Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 401 – 450 z celkového počtu 498 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Hermann, Juraj

Hermann, Juraj, 11. 1. 1953 Levice — slovenský architekt.

R. 1971 – 77 študoval na Fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Slovenská technická univerzita) v Bratislave. R. 1977 – 81 a 1985 – 91 pôsobil v Štátnom projektovom a typizačnom ústave v Bratislave, v súčasnosti vedúci vlastnej projekčnej kancelárie v Bratislave. Spolu so Š. Svetkom a D. Krepopom navrhli obytný komplex 226 bytov v Bratislave na Machnáči (1986 – 95). Spolupracoval na projektoch hotela Forum (1990, dnes Crowne Plaza), obchodného centra Polus City Center (2000; stavba roka 2000), Millennium Tower (2003; 1. miesto v súťaži o najlepšiu stavbu v SR) a rekonštrukcii bývalej budovy Presscentra (Tower 115; 2006) v Bratislave.

Hermannsson, Steingrímur

Hermannsson, Steingrímur, 22. 6. 1928 Reykjavík – 1. 2. 2010 tamže — islandský politik. R. 1971 – 94 člen parlamentu, 1979 – 94 predseda Progresívnej strany. Počas svojej politickej kariéry pôsobil na rozličných ministerských postoch (minister zahraničných vecí, spravodlivosti, poľnohospodárstva, rybárstva, komunikácií). R. 1983 – 87 a 1988 – 91 predseda vlády.

Hermanová, Ljuba

Hermanová, Ljuba, 23. 4. 1913 Neratovice, okres Mělník – 21. 5. 1996 Praha — česká speváčka. Umeleckú činnosť začala v smíchovskej Aréne (úspech s piesňou Temně hučí Niagara), 1931 – 32 pôsobila v SND v Bratislave (účinkovala v operetách), 1934 získala angažmán v pražskej Malej operete na Vinohradoch a postupne účinkovala takmer vo všetkých operetných divadlách v Prahe. V 30. rokoch 20. stor. vystupovala po boku J. Voskovca, J. Wericha a J. Ježka v Osvobozenom divadle a účinkovala s nimi aj po 2. svetovej vojne (napr. v muzikáli Divotvorný hrniec, 1948). Popri operetnom speve sa vyprofilovala aj na vynikajúcu interpretku kabaretného a revuálneho repertoáru. Spolupracovala s V. Burianom, O. Novým, ako aj s J. Suchým. R. 1947 – 58 členka Hudobného divadla v Karlíne, súčasne spolupracovala s R. Cortésom a jeho skupinou na vystúpeniach po celej republike. V Divadle Na zábradlí účinkovala v predstaveniach Kdyby tisíc klarinetů, Faust, Markéta a já; Devět klobouků na Prahu a i. Účinkovala vo viacerých dlhometrážnych filmoch, napr. Poslušně hlásím (1957), Ta naše písnička česká (1967), Vražda inženýra Čerta (1970). Pravidelne nahrávala s orchestrom K. Vlacha (piesne Blues o čase, Jsem žena, která ví, Pavlačová romance, Zakázané ovoce, Zpívat dál). Nahrala gramofónové platne Život je náhoda, U svatého Antoníčka a i.

Hermanovce

Hermanovce — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v Šarišskej vrchovine, v doline potoka Hermanka, 460 m n. m.; 1 910 obyvateľov (2017). Písomne doložená 1320 ako (villa) Hermani Superior et Inferior, 1372 Nogherman, 1389 Felseuherman et altera Felseuherman, 1773 Hermany, Hermanowcze, 1786 Hermany, Hermanowze, 1808 Hermány, Hermanowce, 1863 Semsej(hermány) és Stankajhermány, 1873 – 82 Hermány, 1888 – 1913 Sztankahermány, 1920 Hermanovce. Pôvodne ju tvorili dve obce oddelené potokom Hermanka: Veľké Hermanovce (alebo Stankajhermány) založené okolo pol. 13. stor. zemianskou kolonizáciou a Vyšné Hermanovce (Semsejhermány) založené na zákupnom práve. Rozdelenie sa udržalo až do 18. – 19. stor. Obyvatelia sa pôvodne zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, ovčiarstvom, plátenníctvom a výrobou kolomaže. Barokový rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety (1650), baroková klasicistická kúria (koniec 18. stor.), klasicistický kaštieľ (1. tretina 19. stor.). Na cintoríne okolo kostola náhrobky z 18. a 19. stor.

Hermanovce nad Topľou

Hermanovce nad Topľou — obec v okrese Vranov nad Topľou v Prešovskom kraji v severovýchodnej časti Slanských vrchov v doline Hermanovského potoka, 280 m n. m.; 712 obyvateľov (2017). Vznikla 1882 zlúčením obce Hermanovce (Zemplínska župa) písomne doloženej 1399, 1402 ako Hermanvagasa, 1773 Hermány, (Hermanowcze), 1786 Hermany, Hermanowze, 1808 Hermány, Hermanowce, 1863 Hermány, 1873 – 82 Tapolyhermány, a obce Hermanovce (Šarišská župa) písomne doloženej 1773 ako Hermany, Hermány, Hermanowcze, 1786 Hermany, Hermanowze, 1808 Tapli-Hermány, 1863 Taplyihermány, 1873 – 82 Taplihermány; spoločný názov 1888 – 1913 Tapolyhermány, 1920 – 60 Hermanovce, 1960 Hermanovce nad Topľou. Obec Hermanovce (Zemplínska župa) bola založená v 14. stor. na zákupnom práve richtárom Hermanom. Patrila Soósovcom zo Solivaru, v 19. stor. tam mali majetky Bujanovičovci a Dežöfiovci. Obyvatelia sa pôvodne zaoberali poľnohospodárstvom a prácou v lesoch, 1817 – 21 tam pracovala manufaktúra na výrobu kameninového tovaru, v 19. stor. sa v chotári ťažila železná ruda, bola tam píla, mlyn a kameňolom. Dňa 8. 9. 1944 obec vypálili Nemci. Archeologické nálezy: tri depoty bronzových nálezov z mladšej bronzovej doby, nálezy z mladšej až neskorej bronzovej doby, raného (9. – 11. storočia) až vrcholného stredoveku (12. – 13. storočie), mohylové útvary neznámeho datovania. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol nanebovstúpenia Pána (pol. 17. stor.), evanjelický a. v. kostol (1993), kostol cirkvi bratskej (2003). V katastri obce sa nachádza národná prírodná rezervácia Oblík, časti národnej prírodnej rezervácie Šimonka a prírodná rezervácia Hermanovské skaly (vyhlásená 1980, rozloha 33 ha) zameraná na ochranu najrozsiahlejšieho skalného komplexu Slanských vrchov s reliktnými rastlinnými spoločenstvami a s vhodnými podmienkami na hniezdenie dravých vtákov.

Hermans, Willem Frederik

Hermans, Willem Frederik, 1. 9. 1921 Amsterdam – 27. 4. 1995 Utrecht — holandský spisovateľ, jeden z najvýznamnejších povojnových prozaikov. R. 1953 – 73 prednášal fyzikálnu geografiu na univerzite v Groningene, 1973 sa presťahoval do Paríža. Vystupoval proti náboženským, filozofickým a politickým dogmám, jeho satirické romány a sarkastické eseje vyvolávali polemiky (niekoľkokrát bol zažalovaný). Vo svojej tvorbe vychádzal z názoru, že človek nemôže poznať realitu, ktorá ho obklopuje, pravdy sa nemožno dopátrať, pretože každý človek má svoju pravdu. Preslávil sa románmi Konzerva (Conserve, 1947), Slzy akácií (De tranen der acacia’s, 1949) o 2. svetovej vojne, a Ja mám vždy pravdu (Ik heb altijd gelijk, 1951) o demobilizovanom príslušníkovi bývalej koloniálnej armády. Ako brilantný štylista a britký polemik sa prejavil v románoch Damoklova temná komora (De donkere kamer van Damocles, 1958), Už nikdy spánok (Nooit meer slapen, 1966), Medzi profesormi (Onder professoren, 1975), v esejistických a polemických prácach Mandarínky v kyseline sírovej (Mandarijnen op zwavelzuur, 1963), Sadistické univerzum (Het sadistische universum, 1964), Nenosím helmu s chocholom (Ik draag geen helm met vederbos, 1979), Obklopený nebezpečnými bláznami (Door gevaarlijke gekken omringd, 1988), Vzdorovitý spáč (De weerspannige slaper, 2004). Autor románov Au pair (1989), Šumiaci prach (Ruisend gruis, 1995), noviel Veľký súcit (Het grote medelijden, 2002), autobiografických noviel Richard Simmillion. Nedokončená autobiografia (Richard Simmillion. Een onvoltooide autobiografie, 2005) a i. Navrhnutý na viacero významných literárnych ocenení, ktoré však odmietol prijať.

Heřmanův Městec

Heřmanův Městec — mesto v Česku v Pardubickom kraji v okrese Chrudim na styku podhoria Železných hôr a Polabskej nížiny; 4,8 tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, textilný, obuvnícky, potravinársky. Šľachtenie kvetín. Založené koncom 13. stor., od 1575 mesto. Od 15. stor. tam žila početná židovská komunita, 1942 boli Židia deportovaní do koncentračných táborov, kde väčšina z nich zahynula. Stavebné pamiatky: zachované staré mesto s barokovým Kostolom sv. Bartolomeja (1756 – 61); na starom cintoríne Kostol Panny Márie (13. stor.) a gotická zvonica (1711); synagóga (1870) a židovský cintorín patriaci k najstarším, najväčším a najzachovalejším v Čechách; neskorobarokový zámok (1784, prestavaný 1876 a 1932 – 33) s anglickým parkom (koniec 18. stor.). Galéria.

Herman zo Salmu

Herman zo Salmu, ? – 28. 9. 1088 — rímsko-nemecký protikráľ. Pochádzal z rodu luxemburských grófov. Po smrti švábskeho vojvodu Rudolfa (protikráľ Henricha IV. od 1077) bol 1081 časťou saských a švábskych kniežat zvolený za jeho nástupcu. Keď sa 1088 saskí biskupi a ďalší prívrženci Hermana zo Salmu podrobili cisárovi Henrichovi IV., utiahol sa späť na svoje rodové majetky.

Herman zo Salzy

Herman zo Salzy, 1179 Durínsko – 20. 3. 1239 Salerne — veľmajster Rádu nemeckých rytierov (od 1210). Na žiadosť uhorského kráľa Ondreja II. prišiel 1211 so skupinou nemeckých rytierov do Uhorska, kde mal na čele rádu chrániť územie Sedmohradska pred kumánskymi nájazdmi. Ako schopný politik a diplomat si získal priazeň a podporu rímsko-nemeckého cisára Fridricha II., ktorý využíval jeho nadanie v rokovaniach s pápežským dvorom. Sprevádzal cisára na 5. križiackej výprave. Pápež Honorius III. uznal jeho zásluhy zrovnoprávnením postavenia Rádu nemeckých rytierov s rádom templárov a johanitov. R. 1230 zohral kľúčovú úlohu pri zmierení cisára s pápežom Gregorom IX. Pod vedením Hermana zo Salzy sa pôsobenie nemeckých rytierov postupne presunulo zo Stredného východu do východnej Európy, najmä na územie Livónska (dnešné Lotyšsko a Estónsko) a vojenské úsilie rádu sústredil na ovládnutie tamojšieho pohanského obyvateľstva. Na pozvanie mazovského kniežaťa Konráda I. začal 1226 výpravu zacielenú na podrobenie, christianizáciu a germanizáciu baltského kmeňa Prusov. Rád za pomoc získal územie Chełmska na dolnej Visle a možnosť podrobiť ďalšie územia na východe. Rád nemeckých rytierov doviedol k vrcholu moci a svojou prezieravou politikou sa podieľal na položení základov silného centralizovaného štátu pod jeho vládou vo východnom Prusku, ktorý existoval do polovice 15. storočia.

Hermélyová, Gabriela

Hermélyová, Gabriela, 10. 6. 1932 Košice – 14. 8. 2016 Bratislava — slovenská speváčka. Od 1951 nahrávala v košickom rozhlase so skupinou Gejzu Toperczera, od 1954 žila v Bratislave, od 1958 členka Tatra revue, od 1959 vystupovala v niekoľkých štátoch Európy. Mala prirodzene zastretý zamatový hlas a výrazné swingové i džezové rytmické cítenie. Úspešné hity: Môj manžel, Skryl sa mesiac za obláčik, Ty nie si môj typ, V neskorých hodinách. V 80. rokoch 20. stor. pripravila pre Československý rozhlas (dnes RTVS) v Bratislave viacdielny hudobno-slovný seriál O hudbe svojich rovesníkov a od 2000 spomienkový rozhlasový cyklus Kronika populárnej hudby.

hermeneutická pedagogika

hermeneutická pedagogika — pedagogický smer vychádzajúci z hermeneutickej filozofie (→ hermeneutika) zdôrazňujúcej význam výkladu (interpretácie) a porozumenia textu a skutočnosti, súčasť tzv. duchovnovednej pedagogiky čerpajúcej z diela W. Diltheya. V tomto ponímaní potom pedagogika nie je vysvetľujúca, ale rozumejúca veda, metodológia pedagogické výskumu sa orientuje najmä na analýzu textu a reči i na skúsenostné uchopovanie údajov a toleruje sa ich subjektívne zafarbenie (kvalitatívna metodológia). Typickou hermeneutickou metódou je napr. metóda biografie, ktorá má v pedagogickom výskume napr. podobu metódy tzv. životného príbehu učiteľa, charakteristickými znakmi hermeneutickej pedagogiky sú výklad a interpretácia skúmaných javov z viacerých hľadísk a aspektov. Hermeneutická pedagogika sa sústreďuje na porozumenie zmyslu a na interpretáciu tzv. výchovnej skutočnosti a výchovného vzťahu. Výchova sa chápe ako skutočnosť, ako fakt, ktorý treba chápať a usilovať sa porozumieť jeho významu. Uskutočňuje sa však len vtedy, ak sa stretnú minimálne dve osoby, a keď chceme pochopiť jej zmysel, musíme pochopiť zmysel tohto osobného spoločenstva. Na základe postoja a teoretickej orientovanosti pri analýze a interpretácii výchovnej skutočnosti a výchovného vzťahu možno v rámci hermeneutickej pedagogiky rozlíšiť tri smery: 1. hermeneuticko-pragmatický smer, ktorý pri analýze výchovnej skutočnosti a výchovného vzťahu primárne vychádza z praktického konania aktérov výchovného vzťahu; pedagogika sa potom chápe ako veda o konaní. Najvýznamnejšími stúpencami tohto smeru boli W. A. Flitner a T. Litt; 2. dialekticko-hermeneutický smer, ktorý pri analýze výchovnej skutočnosti vychádza z heglovskej interpretácie výchovného vzťahu ako dialektického procesu medzi bytím pre seba (subjektivitou) a bytím osebe (objektivitou). Významným predstaviteľom tohto smeru bol nemecký pedagóg Josef Derbolav (*1912, †1987); 3. hermeneuticko-existencialistický smer, ktorý chápe pedagogický vzťah ako existenciálny vzťah rozdielnych bytí odohrávajúci sa v určitej pedagogickej atmosfére či citových podmienkach. Analyzujú a interpretujú sa existenciálne city a pocity účastníkov tohto vzťahu (pocit istoty či neistoty, radosti či smútku, nádeje či beznádeje ap.) a ich predpoklady alebo účinky. Najvýznamnejším stúpencom tohto smeru bol O. F. Bollnow.

hermeneutika

hermeneutika [gr.] — v užšom (pôvodnom) význame umenie interpretácie textov, v širšom (novšom) význame metodologický postup humanitných vied (napr. teológie, filozofie, histórie, hudby, pedagogiky, práva) pri interpretácii objektívnych výsledkov rozumovej činnosti človeka (napr. texty, hudba, zákony ap.) na základe ich porozumenia (pochopenia), metóda zameraná na výklad, vysvetlenie a pochopenie myšlienok, textov, teórií, udalostí ap., ktoré sa usiluje vykladať v ich širokom kontexte a so zaangažovaním autorovho výkladu (pochopenia a uhla pohľadu).

Pojem hermeneutika je odvodený z gréckeho slova herméneuein (vykladať, objasňovať), resp. od mena gréckeho antického boha Herma ako darcu jazyka a písma. Začiatky hermeneutiky je možné nájsť v období helenizmu vo filologickej disciplíne zaoberajúcej sa výkladom klasických textov (napr. homérovských) alebo v stoickej filozofii (→ stoicizmus), v tzv. herméneutiké techné, t. j. v umení výkladu, pričom pri interpretácii mýtov zohrávala významnú úlohu alegória. Na stoikov nadviazal Filón Alexandrijský alegorickými výkladmi mýtov a hermeneutickým výkladom Starého zákona. Náboženská hermeneutika sa tak neskôr vyvíjala prevažne v rámci exegézy biblických textov (biblická hermeneutika), ktorá je však výkladom výlučne sakrálnych textov. Špecifickou disciplínou sa hermeneutika stala v období ranej cirkvi. Popri exegéze vystupovala aj ako samostatné umenie komentára Biblie. Cirkevný otec Tertullianus v nadväznosti na antickú rétoriku rozvinul technickú hermeneutiku s jej vlastnými pravidlami, napr. vysvetľovanie jednotlivostí z hľadiska celku alebo ozrejmovanie nejasných miest textu pomocou už pochopených častí. Prvý systematik výkladu Svätého písma Origenes sa ako prvý pokúsil sformulovať filozofickú teóriu výkladu založenú na platónskej tradícii. Patristická hermeneutika dosiahla svoj vrchol aj zavŕšenie v diele sv. Augustína. Od začiatku reformácie sa hermeneutika v rámci filologickej kritiky pokúšala očistiť biblický text od neskorších nánosov stredovekého prekladu Vulgaty a rekonštruovať jeho najpôvodnejšie znenie. Tak vznikla moderná biblická hermeneutika, ktorej zakladateľom bol M. Luther. Termín hermeneutika v tomto duchu začal prvýkrát používať 1654 protestantský teológ Johann Konrad Dannhauer (*1603, †1666). Až do osvietenstva však hermeneutika bola predovšetkým teologickou disciplínou. Ako vedná disciplína a príslušná náuka o prostriedkoch vedeckého výkladu textov starých písomných pamiatok sa usilovala vysvetliť zmysel textu na základe jeho objektívnych (gramatický význam slov a jeho historicky podmienené variácie), ako aj subjektívnych predpokladov (zámery a úmysly autorov). Okrem procesu interpretácie, ktorej cieľom bolo správne pochopenie textu v zmysle priradenia správnych významov lexikálnym jednotkám cudzojazyčného textu, tak hermeneutika zahŕňala aj proces exegézy usilujúcej sa zhromaždiť všetky dostupné historické údaje vysvetľujúce text aj z hľadiska vonkajších súvislostí.

Hermeneutiku ako vedu o všeobecných pravidlách výkladu ľubovoľného textu rozpracoval Franz Meier (*1688, †1752) v diele Umenie výkladu (Versuch einer allgemeinen Auslegungskunst, 1757). Za prvého významného predstaviteľa modernej hermeneutiky je považovaný nemecký romantický filozof F. E. D. Schleiermacher, ktorý sa pokúšal o rekonštrukciu Platónových diel ich výkladom. Podľa Schleiermachera interpretácia zahŕňa lingvistické porozumenie zmyslu i psychologické porozumenie autorovho zámeru. Predstaviteľ filozofie života W. Dilthey chápal hermeneutiku ako metódu duchovných vied určenú na vysvetľovanie realizácie ducha v dejinách. Podľa Diltheya prírodné vedy pracujú s objektívnou skutočnosťou a majú byť schopné vysvetliť predmet svojho výskumu zákonitou súvislosťou príčin a dôsledkov. Duchovné vedy tejto objektivizácie schopné nie sú, pretože pracujú so subjektívnou, duchovnou skutočnosťou, ktorá je mnohoznačná a nedá sa úplne objektívne vysvetliť, dá sa nanajvýš len chápať a porozumieť jej z hľadiska rôznych aspektov. Hermeneutika, ktorá bola pôvodnou metódou výkladu a interpretácie umeleckých textov v rámci klasickej jazykovedy, sa tak od čias W. Diltheya stala základnou výskumnou metódou duchovných vied. V najnovšom období dostala širší spoločenskovedný a filozofický, resp. lingvisticko-filologický zmysel ako metóda chápania (rozumenia a porozumenia) v duchovných (humanitných) vedách, v rámci čoho je dôležitý rečový charakter porozumenia (W. Dilthey, H. Rickert). Filozofickú hermeneutiku s dôrazom na interpretatívnu dimenziu rozpracoval M. Heidegger (Ontológia – hermeneutika fakticity, Ontologie – Hermeneutik der Faktizität, 1923), ktorý využíval hermeneutiku na analýzu pobytu (Dasein), a H.-G. Gadamer (najmä v práci Pravda a metóda, Wahrheit und Methode, 1960), ktorý hermeneutiku posúval k analýze jazyka ako špeciálneho bytia. V Gadamerovom chápaní je hermeneutika učenie o spôsoboch, postupoch a princípoch hľadania podstaty a zmyslu, „duše“, „vnútornej formy“ umeleckého diela, je to úsilie pochopiť zrod umeleckých javov, nielen ich zjavný, ale aj skrytý zmysel, zahŕňajúc racionálne aj iracionálne, diskurzívne aj intuitívne stránky. Hudobná hermeneutika ako metodológia výkladu hudobného diela slúžiaca na jeho pochopenie, resp. ako samotný výklad a pochopenie, vznikla na prelome 19. a 20. storočia vďaka podnetom W. Diltheya v oblasti filozofie, filológie a vied o umení. Pojem hudobná hermeneutika zaviedol do muzikológie H. Kretzschmar, ktorý vo svojich prácach oživil aj postupy doznievajúcej afektovej teórie z 18. storočia. Arnold Schering (*1877, †1941) rozvinul koncepciu hudobnej symboliky, pričom predpokladal, že hudobný symbol sa prejavuje ako istý znejúci obraz. Opätovné oživenie záujmu o hudobnú hermeneutiku nastalo v 60. rokoch 20. storočia najmä v nemeckej a americkej muzikológii. V dešifrovaní sémantiky hudby sa uplatňovali rôzne metodologické pozície: filozoficko-biograficko-pramenná (Constantin Floros, *1930), hudobno-sociologická (Martin Geck, *1936; Kurt Blaukopf, *1914, †1999), hudobno-filologická (Joseph Kerman, *1924, †2014), hudobno-estetická (Carl Dahlhaus, *1928, †1989; Hans Heinrich Eggebrecht, *1919, †1999). Model hermeneutických operácií pracovnej skupiny Ústavu hudobnej hermeneutiky v Salzburgu (Siegfried Mauser, *1954; Gernot Gruber, *1939; Wolfgang Gratzer, *1965) vychádza z dvojakej existencie hudobného diela v jeho notovanej a znejúcej podobe a vyzdvihuje fenomén procesuálnosti a aktualizácie. Kým staršia hudobná hermeneutika sa zameriavala najmä na výklad obsahovej stránky, resp. mimohudobných významov hudobného textu, v súčasnej hudobnej hermeneutike sa dichotómia štrukturálnej analýzy a významového dešifrovania hudobného textu vrátane skúmania otázok z dejín a estetiky recepcie považuje za prekonanú, čím sa do istej miery prekrývajú pojmy teoretická hudobná interpretácia a hermeneutika. Sociologická hermeneutika vychádza z koncepcie porozumenia (Verstehen) M. Webera, ktorá úzko súvisí so Schleiermacherovou a Diltheyovou filozofiou. V opozícii k pozitivizmu A. Comta sa M. Weber prikláňal k Diltheyovmu teoreticko-metodologickému dualizmu humanitných a prírodných vied. Odlišnosť humanitných vied spočíva v kontinuite bežného rozumu a formálneho procesu interpretácie. Porozumenie konania je teda podľa Webera základným metodologickým nástrojom humanitných vied. V sociológii sa k tomuto odkazu hlási napr. fenomenológia A. Schütza, etnometodológia H. Garfinkela, dualita štruktúr A. Giddensa a frankfurtská škola kritickej teórie (J. Habermas). Interpretáciou práva sa zaoberá právna hermeneutika.

Hermés

Hermés, genitív Herma — grécky boh, syn Dia (Zeus) a Maie. Pôvodne boh vetra, Gréci ho uctievali od najstarších čias (Knóssos, pamiatky v lineárnom písme B zo 14. – 13. stor. pred n. l.) ako boha vegetatívnej sily (symbolizovanej falusom), považovaný za ochrancu pastierov a stád. Od malička bol dôvtipný a ľstivý (Hermés Dolios). Narodil sa ráno v jaskyni pod vrchom Kylléna v Arkádii, dopoludnia ušiel z kolísky, napoludnie vynašiel lýru (natiahnutím strún na korytnačí pancier), popoludní ukradol Apolónovi 50 kráv (pospiatky ich zahnal do jaskyne, aby zanechali obrátené stopy) a večer s nevinným výrazom zaspal. Keď Apolón jeho podvod odhalil, Hermés ho obmäkčil hrou na lýre, výmenou za ňu mu Apolón ponechal stádo a daroval zlatú berlu prinášajúcu blahobyt a dotknutím očí spánok a sny. Hermés vynašiel aj hudobný nástroj syrinx, za ktorý mu Apolón daroval zlatú palicu (gr. kérykeion, lat. caduceus) na stráženie stáda, ktorá sa neskôr stala symbolom poslov; znázorňuje sa s dvoma krídelkami a s okom prozreteľnosti na hornom konci, obtočená dvoma hadmi v tvare neúplnej osmičky. Podobne ako Iris bol Hermés spoľahlivým poslom Dia, neskôr aj ostatných bohov či ľudí (o. i. sprievodca duší do podsvetia, Hermés Psychopompos). Považovaný za patróna rečníctva a darcu rečníckeho nadania (Hermés Logios). Bol mu pripisovaný aj úspech pri rokovaní s cudzincom alebo s nepriateľom (odtiaľ grécky výraz herméneus označujúci prekladateľa a pojem hermeneutika označujúci interpretáciu). Boh obchodníkov a šťastných nálezcov (gr. hermaion – náhodný nález), ale aj zlodejov jahniat či oviec. Grékmi pokladaný za vynálezcu abecedy, mier, váh a telocviku. Ochranca pocestných, uctievaný hromadou kameňov na rázcestiach (predobraz oltára), neskôr sochami (→ herma).

Spočiatku zobrazovaný ako bradatý muž (napr. socha Herma nesúceho barana, Hermés Krioforos), od 5. stor. pred n. l. bola jeho úloha rýchleho posla stvárňovaná podobou mládenca s klobúkom (petasos), prípadne s čiapkou s krídlami a okrídlenými sandálmi, obchodovanie symbolizoval mešec peňazí. Otec Hermafrodita, podľa niektorých prameňov aj Odyseovho deda Autolyka a boha Pana. Na Diov príkaz zabil stookého Arga, čím vyslobodil Ió; počas Athamantovho šialenstva (→ Inó) zachránil život malému Dionýzovi. Približne v 5. stor. pred n. l. ho Rimania stotožnili s bohom obchodu a zisku Merkúrom. Námet literárnych (v Homérovej Iliade sprevádzal Priama žiadajúceho v Achillovom tábore Hektorove pozostatky, v Odysseii odviedol Odysea od Kalypsó, zlodej Apolónovho stáda v Sofoklovej satyrskej dráme Sliediči) a výtvarných diel (Praxitelés: socha Hermés s malým Dionýzom, okolo 340 pred n. l., Lysippos: Odpočívajúci Hermés, Hermés priväzujúci si sandál, 4. stor. pred n. l.).

Hermés Trismegistos

Hermés Trismegistos, genitív Herma Trismegista — grécke pomenovanie egyptského boha múdrosti Thovta, ktorého približne v 2. stor. pred n. l. starovekí Gréci stotožnili s gréckym bohom Hermom a ako tvorcu alchýmie, astrológie a mágie ho nazvali Hermés Trikrát veľký, resp. Trikrát mocný, t. j. Hermés Trismegistos. Ako pôvodcovi reči, písma, vied a umenia, zákonov, lekárstva a čarodejníctva, vládcovi nad všetkým, čo obsahovalo intelektuálnu činnosť, mu bolo pripisované autorstvo rozsiahleho súboru tzv. hermetických spisov (→ hermetizmus).

hermetický

hermetický [gr.] —

1. týkajúci sa hermetizmu; tajný, prístupný iba malému okruhu zasvätencov; mystický;

2. úplne oddeľujúci, uzavretý, izolujúci;

3. nepriepustný, vzduchotesný.

hermetizmus

hermetizmus [vlastné meno] —

1. súbor doktrín založených na textoch a praktikách patriacich do okruhu ezoterických a okultných vied (mágia, alchýmia, astrológia, kabala, teozofia, iluminizmus, špiritizmus, nekromantia), z historického a pojmovo doktrinárskeho hľadiska heterogénny jav.

Názov hermetizmus je odvodený od mena Herma Trismegista, o ktorom sa od 1. stor. pred n. l. zmieňovali klasickí autori, napr. Diodóros Sicílsky, Cicero, Plutarchos a M. V. Martialis. Hermovi Trismegistovi bolo pripisované autorstvo rozsiahleho súboru tzv. hermetických spisov. Podľa Klementa Alexandrijského nosili staroegyptskí kňazi v procesiách jeho 42 základných kníh (36 kníh obsahovalo učenie o bohoch, zákonoch a o výchove kňazov, ďalej históriu, geografiu, astrológiu, astronómiu a náboženské predpisy, v 6 knihách bolo obsiahnuté lekárstvo). Podľa iných prameňov (napr. Manethón) je Hermés Trismegistos autorom 20-tisíc až 36 525 kníh. Grécka hermetická literatúra, ktorá vznikala v Egypte od čias vlády Ptolemaiovcov (305 – 30 pred n. l.), obsahovala mystickú filozofiu a tajné náuky o astrológii, alchýmii a mágii. Medzi najstaršie zachované pramene hermetickej literatúry patrí najvýznamnejší spis staroegyptskej medicínskej literatúry Ebersov papyrus. Celú hermetickú literatúru možno rozdeliť na dve skupiny: na filozoficko-teozofické texty a na spisy týkajúce sa okultných náuk, hoci hranice medzi nimi nemožno presne stanoviť. Filozofické spisy pripisované Hermovi Trismegistovi možno rozdeliť na tri skupiny: 1. zbierka sedemnástich krátkych dialogizovaných traktátov Hermetický súbor (Corpus Hermeticum, vznikla v 6. – 11. stor. n. l., zachovala sa v skrátenej a miestami v porušenej podobe). Prvý traktát Poimandrés (egyptsky alebo koptsky poznanie boha Slnka Re, grécky pastier ľudí) predstavuje zhrnutie Hermovho učenia (kozmogónia, antropológia, eschatológia), ďalšie traktáty sú venované špecifickým otázkam, napr. problémom pohybu, prázdneho priestoru, omladnutia, času a večnosti; 2. spis Dokonalé slovo (gr. Logos teleios, pred 4. stor. n. l.), ktorý sa zachoval iba v latinskom preklade pod názvom Asclepius. Podáva zhrnujúci výklad hermetickej gnózy a sústreďuje sa na tri živé bytosti: Boha, sveta, človeka; v hierarchii bytostí zaujíma človek stredné postavenie; 3. z Antológie (Antologium, 5. stor. n. I.) I. Stobaia vyňatých 39 úryvkov nerovnakej dĺžky, ktorých obsahom sú najrozličnejšie témy. Najdôležitejší je úryvok z diela Dievča sveta (Koré kosmou), rozhovor egyptskej bohyne Isis (Eset) so synom, bohom Horom, o stvorení sveta a duší. K týmto textom sa priraďuje ešte päť kníh v koptčine z gnostickej knižnice v Nag Hammádí v Hornom Egypte (objavená 1945).

Všetky tieto hermetické filozofické traktáty vznikli medzi 100 – 300 n. l., líšia sa obsahom, autorstvom a časom vzniku a sú zmesou platonizmu, stoicizmu a náboženských tém perzského pôvodu. Ako celok nepredstavujú koherentnú doktrínu a v tvrdeniach si často odporujú. Spája ich niekoľko charakteristických spoločných čŕt, z ktorých najdôležitejšou je nerozlišovanie vedy a náboženstva: poznanie možno dosiahnuť iba prostredníctvom zjavenia alebo vnuknutia, je výsledkom skôr zbožnosti a askézy ako racionálnej reflexie. Vesmír sa chápe ako jeden celok, jeho jednota spočíva na vzťahoch sympatie a antipatie, príťažlivosti a odporu, viažuc tak navzájom všetky bytosti a veci, ktoré ho tvoria. Hermetizmus tak stál v opozícii proti vede aristotelovského typu a následne sa vyvinuli dve línie západnej kultúry. Prvá vychádza z logického (aristotelovského) spôsobu myslenia, ktorý nastolil metódu racionálneho poznania založeného na pozitívnych a zmyslami kontrolovateľných faktoch, ako aj na viere, že ľudský rozum a prírodné javy sú riadené tými istými zákonmi. Druhú líniu rozvíjal hermetizmus vo všetkých podobách a formách známych od najstarších čias až do novoveku. Hermetizmus vychádza z predlogického spôsobu myslenia a je založený na tom, že pozorovaný predmet nie je oddelený od pozorovateľa a objekt i subjekt sú (rovnako ako celý vesmír) spojené animizmom (z lat. anima = duša), ktorý je spoločný všetkým bytostiam a veciam (univerzálna duša). S animizmom je veľmi tesne spojená mágia, za ktorej otca je pokladaný Hermés Trismegistos (spis Kyranidés). Mágia je založená na viere v nadprirodzenú moc, ktorá je prírode imanentná, preniká ľudskou spoločnosťou i prírodou a vyvolávala efekty priečiace sa prirodzenému poriadku vecí. Je najnižším stupňom tzv. hermetickej reťaze — hierarchie stupňov hermeticky (t. j. určeného iba iniciovaným, teda zasväteným) sprostredkúvaného poznania a praktík. Najvyšším stupňom je mystika, mystické spojenie s božstvom (lat. unio mystica), ktoré presahuje ľudské chápanie a je nevyvrátiteľné. V staroveku poznali mystické spojenie viaceré kulty, náboženstvá a filozofické prúdy (brahmanizmus, orfizmus, pytagorizmus, platonizmus). V židovskom a kresťanskom monoteistickom náboženstve je týmto božstvom Jahve, Boh ako stvoriteľ sveta a prvý hýbateľ (Aristotelov pojem). Toto spojenie pripúšťa a uznáva ako skutočné mysticizmus, filozofická a náboženská doktrína založená na nekognitívnych danostiach (intuícia, zjavenie, vnuknutie, osvietenie ap.). Mystika vyšla zo siekt zasvätených a vyvolených (tzv. mystov), vyznávajúcich kult božstiev antického a orientálneho náboženstva (čím sa včleňuje do hermetizmu) a vždy zotrvávala na fideistickom základe (→ fideizmus). Veľký rozmach dosiahla v období helenizmu, keď sa z rôznorodých prvkov orientálnej mágie, židovskej mystiky, novopytagorizmu, novoplatonizmu a kresťanstva vyvinula ezoterická synkretická gnóza, najvyššie, spásonosné poznanie, ktoré iniciovaný, čiže gnostik (gr. gnóstikos, t. j. ten, kto vie) dosahuje v stave extázy. Je to mystické tajomstvo jeho zrodu, čiže zostupu na tento svet, ako i jeho návratu k svojmu pôvodu, ktorý je duchovný a v hmotnom svete nepoznateľný. Spasiteľ je podľa gnostikov iba jednou z nebeských mocností (aiónov), medzi ktorými má najvyššie postavenie. Zostupuje do iných sfér, kde vládnu iné mocnosti (planéty), láme pečate ich moci, ich mien a prívlastkov, a tak nad nimi víťazí. Z rúk osudu, ktoré predstavujú démonické sily, vyslobodzuje ľudské duše svätou cestou (gnózou). Ezoterický, čiže hermetický charakter gnosticizmu vyplýva z toho, že jeho stúpenci tvrdili, že Ježiš Kristus vyjavil vyvoleným skryté tajomstvá počas štyridsiatich dní, ktoré strávil so svojimi učeníkmi po vzkriesení. Na tomto základe vznikol eklektický nábožensko-filozofický prúd, ktorý prenikol do formujúcej sa ortodoxnej kresťanskej cirkvi v 1. stor. n. l., najväčší vplyv zaznamenal v 2. stor. a jeho hlavnými centrami boli Antiochia, Alexandria a Rím. V období stredoveku (5. – 15. stor.) utvárali prostredie vhodné na rozvoj mystiky a mysticizmu viaceré filozoficko-teologické a sociálno-historické faktory. Križiacke výpravy, na ktoré vyzval kresťanský Západ pápež Urban II. (1095), oživili záujem o antickú filozofiu, ale v jej helenistickej podobe, v ktorej bolo mnoho mystických prvkov obsiahnutých najmä v novopytagorizme a novoplatonizme. Veľkou náboženskou a mysliteľskou osobnosťou spájúcou doznievajúci starovek a novú kresťanskú éru bol sv. Augustín, ktorý v diele O Božom štáte (De Civitate Dei, 413 – 426) uvádza úryvky z hermetického Asclepia. Z augustiniánskej tradície vychádzali tí stredovekí mystici a teológovia, ktorí sa úplne alebo čiastočne nepodriadili racionalistickej teológii Tomáša Akvinského založenej na Aristotelovej filozofii (Pseudo-Dionysius Areopagita, J. S. Eriugena, sv. Bernard z Clairvaux, sv. Hildegarda z Bingenu, sv. František z Assisi, sv. Bonaventura, R. Lullus, Eckhart, M. Kuzánsky a i.). Doktríny hermetizmu poznali aj ďalší kresťanskí, po latinsky píšuci autori z konca staroveku, ktorí zohrali významnú úlohu v ich šírení v stredoveku: Tertullianus nazýval Herma majstrom všetkých vied, podľa Arnobia zo Siccy sa hermetické náuky zhodujú s platonizmom a pytagorizmom, z hermetických spisov často citoval Lactantius, P. Abélard sa často zmieňoval o úryvku z Asclepia (Dokonalého slova), z Asclepia citoval aj Teodorik zo Chartres. K zblíženiu hermetickej odnože helenistickej filozofie s kresťanstvom na podklade slova (logos) významne prispelo dielo rímskeho spisovateľa z konca staroveku Martiana Capellu Svadba Merkúra a Filológie (De nuptiis Mercurii et Philologiae), v ktorej alegoricky spojil lásku a vedu jazyka (slova) s Merkúrom (gr. Hermom). Latinský stredovek však nepoznal Hermetický súbor ani úryvky zo Stobaiovej Antológie. Naproti tomu boli hojne rozšírené hermetické texty o okultných vedách (preložené z gréčtiny a arabčiny), najmä o astrológii a alchýmii, ktoré boli neraz vzájomne prepojené do jedného celku. Astrológovia z čias rímskeho cisárstva sa často odvolávali na Hermove spisy, najmä na doktrínu o dekádach, na systém nebeských domov (gr. topoi) a osudov (gr. kléroi). Väčšina textov sa stratila, niektoré sú známe z druhého prameňa (napr. Celá cnosť hovoriaca o siedmich osudoch, ktoré korešpondujú so siedmimi planétami, a o ich vplyve). Zachovali sa menšie spisy Hrmiaca veštba (vysvetľujúci veštby založené na hrome v každom mesiaci v roku), O otrasoch (vykladajúci znamenia, ktoré prináša zemetrasenie) a O názvoch a moci dvanástich domov, ako aj latinský preklad gréckej zbierky básní Hermova kniha (Liber Hermetis) z 12. storočia, ktorá je istým druhom kompendia obsahujúcim náuku o vplyvoch hviezd (melotézia) na orgány a údy ľudského tela podľa dekád. Spis egyptského pôvodu Ammónova lekárska matematika alebo Ammónova matematikoiatria skúma vplyvy planét a sústreďuje sa na homeopatickú metódu (hviezda negatívne zasiahnutá inou hviezdou spôsobuje chorobu ľudského orgánu, ktorý s ňou súvisí; liečenie spočíva v odstránení zlého vplyvu druhej hviezdy účinkom zvierat, rastlín a kameňov, ktoré sú v kladnom pomere s dominantnou hviezdou). K rovnakému druhu patria spisy O šťavách rastlín (traktát o botanickej astrológii) a Asklépiova posvätná kniha (opisuje spôsoby, ako vytvoriť liečivý prsteň z rastliny a kameňa podľa ich priaznivého vzťahu s každou dekádou). V stredoveku boli známe hermetické traktáty v latinčine o astrológii, napr. Kniha o tridsiatich šiestich dekádach dvanástich znamení (Liber de XXXVI decanis XII signorum), Kniha o pätnástich hviezdach, o toľkých kameňoch, o toľkých bylinách a práve o toľkých obrazoch (Liber de XV stellis, tot lapidipus, tot herbis et totidem figuris).

Hermés Trismegistos bol pokladaný aj za zakladateľa alchýmie (nazývanej Hermovým posvätným umením), ktorá sa usilovala objaviť vzťahy medzi materiálnym a duchovným svetom a nájsť univerzálny liek i kameň mudrcov (lat. lapis philosophorum) meniaci transmutáciou podradné kovy na zlato, tradícia mu pripisovala aj vynález hermeticky, t. j. nepriepustne uzavretej nádoby pre potreby alchymistov. Z alchymistických spisov sa mu pripisovalo základné alchymistické dielo Smaragdová tabuľa (Tabula smaragdina; vyšla i s komentárom v Norimbergu v druhej a tretej časti latinského traktátu O alchýmii, De alchemia, 1541), z ostatných je známych iba niekoľko krátkych citátov, resp. názvov (Kľúč, Malý kľúč, Pyramis, Eptabiblos). V alchymistickej terminológii a v náuke o arkánoch (tajomných postupoch a liekoch, ktorých zloženie je tajné) pôsobili pohanské predstavy aj po uznaní kresťanstva (313). Ich hlavnou postavou bol Hermés (rímsky Merkúr) vo dvojakom význame: ortuti a svetovej duše či v sprievode Slnka a Luny, resp. zlata a striebra. Základnou alchymistickou operáciou bolo rozdelenie prvotnej hmoty (lat. prima materia) čiže chaosu na aktívnu a pasívnu zložku, t. j. na dušu a hmotu. Z ich spojenia (lat. coniunctio), alegoricky uskutočneného ako rituálne spojenie Slnka a Luny, sa zrodil syn múdrosti (lat. filius sapientiae), t. j. premenený Merkúr znázorňovaný ako hermafrodit. V stredoveku bol uznávanou autoritou sv. Albert Veľký (Albertus Magnus), ktorý mal povesť majstra okultných vied a ktorému sa pripisuje autorstvo zbierky magických receptov Albert Veľký. Z ďalších stredovekých alchymistických traktátov je známa napr. Voda života (Aqua vitae). Od konca 14. a začiatku 15. storočia prvá generácia humanistov najskôr na talianskej univerzite v Bologni a Padove a potom na univerzite v Paríži a Oxforde oživila záujem o helenistickú vzdelanosť a klasickú grécku filozofiu a literatúru, ktorú poznávala na základe vlastného filologického štúdia. Približne 1460 sa do Florencie dostal rukopis Hermetického súboru (Corpus Hermeticum), ktorý do latinčiny preložil M. Ficino. V úvode k prekladu sa odvolával na sv. Augustína a z Herma urobil teológa, pričom zdôrazňoval prorocký charakter Hermových spisov. Ficinov preklad vyšiel 1471 a stal sa východiskom rozvoja hermetizmu v renesancii. Francúzsky prekladateľ a komentátor Biblie Jacques Lefèvre d’Étaples (Jacobus Faber, *1450, †1536) ho vydal spolu s Ficinovým prekladom spisov Poimandres a Asclepius (1505) a pripojil k nim aj traktát Hermova nádoba (Crater Hermetis), v ktorej je opísaný spôsob, akým učiteľ preniesol na žiaka svoju skúsenosť z omladnutia. Hermetická literatúra mala v tom období silný ohlas a bola sprevádzaná mnohými špekuláciami. V jednom z novších vydaní Hermetického súboru (1574) vydavateľ tvrdil, že Hermés žil pred Mojžišom a dosiahol najvyššie božské poznanie. Spisy pripisované Hermovi Trismegistovi sa stali zbraňou proti aristotelizmu v teológii. Vplyv hermetizmu v období renesancie bol veľmi veľký a dotkol sa najrozličnejších kruhov (okultistov, filozofov, teológov, vedcov, katolíkov i protestantov). Nový význam nadobudla aj alchýmia úzko spojená s medicínou a astronómiou, disciplínami, ktoré sa stali predmetom univerzitného štúdia. Výklad základných tém alchýmie podal nemecký lekár a kabalistický filozof Heinrich Cornelius Agrippa z Nettensheimu (*1486, †1535) v spise O okultnej filozofii (De occulta philosophia). Jeho bezprostredným nasledovníkom je najvýznamnejší renesančný alchymista, lekár, astrológ a filozof Paracelsus, ktorý bol dôkladným znalcom hermetickej, špeciálne alchymistickej tradície. Agrippa z Nettensheimu a Paracelsus zachovávali v Nemecku ezoterickú tradíciu, ktorá sa udržala až do 17. storočia (J. Böhme; Valentin Weigel, *1533, †1588; alchymista a lekár Gerhard Dorn, *okolo 1530, †1584, autor komentára k Paracelsovmu latinskému spisu O dlhom živote Gerardus Dorneus, Theophrasti Paracelsi libri V de vita longa, 1583). Špecifickou odnožou hermetizmu bola židovská mystika kabala, ktorá v 8. a 9. storočí prenikla do Európy. Blízko k mysticizmu mali aj teozofia (ezoterické učenie založené na viere, že duch, ktorý zostúpil z božskej sféry do prirodzeného stavu, hľadá pomocou postupných premien spôsob, ako sa odpútať od hmoty a splynúť s Bohom) a podľa jej vzoru založená antropozofia (R. Steiner). V 18. storočí dosiahla vrchol ezoterická doktrína iluminizmus (založená na viere vo vnútorné osvietenie človeka alebo v zjavenia dané priamo od Boha). Do myšlienkového i praktického kontextu hermetizmu treba zaradiť aj okultné náuky, a to nekromantiu a špiritizmus;

2. lit. básnická tradícia v európskej literatúre charakteristická mysticizmom, tajuplnosťou, zložitou metaforikou a komplikovaným jazykovým prejavom. Z hľadiska genézy, funkcie a poetiky textu možno rozlíšiť dve kategórie literatúry spojenej s hermetizmom:

a) texty, ktoré sú literárnymi dielami vo vlastnom zmysle slova a hermetizmus v najrozličnejších podobách bol pre ich autorov zdrojom inšpirácie a poznania, ako aj jednou z ciest ich duchovného a tvorivého vývinu. K autorom tohto typu patria napr. M. Scève (básnická zbierka Délia, Delie, 1544), a najmä J. W. Goethe, v ktorého filozoficko-dramatickej básni Faust I, II (1808, 1832) je badateľná autorova skúsenosť s okultnými náukami, špeciálne s alchýmiou. Doktor Faust, údajný čarodejník, ktorý predal svoju dušu diablovi výmenou za pozemský blahobyt, dosahuje absolútne poznanie v duchu alchymistickej náuky, že prirodzené svetlo v človeku je najsilnejším svetlom zo všetkých svetiel a že cez ľudské astrum prichádza k zjasneniu univerza, v čom treba vidieť zrušenie ľudskej podriadenosti Božej autorite. Vplyvy okultných a ezoterických náuk sa v ešte väčšej miere prejavili v romantizme. V knihe Aurélia alebo sen a život (Aurélia ou le rêve et la vie, 1855) francúzskeho básnika a prozaika G. de Nervala je badateľný vplyv švédskeho mystického teológa a vizionára E. Swedenborga, iluminizmus 18. storočia sa prejavil v jeho zbierke próz nazvanej Osvietení (Les Illuminés, 1852), ktorá je básnickou štúdiou o iniciácii. Stopy mystiky a iluminizmu sú evidentné aj v románe G. Sandovej Consuelo (1842 – 43), v ktorom je mýtus o zasvätení pomocou hudby spojený so snom a vizionárskou exaltáciou. V úsilí uniknúť z triviálnej reality hľadali romantickí básnici spojenie s transcendentným svetom vymykajúcim sa možnostiam ľudskej zmyslovej skúsenosti. Táto tendencia sa výrazne prejavila v poézii francúzskeho básnika Ch. Baudelaira. V úvodnej básni Kvetov zla (Les Fleurs du mal, 1857) Čitateľovi (Au lecteur) nazval Herma Trismegista satanom a učeným chemikom, t. j. alchymistom. Jeho estetika je založená na presvedčení o schopnosti umenia obsiahnuť a ovládnuť celé univerzum, a dospieť tak k absolútnemu poznaniu, čo bolo vlastne aj cieľom alchýmie, ako ju chápal napr. Paracelsus. V imaginácii, ktorú pokladal za kráľovnú tvorivých schopností, hľadal tajné vzťahy vecí, zhody a analógie. V súlade s učením E. Swedenborga objavoval univerzálnu analógiu ako cestu a spôsob komunikácie s nadzmyslovými entitami, ktoré sú cez ňu v spojení s pozemským svetom, aby sa tak zrodila mystická jednota hmotného a duchovného bytia (báseň Vzťahy, Correspondances). Na Baudelaira nadviazal v tomto zmysle A. Rimbaud. Novátorsky preniesol do poézie starú alchymistickú metódu ohňa, v ktorom sa látky rozličného druhu transmutovali a dostávali novú kvalitu. Ohňom bolo pre neho rozrúšanie zmyslov až do extázy, v ktorej sa básnik prenesie do stavu ohnivej metaforickej turbulencie, v ktorej sa slovo svojou zvučnosťou a sugesciou oddeľuje od svojho obsahu a stáva sa svetlom novej svojbytnej skutočnosti (báseň Alchýmia slova, Alchimie du verbe). Mystika, vizionárstvo a okultizmus boli tiež preferovanými oblasťami ľudskej činnosti realistu H. de Balzaca, ktorý sa od 1825 začal venovať štúdiu E. Swedenborga a navštevoval tajné iluministické sekty. V románoch a novelách druhej časti svojho rozsiahleho románového a novelistického cyklu Ľudská komédia (La Comédie humaine, 1829 – 50) nazvanej Filozofické štúdie (Études philosophiques) sa prejavil ako básnik so zmyslom pre mystické a ezoterické javy, a to v rovine tematickej a evokačnej. Základnú ideu Filozofických štúdií stelesňuje postava Louisa Lamberta (autobiografický román Louis Lambert, 1832) a je ňou poznanie, že myšlienka zabíja mysliaceho, čo treba chápať v hlbšom význame autorovho presvedčenia, že dielo ako oheň stravuje svojho tvorcu, čo bol napokon prípad samého Balzaca;

b) analogické označenie postromantických básnických prúdov z obdobia secesie, predovšetkým symbolizmu. Termín hermetizmus v tomto význame je novotvar odvodený z tradičného adjektíva hermetický a vznikol až koncom 19. storočia. Hlavným programom hermetickej poézie sa stala izolácia umeleckého diela od empirickej reality, básnický hermetizmus nadobudol charakter okultizmu a ezoterizmu. Neskôr sa toto označenie prenieslo aj na osobnosti a javy iných literárnych období. Ich spoločnou črtou je vedome zložitá slovesná inštrumentácia básnického posolstva, ktorej významová explikácia nie je uskutočniteľná bez špecifického prístupu a prípravy a bez pochopenia estetického kódu textu.

Predchodcom moderného hermetizmu bol španielsky barokový básnik L. de Góngora y Argote, ktorého najvýznamnejšia básnická skladba Samoty (Soledades, 1613) sa vyznačuje neobyčajnou výrazovou kultivovanosťou presahujúcou hranice zrozumiteľnosti (veľké množstvo grécizmov a latinizmov, latinizujúca vetná skladba). Básnický hermetizmus možno nájsť v talianskom marinizme (G. Marino), v anglickej metafyzickej poézii (J. Donne), vo francúzskej precióznej literatúre a v iných historických a vecne rozdielnych literárnych javoch. Uzavretosť hermetickej poézie nie je totožná s nezrozumiteľnosťou, čo je dôležité pri určovaní typologického a hodnotového štatútu básnického hermetizmu. Až do symbolizmu nebol hermetizmus ako typologický jav literárnej tvorby predmetom skúmania ani podnetom na špecifickú básnickú sebareflexiu. Otázka hermetizmu sa zákonite vynorila s osobitným postavením básnika v modernej industriálnej spoločnosti, ktorá nemá schopnosť prijímať to, čo je v básňach podstatné, a zdôrazňuje iba ich tematický obsah. Vznikla ruptúra medzi poéziou a danou skutočnosťou, ktorá sa pre básnika stala nepriateľským zovretím. Poézia sa stala výlučným aktom uzavretosti (tzv. slonovinovou vežou), ktorá v hermetizme dosiahla najvyšší stupeň subjektivity. Štatút hermetickej poézie je utvorený nielen z komplikovanej slovesnej inštrumentácie, ale i z ontologickej a noetickej svojbytnosti umenia, ktorá je antitézou javovej skutočnosti. V čistej podobe stelesňuje básnický hermetizmus poézia francúzskeho symbolistu S. Mallarmého. Jeho pokračovateľ P. Valéry prehĺbil mallarméovskú myšlienku absolútnej básnickej svojbytnosti a neporušiteľnosti smerom k intelektuálnej koncentrácii v procese tvorby.

V 20. a 30. rokoch 20. storočia sa v talianskej poézii rozvinul prúd neskorého symbolizmu, ktorý sa priamo označoval termínom hermetizmus, pritom ho však vytvárali básnickým naturelom a výrazom odlišné autorské individuality. Nadväzoval predovšetkým na S. Mallarmého a vyznačoval sa prísnym odlíšením básnického jazyka od konvenčnej dorozumievacej reči, abstraktným básnickým slovníkom, selekciou vylučujúcou náhodnosť slov, hudobnosťou verša a zložitou metaforikou. Jeho predstaviteľmi boli Arturo Onofri (*1885, †1928), napr. zbierkami Strieborné trúbky (Le trombe d’argento, 1924) a Pozemskosť slnka (Terrestrita del sole, 1927), G. Ungaretti a S. Quasimodo.

Iný typ básnického hermetizmu predstavuje poézia nemeckého básnika P. Celana, ktorý zoči-voči ľudskému utrpeniu a hrôzam uniká do mlčania, ktorého krajným bodom je hermetizmus. Jeho básnické svedectvo vyjadrené sporým výrazom a temnou metaforou sprevádza odpor proti organickému svetu a hľadanie útočiska v kameňoch a hviezdach. Medzi významných hermetikov svetovej poézie patrí ruský futurista V. Chlebnikov, najväčší experimentátor s fonetickými a morfologickými možnosťami jazyka, ktorého básnický jazyk stráca znakový charakter a stáva sa hermetickou zvukovou expresiou sui generis. K hermetizmu mal blízko ruský symbolistický básnik a prozaik A. Belyj, ktorý sa pokúsil o syntézu mnohých druhov umenia – poézie, prózy, drámy a hudby, o vytvorenie celostnej kultúry a v konečnom dôsledku o splynutie umenia, vedy a náboženstva. Chcel tak oživiť pôvodnú jednotu, ktorú predstavovali okultné náuky v období helenizmu, ale jednotu adekvátnu pocitom a predstavám moderného človeka (román Petrohrad, Petersburg, 1916). Prvky symbolistického hermetizmu sú prítomné aj v poézii českého básnika O. Březinu. Iný typ hermetickej poézie predstavuje rozsiahle dielo V. Holana, ktoré je originálnym pokračovateľom mallarméovsko-rilkeovskej línie vo vývine európskej poézie.

V slovenskej poézii sa prvky básnického hermetizmu objavujú v dielach romantických básnikov S. B. Hroboňa a M. M. Hodžu. V koncentrovanej podobe predstavujú básnický hermetizmus lyrické zbierky symbolistu I. Kraska Nox et solitudo (1909) a Verše (1912). V súčasnej slovenskej poézii možno básnický hermetizmus identifikovať napr. v poézii J. Stacha a J. Ondruša;

3. v prenesenom význame všetko, čo je nepochopiteľné a temné.

Hermlin, Stephan

Hermlin, Stephan, vlastným menom Rudolf Leder, 13. 4. 1915 Chemnitz – 6. 4. 1997 Berlín — nemecký spisovateľ a prekladateľ. R. 1931 vstúpil do radov komunistickej mládeže, 1933 – 36 bojoval v ilegalite proti fašizmu, 1936 emigroval, ku koncu vojny ho internovali vo Švajčiarsku, 1945 sa vrátil do Nemecka, pracoval ako rozhlasový redaktor vo Frankfurte nad Mohanom, 1947 sa presťahoval do Berlína. R. 1962 v Akadémii umenia NDR zorganizoval čítanie mladých lyrikov (W. Biermann, V. Braun, S. Kirschová, K. Mickel a i.). Autor politicky angažovanej poézie ovplyvnenej surrealizmom (Dvadsaťdva balád, 22 Balladen, 1947), próz s tematikou fašizmu (Poručík Yorck z Wartenburgu, Der Leutnant Yorck von Wartenburg, 1946; sfilmovaná 1981, réžia Peter Vogel; Čas družby, Die Zeit der Gemeinsamkeit, 1949; slov. 1951; sfilmovaná 1984, réžia Peter Vogel) o vzbure vo varšavskom gete, esejí Čítanie (Lektüre, 1973) a autobiografie Večerné svetlo (Abendlicht, 1979; slov. 1983). V niektorých básňach na objednávku má blízko k socialistickému realizmu (Let holubice, Der Flug der Taube, 1952). Prekladal z anglickej (J. Keats, W. Shakespeare), francúzskej (G. Apollinaire, L. Aragon, P. Éluard, G. de Nerval), maďarskej (A. József), španielskej (P. Neruda) a tureckej (N. Hikmet) literatúry. Nositeľ viacerých ocenení.

Hermodactylus

Hermodactylus [-dak-; gr.] — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď kosatcovité. Patrí sem jediný druh Hermodactrylus tuberosus (synonymum Iris tuberosa) vysoký do 45 cm, pochádzajúci z oblasti okolo Stredozemného mora. Má jednoduché úzkokopijovité listy a žltozelené kvety s veľkými tehlovohnedými vonkajšími okvetnými lístkami.

Hermogenés

Hermogenés, pravdepodobne koniec 3. a začiatok 2. stor. pred n. l. — grécky architekt a teoretik helenistického obdobia.

O jeho živote je málo údajov. Pochádzal z Alabandy (antické mesto juhovýchodne od dnešného mesta Aydın v Turecku; u Vitruvia sa uvádza ako Hermogenés Alabandský) alebo z Priéné (preto niekedy nazývaný aj Hermogenés z Priéné). Pripisujú sa mu chrámy postavené v iónskom štýle: Diov chrám a Artemision v maloázijskom meste Magnésia na rieke Menderes (historicky Maiandros, dnes turecky Büyük Menderes) i pred Artemisionom stojaci monumentálny oltár (koniec 3. stor. – zač. 2. stor. pred n. l.), ako aj Dionýzov chrám (pred 193 pred n. l.) v meste Teos. K svojim stavbám písal aj komentáre, z ktorých neskôr čerpal Vitruvius (dnes stratené). Hermogenova architektúra uplatňovala iné proporčné zásady ako v klasickom období, nové bolo aj chápanie členenia priestoru architektonickými prvkami. Bol posledným architektom, ktorý dal štýlový výraz helenistickej architektúre skôr, ako splynula s novým prúdom rozvíjajúcim sa v rímskej dobe.

Hermogenianus

Hermogenianus, prelom 3. a 4. stor. n. l. — rímsky právnik. Celé jeho celé meno i pôvod sú neznáme. Pôsobil za cisára Diokleciána (284 – 305) a bol pravdepodobne vedúcim cisárskej kancelárie pre žiadosti súkromných osôb (magister libellorum). Vzhľadom na čas jeho pôsobenia patril k poklasickým rímskym právnikom. Autor spisu Právnické výpisy v šiestich knihách (Iuris epitomarum libri VI) obsahujúceho zlomky z diel rímskej klasickej právnickej literatúry, z ktorých bolo až 104 fragmentov zaradených do Digesta Iustiniani, a pravdepodobne aj poloúradnej právnickej zbierky nazývanej Codex Hermogenianus, v ktorej boli zahrnuté konštitúcie Diokleciána z obdobia 293 – 294 a ktoré zväčša sám cisárovi navrhol.

Hermosillo

Hermosillo [er- -ľo] — mesto v severozápadnom Mexiku, hlavné mesto štátu Sonora na rieke Sonora (ústi do Kalifornského zálivu); 812-tis. obyvateľov, aglomerácia 884-tis. obyvateľov (2015). Stredisko hutníckeho priemyslu v banskom regióne (ťažba rúd medi, striebra a molybdénu), potravinársky, kožiarsky, obuvnícky a cementársky priemysel; remeslá. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti Dopravná križovatka pri železničnom a cestnom ťahu Nogales – Guadalajara, medzinárodné letisko. Založené okolo 1742 ako Villa de Pitic, od 1828 súčasný názov. R. 1915 (počas mexickej revolúcie 1910 – 17) bolo krátko hlavným mestom Mexika. Sídlo arcibiskupstva a univerzity (Universidad de Sonora, založená 1938, otvorená 1942).

Hermsdorf

Hermsdorf — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Durínsko; 7,8 tis. obyvateľov (2017). Priemysel stavebných materiálov, keramický.

Hermunduri

Hermunduri — germánsky kmeň, ktorý sídlil od 1. stor. pred n. l. v oblasti stredného toku Labe a Sály. Podľa historických prameňov (Strabón, Velleius Paterculus, Tacitus) žili Hermunduri s Rimanmi v priateľstve. Začiatkom nášho letopočtu sa časť Hermundurov presídlila na územie patriace k ríši markomanského kráľa Marobuda v dnešnom Česku, väčšina ich ostala na území dnešného stredného Nemecka v blízkosti kmeňa Durinkov (niekedy sú Hermunduri považovaní za ich etnologických predchodcov).

Hernádi, Gyula

Hernádi, Gyula, 23. 8. 1926 Rusovce, dnes časť Bratislavy – 21. 7. 2005 Budapešť — maďarský spisovateľ. Jeho tvorba bola ovplyvnená existencializmom. Autor fantastických groteskných próz a drám, napr. zbierky poviedok Drevený kláštor (Deszkakolostor, 1959), románov Chodby (Folyosók, 1966), Pevnosť (Az erőd, 1971; slov. 1973), Pekná pani v Bielom dome (Az elnökasszony, 1978; slov. 1980), Oholené tablo (Borotvált tabló, 1980), Drakula (1983; slov. 1987), zbierky noviel a filmových scenárov Behám, ležiac horeznačky (Hátamon fekve szaladgálok, 1987), divadelných hier Mojím bratom je zajtrajšok (Fivérem a holnap, 1976) a Kostné rednutie hlúposti (A hülyeség csontritkulása, 1979), filmových scenárov Ja tvoju mater! Komáre (Anyád! A szúnyogok, 2000) a Vstaň, priateľu, nespi! (Kelj fel, komám, ne aludjál!, 2002). Nositeľ Ceny Attilu Józsefa (1976) a Kossuthovej ceny (1999).

Hernandez, Amado Vera

Hernandez [ernandes], Amado Vera, 13. 9. 1903 ostrov Luzon – 24. 3. 1970 Manila — filipínsky spisovateľ píšuci po tagalsky. Počas 2. svetovej vojny spolupracoval s filipínskym protijaponským odbojom. Koncom 40. rokov 20. storočia bol obvinený z protištátnej činnosti a 1951 uväznený, 1956 pod tlakom svetovej verejnej mienky prepustený. Od 1964 spolupracoval s novinami Taliba a súčasne prednášal na Filipínskej univerzite v Manile. Autor vlasteneckej poémy o boji proti španielskym kolonizátorom Filipíny (Pilipinas, 1938), zbierky vybraných básní Hnedá koža (Kayumanggi, 1940), divadelných hier, románov Krokodílie slzy (Luha ng Buwaya, 1963) a Dravé vtáky (Mga Ibong Mandaragit, 1969) o boji za slobodu a nezávislosť, v ktorých riešil otázky vzťahu človeka a spoločnosti i zodpovednosti človeka voči nej, a zbierky básní Kúsok neba (Isang Dipang Langit, 1961). Nositeľ viacerých literárnych cien.

Hernández, José

Hernández [ernandes], José, plným menom José Rafael Hernández y Pueyrredón, 10. 11. 1834 Chacra Pueyrredón, dnes súčasť mesta Villa Ballester – 21. 10. 1886 Buenos Aires — argentínsky básnik. Ako 19-ročný vstúpil do armády. Bol odporcom D. F. Sarmienta, po potlačení povstania utiekol do Brazílie, 1872 sa po amnestii vrátil do Argentíny. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov gaučovskej poézie, ktorú žánrovo, výrazovo a obsahovo dotvoril do definitívnej podoby. Jeho epická básnická skladba Martin Fierro (El gaucho Martin Fierro, 1872; slov. 1982) je jedným z najvýznamnejších diel argentínskeho romantizmu a literatúry vôbec. Jej štýl, a najmä jazyk sa natoľko priblížili k tvorbe samotných spevákov gaučov (tzv. payadores), že ju väčšina ľudí považovala za autentický výtvor ľudovej poézie. Zachytil v nej hovorový jazyk pampy, ľudovú poéziu, hudbu, spev i gaučovský kult odvahy a lásky k slobode. Hrdina skladby Martin Fierro sa stal legendou a dielo národnou epopejou. Dosiahlo medzi čitateľmi obrovský úspech, takže Hernández bol prinútený napísať jeho pokračovanie, ktoré vyšlo 1879 pod názvom Návrat Martina Fierra (La vuelta de Martin Fierro). Autor biografie Chachov život (Vida del Chacho, 1863) o zavraždenom politikovi a generálovi Ángelovi Vicentovi Peñalozovi (*1796, †1863), príručky Návod pre statkárov (Instruccion del estanciero, 1882) a i.

Hernández, Miguel

Hernández [ernandes], Miguel, plným menom Miguel Hernández Gilabert, 30. 10. 1910 Orihuela – 28. 3. 1942 Alicante — španielsky básnik. Od 1934 žil v Madride, kde sa zoznámil s významnými predstaviteľmi vtedajšej španielskej literárnej avantgardy (V. Aleixandre, J. Bergamín, P. Neruda a i.). Ako dobrovoľník Piateho pluku sa aktívne zúčastnil španielskej občianskej vojny, po jej skončení bol 1939 odsúdený na trest smrti, rozsudok však nebol vykonaný; zomrel vo väzení na tuberkulózu.

Jeho tvorba, v ktorej spojil a originálne využil vplyvy klasickej i modernej španielskej poézie, je charakteristická myšlienkovou a citovou hĺbkou, jej hlavnými témami sú láska, smrť, spravodlivosť a vzbura. Do povedomia čitateľov vstúpil básnickými zbierkami Znalec lún (Perito en lunas, 1933) a Blesk, ktorý neprestáva (El rayo que no cesa, 1936), ktorými sa zaradil do básnického smeru neogongorizmu (→ kulteranizmus). Počas vojny vydal básnickú zbierku Vietor ľudu (Viento del pueblo, 1937). Až do konca života písal vo väzení poéziu, ktorá vyšla posmrtne pod názvom Spevník a kniha romancí v odlúčení (Cancionero y romancero de ausencias, 1958). Autor auto sacramental Kto ťa videl a kto ťa vidí alebo tieň toho, čo si (Quién te ha visto y quién te ve y sombra de lo que eras, vydaná 1934, uvedená 1977), veršovaných divadelných hier Synovia kameňa (Los hijos de la piedra, napísaná 1935, uvedená 1946, vydaná 1959), Váženejší sedliak (El labrador de más aire, 1937, uvedená 1972), zbierky divadelných hier Divadlo vo vojne (Teatro en la guerra, 1937) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Kŕdeľ holubičích listov (1985).

Herne

Herne — mesto v západnej časti Nemecka v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko v Ruhrskej panve; 157-tis. obyvateľov (2017). Priemysel banícky (čiernouhoľná baňa), energetický (elektráreň, 600 MW), strojársky (najmä výroba banských strojov), chemický, petrochemický, sklársky (výroba optického skla), textilný, odevný. Železničný uzol, prístav na Rýnsko-hernskom prieplave. Založené okolo 890, od 1897 mesto. Stavebné pamiatky: vodný hrad (zámok) Strünkede (16. – 17. stor. dnes múzeum); príkladom modernej architektúry je budova vzdelávacieho inštitútu ministerstva vnútra Akademie Mont-Cenis (1999) s jedným z najväčších slnečných kolektorov na svete.

herný plán

herný plán — zákonom definované ucelené základné pravidlá každého druhu lotérie alebo inej hry.

Hero a Leandros

Hero a Leandros, gr. Héró kai Leandros, lat. Hero et Leander — podľa antickej povesti tajní milenci. Leandros z maloázijského mesta Abydos miloval Afroditinu kňažku Hero z mesta Séstos na protiľahlom (európskom) brehu Helespontu (dnes Dardanely). Schádzali sa v noci, keď Leandros preplával cez úžinu, riadiac sa svetlom lampy z veže, kde Hero žila. Počas búrky lampa zhasla, Leandros sa utopil a Hero, uvidiac mŕtveho milenca, skočila z veže. Námet literárnych (napr. Musaiov epyllion Hero a Leandros, Ta kath’ Héró kai Leandron, 2. pol. 5. stor.; balada F. Schillera Hero a Leandros, Hero und Leander, 1801; epos G. G. N. Byrona Nevesta z Abydu, The Bride of Abydos, 1813, Byron 3. 5. 1810 úžinu preplával za 1 h a 10 min), ako aj výtvarných diel, napr. cyklu šiestich gobelínov (po 1632) v Primaciálnom paláci v Bratislave.

Herodes Agrippa I.

Herodes Agrippa I., 10 pred n. l. – 44 n. l. Caesarea Palestinae — židovský tetrarcha Bataney a Galiley (37 – 41 n. l.), kráľ Judska (41 – 44 n. l.), syn Aristobula a Bereniky, vnuk Heroda I. Veľkého a Mariamne I. z rodu Hasmoneovcov, brat Herodiady a Heroda II., otec Heroda Agrippu II. a Bereniky. Bol vychovaný v Ríme. R. 37 ho cisár Caligula vymenoval za vládcu nad tetrarchiou jeho zomretého strýka Heroda Filipa I., 39 nad tetrarchiou zosadeného Heroda Antipa (Galilea, Perea). R. 41 ho cisár Claudius ustanovil za vládcu nad pôvodnou tetrarchiou Heroda Archelaa (Judsko, Samária, Edom), ktorú dovtedy spravovali rímski prokurátori, čím sa stal vládcom takmer celej Palestíny. Prísne dozeral na zachovávanie Zákona, viedol prožidovskú politiku, dbal o Židov v Judsku, ale aj v diaspóre (od cisára Claudia získal edikt privilégií pre alexandrijských Židov). Podľa kresťanských prameňov dal 44 n. l. popraviť apoštola Jakuba a uväzniť apoštola Petra (Sk 12,1 – 11). Zomrel náhle, pravdepodobne bol otrávený Rimanmi, ktorí sa obávali jeho popularity medzi ľudom. Po jeho smrti sa Judsko vrátilo pod vládu rímskeho prokurátora.

Herodes Agrippa II.

Herodes Agrippa II., vlastným menom Marcus Iulius Agrippa, asi 28 n. l. – 92 n. l. — židovský tetrarcha (od 50 n. l.), posledný kráľ herodovskej línie, syn Heroda Agrippu I. a arabskej princeznej Kypros, brat Bereniky. Bol vychovaný podobne ako jeho otec v Ríme. R. 50 ho cisár Claudius ustanovil za vládcu mesta Chalkis v dnešnej Sýrii a udelil mu právo vymenúvať veľkňazov jeruzalemského Chrámu. R. 53 a 61 n. l. dostal tetrarchie na vlastnom území Palestíny. Keď sa 54 n. l. skončila jeho vláda nad mestom, dostal ako kompenzáciu tetrarchiu Lysanias a odvtedy bol jedným z najdôležitejších vládcov východnej časti Rímskej ríše. R. 61 dostal od cisára Neróna ďalšie územia v Galilei vrátane mesta Tiberias a dvoch miest v Perei. Za jeho vlády bola dokončená obnova jeruzalemského Chrámu, ktorú začal jeho prastarý otec Herodes I. Veľký. Hoci sa pôvodne usiloval zabrániť protirímskemu povstaniu, po jeho vypuknutí 66 n. l. sa postavil na stranu Rimanov (→ židovská vojna), zúčastnil sa na vojenskej výprave generála Vespaziána. Keď sa Vespazián po smrti Neróna stal cisárom, sprevádzal jeho syna Tita pri obliehaní a napokon dobytí Jeruzalema a pri zničení jeruzalemského Chrámu (70 n. l.). Za odmenu dostal nové územia a 75 n. l. bol vymenovaný za prétora. Podľa Biblie (Nového zákona) bol jeho postoj k šíreniu kresťanstva indiferentný. Vo dvoch kapitolách Skutkov apoštolov (Sk 25 a 26) je zaznamenané vypočutie apoštola Pavla pred Herodom Agrippom II. v súdnej sieni a Pavlova obranná reč.

Herodes Antipas

Herodes Antipas, 20 pred n. l. – po 39 n. l. — židovský tetrarcha (od 4 pred n. l.), syn Heroda I. Veľkého a Maltake, brat Heroda Archelaa, s ktorým bol vychovávaný v Ríme, nevlastný brat Heroda Boetha (Herodes Filip) a Heroda Filipa I. Za korunného princa bol vymenovaný namiesto najstaršieho syna Heroda I. Veľkého (popraveného Heroda Antipatra), ale podľa zmeneného otcovho testamentu dostal po jeho smrti len vládu v Galilei a v Perei a bol podriadený vláde Heroda Archelaa. U cisára Augusta napadol legitimitu testamentu a žiadal trón. Augustus potvrdil jeho titul tetrarchu.

Pokračoval v otcovej politike, bol presvedčeným Židom, zároveň však prívržencom helenistickej kultúry a priateľom Rimanov. Okrem iných miest vybudoval na brehu Genezaretského jazera nové správne centrum Tiberias podľa gréckych plánov (asi 14 n. l.). Pobúrenie vyvolalo jeho zakázané manželstvo (3 M 18,16) s neterou Herodiadou, ktorá bola zároveň manželkou jeho nevlastného brata Heroda Boetha (Herodes Filip). Keď Ján Krstiteľ toto manželstvo verejne kritizoval, Herodes Antipas nariadil (o. i. zo strachu pred mesianistickým hnutím a politickými nepokojmi, ktoré Ján Krstiteľ svojím pôsobením medzi ľudom vyvolával) jeho popravu. Podľa kresťanskej tradície si sťatú hlavu Jána Krstiteľa na podnet Herodiady vyžiadala jej dcéra Salome ako odmenu za pôvabný tanec. R. 39 cisár Caligula Heroda zosadil a poslal do vyhnanstva do mesta Lugdunum (dnes Lyon). Biblia (Nový zákon) uvádza jeho meno v súvislosti s Pilátom (Sk 4,27; Lk 23,12) a so zabitím Ježiša (Lk 13,31; 23,7 – 11).

Herodes Antipater

Herodes Antipater, aj Antipas, 46 pred n. l. – 4 pred n. l. — najstarší syn Heroda I. Veľkého a jeho prvej ženy Doris. Otec ho vyhnal (spolu s matkou Doris) po svojom sobáši s Mariamne I. z rodu Hasmoneovcov. V súvislosti s rastúcim napätím medzi synmi Heroda I. Veľkého po odsúdení Mariamne na smrť bol Herodes Antipater povolaný naspäť na dvor, kde sa okamžite usiloval zničiť nevlastných bratov (Alexandra a Aristobula, synov Mariamne) a získať trón. Intrigoval aj potom, keď ho 13 pred n. l. otec poslal do Ríma ako korunného princa. Jeho aktivity ustali, keď cisár Augustus zmieril Heroda I. Veľkého so synmi. Po poprave nevlastných bratov Alexandra a Aristobula (na rozkaz ich otca Heroda I. Veľkého) bol Herodes Antipater vyhlásený 7 pred n. l. za následníka trónu. Po odhalení sprisahania, ktorého cieľom bolo zavraždiť Heroda I. Veľkého, na ktorom sa podieľal, bol odsúdený na smrť.

Herodes Archelaos

Herodes Archelaos, genitív Heroda Archelaa, okolo 23 pred n. l. – okolo 16 n. l. — židovský tetrarcha a etnarcha (4 pred n. l. – 6 n. l.), syn Heroda I. Veľkého a Maltake, brat Heroda Antipa, nevlastný brat Heroda Boetha (Herodes Filip) a Heroda Filipa I. Po otcovej smrti vládol v Judsku, Samárii a Edome. Židia nespokojní s jeho vládou (Lk 19,14) sa proti nemu búrili a po ich vážnych obžalobách bol cisárom Augustom 6 n. l. pozbavený vlády a poslaný do vyhnanstva do Vienne v Galii. Jeho územie bolo pričlenené k rímskej provincii Sýria a spravované rímskymi prokurátormi.

Héródés Attikos

Héródés Attikos, genitív Héróda Attika, 101 alebo 102 Maratón – 177 alebo 178 tamže — grécky rečník, aticista, vplyvná osobnosť rímskej politickej správy, o. i. konzul (143). Uznávaný cisármi Hadriánom i Antoninom Piom, vychovávateľ budúceho cisára Marca Aurelia a jeho spoluvládcu Lucia Aurelia Vera. Financoval mnohé verejné stavby najmä v Olympii, Delfách a Aténach, napr. štadión a Ódeion. Jeho dom bol jedným z literárnych stredísk Grécka. Z literárneho diela (listy, reči) sa zachovala iba reč O štáte (Peri politeias), v ktorej tak skvelo imitoval jazykovú kultúru Atén klasického obdobia, že ju niektorí bádatelia datovali do 5. stor. pred n. l.

Herodes Boethos

Herodes Boethos, genitív Heroda Boetha, aj Herodes Filip, asi 25 pred n. l. – 30 n. l. — syn Heroda I. Veľkého a Mariamne II., nevlastný brat Heroda Archelaa, Heroda Antipa a Heroda Filipa I. Bol zapletený do sprisahania nevlastného brata Heroda Antipatra proti otcovi (5 pred n. l.) a po odhalení zbavený dedičských práv. Žil potom ako súkromná osoba v Caesarei Philippi v Palestíne (→ Caesarea). Jeho manželka Herodias ho s dcérou Salome opustila a uzatvorila manželstvo s jeho nevlastným bratom Herodom Antipom. V Novom zákone sa spomína ako Filip (Mk 6, 17; Mt 14, 3).

Herodes Filip I.

Herodes Filip I., genitív Heroda Filipa I., asi 20 pred n. l. – 34 n. l. — židovský tetrarcha (od 4 pred n. l.), syn Heroda I. Veľkého a Kleopatry Jeruzalemskej, nevlastný brat Heroda Archelaa, Heroda Antipa a Heroda Boetha (Herodes Filip). Po otcovej smrti mu pripadla vláda nad severnou časťou kráľovstva (územie severovýchodne od Genezaretského jazera, Iturea, Golanské výšiny, Trachonitis). Dal prestavať Betsaidu a založil Caesareu Philippi (→ Caesarea; vybudoval si tam sídlo). Keďže jeho manželstvo so Salome (dcérou nevlastného brata Heroda Boetha a Herodiady) bolo bezdetné, po jeho smrti boli jeho územia pripojené k provincii Sýria pod správou Heroda Agrippu I.

Herodes I. Veľký

Herodes I. Veľký, genitív Heroda, v biblických súvislostiach Herodesa, okolo 73 pred n. l. – 4 pred n. l. Jeruzalem — židovský kráľ Judska (37 – 4 pred n. l.). Pochádzal z poprednej edomejskej rodiny (→ Edomejci) násilne obrátenej na judaizmus, jeho otec Antipatros II. (aj Antipas; *okolo 100 pred n. l., †43 pred n. l.), vládca Edomu, bol rímskym správcom Judska, jeho matkou bola arabská princezná Kypros. Zakladateľ herodovskej dynastie, otec Heroda Antipa, Heroda Archelaa, Heroda Filipa (I.), Heroda Boetha (Herodes Filip), starý otec Heroda Agrippu I. a Herodiady. R. 47 pred n. l. ho otec vymenoval za miestodržiteľa v Galilei. Po otcovej smrti (43 pred n. l), z ktorého vraždy bol podozrievaný, sa z politických príčin (aby si získal vnútrožidovskú opozíciu) 42 pred n. l. rozviedol s prvou manželkou Doris a oženil s Mariamne I. pochádzajúcou z rodu Hasmoneovcov (→ Makabejci). Po vpáde Partov do Palestíny (41 pred n. l.), ktorí na trón pomohli dosadiť Antigona (†37 pred n. l.) z rodu Hasmoneovcov, utiekol z Jeruzalema do Ríma, kde ho senát 40 pred n. l. vyhlásil za židovského kráľa s titulom rex socius et amicus populi Romani (spojenecký kráľ a priateľ rímskeho ľudu). O kráľovský titul však musel s Antigonom a jeho prívržencami ešte tri roky bojovať. R. 37 pred n. l. dobyl Jeruzalem (Antigonos bol na rozkaz Marca Antonia popravený) a stal sa kráľom Judska. Na tróne tak vystriedal dynastiu Makabejcov (Hasmoneovcov), ktorej takmer všetkých príslušníkov dal zavraždiť (vrátane svojej manželky Mariamne I.).

Počas konfliktu medzi Marcom Antoniom a Oktaviánom (31 pred n. l.) zradil svojho bývalého priaznivca Marca Antonia a podporil Oktaviána, neskoršieho cisára Augusta, čím si zabezpečil jeho celoživotnú priazeň. V zahraničnej politike bol závislý od Rimanov, s podporou cisára Augusta však vybudoval z Judska silný štát. Vnútornú politiku viedol samostatne, oddelil náboženstvo od štátu a zabránil jeho prenasledovaniu. Bol podporovateľom helenistickej kultúry, staval divadlá a usporadúval hry, ktoré však urážali židovské náboženské cítenie. Dal vybudovať viaceré mestá, napr. Caesareu Palestinae (najväčší prístav v krajine), znovuvybudovať Samáriu (Sebastos, na počesť cisára Augusta-Sebasta, hebr. Šomron), pevnosti Machaerus (dnes Mukawir, Jordánsko), Herodium (v Judsku, tam bol pravdepodobne aj pochovaný), Kypros (pri Jerichu) a Masadu (na okraji Judskej púšte pri Mŕtvom mori, východný Izrael). V Jeruzaleme dal postaviť kráľovský palác a Antoniovu pevnosť, jeho najvýznamnejším stavebným činom však bola obnova jeruzalemského Chrámu (od 20 pred n. l., prestavba trvala 46 rokov). Hoci sa staral o Židov v diaspóre, u Židov v Judsku nebol obľúbený pre nákladné stavby a s nimi spojené vysoké dane, pre svoju oddanosť Rimanom, šírenie helenizmu, ukrutnosť a neviazaný súkromný život, o. i. mal postupne 10 manželiek: Doris, matku Heroda Antipatra; Mariamne I., matku Aristobula, Alexandra a dvoch dcér; mená dvoch ďalších manželiek, jeho neterí, sa neuvádzajú, manželstvá boli bezdetné; Mariamne II., dcéru veľkňaza Simona Boetha, matku Heroda Boetha (Heroda Filipa); Maltake, matku Heroda Archelaa, Heroda Antipa a dcéry Olympie; Kleopatru Jeruzalemskú, matku Heroda Filipa I.; Pallas, matku Fasaela; Fedru, matku Roxany; Elpis, matku Salome.

Jeho despotizmus a chorobný strach z prípadnej uzurpácie trónu ho viedli k dôkladnému potláčaniu akejkoľvek opozície, čo vyvrcholilo vyvraždením členov hasmoneovskej rodiny a jeho viacerých synov. Ku každému, kto mal rodový nárok na jeho dŕžavy, napr. k príslušníkom Dávidovho rodu, sa správal podozrievavo. Ako krvavý vládca vošiel aj do kresťanskej tradície (→ betlehemské vraždenie neviniatok). Po jeho smrti bolo kráľovstvo podľa jeho vôle (testamentu) rozdelené medzi jeho synov (tzv. herodovská tetrarchia): Herodes Archelaos dostal Judsko, Samáriu a Edom, Herodes Antipas Galileu a Pereu a Herodes Filip (I.) najsevernejšiu časť krajiny. V súvislosti s betlehemskými neviniatkami býval častým námetom stredovekých i novovekých výtvarných diel, zobrazovaný s diablom, ktorý ho nahovára na zlé (mozaika Santa Maria Maggiore, Rím, 15. stor.; miniatúra v ilustrovanej knihe Hortus Deliciarum, 12. stor.; freska od Giotta v kaplnke Scrovegniovcov v Padove, 14. stor.).

Herodes II.

Herodes II., ? – 48 n. l. — kráľ mesta Chalkis v Sýrii (41 – 48 n. l.), syn Aristobula IV. a Bereniky, brat Heroda Agrippu I. a Herodiady. Jeho starými rodičmi boli Herodes I. Veľký a Mariamne I. z rodu Hasmoneovcov. Kráľovstvo mu daroval cisár Claudius a po smrti Heroda Agrippu I. (44 n. l.) bol vymenovaný za správcu jeruzalemského Chrámu s právom vymenúvať veľkňazov. R. 50 n. l. kráľovstvo Heroda II. i právo vymenúvať veľkňazov prešlo na jeho synovca Heroda Agrippu II.

Herodias

Herodias, genitív Herodiady, 8 pred n. l. – po 39 n. l. — židovská princezná, dcéra Aristobula IV. a Bereniky, sestra Heroda Agrippu I. a Heroda II. (kráľa Chalkisu v Libanone), vnučka Heroda I. Veľkého a Mariamne I. z rodu Hasmoneovcov, matka Salome. Prvýkrát sa vydala za svojho strýka Heroda Boetha, s ktorým mala dcéru Salome, spolu s ňou ho však opustila a vzala si za manžela druhého strýka – Heroda Antipa. Toto manželstvo sa však priečilo židovskému Zákonu a vyvolalo pobúrenie medzi ľudom. Verejne ho napadol Ján Krstiteľ, ktorého dal Herodes Antipas uväzniť a popraviť (zo strachu pred mesianistickým hnutím a politickými nepokojmi, ktoré Ján Krstiteľ svojím pôsobením medzi ľudom vyvolával). V Novom zákone sa spomína príbeh, podľa ktorého bol Ján Krstiteľ popravený na žiadosť Herodiadinej dcéry z prvého manželstva Salome za tanec na oslave jeho narodenín (Salome na podnet svojej matky žiadala ako odmenu hlavu Jána Krstiteľa). Keď Herodes Antipas upadol do nemilosti a 39 n. l. bol poslaný do vyhnanstva do mesta Lugdunum (dnes Lyon), Herodias s ním odišla a neprijala milosť, ktorú jej chcel cisár Caligula preukázať ako sestre svojho priateľa (Heroda Agrippu I.). K významným literárnym spracovaniam príbehu Herodiady, Heroda Antipa a Salome patrí na Slovensku Hviezdoslavova veršovaná dráma Herodes a Herodias (1908).

Hérodotos

Hérodotos, genitív Hérodota, okolo 484 pred n. l. Halikarnas, dnes Bodrum, Turecko – pred 425 pred n. l. pravdepodobne Thurioi (resp. Thúrioi) v Lukánii (pri dnešnej Terranove da Sibari, administratívna oblasť Basilicata) alebo Atény — grécky historik, Cicerónom (O zákonoch I, 5) nazvaný otec dejepisu (pater historiae). Pochádzal z aristokratickej rodiny, po vnútropolitických bojoch musel opustiť Halikarnas a uchýlil sa na ostrov Samos. Neskôr precestoval veľkú časť Blízkeho východu (Egypt, Babyloniu, sýrsko-palestínsku oblasť), čiernomorské pobrežie a Grécko (niekoľko rokov žil v Aténach, kde sa stýkal s Periklom a Sofoklom) a 444 alebo 443 pred n. l. sa stal občanom novozaloženej gréckej kolónie Thurioi v južnej Itálii, kde pravdepodobne aj zomrel; dátum jeho úmrtia (pred 425 pred n. l.) dosvedčujú narážky v Aristofanovej komédii Acharňania (pravdepodobne čerstvá reakcia na uverejnenie Hérodotových Dejín). Na svojich cestách zhromaždil množstvo historického, zemepisného, etnografického a kultúrneho materiálu, ktorý spracúval v jednotlivých častiach a verejne predčítaval. Napokon všetok materiál prepracoval a vytvoril prvé dielo gréckej i svetovej historickej literatúry (bez pevného názvu), stručne nazývané Dejiny (Historiai alebo Historiés apodexis, doslova Výsledok bádania; slovenský preklad J. Špaňár, 1985). Je napísané v iónčine kombinovanej s atickým a dórskym dialektom (tzv. pestrá iónčina, gr. poikilé Ias). Pravdepodobne alexandrijskí gramatici ho rozdelili na 9 kníh nazvaných podľa Múz: Kleió, Euterpé, Tália (Thaleia), Melpomena (Melpomené), Terpsichora (Terpsichoré), Erató, Polyhymnia, Urania, Kalliopa (Kalliopé). Iné členenie: dejiny Perzie Persika I – V (po kapitolu 27) a dejiny grécko-perzských vojen Médika V (od kapitoly 28) – IX. Hlavnou témou Dejín boli vojny medzi Grékmi a barbarmi (najprv lýdsko-grécke, potom grécko-perzské) v 6. a 5. stor. pred n. l. Do hlavného rámca Hérodotos doplnil vsuvky – opis prírodných podmienok jednotlivých krajín (napr. celá II. kniha je venovaná Egyptu), ich historický vývoj pred vznikom vojenského konfliktu, politický systém, náboženstvo, uctievané kulty, ako aj bájne príbehy, rozprávky a novely (odtiaľ predpoklad, že Hérodotos pôvodne skladal samostatné rozprávania o jednotlivých krajinách, tzv. logoi, ktoré neskôr spojil do spoločného historického diela). Okrem autopsie čerpal aj od svojich predchodcov – logografov (predstaviteľov 1. fázy gréckej historiografie, napr. od Hekataia). U Hérodota sa uplatňuje silné presvedčenie o dôležitosti zachovania miery v osudoch vládcov a národov: ak jednotlivec (napr. Polykratés, Xerxés I.) svojou pýchou a spupnosťou vyvolá závisť bohov, je porazený, a tak dochádza k obnoveniu miery. Na Hérodota priamo nadviazali Thukydidés a Xenofón, a tak historické dielo týchto troch historikov súvisle zachytáva takmer tristoročné obdobie gréckych dejín.

Hérofilos, Chalcedón

Hérofilos, okolo 330 pred n. l. Chalcedón, dnes Kadıköy, Turecko – okolo 260 pred n. l. — grécky lekár, anatóm, zakladateľ slávnej alexandrijskej lekárskej školy. Lekár na alexandrijskom kráľovskom dvore. Ako prvý robil verejné pitvy mŕtvych tiel (aj vivisekcie na odsúdených) a anatomicko-patologické výskumy. Objavil a pomenoval prostatu, opísal oko a jednotlivé časti mozgu, dokázal, že steny tepien sú preukázateľne hrubšie ako steny žíl, a ako prvý zistil, že tepny živého človeka nie sú naplnené vzduchom, ale krvou. Študoval najmä nervovú sústavu, poukázal na zásadný význam mozgu, v ktorom rozlíšil mozog a mozoček a odhalil súvislosť medzi mozgom, miechou a nervami. Poznatok, že nervy vychádzajú z mozgu, mu umožnil dospieť k záveru, že práve nervy sprostredkúvajú prenos motorických signálov z ľudskej duše na perifériu. Ako prvý študoval tep (rozpoznal, že pulzácia vychádza zo srdca), matematicky sformuloval zákonitosť systoly a diastoly a rozpoznal význam tepu pri stanovovaní diagnózy. Autor minimálne 11 spisov, z ktorých najvýznamnejší je Anatómia.

heroín

heroín [gr.], diacetylmorfín, C21H23NO5 — polosyntetická droga odvodená od morfínu. Bezfarebná kryštalická látka rozpustná v chloroforme a etanole, prakticky nerozpustná vo vode; teplota topenia 173 °C. Dlhším státím na vzduchu ružovie a zapácha po octe. Pripravuje sa acetyláciou morfínu.

Jedna z najnebezpečnejších a najrozšírenejších návykových drog. Má dvakrát účinnejšie, rýchlejšie a v kratšom čase preukázateľnejšie pôsobenie než morfín, závislosť od heroínu vzniká v niektorých prípadoch už po prvom podaní. Heroín bol 1898 uvedený na trh nemeckou firmou Bayer ako závislosť nespôsobujúca analógia morfínu a liek proti kašľu (účinnejší než kodeín).

heroína

heroína, gr. héróiné, aj héróis, lat. heroine, aj herois — hrdinka; označenie sa vyvinulo zo ženskej podoby antického gréckeho pojmu héros;

1. v antickom Grécku: a) pôvodne vznešená, silná, samostatne konajúca žena vzdorujúca nepriazni osudu, hrdinka gréckych tragédií (Alkéstis, Antigona, Ifigénia, Makaria), b) na rozdiel od mocného héroa žena zlomená trpkým osudom (Faidra, Iokasta, Medea). Fiktívny básnický list opustenej heroíny milovanej osobe (napr. Ovídiove Listy heroín, lat. Heroides) sa nazýva heroida;

2. významná ženská postava divadelného, filmového alebo literárneho diela. Synonymum hlavnej postavy tragédie či komédie, prípadne aj ich hereckej predstaviteľky, významnej členky divadelného súboru, ktorá stvárňuje dynamické, dramatické a samostatné ženské typy.

herold

herold [nem.] — v stredoveku pôvodne posol, parlamentár, sudca a rozhodca pri turnajoch, dvorský úradník – ceremoniár a zvyčajne znalec heraldických znamení a šľachtických rodokmeňov. Úrad herolda vznikol asi v 13. storočí v súvislosti s rozvojom heraldiky a s potrebou evidencie erbov a ich vlastníkov. Od 16. storočia bolo úlohou herolda organizovať panovnícke a štátne ceremónie a obrady, znalectvo v používaní znakov, udeľovanie nových znakov, ako aj poradenstvo v heraldických a genealogických záležitostiach. Heroldi nikdy nebojovali vo vojnách a boli nedotknuteľní. Nosili osobitý úradný odev – tabard (v tvare dalmatiky, na prsiach a chrbte s vyšitými znakmi svojho pána), klobúk alebo baret s perami, zdobenú palicu alebo žezlo a hodnostnú reťaz. Združovali sa do heroldií na čele s kráľom heroldov, okrem nich boli ďalšími členmi ich pomocníci (persevanti). Kráľ heroldov, ktorého vymenúval samotný panovník, mal vlastné úradné meno vyberané podľa názvu krajiny, podľa farieb alebo podľa námetov na znaku.

Herold, Baltazár

Herold, Baltazár, aj Heroldt, Herolt, Herolth, Gerold, pokrstený 27. 6. 1620 Norimberg – 11. 8. 1683 Viedeň — delolejár, zvonolejár a umelecký kovolejár. Pochádzal z nemeckého rodu Heroldovcov, ktorého členovia boli v 16. – 17. storočí významnými kovolejármi.

Vyučil sa u svojho nevlastného otca Leonharda Löwa v Norimbergu. Pred 1644 pracoval v kráľovskej delolejárni vo Varšave, 1644 – 47 vo Viedni (odlieval delá pre Pavla Pálfiho), okolo 1648 – 54 pôsobil v Bratislave v erárnej lejárni, ako aj vo svojej dielni v podhradí na Vydrici. R. 1654 bol povýšený do šľachtického stavu. Po 1654 trvalo pôsobil vo Viedni, striedavo aj v Bratislave. Jeho pracovná činnosť bola rozsiahla, do súčasnosti sa zachovalo približne 70 zvonov na zvonových stanovištiach Slovenska, Rakúska a Maďarska (najznámejší zvon Wederin v Dóme sv. Martina v Bratislave, 1674), odlieval aj delá (napr. 1650 pre Beréniovcov v Horných Obdokovciach, dnes v Magyar Nemzeti Múzeum v Budapešti) a venoval sa aj umeleckej lejárskej činnosti (bronzová krstiteľnica vo farskom kostole v Ilave, 1650). Svoje práce signoval iniciálami BH, medzi ktorými je lejársky znak – erbový štít s polovztýčenou delovou hlavňou, z ktorej vyrastá delolejár s atribútmi.