Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 199 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Hestia

Hestia — v gréckej mytológii panenská bohyňa rodinného kozuba, dcéra Titana Krona a Titanky Rheie, sestra Demetry, Héry, Háda, Poseidóna a Dia, najbezúhonnejšia a najláskavejšia zo všetkých Olympanov. Zabránila sporu medzi Poseidónom a Apolónom, ktorí sa o ňu uchádzali, a dodržala sľub panenstva. Hestiiným symbolom bol oheň a bol jej zasvätený kozub s večným plameňom, pri ktorom sa prisahalo a ktorý poskytoval ochranu vyhnancom. Kozub bol v každom dome, v prytaneiu mestských štátov, ako aj v Olympii a Delfách. Zobrazovaná so žezlom alebo s obetnou miskou v ruke. Jej kult mal v rímskom svete odlišný charakter (→ Vesta, → vestálky).

heteromorfit

heteromorfit [gr.], Pb7Sb8S19 — minerál, vzácny komplexný sulfid olova a antimónu. Kryštalizuje v monoklinickej sústave, tvorí dlhostĺpcovité, často iba vláknité poprehýbané kryštály zoskupené do radiálnych agregátov alebo zväzkov. Je olovenosivý s kovovým leskom. Vyskytuje sa v malých množstvách na niektorých rudných žilách v Nemecku (Freiberg, Arnsberg), Švédsku (Sala), Kirgizstane (Chajdarkan), Česku (Příbram) a i. Na Slovensku tvorí povlaky v štiavnických a hodrušských žilách.

Hettner, Alfred

Hettner, Alfred, 6. 8. 1859 Drážďany – 31. 8. 1941 Heidelberg — nemecký geograf a cestovateľ, jeden z hlavných teoretikov geografie. Cestoval po Južnej Amerike, Európe, východnej a južnej Ázii a severnej Afrike. Od 1894 profesor v Lipsku, od 1897 v Tübingene, od 1899 v Heidelbergu. Zaslúžil sa o rozpracovanie metodológie a systematiky geografie. Jeho príspevky a štúdie vychádzali v časopise Geographische Zeitschrift, ktorý 1895 založil, súhrnne vyšli v diele Geografia, jej dejiny, podstata a metódy (Die Geographie, ihre Geschichte, ihr Wesen und ihre Methoden, 1927).

hexóda

hexóda [gr.] — vákuová elektrónka zložená zo šiestich elektród: katódy, prvej (riadiacej) mriežky, druhej (prvej tieniacej) mriežky, tretej (druhej riadiacej) mriežky, štvrtej (druhej tieniacej) mriežky a anódy. Možno si ju predstaviť ako triódu a tetródu zapojené do série. Medzi druhou a treťou mriežkou sa vytvára tzv. virtuálna katóda, elektróny sa spomalia a vytvorí sa ich zhluk pred treťou mriežkou, ktorý sa správa ako nová katóda dodávajúca elektróny do ďalšej časti elektrónky. Hexóda sa používala predovšetkým v zmiešavacích obvodoch.

Hiddensee

Hiddensee [-zé] — ostrov v Baltskom mori západne od ostrova Rujana administratívne patriaci Nemecku (spolková krajina Meklenbursko-Predpomoransko); 18,6 km2, 977 obyvateľov (2016). Nížinatý povrch, jadrom ostrova je moréna Dornbusch, 72 m n. m., na severe a západe klifové pobrežie. Rybolov. Viacero prímorských kúpeľov s piesočnými plážami (Kloster, Vitte). Veľká časť Hiddensee je vtáčou rezerváciou.

Highlands

Highlands [hajlends], Scottish Highlands — rozsiahla geografická a historická oblasť v Spojenom kráľovstve v Škótsku severne od stredoškótskej zníženiny Lowlands. Územie vysočín rozdelené dolinou Glen More nan Albin na Grampiány a Škótske vrchy.

Hilarius

Hilarius, sv., aj Hilarus, Hilár, ? Sardínia – 28. alebo 29. 2. 468 Rím — pápež (461 – 468). Ako archidiakon sa vo funkcii pápežského legáta zúčastnil na efezskej synode 449 a počas pontifikátu na diskusiách o termíne slávenia Veľkej noci. Osobitnú pozornosť venoval cirkvi v Galii, riešil problémy spojené so šírením arianizmu na Západe. V Ríme dal postaviť tri kaplnky pri lateránskom baptistériu a Baziliku sv. Vavrinca za hradbami, v ktorej je aj pravdepodobne pochovaný. Býva zobrazovaný ako pápež bez špecifických atribútov. Sviatok 28. februára.

Hill, Graham

Hill, (Norman) Graham, 15. 2. 1929 Hampstead, metropolitné grófstvo Greater London – 29. 11. 1975 pri Arkley, metropolitné grófstvo Greater London (pri leteckom nešťastí) — britský automobilový pretekár. Majster sveta 1962 a 1968 v pretekoch Formuly 1, 1963, 1964 a 1965 obsadil druhé miesto. Víťaz 14 pretekov Veľkej ceny (Grand Prix), o. i. päťnásobný víťaz Veľkej ceny Monaka (1963, 1964, 1965, 1968, 1969). Pretekal na autách značky Lotus, BRM, Brabham, Shadow a Lola. R. 1966 víťaz pretekov 500 míľ v Indianopolise, 1972 s Francúzom Henrim Pescarolom (*1942) víťazi vytrvalostných pretekov 24 h v Le Mans na aute značky Matra Simca.

Hesensko

Hesensko, nem. Hessen — spolková krajina v strednej časti Nemecka medzi riekami Neckar (na juhu), Vesera a Diemel (na severe) a dolinou Rýna (na západe); rozloha 21 114 km2, 6,213 mil. obyvateľov (2017), administratívne stredisko Wiesbaden. Väčšinu územia vypĺňajú náhorné plošiny obkolesené horskými pásmami, južná časť zasahuje do Hornorýnskeho úvalu. Rieky: Rýn, Mohan, Neckar, Lahn, Werra, Fulda, Vesera, Eder. Na tektonických zlomoch vývery mnohých liečivých prameňov (početné kúpele). Rôznorodá klíma, priemerná ročná teplota od 6,2 °C vo vyššie položených oblastiach do 8,7 °C v nižších nadmorských výškach; ročný úhrn zrážok klesá z 1 300 mm v horských oblastiach na 500 – 600 mm v kotlinách. Značne zalesnené územie (takmer 40 %). Najvýznamnejším hospodárskym regiónom je rýnsko-mohanská oblasť medzi Giessenom (na severe) a Darmstadtom (na juhu) a Wiesbadenom (na západe) a Hanau (na východe). Významný chemický priemysel je sústredený vo Frankfurte nad Mohanom, Darmstadte a Wiesbadene, ďalej banský (ťažba hnedého uhlia, draselných solí, fosforitov, rúd mangánu a medi), strojársky (výroba dopravných prostriedkov), elektrotechnický a hutnícky priemysel. Pestovanie obilia, cukrovej repy, na juhozápade viniča, ovocných stromov a tabaku; chov hovädzieho dobytka, ošípaných a hydiny; lesníctvo. Významnými dopravnými tepnami sú Mohan a Rýn.

Územie Hesenska tvorilo pôvodne povodie Mohanu a stredného toku Rýna. Počas sťahovania národov severnú časť Hesenska obsadil germánsky kmeňový zväz Chattov (jeho súčasťou boli Hesovia, odtiaľ názov Hesensko) a južné územia dobyli Rimania, ktorých odtiaľ následne vytlačili Alamani. V 6. storočí si obidve časti podmanila Franská ríša a začala sa christianizácia obyvateľstva, ktorá sa skončila v 8. storočí Hesensko bolo súčasťou Austrázie a od 9. storočia Franska so strediskom v Mohuči (Mainz). V tom čase sa najmocnejším rodom na území dnešného Hesenska stali Konrádovci, ktorí sa po vymretí Karolovcov začiatkom 10. storočia dostali na nemecký trón (Konrád I.). R. 1263 získal po dlhých bojoch titul landgrófa Henrich I. Dieťa, ktorý sa stal zakladateľom hesenského kniežacieho rodu. R. 1292 bolo Hesensko povýšené na ríšske kniežatstvo a začal sa jeho rozmach. V nasledujúcich dvoch storočiach však muselo čeliť vnútorným rozbrojom a územným nárokom susedov. Po dočasnom rozdelení na Hesensko-Marbursko a Hesensko-Kasselsko sa 1500 kniežatstvo opäť spojilo a stalo sa jednou z najvýznamnejších krajín ríše. Reformácia tam bola prijatá už 1526 a Hesensko sa dostalo do čela opozície proti cisárovi Karolovi V. Koncom 16. storočia došlo k opätovnému dedičskému deleniu krajiny a 1604 zostali len hesensko-kasselská a hesensko-darmstadtská línia, ktoré mali samostatný vývoj a ich existenciu potvrdil 1648 aj Vestfálsky mier. Hesensko-Kasselsko, ktoré zdedilo polovicu bývalých území, predstavovalo hlavnú líniu. Jeho význam spočíval vo vojenskej sile a jeho vojaci bojovali až do konca 18. storočia vo všetkých väčších vojnách v Európe (hesensko-kasselská dynastia sa dostala 1720 – 51 aj na švédsky trón). R. 1803 bolo povýšené na kurfirstvo a tento štatút si s prestávkou udržalo až do 1867. V prusko-rakúskej vojne (1866) bojovalo na strane Rakúska, bolo porazené a včlenené do Pruska (provincia Hesensko-Nasavsko, do 1944). Landgrófstvo Hesensko-Darmstadtsko hralo v nemeckom vývoji menšiu úlohu pre vnútornú nestabilitu a hospodársko-finančné problémy. R. 1806 získalo štatút veľkovojvodstva, počas prusko-rakúskej vojny stratilo viaceré územia a od 1871 bolo súčasťou Nemeckej ríše. V septembri 1945 americká okupačná správa vytvorila z Hesenska-Darmstadtska a časti provincie Hesensko-Nasavsko krajinu Veľké Hesensko (neskôr Hesensko), ktoré sa 1949 stalo súčasťou NSR.

Hésiodos

Hésiodos, genitív Hésioda, pôsobil okolo 700 pred n. l. v Askre, Boiótia — grécky epik, prvý európsky básnik známy ako historická osobnosť. Popri Homérovi najväčší epik gréckej literatúry archaického obdobia (podľa antickej legendy dokonca najväčší). Homérsku formu aplikoval Hésiodos v ním vytvorenom type poučnej poézie. V kozmologickom epose O pôvode bohov (Theogonia, 1 022 veršov, známy aj pod názvom Zrod bohov) po úvodnom obraze vlastného zasvätenia Múzam opisuje pôvod sveta a bohov vo vývinovej línii od živelných síl (Gaia, Uranos) po osvietenú vládu Olympanov (Zeus), ktorí ako morálne bytosti bdejú nad konečnou spravodlivosťou. Didaktický epos Práce a dni (Erga alebo Erga kai hémerai, 828 veršov) má pre vkomponované bájky o prvej žene na Zemi Pandóre ako príčine ľudskej biedy a o degradačnej postupnosti vekov od zlatého po železný skôr pesimistický ráz; obsahuje reťaz poučení o práci na poli, vo vinohrade a v domácnosti i o spoločenskom správaní; vyzdvihuje hodnotu práce. V zlomkoch zachovaný Zoznam žien (Katalogos gynaikón čiže Éhoiai) odvodzuje rodokmene gréckych šľachtických rodov od žien, ktoré sa spojili s bohmi. Sú mu prisudzované aj ďalšie diela, napr. Štít (Aspis), pri ktorom je jeho autorstvo neisté. Hésiodos významne ovplyvnil rozvoj gréckej i rímskej poézie.

Hesiona

Hesiona, gr. Hésioné — v gréckej mytológii dcéra predposledného trójskeho kráľa Laomedonta, sestra budúceho kráľa Priama. Laomedón porušil sľub a nedal odmenu Apolónovi a Poseidónovi za ich pomoc pri stavaní trójskych hradieb. Apolón zoslal na krajinu mor a Poseidón morskú obludu, ktorej mala byť Hesiona obetovaná. Herakles však obludu zabil a Hesionu zachránil. Laomedón mu odmietol dať sľúbenú odmenu (Diove kone), a preto sa Herakles neskôr vrátil do Tróje a zabil kráľa i jeho synov okrem Titóna a Podarka (Podarkés). Hesiona sa stala ženou Heraklovho priateľa Telamóna a vykúpila brata Podarka, ktorý pod menom Priamos nastúpil na kráľovský trón. Námet antických vázových malieb zo 6. – 5. stor. pred n. l., ako aj opery Hesiona (Hésione, A. Campra, 1700).

heslo

heslo

1. dohovorené poznávacie znamenie vyjadrené slovom (slovami);

2. stručne (slovne) vyjadrená zásada, myšlienka, napr. predvolebné heslo;

3. v heraldike slovo, skupina slov alebo veta umiestnená na stuhe pod štítom; → devíza;

4. v lexikografii od ostatného textu graficky oddelený komplex informácií o slove v slovníku alebo o určitej objektívnej skutočnosti v encyklopédii;

5. v knižničnej praxi zväčša viacslovný termín opisujúci dokument; → predmetové heslo;

6. inform. angl. password – reťazec niekoľkých znakov, ktorých znalosť sa vyžaduje pri prístupe k rozličným zdrojom informácie alebo na použitie rozličných zariadení. V súčasnosti sa heslá používajú napr. pri kontrole prístupu k chráneným operačným systémom počítača, k mobilným telefónom, dekodérom, ku káblovej televízii ap. Bežný používateľ počítačov môže potrebovať heslo pri prístupe k svojmu počítačovému kontu, na sprístupnenie elektronických správ zo servera, na prístup k údajovým súborom, databázam, počítačovým sieťam, internetovým stránkam ap.

Hesperidky

Hesperidky — v gréckej mytológii nymfy západu. Podľa Hésioda dcéry bohyne noci Nykty (Nyx). Zdroje najčastejšie uvádzajú ako ich otca Atlanta (Atlas), prípadne Temnotu (Erebos, brat Nykty), považované aj za dcéry Dia (Zeus) a bohyne Temidy (Themis). Boli tri: Aiglé (Žiarivá), Erytheia (Červená) a Hesperethusa, resp. Hesperethúsa (namiesto tretej sa niekedy uvádzajú Hesperia a Arethusa, resp. Arethúsa). Ďaleko na západe (gr. hesperos, odtiaľ názov), z pohľadu Grékov približne medzi dnešným Marokom a južným Francúzskom, mali strom (strážený drakom Ládónom) so zlatými granátovými jablkami, ktorý dostala Héra od Gaie ako svadobný dar. Zatiaľ čo Herakles držal na pleciach nebeskú klenbu, Atlas mu priniesol tri jablká (v tomto prípade symbol nesmrteľnosti), čím mu pomohol splniť jednu z úloh kráľa Eurysthea (podľa inej verzie Herakles sám zabil draka či hada Ládóna a jablká získal bez Atlantovej pomoci). Eurystheus ich spätne daroval Heraklovi, ktorý ich obetoval Aténe a ona ich vrátila Hesperidkám. Jedno z jabĺk ukradla Eris a vyvolala svár medzi Hérou, Afroditou a Aténou (Paridov súd). Námet výtvarného umenia; asi 50 antických vázových malieb zo 6. – 5. stor. pred n. l., J. M. W. Turner: Súmrak v záhradách Hesperidiek (po 1844), H. von Marées: Záhrada Hesperidiek (1873) a i.

Hesperornis

Hesperornis [gr.] — vyhynutý nelietavý vták. Žil v Sev. Amerike a vých. Európe od spodnej kriedy do eocénu, vyvíjal sa najmä počas vrchnej kriedy. Bol takmer 2 m vysoký, podobal sa na tučniaka. Patril k formám so silno redukovanými zakrpatenými krídlami a s končatinami prispôsobenými na plávanie. Vo vode sa pohyboval veľmi rýchlo pomocou silných úderov širokých nôh s plávacími blanami posunutými do zadnej časti tela. Pravdepodobne lovil ryby a hlavonožce, ozubenými čeľusťami mohol dobre uchopiť aj klzkú korisť. Jeho fosílne zvyšky sú známe napr. z USA z jemnozrnných vápenatých a ílovitých morských sedimentov niobrarskej horninovej formácie (89 – 83 mil. rokov), ktoré sa podobajú na kriedu na písanie.

Hess

Hess, Harry Hammond, 24. 5. 1906 New York – 25. 8. 1969 Woods Hole, Massachusetts — americký geológ, priekopník geológie oceánov. Študoval na Yalovej a Princetonskej univerzite. Počas 2. svet. vojny slúžil v námorníctve, kde odhaľoval operácie nepriateľských ponoriek, pričom nazhromaždil množstvo údajov o oceánskom dne. V 2. polovici 20. stor. naznačil, že kontinenty sa nepohybujú naprieč oceánmi samotné, ale sú pripevnené k oceánskemu dnu a spoločne s ním sa pohybujú nad zemským plášťom. Predpokladal, že v stredooceánskych chrbtoch ustavične vystupujú na dno oceánov roztavené horniny, odkiaľ sa horizontálne rozširujú a vytvárajú nové oceánske dno (čím je oceánska kôra vzdialenejšia od stredooceánskeho chrbta, tým je staršia). Svojím výskumom položil základy vzniku teórie doskovej tektoniky.

Hess, Rudolf

Hess, Rudolf, 26. 4. 1894 Alexandria, Egypt – 17. 8. 1987 Berlín — nemecký nacistický politik, jeden z najbližších spolupracovníkov A. Hitlera. Od 1920 člen NSDAP, 1923 sa podieľal na mníchovskom puči, začo bol odsúdený do väzenia. Od 1933 zástupca A. Hitlera v NSDAP a od 1939 po H. Göringovi druhý nástupca Hitlera v prípade jeho smrti. V máji 1941 tajne odletel (údajne z vlastnej iniciatívy) do Spojeného kráľovstva, kde chcel rokovať o separátnom mieri. Bol však odhalený, zatknutý a do konca vojny internovaný. R. 1946 ho Briti odovzdali Norimberskému vojenskému tribunálu, ktorý ho odsúdil na doživotné väzenie. V berlínskej väznici Spandau spáchal ako 93-ročný za nevyjasnených okolností samovraždu.

Hessová, Eva

Hessová [heso-] (Hesse), Eva, 11. 1. 1936 Hamburg – 29. 5. 1970 New York — americká sochárka a maliarka nemeckého pôvodu (1939 jej rodina emigrovala pred nacizmom do USA). Jedna z najinovatívnejších umelkýň 60. rokov 20. storočia.

Venovala sa textilnej tvorbe, maľbe, kresbe a od 1964 najmä tvorbe trojrozmerných objektov. V jej monumentálnych objektoch, inštaláciách a plastikách z mäkkých ohybných, organicky pôsobiacich materiálov (napr. textílií, sklolaminátu, latexu, gumy a povrazov) je prítomné napätie geometrických a organických foriem, poriadku a chaosu (Visieť hore, 1966; Rozmnoženie, 1967). Experimentálny prístup k materiálom vyvoláva dojem, akoby jej snové objekty vychádzali z hĺbky podvedomia. Introvertnosťou a výrazným emocionálnym nábojom nadobúdajú charakter autobiografických záznamov, návratov do detstva a vyrovnávaním sa s holokaustom. Využívaním priemyselných materiálov, postupov sériovosti a opakovania mala blízko k pop-artu a minimálnemu umeniu, do ktorých vniesla prvok subjektivity a emocionality.

hetairia

hetairia [gr.] —

1. v antických gréckych mestských štátoch súkromné združenie občanov zvyčajne spojené s politickými cieľmi, napr. v Aténach od 5. storočia pred n. l. politický klub združujúci väčšinou oligarchickú opozíciu;

2. v novovekom Grécku tajné vlastenecké organizácie, ktoré vznikali od začiatku 19. storočia s cieľom prebudiť grécke národné povedomie. K najvýznamnejším patrili Filiké Hetairia (novogr. Filiki Eteria, Spoločnosť priateľov) založená 1814 v Odese, ktorá zohrala významnú úlohu v národnooslobodzovacom boji Grékov proti tureckej nadvláde a pri príprave gréckeho povstania 1821 – 29, Hetairia Filomuson (novogr. Eteria Filomuson, Spoločnosť priateľov múz) založená 1814 vo Viedni J. Kapodistriasom, ktorá mala získavať progresívnych sympatizantov, a Ethniké Hetairia (novogr. Ethniki Eteria, Národná spoločnosť) založená 1894 gréckymi dôstojníkmi, ktorých cieľom bolo podporiť povstanie na Kréte (1896) a inváziu do Macedónska (1897).

hetanž

hetanž, hettangien — najstarší stupeň (vek) jury (asi 210 – 201 mil. rokov), ktorý 1864 definoval švajčiarsky geológ Eugène Renevier (*1831, †1906). Na jeho začiatku klesli globálne teploty a znížila sa hladina vlhkosti. Kompaktnosť kontinentov sev. a juž. pologule bola narušená systémom riftov zasahujúcich hlboko do zemskej kôry. Živočíšny svet bol veľmi pestrý, k typickým skamenelinám patrí amonit (→ amonitotvaré) Schlotheimia angulata. Tmavé vápence, pieskovce a sliene hetanža sú známe i z Belianskych Tatier. Nazvaný podľa obce Hettange-Grande v regióne Grand Est vo Francúzsku.

hetéra

hetéra, gr. hetaira — v starovekom Grécku:

1. pôvodne priateľka, družka, spoločníčka (nie vždy s erotickým vzťahom k mužovi); ženská obdoba gréckeho pojmu hetairos (priateľ, spolubojovník, člen družiny);

2. zjemnené označenie prostitútky (gr. porné), neviestka. Hetéry sa delili na niekoľko skupín:

a) predajné ženy s najnižšou mzdou (gr. pornai, lat. meretrices) na ulici alebo vo verejných domoch;

b) na vyššom stupni otrokyne i chudobné ženy slobodného pôvodu vydržiavané v súkromných domoch kupliarov, ktorí kupovali dievčatá v útlom veku a dali ich vycvičiť v tanci, hudbe a i. Muž mohol hetéru odkúpiť a vydržiavať si ju popri manželke. Možnosť splodiť aj s hetérou zákonité deti vyrovnala napr. v čase peloponézskej vojny úbytok populácie;

c) vzdelané ženy s pestovaným zovňajškom, vyberanými spôsobmi a s vedomosťami o literatúre, hudbe, tanci, umení, filozofii i o politike, obveseľujúce hostí pri sympóziách. Boli spoločnicami dramatikov (Sofoklés s hetérami údajne premárnil rodinný majetok; u Menandra jedna z hlavných postáv novej atickej komédie, v súkromí si vydržiaval hetéru Glykeru), filozofov (Stilpón z Megary – hetéra Nikareta, Epikuros – hetéra Leontion, autorka polemického spisu proti Aristotelovmu žiakovi Theofrastovi), vojvodcov (Alexander III. Veľký – hetéra Thais) i štátnikov (Periklés – hetéra Aspasia).

Podľa hetéry Fryné vytvoril Praxiteles sochu Afrodity Knidskej a maliar Apellés z Kolofónu zobrazil podľa nej Afroditu Anadyomené. Hetéry boli pokladané za kňažky bohyne Afrodity, Pindaros na ne zložil oslavnú báseň.

heterofónia

heterofónia [gr.] — rôznozvuk, rôznohlas;

1. orientálna (primitívna) heterofónia — unisonový prednes melódie s drobnými melodicko-rytmickými obmenami s uplatnením improvizačného a variačného princípu, forma primitívneho viachlasu. Jeden zo základných slohových princípov hudobných kultúr národov Ďalekého východu (Japonsko, Indonézia, Indočína, India, Tibet a i.), u ktorých sa dodnes zachováva na vysokom interpretačnom stupni; vždy predpokladá skupinové obsadenie (inštrumentálne, vokálne, príp. vokálno-inštrumentálne) s pestrým, plastickým zvukom (napr. jávsky gamelan, ktorý sa po prvýkrát predstavil v Európe na Svetovej výstave v Paríži 1889 a podstatne ovplyvnil tvorbu impresionistov); vyskytuje sa aj u národov Blízkeho východu (v tureckej, perzskej a arabskej ľudovej hudbe);

2. heterofónia v európskej hudbe — a) staroveká heterofónia bola pravdepodobne známa už u starovekých Grékov (aj keď sa o nej nezachovali priame dôkazy). Podľa Platóna je odpoveďou jedného hlasu v malých rytmických hodnotách na druhý hlas v dlhších rytmických hodnotách; inklinuje k protikladnosti, rôznorodosti rytmických hodnôt a tónových výšok v konsonanciách alebo v disonanciách. Tým vzniká jednoduchý viachlas, ktorý sa uplatňoval vo vokálno-inštrumentálnej a čisto inštrumentálnej hudbe a stal sa jedným zo základov západoeurópskej polyfónie; b) v stredoveku pred vznikom polyfónie označenie niektorých viachlasných hudobných foriem, ktoré vznikli spojením dvoch rozličných melódií do jedného celku (napr. → moteto); c) v súčasnosti spojenie dvoch, prípadne viacerých tonálnych pásem do jedného kompozičného celku.

heterogametické pohlavie

heterogametické pohlavie — pohlavie organizmu determinované gamétami s rôznymi pohlavnými chromozómami (na rozdiel od homogametického pohlavia, ktoré je determinované gamétami s rovnakými pohlavnými chromozómami). Samčie heterogametické pohlavie sa vyskytuje pri všetkých cicavcoch (vrátane človeka), pri niektorých rybách, obojživelníkoch, plazoch a hmyze. U človeka je heterogametické pohlavie mužské (XY), t. j. gaméty muža určujú pohlavie nového jedinca. Pohlavná bunka muža (spermia) môže obsahovať pohlavný chromozóm X (po oplodnení vajíčka bude budúci jedinec ženského pohlavia) alebo pohlavný chromozóm Y (budúci jedinec bude mužského pohlavia), pričom obidva typy spermií vznikajú súčasne v pomere 1 : 1. Pri niektorých organizmoch môže byť heterogametické pohlavie samičie (označované XY, resp. ZW), napr. pri vtákoch, pohlavie nového jedinca určuje samičia gaméta. Pri heterogametickom pohlaví často dochádza k potlačeniu crossing-ovru.

heterogamia

heterogamia [gr.] —

1. biol. a) pri živočíchoch spôsob pohlavného rozmnožovania, pri ktorom splývajú pohlavné bunky (gaméty) rôznej veľkosti; typ anizogamie. Samičia pohlavná bunka (vajíčko) je väčšia a nepohyblivá (makrogaméta), samčia pohlavná bunka (spermia) menšia a pohyblivá (mikrogaméta); b) striedanie bisexuálneho rozmnožovania (výskyt a kontakt samčieho a samičieho pohlavia) s partenogenetickým rozmnožovaním (vývin jedinca z vajíčka bez oplodnenia);

2. demogr. uzatváranie exogamných manželstiev medzi príslušníkmi rozdielnych národností, rozdielnych rás, vyznávajúcich rozdielne náboženstvo ap. R. 2016 bolo na Slovensku podľa národnosti snúbencov uzavretých 81,7 % homogamných a 9,9 % heterogamných manželstiev. Z heterogamných manželstiev boli najčastejšie kombinácie (ženích – nevesta) maďarskej a slovenskej národnosti, ako aj českej a slovenskej národnosti.

heterogénnosť

heterogénnosť [gr.], heterogenita — rôznorodosť, nesúrodosť, pôvodná nejednotnosť, zloženosť z rôznorodých prvkov; opak homogénnosť;

1. filoz. a) rôznorodý pôvod entít, ktoré sa pri aktuálnom pozorovaní javia ako jednotný celok; b) heterologickosť, heterologický paradox (antinómia) – v sémantickej logike formálne neriešiteľný problém, ktorý vzniká používaním viacvýznamového, heterologického predikátu, t. j. predikátu, ktorý nevyjadruje sám seba. Napr. výraz sloveso je heterologický paradox, pretože sám osebe nie je slovesom, nevyjadruje teda sám seba; podobne sémantickým antinómiám je možné porozumieť striktným rozlíšením objektového jazyka a metajazyka;

2. lek. stav v súvislosti s dedičnými chorobami, keď tá istá klinická jednotka môže byť podmienená rozličnými génmi alebo genotypmi, prípadne rozličnými mutáciami jedného génu. Fenotyp, ktorý môže byť podmienený viacerými genetickými mechanizmami, je geneticky heterogénny.

heterosféra

heterosféra [gr.] — vrstva atmosféry Zeme vo výške zhruba 90 km nad zemským povrchom a vyššie. Od homosféry ju oddeľuje tenká prechodová vrstva – homopauza. Heterosféra bola podobne ako homosféra vyčlenená na základe molekulového zloženia atmosféry. Keďže turbulentné premiešavanie sa v heterosfére neuplatňuje, jej chemické zloženie sa podľa zákonov difúznej rovnováhy mení s výškou: koncentrácia ľahších plynov klesá s výškou pomalšie než koncentrácia ťažších plynov, preto v najvyšších vrstvách atmosféry prevláda atomárny vodík. V priebehu vývoja vzdušného obalu Zeme sa v heterosfére diferencovali štyri vrstvy, ktorých hrúbka sa môže v priebehu dňa v závislosti od teploty značne meniť: vrstva s vysokým zastúpením molekulárneho dusíka, vrstva obsahujúca prevažne atomárny kyslík, vrstva bohatá na hélium a vodíková vrstva, ktorá plynulo prechádza do medziplanetárneho priestoru.

heterotrofný organizmus

heterotrofný organizmus, heterotrof — organizmus, ktorý na svoju výživu, rast a reprodukciu potrebuje ako zdroj uhlíka organické zlúčeniny; na rozdiel od autotrofných organizmov však nie je schopný syntetizovať organické látky z anorganických. Energiu získava rozkladom organických látok (chemoheterotrof, chemoorganotrof) alebo využitím svetelnej energie (fotoheterotrof, fotoorganotrof; → fototrof). Organické látky spracúva fermentáciou alebo respiráciou, čo závisí od povahy konečného akceptora elektrónov (respirácia vyžaduje konečný akceptor elektrónov, ktorý nepochádza z organického substrátu, fermentácia využíva ako terminálny akceptor elektrónov zlúčeninu, ktorá vznikla z organického substrátu). Všetky živočíchy (vrátane človeka), huby, jednobunkové eukaryontné organizmy a väčšina baktérií sú chemoheterotrofné, čiastočne alebo úplne chemoheterotrofné sú aj niektoré parazitické rastliny. Fotoheterotrofné sú napríklad purpurové nesírne baktérie, zelené nesírne baktérie a heliobaktérie.

Heuffel, Ján

Heuffel [hoj-], Ján, aj Häufel, 29. 12. 1800 Modra, okres Pezinok – 25. 9. 1857 Lugoj, Rumunsko — uhorský lekár a botanik. Od 1829 úradný lekár caraşskej stolice, od 1853 praktický lekár v Lugoji v Banáte. Kustód Cisársko-kráľovského prírodovedného múzea vo Viedni, člen učených spoločností v Európe, napr. Petrohradskej akadémie vied. Zaoberal sa najmä flórou okolia Bratislavy a Banátu. V diele Zoznam rastlín vyskytujúcich sa v okolí Bratislavy, ale nespomínaných v Endlicherovej Flóre Bratislavy (Verzeichniss der um Pressburg vorkommendem, in Endlichers Flora Posoniensis nicht erwähnten Pflanzen, 1831) kritizoval dielo Flóra Bratislavy Š. L. Endlichera; doplnil ho odbornými správami z oblasti Modry a Devínskej Kobyly. Početný herbár daroval do prírodovedných zbierok Maďarského národného múzea v Budapešti. Objavil viaceré druhy, ktoré sú po ňom nazvané, napr. chrumkavec Heuffelov (Polycnemum heuffelli) a šafran karpatský (Crocus heuffelianus).

heulandit

heulandit [hoj-], (Ca0,5,Na,K)9[Al9Si27O72] · 24 H2O — minerál zo skupiny zeolitov, silikát (kremičitan) vápnika, sodíka, draslíka a hliníka. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Vytvára tabuľkovité kryštály pretiahnuté pozdĺž jednej osi, vyskytuje sa aj v celistvej alebo v zrnitej podobe. Býva bezfarebný, biely, žltý, sivý, ružový alebo červený (od prímesi Fe2O3). Vo väčšom množstve sa vyskytuje v dutinách bazaltov a ich tufov, ďalej v puklinách starších vyvretých a metamorfovaných hornín. Na Islande (Teigarhorn) tvorí v bazaltoch až 7 cm veľké kryštály, vyskytuje sa aj na Faerských ostrovoch (Haldarsvík), Guame (Umatac), Novom Zélande (Wairakei), v Slovinsku (Šentilj) a Japonsku (Čičidžima), červené kryštály sú známe z Talianska (Val di Fassa), ružové z Austrálie (Gunnedah). Na Slovensku sa nachádza v niektorých andezitoch Kremnických a Štiavnických vrchov. Nazvaný 1822 podľa sekretára Londýnskej geologickej spoločnosti Johna Henryho Heulanda (*1778, †1856). V súčasnosti sa heulandit nepovažuje za samostatný druh minerálu. Termín sa používa na skupinové označenie minerálov heulandit-Ca (Ca0,5,Na,K)9[Al9Si27O72] · 24 H2O, heulandit-K (K,Ca0,5,Na,Mg0,5,Sr0,5)9[Al9Si27O72] · 24 H2O, heulandit-Na (Na,Ca0,5,K)9[Al9Si27O72] · 24 H2O a heulandit-Sr (Sr0,5,Ca0,5,Na,K)9[Al9Si27O72] · 24 H2O.

Heuss, Theodor

Heuss [hojs], Theodor, 31. 1. 1884 Brackenheim – 12. 12. 1963 Stuttgart — nemecký politik. Pôvodne ekonóm, mal však široké literárne a umelecké záujmy a od začiatku svojej profesionálnej kariéry sa zaoberal žurnalistikou. R. 1918 patril k zakladateľom liberálnej Nemeckej demokratickej strany (DDP), ktorú s prestávkami 1924 – 33 zastupoval v ríšskom sneme. Obdobie nacizmu prežil ako nepolitický novinár a spisovateľ v slobodnom povolaní. Po vojne sa angažoval v krajinskej politike Bádenska-Württemberska (1945 – 49) a bol spoluzakladateľom Slobodnej demokratickej strany (FDP). Podieľal sa aj na formulovaní západonemeckej ústavy (Základný zákon) a po vzniku NSR 1949 bol zvolený za jej prvého prezidenta. Vo funkcii pôsobil ako nekonfliktná a zjednocujúca osobnosť až do 1959.

hevea

hevea [kečuánsky > špan. > lat.], Hevea — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mliečnikovité. Dreviny pochádzajúce z tropickej Južnej Ameriky; v pletivách obsahujú mliečnice, z ktorých po narezaní kôry vyteká mliečna šťava latex (→ kaučuk). Medzi najdôležitejšie technicky úžitkové rastliny patrí druh hevea parakaučuková (Hevea brasiliensis), jednodomý, do 30 m vysoký strom pochádzajúci z povodia Amazonky. Má priamy valcovitý kmeň s priemerom do 1 m, hladkú svetlosivú kôru zvyčajne s diagonálnymi zárezmi, dlhostopkaté striedavé trojpočetné listy a drobné bielosvetlozelené až žlté kvety usporiadané v metlinách, plod trojpuzdrová vajcovitá tobolka sa hlasito otvára a vystreľuje semená dlhé okolo 3,5 cm do vzdialenosti 15 m. Druh hevea parakaučuková je nazvaný podľa brazílskeho prístavu Pará (dnes Belém), z ktorého bol pôvodne exportovaný latex, resp. prírodný kaučuk (nazývaný aj parakaučuk), do celého sveta. V súčasnosti sa kaučuk vyrába z latexu stromov pestovaných na plantážach najmä v juhovýchodnej Ázii (Malajzia, Indonézia).

Hevelius, Johannes

Hevelius, Johannes, aj Johann Hewel, Johann Hewelcke, Jan Heweliusz, 28. 1. 1611 Gdansk – 28. 1. 1687 tamže — poľský astronóm. R. 1630 študoval právo v Leidene, potom uskutočnil cestu do Anglicka (1631) a Francúzska (1632 – 34), na ktorej sa stretol s viacerými vtedajšími astronómami, 1634 sa usadil v Gdansku a pracoval v otcovom pivovare, 1651 sa stal členom mestskej rady. Na streche svojho domu vybudoval observatórium, 1679 ho navštívil E. Halley.

R. 1644 Hevelius ako prvý pozoroval fázy Merkúra (čo potvrdzovalo Kopernikovo učenie) a 1661 ako jeden z prvých pozoroval prechod Merkúra pred slnečným diskom. Hoci používal aj astronomické prístroje (sám zostrojil niekoľko veľkých ďalekohľadov), bol posledný z veľkých astronómov, ktorý hviezdy pozoroval a určoval ich polohy voľným okom. Výsledky pozorovaní spracoval do katalógu, ktorý obsahoval 1 564 hviezd (vyšiel 1690 ako súčasť diela Prodromus astronomiae). Objavil libráciu Mesiaca v dĺžke, 1647 vydal atlas Mesiaca Selenografia alebo Opis Mesiaca (Selenographia sive Lunae descriptio) podľa pozorovaní vlastným ďalekohľadom. Pozoroval aj slnečné škvrny a objavil štyri kométy.

Autor diela Kométografia (Cometographia, 1668), dvojzväzkového diela O nebeskom stroji (Machinae Coelestis..., 1673, 1679) a i. Od 1664 člen Kráľovskej spoločnosti v Londýne. Je podľa neho nazvaný kráter na Mesiaci.

hexagram

hexagram [gr.] —

1. symbol v tvare pravidelnej šesťcípej hviezdy tvorený dvoma rovnakými navzájom sa prenikajúcimi rovnostrannými trojuholníkmi. Známy od staroveku, používaný v rôznych náboženských, historických a kultúrnych kontextoch. Podľa tradičného výkladu jeden trojuholník je symbolom ohňa (mužský, s vrcholom smerujúcim nahor), druhý symbolom vody (ženský, s vrcholom smerujúcim nadol) a spolu predstavujú celistvý bipolárny harmonický systém. Dualizmus oheň – voda neskôr nahradil výklad o štyroch elementoch: oheň, voda, vzduch (trojuholník s priečkou orientovaný vrcholom nahor) a zem (trojuholník s priečkou s vrcholom smerujúcim nadol). V symbolike alchýmie tento súbor štyroch elementov predstavuje pramatériu, v ktorej sú zastúpené všetky zložky. V podobnom význame sa hexagram ako symbol celistvosti vyskytoval na pečatiach slobodomurárskych lóží. V okultizme je považovaný aj za účinný magický symbol (ochranná aj čarodejná moc). Používanie hexagramu sa pripisovalo už židovskému kráľovi Šalamúnovi (podľa tradície ním údajne zaklínal démonov a privolával anjelov), preto sa nazýva aj Šalamúnova pečať (sigillum Salomonis). V judaizme sa v antickom období hexagram vyskytoval vo výzdobe synagóg, na lampách, amuletoch a i.; od 19. storočia považovaný za všeobecný symbol judaizmu (→ Dávidova hviezda);

2. grafický spôsob zobrazenia čínskej svetonázorovej symboliky prírodnej dialektiky jin-jang šesťčiarovými postupnými kombináciami plnej (symbol jang) a prerušenej (symbol jin) čiary. Čínski šamani v období dynastie Čou vytvorili takto grafický kruh 64 hexagramov, ktorý mal znázorňovať tak kalendárny cyklus všetkých prírodných i životných premien v priebehu jedného poľnohospodárskeho roka, ako aj predpokladaný vzorec životných situácií i ďalšieho priebehu premien všetkého životného bytia v budúcnosti. Vďaka tomu sa súbor 64 hexagramov jin-jang stal aj základnou ideovou kostrou najstaršej čínskej vešteckej príručky, tzv. Knihy premien (I-ťing).

hexachord

hexachord [gr.] —

1. v hudobnej praxi raného stredoveku diatonický rad šiestich tónov so stálou intervalovou štruktúrou. Skladá sa z dvoch celých tónov a poltónu, po ktorých nasledujú znova dva celé tóny, pričom poltónový krok leží vždy medzi 3. a 4. stupňom. Začiatkom 11. storočia Guido z Arezza, aby uľahčil svojim žiakom spievanie neznámych melódií z listu (bez prípravy), pridal každému základnému tónu hexachordu (c-d–e-f–g-a) solmizačné názvy (ut, re, mi, fa, sol, la). Tento systém mal dvadsaťtónový rozsah (od G po e2) rozdelený na 4 registre: nižší, nízky, vysoký a najvyšší. V jeho rozmedzí sa dalo postaviť 7 čiastočne sa prekrývajúcich hexachordov rôznej výšky s rovnakou intervalovou štruktúrou, pričom tri z nich boli hexachordum durum (tvrdý hexachord, začína sa tónom G, s tónom h na treťom stupni), dva hexachordum molle (mäkký hexachord, od tónu F, s tónom b na štvrtom stupni) a dva hexachordum naturale (prirodzený hexachord, od tónu C). Tento systém pripúšťal spájanie rôznych hexachordov pomocou tzv. mutácie (prechod z jedného hexachordu do druhého);

2. v súčasnej hudbe súbor šiestich tónov s rôznym rozmiestnením, ako aj počtom celotónových a poltónových krokov. Hexachord v tomto chápaní je segmentom chromatickej stupnice, ktorej všetky tóny sú funkčne zrovnoprávnené (ani jeden z nich nemá postavenie centrálneho tónu).

Hexapla

Hexapla [gr.] — šesťstĺpcová Biblia, ktorú 228 – 240 n. l. zostavil grécky teológ a filozof Origenes v Caesarei Palestinae, najdôležitejšie dielo textovej kritiky v kresťanskom staroveku. S cieľom pripraviť opravený a jednotný grécky text Starého zákona uviedol jednotlivé texty paralelne v šiestich stĺpcoch: 1. hebrejský text napísaný hebrejskou abecedou; 2. transkripcia hebrejského textu písmenami gréckej abecedy; 3. grécky preklad od židovského prozelytu Aquilu (2. stor. n. l.); 4. grécky preklad od ebionitu Symmacha (koniec 2. stor. n. l.); 5. text Septuaginty; 6. grécky preklad od ebionitu Theodotia (Theodotion; žil v 2. stor.). Najdôležitejší je piaty stĺpec, v ktorom Origenes podáva svoju recenziu Septuaginty na základe porovnania s hebrejským textom a inými gréckymi prekladmi. Z Hexaply sa zachovali iba fragmenty.

heydrichiáda

heydrichiáda [haj-] — označenie obdobia najkrutejšieho teroru (1941 – 42; vyše 5-tis. obetí) proti obyvateľom Čiech a Moravy počas nacistickej okupácie. V širšom význame obdobie od príchodu zastupujúceho ríšskeho protektora R. Heydricha do Prahy (27. 9. 1941), ktorý ešte v ten deň vyhlásil stanné právo (do platnosti vstúpilo 28. 9. 1941, 19. 1. 1942 bolo odvolané; aj tzv. prvá heydrichiáda) a rozpútal masové represálie proti účastníkom odboja. V užšom význame sa za heydrichiádu (tzv. druhá heydrichiáda) považuje obdobie po atentáte na R. Heydricha (27. 5. 1942) a po jeho následnej smrti, keď ako odpoveď nemeckej nacistickej mocenskej mašinérie na atentát (v dejinách európskej rezistencie považovaný za výnimočný čin, pretože žiadnemu hnutiu odporu sa nepodarilo zlikvidovať tak vysoko postaveného nacistického činiteľa) bolo 27. mája vyhlásené stanné právo (trvalo do 3. júna), boli zatknuté tisíce ľudí, vykonané stovky popráv (často len pre tzv. schvaľovanie atentátu), uskutočnili sa deportácie do koncentračných táborov, obec Lidice a osada Ležáky boli zrovnané so zemou, muži postrieľaní, ženy odvlečené do koncentračných táborov a deti poslané na prevýchovu do Nemecka. Atmosféra hrôzy a strachu zasiahla okrem radového obyvateľstva najmä domáci odboj, ktorého organizácie boli ochromené alebo rozbité a po heydrichiáde museli svoju činnosť začínať znova.

Heyerdahl, Thor

Heyerdahl [hejerdál], Thor, 6. 10. 1914 Larvik – 18. 4. 2002 Colla Michari, Taliansko — nórsky cestovateľ, antropológ, etnograf a spisovateľ. Venoval sa viacerým experimentom a výskumom, napr. chcel dokázať, že predkolumbovskí cestovatelia mohli prekonávať svetové oceány využívaním morských prúdov. R. 1947 so šesťčlennou posádkou na 10 m dlhej plti Kon-Tiki postavenej z balzového dreva absolvoval za 101 dní 6 880 km dlhú plavbu z prístavu Callao v západnom Peru na súostrovie Tuamotu, aby dokázal, že ostrovy Tichého oceána neosídlili ľudia z Ázie, ale z americkej pevniny. Pri výprave na Veľkonočný ostrov 1955 – 56 riešil o. i. tajomstvo pôvodu tamojších sôch. R. 1969 podnikol na 15 m dlhom papyrusovom člne Ra postavenom podľa zachovaných staroegyptských nákresov neúspešnú výpravu (čln sa potopil krátko pred cieľom) z prístavu Safi (Maroko) cez Atlantický oceán na ostrov Barbados s cieľom podať dôkaz, že Stredná Amerika bola osídlená zo Severnej Afriky. Dosiahnuť cieľ sa mu podarilo 1970 na plti Ra II, s ktorou sa doplavil až na ostrov Barbados. R. 1977 expedíciou na člne Tigris, ktorý bol podľa vzoru starých Sumerov zhotovený z trstiny a na ktorom sa plavil z Iraku do Pakistanu a späť k Červenému moru, aby potvrdil prepojenie medzi troma hlavnými centrami starovekých civilizácií (Indiou, Mezopotámiou a Egyptom).

Podnikol viacero ďalších expedícií na rôzne miesta na zemeguli, o. i. skúmal pyramídy a im podobné stavby v Peru, na Kanárskych ostrovoch a Sicílii. R. 2000 zorganizoval (poslednú) expedíciu na juh Ruska, kde chcel vykopávkami v oblasti ústia rieky Don podporiť teóriu založenú na islandskej ságe z 13. stor., podľa ktorej bol boh Odin kráľom, ktorý z tejto oblasti prišiel na sever. Heyerdahl bol považovaný za významného vedca, ale aj za dobrodruha. Viaceré jeho teórie sa odlišujú od neskorších výsledkov vedeckých výskumov (napr. súčasné objavy dokladajú osídlenie Polynézie z Ázie), napriek tomu poskytol veľa podnetov využiteľných pri hodnotení prameňov.

Autor populárnych kníh Pátranie po raji (På jakt efter paradiset, 1938), V znamení Kon-Tiki (Kon-Tiki ekspedisjonen, 1948; slov. 1955; sfilmovaná 2012, réžia Espen Sandberg, Joachim Rønning), Aku-Aku.Tajomstvo Veľkonočného ostrova (Aku-Aku: Påskeøyas hemmelighet, 1957; slov. 1960), Expedícia Ra (Ra ekspedisjonen, 1970; slov. 1974), Fatu-Hiva: Späť k prírode (Fatuhiva: Tilbake til naturen, 1974), Tigris: Hľadanie počiatku (Tigris: På leting etter begynnelsen, 1979) a Záhady Maldív (Mysteriet Maldivene, 1986). Z expedícií nakrútil aj dokumentárne filmy (Kon-Tiki, 1950, 1951 Oscar za najlepší dokumentárny film; Aku-Aku, 1960; Ra, 1972). V Osle založil 1950 múzeum Kon-Tiki. Nositeľ viacerých cien a vyznamenaní, Dr. h. c. viacerých univerzít. Podľa Heyerdahla je nazvaný asteroid 2473 (Heyerdahl).

Heyrovský, Leopold

Heyrovský, Leopold, 14. 12. 1852 České Budějovice – 17. 2. 1924 Praha — český právnik, zakladateľ českej vedy o rímskom práve, otec J. Heyrovského. Po promócii na Karlovej-Ferdinandovej univerzite v Prahe 1876 študoval v Nemecku u vynikajúcich právnych romanistov Karla Georga Brunsa (*1816, †1880) a T. Mommsena. R. 1878 sa monografiou O právnych základoch leges contractus pri právnych úkonoch medzi rímskym štátom a súkromníkmi (Über die rechtliche Grundlagen der leges contractus bei Rechtsgeschäften zwischen dem römischen Staat und die Privaten, 1881) habilitoval na súkromného docenta v odbore rímske právo. V akademickom roku 1882 – 83 prešiel na českú časť pražskej univerzity ako jej mimoriadny profesor, od 1890 riadny profesor; 1895 – 96 a 1903 – 04 dekan právnickej fakulty, 1908 – 09 rektor univerzity. Zameral sa na učebnice z rímskeho práva, ktorými kodifikoval vznikajúcu českú právnickú terminológiu. Najprv napísal dogmatickou metódou Instituce práva římského (1888), potom historicko-dogmatickou metódou Dějiny a systém soukromého práva římského (1902 – 03), dnes klasické dielo, ktoré vyšlo v 7 vydaniach (naposledy v Bratislave 1929, upravili O. Sommer a J. Vážný). Po jeho smrti vyšiel Římský civilní proces (1925) v úprave O. Sommera. Publikoval viaceré heslá v Ottovom slovníku naučnom zo všetkých oblastí rímskeho súkromného práva hmotného a procesného, uverejňoval kritické recenzie k prácam domácich a zahraničných autorov. Jeho žiakmi boli neskorší významní právni romanisti Josef Vančura (*1870, †1930) a O. Sommer.

Hiadeľ

Hiadeľ — obec v okrese Banslá Bystrica v Banskobystrickom kraji na južných svahoch Nízkych Tatier, 490 m n. m.; 517 obyvateľov (2017). Písomne doložená 1424 ako Hedel, 1455 Hedewl, Hedellhota, 1563 Hödlerdorf, 1622 Hödlergrund, 1656 Hiadel, Hédel, 1773, 1786 Hiadel, 1808 Hiadel, Hyaděl, 1863 Hjadal, 1873 – 82 Hjádel, 1888 – 1913 Hédel, 1920 Hiadeľ. Patrila hradnému panstvu Ľupča. V stredoveku sa v Hiadeli ťažilo striebro, do konca 17. stor. prevládalo poľnohospodárstvo a chov oviec, v 18. – 20. stor. sa obyvatelia zaoberali prácou v lesoch, drevorubačstvom a povozníctvom. Stavebné pamiatky: neskoroklasicisitická Kaplnka sv. Františka Assiského (1847 – 56), pamätný dom a pamätníky padlým v 1. a 2. svetovej vojne a SNP. V katastri Hiadeľa sa nachádzajú dva minerálne pramene.

hibernácia

hibernácia [lat.] —

1. biol. zimný spánok (znížená vitalita, odpočinok) organizmov, ktoré spomalením svojho metabolizmu prekonávajú nevhodné klimatické (prevažne chlad) a potravné (nedostatok) podmienky. Pri rastlinách sa hibernácia prejavuje napr. pri vodných druhoch rožkatec ponorený (Ceratophyllum demersum) a stolístok praslenatý (Myriophyllum verticillatum), zo živočíchov napr. pri medveďoch a hadoch (→ hibernákulum). Hibernácia je fyziologicky zhodná s estiváciou;

2. lek. umelá hibernácia — uvedenie organizmu do stavu, ktorý sa podobá zimnému spánku niektorých živočíchov. Využíva sa ako súčasť anestézie pri niektorých ťažkých operáciách (napr. mozgu) na zníženie metabolických nárokov tkanív.

Hicks, John Richard

Hicks [hiks], John Richard, sir, 8. 4. 1904 Leamington Spa, Warwickshire – 20. 5. 1989 Blockley, Gloucestershire — britský ekonóm, jeden z najvplyvnejších ekonómov 20. storočia. R. 1926 – 35 prednášal ekonómiu na London School of Economics, 1935 – 38 na Cambridgeskej univerzite, 1938 – 46 profesor politickej ekonómie na univerzite v Manchestri, od 1950 na Oxfordskej univerzite, od 1965 emeritný profesor. Spočiatku sa venoval ekonómii práce. Rozvinul teóriu spotrebiteľského dopytu rozpracovaním kategórií hraničnej miery substitúcie a transformácie i model všeobecnej ekonomickej rovnováhy L. M. E. Walrasa a zahrnul teóriu kapitálu a úroku do analýzy rovnovážnych stavov, čím nadviazal na odkaz lausannskej školy. Vypracovaním kompenzačných kritérií (neskôr nazvaných Kaldorova-Hicksova efektívnosť) slúžiacich na porovnanie vplyvu alternatívnych hospodársko-politických opatrení na blahobyt spoločnosti významne prispel k rozpracovaniu ekonómie blahobytu. Ako jeden z prvých podal formalizovaný výklad Keynesovej ekonomickej teórie. Hicksov-Hansenov IS-LM model opisuje ekonomiku ako stav rovnováhy na trhu peňazí, statkov a služieb a kapitálu. R. 1980 Hicks tento model kritizoval, keď poukázal na to, že neberie do úvahy niektoré dôležité prvky Keynesovej teórie najmä vo vzťahu k neistote. Hlavné diela: Teória miezd (Theory of Wages, 1932), Hodnota a kapitál (Value and Capital, 1939), Príspevok k teórii obchodného cyklu (A Contribution to the Theory of the Trade Cycle, 1950), Teória hospodárskych dejín (A Theory of Economic History, 1969), Kauzalita v ekonómii (Causality in Economics, 1979), Trhová teória peňazí (A Market Theory of Money, 1989). Od 1942 člen Britskej akadémie, od 1948 Kráľovskej švédskej akadémie, od 1958 Americkej akadémie, 1960 – 62 prezident Royal Economic Society. R. 1964 mu bol udelený šľachtický titul. Držiteľ čestných doktorátov viacerých britských i zahraničných univerzít. Nobelova cena za ekonómiu (1972, s K. Arrowom) za priekopnícky prínos k rozpracovaniu teórie všeobecnej ekonomickej rovnováhy a k rozvoju teórie ekonómie blahobytu.

Hidalgo

Hidalgo [idal-] — štát v strednom Mexiku; 20 8137 km2, 2,858 mil. obyvateľov (2015), hlavné mesto Pachuca de Soto. Vrchovinno-hornatinný reliéf pohoria Východná Sierra Madre. Rozvinutý banský priemysel (ťažba zlata a striebra, rúd zinku, olova a antimónu), ďalej hutnícky (metalurgia železných aj neželezných kovov), strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov) a petrochemický priemysel. Na umelo zavlažovaných pôdach pestovanie pšenice, kukurice, fazule (v západnej časti), ryže, cukrovej trstiny a kávovníka (v severovýchodnej časti). Rozvinuté lesné hospodárstvo (ťažba mahagónového a cédrového dreva). Dobre vybudovaná dopravná sieť.

Hidalgo, Bartolomé

Hidalgo [idal-], Bartolomé (José), 24. 8. 1788 Montevideo – 28. 11. 1822 Morón, provincia Buenos Aires — uruguajský spisovateľ, zakladateľ laplatskej gaučovskej poézie. Prívrženec protišpanielskeho odporu, o. i. sa 1811 – 14 pod vedením J. G. Artigasa zúčastnil tzv. vojny gaučov, ako vojenský komisár bojoval proti španielskym a brazílskym vojskám. Aktuálne vojenské a politické udalosti komentoval v strofách nazývaných cielitos (forma uruguajskej ľudovej tanečnej piesne laplatských gaučov), ktoré transformoval do podoby umelej poézie. Autor tzv. diálogos (dialógy, rozprávky) nesúcich pečať španielskej ľudovej poézie a poznačených vlasteneckým zápalom a myšlienkami politického boja; spolu s cielitos sa šírili v odpisoch, sám ich predával na uliciach Buenos Aires, niektoré vyšli v periodickej tlači. Viaceré vyšli knižne až po jeho smrti vo dvoch zborníkoch laplatskej poézie: Argentínska lýra (La lira argentina, 1824) a Východný Parnas alebo Básnická girlanda Uruguajskej republiky (El Parnaso Oriental o Guirnalda poética de la República Uruguaya, 1835). R. 1950 vyšlo súborné vydanie jeho diela Cielitos a vlastenecké rozprávky (Cielitos y diálogos patrióticos). R. 1816 mala v Montevideu premiéru jeho hra jedného herca Vlastencove city (Sentimientos de un patriota).

Hidalgo, Elvira de

Hidalgo [idal-], Elvira de, 27. 12. 1892 Valderrobres, Aragónsko – 21. 1. 1980 Miláno, Taliansko — španielska operná speváčka (soprán). Po štúdiách v Barcelone a Miláne debutovala 1908 v Neapole ako Rosina (G. Rossini: Barbier zo Sevilly). Dve nasledujúce desaťročia slávila úspechy po celom svete, účinkovala v La Scale v Miláne, v Covent Garden v Londýne, v Metropolitnej opere v New Yorku a i. Vynikala ako interpretka lyrických postáv talianskej (G. Rossini, G. Donizetti, V. Bellini, G. Verdi – Gilda, Rigoletto) a francúzskej romantickej opery (L. Delibes, A. Thomas, Ch. Gounod), stvárnila aj Kráľovnú noci (W. A. Mozart: Čarovná flauta) a Violettu (G. Verdi: La Traviata). Ako hlasová pedagogička pôsobila v Aténach (učiteľka M. Callasovej), Ankare a Miláne.