Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 504 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Hej, Slováci

Hej, Slováci — hymnická pieseň, ktorej text napísal štúrovský básnik S. Tomášik 1834 počas pobytu v Prahe na nápev poľskej vojenskej dobrovoľníckej piesne Józefa Wybického (*1747, †1822) Jeszcze Polska nie zginęła. Svojím patriotickým obsahom plnila národnoidentifikačnú a národnomanifestačnú funkciu, spievala sa pri mnohých národných udalostiach, 1939 – 45 slovenská štátna hymna. S incipitom Hej, Slovania (často pod názvom Na Slovanov alebo Všeslovanská hymna) rozšírená aj v slovanských krajinách. Okrem slovenčiny a češtiny (Hej, Slované) bola preložená do 10 jazykov (vrátane angličtiny, nemčiny a latinčiny) a publikovaná približne v 100 spevníkoch. Pod názvom Hej, Sloveni, ješče žije duh dedova sa stala podkladom bývalej juhoslovanskej štátnej hymny.

hejchal

hejchal [sumersky > hebr.], aj hejkal, hékal — hlavná sieň jeruzalemského Chrámu, v ktorej sa vykonávali bežné obrady. V hejchale sa v období prvého (Šalamúnovho) jeruzalemského Chrámu nachádzal zlatý oltár na pálenie kadidla, obetné stoly a päť párov zlatých svietnikov, ktoré v druhom Chráme nahradil jeden sedemramenný svietnik. Z hejchalu sa vchádzalo do najsvätejšej svätyne, kam veľkňaz vstupoval len raz v roku, a to v Deň zmierenia.

Hejná, Naďa

Hejná, Naďa, 6. 10. 1906 Martin – 7. 2. 1994 Štiavnička, okres Ružomberok — slovenská herečka. Pochádzala z významného umelecky založeného rodu Pietorovcov, popredná herečka amatérskeho Slovenského spevokolu v Martine (1913 – 43). Spoluzakladateľka Slovenského komorného divadla (1944 – 45) v Martine, do ktorého sa krátko po vojne natrvalo vrátila (1948 – 80). Vynikla v dievčenských a ženských postavách i v postavách starých žien v komediálnych, groteskných, ako aj v tragických polohách. Jej komediálne postavy (Cathos, Molière: Smiešne preciózky, 1944; Colombina, C. Goldoni: Klamár, 1948; Slečna Furnivalová, P. Shaffer: Čierna komédia, 1969; Madlena, J. Chalupka: Kocúrkovo, 1978; Syra, Plautus: Kupecká komédia, 1979) kontrastovali s vybrúsenými psychologickými portrétmi manželiek a matiek v drámach (Mária Ľvovna, Leonid Rachmanov: Profesor Poležajev, 1952; Matka, K. Čapek, 1957; Matka, J. Barč-Ivan, 1971). Vo filmoch stvárnila menšie úlohy (Pole neorané, 1953; Markéta Lazarová, 1965; Ružové sny, 1976), vynikla v televíznej inscenácii Profesor Poležajev (1954, 1976, v titulnej postave s J. Kronerom). Širokú škálu postáv vytvorila aj ako rozhlasová herečka.

Hejnice

Hejnice — mesto v severnej časti Česka v Libereckom kraji v okrese Liberec v Jizerských horách; 2,7 tis. obyvateľov (2017). Strojársky priemysel, výroba bižutérie. V mestskej časti Lázně Libverda liečivé minerálne vody a rašelina.

Hejný, Jarmil

Hejný, Jarmil, 23. 3. 1927 Jistebice, okres Tábor – 8. 7. 1983 Vyšné Hágy, dnes súčasť mesta Vysoké Tatry, okres Poprad — slovenský biochemik a mikrobiológ českého pôvodu. R. 1952 – 83 pôsobil v Odbornom liečebnom ústave tuberkulózy a respiračných chorôb vo Vyšných Hágoch (od 1955 prednosta laboratórneho oddelenia); 1980 DrSc. Zaoberal sa bakteriológiou tuberkulózy; 1967 – 72 hlavný odborník WHO pre bakteriológiu tuberkulózy v Maroku. Spoluautor diela Problém osôb so zmenenou pracovnou schopnosťou v dôsledku tuberkulózy (1965), autor vyše 90 odborných publikácií v domácich a zahraničných časopisoch.

Hejný, Slavomil

Hejný, Slavomil, 21. 6. 1924 Lidmaň, okres Pelhřimov – 22. 6. 2001 Praha — český botanik. R. 1953 – 56 pôsobil vo Výskumnom ústave rastlinnej výroby v Prahe a 1956 – 61 v Geobotanickom laboratóriu Československej akadémie vied (ČSAV). R. 1962 – 90 riaditeľ Botanického ústavu ČSAV v Průhoniciach pri Prahe. Zaoberal sa hydrobotanikou, botanikou synantropných spoločenstiev, geobotanikou, ekológiou, ochranou prírody a históriou botaniky. Člen viacerých výskumných expedícií zameraných na floristiku a štúdium ekosystémov (Albánsko 1957; Juhoslávia, Bulharsko, Egypt 1960 – 69; Egypt 1973 – 83; Venezuela 1970; India 1987). Hlavné diela: Ekologická charakteristika vodných a močiarnych rastlín slovenských nížin – územie Dunaja a Tisy (Ökologische Charakteristik der Wässer- und Sumpfpflanzen in den slowakischen Tiefebenen – Donau- und Theissgebiet, 1960), Karanténní plevele Československa (1973, spoluautor), Květena ČSR (1988, spoluautor). Člen redakčných rád viacerých domácich a zahraničných časopisov (napr. Preslia), dlhoročný vedúci redaktor časopisov Folia Geobotanica et Phytotaxonomica a Živa. R. 1976 – 90 predseda Československej botanickej spoločnosti pri ČSAV. Nositeľ Holubyho pamätnej medaily Slovenskej botanickej spoločnosti pri SAV (1996).

Heka

Heka — egyptský boh, ktorý personifikoval sily a moc mágie. Uvádzaný je už v Textoch pyramíd. Stelesňoval aj stvoriteľské sily pri vzniku sveta. Sprevádzal slnečného boha Re v jeho posvätnom člne, na ktorom sa plavil podsvetím. Zobrazovaný v antropomorfnej podobe ako muž s božskou bradou, neskôr ako chlapec.

Hekaba

Hekaba, gr. Hekabé, lat. Hecuba — v gréckej mytológii posledná z manželiek trójskeho kráľa Priama. Porodila mu štyri dcéry a mnohých synov (podľa Homérovej Iliady 16, podľa iných zdrojov 19 i viac). Počas trójskej vojny sa naplnil jej tragický osud: zabili jej manžela, vlastných (o. i. Parida, Hektora, Tróila, Antifa) i nevlastných synov (o. i. Polydóra a Lykaóna), vnuka Astyanakta, na Achillovom hrobe obetovali jej dcéru Polyxenu. Podľa neskorších verzií (Euripidés) poslal Priamos Polydóra k svojmu zaťovi, tráckemu kráľovi Polyméstórovi, do opatery. Po skončení vojny Hekaba ako Odyseova otrokyňa objavila na pobreží Trácie mŕtvolu Polydóra, ktorého Polyméstór pre zlato zabil. Hekaba sa mu pomstila, s ostatnými Trójankami mu vypichla oči a zabila deti. Podľa Ovídiových Premien (13. kniha, 567 – 575. verš) ju bohovia za trest premenili na psa. V Homérovej Iliade vzor dôstojnej ženy a milujúcej matky; hrdinka Euripidových (Hekabé, Tróades), Enniových (Hecuba) i Acciových (Hecuba, Troades) tragédií.

Hekata

Hekata, gr. Hekaté — pôvodne maloázijská bohyňa uctievaná v Kárii, jej kult bol neskôr prenesený do Grécka. Podľa Hésioda dcéra Titana Persea a Titanky Asterie. Za pomoc Diovi v gigantomachii jej Zeus prepožičal moc na nebi (stotožňovaná so Selénou), na zemi (s Artemidou) i v podsvetí (s Persefonou). Bola dobrotivou (ochrankyňa jazdcov, pastierov a žien pri pôrodoch) i nepriaznivou bohyňou. Obete (pes alebo čierne jahňa) jej ľudia prinášali na rázcestia (lat. trivium, stotožňovaná s rímskou Triviou), kde sa v noci preháňala (niekedy sama v podobe psa alebo vlčice) v sprievode svorky psov. V trojfunkcii spodobňovaná v trojpodobe (v troch telách alebo v jednom tele s troma hlavami), jej sochy na rázcestiach, prípadne pred obydliami slúžili ako apotropajon. V období helenizmu bohyňa čarodejníc a mágie. Jej atribútmi sú pes, pochodne a hady.

Hekataios

Hekataios, genitív Hekataia, asi 560/550 pred n. l. Milétos, dnes Milét – asi 480 pred n. l. — jeden z najstarších gréckych zemepiscov a historikov, logograf. Pochádzal z aristokratickej rodiny. Mal významný podiel na iónskom povstaní. Spočiatku odrádzal Milét od povstania, po jeho vypuknutí zasa radil politikom v boji. Pred začiatkom grécko-perzských vojen viedol 494 pred n. l. posolstvo k bratrancovi Dareia I. Veľkého, perzskému satrapovi Artafernovi.

Autor dvoch kníh v čistom iónskom dialekte. Poznatky z rozličných ciest Hekataios spracoval v geografickom diele Opis zeme (Periégésis alebo Periodos gés), v ktorom opísal Európu, Áziu (ako prvý Európan Indiu), ako aj Egypt a Líbyu. Výrazne ovplyvnil Hérodota. V diele Genealógie (Geneélogiai; aj pod názvom Rodokmene héroov, Héróologia) sa pokúsil racionálne vyložiť pôvod rodov mytologických hrdinov; medzi nimi je aj výklad o jeho rodine.

hekatomba

hekatomba [gr.] —

1. v starovekom Grécku obeť sto volov (z gr. hekaton – sto, bus, resp. bús – vôl) Diovi (Zeus) alebo Apolónovi;

2. neskôr akákoľvek veľká hromadná obeť (najmä ľudských životov).

Hekatoncheirovia

Hekatoncheirovia [gr.] — v gréckej mytológii storukí obri (z gr. hekaton – sto, cheir – ruka), Briareós, Kottos a Gyés (Gygés); synovia Gaie a Urana podobní Kyklopom. Uranos ich uvrhol do väzenia, odkiaľ ich brat Titan Kronos, zvíťaziac nad otcom Uranom, nevyslobodil, pretože sa obával ich sily. Napokon ich vyslobodil Kronov syn Zeus, za čo mu Hekatoncheirovia pomohli v boji proti Titanom, ktorých Zeus zvrhol do Tartaru a Hekatoncheirov ustanovil za strážcov ich väzenia.

Hekel, Ondrej

Hekel, Ondrej, 16. 2. 1944 Brăšľanica, Bulharsko – 23. 7. 2009 Bratislava — slovenský vzpierač. R. 1962 – 63 člen klubu DPMB Bratislava, 1963 – 65 Dukly Plzeň, 1965 – 74 ŽD Bohumín a 1974 – 84 Dunajplavba Bratislava. Dvanásťnásobný majster Československa, majster sveta v trhu 1972 (142,5 kg), Európy 1970 (130 kg) a 1971 (140 kg). Trojnásobný účastník olympijských hier 1968 v Mexiku, 1972 v Mníchove a 1976 v Montreale. Držiteľ československých rekordov v trhu (145,5 kg, 1976) a v dvojboji (320 kg, 1976).

Hekelová, Edita

Hekelová, Edita, 11. 2. 1954 Trenčín — slovenská odborníčka v oblasti riadenia kvality. Od 1977 pôsobí na Katedre výrobných systémov Strojníckej fakulty STU v Bratislave; 2002 profesorka. Od 2014 rektorka Vysokej školy manažmentu v Trenčíne. Zaoberá sa výskumom v oblasti riadenia a zabezpečovania kvality produkcie, komplexného riadenia kvality (Total Quality Management, TQM), marketingu a riadenia ľudských zdrojov, skúmaním faktorov a rozpracúvaním metód ovplyvňujúcich kvalitu firiem i aplikáciami metód TQM na kvalitu univerzitného vzdelávania. Autorka viac ako sto článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 13 vysokoškolských učebných textov, spoluautorka monografie Komplexný manažment kvality — nástroj zvýšenia konkurencieschopnosti firmy (1998) a publikácie Manažérstvo kvality v sektore priemyslu a služieb (2001).

Hekerová

Hekerová — rozložitý hôľnatý vrch v Slovenskom rudohorí na bočnom výbežku hlavného chrbta Volovských vrchov západne od Smolníka, 1 260 m n. m. Budovaný starými prvohornými fylitmi, pieskovcami, kvarcitmi a paleovulkanitmi: kremennými porfýrmi a tufmi, porfyroidmi a keratofýrmi. Vo vrcholovej časti lúčne porasty, miestami porasty kosodreviny a čučoriedok.

Heket

Heket — egyptská bohyňa. Uvádza sa už v Textoch pyramíd. Mala ochranné funkcie, napr. asistovala ženám pri pôrodoch. Zobrazovaná ako žaba alebo ako žena s hlavou žaby. Jej kult je doložený na viacerých miestach, uctievali ju v chrámoch iných božstiev.

hekistoterma

hekistoterma [gr.] — rastlina charakteristická nízkymi nárokmi na teplo, dobre odolná proti nízkym (i záporným) teplotám počas väčšiny roka; rastlina alpínskych stupňov arktických oblastí.

Hekla

Hekla — činná sopka v juž. časti Islandu v oblasti Rangárvellir na centrálnej riftovej štruktúre sopečného chrbta, stratovulkán, ktorý vznikol v dôsledku výlevov z viacerých kráterov, 1 491 m n. m. Trvalo zaľadnený vrchol, svahy bez vegetácie. Jedna z najaktívnejších sopiek Islandu činná najmenej 6 600 rokov, prvá zaznamenaná erupcia 874, v 20. stor. 5 erupcií (1947, 1970, 1980, 1991, 2000). V severogermánskej mytológii označovaná ako Brána do pekla (→ Hel). Jej katastrofálne výbuchy viackrát podstatne ovplyvnili život na ostrove (1694 spôsobil jej výbuch fluorózu hospodárskych zvierat, 1970 zahynulo po výbuchu na následky otravy fluórom asi 8-tis. hospodárskych zvierat, najmä oviec).

Hekmatjár, Gulbuddín

Hekmatjár, Gulbuddín, 1950 (alebo 1947) Baghlán — afganský fundamentalistický kmeňový vodca paštunského pôvodu. Po neúspešnom povstaní proti prezidentovi S. M. Dá’údovi 1975 sa spolu s mladými islamskými radikálmi ukryl v oblasti Péšávaru v Pakistane, kde založil Islamskú stranu (Hezbe islámí) a stal sa jej vodcom. R. 1980 – 92 bojoval proti promoskovskému režimu v Afganistane. Po odchode sovietskych vojsk premiér (1993 – január 1994 a 1996). R. 1996 po víťazstve Talibanu utiekol do Iránu a neskôr do Pakistanu, od 2003 sa pohyboval na vých. hraniciach Afganistanu s Pakistanom, ktoré kontrolovali jeho ozbrojení stúpenci. Predpokladá sa jeho spolupráca s U. bin Ládinom a sieťou al-Kájda. Vystupoval ako otvorený nepriateľ afganského prezidenta H. Karzaja, jeho vojenské jednotky sú zodpovedné za množstvo vojenských útokov a atentátov namierených proti domácemu obyvateľstvu, ako aj proti zahraničným vojenským silám a je na zozname hľadaných teroristov zo strany USA. R. 2016 podpísal s afganskou vládou mierovú dohodu, ktorá mu 2017 umožnila návrat do Afganistanu.

hektický

hektický [gr. > fr.] — vypätý, vystupňovaný; horúčkovito až chorobne vzrušený.

hekto-

hekto- [gr.] —

1. prvá časť zložených slov s významom sto;

2. skr. h — predpona používaná v sústave SI, vyjadrujúca 100-násobok fyzikálnej jednotky. Napr. hektoliter (hl), hektopascal (hPa) (→ násobky a diely jednotiek SI).

Hektor

Hektor, gr. Hektór, lat. Hector — trójsky princ, syn kráľa Priama a jeho manželky Hekaby, starší brat Parida, manžel Andromachy, otec Astyanakta (Skamandria). V trójskej vojne popri Achillovi bojujúcom na strane Grékov najudatnejší hrdina na strane Trójanov. Zvíťazil nad Achillovým priateľom Patroklom, ktorého smrť Achilles pomstil. Homérov epos Ilias zachytáva Hektorovu dojímavú rozlúčku s Andromachou a Astyanaktom, s Priamom i s Hekabou pred odchodom do boja, súboj s Achillom, prehru a zomieranie, počas ktorého Hektor predpovedal Achillovi smrť, ako aj Achillovu bezcitnosť pri zohavení Hektorovej mŕtvoly, ktorú vláčil priviazanú o voz. Smútok Hektorových rodičov i manželky, Priamovo vykúpenie Hektorovho tela, prevezenie jeho mŕtvoly do Tróje a pohreb patria k najdojímavejším opisom v Iliade. Námet literárnych (W. Shakespeare: Troilos a Kressida), hudobných (F. Schubert: piesňové dueto Hektorov odchod, začiatok 19. stor., na námet básne F. Schillera) i výtvarných diel (Euthymidés: váza s postavami Hektora, Priama a Hekaby, okolo 500 pred n. l.; A. Canova: socha Hektor, 19. stor.).

Hektor

Hektorasteroid č. 624 objavený 10. 2. 1907 Augustom Kopffom (*1882, †1960) v observatóriu v Heidelbergu. Je najjasnejší a najväčší z Trójanov, asteroidov v libračných centrách L4 a L5 sústavy Slnko – Jupiter. Má nepravidelný tvar s rozmermi 300 × 150 km, veľká polos jeho dráhy je 5,22 AU, sklon dráhy k rovine ekliptiky 18,2°.

Hel

Hel — v severogermánskej mytológii:

a) podsvetie (ríša mŕtvych), kde podľa pôvodných predstáv Germánov končili púť všetky duše (tiene), neskôr iba duše ľudí, ktorí zomreli na starobu alebo na chorobu (tí, ktorí zomreli v boji, prešli k Odinovi do Valhaly alebo do Freyinej ríše Folkwang), vchod do Helu sa nachádza v islandskej sopke Hekla;

b) vládkyňa podsvetia, dcéra boha Lokiho a obryne Angrbody, sestra Fenrira a Jörmunganda (Midgardsorma); polovicu tela má bielu, polovicu čiernu.

Hel

Hel — mesto v Poľsku v Prímorskom vojvodstve na cípe Helského polostrova vybiehajúcom do Gdanskej zátoky (Baltské more); 3,5 tis. obyvateľov (2016). Rybolov. Vojenský a rybársky prístav (využívaný i ako prístavisko jácht a osobný prístav). Vyhľadávané prímorské kúpele. Rybárske múzeum.

Helada

Helada, starogr. Hellas — názov starovekého Grécka (→ Grécko, časť Dejiny) vytvorený podľa mena Helléna, ktorý sa pokladá za praotca všetkých Grékov. V Iliade sa názov Helada používa na označenie krajiny na juhu Tesálie (domov Helénov), v Odysseii na označenie celého stredného Grécka. Hésiodos (7. stor. pred n. l.) označuje ako Heladu celé európske Grécko (okrem ostrovov). Z názvu Helada bol vytvorený novogrécky názov Ellas (Ellada) pre novodobý grécky štát.

heladská kultúra

heladská kultúra — súhrnný názov medenej a bronzovej doby v strednom a južnom pevninovom Grécku, ktorý zaviedli Alan John Bayard Wace (*1879, †1957) a Carl William Blegen (*1887, †1971). Delí sa na ranú, strednú a neskorú heladskú dobu, ktorá je známa ako mykénske obdobie. Raná heladská kultúra (1. pol. 3. tisícročia pred n. l. – zač. 2. tisícročia pred n. l.) sa vyznačovala výskytom prevažne neopevnených sídlisk, ktoré sa usporiadaním vnútornej zástavby už podobali na mestá. Pravouhlé či kruhové domy alebo domy s apsidami boli budované z nepálených tehál, ich základy boli z kameňa a medzi nimi viedli úzke ulice. Niektoré sídliská (napr. Tiryns) boli už opevnené. Ručne robená keramika mala kovový lesk, v poslednej fáze sa zdobila jednoduchými ornamentmi. Objavovali sa aj sošky ľudí a zvierat z hliny alebo z kameňa. Známe sú aj pečatidlá, najviac (vyše 120) sa ich našlo v paláci v Lerne. V strednej heladskej dobe (zač. 2. tisícročia pred n. l. – 16. stor. pred n. l.) sa prejavilo viacero zmien, ktoré súviseli s príchodom nového obyvateľstva (predchodcovia Grékov). Výroba keramiky bola v tom období oveľa vyspelejšia a bola nazvaná podľa gréckeho kmeňa Minyov – minyjská keramika. Nádoby sa vyrábali sčasti ručne, používal sa však už aj hrnčiarsky kruh. K šperkom a nádobám z bronzu a drahých kovov patrili diadémy, ihlice, pinzety a šálky zo zlata. V tom období boli sídliská už častejšie opevnené, spopolnených mŕtvych pochovávali do jamky, kamennej skrinky, pod mohyly alebo do spoločných hrobiek, deti aj do nádob, tzv. pithosov. Strednoheladská doba postupne prechádzala do neskoroheladskej, t. j. do mykénskej doby (→ mykénska kultúra).

heladský

heladský [vl. m.] — týkajúci sa Helady (starovekého Grécka, starogr. Hellas).

Helcmanovce

Helcmanovce — obec v okrese Gelnica v Košickom kraji vo Volovských vrchoch v doline Hnilca, 425 m n. m.; 1 434 obyvateľov (2017). Písomne doložená 1297 ako (terra comitis) Cuncz, 1326 Kunchfalva, 1374 (villa) Henchmanni, 1773 Helczmanocz, Helzmanowetz, Helczmanowcze, 1786 Hleczmanócz, 1808 Helczmanócz, Hletzmanowitz, Hannsdorf, Helcmanowce, 1863 – 88 Helcmanóc, 1892 – 1902 Nagykunchfalu, 1907 – 13 Nagykuncfalva, 1920 Helcmanovce. Údajne bola založená dedičným richtárom Kuncmanom zo Slavkova z poverenia spišského kastelána Tomáša. Patrila hradnému panstvu Spiš. Okolo 1605 vyhorela. Neskôr bola poddanskou obcou Turzovcov a Čákiovcov. Stavebné pamiatky: gréckokatolícky Chrám sv. Michala archanjela (zač. 16. stor., rozšírený a upravený v 2. pol. 18. stor. a po požiari 1910), klasicistický kaštieľ (okolo pol. 19. stor., čiastočne prestavaný v 1. pol. 20. stor.), Kaplnka presvätej Bohorodičky Lurdskej (1947), pamätník padlým v 1. a 2. svetovej vojne (1962, J. Vavro).

Held, Al

Held, Al, 12. 10. 1928 New York – 27. 7. 2005 Todi, Taliansko — americký maliar, popredný predstaviteľ hard-edge painting.

Od konca 50. rokov 20. storočia prevážili v jeho dielach jasne ohraničené, ostro rezané geometrické tvary a farebné plochy (Taxík II, 1959). Vytvoril sofistikovaný abstraktný lineárny štýl založený na grafickej reinterpretácii kubizmu (Indigo, 1990). R. 1962 – 80 profesor umenia na Yalovej univerzite.

Held, Ľubomír

Held, Ľubomír, 2. 11. 1953 Trnava — slovenský pedagóg. R. 1976 – 82 pôsobil na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, 1983 – 87 v Ústrednom ústave pre vzdelávanie učiteľov v Bratislave, 1987 – 90 vo Výskumnom ústave pedagogickom v Bratislave, 1990 – 95 na Katedre didaktiky prírodných vied Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, od 1995 vedúci Katedry chémie Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave; 2000 profesor.

Venuje sa otázkam didaktiky chémie, teórii prírodovedného vzdelávania na základnej škole, niektorým všeobecnodidaktickým problémom, ako aj teoretickým a koncepčným otázkam vzdelávania učiteľov. Autor vedeckých a odborných štúdií, ako aj študijných a metodických materiálov pre vzdelávanie učiteľov chémie, autor a spoluautor monografií Psychogenéza žiakovho poznania vo vyučovaní (1995), Vyučovanie chémie a tvorivosť (1996), Výskumne ladená koncepcia prírodovedného vzdelávania (2011), Induktívno-deduktívna dimenzia prírodovedného vzdelávania (2014) a Didaktická rekonštrukcia tém chemického vzdelávania: Látky, ich vlastnosti a zmeny, látkové množstvo (2017).

helebarda

helebarda [tal.] — sečná a bodná zbraň s dlhou násadou (tzv. žrďová zbraň), ktorú používala pechota v 13. – 17. storočí najmä v boji s jazdectvom. Vyvinula sa z dlhej drevenej palice, na ktorú sa pripevnil kosák, okolo 1300 sa kosák (neskôr zahnutá sekera v tvare kosáka) začal pripevňovať na kopiju. Často býva zamieňaná s kosou, sudlicou a s halapartňou, najmä ak má aj protihrot slúžiaci na stiahnutie jazdca.

Helena

Helena [helin] — mesto v USA vo východnej časti Skalnatých vrchov v blízkosti horného toku Missouri, hlavné mesto štátu Montana, 1 234 m n. m.; 31-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky, drevársky. Obchodné stredisko banskej (ťažba rúd medi, zinku a olova, zlata a striebra), ako aj poľnohospodárskej, lesníckej a turistickej oblasti. Dopravná križovatka. Založené 1864 zlatokopmi, od 1875 hlavné mesto teritória, od 1889 štátu Montana. Ťažko poškodené zemetraseniami 1935 a 1936. Stavebné pamiatky: drevená požiarna veža (1886), Kapitol (1911), Katedrála sv. Heleny. Viaceré vysoké školy, múzeum dejín Montany, galéria.

Helena

Helena, Helene — malý mesiac Saturna objavený 1980 sondami Voyager 1 a 2. Má nepravidelný tvar, rozmery 36 × 32 × 30 km, vzdialenosť od stredu planéty 377 000 km. Pri svojom obehu okolo Saturna sa pohybuje v blízkosti libračného centra L4 sústavy tvorenej planétou Saturn a jeho väčším mesiacom Dionou. Pôvodný názov Diona B.

Helena

Helena, gr. Helené — v gréckej mytológii krásna dcéra Lédy a Dia (premeneného na labuť), vlastná sestra Dioskúrov (Kastora a Polydeuka). V inej verzii nevlastná sestra Tyndareových detí Kastora a Klytaimnéstry. V mladosti unesená Théseom a Peirithoom, Dioskúrovia ju však priviedli späť. Podľa Eratosthena pravou matkou Heleny nebola Léda, ale Nemesis. Zeus (v podobe divej kačky) sa dal v snahe získať krásnu Nemesis prenasledovať orlom, Nemesis (premenená na labuť) ochránila Dia, čo využil a oplodnil ju. Vajce, z ktorého sa neskôr vyliahla Helena, odovzdali Léde. Helena si za manžela zvolila Menelaa (neskoršie Tyndareov nástupca v Sparte), ktorému porodila dcéru Hermionu. Trójsky princ Paris v spore o najkrajšiu bohyňu prisúdil prvenstvo Afrodite, ktorá mu za odmenu pomohla získať Helenu. Paris Helenu z Menelaovho sídla uniesol, čím dal podnet na trójsku vojnu. Po páde Tróje sa Helena vrátila s Menelaom do Sparty. Básnik Stésichoros pôvodne hanlivú verziu Heleninej nevery nahradil inou (zdramatizovanou aj Euripidom), podľa ktorej uniesol Paris do Tróje iba prízrak. Skutočnú Helenu odviedol Hermés do Egypta, kde žila pod dohľadom egyptského kráľa Prótea, ktorý ju nedotknutú vrátil po páde Tróje Menelaovi.

Od obdobia staroveku bola Helena častým námetom výtvarných (zachovalo sa okolo 120 vázových malieb, mozaika z Pelly Únos Heleny, 4. stor. pred n. l.; z novšieho obdobia rovnomenné obrazy od Tintoretta, 16. stor., L. Giordana, 17. stor., a G. Moreaua, 1852; a i.), literárnych (Euripidés: Trójanky, Tróades, 415 pred n. l.; odlišná verzia podľa Stésichora v tragédii Helena, Helené, 412 pred n. l.; N. Kazantzakis: Odysseia, 1938; J. Vrchlický: Helena, 1878; J. Zeyer: Helena, 1881) a hudobných diel (C. Saint-Saëns: opera Helena, Hélène, 1904; Ch. W. Gluck: Paris a Helena, Paride ed Elena, 1770; R. Strauss: Egyptská Helena, Die ägyptische Helena, 1928).

Helena

Helena, sv., vlastným menom Flavia Iulia Helena Augusta, okolo 250 Drepanum, Bitýnia, dnes Karamürsel, Turecko – okolo 328 – 330 Nikomédia, dnes İzmit, Turecko, pochovaná v Ríme — byzantská cisárovná, matka Konštantína I. Veľkého. Okolo 270 sa vydala za rímskeho generála Constantia Chlora, ktorý sa 293 stal spoluvládcom (ako Constantius I.) cisára Maximiána a následne sa s ňou rozviedol. R. 306 po nástupe svojho syna Konštantína na cisársky trón získala titul a privilégiá cisárovnej.

Asi 312 sa stala kresťankou. Štedro obdarúvala chudobných a cirkev. S podporou Konštantína I. Veľkého dala postaviť viaceré chrámy v Ríme a vo Svätej zemi (Bazilika narodenia v Betleheme, Bazilika Božieho hrobu v Jeruzaleme), do ktorej putovala okolo 324. Podľa tradície zo 4. stor. sa s jej menom spája nájdenie pozostatkov svätého kríža a nástrojov Kristovho umučenia, ktoré mala následne priviezť do Ríma. V blízkosti svojho paláca v Ríme dala postaviť chrám Santa Croce in Gerusalemme, v ktorom sa uchovávajú dodnes. Po smrti dal cisár Konštantín priviezť jej telo do Ríma a postavil preň mauzóleum. Jej ozdobný sarkofág sa v súčasnosti nachádza vo Vatikánskych múzeách. Relikvie sv. Heleny sú uctievané v chráme Santa Maria in Aracoeli v Ríme.

Zobrazovaná vo vých. kresťanských cirkvách so svojím synom, ako nesú veniec, záp. umelcami v cisárskom alebo v dobovom rúchu s korunou a veľkým krížom, niekedy v rukách s klincami z nájdeného Kristovho kríža alebo s modelom chrámu, čo symbolizuje zakladanie kostolov. Sviatok má vo vých. cirkvách 21. alebo 22. mája, v záp. 18. augusta.

Helena Lakapena

Helena Lakapena, okolo 905 – 9. 9. 961 — byzantská cisárovná, dcéra cisára Romana I. Lakapena a Teodory, od 4. 5. 919 manželka cisára Konštantína VII. Porfyrogenéta.

Heléni

Heléni, gr. Hellénes — pôvodné označenie obyvateľov južnej Tesálie; od 7. stor. pred n. l. meno všetkých Grékov pochádzajúcich podľa povesti od Deukaliónovho syna Helléna (gr. Hellénos). Gréci delili ľudí na Helénov, t. j. vzdelancov, a Nehelénov, t. j. nevzdelancov, barbarov. Od obdobia helenizmu sa pojmom Heléni označovali aj tzv. helenizovaní jedinci negréckeho pôvodu, ktorí však prijali za svoj grécky jazyk a spôsob života i myslenia.

helenidy

helenidy [vlastné meno] — súčasť dinársko-albánsko-helénskej vetvy európskych alpíd. Rozsiahla orogénna jednotka ležiaca z väčšej časti na území Grécka a z menšej časti na území Albánska približne od Ochridského jazera po Egejské more (hranica medzi albánskym a gréckym sektorom heleníd je však pomerne nevýrazná), kde sa jej štruktúry konkávne stáčajú (egejský oblúk) a spájajú v komplikovanom uzle s pohorím Taurus v Turecku. Pri pozdĺžnom členení heleníd je pre vnútorné pásma typický hlbokomorský vývoj sedimentov s ofiolitovými horninami (oblasť pohoria Pindos v Grécku), pre vonkajšie pásma prevažne plytkomorská karbonátová fácia. Pri komplikovanom priečnom členení heleníd má samostatné postavenie vnútrohelénska brázda oligocénneho až stredne miocénneho veku, ktorá je vyplnená molasovými pieskovcami a zlepencami.

helenistický judaizmus

helenistický judaizmus — životný štýl Židov, ktorí prijali v období helenizmu helenistickú kultúru, jazyk a mentalitu. Z náboženskej stránky udržiavali spojenie s Jeruzalemom platením chrámových daní a púťami do jeruzalemského Chrámu na veľké sviatky, zachovávali obriezku, sobotný odpočinok a predpisy týkajúce sa zakázaných pokrmov. V synagógovej liturgii používali namiesto hebrejčiny hovorovú gréčtinu koiné.

S helenizmom sa Židia stretli počas výbojov macedónskeho kráľa Alexandra III. Veľkého a v čase panovania jeho následníkov Ptolemaiovcov v Egypte a Seleukovcov v Sýrii. Intenzívne grécke osídľovanie Palestíny a Sýrie malo za následok rýchlu helenizáciu obyvateľstva. Židia v Palestíne, ale aj Židia žijúci v diaspóre jej podliehali do tej miery, že sa židovstvu začali odcudzovať. Priamou hrozbou pre židovstvo bol Antiochos IV. Epifanés, ktorý sa usiloval helenizovať všetky územia patriace pod jeho správu a v skutočnosti zakázal praktizovať židovské náboženstvo. Silný odpor proti tomu prerástol do povstania Makabejcov (166 – 164 pred n. l., na pamiatku víťazstva sa slávi sviatok Chanuka), Makabejci vyhnali všetkých Grékov z okolia Jeruzalema, znova vysvätili Chrám a nastolili vlastnú vládu. Obdobie helenizmu však prinieslo aj mnohé pozitíva v rozličných oblastiach života, najmä v kultúre a vo vede. Židia sa usádzali v gréckych mestách na pobreží Stredozemného mora a ich hovorovým jazykom sa stala gréčtina. Vznikla bohatá judaistická literatúra (literatúra týkajúca sa judaizmu, ale na rozdiel od hebreík písaná iným jazykom), ktorú charakterizujú nielen helenistické literárne formy, ale aj helenistické zmýšľanie. V Alexandrii vznikol grécky preklad hebrejskej Biblie Septuaginta (→ Tanach). Jeho súčasťou boli ďalšie knihy Apokryfov a Pseudoepigrafov ako Štvrtá kniha Ezdrášova, Kniha múdrosti, Judit, Tobiáš, Baruch a Knihy Makabejcov, ktoré však neboli zaradené do kánonu židovskej Biblie. Na výklad Starého zákona sa aplikovala alegorická metóda prevzatá od stoikov. V rámci svetskej vzdelanosti sa Židia oboznámili s dielami gréckej filozofie, najmä s Platónom a Aristotelom. Zlúčiť filozofiu Grékov so židovským svetonázorom sa usiloval najvýznamnejší predstaviteľ gréckeho myslenia v židovstve Filón Alexandrijský.

helénium

helénium [vl. m.], Helenium — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Vzpriamené, nízkym kríkom podobné trvalky pochádzajúce zo Severnej Ameriky. Má hrubé stonky, jednoduché kopijovité listy a zvyčajne tmavožlté alebo červené úbory v strede s vypuklým terčom, pre ktoré sa pestujú ako okrasné rastliny. Patrí sem okolo 30 druhov, napr. helénium jesenné (Helenium autumnale).

helenizmus

helenizmus [vlastné meno] —

1. gr. hellénismos — a) historické obdobie starovekých dejín oblasti vých. Stredozemia, Blízkeho východu, Čierneho mora a juž. Talianska začínajúce sa výbojmi Alexandra III. Veľkého (resp. dobytím Perzskej ríše) a vytvorením obrovskej ríše siahajúcej až po hranice Indie a končiace sa pripojením ptolemaiovského Egypta (ako poslednej z helenistických ríš) k Rímskej ríši (30 pred n. l.). Termín helenizmus vytvoril a prvýkrát použil v 19. stor. nemecký historik J. G. Droysen.

Po smrti Alexandra III. Veľkého (323 pred n. l.) prevzali správu nad jednotlivými územnosprávnymi jednotkami (diadochiami) jeho ríše vojenskí velitelia (diadochovia): v Macedónii Antipatros (a po ňom jeho syn Kassandros), v Trácii Lysimachos, v Lýkii, Pamfýlii a vo Veľkej Frýgii Antigonos I. Monofthalmos, v Egypte Ptolemaios I. Sótér a v Babylonii Seleukos I. Nikator (gr. Nikatór). Hoci jednota ríše mala byť zachovaná (formálne uznali za kráľa Alexandrovho syna Alexandra i nevlastného Alexandrovho brata Filipa III. Arridaia), začali medzi sebou bojovať o rozsah spravovaných území a 311 pred n. l. sa dohodli na jej rozdelení.

R. 306 pred n. l. najvýznamnejší z diadochov Antigonos I. Monofthalmos prijal pre seba a syna Démétria I. Poliorkéta kráľovský titul. Za kráľov území, ktoré ovládali, sa vyhlásili aj Ptolemaios I. Sótér, Seleukos I. Nikator, Lysimachos a Kassandros. Po bitke pri Ipse (301 pred n. l.), v ktorej Seleukos I. Nikator porazil Antigona I. Monofthalma, a po Kassandrovej smrti (298 pred n. l.) zostali len traja diadochovia (Lysimachos, Seleukos I. Nikator, Ptolemaios I. Sótér), ktorí už vládli ako nezávislí panovníci; ich potomkovia (epigóni) si upevnili moc a vládli samostatne. Po nástupe Antigona II. Gonata na macedónsky trón (276 pred n. l.) a po konsolidácii pomerov v Macedónii zostali tri mocné helenistické ríše: Antigonovcov v Macedónii, Seleukovcov v Prednej Ázii a Ptolemaiovcov v Egypte. Okrem nich jestvovali ďalšie orientálne štáty ovplyvnené helenizmom, napr. Bitýnia, Kapadócia, Pontská ríša, Partská ríša, Veľké Arménsko za vlády Tigrana II. Veľkého a najvýznamnejšia z nich Pergamská ríša (založená v pol. 3. stor. pred n. l.) s vládnucou dynastiou Attalovcov. Obdobie mocenskej rovnováhy a hospodárskeho i kultúrneho rozmachu ukončili koncom 3. a zač. 2. stor. pred n. l. macedónske vojny a sýrske vojny, v ktorých sa helenistické štáty dostali do nových vzájomných konfliktov i do prvých rozporov s rozpínajúcou sa Rímskou ríšou. V priebehu 2. a 1. stor. pred n. l. postupne stratili samostatnosť (168 pred n. l. Macedónia, 146 pred n. l. Grécko, 133 pred n. l. Pergamské kráľovstvo, 64 pred n. l. Sýria, 30 pred n. l. Egypt) a ako provincie sa stali súčasťou Rímskej ríše;

b) kultúrne obdobie staroveku vyznačujúce sa šírením gréckej antickej (helénskej; → Heléni) kultúry, jej napodobňovaním a syntézou s miestnymi tradíciami. Vychádzajúc z heglovstva, podľa ktorého sa vrcholný rozvoj gréckeho ducha mohol uskutočniť len na pôde plnohodnotne fungujúceho mestského štátu (polis), ktorý však v období helenizmu strácal svoju autonómiu na úkor novovznikajúcich monarchií, bolo helenistické obdobie dlho považované za úpadkové. Naopak, moderná veda helenizmus interpretuje ako všestrannú a dovtedy nebývalú expanziu gréckeho spôsobu života, umenia a civilizácie do celého vtedy známeho sveta, pričom v globalizujúcom sa helenistickom svete dochádzalo k syntéze gréckych a negréckych prvkov s výraznou prevahou gréckeho živlu. Spojovacím jazykom sa stala tzv. všeobecná gréčtina koiné. Ťažisko kultúrneho a intelektuálneho života sa vďaka podpore helenistických vladárov posúvalo na východ. Popri Aténach, ktoré i naďalej zostali centrom filozofického diania, a ostrove Rodos vyrástli v monarchiách nástupcov Alexandra III. Veľkého nové kultúrne strediská, z ktorých obzvlášť dôležité boli Antiochia v seleukovskej Sýrii, Pergamon v kráľovstve Attalovcov na západe Malej Ázie a Alexandria v ptolemaiovskom Egypte. Rozvíjalo sa umenie a zberateľská činnosť, vzdelanosť sa stávala prístupnejšou i pre širšie spoločenské vrstvy. Zakladali sa rozsiahle knižnice (Alexandrijská knižnica), pri ktorých sa sústreďoval vedecký život (napr. Museion v Alexandrii; → alexandrijská škola). Rozvíjali sa nové vedné odbory (→ grécka antická veda), objavovali sa nové poznatky v astronómii (Aristarchova sústava), matematike (Apollónios z Pergy, Hérón z Alexandrie), mechanike (Archimedes zo Syrakúz, Ktésibios a jeho žiak Filón z Byzantia), geometrii (Euklides z Alexandrie), zemepise (Eratosthenés z Kyrény), medicíne (Erasistratos) a i., rozvíjalo sa dejepisectvo (Polybios). Zmenil sa tematický záber filozofickej reflexie sveta a človeka, ktorý už nebol bytostne napojený na mestský štát a v určitom zmysle obmedzený jeho hranicami, ale stával sa svetoobčanom (gr. kosmopolités) hľadajúcim svoje šťastie vo vlastnej autonómnej a slobodnej ľudskej bytosti. Objavili sa veľmi moderné a progresívne myšlienky rovnoprávnosti Grékov a barbarov, mužov a žien, slobodných a otrokov, čo napokon vhodne využilo vznikajúce kresťanstvo. Koniec helenizmu ako kultúrneho fenoménu však nemožno ohraničiť rokom 30 n. l. (pripojenie poslednej helenistickej ríše – Egypta k Rímskej ríši), pretože helenistické tradície pretrvávali až do obdobia rímskeho cisárstva.

Architektúra sa prispôsobovala novému prostrediu a požiadavkám, pričom čerpala z klasického dedičstva, z ktorého si zachovala najmä základnú tvarovú podstatu vyjadrenú architektonickými slohmi a záľubu v pravouhlej lineárnej kompozícii. Tradičná principiálnosť opakovaná predtým v architektonickej forme pozvoľna ustúpila individualizmu, dekoratívnosti a voľným kombináciám tradičných gréckych slohov. Rozšírením stavebných objednávok sa riešili nové úlohy tak v detailoch, ako aj v celku. Dôraz sa kládol na zvýšenie efektu kontrastu medzi stavbou a okolitým prostredím i na dekoratívne riešenie fasád (formy, tvary a architektonické články boli citlivo odpozorované z prírody, napr. štylizované rastlinné motívy). Prestavovali sa existujúce mestá a vznikali nové, predovšetkým na východe (Alexandria, Antiochia, Pergamon). Pri novozakladaných mestách sa uplatňovali cieľavedomé urbanistické koncepcie, vzorom sa stal tzv. hippodamovský pôdorys (podľa Hippodama z Miléta) s pravouhlou ulicovou sieťou (Priéné), prejavoval sa cit pre jednotu mestského organizmu.

Prínosom helenistických miest bola dobrá orientácia a vybavenosť (kanalizácia). Zvýšený dôraz na súkromný život sa prejavil v stavbe prepychovejších obytných domov z kameňa budovaných okolo ústredného nádvoria (peristyl) upraveného ako záhrada s vodnou plochou (Délos), resp. s dvoma dvormi; tento átriový typ domu (vila) prebrali aj Rimania. Domy zámožných obyvateľov a paláce (napr. v Pelle a Pergame) sa budovali pri hlavných uliciach alebo pri námestiach s prepychovou výzdobou. Mimoriadna pozornosť bola venovaná centru mesta (agora), kde sa bežným architektonickým prvkom stalo stĺporadie (stoa) poskytujúce útočisko za nepriaznivého počasia a spravidla slúžiace aj na obchodné účely (napr. Attalova stoa v Aténach, pol. 2. stor. pred n. l.). Charakteristickými znakmi spoločenských stavieb sa stala monumentalita a výtvarnosť (bohatá fresková výzdoba), ich pôdorysy boli zložitejšie, prispôsobené narastajúcim priestorovým požiadavkám. Budovali sa divadlá (v Delfách, 2. stor. pred n. l.; Ódeion Héróda Attika pod juž. svahom Akropoly v Aténach, 160 n. l.), štadióny (140 – 144 n. l. prestavba panaténajského štadióna v Aténach do podoby, v ktorej sa našiel pri vykopávkach 1870: tvar podkovy, 204 × 33,35 m, hľadisko pre 50-tis. divákov). Chrámy zväčšovali svoje rozmery a predtým ustálené pôdorysy boli rozširované o viaceré stĺpové kolonády; z chrámových typov sa uplatňoval najmä iónsky dipteros; rozšírený bol korintský sloh. Novými typologickými druhmi boli knižnice (Alexandrijská knižnica), prístavné stavby (napr. maják na ostrove Faros v Alexandrii, okolo 280 pred n. l.) a rozsiahle paláce (kráľovský palác Ptolemaiovcov v Alexandrii). Samostatnou monumentálnou stavbou sa stal oltár na samostatnej terase akropoly so stĺpovou kolonádou a veľkolepou sochárskou výzdobou (napr. Diov oltár v Pergame, medzi 180 – 160 pred n. l., dnes v Berlíne).

Vo filozofii dominovali tri samostatné a navzájom si konkurujúce filozofické školy starých stoikov (→ stoicizmus; Zénón z Kitia, Chrysippos), skeptikov (→ skeptici; Pyrrhón z Elidy, stredná a nová Akadémia, eklekticizmus Filóna Alexandrijského) a epikurovcov (→ epikureizmus; Epikuros, Lukrécius). Starí stoici vytvorili prepracovaný obraz sveta riadeného a integrovaného univerzálnym racionálnym princípom (logos, boh), ktorý je zárukou prozreteľného usporiadania kozmu a na ktorom môže rôznou mierou participovať človek – stoický mudrc. Spoločne zdieľaný logos je zároveň teoreticky fyzikálnym zdôvodnením principiálnej rovnoprávnosti všetkých ľudí a zárukou zmysluplného napĺňania života kohokoľvek, kto sa ním riadi. Stredný stoicizmus (Panaitios z Rodu, Poseidónios z Apameie) mal zásluhu na prenesení stoických myšlienok do prostredia rímskych intelektuálov (tzv. scipionovský krúžok, Cicero), čo bolo spojené so zmiernením niektorých radikálnych stoických postojov. Asi najdynamickejšie sa rozvíjajúcou školou helenistického obdobia bol skepticizmus. Ocitol sa v silnom argumentačnom zápase so stoicizmom, ktorý ustupoval, pričom svoje pôvodne veľmi radikálne skeptické pozície (Pyrrhón z Elidy) zmierňoval v prospech eklekticizmu (Filón z Larisy), ktorý neskôr výrazne konvergoval k stoicizmu (Antiochos z Aškelonu). Predstavitelia epikureizmu tvorili pomerne uzavretú filozofickú komunitu, ktorá rozvíjala, precizovala a dopĺňala atomistický obraz sveta prvýkrát sformulovaný predsokratovskými atomistami. Napriek tomu, že v škole nezriedka prevládal (nekritický) obdiv k osobe jej zakladateľa Epikura, ktorého kult osobnosti dosiahol až podobu náboženskej apoteózy, epikureizmus vypracoval niektoré zaujímavé filozofické riešenia (napr. otázka slobody, organických celkov ap.), ktoré sú predmetom súčasného vedeckého bádania.

Vo vzťahu Grékov k hudbe pretrvávala pytagorovská, platónska a aristotelovská tradícia. Filozofický rozpor, ktorý sa riešil v predchádzajúcom klasickom období (Na čom sa zakladá úsudok o hudbe? Na rozume alebo na cite?, pričom pytagorovci sa prikláňali k prvému vysvetleniu, sofisti k druhému a Aristoxenos z Tarentu prišiel s novým riešením, keď tvrdil, že orgánom hudby je zmyslový vnem, čiže sluch), v helenistickom období vyriešila stoická škola tak, že odlíšila vnem od príjemných a nepríjemných pocitov (pocity sú subjektívne, ale vnem nie je subjektívny). Stoici rozlišovali dva druhy vnemov: samorodé (vnemy tepla a chladu) a iné (napr. harmónie alebo disharmónie), ktoré sú výsledkom vzdelávania. Podľa stoikov má hudba zmyslový základ, hoci je racionálna a objektívna. Táto koncepcia poprela Platónovo učenie o racionálnosti myslenia a o iracionálnosti zmyslov (Platón staval do nezmieriteľného protikladu rozum a zmysly). Proti stoickej škole a názoru o racionálnej podstate hudby vystúpili epikurovci, čím sa uzatvoril stáročný proces poznávania a definovania hudby ako jedinečného umenia, ktoré stálo pri zrode a trvaní gréckej civilizácie.

Literatúra (resp. väčšina literárnej tvorby) niesla pečať učenosti, bola určená pre elitu a zväčša na čítanie, nie na verejný prednes. Nové cesty hľadala epická poézia: subjektívny ľúbostný motív do nej vniesol Apollónios Rodský, formálne precízne kratšie útvary (epyllion) presadzoval jeho kritik a hlavný predstaviteľ alexandrijskej moderny Kallimachos z Kyrény, jeho vzor nasledoval Moschos zo Syrakúz. Šírila sa náučná epika, v ktorej najväčší úspech dosiahli Aratos (epos o hviezdnej oblohe a počasí) a Nikandros z Kolofónu (o roľníctve a chove včiel). V lyrike prevládal epigram (Anthologia Graeca Palatina, Asklepiadés zo Samu), elégia smerovala k učenej naratívnosti (Kallimachos z Kyrény). Rozvíjali sa aj rozličné básnické hračky (paignia). Zo subjektívnej piesňovej lyriky sú známe iba zlomky (napr. tzv. Grenfellova pieseň z 3./2. stor. pred n. l.), lepšie sa zachovali náboženské hymny (Kallimachos z Kyrény). Žánrové spektrum rozšírila bukolická, čiže pastorálna idyla (Theokritos) ako výraz túžby po úniku z mestskej civilizácie do prírody. Pestré námety zo života pertraktovali mimiamby, čiže literárne mimy vo veršoch (Héróndas, Theokritos) určené pravdepodobne na dramatizované čítanie. Na javisku sa čoraz väčšmi presadzovali mimos a fraška. V Alexandrii sa v 3. stor. podľa vzoru Atén konali súťaže tragikov, zachovali sa však iba zlomky a komplikovaná Alexandra od Lykofróna z Chalkidy, ktorej obsahom sú Kasandrine veštby o osudoch Grékov po páde Tróje a o vzostupe Ríma. Naproti tomu v Aténach vznikla tzv. nová atická komédia (Menandros), ktorá silno ovplyvnila rímskych autorov (Plautus, Terentius). V rečníctve, ktoré sa zúžilo na ukážkové produkcie, sa presadil prezdobený „ázijský“ štýl (azianizmus). Ako zábavná próza sa uplatnila novela (Aristeidés z Miléta), vznikol román. V dejepisectve prevážili estetické hľadiská, pozornosť sa upriamovala na lokálne dejiny a osobnosť Alexandra III. Veľkého (Kallisthenés); pragmatickú históriu reprezentoval iba Polybios. Sicílčan Timaios zaviedol datovanie podľa olympiád. Vlastné dejiny písali v gréčtine Židia (deuterokánonické knihy Makabejcov) i prví rímski analisti. Málo sa zachovalo z bohatej literárnej produkcie filozofov (Epikuros, Poseidónios z Apameie) a stratili sa aj v duchu kynizmu poňaté básnicko-prozaické menippské satiry (Menippos z Gadar). V gramatike vynikol Dionysios Thrax (asi 170 – 90 pred n. l.), v geometrii Euklides z Alexandrie; väčšina odbornej literatúry sa však stratila, prípadne ju zužitkovali neskorší autori. Pre potreby Židov žijúcich v Alexandrii vznikol preklad starozákonných kníh do gréčtiny nazývaný Septuaginta (→ Biblia).

Náboženstvo helenistického obdobia predstavuje súhrn viery jednotlivcov a kolektívov, pričom tradičné grécke náboženstvo bolo ovplyvnené rozvojom filozofie a náboženskými predstavami blízkových. štátov. Klasické antropomorfné predstavy nahradili predstavy abstraktných božstiev ovplyvnených filozofiou (Eiréné – mier, Diké – právo, Niké – víťazstvo, Tyché – osud). Umocnili sa predstavy o posmrtnom živote či o jeho úplnom odmietaní, ako aj o možnosti záchrany duše (mystériá). Polyteizmus čiastočne zatlačil henoteistické (viera v jedného boha nadradeného iným), prípadne i monoteistické predstavy (viera v jediného boha). Jeho typickými prejavmi boli časté náboženské obrady a slávnosti, na ktorých sa zúčastňovali ľudia zo širokého okolia, vznikali nové náboženské spolky, kultové strediská, nové kulty a obrady. V Grécku sa šírili orientálne kulty (Mithra, Eset) a uskutočňovali sa magické obrady, pričom grécke náboženské predstavy ovplyvňovali východné krajiny. Výsledkom splývania orientálnych a gréckych náboženských predstáv (synkretizmus) bol zrod nového boha Sarapida (Sarapis), meno bolo zloženinou z mena Usir a Apis, ktorý bol posvätným býkom. Jeho kult sa rozšíril z Egypta na ostrov Délos, na Sicíliu a do Grécka a neskôr sa udomácnil aj v Rímskej ríši.

Pre výtvarné umenie sú charakteristické simultánna existencia a expanzia mnohých, často protichodných štýlov a slohov, množstvo používaných druhov, ako aj veľký počet zachovaných diel alebo ich kópií na geograficky rozsiahlej ploche, čo znemožňuje ich presné morfologické a časové zoradenie. Výrazne sa rozšíril počet tém a námetov (napr. deti, starci), umenie sa profanovalo, záujem sa sústreďoval na žáner a alegóriu často s erotickým podtextom.

Sochárstvo nadviazalo najmä na Praxitelove a Lysippove diela. Významné sochárske školy pôsobili v Aténach, Sikyóne (z nej vyšiel Charés z mesta Lindos, autor 32 m vysokého Rodského kolosa, 305 pred n. l.), Alexandrii (Sarapis, 280 pred n. l.; portréty panovníkov), Antiochii (Tyché Antiochijská, 300 pred n. l.) a Pergame (Umierajúci Galaťan, 230 – 220 pred n. l., ktorý bol súčasťou monumentálneho pamätníka). Vrcholným sochárskym dielom bol Diov oltár v Pergame (170 pred n. l.) dekorovaný vlysom gigantomachie a príbehom o legendárnom zakladateľovi mesta Teléfovi. Štýl vlysu gigantomachie, ktorý sa označuje ako helenistický barok, je charakteristický pátosom, dramatickými efektmi, nepokojom a dynamizmom. Rozšíril sa v Malej Ázii. V tomto štýle bola pravdepodobne rodskými sochármi vytvorená Niké zo Samothraké (2. stor. pred n. l.), ako aj slávne súsošie Laokoóna (1. stor. pred n. l.), ktoré dokladá záľubu helenistických sochárov v komplikovane poňatých kompozíciách. Sochári aténskej školy naň reagovali tvorbou v neoklasickom štýle, ktorá bola charakteristická retrospektívnym charakterom a inšpiráciou umením klasického obdobia. V 2. – 1. stor. pred n. l. sa rozšíril po celom helenistickom svete. Bola v ňom vytvorená socha Afrodita Mélska (150 – 120 pred n. l.). Portrét sa stal realistickou charakterovou štúdiou a mal intímnejší, súkromný charakter. Obľúbené boli aj sochy celých postáv slávnych ľudí (Demostenes, 280 pred n. l.), ktoré boli často kopírované. V tom období vzniklo aj veľké množstvo sôch čisto dekoratívneho charakteru (Afrodita a Pan, okolo 100 pred n. l.). Rozvíjal a rozširoval sa aj repertoár drobného dekoratívneho sochárstva v žánrovom až v grotesknom duchu. Často používaným materiálom pri týchto dielach bola terakota, z ktorej boli v mnohých dielňach vytvárané polychrómované žánrové sošky tanagry. Ich tvorba bola obľúbená počas celého helenistického obdobia.

Maliarstvo sa zameriavalo predovšetkým na naturalistické znázornenie krajiny, obľúbené boli aj idylické krajiny alebo bukolickou poéziou ovplyvnené krajiny s mytologickou štafážou. Maľby z macedónskych hrobiek v Lefkadii a Vergine boli vytvorené v naturalistickom štýle kontrastnými farbami, objavuje sa zobrazovanie tieňa a priestorovej hĺbky. Tabuľové maľby boli neskôr často kopírované a mohli byť transponované napr. do mozaiky (Bitka pri Isse, Faunov dom, Pompeje, okolo 170 pred n. l.). Rozšírili sa mozaiky, ktoré sa uplatňovali pri výzdobe podláh verejných priestranstiev i súkromných domov (Délos, okolo 100 pred n. l.). Mozaiky z riečnych kamienkov z Pelly zobrazujú scény lovu (okolo 300 pred n. l.). Rozšírila sa výroba prepychových predmetov a šperkov. Maľované, vrstvené alebo rezané sklo s figurálnym dekorom sa vyrábalo v Alexandrii, ktorá vynikla aj ako stredisko glyptiky. Vysokou umeleckou úrovňou sa vyznačujú miniatúrne portréty na minciach;

2. grécizmus — jazykový prvok prevzatý zo starej gréčtiny do iného jazyka alebo v ňom podľa starej gréčtiny utvorený.

Helénska priekopa

Helénska priekopa, Krétska priekopa — najväčšia oceánska priekopa v Stredozemnom mori; hĺbka 5 121 m (podľa niektorých údajov 5 093 m). Nachádza sa medzi Stredomorským chrbtom a reťazcom ostrovov, na severe je ohraničená vyvýšeninou Iónskych ostrovov so zložitou stavbou a ostrovmi Kythira, Kréta, Kasos, Karpathos, Rodos a i.

helénsky

helénsky [vl. m.] — grécky, týkajúci sa Helénov (starovekých Grékov). Pojem prešiel aj do názvu novodobého gréckeho štátu Helénska republika (novogr. Elliniki dimokratia).

Helespont

Helespont — novší prepis starogréckeho názvu (Helléspontos) prielivu Dardanely.

Helfert, Vladimír

Helfert, Vladimír, 24. 3. 1886 Plánice, okres Klatovy – 18. 5. 1945 Praha — český muzikológ a pedagóg. Študoval v Prahe (o. i. hudobnú estetiku a históriu u O. Hostinského) a v Berlíne. Od 1919 pôsobil v Brne: 1921 sa habilitoval ako docent hudobnej vedy na Masarykovej univerzite, 1926 mimoriadny, 1931 riadny profesor. Zomrel na následky väznenia gestapom. Rozvinul bohatú vedeckú a organizačnú činnosť, o. i. založil edíciu Musica antiqua bohemica (MAB) a zborník Musikologie a stal sa prvým predsedom Společnosti L. Janáčka. Helfertov muzikologický záujem sa sústredil najmä na českú hudbu od 17. po 1. pol. 20. stor. Dejiny hudby ponímal ako dejiny hudobnej tvorivosti, ktorú skúmal v integrite umelecko-štrukturálneho a vývojového hľadiska.

Základné práce: Hudba na jaroměřickém zámku. František Míča 1696 – 1745 (1924), Tvůrčí rozvoj Bedřicha Smetany (1924), J. A. Benda (2 zväzky, 1929, 1934), Česká moderní hudba (1936), Periodisace dějin hudby (1938), Leoš Janáček: Obraz životního a uměleckého boje (1939).