Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 301 – 350 z celkového počtu 498 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

hepadnavírusy

hepadnavírusy [gr. + lat.], Hepadnaviridae — obalené DNA vírusy využívajúce pri replikácii reverznú transkriptázu. Sú výrazne druhovo špecifikované. Vyvolávajú akútny a chronický zápal pečene, cirhózu, imunokomplexové ochorenia (polyartritída, glomerulonefritída) ap. Patrí sem napr. vírus hepatitídy typu B (→ hepatitída), ktorý kóduje diagnosticky významné antigény: povrchový HBsAg, jadrový HBcAg a s infekčnosťou spájaný HBeAg. Podľa pretrvávania týchto Ag v krvi pacienta sa dajú určiť štádium a prognóza ochorenia.

hepatektómia

hepatektómia [gr.] — chirurgické odstránenie celej pečene (totálna hepatektómia, robí sa pri transplantácii pečene) alebo jej časti (parciálna hepatektómia).

hepatitída

hepatitída, zápal pečene — poškodenie pečeňového tkaniva s následnou zápalovou reakciou vyvolané infekčnými, toxickými, metabolickými, obehovými a inými faktormi. Hepatitídy sa delia na akútne, chronické, nešpecifické reaktívne a granulómové. Akútna hepatitída je najčastejším zápalovým ochorením pečene, ktorého príčinou môžu byť hepatotropné vírusy (akútna vírusová hepatitída), bakteriálne infekcie (napr. brucelóza, salmonelóza, tuberkulóza), toxické látky (alkohol, organické rozpúšťadlá, rastlinné jedy) a niektoré lieky.

Akútna vírusová hepatitída sa prejavuje príznakmi pripomínajúcimi chrípku (zvýšená telesná teplota, bolesti celého tela, zápal horných dýchacích ciest) alebo ochorenie tráviaceho traktu (nechutenstvo, vracanie, hnačka, bolesť brucha) s ožltnutím kože, očných bielkov a slizníc (→ žltačka). Zdrojom nákazy môže byť infikovaný človek. Akútnu vírusovú hepatitídu typu A vyvoláva RNA vírus z čeľade Picornaviridae, akútnu vírusovú hepatitídu typu E vírus z čeľade Caliciviridae, prenos sa uskutočňuje fekálno-orálnou cestou (špinavé ruky, kontaminovaná voda alebo potraviny), inkubačná doba je 2 – 8 týždňov. Ochorenie môže prebiehať niekedy v malých epidémiách, jeho výskyt podmieňuje sociálno-ekonomická úroveň obyvateľstva. Pre hepatitídy typu E sú charakteristické vodné epidémie najmä v rozvojových krajinách. Akútnu vírusovú hepatitídu typu B vyvoláva vírus z čeľade Hepadnaviridae, akútnu vírusovú hepatitídu typu C vírus z čeľade Flaviviridae, prenášajú sa predovšetkým krvou (transfúzia, poranenie zdravotníkov), pohlavným stykom (najmä hepatitída typu B, hepatitída typu C len 5 % prípadov), možný je aj prenos z matky na dieťa (hepatitída typu C 3 – 5 % prípadov); inkubačná doba pri hepatitíde typu B je 4 – 24 týždňov, pri hepatitíde typu C 2 – 24 týždňov. Do začiatku 90. rokov 20. storočia boli zdrojom prenosu hepatitídy typu B a C najmä transfúzne prípravky, v súčasnosti je rizikovým faktorom najmä vnútrožilové užívanie drog. V prevencii hepatitídy typu B sa uplatňujú pasívna imunizácia špecifickými imunoglobulínmi do 8 dní po kontaminácii infekčným materiálom a celoplošné očkovanie novorodencov. Kombinovaná vakcína proti hepatitíde typu A a B je v súčasnosti najefektívnejší spôsob aktívnej imunizácie proti obidvom typom ochorenia. Vakcína proti hepatitíde typu C zatiaľ nie je známa, prevencia preto spočíva v náležitej osobnej hygiene, v tvorbe protiinfekčných bariér v nemocniciach a v dialyzačných centrách, ako aj v boji proti drogovej závislosti a v obmedzovaní poškodenia drogami (jednorazové striekačky). Prenos akútnej vírusovej hepatitídy typu D, ktorú vyvoláva vírus delta z čeľade Arenaviridae, sa uskutočňuje buď súčasne s prenosom akútnej vírusovej hepatitídy typu B (súčasná infekcia), alebo ide o tzv. superinfekciu. Z epidemiologického hľadiska majú osobitný význam bezpríznakové infekcie (akútna hepatitída typu B až 90 % prípadov). Diagnóza akútnej vírusovej hepatitídy sa opiera o vyšetrenie protilátok. Sérologické rozlíšenie akútnej vírusovej hepatitídy typu C od chronickej hepatitídy nie je možné. Liečba akútnej vírusovej hepatitídy: základom je pokoj na lôžku, diéta, v niektorých prípadoch podávanie roztokov glukózy a aminokyselín alebo kortikoidov, pri akútnej hepatitíde typu C aj interferónu alfa. Lieková a toxická hepatitída je akútny, veľmi zriedkavo chronický zápal pečene spôsobený účinkom rôznych liekov alebo toxických látok, alkoholová hepatitída vzniká následkom alkoholizmu a je najčastejšou príčinou cirhózy pečene.

Chronické hepatitídy predstavujú skupinu ochorení rozličného pôvodu, charakteristických dlhotrvajúcim zápalovým procesom (trvá viac ako 6 mesiacov) pečene s poškodením pečeňového tkaniva, ktoré sa môže rozvinúť do cirhózy pečene. Diagnostika sa zakladá na biochemickom a imunologickom vyšetrení, pri hepatitíde typu C aj na genetickom vyšetrení vyvolávajúceho vírusu. Najčastejšou príčinou chronickej hepatitídy sú vírusy hepatitídy typu B a C, autoimunitné procesy, xenobiotiká (lieky) a alkohol. Chronické vírusové hepatitídy sa môžu prejavovať napr. zvýšenou únavnosťou, nevoľnosťami, anorexiou alebo bolesťami brucha až žltačkou, často však prebieha bez klinických príznakov a zistí sa náhodne pri darovaní krvi alebo pri preventívnom vyšetrení. Akútne vírusové hepatitídy typu A a E nikdy neprechádzajú do chronického štádia, asi u 10 % pacientov s akútnou vírusovou hepatitídou typu B (pri perinatálnom prenose takmer u 100 %) a až u 80 % pacientov s akútnou vírusovou hepatitídou typu C sa vyvíja chronická hepatitída. Do cirhózy pečene progreduje 20 – 40 % chronických hepatitíd typu B a 40 – 60 % chronických hepatitíd typu C. Chronické hepatitídy typu B a C sú aj významnými rizikovými faktormi vzniku karcinómu pečene. Liečba: podávanie špeciálnych antivirotík, imunomodulancií, racionálne stravovanie, úprava životosprávy. Autoimunitná hepatitída je progresívny zápal pečene, pri ktorom má rozhodujúcu úlohu imunologická reakcia namierená proti hepatocytom. Predpokladá sa, že vzniká u geneticky vhodných jedincov pod vplyvom spúšťacích faktorov, napr. liekov alebo vírusov. Postihuje zväčša mladšie ženy. Prejavuje sa slabosťou, únavou, bolesťami v pravom rebrovom oblúku a v kĺboch, poruchami menštruačného cyklu a kolísavou žltačkou. Pri stanovení diagnózy je rozhodujúca biopsia pečene. Liečba: podávanie kortikosteroidov a imunosupresív, pokoj na lôžku, strava bohatá na proteíny a vitamíny, prísny zákaz pitia alkoholu. Poliekovú chronickú hepatitídu môže vyvolať podanie niektorých liekov (napr. oxyfenizatínové preháňadlá, metyldopa a nitrofurantion). Predpokladá sa, že pečeňové lézie vyvolávajú toxické intermediárne produkty vznikajúce pri biotransformácii liekov. Alkoholová chronická hepatitída je zvláštny variant alkoholovej pečeňovej choroby vznikajúci po dlhodobej konzumácii alkoholu v dennej dávke vyše 80 – 100 g. Nešpecifická reaktívna hepatitída nie je prejavom samostatného ochorenia pečene (sprevádza iné ochorenia), granulómová hepatitída je sprievodným znakom pri infekčných ochoreniach, systémových ochoreniach a liekovej reakcii, pri ktorej sa vytvárajú granulómy.

hepato-

hepato- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom pečeň, pečeňový.

hepatomegália

hepatomegália [gr.] — zväčšenie pečene z rozličných príčin (hepatitída, nádor, ukladanie tuku – steatóza a i.). Zväčšenú pečeň možno zistiť pri vyšetrení brucha pohmatom, najčastejšie pri vyšetrení ultrazvukom.

hepatopatia

hepatopatia [gr.] — bližšie neurčené ochorenia pečeňového tkaniva (napr. zápal, degenerácia, dystrofia, nekróza, cirhóza, steatóza, amyloidóza) v akútnej a chronickej forme bez ohľadu na etiológiu.

hepatoprotektíva

hepatoprotektíva [gr. + lat.] — látky ovplyvňujúce funkciu pečene, ich účinok nie je klinicky potvrdený; zvyčajne nešpecifické liečivá, napr. vysoké dávky vitamínov, cholín a metionín, a výťažky z rastlín.

hepatozoón

hepatozoón [gr.], Hepatozoon — rod jednobunkových eukaryontných mikroorganizmov z kmeňa výtrusovce (Apicomplexa), čeľaď Hepatozoidae, krvné parazity rôznych cicavcov, plazov a obojživelníkov, napr. z Nemecka a severozápadnej Európy známy druh Hepatozoon canis spôsobujúci bolesti svalov a anémiu psov, kliešťami prenášaný takmer kozmopolitný druh Hepatozoon americanus zapríčiňujúci zvýšenú teplotu, bolesti svalov, stratu hmotnosti a paralýzu až nehybnosť psov.

Hepburnová, Audrey

Hepburnová [hebber-] (Hepburn), Audrey, vlastným menom Audrey Kathleen van Heemstra Hepburn-Ruston, 4. 5. 1929 Brusel – 20. 1. 1993 Tolochenaz, Švajčiarsko — britská herečka. Narodila sa v rodine anglického bankára a holandskej baronesy, študovala v Londýne, počas 2. svetovej vojny navštevovala baletnú školu v holandskom Arnheme, po vojne Rambert Ballet School v Londýne. Hoci vo filme debutovala už 1948, popularitu získala ako hlavná predstaviteľka broadwayskej inscenácie hry Gigi (1951), ktorá jej otvorila cestu aj do amerického filmu. Vo svojom prvom americkom filme Prázdniny v Ríme (Roman Holiday, 1953) získala ako princezná Anna popularitu u divákov na celom svete a za najlepší ženský herecký výkon Oscara. Nasledovali ďalšie úspešné filmy Sabrina (Sabrina, 1954), Vojna a mier (War and Peace, 1956), Príbeh mníšky (The Nun’s Story, 1959), Raňajky u Tiffanyho (Breakfast at Tiffany’s, 1961), Šaráda (Charade, 1963), My Fair Lady (1964), Čakaj, kým sa zotmie (Wait Until Dark, 1967), ktorými zaujala trvalé miesto medzi filmovými hviezdami. Z ďalších filmov: Robin a Mariana (Robin and Marian, 1976), Pokrvní príbuzní (Bloodline, 1979), Všetci sa smiali (They All Laughed, 1981), Navždy (Always, 1989) a i. V posledných rokoch života pracovala pre Detský fond Spojených národov (UNICEF), 1988 sa stala jeho veľvyslankyňou dobrej nádeje.

Hepburnová, Katharine

Hepburnová [hebber-] (Hepburn), Katharine, vlastným menom Katharine Houghton Hepburn, 12. 5. 1907 Hartford, Connecticut – 29. 6. 2003 Old Saybrook, Connecticut, USA — americká herečka. Dramatické umenie študovala na exkluzívnej škole Bryn Mawr vo Philadelphii. Od konca 20. rokov 20. stor. účinkovala v divadlách, 1932 bola úspešná na Broadwayi a v ten istý rok debutovala vo filme G. Cukora Rozvodová záležitosť (A Bill of Divorcement). R. 1932 – 38 hrala v 14 filmoch spoločnosti RKO, ktorá akceptovala jej vysoké finančné požiadavky. V 30. rokoch 20. storočia stvárňovala optimistické húževnaté amazonky, v 40. rokoch 20. storočia (v ateliéroch MGM) sebavedomé, trochu tvrdohlavé manželky stredného stavu a v neskoršom veku postavy zatrpknutých žien, ktoré v sebe dokážu rozvinúť nečakaný ľúbostný cit. Viac ako polstoročie patrila k hviezdam amerického filmu a divadla. Dvanásťkrát bola nominovaná na Oscara, štyrikrát ho získala (čo dosiaľ nedosiahol žiadny herec), a to za filmy Ranná sláva (Morning Glory, 1933), Hádaj, kto príde na večeru (Guess Who’s Coming to Dinner, 1967), Lev v zime (The Lion in Winter, 1968) a Na Zlatom jazere (On Golden Pond, 1981). Cenu za najlepší ženský herecký výkon získala na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach vo filme G. Cukora Malé ženy (Little Women, 1933) a na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes vo filme S. Lumeta Cesta dlhým dňom do noci (Long Day’s Journey Into Night, 1962). Na začiatku 40. rokov 20. storočia sa začala jej 25-ročná umelecká spolupráca a hlboké priateľstvo s hercom S. Tracym, s ktorým hrala v 9 filmoch (patrili k najpopulárnejším hereckým párom strieborného plátna). Hrala aj vo filmoch Zlomené srdcia (Break of Hearts, 1935), Mária Stuartová (Mary of Scotland, 1936), Motýľ vzlietol k žiare (Stage Door, 1937), Leopardia žena (Bringing Up Baby, 1938), Najprv stvoril ženu (Woman of the Year, 1942), Africká kráľovná (The African Queen, 1951), Obchodník s dažďom (The Rainmaker, 1956), Bláznivá zo Chaillot (The Madwoman of Chaillot, 1969), Trójanky (The Trojan Women, 1971), Grace Quigleyová (The Ultimate Solution of Grace Quigley, 1985), Ľúbostný príbeh (Love Affair, 1994) a i.

heppenheimské zhromaždenie

heppenheimské zhromaždenie [-hajm-] — schôdzka 18 liberálov z juhozápadného Nemecka konaná 10. 10. 1847 v hesenskom meste Heppenheim. Program, ktorý bol na nej vypracovaný, požadoval národnú jednotu Nemecka na základe colného spolku, zrušenie feudálnych povinností a slobodu tlače. V jednotnom štáte malo mať vedúce postavenie Prusko. Program bol odpoveďou na výzvu offenburského zhromaždenia demokratov.

hepta-

hepta- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom sedem.

heptóda

heptóda [gr.], pentagrid — vákuová elektrónka zložená zo siedmich elektród: katódy, prvej (riadiacej) mriežky, druhej (prvej tieniacej) mriežky, tretej (druhej riadiacej) mriežky, štvrtej (druhej tieniacej) mriežky, piatej (prvej brzdiacej) mriežky a anódy. Možno si ju predstaviť ako triódu a pentódu zapojené do série. Medzi druhou a treťou mriežkou sa elektróny spomalia a vytvorí sa ich zhluk pred treťou (druhou riadiacou) mriežkou. Tento elektrónový zhluk sa správa ako nová katóda (virtuálna katóda) dodávajúca elektróny do ďalšej časti elektrónky. Heptóda sa používala predovšetkým v zmiešavacích obvodoch.

Hepworthová, Barbara

Hepworthová [-verto-] (Hepworth), Barbara, dame, 10. 1. 1903 Wakefield – 20. 5. 1975 Saint Ives (pri požiari svojho ateliéru) — britská sochárka, významná priekopníčka abstraktného výtvarného umenia v Spojenom kráľovstve, jedna z najvýznamnejších sochárok 20. storočia.

Študovala na Leeds School of Art and Design v Leedse a na Royal College of Art v Londýne. V raných dielach vyznačujúcich sa štylizáciou detailu (Hrdličky, 1927) sa inšpirovala sochami H. Moora. Práce z obdobia okolo 1930 sú už čisto abstraktné, odrážajú emočný vzťah k prírode. Pracovala najmä s drevom a kameňom, pričom charakter jej sôch výrazne určovala rezbárska technika. Počas 30. rokov 20. storočia úzko spolupracovala s H. Moorom a maliarom B. Nicholsonom (1938 – 51 manželia), s ktorými vytvorila najvýznamnejšiu trojicu abstraktných umelcov v Spojenom kráľovstve. Od konca 30. rokov sa zaoberala vzťahom priestoru a hmoty, ako aj vzťahom vonkajšieho a vnútorného. Do anglického sochárstva priniesla ideu perforovania hmoty sochy výrezmi (alebo dierami), ktoré robia sochu transparentnou. Jej diela odrážajú hlboké pochopenie vlastností materiálu a vysokú remeselnú úroveň (Pelagos, 1956), ich formy vychádzajú z prírody, ale aj z geometrických tvarov. V 50. rokoch 20. storočia získala medzinárodnú reputáciu, preferovala odlievanie do bronzu a vytvorila monumentálne sochy pre verejné priestranstvá. Od 1980 je jej dom s ateliérom a sochárskou záhradou v Saint Ives múzeom, ktoré spravuje londýnska Tate Gallery (Tate Saint Ives).

Héra

Héra, gr. aj Héré — starobylá grécka bohyňa, dcéra Titana Krona a Rheie, sestra a (tretia) manželka najvyššieho boha Dia (Zeus). Hneď po narodení ju s ostatnými súrodencami (Hestia, Demetra, Hádes, Poseidón) prehltol Kronos, neskôr ju vyslobodil Zeus. Ochrankyňa manželstva a v ňom zrodených detí. Podobne ako Artemida uctievaná aj ako bohyňa Mesiaca a pomocníčka pri pôrodoch. Vynikala krásou, nazývaná kravooká (gr. boópis, t. j. s nádhernými veľkými okrúhlymi očami) či bohyňa bielych lakťov (gr. leukólenos). Zeus ju uznával ako spoluvládkyňu, spoločne vládli na zlatom tróne mračnám a búrkam, jej služobníčkami boli Hóry a Iris. Diovi porodila Area (Arés), Hébé, Héfaista a bohyňu zdarného pôrodu Eileithyiu (sama nazývaná jej menom). Ako prísna a počestná manželka žiarlivo prenasledovala Diove milenky (Semela, Ió, Létó) a ich deti (Herakles, Dionýzos), prípadne tých, ktorým boli Diove deti zverené do opatery (Inó a Athamas opatrujúci Semelinho Dionýza). Počas vzbury Poseidóna a Atény proti Diovi sa Héra priklonila na ich stranu. Keď storuký obor Briareós pomohol Diovi k víťazstvu, Zeus za trest spútal Héru reťazami a zavesil ju dolu hlavou medzi nebo a zem. Prepustil ju, až keď mu bohovia odprisahali poslušnosť. Zo zvierat boli Hére zasvätené kukučka (v jej podobe sa Héry zmocnil Zeus), páv a jastrab, z plodov granátové jabĺčko. Jej obdobou v Ríme bola Juno.

Héra je doložená už v mykénskom období (pamiatkami v lineárnom písme B), jej kult bol rozšírený po celom Grécku, najmä v mestách Argos, Sparta a Mykény, v Olympii, na ostrovoch Samos (jej rodisko), Kréta a i., na jej počesť sa konali slávnosti (→ héraie) a stavali chrámy (→ héraion). V kulte zohrával významnú úlohu obrad jej sobáša s Diom (→ hieros gamos) zaisťujúci plodnosť a úrodu. Kultové obrady, napr. v Aténach počas mesiaca svadieb (gr. gamelión), boli napodobnením vtedajšieho sobášneho obradu (únos nevesty, slávnostný sprievod nevesty na voze). V Homérovej Iliade je (spolu s Aténou, na rozdiel od Afrodity) priaznivo naklonená gréckym bojovníkom (pomsta Trójanovi Paridovi). Vo výtvarnom umení zobrazovaná s diadémom či s venčekom (gr. stefané) okolo hlavy, so žezlom, ako aj s lukom a pochodňami. Častý námet vázových malieb, napr. Héra s Diom a Hórami (okolo 570 pred n. l.); sochárskych diel: slávna (nezachovaná) chryzelefantínová socha Héry sediacej na tróne od Polykleita (pol. 5. stor. pred n. l.), hlava Héry z Olympie (okolo 600 pred n. l.) a z chrámu v Argu (mramor, okolo 420 pred n. l.), rímske kópie gréckych sôch Héra Barberini (okolo 420 pred n. l.) a Héra Farnese, rímska socha Héra Ludovisi; a reliéfov: Zeus a Héra (z héraia v Selinunte na Sicílii, okolo 450 pred n. l.).

héraie

héraie [gr.] — v antickom Grécku slávnosti žien na počesť bohyne Héry pravdepodobne späté s oslavou plodnosti. Založila ich Pelopova manželka Hippodameia. Konali sa v mnohých gréckych mestách a posvätných okrskoch, najväčšie a najslávnejšie vo svätyni bohyne Héry (héraion) v meste Argos a na ostrove Samos, ale aj v Olympii (mimo rámca antických olympijských hier), kde boli ich súčasťou i preteky v behu na dĺžku stadia skráteného o šestinu (t. j. 160,5 m); pretekárky mali oblečený krátky chitón (nesúťažili nahé).

héraion

héraion [gr.] — grécky antický chrám zasvätený bohyni Hére. K najvýznamnejším patril čiastočne zachovaný héraion na ostrove Samos (538 – 522 pred n. l.) postavený v iónskom slohu, ako aj héraiony v dórskom slohu vybudované v Olympii (koniec 6. stor. pred n. l.) a v Argu (8. – 5. stor. pred n. l.).

Heraklea

Heraklea, starogr. Hérakleia, lat. Heraclea, Heraklovo mesto — v staroveku názov niekoľkých miest, z ktorých najvýznamnejšie boli:

Pontská Heraklea, gr. Hérakleia Pontiké, lat. Heraclea Pontica — obchodný prístav v Malej Ázii v starovekej Bitýnii na pobreží Čierneho mora, dnes Ereğli v severozápadnom Turecku. Založili ho grécki kolonisti z Megary v polovici 6. stor. pred n. l. Mesto bolo zničené v 1. stor. pred n. l. počas 3. vojny Rimanov s Mithradatom VI. Eupatorom. Rodisko Hérakleida Pontského.

Perintská Heraklea, gr. Hérakleia Perinthos, lat. Heraclea Perinthus — obchodný prístav v Malej Ázii v juhovýchodnej časti starovekej Trácie na severnom pobreží Marmarského mora (gr. Propontis), dnes Marmara Ereğlisi v Turecku. Založili ho grécki kolonisti zo Samu v 6. stor. pred n. l. pod názvom Perinthos. R. 340 pred n. l. odolal vojenskej výprave Filipa II. Macedónskeho. Približne od 300 n. l. figuroval pod latinským názvom Heraclea.

Heraklea (Basilicata) — založená 432 pred n. l. kolonistami z Tarenta a z obce Thurioi v Lucanii (Lukánia; dnes administratívna oblasť Basilicata) medzi ústím riek Aciris (dnes Agri) a Sinis (Sinni) do Tarentského zálivu. R. 280 pred n. l. tam epirský kráľ Pyrrhos porazil Rimanov. V súčasnosti zrúcaniny pri mestečku Policoro.

Heraklea (pri pohorí Latmos), lat. Heraclea ad Latmum — založená po 300 pred n. l. na juhozápadnom pobreží Malej Ázie na úpätí pohoria Latmos východne od Miléta na mieste pôvodne kárskeho sídla Latmos (dnešná turecká dedina Kapıkırı). Významná helenistická pevnosť; zachovali sa múry (dĺžka 6,5 km, šírka 2 – 3 m) s vežami a bránami, zvyšky divadla a i.

Heraklea (pri Termopylách), aj Trachinská Heraklea, gr. Hérakleia Trachinia — mesto vo východnej časti stredného Grécka založené 426 pred n. l. (počas peloponézskej vojny) Sparťanmi.

Hérakleidés Pontský

Hérakleidés Pontský, asi 390 pred n. l. Heraklea (Pontská, Hérakleia Pontiké), dnes Ereğli, Turecko – po 322 pred n. l. Atény — starogrécky filozof, matematik a astronóm, Platónov žiak, člen Starej Akadémie, priateľ Aristotela. Okrem platonizmu nadviazal na atomizmus a pytagorizmus. Vesmír považoval za nekonečný, oduševnený svetovým rozumom, ktorý formuje a združuje nespojené atómy do molekúl. Pravdepodobne ako prvý pripustil, že niektoré planéty obiehajú okolo iných nebeských telies (→ Hérakleidova sústava). Jeho diela sa nezachovali.

Hérakleios

Hérakleios, genitív Hérakleia, 575 Kapadócia – 11. 2. 641 Konštantínopol — byzantský cisár (od 610), zakladateľ hérakleiovskej dynastie (otec Konštantína III. a Héraklóna, starý otec Constansa II. Pógónata). Syn byzantského exarchu (miestodržiteľ) v Kartágu, ktorý viedol odpor proti cisárovi Fókovi. Hérakleios na čele vojnového loďstva dobyl 610 Konštantínopol a po zvrhnutí Fóka bol korunovaný na cisára. Ríša sa zmietala vo vnútorných problémoch, v zahraničnopolitickej oblasti ju poznamenali neúspechy a katastrofálne vojenské porážky. Hérakleiova vláda bola od začiatku naplnená bojmi o existenciu ríše s Peržanmi, ktorí prežívali svoj posledný mocenský rozmach. Celistvosť impéria musel brániť aj pred nájazdmi Slovanov a Avarov, ktorým spočiatku platil tribút, aby mohol ochraňovať východnú hranicu pred Peržanmi. R. 626 sa nadlho zbavil hrozby zo strany Avarov, ktorí sa neúspešne pokúsili dobyť Konštantínopol a boli zahnaní za Dunaj. R. 627 – 629 triumfálnou výpravou porazil Perziu a definitívne zlomil jej moc. Od začiatku 30. rokov 7. storočia však musel čeliť obrovskej sile expanzie Arabov, ktorí postupne dobýjali ním znovuzískané územia ríše. Vo vnútornej politike uskutočnil počas svojej vlády viaceré reformy v oblasti vojenstva a predovšetkým v administratívno-správnej oblasti (systém thém).

hérakleiovská dynastia

hérakleiovská dynastia — byzantská dynastia založená 610 cisárom Hérakleiom, pri moci sa udržala až do 711. Obdobie jej vlády poznamenali dlhotrvajúce zahraničnopolitické krízy (najmä boje s Avarmi, Slovanmi, Peržanmi, Vizigótmi, Longobardmi a Arabmi), neúspešný pokus o religióznu integráciu blízkovýchodných oblastí (monoteletizmus) a rozsiahle finančné a administratívne reformy (systém thém). V dôsledku teritoriálnych strát (najmä v blízkovýchodných oblastiach a veľkej časti Balkánu) sa počas vlády hérakleiovskej dynastie urýchlil proces helenizácie niekdajšej Východorímskej ríše a jej transformácia na centralizovaný byzantský štát s hlavným mestom Konštantínopolom, ktoré bolo jej politickým a kultúrnym centrom.

Hérakleitos z Efezu

Hérakleitos z Efezu, okolo 540 pred n. l. Efez – okolo 475 pred n. l. tamže — staroveký grécky filozof, jedna z najvýznamnejších osobností antickej filozofie. Pochádzal z aristokratickej rodiny, v mladosti sa aktívne zúčastňoval na politickom a spoločenskom živote v Efeze, neskôr odišiel do hôr, kde žil ako pustovník. Už svojimi súčasníkmi bol prezývaný skoteinos (temný) pre obsahovo-pojmovú hĺbku a filozofickú fundovanosť jeho učenia. Z jeho diela sa zachoval len spis O prírode (Peri fyseós; asi 120 zlomkov). Hérakleitos z Efezu nadviazal na myšlienky milétskych prírodných filozofov (→ milétska škola) o kozme (svete či prírode) ako samoregulujúcom sa procese z prvopočiatkov, z ktorého vznikajú všetky veci. Definovanie prvopočiatku v zmysle určenia toho, čo je v ustavičnom procese vznikania a zanikania vecí jednotné a všeobecné, znamenalo ukázať kozmos (svet — prírodu) ako jednotný usporiadaný celok, v ktorom sú nerozlučne spojené počiatok (jediné, nerozdeliteľné) a rozmanitosť vecí (mnohé, rozmanité). To podstatne súvisí s chápaním, že prvopočiatok tvorí základ jednotlivých vecí, je od nich neoddeliteľný, ale zároveň sa od nich líši, lebo je trvalý a nekonečný, kým jednotlivé veci sú dočasné. Hérakleitos z Efezu sa v určení kozmu ako usporiadaného poriadku vecí zásadne odlišuje od milétskych prírodných filozofov, a to predovšetkým úsilím vysvetliť kozmos nielen priestorovo, ale aj z hľadiska času. Vyjadruje to základná myšlienka jeho učenia, že tento kozmos (svet), ten istý pre všetkých, nevytvoril ani nikto z bohov, ani nikto z ľudí, ale vždy bol, je a bude večne živý oheň zapaľujúci sa podľa miery a zhasínajúci podľa miery. Hérakleitov oheň (pyr) je princípom usporiadania toho, čo je, zároveň však nie je len živlom. Jeho aktivita je vyjadrením aj času a vedomia. Hérakleitos z Efezu prvýkrát v dejinách ľudského myslenia vyjadril názor o večnosti, o nestvoriteľnosti sveta. Kozmos chápal ako samoregulujúci sa proces. Určením prvopočiatku ohňa chcel vyjadriť nielen aktívnosť prírody, ale aj jej protirečivé jestvovanie a celistvosť. To rozhodujúce a hlavné videl v pochopení kozmu ako aktívneho diania, ako neustálej činnosti. Pod prvopočiatkom (ohňom) nerozumel obyčajný oheň, ale planúci vesmírny oheň napĺňajúci celý kozmos. Prirovnal ho k blesku, ktorý vládne vesmíru – prvopočiatok je organizujúcou a riadiacou silou všetkých vecí. Túto úlohu prvopočiatku nazýval aj logos (princíp, rozum). Oheň nevystupuje ako slepý prírodný živel či ako neovládateľná sila. Prvopočiatok je zároveň svetovým logom, je jeho rozumnosťou – múdrosťou, bohom. Nie je to však boh mytológie či náboženstva. U Hérakleita z Efezu je boh (alebo božské) totožný s logom, s usporiadanosťou vecí vo svete, so svetovým rozumom. Boh nejestvuje mimo sveta a nad svetom, ale vo svete samom. Hérakleitova prírodná filozofia je tak prvou podobou panteizmu v dejinách filozofického myslenia, t. j. učenia, ktoré nepozná rigorózny rozdiel medzi prírodou a bohom. Predstavuje dynamický obraz vesmíru, v ktorom vzájomne bojujú živelné prírodné sily a v ktorom jestvuje stále napätý a proti sebe späť obrátený boj protikladov a ich jednota (harmónia), čo vytvára zákonitý rytmus kozmu i jeho pevný poriadok. Vesmírny oheň nazval večne živým (v gréckom význame tohto slova božský — lebo iba bohovia sú pre starovekého Gréka večnými), ktorý neexistuje a nemôže existovať bez logu a naopak. Oheň ako prvopočiatok sveta predstavuje neprestajný zápas (boj), tvorbu nového a skon starého. Hérakleitova predstava kozmu (ako večne živého ohňa zapaľujúceho sa a zhasínajúceho podľa miery) sa blíži k predstave špecifického živého organizmu, pričom táto analógia platí aj pre ľudský život. V jednote tu vystupuje prvok vznikania a zanikania. Hérakleitos z Efezu, podobne ako milétski prírodní filozofi, je hylozoistom (→ hylozoizmus). Pralátku sveta i tento svet sám považuje za oduševnený, pričom oheň nie je len látkovým substrátom sveta, ale zároveň aj jeho dušou, ktorá všetko oživuje. Hérakleitos z Efezu chápal jednotlivé svetové látky oheň, zem, vzduch a vodu v ustavičných vzájomných premenách a súvislostiach. Oheň ostáva v jeho učení privilegovaným svetovým živlom, nikde však netvrdí, že vo vesmírnych procesoch prevládne natoľko, aby zničil ostatné svetové živly. Ak by to bol pripustil, bol by zásadne porušil princíp boja a jednoty (harmónie) protikladov, ktorý je pre jeho učenie dominantný. Je prvým filozofom, ktorý je presvedčený, že protiklady, protirečenia a ich vzájomný boj i jednota predstavujú bytostný fundament kozmického života a v jeho rámci aj života človeka a spoločnosti. Jednotu a boj protikladov i neprestajný pohyb a zmenu vyjadril obrazom rieky: do tej istej rieky podľa neho nemožno dvakrát vstúpiť, pretože sa v nej valí stále iná voda. Vstupujeme do nej, a predsa nevstupujeme, sme a nie sme. Obrazom rieky tak ukázal, že povaha vecí je pohyblivá, že kozmos (svet, príroda) je neustálym tokom vecí a že samotný život je predovšetkým dianím – aktivitou. Tam, kde je pohyb, je aj život, kde je život, nemôže mu chýbať pohyb. Hérakleitov obraz rieky však zároveň symbolizuje kozmos v jeho obidvoch protikladných aspektoch, a to v aspekte všeobecného plynutia vecí, ako aj v jeho protikladnom aspekte – všeobecnom relatívnom pokoji. Symbolizuje neustály tok a relatívnu stabilitu tohto toku, pohyb a pokoj, zmenu a stálosť, prechodné a večné. Dynamiku kozmu vyjadruje Hérakleitos z Efezu pomocou formulácie: boj je otcom všetkého. Kozmos nie je v stave pokoja ako v základnom existenčnom stave – boj (zápas, činnosť, aktivita) je všeobecným princípom vesmíru, ktorý vyjadruje jedným zo svojich základných pojmov, logom.

Herakles

Herakles, genitív Herakla, gr. Héraklés, lat. Hercules — grécky mytologický hrdina (héros) preslávený silou a udatnosťou, syn Dia (Zeus) a Amfitryónovej manželky Alkmény, pravnuk Persea, nevlastný brat dvojčaťa Ifikla, bratranec Thésea. Pôvodne nazývaný Alkeides (z gr. alké = sila), meno Herakles dostal v delfskej veštiarni. Výklad Heraklovho mena súvisí s jeho prenasledovaním bohyňou Hérou, pretože strasti ňou zosielané Herakles prekonal, a získal tak večnú slávu (gr. Héraklés = Hérina sláva alebo preslávený Hérou). Héra zdržala jeho príchod na svet, čím (podľa Diovej prísahy) skoršie narodené dieťa (slabý Sthenelov syn Eurystheus) získalo moc a vládu nad ostatnými. Alkména po pôrode zo strachu pred Hérou pohodila Herakla na poli. Uľútostilo sa ho Aténe (v inej verzii Hermovi), ktorá dojča priložila k Hériným ňadrám. Herakles sal tak mocne, že sa Héra strhla a z pŕs jej vystrekol prúd mlieka, ktorý sa na nebi rozprestrel ako Mliečna cesta. Aténa vrátila dieťa Alkméne, Héra naň z pomsty zoslala dva hady, ktoré však Herakles v kolíske uškrtil.

Ako mládenec si Herakles na rázcestí hory Kithairón vyberal z dvoch ciest: rozkoš mu ponúkala život v radovánkach, Herakles si však zvolil cestu námahy a slávy, ktorú mu ponúkala cnosť. Zvíťazil nad kithairónskym levom, jeho kožu nosil ako odev, tlamu ako prilbu. Za manželku získal Megaru, dcéru tébskeho kráľa Kreonta (odmena za oslobodenie Téb). Neprajná Héra však zoslala na neho šialenstvo a Herakles v záchvate povraždil vlastné deti. Potom mu vrátila rozum. Vinu si odpykal službou u mykénskeho kráľa Eurysthea splnením viacerých úloh (gr. athloi), ktorých poradie a počet sa v zdrojoch uvádza rôzne (zväčša 12).

Poradie Heraklových činov podľa veršov Peisandra z Rodu (epos O Heraklových činoch, Hérakleia, 7./6. stor. pred n. l.):

1. holými rukami uškrtil nemejského leva (Nemea), kožu z neho nosil ako nepriestrelný odev;

2. premohol lernskú Hydru;

3. ulovil erymantského diviaka žijúceho na hore Erymanthos a pustošiaceho krajinu Psófis v Arkádii, živého a uviazaného v sieti ho priniesol Eurystheovi, ktorý sa zľakol a schoval sa do suda;

4. chytil rýchlu Artemidinu laň so zlatými parohmi a medenými nohami;

5. zostrelil dravé stymfalské vtáky;

6. Eurystheovej dcére Adméte (gr. Admété) priniesol pás kráľovnej Amazoniek Hippolyty, ktorý získal násilím po boji vyvolanom Hérou, hoci Hippolyta chcela pás pôvodne odovzdať dobrovoľne. Na spiatočnej ceste zabil v Tróji morskú obludu, ktorej mala byť obetovaná Laomedontova dcéra Hesiona;

7. vyčistil Augiášov chliev;

8. skrotil krétskeho býka postihnutého šialenstvom zoslaným Poseidónom (keď ho Eurystheus pustil na slobodu a býk ohrozoval Atény, zabil ho pri Maratóne Théseus);

9. v Trácii premohol kone kráľa Bistonov Dioméda živiace sa ľudským mäsom (napokon zožrali i telo Dioméda, ktorého Herakles premohol);

10. putoval ďaleko na západ po Géryonove stáda. Na obidvoch stranách dnešného Gibraltárskeho prielivu postavil dva skalnaté útvary (Heraklove stĺpy). Héliovou loďkou sa preplavil na bájny ostrov Erytheiu, kde kraľoval trojhlavý a trojtelý obor Géryonés. Herakles zabil strážcov stád i Géryona. Naspäť putoval cez Pyreneje a Alpy. Zatiaľ čo v Itálii odpočíval na mieste, kde mal byť neskôr založený Rím, obor Kakos mu ukradol časť stáda a Herakles ho zabil;

11. vyniesol z podsvetia trojhlavého psa Kerbera, vydesený Eurystheus (znova schovaný v sude) prikázal psa vrátiť späť;

12. získal zlaté jablká Hesperidiek. Zatiaľ čo mu Atlas tri z nich priniesol, Herakles držal na pleciach nebeskú klenbu. Oslobodil sa ľsťou, keď Atlanta poprosil, aby ju na chvíľu podržal, a navždy ju Atlantovi prenechal. Podľa inej verzie získal Herakles jablká sám. Na tejto ceste usmrtil v Líbyi obra Antaia.

Keď sa Herakles vymanil z Eurystheových služieb, podľa jednej z verzií prenechal manželku Megaru Iolaovi. Odobral sa do mesta Oichalia, kde v lukostreľbe zvíťazil nad kráľom Eurytom, odmenu – svadbu s dcérou Iolou (Iolé) mu však kráľ odmietol dať. Herakles sa preto v aitólskom meste Kalydón podujal na zápas s Achelóom (získal roh hojnosti) a vybojoval dcéru kráľa Oinea (Oineus), Meleagrovu sestru Déianeiru, s ktorou sa oženil. Medzitým sa Eurytov syn Ifitos pokúsil uzmieriť svoj rod s Heraklom. Nechtiac mu však prezradil, že ho (v Oichalii) pokladajú za zlodeja Eurytovho dobytka. Urazený Herakles v rozrušení zhodil Ifita z hradieb, vinu si musel odslúžiť otroctvom (v ženských šatách) u lýdskej kráľovnej Omfalé (nosiacej Heraklov leví odev). Neskôr sa zúčastnil na výprave argonautov do Kolchidy, pomáhal Diovi v boji proti Gigantom. Na Kaukaze oslobodil Prometea, vyviedol z podsvetia Admétovu Alkéstidu (Alkéstis). Šípom usmrtil kentaura Nessa, lebo sa pokúsil znásilniť Déianeiru. Nessos jej však stihol darovať otrávené šaty, ktoré jej vraj mali priniesť späť Heraklovu lásku. Keď chcel Herakles znova získať Iolu, Déianeira mu poslala šaty v túžbe získať manžela späť. Herakles zachvátený bolesťou z otráveného odevu vystúpil na horu Oité, kde sa dal zaživa upáliť, Déianeira od žiaľu spáchala samovraždu. Zeus ho za hrdinské činy a utrpenia prijal medzi bohov, Herakles sa uzmieril s Hérou, získal za manželku jej dcéru Hébé a stal sa nesmrteľným.

Heraklových potomkov (→ Heraklovci) naďalej prenasledoval Eurystheus. Podľa jednej z verzií Herakles založil antické olympijské hry, je po ňom nazvaných i niekoľko miest (Heraklea, Herculaneum). Jeho atribútmi sú: levia koža, kyjak, roh hojnosti. Námet literárnych (Homér, Hésiodos, Peisandros z Rodu, Pindaros, Sofoklés, Euripidés, Seneca Ml., Ch. M. Wieland, F. Dürrenmatt, J. Vrchlický a i.), výtvarných (viac ako 1 800 antických vázových malieb; metópy zo Selinunta, z Olympie, z chrámu Héfaisteion na aténskej Akropole; fresky z Pompejí, z kresťanských katakomb na Via Latina v Ríme, z novších fresky Carracciovcov a G. B. Tiepola; zachované kópie sochárskych diel Polykleita a Lysippa, z novších napr. sochárske diela G. da Bolognu, A. Canovu a i.; z maliarstva napr. diela A. Dürera, J. Gossaerta, Tintoretta, P. Veroneseho, P. P. Rubensa, G. Reniho, N. Poussina, G. Moreaua a i.; fontány), ako aj hudobných diel (J. S. Bach, C. Saint-Saëns a i.) a filmových spracovaní (značný odklon od klasického mýtu).

heraklit

heraklit [vl. m.] — stavebná izolačná doska vyrobená lisovaním drevitej vlny napustenej cementovým mliekom a spojenej portlandským cementom. Odoláva vlhkosti a teplotám do 600 – 700 °C, má nízku hmotnosť a dobré zvukovoizolačné vlastnosti, ľahko sa opracúva. Používa sa na obkladanie tehlových a betónových múrov, pri úpravách a prestavbách najmä podkrovných bytov i na vytváranie samostatných ľahkých priečok vystužených nosnou kostrou z dreva alebo z ocele.

Heraklovci

Heraklovci — podľa gréckej tradície potomkovia a nasledovníci bájneho hrdinu Herakla. Usilovali sa ovládnuť krajinu kráľa Eurysthea, ktorý ich chcel zahubiť. Vodcami Heraklovcov boli Hyllos (syn Herakla) a Démofoón (syn Thésea). Obyvatelia Atén poskytli Heraklovcom azyl a spoločne s nimi zvíťazili nad Eurystheom, čím Heraklovci onedlho získali moc nad mestami Peloponézu. Podľa veštby sa však vrátili predčasne, ich moc bola dočasná. Hyllos v úsilí získať naspäť Mykény a Tiryns zle pochopil vešteckú radu, aby počkal na tretí plod. Po troch rokoch zaútočil na Tiryns, bol však porazený. Zvíťaziť sa podarilo až tretej generácii Heraklovcov, ktorá dobyla celý Peloponéz. Od Hylla odvodzovali pôvod neskorší dórski králi, výraz návrat Heraklovcov označoval obdobie dórskej invázie. Námet Euripidovej tragédie Heraklovci (Hérakleidai, 428 pred n. l.).

Heraklove stĺpy

Heraklove stĺpy, Herkulove stĺpy, lat. Columnae Herculis — antický názov označujúci dva skalnaté útvary, každý na jednej strane dnešného Gibraltárskeho prielivu. Heraklove stĺpy boli pôvodne Feničanmi nazývané Melkartove stĺpy. Podľa gréckej mytologickej tradície ich postavil hrdina Herakles. Jedným stĺpom bola Calpé (dnes Gibraltárska skala), protiľahlým stĺpom na africkom pobreží bol vrch Abyla (lat. mons Abila/Avila, dnes Monte Hacho) pri meste Ceuta. Niekedy býva za druhý Heraklov stĺp označovaný západnejšie ležiaci vrch Džabal Musa.

heraldické farby

heraldické farby, tinktúry — farby používané podľa pravidiel heraldiky pri zostavovaní erbu. Delia sa na samotné heraldické farby, heraldické kovy a heraldické kožušiny. Základné heraldické farby, ktorými sú červená, modrá, zelená a čierna, pochádzajú z obdobia, keď heraldika plnila vojenské funkcie. Farby majú byť sýte, silné a jednoznačné. Podľa heraldického pravidla (z obdobia stredoveku) sa farba kladie na kov a kov na farbu, aby bol erb zreteľný a dobre viditeľný. V 16. storočí sa na znázornenie farieb začalo používať šrafovanie: červená – zvisle, modrá – vodorovne, zelená – šikmo, čierna – zvisle a vodorovne. Neskôr sa farby označovali aj astronomickými symbolmi planét.

heraldické klobúky

heraldické klobúky — vedľajšia súčasť erbu. Vyskytujú sa v cirkevnej heraldike a označujú hodnosť vlastníka erbu. Historickým vývojom sa ustálil ucelený systém používania klobúkov so šnúrami a strapcami, postavenie vlastníka v cirkevnej hierarchii určuje farba klobúka a počet strapcov. Napr. červený klobúk s 15 strapcami na každej strane označuje kardinála, zelený s 10 strapcami arcibiskupa, zelený so 6 strapcami biskupa, čierny so 6 strapcami prepošta, čierny s 3 strapcami kanonika, čierny s jedným strapcom kňaza.

heraldické kovy

heraldické kovy — jeden z druhov heraldických farieb, ktoré sa mohli používať pri zostavovaní erbu. Heraldické kovy sú len dva: zlato (žltá farba) a striebro (biela farba). Pri šrafovaní sa zlato znázorňovalo bodkovaním, striebro prázdnym poľom. Na ich označovanie sa používali aj astronomické symboly nebeských telies v minulosti považovaných za planéty: zlato – Slnko, striebro – Mesiac.

heraldické kožušiny

heraldické kožušiny — jeden z druhov heraldických farieb, ktoré sa mohli používať pri zostavovaní erbu. K heraldickým kožušinám patria hermelín, soboľ, kuna a nórska veverica. Hermelín sa znázorňoval troma bodkami, z ktorých vybiehajú tri čiarky – čierne chvostíky na zimnej kožušine hranostajov, soboľ čiernou farbou, kuna červenou farbou, nórska veverica radmi malých modro-strieborných striedavo obrátených zvončekov. Kožušiny sa používali najmä v anglickej a francúzskej heraldike. Hermelín sa niekedy používal ako podšívka erbových plášťov a stanov.

heraldika

heraldika [germánske jazyky > fr.] — náuka o erboch, pomocná historická veda, ktorá skúma znaky ako historický prameň, navrhuje ich a tvorí (→ erb). Názov heraldika sa odvodzuje od úradu herolda. Heraldika sa zaoberá dejinným výkladom (historizovanie), opisom (→ blasonovanie) a zostavovaním erbu. Rozdeľuje sa na teoretickú a praktickú. Teoretická heraldika skúma vznik, vývoj a používanie erbov, praktická heraldika učí, ako erby zostavovať, opisovať (blasonovať), analyzovať a historicky vykladať. Heraldické pramene sú veľmi rôznorodé: erby namaľované na štítoch (zachovalo sa ich však veľmi málo), zobrazenia a opisy erbov v erbových listinách (→ armáles), na architektúre, náhrobníkoch, umeleckých predmetoch (tam sú právnym dokladom vlastníctva), pečatiach, minciach a erbových súboroch (erbovníky).

Začiatky heraldiky spadajú do obdobia vrcholného stredoveku. Najstaršie teoretické dielo o heraldike napísal okolo 1245 Konrad de Mure (*1210, †1281) a v polovici 14. storočia Bartolus de Saxoferrato (*1313, †1357). Zakladateľom heraldiky na Slovensku je Jozef Novák. R. 1975 bola ako poradný orgán vytvorená Heraldická komisia Ministerstva vnútra SR, ktorej úlohou je posudzovať heraldickú správnosť erbov a vydávať odporúčania zastupiteľským zborom miest a obcí o heraldickej správnosti navrhovaného erbu. Ako účinný nástroj na ovplyvnenie kvality slovenskej heraldickej tvorby (symboly miest, obcí, korporácií, inštitúcií, jednotlivcov) slúži Heraldický register SR, ktorý sa vedie na Ministerstve vnútra SR (zápis je bezplatný a prísne dobrovoľný) a vychádza aj knižne (P. Kartous, L. Vrteľ: Heraldický register I-VIII, 2000, 2001, 2003, 2005, 2006, 2008, 2010, 2011).

Heran, Bohumil

Heran, Bohumil (Bohuš), 6. 2. 1907 Ústí nad Orlicí – 4. 5. 1968 Praha — český violončelista, hudobný pedagóg, vydavateľ a spisovateľ. Študoval hru na violončele v Prahe a Paríži. R. 1930 – 53 koncertný majster Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Prahe. Ako sólista uvádzal diela svetových majstrov (J. S. Bach, D. Milhaud, A. Honegger a i.) i novinky českých skladateľov (J. B. Foerster, A. Hába, I. Krejčí, J. Kapr, O. Chlubna a i.). Od 1953 pedagóg violončelovej hry na konzervatóriu v Prahe, od 1962 na JAMU v Brne. Zaoberal sa starou českou hudbou, najmä violončelovými dielami, ktoré pripravoval na vydanie a zároveň sám uvádzal na koncertné pódiá. Zostavovateľ, vydavateľ a autor zborníkov inštruktívnej literatúry pre violončelo, ako aj hudobno-didaktických štúdií (napr. Prstoklady jako výrazový prostředek) a memoárových literárnych diel (Muzikantův skicář, 1946, a i.). Podľa neho je nazvaná violončelová súťaž konaná od 1968 v Ústí nad Orlicí.

Herát

Herát — mesto v severozápadnom Afganistane v doline rieky Harírúd, administratívne stredisko provincie Herát, 914 m n. m.; 507-tis. obyvateľov (2017, 3. najväčšie mesto štátu). Priemysel potravinársky (olejársky, mlynársky), textilný, energetický (vodná elektráreň); významné stredisko remesiel (výroba kobercov, hodvábnych tkanín a i.). Hlavné obchodné stredisko západnej časti krajiny v intenzívne využívanej oáze (pestovanie ryže, pšenice, ovocia, zeleniny, viniča, tabaku, bavlníka); obchod s obilím, ovocím, kožami, kožušinami (perziánom) a kobercami. Významný cestný uzol (spojenie s Kábulom, Kandahárom, ale i s Turkménskom a Iránom), letisko.

Starobylé mesto nazývané aj perla Perzie, presný dátum jeho založenia nie je známy (podľa niektorých prameňov 1200 pred n. l.), v stredoveku jedno z významných centier historického územia Chorásán. R. 330 pred n. l. ho vo vojne proti staroperzskej ríši Achajmenovcov obsadil Alexander III. Veľký, potom súčasť ríše Seleukovcov a od 167 pred n. l. Partskej ríše, v 3. – 7. storočí počas vlády perzských Sásánovcov centrum provincie. V tomto období tam jestvovala kresťanská komunita s biskupom. Po vpáde Arabov 660 sa Herát stal dôležitým strediskom moslimského sveta, 786 – 809 súčasť abbásovského kalifátu, 867 – 69 ho dobyli Saffárovci, od 1037 pod kontrolou Seldžukovcov. Rozkvet dosiahlo v 12. storočí za dynastie Górovcov, 1221 zničené Džingischánom a pod vládou Mongolov, neskôr obnovené. Stredoveké mesto bolo ohradené, malo 4 mestské brány, mešity, veľkú citadelu i kanalizáciu (takmer nezmenené do 19. storočia). V 15. storočí rozkvet počas vlády Timúrovcov, Herát sa stal významným obchodným a remeselným strediskom i dôležitým centrom perzskej a tureckej kultúry, vedy, umenia a architektúry. V 16. storočí súčasť novej Perzskej ríše pod vládou Safíjovcov; od 1880 súčasť zjednoteného Afganistanu. R. 1979 sovietska invázia, od 1995 mesto ovládnuté hnutím Taliban, od 2001 po americkej invázii pod kontrolou novej vlády.

Stavebné pamiatky: citadela z obdobia Alexandra III. Veľkého (4. stor. pred n. l., niekoľkokrát zbúraná, 1409 – 10 opravená Timúrovcami); Piatková mešita (aj Modrá mešita, 12. – 13. stor.); stavebný komplex (15. stor.) navrhnutý kráľovnou Gauharšad so zvyškami mešity, minaretov, madrasy a modlitebne, najvýznamnejšia je hrobka kráľovnej Gauharšad (1885 zničená britskou armádou, neskôr zreštaurovaná); štyri minarety (15. stor.); Gazurga (hrobka básnika Ansárího; 15. stor.) a i.; starobylý park Takht-e Safar.

Hérault

Hérault [ero] — departement vo Francúzsku.

herbár

herbár [lat.] — zbierka usušených alebo tlakom vylisovaných, zvyčajne celých (aj s podzemnými orgánmi) rastlín alebo húb (tzv. položiek) nalepených na hárku papiera alebo vložených do obálky, ktorá slúži najmä na študijné účely. Na vedecké účely musia byť k položkám priložené schedy (papierové štítky prevažne formátu A6 alebo menšie s vedeckým názvom rastliny, opisom lokality, dátumom zberu a menom zberateľa i určovateľa vedeckého názvu). V herbároch sústredených zvyčajne v múzeách, vo výskumných ústavoch a na univerzitách sú položky usporiadané z taxonomického hľadiska (zvyčajne sa využívajú štvormiestne čísla podľa registra Dallu Torreho), uložené v skriniach alebo v posuvných kompaktoroch a udržiavané kustódom. Významné sú najmä tzv. typové položky, na ktoré sa viažu vedecké názvy taxónov (→ Medzinárodný kód botanickej nomenklatúry), dokladové exempláre k botanickým štúdiám (vrátane molekulárno-systematických analýz rastlinných DNA), k flóram, atlasom rozšírenia jednotlivých taxónov a ku kľúčom na určovanie rastlín. Proti poškodeniu hmyzom sa položky chránia zmrazovaním v mrazničkách pri -30 °C alebo chemickým ošetrením insekticídmi. Zoznam všetkých svetových herbárov (Index Herbariorum, 1963), v ktorom je aj skratka herbára, pod ktorou je uvádzaný vo svetovej vedeckej literatúre, obsahuje okolo 500 vedeckých inštitúcií s významnými herbármi.

Pôvodne sa názvom herbár (lat. herbarium) označovala kniha o rastlinách (napr. Herbár talianskeho lekára a botanika Pietra Andreu Mattioliho, u nás známy z českého prekladu Tadeáša Hájka z Hájku Herbář aneb bylinář, 1562). Pojem herbár v súčasnom význame sa začal používať v 18. storočí. Najväčší herbár na svete (okolo 7 miliónov položiek) je v Kráľovskej botanickej záhrade (Kew Gardens) v Londýne, niekoľko miliónov položiek obsahujú napr. herbáre v Paríži a Petrohrade, okolo milióna položiek herbáre v Budapešti a Prahe. Najstarší zachovaný herbár na Slovensku je z 1766 – 71 a pochádza od kamaldulského mnícha Cypriána z Červeného Kláštora. V súčasnosti sú najväčšie herbáre v Slovenskom národnom múzeu (okolo 468-tisíc položiek), Botanickom ústave SAV (→ Centrum biológie rastlín a biodiverzity; okolo 171-tisíc položiek) a na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK (okolo 175-tisíc položiek) v Bratislave.

Herbart, Johann Friedrich

Herbart, Johann Friedrich, 4. 5. 1776 Oldenburg – 14. 8. 1841 Göttingen — nemecký filozof a pedagóg. R. 1797 – 1800 súkromný vychovávateľ v Berne, kde sa zoznámil s J. H. Pestalozzim, ktorý ovplyvnil jeho pedagogické myslenie. Od 1805 profesor filozofie na univerzite v Göttingene, od 1809 na univerzite v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1833 sa vrátil do Göttingenu.

Počas pôsobenia v Königsbergu založil pedagogický seminár s pokusnou školou a internátom, kde žil so svojimi chovancami a v praxi overoval svoje pedagogické teórie. Nadviazal na Kantovu filozofiu a psychológiu a systém pedagogiky ako vedy založil na základoch týchto vied. Zastával názor, že duša a jej predstavy patria do sveta tzv. reálov, tie neustále menia svoje vzájomné vzťahy, ktoré je možné skúmať. Svoje pedagogické názory budoval na psychologickom (→ asocianizmus) a etickom základe. Z etiky odvodil najvyšší cieľ výchovy – cnosť, ku ktorej sa človek približuje osvojením si mravných (praktických) ideí: idey vnútornej slobody, dokonalosti, žičlivosti (lásky), práva a spravodlivosti (odplaty). Z psychológie čerpal pri formulácii vyučovacích metód, ktoré rozdelil do troch kategórií: vláda (Regierung; kým sa dieťa vychováva, treba ho aj ovládať, t. j. musí byť podriadené určitému vonkajšiemu nátlaku), vyučovanie (Unterricht; prostriedok mravnej výchovy) a výchova (Zucht; cieľ výchovy). Za hlavné prostriedky vlády považoval autoritu a lásku, ktoré sa v určitých situáciách musia prejavovať aj prísnosťou, vyučovanie sa má zameriavať na budúcnosť a aby sa dosiahli primerané výsledky, musí byť výchovné. Podľa Herbarta má proces vyučovania štyri formálne stupne: jasnosť (Klarheit) – pokojné vhĺbenie sa, keď dochádza k jasnému chápaniu jednotlivostí; asociácia (Assoziation) pokročilé vhĺbenie sa, spájanie nových predstáv s predstavami získanými skôr; systém (System) – pokojné ujasnenie, jednotlivý objekt sa včlení do celku, kde dostáva určité miesto a hodnotu; metóda (Methode) – pokročilé ujasnenie, od systematického prehľadu sa pristúpi k precvičovaniu a aplikácii. Tieto formálne stupne prepracovali Herbartovi nasledovníci a stali sa záväznou schémou pri vyučovaní všetkých predmetov, pričom sa mechanicky uplatňovali na každej hodine (→ herbartizmus). Autor diel Všeobecná pedagogika odvodená z cieľov výchovy (Allgemeine Pädagogik aus dem Zweck der Erziehung abgeleitet, 1806), Psychológia ako veda (Psychologie als Wissenschaft, 1824 – 25) a viacerých ďalších.

herbartizmus

herbartizmus [vl. m.] — pedagogický smer 2. pol. 19. stor., ktorý rozvinuli žiaci a pokračovatelia nemeckého filozofa a pedagóga J. F. Herbarta (Wilhelm Rein, *1847, †1929; Karl Stoy, *1815, †1885; Tuiskon Ziller, *1817, †1882; Otto Willmann, *1839, †1920). Jeho učenie značne zúžili, zdôrazňovali najmä teóriu vyučovania odvodenú od asocianizmu. Proces vyučovania, ktorý Herbart rozčlenil na štyri fázy, nazvali formálnymi stupňami a dôsledne ich presadzovali ako schému každej vyučovacej hodiny. To viedlo k formalizmu, schematizmu, pasivite vo vyučovaní a mechanickému memorovaniu. Herbartizmus ovplyvnil európske a americké stredné školstvo. Reakciou na Herbartovu koncepciu vzdelania boli rôzne prúdy reformnej pedagogiky.

Herberstein, Sigismund von

Herberstein [-štajn], Sigismund von, 24. 8. 1486 Vipava, Slovinsko – 28. 3. 1566 Viedeň — rakúsky diplomat a humanistický spisovateľ. Rozsiahle vzdelanie a jazykové nadanie ho predurčili na dráhu diplomata na habsburskom dvore. V službách cisárov Maximiliána I. a Ferdinanda I. podnikol 69 diplomatických misií (z toho 30 do Uhorska), z nich najväčší význam mali dve cesty na dvor moskovského veľkokniežaťa 1516/17 a 1526/27, z ktorých pochádza práca Zápisky o moskovských záležitostiach (Rerum Moscoviticarum Commentarii, 1549). Dielo, ktoré je bohaté na detailné opisy a Herberstein sa v ňom zaoberá zemepisom, dejinami, obchodom, náboženstvom a zvykmi neskorostredovekého moskovského štátu, po svojom vydaní na dlhé obdobie ovplyvnilo európsky pohľad na dovtedy málo známe Rusko a dodnes je považované za cenný kultúrno-historický zdroj o jeho dejinách 16. storočia.

Herbert, George

Herbert, George, 3. 4. 1593 Montgomery, Wales – 1. 3. 1633 Bemerton, dnes súčasť Salisbury — anglický básnik waleského pôvodu. Autor spirituálnej kresťanskej poézie, po J. Donnovi najvýznamnejší predstaviteľ anglickej metafyzickej poézie (→ metafyzickí básnici). Jeho básnická zbierka Chrám (The Temple, 1633) obsahuje 160 kratších básní uvedených didaktickou skladbou Chrámová predsieň (The Church-porch), medzi nimi i vtipnú báseň Cirkev bojujúca (The Church Militant) o dejinách kresťanstva. V ostatných hymnách, piesňach a modlitbách Herbert medituje o tajomstvách viery a vysvetľuje jej zásady. Svoje svetské básne pred smrťou zničil, niektoré vydal jeho priateľ Nicholas Ferrar (*1592, †1637).

Herbert, Zbigniew

Herbert, Zbigniew (Bolesław Ryszard), pseudonymy Patryk, Bolesław Hertyński, Stefan Martha, 29. 10. 1924 Ľvov, Ukrajina – 28. 7. 1998 Varšava — poľský spisovateľ, jeden z popredných predstaviteľov literárnej skupiny Generácia 56. Rozsiahle humanitné vzdelanie si dopĺňal cestami do zahraničia, kde prednášal o poľskej kultúre, 1986 – 91 žil vo Francúzsku. V dielach vychádzal z kultúrnej tradície minulosti, kládol dôraz na otázky poznania a morálne aspekty. Autor básnických zbierok Struna svetla (Struna światła, 1956), Hermes, pes a hviezda (Hermes, pies i gwiazda, 1957), Štúdia predmetu (Studium przedmiotu, 1961), Nápis (Napis, 1969), Pán Cogito (Pan Cogito, 1974), Hlásenie z obkľúčeného mesta a iné básne (Raport z oblężonego miasta i inne wiersze, 1983), Elégia na odchod (tal. Elegia per l’addio della penna dell’inchiostro della lampada, 1989; poľ. Elegia na odejście, 1990), Rovigo (1992), a Epilóg búrky (Epilog burzy, 1998), pre ktoré je charakteristická jasnosť, zrozumiteľnosť a klasická usporiadanosť, preto ich časť kritiky zaraďuje k neoklasicizmu. Jeho tvorba má intelektuálny, kultúrny charakter, citlivo no umiernene reaguje na morálne konflikty epochy historických a civilizačných zmien, využíva poetiku veľkej metafory, vychádzajúcej zo symboliky mýtov, umeleckých diel, prírodných javov či historických postáv. Spája úctu k európskym tradíciám s modernými výrazovými prostriedkami, filozofické úvahy s jednoduchým poetickým jazykom, etické a existenciálne otázky so zmyslom pre humor a iróniu. Autor divadelných hier Jaskyňa filozofov (Jaskinia filozofów, vydaná časopisecky 1956, uvedená 1961, vydaná knižne cudzojazyčne 1964, poľsky 1970 v zbierke Drámy, Dramaty; sfilmovaná 1996, réžia Stefan Chazbijewicz), Druhá izba (Drugi pokój, uvedená 1958, vydaná 1970 v zbierke Drámy; sfilmovaná napr. 1970, réžia Roman Załuski), Rekonštrukcia básnika (Rekonstrukcja poety, vydaná časopisecky 1960, uvedená 1961, vydaná knižne 1970 v zbierke Drámy), Lalek (vydaná časopisecky 1961, uvedená 1963, vydaná knižne 1970 v zbierke Drámy; sfilmovaná 1999, réžia Zbigniew Zapasiewicz), Uzavreté mestečko (Miasteczko zamknięte, uvedená 1964; sfilmovaná 1963, réžia Tadeusz Byrski), esejistickej trilógie o antickej histórii a kultúre Barbar v záhrade (Barbarzyńca w ogrodzie, 1962; slov. 2005), Zátišie s uzdou (angl. Still Life with a Bridle, 1991; poľ. Martwa natura z wędzidłem, 1993) a Labyrint pri mori (Labirynt nad morzem, 2000), rozhlasových hier Maja (uvedená 1966), Listy od našich čitateľov (Listy naszych czytelników, vydaná časopisecky 1972, uvedená 2010), List (uvedená 1973) a zbierky esejí Kráľ mravcov. Súkromná mytológia (angl. The king of the ants. Mythological essays, 1999; poľ. Król mrówek. Prywatna mitologia, 2001). V slovenčine vyšli výbery z jeho básní Hermes, pes a hviezda (1966), Čierna ruža (1999) a Fortinbrasov žalospev. Vybrané básne (2009) Prekladal z anglickej (J. Conrad) a nemeckej (M. Frisch) literatúry. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Kościelských (1963), Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1965) a Ceny Jeruzalema za slobodu jednotlivca v spoločnosti (1991).

Herbertia

Herbertia — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď kosatcovité. Nízke trvalky pochádzajúce z juhových. Severnej Ameriky a z Južnej Ameriky (Argentína, Brazília, Čile, Uruguaj a Paraguaj). Majú jednoduché kopijovité listy a vzpriamené fialovomodré kvety zložené z troch krátkych tmavších vnútorných a troch dlhých svetlejších vonkajších okvetných lístkov. Patria sem napr. do 15 cm vysoký druh Herbertia pulchella, Herbertia crosae a Herbertia tigridioides.

Herbert zo Cherbury, Edward

Herbert zo Cherbury [šerberi], Edward, barón, 3. 3. 1583 Eyton-on-Severn, Shropshire – 5. 8. 1648 Londýn — anglický filozof, predstaviteľ deizmu. Jeho myslenie bolo výrazne ovplyvnené osvietenskými názormi, čo prezentoval svojím chápaním náboženstva. Deizmus v jeho chápaní nepotrebuje ani zjavenie, ani zázraky, celé chápanie náboženstva a jeho realizovanie sa deje výlučne v hraniciach rozumu. Uctievanie Boha a jeho prozreteľnosti, ktorá sa zrkadlí v celej prírode, sa nedeje na základe bohoslužby a formálnych úkonov, ale životom stojacim na pravidlách prirodzeného rozumu. Pomocou rozumu človek objavuje nielen poriadok a jeho zákony, ale aj morálne normy. V takomto svete už Boh nepôsobí, a nie je preto potrebné vykonávať činnosti spojené s náboženským kultom (úkony pokánia, bohoslužby ap.). Jeho zdôrazňovanie úlohy prirodzeného rozumu predstavuje osvietenský model, ktorý sa výrazne etabloval najmä v koncepciách etiky. Diela: O pravde, tak ako sa líši od zjavenia, od pravdepodobného, možného a bludného (De veritate, prout distinguitur a revelatione, a verisimili, a possibili, et a falso, 1624), Výprava vojvodu z Buckinghamu (Expeditio Buckinghami ducis, 1656), Život a panovanie kráľa Henricha VIII. (The Life and Raigne of King Henry VIII, 1649), Dialóg medzi domácim učiteľom a dieťaťom (A Dialogue between a Tutor and a Pupil, 1768).

herbicídy

herbicídy [lat.] — prípravky používané na ničenie alebo na potlačenie rastu nežiaducich rastlín (burín) v porastoch kultúrnych rastlín, niekedy aj na ničenie všetkých vyšších rastlín v nepoľnohospodárskych objektoch. Rozlišujú sa neselektívne (totálne) herbicídy, ktoré ničia všetky rastliny, a selektívne herbicídy, ktoré ničia len určité druhy burín a nepoškodzujú kultúrne rastliny. Podľa spôsobu pôsobenia sa herbicídy delia na kontaktné (pôsobia v mieste styku s rastlinou) a systémové (rozvádzané cievnou sústavou prenikajú do všetkých častí rastliny) a na listové (trávové a širokolistové; ničia listy a iné nadzemné orgány rastlín) a koreňové (sú prijímané koreňmi, ničia nadzemné i podzemné časti rastlín). Špecifickými typmi herbicídov sú desikanty a defolianty.

V závislosti od mechanizmu pôsobenia a vlastností (napr. stálosť v pôde) sa herbicídy aplikujú buď pred osevom, preemergentne (po výseve a pred vyklíčením kultúrnej rastliny), alebo postemergentne (po vyklíčení plodiny). Z chemického hľadiska sa delia na organické a anorganické, je to však veľmi rôznorodá skupina látok. Herbicídne vlastnosti niektorých látok boli známe už začiatkom 20. storočia, v širšej miere sa však herbicídy začali vyrábať a používať až po 1945. Spočiatku sa prevažne využívali herbicídne účinky anorganických látok, napr. medzi prvé používané totálne herbicídy patrila kamenná soľ, drvená arzénová ruda, síran meďnatý a iné meďnaté soli, síran železnatý, zriedená kyselina sírová a i., ale aj kreozotový olej (vedľajší produkt pri destilácii dechtu) a odpadové oleje. Doteraz sa v obmedzenej miere používajú chlorečnan sodný a rafinované petrolejové frakcie. Prvými významnými selektívnymi organickými herbicídmi boli 2,4-dinitro-o-krezol (DNOK) zavedený do výroby 1933 vo Francúzsku a jeho analóg dinoseb. K látkam s herbicídnym účinkom patria kyseliny fenoxyoctové, fenoxypropiónové a fenoxymaslové (napr. MCPA, MCPB), chlórované karboxylové kyseliny a ich soli (napr. kyselina trichlóroctová a sodná soľ kyseliny 2,2-dichlórpropiónovej, dalapon), aromatické karbamáty, tiokarbamáty a substituované arylmočoviny, heterocyklické zlúčeniny (diazíny, Burex, bentazon; ďalej triazíny, atrazín, simazin, ako aj triazoly, substituované uracily a i.), bipyridýliové zlúčeniny (diquat, paraquat), organofosforové zlúčeniny a i. Herbicídy sa aplikujú plošne alebo lokálne vo forme vodných roztokov, emulzií, suspenzií alebo granúl. Odhaduje sa, že vďaka aplikácii herbicídov sa zvyšuje produkcia poľnohospodárskych plodín o 20 – 40 %.

Herbigove-Harove objekty

Herbigove-Harove objekty, H-H objekty — astronomické objekty nepravidelného tvaru a niekedy takmer hviezdneho vzhľadu, ktoré sú vytvárané jedným alebo viacerými hmlovinovými útvarmi. Vyskytujú sa v komplexoch tmavých oblakov medzihviezdnej hmoty. Vyžarujú slabé spojité spektrum so silnými emisnými čiarami, najmä Balmerovými čiarami vodíka O I a S II. Všetky zložky Herbigových-Harových objektov sú reflexné hmloviny osvetlené jediným zdrojom (prahviezdou). Sú prejavom začiatočnej fázy vývoja hviezd asi 1 mil. rokov od začiatku kondenzácie protohviezdy. Objavili ich americký astronóm George Howard Herbig (*1920) a mexický astronóm Guillermo Haro (*1913, †1988), podľa ktorých boli nazvané.

herbikol

herbikol [lat.] — živočích žijúci na zelených rastlinách, z ktorých získava živiny alebo mu slúžia ako úkryt, napr. cikádka žltonohá (Macrosteles laevis), bzdocha kapustová (Enrydema oleraceum), chrobák Phyllobius scutellaris alebo pavúk Enoplognatha ovata.

Herbin, Auguste

Herbin [erben], Auguste, 29. 4. 1882 Quiévy – 1. 2. 1960 Paríž — francúzsky maliar.

V ranej tvorbe bol ovplyvnený impresionizmom a fauvizmom, neskôr kubizmom (1909 sa presťahoval do Bateau-Lavoir). Prvé abstraktné obrazy vytvoril okolo 1917. Jeho radikálne poňaté geometrické abstraktné reliéfy z polychrómovaného dreva (Farebný drevený reliéf, 1921) zmenili štatút tradičného obrazu i vzťah jednotlivých zložiek založených na figurálnej báze. V 20. rokoch 20. storočia maľoval aj krajiny, zátišia a žánrové scény poňaté v schematických objemoch (Hráč Bowlsu, 1923), ktoré neskôr zavrhol a venoval sa výhradne abstraktnej maľbe. R. 1931 spoluzakladateľ skupiny Abstraction-Création. Záujem o teóriu farieb ho priviedol k napísaniu teoretickej práce Nefiguratívne, nepredmetné umenie (L’art non-figurativ, non-objectiv, 1949). Patril k inciátorom Salon des réalités nouvelles. Mal výrazný vplyv na mladú generáciu francúzskych abstraktných maliarov. Podľa jeho návrhov vznikali aj tapisérie.

herbivor

herbivor [lat.] — živočích živiaci sa výhradne rastlinami, resp. látkami rastlinného pôvodu, napr. hlodavce, prežúvavce alebo väčšina hmyzu.