Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 498 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Heller, Ivo

Heller, Ivo, vlastným menom Ivan Grajciar, 20. 8. 1938 Lučenec — slovenský populárny spevák, brat Ž. Grajciarovej. Študoval na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT v Bratislave. Pôsobil v odbore, súčasne vystupoval s amatérskymi zábavnými skupinami. Od 1964 spevák profesionálnej kapely Vlada Hronca, s ktorou absolvoval takmer 3-ročný zájazd v NSR, vo Švajčiarsku i vo Švédsku. R. 1969 – 74 pôsobil v Tatra revue, od 1974 člen a sólista spevohry Novej scény v Bratislave. R. 1972 získal bronzovú Bratislavskú lýru s piesňou V mene človeka. Nahrával aj s Tanečným orchestrom Československého rozhlasu (TOČR) v Bratislave. Jeho najväčšími hitmi z tohto obdobia sú Eleonóra, Mátoha parohatá, Píš vôňou lúk, Tatiana a i. V postavách klasických operiet dokázal tvorivo skĺbiť spevácky i herecký prejav. Vystupoval v operetách Krásna Helena, Gróf Luxemburský, Cigánsky barón, v muzikáloch Evanjelium o Márii, Pokrvní bratia, Grand hotel, Jozef a jeho zázračný plášť, Hamlet, Klietka bláznov a i.

Heller, Joseph

Heller, Joseph, 1. 5. 1923 New York – 12. 12. 1999 tamže — americký spisovateľ. Narodil sa v Brooklyne v chudobnej rodine židovského prisťahovalca. Počas 2. svetovej vojny slúžil v americkom letectve na Korzike, vyštudoval literatúru, pracoval v reklamných agentúrach ako textár, neskôr pôsobil na City College v New Yorku, kde začal literárne tvoriť. Preslávil sa absurdným satirickým románom o 2. svetovej vojne Hlava XXII (Catch-22, 1961; slov. 1974; sfilmovaný 1970, réžia M. Nichols). Hlavnou postavou románu je kapitán Yossarian búriaci sa proti nezmyselnostiam vojenskej byrokracie, ktorú stelesňuje právny predpis, tzv. hlava XXII. Romány Niečo sa stalo (Something Happened, 1974; slov. 1983), Gold nad zlato (Good as Gold, 1979; slov. 1983) a Boh vie (God Knows, 1984) sú kriticko-satirickým pohľadom na americkú súčasnosť. Autor románov Predstavte si toto (Picture this, 1988), pokračovania Hlavy XXII Záverečná! (Closing Time, 1994; slov. 1995) a Portrét starého umelca (Portrait of an Artist, as an Old Man, 2000; slov. 2000), autobiografií Nebolo mi do smiechu (No Laughing Matter, 1986; slov. 1998; so Speedom Vogelom, *1918, †2008) a Teraz a potom. Z Coney Islandu až sem (Now and Then. From Coney Island to Here, 1998).

Heller, Otto

Heller, Otto (aj Ota), 3. 9. 1896 Praha – 17. 2. 1970 Londýn — český a britský kameraman. Jeho prvým kameramanským debutom bol nemý film Československý Ježíšek (1918). Ako kameraman začínal vo dvojici s režisérom S. Innemannom, neskôr nadviazal trvalú spoluprácu s K. Lamačom. V 20. a 30. rokoch 20. stor. nakrútil desiatky úspešných českých filmov a veselohier, napr. Karel Havlíček Borovský (1925), Dobrý voják Švejk (1926), Svatý Václav (1929), C. a k. polní maršálek (1930), To neznáte Hadimršku (1931), Před maturitou (1932), Anton Špelec, ostrostřelec (1932) a Bílá nemoc (1937). Stal sa vyhľadávaným kameramanom aj v zahraničí (Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Spojené kráľovstvo). Počas 2. svetovej vojny zostal v Spojenom kráľovstve, kde žil až do smrti. V anglickom filme vynikol ako kameraman filmov Richard III. (1955), Päť lupičov a stará dáma (The Ladykillers, 1955), Život pre Ruth (The Life for Ruth, 1962), Alfie (A., 1966), Pohreb v Berlíne (Funeral in Berlin, 1966), Duffy (Duffy, 1968) a i.

Hellerovo čerpadlo

Hellerovo čerpadlo — dávkovacie olejové čerpadlo zložené zo zubového čerpadla a z vlastného dávkovacieho viacpiestového axiálneho čerpadla so spoločným pohonom v jednom telese. Používa sa na presné dávkovanie materiálov a surovín napr. v chemickom a potravinárskom priemysle.

Helléspontos

Helléspontos — starogrécky názov prielivu Dardanely nazvaného podľa starogréckej mytologickej postavy Hellé; podľa najnovšieho prepisu Helespont.

Hellmanová, Lillian

Hellmanová [-me-] (Hellman), Lillian (Florence), 20. 6. 1905 New Orleans, Louisiana – 30. 6. 1984 Oak Bluffs, Massachusetts — americká spisovateľka a scenáristka, životná družka D. Hammetta. R. 1936 – 37 cestovala po Európe, navštívila ZSSR a Španielsko.

Autorka radikálnych kritických próz a drám o vyšších spoločenských vrstvách Ameriky. Uznanie získala psychologickou drámou z prostredia dievčenského penzionátu Detská hodinka (The Children’s Hour, 1934; sfilmovaná 1961, réžia W. Wyler). V dráme Dni, ktoré prídu (Days to Come, 1936, sfilmovaná 1982, réžia Jotaarkka Pennanen) zobrazila robotnícky štrajk počas veľkej hospodárskej krízy, témou úspešných hier Malé líšky (The Little Foxes, 1939; slov. 1950 a 1961; sfilmovaná 1941, réžia W. Wyler) a Z druhej strany pralesa (Another Part of the Forest, uvedená 1946, vydaná 1947; slov. 1960; sfilmovaná 1948, réžia Michael Gordon) je morálny rozklad južanskej rodiny, dráma Stráž na Rýne (Watch on the Rhine, 1941; sfilmovaná 1943, réžia Herman Shumlin) má výrazne protifašistické zameranie.

Autorka hier Prenikavý vietor (The Searching Wind, 1944; sfilmovaná 1946, réžia William Dieterle), Jesenná záhrada (The Autumn Garden, 1951; slov. 1958) a Prach sadá na sny (Toys in the Attic, 1960; slov. 1970; sfilmovaná 1963, réžia George Roy Hill). Hellmanovej autobiografická próza Pentimento (1973) sa stala námetom filmu F. Zinnemanna Júlia (Julia, 1977).

Hellov telegrafný systém

Hellov telegrafný systém — telegrafný systém založený na rozklade vysielanej informácie na znaky telegrafnej abecedy a na ich prenose na princípe obrazovej telegrafie. Ide o kombinovaný systém abecednej a obrazovej telegrafie na princípe vysielania impulzov rôznej dĺžky v sústave 7 x 7 polí, ktorý používa synchrónny princíp. Hellov telegrafný systém je pomerne odolný proti rušeniu; nesprávny príjem i niekoľkých obrazových prvkov ešte umožňuje rozlíšiť príslušný znak. Jeho nevýhodou je, že vyžaduje spravidla šírku celého telefónneho kanála. Nazvaný podľa nemeckého vynálezcu Rudolfa Hella (*1901, †2002), ktorý si ho 1929 dal patentovať.

helma

helma [nem.] — ochranná prikrývka hlavy na špeciálne účely, prilba.

Helmand

Helmand, Helmund, Hilmand, hist. Erymanthos — rieka v Afganistane a Iráne; dĺžka 1 150 km, rozloha povodia okolo 250-tis. km2. Pramení v Afganistane (najdlhšia rieka štátu) v juhozápadnej časti Hindúkuša v pohorí Kúhe Bábá, tečie naprieč krajinou juhozápadným smerom, na hranici s Iránom sa stáča na sever a viacramennou deltou ústi na území Iránu do jazera Helmand. Hlavný prítok: Arghandab (ľavostranný). Silné kolísanie vodných stavov, maximálny prietok viac ako 15 000 m3/s, minimálny 50 – 60 m3/s, priemerný ročný prietok 400 – 500 m3/s. Na jar a v lete časté povodne. Využívaná na zavlažovanie a energetiku (najväčšia vodná nádrž s hydroelektrárňou v krajine). Väčšie mestá na rieke: Girišk, Laškargah.

Helmand

Helmand, Hámúne Helmand — poloslané bezodtokové jazero na hranici medzi Afganistanom a Iránom, 465 m n. m. Výška jeho vodnej hladiny silno kolíše, v období jarných povodní má dĺžku okolo 110 km, počas nízkeho stavu vody vytvára dve jazerá (Saberi, Puzak). Ústia doň rieky Helmand (najdlhšia rieka Afganistanu), Faráhrud, Harudrúd a i.

Helmer, Hermann

Helmer, Hermann (Gottlieb), 13. 7. 1849 Hamburg – 2. 4. 1919 Viedeň — rakúsky architekt.

R. 1873 s F. Fellnerom založil vo Viedni ateliér Fellner & Helmer (pôsobil do 1919), ktorý do 1914 naprojektoval a postavil v Európe 47 divadiel, z toho 30 na území bývalého Rakúsko-Uhorska, medzi nimi i budovu bývalého Mestského divadla v Bratislave (1884 – 1886, dnešná historická budova Slovenského národného divadla).

Helmholtzova kontrakčná teória

Helmholtzova kontrakčná teória [-co-] — teória vysvetľujúca pôvod energie hviezd gravitačným zmršťovaním hviezdneho telesa, ktoré sa uplatňuje v začiatočných štádiách vývoja hviezdy pred dosiahnutím hlavnej postupnosti. Energia uvoľnená pri gravitačnej kontrakcii hviezdy je priamoúmerná druhej mocnine hmotnosti hviezdy a rýchlosti zmenšovania jej polomeru a nepriamoúmerná jej polomeru. Časový interval, počas ktorého sa vyžiari všetka gravitačná energia hviezdy, sa nazýva Kelvinova-Helmholtzova doba kontrakcie, v prípade Slnka je to 20 mil. rokov. Nazvaná podľa autora (1854) H. Helmholtza.

helmintológia

helmintológia [gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa helmintmi, najmä ich systematikou a morfológiou, ale aj ekológiou a vzťahom k hostiteľom, medzihostiteľom a prostrediu.

helmintosporióza

helmintosporióza [gr.], pruhovitosť — choroba obilnín a tráv (napr. jačmeňa, kukurice) zapríčinená nedokonalou hubou rodu červospórovec, ktorá sa prejavuje napr. hnedými úzkymi, rovnobežnými, žlto až červenkasto olemovanými škvrnami na spodných listoch.

helmintózy

helmintózy [gr.] — skupina ochorení človeka, živočíchov alebo rastlín vyvolaných helmintmi parazitujúcimi v ich rôznych orgánoch, u človeka najčastejšie v črevnom trakte, ale aj v pečeni, krvi a i. Podľa miesta vývinu vajíčok a lariev sa helmintózy rozdeľujú na dve základné skupiny: 1. biohelmintózy, ktoré sa podľa biologického cyklu a cesty nákazy rozdeľujú na perorálne biohelmintózy (človek sa nakazí larválnymi štádiami parazita nachádzajúcimi sa v tkanivách medzihostiteľov alebo sa sám stáva medzihostiteľom; → cestodózy a niektoré nematodózy), perkutánne biohelmintózy (k nákaze dochádza prienikom lariev cez kožu; → trematodózy a niektoré nematodózy) a transmisívne biohelmintózy (nákaza vzniká prenosom lariev pri cicaní krvi hematofágnym prenášačom; → nematodózy); 2. geohelmintózy. Zdrojmi helmintóz sú buď krmivo, voda a iné substráty znečistené fekáliami nositeľa (geohelminty), alebo medzihostitelia (biohelminty). Sú veľmi rozšírené v teplých krajinách, niektoré sa často vyskytujú aj u nás. V ich šírení má významnú úlohu konzumácia potravín živočíšneho a rastlinného pôvodu človekom.

Helmintózy sa vyskytujú pri všetkých hospodárskych zvieratách najmä v extenzívnych, zriedkavejšie v intenzívnych chovoch (spôsobujú najväčšie škody pri prežúvavcoch, najmä pri ovciach). Zvýšený výskyt helmintóz sa objavuje vo vlhkých daždivých rokoch, v oblastich s častými zrážkami a pri pastve na neošetrovaných pastvinách. Spôsobujú priame (úhyn, úbytok hmotnosti) a nepriame straty (náchylnosť na infekciu, sťaženie priebehu iných ochorení, zníženie kvality mäsa a trofejí). V prevencii helmintóz má najväčší význam terapeutická (podávanie antihelmintík) a profylaktická (napr. striedanie pasienkov, plnohodnotná výživa, čistota a dezinfekcia ustajňovacích priestorov) dehelmintizácia. Helmintózy sú prenosné aj na človeka, a to najmä pri zanedbaní hygieny pri práci so zvieratami a ich produktmi, najčastejšie však nimi trpia deti. Pri liečbe sa podávajú antihelmintiká.

helminty

helminty [gr.] — umelovytvorená skupina parazitických mnohobunkových živočíchov s rôznorodou stavbou tela, v staršej odbornej literatúre známych skôr ako cudzopasné (parazitické) červy (helmis = červ, odtiaľ názov). Patrí sem okolo 60-tisíc druhov hlístovcov, obrúčkavcov, ploskavcov a iných parazitov spôsobujúcich helmintózy. Helminty sa rozdeľujú na dve základné skupiny: biohelminty s nepriamym vývinom cez medzihostiteľa a geohelminty s priamym vývinom bez medzihostiteľa; zdrojom nákazy je konečný hostiteľ (živočích, človek).

Helmond

Helmond — mesto v južnom Holandsku v provincii Noord-Brabant pri prieplave Zuid-Willemsvaart 12 km severovýchodne od Eindhovenu;91-tis. obyvateľov (2017). Tradičné stredisko textilného priemyslu (spracovanie ľanu, kokosových vláken, juty), ďalej papierenský a potravinársky priemysel. Turistické stredisko. Založené koncom 12. storočia, 1232 mestské práva. Stavebné pamiatky: bývalý zámok (1402, 1923 prestavaný, dnes radnica a mestské múzeum) s parkom, v ktorom sú plastiky A. Maillola; divadlo Speelhuis a obytné domy (1975 – 78) od významného súčasného holandského architekta P. Bloma.

helmovkovité

helmovkovité [nem.], Cassididae — čeľaď z kmeňa mäkkýše (Mollusca), trieda ulitníky (Gastropoda), vetva Littorinimorpha. Majú ulitu so zvyčajne nízkym kotúčom, priestranný posledný závit a úzke ústie zakryté rohovinovým viečkom. Pri niektorých rodoch je vyvinutý pohlavný dimorfizmus (zvyčajne menšie samce majú na závitoch väčšie hrbole).

Patrí sem okolo 80 dravých, ježovkami sa živiacich druhov, ktoré sa vyskytujú v tropických moriach (najmä pri pobreží Austrálie a v oblasti Karibského mora), napr. do 24 cm dlhá helmovka sivastá (Cassis tesselata), do 3 cm dlhá helmovka trpasličia (Cassis kreipli) a helmovka červenkavá (Cypraeacassis rufa), ktorých ulity sa používali v minulosti ako polotovar pri výrobe šperkov zdobených technikou grisaille (brošní, medailónov ap.).

Helmstedt

Helmstedt [-štet] — mesto v str. časti Nemecka v spolkovej krajine Dolné Sasko vých. od mesta Braunschweig; 26-tis. obyvateľov (2017). Priemysel banský (ťažba čierneho uhlia), gumársky, kovoobrábací, textilný, drevársky, stavebných materiálov, briketáreň. Dopravná križovatka.

Vzniklo v pol. 10. stor. pri benediktínskom kláštore Sankt Ludgeri (založený 795 prvým münsterským biskupom Ludgerom, resp. Liudgerom), v 11. stor. rozvoj obchodu a mincovníctva, 1247 mestské práva, 1426 – 1518 hanzové mesto. R. 1576 – 1810 tam pôsobila protestantská univerzita Academia Julia (jedna z najväčších v Nemecku). Od 1945 do otvorenia hraníc 1989 významný hraničný priechod medzi NSR a NDR.

Stavebné pamiatky: barokový areál bývalého benediktínskeho kláštora Sankt Ludgeri (2. pol. 17. stor.) s dvojitou románskou kaplnkou Sankt Peter und Johannes (okolo 1050), trojloďovým románskym kostolom Sankt Ludgerikirche (11. alebo pol. 12. stor.; v ňom v prízemí krypta Felicitas z 11. stor.) a s Tureckou vežou (Türkentor, 1716); pôvodne augustiniánsky kláštor Sankt Marienberg (založený 1176, dnes slúži evanjelickej diakonii) s románskym kostolom (vysvätený 1256); secesná radnica (1904 – 06). Divadlo, múzeum.

heloderma

heloderma [gr.] — starší hovorový slovenský názov jašterov rodu Heloderma, súčasný slovenský názov je kôrnatec (→ kôrnatcovité) .

helónia

helónia [gr.], Helonias — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď Melanthiaceae. Patrí sem jediný trváci druh helónia nadutá (Helonias bullata) pochádzajúci z močaristých oblastí USA. Má čiarkovitokopijovité listy vyrastajúce z bazálnej ružice a voňavé hviezdovité ružové kvety usporiadané v hustých strapcoch, plod tobolka.

helotizmus

helotizmus [gr.] — biol. zastarané označenie symbiózy húb a rias v stielkach lichenizovaných húb.

Heľpa

Heľpa — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji v Horehronskom podolí, 695 m n. m.; 2 635 obyvateľov (2017). Písomne doložená 1551 ako Helpe, 1773, 1808, 1863 – 1913, 1927 – 48 Helpa, 1920 Heľpa. Založená v pol. 16. stor. na valašskom práve. Patrila hradnému panstvu Muráň. V 17. stor. kolonizovaná slovenským obyvateľstvom s malou infiltráciou rusínskych a goralských valachov. R. 1709 – 10 ju silno zasiahol mor. Koncom 18. stor. sa tam ťažila železná ruda, v 19. stor. tam boli pivovar a píla, spracúvala sa ovčia vlna (pracovala vodná valcha na súkno). Vzdialená poloha od veľkých miest umožnila, že až do súčasnosti sa tam zachovali ľudové tance, piesne a zvyky, z ľudových remesiel bačovské rezbárstvo, šindliarstvo, kožušníctvo, tkáčstvo, a predovšetkým kroje s výšivkami s bohatou ornamentálnou výzdobou. Ľudová architektúra hromadnej cestnej zástavby mala charakteristické črty Horehronia (zrubové, často podpivničené domy na kamennej podmurovke, s pavlačou pozdĺž vstupnej časti domu; trojpriestorové domy na dlhej parcele sa končili hospodárskymi objektmi, humná objemom i priestorovo prevyšovali obytný dom). Vývoj v 20. stor. však spôsobil, že z pôvodnej cennej architektonickej lokality ostalo len torzo.

Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (okolo 1800, obnovený 1895), neskorobaroková rímskokatolícka fara (1793, upravovaná v 20. stor.), pamätník padlým v 1. a 2. svetovej vojne (1947).

Od 1963 sa v Heľpe usporadúva folkový festival Horehronské dni spevu a tanca. V katastri Heľpy sú dva minerálne pramene a národná prírodná rezervácia Veľká Stožka.

Heľpianske podolie

Heľpianske podolie — geomorfologický podcelok vo východnej časti Horehronského podolia medzi Nízkymi Tatrami, Veporskými vrchmi, Muránskou planinou a Slovenským rajom, 500 – 1 000 m n. m. Západná časť budovaná horninami kryštalinika (granodiority, diority, amfibolity, ortoruly), východná časť neogénnymi sedimentmi vnútrokarpatského flyšu (jazernými pieskami, štrkmi, miestami pieskovcami a ílovcami), východne od Heľpy druhohornými vápencami, dolomitmi, ílovcami a slienitými bridlicami. Prevažne pahorkatinný reliéf spestrujú vápencové a dolomitové tvrdoše, rozsiahle plochy zaberajú náplavové kužele, vo východnej časti miestami krasové formy. Riečnu os tvorí Hron. V západnej časti Heľpianskeho podolia ihličnaté, prevažne smrekové lesy, vo východne, odlesnenej časti trvalé trávnaté porasty striedajúce sa s oráčinami.

Helpmann, Robert

Helpmann [-men], Robert, sir, 9. 4. 1909 Mount Gambier – 28. 9. 1986 Sydney — austrálsky tanečník, herec a choreograf. Študoval v skupine A. Pavlovovej a tancoval v Austrálii. Od 1933 pôsobil vo Vic Wells Ballet (dnes Kráľovský balet) v Londýne, do 1950 ako prvý sólista (popri A. Dolinovi) aj ako partner M. Fonteynovej. Vynikajúci interpret baletov v choreografii Ninette de Valois (The Haunted Ballroom, Checkmate, The Prospect Before Us, Don Quijote) a F. Ashtona (Apparitions, Nocturne, A Wedding Bouquet, Dante sonata, The Wanderer, Don Juan, Popoluška). Od 1960 pôsobil v Austrálii, 1965 – 75 umelecký riaditeľ Australian Ballet (do 1974 spolu s Peggy van Praagh).

Najvýznamnejšie choreografie: La Valse (M. Ravel, 1939), Comus (H. Purcell, Constant Lambert; 1942), Hamlet (P. I. Čajkovskij, 1942), Miracle in the Gorbals (A. Bliss, 1944), Adam Zero (A. Bliss, 1946), Electra (Malcolm Arnold; 1963), Display (Malcolm Williamson; 1964), Yugen (J. Tojama, 1965), Sun Music (Peter Sculthorpe; 1968), Perisynthion (Malcolm Williamson, 1974). S ďalšími choreografmi spolupracoval pri realizácii baletov Spiaca krásavica (s B. Nižinskou pre Grand Ballet du marquis de Cuevas, 1960), Labutie jazero (s F. Ashtonom pre Kráľovský balet, 1963) a Veselá vdova (s Ronaldom Hyndom, pre Australian Ballet, 1975).

Súčasne pôsobil ako herec, producent a operný režisér. Hral vo filmoch Červené topánky (The Red Shoes, 1948) a Hoffmannove rozprávky (Tales of Hoffmann, 1951), vo filmovej verzii baletu Don Quijote (Don Quixote, 1973) a i.

Helsingborg

Helsingborg, 1912 – 71 Hälsingborg — prístavné mesto v juhozáp. Švédsku v provincii (läne) Skåne na pobreží prielivu Øresund; 108-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky (spracovanie medi), strojársky, kovoobrábací, lodný, elektrotechnický, gumársky, potravinársky (cukrovarnícky, pivovarnícky), textilný (bavlnársky) chemický, keramický. Dopravná križovatka s významným prístavom, trajektové spojenie s mestom Helsingør (Dánsko) ležiacim na náprotivnej strane prielivu v jeho najužšej časti (vzdialenosť 3,8 km). Prímorské kúpele, turistické stredisko.

Pôvodne dánske mesto, písomne doložené 1085, v 14. stor. jedno z najvýznamnejších dánskych miest, počas dánsko-švédskych vojen v 16. – 17. stor. striedavo v dánskych i vo švédskych rukách, viackrát zbúrané, 1710 definitívne pripadlo Švédsku.

Stavebné pamiatky: bašta Kärnan (pôvodne pevnosť z pol. 12. stor., 1340 – 75 prestavaná), gotický trojloďový kostol Sankt Maria (14. – 16. stor. na románskom základe z 12. stor.), viaceré meštianske domy, neogotická radnica (1897). Divadlo (založené 1921, nová budova z 1976), viaceré múzeá, kultúrny dom Dunkers (2002, Kim Utzon). V okolí Helsingborgu zámky Sofiero (1864 – 76) a Wrams-Gunnarstorp (14. stor.), skanzen Frederiksdal (1927) a Ramlösa Brunnspark s minerálnymi prameňmi (1707).

Helsingør

Helsingør [-sengőr] — prístavné mesto v Dánsku v administratívnej oblasti Hovedstaden (Región hlavného mesta) na severovýchode ostrova Sjælland na pobreží prielivu Øresund, administratívne stredisko okresu (kommune) Helsingør; 47-tis. obyvateľov (2017). Priemysel lodný, strojársky, chemický, textilný, potravinársky. Cestný uzol, hlavný dánsky prístav pre trajekty prevážajúce železničné súpravy do Švédska (do Helsingborgu ležiacom na náprotivnej strane prielivu vzdialenom 3,8 km).

Prvýkrát písomne doložené 1231, 1426 dostalo trhové právo. Jeho význam vzrástol po 1420, keď mu dánsky kráľ Erik VII. Pomoranský udelil mestské práva a dal postaviť pevnosť Krogen (neskorší hrad Kronborg), ktorá strážila vchod do prielivu (zohrávala významnú strategickú úlohu v dejinách severnej Európy) a slúžila ako colná stanica (vyberalo sa v nej clo za vstup do prielivu). Ďalší rozvoj mesta nastal po prebudovaní (1776) a rozšírení (1824) prístavu. Po zrušení vyberania cla (1857) sa Helsingør rozvíjal ako priemyselné mesto.

Stavebné pamiatky: renesančný hrad Kronborg postavený 1574 – 85 dánskym kráľom Frederikom II. (na mieste staršej pevnosti Krogen), po požiari 1629 (zachovala sa len kaplnka) znovuvybudovaný a zmodernizovaný Kristiánom IV., koncom 17. stor. bol vybudovaný rozsiahly fortifikačný systém s kazematami, ktorý sa stal jednou z najsilnejších pevností v Európe. Od 1. tretiny 18. do polovice 19. stor. slúžil ako kasárne a väznica. V súčasnosti múzeum obchodu a námornej dopravy, sústreďuje aj zbierky nábytku a gobelínov; miesto konania letných hamletovských hier; na zámku Kronborg v Helsingøre (angl. Elsinore) sa odohráva dej najvýznamnejšej drámy W. Shakespeara Hamlet. R. 2000 bol zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Ďalšie stavebné pamiatky: katedrála (od 1961) Sankt Olav Kirke (okolo 1200, 1480 – 1559 prestavaná na trojloďovú baziliku); kláštor karmelitánov (založený 1430, okolo 1450 – 1500 postavený ako štvorkrídlový gotický komplex) s kostolom Sankt Maria Kirke (1430) a domom karmelitánov (1516 – 90, slúžil o. i. ako chudobinec, nemocnica, knižnica, dnes múzeum); zámok Marienlyst (1588), v zámockom parku (Marienlyst Slotspark) v štýle francúzskej záhrady je údajný Hamletov hrob; v centre zachovaná neskorostredoveká uličná sieť a staršia architektúra (meštianske domy, 17. – 18. stor., napr. dom D. Buxtehudeho), radnica (1854 – 55), neorenesančná železničná stanica (1890 – 91) a i.

Viaceré múzeá. Morské akvárium s faunou žijúcou vo vodách Øresundu. Prímorské kúpele, vyhľadávané turistické stredisko.

Helsinki

Helsinki, švédsky Helsingfors — hlavné mesto Fínska v južnej časti krajiny na skalnatom polostrove Estner vybiehajúcom do Fínskeho zálivu, administratívne stredisko regiónu Uusimaa; 642-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,470 mil. obyvateľov (2017). Dve satelitné mestá ležiace v bezprostrednej blízkosti – Vantaa (na severe) a Espoo (na juhu) – spôsobujú, že počet obyvateľov Helsínk sa výrazne nezvyšuje (539-tis. obyvateľov, 1997; 559-tis., 2003). Najsevernejšie ležiace hlavné mesto kontinentálnej Európy. Priemysel strojársky, lodný, papierenský, drevársky, elektrotechnický, polygrafický, potravinársky (cukrovarnícky a i.), textilný, gumársky, výroba porcelánu (jeden z najväčších závodov v Európe). Dopravná križovatka, prístav, medzinárodné letisko, rozvinutá sieť podzemnej dráhy.

Založené 1550 švédskym kráľom Gustávom I. Vasom pôvodne pri ústí rieky Vantaanjoki (na území, ktoré od 12. stor. ovládali Švédi) s cieľom vybudovať konkurenciu hanzovému mestu Reval (dnes Tallinn) ležiacemu na druhej strane Fínskeho zálivu. Poloha Helsínk ako prístavného mesta však nebola výhodná, preto bolo 1640 generálnym guvernérom Perom Brahem prenesené na polostrov Vironnieni; dlhý čas však zostalo málo významným mestom. Po prehre Švédska vo švédsko-ruskej vojne 1741 – 43, počas ktorej stratili Švédi v prospech Ruska pevnosť Hamina, začali 1748 budovať na predsunutých ostrovoch Helsínk pevnosť (Suomenlinna). Mesto začalo prosperovať, rozvíjal sa obchod. Význam Helsínk vzrástol po 1809, keď po poslednej prehratej vojne museli Švédi odstúpiť Fínsko Rusku, Fínsko sa stalo autonómnym veľkokniežatstvom a Helsinki 1812 jeho hlavným mestom (namiesto mesta Åbo, dnes Turku, odkiaľ bola 1828 do Helsínk prenesená aj univerzita). Po 1816 sa začala neoklasicisitická prestavba na reprezentatívne sídelné mesto, nový rozvoj nastal po vyhlásení nezávislosti 1917. V súčasnosti kultúrne a hospodárske centrum Fínska, sídlo vlády, parlamentu, prezidenta a ústredných úradov, významné kongresové centrum (v Helsinkách sa napr. konala otváracia a záverečná Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe; → helsinský proces). R. 1952 boli Helsinki dejiskom XV. letných olympijských hier.

Stavebné pamiatky: pevnosť Suomenlinna (do 1918 nazývaná po fínsky Viapori, po švédsky Sveaborg) budovaná od 1748 podľa plánov švédskeho staviteľa Augusta Ehrensvärda (*1710, †1772) na ôsmich ostrovoch pri helsinskom prístave, rozšírená Švédmi v 18. a Rusmi v 19. stor.; rozloha 80 ha, dĺžka hradieb 6 km. V súčasnosti samostatná mestská časť (asi 900 obyvateľov) slúžiaca na kultúrne a turistické účely, sídlo viacerých múzeí (vojenské, námorné, hračiek a i.), námorníckych škôl a i. R. 1991 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Z obdobia neoklasicistickej prestavby mesta (podľa plánov švédskeho vojenského staviteľa a diplomata Johana Alberta Ehrenströma, *1762, †1847) s pravouhlou sieťou ulíc, so symetrickými námestiami a s diferenciáciou štvrtí pochádza komplex budov postavených podľa vzoru Petrohradu nemeckým architektom Carlom Ludwigom Engelom (*1778, †1840): senát (1818 – 22), ústredná budova univerzity (1828 – 32), a univerzitná knižnica (1836 – 40), Katedrála sv. Mikuláša (1830 – 52), evanjelický kostol, tzv. Dóm (1830 – 52) a i. K najvýznamnejším pamiatkam z obdobia eklekticizmu a neorenesancie 2. pol. 19. stor. patria palác Grönqvist (1880 – 83), sídlo časti Fínskej národnej galérie Ateneum (1885 – 87), hotel Kämp (1886) od Carla Theodora Höijera (*1843, †1910) a i. V duchu secesie a národného romantizmu bolo (najmä v mestskej štvrti Katajanokka) postavených viacero významných stavieb, medzi nimi podľa plánov Larsa Soncka (*1870, †1956) burza (1910) a kostol Kallio (1908 – 12) a podľa plánov E. Saarinena v spolupráci s Hermanom Gesseliusom (*1874, †1916) a Armasom Lindgrenom (*1874, †1929) sídlo poisťovne Pohjola (1900 – 01) a budova Fínskeho národného múzea (1905 – 10); budova hlavnej železničnej stanice (1906 – 16) bola poslednou významnou stavbou E. Saarinena vo Fínsku. V mestskej časti Katajanokka sa nachádza aj najväčší pravoslávny chrám (mimo územia Ruska) v Európe – Uspenská katedrála (vysvätená 1868) postavená v rusko-byzantskom štýle podľa projektu ruského architekta Alexeja Maximoviča Gornostajeva (*1804, †1862). V štýle nadväzujúcom na domáci neoklasicizmus, škandinávsku renesanciu a úsilie národnoromantických architektov je postavená budova parlamentu (1925 – 31, Johan Sigfrid Sirén, *1889, †1961). K najvýznamnejším funkcionalistickým stavbám patria olympijský štadión vybudovaný 1933 – 40 pre Letné olympijské hry 1940 (pre vojnové udalosti sa nekonali) podľa projektov Yrjöho Lindegrena (*1900, †1952) a Toiviho Jänttiho (*1900, †1975) a hlavný štadión vybudovaný pre Letné olympijské hry 1952. Po 2. svetovej vojne nastal výrazný urbanistický rozvoj mesta, vznikli nové obytné štvrte (Herttoniemi, Maunala, Pihlajamäki a i.). K najvýznamnejším architektonickým realizáciám povojnového obdobia patria Mestské divadlo (1967) podľa projektov bratov Tima (*1928) a Tuoma (*1931, †1988) Suomalainenovcov, kongresové a koncertné centrum Finlandia od A. Aalta (1973 – 75), budova opery (dokončená 1993) od Eera Hyvämäkiho (*1938), Jukku Karhunena (*1945) a Rista Parkkinena (*1938) i budova múzea súčasného umenia Kiasma (1993 – 98) od amerického architekta Stevena Holla (*1947).

Sídlo viacerých vysokých škôl, o. i. univerzity (najväčšia fínska univerzita založená 1640 v Turku, 1828 prenesená do Helsínk, v súčasnosti má 11 fakúlt a viacero pričlenených vedeckovýskumných ústavov), niekoľkých fakúlt technickej univerzity v Espoo (založená 1848), Ekonomickej vysokej školy (založená 1911), Sibeliovej akadémie (založená 1882, jediná hudobná vysoká škola vo Fínsku), divadelnej akadémie, výtvarnej akadémie, vysokej školy umenia a dizajnu, vojenskej vysokej školy a i. Početné múzeá, napr. Fínske národné múzeum, Mestské múzeum, viaceré univerzitné múzeá, Fínska národná galéria, ktoré tvoria múzeum Ateneum (najvýznamnejšie diela fínskeho výtvarného umenia 18. – 20. stor.), Sinebrychoffovo umelecké múzeum (európske klasické umenie) a múzeum Kiasma (súčasné umenie). Veľký počet divadiel, napr. Fínske národné divadlo (1902), Fínska národná opera (1911, od 1956 súčasný názov), Švédske divadlo a iné umelecké a hudobné inštitúcie; významným hudobným telesom je aj Helsinský mestský orchester. Sídlo evanjelického a. v., rímskokatolíckeho a ruského pravosláveho biskupstva. Početné parky a záhrady (v súčasnosti tvoria 30 % mestskej plochy voľné a zelené priestranstvá s početnými jazerami, v strede mesta najpopulárnejšie parky Kaisaniemi, Esplanaden a Kaivopuisto). Zoologická záhrada na ostrove Korkeasaari, rekreačný park so skanzenom s najstaršími fínskymi drevenými stavbami na ostrove Seurasaari.

helsinský proces

helsinský proces — multilaterálny proces rokovaní zameraný na bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Zahŕňa 3 fázy medzinárodných rokovaní 1972 – 75 pred podpísaním Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE; → Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, OBSE).

Helsinský proces sa začal medzinárodnou konferenciou na úrovni veľvyslancov v Helsinkách v novembri 1972. Prvá fáza (helsinská) sa uskutočnila za účasti ministrov zahraničných vecí v júli 1973, druhá fáza (ženevská) prebiehala od septembra 1973 do júna 1975 na úrovni expertov, tretia fáza (helsinská) vyvrcholila rokovaním na najvyššej úrovni za účasti 33 európskych štátov (bez Albánska), ako aj USA a Kanady a podpisom záverečného aktu 1. 8. 1975. Agenda bola rozdelená do tzv. košov: 1. bezpečnostné záležitosti; 2. ekonomická a vedecko-technická spolupráca; 3. ľudskoprávna dimenzia a kultúrna spolupráca. Na základe dosiahnutých výsledkov sa uskutočnili tzv. následné schôdzky: v Belehrade (1977 – 78), v Madride (1980 – 83), v Štokholme (1984 – 86), vo Viedni (1986 – 89) a v Paríži (1990, zvýraznila význam menšinovej agendy a prijala Chartu pre novú Európu ako formálne ukončenie studenej vojny). Nasledovali stretnutia v Helsinkách (1992) a Budapešti (1994), kde sa rozhodlo o transformácii KBSE na OBSE.

V Záverečnom akte KBSE, ktorý má charakter medzinárodnej deklarácie, bolo definovaných 10 zásad medzinárodného práva platných v euroatlantickom priestore: 1. rešpektovanie suverenity; 2. zákaz použitia silových prostriedkov; 3. nenarušiteľnosť hraníc; 4. rešpektovanie územnej celistvosti štátov; 5. mierové riešenie sporov; 6. nezasahovanie do vnútorných vecí štátov; 7. dodržiavanie ľudských práv; 8. sebaurčenie národov; 9. rozvoj spolupráce medzi štátmi; 10. dôsledné plnenie záväzkov vyplývajúcich z medzinárodného práva. V niektorých materiáloch sa možno stretnúť s tvrdením, že neoficiálnou 11. zásadou bolo rešpektovanie sovietskej hegemónie v strednej a vo východnej Európe.

Helský polostrov

Helský polostrov, poľ. Mierzeja Helska, Hel — polostrov v Poľsku, piesočná kosa vybiehajúca do Baltského mora, tiahnuca sa od morénovej vyvýšeniny Kępa Swarzewska na juhovýchod ku Gdanskej zátoke, oddeľujúca záliv Zatoka Pucka od otvoreného mora; dĺžka 34 km, šírka 100 – 3 000 m. Maximálna výška 23,2 m n. m. Pozdĺž Helského polostrova vedie železničná trať a automobilová cesta. Viacero letovísk a prímorských kúpeľov (Hel, Jastarnia, Juranta a i.). Súčasť prímorského prírodného parku Nadmorski Park Krajobrazowy.

Heltai, Gáspár

Heltai, Gáspár, nem. Caspar Helth, lat. Helthus, asi 1500 Heltau, dnes Cisnădie, Rumunsko – asi 1574 Koložvár, dnes Kluž, Rumunsko — maďarský protestantský kazateľ a kníhtlačiar. Pôvodom sedmohradský Nemec. Preložil Bibliu (1551 – 65), 1566 pod názvom Sto fabúl (Száz fabula) vytlačil prvú časť Ezopových bájok, ktorú voľne preložil z nemčiny a opatril interpretačným komentárom. Autor romantickej adaptácie príbehu Umenie španielskej Svätej Inkvizície (Sanctae Inquisitionis hispanicae artes, 1567, Casiodoro de Reina, *asi 1520, †1594) pod názvom Sieť (Háló, 1570) zameraného proti španielskej inkvizícii a Kroniky o živote Maďarov (Chronica az magyaroknac dolgairol, 1575) zostavenej podľa latinskej predlohy, ktorá vyšla posmrtne ako všetky jeho ďalšie spisy v jeho tlačiarni v Kluži.

Heluán

Heluán, aj Helván, Hilwan, Hulwán — mesto v Egypte v južnej časti aglomerácie Káhiry na pravom brehu Nílu; 1,295 mil. obyvateľov (2016). Priemysel hutnícky, strojársky (výroba dopravných prostriedkov, o. i. železničných vagónov), chemický (výroba priemyselných hnojív), cementársky, potravinársky, textilný, polygrafický. Klimatické a termálne kúpele. Astronomické observatórium (1904), univerzita (1975). S Káhirou spojené metrom.

Archeologická lokalita s rozľahlým pohrebiskom s hrobkami príslušníkov vyšších a nižších vrstiev spoločnosti pochádzajúcich z formatívneho a ranodynastického obdobia.

Helvécia

Helvécia, lat. Helvetia — latinský názov dnešného Švajčiarska (podľa keltského kmeňa Helvétov).

helvét

helvét [vl. m.], helvetien — stupeň (vek) miocénu. R. 1858 ho vymedzil švajčiarsky geológ a paleontológ Karl David Wilhelm Mayer-Eymar (*1826, †1907). Jeho typovou oblasťou je okolie Bernu a Luzernu vo Švajčiarsku. Hlavnými skamenelinami sú lastúrniky Pecten helvetiensis, Venericardia jouanneti a Chlamys albina. Nazvaný podľa latinského názvu Švajčiarska (Helvetia). V novších stratigrafických tabuľkách sa už neuvádza, namiesto neho sa používajú otnang a karpat.

Helvéti

Helvéti — keltský kmeň sídliaci pôvodne v juhozápadnom Nemecku (severovýchodné Pomohansko a Bádensko), odkiaľ sa pod rastúcim tlakom Germánov okolo 100 pred n. l. presunul na územie dnešného stredného Švajčiarska (Švajčiarska plošina). R. 113 pred n. l. sa Helvéti pripojili k ťaženiam germánskych Kimbrov, okolo 70 pred n. l. sa pod tlakom Germánov vedených Ariovistom pokúšali odísť a usadiť sa spolu s ďalšími keltskými kmeňmi v južnej Galii. R. 58 pred n. l. ich však pri Bibracte porazil G. I. Caesar, Helvéti boli nútení ostať vo Švajčiarsku a boli postupne romanizovaní. Obývali územie, ktoré sa rozprestieralo medzi Ženevským a Bodamským jazerom, horným Rýnom a Švajčiarskou Jurou. G. I. Caesar vo svojej knihe Zápisky o galskej vojne uvádza, že Helvétom patrilo 12 oppíd a ich hlavnými centrami boli Aventicum (dnes Avenches), Aquae Helveticae (Baden), Vindonisa (Windisch) a Turicum (Zürich).

Helvétius, Claude Adrien

Helvétius [elvesjüs, aj -cius], Claude Adrien, 26. 1. 1715 Paríž – 26. 12. 1771 Versailles — francúzsky osvietenský filozof a literát, stúpenec radikálneho senzualizmu, hedonizmu a utilitarizmu. V mladom veku zastával finančne výnosnú pozíciu generálneho nájomcu, čo mu umožnilo utiahnuť sa na svoje vidiecke panstvo a venovať sa písaniu. Striedavo žil na vidieku a v Paríži, kde navštevoval literárne salóny, bol vplyvným členom mnohých filozofických krúžkov, priateľom Ch. de Montesquieuho a spolupracovníkom francúzskych encyklopedistov; precestoval celú Európu. R. 1758 vydal dielo O duchu (De l’esprit, 1758), ktoré ako istý druh manifestu filozofického materializmu vyvolalo veľký rozruch. Bolo odsúdené Sorbonou, parlamentom aj pápežom, 1759 verejne spálené a Helvétius bol preň prepustený zo štátnej služby. Bolo však preložené do mnohých európskych jazykov a stalo sa v tej dobe jedným z najčítanejších. Jeho druhá kniha O človeku, o jeho intelektuálnych schopnostiach a o jeho výchove (De l’homme, de ses facultés intelectuelles et de son éducation) vyšla až po jeho smrti 1772. Nadväzujúc na senzualizmus J. Locka, chápal človeka ako vnímajúcu bytosť, ako stroj poháňaný zmyslovým vnímaním. Obdobne tvrdil, že človek je tabula rasa a všetko poznanie pramení z telesného pociťovania, všetky intelektuálne schopnosti (pamäť, porovnávanie, usudzovanie) sú vlastne pociťovaním. Pri spomínaní sa podľa Helvétia človek dostáva do podobného stavu ako vtedy, keď danú vec vnímal, a preto pokladá pamäť za oslabený, ale trvajúci pocit. D. Diderot (v spise Dôsledné vyvrátenie Helvétiovho diela nazvaného Človek, Réfutation suivie de l’ouvrage d’Helvétius intitulé L’Homme, 1773 – 74; slov. 1984) a ďalší kritici Helvétiovi vyčítali, že všetky schopnosti redukuje na telesné pociťovanie. Ako hedonista sa Helvétius domnieval, že konanie človeka je určované túžbou maximalizovať pocit pôžitku a minimalizovať bolesť (jedna z prvých formulácií utilitarizmu; jeho myšlienky mali vplyv najmä na J. Benthama). Sociálny aspekt v Helvétiovom chápaní človeka sa prejavil stanovením deliacej čiary medzi chudobnými a bohatými, a to na základe ich biologických potrieb a pocitov, pričom chudobným prisúdil bolesť a bohatým slasť. Ide o senzualistickú koncepciu človeka, v ktorej majú dominantnú úlohu zmysly. Vyplýva z nej aj Helvétiova etika založená na túžbe po slasti a rozkoši. Helvétius sa tak sa dostal k základnému pojmu amour propre (sebaláska), ktorý je podľa neho prameňom i cieľom každej ľudskej činnosti (jeho učenie bolo preto vnímané ako ospravedlnenie nemorálneho správania), čo však nemôže byť kritériom mravnosti ani dobra. Východisko z tohto rozporu videl v spravodlivosti, ktorá by mala byť realizovaná vo vyváženom pomere medzi individuálnym a všeobecným, teda spoločným záujmom.

Helvétska republika

Helvétska republika — historický štátny útvar na území Švajčiarska 1798 – 1803. Helvétska republika bola vyhlásená po vstupe francúzskych revolučných oddielov v apríli 1798 ústavodarným zhromaždením v Aarau. Bola organizovaná podľa francúzskeho vzoru, ústava, ktorú vypracoval P. Ochs, obmedzila práva kantónov a zriadila silnú ústrednú vládu na čele s päťčlenným direktóriom, zákonodarnú moc mala Veľká rada a Senát. Časť švajčiarskeho územia bola anektovaná Francúzmi, juhovýchodné oblasti boli pripojené k Cisalpínskej republike. Helvétska republika uzatvorila s Francúzskom spojeneckú zmluvu (19. 8. 1798), podľa ktorej sa zúčastnila na vojnách proti druhej protifrancúzskej koalícii (→ francúzske protikoaličné vojny). Rozpory medzi stúpencami unitárneho štátu a federalistami vyvrcholili po odchode francúzskych vojsk povstaním, ktoré sa skončilo víťazstvom prívržencov starého kantonálneho systému. Po rokovaní so zástupcami kantónov v Paríži vydal Napoleon I. Bonaparte 18. 2. 1803 tzv. akt o mediácii, podľa ktorého bol obnovený pôvodný poriadok a republika bola premenená na spolkový štát s 19 kantónmi. Názov Helvétska republika sa však de iure zachoval až do 1815.

helvétske vyznanie

helvétske vyznanie

1. staršie označenie reformovanej (kalvínskej) cirkvi; → kalvinizmus; → reformované cirkvi;

2. vyznanie viery švajčiarskej reformovanej cirkvi, → Confessio Helvetica.

Helwingia

Helwingia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď drieňovité. Opadavé dvojdomé kry pochádzajúce z Číny a Japonska. Majú striedavé vajcovité listy a drobné zeleno-biele, väčšinou štvorpočetné kvety vyrastajúce na vrchnej strane listu, plod kôstkovica. Patria sem napr. druhy Helwingia ruscifolia, ktorej mladé listy sa konzumujú ako zelenina, a Helwingia japonica vysoká do 1,5 m.

hema-

hema- [gr.], hemat-, hemato- — prvá časť zložených slov s významom krv, krvný.

hemaglutinácia

hemaglutinácia [gr. + lat.] — sérologická reakcia, pri ktorej sa pôsobením hemaglutinínov alebo niektorých lektínov zhlukujú a sedimentujú červené krvinky (→ aglutinácia). Podľa povahy hemaglutinínov ide o imunitnú (hemaglutinínom je protilátka) alebo neimunitnú (povrchové hemaglutiníny vírusov) hemaglutináciu. Imunitná hemaglutinácia môže byť priama (aktívna), vyvolaná špecifickými protilátkami proti povrchovým antigénom červených krviniek, najmä proti krvným skupinám, a nepriama (pasívna), vyvolaná špecifickou protilátkou proti antigénu, ktorý je naviazaný na povrchu červenej krvinky (napr. Vi-antigén pri brušnom týfuse). Intenzita hemaglutinácie sa vyjadruje pomocou hemaglutinačného skóre (0 – 10).

hemaglutinín

hemaglutinín [gr. + lat.] — látka vyvolávajúca aglutináciu (zhlukovanie) červených krviniek. Najčastejšie je to protilátka proti epitopom (→ antigénový determinant) na povrchu červených krviniek, ale môžu to byť aj niektoré lektíny a vírusové glykoproteíny.

hemálny oblúk

hemálny oblúk — spodná časť chvostových stavcov rýb, cez ktorú prechádza chvostová žila a tepna.

hemangióm

hemangióm [gr.] — nezhubný nádor tvorený endotelovými bunkami krvných ciev. Kapilárny hemangióm je mäkký hrboľ červenej farby s priemerom 2 – 3 cm (zmnožené endotelové bunky sledujú tvar rozšírenej kapilárnej siete). Vzniká v prvých týždňoch až mesiacoch života, najčastejšie na hlave a krku, v 90 % prípadov zaniká do 7. roku života. Kavernózny hemangióm sa vyskytuje často už pri narodení, v dojčenskom veku sa môže zväčšovať, do 5. – 7. roku života spontánne zaniká. Prejavuje sa ako podkožný hrboľ hubovitého vzhľadu, telovej alebo červenej až modrastej farby, s priemerom až 10 cm (zmnožené endotelové bunky vytvárajú široké cievne priestory – kaverny). Okrem kože postihuje aj podkožie, prípadne prerastá sval alebo kosť. V neskoršom veku vzniká senilný hemangióm (na trupe sú drobné tuhé svetločervené až tmavočervené uzlíky veľkosti špendlíkovej hlavičky až šošovice). Rozsiahle hemangiómy môžu byť vrodené. Zhubná forma hemangiómu sa nazýva hemangiosarkóm.

hemant

hemant [gr.], Haemanthus — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď amarylkovité. Majú na pôde ležiace širokoelipsovité, na rube alebo na okraji brvité dužinaté listy, z ktorých stredu vyrastá neolistená byľ s hustými okolíkmi drobných bielych alebo červených kvetov, plod bobuľa. Patria sem napr. do 30 cm vysoký druh hemant šarlátový (Haemanthus coccineus) s červenými kvetmi s výraznými žltými tyčinkami medzi červenými alebo ružovými listeňmi, do 30 cm vysoký druh hemant bielokvetý (Haemanthus albiflos) s bielymi kvetmi a do 30 cm vysoký druh Haemanthus sanguineus s červenými kvetmi. Hovorovo nazývaný napr. krvokvet, hadia ľalia a slonie ucho.

Hemar, Marian

Hemar [che-], Marian, vlastným menom Jan Marian Hescheles, 6. 4. 1901 Lemberg, dnes Ľvov, Ukrajina – 11. 2. 1972 Dorking, Spojené kráľovstvo — poľský spisovateľ, tvorca poľskej kabaretnej piesne (zložil ich viac ako 3-tis.). R. 1925 – 39 riaditeľ varšavských kabaretov Qui pro Quo, Banda, Cyganeria Warszawska, Wielka Rewia a Cyrulik Warszawski, 1933 – 34 riaditeľ divadla Nowa Komedia. Ako vojak sa počas 2. svetovej vojny dostal do Rumunska a na Blízky východ, po vojne sa usadil v Spojenom kráľovstve. R. 1946 založil v Londýne kabaret Orzeł Biały a 1955 literárno-satirický Teatr Hemar, 1952 – 68 spolupracoval s rozhlasovou stanicou Rádio Slobodná Európa.

Autor básnických zbierok Diviak a sviňa (Dzik i świnia, 1922), Balada o bielom býkovi (Ballada o białym byku, 1923), Trójsky kôň (Koń trojański, 1936), Dve Sväté zeme (Dwie Ziemie Święte, 1942), Londýnske roky (Lata londyńskie, 1946), Čim hlbšie do lesa (Im dalej w las, 1963), Múr nárekov (Ściana płaczu, 1968), Múr úsmevov (Ściana uśmiechu, 1968), Starosvetské básne (Wiersze staroświeckie, 1971), výberu básní Sedem chudobných rokov (Siedem lat chudych, 1955), divadelných hier Dvaja páni B (Dwaj panowie B, uvedená 1929, vydaná časopisecky 1982), Čestný dlh (Dług honorowy, vydaná 1944, uvedená 1951), Perly Hemarovho kabaretu (Perły kabaretu Hemara, uvedená 1980), zbierok satír, frašiek, piesní a pamfletov Adolf Veľký (Adolf Wielki, 1943), Mrkva (Marchewka, 1943), Patetické satiry (Satyry patetyczne, 1947), výberu fejtónov a recenzií Hádky v rodine (Awantury w rodzinie, 1967) a spomienkovej prózy Generál Anders: život a sláva (Generał Anders: życie i chwała, 1970). Básnickou zbierkou Vraždenie Prahy (Rzeź Pragi, 1968) protestoval proti obsadeniu Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Prekladal z anglickej, nemeckej a francúzskej literatúry.