Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 199 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Heyse, Paul von

Heyse [hajze], Paul (Johann Ludwig) von (od 1910), 15. 3. 1830 Berlín – 2. 4. 1914 Mníchov — nemecký spisovateľ. Spolu s Emanuelom Geibelom (*1815, †1884) hlavný predstaviteľ mníchovského básnického krúžku, ktorý sa snažil v období nastupujúceho realizmu udržať klasickej tradície. Od 1854 pôsobil na dvore bavorského kráľa Maximiliána II. (*1811, †1864). Vo svojich dielach oslavoval ideálny svet krásy, zaoberal sa najmä morálnymi a psychologickými problémami. Jeho rozsiahla tvorba obsahuje poéziu, prózu a drámu. Najväčšiu slávu získal novelami (150, vyšli v 20 zbierkach), ktoré vynikajú formálnou dokonalosťou, jemnou kresbou charakterov a vycibreným jazykom, napr. L’Arrabbiata (napísaná 1853, vydaná 1855 pod názvom La Rabbiata v zbierke Novely, Novellen), Dievča z Treppi (Das Mädchen von Treppi, 1858 v zbierke Nové novely, Neue Novellen), Andrea Delfin (1862 v zbierke Nové novely, Neue Novellen), Posledný kentaurus (Der letzte Centaur, 1871 v zbierke Nová kniha noviel, Ein neues Novellenbuch), Dvaja zajatci (Zwei Gefangene, časopisecky 1877; knižne 1878) a i. Autor básnických zbierok Zobrané diela Paula Heyseho. Prvý zväzok: básne (Gesammelte Werke von Paul Heyse. Erster Band: Gedichte, 1872), Skicár (Skizzenbuch, 1877), básnickej skladby Goetheho dom vo Weimare (Das Goethe-Haus in Weimar, 1896), tragédií Francesca von Rimini (vydaná 1850), Sabinky (Die Sabinerinnen, uvedená 1858, vydaná 1859), Alkibiades (uvedená 1882, vydaná 1883), Mária Magdaléna (Maria von Magdala, vydaná 1899, uvedená 1901), historickej hry Kolberg (Colberg, uvedená 1865, vydaná 1868; sfilmovaná 1945, réžia Veit Harlan a Wolfgang Liebeneiner), románov Deti sveta (Kinder der Welt, 3 zväzky, 1873), V raji (Im Paradiese, 3 zväzky, 1875), Merlin (3 zväzky, 1892), Nad všetky vrcholy (Über allen Gipfeln, 1895), Zrod Venuše (Die Geburt der Venus, 1909), autobiografickej prózy Talianske verše (Verse aus Italien, 1880) a i. Prekladal z anglickej (W. Shakespeare), španielskej (M. de Cervantes Saavedra, J. Ruiz, ľudové básne) a talianskej (V. Alfieri, L. Ariosto, U. Foscolo, G. Leopardi, A. Manzoni, V. Monti) literatúry. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1910).

Heywood, John

Heywood [hejvud], John, asi 1497 asi Coventry – po 1575 Mechelen, Belgicko — anglický humanistický dramatik. Od 1519 účinkoval ako hráč na virginale a spevák na dvore Henricha VIII. Bol lojálny ku katolíkom, a preto z obáv pred protestantskou kráľovnou Alžbetou I. emigroval do Mechelenu, neskôr do Antverp a Leuve. Autor satirických interlúdií vychádzajúcich z fraškovitých medzihier pri predstaveniach stredovekých náboženských mystérií a moralít. Vo svojich hrách Hra zvaná štyri P. Nové a veľmi veselé interlúdiá o pútnikovi, odpustkárovi, mastičkárovi a obchodníkovi (The Playe Called the Foure PP. A Newe and a Very Mery Enterlude of A Palmer. A Pardoner. A Potycary. A Pedler, uvedená asi 1520, vydaná asi 1544), Hra o počasí. Nové a veľmi veselé interlúdiá o počasí (The Play of the Wether A New and Very Mery Enterlude of All Maner Wethers, uvedená asi 1532, vydaná 1533), Hra o láske, nové a veľmi veselé interlúdiá o potešení a bolesti v láske (A Play of Loue, A Newe and a Mery Enterlude Concernyng Pleasure and Payne in Loue, vydaná 1534) a i. nahradil abstraktný charakter stredovekých mravnostných hier reálnymi postavami modernej drámy a využíval humor a iróniu. Autor zbierky prísloví Dialóg obsahujúci počet všetkých prísloví v anglickom jazyku (A Dialogue Conteinyng the Nomber in Effect of All the Prouerbes in the Englishe Tongue, 1546), epigramov a veršovanej alegórie Pavúk a mucha (The Spider and the Flie, 1556). Jeho tvorba je dôležitým medzníkom vo vývoji anglickej drámy, na ktorú nadviazala alžbetínska komédia (→ alžbetínske divadlo).

Heywood, Thomas

Heywood [hejvud], Thomas, asi 1574 asi Lincolnshire – pochovaný 16. 8. 1641 Londýn — anglický renesančný dramatik a herec. Námety svojich hier (asi 220, zachovalo sa 24) čerpal z kroník, antiky, mytológie a dobrodružných stredovekých románov. Písal tzv. rodinné drámy (domestic drama), z ktorých najvýznamnejšia je rodinná tragédia Žena zabitá dobrotou (A Woman Kilde with Kindnesse, uvedená 1603, vydaná 1607), k ďalším významným hrám patria Pekná slúžka zo západu (The Fair Maid Of the West, uvedená asi 1630, vydaná 1631) a Anglický cestujúci (The English Traveller, uvedená asi 1627, vydaná 1633), historické hry Kráľ Eduard IV. (The First and Second Partes of King Edward the Fourth, uvedená pred 1599, vydaná 1599), Ak nepoznáte mňa, nepoznáte nikoho alebo Ťažkosti kráľovnej Alžbety (If you know not me, You know no bodie: Or, The troubles of Queene Elizabeth, 2 časti, uvedená asi 1605, vydaná 1605 – 06) a i. Jeho rozprava Obrana hercov (An Apology For Actors, 1612) bola namierená proti puritánskym útokom na divadlo.

Hiadeľ

Hiadeľ — obec v okrese Banslá Bystrica v Banskobystrickom kraji na južných svahoch Nízkych Tatier, 490 m n. m.; 517 obyvateľov (2017). Písomne doložená 1424 ako Hedel, 1455 Hedewl, Hedellhota, 1563 Hödlerdorf, 1622 Hödlergrund, 1656 Hiadel, Hédel, 1773, 1786 Hiadel, 1808 Hiadel, Hyaděl, 1863 Hjadal, 1873 – 82 Hjádel, 1888 – 1913 Hédel, 1920 Hiadeľ. Patrila hradnému panstvu Ľupča. V stredoveku sa v Hiadeli ťažilo striebro, do konca 17. stor. prevládalo poľnohospodárstvo a chov oviec, v 18. – 20. stor. sa obyvatelia zaoberali prácou v lesoch, drevorubačstvom a povozníctvom. Stavebné pamiatky: neskoroklasicisitická Kaplnka sv. Františka Assiského (1847 – 56), pamätný dom a pamätníky padlým v 1. a 2. svetovej vojne a SNP. V katastri Hiadeľa sa nachádzajú dva minerálne pramene.

Hiadeľská dolina

Hiadeľská dolina — dolina v Nízkych Tatrách nad obcou Hiadeľ. Končí sa pod Hiadeľským sedlom medzi Prašivou a Kozím chrbtom. Turisticky hojne navštevovaná (vedie ňou turistická značka z Pohronia do Korytnice).

Hialeah

Hialeah [hajelíe] — mesto v USA v juhovýchodnej časti štátu Florida v aglomerácii Miami-Hialeah pri prieplave Miami spájajúcom jazero Okeechobee s Atlantickým oceánom; 236-tis. obyvateľov (2016). Rekreačné stredisko.

Hibbertia

Hibbertia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď diléniovité. Vždyzelené liany, kry alebo stromy pochádzajúce z Austrálie, Madagaskaru, Novej Guinei, Novej Kaledónie a Fidži. Má jednoduché oválne alebo vajcovité striedavé listy a žlté, ružové alebo biele kvety s piatimi korunnými lupienkami usporiadané vo vrcholíkoch, plod tobolka. Patrí sem okolo 120 druhov, napr. do 6 m vysoký druh Hibbertia scandens s ovíjavými výhonkami a žltými kvetmi.

hibernácia

hibernácia [lat.] —

1. biol. zimný spánok (znížená vitalita, odpočinok) organizmov, ktoré spomalením svojho metabolizmu prekonávajú nevhodné klimatické (prevažne chlad) a potravné (nedostatok) podmienky. Pri rastlinách sa hibernácia prejavuje napr. pri vodných druhoch rožkatec ponorený (Ceratophyllum demersum) a stolístok praslenatý (Myriophyllum verticillatum), zo živočíchov napr. pri medveďoch a hadoch (→ hibernákulum). Hibernácia je fyziologicky zhodná s estiváciou;

2. lek. umelá hibernácia — uvedenie organizmu do stavu, ktorý sa podobá zimnému spánku niektorých živočíchov. Využíva sa ako súčasť anestézie pri niektorých ťažkých operáciách (napr. mozgu) na zníženie metabolických nárokov tkanív.

hibernákulum

hibernákulum [lat.] —

1. bot. rozmnožovací adventívny (zimný) púčik niektorých rastlín, ktorý po prezimovaní (hibernácii) vypučí do novej rastliny;

2. zool. miesto alebo úkryt (zimovisko), v ktorom živočíchy prekonajú obdobie hibernácie.

hic et nunc

hic et nunc [hík nunk; lat.] — tu a teraz; v zmysle: treba konať na danom mieste a okamžite.

Hicks, John Richard

Hicks [hiks], John Richard, sir, 8. 4. 1904 Leamington Spa, Warwickshire – 20. 5. 1989 Blockley, Gloucestershire — britský ekonóm, jeden z najvplyvnejších ekonómov 20. storočia. R. 1926 – 35 prednášal ekonómiu na London School of Economics, 1935 – 38 na Cambridgeskej univerzite, 1938 – 46 profesor politickej ekonómie na univerzite v Manchestri, od 1950 na Oxfordskej univerzite, od 1965 emeritný profesor. Spočiatku sa venoval ekonómii práce. Rozvinul teóriu spotrebiteľského dopytu rozpracovaním kategórií hraničnej miery substitúcie a transformácie i model všeobecnej ekonomickej rovnováhy L. M. E. Walrasa a zahrnul teóriu kapitálu a úroku do analýzy rovnovážnych stavov, čím nadviazal na odkaz lausannskej školy. Vypracovaním kompenzačných kritérií (neskôr nazvaných Kaldorova-Hicksova efektívnosť) slúžiacich na porovnanie vplyvu alternatívnych hospodársko-politických opatrení na blahobyt spoločnosti významne prispel k rozpracovaniu ekonómie blahobytu. Ako jeden z prvých podal formalizovaný výklad Keynesovej ekonomickej teórie. Hicksov-Hansenov IS-LM model opisuje ekonomiku ako stav rovnováhy na trhu peňazí, statkov a služieb a kapitálu. R. 1980 Hicks tento model kritizoval, keď poukázal na to, že neberie do úvahy niektoré dôležité prvky Keynesovej teórie najmä vo vzťahu k neistote. Hlavné diela: Teória miezd (Theory of Wages, 1932), Hodnota a kapitál (Value and Capital, 1939), Príspevok k teórii obchodného cyklu (A Contribution to the Theory of the Trade Cycle, 1950), Teória hospodárskych dejín (A Theory of Economic History, 1969), Kauzalita v ekonómii (Causality in Economics, 1979), Trhová teória peňazí (A Market Theory of Money, 1989). Od 1942 člen Britskej akadémie, od 1948 Kráľovskej švédskej akadémie, od 1958 Americkej akadémie, 1960 – 62 prezident Royal Economic Society. R. 1964 mu bol udelený šľachtický titul. Držiteľ čestných doktorátov viacerých britských i zahraničných univerzít. Nobelova cena za ekonómiu (1972, s K. Arrowom) za priekopnícky prínos k rozpracovaniu teórie všeobecnej ekonomickej rovnováhy a k rozvoju teórie ekonómie blahobytu.

hic Rhodus, hic salta!

hic Rhodus, hic salta! [hík ro- hík -tá; lat.] — tu je Rodos, tu skáč! Vo všeobecnom zmysle označuje Rodos akékoľvek miesto alebo situáciu vyžadujúcu dôkaz schopností.

hic situs (sita) est

hic situs (sita) est [hík; lat.], skratka H. S. E. — tu leží, tu je pochovaný (pochovaná). Náhrobný nápis.

hic sunt leones

hic sunt leones [hík -ónés; lat.] — na tomto mieste sú levy. Slová na starých mapách označujúce v tom čase ešte neprebádané územia.

Hidalgo

Hidalgo [idal-] — štát v strednom Mexiku; 20 8137 km2, 2,858 mil. obyvateľov (2015), hlavné mesto Pachuca de Soto. Vrchovinno-hornatinný reliéf pohoria Východná Sierra Madre. Rozvinutý banský priemysel (ťažba zlata a striebra, rúd zinku, olova a antimónu), ďalej hutnícky (metalurgia železných aj neželezných kovov), strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov) a petrochemický priemysel. Na umelo zavlažovaných pôdach pestovanie pšenice, kukurice, fazule (v západnej časti), ryže, cukrovej trstiny a kávovníka (v severovýchodnej časti). Rozvinuté lesné hospodárstvo (ťažba mahagónového a cédrového dreva). Dobre vybudovaná dopravná sieť.

hidalgo

hidalgo [idal-; špan.] — v Španielsku od neskorého stredoveku označenie príslušníka nižšej rodovej šľachty, neskôr šľachtica všeobecne. Napriek značným privilégiám mali hidalgovia len nepatrný politický vplyv, v 17. storočí ich počet značne vzrástol a väčšina z nich schudobnela. Častá postava španielskeho pikareskného románu.

Hidalgo

Hidalgo [idal-] — asteroid č. 944 objavený 31. 10. 1920 W. Baadem v observatóriu v Hamburgu-Bergedorfe. Pohybuje sa po typicky kometárnej dráhe s veľkou excentricitou, pravdepodobne ide o neaktívne kometárne jadro. Má priemer približne 50 km, veľká polos dráhy je 5,75 AU, vzdialenosť perihélia 1,96 AU, vzdialenosť afélia 9,54 AU, sklon dráhy k rovine ekliptiky 42,6°. Nazvaný podľa M. Hidalga y Costillu.

Hidalgo, Bartolomé

Hidalgo [idal-], Bartolomé (José), 24. 8. 1788 Montevideo – 28. 11. 1822 Morón, provincia Buenos Aires — uruguajský spisovateľ, zakladateľ laplatskej gaučovskej poézie. Prívrženec protišpanielskeho odporu, o. i. sa 1811 – 14 pod vedením J. G. Artigasa zúčastnil tzv. vojny gaučov, ako vojenský komisár bojoval proti španielskym a brazílskym vojskám. Aktuálne vojenské a politické udalosti komentoval v strofách nazývaných cielitos (forma uruguajskej ľudovej tanečnej piesne laplatských gaučov), ktoré transformoval do podoby umelej poézie. Autor tzv. diálogos (dialógy, rozprávky) nesúcich pečať španielskej ľudovej poézie a poznačených vlasteneckým zápalom a myšlienkami politického boja; spolu s cielitos sa šírili v odpisoch, sám ich predával na uliciach Buenos Aires, niektoré vyšli v periodickej tlači. Viaceré vyšli knižne až po jeho smrti vo dvoch zborníkoch laplatskej poézie: Argentínska lýra (La lira argentina, 1824) a Východný Parnas alebo Básnická girlanda Uruguajskej republiky (El Parnaso Oriental o Guirnalda poética de la República Uruguaya, 1835). R. 1950 vyšlo súborné vydanie jeho diela Cielitos a vlastenecké rozprávky (Cielitos y diálogos patrióticos). R. 1816 mala v Montevideu premiéru jeho hra jedného herca Vlastencove city (Sentimientos de un patriota).

Hidalgo, Elvira de

Hidalgo [idal-], Elvira de, 27. 12. 1892 Valderrobres, Aragónsko – 21. 1. 1980 Miláno, Taliansko — španielska operná speváčka (soprán). Po štúdiách v Barcelone a Miláne debutovala 1908 v Neapole ako Rosina (G. Rossini: Barbier zo Sevilly). Dve nasledujúce desaťročia slávila úspechy po celom svete, účinkovala v La Scale v Miláne, v Covent Garden v Londýne, v Metropolitnej opere v New Yorku a i. Vynikala ako interpretka lyrických postáv talianskej (G. Rossini, G. Donizetti, V. Bellini, G. Verdi – Gilda, Rigoletto) a francúzskej romantickej opery (L. Delibes, A. Thomas, Ch. Gounod), stvárnila aj Kráľovnú noci (W. A. Mozart: Čarovná flauta) a Violettu (G. Verdi: La Traviata). Ako hlasová pedagogička pôsobila v Aténach (učiteľka M. Callasovej), Ankare a Miláne.

Hidalgo del Parral

Hidalgo del Parral [idal-], Parral — mesto v severnom Mexiku v štáte Chihuahua na úpätí Západnej Sierry Madre; 110-tis. obyvateľov, aglomerácia 130-tis. obyvateľov (2015). Jedno z najvýznamnejších banských stredísk Mexika (ťažba zlata a striebra, rúd olova a zinku). Priemysel hutnícky a potravinársky. Obchodné stredisko. Cestný uzol.

Hidalgo y Costilla, Miguel

Hidalgo y Costilla [idal- i kostiľa], Miguel, 8. 5. 1753 Corralejo – 30. 7. 1811 Chihuahua — mexický kňaz a bojovník za slobodu. Po vyštudovaní filozofie a teológie na univerzite San Nicolás vo Valladolide bol poslaný ako duchovný do dediny Dolores (Guanajuato), kde začal šíriť pokrokové osvietenské metódy práce (pestovanie viniča, chov včiel a priadky morušovej, zakladanie rôznych dielní). Kontakty s prostredím chudobných Indiánov ho priviedli ku kritike koloniálneho systému, začo bol perzekvovaný. V septembri 1810 zorganizoval povstanie proti Španielom, ktorým sa začal boj za nezávislosť Mexika. Jeho vyše 50-tisícová armáda sa dostala až do blízkosti hlavného mesta, kde však bol v rozhodujúcej bitke 17. 1. 1811 španielskymi silami porazený. Padol do zajatia, bol odsúdený na smrť a zastrelený. Je považovaný za symbol boja za nezávislosť a nazývaný otec národa.

Hidatsovia

Hidatsovia, vlastným menom Nuxbaaga — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na severozápade USA (štát Sev . Dakota); asi 1 200 príslušníkov (2010). Hidatsovia pôvodne žili pozdĺž horného toku rieky Missouri medzi riekami Heart a Little Missouri usadlým spôsobom života v osadách v kruhových zemnicových obydliach, organizovaní boli do matrilineárnych rodov. Zaoberali sa najmä pestovaním kukurice a tabaku, lovom a hrnčiarstvom, boli známi i ako skvelí obchodníci zo severu Veľkých prérií. Delili sa na tri podkmene: vlastných Hidatsov, Awatixov a Awaxawiov (Amahamiov). Kultúrne boli silno ovplyvnení susediacimi Mandanmi (napr. Tanec Slnka), ktorí ich nazývali Minnetaree (Prechádzajúci vodou) a s ktorými 1845 vytvorili spojenectvo (1862 pristúpili Arikarovia). V súčasnosti sú známi pod názvom Tri pridružené kmene (Three Affiliated Tribes). Jazyk Hidatsov patrí do siouxskej jazykovej rodiny, je veľmi blízky jazyku Vraních Indiánov (Absarokov).

Hiddensee

Hiddensee [-zé] — ostrov v Baltskom mori západne od ostrova Rujana administratívne patriaci Nemecku (spolková krajina Meklenbursko-Predpomoransko); 18,6 km2, 977 obyvateľov (2016). Nížinatý povrch, jadrom ostrova je moréna Dornbusch, 72 m n. m., na severe a západe klifové pobrežie. Rybolov. Viacero prímorských kúpeľov s piesočnými plážami (Kloster, Vitte). Veľká časť Hiddensee je vtáčou rezerváciou.

hidro-

hidro- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom pot (gr. hidrós), potný.

Hidvéghy, Július

Hidvéghy [-gi], Július, 25. 7. 1934 Drienovec, okres Košice-okolie — slovenský hutnícky odborník. R. 1959 – 2002 pôsobil na Katedre náuky o materiáloch (dnes Oddelenie materiálového inžinierstva Ústavu materiálov a inžinierstva kvality) Hutníckej fakulty (dnes Fakulta materiálov, metalurgie a recyklácie) VŠT v Košiciach (dnes TU Košice); 1999 profesor, od 2002 emeritný profesor. Zaoberá sa zákonitosťami krehkého a únavového lomu v kovových materiáloch, v nadväznosti na čo vyvinul zariadenie na dynamické skúšky v ohybe veľkých telies a zariadenie na únavové skúšky. Autor a spoluautor viac ako 100 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch, spoluautor monografie Nekovové konštrukčné materiály. Plasty a konštrukčná keramika (1998).

hidžá’

hidžá’ [arab.] — v predislamskej poézii (5. – 6. stor.) krátka príležitostná báseň s desiatimi až dvanástimi veršami. Pôvodne satirické veršované alebo zaklínacie slovné potýčky medzi navzájom znepriatelenými rodmi, ktoré sa neskôr začali zapisovať. Satira ako jeden z najstarších žánrov arabskej poézie sa vyvinula z mágie a mala vyhranenú spoločenskú funkciu. Satirické verše prednášali básnici na adresu svojich osobných odporcov i nepriateľov svojho kmeňa najmä pred začiatkom boja. Básnik v staroarabskej kmeňovej spoločnosti požíval neobyčajnú úctu a vážnosť. Bol hovorcom a tribúnom kmeňa, ospevoval jeho hrdinské činy a slávnu minulosť, chránil jeho tradície a ostrou satirou hájil jeho česť proti nepriateľom. Jeho verše slúžili ako zbraň a pripisovali sa im neblahé účinky.

hidžáb

hidžáb [arab.] — tradičná pokrývka hlavy, krku, šije, prípadne tváre alebo celého tela moslimských žien (→ závoj). Nosenie hidžábu nevychádza z Koránu (odporúčanie nosiť ho sa tam nenachádza; termín hidžáb v Koráne označuje záves rozdeľujúci priestor stanu alebo miestnosti na časť pre návštevníkov a na súkromnú časť). Predstavuje dobový spoločenský úzus v zhode s islamskými právnymi školami; má symbolizovať cudnosť, súkromie a morálku (arab. hadžaba = zakrývať, zahaľovať) a týka sa rovnako mužov i žien.

Hidžáz

Hidžáz, al-Hidžáz, Al Hijáz — krajina v západnej časti Saudskej Arábie tiahnuca sa pozdĺž pobrežia Červeného mora od Akabského zálivu na severe po Asír na juhu; okolo 450 000 km2, okolo 2,5 mil. obyvateľov. Väčšina územia má vrchovinný až hornatinný reliéf, v juhozápadnej časti pohorie Hidžáz budované kryštalickými horninami, vápencami, pieskovcami a sopečnými horninami a rozčlenené na menšie horské skupiny, na pobreží nížina Tiháma. Tropické, extrémne suché podnebie, ročný úhrn zrážok do 80 mm. V umelo zavlažovaných oázach pestovanie datľovníka, obilia a ovocia; kočovný chov kôz, tiav a oviec; na pobreží rybolov a lov perlorodiek. Ložiská zlata. Veľkú časť obyvateľstva tvoria kočovníci, najmä beduíni. Významné mestá: Mekka, Medina, Džidda (jediný väčší námorný prístav územia v dôsledku koralových útesov pri pobreží).

Severná časť Hidžázu bola obývaná už v 6. stor. pred n. l. Hidžázske mesto Tajmá bolo letným sídlom niektorých babylonských kráľov. R. 100 – 200 n. l. bolo územie Hidžázu súčasťou Nabatejskej ríše, od 2. stor. n. l. patrilo k rímskej provincii Arabia. Od 7. stor. n. l. sa Hidžáz stal duchovným i politickým centrom islamu a centrom vznikajúcej islamskej ríše. Jeho dejiny sú tesne späté s dejinami hidžázskeho mesta Mekka, najposvätnejšieho mesta islamu, kde sa 570 narodil prorok Mohamed, a mesta Medina, kam sa pred prenasledovaním uchýlil. Čestný titul ochrancov svätých miest Mekky a Mediny (→ šaríf) patril moslimskému arabskému rodu Hášimovcov, ktorí v Hidžáze vládli až do 1. svetovej vojny. R. 1258 po páde bagdadského kalifátu sa Hidžáz dostal pod nadvládu Egypta a 1517 Osmanskej ríše. Začiatkom 19. stor. toto územie napadli vahhábovci a po 1845 opäť prešlo pod osmanskú nadvládu. R. 1901 – 08 tam Turci postavili známu hidžázsku železnicu, ktorá viedla z Damasku do Mediny (dĺžka 1 302 km). Počas 1. svetovej vojny bol Hidžáz provinciou Osmanskej ríše s čiastočnou autonómiou. S pomocou britského plukovníka T. E. Lawrencea tam vypuklo protiturecké povstanie vedené šarífom Husajnom ibn Alí al-Hášimím, ktorý 1916 vyhlásil Hidžáz za nezávislé kráľovstvo. R. 1924 získal vládu nad Hidžázom ibn Sa’úd, vládca susedného Nadždu, a tak vzniklo Kráľovstvo Hidžázu a Nadždu, ktoré bolo 1932 pričlenené ku kráľovstvu Saudskej Arábie.

Hidžází, Ahmad Abdalmu’tí

Hidžází, Ahmad Abdalmu’tí, 1935 — egyptský básnik. Po skončení štúdia pracoval istý čas ako učiteľ, neskôr ako publicista. Spolupracoval s populárnymi egyptskými časopismi Rúz al-Júsuf, Sabáh al-chajr, al-Ibdá’ a novinami al-Ahrám. Jeho poézia je presiaknutá humanizmom a láskou k človeku, vplyvom európskych vzorov sa v nej prelína každodenná egyptská realita poznačená ťažko riešiteľnou demografickou situáciou s univerzálnejšími ľudskými pocitmi a postojmi k životu, ako sú napr. osamelosť v dave a mučivé hľadanie vlastnej identity. K jeho najvýznamnejším zbierkam patria Mesto bez srdca (Madína bilá kalb, 1968), Zostáva sa už iba priznať (Lam jabka illá-l–i’tiráf, 1965), Elégia na krásny život (Marthijat al-’umr al-džamíl, 1972), Bytosti kráľovstva noci (Ká’inát mamlakat al-lajl, 1978), Cementové stromy (Ašdžár al-ismant, 1989) a Rozvaliny času (Talal al-vakt, 2011). .

Hidžází, Muhammad

Hidžází, Muhammad, 1899 Teherán — po 1978 pravdepodobne tamže — perzský prozaik. Po tradičnom vzdelaní doma absolvoval technické štúdium v Európe, najmä vo Francúzsku. Za základný predpoklad pokroku v Iráne považoval moderné európske vzdelanie (aj pre ženy). Ústrednou témou jeho románovej tvorby je citový život ženy z vyššej spoločnosti. Svoje romány nazval podľa ich hrdiniek: Humá (1927), Paríčihr (1929), Zibá (1936 – 48), Parvána (1952). V období 1932 – 60 vydal šesť zbierok esejí a poviedok, v ktorých stvárnil témy zo života najnižších spoločenských vrstiev. Na rozdiel od S. Hedájata v nich na osudy prostých ľudí nazerá ako nezaujatý pozorovateľ, ich svet mu ostáva cudzí. Nositeľ iránskej štátnej ceny (1957).

Hiebner, Izrael

Hiebner [híb-], Izrael, aj Israel, 20. alebo 21. 2. 1619 Schneeberg – 22. alebo 28. 7. 1668 Sibiu, Rumunsko — nemecký astronóm, lekár a matematik. Študoval medicínu a právo na univerzite v Lipsku, od 1643 pôsobil ako astrológ, lekár a zostavovateľ kalendárov na rôznych miestach v Nemecku a Rakúsku (Freiberg, Norimberg, Erfurt, Lipsko a i.). Približne 1661 – 65 pôsobil v Prešove, kde s Johannom Patersonom Hainom (*1615, †1675) zostrojil ďalekohľad a pravdepodobne zriadil hvezdáreň. Na základe svojich pozorovaní nakreslil mapu Mesiaca. Zástanca a šíriteľ heliocentrizmu na Slovensku. Venoval sa aj medirytectvu.

Hiei

Hiei, Hieizan — vrch v Japonsku v juhozáp. časti ostrova Honšu sev. od mesta Kjóto, 848 m n. m. R. 785 si na ňom buddhistický mních Saičó postavil pustovňu. Po založení cisárskeho mesta Heian (794, dnes Kjóto) v údolí pod vrchom Hiei, ktorý bol považovaný za ochrannú baštu proti nepriaznivému smeru zlých duchov, dostal Saičó oficiálne povolenie vybudovať tam kláštor Enrjakudži, dodnes aktívne centrum buddhistickej školy tendai-šú.

Hierapolis

Hierapolis

1. archeologická lokalita, antické mesto v juhozápadnom Turecku v oblasti dediny Pamukkale v okrese (ilu) Denizli 22 km severne od mesta Denizli. Na území osídlenom už pred 5-tis. rokmi sa na náhornej plošine rozkladá výnimočný prírodný útvar Pamukkale s horúcimi minerálnymi prameňmi (35 °C), ktorých liečivý účinok (liečba reumatizmu, vysokého krvného tlaku a srdcových chorôb) bol známy už v období antiky a podnietil vznik mesta Hierapolis (dnes Pamukkale) založeného okolo 190 pred n. l. pergamským kráľom Eumenom II. (nazvané podľa Hiery, manželky Telefa, zakladateľa mesta Pergamon). Od 133 pred n. l. súčasť rímskej provincie Asia, 17 n. l. zničené zemetrasením, potom znovuvybudované. V 1. – 4. stor. n. l. významné rímske kúpeľné mesto, v 5. – 12. stor. dôležité byzantské náboženské centrum. R. 1334 zničené zemetrasením.

Stavebné pamiatky: rímsky kúpeľný komplex (2. stor. n. l.), zvyšky Apolónovho chrámu (3. stor.) s Plutónovou svätyňou, rímske divadlo (asi 200 n. l.). Za hradbami Hierapola sa nachádza najväčšia nekropola v Malej Ázii (1 km2) s asi 1 200 hrobkami. Rodisko filozofa Epiktéta, apoštol Pavol z Tarzu tam založil kresťanskú cirkev, pravdepodobne miesto umučenia diakona Filipa. R. 1988 bola lokalita Hierapolis – Pamukkale zapísaná do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO;

2. Hierapolis Bambyke — archeologická lokalita, antické mesto na území dnešnej Sýrie, → Manbidž.

hierarchická štruktúra pamäte

hierarchická štruktúra pamäteinform. spôsob usporiadania pamäťového podsystému súčasných číslicových počítačov ako výsledok kompromisného riešenia protichodných požiadaviek na jeho vlastnosti, a to veľkej kapacity pamäte, vysokej rýchlosti a nízkej ceny, ovplyvnený technologickými možnosťami jeho implementácie. Typická hierarchická štruktúra pamäte sa skladá z piatich úrovní: 1. registre procesora (→ register), 2. vyrovnávacia pamäť (cache), 3. hlavná pamäť, 4. vonkajšie pamäte, 5. archívne pamäte. Kapacita pamätí 1. – 4. úrovne narastá a ich rýchlosť a cena klesajú. Pamäte 1. – 3. hierarchickej úrovne sa nazývajú vnútorná pamäť počítača, pamäte 4. a 5. úrovne vonkajšia pamäť počítača.

hieratický princíp

hieratický princíp — vo výtvarnom umení spôsob vyjadrenia spoločenských, ideových, významových a i. vzťahov medzi jednotlivými zložkami výtvarného diela. Božská nadradenosť je vyjadrená mierkou, v akej sú postavy zobrazené (posvätné je nadradené svetskému), ale aj mimikou a postojom zobrazovaných postáv. Významnejšia postava je znázornená vo väčšej mierke (napr. bohovia, faraón, cisár, Ježiš Kristus, svätci). Hieratický princíp je charakteristický napr. pre mezopotámske a egyptské umenie, ustálil sa aj v niektorých motívoch kresťanskej ikonografie (Madona milosrdenstva). Úzko súvisí s vyjadrením hĺbky priestoru (tzv. hieratická perspektíva). Využíva sa aj v modernom umení.

hierlatzský vápenec

hierlatzský vápenec [hírlac-] — biely alebo červený vápenec často s ľaliovkami (krinoidmi) a ramenonožcami. Vznikal v mori počas liasu. Na Slovensku sa vyskytuje zriedkavo, nachádza sa v bradlovom pásme na Považí, obsahuje početné ramenonožce. Nazvaný podľa vrchu Hierlatz v rakúskych Alpách.

hiero-

hiero-, hier- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom posvätný, svätý.

hierofant

hierofant, gr. hierofantés — v antickom Grécku najvyšší kňaz pri mystériách (→ eleuzínie), zjavovateľ sviatostí (gr. hieros = svätý, fainó = zjavujem, ukazujem). Prostredníctvom poslov vyhlasoval na obdobie mystérií svätý mier (gr. ekecheiria). Zasvätencom ukazoval posvätné predmety a vysvetľoval ich zmysel. Doživotná funkcia hierofanta bola obsadzovaná kňazským aristokratickým rodom Eumolpovcov. Od 4. stor. pred n. l. existovali popri hierofantovi dve kňažky (hierofantidy), z ktorých prvá (vyberaná zo starobylého rodu Filleovcov) bola kňažkou bohyne Demetry, druhá Persefony.

hieroglyf

hieroglyf [gr.] —

1. znak najstaršieho typu egyptského písma a písem podobného charakteru (→ hieroglyfické písmo). Prenesene nečitateľné písmo, nečitateľný rukopis;

2. geol. druh nerovnosti na vrstevných plochách sedimentárnych hornín. Rozlišuje sa abioglyf (mechanoglyf) vznikajúci mechanickou činnosťou (zhrnuté bahno, prúdové stopy, vlečné ryhy, stopy vtláčania, výliatky drobných rýh) a bioglyf vznikajúci činnosťou organizmov (stopy po lezení červov a i.). Hieroglyfy sú časté na vrstevných plochách pieskovcov a ílovcov, na Slovensku vo flyšovom pásme Západných Karpát.

hieroglyfické písmo

hieroglyfické písmo — v užšom význame najstarší typ egyptského písma. V širšom význame označenie písem podobného charakteru známych aj z iných kultúr. Hoci znaky týchto písem (hieroglyfy) navodzujú dojem obrázkov, v skutočnosti predstavujú tri typy symbolov, ktoré spolu vytvárajú slová: ideogramy (svojou podobou pripomínajú predmet, na ktorý sa vzťahujú), fonogramy (zachytávajú zvukovú podobu rečovej jednotky) a determinatívy (ideografické znaky, ktoré spresňujú, do akej významovej kategórie patrí slovo zapísané v texte foneticky; takto možno rozlíšiť slová, ktoré by boli inak totožné, homonymné). K hieroglyfickým písmam patria chetitské písmo, starokrétske písma (→ egejské písma, → krétske písma), protoindické písmo z údolia rieky Indus (→ indické písma), mayské, príp. aztécke písmo a andské písmo.

hierokracia

hierokracia [gr.] — forma vlády, v ktorej kňazi a náboženskí vodcovia majú v rukách všetku svetskú i duchovnú moc, forma teokracie. Bola charakteristickým vládnym systémom napr. v poexilovom judaizme.

Hierón I.

Hierón I., ? – 466 pred n. l. Katane, dnes Catania — syrakúzsky tyran (samovládca). Brat gelského a syrakúzskeho tyrana Gelóna, ktorý mu 485 pred n. l. prenechal vládu v Gele, 478 – 466 pred n. l. tyran v Syrakúzach. R. 474 pred n. l. zničil v bitke pri Kúmach námornú moc Etruskov a rozšíril svoje panstvo o dolnú Itáliu. Počas vlády výrazne podporoval vedu a umenie, jeho dvor sa preslávil ako stredisko kultúry, na jeho pozvanie tam krátko pôsobili Aischylos, Simónidés z Keu, Pindaros a Bakchylidés.