Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 251 – 300 z celkového počtu 498 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Hennig, Alojz

Hennig, Alojz, 21. 6. 1826 Ostrihom – 4. 11. 1902 Trnava — slovenský skladateľ, spisovateľ a pedagóg, jezuita, bratanec F. Liszta. Po absolvovaní teológie v Trnave a štúdia hudby na Kráľovskej hudobnej škole v Bratislave rektor a učiteľ spevu v Kalocsi a v Trnave. Komponoval najmä sakrálnu hudbu (omše, offertóriá, litánie a i.). Autor dokumentárno-teologického diela Traja mučeníci košickí (1904). Ako pedagóg vychoval a pozitívne ovplyvnil myslenie a tvorbu nasledujúcich generácií slovenských skladateľov, najmä M. Schneidra-Trnavského.

Hennigsdorf

Hennigsdorf — mesto vo východnej časti Nemecka v spolkovej krajine Brandenbursko na rieke Havola a Havolskom kanáli severozápadne od Berlína; 26-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky (oceliareň a valcovňa), strojársky (dopravných prostriedkov – výroba elektrických lokomotív), elektrotechnický, stavebných materiálov, výroba porcelánu.

hennin

hennin [enen; fr.] — vysoký ženský čepiec rozšírený v Európe v období neskorého stredoveku. Bol kužeľového tvaru, vystužený tvrdým papierom alebo naškrobeným plátnom a potiahnutý drahocennými látkami (hodváb) zdobenými výšivkou alebo perlovými nášivkami. Ovíjal sa závojom rozličnej dĺžky upevneným na špici. Nosil sa aj hennin polmesiacovitého tvaru alebo tzv. dvojrohý hennin, ktorý dominoval v dámskej móde na burgundskom dvore. Hennin sa objavil v poslednej tretine 14. storočia vo Francúzsku, odtiaľ sa rozšíril do Nizozemska, Talianska a Nemecka. Módny bol približne do konca 15. storočia Jeho výška bola daná predpismi, napr. u princezien až 1 m, u meštianok mohol mať len 50 – 60 cm.

Henningsen, Poul

Henningsen, Poul, 9. 9. 1894 Ordrup – 31. 1. 1967 Hillerod — dánsky architekt, dizajnér, spisovateľ, vydavateľ a kultúrny kritik.

Jeden z hlavných predstaviteľov kultúrneho radikalizmu, ako obhajca slobody myslenia, kritiky a rušenia tradícií prispel k modernizácii a demokratizácii spoločenského vedomia v Dánsku. Jeho svetelné experimenty v spolupráci s dánskou firmou Louis Poulsen viedli k originálnej konštrukcii tzv. PH lampy (1925 – 26), ktorá sa vyrába dodnes v celom rade modelov. Veľký vplyv mala jeho činnosť v oblasti divadla, pre divadelné revue písal scenáre so satirickým a spoločenskokritickým obsahom. Autor viacerých knižných publikácií (Čo s kultúrou?, Hvad med Kulturen?, 1933), knižne vyšli aj súbory jeho revuálnych piesní a novinárskej i rozhlasovej tvorby.

Henningsová-Ballová, Emmy

Henningsová-Ballová (Hennings-Ball), Emmy, 17. 1. 1885 Flensburg – 10. 8. 1948 Soregno, kantón Ticino, Švajčiarsko — nemecká spisovateľka, poetka, herečka a tanečnica, od 1920 manželka nemeckého herca, dramaturga, filozofa a spisovateľa Huga Balla (*1886, †1927), s ktorým 1916 emigrovala do Švajčiarska. Spoluzakladateľka Cabaret Voltaire v Zürichu. Patrila k aktívnym organizátorkám a aktérkam umeleckých stretnutí (participovala na performanciách a akciách). Autorka poézie, napr. Jasná noc (Helle Nacht, 1920) a Veniec (Der Kranz, 1939), i prózy, napr. Väzenie (Gefängnis, 1919), Vypálené znamenie (Das Brandmal, 1920) a Kvet a plameň (Blume und Flamme, 1938).

Henoch

Henoch, Enoch, hebr. Chanoch — meno viacerých biblických postáv:

1. najstarší syn Kaina (1M 4,17);

2. syn Jareda, otec Matuzalema. Podľa biblického podania (1M 5,18 – 24) muž výnimočnej svätosti, ktorý žil v úzkom vzťahu s Bohom a Boh ho (podobne ako Eliáša) vzal k sebe bez toho, aby zomrel. S Henochovým menom sa spája časť židovských apokalyptických pseudoepigrafických diel (v kresťanskom ponímaní tzv. apokryfy). Pôvodne henochovská literatúra pochádza väčšinou z obdobia druhého jeruzalemského Chrámu (od 6. stor. pred n. l., spisy okruhu židovských apokalyptických učencov a esénov vznikli asi 170 – 30 pred n. l.). Opisuje vízie (zapísané prevažne v prvej osobe), ktoré boli Henochovi zjavené v nebi, a astronomické javy (uvádza kalendár 364 dní a 52 týždňov), obsahuje eschatológiu v súvislosti s preexistenciou Mesiáša, príbehy, ako padlí anjeli priviedli na svet zlo, i apokalyptické zjavenie o tom, ako svetové dejiny smerujú k poslednému súdu. Henochove knihy sa zvyčajne označujú číslami (1, 2, 3 Henoch), resp. ako Etiópsky, Slovanský a Hebrejský Henoch. Relatívne najkompletnejší je tzv. Etiópsky Henoch (1 Henoch), ktorý pozostáva z piatich pôvodne samostatných spisov (Kniha strážcov, Podobenstvá, Kniha astronómie, Kniha snov, Henochova epištola); zachoval sa v preklade do starého etiópskeho jazyka ge’ez (pretože Etiópska ortodoxná cirkev ho považuje za súčasť svojho biblického kánonu), časti textu sa našli aj v aramejských a hebrejských (nálezy v Kumráne), gréckych, latinských, sýrskych a koptských fragmentoch. Slovanský Henoch (2 Henoch) je staroslovanským prekladom starého gréckeho (nezachovaného) textu, Hebrejský Henoch (3 Henoch) je súčasťou pseudoepigrafickej hebrejskej literárnej tvorby.

henoteizmus

henoteizmus [gr.] — viera v jedného boha, ktorý však na rozdiel od monoteizmu nepopiera jestvovanie iných božstiev ani ich uctievanie. Náboženský fenomén v kontexte polyteizmu, obracanie sa na jedného boha, ktorý pri akte uctievania získava postavenie najvyššieho, najväčšieho a najmocnejšieho božstva (často prichádza k takémuto povýšeniu hlavného boha) a dostáva aj atribúty iných bohov. Nejde však o monolatriu, povyšovanie platí iba pre okamih uctievania a v inej situácii je možné obrátiť sa na iného boha. Termín henoteizmus prvýkrát použil F. Schelling na označenie relatívneho monoteizmu. Podľa F. M. Müllera henoteizmus označuje špecifickú formu kultu jednotlivých bohov vo védach. Podľa neho tak polyteizmu, ako aj monoteizmu mala predchádzať „henoteistická fáza náboženstva“. Pojem henoteizmus v Müllerovej interpretácii má metafyzický rozmer, poukazuje na prvotné sebauvedomovanie si človeka a na jedinosť božstva, ktoré sa mu zjavuje v rôznych podobách.

Henotikon

Henotikon — edikt vydaný 482 byzantským cisárom Zenom z podnetu konštantínopolského patriarchu Akakia Konštantínopolského, ktorý ho sformuloval. Cieľom Henotikonu bolo urovnanie teologických sporov medzi väčšinovou cirkvou ortodoxne zastávajúcou závery chalcedónskeho koncilu zo 451 (o božskej i ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista) a prívržencami miafyzitizmu (→ monofyzitizmus), a tým aj náboženské zjednotenie ríše (gr. henotikon = zjednotenie). Kompromisná formulácia Henotikonu definovala pravovernosť na základe záverov predchádzajúcich koncilov (1. nicejského, 325; 1. konštantínopolského, 381; efezského, 431), ale nevyslovila sa jednoznačne k chalcedónskemu koncilu a Chalcedónskemu vyznaniu viery. Tým bol Henotikon čiastočne prijateľný pre miafyzitov, pápež Félix III. (II.) ho však odmietol. Henotikon tak namiesto zjednotenia spôsobil rozkol a vyvolal tzv. akakiovskú schizmu (484 – 519) medzi západnou a východnou cirkvou.

Henri

Henri [anri] — francúzske mužské meno, slovenská podoba → Henrich.

Henri, Robert

Henri, Robert, vlastné meno Robert Henry Cozad, 24. 6. 1865 Cincinnati, Ohio – 12. 6. 1929 New York — americký maliar a výtvarný pedagóg, popredný predstaviteľ Ashcan School a amerického realizmu.

Študoval na umeleckých školách vo Philadelphii a v Paríži. V ranej tvorbe bol ovplyvnený impresionizmom (Dievča sediace pri mori, 1893), neskôr si osvojil temnú farebnosť s hrubými ťahmi štetca (vplyv D. Velázqueza a F. Halsa). Od 1900 pôsobil v New Yorku ako pedagóg na umeleckých školách i súkromne (k jeho žiakom patrili napr. E. Hopper a W. J. Glackens). Venoval sa najmä krajinomaľbe a portrétu, v ktorom uplatnil pastóznu techniku a chiaroscuro (Smejúce sa dieťa, 1907), neskôr experimentoval s jasnejšou farebnosťou (Portrét Isadory Duncanovej, okolo 1915).

Henrich

Henrich — mužské meno; angl. Henry, čes. Jindřich, fr. Henri, nem. Heinrich, tal. Enrico.

Henrich Flámsky

Henrich Flámsky, 1174 – 11. 6. 1216 — druhý panovník (od 1206) Latinského cisárstva v Konštantínopole, mladší brat Balduina I. Flámskeho. Po bratovom zajatí 1205 bulharským cárom Kalojanom a následnej korunovácii sa Henrichovi Flámskemu podarilo konsolidovať krehké vnútropolitické i zahraničnopolitické postavenie Latinského cisárstva. Jeho vláda pritom dokázala čeliť nielen odstredivým tendenciám konkurenčných latinských feudálnych útvarov konštituujúcich sa po 4. križiackej výprave, ale aj rastúcej expanzii Bulharov a nástupníckych štátov po Byzantskej ríši (→ Nicejské cisárstvo, → Epirský despotát).

Henrich I.

Henrich I., nazývaný Beauclerc (Krásny vzdelanec), 1068 Selby – 1. 12. 1135 Lyons-la-Forêt (pri Rouene) — anglický kráľ (od 1100), najmladší syn Viliama I. Dobyvateľa, otec Matildy Normanskej, starý otec Henricha II. Plantageneta. Na trón nastúpil po smrti svojho brata Viliama II. Ryšavého (Rufus). Pri korunovácii vydal Chartu, v ktorej sa o. i. zaviazal dodržiavať staré anglosaské zákony. Za manželku si vzal Editu (*1081, †1118), dcéru škótskeho kráľa Malcolma III. Canmora z domáceho anglosaského kráľovského rodu, čo napomohlo splynutie normanskej a anglosaskej krvi. R. 1106 v bitke pri Tinchebray zvíťazil nad svojím najstarším bratom, normanským vojvodom Róbertom II. Courteheusom, ktorého uväznil, a podrobil si Normandiu. Ústrednú kráľovskú moc upevnil vytvorením kráľovských súdnych dvorov (kráľovská porota), kodifikoval anglosaské a normanské právo, vybudoval finančnú správu. Založil ako vládnu inštitúciu kráľovskú radu, ktorá sa stala zárodkom neskoršieho parlamentu. Bol považovaný za vzdelaného a spravodlivého panovníka.

Henrich I.

Henrich I., 1008 – 4. 8. 1060 Vitry-aux-Loges (pri Orléans) — francúzsky kráľ (od 1031) z dynastie Kapetovcov, syn Róberta II. Pobožného, otec Filipa I. R. 1017 dostal od otca do držby Burgundské vojvodstvo, ktoré po jeho nástupe na francúzsky trón prešlo na jeho mladšieho brata Róberta. Počas svojej vlády viedol dlhoročné boje proti Odovi II., ktorý si robil nároky na Burgundsko a bol spojencom rímsko-nemeckého cisára Konráda II. Henrichovou manželkou (asi od 1051) bola dcéra kyjevského veľkokniežaťa Jaroslava Múdreho Anna Kyjevská.

Henrich I. Bradatý

Henrich I. Bradatý, okolo 1163 – 19. 3. 1238 — údelné vratislavské (od 1201), opolské (od 1229), krakovské (od 1231) a veľkopoľské knieža (od 1234), otec Henricha II. Pobožného, manžel sv. Hedvigy (*okolo 1180, †1243). Po smrti Leška I. Bieleho (1227) zápasil o veľkokniežací trón s Konrádom I. Mazovským a Boleslavom V. Hanblivým. Pod svojou vládou zjednotil takmer celé územie Poľska, podporoval rozvoj baníctva, zakladal mestá a kláštory, organizoval kolonizáciu na nemeckom práve. Neúspešne sa usiloval získať pre svojho syna kráľovský titul.

Henrich I. Vtáčnik

Henrich I. Vtáčnik, okolo 876 – 2. 7. 936 Memleben — nemecký kráľ z rodu Liudolfovcov (od 919), zakladateľ saskej dynastie, otec Ota I. Veľkého. Od 912 (po smrti otca Ota I. Saského) bol saským vojvodom, 919 zvolený na základe priania kráľa Konráda I., ktorý ho určil za svojho nástupcu, za nemeckého (východofranského) kráľa. Korunu však získal len s podporou Sasov a Frankov, Švábsko a Bavorsko prinútil uznať svoje nástupníctvo násilím. Počas jeho vlády sa pravdepodobne po prvýkrát objavil názov Regnum Teutonicorum (Kráľovstvo Nemcov). Henrich rozšíril ríšske hranice, po zosadení západofranského kráľa Karola III. Jednoduchého získal 925 zvrchovanosť nad Lotrinskom; úspešný bol v expanzívnych výpravách proti Dánom a Polabským Slovanom. Každoročné nájazdy Maďarov zastavil najprv uzavretím deväťročného prímeria (924). Čas využil na opevnenie hranice (stavby hradov) a vybudovanie rytierskeho vojska, ktoré potom Maďarov porazilo (933) v bitke pri Riade (dnes presne nelokalizované miesto pri rieke Unstrut). Henrich upevnil kráľovstvo zvnútra o. i. aj tým, že sa vzdal karolovskej praxe deliť ríšu medzi všetkých synov a ustanovil nástupníctvo len pre jedného z nich (Oto I. Veľký).

Henrich II.

Henrich II., okolo 1333/34 Sevilla – 29. 5. 1379 Santo Domingo de la Calzada — kastílsky kráľ (od 1369), zakladateľ trastámarskej dynastie, nemanželský syn Alfonza XI. Zákonodarcu. Po dlhoročných bojoch s nevlastným (zákonitým) bratom Petrom I., ktoré sa stali súčasťou storočnej vojny (Henricha II. podporovalo Francúzsko, Petra I. Anglicko), sa dal už 1366 korunovať, kastílsky trón však získal až 1369 bratovraždou. Proti jeho legitimite (a proti nemu ako kráľovrahovi) sa vytvorila koalícia Portugalska, Anglicka, Aragónska a Navarry; Henrich však 1371 porazil Portugalsko, 1372 zvíťazil nad Anglickom v námornej bitke pri La Rochelle, 1373 porazil Navarru a 1375 Aragónsko. Počas jeho vlády sa začali vo vnútornej politike výrazne presadzovať kortesy.

Henrich II. Jasomirgott

Henrich II. Jasomirgott, okolo 1108 – 13. 1. 1177 Viedeň — rakúsky markgróf (od 1141), rakúsky vojvoda (od 1156) a bavorský vojvoda (1143 – 56) z rodu Babenbergovcov, syn rakúskeho markgrófa Leopolda III. Titul rakúskeho markgrófa získal až po mladšom bratovi a bavorským vojvodom sa stal po sobáši (1142) s Gertrúdou, vdovou po bavorskom vojvodovi Henrichovi X. Pyšnom. Po nástupe cisára Fridricha I. Barbarossu na trón sa musel Bavorska vzdať v prospech Henricha Leva, začo bolo rakúske markgrófstvo povýšené na vojvodstvo s viacerými osobitnými právami v rámci Rímsko-nemeckej ríše (1156 privilegium minus).

Henrich II. Plantagenet

Henrich II. Plantagenet, 5. 3. 1133 Le Mans – 6. 7. 1189 Chinon — anglický kráľ (od 1154), vnuk Henricha I., syn Matildy Normanskej a Geoffroya (Godfrieda I.) Plantageneta, grófa z Anjou, starý otec Henricha III., zakladateľ dynastie Plantagenetovcov. Po rodičoch zdedil rozsiahle dŕžavy v západnom Francúzsku (Normandia, Anjou, Maine, Touraine), ktoré rozšíril 1152 sobášom s Eleonórou Akvitánskou (Akvitánia, Gaskonsko). Stal sa tak pánom nad najrozsiahlejším územím vo Francúzsku (→ Angevinská ríša), teda aj vazalom francúzskych kráľov, bol však mocnejší ako samotný francúzsky kráľ. Na anglický trón nastúpil po smrti Štefana z Blois, ktorý ho 1153 adoptoval. V krajine rozvrátenej a vyčerpanej po dlhoročnej občianskej vojne (boje o trón) sa usiloval rýchlo zaviesť poriadok. Položil základy silnej ústrednej moci, začal s formovaním anglického práva (common law), obmedzil vplyv vysokej šľachty a cirkvi, 1164 vydal clarendonskú konštitúciu, začo sa dostal do konfliktu s kancelárom a canterburským arcibiskupom T. Becketom, ktorý vyvrcholil Becketovým zavraždením (1170). Počas vlády Henricha II. Plantageneta bol nominálne pripojený Wales (1163), začalo sa dobýjanie Írska (1171/72) a Škótsko uznalo lénnu závislosť (1174). V neskoršom období musel čeliť častým vzburám svojich synov (pod vedením Richarda I. Levie srdce a Jána I. Bezzemka) a po ich sprisahaní 1188 zomrel na následky mŕtvice.

Henrich II. Pobožný

Henrich II. Pobožný, medzi 1196 a 1204 – 9. 4. 1241 pri Legnici — vratislavské, krakovské a veľkopoľské knieža (od 1238), syn Henricha I. Bradatého. Od 1222 otcov spoluvládca, zúčastňoval sa na jeho vojenských akciách, 1233 – 34 viedol križiacku výpravu do Pruska. R. 1234 dostal ako údel časť Veľkopoľska. Po nástupe k moci pokračoval v zjednocovacej politike svojho otca, čoskoro však musel čeliť mohutnému vpádu Mongolov, ktorí ho však napriek statočnému odporu porazili v bitke pri Legnici, kde padol.

Henrich II. Svätý

Henrich II. Svätý, 6. 5. 973 Bad Abbach – 13. 7. 1024 falc Grona (pri Göttingene), pochovaný v Bamberskom dóme v Bambergu — rímsko-nemecký kráľ (od 1002) a cisár (od 1014) zo saskej dynastie, pravnuk Henricha I. Vtáčnika. Od 995 bol bavorským vojvodom, kráľovskú korunu získal po smrti cisára Ota III. ako jeho najbližší príbuzný. Počas prvej výpravy do Talianska 1004 sa dal korunovať za talianskeho kráľa, druhá talianska výprava proti Arduinovi Ivrejskému, ktorého porazil, mu 1014 vyniesla rímsko-nemeckú cisársku korunu. R. 1006 uzatvoril dedičskú zmluvu s burgundským kráľom Rudolfom III., ktorou si zabezpečil čakateľský nárok na Burgundsko. Úspešný bol aj na východných hraniciach ríše pri výpravách proti Slovanom. R. 1002 – 18 bojoval najmä proti poľskému kráľovi Boleslavovi I. Chrabrému, ktorý mu bol nakoniec donútený zložiť hold. Formálnu zvrchovanosť získal nielen nad Poľskom a Talianskom, lénnymi vazalmi ríše sa od jeho čias stali aj české kniežatá (neskôr králi). Vo vnútornej správe ríše právne uznal dedičnosť lén a výrazne posilnil sieť cirkevných inštitúcií (o. i. 1007 založil bamberské biskupstvo). Zomrel bezdetný. R. 1146 bol svätorečený.

Henrich III.

Henrich III., 1. 10. 1207 Winchester – 16. 11. 1272 Westminster, dnes súčasť Londýna — anglický kráľ (od 1216) z dynastie Plantagenetovcov, syn Jána I. Bezzemka, otec Eduarda I. Na trón nastúpil ako dieťa, počas neplnoletosti bol pod ochranou pápeža, za ktorého vazala sa neskôr ako dospelý vyhlásil. Jeho podriadenosť Rímu, podliehanie Francúzom a finančne nákladná antištaufovská politika vyvolali odpor anglickej šľachty, ktorá sa pokúsila obmedziť jeho kráľovské právomoci. Na čelo opozície barónov sa postavil jeho švagor Simon z Montfortu, ktorý Henricha porazil v bitke pri Lewese (14. 5. 1264) a zajal ho. Zo zajatia ho vyslobodil až jeho syn Eduard (I.), ktorý zvíťazil nad vzbúrencami v bitke pri Eveshame (4. 8. 1265). Výsledkom odboja barónov však bolo, že 1265 sa po prvýkrát zišiel anglický parlament, ktorý sa stal natrvalo protiváhou panovníckej moci.

Henrich III. Chorľavý

Henrich III. Chorľavý, 4. 10. 1379 Burgos – 1406 Toledo — kastílsky kráľ (od 1390) z trastámarskej dynastie, syn Jána I., otec Jána II. Vlády sa ujal ako 14-ročbý, obnovil kontrolu nad kráľovskou radou aj dvorom a obmedzil kortesy. Obnovil boje s Portugalskom (1396 – 98), s ktorým však potom uzatvoril výhodné prímerie. Usiloval sa viesť vyváženú politiku voči Francúzsku a Anglicku. Konflikt medzi Kastíliou a Anglickom mal ukončiť jeho sobáš s Katarínou z Lancastra, dcérou Jána Gentského a vnučkou Petra I. Kastílskeho, čím sa zároveň legitimizovalo postavenie trastámarskej dynastie.

Henrich IV.

Henrich IV., 11. 11. 1050 pravdepodobne Goslar – 7. 8. 1106 Liège, pochovaný v krypte dómu v Speyeri — rímsko-nemecký kráľ (od 1056) a cisár (od 1084) zo sálskej dynastie, syn Henricha III., otec Henricha V. Počas jeho neplnoletosti vládla spočiatku jeho matka Agnes z Poitou a ako regenti postupne viaceré ríšske kniežatá (Rudolf von Rheinfelden, Berthold II. von Zähringen, Otto von Northeim). Od 1062 získal najväčší vplyv na kráľa a ríšske záležitosti arcibiskup Anno II. Kolínsky a od 1063 arcibiskup Adalbert Hamburský. Po nástupe k moci (1065) sa Henrich pokúsil opäť upevniť kráľovskú moc oslabenú ríšskymi kniežatami. R. 1073 proti jeho úsiliu povstali saské kniežatá, ktoré s pomocou juhonemeckých kniežat (o. i. aj českého kniežaťa Vratislava II.) porazil 1075 v bitke pri Homburgu a podarilo sa mu obnoviť v Sasku kráľovskú autoritu. Súčasne sa zhoršila jeho pozícia v Taliansku, kde sa 1073 dostal do sporu s pápežom Alexandrom II. v otázke obsadenia milánskeho arcibiskupstva. Konflikt vyvrcholil po nástupe pápeža Gregora VII. (→ boj o investitúru). Aby sa vyhol dôsledkom cirkevnej kliatby, pristúpil po ceste do Canossy na zmierenie s pápežom (1077). V ríši však musel naďalej bojovať s opozíciou kniežat, najmä s nimi zvoleným protikráľom, švábskym vojvodom Rudolfom (1077 – 80) a jeho nástupcom Hermanom zo Salmu (1081 – 88). R. 1080 na neho pápež opäť uvalil kliatbu, na čo Henrich reagoval ťažením do Ríma, kde Gregora VII. zosadil a za nového pápeža dal zvoliť Klementa III., ktorý ho 1084 v Ríme korunoval za rímsko-nemeckého cisára. Od 1090 musel Henrich v ríši bojovať proti svojmu staršiemu synovi Konrádovi, ktorý bol 1087 korunovaný za protikráľa a proti svojmu otcovi sa spojil s Matildou Toskánskou, lombardskými mestami a pápežom Urbanom II. Henrich ho však porazil a vylúčil z nástupníctva (1098) v prospech jeho mladšieho brata Henricha (V.). R. 1102 dal Henricha pápež Paschal II. znovu do kliatby, 1104 sa proti nemu vzbúril aj druhý syn Henrich, ktorý ho zajal a v decembri 1105 prinútil abdikovať. Zomrel počas bojov proti synovi o znovuzískanie vlády.

Henrich IV.

Henrich IV., aj Henrich Bolingbroke, Henrich Lancaster, apríl 1366 hrad Bolingbroke – 20. 3. 1413 Londýn — anglický kráľ (od 1399), zakladateľ dynastie Lancasterovcov, syn Johna z Gauntu, vojvodu z Lancastra, vnuk Eduarda III., otec Henricha V. Na trón nastúpil po zvrhnutí svojho bratanca Richarda II., ktorého dal uväzniť. Za kráľa sa dal zvoliť parlamentom, ktorého moc začala vďaka jeho opatrnosti narastať. Počas vlády musel čeliť vzbure barónov pod vedením rodu Percyovcov, ktorú potlačil víťazstvom 21. 7. 1403 v bitke pri Shrewsbury, a 1400 – 10 povstaniu vo Walese na čele s Owenom Glendowerom (*1359, †1415).

Henrich IV. Bezmocný

Henrich IV. Bezmocný, 5. 1. 1425 Valladolid – 11. 12. 1474 Madrid — kastílsky kráľ (od 1454) z trastámarskej dynastie, syn Jána II., brat Izabely I. Katolíckej. Počas jeho vlády vrcholili vojny medzi rôznymi frakciami odbojnej šľachty, ktorá mala v rukách obrovskú politickú a hospodársku moc. V roztrieštenej krajine vládol chaos, postavenie nižších spoločenských vrstiev sa značne zhoršilo. Henrichovo prvé manželstvo bolo bezdetné, s druhou manželkou Janou Portugalskou mal dcéru Janu, nazývanú la Beltraneja. Po tzv. ávilskej fraške (1465) ho šľachta pod vedením nevlastného brata Alfonsa donútila poprieť otcovstvo (všeobecne bol považovaný za impotentného), čím boli spochybnené nástupnícke práva infantky. Za dedičku Kastílie bola určená jeho sestra Izabela, ktorá sa však proti jeho vôli vydala za následníka aragónskeho trónu Ferdinanda (neskorší Ferdinand II. Katolícky). R. 1470 preto jej nástupníctvo zrušil a za dedičku koruny opäť vyhlásil svoju dcéru. Po jeho smrti sa tak znova rozpútali mocenské boje o trón.

Henrich IV. Probus

Henrich IV. Probus, aj Spravodlivý, 1257 alebo 1258 – 23. 6. 1290 Rím — vratislavské (od 1270) a krakovské knieža (od 1288). Spočiatku spolupracoval s českým kráľom Přemyslom Otakarom II., na ktorého dvore bol vychovávaný, a neskôr s Václavom II. R. 1278 získal od Rudolfa I. Habsburského po bitke na Moravskom poli doživotne Kladsko, 1279 odkúpil od Brandenburgovcov oblasť Krośnienska. R. 1280 sa stal vazalom Rudolfa I. Habsburského, čo mu umožnilo viesť vojny so sliezskymi kniežatami aj s Přemyslom Otakarom II. Bojoval s Leškom II. Čiernym a Vladislavom I. Lokietkom a 1288 získal Krakovsko. Usporiadal štátne financie, podporoval rozvoj baníctva a miest. Rokovania s pápežom v Ríme o jeho korunovácii za kráľa prerušila jeho smrť. Zomrel bezdetný, v testamente odkázal Malopoľsko Přemyslovi II. Veľkopoľskému, Vratislavsko głogowskému kniežaťu Henrichovi III. a Kladsko českému kráľovi Václavovi II.

Henrich Lev

Henrich Lev, okolo 1129/30 – 6. 8. 1195 Braunschweig — saský (1142 – 80) a bavorský (1156 – 80) vojvoda z rodu Welfovcov. Spočiatku pokračoval v opozičnej politike svojho otca Henricha Pyšného (*1108, †1139) proti kráľovskej moci, po nástupe Fridricha I. Barbarossu sa jej však podriadil, začo získal bavorské vojvodstvo a právo zakladať biskupstvá na sever od Labe (územia Polabských Slovanov). Teritoriálna expanzia a posilňovanie Saska ho vyniesli medzi najmocnejšie kniežatá ríše, na druhej strane však získal množstvo nepriateľov. Postavil sa aj proti samotnému Fridrichovi, keď mu počas jeho piatej talianskej výpravy (1176) odmietol vojenskú pomoc. Po návrate ho cisár Fridrich predvolal pred súd, čo Henrich Lev odmietol. R. 1180 bol preto zbavený obidvoch vojvodstiev a odišiel do vyhnanstva v Normandii a v Anglicku. Po rokoch sa síce vrátil, predošlú moc sa mu však získať nepodarilo.

Henrich Moreplavec

Henrich Moreplavec, port. Henrique o Navegador, 4. 3. 1394 Porto – 13. 11. 1460 Sagres — portugalský infant, vojvoda z Viseu a pán z Covilhã (od 1415), tretí syn Jána I. R. 1415 spolu s bratmi zorganizoval dobyvačnú výpravu proti severoafrickej Ceute, po ktorej dobytí bol do 1450 jej správcom (navštívil ju však len dvakrát). Po návrate do Portugalska 1419 bol svojím otcom vymenovaný za miestodržiteľa kráľovstva Algarve, najjužnejšieho portugalského územia. Na myse São Vicente založil svoje sídlo Vila do Infante de Sagres (dnes Sagres), odkiaľ organizoval prieskumné a obchodné námorné výpravy pozdĺž západného pobrežia Afriky, počas ktorých boli (1431 – 60) objavené Azory, ostrov Arguin, Kapverdské ostrovy, Zelený mys, rieky Senegal a Gambia, pohorie Sierra Leone a ostrovy Bissagos. Svoje výpravy financoval z podnikateľských aktivít Kristovho rádu, na ktorého čele stál od 1420 ako administrátor. V Sagrese založil hvezdáreň a nautickú školu ako stredisko námorných výskumov. Henrich Moreplavec sa sám nezúčastnil na žiadnej dlhšej námornej ceste, položil však základy rozvoja Portugalska ako koloniálnej veľmoci.

Henrich V.

Henrich V., pravdepodobne 11. 8. 1086 – 23. 5. 1125 Utrecht, pochovaný v krypte dómu v Speyeri — rímsko-nemecký kráľ (od 1098) a cisár (od 1111), posledný panovník zo sálskej dynastie, syn Henricha IV. Korunovaný bol 1099 v Aachene a potom, čo v decembri 1105 zosadil svojho otca Henricha IV., ho 1106 ríšske kniežatá potvrdili za kráľa. Pokračoval v boji o investitúru s pápežom Paschalom II., ktorého počas výpravy do Ríma 1110 zajal a 1111 donútil uznať práva cisárov, zároveň sa dal korunovať za cisára. V ríši sa proti nemu sformovala opozícia na čele s arcibiskupom Adalbertom I. z Mainzu. Boj o investitúru ukončila až jeho dohoda s pápežom Kalixtom II. vo Wormse 1122 (→ Wormský konkordát). Zomrel bezdetný.

Henrich V.

Henrich V., asi 16. 9. 1387 Monmouth, Wales – 31. 8. 1422 Vincennes, Francúzsko — anglický kráľ (od 1413) z dynastie Lancasterovcov, syn Henricha IV., otec Henricha VI. Od 1400 bol ako princ z Walesu formálne zodpovedný za jeho správu, po vypuknutí povstania na čele s Owenom Glendowerom (1400 – 10) viedol vojenské operácie proti povstalcom. Po nástupe na trón obnovil boje proti Francúzsku (→ storočná vojna). R. 1415 zvíťazil v bitke pri Azincourte, ovládol severné Francúzsko a začal ťaženie na Paríž, ktorý 1418 dobyl. R. 1420 mierom z Troyes obnovil svoje dedičské nároky na francúzsku korunu, čo mal zabezpečiť aj jeho sobáš s Katarínou z Valois, dcérou francúzskeho kráľa Karola VI. Milovaného.

Henrich VI.

Henrich VI., 1165 Nijmegen, Holandsko – 28. 9. 1197 Messina — rímsko-nemecký kráľ (od 1190) a cisár (od 1191), sicílsky kráľ (od 1194) z dynastie Štaufovcov, syn Fridricha I. Barbarossu, otec Fridricha II. Rogera. Za kráľa bol zvolený 1169 ešte ako dieťa za otcovho života. Sobášom s dedičkou sicílskeho trónu Konstanciou (1186) získal právo na Kráľovstvo Sicílie, Kalábrie a Apúlie, o kráľovskú korunu však musel bojovať a korunovaný bol až 1194 v Palerme. Po návrate sa pokúsil spojiť rímsko-nemeckú ríšu so sicílskym kráľovstvom a premeniť ich na dedičné kráľovstvo svojho rodu, stroskotal však na odpore ríšskych kniežat. Pripravoval sa na ovládnutie Palestíny a Byzancie, počas prípravy križiackej výpravy však zomrel na maláriu.

Henrich VI.

Henrich VI., 6. 12. 1421 Windsor – 21./22. 5. 1471 Londýn — anglický kráľ (1422 – 61 a od 1470) z dynastie Lancasterovcov, syn Henricha V. a Kataríny z Valois. Počas jeho neplnoletosti vládla regentská rada na čele s vojvodom z Gloucesteru. Slabý panovník, ktorému boli všetky svetské a vladárske záležitosti cudzie. Počas jeho vlády bola 1453 ukončená storočná vojna a v Anglicku sa 1455 medzi šľachtou celej krajiny začala občianska vojna, ktorú rozpútali znepriatelené rody Lancasterovcov a Yorkovcov (→ vojna dvoch ruží). R. 1461 bol zosadený z trónu príslušníkom krídla Yorkovcov, ktorý vládol ako Eduard IV. (1461 – 70 a 1471 – 83). R. 1470 bol Henrich znova dosadený na trón (za aktívnej účasti jeho manželky Margaréty z Anjou), už 1471 ho však Eduard porazil v bitke pri Tewkesbury, bol zajatý a uväznený v Toweri, kde ho zavraždili. Jeho osudy dramaticky stvárnil W. Shakespeare v trilógii Henrich VI. (Henry VI).

Henrich VII.

Henrich VII., 28. 1. 1457 hrad Pembroke, Wales – 21. 4. 1509 Richmond, dnes súčasť Veľkého Londýna — anglický kráľ (od 1485), zakladateľ dynastie Tudorovcov, syn Edmunda Tudora, grófa z Richmondu, otec Henricha VIII. Ako pravnuk Johna z Gauntu sa stal počas vojny dvoch ruží jedným z vodcov strany Lancasterovcov. Po víťazstve v bitke pri Bosworthe (1485) a porážke Richarda III. získal anglický trón. Ukončil občiansku vojnu a svoje nároky na trón posilnil sobášom s Alžbetou, dcérou Eduarda IV. z rodu Yorkovcov. Podarilo sa mu skonsolidovať štát, jeho vláda bola obdobím stabilizácie a hospodárskeho rozkvetu. Opieral sa o podnikateľskú drobnú šľachtu (gentry) a obchodníctvo, čo podporilo rozvoj Dolnej snemovne. V krajine v tom čase pôsobili významní reformátori a myslitelia T. More a E. Rotterdamský.

Henrich VII. Luxemburský

Henrich VII. Luxemburský, okolo 1275 – 24. 8. 1313 Buonconvento (pri Siene), pochovaný v Pise — rímsko-nemecký cisár (od 1308), otec Jána Luxemburského. Od 1288 luxemburský gróf, jeho voľbu za cisára presadili jeho bratia – trevírsky arcibiskup Balduin a mohučský arcibiskup Peter z Aspeltu – za aktívnej pomoci pápeža (sídliaceho už v Avignone) a francúzskej diplomacie Filipa IV. Pekného. R. 1310 získal českú kráľovskú korunu pre svojho syna Jána, ktorý v Čechách založil luxemburskú dynastiu. Sám od 1310 bojoval v severnom Taliansku na strane ghibellinov (→ guelfovia a ghibellini). Po bojoch v Lombardii a v Ríme, kde bol 1312 korunovaný, sa vypravil proti neapolskému kráľovi Róbertovi, počas ťaženia na Neapol však zomrel na maláriu.

Henrich VIII.

Henrich VIII., 28. 6. 1491 Greenwich, dnes súčasť Londýna – 28. 1. 1547 Westminster, dnes súčasť Londýna — anglický kráľ (od 1509) z dynastie Tudorovcov, syn Henricha VII., otec Eduarda VI., Márie I. Krvavej a Alžbety I. Po nástupe na trón sa oženil s vdovou po svojom staršom bratovi Arthurovi (†1502) Katarínou Aragónskou, ktorá bola dcérou španielskej kráľovnej Izabely I. Katolíckej a španielskeho kráľa Ferdinanda II. Katolíckeho a stala sa matkou neskoršej kráľovnej Márie I. Krvavej. Počas svojej vlády nadviazal na autoritatívne úsilie svojho otca a stal sa tvorcom typickej absolutistickej monarchie. Pod vplyvom kancelára kardinála T. Wolseyho viedol politiku v duchu udržania rovnováhy síl, resp. moci na európskej pevnine. Pôvodne bol spojencom Španielska, bol sprostredkovateľom v mocenskom zápase medzi cisárom Karolom V. a francúzskym kráľom Františkom I., ktorí proti sebe viedli štyri vojny (1521 – 44). Pôvodne bol odporcom reformácie a za vystúpenie proti luteránom dostal 1521 od pápeža Leva X. titul Fidei defensor (Obranca viery). Keďže s Katarínou Aragónskou nemal mužského potomka, Henrich chcel s ňou dosiahnuť rozvod, čo pápež Klement VII. odmietol odsúhlasiť. Po jeho tajnom sobáši v januári 1533 s Annou Boleynovou (bola už tehotná) ho pápež pre bigamiu exkomunikoval. Tento konflikt viedol v konečnom dôsledku k odtrhnutiu anglickej cirkvi od Ríma a k vytvoreniu samostatnej národnej cirkvi, ktorej najvyššou hlavou sa stal kráľ (→ anglikánska cirkev). Hospodársku moc si Henrich posilnil aj konfiškáciami cirkevných majetkov, kláštory boli zrušené a mnísi kruto prenasledovaní. Politickú oporu mal v tzv. novej šľachte (z radov meštianstva) a v úradníckom aparáte, vplyv starej aristokracie bol potlačený a značná časť jej príslušníkov skončila na popravisku. R. 1529 sa kancelárom stal T. More, ktorý však odmietol prestúpiť na protestantizmus a ako množstvo ďalších odporcov anglikanizmu bol 1535 popravený. R. 1536 bola popravená aj Anna Boleynová (matka budúcej Alžbety I.), ktorá bola obvinená z cudzoložstva. Jeho ďalšou manželkou sa stala Jana Seymourová, ktorá však 1537 zomrela pri pôrode následníka (neskoršieho Eduarda VI.). Na radu T. Cromwella sa Henrich 1540 z politických príčin oženil s nemeckou princeznou Annou Klévskou, ktorá sa mu však natoľko nepáčila, že sa s ňou už po pol roku rozviedol a Cromwella dal popraviť. Svoju piatu manželku Katarínu Howardovú dal 1542 popraviť za neveru. Jeho šiestou a poslednou ženou bola od 1543 Katarína Parrová, ktorá ho prežila. Postava Henricha VIII. sa stala námetom viacerých literárnych (napr. dráma W. Shakespeara Henrich VIII., 1612) i filmových spracovaní, napr. režisér Alexander Korda (*1893, †1956) natočil film Šesť žien Henricha VIII. (The Private Life of Henry VIII, 1933; hlavnú postavu stvárnil Charles Laughton, ktorý za ňu 1934 získal Oscara), režisér Charles Jarrott (*1927) film Tisíc dní s Annou (Anna of the Thousand Days, 1969; postavu Henricha VIII. stvárnil R. Burton, ktorý za ňu 1970 získal Oscara, film získal Oscara aj za najlepšie kostýmy a režisér Ch. Jarrott získal 1970 Zlatý glóbus za réžiu), režisér Keith Michell (*1928) film Šesť žien Henricha VIII. (Henry VIII and His Six Wives, 1972), režisér Pete Travis televízny film Henrich VIII. (Henry VIII, 2003) a i.

Henriot, Émile

Henriot [anrjo], Émile, vlastným menom Paul Émile Hector Maigrot, 3. 3. 1889 Paríž – 14. 4. 1961 tamže — francúzsky básnik a prozaik. Od 1919 literárny kritik časopisu Temps, od 1944 novín Le Monde (praktizoval kritiku dobrého vkusu a porozumenia), od 1945 člen Francúzskej akadémie. Do literatúry vstúpil na začiatku 20. stor. ako básnik; nadviazal na symbolizmus, najmä na básnickú tvorbu H. de Régniera, napr. v básnických zbierkach Básne pre Sylviu (Poèmes à Sylvie, 1906), Záhrady na francúzsky spôsob (Jardins à la française, 1911), Eklogy podľa Vergília (Églogues imitées de Virgile, 1912) a Akvarely (Aquarelles, 1922). V románoch Aricie Brunová alebo Meštiacke cnosti (Aricie Brun ou les Vertus bourgeoises, 1924), Stratené príležitosti (Les Occasions perdues, 1931), Bratislavská ruža (La Rose de Bratislava, 1948) a i. prejavil zmysel pre jemnú psychologickú analýzu postáv. Autor literárnych esejí Literárna pošta (Courrier littéraire, 8 zväzkov, 1922 – 56), Stendhaliana (1924), Knihy z druhej priehradky (Les Livres du second rayon, 1925), Alfred de Musset (1928), Od Lamartina k Valérymu (De Lamartine a Valéry, 1946) a i.

Henriová, Florence

Henriová [anri-] (Henri), Florence, 28. 6. 1893 New York – 24. 7. 1982 Compiègne — francúzska fotografka a maliarka. R. 1914 študovala hudbu a maľbu v Berlíne, 1915 – 19 v Mníchove, od 1924 v Paríži u A. Lhota, F. Legéra a A. Ozefanta. Od 1927 študovala na Bauhause v Dessau u L. Moholyho-Nagya, P. Kleeho a J. Albersa. V ranom období tvorby vytvárala konštruktivistické maľby, bola ovplyvnená kubizmom a geometrickou abstrakciou. Po 1927 sa začala venovať fotografii. V ranej tvorbe používala experimentálne fotografické postupy, pri abstraktných fotografiách pracovala predovšetkým so svetlom a s kompozíciou (Kompozícia II, 1928), využívala však aj prekrývanie plánov a netradičný uhol pohľadu snímky (Most v Marseille, 1929), typické pre ňu bolo uplatnenie zrkadiel a zrkadlového odrazu predmetov. Od 30. rokov 20. storočia sa v Paríži venovala reklamnej, módnej a portrétnej fotografii. Vytvorila množstvo autoportrétov, v ktorých sa prezentovala v podobe androgýnnej bytosti. Jednou z nosných tém jej fotografií bola koncepcia zdvojenosti a dvojice, jej diela majú filozoficko-metaforický charakter. Po 1963 sa venovala najmä kolážam a maľbe.

Henry, Patrick

Henry, Patrick, 29. 5. 1736 Studley, Virgínia – 6. 6. 1799 Red Hill, Virgínia, USA — americký právnik a politik. Jeden z popredných predstaviteľov boja za americkú nezávislosť, jeho rezolúcie (napr. proti zákonu o kolkovnom) podnietili vznik jednotnej opozície proti britskej koloniálnej politike a neústavným opatreniam parlamentu (→ Americká revolúcia). Ako prvý guvernér Virgínie (1776 – 79, 1784 – 86) zohral hlavnú úlohu pri formulovaní jej prvej ústavy. Autor výroku Dajte mi slobodu alebo smrť.

Henryson, Robert

Henryson, Robert, asi 1420 – asi 1500 — škótsky básnik a bájkar, pokračoval v tradícii G. Chaucera (na rozdiel od neho však bol moralisticky zameraný). Pravdepodobne študoval na niektorej zahraničnej univerzite (v Paríži alebo v Leuvene) a bol učiteľom v benediktínskom kláštore v opátstve Dunfermline, kde pôsobil aj ako verejný notár. R. 1462 sa jeho meno uvádza medzi zakladateľmi univerzity v Glasgowe. Henrysonovo dielo je veľmi rozmanité. Najdlhšie a najoriginálnejšie sú Ezopove mravoučné bájky (The Morall Fabillis of Esope the Phrygian, napísané asi 1480, vydané 1570), zbierka 13 bájok vychádzajúca z J. Lydgatea, W. Caxtona a i. Bájky vynikajú sviežosťou a majstrovským vykreslením postáv, sú písané s humorom a otvorene, mravné ponaučenie neznižuje ich umeleckú hodnotu. Autor básnickej skladby Cressidin testament (The testament of Creseyde, vydaná 1532 vo výbere Diela Geoffreya Chaucera, The workes of Geffray Chaucer), ktorá má dobre členenú kompozíciu s pevnými realistickými obrazmi; v spoločensko-mravnom zmysle je negáciou obdobnej skladby G. Chaucera, pretože Cressida je za svoje činy potrestaná. Báseň Orfeus a Eurydika (Orpheus and Eurydice, vydaná 1508 pod názvom Heire begynnis the traitie of Orpheus kyng) obsahuje lyrický nárek Orfea s refrénmi a podľa vzoru bájok sa končí morálnym ponaučením. Henrysonovi sa pripisuje aj autorstvo 13 kratších básní, z ktorých vyniká pastorálna báseň napísaná vo forme dialógu Robene a Makyne (Robene and Makyne) a satirické verše Niektoré lekárske zákroky (Sum Practysis of Medecyne). Ďalšie diela: Smrť (Death), Proti unáhlenej dôvere (Against Hasty Credence), Bieda kúzelníkov (The Want of Wise Men) a i. Prvé úplné vydanie Henrysonovho diela pripravil 1865 David Laing (*1793, †1878) pod názvom Básne a bájky Roberta Henrysona (The Poems and Fables of Robert Henryson). R. 1993 bola v Dunfermline založená Spoločnosť Roberta Henrysona.

Hensel, Juraj

Hensel, Juraj, 21. 4. 1908 Ružomberok – 15. 10. 1986 Bratislava — slovenský lekár, zakladateľ slovenskej fyziatrie. R. 1929 – 32 pôsobil na II. internej klinike v Prahe, 1934 – 38 na I. internej klinike v Bratislave, 1937 – 38 v Ústave experimentálnej terapie v Liège, 1938 – 47 vo Vyšetrovacom a výskumnom ústave kúpeľov v Sliači, 1947 – 48 na rehabilitačnom oddelení Bellevue Hospital v New Yorku, 1949 – 51 na Oblastnom riaditeľstve štátnych kúpeľov, 1951 – 54 vedúci Kliniky fyziatrie, balneológie a klimatológie, 1954 – 74 subkatedry fyziológie a balneológie Lekárskej fakulty UK v Bratislave, súčasne 1961 – 75 zakladateľ a riaditeľ Výskumného ústavu humánnej bioklimatológie v Bratislave; 1965 profesor. Zaoberal sa vnútorným lekárstvom, najmä kardiológiou a fyziatriou, neskôr aj lekárskou klimatológiou a indikáciou a racionalizáciou kúpeľnej a klimatologickej liečby. Zaviedol liečebnú telesnú výchovu pri vnútorných chorobách a zdôrazňoval jej význam. Člen viacerých európskych vedeckých spoločností. Autor diel Fyziologické základy termoregulácie ľudského organizmu (1946), Balneografia Slovenska (1951), Klimatografia Slovenska (1976) a vyše 100 vedeckých štúdií publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. .

Hensel, Witold

Hensel, Witold, 29. 3. 1917 Poznaň – 22. 11. 2008 Varšava — poľský archeológ. Zameriaval sa predovšetkým na oblasť slovanskej archeológie a vývoj včasnostredovekej Európy, v Poľsku viedol výskumy v Poznani, Biskupine a Gniezne, v zahraničí v Bulharsku, vo Francúzsku, v Macedónsku, Taliansku, Alžírsku a inde. Redakčne viedol časopisy Archaeologia Polona, Slavia Antiqua a i.; 1951 profesor. Autor viac ako 500 prác, napr. Štúdie a materiály o ranohistorickom osídlení Veľkopoľska (Studia i materiały do osadnictwa Wielkopolski wczesnohistoricznej I-VII, 1950 – 95), Slovania v ranom stredoveku (Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, 1952), Najstaršie poľské hlavné mestá (Najdawniejsze stolice Polski, 1960) a Archeológia o počiatkoch slovanských miest (Archeologia o początkach miast słowiańskich, 1963). Nositeľ viacerých štátnych cien a vyznamenaní.

Henz, Rudolf

Henz [henc], Rudolf, pseudonym R. Miles, 10. 5. 1897 Göpfritz an der Wild, Dolné Rakúsko – 12. 2. 1987 Viedeň — rakúsky spisovateľ, priekopník rozhlasu v Rakúsku (1932 zaviedol školský rozhlas). R. 1950 – 52 vydával časopis Dichtung der Gegenwart (Literatúra súčasnosti), od 1955 časopis Wort in der Zeit (Slovo v čase), od 1966 časopis Literatur und Kritik (Literatúra a kritika). Jeho dielo sa vyznačuje silným vlastenectvom a príklonom ku kresťanskej tradícii, a to najmä v básnických zbierkach Medzi bratmi a stromami (Unter Brüdern und Bäumen, 1929) a Slovo v čase (Wort in der Zeit, 1945) i v monumentálnom epose napísanom v tercínach Veža sveta (Der Turm der Welt, 1951). V jeho románoch Kaukliari (Die Gaukler, 1932), Cisárov kuriér (Der Kurier des Kaisers, 1941) a Krajina spievajúcich kopcov (Das Land der singenden Hügel, 1954) dominuje náboženská téma, skúsenosti z vojny a otázka zmyslu umenia i významu umelca. Nositeľ viacerých literárnych cien, napr. Veľkej rakúskej štátnej ceny za literatúru (1953) a Literárnej ceny mesta Viedeň (1956).

Henze, Hans Werner

Henze [-ce], Hans Werner, 1. 7. 1926 Gütersloh – 27. 10. 2012 Drážďany — nemecký hudobný skladateľ a dirigent. Žiak W. Fortnera a R. Leibowitza. R. 1948 – 49 operný riaditeľ Nemeckého divadla Heinza Hilperta v Konstanzi, 1950 – 53 umelecký šéf baletu v Štátnom divadle vo Wiesbadene. Od 1953 žije v Taliansku. Jeho tvorba sa vyznačuje žánrovou bohatosťou, písal vokálno-inštrumentálne diela, veľké orchestrálne skladby, balety, komornú a scénickú hudbu. Štýlová rôznorodosť Henzeho kompozičnej techniky sa prejavuje najmä v hudobnodramatických dielach. V 50. – 70. rokoch 20. stor. patril k najhrávanejším súčasným operným skladateľom. Inšpiroval sa romantickou talianskou operou. Po rozhlasových operách a javiskovom debute Zázračné divadlo (Das Wundertheater, 1949) podľa M. Cervantesa dosiahol prvý úspech lyrickou drámou Bulvár samoty (Boulevard Solitude, 1952), ktorá je adaptáciou príbehu Manon Lescaut. Dielom subtílnej melodiky a bohatej inštrumentácie je opera Kráľ jeleň (König Hirsch, 1956) inšpirovaná rozprávkou C. Gozziho. Emocionálne vypäté romantizujúce javiskové dielo Princ homburský (Der Prinz von Homburg, 1960) vzniklo podľa drámy H. Kleista na libreto I. Bachmannovej, Elégia za mladých milencov (Die Elegie für Junge Liebende, 1961) je komorným, psychologicky zložitým príbehom z umeleckého prostredia. Satirická opera Mladý lord (Der junge Lord, 1965) kritizuje malomeštiactvo, mytologické podobenstvo Bakchantky (Die Bassariden, 1966) vzniklo podľa Euripida. Sympatie k politickej ľavici a spolupráca s nemeckým básnikom H. M. Enzensbergerom znásobili v 70. rokoch spoločenskú aktuálnosť a kritickosť Henzeho javiskových diel. Javiskové diela Utečenec (El Cimarrón, 1970 – 71), La Cubana (1974) a Dosahujeme rieku (Wir erreichen den Fluss, 1976) sú reflexiou na agresívne vojny v 20. storočí a odrážajú skladateľov pozitívny postoj k európskemu študentskému hnutiu a ku kubánskemu režimu.

heortológia

heortológia [gr.] — teologická disciplína, časť liturgiky, ktorá sa zaoberá genézou, historickým vývojom a významom cirkevných sviatkov v priebehu roka.