsahuje však aj prvky bradžského dialektu a sanskritu. V 17. stor. prevládala tzv. formalistická poézia, ktorej predstavitelia venovali pozornosť rozvíjaniu básnických ozdôb. Medzi básnikmi vynikol B. Lál zbierkou ľúbostnej a prírodnej lyriky Sedemsto strof (Satsaí, okolo 1630) napísanou po bradžsky. Moderná hindská literatúra vznikala prevažne pod vplyvom kontaktu so záp. kultúrou, najmä s anglickou romantickou literatúrou. Za zakladateľa modernej hindskej literatúry býva považovaný Hariščandra Bháraténdu (*1850, †1885), autor románov, noviel, poviedok, drám a esejí. Prvý uverejnený spoločenský román bol Skúška učiteľa (Paríkšá guru, 1882) od Šrínivása Dása (*1851, †1887). Nasledovali viaceré krátke romány na aktuálne témy, ako aj dobrodružné, detektívne, historické či pseudohistorické romány. Významný vplyv na ďalší rozvoj literatúry mal fantastický román Čandrakánta (Čandrakánta, začal vychádzať na pokračovanie 1888), ktorého autorom bol Dévakínandan Khatrí (*1861, †1913). Prvými autormi poviedok, ktoré sa začali vyvíjať neskôr, boli Prémčand (vlastným menom Dhanpat Ráj), ktorého román Nirmalá (1925) vyšiel aj v slovenčine (1965), a Džajšankar Prasád (*1889, †1937), autor historických a alegorických drám a jeden z hlavných predstaviteľov romantického smeru v poézii čhájávádu. K ďalším predstaviteľom patrili Sumitránandan Pant (*1900, †1977), autor manifestu čhájávádu, básnickej zbierky Výhonok (Pallav, 1927), Súrjakánt Tripáthí Nirálá (*1890, †1961) a Mahádéví Varmová (Varmá, *1907, †1987). Básnik Baččan (vlastným menom Harivamš Ráj Šrívástav, *1907, †2003), autor trilógie Krčma (Madhušálá, 1935), Krčmárka (Madhubálá, 1936) a Džbán (Madhukalaš, 1937), bol významnou postavou post-čhájávádskeho obdobia a hlavným predstaviteľom smeru hálávád (tzv. pijanskej poézie), ktorého cieľom bolo zabudnúť na strasti a útrapy života prostredníctvom alkoholického opojenia. Na realistickú tradíciu hindskej prózy, ktorú svojimi početnými poviedkami a románmi založil Prémčand, nadviazal pragativád (progresivizmus) s hlavnými predstaviteľmi Jašpálom, revolucionárom, ktorého diela mali silný politicko-sociálny charakter, a synom Prémčanda, Amritom Rájom (*1921, †1996), ktorý za životopis o svojom otcovi Bojovník pera (Kalam ká sipáhí) získal literárne ocenenie. Zároveň sa rozvinul psychologizujúci smer s hlavným predstaviteľom Dž. Kumárom. V Prémčandovej tradícii románu z dedinského prostredia pokračoval od 50. rokov 20. stor. smer áňčalik upanjás (regionálny román) kladúci dôraz na miestny kolorit určitého prostredia, nie však bezpodmienečne dedinského, s hlavným predstaviteľom Rádžéndrom Avasthím (*1930, †2009), autorom typického ančalického románu Kvety džungle (Džangal ké phúl, 1996). Od 1943, keď Saččidánand Híránand Vátsjájan Agjéj vydal zborník poézie siedmich mladých básnikov Sedmoro strún (Tár saptak), sa datuje naí kavitá (nová poézia) zameraná proti tradícii. Na ňu nadviazal prúd akavitá (nepoézia) s tematikou i formou, ktoré boli do toho obdobia odmietané. Z progresivizmu i zo psychologizujúceho smeru v próze čerpal prúd naí kahání (nová poviedka) s hlavnými predstaviteľmi Móhanom Rákéšom (*1925, †1972), Rádžéndrom Jádavom (*1929), Nirmalom Varmom (Varmá, *1929, †2005), Kamléšvarom (*1932), priekopníčkou poviedok Šivání (vlastným menom Gaurá Pantová, *1923, †2003) a držiteľkou vyznamenania indickej vlády za prínos v oblasti hindskej literatúry, Mannú Bhandáríovou (Bhandárí, *1931). Nová poviedka zastávala predovšetkým slobodný rozvoj ľudskej osobnosti a v 50. – 60. rokoch 20. stor. bola dominujúcim prúdom. Vznikali však aj romány a drámy. V 60. rokoch 20. stor. sa hindská literatúra obracala viac k ľudskej samote a frustrácii. Z týchto nálad vzišla svojrázna forma spoločenskej kritiky, akahání (nepoviedka) predovšetkým o ľuďoch, ktorý strácajú alebo nenachádzajú životné hodnoty. Vyvinulo sa aj niekoľko krátkodobých poviedkarských prúdov ako laghu kahání (minipoviedka), džanvádí kahání (demokratická poviedka) ap. Od 80. rokov 20. stor. prebieha silná individualizácia hinduistickej tvorby. Na literárnu scénu vstúpilo aj viacero spisovateliek, napr. Mridulá Gargová (Garg, *1938), Sunítá Džainová (Džain, *1942) a Čitrá Mudgalová (Mudgal, *1944), ktorých ústrednou postavou poviedok sú hlavne ženy potýkajúce sa s ťažkou realitou každodenného života .

hindský jazyk

hindský jazyk, hindčina, hindsky hindī — najvýznamnejší indoárijský jazyk indoeurópskej jazykovej rodiny, hovorí ním okolo 507 mil. ľudí (2016). Od 1950 úradný jazyk Indickej republiky (popri angličtine). Ako dominantný jazyk sa používa na rozsiahlom území severnej a strednej Indie. V členských štátoch Arunáčalpradéš, Bihár, Čhattísgarh, Džhárkhand, Harijána, Himáčalpradéš, Madhjapradéš, Radžastan, Uttarákhand, Uttarpradéš i vo federálnych teritóriách Dillí, Čandígarh a Andamany a Nikobary má štatút oficiálneho jazyka. V týchto štátoch, kde žije viacero národov a národností, je hindský jazyk spoločným prostriedkom vzdelania, kultúry, umenia a literatúry a v ostatnom čase aj jazykom úradov. Jeho znalosť sa rozšírila aj do Pandžábu, Kalkaty, Bombaja, čiastočne do Maháráštry, Gudžarátu a ďalších priľahlých oblastí, kde prevládajú súčasné indoárijské jazyky. Ako materinskú reč ho používa spolu s príbuznými dialektmi a jazykmi (bihárskymi, radžastanskými, pahárskymi) 41 % indickej populácie, ako tzv. druhý dorozumievací jazyk ho ovláda 10 % Indov. Má rad dialektov, z ktorých niektoré (napr. stará marvárčina v Radžastane, bradžština v záp. Uttarpradéši a avádhčina vo vých. Uttarpradéši) majú štatút klasických literárnych jazykov s niekoľkostoročnou literárnou tradíciou. Súčasná spisovná podoba založená na dialekte kharí bólí (pôvodne okolie Dillí a Mérathu) je v oblasti slovotvorby silno ovplyvnená sanskritom. Tento dialekt, výrazne obohatený arabsko-perzskou slovnou zásobou, sa stal tiež základom urdčiny (od 14. stor. literárny jazyk, dnes úradný jazyk Pakistanu). Hindský jazyk svojím rozšírením a kultúrnym významom patrí k popredným svet. jazykom (počtom hovoriacich 2. miesto za čínštinou). Používajú ho i príslušníci indických diaspór v Juž. Afrike, Bangladéši, Jemene, Ugande, Guyane, Suriname, Spojených arabských emirátoch, na Fidži, Mauríciu, Trinidade a Tobagu. Zapisuje sa písmom dévanágarí. V hindskom jazyku a v jeho dialektoch jestvuje rozsiahla literárna tvorba (→ hindská literatúra).

Hindustanci

Hindustanci

1. súhrnný názov obyvateľov Indie (perzsky Hind = India);

2. súhrnný názov obyvateľov sev. Indie (t. j. historického Hindustanu), ktorí hovoria hindčinou alebo príbuznými indoárijskými jazykmi. Celkový počet sa odhaduje na 500 mil. (2016). Väčšina Hindustancov sú hinduisti, časť moslimovia. V kultúre Hindustancov sa vyskytuje veľa celoindických prvkov, pretože Hindustan bol v minulosti centrom štátov, ktoré vládli nad väčšinou Indie.

hindustanský jazyk

hindustanský jazyk, hindustančina, hindustansky hindustānī — hovorový variant hindčiny obsahujúci veľa perzsko-arabských a anglických slov, blízky urdčine. Pred 1947 slúžil ako dorozumievací jazyk v Britskej Indii.

Hine, Lewis Wickes

Hine [hajn], Lewis Wickes, 16. 9. 1874 Oshkosh, Wisconsin – 3. 11. 1940 Hastings-on-Hudson, New York — americký fotograf.

R. 1912 si založil vlastné fotografické štúdio v New Yorku, neskôr takmer 10 rokov pracoval pre Národnú komisiu za zrušenie detskej práce (NCLC) a vydával časopis The Survey (Prieskum) orientovaný na sociálne reformy. Zameriaval sa najmä na sociálnu fotografiu. R. 1904 fotografoval prisťahovalcov na Ellis Islande v New Yorku, 1908 fotograficky dokumentoval oceliarsky región Pittsburghu (významná sociologická štúdia oblasti), v 20. – 30. rokoch 20. stor. vytvoril sériu tzv. robotníckych portrétov (najznámejšie sú zábery z budovania mrakodrapu Empire State Building). Počas 1. svetovej vojny zaznamenával prácu Amerického Červeného kríža v Európe, spolupracoval s ním aj počas Veľkej hospodárskej krízy a zachytával jeho úsilie o zmiernenie situácie na juhu USA. Po 1920 sa začal venovať aj umeleckej fotografii. Zbierka jeho fotografií (takmer 2 000) sa nachádza v Národnom archíve v New Yorku.

hip hop

hip hop [angl.] — subkultúra, ktorá sa vyvinula začiatkom 70. rokov 20. stor. v USA v multikulturálnom prostredí černošských štvrtí New Yorku obývaných mladými Afro- a Latinskoameričanmi. Vznikla spojením prvkov jamajskej a americkej hudobno-tanečnej a slovnej subkultúry. Je charakteristická špecifickým hudobným, slovným (slang), výtvarným (→ graffiti art) a tanečným prejavom (→ break dance) i štýlom odievania (nadmerne veľké tričká a nohavice, značkové tenisky a šiltovky, zlaté reťaze okolo krku). Hip hop ako hudobný žáner sa vyznačuje charakteristickým vokálnym prejavom na rytmickom podklade. Spevák – raper (odtiaľ občasné označovanie tohto žánru ako rap, angl. rap music), ktorý sa označuje aj skratkou MC (z angl. Master of Ceremonies), chrlí v rýchlom slede rôzne slovné hračky, pričom diskdžokej (dídžej, DJ) púšťa na svojich gramofónoch (v protiklade k raperovmu tempu) pomalú, opakujúcu sa hudbu (spravidla z rôznych LP platní, najmä z funku alebo z disko hudby mixuje dovedna basovú líniu a rytmický podklad), pričom istú rytmickú monotónnosť narúša špecifickou technikou hrania nazývanou skrečing (platne posúva v protismere pohybu ihly na gramofóne, čím vzniká typický zvuk). Od 90. rokov 20. stor. sa hip hop stal masovou kultúrou a rozdelil sa na niekoľko ďalších podžánrov. Na Slovensku sa udomácnil až po 1989, populárny je najmä v prostredí mladých ľudí na sídliskách väčších miest.

hipodróm

hipodróm [gr.] —

1. hippodromos — pôvodne v antickom Grécku športová dráha na preteky v jazde na koňoch a na vozoch so záprahom. Areál pozostával z pozdĺžnej pretekárskej dráhy (area; až 1 500 m) a hľadiska, na ktoré sa využili svahy údolia. Pretekárska dráha mala jednu z kratších strán ukončenú polkruhom, druhá kratšia strana bola voľná a slúžila ako štartovacie a cieľové stanovište. Začiatok a koniec dráhy označovali kamenné stĺpy (méta), ktoré musel jazdec alebo záprah obísť a medzi ktorými boli dráhy oddelené menším násypom. Dĺžka dráhy bola zvyčajne štyri stadiá (→ stadion). Vlastné hipodrómy mali veľké grécke mestá (Atény, Téby, Antiochia, Alexandria) a posvätné okrsky (Olympia, Delfy). Medzi najznámejšie patrili hipodróm v Olympii (dlhý približne 770 m) a Aténach, najväčší bol hipodróm v Konštantínopole (dnes Istanbul; 80-tisíc divákov). Z gréckeho hipodrómu sa vyvinul rímsky cirkus;

2. v súčasnosti jazdiareň.

hipoterapia

hipoterapia [gr.] — komplexná rehabilitačná metóda využívajúca liečebné pôsobenie koňa na človeka, najrozšírenejšia forma animoterapie (liečba využívajúca pôsobenie zvierat na človeka). Hipoterapia sa delí na 3 základné zložky: hiporehabilitáciu (využíva sa na liečebné účely najmä vo fyziatrii, v balneológii a liečebnej rehabilitácii), pedagogicko-psychologické jazdenie (využíva sa najmä v oblasti špeciálnej pedagogiky a ako psychoterapeutická metóda aj v psychológii a psychiatrii, napr. pri resocializácii psychotikov, osôb s poruchou správania, emocionálne a sociálne narušených a i.) a športové jazdenie postihnutých, ktoré udržiava postihnutých ľudí v optimálnom zdravotnom stave a zlepšuje kvalitu ich života. Pri hipoterapii je nevyhnutná spolupráca celého tímu odborníkov (terapeut, hipológ, rehabilitačný lekár, psychológ alebo psychiater). Kone využívané na hipoterapiu musia prejsť špeciálnym výcvikom.

Hipparcos

Hipparcos [-kos], High-Precision Parallax Collecting Satellite — družica Európskej kozmickej agentúry určená na veľmi presné meranie astrometrických veličín. Na obežnú dráhu okolo Zeme bola v auguste 1989 vynesená raketou Ariane 4, pre poruchu motorov na 1. stupni rakety sa však namiesto na plánovanú geostacionárnu dráhu dostala na eliptickú dráhu s veľkou excentricitou (500 – 35 000 km).

Vedecký program družice bol zameraný na meranie astrometrických údajov (poloha, vzdialenosť, paralaxa, pohyb) približne 120-tis. hviezd s presnosťou 2 – 4 oblúkových milisekúnd, ako aj na meranie astrometrických údajov a dvojfarebných fotometrických vlastností ďalších 400-tis. hviezd s presnosťou 20 – 30 oblúkových milisekúnd (program Tycho). Družica nazbierala viac než 1 000 Gb údajov, a to aj napriek tomu, že 1993 sa poškodili slnečné panely a merania ďalej neprebiehali. Spracované údaje boli publikované 1997 v katalógoch Hipparcos (viac než 118-tis. hviezd s presnosťou 1 oblúkovej milisekundy) a Tycho (viac než milión hviezd s presnosťou 20 – 30 oblúkových milisekúnd). Na základe týchto katalógov bol pre referenčný systém J2000.0 zostavený aj 3-zväzkový Miléniový hviezdny atlas (Millennium Star Atlas, 1997) obsahujúci 1 548 hviezdnych máp zachytávajúcich 1 058 332 hviezd s vizuálnou hviezdnou veľkosťou až do 11 magnitúd a vyše 10-tis. mimohviezdnych objektov. Katalóg Tycho 2 vydaný 2000 obsahuje viac než 2,5 mil. hviezd. Získané údaje slúžia na spresnenie štruktúry a dynamiky vývoja Galaxie i na spresnenie polohy a postavenia slnečnej sústavy v nej. Nazvaný na počesť gréckeho astronóma Hipparcha.

Hipparion

Hipparion [gr.] — prakôň, raný kôň, ktorý sa veľmi podobal dnešným koňom. Odlišoval sa od nich troma prstami, došľapoval však iba na jeden z nich, ktorý niesol celú hmotnosť tela. V Sev. Amerike bol rozšírený v strednom miocéne, v Ázii (Predná India) sa objavil vo vrchnom miocéne, v Európe a Afrike až v pliocéne. Veľké čriedy Hipparionov mali v miestnej faune stepí Ázie a Európy výraznú prevahu (tzv. hipparionová fauna). Uprednostňoval široké trávnaté stepi, spôsobom života sa veľmi podobal na súčasné zebry a dosahoval aj ich veľkosť. V pleistocéne podľahol konkurenčnému tlaku rodu Equus a postupne vymizol. Kostrové zvyšky sa našli v Európe na viac ako 30 náleziskách, napr. v Nemecku (Öhningen) a Grécku (Pikermi).

hippies

hippies [-pis; angl.] — príslušníci hnutia mladých ľudí, ktoré sa začalo spontánne formovať na hudobných festivaloch v 60. rokoch 20. stor. v Kalifornii v USA (oficiálne vzniklo v januári 1967 v Golden Gate Parku v San Franciscu) a postupne sa rozšírilo predovšetkým do Európy a Austrálie. Hippies odmietali veľkú časť hodnôt dominantnej kultúry a hľadali nový zmysel života. Kritizovali rasizmus, karierizmus, sexizmus, cirkevný radikalizmus, formálnosť a uzavretosť rodinných vzťahov, materialistický spôsob života, ničenie životného prostredia, a predovšetkým vtedajšiu americkú politiku, najmä vojnu vo Vietname, ktorá sa stala symbolom násilia a nehumánnosti (nazývaní aj Deti kvetov – kvety ako symbol mieru a lásky). Heslom ich mierového úsilia bolo známe Make love not war (Lásku, nie vojnu). Dôraz kládli na hodnoty, ako sú mier, láska a porozumenie. Dávali prednosť hedonistickému a bohémskemu užívaniu si života v kontraste ku konzumnému a materialistickému spôsobu života staršej generácie. Vyjadrovali túžbu po prirodzenom, prostom živote, a to demonštratívnym útekom z reality pomocou náboženských meditácií a drog, ako aj ignorovaním práce. Ich životný štýl sa spájal so životom v komunitách, s východnými náboženstvami a východnou filozofiou, s cestovaním, so životom v pomaľovaných karavanoch, s návštevami hudobných festivalov (napr. Woodstock, 1969), s uvoľneným sexuálnym správaním i so špecifickým módnym štýlom (dlhé vlasy, koráliky, pestré vzory, etnické prvky v obliekaní ap.). R. 1968 sa počet hippies v USA odhadoval na viac než 200-tis., pričom 70 % z nich pochádzalo z bohatých vrstiev. Koncom 60. rokov 20. stor. bolo možné rozlíšiť pôvodných, pravých hippies a tzv. pseudohippies, ktorí svoju príslušnosť k hnutiu vyjadrovali len oblečením a vonkajšími znakmi správania. Zástancovia hippies sa inšpirovali predovšetkým zen-buddhizmom a inými orientálnymi náboženstvami. Ku kresťanstvu pôvodne pristupovali kriticky, od začiatku 70. rokov ho však do istej miery akceptovali. Sociálnu pozíciu hnutia hippies i jeho úlohu kontrakultúry a subkultúry prevzal koncom 70. rokov punk. Hippies sa stali vzorom pre veľkú skupinu mladých ľudí, pričom niektoré z novátorských myšlienok tohto hnutia pretrvávajú alebo sa nanovo objavujú aj v súčasnosti. Hnutie hippies inšpirovalo v 60. rokoch 20. stor. aj bítnické spojenie spôsobu života a umenia s revoltou proti štruktúram moci (→ beat generation). Jednému z hlavných predstaviteľov tohto hnutia A. Ginsbergovi sa pripisuje aj autorstvo sloganu Flower Power (kvetinová sila). Zatiaľ čo u beat generation z 50. rokov 20. stor. stáli proti establishmentu verše, hippies hlásali mier, lásku a slobodu masovo a aktívne.

Hippodamos z Miléta

Hippodamos z Miléta, 5. stor. pred n. l. — starogrécky teoretik architektúry a urbanista. Autor tzv. hippodamovskej štruktúry mesta (alebo hippodamovského plánu) založenej na pravidelnej pravouhlej (šachovnicovej) sústave ulíc, ktorej boli podriadené verejné aj obytné domy (so zárodkami funkčného delenia na obchodnú, administratívnu, kultovú a obytnú zónu). Najvýznamnejšou inováciou bolo zavedenie jednotných domových parciel.

Hippodamos vypracoval plán mesta Pireus (prístav Atén, po 480/479 pred n. l.), ktorý je jeho prvým známym realizovaným projektom. Vyznačoval sa premysleným celkovým plánom s rozdelením na štvrte podľa funkcie, štandardizovanými obytnými jednotkami a tzv. hippodamovskou agorou, ktorá bola centrom mesta. R. 444/443 pred n. l. sa podieľal na založení ideálneho mesta Thurioi (južná Itália). Pripisuje sa mu aj vypracovanie mestských plánov Miléta (zničený Peržanmi 494 pred n. l., znovuvybudovaný po 479), jeho účasť na výstavbe mesta je však neistá. Najúplnejšie záznamy o ňom sú v Aristotelových spisoch (v 2. zväzku spisu Politika; Politica II), podľa ktorých presadzoval delenie mesta na štvrte podľa sociálnych tried (na časť obývanú remeselníkmi, časť obývanú roľníkmi a časť obývanú bojovníkmi). Na 3 časti delil aj pôdu (posvätná pôda patriaca kultu, verejná pôda, z ktorej žijú bojovníci, a privátna časť patriaca roľníkom). Aristoteles ho charakterizoval ako excentrika (dával to údajne najavo svojím vystupovaním i vzhľadom). Venoval sa aj dobovým politickým teóriám; známy ako autor rozpravy o ideálnej ústave.

Hippolytos

Hippolytos [gr.], lat. Hippolytus — v gréckej mytológii syn Thésea a vodkyne Amazoniek Antiopy. Oddanosťou bohyni Artemide vyvolal pomstu Afrodity, ktorá vzbudila k nemu vášeň v jeho macoche Faidre. Keď ju Hippolytos odmietol, krivo ho obvinila zo znásilnenia a rozhnevaný Théseus vyzval Poseidóna, aby ho pomstil. Hippolytos zahynul udupaný koňmi splašenými morskou obludou. Podľa Euripidovej tragédie Hippolytos (428 pred n. l.) Artemida ako deus ex machina odhalila pravdu Théseovi, ktorému Hippolytos pred smrťou jeho omyl odpustil. Príbeh bol častým námetom umenia (Hippolytos zväčša stvárňovaný s Faidrou).

Hippurites

Hippurites [gr.] — vyhynutý rod lastúrnikov, ktorý žil prisadnuto na dne teplých morí, často i na koralových útesoch a zúčastňoval sa na ich stavbe. Schránkou sa ponášal na veľký solitérny koral. Prirastal na podklad špičkou väčšej, pravej spodnej lastúry, ktorá mala kužeľový alebo valcový tvar a výšku až 1 m. Menšia, ľavá lastúra mala tvar viečka. Hippurites žili v spoločenstvách, schránky susediacich jedincov niekedy zrastali. Hojne sa rozvíjali až do konca kriedy, keď bez následníkov vyhynuli. Vo vrstvách vrchnej kriedy vytvárali hippuritové vápence, ktoré sa vyskytujú aj na Slovensku, napr. na Muránskej planine alebo v Manínskej tiesňave.

Hirner, Alexander

Hirner, Alexander, 13. 12. 1911 Smolenice, okr. Trnava – 17. 11. 1987 Bratislava — slovenský sociológ, spoluzakladateľ modernej slovenskej sociológie a jej kľúčová osobnosť, lexikograf. Študoval filozofiu a sociológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (do 1940), potom sociológiu v Ríme (1941) a Paríži (1948 – 49). R. 1941 – 53 pôsobil v Matici slovenskej v Martine. R. 1941 – 44 redigoval Filozofický zborník Matice slovenskej, od 1945 tajomník Matice slovenskej pre vedné odbory. R. 1946 založil Sociologický odbor MS a 1946 – 48 redigoval prvý sociologický časopis na Slovensku, Sociologický zborník; v Martine sa tak popri Bratislave (A. Štefánek a jeho sociografická škola) sformovalo druhé centrum slovenskej sociológie. Súčasne 1946 – 47 pôsobil ako mimoriadny profesor sociológie na Vysokej škole politickej a sociálnej v Prahe (do zrušenia vyučovania sociológie na vysokých školách). R. 1953 – 58 pôsobil vo vydavateľstve Osveta v Martine, kde inicioval a viedol práce na prípravách univerzitného Príručného encyklopedického slovníka (PRES), ako aj vlastivednej Encyklopédie Slovenska (spoluautor jej metodickej príručky, 1957; vydanie plánované na 1961 sa neuskutočnilo) a i. lexikografických prác. V súvislosti najmä s touto činnosťou bol na základe vykonštruovaných obvinení 1958 zatknutý a prvá časť sadzby PRES-u (heslá A-G pripravené do tlače) bola rozmetaná. R. 1959 bol neoprávnene odsúdený a uväznený (uránové bane Jáchymov a Příbram, neskôr zo zdravotných dôvodov preložený do Valdíc, okr. Jičín). R. 1966 bol z väzenia prepustený a 1969 súdne plne rehabilitovaný. R. 1966 – 67 pôsobil v Slovenskom vydavateľstve technickej literatúry, 1967 – 68 v Sociologickom ústave SAV a 1969 – 78 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Paralelne pôsobil aj na iných sociologických pracoviskách (Československý výskumný ústav práce, Ústav školských informácií a Výskumný ústav životnej úrovne). V súlade s najproduktívnejšími výsledkami vedeckého myslenia významne ovplyvnil rozvoj slovenskej sociológie na úseku jej teórie, metodológie i histórie. Cieľavedome sa usiloval o zvýšenie vedeckej úrovne sociológie a jej humanistickej orientácie. Rozpracoval sociologickú teóriu autokinetického sociálneho systému a autokinetického jednotlivca, ktorý sa sebarealizuje participáciou na sociálnych javoch, teóriu sociálnej kontroly ako samoregulačného procesu a teóriu osobnosti ako samoorganizačného subsystému človeka. Uskutočnil viacero významných empirických výskumov (sociabilita, sociálny systém Kysúc, sociálna kontrola), v ktorých rozvinul a uplatnil viacero heuristických a metodologických inovácií. Systematicky a objavne spracoval dejiny českej a slovenskej sociológie. Autor diel Ján Feješ, jeho život a myšlienková sústava (1942), Človek a spoločnosť (1945, 1947), Sociálna kontrola (1973), Ako sociologicky analyzovať? (1976), Primárne dáta v sociológii (1978) a Model osobnosti žiaka (1980). Mnohé jeho významné práce zostali (najmä z politických dôvodov) v rukopisnej podobe alebo ako interné materiály: Náboženstvo ako diferenciačný činiteľ (1946), Veda a umenie ako konsolidačný činiteľ (1947), Formy osvetovej práce (1955), Teoretické základy sociálneho výskumu (zhabané pri zatknutí, doteraz nenájdené, 1957), Dedina na prerode (1967), Dejiny československej sociológie do roku 1948 (1970), Sociologická analýza Kysúc (1970), Sociologická sebareflexia ako problém (1986 – 87). Aktívny účastník SNP (člen revolučného národného výboru v Ružomberku a Martine, osvetový dôstojník povstaleckej armády a veliteľ v začiatočných bojoch pri Liptovskom Mikuláši, Bielom Potoku, dnes súčasť Ružomberka, a Čremošnom), začo bol 1946 vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939, československou medailou Za zásluhy I. stupňa, Československou medailou Za chrabrosť a Radom SNP II. triedy. Za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva bol 1991 vyznamenaný Radom T. G. Masaryka IV. triedy (in memoriam). Autor posmrtne vydaných memoárov Matičná myšlienka (1992), za ktoré mu bola 1993 in memoriam udelená Cena E. E. Kischa, a Denníky sociológov: Alexander Hirner 1953 – 55 (2004).

Hirner, Teodor

Hirner, Teodor, 20. 4. 1910 Smolenice, okres Trnava – 14. 8. 1975 Bratislava — slovenský pedagóg, dirigent a skladateľ. R. 1932 – 38 študoval hru na organe na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave u Antonína Ledvinu (*1880, †1947), 1939 absolvoval Pedagogickú akadémiu, 1945 – 48 študoval hudobnú vedu na Karlovej univerzite v Prahe a paralelne kompozíciu na konzervatóriu u J. Řídkeho. R. 1932 – 39 pôsobil ako učiteľ a dirigent zboru v Pezinku, 1939 – 49 ako vojenský kapelník, 1949 – 54 vedúci oddelenia ľudovej hudby v rozhlase v Košiciach, potom v Bratislave, 1955 – 60 tajomník Zväzu skladateľov v Bratislave, od 1961 riaditeľ konzervatória v Košiciach. Uplatnil sa ako zberateľ a upravovateľ (aj montáže) najmä východoslovenských ľudových piesní (spevníky Vojaci spievajú a Slovenské ľudové pochodové piesne), autor politicky angažovaných piesní a kantát. Tvoril aj inštrumentálnu hudbu (Duklianska poéma — spracovaná aj scénicky ako súčasť pôvodného slovenského baletu Pieseň o živote, ŠDK, 1975; Malokarpatská predohra, Serenáda pre sláčikový orchester, suity pre rôzne obsadenia, dychové kvinteto, dve sláčikové kvartetá a i.). Autor informatívnych a kritických článkov o hudbe. Trvalejší dosah má jeho pedagogické pôsobenie.

Hirschfeld, Eugen

Hirschfeld [hirš-], Eugen, 10. 10. 1892 Jelgava, Lotyšsko – 3. 1. 1969 Praha — český strojársky odborník. R. 1925 – 34 a 1937 – 45 pôsobil v Škodových závodoch v Plzni, 1934 – 37 v továrni na výrobu leteckých motorov Avia v Prahe-Letňanoch, 1945 – 48 na Generálnom riaditeľstve československého priemyslu v Prahe, 1946 – 52 na SVŠT (dnes STU) v Bratislave (1951 – 52 vedúci Katedry strojárskej výroby na Strojníckej fakulte, súčasne dekan Strojníckej fakulty), 1952 – 62 na ČVUT v Prahe, 1953 – 55 prodekan Fakulty ekonomicko-inžinierskej; 1951 profesor. Skúmal teoretické základy tolerančných sústav a rezné materiály, vypracoval teoretické základy hospodárskeho využitia spekaných karbidov, prispel k vypracovaniu zásad technológie obrábania ako vednej disciplíny. Autor a spoluautor 10 knižných publikácií, napr. Tvrdé kovy (1944), Teória rezania (1953) a Problémy technickej technológie (1967).

Hirschvogel, Augustin

Hirschvogel [hiršfó-], Augustin, 1503 Norimberg – február 1553 Viedeň — nemecký renesančný grafik, kresliar, sklomaliar, medailér a návrhár emailových a hrnčiarskych výrobkov i pečatidiel.

Vyučil sa u otca, sklomaliara Veita Hirschvogela st. (*1461, †1525), ktorý viedol rodinnú sklomaliarsku dielňu v Norimbergu, kde aj Hirschvogel spočiatku pôsobil ako rytec a sklomaliar. V období reformácie po úpadku výroby vitráží sa pravdepodobne venoval navrhovaniu a výrobe keramických kachľových pecí v klasicizujúcom štýle ovplyvnenom talianskym renesančným umením (alebo výrobe skla podľa vzoru benátskeho skla). Jeho kresby a návrhy vitráží nadväzujú na lineárny štýl jeho otca, vo vitrážach uplatnil najmä maliarske prostriedky. Navrhoval aj kamenné a maľované erby. Od 1536 pôsobil v Ľubľane, kde tvoril rytiny máp (mapa Horného Rakúska, 1542 – 44; mapa Uhorska, 1564 – 67) a knižné ilustrácie. Od 1544 pôsobil vo Viedni ako rytec (vytvoril okolo 300 rytín), kartograf, matematik a sklomaliar, vytváral lepty, rozvinul tvorbu mincových razidiel, leptal mestské erby, konštruoval geodetické prístroje. R. 1547 vytvoril dve inovatívne poňaté veduty a mapy Viedne. K umelecky významným patria jeho krajinárske lepty v štýle podunajskej školy i lesnaté krajiny s vodnými tokmi, vedutami hradov a pevností (Pevnosť na ostrove, 1546). Tvoril aj portréty bohato orámované rastlinným ornamentom a groteskou i rytiny s biblickými a mytologickými výjavmi. Bol ovplyvnený A. Dürerom, H. S. Behamom, H. Burgmairom, ale aj súdobým talianskym umením (Raffaelova škola).

Hirst, Damien

Hirst [hérst], Damien, 7. 6. 1965 Bristol — britský sochár, maliar, dizajnér, konceptuálny umelec a autor inštalácií, popredný predstaviteľ súčasného britského výtvarného umenia.

Ako študent bol kurátorom výstav umelcov svojej generácie prezentovaných v opustených industriálnych priestoroch východného Anglicka. Jeho šokujúce diela, ktorými získal medzinárodnú reputáciu, zahŕňajú rôzne médiá, materiály a umelecké formy. V Prírodovednej sérii (začiatkom 90. rokov 20. stor.) prezentoval mŕtve zvieratá (napr. žraloka a kravu) rozrezané a naložené v sklených vitrínach vo formaldehyde ako memento mori (Fyzikálna nemožnosť smrti v mysli niekoho žijúceho, 1991). Jeho ďalšou zásadnou témou je farmácia a túžba vytvárať umenie, ktorému by ľudia verili tak ako medicíne (série bodkovaných malieb: Farmaceutické maľby, od 1988; inštalácie a environmenty vytvárané z obalov a liekov: Lekáreň, 1992). Nositeľ Turnerovej ceny (1995).

hirzutizmus

hirzutizmus [lat.] — nadmerné a zhrubnuté ochlpenie žien, prípadne detí na miestach, kde sa pokladá za typický mužský znak (na hornej pere, brade, prsiach, stehnách, ochlpenie na ohanbí stúpajúce až k pupku). Hirzutizmus je podmienený zvýšenou produkciou androgénov vo vaječníkoch alebo v kôre nadobličiek (zisťuje sa pri vaječníkových alebo nadobličkových nádoroch), resp. zvýšenou vnímavosťou vlasových folikulov na ne. Môže ho vyvolať aj liečba androgénmi, anabolickými steroidmi alebo gestagénmi.

Liečba: symptomatická, predchádza jej stanovenie hladiny hormónov, ako aj interné, gynekologické a onkologické vyšetrenie. Pri miernej forme sa využívajú kozmetické postupy (trvalá alebo dočasná depilácia), pri ťažšej forme hormonálna liečba, resp. chirurgické odstránenie nádoru.

hispanistika

hispanistika [vl. m.] — vedný odbor zaoberajúci sa skúmaním španielskeho jazyka a španielskej literatúry, dejinami a kultúrou Španielska i španielsky hovoriacich krajín Latinskej Ameriky; v širšom zmysle zahŕňa aj analogické štúdium portugalčiny (→ lusitanistika) a ostatných iberorománskych jazykov (→ iberoromanistika). Označenie hispanistika (podľa latinského názvu Pyrenejského polostrova Hispania) sa začalo používať v 20. stor. v úsilí vyčleniť štúdium španielskeho jazyka a literatúry z románskej filológie (→ romanistika). V španielskej teórii sa používalo doteraz skôr označenie hispánska filológia (filología hispánica), ktorá zahŕňa štúdium španielskeho, katalánskeho a portugalského (vrátane galícijského) jazyka. Označenie hispanistika (hispanístika) je synonymom viac zaužívaného a širšieho označenia hispanismo, ktoré je viacvýznamové (zahŕňa hispanizmy a z literárnohistorického hľadiska i hispanofilné hnutie, ktoré vzniklo v USA začiatkom 20. stor.). Prvú španielsku gramatiku Umenie kastílskeho jazyka (Arte de la lengua castellana) uverejnil 1492 A. E. de Nebrija. Rozmach španielskej slovesnej kultúry (→ Zlatý vek) nastal v 16. a 17. stor. R. 1714 bola založená Španielska kráľovská akadémia (Real Academia Española), ktorá 1726 – 39 iniciovala vydávanie 6-zväzkového slovníka španielskeho jazyka Slovník autorít (Diccionario de Autoridades). R. 1771 vyšla prvá gramatika modernej španielčiny Gramatika kastílskeho jazyka (Gramática de la lengua castellana). Pre rozvoj hispánskych štúdií na americkom kontinente mal veľký význam A. Bello a jeho dielo Gramatika kastílskeho jazyka pre Američanov (Gramática de la lengua castellana destinada al uso de los americanos, 1847). Status najnovšej oficiálnej akademickej gramatiky má v súčasnosti Gramatika španielskeho jazyka (Gramática de la lengua española, 1994) od Emilia Alarcosa Lloracha (*1922, †1998). V Španielsku sa za zakladateľa hispánskej filológie ako vednej disciplíny považuje filológ a historik Ramón Menéndez Pidal (*1869, †1968), ktorý založil tzv. madridskú školu jazykovedcov a kritikov a 1926 vydal základné dielo španielskej filológie Pôvod španielčiny (Orígenes del español). Po rozlúštení iberského písma (1922; Manuel Gómez Moreno, *1870, †1970) sa do popredia historického a geograficko-lingvistického výskumu dostali otázky iberského jazykového substrátu a zároveň sa začali skúmať ostatné dialekty pôvodnej iberorománčiny a sekundárne dialekty kastílčiny. Španielska lingvistická škola si osvojila prístupy a nomenklatúru štrukturalizmu, pražskej lingvistickej školy i ruskej formálnej školy a postupne vypracovala vlastnú metodológiu a terminológiu.

K významným španielskym lingvistom patria D. Alonso, Tomás Navarro Tomás (*1884, †1979), Américo Castro (*1885, †1972), Samuel Gili Gaya (*1892, †1976), Amado Alonso (*1896, †1952), Salvador Fernández Ramírez (*1896, †1983), Joan Corominas (*1905, †1997), Alonso Zamora Vicente (*1916, †2006), Valentín García Yebra (*1917, †2010), Fernando Lázaro Carreter (*1923, †2004), Ignacio Bosque (*1951), Antonio Briz Gómez (*1958), Augustín García Calvo (*1926, †2012), Vicente García da Diego (*1878, †1978), Federico de Onís Sánchez (*1885, †1966), Rafael Lapesa (*1908, †2001), Antonio Tovar (*1911, †1984), Manuel Seco (*1928) a i. R. 1620 vznikol anglický preklad prvého dielu románu M. de Cervantesa Saavedru Don Quijote (Thomas Shelton, †asi 1650), v Nemecku sa začiatky záujmu o Španielsko a jeho kultúru datujú do 18. stor. (Friedrich Christian Diez, *1794, †1876; Friedrich Justin Bertuch, *1747, †1822), v 19. stor. sa o španielsku klasickú literatúru zaujímali romantici (A. W. Schlegel, F. Schlegel, J. L. Tieck, W. Humboldt), koncom 19. stor. sa v rámci štúdia románskych jazykov, najmä v skupine tzv. mladogramatikov, začalo vedecké štúdium španielskeho jazyka a literatúry. Ďalší hispanisti vyrástli najmä vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve, Taliansku a Rusku. V období bojov za nezávislosť v krajinách Latinskej Ameriky sa záujem o španielčinu presunul do USA. Začiatkom 20. stor. vznikli centrá hispánskych štúdií v USA (1907), vo Francúzsku (1912) a v Holandsku (1932). Významné nemecké centrá hispanistiky predstavujú Iberoamerikanisches Forschungsinstitut založený 1917 v Hamburgu, ktorého výskumy vyústili do tzv. hamburskej školy, a Iberoamerikanisches Institut založený 1930 v Berlíne (jeho knižnica predstavuje najvýznamnejšiu európsku zbierku literatúry o Španielsku, Portugalsku, Latinskej Amerike a jazykoch týchto krajín vrátane baskičtiny a indiánskych jazykov). Významné sú aj národné asociácie hispanistov. R. 1962 sa v Oxforde konal prvý kongres Medzinárodnej asociácie hispanistov, ktorá vydáva periodikum Boletín. R. 1991 bol v Španielsku založený Cervantesov inštitút (Instituto Cervantes), ktorý organizačne, kultúrne a didakticky podporuje výučbu španielskych dejín, jazyka a literatúry.

Na Slovensku začiatky prekladateľského záujmu o španielsku literatúru spadajú do obdobia osvietenstva. Z 1773 sa zachoval rukopis prekladu diela Dôverné listy (Epístolas familiares) španielskeho humanistu A. de Guevaru s názvom Listy a rozmlúvání od Severína Nozdrovického (*1712, †1782). V 19. stor. upozornil Vajanský na dôležitosť diela M. de Cervantesa Saavedru, jeho román Don Quijote (Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, 1950) vyšiel v slovenskom preklade J. Felixa až v polovici 20. stor. V období 50. rokov 20. stor. na iniciatívu prvých priekopníkov prekladu zo španielčiny (Miloš Ruppeldt, *1881, †1943; Miloš Ruppeldt ml., *1922, †1967; Tibor Kobáň) nadviazali J. Škultéty a V. Oleríny, ktorí 1954 založili prvú katedru hispanistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (španielčina ako cudzí jazyk sa vyučovala už od 1936). O rozvoj slovenskej hispanistiky sa zaslúžili L. Trup, Nélida Noskovičová (*1940), Jana Lenghardtová (*1944), Miroslav Lenghardt (*1939), Kornélia Resutíková (*1944), Marta Biskupičová (*1946), Jarmila Srnenská (*1928, †2011), Viera Dubcová (*1938), Emília Obuchová (*1932) a Ivan Puškáč (*1943). V 70. rokoch 20. stor. sa sformovala nová generácia prekladateľov (Ladislav Franek, *1947; Oľga Hlaváčová, *1941; Elena Račková, *1944; Oľga Lajdová, *1943, †1985), ku ktorým sa v 90. rokoch 20. stor. priradili Vladimír Ruppeldt (*1923, †2015), Paulína Šišmišová (*1953), Alexandra Ruppeldtová (*1954), Eva Palkovičová (*1958), Roman Brat (*1957) a Martina Slezáková (*1963). Hispánska filológia sa vyučuje aj na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave i na viacerých slovenských univerzitách. Na Ekonomickej univerzite v Bratislave bolo 1998 založené prvé akademické Centrum iberských a latinskoamerických štúdií (CEILA). Mladšiu generáciu hispanistov tvoria Silvia Vertanová (*1971) a Bohdan Ulašin (*1979).

histológia

histológia [gr.] — náuka o tkanivách; morfologický odbor biológie, ktorý sa zaoberá štúdiom mikroskopickej a ultramikroskopickej štruktúry živočíšnych tkanív. Histológia sa rozvinula na báze anatómie, keď sa začal využívať na pozorovanie tkanív svetelný mikroskop, novšie sa využíva aj fluorescenčný, resp. elektrónový mikroskop. Zo skúmaných orgánov alebo tkanív sa pripravujú veľmi tenké histologické preparáty narezané na mikrotómoch a farbené rôznymi technikami tak, aby sa zvýraznilo pozorované tkanivo (používajú sa chemické alebo imunologické postupy, prípadne pri genetických testoch postupy molekulárnej biológie).

Histológia sa rozdeľuje na náuku o živej hmote (plazmatológia), náuku o skladbe tkanív (histológia v užšom význame) a náuku o mikroskopickej skladbe orgánov (mikroskopická anatómia). Histológia v užšom význame a cytológia tvoria všeobecnú histológiu, mikroskopická anatómia sa nazýva aj špeciálna histológia. Mikroskopickým vyšetrovaním patologicky zmenených tkanív sa zaoberá histopatológia, chemickým zložením a metabolickými procesmi prebiehajúcimi v tkanivách histochémia, antigény a protilátky na bližšie určenie jednotlivých štruktúr pozorovaných tkanív využíva imunohistochémia. Tkanivá na histologické vyšetrenie sa odoberajú in vivo (→ biopsia) pri operáciách alebo pri endoskopických vyšetreniach s cieľom stanoviť presnú diagnózu a prognózu ochorenia, ako aj čo najefektívnejšiu liečbu alebo post mortem pri patologicko-anatomickej alebo súdnej pitve.

histomoniáza

histomoniáza [gr.], histomonóza, enterohepatitída, čiernohlavosť — infekčné ochorenie moriek a iných kurovitých vtákov (bažanty, jarabice, sliepky) vyvolané bičíkovcom Histomonas meleagridis, ktorý preniká do hostiteľa cez tkanivo slepého čreva, kde sa rozmnožuje a vyvoláva zápal (tyflitídu), neskôr preniká krvným obehom do pečene, kde vyvoláva zápal s výrazne ohraničenými nekrotickými ložiskami. Ochorenie sa prenáša prostredníctvom medzihostiteľa, ktorým je hlístovec Heterakis gallinarum parazitujúci v slepom čreve (histomonády sa usádzajú v jeho vajíčkach, ktoré sa vylučujú fekáliami), alebo priamo kontaminovaným krmivom. Inkubačná doba je 7 – 12 dní. Na začiatku ochorenia morky vyhľadávajú teplé miesta, kde sa zhlukujú. O 2 – 4 dni sa objavuje hnačka s jasnožltým alebo so zelenkastým, neskôr so silno zapáchajúcim čokoládovohnedým trusom. Zvieratá sú vyčerpané, majú ovisnuté krídla, našuchorené perie, chudnú (mladšie rýchlo hynú), ich telesná teplota sa znižuje. Pre poruchy krvného obehu nadobúda koža hlavy tmavomodrú farbu (černie). Ochorenie je nevyhnutné potvrdiť mikroskopickým vyšetrením. V prevencii je dôležitá dehelmintizácia, dodržiavanie čistoty a zamedzenie prístupu divých vtákov do priestoru chovu moriek.

históny

históny [gr.] — skupina bázických globulárnych proteínov nachádzajúcich sa v jadrách eukaryontných buniek. Sú bohaté na lyzín a arginín, odlišujú sa však zastúpením jednotlivých aminokyselín; relatívna molekulová hmotnosť 12 – 20 kDa. Rozlišuje sa 5 základných typov histónov: H1 (bohaté na lyzín), H2A a H2B (mierne bohaté na lyzín), H3 a H4 (bohaté na arginín). Niektoré (najmä H4) sa vyznačujú veľmi malými medzidruhovými štruktúrnymi odlišnosťami (aj medzi veľmi vzdialenými druhmi organizmov), čo svedčí o tom, že počas fylogenetického vývoja v nich nastali len malé zmeny. Históny sa podieľajú na zbalení jadrovej DNA do kompaktnejších štruktúr – chromozómov (a v rámci nich do chromatínu), čo umožňuje úsporné uskladnenie molekuly DNA v bunkovom jadre. Kladné náboje arginínových a lyzínových aminokyselinových jednotiek histónov sú priťahované zápornými fosfátovými skupinami nukleových kyselín, čo umožňuje namotávanie DNA (ako nite na cievku) na proteínové jadro (oktamér) s relatívnou molekulovou hmotnosťou okolo 10 kDa tvorené vždy dvoma heterodimérnymi molekulami H2A-H2B a tetramérom H3-H4, pričom sa vytvára nukleozóm (štruktúrna jednotka chromatínu). Ďalšia molekula histónu (H1) prichytáva DNA na nukleozóme a vzniká tzv. chromatozóm. Histón H1 chráni DNA pred účinkom endonukleáz. Históny s relatívnou molekulovou hmotnosťou okolo 20 kDa a s väčším obsahom hydrofóbnych leucínových zvyškov pokrývajú povrch dvojskrutkovíc DNA, čím blokujú neprogramovanú expresiu génov, čo je dôležité z hľadiska zabezpečenia syntézy presnej kópie DNA pri rozmnožovaní buniek. Odkrytie úsekov DNA sa dosahuje naviazaním fosfátových skupín na proteínový reťazec, čím sa zvyšuje rozpustnosť histónov vo vodnom prostredí. Opačný účinok majú acetylácia a metylácia histónov. Chromozómy vyšších organizmov obsahujú až 65 hm. % histónov. Históny boli nájdené aj v bunkách archebaktérií, na rozdiel od histónov eukaryontných buniek však v nich vytvárajú hetero- i homodiméry. Prvý histón objavil 1884 A. Kossel.

histoplazmóza

histoplazmóza [gr.] — ochorenie postihujúce najčastejšie dolné dýchacie cesty, vyvolané dimorfnou hubou rodu Histoplasma. Vyskytuje sa najmä v Amerike a Afrike (v Európe veľmi zriedka) vo všetkých vekových kategóriách, predovšetkým u ľudí s poruchami imunity. Rozlišuje sa americká a africká forma histoplazmózy. Americkú histoplazmózu vyvoláva Histoplasma capsulatum tvoriaca hýfy a konidiálne spóry (→ nedokonalé huby), ktoré prežívajú dlhodobo v pôde. Nákaza sa prenáša najčastejšie inhaláciou spór z prachu, zdrojom nákazy je pôda infikovaná výlučkami najmä vtákov. Histoplazmóza prebieha bez príznakov, zvyčajne ako akútne pľúcne ochorenie podobné prechladnutiu, v niektorých prípadoch tuberkulóze. Chronická forma je charakteristická prítomnosťou granulomatóznych zápalových lézií, ktoré po inaktivácii kalcifikujú. Niekedy sa šíri do retikuloendotelového systému (pečeň, slezina, uzliny). Africkú histoplazmózu vyvoláva Histoplasma duboisii, ktorá prežíva v pôde a na rastlinách. Vyskytuje sa v krajinách rovníkovej Afriky, najčastejšie postihuje poľnohospodárskych pracovníkov. Vyznačuje sa vznikom chorobných ložísk na koži, v podkoží a na slizniciach, ako aj deštruktívnymi zmenami na kostiach, menej postihuje pľúca a tráviaci trakt. Diagnóza sa potvrdzuje kultiváciou, sérologickými vyšetreniami a kožným histoplazmínovým testom. Liečba: podávanie antimykotík (ketokonazol, v ťažkých prípadoch aj amfotericín B), dôležitá je prevencia (používanie ochranného odevu a masky pri práci v prašnom prostredí a pri manipulácii s vtáčím trusom).

Historia Augusta

Historia Augusta, slov. Dejiny cisárov — neskoroantický súbor životopisov rímskych cisárov vládnucich v období 117 – 285 (s výnimkou rokov 244 – 260). Jeho vznik sa zvyčajne datuje medzi 390 – 420. Spísal ho pravdepodobne jediný anonymný autor, ktorý zámerne uviedol 6 (z iných zdrojov neznámych) autorských mien (Aelius Spartianus, Iulius Capitolinus, Vulcacius Gallicanus, Aelius Lampridius, Trebellius Pollio, Flavius Vopiscus) vystupujúcich v diele Historia Augusta ako súčasníci cisárov Diokleciána a Konštantína I. Veľkého. Napriek niektorým nepravdivým údajom je Historia Augusta cenným a v mnohých prípadoch jediným zdrojom údajov z konca 2. a z 3. stor. V rukopisoch sa uvádzajú rôzne tituly diela, jeho novodobý názov Scriptores historiae Augustae (Spisovatelia dejín cisárov), ktorý sa paralelne ujal medzi odborníkmi, vytvoril francúzsky filológ Isaac Casaubon (*1559, †1614) podľa slovného spojenia scriptor historiae Augustae zo životopisu cisára Marca Claudia Tacita (vládol 275 – 276).

História Kartli

História Kartli, aj Život Kartli, gruz. Kartlis cchovreba, Kharthlis cchovreba — zborník gruzínskych letopisov zachytávajúci politické dejiny Gruzínska od najstarších čias po 18. stor., ako aj niektoré udalosti z histórie Arménska, Kaukazskej Albánie, národov sev. Kaukazu, Byzancie a Iránu i turkických kmeňov. Jeho historickú autenticitu potvrdzujú diela gréckych, latinských, perzských i arabských autorov, ako aj archeologické vykopávky. Bol napísaný v rôznych obdobiach viacerými autormi. Delí sa na starú a novú Históriu Kartli. Stará História Kartli zostavená v 11. stor. Leontim Mrovelim opisuje dejiny Gruzínska od najstarších čias. Patria k nej letopis Leontiho Mroveliho Život gruzínskych kráľov a prvých predkov a potomkov (Cchovreba kharthveltha mephetha da pirvelthagantha mamatha da nathesavtha), ktorý obsahuje pasáže zo zborníka Pokresťančenie Kartli (Mokhcevaj Kharthlisaj), ďalej Džuanšeriho (žil v 11. stor.) Život Vachtanga Gorgasaliho (Cchovreba Vachtang Gorgaslisa) a letopisy iných historikov. Je zachovaná v niekoľkých rukopisoch z 15., 16. a 17. stor. i jej arménsky preklad v rukopise z 13. stor. V novej Histórii Kartli zostavenej v 18. stor. na žiadosť kráľa Vachtanga VI. Bagrationiho komisiou učencov pod vedením mnícha Egnatašviliho (žil v 18. stor.) sú opísané dejiny od 14. do 18. stor.

historická dráma

historická dráma — dramatický žáner, ktorého námet, dej, prípadne prostredie alebo myšlienkové pozadie vychádza z historických faktov a ich súvislostí. Historická dráma môže zobrazovať konkrétnu historickú udalosť (historické cykly J. Záborského) či historickú osobnosť (J. G. Tajovský: Smrť Ďurka Langsfelda, 1923) alebo autor prostredníctvom historických faktov vyjadruje aktuálnu spoločenskú problematiku (P. Kováčik: Alžbeta Báthoryová, 1994). Žánrovo môže byť spracovaná ako tragédia (Hviezdoslav: Herodes a Herodias, 1909) alebo komédia (I. Bukovčan: Diablova nevesta, 1957; J. Solovič: Peter a Pavel, 1985).

Historické drámy vznikali v európskej dráme už v období renesancie (W. Shakespeare: Richard II., 1597, Henrich IV., 1598, Július Caesar, 1623, Antonius a Kleopatra, 1623), rozvíjali sa najmä v období romantizmu (F. Schiller: Don Carlos, 1787 – 88, Mária Stuartová, 1800, Wiliam Tell, 1803 – 04; V. Hugo: Mária Tudorová, 1833, Ruy Blas, 1838; A. S. Puškin: Boris Godunov, 1825). V slovenskej literatúre autori zobrazovali veľkomoravské (J. Záborský: Posledné dni Veľkej Moravy; I. Stodola: Kráľ Svätopluk, 1931; A. Prídavok: Pribina, 1941; M. Ferko: Pravda Svätoplukova, 1985; I. Hudec a P. Valo: dramatický triptych Knieža, 1985, Bratia, 1988, Kráľ Svätopluk, 1990) a staroslovienske obdobie (F. Urbánek: Bojom ku spáse, 1904), vládu M. Čáka Trenčianskeho (VHV: Trenčiansky Matúš, 1920; J. A. Ferienčík: Matúš Trenčiansky, pán Váhu a Tatier, 1918), jánošíkovskú tematiku (M. Rázusová-Martáková: Jánošík, 1941), obdobie revolučných rokov 1848/49 (I. Stodola: Marína Havranová, 1942), černovskú tragédiu (F. Urbánek: Krvosavci, 1908) i SNP (I. Stodola: Básnik a Smrť, 1946).

historická geológia

historická geológia — odbor geológie zaoberajúci sa históriou Zeme a života na nej v jednotlivých geologických obdobiach. Jej odvetviami sú stratigrafia, ktorá sa zaoberá postupnosťou vzniku vrstevných sledov, faciálna analýza (náuka o → fáciách), ktorá sa usiluje o rekonštrukciu prostredia sedimentácie, paleoklimatológia, ktorá študuje podnebie jednotlivých geologických období a jeho zmeny, a paleogeografia, ktorej úlohou je rekonštrukcia fyzickogeografických prvkov v jednotlivých geologických dobách. Historická geológia využíva poznatky aj ďalších príbuzných vied, najmä paleontológie, ďalej archeológie, geochémie, geofyziky, petrológie a tektoniky. Priekopníkom stratigrafie bol dánsky lekár a kňaz N. Stensen (Steno), ktorý sformuloval pravidlo superpozície vrstiev (pri vrstvách uložených vodorovne platí, že spodná vrstva je staršia a vrchná mladšia). Vznik sedimentárnych hornín vysvetlil 1669 škótsky geológ a prírodovedec J. Hutton, ktorý predpokladal, že v minulosti pôsobili na zemský povrch tie isté sily, aké pôsobia aj dnes, čím sformuloval princíp uniformitarizmu. Z hľadiska historickej geológie malo značný význam systematické členenie horninových celkov do piatich, po sebe nasledujúcich etáp (prahory, prechodné pohoria, slojové pohoria, náplavy, vulkanické horniny), ktoré vypracoval koncom 18. stor. nemecký učenec A. G. Werner. Zakladateľom stratigrafie bol začiatkom 19. stor. anglický geológ W. Smith, ktorý pri stavebných prácach porovnával vrstvy hornín a ich skameneliny a poznatky zakresľoval do geologických máp. Odvodil pravidlo rovnakých skamenelín, podľa ktorého vrstvy obsahujúce rovnaké skameneliny majú rovnaký vek. Systematický historickogeologický výskum sa začal v 19. stor., keď vznikali v jednotlivých krajinách geologické ústavy. V 1. polovici 19. stor. boli vymedzené jednotlivé geologické útvary, v 2. polovici sa podrobnejšie rozčlenili najmä na základe skamenelín, ktoré ich vrstvy obsahovali. Zásadný význam pre historickú geológiu mal objav prirodzenej rádioaktivity hornín na začiatku 20. stor., čo umožnilo rádiometricky datovať a určovať ich absolútny vek (→ izotopový vek). V 2. polovici 20. stor. boli postupne kodifikované zásady stratigrafickej klasifikácie. V súčasnosti nastal prudký nárast poznatkov a rozvoja rôznych, v historickej geológii dosiaľ nepoužívaných metód.

historická maľba

historická maľba, historický žáner — maliarsky žáner, do ktorého sa zaraďujú zobrazenia konkrétnych historických udalostí, literárnych, alegorických a v širšom, tradičnom ponímaní aj biblických a mytologických výjavov.

Delenie umeleckých zobrazení na zátišie, krajinomaľbu, žánrovú maľbu, portrét a historickú maľbu sa ustálilo v kontexte nového sociálneho a kvalifikačného vymedzovania umelca v období renesancie. Paralelne s pragmatickým vývojom (deľba práce, špecializácia umelca) sa formovalo aj delenie výtvarného umenia v teoretických a hodnotiacich kategóriách. Do 19. stor. bola historická maľba všeobecne považovaná za kvalitatívne najvyšší umelecký žáner, keďže od maliara vyžadovala nielen zručnosť a pozorovacie schopnosti, ale predovšetkým teoretický, vedomostný a koncepčný potenciál.

V širšom ponímaní je historický žáner doložený od najstarších čias, pričom slúžil najmä na reprezentáciu a legitimizáciu vládcov a na verejné demonštrovanie ich významných činov. V antickom umení sú prejavmi historickej maľby napr. maľby na gréckych vázach zobrazujúce Homérove eposy. V sochárstve sú obdobou historickej maľby reliéfy na rímskych triumfálnych oblúkoch a stĺpoch (tzv. rímsky historický reliéf, napr. Trajánov stĺp v Ríme, 110 – 113). Podobné príklady pochádzajú i z obdobia stredoveku (napr. tapiséria z Bayeux, okolo 1077). Vedomý záujem o tento žáner sprevádzaný teoretickými reflexiami sa začal až v renesancii (traktáty o maliarstve L. B. Albertiho a L. da Vinciho). Renesančnými maliarmi histórií boli P. Uccello (Bitka pri San Romane, pravdepodobne okolo 1438/40 – 50), A. Mantegna, predstavitelia benátskej školy 16. stor. (Tizian, Tintoretto, P. Veronese) i niektorí zaalpskí majstri (A. Altdorfer: Bitka Alexandra Veľkého, 1529). V období baroka sa historická maľba okrem podpory panovníkov (napr. P. P. Rubens vytvoril cyklus 21 scén zo života Márie Mediciovej, 1622 – 25; D. Velázquez: Kapitulácia Bredy, 1635) stala predmetom preferovaného záujmu maliarskych akadémií a postupne až doktrinárskym meradlom pri hodnotení významu umelca. Jedným z uznávaných vzorov bol francúzsky maliar N. Poussin. Historická maľba bola najmä v 18. – 19. stor. často politicky angažovaná a niesla morálne, zvyčajne vlastenecké posolstvo. V súvislosti s Francúzskou revolúciou, politikou Napoleona I. Bonaparta a európskymi národnými hnutiami nastal v 19. stor. rozkvet historickej maľby vo väčšine súdobých výtvarných štýlov (najvýznamnejší predstavitelia v západnej Európe: J. L. David, A. J. Gros, P. Delaroche, E. Delacroix, K. T. von Piloty, J. W. Waterhouse; v strednej Európe: H. Makart, J. Matejko, A. Grottger, J. P. Krafft, V. Madarász, J. Bencúr). V tom období sa však v dôsledku cenzúry sprevádzanej oficiálne výstavné prezentácie (tzv. salóny) začalo tradičné hierarchizovanie maliarskych žánrov spochybňovať, až prostredníctvom rastúceho záujmu o neidealizovanú skutočnosť (realizmus, impresionizmus) a vplyvom avantgardných smerov 20. stor. zaniklo. V modernom a súčasnom maliarstve sa historická maľba objavuje zriedkavo, a to najmä v spojitosti s vojnovými (P. Picasso, Guernica, 1937) či s niektorými spoločensko-politickými udalosťami (v Mexiku J. C. Orozco, D. Rivera; na Slovensku napr. téma zobrazenia SNP).

historická povodeň

historická povodeň — povodeň z obdobia pred zavedením hydrologických prístrojových pozorovaní a meraní. Obyčajne sa používa údaj o jej kulminačnom prietoku nepriamo zistený z historických záznamov o výške jej hladiny. Takéto údaje sú veľmi cenné pri určovaní charakteristík povodní takých tokov a profilov na nich, o ktorých nie sú žiadne alebo len krátke informácie z priamych pozorovaní. Príkladom historickej povodne je povodeň na Váhu z 1813 (tzv. Palackého povodeň, ktorý ju prežil v Trenčíne a svoj zážitok podrobne opísal) alebo povodeň z 1501 na Dunaji, pri ktorej zistené výšky hladiny na rakúskom úseku Dunaja sú o 1 až 2 m vyššie ako hladiny najväčšej povodne na Dunaji z obdobia prístrojových pozorovaní z 1954.

hinduistická architektúra

hinduistická architektúra — architektúra Indie a juhovýchodnej Ázie ovplyvnená hinduizmom. Hinduistické architektonické tvaroslovie vychádzalo z buddhistického, neskôr sa začali objavovať plastické prvky čisto dekoračného alebo symbolického významu. Hinduistický chrám pozostáva z 2 hlavných častí: z predsiene (mandapa; stĺpová hala s plochým zastropením slúžiaca na obrady) a zo svätyne (vimána) s celou (garbha grha), kde je umiestnená socha božstva (Brahma, Šiva, Višnu a i.). Okolo svätyne je ochodza na uctievanie božstva obchádzaním (pradakšina) a nad ňou vežovitá stavba šikhara. Z pôvodne jednoduchých chrámov sa neskôr vyvinuli chrámové komplexy (k svätyni hlavného božstva sa postupne pripájali svätostánky manželiek, resp. manželov hlavných bohov či iných postáv hinduistického panteónu). Budovy boli zdobené množstvom sôch a reliéfmi ľudí, bohov, démonov a zvierat (najmä slonov, levov, býkov, koní a vtákov) často s výjavmi z eposov Rámájana a Mahábhárata. Voľné plochy medzi nimi pokrývali rastlinné alebo geometrické ornamenty a architektúra sa tak prelínala so sochárstvom (→ indické výtvarné umenie).

V hinduistickej architektúre sa rozlišujú tri základné chrámové slohy, ktoré sa rozvíjali v rôznych častiach Indie, sú však vymedzené skôr topograficky ako časovo: drávidský, nágarský a vesarský.

Drávidský (južný) chrámový štýl sa rozvíjal na juhu Indie (na území obývanom Drávidmi) za vlády dynastie Pallavovcov (600 – 825), najstaršie stavebné pamiatky pochádzajú z prelomu 6. a 7. stor. Vyznačuje sa tým, že mandapa a vimána stoja na spoločnej podnoži (pitha) uprostred nádvoria lemovaného stenou, niekedy so stĺpovou ochodzou. Sú vždy obkolesené množstvom malých svätýň, na ktorých vrcholoch sú malé šikhary, nachádza sa tam aj vežovitá brána (gópura). Spočiatku sa chrámy vytesávali do skalného masívu, napr. chrámový okrsok vytesaný do pobrežných skál v Mahábalipurame (aj Mámallapuram; 8. stor.; 1984 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), Kailásanáthov chrám v Éllóre (8. stor.; chrámový komplex bol 1983 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a podľa jeho vzoru vytesaný Kailásanáthov chrám v Kančípurame (prelom 7. a 8. stor.); z toho obdobia pochádzajú aj skalné svätyne na ostrove Elefanta (zač. 6. stor.; 1987 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). V 9. – 12. stor. počas vlády dynastie Čolovcov (→ čolovské umenie) sa stavby zväčšovali a zvyšovali, veže strácali vežovitý tvar, zväčšovala sa aj gópura a začala byť dominantnejšia, napr. chrámy v Thandžavure (Taňčávúre; okolo 1000 n. l.; komplex bol 1987 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). K príkladom neskorej fázy drávidského slohu patrí Višnuov chrám v Šrírangame z 10. stor., chrámy vo Váránasí, Džagannáthov chrám v Purí (12. stor.), chrámový areál v Hampi (14. – 16. stor.; 1986 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), chrámový komplex v juhoindickom meste Madurai (1623 – 60) a i.

Nágarský (severný) chrámový sloh vznikol v 7. a 8. stor. na severe Indie v priamej nadväznosti na guptovskú architektúru, rozšíril sa však aj do iných oblastí Indie. Je charakteristický predovšetkým osobitou šikharou, pri ktorej sa rozlišuje niekoľko typov. Severoindický chrám pozostáva z malej štvorcovej svätyne s jednou alebo s viacerými stĺpovými mandapami, ktoré sú k nej pripojené predsieňou (antarála) a usporiadané popri jej vodorovných osiach. Stred každej strany svätyne vytvára krížový pôdorys. Vstupný vchod je obyčajne bohato zdobený kvetinovými, figurálnymi alebo geometrickými ornamentmi. Okolo svätyne vedie ochodza. Nad hlavnou svätyňou sa týči stupňovitá šikhara. Prvé typy takejto svätyne existovali už v 6. stor. (Dévagiri, dnes Daulatabad, štát Maháraštra), štýl sa plne rozvinul v 8. stor. a vyvinuli sa z neho regionálne variácie v oblasti dnešného štátu Urísa, v centrálnej Indii, v Radžastane a Gudžaráte. V meste Bhubanéšvar (východná India) je skoncentrovaných takmer 100 príkladov tohto štýlu datovaných medzi 7. – 13. stor. Najpozoruhodnejší z nich je Lingarádžov chrám (11. stor.), ktorý predstavuje chrámovú architektúru tejto oblasti na vrchole vývojového štádia. Ďalším centrom tohto slohu je oblasť strednej Indie (štát Madhjapradéš), k najvýznamnejším stavbám patrí skupina 30 chrámov v Khadžuráhu (10. – 11. stor.; 1986 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).

Vesarský chrámový sloh (vesara) vznikol v 12. stor. v južnej Indii za panovania dynastie Hojšálovcov (Hójašálovcov; preto sa niekedy nazýva aj hojšálovský štýl) zmiešaním drávidskej a nágarskej tradície. Chrámy sú však menšie ako na juhu a nemajú vežovité gópury, šikhary pripomínajú severoindický štýl. Pôdorys mandáp (tvorilo ju zoskupenie viacerých svätýň), a najmä vimán so šikharami sa postupne menil z pravouholníka na stupňovitý kríž, až nakoniec vznikol tvar hviezdy (aštabhadra). K najvýznamnejším stavbám patria chrámy v Belúre, Halébíde a Sómnáthpure.

Spolu s hinduizmom sa hinduistická architektúra šírila aj do oblasti mimo Indie. Príkladmi jej vplyvu sú napr. chrámové mesto My Son vo Vietname (4. – 13. stor.; 1999 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a najrozsiahlejší hinduistický chrámový komplex v juhovýchodnej Ázii Prambanan v Indonézii na ostrove Jáva (okolo 850 n. l.; 1991 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Na území dnešnej Kambodže budovali Khméri od 9. stor. rozsiahle palácové a chrámové stavby ovplyvnené architektúrou z Jávy, predstavujúce typickú monumentálnu hinduistickú architektúru. K najvýznamnejším khmérskym stavbám patrí chrámový komplex Angkór Vat vybudovaný v 1. polovici 12. stor. pôvodne ako hinduistický (zasvätený Višnuovi), v 2. polovici 12. stor. zmenený na buddhistickú svätyňu (1992 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; → kambodžská architektúra). Plynulý vývoj hinduistickej architektúry prerušila v 16. stor. islamizácia.

hinduizmus

hinduizmus [perz.] — jedno z veľkých svetových náboženstiev (názov odvodený od perzského slova hind = označenie oblasti údolia rieky Indus a Indie všeobecne, a hindu = označenie obyvateľov Indie a neskôr vyznávačov nemoslimských náboženstiev). Po kresťanstve a islame má tretí najväčší počet vyznávačov (okolo 1,150 miliónov, približne 15 % svet. populácie), z ktorých väčšina žije v Indii, menšie skupiny v Nepále, Pakistane, Bangladéši, Srí Lanke, v juhových. Ázii, ale aj v Európe, najmä v Spojenom kráľovstve, v Afrike a Amerike. Patrí (v nadväznosti na staršie indické náboženstvá) k najstarším náboženským prúdom sveta. Na jeho pôvod a vznik jestvujú rôzne vedecké názory. Podľa klasického orientalistického názoru sformovaného v 19. stor. spadajú počiatky dnešného hinduizmu do 2. pol. 1. tisícročia pred n. l. (→ brahmanizmus). Mnohí súčasní indológovia a religionisti však predstavu o hinduizme ako o náboženstve s jednou tradíciou a jednotným systémom doktrín a praktík (podľa vzoru kresťanstva a islamu) prisudzujú až vplyvu európskeho myslenia reprezentovaného najmä anglickými koloniálnymi úradníkmi a táto predstava následne bola prebraná indickými intelektuálmi; vtedy sa tiež začalo hovoriť o rozmanitých náboženských predstavách a praktikách charakterizujúcich náboženský život väčšiny obyvateľov Južnej Ázie ako o hinduizme (niekedy aj ako o sanátanadharme = večnom poriadku, náboženstve). Hinduizmus nemá jedného historického zakladateľa, jednu posvätnú knihu, ústrednú autoritu ani jednotný systém viery. Predsa však existuje niekoľko presvedčení, ktoré zjednocujú rozmanité duchovné prúdy a voľnejšie alebo prísnejšie organizované náboženské skupiny. Je to najmä viera v existenciu božského princípu brahma, viera, že skutky človeka (→ karma) určujú jeho ďalšie prevtelenia (→ reinkarnácia), viera v nepretržitý kolobeh životov (→ sansára), v konečné vyslobodenie z tohto kolobehu (→ mókša) a viera, že človek musí zachovávať pravidlá (→ dharma), ktoré vyplývajú z jeho zaradenia v spoločnosti (→ kasta). Mnohí hinduisti považujú za počiatočný zdroj vlastnej tradície árijské védske náboženstvo. Hinduisti môžu byť polyteistami, monoteistami alebo monistami. V hinduistickom panteóne existuje veľa bohov a bohýň. Niektorí sú celoindickí, napr. Višnu, Šiva, Brahma, Ganéša, Krišna (Kršna) a Déví, iní sú lokálni. Hinduista má často vybrané božstvo (ištadéva), ktoré môže mať preňho aspekty najvyššieho boha. Najpočetnejší sú uctievači Višnua (višnuisti), Šivu (šivaisti) a šakti – ženského princípu, sily, ktorá umožňuje život a udržiava vesmír (šaktisti). K najpopulárnejším hinduistickým bohom patria aj Ganéša, Kálí a Durgá. Niektorí hinduisti však považujú všetkých bohov len za rôzne prejavy absolútneho a jediného božského princípu (brahma). Bohom sú zasvätené často bohato zdobené chrámy (→ hinduistická architektúra, → indické výtvarné umenie) a svätyne alebo sa uctievajú na domácich oltároch. S hinduistickým chápaním posvätného ako všadeprítomného sú späté púte najmä k posvätným riekam (Ganga) a svätým mestám a dedinám na ich brehoch. Významnými pútnickými miestami sú napr. Banáras (dnes Váránasí), Prajág (dnes Illáhabád), Udžžain, Násik, Hardvár, Ajódhjá a i. S chápaním posvätného úzko súvisí uctievanie posvätných zvierat (krava, opica, had, potkan a i.). V hinduistickom kalendári je veľa náboženských sviatkov, z ktorých medzi najznámejšie patria oslava Krišnovho narodenia Džanmaštamí, oslava víťazstva boha Rámu nad démonom Rávanom Dašahra, Šivov sviatok Šivarátri, sviatok svetiel Dívalí a sviatok jari Hólí. Základnou posvätnou literatúrou hinduizmu je védska literatúra (→ védy), ktorá je aj základom viacerých neskorších indických myšlienkových systémov (→ indická filozofia); védy považujú za posvätné aj moderní hinduisti. Nadväzujú na ne indické národné eposy Mahábhárata a Rámájana a staré rozprávania purány. S hinduizmom súvisia aj právne normy týkajúce sa organizácie spoločnosti. Spoločenské vzťahy hinduistov usporadúva kastový systém, ktorý sa vyvinul z pôvodne védskeho konceptu rozdelenia spoločnosti na štyri varny: bráhman (kňaz, obetník, všeobecne vzdelanec), kšatrija (bojovník, šľachtic), vaišja (pospolitý ľud, hospodár, obchodník, remeselník a i.) a šúdra (služobník všetkých ostatných varien). K tomuto rozdeleniu neskôr pribudol atišúdra, dnešný nedotknuteľný, t. j. človek mimo varnového usporiadania nachádzajúci sa na najspodnejšom mieste hierarchického rozdelenia hinduistickej spoločnosti. Diskrimináciu zo strany štátu na základe príslušnosti ku kaste vyriešila indická ústava platná od 1950: bola zrušená nedotknuteľnosť ako spoločenský status a boli zakázané s ňou súvisiace praktiky. Hinduizmus nepatrí k prozelytickým náboženstvám, nemožno naň konvertovať, hinduistom sa človek stáva pri narodení. Niektorí moderní predstavitelia hinduizmu však konverziu pripúšťajú. K najznámejším organizáciám, ktoré prezentujú hinduizmus ako monolitické náboženstvo (náboženstvo založené na jednej tradícii) vyvíjajúce sa kontinuálne už od védskeho obdobia, patria Svetové združenie hinduistov (Višva Hindu Paríšad) a Organizácia dobrovoľníkov domoviny (Ráštríja svajamsévak sangha). K najvýraznejším popularizátorom hinduistickej literatúry v súčasnosti patrí vydavateľstvo Gítapress. Na tradíciu, z ktorej sa vyvinul hinduizmus, sa viaže aj princíp nenásilia (→ áhinsa), → joga (jóga), ajurvédska medicína, ale aj vegetariánstvo.

historické zbrane

historické zbrane — všetky druhy zbraní vyrobených do konca 19. stor. (tento historický medzník neoficiálne platil v 20. stor.). Sú predmetom múzejnej i súkromnej zberateľskej činnosti, uchovávané a sprístupňované v špecializovaných zbierkach a expozíciách historických zbraní, resp. nachádzajú sa v zbierkach súkromných zberateľov. Vystavujú sa funkčné i nefunkčné historické zbrane alebo ich umelecké repliky podľa kritérií výberu a zamerania príslušnej expozície (napr. tematicky, chronologicky, podľa krajiny pôvodu ap.). V súčasnosti sa za historické zbrane považujú už aj konvenčné a ručné palné zbrane pochádzajúce z 20. stor. (napr. zbrane použité počas 1. a 2. svetovej vojny), ak už nie sú vo výzbroji pravidelných armád, resp. vo voľnom predaji zbrojárskych firiem, a sú vystavované v múzeu alebo v súkromných zbierkach. V tomto prípade by mali byť vystavované a zbierané nefunkčné alebo znefunkčnené exempláre. V užšom význame sa podľa slovenského právneho poriadku (zákon č. 190/2003 o strelných zbraniach a strelive) ako ručná palná historická zbraň nepodliehajúca povinnej evidencii zbraní označuje zbraň, ktorá je určená len na čierny prach a každá jej hlaveň alebo nábojová komora je vybavená perkusným zámkom a komínkom na perkusnú zápalku alebo starším systémom zapaľovania, alebo ručná palná zbraň skonštruovaná na použitie jednotného náboja, vyrobená (alebo jej model bol vyvinutý) najneskôr do 31. 12. 1890.

historicko-porovnávacia jazykoveda

historicko-porovnávacia jazykoveda, komparatistika — lingvistická disciplína, časť diachrónnej jazykovedy zaoberajúca sa skúmaním a opisom jazykov ich porovnávaním. Historicko-porovnávacia jazykoveda bola vyčlenená a nazvaná podľa historicko-porovnávacej metódy, dominantnej metódy, ktorá sa v nej uplatňuje a predstavuje komplex metodických postupov a pravidiel kombinujúcich skúmanie javov (zmien) doložených v histórii jedného jazyka s porovnávaním zodpovedajúcich údajov v príbuzných jazykoch. Takéto porovnávanie umožňuje rekonštrukciu prehistorického stavu, čím sa získava obraz napr. o indoeurópskom či praslovanskom vývine hláskového systému, morfológie a tvorenia slov, o vývine významu slova a jeho etymológii. Základné princípy historicko-porovnávacej metódy, a tým aj základy historicko-porovnávacej jazykovedy boli vypracované v (nemeckej) jazykovede 19. stor. (F. Bopp, mladogramatici K. Brugmann, A. Leskien, B. Delbrück, H. Paul). V 20. stor. sa tieto princípy a postupy zdokonalili na základe systémovo-štruktúrneho skúmania jazyka (F. de Saussure) umožňujúceho tzv. vnútornú rekonštrukciu v rámci jedného jazyka (J. Kuryłowicz). Prínosom historicko-porovnávacej jazykovedy 20. stor. sú výskumy v oblasti glotochronológie – metódy, ktorá pomocou štatistických výskumov zisťuje obdobie oddeľovania jednotlivých jazykov od spoločného základu.

historickoprávna škola

historickoprávna škola, nemecká historická škola — smer v právnej vede 19. stor., ktorý proti univerzalizmu a racionalizmu modernej prirodzenoprávnej školy postavil tézu o jedinečnosti a neopakovateľnosti národného práva. Škola zdôrazňovala zväzok práva s národným životom, urobila z neho samostatný živý organizmus, prejav národného uvedomenia, výraz špecifického génia každého národa (Volksgeist) vyvíjajúceho sa vlastnou dynamikou. Podľa jej predstaviteľov sa sociálne fakty, obyčaje, miestne zvyklosti a tradície postupne kryštalizujú na právne pravidlá. Zákony a kódexy preto slúžia iba na podchytenie zásad, ktoré už existujú ako výsledky historického vývoja národa. Základné myšlienky historickoprávnej školy sa formovali pomerne dlho. Hoci sa za jej zakladateľa a hlavného predstaviteľa pokladá F. C. Savigny, s názorom, že jedna generácia si nemôže osobovať právo vytvárať zákony pre ďalšie generácie a nemala by tiež ignorovať zákony predchádzajúcich generácií, prišiel ako prvý G. Hugo. Jednoduchá demokratická väčšina nie je oprávnená zmeniť danú ústavu, pretože musí počítať s názorom starších pokolení a pripočítať ich hlasy k vznikajúcemu poriadku. Historickoprávna škola svojím chápaním práva ako spoločenského javu spätého s ostatnými regulačnými mechanizmami dala impulz aj na vznik sociologických teórií práva a významne prispela k rozvoju historickej vedy o práve. Stala sa východiskom nemeckého právneho pozitivizmu.

historický materializmus

historický materializmus

1. časť marxistickej filozofie venovaná spoločnosti a jej dejinám, podávajúca dialektickomaterialistický výklad vývoja spoločnosti. Zaoberá sa najmä dialektikou výrobných síl a vzťahov, ekonomickou základňou a nadstavbou spoločnosti a zákonitým striedaním spoločensko-ekonomických formácií. Podľa historického materializmu celkový stav spoločnosti závisí od jej materiálneho rozvoja, čím sa chápe najmä ekonomický rozvoj. Hybné momenty vývoja sa totiž nachádzajú vo výrobnom spôsobe tvorenom jednotou výrobných síl a vzťahov. Dynamizujúce výrobné sily (napr. výrobné nástroje a prostriedky) sa rozvíjajú v rámci určitých výrobných vzťahov charakteristických napr. vlastníckymi vzťahmi výrobných prostriedkov, ako aj vzťahmi medzi samotnými ľuďmi v procese výroby. Na určitom stupni vývoja začnú výrobné vzťahy brzdiť výrobné sily, vzniká medzi nimi protirečenie a dochádza k vystriedaniu dovtedajších výrobných vzťahov novými, lepšie vyhovujúcimi rozmachu výrobných síl (napr. zavedenie vynájdeného nástroja alebo efektívnejšej technológie do výroby si vyžaduje nahradenie zastaraných výrobných vzťahov novými, napr. feudálnych vzťahov kapitalistickými). Hybnou silou dejín je tak protiklad medzi výrobnými vzťahmi a rozvojom výrobných síl. Tento konflikt sa prejavuje v triednych bojoch a spravidla ústi do sociálnej revolúcie, pri ktorej nastáva zmena spoločensko-ekonomickej formácie. Súhrn výrobných vzťahov tvorí ekonomickú základňu, ktorá určuje spoločenskú, politickú a duchovnú nadstavbu. To znamená, že morálka, náboženstvo, umenie, filozofia, ale aj inštitúcie ako rodina a štát sú podmienené príslušným výrobným spôsobom. Rôzne aspekty spoločnosti teda nie sú určované myšlienkami, ale, naopak, od vôle ľudí nezávislé výrobné vzťahy determinujú aj nadstavbu spoločnosti. Podľa historického materializmu pri zásadnej zmene v základni dochádza aj k prerodu celej spoločnosti. V priebehu dejín ľudstvo prechádzalo rôznymi spoločensko-ekonomickými formáciami (prvotnopospolnou, otrokárskou, feudálnou, kapitalistickou, komunistickou) s rôznymi výrobnými vzťahmi, napr. v komunistickej zaniká súkromné vlastníctvo. Hlavné myšlienky historického materializmu sú obsiahnuté v spoločných dielach K. Marxa a F. Engelsa Nemecká ideológia (Die deutsche Ideologie, 1845) a Manifest komunistickej strany (Manifest der kommunistischen Partei, 1848), ako aj v Marxovom Predslove k jeho dielu Ku kritike politickej ekonómie (Zur Kritik der politischen Ökonomie, 1859). Kritici historickému materializmu vytýkajú, že preceňuje vplyv ekonomickej základne, potláča do úzadia úlohu človeka i duchovnej oblasti a predpovedá uskutočnenie nerealistickej utópie (→ dialektický materializmus, → marxizmus, → komunizmus);

2. sociologická teória marxizmu-leninizmu. V historickom materializme existuje protiklad medzi jeho filozofickým charakterom a jeho sociologickým predmetom, ktorý pochádza ešte z obdobia konštituovania sociológie ako vedy a bol vyvolaný osvietenskou požiadavkou nešpekulatívnej a nemetafyzickej vedy o spoločnosti. Táto orientácia na empirickú skutočnosť a reálne fakty bola obsiahnutá v sociológii A. Comta ako novej vede o spoločnosti i v paralelne vznikajúcom historickom materializme K. Marxa a F. Engelsa. Prvkom prehlbujúcim tento protiklad bolo neskôr konštatovanie V. I. Lenina v polemike s ruskými liberálmi a národníkmi, že historický materializmus je vlastne marxistickou sociológiou, čo postupne (aj vplyvom mimovedných — ideologických a politických faktorov) viedlo k rozlišovaniu historického materializmu a tzv. buržoáznej sociológie (k odmietaniu sociológie ako buržoáznej vedy), a dokonca na určité obdobie k likvidácii sociológie (v ZSSR i v Československu). Dogmatické chápanie historického materializmu ako všeobecného, teoretického a metodologického základu vied o spoločnosti, jeho obhajoba ako jedinej (pravej, správnej) sociálnej vedy, vedy o najvšeobecnejších zákonitostiach vzniku, vývinu a zmien spoločnosti i spoločensko-ekonomických formácií, ako aj chápanie historického materializmu ako všeobecnosociologickej disciplíny vrcholilo v 50. rokoch 20. stor. Od konca 50. a zač. 60. rokov 20. stor. sa pri analýze spoločenských kríz začala konštatovať absencia sociologických poznatkov pri riadení spoločnosti a jej jednotlivých oblastí; kritizovali sa mimovedné zásahy, ktoré spochybňovali a vylučovali formulovanie zákonitostí vo vývoji spoločnosti, a ovplyvňovanie vied o spoločnosti, ako aj ich výskumy. Opakujúce sa ideologizujúce diskusie o vzťahu historického materializmu a sociológie (spolu s kritikou dogmatizmu, schematizmu a apologetiky) sa napokon skoncentrovali na riešenie týchto problémov: 1. v prvej fáze sa v protiklade k tvrdeniu, že historický materializmus je marxistickou sociológiou, dokazovalo, že historický materializmus sa koncentruje na poznávanie najvšeobecnejších zákonov spoločenského vývoja, ale bez empiricko-teoretických výskumov všetkých závažných oblastí spoločenského života (nedostatok týchto poznatkov nemohol nijako suplovať), čo viedlo k sproblematizovaniu stále opakovaného tvrdenia, že historický materializmus ako marxistická sociológia je jednotnou a jedinou vedou o najvšeobecnejších zákonitostiach vývoja spoločnosti; 2. ďalším krokom k uznaniu samostatnosti a nezávislosti sociológie bolo akceptovanie tvrdenia, že historický materializmus je ako filozofická veda metodologickou základňou sociológie a konkrétne sociológie sú relatívne samostatné len v rámci historického materializmu, čo viedlo k uznaniu relatívnej samostatnosti sociologických výskumov, k vymedzeniu jednotlivých oblastí spoločenského života, ktoré skúma sociológia a na ktoré nemá dosah historický materializmus; 3. v poslednej fáze sa z historického materializmu vyčlenili konkrétne výskumy mnohých oblastí spoločenského života, ktoré svojimi poznatkami reagovali na požiadavky spoločenskej praxe (špeciálne alebo úsekové sociológie, napr. sociológia práce, mesta, dediny, rodiny, mládeže) a spoločenská prax si takéto poznatky priamo vyžadovala. Zároveň sa ukázalo, že na tejto úrovni výskumu len replikované kategórie historického materializmu stratili dosah na mnohé oblasti spoločenského života, čo znamenalo vyčlenenie sociológie ako samostatnej vedy v rámci systému spoločenských vied. V 80. rokoch sa v historických analýzach vývoja sociológie konštatovalo, že historický materializmus sociológiou nikdy nebol, alebo sa upozorňovalo na opakovanie procesu uvoľňovania špecifických sociologických pozícií všeobecným filozofickým koncepciám.