Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 351 – 400 z celkového počtu 498 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Herborn

Herborn — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Hesensko severne od Frankfurtu nad Mohanom na východnom svahu pohoria Westerwald v doline rieky Dill; 20-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky, strojársky, nábytkársky. Mesto od 1251, 1584 – 1817 tam pôsobila protestantská (kalvínska) vysoká škola (Hohe Schule Herborn), na ktorú nadviazal dnešný Evanjelický teologický seminár. Stavebné pamiatky: hrad (15. stor., dnes sídlo teologického seminára), budova bývalej vysokej školy (1590, dnes múzeum a knižnica), radnica (1589 – 91), budova bývalej tlačiarne (Corvin’sche Druckerei, 16./17. stor.), gotický evanjelický kostol (14. – 17. stor.) a i.

Herbst, Eduard

Herbst, Eduard, 9. 12. 1820 Viedeň – 25. 6. 1892 tamže — rakúsky právnik a politik. Od 1847 profesor na univerzite v Ľvove, od 1861 v Prahe. V tom istom roku bol zvolený do českého krajinského snemu a delegovaný do rakúskej ríšskej rady. V obidvoch zastupoval nemeckých liberálov a čoskoro sa stal ich vodcom. Herbst bol známy svojím odporom proti českému úsiliu o národnú emancipáciu. Jeho nesúhlas s anexiou Bosny a Hercegoviny (1878) prispel k pádu liberálnej vlády kniežaťa A. Auersperga.

Herbstove telieska

Herbstove telieska — hmatové zmyslové orgány vtákov umiestnené na zobáku, ozobí, jazyku a okolo hmatového peria; výrazne vyvinuté najmä pri vodných vtákoch. Nazvané podľa Ernsta Friedricha Gustava Herbsta (*1803, †1893).

Herburger, Günter

Herburger, Günter, 6. 4. 1932 Isny im Allgäu — nemecký spisovateľ. Vo svojich dielach zobrazuje hrdinov, ktorí trpia spoločenskými pomermi a hľadajú humánny svet, jeho kritické vykreslenie súčasnosti vyúsťuje do utópie. Autor Tujovej trilógie (Thuja-Trilogie) skladajúcej sa z románov Let do srdca (Flug ins Herz, 2 zväzky, 1977; slov. 1981), Oči bojovníkov (Die Augen der Kämpfer, 2 zväzky, 1980 – 83) a Tuja (Thuja, 1991), Trilógie márnotratnosti skladajúcej sa z fotonoviel Šťastie (Das Glück, 1994), Láska (Die Liebe, 1996) a Smrť (Der Tod, 2006), románov Elsa (1999) a Spievajúca divočina (Wildnis, singend, 2016), zbierok poviedok Rovná krajina (Eine gleichmässige Landschaft, 1964), Dobytie citadely (Die Eroberung der Zitadelle, 1972; titulná poviedka sfilmovaná 1977, réžia Bernhard Wicki), noviel Humboldt (2001), básnických zbierok Ventily (Ventile, 1966), Tréning (Training, 1969), Ciele (Ziele, 1977), Orchidey (Orchidee, 1979), Lietajúca pevnosť (Eine fliegende Festung, 2002), Diera v krajine (Ein Loch in der Landschaft, 2010) a i. V slovenčine výber z jeho poézie v antológii západonemeckých básnikov Objaviteľovo oko (1989). Nositeľ viacerých literárnych cien.

Herceg Novi

Herceg Novi — prístavné mesto v južnej časti Čiernej Hory na pobreží Jadranského mora v zátoke Kotorská boka na úpätí masívu Krivošije, administratívne stredisko opštiny Herceg Novi; 20-tis. obyvateľov (2012). Prímorské kúpele, stredisko rekreácie a turistiky. Vďaka chránenej polohe má bohatú a pestrú flóru a patrí medzi najzelenšie mestá na jadranskom pobreží. Založené v 14. stor. bosnianskym kráľom Tvrtkom I. Kotromanićom ako Sveti Stefan. Historická, stredoveká časť mesta je od modernej časti oddelená hradbami, na strmej skale nad morom je zachovaná stredoveká pevnosť Forte Mare.

Hercegovina

Hercegovina — historické územie v západnej časti Balkánskeho polostrova, dnes súčasť republiky Bosna a Hercegovina. Pôvodne súčasť Bosny, resp. Bosnianskeho kráľovstva, po ktorého rozklade sa 1448 Hercegovina vyčlenila ako samostatné vojvodstvo pod lénnou zvrchovanosťou rímsko-nemeckého cisára Fridricha III. Názov krajiny je odvodený od nemeckého titulu vojvoda — Herzog (prvýkrát doložený 1454). Vojvodstvo však nedokázalo odolávať rastúcemu náporu Turkov, 1465 padla veľká časť Hercegoviny do tureckých rúk a 1482 bol dobytý aj jej zvyšok. R. 1583 sa Hercegovina stala súčasťou Bosnianskeho pašalíka v rámci Osmanskej ríše, spolu s Bosnou tvorili fakticky jednu územnú a administratívnu jednotku a ich historické osudy sa prelínali a vyvíjali súbežne (→ Bosna a Hercegovina).

Herculaneum

Herculaneum [-kulá-] — archeologická lokalita, antické mesto v juž. Taliansku na území dnešnej Kampánie medzi Neapolom a Pompejami na skalnej terase na záp. úpätí Vezuvu; dnes Ercolano. Herculaneum bolo objavené náhodne 1709, systematický archeologický výskum sa začal 1927. Založené Oskami, v 6. – 5. stor. pred n. l. etruské, od 307 pred n. l. rímske mesto, 89 pred n. l. dostalo štatút municípia. Prechádzala ním dôležitá pobrežná cesta z Neapola do Pompejí a Nucerie (dnes Nocera Inferiore). R. 63 bolo silno poškodené zemetrasením. Okolo polnoci z 24. na 25. 8. 79 n. l. zničené výbuchom sopky Vezuv spolu s Pompejami a mestom Stabiae. Zatiaľ čo Pompeje boli zasypané popolom, Herculaneum zaliala 15 – 20 m hrubá vrstva materiálu z pyroklastického prúdu (tvorili ho horúci popol, prach a plyny vyvrhované v podobe žeravého mračna), ktorý sa po výbuchu Vezuvu spustil zo strání sopky; sopečný materiál prenikol cez každý otvor i do budov. Väčšina obyvateľov sa zachránila (obetí bolo menej ako v Pompejach).

Herculaneum bolo obľúbeným oddychovým miestom rímskej aristokracie, v porovnaní s Pompejami bolo menšie (asi pätina ich rozlohy), jeho architektúra a výzdoba však dosahovali vyššiu úroveň a eleganciu. Bolo obkolesené hradbami a vnútri členené viacnásobným systémom pravouhlých ulíc (cardo, decumanus). Štvrte boli husto zastavané poschodovými domami (niektoré aj 3-poschodové) s balkónmi a s mozaikovou výzdobou. Z dosiaľ preskúmaných stavieb medzi najcennejšie patria dvoje kúpele, fórum, divadlo a súkromné domy, napr. Casa di Nettuno e Anfitrite. Väčšina nástenných malieb a plastík z Herculanea je uložená v Národnom archeologickom múzeu v Neapole. R. 1997 bolo Herculaneum zapísané do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO.

Hercules X-1

Hercules X-1 — prvý zdroj röntgenového žiarenia v súhvezdí Herkules objavený 1971 družicou Uhuru; neutrónová hviezda (pulzar), ktorá je zložkou dvojhviezdy známou pod označením HZ Herculis, jej vzdialenosť od Slnka je približne 4,5 kpc. Perióda pulzácií röntgenového žiarenia Herculesa X-1 totožná s periódou rotácie pulzara okolo vlastnej osi je 1,237 8 s a skracuje sa rýchlosťou približne 1/100 000 sekundy za rok. Počas orbitálnej (obežnej) periódy dvojhviezdy, ktorá trvá 1,7 dňa, dochádza k zákrytu Herculesa X-1, ktorý trvá 0,24 dňa. Hercules X-1 odoberá hmotu z viditeľnej zložky s väčšou hmotnosťou, pričom okolo seba vytvára akrečný disk, ktorý vykonáva precesný pohyb (kolísanie osi rotácie) a takmer pravidelne každých 35 dní Hercules X-1 zakryje, takže röntgenové žiarenie nie je pozorovateľné. Navyše intenzita röntgenového žiarenia pravidelne osciluje s periódou 1,65 dňa ako prejav modulácie spôsobenej skladaním orbitálnej periódy s periódou precesie disku (rázy). Röntgenové žiarenie Herculesa X-1 zahrieva privrátenú stranu druhej zložky dvojhviezdy, preto sa pozoruje premenlivosť jej spektra na rozhraní spektrálnych typov A a F. Približne raz za 10 rokov nastáva kratšie obdobie nízkej aktivity, počas ktorého emisia röntgenového žiarenia poklesne alebo prestane. Vďaka tejto bohatej variabilite je Hercules X-1 objektom intenzívneho pozorovania a výskumu.

Herculeus labor

Herculeus labor [-ku-; lat.] — herkulovský čin, herkulovská námaha. Označenie odvodené od 12 hrdinských Herkulových skutkov (→ Herkules, → Herakles); vo všeobecnom zmysle symbol veľkej sily, nadľudského úsilia.

hercynidy

hercynidy [vl. m.], variscidy — pohoria vzniknuté počas hercýnskeho geotektonického cyklu. V Európe k nim patria napr. Ardeny, Harz, Centrálny masív (Francúzske stredohorie), Vogézy, Schwarzwald a Český masív, v Ázii Ural a Altaj, v Sev. Amerike juhozáp. časť Apalačských vrchov, v Juž. Amerike Patagónska tabuľa, v Austrálii str. časť Veľkých predelových vrchov, v Afrike Kapské vrchy. Niektoré hercynidy boli zdenudované a prekryté mladšími sedimentmi a stali sa základom paleozoických platforiem. Iné podľahli prestavbe a zachovali sa ako izolované masívy medzi mladšími orogénmi (napr. Alpami, Karpatmi).

hercýnsky druh

hercýnsky druh — rastlina prevažne alebo výlučne rastúca v Hercýnskom lese, napr. kručinka nemecká (Genista germanica), plešivec dvojdomý (Antennaria dioica) a lipnica hájna (Poa nemoralis).

hercýnsky geotektonický cyklus

hercýnsky geotektonický cyklus, variský geotektonický cyklus, hercýnska orogenéza, hercýnske vrásnenie, variská orogenéza, variské vrásnenie — celosvet. tektonické pohyby v mladšom paleozoiku spojené s intenzívnou magmatickou činnosťou a metamorfizmom. Hercýnsky geotektonický cyklus pozostával z niekoľkých tektonických udalostí (fáz): bretónskej, sudetskej, krušnohorskej, astúrskej, sálskej a falckej. Vznikli počas neho horské sústavy hercynidy (variscidy). H. Stille označil časti Európy tvorené hercýnskymi pohoriami ako Mezoeurópa.

Hercýnsky les

Hercýnsky les, lat. Hercynia silva — v minulosti označenie súvislého horského pásma predstavujúceho súčasné pohoria Čierny les, Stredonemecká vrchovina, Krušné hory, Krkonoše a Karpaty.

Herda, Jozef

Herda, Jozef, 21. 4. 1910 Trnava – 4. 10. 1985 Bratislava — slovenský zápasník. R. 1928 – 34 zápasil za klub Stráž bezpečnosti v Prahe, 1934 – 42 za Waldes Praha, 1945 – 50 za Športový klub a od 1960 za Dunajplavbu Bratislava, kde po skončení športovej kariéry pôsobil ako tréner, rozhodca a športový funkcionár. Pätnásťnásobný majster Československa. Držiteľ striebornej medaily z letných olympijských hier v Berlíne 1936 v hmotnosti do 66 kg.

Herder, Johann Gottfried von

Herder, Johann Gottfried von, 25. 8. 1744 Mohrungen, Vých. Prusko, dnes Morąg, Poľsko – 18. 12. 1803 Weimar — nemecký filozof obdobia prechodu od osvietenstva k romantizmu, teológ, básnik, prekladateľ a literárny vedec. Spočiatku študoval medicínu, neskôr teológiu v Königsbergu (dnes Kaliningrad, Rusko), kde sa stretával s I. Kantom, ktorý ho povzbudzoval k účasti na svojich prednáškach a poskytol mu aj svoje rukopisy, ako aj s ďalšími poprednými tamojšími mysliteľmi, predovšetkým s J. G. Hamannom, ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom. Na Herderovo myslenie vplývali aj Ch. de Montesquieu, D. Hume a J.-J. Rousseau.

R. 1764 – 69 pôsobil na cirkevnej škole v Rige, 1765 bol ako už známy teológ vysvätený za evanjelického kňaza. V Rige napísal a publikoval svoje prvé dôležité práce: O novšej nemeckej literatúre. Fragmenty (Über die neuere deutsche Literatur. Fragmente, 3 zväzky, 1767; rok jej vydania pokladajú niektorí autori za začiatok hnutia Sturm und Drang), v ktorej rozoberá vzťah jazyka a literatúry, a Kritické lesy (Kritische Wälder, 1769). R. 1769 – 71 podnikol viacero ciest po Európe, o. i. do Paríža, kde sa spoznal s J. B. d’Alembertom, a do Štrasburgu (1770), kde sa stretol s J. W. Goethem a začala sa ich vzájomná spolupráca. R. 1771 – 75 pôsobil ako dvorný kazateľ a člen konzistória v Bückeburgu. Vydal významnú esej Rozprava o pôvode reči (Abhandlung über der Ursprung der Sprache, 1771/72), za ktorú dostal cenu Berlínskej akadémie vied, ako aj dielo O nemeckej povahe a umení (Von deutscher Art und Kunst, 1773), ktoré obsahuje o. i. state o Ossianovi a W. Shakespearovi. V tom období sa stal jednou z najvýznamnejších osobností, teoretikom a estetikom nemeckého literárno-spoločenského hnutia Sturm und Drang. Od 1776 do smrti pôsobil ako generálny superintendent vo Weimare (miesto získal prostredníctvom Goetheho), kde napísal svoje najvýznamnejšie práce. V eseji O poznaní a cítení ľudskej duše. Poznámky a sny (Vom Erkennen und Empfinden der menschlichen Seele. Bemerkungen und Träume, 1774, vyšlo 1778) tvrdil, že obidve duševné schopnosti (Erkennen – poznanie a Empfinden – cítenie) neexistujú oddelene, ale sú neoddeliteľne prepojené, čistá špekulácia je len úsilím poznávať, pretože skutočné poznanie neexistuje bez vôle, ktorá je energiou duše, pričom ušľachtilou mierou, podľa ktorej človek poznáva, je ľudskosť. Najušľachtilejším poznaním je láska a ľudské súcitenie. Súcit je výrazom elasticity našich vôlí, od stupňa a hĺbky sebapociťovania závisí aj stupeň súcitu s inými, najušľachtilejším všeobecným pociťovaním je poznanie Boha a všetkého tvorstva prostredníctvom jeho pôsobenia a lásky.

V zbierke Ľudové piesne (Volkslieder, 2 zväzky, 1778 – 79), ktorých 2. vydanie 1807 vyšlo pod názvom Hlasy národov v piesňach (Stimmen der Völker in Liedern), poukazoval na krásu ľudovej poézie a podnecoval zbierať ľudové piesne (napr. v Nemecku A. von Arnima a C. Brentana; na Slovensku J. Kollára pri zostavovaní Národných spievaniek). V 4-zväzkovom spise Idey k filozofii dejín ľudstva (Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit, 1784 – 91) ukázal človeka ako produkt prírody a vývoj ľudstva ako vzostupný a objektívny proces podliehajúci prírodným zákonom, čím sa stal jedným zo zakladateľov filozofie dejín. Zákonom dejín je uskutočňovanie možnosti výchovy človeka k humanite, postupné ustupovanie násilia miernosti. Etapy duchovného vývoja uskutočňovaného v dejinách a smerujúceho k humanite ako k cieľu dejinného vývoja sú analogické so životnými fázami: detstvo (Orient), vek chlapca (Egypt), vek mládenca (Grécko), vek muža (Rím), staroba (kresťanský svet). Spis mal veľký význam pre národné obrodenie Slovanov, najmä kapitola týkajúca sa povahy Slovanov a ich nádejnej perspektívy (slovanským národom predpovedal v budúcnosti vedúcu úlohu najmä pre miernosť povahy, zmysel pre ľudskosť, pre pracovitosť a nadanie na tvorbu kultúrnych hodnôt). Zákonitosť vývoja národov Herder opísal obrazne ako otáčajúce sa koleso dejín, na ktorého vrchole boli kedysi Rimania, po úpadku a poklese ich úlohy sa na ich miesto dostali Germáni, ktorých však majú časom vystriedať slovanské národy, aby obrodili staré kultúrne princípy v zmysle prehĺbenia humanity. V obrodenskom období bol preto Herder pokladaný za hlavného slovanského učiteľa. Na jeho filozofický odkaz o úlohe Slovanov nadviazali mnohí slovanskí básnici, spisovatelia a filozofi (N. M. Karamzin, J. Dobrovský, F. Palacký, zo slovenských napr. J. Kollár, P. J. Šafárik, Ľ. Štúr a i.). Podľa J. Kollára sa slovanské národy musia v rámci idey slovanskej vzájomnosti kultúrne zblížiť a zjednotiť, aby bola naplnená Herderova vízia humanistickej misie Slovanov v dejinách. V spisoch Listy na podporu humanity (Briefe zur Beförderung der Humanität, 1793 – 97) a Kresťanské spisy (Christliche Schriften, 1794 – 98) stotožnil kresťanstvo s humanitou, ktorá je podľa neho základnou hybnou silou všetkého ľudského konania, podstatou a cieľom dejín.

V posledných rokoch života vydal Metakritiku ku Kritike čistého rozumu (Metakritik zur Kritik der reinen Vernunft, 2 zväzky, 1799), v ktorej napadol Kantovu Kritiku čistého rozumu, a dokončil spis Kalligone (1800), ktorý je kritikou Kantovej estetickej doktríny v jeho diele Kritika súdnosti. Kantovi nasledovníci Herderovi vyčítali nepochopenie Kantovho učenia a jeho nesprávnu interpretáciu. Herderov osobitný význam však spočíval v jeho schopnosti vidieť za intelektuálne obmedzenia svojej doby, ako aj v jeho schopnosti nájsť nové možnosti interpretácie produktov ľudskej kultúry a dejín. Pre svoj dôraz na možnosť zmeny a prevýchovy človeka je zaraďovaný do obdobia osvietenstva, zároveň je však jedným z prvých kritikov osvietenského precenenia úlohy racionality. Osvietenstvo 18. storočia kritizoval v chápaní ľudskej mysle a osobnosti, v teórii jazyka, v postoji k umeniu a v chápaní dejín a ich vývoja. Hoci niektorí autori vidia v dezinterpretovanom Herderovi predchodcu extrémnych nacionalistov a rasistov 19. a 20. storočia, jeho nacionalizmus bol kozmopolitný a kultúrny, počas svojho života konzistentne oponoval absolutistickej a neliberálnej vláde. Podľa neho vývoj národov určoval ich odlišný charakter a duch národa, ako aj výraz špecifického génia každého národa (nem. Volksgeist). Z jeho tézy o jedinečnosti a neopakovateľnosti každého národného práva vychádzal o. i. z ideových prameňov historizmus (v oblasti práva historická škola zdôrazňujúca zväzok práva s národným životom). Herderovo dielo malo neskôr vplyv na G. W. F. Hegla a O. Spenglera.

Herderova cena

Herderova cena, Cena Johanna Gottfrieda von Herder — jedna z najprestížnejších európskych cien v oblasti kultúry a humanitných vied. Zriadená 1963 Nadáciou Alfreda Toepfera (Alfred Toepfer Stiftung) v Hamburgu na počesť J. G. Herdera. Udeľovaná každoročne 1964 – 2006 na návrh nezávislého kuratória Viedenskou univerzitou v spolupráci s Nadáciou Alfreda Toepfera významným osobnostiam zo štátov strednej, východnej a juhovýchodnej Európy, ktoré významne prispeli k rozvoju európskej kultúry. Napriek existencii železnej opony v 2. pol. 20. stor. slúžila na udržiavanie a podporu kultúrnych vzťahov medzi stredoeurópskymi a východoeurópskymi krajinami. R. 2007 sa Herderova cena zlúčila s inou cenou udeľovanou Nadáciou Alfreda Toepfera, čím vznikla Cena Kairos. Tá je dotovaná sumou 75 000 € a je určená na podporu mladých európskych umelcov a autorov v oblasti výtvarného a vizuálneho umenia, hudby, architektúry, dizajnu, filmu, fotografie, literatúry a žurnalistiky.

Nositelia Herderovej ceny zo Slovenska
1966 Ján Cikker, hudobný skladateľ
1967 Vladimír Kompánek, výtvarník
1969 Albín Brunovský, výtvarník
1974 Ján Podolák, etnológ
1981 Eugen Suchoň, hudobný skladateľ
1982 Soňa Kovačevičová, etnologička
1983 Jozef Jankovič, výtvarník
1988 Roman Berger, hudobný skladateľ
1993 Elena Várossová, filozofka
1997 Oskár Elschek, hudobný vedec
1999 Ferdinand Milučký, architekt
2000 Ján Bakoš, historik a teoretik umenia
2004 Dušan Kováč, historik
2006 Gabriela Kiliánová, etnologička

herec

herec — tvorivý umelec, ktorý na základe svojich osobných dispozícií (telesných, psychických, intelektových) a s využitím hereckých výrazových prostriedkov (mimika, gesto, postoj, pohyb v priestore, hlasový a zvukový prejav) vytvára konkretizovanú hereckú postavu ako umeleckú (časovú a priestorovú) realizáciu literárnodramatickej predlohy (→ herectvo). Herec v divadelnom, filmovom či televíznom diele je zároveň tvorcom i materiálom svojej tvorby. V dramatickom diele dostáva rolu (určenú hereckú postavu, ktorá môže byť titulná, hlavná, vedľajšia alebo okrajová), ktorú naštuduje pod vedením režiséra podľa literárnodramatickej (filmovej) predlohy. V minulosti boli divadelní herci typovo rozčlenení podľa hereckých odborov (mladokomik, starokomik, milovník, dievča, starec a i.); herca môžu zriedkavo zastupovať aj iné prostriedky (bábka, svetlo, hudba).

herectvo

herectvo — umelecká tvorivá činnosť, pri ktorej herec stelesňuje určitú rolu ako umelecký obraz dramatickej osoby podľa literárnodramatickej predlohy. Patrí do sociokultúrnej oblasti a je podmieňovaná súhrou estetických, psychologických a socálnych faktorov, ktoré výsledne určujú jej podobu. Herectvo je aktuálne, živé umenie, preto bezprostredne reaguje na podnety zvonka. Počas historického vývinu divadla prešlo dlhým štýlovým vývinom, v ktorom sa vykryštalizovala jeho činoherná, hudobnodramatická, tanečná, pantomimická a bábkoherná forma, a od začiatku 20. storočia sa postupne vyčleňovalo filmové, rozhlasové a televízne herectvo. Špecifickým znakom divadelného herectva je tvorba za účasti divákov, bezprostredný kontakt herca s publikom a ich vzájomná interakcia. Významnú úlohu zohrávajú hercova schopnosť improvizácie a herecká spoluhra, t. j. kolektívne myslenie a konanie. Súčasťou hereckej tvorby je aj výtvarná (maska, kostým) a literárna zložka (repliky) a ovplyvňuje ju aj režijná zložka (→ režisér). Herec je súčasťou divadelnej inscenácie, hraného filmu, rozhlasovej hry a televíznej inscenácie. V rozhlasovej hre disponuje len svojím hlasom. V bábkovom divadle jeho vizuálnu podobu nahrádza bábka, ktorú animuje a prepožičiava jej svoj hlas (→ bábkoherec). Filmové a televízne herectvo je podmienené technickými zákonitosťami a technologickými podmienkami filmovej a televíznej tvorby a realizuje sa bez kontaktu herca s publikom.

Najstaršie formy herectva sa objavovali už v pravekých rituáloch. Tradičné herectvo Ázie si dodnes uchovalo staré podoby schematizovanej mimiky, gest a postojov, ktoré predstavujú svojrázny divadelný jazyk. V Európe bol vznik herectva podmienený vznikom antického divadla (→ grécke antické divadlo), najmä zrodom antickej drámy. Hralo sa v amfiteátroch, kde sa nahlas a zrozumiteľne deklamoval text, používali sa veľké gestá, herci sa pohybovali na koturnoch, mimiku tváre nahrádzala pevná maska. Herectvo v stredoveku bolo prispôsobené dimenziám rozsiahleho priestoru, na ktorom sa hrávali mystériá. Vo výstupoch účinkovali mnohí herci, neznázorňoval sa mimický či gestický detail, absentovala podrobná psychologická charakteristika postáv; súčasťou boli výpravné kostýmy a scéna; herecký prejav igricov (jokulátorov), ktorí v tom čase pôsobili aj na území Slovenska, bol individualizovanejší.

Rozvoj novodobého herectva a jeho profesionalizácia sa začali v renesancii. Na trhoch a karnevaloch sa vyvinula talianska renesančná commedia dell’arte so svojimi charakteristickými hereckými typmi (Pantalone, Dottore, Arlecchino, Capitano, Colombina a i.). Renesančné herectvo sa rozvíjalo v Anglicku, Španielsku a vo Francúzsku; herci v tvorbe postáv vychádzali z reality a vedeli stvárniť aj náročnejšie charakterové roly. V klasicizme, ktorý sa vrátil k antickým vzorom, sa herecké umenie realizovalo v patetickej deklamácii textu. Herectvo bolo vymedzené nemennými princípmi dobovej normatívnej estetiky, herci účinkovali v nádherných kostýmoch na scéne s bohatými dekoráciami. V renesancii i v klasicizme boli herci neraz súčasne aj autormi uvádzaných divadelných hier (W. Shakespeare, Molière). Nástupom romantizmu na prelome 18. a 19. storočia divadlo predstavovalo legendárnych hrdinov, čo si vyžadovalo romanticky oduševnený a emotívny prednes. V herectve dominovali nadaní jednotlivci, ktorí často určovali repertoár, obsadenie aj štýlové princípy. Až od konca 19. storočia s nástupom realizmu a naturalizmu sa začal v divadle uplatňovať režisér. Jeho pôsobením sa herectvo začalo prispôsobovať celkovej syntéze dramatického diela a sústreďovalo sa na pravdivosť prejavu. Herci sa pod vedením režiséra zaoberali nielen individuálnymi, ale najmä umeleckými otázkami hereckej kreácie. Vo všetkých obdobiach zostávalo herectvo prostriedkom na divadelné stvárnenie literárne fixovaného autorského diela.

V 20. storočí nebolo herectvo ako celok štýlovo jednoliate. Rôzne herecké školy a filozofické i sociologické umelecké trendy s rozličnou tradíciou spôsobili, že v jednotlivých národných kultúrach často koexistovali odlišné typy herectva. Jedným zo základných protikladov v 1. pol. 20. storočia bolo na jednej strane herectvo prežívania vychádzajúce z princípov K. S. Stanislavského, na druhej strane herectvo predstavovania. Vyvinulo sa herectvo biomechaniky V. E. Mejerchoľda a do protikladu k herectvu prežívania sa postavil tzv. odcudzovací efekt (Verfremdungseffekt) B. Brechta, ktorým sa malo dosiahnuť, aby divák nebol emocionálne ovplyvnený tým, čo vidí na scéne, ale aby si zachoval kritický a skúmavý postoj. Ďalším trendom v herectve 20. storočia bolo maximálne podriadenie tvorby réžii až po ponímanie herca ako tzv. nadbábky (Über-Marionette, podľa E. G. Craiga). Vzniklo herecké umenie silno ovplyvnené režisérom, zároveň však mimoriadne individualizované (tzv. chudobné divadlo J. Grotowského).

Héré de Corny, Emmanuel

Héré de Corny [ere d kor-], Emmanuel, 12. 10. 1705 Nancy – pred 2. 2. 1763 Lunéville — francúzsky architekt, žiak G. Boffranda.

Od 1750 pracoval pre dvor poľského kráľa Stanislava I. Leszczyńskeho v Lunéville a v Nancy. Z jeho rozsiahleho diela sa zachovali len zlomky, najmä sakrálne stavby a verejné budovy v Lunéville (kaštieľ, 1703; Čínsky pavilón v záhrade kaštieľa, 1738) a v Nancy (jezuitský kláštor, 1741 – 43; halový kostol Notre-Dame-de-Bon-Secours, 1738 – 41; mestská radnica a budova opery, obidve 1755; víťazný oblúk Arc de Triomphe, 1756; Place du Gouvernement, 1750 – 57). K jeho najpozoruhodnejším prácam patrí architektonické riešenie námestia Place Stanislas (bývalý Place Royale) pred kráľovským palácom v Nancy (1751 – 55, uvádzané aj 1752 – 60), ktoré je pokladané za posledné dielo francúzskeho baroka a za príklad urbanistického riešenia centra mesta v 18. storočí. Uplatnil sa aj ako interiérový architekt (zámky) a autor teoretických prác.

Heredia, José María

Heredia [eré-], José María, plným menom José María Heredia y Heredia, aj José María Heredia y Campuzano, 31. 12. 1803 Santiago de Cuba – 7. 5. 1839 Toluca, Mexiko — kubánsky básnik, literárny kritik a prekladateľ, iniciátor romantizmu v hispanoamerickej poézii. R. 1823 musel pre účasť na neúspešnom protišpanielskom sprisahaní emigrovať do USA, kde v New Yorku vydal prvú básnickú zbierku Básne (Poesias, 1825). Odišiel do Mexika, kde žil (okrem 1836 – 37, keď mu bolo umožnené vrátiť sa na Kubu) až do smrti. Jeho básnická tvorba bola ovplyvnená štúdiom antických autorov a španielskych neoklasicistických básnikov, na ktorých nadviazal formami (óda) a celkovým rétorickým ladením svojej lyriky. Osobné prežívanie neslobody jeho vlasti, skúsenosti vyhnanca, človeka bez domova, ako aj osobný kontakt s navzájom odlišnými prírodnými a kultúrnymi rozdielmi Ameriky v ňom prebudili cítenie romantika, čo sa najzreteľnejšie prejavilo v básňach s prírodnou tematikou, napr. Na oceán (Al océano, napísaná 1836, vydaná 1837 v antológii Havajský dar, Aguinaldo habanero), a najmä v óde Niagara (Niágara, napísaná 1824, vydaná 1825 v zbierke Básne) ovplyvnenej pocitmi pri návšteve tohto nespútaného prírodného živlu. Návšteva pôvodného aztéckeho chrámu, na ktorého zvyškoch vybudovali španielski kolonizátori barokový chrám, ho inšpirovala k napísaniu básnickej skladby Na pyramíde v Cholule (En el teocalli de Cholula, napísaná 1820, vydaná 1825 v zbierke Básne pod názvom Opisné fragmenty mexickej básne, Fragmentos descriptivos de un poema mexicano, prepracovaná 1832 v zbierke Básne občana Josého Maríu Herediu, Poesias del ciudano Jose Maria Heredia), ktorá je považovaná za jeho umelecky najlepšie dielo. Jeho básnická tvorba vyšla v Súborných básňach (Poesías completas, 2 zväzky, 1940 – 41).

hereditas

hereditas [lat.] — v rímskom dedičskom práve viacvýznamová právna kategória:

1. dedenie, dedičská postupnosť — vstup (sukcesia) do všeobecnej právnej situácie, ktorú mal zomretý. Označuje sa výrazom univerzálna sukcesia, ktorá aj dnes znamená vstup dediča do všetkých zdediteľných práv a povinností poručiteľa (zomretého) ako do celku naraz (na základe jedného právneho úkonu), a preto sa univerzálny sukcesor nazýva dedič (heres) a zomretý zasa poručiteľ (zostaviteľ). Hereditas bola označením dedenia podľa ius civile, jeho náprotivkom bola bonorum possessio (držba dedičstva) podľa prétorského práva. Povolávanie k dedeniu alebo delácia (delatio hereditatis) sa v Ríme dialo zákonom (ab intestato) alebo neskôr z vôle poručiteľa testamentom (ex testamento). Zákon a testament boli teda tzv. delačnými dôvodmi, t. j. dôvodmi, na základe ktorých boli fyzické osoby povolávané dediť. Vzťah týchto dvoch dôvodov vyjadrovali dve právne pravidlá: a) dedenie ex testamento malo prednosť pred dedením ab intestato, b) nebolo prípustné dedenie sčasti z testamentu, sčasti zo zákona (v modernom práve je prípustné). Povolávanie k dedeniu zo zákona bolo založené na zásade príbuzenského vzťahu budúceho dediča k poručiteľovi. Povolávanie k dedeniu z testamentu bolo založené na zásade, že poručiteľ môže so svojím majetkom do značnej miery voľne, nie však úplne neobmedzene disponovať v prípade smrti, t. j. poručiteľ mohol (s určitými obmedzeniami) rozhodnúť, čo sa stane s jeho majetkom po jeho smrti.

Testament ako právny prostriedok realizácie vlastníckeho práva hlavy rodiny vzhľadom na pomery po jej smrti zohral v Ríme významnú úlohu v sociálnej a hospodárskej oblasti, a preto sa právo snažilo zachovať testament (favor testamenti), ak hrozila jeho neplatnosť či neúčinnosť. Pre platnosť testamentu bolo rozhodujúce slávnostné ustanovenie budúceho dediča (institutio heredis), ktoré tvorilo „hlavu a základ“ celého testamentu. Dispozičná majetková voľnosť poručiteľa siahala až tak ďaleko, že bol oprávnený napr. pripojiť k testamentu odkaz (legatum) ako jednotlivé majetkové poskytnutie z dedičstva tretej osobe na ťarchu dedičstva alebo ustanoviť náhradného dediča v prípade, že by hlavný dedič nemohol dediť alebo by dedičstvo odmietol (substitutio vulgaris), alebo pre prípad, že by ako hlavný dedič bol ustanovený nedospelý syn a zomrel by po svojom poručiteľovi ako nedospelý (substitutio pupillaris), alebo pre prípad, že by duševne chorý potomok pred svojou smrťou nevyzdravel (substitutio quasipupillaris), a i. Často sa stávalo, že poručiteľ dispozičnú voľnosť s majetkom zneužil voči členom vlastnej rodiny a nepovolal ich testamentom k dedeniu. Preto došlo k obmedzeniu jeho práva zavedením kategórie neopomenuteľných dedičov, ktorým patrilo najprv tzv. formálne právo, t. j. žalovateľný nárok na to, aby boli v testamente menovite ustanovení ako dedičia alebo ako vydedení, neskôr tzv. materiálne právo, t. j. žalovateľný nárok na skutočné majetkové poskytnutie z dedičstva vo forme povinného podielu (portio legitima), ktorý predstavoval časť zo zákonného podielu;

2. dedičstvo, pozostalosť — predmet dedenia, ktorým bol majetok poručiteľa a tvorili ho iba zdediteľné práva a povinnosti patriace poručiteľovi v okamihu jeho smrti. Zdediteľnými neboli osobné práva (napr. usus, ususfructus) ani osobné povinnosti (napr. povinnosti z pracovnej zmluvy). Hereditas sa nadobúdala ponúknutím (deláciou) povolaným osobám (delačný princíp) a prijatím (adíciou) ponúkaného dedičstva dedičmi (adičný princíp). V dôsledku toho sa rozlišovali domáci dedičia, t. j. členovia poručiteľovej domácnosti, ktorí nadobúdali hereditas v okamihu smrti poručiteľa (ipso iure) bez uskutočnenia adície, a cudzí dedičia, ktorí nadobúdali hereditas až jej prijatím. Preto sa za dediča považovala len tá osoba povolaná zákonom alebo testamentom na dedenie, na ktorú už prešlo dedičstvo (pozostalý majetok). Keďže budúci dedič mal možnosť rozhodnúť sa, či ponúknutú hereditas prijme alebo odmietne, v tomto medziobdobí sa nevedelo, kto je dedič, a preto sa hovorilo o tzv. ležiacej, spočívajúcej hereditas (hereditas iacens). Takúto hereditas traktovali rímski právnici nejednotne: patrila ešte zomretému, patrila už budúcemu dedičovi, bola majetkom bez pána, ale nepovažovali ju za vec nikoho, bola samostatnou právnickou osobou. Keďže dedič sa pokladal za právneho nástupcu poručiteľa, mal nárok na právnu ochranu, t. j. na dedičskú žalobu (hereditas petitio) podľa ius civile alebo na interdikt quorum bonorum podľa prétorského práva. Neopomenuteľný dedič sa mohol sťažovať na nespravodlivý testament (querella inofficiosi testamenti).

Hereford

Hereford [-ri-] — mesto v Spojenom kráľovstve v západnom Anglicku v grófstve Herefordshire na rieke Wye (pravostranný prítok Severnu) 75 km juhozápadne od Birminghamu; 59-tis. obyvateľov (2017). Priemysel kovoobrábací, elektrotechnický, potravinársky (pivovar, spracovanie ovocia, výroba regionálnej špeciality – jablčného vína), nábytkársky, sklársky, kožiarsky a i. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ovocia a chmeľu). Založené začiatkom 7. stor. ako pohraničná pevnosť na hraniciach s Walesom, od 676 sídlo biskupstva, v 12. – 16. stor. stredisko obchodu s vlnou. Stavebné pamiatky: katedrála Church of Blessed Virgin and Saint Ethelbert (1. pol. 12. stor., pôvodne románska bazilika s transeptom, veža nad transeptom a západná veža začiatkom 14. stor.; v tzv. Keltskej knižnici vzácne rukopisy a inkunábuly), kostoly All Saints Church a Saint Peter Church (obidva 13./14. stor.), Shire Hall (1817 – 19, architekt Robert Smirke, postavená v duchu Greek Revivalu s gréckym portikom), stredoveký most cez rieku Wye.

herefordský dobytok

herefordský dobytok [-ri-] — plemeno mohutného párnokopytníka z čeľade turovité pochádzajúce z Anglicka z okolia Herefordu. Má rôzne dočervena sfarbenú srsť s bielou hlavou a bielym pásom na chrbte, bruchu a na končatinách; hmotnosť kravy 500 – 600 kg, býka 800 – 1 000 kg. Mäsová výťažnosť je veľmi dobrá, produkcia mlieka iba okolo 1 200 – 1 300 litrov ročne. Herefordský dobytok sa ľahko prispôsobuje novým podmienkam, v súčasnosti sa na pastierske účely alebo na kríženie s domácim dobytkom chová napr. aj v USA, Kanade, Austrálii, Afrike, Južnej Amerike a na Novom Zélande.

Herend

Herend — maďarská manufaktúra na výrobu porcelánu v meste Herend v západnom Maďarsku v župe Veszprém. Založená 1839 Móricom Farkasházim Fischerom (*1799/1800, †1880), jej predchodkyňou bola menšia výrobňa kameniny a porcelánu, ktorú tam okolo 1826 založil Vince Stingl (*1790, †1850). Na začiatku manufaktúra napodobňovala obľúbené vzory starších výrobní v západných Čechách, neskôr meissenský a od polovice 19. storočia najmä čínsky porcelán (významným inšpiračným zdrojom bola zbierka orientálneho a európskeho porcelánu z majetku rodiny Esterháziovcov). Kvalitnými výrobkami sa od 40. rokov 19. storočia pravidelne prezentovala na uhorských a svetových výstavách, získala početné ocenenia a zaradila sa k popredným európskym továrňam na porcelán. Výrobný program tvorili ručne maľovaný porcelán, dekoratívne predmety, stolovacie súpravy, ale aj figurálna plastika (motívy vtákov, vojenské námety, ženské akty). Tvorcami modelov boli poprední sochári. Po 1864 sa hlavným objednávateľom jej výrobkov stal viedenský cisársky dvor. Po 1900 si hľadala vlastný výraz; charakteristickými sa stali výrobky v maďarskom ľudovom štýle. Od 1948 v štátnom vlastníctve, v súčasnosti (Herendi Porcelánmanufaktúra Rt.) vyrába luxusný porcelán vysokej kvality, pričom nadväzuje na tradičné vzory. Veľká kolekcia z produkcie je v zbierkach múzea porcelánu v Herende.

Herényi, Milan

Herényi [-ňi], Milan, 17. 8. 1923 Gbely, okr. Skalica – 1. 12. 1997 Bratislava — slovenský tanečný pedagóg, manžel A. Herényiovej. Žiak M. Vasilevy a Ľ. P. Pančeva. Od 1948 člen, 1949 – 64 sólista, 1957 – 60 umelecký šéf Baletu SND. Od 1964 pôsobil v oblasti osvety. Popri tanečnej technike uplatnil v titulných, hlavných a sólových postavách i herecký talent ako Milan (Morská panna, 1948), ThybaldMerkucio (Romeo a Júlia, 1949, 1954), Franz (Coppélia, 1950), Abderam (Raymonda, 1950), Princ (Popoluška, 1951), Filip Jérome (Plamene Paríža, 1952), Nurali (Bachčisarajská fontána, 1953), Rotbart (Labutie jazero, 1953), Hilarion (Giselle, 1956), v baletoch pre deti ako Krajčír Ihlička (Z rozprávky do rozprávky, 1956), Doktor Jajbolí (1962) a i.

Herényiová, Augusta

Herényiová [-ňio-], Augusta (Gusta), 6. 5. 1930 Bratislava — prvá slovenská primabalerína, pedagogička, manželka M. Herényiho. Žiačka E. Fuchsovej-Lehotskej. Od 1947 elévka, 1950 – 77 sólistka, 1977 – 82 baletná majsterka a asistentka choreografa Baletu SND v Bratislave, 1982 – 84 pedagogička v bývalej NSR. Predstaviteľka titulných a hlavných postáv: Swanilda (Coppélia, 1950), Odetta-Odília (Labutie jazero, 1953, 1964, 1972), Popoluška (1951), Mireille de Poitiers (Plamene Paríža, 1952), Šára (Šatôčka, 1955), Giselle (1956), Zobeida (Šeherezáda, 1959), Laurencia (1959), Verona (Rytierska balada, 1960), Beatrice (Sluha dvoch pánov, 1962), Mechmene Banu (Legenda o láske, 1963), Ariadna (Valpurgina noc, 1963), Francesca (Francesca da Rimini, 1963), Júlia (Romeo a Júlia, 1968), Mária (Bachčisarajská fontána, 1973), v baletoch pre deti Máša (Luskáčik, 1956) a Princezná Zlatovláska (Z rozprávky do rozprávky, 1956); stvárnila i sólové postavy v baletoch Rapsódia, Petruška, Orfeus a Eurydika, Rozprávka o Janovi, Doktor Jajbolí, Slovanské tance, Američan v Paríži, Tanečná suita, Leningradská symfónia a i. Účinkovala v televíznych inscenáciách Orfeus a Eurydika, Hrdinská balada a Tri palmy. Držiteľka Pribinovho kríža I. triedy (2015).

Hererovia

Hererovia, vlastným menom Herero, Ovaherero — bantuská etnická skupina z Namíbie (regióny Otjozondjupa, Kunene, Omaheke a Erongo), jej príslušníci žijú i v Angole a Botswane; spolu asi 224-tis. (2016). Do Namíbie prišli Hererovia v 15. alebo 16. stor. cez Zambiu pravdepodobne z oblasti jazier Východoafrickej priekopovej prepadliny. Tradičným spôsobom ich obživy je chov dobytka (pôvodne kočovný, boje o pastviny s kmeňom Namov), ktorý bol koncom 19. storočia obmedzený zaberaním pôdy európskymi kolonizátormi. R. 1904 – 07 boli po brutálne potlačenom veľkom protinemeckom a protikolonizačnom povstaní (takzvané hererské vojny; → Namíbia, Dejiny) takmer vyhladení (z odhadovaného počtu 80-tis. ich ostalo asi 12-tis.). Hererovia sú väčšinou kresťania (najmä protestanti), zachovali sa však i niektoré tradičné zvyky a obrady (napr. rituál posvätného ohňa), významné miesto v kmeňovom živote mal aj kult predkov (→ africké tradičné náboženstvá). Veľký význam v kultúre i v náboženských predstavách Hererov zohrával dobytok (v najčistejšej podobe si pôvodnú hererskú kultúru dodnes zachovávajú Himbovia, malá hererská podskupina žijúca na izolovanej náhornej plošine Kaokoveld), značne ich ovplyvnila i kultúra nemeckých osadníkov (tradičný odev žien). Hererský jazyk (otjiherero) patrí do benue-konžskej skupiny nigersko-konžskej vetvy konžsko-kordofánskej jazykovej rodiny. Je vyučovacím jazykom v Namíbii; v 2. polovici 19. stor. v ňom vznikla obsiahla kresťanská náboženská literatúra, preklad Nového zákona a Žalmov i slovník a gramatika hererského jazyka.

Heretik, Anton

Heretik, Anton, 19. 7. 1950 Bratislava — slovenský psychológ. R. 1973 – 85 pôsobil ako klinický psychológ na Psychiatrickej klinike Lekárkej fakulty UK v Bratislave, od 1985 na Katedre psychológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave; 2001 profesor. R. 2002 – 06 predseda Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti. Zaoberá sa psychoterapiou a forenznou psychológiou. Autor prác Základy forenznej psychológie (1993), Extrémna agresia (1999) a Epidemiológia depresie (2003).

Heretik, Štefan

Heretik, Štefan, 10. 2. 1915 Hunedoara, Rumunsko – 6. 6. 1983 Bratislava — slovenský ekonóm. R. 1942 – 45 pracovník Slovenskej národnej banky, 1945 – 51 Slovenského plánovacieho a štatistického úradu v Bratislave. R. 1951 – 55 vedúci Katedry politickej ekonómie na Vysokej škole hospodárskych vied (od 1953 Vysoká škola ekonomická, dnes EU) v Bratislave; 1965 profesor, 1969 DrSc. R. 1955 – 82 vedúci oddelenia pre kritiku buržoáznych ekonomických teórií Ekonomického ústavu SAV. R. 1965 – 71 predseda Slovenskej ekonomickej spoločnosti pri SAV. R. 1953 – 55 a 1958 – 60 hlavný redaktor Ekonomického časopisu. Vo vedeckej práci sa zaoberal dejinami ekonomických teórií, ako aj kritickým rozborom ekonomického myslenia z pohľadu marxizmu. Autor monografií Náčrt dejín politickej ekonómie (do vzniku marxizmu) (1958), Teoretické základy súčasnej buržoáznej ekonómie (1973) a i., spoluautor, vedúci redaktor a editor mnohých publikácií a zborníkov. Publikoval vyše 80 vedeckých štúdií v domácich i v zahraničných časopisoch a zborníkoch a viacero populárno-vedeckých článkov. Prekladateľ diel K. Marxa do slovenčiny.

heréza

heréza [gr.] —

1. vo všeobecnom význame zásadná odchýlka od akéhokoľvek filozofického, náboženského, politického či iného oficiálneho názoru (učenia); názor, ktorý si volí alebo vyberá určitý odlišný pohľad nezlučiteľný so všeobecne uznávaným názorom (presvedčením, vierou), s ortodoxiou;

2. náb. a) v kresťanskej cirkevnej terminológii (predovšetkým v katolíckej a pravoslávnej cirkvi) odchýlka od oficiálnej cirkevnej doktríny v oblasti učenia a kultu. Na rozdiel od apostázy heréza znamená popieranie len niektorých vieroučných alebo mravoučných článkov náboženstva. Pojem heréza vznikol v období raného kresťanstva počas formovania sa cirkvi a jej ortodoxie (pravovernej doktríny vymedzovanej prostredníctvom dogiem) na označenie odchýlky od dogiem, tzv. bludného učenia odchyľujúceho sa od pravej viery alebo popierajúceho učenie cirkevných otcov prvých storočí kresťanstva a koncilov, a má rovnaký význam ako pojem kacírstvo, ktorý sa objavil v stredoveku. Na rozdiel od schizmy, ktorá znamená rozštiepenie cirkvi na nové subjekty pri zachovaní spoločnej vierouky, heréza je odchýlkou od základných dogiem vnútri cirkvi. Hlavnými prostriedkami boja proti zástancom heréz (heretikom, bludárom, kacírom) boli v západnej aj východnej cirkvi vylúčenie (→ exkomunikácia), v západnej cirkvi aj inkvizícia (od 1184). Herézy sa vyskytovali v priebehu celých cirkevných dejín a boli príčinou mnohých schiziem (oddelení) buď z dôvodu vymaniť sa z duchovnej autority cirkvi (vo východnej cirkvi), resp. z autority pápežov (v západnej cirkvi), alebo (v snahe udržať autenticitu a jednotu viery) exkomunikáciou zo strany cirkvi. V období ranej cirkvi boli ako odchýlky od viery odmietané učenia, ktoré vznikali v prvých storočiach kresťanskej cirkvi, napr. gnosticizmus, doketizmus, monarchianizmus, arianizmus, macedonianizmus, nestorianizmus, monofyzitizmus, manicheizmus a montanizmus. V stredoveku vznikali a šírili sa náboženské hnutia laikov, vo východnej Európe od 10. storočia napr. bogomilstvo nadväzujúce na paulicianizmus a ikonoklazmus (obrazoborectvo), v západnej Európe boli široko rozvetvené hnutia napr. albigéncov (resp. katarov), amalrikánov, valdéncov a lollardov, v Čechách husitov. V novoveku bol za herézu považovaný aj protestantizmus (odsúdený ako heréza tridentským koncilom 1545 – 63, v 16. storočí boli rímskokatolíckou cirkvou za heretikov, kacírov, vyhlásení U. Zwingli, M. Luther, J. Kalvín a i.), v 17. storočí jansenizmus, neskôr modernizmus a i. V rímskokatolíckej cirkvi Kódex kánonického práva (Codex iuris canonici) rozlišuje medzi heretikom, ktorý je pokrstený, považuje sa za pokrsteného katolíka, ale popiera, resp. spochybňuje jeden alebo viac výrokov katolíckej viery definovaných cirkvou ako zjavenú pravdu, a schizmatikom, ktorý nie je ochotný podriadiť sa autorite pápeža. Formálnym heretikom je každý pokrstený, ktorý tvrdošijne popiera nejakú dogmu alebo ju spochybňuje. Materiálnym heretikom je vtedy, ak si nie je vedomý protirečenia s dogmou. Heréza ako previnenie proti viere podlieha trestu, o ktorom rozhoduje cirkev. O tom, či dané učenie je v rozpore s náukou cirkvi, rozhoduje Kongregácia pre náuku viery (od 1965, nástupkyňa Svätého ofícia), ktorá je podriadená pápežovi. Nekatolícke kresťanské cirkvi riešia otázku herézy podľa vlastných dogmatických zásad. V pravoslávnej cirkvi ju posudzuje miestny alebo všeobecný cirkevný snem. V anglikánskej cirkvi vyhlasuje nejaké učenie za heretické parlament. Väčšina protestantských cirkví v otázke herézy pôvodne vychádzala rovnako ako katolícka cirkev z predpokladu, že ich vlastné doktríny predstavujú konečnú podobu kresťanskej pravdy. Dôraz protestantskej reformácie na toleranciu a náboženskú slobodu viedol v protestantských krajinách postupne k odstráneniu svetských trestov a inkvizície voči tým, ktorí sa odkláňali od vierouky tamojšej protestantskej cirkvi, na odchýlky v učení sa prestalo hľadieť ako na zločin, ktorý treba postihovať cirkevnými alebo svetskými trestami. Uvoľnenie spojenia medzi štátom a cirkvou malo za následok, že proti domnelej heréze už nebolo možné používať štátnu donucovaciu moc. Odlišný názor na učenie vlastnej cirkvi sa v protestantizme začal riešiť opustením cirkvi a prechodom k inej denominácii. Proces s heretikom nahradila interná výčitka nerešpektovania učenia cirkvi. Problém herézy v protestantských cirkvách sa dnes aplikuje len na nositeľov cirkevných úradov; tí sa pri ordinácii zaväzujú k pridŕžaniu sa učenia Biblie (u evanjelikov a. v. aj vierovyznanských spisov evanjelickej cirkvi; → Symbolické knihy). V súčasnosti sa k označeniu za heretika pristupuje opatrnejšie, pretože sa ukázalo, že údajní heretici môžu niekedy zastávať v cirkvi pozabudnutý element pravdy. Mnohé odlišnosti v učení cirkví sú prehodnotené aj v súvislosti so šírením myšlienky ekumenizmu; b) v judaizme viera v idey, ktoré nie sú v súlade s ideami hlásanými náboženskými autoritami. Pretože judaizmus nemá oficiálnu formuláciu dogmy, nie je možné jasne definovať herézu ani postupy na jej posúdenie a potrestanie. V stredoveku posudzovali a určovali herézu jednotliví rabíni, obec alebo skupina obcí, pričom sociálne styky, manželstvo s heretikom a jeho rituálny pohreb boli zakázané. Tí, ktorí učili doktríny považované za herézy, boli vystavení kliatbe (cherem) platnej len v rámci komunity. Oficiálna cenzúra neexistovala, jestvoval však zvyk žiadať na vydanie kníh súhlas, odporučenie (haskamot). Knihy obsahujúce heretické myšlienky sa zakazovali, v niektorých prípadoch boli prekliate. V rôznych obdobiach boli v judaizme vyhlásené za heretické sekty saducejov, ebionitov, karaitov a chasidov, liberálne vetvy moderného judaizmu a i., v širšom zmysle aj náboženstvo Samaritánov, ale aj knihy (Sprievodca zblúdilých, → Zohar a i.) a osobnosti (B. Spinoza, U. Da Costa, Š. Zalman a i.). Za heretika v judaizme možno považovať človeka, ktorý hlása myšlienky protichodné k akceptovanej doktríne, ale nechce sa vzdať svojho náboženstva a často verí, že reprezentuje čistú tradíciu. Heretik je však stále židom, preto vznikajú halachické problémy týkajúce sa jeho vzťahu ku komunite (či môže byť počítaný do minjanu, či sa jeho svedectvo môže uplatniť na židovskom súde ako dôkaz ap.). V talmudickej literatúre sa v súvislosti s heretikmi vyskytujú pojmy ako min (nachádza sa v 12. prosbe dennej modlitby amida a vzťahuje sa buď na ebionitov, alebo na tých, ktorí odmietli rabínske autority alebo vieru v príchod Mesiáša), apikoros (kto nerešpektuje zákony Tóry a rabínske autority, pojem odvodený pravdepodobne od epikurejcov), kofer (voľnomyšlienkar, podľa Maimonida človek, ktorý odmieta Božiu inšpiráciu Tóry, autoritu ústnej Tóry, ako aj rabínov, ktorí ho učia), mumar (doslovne: kto sa zmení, konvertuje); c) v islame zandaka.

Herford

Herford — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko; 67-tis. obyvateľov (2017). Priemysel nábytkársky, chemický (výroba plastov), potravinársky, kovoobrábací, textilný, odevný, výroba kobercov. Vzniklo pri ženskom kláštore založenom koncom 8. stor., asi od 12. stor. mesto, v 14. – 16. stor. člen Hanzy. Stavebné pamiatky: dóm Sankt Marien und Pusinna (okolo 1220 – 80; jeden z najstarších veľkých vetsfálskych halových kostolov), kostoly Jakobikirche (14. stor.; barokový inventár) a Johanniskirche (gotické okná, vyrezávaná empora zo 17. stor.), gotický kláštor s kostolom Marienkirche (1011, okolo 1290 – 1350 prestavané). Divadlo, filharmónia, múzeá.

Herget, Franz Anton Leonard

Herget, Franz Anton Leonard (František Antonín Linhart), 6. 11. 1741 Andělská Hora – 1. 10. 1800 Praha — český zememerač a architekt.

Pôsobil ako profesor na Stavovskej inžinierskej škole, od 1787 aj na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Od 1788 hlavný stavebný riaditeľ v Čechách, dozor nad všetkými štátnymi zákazkami vykonával až do smrti. Ako člen navigačnej komisie sa zaoberal splavnením Vltavy. K najnáročnejším prácam realizovaným pod jeho odborným vedením patrí oprava Karlovho mosta v Prahe po povodni 1784. Zaoberal sa aj vypracovaním kanalizačného systému Prahy. Inicioval opravu Nosticovho divadla v Prahe a podľa jeho plánov adaptovali ústav šľachtičien na Pražskom hrade (1787 – 88) a kláštor augustiniánov-kanonikov na Karlove v pražskom Novom Měste (1789). Veľký význam mala aj jeho dokumentačná činnosť – spolu so svojimi žiakmi zameral mnoho zrušených kláštorov v Prahe. Jeho najvýznamnejšou prácou je zhotovenie prvého urbanistického plánu Prahy a 1787 všeobecnej mapy českých ciest s vyznačením pôšt a mýtnych staníc. Hergetovo meno sa spája aj s aktivitami, ktoré mali za následok demoláciu Betlehemskej kaplnky (1786) v Prahe.

Hergovič, Mojmír

Hergovič, Mojmír, 23. 7. 1942 Bratislava – 4. 2. 2007 tamže — slovenský generál (generálporučík). R. 1975 absolvoval Vojenskú akadémiu v Brne. R. 1976 – 78 zástupca náčelníka 13. tankovej divízie v Topoľčanoch. Po absolvovaní Akadémie generálneho štábu v Moskve postupne 1980 – 87 zástupca náčelníka tyla 1. armády v Příbrame a náčelník štábu tyla Západného vojenského okruhu v Tábore, 1986 povýšený do prvej generálskej hodnosti (generálmajor). Od 1987 vykonával funkcie zástupcu náčelníka tyla Východného vojenského okruhu, od 1990 veliteľa posádky v Bratislave a od 1993 riaditeľa sekcie výstavby a ekonomiky Ministerstve obrany SR. R. 1993 generálporučík, 1993 – 2004 náčelník vojenskej kancelárie prezidenta SR.

Herchl, Pavol

Herchl, Pavol, 27. 3. 1924 Banská Bystrica – 2. 8. 1993 tamže — slovenský scénograf. R. 1948 – 53 scénograf Beskydského divadla v Novom Jičíne, 1953 – 55 Divadla J. G. Tajovského (DJGT) vo Zvolene, 1955 – 59 Divadla Z. Nejedlého v Opave, 1959 – 85 opery DJGT v Banskej Bystrici, popri domácej scéne spolupracoval s ostatnými slovenskými divadlami. Rozvíjal scénografiu skratky a symbolu, farebného akcentu, zvýraznenia detailu a štruktúry scénickej stavby.

Heriban, Jozef

Heriban, Jozef, 7. 5. 1925 Šelpice, okres Trnava – 16. 4. 2009 Rím — slovenský rímskokatolícky teológ, kňaz. R. 1943 vstúpil do saleziánskeho rádu v Hronskom Beňadiku, v štúdiách pokračoval na saleziánskej pedagogickej škole v Trnave. Po zlikvidovaní rehoľných spoločenstiev komunistickým režimom (1950) študoval teológiu na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne (1951 – 55) a dosiahol licenciát z teológie, dizertačnú prácu obhájil na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme. R. 1957 – 76 pôsobil v Japonsku ako profesor biblických vied, docent exegézy Nového zákona a direktor (predstavený) saleziánskej komunity na gymnáziu Seiko Gakuin v Osake, od 1976 profesor Pápežskej saleziánskej univerzity v Ríme, súčasne hosťujúci profesor na Filipínach, v Nemecku a na Slovensku. Najvýznamnejšie práce: Bibliografická príručka pre štúdium Svätého písma (1986), Príručný lexikón biblických vied (1992), Apoštol Pavol v službe evanjelia (1995), Obnovte sa duchovne premenou zmýšľania (Renovamini spiritu mentis vestrae, 1996). Člen Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme v Ríme, organizácie Studiorum Novi Testamenti Societas v Dubline a Assoziazione Biblica Italiana v Ríme. Nositeľ Pribinovho kríža III. triedy (2005) za významné zásluhy o kultúrno-duchovný rozvoj Slovenskej republiky.

Herich, Rudolf

Herich, Rudolf, 27. 11. 1927 Košice – 15. 10. 2009 Bratislava — slovenský botanik. R. 1952 – 93 pôsobil na Katedre fyziológie rastlín (1959 – 86 jej vedúci) na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, na ktorej založil odbor rastlinná cytológia; 1989 DrSc. Zaslúžil sa o rozvoj moderných metodických postupov v biológii, najmä elektrónovej mikroskopie. Autor skrípt Všeobecná cytológia (1983) a okolo 200 vedeckých prác publikovaných v zahraničných odborných periodikách najmä v Japonsku, Nemecku, Švajčiarsku a Indii. Hlavné diela: Giberelín a pohlavná diferenciácia kvitnúcich rastlín (Gibberellin and sex differentiation of flowering plants,1960), Štruktúra jadierka (The nucleolus structure,1964), Účinok kobaltu na štruktúru chromozómov a na mitózu (The effect of cobalt on the structure of chromosomes and on the mitosis, 1965), Elektrónmikroskopické štúdie vplyvu mikroelementov na bunkové organely (1980, spoluautor), Lyzozómový aparát rastlinných buniek (1983, spoluautor), Plastidy (1983, spoluautor). Nositeľ viacerých ocenení.

Hering, Karl Ewald Konstantin

Hering, Karl Ewald Konstantin, 5. 8. 1834 Altgersdorf, dnes súčasť Neugersdorfu – 26. 1. 1918 Lipsko — nemecký fyziológ. Od 1865 profesor vo Viedni, od 1870 v Prahe, od 1895 v Lipsku. Zaoberal sa histológiou pečene, najmä však fyziológiou videnia; sformuloval teóriu farebného videnia. Spolu s Josefom Breuerom (*1842, †1925) navrhol teóriu automatickej kontroly dýchania a riadeného krvného tlaku (Heringov-Breuerov reflex – rozopnutie pľúc pri nádychu vedie k reflexnej inhibícii inspiračných neurónov dychového centra).

Hering, Loy

Hering, Loy, okolo 1484 – 85 Kaufbeuren – po 1. 6. 1554 Eichstätt — nemecký sochár, jeden z najproduktívnejších sochárov na začiatku 16. storočia v Nemecku. Učil sa v dielni Hansa Beierleina (*okolo 1450, †okolo 1508) v Augsburgu. R. 1512 – 13 sa usadil v Eichstätte. Vytváral oltáre, epitafy a náhrobky v štýle ranej nemeckej renesancie (Sv. Willibald, 1512 – 14), príležitostne podľa predlôh A. Dürera. Pripisuje sa mu okolo 130 prác, ktoré vznikli v jeho dielni, najmä oltáre z jemnozrnného solnhofenského vápenca.

Herisau

Herisau [-zau] — mesto v severovýchodnom Švajčiarsku na rieke Glatt (prítok rieky Thur), administratívne stredisko kantónu Appenzell Ausserrhoden; 15-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, kovoobrábací, chemický (výroba plastov), drevársky, textilný, sklársky. Železničný uzol. Prvýkrát písomne doložené 837. Stavebné pamiatky: evanjelický reformovaný kostol Sankt Laurentius (prvýkrát spomínaný 907, dnešná stavba je z 1516 – 20, rokoková štukatúra 1782), stará radnica (pôvodne 1601, prestavaná 1827; dnes múzeum), rímskokatolícky farský kostol Sankt Peter und Paul (1937), meštianske domy (18. stor.).

herkules

herkules [vl. m.], Dynastes — rod z triedy hmyz (Insecta), rad chrobáky (Coleoptera), čeľaď skarabeusovité. Pandravovité larvy sa vyvíjajú v práchnivejúcom dreve. Pre rod herkules je typický pohlavný dimorfizmus: samce majú na štíte a hlave nápadné tvrdé výrastky. Patrí sem šesť druhov, napr. na svete druhý najväčší chrobák herkules antilský (Dynastes hercules), ktorý sa vyskytuje v tropickej Strednej Amerike; samec dlhý 18 cm má dopredu pretiahnutý štít prechádzajúci vpredu do mohutného rohu, oproti ktorému sa zospodu z hlavy dvíha menší zubatý roh; samica meria len okolo 9 cm.

Herľany

Herľany — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji na styku Košickej kotliny so Slanskými vrchmi, 365 m n. m.; 294 obyvateľov (2017). Miestne časti: Herľany, Žírovce. Písomne doložená 1487 ako Haryan, 1630 Harlyan, 1808 Herlány, Herlein, 1863 – 77 Herlein, 1882 Herlány, 1888 – 98 Herlein, 1900 – 13 Ránkfüred, 1920 Herlany, 1927 Herľany. R. 1964 k nej bola pričlenená obec Žírovce (písomne doložená 1427 ako Gyr, 1430 Syr, 1773 Zsir, Žirowcze, 1786 Zschir, Žirowecz, 1808 Zsir, Žírowce, Žirawa, 1863 – 1913 Zsir, 1920 Žirovce, 1927 – 64 Žírovce). Herľany patrili panstvu Trebišov a boli želiarskou obcou. Už v 17. stor. boli známe svojimi alkalicko-železitými prameňmi, pri ktorých vznikli v 18. stor. kúpele zamerané na liečbu chorôb látkovej výmeny, krvi a nervových chorôb. R. 1870 počas hĺbenia vrtu pri hľadaní nových minerálnych vôd vznikol gejzír (→ Herliansky gejzír). Kúpeľný ráz obce zanikol po 1945, v súčasnosti vďaka existencii gejzíru a priaznivej polohe (východisko na hrebeň Slanských vrchov) vyhľadávané turistické stredisko. Archeologické nálezy z mladého paleolitu, neolitu a eneolitu, mladšej rímskej doby a včasného stredoveku; stredoveký hrádok (2. pol. 13. – 15. stor.), zaniknutá stredoveká dedina (13. – 15. stor.). Stavebné pamiatky: klasicistická kúpeľná budova (pol. 19. stor.), neskoroklasicistická Kaplnka sv. Petra a Pavla (1859, namiesto sv. Jána Nepomuckého uvádzaného 1823). V katastri je prírodná rezervácia Malé Brdo (vyhlásená 1950, rozloha 56 ha) orientovaná na ochranu teplomilného dubového lesa.

Herlea, Nicolae

Herlea, Nicolae, 28. 8. 1927 Bukurešť – 24. 2. 2014 Frankfurt nad Mohanom — rumunský operný spevák (barytón). Debutoval 1950 v Bukurešti ako Silvio (Komedianti), 1954 sa stal laureátom medzinárodnej súťaže Pražská jar. Následne takmer tri desaťročia vystupoval na významných svetových operných scénach (od 1960 v londýnskej Covent Garden, od 1964 v milánskej La Scale a v Metropolitnej opere v New Yorku, 1965 na Salzburger Festspiele a i.). Vynikal v operách G. Verdiho, napr. ako Rigoletto, Gróf Luna (Trubadúr), Renato (Maškarný bál), Don Carlos (Sila osudu), Posa (Don Carlos), Jago (Otello) a Don Carlos (Hernani), výnimočné úspechy dosiahol ako Figaro (G. Rossini: Barbier zo Sevilly). Uplatnil sa aj ako oratórny a piesňový interpret, viaceré postavy zo svojho repertoáru (výber z árií aj operné komplety) nahral na hudobné nosiče.

Herliansky gejzír

Herliansky gejzír — nepravý studený gejzír v katastri obce Herľany v areáli bývalých kúpeľov. Prírodný mechanizmus bol uvedený do činnosti technickým zásahom človeka. Herliansky gejzír vznikol 1870 navŕtaním podzemnej vody s napätou hladinou; hĺbka vrtu 404,5 m, priemerná výdatnosť 25 – 30 l/s, teplota vody 14 – 18 °C, erupcie s periódou 32 – 36 hodín siahajú do výšky 15 – 20 m a trvajú približne 25 min. V súčasnosti gejzír stráca na sile a perióda medzi erupciami sa predlžuje. Pri striekaní je silno mineralizovanou vodou vynášaný ílovitý sediment obsahujúci viacero minerálov. Národná prírodná pamiatka (vyhlásená 1987).

Herling-Grudziński, Gustaw

Herling-Grudziński [cherlink -džiň-], Gustaw, 20. 5. 1919 Kielce – 4. 7. 2000 Neapol, Taliansko — poľský spisovateľ. R. 1937 – 39 študoval polonistiku na univerzite vo Varšave, počas 2. svetovej vojny pôsobil v antifašistickom hnutí, 1940 uväznený v Grodne (dnes Hrodna, Bielorusko), dva roky strávil vo väzniciach a v gulagu Jercevo pri Archangeľsku. R. 1942 vstúpil do poľskej zahraničnej armády generála W. Andersa, bojoval na Strednom východe a v Taliansku (Monte Cassino). Po vojne zostal v emigrácii, spolupracoval s časopisom Kultura (v Ríme a Paríži), od 1948 s poľskými emigračnými kruhmi v Londýne, 1952 sa stal redaktorom poľského vysielania Rádia Slobodná Európa v Mníchove.

Jeho najvýznamnejším dielom sú prózy spomienkového charakteru Iný svet (A World Apart, 1951; poľ. 1953 pod názvom Inny świat) o človeku, ktorý úsilím o vnútornú slobodu prekonáva neľudské podmienky gulagov. Autor literárnych čŕt Živí a mŕtvi (Żywi i umarli, 1945), Upíri revolúcie (Upiory rewolucji, 1969) a Ukončenie mlčania (Wyjście z milczenia, 1993), cestopisu Cesta do Barmy (Podróż do Burmy, časopisecky 1952 – 53, knižne 1983), literárnohistorických článkov Gorkij a Pasternak (Da Gorki a Pasternak, 1958), zbierok poviedok Oltárne krídla (Skrzydła ołtarza, 1960), Druhý príchod a iné poviedky a črty (Drugie przyjście oraz inne opowiadania i szkice, 1963), výberov poviedok Neochvejné knieža a iné poviedky (Książę niezłomny i inne opowiadania, 1981) a Veža a iné poviedky (Wieża i inne opowiadania, 1988), dokumentárnych zápiskov a denníkov Denník písaný v noci (Dziennik pisany nocą, 7 zväzkov, 1973, 1980, 1984, 1989, 1993, 1998, 2000), zbierky esejí Hodina tieňov (Godzina cieni, 1991). V zbierkach poviedok Don Ildebrando: poviedky (Don Ildebrando: opowiadania, 1997), Horúci dych púšte (Gorący oddech pustyni, 1997), Biela noc lásky (Biała noc miłości, 1999; slov. 2001) a Umieračik pre zvonára (Podzwonne dla dzwonnika, 2000) spojil osobné spomienky s víziou univerzálneho humanizmu a jednotnej európskej kultúry. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Kościelských (1966).

hermafrodit

hermafrodit [gr.] — obojpohlavný organizmus, jedinec so samčími aj samičími reprodukčnými orgánmi produkujúcimi súčasne pohlavné bunky obidvoch pohlaví (→ obojpohlavnosť). Simultánny hermafrodit má obidva typy pohlavných orgánov (vaječníky aj semenníky) počas celého života. U sekvenčného hermafrodita môžu dozrievať samičie pohlavné bunky pred samčími (→ proterogýnia) alebo samčie pohlavné bunky pred samičími, prípadne vývin samčích pohlavných orgánov predchádza vývinu samičích pohlavných orgánov (→ proterandria). Hermafrodity sú napr. všetky mäkkýše okrem druhov z podtriedy predožiabrovce (Prosobranchia) a triedy hlavonožce (Cephalopoda).

Hermafrodit

Hermafrodit, gr. Hermafroditos, lat. Hermaphroditus — v gréckej a rímskej mytológii obojpohlavná božská bytosť (→ androgýn), krásny syn Herma (Merkúra) a Afrodity (Venuše). Podľa Ovídiových Premien (4, 285 – 388) mal Hermafrodit pôvodne len mužské pohlavie. Neopätoval lásku nymfe Salmakide (gr. Salmakis, lat. Salmacis), ktorá si od bohov vyprosila, aby s Hermafroditom mohla navždy splynúť do jednej bytosti v prameni nazvanom podľa nej Salmakis (neďaleko Halikarnasu, dnešného Bodrumu v Kárii). Od tej chvíle každý muž, ktorý do prameňa vstúpil, získal ženské vlastnosti, prípadne (podľa Vitruvia) barbar zušľachtil svoje drsné zvyky (v skutočnosti nie vodou, ale stykom s civilizovanými Grékmi). Hermafrodit bol zobrazovaný s mužskými genitáliami a so ženskými ňadrami (Kéfisodótos: súsošie Satyr a Hermafrodit, polovica 4. stor. pred n. l.).

Herman

Herman — miestna časť obce Dobroč.

Herman, Woody

Herman, Woody, vlastným menom Woodrow Charles Herman, 16. 5. 1913 Milwaukee, Wisconsin – 29. 10. 1987 Los Angeles, Kalifornia — americký džezový klarinetista a saxofonista, spevák a kapelník. Ako zázračné dieťa vystupoval v kabaretoch, od 1930 bol členom viacerých tanečných orchestrov, príležitostne aj spieval. R. 1936 založil The Woody Herman Orchestra (do 1943 The Band That Plays The Blues), nahrával predovšetkým tanečný populárny repertoár (Woodchopper’s Ball, Blue Flame, Blues in the Night). Podľa vzoru zoskupení D. Ellingtona a C. Basieho angažoval významných aranžérov (Neil Hefti, *1922, †2008) a hudobníkov (Stan Getz, *1927, †1991; Zoot Sims, *1925, †1985; Al Cohn, *1925, †1988; Oscar Pettiford, *1922, †1960) a pozmenil smerovanie súboru z džezovej kapely s charakteristickým zvukom saxofónovej sekcie (tomuto zoskupeniu venoval napr. I. Stravinskij svoj Ebony Concerto, 1945) na novozostavený big band so sólistami (Bill Chase, *1934, †1974; Duško Gojkovič, *1931; Kenny Wenzel a i.). S týmto orchestrom nahral úspešné platne a dosiahol popredné umiestnenia v anketách, napr. 2. miesto v ankete časopisu Down Beat, 1964 (nahrávky The Goof and I, 1947; Four Brothers, 1947; Early Autumn, 1949).

hermandada

hermandada [er-; špan.] — bratstvo; označenie spolkov alebo združení, ktoré od 13. storočia zakladali kastílske a aragónske mestá na ochranu pútnických ciest a na zaistenie verejnej bezpečnosti. R. 1476 kráľovná Izabela I. Katolícka zjednotila všetky kastílske hermandady do Svätej hermandady (Santa hermandada), ktorej pridelila rozsiahle výsady, čo 1488 zaviedol aj Ferdinand II. Katolícky v Aragónsku na zachovávanie mieru v krajine. R. 1498 bola však Svätá hermandada fakticky zrušená a rozpadla sa na lokálne bratstvá, ktoré sa v 16. storočí pretransformovali na spôsob krajinskej polície s obmedzenými súdnymi právomocami.

Hermann, Andrej

Hermann, Andrej, 28. 2. 1693 Banská Bystrica – 11. 5. 1764 Bratislava — uhorský lekár a prírodovedec. Štúdium medicíny ukončil 1719 na univerzite v Halle. R. 1723 sa stal praktickým lekárom v Bratislave. Patril k propagátorom chemiatrického smeru v medicíne. Robil laboratórne výskumy a pripravoval nové lieky, ktoré používal vo svojej praxi. Zaoberal sa aj mineralógiou, vlastnil veľkú zbierku minerálov. Spolupracoval s M. Belom, ktorému poskytol materiál na opis Bratislavskej stolice. Napísal rozpravu o liečivých účinkoch kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach (De thermis Trenchiniensibus commentariolus historico-physico-medicus, 1726). Angažoval sa aj v úsilí bratislavských lekárov utvoriť spoločnosť Collegium medicum.