Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 502 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Helgoland

Helgoland — ostrov v Severnom mori oproti pevnine v miestach ústí riek Labe a Vesera asi 65 km severozápadne od Cuxhavenu administratívne patriaci Nemecku, súčasť spolkovej krajiny Šlezvicko-Holštajnsko (od pevniny najvzdialenejší nemecký ostrov); 2,09 km2 (spolu s ostrovom Düne ležiacim 1,5 km východne, do 1720 spojeným s ostrovom Helgoland, spojenie prerušené v dôsledku silnej búrky), okolo 2-tis. obyvateľov. Helgoland sa skladá z dvoch častí: zo skalnatého príkro sa dvíhajúceho Oberlandu (do 61 m n. m.) budovaného dočervena sfarbenými pieskovcami (maják) a z nížinatého, piesočnými dunami pokrytého Unterlandu. Mierne oceánske podnebie. Vyhľadávaná turistická oblasť s prímorskými kúpeľmi (sústredené v oblasti Unterlandu, založené 1826, 1947 – 52 cvičný cieľ britského a amerického letectva, po 1952 obnovené). Celoročné lodné spojenie s Cuxhavenom, rybársky prístav, letisko (na ostrove Düne). Bezcolná zóna. Ornitologická stanica, biologická výskumná stanica s morským akváriom, seizmologická stanica, meteorologická služba. Dôležitý navigačný bod.

Helgolandský záliv

Helgolandský záliv, nem. Helgoländer Bucht, Deutsche Bucht — morský záliv na juhovýchode Severného mora obmývajúci severozápadné pobrežie Nemecka. Teplota horných vrstiev vody vo februári 3 °C, v auguste a septembri 17 °C, salinita 32 – 34 ‰. Do Helgolandského zálivu ústia rieky Eider, Labe, Vesera a Jade. Dôležitá oblasť námornej plavby.

héliaia

héliaia [gr.] — v staroveku ľudový súd v Aténach zavedený Solónom na začiatku 6. stor. pred n. l. Najvýznamnejšia a najdemokratickejšia súdna inštitúcia. Funkciu súdneho snemu zastával spočiatku areopág, neskôr súdna právomoc prešla na ekléziu, dikastérion a héliaiu. Zavedenie inštitúcie héliaie ako samostatného porotného súdu, ktorého porotcovia sa volili z jednotlivých fýl, je pripisované Kleisthenovi.

Členom héliaie (héliastés) sa mohol stať každý aténsky občan nad 30 rokov. Z každej územnej fyly sa žrebovalo 600 členov, celkovo ich bolo 6-tis. Sudcovia boli žrebovaním rozdelení do desiatich skupín (dikastéria). Pri súkromných sporoch (dikai) museli zaplatiť zálohu (parastasis) za súdne výdavky (prytaneia) obidve strany (obžalúvacia i obžalovaná), pri verejných sporoch (grafai) iba žalobca. Občan zapojený do procesu si mohol objednať reč u logografa. Od 4. stor. pred n. l. pri rozhodovaní dostal každý héliastés dva bronzové kotúčiky, jeden s otvorom uprostred (odsúdenie), druhý plný (oslobodenie). Kotúčiky vhadzovali do prvej urny, ktorej hlasy platili, zvyšné do druhej urny. Rozhodovala väčšina; o výške trestu rozhodovali sudcovia druhým hlasovaním. Ak bol obžalovaný zbavený viny a žalobca nezískal ani pätinu hlasov, bol odsúdený na pokutu, prípadne na atímiu (zbavenie občianskych práv). Periklés v polovici 5. stor. pred n. l. zaviedol pre sudcov platy (predtým to bola čestná funkcia).

heliaktický východ

heliaktický východ — deň, keď sa hviezda prvýkrát v priebehu roka objaví tesne pred východom Slnka na rannej oblohe. Podľa heliaktického východu Síria určovali v starom Egypte začiatok záplav na Níle.

heliaktický západ

heliaktický západ — deň, keď hviezdu možno poslednýkrát v priebehu roka pozorovať po západe Slnka na večernej oblohe. Po krátkom období nepozorovateľnosti sa opäť objaví až pri heliaktickom východe.

Heliand

Heliand — starosaský epos neznámeho autora o živote Ježiša Krista, ktorý vznikol okolo 830. Je zachovaný vo dvoch rukopisoch, obsahuje 5 983 germánskych aliteračných veršov. Určité miesta biblických textov boli obsahovo prispôsobené na misionárske potreby.

heligón

heligón [gr.] — basový plechový dychový hudobný nástroj, typ kontrabasovej tuby. Má dvakrát kruhovito stočenú trubicu umožňujúcu ľahšie ovládanie pri hre za pochodu (hráč má heligón na pleci). Mohutná ozvučnica smeruje šikmo nahor. Heligón v skladbách podporuje basové tóny, používa sa v dychovke ako najhlbší hudobný nástroj. Ladenie je v B a F, rozsah E1 – b, notuje sa netransponovane v basovom kľúči. Heligón zostrojil 1848 Ignaz Stowasser (*1811, †pred 1906) vo Viedni a rýchlo sa rozšíril, v USA sa z neho vyvinul suzafón.

helikónia

helikónia [gr.], Heliconia — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď strelíciovité. Vysoké trvalky pochádzajúce z tropickej a subtropickej Strednej a Južnej Ameriky. Majú veľké kopijovité listy s dlhými stopkami a nápadné súkvetia.

Patrí sem okolo 150 – 200 druhov, napr. do 2 m vysoký druh Heliconia psittacorum s oranžovými súkvetiami, ktorého kvety s až 2 cm dlhými listovými stopkami a so zelenou až s čiernou špičkou vyrastajú z pazúch do 15 cm dlhých oranžových podporných listeňov, do 3 m vysoký druh Heliconia metallica, ktorý má do 60 cm dlhé tmavozelené, na žilnatine bledšie, na rube zvyčajne fialové listy a červené kvety, do 6 m vysoký druh Heliconia bihai, do 5 m vysoký druh Heliconia rostrata so zvyčajne perovito strihanými listami a s prevísajúcimi, 30 – 100 cm dlhými žlto-červeno sfarbenými súkvetiami, helikónia indická(Heliconia indica) a helikónia nízka (Heliconia humilis).

helio-

helio- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom slnko, slnečný.

heliocentrická dráha

heliocentrická dráha — dráha telesa slnečnej sústavy alebo umelého kozmického telesa, ktorá sa vzťahuje na stred Slnka.

heliocentrická rýchlosť

heliocentrická rýchlosť — rýchlosť telesa slnečnej sústavy vzhľadom na stred Slnka ako na začiatok súradnicovej sústavy. Z Keplerových zákonov vyplýva, že každé teleso obiehajúce okolo Slnka má najvyššiu heliocentrickú rýchlosť v perihéliu a najnižšiu v aféliu. Zem má najvyššiu heliocentrickú rýchlosť začiatkom januára a najnižšiu začiatkom júla, na severnej pologuli je preto zima o 4,5 dňa kratšia ako leto a, obrátene, na južnej pologuli je kratšie leto.

heliocentrická sústava

heliocentrická sústava — svetová sústava, v ktorej je stredom planetárnej sústavy (prípadne i celého vesmíru) Slnko; sústava, ktorej začiatok leží v strede Slnka.

Prvú predstavu o heliocentrickom usporiadaní (heliocentrizmus) našej planetárnej sústavy vytvoril v 3. stor. pred n. l. Aristarchos zo Samu (→ Aristarchova sústava), upadla však do zabudnutia. Heliocentrický model navrhol v 5. stor. n. l. aj indický astronóm Árjabhata v diele Árjabhatija (499), jeho práce však neboli preložené do latinčiny, a tak zostali pre Európu neznáme. Určujúcim názorom na usporiadanie planét a Slnka zostal až do 16., resp. 17. stor. geocentrizmus (→ geocentrická sústava) vypracovaný v 2. stor. n. l. K. Ptolemaiom.

Prvú ucelenú heliocentrickú sústavu, v ktorej planéty obiehali okolo Slnka, a nie okolo Zeme, sformuloval M. Kopernik (→ Kopernikova heliocentrická sústava). K rozvoju heliocentrickej teórie významne prispeli a potvrdili ju aj výskumy G. Galileiho, jej zástanca a propagátor G. Bruno dospel k názoru, že Slnko nie je stredom vesmíru, ale len jednou z hviezd. Matematicky ju dokázali a rozvinuli J. Kepler a I. Newton, pričom J. Kepler dokázal, že planéty sa nepohybujú po kruhových, ale eliptických dráhach a Slnko leží v ich spoločnom ohnisku. V 18. – 20. stor. sa postupne ujasnilo, že Slnko nie je presne stredom obežnej dráhy planét. Planéty obiehajú okolo spoločného ťažiska (barycentra) slnečnej sústavy. Moderné používanie termínov geocentrický a heliocentrický slúži len na určenie začiatku a orientácie tej-ktorej vzťažnej sústavy.

heliocentrické súradnice

heliocentrické súradnice — sústava súradníc určujúca polohu telies vzhľadom na stred Slnka. Heliocentrické súradnice (heliocentrická dĺžka a heliocentrická šírka) sa používajú na výpočet dráh telies obiehajúcich okolo Slnka. Po výpočte sa transformujú na geocentrické súradnice, v ktorých sa uvádza efemerida telesa.

heliodór

heliodór [gr.] — minerál, kyslíkatý silikát (kremičitan) berýlia a hliníka, odroda berylu (zlatý beryl) s malým množstvom železa. Kryštalizuje v trigonálnej sústave. Vytvára prizmatické kryštály niekedy ukončené malými pyramídami. Je priehľadný, citrónovožltý až zlatožltý so skleným leskom. Je stály, pri zvetrávaní a rozrušovaní prvotných ložísk prechádza do riečnych sedimentov. Známy je z náplavov na Srí Lanke, z Namíbie (sfarbený od oxidov uránu do svetložltozelena) a Brazílie (štát Minas Gerais).

Héliodóros

Héliodóros, 3. stor. – 4. stor. — grécky spisovateľ. Preslávil sa ľúbostným románom Opis etiópskych príbehov Theagena a Charikley; skrátene Etiópske príbehy (Syntagma tón peri Theagenén kai Charikleian Aithiopikón, skrátene Aithiopika) v 10 knihách. Dej v pseudohistorickom rámci podfarbený kultom boha Hélia a novopytagorovskou filozofiou oplýva napínavými scénami a nečakanými zvratmi. Virtuózna naračná technika, kultivovaný jazyk a výrazný morálny náboj prispeli k obľube románu i medzi antickými kresťanmi; tam pramení legenda, že Héliodóros bol biskupom v tesálskej obci Trikka. Héliodórov román, najrozsiahlejší a najlepšie komponovaný zo všetkých zachovaných gréckych románov, ovplyvnil najmä byzantský a moderný európsky ľúbostný román.

heliofília

heliofília [gr.] — spôsob života organizmu, ktorý uprednostňuje priame slnečné svetlo a neznáša tieň, resp. tmu (sciofóbia). Medzi heliofilné živočíchy (heliofily) patria všetky živočíchy aktívne počas slnečného svitu. Heliofilné rastliny (heliofyty) neznášajú zatienenie, optimum ich životných prejavov je v rozsahu plného a bohatého slnečného svitu (0,5 – 1 klx i viac), svojimi morfologickými znakmi sú prispôsobené nadbytku slnečného žiarenia. Patria medzi ne vysokohorské, púšťové, stepné a i. rastliny rastúce na plne osvetlených miestach, napr. druhy rodov kavyľ (Stippa sp.), horec (Gentiana sp.), plesnivec (Leontopodium sp.), devätorník (Helianthemum) a slnečnica (Helianthus). Opak: heliofóbia.

heliofóbia

heliofóbia [gr.] —

1. biol. spôsob života organizmu, ktorý neznáša priame slnečné svetlo, a preto vyhľadáva tieň (sciofília). Heliofóbnym živočíchom je napr. rod ucholak unikajúci zo svetla do tmy, heliofóbnou rastlinou (sciofytom) napr. druh srnovník purpurový (Prenanthes purpurea), ktorý rastie na tienistých miestach; opak: heliofília;

2. lek. chorobný strach zo slnečného žiarenia, najmä z pobytu na prudkom slnku.

heliograf

heliograf [gr.], slnkomer — prístroj na registráciu trvania slnečného svitu počas dňa; automaticky zaznamenáva výskyt priameho slnečného žiarenia s intenzitou nad 120 W/m2. V sieti meteorologických staníc sa najčastejšie používa Campbellov-Stokesov heliograf skonštruovaný 1853 Johnom Francisom Campbellom (*1822, †1855) a zdokonalený G. G. Stokesom. Pozostáva zo šošovky tvaru gule koncentrujúcej slnečné lúče do ohniska, v ktorom je umiestnená registračná páska rozdelená na hodinové intervaly, prepaľovaná skoncentrovanými slnečnými lúčmi (ak slnečný kotúč nie je zatienený oblakmi). Pri slabej intenzite žiarenia môže byť povrch pásky len odfarbený. Okrem Campbellovho-Stokesovho heliografu sú známe i ďalšie konštrukčne odlišné heliografy, z ktorých najznámejšie sú Marvinov heliograf a Jordanov heliograf. Klasické heliografy sú na automatických meteorologických staniciach nahrádzané elektronickými slnkomermi zaznamenávajúcimi trvanie slnečného svitu pri intenzite priameho slnečného žiarenia nad 120 W/m2.

heliografia

heliografia [gr.] — prvá metóda zachytenia obrazu na svetlocitlivú vrstvu objavená francúzskym vynálezcom J. N. Niépceom, → fotografia.

heliografické súradnice

heliografické súradnice — sústava súradníc na povrchu Slnka, obdoba geografických súradníc na Zemi. Heliografická šírka sa meria v oblúkových stupňoch (±90°) od slnečného rovníka smerom na sever alebo na juh (smerom k severnému pólu je kladná, smerom k južnému pólu záporná). Heliografická dĺžka sa počíta od 0° do 360° od základného, Carringtonovho poludníka (prechádzal stredom slnečného disku napoludnie 1. 1. 1854) smerom na východ (Carringtonova dĺžka) alebo od 0° do 90° na viditeľnej pologuli od okamžitého centrálneho poludníka (meridiánu) smerom na západ (kladná hodnota) alebo na východ (záporná hodnota). V tomto prípade sa údaje obvykle prepočítavajú na Carringtonovu dĺžku. Vzhľadom na diferenciálnu rotáciu Slnka je určovanie heliografickej dĺžky zložitejšie ako určovanie geografickej dĺžky na Zemi.

heliogravúra

heliogravúra [gr.+ fr.], fotogravúra — stará technika tlače z hĺbky, ktorá spočíva v špeciálnom postupe prípravy tlačovej formy. Na hladký vyleštený medený plech sa nasypal asfaltový prášok, ktorý sa zatavil miernym zohriatím. Naň sa tlakom nalepil zvlhčený pigmentový papier (papier s vrstvou pigmentovanej želatíny scitlivenej dvojchrómanom draselným), na ktorý bol naexponovaný diapozitív reprodukovaného obrazu. Po stiahnutí papierovej podložky, vymytí vo vode a vysušení zostala na povrchu pigmentová kópia, ktorá regulovala hĺbku tlačových jamiek vytvorených leptaním medi roztokom chloridu železitého. Po odstránení želatínovej kópie a asfaltu bola forma pripravená na tlač. Heliogravúru vynašiel 1878 K. V. Klíč. Bola obľúbenou technikou ilustrátorov okolo 1900.

heliometer

heliometer [gr.] — prístroj na meranie veľmi malých uhlových vzdialeností na oblohe. V podstate refraktor (šošovkový ďalekohľad) s objektívom rozrezaným na dve polovice umožňuje súčasné zobrazenie dvoch blízkych hviezd alebo napr. protiľahlých okrajov pozorovanej planéty. Pri posune jednou časťou objektívu sa posúvajú obidva obrazy; pri meraní sa obrazy posúvajú, až kým nesplynú. Posun, ktorý je mierou uhlovej vzdialenosti objektov, sa odčíta mikrometrom vo dvoch polohách (pri splynutí a pri vonkajšom dotyku objektov). Prvý heliometer zostrojil 1754 J. Dollond, 1838 F. W. Bessel uskutočnil pomocou heliometra prvé meranie paralaxy hviezd (61 Cygni). Prvý heliometer obsahujúci achromatický typ objektívu zostrojil okolo 1820 J. Fraunhofer. V súčasnosti sa na tento druh meraní používajú fotografické (CCD) metódy alebo lasery.

Hélion, Jean

Hélion [eljon], Jean, 21. 4. 1904 Couterne, Orne – 27. 10. 1987 Paríž — francúzsky maliar a teoretik výtvarného umenia.

Autodidakt, od polovice 20. rokov 20. storočia sa venoval maľbe, 1929 vytvoril prvé abstraktné obrazy, bol ovplyvnený kubizmom, P. Mondrianom a T. van Doesburgom. V teoretických článkoch definoval potrebu čistej maľby kontrolovanej logikou, participoval na aktivitách skupiny Abstraction-Création. V 30. rokoch 20. storočia pod vplyvom štúdia diel N. Poussina a G. P. Seurata začal v maľbách uplatňovať zakrivené, voľne plynúce formy, z ktorých vytváral rytmické kompozície zložené z konštruovaných figúr a abstraktných prvkov (Padnutá figúra, 1939). V jeho neskoršej tvorbe prevážili metaforicky poňaté figurálne motívy (À rebours, 1947). R. 1942 – 46 žil v USA, kde jeho diela mali vplyv na formovanie amerických abstraktných umelcov.

heliopauza

heliopauza [gr. + gr. > lat.] — oblasť medzi heliosférou a medzihviezdnym priestorom, v ktorej sa energia častíc slnečného vetra vyrovnáva s energiou častíc medzihviezdneho vetra. Nadzvuková rýchlosť častíc slnečného vetra sa po zrážkach s časticami medzihviezdneho vetra na začiatku heliopauzy znižuje na podzvukovú. Heliopauza sa nachádza vo vzdialenosti 80 – 150 AU, jej hranice sú nepravidelné a menia sa s fázou cyklu slnečnej aktivity. Vplyvom častíc medzihviezdneho vetra je smerom od centra Galaxie stlačená, v opačnom smere pretiahnutá. Často sa považuje za vonkajšiu hranicu slnečnej sústavy, niekedy sa pokladá za magnetopauzu slnečnej sústavy. Informácie o fyzikálnych podmienkach v heliopauze priniesli kozmické sondy Pioneer 10 a 11 a Voyager 1 a 2.

Heliopolis

Heliopolis — grécke meno a) starovekého mesta Baalbek, b) staroegyptského mesta Iunu.

Helios

Helios — dve medziplanetárne kozmické sondy určené na výskum medziplanetárneho priestoru a Slnka, vyvinuté v rámci spoločného nemecko-amerického projektu. Helios 1 bola vypustená na eliptickú dráhu okolo Slnka raketou Titan/Centaur 10. 12. 1974 a priblížila sa k nemu na vzdialenosť 45 mil. km, Helios 2 raketou rovnakého typu 15. 1. 1976 a k Slnku sa priblížila na vzdialenosť necelých 41 mil. km. Sondy získali neoceniteľné informácie o štruktúre medziplanetárneho magnetického poľa, mikrometeoroidov a slnečného žiarenia v rovine ekliptiky a v blízkosti slnečného povrchu. Nazvané podľa gréckeho boha Slnka Hélia.

Hélios

Hélios, genitív Hélia — v gréckej mytológii boh Slnka, syn Titana Hyperióna a Theie, brat bohyne Mesiaca Selény a bohyne ranných zôr Éós. Každé ráno vychádzal na ohnivom voze so 4 okrídlenými koňmi z paláca na ďalekom východe smerom na západ, pri ceste späť sa plavil s vozom i so záprahom na zlatom člne zhotovenom Héfaistom. Všetko videl a počul, ľudia sa ho často dovolávali za svedka. Vedel o nevere Héfaistovej manželky Afrodity s Areom, Demetre potvrdil, že Hádes uniesol Persefonu. Manželkou Hélia bola Ókeanida Persé, ktorá mu porodila Kirké a Aiéta a (podľa niektorých zdrojov) dcéru Pasifaé; Ókeanida Klyména mu porodila Faethonta a sedem Héliovien; Poseidónova dcéra Roda bola matkou jeho siedmich synov. Centrum Héliovho kultu bolo na ostrove Rodos, jeho posvätným zvieraťom bol kohút. V období neskorej antiky kult Hélia splynul s božstvami prenikajúcimi z východu (→ Mithra); jeho rímskou obdobou bol Sol.

Zobrazovaný (sochy, reliéfy, vázové maliarstvo) so zlatou korunou zo slnečných lúčov. Helenistická Héliova socha nad vjazdom do prístavu na ostrove Rodos (Rodský kolos) bola jedným zo siedmich divov sveta.

heliosciofyt

heliosciofyt [gr.] — rastlina s veľmi širokou amplitúdou nárokov na svetlo (s optimom 150 – 600 lx). Časť rastlín prispôsobuje svoje svetelné nároky meniacim sa svetelným podmienkam v priebehu roka (na jar a v jeseni sú heliosciofyty svetlomilné, v lete počas plnej vegetácie tieňomilné), napr. luskáč lekársky (Vincetoxicum hirundinaria), pakost krvavý (Geranium sanguineum), pamajorán obyčajný (Origanum vulgare) a oman mečolistý (Inula ensifolia).

helioseizmológia

helioseizmológia [gr.] — odvetvie fyziky Slnka, ktoré skúma vnútornú štruktúru a dynamiku Slnka na základe zvukových a tiažových vĺn. Jeho začiatky siahajú do 60. rokov 20. stor., keď americký fyzik Robert (Benjamin) Leighton (*1919, †1997) v Mount Wilson Observatory objavil na povrchu Slnka oscilácie s periódou 5 minút. Neskôr sa zistilo, že oscilácie sú spôsobené zvukovými vlnami, ktoré vznikajú kolísaním tlaku pri konvektívnom pohybe slnečnej hmoty v rôznych hĺbkach pod fotosférou. Pohyby podobné vlnám nesmerujú len priamo k povrchu Slnka, ale aj do jeho vnútra, kde sa odrazia a smerujú opäť k jeho povrchu. Skúmanie vibrácií, ktoré spôsobujú, umožňuje študovať fyzikálne parametre (teplotu, hustotu, rotáciu, veľkoškálové meridiánové prúdy) a chemické zloženie vnútra Slnka (podobne ako sa na základe seizmických vĺn skúma vnútro Zeme). Na základe helioseizmologických meraní sa zistilo, že konvektívna vrstva siaha do hĺbky 200-tis. km a s hĺbkou sa zmenšujú rozdiely v rotácii medzi rovníkom a pólmi Slnka (→ diferenciálna rotácia), zmapovalo sa prostredie pod slnečnými škvrnami, bola objavená podpovrchová veľkoškálová cirkulácia hmoty pripomínajúca cirkuláciu teplých a studených morských prúdov a i.

heliosféra

heliosféra [gr.] — priestor okolo Slnka obklopujúci slnečnú sústavu, v ktorom prevládajú magnetické sily Slnka a slnečného vetra nad magnetickým poľom a tlakom medzihviezdneho plynu (medzihviezdneho vetra). Heliosféra predstavuje magnetosféru Slnka. Má kvapkový tvar, ktorý je spôsobený medzihviezdnym vetrom vanúcim od stredu Galaxie (heliosféra je vlastne dutina v medzihviezdnom vetre), jej tvar a veľkosť však ovplyvňuje aj slnečná aktivita. Jej vonkajšia hranica, ktorá doteraz nebola prekročená žiadnou kozmickou sondou, sa nazýva heliopauza, za heliopauzou sa začína medzihviezdny priestor. Heliosféra sa rozprestiera do vzdialenosti 50 – 120 AU.

helioskopický okulár

helioskopický okulár, helioskop — okulár, ktorý zoslabuje svetlo a umožňuje priamo pozorovať Slnko. Na zoslabenie svetla sa používajú polarizátory (Colziho helioskopický okulár) alebo priehľadný sklený klin, z ktorého prednej strany sa do okulára odráža len asi 5 % svetla (Herschelov helioskopický okulár).

heliostat

heliostat [gr.] — prístroj na sledovanie pohybu Slnka na oblohe. Tvorí ho zrkadlo, ktoré sa otočí pomocou hodinového stroja raz za 48 hodín (polovičnou uhlovou rýchlosťou Zeme), pričom slnečné svetlo odráža vždy jedným smerom (spravidla do objektívu). Získaný obraz Slnka rotuje (tento nedostatok odstraňuje celostat).

heliotechnika

heliotechnika [gr.], helioenergetika — odvetvie techniky zaoberajúce sa praktickým využitím slnečnej energie, ktorú možno využiť priamo (napr. na ohrievanie vody v slnečných kolektoroch) alebo meniť na elektrickú energiu (→ slnečná elektráreň).

helioterapia

helioterapia [gr.] — liečba pomocou slnečného žiarenia. Využíva sa v balneoterapii a klimatoterapii.

heliotrop

heliotrop [gr.] — minerál, odroda kremeňa; zelený chalcedón alebo jaspis s pravidelnými červenými škvrnami. Kryštalizuje v trigonálnej a hexagonálnej sústave. Vytvára prizmatické kryštály. Pekne sfarbené exempláre sa používajú ako ozdobné kamene. Vyskytuje sa v Rusku (Sibír), USA (Wyoming), Indii (Káthíjávár) a Austrálii.

heliotropizmus

heliotropizmus [gr.] — schopnosť rastlinných organizmov zaujímať určité postavenie vzhľadom na dopadajúce slnečné svetlo. Pozitívny heliotropizmus je pohyb v smere za slnkom, napr. otáčanie sa mladých úborov slnečnice, negatívny heliotropizmus odklon od dopadajúceho slnečného svetla, napr. kolmý rast listov eukalyptu (hranou k slnečným lúčom), aby na ne dopadalo menej žiarenia.

héliová hviezda

héliová hviezda

1. hviezda spektrálneho typu O alebo B, ktorá má v spektre veľmi silné čiary hélia. Čiary vodíka sú veľmi slabé alebo nie sú prítomné, čo svedčí o slabom zastúpení alebo neprítomnosti vodíka v povrchových vrstvách hviezdy. Strata povrchových vrstiev bohatých na vodík môže nastať buď v dvojhviezde, keď sa na konci štádia prenosu hmoty z hmotnejšej na menej hmotnú zložku odkryje héliové jadro, v ktorom sa všetok vodík termonukleárnymi reakciami premenil na hélium, alebo vo veľmi svietivých Wolfových-Rayetových hviezdach pod vplyvom silného hviezdneho vetra. S výnimkou bielych trpaslíkov sú héliové hviezdy pomerne vzácne, ich príkladom sú Bidelmanove hviezdy;

2. hviezda spektrálneho typu B s abnormálne silnými čiarami neutrálneho hélia v spektre, pričom čiary vodíka sú normálne; → chemicky pekuliárna hviezda (typ He-strong).

heliport

heliport [gr. + angl.] — plocha určená na pristávanie a vzlietanie vrtuľníkov (helikoptér), resp. na ich pozemný pohyb. Heliport býva umiestnený na zemi (na jej úrovni alebo na vyvýšenej konštrukcii), na budovách alebo na vodnej hladine (napr. plávajúca alebo ukotvená konštrukcia na mori). Heliport určený na účely leteckej záchrannej služby sa nachádza zväčša v areáloch nemocníc alebo zariadení prvej pomoci. Heliport zriadený v komplexe letiska pre konvenčné lietadlá môže mať s ním spoločné niektoré časti, napr. vybavovacie priestory. Na pravidelnú verejnú dopravu sú určené veľké heliporty s rozmermi 120 x 60 m, na iné účely menšie heliporty, pretože schopnosť zvislého letu umožňuje vrtuľníku bezpečný vzlet aj z plochy nie väčšej, ako je on sám. Pri umiestňovaní heliportov sa zohľadňuje prepravný záujem, blízkosť miesta dopravy, meteorologické podmienky vrátane turbulencie pri vyššej zástavbe okolia, zaťažovanie okolia nadmerným hlukom, pri jednomotorových vrtuľníkoch nevyhnutnosť voľných plôch na núdzové pristátia autorotáciou. Príletové sektory heliportov musia byť bez prekážok a bez križovania s konvenčnou leteckou dopravou. Heliport býva označený písmenom H (veľkosť 3 – 5 m) bielej alebo žltej farby s čiernym orámovaním, ktoré je umiestnené uprostred plochy a orientované v smere sever-juh. Na Slovensku sú heliporty budované najmä ako plochy pre leteckú záchrannú službu.

Hell, Matej Kornel

Hell, Matej Kornel, 1653 – 4. 11. 1743 Banská Štiavnica — slovenský banský konštruktér pravdepodobne moravského pôvodu, otec Jozefa Karola Hella a Maximiliána Hella. Od 1693 žil v Banskej Štiavnici, pracoval ako hlavný strojmajster na odvodňovaní banskoštiavnických baní. Od 1696 konštruoval a staval najmä zdokonalené čerpacie zariadenia s kývavým pákovým prevodom s vodným pohonom a zdokonalené gáple na konský a vodný pohon. Vodnú energiu na pohon strojov získaval stavbou nádrží (tajchov), do ktorých sa zachytávala dažďová a snehová voda, ktorá poháňala stupy a iné úpravnícke zariadenia. Pomáhal synovi Jozefovi Karolovi pri konštruovaní prvých čerpacích strojov, 1718 skonštruoval pravdepodobne najvýznamnejšie čerpacie zariadenie 18. storočia, ktoré bolo postavené nad šachtou Karol v Štiavnických Baniach. Jeho stroje prispeli k záchrane banskoštiavnických baní pred zatopením a umožnili ďalšiu ťažbu rúd.

Hell, Pavel

Hell, Pavel, 5. 12. 1930 Prešov – 11. 8. 2009 Zvolen, pochovaný v Štiavnických Baniach — slovenský ornitológ a teriológ, nestor slovenského poľovníctva, odborník na problematiku poľovnej zveri. R. 1953 – 69 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita), 1969 – 2002 vedecký pracovník vo Výskumnom ústave lesného hospodárstva vo Zvolene (dnes Národné lesnícke centrum – Lesnícky výskumný ústav Zvolen), súčasne 1986 – 2005 vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby v Nitre (dnes Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum – Výskumný ústav živočíšnej výroby Nitra) a 2000 – 02 a 2005 – 07 na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene, od 2005 dobrovoľník v Stredoeurópskom inštitúte ekológie zveri v Nitre. Zaoberal sa systematikou, rozšírením, populačnou dynamikou a potravnou ekológiou zveri, ochranou vzácnych druhov, problematikou chovu, ochrany zdravotného stavu a manažmentu zveri vrátane jej selekcie a ochrany genofondu, ako aj všetkými druhmi raticovej zveri, krkavcovitými a dravými vtákmi i šelmami. Od 1972 vedecký redaktor a zostavovateľ poľovníckeho periodika Folia venatoria, člen redakčnej rady The Journal of Wildlife Management. Autor a spoluautor 13 monografií, napr. Vlk v slovenských Karpatoch (2001), Rys a divá mačka v slovenských Karpatoch a vo svete (2004) a Encyklopédia poľovníctva (2004), viacerých učebných textov a vyše 180 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch i zborníkoch. Nositeľ viacerých ocenení.

Hell Creek

Hell Creek [hel krík] — nálezisko skamenelín v USA v štáte Montana v blízkosti mesta Jordan, formácia suchozemských hornín (íly, pieskovce), ktorá vznikla uložením v bývalej delte rieky pred 67 – 65 mil. rokov, v najmladšej kriede a najstarších treťohorách. V súčasnosti sa nálezisko nachádza v polosuchej oblasti, kde sú horniny ustavične vystavené erózii a odkrývajú stále nové fosílne zvyšky. Zachovali sa tam pozostatky posledných druhov dinosaurov a našli sa aj kosti veľkých dinosaurov, napr. Edmontosaurus, Triceratops, Tyrannosaurus, Anatotitan a Torosaurus. Ide o jediné nálezisko dinosaurov, kde sa vyskytujú sedimenty z obdobia, ktoré znamenalo koniec éry dinosaurov. Spoločne s nimi tam žilo množstvo bezstavovcov, zo stavovcov sa zachovali formy pripomínajúce dnešné hlodavce a vačkovce, ako aj placentárne formy, pre ktoré životné prostredie boli typické machy, ginká a ihličnaté i listnaté stromy.

Hellé

Hellé, lat. Helle — v gréckej mytológii sestra Frixa (→ Frixos a Hellé). Pri úteku pred macochou Inó sa Hellé utopila v prielive nazvanom podľa nej Hellino more (gr. Hellés pontos, t. j. Helespont, dnes Dardanely).

Hellebrandt, Vladimír

Hellebrandt, Vladimír, 18. 3. 1944 Žilina — slovenský telovýchovný pedagóg. Od 1968 pedagóg Fakulty telesnej výchovy a športu UK v Bratislave, 1990 – 93 dekan; 1999 profesor. R. 1990 – 93 vedúci Katedry turistiky, lyžovania a športov v prírode. Zaoberá sa oblasťou techniky lyžovania, výberu talentov a športovej prípravy v zjazdovom lyžovaní. Autor monografií Lyžiarska gymnastika, cvičenie doma a na snehu (1982), Zjazdové lyžovanie (1990), Vplyv kinesteticko-diferenciačnej schopnosti a laterality dolných končatín na techniku lyžiarskych oblúkov (1997) a i.